Británia

Na vrchole svojej moci Britské impérium zaberalo veľkú časť sveta. Za vlády kráľovnej Viktórie (1837–1901) sa hovorilo, že nad jej ríšou „slnko nikdy nezapadne“. V 20. storočí však toto veľké impérium nahradilo Britské spoločenstvo národov.

Aké rozsiahle je toto Spoločenstvo? Zahŕňa takmer štvrtinu pevninského povrchu zeme a žije v ňom takmer štvrtina celosvetovej populácie. Hoci 53 členských krajín Spoločenstva je politicky nezávislých, uznávajú britskú kráľovnú ako symbolickú hlavu svojho kultúrneho a ekonomického združenia.

Počas uplynulých 50 rokov imigranti z týchto, ako aj z ďalších krajín však pretvorili samotnú Britániu. Stala sa kozmopolitnou spoločnosťou s približne 58 miliónmi obyvateľov.

Krajina mnohých rás a náboženstiev

Dňa 22. júna 1948 zakotvila v Tilbury pri Londýne prerobená vojenská loď Empire Windrush a na breh z nej vystúpilo 492 Jamajčanov — prví zo štvrť milióna imigrantov z Karibskej oblasti. Títo šťastní ľudia plní života, Indiáni, mali úprimnú úctu k Biblii. No boli šokovaní, keď zistili, že mnoho Britov už neprejavuje hlbokú vieru v Boha. Čo spôsobilo takú zmenu? Ľudí znechutilo, že cirkev sa počas dvoch svetových vojen zapájala do nezmyselného vraždenia. Navyše, vieru v Bibliu vážne podkopali kritici, ktorí vyhlasovali, že veda a náboženstvo sú nezlučiteľné.

 Od šesťdesiatych rokov prúdili do Británie Indovia, Pakistanci a neskôr ľudia z Bangladéša. V 70. rokoch zažila Británia príliv mnohých Ázijčanov, ktorí predtým žili vo východnej Afrike a hľadali tu útočisko. Z krajín patriacich do Spoločenstva prichádzali grécki a tureckí Cyperčania a prichádzali aj Poliaci a Ukrajinci. Po revolúcii v Maďarsku v roku 1956 ušlo z tejto krajiny do Británie 20 000 utečencov. Neskôr sa tu okrem ďalších usídlili Vietnamci, Kurdi, Číňania, Eritrejčania, Iračania, Iránci, Brazílčania a Kolumbijčania. V polovici 90. rokov 20. storočia šesť percent obyvateľstva Veľkej Británie patrilo k niektorej etnickej menšine.

Dnes to najlepšie vidno v Londýne, hlavnom meste Británie. Návštevníci, ktorí chodia po jeho uliciach, cestujú v poschodových autobusoch alebo vlakom v londýnskom metre, rýchlo postrehnú, že obyvatelia mesta patria k rôznym národnostiam. V skutočnosti takmer štvrtina obyvateľstva Londýna pochádza zo zámoria. Túto rozmanitosť odzrkadľujú aj školy, ktoré teraz ponúkajú deťom vzdelanie prispôsobené rôznym náboženským smerom — medzi iným kresťanstvu, islamu a hinduizmu. To neznamená, že Británia je nejako zvlášť nábožensky založená. Naopak, v súčasnosti má prevažná väčšina obyvateľov Británie veľmi svetský, materialistický pohľad na život.

V protiklade k tomu je v Británii viac ako 126 000 Jehovových svedkov. Aj oni pochádzajú z rôzneho prostredia. Svedkovia však pevne veria v Boha — nie v nejaké bezmenné božstvo, ale v Jehovu, ktorý vrúcne pozýva ľudí zo všetkých národnostných skupín, aby kráčali po jeho cestách a mali úžitok z uplatňovania jeho láskyplných rád. (2. Mojž. 34:6; Iz. 48:17, 18; Sk. 10:34, 35; Zjav. 7:9, 10) Jehovovi svedkovia uznávajú Bibliu ako Božie inšpirované Slovo. Majú pevnú vieru, že Boh zabezpečí záchranu prostredníctvom Ježiša Krista. Ich nádej do budúcnosti je založená na Božom  Kráľovstve a na biblickom učení, že Božím predsavzatím je, aby sa zem stala Rajom. (1. Mojž. 1:28; 2:8, 9; Mat. 6:10; Luk. 23:43) Horlivo oznamujú toto dobré posolstvo ďalším. Ich úprimnou túžbou je ‚všetko robiť pre dobré posolstvo‘, aby sa oň mohli podeliť s ďalšími ľuďmi. — 1. Kor. 9:23; Mat. 24:14.

Ako sa začala činnosť Jehovových svedkov v tejto časti sveta?

Delia sa s inými

Počas posledných dvoch desaťročí 19. storočia zápasila Británia s urbanizáciou. Z vidieckych oblastí Anglicka, Škótska a Walesu prúdili ľudia do miest a mestečiek. K odborníkom v tradičných remeslách sa pripojili mnohí nevyučení alebo len čiastočne vyučení robotníci. V roku 1870 bola zavedená povinná školská dochádzka, čo bolo predzvesťou veku, v ktorom bude vzdelanie ľahko dostupné väčšiemu počtu ľudí.

V roku 1881 tu prišli zo Spojených štátov amerických J. C. Sunderlin a J. J. Bender — dvaja blízki spolupracovníci Charlesa T. Russella, ktorý sa v tom čase ujal vedenia v diele spoločnosti Watch Tower. Priniesli správu, ktorá zmenila život tisícov obyvateľov Británie k lepšiemu. Rozširovali podnetnú publikáciu Food for Thinking Christians (Pokrm pre uvažujúcich kresťanov); jeden začal svoju činnosť v Škótsku a druhý v Anglicku. Keď sa Tom Hart, výhybkár na železnici v Londýne, vracal raz skoro ráno domov z práce, prijal jeden výtlačok tejto publikácie. To, čo si prečítal, vzbudilo jeho záujem a viedlo k mnohým rozhovorom o Kristovom návrate. To, čo sa Tom dozvedel, ho podnietilo k tomu, aby sa nadšene delil o svoje novozískané poznanie s manželkou a spolupracovníkmi. Čoskoro táto malá skupinka, ktorá sa stala známou ako Bádatelia Biblie, začala ponúkať traktáty  vo svojom susedstve ľuďom prechádzajúcim okolo. Podobné skupiny vznikali aj v ďalších mestách po celej Británii. Všetci dychtivo rozširovali biblickú pravdu.

Do roku 1891, keď Ch. T. Russell prvýkrát osobne navštívil Britániu, záujem o biblické posolstvo podnietil približne 150 osôb v Londýne a približne rovnaký počet v Liverpoole, aby si prišli vypočuť prednášku na námet „Vyjdite z neho, ľud môj“ — to znamená vyjsť z náboženstiev, ktoré nesú pečať starovekého Babylona. (Zjav. 18:4) „Anglicko, Írsko a Škótsko sú polia pripravené na žatvu a čakajú na ňu,“ vyhlásil brat Russell. Dielo oznamovania dobrého posolstva  ďalším prinieslo úrodu a na prahu 20. storočia tu bolo vytvorených desať malých kresťanských zborov. Aby bol duchovný pokrm vo forme biblických publikácií pre tieto zbory rýchlejšie dostupný, spoločnosť Watch Tower zriadila v Londýne kanceláriu.

Prvá kancelária odbočky

V roku 1900 prišiel E. C. Henninges, ďalší blízky spolupracovník Ch. T. Russella, do liverpoolskeho prístavu v severozápadnom Anglicku a odtiaľ cestoval do Londýna, aby našiel budovu na prenájom, ktorá by sa dala používať ako sklad literatúry. Dňa 23. apríla zaobstaral budovu na Gipsy Lane 131, Forest Gate, vo východnej časti Londýna. Tu začala pôsobiť prvá kancelária odbočky Watch Tower Bible and Tract Society. Dnes, o storočie neskôr, je po celom svete cieľavedome rozmiestnených viac ako sto takýchto kancelárií odbočiek.

Tridsiateho júna 1914 vznikol v Londýne právny nástroj pre Jehovovu organizáciu v Británii — Medzinárodné združenie bádateľov Biblie. V tom čase britská odbočka dohliadala na dielo Kráľovstva na celých Britských ostrovoch vrátane Írska. Od roku 1966 však na celé Írsko dozerá samostatná odbočka, ktorej sídlo bolo najskôr v Dubline a teraz je južne od Dublinu.

Medzinárodné presuny

Bratia v Británii neobmedzili svoj záujem iba na domáce pole. Vedeli, že Ježiš Kristus predpovedal, že kým príde koniec, dobré posolstvo o Božom Kráľovstve sa bude kázať po celej obývanej zemi. (Mat. 24:14) V 20. a začiatkom 30. rokov sa mnohí bratia z Británie snažili rozšíriť svoje kazateľské pole tým, že sa ujali misionárskej práce v iných krajinách. Tieto presuny boli významné a Jehova požehnal obetavého ducha týchto bratov.

 V roku 1926 odišiel Edwin Skinner zo Sheffieldu v severnej časti Anglicka slúžiť do Indie. Jeho pokora mu pomohla vytrvať v tomto pridelení 64 rokov, až do svojej smrti v roku 1990. Nezabudnuteľný a láskavý William Dey zo Škótska, colný inšpektor a dosť zámožný muž, sa vzdal svojho miesta aj penzie, aby sa stal vedúcim novej kancelárie odbočky pre severnú Európu, ktorá mala sídlo v Kodani v Dánsku. Krátko nato prijal Fred Gabler pozvanie brata Deya a odcestoval do Litvy, kde sa pripojil k Percymu Dunhamovi, ktorý neskôr odišiel slúžiť do Lotyšska. Wallace Baxter dozeral na dielo v Estónsku. Claude Goodman, Ron Tippin, Randall Hopley, Gerald Garrard, Clarence Taylor a mnohí ďalší z Británie razili cestu dielu v Ázii. Ďalší brat zo Škótska, George Phillips, slúžil dlhé roky v Južnej Afrike. Robert a George Nisbetovci, takisto zo Škótska, slúžili ako priekopníci vo východnej a južnej Afrike.

Obetavo pomáhajú na kontinente

V 30. rokoch tohto storočia mnoho priekopníkov z Británie zareagovalo na volanie o pomoc v oznamovaní dobrého posolstva v Belgicku, Francúzsku, Španielsku a Portugalsku. Boli medzi nimi aj John a Eric Cookovci.

Arthur a Annie Cregeenovci si spomínajú na svoju činnosť v období, keď v južnom Francúzsku neboli žiadne zbory. Pripojili sa k poľským bratom, ktorí prejavili veľkú horlivosť a pohostinnosť. Annie si spomína na čas, keď pozývali bratov do Le Grand Hôtel de l’Europe v meste Albi, kde boli ubytovaní. „Táto budova bola možno pôsobivá za Napoleona,“ napísala neskôr, ale jej sláva sa už vytratila. Pokračovala: „Skupina pricestovala v nedeľu popoludní a mali sme úžasné štúdium Strážnej veže. Stretlo sa nás tu päť z rôznych národností, každý s časopisom vo vlastnom jazyku, a zvyčajným dorozumievacím jazykom bola ‚francúzština pidžin‘.  Striedali sme sa v čítaní odsekov, každý vo vlastnom jazyku, a svojou lámanou francúzštinou sme vysvetľovali, o čom sme čítali. No aké radostné obdobie to bolo pre nás všetkých!“

Žiaľ, tieto radostné časy v zahraničnej službe netrvali dlho. John Cooke, v tom čase v južnom Francúzsku, tam zostal tak dlho, ako len mohol. Napokon tu ukončil svoje pôsobenie a bol evakuovaný do Anglicka tesne pred vpádom nemeckých tankov. Vypuknutie druhej svetovej vojny 1. septembra 1939 viedlo ku konfliktom medzi Britániou a Nemeckom  s vážnymi následkami pre Jehovových svedkov v Británii aj v ďalších krajinách.

Keď sa národy vrhali do totálnej vojny proti sebe navzájom, Jehovovi svedkovia zaujali pevný postoj kresťanskej neutrality. Jasne porozumeli, že poslušnosť Bohu má mať v ich osobnom živote prednosť. (Sk. 5:29) Keďže sa úprimne modlili o príchod Božieho Kráľovstva a vedeli, čo Ježiš Kristus povedal o totožnosti vládcu sveta, boli pevne presvedčení, že by bolo nesprávne, keby podporili jednu či druhú stranu v konflikte medzi frakčnými skupinami sveta. (Mat. 6:10;  Ján 14:30; 17:14) Jehovovi svedkovia si osobne vzali k srdcu to, čo hovorí Biblia, že „sa už viac nebudú učiť vojne“. (Iz. 2:2–4) V Británii boli spočiatku niektorí z nich oslobodení od vojenskej služby z dôvodu svedomia. Neskôr však súdy aj médiá vyhlasovali, že ľudia sa stávajú Jehovovými svedkami, len aby sa vyhli službe v armáde. V dôsledku toho uväznili približne 4300 svedkov. V tomto čísle je zahrnutých mnoho sestier, ktoré odmietli vykonávať prácu podporujúcu vojnové snahy. Po vojne však svedkovia naďalej dávali najavo, že to, čo ich motivuje, je túžba páčiť sa Bohu a oznamovať jeho Kráľovstvo ako jedinú nádej pre ľudstvo. (Viac podrobností o počiatkoch činnosti Jehovových svedkov v Británii možno nájsť v Ročenke 1973, angl.)

Dvojjazyčný zjazd v Anglicku

Už celé roky sú zjazdy významnými udalosťami v živote Jehovovho ľudu. Pri jednej príležitosti bol kľúčový prejav zo zjazdu v Londýne, ktorý predniesol prezident spoločnosti Watch Tower, vysielaný rozhlasom v mnohých ďalších krajinách. Počas 50. a 60. rokov navštívili zjazdy v Londýne delegáti z viac ako 50 krajín. Všetky programy však boli v angličtine. V roku 1971 sa to zmenilo.

Prebiehali prípravy na oblastný zjazd „Božské meno“, ktorý sa mal v tom roku konať v Twickenhame v Londýne. Svedkovia v Európe sa pripravovali na návštevu zjazdu s tým istým námetom. Hoci bolo dielo Kráľovstva v Portugalsku ešte stále zakázané, tisíce miestnych bratov sa pripravovali na cestu cez Španielsko do Toulouse vo Francúzsku. Horeli nadšením. Potom prišla správa o tom, že v Španielsku vypukla cholera. Cez túto krajinu mohli cestovať iba tí, ktorí boli zaočkovaní proti cholere. Nebol však k dispozícii dostatok vakcíny pre všetkých bratov z Portugalska, ktorí chceli navštíviť zjazd. Keď sa vyskytol prípad podozrenia z cholery aj  v Toulouse, vláda vydala prísny zákaz vstupu do krajiny. Čo mali urobiť portugalskí bratia teraz? Jeden brat povedal: „Nuž, vždy je tu ešte Londýn.“

W. J. (Bill) Bull, predsedajúci zjazdu v Twickenhame, brat známy svojím pokojným, priateľským postojom, si spomína, čo sa vtedy dialo. „Asi 800 až 900 bratov pricestovalo do Británie; 112 lietadlom a ostatní autobusmi. Nemali sme ani týždeň na to, aby sme urobili prípravy na ich príchod. Bratia cestovali do Doveru, aby privítali delegátov z Portugalska, ktorí prišli trajektom; väčšina z nich vedela po anglicky len málo alebo nevedela vôbec.“ Pre všetkých sa našlo miesto na ubytovanie, väčšinou v domovoch bratov v Londýne. Jeden z veľkých stanov na občerstvenie sa upravil, aby tam mohli prebiehať zhromaždenia v portugalčine a Portugalčania spolu so svojimi bratmi z Británie radostne sledovali také zjazdové drámy ako Jehova požehnáva lojálnych a Urob Jehovovo predsavzatie svojou životnou cestou a počúvali aj ďalšie časti programu. Miestne noviny Middlesex Chronicle z 13. augusta 1971 oznámili: „Ich príchod urobil z tohto zjazdu prvý dvojjazyčný zjazd svedkov, aký sa kedy v tejto krajine konal.“

Portugalskí bratia podali radostnú správu o pokroku diela Kráľovstva vo svojej krajine a potom brat, ktorý bol poverený dozorom nad dielom v Portugalsku, pred celým zhromaždením poďakoval britským bratom za ich pohostinnosť. „Dali ste nám tak veľa,“ povedal, „váš čas, vaše domovy, vašu pozornosť, vašu láskavosť, vašu nežnú starostlivosť v tomto obrovskom meste a predovšetkým vašu lásku. Uisťujeme vás, bratia, že Londýn v nás vždy vyvolá tie najpríjemnejšie spomienky.“ Keď bratia z Portugalska vyjadrili svoju vďaku piesňou, toto vyjadrenie úprimnej vďačnosti tak zapôsobilo na všetkých prítomných, že sotva sa v obecenstve našlo suché oko.

 Zoznámila ich s Jehovovou milujúcou rodinou

Upriamiť pozornosť na ľudí, ktorých materinským jazykom nebola angličtina, nebolo treba len na zjazdoch. Populácia imigrantov v Británii sa zväčšovala. To predstavovalo výzvu v súvislosti s kázaním dobrého posolstva. Čo mohli bratia urobiť?

Anglicky hovoriaci zvestovatelia horlivo pomáhali tým, ktorí pochádzali z iných krajín a hovorili iným jazykom. Keď to bolo možné, svedkovia sa snažili ponúknuť majiteľovi bytu niečo na čítanie v jeho jazyku. Ale viesť rozhovor bolo náročné. Medzi tými, ktorí prišli zo zahraničia, boli však aj Jehovovi svedkovia a to pomohlo prekonať túto priepasť.

V 60. rokoch sa svedkovia hovoriaci po grécky, ktorí prišli z Cypru, horlivo rozprávali o pravde s ďalšími grécky hovoriacimi obyvateľmi Anglicka. Talianski svedkovia sa delili o biblickú pravdu so svojimi krajanmi, ktorí sa prisťahovali do Londýna.

