Madagaskar

Madagaskar, ktorý leží východne od pobrežia Afriky, sa niekedy nazýva Veľký červený ostrov. Je skutočne veľký; je štvrtým najväčším ostrovom na zemi a jeho pôda má červenú farbu.

Istý francúzsky vedec nazval Madagaskar „zasľúbenou krajinou prírodovedca“, a to pre hojnosť a rozmanitosť rastlín a zvierat. Asi 80 percent z jeho 10 000 druhov kvitnúcich rastlín sa nenachádza na žiadnom inom mieste na tejto planéte. Len orchideí je tu takmer 1000 druhov, pričom jedna z nich poskytuje dôležitú exportnú plodinu — vanilku. Tento ostrov oplýva tiež fascinujúcimi zvieratami vrátane lemurov s pruhovaným chvostom, rôznych druhov chameleónov, ktoré majú lapavý chvost a nohy, ktorými dokážu uchopiť akoby rukou. Okrem asi desiatich z tunajších 400 druhov obojživelníkov a plazov sa ostatné vyskytujú len na tomto ostrove.

Pre Jehovových služobníkov sú však najpríťažlivejší ľudia. Na Madagaskare žije vyše 14 000 000 obyvateľov, ktorí tvoria viac ako 20 etnických skupín. Ľud žijúci na vysočine v centre ostrova má ázijské črty, svetlú pokožku a rovné čierne vlasy. Predpokladá sa, že pochádzajú z oblasti dnešnej Indonézie. Na tých, ktorí žijú pozdĺž pobrežia, vidieť afro-arabský pôvod. Zmes týchto čŕt sa na ľuďoch odráža v tom, že na nich zdanlivo nevidno ich vek; rodičia vyzerajú často rovnako mlado ako ich dospievajúce deti.

Pôrodnosť u Malgašov je jednou z najvyšších na svete a 80 percent ľudí živí pôda. To si na „zasľúbenej krajine“  vyberá vysokú daň. Viac než polovica kedysi bujných madagaskarských pralesov bola buď úplne zničená, alebo bola poškodená.

Madagaskar napriek tomu ďalej prospieva ako „zasľúbená krajina“. V akom zmysle? Je bohatý na vďačných ľudí, v srdciach ktorých sa darí semenu pravdy o Kráľovstve. Mnohí s vďačnosťou počúvajú dobré posolstvo o tom, že „sám Jehova sa stal kráľom“. Tešia sa, že jeho vláda urobí pre ľudstvo to, čo by nikdy nemohla urobiť žiadna ľudská vláda. — Žalm 97:1.

Kto naozaj pomohol obyvateľom tohto veľkého ostrova oceniť si, čo znamená Jehovovo kraľovanie? Hoci okolo 40 percent populácie patrí k cirkvám takzvaného kresťanstva, ich misionári nedokázali vštepiť do sŕdc Malgašov kresťanský spôsob života. Jeden domorodý Malgaš raz povedal: „Dovoľte mi, pane, aby som vám niečo povedal. My Malgaši máme kresťanstvo len zaočkované. Nie je tu ani jeden Malgaš, nie, ani jeden, dokonca ani medzi vyspelými ľuďmi [ovplyvnenými európskou kultúrou], ktorý by sa pri uvažovaní o stavbe domu neporadil s veštcom o priaznivom dni na začiatok stavby. Dávne povery stále žijú.“ Na výšinách a na vrcholcoch vrchov sa stále obetujú zvieracie obete. Zvykom je uctievať predkov a šamani majú na ľudí veľký vplyv. Zdá sa, že každodenný život jednotlivca viac ovládajú mŕtvi ako živí.

Božie osobné meno ľudia bežne poznajú

I keď sa misionárom kresťanstva neveľmi podarilo pomôcť ľuďom žiť kresťanským spôsobom života, prostredníctvom svojich prekladov Biblie urobili v istom zmysle známym Jehovovo meno. V malgaštine vyšiel „Nový zákon“ už v roku 1830 a v roku 1835 bola v tomto jazyku k dispozícii celá Biblia, čím sa malgašská Biblia stala jedným  z najstarších prekladov Biblie v miestnych jazykoch Afriky. Protestantský preklad malgašskej Biblie používa meno Jehova aj v Kresťanských gréckych Písmach a katolícky preklad používa v Hebrejských Písmach formu Iaveh. (Žalm 83:16, 18; Mat. 4:7, 10) Meno Jehova sa vďaka tomu často používa v každodennom živote. Keď idete miestnym taxíkom, môžete uvidieť v malgaštine vypísané také biblické verše ako „Jehova je môj Pastier“. (Žalm 23:1) Biblický verš s Božím menom môžete uvidieť vytlačený aj na kuse látky nazývanom lamba, ktorý nosia ženy.

No kto pomáha tunajším ľuďom nielen spoznať Božie meno, ale aj uznať Jehovu ako Zvrchovaného Panovníka ich života?

Dobré posolstvo sa dostáva na Veľký červený ostrov

V roku 1925 začali Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, pomáhať ľuďom na Madagaskare pri získavaní pochopenia Božieho Slova. Rozsiahlejšie svedectvo bolo tomuto ostrovu vydané v septembri 1933. Z Južnej Afriky prišli cez Maurícius do Toamasiny, mesta na pobreží, dvaja odvážni muži s misionárskou horlivosťou. Boli to Robert Nisbet a Bert McLuckie. Kázali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Keďže v tých dňoch bolo Jehovových svedkov v Afrike málo, usilovali sa za krátky čas oznámiť dobré posolstvo o Kráľovstve čo najväčšiemu počtu ľudí. Robert Nisbet spomína: „Naša francúzska literatúra sa rýchle míňala. Len sme vydali svedectvo o Kráľovstve, rozšírili literatúru a potom sme sa presunuli na iné neprepracované územie.“

Po prepracovaní Toamasiny zamierili bratia Nisbet a McLuckie do vnútrozemia, do hlavného mesta Tananarive. Tananarive je francúzsky názov pre Antananarivo, čo  znamená „Mesto tisíca“. Tento názov bol odvodený zo skutočnosti, že kráľ Andrianjaka postavil okolo tohto mesta tábor s tisíc mužmi, aby ho chránil, keď ho v roku 1607 vyhlásil za hlavné mesto svojho kráľovstva. Bert McLuckie hovorí o svojich dojmoch z tohto hlavného mesta: „Tananarive malo tvar podkovy a na otvorenom konci tohto zakriveného kopca bola železničná stanica. Vnútri tejto ‚podkovy‘ bolo hlavné obchodné centrum, ktoré obklopovali obytné časti mesta. Obyvatelia chodili do svojich domovov doslova po stovkách schodov.“

Ako reagovali ľudia v hlavnom meste? Robert Nisbet hovorí: „Ochotne si vzali francúzsku literatúru a niekoľkí si predplatili Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!) vo francúzštine. Keďže mnohí ľudia kládli otázky, vrátili sme sa k viacerým z nich na ďalší rozhovor.“ Keď si brat Nisbet pripomínal skúsenosti, ktoré tam mali, povedal: „Títo veľmi inteligentní domorodí ľudia nás veľmi priťahovali.“

Lenže títo dvaja bratia mali problémy s komunikáciou, lebo veľmi málo ľudí rozumelo po anglicky. Napriek tomu sa pokúšali dostať sa k čo najväčšiemu počtu ľudí, kým sa im nevyčerpali zásoby literatúry. Hoci počas ich mesačnej návštevy nebola založená ani skupina, ani zbor, rozhovormi s ľuďmi o Jehovovi strávili 185 hodín, rozšírili 214 kníh a 828 brožúrok a v 21 prípadoch získali predplatné. Semená pravdy boli zasiate, no malo prejsť ešte 22 rokov, kým sa im dostalo dostatočnej pozornosti, aby mohli vyrásť a zakvitnúť.

