Francúzska Guyana

Všade, kde oko dovidí, je džungľa. Je ako obrovský zelený koberec rozprestierajúci sa od pohoria Tumuc-Humac na juhu až po Atlantický oceán na severe. Tento hustý dažďový prales pretínajú rieky Maroni a Oyapock, ktoré tečú z juhu na sever a tam sa vlievajú do mora. Krajina medzi týmito riekami sa volá Francúzska Guyana.

Dažde, ktoré trvajú viac ako pol roka, vytvárajú bohatú zeleň. Ale do vnútrozemia krajiny neprenikne veľa ľudí. Mimo pobrežia je len málo dobrých ciest a cestovať po kaskádovitých riekach je nebezpečné. Už samotné názvy kaskád poukazujú na ich nebezpečenstvá — Saut Fracas (Burácajúce kaskády), Gros Saut (Veľké kaskády), Saut Tambour (Bubnové kaskády), Saut Laissé Dédé (Vražedné kaskády), A Dieu Vat’ (To je koniec).

V pralesoch rastie vyše tisíc druhov stromov, nádherné orchidey a iné rastliny, ktorým sa vo vlhkom tropickom prostredí darí. Žije tu viac ako 170 druhov cicavcov, 720 druhov vtákov a nespočetne veľa druhov hmyzu. Sú tu aj obrovské anakondy, kajmany, jaguáre a mravčiare, ale nevidno ich často, lebo keď zacítia prítomnosť človeka, nepozorovane sa vytratia. Ponad chodníky a rieky bezstarostne  poletujú jasnomodré motýle a zo stromu na strom preletujú žiarivo sfarbené vtáky.

Popri rastlinách a živočíchoch je tu aj veľká pestrosť ľudí a kultúr. Pri pobreží a pozdĺž riek sú roztrúsené indiánske dediny. K obyvateľom patria príslušníci kmeňov Galibi, Arawak, Palicur, Wayana, Emerillon a Oyampi.

Väčšina obyvateľov tejto malej juhoamerickej krajiny je sústredená pozdĺž pobrežia a v hlavnom meste Cayenne. V poriečnych dedinách na hranici so Surinamom žijú potomkovia Afričanov, ktorí boli ako otroci privezení pracovať na plantážach, ale svojim pánom utiekli. Hovoria kreolským jazykom sranantongo. Asi pred sto rokmi prišli zo Singapuru, Vietnamu a Číny ázijskí prisťahovalci. V roku 1977 začali ako politickí utečenci prichádzať Hmongovia z Laosu. Spolu s Ázijcami tvoria prisťahovalci z Martiniku, Guadeloupu, Haiti, Brazílie, Surinamu, Dominikánskej republiky, Svätej Lucie, Libanonu, Peru a z metropoly, Francúzska, vyše polovice obyvateľov, ktorých je tu vyše 150 000.

Tvrdý život

Prví Európania sem prišli okolo roku 1500, ale ich pokusy usadiť sa v tejto krajine neboli spočiatku úspešné. Podmienky na život tu boli príliš drsné. No územie, ktoré dnes tvorí Francúzsku Guyanu, sa v 17. storočí stalo francúzskou kolóniou. Neskôr boli do Cayenne, Kourou a Saint-Laurentu posielaní dlhoroční trestanci z Francúzska na nútené práce. Politickí väzni boli posielaní na Diablov ostrov, kde prežilo len málo z nich. Tieto väzenské tábory sú už dávno zavreté. V Kourou je dnes európske centrum vypúšťania družíc. Hoci Francúzska Guyana je od Európy vzdialená 7100 kilometrov, oficiálne je administratívnou  časťou Francúzska ako francúzsky zámorský departement, a tým je aj časťou Európskej únie.

V druhej polovici 19. storočia, takmer 300 rokov po tom, ako Sir Walter Raleigh priniesol legendárnu správu o zlatom meste v tejto krajine, bolo zlato nakoniec objavené. Do dvadsiatych rokov 20. storočia napriek nebezpečenstvu preniklo hlboko do dažďového pralesa asi 10 000 mužov hnaných zlatou horúčkou a vidinou rýchleho zbohatnutia.

Potom prišli ďalší, ktorí takisto mali potrebnú odvahu, aby zvládli nároky života vo Francúzskej Guyane. Avšak títo ľudia prišli dávať, nie brať.

Semená biblickej pravdy sú zasiate

Títo odvážni muži a ženy priniesli so sebou dobré posolstvo z Božieho Slova. Hovorili ľuďom o Božom predsavzatí skoncovať s chorobami a smrťou, pomôcť ľuďom všetkých národov žiť spolu v bratstve a urobiť zo zeme raj. (Iz. 2:3, 4; 25:8; 33:24; Zjav. 7:9, 10) Zúčastňovali sa na diele, ktoré predpovedal Ježiš Kristus slovami, že toto dobré posolstvo o Božom Kráľovstve sa bude zvestovať „po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom“, skôr ako príde koniec. (Mat. 24:14) Toto dôležité evanjelizačné dielo sa do Francúzskej Guyany dostalo v roku 1946. Väčšina prvých svedkov Jehovu prišla do Francúzskej Guyany z iných francúzskych zámorských departementov, ako sú Guadeloupe a Martinik, a tiež z Holandskej Guyany (dnes známej ako Surinam), ktorá leží hneď na západ.

Prvé semená pravdy zasial brat Olga Laaland, horlivý služobník z Guadeloupu. V decembri 1945 sa vydal navštíviť svoju matku a svojich telesných bratov, ktorí žili pri rieke Mana vo vnútrozemí Francúzskej Guyany. Cesta do  matkinej dediny predstavovala niekoľko dní cesty na riečnom kanoe. Počas cesty využíval nočné zastávky — v malých otvorených prístreškoch pokrytých palmovými vetvami — na zvestovanie a rozširovanie biblickej literatúry. Keď prišiel do matkinej dediny Haut Souvenir, s radosťou rozprával svojej rodine o dobrom posolstve o Kráľovstve. Bol však prekvapený a sklamaný, keď ho nazvali démonom. V tejto nepriateľskej atmosfére v roku 1946 slávil Slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti sám so svojimi malými bratmi. Krátko nato ho jeho matka, ovplyvnená miestnym kňazom, vyhnala s krikom: „Démoni nebudú žiť v mojom dome!“ Jej negatívna reakcia však neudusila jeho horlivosť.

Na spiatočnej ceste opäť zvestoval, keď sa zastavovali v zlatých baniach a v degrads, čiže predajných stánkoch. Jednu noc spal s ďalšími cestujúcimi pod prístreškom na brehu rieky. Tropický lejak spôsobil, že jeden obrovský strom sa s hrozným rachotom zrútil. Olga sa v panike ponoril do rieky. Nevedel však, že tieto vody sú plné piraní. Keďže sa mu nič nestalo, ľudia boli presvedčení, že musí mať božské schopnosti, a tak sa naňho pozerali s hlbokou úctou. To spôsobilo, že boli prístupnejší posolstvu, ktoré im hovoril.

