Celosvetová správa

▪ Afrika

Afrika je druhým najväčším kontinentom našej planéty a zaberá pätinu zemského povrchu. Okolo rovníka nachádzame tropické pralesy a nesmiernu rozmanitosť divých zvierat vrátane slonov, žiráf a levov. Na severe je Sahara, najväčšia púšť na zemi. Na tomto kontinente, nazývanom aj temný kontinent, svieti svetlo Božieho Slova so stúpajúcim jasom. — Mat. 4:16.

V Ghane predviedli spolužiaci šesťročnú Marie pred učiteľku a obvinili ju, že nezatvorila oči ani nepovedala „amen“, keď sa trieda modlila. Učiteľka si žiadala vysvetlenie. Marie pokojne vysvetlila: „Vy sa modlíte k Ježišovi, ale ja som sa na biblickom štúdiu s mojou rodinou naučila, že by sme sa mali modliť len k Jehovovi prostredníctvom Ježiša. Ako potom môžem povedať ‚amen‘, keď sa vy modlíte?“ Učiteľku to zarazilo a žiakom povedala: „Nechajte ju, je Jehovovou svedkyňou.“ Neskôr poslala Mariina matka učiteľke publikáciu Moja kniha biblických príbehov. Učiteľka ju používa ako učebnicu na vyučovaní, keď prídu na rad hodiny biblického poznania.

 Alfred, ktorý žije v Guinei, sa dozvedel niečo o pravde v roku 1996 a dostal nejakú biblickú literatúru. Zakrátko sa vrátil do svojej osady. Pri krátkom kontakte s Jehovovými svedkami sa presvedčil, že je jeho zodpovednosťou hovoriť o tom, čo pozná, druhým. Alfred sa tiež rozhodol, že kým čaká na odpoveď svedkov, ktorým napísal, postaví sálu Kráľovstva. V roku 1998 postavil jednoduchú sálu, ale ľudia z osady ju zbúrali. Postavil druhú sálu a aj tú zdemolovali. To isté sa stalo aj tretí raz.

Alfred predložil túto záležitosť náčelníkovi osady. Ten dohodol stretnutie s Alfredom a všetkými jeho odporcami. Náčelník si ich najprv pozorne vypočul a potom poveril Alfreda stavbou sály Kráľovstva a poskytol mu vynikajúci pozemok vedľa hlavnej cesty pri vstupe do osady. Alfred a Daniel, s ktorým Alfred študoval Bibliu, postavili novú sálu Kráľovstva za 14 dní a na jej stavbu použili bambus i ďalšie suroviny z lesa.

Hneď po dokončení sály začali usporadúvať zhromaždenia, kde rozoberali brožúry, ktoré vlastnili. Pravidelne sem chodieval aj náčelník osady. Keď sa o tejto záležitosti dozvedela odbočka, urobila opatrenia, aby ich pravidelne navštevovali zvláštni priekopníci a učili ich, ako správne viesť štúdiá a ako pomáhať záujemcom. Keď osadu navštívil krajský dozorca, na jeho prednášku prišlo 69 zo 400 osadníkov.

Joshua a Susan, ktorí žijú v západnej Keni, boli následkom vážnej dopravnej nehody hospitalizovaní. Navštívili ich priatelia z ich cirkvi a povedali im, že tá nehoda je určite Boží trest. Tento pár si čítal Bibliu spolu s časopismi, ktoré dostal od Jehovových svedkov, a vedel, že také nehody nespôsobuje Boh. Návštevníkom povedali, že ak pre nich nemajú inú útechu, nemusia už chodiť. Tento pár sa hneď po prepustení z nemocnice skontaktoval s Jehovovými svedkami.  V novembri obaja začali so zvestovateľskou službou a vo februári 2000 boli pokrstení. Joshua je pravidelne pomocným priekopníkom a Susan slúžila ako pomocná priekopníčka v apríli.

Otis bojoval v občianskej vojne v Libérii. Jedného dňa cestoval so svojím „priateľom“ do susednej krajiny, aby predali auto, ktoré ukradli. Jeho „priateľ“ ho však naschvál prešiel, čím mu polámal nohy a poškodil miechu, a potom s autom ušiel. Následkom toho je Otis zmrzačený a od bedier nadol ochrnutý. Hoci Otis často pomýšľal na samovraždu, všetko sa zmenilo, keď jeho otec začal s jedným zvláštnym priekopníkom študovať Bibliu. Ako Otis ležal ochrnutý na posteli, posolstvo nádeje, ktoré počúval z otcovej izby, ho naplnilo radosťou. Aby sa mohol podieľať na štúdiu, požiadal, aby študovali v jeho izbe. To, čo sa Otis dozvedel, ho podnietilo k zmene. Prestal fajčiť a začal pracovať na svojej osobnosti. Dnes si už Otis nerobí starosti zo svojho hendikepu. Teraz je kazateľom dobrého posolstva a neustále vyzerá tých, ktorí prechádzajú okolo jeho domu, aby sa s nimi mohol podeliť o svoju nádej. Keď dostal otázku, čo ho presvedčilo, že skutočne našiel pravé náboženstvo, vysvetlil, že to bol osobný záujem, ktorý mu svedkovia prejavovali. Otis povedal: „Bratia sa tu každý deň zastavili, aby ma navštívili. Vďaka tomu som sa opäť cítil ako človek.“

