Curaçao

Ostrovy Aruba, Bonaire a Curaçao sú známe aj ako ostrovy ABC. Ležia pri pobreží Venezuely a sú jedinečne krásne. Nie je to podmanivá krása iných karibských ostrovov, ale je to krása púšte: v noci tajomné tiene a cez deň ostré, kontrastné farby.

Vďaka nízkym zrážkam sa tu dobre darí veľkým kaktusom, dominante tejto krajiny — z ktorých pýchou je kaduši. Darí sa tu aj cezalpínii, ktorá je charakteristická svojou zvláštnou, na jednu stranu naklonenou korunou. Plantážnické domy, pamiatka na koloniálnu minulosť, sa ako tichí strážcovia črtajú na pozadí azúrovej oblohy. Kozy sa túlajú po krajine a skáču po cestách.

Aruba a Bonaire sa pýšia veľkým turistickým ruchom, zatiaľ čo Curaçao je závislé od príjmu získavaného z rafinovania ropy a jej ťažby v pobrežných vodách. Charakteristickou črtou každého z týchto ostrovov je odsoľovacia stanica, ktorá destiluje morskú vodu a zabezpečuje pitnú vodu, ako aj paru na výrobu elektrickej energie.

Tieto ostrovy, ktoré majú dnes bezmála 250 000 obyvateľov, objavili v 15. storočí Španieli. Neskôr sa ostrovov zmocnili Holanďania, a hoci boli na krátky čas v rukách Francúzov i Angličanov, v roku 1815 znova pripadli  Holanďanom. Od roku 1954 si federácia Holandských Antíl, ktorú pôvodne tvorili ostrovy ABC a tri zo Záveterných ostrovov, spravuje vnútorné záležitosti sama. No v roku 1986 získala Aruba status aparte, čiže autonómiu.

Kultúra a jazyk

Pod holandskou vládou sa tieto ostrovy tešia z ovzdušia náboženskej tolerancie. Obyvatelia sú prevažne rímskokatolíci, ale sú tu tiež veľké skupiny protestantov. Na Curaçau žije i silná židovská komunita. Ľudia zo 40 až 50 národov sveta spolunažívajú v pokoji v rasovo zjednotenej spoločnosti. Hoci títo ľudia majú spoločný jazyk, každý ostrov si zachováva vlastný osobitý ráz. V tejto rôznorodej spoločnosti zapustila korene biblická pravda a dnes naďalej prekvitá.

Ľudia tu ovládajú mnoho jazykov a stáva sa, že si ani neuvedomia, ktorým jazykom hovoria, keďže prejsť v rozhovore na iný jazyk je bežné. Hoci úradným jazykom je holandčina a hoci angličtina i španielčina sa hojne používajú  v obchodnej sfére, jazykom domorodých obyvateľov je papiamento. Podľa jednej hypotézy jazyk papiamento vznikol na Kapverdských ostrovoch pri západnom pobreží Afriky pred 17. storočím. Portugalci využívali tieto ostrovy ako základne pre nájazdy do Afriky, a tak aby sa mohli Afričania dorozumievať s Portugalcami, vznikol nový kreolský jazyk — zmes afrických jazykov a portugalčiny. Takýto jazyk, ktorým sa môžu dorozumievať rôzne jazykové skupiny, sa nazýva lingua franca. Neskôr boli otroci, ktorí hovorili týmto jazykom, privezení na ostrovy ABC. Na tento jazyk celé roky vplývala holandčina, španielčina, angličtina a francúzština a nakoniec týmto pôsobením vznikol jazyk papiamento.

Lingua franca, ktorú vytvorili otroci a ktorá sa začala používať na týchto ostrovoch, bola v podstate prostriedkom na premostenie komunikačnej priepasti a na ich zjednotenie. Začala sa však používať aj iná lingua franca. Je to tá, ktorú spomína Sofoniáš 3:9: „Vtedy zmením národom jazyk na čistý, aby všetci vzývali Jehovovo meno, aby mu slúžili plece pri pleci.“ Práve tento „čistý jazyk“ zjednotil nielen niektorých ostrovanov — čím im umožnil prekonať spoločenské, rasové a niekedy aj národnostné rozdiely —, ale tiež ich zjednotil s celosvetovým spoločenstvom Jehovových svedkov. Preto aj keď tu sú samostatné zbory hovoriace papiamentom, po anglicky, španielsky a holandsky, lingua franca biblickej pravdy spája všetkých bratov pevným putom lásky.

Úsvit pravdy

Nie je presne známe, ako boli zasiate prvé semená pravdy na týchto ostrovoch. Svetlo pravdy sa objavilo takmer nebadane a rozptyľovalo temnotu zahaľujúcu ostrovy,  ktoré boli dlhý čas baštou rímskeho katolicizmu. Na konci 20. rokov a v 30. rokoch 20. storočia tu kázalo niekoľko ľudí. Aj istý podomový obchodník, ktorý predával náboženské knihy, nevedomky zasieval semená pravdy, lebo medzi jeho knihami boli aj publikácie, ktoré vydala Božia organizácia. S týmto obchodníkom pracovali jeho dve dcéry Pearl a Ruby, ktoré sa po rokoch stali Jehovovými svedkyňami. Obe zostali verné až do dnešného dňa.

V roku 1940 vykonal brat Brown z Trinidadu, zamestnaný v rafinérii ropy, na Curaçau prvý krst — bol to krst piatich ľudí, s ktorými študoval. Medzi nimi boli Martin a Wilhelmina Naarendorpovci a Eduard van Marl; všetci pochádzali zo Surinamu.

Dcéra Naarendorpovcov Anita Librettová si spomína: „V roku 1940 som mala šesť rokov. Pamätám si, že rodičia študovali s bratom hovoriacim po anglicky. Oni hovorili len po holandsky a slabo rozumeli po anglicky, ale nejako si poradili a o šesť mesiacov boli pokrstení. Zhromaždenia sa konali v našom dome, ale neboli tak dobre organizované ako dnes. Boli to študijné večery, ktoré sa končili po polnoci, keďže rodičia museli vynakladať úsilie, aby porozumeli knihám napísaným v angličtine.“ Kázalo sa väčšinou po anglicky, lebo táto malá skupina nehovorila plynulo papiamentom a ani nemala k dispozícii literatúru v tomto jazyku.

 Vo všeobecnosti miestni ľudia nemali vo zvyku čítať Bibliu, lebo to katolícka cirkev zakazovala. Nebolo nič nezvyčajné, že kňazi zhabali všetky Biblie, ktoré našli. Spočiatku jeden z nich chodil za bratmi, dupal nohami a kričal: „Nechajte moje ovečky na pokoji!“

Semená zasiate na Arube a Bonaire

V roku 1943 navštívili Arubu John Hypolite, bývalý adventista, a Martin Naarendorp a strávili dovolenku zvestovaním dobrého posolstva. Podľa dostupných zistení tu kázali dobré posolstvo ako prví. Po návrate na Curaçao brat Hypolite napísal do ústredia v Brooklyne a požiadal o pomoc v službe. O tri roky sem boli poslaní misionári, ale, žiaľ, brat Hypolite zomrel skôr, ako prišli. No odvážni bratia z Curaçaa, ako bol John Hypolite, sa riadili nabádaním v Kazateľovi 11:6 a hojne rozsievali semená, ktoré sa neskôr zakorenili a vyklíčili.

 V roku 1944 pricestovali na Arubu Edmund Cummings z Grenady a Woodworth Mills z Trinidadu. Zamestnali sa v rafinérii ropy v San Nicolase. Mesto San Nicolas, ležiace na východnom okraji ostrova, sa hemžilo prisťahovalcami, ktorí sem prichádzali zo všetkých častí Západnej Indie (ostrovy v Karibskej oblasti) pracovať v rafinérii ropy. Brat Mills, verejný rečník s mimoriadnym nadšením, nesmierne rozprúdil kázanie dobrého posolstva. Dňa 8. marca 1946 bratia Mills a Cummings založili v San Nicolase prvý zbor hovoriaci po anglicky. Zbor mal 11 zvestovateľov a brat Mills bol v ňom skupinovým služobníkom (služobníkom zboru).

Prvý krst sa tu konal 9. júna 1946. Medzi štyrmi pokrstenými bol Timothy J. Campbell a Wilfred Rogers a do konca  roku 1946 sa počet zvestovateľov zdvojnásobil. Neskôr sa k zboru pripojili svedkovia, ktorí sa sem prisťahovali — Buitenmanovci, De Freitasovci, Campbellovci, Scottovci, Potterovci, Myerovci, Titreovci, Faustinovci a ďalší.

Brat Mills mal značný úspech pri neformálnom vydávaní svedectva a jedna jeho kolegyňa, stenografka menom Oris, zareagovala priaznivo. V januári 1947 bola pokrstená. Brat Mills nezískal len sestru, ale našiel si aj nevestu, lebo neskôr sa s Oris zosobášili. V roku 1956 boli pozvaní do 27. triedy Gileádu a potom boli pridelení do Nigérie.

Až do roku 1950 sa na Arube kázalo väčšinou v San Nicolase, lebo ľudia tu hovorili prevažne po anglicky a bratia veľmi neovládali papiamento. Dovtedy ešte žiaden obyvateľ Aruby neprijal pravdu. Neprestajný odpor katolíckej cirkvi popudzoval inak priateľských obyvateľov Aruby proti svedkom a spomaľoval pokrok. Spočiatku bolo dosť bežné, že svedka naháňal podráždený domáci, oháňajúci sa mačetou. Niekedy na bratov vyliali horúcu vodu alebo poštvali na nich psy. Inokedy domáci pozvali bratov do domu,  potom vyšli von a nechali ich tam sedieť. Ak sa človek na týchto ostrovoch hosťom nevenuje, považuje sa to za urážku.

