Celosvetová správa

Výstavba pre veľký zástup

V roku 1935 sa Jehovovi svedkovia z Písiem dozvedeli o Božom predsavzatí zhromaždiť teraz, počas súčasného systému vecí, veľký zástup, aby slúžil Jehovovi navždy na rajskej zemi. (Zjav. 7:9, 10) V tom istom roku bolo po prvýkrát ich miesto na zhromažďovanie na Havajských ostrovoch nazvané sála Kráľovstva. Teraz sú tisíce takých sál Kráľovstva plné ľudí, ktorí sa chopili biblických sľubov potešujúcich srdce a ktorí spoznávajú biblické spravodlivé normy.

Pravidelní návštevníci zhromaždení v sálach Kráľovstva sa počítajú na milióny. Každý rok sú pokrstené státisíce ľudí, a preto sú nevyhnutne potrebné ďalšie sály Kráľovstva. Prehľad za rok 1998 ukázal, že v 40 rozvojových krajinách bolo naliehavo potrebných približne 8000 ďalších sál Kráľovstva. Čo bratia urobili za uplynulý rok, aby uspokojili túto potrebu?

Boli zriadené regionálne kancelárie koordinujúce výstavbu sál Kráľovstva na takých kľúčových miestach ako Južná Afrika, Austrália a Nemecko. Z týchto operačných základní začali dozorcovia projektov pomáhať pri organizovaní programu výstavby sál Kráľovstva vo východnej a západnej Afrike, v oblasti Ázie a Tichomoria a vo východnej Európe. V tomto diele spolupracuje 77 medzinárodných služobníkov  v 21 krajinách Afriky, siedmi vo východnej Európe a štyria v oblasti Ázie a Tichomoria. Vypomáhajú aj dvom krajinám v Latinskej Amerike. Kde je to možné, usilujú sa o vytvorenie stavebných skupín, ktoré celým časom slúžia pri výstavbe sál Kráľovstva. Čo najviac využívajú miestne stavebné metódy a materiály a povzbudzujú miestnych bratov, aby sa zapojili do stavebného procesu. Zo začiatku však možno jeden alebo dvaja medzinárodní služobníci poskytnú týmto skupinám nevyhnutné školenie. Aj tam, kde sú miesta na stretávanie naliehavo potrebné, ale ekonomická situácia miestnym bratom prakticky znemožňuje nakúpiť stavebný materiál, sa medzinárodné bratstvo snaží pomôcť.

Keď bratia v Ghane dostali pomoc, aby zefektívnili program výstavby sál Kráľovstva, boli schopní minulý rok postaviť 13 sál Kráľovstva namiesto štyroch, čo bol priemer vo výstavbe za posledné roky. S medzinárodnou pomocou postavili v Burundi iba za niekoľko mesiacov 11 sál Kráľovstva. Sála Kráľovstva v Gitege v Burundi bola prvou budovou na jednom kopci. V súlade s miestnou tradíciou mnohí obyvatelia volajú tento kopec Jehovov vrch.

Libéria zaznamenala v počte zvestovateľov 40-percentný vzrast v roku 1998 a 19-percentný vzrast v roku 1999. Po rokoch občianskej vojny v krajine väčšina zborov potrebuje sálu Kráľovstva. Väčšina našich bratov tu však zápasí s vážnymi ekonomickými problémami vrátane nezamestnanosti. Akí vďační sú za finančnú pomoc, ktorú im poskytli bratia z iných krajín a umožnili im tak postaviť potrebné sály Kráľovstva! Sú tiež vďační za pomoc piatich medzinárodných služobníkov, ktorí im prišli pomôcť s organizovaním stavebných prác.

V Nigérii je potrebných viac ako 1800 ďalších sál Kráľovstva. V Abeokute v Nigérii jednota a usilovnosť miestnych svedkov, ktorí sa zapájali do stavebného diela, podnietili  dokonca vodkyňu cirkvi z okolia, aby sa sama zapojila do práce. Teraz slúži Jehovovi so zborom, ktorého sálu Kráľovstva pomáhala stavať. V Togu bol v jednej dedine taký vážny odpor voči stavaniu sály Kráľovstva, že bratia museli zmeniť miesto stavby. No keď odporcovia videli, aká krásna sála Kráľovstva sa stavia, pýtali sa, či by ďalšia sála nemohla stáť na mieste, pre ktoré vznikol spor.

Na Srí Lanke sa zbory schádzali v súkromných domoch a v malých provizórnych budovách pokrytých listami z kokosovej palmy a pod prístreškami v záhradách. Akí vďační sú bratia, že získavajú vhodnejšie a dôstojnejšie miesta na uctievanie! Trinásť sál Kráľovstva na Srí Lanke teraz dokončujú, 20 ďalších plánujú a výstavbu 50 ďalších navrhujú na nasledujúcich päť rokov.

Keď ľudia vidia vhodnú sálu Kráľovstva, ochotnejšie prídu, aby mali úžitok z vyučovania, ktoré Jehova poskytuje. Preto keď na predmestí Limy v Peru bola postavená a začala sa používať nová veľká sála Kráľovstva, návštevnosť v každom z troch miestnych zborov vzrástla a v priebehu roka sa na službe začalo podieľať 75 nových zvestovateľov.

Vo väčších mestách, kde je veľa zborov, sa dobre využije pozemok, keď sa na ňom postaví budova s viac ako jednou sálou Kráľovstva. Cez víkend 29. až 30. mája boli tri takéto komplexy sál Kráľovstva zasvätené v Rumunsku. V jednom z nich v Kluži sú štyri sály Kráľovstva; v ďalšom sú dve sály. Nasledujúci deň bol zasvätený komplex v Târgu-Mureşi, v ktorom je sedem sál Kráľovstva.

