Angola

Vojny a nedostatok potravín, zhubné účinky smrteľných chorôb, utrpenie a smrť spôsobené ľuďmi, ktorí si počínajú ako divé zvieratá — toto všetko na naše dni predpovedala Biblia symbolickými jazdcami z Apokalypsy. (Zjav. 6:3–8) Postihnutá je celá zem. Výnimkou nie je ani Angola.

Účinky divokej jazdy týchto apokalyptických jazdcov cítiť od jedného konca krajiny po druhý. Ako to bolo s Jehovovými svedkami v takých podmienkach a aká je ich situácia teraz?

Mnohí svedkovia sa stali terčom krutého prenasledovania. Niektorí boli zabití v brutálnej občianskej vojne bez konca, hoci boli nevinní a nezúčastňovali sa na nej. Mnohí trpia krutým hladom spôsobeným politickým a ekonomickým zmätkom. Nič však nepotlačilo ich vieru v Jehovu Boha a dôveru v jeho Slovo. Vrúcne túžia dokázať svoju lojálnosť Bohu a vydať dôkladné svedectvo o jeho predsavzatiach iným ľuďom. A láska, ktorú si navzájom prejavujú, dáva presvedčivý dôkaz, že sú pravými učeníkmi Ježiša Krista. — Ján 13:35.

Zamyslime sa nad dvoma príkladmi, z ktorých vidno veľkosť ich viery. Pred vyše 40 rokmi istý policajný inšpektor jednému Jehovovmu svedkovi dôrazne oznámil: „Čo sa týka Angoly... organizácia Watch Tower tu skončila,  skončila, skončila!“ Potom sa vyhrážal druhému svedkovi, ktorý sa narodil v Angole. „Vieš, čo s tebou bude?“ dožadoval sa odpovede inšpektor. Svedok pokojne odpovedal: „Viem, čoho ste schopní. Ale najhoršie, čo mi môžete urobiť, je zabiť ma. Môžete spraviť niečo viac? Ale ja sa svojej viery nezrieknem.“ Ten svedok, João Mancoca, sa napriek rokom brutálneho zaobchádzania vo väzeniach a trestaneckých táboroch tohto rozhodnutia dodnes pevne drží.

V bližšej minulosti istý starší z provincie Huambo napísal: „Sme v nebezpečnej situácii. Zbory drví mimoriadny nedostatok potravín a liekov. Nenachádzame slová, ktorými by sme mohli opísať súčasnú situáciu a fyzický stav našich bratov.“ Ale okrem toho uviedol: „I keď je náš telesný stav vážny, duchovne sme zdraví. To, čo sa deje, bolo presne predpovedané v 24. kapitole Matúša a v 2. Timotejovi 3:1–5.“

Čo je dôvodom na taký pozitívny postoj aj zoči-voči veľkým ťažkostiam? Viera a odvaha prameniace z toho, že ľudia vkladajú dôveru nie v samých seba ani v iných ľudí, ale v Božie Kráľovstvo v rukách Ježiša Krista. Jehovovi svedkovia v Angole vedia, že bez ohľadu na to, kto má momentálne zdanlivo prevahu alebo aké ťažké situácie môžu nastať, Božie predsavzatie zvíťazí. Sú plne presvedčení, že Boží Syn, ktorý vládne z neba, nakoniec zvíťazí a že za jeho vlády sa zo zeme stane raj. (Dan. 7:13, 14; Zjav. 6:1, 2; 19:11–16)  Jehovovi svedkovia v Angole zo skúseností vedia, že Boh už dnes dáva krehkým ľuďom moc nad to, čo je prirodzené, aby mohli vydržať. — 2. Kor. 4:7–9.

Ale prv ako budeme ďalej skúmať históriu Jehovovho ľudu v Angole, pozrime sa aspoň krátko na krajinu, v ktorej žijú.

Neopracovaný diamant

Angola leží v juhozápadnej časti Afriky a na severe ju ohraničuje Konžská demokratická republika, na juhu Namíbia, na východe Zambia a na západe Atlantický oceán. Rozkladá sa na území s veľkosťou 1 246 700 štvorcových kilometrov, čo je zhruba rozloha Francúzska, Talianska a Nemecka dokopy. Je asi 14-krát väčšia ako Portugalsko, ktoré Angolu začalo v 16. storočí kolonizovať. Výsledkom portugalskej kolonizácie je, že asi 50 percent obyvateľov sa hlási ku katolíckej viere.

Úradným jazykom je stále portugalčina, ale angolská spoločnosť je mnohojazyčná. Najrozšírenejšími z viac než 40 jazykov, ktorými sa tu hovorí, sú jazyky umbundu, kimbundu a kikongo.

Bohatstvo Angoly bolo počas rokov odčerpávané a presúvané do iných krajín. Počas kolonizácie boli milióny otrokov poslané do Brazílie, ktorá bola vtedy ďalšou portugalskou kolóniou. Úrodná pôda Angoly dávala kedysi bohaté výnosy banánov, manga, ananásov, cukrovej trstiny a kávy. Po odstránení koloniálneho jarma bránili ekonomickému rozvoju ochromujúce občianske konflikty. Napriek tomu Angola stále vlastní bohaté zdroje ropy v pobrežných vodách a obrovské ložiská diamantov a železnej rudy. Ale jej najväčšie bohatstvo je v pokorných a rozhodných ľuďoch, z ktorých tisíce prejavujú hlbokú lásku k Božiemu Slovu  a k Božím sľubom o svetlej budúcnosti pod Božím Kráľovstvom.

„Posielaj svoj chlieb po vodnej hladine“

Prvá správa o činnosti Jehovových svedkov v Angole je správa Graya Smitha a jeho manželky Olgy, dvojice priekopníkov z Kapského Mesta v Južnej Afrike. V júli 1938 vyšli z Johannesburgu autom, ktoré bolo vybavené aparatúrou na prehrávanie biblických prednášok. Auto bolo naložené publikáciami spoločnosti Watch Tower. Na tejto trojmesačnej ceste získali Smithovci viacero predplatných na Strážnu vežu a rozšírili 8158 Biblií, kníh a brožúrok. Vo veľkom množstve rozširovali biblickú literatúru na rozsiahlom území a dostali sa až k ľuďom v Benguele, Luande, Sá da Bandeire (teraz Lubango) a v ďalších mestách západnej Angoly. Ale nasledujúci rok vypukla druhá svetová vojna, a tak bolo ťažké udržať kontakt s ľuďmi, ktorí prejavili záujem.

Nejaký čas bolo badateľných len málo výsledkov ich kazateľskej kampane. No napokon sa dokázalo, že platí zásada z Kazateľa 11:1: „Posielaj svoj chlieb po vodnej hladine, lebo po mnohých dňoch ho opäť nájdeš.“

Niektorým semenám pravdy trvalo celé roky, kým vzklíčili, ako to ilustruje správa z provincie Huíla. Mnoho rokov po kazateľskej výprave manželov Smithovcov si istý pán Andrade spomínal, že keď ako 41-ročný býval v Sá da Bandeire, dostal od kohosi z Južnej Afriky, kto prechádzal autom cez mesto, nejaké publikácie spoločnosti Watch Tower. Vtedy dostal knihu Bohatstvo a predplatné na Strážnu vežu. Napísal brazílskej odbočke, ktorá zariadila, aby mohol mať úžitok z domáceho biblického štúdia prostredníctvom listov. Keď si však pán Andrade neskôr uvedomil, že mu poštu  cenzurujú, prerušil toto biblické štúdium. Na mnoho rokov stratil so svedkami kontakt.

V roku 1967 sa do Sá da Bandeiry presťahovala novopokrstená sestra Zuleika Fareleirová. Mala relatívne malé poznanie pravdy a v tom čase bola činnosť Jehovových svedkov v krajine zakázaná. Veľmi však túžila deliť sa s inými o to, čo vedela. Zaviedla biblické štúdium s istou ženou, ktorá jej povedala, že pozná obuvníka, ktorý je — ako sa zdá — rovnakého náboženstva. Sestra Fareleirová zobrala nejaké topánky na opravu, a keď obuvníkovi ukázala  knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu, zažiarili mu oči. Zaviedla s ním biblické štúdium. Tým mužom bol pán Andrade, ktorý bol v tom čase už na invalidnom vozíku. Bol traumatizovaný tým, že bol svedkom vraždy svojej manželky. Nádej na Kráľovstvo sa mu teda páčila a pevne sa jej chytil. V roku 1971 bol pokrstený ako Jehovov svedok a Jehovovi slúžil verne až do smrti v roku 1981, keď mal 80 rokov. Napriek invalidite a pokročilému veku veľmi povzbudzoval iných pravidelnou a aktívnou účasťou na všetkých zborových zhromaždeniach.

Snaha vzdelávať a pozdvihovať Angolčanov

Približne pred 60 rokmi bol muž menom Simão Toco spojený s jednou baptistickou misiou na severe Angoly. Pri presune z M’banzy Conga v Angole do Leopoldvillu v Belgickom Kongu (dnes Kinshasa v Konžskej demokratickej republike) sa Toco zastavil v dome jedného priateľa. Tam uvidel časopis Luz e Verdade (teraz Despertai!). Bol v ňom portugalský preklad brožúrky Kráľovstvo, nádej sveta. Toca to zaujímalo, ale jeho priateľa nie, a tak povedal Tocovi, aby si časopis vzal. Tak sa aj on stal vlastníkom výtlačku biblickej literatúry vydávanej Jehovovými svedkami.

Keď Toco prišiel v roku 1943 do Leopoldvillu, založil spevácky zbor, ktorý sa časom rozrástol na stovky členov. Keďže Toco mal dychtivú túžbu vzdelávať a pozdvihovať iných vysťahovaných Angolčanov, preložil brožúrku Kráľovstvo, nádej sveta do jazyka kikongo. Do chválospevov, ktoré skladal, postupne zakomponoval nádej na Kráľovstvo a ďalšie biblické pravdy, ktoré sa dozvedel. Tieto informácie používal aj na biblické rozhovory s niektorými členmi speváckeho zboru. V roku 1946 sa s Tocovou biblickou študijnou skupinou začal stýkať João Mancoca, ďalší Angolčan  pracujúci v Leopoldville. Stretnutia sa konali v sobotu a nedeľu večer a Mancoca bol vždy medzi asi 50 prítomnými.

V roku 1949 pocítili členovia tejto skupiny túžbu hovoriť ďalším o tom, čo sa učili, a tak mnohí z nich chodili v Leopoldville kázať. To vyvolalo hnev baptistického duchovenstva a belgických úradov. Čoskoro boli mnohí z Tocovej skupiny zatknutí. Bol medzi nimi aj João Mancoca. Držali ich vo väzení niekoľko mesiacov. Tí, ktorí odmietli opustiť hnutie, ktoré vzniklo okolo Toca, a prestať čítať literatúru pochádzajúcu od spoločnosti Watch Tower, boli potom deportovaní do svojej domoviny, do Angoly. Časom ich bolo deportovaných okolo 1000.

Portugalské úrady v Angole váhali, čo s nimi robiť. Napokon boli tí, ktorí boli poslaní späť do Angoly, poslaní do rôznych častí krajiny.

Približne v tom čase, v roku 1950, sa biblická pravda dostala do druhého najväčšieho mesta Angoly, do Huamba, vtedy známeho ako Nová Lisboa. Pokrok si vyžadoval čas, ale medzi tými, ktorí sa v tejto oblasti stali lojálnymi služobníkmi Jehovu, boli napokon João da Silva Wima, Leonardo Sonjamba, Agostinho Chimbili, Maria Etosiová a Francisco Portugal Eliseu. Títo bratia a sestra pomohli spoznať Jehovu a jeho spravodlivé normy aj svojim rodinám.

Toco a niektorí ďalší boli poslaní pracovať na kávovníkové plantáže na severe. Ale žiaľ, v jeho názoroch už dochádzalo k zmenám. Kým bol Toco so svojou skupinou  v Leopoldville, navštevovali ich zhromaždenia nasledovníci Simãa Kimbangua, ktorí sa venovali špiritizmu. Pri jednej príležitosti zažili počas zhromaždenia čosi, čo niektorí považovali za vyliatie ducha. No ‚neskúšali, aby videli, či ten duch pochádza od Boha‘. (1. Jána 4:1) Keď João Mancoca videl, že štúdium Biblie sa nahrádza spoliehaním sa na ‚ducha‘, nepáčilo sa mu to.

Po návrate do Angoly sa João Mancoca dostal do Luandy. Mancoca spolu so Salom Filemonom a Carlosom Agostinhom Cadim nabádali ostatných v skupine, aby sa pridržiavali Biblie a odmietli praktiky, ktoré nie sú v súlade s ňou. Neskôr Toco pri presune na isté miesto na juhu prechádzal  cez Luandu. Bolo zrejmé, že je ešte silnejšie ovplyvnený učením Kimbanguových nasledovníkov.

V roku 1952 boli João Mancoca, Carlos Agostinho Cadi a Sala Filemon uväznení, lebo ich zradil jeden človek spojený s ich skupinou, a boli poslaní do vyhnanstva do trestaneckej kolónie s rybárskou základňou v Baía dos Tigres. Zradcom bol istý muž s dvoma manželkami, ktorý pôsobil na ostatných zastrašujúco. Jeho snaha urobiť sa vodcom skupiny v Luande takmer zapríčinila, že sa niektorí vzdali. Ale pre nepoctivosť mal čoskoro ťažkosti s úradmi a aj jeho poslali do vyhnanstva do tej istej trestaneckej kolónie.

Návštevník s trojakým poslaním

V roku 1954 dostala odbočka v Južnej Afrike viacero listov od členov skupiny v Baía dos Tigres. Túžili dostať biblickú literatúru. Na tento podnet bol v roku 1955 z Francúzska do Angoly poslaný John Cooke, misionár spoločnosti Watch Tower. Mal trojaké poverenie: prešetriť správy o tom, že v Angole je 1000 svedkov, pokúsiť sa pomôcť im, ak to bude možné, a zistiť, čo by sa dalo urobiť na legalizáciu činnosti Jehovových svedkov v Angole. Po tom, čo sa stretol s mnohými skupinami, jeho päťmesačný prieskum ukázal, že tam je oveľa menej ako 1000 svedkov. Ako ukázala správa zo zvestovateľskej služby v Angole za rok 1955, v celej krajine bolo iba 30 zvestovateľov dobrého posolstva.

Trvalo niekoľko týždňov, kým portugalské úrady dovolili Johnovi Cookovi navštíviť Joãa Mancocu a malú skupinu v Baía dos Tigres na juhu Angoly. Brat Cooke dostal povolenie stráviť tam päť dní a Mancocu i ostatných jeho výklad Biblie ešte viac utvrdil, že zastupuje organizáciu, ktorá skutočne slúži Jehovovi Bohu. V posledný deň návštevy predniesol brat Cooke verejnú prednášku na tému „Toto dobré  posolstvo o Kráľovstve“ skupine asi 80 ľudí, v ktorej bol aj hlavný správca trestaneckej kolónie.

Počas mesiacov strávených v Angole sa brat Cooke skontaktoval s Tocom, ako aj s ľuďmi na rôznych miestach, ktorí Toca považovali za svojho vodcu. Ukázalo sa, že mnohí z nich sú len Tocovými sektárskymi nasledovníkmi a o činnosť Jehovových svedkov nemajú záujem. Výnimkou bol António Bizi, mladý muž z Luandy, ktorý vrúcne túžil viac spoznať Jehovove predsavzatia. Toco bol v tom čase uväznený v jednej dedine neďaleko Sá da Bandeira, pričom nemal dovolené posielať ani prijímať poštu.

Návšteva brata Cooka bola pre malú skupinu verných v Baía dos Tigres veľkým zdrojom povzbudenia. Brat Mancoca si spomína, že táto návšteva ich utvrdila, že „nejdú po nesprávnej ceste“. Navyše odhalila, že hoci počet svedkov je menší, ako uvádzali správy, je tu možnosť rastu. Brat Cooke v správe uviedol, že niektorí z tých, s ktorými sa stretol, sú „horliví do učenia“ a že „sa zdá, že je tu vynikajúce pole“.

Ďalšie povzbudenie

Rok po návšteve brata Cooka poslala Spoločnosť do Luandy ďalšieho schopného brata, Mervyna Passlowa, absolventa školy Gileád, s manželkou Aurorou. Mali zoznam asi 65 predplatiteľov a ďalších záujemcov, ktorý zostavil John Cooke. Spočiatku mali Passlowovci problém skontaktovať sa s predplatiteľmi, lebo časopisy boli doručované do poštových priečinkov, nie na domovské adresy. No v tom čase sa z Portugalska do Luandy vrátila žena menom Berta Teixeirová. V Portugalsku stretla Jehovových svedkov a o biblickú pravdu prejavila značný záujem. Kancelária v Lisabone upovedomila Passlowovcov, že príde, a oni s ňou ihneď zaviedli biblické štúdium. Jeden z Bertiných príbuzných pracoval na pošte a pomohol Passlowovcom zistiť adresy predplatiteľov,  z ktorých mnohí začali horlivo študovať Bibliu a čoskoro začali hovoriť s priateľmi a susedmi o tom, čo sa dozvedeli. Za šesť mesiacov študovali Passlowovci s viac ako 50 ľuďmi.

Niekoľko mesiacov po príchode začali Passlowovci vo svojej izbe usporadúvať pravidelné štúdium Biblie pomocou Strážnej veže. Koncom prvého mesiaca bola izba už primalá. Berta Teixeirová viedla jazykovú školu a na zhromaždenia ponúkla jednu triedu. Po ôsmich mesiacoch Jehovovi svedkovia v Angole usporiadali svoj prvý krst v zálive pri v Luande.

Vtedajšie okolnosti v Angole obmedzovali kontakt Passlowovcov s africkými bratmi. Ale niektorí z afrických bratov navštevovali Passlowovcov. Jedným, kto pravidelne chodil na štúdiá, bol António Bizi, o ktorom John Cooke zistil, že je serióznym študentom. A João Mancoca, ktorý bol ešte stále vo väzbe, im posielal povzbudzujúce listy.