Edwina Stroopová, priekopníčka na Arube, si spomína: „Kňazi zastrašovali ľudí; hovorili im, že ak opustia cirkev, prekľajú ich.“ To však nestlmilo horlivosť bratov, ktorých láska k Jehovovi a k blížnym podnecovala vytrvať.

Semená niektorých púšťových rastlín ležia latentné celé desaťročia, kým im dostatočné množstvo zrážok neumožní vyklíčiť a nakoniec nádherne rozkvitnúť. Podobne to bolo v prípade Jacoba Reinu, colníka na Bonaire. V roku 1928 dostal knihu Stvorenie. Hoci sa narodil v rímskokatolíckej rodine, skúmal protestantské náboženstvá, ale vôbec ho to neuspokojilo. Pri čítaní knihy Stvorenie si uvedomil, že obsahuje pravdu. V tejto knihe bol uvedený zoznam ďalších kníh, ktoré vydali Jehovovi služobníci, ale Jacobovi sa ich nepodarilo získať. Až o 19 rokov, keď v roku 1947 navštívil svoju telesnú sestru na Curaçau, stretol misionárku, ktorá študovala s jeho sestrou. Opýtal sa misionárky, či nemá knihy uvedené v zozname, ktorý si celé tie roky nosil v peňaženke. Vzal si všetku literatúru, ktorú mala v taške — najmenej 7 viazaných kníh a 13 brožúrok —, a predplatil si časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Svoju túžbu po duchovných veciach, ktorá sa v ňom prebudila dávno predtým,  napokon uspokojil. Áno, semená pravdy, ktoré ležali latentné tak veľa rokov, teraz dostali vodu nevyhnutnú na svoj rast.

Na Curaçao prichádzajú prví misionári

Dňa 16. mája 1946 prišli na Curaçao, takmer nedotknuté územie, Thomas Russell Yeatts s manželkou Hazel, absolventi šiestej triedy Gileádu. Brat Yeatts mal nesmierny vplyv na dielo na týchto ostrovoch a vo svojom pridelení zostal vyše 50 rokov až do svojej smrti v roku 1999. S výnimkou krátkeho prerušenia mal dohľad nad odbočkou od roku 1950 do roku 1994. Ako muž nevyčerpateľnej dobrej nálady, bezhraničného optimizmu a neotrasiteľnej viery mal výsadu zažiť, ako sa značne rozrástlo dielo kázania o Kráľovstve.

Hazel, lojálna pomocníčka svojho manžela, zostala svojmu prideleniu verná až dodnes a je pre všetkých zdrojom povzbudenia. Spomína si, ako ju s manželom pri príchode na letisku vrúcne privítali bratia Naarendorp a van Marl spolu so záujemcom Clementom Flemingom.

 Mimochodom, Clement dostal knihu Deti, prečítal ju a bol presvedčený, že našiel pravdu. Ešte v mladosti vystúpil z katolíckej cirkvi, lebo nesúhlasil s mnohými z jej náuk. Neskôr sa začal stretávať so svedkami, preto bol prítomný pri vítaní prvých misionárov. V júli 1946 ho pokrstil nový misionár Russell Yeatts. Brat Fleming je ešte stále zvestovateľom Kráľovstva a hovorí: „Ani vo veku 93 rokov sa nevzdávam nádeje, že budem medzi tými, ktorí prejdú cez Armagedon do nového systému bez toho, že by mali niekedy zomrieť.“ Aký nádherný príklad viery a vytrvalosti!

Sestra Yeattsová hovorí: „Z letiska nás vzali do dvojizbového bytu nad obchodom, v ktorom predávali prasacie chvosty a slané ryby. V byte nebol nábytok ani kúpeľňa, preto sme sa museli najbližších šesť mesiacov sprchovať na prízemí, kým sme si nenašli lepšie bývanie.“ Hoci Hazel postihovala jedna dyzentéria za druhou, nedali sa tým s Russellom znechutiť. Po rokoch brat Yeatts napísal:  „To, čo robí život zaujímavým, najmä v prípade Jehovových služobníkov, nie sú podmienky ani scenéria a dokonca ani jazyk, ale ľudia. A tí sú všade.“

Zatiaľ čo sa odvážni misionári učili tunajší jazyk papiamento, museli ľudí na Curaçau učiť čistý jazyk, linguu francu pravdy. Jedným z týchto ľudí bol Camilio Girigoria, ktorý bol v roku 1950 pokrstený ako prvý z miestnych obyvateľov. Bol zamestnaný v rafinérii ropy, kde sa dostal do kontaktu s pravdou pri rozhovoroch s viacerými bratmi vrátane nadšeného hlásateľa dobrého posolstva Henricusa Hassella. Camilio má dnes 78 rokov, je starší v zbore a pomohol k oddanosti Jehovovi 24 ľuďom. V roku 1946 založili misionári na Curaçau prvý zbor hovoriaci po anglicky, kým prvý zbor hovoriaci papiamentom vznikol až v roku 1954.

Aruba vidí svetlo pravdy

V júli 1949 prišli Henry a Alice Tweedovci, Kanaďania z 12. triedy Gileádu, na Arubu, kde mali zohrať významnú úlohu pri vyučovaní čistého jazyka. Henry mal vysokú, štíhlu postavu a bol známy svojou láskavou a prívetivou  povahou; Alice vynikala svojím ostrovtipom a neubúdajúcou energiou v službe. Ako jediní misionári žili a pracovali na všetkých troch ostrovoch a bratia si na nich i po desaťročiach s láskou spomínajú pre ich obetavého ducha a horlivosť.

V roku 1950 William Yeatts (Russellov bratranec) s manželkou Mary absolvovali 14. triedu Gileádu a boli pridelení na Curaçao. V roku 1953 prišli na Arubu. Takmer po 50 rokoch sú ešte stále vo svojom pridelení — znamenitý príklad viery a vytrvalosti. Časom sa Mary stala známou svojou výnimočnou horlivosťou v službe. Vždy bola v prednej línii svedeckého diela, zatiaľ čo Bill sa zameriaval na prekladanie biblických publikácií. Až do príchodu Billa a Mary dva anglické zbory dosiahli medzi miestnymi ľuďmi len malý pokrok. Bill s Mary začali medzi obyvateľmi Aruby hovoriacimi papiamentom trpezlivo a systematicky zasievať semená pravdy. Pozvoľna bolo ich úsilie odmeňované. Bill si spomína: „Začali sme usporadúvať štúdium Strážnej veže pod veľkým stromom kwihi na dvore misionárskeho domova. Niekedy bolo na štúdiu až 100 prítomných. Sedeli sme na stoličkách vyradených z katolíckeho kostola.“ Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti sa konala v roku 1954 a po  nej sa začalo pravidelne konať zborové štúdium knihy v papiamente.

Biblickú pravdu spoznáva prvý obyvateľ Aruby

V mladosti sa Gabriel Henriquez cez víkendy tak veľmi opíjal, že v pondelok ráno sa nikdy nedokázal ani len ukázať v práci v rafinérii ropy. Šéf od neho chcel, aby napravil svoj spôsob života, a hoci on sám bol ateista, daroval Gabrielovi predplatné na Prebuďte sa! v presvedčení, že mu to pomôže. Neskôr sa Gabriel dostal do kontaktu s Tweedovcami, ktorí študovali Bibliu s jeho svokrom. Keďže kniha, ktorú svokor študoval, bola v španielčine, Gabriel mu to prekladal. Čoskoro vzrástol aj Gabrielov záujem, preto v roku 1953 s ním Bill a Mary Yeattsovci začali študovať. Gabriel hovorí: „Konečne som dostal odpovede na všetky svoje otázky.“ V roku 1954 oddal svoj život Jehovovi a stal sa prvým obyvateľom Aruby, ktorý bol pokrstený ako Jehovov svedok.

Prvý zbor hovoriaci papiamentom, pozostávajúci zo 16 zvestovateľov, vznikol v roku 1956 a na konci služobného roku 1957 podávalo správu 26 zvestovateľov. Keď sa obyvateľom Aruby otvorili oči a pochopili, že náuky „Veľkého Babylona“ sú falošné, a zbavili sa strachu z človeka, začali milovať pravdu a horlivo hlásať dobré posolstvo.  (Zjav. 17:5) Jedným takým človekom bol Daniel Webb. Spolu s manželkou Ninitou, ktorá spočiatku odporovala, prijali pravdu a obaja sa stali nadšenými zvestovateľmi Kráľovstva. Budú ich príklad nasledovať ďalší?

Podobne ako Daniel, aj mnohí ďalší spoznali pravdu a formovali podľa nej svoj život i život svojich rodín. Jedným z tých, ktorí začali študovať, bol Pedro Rasmijn. Keď jedného dňa prišiel Pedro domov, zistil, že mu jeho matka Maria, oddaná katolíčka, zničila knihy určené na štúdium. Keďže si ešte neobliekol novú osobnosť, odplatil sa jej tak, že jej rozbil všetky sochy. Mariu nahnevalo, čo Pedro urobil, a posťažovala sa kňazovi. Ten však povedal, že Pedro má pravdu, keď si myslí, že sochy sú bezcenné! Pobúrená Maria vyhnala kňaza a rozhodla sa preskúmať Bibliu. Viedlo to k tomu, že Maria i jej manžel Genaro oddali svoj život Jehovovi. Oni a ich 11 detí, 26 vnúčat a jeden pravnuk — celkovo 40 ľudí — tí všetci slúžia Jehovovi!