Jeden muž menom Avelino pravidelne odoberal naše časopisy, ale v tej oblasti Mozambiku, kde žil, neboli žiadni svedkovia. Po čase začal študovať Bibliu prostredníctvom korešpondencie. Avelino sa začal deliť o svoje novozískané poznanie s druhými. Čoskoro sa pri čítaní článkov z časopisu Strážna veža a knihy Rozhovory z Písma začala stretávať už celá skupina. Niektorí bratia, ktorí sa o tom dozvedeli, cestovali kázať do tejto oblasti. Na svoje prekvapenie  našli 30 ľudí spojených s touto skupinou. Usporiadali verejnú prednášku, na ktorú prišlo 90 ľudí. Keď sa konal najbližší zjazd v Nampule, z tejto skupiny sa na ňom zúčastnilo desať ľudí. Jeden z nich zostal v meste a za jediný týždeň prečítal celú knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Záujem týchto ľudí viedol k tomu, že sa do tejto oblasti presťahovali dvaja pravidelní priekopníci. Skupina robí vynikajúce pokroky.

V Rwande dosiahli v júni nový vrcholný počet 7435 zvestovateľov. V služobnom roku sa každý mesiac priemerne každý piaty zvestovateľ podieľal na nejakej forme priekopníckej služby. Bratia tu vedú vyše 12 000 biblických štúdií a Pamätnú slávnosť navštívilo 30 716 ľudí. Za posledné štyri roky postavili a zasvätili 51 sál Kráľovstva a v pláne je ďalších 115 sál. Napriek nárokom, ktoré súvisia s výstavbou, sa zvestovatelia zúčastňujú na službe priemerne 20 hodín v mesiaci.

Jeden mladý muž, ktorý žil v Gambii, dúfal, že sa presťahuje do Kanady, aby sa stal pastorom letnicového hnutia. Medzitým pracoval ako tajomník miestneho zboru letnicového hnutia. Spolu s manželkou si dohodli štúdium brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? Počas štúdia im svedkovia ukázali črty Prekladu nového sveta vrátane „Biblických námetov na rozhovor“ v zadnej časti Biblie. Potom namiesto spevu nábožných piesní, ako to predtým robili každé ráno, uvažovali o jednom z týchto námetov a vyhľadávali si všetky uvedené verše. Keď prišiel tomuto mladému mužovi od cirkvi list s pozvaním na dvojročné školenie v jednom kanadskom seminári, odpovedal: „Načo mi to bude? Teraz máme pravdu!“ Po šiestich mesiacoch biblického štúdia boli on i jeho manželka pokrstení a teraz sa aktívne delia s druhými o nádherné pravdy, ktoré sa dozvedeli a ktoré im priniesli taký úžitok.

 ▪ Amerika

Ameriku tvoria dva kontinenty. Siahajú od mrazivej Arktídy cez horúce a vlhké trópy a dosahujú až k Antarktíde. V Južnej Amerike možno nájsť viac rastlinných a živočíšnych druhov ako kdekoľvek inde na zemi. Na oboch kontinentoch sa horlivo zvestuje dobré posolstvo.

Jeden muž v Bolívii veľmi zanedbával svoju manželku a dve deti. Mal hlboko zakorenené zlozvyky, ku ktorým patrilo nadmerné pitie alkoholu a žuvanie listov koky. Prijal biblické štúdium a postupne svoje zlozvyky prekonal. Znepokojovalo ho, že jeho manželka neoblomne odmieta zúčastňovať sa na jeho biblickom štúdiu, a tak jej povedal, že mieni ukončiť svoje biblické štúdium a vrátiť sa k predchádzajúcemu spôsobu života. To jeho manželku šokovalo, keďže manžel sa je teraz páčil viac ako predtým. Opýtala sa ho, čo ho znechutilo. Vysvetlil jej, že nechce chodiť do sály Kráľovstva bez svojej rodiny. Potom jeho manželka súhlasila so štúdiom Biblie. Navštívila aj oblastný zjazd, na ktorom bol jej manžel pokrstený.

 V služobnom roku 2000 nabralo na intenzite kazateľské dielo medzi odhadovaným počtom 1 700 000 nepočujúcich v Brazílii. Osemnásť zvláštnych priekopníkov, ktorí ovládajú brazílsku posunkovú reč (BSL), dostalo služobné pridelenie do mestských centier, kde sú početné komunity nepočujúcich. Navyše, vytvorením prekladateľského tímu pre BSL v septembri 1999 bolo možné na oblastnom zjazde „Činitelia Božieho slova“ prvýkrát predstaviť na videofilme biblickú drámu, kľúčové prejavy a piesne Kráľovstva. Spoločnosť v súčasnosti pripravuje niekoľko videonahrávok v BSL, ktoré majú nepočujúcim pomôcť prehĺbiť si ocenenie pre biblickú pravdu. Dnes je v celej Brazílii 16 zborov a 87 skupín nepočujúcich.

Michael sa po štvorročnom štúdiu sociológie na univerzite prihlásil do rímskokatolíckeho seminára v Toronte v Kanade. Dúfal, že sa stane kňazom. Michael si spomína, že rímskokatolícky monsignore, ktorý slúžil ako profesor, na hodine vyhlásil, že približovať sa k Bohu v modlitbe sa dá niekoľkými spôsobmi, nielen prostredníctvom Ježiša Krista. Michael odporoval monsignorovi citovaním Ježišových slov z Jána 14:6: „Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa.“ Monsignore odvrkol, že jeho študenti by mali nechať Bibliu na neho a sústrediť sa na ostatné štúdium.

