Argentína

Argentína, ktorej územie sa rozprestiera v dĺžke asi 4000 kilometrov v juhovýchodnej časti Južnej Ameriky, je krajinou pozoruhodnej rozmanitosti. Jej územím sa tiahne drsné pohorie Ánd s vrcholmi presahujúcimi výšku viac ako 6000 metrov. Na severe sú tropické lesy, v ktorých sa potulujú jaguáre a tapíry. V chladných pobrežných vodách Ohňovej zeme na juhu sa hrajú tučniaky a veľryby a vlny sa dvíhajú do výšky 30 metrov. Na planinách strážia gaučovia (argentínski pastieri dobytka) na koňoch rozsiahle dobytkárske farmy.

Kdekoľvek by ste v tejto krajine šli, všade nájdete Jehovových svedkov. Sú v každom väčšom aj menšom meste po celej krajine. Viac ako 120 000 zvestovateľov káže v horách, džungliach, na planinách a po celom pobreží. Nájdete ich medzi výškovými budovami hlavného mesta, ako aj v tej najodľahlejšej dedinke na vidieku. Zemepisná rozmanitosť krajiny nezabránila šíreniu dobrého posolstva; nezabránili mu ani kultúrne či jazykové bariéry, ani ekonomické ťažkosti. Dobré posolstvo sa zvestuje práve tak, ako povedal Ježiš. — Mar. 13:10.

K tomu však nedošlo čírou náhodou. Oddaní muži a ženy, plní horlivosti a viery, jasne dokazovali svoje odhodlanie oznamovať biblické posolstvo za akýchkoľvek  okolností, v ktorých sa ocitli. Vzali si k srdcu radu apoštola Pavla danú Timotejovi: „Zvestuj slovo, bezodkladne sa toho drž v priaznivom i v obťažnom období.“ ​(2. Timotejovi 4:2) Avšak zásluhu za to, čo sa dosiahlo, nepripisujú sebe. Uznávajú, že sa to mohlo uskutočniť jedine Jehovovým duchom. — Zech. 4:6.

 Je položený základ

Základ pre prácu, ktorá sa tu vykonala, bol položený pred mnohými rokmi. Záznam toho, ako sa pravda rozšírila do najodľahlejších častí tejto krajiny, skutočne posilňuje vieru. V roku 1923 prišiel do Južnej Ameriky George Young z Kanady. Po rozsiahlom zvestovaní v Brazílii obrátil pozornosť na Argentínu. Počas niekoľkých mesiacov rozšíril 1480 kníh a 300 000 iných biblických publikácií v 25 významných mestách Argentíny. Predtým ako sa na svojej misionárskej ceste vydal do ďalších krajín Južnej Ameriky, poznamenal: „Božie schválenie úsilia, aby bolo posolstvo o kráľovstve rozšírené, sa tu jasne ukázalo.“

V roku 1924 J. F. Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, pridelil istého Španiela menom Juan Muñiz, aby slúžil v Argentíne. O dva roky brat Muñiz založil kanceláriu odbočky spoločnosti Watch Tower v Buenos Aires, aby bol zabezpečený dohľad nad dielom kázania o Kráľovstve v Argentíne, Chile, Paraguaji a Uruguaji.

Brat Muñiz si uvedomil, že v Argentíne veľká časť populácie hovorí po nemecky, a preto požiadal o pomoc, aby aj títo ľudia mohli počuť dobré posolstvo. Ako odpoveď brat Rutherford poslal Carlosa Otta, nemeckého služobníka celým časom, aby pomáhal tejto jazykovej skupine.

V krajine bolo tiež mnoho Grékov. V roku 1930 sa Grék Nicolás Argyrós dozvedel posolstvo Biblie a začal zvestovať stovkám ľudí hovoriacich po grécky v oblasti Buenos Aires. Neskôr, keď sa zlepšil v španielčine, začal rozsievať semeno Božieho Slova v 14 z 22 provincií Argentíny, pričom sa zameral na severnú časť krajiny.

Približne v tom istom čase sa stal Jehovovým svedkom Poliak menom Juan Rebacz a spolu s ďalším poľským  svedkom vstúpili do služby celým časom. Sprevádzaní inými dvoma služobníkmi celým časom, prepracúvali obvod na juhu Argentíny.

Správa za rok 1930 ukazuje, že státisíce výtlačkov našej literatúry neboli rozšírené len v gréckom, nemeckom a španielskom jazyku, ale aj v anglickom, arabskom, arménskom, francúzskom, chorvátskom, jidiš, litovskom, lotyšskom, maďarskom, poľskom, portugalskom, ruskom, talianskom a ukrajinskom jazyku.

A tak sa už za sedem rokov dielo kázania o Kráľovstve a robenia učeníkov hlboko zakorenilo medzi španielsky hovoriacim obyvateľstvom a inými jazykovými skupinami. To obdobie bolo skutočne priaznivé pre ďalší rast.

 Rozľahlý obvod nie je žiadnou prekážkou

Územie, ktoré sa malo prepracovať, bolo obrovské, asi ako jedna tretina Spojených štátov amerických. Pre svedkov však nebola veľkosť obvodu prekážkou v šírení dobrého posolstva o Kráľovstve. Niektorí putovali pešo, iní na bicykli, vlakom, na voze alebo na koni.

Začiatkom 30. rokov 20. storočia Armando Menazzi z centrálnej provincie Córdoba dospel k presvedčeniu, že našiel pravdu. Predal autoservis, aby mohol slúžiť ako zvestovateľ celým časom. Neskôr kúpil ojazdený autobus a prerobil ho na karavan, aby tak mohol slúžiť desiatim i viac zvestovateľom, keď pôjdu spolu hlásať dobré posolstvo. Tak obišli najmenej desať provincií v severnej Argentíne.

V 30. rokoch 20. storočia mala Argentína najrozvinutejšiu železničnú sieť v Latinskej Amerike, ktorej dĺžka presahovala 40 000 kilometrov. To sa ukázalo ako vynikajúci prostriedok na šírenie kazateľského diela. Niektorí priekopníci boli pridelení, aby zvestovali v usadlostiach pozdĺž určitého úseku železničnej trate. Tak napríklad José Reindl mal ako svoj obvod celú Západnú železničnú trať, ktorá viedla z provincie Buenos Aires na pobreží Atlantiku až do provincie Mendoza pri čílskej hranici, takže jeho obvod mal po dĺžke viac ako 1000 kilometrov!

Jehovovi svedkovia, ktorí pracovali na železnici, to využili na prinášanie biblického posolstva do odľahlých miest Argentíny. Epifanio Aguiar, ktorý spoznal pravdu v severovýchodnej provincii Santa Fé, bol preložený železničnou spoločnosťou ďalej na sever do Chaca. Hneď tam začal zvestovať. Keď musel pracovne odcestovať 2000 kilometrov na juh do provincie Chubut a neskôr späť na sever  do Santiaga del Estero, zvestoval posolstvo o Kráľovstve v týchto provinciách.

Sestra Rina de Midoliniová, horlivá priekopníčka, zvestovala v meste Médanos asi 50 kilometrov od mesta Bahía Blanca. Keď išla vlakom, brala si so sebou bicykel, ktorý jej bol veľmi prospešný na mieste, kde prišla. Ľudia ju volali „biblickou dámou, ktorá jazdí na bicykli“. Medzi ľuďmi bola taká známa, že keď si raz rušňovodič všimol, že ešte nenastúpila na spiatočnú cestu, počkal kvôli nej s odchodom vlaku.

Prichádzajú misionári zo školy Gileád

Prví svedkovia prechádzali cez rozľahlé územia a rozšírili mnoho literatúry, pričom upriamovali pozornosť ľudí na nádej Božieho Kráľovstva. Avšak časom sa zreteľne ukázalo, že je tu potrebné zaviesť cieľavedomé biblické vzdelávanie a zlepšiť organizáciu. V roku 1945 navštívil Argentínu Nathan H. Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, a poučil zbory, aby začali s kurzom teokratickej služby (teokratická škola kazateľskej služby) v španielskom jazyku. Takisto povzbudil bratov z Argentíny, aby sa ujali priekopníckej služby a dali si za cieľ absolvovať Gileád, biblickú školu Watchtower.

Onedlho, v roku 1946, sa zo školy Gileád vrátili do Argentíny dvaja Argentínčania. Po nich v roku 1948 prišli ďalší misionári pridelení z iných krajín. Medzi nimi boli Charles a Lorene Eisenhowerovci, Viola Eisenhowerová, Helen Nicholsová a Helen Wilsonová z prvej triedy školy Gileád, ako aj Roberta Millerová zo štvrtej triedy. Neskôr prišli Sophie Soviaková, Edith Morganová, Ethel Tischhauserová, Mary Helmbrechtová a mnohí ďalší. Počas rokov bolo do Argentíny poslaných 78 misionárov. Ich evanjelizačný duch  povzbudil miestnych svedkov, aby ich napodobňovali. Zatiaľ čo v roku 1940 bolo v celej krajine 20 priekopníkov, do roku 1960 stúpol tento počet na 382. Dnes je v Argentíne viac ako 15 000 priekopníkov.

Prekonávanie ťažkých období

Počas mnohých rokov bolo v Argentíne priaznivé obdobie na zvestovanie. Ale ako predpovedal Ježiš, nie všetci budú schvaľovať činnosť jeho nasledovníkov. (Ján 15:20) A tak keď v roku 1949 brat Knorr navštívil Argentínu, polícia nečakane zrušila povolenie na mimoriadne zjazdové zhromaždenie vo veľmi peknej hale v Buenos Aires. Zjazd sa preto konal v sále Kráľovstva, no nie bez rušenia. V nedeľu o 16.40 polícia prerušila prejav brata Knorra a spolu s prítomnými ho zatkla. Polícia neudala žiaden dôvod zatknutia. Vrchnosti prinútili bratov celé hodiny stáť na veľkom dvore, až do skorého rána druhého dňa. Potom boli prepustení.

Bolo jasné, že v Argentíne začal viať vietor odporu proti Jehovovým služobníkom. V tom istom roku bol na podnet rímskokatolíckej cirkvi schválený návrh zákona o registrácii všetkých náboženských skupín na ministerstve zahraničných vecí — oddelenie kultov. Nasledujúci rok vláda prezidenta Juana Dominga Peróna oficiálne zakázala činnosť Jehovových svedkov v Argentíne. Toto rozhodnutie zakazovalo verejné zhromažďovanie Jehovových svedkov, ako aj kazateľskú činnosť. Kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower však nebola zatvorená.

Všeobecne povedané, úrady dovolili svedkom pokračovať v činnosti bez akýchkoľvek veľkých problémov. No aj tak vládni úradníci často násilne uplatnili zákaz zrušením zjazdu alebo uzavretím sály Kráľovstva. Občas tiež boli svedkovia zatýkaní a obťažovaní, keď sa schádzali  v súkromných bytoch alebo keď sa zúčastňovali zvestovateľskej služby.

V dôsledku toho sa svedkovia usilovali, aby ‚boli obozretní ako hady‘. (Mat. 10:16) Pri zvestovaní druhým používali výlučne Bibliu. Zbory boli organizované do malých skupín pozostávajúcich z ôsmich až dvanástich zvestovateľov. Počas prvých niekoľko rokov zákazu sa pravidelne menili miesta zhromaždení. Bratia vyberali na stretnutia nenápadné miesta — mohla to byť stodola, budova so slamenou strechou, letná kuchyňa na farme, no i miesto pod stromom. Dôležité však bolo spoločne sa stretávať. — Hebr. 10:24, 25.

Na povzbudenie bratov navštívil Argentínu v roku 1953 opäť brat Knorr spoločne s Miltonom Henschelom.  Pre zákaz však nemohli usporiadať veľký zjazd, pretože by to upútalo pozornosť verejnosti. Predsa však usporiadali niečo ako celonárodný zjazd. Brat Knorr priletel do mesta Mendoza z Chile a brat Henschel prišiel do krajiny z Paraguaja. Cestujúc oddelene, prednášali na 56 miestnych „zjazdoch“. Niektoré z týchto zhromaždení sa konali pod holým nebom na farmách miestnych svedkov. V Buenos Aires navštívili zhromaždených svedkov obaja bratia a viedli dvojhodinové zhromaždenia v každej skupine. V jednom dni sa konalo deväť takýchto zhromaždení. Dovedna sa na tomto mimoriadnom druhu zjazdu zúčastnilo 2505 prítomných.

Zákaz poľavuje

Keď bola v roku 1955 zvrhnutá vojenská vláda Juana Peróna, boli vytvorené väčšie skupiny. Tam, kde zbory vlastnili sály Kráľovstva, boli bratia povzbudzovaní, aby sa v nich stretávali, hoci budovu nemali označiť ako sálu. S Jehovovým požehnaním začali zbory počtom aj veľkosťou stále narastať navzdory tomu, že im úrady občas robili nepríjemnosti.

V roku 1956 odbočka rozhodla, že sa v rôznych častiach krajiny uskutočnia menšie zjazdy. Prvý z nich bol v meste La Plata asi 60 kilometrov od Buenos Aires. Tristo prítomných sotva dokázalo zaspievať prvú pieseň — „Radujte sa, národy, s jeho ľudom!“ Hrdlá sa im zvierali od dojatia. Prvýkrát po šiestich rokoch im bolo umožnené stretnúť sa s toľkými spoluveriacimi a spoločne spievať.

Zákaz však stále platil. Keď sa mal v decembri 1957 uskutočniť celonárodný zjazd v hale Les Ambassadeurs v Buenos Aires, polícia uzavrela halu, keď už prichádzali  delegáti. Štyria bratia boli zadržaní a obvinení z usporiadania zhromaždenia bez súhlasu polície.

Kedže Ústava Argentíny zaručuje slobodu náboženstva a zhromažďovania, bratia predložili túto záležitosť súdu. Dňa 14. marca 1958 bolo vydané rozhodnutie v prospech Jehovových svedkov! Bolo to prvé právne víťazstvo Jehovových svedkov v Argentíne.

V roku 1958 nastala ďalšia zmena vlády. Zdalo sa, že činnosť Jehovových svedkov by mohla byť v Argentíne zákonne uznaná. Všetkým zákonodarcom, poslancom, vydavateľom a sudcom bol poslaný zvláštny list, ktorý objasňoval činnosť Jehovových svedkov a ich situáciu v Argentíne. Hoci bolo vydané veľmi pekné svedectvo, zákonné uznanie sa nedosiahlo.

Bratia sa však nevzdali. Nasledujúci rok pripravili petíciu za uznanie náboženskej slobody a odoslali ju vláde. Obsahovala 322 636 podpisov. Charles Eisenhower ako zástupca odbočky navštívil vládnych úradníkov. Zo zámoria prišlo viac ako 7000 listov s prosbou o zákonné uznanie. No zákonné uznanie napriek tomu nebolo poskytnuté. Predsa však sa postoj vlády k svedkom značne zmiernil. Preto bratia využili toto stále priaznivejšie obdobie na duchovné posilnenie zborov.

V roku 1961 bola usporiadaná škola služby Kráľovstva, aby sa školili cestujúci, ako aj zboroví dozorcovia. Najprv sa konal mesačný kurz v jednej zo sál Kráľovstva v centre Buenos Aires. Neskôr sa škola presunula do budovy odbočky. S dozorcami, ktorí sa vedeli lepšie postarať o Božie stádo, počet zvestovateľov a priekopníkov v šesťdesiatych rokoch narastal každý rok a v roku 1970 dosiahol vrchol 18 763 zvestovateľov a 1299 priekopníkov.

 Rozširovanie odbočky

Nárast počtu zvestovateľov Kráľovstva v Argentíne si vyžadoval aj zväčšenie odbočky. Od roku 1940 pracovala kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower v budove na Honduras Street 5646 v Buenos Aires. Táto budova bola zbúraná a do októbra 1962 na tom istom pozemku vyrástla nová a väčšia budova, pripravená na nasťahovanie.

Koncom 60. rokov 20. storočia sa stala odbočka opäť príliš malou na to, aby bolo možné držať krok s rastom. Preto bol zakúpený pozemok za budovou odbočky a miestni svedkovia postavili novú obytnú i kancelársku budovu. Bola tiež kúpená budova na Fitz Roy Street v susedstve starej budovy odbočky a nového pozemku. V októbri 1970 sa začalo s búraním starej budovy odbočky a miestni svedkovia so stavbárskou profesiou tvorili hlavnú pracovnú silu. Pracovníci odbočky priložili ruku k dielu po skončení svojho pracovného času. Cez víkendy prichádzali na pomoc Jehovovi svedkovia zo susedných zborov.