 Daniel van der Linde, Mariin zať, sa dal pokrstiť i napriek tomu, že sa ho rodičia zriekli. Daniela vyhnali z domu, udrel ho kňaz, ale on vytrval, lebo si bol istý, že našiel pravdu. Daniel sa napriek tomuto odporu považuje za požehnaného, lebo ho Jehova použil, aby pomohol mnohým ľuďom spoznať biblickú pravdu. Jeho dcéra Prisquela s manželom Manuelom slúžia ako dochádzajúci bételiti v prekladateľskom oddelení v kancelárii odbočky na Curaçau. Aj druhý Mariin zať, Tony, musel prejaviť veľkú vieru v Jehovu a jeho sľuby, že nás bude podporovať, lebo ochorel a musel podstúpiť päť operácií. Tony hovorí: „Lekári mi už nedávali žiadnu nádej, ale ja som sa stále modlil k Jehovovi o silu. Moji telesní bratia, ktorí sa ma viac-menej zriekli, si mohli všimnúť, že mám tisícky duchovných bratov na celom svete.“ — Mar. 10:29, 30.

Pokrok na ostrovoch

V roku 1965 musel Albert Suhr, absolvent 20. triedy Gileádu, pre chabé zdravie odísť z Curaçaa, ale zanechal tu po sebe vynikajúce „odporúčajúce listy“. (2. Kor. 3:1, 2) Jedným z nich bola Olive Rogersová, ktorá sa v septembri 1951 stala pravidelnou priekopníčkou. Olive žila s istým mužom 17 rokov v nemanželskom vzťahu. Keď sa však dozvedela o Jehovových vysokých normách, odišla od toho muža, hoci jej oneskorene ponúkol manželstvo. Olive jeho ponuku odmietla, bola pokrstená a vstúpila do radov priekopníkov,  kde vytrvávala takmer 40 rokov, až kým neochorela. Sestru Rogersovú bolo možné vidieť všade, ako radostne prepracúva obvod. Dnes ľudia rozprávajú o tejto sestre strhujúce príbehy. Jej nezlomný duch a húževnatosť prispeli k tomu, že pomohla mnohým ľuďom vrátane veľkých rodín oddať svoj život Jehovovi.

Dnes žije v Antilách a na Arube veľa rodín, ktoré usilovne slúžia Jehovovi. Veľké rodiny ako Marthovci, Croesovci, Dijkhoffovci, Rasmijnovci, Liketovci, Faustinovci, Ostianovci a Roemerovci tvoria základ zborov a vo veľkej miere prispievajú k ich stabilite.

Priateľský Eugene Richardson začal prijímať Jehovovo vyučovanie ako pätnásťročný. Aj keď sa s ním neviedlo pravidelné biblické štúdium, robil neustále pokroky vďaka návšteve všetkých zhromaždení a ako sedemnásťročný bol pokrstený. V roku 1956 bol vymenovaný za pravidelného priekopníka a stál, ako sa domnieval, pred veľkým problémom — nemal dopravný prostriedok. Hovorí: „Mal som obvod, ktorý bol od môjho domu vzdialený 20 kilometrov, preto aby som vyriešil problém s dopravou, vymenil som svoj klavír za bicykel. Rodinu táto výmena šokovala a ešte aj po 40 rokoch o tom stále hovoria. Ale pre mňa to bolo veľmi praktické riešenie. Najmä o štyri mesiace, keď som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka do neprideleného obvodu Banda Abao.“

 Sprístupňuje sa nový obvod

Kraj Banda Abao, tu známy ako kunuku, sa rozkladá na západnej strane Curaçaa a zaberá takmer polovicu ostrova. Tvorí ho mierna pahorkatina, ktorá má o trochu viac zelene ako ostatná časť ostrova. Kraj je posiaty izolovanými domami, preto si opracúvanie tohto obvodu vyžaduje veľa času. K Eugenovi sa pridal ďalší mladý horlivý priekopník, Clinton Williams, a spoločne sa pustili do sprístupňovania pravdy tomuto dovtedy nedotknutému územiu. Eugene si spomína: „V porovnaní s ostatnou časťou ostrova to nebol ľahký obvod. Ľudia boli veľmi priateľskí a dalo sa s nimi veľmi príjemne porozprávať, ale zvyčajne sa to tým aj končilo. No slúžili sme tu dva roky a mali sme nádherné skúsenosti. Prvý mesiac som stretol muža, ktorý povedal, že ak mu dokážeme, že Božie Kráľovstvo bolo zriadené v roku 1914, stane sa svedkom. A stal sa svedkom spolu s manželkou a deťmi. Neskôr som sa rozprával so ženou, ktorá povedala, že jej synovec sa veľmi zaujíma o Bibliu. V ten istý večer som sa tam vrátil a vydal som mu svedectvo. Volal sa Ciro Heide.“

 Ciro, spoločenský človek, o tom hovorí zo svojho pohľadu: „Bol som veľmi oddaný katolík a katechizmus som poznal tak dobre, že som ho mohol vyučovať v škole. Ale niečo ma vždy miatlo. Nedokázal som pochopiť, prečo ak človek nejde do kostola a hneď sa z toho nevyspovedá, má smrteľný hriech a pôjde do pekla. Jedného dňa prišiel k našim dverám mladý muž na bicykli a rozprával sa s tetou o Biblii. Vedela, že sa zaujímam o náboženstvo, preto ho pozvala, aby prišiel, keď budem doma. Túžil som sa s ním stretnúť, lebo som si myslel, že o náboženstve viem viac ako on. V ten istý večer sa Eugene objavil pri našich dverách. Zarazilo ma, keď mi poukázal na to, že apoštolské vyznanie viery, ktoré som si každý deň opakoval, uvádza, že Ježiš išiel do pekla. Keďže som to len omieľal bez toho, že by som o tom premýšľal, ušiel mi zmysel tejto vety. Zo všetkého najviac ma prekvapilo, že Eugene mi všetko vysvetľoval z Biblie, zatiaľ čo ja som nedokázal vyhľadať ani jeden verš. Od tej chvíle sa môj život výrazne zmenil, lebo som ihneď začal študovať.“ Ciro bol neskôr napriek odporu zo strany  manželky pokrstený. Nakoniec vďaka jeho dobrému príkladu aj ona oddala svoj život Jehovovi. Obaja verne slúžia Jehovovi už 30 rokov a Ciro slúži už 25 rokov ako starší.

 V roku 1958 Eugene absolvoval školu Gileád a bol znova pridelený do Banda Abao, kde bol ešte stále problém s dopravou. Rozpráva: „Niekedy sa nás vybrala do zvestovateľskej služby skupina 13 bratov a mali sme len jedno auto — moje. Znamenalo to ísť na dva razy, zakaždým 30 kilometrov tam a 30 späť. V obvode som vysadil prvú skupinu a ponáhľal som sa nazad po druhú. Neskoro popoludní som urobil to isté, čo ráno, aby sa bratia dostali domov. Celý deň sme strávili v službe. Bolo to unavujúce, ale mali sme veľkú radosť!“ Eugene mal tiež výsadu slúžiť niekoľko rokov ako cestujúci dozorca.

Zmeny v kunuku

V roku 1959 pokračoval v službe v kunuku Clinton Williams, ktorý v tom čase tiež absolvoval školu Gileád. Neskôr sa oženil s Eugenie, horlivou priekopníčkou, ktorá si svojou láskavou povahou získala srdcia mnohých ľudí. V roku 1970 vznikol v dedine Zorgvliet bij Jan Kok zbor so 17 zvestovateľmi a zhromaždenia sa konali v dome Pieters-Kwiersovcov. Zvláštna priekopníčka Juana Pieters-Kwiersová s dcérou Esther a s rodinami Minguelovcov a Koeimanovcov usilovne pracovali na budovaní zboru. Do roku 1985 sa zbor rozrástol na 76 zvestovateľov a na zhromaždeniach bývalo aj 125 prítomných. V tom istom roku láska podnietila bratov zo Spojených štátov, aby sa dali k dispozícii pri výstavbe sály Kráľovstva v Pannekoeku, a starú sálu Kráľovstva prerobili na misionársky domov. Za dva roky počet zvestovateľov vzrástol na 142, takže v roku 1987 vznikol zbor Tera Corá.

Stále bolo ťažké nájsť ubytovanie pre priekopníkov a Eugene si spomína, ako musel renovovať neobývaný dom, v ktorom boli predtým len kozy. Celé týždne sa pokúšal  zbaviť dom ich „parfumu“. Kozie mäso sa považuje za miestnu lahôdku. Mnoho rokov, keď sa ešte na zjazdoch pripravovala strava, bola kozacina bežným chodom a bratia trávili príjemný čas obeda vychutnávaním výborne okoreneného jedla z kozieho mäsa. Raz však bolo mäso pokazené, čo mnohých prinútilo často chodiť na toaletu.

Russell Yeatts rád rozprával príbeh o koze menom Mimi. Raz zožrala tri Biblie, niekoľko spevníkov, kníh a veľa časopisov. Jej majiteľka Rita Matthewsová povedala: „Zožrala tak veľa našej literatúry, že sme ju volali svätá koza.“ Mimi predali.

 Krajské zjazdy rozvíjajú ducha lásky a jednoty

Celé roky bolo ťažké nájsť vhodné miesta na zhromaždenia — najmä na krajské zjazdy. Max Garey z piatej triedy Gileádu organizoval výstavbu prvej sály Kráľovstva, ktorá patrila bratom, v Buena Vista na Curaçau. Bratia sa celým srdcom pustili do výstavby tejto sály a po jej dokončení boli nadšení. V roku 1961 vznikol na Curaçau druhý zbor hovoriaci papiamentom a zhromažďoval sa v krásnej novej sále, kde ako služobník zboru slúžil Victor Manuel, ktorý je zvestovateľom dobrého posolstva dnes už takmer 50 rokov.  Nathan H. Knorr z brooklynského Bételu zasvätil túto sálu 28. marca 1962.

