Filipíny

Kokosové palmy, bujná tropická zeleň, biele piesočnaté pláže, krásne moria — to všetko dobre vystihuje Filipíny. Toto súostrovie tvorí približne 7100 ostrovov a bolo nazvané aj Perla východných morí. Na atraktívnosti získava aj vďaka ľuďom dobrej nálady a hlbokých citov, ktorí milujú tanec a spev. Ak niekedy navštívite túto ostrovnú krajinu, pravdepodobne nikdy nezabudnete na výnimočnú pohostinnosť priateľského a krásneho ľudu, ktorý tu žije.

Mnohým sa však pri slove Filipíny vynorí v mysli úplne iný obraz — obraz katastrof. Možno si spomínate na výbuch sopky Pinatubo, keď jej tečúce lahary zmietli celé mestá; alebo si možno pamätáte najhoršie nešťastie na mori v mierovom období, keď pri zrážke trajektu Doña Paz s ropným tankerom zomreli tisíce ľudí. Belgické výskumné centrum epidemiológie katastrof uvádza Filipíny ako krajinu s najväčším výskytom katastrof na svete. Bežne sa tu vyskytujú tajfúny, záplavy, zemetrasenia a výbuchy sopiek. Pridajte k tomu nie najlepšiu ekonomickú situáciu mnohých obyvateľov a získate obraz krásnej krajiny, ktorá však má svoje ťažkosti.

Jehovovi svedkovia po celých Filipínach aktívne oznamujú biblickú pravdu 78 000 000 obyvateľov, ktorí tu žijú. To nie je ľahká úloha. Nielenže tu hrozia prírodné  katastrofy, ale je náročné dostať sa k ľuďom na mnohých malých ostrovoch a v odľahlých oblastiach hôr a džungle. Napriek tomu sa tu zvestuje. Členovia Jehovovho ľudu pracovali s výnimočnou húževnatosťou, hoci sa stretávali s rôznymi okolnosťami. Nakoniec videli, ako Jehova požehnáva dielo robenia učeníkov.

V niektorých ohľadoch sa svedkovia na Filipínach podobajú starovekým Izraelitom, ktorí túžili obnoviť pravé uctievanie v Jeruzaleme. Povzbudením boli pre nich Nehemiášove slová: „Jehovova radosť je vašou pevnosťou.“ ​(Neh. 8:10) Izraeliti napriek ťažkostiam, ktoré zažívali, radostne postupovali vpred v diele, ktorým bolo podporované Jehovovo uctievanie. Podobne ako Izraeliti v Nehemiášových dňoch, aj Jehovovi svedkovia na Filipínach sú vyučovaní z Božieho Slova. Aj oni robia Jehovovu radosť svojou pevnosťou.

Svetlo pravdy začína žiariť

Filipíny sú výnimočné tým, že sú jedinou krajinou v Ázii, kde prevláda rímskokatolícke náboženstvo. Filipínci mali pôvodne svoje domorodé náboženstvá, ale počas vyše 300-ročnej nadvlády Španielska boli ľudia obrátení na katolicizmus. Hoci počas polstoročia, keď boli Filipíny pod správou Spojených štátov, sa ľudia stretli aj s inými formami náboženstva, ďalej tu prevládala katolícka viera. K tejto viere sa hlási približne 80 percent ľudí.

V roku 1912 sa v Manile zastavil Charles T. Russell, jeden z popredných Bádateľov Biblie — ako boli kedysi známi Jehovovi svedkovia —, na prednáškovom turné okolo sveta. Dňa 14. januára predniesol v budove manilskej Veľkej opery prednášku na námet „Kde sú mŕtvi?“ Prítomným bola rozdaná literatúra.

 Ďalšie semená biblickej pravdy boli zasiate začiatkom 20. rokov 20. storočia, keď sem ako ďalší zástupca Bádateľov Biblie prišiel brat William Tinney z Kanady. Zorganizoval biblickú študijnú triedu. Aj keď sa zo zdravotných dôvodov musel vrátiť do Kanady, Filipínci prejavujúci záujem pokračovali v organizovaní biblickej študijnej triedy. Literatúra zasielaná poštou pomáhala udržiavať pravdu v srdciach ľudí živou. Taká bola situácia až do začiatku 30. rokov 20. storočia. V roku 1933 vysielala posolstvo pravdy na Filipínach rozhlasová stanica KZRM.

V tom istom roku sa z Havajských ostrovov vydal na kazateľskú cestu okolo sveta Joseph dos Santos. Jeho prvou zastávkou boli Filipíny, no nikdy sa nedostal ďalej. Bratovi dos Santosovi tu bola zverená zodpovednosť ujímať sa vedenia v diele kázania o Kráľovstve a zriadiť kanceláriu odbočky. Kancelária začala pracovať 1. júna 1934. Brat dos Santos sa spolu s niekoľkými miestnymi ľuďmi, ktorí chceli slúžiť Jehovovi, aktívne venoval kázaniu a rozširovaniu  literatúry. Hoci sa stretávali aj s odporom, do roku 1938 bolo v krajine 121 zvestovateľov a 47 z nich slúžili ako priekopníci.

Hoci Američania tu vyučovali anglický jazyk, bratia zistili, že ľudia ľahšie spoznávajú Bibliu vo svojom rodnom jazyku. To predstavovalo náročnú úlohu, lebo na Filipínach sa hovorí takmer 90 jazykmi a dialektmi. No bratia vynaložili úsilie, aby preložili literatúru do niektorých hlavných jazykov. V roku 1939 kancelária odbočky podala správu: „Teraz pripravujeme tagalské nahrávky [biblických prednášok] a očakávame, že vďaka nim budeme môcť využívať zvukovú aparatúru a gramofón viac na slávu nášho Pána.“ Oznámila tiež, že sa pracuje na preklade knihy Bohatstvo do tagalčiny. O dva roky bol dokončený preklad brožúrok do ďalších štyroch hlavných filipínskych jazykov, čo otvorilo cestu k tomu, aby bolo posolstvo o Kráľovstve zrozumiteľné väčšine ľudí v krajine.

K tým, ktorí zareagovali na posolstvo pravdy v tých rokoch, patril Florentino Quintos, ktorý bol učiteľom. Prvý raz sa o diele Jehovových svedkov dozvedel pri rozhovore s mužom, ktorý bol osobne prítomný na prednáške brata Russella v Manile v roku 1912. V roku 1936 Florentino získal od jedného Jehovovho svedka 16 pestrofarebných kníh, ktoré rozoberali Bibliu. No Florentino bol ako učiteľ zaneprázdnený, a tak nejaký čas mal knihy dúhových farieb len vystavené, ale nečítal ich. Potom vypukla vojna, na krajinu zaútočili Japonci a mnohé bežné činnosti sa zastavili. Teraz mal Florentino čas čítať, čo aj robil. Za krátky čas prečítal knihy Bohatstvo, Nepriatelia a Záchrana. Keď musel pred Japoncami utiecť, čítanie prerušil, ale semená pravdy už boli v jeho srdci zasiate.

 Rýchly rast napriek svetovej vojne

Druhá svetová vojna priniesla Jehovovým služobníkom na celom súostroví nové náročné situácie. Na začiatku vojny bolo na Filipínach len 373 zvestovateľov. Napriek tomu, že ich bolo málo, boli mimoriadne horliví a pružní v snahe podporovať čisté uctievanie.

Niektorí bratia z Manily sa presťahovali do menších mestečiek mimo hlavného mesta a tam pokračovali v kazateľskej činnosti. Cez vojnu nebolo možné dovážať biblickú literatúru, ale bratia mohli rozširovať literatúru, ktorá bola ešte pred vojnou uskladnená v súkromných domoch. Keď sa táto zásoba vyčerpala, začali ľuďom knihy požičiavať.

Salvador Liwag, učiteľ, ktorý sa vzdal svojej profesie, aby mohol hlásať dobré posolstvo celým časom, bol v čase vypuknutia vojny na Mindanau. On i niektorí ďalší bratia odišli do džungle a do hôr. Tam pokračovali v teokratických činnostiach. Museli sa pohybovať mimoriadne opatrne, aby ich Japonci neodviedli na práce pre svoje posádky. Protijaponskí partizáni zasa často podozrievali bratov, že sú japonskými špiónmi.

Je zaujímavé, že počas japonskej okupácie mali bratia príležitosti usporadúvať malé zjazdy. V Manile sa konal krajský zjazd, na ktorý prišlo mnoho ľudí. Ďalší sa konal v Lingayene. Obyvatelia boli prekvapení, keď videli neznámych ľudí prichádzať na nákladných autách, no nikto nič nepodnikol a zjazd sa úspešne uskutočnil.

Jehova požehnával všetky tieto aktivity a počet svedkov vzrastal. Počet 373 tých, ktorí chválili Jehovu na začiatku vojny, len za štyri roky stúpol na viac ako 2000.

Spomeňte si, že úloha ujímať sa vedenia v organizovaní kázania o Kráľovstve na Filipínach bola zverená bratovi  dos Santosovi. V januári 1942 ho uväznili v japonskom väzenskom tábore v Manile. Napriek tomu si zachoval horlivého ducha. „Hovoril som o dobrom posolstve toľkým v tábore, koľkým som len mohol,“ povedal. Život v tábore bol ťažký a mnohí zomreli od hladu. V čase uväznenia mal brat dos Santos 61 kilogramov, no pri prepustení vážil len 36 kilogramov.

Američania v roku 1945 oslobodili väzňov a ponúkli bratovi dos Santosovi, že ho dopravia do vlasti, na Havajské ostrovy. Brat však túto ponuku odmietol. Prečo? Mal radosť z diela Kráľovstva a chcel urobiť, čo bolo v jeho silách, aby toto dielo na Filipínach napredovalo. Navyše ho zatiaľ nikto nenahradil. Brat dos Santos povedal: „Kým ma nenahradia, zostanem tu!“ Hilarion Amores sa o Josephovi  dos Santosovi vyjadril: „Bol veľmi usilovný a zaujímal sa o duchovné potreby bratov.“

Prichádzajú misionári

Filipínski bratia pred vojnou i počas nej robili, čo mohli, hoci nedostali žiadne zvláštne školenie. Krátko po vojne však prišla pomoc. Dňa 14. júna 1947 prišli absolventi Gileádu Earl Stewart, Victor White a Lorenzo Alpiche. Brat dos Santos mal za seba konečne náhradu. V roku 1949 sa aj s manželkou a deťmi vrátil na Havajské ostrovy.

Brat Stewart bol vymenovaný za služobníka odbočky. Väčšina ďalších misionárov, ktorí prišli v tých raných rokoch, bola pridelená slúžiť v poli. O tom, aký vplyv mala prítomnosť misionárov vyškolených v Gileáde, Victor Amores, ktorý bol z Filipín poslaný do Gileádu, rozpráva: „V organizovaní diela to bola veľká pomoc. Bratia sa od týchto absolventov Gileádu učili. To viedlo k pokroku. Do roku 1975 bol dosiahnutý počet takmer 77 000 zvestovateľov, hoci v roku 1946 nás bolo len 2600.“ Po tých prvých troch bratoch prišiel značný počet ďalších misionárov vrátane Brownovcov a Willettovcov, ktorí slúžili v meste Cebu, a Andersonovcov, ktorí slúžili v Davau. Boli tu aj Steelovci, Smithovci a bratia Hachtel a Bruun. V roku 1951 prišiel Neal Callaway. Ten sa neskôr oženil s miestnou sestrou Nenitou a až do roku 1985, keď zomrel, spolu slúžili takmer v každej časti Filipín. V roku 1954 prišli Denton Hopkinson a Raymond Leach z Británie, ktorí podporujú dielo na Filipínach už vyše 48 rokov.

Zahraniční absolventi Gileádu neboli jediní, ktorí prispeli k organizácii a rozmachu diela kázania o Kráľovstve na Filipínach. V 50. rokoch 20. storočia boli do školy Gileád pozvaní aj filipínski bratia a takmer všetci sa potom  vrátili, aby slúžili vo svojej krajine. Prvými troma boli Salvador Liwag, Adolfo Dionisio a Macario Baswel. Victor Amores, ktorého sme už spomínali, svoje školenie využil v práci cestujúceho dozorcu i v Bételi. Neskôr vychovával deti, no potom sa vrátil k službe celým časom. Až do veku takmer 80 rokov slúžil spolu s manželkou najprv ako cestujúci dozorca a potom ako zvláštny priekopník v provincii Laguna.

Druhá polovica 70. rokov

Ako dielo rýchlo napredovalo, počet zvestovateľov ďalej rástol a v roku 1975 prekročil hranicu 77 000. Jehovovi služobníci si vo všeobecnosti udržiavali duchovnosť a vytrvávali vo vernej službe Bohu. Keď však v roku 1975 neprišiel koniec súčasného systému vecí, mnohí prestali slúžiť Jehovovi. Do roku 1979 počet zvestovateľov klesol pod 59 000. Cornelio Cañete, ktorý v polovici 70. rokov 20. storočia slúžil ako krajský dozorca, sa vyjadril: „Niektorí sa dali pokrstiť len kvôli roku 1975 a vydržali niekoľko rokov. Po roku 1975 opustili pravdu.“

No veľká väčšina potrebovala len povzbudenie, aby si udržala správny postoj ku kresťanskej službe. Preto kancelária odbočky podnikla kroky na zorganizovanie mimoriadnych prednášok. Vďaka tomu boli povzbudení nielen činní zvestovatelia, ale aj niektorí z nečinných dostali pomoc, aby opäť aktívne chválili Jehovu. Bratia pochopili,  že nemajú slúžiť Bohu s určitým dátumom v mysli, ale navždy. Od toho obdobia dočasného poklesu počet zvestovateľov Kráľovstva výrazne vzrástol. Tí, ktorí sa nepoddali sklamaniu a nezabudli na všetku Jehovovu dobrotu, boli naozaj požehnaní.

Prenikanie do odľahlých oblastí v horách

Tisíce ostrovov tvoriacich Filipíny sú roztrúsené po otvorenom mori na ploche, ktorá meria približne 1850 kilometrov od severu na juh a 1125 kilometrov od východu na západ. Niektoré ostrovy nie sú obývané a na mnohých sú drsné horské oblasti. Dostať sa k ľuďom na takýchto odľahlých miestach je náročné.

Jednou z takýchto oblastí je provincia Kalinga-Apayao. Tunajší obyvatelia nehostinných hôr Cordillera Central v severnej časti Luzonu sa delia na kmene a dediny s vlastným dialektom a zvykmi. Hoci v 20. storočí tu už lebkolovectvo zaniklo, medzi dedinami ďalej existovalo nepriateľstvo, ktoré viedlo k pretrvávajúcim sporom a k zabíjaniu. Geronimo Lastima hovorí: „V predchádzajúcich rokoch bolo ťažké vyslať do týchto oblastí zvláštnych  priekopníkov. Miestni ľudia by bratov sledovali s úmyslom zabiť ich.“

Riešením bolo poslať tam sestry. Geronimo vysvetľuje: „Ženy neprenasledovali. Tradícia im hovorí, že ženám nesmú ublížiť.“ Sestry účinne vyučovali miestnych ľudí pravdu. Neskôr sa dali miestni ľudia pokrstiť a stali sa priekopníkmi. Rozumeli kultúre svojho ľudu a vedeli, ako účinne vydávať svedectvo. A tak sa „lovci“ rozišli po celom pohorí — aby „lovili“ tých, ktorí túžili po pravde. V 70. rokoch 20. storočia bolo v Kalinga-Apayau len niekoľko svedkov; teraz sú tam dva kraje.

Podobne ani v susednej horskej provincii Ifugao nebol začiatkom 50. rokov 20. storočia žiaden svedok. Boli sem pridelení traja pravidelní  priekopníci, aby kázali ľuďom žijúcim medzi stáročnými ryžovými terasami. Časom miestni ľudia začali prijímať pravdu. Dnes je v tejto oblasti 18 zborov s 315 zvestovateľmi.

Ďaleko na severe v hornatej provincii Abra je ťažké dostať sa do dedín, kde nie je ešte ani jeden svedok. Krajský dozorca s dychtivou túžbou dostať sa s dobrým posolstvom do najvzdialenejších oblastí pozval 34 zvestovateľov, aby s ním išli kázať do oblasti neďaleko mesta Tineg. (Sk. 1:8) Keďže tam nejazdí žiaden prostriedok verejnej dopravy, skupina išla pešo sedem dní cez hory, aby sa dostala k desiatim dedinám približne s 250 domami.

Krajský dozorca rozpráva: „Bolo dosť náročné prechádzať po horských hrebeňoch a niesť si so sebou všetky zásoby. Zo šiestich nocí sme štyri spali pod holým nebom v horách alebo pri rieke.“ Uplynulo mnoho rokov, odkedy bolo v niektorých z týchto dedín vydávané svedectvo. Na jednom mieste stretli muža, ktorý povedal: „Pred 27 rokmi Jehovovi svedkovia kázali môjmu otcovi. Povedal nám, že Jehovovi svedkovia majú pravdu.“ Skupina rozšírila spolu 60 kníh, 186 časopisov, 50 brožúr a 287 traktátov a mnohým predviedla biblické štúdium.

Kázanie v ďalších odľahlých oblastiach

Palawan je jeden z veľkých ostrovov Filipín. Je úzky, no dlhý 434 kilometrov. Palawan leží ďaleko od ruchu a zhonu hustejšie obývaných ostrovov. Tunajší les je domovom rôznych kmeňov a nachádza sa tu mnoho izolovaných osád vrátane osád prisťahovalcov. Ako krajský dozorca sem bol poslaný misionár Raymond Leach, ktorý bol pripravený prijať akékoľvek pridelenie. Bolo tu málo svedkov a bolo treba prekonávať veľké vzdialenosti. Brat si  spomína: „Palawan bol mojím pridelením v rokoch 1955 až 1958, keď na celom ostrove bolo len 14 zvestovateľov. Trvalo mi päť týždňov, kým som ich ponavštevoval.“

Odvtedy tu dielo pokročilo, hoci služba na tomto ostrove je naďalej náročná. Febe Lotová, ktorá má teraz vyše 40 rokov, začala slúžiť na Palawane ako zvláštna priekopníčka v roku 1984. Rozpráva, čo zažila v službe na Dumarane: „Prišli sme k domu, o ktorom sme si mysleli, že je posledný. Ani nás nenapadlo, že je tam ešte ďalší dom, ale bol tam!“ Vzadu medzi palmami žila manželská dvojica, ktorej prácou bolo starať sa o kokosový háj. A títo manželia mali záujem o Bibliu!

Febe hovorí: „Keby to nebolo pre službu Jehovovi, nikdy by som sa na to miesto nevrátila.“ Aby sa tam Febe a jej partnerka dostali, museli ísť celý deň pešo cez kokosové háje pozdĺž piesočnatého a skalnatého pobrežia. Keď bol príliv, kráčali po kolená vo vode. Vzhľadom na túto vzdialenosť sa rozhodli, že tam budú chodievať raz do mesiaca a strávia tam vždy niekoľko dní. To znamenalo brať si so sebou jedlo, knihy, časopisy i veci na prezlečenie. „Z našej strany to bola skutočná obeť, lebo sme boli vystavené slnečnej horúčave a bodavému či hryzúcemu hmyzu. Keď sme prichádzali, lial sa z nás pot.“ Ich úsilie však bolo odmenené, keď videli, ako manželská dvojica robí v štúdiu Biblie veľmi rýchle pokroky.

Keď sa správca, ktorý bol baptistom, dozvedel, že manželia študujú so svedkami, museli zanechať svoju prácu v kokosovom háji. Febe bola príjemne prekvapená, keď neskôr uvidela túto ženu znova. Nielenže už bola pokrstená, ale ako hovorí Febe, „sedela s nami na stretnutí priekopníkov, ktoré sa konalo v čase oblastného zjazdu“. Febe mala  nesmiernu radosť, keď videla znamenité ovocie svojej namáhavej práce!

Na veľkom ostrove Mindanao na juhu Filipín je mnoho oblastí, ktoré sú ťažko prístupné. Ako cestujúci dozorca tu slúžil Nathan Ceballos s manželkou. V týždňoch, v ktorých nenavštevovali žiaden zbor, vynakladali úsilie, aby kázali na izolovaných územiach. Pozývali ďalších bratov a sestry, aby išli s nimi. Raz skupina použila 19 motocyklov, aby sa dostala do mnohých dedín. Cesty sú tu hrboľaté a blatisté a svedkovia museli prejsť cez rieky a potoky, ponad ktoré zväčša nevedie žiaden most. Hoci ľudia v týchto oblastiach majú málo peňazí, literatúru, ktorú im bratia priniesli, si ocenili tak, že im darovali mäkké, ručne vyrábané metly. Predstavte si, aký to bol pohľad, keď sa bratia vracali domov na motocykloch naložených metlami! Nathan hovorí: „Všetci prišli domov unavení a špinaví, ale plní radosti, lebo vedeli, že to, čo sme konali, bola Jehovova vôľa.“

Kázanie dobrého posolstva všetkými možnými spôsobmi

V posledných rokoch Jehovova organizácia povzbudzovala hlásateľov Kráľovstva, aby využívali všetky príležitosti na vydanie svedectva. Toto nabádanie bolo zvlášť vhodné v hustejšie zaľudnených oblastiach krajiny. Vo väčších mestách, ako je Davao, Cebu a Veľká Manila, je podobne ako v iných veľkomestách po celom svete množstvo firiem, kancelárií, obytných domov a komplexov neprístupných verejnosti. Čo bratia urobili, aby sa dostali k ľuďom na týchto miestach?

Makati patrí do kraja, v ktorom až donedávna slúžil Marlon Navarro. Marlon, mladý absolvent školy  služobného vzdelávania, sa usilovne snažil organizovať kázanie vo finančnej štvrti Makati, v oblasti, ktorá bola pridelená trom zborom. Vybratí bratia a sestry — mnohí priekopníci — boli vyškolení, aby dokázali účinne pracovať v tejto štvrti. Biblické štúdiá sa v tejto časti mesta vedú v nákupných centrách a parkoch a niektorí zo študujúcich už navštevujú zhromaždenia.

