Nikaragua

Nikaragua býva priliehavo opisovaná ako tropický raj. Z jej východného pobrežia sa naskytá pohľad na čisté, tyrkysové vody Karibského mora. Západné pobrežie obmývajú vody mohutného Tichého oceánu. Pri pohľade z výšky je táto krajina mozaikou lesov, fariem a riek, s mnohými jazerami, ktoré sú ako drahokamy umiestnené v kráteroch dávnych sopiek. No tieto jazerá sa javia len ako nepatrné modré plôšky v porovnaní s dvoma obrami — jazerami Nikaragua a Managua. Len jazero Nikaragua má rozlohu 8200 štvorcových kilometrov a pokrýva vyše 6 percent krajiny!

Hlavné mesto Managua leží na južnom brehu jazera Managua, ktorého rozloha je vyše 1000 štvorcových kilometrov. Názov „Managua“ v jednom z domorodých jazykov znamená „miesto, kde je veľká vodná plocha“, čo je naozaj výstižné. V meste Managua, ktoré je sídlom vlády a strediskom obchodu, žije približne jeden milión obyvateľov — 20 percent z celkového počtu piatich miliónov obyvateľov tejto krajiny. Managua sa nachádza na úzkom páse nížinnej oblasti pri Tichom oceáne, ktorá je domovom približne 60 percent Nikaragujčanov. Ďalších 30 percent obyvateľov žije v centrálnej hornatej oblasti a zvyšná časť — ani nie 10 percent — žije ďalej na východe v dvoch riedko  osídlených, politicky autonómnych regiónoch, ktoré zaberajú polovicu územia krajiny.

V oblasti južnej hranice Nikaraguy sa stredoamerická šija zužuje natoľko, že Karibské more a Tichý oceán sú od seba vzdialené len 220 kilometrov. No vzhľadom na to, že z jazera Nikaragua tečie do Karibského mora rieka San Juan, medzi týmto jazerom a Tichým oceánom vzniká šija Rivas široká len 18 kilometrov. Pred vybudovaním Panamského prieplavu bola vodná cesta cez rieku San Juan a jazero Nikaragua obľúbenou trasou cestovateľov, vďaka čomu bol o túto oblasť veľký záujem. Dejiny odhaľujú, že v nej mali vplyv mnohé národy vrátane Mayov, Aztékov, Toltékov a Čibčov a tiež cudzie mocnosti — Španielsko, Francúzsko, Veľká Británia, Holandsko, Spojené štáty a Sovietsky zväz.

Vplyv mnohých kmeňov a národností je zjavný z toho, že nikaragujská spoločnosť je mnohojazyčná a mnohokultúrna. Zatiaľ čo obyvateľstvo tichomorskej časti tvoria hlavne mestici hovoriaci po španielsky, ktorí sú potomkami Španielov a domorodých národov, obyvateľstvo karibskej oblasti je výrazne mnohoetnické. Prevažujú v ňom Miskiti, kreoli a mestici popri menších populáciách Sumov, Ramov a Garifunov — afrokaribskej skupiny. Hoci mnohé z týchto komunít si zachovali svoj tradičný jazyk a kultúru, tunajší ľudia sú skromní, otvorení a priateľskí. Navyše sú hlboko nábožní a mnohí majú lásku k Biblii.

Ako uvidíme v tejto správe, na nikaragujskom národe sa podpísali aj nešťastia, a to prírodné i spôsobené ľuďmi. Napríklad za posledné storočie bola Managua dvakrát zrovnaná so zemou pri zemetraseniach, ktoré vznikli na tichomorskej strane šije. Východnú Nikaraguu postihli odlišné prírodné katastrofy — ničivé hurikány, ktoré sa vytvorili  nad Atlantikom. Okrem toho ďalšie nešťastia spôsobila občianska vojna, politické revolúcie a tvrdé diktatúry.