Ale krátko po prvom krste vláda odmietla obnoviť Passlowovcom vízum, a tak museli krajinu opustiť. Urobili však znamenitú prácu tým, že sadili „semená“ a polievali tie, ktoré zasadili iní. (1. Kor. 3:6) Navyše si vytvorili puto veľkej náklonnosti s angolskými bratmi. Passlowovci radili miestnym bratom, zvlášť Afričanom, aby ich nešli odprevadiť, a to pre nepriateľský postoj, ktorý voči nim prejavovala polícia. Ale puto lásky bolo príliš silné. Keď Passlowovci kráčali k prístavnému mostíku, aby sa nalodili, mnohí stáli nablízku, aby vyjadrili svoju náklonnosť.

V roku 1958, kým boli Passlowovci ešte v Luande, ich navštívil Harry Arnott, zónový dozorca. Vo februári 1959, keď sa ako zónový dozorca opäť pokúšal navštíviť Angolu, prišla mu naproti na letisko malá skupinka, v ktorej bol aj brat Mancoca a sestra Teixeirová. No temer okamžite zasiahla polícia. Oddelili brata Arnotta od skupiny a prehľadali mu veci.

 Napokon sa však brat Arnott ocitol v tej istej väzenskej miestnosti ako brat Mancoca. Zasmiali sa, keď sa uvideli. Policajný inšpektor nechápal, čo je na tej situácii smiešne. Mancocovi zúrivo povedal: „Vieš, čo s tebou bude?“ Brat Mancoca, ktorý už dovtedy strávil šesť rokov vo väzení a zniesol opakované bitie, pokojne odpovedal: „Nemôžem kričať. Viem, čoho ste schopní. Ale najhoršie, čo mi môžete urobiť, je zabiť ma. Môžete spraviť niečo viac?“ Na záver pevne vyhlásil: „Ale ja sa svojej viery nezrieknem.“ Potom sa pozrel cez miestnosť na brata Arnotta a povzbudzujúco sa usmial. Brat Arnott si spomína: „Zdalo sa, akoby svoju ťažkú situáciu vôbec nevnímal a zaujímal sa len o to, aby ma táto situácia nezastrašila. Vidieť tohto afrického brata, ako po rokoch väznenia zaujíma taký pevný a odvážny postoj, bolo pre mňa obrovskou vzpruhou.“

Pokiaľ ide o brata Arnotta, z krajiny bol poslaný tým istým lietadlom, ktorým priletel — ale až po krátkom, no budujúcom stretnutí s bratom Mancocom. Po sedemhodinovom výsluchu bol prepustený aj brat Mancoca.

Týždeň po tomto incidente bol brat Mancoca spolu so svojimi priateľmi Carlosom Cadim a Salom Filemonom konečne pokrstený. Približne v tom čase bola v Sambizange na predmestí Luandy prenajatá miestnosť, kde sa konali zhromaždenia prvého oficiálneho zboru Jehovových svedkov v Angole. V tom čase mohli zhromaždenie začínať i končiť  spevom piesne, čo priťahovalo pozornosť okoloidúcich. Na mnohých zapôsobilo, že počas zhromaždenia sa na štúdiu Strážnej veže mohli všetci prítomní naozaj zapojiť a že po zhromaždení mohli klásť otázky. Táto vzájomná výmena informácií, ktorá v cirkvách kresťanstva neexistuje, bola pre tamojšie dielo veľkým impulzom.

„Obozretní ako hady“

V roku 1960 bola dohľadom nad kázaním dobrého posolstva v Angole poverená namiesto juhoafrickej portugalská odbočka. Toto posilnenie väzby medzi Jehovovými svedkami v týchto dvoch krajinách kontrastovalo so zhoršujúcimi sa politickými vzťahmi medzi Angolou a Portugalskom, ktoré už dlho vládlo nad Angolou ako kolóniou.

Nezávislosť susedného Belgického Konga a následná občianska vojna v tejto krajine veľmi ovplyvnili politickú klímu v Angole. Koloniálna vláda tu zvýšila svoju ostražitosť, ale nedokázala zabrániť vypuknutiu partizánskej vojny za nezávislosť. V januári 1961 vypukli v centrálnej Angole násilnosti. Tie viedli vo februári v Luande k pokusu o štátny prevrat. Nato v marci, po sporoch o mzdy na severe, v konžskej oblasti postihnutej chudobou, zabili Angolčania niekoľko sto portugalských osadníkov. To viedlo k masovej odvete.

V 60. rokoch 20. storočia vznikli tri významné protikoloniálne hnutia: komunistické Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (Movimento Popular de Libertac̩ão de Angola; MPLA), Národný front oslobodenia Angoly (Frente Nacional de Libertac̩ão de Angola; FNLA) a Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly (União Nacional para a Independência Total de Angola; UNITA).

 Malej skupine Jehovových svedkov táto občianska vojna okamžite spôsobila problémy. Tlač ich označila za „protikresťanskú sektu a za ľudí, ktorí pôsobia na spoločnosť zhubným vplyvom“. Žurnalisti nesprávne citovali články z Prebuďte sa! a mylne tvrdili, že cieľom svedkov je „obhajovať, ak nie podnecovať teroristické akcie, ktoré sa nedávno odohrali na severe provincie“. Pod fotografiou Prebuďte sa! bol popisok: „Náboženská propaganda pôsobí na ducha obyvateľov ako jed.“

V tomto období boli všetci Jehovovi svedkovia neustále sledovaní. Všetka prichádzajúca pošta bola dôkladne kontrolovaná, a preto bola komunikácia s portugalskou odbočkou obmedzená, a získať literatúru spoločnosti Watch Tower bolo veľmi ťažké. Tých, ktorí dostali poštou nejakú literatúru, polícia podrobila výsluchu.

Koloniálna vláda sa stavala podozrievavo ku každému stretnutiu viac ako dvoch ľudí, ktorí neboli členmi jednej rodiny. Bratia robili bezpečnostné opatrenia tak, že menili miesta zhromaždení a stretávali sa v malých skupinách. No aj tak bolo v ten rok na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti prítomných 130 ľudí. Bratia Mancoca a Filemon navštívili po Slávnosti všetkých, ktorí sa jej zúčastnili, aby sa uistili, že sa bezpečne dostali domov. Láskyplný záujem, ktorý takto prejavili, posilnil ich kresťanských bratov.

Čas ťažkých skúšok

Skúsenosť Silvestreho Simãa dáva predstavu o tom, s čím sa v tom čase museli noví bádatelia Biblie vyrovnávať. V roku 1959, kým ešte chodil do školy, dostal od spolužiaka traktát „Pekelný oheň — biblická pravda, či pohanský strašiak?“ Neskôr povedal: „Prečítanie tohto traktátu znamenalo v mojom živote zásadnú zmenu. Keď som sa dozvedel  pravdu o pekle, ktorého ma učili báť sa, okamžite som prestal chodiť do kostola a začal som čítať publikácie Spoločnosti.“

V tých napätých časoch svedkovia nepozývali kohokoľvek, kto tvrdil, že má záujem, na svoje zhromaždenia ihneď. Ale po dvoch rokoch si mysleli, že pozvať Silvestreho je bezpečné. Po prvom zhromaždení kládol otázky o sabate. To, čo počul, ho presvedčilo, že našiel pravdu. Ale nakoľko si ju cenil? Keď bol na druhý týždeň, 25. júna 1961, na svojom druhom zhromaždení, jeho ocenenie pre to, čo sa učí, bolo vyskúšané. Zhromaždenie prerušila vojenská hliadka. Všetci muži dostali príkaz vyjsť von a vojaci ich zbili pozinkovanými oceľovými tyčami. Jeden z bratov si spomína: „Bili nás tak, ako keď niekto chce zabiť nejaké nerozumné zviera — áno, tak ako ľudia bijú prasa palicou, aby pred predajom na trhu zomrelo.“ Silvestre Simão a tí, ktorí boli s ním, ešte stále majú na tele stopy po tomto bití. Potom museli v rade napochodovať na futbalový štadión, kde sa stretli s veľkou skupinou rozzúrených Európanov, ktorí práve prišli o svoje rodiny vo vojne na severe Angoly. Vojaci a dav vrátane niektorých z tých Európanov bratov znova surovo zbili.

Silvestreho a ďalších bratov potom naložili na nákladné autá a zaviezli do väznice v São Paule, ktorú riadila neslávne známa tajná polícia. Bratov zase brutálne zbili a nahádzali na seba do jednej cely. Ťažko doráňaných a silne krvácajúcich ich nechali napospas smrti.

 Joãa Mancocu považovali úrady za vodcu tejto skupiny, lebo bol vedúcim štúdia Strážnej veže. Úrady nesprávne pochopili jeden odsek v Strážnej veži, a tak ho po tom hroznom bití vzali na popravu za plánovanie útoku na belochov. Brat Mancoca sa opýtal, čo by si pomysleli, keby rovnaký časopis našli v rukách nejakých Európanov alebo nejakej rodiny v Brazílii alebo v Portugalsku. Poukázal na to, že tento časopis je medzinárodný a že ho študujú ľudia všetkých národností. Úrady si to chceli overiť, a tak ho zaviezli do domácnosti jednej portugalskej rodiny Jehovových svedkov. S popravou si to rozmysleli, keď tam videli rovnaký časopis a keď sa dozvedeli, že táto rodina študovala rovnakú látku. Brata Mancocu vrátili k ostatným bratom vo väzení v São Paule.

Nie všetci však boli spokojní. Keď prišli späť do väznice v São Paule, brata Mancocu si vzal „do opatery“ správca, chudý Portugalčan. K tejto „opatere“ patrilo stráviť celé odpoludnie o hlade na horúcom slnku. Potom o piatej vzal bič a začal ním bičovať brata Mancocu, ktorý si spomína: „Nikdy som nikoho nevidel bičovať tak ako jeho. Povedal, že neprestane, kým nepadnem mŕtvy.“ Neľútostne pokračoval v bití celú hodinu, ale brat Mancoca napokon prestal cítiť akúkoľvek bolesť. Bratovi sa potom priamo uprostred bitky náhle zachcelo spať. Vyčerpaný správca bol presvedčený, že Mancoca umiera, a tak jeden vojak odvliekol jeho telo preč a dal ho pod akúsi debnu. Keď sa večer prišli príslušníci domobrany uistiť, že Mancoca je mŕtvy, vojak im ukázal debnu, pod ktorou Mancoca ležal, a povedal im, že už je mŕtvy. Je až neuveriteľné, že brat sa uzdravil, a ten vojak bol šokovaný, keď ho o tri mesiace videl v jedálni živého. Vtedy rozpovedal bratovi Mancocovi podrobnosti o tom, čo sa  v ten večer dialo. To, že sa bratovi náhle chcelo spať, ho zachránilo pred istou smrťou.

Brat Mancoca sa mohol opäť pripojiť k ostatným bratom a vo väzení viedli zhromaždenia. Za päť mesiacov internácie vo väzení v São Paule predniesli tri verejné prednášky, na ktorých bolo asi 300 prítomných. Toto svedectvo vydané vo väzení posilnilo zbory vonku, lebo mnohí väzni, ktorí prejavili záujem, urobili po prepustení taký pokrok, že mohli byť pokrstení.

Počas mesiacov strávených vo väzení sa Silvestre Simão pripojil k tamojšej skupine v systematickom štúdiu Biblie, a tak nadobudol potrebnú duchovnú silu. Odtiaľ boli členovia tejto skupiny presúvaní do ďalších väzníc a pracovných táborov, kde boli podrobení ďalšiemu surovému bitu a nútenej práci. V novembri 1965 bol Silvestre po štyroch rokoch väznenia na rôznych miestach prepustený. Vrátil sa do Luandy, kde sa pripojil ku skupine svedkov, ktorí sa stretávali v štvrti Rangel. S už vyskúšanou vierou bol napokon v roku 1967 pokrstený. Ďalší, ktorí boli vo väzení, vrátane brata Mancocu boli prepustení až v roku 1970 a vzápätí boli opäť uväznení.

‚Už sa viac nebudú učiť vojne‘

Krajina bola zachvátená vojnou. No v Biblii sa píše, že keď ľudia spoznajú Jehovove cesty, ‚prekujú svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice a už sa viac nebudú učiť vojne‘. (Iz. 2:3, 4) Čo urobia mladí muži v Angole?

V marci 1969 začala vláda brutálne ťaženie proti všetkým, ktorí odmietali urobiť kompromis vo svojej kresťanskej neutralite. V Luande patrili k prvým zatknutým António Gouveia a João Pereira. Po brata Gouveiu prišli do zamestnania  a hodili ho do odporne špinavej cely. Jeho matke dovolili návštevu až po 45 dňoch väznenia.

K zatknutým v Huambe patrili Fernando Gouveia, António Alberto a António Matías. Trikrát denne ich bezcitne bili. Fernanda po takom bití nespoznala ani vlastná matka. Krutosť sa napokon zmenšila, keď bratia napísali veliteľovi ozbrojených síl list, v ktorom odhalili hrubé zaobchádzanie.

António Gouveia si spomína na niektoré veci, ktoré im pomohli vytrvať. Matka mu z času na čas do jedla, ktoré priniesla, schovala stranu Strážnej veže. „To nám pomáhalo udržať si bdelú myseľ. Pomáhalo nám to udržať si tiež duchovnosť.“ Okrem toho hovorí: „Kázali sme stenám na akýkoľvek námet, aký nám zišiel na um.“ Niektorí bratia sa povzbudzovali trochou humoru. Nahlas, akoby oznamovali nejakú dôležitú udalosť, ohlasovali počet múch, ktoré zabili vo svojej cele.

Medzi uväznenými v Angole boli aj šiesti mladí muži z Portugalska, ktorí boli poslaní na výkon vojenskej služby, ale ktorí ju z dôvodu svedomia odmietli. Jeden z nich, David Mota, si spomína: „Mnoho ráz sme pocítili Jehovovu ochranu. Úradníci používali rôzne metódy, ktorými sa pokúšali zlomiť našu rýdzosť, pričom sa sústreďovali na niektorých spomedzi nás, ktorí ešte neboli pokrstení. Jednou opakovanou taktikou bolo zobudiť nás uprostred noci, vybrať piatich zo skupiny, potom vybrať jedného, priložiť mu  k hlave údajne nabitú pištoľ a stisnúť kohútik. Tridsať minút po tom, ako nám prikázali vrátiť sa na svoje prične, to zopakovali znova. Všetci sme vďační Jehovovi, že žijeme. Napokon sme si získali rešpekt úradov a povolili nám mať vo väzení zhromaždenia. Akí sme boli šťastní, keď sme vo väzení videli krst šiestich spoluväzňov!“

Hoci bolo bratom povedané, že vo väzení zostanú, kým nedosiahnu vek 45 rokov, nemuseli čakať tak dlho. Boli to však ťažké časy. To, čo zažili, skvalitnilo ich vieru. Väčšina týchto bratov v súčasnosti slúži v postavení starších v zbore.

Koloniálna vláda sa náhle končí

Dňa 25. apríla 1974 bola v Portugalsku štátnym prevratom zvrhnutá diktatúra. Trinásťročná koloniálna vojna v Angole sa skončila a portugalské vojská sa začali z územia sťahovať. Bola zostavená dočasná vláda, ktorá mala pôsobiť desať mesiacov od 31. januára 1975, ale trvala iba šesť mesiacov.

Sprvu mali Jehovovi svedkovia z tejto náhlej zmeny úžitok. Dvadsaťpäť Jehovových svedkov uväznených za neutralitu v Cabo Lede dostalo v máji amnestiu. Medzi nimi boli i tí šiesti z Portugalska, ktorí odmietli postaviť sa na niečiu stranu v akejkoľvek vojne vrátane vojen proti africkým kolóniám. Čo urobia títo európski bratia so svojou neočakávanou slobodou? David Mota hovorí: „Posilnení dôverným vzťahom s Jehovom počas pobytu vo väzení, všetci šiesti sme sa rozhodli zostať v Angole a okamžite začať s priekopníckou službou.“

Pre 1500 svedkov v Angole bola atmosféra náboženskej znášanlivosti niečím novým. Tajná polícia už neexistovala, zatýkanie prestalo a svedkovia sa mohli voľne stretávať.  V Luande usilovne hľadali posluchárne, centrá oddychu alebo iné miesta, ktoré by mohli pojať rastúci počet Jehovových svedkov. Dovtedy sa všetkých 18 zborov v tejto krajine stretávalo v súkromných domoch.

V Pavilhão do Ferrovia zorganizovali mimoriadne služobné zhromaždenie. Medzi 400 pozvanými bratmi z viacerých zborov bol aj José Augusto, ktorý je dnes členom portugalskej rodiny Bétel. Spomína si: „Tu som prvýkrát videl pohromade tak veľa bratov a sestier v atmosfére slobody! Takmer sme nemohli uveriť tomu, čo sa deje. Atmosféra bola nabitá vzrušením, keď sa každý mohol voľne prechádzať medzi bratmi a vychutnávať spoločenstvo s členmi iných zborov.“

 Duchovné radosti v nepokojných časoch

Medzi troma súperiacimi národnými hnutiami MPLA, FNLA a UNITA prebiehali silné boje. Ozbrojené skupiny súperiacich frakcií vtrhli do Luandy a zriadili si tam štáby. „Spočiatku to bola len streľba ostreľovačov,“ rozpráva očitý svedok Luis Sabino. „S rastúcou nenávisťou rástla i sila používaných zbraní. Na uliciach sa objavili tanky a odpaľovali sa rakety. Zničené boli stovky domov vrátane domov našich bratov.“

Múdrosť diktovala ďalej usporadúvať zborové zhromaždenia na miestach, kde sa konalo štúdium knihy. „Zhromaždenia bežne prerušili salvy guľometnej paľby niekde v blízkosti,“ spomína si Manuel Cunha. „Všetci sa zohli, kým streľba neprestala, a potom program pokračoval. Občas sme zhasli svetlá, aby sme neupútavali pozornosť. Po skončení zhromaždenia bratia opatrne odchádzali.“

Napriek týmto nebezpečenstvám boli bratia rozhodnutí rozšíriť svoju službu. Delucírio Oliveira hovorí: „Za koloniálnej vlády bolo naše dielo zakázané, a tak chodiť z domu do domu bolo pre väčšinu zvestovateľov niečo nové. Vedenia sa ujali priekopníci, ktorí povzbudzovali ďalších, aby išli s nimi. Schôdzky pred zvestovateľskou službou boli veľmi dobre podporované.“ No na obzore sa črtala vojna. Brat pokračuje: „Počas zvestovateľskej služby bolo bežne počuť streľbu. Niekedy sme museli zísť z chodníka, aby sme obišli čerstvú krv. Inokedy sme museli na ulici prekračovať mŕtve telá.“

Dve naše sestry, z ktorých jedna bola priekopníčka, boli vo zvestovateľskej službe, keď neďaleko vybuchli bomby. Jedna zo sestier sa čo najviac prikrčila k múru a navrhla, aby šli domov. Priekopníčka ju povzbudila, aby ešte chvíľu pokračovali, a uistila ju, že skončia, ak bomby znova začnú vybuchovať.  Neskôr v to dopoludnie zaviedli biblické štúdium s manželmi, ktorí chceli študovať trikrát do týždňa.