V 70. rokoch 20. storočia bratia zarovnali pozemok patriaci k sále v Buena Vista, naliali naň betón a postavili pódium. Veľa rokov ho používali na oblastné i krajské zjazdy, a keďže na Curaçau je veľmi málo zrážok, zhromaždenia sa konali pod holým nebom iba s občasnými ťažkosťami. Príležitostne však bratov prekvapil náhly lejak, ktorý im premočil šaty i knihy, ale ich radostného ducha nikdy neuhasil. Jednoducho rozprestreli dáždniky a ďalej venovali sústredenú pozornosť programu. V minulosti prebiehali tieto zhromaždenia v dvoch jazykoch: niektoré prednášky boli tlmočené z angličtiny a ďalšie boli zhrnuté v papiamente. Oblastné zjazdy sa konali striedavo na Arube a Curaçau a niektorí z delegátov leteli prenajatým lietadlom na zjazdový ostrov, zatiaľ čo iní išli loďou. Pri jednej príležitosti dostala veľká skupina účastníkov zjazdu cestujúca loďou Niagara morskú chorobu. Napriek nevoľnosti ich nadšenie pre približujúcu sa duchovnú hostinu neochablo.

Ingrid Selassová, ktorá mala v tom čase 16 rokov, si spomína, že jej stará matka predala prasa, aby mali peniaze na cestu. Delegáti bývali v domoch bratov a spali ešte aj na podlahe. Nadviazali trvalé priateľstvá a vládol tu radostný duch lásky a jednoty. V roku 1959 sa konal prvý oblastný zjazd v papiamente v plantážnickom dome v Santa Cruz v Banda Abao. Ingrid si spomína: „Naložili sme do autobusov jedlo, ležadlá a výstroj a vydali sme sa na zjazd. Program bol duchovnou hostinou a večer sme pod nočnou oblohou hrali biblické hry a spievali piesne Kráľovstva. Nikdy nezabudnem na tie tri dni, ktoré som strávila tam, kde sme sa cítili skutočne ako súčasť bratstva.“ Medzinárodné zhromaždenia posilňujúce vieru, ako napríklad medzinárodný zjazd  „Mier na zemi“ v roku 1969, tiež poslúžili na rozvíjanie ducha lásky a jednoty medzi bratmi.

Nové zjazdové sály

Roky plynuli a zjazdové miesto v Buena Vista už bolo príliš malé, ale vďaka štedrým darom zborov mohli bratia odkúpiť jednu budovu od rafinérie ropy. Budovu, ktorá sa nachádzala v oblasti Schelpwijk, bratia zmodernizovali a veľa rokov sa tu usporadúvali krajské a oblastné zjazdy. Nedávno dostala kancelária odbočky schválenie na demoláciu tejto stavby a na výstavbu dvojitej sály Kráľovstva, ktorá môže slúžiť aj ako zjazdová sála s miestami na sedenie pre 720 osôb — bratia majú z tohto opatrenia radosť.

Do roku 1968 sa krajské zjazdy na Arube konali v prenajatých sálach, ale so vzrastom diela vzrástla aj potreba trvalej zjazdovej sály. Následne sa rozhodlo, že sa postaví sála Kráľovstva, ktorá bude dostatočne veľká, aby sa dala používať aj na krajské zjazdy. V roku 1968 miestni bratia vďaka usilovnej práci a obetavosti postavili pekne vyzerajúcu sálu, v ktorej chvália Jehovu. Počas výstavby sály zakrýval stavenisko pred zrakom okoloidúcich záhon vysokých kaktusov. Týždeň pred prvým krajským zjazdom vláda nariadila kaktusy zoťať. A hľa, cez noc sa objavila sála — alebo sa to tak aspoň zdalo! Miestni ľudia to považovali za zázrak; mnohí verili, že sála bola naozaj postavená cez noc. Ale k tomuto javu malo dôjsť neskôr formou rýchlovýstavby sál.

Rozvoj diela na Bonaire

V roku 1949 navštívil Joshua Steelman, zvláštny zástupca ústredia v Brooklyne, Bonaire, kde dovtedy aktívne kázali Jacobo Reina a farmár Matthijs Bernabela. Ani jeden z nich nebol pokrstený. Usporiadali prvú verejnú prednášku na Bonaire. Prišlo asi 100 ľudí, ale len 30 ich vstúpilo do  sály. Ostatných 70 poslal miestny katolícky kňaz, aby prerušili zhromaždenie. Russell Yeatts si raz zaspomínal: „Na cínovú strechu začali padať kamene ako krupobitie v Egypte. Explodovali petardy a ľudia búchali po vedrách.“ Ich snaha bola márna, lebo semená pravdy boli zasiate a zakorenili sa. Nasledujúci rok Jacobo a Matthijs, prví svedkovia na Bonaire, boli pokrstení na Curaçau.

V roku 1951 Russell a Bill Yeattsovci zorganizovali zhromaždenia v dome brata Bernabelu a v roku 1952 bol na Bonaire pridelený Clinton Williams, aby tu založil nový zbor v prenajatej sále v Kralendijku. Tým vyvolal zlosť katolíckeho kňaza, ktorý sa usiloval o jeho deportáciu. Tento kňaz sa pokúšal prinútiť ženu, ktorá študovala Bibliu s bratom Williamsom, aby ho obvinila z nemravných návrhov, ale ona to odmietla urobiť. Keďže mu to nevyšlo, prezýval brata Williamsa wara-wara, čo je dravý vták, ktorý žije na týchto ostrovoch, a obviňoval ho, že mu kradne ovečky. Ale brat Williams s pomocou Jehovovho ducha ďalej posilňoval novovytvorený zbor, až kým nebol pridelený na Curaçao. V roku 1954 sa konal prvý krajský zjazd a odvtedy zohrávali krajské a oblastné zjazdy dôležitú úlohu v duchovnom živote bratov na Bonaire. Zástupy ľudí si prichádzali pozrieť  filmy, ktoré vyrobili Jehovovi svedkovia, ale aj keď tieto filmy vzbudzovali záujem, nebol tu žiaden viditeľný pokrok, až kým sem v roku 1969 neboli poslané dve zvláštne priekopníčky, Petra Selassová s dcérou Ingrid.

Keď Petra s Ingrid prišli, nemali žiadne auto, no pešky prepracovali takmer celý ostrov. Mnohí z ich študujúcich boli neskôr pokrstení. Posediačky a s pokrývkami hlavy viedli tieto dve sestry všetky zhromaždenia. Raz do mesiaca sem priletel z Curaçaa niektorý brat, aby s nimi spolupracoval a predniesol verejnú prednášku. Neskôr, keď Petra musela odísť, sa k Ingrid pripojila iná zvláštna priekopníčka, Claudette Tezoidová, a obe ďalej pomáhali ľuďom spoznávať biblickú pravdu.

Manželka politika nachádza dokonalú vládu

Medzi tými, ktorí sa naučili čistý jazyk, bola manželka prominentného politika. Caridad Abrahamová, priateľsky ju všetci volali Da, bola manželkou istého ministra vlády na Bonaire. Aj jej dvaja synovia a zať sa aktívne zapájali do  politiky. Da sa energicky zúčastňovala na kampani za zvolenie svojho manžela do úradu a bola všeobecne známa a uznávaná. Protestantský kňaz, ktorý bol krstným otcom jedného z jej detí, jej povedal, že Jehovovi svedkovia neveria v Ježiša Krista. Keďže tento muž bol jej priateľom i kňazom, tomuto falošnému tvrdeniu uverila.

Po manželovej smrti sa Da presťahovala do Holandska a tu ju šokovalo, keď v televízii videla, ako sa dvaja protestantskí kňazi otvorene priznali k homosexualite.  Rozčarovaná náboženstvom, prestala chodiť do kostola. Neskôr súhlasila s biblickým štúdiom, stala sa svedkyňou a presťahovala sa späť na Bonaire. Da povedala: „Pravda bola taká nádherná, že som sa musela vrátiť a podeliť sa o ňu so svojím ľudom.“ Teraz namiesto obhajovania ľudskej vlády ako riešenia problémov na Bonaire začala kázať o skutočnom a trvalom riešení — o Božom Kráľovstve v rukách Ježiša Krista. Ľudia v domnení, že prišla robiť kampaň v prospech svojho syna, jej otvárali dvere a boli ohromení jej posolstvom. Keďže Da bola veľmi známa, mnohí, ktorí by neboli počúvali iných svedkov, začali venovať pozornosť posolstvu o Kráľovstve.