Malgaši prijímajú pravdu

V októbri 1955 po parížskom zjazde „Triumfujúce Kráľovstvo“ prišli z Francúzska do pobrežného mesta Toamasina a potom do Tananarive dvaja zvláštni priekopníci. Keď vystúpili z vlaku, zastavili sa na chvíľu pred stanicou. Obzerali  si okolie a videli „podkovu“ s tisícami domov umiestnených vysoko na úbočí vrchu, čo vyzeralo, akoby boli poukladané na poličkách na stene. Adam Lisiak, niekdajší baník poľského pôvodu, povedal svojmu partnerovi Edouardovi Marlotovi: „Pozri, Edouard, toto všetko je náš obvod!“ Edouard odpovedal: „Adam, čo si tu počneme? Tu sú vzdelaní ľudia a my nie sme vzdelaní. Čo urobíme, Adam?“ Predsa však vykonali na tomto ostrove veľa dobrej práce.

V tom čase bol Madagaskar francúzskou kolóniou. Keďže Strážna veža bola vo Francúzsku a francúzskych teritóriách zakázaná, ponúkali francúzske Prebuďte sa!, ktoré bolo možné dostať len formou predplatného. Za prvých šesť mesiacov získali 1047 predplatiteľov. Brat Lisiak hovorieval, ako sa jeden výtlačok Prebuďte sa!, ktorý opakovane používal ako vzorku, znehodnotil tak, že sa už z neho nedalo čítať. Predplatné napriek tomu získavali jednoducho tak, že ukázali to, čo kedysi bolo časopisom.

Bratia Lisiak a Marlot nemárnili čas. Prepracúvali obvod a viedli domáce biblické štúdiá. Zakrátko jedna základná škola bezplatne poskytla týmto svedkom triedu na usporadúvanie zhromaždení. Lavice boli z dreva a všetko bolo prispôsobené pre malé deti — teda pre dospelých to nebolo až také pohodlné. No nikto sa nesťažoval.

O šesť mesiacov podal správu zo zvestovateľskej služby prvý malgašský zvestovateľ, Noël Rabehasy. Potom sa do zvestovateľskej činnosti zapájali ďalší zvestovatelia. A koncom služobného roku 1956 požiadala skupina ôsmich zvestovateľov o vytvorenie zboru Jehovových svedkov v Tananarive.

Medzi prvými ľuďmi, ktorí na Madagaskare prejavili záujem o pravdu, bola mladá Malgaška Narcisse Razanaboahangyová. V roku 1956 si Narcisse všimla, že popri  obchode, kde pracovala, pravidelne prechádzajú dvaja muži. Jedného dňa vošiel jeden z nich do tohto obchodu a kúpil si niekoľko plátkov šunky. Kým odišiel, všetkým, ktorí tam pracovali, dal malý traktát v malgaštine — Život v novom svete. „Nezaujímalo ma to,“ hovorí Narcisse. „No keďže moja matka vedela, že rada čítam, predplatila mi časopis Prebuďte sa! vo francúzštine a dohodla mi biblické štúdium bez toho, aby sa ma čo len opýtala.“ Narcisse začala so svedkami študovať, ale dúfala, že ju nechajú tak, keď raz zistia, že v skutočnosti o štúdium nemá záujem. Začalo ju to však zaujímať viac, než si spočiatku myslela. Keď študovala to, čo Biblia hovorí o duši, a pochopila, že uctievanie predkov je nesprávne, uvedomila si, že spoznáva pravdu.

V roku 1959 bola Narcisse Razanaboahangyová pripravená symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Potom sa prihlásila do služby celým časom. Neskôr sa  vydala za Edouarda Marlota. Ako služobníčka celým časom dala znamenitý príklad vytrvalosti v službe.

V čase, keď brat Lisiak končil na Madagaskare službu zvláštneho priekopníka, bolo jeho obvodom Antananarivo. Opätovné návštevy a štúdiá mal všade. Mnohí ľudia ho poznali ako vazahu (bieleho človeka), ktorý nemá vlasy. Domáci sa často len dotkli svojej hlavy a už ste mohli vedieť, že tam bol Adam. Gervais Rasaona, brat z francúzsky hovoriaceho zboru v Antananarive, spomína: „Brat Adam bol veľmi trpezlivý, ale pevný. Keď som študoval, žiadal som ostatných doma, aby mu povedali, že nie som doma, ale Adam prišiel opäť. Hneď od začiatku ma pozýval, aby som sa zúčastňoval na zhromaždeniach, čo som aj robil. Bol verný Jehovovej organizácii a učil ma pestovať si rovnakého ducha.“

V roku 1970 boli bratia Lisiak a Marlot preložení na neďaleký francúzsky ostrov Réunion. Brat Lisiak sa neskôr vrátil do Francúzska, kde v januári roku 1988 v Marseilles zomrel. Edouard Marlot je aj s rodinou na Réunione.

V diele pomáha viac priekopníkov

Robilo sa veľa pre to, aby bolo ľuďom na Madagaskare neustále predkladané posolstvo o Kráľovstve. V roku 1957 prišli z Francúzska manželia Antoine a Gilberte Brancovci a po svojom príchode slúžili v Antananarive. Gilberte bola absolventkou 24. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, a jej manžel neskôr tiež navštevoval Gileád. Na mieste svojho pridelenia zostali aj po tom, čo sa im v roku 1961 narodila dcéra Anna. Aj Simone Berclazová, s ktorou Gilberte študovala vo Švajčiarsku, sa presťahovala na Madagaskar, aby pomohla v diele.

Ďalší dvaja zvláštni priekopníci, Florent a Henriette Chabotovci, prišli na Madagaskar z Francúzska v roku 1960 a začali slúžiť v Diégu-Suareze (ktoré sa teraz nazýva  Antsiranana) na severe Madagaskaru. „Keď v tých dňoch priekopníci odchádzali zo svojich domovov a od svojich rodín do vzdialených krajín,“ spomína brat Chabot, „mnohí z nich si mysleli, že sa do Armagedonu už nevrátia, a dali svojim rodinám posledné adieu. Práve tak sme sa cítili aj my.“

Istý muž, s ktorým brat Chabot študoval, sa prvý raz stretol s pravdou, keď si kúpil trochu cukru. Jeden čínsky obchodník, ktorý si predplatil Prebuďte sa!, používal stránky tohto časopisu na balenie tovaru. Bol tým časopis nevyužitý? Charles Ratsimbazafy si od tohto muža kúpil trochu cukru. Cukor bol zabalený do kornútka, ktorý bol urobený z poslednej strany jedného z časopisov. Charles si prečítal ponuku knihy „Toto znamená večný život“ a napísal si o túto knihu do francúzskej odbočky. Medzičasom sa stretol s bratom Chabotom, ktorý mu túto knihu dal a zaviedol s ním biblické štúdium. Robil rýchle pokroky a začal chodiť na zhromaždenia.

No Charles si musel usporiadať rodinný život. Opustil svoju manželku a žil s inou ženou, s ktorou mal deti. Ak mal byť spôsobilý na kresťanský krst, musel mať legálne uzavreté manželstvo. (Hebr. 13:4) Hoci začal toto vybavovanie právnych záležitostí v roku 1960, všetky dokumenty mal hotové až v roku 1967. Vtom však vyhorela mestská radnica v Diégu-Suareze a Charlesove osobné doklady boli zničené. (Kaz. 9:11) Všetko musel začať vybavovať odznova, ale tentoraz mu to trvalo len rok. Na úradníkov veľmi zapôsobilo jeho odhodlanie prispôsobiť sa božským normám. Nakoniec bol spôsobilý stať sa zvestovateľom Kráľovstva a dať sa pokrstiť! Pokrstiť sa dala aj jeho manželka. Charles slúžil ako starší v Diégu-Suareze a teraz slúži v Antananarive.