Tieto nestabilné pomery bratom nezabránili, aby v marci 1975 vo verejnej posluchárni neusporiadali svoj prvý krajský zjazd. Na túto udalosť bol prenajatý najväčší luandský krytý pavilón Cidadela Desportiva. V rámci bezpečnostných opatrení boli pozvaní len pravidelní návštevníci zhromaždení. No účasť i tak dosiahla 2888 ľudí.

Keďže všetko prebehlo dobre, na druhý zjazd bratia pozvali aj záujemcov a ľudí, s ktorými sa viedlo biblické štúdium. Aníbal Magalhães rozpráva: „Pri vstupe do pavilónu na nás zapôsobil veľký nápis s témou zjazdu nad pódiom: ‚Akými ľuďmi by ste mali byť. — 2. Petra 3:11.‘ Pred začiatkom programu bol pavilón celkom plný. Boli sme celí bez seba, keď zaznel oznam, že prítomných je 7713 ľudí. Mnohí nedokázali zadržať slzy radosti. To, čo sme videli, jasne poukazovalo na veľké dielo zhromažďovania, ktoré bolo pred nami, a ďakovali sme Jehovovi, že nás bezpečne previedol až k tomuto dňu.“

Po záverečnej modlitbe, zatiaľ čo bratia upratovali priestory, prepukla streľba opäť, tentoraz v celej štvrti. Bola to ďalšia pripomienka, že ‚stanujú s tými, ktorí nenávidia pokoj‘. — Žalm 120:6.

Rozdelená a spustošená vojnou

Tri súperiace politické skupiny si rozdelili krajinu a hlavným bojiskom sa stala Luanda. Násilným odvodom mužov,  žien a dokonca detí sa formovala domobrana. Na uliciach sa začali objavovať už 12-roční náhodne strieľajúci uniformovaní chlapci so samopalmi. Guľometná paľba, výbuchy granátov, rakiet a striel v noci mnohých oberali o spánok. Angola skočila rovnými nohami do obdobia nepretržitej vojny. Výsledkom bolo, že celá generácia Angolčanov bola počatá, zrodená a vychovaná v atmosfére násilia, v hluku streľby a explózií bômb.

Verní duchovní pastieri vykonávali cestou do práce a z práce pravidelné krátke návštevy v domovoch kresťanských  bratov a sestier, aby ich posilnili. Pozreli sa, či sú všetci v poriadku, a často si s rodinou prečítali jeden alebo dva biblické texty.

Navštevovať zhromaždenia a chodiť do služby si vyžadovalo odvahu a dôveru v Jehovu. Ale byť známy ako Jehovov svedok bolo často tou najlepšou ochranou. Faustino da Rocha Pinto bol na ceste do kancelárie Spoločnosti, keď zrazu naňho jeden vojak namieril pušku a zlostne skríkol: „Kam ideš? K akému hnutiu patríš? Daj nám tašku!“ Keď vojak tašku otvoril, našiel len Bibliu a niekoľko publikácií spoločnosti Watch Tower. Jeho postoj sa okamžite zmiernil. „Tak vy ste Jehovov svedok! Ľutujem, prepáčte mi to. Pokračujte v ceste.“

Pri inej príležitosti sa vojak osopil na jednu mladú sestru: „Ktoré hnutie podporuješ?“ Ona odpovedala: „Nie som za žiadne hnutie. Som Jehovova svedkyňa.“ Vtom vojak svojim kamarátom povedal: „Pozrite sa na ňu! Dobre sa na ňu pozrite! Pozrite sa jej na sukňu! Pozrite, ako je slušne oblečená. Nie je ako ostatné dievčatá. Je to Jehovova svedkyňa.“ Sestre dovolili ísť ďalej a láskavo ju upozornili, aby si dávala pozor.

Komunikácia so zbormi — zvlášť so zbormi na vidieku — bola pre silnejúce boje stále náročnejšia. Vojská vchádzali do mesta a plienili domy, a čo nezobrali, to obyčajne spálili. Tisíce ľudí vrátane mnohých svedkov bolo tak  prinútených utiecť do buša. V Bange, kde sa so 100 zvestovateľmi zúčastňovalo na zhromaždeniach 300 ľudí, boli všetci prinútení opustiť svoje domovy a na celé dni utiecť do buša. Aj zbory v Jambe a Cele utiekli len ‚so svojou dušou ako korisťou‘. (Jer. 39:18) Väčšina európskych svedkov, ktorí ešte boli v Lubangu, odišla do Windhoeku v susednej Namíbii.

Dopraviť literatúru týmto bratom v buši bolo už takmer nemožné. Niektoré zbory, napríklad v Malanje, Lobite, Benguele, Gabele, Huambe a Lubangu, boli občas odrezané na celé mesiace.

Čas smútku

Vzápätí po uvoľnení koloniálneho jarma začali krajinu opúšťať tisíce Portugalčanov. So šíriacou sa anarchiou sa potreba úteku stávala čoraz naliehavejšou. Mnohí si mohli so sebou vziať len málo vecí. Silu nenávisti voči Európanom ilustruje vyhlásenie jednej politickej strany, že budú zabíjať aj mulatov, lebo ich predkovia boli vo zväzku s belochmi.

Prirodzene, naši portugalskí a angolskí bratia takéto nepriateľstvo medzi sebou nemali. Bolo medzi nimi silné puto bratskej lásky. Odchod Portugalčanov znamenal odchod mnohých blízkych priateľov. V júni 1975 museli odísť všetci portugalskí bratia, ktorí sa v diele ujímali vedenia. Dohľad nad kazateľským dielom a pasenie Božieho stáda boli ponechané v rukách miestnych verných bratov. Väčšina z nich mala rodinu a svetskú prácu na plný úväzok. Hoci ich odchod portugalských bratov zarmútil, boli odhodlaní s Jehovovou pomocou pokračovať.

S akými podmienkami sa museli vyrovnávať? Zakrátko dostala portugalská odbočka z luandskej kancelárie túto znepokojivú správu: „Mesto je pod delostreleckou paľbou.  Cesty sú zablokované. Spojenie s inými mestami je prerušené. Luandský prístav je uzavretý. V obchodoch dochádzajú potraviny. Začalo sa plienenie. Od 21.00 je zákaz vychádzania. Ktokoľvek, kto bude po tejto hodine na ulici, môže byť zastrelený.“

Napredovanie Jehovových služobníkov

Toto obdobie politického zmätku bolo časom nebývalého duchovného vzrastu. Bol dosiahnutý vrcholný počet 3055 zvestovateľov, čo bol oproti predchádzajúcemu roku vzrast o 68 percent. Na Pamätnej slávnosti bolo 11 490 prítomných!

Dňa 5. septembra 1975 prišla dlho očakávaná správa. Minister spravodlivosti dočasnej vlády vyhlásil, že Jehovovi svedkovia sú zákonne uznaným „náboženským vyznaním“. João Mancoca si spomína: „Medzi bratmi zavládla eufória. Nikdy nezažili úplnú slobodu otvoreného uctievania. Bolo to, akoby sa dokorán otvorili dvere väznice. Zhromaždenia a krajské zjazdy bolo po prvý raz možné usporadúvať s plným vedomím širokej verejnosti. Ukázalo sa, že krajské zjazdy zorganizované na jar 1976 boli pre dielo veľkým impulzom a posilnili odhodlanie potrebné v budúcich rokoch.“

Naplánovaných bolo päť krajských zjazdov, ale z obozretnosti sa naraz konali len zhromaždenia troch alebo štyroch zborov. Okrem toho boli traja bratia poverení navštevovať zbory cez víkendy ako krajskí dozorcovia.

Okolnosti v Angole celé roky nedovoľovali dozorcom navštevovať žiadnu zo zvláštnych škôl pripravených Spoločnosťou. Preto od 19. do 24. mája 1976 bolo naplánované usporiadanie prvej školy služby Kráľovstva pre starších. Dvaja angolskí bratia navštívili túto školu v Portugalsku a dostali školenie. Po návrate ju viedli v Luande spolu  s Máriom P. Oliveirom z portugalskej odbočky, ktorý bol poruke, aby mohol poskytnúť pomoc.

Tých dvadsaťtri starších si veľmi ocenilo školenie založené na Biblii, ktoré im malo pomôcť ‚pásť Božie stádo‘. (1. Petra 5:2) Carlos Cadi, ktorý vtedy slúžil ako krajský dozorca, si spomína, aký mala táto škola vplyv: „Starší sa mohli pozrieť na Jehovovu organizáciu z nového zorného uhla. Škola ukázala bratom vzdelávaciu stránku Jehovovej organizácie. Naučili sa, ako pomáhať bratom v zboroch uplatňovať biblické zásady pri riešení problémov. Táto škola okrem toho pomohla starším chápať, ako by mohli lepšie organizovať zborovú činnosť tak, aby plnšie využívali schopnosti služobných pomocníkov, ktorí slúžia spolu s nimi.“

Zákonné uznanie znamenalo aj možnosť dovážať Biblie a biblickú literatúru. V priebehu piatich mesiacov dostali niektoré zbory svoje prvé časopisy. Akým veľkým požehnaním bolo konečne mať úplné 32-stranové čísla Strážnej veže a Prebuďte sa! Bratia rýchlo prešli ‚veľkými dverami vedúcimi k činnosti, ktoré im boli otvorené‘. (1. Kor. 16:9) No nestabilné pomery v krajine viedli k ďalším vážnym problémom.

Hoci podľa plánu začala 11. novembra 1975 platiť nezávislosť od Portugalska, boje medzi najvýznamnejšími politickými stranami sa rýchlo zmenili na totálnu občiansku vojnu. Vznikli nezávislé republiky a Luanda sa stala hlavným mestom marxistického hnutia MPLA. Huambo sa stalo hlavným mestom koalície UNITA a FNLA.

Politická propaganda jednej skupiny proti druhej rozdúchala rasovú a kmeňovú nenávisť do nebývalých rozmerov. V hlavnom meste boli na dennom poriadku chladnokrvné vraždy — dokonca upaľovanie ľudí na uliciach. Jediným priestupkom obetí bolo často to, že hovorili jazykom, ktorý  ich identifikoval ako ľudí pochádzajúcich z niektorej oblasti mimo Luandy. Táto nenávisť k ľuďom z iných oblastí vytvárala napätie, ktoré vyvolalo veľký pohyb obyvateľstva, keď ľudia zo severu a z juhu krajiny utekali späť do provincií, z ktorých pochádzali. Niektorí bratia však odvážne zostali v oblastiach, ktoré neboli ich domovskými provinciami, aby sa mohli starať o potreby svojich duchovných bratov.

„Vivat Jehova!“

Jehovovi svedkovia boli opäť vystavení krutému prenasledovaniu. Svedkovia v Luande boli predvolávaní pred sídliskové výbory, ktoré sa pokúšali prinútiť ich, aby si kúpili stranícku legitimáciu. V tejto napätej atmosfére politická komisia ústredného výboru MPLA obvinila svedkov z toho, že podnecujú ľudí k neposlušnosti štátu, k neúcte voči štátnej zástave a k odporu voči službe v armáde. Vysvetlenia Jehovových svedkov boli ignorované.

V marci 1976 bola do Angoly poslaná z Portugalska zásielka biblickej literatúry. Obsahovala 3000 Biblií, 17 000 kníh Pravda, ktorá vedie k večnému životu, 3000 kníh Od strateného raja k raju znovuzískanému a tiež časopisy. Úrady všetko zhabali a spálili.

Dňa 27. mája 1976 dostali všetky sídliskové výbory a štátne organizácie cez vládny rozhlas pokyn pozorne sledovať činnosť Jehovových svedkov. Katolícka cirkev prostredníctvom svojej rozhlasovej stanice denne oznamovala, že Jehovovi svedkovia sú podvratníci.

Svedkov vytláčali z radov na potraviny. Pred miestami, kde sa konali zborové zhromaždenia, sa zhromažďovali davy. Deti v škole boli prenasledované. Na deti Josého dos Santosa Cardosu a jeho manželky Brígidy bol vyvíjaný  intenzívny nátlak, aby recitovali politické slogany, spievali štátnu hymnu a prevolávali: „Preč s Jehovom.“ Keď odmietli, nadávali im. José mladší, ktorý mal v tom čase deväť rokov, zrazu povedal: „Fajn, poviem vivat [nech žije]!“ Každý čakal, čo sa bude diať. Chlapec napokon zvolal: „Vivat Jehova!“ Skôr ako si uvedomili, čo povedal, spoločne zakričali: „Vivat!“

„V peci“

Vládnuca strana bola rozhodnutá prinútiť svedkov pripojiť sa k armáde. To viedlo k ďalšiemu zúrivému prenasledovaniu.

Dňa 17. februára 1977 sa horlivý brat Artur Wanakambi z provincie Huíla neúspešne pokúšal objasniť svoj neutrálny postoj. Spolu s troma ďalšími bratmi bol do väzenia vedený ulicami ako pri prehliadke. Okoloidúci vrátane zametačov ulíc boli vyzývaní, aby ich bili. Na druhý deň prišli do väznice manželky tých troch ženatých bratov, aby zistili, kde sú ich manželia. Po dlhom čakaní ich nemilosrdne zbičovali a nechali ich zbité krvácať. V to popoludnie sa sestry ocitli v tom istom väzení, v ktorom boli ich manželia.

Brat Teles opisuje, čo sa o desať dní stalo inej skupine uväznených bratov: „Tridsaťpäť nás dali do ‚pece‘. Bola to miestnosť dlhá sedem metrov a šírku a výšku mala tri metre. V železobetónovej povale boli dva vzduchové otvory, cez ktoré sa nedala prepchať ani ruka. Bolo najhorúcejšie ročné obdobie a v cele bolo naozaj ako v peci. Boli rozhodnutí zabiť nás, a tak tie dva otvory zavreli.

 Na štvrtý deň sme Jehovu úpenlivo prosili, aby nám dal silu zniesť tú neúprosnú horúčavu. Prišli nám na myseľ traja mládenci v Danielových dňoch, ktorí boli hodení do ohnivej pece. Na druhý deň sa asi o tretej ráno ozval silný úder na dvere a tie sa otvorili. Ako sa nám len uľavilo, keď sme sa mohli nadýchnuť čerstvého vzduchu! Bol to väzenský dozorca. Ešte napoly spiačky otvoril dvere a potom sa zrútil. Asi o desať minút vstal a bez slova zavrel dvere. Ďakovali sme Jehovovi za niekoľko vzácnych okamihov, keď sme mali čerstvý vzduch.

O niekoľko dní k nám hodili ďalších sedem bratov. Už si nebolo kam sadnúť. Niekoľkokrát nás bili. Horúčava sa stupňovala a zapálené pľuzgiere a rany po bití odporne zapáchali.

Dňa 23. marca sme slávili Pamätnú slávnosť, i keď sme mali len prejav bez symbolov. Vtedy nás už bolo dokopy 45. Niektorí sme v ‚peci‘ strávili 52 dní a prežili sme.“

Po vytiahnutí z „pece“ boli bratia poslaní do pracovného tábora v Sakassange vzdialenom 1300 kilometrov vo východnej provincii Moxico.

Prenasledovanie „legalizované“

Dňa 8. marca 1978 politická komisia Ústredného výboru MPLA vyhlásila „cirkev ‚Jehovových svedkov‘“ za ilegálnu a zakázala ju. Na zabezpečenie širokej publicity sa tento oznam vysielal na luandskej rozhlasovej stanici trikrát denne. Pôvodný výnos bol v portugalčine, ale aby bolo isté, že sa túto správu dozvie každý, týždeň bola táto správa vysielaná aj v jazykoch čokwe, kikongo, kimbundu a umbundu. Nakoniec bol tento výnos uverejnený v straníckych novinách Jornal de Angola zo 14. marca 1978. Zákaz  v skutočnosti iba „legalizoval“ brutálne zaobchádzanie, ku ktorému už dochádzalo.

Rástol počet udaní zo strany Organizácie na obranu ľudu (ODP). Mnoho Jehovových svedkov bolo pochytaných a uväznených bez súdneho procesu. V továrňach po celej Luande boli vykonávané neočakávané návštevy. V malasonilskej továrni na výrobu kufrov bolo zatknutých 14 svedkov. V Lubangu ich bolo zatknutých ďalších 13. O niekoľko dní správy potvrdili, že v Ndalatande bolo zatknutých 50 svedkov. Len za jeden týždeň po vyhlásení zákazu bolo uväznených prinajmenšom 150 bratov a sestier.

Potom začali byť svedkovia svojvoľne prepúšťaní zo zamestnania. Nebral sa ohľad na roky príkladného správania, kvalifikáciu ani na výkonnosť. Niektorí z tých, čo boli prepustení, zastávali zodpovedné postavenia súvisiace s ekonomickým rozvojom krajiny.