Zabezpečovanie zjazdových sál

V mnohých krajinách sa na väčšie zhromaždenia stavajú zjazdové sály. V Estónsku boli tento rok zasvätené dva komplexy sál Kráľovstva spojených so zjazdovou sálou. V každom komplexe sú tri samostatné sály Kráľovstva, ktoré sa  môžu spojiť a vytvoriť tak jednu veľkú zjazdovú sálu. Výnimočnou udalosťou pre Poľsko v tomto služobnom roku bolo zasvätenie troch zjazdových sál za jeden víkend. Tejto výnimočnej udalosti sa zúčastnili dvaja členovia vedúceho zboru, Theodore Jaracz a Daniel Sydlik, a v každej z týchto sál predniesli povzbudzujúce prejavy. K najväčšej zo sál v Sosnowci bol pripojený amfiteáter so 6400 miestami na sedenie a v týchto priestoroch prebiehalo v júli päť oblastných zjazdov.

V Spojených štátoch, kde je teraz 980 419 zvestovateľov Kráľovstva, boli minulý rok zasvätené štyri nové zjazdové sály, čím ich počet dosiahol 40. V Brazílii, kde je teraz 528 034 zvestovateľov, bola zasvätená 17. zjazdová sála. Je to dvojsála pre 10 000 poslucháčov, vzdialená asi hodinu cesty od São Paula. Ďalšie dve otvorené zjazdové sály boli v tomto roku zasvätené v Nigérii — jedna v Ote a ďalšia v Ibadane, s kapacitou 10 000 a 5000 miest.

Na podporu celosvetového diela biblického vzdelávania pribúdajú aj ďalšie stavby.

Vzdelávacie stredisko Watchtower

V roku 1986 boli podniknuté niektoré z prvých nevyhnutných právnych krokov s cieľom postaviť komplex, ktorý dnes predstavuje 28 budov Vzdelávacieho strediska Watchtower v Pattersone (New York) v Spojených štátoch. V roku 1989 bolo napokon možné začať so stavebnými prácami. Od roku 1994 začali tieto budovy používať rôzne kancelárie spojené so vzdelávacou činnosťou Jehovových svedkov. V roku 1995 sa do týchto priestorov presťahovala škola Gileád. Sídli tu aj škola pre členov výborov odbočiek a pre cestujúcich dozorcov. Nakoniec sa v roku 1999 uskutočnil program zasvätenia. (Správa z tohto programu bola uverejnená v Strážnej veži z 15. novembra 1999.) Každoročne navštívia  tieto priestory desaťtisíce svedkov a ďalších záujemcov a tešia sa, keď vidia, čo sa dosiahlo vďaka ich dobrovoľným príspevkom, vďaka spojenému úsiliu ochotných bratov a sestier a predovšetkým vďaka Jehovovmu požehnaniu.

Potrebné priestory pre odbočky

Vzrast počtu tých, ktorí chvália Jehovu v mnohých krajinách, vedie k nutnosti stavať nové kancelárie odbočiek. V týchto kanceláriách odbočiek, tak ako vo svetovom ústredí, pracujú členovia rodiny Bétel, ktorí sú členmi Rádu zvláštnych služobníkov celým časom.

BOLÍVIA: Výnimočný rozmach teokracie viedol 20. marca 1999 k zasväteniu nových priestorov odbočky v Santa Cruz v Bolívii. Zo 714 zvestovateľov v čase zasvätenia predchádzajúcej odbočky v roku 1968 vzrástol počet zvestovateľov Kráľovstva na nový vrchol 15 388 a počet prítomných na Pamätnej slávnosti v roku 1999 dosiahol 53 312.

Novú kanceláriu odbočky v bolívijských tropických nížinách postavili výlučne miestni pracovníci — veľkú časť tvorili dobrovoľníci spomedzi svedkov — a vkusne použili tamojšie materiály. Výsledkom je budova, ktorá má vnútri znesiteľnú teplotu aj bez klimatizácie a ktorá krásne harmonizuje so zalesneným prostredím. Počas návštevy Gerrita Löscha z vedúceho zboru boli tieto priestory spolu s prvou zjazdovou sálou v krajine zasvätené Jehovovi. Pri tejto radostnej príležitosti boli prítomné tisíce bolívijských svedkov, ako aj návštevníci z 11 krajín vrátane bývalých misionárov, ktorí slúžili isté obdobie v Bolívii počas 54-ročnej histórie misionárskej služby v tejto krajine.

MOZAMBIK: „Jehova je veľký a má byť veľmi chválený.“ ​(Žalm 48:1) To je obľúbené vyjadrenie medzi Jehovovými svedkami v Mozambiku a často ho bolo počuť 19. decembra 1998, keď boli zasvätené nové priestory odbočky  v Mapute blízko Indického oceánu. Pred niekoľkými rokmi sa to možno zdalo nemožné. Jehovovi svedkovia boli pod vládnym zákazom viac ako dve desaťročia, až do roku 1991. V tom roku ich bolo niečo vyše 6000. Na konci roku 1998 zaznamenali vrchol v počte zvestovateľov — 29 514. Boli potrebné nové priestory odbočky.

Ako bratia z Mozambiku postavili túto odbočku, keď väčšina z nich nemala žiadne skúsenosti s týmto druhom stavebných prác? Pomoc prišla od mnohých medzinárodných služobníkov a dobrovoľníkov a tí školili miestnych svedkov počas práce. Na zasvätení boli prítomní hostia z 15 krajín a v ten istý víkend bola v Matole, vzdialenej 26 kilometrov, zasvätená aj prvá zjazdová sála v Mozambiku. Skutočne, Jehova je veľký! Bez jeho láskyplnej starostlivosti by jeho služobníci v Mozambiku nikdy neboli svedkami týchto historických udalostí.

