Celosvetová správa

Afrika

Mladá študentka Edith z Pobrežia Slonoviny sa dozvedela, že jej krst a skúška v škole sú naplánované na ten istý deň. Odvážne poprosila učiteľa o dovolenie nezúčastniť sa na skúške a on súhlasil. Spolužiaci sa jej vysmievali a dali jej prezývku Mária, matka Ježišova. Jeden chlapec zabával spolužiakov rozprávaním, že sa nešla krstiť, ale že šla na plaveckú súťaž. Edith na to zareagovala tak, že chlapcovi ponúkla traktát o tom, čomu veria Jehovovi svedkovia.

Keď si ho chlapec prečítal, prestal sa jej posmievať a povedal, že aj on sa chce stať svedkom. Študoval knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu a napriek istému odporu zo strany rodiny sa dal pokrstiť. Edith je rada, že postavila oddanosť Jehovovi na prvé miesto v živote a že to zas pomohlo niekomu inému urobiť to isté.

Istý misionár zo západnej Afriky rozpráva: „Jedným z požehnaní od Jehovu je možnosť byť časťou organizácie, ktorá má dobrú povesť aj v najmenších dedinkách na zemi. Jasne som to videl tu v Ghane, kde ľudia Jehovových svedkov dobre poznajú a vážia si ich. Rozvážali sme  mesačnú zásielku literatúry pre niekoľko zborov na vidieku. V jednom mestečku sme nemohli nájsť človeka, ktorý obyčajne preberá balík s literatúrou. Opýtal som sa vodiča, čo urobíme. Pozrel sa na mňa, usmial sa a povedal: ‚Žiaden problém.‘ Potom zastavil nákladné auto pri trhovisku plnom ľudí, vyklonil sa z okna a zavolal na jedno z malých dievčat, ktoré pri ceste predávali ryby. Dal dievčaťu škatuľu a povedal: ‚Prosím ťa, daj to Jehovovým svedkom.‘ Dievča si škatuľu bez slova položilo na hlavu, obrátilo sa a zmizlo v dave. Cestou do ďalšieho mesta som sa vodiča opýtal, či to dievča pozná. Opäť sa usmial a povedal: ‚Nie, ale ona pozná nás.‘ Bol som zvedavý, či tú literatúru bratia niekedy dostanú. Nemusel som sa strachovať. Dostali ju ešte v ten deň.“

V mestečku Gbolobo v Libérii napísali bratia list miestnemu náčelníkovi, ktorým ho informovali o svojom úmysle usporiadať tam najdôležitejšie náboženské zhromaždenie roka. Náčelník povolil bratom použiť na podujatie miestne futbalové ihrisko a zhromaždenie dal ohlásiť vo všetkých kostoloch siedmich miest, ktoré sú v jeho pôsobnosti. V ozname boli ľudia pozvaní na Pamätnú slávnosť. Do mestečka prišla veľká skupina svedkov postaviť v strede futbalového ihriska pódium na Pamätnú slávnosť. Spolupracovali v duchu lásky a radosti. To na obyvateľov zapôsobilo. Hoci v mestečku Gbolobo je iba päť zvestovateľov, na Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo 636 ľudí!

Istý desaťročný chlapec zo severnej Rwandy choval kozičku, až kým nevrhla tri mláďatá. Nedávno poslal odbočke fotografiu, na ktorej bol spolu s kozou. V sprievodnom liste napísal: „Jehova ma veľmi požehnal, a preto prispievam touto kozou na celosvetové kazateľské dielo, o ktorom  sa hovorí v Matúšovi 24:14.“ Kozu dal zborovým starším s prosbou, aby ju predali. Oni to urobili a peniaze poslali odbočke.

Zvláštny priekopník z Nigérie nasadol do auta, keď sa mu vodič ponúkol, že ho zvezie. Keď sa ďalší cestujúci pomkýnal, aby mu urobil miesto, vodič uvidel bratovi v ruke Strážnu vežu. Prikázal bratovi vystúpiť z auta. Odmietol vysvetliť prečo, iba mu prikázal vystúpiť. Keď niekoľko okolostojacich videlo auto odchádzať bez brata, povedali mu, že ho zachránil jeho Boh. Povedali: „To auto patrí únoscom!“ Bratova „identifikácia“ viedla k tomu, že Jehova mu poskytol ochranu.

Grant má osem rokov a je zvestovateľom v provincii Copperbelt v Zambii. Už ako batoľa vedel porozprávať jednoduché príbehy pomocou obrázkov v knihe Najväčší človek, ktorý kedy žil. Ešte predtým ako sa naučil čítať, rodičia ho povzbudzovali učiť sa časti Biblie naspamäť. V súčasnosti slúži ako nepokrstený zvestovateľ. Vedie mnoho biblických štúdií, niekoľko pomocou publikácie Moja kniha biblických príbehov a ostatné s brožúrou Čo od nás Boh vyžaduje? Pre jeho horlivú činnosť ho miestne deti volajú šimapepo mukalamba, čo v jazyku cibemba znamená „veľkňaz“.