Cory Santosová so synom Jeffreym sú priekopníci. Často vydávajú svedectvo na ulici ráno, niekedy už o šiestej hodine. O tomto čase stretávajú ľudí prichádzajúcich domov z nočnej zmeny v továrni. Pri kázaní na ulici dokonca zaviedli biblické štúdiá. Niektorí z tých, s ktorými sa prvý raz nadviazal kontakt týmto spôsobom, napredovali až ku krstu.

Aj mimo veľkomiest sú zvestovatelia vyzývaní, aby vyhľadávali príležitosti na vydanie svedectva druhým. Norma Balmacedová, ktorá slúži ako zvláštna priekopníčka vyše 28 rokov, sa rozprávala so ženou, ktorá čakala na odvoz. Norma sa ženy spýtala: „Kam cestujete?“

Žena odpovedala: „Do provincie Quirino.“

„Tam bývate?“

„Nie, ale môj manžel plánuje presťahovať sa tam, lebo život tu v Ifugau je ťažký.“

To Norme otvorilo cestu k tomu, aby sa s ňou podelila o dobré posolstvo o vláde Kráľovstva, ktorá vyrieši problémy ľudstva. Nato sa rozišli. O niekoľko rokov na krajskom zjazde pristúpila k Norme žena a predstavila sa ako tá, s ktorou sa Norma vtedy rozprávala. Bola už pokrstená a s jej dvoma dcérami a manželom sa viedlo biblické štúdium.

Aj v kancelárii odbočky v Quezon City sú bratia povzbudzovaní, aby využívali každú príležitosť na vydanie  svedectva. Napríklad Felix Salango je známy svojou horlivosťou v kázaní druhým. Často popri službe v Bételi slúži ako pomocný priekopník. V roku 2000 počas výstavby novej obytnej budovy si Felix všimol pracovníkov, ktorých si bratia najali na postavenie hrubej stavby. Pristúpil k stavbyvedúcemu a požiadal ho o povolenie porozprávať sa s pracovníkmi. Felix hovorí: „Po obede som išiel na stavenisko, kde stavbyvedúci zhromaždil viac ako 100 pracovníkov. Opísal som im dielo Jehovových svedkov a vysvetlil som im, že na prežitie veľkého súženia je potrebné poznanie. Mal som so sebou jednu škatuľu brožúr a jednu škatuľu kníh Poznanie. Povedal som pracovníkom, že ak majú záujem o štúdium Božieho Slova, môžu dostať jednu z týchto publikácií.“ Felix tiež vysvetlil, ako je dielo Jehovových svedkov na celom svete podporované, a publikácie i obálku položil ku kokosovníku. Mnohí pracovníci si vzali knihu alebo brožúru a viacerí tiež vložili do obálky dar.

Niektorí vrátane stavbyvedúceho prejavili záujem o štúdium. Felix zariadil, aby sa so stavbyvedúcim viedlo štúdium každý pondelok, stredu a piatok počas obednej prestávky pomocou brožúry Čo od nás Boh vyžaduje? Stavbyvedúci Felixovi povedal: „To, čo sa tu učím, vysvetľujem aj manželke a svojim priateľom.“ Študovať chceli aj ďalší dvaja stavbári, ktorí tam pracovali, ako aj strážnik a niekoľko sekretárok. Áno, vydávanie svedectva pri každej príležitosti vedie k Jehovovmu požehnaniu.

Misionári, ktorí prišli na Filipíny

Počas rokov prišlo na Filipíny 69 vyškolených zahraničných misionárov, aby pomáhali v diele kázania o Kráľovstve. Robili to rôznymi spôsobmi. Denton Hopkinson  a Raymond Leach, ktorí už boli spomínaní, najprv dostali pridelenie v poli, spočiatku ako misionári a potom ako cestujúci dozorcovia. Neskôr dostali pridelenie v kancelárii odbočky.

Veľký počet absolventov Gileádu prišiel v 70. rokoch 20. storočia, aby pomáhali v novozriadenej tlačiarni. Patril k nim aj Robert Pevy a jeho manželka Patricia, ktorí predtým slúžili v Anglicku a Írsku. Robert pomohol pri vytváraní redakčného oddelenia kancelárie odbočky na Filipínach. Každý bol smutný, keď v roku 1981 odišli pracovať do svetového ústredia v Brooklyne v New Yorku v Spojených štátoch.

V roku 1980 prišli zo Spojených štátov Dean a Karen Jacekovci a po krátkom období štúdia tagalčiny v Lagune boli pridelení do odbočky. Po ďalšom školení v roku 1983 pomáhali bratom na Filipínach i v susedných ostrovných krajinách, aby sa naučili používať počítačový systém, ktorý vyvinuli Jehovovi svedkovia a ktorý sa ukázal ako nesmierna pomoc pri vydávaní biblickej literatúry v miestnych jazykoch.

V roku 1988 prišli Hubertus (Bert) a Jeanine Hoefnagelsovci z Holandska. V odbočke sa mal práve začať rozsiahly stavebný projekt. Keďže táto dvojica už mala skúsenosti s výstavbou odbočky a Bert poznal prácu s ťažkými strojmi, ich pridelením bolo pomáhať pri tomto projekte. Bert obsluhoval stroje a školil aj ďalších. Hovorí: „Od začiatku som miestnych bratov učil riadiť nákladné autá, bager, buldozér, nakladač a žeriav. Napokon tu bola skupina približne 20 až 25 ľudí, ktorí pracovali s ťažkými strojmi.“

Neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria absolventi Gileádu — Peter a Beate Vehlenovci z Nemecka a Gary  a Teresa Jeane Meltonovci zo Spojených štátov. Aj Vehlenovci mali skúsenosti s výstavbou odbočky a Meltonovci slúžili päť rokov v Bételi v Spojených štátoch. Všetci boli pripravení pomôcť so stavebnými prácami pri výstavbe odbočky.

Posledný misionársky domov bol od roku 1963 zatvorený, pretože o zvestovateľské dielo sa dokázali starať schopní filipínski priekopníci. Napriek tomu v roku 1991 vedúci zbor zariadil, aby šiesti misionári boli vyslaní do poľa. Hoci mali skúsenosti s prácou v odbočke, mali aj skúsenosti, ktoré mohli dobre využiť v službe v poli. Napríklad Jeanine Hoefnagelsová začala slúžiť ako zvláštna priekopníčka vo veku 18 rokov. Teraz mohla využiť svoje skúsenosti a energickú povahu na povzbudzovanie bratov i nových záujemcov. Jej manžel Bert poukázal na iný úžitok. Povedal: „Prítomnosť misionárov pracujúcich v poli pomáha ľuďom chápať medzinárodný rozsah nášho diela.“ Medzitým sa niektorí misionári ďalej starali o administratívne a iné úlohy v odbočke.

Misionári nielen prichádzali na Filipíny, ale boli z Filipín aj vysielaní.

 Misionári, ktorí boli vyslaní z Filipín

Zatiaľ čo na Filipíny stále prichádzali misionári, filipínski priekopníci začali byť vysielaní do iných krajín, aby tam konali misionársku službu. Aj keď v organizačných záležitostiach azda nedostali rovnaké školenie ako absolventi Gileádu, bolo tu mnoho vynikajúcich miestnych priekopníkov. Po druhej svetovej vojne dielo robenia učeníkov na Filipínach napredovalo oveľa rýchlejšie ako v susedných krajinách. Preto od roku 1964 začali byť spôsobilí filipínski priekopníci pozývaní, aby sa ujali misionárskej služby na mnohých miestach v Ázii a na tichomorských ostrovoch. Vyslaných bolo niekoľko manželských dvojíc, ale väčšinou boli vysielaní slobodní priekopníci s desať- i viacročnými skúsenosťami v službe celým časom. Do polovice roku 2002 bolo vyslaných 149 priekopníkov do 19 krajín. Sedemdesiati štyria z nich pokračujú v službe na mieste svojho pridelenia. Kým títo budúci misionári čakali na vybavenie dokladov, strávili nejaký čas v odbočke, kde dostali školenie a získali skúsenosti, ktoré im potom pomohli na mieste ich pridelenia. Ako títo misionári počas rokov prispeli k napredovaniu kazateľského diela, s akými náročnými problémami sa stretli a akú radosť zažili?

Ako prvé boli vyslané Rose Cagungaová (teraz Englerová) a Clara dela Cruzová (teraz Elauriová). Boli pridelené do Thajska. Asi po roku sa k nim pripojila Angelita Gavinová. Pravdaže, ako je to aj v prípade iných misionárov, naučiť sa jazyk bolo veľmi náročné. Angelita o osvojovaní si thajčiny hovorí: „Prvých niekoľko týždňov som sa cítila frustrovaná, lebo všetky písmená v knihe mi pripadali ako ‚červíky‘ a vzhľadom na jazykovú bariéru sme sa na zhromaždeniach len ťažko mohli s niekým porozprávať.“ No nakoniec sa jazyk naučili a teraz ho využívajú na pomoc druhým.

 Po týchto prvých priekopníčkach boli do rôznych krajín stále vysielaní ďalší ochotní priekopníci. V roku 1972 boli Porferio a Evangeline Jumuadovci požiadaní, aby išli do Kórey. Dobre sa naučili jazyk a po dva a pol roku v misionárskej službe boli pozvaní do krajskej služby.

Salvacion Regalová (teraz Ayeová) bola v roku 1970 jednou z deviatich filipínskych sestier, ktoré išli slúžiť ako misionárky do Hongkongu. Jej prvou náročnou úlohou bolo naučiť sa kantonskú čínštinu. Kantonský dialekt má deväť tónov. Keď zmeníte tón, slovo má iný význam. Salvacion si pamätá, ako zápasila s týmito tónmi. Raz povedala žene, s ktorou študovala Bibliu, že sa museli presťahovať z miesta, kde bývali, „pre ducha“, no v skutočnosti chcela povedať „pre vysoké nájomné“. Napokon sa však tento jazyk naučila. Salvacion pomohla spoznať biblické posolstvo pravdy viac ako 20 ľuďom. Teraz stretáva mnoho Indonézaniek, ktoré pracujú v Hongkongu ako pomocníčky v domácnosti, a tak sa snaží naučiť po indonézsky.

Rodolfo Asong, rozhodný, no pritom priateľský brat, sa musel prispôsobiť úplne iným okolnostiam, keď bol v roku 1979 pridelený na Papuu-Novú Guineu. Usilovne sa začal učiť jazyk a išlo mu to tak dobre, že už po krátkom pobyte v krajine bol vyslaný slúžiť ako cestujúci dozorca. No navštevovanie zborov na Papue-Novej Guinei bolo úplne iné ako na Filipínach. Hovorí: „Naučil som sa postojačky veslovať na jednoduchom malom drevenom kanoe, ako to robia domorodci.“

O zjazdoch Rodolfo hovorí: „Vzhľadom na veľké vzdialenosti a nedostatok vhodných dopravných prostriedkov sme usporadúvali mnoho malých zjazdov. Zjazd konaný v dedine Larimea bol najmenší, akého som sa  kedy zúčastnil. Celková účasť bola desať ľudí.“ Pri inej príležitosti bol Rodolfo vymenovaný za dozorcu zjazdu, ktorý sa konal v dedine Agi. Hovorí: „Bol som vymenovaný, aby som slúžil aj ako predsedajúci zjazdu, staral sa o oddelenia, ktoré zabezpečovali zvukovú aparatúru a podávanie  jedla, aby som viedol drámu a hral tiež úlohu kráľa Dávida.“ Brat sa v tomto pridelení naozaj namáhal a neskôr sa tešil z misionárskej služby na Šalamúnových ostrovoch.

V roku 1982 bol na Šalamúnove ostrovy vyslaný Arturo Villasin, prispôsobivý brat z Luzonu. Slúžil tam ako krajský dozorca. Zistil, že podmienky sú tam dosť odlišné od podmienok na Filipínach. Na mnohé ostrovy sa najlepšie dalo dostať malým lietadlom. Arturo rozpráva: „Raz sa naše lietadlo zrútilo, ale všetci sme prežili. Inokedy sme pre zlú viditeľnosť takmer narazili do skalnej steny.“ O návšteve niektorých zborov hovorí: „Prechádzali sme dažďovým pralesom, vystupovali sme po strmých, blatistých kopcoch, aby sme navštívili zbory medzi obyvateľmi buša, ktorí uctievajú svojich predkov.“ Arturo v roku 2001 následkom zdravotných komplikácií nečakane zomrel, ale ľudia budú na neho dlho spomínať ako na verného misionára.

Takýchto skúseností filipínskych bratov a sestier, ktorí boli vyslaní ako misionári do Ázie a na tichomorské ostrovy, je mnoho. Títo ochotní a obetaví Jehovovi služobníci napriek náročným stránkam služby významne prispeli k pokroku kazateľského diela v týchto krajinách.

Radosť vyplývajúca z pomoci ďalším, aby urobili Jehovu svojou pevnosťou

Jehovovo požehnanie prináša radosť. (Prísl. 10:22) Adelieda Caletenová, ktorá bola v roku 1974 vyslaná na Taiwan, hovorí: „Som naozaj veľmi šťastná a som vďačná Jehovovi, že tu požehnáva naše dielo a že mi umožnil podieľať sa na ňom.“

Paul a Marina Tabunigaovci, ktorí teraz slúžia na Marshallových ostrovoch, hovoria: „Pomohli sme 72 ľuďom, aby začali slúžiť Jehovovi. Keď vidíme, že mnohí z nich  teraz slúžia ako starší, služobní pomocníci, zvláštni priekopníci, pravidelní priekopníci alebo činní zboroví zvestovatelia, rozradostňuje to naše srdce.“

Lydia Pamplonová, ktorá od roku 1980 slúži na Papue-Novej Guinei, pomohla 84 ľuďom k oddanosti a krstu. Nedávno podala správu, že vedie domáce biblické štúdium so 16 ľuďmi, z ktorých väčšina už navštevuje zhromaždenia. Jej osobné vyjadrenie nepochybne vystihuje pocity mnohých misionárov: „Ďakujem Jehovovi za službu, ktorú mi zveril. Kiež naďalej požehnáva našu službu na svoju slávu.“

Odbočky, na územie ktorých boli filipínski misionári vyslaní, sú za týchto misionárov vďační. Odbočka v Thajsku napísala: „Misionári z Filipín konajú dobrú prácu. Počas tých mnohých rokov v Thajsku sú príkladom vernosti. Napriek pokročilému veku vytrvávajú v diele. Milujú Thajsko i thajský ľud; považujú Thajsko za svoj domov. Veľmi pekne ďakujeme, že ste sem vyslali týchto vynikajúcich misionárov.“

Škola služby Kráľovstva pomáha vyškoliť starších

Približne v tom istom čase, ako boli prví priekopníci z Filipín vyslaní do iných krajín, Jehovova organizácia začala tiež poskytovať školenie rastúcemu počtu spôsobilých bratov, ktorí niesli zodpovednosť vo filipínskych zboroch. Jedným z hlavných prostriedkov na toto školenie bola škola služby Kráľovstva.

Prvé triedy prebiehali od roku 1961 formou mesačného kurzu. Vyučovaním v tomto kurze na Filipínach bol poverený Jack Redford, ktorý bol inštruktorom Gileádu a neskôr slúžil ako misionár vo Vietname. Prvá trieda sa konala v odbočke a školenie prebehlo v anglickom jazyku.

 Hoci niektorí nemajú problém s angličtinou, stále treba brať ohľad na iné jazyky a dialekty, ktorými sa na Filipínach bežne hovorí. Mnohí starší by z tohto kurzu mali väčší úžitok, keby sa konal v ich jazyku. Preto od polovice 60. rokov 20. storočia sa kurz uskutočnil vo viacerých jazykoch. Cornelio Cañete si spomína, ako bol pridelený vyučovať na Visayských ostrovoch a na ostrove Mindanao. S úsmevom hovorí: „Viedol som kurz v troch jazykoch: cebuánčine, hiligaynončine a v jazyku samar-leyte.“

V priebehu rokov sa tento kurz aj jeho časový rozvrh menil. Prednedávnom sa kurz konal cez víkend — jeden a pol dňa pre starších a jeden deň pre služobných pomocníkov. Stále je však náročné viesť školenie približne v ôsmich jazykoch. Starší ovládajúci tieto jazyky sú vysielaní z odbočky a školia cestujúcich dozorcov. Tí potom vedú školu pre zborových starších a služobných pomocníkov. V poslednom kurze malo z tohto školenia úžitok 13 000 starších a 8000 služobných pomocníkov.

 Pomoc pre priekopníkov

Neskôr začali dostávať ďalšie školenie aj priekopníci. V roku 1978 sa konali prvé triedy školy priekopníckej služby. Do tejto školy boli pozvaní všetci, ktorí v tom čase slúžili ako priekopníci, vrátane zvláštnych priekopníkov. Odvtedy, s výnimkou rokov 1979 a 1981, sa triedy organizovali každý rok.

Priekopníci mali z tejto školy veľký úžitok, ale museli tiež prekonávať ťažkosti, aby sa jej mohli zúčastniť. Niektorí priniesli finančné obete, aby sa dostali na miesto, kde sa škola konala. Iní mali problémy s dopravou.

Tí, ktorí sa zúčastnili školy v Santiagu, zažili nečakanú situáciu. Rodolfo de Vera, krajský dozorca, rozpráva: „Dňa 19. októbra 1989 postihol Santiago na ostrove Isabela bez akéhokoľvek varovania supertajfún s maximálnou rýchlosťou 205 kilometrov za hodinu. Keď sme v to ráno začínali v sále Kráľovstva školenie, trochu pršalo a bol mierny vietor, a tak sme pokračovali v priekopníckej škole. No vietor silnel a budova sa začala otriasať. Zakrátko odfúklo strechu. Chceli sme odísť, ale videli sme, že vonku je to  vzhľadom na mnohé poletujúce predmety ešte nebezpečnejšie.“ Hoci sa budova začala rozpadávať, všetci prežili a nič sa im nestalo. Za to, že prežili, ďakujú nielen Jehovovi, ale aj radám z časopisu Prebuďte sa!, že v takýchto situáciách je potrebné skryť sa pod stôl. Brat de Vera povedal: „Skryli sme sa pod stoly. Keď tajfún prešiel, boli sme zasypaní spadnutými vetvami a kusmi plechu zo strechy, ale nikto, kto zostal v budove schovaný pod stolmi, nebol zranený.“

Každý rok škola prebieha v siedmich jazykoch. Do začiatku služobného roku 2002 sa konalo 2787 tried a v tomto kurze bolo vyškolených celkovo 46 650 priekopníkov. Je to naozaj znamenité opatrenie na pomoc priekopníkom, aby zlepšili svoje schopnosti a plne dôverovali Jehovovi, keď ďalej ‚žiaria ako zdroje svetla vo svete‘! — Fil. 2:15.

Prvé snahy o tlač na ofsetovom stroji

Všetka práca v poli i v zboroch by bola oveľa ťažšia bez vynikajúcej biblickej literatúry, ktorú máme k dispozícii. Mnoho rokov sa literatúra pre Filipíny tlačila v Brooklyne. Začiatkom 70. rokov 20. storočia však bola zriadená tlačiareň priamo v priestoroch odbočky v Quezon City. Boli tam nainštalované kníhtlačové stroje podobné tým, ktoré mali v Brooklyne. Tak mohla odbočka tlačiť všetky časopisy priamo na mieste.

V priebehu toho desaťročia začalo byť jasné, že kníhtlač metódou zhotovovania kovových odliatkov sa v tlačiarenskom priemysle už prestáva používať a nahrádza ju ofsetová tlač. Usmernenie, ktoré prišlo zo svetového ústredia, naznačovalo, že aj my postupne prejdeme na túto novú metódu.

 V roku 1980 filipínska odbočka kúpila komerčné fotosádzacie zariadenie. Odbočka v Južnej Afrike získala tento typ zariadenia už skôr a podelila sa s bratmi na Filipínach o svoje skúsenosti. Tento systém sadzby riadený počítačom bratia používali spolu s malým hárkovým ofsetovým strojom, ktorý kúpili približne v rovnakom čase.

Toto zariadenie do určitej miery umožnilo bratom oboznámiť sa s technikou ofsetovej tlače. David Namoca, ktorý mal rozsiahle skúsenosti už s linotypom používaným na kníhtlač, sa naučil, ako používať toto fotosádzacie zariadenie. Iní bratia sa naučili, ako vyrábať formy pre ofsetovú tlač a ako prevádzkovať nový tlačový stroj, ktorý bol zakúpený. A tak koncom roku 1980 odbočka použila ofsetovú metódu na tlač niekoľkých čísel Našej služby Kráľovstva a časopisov v tých jazykoch, v ktorých sa tlačilo menej výtlačkov.

S prichádzajúcim prechodom na ofsetovú tlač bratia začali tiež používať počítače pri preklade publikácií a pri ich príprave do tlače. Bratia v tejto práci postupne získavali skúsenosti a nadobúdali dôveru. Po čase dokázali týmito metódami zlepšiť tak kvalitu, ako aj kvantitu tlačeného materiálu. Bratia v skutočnosti tak veľmi túžili napredovať, že v roku 1982 vytlačili na jednofarebnom ofsetovom stroji Posolstvo o Kráľovstve č. 31 v štyroch farbách. Papier musel prejsť tlačovým strojom šesť ráz — štyri razy na dosiahnutie všetkých farieb na jednej strane a dva razy na vytlačenie druhej strany. Bola to náročná práca a kvalita nebola úplne taká, akú by si človek želal, ale každý sa tešil, keď videl štvorfarebné Posolstvo o Kráľovstve vytlačené na vlastnom zariadení.

 Týmto spôsobom sa začala zavádzať zmena. Ale ako sa uskutočnil úplný prechod na fotosadzbu riadenú počítačom a na ofsetovú tlač? Jehovova organizácia plánovala niečo, z čoho mala mať zakrátko úžitok aj filipínska odbočka.