Mladá nemecká svedkyňa, Franziska, pricestovala do Anglicka na jar v roku 1968 pracovať ako au pair, teda vykonávať práce v domácnosti za ubytovanie a stravu, s možnosťou učiť sa v rodine po anglicky. Po tom, čo v tom roku navštívila oblastný zjazd „Dobré posolstvo pre všetky národy“, horlivejšie sa podieľala na kazateľskom diele a ponúkala novovydanú knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu iným au pair, ktoré bývali v jej okolí. Výsledkom bolo, že zaviedla štyri biblické štúdiá. Jedno štúdium bolo s dievčaťom zo Švajčiarska, s ktorým Franziska študovala po nemecky. Keď toto dievča začalo navštevovať zborové zhromaždenia, na vlastné oči mohlo vidieť lásku v Jehovovej domácnosti. (Ján 13:35) Do nasledujúceho roku táto záujemkyňa urobila taký výrazný pokrok, že mohla oddať svoj život Jehovovi a byť pokrstená. Neskôr sa stala priekopníčkou a dokonca pomohla  prijať pravdu svojej matke. Ale to bol iba začiatok Franziskinho úsilia vydávať svedectvo pomocniciam v domácnosti.

„Kedykoľvek som sa stretla v službe z domu do domu s au pair,“ nadšene spomína Franziska, „povedala som jej, že aj ja som bola au pair. Hneď sme mali spoločný základ. Vždy som zdôrazňovala, že keď som prišla do Anglicka, nepoznala som nikoho okrem jednej sestry. Napriek tomu som cítila, že som v zbore vítaná. A tak som sa ich snažila rýchlo spojiť  so zborom, aby tak ony samy videli, že sme jedna veľká rodina.“

V roku 1974 sa Franziska vydala za Philipa Harrisa a dnes spolu slúžia v londýnskom Bételi a spolupracujú so zborom Northwood. Franziska chodí do jedného domu v tejto oblasti už viac ako 13 rokov. Vysvetľuje: „Do Bételu prišiel list od au pair z Francúzska, ktorá prosila o návštevu svedkov. Svedkovia vo Francúzsku jej dali knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a ona chcela vedieť viac. Napriek tomu, že jej znalosť angličtiny bola ešte obmedzená, videla som, že Nathalie je smädná po pravde. Urobila pekný pokrok a čoskoro začala navštevovať zhromaždenia.“ Nathalie sa stala zvestovateľkou Kráľovstva ešte predtým, ako sa vrátila do Francúzska, a teraz spolu s manželom slúžia ako priekopníci v arabskom poli.

Rodina, u ktorej pracovali tieto pomocnice, mala určitý systém. Pred odchodom jedného dievčaťa prišlo ďalšie. To prvé dievča niekoľko dní zaškoľovalo nové dievča do prác, ktoré bolo treba v dome vykonávať. Keď mala Nathalie odísť, Franziska jej poradila: „Predtým, ako sa vrátiš do Francúzska, povedz ďalšej au pair, ako ti štúdium Biblie naozaj pomohlo a uvidíš, či má záujem.“ Ďalšou au pair v tejto domácnosti bola Isabelle, takisto z Francúzska a — áno, mala záujem. Franziska študovala aj s ňou. Po Isabelle prišla ďalšia Nathalie a aj ona začala čoskoro navštevovať zhromaždenia. Keď sa vrátila do Francúzska, aj ona bola pokrstená.

Ďalšie dievča, Gabriela, prišlo z Poľska. Predtým nemala nejaký bližší kontakt s Jehovovými svedkami a Franziske povedala, že nemá rada Nemcov, lebo mali v Poľsku zlú povesť. Franziska jej vysvetlila, že Jehovovi svedkovia sa nikdy nezapojili do vojny. „Počas druhej svetovej vojny by si v armáde nenašla žiadneho Jehovovho svedka,“ dôvodila. „Nevedela si, že sme boli prenasledovaní? Boli sme v koncentračných  táboroch, lebo sme odmietli zdraviť Hitlera jeho pozdravom a podporovať nacistický režim.“ Gabrielu to prekvapilo a jej protinemecké cítenie sa čoskoro stratilo. Franziska s ňou potom viedla pravidelné biblické štúdium, Gabriela sa stala nepokrstenou zvestovateľkou a neskôr symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi na zjazde v Twickenhame. Počas rokov Franziska viedla biblické štúdiá s 25 pomocnicami v domácnosti z desiatich rôznych krajín a mala radosť z toho, že ich zoznámila s Jehovovou milujúcou rodinou.

Zhromaždenia v ich vlastnom jazyku

Samozrejme, nie každý mohol urobiť rýchly pokrok v pravde pomocou štúdia Biblie v angličtine alebo návštevou zhromaždení v jazyku, ktorý mohol byť pre dotyčného človeka cudzí. Čo mohli bratia urobiť?

Keď grécky hovoriaci svedkovia z Cypru začali medzi svojimi krajanmi v Anglicku nachádzať záujemcov, boli urobené opatrenia, aby mohli niektoré zhromaždenia v Londýne prebiehať v gréčtine. V roku 1966 začali mať úžitok z pravidelného zborového štúdia knihy v ich jazyku; a potom raz mesačne z verejných prednášok. V roku 1967 bol v Londýne vytvorený prvý grécky zbor a ďalšia grécka skupina začala usporadúvať zhromaždenia v Birminghame.

Taliani začali mávať verejné prednášky a štúdium Strážnej veže v roku 1967 v sále Kráľovstva Islington v Londýne. Nasledovalo viacero talianskych zhromaždení v ďalších oblastiach. Tu je príklad, ako sa veci vyvíjali: Vera Youngová začala študovať Bibliu s paňou z Talianska v Enfielde v severnej časti Londýna. Keď jej ocenenie rástlo, poznamenala: „Škoda, že nemáte nejaké publikácie v taliančine pre niektorých mojich priateľov.“ To podnietilo Verinho manžela Geoffa, aby sa porozprával s krajským dozorcom. Spolu vyhľadali grécky hovoriaceho brata, ktorý slúžil ako priekopník  v Taliansku. „Prednášal som v angličtine,“ spomína Geoff, „a tento grécky brat to prekladal do taliančiny.“ Prišlo asi 30 osôb a niektoré z nich urobili pekný duchovný pokrok. Časom boli taliansky hovoriaci bratia pripravení vytvoriť zbor. Odvtedy vzniká priemerne každý piaty rok jeden nový taliansky zbor.

Vzrast pokračoval aj na gréckom poli. V roku 1975 boli urobené opatrenia, aby mohli mať grécki bratia zjazd vo vlastnom jazyku. V tom čase boli Geoff a Vera Youngovci priekopníkmi a mali už takmer 50 rokov. Ich dve deti boli už dospelé a obe uzavreli manželstvo „v Pánovi“. (1. Kor. 7:39) Keďže Geoff a Vera už nemali zostarnutých rodičov, o ktorých by sa museli starať, okolnosti im dovoľovali prijať ďalšie výsady služby. Geoff bol na svoje prekvapenie poverený zorganizovať zjazd pre grécky hovoriacich bratov, ktorí žijú v Británii. „Nevedel som, čo ma čaká,“ spomína Geoff. „Keď som pricestoval na miesto zjazdu, môjmu neskúsenému oku sa zdalo, že tu vypukla občianska vojna!“ Možno takto pôsobila grécka bezprostrednosť na konzervatívneho Angličana. Grécki bratia len jednoducho vysvetľovali jeden druhému najlepší spôsob, ako vykonať svoju prácu. Na tomto zjazde bolo viac ako 400 prítomných.

Vznikali aj ďalšie jazykové skupiny. V roku 1975 začal činnosť španielsky zbor. V roku 1977 odznela v Londýne prvá prednáška v gudžarátčine. O dva roky neskôr sa tu konal malý zjazd v gudžarátčine. Asi v rovnakom čase sa konal aj krajský zjazd v pandžábčine a bolo na ňom asi 250 prítomných.

„Vynikajúca skupina ľudí“

V prvých rokoch sa väčšie zjazdy často konali v Londýne. Od 60. rokov sa začali konať každoročné zjazdy v rôzne veľkých mestách po celej krajine. Niekedy boli iba štyri zjazdy; po iné roky boli použité menšie priestory a počet zjazdov  vzrástol na 17. Bratia si prenajímali futbalové štadióny, posluchárne a zimné štadióny. V roku 1975 vyvinuli úsilie, aby bolo možné usporiadať zjazd na štadióne Cardiff Arms Park vo Walese.

Hoci dobrá povesť Jehovových svedkov je vo Veľkej Británii zväčša známa, úradníci, ktorí sú zodpovední za športové štadióny a ktorí nemajú vlastné skúsenosti s takými veľkými zhromaždeniami svedkov, môžu byť spočiatku opatrní, keď im majú prenajať priestory štadióna. To sa ukázalo aj v prípade štadióna Cardiff Arms Park. Začali sa rokovania s Rugby Union Board vo Walese. Lord Wakefield, vtedajší predseda Rugby Union Football pre celú Britániu, láskavo povedal našim bratom, že ak budú mať nejaké nepríjemnosti pri rokovaní s radou v Cardiffe, majú povedať členom rady, aby mu zatelefonovali. Akí vďační boli bratia za túto pomoc! Keď rokovanie viazlo, telefonický rozhovor s lordom Wakefieldom ich úspešne vyviedol z tejto slepej uličky. Jehovovi svedkovia usporadúvali zjazdy v Twickenhame v Londýne od roku 1955 a lord Wakefield vysvetlil svojim kolegom vo Walese, ako veľmi si on aj členovia jeho rady vážia, že svedkovia každé leto používajú priestory v Twickenhame. Uistil ich, že sa nemusia ničoho obávať a dodal: „Aká vynikajúca skupina ľudí sú svedkovia!“ Čoskoro uzatvorili dohodu a svedkovia používali Cardiff Arms Park ako miesto na pravidelné usporadúvanie zjazdov vo Walese mnoho rokov.

Naše vlastné zjazdové sály

Okrem každoročných oblastných zjazdov mávame počas roka aj menšie zjazdy. V roku 1969 bolo vo Veľkej Británii 55 876 hlásateľov Kráľovstva, o štyri roky však vzrástol počet tých, ktorí kážu dobré posolstvo druhým, na 65 348. Až dovtedy sme si sály na usporadúvanie našich krajských zjazdov prenajímali, ale bolo stále náročnejšie nájsť vhodné miesta za rozumnú cenu.

 Od 70. rokov bolo zrejmé, že potrebujeme vlastné zjazdové sály. Uskutočnili sa stretnutia zodpovedných bratov a títo bratia hľadali vhodné miesta, kde by sa dalo začať. Najskôr plánovali renovovať už existujúce budovy. Začiatkom roku 1975 dohodli kúpu nepoužívaného kina v Manchestri na severe Anglicka. Po mesiacoch renovácie bola 31. augusta zasvätená prvá zjazdová sála Jehovových svedkov v Anglicku. Bola k dispozícii práve v čase, keď sa v septembri začínala nová séria krajských zjazdov.

Dva roky predtým sa v juhovýchodnej časti krajiny stretli dozorcovia zjazdov, aby zvážili, ako by mohli získať zjazdovú sálu v Londýne. Denis Cave, člen výboru, ktorý bol vytvorený na hľadanie vhodnej budovy, si spomína na prekvapenie, ktoré zažil, keď zhromaždení bratia jednomyseľne súhlasili, že nebudú hľadať jednu, ale dve sály — jednu na severnom brehu Temže a druhú na južnom brehu — a to napriek vysokým cenám nehnuteľností v tejto oblasti!

Nepoužívané kino v meste Dorking, 30 kilometrov južne od Londýna, sa zdalo dobrou možnosťou. Do transakcie sa však zamiešali obchodníci s nehnuteľnosťami a ponúkli budovu za vysokú cenu. Denis bol spočiatku skľúčený, no na jeho prekvapenie mu zavolal starosta mesta a požiadal ho, aby sa spolu s ďalším svedkom zúčastnili istého stretnutia. Navyše, aby boli odstránené obmedzenia územného plánu, aby budova mohla slúžiť na náboženské účely, zástupcovia mesta odsúhlasili, že kino kúpia a potom ho dajú bratom do prenájmu na neurčitú dobu, s možnosťou obnovenia zmluvy každé tri roky.

Táto sála dobre slúžila vyše desať rokov, kým mesto nerozhodlo o inom využití budovy. Aby bratia túto sálu nahradili, obstarali 11-hektárový pozemok neďaleko londýnskeho letiska Gatwick. Boli na ňom budovy, ktoré mohli  použiť a ktoré s peknou zjazdovou sálou vytvorili harmonický komplex. Vznikli však miestne spory týkajúce sa prístupu k novej budove cez niektoré úzke vidiecke uličky. Pochopiteľne, obyvatelia tejto oblasti si chceli chrániť súkromie a udržať si taký pokoj, aký len bolo možné. Budú svedkovia dôsledne rešpektovať nariadenia, aby chodili po starostlivo vyznačených cestách stanovenou rýchlosťou, keď budú prichádzať do zjazdovej sály? V novinovej správe o stretnutí miestneho stavebného výboru sa uvádzalo: „Vo zvyčajných prípadoch by sa výbor domnieval, že bude nemožné dodržiavať také podmienky. No Jehovovi svedkovia boli odlišní.“ Predsedajúci výboru dodal: „Mnoho ďalších skupín alebo organizácií by rado povedalo, že sa ich členovia takto prispôsobia. Toto je však spôsob, akým funguje organizácia svedkov.“ Táto nová zjazdová sála v Hays Bridge Surrey bola otvorená pri príležitosti krajského zjazdu 17. a 18. mája 1986, presne rok po tom, čo bratia získali pozemok.

Súčasne s prácou na zjazdovej sále v Dorkingu v roku 1975 svedkovia v severnom Londýne renovovali bývalé kino Ritz v New Southgate. Budova tohto kina z polovice 30. rokov bola zatvorená na jar roku 1974. Krátky čas tu bola synagóga. Keď svedkovia budovu získali, bola v stave, keď podľa architekta Rogera Dixona „súrne potrebovala opravu“. „Konštrukcia bola v podstate dobrá, no nie vodotesná,“ spomína. „Interiér hľadiska bol namaľovaný na čierno, aby nebolo vidno, aká je budova schátraná!“ Úloha renovácie sa spočiatku zdala odstrašujúca. Ale 2000 vyškolených a čiastočne vyškolených dobrovoľníkov dokončilo prácu už za štyri a pol mesiaca.

V rovnakom čase pokračovali práce na zjazdovej sále v západnej časti stredozemia. V roku 1974 bratia zakúpili bývalé kino v Dudley. Renovácia tejto budovy trvala dlhšie, ale v septembri 1976 bola tiež pripravená na používanie.

 Staviame nové zjazdové sály

Počet hlásateľov Kráľovstva naďalej rástol, a to zo 71 944 v roku 1974 na 92 616 v roku 1984. Mnohí žili v mestských oblastiach na severe Anglicka, kde bola hustá koncentrácia priemyselných závodov. Boli vypracované plány na postavenie sály v South Yorkshire.

V septembri 1985 sa začali stavebné práce na projekte, ktorý sa stal známym ako zjazdová sála East Pennine. Táto stavba s oceľovou konštrukciou má kapacitu 1642 miest na sedenie, s 350-miestnou sálou Kráľovstva pre tamojší zbor. Budova má strechu s rozporom 42 metrov, čo ju robí veľmi atraktívnou. Časopis The Structural Engineer označil tento nezvyčajný vzhľad ako „oktagonálne riešenie“. Rotherham Borough Council udelila zjazdovej sále prvú cenu za dizajn.

Noble Bower, člen projekčnej komisie, pracoval na stavbe od začiatku a neskôr slúžil ako prvý dozorca sály. Jeho srdečné, no zároveň dôstojné vystupovanie povzbudzovalo viac ako 12 500 bratov a sestier, ktorí pomáhali počas 14 mesiacov výstavby. Aby mohli bratia pokračovať v práci i počas studených hmiel, pri teplotách pod nulou, a aj keď padal sneh, vybudovali okolo celého objektu ochrannú konštrukciu z plastových fólií. Pomocou priemyselných ohrievačov  vháňali dovnútra horúci vzduch. Nič nezastavilo práce na tomto dôležitom projekte. Dobrovoľných pracovníkov prišli podporiť aj bratia zo širokého okolia.

Pre brata Nobla a jeho manželku Louie bol najnezabudnuteľnejším dňom 15. november 1986, keď bola počas návštevy Theodora Jaracza, člena vedúceho zboru, zjazdová sála zasvätená Jehovovi.

Bratia teda mali k dispozícii zjazdové sály v severnom a strednom Anglicku i na juhovýchode krajiny; čo však mohli urobiť, aby sa postarali o potreby svojich bratov na západe Anglicka a vo Walese? V októbri 1987 našli vyhovujúci pozemok v Almondsbury, severne od mesta Bristol. No nebolo ľahké získať povolenie z úradu územného plánovania. Bratia museli opakovane vyvíjať úsilie, aby nakoniec vo februári 1993 povolenie dostali.

Stavebné práce sa potom skutočne pohli vpred. Aká to bola radosť, keď 5. augusta 1995 nastal čas na zasvätenie tejto sály, šiestej zjazdovej sály v Anglicku! John Barr z vedúceho zboru hovoril na tému „Naplňte zem poznaním o Jehovovi“. Všetci prítomní s ocenením prijali jeho láskavú pripomienku: „Nikdy nezabudnite, že váš obvod tvorí iba malú časť Jehovovej podnože. Jehova sa zaujíma o vašu časť zeme, tak ako i o ďalšie, a preto si zachovajte v mysli celosvetový rozsah diela Kráľovstva.“

O týždeň brat Barr prednášal pri zasvätení komplexu sál Kráľovstva v Edgware v severnej časti Londýna. Tu bratia postavili vynikajúcu stavbu, v ktorej boli tri sály Kráľovstva s deliacimi stenami, ktoré sa môžu v prípade potreby odstrániť, čím vznikne z celého priestoru zjazdová sála, ktorú môžu používať cudzojazyčné zbory. Od tohto času ohlas v cudzojazyčnom poli dodal pozoruhodný rozmer kazateľskému dielu v Británii.

 „Vždy chceli robiť viac“

Oznamovať dobré posolstvo druhým znamenalo pre niektorých svedkov hľadať spôsoby, ako rozšíriť svoju službu. Je chvályhodné, že mnohí britskí bratia a sestry podnikli kroky, aby slúžili tam, kde je potreba zvestovateľov väčšia. Často to znamenalo presťahovať sa do inej krajiny, ako to bolo v prípade mnohých horlivých priekopníkov v 20. a 30. rokoch. Keď sa títo bratia a sestry presťahovali do zahraničia, mohli prinášať ovocie Kráľovstva vo svojom novom domove a zároveň podporovať miestnych bratov. V 70. a 80. rokoch sa rodiny z Británie sťahovali do Strednej a Južnej Ameriky, do Afriky a Ázie.