Istý muž v Senegale, ktorý začal študovať Bibliu, si v Prebuďte sa! z 22. septembra 1999 prečítal príbeh o svedkyni z Kanady a jej malej dcére, ktoré vrátili  1000 dolárov nájdených v používanej kabelke, ktorú kúpili od panej predávajúcej veci zo svojej domácnosti. Krátko po prečítaní tohto článku našiel muž na ulici náprsnú tašku, v ktorej bolo niekoľko preukazov totožnosti a hotovosť zodpovedajúca viac ako 500 americkým dolárom. Veľa premýšľal o článku, ktorý si prečítal, a tej noci sa veľmi nevyspal.

Ráno sa o ôsmej hodine telefonicky skontaktoval s majiteľom náprsnej tašky a dohovoril si s ním okamžité stretnutie, aby mu ju mohol vrátiť spolu so všetkými peniazmi. Na majiteľa tak zapôsobila poctivosť tohto záujemcu študujúceho Bibliu, že mu dal polovicu peňazí z náprsnej tašky — 250 dolárov! Záujemca povedal: „Vďaka tomu jednému časopisu Prebuďte sa! som sa zachoval tak, že na to budem celý život hrdý!“ Odvtedy začal brať štúdium Biblie veľmi vážne.

Vo východoafrickej krajine Ugande dvanásťročný Kandole ticho sedával a pozorne počúval, keď jeho matka študovala Bibliu s Jehovovými svedkami. Časom matka stratila záujem o štúdium, ale chlapcovi chýbalo počúvanie Božieho slova, a preto si zistil, kde mávajú svedkovia zhromaždenia. Na druhú nedeľu išiel pešo jedenásť kilometrov do sály Kráľovstva a odvtedy tam chodil pravidelne. Istý priekopník začal s Kandolem študovať Bibliu. Kandole vynikajúco napredoval a v 14 rokoch bol pokrstený. Teraz má 17 rokov a nedávno sa stal pravidelným priekopníkom. Jeho cieľom je stať sa zvláštnym priekopníkom. Po nejakom čase jeho matka začala opäť študovať a teraz je pokrstenou sestrou. Kandole už nemusí chodiť na zhromaždenia pešo. Teraz má bicykel, na ktorom vozí matku do sály Kráľovstva.

 Amerika

Márcio dostal pozvanie slúžiť v Bételi v Brazílii. Pochádza z chudobnej časti krajiny a v jeho rodine nie sú ďalší svedkovia. Aby si zaobstaral peniaze na cestu autobusom do Bételu, predal osobný majetok. Za získané peniaze a za peniaze, ktoré mu dali miestni svedkovia, si zaplatil cestu. Po troch dňoch cestovania ozbrojení lupiči prinútili autobus zísť z cesty. Všetkým prehľadali veci, a čo chceli, to si vzali. Keď otvorili Márciovu tašku, uvideli Bibliu. Nato tašku zavreli bez toho, aby z nej niečo vzali. Keď prišiel autobus do ďalšieho mesta, cestujúci boli hladní, ale väčšina už nemala peniaze na jedlo. Márciovi však lupiči peňaženku nevzali, a tak ostatným cestujúcim kúpil jedlo. Bolo to veľké svedectvo.

Osvaldovi, ktorý študoval s Jehovovými svedkami v Chile, v zamestnaní oznámili, že bude musieť začať pracovať aj v nedeľu. Vedúcemu povedal, že podľa zmluvy má pracovať od pondelka do piatka, a dodal: „Nedávno som sa oženil a musím venovať čas manželke. Okrem toho  nedele som si vyhradil na to, aby som mohol niečo dať Bohu.“ Vedúci mu povedal, že koncom mesiaca dostane výpoveď. Z približne 3000 zamestnancov bol Osvaldo jediný, ktorý nepracoval v nedeľu. Miesto toho s dôverou v Jehovu ďalej chodil na zhromaždenia.

Zanedlho navštívil firmu vysokopostavený manažér z Francúzska. Zastavil sa pri Osvaldovom stole, aby mu pogratuloval k dobrej práci. Manažér povedal: „Jedine vy nemáte v počítači hry a prácu si vykonávate poriadne.“ Osvaldo mu poďakoval za pochvalu a dodal, že zakrátko z firmy odchádza. Manažér sa ho opýtal: „Dostali ste lepšiu ponuku?“ Osvaldo povedal, že nie, a objasnil situáciu.

O niekoľko dní dostal pozvanie na stretnutie s vedúcim a manažérom. Atmosféra bola napätá. Manažér povedal: „Osvaldo, nebudete pracovať v nedeľu a v sobotu budete pracovať len zriedka. Okrem toho dostanete vo firme väčšiu zodpovednosť.“ V ten týždeň sa dal Osvaldo pokrstiť. Teraz spolu s manželkou slúžia ako pomocní priekopníci.