Napokon boli tie tri budovy prepojené a vznikol z nich jeden komplex. F. W. Franz, vtedajší viceprezident spoločnosti Watch Tower, predniesol v októbri 1974 prejav zasvätenia. Bratia v Argentíne si mysleli, že táto nová odbočka bude bezpochyby uspokojovať potreby poľa až do Armagedonu. V tej chvíli si neuvedomovali, že to je iba začiatok.

V tom istom roku, ako bola zasvätená odbočka, vedúci zbor Jehovových svedkov rozhodol, že sa tu budú tlačiť časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Vzhľadom na to, že Jehovovi svedkovia v tom čase ešte neboli v Argentíne zákonne uznaní ako náboženstvo, v decembri 1974 bolo vytvorené združenie Asociación Cultural Rioplatense (Kultúrne združenie rieky La Plata) na účel legálneho dovozu strojového  zariadenia na tlač. Tlačový stroj bol dovezený z Francúzska, rezačka na papier z Nemecka a knihárska zošívačka zo Spojených štátov amerických. Všetko to boli dary.

Tlačiarenskí pracovníci však čoskoro zistili, že jedna vec je mať stroje, a iná vec je pracovať s nimi. Napriek mnohým ťažkostiam, ktoré museli prekonať, mali veľkú radosť, keď bola Strážna veža z 15. apríla 1975 vytlačená prvým rotačným ofsetovým strojom, aký spoločnosť Watch Tower nepoužila ešte nikde na svete! To bol historický míľnik, ktorý dosiahli Jehovovi svedkovia v oblasti tlače.

Medzinárodné zjazdy „Božské víťazstvo“

Začiatkom roka 1974 sa Jehovovi svedkovia v Argentíne zúčastnili medzinárodných zjazdov s témou „Božské víťazstvo“, konaných v mestách Río Ceballos a Buenos Aires. Počet prítomných delegátov bol okolo 15 000.

Prípravy na zabezpečenie primeraného ubytovania pre toľkých návštevníkov sa začali už mesiace dopredu. Mnoho ľudí, ktorí neboli svedkami, poskytlo ubytovanie delegátom, ktorí zas vydali dobré svedectvo o láske nielen „slovom“, ale i „skutom“. (1. Jána 3:18) Úrady súhlasili s použitím rozsiahleho priestoru na vystavanie stanového mestečka s úhľadne usporiadanými radmi stanov a prívesov a s ulicami, ktoré mali biblické názvy. To všetko malo pozitívny účinok na verejnosť.

Temné mračná na obzore

Hoci sa bratia tešili z pribúdajúcej slobody uctievania, čakali ich ťažké časy. V júni 1973 sa z viac ako 17-ročného exilu vrátil Juan Perón a prevzal úrad prezidenta. Partizánske boje medzi peronistami a opozíciou rozvracali krajinu. Politické násilie silnelo, až 24. marca 1976 prevzala moc vojenská junta.

 Vojenská vláda rozpustila parlament a začala kampaň proti ľavičiarom. „Počas tohto procesu,“ vysvetľuje The World Book Encyclopedia, „boli hrubo porušené občianske práva mnohých ľudí. Tisíce ľudí bolo uväznených bez súdu, boli mučení a popravení. Mnohé z obetí sa nikdy nenašli. Boli vyhlásení za los desaparecidos (nezvestných).“ Policajný dozor nad obyvateľstvom zosilnel. Hoci Jehovovi svedkovia zachovávali uprostred politického chaosu neutrálny postoj, v časopise Gente z júla 1976 bol uverejnený článok s fotografiami detí, údajne Jehovových svedkov, ktoré sa otočili chrbtom k zástave. To bolo hrubé prekrútenie pravdy! Štyri deti svedkov v tej oblasti ešte ani nenavštevovali školu v deň, keď bola fotografia údajne zhotovená. Okrem toho Jehovovi svedkovia neprejavujú takú neúctu k národným symbolom. Napriek tomu sa prostredníctvom takejto propagandy začali mnohí pozerať na svedkov nepriateľsky.

 Občianske nepokoje spôsobili, že vládu očividne znervózňoval akýkoľvek zdanlivý náznak nesúhlasu. V tom čase bol cestujúci dozorca Carlos Ferencia na návšteve zboru vo veľmi nebezpečnej oblasti. Práve dostal list od kancelárie odbočky, ktorý ho informoval o hroziacom zákaze činnosti Jehovových svedkov v Argentíne. Ako Carlos išiel a premýšľal o liste, prešlo popri ňom auto, ktoré sa otočilo a skrížilo mu cestu. Z auta vystúpili traja muži a namierili naňho zbrane. Jeden z nich príkro žiadal preukaz totožnosti. Carlos im vysvetlil, že je Jehovov svedok. Napriek tomu ho zobrali na policajnú stanicu. Modlil sa k Jehovovi, aby nenašli ten list.

Policajti zobrali Carlosa do slabo osvetlenej miestnosti, zapli silné svetlo, namierili mu ho priamo do tváre a jeden z nich začal kričať: „Čo máš v tej taške?“ Obsah jeho  aktovky bol vysypaný na stôl — Biblia, nejaké časopisy a list!

Jeden z policajtov skríkol: „Strážna veža! Strážna veža! Podvratné, podvratné!“

Ale veliaci dôstojník ho zahriakol: „Buď ticho. Čo si ešte nikdy nevidel Strážnu vežu, ty blázon?“

Zatiaľ sa Carlos snažil zostať pokojný a prejavovať úctu. Keď si policajti prezreli publikácie, nariadili mu, aby všetko odložil. Avšak dôstojník do toho zasiahol a opýtal sa: „Čo je v tej obálke?“

Carlos podal obálku s listom od Spoločnosti dôstojníkovi, počkal niekoľko sekúnd a potom sa spýtal: „Prepáčte, môžem niečo povedať?“

„Iste,“ odpovedal dôstojník, pričom zdvihol zrak od listu.

Carlos pokračoval: „Chápem, že dohliadate na bezpečnosť spoločnosti.“ To upútalo pozornosť dôstojníka. Carlos mu potom ukázal z Biblie, že súčasnou násilnou situáciou sa spĺňajú biblické proroctvá.

Keď skončil, dôstojník mu povedal: „Súhlasím s tebou, priateľ môj.“ Potom mu vrátil list bez toho, žeby ho prečítal.

Zákaz už zakázaného diela

Ako vedel výbor odbočky, že zákaz je bezprostredne blízko? Koncom augusta 1976 urobila štátna polícia policajnú prehliadku v odbočke Spoločnosti. Hlavný inšpektor povedal, že im bolo oznámené, že v odbočke sú uložené strelné zbrane. Humberto Cairo, v tom čase člen výboru odbočky, ich doviedol do skladu literatúry. Samozrejme, žiadne zbrane tam neboli. Jediné zbrane boli tie, ktorými mierili policajti na Humberta! Potom ho policajti odviedli  na prvé poschodie do kancelárie brata Eisenhowera, koordinátora výboru odbočky. Tam inšpektor spísal správu o výsledkoch prehliadky a dal to podpísať bratom. Potom im oznámil, že vláda pripravuje nariadenie proti Jehovovým svedkom. Hneď nato výbor odbočky zostavil list cestujúcim dozorcom, v ktorom im dával pokyny, aby sa pripravili na vládny zákaz.

Ale dielo Jehovových svedkov v Argentíne bolo pod zákazom už od roku 1950. Bolo by možné, aby zakázali už zakázané dielo? Odpoveď prišla rýchlo. Tomás Kardos, člen výboru odbočky, si spomína, čo sa stalo 7. septembra 1976, v deň, keď nadobudol platnosť nový zákaz. „O piatej hodine ráno nás prebudili nejaké zvuky na ulici. Cez žalúzie prenikol záblesk červeného svetla. Moja manželka rýchlo vstala, pozrela cez okno, otočila sa ku mne a jednoducho povedala: ‚Prišli.‘“

Štyria ťažko ozbrojení policajti vyskočili z hliadkového auta. Okamžite boli ku kanceláriám a do tlačiarne postavené stráže. Brat Kardos pokračuje: „Chceli sme vedieť, či budeme môcť mať našu obvyklú úvahu o dennom texte a či sa môžeme naraňajkovať. Policajti nenamietali. A tak v to ráno sme si rozobrali biblický verš s jedným ozbrojeným policajtom pri dverách a s druhým, ktorý sedel v tichosti za stolom. Každý z nás bol zvedavý: ,Čo bude ďalej?‘“

Nariadením z 31. augusta 1976 bolo zakázané dielo Jehovových svedkov v celej krajine — bol to vlastne zákaz činnosti, ktorá už bola pod zákazom od roku 1950. Polícia uzavrela kanceláriu odbočky a tlačiareň. Krátko nato boli zavreté všetky sály Kráľovstva v krajine.

Navzdory tejto situácii boli bratia odhodlaní napodobňovať príklad Ježišových apoštolov a poslúchať Boha ako  vládcu viac ako ľudí. (Sk. 5:29) Argentínski svedkovia zotrvávali v kázaní biblického posolstva „i v obťažnom období“. — 2. Tim. 4:2.

Prekonávanie ťažkostí

Keďže kancelária odbočky bola oficiálne uzavretá, výbor odbočky rozhodol o premiestnení kancelárií a tlačiarne. Humberto Cairo musel často meniť miesto svojho pracoviska — približne každý mesiac —, pričom pracoval v bytoch, obchodoch, domoch či v kanceláriách svojich spoluveriacich. Charles Eisenhower raz pracoval v obchode s vínom, ktorý vlastnil jeden brat. Stretnutia výboru odbočky sa konali v garážach v centre Buenos Aires.

Ubytovacie priestory rodiny Bétel uzavreté neboli, takže pracovníci odbočky mohli v domove Bétel jesť, spať a rozoberať denný text spolu ako rodina. Potom sa rozišli každý na miesto svojho pracovného pridelenia. Tí, ktorých kancelárie boli blízko, prichádzali napoludnie do Bételu a naobedovali sa spoločne s ďalšími členmi rodiny, ktorí sa starali o domov.

Polícia bola podozrievavá k činnosti tých, ktorí žili v Bételi. Niekoľkokrát boli všetci asi desiati členovia rodiny Bétel vzatí na výsluch na policajné riaditeľstvo. Polícia chcela vedieť všetko o činnosti Jehovových svedkov v Argentíne. Kto sa stará o miestne zbory a kde títo ľudia bývajú? Brat Eisenhower si na tieto sedenia jasne spomína: „Museli sme hovoriť pravdu, ale tak, aby sme neohrozili dielo alebo bratov. Bolo to veľmi ťažké, pretože úradníci boli pri kladení otázok veľmi dôrazní.“

„Zrušte občerstvenie“

Tesne pred vyhlásením zákazu v roku 1976 pripravila Spoločnosť celosvetovú kampaň s mimoriadnym vydaním  Posolstva o Kráľovstve. Čo sa stane, ak vláda zavedie ďalšie obmedzenia na činnosť Jehovových svedkov? Pablo Giusti, v tom čase cestujúci dozorca, si spomína: „Keďže sme nepoznali odpoveď na túto otázku, museli sme sa o tom poradiť s odbočkou. Ak by odbočka uznala za vhodné kampaň odložiť, potom by starší dostali telegram so správou: ‚Zrušte občerstvenie.‘ Nepredstavili sme si, aké nedorozumenie vznikne z tohto pokynu!“

Hneď ako nadobudlo platnosť vládne nariadenie, navštívili brat a sestra Giustiovci po prvýkrát zbor v mestečku Malargüe. Toto mestečko sa nachádza na juhu provincie Mendoza, kde má sídlo pohraničná polícia. Manželia Giustiovci mali iba adresu jedného staršieho zo zboru, ktorý žil a pracoval v budove Štátnej správy ciest na okraji mesta. Ten starší nebol v budove, ale jeden pracovník sa zmienil, že by mohol byť v neďalekom lese, kam často chodieva cvičiť. Ako manželia Giustiovci išli dole poľnou cestou, brat Giusti si všimol, aké je to odľahlé a pusté miesto. Prišlo mu na um, že by to mohlo byť ideálne miesto na spoločné stretnutie bez vzbudenia podozrenia. Pretože bola nedeľa, bol zvedavý, či tam nenájde bratov na zborovom zhromaždení. Brat bol však sám a cvičil. Manželov Giustiovcov čakalo prekvapenie!

Keď sa zoznámili, Pablo sa spýtal na zbor. Brat odpovedal: „Áh, tu v Malargüe sme všetko zrušili.“

Pablo odpovedal: „Čo tým myslíš — všetko?“

Odpoveď bola priama a jednoduchá: „Dostali sme telegram, ktorý znel: ‚Zrušte občerstvenie‘, tak sme zrušili zhromaždenia, kázanie... všetko.“ Našťastie to bol jediný zbor, ktorý to tak urobil.

 Návštevy ako víchor

Keď bola odbočka uzavretá, stretli sa členovia výboru odbočky s krajskými dozorcami, aby im odovzdali pokyny, ako majú pokračovať ďalej vo svojej práci. Krajskí dozorcovia boli povzbudení, aby si našli prácu na čiastočný úväzok a usadili sa, a tak zmenšili podozrenie o svojej duchovnej činnosti. Väčšina z nich predávala doobeda rozličný tovar a potom poobede slúžili v zboroch.

Cestujúci dozorcovia urobili vo svojich krajoch jednu zrýchlenú okružnú cestu, aby odovzdali pokyny od odbočky. V priebehu jedného týždňa navštívili všetkých starších v každom kraji, ktorý pozostával asi z dvadsiatich zborov. Krajskí dozorcovia odovzdali pokyny, ako viesť zhromaždenia a ako vydávať svedectvo za zmenených podmienok. Starším tiež oznámili, že návšteva cestujúceho dozorcu nemusí trvať celý týždeň, ale že to bude závisieť od počtu skupiniek štúdia knihy v zbore. Zhromaždenia sa budú konať v súkromných domoch a každá skupina bude s krajským dozorcom spolupracovať jeden deň.

Počas zákazu zohrávali krajskí dozorcovia kľúčovú úlohu v udržiavaní kontaktu medzi miestnymi zvestovateľmi a výborom odbočky. Mario Menna, ktorý slúžil ako krajský dozorca počas zákazu, si spomína: „Bolo skutočnou výsadou slúžiť zborom a pomáhať bratom v tých rokoch. Snažili sme sa povzbudzovať ich tým, že sme sa s nimi podelili o nahrávky zjazdových programov, o nové publikácie, ktoré sme získali zo susedných krajín, alebo o povzbudzujúce skúsenosti.“

Čo budú robiť misionári?

Spoločenský nepokoj stále narastal. Pretože sa na cudzincov nepozeralo priaznivo, misionárom bola poskytnutá  možnosť prijať iné pridelenia. Niektorí toto pozvanie prijali a verne slúžili vo svojich nových prideleniach.

Iní zostali v Argentíne. Mary Helmbrechtová z 13. triedy školy Gileád slúžila v meste Rosario v provincii Santa Fé. V to ráno, keď začal platiť zákaz, prišla k jednému domu a zazvonila. Bolo teplé slnečné ráno a dvere boli otvorené. Hlasno hralo rádio. Zrazu počula, ako sa v správach hovorí, že činnosť Jehovových svedkov je zakázaná v celej Argentíne! „Keď prišla žena k dverám,“ hovorí Mary, „upokojila som sa a začala som jej zvestovať ako zvyčajne. Pokračovali sme vo zvestovaní celé dopoludnie tak, ako sme mali v pláne. Cítili sme, že tam, kde sme, nie sú žiadne vážne problémy, a tak sme sa rozhodli zostať. Boli sme vďační, že sme tak spravili. Tí v zboroch, ktorí mali obavy kázať, videli, že sa nám nič nestalo, a čoskoro sa k nám pridali.“ — 1. Tes. 5:11.

Ukryté poklady

Miestni svedkovia prejavovali počas tohto nepriaznivého obdobia odvahu a vynachádzavosť. Robert Nieto rozpráva: „Priaznivo naklonený zástupca súdu nás upozornil, že sály Kráľovstva budú uzavreté a literatúra bude skonfiškovaná. Hneď nato sme vyrazili dvoma autami k našej sále Kráľovstva, aby sme zobrali veľké množstvo literatúry, ktoré sme tam mali uskladnené. Na odchode sme videli, ako za nami prichádza polícia a armáda, aby vykonali rozkaz uzatvoriť sálu Kráľovstva a skonfiškovať literatúru. Avšak splniť mohli už iba prvú časť svojho poverenia, pretože v sále nezostali nijaké knihy, okrem tých v knižnici.“

Na inom mieste zboroví starší opatrne vošli do sály Kráľovstva v noci a v tichosti odniesli literatúru. Neskôr ju pobalili do menších balíkov a rozposlali medzi bratov.