Vera Bullová, ktorej dve dcéry boli už dospelé a vydaté, mala 57 rokov, keď predala svoj dom na ostrove Isle of Wight a odišla do Kolumbie so skupinou mladých priekopníkov z londýnskeho zboru Ealing. Rýchlo sa učila po španielsky a čoskoro viedla 18 biblických štúdií. Dnes, takmer po 30 rokoch, tam stále slúži obklopená svojimi mnohými duchovnými deťmi.

Tom a Ann Cookovci spolu so svojimi dcérami Sarou a Rachel slúžili v Ugande už mnoho rokov, kým sa tam podmienky nezmenili natoľko, že sa v roku 1974 museli vrátiť do Anglicka. Nasledujúci rok sa sťahovali znova — tentoraz na Papuu-Novú Guineu. Tam sa Sara vydala za zvláštneho priekopníka. Neskôr sa rodina presťahovala do Austrálie, kde sa Rachel vydala za istého spolukresťana. V roku 1991 prijali Tom a Ann nové pridelenie na Šalamúnových ostrovoch, kde Tom slúži ako koordinátor výboru odbočky.

Ďalší sa presťahovali do zahraničia na kratší čas. A predsa, nech získali počas pobytu v zámorí akékoľvek skúsenosti, ukázali sa pre nich ako neoceniteľné. Barry a Jeanette Rushbyovci sú dvaja z tejto skupiny.

 „Odkedy som spoznal pravdu, vždy som chcel robiť viac,“ povedal Barry. Keď sa oženil s Jeanette, sestrou priekopníčkou, obaja zareagovali na výzvu v Našej službe Kráľovstva, aby išli slúžiť na Papuu-Novú Guineu. „Bola to odpoveď na naše modlitby,“ potvrdili obaja. Bratia v odbočke v Port Moresby chceli, aby slúžili v Goroke, v centre krajiny, no Barryho pracovné povolenie platilo iba pre ostrov Bougainville. Ako ich potešilo, keď po príchode na Papuu-Novú Guineu zistili, že úrady zmenili Barryho pracovné povolenie a preložili ho do Goroky!

Barry sa ujal svojho miesta učiteľa v škole a Jeanette slúžila  ako priekopníčka so zborom, ktorý tvorilo 18 zvestovateľov. „Jednou z vecí, ktoré som sa naučil,“ spomína Barry, „bolo, že keď bol čas ísť na zhromaždenie zboru, bratov nič neodradilo, dokonca ani extrémne počasie v období dažďov. Nemali žiadne autá a často chodievali na zhromaždenia hodinu alebo dve pešo a do sály Kráľovstva prišli úplne premočení! Ale boli tam vždy.“

Po tom, čo Barry a Jeanette strávili na Papue-Novej Guinei šesť šťastných rokov, podmienky pre cudzincov sa v krajine zmenili. Barry rozhodol, že by bolo rozumné vrátiť sa do Británie. Vďaka skúsenostiam v zahraničí sa však obaja rozhodli pre službu celým časom. Ale kde? Chceli slúžiť tam, kde bola mimoriadna potreba zvestovateľov. Keď sa poradili so Spoločnosťou a s krajským dozorcom, presťahovali sa do Bostonu v Lincolnshire. Ubytovanie si našli rýchlo, ale Barry si nemohol nájsť prácu na čiastočný úväzok, ktorá by mu umožnila slúžiť s Jeanette ako priekopník. Napriek tomu sa s vierou v sľub, že Jehova im pomôže, keď dajú záujmy Kráľovstva na prvé miesto, rozhodli začať s priekopníckou službou od 1. septembra — či už Barry bude mať prácu, alebo nie! Prvého septembra si dali na seba kabáty a boli pripravení vyjsť do služby, keď vtom zazvonil telefón. Pracovník poštového úradu sa spýtal: „Hľadáte prácu na čiastočný úväzok?“ Barry odpovedal: „To je skvelé! Kedy by ste chceli, aby som začal?“ Muž odpovedal: „A čo tak zajtra?“ Jehova požehnal ich úsilie dávať službu na prvé miesto. (Mat. 6:33) O štyri roky mali Barry a Jeanette ďalší nečakaný telefonát — poverenie dozerať na prácu na stavbe zjazdovej sály v East Pennine.

Ochotne sa ponúkli

Duch ochoty slúžiť je pre Jehovov ľud charakteristický. Dávid, kráľ starovekého Izraela, spieval Jehovovi: „Tvoj ľud sa ochotne ponúkne v deň tvojej vojenskej sily... máš svoju  spoločnosť mladých mužov ako kvapôčky rosy.“ ​(Žalm 110:3) Tento duch ochoty prejavujú v Británii mnohí, ktorí sa dali k dispozícii, aby mohli plne podporovať záujmy pravého uctievania.

Všetci, ktorí sa chceli zapojiť do služby celým časom, mladí aj starí, boli veľmi povzbudení oznámením na oblastnom zjazde „Radostní pracovníci“ v roku 1977. Celkový počet 110 000 prítomných na siedmich zjazdoch po celom Anglicku, Škótsku a Walese nadšene tlieskal, keď rečník oznámil otvorenie školy priekopníckej služby, ktorá ponúka dvojtýždňový kurz biblického štúdia spojený s možnosťou využiť získané vedomosti vo zvestovateľskej službe. Kurz poskytuje ďalšie školenie tým, ktorí majú za sebou aspoň rok skúseností v pravidelnej priekopníckej službe. Po takomto školení budú niektorí z priekopníkov schopní pomáhať v diele na  územiach, kde sa zvestovalo len málo alebo sa nezvestovalo vôbec.

Škola v Británii sa začala v marci roku 1978 v meste Leeds na severe. Ann Hardyová, jedna z priekopníčok, ktoré boli v prvej triede tejto školy, si spomína, aké to bolo radostné obdobie. „Duchovne sme sa tak veľmi budovali,“ hovorí. „Škola nám určite dala nové porozumenie v tom, že treba prejaviť skutočný záujem o ľudí, ktorých stretávame v službe.“ Spolu s manželom teraz slúžia ako členovia rodiny Bétel. Andrea Biggsová, matka štyroch detí, ktorá navštevovala túto školu v Pontypridde vo Walese, nadšene rozpráva: „Ak je to len závdavok toho, čo má prísť, potom má Jehova pre nás do budúcnosti pripravené skutočné potešenie a už teraz túžim po novom systéme ako nikdy predtým!“ Doteraz prebehlo asi 740 tried a 20 000 priekopníkov, ktorí tieto triedy absolvovali, súhlasia s týmto vyjadrením. Nie málo sa ich po skončení školy rozhodlo urobiť priekopnícku službu svojou životnou dráhou.

Stovky tých, ktorí získali skúsenosti v priekopníckej službe, sa ponúkli slúžiť v odbočke v Británii ako členovia rodiny Bétel. V súčasnosti má táto rodina Bétel 393 členov a 38 z nich slúži v Bételi 20 rokov alebo viac.

Medzi tými, ktorí slúžia v Bételi, je aj Christopher Hill. Prečo sa rozhodol pre túto službu? Odpovedá: „Začal som s priekopníckou službou v roku 1989. Chcel som však dokázať Jehovovi aj sebe, že som v službe celým časom preto, lebo ho milujem, a nie iba preto, že moja matka a otec sú priekopníci. Chcel som, aby pravda bola celým mojím životom, nie len jeho časťou. Vedel som, že služba v Bételi, hoci je náročná, mi to umožní.“

Geraint Watkin je tiež členom rodiny Bétel. Začiatkom 80. rokov sa vzdal univerzitného vzdelania v prospech priekopníckej služby. Živil sa prácou na čiastočný úväzok na  farme svojho otca. Mal radosť z priekopníckej práce a dúfal, že raz sa stane misionárom. Tak prečo sa rozhodol pre službu v Bételi? Veľmi naňho zapôsobil článok v Strážnej veži z roku 1989. Prečítal si tam životný príbeh Maxa Larsona, člena rodiny Bétel v Spojených štátoch. Brat Larson povedal: „Pevne verím, že Bétel je najlepšie miesto na zemi dovtedy, kým nepríde pozemský Raj.“ Geraint si všimol, že keď brat Larson vyplnil prihlášku do služby v Bételi, stále to predkladal Jehovovi v modlitbe. Geraint pohotovo nasledoval tento príklad. O desať dní zazvonil telefón a bol pozvaný stať sa členom rodiny Bétel v Británii. V službe v Bételi využíva skúsenosti, ktoré získal na farme svojho otca, lebo má na starosti farmu, ktorá zásobuje potravinami rodinu Bétel v Londýne. Predtým bola práca na farme jednoducho prostriedkom, ako sa o seba postarať v priekopníckej práci. Teraz sa na túto prácu pozerá ako na „pridelenie v Bételi od Jehovu“.

Ďalších svedkov priťahovali stavebné projekty teokracie. Zatiaľ čo Denise (Teddy) McNeilová slúžila ako priekopníčka, jej manžel Gary mal svetskú prácu, aby zabezpečil domácnosť. Potom, v roku 1987, sa obaja dobrovoľne ponúkli pomôcť pri stavbe Bételu v Londýne. Hoci v tom čase pozvanie nedostali, v roku 1989 boli pozvaní, aby sa stali členmi rodiny Bétel. V ušiach im znela rada krajského dozorcu: „Nikdy neodmietnite pridelenie od Jehovu,“ a tak ho prijali. Tu sa ukázali ako veľmi cenné Garyho schopnosti elektrotechnika a Teddyne vzdelanie sestry stomatológa. Podieľali sa aj na podporovaní záujmu medzi ľuďmi hovoriacimi po poľsky a po bengálsky v oblasti Londýna.

Willie a Betty Stewartovci, ako aj ďalší, ponúkli svoju pomoc pri výstavbe ako medzinárodní dobrovoľníci. Willie, inštalatér a kúrenár, odišiel vo veku 55 rokov do predčasného dôchodku. Potom sa Stewartovci zúčastnili na stavebných projektoch v Grécku a neskôr v Španielsku, v Zimbabwe a na  Malte. Betty pomáhala pri upratovaní, v práčovni a niekedy aj pri inštalačných prácach. Usilovne pracovali a pocítili za to bohatú duchovnú odmenu. Willie hovorí: „Získali sme priateľov po celom svete a všetkých vekových skupín.“

Špeciálne vzdelávanie pre spôsobilých bratov

Ďalšie dvere vedúce k možnosti rozšíriť službu sa otvorili v roku 1990 otvorením školy služobného vzdelávania aj v Británii. Bola tu ďalšia možnosť pre slobodných bratov, ktorí slúžili ako starší alebo služobní pomocníci, aby získali špeciálne školenie s vyhliadkou slúžiť kdekoľvek na celosvetovom poli, kde by to bolo potrebné. V osemtýždňovom kurze je dobre vyvážené školenie v biblických náukách i v organizačných záležitostiach. Prvá trieda v Británii prebiehala v zjazdovej sále East Pennine. Dvaja oblastní dozorcovia zo Spojených štátov, James Hinderer a Randall Davis, slúžili ako inštruktori. Traja skúsení krajskí dozorcovia z Británie — Peter Nicholls,  Ray Pople a Michael Spurr — boli tiež v triede, aby sa vyškolili za inštruktorov pre ďalšie triedy. Pri graduácii tejto triedy dňa 17. júna 1990 Albert D. Schroeder z vedúceho zboru povedal študentom, ktorí boli pridelení slúžiť v Británii: „Vy, príkladní mladí muži, ste potrební, aby ste podporili dielo v tejto krajine. Bude to skutočná injekcia pre britské pole.“

Absolventom školy služobného vzdelávania je aj Bharat Ram, ktorý pochádza z hinduistickej rodiny. Teraz je ženatý a slúži spolu s manželkou v severozápadnom Anglicku, kde je mnoho ľudí hovoriacich gudžarátskym jazykom, ktorým môže pomáhať. John Williams z Walesu bol prekvapený, keď dostal pridelenie pracovať v odbočke v Zambii, kde boli potrebné jeho schopnosti, a neskôr slúžil ako misionár v Kitwe v Zambii.

 Gordon Sarkodie, ktorý sa narodil v Ghane, sa presťahoval s rodinou do Anglicka ako dvanásťročný. Ešte ako dospievajúci mal záujem o biblickú pravdu vďaka tomu, že jeden svedok dával jeho otcovi Strážnu vežu a Prebuďte sa! Biblické štúdium viedlo k jeho krstu v roku 1985. Ako pomocný priekopník viedol toľko biblických štúdií, že jeho priatelia priekopníci mu odporučili, aby si dal prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby. Keď bol koncom prvého roku svojej služby celým časom v škole priekopníckej služby, krajský dozorca ho povzbudil, aby si podal prihlášku do školy služobného vzdelávania. Poháňaný túžbou lepšie pomáhať mladým v zbore, Gordon vyplnil prihlášku. Bol v siedmej triede tejto školy v Británii. Po graduácii slúžil dva roky v Londýne. Potom bol pridelený do Zambie ako misionár. Bol ochotný dať sa k dispozícii vo všetkom, v čom by ho Jehova mohol použiť, a tak Gordonovo školenie postupne viedlo k ďalším výsadám. Po tom, čo sa dvanásť týždňov učil jazyk cibemba, jeden z miestnych jazykov, bol Gordon vymenovaný za krajského dozorcu v Copperbeltskej provincii. Mal tiež výsadu školiť ďalších pre krajskú službu.

Richarda Frudda, ktorý sa narodil v Británii, vychovávali rodičia svedkovia. Keďže oddal svoj život Jehovovi, uvedomoval si, že musí byť vo svojej oddanosti vždy úplný. Dal sa k dispozícii. V roku 1982 sa stal priekopníkom. Vyplnil prihlášku do školy služobného vzdelávania a absolvoval ju v roku 1990. Aj on bol pridelený do Zambie. Po štúdiu jazyka cibemba a po získaní nejakých skúseností v novom pridelení, bol vymenovaný za krajského dozorcu a slúžil aj ako inštruktor v škole služobného vzdelávania, ktorá sa uskutočnila v odbočke v Zambii.

Doteraz absolvovalo školu služobného vzdelávania v Británii 433 študentov v 19 triedach. Z tohto počtu ich v súčasnosti 79 slúži v zahraničí, 4 slúžia ako krajskí dozorcovia,  12 ako bételiti a 308 sa ich delí o úžitok, ktorý získali zo školy tak, že slúžia ako priekopníci v Británii.

Sťahovanie sa na misionárske pole

Spomedzi priekopníkov v Británii sa stovky ponúkli slúžiť kdekoľvek na celosvetovom poli, kde by boli potrební. Mnohí z nich boli školení v Gileáde, biblickej škole Watchtower v New Yorku. Dovedna absolvovalo školu Gileád 524 bratov a sestier z Británie. Slúžili v 64 krajinách, v každej časti sveta.

Niektorí britskí priekopníci už mali podiel na službe v zahraničí predtým, ako boli pozvaní do Gileádu. Tak to bolo v prípade Johna a Erica Cookovcov, ktorí slúžili vo Francúzku a Španielsku. Po absolvovaní Gileádu bol Eric vyslaný do Afriky a John slúžil najprv v Španielsku a Portugalsku a potom v Afrike. Rovnako to bolo aj v prípade Roberta a Georga Nisbetovcov, ktorí slúžili v Južnej Afrike 15 alebo i viac rokov predtým, ako navštevovali Gileád; potom slúžili na Mauríciu a neskôr sa vrátili na africký kontinent. Claude Goodman už slúžil 20 rokov v Indii, na Cejlóne (teraz Srí Lanka), v Barme (teraz Mjanmarsko), v Thajsku a Malajsku (teraz časť Malajzie) predtým, ako šiel do Gileádu; potom bol vyslaný do Pakistanu. Edwin Skinner slúžil ako priekopník v Indii 20 rokov predtým, ako navštevoval Gileád, a potom slúžil v Indii ďalších 43 rokov, kým dokončil svoj pozemský beh v roku 1990.

Ďalší si predbežne vyskúšali službu v zahraničí tak, že slúžili ako medzinárodní dobrovoľníci na stavebných projektoch. Bolo to tak v prípade Richarda a Lusie Palmerovcov, ktorí v rokoch 1989 až 1994 slúžili rôzne dlho v Grécku, na Tahiti, v Španielsku a na Srí Lanke a potom zostali na Srí Lanke slúžiť ako priekopníci viac ako 3 roky, kým neboli pozvaní do Gileádu.

 Uchádzači o Gileád boli povzbudzovaní, aby sa pozerali na misionársku službu ako na svoju celoživotnú službu. Väčšina z nich sa s takýmto postojom ujala svojho pridelenia a niektorí v tom dali vynikajúci príklad. Najmenej 45 tých, ktorí odišli z Británie a ktorí stále slúžia vo svojich misionárskych prideleniach, tam slúži už 20 rokov alebo i dlhšie. Deväť z nich slúži v Strednej a Južnej Amerike, 11 v ázijských krajinách, ďalších 11 v Afrike, 4 v Európe a 10 ďalších na rôznych ostrovoch.

Medzi týmito dlhoročnými misionármi je Anthony Attwood, ktorý slúžil 49 rokov v Nigérii. V roku 1997 bol preložený do londýnskeho Bételu, lebo v krajine vznikli určité imigračné obmedzenia, no srdcom je stále v Nigérii. Hovorí: „Služba v Nigérii bola nádhernou výsadou. Boli to dobre prežité roky. Povzbudzujem všetkých mladých ľudí, ktorí sú požehnaní pravdou, aby sa chopili každej výsady, ktorá im je predložená. Jehova vás nikdy neopustí. Viem to z vlastnej skúsenosti.“ Olive Springateová bola ako misionárka vyslaná do Brazílie v roku 1951 a jej sestra Sonia sa k nej pripojila v roku 1959. Denton Hopkinson a Raymond Leach pricestovali na Filipíny ako misionári začiatkom 50. rokov a táto krajina je stále ich domovom. Malcolm Vigo, ktorý začal svoju misionársku prácu v Malawi a pracoval tu desať rokov, až kým nebol deportovaný, slúži teraz spolu s manželkou v Nigérii. Mohli by sme spomenúť mnohých ďalších, a život každého z nich Jehova bohato požehnal.