NOVÁ KALEDÓNIA: Dňa 24. októbra 1998 bola na Novej Kaledónii zasvätená nová kancelária odbočky a zjazdová sála. Priestory sú viac než trikrát väčšie ako kancelária odbočky. Pracujú tu tri prekladateľské tímy pre potreby Novej Kaledónie a jej závislých území.

Zasvätenie bolo radostnou a zaujímavou udalosťou. Súčasťou programu bola obrazová projekcia medzníkov vo výstavbe. Pre Jehovových svedkov z Novej Kaledónie bolo výnimočne radostné, že pri tejto príležitosti bol medzi nimi Lloyd Barry z vedúceho zboru, ktorý mal prejav pri zasvätení.

SENEGAL: Odkedy v roku 1951 pricestoval do Senegalu prvý svedok Jehovu, bolo vynaložené veľké úsilie na dosiahnutie miliónov ľudí žijúcich na území pod správou tejto odbočky. Slúžilo tu 194 misionárov z 18 krajín. V tomto obvode, kde viac ako 90 percent ľudí nie je kresťanmi,  pomáhali misionári stovkám ľudí pripojiť sa k nim v službe Jehovovi.

Metódy použité pri stavbe novej odbočky v Cape Almadies na predmestí Dakaru boli pre väčšinu ľudí v tejto oblasti nové. Keď žeriav dvíhal a ukladal na miesto veľké panely, pozorovatelia tlieskali a radostne kričali. Všetko bolo precízne, organizované a presné. Na záver programu zasvätenia, ktorý sa konal 19. júna 1999, sa tu, na najzápadnejšom cípe afrického kontinentu, všetci návštevníci pripojili k srdečnému spevu piesne: „Ďakujeme ti, Jehova!“

 Afrika

Novodobá história Jehovových svedkov v Afrike sa datuje od začiatku 80. rokov 19. storočia. Intenzívne zvestovanie na tomto kontinente sa začalo v 20. rokoch 20. storočia. V minulom roku bol dosiahnutý vrcholný počet viac ako 830 000 svedkov, ktorí svojim susedom a ďalším po celej Afrike hovorili o „vznešených Božích veciach“. — Sk. 2:11.

Je veľkým povzbudením vidieť mnohých mladých, ktorí urobili školu svojím obvodom na kázanie. Dorcas, mladá sestra v Mozambiku, si ako svoj osobný cieľ stanovila vydať svedectvo riaditeľovi, všetkým učiteľom, ako aj svojim spolužiakom. Teraz vedie osem biblických štúdií a šesť jej študentov Biblie pravidelne navštevuje zhromaždenia. Traja ďalší sa už dali pokrstiť a stali sa pravidelnými priekopníkmi. Štyria učitelia v rôznom čase prijali jej pozvanie na zborové zhromaždenie. Dorcasin otec s jedným z nich študuje. Ďalšia učiteľka, ktorej Dorcas začala vydávať svedectvo pred piatimi rokmi, keď chodila do inej školy, nakoniec reagovala na jej vytrvalosť a prijala od Dorcas ponuku biblického štúdia s cieľom mať podiel na pravom uctievaní.

Od roku 1995 prejavujú Jehovovi svedkovia v Nigérii väčší záujem približne o päť miliónov nepočujúcich. Keď počujúci zvestovatelia videli, ako boli prednášky na jednom oblastnom  zjazde tlmočené do posunkovej reči, mnohí zatúžili učiť sa komunikovať v tomto jazyku. Len za niečo vyše roka sa 216 zvestovateľov a priekopníkov zo 61 zborov naučilo posunkovú reč natoľko, že mohli viesť biblické štúdiá a tlmočiť program zhromaždení. Vo viac ako 80 zboroch sú teraz zhromaždenia tlmočené na úžitok nepočujúcich.

Mladá žena z Pobrežia Slonoviny, Florence, sa rozhodla, že bude mníškou. Ale znechutili ju náuky, ktoré sú údajne tajomstvom, pre ktoré nie je žiadne vysvetlenie, a bola šokovaná opakovanými nemravnými návrhmi od istého kňaza. A tak z kláštora odišla. Neskôr ju v Burkine Faso stretli Jehovovi svedkovia v službe z domu do domu. Štúdium brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? a knihy Poznanie rýchlo viedlo k tomu, že sa stala radostnou služobníčkou Jehovu.

Dvakrát v minulom roku boli sály Kráľovstva a súkromné domy v Bangui v Stredoafrickej republike otvorené svedkom, ktorí museli utiecť cez rieku z Konžskej demokratickej republiky zmietanej vojnou. V júli muselo do Bangui utiecť viac ako 200 bratov a sestier a ich rodín, ako aj ďalší ľudia. Kým väčšina utečencov bola natlačená vonku na letisku, o našich bratov bolo postarané telesne aj duchovne. Zhromaždenia v lingalskom jazyku boli pre nich pripravené v dvoch sálach Kráľovstva a viedlo sa všetkých päť týždenných zhromaždení. Jeden miestny úradník, ktorý to všetko pozoroval, vyhlásil: „Je úžasné, čo ste urobili, keď ste otvorili svoje sály, aby ste prichýlili týchto úbohých ľudí. Treba vás za to chváliť.“ Ďalší muž, ktorý išiel okolo sály, zastavil misionára a povedal: „Vy žijete podľa toho, čo kážete. Želám vám všetko dobré. Boh vás za to požehná.“