Brat Laaland nakoniec prišiel do dediny Mana na pobreží Atlantiku, ktorá mala 800 obyvateľov. Počas svojho prvého šesťmesačného pobytu v dedine organizoval zhromaždenia a desať ľudí pravidelne vyučoval biblické pravdy,  ktoré prinášajú pravú slobodu. (Ján 8:32) Ľudia ho prezývali Père Paletot (otec Sako), lebo zvyčajne nosil sako, na rozdiel od miestneho kňaza, ktorého nazývali otec Rúcho. Hoci sa bratovi Laalandovi minula literatúra, mával verejné prednášky a horlivo zvestoval všetkým, ktorí počúvali. Získal si povesť energického rečníka, ktorý bez váhania živo diskutoval s miestnymi duchovnými.

Takmer dva roky po návšteve matky sa brat Laaland vrátil na Guadeloupe. Na základe jeho kázania sa síce nikto nedal pokrstiť, ale zasial mnoho semien. Výsledky sa ukázali neskôr.

Pracovníci z rôznych krajín

V roku 1956 spoločnosť Watch Tower požiadala Wima van Seijla zo surinamskej odbočky, aby prišiel do Francúzskej Guyany. Brat rozpráva: „Malým lietadlom sme leteli zo Saint-Laurentu do Cayenne a tam sme asi tri týždne bývali v malom hoteli. Prepracovali sme veľkú časť Cayenne s knihou La Vie Eternelle [Večný život] a rozšírili sme niekoľko sto výtlačkov. Ľudia mali skutočne záujem, ale keďže sme neovládali francúzsky jazyk, bolo ťažké zavádzať štúdiá. Náš úvod z domu do domu znel: ‚Včera sme prileteli do Cayenne zvestovať dobré posolstvo.‘ Po dvoch týždňoch sme ešte stále začínali slovami: ‚Včera sme prileteli do Cayenne,‘ lebo to bol jediný úvod, ktorý sme vedeli vo francúzštine! V jednom starom divadle, ktoré sa už nepoužívalo, sme premietli film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Jeden muž prekladal film do miestneho nárečia a potom ho nejaká žena preložila do francúzštiny.“ Záujem bol veľký, ale ako ho rozvíjať?

Na pomoc prišli ďalší svedkovia zo Surinamu. Patrili k nim Paul Naarendorp a Cecyl a Nel Pinasovci. Značný  počet tých, ktorí prišli, vedel po francúzsky.

Pomoc prišla aj z nečakaného zdroja. Vo francúzskom meste Dunkerque študovala jedna rodina Bibliu. No iba ich 16-ročný syn Christian Bonecaze trvale prejavoval záujem. Keď sa rodina presťahovala do Cayenne, Christian sa rozprával so spolužiakmi o tom, čo sa dozvedel z Biblie. Jeden z nich prejavil záujem a potom aj jeho tri sestry. Christian napísal Spoločnosti a poprosil o pomoc.

Asi v tom čase sa po absolvovaní školy Gileád v roku 1958 vrátili na Martinik Xavier a Sara Nollovci. Spoločnosť poprosila brata Nolla, aby išiel do Francúzskej Guyany pomôcť tamojšej malej skupine. Pre Xaviera to znamenalo desaťdennú cestu malou loďou, počas ktorej musel spávať na palube.

Keď brat Noll prišiel do Cayenne, záujemcovia ho pohostinne prijali. Ponúkli mu, že počas svojho pobytu sa môže stravovať u nich, a vybavili mu príjemnú izbu v hoteli, ktorý spravoval bývalý trestanec. Brat Noll viedol každý deň biblické štúdiá a duchovné rozhovory s Christianom a rodinou, ktorá bola taká pohostinná. Ich poznanie biblickej pravdy sa prehlbovalo. O niekoľko týždňov Christian vyjadril túžbu dať sa pokrstiť. O to isté požiadal Christianov kamarát a jeho dve sestry. Hoci lejak znemožnil bratovi Nollovi predniesť prejav ku krstu na pláži, ako plánovali,  predniesol ho pred skupinou priamo v ich malom automobile. Potom nasledoval krst vo vode, prvý krst Jehovových svedkov vo Francúzskej Guyane.

Brat Noll strávil počas svojho pobytu v krajine veľa času vo zvestovateľskej službe. Za týždeň rozšíril takmer všetku svoju literatúru. Nechal si len jeden časopis na ukážku ľuďom, ktorí by chceli predplatné. Za tri týždne získal 70 predplatných vrátane asi 10 predplatných v čínštine. Ako vysvetlil, čo chce povedať, v čínštine? Ukázal ľuďom fotografiu svojej triedy v škole Gileád a ukázal na čínskych študentov v triede a veľa pritom gestikuloval. „Veľmi dobre to fungovalo,“ hovorí. Medziiným vydal svedectvo Michelovi Valardovi, ktorého brat bol kňazom, ale ktorý sám hľadal zlato vo vnútrozemí. Po odchode brata Nolla začal malú skupinu v Cayenne viesť Christian Bonecaze.

Krátko nato, v roku 1960, odbočka na Guadeloupe dostala za úlohu dohliadať na kázanie dobrého posolstva vo Francúzskej Guyane. To bolo pre túto krajinu naozaj užitočné, lebo pomoc teraz prichádzala pravidelnejšie! Základ už bol položený a teraz sa mohlo na ňom ďalej stavať. S týmto cieľom bol v roku 1960 vyslaný z Martiniku ako zvláštny priekopník Octave Thélise. Navštevoval tých, ktorí mali predplatené naše časopisy, i tých, ktorí mali iné publikácie spoločnosti Watch Tower. V tom istom roku prišla do Francúzskej Guyany slúžiť Théophanie Victorová, tiež z Martiniku, a onedlho dostala pridelenie ako zvláštna priekopníčka.

Ešte predtým, v roku 1954, sa do Paramariba v Suriname presťahoval Holanďan van Pardo so svojou manželkou pochádzajúcou z Martiniku, ktorá sa v Suriname skontaktovala so svedkami. Nasledujúci rok sa presťahovali  do Saint-Laurentu pri rieke Maroni, ktorá je hranicou medzi Surinamom a Francúzskou Guyanou. V priebehu piatich rokov dvaja svedkovia zo Surinamu, bratia Pinas a Libreto, každé tri mesiace prechádzali cez rieku na kanoe, aby pomohli tejto dvojici rásť v poznaní Jehovu a jeho požiadaviek. V decembri 1960 na zjazde v Paramaribe v Suriname, počas návštevy Miltona Henschela zo svetového ústredia spoločnosti Watch Tower, boli van Pardovci spolu s dvoma ďalšími z Francúzskej Guyany pokrstení.