 Úsilie o zvládnutie jazyka

V roku 1961 prišli na Madagaskar ako misionári Laval a Irene Carbonneauovci, ktorí slúžili v krajskom diele vo francúzsky hovoriacej časti Kanady. Nasťahovali sa do prízemného bytu v typickom malgašskom dome — bola v ňom malá spálňa, malá jedáleň, malá kuchyňa, malá kúpeľňa so studenou vodou a malá uzavretá veranda. „Po dome voľne pobehovali potkany, myši a šváby,“ spomína brat Carbonneau. „Moja manželka časom dokázala jedného z potkanov rozpoznať podľa jeho spolovice odhryznutého chvosta. Vždy, keď ho stretla, zavolala naňho ‚Vaše Veličenstvo‘ a slušne ho poprosila o dovolenie prejsť.“

Laval hovoril po francúzsky a jeho manželka sa to učila, a tak dokázali s ľuďmi komunikovať. Inak to však bolo v prípade Raima a Veery Kuokkanenovcov, ktorí prišli koncom januára 1962 z Fínska. Nebolo ťažké spoznať ich, keď vystúpili z lietadla. Z Fínska odišli v chladnej zime, a tak mali na hlavách kožušinové čiapky a na sebe hrubé, teplé oblečenie. No v týchto tropických horúčavách bolo rozhodne treba urobiť zmeny. Raimo vedel po anglicky, ale nie po francúzsky. Veera nevedela ani po anglicky. Irene Carbonneauová ich pomocou angličtiny učila francúzštinu, a tak Raimo musel svojej manželke všetko prekladať z angličtiny do fínčiny. Ale keďže Veera chodila do švédskych škôl, gramatiku jej bolo treba vysvetliť vo švédčine. Našťastie Raimo vedel trochu aj po švédsky. Že to znie  zložito? Také to aj bolo. Ale asi po dvoch mesiacoch začali rozumieť. Začali rozoznávať niektoré francúzske slová. No keď zvládli francúzštinu, museli sa naučiť malgaštinu.

O niekoľko rokov, keď už brat Kuokkanen nemal poruke učiteľku jazyka, prekladal do francúzštiny Malcolmovi Vigovi, ktorý tu bol na návšteve ako zónový dozorca. Brat Kuokkanen si dodnes pamätá, ako bol citovaný Lukáš 9:62 a on nepoznal francúzske slovo pre „pluh“. Keď sa pluh pokúsil opísať, poslucháči naňho v úžase hľadeli, lebo jeho opis nezodpovedal tomu, ako sa orie na Madagaskare, kde sa na to používajú býky zebu. Pri inej príležitosti, keď sa usiloval po francúzsky povedať, že bratia v Malawi usporadúvajú zhromaždenia pod jedným mangovníkom, posadil celý zbor na tento strom. Musel sa naučiť smiať sa s tými, ktorí sa jednoducho nemohli zdržať smiechu.

Ďalší manželský pár misionárov, Samuel a Thelma Gilmanovci, prišiel v apríli 1962 zo Spojených štátov. Sam si veľmi dobre spomína na komunikačné problémy, s ktorými sa stretol. „Potrebovali sme dlhú odpadovú rúru na záchody, aby sme sa mohli v našom novom domove zabývať. Tak sme s bratom Kuokkanenom išli do jedného železiarskeho obchodu na rohu ulice pýtať si šesťmetrovú rúru. Použili sme slovo z malého slovníka, ktorý sme nosili so sebou. Len si predstavte ten výraz na tvárach ľudí v obchode, keď sme sa ich spýtali, či nemajú šesťmetrovú rúru — na fajku!“

Návštevy z ústredia

S pomocou služobníkov zo zámoria ďalej rástol počet tých, ktorí na Madagaskare oznamovali, že „sám Jehova sa stal kráľom“. V služobnom roku 1959 bol dosiahnutý vrcholný počet 41 zvestovateľov. V tom roku Madagaskar osobne navštívil N. H. Knorr, vtedajší prezident Watch Tower Bible and Tract Society, s cieľom povzbudiť bratov.

 Keď o štyri roky navštevoval africké krajiny Milton Henschel, tajomník brata Knorra, Madagaskar bol opäť v pláne cesty. Brat venoval osobitnú pozornosť tunajším misionárom a zvláštnym priekopníkom. Všetci prítomní boli veľmi povzbudení. Brat Henschel sa s nimi podelil o skúsenosti z čias, keď sám slúžil ako priekopník. Pred koncom toho služobného roka prekročil počet zvestovateľov na Madagaskare hranicu 100.

Po návšteve brata Henschela boli miestni bratia a sestry vyzvaní, aby sa ujali zvláštnej priekopníckej služby. Keďže boli v tejto krajine doma, mohli veľmi účinne kliesniť cestu dielu na nových územiach. Jedným z členov tejto skupiny bol Félix Andriamoara. Ako zvláštny priekopník začal slúžiť v roku 1965. Potom slúžil ako cestujúci dozorca a mnoho rokov slúžil ako člen rodiny Bétel na Madagaskare. V službe celým časom pokračoval aj po tom, čo sa im s manželkou Honorine narodili deti. Jeho manželka vypomáha v odbočke na prekladateľskom oddelení.

Bola ich horlivosť v službe Jehovovi na úžitok ich deťom? Ich dcéra Miora je vydatá a spolu s manželom slúžia ako zvláštni priekopníci. Ich syn Timoty, ktorý je ešte doma, slúži z času na čas ako pomocný priekopník.

Kancelária odbočky pre Madagaskar

Keď sa v roku 1955 začalo na Madagaskare pravidelne kázať dobré posolstvo, dielo bolo pod dohľadom  odbočky na Mauríciu. Od roku 1959 do roku 1962 vykonávala dohľad francúzska odbočka. No od roku 1963 mal Madagaskar vlastnú kanceláriu odbočky. Za služobníka odbočky bol vymenovaný Raimo Kuokkanen. Sprvu bol schopný postarať sa o väčšinu bežnej práce sám.

Najprv bola kancelária jednoducho v prenajatom dome, ktorý slúžil aj ako misionársky domov. Tento dom však nebol ideálny. Keď sa tam misionári nasťahovali, niektorí miestni ľudia sa ich pýtali, či sa neboja bývať v dome, kde straší. A naozaj, v tom dome sa diali čudné veci. Keď napríklad jedna misionárska dvojica videla, ako sa stlačila kľučka na dverách, išli sa pozrieť za dvere, kto je tam, ale zdalo sa, že na chodbe nie je nik. Misionári sa dozvedeli, že v tej izbe bývalo špiritistické médium. Starostlivo prehľadali dom, aby sa presvedčili, či tam nezostalo niečo, čo duchovia používajú ako spojenie. K prahu ich izby bola pevne priklincovaná minca. Brat ju so značnou námahou odstránil. Potom divné udalosti prestali.

Keď sa na to opýtali majiteľa domu, priznal: „Áno, v tom dome straší, ale myslel som si, že ako misionári a Boží ľudia sa nemáte čoho báť.“

Výroba literatúry v malgaštine

Ako kazateľské dielo postupovalo, bolo treba viac literatúry v malgaštine. Do roku 1963 existovalo len niekoľko  traktátov, napríklad Život v novom svete a Pekelný oheň — biblická pravda, či pohanský strašiak? Bola k dispozícii aj brožúrka „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“, ktorá bola vydaná v roku 1959. Väčšina vzdelaných ľudí vedela hovoriť a čítať po francúzsky, a tak zvestovatelia používali literatúru v tomto jazyku. No bolo aj mnoho takých ľudí, ktorí radšej čítali vo svojom rodnom jazyku.