Výnimkou neboli ani ženy. Istý dôstojník domobrany uvidel Emíliu Pereirovú pred jej domom a opýtal sa jej, prečo nie je členkou domobrany. Keď odpovedala, že nemá rada nič, čo súvisí so zabíjaním alebo prelievaním krvi, pochopil, že je svedkyňa. Keď to priznala, povedal jej, aby nastúpila do čakajúceho nákladného auta. Jej dve sestry, ktoré sa prišli pozrieť, čo sa deje, tiež boli vtlačené do nákladného auta. Medzitým prišiel domov jej otec. Dôstojník mu prikázal nastúpiť do nákladného auta. Keď sa chystali odísť, istý brat, ktorý býval neďaleko, sa spýtal, čo sa deje. Aj jeho chytili a prinútili nastúpiť.

Zobrali ich na väzenský dvor a sestry dali do ženského oddelenia. Každý večer sa dôstojníci pokúšali tieto mladé sestry znásilniť, ale sestry sa držali jedna druhej, kričali a hlasno sa modlili. Ich reakcia zmarila zlý úmysel tých mužov a sestry neboli znásilnené.

 Aj bratia v provincii Malanje boli ťažko skúšaní. Sedemdesiatštyriročný José António Bartolomeu na následky neľútostného zaobchádzania zomrel. Domingas Antóniová bola po pobyte vo väzení a po opakovanom bití taká slabá, že zomrela pri záchvate malárie. Manuela Ribeira otrávili, lebo z väzenia napísal svojej rodine list.

Týždeň po vyhlásení zákazu sa konalo stretnutie so staršími zo všetkých luandských zborov. Dostali biblické povzbudenie a vedenie v súvislosti s ich budúcou činnosťou, ktoré potom odovzdali zborom. Ich odhodlanie bolo posilnené, keď uvažovali o texte na rok 1978: „Nezískajú nad tebou prevahu, lebo ‚[ja, Jehova] som s tebou... aby som ťa oslobodil‘.“ — Jer. 1:19.

Odvolanie sa na vládne autority

Dňa 21. marca 1978 poslali traja bratia, ktorí slúžili ako členovia správnej rady Združenia Jehovových svedkov v Angole, politickej komisii MPLA odvolanie, v ktorom naliehavo žiadali, aby súdy rozhodli, čím bol porušený zákon, a aby sa skončilo nezákonné väznenie svedkov. Kópia tohto listu bola zaslaná prezidentovi republiky a predsedovi vlády, ako aj ministrom obrany, spravodlivosti, školstva a kultúry. Odpoveď neprišla.

Podľa príkladu apoštola Pavla bolo podané ďalšie odvolanie na najvyššiu autoritu v krajine. (Sk. 25:11) V tomto liste, poslanom portugalskou odbočkou, bol prezident Angolskej ľudovej republiky úctivo požiadaný, aby posúdil činnosť Jehovových svedkov a aby mohli byť vypočutí. Bola predložená žiadosť o súdne prešetrenie skutočností týkajúcich sa každého svedka držaného vo väzbe. Portugalská odbočka tentoraz dostala odpoveď v tom znení, že záležitosť bude preskúmaná.

 Hlboko dojatý pevným odhodlaním

Občianska vojna v Angole zúrila ďalej, a tak návštevníkov zo zahraničia bolo málo. No v roku 1979 dostal výbor krajiny správu, že v auguste príde Albert Olih, dozorca z nigérijskej odbočky. Akí len boli bratia šťastní!

Brat Olih povedal: „Mal som pocit, akoby som bol celý týždeň v kasárňach. Kam ste sa pozreli, tam boli ozbrojení vojaci.“ V noci mu nedala spať streľba na ulici.

Angolskí svedkovia zažili v predchádzajúcich rokoch prudké zmeny. Od roku 1973, keď bola krajina ešte pod koloniálnou nadvládou, do roku 1976 tu bol 266-percentný vzrast počtu zvestovateľov. Potom, keď sa v roku 1977 prenasledovanie zintenzívnilo a keď bol v roku 1978 vyhlásený zákaz, rast ustal. Mnohí zo svedkov v krajine boli pokrstení len krátko predtým — napríklad v roku 1975 ich bolo pokrstených 1000. Hoci tu bolo 31 zborov, mnohé z nich nemali starších. Bez láskyplnej starostlivosti duchovných pastierov sa neriešili niektoré vážne problémy a prípady mravnej nečistoty. Celé zbory na takých miestach ako Malanje, Waku Kungo a Ndalatando boli teraz vo väzenských táboroch.

Po príchode dostal brat Olih rozsiahly program, v ktorom boli načrtnuté záležitosti, o ktorých bolo treba hovoriť. Pozornosť bola venovaná tomu, ako môžu miestni svedkovia za daných okolností vykonávať službu, ktorou ich poveril Boh. Boli poskytnuté pokyny, ako zabezpečovať literatúru napriek obmedzenej dostupnosti papiera. Hovorilo sa aj o potrebe väčšieho množstva literatúry v miestnych jazykoch, ale to si, pochopiteľne, vyžadovalo nájsť a vyškoliť spôsobilých prekladateľov.

 Pozornosť sa venovala aj problémom v zboroch. Brat Olih zdôraznil, že všetci vrátane starších musia žiť podľa biblických noriem. Nik by si nemal myslieť, že nepotrebuje radu. Brat Olih zodpovedal tiež otázky o spôsobilosti na krst, o registrácii manželstva a o návštevách krajských dozorcov v zboroch. Angolskí bratia boli veľmi vďační, že Spoločnosť zariadila, aby dostali biblické pokyny prostredníctvom takého skúseného brata.

Počas návštevy brata Oliha sa konala schôdzka so staršími z Luandy a so všetkými staršími, ktorí mohli prísť z iných oblastí. Prichádzať začali o 10.00 po jednom, aby neupozornili na miesto schôdzky. Ale kým sa schôdzka o 19.00 začala, miesto konania sa dvakrát zmenilo, lebo sa zdalo, že miesto je sledované. Keď brat Olih prišiel na tretie miesto, našiel 47 starších, ako sedia na dvore a čakajú naňho. Keď odovzdával pozdravy od nigérijskej rodiny Bétel, ticho poďakovali mávaním rúk. V hodinovom prejave predniesol biblický rozbor usporiadania, v rámci ktorého slúžia v zboroch starší, pričom zdôraznil potrebu väčšieho počtu starších v kresťanskom zbore a uviedol, aké úlohy k tomu patria. Po tomto prejave bratia dve hodiny kládli otázky, až kým nemuseli odísť, aby sa bezpečne dostali domov ešte pred zákazom vychádzania.

Aké pocity mal brat Olih po týždni, ktorý strávil s angolskými bratmi? „Musím povedať, že to bolo pre mňa veľmi užitočné. Bol som veľmi povzbudený tým, že bratia a sestry sú pevne odhodlaní slúžiť Jehovovi napriek ťažkostiam. Z Angoly som odchádzal, modliac sa v duchu a so slzami v očiach, lebo hoci títo bratia trpeli, usmievali sa vďaka úžasnej nádeji, ktorú majú.“

 Ďalšia návšteva

Rok po návšteve brata Oliha poslal vedúci zbor brata Alberta Olugbebiho, tiež z nigérijskej odbočky, aby slúžil bratom v Angole. Brat Olugbebi odporučil, aby zorganizovali triedy školy priekopníckej služby pre 50 pravidelných priekopníkov. Povzbudil ich tiež, aby sa pokúsili každých šesť mesiacov usporadúvať krajské zjazdy, ale s obmedzeným počtom prítomných.

Počas návštevy brata Olugbebiho sa konali tri schôdzky so skupinami starších a bratov, ktorí mali zodpovedné úlohy v zboroch, kde neboli starší. Bolo na nich 102 prítomných. Brat poskytol biblickú radu, že je potrebné,  aby sa starší držali biblických zásad, boli príkladom stádu a nepanovali nad ním. (1. Petra 5:3) Odpovedal na otázky týkajúce sa postupov, ktoré treba dodržať, keď sú navrhovaní starší v zboroch, kde ešte žiaden neslúži.

Medzi prítomnými na tomto stretnutí bol aj Silvestre Simão, ktorého viera už bola vyskúšaná v priebehu takmer štyroch rokov vo väzení a v pracovných táboroch. Po tom, čo viac rokov slúžil ako starší, bola mu zverená väčšia zodpovednosť krajského dozorcu, keď boli európski bratia v polovici 70. rokov 20. storočia prinútení z Angoly odísť. Teraz, keď sa mali každých šesť mesiacov konať krajské zjazdy, bol potrebný oblastný dozorca. Brat Simão prijal túto novú úlohu, i keď mal šesť detí a aj svetské povinnosti vyplývajúce zo starostlivosti o rodinu. Príkladne si túto úlohu plnil celých uplynulých 20 rokov. Slúži tiež vo výbore odbočky.

V závere návštevy brat Olugbebi informoval o povzbudivom vývoji: i keď je ďalej potrebné, aby sa svedkovia stretávali a kázali obozretne, zdá sa, že poľavuje zúrivé prenasledovanie namierené proti tým, ktorí sú vo veku, keď sa na nich vzťahuje branná povinnosť. Skutočne, hoci vtedy bolo vo väzení alebo v pracovnom tábore stále 150 až 200 bratov, tento počet sa do marca 1982 znížil na 30.

 Náročná distribúcia duchovného pokrmu

Jednou z najvyšších priorít počas celého obdobia zákazu bolo zabezpečovanie pravidelných dodávok duchovného pokrmu. S tým bolo často spojené značné riziko.

Predovšetkým bolo veľmi ťažké získať papier na rozmnožovanie Strážnej veže na cyklostyle. Na nákup tohto papiera bolo potrebné vládne povolenie. Hoci v krajine bolo vyše 3000 zvestovateľov, istý čas bolo pre obmedzené zásoby papiera možné vyrobiť iba 800 až 1000 kópií študijných článkov. No pomocou malých tlačových strojov bratia aj tak dokázali vyrábať malé knihy s mäkkým obalom, napríklad knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu.

Fernando Figueiredo a Francisco João Manuel prijali úlohu rozmnožovať literatúru, hoci to pre nich bolo veľmi nebezpečné. Títo energickí bratia našli nové miesta, kde mohli reprodukčnú činnosť rozšíriť. Občas bolo treba tieto miesta z bezpečnostných dôvodov zmeniť. Niekde bol cyklostyl umiestnený vo zvukotesnej miestnosti bez okien a vetrania, čo veľmi sťažovalo pracovné podmienky. Ďalší dobrovoľníci vo vedľajšej miestnosti časopisy skladali a zošívali. Znášanie, zošívanie a balenie museli skončiť tak, aby bolo možné materiál distribuovať ešte tej noci. Bolo treba odstrániť akékoľvek stopy po tlačení, aby nič neupútalo pozornosť. Keď výroba vzrástla, v „kuchyni“, na mieste, kde  sa pripravovala literatúra s duchovným pokrmom, pracovali naraz dva cyklostyly. Skupina bratov pracovala denne; písali text na blany, robili korektúru, rozmnožovali a zoraďovali stránky, zošívali ich a hotové časopisy odosielali zborom.

O doručenie literatúry roztrúseným zborom mimo Luandy sa museli postarať kuriéri. Bola to nebezpečná úloha. Brat, ktorý slúžil ako kuriér, rozpráva: „Niekoľko mesiacov po oficiálnom vyhlásení zákazu som v súvislosti so svojou svetskou prácou cestoval do Benguely. Miestna kancelária Spoločnosti mi dala určité veci, ktoré som mal doručiť zborom v Lobite a Benguele. V tých mestách som nepoznal žiadnych bratov. Jediné, čo som mal, aby som sa s nimi mohol skontaktovať, bolo telefónne číslo jedného staršieho v Benguele. Z bezpečnostných dôvodov bolo jedinou identifikáciou heslo ‚Izaiášova rodina‘.

Po príchode do Benguely sa zdalo, že všetko ide celkom dobre. Na letisku ma pre druh mojej práce nepodrobili zvyčajnej prehliadke. Balík, ktorý som niesol, prišiel neporušený. Keď som už bol v meste, okamžite som zatelefonoval bratom, aby si mohli prísť balík vziať. Brat, s ktorým som hovoril, povedal, že sa necíti dobre, ale sľúbil, že niekoho do hotela pošle, aby balík vyzdvihol. Počas štyroch dní, ktoré som strávil v hoteli, z nejakých neznámych príčin neprišiel požiadať o balík nikto napriek tomu, že som tomu bratovi denne telefonoval.

V deň odchodu som nemal inú možnosť, iba vziať so sebou balík späť do Luandy. Po príchode na letisko trval vedúci delegácie na tom, aby boli všetci členovia jeho delegácie a ich batožina prehľadaní, aby dali ostatným cestujúcim príklad. Videl som len dve možnosti: (1) hodiť balík  do kontajnera na odpadky alebo (2) nechať si ho a byť zatknutý.

Keď som sa pomodlil k Jehovovi, spomenul som si na Príslovia 29:25: ‚Chvieť sa pred ľuďmi, to kladie osídlo, ale kto dôveruje Jehovovi, bude ochránený.‘ Rozhodol som sa postaviť k situácii spriama, pretože by bolo veľkým mrhaním vyhodiť tak veľa duchovného pokrmu.

Postavil som sa na koniec radu, aby to nevyvolalo veľký verejný rozruch, keď polícia nájde literatúru a časopisy. Keď už mali byť predo mnou prehliadnutí len dvaja ľudia, počul som niekoho povedať: ‚Prosím Vás, je tu akýsi človek, ktorý sa chce v súvislosti s nejakým balíkom stretnúť s niektorým členom delegácie z Luandy.‘ Keď som to počul, povedal som si: ‚Jehova vypočul moju modlitbu. Zažívam splnenie Izaiáša 59:1: „Jehovova ruka sa neskrátila tak, že nemôže zachrániť,“‘ a ponáhľal som sa von. Keď som sa dostal k bratovi, mal som čas povedať len ‚Izaiášova rodina‘. Odpovedal a prevzal balík. Musel som sa rýchlo vrátiť, pretože lietadlo už-už odlietalo, a tak som sa s tým bratom ani nemal čas porozprávať. Áno, Jehova je ‚našou záchranou v čase tiesne‘.“ — Iz. 33:2.

Starostlivosť o stádo napriek nebezpečenstvu

Vojna — jazdec na ohnivo sfarbenom koni z Apokalypsy — ďalej spôsobovala hroznú spúšť v živote angolského ľudu. (Zjav. 6:4) Mestá a továrne boli ostreľované, cesty boli podmínovávané, mosty boli vyhadzované do vzduchu, vodné zdroje boli ničené a vyskytovali sa útoky na dediny. Masakry civilistov sa stali každodennou záležitosťou. Úroda bola zničená a roľníci utekali do miest. Vojnoví utečenci  sa zhromažďovali do Luandy. V podmienkach prídelového systému potravín a čierneho trhu bolo každodenné prežitie veľmi náročné. Ale láskyplná spolupráca medzi Jehovovými svedkami mnohým pomohla prežiť v inak beznádejnej situácii.

V tomto nebezpečnom období Rui Gonçalves, Hélder Silva a ďalší riskovali svoj život, keď navštevovali zbory roztrúsené po celej krajine. Opisujúc, ako museli byť také návštevy organizované, brat Gonçalves napísal: „Prvá návšteva krajského dozorcu v meste Tombua sa uskutočnila v máji 1982. Tridsaťpäť bratov začalo v ten deň prichádzať na miesto zhromaždenia v dobre naplánovaných intervaloch od 10. hodiny. Čakali potichu. ODP [Organizácia na obranu ľudu] kontrolovala každý pohyb v meste. Prišiel som pod rúškom tmy o 11 hodín neskôr, o 21. hodine. Zhromaždenie sa začalo o tridsať minút a trvalo do 4.40.“

Väčšina tých, ktorí sa zúčastňovali na krajskom diele, boli ženatí muži, ktorí mali deti. Robili však, čo mohli, aby sa postarali o duchovné záujmy zborov. Jeden z bratov, ktorý je teraz členom výboru odbočky, porozprával, ako prebiehala bežná návšteva krajského dozorcu: „Návšteva každého zboru bola naplánovaná na jeden týždeň. Návštevy sa však začínali v pondelok, nie v utorok. Bolo to preto, lebo nebolo možné, aby sa celý zbor stretol naraz. Návštevy sa vykonávali v každej skupine zborového štúdia knihy. Vo veľkých zboroch bolo za jeden večer navštívených aj viacero skupín. Začiatok zhromaždení bol rozložený tak, aby krajský dozorca mohol prejsť z jednej skupiny do druhej. Program opakoval, aby z neho mala úžitok každá skupina. Preto za týždeň predniesol svoje prejavy 7 až 21 ráz.  Takýto týždeň bol náročný a plný aktivity, ale bratia v poskytovaní povzbudenia zborom vytrvávali.“

Rui Gonçalves si živo spomína na strastiplnú cestu do mesta Cubal v januári 1983. Táto cesta sa mu stala skoro osudnou. Povedal: „Jediný spôsob, ako bolo možné navštíviť tento zbor, bolo cestovať pod ochranou vojenskej kolóny. Armáda po starostlivej kontrole situácie povolila 35 vozidlám vydať sa na cestu. Cestovali sme v aute brata Godinha, ktoré bolo tretím v kolóne šiestich vozidiel. Už po dvoch hodinách cesty odpálili partizáni raketu, ktorá zničila prvé vojenské nákladné auto. Vzápätí nasledovala ďalšia raketa, ktorá zničila druhé vozidlo. Naše auto zasiahli dve bomby, ale nevybuchli. Auto bolo v pohybe a brat Godinho zakričal, aby všetci povyskakovali. Zatiaľ čo som utekal schovať sa do buša, jedna guľka mi zničila veľkú časť ľavého ucha a ja som omdlel.“

No skôr než omdlel, videl, ako traja partizáni prenasledujú ostatných bratov, ale bratia im unikli v džungli. Brat Gonçalves pokračuje: „Keď som sa prebral, hlavu som mal celú od krvi. O niekoľko hodín som sa doplazil späť k ceste. Našli ma príslušníci jednej vojenskej jednotky, poskytli mi prvú pomoc a zaviezli ma do benguelskej nemocnice.“ Neskôr sa dozvedel, že všetky autá v konvoji zhoreli alebo boli inak zničené. Dvanásť ľudí v tých autách zomrelo a 11 ďalších bolo ťažko postrelených. Jediní, ktorých guľky  nezasiahli, boli bratia cestujúci s bratom Gonçalvesom. A hoci brat Gonçalves prišiel o väčšinu ucha a nejaké osobné veci, na záver hovorí: „Vrúcne sme ďakovali Jehovovi.“

Delia sa o životodarnú vodu

V čase, keď väčšina Angolčanov myslela len na to, ako prežiť, Jehovovi svedkovia na celom tomto veľkom území so zanietením šírili „dobré posolstvo o niečom lepšom“. (Iz. 52:7) Ako vykonávali túto prácu?