Ale čisté vody biblickej pravdy si napriek tomu našli cestu do tejto krásnej krajiny jazier a riek a tisícom ľudí úprimného srdca priniesli útechu a nádej. (Zjav. 22:17) Áno, mohutný prúd duchovného pokrmu, ktorý dnes tečie v Nikarague, svedčí o tom, že Jehova bohato požehnáva dielo kázania o Kráľovstve v tejto krajine, najmä keď vezmeme do úvahy, že pred šiestimi desaťročiami sa tu dobré posolstvo podobalo iba malému pramienku.

Najprv iba ako malý pramienok

Dňa 28. júna 1945 prišli do Managuy Francis a William Wallaceovci, rodní bratia a absolventi prvej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower. Začali v Nikarague vykonávať organizované dielo kázania dobrého posolstva a pripravili cestu budúcim generáciám misionárov. No neboli prví, ktorí do tejto krajiny priniesli posolstvo o Kráľovstve, lebo už v roku 1934 navštívila Nikaraguu istá priekopníčka, ktorá v Manague a v iných častiach krajiny rozšírila nejakú literatúru. Napriek tomu do roku 1945 len veľmi málo ľudí počulo o Jehovových svedkoch.

Keď tu bratia Wallaceovci začali kázať, používali prenosný gramofón a prehrávali biblické nahrávky — čo bola v tých dňoch v Nikarague veľká novinka! Vďaka tomu si v prvom mesiaci vypočulo posolstvo o Kráľovstve 705 ľudí.

V októbri toho istého roku prišli ďalší štyria misionári — manželské dvojice Harold a Evelyn Duncanovci a Wilbert a Ann Geiselmanovci. Horliví ohlasovať Kráľovstvo akýmkoľvek možným spôsobom, naplánovali sériu verejných zhromaždení. A tak v novembri 1945 Nikaragujčanov zdravili na ulici ľudia s pozvánkami na biblickú prednášku.  Hoci pre neďaleké politické nepokoje a pouličné boje hrozilo, že program bude prerušený, zhromaždenie prebehlo pokojne a prvú verejnú prednášku si vypočulo viac ako 40 poslucháčov. Medzitým sa v misionárskom domove začalo usporadúvať týždenné štúdium Strážnej veže a služobné zhromaždenie.

Rok 1946 bol časom radosti tak pre misionárov, ako aj pre tých, ktorí medzi prvými zareagovali na biblické posolstvo. K tým, ktorí vtedy zareagovali, patril 24-ročný Arnoldo Casto, ktorý si s úsmevom spomína, ako prišiel k poznaniu biblickej pravdy. Hovorí: „S mojimi spolubývajúcimi, Evaristom Sánchezom a Lorenzom Obregónom, sme sa rozhodli, že sa budeme spolu učiť po anglicky. Potom jedného  dňa prišiel Evaristo domov z trhoviska a mávajúc nejakou knihou, povedal: ‚Našiel som Američana, ktorý nás bude učiť angličtinu!‘ Samozrejme, ten ‚učiteľ‘ nič také nemal v úmysle, ale Evaristo to tak pochopil. A tak sme v stanovenú hodinu všetci traja s radosťou čakali na lekciu angličtiny. ‚Učiteľ‘, misionár Wilbert Geiselman, bol príjemne prekvapený, keď našiel takých dychtivých ‚študentov Biblie‘, ako ho čakajú s knihou v ruke.“

„Tou knihou bola publikácia ‚Pravda vás oslobodí‘, ktorú sme študovali dvakrát do týždňa,“ vysvetľuje Arnoldo. „Napokon, hoci sme sa nenaučili veľa po anglicky, spoznali sme biblickú pravdu.“ Arnoldo sa dal pokrstiť v auguste 1946 na zjazde v Clevelande v Ohiu v USA a potom sa vrátil do Nikaraguy, kde začal s priekopníckou službou. Koncom toho roku boli pokrstení aj jeho dvaja spolubývajúci.