V máji 1961 Nicolas Brisart, dozorca odbočky na Guadeloupe, navštívil skupinu 16 zvestovateľov v Cayenne a zúčastnil sa na prvom krajskom zjazde v tejto krajine. Okrem toho premietol 250 divákom film Šťastie spoločnosti nového sveta. Vynikajúca reakcia ho podnietila premietnuť ešte jeden film — Spoločnosť nového sveta v činnosti. Podobná vynikajúca reakcia bola pri premietaní filmov v Saint-Laurente. Na zástupcu primátora Saint-Laurentu filmy tak zapôsobili, že povedal: „Prvýkrát v živote som videl niečo také.“ Keď podával bratom ruku, opýtal sa: „Požiadali ste už primátora o povolenie použiť radnicu na premietanie filmov? Zajtra sa o tom s ním porozprávam.“ Bratia dostali povolenie nielen na premietanie filmov, ale aj na organizovanie verejných biblických prednášok každý večer. Počas tejto pamätnej návštevy si pozrelo filmy Spoločnosti a vypočulo biblické prednášky celkovo vyše 500 ľudí. Zástupca primátora povedal: „Takých ľudí, ako ste vy, Jehovovi svedkovia, potrebujeme.“ Asi o dva roky neskôr, v marci 1963, vznikol v Cayenne prvý zbor Jehovových svedkov. Zhromaždenia sa konali v jednom malom dome na predmestí, na mieste, ktoré sa nazývalo Petit Monaco.

 Ako sa k nim pravda dostala

Medzi členmi tohto prvého zboru boli aj brat a sestra Sylvestrovci, obaja pôvodom z Martiniku. Ako sa stali Jehovovými svedkami? Jedného dňa v roku 1952, keď pani Sylvestrová išla kúpiť potraviny, uvidel ju jeden bývalý väzeň z Diablovho ostrova a požiadal ju, aby dala svojmu manželovi nejaké knihy. Pani nevedela, odkiaľ tie knihy má, ale boli to publikácie spoločnosti Watch Tower. Vedela, že jej manžel ich rád číta, a preto si ich vzala. Spomína: „Keď som položila knihy na stôl, oči mi padli na názov ‚Boh nech je pravdivý‘. Táto kniha, ktorá hovorila o Bohu, ma okamžite zaujala. Keď manžel prišiel domov, hovorila som mu, čo som sa dočítala o Božom mene, o uctievaní modiel a o tom, čo bolo v skutočnosti zakázané ovocie. Nikdy predtým som nič také nepočula. Ihneď som bola presvedčená, že je to pravda. Prestala som navštevovať stretnutia môjho náboženstva. Hoci som nikdy predtým svedkov nestretla, začala som hovoriť mojim priateľom o tom, čo som sa dozvedela z tejto knihy, a povzbudzovala som všetkých naokolo, aby si ju prečítali. O deväť rokov prišla k mojim dverám jedna pani, Théophanie Victorová, a ponúkla mi dva časopisy Prebuďte sa! Keď odchádzala, opýtala som sa jej, ku ktorému náboženstvu patrí. ‚K Združeniu Jehovových svedkov,‘ odpovedala. ‚Na vás čakám už deväť rokov!‘ zvolala som. ‚Môžem si s vami dohodnúť stretnutie?‘“ Po čase ona i jej manžel zaujali pevný postoj na strane uctievania Jehovu.

Medzi tými, ktorí prijali pravdu v čase, keď svedkov bolo v tejto krajine ešte málo, bol Michel Valard, ktorý sa už predtým dostal na pracovisku do kontaktu s Xavierom Nollom. Keď začal navštevovať zhromaždenia svedkov,  postupne si uvedomil, že dostáva uspokojivé odpovede na svoje otázky. Sestra Victorová sa ponúkla, že s ním bude študovať Bibliu, a on ihneď súhlasil. Jeho manželke Jeanne sa to však vôbec nepáčilo. Preto musel Michel študovať mimo domu. No i tak bol presvedčený, že to, čo sa učí, je pravda, a chcel o tom hovoriť aj Jeanne. Preto vybral v časopisoch články, o ktorých vedel, že v nej vzbudia zvedavosť, a položil ich tam, kde ich musela uvidieť. Nakoniec aj ona súhlasila s biblickým štúdiom a v roku 1963 boli obaja pokrstení. Aj ich deti prijali pravdu a jeden z nich, Jean-Daniel Michotte (Jeannin syn z prvého manželstva), slúži ako člen výboru odbočky.

Paul Chong Wing, mladý učiteľ z Francúzskej Guyany, sa so svedkami stretol počas štúdia vo Francúzsku. Bol rozčarovaný zo situácie vo svete a z postoja ľudí. Patril k slobodomurárom, ale ani tam nenašiel odpovede na otázky, ktoré ho trápili. Hovoril si, že niekde pravda musí byť, a bol rozhodnutý hľadať ju. Stretnutia s Jehovovými svedkami ho presvedčili o tom, že ju našiel. Po návrate do Francúzskej Guyany sa stretol s Michelom Valardom a na svoju veľkú radosť zistil, že má veľmi blízko pri dome sálu Kráľovstva. V roku 1964 sa dal pokrstiť a jeho manželka bola pokrstená o rok neskôr. Robil rýchle pokroky. Potreba schopných a ochotných mužov v zbore bola taká veľká, že už po roku bol vymenovaný za služobníka zboru. Brat Valard  pomohol vytvoriť mnoho zborov. Dnes slúži ako člen výboru odbočky.

Podpora osamelých zvestovateľov

Zbor v Cayenne rástol, ale zvestovatelia neobmedzovali svoju činnosť len na miestny obvod. Bratia z Cayenne cez víkendy pravidelne navštevovali a povzbudzovali malé skupiny osamelých zvestovateľov v Saint-Laurente, Mane a Iracoube. Plán týchto ciest bol veľmi plný. Bratia najprv cestovali autom po pobreží z Cayenne do Saint-Laurentu na hranici so Surinamom. V sobotu o 18.00 mali zhromaždenie vrátane verejnej prednášky a štúdia Strážnej veže. Prenocovali tam a potom išli autom na sever do Many, kde sa o 8.00 začínalo zhromaždenie. Po obede, ktorý mali cestou späť do Cayenne, sa zastavili ešte v Iracoube, kde sa zúčastnili na tom istom programe o 15.00. Potom pokračovali domov do Cayenne.

Boli to víkendové maratóny, ale tí, ktorí sa na nich zúčastnili, majú na ne nezabudnuteľné spomienky. Na týchto cestách prešli jedným smerom 250 kilometrov. Cesty boli z červenej hliny a plné dier. Po tropickom daždi bola cesta zaplavená a niekedy bola až meter pod vodou. Vtedy bratia museli niekoľko hodín čakať, kým voda neklesne, a až potom mohli ísť ďalej. Bolo nevyhnutné, aby spolu cestovala karavána piatich alebo šiestich vozidiel, lebo diery na ceste boli také hlboké, že autá v nich často uviazli. Keď sa to stalo, bratia museli v lese zrezať malé stromy a poukladať kmene cez diery. Potom všetci tlačili autá, aby prešli na druhú stranu. Prvé auto, ktoré prešlo cez veľkú dieru, pomáhalo ťahať ostatné. Občas ich zdržiavalo aj čakanie na trajekty v Kourou a v Mane. Kým bratia čakali, útočili na nich moskyty, ale oni využívali čas na ponúkanie časopisov okoloidúcim.