Jeden priekopník z Luandy hovorí, že do služby chodieval spolu s manželkou a dcérkou. Keď sa domácemu pozdravili, požiadali ho o vodu na pitie pre svoje dievčatko. Ak im vodu dal, povedali mu, že vedia o vode, ktorá prináša ešte väčší úžitok ako studená voda, ktorú láskavo dal ich dcére. Zvedavý domáci sa zvyčajne opýtal: ‚Čo je to za voda?‘ Rodina potom opísala požehnania Božieho Kráľovstva a nádej na večný život. — Ján 4:7–15.

Do služby nenosili tašky, Biblie ani literatúru. Ale ak majiteľ bytu mal Bibliu a chcel si o týchto veciach prečítať, pokračovali v rozhovore pomocou jeho Biblie. Každého, kto prejavil záujem, navštívili opäť. Vďaka takémuto taktnému prístupu nachádzali svedkovia záujemcov a zbory boli požehnané neustálym vzrastom.

Boží muž

Dobré posolstvo preniklo aj do odľahlých oblastí. Do regiónu Gambos neďaleko hraníc s Namíbiou sa dostalo vďaka úsiliu Čandeho Cuitunu. Posolstvo o Kráľovstve počul prvý raz vo vtedajšej Rodézii. Po tom, čo nejaký čas pracoval v baniach v Južnej Afrike, sa vrátil domov a sústredil sa na chov dobytka. Pravidelne podnikal cesty do Južnej Afriky, aby si zaobstaral publikácie spoločnosti  Watch Tower, a pri jednej z takých ciest bol v roku 1961 pokrstený. Potom dobré posolstvo horlivo šíril uprostred svojho ľudu.

Naložil si na voz vodu, potraviny a biblickú literatúru a šiel kázať na dva alebo tri mesiace z kimba do kimba (z jednej dediny do druhej). Keď sa voz pokazil, pokračoval v ceste na býkovi. Ešte vo veku 70 rokov putoval pešo s ostatnými zvestovateľmi do vzdialenosti 200 kilometrov.

Čande Cuituna nadobudol veľké stáda dobytka, ktoré sa potulovali po pláňach. V tejto patriarchálnej spoločnosti bol uznávanou hlavou. Každodenná činnosť sa začínala zvukom zvonca, na ktorý sa všetci zhromaždili a vypočuli si, ako v miestnom jazyku rozoberá nejaký biblický text. V deň, keď sa konalo zhromaždenie, známy zvuk gongu oznámil asi 100 ľuďom, že sa majú zhromaždiť, aby boli duchovne poučovaní.

V celom regióne Gambos sa stal Čande Cuituna známym ako Boží muž. Tým, že brat Cuituna uplatňoval to, čo sa pri osobnom štúdiu Biblie a hodnotných publikácií pripravovaných „verným a rozvážnym otrokom“ naučil, dal ostatným znamenitý príklad hodný napodobňovania. Chcel osloviť čo najviac ľudí, a tak brožúrku „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ preložil do jazykov ňaneka a kwaňama.

Kancelária v Luande sa o činnosti brata Cuitunu dozvedela zo správ zo zvestovateľskej služby, ktoré z času na čas odovzdal prostredníctvom bratov vo Windhoeku (Namíbia). Kancelária v Luande mala snahu viac skontaktovať brata Cuitunu s ostatnými svedkami, a tak v roku 1979 poslali Héldera Silvu, krajského dozorcu, aby za ním zašiel. Brat Silva si na tú cestu dobre pamätá.

 Brat Silva píše: „Cestovali sme autom 160 kilometrov do Chiange. Odtiaľ sme zostávajúcich 70 kilometrov išli pešo. Prietrž mračien trvajúca asi šesť hodín nám takmer znemožnila pokračovať v ceste. Občas sme boli po kolená vo vode, ale nemohli sme zastať, lebo v tej oblasti bolo veľa dravých zvierat. V blate nám bolo ľahšie chodiť naboso a veci mať zavesené na palici prehodenej cez plece. Nakoniec sme dorazili do regiónu Liokafela a do cieľa našej cesty, do kimba (dediny) Cuituna. Boli sme hladní a vyčerpaní, a tak nám ženy dali kyslé mlieko, miestny kukuričný nápoj zvaný bulunga (po portugalsky kissangua), kakao a kukuričnú kašu zvanú ihita (po portugalsky pirão de massango). Po odpočinku pri teple ohňa sme boli pripravení na očakávanú činnosť.“ Táto návšteva znamenala krok vpred v organizovanom kázaní dobrého posolstva v regióne Gambos.

Nikto z tých, ktorí boli v auguste 1986 pri krste 18 nových bratov a sestier v rieke Caculuvar, na to nikdy nezabudne. Boli to prvé krsty usporiadané v regióne Gambos za 40 rokov, odkedy sa sem posolstvo o Kráľovstve dostalo. Priekopníci, ktorí sem prišli, aby sa v tejto oblasti zúčastňovali na diele, žiarili radosťou. Slovami nemožno vyjadriť radosť, akú pociťoval brat Cuituna, keď bol svedkom tohto krstu. Vyskakujúc od radosti, povedal: „Cítim sa ako kráľ Dávid, keď sprevádzal Jehovovu truhlu.“  (2. Sam. 6:11–15) Brat Cuituna stále slúži ako pravidelný priekopník.

Dielo v južnej Angole

V roku 1975 vďaka úsiliu priekopníka Josého Tiakatandelu spoznala pravdu 18-ročná Tymoly, vysoká žena z regiónu Huíla na juhu Angoly. Tymoly si biblické posolstvo cenila, ale rodičia jej veľmi odporovali. Raz jej niekoľko dní nedávali jesť, bili ju a napokon do nej hádzali kamene. S nasadením života chodila pešo 60 kilometrov do Lubanga. Navštevovala tam zborové zhromaždenia. Pomocou zborového kurzu čítania a písania urobila taký pokrok, že sa mohla prihlásiť do teokratickej školy kazateľskej služby. Pokrstená bola v roku 1981. Tymoly sa okrem toho naučila šiť, aby si zarobila na živobytie, a aj sebe šije skromné šaty. Traja muži a štyri ženy z jej etnickej skupiny, ktorí počuli posolstvo o Kráľovstve v roku 1978, boli pokrstení v roku 1980.

Potom sa v roku 1983 na tri mesiace prihlásil do pomocnej priekopníckej služby José Maria Muvindi z Lubanga. Išiel kázať na juh, do vidieckych oblastí okolo miest Jau a Gambos. Cestoval do provincie Namibe a šíril dobré posolstvo medzi príslušníkmi dominantného kmeňa Mukubais. Vidiac veľkú potrebu na tomto území, prihlásil sa za pravidelného priekopníka. Po ňom sa sem prisťahovali ďalší priekopníci.

Keď brat Muvindi kázal v tejto oblasti, biblické pravdy zapôsobili na srdce mnohých tamojších ľudí. Začali robiť potrebné zmeny v živote. Ak chceli prijateľne slúžiť Jehovovi, museli zanechať také nebiblické praktiky, ako je polygamia, nemravnosť, opilstvo a povery. Začali nosiť viac  ako tradičné činkuani, čiže bedrový pás. Do Lubanga začali neustále cestovať dvojice, aby sa dali zákonne zosobášiť. Pre niektorých to znamenalo prvýkrát v živote opustiť svoju dedinu! Občianska matrika v Chiange, ktorá bola už desať rokov zavretá, bola opäť otvorená, aby mohla uspokojiť náhly príliv ľudí z regiónu Gambos, ktorí chceli rodný list a občiansky preukaz, aby si mohli dať zaregistrovať manželstvo.

Žiaľ, brat Muvindi v roku 1986 zomrel na žltačku, ale jeho horlivá služba priniesla dobré ovocie. Vďaka jeho úsiliu a úsiliu ďalších, ktorí v týchto regiónoch pracovali, bolo svedectvo vydané mnohým ľuďom. Dnes je tu deväť zborov a desať skupín, ktoré ešte neboli zorganizované do zborov, a všetky podporujú pravé uctievanie v tejto oblasti.

Policajný dozor sa zosilňuje

Od vytvorenia Ľudových brigád občianskej sebaobrany (BPV) v roku 1984 bol na našich bratov opäť vyvíjaný tlak. Poslaním BPV bolo zabezpečovať neustály prísny dozor nad tými, ktorí sa nezapojili do revolučného procesu. Ako si BPV plnili svoje poslanie? Domingos Mateus, ktorý v tom čase slúžil ako krajský dozorca, si na to dobre pamätá: „V Luande ste na každom rohu videli člena Ľudových brigád občianskej sebaobrany označeného modrou páskou na rukáve s iniciálami BPV. Mal oprávnenie prehľadať každého okoloidúceho. Nosiť si na zhromaždenia publikácie bolo teraz pre bratov stále ťažšie. V decembri 1985 nastúpilo do služby v Luande celkovo 800 brigád, čo úplne znemožnilo aj usporadúvanie zborových zhromaždení.

 V štvrti ex-Largo Serpa Pinto patrolovala v celej oblasti skupina asi 40 členov brigád. Boli s nimi aj členovia Ľudových ozbrojených síl za oslobodenie Angoly, skupiny vyzbrojenej automatickými zbraňami. Bežne ich bolo počuť strieľať, keď niekoho prenasledovali alebo chceli niekoho zastaviť, aby ho podrobili výsluchu.

Jeden zbor si naplánoval veľké zhromaždenie v dome istého brata. Krátko pred začiatkom programu sme si uvedomili, že jeden člen BPV bratov pozoroval, keď vchádzali, a zapisoval si ich mená do zápisníka. Napriek tomuto nebezpečenstvu brat, ktorý tam býval, nepodľahol panike. Prišlo mu niečo na um. Potichu prišiel za chrbát toho muža, a keď sa dostal celkom blízko, začal kričať: ‚Susedia, aha! Zlodej, chyťte zlodeja!‘

Člen brigády od prekvapenia utiekol a všetko, čo mal v rukách, zahodil. Keď ľudia z činžiaka zišli dole a ďalší sa vyklonili z okna, aby videli, čo sa deje, brat vošiel do svojho domu a povedal staršiemu: ‚Brat, už môžeš začať zhromaždenie, situácia je pod kontrolou.‘ Na žiadnom zo zhromaždení naplánovanom na ten týždeň v tom dome neboli nijaké ďalšie problémy ani žiadny rozruch.“

„Polievka sa rozliala“

Komunikácia Jehovových svedkov s ich kresťanskými bratmi za hranicami krajiny bola stále obťažnejšia. Ale António Alberto pracoval pre istú zahraničnú naftovú spoločnosť, a tak pomáhal pri preprave dôležitej pošty medzi bratmi v Angole a portugalskou odbočkou.

No jedného dňa v roku 1987 zachytila polícia na letisku balík s korešpondenciou týkajúcou sa návštev krajských dozorcov a ďalších dôverných záležitostí. Brata Alberta to veľmi trápilo. Cez poludnie šiel domov pozrieť sa na rodinu,  lebo si bol istý, že čoskoro bude zatknutý. Zatelefonoval bratovi, ktorý mal nad týmito záležitosťami dozor, a jednoducho povedal: „Starý otec, polievka sa rozliala.“

Potom brat Alberto išiel odvážne do domu muža, ktorý mal na starosti letiskovú políciu. Brat vysvetlil, že počas koloniálnej vlády bol vo väzení s niekoľkými mladými Portugalčanmi, že si s nimi písal a že balík s touto korešpondenciou mu na letisku zhabali. Náčelník polície mu dal pre muža, ktorý balík zhabal, lístok so žiadosťou o doručenie balíka do jeho kancelárie. Keď brat dal tento odkaz dôstojníkovi na letisku, ten sa veľmi rozrušil. Prečo? Lebo tú korešpondenciu doručiť náčelníkovi polície nemohol — už bola spálená! Na veľkú úľavu brata Alberta, nedošlo k žiadnej škode.

Odhodlaní kráčať po Jehovových cestách

Pokračujúca vojna spôsobila tiež ďalší tlak na Jehovových svedkov, aby porušili svoju kresťanskú neutralitu. Vo februári 1984 bolo zatknutých 13 mladých mužov za to, že odmietli slúžiť vo vojsku. Len traja z nich boli pokrstenými svedkami; ostatní boli nepokrstení zvestovatelia a ľudia študujúci Bibliu. Napriek hrozbám a hrubému telesnému zaobchádzaniu dokázali, že sú nezlomne rozhodnutí kráčať po Jehovových cestách. (Iz. 2:3, 4) Žiaľ, keď ich letecky prepravovali do Luandy, lietadlo pri štarte havarovalo a všetci ľudia na palube zahynuli.

V apríli 1985 odmietla porušiť svoju neutralitu jedna deväťčlenná skupina, pozostávajúca z pokrstených svedkov, nepokrstených zvestovateľov a záujemcov. (Ján 17:16) Vlakom a potom helikoptérou boli prevezení do oblasti ťažkých bojov. Keď sa ich vojaci pokúšali prinútiť, aby sa zapojili do boja, a Manual Morais de Lima odmietol, zastrelili ho.  Iného brata zasiahla strela z mínometu, ktorá mu vážne poranila nohu, a tak ho z vojnovej zóny vzali a poslali do nemocnice. Dvom z týchto bratov povedali: „Helikoptéry, ktoré vás sem priviezli, nepatria Jehovovi,“ a tak jediným spôsobom, ako sa z tejto zóny mohli dostať, bolo ísť pešo 200 kilometrov územím, na ktorom boli partizánske oddiely a divé zvieratá. Po príchode do Luandy boli opäť uväznení! Napriek tomu boli stále presvedčení, že nechať sa viesť láskou k Jehovovi Bohu a k blížnemu je správny spôsob života. — Luk. 10:25–28.

V inom prípade boli štyria svedkovia poslaní do odľahlého vojenského tábora na najjužnejšom cípe Angoly. Vojaci si boli istí, že intenzita bojov prinúti svedkov vziať zbraň na svoju obranu. Miesto toho, ako spomína Miguel Quiambata, na niektorých dôstojníkov zapôsobil pevný postoj týchto mužov, a keďže si uvedomili, že svedkovia sú neškodní, dali im v oblasti voľnosť pohybu. Svedkovia túto slobodu využívali na to, aby ďalších učili, že Jehova prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista, ponúka večný život. V roku 1987 bolo v tejto oblasti na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti prítomných 47 ľudí a čoskoro bola účasť na zhromaždeniach až 58 ľudí.

V roku 1990 bolo pre kresťanskú neutralitu vo väzení stále asi 300 Jehovových svedkov. Niektorí si odsluhovali  viacnásobné tresty, každý po viac ako päť rokov. Ďalší boli zadržaní na štyri roky bez akéhokoľvek súdu. Ešte aj po udelení amnestie niektoré väznice neoznámili bratom túto informáciu a držali ich vo väzení. Ďalší zdržiavali ich prepustenie, lebo svedkov považovali za svojich najlepších pracovníkov a mohli im zveriť práce mimo väznice bez toho, aby sa svedkovia pokúsili o útek. A táto amnestia nezabránila zatknutiu a poprave ďalších dvoch svedkov v roku 1994.

Neskôr, počas rozširovania Posolstva o Kráľovstve č. 35, sa jedna priekopníčka stretla s bývalým vojakom, ktorý povedal, že bol pri poprave troch svedkov, ktorí odmietli bojovať. Keď sa ho opýtala, či by bol svet lepší, keby boli všetci ľudia Jehovovými svedkami, uznal, že keby sa dokázali postaviť tvárou v tvár smrti preto, že odmietajú zabiť blížneho, potom by bol vo svete určite mier, keby boli všetci Jehovovými svedkami. Prijal brožúru Čo od nás Boh vyžaduje?, ponuku domáceho biblického štúdia a začal navštevovať zborové zhromaždenia.

Vody pravdy tečú ďalej

Prorokovi Ezechielovi dal Jehova videnie vody života tečúcej z Božieho veľkého duchovného chrámu. Tiekla drsnou krajinou popod prekážky a okolo nich a dávala život miestam, kde bolo predtým smrtonosné prostredie. (Ezech. 47:1–9) Dnes tečie táto životodarná voda pravdy napriek prekážkam do viac ako 230 krajín vrátane Angoly.

Tieto prekážky občas vyzerali hrozivo, ale voda života pochádzajúca od Boha si okolo nich našla cestu. V 80. rokoch 20. storočia bola cenzúra taká prísna, že správy zo zahraničia doručované kuriérom sa do kancelárie v Luande dostávali len zriedkakedy. No biblická literatúra obsahujúca  osviežujúce pravdy si našla cestu cez hranicu medzi Angolou a Namíbiou, kde bol relatívne ľahký prechod. Takým spôsobom sa získavali publikácie v portugalčine a miestnych jazykoch. Takto to fungovalo v tejto oblasti niekoľko rokov.

Pomoc prichádzala z mnohých strán. Pri získavaní Biblií pomáhalo bratom viacero odborníkov z rôznych profesií. Dokonca aj ľudia z armády, z ktorých niektorí mali medzi svedkami príbuzných, podstúpili veľké riziko, aby bratom v Angole pomohli. Niekoľko zásielok kancelárskych potrieb vrátane drahocenného rozmnožovacieho stroja bolo zaslaných na meno vplyvných ľudí. Jeden z tých mužov sa neskôr rozhodol pripojiť k Jehovovmu ľudu v službe pod vedením Božieho „Kniežaťa pokoja“. — Iz. 9:6.