Evaristo Sánchez, ktorý má teraz 83 rokov, si s radosťou spomína na tie rané roky. Hovorí: „Spočiatku sme nemali miesto na naše zhromaždenia. Bolo nás však málo, a tak  sme sa stretávali na mieste, kde boli ubytovaní misionári. Neskôr bol prenajatý jednoposchodový dom, kde sa nás pravidelne stretávalo 30 až 40.“

Títo traja mladí muži boli prvými Nikaragujčanmi, ktorí sprevádzali misionárov v službe, najprv v Manague a potom aj v odľahlých oblastiach. V tom čase mala Managua len okolo 120 000 obyvateľov, takže bola menšia ako dnes. Vydláždená bola iba časť 12 mestských blokov v centre mesta. „Chodievali sme pešo,“ spomína Evaristo. „Neboli tu žiadne autobusy, žiadne vydláždené cesty, len železnica a vozové cesty. Preto v závislosti od toho, či bolo obdobie sucha, alebo dažďa, sme boli buď celí zaprášení, alebo celí od blata.“ Ich úsilie však bolo odmenené, keď v apríli 1946 sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 52 ľudí.

Zriadenie odbočky

V tom istom mesiaci prvý raz navštívili Nikaraguu Nathan H. Knorr a Frederick W. Franz z ústredia v Brooklyne. Počas ich štvordňovej návštevy si verejnú prednášku brata Knorra „Veseľte sa, národy“ vypočulo 158 poslucháčov. Brat Franz prednášku prekladal do španielčiny. Pred odchodom brat Knorr urobil opatrenia na zriadenie kancelárie odbočky Jehovových svedkov v Nikarague, ktorá mala dohliadať na dielo. Za služobníka odbočky bol vymenovaný 26-ročný William Eugene Call, ktorý bol krátko predtým požiadaný, aby sa sem presťahoval z Kostariky.

V nasledujúcich desaťročiach kancelária odbočky vytvorila misionárske domovy na takých miestach, ako je Jinotepe, Masaya, León, Bluefields, Granada a Matagalpa. Urobili sa tiež opatrenia, aby novovytvorené zbory a skupiny navštevoval krajský dozorca, ktorý bratov posilňoval a povzbudzoval.

 Krátkodobý úspech odporcov

Horlivosť bratov rýchlo prinášala ovocie, čo znepokojovalo duchovenstvo takzvaného kresťanstva. Prvé náznaky odporu sa objavili v meste Bluefields na pobreží Karibského mora, kam boli pridelení dvaja misionári. Situácia sa vyhrotila 17. októbra 1952, keď bolo vydané nariadenie namierené proti Jehovovým svedkom. Nariadenie zakazovalo všetky činnosti svedkov a podpísaný bol na ňom predstaviteľ imigračného oddelenia. Podnet naň však dalo katolícke duchovenstvo.

Misionári v Bluefieldse, Leóne, Jinotepe a Manague boli o tomto nariadení informovaní. Odvolania zaslané príslušným úradom — vrátane vtedajšieho prezidenta Anastasia Somozu Garcíu — nepriniesli žiaden výsledok. Bratia sa začali stretávať v menších skupinách, prestali pracovať s časopismi na ulici a literatúru z odbočky rozmiestnili na bezpečné miesta. Našim náboženským nepriateľom sa podarilo dosiahnuť zákaz diela falošnými tvrdeniami, že Jehovovi svedkovia sú komunisti. Bratia si najali právnika, aby proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie na najvyšší súd.

Hoci niektorí bratia podľahli strachu z človeka, väčšina zostala pevná. Zrelí a nebojácni misionári boli pevnou oporou pre miestnych bratov, ktorí z poslušnosti voči Božiemu Slovu ďalej kázali a stretávali sa. (Sk. 1:8; 5:29; Hebr. 10:24, 25) Potom 9. júna 1953 — už po ôsmich mesiacoch zákazu — najvyšší súd jednohlasne rozhodol v prospech Jehovových svedkov a potvrdil ústavné právo na slobodu uctievania a prejavu. Sprisahanie v každom ohľade zlyhalo.