 Izolované skupiny zvestovateľov boli týmito návštevami veľmi povzbudené a ich prejavy vďačnosti úplne zatlačili do úzadia všetky problémy, ktoré vznikali počas cesty. Úžitok však z toho nemala len jedna strana. Aj bratia z Cayenne boli veľmi povzbudení pohostinnosťou a horlivosťou, ktorú prejavovali brat a sestra van Pardovci, sestra Fantanová, Barthebinová a Defreitasová. Neskôr bolo zariadené, aby do tejto oblasti prišli slúžiť ako zvláštni priekopníci brat a sestra Fléreauovci z Guadeloupu. Počínali si znamenite pri rozvíjaní záujmu. Keďže Jehovovi svedkovia si plnia Ježišovo poverenie, aby ‚robili učeníkov z ľudí všetkých národov‘, nezanedbali ani ľudí vo Francúzskej Guyane. — Mat. 28:19.

Pokrok — pomalý, ale istý

V roku 1970 mal zbor v Cayenne 129 zvestovateľov a v Saint-Laurente a v Kourou boli činné skupinky. Počet Jehovových svedkov bol síce malý, ale v krajine sa stávali známymi. No pokrok bol pomalý. Uplynulo ďalších desať rokov, kým sa počet zvestovateľov Kráľovstva v krajine zdvojnásobil.

Duchovný pokrok bol brzdený tým, že niektorí ťažko prijímali biblické rady o vylúčení a pokání. Medzi zvestovateľmi vznikali rozdelenia. Niektorí podporovali rozhodnutia rady starších, iní nie. Z Guadeloupu prišli cestujúci dozorcovia, aby s bratmi prebrali pokyny vedúceho zboru v tejto veci. Tým, ktorí prijali vedenie cez Jehovov prostriedok, sa duchovne dobre darilo.

Ďalším činiteľom, ktorý ovplyvnil ducha zvestovateľov, bol postoj ľudí k nášmu zvestovaniu v Cayenne. Katolícka cirkev tu mala veľký vplyv. Duchovenstvo pohŕdalo svedkami a ovplyvňovalo svoje stáda proti nim. To však bratov neodradilo. Ich horlivosť spôsobovala v komunite rozruch.  Keď ľudia neotvorili dvere, svedkovia išli dozadu za dom hľadať ľudí, ktorí sa mohli skrývať na zadnom dvore. Niektorí bratia sa púšťali do prudkých hádok s adventistami o sabate a s evanjelikmi o pekelnom ohni a o nesmrteľnosti duše. Tieto diskusie niekedy trvali od rána do večera!

David Moreau, ktorý pricestoval z Martiniku slúžiť ako krajský dozorca, si spomína na jednu takú hádku. „Rozprávali sme sa práve s jedným mladíkom, keď prišiel pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa a zapojil sa do rozhovoru. Trval na tom, že sa budeme rozprávať o sabate. Virgo, náš brat, povedal, že prišiel, aby hovoril o Božom Kráľovstve, ale rozhovor sa aj tak nakoniec zvrtol na tému sabatu. Pastor povedal: ‚Sabat je od Boha. Dokonca aj v raji, ktorý príde, budeme dodržiavať sabat!‘ Citoval Izaiáša 66:23: ‚Istotne sa stane, že od novmesiaca do novmesiaca a od sabatu do sabatu bude prichádzať každé telo, aby sa klaňalo predo mnou, povedal Pán.‘ Brat Virgo sa teraz opýtal pastora: ‚Teda podľa tohto verša, čo bolo minulú stredu?‘ Pastor sa riadne spotil, keď sa niekoľkokrát snažil odpovedať, ale nedokázal nájsť súvislosť medzi minulou stredou a veršom. ‚Bol novmesiac, človeče! Pozrite sa, sabat zachovávate, ale na novmesiac zabúdate! Vynechávate z Biblie viac ako len najmenšie písmenko.‘“ Virgo neskôr povedal Davidovi: „Nikdy nejdem do služby bez toho, aby som sa  nepozrel do kalendára, kedy je novmesiac, pre prípad, že stretnem adventistu.“

Hoci bratia sa naučili obratne obhajovať svoju vieru, niektorí sa sústreďovali viac na vyhrávanie hádok ako na vyhľadávanie ľudí podobných ovciam. Na efektívne vydávanie svedectva obyvateľstvu bolo potrebné školenie a Jehova zaobstaral potrebnú pomoc.

Misionári prenikajú do vnútrozemia

Koncom 70. rokov začali do Francúzskej Guyany prichádzať misionári vyškolení v škole Gileád a tiež priekopníci  z Francúzska, ktorí boli pridelení priamo do misionárskej služby. Začala sa dôležitá práca školenia a posilňovania zborov. Bratia sa učili, ako vydávať svedectvo taktnejšie a účinnejšie. Misionári sa ujímali vedenia aj vo zvestovaní medzi rôznymi jazykovými skupinami v krajine. Miestni bratia čoskoro začali napodobňovať ich príklad a začali sa učiť angličtinu, portugalčinu, sranantongo a indiánsky jazyk galibi. Kancelária odbočky vo Francúzskej Guyane v súčasnosti zabezpečuje literatúru v 18 jazykoch.

V apríli 1991 boli Jonadab Laaland a jeho manželka, obaja absolventi školy Gileád, ktorí slúžili na Novej Kaledónii, pridelení do oblasti Kourou, aby posilnili tamojší zbor. Jonadabov otec Olga Laaland bol jedným z prvých rozsievačov biblickej pravdy vo Francúzskej Guyane. V Kourou dnes chváli Jehovu vyše 280 zvestovateľov.

Misionári začali iniciatívne otvárať aj nové územia, najmä v ťažko prístupnom vnútrozemí. Neodstrašil ich ani fakt, že ich tam ohrozovali tropické choroby ako malária, že sa stretávali s hadmi, že museli odolávať rojom hmyzu, plaviť sa po dravých riekach a nebezpečných kaskádach, cez ktoré sa dostávali k odľahlým dedinám, že museli znášať prudké lejaky a brodiť sa bahnom.

Elie a Lucette Régaladovci urobili mnoho vynikajúcej práce v Cayenne a v Saint-Laurente. Prepracovali aj predtým nedotknutý obvod v okolí horného toku rieky Maroni na západnej hranici krajiny. S malou skupinou bratov podnikli trojtýždňovú zvestovateľskú výpravu do všetkých poriečnych dedín od Saint-Laurentu po Maripasoulu. Cesta však musela byť prerušená, lebo jeden člen skupiny musel byť v Saint-Laurente liečený na silný záchvat malárie. Ale zvestovateľské výpravy do vnútrozemia pokračovali, aby ľudia aj tam mohli počuť dobré posolstvo.