Michael zatelefonoval do odbočky Spoločnosti v Kanade a požiadal o duchovnú pomoc. Chcel študovať dva razy v týždni, niekedy prebral naraz na jednom štúdiu dve kapitoly z knihy Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Potom Michael z tejto náboženskej inštitúcie odišiel a našiel si zamestnanie v kancelárii. Dňa 9. októbra 1999 bol na prehliadke priestorov odbočky Spoločnosti v Kanade. Táto skúsenosť mala naňho pozitívny účinok, lebo potom sa odhodlal navštevovať všetky zborové zhromaždenia, robiť si  poznámky a dávať premyslené komentáre. Michael bol pokrstený 19. februára 2000 a od septembra slúži ako pravidelný priekopník.

Jednu sestru z Kostariky skľučovali mnohé problémy a tlaky, ktorým čelí. Následkom nehody je pripútaná na invalidný vozík. Od smrti svojej matky je jedinou opatrovníčkou svojho otca, ktorý je slepý a mentálne postihnutý, a svojej dospelej sestry a brata, ktorí sú tiež mentálne postihnutí. Varí, upratuje dom, perie a stará sa o rodinu — všetko na invalidnom vozíku. Keďže sa chcela podľa svojich možností podieľať na službe čo najplnšie, starší zo zboru jej láskyplne pomohli analyzovať možnosti, ktoré má. Jeden návrh bol, aby denne strávila 20 až 30 minút na invalidnom vozíku na chodníku. Okolo jej domu prechádza veľa ľudí, idúcich na neďalekú autobusovú zastávku alebo z nej. Starší ju povzbudili, aby sa s tými ľuďmi rozprávala a ponúkala im traktáty alebo časopisy a aby vykonávala aj opätovné návštevy u tých, ktorí tade často prechádzajú. Presne to urobila. Vážne premýšľala nad vyjadrením apoštola Pavla, ktoré sa nachádza v Rimanom 1:14, 15: „Som dlžníkom Grékom i barbarom, múdrym i nerozumným; preto túžim oznamovať dobré posolstvo aj vám tam v Ríme.“ Táto sestra si uvedomila, že aj ona má dlh voči svojim blížnym. Keď teraz rozpráva o svojom zvestovaní, je zjavné, že skutočne našla radosť a uspokojenie vo svojej svätej službe.

V Ekvádore sa jedna misionárska dvojica snažila dostať k čo najväčšiemu počtu ľudí v centre Guayaquilu. Ale pre prísne bezpečnostné opatrenia nedostali povolenie vstúpiť do jednej veľkej výškovej budovy. Hoci mohli vydať svedectvo asi 20 zamestnancom a strážcom, hlavne prostredníctvom domového telefónu, nerozprávali sa s nikým z majiteľov bytov. Preto sa rozhodli porozprávať s hlavným  správcom budovy. Po tom, čo misionári vysvetlili, že cieľom ich návštevy je posilniť morálne a duchovné hodnoty v rodinách, správca povedal: „Myslím si, že by si to mali vypočuť všetci!“ Potom nadiktoval svojej sekretárke nasledujúci oznam a požiadal ju, aby ho pripla na vývesnú tabuľu: „V nedeľu popoludní navštívi byty v tejto budove pani Gabi Märzová v rámci vzdelávacieho diela, ktorého cieľom je zlepšiť morálne hodnoty. Keby niekomu nevyhovovalo prijať ju, oznámte mi to, prosím. Hlavný správca.“

Misionári začali na najvyššom podlaží, kde zaviedli štúdium s riaditeľom jednej školy. O podlažie nižšie zaviedli tri štúdiá. Jedna rodina sa zúčastnila na Pamätnej slávnosti a neskôr navštívila kanceláriu odbočky. V týchto prísne strážených priestoroch, do ktorých sa nikto predtým nemohol dostať, misionári zaviedli spolu 16 biblických štúdií.

Jessica, 15-ročná pravidelná priekopníčka, ktorá žije v Peru, je jedinou svedkyňou v rodine. Topánky, ktoré nosila do zvestovateľskej služby, boli veľmi obnosené, preto poprosila otca, aby jej kúpil nové. Otec jej odvrkol: „Nech ti Jehova zaobstará topánky!“ Sestra išla do služby v obnosených topánkach, ale cestou domov prechádzala okolo domu jedného brata, ktorý je obuvník. Brat ju zavolal dovnútra a povedal: „Poď sem, prosím. Dnes som pre teba niečo urobil!“ Potom jej podal pár nových topánok. Jej otec, prekvapený tým, že ju vidí v nových topánkach, sa jej opýtal, odkiaľ ich má. Jessica odpovedala: „Jehova mi ich zaobstaral!“

Cudzojazyčné pole v Spojených štátoch sa stále rozširuje. Slúži v ňom vyše 16 000 zvestovateľov, ktorí hovoria 31 jazykmi okrem angličtiny a španielčiny. V služobnom roku 2000 vytvorili 11 nových cudzojazyčných zborov vrátane prvých zborov v Spojených štátoch hovoriacich po khmérsky a jazykom hmong.