V Ekvádore dostal mladý muž, pokrstený len tento rok, prvú úlohu študujúceho v hlavnej miestnosti sály Kráľovstva. Prednes tohto prejavu považoval za takú výsadu, že si začal šetriť peniaze na nový oblek. Keď si našetril 30 dolárov, dozvedel sa, že istá sestra zo zboru nemá peniaze na lieky. Dal sestre všetkých našetrených 30 dolárov a povedal: „Jehova ma bude rovnako milovať, či prednesiem prejav v starom obleku, alebo v novom.“

Istá sestra v Guatemale bola v službe na ulici. Uvidela muža sediaceho na schodíku pred dverami jedného domu,  ale pomyslela si, že by mu nemala kázať, lebo dom patril do obvodu iného zboru. Prešla popri ňom, ale potom pocítila, že s ním musí hovoriť. A tak sa vrátila a povedala mu o Jehovovom Kráľovstve. Muž pozorne počúval. Potom povedal: „Ďakujem, že ste ma oslovili, madam, lebo som tu, aby som zabil istého muža, ktorý má prísť o 7.45. On bol na ceste do hrobu a ja do väzenia. Viem, že ste sem neprišli sama od seba; poslal vás ku mne Boh, aby som mohol spoznať jeho lásku. Ihneď sa vrátim domov, aby som sa nedopustil toho zločinu. Kiež vás Boh požehná!“

V decembri 2000 a v januári 2001 organizovala odbočka v Kolumbii kazateľskú kampaň na odľahlých územiach. Svedkovia v tejto krajine boli povzbudení, aby sa na tieto územia podľa svojich okolností presťahovali na týždeň až na dva mesiace a aby tam kázali a rozvíjali u ľudí záujem.

Istá mladá sestra sa tiež chcela zúčastniť na kampani, a tak odišla z Bogoty do mesta Guasca. Dva mesiace, ktoré tam strávila, ju tak obšťastnili, že prosila Jehovu, aby jej pomohol nájsť si zamestnanie, aby tam mohla ostať. Kupovala kokosové orechy, vyrábala kokosové koláčiky a predávala ich na ulici a v obchodoch. Okrem toho si našla prácu pri praní a žehlení odevov a dokonca sa naučila dojiť kravy. Tak sa jej darí zabezpečovať si obživu a ďalej slúžiť v Guascu ako pravidelná priekopníčka. Vedie 25 biblických štúdií.

Istej sestre na Jamajke majiteľka bytu povedala, že ju nik nepresvedčí, aby sa stala svedkyňou. Sestra jej vysvetlila, že za ňou prišla, aby jej oznámila biblické posolstvo  obsahujúce nádej na večný život. Počas rozhovoru si sestra všimla, že žena má hlbokú úctu k Biblii. Okrem toho si všimla, že vážne výhrady, ktoré žena mala k niektorým myšlienkam, sa dali prekonať prečítaním príslušných textov z Biblie. To sestru podnietilo často používať Bibliu na návštevách u tejto panej a aj neskôr, keď s ňou zaviedla biblické štúdium. Potom táto záujemkyňa začala navštevovať zhromaždenia a časom sa stala tým, kým vyhlásila, že sa nikdy nestane — oddanou a pokrstenou Jehovovou svedkyňou.

Carol, sestra, ktorá žije v Bolívii, študovala s istým mužom a jeho manželkou. Títo manželia bývali v dome manželovej matky, oddanej katolíčky, ktorá bola na každej omši a na každej procesii. Matka mala dom vyzdobený obrazmi a sochami, pričom pred každou horela svieca. Jedného dňa matka vpadla počas štúdia do izby s katolíckou Bibliou v ruke a priamo Carol vyzvala: „Kde sa píše, že Mária mala ďalšie deti?“ Carol jej ukázala Matúša 12:46–50 a 13:55. Matka odišla z izby sklamaná. O niekoľko minút sa však vrátila, pyšne nesúc inú Bibliu, veľkú pozlátenú Bibliu s ilustráciami. Keď jej Carol ukázala tie isté texty, opäť odišla. Onedlho prišla s ďalšou Bibliou, ale texty zneli rovnako. Už nemala čo povedať.

Aj počas nasledujúcich týždňov prerušovala štúdium. Kládla otázky, ale postupne bol jej prístup jemnejší. Odpovede ju začali fascinovať. Čoskoro sama prijala ponuku biblického štúdia. Z jej niekdajšej horlivosti v katolicizme sa vyvinula horlivosť v pravom uctievaní. Začala do sály Kráľovstva privádzať priateľky a časom sa dala pokrstiť.

 Ázia a Blízky východ

Gary, ktorý býva na Srí Lanke, ponúkol istému katolíkovi a jeho manželke, ktorá bola budhistkou, brožúru Môžeš sa stať Božím priateľom! Žena tvrdila, že o Biblii bude chcieť vedieť viac iba jej manžel. Ale pri ďalšej Garyho návšteve povedala, že aj ju zaujíma, ako sa stať Božím priateľom. Na druhý týždeň sa začalo štúdium pomocou tejto brožúry a manželia poprosili o Bibliu. Žena povedala: „Myslím, že ak sa máme stať Božími priateľmi, potrebujeme Bibliu.“

Pri štúdiu 3. lekcie brožúry Boží priateľ začalo štúdium ženu nadchýnať. V ten večer mali ďalšieho účastníka štúdia. Bol ním mladý muž, ktorý u nich býval. Niekoľko dní pred štvrtým štúdiom im Gary priniesol Bibliu. Ihneď ju vystavili na stole spolu s brožúrami, ktoré tam mali rozložené. V ten večer, keď mali štvrté štúdium, hrdo siahli za Bibliou, v ktorej bolo mnoho modrých šnúrok. Manžel povedal: „Máme pripravenú celú lekciu.“ Vyhľadali si všetky uvedené biblické texty a modrými šnúrkami si poznačili strany, na ktorých sú jednotlivé verše.