Keď bola pred niekoľkými rokmi jedna nepokrstená zvestovateľka z Ghany v nemocnici, zvestovala od posteli k posteli, hoci bola dosť chorá. Niektorí si ocenili to, čo im hovorila; ďalší to odmietli; jedna žena počúvala, i keď  zdanlivo nereagovala. Po rokoch, keď táto zvestovateľka, teraz zvláštna priekopníčka, navštívila jeden z oblastných zjazdov „Božia cesta života“ v Ghane, stretla ženu, ktorú poznala. „Čo vás sem privádza?“ spýtala sa priekopníčka. „Jehova je veľký,“ povedala pani. „Vždy som sa pýtala, či vás ešte stretnem, aby som vám poďakovala za pravdu o Kráľovstve, ktorú ste mi vtedy v nemocnici vštepili do srdca. Bola som vtedy príliš chorá a nedokázala som zareagovať, no nemohla som prestať uvažovať a rozjímať o tom, čo ste hovorili o živote v Raji pod Božím Kráľovstvom, kde ‚žiaden usadlík nepovie: „Som chorý.“‘ Hneď ako som odišla z nemocnice, vyhľadala som Jehovových svedkov a oni ma poučili o ďalších veciach. Krátko nato som sa presťahovala. V mojom novom pôsobisku som vyhľadala Jehovových svedkov a pokračovala som v biblickom štúdiu. Výsledkom je, že zajtra budem na tomto zjazde pokrstená.“ Tieto dve ženy sa objali a plakali od radosti. Toto svedectvo v nemocnici nakoniec prinieslo dobré ovocie!

Jedna žena v Mali, ktorá bola 13 rokov telesne postihnutá pre čarodejníctvo, prišla do kontaktu s Jehovovými svedkami. Bola schopná pohybovať sa len štvornožky. Začalo sa s ňou biblické štúdium. Dozvedela sa o našich zborových zhromaždeniach, ale vzhľadom na to, ako veľmi bola táto žena postihnutá, naša sestra ani veľmi nedúfala, že príde do sály Kráľovstva. Pravda však zapôsobila na jej srdce. Predstavte si, akí boli bratia a sestry prekvapení, keď videli túto ženu, ako čaká pred sálou Kráľovstva na začiatok zhromaždenia. Jeden brat, ktorý mal auto, ju po zhromaždení zaviezol domov. Ako jej štúdium pokračovalo a jej viera v Jehovu rástla, bola oslobodená zo zajatia zlých duchov. Nohy sa jej pomaly začali uzdravovať a po šiestich mesiacoch bola schopná zase chodiť! Teraz je pokrstenou služobníčkou Jehovu.

Jeden pravidelný priekopník v Ugande začal na druhý deň po nástupe do novej práce počas obednej prestávky rozhovor  so spolupracovníkom týmto spôsobom: „Dobrý deň, zdá sa mi dosť náročné zapamätať si mená všetkých spolupracovníkov.“ „To nič, s tým si nerobte starosti,“ odpovedal kolega, „to rýchlo zvládnete. Ja som William.“ „Ďakujem, že ste sa mi predstavili,“ odvetil priekopník. „Je to od vás láskavé. Ale viem, že poznať mená druhých je celosvetový problém.“ „Čo tým myslíte?“ spýtal sa William. Priekopník pokračoval: „Napríklad keby sa vás spýtali na meno Stvoriteľa vesmíru a všetkých živých vecí, vedeli by ste hneď odpovedať?“ Rozhovor o Božom mene viedol na druhý deň k biblickému štúdiu. William pozval priekopníka domov, aby sa porozprával aj s jeho rodinou. Teraz sú piati členovia tejto rodiny pokrstenými svedkami. Pred Pamätnou slávnosťou chodil priekopník z kancelárie do kancelárie a pozýval kolegov na túto dôležitú udalosť. Aká to bola radosť, keď 40 z nich prišli!

Mnohí ľudia v Afrike trpia, lebo v ich krajinách sa bojuje. Často musia ujsť zo svojich domovov. Ale ak sú utečenci Jehovovými svedkami, vytrvávajú v kázaní dobrého posolstva. Mnohí bratia a sestry z hlavného mesta Guiney-Bissau v západnej Afrike utiekli do mesta Buba vzdialeného 240 kilometrov. Žije tam jeden brat s manželkou, ale nebol tam žiaden zbor. No krátko po príchode svedkov z hlavného mesta boli zorganizované zhromaždenia a rozprúdila sa práca zvestovania. Zanedlho navštevovalo zhromaždenia 40 ľudí a viedlo sa 70 biblických štúdií.

Tridsať zvestovateľov zo zboru Giteranyi v Burundi išlo pešo asi 160 kilometrov, aby navštívili krajský zjazd v Kayanze. Cesta im trvala tri dni. Tí, ktorí mali bicykle, zviezli ďalších na určitú vzdialenosť, vrátili sa po tých, ktorí išli za nimi pešo, odviezli ich určitý úsek cesty a takto sa to opakovalo znovu a znovu. Túto cestu podnikla aj celá rodina Jeana Nzeyimanu — jeho manželka, svokra a sedem detí vrátane toho, ktoré má obrnu a chodí o paliciach. S obrovskou radosťou všetci prišli na miesto zjazdu.

 Severná, Stredná a Južná Amerika

Od 18. storočia je celá Biblia dostupná v angličtine, francúzštine, španielčine a portugalčine, čo sú najrozšírenejšie jazyky v Amerike. Koncom 19. storočia sa Jehovovi svedkovia, ako sa neskôr stali známymi, podujali viesť program biblického vzdelávania, s ktorým sa do roku 1935 dostali takmer do každej krajiny v Amerike. Teraz je v týchto krajinách 2 769 625 horlivých svedkov.