 ▪ Ázia

Tento kontinent je najväčší na zemi a má veľmi rozmanité podnebie a vegetáciu od polárnej po tropickú. V Ázii je Tibetská náhorná plošina, kde sa nachádzajú najvyššie vrchy sveta. Mnoho ľudí v Ázii ešte nepočulo dobré posolstvo, hoci sa robí veľa pre to, aby sme zastihli toľko ľudí, koľko je len možné. Uvádzame tu aj skúsenosti z ostrovov Japonska a Taiwanu, keďže sú úzko spojené s kontinentálnou Áziou.

Na oblastný zjazd „Božie prorocké slovo“ v hlavnom meste Bangladéša Dháke prišlo 140 ľudí. Bratia tvrdo pracovali pri upratovaní posluchárne a potom krásne ozdobili pódium kvetmi. Jeden zamestnanec posluchárne poznamenal: „Za 14 rokov, čo pracujem v tomto centre, som ešte nevidel takých organizovaných, čistých ľudí, ako ste vy. Vy ste z týchto priestorov urobili čisté a sväté miesto.“

Ako ohlas na láskavé opatrenie pomoci medzinárodného bratstva pri výstavbe sál Kráľovstva boli v Indii urobené plány na výstavbu alebo renováciu 250 sál  Kráľovstva. Toto opatrenie podnietilo miestnych bratov, aby ho podporovali, ako len môžu. Jeden vekom starší brat daroval na stavbu sály Kráľovstva pozemok s rozlohou takmer 420 štvorcových metrov. Bratia, ktorí preskúmali toto miesto, však zistili, že nie je vhodné, lebo ho v čase monzúnov postihujú záplavy. Keď to povedali tomu staršiemu bratovi, ukázal bratom všetky svoje pozemky a požiadal ich, aby vybrali ktorékoľvek miesto, ktoré bude najvhodnejšie na sálu Kráľovstva. Povedal: „Skôr ako zomriem, chcem vidieť v tejto lokalite peknú sálu Kráľovstva a som ochotný dať všetko, čo mám.“

Kim Hjo-sook, ktorá žije v Soule v Kórei, nebola ako priekopníčka veľmi radostná a úspešná, preto jej krajský dozorca navrhol, aby si vzala osobný obvod. Povedala: „Prijala som túto radu a zakrátko som sa dobre zoznámila a spriatelila s obyvateľmi môjho obvodu. Prispôsobila som čas mojich návštev tak, aby im vyhovoval. Viedlo to k tomu, že počet mojich opätovných návštev stúpol z 35 na vyše 80 mesačne a mám sedem domácich biblických štúdií. Teraz nachádzam skutočnú radosť.“

Sam, ktorý žije v Izraeli, je v škole jediným svedkom. Bol tiež jediným žiakom v triede, ktorý odmietol prijať od spolužiakov testy, ktoré ukradli. Po testoch sa riaditeľ školy dozvedel, že okrem Sama celá trieda podvádzala. Sam dostal z testu najlepšie známky. Táto príhoda viedla k vydaniu dobrého svedectva učiteľom i triede pozostávajúcej z katolíckych a moslimských žiakov.

Jedna 83-ročná sestra v Japonsku plánovala cestovať rýchlovlakom na návštevu k synovi. Keď pre neho chystala najnovšie časopisy, spomenula si, že má veľa časopisov, ktoré ešte nerozšírila, preto si ich vložila do tašky. Sestra si  všimla, že cestujúcich dlhá cesta nudí, a bola zvedavá, či sa jej podarí časopisy vo vlaku rozšíriť. V priebehu cesty sa jej muž, ktorý sedel vedľa nej, opýtal, čo tak zanietene číta. S radosťou prijal časopisy a začal ich so záujmom čítať. Keď to videli niektorí ďalší cestujúci, vypýtali si časopisy. Keď sestra prišla do cieľovej stanice a zistila, že syn jej ešte neprišiel naproti, trávila čas vydávaním svedectva ľuďom, ktorí čakali na vlak. Kým jej syn prišiel, rozdala 40 časopisov a preňho jej už žiaden nezostal!

Hoci je v Mongolsku budhizmus oddávna tradičným náboženstvom, mnohí tamojší ľudia sú ateisti. Pre túto krajinu Spoločnosť vydala štvorstranový traktát Nakoľko cenný je pre vás život? Tento traktát sa zaoberá nebezpečenstvom fajčenia, námetom, ktorý veľmi zaujíma širokú verejnosť. V novembri a decembri 1999 prebiehala zvláštna kampaň a zúčastnilo sa na nej všetkých 22 zvestovateľov. Málokto traktát odmietol. Za prvých desať dní rozšírili v hlavnom meste Ulanbátare takmer 10 000 traktátov. Mnohí vládni úradníci sa o tejto kampani vyjadrovali priaznivo. O tejto mimoriadnej činnosti niekoľkokrát informovala televízia a rozhlas i články v troje novinách. Začalo sa mnoho biblických štúdií.

Pravda sa dostáva na najvzdialenejšie miesta. V Kazachstane je trestanecká kolónia s viac ako 1000 väzňami. V roku 1997 navštívili dvaja Jehovovi svedkovia riaditeľa tejto kolónie a snažili sa získať povolenie rozprávať sa o biblickej pravde s niektorými väzňami, ktorí napísali miestnej kancelárii svedkov. Zakrátko začali Jehovovi svedkovia študovať s 20 väzňami. V roku 1998 sa štyria z nich stali nepokrstenými zvestovateľmi a dostali povolenie usporadúvať zborové zhromaždenia. Keď správa kolónie videla, aký pozitívny  účinok má učenie Jehovových svedkov na väzňov, dala zvestovateľom povolenie vysielať verejné prednášky väzenským rozhlasom. Všetci väzni majú teraz možnosť počúvať toto vysielanie.