K dispozícii je literatúra v miestnom jazyku

Pravda pôsobí na srdce rýchlejšie, ak ľudia čítajú biblické publikácie v materskom jazyku. Ale keď prišli prví misionári, v papiamente nebola žiadna biblická literatúra. Zhromaždenia prebiehali naraz v angličtine i v papiamente a používali sa anglické, španielske i holandské publikácie, takže bratia sa museli namáhať, aby porozumeli pravde. Bolo teda naozaj potrebné publikácie prekladať. No slovná zásoba v papiamente je obmedzená, neexistoval žiaden slovník a nenašli sa ani dvaja ľudia, ktorí by sa zhodli v tom, ako sa má papiamento zapisovať. Po rokoch Bill Yeatts, skúsený prekladateľ, napísal: „Pri zvestovaní posolstva o Kráľovstve sme museli hovoriť a písať o tom, o čom nikto nikdy predtým v papiamente nehovoril ani nepísal. Bolo náročné určiť normu, ktorou sa riadiť.“ Rozhodne to  nebola ľahká úloha! V roku 1948 preložili bratia prvú brožúrku, Radosť pre všetky národy. V roku 1959 bol dokončený preklad knihy „Boh nech je pravdivý“. Potom nasledoval preklad ďalších viazaných kníh, ako aj pravidelný preklad Toren di Vigilancia, ako sa nazýva Strážna veža v papiamente, a Spierta, čiže Prebuďte sa! Keď miestni ľudia začali čítať pravdu Božieho Slova vo vlastnom jazyku a rozumieť jej, zovretie, v ktorom ich cirkev držala, sa začalo postupne uvoľňovať.

Preklad mal vplyv aj na spev na zhromaždeniach. Keď obyvatelia Antíl spievajú, robia to oduševnene a nahlas. Spočiatku však bol tento entuziazmus trocha tlmený tým, že spevníky boli v španielčine. Ale keď v roku 1986 bratia dostali spevníky v papiamente, sála sa rozozvučala hlasmi, ktoré zneli hlasno a čisto. Konečne mohli piesňou plne vyjadriť svoje pocity voči svojmu veľkému Bohu, Jehovovi. Maria Brittenová povedala: „Keď som prvý raz prišla do sály Kráľovstva, najviac na mňa zapôsobil spev. Bol taký krásny, že ma dojal k slzám.“ — Iz. 42:10.

S rozširujúcim sa dielom bolo potrebných viac prekladateľov, a tak začali prekladať dvaja mladí horliví priekopníci — Raymond Pietersz a Janine Conceptionová. Dnes tvorí prekladateľské oddelenie deväťčlenný tím. V roku 1989 prišli  počítače so softvérom MEPS, čo je cenný prostriedok na pomoc prekladateľom, ktorý umožňuje vydávať Strážnu vežu v papiamente simultánne s inými jazykmi — úžasná výhoda pre kazateľskú činnosť.

Pomáhajú viacerí misionári

V roku 1962 bol namiesto Russella Yeattsa, ktorý mal ísť na doplnkový kurz do školy Gileád, vymenovaný za dozorcu odbočky John Fry z 37. triedy Gileádu. Keď po 18 mesiacoch sestra Fryová otehotnela, vrátili sa Fryovci do Anglicka a brat Yeatts sa znova ujal práce v odbočke. Dňa 31. decembra 1964 prišiel na ostrovy Age van Dalfsen z Holandska po graduácii v 39. triede Gileádu. Keď pricestoval na Curaçao, privítal ho veľkolepý pohľad na explodujúci ohňostroj a ohlušujúci zvuk petárd ozývajúci sa v nočnej tme. Nie, nebolo to na jeho privítanie. Bola to  každoročná tradícia miestnych ľudí, ich spôsob, ako zahnať zlých duchov a nešťastie starého roku a ohlásiť príchod nového roku. Mladý a energický brat van Dalfsen sa ujal krajskej a neskôr oblastnej služby. Ako väčšina misionárov, aj on  si zamiloval svoj nový domov a hovorí: „Ľudia sú srdeční, pohostinní a úprimní. Dostať sem pridelenie je príjemná výsada.“

V roku 1974 sa Age oženil s Julie, sestrou z Trinidadu, a ona ho sprevádzala v službe cestujúceho dozorcu. Julie si spomína: „Zapôsobila na mňa vľúdnosť a tolerantnosť ľudí. Neovládala som papiamento, ale kázanie bolo príjemné vďaka ich pomoci. Bolo ľahké opýtať sa: ‚Con ta bai?‘ (Ako sa máte?) a pýtať sa na každého člena rodiny, čo je tu zvykom. Aj rozšíriť literatúru bolo ľahké. Náročné bolo nosiť so sebou ťažkú tašku s literatúrou v štyroch jazykoch a ísť proti prachu a vetru! No mne to spôsobovalo len radosť.“ V roku 1980 išiel Age s Julie do Holandska postarať sa o Ageovho otca, ktorý mal Alzheimerovu chorobu, no v roku 1992 sa vrátili na Curaçao.

Počas neprítomnosti van Dalfsenovcov pokračoval v krajskej službe Robertus Berkers s manželkou Gail zo 67. triedy Gileádu a veľmi roznietili nadšenie pre službu celým časom. V roku 1986 prišiel z Gileádu na Curaçao Otto Kloosterman s manželkou Yvonne a v roku 1994 bol brat Kloosterman vymenovaný za koordinátora odbočky. V roku 2000 sa vrátili do Holandska. V marci 2000 bol brat van Dalfsen vymenovaný za člena výboru odbočky a spolu s manželkou boli pozvaní do Bételu, kde v súčasnosti slúžia. V roku 1997 Gregory Duhon z grafického oddelenia v Brooklyne s manželkou Sharon dostali pridelenie na Curaçao ako bételiti v zahraničnej službe. Sharon, diplomovaná zdravotná sestra, spolu s ďalšími boli neoceniteľnou pomocou pri starostlivosti o brata Russella Yeattsa, ktorý mal rakovinu. V marci 2000 bol brat Duhon vymenovaný za koordinátora odbočky a jeho láskavosť a prístupnosť si všetci hlboko vážia. V súčasnosti slúžia vo  výbore odbočky Gregory Duhon, Clinton Williams a Age van Dalfsen.

Priekopnícka služba prináša bohatú odmenu

Keď Margaret Pietersová začala študovať Bibliu, bola so svojím náboženstvom spokojná. Spomína si: „Spočiatku som ani nepomyslela na to, že zmením náboženstvo. Bola som aktívnou členkou katolíckej cirkvi, Máriinej légie a kostolného zboru. Ale po štúdiu Biblie som si uvedomila, že to, v čom ma vychovali, bolo nesprávne. Nečakala som na pozvanie do zvestovateľskej služby, sama som sa pýtala. Chcela som, aby sa ostatní ľudia dostali z falošného náboženstva a zaujali postoj na strane pravdy.“ Bola pokrstená v roku 1974 a posledných 25 rokov slúži ako pravidelná priekopníčka.

Jehova požehnal Margaret, čo vidno na jednej z jej mnohých skúseností. Dievča menom Melva Coombsová poslali za Margaret a tá jej navrhla, aby požiadala svojho otca o povolenie študovať. Na pána Coombsa zapôsobila Margaretina úcta k nemu a povedal, že nielen jeho dcéra bude študovať, ale že študovať bude aj celá jeho rodina — všetci siedmi! Margaret prežívala radosť, keď ich všetkých videla pri krste a jeden z ich synov sa neskôr stal zborovým starším.

 Ďalšia priekopníčka, ktorá pocítila Jehovovu dobrotu, je Blanche van Heydoornová. Bola pokrstená v roku 1961 a jej manžel Hans v roku 1965. Posledných 35 rokov slúži ako priekopníčka. Za to obdobie Blanche vychovala šesť detí, z ktorých dve dcéry v súčasnosti slúžia ako priekopníčky. Nebolo by to možné bez Hansovej fyzickej a emocionálnej podpory. Spoločne pomohli 65 ľuďom oddať svoj život Jehovovi.

Jedna z mnohých Blanchiných skúseností sa týkala jej susedky Serafiny. Blanche začala so Serafinou študovať, ale jej manžel Theo tvrdo odporoval. Spálil Serafine knihy a Blanche zakázal vstúpiť do ich domu, pričom každému hovoril, že si na ňu naostril mačetu. Hans zistil, prečo Theo tak odporuje. Ako sa ukázalo, kedysi mal priateľa, ktorého manželka začala študovať s jedným kňazom miestneho náboženstva. Neskôr s týmto kňazom od neho manželka utiekla. Preto sa Theo obával, že by jeho manželka mohla urobiť to isté. Hans mu pomocou Hebrejom 13:4 vysvetlil náš postoj k manželstvu. Theovi sa veľmi uľavilo a dovolil jej, aby v štúdiu pokračovala. Serafina bola pokrstená a po nejakom čase bol pokrstený aj Theo. Obaja dnes verne slúžia Jehovovi.

Blanche rozpráva o tom, ako o jedenástej hodine dopoludnia viedla biblické štúdium, na obed sa vrátila domov a o dve hodiny porodila syna Luciena! Blanche si naďalej cení výsadu slúžiť ako priekopníčka. Hovorí: „Priekopnícka služba núti človeka neustále sa pripravovať a študovať a poskytuje uspokojenie, ktoré nemožno nájsť nikde inde.“

Moc nad to, čo je prirodzené

Aj Marion Kleefstrová našla veľké uspokojenie v službe Jehovovi celým časom. Ako dospievajúce dievča sa  pri čítaní časopisov svojej nevidiacej starej matke začala zaujímať o pravdu. V roku 1955 oddala svoj život Jehovovi a v roku 1970 sa stala pravidelnou priekopníčkou. Jej syn Albert kráčal v jej šľapajach a posledných 18 rokov slúži ako priekopník.

 Marion študovala s Johannou Martinovou, ktorá bola matkou deviatich detí. Johannin manžel Antonio veľmi odporoval a Marion s ňou nemohla študovať v jeho prítomnosti. Keď bol doma, Johanna priväzovala na bránu kus látky, preto keď to Marion videla, vrátila sa neskôr. S Marioninou trpezlivosťou a Johanninou vytrvalosťou Johanna aj Antonio prijali pravdu a boli pokrstení v tom istom čase. Ôsmim zo svojich deviatich detí pomohli, aby oddali svoj život Jehovovi.