Náročná služba raných misionárov

Služba raných misionárov nebola náročná len pre odpor duchovenstva. Zamyslite sa nad príkladom Sydneyho  a Phyllis Porterovcov, absolventov 12. triedy Gileádu. Keď v júli 1949 prišli do Nikaraguy, Sydney bol poverený slúžiť ako krajský dozorca v kraji, ktorý zahŕňal celú krajinu. Opisuje, aká bola v tých dňoch služba krajského dozorcu. „Cestovali sme vlakmi a autobusmi. Na mnohých miestach neboli žiadni bratia, u ktorých by sme sa mohli ubytovať, a tak sme si so sebou nosili lôžka a malý prenosný sporák na preváranie vody a na varenie. Mnoho ráz sme boli z odbočky preč aj celých desať týždňov. Obvod bol však taký plodný, že v niektorých oblastiach bolo náročné uspokojovať záujem ľudí. Napríklad keď sme neskôr boli v kraji Managua, Phyllis viedla 16 biblických štúdií! Kde na to našla čas? Viedla štúdiá počas nášho voľného dňa a po večeroch, keď sme nemali zborové zhromaždenie.“ Akí horliví boli títo raní misionári!

 Doris Niehoffová, ktorá sem prišla v roku 1957, o svojom prvom dojme hovorí: „Bol koniec marca, obdobie sucha, a tak bola celá krajina hnedá. V tom čase tu bolo ešte veľmi málo áut; namiesto toho každý jazdil na koni — a nosil pri sebe pušku! Bolo to, akoby som sa ocitla vo westernovom filme. V tých dňoch väčšina ľudí bola buď bohatá, alebo chudobná, ale viac bolo chudobných. Situácia bola o to horšia, že Nikaragua bola vo vojne s Hondurasom pre spor o územie, šesť mesiacov pred mojím príchodom bol zavraždený prezident Somoza García a v krajine bolo vyhlásené stanné právo.“

„Pridelili ma do Léonu, univerzitného mesta,“ pokračuje Doris. „Keďže som dobre nerozumela po španielsky, študenti si zo mňa radi robili žarty. Napríklad keď som istým študentom navrhla, že prídem opäť, aby sme sa mohli porozprávať o Biblii, súhlasili, ale smiali sa, keď mi hovorili svoje ‚mená‘. Jeden mi povedal meno muža, ktorý zavraždil prezidenta, a druhý si vybral meno povestného partizána! Čudujem sa, že ma nedali do väzenia, keď som prišla opäť a pýtala som sa na študentov, ktorí mi dali také mená!“

Rozhovor s matagalpským biskupom

Približne 130 kilometrov na sever od Managuy leží mesto Matagalpa, schované v horách v oblasti vyznačujúcej sa pestovaním kávovníka. V roku 1957 sem boli pridelení štyria misionári. Agustín Sequeira, ktorý bol vtedy profesorom matematiky na univerzite spravovanej jozefínskymi mníškami, si spomína na náboženskú atmosféru v Matagalpe v tých dňoch. Hovorí: „Ľudia boli prevažne katolíci a báli sa kňazov, zvlášť biskupa. Biskup bol krstným otcom jedného z mojich detí.“

Vzhľadom na túto atmosféru strachu bolo pre odbočku ťažké zaobstarať misionárom ubytovanie. Napríklad keď  kancelária odbočky dohodovala prenájom jedného domu, informovala majiteľa, právnika, že misionári tam budú usporadúvať kresťanské zhromaždenia. „Žiaden problém,“ povedal.