Správa trestaneckej kolónie sa stále viac presviedča, že náboženstvo Jehovových svedkov nie je len nejakou maskou, ktorú si človek založí, keď je to výhodné. Pomohla im to pochopiť jedna skúsenosť. Väzni nemajú dovolené mať peniaze, keďže si nemôžu kúpiť prakticky nič, ani lieky. Jeden väzeň však pravidelne dostával v balíkoch peniaze. Ako duchovne napredoval, pociťoval výčitky svojho biblicky školeného svedomia. Raz ponúkol nejaké peniaze staršiemu, ktorý navštívil kolóniu. Mal to byť dar na dielo Kráľovstva, ale starší ho odmietol, lebo vedel, že vynášať peniaze je proti väzenským pravidlám. Starší jednoducho mladému mužovi povedal: „Nalož s tými peniazmi, ako ti hovorí tvoje svedomie.“ Väzeň išiel za hlavným dozorcom a položil tie peniaze na jeho stôl, povediac: „Moje biblicky školené svedomie mi nedovoľuje mať tu tieto peniaze. Naložte s nimi, ako sa vám páči.“ Dozorca bol taký prekvapený, že povedal: „Za celých 20 rokov, čo pracujem v tejto kolónii, som ešte nikdy nezažil, žeby sa niekto dobrovoľne vzdal svojich peňazí!“

Jedna sestra učila v škole v Malajzii. Jedného dňa povedala svojej kolegyni o Jehovovi a jeho sľuboch. Kolegyňa povedala, že je hlboko sklamaná, lebo bohovia, ktorých uctieva, jej nepomohli vyriešiť problémy. Modlila sa k Budhovi, k rôznym čínskym bohom a dokonca aj k Ježišovi Kristovi. Zdalo sa, že nič nepomáha.

Tú ženu vo dne i v noci prenasledovali démoni. V noci málo spávala. Cez deň ju duchovia vyrušovali v práci a nemohla  ju poriadne vykonávať. Jej život bol taký úbohý, že sa radila so špiritistickými médiami, ale tým sa všetko len zhoršilo.

Sestra povedala svojej kolegyni, že podľa Prísloví 18:10 „Jehovovo meno je silnou vežou“. Jehova chráni tých, ktorí vo viere vzývajú jeho meno. Táto sestra ju povzbudila, aby sa modlila k Jehovovi Bohu, keď ju budú znova znepokojovať démoni.

Hneď na druhý deň kolegyňa sestre povedala, že prosila Jehovu o pomoc a démoni od nej odišli. Začala študovať Bibliu a robila rýchle pokroky. Zbavila sa všetkých predmetov súvisiacich s falošným uctievaním a démoni ju prestali znepokojovať. Na nedávnom krajskom zjazde bola pokrstená.

Takmer 50 rokov trávili mladí svedkovia na Taiwane dlhé obdobia vo väzení pre svoje odhodlanie zachovať si kresťanskú neutralitu. V posledných rokoch nastal pozoruhodný vývoj. Keďže armáda odviedla viac mužov, ako mohla efektívne vycvičiť, rozhodlo sa, že zákony v súvislosti so službou vlasti sa upravia tak, aby umožnili niektorým z odvedených mužov nastúpiť na nevojenskú službu. Vládni úradníci využili informácie o tom, čo sa urobilo v iných krajinách, aby sa vyhovelo tým, ktorým svedomie nedovolilo vykonávať vojenskú službu. Odpierači vojenskej služby z dôvodu svedomia, ktorí uprednostňujú nevojenskú službu, na ktorú dohliada vláda, to musia dať najavo podaním žiadosti, aby nešli do väzenia. Podľa tohto nového opatrenia tí, ktorí strávia 33 mesiacov vykonávaním náhradnej služby, budú mať víkendy a zjavne aj väčšinu večerov voľných, čo im umožní zúčastňovať sa na duchovných činnostiach.

 ▪ Európa

Hoci sa Európa už dlho radí medzi kontinenty, v skutočnosti vybieha na západ ako obrovský polostrov Eurázie. Apoštol Pavol priniesol dobré posolstvo do južnej Európy takmer pred 2000 rokmi. Ako uvidíte, dynamické posolstvo pravdy sa v tejto časti zeme naďalej rozširuje.

Jedného dňa sedela jedna sestra v parku v Záhrebe v Chorvátsku. Všimla si mladého muža, ako sa skrýva za kríkmi. Bol bledý a triasol sa, preto si myslela, že je chorý. Podišla k nemu a povedala: „Mladý pán, ak sa necítite dobre, rada vás vezmem k lekárovi.“ Povedal, že sa cíti veľmi dobre, hoci sa stále triasol. Potom sa opýtala: „Ste hladný? Chcete, aby som vám priniesla nejaké jedlo?“ On odpovedal: „Nie. Nepribližujte sa ku mne, prosím. Hľadá ma polícia a môžu predpokladať, že patríme k sebe.“ Sestra sa opýtala: „Čo ste urobili?“ Priznal sa, že vykradol obchod, a dodal: „Mám to všetko tu vo vrecku. Veľmi sa bojím polície a toho, že pôjdem do väzenia.“ Sestre ho prišlo ľúto a chcela mu pomôcť. Vyzvala ho, aby si k nej prisadol, aby sa o tom mohli porozprávať. Povedala mu, že Jehova Boh  mu dá múdrosť, aby vedel, čo povedať, keď sa vráti do obchodu, ktorý vykradol. Pozorne počúval, no ešte stále sa triasol od strachu. Poradila mu: „Vyhľadajte vedúceho a priznajte sa, že ste ukradli peniaze a že ich teraz chcete vrátiť.“ Kým sa rozprávali, prechádzala okolo nich sestrina susedka a oslovila ju menom. Tak sa ten mladý muž dozvedel jej meno.