 Cesta do Saint-Élie, dediny založenej v 19. storočí zlatokopmi, predstavuje sedemhodinovú plavbu na kanoe po rieke Sinnamary z pobrežia do stredu krajiny. Potom nasleduje dvojdňová cesta peši, ktorá vedie 30 kilometrov cez džungľu, s ťažkým batohom na chrbte. Každý, kto tam ide vydávať svedectvo, si musí so sebou priniesť dostatok jedla na tri dni a riadnu zásobu literatúry. V noci je potrebný oheň na odstrašenie zvierat a možno aj hojdacia sieť na spanie. Ale pre Erica Couzineta a Michela Bouqueta, dvoch misionárov vyslaných z Francúzska, bolo veľkým potešením podniknúť túto cestu, pretože mohli vydať dôkladné svedectvo 150 obyvateľom. Prednášku spojenú s premietaním diapozitívov počas ich pobytu navštívilo dvadsať ľudí.

Práve medzi týmito ľuďmi našli bratia Fanélie, ktorá sa pokúšala uspokojiť svoje duchovné potreby. Predtým bola katolíčkou. Potom sa zas pripojila k adventistom. Z jej náboženstva ju však nikto nikdy v Saint-Élie nenavštívil. Posielala žiadosti o biblický kurz poštou, ale nikdy nedostala odpoveď. Keď stretla svedkov, uvedomila si, že iba oni vynakladajú úsilie, aby navštívili ľudí na takých odľahlých miestach, ako je Saint-Élie. Fanélie študovala s bratmi počas jedného týždňa každý deň. Krátko nato sa na šesť mesiacov presťahovala do jedného väčšieho mesta. V tom období študovala trikrát týždenne. Keď sa vrátila do dediny, bola už nepokrstenou zvestovateľkou. Fanélie sa starala o manžela, ktorý nebol svedkom, a o päť malých detí, ale jej horlivosť pre pravdu ju podnecovala, aby každý mesiac strávila vydávaním svedectva vyše 40 hodín. Pomáhala tiež organizovať zhromaždenia pre záujemcov. Keď zorganizovala Pamätnú slávnosť, zúčastnilo sa na nej  40 ľudí. Neskôr sa Fanélie presťahovala na pobrežie a naďalej je činná v službe. Teší sa, že jedna z jej dcér bola pokrstená a jej manžel teraz študuje.

Kaw, Ouanary a Favar vo východnej časti krajiny sú ďalšie dediny, ktoré ako prví navštívili misionári. Brat Couzinet si veľmi dobre spomína na svoju prvú zvestovateľskú cestu na tieto miesta, ktorú podnikol v roku 1987 spolu s niekoľkými miestnymi svedkami. Najprv sa viezli na trajekte a potom autom 40 kilometrov po ceste z červenej hliny, kým neprišli k močiaru. Keď zastavili auto, počuli strašný rev. Brat Couzinet si myslel, že sú tam určite jaguáre pripravené zaútočiť. Ale bratia, ktorí s ním cestovali, ho uistili, že to je len skupina opíc vrešťanov, ktoré vyrušil ich príchod. Na tejto ceste stretli dvojicu, ktorá hľadala pravdu. Táto dvojica sa presťahovala do Cayenne, bola pokrstená a teraz slúži v portugalskom poli vo Francúzskej Guyane.

Postupne boli navštívené mnohé ďalšie odľahlé územia. Misionári ako prví navštívili napríklad aj dediny Grand Santi, Papaïchton a Saül. Väčšinu z týchto predtým nedotknutých oblastí dnes pravidelne navštevujú zvestovatelia Kráľovstva.

Zvestovanie v Maripasoule

Do Maripasouly, významnej dediny na hornom toku rieky Maroni, sa posolstvo o Kráľovstve dostalo už v roku  1963. Z pracovných dôvodov tam trikrát ročne musel chodiť Adrien Jean-Marie, ktorý bol vtedy záujemcom. Adrien prekypoval nadšením pre pravdu, a tak využíval príležitosti vydať dôkladné svedectvo a vždy rozšíril mnoho biblických publikácií.

Hoci v Maripasoule vydávali svedectvo aj iní, bolo ťažké komunikovať s miestnymi obyvateľmi hovoriacimi jazykom sranantongo. Základom sranantonga, ktorý domáci nazývajú taki-taki, je angličtina a niektoré prvky má z holandčiny, francúzštiny, portugalčiny a z rôznych jazykov Afriky a Indie. Surinamská odbočka poslala do Maripasouly na obdobie troch až šiestich mesiacov zvláštnych priekopníkov hovoriacich týmto jazykom, ale obyvatelia reagovali negatívne. Bratia boli z dediny nakoniec vyhnaní pod zámienkou, že sú to cudzinci zo Surinamu. Skutočný dôvod bol však ten, že boli Jehovovými svedkami.

V roku 1992 sem boli ako zvláštni priekopníci poslaní Cornélis a Hélène Linguetovci. Zvestovanie im veľmi uľahčila znalosť sranantonga, a keďže boli francúzskej národnosti, ľudia ich lepšie prijímali. Každý týždeň tri dni zvestovali v Maripasoule a ďalšie tri dni vydávali svedectvo v Papaïchtone, dedine vzdialenej od Maripasouly hodinu cesty na kanoe. Spočiatku usporadúvali zhromaždenia vo svojom dome v Maripasoule. Po dvoch rokoch ich služby navštívilo Pamätnú slávnosť osem ľudí. Táto dvojica vytrvala na tomto odľahlom území. Ich láska k ľuďom im pomohla vytrvať aj napriek početným problémom. Nakoniec bola ich trpezlivosť odmenená a vznikli tu dva zbory.

Jedným z tých, ktorí zareagovali na biblické posolstvo, je Antoine Tafanier, považovaný vo svojom okolí za významného človeka, lebo je blízkym príbuzným  Gran Mana, najvyššej autority animistického spoločenstva. Tafanier mal dve konkubíny, čo je v dedinách popri rieke bežné. Preto keď Tafanier zaujal postoj na strane pravdy, musel urobiť vo svojom živote zmenu — buď si jednu z týchto dvoch žien vziať, alebo zostať slobodný. Tieto dve ženy, ktoré žili v samostatných domoch a vedeli, že si ide medzi nimi vybrať, sa raz veľmi pobili. Dnes je Antoine Tafanier šťastným pokrsteným svedkom, ktorý slúži Jehovovi s jednou manželkou. A čo tá druhá žena? Po čase aj ona začala študovať Bibliu a dnes je pokrstenou služobníčkou Jehovu.

V tejto oblasti si ľudia začali postupne stále viac vážiť Jehovových svedkov. Jedno miestne združenie im tri roky bezplatne poskytovalo priestory na zhromaždenia. Keď prišiel čas postaviť sálu Kráľovstva, títo sympatizanti darovali polovicu galvanizovaného plechu. Ďalšie miestne združenie, ktoré spravovalo televíznu stanicu, odvysielalo päť videokaziet spoločnosti Watch Tower, ktoré boli vtedy dostupné. Dedinčania si zvlášť ocenili videoprogram Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom.

V tejto predtým nepriateľsky naladenej oblasti majú dnes svedkovia svoje pevné miesto. V roku 1993 už v Maripasoule i v Papaïchtone stáli sály Kráľovstva a ľudia žijúci popri rieke Maroni mali príležitosť pravidelne počuť posolstvo o Kráľovstve.