 Rowena, osamelá matka, ktorá má niečo vyše 20 rokov a žije na Filipínach, sa začala zaujímať o pravdu. Zaviedlo sa s ňou biblické štúdium a čoskoro začala navštevovať zhromaždenia. No pre finančné problémy musela z domovského mesta odísť hľadať si prácu do vzdialeného mesta. Tam sa u jednej rodiny oddaných katolíkov zamestnala ako slúžka. Poprosila členov rodiny, aby jej povedali, ako sa dostane do najbližšej sály Kráľovstva v meste, ale oni nemali ochotu pomôcť jej skontaktovať sa so svedkami.

Mesiace plynuli a Rowena sa vrúcne modlila k Jehovovi, aby jej umožnil stretnúť sa so svedkami a pokračovať v biblickom štúdiu. Jedného rána zazvonil telefón a ona ho zdvihla. Volajúca povedala: „Dobrý deň, sála Kráľovstva?“

Rowena okamžite odpovedala: „Ja hľadám sálu Kráľovstva. Pomôžete mi ju nájsť?“ Dohovorili sa. Rowena obnovila štúdium Biblie a teraz je už pokrstená.

Odbočke v Rusku poslalo list 12-ročné dievča. V liste napísalo: „Som prosté dievča. Bývam v Ťumenskej oblasti na Sibíri. Nedávno sme v našej dedinke na konci sveta prvýkrát dostali časopis Strážna veža. Videla som ho v školskej knižnici. Rozhodla som sa vziať si ho domov na čítanie. Z časopisu som sa dozvedela mnoho nového a zaujímavého. Veľmi ma potešilo už len uvažovanie o obrázkoch. Chcela by som viac informácií. Chcela by som študovať knihu Zjavenie a Bibliu a chcela by som sa dozvedieť viac o Vašej organizácii.“ Odbočka zariadila, aby dievča dostalo pomoc.

Dve svedkyne v Libanone kázali z domu do domu a prišli k jednému domu. Po zaklopaní si všimli nálepku, na ktorej bol nápis, že Jehovovi svedkovia nie sú vítaní. Dvere otvoril muž. Sestry s ním nadviazali rozhovor a on  ich pozval dnu. Keď sa dozvedel, že sú svedkyne, opýtal sa, či si prečítali nálepku na dverách. Odpovedali: „Áno, ale až keď sme zaklopali.“ Potom im povedal, že dom patrí jeho rodičom, ktorí nemajú radi Jehovových svedkov. Ale on sa chcel dozvedieť viac a zvedavosť v ňom zvlášť vzbudzovali nálepky, ktoré sú na mnohých dverách v tejto štvrti.

Sestry zariadili, aby muža niekto navštívil uňho doma. S ním i s jeho manželkou sa zaviedlo biblické štúdium a čoskoro začali navštevovať zhromaždenia a uplatňovať biblické zásady. Muž povedal, že nikdy predtým si neotvoril Bibliu, ale svedkovia mu pomohli, aby ju začal čítať a chápať.

Jedna sestra v Kórei má v salóne krásy, ktorý prevádzkuje, vystavenú Bibliu a ďalšie publikácie, ktoré vydali Jehovovi svedkovia. Často púšťa nahrávku knihy Najväčší človek, ktorý kedy žil. Keď istá žena počula nahrávku, poprosila o ňu a sestra s ňou zaviedla biblické štúdium. Aj manželka pastora sa pýtala na nahrávku s tým, že v kostole nikdy nepočula nič také podnetné. Aj ona poprosila o kazety a začala študovať so svedkami. Vystavená literatúra zaujala aj istú budhistku, ktorá teraz študuje Bibliu. Sestra chcela uspokojovať duchovné potreby ľudí, s ktorými sa stretla pri neformálnom vydávaní svedectva, a tak sa stala pravidelnou priekopníčkou.

Manželský pár zvláštnych priekopníkov v Malajzii vydal svedectvo mužovi kráčajúcemu po ceste. Muž mal veľa otázok, a tak pozval manželov k sebe domov. Išli s ním a mali zaujímavý rozhovor. Pri odchode na zborové štúdium knihy ho pozvali, aby šiel s nimi, a on šiel. Zhromaždenie sa mu páčilo. Po zhromaždení mu dali brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? a dohodli si návštevu na druhý  deň. Keď prišli, povedal im, že keď večer po zhromaždení prišiel domov, bol hore do štvrtej ráno, lebo si čítal a modlil sa.