Krátko nato sestru prekvapilo, keď v miestnych novinách našla list, ktorý bol adresovaný jej. V liste sa písalo: „Pani Barica, som Vám veľmi vďačný za Vašu láskavú radu. Ďakujem, ďakujem, ďakujem — zachránili ste ma pred väzením. Nemôžem Vám vyjadriť svoju vďačnosť osobne, lebo neviem, kde bývate. Ale píšem Vám, aby si to mnohí, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii, mohli prečítať a obrátiť sa na pravého Boha, ktorý pomáha, na Jehovu! Vrátil som tie peniaze. Vedúci obchodu mi povedal, že bolo ukradnutých 1500 kún. No ja som z vrecka vytiahol 1700 kún. Povedal mi, že si môžem 200 kún nechať, lebo chýbala hotovosť vo výške len 1500 kún. Odpovedal som: ‚Nie, pane, nemal som vo vrecku ani kunu, nemal som ani na chlieb.‘ Potom mi vedúci začal dávať nejaký tovar. Povedal: ‚Tých 200 kún je vašich.‘ K tomu mi dal ešte 500 kún, dva bochníky chleba, dve škatule mlieka, päť malých téglikov jogurtu, pol kilogramu salámy a detskú výživu. Povedal: ‚Robím to preto, že ste čestný muž a priznali ste sa k svojej chybe.‘ Môžem len ďakovať Bohu a Vám, že som neskončil vo väzení. Ešte raz Vám veľmi, veľmi ďakujem!“

Kodaň v Dánsku má jeden z najväčších prístavov v Európe. Okrem trajektov tu každoročne kotví viac ako 2000 lodí. Keď bratia vstúpili na jednu loď a opýtali sa niektorých členov posádky, či poznajú Jehovových svedkov, odpovedali im, že áno. Potom dodali, že dokonca jedného  Jehovovho svedka majú na palube. Bratia sa chceli zoznámiť so svojím spoluveriacim. Keď sa s ním zoznámili, zistili, že ešte nebol pokrstený. Pochádzal z malého ostrova v Tichom oceáne, ktorý mal len 2000 obyvateľov. Na ostrove nežili žiadni svedkovia a on sa o pravde dozvedel z literatúry, ktorú dostal v niekoľkých prístavoch sveta. Prečítal tú literatúru a vzal ju domov aj svojej manželke. Obaja sa zhodli na tom, že našli pravdu. O tom, čo sa dozvedel, horlivo vydával svedectvo aj ostatným členom posádky. Bratia mu sprostredkovali pravidelný odber našich časopisov a sľúbili mu, že dohliadnu na to, aby sa o ňom a jeho manželke dozvedel najbližší zbor.

Zvestovatelia v Bremerhavene v Nemecku pravidelne chodia do prístavu ponúkať literatúru tým, ktorí pracujú na lodiach, a vodičom, ktorí naloďujú a vyloďujú svoje kamióny. Jeden brat podal správu, že stretol vodičov kamiónov zo 48 krajín. „Aby sme uspokojili potreby všetkých týchto ľudí,“ vysvetľuje, „máme v aute zásobu literatúry v 39 jazykoch.“ Niekoľko ruských vodičov kamiónov navštívilo zhromaždenia, kým boli v prístave. V jedno nedeľné odpoludnie si Fred s Christianom všimli v suchom doku jednu z najväčších osobných lodí na svete. Posádku lode predstavovalo 950 ľudí 50 národností! Keď boli bratia na palube, podišiel k nim námorník z jedného tichomorského ostrova a opýtal sa ich: „Máte tú žltú knihu s farebnými obrázkami?“ Hovoril o publikácii Moja kniha biblických príbehov. Bratia ju nemali a námorníka to viditeľne sklamalo. Preto keď rozdali všetku literatúru, Fred išiel autom do Bételu v Selterse — cesta tam a späť trvá najmenej 10 hodín —, aby vyzdvihol ďalšiu literatúru. Na druhý deň rozšírili medzi členmi posádky 900 časopisov, 300 brožúr a 850 kníh! Fred tiež našiel  toho priateľského námorníka a dal mu žltú knihu, ktorú tak veľmi chcel. „Keď zistil, že sme precestovali vyše 1000 kilometrov, aby sme tú knihu získali,“ hovorí Fred, „oči sa mu naplnili slzami.“