V roku 1984 sa zo Zairu (dnes Konžská demokratická republika) do Angoly presťahoval Thierry Duthoit s manželkou Manuelou. Miestni bratia si ich veľmi zamilovali. Brat Duthoit bol vysoký a často si o ňom mylne mysleli, že je Rus. Za vlády, ktorá v tom čase vládla, malo mnoho Rusov v Angole úplnú slobodu pohybu.

Túto mylnú totožnosť brat Duthoit využíval na to, aby mohol do tejto krajiny rozvrátenej vojnou nosiť literatúru, ktorá hovorí o tom, ako Jehova Boh prostredníctvom mesiášskeho Kráľovstva prinesie ľudstvu skutočný mier a spôsobí, že bude prekvitať až po končiny zeme. (Žalm 72:7, 8) Brat Duthoit nadviazal viacero obchodných kontaktov s pilotmi aerolínií, ktorí súhlasili s tým, že budú do krajiny prepravovať škatule s biblickou literatúrou. Tie brat Duthoit potom na letisku vyzdvihol a doručil bratom. Pre chorých bratov zaobstarával tiež veľmi potrebné lieky.

 Prostredníctvom brata Duthoita sa zodpovední bratia zoznámili s pánom Ilídiom Silvom, obchodníkom, ktorý daroval dva rozmnožovacie stroje. Zadovážiť tieto stroje bolo pre bratov veľmi ťažké, lebo vláda si udržiavala záznamy o všetkých kancelárskych strojoch v krajine. Pán Silva bol tiež požehnaný, pretože sa napokon stal pokrsteným služobníkom Jehovu.

S elektronickým rozmnožovacím zariadením už bolo možné vyrábať 20-stranovú verziu Strážnej veže. Obsahovala dôležité vedľajšie články, ktoré angolskí bratia predtým nemali. Zakrátko sa z každého čísla distribuovalo priemerne 10 000 výtlačkov. Okrem toho bola na cyklostyle vyrobená brožúra Denne skúmať Písma, za ktorú boli bratia veľmi vďační. Z Portugalska bol zaslaný vybraný materiál z knihy „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné“, aby ho tiež bolo možné rozmnožiť. Neskôr dostali tento materiál vo forme brožúrky. To veľmi pomohlo obohatiť program teokratickej školy kazateľskej služby. Aké osviežujúce boli všetky tieto duchovné opatrenia!

K dôkazom Božieho požehnania patril vzrast počtu ľudí, ktorí v tejto krajine chvália Jehovu. Koncom služobného roku 1987 dosiahol počet tých, ktorí podali správu o činnosti vo vydávaní svedectva, 8388, čo bol od vyhlásenia zákazu v roku 1978 vzrast o viac ako 150 percent. Aj počet zborov vzrástol z 33 na 89. Hoci pri pozývaní nových záujemcov na zhromaždenia prejavovali bratia veľkú opatrnosť, účasť predstavovala asi 150 percent počtu zvestovateľov. Zvestovatelia trávili v službe priemerne 18 hodín mesačne a počet domácich biblických štúdií dosiahol vrchol 23 665! Je pravda, že tu boli ekonomické problémy  a nedostatok potravín, ale dôvera, ktorú mali bratia v Jehovove sľuby, im umožnila prejavovať odvahu. Boli odhodlaní ďalej ‚smelo hovoriť Božie slovo‘. — Sk. 4:31.

Špeciálne školenie krajských dozorcov

Aj cestujúci dozorcovia, ktorí sa neustále rozdávali zborom, potrebovali povzbudenie. Akí boli nadšení, keď sa dozvedeli, že v novembri 1988 sa budú môcť v Lisabone (Portugalsko) zúčastniť špeciálneho seminára pre cestujúcich dozorcov!

Predstavme si, akú mali radosť, že mohli byť denne s portugalskou rodinou Bétel! Luis Cardoso, jeden z tých, ktorí sa tohto seminára zúčastnili, zhŕňa svoje pocity: „Boli to pre mňa mimoriadne vzrušujúce chvíle. Rodina Bétel v Portugalsku nás prijala veľmi vrúcne. Zdalo sa mi, akoby bratia nevedeli, čo by ešte pre nás mohli urobiť. Pre nás to bolo 34 dní naplnených radostnou činnosťou a učením.“

Najskôr strávili dva týždne spoluprácou s cestujúcimi dozorcami v krajoch v Portugalsku, aby sa mohli učiť pozorovaním ich spôsobu práce. Ďalšie dva týždne navštevovali seminár. Na ňom sa zaoberali najmä svojou oblasťou teokratickej činnosti a pripravovali sa na školu služby Kráľovstva, na ktorej sa mali zúčastniť ako inštruktori. Nasledujúci týždeň navštevovali školu služby Kráľovstva usporiadanú pre starších a služobných pomocníkov v Portugalsku. To bratom z Angoly umožnilo pozorovať, ako cestujúci dozorcovia v Portugalsku vyučujú miestnych starších to, čo sa naučili na seminári.

„Na tomto seminári som sa naučil, čo to znamená byť dobrým študentom,“ hovorí brat Cardoso. „Naučil som sa študovať a robiť výskum tak ako nikdy predtým. Bratia nás  svojím príkladom učili, ako brať ohľad na svoju manželku, aby sme mohli pracovať spoločne. Tieto nezabudnuteľné chvíle vyvrcholili tým, že nám bratia premietli ‚Fotodrámu Stvorenie‘. Veľmi veľa som o nej počul a vidieť ju teraz na vlastné oči bolo úžasné.“

Táto fáza školenia pokračovala tým, že v októbri 1990 dostal Mário Nobre, krajský dozorca z Portugalska, za úlohu spolupracovať s angolskými krajskými dozorcami v službe v ich domovskej krajine. Školil bratov dva mesiace a jeho láskavý, trpezlivý prístup si bratia veľmi oceňovali.

Brat Nobre s mimoriadnou radosťou rozpráva skúsenosť, ktorú mal niekoľko dní po príchode do Angoly: „Bratia mi v jednom zbore so 198 zvestovateľmi zorganizovali verejnú prednášku. Žasol som, keď som videl 487 prítomných. Na moje prekvapenie ma predsedajúci dozorca poprosil, aby som prednášku predniesol ešte raz, lebo prítomná bola len polovica zboru! Pochopiteľne, súhlasil som a na druhej prednáške bolo 461 prítomných, čo bolo dokopy 948 ľudí!“

Brat Nobre sa počas svojho pobytu v Angole veľa dozvedel o každodennom živote bratov. Zistil, že ulice Luandy sú nebezpečné, lebo sa na nich strieľa, ale rýchlo sa situácii prispôsobil a sústredil sa na mimoriadny záujem o posolstvo o Kráľovstve, ktorý ľudia prejavovali. O ubytovaní povedal: „Bratia mi poskytli to najlepšie, čo mali. Všetko, čo sme mali, boli základné životné potreby, ale stačilo to.“

Veľké sucho

Začiatkom roku 1990 poznačil južnú Angolu apokalyptický jazdec na čiernom koni — hlad —, keď veľké  škody spôsobilo trojmesačné sucho. (Zjav. 6:5, 6) Úroda bola zničená. Ľudia veľmi trpeli. Podľa lisabonských novín Diário de Notícias zomrelo na následky sucha najmenej 10 000 ľudí.

Keď sa bratia v portugalskej odbočke o tejto situácii dozvedeli, za pomoci bratov a obchodníkov, ktorí sa zaujímali o biblickú pravdu, okamžite vyslali do Angoly dva veľké lodné kontajnery. Jeden kontajner šiel do Benguely a druhý do Luandy.

Juhoafrická odbočka dopravila nákladným autom cez Namíbiu 25 ton núdzovej pomoci. Keď bratia prišli do Windhoeku, žiadali od angolského konzula povolenie na vstup do Angoly, aby mohli zásoby dopraviť svojim kresťanským bratom. Hoci dotyčný úradník vedel, že svedkovia nie sú v jeho krajine uznaní, rád vystavil potrebné dokumenty, aby sa táto pomoc mohla dostať k tým trpiacim ľuďom. Dokonca zabezpečil vojenskú eskortu, aby zaistil jej bezpečné doručenie.

Keď nákladné auto dorazilo k provizórnemu mostu cez rieku Cunene, bratia museli všetko preložiť na menšie nákladné auto a potom, keď sa bezpečne dostali na druhú stranu, všetko to naložiť späť. Po prechode cez viac ako 30 vojenských kontrolných stanovíšť sa nákladné auto dostalo do Lubanga. Táto úspešná misia pripravila cestu pre ďalšie tri, pri ktorých boli dovezené tony vzácnej núdzovej pomoci.

Flávio Teixeira Quental, ktorý bol v Lubangu pri príchode prvého nákladného auta, spomína: „Keď sme okolo tretej popoludní videli prichádzať nákladné auto, pocítili sme veľkú radosť, úľavu a prekvapenie, ale boli sme aj trochu znepokojení. Kam uskladníme 25 ton literatúry,  oblečenia a potravín? Sála Kráľovstva nemala ani dvere, ani okná a náš dom bol na všetky tie škatule primalý. Rýchlo sme zorganizovali bratov do strážnej služby na celý deň a celú noc a všetko sme uložili do sály Kráľovstva.“

Všetka pomoc bola pohotovo distribuovaná. Brat Quental pokračuje: „Bola vojna... V tom čase sme často mávali len jeden časopis pre celý zbor. Akí sme boli vďační Jehovovi, jeho organizácii a našim drahým bratom, ktorí riskovali život pre bratov, ktorých ani nepoznali! To nám pripomenulo ten druh lásky, ktorý prejavil ľudstvu Ježiš, keď sa vzdal svojho ľudského života za iných.“ — Ján 3:16.

 V ďakovnom liste od starších z Benguely sa písalo: „Minulý víkend bol naplnený činnosťou, keď 32 dobrovoľníkov distribuovalo prijatú pomoc. Ďakujeme tým, ktorých srdce bolo podnietené poslať nám tento dar.“ Napriek hladu nezomrel následkom neho žiaden tunajší brat.

Prísľub dodržiavania ľudských práv

Dňa 31. mája 1991 bola medzi súperiacimi frakciami v Angole uzavretá dohoda o prímerí, čo prinieslo obdobie relatívneho pokoja. Bola schválená nová ústava, ktorá zaručovala dodržiavanie ľudských a politických práv. Šestnásťročná občianska vojna krajinu spustošila. Bolo zabitých asi 300 000 ľudí. Očakávaná dĺžka života u mužov bola 43 rokov; u žien 46 rokov. Rástla nezamestnanosť a inflácia. Školstvo bolo vážne narušené. Bola potrebná veľká obnova. Bude k nej patriť aj zrušenie zákazu Jehovových svedkov, ktorý platil od roku 1978?

Dňa 22. októbra 1991 predložili Jehovovi svedkovia ministrovi spravodlivosti žiadosť o registráciu svojho náboženského združenia. Vydali aj tlačovú správu, aby bola o tejto žiadosti informovaná verejnosť.

Hneď na druhý deň uverejnili noviny Jornal de Angola článok, ktorého jedna časť znela: „Podľa hovorcu svedkov v Angole svedkovia sú optimistickí, pokiaľ ide o uznanie Združenia, a predbežné prijatie zo strany ministra  spravodlivosti bolo uspokojivé.“ V tomto článku bol tiež prehľad histórie Jehovových svedkov v Angole, ako aj to, čo dosiahli v takých krajinách, ako je Portugalsko a Mozambik, kde bol zákaz činnosti Jehovových svedkov zrušený.

V Angole sa po prvý raz dostalo Jehovovým svedkom priaznivej publicity! O niekoľko dní šéfredaktor týchto novín povedal, že mal mnoho telefonátov aj od ľudí na vplyvných miestach, v ktorých mu blahoželali k uverejneniu tohto článku.

„Skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem“

Svedkovia sa už začínali zhromažďovať slobodnejšie. Zbory so 100 zvestovateľmi podávali správu o tom, že na zhromaždenia chodí 300 až 500 ľudí! Ako budú môcť svedkovia, ktorí sa dovtedy museli stretávať v malých skupinách v súkromných domoch, poskytnúť priestor takým zástupom ľudí? Niektorí bratia urobili nad svojím dvorom za domom strechu z tabuľového plechu a tieto priestory ponúkli zboru. Mnoho zborov sa stretávalo jednoducho pod holým nebom. Zvestovatelia boli povzbudzovaní, aby na zhromaždenia a zjazdy pozývali len tých, ktorí už v štúdiu Biblie pokročili, lebo pre ostatných nebolo miesta. Naliehavo boli potrebné miesta na uctievanie.

Z Portugalska poslali Douglasa Guesta a Mária P. Oliveiru, aby bratom pomohli posúdiť, akú prácu treba vykonať ihneď, a zvážiť, čo bude potrebné v budúcnosti. Počas svojho pobytu usporiadali mimoriadne stretnutia so staršími a priekopníkmi zo 127 luandských zborov. Mali tiež príležitosť stretnúť sa so staršími z 30 zborov mimo hlavného mesta. Zastúpené boli všetky časti krajiny. Aké to boli budujúce chvíle!

 Aj pre brata Guesta to bola veľmi dojímavá skúsenosť. S týmito bratmi úzko spolupracoval viac ako 30 rokov. Pri spomienke na túto návštevu povedal: „Pozoruhodné bolo, že sa na svoj životný údel vôbec nesťažovali. Z ich usmiatych tvárí vyžaroval vnútorný pokoj, ktorý prezrádzal, že sú duchovne živí a zdraví. Hovorili jedine o vyhliadkach na rozšírenie kazateľského diela v ich krajine. Bola to skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem.“

 Opäť zákonne uznaní

Dňa 10. apríla 1992 oficiálne vládne noviny Diário da República oznámili, že Združenie Jehovových svedkov bolo zákonom schválené. Jehovových svedkov podnecovalo odhodlanie čo najviac využiť príležitosť, ktorá sa im naskytla. Zakrátko dosiahli nový vrchol 18 911 zvestovateľov, čo bolo o 30 percent viac ako priemer v predchádzajúcom roku. Počet 56 075 biblických štúdií — priemerne tri na zvestovateľa — poukazoval na to, že ich čaká bohatá žatva.

Odbočka v Južnej Afrike teraz dostala oznámenie, že môže do Angoly začať dopravovať Strážnu vežu, Prebuďte sa! a inú literatúru. Kúpili sa dve nákladné autá, ktoré mali v krajine zabezpečiť distribúciu literatúry do zborov. Akí boli bratia nadšení, keď prišlo 24 000 výtlačkov Strážnej veže z 1. mája 1992 a 12 000 výtlačkov Prebuďte sa! z 8. mája 1992. Zakrátko už mali dostatočnú zásobu kníh, s ktorými mohli viesť domáce biblické štúdiá. Predtým sa niektorí zvestovatelia učili naspamäť každú otázku a odpoveď zo študovanej publikácie, aby mohli viesť biblické štúdiá.

Znova vystavení ťažkým časom!

Násilie nebolo celkom vecou minulosti. Po voľbách v septembri 1992 krajinu opäť rozvrátila občianska vojna. Dňa 30. októbra vypukli silné boje v piatich veľkých mestách: v Lubangu, Benguele, Huambe, Lobite a najmä v Luande, kde bolo podľa správ počas prvých dní boja zabitých viac ako 1000 ľudí.

Nemocnice boli preplnené vysoko nad svoju kapacitu. Na uliciach ležali mŕtve telá. Šírili sa nákazy. Na niekoľko týždňov bola prerušená dodávka elektrickej energie, potravín a vody. Bežné boli krádeže a drancovanie. Väčšina civilného obyvateľstva bola traumatizovaná.

 V Luande bolo zabitých niekoľko Jehovových svedkov; ďalší boli vyhlásení za nezvestných. Keď sa správy o hrozných podmienkach našich bratov dostali do Portugalska, odbočka okamžite vyslala zásielku potravín a zdravotníckych potrieb.

V priebehu týchto bojov medzi politickými frakciami si verejnosť všímala prísnu neutralitu Jehovových svedkov. Ozývali sa priaznivé ohlasy na to, že sú jediní, ktorí sa nezapájajú do politiky a ktorí sa v boji o moc nestavajú ani na jednu, ani na druhú stranu. Na uliciach začali svedkov oslovovať ľudia prejavujúci záujem a žiadali o biblické štúdium.

Samotní svedkovia boli presvedčení, že zažívajú spĺňanie biblických proroctiev, a to ešte posilňovalo ich dôveru v Božie Kráľovstvo. Cenili si aktuálnosť štúdia knihy Zjavenie — jeho veľkolepé vyvrcholenie je blízko!, najmä časti o činnosti divého zvieraťa v týchto posledných dňoch.

Posolstvo od vedúceho zboru

Krátko po opätovnom vypuknutí násilností vedúci zbor poslal portugalskej odbočke vrúcny list s vyjadrením obáv o bratov v Angole. List sa okrem iného venoval okamžitým potrebám angolských bratov. V závere členovia vedúceho zboru požiadali bratov, aby bratom v Angole odovzdali ich vrúcne pozdravy.

Keď bratia v Luande dostali toto posolstvo, vyjadrili úprimnú vďačnosť Jehovovi za takú milujúcu organizáciu, ktorá sa tak nežne stará o jeho ľud v časoch tiesne. Tento  prejav lásky zvlášť utešil rodiny bratov, ktorí počas násilností prišli o život.

Významný oblastný zjazd

V januári 1993 boli podmienky v Luande už trochu pokojnejšie a mnohí zvestovatelia z rôznych častí krajiny mohli v hlavnom meste navštíviť oblastný zjazd „Nositelia svetla“. Niektorí museli prísť pešo z veľkej vzdialenosti. Jedna sestra z provincie Huambo išla sedem dní pešo so štyrmi malými deťmi, pričom najstaršie malo len šesť rokov. Prišla vyčerpaná, ale šťastná a plná očakávania duchovnej hostiny, z ktorej sa chceli tešiť.