Tento muž bol duchovným istej cirkvi takzvaného kresťanstva. Hoci v teologických školách strávil roky, nikdy nepochopil náuku o Trojici. V brožúre Čo od nás Boh vyžaduje? našiel biblické verše, ktoré o tejto nebiblickej náuke hovoria pravdu. Poznanie skutočnej totožnosti Boha ho potešilo a manželom povedal: „Už neverím v Trojicu.“ Odvtedy odmietal kázať v kostole svojej cirkvi. Namiesto toho navštevoval zhromaždenia Jehovových svedkov.

Muž študoval biblickú literatúru od svedkov a to, čo sa dozvedel, porovnával so svojimi poznámkami z teologických škôl. Za dva týždne sa rozhodol zmeniť celý svoj spôsob života. Sem prišiel z Indie, aby mohol pokračovať v teologickom štúdiu na Vysokej škole Svätej Trojice v Singapure. No povedal: „Ako môžem ísť na tú vysokú školu? Veď Trojicu má už v názve!“ Vrátil sa do svojej krajiny s túžbou skontaktovať sa tam s Jehovovými svedkami. S vďačnosťou v srdci povedal: „Našiel som pravdu!“

Istá sestra z Kazachstanu sa veľmi bála kázať iným Kazachom. Keď začala slúžiť ako priekopníčka, pracovala v obvode, v ktorom žili ľudia z iných etnických skupín. Ale jedného dňa stretla vo svojom obvode Kazašku. Ponúkla jej časopis Prebuďte sa! a žena ho prijala. Sestre trvalo dva týždne, kým pozbierala odvahu a vykonala opätovnú návštevu. Na svoje prekvapenie našla ženu nahnevanú, že sestra neprišla skôr. Žena ju doslova vtiahla do bytu, ukázala knihu Poznanie a povedala: „Ideme študovať Bibliu!“ Po nejakom čase sa táto žena a jej starší syn dali na krajskom zjazde pokrstiť. Teraz aj jej mladší syn slúži ako nepokrstený  zvestovateľ a jej dcéra, sesternica a synovec študujú Bibliu.

V jednej blízkovýchodnej krajine sa istý zvláštny priekopník skontaktoval s pánom Johnom, ktorý si chcel obnoviť pravidelný odber Strážnej veže a Prebuďte sa! Pán John povedal, že jeho starý otec v Indii je už dlho svedkom. V Indii pán John navštevoval kresťanské zhromaždenia, ale už 19 rokov tam nežil. Nevedel, ako sa spojiť s miestnymi svedkami.

Keď ho priekopník povzbudil, aby navštívil zhromaždenie, povedal, že v tom čase usporadúva zhromaždenie u seba doma, a dodal, že na tomto zhromaždení „študujú Bibliu a modlia sa“. Pomocou Strážnej veže a knihy Poznanie študoval Bibliu s viac ako 25 Indmi. Týždenné zhromaždenia usporadúvali už niekoľko rokov. Dovtedy mala tamojšia anglická skupina iba 12 zvestovateľov. Bratia vykonali návštevu tejto indickej skupiny a podnikli kroky, aby sa mohli o týchto záujemcov duchovne postarať.

V Nepále žilo jedno dievča v sirotinci, ktorý riadili kórejskí dobrovoľníci. Keď chodilo v sirotinci do školy, jedna z učiteliek povedala, že našla „skutočných kresťanov“. Toto osirelé dievča bolo vždy presvedčené, že je pravou kresťankou. Aj sirotinec spravovali ľudia, ktorí o sebe hovorili, že sú kresťania, a tak nad týmto vyjadrením premýšľala. Chcela stretnúť tých „skutočných kresťanov“, aby uspokojila svoju zvedavosť. Zhodou okolností jej učiteľka študovala s Jehovovými svedkami a pravidelne navštevovala zhromaždenia. Dievča sa spojilo s učiteľkou a navštívilo s ňou zhromaždenie. To, čo tam uvidelo, na ňu tak zapôsobilo, že okamžite prijala ponuku biblického štúdia. Robila rýchle pokroky a za štyri mesiace sa dala pokrstiť. Po krste začala slúžiť ako pomocná priekopníčka.

 Európa

V Anglicku sa každoročne v Londýne usporadúva výstava, ktorej cieľom je poskytovať informácie nepočujúcim. Jehovovi svedkovia si zriadili stánok s Bibliami a literatúrou vrátane vizuálneho spracovania brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? v britskej posunkovej reči. Istú ženu potešilo, keď uvidela tento stánok. Pristúpila so slovami, že všade hľadá nepočujúcich svedkov. Povedala, že keď žila v Mongolsku, často sa rozprávala s jednou nepočujúcou svedkyňou. Ale až po smrti svojho otca si začala ceniť nádej na vzkriesenie a začala študovať Bibliu. Šesť mesiacov nato sa presťahovala do Anglicka, a hoci našla sálu Kráľovstva, na zhromaždení ničomu nerozumela a nedala vedieť, že je nepočujúca. Modlila sa k Jehovovi, aby mohla nájsť nepočujúcich Jehovových svedkov, a našla ich. Teraz spolu s dcérou študujú Bibliu a navštevujú zhromaždenia pre nepočujúcich.