Na začiatku roku 1998 robila malá súkromná rozhlasová stanica v Luxembursku telefonický prieskum medzi svojimi poslucháčmi a moderátor sa pýtal na ich životné ciele a očakávania. Telefónne čísla vyberal náhodne. Pri vytáčaní jedného čísla si moderátor poplietol smerové číslo krajiny a zistil, že sa rozpráva so ženou, ktorá žije o 400 kilometrov ďalej pri Norimbergu v Nemecku. Zapôsobila naňho svojím všeobecným vzdelaním i pozitívnym postojom k životu a opýtal sa jej, ako si vypestovala taký vynikajúci prístup. Povedala, že je Jehovovou svedkyňou, uvedomujúc si, že je to neočakávaná príležitosť na rozsievanie semena o Kráľovstve. Konverzácia roznietila moderátorov záujem a sestra sa s ním dohodla, že mu neskôr zavolá. Robila to opakovane nasledujúce dva mesiace. Vysvetlila mu viac o Bohu, o živote a o Jehovových svedkoch a mohla mu zodpovedať mnoho otázok. Moderátora to nadchlo a chcel sa dozvedieť viac. Zatelefonoval do jedného zboru v Luxembursku a požiadal o domáce biblické štúdium a informácie o čase zhromaždení. V sále Kráľovstva naňho zapôsobila vrúcna atmosféra a priateľské prijatie. To poskytlo dobrý začiatok jeho domácemu biblickému štúdiu.

Trinásť mesiacov po tom prvom telefonickom rozhovore so sestrou v Nemecku bol pokrstený. V októbri 1999 sa stal pravidelným priekopníkom. Aké vynikajúce bolo to, že sestra z Nemecka sa predstavila ako svedkyňa a využila túto príležitosť na rozsievanie semena o Kráľovstve.

V Portugalsku roznietili Antoniov záujem o biblické posolstvo rozhovory, z ktorých sa tešil, keď ho navštívil  jeho telesný brat, Jehovov svedok. Antonio sa túžil dozvedieť z Biblie viac. Vrúcne sa modlil o pomoc. Krátko nato sa uňho doma zastavili dvaja svedkovia a začali s ním študovať Bibliu. S rastúcim poznaním Antonio začal meniť svoj život v súlade s Božou vôľou. Najprv ho svedomie nabádalo prestať poľovať, čo bol šport, ktorý mal vášnivo rád. Neskôr, keď pochopil otázku kresťanskej neutrality, sa rozhodol odstúpiť z vysoko váženého postavenia starostu mestskej samosprávy, postu, ktorý zastával 15 rokov. Hoci naňho vyvíjali tlak, aby znova zvážil svoje odstúpenie, rada v Jakubovi 4:4 ho posilnila, aby tlaku odolal. Pokrok bol rýchly, keď si spolu s manželkou prehĺbili vzťah k Jehovovi a začali navštevovať zborové zhromaždenia. Zakrátko sa už zúčastňovali na zvestovateľskej službe a obaja boli pokrstení.

Zo Španielska pochádza skúsenosť jedného brata, ktorého kolega v práci pred mnohými rokmi prenasledoval pre jeho vieru. Kolega sa bratovi celé mesiace posmieval a kritizoval jeho náboženstvo. Brat sa dostal do stavu, keď cítil, že už to viac nevydrží, preto sa modlil k Jehovovi, aby mu pomohol vytrvať v tejto náročnej situácii kresťanským spôsobom, aby neodplácal zlé zlým. Na bratovo prekvapenie sa postoj jeho kolegu zmenil. Dokonca sa bratovi ospravedlnil a uistil ho, že už nikdy nebude pred ním tak nepekne rozprávať o Bohu. Onedlho jeho kolega z tej spoločnosti odišiel.

Prešlo 24 rokov, kým sa brat znova stretol so svojím bývalým kolegom. Tentoraz to bolo v sále Kráľovstva, kam bol brat pridelený predniesť prednášku. Kolega mu povedal, že študoval Bibliu a stal sa pokrsteným svedkom. Ďalej vysvetlil, že hoci prešlo mnoho rokov, nikdy nezabudol na „svedka, ktorý s toľkou trpezlivosťou znášal neustály výsmech namierený proti nemu i proti jeho Bohu“.

 ▪ Ostrovy zeme

Ostrovy zeme majú veľmi rozličné veľkosti a odlišujú sa od kontinentov, ktoré sú oveľa väčšie. Hoci sme sem zahrnuli ostrovný kontinent Austráliu, najväčším ostrovom je Grónsko, ktoré má rozlohu 2 200 000 štvorcových kilometrov. Najmenšie ostrovy zaberajú plochu menšiu ako mestský blok. V rozpätí od najväčších po najmenšie sú tisícky ostrovov. Zamyslite sa nad niekoľkými skúsenosťami z niektorých z nich.

Jedna sestra v Austrálii stretla v službe z domu do domu ženu, ktorá ako sa zdalo, neprejavovala veľký záujem o Božie Slovo. Hoci tá žena prijala traktát, sestra si myslela, že opätovnou návštevou by sa u nej veľa nedosiahlo. Napriek tomu sa sestra nevzdala a pokúsila sa, spočiatku neúspešne, nájsť tú ženu doma. Keď sa s ňou sestra nakoniec znova skontaktovala, žena vysvetlila, že po sestrinej prvej návšteve si kúpila drahú Bibliu. Sestra s ňou začala študovať Bibliu. Tá žena robí teraz vo svojom živote veľké zmeny, aby sa prispôsobila kresťanským zásadám, a navštevuje všetky zhromaždenia.

 Jeden brat v Dominikánskej republike stretol pri kázaní z domu do domu asi 60-ročnú ženu. Po skončení rozhovoru jej brat podal ruku na rozlúčku. Keď domáca bratovi ruku nepodala, uvedomil si, že je slepá. Sľúbil jej, že ju opäť navštívi.