Pri rieke Oyapock

Aká bola situácia na východnej hranici krajiny, kde medzi Francúzskou Guyanou a Brazíliou tečie rieka Oyapock? V roku 1973 vydal v mestečku Saint Georges dobré svedectvo Adrien Jean-Marie. Jeho prvá návšteva trvala tri dni. V tom istom roku sa tam ešte dvakrát vrátil a podarilo  sa mu zorganizovať verejné zhromaždenie, na ktorom bolo 20 prítomných. Zaviedol niekoľko biblických štúdií formou listov, ale nefungovalo to dobre, lebo záujemcovia neboli zvyknutí písať listy. Brat Jean-Marie našiel záujemcov o biblické posolstvo aj v Tampacu, dedine na tej istej rieke, ktorej obyvateľmi sú potomkovia afrických otrokov.

O desať rokov neskôr, v roku 1983, boli sestry Etiennise Mandéová a Jacqueline Lafiteauová poslané, aby tu vydali ďalšie svedectvo a pomohli záujemcom v tejto odľahlej oblasti. Keď to bolo možné, bratia z Cayenne prileteli do Saint Georges na víkend, aby podporili sestry spoločnou zvestovateľskou službou a predniesli verejné prednášky. No kým sa ukázali výsledky, bolo potrebnej veľa trpezlivosti. Sestra Mandéová spomína: „Zaviedla som niekoľko biblických štúdií. Ale onedlho začal našej práci odporovať miestny kňaz. Niektorí hovorili: ‚Kňaz nám povedal, aby sme svedkov nepočúvali a aby sme vás neprijímali do domu, lebo ste nástrojmi Diabla.‘ Niekoľkí z mojich záujemcov prestali študovať.“ Sestry však vytrvali a výsledky sa napokon predsa len dostavili.

Na rozvíjaní záujmu o pravdu v tejto oblasti sa zúčastňovali aj Michel Bouquet a zvláštny priekopník Richard Rose. V Saint Georges bolo vydaného veľa svedectva, ale od roku 1989 boli títo bratia požiadaní, aby sa sústredili na územie mimo tohto mesta. Nedávno mali brat Rose s manželkou výsadu stať sa prvými priekopníkmi z Francúzskej Guyany, ktorí navštevovali školu Gileád. V súčasnosti slúžia na Haiti.

Keď už bol vybudovaný základ na francúzskoguyanskom brehu rieky Oyapock, boli urobené opatrenia, aby sa prepracovalo aj malé územie na druhej strane rieky, ktorá  už patrila Brazílii. Mesto Oiapoque má 10 000 obyvateľov a od Saint Georges je vzdialené asi 20 minút plavby na kanoe. Bratia si čoskoro uvedomili, že ľudia tam majú väčší záujem ako v Saint Georges, a tak sa sústredili na tento obvod. Brat Moreau spomína: „Noc sme zvyčajne strávili v zadnej časti jedného obchodu. Nebolo to jednoduché, hoci jedna milá žena, ktorá sa označovala za ‚sestru‘, nám ponúkla miesto na spanie a sud vody, v ktorom sme sa mohli umyť. Mladí miestni priekopníci sa smiali, keď sa moja manželka Marylène sťažovala, že voda smrdí. Každý sa na zadnom dvore potme umyl a išiel spať. Na druhý deň ráno sme však s hrôzou zistili, že v sude sa utopil veľký potkan a vyplával na povrch.“ Ale to nezatienilo dobré skúsenosti, ktoré mali v službe.

Brat Bouquet kúpil v tomto meste pozemok. Spolu s bratom Rosom a ďalšími priekopníkmi a bratmi z Cayenne postavili 80-miestnu sálu Kráľovstva aj s bytom.

V 90. rokoch prišli do Oiapoque pomôcť ako zvláštni priekopníci manželia da Costovci. Boli rozhodnutí navštíviť všetky školy a ponúknuť riaditeľom užitočnú knihu Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede. Požiadali aj o povolenie ponúknuť túto knihu všetkým žiakom. Povolenie dostali. Keď si žiaci i učitelia vypočuli, čo obsahuje táto kniha, všetci o ňu požiadali. Priekopníci rozšírili 250 kníh.

Brat da Costa napísal: „Mali sme vynikajúci rozhovor s veliteľom miestneho vojenského tábora a ponúkli sme mu knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Prijal ju a poprosil o pomoc v boji proti opilstvu a nemravnosti mužov v jeho tábore. Ponúkli sme mu, že si pripravíme pre mužov prednášku. Táto myšlienka sa mu zapáčila  a sľúbil, že nasledujúci týždeň nás bude čakať malá skupina. Keď sme prišli na prednášku, zistili sme, že nás čaká 140 vojakov. Všetci pozorne počúvali. Nechali sme tam 70 časopisov; viac sme so sebou nemali, lebo sme nečakali, že na naše zhromaždenie príde toľko ľudí. Takéto stretnutia pokračovali ešte niekoľko týždňov. Keďže však vojaci nezostávali dlho na jednom mieste, s väčšinou z nich sme stratili kontakt.“ No mnohí priaznivo zareagovali na ponúknutú pomoc.

Jedna mladá žena menom Rosa študovala Bibliu so svedkami v Brazílii, ale nezareagovala ešte úplne na dobré posolstvo. Keď počula o možnosti zarobiť veľa peňazí prácou v zlatej bani vo Francúzskej Guyane, nechala svoj byt i biblické štúdium a prišla do Oiapoque s úmyslom nelegálne prejsť cez hranice do Francúzskej Guyany. Samozrejme, žiť medzi mužmi v zlatej bani uprostred pralesa by pre ženu nebolo bezpečné. Pred odchodom do baní jej jedna znepokojená sestra v Oiapoque pomohla, aby prehodnotila svoju situáciu. Rosa bola hlboko pohnutá biblickou radou v Matúšovi 6:25–34 a zmenila svoje zmýšľanie. Oddala svoj život Jehovovi a vrátila sa domov. Po niekoľkých rokoch rozluky sa vrátila späť k svojmu manželovi.

Dnes je v Oiapoque zbor s 25 zvestovateľmi. Aj úsilie piatich zvestovateľov v Saint Georges prináša ovocie. Prvým obyvateľom Saint Georges, ktorý zaujal postoj na strane pravdy, bol Jean René Mathurin. Dnes slúži ako služobný pomocník a jeho manželka je pravidelná priekopníčka.