Na niektorých miestach je počasie veľmi chladné, ale kázanie dobrého posolstva pokračuje. Jeden starší zo zboru Severný pól na Aljaške nás informuje, že služba z domu do domu sa vykonáva aj pri teplote –37 stupňov Celzia a zhromaždenia sa konajú, dokonca aj keď teplota klesne na –48 stupňov Celzia. Slúžiť za týchto podmienok si vyžaduje vytrvalosť.

V niektorých veľkomestských obvodoch je mnoho budov, kde majitelia bytu dajú zvestovateľom zriedka možnosť hovoriť s nimi tvárou v tvár, pretože ľudia majú strach zo zločinnosti. Keď jedna zvestovateľka v Argentíne kázala v takej budove, hovorila cez domový telefón s paňou, ktorá pozorne počúvala. Dohodla sa s ňou, že sa s ňou príde porozprávať aj inokedy. Vykonala u nej mnoho opätovných  návštev bez priameho kontaktu. Napriek tomu s ňou viedla zaujímavé rozhovory a čítala jej z Písiem cez domáci telefón. Nakoniec po štyroch mesiacoch pani pozvala zvestovateľku do bytu a začalo sa biblické štúdium. Trpezlivá vytrvalosť tejto zvestovateľky bola odmenená.

V Spojených štátoch je viac ako 17 000 opatrovateľských domovov, kde bývajú státisíce starších ľudí. Ako môžeme osloviť túto staršiu populáciu s dobrým posolstvom? Niektoré zbory dosiahli dobré výsledky tak, že sa porozprávali s riaditeľom alebo riaditeľkou takého zariadenia a ponúkli pomoc pri uspokojovaní duchovných potrieb týchto ľudí. V jednom prípade vysvetlili, že dobrovoľníci zo zboru by radi viedli bezplatné týždenné biblické štúdium so všetkými, ktorí si budú priať zúčastniť sa na ňom. Táto ponuka bola s radosťou prijatá. Často sa na štúdiu stretol personál, členovia rodiny a ďalší návštevníci a dobrovoľníci. Riaditeľka napísala: „Táto študijná skupina poskytuje duchovnú podporu našim obyvateľom a naďalej prispieva k ich blahu. Nesmierne milujú biblické štúdium.“ Ocenila duševné povzbudenie, ktoré títo starší ľudia takto dostávajú. Jedna staršia žena, ktorá nerozprávala, odkedy prišla do domova, začala na radosť personálu podávať na štúdiu komentáre. Starší muž, ktorý sa nikdy nezapojil do žiadnej skupinovej činnosti, nadšene chodil na biblické štúdium.

Keď jedna sestra v Chile vydávala svedectvo na cintoríne, rozprávala sa so ženou, ktorej pri nehode zomrel 12-ročný syn. Táto smútiaca matka chodila na hrob svojho syna dvakrát denne. Svedkyňa jej povedala o nádeji na vzkriesenie a začala s ňou biblické štúdium. Žena o tom rozprávala svojej susede, ktorej tiež zomrel mladý syn a denne chodila na jeho hrob. Aj ona začala študovať. Keď bola matka tejto ženy na cintoríne, požiadala kňaza, aby  odslúžil omšu za jej zomrelého vnuka. Pretože kňaz na to nepríjemne reagoval, prestala chodiť do kostola a začala študovať Bibliu. Teraz sa tieto tri ženy delia o svoju novozískanú nádej s ďalšími smútiacimi na cintoríne.

Dovolili by ste, aby vás Jehova použil pomôcť niekomu spoznať pravdu, hoci by vaše osobné schopnosti boli obmedzené? Jedna misionárka v Kostarike to urobila. Ešte nevedela dobre po španielsky. Napriek tomu začala biblické štúdium s Anou, oddanou katolíčkou. Používala brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? a Bibliu. Ana nemala dobrý zrak, a tak iba počúvala, keď sestra čítala odseky a biblické texty; potom k nim podala komentár. V jeden týždeň Ana povedala misionárke tieto povzbudzujúce slová: „Neprekáža mi, že sa nevieme dokonale dohovoriť. Mnohé z vecí, o ktorých sme hovorili, sú iné, ako učí katolícka cirkev. Ak by som dostávala obšírne vysvetlenia, perfektne formulované, neverila by som tomu, ale vy ste mi ukázali tieto veci priamo z Biblie bez množstva vyberaných slov, a tak vidím, že to naozaj učí Biblia.“

Svedkovia v Nikarague vynakladajú zvláštne úsilie, aby dali určité čísla Prebuďte sa! učiteľom v školách. Námet „Akú nádej majú dnes mladí ľudia?“ je príkladom tohto druhu časopisov. Hodnota takých informácií je jasná. Hoci jedna učiteľka v istom meste s tým nesúhlasila, riaditeľ školy poprosil svedkov, aby zorganizovali program pre všetkých študentov. Urobili jedenapolhodinové sympózium a mnohí študenti požiadali o literatúru. Potom učiteľka, ktorá mala predtým námietky, chcela, aby svedkovia zopakovali svoj program v škole, kde bola ona riaditeľkou. Svedkovia jej vyhoveli. Bolo s ňou zavedené biblické štúdium a teraz chce, aby svedkovia prednášali študentom každý mesiac.