Na dva týždne bol prenajatý Industrial Fair Pavilion. Z Portugalska boli zaslané generátory a zvukové vybavenie. Aj keď bratia pozývali len tých, ktorí pravidelne navštevovali zhromaždenia, pavilón bol na oboch zjazdoch naplnený na prasknutie. Celková účasť bola 24 491 ľudí. Bolo to prvýkrát, keď si bratia v Angole mohli vychutnať celý program trojdňového zjazdu vrátane drámy. Na týchto zjazdoch bolo pokrstených 629 nových Božích služobníkov a účastníci zjazdu sa potešili, keď dostali brožúru Večne sa teš zo života na zemi! v jazykoch kikongo, kimbundu a umbundu, ako aj brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? v portugalčine.

Vládni funkcionári si pozorne všímali znamenité správanie svedkov, ktorí sa zúčastnili na zjazde. Kontrast s tým, čo sa dialo v Luande, nemohol byť väčší. V deň začiatku prvého zjazdu vo viacerých mestských obvodoch vypukli násilnosti namierené proti vracajúcim sa utečencom. Mnoho ľudí bolo zabitých a stovky zranených. V meste nastalo divoké drancovanie. Boli zničené domy vrátane domov niekoľkých bratov. Temný mrak obnoveného násilia spôsobil, že kontrast s duchovným svetlom, z ktorého sa tešil Jehovov ľud, sa javil ešte výraznejší. — Iz. 60:2.

 Zbory odrezané od kancelárie

Pre obnovené boje väčšina zborov v provinciách postupne stratila kontakt s luandskou kanceláriou. V januári 1993 si v Huambe zriadila ústredie armáda odporu, po čom nasledovali zúrivé boje. Bratia hromadne utiekli do buša a toto krásne mesto bolo prakticky zničené. Od 11 zborov, ktoré boli v tomto meste, nebolo štyri mesiace absolútne žiadnych správ. V apríli napokon prišla krátka správa: „Počet prítomných na Pamätnej slávnosti 11 zborov v Huambe: 3505. Doteraz nemáme prečo žialiť.“ Aká príjemná správa, že nikto z bratov nebol zabitý!

V nasledujúcich mesiacoch a rokoch prišlo viac správ, ktoré poukazovali na vernosť a vytrvalosť. Z jedného zboru prišla správa: „Najhoršie to bolo v čase, keď boli boje dva mesiace také silné, že za denného svetla sa nikto neodvážil vyjsť na ulicu. Bratia sa zhromaždili v suteréne jednej obytnej budovy. V noci vychádzali von hľadať vodu na prevarenie, aby mali na druhý deň čo piť. Ľudí, ktorí sa pokúšali prejsť cez ulicu z jednej budovy do druhej, často zastrelili ostreľovači. Ako bratia zaobstarávali potraviny? Dali dokopy svoje peniaze, aby od vojakov za prehnané ceny nakúpili ryžu. Denný prídel ryže bol jeden hrnček na osobu. Keď sa im potraviny nepodarilo zaobstarať, snažili sa zmierniť bolesti od hladu tak, že pili prevarenú vodu. Nemohli dostať literatúru, a tak aby sa udržali duchovne silní, znova a znova čítali časopisy a knihy, ktoré mali. Vďaka tomu sa teraz cítia k Jehovovi ešte bližšie.“

Jeden zbor v provincii Kwanza Norte bol od luandskej kancelárie odrezaný celé dva roky. Hoci boli miestni svedkovia izolovaní, verne si zapisovali správy zo zvestovateľskej služby, ako aj prijaté peňažné dary. Ich situácia bola veľmi ťažká, ale nič z týchto prostriedkov nepoužili na osobné potreby.  A ako jednotlivci stále dávali malé príspevky na celosvetové dielo. Tieto prostriedky odovzdali, keď sa im nakoniec s kanceláriou podarilo skontaktovať. Aký príklad ocenenia Jehovovej viditeľnej organizácie!

Rozširovanie Bételu

Koncom roku 1992 kúpilo Združenie Jehovových svedkov trojpodlažný dom, ktorý mal výbor krajiny predtým prenajatý ako svoju administratívnu budovu. V tom istom roku sa im tiež podarilo prenajať sklad, ktorý bol ideálny na uskladnenie literatúry a ktorý neskôr využili ako malú tlačiareň. O dva roky sa robili plány na renováciu trojpodlažného domu a na prístavbu trojpodlažného prístavku.

V krajine však nebolo možné kúpiť materiál na túto stavbu, a tak stavebné prefabrikáty boli vyrobené v Portugalsku a v kontajneroch boli loďou dopravené do Angoly.  Z Portugalska prišli Carlos Cunha, Jorge Pegado a Noé Nunes, aby pri tejto stavbe poskytli svoje stavbárske skúsenosti. Dozorca stavby Mário P. Oliveira z Portugalska rozpráva: „Keď sa v júli 1994 začalo s výstavbou a keď jeden za druhým prichádzali kontajnery, v Bételi bolo živo ako v úli. Prakticky všetci členovia rodiny pomáhali vykladať kontajnery s rôznym náradím a stavebným materiálom vrátane farieb, škridiel, dverí, okenných rámov a podobne. Členovia rodiny Bétel čítali o časovo nenáročných metódach výstavby, ale teraz takmer nemohli uveriť vlastným očiam, keď videli, ako rýchlo vyrástla trojpodlažná budova.“

V závere výstavby prišiel od jedného miestneho brata ďakovný list, v ktorom sa písalo: „Ďakujem Jehovovi, že som sa mohol zúčastniť výstavby nového Bételu. Spočiatku sa mi zdalo, že snívam, ale potom sa ukázalo, že je to skutočnosť. Vynikajúcou výsadou bolo môcť byť pri rozbore denného textu, čo ma veľmi povzbudzovalo. Okrem toho som osobne spoznal všetkých členov rodiny Bétel, z ktorých som poznal len niektorých ako rečníkov na zjazde. Prosím Jehovu, aby som v prípade, že sa v budúcnosti bude stavať nový Bétel alebo nejaká iná stavba, mohol mať tú veľkú výsadu môcť sa na tejto práci zúčastniť.“

Odvtedy bol na uspokojenie rastúcich potrieb kúpený 4,5-hektárový pozemok asi 10 kilometrov od Luandy. Bratia dúfajú, že to bude miesto, kde bude stáť nová administratívna budova a domov Bétel.

S dychtivou túžbou pomáhať prišli do Angoly aj bratia a sestry z iných krajín. V máji a júni 1994 prišlo osem misionárov. Niekoľkokrát prišli bratia z Južnej Afriky, aby poskytli pomoc pri inštalovaní nového tlačového stroja a aby miestnych bratov naučili používať ho. Bratia z Portugalska prišli kancelárii pomôcť s počítačmi, účtovníctvom a ďalšími  organizačnými záležitosťami. Svojimi schopnosťami prispeli tiež bételiti v zahraničnej službe z Kanady a Brazílie. Ako veľmi si bratia cenili ich ochotu pomôcť pri práci, ako aj pri školení miestnych bratov v cenných odboroch!

Vďaka zjazdom vydané priaznivé svedectvo

V roku 1994 boli na viacerých miestach zorganizované oblastné zjazdy. Po prvý raz sa dva z nich konali v provinciách: jeden v Benguele, kde bolo 2043 prítomných, a druhý v Namibe, kde bol vrcholný počet 4088 prítomných. Celková účasť dosiahla 67 278 osôb a pokrstených bolo 962 bratov a sestier.

Na riaditeľa jedného zariadenia tak zapôsobilo to, čo videl, že ponúkol svedkom možnosť dva týždne bezplatne využívať jeho arénu. Istý záujemca povedal: „Aké úžasné je láskavé správanie, ktoré som si všimol! Neprišiel som vás špehovať; túžim sa s vami ďalej stretávať. Prosím vás, preukážte mi tú veľkú láskavosť a čo najskôr mi pošlite nejakého učiteľa, aby som mohol odhodlane napodobňovať váš príklad.“

Na oblastný zjazd „Radostný ľud chváliaci Boha“ v auguste 1995 si svedkovia zaistili veľký štadión v centre Luandy. Bratia vymenili veľkú časť drevených sedadiel, nanovo ho vymaľovali a opravili vodovodné potrubie. Ako verejnosť zareaguje na pozvanie na tento zjazd? Reakcia bola ohromujúca! V prvý víkend zástupy ľudí zaplnili futbalové ihrisko i všetky miesta v nekrytom sektore. Delegáti boli nadšení, keď sa dozvedeli, že prítomných je 40 035 ľudí. Nasledujúci víkend prišlo ďalších 33 119 ľudí. Pokrstilo sa celkovo 1089 bratov a sestier.

Dovtedy bolo v celej krajine necelých 26 000 Jehovových svedkov. Odkiaľ sa vzali všetci tí ľudia? Boli to Angolčania prejavujúci záujem o biblické posolstvo, ktoré vyučujú Jehovovi svedkovia. Istý reportér jednej spravodajskej  agentúry v Luande povedal: „Tu na štadióne Coqueiros sa deje čosi nevídané. Na oblastnom zjazde Jehovových svedkov je tu prítomných asi 60 000 ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Je to naozaj pozoruhodné; muži, ženy, deti a starší ľudia sú zhromaždení... a počúvajú povzbudenie chváliť svojho Boha, Jehovu.“

Na tých, ktorí pozorovali prichádzajúcich delegátov, zapôsobila skutočnosť, že napriek obmedzeným prostriedkom boli všetci delegáti upravení a čistí. Cez program každý dával pozor. Zdalo sa, že jediní, ktorí sa prechádzali, boli usporiadatelia počítajúci prítomných. Námestníčka jedného ministra, ktorá sa v nedeľu zúčastnila celého dopoludňajšieho programu, poznamenala: „Žasnem! Aký je rozdiel medzi ľuďmi na tomto štadióne a ľuďmi vonku. Zapôsobila na mňa praktická hodnota vášho programu. Blahoželám vám!“

 Angolskí svedkovia predtým čítavali o veľkých zjazdoch Jehovovho ľudu v iných častiach sveta. Ale teraz boli na takom zjazde vo vlastnej krajine. Aké to bolo požehnanie po rokoch vytrvávania vo veľmi ťažkých časoch! Napĺňal ich úžas. Srdce mali naplnené vďačnosťou Jehovovi za to, že im v tomto závažnom období ľudskej histórie umožnil byť časťou jeho neobyčajnej rodiny, ktorú má na zemi.

Z Angoly sa stáva odbočka

Kázanie dobrého posolstva sa rýchlo rozširovalo. V rokoch 1994 až 1996 rástol počet zvestovateľov priemerne o 14 percent ročne. Vrcholný počet zvestovateľov bol 28 969 a počet domácich biblických štúdií prekročil 61 000. Keď bolo v roku 1992 Združenie Jehovových svedkov zaregistrované, bolo tu 213 zborov; do roku 1996 vzrástol tento počet na 405. Počet 108 394 prítomných na Pamätnej slávnosti v tom roku naznačoval pokračovanie bohatej žatvy.

Zmenou kancelárie v Luande na odbočku by sa starostlivosť o miestne potreby urýchlila. Preto 1. septembra 1996 začala v Angole pôsobiť odbočka. Vedúci zbor vymenoval do výboru odbočky troch bratov, ktorí už verne slúžili vo výbore krajiny: Joãa Mancocu, Domingosa Mateusa a Silvestre Simãa. Spolu s nimi vymenoval do tejto služby aj dvoch ďalších, misionárov Josého Casimira a Steva Staryckého.

V júni 1996 navštívil Angolu Douglas Guest z portugalskej odbočky, aby pomohol pri príprave na túto zmenu. Päťdesiatim šiestim členom rodiny Bétel povedal, že je potrebné, aby vo všetkom dávali znamenitý príklad. Mimoriadny program pre 5260 starších a priekopníkov a ich manželky z Luandy a okolia obsahoval rozhovory s členmi  výboru odbočky a s ďalšími staršími bratmi, ktorí spomínali na vrcholné okamihy dejín Jehovovho ľudu v Angole. Brat Guest hovoril o odvahe, ktorá pramení z dôvery v Jehovu a z toho, že u neho hľadáme silu.

Sprístupňujú pravdu v jazyku angolského ľudu

Zjavenie 7:9 hovorí, že „veľký zástup“ ľudí „zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov“ sa pripojí k uctievaniu Jehovu. V tomto proroctve je rozhodne zahrnutá aj Angola. Hovorí sa tu 42 jazykmi a ešte väčším počtom dialektov. Najpoužívanejšími domácimi jazykmi sú jazyky umbundu, kimbundu a kikongo.

Celé roky sa látka študovaná na zhromaždeniach často prekladala z portugalčiny do prinajmenšom jedného miestneho jazyka. Ak chceli mať ľudia vlastný študijný materiál, museli sa naučiť po portugalsky, ale možnosti na vzdelávanie boli veľmi obmedzené. Jednou z prvých publikácií dostupných v jazyku umbundu bola brožúrka „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“. Keď v roku 1978 jeden starší dostal jej výtlačok, povedal: „S pomocou tejto brožúrky v jazyku umbundu bude v Moçâmedes [dnes Namibe] viac ako 300 zvestovateľov. Väčšina ľudí v tejto oblasti hovorí a číta v tomto jazyku. Je to skutočné požehnanie!“ Toto požehnanie bolo také veľké, že v Namibe je teraz 1362 zvestovateľov v 21 zboroch.

Ale na to, aby bolo možné zapôsobiť na srdce angolského ľudu predkladaním dobrého posolstva v jeho jazykoch, bolo treba urobiť ešte viac. Bolo treba položiť základy na vybudovanie zrelého prekladateľského oddelenia. Krátko po zákonnej registrácii Jehovových svedkov v roku 1992 boli traja perspektívni prekladatelia poslaní do juhoafrickej  odbočky, aby dostali predbežné školenie. Bratia zaobstarali počítače. Potom prišiel z Južnej Afriky Keith Wiggill s manželkou Evelyn, aby pomohli pri organizovaní tohto nového oddelenia a pri používaní počítačových programov Translation Tools vyvinutých Spoločnosťou.

V domácich jazykoch začalo vychádzať stále väčšie množstvo literatúry. V jazyku umbundu vyšli také brožúry ako Večne sa teš zo života na zemi! a Skutočne sa Boh o nás stará? Potom vyšli spolu s rôznymi traktátmi aj v jazykoch kikongo a kimbundu. V roku 1996 vyšla vo všetkých troch jazykoch kniha Poznanie, ktoré vedie k večnému životu a brožúra Čo od nás Boh vyžaduje? Jeden oblastný dozorca podal správu, že v jednom hostiteľskom zbore, kde slúžil, používal veľmi jednoduchú a priamu ponuku a za týždeň zaviedol 90 biblických štúdií! Nasledujúci rok vzrástol počet zborov zo 478 na 606.

Akým požehnaním bolo pre bratov môcť počúvať a čítať biblické pravdy vo vlastnom jazyku! V roku 1998 sa v Huambe konal prvý oblastný zjazd, ktorý bol celý v jazyku umbundu. Navštívilo ho viac ako 3600 ľudí. Bolo možné počuť, ako delegáti s vďačným srdcom hovoria: „Jehova na nás nezabudol!“ Ďalšie dôkazy o tejto láskyplnej starostlivosti pribudli, keď od 1. januára 1999 začala v jazyku umbundu vychádzať Strážna veža.

Naliehavo potrebné sály Kráľovstva

Mnoho rokov nemohli mať Jehovovi svedkovia v Angole pre zákaz svojej činnosti sály Kráľovstva. Od roku 1992 len v samotnej Luande vzrástol počet zborov zo 147 na 514. V celej krajine vzrástol počet zborov o viac ako 200 percent, na 696. Priemerná účasť na zhromaždeniach je v mnohých zboroch 200 až 400 osôb. Zo správ z krajských  a oblastných zjazdov v roku 1998 vyplýva, že sa na nich zúčastnil štvornásobok počtu zvestovateľov! Vhodné miesta na zhromaždenia sú naliehavo potrebné.

Lubango má svoju prvú sálu Kráľovstva od roku 1997, Lobito od júla 1998 a Viana (južne od Luandy) od decembra 1999. V súčasnosti sa pokrok vo výstavbe dosahuje pomocou prebiehajúceho medzinárodného programu výstavby sál Kráľovstva.

Pre Angolu boli navrhnuté prenosné sály Kráľovstva z oceľových konštrukcií bez bočných stien. Prečo prenosné? Napriek úsiliu získať jednoznačné vlastnícke právo na nejaký pozemok môže aj po dokončení stavby niekto prísť a vyhlásiť, že je právoplatným majiteľom pozemku. Sála Kráľovstva je skonštruovaná tak, aby ju bolo možné v prípade potreby presťahovať. Pokiaľ ide o to, že nemá bočné steny, v tomto horúcom podnebí je to príjemnejšie. Prefabrikáty na prvú takúto budovu prišli v máji 2000. V krajine je len 24 sál Kráľovstva rôzneho druhu a v priebehu najbližších piatich rokov bude potrebných ďalších 355. Je nádej, že to, čo sa robí v súčasnosti, pomôže uspokojiť túto naliehavú potrebu.

Okrem práce na sálach Kráľovstva sa v budúcnosti plánuje postavenie zjazdovej sály z oceľovej konštrukcie bez bočných stien s miestami na sedenie pre 12 000 ľudí.

Prejavujú úctu k posvätnosti krvi

Na uspokojenie ďalšej potreby začal v októbri 1996 stovkám zborov v Luande a okolí slúžiť výbor pre styk  s nemocnicami (VSN) zložený z desiatich starostlivých starších. Miestni bratia boli nadšení, že majú k dispozícii vyškolených bratov, ktorí im môžu pomôcť pri zabezpečovaní zdravotníckej starostlivosti zohľadňujúcej ich túžbu ‚zdržiavať sa krvi‘. — Sk. 15:28, 29.

Zdravotnícke zariadenia, ktoré zostali po vojne, boli od polovice 70. rokov 20. storočia veľmi slabo financované. Liekov bolo málo. Budú lekári za takýchto náročných okolností ochotní spolupracovať s Jehovovými svedkami pri zavádzaní programu bezkrvnej liečby a chirurgie? Sprvu väčšina lekárov a riaditeľov nemocníc reagovala negatívne alebo schôdzky odkladala. Potom bolo potrebné vykonať jednu neodkladnú operáciu.