Radostné zjazdy

V biblických časoch dostali Jehovovi ctitelia pokyny, aby sa pravidelne zhromažďovali s cieľom uctievať Boha.  (5. Mojž. 16:1–17) Podobne jednými z najradostnejších chvíľ novodobých ctiteľov Jehovu vo Francúzskej Guyane boli krajské a oblastné zjazdy. I keď tu zvestovateľov bolo ešte málo, bratia sa nevyhýbali zodpovednosti organizovať zjazdy. Jeden brat hovorí: „V 60. rokoch trvali naše oblastné zjazdy osem dní. Boli tam štyri biblické drámy. Herci sa museli naučiť svoje úlohy naspamäť a tá hŕstka zvestovateľov musela veľmi tvrdo pracovať. Našťastie so zjazdmi nám prichádzali pomôcť mnohí bratia z Martiniku a Guadeloupu.“ Ich prítomnosť si bratia hlboko vážili. Mnohí si ešte stále s láskou spomínajú na dni, keď väčšina miestnych bratov chodila na letisko vítať delegátov prichádzajúcich z Martiniku a Guadeloupu.

Tieto stretnutia boli skutočne chvíľami radosti. Každý zjazd bol duchovnou hostinou a bratia sa cítili ako Izraeliti, ktorým Jehova povedal: „Budete [sa] radovať pred Jehovom, svojím Bohom.“ — 3. Mojž. 23:40.

Skúsenejší bratia mali veľmi veľa práce. Zabezpečovali organizáciu zjazdu, mali prednášky a často účinkovali v niekoľkých drámach. Nebolo nezvyčajné, že brat účinkoval v troch drámach a mal päť alebo šesť prejavov.

Prácu navyše znamenala aj skutočnosť, že sa pripravovali a podávali riadne obedy. Na jedálnom lístku bolo niekedy prasa, jašterica, hlodavec aguti, korytnačka a pásavec. V niektorých prípadoch museli bratia počas zjazdu loviť zvieratá alebo chytať ryby, aby sa mohlo podávať jedlo.

Nájsť miesto na zjazdy bol vždy problém. Spočiatku sa používal dom Valardovcov. Bratia postavili na ich dvore prístrešok a každý rok sa tento prístrešok rozširoval, lebo poslucháčov pribúdalo. Keď však počet prítomných presiahol 200 ľudí, bolo potrebné nájsť niečo väčšie. Spočiatku  mali k dispozícii na prenájom len hádzanárske alebo basketbalové ihriská. Bratia postavili pódium a požiadali účastníkov zjazdu, aby si priniesli svoje stoličky. Nebolo to ľahké, ale bratia sa na túto situáciu pozerali pozitívne. Mladí nikdy neváhali vzdať sa svojich stoličiek v prospech starších bratov a sestier, i keď to pre nich znamenalo celý deň stáť.

Roky sa na zjazdy prenajímali tanečné sály. Keď sa skončil sobotňajší program zjazdu, bratia museli sálu rýchlo vyprázdniť, lebo prichádzali hudobníci pripraviť sa na tanečnú zábavu, ktorá trvala celú noc. Skoro ráno bratia prišli vyčistiť sálu a pripraviť ju na nedeľný dopoludňajší program. Samozrejme, neboli to miesta, ktoré by ľudia všeobecne považovali za vhodné na náboženské zhromaždenie. Keď sa bratia stretávali v tanečných sálach Guyana Palace, Au Soleil Levant a Au Canari, ľudia v tejto oblasti sa im vysmievali. No ako čas plynul, ani tieto miesta už neboli dosť veľké pre rastúci počet ľudí navštevujúcich zjazdy.

Napokon sa bratia rozhodli postaviť si vlastnú zjazdovú sálu podľa vzoru zjazdových sál na Martiniku a Guadeloupe. Bola to kovová konštrukcia so strechou z galvanizovaného plechu. Bola dostatočne veľká, aby sa do nej zmestilo tisíc ľudí, a predsa sa dala ľahko rozobrať. Ďalším krokom bolo nájsť pozemok, kde by sa táto zjazdová sála dala postaviť. Jean-Daniel Michotte dal k dispozícii časť svojho pozemku. Táto sála slúžila niekoľko rokov.

Mimoriadny stavebný projekt

Ako sa záujem o pravdu zvyšoval, bola potrebná väčšia zjazdová sála. Bratia začali hľadať pozemok, na ktorom by mohli postaviť 2000-miestnu zjazdovú sálu. Po niekoľkoročnom hľadaní našli výhodne položený trojhektárový  pozemok za rozumnú cenu. Keďže miestni bratia nemali potrebné skúsenosti v stavebníctve, požiadali o pomoc francúzsku odbočku. Navrhnutý projekt bol naozaj výnimočný. Stavba sa uskutočnila v roku 1993. Postavená bola zjazdová sála s rozlohou 2000 štvorcových metrov, päť sál Kráľovstva, tri byty pre zvláštnych priekopníkov a tri misionárske domovy — a to všetko len za osem týždňov.

Veľká časť materiálu bola dovezená loďami z Francúzska v 32 veľkých kontajneroch. Medzi nákladom boli traktory, nákladné autá, autobusy, stavebné bloky, galvanizovaný plech a iný stavebný materiál a tiež veľká zásoba potravín. Regionálne stavebné výbory vo Francúzsku, ktoré boli zapojené do tohto projektu, pracovali veľmi usilovne.

Počas výstavby prišlo z Francúzska asi 800 bratov a sestier na vlastné náklady, aby tu spolupracovali s 500 miestnymi bratmi a sestrami na štyroch miestach. Najzápadnejšie miesto výstavby bolo od najvýchodnejšieho miesta vzdialené 250 kilometrov, a tak bola potrebná dobrá komunikácia. Francúzski bratia prichádzali po skupinách v priebehu dvoch mesiacov, ale raz tam pracovalo so 422 miestnymi svedkami až 500 bratov z Francúzska. Zabezpečiť ubytovanie pre všetkých pracovníkov nebolo ľahké. Mnohé miestne rodiny hostili dvoch alebo troch francúzskych pracovníkov; nikto nebol v hoteli. Potrebná bola aj preprava pracovníkov. Jeden brat hovorí: „Cestou do práce som vždy absolvoval jednu zachádzku, lebo som odviezol niekoľkých pracovníkov na stavbu, a potom som ich zase po práci vyzdvihol. Robili sme, čo sme mohli, aby sa pracovníci cítili príjemne.“

Kým hlavná skupina bola v Matoury, na mieste, kde mala stáť zjazdová sála (v ktorej mala byť aj sála  Kráľovstva), ďalší boli v Sinnamary, kde stavali sálu Kráľovstva a malý misionársky domov. Ďalšia sála Kráľovstva a misionársky domov sa stavali v Mane. V časti Many, kde sa hovorí sranantongom, bola postavená sála Kráľovstva s bytom pre zvláštnych priekopníkov. V Saint-Laurente bola postavená sála Kráľovstva pre 330 ľudí a misionársky domov pre šiestich. Stretávajú sa tam dva zbory. Táto veľká sála Kráľovstva sa používa na zjazdy v jazyku sranantongo, ktoré často navštevuje až 600 osôb.

Po tejto obrovskej stavebnej misii sa niektorí francúzski bratia rozhodli usadiť vo Francúzskej Guyane. Okrem toho, že prispievajú svojimi schopnosťami pri výstavbe, sú pre zbory požehnaním aj tým, že slúžia ako starší, služobní pomocníci a členovia stavebných výborov. Neskôr sa niektorí zúčastnili na výstavbe nových budov odbočky.