 V provincii Tucumán sestra Nérida de Lunová ukryla literatúru vo svojom dome. Spomína: „Knihy sme ukryli vo veľkých kvetináčoch a nádobách a navrch sme dali umelé rastliny. Potom sme uložili škatule s literatúrou do práčovne. Jedno ráno prehľadali dvaja vojaci celý dom vrátane práčovne, kým my sme stáli vedľa a vrúcne sa modlili. Nič nenašli.“

Zaobstarávanie duchovného pokrmu

Je samozrejmé, že literatúra, ktorú miestni bratia mohli zachovať a ukryť, sa skoro minula. No Jehova pre nich naďalej zaobstarával duchovný pokrm. Hoci tlačiareň na Fitz Roy Street bola uzavretá, tlačenie literatúry prebiehalo ďalej v iných častiach Buenos Aires. Časopisy sa tiež tlačili v provinciách Santa Fé a Córdoba. Vytlačené stránky boli poslané na iné miesta, kde sa skladali. Najprv zbory dostávali iba jeden výtlačok časopisu na jednu študijnú skupinu, ale neskôr sa tento počet zvýšil — jeden časopis na jedného zvestovateľa. Jedna z týchto tlačiarní pracovala v podkroví domu len dva domy od prezidentskej kancelárie.

Ruben Carlucci, ktorý pracoval pri tlačení a rozvoze literatúry počas zákazu, si spomína na jednu udalosť, keď majiteľka domu, kde bola tlačiareň, ich prišla varovať, že vojenská polícia prehľadáva dom za domom. Bratia ihneď prestali tlačiť a rýchlo naložili do nákladného auta všetko okrem tlačového stroja. Ruben spomína: „Pátracia akcia bola taká rozsiahla, že sme boli obkľúčení a nemohli sme tú oblasť opustiť. Spozorovali sme nablízku nejakú reštauráciu, vošli sme tam a čakali, kým sa prehľadávanie neskončí. Museli sme čakať štyri hodiny, ale oplatilo sa to, pretože naši bratia dostali svoju drahocennú literatúru.“

 „Pepita pištoľníčka“

Časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! boli istý čas tajne kompletizované v jednej rozostavanej budove v hlavnom meste. Táto budova mala byť pôvodne sálou Kráľovstva. Luisa Fernándezová, dlhoročná členka rodiny Bétel, spolupracovala pri prevádzke. Jedno ráno, práve keď Luisa a jej spolupracovníci začali pracovať, niekto zaklopal na dvere. Bol to policajný inšpektor! Oznámil im, že susedia spísali sťažnosť na hluk strojového zariadenia. „To všetko bolo veľmi pochopiteľné, pretože zošívačka bola taká hlučná, že sme jej dali prezývku Pepita la Pistolera (Pepita pištoľníčka),“ hovorí Luisa.

Hneď nato prišiel člen výboru odbočky a vysvetlil, na čom pracujeme. Inšpektor odpovedal: „Ak tu nebude nikto, keď sa sem vrátim poobede, tak som nič nevidel.“ Bratia ihneď začali nakladať všetko do nákladných áut. Do dvoch hodín tam nezostala ani len stopa po kompletizovaní časopisov.

Kam zobrali stroj? Hoci tlačiareň v odbočke bola uzavretá, do budovy sa dalo vstúpiť zadným vchodom. Luisa a ďalší previezli všetko do bývalej budovy tlačiarne a tam pokračovali v kompletizovaní časopisov bez toho, žeby to niekto spozoroval.

Lepšia ako pečiváreň

Aby bolo možné vyrobiť a rozniesť časopisy do celej Argentíny, bolo potrebné zriadiť aj v iných častiach krajiny prevádzky na kompletizovanie časopisov. Leonilda Martineliová, ktorá bola od roku 1957 zvláštnou priekopníčkou, sa zapojila do tejto práce v meste Rosario. Keď prišiel vytlačený materiál, ktorý sa mal skompletizovať, určení bratia a sestry pripravili dlhý stôl, na ktorý uložili stránky v číselnom  poradí. Potom každý pracovník začal skladať stránky tak, že začal od jedného konca stola, až prišiel po druhý koniec. Keď sa zhotovené časopisy naukladali na kopu, bolo potrebné ich stlačiť, aby sa dalo viac časopisov uložiť do škatule. Keďže bratia nemali žiaden hydraulický lis, jedna bucľatá sestra sa ujala tejto práce. Keď bola pripravená dostatočne veľká kopa časopisov, sestra si na ne sadla, až kým neboli pekné a tenké. Ďalší človek ich potom úhľadne poukladal do škatúľ. Tento pracovný postup bol taký dobrý, že pracovníci prízvukovali sestre, aby nezačala s diétou!

V meste Santa Fé poskytla rodina Gaitánovcov svoj dom na zhotovovanie časopisov. Aj napriek opatrnosti si susedia všimli škatule, ktoré sa nosili do domu a potom von. Mysleli si, že rodina vyrába sladké čajové pečivo. Neskôr, v roku 1979, odbočka presťahovala túto činnosť na iné miesto. Susedia boli prekvapení a neskôr sa spýtali, či pečiváreň skončila s prevádzkou. Sestra Gaitánová si spomína: „‚Keksy‘, ktoré sme robili, boli chutnejšie a omnoho výživnejšie, než si susedia mohli predstaviť!“

Dodávanie literatúry

Dodávanie časopisov a ostatnej literatúry bratom bolo ďalšou náročnou úlohou. V oblasti Veľkého Buenos Aires bola vytvorená trasa, aby sa časopismi zásobovali strategicky rozmiestnené sklady literatúry. Pri jednej príležitosti, keď Ruben Carlucci rozvážal časopisy a mal už len jednu zastávku, policajt mu dal znamenie, aby zastavil za jeho hliadkovacím vozidlom. Ruben ho nervózne poslúchol, pričom celú tú chvíľu prosil Jehovu o pomoc. Keď odbočil a zastavil, prišiel k nemu policajt a povedal: „Boli by ste taký dobrý a pomohli mi roztlačiť auto? Nejde naštartovať.“ Ruben si s úľavou vydýchol a veľmi ochotne mu vyhovel. Potom radostne pokračoval ďalej, aby dokončil rozvoz!

 Dante Doboletta, ktorý slúžil ako cestujúci dozorca v oblasti mesta Rosario v provincii Santa Fé, bral časopisy z výrobne a rozvážal ich všetkým zborom vo svojom kraji. To znamenalo asi 200 kilometrov dlhú okružnú cestu prinajmenšom dvakrát do mesiaca. Aby sa vyhol odhaleniu, jazdil neskoro v noci; odchádzal po ukončení spolupráce so zborom a niekedy sa vracal až pri východe slnka. Pri jednej takej ceste zbadal dlhý rad áut, ktorý sa zastavoval pri kontrolnom stanovišti, kde viac ako tridsať ťažko ozbrojených vojakov pozorne kontrolovalo doklady a batožinu každej osoby. Jeden vojak sa Danteho spýtal: „Čo máš v aute?“

„Svoje veci,“ odpovedal Dante.

Vojak povedal: „Rýchlo otvor kufor.“

Nato Dante zareagoval: „Sme Jehovovi svedkovia. Čo by sme asi tak mohli prevážať?“

Ďalší vojak započul rozhovor a povedal: „Nechaj ich ísť. Jehovovi svedkovia nikdy neprevážajú zbrane ani pašované veci.“ Dva roky mohol Dante doručovať literatúru bez toho, žeby ho prehľadávali.

Neopúšťali zhromaždenia

Od toho týždňa, keď bol zákaz uvedený do platnosti, Jehovovi svedkovia v Argentíne ‚neopúšťali svoje zhromaždenia‘. (Hebr. 10:25) Stretávali sa v malých skupinách a pravidelne menili čas a miesto stretnutia. To pre starších znamenalo prácu navyše, pretože často museli viesť to isté zhromaždenie viackrát v rôznych domácnostiach.

V mestečku Totoras bol na zhromaždenia k dispozícii iba jeden dom, ktorý sa nachádzal v strede mesta. A tak miestni svedkovia zaviedli sprísnené bezpečnostné opatrenia. Majiteľ domu, brat Reverberi, vyrobil stôl, ktorý vyzeral  ako obyčajný stôl so zásuvkou na všestranné použitie. Ale vrchná doska sa dala zdvihnúť a vnútri bol priestor, kam sa dali ukryť knihy a časopisy. A tak keď niekto zaklopal na dvere, všetku literatúru rýchlo skryli v stole!

Zvestovatelia chodili na zhromaždenia oblečení po domácky. Sestry mali niekedy vo vlasoch natáčky, nosili nohavice a niesli i nákupnú tašku. Stretnutia boli dôverne známe ako mateadas. Maté je čaj, ktorý sa často podáva so sladkým pečivom alebo koláčom. Spoločné posedenie pri šálke čaju maté je v Argentíne veľmi rozšíreným zvykom, a tak táto zvyklosť poslúžila ako ideálna zámienka na duchovné stretnutia.

Boli tu však aj chvíle napätia. Teresa Spadiniová bola verná a pohostinná sestra s veľmi dobrou povesťou medzi susedmi. Počas návštevy cestujúceho dozorcu sa v jej dome zhromaždila 35-členná skupina. No znenazdania pred domom zastavilo policajné auto a policajt zaklopal na dvere. Brat, ktorý prednášal, sa ihneď posadil k ostatným. Teresa otvorila dvere a policajt sa jej spýtal: „Teresa, môžem si od teba zatelefonovať?“

Keď zazrel zhromaždenú skupinu, Teresa mu vysvetlila: „Máme rodinné stretnutie.“ Kým policajt telefonoval na policajnú stanicu, všetci prítomní čakali so zatajeným dychom, mysliac si, že bude žiadať o policajné auto, aby mohol všetkých zobrať. Ale vydýchli si, lebo ten hovor súvisel s niečím iným. Keď skončil, otočil sa k Terese a poďakoval. Potom pozrel na skupinu a povedal: „Prepáčte, že som vás vyrušil. Prajem vám príjemné posedenie.“

Prekonávanie policajných razií

Keď sa zišla jedna skupina na krst, sused to oznámil polícii. Keďže bratia už dopredu naplánovali urobiť asado,  čiže piknik s opekaním celého zvieraťa na ražni, na zastretie skutočného účelu zhromaždenia, pokračovali podľa plánu. Grilované mäso je v Argentíne obľúbeným jedlom, preto nikto nenamietal proti tejto lahodnej kamufláži. A keď prišli nepozvaní „hostia“ vo vojenskom vozidle, naši bratia a sestry vojakov pohostinne pozvali, aby sa pripojili k priateľskému posedeniu. Vojaci to odmietli a odišli bez toho, žeby zistili, čo sa podávalo ako „dezert“!

Niekedy sa aj slová, ktoré Jehovovi svedkovia medzi sebou používajú, ukázali ako ochrana. Keď raz susedia nahlásili úradom, že v súkromnom byte je zhromaždenie, policajti prišli, už keď všetci okrem starších odišli. Policajti zaklopali na dvere a sestra, ktorá tam bývala, im povedala: „Všetci okrem služobníkov už odišli.“

Policajti nato zareagovali: „No, my nechceme služobníkov. Chceme tých, ktorí sú vo vedení!“ A odišli s prázdnymi rukami.

Kázanie pod zákazom

Napriek obmedzeniam pokračovala kazateľská činnosť ďalej. Samozrejme, že v týchto sťažených podmienkach boli bratia opatrní. Zvyčajne v jednom obvode nepracovali v tom istom čase viac ako dvaja svedkovia. Sara Schellenbergová si spomína, ako navštevovala ľudí v Buenos Aires. Hovorí: „Urobili sme si zmenšené mapky obvodu, ktoré sa presne zmestili do dlane. Na zadnej strane bol kúsok papiera poskladaného ako harmonika so zoznamom všetkých čísiel domov. Pristavili sme sa iba pri jednom dome na každej strane bloku domov a potom sme si urobili záznam na ten papierik, takže ďalší zvestovateľ, ktorý pracoval v tom istom obvode po nás, išiel zase k inému domu. Potom sme išli k druhému bloku a zazvonili pri ďalšom dome.“

 Krátko po tom, čo bol zavedený tento postup, kázala Cecilia Mastronardiová sama. Práve keď zaklopala na jedny dvere, náhle sa objavil policajný dôstojník na motorke. „Spýtal sa ma, čo tam robím,“ rozpráva Cecilia. „Jediná vec, ktorá ma napadla, bola vydať mu svedectvo a ponúknuť knihu Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? Prijal knižku, dal mi za ňu dobrovoľný príspevok a priateľsky sa rozlúčil. Potom som si uvedomila, že ma nezastavil preto, aby ma zatkol. On proste býval v tom dome, ktorý som navštívila!“

Na zastretie kazateľskej činnosti sa používali mnohé spôsoby. Jedna sestra začala zámerne pracovať v istej kozmetickej firme, takže mohla chodiť z domu do domu a rozprávať sa so svojimi zákazníkmi. María Brunová, ktorá má teraz 86 rokov a bola 29 rokov pravidelnou priekopníčkou, nosila so sebou príručnú kapsu, z ktorej vyčnievali rastlinky. To upútavalo ženy v domácnosti, ktoré sa rady rozprávali o záhradníctve. Takým spôsobom mohla nadviazať rozhovory, ktoré viedli k zasadeniu semienok pravdy.

Juan Víctor Buccheri, majiteľ obchodu, ktorý sa dal pokrstiť krátko po začatí zákazu, sa tiež chcel podeliť s inými o dobré posolstvo, ktoré spoznal. Na stenách svojho obchodu mával zavesené náboženské obrazy a plagáty slávnych športovcov a hercov. Teraz ich vymenil za obrazy krajiniek, ktoré mali v dolnej časti biblický text. Aké prekvapenie to bolo pre jeho zákazníkov! Brat Buccheri vydával svedectvo tým, ktorí sa pýtali na obrazy alebo na citáty z Písiem. Takto zaviedol viac ako desať biblických štúdií. Niekoľkí záujemcovia prijali pravdu a dodnes sú vernými bratmi.

Ľudia so zelenou Bibliou

Ťažkosti počas zákazu vyškolili zvestovateľov v Argentíne, aby sa stali lepšími služobníkmi. Keďže pri prvom  rozhovore používali iba Bibliu, stali sa zručnejšími vo vyhľadávaní biblických textov pri prekonávaní námietok a na útechu ľudí.

Aby sa vyhli vzbudeniu podozrenia, niekedy používali inú Bibliu ako Preklad nového sveta. Raz, keď jeden brat použil Preklad Torresa Amata, katolícku Bibliu v archaickom španielskom jazyku, stretol sa s nečakanou reakciou. Po tom, čo si domáca pani vypočula čítanie z Písiem, ale tomu neporozumela, navrhla mu, že prinesie Bibliu, ktorej sa dá oveľa lepšie rozumieť. Na jeho veľké prekvapenie žena priniesla Preklad nového sveta!

V tom čase mal Preklad nového sveta zelený obal. Preto bola verejnosť varovaná, aby nepočúvala ľudí, ktorí nosia zelenú Bibliu. No keďže len málo ľudí súhlasilo s vládnymi obmedzeniami, takýto zákaz poslúžil iba na vzbudenie zvedavosti. Jedna domáca sa spýtala našej sestry na farbu jej Biblie. Keď jej sestra pravdivo odpovedala, že je zelenej farby, pani povedala: „Dobre, chcem počuť, čo hovoria ľudia so zelenou Bibliou.“ Sestra bola pozvaná dnu a mali živú debatu.

Kto má knihy?

Nejaký čas používali argentínski svedkovia pri kázaní literatúru, ktorú mali ukrytú. Ale po čase sa tieto zásoby minuli a ďalšiu literatúru nebolo možné doviezť. V sklade odbočky však bolo pod zámkom 225 000 skonfiškovaných kníh.

Štátna polícia rozhodla vziať skonfiškované knihy a predať ich do zberných surovín. Prepravca získal zmluvu na vyzdvihnutie kníh z Bételu a na ich odvoz do zberne. Avšak stalo sa, že vodič kedysi študoval Bibliu so susedom, ktorý bol Jehovovým svedkom. Keď zistil, čo prepravuje, spýtal sa svojho bývalého suseda, či by Jehovovi svedkovia nechceli  kúpiť od neho tie knihy. Urobili sa potrebné opatrenia a so súhlasom polície boli knihy dovezené na miesto, ktoré určil výbor odbočky! Teda aj navzdory zákazu sa mohlo 225 000 kníh „recyklovať“ omnoho odlišnejším spôsobom, ako zamýšľali úrady!