Niektorí, ktorí sa ujali misionárskej služby, museli prekonávať vážne problémy, aby v nej mohli pokračovať. Pre chorobu boli Eric a Chris Brittenovci po niekoľkých rokoch misionárskej služby v Brazílii nútení vrátiť sa na určitý čas späť do Anglicka. Neskôr v tom istom roku prijali pridelenie v Portugalsku, kde bolo dielo zakázané. Keď boli po siedmich rokoch z Portugalska vypovedaní, pretože sa zapájali  do diela biblického vzdelávania, pokračovali v službe celým časom v Anglicku. Ale potom napísali Spoločnosti a pýtali sa na ďalšiu možnosť pokračovať v inom misionárskom pridelení. Čoskoro boli opäť v Brazílii, kde boli zapojení do misionárskeho a krajského diela. Spolu verne slúžili v Brazílii až do Ericovej smrti v auguste 1999; Chris tu slúži naďalej.

Po niekoľkých rokoch si môžu biblické povinnosti voči členom rodiny vyžiadať zmeny v činnosti. Tak to bolo v prípade Mika a Barbary Pottageovcov, ktorí slúžili v Zaire 26 rokov a potom sa v roku 1991 vrátili do Anglicka, aby pomohli zostarnutým rodičom, ktorí žili v ťažkých podmienkach. Srdcom však zostali v službe celým časom a dokázali slúžiť ako zvláštni priekopníci, zatiaľ čo si spĺňali svoje rodinné povinnosti. V roku 1996 sa mohli na ďalšie tri roky vrátiť na misionárske pole do dnešnej Konžskej demokratickej republiky a v súčasnosti sú členmi rodiny Bétel v Británii. Odkedy sa prvýkrát ujali služby v Zaire, mohli pozorovať, ako vzrástol počet hlásateľov Božieho Kráľovstva v tejto časti sveta zo 4243 na viac ako 108 000. Majú živé spomienky na obdobie, keď asi rok po ich príchode boli Jehovovi svedkovia v tejto krajine zákonne uznaní. Nasledujúci rok sa v Kinshase konal prvý zjazd a hoci ho navštívilo iba 3817 ľudí, je to pre nich stále dôležitá udalosť. Aké to bolo radostné, keď sa v roku 1998 napriek neistým podmienkam v krajine zhromaždilo na slávnosti Pánovej večere 534 000 tých, ktorí mali úžitok z božského vyučovania!

Zaobstarávanie vhodných sál Kráľovstva

Ako počet zborov v Británii neustále rástol, zaobstarávanie vhodných sál Kráľovstva sa stalo trvalou požiadavkou. Niektoré zbory sa stretávali v prenajatých sálach a na iných miestach a nie všetky boli vhodné pre skupiny kresťanov, ktorí sa zhromaždili, aby uctievali nášho obdivuhodného  Boha, Jehovu. Vyhovujúce miesta na zhromaždenia boli súrne potrebné.

Získať budovu, ktorá by sa dala používať ako sála Kráľovstva, nie je vždy jednoduché. Občas bol odpor dosť intenzívny, zvlášť keď sa vyskytli náboženské predsudky. Napriek tomu dôvera v Jehovu a vytrvalosť zo strany zodpovedných bratov priniesli úspech, často na prekvapenie odporcov.

Začiatkom 70. rokov sa jeden zo zborov v Swansea vo Walese ponúkol, že kúpi nepoužívanú kaplnku, aby ju používal ako sálu Kráľovstva. Duchovný cirkvi, ktorá vlastnila budovu, povedal, že by radšej zomrel, než by mal vidieť, že budovu kúpili svedkovia. Výsledkom bolo, že kaplnku predali poštovému úradu, ktorý ju použil ako dočasnú telefónnu ústredňu. No v roku 1980, keď pošta už túto budovu nepotrebovala, dala ju na dražbu. Jeden zo starších zboru sa o tom dozvedel a hovoril s ďalšími staršími o tom, koľko môžu ponúknuť. Znalec odhadol, že budova spolu s pozemkom, na ktorom stojí, má hodnotu 20 000 libier (32 000 amerických dolárov). Akí šťastní boli bratia, keď sa im podarilo získať ju za 15 000 libier (24 000 amerických dolárov)! Po vhodnej úprave bola budova zasvätená Jehovovi.

Keď vzrast v zbore v juhozápadnom pobrežnom meste Exmouth viedol k vytvoreniu ďalšieho zboru, bratia rozhodli, že je potrebný nový pozemok, aby mohla byť postavená väčšia sála Kráľovstva. Zistili, že mestská rada vlastní pozemok, ktorý je už vyhradený na náboženské účely. Svedkovia zjednali jeho kúpu. Potom dala mestská rada nezvyčajnú podmienku, že zmluva o predaji pozemku vojde do platnosti, až keď bude budova dokončená. Stavebné práce boli dokončené v roku 1997. Našťastie, mestská rada zmluvu dodržala. Zbory, ktoré používajú túto sálu, to chápu ako dôkaz Jehovovho požehnania ich úsilia pri podpore pravého uctievania v tejto oblasti.

 Prvá v Európe

Hoci je možné získať nejaký pozemok, výstavba novej sály Kráľovstva často trvá roky. Počas desiatich rokov, do roku 1982, však počet zborov v Británii vzrástol z 943 na 1147. Bratia museli niečo urobiť, aby stavebné dielo udržalo krok s týmto rastom.

Skupina bratov zo Spojených štátov a Kanady, ktorí mali skúsenosti v stavebných prácach, pricestovala v septembri 1983 do Northamptonu, mesta ležiaceho 101 kilometrov severne od Londýna. Zaoberali sa potrebou rýchlej výstavby a prišli sa podeliť o praktické riešenia, ktoré vyvinuli. Pracovali po boku miestnych bratov, aby im pomohli postaviť novú sálu Kráľovstva ekonomicky a rýchlo. „Skupina Jehovových svedkov nedávno dokázala za štyri dni to, čo by bežnej firme trvalo šesť mesiacov,“ oznámil časopis Building  Design nasledujúci mesiac, „a postavili to za štvrtinu ceny.“ Jehova požehnal rýchlu výstavbu tejto sály Kráľovstva, prvej svojho druhu v Európe.

Nasledujúci rok pomáhalo viac ako 1000 dobrovoľníkov stavať sálu Kráľovstva vo waleskom meste Dolgellau. Tentoraz dokončili stavbu za dva dni namiesto za štyri dni. Tridsiatim trom miestnym svedkom pomáhali ďalší z Walesu, Anglicka a Spojených štátov. Bratia z Francúzska a Holandska tu boli tiež, aby videli, ako sa to robí, aby po príchode domov mohli začať školiť ďalších, ako používať rovnaké metódy.

Jehovovi svedkovia v Británii mali úžitok z pomoci svojich bratov zo zahraničia a oni zas ponúkli svoju pomoc druhým. Dva zbory v King’s Lynne v Norfolku to urobili nezvyčajným spôsobom. V roku 1986 boli zbory veľmi zamestnané prípravami na stavbu novej sály Kráľovstva, ktorá mala nahradiť drevenú budovu, ktorú dovtedy používali. Keď počuli, že zbor v Cobhe v Írsku máva zhromaždenia v prerobenej garáži, kde sa stretáva 45 až 50 ľudí, rozhodli sa pomôcť im. Svedkom v Cobhe ponúkli svoju starú budovu so všetkým, čo v nej bolo, vrátane stoličiek a zvukovej aparatúry. Keď miestni bratia zistili, že už treba vymeniť okenné rámy, poskytli dostatok prostriedkov na krytie nákladov. Neďaleký zbor peňažne prispel na nové strešné trámy. Navyše, bratia z Norfolku zaplatili všetky dopravné náklady.

„Rozmontovanie haly sa zdalo byť obrovskou úlohou,“ spomína si Peter Rose, predsedajúci dozorca v King’s Lynne. „Každý kus sme museli presťahovať nepoškodený, jednotlivo očíslovať a potom zmontovať ako obrovskú stavebnicu.“ V máji 1986, keď dokončili rozmontovanie, všetky diely zabalili, vložili do kontajnera a previezli cez Írske more do Cobhu. Bratia v Cobhe plánovali zmontovať svoju novú sálu  Kráľovstva cez víkend v dňoch 7. a 8. júna — v rovnakom čase, ako mali bratia v King’s Lynne dostavať svoju novú sálu Kráľovstva. Obe sály Kráľovstva boli cez ten víkend dokončené.

Poskytovanie financií a pomoc skúsených

Britské vydanie Našej služby Kráľovstva z apríla 1987 obsahovalo prílohu, ktorá upozorňovala na založenie Fondu výstavby sál Kráľovstva Spoločnosti, ktorý mal slúžiť na „poskytovanie primerane úsporného financovania“ tak na nové stavby, ako aj na kúpu a prestavbu budov. Takýmto spôsobom mohlo nastať vyrovnanie prostriedkov. (2. Kor. 8:14) Článok sa končil slovami: „Zatiaľ čo si uvedomujeme veľkosť tejto úlohy a ceníme si štedré príspevky, ktoré sme dostali (a ktoré naďalej dostávame) od zborov na stavbu nových zjazdových sál, musíme plne dôverovať Jehovovi, že nám pomôže uspokojiť súčasnú potrebu sál Kráľovstva. — Prísl. 3:5, 6.“

Nasledujúci rok vedúci zbor ustanovil prostredníctvom kancelárie odbočky výbory bratov, ktoré by boli schopné podeliť sa v rôznych častiach krajiny o svoje profesionálne skúsenosti a pomôcť organizovať výstavbu sál Kráľovstva. Do roku 1998 bolo vymenovaných 16 regionálnych stavebných výborov. Tieto výbory už pomohli pri stavbe a renovácii vyše 700 sál Kráľovstva v Británii.

Bratia, ktorí slúžia v týchto výboroch, väčšinou majú rodiny, o ktoré sa starajú. Niektorí mohli tejto práci venovať viac času; iní menej. Michael Harvey, otec piatich detí, sa v spolupráci so svojou manželkou Jean rozhodol uprednostniť výstavbu sál Kráľovstva pred inými vecami. Obaja zistili, aká cenná je Ježišova rada dávať Kráľovstvo na prvé miesto vo svojom živote. (Mat. 6:33) „Ježišove slová začali mať pre nás úplne nový význam,“ hovorí Michael. „Jehova nás  naozaj nikdy neopustil.“ Jean súhlasne hovorí: „Keď Rachel, jedna z našich dcér, mala asi deväť rokov, rýchlo vyrástla zo všetkých šiat. Nemala som dosť peňazí, aby som jej kúpila nové, a tak som sa pokúsila upraviť jej šaty sama a prerobiť ich tak, aby ich mohla nosiť. Potom, deň pred naším krajským zjazdom, nám Michaelova sestra poslala dvoje nové šaty, ktoré kúpila vo výpredaji. Rachel šaty perfektne sadli — a bolo to presne načasované na zjazd!“ Kým sa dvaja z ich synov podieľali na stavebných prácach, Jean a dievčatá sa starali o dom a o niektoré práce súvisiace so stavebnými projektmi. „Naša práca na stavebnom diele nás ako rodinu zjednotila,“ vysvetľuje Michael. „Skutočne, je to rodinný projekt.“

Na stavbe niektorých sál v 80. rokoch sa zúčastnili stovky dobrovoľníkov, ba až tisíce. S cieľom zjednodušiť práce odcestoval brat Harvey do Dánska na poradu s bratmi, ktorí pracovali na výstavbe sál Kráľovstva tam. Ďalšiu pomoc dostali, keď Spoločnosť oznámila zborom, že keď budú potrebovať nové sály Kráľovstva, môžu im byť poskytnuté návrhy vopred pripravených projektov. V dôsledku toho bolo potrebných menej dobrovoľníkov, množstvo práce sa značne zredukovalo a boli postavené skromné, ale vhodné sály Kráľovstva po celej Británii.

Viac než len dobrý príbeh

Zjednotené úsilie v snahe postaviť sálu Kráľovstva a rýchlosť, s akou je výsledok dosiahnutý, poskytuje verejnosti výborné svedectvo. Noviny často prinášajú správy o tom, čo sa urobilo. V roku 1990 Victor Lagden, fotograf miestnych novín Evening Echo, robil reportáž o trojdňovej výstavbe novej sály v Canvey na ostrove Canvey v severnej časti ústia Temže. Keď pricestoval na stavenisko v piatok ráno, nenašiel tu nič okrem stavebného materiálu. Na  dverách obytného prívesu bol pripevnený nápis, na ktorom čítal: „Tlačové stredisko.“ „V tom čase to bola jediná vertikálna konštrukcia na tomto pozemku,“ spomína Victor. „Čo však na mňa zapôsobilo, boli pracovníci na stavbe — muži a ženy, starí i mladí, ktorí pracovali spolu.“ Victor odfotografoval stavenisko a odišiel. Potom sa spýtal svojho redaktora, či sa môže vrátiť na stavenisko v určitých intervaloch počas víkendu, aby videl, či tvrdenie svedkov, že postavia sálu za tri dni, bude pravdivé. On a traja ďalší reportéri podávali správy o postupe prác.

V nedeľu Victor navštívil prvé zhromaždenie, ktoré sa konalo v tejto novej sále. Výsledkom bol dvojstranový článok, ktorý noviny uverejnili pod titulkom „Veľký Jehova!“ Neskôr navštívil Victora jeden z miestnych starších. Zaviedol s ním biblické štúdium. „Za tri týždne,“ spomína Victor, „som sa dozvedel Božie meno a namiesto toho, aby som vo svojich modlitbách len prosil, teraz som vzdával vďaky — vďaky Jehovovi.“ Victor je dnes pokrsteným svedkom Jehovu.

‚Rozšírte sa‘

Počas 70. a 80. rokov sa medzi populáciou imigrantov v Británii veľa zvestovalo — väčšinou vydávali svedectvo tí, ktorí sami boli imigranti a hovorili rôznymi jazykmi. Bola však potrebná väčšia pomoc.

Do roku 1993 žilo v Británii dva milióny ľudí ázijského pôvodu, teda každý 28. obyvateľ. Mnohí prišli z indického subkontinentu, ďalší z východnej Afriky. Bolo pripravených takmer 500 pandžábsky a 150 gudžarátsky hovoriacich zvestovateľov spojených s anglickými zbormi a v týchto jazykoch viedli viac ako 500 biblických štúdií. Ale nie všetci imigranti mali možnosť mať úžitok z dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

 Keď kancelária odbočky zistila, že osoba hovoriaca iba po anglicky sa môže cítiť nedostatočná, keď sa snaží zvestovať ľuďom z rôznych jazykových skupín a kultúr, vyzvala miestnych svedkov, aby si rozvíjali stále väčšiu lásku k ľuďom všetkých rás a ducha podobného Kristovmu v starostlivosti o blaho druhých. Boli povzbudení, aby sa ‚rozšírili‘. (2. Kor. 6:11–13; Fil. 2:1–4) Naša služba Kráľovstva uviedla: „Chceme, aby ľudia v našom obvode vycítili našu srdečnosť a záujem, aký prejavoval vo svojej službe Ježiš.“ Svedkovia v Británii sa dozvedeli: „Prišlo k nám vlastne veľké misionárske pole!“

Všetci britskí svedkovia boli povzbudení, aby prejavovali záujem o tých, ktorí hovoria cudzími jazykmi tak, že podajú správu o cudzincoch, s ktorými sa stretnú v obvode, príslušnému cudzojazyčnému zboru. A tak, či svedkovia hovorili  cudzím jazykom, alebo nie, všetci mohli mať podiel na starostlivosti o veľké misionárske pole tých, ktorí sa prisťahovali do Anglicka. Obvody cudzojazyčných zborov v skutočnosti vznikali hlavne z takýchto správ.

Preto v roku 1996 Grace Li navštívila jednu paniu z Vietnamu, ktorá žila v Newcastle upon Tyne na severovýchode Anglicka. Žena hovorila po čínsky. Grace srdečne prijala a hneď ju pozvala dovnútra. Grace sa dozvedela, že táto žena bola utečencom a počas vojny vo Vietname si veľa vytrpela. Žila v Anglicku asi desať rokov, ale ešte stále vedela málo po anglicky. Vysvetlila Grace, že si takmer zúfala a nemala nikoho, na koho by sa mohla obrátiť o pomoc.

Povedala Grace aj to, že pred štyrmi rokmi dostala knihu s množstvom krásnych obrázkov, ale nerozumie jej, lebo  nevie čítať anglicky. Kedykoľvek sa cítila deprimovaná, pozerala si tie obrázky, ktoré jej pomohli zmierniť depresiu a naplnili ju nádejou. Vzala knihu z poličky, podala ju Grace a poprosila ju, aby jej z nej niečo prečítala, aby zistila, o čom je. Bola to kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji! Grace odpovedala, že môže urobiť niečo lepšie, ako jej čítať knihu v angličtine. Siahla do tašky a vytiahla výtlačok tej istej knihy v čínštine. Pani nemohla uveriť vlastným očiam. Konečne mohla čítať biblické posolstvo! Ihneď prijala ponuku biblického štúdia.

Súčasťou ‚rozšírenia sa‘ bolo, že kancelária odbočky venovala zvláštnu pozornosť pomoci etnickým skupinám, aby duchovne a organizačne rástli. Colin Seymour slúži spolu s manželkou Olive už 20 rokov tak, že navštevuje zbory v celej Británii. Obaja prejavovali skutočný záujem o tých, ktorým slúžili, a bolo to zjavné zvlášť počas návštev zborov na ostrovoch Malta a Gozo v Stredozemnom mori. Dokonca sa snažili podávať komentáre na zhromaždeniach v maltčine, a preto si ich maltskí bratia veľmi obľúbili.

V septembri 1994 bol Colin vymenovaný za krajského dozorcu pre neanglicky hovoriace skupiny a pre niektoré cudzojazyčné zbory po celom Anglicku. Pozorne hodnotí rozvoj každej skupiny vzhľadom na jej vyhliadky stať sa zborom a posilňuje zbory, ktoré už existujú. Hoci spočiatku  bol tento kraj najmenší — iba 12 zborov s asi 750 zvestovateľmi — za tri roky sa z neho stal najväčší kraj s 1968 zvestovateľmi, z ktorých 388 slúžia ako priekopníci. Odvtedy sa počet cudzojazyčných krajov zvýšil na tri.