Jehovova organizácia poskytuje MEPS

Vedúci zbor schválil vytvorenie počítačového systému fotosadzby, ktorý by umožňoval tlač dobrého posolstva v mnohých jazykoch. V Brooklyne vyvinuli mnohojazyčný elektronický systém fotosadzby (MEPS). Hoci vďaka komerčnému zariadeniu, ktoré filipínska odbočka istý čas používala, sa v určitom rozsahu zaviedlo používanie počítačov a ofsetových strojov, MEPS umožnil tak filipínskej odbočke, ako aj iným odbočkám po celom svete v tejto oblasti napredovať.

Z Filipín boli do Wallkillu v štáte New York pozvané dve manželské dvojice. Bratia boli vyškolení, ako sa starať o počítače pracujúce v MEPS-e a ako používať programy MEPS-u na prípravu publikácií do tlače. Ďalšia dvojica, Florizel Nuico a jeho manželka, strávila nejaký čas v Brooklyne, kde sa brat Nuico naučil obsluhovať ofsetové tlačové stroje M.A.N. Práve to filipínska odbočka potrebovala,  aby mohla úplne prejsť na počítačovú prípravu publikácií do tlače a na ofsetovú tlač.

V roku 1983 bol na Filipíny privezený ofsetový stroj M.A.N. Uviesť stroj do prevádzky pomáhal Lionel Dingle z austrálskej odbočky. Brat Nuico začal učiť miestnych bratov to, čo sa naučil v Brooklyne. Koncom roku 1983 boli na tomto stroji vytlačené prvé časopisy. No systém ešte nebol úplne zavedený, preto sa časopisy nejaký čas tlačili nielen ofsetovou metódou, ale aj metódou zhotovovania kovových odliatkov.

Úplné zavedenie systému však netrvalo dlho. Prvý počítač pracujúci s programom MEPS prišiel koncom roku 1983 a dvaja bratia vyškolení vo Wallkille začali učiť ďalších, ako obsluhovať a udržiavať zariadenia pracujúce s MEPS-om. O krátky čas sa tlač začala. Desiatky členov rodiny Bétel boli dôkladne vyškolené v používaní tohto systému pri prekladaní, vkladaní textu, zalamovaní stránok a fotosadzbe, ako aj v tom, ako opravovať počítače. Na Filipínach bol proces školenia sťažený tým, že sa tu hovorí mnohými jazykmi. Len Strážna veža sa pripravuje v siedmich jazykoch okrem angličtiny. MEPS bol na túto úlohu veľmi vhodný.

V kvalite tlačených publikácií nastalo viditeľné zlepšenie. O bratoch, ktorí pracujú na tlači, Cesar Castellano, pracovník tlačiarne, hovorí: „Väčšina našich bratov sú roľníci. Niektorí nemali žiadnu technickú zručnosť. Je dojímavé vidieť, ako Jehova prostredníctvom svojho ducha pôsobí na bratov, aby dokázali vykonať mnoho vecí vrátane tlače.“ Bratia sa to naučili a zvestovatelia v poli začali dostávať čoraz pôsobivejšie publikácie. No tento technologický pokrok v metódach tlače bol užitočný v jednom ešte dôležitejšom ohľade — duchovnom.

 Duchovný pokrm poskytovaný v rovnakom čase

Keď sa časopisy pre Filipíny tlačili v Brooklyne, trvalo šesť mesiacov alebo aj viac, kým bol článok, ktorý vyšiel v anglických časopisoch, vydaný aj v jazykoch, ktorými sa hovorí na Filipínach. Hoci sa časopisy prekladali priamo na Filipínach, posielanie rukopisov a skontrolovaných textov tam a späť a následné doručovanie vytlačených časopisov trvalo dosť dlho. Keď sa tlač časopisov v 70. rokoch presunula na Filipíny, ušetril sa čas, ale články v časopisoch vychádzali ešte stále so šesťmesačným oneskorením. Mnohí filipínski bratia uvažovali: ‚Nebolo by úžasné dostávať články v rovnakom čase, ako sú vydané v angličtine?‘ Roky to bolo iba snom.

No s príchodom MEPS-u a so zmenenými výrobnými postupmi sa to, čo bolo kedysi len snom, stalo skutočnosťou. Vedúci zbor si uvedomil, že štúdium toho istého materiálu v rovnakom čase by malo na všetkých členov Jehovovho ľudu mocný zjednocujúci účinok. Bratia začali pracovať na tomto cieli a v januári 1986 bola Strážna veža k dispozícii simultánne s anglickým vydaním v štyroch miestnych jazykoch: cebuánčine, hiligaynončine, ilokánčine a tagalčine. Zakrátko nasledovali ďalšie jazyky. Potom bolo veľkým prekvapením, keď na zjazdoch v roku 1988 bratia dostali knihu Zjavenie — jeho veľkolepé vyvrcholenie je blízko! v troch miestnych jazykoch v rovnakom čase, ako vyšla táto kniha v angličtine! Bratia mali radosť — nielen z toho, že literatúra, ktorú ponúkajú záujemcom, má vyššiu kvalitu, ale aj z toho, že môžu mať úžitok z rovnakého duchovného pokrmu v rovnakom čase ako väčšina bratov na celom svete.

 Tieto zlepšenia v súvislosti s našimi tlačenými publikáciami nastali práve v čase, keď bola v niektorých častiach krajiny búrlivá situácia. Publikácie zdôrazňovali, že všetci neustále potrebujeme považovať Jehovu za svoju pevnosť.

Zrážky vojakov s povstalcami

V mnohých oblastiach krajiny sa v 80. rokoch 20. storočia zintenzívnila činnosť povstaleckých skupín. Niektoré skupiny boli spojené s komunistickým hnutím. Zrážky vládnych oddielov s podvratníckymi skupinami sa stávali stále bežnejšími. Tieto konflikty boli často skúškou dôvery bratov v Jehovu.

 Keď sa v jednej oblasti, kde bol zbor so 62 zvestovateľmi, bratia ráno zobudili, zistili, že sa okolo rozostavujú povstalci a vojaci a pripravujú sa na boj. Domy bratov sa nachádzali priamo uprostred. Jeden starší išiel k povstalcom a druhý k vládnym oddielom. Žiadali ich, aby tam nebojovali, pretože sú tam viacerí civilisti, ktorí by na to doplatili. Ich žiadosť však obe strany ignorovali. Bratia nemohli utiecť, a tak sa zhromaždili v sále Kráľovstva. Starší viedol všetkých v dlhej modlitbe, ktorú vyslovoval dosť nahlas, takže ju mohli počuť aj vládne oddiely vonku. Keď bratia otvorili oči, zistili, že obe strany sa presunuli niekde inde; k žiadnemu boju neprišlo. Bratia boli presvedčení, že ich ochránil Jehova.

Dionisio Carpentero slúži spolu s manželkou 16 rokov ako cestujúci dozorca. Stále si spomína, čo sa stalo v jeho prvom roku krajskej služby v provincii Negros Oriental na juhu strednej časti Filipín. Rozpráva: „Navštívili sme zbor v Linantuyane. Boli sme šťastní, lebo v stredu sa k nám vo zvestovateľskej službe pripojili 40 zvestovatelia. Nevedeli sme však, že každý náš pohyb sledujú povstalci. Úkryt mali blízko sály Kráľovstva. Štyria z nich prišli o štvrtej hodine popoludní na miesto, kde sme boli ubytovaní, a pýtali sa na nás. Starší im vysvetlil, že som krajský dozorca a navštevujem ich zbor každých šesť mesiacov.“

Tí muži jeho vysvetleniu zjavne neverili. Podozrievali Dionisia, že je vojak, a žiadali staršieho, aby ho vyviedol von, aby ho mohli zabiť. Starší odpovedal, že by museli zabiť najprv jeho. Nato tí muži odišli.

Dionisio pokračuje: „Psy celú noc brechali, čo naznačovalo, že povstalci sú niekde nablízku. Štyri razy sme sa v tú  noc modlili a žiadali sme Jehovu o vedenie. Potom, hoci bolo obdobie sucha, spustil sa silný dážď. Muži, ktorí čakali na to, aby nás zabili, odišli.“

Po nedeľnom zhromaždení Dionisio starším oznámil, že spolu s manželkou odchádzajú do ďalšieho zboru. No museli prejsť okolo úkrytu povstalcov. „Jeden z tých mužov sa pozeral z okna,“ hovorí Dionisio. „Dokonca sme mu povedali, že odchádzame. Napriek tomu o ôsmej hodine večer povstalci prišli do sály Kráľovstva a pýtali sa na nás. Starší im povedal, že sme už odišli a že sme dokonca prechádzali okolo ich úkrytu. Na prekvapenie nás nevideli. Táto skúsenosť nás naučila dôverovať v Jehovu a byť odvážni, keď čelíme ťažkostiam.“ Dionisio a jeho manželka radostne pokračujú vo svojej službe.

 Takéto konflikty niekedy sťažujú vydávanie svedectva. Keď sa človek ocitne na takýchto miestach v nesprávnom čase, môže sa dostať do krížovej paľby. V niektorých prípadoch však jedna alebo druhá strana informuje bratov o blížiacom sa konflikte. Keď sa to bratia dozvedia, rozhodnú sa vydávať svedectvo na pokojnejšom mieste, kým sa boj neskončí. Dielo vydávania svedectva o Kráľovstve však pokračuje a bratia sa naučili spoliehať na Jehovu.

Skúšky neutrality

Ježiš o svojich nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ ​(Ján 17:14) Jehovovi svedkovia na Filipínach sa tak ako v iných krajinách nemiešajú do politiky a vojenských konfliktov. ‚Neberú meč‘, ale zložili zbrane a usilujú sa o pokoj, ako ich to učí Jehova. (Mat. 26:52; Iz. 2:4) Ich neutrálny postoj je po celých Filipínach dobre známy a ľudia, nech sú na ktorejkoľvek strane, uznávajú, že Jehovovi svedkovia pre nich nepredstavujú hrozbu. Niekedy však museli Jehovovi služobníci dať jasne najavo svoj postoj. To im poslúžilo ako ochrana.

Wilfredo Arellano mal ako cestujúci dozorca mnoho skúseností v službe na rôznych územiach, z ktorých niektoré boli pokojné a iné nie. V roku 1988 navštívil zbor na juhu strednej časti Filipín. Rozvratnícka skupina tam vyvíjala na bratov nátlak, aby sa k nej pripojili vo vzbure proti vláde. Bratia to pevne odmietli.

Wilfredo rozpráva, čo sa stalo: „Počas mojej návštevy boli na území zboru vládne oddiely. Chceli obyvateľov zorganizovať do oddielu domobrany, aby bojovali proti rozvratníkom. Na stretnutí so zástupcami vlády bratia dostali príležitosť vysvetliť, prečo sa nepripoja ani k rozvratníkom, ani k vládnemu oddielu domobrany. Hoci niektorí  miestni obyvatelia boli proti nášmu postoju, vládni zástupcovia nás rešpektovali.“

Wilfredo hovorí, čo sa stalo potom: „Keď sa jeden brat vracal po tomto stretnutí na svoju farmu, stretol skupinu ťažko ozbrojených mužov s dvoma zajatými mužmi, ktorí mali zaviazané oči. Opýtali sa ho, či sa zúčastnil stretnutia s vládou. Brat pravdivo odpovedal, že áno. Ozbrojení muži chceli vedieť, či sa pripojil k domobrane, čo brat neurobil, a tak im vysvetlil svoj neutrálny postoj. Vďaka tomu mu dovolili pokračovať v ceste domov. O niekoľko minút počul dva výstrely a uvedomil si, že tých dvoch zajatých mužov so zaviazanými očami popravili.“

V 70. rokoch a začiatkom 80. rokov boli všetci obyvatelia Filipín podľa zákona povinní zúčastniť sa volieb. Kto nešiel voliť, bol uväznený. To dalo Jehovovmu ľudu príležitosť prejaviť vernosť Bohu. Jehovovi služobníci na Filipínach sa tak ako ich kresťanskí bratia na celom svete držali svojho neutrálneho postoja v politických záležitostiach a ukázali, že „nie sú časťou sveta“. — Ján 17:16.

Po zmene vlády v roku 1986 bola ústava krajiny zmenená a povinnosť voliť bola zrušená. To bratom uľahčilo situáciu. No mnohí, hlavne mladí v školskom veku, čelili iným skúškam.

‚Už sa viac nebudú učiť vojne‘

Irene Garciová vyrastala v provincii Pampanga v strednej časti ostrova Luzon. Narazila na problém, ktorý je ešte stále pre mnohých mladých skúškou. Na strednej škole je povinný vojenský výcvik. Študenti, ktorí sú Jehovovými svedkami, však na základne vlastného rozhodnutia odmietli zúčastniť sa programu, v ktorom sa vyučuje boj. Irene sa najprv modlila k Jehovovi o pomoc. Potom, pamätajúc  na troch verných hebrejských mladých chlapcov za dní proroka Daniela, osobne zašla za veliteľom vojenského výcviku a požiadala ho, aby bola od výcviku oslobodená. (Dan., 3. kap.) Hoci veliteľ plne nerozumel jej postoju, vyjadril ocenenie, že mu to prišla vysvetliť. Upozornil ju však, že ak sa na výcviku nezúčastní, dostane zlú známku. Irene odpovedala: „Dobre. Budem sa snažiť, ako len budem môcť, v ostatných predmetoch.“ Dostala inú prácu, ktorú konala namiesto výcviku. Povedala: „Vďaka tomu iné deti svedkov nemali žiadne problémy, keď žiadali o výnimku, a ja som sa aj tak v známkach umiestnila medzi prvými desiatimi.“

Nie všetci velitelia vojenského výcviku umožňovali deťom svedkov výnimku. Niektorí velitelia nechceli dovoliť študentom dokončiť školu. Napriek tomu tisíce mladých získalo pridŕžaním sa Jehovových zásad dôležité poučenie: Zaujatie pevného postoja na strane Jehovovho Kráľovstva a zachovávanie neutrality v záležitostiach tohto sveta vedie k Jehovovej ochrane a požehnaniu. — Prísl. 29:25.

Počet zjazdov sa zvyšuje

Pozrime sa teraz na duchovné zhromaždenia Jehovovho ľudu. Sú to vždy radostné udalosti. Keďže pred druhou svetovou vojnou bolo svedkov v krajine málo, veľké zhromaždenia sa konali až po vojne. No vždy sa vynakladalo úsilie, aby mohli byť bratia budovaní aj takýmto spôsobom. Ročenka 1941 priniesla správu o zjazde, ktorý sa konal v Manile v marci 1940.

Možno si spomínate, že Japonci uväznili Josepha dos Santosa. Americká armáda ho nakoniec začiatkom roku 1945 prepustila. Horlivo sa zaujímal o duchovné blaho bratov, z ktorých mnohí boli v organizácii noví.  Snahou bolo, aby sa bratia naučili účinne vyučovať biblické pravdy ďalších prostredníctvom domácich biblických štúdií. Pomocou v tom bol celonárodný zjazd, ktorý sa konal koncom roku 1945 v Lingayene v provincii Pangasinan. Zúčastnilo sa na ňom asi 4000 ľudí, čo poukazuje na veľký záujem v tom čase. Bola to naozaj radostná udalosť v čase, keď sa práve skončila vojna!

Odvtedy sa s rastúcim počtom zvestovateľov neustále zvyšovala aj účasť na zjazdoch. Asi o 17 rokov vzrástol počet prítomných zo 4000 na 39 652. Zjazdy sa nekonali už len na jednom mieste, ale na siedmich. O ďalších 15 rokov (v roku 1977) účasť na oblastných zjazdoch presiahla 100 000. Vtedy sa po celej krajine konalo 20 zjazdov. O ďalších osem rokov účasť presiahla 200 000 a v roku 1997 bolo na oblastných zjazdoch prítomných vyše 300 000 ľudí. V roku 2002 bolo možné naplánovať 63 zjazdov, najväčší počet, aký sa tu kedy konal. Cestovať po ostrovoch môže byť náročné a niekedy aj nákladné. Keď sa zjazdy konajú na mnohých miestach, bratia nemusia ďaleko cestovať a je pre nich ľahšie zúčastniť sa na nich. Vďaka tomu má z týchto duchovných hostín úžitok viac ľudí.

Jehova požehnáva úsilie zúčastniť sa na zjazdoch

Zúčastniť sa na zjazdoch nebolo vždy ľahké. V roku 1947 sa v severnej časti krajiny bratia plavili po prúde rieky Abra na dvoch pltiach, aby sa mohli zúčastniť na krajskom zjazde vo Vigane na pobreží. V ústí rieky plte rozobrali  a drevo z nich predali, aby si mohli kúpiť lístky na autobus na cestu späť do hôr po zjazde. Priniesli si so sebou veľké vrecia ryže, otiepky dreva, rohože na spanie, mnoho detí a vrelé úsmevy, ktoré sa počas zjazdu ešte rozšírili. Ryža, palivové drevo, starý kovový kôš na oheň a rohože na spanie im stačili na to, aby sa postarali o všetky svoje hmotné potreby.

V roku 1983 skupina zo zboru v Caburane na juhu Filipín v provincii Davao del Sur išla tri dni pešo cez hory, aby sa dostala do prístavu s motorovými člnmi. Potom ďalší deň cestovala motorovým člnom na miesto zjazdu. Cítili, že radostné spoločenstvo s ostatnými na oblastnom zjazde „Jednota Kráľovstva“ bolo hodné vynaloženého úsilia a výdavkov.

V roku 1989 jedna rodina s dvoma deťmi vo veku dvoch a štyroch rokov išla asi 70 kilometrov pešo z mesta El Nido na Palawane, aby sa zúčastnila na krajskom zjazde. Cesta džungľou, v ktorej je len málo značených chodníkov, im trvala dva dni. Pri chôdzi si museli strhávať z tela pijavice. Ešte horšie bolo, že celé dva dni pršalo. Bolo tam mnoho potokov a riek, cez ktoré museli prejsť, no neboli tam žiadne mosty. Napriek týmto ťažkostiam rodina bezpečne prišla na miesto zjazdu. Nesmierne sa tešila zo spoločenstva s bratmi!

V iných oblastiach je pre rodiny vzhľadom na obmedzené finančné prostriedky ťažké našetriť si dosť peňazí na návštevu zjazdov. Ramon Rodriguez stál pred takýmto problémom v roku 1984. Žije so svojou rodinou na ostrove Polillo východne od Luzonu. Ramon je rybár. Už o týždeň sa mal začať zjazd, ale jeho sedemčlenná rodina mala peniaze na cestu len pre jedného člena. Modlili sa  v tejto súvislosti k Jehovovi a potom išiel Ramon so svojím 12-ročným synom na ryby. Veslovali ďalej na more a spustili siete, no nič nechytili. Po nejakom čase syn trval na tom, aby išli bližšie k pobrežiu a skúsili to znovu. A tak to skúsili ešte raz. Ramon hovorí: „Nečakali sme to, ale keď sme vytiahli siete, boli také plné rýb, že sme mali plný čln.“ Chytili vyše 500 kilogramov rýb! Keď ich Rodriguezovci predali, mali viac ako dosť peňazí, aby sa celá rodina mohla zúčastniť na zjazde.

Nasledujúcu noc spustili siete na rovnakom mieste ďalší bratia, ktorí sa chceli zúčastniť na zjazde, a chytili ďalších 100 kilogramov rýb. Ramon dodáva: „Rybári, ktorí nepatrili k svedkom a ktorí tam spustili siete v rovnakom čase, boli prekvapení, že nechytili ani jednu rybu. Hovorili: ‚Ich Boh ich požehnal, lebo idú na zjazd.‘“ Filipínske rodiny svedkov znovu a znovu zisťovali, že keď dávajú duchovné veci na prvé miesto v živote a konajú v súlade so svojimi modlitbami, prináša im to radosť a Jehovovo požehnanie.

Výnimočné zjazdy

Jehovov ľud po celom svete si s obľubou spomína na minulé zjazdy. Bratia na Filipínach nie sú výnimkou. Hoci všetky zjazdové programy sú veľmi cenné, niektoré sú zvlášť významné a hlbšie zapôsobia na srdce a myseľ. Niekedy ide o medzinárodné zhromaždenia alebo možno o zjazdy, na ktorých sa zúčastnia misionári, ktorí sa v tom čase vrátia do svojej domovskej krajiny a rozprávajú na zjazde svoje skúsenosti.

Ako sme už spomínali, viacerí filipínski bratia a sestry slúžia ako misionári v iných ázijských krajinách a na morských ostrovoch. Svedkovia na celom svete viac ráz  poskytli finančné prostriedky na pomoc misionárom, aby mohli prísť do svojej rodnej krajiny a navštíviť tam zjazd. Aj filipínski misionári mali úžitok z tohto láskyplného opatrenia. V rokoch 1983, 1988, 1993 a 1998 desiatky misionárov dostali pomoc, aby mohli prísť na Filipíny a tešiť sa zo zjazdu so svojou rodinou a priateľmi. Podľa správ z roku 1988 bolo na zjazdoch na Filipínach 54 misionárov slúžiacich v 12 krajinách. V tom čase bolo týchto 54 misionárov priemerne 24 rokov v službe celým časom. Každý sa nesmierne tešil z ich vyjadrení a skúseností, ktoré na programe rozprávali.

Iní si spomínajú na zjazdy, ktoré boli spojené s určitými udalosťami a na ktorých bolo vidieť odhodlanie bratov ísť ďalej napriek ťažkostiam. Napríklad v roku 1986 tesne pred oblastným zjazdom „Boží pokoj“ v Surigau na ostrove Mindanao sa mestom prehnal tajfún s rýchlosťou 150 kilometrov za hodinu. Strecha štadióna bola vážne poškodená. Dodávka elektrického prúdu v meste bola prerušená  a obnovená bola až po zjazde. Vodu bolo treba nosiť z miesta vzdialeného 6 kilometrov. To však nezabránilo svedkom zhromaždiť sa. Bratia vzali to, čo zostalo z pódia, a premiestnili to do telocvične hneď vedľa štadióna. Vypožičali si generátor, aby mali elektrický prúd pre niekoľko svetiel, zvukovú aparatúru a chladničku v bufete. Hoci sa očakávala účasť 5000 osôb, zo zjazdu sa tešil vrcholný počet 9932 prítomných! Určite to neboli kresťania len do pekného počasia.