Keď bolo schválené vydávanie Strážnej veže v malgaštine, odbočka potrebovala ďalšiu pomoc. Z francúzštiny prekladala malgašská sestra Louise Rasoamalalová. Pracovala doma a všetko písala ručne. V odbočke Veera Kuokkanenová prepisovala na stroji tento preložený text na blany a bratia obsluhovali cyklostyl.

Prvých výtlačkov Strážnej veže v malgaštine, ktorá vyšla v septembri 1963, bolo dovedna asi 600. Vtedy vychádzala mesačne a obsahovala len študijné články. Zvestovatelia boli nadšení. Počas prvej kampane na predplatné, pri ktorej sa používalo malgašské vydanie, získali stovky objednávok. O niekoľko málo mesiacov odbočka každý mesiac rozmnožovala na cyklostyle 3000 výtlačkov. Traja bratia sa pri obsluhe cyklostylu striedali takmer dňom i nocou.

Jeden z týchto bratov spomína: „Na každé číslo Strážnej veže sme potrebovali aspoň 16 voskových blán. Každý časopis sme skladali z ôsmich hárkov papiera potlačeného z oboch strán. Na výrobu 3000 výtlačkov Strážnej  veže to znamenalo vytlačiť vyše 24 000 hárkov papiera. Na stole sme mali osem alebo viac stôsov potlačených strán a 3000-krát sme ten stôl obišli a skladali sme strany jednu na druhú. Potom sa tieto hárky spolu zošili zošívačkou. Áno, všetko sa robilo ručne.“

Časom Spoločnosť zariadila, aby malgašskú Strážnu vežu tlačila švajčiarska odbočka. Teraz sa tlačí v Británii každé dva týždne a jej náklad je 26 000 výtlačkov. Jehovovi svedkovia na Madagaskare tak môžu prijímať rovnaký duchovný pokrm v rovnakom čase ako ich spoluveriaci na celom svete.

Prekladateľská práca postupne napredovala. Tri mesiace po vydaní Strážnej veže v malgaštine už mali miestni svedkovia ako biblickú študijnú pomôcku vo svojom rodnom jazyku aj knihu „Boh nech je pravdivý“. Keď ju dostal Justin Rakotomaro, zvláštny priekopník, ktorý urobil veľa pre to, aby iným pomohol spoznať pravdu, dlho ju mlčky držal v ruke. Potom zvolal: „Ach, aký dobrý je Jehova! Dal nám túto knihu.“ Priekopníci si vzali celé kartóny tejto knihy, aby ju mohli rozširovať medzi duchovne hladnými ľuďmi.

Na cestách s krajskými dozorcami

Na začiatku bol na celom ostrove len jeden zbor. Ale ako sa otvárali nové misionárske domovy a na viacero miest boli posielaní zvláštni priekopníci, vznikali ďalšie zbory. V roku 1964 boli založené dva nové zbory. Tieto tri zbory, činné v tom čase, potrebovali pomoc, a tak odbočka zariadila, aby ich navštevoval krajský dozorca Laval Carbonneau spolu s manželkou Irene. Cestovali vlakom. Bolo to zábavné dobrodružstvo. Raz napríklad cítili, že ich niečo ďobe do nôh. Bola to hus, ktorá cestovala pod lavicou a dožadovala sa trochy pozornosti.

 Keď pre rodinné záväzky museli Carbonneauovci z Madagaskaru odísť, ujal sa krajského diela Raimo Kuokkanen. Vždy, keď to bolo možné, cestoval s manželkou Veerou vlakom. Medzi pobrežnými mestami sa používali osobné člny. Niekedy museli cestovať v ‚taxi-brousses‘, čiže v ‚bušových taxíkoch‘, s prepravnou kapacitou 15 ľudí, ktoré však boli vždy preplnené. Tieto cesty trvali od včasného rána do neskorého večera. V období dažďov, keď tieto bušové taxíky nepremávali, cestovali Kuokkanenovci lietadlom. No nebol to nijaký luxus. Na miestnej leteckej linke premávali staré lietadlá typu DC-3 a rozjazdovú dráhu tvorili obyčajné trávnaté plochy. Návštevy rôznych skupín boli však príležitosťou na vzájomné vrúcne duchovné povzbudenie.

Brat Kuokkanen nejaký čas slúžil zároveň ako krajský aj ako oblastný dozorca. Bolo tiež potrebné, aby v odbočke vybavoval poštu pre kraj a oblasť. Usilovne však školil miestnych bratov. Časom bol Célestin Rajaobelina, miestny zvláštny priekopník, spôsobilý stať sa prvým malgašským krajským dozorcom.

Hinduisti začínajú uctievať Jehovu

Kazateľské dielo napredovalo, a preto sa nadväzoval kontakt s ľuďmi každého druhu. (1. Tim. 2:4) Misionári rozšírili mnoho kníh a časopisov Ázijčanom, ktorí mali v hlavnom meste živnosť. Jedným z nich bol Dirajlal Bagvandjee, mladý hinduista známy ako Dirou. Keď do jeho obchodu prišiel misionár s časopismi, rád si ich od neho vzal. Keď mu potom v roku 1963 zomrel ujec, začal si klásť otázku: ‚Prečo ľudia zomierajú a v akom stave sú mŕtvi?‘ Pýtal sa, prečo Boh dopustil, aby taký dobrý človek zomrel. Uvažoval tiež, či jestvuje nejaká nádej opäť uvidieť zomrelého.

Krátko nato sa stretol so Simone Berclazovou, ktorá vydávala svedectvo z domu do domu. Na opätovnej návšteve  mu pomocou Biblie odpovedala na otázky o stave mŕtvych a porozprávala mu o úžasnej nádeji na vzkriesenie. (Kaz. 9:5; Sk. 24:15) Spočiatku mal v tom zmätok, lebo sa pokúšal zosúladiť to so svojou hinduistickou vierou v sťahovanie duší. Také presvedčenie nedáva žiadnu nádej opäť uvidieť milovaného zomrelého. Keď si však Dirou všetko usporiadal, pochopil, aká úžasná je biblická nádej na vzkriesenie. — Ján 5:28, 29.

Už po niekoľkých týždňoch biblického štúdia začal Dirou navštevovať všetky zhromaždenia. Potom narazil na odpor, zvlášť zo strany otca a priateľov. Dirou napriek tomu napokon dospel k záveru, že „Biblia je logické a pravdivé Božie Slovo“. Nasledujúci rok sa oddal Jehovovi a dal sa pokrstiť.

No Dirouov otec naďalej odporoval a poslal dvoch protestantských pastorov, aby ho presvedčili, že sa má vrátiť k náboženstvu svojich rodičov. Keď sa Dirou pastorov spýtal, prečo jeho otca nenaučili pravdu o hriechu, smrti a výkupnom, argumentovali tým, že piate prikázanie učí človeka ctiť si svojho otca a svoju matku. Dirou sa ich opýtal, či by bolo správne poslúchať piate prikázanie — ctiť želania svojho otca —, a tým porušovať prvé Božie prikázanie — neuctievať žiadnych iných bohov. Na to pastori nedokázali odpovedať, a tak odišli. Potom šli do kancelárie odbočky a žiadali svedkov, aby Diroua presvedčili, nech sa vráti k náboženstvu svojho otca. „Keď som videl to pokrytectvo, ešte viac to posilnilo moju vieru,“ hovorí Dirou.

Jeho otec hľadal pomoc u čarodejníkov i u politikov, potom dal v miestnych novinách uverejniť článok s falošnými obvineniami proti svedkom a prestal sa s Dirouom rozprávať. Dirouovi rodičia mali päť synov a tri dcéry  a celá rodina si myslela, že Dirouovo náboženstvo rozvracia ich rodinné vzťahy. Dirou bol napriek tomu presvedčený, že jeho prvoradou povinnosťou je poslúchať Boha. — Mar. 12:28–31.