Osemročná svedkyňa Andreia z Portugalska si všimla spolužiačku, ktorá bola veľmi smutná, lebo jej rodičia  sa rozišli. O niekoľko dní dostala Andreia Prebuďte sa! z 8. januára 2001, ktoré obsahovalo úvodnú sériu článkov „Dá sa ešte naše manželstvo zachrániť?“ Svojej matke vzrušene povedala, že tieto články by boli dobré pre rodičov jej spolužiačky. Potom zariadila, aby spolužiačkin otec i matka dostali po jednom výtlačku časopisu.

Krátko nato povedala spolužiačka Andrei: „Moji rodičia žijú zase spolu a otec mi kázal, aby som ti povedala, že sme teraz spolu vďaka časopisu, ktorý si nám dala!“ Neskôr dala Andreia rodine knihu Rodinné šťastie — aké je jeho tajomstvo? Andreina matka teraz študuje Bibliu so spolužiačkinou matkou.

Dvaja svedkovia v Taliansku stretli vo zvestovateľskej službe staršieho muža a ponúkli mu časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Muž povedal, že nevie čítať. Povedal, že v siedmich rokoch sa stal pastierom. Potom žil 15 rokov v horách a jedinou spoločnosťou mu boli ovce. Do školy nikdy nechodil. Pri strážení oviec sa vrúcne modlieval, aby mohol lepšie spoznať Boha. Bratom, ktorí ho navštívili, povedal: „Keby som si mohol čítať vaše časopisy, splnil by sa mi sen.“

Jeden z bratov povedal: „Ešte nie je neskoro, aby ste sa naučili čítať.“ Na druhý deň tento starší muž prišiel do sály Kráľovstva. S pomocou svedkov sa naučil čítať a písať.  V súčasnosti je pravidelným čitateľom Biblie a neúnavným zvestovateľom dobrého posolstva.

Grónsko, ktoré sme v tejto Ročenke zahrnuli do správy z Európy, je najväčším ostrovom na svete, i keď má iba asi 56 000 obyvateľov. V tejto krajine je sedem zborov, pričom niektoré sú veľmi malé.

Do jedného z týchto zborov patrí aj 15-ročný nepokrstený zvestovateľ Harald. Raz nešiel so svojou triedou na exkurziu. Miesto toho išiel do inej triedy, v ktorej mali študenti za úlohu porozprávať o svojom náboženstve. Hoci študenti dostali na prípravu asi dva mesiace, len málo z nich niečo povedalo, a aj tí, čo hovorili, hovorili iba niekoľko minút. Keďže triedu nebolo možné na druhú polhodinu rozpustiť, učiteľka sa opýtala: „Ako využijeme zvyšok vyučovacej hodiny?“ Návštevník Harald zodvihol ruku a povedal, že by im rád povedal o svojom náboženstve.

Učiteľka povedala: „Si si istý? Nemal si čas na prípravu.“ Harald povedal, že je pripravený, a vydal triede znamenité svedectvo. Keď sa učiteľ z Haraldovej triedy dozvedel, ako si Harald počínal, poprosil ho, aby to porozprával aj vo svojej triede. Tentoraz dostal týždeň na prípravu. Priniesol si tiež niekoľko biblických publikácií, aby ich mohol ukázať spolužiakom a učiteľovi.

Pia, ktorá žije v Dánsku, chcela dať v kostole pokrstiť svoje novonarodené dieťa. Jej manžel nebol za krst novorodenca, a tak o tom diskutovali. Napokon sa rozhodli pohovoriť si o tom s duchovným svojej cirkvi. Duchovný im povedal, že krst novorodencov nie je biblický. Pia sa nahnevala na cirkev a na jej duchovných, lebo ju 32 rokov  učili veriť niečomu nesprávnemu. Upustila od úmyslu dať pokrstiť dieťa a rozhodla sa, že si sama prečíta Bibliu a zistí, čo je správne a čo nesprávne.

V máji 2000 navštívili Piu svedkovia a ona prijala ponuku biblického štúdia. Po návšteve oblastného zjazdu povedala: „Ešte všetkému nerozumiem, ale už viem, že národná cirkev nemá pravdu.“ V súčasnosti je nepokrstenou zvestovateľkou a rýchle napreduje ku krstu.

V Slovinsku brat oddychoval so synom v parku a všimol si, že od skupiny študentov sa oddelila jedna študentka. Začal sa s ňou rozprávať na duchovnú tému. Neskôr s touto študentkou, ktorá sa volá Silvia, on a jeho manželka zaviedli štúdium. Silvia priviedla na biblické štúdium aj svojho priateľa a teraz študuje aj on. O pravde sa rozprávala i s matkou, ktorá tiež začala študovať. V súčasnosti všetci traja pravidelne navštevujú zhromaždenia v sále Kráľovstva. Silvia je nepokrstenou zvestovateľkou. Je zaujímavé, že Silvia si spomína, ako sa v deň, keď sa stretla s bratom v parku, modlila k Bohu, aby jej pomohol pochopiť, prečo je svet taký absurdný.