Keď znovu prišiel, žena mu povedala, že sa rozprávala s dcérou o svojom prekvapení, že niekto o ňu prejavil záujem napriek tomu, že je slepá. Potom vysvetlila, ako sa dozvedela, že nemá nádej na obnovenie zraku. Brat rozprával o Bohu nádeje a čítal jej niektoré biblické správy o tom, ako Ježiš vrátil zrak slepým. (Mat. 9:27–30) To na ženu hlboko zapôsobilo.

Brat sa potom išiel informovať do Nadácie pre nevidiacich, aby zistil, či sa dá niečo pre tú ženu urobiť. Dohodol konzultáciu, a keď tam žena prišla, dozvedela sa, že by pravdepodobne mohla operáciou znova nadobudnúť zrak. Operácia bola úspešná. V priebehu toho času žena prijímala biblické poznanie. Po operácii začala čítať Moju knihu biblických príbehov a prečítala ju za niekoľko týždňov. Potom študovala brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? a knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Pred operáciou pravidelne navštevovala zhromaždenia a od obnovenia zraku ich nikdy nevynechávala. Začala druhým rozprávať o tom, čo sa dozvedela, a o pomoci, ktorú dostala, aby sa jej obnovil zrak. Bola pokrstená na oblastnom zjazde v roku 1999.

Pri vydávaní svedectva na ostrove Réunion ponúkla sestra jednej žene naše časopisy. Žena odpovedala: „Sú mi zbytočné, ja neviem čítať.“ Sestra sa ponúkla, že ju naučí  čítať, a žena to s potešením prijala. Sestra prišla na opätovnú návštevu s brožúrami Naučte sa čítať a písať a Večne sa teš zo života na zemi! Lekcie čítania trvali pol hodiny a biblické štúdium trvalo ďalšiu polhodinu. Tá žena robila rýchle pokroky v čítaní i v porozumení pravdy.

Hoci sa deti tejto ženy snažili odradiť ju od štúdia, povedala im, že sa bude ďalej učiť. Zakrátko prešla na knihu Poznanie a začala pravidelne navštevovať zhromaždenia. Nedávno bola pokrstená. Dnes je z nej gramotná žena, ktorá si môže čítať Bibliu a biblické publikácie.

Na Severnom ostrove Nového Zélandu začala jedna sestra domáce biblické štúdium s mladou ženou menom Hina. Po dvoch štúdiách z brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? Hina sestre povedala, že sa chce stať Jehovovou svedkyňou a že chce opustiť svojho priateľa, povestného člena miestneho gangu. Odvážne za ním zašla a povedala mu o svojich plánoch. Na jej prekvapenie jeho odpoveď znela: „Pusť sa do toho.“

Neskôr si to jej priateľ rozmyslel a plánoval pomstiť sa nielen Hine, ale aj Jehovovým svedkom. Rozhodol sa rozstrieľať sálu Kráľovstva. Jeden bývalý spoločník však navrhol, aby Hinin priateľ išiel na zhromaždenie a získal viac informácií o svedkoch skôr, ako podnikne taký drastický krok. Priateľ súhlasil a v ten večer navštívil teokratickú školu kazateľskej služby. Tak naňho zapôsobila, že zvolal stretnutie gangu a členov gangu informoval, že sa chce stať Jehovovým svedkom! Neskôr na formálnom zhromaždení gangu na cintoríne zakopal svoj emblém (znak členstva v gangu), čím ukázal, že ukončil svoj  predchádzajúci spôsob života, ku ktorému patrilo drogovanie a nelegálny obchod s alkoholom. Spolu s Hinou pravidelne navštevujú zhromaždenia. Teraz sú legálne zosobášení a Hina bola nedávno pokrstená. Aj jej manžel je rozhodnutý dosiahnuť spôsobilosť na krst.

Odbočka v Trinidade začala mimoriadnu kampaň s časopismi Prebuďte sa! z 8. a 22. februára 2000. V prvom čísle je úvodná séria o rodinách bez otca a druhé sa zaoberá samovraždami. Kampaň bola zameraná na organizácie sociálnej starostlivosti, policajné skupiny pre službu verejnosti, školy, vládnych ministrov, členov parlamentu, mimovládne a iné organizácie, ktoré sa zvlášť zaujímajú o námety rozobrané v týchto časopisoch.

Neúplná správa ukázala, že bratia rozšírili 14 941 časopisov, 1374 kníh a 90 brožúr. Kampaň viedla k 860 opätovným návštevám a 29 domácim biblickým štúdiám, väčšinou u ľudí, s ktorými by sa pravdepodobne neskontaktovali pri bežných spôsoboch vydávania svedectva. Niekoľko vládnych ministrov a ministerstiev poslalo listy vyjadrujúce vďačnosť za dielo Jehovových svedkov. Jednou z typických odpovedí, ktoré bratia dostali, bola odpoveď z ministerstva spravodlivosti. Uvádzalo sa v nej: „Ďakujeme Vám za darované čísla... časopisu Prebuďte sa!... Ukázali sa ako veľmi poučné. Budeme preto vďační, ak nám pošlete ešte šesť výtlačkov na distribúciu do ďalších odborov ministerstva. A tiež ak budete mať nejaký materiál, ktorý nám môže pomôcť podporovať naše ciele v oblasti rodinného života, oceníme si, ak nám tie informácie pošlete.“ List podpísal sám minister spravodlivosti.