Vo februári 1967 sa Dirou stal zvláštnym priekopníkom a o rok sa oženil so Simone. Po tom, čo boli v júni 1970 nútení odísť z Madagaskaru, slúžili tri roky v Keni a potom temer 20 rokov v Indii. V Indii slúžil Dirou vo výbore odbočky.

A čo sa stalo s Dirouovou rodinou? Postupom času začal jeho otec čítať Bibliu a biblické publikácie, jeho matka začala ochotne prijímať biblickú pravdu a jeho bratia, sestry, ako aj synovci a netere sa stali pokrstenými svedkami. Z jeho rodiny sa stalo ctiteľmi Jehovu dohromady 16 ľudí. Niektorí slúžia v odbočke na Madagaskare, ďalší pomáhajú pri medzinárodných stavebných projektoch. Rodina Bagvandjeeovcov je príkladom znamenitého ovocia na tomto duchovne plodnom Veľkom červenom ostrove.

Misionári kladú základ

Spoločnosť Watch Tower ďalej posielala misionárov, aby pomáhali pri kázaní dobrého posolstva na Madagaskare. Boli medzi nimi aj Margarita Königerová a Gisela Hoffmannová, nemecké sestry, ktoré prišli v marci 1966. Sestra Hoffmannová rozpráva o svojich dojmoch: „Atmosféra na Madagaskare je pokojná a veľmi sa odlišuje od rušného, hektického života v Európe a Amerike. Jednou z prvých vecí, ktoré ma udivili, boli obrovské aloy. Doma som ich pestovala v kvetináči a bola som hrdá, keď dorástli do výšky pätnásť centimetrov. No tu som ich videla vysoké ako dom! A večer pri návrate z nášho prvého zhromaždenia, to som zas videla hviezdy bližšie než kedykoľvek predtým. Tu sme začali žiť jednoduchým životom.“

 Tieto dve sestry rýchlo zistili, že miestni obyvatelia sú veľmi srdeční a pohostinní. Sestra Königerová povedala: „Zistili sme, že sú tu vzdelaní ľudia. Ešte aj starenky na dedinách si rady čítali Bibliu a biblickú literatúru. Aby získali knihy, rady ich vymieňali za tovar. Pribiehali k nám deti, aby vymenili ryžu za časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!“ Tieto dve sestry spolu s Brancovcami otvorili kazateľské dielo vo Fianarantsoe a posilnili skupinku v Ambositre. Obe mestá ležia južne od Antananariva.

Nové územia otvárali aj ďalší odvážni misionári. Hugh Haisley a Thomas Baynes slúžili v pobrežnom meste Toliara na juhu Madagaskaru. Mary Dolinská z Kanady slúžila s Edouardom a Narcisse Marlotovcami v Taolanare.

V roku 1961, keď boli na Madagaskar poslaní prví misionári, tu bolo len vyše 75 zvestovateľov podávajúcich správu. V roku 1970, takmer po desaťročí robenia učeníkov, sa títo misionári tešili z toho, že vidia vrcholný počet 469 zvestovateľov, čiže 525-percentný vzrast! No na obzore sa črtali temné mraky. Už od roku 1967 nedostali povolenie na vstup na Madagaskar nijakí noví misionári.

Dňa 5. júna 1970 o 16.00 sa problémy začali. Do odbočky prišli príslušníci tajnej polície a Samuelovi Gilmanovi povedali, že na druhý deň sa u nich majú hlásiť všetci misionári. Misionári, ktorí boli v tom čase v hlavnom meste — bratia Gilman, Kuokkanen a Lisiak —, sa dostavili k náčelníkovi bezpečnosti. Len niekoľkými slovami im bolo povedané, že všetci misionári z radov Jehovových svedkov musia ešte v ten večer odletieť z krajiny! „Nesnažte sa pochopiť prečo, lebo to aj tak nikdy nepochopíte, a teraz už choďte,“ povedali im. Niektorým boli len niekoľko dní predtým obnovené víza na ďalšie tri roky. Keď poukázali na to, že víza im stále platia, náčelník ich požiadal, aby predložili  pasy. Potom im na víza dal pečiatku Annulé (Neplatné) a bratom povedal, že teraz sú v krajine protiprávne.

Misionári neboli schopní odísť ešte v ten večer. V pondelok zavčas rána išli na konzulát alebo na veľvyslanectvo krajiny, z ktorej pochádzali, a požiadali o pomoc. Napriek tomu muselo v sobotu 20. júna 1970 všetkých 20 misionárov opustiť krajinu. Väčšina šla do Kene. Misionári, ktorí boli francúzskymi občanmi, odišli na ostrov Réunion, ktorý je francúzskym teritóriom. Rozlúčiť sa s nimi prišli bratia a sestry z celého Madagaskaru. Plakali miestni svedkovia i misionári. Niektorí misionári boli na Madagaskare už mnoho rokov a stal sa ich domovom.

Misionári sa počas pobytu na Madagaskare usilovali učiť ľudí, aby si budovali vieru na Božom Slove, aby svoju dôveru vkladali v Jehovu a aby si cenili úlohu, ktorú má v Božom predsavzatí Ježiš Kristus. (1. Kor. 3:5–14) Bolo vhodné, že brat Chabot na svojom poslednom zhromaždení pred odchodom z krajiny povedal: „Ak ste sa stali nasledovníkmi misionárov, potom nebudete schopní po ich odchode pokračovať ako Jehovovi svedkovia. Ale ak ste sa stali svedkami Jehovu, potom budete Jehovovými svedkami ďalej, aj po odchode misionárov.“

Zákaz

Zákaz Jehovových svedkov bol zverejnený 8. augusta 1970 v Úradnom denníku Malgašskej republiky. Čo sa stane s malgašskými svedkami? Keď dostal túto otázku minister vnútra, povedal: „Nerobte si starosti. My sa už o nich po odchode misionárov postaráme.“ Potom rukami urobil pohyb, akoby niečo drvil.

Našťastie však k žiadnemu krutému prenasledovaniu miestnych svedkov nedošlo. No i tak, ako sa miestni bratia  a sestry cítili, keď boli misionári vypovedaní z krajiny? Rahantamalala Ravelojaonová, ktorá spoznala misionárov ako mladé dievča, povedala: „Mnoho miestnych bratov stratilo po nútenom odchode misionárov odvahu. Niektorí už nechceli byť známi ako Jehovovi svedkovia.“

Ročná správa za služobný rok 1971 vykázala 12-percentný pokles v počte zvestovateľov. Je zrejmé, že niektorí podľahli strachu z človeka a prestali oznamovať dobré posolstvo. (Prísl. 29:25) No väčšina dokázala, že má silnú vieru. A v treťom roku Madagaskar opäť zažíval vzrast.

Spočiatku sa zhromaždenia konali na rôznych miestach v domovoch bratov za účasti troch či štyroch rodín. Počet návštevníkov zhromaždení postupne rástol. V manakambahinyskej oblasti Antananariva dala sestra Ravelojaonová svoj dom k dispozícii ako miesto na zhromaždenia. Vďaka Jehovovi k žiadnej vážnej udalosti nedošlo ani počas občianskych nepokojov. „Z tej skupinky v Manakambahiny bolo vytvorených aspoň desať zborov,“ hovorí sestra Ravelojaonová. „Po celé tie roky zákazu Jehova žehnal úsilie, ktoré sme vynakladali na kázanie a robenie učeníkov.“

Školení pre dohľad

Bol zostavený výbor, ktorý mal pomáhať miestnym Jehovovým svedkom v činnosti a udržiavať spojenie s vedúcim zborom. Zodpovednosť za dielo kázania o Kráľovstve na Madagaskare bola daná na plecia miestnych svedkov. Keď sa bratia počas zákazu zmieňovali o Spoločnosti, používali krycie meno Ineny, čo znamená „mamička“. Ineny poskytla ihneď po vydaní zákazu potrebnú pomoc. Ako?