V posledných rokoch prichádza do Španielska veľa imigrantov z Južnej a Strednej Ameriky. Istá priekopníčka vydala pri kázaní z domu do domu svedectvo panej z Kolumbie. Pani pozorne počúvala a prijala ponuku domáceho biblického štúdia. Na ďalšej návšteve priekopníčka ponúkla štúdium ďalším, ktorí bývali v tom byte. Niekoľkí z nich ponuku prijali. Obyvatelia bytu sa neustále menili, a tak sestra vydávala svedectvo každému, koho tam stretla. Dodnes zaviedla 20 biblických štúdií. Niektorí sa odsťahovali a nevedno, či v štúdiu pokračujú. Ale v súčasnosti  sa pravidelne vedie desať štúdií a niektorí záujemcovia už navštevujú zhromaždenia.

Istá 82-ročná žena na Kréte sa iba nedávno stala nepokrstenou zvestovateľkou, hoci posolstvo počúva už 40 rokov. Podnetom na pokrok a krst bol osobný záujem, ktorý jej prejavila jedna zvláštna priekopníčka.

Ďalší členovia rodiny tejto zostarnutej ženy zakrátko urobili to isté. Jej 86-ročný manžel, ktorý 60 rokov fajčil, začal študovať Bibliu, prestal fajčiť a stal sa nepokrsteným zvestovateľom. Aj 55-ročná dcéra tejto manželskej dvojice robí vynikajúce pokroky v štúdiu. Navštevuje zhromaždenia a prestala fajčiť. A Bibliu začal študovať aj jeden z pravnukov tejto dvojice, ktorý už vyjadril túžbu zapísať sa do teokratickej školy kazateľskej služby.

Jedna misionárka v Estónsku vydávala svedectvo v obytnom dome susediacom s domom, kde býva, a stretla sa so ženou, ktorá sa jej opýtala, či má dobrého manžela. Sestra odpovedala, že má. Potom sa jej žena opýtala, kde býva. Sestra jej povedala, že v susednom dome. Vtom žena nadšene povedala: „Tak to ste vy — to ste určite vy. Často jedávate na balkóne, však?“

Sestra odpovedala: „Áno, aj s manželom.“

Žena povedala: „Pozorovala som vás. Váš manžel nosí zásteru a často podáva jedlo. Ach, vidím, že máte veľmi dobré manželstvo! Nevidím vás zo svojho bytu, ale vždy chodím k priateľke na balkón, aby som sa mohla na vás dívať. Všimli sme si, že pred jedlom sa vždy pomodlíte. Je na vás krásny pohľad. Nechceli by ste ísť ďalej, prosím?“ Odvtedy sestra pravidelne vykonáva u panej opätovné návštevy.

 Oceánia

Táto oblasť zeme zahŕňa ostrovy južnej, západnej a strednej časti Tichého oceánu vrátane Melanézie, Mikronézie a Polynézie. Patrí sem aj Austrália, Nový Zéland, Malajské súostrovie a tiež Havajské ostrovy.

Jedného dňa videli dve sestry na Novom Zélande istú ženu pracovať v záhrade. Zastavili sa, aby je pomohli vytiahnuť niekoľko bambusov. Ženu prekvapila ich láskavosť, a tak ich ponúkla kávou a ony jej vydali svedectvo. O tom, čo sa stalo, napísala do miestnych novín. Pracovníci novín sa skontaktovali so zborom a oznámili im, že za svoju láskavosť získali krásnu kyticu kvetov.

V článku sa písalo: „Keď Jehovovi svedkovia pomohli vdove vykopať prekážajúci bambus, urobili iba to, čo je im prirodzené — pomohli niekomu, kto to potreboval. Ich láskavosť bola pre túto vdovu najvýznamnejšou udalosťou dňa. Ten Niekto bol taký vďačný, že nám všetkým o tom povedal. Tento skutok vyhral kyticu za mesiac august. Dúfame, že kytica ich poteší tak, ako potešil ich láskavý skutok.“

 Na jednom z ostrovov súostrovia Vanuatu vydali dve priekopníčky svedectvo mladému dievčaťu pracujúcemu v obchode. Dievča prijalo brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? i ponuku biblického štúdia. Otec jej kládol veľký odpor a nechcel, aby študovala so svedkami. Zničil jej biblickú literatúru, surovo ju bil, až napokon jej prikázal odísť z domu. Dievča medzitým robilo pokrok v poznaní, navštevovalo zhromaždenia a rozvíjalo si ovocie ducha. (Gal. 5:22, 23) Svojím úctivým postojom časom na otca zapôsobila a on sa upokojil a zavolal ju späť domov. Prihlásila sa do teokratickej školy kazateľskej služby a prvýkrát navštívila krajský zjazd na neďalekom ostrove Santo. Keď dostala otázku, ako si mohla dovoliť zaplatiť cestu, s úsmevom odpovedala: „Lístok mi zaplatil otec.“

Clarence bol priateľský človek, ktorý si vždy vzal časopisy, keď ho doma na Havaji navštívili zvestovatelia. Priekopník, ktorý sa s ním jedného dňa stretol, si uňho všimol knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a ponúkol mu biblické štúdium. Clarence ponuku ochotne prijal a povedal, že vždy chcel spoznať Bibliu. Na biblické štúdium sa dobre pripravoval a čoskoro začal navštevovať zborové zhromaždenia.