Žiaľ, Antonio neskôr zahynul pri dopravnej nehode. O niekoľko rokov rovnako zahynuli dve z Johanniných detí a tretie zomrelo za iných tragických okolností. Johanna však napriek tomu všetkému stojí pevne, dôveruje Jehovovi, že jej dá „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“. (2. Kor. 4:7) Silná viera jej nielen pomáhala vytrvať v časoch takmer neznesiteľného žiaľu, ale posledných 25 rokov jej pomáha aj pokračovať v priekopníckej službe. Johanna má dnes 81 rokov a hovorí: „Jehova je veľký a on ma udržiava nažive. Stále ho úpenlivo prosím a nikdy ma nesklame.“

To je len niekoľko príkladov lojálnych, usilovných priekopníkov, ktorí tvoria základ väčšiny zborov a obohacujú ich. Po úprave počtu požadovaných hodín pre priekopníkov v roku 1998 sa otvorila možnosť začať s týmto druhom služby pre mnohých ďalších. Priekopníci vyjadrujú hlbokú vďačnosť za školu priekopníckej služby, ktorá nesmierne pomáha pri ich školení za lepších služobníkov. Aj horliví zvestovatelia pripájajú svoje volanie na chválu Jehovovi a niektorí z nich sú veľmi úspešní pri neformálnom vydávaní svedectva, ako to možno vidieť z nasledujúcej skúsenosti.

Na začiatku 50. rokov 20. storočia prednášal mladý lekár z Guyany Albert Heath na univerzite v Djakarte v Indonézii. Tu začal spoznávať iný druh uzdravovania. Ako  očný lekár porozumel zmienke o „očnom balzame“, o ktorom hovoril Ježiš Laodicejčanom, ako je to zaznamenané v Zjavení 3:18. Albert sa rozhodol, že chce ordinovať tento „očný balzam“. V roku 1964 sa s rodinou presťahoval na Curaçao a ďalej spoznával program duchovného uzdravovania, ktorý Ježiš zveril triede svojho otroka na zemi. (Mat. 24:45) V roku 1969 bol Albert so synom pokrstený na tom istom krajskom zjazde. Na svojej klinike obšírne vydával svedectvo pacientom aj zamestnancom. Albert mal výsadu priviesť mnohých ľudí k vodám života, pričom niektorí z nich sú dnes zboroví starší.

Neočakávaný rozvrat

Na Curaçau život vždy plynul pomaly. Veľa rokov sa nedialo nič, čo by narušilo takmer idylický pokoj. Ale vyvinuli sa udalosti, ktoré to výrazne zmenili. Na začiatku mája 1969 zónový dozorca Robert Tracy varoval pred prílišnou spokojnosťou a upozornil na nebezpečenstvo, že by človeka mohol ukolísať falošný pocit istoty pre zdanlivý pokoj ostrova. Zakrátko bol však tento pokoj narušený. O niekoľko týždňov, 30. mája, prerástli pracovné spory do násilností. Prepuklo drancovanie a vypaľovanie, čím sa kedysi pokojná komunita dostala do víru politických nepokojov. Clinton Williams si spomína: „Jeden muž bez košele sa so zúrivosťou v očiach rozbehol proti môjmu autu. Zrazu mi prišiel na pomoc môj bývalý študent Biblie, kričiac: ‚Toho nie! To je dobrý človek.‘ Ten muž pribehol ku mne, hodil mi na sedadlo auta nejaké konzervy, ktoré ukradol v supermarkete, a odišiel. S úľavou som si vydýchol a ďakoval som Jehovovi za ochranu.“

Uprostred zmätku a neistoty tých ťažkých časov si Jehovov ľud zachoval pokoj a bezpečie s vedomím, že v blízkej budúcnosti Božie Kráľovstvo zabezpečí pre všetkých dokonalú  vládu. Potom Jehova uspokojí túžbu „všetkého živého“. (Žalm 145:16) Dnes ľudia považujú 30. máj 1969 za prelomový dátum v histórii ostrova.

Nové kancelárie odbočky

Nathan H. Knorr, ktorý slúžil ako člen vedúceho zboru Jehovových svedkov až do svojej smrti v roku 1977, vždy prejavoval intenzívny záujem o misionárov a často cestoval do zahraničia, aby bratov posilnil. V roku 1956 začali bratov na celej zemi navštevovať aj zónoví dozorcovia a tieto „dary v podobe ľudí“ boli „posilňujúcou pomocou“,  lebo dodávali dielu na ostrovoch ABC hybnú silu. (Ef. 4:8; Kol. 4:11) V roku 1950 po prvý raz navštívil tieto ostrovy brat Knorr, a kým bol na Curaçau, zriadil novú kanceláriu odbočky, v ktorej slúžil Russell Yeatts ako služobník odbočky. Brat Yeatts o prednáške brata Knorra „Sloboda zajatým“ napísal: „Bolo to, akoby si každého zavolal na pódium a osobne mu dal radu.“ V roku 1955 prišiel brat Knorr opäť a prednášal v nedokončenej sále Kráľovstva v Oranjestade na Arube. Potom cestoval na Curaçao na krajský zjazd, sprevádzaný skupinou bratov. Na svojej poslednej oficiálnej ceste v roku 1962 zasvätil sálu Kráľovstva v Buena Vista na Curaçau a aktuálnymi prednáškami bratov nesmierne povzbudil. Schválil tiež výstavbu novej kancelárie odbočky, misionárskeho domova a sály Kráľovstva na jednom mieste v Oosterbeekstraate pri Willemstade.

Otec architekta najatého na vypracovanie projektu budovy bol Žid, ktorý bol s Jehovovými svedkami v nacistickom koncentračnom tábore. On Hazel Yeattsovej povedal: „Existuje jediné pravé náboženstvo — to majú Jehovovi svedkovia.“ Táto kancelária odbočky bola zasvätená v roku 1964 a na odporúčanie zónového dozorcu Alberta D. Schroedera bola v roku 1978 rozšírená. Do roku 1990 bolo zjavné, že budú potrebné väčšie priestory, a začalo sa vyvíjať úsilie pri hľadaní novej stavebnej parcely, ale všetko bolo neúspešné.

V novembri 1998 dospeli bratia k rozhodnutiu, že kúpia nejakú existujúcu budovu a prerobia ju na priestory odbočky. Bratia sa rozhodli pre komplex obytných domov výhodne situovaný na ulici s názvom Seroe Loraweg pri Willemstade. Kúpa sa uskutočnila 4. decembra. To, s akou rýchlosťou a ľahkosťou sa to všetko udialo, bratov uistilo, že Jehova požehnal ich úsilie v súlade so Žalmom 127:1.  Renovované budovy sú pekné i dobre vybavené a slúžia na česť a slávu Jehovovho mena.

Dňa 20. novembra 1999 sa konalo zasvätenie novej odbočky na jej dvore, kde bolo 273 prítomných. Gerrit Lösch z vedúceho zboru citoval proroka Izaiáša a ukázal, ako sa budú používať nové budovy, aby poslúžili Jehovovmu veľkolepému predsavzatiu. Na druhý deň sa 2588 prítomných zúčastnilo na zvláštnom programe, ktorý bol pre mnohých vrcholnou udalosťou služobného roku 2000.

Rozhlasové programy o otázke krvi

Jehovovi svedkovia si cenia život a považujú ho za dar od Boha. V súlade so Skutkami 15:29 sa zdržiavajú krvi. Ich biblicky podložené odmietanie krvných transfúzií sa nestretáva s pochopením lekárov a úradov, hoci to títo ľudia myslia dobre. V roku 1983 istý sudca na Curaçau odmietol v prípade Esmonda a Vivian Gibbsovcov uznať autoritu, ktorú rodičom zveril Boh, a nariadil podať ich dieťaťu transfúziu krvi. Médiá priniesli o tomto prípade rozsiahle správy, čo vyvolalo veľmi negatívnu publicitu. Jedna rozhlasová stanica odvysielala program na objasnenie tejto záležitosti, v ktorom sa na túto tému tri hodiny rozprávala sedemčlenná skupina — vrátane Huberta Margaritu s manželkou Lenou a krajského dozorcu Robertusa Berkersa. Bratia obratne vysvetlili biblický zákon o krvi a týmto programom sa podarilo uvoľniť existujúce napätie a pomôcť ľuďom pochopiť Jehovove požiadavky.

Sú aj takí lekári, ktorí rešpektujú právo pacienta odmietnuť transfúziu krvi. Napríklad učiteľka Gerda Verbistová mala vážnu dopravnú nehodu a musela byť ihneď operovaná. Tak silno krvácala, že jej krvný obraz sa zhoršil na dva. Chirurg rozhodol, že bude Gerdu operovať na dva razy, aby  nestratila viac krvi. Operácia bola úspešná. Jehovovi svedkovia sú vďační takýmto skúseným a oddaným lekárom, ktorí niekedy musia bojovať s vlastným svedomím, ale zároveň majú odvahu a plne rešpektujú pacientovo právo odmietnuť transfúziu krvi.

Guillermo Rama, predsedajúci výboru pre styk s nemocnicami na Curaçau, hovorí: „Pravidelne nás žiadajú o pomoc v krízových situáciách. Bez tohto výboru by bolo omnoho viac problémov.“ Alfredo Muller, predsedajúci z Aruby, súhlasí. Poznamenáva, že hoci na Arube lekári spočiatku kládli odpor, väčšina dnes s Jehovovými svedkami spolupracuje.