Madagaskar navštívil ako zónový dozorca Milton Henschel zo svetového ústredia. Urobil konkrétne opatrenia, aby bolo postarané o duchovné potreby malgašských bratov.  Dvaja zodpovední bratia dostali pozvanie na školenie do svetového ústredia Jehovovej viditeľnej organizácie. Mali z toho veľký úžitok aj napriek problémom s jazykom a stali sa spôsobilejšími pre prácu, ktorú mali pred sebou.

Brat Henschel tiež odporúčal, aby sa niektorý malgašský zvláštny priekopník zúčastnil školy Gileád. To malo tohto brata vyzbrojiť, aby mohol robiť viac, keď sa ujme vedenia v kázaní o Kráľovstve. Vybratý bol Théodore Andriamasy, mladý brat, ktorý hovoril po anglicky a pomáhal pri prekladaní korešpondencie. O školení, ktoré dostal v Gileáde, hovorí: „Bolo to intenzívne päťmesačné biblické školenie, ktoré mi pomohlo vypestovať si dobré študijné návyky. To, že som mohol pol dňa pracovať v rôznych oddeleniach Bételu, mi poskytlo mnoho príležitostí vidieť, ako funguje Jehovova viditeľná organizácia. Spoločenstvo s pomazanými bratmi a sestrami bolo jednou z najodmeňujúcejších skúseností, ktoré som v Gileáde mal. Z ich štedrosti, pohostinnosti a pokory som sa veľa naučil.“

Po návrate z Gileádu bol brat Andriamasy pridelený do poľa, aby využil to, čo sa naučil. Školenie, ktoré dostal, posilnilo jeho vieru, a jemu zas umožnilo v tých ťažkých rokoch povzbudzovať kresťanských bratov. Ešte stále vypomáha v rôznych prideleniach v odbočke. V poslednom čase učí nových misionárov malgašský jazyk.

 Služba pokračuje napriek zákazu

Jehovovi svedkovia sa počas zákazu správali nenápadne, ale naďalej pokračovali v pravom uctievaní. Každé číslo Strážnej veže bolo preložené, ani jedno nechýbalo. (Iz. 65:13) Stretávali sa v súkromných domoch, aby sa navzájom povzbudzovali. (Hebr. 10:23–25) Krajskí dozorcovia navštevovali zbory; organizovali sa oblastné a krajské zjazdy a v lese sa usporadúvali aj väčšie zhromaždenia. Tam, mimo mesta, dosiahla niekedy účasť až 1500 prítomných. V jednom prenajatom byte bola v roku 1972 zriadená kancelária a sklad literatúry. Zodpovedný brat z každého z vtedajších 11 existujúcich zborov brával z tohto skladu literatúru. Brat Andriamoara, ktorý mal sklad nejaký čas na starosti, spomína, že bratia vynášali kartóny literatúry otvorene, pred očami všetkých susedov.

Počas niekoľkých prvých rokov zákazu boli svedkovia veľmi opatrní. Občas mali pocit, že sú pod dohľadom polície a že ich sledujú. Svedectvo preto vydávali väčšinou neformálne. Keď navštevovali ľudí z domu do domu, išli do jedného domu v jednom bloku a potom do nejakého domu v druhom bloku. Literatúru nenosili v aktovke, ale používali nejaký vak alebo kôš, takže to vyzeralo, že idú na trh. No biblické štúdiá mohli väčšinou viesť nerušene. Brat Rakotojaona, ktorý dnes slúži spolu s manželkou Leou v odbočke, spomína, že keď začal v roku 1972 študovať, nesnažili sa nejako zvlášť to skrývať.

Príliš opatrní?

Ineny pokračovala v organizovaní návštev zónových dozorcov. Bratov a sestry tieto láskyplné opatrenia povzbudzovali a pomáhali im vyrovnávať sa so situáciou konštruktívne. Keď napríklad v roku 1973 navštívil Madagaskar André Ramseyer, uvedomil si, že bratia sú príliš opatrní.  Brat Andriamoara spomína, ako im brat Ramseyer pomohol uvažovať: „Bol niekto vo väzení, pretože je Jehovovým svedkom? Nie. Mali ste nejaké iné ťažkosti? Nie. Tak vidíte, možno ste priveľmi opatrní. Nie je vaša opatrnosť až prehnaná? Nemali by sme sa báť.“ Aká užitočná bola táto návšteva! Odvtedy miestni svedkovia kázali otvorenejšie a smelšie. Vďaka tomu v služobnom roku 1974 podal správu nový vrcholný počet 613 zvestovateľov, čo bolo o 30 percent viac ako predchádzajúci najvyšší vrchol zaznamenaný pred zákazom!

Opäť právnym subjektom

Koncom roka 1983 požiadali bratia — pod hlavičkou miestnej kultúrnej spoločnosti — o zákonné uznanie svojej činnosti. Dňa 24. februára 1984 dosiahli zákonné uznanie, čo však neznamenalo, že bol zrušený zákaz Jehovových svedkov. Napriek tomu tento nový vývoj priniesol bratom veľkú radosť. Vzrástla účasť na zvestovateľskej službe a v apríli sa dosiahli dva vynikajúce vrcholy — správu zo zvestovateľskej služby podalo 1708 zvestovateľov a na Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo 8977 ľudí. Teda počet zvestovateľov vzrástol o 264 percent a účasť na Pamätnej slávnosti vzrástla o 606 percent.

Hoci bratia boli zákonne uznaní ako kultúrna organizácia, v roku 1993 podali žiadosť o zákonné uznanie Jehovových svedkov ako náboženského združenia. O niekoľko mesiacov, 4. októbra 1994, sa stali právnym subjektom. To bola radosť! Teraz mohli byť opäť oficiálne známi ako Jehovovi svedkovia.

Ďalšia medzinárodná pomoc

Ešte predtým, v roku 1987, bolo však misionárom umožnené vrátiť sa na Madagaskar. V septembri 1991 sa vrátili Kuokkanenovci, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci v Helsinkách (Fínsko), a brat Kuokkanen bol vymenovaný za  koordinátora výboru odbočky. „Madagaskar sa zmenil,“ hovorí brat Kuokkanen. „Niektorí bratia a sestry, ktorých sme predtým poznali, boli ešte tu, ale mnohí medzitým zosnuli. Väčšina zvestovateľov bola v pravde nová.“ Kancelárskej práce, ktorú bolo treba vykonávať, bolo veľa. Jednako bolo veľmi radostné zaznamenať v auguste 1991 nový vrcholný počet zvestovateľov — 4005!

Dirajlal Bagvandjee s manželkou Simone, ktorí boli v roku 1970 vypovedaní spolu s ostatnými, tiež dostali pozvanie vrátiť sa na Madagaskar. Brat Bagvandjee ako dobrý vyjednávač pomáha odbočke pri získavaní povolení, colných dokladov a ďalších úradných dokumentov. Od roku 1992 slúži ako člen výboru madagaskarskej odbočky. Úradníci sú často prekvapení, keď Ind, niekdajší hinduista, hovorí o Jehovovi, Ježišovi Kristovi a o Božom Kráľovstve.

Nový komplex budov odbočky

Od zriadenia odbočky v septembri roku 1963 sa používali budovy na rôznych miestach. V rokoch 1972 až 1987 postačoval na kanceláriu a sklad jeden byt. Potom bol prenajatý väčší dom. Keďže členovia výboru odbočky mali rodiny, o ktoré sa bolo treba starať, robili v tých rokoch väčšinu práce doma.