Bratia si zvlášť radi spomínajú na medzinárodné zjazdy. V rokoch 1991 a 1993 vedúci zbor naplánoval medzinárodné zjazdy v Manile. Delegáti zanechali v meste hlboký dojem. Pre filipínskych bratov a sestry, z ktorých väčšina nemá prostriedky na cestu do iných krajín, to bola úžasná príležitosť na vzájomné povzbudenie! (Rim. 1:12) Zahraniční delegáti boli dojatí vrúcnou a priateľskou pohostinnosťou, ktorú im prejavili filipínski bratia. Jedna manželská dvojica zo Spojených štátov napísala: „Zvlášť Vám ďakujeme za Vaše vrelé prijatie. Všetkých ste nás prijali s otvorenou náručou a láskyplným objatím!“

V roku 1993 bratia použili štadióny na troch rôznych miestach Manily. Keď mal prednášku niektorý člen vedúceho zboru, tieto tri miesta boli telefonicky spojené. Delegáti boli nadšení, keď bolo oznámené vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v tagalčine! Jedna mladá sestra sa vyjadrila: „Bola som naplnená radosťou. Dúfala som, že príde čas, keď budeme mať Preklad nového sveta v tagalčine. Bolo úžasným prekvapením, že sme ho dostali!“

V roku 1998 sa situácia zmenila. Prvý raz od roku 1958 boli Filipíny vyzvané, aby vyslali delegátov do iných  krajín. A tak 107 delegátov išlo na zjazd na západné pobrežie Spojených štátov. V septembri malo 35 ďalších výsadu zúčastniť sa na medzinárodnom zjazde v Kórei. Takéto zjazdy hrali dôležitú úlohu vo vyučovaní a zjednocovaní Jehovovho ľudu a pomáhali všetkým urobiť Jehovu svojou pevnosťou.

Teraz obráťme pozornosť na dielo v poli. Ako sa toto dielo koná v krajine, v ktorej sa hovorí toľkými jazykmi?

Predkladanie dobrého posolstva v mnohých jazykoch

Ako sme už uviedli, pre ľudí je obyčajne ľahšie učiť sa pravdu v rodnom jazyku. To na Filipínach predstavuje náročnú úlohu, pretože sa tu hovorí mnohými jazykmi. Jehovovi svedkovia sa však snažili uspokojiť tieto potreby tým, že ľuďom vydávali svedectvo v ich vlastnom jazyku a v mnohých jazykoch pripravovali tiež literatúru.

Jednotlivým jazykovým skupinám obyčajne môžu vydávať svedectvo tí, ktorí už ovládajú daný jazyk. V niektorých  prípadoch, keď určitý jazyk pozná len málo svedkov, horliví zvestovatelia a priekopníci sa snažia tento jazyk naučiť. Tak napodobňujú apoštola Pavla, ktorý sa stal ‚ľuďom každého druhu všetkým‘. — 1. Kor. 9:22.

Hoci Filipíny sú štvrtou najľudnatejšou krajinou na svete s anglickým úradným jazykom, angličtina nie je rodným jazykom väčšiny tunajších ľudí. Nie všetci vedia dobre čítať v angličtine, a tak sú potrebné publikácie vo viacerých filipínskych jazykoch. Počas rokov Jehovovi svedkovia prekladali biblické publikácie najmenej do 17 z týchto jazykov. V niektorých je len jedna či dve brožúry — ako napríklad v jazyku tausug, ktorým hovoria islamské skupiny na juhu, alebo ibanag, ktorým hovorí malá etnická skupina v najsevernejšej časti krajiny. No ľudia zväčša bez ťažkostí rozumejú jednému zo siedmich hlavných jazykov. Do týchto jazykov sa prekladá Strážna veža. Preto aj duchovný program v sálach Kráľovstva a na zjazdoch býva predkladaný hlavne v týchto jazykoch.

V nedávnych rokoch vláda povzbudzovala ľudí, aby používali filipínčinu, ktorá je v podstate zhodná s tagalčinou. Po uplynutí jednej generácie bolo vidieť výsledok. V používaní filipínčiny v hovorenom i písanom slove nastal značný nárast, zatiaľ čo v používaní iných jazykov buď nenastala zmena, alebo nastal pokles. To sa odrazilo v počte vytlačených Strážnych veží. V roku 1980 malo každé číslo v tagalčine celkový náklad 29 667 výtlačkov. Do roku 2000 sa tento počet štvornásobne zvýšil a náklad dosiahol 125 100 výtlačkov každého čísla. V tom istom období nastala v počte anglických vydaní len minimálna zmena a v počte výtlačkov v iných filipínskych jazykoch bol len skromný nárast.

 Rodina Bétel podporuje prácu v poli

V kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Quezon City, čo je súčasť mestského konglomerátu nazývaného Veľká Manila, slúži približne 380 služobníkov celým časom. Skupina 69 služobníkov pracuje na prekladoch publikácií do miestnych jazykov a na ich korektúre. Časť z tejto skupiny nedávno dokončila preklad Hebrejských Písiem Prekladu nového sveta do troch jazykov: cebuánčiny, ilokánčiny a tagalčiny. Odkedy boli v roku 1993 vydané Grécke Písma tohto prekladu, bratia sa tešili na celý Preklad nového sveta. Boli nadšení, keď na oblastnom zjazde koncom roku 2000 dostali jeho tagalské vydanie! Cebuánske a ilokánske nasledovalo krátko nato. Státisíce ľudí teraz môžu mať úžitok z tohto jasného, presného a konzistentného prekladu Svätých Písiem.

Členovia filipínskej rodiny Bétel pochádzajú z rôzneho prostredia a hovoria 28 jazykmi a dialektmi. Preto môžu mnohí pracovať na preklade biblických publikácií. No prekladateľská činnosť je len časť práce, ktorá sa koná v Bételi.

 Dobrovoľníci v Bételi vykonávajú mnoho rôznych úloh na podporu nanajvýš dôležitého kazateľského diela. Niektorí bratia tlačia časopisy a inú literatúru. Ďalší dobrovoľníci ju potom rozvážajú na rôzne miesta Luzonu. Mnohí vykonávajú podporné práce v samotnom domove Bétel, ako je údržba zariadení, varenie a upratovanie. Ďalší sú pridelení do služobného oddelenia, kde prijímajú a odosielajú poštu v mnohých jazykoch na pomoc zborom, cestujúcim dozorcom a služobníkom celým časom, ktorí pracujú v poli. Predstavte si, koľko korešpondencie je potrebnej vzhľadom na 3500 zborov na celom súostroví!

Od zriadenia kancelárie odbočky v roku 1934 do polovice 70. rokov dozeral na činnosť odbočky služobník, čiže dozorca odbočky. Keď sa Joseph dos Santos vrátil na Havajské ostrovy, túto zodpovednosť asi na 13 rokov prevzal Earl Stewart, misionár z Kanady. Potom krátky čas tu slúžili ďalší dvaja bratia. Neskôr, v roku 1966, bol vymenovaný za dozorcu odbočky Denton Hopkinson, ktorý prišiel na  Filipíny v roku 1954. Usilovne slúžil v tomto pridelení asi desať rokov, kým sa Jehovova organizácia nerozhodla, že by bolo dobré zaviesť na celom svete nové opatrenie dozoru v odbočkách.

Od februára 1976 v súlade s usmernením zaslaným odbočkám na celom svete už nemal dozor na starosti len jeden človek, ale výbor odbočky. Odvtedy bola za rozhodnutia týkajúce sa diela v poli i v kancelárii odbočky zodpovedná táto skupina spôsobilých mužov pracujúcich pod vedením vedúceho zboru. Výbor odbočky na Filipínach mal najprv päť členov. Neskôr vzhľadom na to, že väčšinu členov pôvodného výboru tvorili zahraniční misionári, bratia považovali za múdre zvýšiť vo výbore počet filipínskych bratov. Preto na nejaký čas počet členov výboru vzrástol na sedem.

Výhody tejto úpravy a vymenovania výboru odbočky boli čoskoro zjavné. Denton Hopkinson, ktorý teraz slúži ako koordinátor výboru odbočky, poznamenáva: „Keď sa pozriete späť, môžete vidieť, aký to bol múdry a časový krok. Vzhľadom na množstvo práce a veľkosť organizácie už nemohol na všetko dohliadať len jeden človek. Ťarcha zodpovednosti je teraz rovnomernejšie rozdelená.“

Príslovia 15:22 hovoria: „V množstve radcov je uskutočnenie.“ Rady od druhých môžu byť cennou studnicou múdrosti. Filipínsky výbor odbočky uplatňuje túto zásadu. Od času, keď bol brat Hopkinson vymenovaný za dozorcu odbočky, desaťnásobne vzrástol počet členov Bételu, ako aj práca, ktorú konajú. V súčasnosti výbor odbočky tvoria piati dlhoroční služobníci Jehovu. V službe celým časom strávili priemerne vyše 50 rokov. Ich skúsenosti sú určite veľkou pomocou, keďže dielo na všetkých  ostrovoch s Jehovovým vedením energicky napreduje. Výbor odbočky i všetci v rodine Bétel považujú za veľkú výsadu podporovať toto dielo.

Pravda oznamovaná ‚ľuďom každého druhu‘

Dielo kázania sa vykonáva v súlade s Božou vôľou, aby „boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Tim. 2:4) Akým ľuďom pomáhajú horliví zvestovatelia po celých Filipínach?

Marlon bol človekom, ktorý sa neustále dostával do ťažkostí. V dedine bol známy ako človek s mnohými neresťami: fajčil, opíjal sa, užíval drogy a stýkal sa so zlou spoločnosťou. Keď prišli svedkovia, Marlonova matka prejavila záujem o posolstvo o Kráľovstve. Priekopníci chodievali pešo po prašných i blatistých cestách, aby s ňou viedli štúdium. Marlon spočiatku nejavil žiaden záujem pripojiť sa k štúdiu, len príležitostne prechádzal okolo bratov. Bratia, ktorí viedli štúdium s jeho matkou,  však prejavovali o neho záujem. Časom nielenže začal študovať, ale dal si aj ostrihať dlhé vlasy a išiel na svoje prvé zhromaždenie do sály Kráľovstva. Robil rýchle pokroky a ľudia boli prekvapení veľkými zmenami v jeho spôsobe života. Marlon teraz slúži celým časom ako priekopník a oznamuje pravdu ďalším. Čo ho podnietilo prijať pravdu? Ako sa sám vyjadril, práve vytrvalosť priekopníkov, ktorí prichádzali na štúdium s jeho matkou, ho presvedčila, že majú pravdu.

Niektorí ľudia nevyzerajú na to, že by boli naklonení prijať pravdu. No hlásatelia dobrého posolstva nesúdia ľudí vopred, ale dávajú im príležitosť vypočuť si posolstvo. Na malom ostrove Marinduque zvláštna priekopníčka vydávala svedectvo v jednom dome. Na konci rozhovoru sa domáceho pána opýtala, či tam býva aj niekto iný. Pán odpovedal, že hore niekto býva, ale dodal: „Neunúvajte sa tam ísť; je to násilný a popudlivý človek.“ No priekopníčka cítila, že aj on by mal dostať príležitosť počuť posolstvo o Kráľovstve. Keď vyšla hore k dverám, zdalo sa, že ten muž na ňu čaká. S úsmevom mu ponúkla bezplatné domáce biblické štúdium. Bola prekvapená, keď videla, že ten muž, Carlos, sa jej ponuke potešil. Začala s ním i s jeho manželkou študovať Bibliu.

Pri druhej návšteve sa Carlos priekopníčke zveril, že mali s manželkou vážne problémy a že sa dokonca pokúšal o samovraždu. Keď vtedy priekopníčka vydávala svedectvo na prízemí, Carlos mal ucho na podlahe, a tak počul, ako ju domáci pán odrádza, aby šla hore. Keď to počul, modlil sa, aby priekopníčka nedbala na túto radu a prišla, lebo to by mohlo byť odpoveďou na ich žiadosť o pokoj mysle. Štúdium Biblie im skutočne prinieslo pokoj  mysle. Obaja boli pokrstení a Carlosova manželka teraz slúži ako pravidelná priekopníčka.

Iný muž, Victor, mal v živote možnosť oboznámiť sa s budhistickým aj katolíckym učením. Kládol si otázku, prečo je vo svete toľko náboženstiev. Začal sám hľadať pravdu. Po preskúmaní islamu, hinduizmu, šintoizmu, konfucianizmu, evolučnej teórie a iných filozofií zistil, že nič z toho ho neuspokojuje. Pri svojom hľadaní spoznal, že len Biblia obsahuje presné proroctvá. Preto svoje hľadanie zameral na Bibliu. Zo skúmania Písiem Victor a jeho priateľka Maribel sami prišli k záveru, že Trojica, ohnivé peklo a očistec sú falošné náuky. No niečo im stále chýbalo.

Nejaký čas po tom, čo sa s Maribel zosobášili, Victor sa rozprával s jedným svedkom a dozvedel sa, že je nutné používať Božie meno. Keď si to overil vo svojej Biblii, ihneď začal používať Jehovovo meno vo svojich modlitbách. Zakrátko začal navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva a robil rýchle duchovné pokroky. Spolu s Maribel sa v máji 1989 dali pokrstiť. Victor teraz slúži ako cestujúci dozorca a posilňuje zbory.

Priekopníci pomáhali ľuďom v najrôznejších situáciách. Primitiva Lacasandileová, zvláštna priekopníčka v južnej časti Luzonu, začala v jednej dedine študovať Bibliu s istými manželmi. Mali dve deti. Boli chudobní. Raz, keď prišla Primitiva na biblické štúdium, bola šokovaná, keď videla, ako staršie dieťa visí zavesené vo vreci a plače. Primitiva hovorí: „Matka mala v ruke nôž a chystala sa dieťa zabiť. Zastavila som ju a opýtala som sa, prečo to chce urobiť. Matka vysvetlila, že sú vo finančnej núdzi.“ Primitiva im dala biblickú radu týkajúcu sa ich  problému, čo zachránilo dieťaťu život. Manželia pokračovali v biblickom štúdiu a začali navštevovať zhromaždenia, hoci museli na miesto zhromaždení chodievať 8 kilometrov pešo. Robili pokroky, dali sa pokrstiť a teraz je manžel starším v zbore. Primitiva hovorí: „Z dieťaťa, ktoré bolo takmer zabité, je teraz pravidelný priekopník. Dielo, ktoré Jehova zveril svojim služobníkom, naozaj zachraňuje život teraz i do budúcnosti.“

Služba tam, kde je väčšia potreba zvestovateľov

Je ešte mnoho oblastí, kde je málo hlásateľov Kráľovstva. Priekopníci aj iní zvestovatelia prejavili ochotu ísť do týchto oblastí. Pascual a Maria Tatoyovci slúžili ako pravidelní priekopníci. Prihlásili sa, že pôjdu s Angelitom Balboom, zvláštnym priekopníkom, pomáhať v diele na ostrove Coron v západnej časti Filipín. Aby sa uživili, Pascual chodil s jedným bratom na ryby a Maria pripravovala a predávala pochúťky z lepkavej ryže.

Krajský dozorca sa pri svojej návšteve zmienil o potrebe na inom ostrove, na Culione. Bola na ňom kolónia malomocných a pracovali tam len štyria zvestovatelia. Vyzval Tatoyovcov, aby prešli tam. Pascual a Maria súhlasili a Jehova požehnal ich úsilie. Z pôvodných štyroch zvestovateľov na Culione sú teraz dva zbory.

V polovici 70. rokov 20. storočia utieklo z Vietnamu na lodiach veľké množstvo ľudí. Mnohí z nich skončili na Filipínach. Približne 20 rokov tu existovali utečenecké tábory. Jeden veľký tábor bol na ostrove Palawan. Niekoľkí filipínski bratia ochotne išli oznamovať týmto ľuďom pravdu. Na pomoc prišiel aj jeden brat zo Spojených štátov,  ktorý hovoril po vietnamsky. Niektorí v tábore prijali pravdu. Iní spoznali Jehovovo meno a Jehovových svedkov, ale potom sa odsťahovali.

V mnohých odľahlých oblastiach Filipín slúžia zvláštni priekopníci. Keď idú pracovať na vzdialené miesta, často berú so sebou iných zvestovateľov alebo priekopníkov. Norma Balmacedová hovorí o prepracúvaní hornatej provincie Ifugao. Rozpráva: „Obyčajne odchádzame v pondelok, berieme si zvestovateľské tašky plné literatúry, nejaké oblečenie a jedlo — dostatočné množstvo, aby sme vydržali do soboty dopoludnia. Popoludní sa vraciame na naše zborové zhromaždenia.“

Niektoré zbory organizujú kazateľské výpravy, zvlášť  keď je dobré počasie. Niekoľko dní alebo aj celý týždeň strávia cestou do vzdialených vidieckych oblastí. Nicanor Evangelista, ktorý teraz slúži v Bételi, si spomína na túto prácu. Hovorí: „Na Filipínach je vo vidieckych oblastiach zvyk, že ak má niekto záujem, povie: ‚Môžete tu u nás prespať. Môžete si tu aj variť.‘ Niekedy priekopníci študovali Bibliu so záujemcami neskoro do noci, lebo tam potom aj spali.“

Aetovia spoznávajú pravdu

Jehovovi služobníci v úsilí vydávať svedectvo ľuďom každého druhu nadviazali kontakt aj s Aetmi, čiže s negritmi, ako sa im tiež hovorí. Aetovia sú považovaní za pôvodných obyvateľov Filipín. Je ich relatívne malý počet a nadviazať s nimi kontakt nie je vždy ľahké. Je to preto, že mnohí z nich žijú ako nomádi v lesoch hornatých oblastí, chytajú divé zvieratá alebo hľadajú lesné plody a rastliny. V určitých ohľadoch sa podobajú na afrických Pygmejov, merajú do 150 centimetrov a majú tmavú pleť a kučeravé vlasy. Niektorí sa v bežnej spoločnosti asimilovali a iní si vybudovali trvalejšie domovy blízko zaľudnených oblastí. Mnohí kedysi žili v horách okolo sopky Pinatubo, ale v čase jej veľkého výbuchu odtiaľ odišli.

Ďalšia skupina Aetov žije na ostrove Panay v strede Filipín. Lodibico Eno s rodinou sú Aetovia a pochádzajú z tejto oblasti. Uplatňovanie biblických zásad viedlo u Lodibica k mnohým zmenám. Rozpráva: „Predtým som mal mnoho zlozvykov: žuval som betelové orechy, fajčil som, pil som a hral som hazardné hry. Bol som tiež veľmi násilným človekom. Nemal som šťastný rodinný život. Keby som nebol prestal so svojimi zlozvykmi, možno  by som už nežil. Teraz som si očistil svoje telo. Moje zuby, ktoré už mali červenkastý nádych, sú teraz biele. Som starším v zbore. Všetky tieto požehnania som dostal od Jehovu Boha.“ Tak ako táto aetská rodina, aj iní ľudia z malých kmeňov zažili oslobodenie, ktoré vyplýva z kráčania po Jehovových cestách. — Ján 8:32.

Prinášanie slobody tým, ktorí nie sú na slobode

Ďalšími ľuďmi, ktorí dostali pomoc, sú ľudia vo väzení. Od 50. rokov 20. storočia Jehovovi svedkovia vynakladajú mimoriadne úsilie, aby navštevovali aj ľudí za mrežami. Značnému počtu týchto ľudí už pomohli nastúpiť cestu pravdy.

Sofronio Haincadto sa ako mladík zapojil do vzbury proti vláde. Zatkli ho a odsúdili na šesť rokov do väzenia. Keď bol vo väznici New Bilibid na Luzone, všimol si väzňa, ktorý nechodil na bohoslužby konané pre väzňov. Dozvedel sa, že ten muž sa stal Jehovovým svedkom. Viedlo to k takmer každodenným rozhovorom o Biblii. Sofronio hovorí: „Nadobudol som presvedčenie, že som predtým bojoval za niečo, čo v skutočnosti nemohlo priniesť zmenu spoločnosti, ani túto spoločnosť zlepšiť.“ Dozvedel sa, že zmeny, po ktorých túžil, môže priniesť len Božie Kráľovstvo. S pomocou bratov z neďalekého zboru Sofronio urobil duchovný pokrok a bol pokrstený vo väzenskej studni používanej na polievanie kvetov.

Keď si Sofronio odpykal trest, stal sa pravidelným priekopníkom a neskôr zvláštnym priekopníkom. Ako služobník celým časom mohol pomôcť približne 15 ľuďom  nastúpiť cestu pravdy. Keď sa oženil, narodilo sa mu šesť detí. Tri z nich sa teraz tešia zo služby celým časom, z toho jeden syn slúži ako krajský dozorca. V roku 1995 sa dvaja jeho synovia zúčastnili školy služobného vzdelávania. Pravda priniesla skutočnú slobodu tak Sofroniovi a jeho rodine, ako aj ďalším, ktorým Sofronio pomohol.

Zvláštni priekopníci kázali aj väzňom v trestaneckej kolónii Iwahig na Palawane a dostali povolenie postaviť priamo v priestoroch väznice malú sálu Kráľovstva. Jeden väzeň, ktorý bol odsúdený za podpaľačstvo, krádež a viacero vrážd, začal študovať. Keď mu bratia pomohli uplatniť to, čo sa učil z knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, jeho život sa skutočne zmenil!

Po vyše 23 rokoch väzenia tomuto mužovi oznámili, že bude zakrátko prepustený. Vyjadril túžbu byť po dlhom čase opäť so svojou rodinou. No jeho rodina sa za neho hanbila a bála sa ho, a tak mu poslala správu: „Prosíme, nevracaj sa k nám.“ Rodina nevedela, aké obrovské zmeny spôsobilo v jeho živote Božie Slovo. Bola veľmi prekvapená, keď sa tento pokojný a mierumilovný kresťan vrátil do svojho domovského mesta!