Jehova sa staral o svoj ľud aj prostredníctvom odvážnych bratov, ktorí sa dobrovoľne ponúkli priniesť knihy vydávané Spoločnosťou z iných krajín. Norberto González, pravidelný priekopník, to opisuje: „Pri jednej príležitosti nám člen výboru odbočky z Uruguaja zveril doručiť zodpovedným bratom v Argentíne sto výtlačkov učebnice pre školu služby Kráľovstva. Dokázali sme preniesť tie životodarné informácie do našej krajiny. Všetci sme vyskakovali od radosti, keď sme bezpečne prešli cez hranicu.“ Zrejme jediný brat, ktorý nemohol vyskakovať až tak vysoko, bol ten, ktorý skrýval tie výtlačky vo svojej drevenej nohe!

Argentínski svedkovia sa naučili ceniť si literatúru vydávanú spoločnosťou Watch Tower ako nikdy predtým. V začiatkoch zákazu dostávala každá študijná skupina iba jeden výtlačok Strážnej veže. Ten jeden časopis koloval medzi všetkými zvestovateľmi, ktorí si odpísali otázky a odpovede k štúdiu, aby sa na ňom mohli podieľať. (Fil. 4:12) Obal Strážnej veže nebol potlačený, aby sa zakryl obsah, ale duchovný pokrm vnútri bol znamenitý. Bratia boli týmito špeciálnymi opatreniami duchovne vyživovaní a zjednocovaní.

Ako utajiť zjazd

Argentínski bratia boli duchovne sýtení prostredníctvom zhromaždení v malých skupinách, pričom využívali všetku dostupnú literatúru. Ale ako by mohli mať úžitok z troch každoročných zjazdov, na ktorých sa zúčastňovali  Jehovovi svedkovia v iných častiach sveta? Prvé zjazdy, ktoré sa uskutočnili po zákaze, boli nazvané pilotnými zjazdmi. Navštívili ich iba zboroví starší a ich rodiny. Neskôr starší zopakovali zjazdový program vo svojich zboroch. Héctor Chap, ktorý už mnoho rokov neúnavne slúži ako cestujúci dozorca, hovorí: „Občas sme mohli usporiadať zjazd na lúke. Tam vonku sme boli obklopení domácimi zvieratami. Sotva sme ich vnímali, tak sme boli zaujatí tým, čo sa tam hovorilo. Mnohí bratia nahrávali program na pásku pre tých, ktorí sa nemohli zúčastniť. Neskôr sa na tom dobre zasmiali — prejavy boli sprevádzané bučaním kráv, kikiríkaním kohútov a híkaním somárov.“

 Bratia s obľubou nazývali zjazdy „piknikmi“, pretože ich často usporadúvali vonku v prírode. Obľúbeným miestom v provincii Buenos Aires bola vidiecka oblasť tesne pri hranici s provinciou Santa Fé, ktorá sa volala Strago Murd. Bolo to ideálne miesto, pretože bolo obkolesené stromami, ktoré poskytovali dobrý úkryt. Ale jedného dňa boli tí, čo prišli na „piknik“, šokovaní, keď zistili, že tie krásne stromy navôkol boli zrezané! No napriek tomu, že nemali žiaden úkryt, pokračovali s „piknikom“ ďalej, pričom jeden peň použili ako pódium pre rečníka a ostatné ako stoličky pre prítomných.

Ďalšie miesto, ktoré bratia používali na zjazdy, bola továreň, ktorú vlastnil jeden Jehovov svedok. Majiteľ továrne vlastnil aj veľké dodávkové auto, ktoré používal pri dovoze tých, ktorí sa chceli zúčastniť zjazdu. Vodič šiel z jedného miesta na druhé, zobral naraz desať až pätnásť bratov, vrátil sa do továrne a bratia vystúpili za zatvorenými garážovými dverami. Týmto spôsobom sa mohlo spoločne zhromaždiť asi sto ľudí bez toho, žeby si to všimli susedia či polícia. Iní argentínski svedkovia počas tých rokov cestovali do Brazílie a Uruguaja, aby tak mohli mať úžitok z duchovných opatrení poskytovaných na zjazdoch.

Zhromaždenia vo väzení

Ešte pred zákazom v roku 1976 mnohí naši mladí bratia podstupovali pre svoju kresťanskú neutralitu skúšky lojálnosti. Pretože sa riadili biblickou zásadou „neučiť sa vojne“, ktorá sa nachádza v Izaiášovi 2:4, mnohí boli odsúdení na tri až šesť rokov väzenia.

No aj vo väzení našli spôsob, ako študovať Bibliu a zhromažďovať sa. Vo väzniciach sa tiež horlivo delili o posolstvo o Kráľovstve s inými. Starší z blízkych zborov ochotne navštevovali týchto verných mladých mužov, aby ich povzbudili a poskytli im duchovný pokrm.

 Omar Tschieder, ktorý slúži v Bételi od roku 1982, bol v rokoch 1978 až 1981 uväznený vo vojenskej väznici Magdalena v provincii Buenos Aires. Bol tam preto, lebo odmietol obliecť si vojenskú uniformu. Väznicu tvorilo niekoľko oddelení s dvadsiatimi celami, ktoré mali spoločnú chodbu, a veľkosť každej cely bola dva krát tri metre. Uväznení svedkovia používali na zhromaždenia tri cely na konci chodby. Naraz sa mohli spoločne stretnúť iba desiati alebo dvanásti, a tak sa každý týždeň uskutočňovalo často osem až štrnásť zhromaždení.

Bratia vždy zariadili, aby sa jeden z nich pozeral cez priezor na dverách a dal výstrahu, ak by sa niekto približoval. Vymysleli viacero znamení, ako varovať skupinu. Niekedy takýto pozorovateľ jednoducho zaklopal na stenu. Inokedy bola medzi týmto pozorovateľom a niekým v skupinke natiahnutá šnúra. Pri náznaku nebezpečenstva brat na stráži potiahol za šnúrku a ten na druhom konci varoval skupinku. Ďalším spôsobom bolo vysloviť nejaký výrok, ktorý obsahoval heslo. Tak napríklad pozorovateľ mohol zvolať: „Nemá niekto obálku?“ Pri začutí hesla „obálka“ sa bratia ihneď skryli. Každý mal určené miesto úkrytu — pod posteľou, za dverami — kdekoľvek, kde by ich nevidel dozorca, ktorý mohol nahliadnuť cez priezor. Celý ten zhon trval v tichosti niekoľko sekúnd. Bratia museli byť dobre organizovaní!

Raz počas zhromaždenia sa bratia rýchlo ukryli po tom, čo boli varovaní, že nejaký cudzí muž vstúpil do oddelenia. Väzeň, ktorý nebol Jehovovým svedkom, otvoril dvere a položil niečo na stôl. Ako odchádzal, otočil sa dookola a spýtal sa: „Prečo sa všetci skrývate?“ V tom momente zapískal na píšťalke dozorca, ktorý hľadal dobrovoľníkov na nejaké upratovanie. A tak mu bratia odpovedali: „Skrývame  sa pred ním.“ Návštevník okamžite pochopil, o čo ide, a rýchlo sa vytratil. Bratia dokončili zhromaždenie bez ďalších prerušení.

Tajná väzenská knižnica

Dobré správanie Jehovových svedkov spôsobilo, že im vo väzení boli zverené niektoré zodpovedné úlohy. Bratia obsluhovali väzenské tlačové stroje, dohliadali na miestne kino, pracovali v ošetrovni a holičstve. Svoje zaslúžené výsady plne využili v prospech záujmov Kráľovstva. Tak napríklad zo stavebných plánov väznice Magdalena bratia zistili, že premietacia miestnosť je obdĺžniková, hoci rohy stien boli zaoblené. Za stenou tak bol priestor asi 2,4 metra vysoký, 1,8 metra široký a 1,2 metra hlboký. To bolo ideálne miesto na knižnicu vybavenú Bibliami a publikáciami spoločnosti Watch Tower!

Héctor Varela, ktorý bol tri roky v tomto väzení, vysvetľuje, že bratia mohli vstúpiť do tohto priestoru tak, že odsunuli stenový panel v premietacej sále a potom preliezli ponad pracovný stôl. Knihy tiež ukryli do skríň v jedálňach.

Príležitostne dostali bratia povolenie opustiť väznicu a na krátky čas navštíviť svoje rodiny. Bratia často využili túto príležitosť na to, aby priniesli najnovšie čísla časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Rodolfo Domínguez, v súčasnosti cestujúci dozorca, spomína, čo sa raz pri takej príležitosti stalo. Hovorí: „Schovali sme si Strážnu vežu a Prebuďte sa! pod šaty. Po príchode do väznice tam stál dlhý rad, pretože dozorcovia robili dôkladnú prehliadku. Krok za krokom sme sa dostali k miestu prehliadky. Potom, práve keď prišiel rad na nás, sa vymenili stráže a prehliadka bola zrušená!“

„Vo väznici sme usporadúvali všetky zborové zhromaždenia,“ pokračuje brat Domínguez. „Vlastne som tam mal  svoju prvú verejnú prednášku.“ Uväznení svedkovia dokonca hrali v kompletnom preoblečení biblické drámy. Dalo sa to uskutočniť tak, že si priniesli do väznice súkromné veci, keď boli doma na návšteve. Dozorcovia nechápali, načo im budú sandále, staroveké plášte a iné podobné veci.

Robenie učeníkov za mrežami

Dielu kázania a robenia učeníkov sa darilo aj za mrežami. Jedným z tých, ktorí mali úžitok z horlivosti a dobrého správania našich bratov vo väzení, bol Norberto Hein. Slúžil v argentínskych ozbrojených silách, keď ho poslali do väzenia za drogy. V niekoľkých väzniciach stretol mladých svedkov, ktorí boli uväznení z dôvodu svedomia. Ich postoj naňho veľmi zapôsobil, a tak kým bol vo väzení Puerto Belgrano, požiadal o biblické štúdium. Za jeden mesiac preštudoval knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Potom bol preložený do väznice Magdalena, kde bol v roku 1979 pokrstený.

„Prejav ku krstu bol prednesený v nedeľu asi o deviatej hodine večer,“ spomína Norberto. „Boli sme prítomní asi desiati a ďalší bratia boli mimo cely a dávali pozor. Po prejave som išiel s dvoma bratmi do jedálne, kde bola obrovská vaňa na umývanie hrncov a panvíc.“ „Vaňa na krst“ bola plná studenej vody, čo si Norberto živo pamätá, pretože bola zima!

Napriek tomu, že sa stal terčom prenasledovania, pretože sa pripojil k Jehovovým svedkom, neochvejne vytrvával v službe Jehovovi. (Hebr. 11:27) Norberto a jeho manželka María Esther slúžia verne v Bételi viac ako pätnásť rokov.

‚Nežiadaj Boha, aby ma potrestal‘

Hoci mnoho väzenských dozorcov bolo ohľaduplných k Jehovovým svedkom, niektorí takí neboli. Jeden hlavný  dozorca vo vojenskej väznici pripravil bratov o jedlo a prikrývky vždy, keď mal službu. Bol to divoký človek. Hugo Coronel spomína: „Jedno ráno pred úsvitom tento dozorca vykopol dvere do mojej cely, vytiahol ma von a ukazujúc na piatich ozbrojených vojakov, mi povedal, že už nadišla moja hodina. Pokúšal sa prinútiť ma podpísať dokument, že sa zriekam svojej viery. Keď som odmietol, povedal, aby som napísal svojej mame list, pretože čoskoro zomriem. Rozzúrený ma potom postavil k tehlovému múru, prikázal popravnej čate, aby zamierili zbrane, a zavelil: ‚Páľ!‘ Počul som iba cvaknutie spúští. Zbrane neboli nabité. Bol to iba trik, aby zlomil moju rýdzosť. Dozorca podišiel ku mne, mysliac si, že budem od strachu plakať. Ale keď videl môj pokoj, prestal sa ovládať a začal vykrikovať. Odviedli ma späť do cely. Bol som trochu rozrušený, ale šťastný, že Jehova vypočul moje modlitby, aby som zostal pevný.“

Niekoľko dní predtým, ako mal byť Hugo prevezený do ďalšej väznice, hlavný dozorca oznámil vo všetkých barakoch, že na druhý deň prinúti Huga obliecť si uniformu. Ani Jehova tomu nebude môcť zabrániť, povedal dozorca. Čo sa stalo? „Na druhý deň,“ rozpráva Hugo, „sme sa dozvedeli, že dozorcovi odseklo hlavu pri hroznej autonehode. To malo obrovský vplyv na všetkých vo väznici. Väčšina cítila, že Boh potrestal dozorcu za jeho vystatovanie sa a hrozby. Strážca, ktorý ma v ten večer odvádzal do cely, ma prosil, aby som nežiadal Boha, aby potrestal aj jeho!“ Hugo teraz slúži ako starší v meste Villa Urquiza v provincii Misiones.

Jedna vec je istá — títo mladí muži, ktorí odmietli vojenskú službu, si zachovali rýdzosť za veľmi ťažkých podmienok. Niektorým sa väzenskí dozorcovia vyhrážali, že ich zastrelia. Iných bili, nedali im jedlo alebo ich dali do samoväzby. No napriek zaobchádzaniu, s ktorým sa bratia stretli,  ich viera a rýdzosť boli mocným svedectvom tak pre vojenský personál, ako aj pre iných väzňov.

Úžitok z pravidelného rodinného štúdia

Od detí sa tiež vyžadovala ‚obhajoba pred každým, kto od nich žiada dôvod nádeje, ktorá je v nich‘. (1. Petra 3:15) Keď synovia Juana Carlosa Barrosa, v tom čase jeden sedem- a druhý osemročný, navštevovali základnú školu, riaditeľka žiadala, aby starší syn pred celou triedou pozdravil zástavu. Keď odmietol, začala kričať, udrela ho a postrčila ho k zástave. Aj tak odmietol vzdať jej poctu. Potom riaditeľka zobrala obidvoch chlapcov do svojho kabinetu a hodinu ich nútila, aby spievali vlastenecké piesne. Keď jej úsilie zlyhalo, rozhodla sa vylúčiť ich zo školy.

Tento prípad sa dostal na administratívny súd. Počas vypočúvania si sudca zobral chlapcov stranou, aby im položil niekoľko otázok. Ich pohotové odpovede rozrušili sudcu natoľko, že sa začal chvieť, búchať päsťou po stole, a potom odišiel z miestnosti. Vrátil sa o pätnásť minút, ešte stále očividne rozrušený. Rozhodnutie súdu však bolo v prospech Jehovových svedkov! Po vyjadrení priaznivého rozsudku sudca povedal bratovi Barrosovi: „Akú máš sympatickú rodinu! Keby všetky rodiny mali také vysoké zásady, krajina by vyzerala lepšie.“ Brat Barros hovorí: „Táto skúsenosť ma posilnila v tom, aké je užitočné mať pravidelné rodinné štúdium, aby tak boli naše deti pripravené stáť pevne.“ Nakoniec v roku 1979 Najvyšší súd Argentíny rozhodol, že deti majú právo na vzdelanie.

Opäť priaznivé obdobie

Od roku 1950 odbočka stále predkladala každej novej vláde požiadavku, aby boli Jehovovi svedkovia zákonne  uznaní ako náboženstvo. Získať zákonné uznanie si žiadalo urobiť množstvo úkonov. Prvým krokom bolo vytvoriť zákonné združenie s určitým počtom členov a so spoločenskými a náboženskými cieľmi, ako je vyučovanie ľudí o Biblii. Potom muselo byť toto zákonné združenie zaregistrované. Vláda musela súhlasiť s tým, že ciele sú zákonné. Ak by to vláda potvrdila, potom by bolo pridelené registračné číslo. A s tým číslom by sa mohla podať žiadosť o zákonné uznanie za náboženskú organizáciu. Až do roku 1981 boli Jehovovi svedkovia zamietaní pod zámienkou, že ich spoločenské a náboženské ciele sú nezákonné, pretože činnosť svedkov bola zakázaná.

V novembri 1976, iba dva mesiace po tom, čo začal znova platiť zákaz činnosti Jehovových svedkov, kancelária odbočky písomne požiadala Národný argentínsky súd o zrušenie zákazu. V dodatku sa výbor odvolal na prípady zahŕňajúce vylúčenie detí svedkov zo škôl zato, že odmietli zúčastniť sa na vlasteneckých obradoch, uväznenie bratov za odopieranie vojenskej služby z dôvodu svedomia a zhabanie publikácií spoločnosti Watch Tower.

Dňa 10. októbra 1978 boli tieto odvolania predložené tiež Medziamerickému ústavu pre ľudské práva. Tento ústav rozhodol, že vláda porušila ľudské práva Jehovových svedkov, a odporučil, aby bol zákaz zrušený.