Učia sa nový jazyk

Aby sa mohli deliť o životodarné pravdy s imigrantmi, ktorí hovoria iným jazykom, vyvinuli niektorí svedkovia osobnú iniciatívu a učia sa ďalší jazyk. Medzi nich patrí Elisabeth Emmottová, ktorá slúžila ako priekopníčka v rôznych častiach Anglicka. Najskôr sa snažila naučiť pandžábčinu, aby pomohla ľuďom vo svojom obvode. Potom, v roku 1976, v novom pridelení sa začala učiť urdčinu. Ďalším jazykom bola gudžarátčina. Na zjazdoch tiež vyhľadávala indických a pakistanských zvestovateľov, aby pomohla záujemcom. V prípade Cliftona a Amandy Banksovcov bola návšteva zjazdu v Rusku v roku 1993 podnetom k tomu, aby sa začali venovať ruštine. Keď sa vrátili domov, požičali si z miestnej knižnice učebnicu kurzu ruštiny, presťahovali sa do oblasti, kde žili rusky hovoriaci ľudia, a začali slúžiť s ruským zborom ako priekopníci. No nájsť si čas na štúdium cudzieho jazyka, keď má niekto svetské zamestnanie a rodinu, ako aj bohatý program činností v kresťanskom zbore a v službe, nie je jednoduché.

Priekopníci, ktorí chceli týmto spôsobom rozšíriť svoju službu, boli k tomu povzbudení, pretože v Anglicku to bolo zvlášť potrebné. Bez toho, že by sa vzdali svojej priekopníckej služby, učili sa základy nového jazyka. Niektorí priekopníci absolvovali krátky kurz základov nového jazyka, aby dostali potrebné inštrukcie — a výsledky boli zaujímavé.

Christine Flynnová, ktorá slúžila ako priekopníčka 21 rokov, sa spolu s ďalšími siedmimi priekopníkmi rozhodla zapojiť sa do kurzu gudžarátčiny v roku 1996/97. Učiteľmi  boli manželia z Indie, ktorí boli, mierne povedané, prekvapení, že sa na kurz prihlásilo tak veľa anglicky hovoriacich študentov. „Prispôsobili mnoho hodín, aby nám mohli pomôcť,“ spomína Christine. „Pomohli mi pripraviť si úvody do služby a dokonca boli so mnou na niekoľkých zhromaždeniach.“

Asi v tom čase nastúpila Christine do novej svetskej práce. Na pracovisku stretla mladú ženu, ktorá hovorila gudžarátsky. Keď ju Christine pozdravila v gudžarátčine, mladá žena bola prekvapená a chcela vedieť, prečo sa učila tento jazyk. Christine jej to vysvetlila a vydala jej dobré svedectvo, na ktoré mladá žena zareagovala: ‚Žiadne iné náboženstvo nepodnecuje svojich členov, aby sa učili taký ťažký jazyk. Musíte mať určite niečo dôležité, čo mi chcete povedať.‘

Pauline Duncanová, takisto priekopníčka, sa začala učiť bengálčinu v roku 1994. Spočiatku sa jej zdala veľmi ťažká. „Mnoho ráz som so slzami prosila Jehovu, hovorila som mu, aký ťažký je tento jazyk a že by som to najradšej vzdala,“ priznáva. „Ale s Jehovovým svätým duchom, ako aj s mojím odhodlaním a úsilím som prekonala toto ťažké obdobie a som šťastná, že som to nevzdala, pretože teraz vidím vynikajúce výsledky.“ Beverley Crooková, ďalšia priekopníčka, hovorí, aký vplyv malo to, že sa učila bengálčinu, na ľudí, ktorých navštívila: „Odvtedy, čo som sa začala učiť tento jazyk, úplne to zmenilo moju službu. Bengálčania vedia, že ich musíme mať radi, keďže sme venovali čas, aby sme sa naučili ich jazyk.“

Jennifer Charlesová, priekopníčka v jednom z francúzskych zborov, kde je mnoho utečencov z Konžskej demokratickej republiky, hovorí: „Učiť sa nový jazyk mi pomohlo pochopiť, ako sa cítia ľudia v mojom obvode, keď prídu do krajiny, ktorej jazyk nepoznajú.“

 Veľa rokov bolo mnoho priekopníkov — vrátane slobodných sestier, ktoré mohli slúžiť tam, kde bola väčšia potreba zvestovateľov — povzbudzovaných, aby sa porozprávali so svojím krajským dozorcom o presťahovaní sa do neďalekých zborov, kde bola takáto potreba zvestovateľov. Niektorí sa rozhodli naučiť sa nový jazyk, aby mohli pomáhať v cudzojazyčnom poli. V oblasti Veľkého Londýna to urobilo viac ako 100 sestier priekopníčok. Ich služba spolu s tými, ktorí hovorili iným jazykom ako anglickým, priniesla ovocie. S ich pomocou mnoho ľudí začalo študovať Bibliu a navštevovať kresťanské zhromaždenia.

Keď pretrváva misionársky duch

Niektorí, ktorí slúžili ako misionári, sa z rôznych nevyhnutných dôvodov vrátili do Británie. Mnohí z nich však pokračovali v znamenitej práci.

Po tom, čo Wilfred a Gwen Goochovci 14 rokov slúžili ako misionári, boli v roku 1964 preložení z Nigérie do odbočky v Londýne. Nebolo to preto, že by boli nespokojní so službou v Nigérii, oni ju milovali. Wilfred bol však poverený dohľadom nad činnosťou odbočky v Británii. Vďaka svojmu pozitívnemu postoju mohli povzbudzovať mnohých priekopníkov v Anglicku, aby sa dali k dispozícii pre službu v akomkoľvek pridelení, ktoré im Jehova ukáže prostredníctvom svojej organizácie. Wilfred často hovorieva: „Za rok misionárskej služby sa naučíte viac ako za 30 rokov priekopníckej služby.“ Nemyslel tým, že sa naučíte viac z Písiem, ale že sa naučíte viac o sebe a o živote a o tom, ako vychádzať so svojimi bratmi a sestrami.

John a Pat Barkerovci, absolventi 45. triedy Gileádu, sa vrátili do Anglicka, keď sa mali stať rodičmi. Veľmi sa však usilovali naučiť sa mandarínsku čínštinu, aby tak mohli zvestovať Číňanom na Taiwane. Keď sa vrátili do Anglicka,  vyhľadávali Číňanov, s ktorými by sa mohli deliť o dobré posolstvo. Keď ich deti dospeli a uzavreli manželstvo, obaja si dali prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby a teraz sa tešia z plodnej služby so zborom v Birminghame, meste v strede krajiny, v ktorom je skupina hovoriaca mandarínskou čínštinou. Niektorí z tých, s ktorými študovali, sa vrátili do Číny s dobrým poznaním pravdy.

David Shepherd, ktorý slúžil ako misionár v Ghane, má dnes manželku a tri deti. David však pokračuje v službe celým časom. Čo ho k tomu podnietilo? Vysvetľuje: „Keď som videl, ako málo majú bratia v Ghane, pomohlo mi to v snahe žiť tak jednoducho, ako je to len možné.“

Priestory zodpovedajúce práci

Tlač biblickej literatúry zohrala dôležitú úlohu v šírení dobrého posolstva o Kráľovstve. Na začiatku 70. rokov spĺňala odbočka v Londýne dôležitú úlohu v poskytovaní takéhoto životodarného duchovného pokrmu pre mnohé ďalšie krajiny. Mnoho z tohto pokrmu išlo do krajín Afriky; niečo dokonca až do Austrálie.

Časť produkcie časopisov postupne prebralo niekoľko iných odbočiek, kým tlačiareň v Londýne sa sústredila na tlač v angličtine, holandčine a swahilčine. Aj tak boli obidva tlačové stroje MAN v Anglicku plne využité. Aby splnili požiadavky, v roku 1977 bol jeden z tlačových strojov v prevádzke každý tretí týždeň aj v noci.

To bol čas na rozšírenie priestorov Spoločnosti v Londýne. V dome Watch Tower v Mill Hille, ktorý sa používal od konca 50. rokov, už nebolo dosť miesta na výrobu takého množstva literatúry, aké bolo potrebné. Ale obmedzenia dané mestským plánom bránili rozšíreniu priestorov tlačiarne v dome Watch Tower, a tak vedúci zbor súhlasil s presídlením továrne a v tom istom čase aj s rozšírením pôvodného  domova Bétel, kde by sa ubytoval rastúci počet bratov potrebných na túto prácu.

Nakoniec bola tlačiareň, ktorá mala 3000 štvorcových metrov, premiestnená do Wembley, asi 13 kilometrov od Mill Hillu. Dvojpodlažná budova poskytovala dostatok priestoru pre väčšiu tlačiareň, ako aj miesto na ubytovanie, kuchyňu, jedáleň a recepciu. Zariadenie tlačiarne sem presťahovali v roku 1980 a vybavenie, ktoré používali doteraz, doplnili novou ofsetovou rotačkou Harris; v priebehu dvoch rokov dosiahla ročná produkcia časopisov 38 328 000 kusov.

Medzitým prebiehali práce na novom krídle domu Watch Tower v Mill Hille, kde malo pre rodinu Bétel pribudnúť ďalších 41 izieb, ako aj väčšia jedáleň a kuchyňa. John Andrews, oblastný dozorca, ktorý vyštudoval architektúru, bol pozvaný do Bételu, aby pracoval v projekčnom tíme. Svedkovia z mnohých častí krajiny dobrovoľne pracovali cez víkendy. Napriek silnému sneženiu a extrémne nízkym teplotám počas zimy 1981/82 práca rýchlo pokračovala. Viacerí nesvedkovia, ktorí tu boli zamestnaní ako subdodávatelia, pracovali spoločne s bratmi. Trvalo iba trochu dlhšie ako dva roky, kým nové krídlo tejto budovy bolo pripravené na používanie. Bolo to približne v tom istom čase, keď sa odohrala ďalšia významná udalosť.

Mamutie podujatie

V júni 1982 prijal vedúci zbor od výboru odbočky pozvanie na výročnú schôdzu Watch Tower Bible and Tract Society of Pennsylvania do Británie. Táto udalosť bola dvojnásobne dôležitá, pretože odbočka plánovala zasvätenie nových priestorov rozšíreného londýnskeho Bételu v ten istý víkend, keď bude hostiteľom účastníkov výročnej schôdze.

„Raz ráno, asi o ôsmej hodine, mi zavolal Peter Ellis z Bételu,“ spomína si Dennis Loft. „Požiadal ma, aby som  rezervoval na 1. októbra De Montfort Hall.“ Bolo to miesto, kde sa v dňoch 2. až 10. septembra 1941 konal pamätný zjazd, keď bola vydaná kniha Deti. V tom čase, uprostred druhej svetovej vojny, keď naši bratia zaujali odvážny postoj kresťanskej neutrality, Albert D. Schroeder, teraz člen vedúceho zboru, bol služobníkom odbočky v Británii. Akou vynikajúcou príležitosťou bola táto výročná schôdza pre tých, ktorí ešte žili, aby sa opäť stretli so svojimi známymi, lojálnymi služobníkmi Jehovu z toho obdobia!

Výročná schôdza v roku 1983 bola prvým takýmto stretnutím, ktoré sa malo konať mimo Severnej Ameriky. Robili sa plány, ako prenášať program z Leicesteru do zjazdovej sály Dudley v strede krajiny. Tak by úžitok z programu mohlo mať viac bratov. Medzi prvými pozvanými boli tí, ktorí slúžili Jehovovi 40 alebo viac rokov. Bratia poslali do odbočiek v celej Európe oznam, ktorým pozývali členov rodín Bétel na ten víkend. Rýchlo však zistili, že v londýnskom Bételi nie je dosť izieb, aby ubytovali všetkých týchto európskych delegátov. Bolo teda zriadené ubytovacie oddelenie, aby mohli byť ubytovaní všetci návštevníci.

Medzitým sa brat Loft skontaktoval s mestskou radou v Leicesteri, no dozvedel sa, že jedna z najväčších spoločností v meste bude mať výročný spoločenský večierok práve v ten víkend, na ktorý si chcú bratia rezervovať sálu. Dennis sa ďalej dozvedel, že výročný večierok sa bude v skutočnosti konať 30. septembra, ale pretože po takomto stretnutí treba vždy tak veľa upratovať, hala bude rezervovaná aj na nasledujúci deň. „Ak si vezmeme na starosť, že sálu dáme do poriadku, môžeme si ju na 1. októbra prenajať?“ spýtal sa Dennis. Správca súhlasil a Dennis si vydýchol, hoci si v tom čase sotva uvedomoval, aká obrovská bude táto úloha.

 O polnoci 30. septembra sa 400 bratov zorganizovaných do skupín pod vedením dozorcov pustilo do práce, aby upratali to, čo zostalo po tejto spoločenskej udalosti. Nahradili tiež stoly 3000 stoličkami, ktoré boli pripravené na zhromaždenie. Bola to obrovská práca, ktorú museli zvládnuť iba za osem hodín. Dennis si spomína: „Jedinečné na tom bolo to, že iba veľmi málo z týchto bratov bolo pozvaných na výročnú schôdzu, a predsa už len účasť na prípravách na ňu bola niečím, o čom dodnes rozprávajú.“ Bratia dali na pódium koberce a obrúbili ho kvetmi. O ôsmej hodine ráno bola hala bez jedinej chybičky. Personál haly sa s úžasom prizeral. Bratia si uvedomili, že toto zhromaždenie by mohlo byť niečím veľmi výnimočným. Neboli sklamaní.

Nezabudnuteľné zhromaždenie

Medzi 3671 prítomnými na tejto duchovnej hostine v Leicestri bolo 693 delegátov z 37 ďalších odbočiek.  Mnohí z prítomných patrili k pomazaným bratom a sestrám. Reg Kellond z Telfordu a Emma Burnellová z Paigntonu, obaja mali 99 rokov, boli najstaršími delegátmi z Británie. Janet Taitová z Glasgowa, ako aj Mary Grantová, Edith Guiverová a Robert Warden, všetci už vyše osemdesiat- či deväťdesiatroční, spoznali biblickú pravdu pred prvou svetovou vojnou. Koľko celoživotných skúseností mal každý z nich v službe Jehovovi! Boli zapojení do kazateľského diela v období, keď počet ctiteľov Jehovu v Británii vzrástol z niekoľkých tisíc na 92 320. Dychtivo čakali na povzbudenie, ktoré poskytli členovia vedúceho zboru.

Albert D. Schroeder hovoril na tému „Zachovajte si dôveru v Jehovu, aby ste sa nevyčerpali“; preslov bol založený na Izaiášovi 40:31. Viedol aj rozhovor s niekoľkými vernými bratmi: s Robertom Wardenom a Haroldom Rabsonom, oboma z Glasgowa, pričom jeden bol pokrstený v roku  1913 a druhý v roku 1914; s Robertom Andersonom, ktorý slúžil ako priekopník 51 rokov; a s Erniem Beavorom, ktorý bol 17 rokov krajským dozorcom a ktorého tri deti sú v misionárskej službe. Všetci nadšene rozprávali o tých mnohých rokoch, ktoré prežili v službe Jehovovi. Daniel Sydlik, ďalší člen vedúceho zboru, hovoril na tému „To najlepšie ešte len príde“. Bol to prejav, na ktorý si bratia pamätajú dodnes.

„Keď sme dostali vaše pozvanie,“ napísal jeden brat, „opäť sa nám v mysli vynorili spomienky na nádherný zjazd počas vojny v De Montfort Hall v roku 1941. Tento zjazd, ktorý sa konal akoby zázrakom uprostred vojnou zmietanej Británie, bol určite najlepší, aký sme kedy navštívili — no to ‚najlepšie ešte len malo prísť‘. Odchádzali sme z tohto stretnutia so srdcom prekypujúcim vďačnosťou k Jehovovi, rozhodnutí zostať lojálni nášmu Stvoriteľovi, jeho Kráľovi Kristovi Ježišovi a organizácii, ktorú tak očividne používa.“

Po tejto udalosti cestovali mnohí delegáti do Londýna, aby sa zúčastnili programu zasvätenia rozšíreného Bételu. Zhromaždenie bolo telefonicky spojené so zjazdovou sálou North London, čo mnohým ďalším umožnilo vypočuť si prednášku zo zasvätenia, ktorú predniesol Frederick Franz, vtedajší prezident Spoločnosti.

Lepšie miesto pre tlačiareň

Priestory odbočky ešte stále neboli ideálne. Dom Watch Tower bol v Mill Hille, ale tlačiareň bola o 13 kilometrov ďalej, vo Wembley. Dvadsaťpäť až tridsať bratov z Bételu tam pravidelne dochádzalo do práce.

Niekoľko rokov predtým N. H. Knorr, ktorý bol vtedy prezidentom Spoločnosti, podotkol, že budova, ktorá patrila britskej Optickej spoločnosti a bola na druhej strane ulice oproti domu Watch Tower, by bola ideálnym miestom pre tlačiareň. V tom čase to však nebolo možné. No v septembri  1986 na stretnutí, ktoré organizovalo ministerstvo pôšt, Philip Harris, dozorca nášho expedičného oddelenia, počul, že britská Optická spoločnosť chce uvoľniť tieto priestory na Bittacy Hill. Okamžite boli urobené opatrenia, aby získali tento dvojhektárový pozemok. O dva mesiace bol predaj uskutočnený a v rovnakom čase boli úspešne uzatvorené aj zmluvy o predaji tlačiarne vo Wembley. Potom sa stavebné práce na novej tlačiarni skutočne začali.

Najskôr bratia zbúrali staré budovy na pozemku Bittacy Hill, aby urobili miesto pre novú tlačiareň. Ako bratia pokračovali vo výkopových prácach, zistili, že na tomto pozemku bola skládka priemyselného odpadu. Po čase, keď bol odprataný všetok odpad, bolo evidentné, že do stavebných plánov môžu zahrnúť aj veľký suterén. Viac ako 5000 dobrovoľníkov z Británie a zo zámoria odpracovalo na tomto stavebnom projekte vyše pol milióna hodín. Výsledkom bola pekná tlačiareň a garáž, ktoré môžu dobre slúžiť do ďalších rokov.

V druhej etape bolo treba zbúrať starý kancelársky a továrenský blok Optickej spoločnosti, aby sme získali priestor na novú kancelársku budovu. Miestna plánovacia komisia vyžadovala, aby bol náš nový kancelársky blok postavený z tehál, tak ako ostatné budovy v okolí. Bratia to urobili tak, že použili panely z polovičných tehál zaliatych do betónu. Dom IBSA rýchlo dostával konečnú podobu, keď bolo jeho 157 tehlových panelov zdvihnutých na svoje miesto. Manažér jednej spoločnosti, ktorý navštívil stavenisko krátko po tom, sa opýtal, koľko murárov zamestnávame. „Určite najmenej 50,“ uvažoval. Neveriacky krútil hlavou, keď sa dozvedel, že to všetko urobilo iba šesť žien a dvaja muži!