No musel urobiť isté zmeny. Ako veterán druhej svetovej vojny vo sviatky hrdo pochodoval v sprievode spolu s ďalšími veteránmi. V období Vianoc ako dobrovoľník zvonieval pre Armádu spásy na zvončeku na kotlíku na dary. Trvalo istý čas, kým si uvedomil, čo znamená nebyť časťou Satanovho sveta. Napokon sa však stal spôsobilým zúčastňovať sa na službe.

Clarence sa dal pokrstiť vo veku 85 rokov a ďalej sa aktívne zapája do služby. Máva úlohy študujúceho v teokratickej  škole kazateľskej služby. Nedávno sa naučil používať počítač, aby mohol robiť výskum pomocou Knižnice Watchtower na CD-ROM-e. Clarence s pevným odhodlaním povedal: „Teraz, keď som našiel pravdu, ma už nič nemôže odvrátiť od služby Jehovovi.“

V Austrálii sa jedna sestra pri vydávaní svedectva cez telefón opýtala istého muža, či by si našiel týždenne 15 minút na rozhovor o Biblii. Povedal, že asi nie. Sestra sa opýtala: „A čo päť minút?“ Váhavo privolil. Nasledujúci týždeň začali s päťminútovým štúdiom. Čoskoro začal klásť hĺbavé otázky. No sestra dávala pozor, aby štúdium trvalo iba päť minút, a tak vravievala: „To je dobrá otázka, ale náš čas už vypršal, takže to môže byť téma ďalšej lekcie. Do počutia.“

Keď sa muž opýtal, ako môže zistiť, ktoré náboženstvo je pravé, dali si to ako tému ďalšej lekcie. Po tejto lekcii povedal: „Pravé náboženstvo určite majú Jehovovi svedkovia, ale nemôžem iba tak uveriť a zmeniť náboženstvo. Myslím, že musím získať viac poznania.“ S rastúcim záujmom vzrástla postupne i dĺžka štúdia z 5 minút na 30.

Keď prebrali brožúru Čo od nás Boh vyžaduje?, sestra sa muža opýtala, či by ho mohli s manželom navštíviť doma a pohovoriť si o tom, čo sa doteraz naučil. Súhlasil. Počas návštevy vyjadrili potešenie, že mali výsadu pomáhať mu počas uplynulých šiestich mesiacov, a povzbudili ho, aby pokračoval. Sestrin manžel vedie teraz každý týždeň s týmto záujemcom štúdium uňho doma.

V mnohých častiach Papuy-Novej Guiney sa ešte nekázalo, lebo do tamojších dedín je ťažký prístup. Jediná možnosť, ako sa skontaktovať s ľuďmi z týchto dedín, je obyčajne vtedy, keď prídu do mesta nakupovať zásoby. Istý  muž z jednej odľahlej dediny tak získal výtlačok Strážnej veže. Keď si ju prečítal, napísal odbočke a požiadal o ďalšie informácie. Odbočka požiadala misionárov, aby sa s ním skontaktovali. Dalo sa to jedine prostredníctvom listov. Výsledkom bolo mnoho biblických štúdií vedených so záujemcami prostredníctvom listov.

Niekoľkí misionári sa rozhodli navštíviť túto oblasť a vydali sa tam autom s pohonom na všetky štyri kolesá. Absolvovali šesťhodinovú cestu, zväčša po nebezpečnej ceste bušom, ktorá sa kľukatila cez úzke horské priesmyky a cez rieky. Na jednom mieste bolo „cestou“ riečne koryto. Keď prišli do cieľa, objavili krásnu nížinu s rozlohou 10 až 12 štvorcových kilometrov. Obklopovali ju vrchy, ktoré boli odiate bujnou džungľou a vrcholky mali v oblakoch. Bolo to, akoby sa vrátili do minulosti. Domy boli z bambusu, ako už celé stáročia. Keď ľudia počuli, že prišli misionári, nadšene sa zhromaždili. Hoci mnohí sa s Jehovovými svedkami nikdy predtým nestretli, už dvakrát týždenne študovali Strážnu vežu a takmer všetci vystúpili z luteránskej cirkvi.

Misionári predviedli, ako sa vedú zhromaždenia, a oznámili, že nasledujúci deň bude o ôsmej ráno verejná prednáška. Na druhý deň niektorí muži vstali o pol piatej a šli do blízkych dedín pozvať ľudí na prednášku. Ostatní dedinčania postavili sálu na zhromaždenie. Lavicami boli hrubé konáre a tieň poskytovali olistené vetvy. Pódium pre rečníka bolo z bambusu. Všade vládlo nadšenie. Na zhromaždení sa zúčastnilo 44 ľudí a 11 nových záujemcov dalo svoje meno, aby mohli študovať prostredníctvom listov. Misionári sa vrátili domov vyčerpaní, ale mimoriadne spokojní s výsledkami.

[Obrázok na strane 45]

Osemročný Grant zo Zambie vedie mnoho biblických štúdií

[Obrázok na strane 57]

Stánok, ktorý sa používa na výstavách pre nepočujúcich v Anglicku