Dňa 12. decembra 1980 vojenský režim, ktorý bol pri moci, prijal odporučenie Medziamerického ústavu pre ľudské práva a zákaz zrušil. To umožnilo Jehovovmu ľudu v Argentíne slobodne sa stretávať. Akú radosť to prinieslo bratom! Hoci činnosť Jehovových svedkov už nebola zakázaná, ich náboženská organizácia ešte stále nebola zákonne zaregistrovaná.

 Napokon 9. marca 1984 vláda uznala Združenie Jehovových svedkov za náboženstvo. Dlhé roky boja o zákonné uznanie sa skončili. Konečne aj sály Kráľovstva mohli byť označené vývesnou tabuľkou! Aká radosť bola medzi bratmi v Argentíne! Všetci opakovali slová žalmistu: „Jehova urobil veľkú vec tým, čo s nami urobil.“ — Žalm 126:3.

Ale zákonné uznanie znamenalo omnoho viac ako len označenie sál Kráľovstva. Ciríaco Spina, kresťanský starší v Buenos Aires, povedal: „Keď bol zrušený zákaz a opäť sme mohli mať veľké zjazdy, chceli sme na chválu nášho Boha, Jehovu, použiť tie najlepšie možné priestory. Opakovane sme sa pokúšali použiť nový mestský štadión Mar del Plata, ale bez zákonnej registrácie nám to nikdy nedovolili. Potom v roku 1984 svedkovia vďaka Jehovovi získali zákonné uznanie. Teraz sme mohli použiť na naše zjazdy oba štadióny,  mestský štadión a v posledných rokoch aj nové športové stredisko.“

Prešli roky, odkedy sa mohli bratia potešiť z povzbudzujúcej atmosféry veľkých zhromaždení, a tak odbočka rozhodla naplno využiť prichádzajúcu návštevu zónového dozorcu Freda Wilsona. Za menej ako dva týždne sa urobili opatrenia, aby mohli byť bratia z Veľkého Buenos Aires privítaní na prvom veľkom zhromaždení po zrušení zákazu na štadióne Vélez Sarsfield. Navzdory krátkej príprave sa 15. februára 1984 zúčastnil tohto radostného duchovného „sviatku“ zástup takmer 30 000 osôb. — Žalm 42:4.

Výsledok zákazu

Za vojenského režimu tisíce ľudí zmizlo a bolo popravených. Napriek tomu, že vláda zaujala tvrdý postoj proti Jehovovým svedkom, napodiv ani jeden zo svedkov nebol medzi tými, ktorí zmizli bez stopy.

Nielenže boli ich životy ušetrené, ale pre zákaz sa lepšie dostali do povedomia verejnosti. Pred zákazom boli tí, ktorí sa pýtali svedkov, ku ktorému náboženstvu patria, zmätení, keď počuli odpoveď „Jehovovi svedkovia“. Po zákaze to tak nebolo. Susana de Puchettiová, ktorá 37 rokov slúžila celým časom, povedala: „Keď sa zákaz skončil, už sme nikdy viac neboli nazvaní Synovia Jehovu alebo Jehovovi, ani si nás nemýlili s evanjelickými skupinami. Počas zákazu bolo často spomenuté naše správne meno v rozhlase a v novinách. To malo dobrý výsledok — ľudia konečne spoznali meno Jehovových svedkov.“

Zákonné oslobodenie od vojenskej služby

Približne v tom istom čase Dr. María T. de Moriniová, námestníčka ministra pre náboženské záležitosti, ktorá sa podieľala na úsilí o uznanie organizácie Jehovových svedkov  ako náboženstva, zariadila významné stretnutie zástupcov organizácie Jehovových svedkov, ministerstva pre náboženské záležitosti a ministerstva obrany. Účelom tohto stretnutia bolo zvážiť oslobodenie Jehovových svedkov od vojenskej služby. Výbor odbočky dúfal, že aspoň pravidelných priekopníkov oslobodia od povinnej vojenskej služby, ale úrady boli ochotné zájsť ešte ďalej.

Úrady boli ochotné uplatniť túto výnimku na každého, kto je považovaný za študenta, a všetci tí, ktorí boli zapísaní v teokratickej škole kazateľskej služby, boli považovaní za študentov teológie. Keď pokrstený brat dosiahol vek 18 rokov a bol povolaný na odvod do vojska, starší z jeho zboru vyhotovili a podpísali formulár, ktorý svedčil o jeho dobrom správaní. Tento formulár bol poslaný do kancelárie odbočky na podpísanie a potom odoslaný na úrad náboženskej registrácie. Odtiaľ ihneď vydali bratovi osvedčenie, ktorým sa mal preukázať pred vojenskými úradmi, aby bol oslobodený od služby. Táto efektívna metóda sa používala dovtedy, kým povinná vojenská služba nebola v 90. rokoch 20. storočia zrušená.

Prekvapujúci nárast na každom mieste

V rokoch 1950 až 1980 bolo dielo Jehovových svedkov vládou zakázané. Bratia však horlivo pokračovali v kázaní slova aj počas tohto obťažného obdobia. Výsledkom bolo, že Jehova ich požehnal vzrastom. V roku 1950 bolo v Argentíne 1416 zvestovateľov. Do roku 1980 ich tam bolo 36 050!

So zákonným uznaním prišiel ďalší vzrast v súlade s Izaiášom 60:22, ktorý vyhlasuje: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ Už len nahliadnutie do správ z celej krajiny potvrdzuje  pravdivosť týchto slov. Napríklad od zrušenia zákazu sa počet 70 zvestovateľov v zbore mesta Francisco Solano vo Veľkom Buenos Aires zvýšil na terajších 700 v siedmich zboroch.

Alberto Pardo, ktorý slúži ako starší v meste Cinco Saltos v provincii Río Negro, si pamätá na čas, keď tam bolo iba pätnásť zvestovateľov. Dnes sú v Cinco Saltos tri zbory s počtom 272 zvestovateľov, čo je pomer jeden svedok na sto obyvateľov. Marta Tolozová zo zboru Carmen de Patagones v Buenos Aires hovorí: „Je to úžasné, keď si pomyslíte na tú malú skupinku, ktorá sa v roku 1964 stretávala v malej miestnosti, a porovnáte to s 250 bratmi a sestrami v troch sálach Kráľovstva dnes.“

Pre rýchly vzrast v meste Palmira a okolitých mestách bolo potrebné mať verejnú prednášku a štúdium Strážnej veže dvakrát každý víkend, aby sa tak bratia a sestry cítili v sále Kráľovstva lepšie. Na Pamätnú slávnosť sa prenajala väčšia sála, pretože prítomných na zhromaždeniach bolo stabilne viac ako 250. Od roku 1986 boli vytvorené zbory v štyroch mestách, ktoré pôvodne patrili pod zbor v meste Palmira.

Pôvodný zbor v José León Suáreze vo Veľkom Buenos Aires s 33 zvestovateľmi sa rozrástol na päť zborov. Juan Schellenberg, tamojší starší, hovorí: „Vždy, keď sme vytvorili nový zbor, náš obvod sa zmenšil. Teraz máme malú časť obvodu, presne šestnásť blokov na dĺžku a osem na šírku. Naše pridelené územie prejdeme raz alebo dvakrát do týždňa. Mnohí ľudia, ktorým kážeme, sú ľahostajní, ale stále máme dobré skúsenosti a môžeme začať nejaké biblické štúdium. Sála Kráľovstva je umiestnená v strede, takže väčšina zo sto zvestovateľov môže chodiť na zhromaždenia pešo.“

 Rozmáha sa priekopnícky duch

So zrušením zákazu sa otvorilo väčšie pole pôsobnosti. Bolo mnoho obvodov, kde bola veľká potreba hlásateľov Kráľovstva.

V decembri 1983 bolo desať manželských dvojíc poslaných na tri mesiace do oblastí málo prepracovaných Jehovovými svedkami, aby tam začali s dielom kázania ako dočasní zvláštni priekopníci. Vybraté dvojice už boli pravidelnými alebo pomocnými priekopníkmi a odporučil ich krajský dozorca. Cieľom bolo vydať rozsiahle svedectvo tým, že zanechajú časopisy a budú sa snažiť zaviesť biblické štúdiá. O tých, ktorí prejavia záujem, sa mali postarať buď zvestovatelia z neďalekých zborov, alebo im mala byť poskytnutá pomoc prostredníctvom písomnej korešpondencie. Táto kampaň priniesla výborné výsledky. Teraz sú už zbory v deviatich z desiatich miest, kde slúžili títo priekopníci.

Jednou z týchto dočasných zvláštnych priekopníkov bola Argentina de Gonzálezová. Spolu s manželom boli pridelení do mesta Esquina. Prišli tam so štyrmi deťmi. Trikrát do týždňa bola jedna zo spální v ich dome upravená na miesto stretnutia. Ako chodili z domu do domu, skoro každý ich pozval dnu. Najprv chcel domáci vedieť, odkiaľ sú, koľko majú detí a kde bývajú. „Po uspokojení ich zvedavosti,“ hovorí Argentina, „boli celkom ochotní vypočuť si naše posolstvo. Zaviedla som sedem biblických štúdií; jedno bolo so ženou a jej štyrmi deťmi. Hneď začali navštevovať zhromaždenia a nikdy ani jedno nevynechali. O pár mesiacov sa matka dala pokrstiť spolu so svojou dcérou, ktorá sa neskôr stala priekopníčkou. Teší ma, keď viem, že všetci naďalej verne slúžia Jehovovi.“

 Sebestační za akýchkoľvek podmienok

Niektorí s priekopníckym duchom sa ochotne prispôsobili drsnému počasiu, samote a nízkej životnej úrovni. Keď boli José a Estela Forteovci poslaní ako zvláštni priekopníci do mesta Río Turbio v provincii Santa Cruz, v tejto oblasti neboli žiadni iní svedkovia ani záujemcovia študujúci Bibliu. K náročnosti pridelenia prispievalo i to, že Río Turbio leží úplne na juhu Argentíny, kde teplota často klesá pod mínus 20 °C.

Manželia Forteovci bývali v malej izbe v dome, ktorý patril nejakým príbuzným svedkov, a do najbližšieho zboru v meste Río Gallegos cestovali tristo kilometrov. Raz pri návrate zo zhromaždenia sa im na opustenej ceste začal prehrievať motor auta, pretože z chladiča vytiekla voda. Teplota vonku bola nebezpečne nízka a oni začali pociťovať to, čo miestni ľudia volajú el sueño blanco (biely spánok), premáhajúcu ospalosť, ktorá vedie k smrti. Modlili sa k Jehovovi, aby nezaspali. Akí vďační boli, keď sa dostali k najbližšej usadlosti, kde sa mohli zohriať a naplniť chladič!

Najprv Forteovci sústredili svoje kázanie v najviac zaľudnenej oblasti a onedlho mali viac ako 30 napredujúcich biblických štúdií. V krátkom čase sa v meste vytvorila skupinka. Ďalšie úsilie smerovalo k nadviazaniu kontaktu s ľuďmi, ktorí žili v horách a na vidieku. Raz do roka podnikal José šesť- alebo sedemdňovú kazateľskú cestu na koni. Pri jednej príležitosti sa José a jeho spoločník priblížili ku gazdovstvu, kde ich stretla jedna žena s útočným strážnym psom. Keď sa predstavili ako Jehovovi svedkovia, žena sa na nich pozrela a vypukla v smiech. „No nie, aj tu!“ povedala. Na otázku, prečo tak zareagovala, vysvetlila, že niekedy bývala iba kúsok od Bételu v Buenos Aires. A dodala: „Nikdy  som si nemyslela, že by Jehovovi svedkovia prišli až na také odľahlé miesto a ešte k tomu oblečení ako gaučovia.“ Žena ich pozvala, aby sa občerstvili, a potom mali živú biblickú debatu. Vytrvalé úsilie Forteovcov prinieslo ovocie; v meste Río Turbio sa teraz nachádza prekvitajúci zbor, ktorý tvorí tridsaťjeden zvestovateľov.

Plávajúca sála Kráľovstva

V odhodlaní využiť príhodné obdobie na kázanie sa niektorí chopili výzvy ísť zvestovať ostrovanom v oblasti delty rieky Paraná blízko Buenos Aires. Vydávať svedectvo v delte nie je žiadna ľahká úloha, pretože ostrovy sú od seba vzdialené, spôsob dopravy obmedzený a počasie je nepredvídateľné. Cestovanie súkromnými člnmi je nákladné a môže to byť nebezpečné. Ale vytrvalosť priniesla výsledky. Do roku 1982 bola vytvorená izolovaná skupinka ako časť zboru Tigre.

Aby sa znížili výdavky, Alejandro Gastaldini, brat zo zboru Tigre, skonštruoval El Carpincho, sedemmetrovú ľahkú laminátovú loď s motorom na propánový pohon. Približne v tom istom čase Ramón Antúnez a jeho rodina z Buenos Aires ponúkli svoju rybársku loď na podporu záujmov Kráľovstva v delte. Títo horliví bratia sa zanietene ujali vedenia a pozývali zvestovateľov z iných zborov, aby podporili ich službu cez víkendy. Štúdiá začali kvitnúť a prinášať ovocie, keď celé rodiny prijímali pravdu.

Pre väčšinu ľudí, ktorí mali záujem, bolo ťažké navštevovať zhromaždenia, keďže málokto z týchto ostrovanov mal čln a verejná doprava bola zriedkavá. A tak si bratia navzájom pomáhali, aby sa spoločne stretli a vzájomne sa duchovne posilnili. Tak napríklad aby sa mohli všetci zúčastniť Pamätnej slávnosti, jedna loď podnikla okružnú plavbu  a vyzdvihla všetkých pokrstených svedkov a záujemcov, takže mohli sláviť Pamätnú slávnosť na palube.

Neskôr Carlos Bustos, jeho manželka Ana a dcéra Mariana boli pridelení do oblasti delty ako priekopníci. Odbočka im vypomohla kúpou motorového člna, ktorý nazvali Precursor I (Priekopník I), vybaveného kuchyňou, kúpeľňou a miestom na spanie pre troch. Marianinu posteľ v zadnej časti člna pomenovali el sarcófago, pretože bola taká úzka, že to pripomínalo truhlu!

V súčasnosti žije v oblasti delty dvadsať zvestovateľov, ktorí slúžia Jehovovi ako časť zboru Tigre. Väčšina bratov už má vlastný čln, a sú teda lepšie vybavení, aby si plnili svoje teokratické úlohy. Avšak túžba postaviť si vlastnú sálu Kráľovstva sa zdala nedosiahnuteľná. Prečo?

Pre stále záplavy v tejto oblasti je totiž pozemok vhodný na stavbu veľmi drahý. Pre malú skupinu s obmedzeným množstvom peňazí sa táto prekážka zdala neprekonateľná.  No kým pôdy bolo málo, vody bol nadbytok. Teda prečo nepostaviť plávajúcu sálu Kráľovstva? Odbočka sa ujala iniciatívy vo výstavbe tejto sály Kráľovstva, ktorá bola dokončená v júni 1999. Teraz sa starší zo zboru Tigre striedajú v navštevovaní sály Kráľovstva, aby týždenne viedli zhromaždenia tamojšej skupinky.

Zvestovanie kórejskej populácii

Jehovovi svedkovia v Argentíne sa nesnažia dosiahnuť ľudí len v rôznych zemepisných polohách, ale vynakladajú tiež úsilie kázať ľuďom rôznych národností. Predtým ako bol zavedený druhý zákaz, sa v roku 1971 prisťahoval do Argentíny kórejský brat Hwang Jong-keun s rodinou a zapojili sa do španielsky hovoriaceho zboru. Úroda, ktorú prinieslo robenie učeníkov medzi Kórejčanmi, a prisťahovanie sa ďalších svedkov z Kórey umožnili vytvoriť kórejskú skupinku v meste Morón v provincii Buenos Aires. Onedlho začali každý týždeň usporadúvať všetkých päť zborových zhromaždení,  čo viedlo v roku 1975 k založeniu prvého kórejského zboru v Argentíne. O rok nato zasvätili Jehovovi svoju prvú sálu Kráľovstva.

Počas zákazu sa kórejský zbor rozdelil do menších skupiniek. Pretože kórejskí bratia sa túžili stretnúť spolu ako zbor, zariadilo sa pre nich, aby sa zišli raz do mesiaca v parku na verejnú prednášku a štúdium Strážnej veže. Keďže policajti nerozumeli po kórejsky ani slovo, neprišlo im na um, že tie stretnutia sú náboženského charakteru!