V roku 1993 bol tento nový komplex kancelárií a tlačiarne na vrchole Bittacy Hill pripravený na používanie. Bol zasvätený počas návštevy Alberta D. Schroedera z vedúceho  zboru. V tom čase bolo zapojených do zvestovateľskej služby v celej krajine 127 395 osôb — skutočne dôvod na radosť!

Pomoc v medzinárodnom rozsahu

Odbočka Spoločnosti v Nemecku pomohla s tlačou anglických časopisov počas sťahovania našich tlačiarenských zariadení z Wembley do nových priestorov v dome IBSA. Tlačiarenské práce boli však čoskoro v Londýne obnovené a desiatky miliónov časopisov obsahujúcich životodarné pravdy prúdili z tlačových strojov našej novej tlačiarne.

Hoci je londýnska tlačiareň ďaleko od východnej Afriky, dlho pravidelne tlačila a dodávala časopisy aj pre túto časť sveta. Pravidelne tam posielali anglické aj swahilské vydania časopisov. Aj ostrovy v Karibskej oblasti dostávajú literatúru z Británie. Po mnoho rokov lode prepravujúce banány prevážajú svoj náklad z tejto oblasti na západné pobrežie Británie. Vracajú sa s nákladom pre ostrovy a to pravidelne zahŕňa aj náklad časopisov oslobodených od cla, lebo Spoločnosť má štatút charitatívnej organizácie.

Keď expedičné oddelenie pripraví kontajnery na odoslanie, voľný priestor sa využije na zaslanie rôznych potrebných zásob pre bratov v oblastiach, kde sú ťažké ekonomické podmienky. Desaťtisíce nadbytočných stoličiek zo sál Kráľovstva z celej krajiny bolo takto prevezených do takých krajín ako Libéria, Mozambik, Senegal, Tanzánia a Zambia. Potom boli poskytnuté zborom, ktoré majú veľké množstvo záujemcov túžiacich dozvedieť sa dobré posolstvo o Božom Kráľovstve.

Keď si vojnový stav v Bosne v roku 1994 vyžadoval núdzovú pomoc pre našich bratov, odbočka v Rakúsku ochotne poskytla jedlo, oblečenie a ďalšie veci. Ale keď úrady v Bosne nariadili, že ďalšie zásielky musia byť poslané od zákonne registrovanej organizácie, bratia požiadali o pomoc  odbočku v Británii. Britskí bratia pripravili právne, notársky overené doklady v angličtine a chorvátčine a kuriér ich doručil. Konvoj núdzovej pomoci však už opustil Viedeň, keď tam doklady prišli. Bratia odcestovali autom a konvoj dostihli na hraniciach práve včas, aby odovzdali doklady a aby zásielka pomoci mohla prejsť hranice!

V auguste 1998, keď boli urobené opatrenia, aby boli tlačiarenské zariadenia presťahované z Francúzska do Anglicka, 50 členov rodiny Bétel z Louviers bolo preložených do londýnskeho Bételu, aby pomohli s prácou, ktorej tam pribudlo. Po rozsiahlych vyjednávaniach bolo tiež možné v roku 1999 presťahovať ofsetovú rotačku a ďalšie tlačiarenské zariadenia z Louviers do Londýna. Kým sa francúzski bételiti snažili učiť po anglicky a britskí bételiti sa snažili naučiť niektoré francúzske výrazy, všetci boli zjednotení tým, že hovorili ‚čistým jazykom‘ biblickej pravdy, a tak boli schopní pracovať plece pri pleci, aby vykonali prácu na chválu Jehovu. — Sof. 3:9.

Dosiahnuť aj ostrovy

Počas rokov dozerala britská odbočka na kazateľské dielo na mnohých ostrovoch na rôznych miestach. Niektoré z nich patria k Britským ostrovom. Ostrov Isle of Wight pri južnom pobreží má sedem prekvitajúcich zborov. Ostrov Man v Írskom mori má prosperujúci zbor so 60 zvestovateľmi. Hebridy pri západnom pobreží Škótska sú domovom asi 190 zvestovateľov, ktorí pravidelne zvestujú v odľahlých dedinkách. Orkneje a Shetlandy pri severovýchodnom výbežku Škótska majú rastúce zbory, ktoré vydávajú dôkladné svedectvo tým, ktorí sú izolovaní od pevniny. Priekopníci na Shetlandách v skutočnosti rozšírili svoj obvod až do Severného mora, keď navštevujú rybárske člny a kážu námorníkom na palube.

 Dva zbory na Guernsey, jednom z Normanských ostrovov, sa starajú o vydávanie svedectva na dvoch menších ostrovoch Alderney a Sark. To si vyžaduje značné úsilie. Napríklad od začiatku 80. rokov pravidelne vydávali svedectvo obyvateľom Sarku — ktorých je teraz 575. Priekopník z Guernsey, ktorý zvestoval na Sarku, stretol mladého muža, ktorého matka je svedkyňa niekde inde na Britských ostrovoch. Tento mladý muž spočiatku neprejavoval záujem, ale po ďalších rozhovoroch manželský pár svedkov zaviedol štúdium s ním a s jeho priateľkou — štúdium viedli prevažne pomocou listov. Zbory z Guernsey a Jersey sa delili o výdavky a raz za mesiac vyslali priekopníčku na Sark a Alderney. S takouto osobnou pomocou a štúdiom pomocou listov mladý muž a jeho priateľka postupne robili duchovný pokrok. Aby im bola poskytnutá ďalšia pomoc, jeden starší s nimi viedol štúdium telefonicky pomocou knihy Zjednotení v uctievaní jediného pravého Boha. V apríli 1994 boli obaja, mladý muž aj jeho priateľka, teraz už jeho manželka, pripravení na krst. V súčasnosti majú úžitok zo zhromaždení zboru pomocou telefonického spojenia, keď im počasie nedovolí preplaviť sa cez more na Guernsey. Skutočne, bratia vynakladajú vážne úsilie a chcú pomôcť každému, aby mal úžitok z dobrého posolstva.

Na neďalekom ostrove Jersey prekvitajú tri zbory. Tieto zbory sa striedajú so zborom z Guernsey pri príprave každoročných oblastných zjazdov, na ktorých je prítomných asi 500 miestnych svedkov a asi 1000 návštevníkov z ďalších častí Británie. Navyše, odkedy na ostrov prichádza mnoho sezónnych pracovníkov hovoriacich po portugalsky, niektorí miestni zvestovatelia sa učia tento jazyk, aby sa mohli oveľa efektívnejšie deliť o posolstvo o Kráľovstve s ďalšími.

Oveľa ďalej sú Falklandské ostrovy. Mnohí z 2200 obyvateľov majú korene na Shetlandách alebo v iných častiach  Škótska. Arthur Nutter a jeho manželka sa spolu s deťmi presťahovali na Falklandské ostrovy z Anglicka v roku 1980, aby mali podiel na vydávaní svedectva. Vzhľadom na vývoj udalostí vo svete sa o dva roky neskôr zdalo rozumné, aby dohľad nad kazateľským dielom na ostrovoch prevzala britská odbočka. Hoci sú Falklandy vzdialené od Londýna asi 13 000 kilometrov, aj tento malý zbor navštevuje krajský dozorca, aby mu slúžil. Tento dohľad z Británie trvá už 15 rokov.

Za posledných takmer 50 rokov britská odbočka dohliada aj na činnosť Jehovovho ľudu na Malte ležiacej v srdci Stredozemného mora. Tu na Malte stroskotal apoštol Pavol na svojej ceste do Ríma približne v roku 58 n. l. (Sk 28:1) Blízko Malty je Gozo, menší a závislý sesterský ostrov. Dnes sú na oboch ostrovoch prekvitajúce zbory Jehovovho ľudu.

 Hoci sa na Malte zvestovalo už od roku 1936, až od 70. rokov sa dielo Kráľovstva medzi maltskými obyvateľmi dobre udomácnilo. Bratia opakovane vynakladali úsilie, aby sa podelili o dobré posolstvo s ľuďmi, ktorí tu žijú, ale rímskokatolícka cirkev pevne ovládala tak vládu, ako aj súkromný život.

Gesualda Limová mala 13 rokov, keď prvýkrát počula, ako jej matka hovorí rodine, čo jej povedal sused, ktorý bol Jehovovým svedkom. Bolo to v roku 1970. „Keď som počula meno Jehova, bolo to pre mňa niečo zvláštne,“ spomína Gesualda. (Žalm 83:18) Neskôr sa jej rodičia postavili proti jej záujmu o biblickú pravdu. Ona však neochvejne pokračovala v štúdiu Biblie, začala navštevovať zhromaždenia, oddala svoj život Jehovovi a bola pokrstená. V roku 1981 sa vydala za Ignazia, temperamentného Taliana s neskrotným nadšením. Mali výsadu slúžiť na Malte ako služobníci celým časom a pomohli asi 100 ďalším spoznať pravdu. Väčšina z nich sú Malťania.

Joe Axiak, hodinár, je štedrý, láskavý Malťan, ktorý prvýkrát počul o pravde od rodiny svojho strýka. Ale keďže vtedy chcel byť Joe nezávislý, odišiel z domu a odcestoval do Austrálie. Keď sa tam začal stretávať s Jehovovými svedkami, jeden z jeho bratov ho varoval: „Ak sa naša matka dozvie, že sa chceš stať Jehovovým svedkom, zomrie, a ja túto sálu podpálim, ak tam ešte raz pôjdeš.“ Joe však vytrval a vyplatilo sa to. Dnes on a sedem jeho bratov a sestier vrátane brata, ktorý sa mu vyhrážal, slúžia Jehovovi.

Po tom, čo sa Joe vrátil na Maltu, oženil sa a spolu s manželkou Jane sa rozhodli venovať zvláštnu pozornosť obvodu na ostrove Gozo. Každý víkend tam cestovali trajektom. Ale keď sa im narodil syn David, cestovanie ich už vyčerpávalo, a preto sa rozhodli na Gozo presťahovať. Aká  to bola radosť, keď tu bol v roku 1984 založený zbor! Teraz je na Gozo 27 zvestovateľov. Stretávajú sa vo vlastnej sále Kráľovstva a pravidelne kážu dobré posolstvo ďalším.

Keby to len bolo v maltčine!

Predkladanie biblickej pravdy v ich vlastnom jazyku, maltčine, pomohlo mnohým z tohto ostrovného ľudu urobiť pokrok v získavaní presného poznania Jehovu a jeho ciest. — Kol. 1:9, 10.

Helen Massová, jedna zo študentiek Biblie Gesualdy Limovej, si spomína na čas, keď boli všetky zhromaždenia v angličtine. Hoci sa Helen niekedy musela skutočne namáhať, aby porozumela, o čom sa hovorí, váži si spomienky na cenné poučenie, ktoré na nich dostala. Často hovorieva o tom, akým trpezlivým učiteľom bol anglický brat Norman Rutherford, ktorý slúžil na Malte koncom 60. a začiatkom 70. rokov. Norman a jeho manželka Isabel, ktorí absolvovali 11. triedu Gileádu, vždy sa správali opatrne, pretože boli cudzinci. Túžili tu zostať a podporovať miestnych bratov a sestry, ktorí zaujali pevný postoj napriek odporu zo strany náboženstva a rodiny.

Začiatkom 70. rokov potešilo Joea Micallefa, novinára, ktorý plynule hovoril po anglicky, keď Norman Rutherford súhlasil, že s ním bude študovať Bibliu. Spomína si: „Chcel som sa pýtať a bol by som spokojný s odpoveďami áno alebo nie.“ Ale Norman si uvedomoval, že vyučovať znamená viac, ako len jednoducho odpovedať na otázky. „Išiel do detailov a vysvetľoval, prečo áno alebo prečo nie.“ To posilnilo Joeovu vieru.

Hoci prvé zhromaždenia, ktoré Joe navštívil, boli v angličtine, zakrátko bol niekto z prítomných určený, aby v maltčine zhrnul hlavné body z odsekov zo Strážnej veže. Nebolo to vždy jednoduché. Joeov brat Ray sa rozhodol, že  si zhrnutie radšej napíše, no zistil, že jednoduchšie je preložiť celý odsek. „Keď Peter Ellis, ktorý navštívil Maltu ako cestujúci dozorca, videl, čo sa deje,“ pokračuje Joe, „navrhol, aby sme kúpili rozmnožovací stroj.“ A tak sa v roku 1977 objavilo prvé číslo Strážnej veže v maltčine napísané na stroji. Keď bratia potrebovali pomoc s rozmnožením alebo opravovaním rozmnožovacích blán, kto by mohol poradiť lepšie ako niekto, kto sa vyzná v tlačiarenskom remesle — novinár Joe! „Pozrite,“ oduševnene hovoril Joe, „niekto sa musí ujať zodpovednosti, aby sa táto práca vykonala!“ Bratia odpovedali: „Dobre, koho navrhuješ?“ na čo Joe odpovedal: „Neviem, ale mohol by som to skúsiť.“ Tak sa Joe zapojil do prekladania publikácií do maltčiny. Samozrejme, dnes sa robia opatrenia na prekladanie publikácií prostredníctvom redakčného výboru, a nie nezávisle.

V roku 1979 vyšlo prvé tlačené číslo Strážnej veže v maltčine. Tím prekladateľov postupne prebral túto prácu a v súčasnosti vychádza v maltčine Strážna veža dvakrát do mesiaca a Prebuďte sa! raz mesačne. Ďalší pokrok sa dosiahol v januári 1998 počas návštevy zónového dozorcu Douglasa Guesta, keď boli zasvätené nové kancelárie pre prekladateľov, misionársky domov a sála Kráľovstva v dome IBSA v meste Mosta. Nasledujúci deň sa zhromaždilo 631 ľudí, aby si vypočulo správy o pokroku diela Kráľovstva na Malte.

Školenie v poskytovaní láskyplného dozoru

Jehova prejavil láskyplný záujem o svoj ľud, keď prostredníctvom proroka Jeremiáša predpovedal: „A ja nad nimi vzbudím pastierov, ktorí ich budú naozaj pásť.“ ​(Jer. 23:4) A tak Jehova nielenže dal svojmu ľudu starších, ale starší dostali aj pokyny a školenie, aby mohli poskytovať taký láskyplný dohľad, aký si On želá pre svoje ovečky.

 Od roku 1960 majú spôsobilí bratia v Británii, ako aj v ďalších krajinách, úžitok zo školenia v škole služby Kráľovstva. Toto opatrenie sa začalo ako štvortýždňový kurz, ktorý bol neskôr skrátený na dva týždne. Boli pozvaní cestujúci dozorcovia, ako aj tí, ktorí dozerajú na zbory. Tieto triedy prebiehali v londýnskom Bételi. Neskôr prebiehala škola na rôznych miestach, aby sa toto školenie stalo ľahšie dostupným, a jednotlivé triedy sa konali v rôznych častiach krajiny. Mali z toho úžitok zbory a napokon aj celá organizácia.

Počas roku 1977 sa konal ďalší 15-hodinový kurz pre všetkých starších. Odvtedy sa konali podobné školenia rôznej dĺžky. Venovala sa starostlivá pozornosť napríklad tomu, ako napodobňovať Jehovu ako milujúci pastieri stáda, ako vyučovať na zhromaždeniach zboru, ako vykonávať evanjelizačné dielo v rámci každého zboru a ako sa pridržiavať Jehovových spravodlivých noriem. Na toto vyučovanie v škole služby Kráľovstva v Británii v roku 1997 bolo pozvaných 11 453 starších a 10 106 služobných pomocníkov.

Dali sa k dispozícii

Okrem starších, ktorí slúžia v zboroch, ďalší spôsobilí muži slúžia ako cestujúci dozorcovia; starajú sa o skupiny zborov, ktoré tvoria kraje a skupiny krajov, ktoré tvoria oblasti. V súčasnosti je v celej Británii 77 cestujúcich dozorcov, ktorí sa starajú o 1455 zborov a 70 krajov. Sú to muži, ktorí nielenže zodpovedajú duchovným požiadavkám, ale urobili vo svojom živote také úpravy, aby sa mohli dať k dispozícii pre túto službu.

Ešte začiatkom 70. rokov povzbudil cestujúci dozorca Davida Hudsona, aby sa rozhodol pre teokratickú životnú dráhu. No v tom čase bol David veľmi zamestnaný svojou  svetskou prácou ako manažér divízie v istej reprografickej spoločnosti. Nato spoločnosť náhle rozhodla, že jeho práca už nie je viac potrebná. Vtedy si ocenil pripomienku Lymana Swingla, člena vedúceho zboru, na zhromaždení v Cardiffe vo Walese v roku 1984. Brat Swingle prirovnal svetskú kariéru k ‚lešteniu mosadzných ozdôb na potápajúcej sa lodi‘. David a jeho manželka Eileen začali prispôsobovať svoje záležitosti tak, aby sa mohli stať priekopníkmi. Vzdali sa pohodlného domu so stajňami a koňmi a svoj život viac budovali na vzťahu k Jehovovi. Od roku 1994 David spolu s manželkou prevzal povinnosti ako krajský dozorca. Obaja sa zhodujú v tom, že radosť zo služby Jehovovi oveľa prevýši všetky hmotné veci, ktorých sa vzdali.

Keď Ray Baldwin v polovici 70. rokov spoznával pravdu, bol pevne presvedčený, že kázanie dobrého posolstva si zaslúži všetok čas, ktorý tomu môže venovať. Výsledkom bolo, že už pred krstom, keď dostal ponuku na povýšenie vo svetskej práci pod podmienkou, že sa presťahuje do iného mesta, odmietol túto ponuku a namiesto toho požiadal o prácu na čiastočný úväzok. Keď bol pokrstený, ihneď si podal prihlášku do pomocnej priekopníckej služby. Krátko po tom, čo sa oženil, spolu s manželkou Lindou si naplánovali vstúpiť do pravidelnej priekopníckej služby. Ray sa neskôr vzdal aj svojho miesta v supermarkete a začal umývať okná, aby bol viac k dispozícii pre teokratické činnosti. Od septembra 1997 aj on začal slúžiť ako krajský dozorca.