 Eurázia

Názov Eurázia sa týka Európy a Ázie ako jedného kontinentu. Tu Jehova prvýkrát oznámil dobré posolstvo Abrahámovi. (Gal. 3:8) Tu tiež Ježiš Kristus položil základ evanjelizačného diela, ktoré trvá až do našich dní. (Mat. 28:19, 20) Jehovovi svedkovia sa snažia deliť o dobré posolstvo o Kráľovstve s ľuďmi v každej z približne 80 krajín Eurázie. K stovkám jazykov, v ktorých spoločnosť Watch Tower už tlačila biblickú literatúru, od roku 1995 pribudlo ďalších 36 jazykov, aby sa tak dobré posolstvo dostalo k ďalším 170 000 000 ľudí v tejto časti sveta. K týmto jazykom patrí pandžábčina (nestalíq), uzbečtina, kazaština, tadžičtina, azerbajdžančina a mongolčina.

Počas roku 1999 sa zintenzívnili vážne problémy v Kosove. Takmer 800 000 etnických Albáncov z Kosova utieklo do susedných krajín. Takmer 500 000 ich utieklo do Albánska. Medzi týmito utečencami boli 14 Jehovovi svedkovia so svojimi 8 deťmi. Albánski svedkovia ich prijali do svojich domácností a pomohli svojim bratom v tomto veľmi náročnom období. Keď sa etnický konflikt zhoršoval, bolo zjavnejšie, čo kosovskí bratia považujú za dôležité. Chceli sa uistiť, že ich srbskí bratia sú v bezpečí. Na druhej strane srbskí  svedkovia vyvinuli zvláštne úsilie, aby sa spojili so svojimi bratmi spomedzi etnických Albáncov a uistili sa o ich bezpečnosti. To je láska, v protiklade s etnickou nenávisťou, ktorá ich obklopovala! Po štyroch mesiacoch kosovskí bratia túžili vrátiť sa domov. Nezaujímali sa o to, aby si so sebou vzali veľa hmotných prostriedkov. Skôr si žiadali škatule s literatúrou, aby mohli priniesť ďalším utešujúce posolstvo o Božom Kráľovstve.

Keď jedna svedkyňa v Belgicku hovorila s istou ženou cez domový telefón, táto žena jej úprimne povedala, že teraz nemá náladu rozprávať sa o takých veciach. Naša sestra navrhla, že sa neskôr ozve telefonicky. Žena bola prekvapená, keď jej sestra po niekoľkých dňoch naozaj zatelefonovala. Vysvetlila, že sa musí sťahovať a že požiadala Úrad sociálnej starostlivosti, aby jej pomohol nájsť iný byt. Po ďalšom telefonickom rozhovore stratili kontakt, a tak sa svedkyňa rozhodla napísať jej list a poslať ho na Úrad sociálnej starostlivosti. List bol priradený k spisom tejto ženy a kontakt bol obnovený, keď nakoniec o niekoľko týždňov žena list dostala. Bolo to práve v tom čase, keď Naša služba Kráľovstva uviedla: „Ak všetci vynaložíme zjednotené úsilie v zavádzaní biblických štúdií a ak sa budeme modliť o to, aby Jehova požehnal naše úsilie, potom určite nájdeme nové štúdiá!“ Po vrúcnej modlitbe k Jehovovi naša sestra zatelefonovala tejto žene, aby jej povedala, že by s ňou rada viedla biblické štúdium. Žena súhlasila. Teraz navštevuje zborové zhromaždenia spolu s manželom a o dobré veci, ktoré sa naučila, sa delí s rodinou a priateľmi.

V jeden daždivý deň sa dočasná zvláštna priekopníčka a jej partnerka rozprávali s obchodníkmi v jednom meste v Malajzii, kde sa predtým málo vydávalo svedectvo. Študentka strednej školy, ktorá sa postavila neďaleko nich a čakala, kým prestane prudký dážď, k nim pristúpila a vypýtala  si literatúru, ktorú ponúkali. Priekopníčky jej vysvetlili možnosť bezplatného domáceho biblického štúdia aj to, kde prechodne bývajú. Asi o týždeň zatelefonovala. Prečítala si všetku literatúru a pýtala si ďalšiu. Začali s ňou viesť biblické štúdium. Toto dievča je náruživou čitateľkou, a tak si pýtalo ďalšie publikácie takmer na každej návšteve. Občas zatelefonovala neskoro večer, aby si vypýtala literatúru ponúkanú v publikáciách. Keďže priekopníčky boli v tomto meste iba dočasne, štúdium viedli čiastočne osobne a čiastočne pomocou korešpondencie. Za dva mesiace dievčina preštudovala knihu Poznanie. Kázala svojim priateľom a aj v autobuse. Urobila pekný pokrok a teraz je nepokrstenou zvestovateľkou a teší sa, že bude spôsobilá na krst.

Jedna svedkyňa v Taliansku sa spriatelila s novou susedkou. Suseda sa vrátila do Talianska z Nemecka, lebo tu manželovi sľúbili prácu. Prácu však nedostal. A tak nechal rodinu v Taliansku a odišiel opäť do zahraničia, aby si našiel prácu. Kým bol preč, manželský pár svedkov pomáhal jeho manželke s nákupmi, vozil jej syna do školy, pozýval ju aj jej deti na jedlo a poskytoval jej morálnu podporu, ktorú tak veľmi potrebovala. Žena sa ich spýtala, prečo to všetko robia. A odpoveď? „Pretože ako Jehovovi svedkovia milujeme svojich blížnych.“ Žena povedala, že nikdy nemala čas počúvať svedkov, ale teraz je zvedavá, čomu veria. Zaviedli s ňou pravidelné biblické štúdium; začala tiež navštevovať zhromaždenia zboru. V tom čase sa jej manžel vrátil domov. Svedkovia aj jemu ponúkli biblické štúdium, ale on odmietol, pretože nemal pokoj mysle. Zase mal problém nájsť si prácu. Keď sa rodina presťahovala do inej časti Talianska, svedkovia získali adresu tamojšej sály Kráľovstva a povzbudili ženu, aby tam išla. Pre svoju prílišnú hanblivosť to však neurobila. Ale naša sestra jej telefonovala každý týždeň a udržiavala jej záujem o Jehovu živý. Po  čase, keď táto žena videla dvoch svedkov zvestovať na ulici, požiadala ich o biblické štúdium. Začala tiež navštevovať zhromaždenia. V tom čase si jej manžel našiel prácu. Aj on požiadal o štúdium. Obaja sú teraz oddanými a pokrstenými kresťanmi. Ich dve staršie deti sú tiež pokrstené a tretie je nepokrsteným zvestovateľom.