Biblické vzdelávanie na Madagaskare sa však rozmáhalo, a preto boli na prácu potrebné vhodnejšie priestory. Asi 5 kilometrov od medzinárodného letiska Ivato bol zakúpený pozemok. O tri roky, v apríli 1993, sa s pomocou bratov zo zámoria začala výstavba. Na tento 30-mesačný projekt prišiel dozerať Walter Elkow, Kanaďan, ktorý má v takejto práci veľké skúsenosti. Potom prišli ďalší medzinárodní služobníci, a mnoho medzinárodných dobrovoľníkov si zaplatilo cestu, aby tri mesiace alebo i viac pomáhali pri výstavbe. Vrcholný počet bol 110 medzinárodných a domácich pracovníkov.  Cez víkendy počet dobrovoľníkov vzrástol, lebo pomáhali bratia a sestry z miestnych zborov.

Povzbudenie bolo vzájomné. I keď mnohí medzinárodní služobníci nehovorili miestnym jazykom, títo zrelí bratia a sestry dali znamenitý príklad vo zvestovateľskej službe. Napríklad David Smith, ktorý asi dva roky pomáhal ako strojník ťažkých zariadení, nevedel po malgašsky, ale vedel, že Strážna veža a Prebuďte sa! v malgaštine môžu vydať dobré svedectvo. A tak s priateľským úsmevom stával na ulici, držiac v jednej ruke časopisy a v druhej nápis s odporúčaným príspevkom. Denne rozšíril až 80 časopisov.

Znamenité nové priestory odbočky sú naozaj darom od Jehovu! Keď bola 7. decembra 1996 táto odbočka zasväcovaná, bolo pozvaných 668 dlhoročných svedkov. Bola to naozaj radostná udalosť! Nasledujúci deň sa 7785 ľudí zúčastnilo na mimoriadnej prednáške usporiadanej na otvorenom priestranstve, ktoré dostalo názov Gileada. Prečo práve tam? Tento pozemok, vzdialený asi 6 kilometrov od odbočky, bol kúpený na stavbu zjazdovej sály. To bol pohľad — stráň plná bratov a sestier v ich najlepšom oblečení, s farebnými slnečníkmi na ochranu pred slnkom.

Rozširujúce sa rady služobníkov celým časom

Odvtedy, ako v šesťdesiatych rokoch začali službu celým časom prví malgašskí priekopníci, rady týchto usilovných pracovníkov rok čo rok neprestajne rástli. V súčasnosti je na Madagaskare približne na každých 6 zvestovateľov Kráľovstva 1 zvestovateľ v priekopníckej službe. Mnoho mladých bratov a sestier urobilo túto službu svojou životnou dráhou. Na posilnenie týchto priekopníkov bola v roku 1979 na Madagaskare, ako je to aj v iných krajinách, otvorená škola priekopníckej služby. Inštruktormi boli Théodore Andriamasy a Félix Andriamoara, ktorí slúžili celým časom už  mnoho rokov. Odvtedy mali z tohto poučného kurzu úžitok stovky priekopníkov.

Jeden z námetov, o ktorých sa v tejto škole obsiahlo hovorí, zahŕňa prejavovanie osobného záujmu o druhých. Mnohí priekopníci si to skutočne vzali k srdcu. Napríklad Niaina Randriamampianina s manželkou Veroniainou videli potrebu prejavovať takýto osobný záujem, keď boli roku 1998 pridelení do mestečka Soanierana-Ivongo na východnom pobreží. Majiteľka domu, v ktorom sa ubytovali, mala syna, ktorý bol telesne postihnutý následkom detskej obrny. Títo zvláštni priekopníci si našli čas, aby sa s týmto chlapcom podelili o drahocenné biblické sľuby o živote v Božom novom svete. Tento mladý muž s radosťou študoval Bibliu s Niainom a Veroniainou. No jeho rodina s tým nesúhlasila. Matka týmto zvláštnym priekopníkom dokonca povedala, aby povedali jej synovi, že už nemajú čas s ním študovať. Oni to, prirodzene, nemohli urobiť. Láska tohto mladého muža k Jehovovi a jeho cestám rýchlo rástla. O osem mesiacov sa dal pokrstiť. Vtedy priekopníci dostali príkaz vysťahovať sa z domu.

Skončil sa tým osobný záujem o mladého muža? Vôbec nie. Jeho invalidný vozík bol vo veľmi zlom stave — a teraz je celkom pokazený. A hoci mu prišiel nový, jeho bývalá cirkev mu ho nedala, lebo zmenil náboženstvo. A tak bratia zo zboru pomáhajú tomuto telesne postihnutému bratovi navštevovať zhromaždenia.

V posledných rokoch posielala Spoločnosť na nepridelené územia dočasných zvláštnych priekopníkov, aby viac ľudí mohlo dostať príležitosť načerpať úžitok z posolstva o Kráľovstve. V novembri 1997 boli do malého mesta Mahaditra, v ktorom žil len jeden zvestovateľ, poslaní dvaja bratia. Je úžasné, že v októbri nasledujúceho roka tam bol založený zbor so 14 zvestovateľmi. Títo dvaja dočasní zvláštni priekopníci  už nie sú v tom meste dočasnými, ale stálymi zvláštnymi priekopníkmi.

V júni 1996 išli dvaja ďalší do Mahasoabe, mestečka, ktoré bolo panenským územím. Z tohto obvodu nemohli odísť po troch mesiacoch, tak ako to bolo naplánované — ľudia ich úpenlivo prosili, aby tam zostali. Po šiestich mesiacoch bola založená izolovaná skupina a o tri mesiace sa zo skupiny stal zbor s piatimi zvestovateľmi a dvoma pravidelnými priekopníkmi. Títo dvaja pôvodní „dočasní“ zvláštni priekopníci sú stále v tomto zbore a dobre sa oň starajú. Skúsenosti s podobným výsledkom sa opakovali v desiatkach nepridelených území.

Nová vlna misionárov

Madagaskar je úrodné pole. Vedie sa tu vyše 20 000 domácich biblických štúdií — viac ako dve na jedného  zvestovateľa. V roku 1993 bolo z pobočky školy Gileád v Nemecku poslaných pomôcť dielu na Madagaskare šesť misionárov. Otvorili misionársky domov v Toamasine, druhom najväčšom meste na Madagaskare, ktoré leží na východnom pobreží. Na Veľký červený ostrov boli preradení skúsení misionári Daniel a Hélène Kmitovci slúžiaci na Seychelách. Aj päť manželských dvojíc pravidelných priekopníkov z francúzsky hovoriacej časti Kanady sa ponúklo, že tu budú slúžiť. S prácou v odbočke prišiel pomôcť Ivan Teyssier, francúzsky misionár, ktorý veľa rokov slúžil v Paraguaji. Pozvanie vrátiť sa na Madagaskar ako misionári dostali Dante a Christina Bonettiovci, ktorí tu boli ako medzinárodní služobníci počas výstavby odbočky. Títo noví misionári doteraz urobili veľa práce pri roznecovaní priekopníckeho ducha medzi miestnymi zvestovateľmi. Niektorí sa naučili po malgašsky tak dobre, že sú spôsobilí slúžiť malgašsky hovoriacim zborom ako krajskí dozorcovia.

Cesty s cieľom povzbudzovať zbory

Keď sa tu v roku 1963 začalo krajské dielo, krajský dozorca mal navštevovať len tri zbory v celej krajine. Teraz slúži 17 cestujúcich dozorcov 253 zborom a skupinám. Cestovanie vidieckymi oblasťami je stále neľahké. V období dažďov sú poľné cesty na mnohých miestach nezjazdné a krajskí dozorcovia musia veľké vzdialenosti prekonávať pešo. Na to, aby mohli navštíviť niektoré zbory, musia niekedy ísť pešo blatistými chodníkmi celé dni — a to je len cesta tam! (Porovnaj 2. Korinťanom 11:23–27.) Niekedy bratia z jedného zboru sprevádzajú krajského dozorcu, aby mu pomohli odniesť jeho batožinu do druhého zboru. Pri prechode cez rieky — často bez mostov — pobalia všetko do plastikových tašiek, aby im veci zostali suché, a nesú batožinu nad hlavou. V období dažďov môže voda siahať až po pazuchy.