Ďalší bratia boli ochotní prevziať zodpovednosť v súvislosti s výbormi pre styk s nemocnicami, ktoré poskytujú láskyplnú podporu svedkom, ktorých postihnú vážne zdravotné ťažkosti. To zahŕňa čas na školenie — a to je iba začiatok. V októbri 1990 pricestovali traja zástupcovia Nemocničných informačných služieb z Brooklynu, aby viedli  seminár v Birminghame v Anglicku. Stopäťdesiatdva bratov z Belgicka, Británie, Holandska, Írska, Izraela a Malty dostalo cenné pokyny ako pomôcť lekárskym autoritám porozumieť nášmu postoju v otázke krvi. Návštevníci z Brooklynu školili delegátov, ako predložiť dôvody pre náš postoj zodpovedným pracovníkom v nemocniciach v Londýne i v ďalších hlavných centrách.

Po druhom seminári v Nottinghame vo februári 1991 začali po celej krajine pracovať výbory pre styk s nemocnicami. Nasledujúci rok bolo vymenovaných 16 ďalších výborov a títo bratia dostali školenie na seminári v Stoke-on-Trent. Aby sa rozšírila spolupráca medzi svedkami a zodpovednými pracovníkmi, aj ďalší seminár, ktorý sa konal v júni 1994 v zjazdovej sále Surrey, poskytol školenie v tom, ako pristupovať k sudcom, sociálnym pracovníkom a pediatrom. To viedlo k položeniu základov pre oveľa širšiu spoluprácu so zdravotníckymi pracovníkmi. Po nadviazaní osobných kontaktov bolo možné urobiť zoznam viac ako 3690 lekárov v Británii, ktorí vyjadrili ochotu rešpektovať názor svedkov na krv a na lekársku starostlivosť.

Predsedajúci výboru pre styk s nemocnicami v oblasti Lutonu, severne od Londýna, otvorene priznal, že keď začal pracovať v tomto výbore, neuvedomoval si, čo všetko si to bude od neho vyžadovať po fyzickej i citovej stránke. Je vďačný za láskyplnú podporu svojej manželky, ktorá tiež hlboko miluje Jehovu a svojich kresťanských bratov a sestry. Postupne vybudoval výborné pracovné vzťahy s lekármi a s administratívnymi pracovníkmi v najväčšej nemocnici v tejto oblasti. „Keď našich bratov postihnú vážne zdravotné ťažkosti, sme neustále pripravení poskytnúť pomoc,“ hovorí. Duch, s akým bratia poskytujú túto službu, otvára pri mnohých príležitostiach cestu vydať výborné svedectvo.

 Ujali sa služby vo svetovom ústredí

Spomedzi bratov, ktorí začali svoju teokratickú životnú dráhu v Británii, boli niektorí pozvaní slúžiť do Brooklynu v New Yorku, svetového ústredia Jehovových svedkov.

John E. Barr, ktorý sa narodil v Škótsku v roku 1913, spoznal pravdu od svojich rodičov. Napriek tomu, že v rokoch dospievania bol plachý a bolo preňho ťažké komunikovať s ľuďmi v ich domovoch pri službe z domu do domu, s Jehovovou pomocou prekonal túto prekážku. V roku 1939 prijal pozvanie do služby v Bételi v Londýne. Počas náročného obdobia druhej svetovej vojny slúžil niekoľko rokov ako cestujúci dozorca, kým nebol v roku 1946 požiadaný, aby sa vrátil do londýnskeho Bételu. Dvadsaťjeden rokov po tom, ako sa stal prvýkrát členom rodiny Bétel, sa oženil s Mildred Willettovou, horlivou sestrou, ktorá absolvovala 11. triedu školy Gileád a ktorá s ním potom slúžila v Bételi. V roku 1977 bol pozvaný, aby sa stal členom vedúceho zboru. Keď to povedal Mildred, spočiatku si myslela, že to musí byť žart, no nebol. A tak boli nasledujúci rok preložení do svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Tam ďalej šťastne pokračujú v službe.

Aj ďalší boli pozvaní, aby sa stali členmi ústredia. Patril k nim Allan Boyle, ktorý sa narodil v Liverpoole a vstúpil do služby v londýnskom Bételi. Aby boli plnšie využité jeho umelecké vlohy, Spoločnosť ho v roku 1979 pozvala, aby sa presťahoval do Brooklynu. Eric Beveridge žil v Birminghame, keď bol v roku 1949 pokrstený. V roku 1981 sa po 21 rokoch misionárskej služby v Portugalsku a Španielsku spolu s manželkou Hazel stali členmi brooklynskej rodiny Bétel. Robert Pevy, ktorý sa narodil v Sandwichu v Kente na juhu Anglicka, slúžil deväť rokov v Írsku a potom bol spolu s manželkou Patriciou ďalších deväť rokov v misionárskej  službe na Filipínach, kým v roku 1981 aj oni nezačali slúžiť vo svetovom ústredí.

Zmeny v dozore nad odbočkou

Počas rokov viacerí duchovne spôsobilí muži prijímali zodpovednosť za dielo v britskej odbočke. Keď bol počas druhej svetovej vojny brat Albert D. Schroeder nútený opustiť Anglicko, A. Pryce Hughes bol vymenovaný za dozorcu odbočky — a to v čase, keď si ešte stále odpykával trest za svoju kresťanskú neutralitu! Vernosť brata Hughesa zásade kresťanskej neutrality bola dôkladne vyskúšaná. V tejto veci bol uväznený počas prvej svetovej vojny a ešte dva razy počas druhej svetovej vojny. So skutočným ocenením pre Jehovove smernice pre svoju organizáciu sa brat Hughes naďalej staral o dozor nad odbočkou viac ako 20 rokov. Tí, ktorí s ním slúžili, si ešte spomínajú na jeho láskavé  spôsoby, ako aj na skutočnosť, že bez ohľadu na povinnosti, ktoré mal, jeho láska k zvestovateľskej službe zostala stále silná.

Keď boli v roku 1976 urobené opatrenia, aby nad dielom v každej odbočke dohliadal výbor — namiesto jednotlivca —, Wilfred Gooch bol vymenovaný za koordinátora a spolu s ním slúžili vo výbore John Barr, Pryce Hughes, Philip Rees a John Wynn. Niektorí z tejto pôvodnej skupiny už zomreli. Vo výbore odbočky slúžili ďalší bratia a v súčasnosti tam slúžia John Andrews, Jack Dowson, Ron Drage, Dennis Dutton, Peter Ellis, Stephen Hardy, Bevan Vigo a John Wynn.

Radosť z medzinárodných zjazdov

Jehovovi svedkovia sú celosvetovým bratstvom. A tak keď bolo možné, aby sa po desaťročiach drsného potláčania slobodne stretli v krajinách východnej Európy, svedkom na celom svete to prinieslo veľkú radosť. Aký to bol vhodný čas na usporiadanie medzinárodných zjazdov v krajinách, kde to tak dlho nebolo možné! Viedlo to k duchovnému budovaniu, ako aj k výbornému verejnému svedectvu. Jehovovi svedkovia z Británie mali radosť, že sa mohli na nich zúčastniť.

V roku 1989, keď sa v Poľsku konali tri veľké zjazdy „Zbožná oddanosť“, zhromaždili sa pri tejto historickej udalosti delegáti najmenej z 37 krajín. Medzi nimi bolo aj 721 svedkov z Británie. David a Lynne Sibreyovci si spomínajú na ducha, aký sa prejavil na zjazde v Poznani v Poľsku: „Bolo to niečo mimoriadne!“ Dodávajú: „Nikdy sme nezažili atmosféru podobnú tejto. Aká to bola radosť slobodne sa pripojiť k tisícom našich bratov z Ruska a východnej Európy, ktorí sa predtým mohli stretávať iba v malých skupinkách! Dozvedeli sme sa, že niektorí prišli, hoci tým riskovali  život. Bolo to pre nich nezabudnuteľné — a pre nás tiež!“ Nasledujúci rok, keď padli hranice medzi Východným a Západným Nemeckom, 584 svedkov z Británie bolo v Berlíne medzi nadšenými poslucháčmi na zjazde, ktorý bol skutočne víťaznou oslavou. V roku 1991, keď 74 587 ľudí prišlo na Strahovský štadión v Prahe, 299 svedkov z Británie bolo šťastných, že tu mohli byť. V ten istý rok boli zástupcovia z Británie aj medzi Jehovovými svedkami z 35 krajín, ktorí sa zhromaždili v Budapešti v Maďarsku. V roku 1993 bolo 770 delegátov z Británie na zjazde v Moskve v Rusku a 283 navštívilo zjazd v Kyjeve na Ukrajine. Všetko to boli historické udalosti, na ktoré sa nezabúda.

Ďalšie medzinárodné zjazdy, ktoré navštívili svedkovia z Británie, sa konali v Afrike, Latinskej Amerike, Severnej  Amerike a v Oriente. Keďže pri takých príležitostiach sa svedkovia tešia z blízkeho spoločenstva, posilňujú sa tak putá kresťanskej lásky. To je jasný dôkaz toho, že pochádzajú „zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“, ako to bolo predpovedané v Božom Slove. — Zjav. 7:9, 10.

Z rôzneho prostredia

Tí, ktorí na Britských ostrovoch reagujú na biblické posolstvo a stávajú sa Jehovovými svedkami, pochádzajú z rôzneho prostredia. Pretože milujú Jehovu, mnohí robia vo svojom živote značné zmeny, aby mu mohli plne slúžiť.

Donald Davies, profesionálny jazzový bubeník z Jamajky, prišiel do Anglicka v roku 1960. Hoci nejakú biblickú literatúru dostal ešte v roku 1969, až o 13 rokov sa začal skutočne zaujímať o Bibliu, keď mu dvaja svedkovia hovorili o dôležitosti Božieho mena. (Ezech. 38:23; Joel 2:32) Neskôr v tom roku on a jeho priateľ hudobník navštívili oblastný zjazd, ktorý sa konal neďaleko. Čoskoro začal uplatňovať to, čo sa učil. Bez toho, že by o tom s niekým hovoril, Donald pochopil, že by bolo náročné pokračovať v kariére hudobníka a zároveň slúžiť Jehovovi. A tak predal svoje hudobné nástroje a v roku 1984 začal slúžiť ako priekopník a stále sa teší z tejto výsady.

Tony Langmead bol dôstojníkom Kráľovského letectva, keď jeho manželka začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Jej správanie, keď sa stala kresťankou, ho získalo „bez slova“. (1. Petra 3:1, 2) Opustil letectvo, aby sa usiloval žiť v mieri ako služobník Jehovu. — Iz. 2:3, 4.

Frank Cowell bol vychovaný v anglikánskom náboženstve, ale po čase začal hľadať pravdu niekde inde. Návšteva sály Kráľovstva ho viedla k štúdiu Biblie s Jehovovými svedkami. Dnes pracuje ako profesor ekonómie v Londýne, ale keď sa jeho rozvrh večerných prednášok na vysokej škole  prekrýva s časom zhromaždení, jeho rozhodnutia ukazujú, že v prvom rade je Jehovovým svedkom.

Susannah bola členkou Kráľovského baletu, keď sa náhodou stretla s bývalou spolužiačkou, čo viedlo k biblickému štúdiu. Ako pokrstená svedkyňa sa rozhodla obmedziť počet predstavení baletu a stala sa učiteľkou tanca, aby si tak vykúpila čas pre svoju novú životnú dráhu priekopníčky a zamerala svoj život na službu. Teraz je vydatá a spolu s manželom Kevinom Gowom sa učia mandarínsku čínštinu, aby sa mohli deliť o dobré posolstvo s rastúcim počtom Číňanov v Liverpoole.

Renina sestra Christina bola svedkyňa, ale Rene si myslela, že náboženstvo nedáva zmysel, a tak odmietla počúvať. Neskôr však, keď pracovala v Londýne, často navštevovala Britské múzeum. Na jednej návšteve bola fascinovaná vysvetlením sprievodcu turistov, ktoré sa týkalo súvislosti medzi Bibliou a rôznymi muzeálnymi exponátmi. Spomenula si na niektoré veci, o ktorých sa jej sestra snažila hovoriť. Čoskoro sa aj Rene Deerfieldová stala svedkyňou.

Andrew Meredith bol práve vo väzení, keď začal študovať Bibliu. Viedlo to k veľkým zmenám v jeho spôsobe života. Po prepustení sa oženil s pandžábskou sestrou a spoločne sa ujali služby medzi pandžábsky hovoriacimi ľuďmi vo východnom Londýne.

Daksha Patelová sa narodila v Keni rodičom hinduistom a sama bola oddaná hinduistka. Keď však začala študovať Bibliu so svedkami vo Wolverhamptone v Anglicku, pochopila, že sa dozvedá pravdu. Keď mala dosť rokov na to, aby sa v živote sama rozhodovala, dala sa pokrstiť a potom sa stala priekopníčkou. Spolu s manželom Ashokom teraz slúžia ako členovia londýnskej rodiny Bétel. V súvislosti s touto službou obaja podnikali cesty do Indie, Nepálu a Pakistanu, aby pomohli s prekladaním biblickej literatúry.

 Neprestávajú vydávať svedectvo

Jehovovi svedkovia sa radujú, keď vidia, ako každý rok mnohí ďalší prijímajú pravé uctievanie. Od roku 1972 sa počet činných Jehovových svedkov v Británii takmer zdvojnásobil na terajších 126 535 zvestovateľov.

Sú medzi ľuďmi, ktorí teraz prejavujú záujem o biblické posolstvo takí, ktorí nikdy predtým nestretli Jehovových svedkov? Niektorí sú a svedkovia ich nachádzajú tak, že zintenzívnili vydávanie svedectva v obvodoch s obchodmi a na ulici. Keď jedna svedkyňa zvestovala v podnikoch prvýkrát, stretla sa s recepčnou úradníčkou istej spoločnosti, ktorá prejavila veľký záujem. Opätovná návšteva o dva dni rýchlo viedla k biblickému štúdiu, čo dalo tejto žene možnosť rozhodnúť sa, či bude kráčať po Jehovovej ceste. Nikdy predtým nestretla Jehovových svedkov, pretože pracovala celý týždeň a cez víkend zvyčajne nebola doma.

Oveľa častejšie sú však medzi počúvajúcimi ľudia, ktorým sa zmenili životné okolnosti — možno ako výsledok toho, že uzavreli manželstvo, mali deti, zostarli alebo náhle ochoreli. Teraz túžia po odpovediach na otázky, ktoré v minulosti jednoducho nechávali stranou.

Tak napríklad v auguste 1995 jedna 85-ročná žena, ktorá bola vychovaná ako baptistka, ochotne prijala brožúru Skutočne sa Boh o nás stará? Mnohokrát si kládla túto otázku, nedostala však uspokojivú odpoveď. Súhlasila s ponukou biblického štúdia. Keď sa učila o Božích požiadavkách a zapôsobil na ňu Boží milujúci záujem, pochopila, že potrebuje vo svojom živote urobiť zmeny. Prestala fajčiť — čo bol zvyk, ktorý mala asi 60 rokov. Začala navštevovať zhromaždenia miestneho zboru a v septembri 1997 bola Catherine Mayová pripravená na kresťanský krst. Keď sa na krajskom zjazde pripravovala vstúpiť  do vody, všimla si ďalšiu uchádzačku o krst, staršiu dámu asi v jej veku. Aké prekvapenie! Bola to jej telesná sestra Evelyn, ktorá žila v inom meste. Ani jedna z nich nevedela, že tá druhá študuje. Tiekli slzy radosti, keď sa tieto milé staršie dámy, zjednotené oddanosťou Jehovovi, teraz stali aj duchovnými sestrami.

Niektorí z tých, ktorí prijímajú svedkov, sú hlboko znepokojení nedávnym vývojom vo vlastnej cirkvi. Maurice Haskins dostal literatúru od Jehovových svedkov prvýkrát v roku 1939. Ale horlivo podporoval anglikánsku cirkev a bol členom miestnej cirkevnej rady. Asi o 56 rokov istý svedok hovoril v službe z domu do domu s Mauriceovou švagrinou. Poprosila svedka, aby sa vrátil a navštívil Mauricea, ktorý mal podľa nej otázky týkajúce sa Biblie. Keď ho svedok navštívil, Maurice ho ihneď požiadal, aby mu ukázal texty, ktoré vysvetľujú biblický názor na homosexualitu a na ordinovanie žien do kňazského úradu. Neskôr prijal ponuku biblického štúdia pomocou knihy Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Zmeny nenastali okamžite. Ale neskôr, na stretnutí s biskupom ho to, čo sa učil, podnietilo, aby zaujal pevný postoj v otázke vymenovania jednej ženy za vikárku. (1. Tim. 2:12) Čoskoro vystúpil z anglikánskej cirkvi, začal navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva a vo veku 84 rokov bol pripravený dať sa pokrstiť.

Ďalší ľudia, ktorým svedkovia pomáhajú, prejavujú rozlišovaciu schopnosť a vytrvalosť. Keď sa jedna žena označila za „ateistku a humanistku“, Jacqueline Gamblová sa jej slušne opýtala, v čo verí. Odpovedala: „V ľudí a život.“ Žena bola zaneprázdnená, a tak jej naša sestra nechala traktát a sľúbila, že sa vráti. Spolu s manželom Martynom navštívila Jacqueline ten dom znovu a odvolala sa na poznámku „ľudia a život“. Keď zistili, že manžel pani domácej, Gus, má podobné názory a že je sociálny pracovník, dohodli sa, že  sa s ním stretnú. Christine, manželka, začala študovať Bibliu a napredovala ku krstu. Gus však odmietal prísť do sály Kráľovstva. Ale všimol si, že odkedy Christine študuje Bibliu, ich deti sú veľmi zdvorilé, a to nebolo charakteristické pre mnohých iných mladých ľudí.

Obrat u Gusa nastal v roku 1978. Počas medzinárodného zjazdu v Edinburghu v Škótsku jeho manželka pohostinne ponúkla kávu skupine zvestovateľov, ktorí zvestovali v tejto oblasti. Medzi nimi boli niektorí členovia vedúceho zboru. Predtým, ako odišli, umyli po sebe riad, ktorí použili. Keď sa Gus v ten večer vrátil domov, Christine mu vzrušene rozprávala o svojich nečakaných hosťoch. „Neviem si predstaviť, že by prišiel kardinál a umyl po sebe riad!“ povedal Gus. O niečo neskôr, keď boli na dovolenke vo Francúzsku, išiel Gus s rodinou do sály Kráľovstva. Bol ohromený privítaním, aké sa im dostalo a láskou, ktorú im bratia prejavovali. Čoskoro pochopil, že takú lásku môže nájsť iba medzi pravými učeníkmi Ježiša Krista. (Ján 13:35) Keď sa vrátili do Edinburghu, zakrátko začal študovať, dostal uspokojivé odpovede na otázky, ktoré ho znepokojovali, a oddal svoj život Jehovovi.