Istého brata z provincie Malanje zaviezli do Nemocnice América Boavidu v Luande na operáciu nádoru na žalúdku. Na návštevu chirurga šiel s bratovou manželkou aj člen VSN. Týchto dvoch svedkov prijal Dr. Jaime de Abreu,  prednosta chirurgického oddelenia tejto nemocnice. Na ich prekvapenie dobre poznal Jehovových svedkov a ich postoj ku krvi a už počul o programe bezkrvnej liečby, keď bol na dovolenke v Portugalsku.

V spolupráci s Dr. de Abreuom bola úspešná operácia vykonaná bez krvi. Neskôr sa bratia z VSN stretli s Dr. de Abreuom a jeho tímom, aby im poskytli ďalšie informácie. V súčasnosti päť lekárov spolupracuje so svedkami tak, že rešpektujú ich postoj ku krvi.

Viac robotníkov do žatvy

Keď už bratia zvládli mnohé záležitosti týkajúce sa organizácie a literatúry, začali venovať väčšiu pozornosť veľkému záujmu, ktorý prejavovali ľudia v poli. Ako sa na Angolu  hodia Ježišove slová: „Áno, žatva je veľká, ale robotníkov je málo“! (Mat. 9:37) Zo správ bolo vidno, že desiatky miest potrebujú pomoc pri starostlivosti o ľudí prejavujúcich záujem o pravdu.

Spoločnosť na túto potrebu zareagovala a vyslala na pomoc pri „žatve“ ďalších 11 misionárov. Niektorí boli pridelení do pobrežných miest Benguela a Namibe. Ale väčšinu robotníkov vzbudil Jehova zo samotného angolského ľudu. Len za posledných päť rokov sa pokrstilo 21 839 ľudí, a tým sa pripojili k zástupu oddaných ľudí, ktorí v tejto krajine chvália Jehovu.

Jehovove oči sú obrátené na nich

Nie je možné poslať skúsených bratov všade, kde ľudia prejavujú záujem o Božie Slovo. K čomu to vedie? Ešte viac to dokazuje, že toto dielo nie je vedené ľuďmi, ale Božím duchom. (Zech. 4:6) Jehovove oči sú obrátené na všetkých  jeho služobníkov, ako aj na ďalších ľudí, ktorí úprimne chcú spoznať pravého Boha a slúžiť mu. — Žalm 65:2; Prísl. 15:3.

Niektorí dedinčania z provincie Kwanza Norte cestovávali do Luandy a brávali si tam od svedkov na ulici časopisy. Keď dedinčania videli, aké dobré posolstvo tieto časopisy obsahujú, dospeli k záveru, že by mali napodobňovať príklad svedkov z Luandy a deliť sa o časopisy s inými. Rozpoznali tiež, že je potrebné spoločne sa zhromažďovať, a tak sa jeden muž zo skupiny čo najlepšie snažil viesť zhromaždenia. Ale keďže bývajú v odľahlej dedine, informácia o tom, že Jehovovi svedkovia boli tri roky predtým zákonne zaregistrovaní, sa k miestnym úradom nedostala. Preto týmto dedinčanom nedovolili zhromažďovať sa verejne. To ich však nezastrašilo a stretávali sa v buši.

Po čase prišla do luandskej kancelárie správa, že ľudia v Quilombo dos Dembos chcú pomoc pri zorganizovaní zboru. Do tejto dediny bol v októbri 1997 poslaný  krajský dozorca a počas jeho návštevy sa zhromaždenia zúčastnilo 140 ľudí. Brat vždy so sebou nosil výtlačok zákona o Združení Jehovových svedkov, aby mohol miestnym úradom dokázať, že Jehovovi svedkovia sú legálne pôsobiacou organizáciou. Členovia tejto skupiny sú teraz šťastní, že sa môžu zhromažďovať verejne, a majú medzi sebou priekopníkov, ktorí teraz týmto mnohým záujemcom pomáhajú.

V roku 1996 prišla Ana Maria Filomenová do malého mestečka v provincii Bié. Zo všetkých síl sa usilovala šíriť dobré posolstvo a čoskoro sa na štúdiu knihy a Strážnej veže každý týždeň zhromažďovala skupina záujemcov. Tieto zhromaždenia viedla Ana Maria, lebo tam nebol žiaden pokrstený brat. Jedného dňa dostala informáciu, že na ich nedeľnom zhromaždení bude istý miestny vysoko postavený vojenský veliteľ, aby osobne zistil, čo sa tam vyučuje. Prišiel s dvoma vojakmi. To, čo počul, sa mu zrejme páčilo, lebo pri odchode povedal: „Na tomto území môžete pokračovať vo svojej činnosti bez obáv.“ Z tejto skupinky je teraz zbor Umbundu Kuito-Bié Sul so 40 zvestovateľmi a na nedeľných zhromaždeniach sa zúčastňuje 150 ľudí.

Zbory v provincii Uíge boli asi dva roky izolované, a preto nedostávali potrebný duchovný pokrm. Jeden svedok povedal o tomto probléme istému príbuznému, ktorý robil pravidelné zásobovacie lety. Tento príbuzný láskavo ponúkol, že pri najbližšom lete zadarmo prepraví krajského dozorcu, zvláštneho priekopníka a 400 kilogramov literatúry. Pri príchode našli bratia zbor, ktorý sa staral o päť izolovaných skupín. Každá skupina usporadúvala zhromaždenia s účasťou 50 až 60 záujemcov.

Začiatkom roku 1996 navštívil jeden krajský dozorca v tej istej provincii zbor, ktorý bol od ostatnej organizácie izolovaný viac než štyri roky. Čo našiel? Hoci tam  bolo len 75 zvestovateľov, na jeho verejnú prednášku prišlo celkovo 794 ľudí! Je zrejmé, že život v odľahlej oblasti nezmenšil horlivosť týchto bratov v kázaní dobrého posolstva druhým.

Z oblasti Gabela, ležiacej od Luandy dosť ďaleko smerom na juh, prišli podobné správy o veľkom záujme o pravdu. Jeden priekopník tam vedie päť zborových štúdií knihy — každý večer v týždni jedno. Aj on ‚prosí Pána žatvy, aby vyslal viac robotníkov‘. — Mat. 9:37, 38.

„Najtragickejší konflikt našich čias“

Činnosť Jehovových svedkov, ktorí po celej Angole kážu dobré posolstvo, udivuje ešte viac, keď o nej uvažujeme vo svetle pomerov v tejto krajine. Organizácia Spojených národov označila v jednej správe občiansku vojnu v Angole za „najtragickejší konflikt našich čias“. Vzhľadom na utrpenie ľudí spojené s touto vojnou by sa proti tomuto označeniu dalo len ťažko namietať. Dokonca aj po zastavení paľby prichádzali správy, že denne je zabitých 1000 ľudí. V marci 2000 sa v novinách The New York Times písalo: „Vo vojne v Angole, ktorá má 12 miliónov obyvateľov, prišlo o život milión ľudí a tri milióny sú v súčasnosti vyhnané zo svojho domova.“

I keby streľba celkom ustala, následky vojny zostanú. V Angole je jedna z najvyšších koncentrácií pozemných mín na svete a odhadovaný počet 70 000 amputácií ako dôsledku výbuchu míny je najvyšší vo svete. Je to neuveriteľné, ale bojujúce strany kladú míny ďalej. Roľníci preto opúšťajú polia, čo len zhoršuje zúfalý nedostatok potravín pre obyvateľstvo.

Jehovovi svedkovia neobišli uprostred tohto násilia bez ujmy. V provincii Kwanza Norte boli štyria svedkovia a jeden záujemca zabití v krížovej paľbe medzi vládnymi vojskami  a armádou odporu. Niektorí boli zabití pri nehodách spôsobených pozemnými mínami a pri náhodných výbuchoch bômb na trhoviskách. V roku 1999 prišli o život štyria svedkovia pri pokuse doručiť potraviny a ďalšiu pomoc spolukresťanom v Huambe. Našťastie také udalosti sú ojedinelé.

Jehovovi svedkovia spolu s ostatnými ľuďmi veľmi trpia nedostatkom potravín, oblečenia a bývania. Keď sa v roku 1999 občianska vojna vystupňovala, približne 1 700 000 ľudí vrátane Jehovových svedkov muselo opustiť svoje domovy. Ľudia utekajúci pred vojnou sa často nasťahujú k príbuzným, ktorí žijú v už preplnených domoch. I keď je pre starších veľmi náročné zabezpečovať rodinu, ďalej sa starajú o duchovné potreby bratov. Slovami nemožno vyjadriť, ako hlboko sú títo svedkovia vďační spolukresťanom v Južnej Afrike, Portugalsku a Taliansku, ktorí na ich neutešenú situáciu zareagovali a poskytli im mnoho kontajnerov potravín, oblečenia a veľmi potrebných zdravotníckych potrieb.

Živé príklady viery

Tak ako sa v staroveku na prečistenie zlata používala vysoká teplota, aj výsledkom skúšok, v ktorých vytrvajú Boží služobníci, je viera vyskúšanej kvality. (Prísl. 17:3; 1. Petra 1:6, 7) Tisíce Jehovových svedkov v Angole, mladých i vekom starších, majú vieru takej vyskúšanej kvality.

Carlos Cadi, dlhoročný Boží služobník, ktorý spolu s Joãom Mancocom spoznal vzácne biblické pravdy v Belgickom Kongu pred vyše polstoročím, poznamenáva: „Odvážny a odhodlaný postoj našich bratov vrátane mnohých, ktorí položili život, je mocným svedectvom. To je výsledkom nielen ich skutkov, ale aj toho, že odvážne hovorili pred mnohými ľuďmi, ktorí boli pri moci.“

 Jedným z tých, kto vydal také svedectvo, je Antunes Tiago Paulo. Muži, ktorí sa snažili zlomiť jeho kresťanskú neutralitu, s ním brutálne zaobchádzali. Dnes slúži ako člen angolskej rodiny Bétel spolu s ďalšími, ktorí boli podobne mučení. K nim patrí Justino César, Domingos Kambongolo, António Mufuma, David Missi a Miguel Neto. Alfredo Chimbaia, ktorý strávil vo väzeniach viac ako šesť rokov, teraz slúži spolu s manželkou v krajskej službe.

Jedna sestra videla, ako členovia istého súperiaceho kmeňa odtrhli jej manžela od rodiny a zabili ho. Upozornili ju, že ak chce ostať nažive, musí utiecť do Konžskej demokratickej republiky. Keď sa tam chcela dostať, musela ísť so štyrmi deťmi pešo. Trvalo to desať mesiacov. Keď sa vydala na cestu, nevedela, že je tehotná, a kým prišla do Konga, porodila. Žiaľ, dieťa neskôr zomrelo. Neustále sa modlila. Povedala, že v situácii, keď nemáte na výber, musíte svoje bremeno uvrhnúť na Jehovu. (Žalm 55:22) Ak to neurobíte, začnete sa ľutovať a budete sa pýtať: „Jehova, prečo ja?“ Táto sestra bola taká vďačná už aj za to, že je nažive, že prvý mesiac po príchode do Kinshasy slúžila ako pomocná priekopníčka.

‚Boh sa za nich nehanbí‘

To, čo apoštol Pavol napísal o mužoch a ženách viery v staroveku, vhodne opisuje Jehovových služobníkov v Angole. Jeho slová by sme mohli parafrázovať takto: ‚Čo máme viac povedať? Veď nebudeme mať dosť času, ak budeme ďalej rozprávať o všetkých príkladoch viery tých, ktorí unikali ostriu meča, zo stavu slabosti sa stali silnými a boli mučení, lebo neprijali vyslobodenie nejakým kompromisom. Skúšali ich posmechom a bičovaním, ba aj putami a väzeniami. Pokúšali ich, boli v núdzi, v súženiach, zle s nimi zaobchodili; a svet ich nebol hoden.‘ (Hebr. 11:32–38) Hoci tí, ktorí ich prenasledovali, nimi pohŕdali a hoci mnohí žijú v dôsledku  vojny a anarchie v núdzi, „Boh [sa] nehanbí za nich, aby ho vzývali ako svojho Boha“, lebo svoj zrak pevne upierajú na splnenie jeho sľubov. — Hebr. 11:16.

I keď Jehovovi svedkovia v Angole ďalej zažívajú kruté účinky divokej jazdy apokalyptických jazdcov, jasne si uvedomujú Božie požehnania. V minulom roku venovalo viac ako 40 000 zvestovateľov v tejto krajine vyše 10 000 000 hodín tomu, aby druhým rozprávali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Mesačne usilovne viedli so záujemcami priemerne viac ako 83 000 domácich biblických štúdií. Zvestovatelia Kráľovstva v Angole vrúcne túžia pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí, aby dostali príležitosť zvoliť si skutočný život, ktorý Boh sprístupňuje prostredníctvom Ježiša Krista. A ako sa tešili, že na výročnej spomienkovej slávnosti Pánovej večere sa ich napriek nestabilným pomerom v krajine zhromaždilo vyše 181 000! Vidia hojnosť dôkazov, že polia sa ešte stále belejú k žatve. — Ján 4:35.

Jehovovi svedkovia v Angole majú tak ako ich kresťanskí bratia na celom svete úplnú dôveru v konečné víťazstvo svojho nebeského Kráľa a Vodcu Ježiša Krista. (Žalm 45:1–4; Zjav. 6:2) Bez ohľadu na skúšky, ktorým sú vystavení, sú odhodlaní byť jeho lojálnymi služobníkmi a vernými svedkami svojho milujúceho Boha, Jehovu. — Žalm 45:17.

[Zvýraznený text na strane 68]

‚I keď je náš telesný stav vážny, duchovne sme zdraví. To, čo sa deje, bolo presne predpovedané v Biblii.‘

[Zvýraznený text na strane 73]

Študovali Bibliu a začali kázať. Čoskoro boli deportovaní do Angoly.

[Zvýraznený text na strane 78]

„Najhoršie, čo mi môžete urobiť, je zabiť ma. Môžete spraviť niečo viac? Ale ja sa svojej viery nezrieknem.“

[Zvýraznený text na strane 82]

Bol presvedčený, že našiel pravdu. Ale nakoľko si ju cenil?

[Zvýraznený text na strane 85]

Vo väzení kázali stenám na akýkoľvek biblický námet, aký im zišiel na um.

[Zvýraznený text na strane 89]

Na obzore sa črtala vojna, ale oni pokračovali v službe.

[Zvýraznený text na strane 91]

Kresťanskí pastieri vykonávali cestou do práce a z práce pravidelné krátke návštevy. Často si s rodinou prečítali niekoľko textov.

[Zvýraznený text na strane 96]

„Fajn, poviem vivat!“ Každý čakal. Chlapec napokon zvolal: „Vivat Jehova!“

[Zvýraznený text na strane 103]

„Z Angoly som odchádzal, modliac sa v duchu a so slzami v očiach, lebo hoci títo bratia trpeli, usmievali sa vďaka úžasnej nádeji, ktorú majú.“

[Zvýraznený text na strane 108]

„Za týždeň predniesol svoje prejavy 7 až 21 ráz. Takýto týždeň bol náročný a plný aktivity.“

[Zvýraznený text na strane 111]

V tejto patriarchálnej spoločnosti bol uznávanou hlavou. Stal sa známym ako Boží muž.

[Zvýraznený text na strane 116]

Pod tlakom porušiť ich kresťanskú neutralitu dokázali, že sú nezlomne rozhodnutí kráčať po Jehovových cestách.

[Zvýraznený text na strane 124]

„Akí sme boli vďační Jehovovi, jeho organizácii a našim drahým bratom, ktorí riskovali život pre bratov, ktorých ani nepoznali!“

[Zvýraznený text na strane 128]

Verejnosť si všímala prísnu neutralitu Jehovových svedkov.

[Zvýraznený text na strane 138]

Je tu 696 zborov, ale len 24 sál Kráľovstva.

 [Mapa/obrázky na strane 81]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Atlantický oceán

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

ANGOLA

Luanda

Malanje

Lobito

Benguela

Huambo

Lubango

Namibe

Baía dos Tigres

NAMÍBIA

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázky na strane 71]

Gray a Olga Smithovci

[Obrázok na strane 74]

John Cooke (v strede) s Joãom Mancocom (vpravo) a Salom Filemonom (vľavo), ktorí medzi prvými v Angole zaujali pevný postoj na strane pravého uctievania

[Obrázok na strane 87]

Nadšení účastníci zjazdu vo chvíli slobody v roku 1975

[Obrázok na strane 90]

Krajina zdevastovaná vojnou

[Obrázky na strane 102]

„Kuchyňa“, kde sa pripravoval duchovný pokrm

[Obrázok na strane 104]

Silvestre Simão

[Obrázky na strane 123]

Nakladanie núdzovej pomoci pre Angolu v Južnej Afrike

[Obrázok na strane 126]

Hore: Mimoriadne stretnutie so staršími a pravidelnými priekopníkmi v Luande

[Obrázok na strane 126]

Douglas Guest (vľavo) v Angole v roku 1991 spolu s Joãom a Mariou Mancocovcami a Máriom Oliveirom

[Obrázok na strane 131]

Pôvodná administratívna budova, ktorú používali Jehovovi svedkovia v Luande

[Obrázky na strane 134]

Oblastný zjazd „Radostný ľud chváliaci Boha“ v Luande navštívilo 73 154 ľudí

[Obrázok na strane 139]

Konštrukcia s plechovou strechou, ktorá slúži ako sála Kráľovstva — jedna z 24 sál v Angole

[Obrázok na strane 140]

Výbor odbočky (zľava doprava): João Mancoca, Steve Starycki, Silvestre Simão, Domingos Mateus, José Casimiro

[Obrázok na stranách 140, 141]

Angolská rodina Bétel v roku 1996, keď bola vytvorená odbočka

[Obrázky na strane 142]

Len niekoľkí z mnohých členov rodiny Bétel, ktorí dokázali svoju vieru napriek krutému zaobchádzaniu: (1) Antunes Tiago Paulo, (2) Domingos Kambongolo, (3) Justino César

[Obrázok na strane 147]

Carlos Cadi