V Mandaluyongu vo Veľkej Manile sa nachádza najväčšia štátna väznica pre ženy. Mnoho rokov mali Jehovovi svedkovia do jej priestorov len obmedzený prístup. Zmena nastala, keď bola do tejto väznice preložená žena, ktorá už študovala Bibliu. Pracovníci správy väznice jej povedali, že sa má pripojiť k jednej z náboženských skupín, ktoré tam sú, ale ona trvala na tom, že to nemôže urobiť, a vysvetlila, že chce uctievať Boha len s Jehovovými svedkami. Členovia správy to akceptovali a dovolili  svedkom každý týždeň navštevovať väznicu. Odvtedy sa tu dalo pokrstiť viacero žien a blízky zbor tu pravidelne vedie štúdium Strážnej veže i niektoré ďalšie zhromaždenia na úžitok záujemkýň, ktoré tu sú.

Posolstvo pravdy prinieslo niektorým z tých, ktorí boli za mrežami, jedinečnú slobodu. Aj oni sú v Jehovových očiach cenní a Jehovov ľud sa teší, že im môže pomáhať.

Vytrvalosť dlhoročných služobníkov

Biblické príslovie hovorí: „Šediny sú korunou krásy, keď sa nachádzajú na ceste spravodlivosti.“ ​(Prísl. 16:31) Áno, je naozaj krásne vidieť, ako niektorí už mnoho rokov robia Jehovovu radosť svojou pevnosťou!

Pred druhou svetovou vojnou bola teokratická organizácia na Filipínach ešte malá. Tých, ktorí tu slúžili už v tom období, je veľmi málo. Preto je povzbudzujúce stretnúť sa s Leodegariom Barlaanom, ktorý od roku 1938 slúži celým časom. Japonci s ním i s jeho spoločníkmi za vojny zle zaobchádzali, no napriek tomu ďalej  kázal. Po vojne brat aj so svojou manželkou Natividad pokračoval v službe celým časom, až kým napokon nebol pozvaný slúžiť ako cestujúci dozorca. Neskôr spolu slúžili v provincii Pangasinan ako zvláštni priekopníci so zdravotnými obmedzeniami. Natividad zomrela v roku 2000, ale Leodegario ďalej slúži vo svojom pridelení. Každého povzbudzuje jeho odhodlanie konať to, čo vždy konal — kazateľské dielo.

Po druhej svetovej vojne sa dielo vydávania svedectva rýchlo rozširovalo. Mnohí, ktorí vtedy spoznali pravdu, slúžia až dodnes. Napríklad Pacifico Pantas si cez vojnu čítal biblické publikácie, ktoré patrili jeho susedom — svedkom. Hovorí: „Začal som navštevovať zhromaždenia. Potom som podal prihlášku do bežnej [teraz pravidelnej] priekopníckej služby, ale ešte som nebol pokrstený. Požiadali ma, aby som sa najprv dal pokrstiť, a tak som to urobil.“ Bolo to v roku 1946. Pacifico počas priekopníckej služby kázal vo viacerých častiach krajiny. Tešil sa aj z iných výsad. Hovorí: „Pozvali ma do 16. triedy školy Gileád a v roku 1950 som mohol navštíviť medzinárodný zjazd v New Yorku. Po graduácii som slúžil ako krajský dozorca v USA v štátoch Minnesota a Severná Dakota a potom som sa vrátil na Filipíny, kde som slúžil ako oblastný dozorca v oblasti na juh od rieky Pasig, teda od Manily až po ostrov Mindanao.“

V nasledujúcich rokoch sa brat Pantas tešil z rôznych pridelení v Bételi i zo služby cestujúceho dozorcu. Potom v roku 1963 sa Pacifico oženil. Mali s manželkou deti, a tak bolo nevyhnutné, aby sa usadili a starali sa o rodinu. Ďalej slúžili Jehovovi spoločne ako rodina a zo všetkých troch detí vyrástli ctitelia Jehovu. Títo traja synovia teraz  slúžia ako starší a jeden absolvoval školu služobného vzdelávania. Ďalší slúži v Bételi. Brat Pantas napriek pokročilému veku je ďalej posilou pre zbor.

Sály vhodné na uctievanie Jehovu

Nie je to dávno, čo Jehovov ľud na Filipínach začal používať sály Kráľovstva ako miesta uctievania. Mnoho rokov sa veľká väčšina Božieho ľudu stretávala v domoch bratov. Pravda, aj v prvom storočí kresťania používali ako miesta zhromaždení svoje domy. (Rim. 16:5) No ako zbory v novej dobe rástli, začali byť potrebné miesta, kde by sa pohodlne zmestilo viac ľudí.

David Ledbetter povedal: „Pre mnohých to bolo veľmi ťažké, lebo nemali finančné prostriedky. Dokonca aj vo Veľkej Manile, veľkomeste, sme mali len jednu sálu Kráľovstva postavenú na pozemku, ktorý patril zboru. Na všetkých ostatných miestach, kde bola sála Kráľovstva, zbor vlastnil budovu, ale nevlastnil pozemok.“ Bratia zarábali tak málo, že zbory si nemohli dovoliť kúpiť pozemok.

A tak si bratia pomáhali, ako mohli. Ochotne sa delili o to, čo mali. Napríklad Denton Hopkinson si spomína na Santosa Capistrana, brata z Manily, ktorý umožnil, aby na poschodí v jeho dome bola približne 40 rokov sála Kráľovstva. Brat Hopkinson hovorí: „Keď bratovi Capistranovi zomrela manželka, jeho deti bývali dole. Sála Kráľovstva bola na poschodí a brat mal len malú časť na jednej strane, kde mal svoju izbu a kuchyňu. Sála Kráľovstva zabrala veľkú časť poschodia. Možno sa vám zdá, že to bolo pre neho nepohodlné, no on sa z toho tešil. Takého ducha mali bratia.“

 Napokon bolo možné postaviť sály Kráľovstva na pozemkoch, ktoré vlastnili zbory. Hodnota pesa vzrástla a v 80. rokoch 20. storočia sa mierne zvýšili platy, vďaka čomu bolo možné požičať si peniaze. Niektorým zborom sa podarilo získať pôžičky.

Potom bolo veľkou pomocou láskyplné opatrenie, ktoré zaviedol vedúci zbor. V Spojených štátoch a v Kanade bol prečítaný oznam o fonde na sály Kráľovstva a zanedlho mali aj Filipíny úžitok z peňazí, ktoré bratia darovali na konkrétny účel — na výstavbu sál Kráľovstva. Toto opatrenie je založené na zásade, že má ‚dôjsť k vyrovnaniu‘, a umožňuje zborom získať pôžičku. (2. Kor. 8:14, 15) Začiatok bol pozvoľný, no keď sa stále viac bratov dozvedalo, ako toto opatrenie funguje inde, povzbudzovalo ich to, aby sa aj oni pokúsili postaviť sálu Kráľovstva.

Toto opatrenie prinieslo veľký úžitok! Kancelária odbočky o pôžičkách na sály Kráľovstva podáva správu: „Celkovo sa uskutočnilo vyše 1200 projektov sál Kráľovstva. To určite zapôsobilo na ľudí v celej krajine.“ Hoci spočiatku veľká časť prostriedkov pochádzala z iných krajín, filipínski bratia napokon sami dokázali finančne podporovať tento program. Kancelária odbočky uvádza: „Teraz už niekoľko rokov financujeme všetky projekty sál Kráľovstva zo splácaných pôžičiek a príspevkov od bratov na Filipínach. To ukazuje, že aj v ekonomicky slabých oblastiach sa môže veľa dosiahnuť, ak sa peniaze dajú dokopy.“

Veľký počet zborov teraz má sálu Kráľovstva. V krajine je asi 3500 zborov a niektoré ešte stále nemajú vlastné miesto na zhromažďovanie. No asi 500 z týchto zborov  má menej ako 15 zvestovateľov a nemôže si dovoliť pôžičku na sálu Kráľovstva. Preto boli bratia nedávno povzbudení zlúčiť zbory, aby bolo pre nich praktickejšie mať sálu Kráľovstva.

Úpravy v názore na rozvrh zhromaždení

Niektoré zbory, ktoré majú sálu Kráľovstva, i také, ktoré ju nemajú, sa nachádzajú v odľahlých oblastiach. Bratia musia chodiť pešo dve, štyri alebo aj viac hodín náročným terénom, aby sa dostali na miesto zhromaždenia. Preto sú oblasti, kde je nepraktické stretávať sa na zhromaždeniach na spoločnom mieste častejšie ako raz do týždňa. Mnohé zbory na týchto miestach mali všetky zhromaždenia okrem štúdia knihy v jeden deň. Bratia prichádzali pripravení na všetky štyri zhromaždenia. Prinášali si so sebou aj obed. Vďaka tomu museli dlhú cestu na miesto zhromaždenia podnikať len raz do týždňa a ostatné činnosti, ako je zvestovateľská služba, vykonávali vo svojom okolí v iné dni.

V 80. rokoch 20. storočia sa tento zvyk začal šíriť aj v zboroch, ktorých zvestovatelia nebývali tak ďaleko, a dokonca aj v mestách. Vzhľadom na ekonomické ťažkosti možno niektorí uvažovali, ako ušetriť peniaze. Menej dní, v ktoré bolo zhromaždenie, znamenalo menej cestovania i menej výdavkov. Iní bratia sa zas príliš zaujímali o vlastné pohodlie a čas v iné dni možno využívali na osobné záujmy, ako je napríklad vzdelávanie a svetská práca.

Stále viac zborov začalo konať všetky štyri zhromaždenia v jeden deň a niektoré zbory dokonca všetkých päť zhromaždení! To však znamenalo, že zbory na Filipínach  sa stále viac odchyľovali od spôsobu, akým koná väčšina členov Jehovovho ľudu na celom svete, ktorí majú zhromaždenia v tri rôzne dni v týždni. Bratia boli v tomto ohľade trochu nevyrovnaní. Počas návštevy zónového dozorcu v roku 1991 sa tomu začala venovať pozornosť. Následne sa bratia radili s vedúcim zborom. Ten na to odpovedal slovami: „Nemyslíme si, že je to dobrý zvyk, ak si to nevyžadujú mimoriadne okolnosti.“ Táto informácia bola odovzdaná bratom, najprv v mestách a potom vo vidieckych oblastiach.

Bratia poukázali na to, že okrem prispôsobenia sa zavedenému celosvetovému systému zhromaždení bude pre zbory v duchovnom ohľade užitočnejšie, keď budú konať zhromaždenia oddelene a nebudú sa snažiť prebrať všetku látku za tri a pol alebo za štyri hodiny. Aj pre malé deti a nových záujemcov bolo náročné, keď boli všetky zhromaždenia v jeden deň. Starší by sa mohli kvalitnejšie pripravovať  na svoje programy, keby sa nemuseli pripravovať na viaceré zhromaždenia, ale len na jedno alebo dve.

Ako zbory zareagovali na túto radu? Veľká väčšina zareagovala pozitívne a ihneď urobila úpravy, aby sa zhromaždenia konali aj v strede týždňa. Teraz sa väčšina zborov s výnimkou tých, v ktorých zvestovatelia bývajú veľmi ďaleko, teší každý týždeň z vyváženejšieho duchovného programu.

Zjazdové sály

Kraje mnoho rokov používali na zjazdy tribúny na školských ihriskách, telocvične, pretekárske dráhy alebo iné verejné priestory. Bratia si napriek všetkým nevýhodám cenili tieto príležitosti na radostné spoločenstvo.

Tak ako to bolo v prípade sál Kráľovstva, ani získanie zjazdových sál nebolo ľahké. Aj tu hrali úlohu ekonomické prekážky. Napriek tomu mnohé kraje veľmi túžili mať vlastné miesta zhromažďovania, a tak bratia postavili viacero skromných zjazdových sál. Tieto sály obyčajne slúžia len jednému alebo dvom krajom, nie celej skupine krajov,  ako je to v mnohých iných krajinách. V mnohých prípadoch pozemok niekto daroval alebo, zvlášť vo vidieckych oblastiach, ho bratia kúpili za rozumnú cenu. Bratia potom zozbierali príspevky a postavili jednoduchú stavbu — obyčajne bez bočných stien, len so strechou, ktorá poskytuje tieň, s betónovou podlahou, vyvýšeným pódiom a nejakými miestami na sedenie.

 V oblasti Veľkej Manily nebolo možné postaviť ani také niečo — najmä vzhľadom na premrštené ceny pozemkov, ale aj pre náklady na stavbu vhodnej budovy v meste. Zbory v tej oblasti prispievali do fondu určeného na tento účel, ale množstvo zozbieraných peňazí bolo oveľa nižšie, ako bolo potrebné len na kúpu pozemku. V 70. a 80. rokoch a po väčšinu 90. rokov 20. storočia sa zjazdy vo Veľkej Manile ďalej konali v školách, na tribúnach a na podobných miestach.

Medzitým počet zborov a krajov v oblasti Veľkej Manily neustále rástol, a tak sa potreba zjazdovej sály stala akútnou. Bratia začali hľadať vhodný pozemok. Zbory dostali list informujúci o možnosti finančne podporiť tento projekt. V roku 1992 bratia našli asi 6-hektárový pozemok neďaleko štvrti Lagro na severnom konci Veľkej Manily.

Zbory vo Veľkej Manile podporili tento projekt a poslali príspevky i dobrovoľných pracovníkov. Z viacerých krajín prišli medzinárodní služobníci, aby pomohli s výstavbou. Jeden z nich, Ross Pratt z Nového Zélandu, rozpráva: „V marci 1997 sme dostali z Brooklynu schválenie na začatie prác. Začali sme s rozsiahlymi výkopovými prácami a s odstraňovaním 29 000 kubických metrov pôdy, aby sme pripravili miesto na výstavbu budov. Bolo tu 50 až 60 stálych pracovníkov. Zjazdová sála bola dokončená v novembri 1998.“ Potom bola zasvätená. Keďže je určená pre 12 000 ľudí, môžu sa tu konať aj oblastné zjazdy. Táto zjazdová sála bola postavená bez bočných stien, vďaka čomu poslucháčov, ktorí počúvajú program, môže ovievať tropický vánok. Teraz sa v tejto sále pravidelne teší z duchovného programu 16 krajov z Veľkej Manily a okolia.

 Ďalší pozemok pre odbočku

Ako počet zborov a krajov narastal, zväčšovalo sa aj množstvo práce v odbočke. V roku 1980 bolo v krajine približne 60 000 zvestovateľov. Do konca toho desaťročia sa Filipíny pripojili ku krajinám s vyše 100 000 zvestovateľmi. V tom istom období počet členov rodiny Bétel vzrástol zo 102 na 150. No už začiatkom 80. rokov začínalo byť v odbočke málo miesta. Boli potrebné ďalšie ubytovacie priestory.

Vedúci zbor dal pokyn hľadať ďalší pozemok. Felix Fajardo hovorí o tom, čo nasledovalo: „Išli sme od domu k domu, aby sme zistili, či nie je v blízkosti Bételu nejaký pozemok na predaj. Filipínski i čínski obyvatelia povedali, že svoj pozemok nepredajú. Jeden majiteľ kategoricky vyhlásil: ‚Číňania nepredávajú. My kupujeme. Nikdy nepredávame.‘“ A tak sa v tom čase zdalo, že v blízkosti pôvodnej odbočky nie je nič dostupné.

Bratia hľadali pozemok na iných miestach. Ak by to bolo potrebné, kancelária odbočky by sa presťahovala aj mimo mesta. Našlo sa viacero možností v blízkych provinciách. Vedúci zbor sa zvlášť zaujímal o veľký pozemok neďaleko San Pedra v Lagune, ktorý ponúkol brat za rozumnú cenu. Kúpa tohto pozemku bola schválená. Začali sa vyhotovovať plány na výstavbu kancelárií, domova Bétel a tlačiarne. No ako čas plynul, zdalo sa, že nie je Jehovovou vôľou presťahovať všetko tam. Nebola tam telefónna sieť, cesta bola v zlom stave a v tej oblasti bolo ťažké zaistiť bezpečnosť. Bolo zjavné, že tento pozemok nie je najlepším miestom na výstavbu odbočky. A tak sa z neho urobila farma pre potreby rodiny Bétel. Tým  sa však problém nevyriešil a kancelária odbočky ďalej potrebovala viac miesta.

Zdalo sa, že nečakaný zvrat vo vývine udalostí poukazuje na Jehovovo vedenie. Felix pokračuje: „Náš najbližší sused nečakane povedal: ‚Predávame náš pozemok — 1000 štvorcových metrov. Radi by sme ho predali vám.‘ A tak nám vedúci zbor povedal, aby sme ho kúpili. Mysleli sme si, že to bude stačiť, ale keď sme predložili svetovému ústrediu naše stavebné plány, povedali nám: ‚Zrejme sa môžete poobzerať po ďalšom pozemku. Potrebujete ešte o niečo väčší.‘

Hneď nato prišiel jeden lekár s advokátom a povedali: ‚Radi by sme vám predali náš pozemok.‘ Aj ten mal 1000 štvorcových metrov. Potom prišla žena, ktorá mala asi hektárový pozemok hneď vedľa a tiež ho chcela predať. Predala ho za veľmi rozumnú cenu. Mysleli sme si, že už máme dostatočne veľký pozemok. Ale bratia z ústredia povedali: ‚Nájdite ešte nejaký pozemok.‘“

Potom prišla nečakaná pomoc. Lekár a advokát, ktorí nám predali svoj pozemok, obišli ďalších susedov a presvedčili ich, aby nám aj oni predali pozemok. Susedia jeden po druhom ponúkali svoj pozemok odbočke. Keď boli kúpené takmer všetky susedné pozemky, bratia poslali ústrediu ďalší návrh. Opäť prišla odpoveď: „Potrebujete ešte viac.“ Bratia uvažovali: ‚Kam pôjdeme teraz? Vyčerpali sme všetky možnosti nablízku.‘

Približne v tom čase sme dostali telefonát týkajúci sa pozemku podnikateľa, ktorý predtým povedal: „Číňania nepredávajú.“ Ten pozemok bol teraz na predaj! Felix vysvetľuje: „Spolu s bratom Leachom sme zistili, že nik iný nemal o ten pozemok záujem. A tak sme ho dostali veľmi  lacno. Zdá sa, že v tom bola Jehovova ruka.“ Tak sme získali ďalší hektárový pozemok a bratia z ústredia konečne povedali: „Máte dosť, môžete začať plánovať výstavbu.“

Ako čas plynul a okolnosti sa menili, bolo zjavné, že farmu v San Pedre už nepotrebujeme. Kúpa potravín pre rodinu Bétel vo veľkých množstvách bola zväčša lacnejšia, než keď sme ich dopestovali na farme. Preto bratia rozhodli, že farmu predajú. V roku 1991 ju už vlastnil nový majiteľ. Tržba z predaja pomohla uhradiť náklady spojené s novými budovami odbočky.

 Výstavba nových budov odbočky

Pozemok, ktorý teraz odbočka vlastnila, bol trojnásobne väčší ako pôvodný hektárový pozemok kúpený v roku 1947. Za pomoci regionálnej projektovej kancelárie v japonskej odbočke Jehovových svedkov boli nakreslené plány a v polovici roka 1988 sa začalo s prípravou staveniska. Niektoré staré drevené domy bolo potrebné zbúrať. K novým budovám patrila 10-poschodová obytná budova a veľká jednoposchodová tlačiareň. Na pozemku mala byť postavená aj sála Kráľovstva.

Okrem absolventov Gileádu, ktorí dostali pridelenie pomáhať s výstavbou, prišlo pomôcť aj takmer 300 bratov a sestier z piatich krajín, či ako dlhodobí medzinárodní služobníci, alebo ako krátkodobí medzinárodní dobrovoľníci. Obyvatelia naokolo boli prekvapení, keď videli, že nám prišli pomôcť aj ľudia z iných krajín. Ešte viac boli prekvapení, keď sa dozvedeli, že väčšina z nich prišla na vlastné náklady! Aj miestni bratia a sestry prispievali k atmosfére medzinárodnej jednoty.

Tak ako to bolo pri získavaní pozemku, aj pri samotnej výstavbe bolo zjavné Jehovovo vedenie. Napríklad len jedna spoločnosť na Filipínach vyrábala typ strešnej krytiny potrebný na naše budovy. No objednávka od odbočky bola v poradovníku tejto spoločnosti na 301. mieste! Bratia si dohodli stretnutie priamo s viceprezidentom spoločnosti, na ktorom vysvetlili dobrovoľnosť nášho diela. Správna rada tej spoločnosti na svojom stretnutí schválila žiadosť bratov a presunula ich objednávku na prvé miesto v poradovníku. Krátko po doručení materiálu vstúpili pracovníci tejto spoločnosti do štrajku.

 Zástupy bratov, ktorí sa podieľali na výstavbe odbočky, prejavovali znamenitého ducha. Z blízkych zborov prichádzalo každý týždeň na pomoc asi 600 dobrovoľníkov. Títo dobrovoľníci urobili až asi 30 percent práce.

Pri stavbe bratia dbali na vysokú kvalitu. Keďže Filipíny sa nachádzajú v seizmicky aktívnej oblasti, bratia, ktorí robili plány stavby, sa snažili o to, aby 10-poschodová budova mohla vydržať silné otrasy. Oproti predchádzajúcim budovám, z ktorých jedna bola postavená v 20. rokoch 20. storočia, to bol naozaj rozdiel v kvalite! Najstaršie budovy boli zbúrané, aby sa mohli postaviť nové.

Napokon 13. apríla 1991 sa konal program zasvätenia odbočky. Prejav zasvätenia predniesol John Barr z vedúceho zboru. Na zasvätení bolo prítomných 1718 ľudí. Pozvaní boli bratia a sestry, ktorí slúžili Jehovovi vyše 40 rokov, a z programu sa tešili spolu s hosťami z desiatich krajín. Nasledujúci deň malo z duchovne budujúceho programu úžitok 78 501 prítomných. Program bol prenášaný telefónnou sieťou na šesť miest po celom súostroví.

Filipínci slúžia ako medzinárodní služobníci

Medzinárodní služobníci z iných krajín počas výstavby tejto odbočky pomohli filipínskym bratom nadobudnúť zručnosť v stavebných prácach. Hubertus Hoefnagels, ktorý školil ďalších, poznamenáva: „Mnohí miestni bratia sú veľmi horliví a dokážu uplatniť to, čo sa učia.“ A tak keď bol projekt na Filipínach dokončený, niektorí z vyškolených bratov mohli pomáhať ako medzinárodní služobníci pri výstavbe odbočiek v iných krajinách, hlavne v juhovýchodnej Ázii.