Doris Niehoffová opisuje, čo sa stalo potom: „V deň, keď sme prišli so všetkým naším nábytkom, objavil sa majiteľ s ustarosteným výrazom v tvári. Povedal, že nám poslal telegram, aby sme nechodili. Prečo? Biskup sa mu vyhrážal, že ak nám prenajme ten dom, jeho syn nebude môcť navštevovať katolícku školu. Našťastie sme ten telegram nedostali a už sme zaplatili nájomné na jeden mesiac.“

„Počas toho mesiaca sme našli iný dom, no s veľkými ťažkosťami,“ dodáva Doris. „Keď sa biskup pokúšal vyvíjať nátlak na nebojácneho miestneho obchodníka, ktorý bol majiteľom toho domu, obchodník mu odpovedal: ‚Dobre, ak mi budete platiť štyristo córdob mesačne, neprenajmem im to.‘ Samozrejme, biskup mu nezačal platiť. Nedal sa však odradiť, obišiel všetky obchody a umiestnil v nich plagáty upozorňujúce ľudí, aby sa nerozprávali s Jehovovými svedkami. Navyše majiteľom obchodov povedal, aby nám nič nepredali.“

Napriek horlivosti misionárov sa zdalo, že nikto v Matagalpe netúži postaviť sa na stranu biblickej pravdy. Profesor matematiky Agustín mal však mnoho nezodpovedaných otázok. Napríklad si kládol otázku, prečo ešte stále existujú pyramídy, keď faraóni, ktorí ich postavili, sú už dávno mŕtvi! Dodnes si jasne pamätá, ako ho navštívil jeden misionár a ukázal mu v Biblii odpovede na jeho otázky. Agustín hovorí: „Upútali ma biblické texty poukazujúce na to, že ľudia neboli stvorení tak, aby zomierali, ale aby žili navždy na rajskej zemi, a že mŕtvi budú vzkriesení. Rýchlo som rozpoznal, že to je pravda.“ Ako Agustín zareagoval? „Začal som kázať  všetkým na univerzite, kde som učil, vrátane riaditeľky, ktorá bola mníškou,“ hovorí Agustín. „Tá ma potom pozvala, aby som ju v nedeľu navštívil a mohli sme sa porozprávať o ‚konci sveta‘. Keď som prišiel, na moje prekvapenie ma tam čakal matagalpský biskup.“

„Tak, compadre,“ povedal, „hovorili mi, že strácaš vieru.“

„Akú vieru?“ odpovedal som. „Tú, ktorú som nikdy nemal? Práve teraz spoznávam, čo je to mať pravú vieru.“

To bol začiatok trojhodinového rozhovoru, ktorý si mníška vypočula. Agustín sa z horlivosti pre svoju novonájdenú vieru občas vyjadroval dosť priamočiaro. Nekresťanskú náuku o nesmrteľnosti ľudskej duše dokonca nazval výnosným úkladom na vykorisťovanie nevinných ľudí. Na znázornenie Agustín biskupovi povedal: „Predstavte si napríklad, že mi zomrie matka. Prirodzene, obrátim sa na vás, aby ste odslúžili omšu, lebo jej duša je v očistci. Za túto službu si odo mňa vyžiadate peniaze. Po ôsmich dňoch to bude ďalšia omša. Po roku ešte ďalšia a tak ďalej. No nikdy mi nepoviete: ‚Compadre, už nebudem slúžiť ďalšie omše, lebo duša tvojej matky sa už dostala z očistca.‘“

„Ach,“ povedal biskup, „to je preto, lebo len Boh vie, kedy odtiaľ duša vyjde!“

 „Potom ako viete, kedy tam duša ide, aby ste mohli začať žiadať odo mňa peniaze?“ odvetil Agustín.