Po zrušení zákazu prebiehal v kórejskom poli neustály vzrast. Keďže Kórejčania sú rozptýlení po celej krajine, kázať im často znamená prejsť stovky kilometrov pri hľadaní tých, ktorí si to zaslúžia. Dvakrát alebo trikrát do roka cestovali kórejskí svedkovia do vzdialených provincií a pokúšali sa vyhľadať kórejských obchodníkov. Jehova požehnal ich usilovnosť. Dnes priemerne 288 kórejských zvestovateľov v štyroch zboroch horlivo káže slovo.

Ešte donedávna kórejské zbory navštevoval španielsky hovoriaci krajský dozorca, ktorý na zhromaždeniach, vo zvestovateľskej službe a pri pastierskych návštevách potreboval tlmočníka. V roku 1997 však Steven a June Leeovci (Ji Sung-ho a Kim Jun-kjeong) absolvovali 102. triedu školy Gileád a boli pridelení slúžiť kórejským zborom v Argentíne, Brazílii a Paraguaji. Pretože manželia Leeovci sú kórejského pôvodu a týmto jazykom hovoria plynule, bratia majú veľký úžitok z ich návštev. Všetci sú veľmi vďační za toto láskyplné opatrenie nášho nestranného Boha, Jehovu. — Sk. 10:34, 35.

Leeovci si musia neustále zvykať na podnebie, vodu a jedlo troch krajín. Počas šesťmesačného obdobia sú tri mesiace v Argentíne, dva v Brazílii a jeden mesiac v Paraguaji. Hoci slúžia kórejským zborom, predsa len musia hovoriť i miestnymi jazykmi. Leeovci sa okrem toho, že v Brazílii  hovoria po portugalsky, musia ešte oboznámiť s dvoma typickými nárečiami španielskeho jazyka. Avšak tešia sa zo skutočne medzinárodného kraja. Po dvoch rokoch narástol počet priekopníkov v kraji z 10 na 60!

Nepočujúci chvália Jehovu

V 70. rokoch 20. storočia sa stala zjavnou ďalšia skupina so zvláštnymi potrebami, keď nejakí nepočujúci ľudia začali navštevovať zborové zhromaždenia. Aby aj títo ľudia mali úžitok zo zhromaždení, boli potrební tlmočníci do posunkovej reči. Do roku 1979 sa stretávala skupinka v dome Coca a Cocy Yanzonovcov, nepočujúcich manželov vo Villa Devoto v Buenos Aires. Ale to bol len začiatok.

Počet nepočujúcich, ktorí prijali pravdu, vzrastal počas zákazu rovnako ako v 80. a 90. rokoch 20. storočia. V 80. rokoch boli nepočujúci bratia a sestry spolu s tlmočníkmi zaradení do vybraných zborov vo Veľkom Buenos Aires. Nepočujúcim bol tlmočený celý program, čo im umožnilo mať úžitok zo zhromaždení.

Ale nepočujúci túžili ešte plnšie sa zapájať v zbore. Preto odbočka v roku 1992 rozhodla zhromaždiť ich aj ich tlmočníkov do jedného zboru v posunkovej reči. Takto začali mať nepočujúci zvestovatelia aktívnu účasť na vyučovaní, podávaní komentárov a kázaní vo svojom jazyku.

„Zbor v posunkovej reči bol odpoveďou na moje modlitby,“ hovorí Silvia Moriová, nepočujúca sestra, ktorá sama vychováva dieťa. „Cítim sa veľmi šťastná, keď sa môžem častejšie stretávať s nepočujúcimi bratmi a sestrami. Predtým sme boli rozdelení do rôznych zborov medzi počujúcich a stretli sme sa iba raz do týždňa.“

Elba Basaniová, ďalšia nepočujúca sestra, hovorí: „Keď tu nebol žiaden zbor v posunkovej reči, bývala som skľúčená,  ale teraz sa cítim veľmi šťastná, pretože môžem slúžiť ako pomocná priekopníčka, byť stále zamestnaná v službe Jehovovi a častejšie sa stretávať s mojimi duchovnými bratmi. Som veľmi vďačná Jehovovi.“

Keďže posunková reč je spôsob komunikácie, ktorý sa vníma zrakom, videonahrávky Spoločnosti sú tu obzvlášť účinné. Videonahrávka Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom je už v Argentíne dostupná v posunkovej reči. Navyše sa pripravujú videonahrávky brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? a iných publikácií. Teraz sú v celej Argentíne štyri zbory v posunkovej reči s počtom 200 zvestovateľov vrátane 38 nepočujúcich bratov, ktorí slúžia ako starší a služobní pomocníci.

Pomoc pre anglicky hovoriacich ľudí

Ku koncu roku 1993 začali v Argentíne otvárať svoje prevádzky obchodné spoločnosti zo zahraničia. Niektorí zo zamestnancov, ktorí boli poslaní do Argentíny, boli pokrstenými svedkami, ktorí nevedeli veľa po španielsky, ale rozumeli anglicky. S cieľom postarať sa o ich duchovné potreby a dostať sa k ďalším v rozrastajúcom sa poli ľudí hovoriacich po anglicky bol v Buenos Aires vytvorený prvý anglicky hovoriaci zbor v krajine. Niektorí Argentínčania, ktorí sa učili anglický jazyk, sa dali k dispozícii na podporu nového zboru.

Od júna 1994, keď bol tento zbor založený, sa dalo pokrstiť desať osôb a mnohí ďalší, ktorí sú v Argentíne dočasne, sa môžu tešiť zo zhromaždení a mať z nich úžitok, pretože sa konajú v jazyku, ktorému rozumejú.

Mladá Indiánka otvára dvere

Pomôcť ‚ľuďom každého druhu‘, aby „prišli k presnému poznaniu pravdy“, zahŕňa dosiahnuť aj domorodých Indiánov, ktorí žijú v rezerváciách. (1. Tim. 2:4) V juhozápadnej  provincii Neuquén sa nachádza indiánska rezervácia Mapuchov, v ktorej náčelník nedovolil Jehovovým svedkom vstúpiť do komunity pre predošlé správanie iných náboženských skupín. Mladá žena z kmeňa Mapuchov, menom Patricia Sabina Guayquimilová, dostala nejaké publikácie od svojej matky, ktorá ich dostala, keď pracovala mimo rezervácie. Patricia napísala do odbočky a požiadala o ďalšie informácie. Mónica Lópezová, sestra, ktorú požiadali, aby Patricii odpovedala na list, jej poslala knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a vysvetlila, ako prebieha biblické štúdium. Patricia s tým súhlasila a začali študovať prostredníctvom písomnej korešpondencie jeden rok bez toho, žeby sa stretli.

Jedného dňa niekto zaklopal na Mónicine dvere. Nesmierne sa potešila, keď uvidela Patriciu. Patricia prišla do mesta sanitkou, lebo sprevádzala svoju sestru, ktorá mala práve rodiť. V krátkom čase, ktorý mohli spoločne stráviť, jej Mónica ukázala sálu Kráľovstva, vysvetlila jej, ako prebiehajú zhromaždenia, a pozvala ju na blížiacu sa návštevu krajského dozorcu.

Po návrate domov Patricia robila ďalej znamenitý pokrok. V jedno ráno, keď denný text zdôrazňoval dôležitosť kázania, si osedlala kobylu a zvestovala svojim susedom od siedmej hodiny ráno až do skorých večerných hodín. Jej zvestovateľská činnosť otvorila cestu Jehovovým svedkom, aby mohli kázať v rezervácii. Patricia sa dala pokrstiť v roku 1996 a pokračuje v šírení ‚dobrého posolstva o záchrane‘ indiánskej komunite. (Žalm 96:2) Aj ostatné indiánske rezervácie pravidelne navštevujú Jehovovi svedkovia.

Potreba sál Kráľovstva

Keď Jehovovi svedkovia v Argentíne horlivo rozšírili svoju kazateľskú činnosť v priaznivom období po zákaze,  vznikla potreba vhodných sál Kráľovstva. Niektoré sály Kráľovstva boli biedne. Napríklad steny jednej sály v severnej provincii Santiago del Estero boli z umelej hmoty. Luis Benitez, ktorý sa dlhé roky zaoberal stavebnými projektmi sál Kráľovstva, si spomína: „Na ceste do mesta Formosa sme s bratom Eisenhowerom našli bratov, ktorí sa stretávali v budove, ktorej steny boli vysoké 1,2 metra, ale nemala žiadnu strechu, okná ani dvere. Na sedenie používali bratia dosky položené na tehlách. Keď sme sa ich spýtali, čo robia, ak prší, odpovedali: ‚Niektorí si prinesú dáždniky a zvyšok mokne.‘“

Po skončení zákazu v roku 1980 si starší zo zboru v meste Trelew v provincii Chubut skoro uvedomili, že nemajú žiadne dostatočne veľké miesto, aby mohli prijať veľký počet ľudí, ktorí prichádzajú kvôli duchovnému poučeniu. Jedna sestra pracovala pre rodinu, ktorá vlastnila sálu na stretávanie. Spýtala sa ich, či by nedovolili použiť túto sálu na zhromaždenia. Súhlasili, a tak sa zbor stretával v tejto sále zadarmo sedem alebo osem mesiacov. Potom krátko používali čalúnnickú dielňu, ktorá patrila jednému bratovi. No zbor nemohol používať to miesto stále, a tak museli zariadiť, aby sa stretali v menších skupinách v domácnostiach bratov. Bolo zrejmé, že potrebujú trvalejšie miesto na stretávanie. Členovia zboru sa rozhodli postaviť si svoju prvú sálu Kráľovstva. Po piatich rokoch hľadania miesta na zhromažďovanie Jehovovi svedkovia v meste Trelew konečne mali sálu Kráľovstva a mohli ju zasvätiť Jehovovi. Ale čoskoro vzrast počtu zvestovateľov opäť spôsobil, že bolo treba postaviť ďalšiu sálu Kráľovstva.

V celej krajine potrebovali zbory sály Kráľovstva. Niečo sa muselo spraviť, aby sa zaobstarali primerané budovy na pravé uctievanie.

 Odbočka prichádza na pomoc

Odbočka reagovala na túto potrebu tak, že vypracovala program výstavby sál Kráľovstva. Tento program zahŕňal opatrenie pôžičky na financovanie výstavby, ako aj odborne nakreslené plány príjemných, praktických a jednoduchých sál. Dodatočne boli poskytnuté návrhy, ako organizovať stavebné práce. Boli určení kvalifikovaní bratia, aby pomohli po odbornej stránke. S týmto programom sa stavali sály Kráľovstva do dvoch mesiacov a neskôr iba do 30 dní.

Zbory v meste Trelew, ktoré potrebovali ďalšiu sálu Kráľovstva, mali úžitok z tohto zjednodušeného programu výstavby. Len za 60 dní po tom, čo začali s výstavbou, sa už tešili zo stretnutia vo svojej novej sále. To poslúžilo ako veľké svedectvo pre obyvateľov mesta, ktorí videli, ako bol prázdny pozemok, v podstate smetisko, zrazu skrášlený krásnou  sálou Kráľovstva. Na stavbárov v tejto oblasti to tak zapôsobilo, že chceli zamestnať našich bratov!

Zjazdové sály na väčšie zhromaždenia

Medzitým si bratia v Argentíne uvedomili potrebu zjazdových sál, ktoré by slúžili na väčšie zhromaždenia. V meste Oberá v severnej provincii Misiones darovala jedna rodina pozemok a miestni bratia postavili krytú halu bez stien. Prvý zjazd tu bol usporiadaný v roku 1981 s 300 prítomnými. Na tomto pozemku teraz stojí trvalejšia stavba s kapacitou 2200 miest.

Po tom, čo bolo v roku 1984 zaregistrované Združenie Jehovových svedkov, boli Jehovovi zasvätené dve zjazdové sály v oblasti Buenos Aires — jedna v meste Moreno v roku 1986 a druhá v meste Lomas de Zamora v roku 1988. Na mieste, kde stojí tá druhá, v meste Lomas de Zamora, bol pôvodne opustený závod a skladište. Dňa 9. júla 1985 sa prihlásilo asi 1500 dobrovoľníkov, aby začali s 18-dňovým projektom neprerušenej tvrdej práce. Vyčistili budovu a časť závodu prerobili na hľadisko, ktoré svojou kapacitou pohodlne vystačí pre 1500 ľudí. Niektorí pracovali celú noc, aby pripravili sálu na prvý zjazd, ktorý sa konal 27. júla 1985. Dnes sú tu štyri zjazdové sály vrátane jednej, ktorá bola zasvätená v meste Córdoba v roku 1993.

Kde sa môže konať oblastný zjazd?

Pre neustály nárast bolo čoraz ťažšie prenajať si dostatočné priestory na oblastné zjazdy. Prenájom haly bol drahý a správa haly často nebrala ohľad na podmienky zmluvy. Bolo nepohodlné i neefektívne prevážať a montovať ozvučenie a iné potrebné vybavenie. A navyše, na veľkých nekrytých štadiónoch boli poslucháči vystavení nepriazni počasia, čo im bránilo mať plný úžitok z programu.

 Aby sa vyriešili tieto problémy, bol kúpený pozemok v Cañuelas, vidieckej oblasti juhozápadne od hlavného mesta. Tu sa mala postaviť zjazdová sála, ktorá by slúžila na oblastné zjazdy, ako aj na iné zjazdy. Bola by to ďalšia zjazdová sála popri štyroch iných, ktoré už boli v krajine v prevádzke.

Priestranná zjazdová sála s kapacitou 9400 miest bola pripravená na prvý oblastný zjazd v októbri 1995, čo bolo za menej ako šesť mesiacov od začatia projektu. (Joel 2:26, 27) V marci 1997 bola táto budova zasvätená Jehovovi. Carey Barber, člen vedúceho zboru, predniesol nadšený prejav zasvätenia a na druhý deň mal tiež podiel na zvláštnom zhromaždení, ktoré sa konalo na veľkom štadióne River Plate. Štadión sa úplne zaplnil celkovým počtom 71 800 bratov z celej krajiny vrátane skupiny, ktorá cestovala 3000 kilometrov až z Patagónie.

Nové priestory odbočky

Do decembra 1984 sa dosiahol nový vrchol 51 962 hlásateľov Kráľovstva. Tento vzrast vyvolal potrebu väčšieho množstva literatúry a to si zas vyžadovalo väčšiu tlačiareň. Aby bolo možné uspokojiť túto potrebu, bol zakúpený komplex budov na Caldas Street 1551 v Buenos Aires. Budovy boli prerobené tak, aby sa zväčšil tlačiarenský a kancelársky priestor. Odbočka takisto zakúpila opustený keramický závod na ulici Elcano Avenue 3850 v Buenos Aires; budovu zbúrali a postavili nádherný komplex obytných budov.

Dohromady sa na stavebnom projekte podieľalo 640 pracovníkov plným časom vrátane 259 z medzinárodného stavebného programu. Popritom prišli stovky ďalších, aby vypomohli počas víkendov. To, že na stavenisku bolo vyše 200 dobrovoľníkov zo zahraničia, vyvolalo niektoré zaujímavé  situácie. Jeden brat vyplnil formulár so žiadosťou o 12 bielych palomos (holubov). Dozorca nákupného oddelenia sa čudoval, načo sú im potrebné vtáky. Ako vyšlo najavo, brat potreboval 12 pomos (túb) bielej farby!

V čase výstavby zažívala Argentína vysokú infláciu. Ceny stavebného materiálu sa niekedy počas dňa až trikrát zvýšili, čo znamenalo problémové situácie pre tých, ktorí pracovali v nákupnom oddelení. Počas tohto obdobia bratia na stavenisku nikdy nezabudli na najdôležitejšiu prácu — na kázanie slova. Jeden dodávateľ často posielal na stavenisko obchodných zástupcov, ktorí vždy popri požiadavkách na materiál dostali i dôkladné svedectvo. Dovedna bolo medzi zamestnancami tejto spoločnosti rozšírených 20 časopisov a 5 kníh a v kancelárii vedúceho boli vystavené výtlačky týchto časopisov.

Stavba sama osebe sa stala svedectvom. Bratia použili metódu panelovej výstavby, pri ktorej sa železobetónové stenové panely vyrábajú priamo na stavenisku a potom sa osadia na miesto pomocou žeriava. To bol nezvyklý stavebný  postup, ktorý zaujal aj miestnych staviteľov. V sobotu poobede prichádzali študenti zo stavebnej fakulty pozrieť si stavbu a bola im poskytnutá prehliadka.

V októbri 1990 bol tento nádherný komplex zasvätený Jehovovi. Theodore Jaracz z vedúceho zboru predniesol povzbudzujúci prejav zasvätenia založený na Izaiášovi 2:2–4. Na tejto radostnej udalosti sa zúčastnilo mnoho tých, ktorí mali podiel na počiatočnom zasievaní semien pravdy v Argentíne, spolu s hosťami z iných odbočiek.