Jedna priekopníčka v Luxembursku sa živo zaujímala o to, aby sa skontaktovala s každým vo svojom obvode. V jednom dome boli žalúzie stále stiahnuté a nikto nebol doma. Raz však priekopníčka išla po dcéru do školy a všimla si, že pred domom, kde nikdy nikoho nenašla, stojí auto. Samozrejme, nemala naplánované ísť do služby práve vtedy, ale takúto príležitosť si nechcela nechať ujsť. Zazvonila. Muž, ktorý otvoril, povedal, že nemá veľký záujem o Bibliu, ale chcel by vedieť viac o Ježišovi Kristovi. Nechala mu knihu Najväčší človek, ktorý kedy žil. Po tom, čo s manželom vykonali niekoľko opätovných návštev, sa začalo štúdium. Zo začiatku muž súhlasil so štúdiom iba raz za tri týždne, lebo bol veľmi zamestnaný. Pomaly však získaval nový pohľad na život. Pochopil, že musí venovať viac času tomu, aby sa poučil, aká je Božia vôľa, a konal ju. Upustil od vášnivého hrania stolného tenisu, ktorému predtým venoval 4 večery v týždni. Keď začal jasne rozumieť otázke kresťanskej neutrality, zanechal svoju prácu a prijal prácu za menej ako polovičný plat. Ako sa pozerá na takúto zmenu? Povedal: „Som spokojný, že som to urobil. Predovšetkým som veľmi chcel dať svoj život do súladu s biblickými zásadami. Naďalej som robil pokrok v pravde, takže už mi nič nestálo v ceste, aby som sa stal nepokrsteným zvestovateľom a o päť mesiacov neskôr symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.“ Aký je vďačný tej priekopníčke, že tak svedomito vykonávala svoju službu!

 Ostrovy zeme

Jehova pozýva celú zem vrátane obyvateľov ostrovov, aby sa radovali z jeho kráľovskej vlády. (Žalm 97:1) Už na Letnice roku 33 n. l. boli domorodci z ostrova Kréta medzi tými, ktorí dostali toto pozvanie. V 20. storočí naň reagujú desaťtisíce tých, ktorí žijú na ostrovoch. Na Filipínach 132 496 ostrovanov rozpráva ďalším o sláve Jehovovho kraľovania. Na ostrovoch, ktoré tvoria Japonsko, sa tejto radostnej služby zúčastňuje 222 857 ľudí. Dokonca aj ostrovy, kde je iba málo obyvateľov, majú možnosť tešiť sa z dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

Láskavosť, ktorú prejavil mladý brat priekopník na Samoe, pomohla prekonať predsudky voči Jehovovým svedkom. Išiel do ambulancie miestnej nemocnice, dostal poradové číslo a povedali mu, aby počkal, kým naňho príde rad. Keď však ohlásili jeho číslo, sedel vedľa staršej ženy, ktorá vyzerala chorá viac ako väčšina ostatných prítomných, a tak brat láskavo poprosil zdravotnú sestru, či by nemohol prepustiť svoje číslo tejto žene a vziať si jej číslo. Sestra bola prekvapená, ale súhlasila. Kým brat ďalej čakal, že bude zavolaný, prišiel jeden náčelník (matai) z jeho dediny a sadol si vedľa neho. Keďže aj tento muž bol viac chorý ako náš brat,  brat sa znova vzdal svojho poradia, aby sa tento muž bez čakania dostal k lekárovi. Neskôr náš brat opäť stretol tú staršiu ženu, tentoraz na trhu. Bola veľmi rada, že ho vidí, a pýtala sa, či je Jehovov svedok. Keď dostala kladnú odpoveď, povedala, že nebola prístupná, keď ju svedkovia v minulosti navštívili, ale teraz vie, že skutočne milujú svojich blížnych. Dala mu svoju adresu a začalo sa pravidelné biblické štúdium. A čo dedinský náčelník? Vysvetlil priekopníkovmu otcovi, že kým predtým nemal k svedkom žiadnu úctu, teraz ich u seba uvíta. Prišiel na Pamätnú slávnosť a povedal: „Čo sa vám spočiatku nepáči, môžete si nakoniec obľúbiť.“

Je praktické snažiť sa zaviesť biblické štúdium v obvode s obchodmi a podnikmi? Niekedy áno. Zvláštny priekopník na Cypre pravidelne nosil časopisy jednému podnikateľovi. Keď muž vyjadril ocenenie pre to, čo čítal, priekopník mu ukázal, ako prebieha biblické štúdium, pričom použil brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Štúdium vedie priamo na mužovom pracovisku, ale berie do úvahy okolnosti, a tak štúdium zakaždým trvá iba 10 alebo 15 minút.