Potreba kancelárie odbočky

Kancelária odbočky vo Francúzskej Guyane začala pracovať v roku 1990 v prenajatom dome v Montjoly, mestečku neďaleko hlavného mesta. Za koordinátora výboru odbočky bol vymenovaný David Moreau. Po absolvovaní školy Gileád v roku 1981 slúžil na Martiniku a často dostával rôzne úlohy vo Francúzskej Guyane. Spolu s ním slúžili vo výbore odbočky Jean-Daniel Michotte, Paul Chong Wing a Eric Couzinet. Neskôr dostal pridelenie slúžiť spolu s nimi Christian Belotti. Zbory si veľmi cenili, že mohli dostávať vedenie prostredníctvom zrelých bratov, ktorí veľmi dobre poznali ich potreby.

Keď vznikla odbočka, pomer v krajine bol 1 zvestovateľ na 173 obyvateľov. K 660 zvestovateľom patrilo 14 misionárov pridelených do rôznych častí krajiny. Vzhľadom na nepretržitý vzrast v počte zvestovateľov — v niektorých  rokoch až 18-percentný — bolo potrebné hľadať vhodnejšie priestory odbočky. V roku 1992 sa kancelária odbočky presťahovala do Matoury neďaleko Cayenne. Potom, v roku 1995, dal vedúci zbor povolenie postaviť budovu, ktorá by lepšie vyhovovala našim potrebám. Po dvoch rokoch práce sa nový komplex stal skutočnosťou. Akým veľkým zdrojom radosti sa táto stavba stala pre bratov a aké vynikajúce svedectvo bolo vydané!

Nároky služby

Zvestovanie dobrého posolstva v tejto krajine si vyžaduje veľké úsilie, obetavosť a lásku. Úprimní ľudia študujúci Bibliu si to všímajú. Jedna taká žena povedala svedkyni, ktorá s ňou študovala: „Všímam si lásku a oddanosť, ktorú mi prejavujete. Celé mesiace, aj keď pršalo, ste pravidelne prichádzali ku mne učiť ma o dobrom posolstve. Aby som vám vyjadrila svoju vďačnosť, každú nedeľu prídem na vaše zhromaždenia.“ A to aj robila, dokonca priviedla svojich známych.

Aby sa zvestovatelia dostali na miesto, kde vedú štúdium, musia občas prejsť po kmeni stromu položenom cez vodnú priekopu. To je náročné zvlášť vtedy, keď kmeň čiastočne pláva. David Moreau raz išiel pred jednou priekopníčkou s roztiahnutými rukami, aby si udržal rovnováhu, keď počul za sebou šplechnutie. Sestra sa odvážne vyšplhala späť na kmeň, a keď prišli na miesto, poumývala sa a viedla biblické štúdium, akoby sa nič nestalo.

Inde prišiel brat Bouquet na kanoe do istej dediny, keď bol práve oceánsky odliv a riečny breh bol samé husté bahno.  Keď kráčal do dediny, ponáral sa do bahna až po kolená. Po 25 metroch chôdze sa konečne dostal na suchú zem. Láskaví dedinčania mu dali vodu, ktorou si opláchol nohy; potom začal svoju službu.

Dostať sa k Indiánom je ťažké nielen preto, že ich dediny sú veľmi odľahlé a ľudia majú odlišný jazyk. V snahe chrániť toto územie pred nepriaznivým vplyvom civilizácie vláda obmedzuje prístup verejnosti na tieto miesta. V ich dedinách nie je povolené systematické zvestovanie. No keď Indiáni navštevujú okolité dediny, aby si kúpili potrebné veci, Jehovovi svedkovia sa snažia povedať im o úžasnej nádeji na svet bez akýchkoľvek chorôb vrátane malárie, ktorá je metlou tunajších obyvateľov.

 Dodržať dohodu a navštevovať zhromaždenia v určitom čase si od nich vyžaduje veľkú zmenu zmýšľania. Pred 30 rokmi títo domorodci nikdy nenosili hodinky a nikto z nich sa neponáhľal. Prísť načas na zhromaždenie bolo pre nich niečo úplne nové. Jedna sestra bola šťastná, keď prišla počas modlitby, ale vzápätí zistila, že to bola záverečná modlitba! Inokedy sa zas jeden misionár, ktorý zvestoval v Saint Georges, opýtal nejakého muža, či je dedina Régina odtiaľ ďaleko. Muž odpovedal: „Nie je to ďaleko.“ „A ako je to ďaleko?“ opýtal sa brat. „Iba deväť dní chôdze.“ Tento pohľad na čas ukazuje, prečo niektorí, hoci sa im pravda páči, odkladajú svoje rozhodnutie slúžiť Bohu.

Niektorí si museli vybrať medzi kmeňovými zákonmi a biblickými zásadami v otázke rodinného života. Ich rozhodnutie kráčať po Jehovových cestách občas veľmi rozzúrilo náčelníka dediny. V jednej dedine náčelník odsúdil zvláštneho priekopníka s manželkou, ktorí tu slúžili, na trest smrti. Aby unikli poprave, utiekli z dediny a potom boli pridelení slúžiť na inom mieste, vzdialenom asi 300 kilometrov.

Napriek týmto ťažkostiam ľudia z každého prostredia a z každej spoločenskej vrstvy reagujú na pozvanie: „Každý, kto si praje, nech si vezme zadarmo vodu života.“ ​(Zjav. 22:17) Minulý rok zvestoval dobré posolstvo vo Francúzskej Guyane vrcholný počet 1500 svedkov. V priemere sa so záujemcami viedlo 2288 biblických štúdií. Devätnásteho apríla sa na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo 5293 osôb. Vrúcne sa modlíme, aby si ešte mnohí ďalší osvojili pravdu, a tak sa stali pravými učeníkmi Ježiša Krista.

 [Celostránkový obrázok na strane 224]

[Obrázok na strane 228]

Olga Laaland

[Obrázok na strane 230]

Zľava doprava: Christian Bonecaze a Xavier Noll

[Obrázky na strane 234]

Michel a Jeanne Valardovci

[Obrázok na strane 237]

Constance a Edmogène Fléreauovci

[Obrázky na strane 238]

(1) Drevený chodník cez dažďový prales, (2) Eric Couzinet a Michel Bouquet so zásobami, (3) indiánska dedina

[Obrázok na strane 241]

Elie a Lucette Régaladovci

 [Obrázky na strane 251]

Osemtýždňový medzinárodný stavebný projekt: (1) Zjazdová sála v Matoury; sály Kráľovstva a ubytovacie priestory (2, 3) v Mane, (4) v Saint-Laurente a (5) v Sinnamary; (6) na práci sa podieľali svedkovia z Francúzskej Guyany spolu so stovkami bratov z Francúzska

[Obrázky na stranách 252, 253]

Kancelária odbočky a domov Bétel vo Francúzskej Guyane s výborom odbočky (zľava doprava): Paul Chong Wing, David Moreau, Jean-Daniel Michotte, Eric Couzinet