Ďalšie rozšírenie

Hneď ako boli nové budovy odbočky zasvätené, začalo sa ďalšie rozširovanie týkajúce sa komplexu tlačiarne na Caldas Street. Na susednom pozemku bola postavená trojpodlažná budova so suterénom ako sklad literatúry. Skupina 25 dobrovoľníkov ukončila tento projekt do ôsmich mesiacov.

Práve keď vznikla potreba zväčšiť kancelárske priestory, bola na predaj budova len jeden blok od domova Bétel. Pretože v meste sa sprísnilo vydávanie stavebných povolení, kúpa pozemku s hotovou stavbou bola rozumnou voľbou. Hoci budova mala viac ako 30 rokov, bola postavená z veľmi kvalitných materiálov; vnútrajšok bol z tvrdého dreva a zvonku bol mramorový obklad. Budovu kúpili a zrenovovali a teraz slúži potrebám administratívy, ako aj nákupnému, služobnému, stavebnému a účtovnému oddeleniu. Bola zasvätená v roku 1997, v tom istom čase ako zjazdová sála v Cañuelas.

Pomoc susednej krajine

Počas zákazu Jehovovi svedkovia v susedných krajinách, napríklad v Brazílii a Uruguaji, pomáhali argentínskym bratom pri zaobstarávaní duchovného pokrmu. Teraz argentínska odbočka zabezpečuje potreby susedného Chile.  Od januára 1987 sa posielali časopisy do Chile najprv prostredníctvom komerčnej firmy, ale od roku 1992 sa už dopravovali nákladnými autami Spoločnosti.

Pri ceste do Chile treba prejsť cez pohorie Ánd v nadmorskej výške 3100 metrov. To si vyžaduje od vodiča veľkú zručnosť, aby sa aj s prívesom dostal kľukatými cestami cez zasnežené pohorie. Jeden takýto úsek má 31 zradných serpentín. Ale tá dlhá cesta stojí za to, pretože čílski bratia dostanú svoje časopisy v správnom čase.

Štvorfarebná tlač robí časopisy pôsobivejšími

Ako sa svet začal viac zameriavať na obrazovú časť materiálu, rozhodla sa Spoločnosť pre farebnú tlač časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Cieľom bolo tlačiť naše časopisy v čo najpríťažlivejšej forme pri zachovaní finančnej únosnosti. Spoločnosť Watch Tower v Spojených štátoch poslala argentínskej odbočke vynovenú ofsetovú rotačku Harris na štvorfarebnú tlač. Stroj sa musel najprv rozmontovať, zabaliť a potom dopraviť z Wallkillu v New Yorku. Keď tento drahocenný náklad dorazil 10. októbra 1989 do Buenos Aires, musel sa znovu zmontovať. Skúsení bratia zo svetového ústredia pricestovali do Argentíny, aby dohliadli na prácu a zaškolili pracovníkov.

Štvorfarebná tlač veľmi zvýšila rozširovanie časopisov. Na priblíženie, v roku 1991, rok po tom, čo sa začalo so štvorfarebnou tlačou, stúpol počet rozšírených časopisov skoro o jeden milión, zo 6 284 504 na 7 248 955!

Medzinárodné zjazdy prinášajú vzájomné povzbudenie

Keďže argentínski svedkovia boli tak dlho pod zákazom, dychtivo túžili usporiadať ďalší medzinárodný zjazd. Nakoniec  mohli v decembri 1990 privítať približne 6000 zahraničných delegátov z vyše 20 krajín na medzinárodnom zjazde „Čistý jazyk“ v Buenos Aires. John Barr a Lyman Swingle z vedúceho zboru navštívili zjazd a predniesli povzbudzujúce prejavy. Štvordňový zjazdový program bol predkladaný na štadiónoch River Plate a Vélez Sarsfield s celkovým počtom viac ako 67 000 prítomných.

Hoci všetci boli zjednotení v uctievaní, kultúrna rozmanitosť medzi delegátmi bola markantne viditeľná. Človek tu mohol vidieť španielske sestry v ich nádhernom národnom kroji, japonské ženy v tradičných kimonách a delegátov z Mexika v čiernych oblekoch a so širokými sombrerami.

Keď sa zjazd skončil, nikomu sa nechcelo odísť. Rozličné národnostné skupiny začali spontánne spievať piesne Kráľovstva vo svojom jazyku, pričom mávali vreckovkami. Trvalo to takmer hodinu, kým nakoniec odišli domov. Fotograf istých novín poznamenal: „Také niečo sa ešte nikdy predtým v Argentíne nestalo... niečo také dojemné a srdečné!“

Len si predstavte to vzrušenie Argentínčanov, keď boli pozvaní, aby sa zúčastnili medzinárodného zjazdu v inej krajine! To sa stalo v roku 1993. Miesto určenia? Santiago v Chile. Viac ako tisíc delegátov vycestovalo z Argentíny, aby sa zúčastnili zjazdu. Štrnásť prenajatých autobusov prekonalo vzdialenosť dlhú 1400 kilometrov z Buenos Aires do Santiaga. Aj keď sa delegáti tešili z nádherného výhľadu na krajinu počas 26-hodinovej cesty, keď prechádzali cez Andy, nedalo sa to porovnať s radosťou z toho, že sú zjednotení s 80 000 spolukresťanmi z 24 krajín na štvordňovom oblastnom zjazde „Božské vyučovanie“.

 Neskôr, v roku 1998, dostala argentínska odbočka pozvanie pre delegátov na medzinárodné zjazdy „Božia cesta života“ do São Paula v Brazílii a do San Diega v Kalifornii. Sara Bujdudová, dlhoročná zvláštna priekopníčka, sa veľmi tešila zo zjazdu v San Diegu spolu s ďalšími vyše 400 delegátmi z Argentíny. Poznamenala: „Opatrenie vedúceho zboru, aby sme mohli bývať v domácnostiach našich bratov, bolo veľmi láskavé. Umožnilo nám to predstaviť si, ako bude vyzerať život v novom svete, keď už nebudú existovať žiadne rasové či jazykové zábrany.“

 „Jazyk učených“

Vďaka horlivému kázaniu bratov a duchovným programom vrátane medzinárodných zjazdov mnoho ľudí zareagovalo na pravdu a pripojilo sa k narastajúcim radom zvestovateľov. Do roku 1992 sa dosiahol vrchol 96 780 zvestovateľov. Počet Jehovových svedkov sa od ich zákonnej registrácie v roku 1984 zdvojnásobil.

Je samozrejmé, že tým vznikla potreba väčšieho množstva pastierov, ktorí by sa starali o rozrastajúce sa stádo Jehovových oviec. (Iz. 32:1, 2; Ján 21:16) Preto Jehova poskytol program školenia pre slobodných starších a služobných pomocníkov, aby sa vedeli dobre starať o zbory — školu služobného vzdelávania. Táto škola sa začala v roku 1987  v Spojených štátoch amerických a v novembri 1992 bola otvorená aj v Argentíne. Komplex budov starého Bételu sa stal ideálnym miestom pre túto školu.

Spolu 375 študentov vrátane 91 zo susedných krajín prejavilo mimoriadne ocenenie pre túto výsadu. Vybrať si dva mesiace dovolenky zo svojho stáleho zamestnania na školu služobného vzdelávania predstavovalo určité ťažkosti. Niektorí sa vzdali svojho zamestnania alebo oň prišli. Ale Jehova sa stará o tých, ktorí kladú záujmy Kráľovstva na prvé miesto vo svojom živote. Mnohí boli požehnaní lepšie platenou prácou a za lepších pracovných podmienok, než aké mali predtým. — Mat. 6:33.

Hugo Careño pracoval v banke, keď bol pozvaný, aby sa zúčastnil prvej triedy. Zarábal dobre a pracovný čas mal taký, že mohol slúžiť ako priekopník. Vrúcne sa modlil k Jehovovi a potom zašiel za svojím nadriadeným, ale dostal odpoveď, že dovolenku, aby mohol ísť do školy, nedostane. Hugo nato zareagoval: „Ja tam skutočne musím ísť, ale bol by som vďačný, ak by ste mi podržali moju prácu, kým ten kurz neskončím.“

Po zasadnutí predstavenstva, na ktorom zvažovali túto záležitosť, bola jeho žiadosť o dovolenku schválená. Pri graduácii bol však Hugo pridelený, aby slúžil ako zvláštny priekopník, čo znamenalo stráviť 140 hodín mesačne v službe. Hugo sa vrúcne modlil predtým, ako oznámil svojmu nadriadenému, že dáva výpoveď. Ako na to zareagoval jeho nadriadený? „Veľmi je nám ľúto, že ťa stratíme,“ povedal, „ale prajeme ti, aby sa ti v tvojom novom zamestnaní dobre darilo.“ Hugo, ktorý teraz slúži ako cestujúci dozorca, povedal: „Znova a znova som videl, že Jehova nás podporí, ak sa rozhodneme, že budeme dávať jeho službu na prvé miesto vo svojom živote.“

 Títo absolventi budujú zbory, do ktorých boli pridelení, a svedčia o pravdivosti Ježišových slov: „Múdrosť dokáže, že je spravodlivá, svojimi skutkami.“ ​(Mat. 11:19) Kvalita zhromaždení sa zlepšuje, čo vedie k zvýšeniu počtu prítomných na zhromaždení. Využitím školenia, ktoré bratia dostali, sa pri pasení Božieho stáda snažia rozlíšiť, „ako slovom odpovedať unavenému“. (Iz. 50:4) Niektorí absolventi teraz slúžia ako krajskí dozorcovia a mnohí ďalší ako zástupcovia krajského dozorcu.

Pomoc, aby sa „zdržiavali... krvi“

Ako rástol počet zvestovateľov, tak rástol aj počet svedkov, ktorí potrebovali zdravotnícku starostlivosť. Pretože sa snažia žiť podľa biblického príkazu, aby „sa zdržiavali... krvi“, ukázalo sa ako praktické zaviesť sieť podporných služieb, aby sa im v tom pomohlo. — Sk. 15:29.

Lekári neboli ochotní upustiť od podania krvnej transfúzie, keď to považovali za nevyhnutné. A ešte k tomu väčšina sudcov bez váhania schvaľovala podať násilne krvnú transfúziu pacientom z radov Jehovových svedkov. V jednom prípade nariadil sudca podať krvnú transfúziu pacientovi, ktorý mal platný právny dokument s vyjadrením, že odmieta prijať krv za akýchkoľvek podmienok.

Vo februári 1991 sa v Buenos Aires konal medzinárodný seminár, ktorý usporiadal výbor pre styk s nemocnicami (VSN). Traja bratia z Nemocničných informačných služieb (HIS) z Brooklynu slúžili ako inštruktori pre 230 bratov z Argentíny, Bolívie, Chile, Paraguaja a Uruguaja. Tí, ktorí sa zúčastnili tohto seminára, sa naučili, ako rozpoznať potreby pacientov, ktorí sú Jehovovými svedkami, a ako oboznámiť lekárov s poznatkami o bezkrvnej liečbe.

 Dnes je 17 výborov pre styk s nemocnicami, v ktorých slúži 98 starších, aktívnych vo väčších mestách po celej Argentíne, pričom poskytujú dôležité informácie lekárskej komunite a zaobstarávajú láskyplnú podporu Jehovovým svedkom. Ich práca je podporená prácou stoviek ďalších obetavých starších, ktorí slúžia v skupinách pre návštevy chorých a ktorí navštevujú chorých svedkov, aby im pomohli a povzbudili ich. V súčasnosti je v Argentíne asi 3600 lekárov, ktorí sú ochotní spolupracovať pri liečení Jehovových svedkov bez použitia krvi.

Núdzová pomoc podnietená láskou

Argentína, samozrejme, nie je ušetrená od prírodných katastrof. Ako Jehovovi svedkovia prekonávajú takéto nešťastia? Dňa 23. novembra 1977 zemetrasenie s hodnotou 7,4 stupňa Richterovej stupnice spôsobilo vážne škody v celej stredozápadnej časti Argentíny. Hoci v tom čase bolo dielo Jehovových svedkov zakázané, bratia ihneď zorganizovali núdzovú pomoc. Pobádaní láskou sa svedkovia žijúci neďaleko podieľali na tejto akcii aj napriek ťažkostiam, ktoré s tým boli spojené. — 1. Tes. 4:9.

V deň katastrofy sa svedkovia zo susedných provincií Mendoza a San Luis vydali do postihnutej oblasti všetkými možnými dopravnými prostriedkami. Pre rozsiahle trhliny, ktoré spôsobilo zemetrasenie, úrady uzatvorili takmer všetky cesty smerujúce do mesta Caucete, pretože boli zničené. Ale náhradnými cestami cez susedné mestá bratia priviezli jedlo, šatstvo a potreby prvej pomoci. Ako sa blížili k mestu, uvideli, ako sa nazdávali, dym, ktorý vystupoval zo zeme, ale v skutočnosti to bol prach po zemetrasení. V krátkej chvíli ľudia stratili svoje domovy a osobný majetok a niektorí prišli o život. Ovzdušie naplnil nárek. V Caucete bolo  viac ako tisíc domov úplne zničených vrátane všetkých domov našich bratov. Svedkovia ihneď postavili dočasné prístrešky. Asi sto svedkov sa podieľalo na núdzovej pomoci.

María de Herediová, pravidelná priekopníčka zo zboru v Caucete, si spomína: „Susedova dcéra išla práve rodiť a mala pôrodné bolesti. Bratia postavili na pozemku mojich susedov veľký stan, ktorý jej poskytol prístrešie. Tú istú noc tu bola silná búrka. Môj sused s ocenením zvolal: ‚Kto by tomu uveril, že z našej cirkvi sa neukáže ani jeden človek, aby sa prišiel pozrieť, či sme mŕtvi, alebo živí. Jehovovi svedkovia nám prišli na pomoc, keď sme potrebovali úkryt!‘“

V apríli 1998 Jehovovi svedkovia opäť zorganizovali záchrannú akciu. Prudký dážď spôsobil silné záplavy v severnej Argentíne, najmä v provinciách Corrientes, Formosa, Chaco a Santa Fé. V priebehu 72 hodín napadalo v meste Goya v provincii Corrientes 60 centimetrov zrážok. Voda zaplavila domy a zničila majetok 80 percentám Jehovových svedkov v tej oblasti. Voda zmietla úrodu, zvieratá, ako aj mosty a cesty a odrezala prístup do mesta. Brat Heriberto Dip, krajský dozorca v postihnutej oblasti, spolupracoval s miestnymi staršími pri rozdelení územia na jednotlivé zóny a pri návštevách bratov v ich domácnostiach. Niektorí boli odvezení na kanoe do sály Kráľovstva. Jedlo, oblečenie a zdravotnícke potreby boli poskytnuté všetkým.

Keď Jehovovi svedkovia v blízkej provincii Entre Ríos zistili, že ich spoluveriaci v meste Goya sú v núdzi, rýchlo zareagovali. Len za dva dni 12 zborov v meste Paraná v provincii Entre Ríos zozbieralo skoro štyri tony potravín, ktoré nepodliehajú skaze, ako aj šatstvo a naložili to všetko do kamióna, ktorý si vypožičali od podniku Cestnej správy.

 Dopraviť zásoby núdzovej pomoci nebolo ani zďaleka ľahké. Dva mosty boli zničené vodou. Na prvom prejazde, kde bol most, sa bratia zastavili a pomohli cestnej údržbe nahádzať stovky vriec piesku. Potom vyložili svoj náklad, preniesli ho cez rieku a naložili ho do nákladných áut, ktoré tam na nich čakali.

Na druhom úseku cesty museli prejsť po vozovke, ktorá bola tak silne zaplavená prúdom tečúcej vody, že nákladné autá sa dali len ťažko ovládať. Za súmraku sa dostali k druhému prejazdu, kde vojenský personál s dostatočne veľkým člnom súhlasil s tým, že sa člnom niekoľkokrát otočia a prevezú náklad na druhú stranu.

Tam sa už konečne skupina núdzovej pomoci stretla s bratmi z mesta Goya a pokračovala v ceste s nimi. Bratia z Goye boli skutočne pohnutí láskou a odhodlaním svojich spoluveriacich, zatiaľ čo bratia z mesta Paraná boli povzbudení pevnou vytrvalosťou obetí povodne.