Na Guadeloupe sa mimoriadny dôraz kladie na vydávanie svedectva na ulici. Je to naozaj potrebné, keď je tu pomer 1 zvestovateľ na 55 obyvateľov? Doma ľudia stále viac pozerajú satelitnú a káblovú televíziu. Je jednoduchšie zastaviť ich a rozprávať im o dobrom posolstve, keď sú mimo domu. Krajský dozorca podal správu, že skupina 15 zvestovateľov na ostrove St. Maarten len za asi dve hodiny v službe s časopismi na ulici rozšírila 250 časopisov, ako aj traktáty. Pravda, niektorí, ktorí si ochotne vzali literatúru, možno povedali, že nemajú čas na rozhovor. Ale keď okolnosti v živote jednotlivca podnietia jeho duchovnú chuť, poradie dôležitosti sa uňho môže zmeniť. To sa stalo v meste Les Abymes, kde jedna žena mala množstvo otázok, keď jej zomrel otec. Teraz chcela študovať takmer každý deň — najskôr brožúru Čo od nás  Boh vyžaduje? a potom knihu Poznanie. Robí aj výskum na základe knihy Rozhovory a vypisuje si uvedené biblické texty na list papiera. Hovorí, že sa cíti „ako izraelský kráľ, ktorý si robil vlastný odpis Písiem“. Prišla k záveru, že možno „všetky takzvané kresťanské náboženstvá majú Bibliu, ale iba jedno ju uplatňuje — Jehovovi svedkovia“.

Hacuko je osamelá matka v Japonsku, ktorá vychováva dve deti. Aby finančne zabezpečila svoju rodinu, má dve zamestnania. Kedy teda druhým vydáva svedectvo o Jehovovi a o jeho láskyplnom predsavzatí s ľudstvom? Trvá jej asi 20 minút, kým na bicykli príde do každého zo svojich zamestnaní. Rozhodla sa každý deň využiť tento čas na zvestovanie. Hovorí s ľuďmi, ktorých stretáva — s okoloidúcimi, zákazníkmi pri automatoch, doručovateľmi, pracovníkmi na stavbách a podobne. Najskôr musela vynaložiť veľké úsilie, pretože je plachá. Rozhodla sa, že nebude zdĺhavo hovoriť ona, ale nechá radšej hovoriť časopisy. Postupne sa jej ľahšie rozprávalo s ľuďmi aj vďaka tomu, že sa pred odchodom z domu pomodlila. Pokračuje vo vydávaní svedectva týmto spôsobom už dva roky a teraz rozšíri každý mesiac 200 až 300 časopisov vrátane tých, ktoré rozšíri na svojej trase s časopismi na ulici.

Videokazeta Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom je mocným nástrojom pri rozvíjaní ocenenia pre organizáciu, ktorú Jehova používa. Jedna žena v Austrálii dostávala päť rokov časopisy a ďalšiu literatúru Spoločnosti. Potom v jeden týždeň jej svedkovia nechali videokazetu, aby si ju pozrela. Na ďalšej návšteve pozvala zvestovateľov dovnútra. Žena si pozrela videokazetu a bola pohnutá k slzám. Dôverovala svedkom, ktorí ju navštevovali, ale teraz cítila, že môže dôverovať aj tejto organizácii. V ten deň sa s ňou začalo štúdium knihy Poznanie a na ďalší týždeň navštívila zhromaždenie v sále Kráľovstva.

 Na koho sa ľudia obracajú o radu? Niekedy je to autor poradenských rubrík v novinách alebo v časopise. Istá priekopníčka na Novej Kaledónii si uvedomila, že jedna taká otázka rozoberaná vo svetskom časopise bola pekne zodpovedaná v jednom čísle Prebuďte sa! Napísala list človeku, ktorý položil otázku, a poslala ho vydavateľom časopisu s prosbou, aby mu ho doručili. V liste uviedla, že má na tento námet hodnotné informácie, napísala tému, vymenovala niekoľko medzititulkov vrátane niekoľkých vybraných citátov a ponúkla, že sa o materiál podelí. Čoskoro prišla odpoveď, sestra poslala časopis Prebuďte sa! a to otvorilo cestu k poskytnutiu ďalšej duchovnej pomoci.

Zvestovatelia v Írsku stretávajú vo svojich obvodoch ľudí, ktorí pochádzajú z Afriky, východnej Európy a krajín Orientu. Zbor v Belfaste usporiadal verejnú prednášku a štúdium Strážnej veže v mandarínskej čínštine. Bolo prítomných 22 záujemcov. To bol výsledok dobrej práce, ktorú vykonal misionársky manželský pár medzi ľuďmi z Číny, ktorí tam pracujú alebo prišli do Belfastu študovať. Od roku 1993 viedli títo misionári biblické štúdiá so 75 ľuďmi zo 17 čínskych provincií a z rôznych miest na Taiwane. Udržiavajú kontakt s mnohými záujemcami aj po tom, čo sa do Číny vrátili. V určitom období sa jeden manželský pár tešil z biblického štúdia; potom sa žena musela vrátiť do Číny a bola smutná, že tam nebude môcť pokračovať v biblickom štúdiu. O niekoľko týždňov však manžel vzrušene rozprával, že dostal správu od manželky, že jedného dňa jej zavolali svedkovia do práce a nechali jej odkaz: „Vaši priatelia z Írska nás poprosili, aby sme vás navštívili. Ozveme sa opäť.“ A aj to urobili! Ďalší manželský pár napísal z Číny: „Veľmi nám chýbate. Je tak veľa vecí, na ktoré radi spomíname, ale musíme povedať, že tým najcennejším pre nás bolo štúdium Biblie s Vami. Zdá sa, že Biblia je teraz uholným kameňom nášho života.“

[Obrázky na strane 49]

(1) Mozambik, (2) Senegal, (3) Nová Kaledónia, (4) Bolívia