 Samozrejme, keď ľudia v obvode prejavujú iba malý záujem alebo nemajú žiaden záujem, vyžaduje si to od Jehovových svedkov vytrvalosť a pozitívny postoj, aby ich stále navštevovali. Môže byť ľahké stratiť odvahu po hodinách odmietania a apatie. Ako si s tým svedkovia môžu poradiť? „Apatia je závažný problém,“ priznáva Eric Hickling z Louthu v Lincolnshire. Rozjímanie o príkladoch z minulosti mu pomáha vytrvať. „Modlím sa vrúcne a často. Premýšľam o Mojžišovi, Jeremiášovi, Pavlovi a, samozrejme, o Ježišovi.“

 Verná vytrvalosť a Jehovovo požehnanie sú dva z najdôležitejších faktorov, ktoré prispievajú k vzrastu, ktorý zažívame. Pred 39 rokmi sa Frank a Rose Macgregorovci ujali pridelenia v meste, kde boli ľudia veľmi nábožní a Jehovových svedkov neradi vítali. Ako sa pozerali na toto pridelenie? Frank si spomína: „Bol som veľmi plachý a cítil som sa úplne nedostatočný. Spolu s manželkou sme sa však na to pozerali ako na pridelenie od Jehovu.“ To im pomohlo udržať si pozitívny postoj. „Modlili sme sa, aby miestni ľudia prijali pravdu.“ Výsledkom takejto vernej služby je, že teraz je tu zbor so 74 zvestovateľmi a dve tretiny z nich spoznali pravdu práve  v tomto meste. Macgregorovci sa tým nechvália; sú len vďační za to, že ich Jehova použil. — 2. Kor. 4:7.

Geoff Young, ktorý je svedkom už veľa rokov a naďalej má určitý podiel na návštevách zborov, hovorí: „Často sa pýtam bratov, ako sa im v ten deň v službe darilo.“ Ak niektorí odpovedajú negatívne, požiada ich, aby premýšľali o tých mnohých pozitívnych veciach, ktoré vykonali. Pripomína im: „Sme na Jehovovej strane. Žijeme podľa nášho zasvätenia. Spolupracujeme s ‚anjelom letiacim prostriedkom neba‘. Podieľame sa na povzbudzovaní druhých, aby spoznali Jehovu. Vydávame svedectvo na výstrahu.“ Potom  sa ich spýta, že ak to všetko robili, ako môžu povedať, že sa im nedarilo? „Ľudia reagujú podľa toho, aké majú okolnosti a čo je v ich srdci,“ pokračuje Geoff. „Dôležitá je naša vernosť vo vydávaní svedectva a rozprávaní dobrého posolstva.“ — Zjav. 14:6; 1. Kor. 4:2.

Tešiť sa z ‚Jehovovho požehnania‘

Mnohí v Británii sú činnými Jehovovými svedkami 20, 40, 50 alebo aj viac rokov. Čo si myslia o tom, čo robia? V Prísloviach 10:22 Biblia hovorí: „Jehovovo požehnanie — je to, čo obohacuje, a on k nemu nepridáva žiadnu bolesť.“ Desaťtisíce Jehovových svedkov v Británii môžu osobne dosvedčiť pravdivosť tohto vyhlásenia.

„Najväčšia výsada, aká bola zverená nám, ľuďom.“ Takto Cornelius Hope z Basingstoku, ktorý má teraz 75 rokov, opisuje kresťanskú službu, na ktorej má podiel už pol storočia. Anne Gillamová, ktorá bola pokrstená takmer pred 50 rokmi a ktorej manžel je krajský dozorca, hovorí o svojej službe ako o „spôsobe, ako vyjadriť lásku k Jehovovi a k jeho Synovi“.

Dennis Matthews, pokrstený v roku 1942, vysvetľuje: „Pozerám sa na službu ako na jedlo — duchovne posilňuje. Keď konáte Božiu vôľu, uspokojuje vás to, či už ľudia počúvajú, alebo nie.“ Jeho manželka Mavis dodáva: „Slúžim Jehovovi od svojej mladosti a myslím si, že žiaden lepší spôsob života nie je možný.“

Čo si títo dlhoroční svedkovia myslia o samotných ľuďoch a ich reakciách? Po viac ako 40 rokoch v Jehovovej službe Muriel Tavenerová hovorí: „Ľudia nás potrebujú viac ako kedykoľvek predtým, pretože zo žiadneho iného zdroja nedostanú skutočnú duchovnú pomoc.“ A k čomu to vedie, ak túto pomoc príjmu? Jej manžel Anthony to vyjadril takto: „Keď vidíte ľudí, ako prijímajú pravdu a robia v živote  zmeny, je to akoby vidieť zázrak, ako Jehovov duch priťahuje ľudí, aby ho uctievali.“

Deliť sa s inými o nádej, ktorú môže dať iba Božie Slovo, je uspokojujúce. Keď sa Fred James, mestský dozorca v Plymouthe v Devone, a jeho manželka obzrú späť na roky, ktoré strávili v službe, narátajú viac ako 100 ľudí, ktorým pomohli dospieť ku krstu. Mnohí z nich teraz slúžia ako starší, služobní pomocníci a priekopníci. Všetci traja ich synovia sa podieľali na priekopníckej službe, keď skončili školu a dnes slúžia ako starší. Jeden z nich, David, absolvent Gileádu, slúži ako misionár a člen výboru odbočky v Pakistane. Akú bohatú odmenu v živote majú brat a sestra Jamesovci!

Roky vernej služby umožnili mnohým svedkom v Británii vidieť vynikajúce výsledky svojej služby. Richard a Hazel Jessopovci slúžia Jehovovi pol storočia alebo aj viac, väčšinu z toho v službe celým časom. Pomohli mnohým vidieť to ako výsadu, že sa môžu oddať Jehovovi, a každý z nich je pre Jessopovcov veľmi cenný. Ich štúdium s Jackom a Lyn Dowsonovcami je však pre nich naďalej zvlášť pamätné. Začalo sa to ako priateľská návšteva ľudí z podobného prostredia. (Hazel a Jack sú zo severovýchodného Anglicka.) Čoskoro sa začalo biblické štúdium. Ale Jack povedal, že na určitý čas by mali so štúdiom prestať. Richard odpovedal: „Nie, to nemôžete urobiť. Najprv doštudujte knihu a potom to môžete nechať tak, ak chcete.“ Ale „nenechali to tak“. Namiesto toho sa oddali Jehovovi, začali s priekopníckou prácou a stali sa členmi rodiny Bétel. Jack dnes slúži vo výbore odbočky.

Spôsob, akým mnohí mladí reagujú na biblickú pravdu, prináša druhým mimoriadnu radosť. Robina Owlerová a jej manžel Sydney, ktorí sú priekopníkmi v oblasti Dundee  v Škótsku, nachádzajú výnimočné potešenie v pokroku, ktorý urobil Paul Kearns, ktorý k nim začal chodiť na biblické štúdium ako 12-ročný. Pravda sa mu rýchlo zakorenila v srdci, ale pretože mu otec zakázal ďalej študovať, Paul čakal, kým bude starší a bude chodiť na strednú školu v Aberdeene a potom bude pokračovať v biblickom štúdiu. Robil rýchle pokroky. Po krste si dal za cieľ, že sa stane priekopníkom. V roku 1992 absolvoval školu služobného vzdelávania. Keď slúžil ako starší v Sheffielde, učil sa španielčinu a v roku 1998 bol pridelený slúžiť ako misionár v Paname.

Viac ako 10 000 svedkov v Británii je v priekopníckej službe. Požehnania, ktoré vyplývajú z tejto služby, si veľmi cenia. Tak napríklad Bill a June Thompstonovci boli manželmi viac ako osem rokov a slúžili ako priekopníci, keď sa im narodilo ich prvé dieťa. Časom mali tri dievčatká. Snažili sa, aby bola priekopnícka služba v ich rodinnom živote stále na prvom mieste. Museli dobre plánovať, ale robili veci spoločne ako rodina, a to im pomohlo uspieť. „Vždy sme si na dievčatá urobili čas,“ hovorí Bill. „Keď začali dospievať, nezmenilo sa to. Keď sa chceli ísť korčuľovať, hrať kolky, plávať alebo hrať loptové hry, išli sme tiež.“ Teraz sú tieto tri dievčatá vydaté a všetky sú pravidelné priekopníčky. Spoločne sa tešia z toho, čo Bill nazval „najlepší spôsob života“.

Teraz slúži v Británii 77 bratov (väčšina z nich je ženatých) ako cestujúci dozorcovia. Je to život s veľmi naplneným programom týždeň čo týždeň, rok čo rok. Geoff Young sa podieľal na tejto službe, kým si pribúdajúce roky a zdravotné ťažkosti nevyžiadali nevyhnutné úpravy. Všetko, čo spolu s manželkou Verou potrebovali, mali v kufri a každý týždeň bývali v inom dome. Ako sa Vera pozerá na takýto spôsob života? „Nebolo to veľmi náročné,“ odpovedá, „pretože sme sa pripojili k našej kresťanskej rodine  vždy, keď sme navštívili zbor. Cítili sme vrúcnosť bratstva, kdekoľvek sme prišli. Akékoľvek pridelenie, ktoré nám Jehova dá, môže náš život iba obohatiť.“ Zatiaľ čo sa tešia z prítomnosti, dychtivo očakávajú, čo prinesie budúcnosť. Geoff hovorí: „Tento systém sa teraz končí. Je to také isté, ako by sa to už stalo. Potom budeme mať nádhernú vyhliadku, že budeme mať podiel na obnovovaní rajských podmienok na tejto zemi. Keď nastane vzkriesenie, začnú sa biblické štúdiá — a akú obrovskú prácu bude treba vykonať!“ Jeho manželka dodáva: „Je to úžasný pocit vedieť, že neexistuje nič, čo by mohlo s úspechom odporovať Jehovovi.“

Rozhodnutí kráčať „Božou cestou života“

Bola to vzrušujúca udalosť, keď sa v júli 1998 konalo deväť medzinárodných zjazdov na tému „Božia cesta života“, ktoré v Británii prebiehali súčasne — v Edinburghu, Leedse, Manchestri, Wolverhamptone, Dudley, Norwichi, Londýne, Bristole a Plymouthe. Boli prítomní delegáti z viac ako 60 krajín. Celý program prebiehal nielen v angličtine, ale aj vo francúzštine, španielčine a pandžábčine. Nasledujúci víkend sa konal zjazd v gréčtine.

Štyria členovia vedúceho zboru — John Barr, Theodore Jaracz, Albert D. Schroeder a Daniel Sydlik — boli medzi prítomnými na britských zjazdoch, a keď prednášali, všetky zjazdové miesta boli elektronicky spojené. Vzrušujúca bola aj prítomnosť misionárov, ktorí teraz slúžia v zahraničnom poli. Stovky svedkov z Británie boli vyslané do misionárskej služby a 110 z nich navštívilo tieto zjazdy. Ich horlivosť a obetavý duch bol povzbudením pre všetkých, ktorí si na programe vypočuli interview s týmito misionármi.

To, čo prítomní videli a počuli na týchto zjazdoch, hlboko zapôsobilo na ich srdcia aj na srdcia mladých. Rezolúcia, ktorá bola prijatá počas posledného zjazdového  programu, jasne vyjadrila, že je to Božia cesta života, po ktorej sú všetci odhodlaní kráčať. Po programe povedal štvorročný syn manželov svedkov z Darlingtonu: „Mamička, ja skutočne milujem Jehovu. Ľúbim teba aj ocka tak, tak veľmi, ale Jehovu ľúbim viac.“ Keď sa ho opýtali prečo, povedal, že Jehova nám dal nádej na Raj a poslal svojho Syna, aby za nás zomrel, „a tak ho musím ľúbiť viac“.

Na záver programu v Edinburghu a Londýne si delegáti z rôznych krajín navzájom mávali vreckovkami a potom sa ozval dlhotrvajúci potlesk. Hoci program už skončil, mnohí ďalej spievali piesne Kráľovstva, a tak zo srdca vzdávali vďaku Jehovovi.

Vydali veľké svedectvo

V Británii bolo vydané rozsiahle svedectvo. Začalo sa to v roku 1881, keď boli v hlavných mestách rozšírené státisíce biblických traktátov v období iba niekoľkých týždňov. Niektoré z týchto zasiatych semienok začali neskôr prinášať úrodu. Za 6 mesiacov v roku 1914 bola „Fotodráma Stvorenie“ premietnutá v 98 mestách dovedna 1 226 650 divákom. Keď vypukla prvá svetová vojna, v Británii bolo 182 zborov. Počas 20. a 30. rokov sa vydávanie svedectva zintenzívnilo, keď sa zvýšený počet osôb spojených so zbormi zapájal do služby z domu do domu, vydávajúc svedectvo majiteľom bytov. Od druhej svetovej vojny venovali zvestovatelia službe v Británii ďalších 650 746 716 hodín ľuďom, ktorí prejavili záujem, vykonali 297 294 732 opätovných návštev a okrem 567 471 431 časopisov rozšírili medzi verejnosťou 74 105 130 kníh a brožúr. V priemere Jehovovi svedkovia v Británii navštevujú ľudí v ich domovoch dva- až trikrát za rok.

Jehovovi svedkovia sú tak dobre známi svojou evanjelizačnou činnosťou od dverí k dverám, že keď mnohí majitelia  bytov otvoria dvere a vidia slušne oblečených ľudí, okamžite sa spýtajú: „Jehovovi svedkovia?“

Zem naplnená poznaním o Jehovovi

V roku 1891, keď Ch. T. Russell preskúmal britské pole, videl, že je „pripravené a čaká na žatvu“. Dielo žatvy, ktoré sa koná počas záveru tohto systému vecí, sa zrejme blíži k svojmu koncu. A je zrejmé, že je to veľkolepá žatva! V roku 1900 bolo v Británii iba 138 Bádateľov Biblie (ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi), a väčšinou to boli kresťania pomazaní duchom. Dnes je ich počet 910-krát väčší. Vtedy právny nástroj používaný Bádateľmi Biblie otvoril svoju prvú kanceláriu odbočky mimo Spojených štátov. Dnes je po celom svete 109 takých odbočiek. Na americkej pevnine ich je 24. Ďalších 25 je v Európe. Devätnásť na africkom kontinente. V Ázii a na ostrovoch v rôznych častiach sveta je ďalších 41 odbočiek. S týmito odbočkami spolupracuje 5,9 milióna svedkov, ktorí majú podiel na oslavovaní Jehovovho mena a oznamovaní dobrého posolstva o jeho Kráľovstve v rukách Ježiša Krista. A sú rozhodnutí vytrvať vo vydávaní svedectva, kým Boh nepovie dosť.

Životodarné vody už hojne prúdia z nebeského trónu Jehovu Boha a jeho Syna Ježiša Krista. Intenzívne zaznieva pozvanie: „Každý, kto je smädný, nech príde; každý, kto si praje, nech si vezme zadarmo vodu života.“ ​(Zjav. 22:1, 17) Počas tisícročnej vlády Ježiša Krista, keď budú mŕtvi vzkriesení, bezpochyby miliardy ďalších budú mať možnosť zveriť sa do jeho láskyplnej starostlivosti, a tak získať večný život. Program božského vzdelávania, ktorý sa doteraz uskutočnil, je iba začiatkom. Pred nami, v Božom novom systéme vecí, je čas, keď v plnej miere „zem bude istotne naplnená poznaním o Jehovovi tak, ako vody pokrývajú samotné more“. — Iz. 11:9.

[Mapa/obrázky na stranách 86, 87]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ANGLICKO

Zjazdové sály sú vhodne rozmiestnené po celej krajine: (1) Manchester, (2) North London, (3) Dudley, (4) Surrey, (5) East Pennine, (6) Bristol, (7) Edgware

 [Obrázky]

East Pennine

Edgware

Surrey

Manchester

Bristol

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázky na strane 70]

Tom Hart

 [Obrázok na strane 72]

Prvá kancelária odbočky Spoločnosti

[Obrázok na strane 72]

V súčasnosti využívané priestory

[Obrázky na stranách 74, 75]

Presťahovali sa, aby slúžili v zahraničí: (1) Claude Goodman, (2) Robert Nisbet, (3) Edwin Skinner, (4) John Cooke, (5) Eric Cooke, (6) George Phillips, (7) George Nisbet. Pozadie: Kolportéri cestujú do východnej Afriky

[Obrázok na strane 79]

Franziska Harrisová prejavuje zvláštny záujem o pomocnice v domácnosti

[Obrázok na strane 90]

Vera Bullová slúži v Kolumbii

[Obrázok na strane 90]

Barry a Jeanette Rushbyovci — „vždy chceli robiť viac“

[Obrázok na strane 92]

Škola priekopníckej služby v zjazdovej sále v Dudley

[Obrázok na strane 95]

Britská rodina Bétel pri rannom uctievaní

[Obrázok na strane 96]

Graduácia prvej triedy školy služobného vzdelávania

[Obrázok na strane 102]

Prvá sála Kráľovstva v Británii postavená metódou rýchlostavby (Weston Favell, Northampton)

[Obrázok na strane 107]

Michael a Jean Harveyovci

[Obrázok na stranách 108, 109]

Priekopníčky, ktoré sa rozhodli slúžiť v cudzojazyčných zboroch

[Obrázok na stranách 116, 117]

A. D. Schroeder vedie rozhovor s dlhoročnými svedkami na výročnej schôdzi v Leicestri v roku 1983

[Obrázok na strane 123]

Priekopníci na Shetlandách prichádzajú k rybárskej lodi vo svojom prímorskom obvode

[Obrázok na strane 131]

John a Mildred Barrovci

[Obrázok na strane 133]

Výbor odbočky (zľava doprava). Sediaci: Peter Ellis, John Wynn. Stojaci: Bevan Vigo, Stephen Hardy, John Andrews, Ron Drage, Jack Dowson, Dennis Dutton

[Obrázky na stranách 138, 139]

Dielo vydávania svedectva ešte nie je zavŕšené

[Obrázky na stranách 140, 141]

Niektorí z tých, čo sa môžu obzrieť späť na mnohé roky vernej služby: (1) Sydney a Robina Owlerovci, (2) Anthony a Muriel Tavenerovci, (3) Richard a Anne Gillamovci, (4) Geoff a Vera Youngovci, (5) Fred a Rose Jamesovci, (6) Cornelius a Riky Hopovci, (7) Dennis a Mavis Matthewsovci, (8) Richard a Hazel Jessopovci