Počas rozhovoru, keď Agustín začal citovať ďalší biblický text, mníška biskupovi povedala: „Pozrite, monsignore! Používa zlú Bibliu; to je luteránska!“

„Nie,“ odpovedal na to biskup, „to je Biblia, ktorú som mu ja dal.“

Ako rozhovor pokračoval, Agustín bol prekvapený, keď počul biskupa povedať, že človek by nemal veriť všetkému, čo je v Biblii. „Po tomto stretnutí,“ hovorí Agustín, „som bol presvedčený, že duchovenstvo kresťanstva, podobne ako náboženskí vodcovia za Ježišových dní, uprednostňuje cirkevné tradície pred Božím Slovom.“

Vo februári 1962 sa Agustín Sequeira stal prvým matagalpským pokrsteným zvestovateľom. Ďalej robil duchovné pokroky, neskôr slúžil ako priekopník a starší a od roku 1991 bol členom nikaragujského výboru odbočky. Pokiaľ  ide o Matagalpu, v služobnom roku 2002 tu boli dva prosperujúce zbory s celkovým počtom 153 zvestovateľov Kráľovstva.

Neúnavní zvláštni priekopníci

Mnohí, ktorí prijali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, boli podnietení rozšíriť svoju službu a ujať sa priekopníckej služby. Patrili k nim aj Gilberto Solís s manželkou Maríou Ceciliou a Gilbertova mladá sestra María Elsa. Všetci traja boli pokrstení v roku 1961 a po štyroch rokoch sa stali veľmi produktívnym tímom zvláštnych priekopníkov. Táto trojica založila alebo posilnila deväť zborov v rôznych častiach krajiny. Jedným z miest ich pridelenia bol ostrov Ometepe na jazere Nikaragua.

Ometepe má rozlohu 276 štvorcových kilometrov a tvoria ho dve sopky, z ktorých jedna dosahuje výšku 1600 metrov. Pri pohľade zhora má ostrov vďaka týmto sopkám tvar osmičky. Títo traja priekopníci sa na úsvite autobusom odviezli tak ďaleko, ako to len bolo možné, a potom pokračovali pešo — často naboso — po piesočnatom pobreží do mnohých dedín na ostrove. Za obdobie približne 18 mesiacov zorganizovali na izolovaných miestach po celom Ometepe viacero študijných skupín. Najväčšia bola skupina v Los Hatillos.

Hlavným zdrojom príjmu mnohých nových zvestovateľov v Los Hatillos bolo predtým pestovanie tabaku, no teraz im biblicky školené svedomie nedovoľovalo pokračovať v tejto práci. Väčšina sa teda začala živiť rybolovom, hoci to pre nich znamenalo nižší príjem. Akú radosť mala rodina Solísovcov, keď videla takú vieru a tiež mnohé iné dôkazy toho, že Jehova bohato požehnáva ich službu! Počet zvestovateľov v tejto oblasti čoskoro vzrástol na 32, a tak  potrebovali sálu Kráľovstva. Jeden z nových zvestovateľov, Alfonso Alemán, pestoval melóny a láskavo ponúkol, že daruje pozemok na sálu. No ako mohli zvestovatelia v Los Hatillos získať prostriedky na výstavbu sály?

Gilberto Solís zorganizoval, aby dobrovoľníci zasadili na časti darovaného pozemku semená melónov, ktoré poskytol brat Alemán. Gilberto povzbudzoval skupinu, aby sa starala o tieto „melóny pre Jehovu“, a sám dával príklad svojou usilovnou prácou. María Elsa, drobná, no energická žena, opisuje, ako sa táto malá skupina zvestovateľov starala o melóny. Hovorí: „Vstávali sme skoro ráno, keď bola ešte tma, aby sme zavlažili pole. Mali sme tri dobré úrody. Brat Alemán na vlastnom člne previezol melóny cez jazero Nikaragua do Granady, kde ich predal a kúpil stavebný materiál. Tak bola v Los Hatillos postavená sála Kráľovstva a môj brat ju preto nazýva sálou postavenou z melónov.“ Od tých skromných začiatkov sú teraz na ostrove Ometepe tri prosperujúce zbory.