 Hoci miestni bratia majú obmedzené prostriedky, sú veľmi pohostinní a robia, čo môžu, aby uvítali cestujúceho dozorcu a jeho manželku. Povzbudenie je vzájomné. Je veľmi uspokojujúce byť v spoločnosti bratov a sestier, ktorí sa zo všetkých síl usilujú páčiť Jehovovi! (Rim. 1:11, 12) A akou výsadou je posilňovať vieru týchto drahých a pre Jehovu vzácnych ľudí!

Keď zaútočí cyklón

K životu v tejto časti sveta patrí aj vyrovnávať sa s cyklónmi. Každý rok prichádza obdobie, keď ostrovy v Indickom oceáne postihujú cyklóny. Odbočka pozorne sleduje správy o počasí a pripravuje sa na pomoc bratom v postihnutých oblastiach. V roku 1997 zasiahlo Madagaskar viacero cyklónov vrátane povestného cyklónu Gretelle, ktorý sa prehnal juhovýchodným pobrežím. Boli zničené dve väčšie mestá a mnoho dedín. V postihnutej oblasti žilo asi 100 Jehovových svedkov.

Odbočka rýchle vyslala malé nákladné auto a vozidlo s pohonom na všetky štyri kolesá naložené zásobami núdzovej pomoci, náradím a nejakým stavebným materiálom. S tímom núdzovej pomoci šiel aj lekár. Tento tím použil aj malé člny, aby sa dostal na niektoré miesta neprístupné motorovému vozidlu.

Trvalo dva dni, kým sa dostali do cieľa, do Vangaindrana. Okamžite sa začalo s poskytovaním núdzovej pomoci. Poskytovalo sa jedlo a prístrešie. Lekár prezrel všetky rodiny svedkov a podal potrebné lieky. Úžitok z toho mali aj rodiny, ktorých členovia nie sú svedkami. Keď sa väčšina členov tímu vrátila, dvaja z jeho členov zostali ešte asi mesiac, aby znova postavili domy bratov. Kancelária odbočky dostala mnoho listov s poďakovaním za pomoc, ktorú im Spoločnosť poskytla. Dokonca aj niektorí ľudia, ktorí nie  sú svedkami, vyhlásili: „Vaše náboženstvo je naozaj kresťanské!“

Jehova stále dáva vzrast

Misionári i tí, ktorí sa prostredníctvom nich stali na Madagaskare učeníkmi, sadili a polievali semená pravdy o Kráľovstve. Úplne prvú správu z Madagaskaru poslali Robert Nisbet a Bert McLuckie v roku 1933. O dvadsaťdva rokov bolo dielo obnovené a v roku 1956 tu bol vrcholný počet osem zvestovateľov. V čase, keď boli misionári v roku 1970 vypovedaní, bolo v tejto krajine 469 zvestovateľov Kráľovstva. Misionári už nemohli pomáhať ako predtým. Ale „Boh dával vzrast“. — 1. Kor. 3:6.

Tí, ktorí predtým slúžili na Madagaskare a neskôr mali možnosť vrátiť sa, videli, že ľudia, s ktorými študovali biblickú pravdu, sami prinášajú ovocie. Napríklad Hélène Ramanitrová, ktorá mala len 15 rokov, keď s ňou študovala Irene Carbonneauová, dostala obrnu a nemohla dobre chodiť. Napriek tomuto obmedzeniu a napriek odporu rodiny Hélène trvala na tom, že sa stane zvestovateľkou dobrého posolstva. Aj keď sa Carbonneauovci vrátili domov do Kanady, ona ďalej robila pokrok. Keď Irene v roku 1995 prišla na Madagaskar na krátku návštevu, Hélène zvolala: „Všetci z rodiny, okrem otca, prijali pravdu!“

S Jehovovým požehnaním sa do roku 1980 maličký na Madagaskare stal tisícom, keď bol dosiahnutý vrcholný počet 1021 zvestovateľov Božieho Kráľovstva. (Iz. 60:22) V roku 1993 vrcholný počet zvestovateľov prekročil 5000 a v roku 1999 bol dosiahnutý pozoruhodný najvyšší vrcholný počet viac ako 10 300 zvestovateľov.

Čo prinesie budúcnosť?

Dielo kázania o Kráľovstve na Madagaskare má pred sebou žiarivú budúcnosť. V roku 1956 navštívilo úplne  prvú Pamätnú slávnosť, ktorá sa na tomto ostrove slávila, sedem ľudí. Táto účasť stále rástla, až kým v roku 1999 nedosiahla najvyšší vrchol 46 392 prítomných. V ten mesiac bolo na celom ostrove 10 346 zvestovateľov. Teda každý zvestovateľ priviedol na túto dôležitú udalosť v priemere troch záujemcov!

Tento Veľký červený ostrov je aj naďalej rajom pre každého, v kom láska k Jehovovi a k ľuďom vyvoláva túžbu deliť sa o biblickú pravdu s druhými. Sú tu desaťtisíce pokorných ľudí, ktorí sa chcú o Jehovovi dozvedieť viac. Vo svete nie sú významní, nie sú ani hmotne bohatí. Ich strava zvyčajne pozostáva len z ryže, trochy mäsa a nejakých bylín. V mnohých mestách a dedinách nemajú ani elektrický prúd, ani tečúcu vodu. Na dedinách nie je vždy dostať chlieb, nehovoriac o masle a syre. Jednako naši drahí bratia a sestry ďakujú Jehovovi za každodenné živobytie a tešia sa z jednoduchého života. Nie sú ‚úzkostliví, čo budú jesť alebo čo budú piť, alebo o svoje telo, pokiaľ ide o to, čo si oblečú‘; usilujú sa stále hľadať najprv Kráľovstvo a Božiu spravodlivosť. (Mat. 6:31–33) Sú vďační za výsadu slúžiť Jehovovi, Univerzálnemu Zvrchovanému Panovníkovi, a spolu so žalmistom hovoria: „Sám Jehova sa stal kráľom. Nech sa raduje zem. Nech sa radujú tie mnohé ostrovy.“ — Žalm 97:1.

Jedno malgašské príslovie hovorí: „Buď ako chameleón — jedným okom sa neustále pozeraj do minulosti a druhým do budúcnosti.“ Je dobré neustále pozerať jedným okom do minulosti a učiť sa z minulých chýb. No vôbec nie je užitočné snažiť sa túto minulosť oživovať. Pred nami je otvorená budúcnosť. Pred nami sú tie najlepšie časy. Jehova nám predložil život — večný život — v celosvetovom raji naplnenom ľuďmi, ktorí sa navzájom skutočne milujú. Jehovovi svedkovia na Madagaskare sú rozhodnutí stále upierať zrak na tento cieľ.

 [Celostránkový obrázok na strane 224]

[Obrázky na strane 230]

(1) Noël Rabehasy, (2) Robert Nisbet, (3) Bert McLuckie, (4) Adam Lisiak, (5) Edouard Marlot, (6) Narcisse Marlotová

[Obrázok na strane 233]

Raimo a Veera Kuokkanenovci

[Obrázok na strane 235]

Félix Andriamoara, jeden z prvých zvláštnych priekopníkov z radov miestnych zvestovateľov

[Obrázok na strane 236]

Všetko sa robilo ručne

[Obrázok na strane 237]

Louise Rasoamalalová, dlhoročná prekladateľka

[Obrázok na strane 245]

Théodore Andriamasy učí malgaštinu nových misionárov

[Obrázky na strane 251]

Hotový komplex budov odbočky a výbor odbočky (zľava doprava): Eleha, Raimo Kuokkanen, Dirajlal Bagvandjee