 Jedným z nich bol Joel Moral z provincie Quezon. Keď prvý raz išiel pomáhať na stavbu odbočky v Manile, mal v úmysle pracovať tam jeden týždeň. No potrebovali jeho pomoc a požiadali ho, aby zostal dlhšie. Hoci nemal veľa skúseností s výstavbou, pri práci na výstavbe odbočky rýchlo nadobudol zručnosť tým, že sa učil od zahraničných medzinárodných služobníkov.

Ešte pred dokončením výstavby na Filipínach bolo potrebné pomôcť s novou odbočkou v Thajsku. Joel hovorí: „Nečakal som to, ale pozvali ma, aby som išiel do Thajska. Skúsenosti z výstavby na Filipínach mi veľmi pomohli pripraviť sa na prácu medzinárodného služobníka.“ S výstavbou v Thajsku pomáhal vyše roka.

Joshua a Sara Espirituovci sa spoznali, keď obaja pracovali na výstavbe odbočky na Filipínach. Krátko po zasvätení odbočky sa zosobášili a dali si za cieľ slúžiť spolu ako medzinárodní služobníci. Po niekoľkých mesiacoch ich pozvali pomáhať pri výstavbe v iných krajinách. Odvtedy slúžili v piatich krajinách: troch v Ázii a dvoch v Afrike. Keď bol Joshua ešte na Filipínach, o svojich skúsenostiach sa vyjadril: „Keď sme pracovali s bratmi z iných krajín, učili sme sa zručnosti. Teraz vieme niečo, o čo sa môžeme my podeliť s ďalšími.“ Keď ich vyslali do iných krajín, miestnym bratom hovorili: „Nebudeme tu natrvalo. V budúcnosti budete pokračovať v práci vy.“ Joshua hovorí o tom, aký má cieľ, keď idú do iných krajín: „Nejdeme tam len pracovať, ale usilovne sa snažíme učiť bratov.“

Samozrejme, ísť do iných krajín si vyžaduje prispôsobivosť. Jerry Ayura bol poslaný na mnohé miesta vrátane Thajska, Západnej Samoy a Zimbabwe. Hovorí: „Naučil som sa, že Jehova používa ľudí, ktorí pochádzajú  z rôzneho prostredia. Milujeme ich, lebo aj Jehova ich miluje.“ Filipínski bratia sú veľmi šťastní, že môžu pomáhať v Jehovovom diele na medzinárodnej úrovni!

Nepokoje nezastavujú dielo

Robiť Jehovovu radosť svojou pevnosťou znamená tiež zostávať Jehovovi verný aj v ťažkých časoch. Jehovovi služobníci na Filipínach mali viacero príležitostí dokázať svoju vernosť.

Hoci 17. januára 1981 sa skončilo stanné právo, nepokoje pretrvávali počas celých 80. rokov. Vo februári 1986 prišlo k zmene vlády. Táto zmena vládnej moci však bola relatívne pokojná a aj zbory, na ktorých území prebiehala revolúcia nazvaná „Moc ľudu“, ďalej bez prerušenia kázali a konali zhromaždenia. Keď zvestovatelia prechádzali okolo zástupov zapojených do revolúcie, videli medzi ľuďmi kňazov a mníšky, ako podnecujú ľudí do konania.

Nová vláda rýchlo zaviedla určité zmeny. No nepokoje neprestali. V prvých troch rokoch po nástupe novej vlády k moci bolo viacero pokusov o prevrat a niektoré z nich boli krvavé. Pri jednej príležitosti v priebehu výstavby odbočky boli zahraniční i miestni stavební pracovníci prekvapení, keď v meste videli, ako vojenskí zbehovia bombardujú vlastný vojenský tábor. Tieto konflikty trvali relatívne krátko, no bolo potrebné povzbudiť niektoré zbory, aby sa stretávali v sálach Kráľovstva na bezpečnejších miestach.

 V niektorých oblastiach ostrova Mindanao nepokoje medzi vládnymi oddielmi a vzbúrencami trvali mnoho rokov. Keď bratia išli do služby, museli konať obozretne a dôverovať v Jehovu. Renato Dungog, absolvent školy služobného vzdelávania a teraz krajský dozorca, slúžil v oblasti, kde prebiehalo mnoho bojov. Pri jednej príležitosti, kým Renato čakal na loď, sa ho istý vojak spýtal: „Kam ideš?“

Renato vysvetlil: „Som cestujúci dozorca Jehovových svedkov. Navštevujem bratov dvakrát do roka, aby som ich posilnil a išiel s nimi kázať.“

Vojak odpovedal: „Boh určite musí byť s tebou, inak by ťa už zabili.“ A tak napriek nepokojom bratia ďalej s dôverou v Jehovu pokračujú v diele a ľudia si to vážia.

Opäť pred súdom v otázke zdravenia zástavy

Vernosť mladých voči Bohu bola vyskúšaná. Dňa 11. júna 1955 prezident Ramon Magsaysay podpísal zákon republiky č. 1265 vyžadujúci, aby všetky deti v štátnych i v súkromných školách zdravili filipínsku zástavu. Deti Jehovových svedkov, tak ako mladí svedkovia na celom svete, konali podľa svojho svedomia. (2. Mojž. 20:4, 5) Hoci majú úctu k štátnym symbolom, nemôžu sa proti svojmu svedomiu podieľať na niečom, čo považujú za náboženský akt uctievania. Keď boli deti Geronovcov v Masbate vylúčené zo školy za to, že nezdravili zástavu, ich prípad sa v roku 1959 dostal až pred Najvyšší súd Filipín. Tento súd však nerešpektoval náboženský postoj Jehovových svedkov. Tvrdil, že zástava „nie je obraz“ a že  „zástava nemá žiaden náboženský význam“. A tak si súd privlastnil úlohu rozhodovať o tom, čo má a čo nemá náboženský ráz.

Samozrejme, náboženské presvedčenie svedkov sa nezmenilo. Bratia sa pevne zastávali biblických zásad. Rozhodnutie súdu viedlo k určitým ťažkostiam, hoci nie k takým veľkým, aké sa dali očakávať.

Zdravenie zástavy potom už nebolo spornou otázkou, až kým toto súdne rozhodnutie v roku 1987 nezačlenili do zákonov správnych orgánov. Následne v roku 1990 bolo viacero detí Jehovových svedkov na území Cebu vylúčených zo školy. Školský inšpektor bol v presadzovaní tohto zákona neústupný. Prípadov vylúčenia zo školy pribúdalo.

Týmito prípadmi sa zaoberali aj masmédiá. Potom sa o deti, ktorým bolo takto odopierané vzdelanie, začala zaujímať istá komisia pre ľudské práva. Zdalo sa, že postoj ľudí sa v porovnaní s rokom 1959 zmenil. Bol Jehovov čas opäť vyniesť na svetlo túto otázku? Ernesto Morales, ktorý bol v tom čase starším v Cebu, poznamenal: „Redaktori, novinári, učitelia a iní nás povzbudzovali, aby sme to dali na súd.“ Radili sme sa s právnym oddelením v odbočke i vo svetovom ústredí. Rozhodnutie znelo obrátiť sa na súd.

No regionálny prvostupňový súd a po ňom aj odvolací súd vydali nepriaznivé rozhodnutia. Nechceli ísť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu z roku 1959 vydanému v prípade Geronovcov. Jedinou cestou, ako vyriešiť túto otázku, bolo opäť ísť na Najvyšší súd. Bude ochotný zaoberať sa týmto prípadom? Z Najvyššieho súdu prišla kladná odpoveď! Predloženia prípadu na Najvyššom súde  sa ujal Felino Ganal, právnik svedkov. V priebehu niekoľkých dní Najvyšší súd vydal nariadenie, aby všetky vylúčené deti opäť prijali do škôl, kým nebude o prípade rozhodnuté.

K prípadu sa mohli vyjadriť obe strany. Po dôkladnom zvážení Najvyšší súd zmenil rozhodnutie z roku 1959 a potvrdil právo detí Jehovových svedkov nezdraviť zástavu, neodriekať sľub vernosti a nespievať štátnu hymnu. Súd o tomto rozhodnutí, ktoré sa stalo medzníkom, uviedol: „Myšlienka, že niekto môže byť donucovaný zdraviť zástavu... pod hrozbou trestu... vylúčenia zo školy, je proti svedomiu súčasnej generácie Filipíncov, ktorí sa učia z Listiny práv, ktorá im zaručuje právo na slobodu prejavu i právo na slobodu náboženského vyznania a uctievania.“ Súd tiež uviedol, že vylučovanie Jehovových svedkov zo škôl by bolo ‚porušovaním ich práva na bezplatné vzdelanie zaručeného Ústavou z roku 1987‘. Noviny Manila Chronicle napísali: „Najvyšší súd napravil 35-ročnú krivdu páchanú na Jehovových svedkoch.“

Odporujúce strany podali návrh na opätovné prerokovanie prípadu, ale 29. decembra 1995 Najvyšší súd ich návrh zamietol. A tak toto súdne rozhodnutie platí. Je to veľké víťazstvo Jehovovho ľudu!

 Dielo pokračuje napriek katastrofám

Ako sme spomínali na začiatku tejto správy, na Filipínach sa často vyskytujú katastrofy. Pozrime sa na niektoré katastrofy, ktoré postihli bratov.

Zemetrasenia: Keďže filipínske ostrovy sa nachádzajú na rozhraní dvoch veľkých litosférických dosiek, v krajine často bývajú zemetrasenia. Jeden zdroj uvádza, že každý deň sa tu vyskytne minimálne päť zemetrasení, nepočítajúc omnoho viac otrasov, ktoré ľudia necítia. Väčšina z nich nenaruší bežný život, ale silné zemetrasenia niekedy spôsobia katastrofu.

Dňa 16. júla 1990 o 16.26 popoludní sa jedno mohutné zemetrasenie so silnými dotrasmi vyskytlo neďaleko Cabanatuanu, mesta v strednej časti ostrova Luzon. Vážne postihlo aj provinciu Benguet. Niekoľko škôl a hotelov sa zrútilo, čo viedlo k stratám na životoch.

Julio Tabios, ktorý tu slúžil ako oblastný dozorca, bol v tom čase so svojou manželkou na ceste na krajský zjazd v hornatej oblasti Benguetu. Brat, ktorý viezol do Baguia zeleninu na predaj, ich vzal svojím nákladným autom. Prechádzali zákrutami cez hory, až kým neprišli na zúžený úsek cesty, kde museli dať prednosť prichádzajúcemu autu. Práve vtedy sa z vrchu začali uvoľňovať skaly. Uvedomili si, že je silné zemetrasenie. Julio hovorí: „Len čo brat cúvol na širší úsek cesty, veľká skala spadla na miesto, z ktorého sme práve odišli. Boli sme vďační, že sme v bezpečí. O chvíľu nastal ďalší otras a my sme sledovali, ako sa obrovská skala hneď vedľa nás chveje, akoby tancovala.“ Celé úbočia vrchov sa zosunuli.

Zosuvy pôdy zatarasili cestu. Jediná možnosť, ako sa dostať na miesto zjazdu či hocikam inam, bolo ísť pešo  cez hory. Na súmraku sa ubytovali v dome jedného láskavého človeka. Nasledujúci deň museli vystúpiť na vysoký vrch, aby sa dostali do cieľa. Cestou stretli viacerých bratov, ktorí si po zemetrasení navzájom pomáhali. Keď prešli nebezpečnými horskými chodníkmi, konečne sa dostali do mesta Naguey, kde sa mal konať zjazd. Julio rozpráva: „Bratom vyhŕkli od radosti slzy, keď už ďalej nemuseli čakať, či prídeme! Hoci sme boli veľmi unavení, občerstvilo nás, keď sme videli, ako nás šťastní bratia a sestry vítajú.“ Mnohí napriek zemetraseniu vynaložili úsilie, aby boli prítomní na zjazde, čím dali najavo, ako veľmi si cenia duchovné veci.

Možno si spomínate, že v tom čase práve prebiehala výstavba nových budov odbočky. Hoci obytná budova ešte nebola dokončená, zemetrasenie v roku 1990 bolo prvou skúškou jej statiky. Keď sa budova nakláňala z jednej strany na druhú, niektorým bételitom prišlo zle, ale stavba sa správala presne tak, ako sa podľa stavebných plánov mala správať, a vydržala silné zemetrasenie bez poškodenia.

Záplavy: Pre vlhké tropické podnebie bývajú na väčšine miest tejto krajiny výdatné zrážky. V určitých oblastiach ľahko vznikajú záplavy. Leonardo Gameng, ktorý vyše 46 rokov slúži celým časom, si spomína: „Museli sme ísť tri kilometre pešo, brodiac sa po kolená v blate.“ Juliana Angelová slúžila ako zvláštna priekopníčka na území provincie Pampanga, kde dochádza k záplavám. Hovorí: „Aby sme sa s posolstvom o Kráľovstve dostali k záujemcom, plavili sme sa na malých člnoch. Bratia, ktorí veslovali, museli dávať dobrý pozor, aby sa vyhli stromom, kde číhali hady pripravené spustiť sa do člna.“ Corazon Gallardová, ktorá slúži ako zvláštna priekopníčka od roku 1960, strávila na území provincie Pampanga mnoho rokov. Niekedy nemala  k dispozícii žiaden čln, na ktorom by sa mohla niekam dopraviť, a spomína si, že počas záplav musela kráčať vo vode, ktorá jej siahala takmer po plecia. Napriek takýmto ťažkostiam si zachováva znamenitý postoj. Naučila sa prispôsobovať a spoliehať sa na Jehovu s vedomím, že nikdy neopustí tých, ktorí sú mu verní.

Odkedy sa po výbuchu sopky Pinatubo naplnili mnohé nízko položené oblasti laharmi, v Pampange bývajú horšie záplavy, lebo voda sa teraz rozlieva do iných častí. Generoso Canlas, tamojší krajský dozorca, hovorí, že pre vysokú vodu často musia ísť do zvestovateľskej služby v čižmách alebo dokonca bosí. No bratia napriek sťaženým podmienkam vytrvávajú.

Tam, kde sú záplavy zvlášť veľké a postihujú celé obce, Jehovovi svedkovia pomáhajú jeden druhému i ostatným ľuďom, ktorí nie sú svedkami. V Davau del Norte v južnej časti Filipín si mestskí úradníci tak veľmi cenili pomoc svedkov, že o tom vydali rezolúciu.

Výbuchy sopiek: Na Filipínach je mnoho sopiek, ale pozornosť sveta si získala zvlášť sopka Pinatubo. V júni 1991 vybuchla a vytvoril sa nad ňou nápadný oblak v tvare hríba. Deň sa prakticky zmenil na noc. Niektorí si mysleli, že sa začína Armagedon. Popol padal smerom na západ až na územie Kambodže. V priebehu krátkeho času sopka Pinatubo vychrlila 6,65 miliardy kubických metrov sopečného materiálu. Pod ťažkým popolom sa prelamovali strechy domov a v niektorých prípadoch sa zrútili aj celé budovy. Z množstva vychrleného materiálu vznikli lahary, obrovské bahenné prúdy, ktoré zmietli či pochovali viacero domov. Popol i lahary vážne poškodili či zničili sály Kráľovstva i domy bratov. Julius Aguilar, ktorý bol v tom čase pravidelným priekopníkom v Tarlacu, hovorí: „Celý náš dom bol  pochovaný pod popolom.“ Rodina bola nútená presťahovať sa.

Pedro Oandasan slúžil v tej oblasti ako krajský dozorca. Rozpráva: „Bratia nikdy neprestali uctievať Jehovu a slúžiť mu. Vždy bola vyše 100-percentná účasť na zhromaždeniach. Ani lahary neoslabili lásku bratov ku kazateľskému dielu. Ďalej sme kázali tým, ktorí boli evakuovaní, a dokonca aj v zničených oblastiach.“

Takéto katastrofy sú príležitosťou na prejavenie kresťanskej lásky v praxi. Počas výbuchu sopky Pinatubo i po ňom si bratia pri evakuácii navzájom pomáhali. Kancelária odbočky rýchlo poslala nákladné auto s ryžou, ktoré bolo po vyložení ryže použité na evakuáciu bratov z postihnutých miest. Keď sa bratia v Manile dozvedeli o potrebách týchto bratov, rýchlo im poslali nejaké finančné prostriedky i oblečenie. V Betise v provincii Pampanga mladí bratia zorganizovali brigádu na pomoc obetiam. Medzi tými, ktorým pomohli, bola aj záujemkyňa, ktorej manžel odporoval pravde. Keď bratia pomohli tejto manželskej dvojici znovu postaviť dom, na manžela to tak zapôsobilo, že teraz je svedkom!

Tajfúny: Najničivejšie zo všetkých výčinov počasia v tejto krajine sú tajfúny, čiže tropické cyklóny. Každý rok zasiahne súostrovie priemerne asi 20 tajfúnov. Tieto búrky mávajú rôznu intenzitu, ale vždy sú sprevádzané silným vetrom a prudkým dažďom. Často majú dostatočnú silu na to, aby zničili budovy. Okrem toho tajfúny ničia úrodu, ktorá je pre roľníkov živobytím.

Domy svedkov boli opakovane poškodené a úroda zničená. Úžasné je, že bratia sa zvyčajne jednoducho pozbierajú a idú ďalej. V niektorých častiach krajiny sú tajfúny také časté, že sú takmer bežným javom. Je chvályhodné, že  bratia sa s tým naučili vyrovnávať a zaoberajú sa naraz len problémami jedného dňa. (Mat. 6:34) Samozrejme, keď sa bratia v okolitých oblastiach dopočujú, že je niekto v núdzi, ochotne zašlú potraviny či peniaze, aby pomohli. Občas, po mimoriadne silných búrkach, sa cestujúci dozorcovia spoja s kanceláriou odbočky, ktorá ochotne zorganizuje pomoc.

Rozvoz biblickej literatúry

Keďže Filipíny sú krajinou mnohých ostrovov, načas doručiť literatúru zborom bez jej poškodenia bolo vždy náročné. Mnoho rokov bratia využívali poštový systém. No zásielky Strážnej veže a Našej služby Kráľovstva často prichádzali až po termíne, keď ich mali bratia na zhromaždení študovať.

Jehu Amolo, ktorý pracuje v expedičnom oddelení odbočky, si spomína, čo urýchlilo zmenu. Hovorí: „Okrem toho, že bol problém s neskorým doručovaním zásielok, v roku 1997 veľmi zdraželo poštovné.“ Vzhľadom na to, že bratia každé dva týždne posielali približne 360 000 časopisov, išlo o veľké množstvo peňazí.

Vedúcemu zboru bol predložený návrh, že našu literatúru budú dopravovať bratia z odbočky. Po dôkladnom zvážení bol návrh schválený. Na Luzone sa literatúra rozváža nákladnými autami priamo z odbočky. No keďže do ostatných oblastí treba prejsť cez vodu, odbočka používa spoľahlivú zásielkovú službu na zaslanie časopisov a literatúry loďou do vybratých miest po celom súostroví. Z týchto centier vodiči rozvážajú zásielky na určené miesta nákladnými autami. Keď sú vodiči ďaleko od svojho domova, bratia ich radi ubytujú vo svojom dome, aby si mohli odpočinúť a pokračovať v ceste.

 Okrem toho, že je to finančne výhodné, bratia sú nadšení, že majú potrebné publikácie načas a vo výbornom stave. Ďalším úžitkom je, že vďaka pravidelnému kontaktu s bratmi z odbočky sa cítia bližšie k organizácii. Mnohých povzbudí už len to, že vidia prechádzať okolo nákladné auto s nápisom Watch Tower.

Týmto opatrením sa tiež určitým spôsobom vydalo svedectvo. Napríklad pri jednej príležitosti boli v Bicole v južnej časti Luzonu záplavy práve v čase, keď bratia rozvážali literatúru. Pre vysokú vodu museli autá na hlavnej ceste zastať. Stalo sa, že nákladné auto s literatúrou zastalo práve pred domom jedného brata. Keď to rodina zbadala, povedala vodičom: „Poďte ďalej a najedzte sa a zostaňte u nás, kým voda neklesne.“

Vodiči iných áut, ktorí neboli svedkami, sa nemali kde najesť a vyspať. Keď videli, čo zažili vodiči z Bételu, pýtali sa ich: „Čo vás spája s týmito ľuďmi?“

Bratia odpovedali: „Sú to naši duchovní bratia.“

Ostatní vodiči na to zareagovali: „Takí sú svedkovia! Hoci ste sa prvý raz stretli, dôverujete si.“

Za hranicami

Teraz sa v krátkosti pozrime za hranice krajiny a pouvažujme o mnohých Filipíncoch, ktorí bývajú v zahraničí. Na vrchole slávy Britskej ríše ľudia hovorievali, že nad touto ríšou „slnko nikdy nezapadá“. Teraz niektorí hovoria: „Nad Filipíncami slnko nikdy nezapadá.“ Hoci Filipíny sú malý štát, Filipínci sú rozptýlení po celej zemi. Státisíce Filipíncov odišlo do iných krajín za prácou alebo z iných dôvodov. Ako sa vďaka tomu niektorí dozvedeli biblickú pravdu? Ako tí, ktorí už boli svedkami, pomohli ďalším?

 Ricardo Malicsi pracoval ako letiskový expert. Pri svojej práci sa dostal do mnohých krajín. Spolu s manželkou využívali tieto príležitosti na to, aby šírili dobré posolstvo v krajinách, kde bolo len veľmi málo zvestovateľov. V niektorých z týchto krajín bolo kazateľské dielo dokonca obmedzené. Boli šťastní, že na takých miestach ako Bangladéš, Irán, Tanzánia a Uganda mohli pomôcť viacerým ľuďom spoznať Jehovu. V niektorých prípadoch pomáhali založiť zbory. K ďalším krajinám, v ktorých pracovali a kázali, patrí Laos, Mjanmarsko a Somálsko. Tak to prebiehalo 28 rokov, kým Ricardo neodišiel do dôchodku. Sú veľmi šťastní, že mohli takýmto znamenitým spôsobom prispieť k šíreniu dobrého posolstva na odľahlých územiach!