 Láskyplná služba krajských dozorcov

Hoci bol pokrok na týchto troch ostrovoch spočiatku veľmi pomalý, stále tu bol vzrast a bolo ľahké rozširovať literatúru. V roku 1964 tu boli štyri zbory s 379 zvestovateľmi a v roku 1980 počet zborov vzrástol na 16 s 1077 zvestovateľmi. Od roku 1981 do roku 2000 počet zvestovateľov stúpol na 2154 a spolu s dvoma holandskými a dvoma španielskymi zbormi sa počet zborov zvýšil na 29 a na Pamätnej slávnosti bolo 6176 prítomných.

Boli potrební krajskí dozorcovia, ktorí by slúžili rôznym jazykovým skupinám najmenej v troch jazykoch, a takých bratov nebolo vždy ľahké nájsť. Ale ostrovy ABC boli požehnané cestujúcimi dozorcami, ktorí boli ako Pavol radi, že mohli bratom odovzdať svoje duše. (1. Tes. 2:8) Do tejto práce sa zapojili Humphrey a Ludmila Hermanusovci, dnes misionári v Suriname, i Edsel a Claudette Margaritovci, miestni priekopníci. Aj priekopníci z Aruby Frankie a Maria Hermsovci slúžili v krajskej službe, až kým neboli pozvaní do Bételu, kde dnes slúžia v prekladateľskom tíme.

V roku 1997 odišli Marc a Edith Millenovci, ktorí boli predtým v krajskej službe v Belgicku, ďaleko od svojho domova, aby posilňovali bratov. Millenovci sa podobne ako všetci noví misionári museli naučiť jazyk, čo bolo niekedy náročné a veľmi zábavné. Brat Millen si spomína, ako sa snažil povedať, že kresťan nemá byť ako vojak, ktorý sa skrýva v zákope (buracu), a miesto toho povedal, že nemá byť ako vojak, ktorý sa skrýva v somárovi (buricu)! Marc a Edith vytrvali aj napriek ťažkostiam. Dobre si osvojili jazyk a dnes s radosťou slúžia v holandských a papiamentských zboroch. V roku 2000 sa Paul a Marsha Johnsonovci stali prvou dvojicou, ktorá  sa zapojila do nového opatrenia, v rámci ktorého krajský dozorca z Portorika slúži miestnym anglickým a španielskym zborom.

Rýchlovýstavba sál Kráľovstva

V roku 1985 prišlo 294 bratov až z Aljašky v Spojených štátoch postaviť sálu Kráľovstva v Pannekoeku na Curaçau. Novú sálu dokončili za deväť dní, čo vyvolalo mimoriadnu publicitu a poslúžilo ako nádherné svedectvo i dôkaz o činnej láske a jednote. Ľudia žasli, keď videli, ako muži, ženy a deti horlivo pomáhajú dobrovoľníkom zo Spojených štátov. Ramiro Muller hovorí: „Ako zvyčajne  sa vyskytli technické problémy, ale tie sme prekonali a pri výstavbe tejto sály mocne pôsobil Jehovov duch. V nedeľu večer mohli bratia uctievať Jehovu v úplne novej sále, na veľké prekvapenie skeptikov, ktorí tvrdili, že to nie je možné dosiahnuť.“

Ako sa ukázalo, tento čin ohromil aj miestnych duchovných, lebo v jedno ráno po reportáži v televízii zastalo pred sálou auto. Kto z neho vystúpil? Nik iný ako biskup z Curaçaa sprevádzaný troma kňazmi, ktorých voľné biele rúcha povievali vo vánku a ktorí zjavne v úžase a neveriaco krútili hlavami.

 Nemali by sme dosť času, keby sme mali vymenovať všetky nesebecké skutky bratov: prvých misionárov, ako boli van Eykovci, Hoornveldovci, Phelpsovci a Cor Teunissen, ktorí opustili domov, aby slúžili tunajším bratom; Pedra Girigorieho, ktorý nevedel čítať ani písať, ale mnohých priviedol k pravde; „dlháňa“ Theodora Richardsona, vykračujúceho si po uliciach Cher Asile na nespočetné opätovné návštevy; horlivých priekopníčok Marie Selassovej, Edny Arvasiovej, Isenie „Cheny“ Manuelovej a Veronicy Wallovej; veselej Seferity Doloritovej, nevidiacej a postihnutej sklerózou multiplex, ktorá napriek tomu vytrvale kázala a nikdy neprestávala povzbudzovať tých, ktorí prišli povzbudiť ju. Obrazy týchto a ďalších verných, ktorí sa ochotne rozdávali, sú vryté hlboko do mysle a srdca bratov na ostrovoch ABC.

Púšť kvitne

V 80. rokoch 20. storočia zažila Aruba ekonomický rozmach. Ultramoderné hotely dnes lemujú biele pláže a jasne  osvetlené kasína lákajú smotánku z celého sveta. Samozrejme, ovplyvnilo to mentalitu obyvateľov, keďže hmotárstvo vystrčilo svoju pozlátenú hlavu, aby zlákalo mnohých — dokonca aj niektorých v zboroch. Dosahujú sa však aj veľké duchovné úspechy, najmä v španielskom poli, a sú tu naliehavo potrební spôsobilí bratia, ktorí by sa ujímali vedenia.

Naproti tomu Curaçao zažíva vážnu ekonomickú krízu a mnohí ľudia sa sťahujú do Holandska. Odchod bratov postihuje aj zbory, pričom na Curaçau i na Bonaire je v posledných niekoľkých rokoch malý vzrast.

Ako však postupujeme vpred v 21. storočí, máme dôvod zodvihnúť hlavu a tešiť sa. Božie slávne Kráľovstvo je na dosah a Boží ľud ďalej učí pravdu všetkých, ktorí sú „správne naklonení“. (Sk. 13:48) Túto kedysi vyprahnutú duchovnú púšť hojne zavlažujú vody pravdy.

 [Rámček/obrázky na strane 72]

Plameniaky a somáre

Na tichom, nedotknutom Bonaire je získavanie soli z mora významným priemyselným odvetvím, ktoré zabezpečuje ostrovanom príjem. Plameniaky sa živia potravou s vysokým obsahom soli. Tá je priamo dostupná v soľných panvách tohto ostrova, čo prispieva k tomu, že Bonaire je jedným z mála miest na svete, ktoré majú ideálne podmienky na rozmnožovanie týchto výrazne sfarbených vtákov. Keď zdivočené somáre, pôvodne privezené na prácu v soľných panvách, nahradili stroje, boli ponechané samy na seba. Dnes sa túlajú po krajine. Na ich ochranu bola na ostrove vytvorená somária rezervácia a bol zriadený program starostlivosti o somáre.

[Rámček/obrázok na strane 87]

Štíty domov a pontónový most na Curaçau

Willemstad, hlavné mesto Curaçaa, je pôvabné, malebné mesto. Budovy so štítmi pripomínajú Amsterdam, ale sú pomaľované jasnými farbami. Záliv sv. Anny pretína centrum mesta. Pontónový most kráľovnej Emmy spája obe časti mesta a možno ho do niekoľkých minút otvoriť, aby mohli veľké lode vplávať do hlbokého prístavu. Pôvodne sa muselo za prechod po tomto moste platiť mýto, ak človek nebol bosý, čo bol znak chudoby. Viedlo to k tomu, že chudobní si požičiavali topánky, aby ich nepovažovali za chudobných, a bohatí si topánky schovávali, aby nemuseli platiť mýto!

[Rámček na strane 93]

Najprv pozdraviť kňaza?

„Dôstojnosť kňaza je taká vznešená a majestátna, že ak na ceste stretneme kňaza a anjela, mali by sme najprv pozdraviť kňaza.“ — Preložené z katolíckeho týždenníka La Union z 10. augusta 1951, vydávaného na Curaçau.

[Rámček/obrázok na strane 95]

Hodnota dobrej povesti

V septembri 1986 vyzdvihol Russell Yeatts zásielku poslanú z Jamajky, ktorá bola adresovaná Watch Tower Bible and Tract Society. Pri otvorení zásielky v prítomnosti poštových inšpektorov ho ohromilo, keď pod vrstvou časopisov našiel balík obsahujúci štyri kilogramy marihuany! Polícia ho ihneď zadržala. Ale dostal dobré odporúčanie od ministra pôšt na Curaçau, ktorý povedal, že je nemožné, aby bol brat Yeatts zapletený do pašovania zakázaných drog. Keby sa tento vládny úradník zaňho tak jednoznačne nezaručil, bol by brat Yeatts išiel do väzenia. Keď sa zaňho zaručil, ihneď ho prepustili. O tomto incidente sa objavili rozsiahle články v miestnych novinách, z ktorých jedny opísali brata Yeattsa ako „veľmi slušného a čestného muža“ s „veľkým záujmom o kázanie dobrého posolstva všetkým ľuďom“. Táto skúsenosť vyzdvihuje hodnotu dobrej povesti.

 [Rámček/obrázok na strane 96]

Nezvyčajný rys diela Kráľovstva

Každý rok sa rozšíri veľmi veľa výtlačkov brožúrky Denne skúmať Písma. Po niektoré roky sa priekopníkom podarilo rozšíriť ich celé stovky. Giselle Heideová bola hospitalizovaná, preto využila túto príležitosť na neformálne vydávanie svedectva ostatným pacientom. Jedna pacientka, Ninoska, priaznivo zareagovala a opýtala sa Giselle, či nemá „tú knižočku“. Giselle najprv nevedela, o ktorej knihe sa zmieňuje, ale nakoniec pochopila, že ide o brožúrku Denne skúmať Písma. Odvtedy sa každé ráno rozprávali o dennom texte. Keď boli obe prepustené z nemocnice, začalo sa biblické štúdium. O necelý rok bola Ninoska pokrstená. V súčasnosti študujú Bibliu so svedkami jej manžel i deti.