Pokora, akú prejavovali Gilberto, jeho manželka a jeho sestra, ich pozitívny duch a úplná dôvera v Jehovu zapôsobili na srdce mnohých ľudí. Gilberto často hovorieval: „Na nových by sme sa vždy mali pozerať ako na mláďatá. Sú roztomilé, ale ešte slabé. Nikdy nebuďme rozhorčení pre ich slabosti, ale skôr im pomáhajme, aby zosilneli.“ Takýto láskyplný postoj nepochybne prispel k tomu, že títo traja príkladní priekopníci pomohli 265 ľuďom k oddanosti a krstu! Gilbertova manželka už zomrela vo vernosti a 83-ročný Gilberto cíti, že aj jeho zdravie sa značne zhoršuje. No jeho túžba slúžiť Jehovovi je taká silná, aká bola vždy. Pokiaľ ide o Maríu Elsu, keď sa jej nedávno opýtali, ako sa cíti po 36 rokoch služby zvláštnej priekopníčky, odpovedala: „Ako v prvý deň! Mám radosť a vždy ďakujem Jehovovi, že nás priviedol do svojej svätej organizácie a dal nám miesto  vo svojom úžasnom duchovnom raji.“ Mnohí usilovní priekopníci, podobne ako rodina Solísovcov, mohli vďaka Jehovovmu štedrému požehnaniu vidieť v priebehu rokov v Nikarague hojné ovocie Kráľovstva.

Zemetrasenie v Manague v roku 1972

Krátko po polnoci z 22. na 23. decembra 1972 Managuou prudko otriaslo zemetrasenie so silou 6,25 stupňa Richterovej stupnice, čo je sila porovnateľná s energiou približne 50 atómových bômb. Kancelária odbočky sa nachádzala vo východnej časti Managuy, len 18 blokov od epicentra. „Všetci misionári boli v posteli,“ hovorí Levi Elwood Witherspoon, vtedajší dozorca odbočky. „Keď otrasy prestali, ponáhľali sme sa von do stredu ulice. Potom prišli v rýchlom slede za sebou ešte ďalšie dva seizmické otrasy. Všade okolo nás sa rúcali domy. Mesto naplnil hustý oblak prachu a červená žiara v centre mesta naznačovala, že tam zúria požiare.“

Epicentrum zemetrasenia bolo priamo pod obchodnou štvrťou a v priebehu 30 sekúnd sa Managua stala neobývateľnou. Prežijúci sa vyhrabávali z prachu a trosiek, aby sa mohli nadýchnuť. Mnohým sa to nepodarilo. Hoci niektorí odhadujú, že zomrelo 12 000 ľudí, presné číslo nie je známe. Bolo zničených okolo 75 percent domov v Manague, následkom čoho takmer 250 000 ľudí zostalo bez domova. Počas troch dní po zemetrasení denne utekalo z mesta 100 000 ľudí.

Kresťanská láska prichádza na pomoc

Už napoludnie v deň zemetrasenia kancelária odbočky dostala úplnú správu od zborových dozorcov v Manague. Títo verní bratia konali rýchlo a jednotne a navštívili každého člena zboru, aby sa uistili, či niečo nepotrebuje.  Našťastie ani jeden z vyše 1000 svedkov v meste nezomrel, no viac ako 80 percent z nich prišlo o svoj domov.

Kresťanská láska podnietila členov Jehovovho ľudu v susedných krajinách, aby rýchlo prišli na pomoc svojim bratom, a do 22 hodín po zemetrasení prišli do odbočky nákladné autá s potravinami, vodou, liekmi a oblečením. Odbočka bola v skutočnosti jedným z prvých stredísk poskytujúcich núdzovú pomoc. Okrem toho sem z rôznych zborov v Nikarague prúdili dobrovoľníci, ktorí mali zakrátko veľa práce s triedením šatstva, balením potravín a rozposielaním týchto vecí. Núdzová pomoc začala prichádzať aj od svedkov zo vzdialenejších častí sveta.