Iní neboli svedkami, keď išli za prácou mimo Filipín, ale spoznali pravdu v zahraničí. Rowena, katolíčka, išla najprv pracovať na Stredný východ. Tam si začala čítať Bibliu. Neskôr odišla za prácou do Hongkongu, kde tisíce Filipínok pracujú ako pomocníčky v domácnosti. Hovorí: „Každý večer som sa modlila k Bohu a prosila som ho, aby ku mne poslal tých pravých ľudí, ktorí by mi ukázali cestu do Božieho Kráľovstva.“ Jej modlitba bola vypočutá, keď ju stretli dvaja misionári, John a Carlina Porterovci, a pomohli jej študovať Bibliu. Rowena napísala o svojej skúsenosti do filipínskej odbočky a požiadala, aby niekto s biblickým posolstvom navštívil aj jej manžela, ktorý bol na Filipínach.

Filipínci, ktorí emigrovali, tvoria teraz vo viacerých krajinách veľké komunity. Začiatkom 20. storočia bol na Havajských ostrovoch nedostatok pracovníkov na plantážach. Mnohí Filipínci sa ujali tejto práce. Filipínski prisťahovalci patrili k prvým ľuďom, ktorí na Havajských ostrovoch prijali pravdu. Dnes je na Havajských ostrovoch desať ilokánskych zborov a jeden tagalský.

 Tisíce Filipíncov žijú v Spojených štátoch. Je medzi nimi mnoho svedkov. Prvý filipínsky zbor na území Spojených štátov vznikol v roku 1976 v Stocktone v Kalifornii. Odbočka v Spojených štátoch podáva správu: „Zvestovateľská služba medzi Filipíncami veľmi pekne napredovala a 3. septembra 1996 bol vytvorený prvý filipínsky kraj.“ V služobnom roku 2002 bolo na území patriacom pod odbočku v Spojených štátoch 37 filipínskych zborov s celkovým počtom približne 2500 zvestovateľov. Tagalské zbory alebo skupiny existujú aj na Aljaške, v Austrálii, na Guame, v Kanade, Nemecku, Rakúsku, na Saipane a v Taliansku.

Filipínci, ktorí žijú v iných krajinách, dostávajú duchovný pokrm vďaka práci bratov na Filipínach, lebo všetky publikácie, ktoré sú k dispozícii vo filipínskych jazykoch, boli preložené v odbočke v Manile. Okrem toho v niektorých krajinách vrátane Guamu, Havajských ostrovov a Spojených štátov sa konajú zjazdy, na ktorých je program predkladaný buď v ilokánčine, alebo v tagalčine. Všetok preložený materiál na tieto zjazdy vrátane nahrávok drám prichádza z Filipín.

Kázanie ďalším jazykovým skupinám

Ľuďom hovoriacim miestnymi jazykmi už bolo na všetkých ostrovoch z väčšej časti vydané dobré svedectvo. V posledných rokoch sa však vynakladá úsilie dostať sa k ľuďom, ktorí dôkladné svedectvo ešte nedostali. — Rim. 15:20, 21.

Mnoho rokov bolo na Filipínach len málo anglických zborov. Hoci veľký počet Filipíncov vie trochu po anglicky, väčšina z nich nehovorí týmto jazykom plynulo. No na niektorých miestach bolo potrebné zorganizovať anglické zhromaždenia. Koncom 60. rokov 20. storočia si bratia všimli túto potrebu v Pampange neďaleko Clarkovej leteckej  základne. Sestry, ktoré boli manželkami amerických vojakov, ktorí tam pôsobili, nepoznali miestny jazyk. Bratia pomohli zorganizovať anglické zhromaždenia, z ktorých mali ľudia v tej oblasti mnoho rokov veľký úžitok.

Podobná potreba nastala vo Veľkej Manile. Koncom 70. a začiatkom 80. rokov tam žila jedna americká sestra. Pacifico Pantas, starší v tagalskom zbore, s ktorým bola spojená, hovorí: „Bolo mi jej ľúto, lebo bola pravidelne prítomná na zhromaždeniach, ale nemala z nich veľký úžitok.“ Zakrátko prišli do toho zboru ďalší Američania. Bratia navrhli zorganizovať verejné prednášky a štúdium Strážnej veže v angličtine. Vedenia sa ujal brat Pantas. Napokon boli pripojené ďalšie zhromaždenia a na pomoc boli pozvaní ďalší. Pozvanie prijali David a Josie Ledbetterovci, ktorí slúžili v odbočke. Počas rokov tu nastal pekný vzrast a táto malá skupina sa rozrástla na dva anglické zbory.

Z anglických zborov mali úžitok mnohí ľudia. Patrila k nim aj Monica z Kalifornie. V Kalifornii začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Jej rodičia — oddaní katolíci — jej v tom silne odporovali. Rozhodli sa, že pošlú Monicu do katolíckej oblasti Filipín. Matka odprevadila Monicu do Manily a nechala ju tam bez cestovného pasu v dome starej matky, ktorá bola katolíčka. Keďže Monica vyrastala v Spojených štátoch, nevedela po tagalsky, preto aj keby našla nejaký zbor, nemohla by pokračovať v štúdiu. No sestra, ktorá s ňou študovala v Kalifornii, zatelefonovala Josie Ledbetterovej a poprosila ju, aby sa s Monicou niekto skontaktoval. Josie jej povedala, že teraz je tam anglický zbor. Práve to Monica potrebovala! Josie rozpráva: „Monica sa za šesť mesiacov, počas ktorých bola ‚vykázaná‘ na Filipíny, dala pokrstiť. Dva týždne po krste matka Monice oznámila: ‚Tu  máš pas. Vráť sa späť.‘ Monica vtedy už bola svedkyňou.“ Bola nesmierne vďačná za to, že tam bol anglický zbor!

Toto opatrenie bolo užitočné aj v inom ohľade. Bratia sa dostali do niektorých oblastí, v ktorých ešte nezvestovali. V niektorých štvrtiach Veľkej Manily žijú bohatí ľudia a mnohí z nich hovoria po anglicky. Tak angličtina pomohla otvoriť cestu do týchto oblastí.

Bratia vynakladali úsilie zvestovať aj Číňanom. V polovici 70. rokov 20. storočia vznikla čínska skupina štúdia knihy. Štúdium knihy sa konalo v obchode s obuvou, ktorý prevádzkovala Cristina Goová. Táto skupina však bola veľmi malá a potrebovala pomoc.

Elizabeth Leachová, ktorá prišla na Filipíny po tom, čo sa vydala za misionára Raymonda Leacha, slúžila v minulosti 16 rokov v Hongkongu. Elizabeth využila svoje znalosti kantonskej čínštiny a svoje skúsenosti s poskytovaním pomoci Číňanom spoznať pravdu. Približne v tom čase sem boli pridelené aj dve zvláštne priekopníčky. Jednou z nich bola Esther Atanaciová (teraz Soová). Esther si spomína: „Keď sme začali pracovať v tejto oblasti, ľudia nevedeli, kto sú Jehovovi svedkovia.“ Čínska komunita v Manile sa postupne dozvedala o Jehovovom mene i o Jehovovom ľude.

Hoci tieto priekopníčky poznali kantonskú čínštinu, museli sa naučiť ďalší dialekt, lebo v Manile Číňania hovoria hlavne fuťienskym dialektom. Ku skupine sa pripojil aj Čing Čeung-čua, mladý muž, ktorý bol nový v pravde. Keďže poznal fuťiensky dialekt, v začiatkoch slúžil na zhromaždeniach ako tlmočník.

Skupina postupne rástla. V auguste 1984 vznikol malý zbor. Kázanie Číňanom je stále v mnohých ohľadoch  náročné, ale tí, ktorí v tom pomáhajú, považujú za radosť kázať ľuďom, ktorým ešte nebolo vydané dôkladné svedectvo.

Aj nepočujúci „počujú“

Ako čas plynul, bolo zjavné, že Jehovovou vôľou je, aby sa pozornosť venovala aj ďalšej jazykovej skupine — nepočujúcim. Začiatkom 90. rokov nebolo na Filipínach prakticky žiadne opatrenie na pomoc nepočujúcim spoznať Jehovu. Hoci len veľmi málo nepočujúcich bolo spojených so zbormi, boli tu pozoruhodné výnimky. Napríklad Manuelovi Runiovi, ktorého matka bola svedkyňa, pomohla spoznať biblickú pravdu jedna sestra, ktorá s ním študovala tak, že všetko usilovne písala na papier. Bol pokrstený v roku 1976. Lorna a Luz, nepočujúce dvojčatá na ostrove Cebu, spoznali biblické posolstvo od nevidiaceho strýca. Ako mohol nevidiaci priekopník vyučovať nepočujúcich? Prostredníctvom svojej sesternice ako pomocníčky a za pomoci obrázkov. Jeho sesternica zároveň tlmočila, čo hovoril, takými posunkami, ktorým dvojčatá mohli rozumieť, hoci sa nikdy neučili oficiálnu posunkovú reč. Obe dvojčatá sa dali pokrstiť v roku 1985. Takéto prípady však boli veľmi zriedkavé.

K tomu, že bratia začali kázať nepočujúcim, viedlo niekoľko udalostí. Keď boli misionári Dean a Karen Jacekovci v roku 1993 na školení v brooklynskom Bételi, bratia pracujúci v prekladateľských službách sa ich pýtali, čo bratia na Filipínach robia na pomoc nepočujúcim. Jedna mladá sestra na Filipínach sa zapísala do kurzu posunkovej reči s cieľom naučiť sa komunikovať s nepočujúcou priateľkou z rodiny svedkov. Aj Liza Presnillová a jej spoločníčka v priekopníckej službe stretávali v Navotas vo Veľkej Manile vo svojom  obvode nepočujúcich, ale nevedeli s nimi komunikovať. Aj tieto priekopníčky uvažovali o štúdiu posunkovej reči, aby sa mohli dostať k nepočujúcim s posolstvom o Kráľovstve.

Odbočka sa dozvedela, že Ana Liza Acebedová, pravidelná priekopníčka v Manile, pracuje v škole pre nepočujúcich a je jednou z mála svedkov na Filipínach, ktorí dobre poznajú posunkovú reč. Bratia sa jej spýtali: „Bola by si ochotná naučiť posunkovú reč niekoľkých bételitov?“

Odpovedala kladne! Často si predtým kládla otázku, ako bude vydané svedectvo všetkým nepočujúcim. Začal sa kurz, ktorý navštevovali nielen členovia Bételu, ale aj miestni pravidelní priekopníci. Sestry v Navotas sa už skôr zapísali do kurzu posunkovej reči, a tak v tom kurze pokračovali.

Potom to už išlo veľmi rýchlo. O šesť mesiacov bol v troch zboroch vo Veľkej Manile program tlmočený do posunkovej reči. V roku 1994 bol prvý raz tlmočený do posunkovej reči aj program zjazdu. Jedným z prvých cieľov bolo pomôcť nepočujúcim deťom svedkov. Viaceré z nich patrili k prvým nepočujúcim, ktorí boli pokrstení. Manuel Runio, ktorý roky verne navštevoval zhromaždenia, hoci program nebol tlmočený do posunkovej reči, bol šťastný, že môže mať úžitok z tohto nového opatrenia.

Zakrátko prichádzali žiadosti o pomoc aj z ďalších miest krajiny. Lizu Presnillovú a jej spoločníčku v priekopníckej službe bratia poslali do mesta Olongapo, aby tam ako dočasné zvláštne priekopníčky zvestovali nepočujúcim. Mnohým pomohli. V polovici roku 2002 sa skupiny hovoriace posunkovou rečou nachádzali už v 20 mestách mimo Manily. Míľnikom v tomto pokroku bolo vytvorenie zboru v posunkovej reči vo Veľkej Manile v apríli 1999, prvého takého zboru v krajine. Joel Acebes, bételita,  ktorý sa zúčastnil na prvom kurze posunkovej reči, teraz slúži v tomto zbore ako starší. Hovorí: „Sme šťastní, že nás Jehova používa v tomto diele, ktoré je také dôležité.“ Áno, aj nepočujúci „počujú“ posolstvo o Kráľovstve. Vidieť pokrok v tomto obvode, ktorý bol predtým neprepracovaný, je naozaj dôvodom na radosť.

Potreba ďalších priestorov

Keď v 90. rokoch bratia začali vydávať svedectvo novým skupinám ľudí a tým, ktorým kázali už predtým, vydávali ešte dôkladnejšie svedectvo, počet zvestovateľov a nových, ktorí sa stretávali so zbormi, stále rástol. Potrebovali viac časopisov a do filipínskych jazykov bolo prekladaných viac kníh a brožúr než kedykoľvek predtým. A tak výrazne vzrástol počet pracovníkov odbočky — tých, ktorí pracovali na tlači, preklade a korektúre, i tých, ktorí sa starali o iné potrebné služby pre bratov a zbory. Nie dlho po dokončení novej obytnej budovy v roku 1991 bola aj táto budova plná. Bola určená pre 250 ľudí. Do roku 1999 však rodina Bétel mala 350 členov.

Na pozemku odbočky bol ešte priestor na ďalšiu budovu, a tak vedúci zbor schválil výstavbu novej obytnej budovy, veľmi podobnej, ako bola budova dokončená v roku 1991. Výstavba sa začala v roku 1999 a skončila sa koncom roku 2001. Vďaka novej budove sa kapacita ubytovacích priestorov takmer zdvojnásobila. Sú v nej tiež ďalšie kancelárske priestory, ktoré boli nevyhnutné na uspokojenie potrieb rozširujúceho sa diela. Okrem toho je v nej aj väčšia práčovňa, miestnosť pre školu služobného vzdelávania a lepšie priestory pre knižnicu. K rodine Bétel sa dočasne pripojili zruční miestni pracovníci a medzinárodní služobníci, ktorí pracovali na výstavbe. Po dokončení novej  budovy dobrovoľníci zostali pracovať na renovácii budovy z roku 1991. Takéto stavebné projekty predstavujú množstvo rôznej práce, ale ich cieľ je jeden — zabezpečiť priestory na podporu šírenia životodarných biblických právd.

Škola služobného vzdelávania pomáha uspokojovať potreby

Keď bola v Spojených štátoch v roku 1987 zriadená škola služobného vzdelávania, mnohí bratia na Filipínach začali uvažovať: ‚Bude niekedy možné, aby sme aj my mali úžitok z tohto školenia?‘ Odpoveď prišla v roku 1993. Bratia oznámili, že nasledujúci rok sa škola začne konať aj na Filipínach. Mala poskytnúť ďalšie školenie spôsobilým bratom, ktorí už mali určité organizačné skúsenosti ako starší a služobní pomocníci. Prihlásili sa do nej stovky bratov.

Dvaja cestujúci dozorcovia a jeden misionár boli vyškolení ako inštruktori. Prvá trieda sa začala v januári 1994. Tí, ktorí dostali toto školenie, sa stali spôsobilejšími slúžiť svojim bratom v zboroch. Bratia z jedného zboru napísali  o absolventovi tejto školy, ktorý je v ich zbore, takéto vyjadrenie: „V porovnaní s tým, ako to bolo pred jeho návštevou školy, vidno veľký rozdiel v spôsobe, akým teraz vedie jednotlivé časti programu.“

Mnohí študenti priniesli hmotné obete, aby mohli mať úžitok z tohto duchovného školenia. Ronald Moleño bol chemickým inžinierom. Dostal pozvanie do školy, ale približne v rovnakom čase mu jedna spoločnosť ponúkla zamestnanie, v ktorom by získal vysoký plat, bývanie, poistenie a iné výhody. Ronald uvažoval o týchto dvoch ponukách a zvolil si tú duchovnú. Absolvoval 18. triedu a ďalej sa teší zo služby ako priekopník. Nedávno dostal pozvanie slúžiť ako misionár na Papue-Novej Guinei.

Wilson Tepait sa musel po návšteve prvej triedy školy rozhodnúť. Mal dobré svetské zamestnanie ako učiteľ, ale teraz ho pozvali, aby slúžil ako zvláštny priekopník tam, kde je väčšia potreba zvestovateľov. Hovorí: „Mal som rád svoju prácu učiteľa, ale vedel som tiež, že záujmy Kráľovstva musia byť v mojom živote na prvom mieste.“ Prijal výsadu zvláštnej priekopníckej služby a videl, ako Jehova požehnal jeho službu v tomto odvetví. Wilson teraz slúži ako oblastný dozorca v južnej časti Filipín.

Väčšina študentov školy pochádza z Filipín. No vedúci zbor urobil opatrenia, aby túto školu mohli absolvovať aj bratia z iných ázijských krajín. Ku krajinám, ktoré vyslali bratov do školy, patrí Hongkong, Indonézia, Kambodža, Malajzia, Nepál, Srí Lanka a Thajsko. Niektorí študenti prišli z krajín, kde je dielo Jehovových svedkov obmedzené. Spoločné školenie bolo pre študentov veľmi budujúcou skúsenosťou. Inštruktor Anibal Zamora hovorí: „Študenti, ktorí prišli z krajín, kde je dielo obmedzené, rozprávajú, ako dôverujú v Jehovu za každých okolností. To posilňuje študentov  z Filipín.“ Študenti z iných krajín sa zasa učia, ako filipínski bratia pochádzajúci zo skromných pomerov slúžili Jehovovi aj za nepriaznivých okolností.

Nidhu David, študent zo Srí Lanky, sa vyjadril: „Tieto spomienky si budem vždy uchovávať v srdci. Dva mesiace som dostával školenie od Jehovu Boha. Jednoducho fantastické!“

Priestory školy sa nachádzajú priamo v odbočke. A tak študenti majú úžitok nielen z pripraveného študijného plánu, ale sa učia aj tým, že na vlastné oči vidia, ako sa organizuje práca v odbočke. Pri spoločenstve s duchovne zmýšľajúcimi bratmi a sestrami v Bételi spoznávajú znamenité príklady viery, ktoré môžu napodobňovať. Okrem toho bratia z krajín, kde je menej zvestovateľov alebo kde je dielo obmedzené, môžu vidieť organizáciu vo veľkom rozsahu.

Doteraz sa konalo 35 tried s 922 absolventmi. Z filipínskych absolventov 75 teraz slúžia ako cestujúci dozorcovia a mnohí ďalší ako zástupcovia krajských dozorcov v 193 krajoch po celom súostroví. Šiesti sú pridelení do Bételu a desiati slúžia v misionárskych prideleniach na Papue-Novej Guinei a v Mikronézii. Stovky študentov slúžia ako pravidelní priekopníci vo svojej domovskej oblasti alebo tam, kde je to potrebnejšie. Len za osem rokov od zriadenia školy bolo v tejto krajine pokrstených vyše 65 000 nových. V zboroch vládne znamenitý priekopnícky duch a je v nich vo všeobecnosti zjavný vzrast. Nemožno poprieť, že títo bratia uplatňujú to, čo sa naučili v škole, a tak prispievajú k znamenitému pokroku diela.

Pokrok diela

To, čo sa dosahuje na týchto ostrovoch, je úžasné. Horliví bratia spojení s takmer 3500 zbormi aktívne hlásajú  dobré posolstvo o tej najlepšej vláde, akú si možno predstaviť, o Božom Kráľovstve.

Nedávne správy boli veľmi povzbudzujúce. V posledných siedmich mesiacoch služobného roku 2002 sa každý mesiac dosiahol nový vrcholný počet zvestovateľov. V auguste tu bolo 142 124 tých, ktorí oznamovali posolstvo o Kráľovstve ďalším. Ľudia na mnohých ostrovoch spoznávajú Jehovovo meno a predsavzatie. Jehovovi služobníci tu konajú niečo podobné, ako bolo predpovedané v Izaiášovi 24:15: ‚Oslavujú meno Jehovu na morských ostrovoch.‘

Medzi týmito horlivými zvestovateľmi sú tisíce pravidelných priekopníkov. V roku 1950 tu bolo len 307 priekopníkov, ale v apríli 2002 ich tu slúžilo 21 793. Okrem toho v tomto mesiaci slúžilo 386 zvláštnych a 15 458 pomocných priekopníkov, teda spolu 37 637 priekopníkov — 27 percent všetkých zvestovateľov. Mnohí ďalší dali najavo, že sa chcú pripojiť k radom Božích služobníkov celým časom. V služobnom roku 2002 bratia schválili 5638 prihlášok do pravidelnej priekopníckej služby.

To všetko prináša znamenité ovocie. Stále reagujú tisíce ľudí. V marci 2002 bolo na Pamätnej slávnosti 430 010 prítomných. Každý mesiac sa vedie takmer 100 000 biblických štúdií. V služobnom roku 2002 sa dalo pokrstiť 6892 nových učeníkov. V roku 1948 bol v krajine 1 svedok na 5359 ľudí. Dnes je tento pomer 1 na 549. Kým Jehova ešte dáva príležitosť, existuje nádej, že k ctiteľom Jehovu na týchto morských ostrovoch sa pripoja tisíce ďalších.

Rozhodnutí pokračovať

Keď Ch. T. Russell navštívil v roku 1912 Filipíny, do tunajšej pôdy bolo zasiatych niekoľko semien pravdy. Tieto semená pomaly, ale iste vyklíčili a rástli. Začali prinášať  dobré ovocie, keď sa „v priaznivom i v obťažnom období“ začali niektorí stavať na stranu pravdy. (2. Tim. 4:2) Zvlášť od druhej svetovej vojny sa rast zrýchľoval a dnes tu aktívne chváli Jehovu desaťtisíce ľudí. Radostne chvália Božie meno spolu so šiestimi miliónmi ďalších, s ktorými tvoria celosvetový zbor Jehovovho ľudu.

Ako ukázala táto správa, dielo tu nebolo vždy ľahké. Napriek kráse tejto krajiny úsilie dostať sa k obyvateľom množstva ostrovov bolo skúškou odvahy a vytrvalosti hlásateľov Kráľovstva. Niektorí zažívajú búrky na mori, keď idú do izolovaných miest krajiny. Mnohí sa predierajú hustou vegetáciou vysoko v horách, aby našli ľudí podobných ovciam. Hoci na ostrovoch Filipín sa vyskytuje neúmerne veľa katastrof — zemetrasení, záplav, tajfúnov a výbuchov sopiek —, dielo Jehovových verných svedkov to nezastavilo.