[Obrázok]

„Denne skúmať Písma“ v holandčine, angličtine a papiamente

[Rámček na strane 104]

„Horlivosť pre Boha, ale nie podľa presného poznania“

Hubert Margarita a Morena van Heydoorn stretli raz dopoludnia vo zvestovateľskej službe školáčku Morellu. Z Morellinho prejavu bolo vidno, že má „horlivosť pre Boha, ale nie podľa presného poznania“. (Rim. 10:2) Povedala, že každý deň ju poučujú o rímskom katolicizme a že je presvedčená, že to je správny spôsob, ako uctievať Boha. Hubert a Morena jej sprostredkovali štúdium Biblie. Dohoda bola takáto: mala ísť za kňazom, ktorý ju učil, a overiť si, čo sa od svedkov dozvedela. Ak kňaz nebude súhlasiť s nejakou náukou, poprosí ho, aby jej uviedol biblické dôvody, prečo nesúhlasí. Ak sa bude niekedy domnievať, že to, čo ju svedkovia učia, je v rozpore s Bibliou, prestane študovať. Morella zakrátko zistila, že učenie katolíckej cirkvi je nebiblické. Keď si uvedomila, že kňaz sa cíti stále trápnejšie z jej otázok, prestala chodiť na jeho hodiny. Morella pokračovala v štúdiu pravdy, bola pokrstená a dnes verne slúži Jehovovi.

[Rámček/obrázok na strane 107]

Piesok a skaly na Arube

Gigantické skalné útvary Casibari a Ajo sú fascinujúcim rysom krajiny na Arube. Pozoruhodné sú aj jaskyne s nástennými maľbami, ktoré údajne namaľovali Indiáni z Dabajura. Stále slnečné počasie a dlhé biele piesočnaté pláže pôsobia ako magnet na tisícky turistov, ktorí sa na tento ostrov vracajú každý rok.

 [Rámček na strane 110]

„Z úst detí“

Ježiš povedal: „Z úst detí a dojčiat si si zaobstaral chválu.“ ​(Mat. 21:16) To platí aj o deťoch na ostrovoch ABC. Pätnásťročný Maurice žije na Arube. Keď mal Maurice sedem rokov, nemohla ho jeho matka na oblastnom zjazde nájsť. S obavami ho hľadala a nakoniec ho našla v zadnej časti miestnosti, kde sa konala schôdzka pre záujemcov o službu v Bételi. Maurice si chcel podať prihlášku do Bételu. Brat, ktorý schôdzku viedol, ho nechcel odradiť, preto mu dovolil zostať. Mauriceova vrúcna túžba slúžiť Jehovovi v Bételi neochabla. Ako trinásťročný bol pokrstený a veľmi usilovne pracuje v zbore, aby bol dobre pripravený na všetky pridelenia. Je stále rovnako rozhodnutý slúžiť v Bételi.

Šesťročný Renzo z Bonaire bol pozvaný do sály Kráľovstva a mal z toho veľkú radosť. Začalo sa s ním biblické štúdium a odvtedy odmietal chodiť do katolíckeho kostola. Opýtal sa rodičov, prečo ich v kostole neučia o Raji, a to vyvolalo ich zvedavosť. Začali študovať s Jehovovými svedkami. Potom boli Renzov otec a matka spolu s jedným Renzovým študentom Biblie pokrstení. Renzo má dnes osem rokov a bol pokrstený na krajskom zjazde na Bonaire.

[Rámček/obrázok na strane 115]

Dá si niekto duseného leguána?

Leguány, ako je tento na fotografii dole, sú na ostrovoch ABC bežné. Ľudia si tieto plazy cenia, ale nie ako domácich miláčikov. Leguán je hlavnou zložkou polievok a ragú. „Chutí ako kurča,“ hovorí miestny šéfkuchár. „Mäso je veľmi mäkké a jemné.“

 [Mapy na strane 71]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HAITI

KARIBSKÉ MORE

VENEZUELA

ARUBA

ORANJESTAD

San Nicolas

CURAÇAO

WILLEMSTAD

Santa Cruz

Buena Vista

BONAIRE

Kralendijk

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 68]

Ľudia mnohých národností pokojne spolupracujú v zbore Hooiberg na Arube

[Obrázok na strane 70]

Pearl Marlinová predávala náboženskú literatúru spolu so svojím otcom. Neskôr sa stala svedkyňou

[Obrázok na strane 73]

Prvý zbor hovoriaci po anglicky v San Nicolase na Arube

[Obrázky na strane 74]

Niektorí, ktorí sa prisťahovali na Arubu: (1) Martha Faustinová dnes, (2) jej manžel Hamilton, ktorý už zomrel, a (3) Robert a Faustina Titreovci

[Obrázok na strane 75]

Woodworth a Oris Millsovci vo svadobný deň

[Obrázok na strane 76]

Edwina Stroopová, priekopníčka na Arube

[Obrázok na strane 77]

Jacobo Reina dostal v roku 1928 knihu „Stvorenie“ a pochopil, že obsahuje pravdu

[Obrázok na strane 78]

Zľava doprava: Russell a Hazel Yeattsovci, absolventi 6. triedy Gileádu, a Mary a William Yeattsovci zo 14. triedy

[Obrázok na strane 79]

Henricus Hassell (vľavo) bol nadšeným hlásateľom dobrého posolstva

[Obrázok na strane 79]

Camilio Girigoria bol prvým miestnym obyvateľom, ktorý bol pokrstený ako Jehovov svedok v roku 1950

[Obrázok na strane 80]

Na Alice a Henryho Tweedovcov si bratia s láskou spomínajú pre ich obetavého ducha a horlivosť

[Obrázok na strane 81]

Gabriel Henriquez dostal ako dar predplatné na „Prebuďte sa!“ Stal sa prvým obyvateľom Aruby, ktorý bol pokrstený ako Jehovov svedok

[Obrázky na strane 82]

Ninita Webbová spočiatku pravde odporovala. Spolu s manželom Danielom sa však stali nadšenými hlásateľmi Kráľovstva

[Obrázok na strane 82]

Maria Rasmijnová bola oddanou katolíčkou, kým jej kňaz nepovedal, že náboženské sochy sú bezcenné

[Obrázok na strane 83]

Albert Suhr po sebe zanechal vynikajúce „odporúčajúce listy“

[Obrázok na strane 84]

Olive Rogersová pomohla mnohým oddať svoj život Jehovovi

[Obrázok na strane 85]

Hore: Eugene Richardson, pokrstený ako 17-ročný, slúžil ako horlivý priekopník

[Obrázok na strane 85]

Dole: Mladý Clinton Williams sa k nemu pridal v sprístupňovaní „kunuku“

[Obrázok na strane 86]

Misionársky domov na Arube okolo roku 1956

[Obrázok na strane 89]

Hore: V roku 1962 Nathan H. Knorr z brooklynského Bételu zasvätil túto sálu Kráľovstva, prvú, ktorú vlastnili bratia na Curaçau

[Obrázok na strane 89]

Vpravo: Victor Manuel, ktorý je zvestovateľom dobrého posolstva už takmer 50 rokov, slúžil v druhom zbore hovoriacom papiamentom

[Obrázok na strane 90]

Hore: Medzinárodný zjazd „Mier na zemi“ v roku 1969 v Atlante (Georgia, USA)

[Obrázok na strane 90]

Vpravo: Zjazdové miesto na Curaçau pre ten istý program

[Obrázok na strane 94]

Petra Selassová (vpravo) s dcérou Ingrid, zvláštne priekopníčky, ktoré boli poslané na pomoc na Bonaire v roku 1969

[Obrázok na strane 97]

„Strážna veža“ v papiamente

[Obrázok na strane 98]

Hore: Pauline a John Fryovci

[Obrázok na strane 98]

Dole: Age van Dalfsen prišiel v roku 1964 po graduácii v 39. triede Gileádu

[Obrázky na strane 99]

Hore: Janine Conceptionová a Raymond Pietersz sú súčasťou deväťčlenného prekladateľského tímu

[Obrázok na strane 99]

Vpravo: Estrelita Liketová pracuje na počítači so softvérom MEPS, cenným nástrojom na pomoc prekladateľom

[Obrázok na strane 100]

Robertus a Gail Berkersovci (vľavo), slúžiaci v krajskej službe, veľmi roznietili nadšenie pre službu celým časom

[Obrázok na strane 100]

Julie a Age van Dalfsenovci (nižšie) sa vrátili na Curaçao v roku 1992 a v roku 2000 boli pozvaní do Bételu

[Obrázok na strane 100]

Age van Dalfsen, Clinton Williams a Gregory Duhon slúžia vo výbore odbočky

[Obrázok na strane 102]

Blanche a Hans van Heydoornovci pomohli 65 ľuďom oddať svoj život Jehovovi

 [Obrázok na strane 108]

(1) Kancelária odbočky zasvätená v roku 1964

[Obrázky na strane 108]

(2, 3) Súčasná odbočka, zasvätená 20. novembra 1999

[Obrázky na strane 112]

Ostrovy ABC boli požehnané dvojicami v cestujúcej službe, ako boli napríklad Ludmila a Humphrey Hermanusovci (hore) a (zľava doprava) Paul a Marsha Johnsonovci a Edith a Marc Millenovci

[Obrázky na strane 114]

Prví misionári: (1) van Eykovci, (2) Hoornveldovci a (3) Cor Teunissen opustili domov, aby tu slúžili bratom