Zbory v zaplavenej oblasti tiež vydali svedectvo svojimi stálymi prejavmi lásky. V jednom prípade neveriaci manžel našej sestry vyjadril hlboké znepokojenie a smútok nad ťažkou ekonomickou situáciou, ktorú spôsobil dážď. Ona ho však uistila, že zbor im pomôže. Na druhý deň sa jeho depresívna nálada zmenila na radostné prekvapenie, keď starší dorazili k ich domu s dostatočnou zásobou nevyhnutných vecí! Kým sa vládna a civilná núdzová pomoc konečne dostala k ľuďom, svedkovia dovtedy dostali pomoc už štyrialebo päťkrát.

Priekopnícky duch neochabuje

Napriek tomu, že bratia postihnutí záplavou boli pripravení o materiálne veci, boli rozhodnutí kázať slovo. Mnoho zvestovateľov v zaplavených oblastiach zvýšilo svoju  kazateľskú činnosť. V jednom zbore sa mnohí prihlásili do pomocnej priekopníckej služby, hoci 80 percent ich obvodu bolo pod vodou!

Zbory urobili opatrenia, aby sa kázalo v obchodných oblastiach centra mesta, v nemocniciach, na konečných zastávkach autobusov a vo výškových budovách. Hoci dážď neprestával, priekopníci mohli pracovať v týchto oblastiach a pritom zostať pomerne suchí. Pomocní priekopníci sa tiež naučili pracovať v skupine, podporovať opatrenia pre zvestovateľskú službu a prejavovať pozitívneho ducha. Keďže počas týchto veľmi náročných podmienok zažili Jehovovu láskyplnú starostlivosť, mnohí z nich teraz slúžia ako pravidelní priekopníci.

Scéna sveta sa mení

Bratia v argentínskej odbočke rozpoznali, že „scéna tohto sveta sa mení“, a preto povzbudili krajských dozorcov, aby prispôsobili svoj služobný rozvrh tak, aby mohli nájsť  čo najviac ľudí. (1. Kor. 7:31) V niektorých oblastiach je ťažké zastihnúť ľudí doma počas dňa, pretože mnohí pracujú na plný úväzok. Preto bolo navrhnuté, aby vydávali svedectvo na ulici alebo aby zvestovali v ranných hodinách v obchodoch a kázanie od dverí k dverám si nechali na večer. Začalo sa tiež zdôrazňovať zvestovanie cez telefón a neformálne vydávanie svedectva. Zvestovatelia sú povzbudzovaní, aby pohotovo reagovali na každú príležitosť prihovoriť sa ľuďom.

Keď sestry zvestovali z domu do domu, jedna z nich si všimla muža, ktorý sa hral so svojimi deťmi v parku na druhej strane ulice. Napriek chvíľke zaváhania sestra so svojou spoločníčkou ho nakoniec oslovili. Začali rozhovor a boli prekvapené jeho pozitívnou reakciou. Muž im dokonca dal svoju adresu. Sestra spolu s manželom toho muža navštívili a našli ho, ako ich aj s manželkou netrpezlivo očakávajú. Po niekoľkých rozhovoroch sa začalo biblické štúdium. Jehovovi svedkovia predtým často u nich zvonili, ale manželka nikdy neprejavila záujem. Teraz táto rodina robí pekné pokroky, navštevuje zhromaždenia a podieľa sa na nich.

V južnej provincii Santa Cruz využíva Claudio Julian Bórquez svoje zamestnanie turistického sprievodcu na neformálne vydávanie svedectva turistom, ktorí prichádzajú navštíviť Ľadovcový národný park. V tomto parku je 13 veľkých ľadovcov a jedným z nich je ľadovec Perito Moreno široký takmer päť kilometrov, ktorý zaujíma turistov z celého sveta. Keď turisti obdivujú krásu ľadovca, brat upriamuje pozornosť na Stvoriteľa a rozširuje literatúru v rôznych jazykoch. Áno, Jehovovi svedkovia v Argentíne využívajú každú príležitosť na kázanie slova ‚ľuďom každého druhu‘. — 1. Tim. 2:4.

 Vydávanie svedectva na ulici je ďalší spôsob, ako dosiahnuť ľudí s posolstvom Biblie. Victor Buccheer, ktorý je veľmi aktívny vo zvestovaní na ulici, pozval jedného nepravidelného zvestovateľa, aby sa k nemu pripojil v službe. Zvestovateľ musel byť v práci o pol deviatej ráno, tak sa dohodli, že začnú zvestovať na ulici o pol šiestej. Táto včasná ranná činnosť pomohla tomuto zvestovateľovi a jeho deväťčlennej rodine, aby boli opäť pravidelní v službe. Zaviedli biblické štúdiá a v jednom mesiaci rozšírili až 176 časopisov. To povzbudilo iných, aby sa aj oni zúčastnili služby na ulici skoro ráno.

Dlhoroční misionári — stále činní zvestovatelia

Počas rokov slúžilo v Argentíne mnoho misionárov, pričom sa učili nový jazyk, prispôsobovali sa odlišným zvykom, prekonávali zdravotné problémy a vzdorovali ťažkostiam počas zákazov. Niektorí museli z dôvodu zmeny pridelenia, zdravotných problémov či rodinných záväzkov krajinu opustiť. Gwaenydd Hughes, brat zo šiestej triedy školy Gileád, ktorý sa neskôr oženil a vychoval dvoch synov, pokračoval v službe Jehovovi verne až do smrti. Iní, ako Ofelia Estradová a Lorene Eisenhowerová, pokračovali vo svojich prideleniach, kým nezomreli. No viacerí oddaní misionári z prvých tried Gileádu ešte stále zostávajú aktívni vo svojich prideleniach.

Helen Nicholsová a Helen Wilsonová z prvej triedy školy Gileád boli pridelené do Argentíny v roku 1948. V roku 1961 boli poslané do severozápadnej provincie Tucumán. V tom čase tam bol iba jeden malý zbor v hlavnom meste provincie, v San Miguel de Tucumán. Dnes je v meste 13 zborov a 7 sál Kráľovstva a v okolitej oblasti je  5 ďalších zborov. Akou radosťou to bolo pre tieto misionárky, že mohli mať podiel na tomto vzraste!

Charles Eisenhower z prvej triedy školy Gileád začal s misionárskou službou na Kube, kde slúžil od roku 1943 do roku 1948 a videl, ako počet zvestovateľov tam vzrástol z 500 na 5000. Potom bol pridelený do Argentíny, kde slúžil ako misionár, potom ako krajský dozorca a až do apríla 1953 ako oblastný dozorca. V tom čase bol pridelený, aby slúžil ako dozorca odbočky. Mal výsadu vidieť, ako počet zvestovateľov v Argentíne narástol z 900 na vyše 120 000. Brat Eisenhower, ktorý slúži ako koordinátor výboru odbočky, hovorí: „Nič nemôže priniesť mladým mužom a ženám viac šťastia ako plne oddať svoj život službe Jehovovi.“

Radosť zo služby Jehovovi

Argentínski svedkovia, ktorí si zvolili službu celým časom ako životnú cestu, sú tiež šťastní, že používajú svoj život v službe Jehovovi. Marcelo a María Oliva Popielovci boli pokrstení v rokoch 1942 a 1946. Obaja sú zvláštnymi priekopníkmi 44 rokov. Pre manželov Popielovcov nebol zákaz v roku 1976 novou skúsenosťou, pretože zažili obmedzenia svojej činnosti hneď po zákaze v roku 1950. Pomáhali novým, aby sa vyrovnali s prekážkami zapríčinenými obnoveným zákazom, a povzbudzovali ich, aby verne vytrvávali v službe. Marcelo sa teší z rokov, počas ktorých slúžil Jehovovi. Hovorí: „Je radostné slúžiť Jehovovi lojálne. Sme veľmi vďační Jehovovi, že nám dal výsadu slúžiť mu a že nám umožnil stráviť najlepšie roky nášho života v konaní skutočne hodnotnej činnosti.“

Pietro Brandolini, ktorý bol pokrstený v roku 1957 a slúži ako zvláštny priekopník už takmer 40 rokov, má tie isté pocity. Je šťastný, že strávil svoj život v službe celým časom,  pretože získal viac požehnaní, než mohol kedy dúfať. Zanietene hovorí, že Jehova sa vždy o neho staral, tak duchovne, ako aj telesne.

Pietro má vyše 70 rokov a občas má zdravotné problémy. No stále je činný ako zvláštny priekopník. Nedávno sa stretol s mužom, ktorý pracuje ako učiteľ v katolíckej škole. Pietro mu ponúkol štúdium Biblie, ktoré učiteľ ochotne prijal. Po štvrtom štúdiu tento muž povedal Pietrovi, že uveril tomu, že sa učí pravdu. Pietro ho upozornil, že ak sa kňazi v škole dozvedia o jeho štúdiu s Jehovovými svedkami, môže stratiť prácu. Ale ten muž povedal, že sa toho nebojí, pretože si môže nájsť prácu inde. Aký bol Pietro šťastný, keď počul, že tento učiteľ sa pozerá na pravdu z Božieho Slova ako na niečo také hodnotné!

Horliví pre znamenité skutky

Mnohí ďalší rozpoznali naliehavosť doby a preukázali sa ako ‚horliví pre znamenité skutky‘. (Tít. 2:14) V súčasnosti je v Argentíne viac ako 120 000 zvestovateľov a viac ako 7000 z nich vyhradilo vo svojom živote miesto pre pravidelnú priekopnícku službu. Hernán Torres je jedným z nich. Keďže má temer 70 rokov, je nevidiaci a pripútaný na invalidný vozík, vyžaduje si to od neho mimoriadne úsilie, aby dosiahol požadovaný počet hodín pre priekopníkov. Niektoré dni vstáva skoro ráno a chodieva do priestorov opatrovateľského domova, kde býva. Tam sa s inými rozpráva o Biblii, vykonáva opätovné návštevy a roznáša časopisy do bytov tých, ktorých má na trase s časopismi. Ak je dobré počasie, sedáva vonku pred domovom a káže tým, ktorí tade prechádzajú. Inokedy ho nejaký brat alebo sestra sprevádzajú v službe od dverí k dverám. Keďže nevidí, jeho partner mu vždy naznačí, komu sa prihovára. Ak otvorí dvere muž,  jeho spoločník ho raz poklepe po pleci. Ak je to žena, dve poklepnutia. Ak je to mladý človek, tak tri.

Ďalší pravidelný priekopník, Rolando Leiva, je holič. Vo svojom holičstve má vystavené publikácie spoločnosti Watch Tower. Najnovšie výtlačky Strážnej veže a Prebuďte sa! sú tu vždy vyložené. Zákazníci si zvykli, že na čítanie sú k dispozícii iba publikácie Watch Tower. „Pretože za ostrihanie účtujem tak málo, moji zákazníci sú ochotní prijať moje podmienky,“ hovorí Rolando. Zatiaľ čo obsluhuje zákazníka, pozoruje v zrkadle tých, ktorí čakajú. „Keď vidím niekoho čítať časopis so záujmom, začnem sa s ním rozprávať, kým mu strihám vlasy.“ Takto získal Rolando 163 pravidelných odberov počas jediného služobného roku! Takisto zaviedol so svojimi zákazníkmi mnoho biblických štúdií. Osem biblických štúdií, ktoré v súčasnosti vedie, bolo dohodnutých pri neformálnom vydávaní svedectva v jeho holičstve.

Mladí takisto preukazujú horlivosť pri kázaní slova. Elber Heguía, trinásťročný brat, slúži už dva roky ako priekopník v zbore Centro v meste San Pedro v provincii Jujuy. Raz mu jedna sestra dala adresu muža, ktorému sa prihovorila, keď vydávala svedectvo na ulici. Elber tohto muža navštívil a bol prekvapený, keď našiel muža, ktorý vyučuje bojové umenia. Pristúpil k inštruktorovi a vysvetlil, prečo prišiel, po čom muž prijal výtlačok knihy Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Kniha ho zaujala a požiadal ešte o ďalšie výtlačky pre svojich žiakov, ktorých vyučuje bojové umenia. Výsledkom bolo, že Elber rozšíril 50 kníh, 40 brožúr a niekoľko časopisov. Začal biblické štúdium s inštruktorom a s dvadsiatimi piatimi žiakmi. Niektorí veľmi dobre napredujú.

 Svedkovia do a z najvzdialenejších častí zeme

Horliví zvestovatelia pôvodne priniesli dobré posolstvo do Argentíny z iných krajín a argentínski bratia napodobnili ich obetavého ducha. Rodina Bétel sa rozrástla na 260 členov. Ďalších 300 bratov a sestier sa podieľa na iných odvetviach zvláštnej služby celým časom.

Iní sa dali k dispozícii, aby mohli slúžiť v krajinách, kde je väčšia potreba. (Iz. 6:8) Tak napríklad v 80. rokoch 20. storočia vedúci zbor zariadil pre 20 bratov z Argentíny, aby mohli slúžiť ako misionári v Paraguaji bez toho, žeby absolvovali školu Gileád. Nie tak dávno sa tam presťahoval veľký počet slobodných sestier, ako aj iných, aby slúžili, kde je väčšia potreba. Ochotne sa prispôsobili horúcemu a vlhkému podnebiu, aby ohlasovali dobré posolstvo. Mnohí zo 73 argentínskych bratov a sestier, ktorí teraz slúžia v Paraguaji, sa snažia naučiť domorodý guaraníjsky jazyk, aby mohli dosiahnuť väčšie množstvo ľudí.

Počas rokov odišli mnohí do Bolívie a Chile, aby slúžili ako priekopníci a cestujúci dozorcovia. Keď sa otvorilo dielo vo východnej Európe, jeden argentínsky brat, ktorý hovorí po maďarsky, sa dal k dispozícii a teraz slúži v Maďarsku ako krajský dozorca. Jedna manželská dvojica sa informovala o presťahovaní sa do africkej republiky Benin, aby podporila kazateľské dielo, a boli tam poslaní ako misionári. Ich láska odzrkadľuje postoj celého Jehovovho ľudu, ktorý prebýva v duchovnom raji, kde neexistujú štátne hranice.

Zanietení argentínski hlásatelia dobrého posolstva o Kráľovstve boli ochotní ‚zvestovať slovo, bezodkladne sa toho držať‘ aj „v priaznivom“, aj „v obťažnom období“. (2. Tim. 4:2) Vďaka ich vytrvalému úsiliu je dnes v Argentíne viac ako 120 000 tých, ktorí chvália Jehovu a tešia sa z jeho bohatého požehnania. — Prísl. 10:22.

[Graf na strane 186]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

VZRAST V POČTE JEHOVOVÝCH SVEDKOV POČAS ZÁKAZU

1950 1960 1970 1980

1416 7204 18 763 36 050

 [Celostránkový obrázok na strane 148]

[Obrázky na strane 150]

Pomáhali klásť základy kázania dobrého posolstva v Argentíne: (1) George Young, (2) Juan Muñiz, (3) Carlos Ott, (4) Nicolás Argyrós

[Obrázok na strane 152]

Za pomoci tohto autobusu kázal Armando Menazzi spolu s ďalšími horlivými svedkami najmenej v desiatich provinciách

[Obrázok na strane 156]

Brat Knorr (vpravo) na jednom zo zjazdov, ktoré sa konali počas zákazu v roku 1953

[Obrázok na strane 161]

Prvá ofsetová rotačka, ktorú použili Jehovovi svedkovia

[Obrázok na strane 162]

Medzinárodný zjazd „Božské víťazstvo“ v Río Ceballos v roku 1974

[Obrázok na strane 178]

Zjazd v lese počas ťažkého obdobia

[Obrázok na strane 193]

Plávajúca sála Kráľovstva v delte rieky Paraná

[Obrázok na strane 194]

Steven a June Leeovci, ktorí slúžia kórejským bratom v medzinárodnom kraji

[Obrázok na strane 200]

Jedna z najjužnejšie rýchlo postavených sál Kráľovstva v meste Ushuaia (Ohňová zem)

 [Obrázky na strane 202]

Zjazdové sály v Argentíne: (1) Moreno, (2) Córdoba, (3) Lomas de Zamora, (4) Misiones

[Obrázok na strane 204]

Zjazdová sála v Cañuelas

[Obrázky na stranách 208, 209]

Medzinárodný zjazd v roku 1990

[Obrázok na strane 215]

Silné záplavy v severnej Argentíne zanechali mnohých bez prístrešia

 [Obrázky na strane 218]

Prví misionári ešte stále slúžia v Argentíne: (1) Filia Spacilová (2) Edith Morganová (3) Sophie Soviaková (4) Helen Wilsonová (5) Mary Helmbrechtová (6) Charles Eisenhower

 [Obrázky na strane 223]

(1) Výbor odbočky (zľava doprava): M. Puchetti, N. Cavalieri, P. Giusti, T. Kardos, R. Vázquez, Ch. Eisenhower

Priestory odbočky: (2) kancelárie, (3) tlačiareň, (4) domov Bétel