Podobajú sa Izraelitom, ktorí mali po návrate do svojej krajiny obnoviť pravé uctievanie. Zažívali mnoho problémov, ale Jehovova radosť bola ich pevnosťou. Aj dnes Jehovovi svedkovia jasne dokazujú svoju húževnatosť a dôveru v Boha. Vedia, že Jehova je s nimi, a dôverujú slovám Žalmu 121:7: „Sám Jehova ťa bude strážiť pred každým nešťastím. Bude strážiť tvoju dušu.“ S Jehovovou podporou túžia pred koncom tohto systému pomôcť toľkým ľuďom, koľkým to len bude možné. Potom očakávajú, že budú môcť vyučovať milióny vzkriesených po celej zemi vrátane 7100 ostrovov. Vtedy bude rajská krása tejto krajiny žiariť na chválu Stvoriteľa.

Medzitým sú Jehovovi svedkovia rozhodnutí kráčať vpred s plnou dôverou, že Jehova požehná ich dielo. Snažia sa uvádzať svoj život do súladu so slovami Božieho proroka: „Nech pripisujú Jehovovi slávu a nech dokonca na ostrovoch rozprávajú jeho chválu.“ — Iz. 42:12.

[Zvýraznený text na strane 232]

„Boh určite musí byť s tebou, inak by ťa už zabili“

 [Rámček na strane 153]

Zasiatie prvých semien pravdy

V roku 1912 navštívil Filipíny Charles T. Russell so svojimi spoločníkmi. Hoci boli prvými oficiálnymi zástupcami brooklynského ústredia, ktorí sem zavítali, záznamy ukazujú, že v tom čase už boli na Filipínach dvaja Bádatelia Biblie, ktorí pomáhali ďalším spoznať biblickú pravdu. Louise Bellová zo Spojených štátov napísala:

„S manželom sme prišli na Filipíny v roku 1908 a pracovali sme tam ako učitelia. Boli sme jedinými Američanmi v meste Sibalom. Z Brooklynu sme si objednali stovky kilogramov biblických traktátov. Traktáty dopravili z New Yorku do San Francisca, potom cez Pacifik do Manily a odtiaľ do Sibalomu člnmi, ktoré premávajú medzi ostrovmi.

Keď sme mali čas a príležitosť, rozširovali sme tieto traktáty a rozprávali sme sa s miestnymi ľuďmi. Neviedli sme si záznamy o hodinách a rozšírenej literatúre. Hoci ľudia boli katolíci, mnohí nás radi počúvali. Boli sme učiteľmi so vzdelaním v medicíne, no v prvom rade sme boli poslami dobrého posolstva.

Chodievali sme pešo alebo na koňoch po cestách, ktoré boli v zlom stave. Niekedy sme spali na podlahe spletenej z bambusu a jedli sme ryby s ryžou zo spoločnej misy.

Keď pastor Russell v roku 1912 navštívil Manilu, poslali sme mu telegram.“

Sestra Bellová sa zúčastnila na prednáške brata Russella „Kde sú mŕtvi?“ v budove manilskej Veľkej opery.

 [Rámček na strane 156]

Stručný prehľad o Filipínach

Krajina: Má rozlohu okolo 300 000 štvorcových kilometrov a tvorí ju približne 7100 ostrovov. Ostrovy sa nachádzajú na ploche, ktorá od severu na juh meria približne 1850 kilometrov a od východu na západ 1125 kilometrov. Veľkosťou sa ostrovy značne líšia — najväčší je o niečo väčší ako Portugalsko, zatiaľ čo najmenší je taký malý, že pri prílive mizne.

Ľudia: Sú prevažne malajského pôvodu, hoci niektorí majú čínsky, španielsky či americký pôvod.

Jazyk: Na Filipínach sa hovorí mnohými jazykmi a medzi najrozšírenejšie patrí bikolčina, cebuánčina, hiligaynončina, ilokánčina, pangasinan, samar-leyte a tagalčina. Za úradný jazyk sa považuje angličtina a filipínčina. Filipínčina je odvodená predovšetkým z tagalčiny.

Živobytie: V meste si ľudia zarábajú na živobytie mnohými spôsobmi, ale vo vidieckych oblastiach mnohí pracujú ako roľníci alebo rybári. Rozšírené je pestovanie poľnohospodárskych plodín, najmä ryže, cukrovej trstiny, banánov, kokosu a ananásu.

Strava: Ku každému jedlu sa bežne podáva ryža. K bežným jedlám tu patria ryby a iné morské živočíchy spolu so zeleninou a ovocím, aké rastú v trópoch.

Podnebie: V krajine je tropické podnebie s dosť stálou teplotou na všetkých ostrovoch. Bývajú tu výdatné zrážky.

 [Rámček/obrázok na stranách 161, 162]

Rozhovor s Hilarionom Amoresom

Narodený: 1920

Pokrstený: 1943

Stručná charakteristika: Pravdu spoznal cez druhú svetovú vojnu za japonskej okupácie. V tom čase bolo v krajine málo svedkov.

Bol som pokrstený počas vojny, keď bratia ešte mohli kázať z domu do domu. No museli sme byť opatrní, lebo ľudia boli voči našej práci podozrievaví. Napokon sme museli utiecť na vidiek, ale v roku 1945 sme sa vrátili do Manily.

V tom čase som mal výsadu prekladať Strážnu vežu do tagalčiny. Vyžadovalo si to pracovať až do druhej hodiny v noci. Preložený materiál sa rozmnožoval na cyklostyle a posielal skupinám svedkov. Bola potrebná obetavosť, ale boli sme šťastní, lebo o bratov bolo z duchovnej stránky postarané.

Počas rokov v pravde som videl, že Jehova je milosrdný. Naozaj sa stará o svoj ľud, z duchovnej aj z materiálnej stránky. Pamätám si na núdzovú pomoc, ktorá bola po vojne zaslaná na Filipíny. Och, koľkým to pomohlo, keď dostali nohavice, topánky a iné oblečenie! Mnohí priekopníci, ktorí mali z tejto pomoci úžitok, boli takí vďační, že vynakladali v službe celým časom ešte väčšie úsilie. Jehova sa skutočne stará o svoj ľud a poskytuje mu všetko potrebné.

 [Rámček/obrázok na stranách 173, 174]

Milovaný misionár

Neal Callaway

Narodený: 1926

Pokrstený: 1941

Stručná charakteristika: Vyrastal v rodine svedkov, po skončení strednej školy sa ujal služby celým časom. Pozvaný do 12. triedy školy Gileád; pridelený na Filipíny, kde slúžil ako cestujúci dozorca.

Neal Callaway bol horlivým misionárom, ktorého bratia vrúcne milovali. Dielo Kráľovstva bral vážne a pritom bol veselej povahy. Slúžil vo všetkých častiach krajiny. O svojom pridelení cestujúceho dozorcu rozprával:

„Niekedy sme kráčali dve hodiny pešo cez kopce, aby sme sa dostali do obvodu, a pri chôdzi sme si pospevovali piesne Kráľovstva. Ako sme tak pätnásti až dvadsiati kráčali v jednom rade za sebou po cestičke a spievali si, skutočne som sa v srdci tešil, že som prijal zahraničné pridelenie.

Keď som prinášal Božie Slovo do skromných príbytkov vo vidieckych oblastiach, keď som videl, ako títo pokorní ľudia sedia na podlahe a počúvajú každé slovo, ktoré hovoríme, a keď som ich neskôr pri mojej ďalšej návšteve videl v sále Kráľovstva, chcel som pracovať ešte usilovnejšie, aby som mohol hovoriť druhým o Božom Kráľovstve.“

Neal sa oženil s Nenitou, sestrou z ostrova Mindoro, a potom verne slúžili spolu až do Nealovej smrti v roku 1985. Filipínski bratia naňho stále s láskou spomínajú. Jeden z nich povedal: „Brat Callaway bol dobrý človek, ktorý s bratmi dobre vychádzal. Vedel, ako sa prispôsobiť, nech bol v akejkoľvek situácii.“ *

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček/obrázok na strane 177]

Rozhovor s Ineldou Salvadorovou

Narodená: 1931

Pokrstená: 1949

Stručná charakteristika: V marci 1967 bola vyslaná ako misionárka do Thajska.

Mala som zmiešané pocity, keď som sa dozvedela, že budem vyslaná ako misionárka do Thajska. Bola som šťastná, no trochu som sa obávala a v mysli som mala množstvo otázok.

Prišla som sem 30. marca 1967. Jazyk bol pre mňa cudzí. Je to tónový jazyk s nízkymi, vysokými, hlbokými, stúpavými a ostrými tónmi. Bolo ťažké naučiť sa tento jazyk, ale miestni aj zahraniční bratia mi láskavo pomáhali.

Od roku 1967 do roku 1987 som bola v Sukhumwite. Potom ma požiadali, aby som prešla do nového zboru. Zdalo sa, že to bude ťažké, lebo som musela opustiť bratov a sestry, s ktorými som spolupracovala 20 rokov. To boli moje pocity, keď som sa sťahovala do mesta Thon Buri. Všetko však závisí od zmýšľania. V roku 1999, po 12 rokoch v Thon Buri, som sa presťahovala späť do Sukhumwitu. Iní misionári hovorili, že je to, akoby som išla späť domov. Ale podľa mňa môže byť mojím domovom ktorýkoľvek zbor, do ktorého som pridelená.

[Rámček/obrázok na strane 178]

Spomienky na osvojovanie si jazyka

Benito a Elizabeth Gundayaovci

Stručná charakteristika: Benito, sprevádzaný manželkou Elizabeth, slúžil na Filipínach ako krajský dozorca. V roku 1980 boli poslaní ako misionári do Hongkongu. Tam pomohli 53 ľuďom spoznať pravdu.

Naučiť sa kantonskú čínštinu bolo pre tých z nás, ktorí čínštinu predtým vôbec nepoznali, veľkou skúškou. Vyžaduje si to skutočné úsilie, vytrvalosť a tiež pokoru.

Raz som chcel povedať: „Idem na trh.“ V kantonskej čínštine to vyznelo ako: „Idem do kuracieho hnoja.“ Vo zvestovateľskej službe moja manželka s nadšením povedala: „Och, ja ju poznám,“ keď sa hovorilo o sestre, s ktorou sa domáca poznala. Slová mojej manželky však znamenali: „Och, ja ju jem.“ Pre domácu paniu to bol šok! Veľmi radi si spomíname na naše skúsenosti s ľuďmi hovoriacimi po čínsky.

 [Rámček/obrázok na stranách 181, 182]

Rozhovor s Lydiou Pamplonovou

Narodená: 1944

Pokrstená: 1954

Stručná charakteristika: Keď na Filipínach získala skúsenosti ako zvláštna priekopníčka, bola v roku 1980 pozvaná slúžiť na Papue-Novej Guinei. Pomohla už viac ako 84 ľuďom spoznať pravdu.

Bola som vzrušená, keď som dostala svoje pridelenie, lebo som už dlho túžila slúžiť tam, kde to bolo potrebnejšie. Mala som však aj obavy, lebo to bolo po prvý raz, čo som mala odísť od rodiny. O Papue-Novej Guinei som veľa nevedela a to málo, čo som sa dozvedela z príbehov, ktoré som počula, vo mne vyvolávalo nervozitu. Matka ma povzbudila slovami: „Nech sme kdekoľvek, keď budeme konať Božiu vôľu, Jehova Boh sa o nás bude starať.“ Napísala som list, že toto pridelenie prijímam.

Keď som prišla, bratia boli veľmi láskaví a ľudia boli priateľskí. Každý mesiac som rozšírila mnoho kníh a časopisov, viac než som kedy rozšírila na Filipínach. No jazyk a zvyky boli úplne odlišné. Uvažovala som: ‚Veď tu budem slúžiť len niekoľko rokov, potom pôjdem späť domov a opäť budem slúžiť ako priekopníčka spolu s matkou.‘

Keď som sa naučila dva z hlavných jazykov a osvojila som si niektoré z miestnych zvykov, lepšie som spoznala tunajších ľudí. Za vyše 20 rokov, čo som tu, som mala výsadu mnohých ľudí učiť pravdu a niektorých som učila aj čítať a písať, aby mohli dobre študovať a osvojiť si pravdu. Vzhľadom na všetky tieto i ďalšie požehnania cítim, že Papua-Nová Guinea je teraz mojím domovom. Ak si to Jehova bude priať, budem šťastná, ak ma bude používať vo svojej službe, kým nepovie, že dielo je dokončené, alebo až kým nepríde koniec mojich dní.

 [Rámček na stranách 191, 192]

Rozhovor s Filemonom Damasom

Narodený: 1932

Pokrstený: 1951

Stručná charakteristika: V roku 1953 začal službu celým časom. Neskôr sa oženil a slúžil ako krajský dozorca. Po období, keď sa venoval výchove detí, pokračoval v službe celým časom so svojou manželkou ako zvláštny priekopník. Doteraz slúžil na rôznych miestach na Visayských ostrovoch a na Mindanau.

V 60. rokoch 20. storočia bola služba celým časom vzhľadom na veľké ťažkosti náročná. Jedla bol nedostatok, lebo premnožené potkany zničili úrodu kukurice a ryže. Už sme nemohli ísť kázať do mesta, lebo sme mali obnosené šaty a zodraté topánky.

A tak sme išli do polí, do hôr a do okrajových štvrtí — obyčajne bez topánok. Takmer sa stalo, že som nemohol mať na krajskom zjazde prejav, lebo som nemal vhodné oblečenie. No náš oblastný dozorca, brat Bernardino, mi láskavo požičal svoju košeľu a ja som mohol predniesť prednášku. Samozrejme, mnohí boli na tom v materiálnom ohľade horšie ako my. Jehova nás pre naše odhodlanie vytrvať požehnával.

V roku 1982 prišli skúšky v súvislosti s našou neutralitou. Na Mindanau vypukla vzbura proti vláde. Keďže som viedol biblické štúdiá s veliteľmi takzvaných vzbúrencov, vládni vojaci ma označili za „lektora“ ľavičiarov. No jeden vládny úradník im vysvetlil, že naše vyučovanie je založené výlučne na Biblii a nemá politický charakter.

V tom istom čase mali na mňa negatívny názor aj vzbúrenci, lebo keď som šiel kázať, najprv som vydal svedectvo starostovi štvrte a veliteľovi vojenského oddielu. Vzbúrenci nám však neublížili, lebo jeden ich veliteľ, s ktorým som študoval, sa nás zastal.

Jehova nám počas desaťročí pomáhal prežiť ťažkosti a skúšky. Vďaka Jehovovi za jeho milosrdenstvo a ochranu! — Prísl. 18:10; 29:25.

 [Rámček na stranách 217, 218]

Rozhovor s Pacificom Pantasom

Narodený: 1926

Pokrstený: 1946

Stručná charakteristika: V roku 1951 absolvoval 16. triedu Gileádu. V súčasnosti slúži ako starší v Quezon City.

Za druhej svetovej vojny sme bývali v provincii Laguna a našimi susedmi boli Jehovovi svedkovia. Ponúkli mi, že môžem využiť ich knižnicu. Mali v nej dobré knihy: Stvorenie, Ospravedlnenie, Zmierenie, Náboženstvo, Nepriatelia, Deti a mnoho ďalších. Keď Japonci podpálili mesto, stratili sme s týmito svedkami kontakt, ale asi o rok som ich stretol v Manile. Začal som navštevovať zhromaždenia a po krste som sa pripojil ku skupine priekopníkov. Miestom nášho pridelenia bola celá provincia Tayabas, neskôr nazývaná Quezon. Pracovali sme z mesta do mesta a spali sme v prázdnych autobusoch, v domoch záujemcov a podobne.

Keď sme boli v Maubane, vtrhla do mesta skupina partizánov. Spali sme na prvom poschodí mestskej radnice. Zobudili sme sa na rozruch. Zdalo sa, že policajtov pod nami chytili  do pasce. Počuli sme, ako hádžu svoje zbrane na zem.

Partizáni vtrhli na poschodie. Jeden z nich na nás zasvietil baterkou a povedal: „Kto ste?“ Predstierali sme, že spíme. Opýtal sa opäť a dodal: „Nie ste špióni filipínskej polície?“

„Nie, pane,“ odpovedali sme.

Nato povedal: „Ale máte kaki oblečenie.“

Vysvetlili sme, že tie šaty nám darovali a topánky nám zaslali naši bratia z Ameriky v zásielke humanitárnej pomoci.

Veliteľ povedal: „Dobre, tie topánky si vezmem.“ A tak som si zobul topánky. Chcel aj moje nohavice. Zakrátko sme boli všetci v spodkoch. Našťastie neďaleko sme mali uskladnené nejaké šaty. Vlastne sme boli radi, že nám tamtie vzali. Inak by si celé mesto mohlo myslieť, že sme špióni tých partizánov!

Kúpili sme si nejaké dreváky, vrátili sme sa do Manily a potom sme šli na Visayské ostrovy, kde sme pokračovali v kázaní.

Brat Pantas slúžil celým časom a bol služobníkom bratov (teraz označovaným ako krajský dozorca). Keď sa po návšteve školy Gileád vrátil na Filipíny, bol oblastným dozorcom a slúžil aj v kancelárii odbočky. Neskôr sa venoval výchove svojich detí.

 [Časová os/graf na stranách 168, 169]

FILIPÍNY — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1908: V meste Sibalom začínajú vydávať svedectvo dvaja Bádatelia Biblie zo Spojených štátov.

1910

1912: Prednáška Charlesa T. Russella v manilskej Veľkej opere.

1934: Zriadenie kancelárie odbočky. Vydanie brožúrky Útek ku Kráľovstvu v tagalčine.

1940

1947: Príchod prvých absolventov Gileádu.

 1961: Prvé triedy školy služby Kráľovstva.

1964: Prví filipínski priekopníci sú pozvaní, aby sa ujali misionárskej služby v susedných krajinách.

1970

1978: Prvé triedy školy priekopníckej služby.

1991: Dokončenie výstavby nových budov odbočky a ich zasvätenie. Výbuch sopky Pinatubo.

1993: Vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v tagalčine.

2000

2000: Vydanie úplného Prekladu nového sveta Svätých písiem v tagalčine.

2002: Na Filipínach je činných 142 124 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

150 000

100 000

50 000

1940 1970 2000

 [Graf/obrázky na strane 199]

(Pozri publikáciu)

Rast účasti na zjazdoch (1948–1999)

350 000

300 000

250 000

200 000

150 000

100 000

50 000

0

1948 1954 1960 1966 1972 1978 1984 1990 1996 1999

 [Mapy na strane 157]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

FILIPÍNY

LUZON

Vigan

Baguio

Lingayen

Cabanatuan

sopka Pinatubo

Olongapo

Quezon City

MANILA

MINDORO

VISAYSKÉ OSTROVY

Masbate

CEBU

MINDANAO

Surigao

Davao

PALAWAN

El Nido

 [Celostránkový obrázok na strane 150]

[Obrázok na strane 154]

Charles T. Russell a William Hall počas návštevy Filipín v roku 1912

[Obrázok na strane 159]

Joseph dos Santos, na obrázku s manželkou Rosario v roku 1948, zostal horlivým hlásateľom Kráľovstva napriek tomu, že za druhej svetovej vojny strávil tri roky v tvrdom väzení

[Obrázok na strane 163]

Prví bratia vyslaní z Filipín do školy Gileád: Adolfo Dionisio, Salvador Liwag a Macario Baswel

[Obrázok na strane 164]

Prechod horami na ceste kázať

[Obrázok na strane 183]

Tisíce priekopníkov mali úžitok zo školy priekopníckej služby

[Obrázok na strane 186]

V roku 1980 sa začal používať systém fotosadzby riadený počítačom

[Obrázky na strane 189]

Dobré posolstvo je prístupné v mnohých filipínskych jazykoch

[Obrázky na strane 199]

Medzinárodný zjazd „Božské vyučovanie“ v roku 1993

[Obrázky na strane 199]

Krst na oblastnom zjazde „Radostný ľud chváliaci Boha“ v roku 1995

[Obrázok na strane 200]

Filipínski misionári, ktorí prišli domov na zjazd

[Obrázok na strane 202]

Na zjazdoch v roku 1993 bolo oznámené vydanie „Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem“ v tagalčine

[Obrázok na strane 204]

Prekladanie Biblie s podporou počítačov

[Obrázok na strane 205]

Šťastný priekopník dostáva úplný „Preklad nového sveta“ vo svojom jazyku

[Obrázok na strane 207]

Výbor odbočky zľava doprava: (vpredu) Denton Hopkinson, Felix Salango; (vzadu) Felix Fajardo, David Ledbetter a Raymond Leach

[Obrázok na strane 211]

Mnohí vietnamskí utečenci spoznali pravdu, kým boli na Filipínach

[Obrázok na strane 215]

Natividad a Leodegario Barlaanovci strávili každý viac ako 60 rokov v službe celým časom

[Obrázky na stranách 222, 223]

Sály Kráľovstva postavené v nedávnych rokoch

[Obrázky na strane 224]

Zjazdová sála vo Veľkej Manile (hore) a ďalšie zjazdové sály mimo Manily

[Obrázok na strane 228]

Vľavo: John Barr prednáša prejav pri príležitosti zasvätenia odbočky v roku 1991

[Obrázok na strane 228]

Dole: budovy odbočky v roku 1991

[Obrázok na strane 235]

Uznanie víťazstva Jehovových svedkov v novinách

 [Obrázky na strane 236]

Zemetrasenia, výbuchy sopiek a záplavy spôsobujú problémy, ale horliví zvestovatelia kážu ďalej

 [Obrázok na strane 246]

Horliví priekopníci sa naučili posunkovú reč, aby pomohli nepočujúcim mať úžitok z duchovného programu

[Obrázok na strane 246]

Študenti a inštruktori prvej triedy školy priekopníckej služby v posunkovej reči na Filipínach začiatkom roku 2002

[Obrázok na strane 251]

Dvadsiata siedma trieda školy služobného vzdelávania na Filipínach