Deň po zemetrasení sa dozorca odbočky stretol so zástupcami odbočiek v Kostarike, Salvádore a Hondurase, ktorí sem prišli, aby pomohli pri organizovaní ďalšej pomoci. Nikaragujskí svedkovia bývajúci mimo Managuy láskyplne prijali do svojich príbytkov bratov, ktorí museli odísť z hlavného mesta. Svedkovia, ktorí v meste zostali, boli zorganizovaní do skupín, aby mohli konať kresťanské zhromaždenia a zúčastňovať sa na zvestovateľskej službe. Tieto skupiny navštevoval krajský dozorca, aby ich povzbudil a doručil im núdzovú pomoc.

Následkom zemetrasenia celá krajina z ekonomickej stránky trpela. Napriek tomu, že život bol ťažší, rekonštrukcia sál Kráľovstva a domov bratov napredovala. A nielen to, v zboroch pribúdalo mnoho nových záujemcov. Je isté, že Jehovu tešilo, že jeho ľud ďalej dával záujmy Kráľovstva na prvé miesto v živote. — Mat. 6:33.

Ročenka 1975 priniesla správu: „Väčšina zo štrnástich zborov v oblasti Managuy sa stále stretáva v budovách s popraskanými múrmi alebo len na nejakom dvore pod prístreškom z pozinkovaného plechu. Je zaujímavé, že účasť na  týchto zhromaždeniach sa v poslednom roku zdvojnásobila. Bratia za posledný rok zaznamenali 20-percentný vzrast v priemernom počte zvestovateľov. Teraz sa tu delí s ľuďmi o pravdu 2689 zvestovateľov a pokrstených bolo 417 nových.“

Vzhľadom na tento neustály vzrast boli staré priestory odbočky čoskoro nedostačujúce. A tak si viete predstaviť, ako sa zvestovatelia tešili, keď bola v decembri 1974 dokončená výstavba novej kancelárie odbočky a misionárskeho domova — len dva roky po tom veľkom zemetrasení! Nová odbočka sa nachádzala na tichej ulici El Raizón, 16 kilometrov južne od centra Managuy.

 Misionári dávajú príklad v láske a jednote

Od príchodu dvoch bratov Wallaceovcov v roku 1945 boli misionári pre ľudí v Nikarague príkladom viery, vytrvalosti a lásky. Tieto obdivuhodné vlastnosti pomáhali misionárom zblížiť sa navzájom i s miestnymi bratmi. Misionár Kenneth Brian hovorí: „Po zemetrasení v Manague sme vypomáhali v odbočke a pomáhali sme bratom presťahovať sa a pochovať mŕtvych príbuzných. Spoločná práca v takých podmienkach vzájomne veľmi zbližuje.“ Marguerite Moorová (predtým Fosterová) sa o svojich spolumisionároch vyjadruje: „Hoci sme boli odlišnej národnosti, pochádzali sme z odlišného prostredia a každý mal inú povahu, zjednotená rodinná atmosféra nám pomáhala pociťovať v našom pridelení napriek našim osobným nedostatkom šťastie.“

Misionári ako Kenneth a Sharan Brianovci považujú za mimoriadnu výsadu, že mohli mať úžitok z príkladu skúsených misionárov, ako boli Francis a Angeline Wallaceovci, Sydney a Phyllis Porterovci a Emily Hardinová. „Všetci pracovali naozaj usilovne,“ spomína Sharan, „a bolo zrejmé, že majú radi prácu, ktorú robia.“

Počas rokov mnohí misionári sprevádzaní svojimi manželkami slúžili ako cestujúci dozorcovia. Pevný základ, ktorý položili horliví misionári, naozaj prispel k vynikajúcemu duchovnému rastu, ktorý bol v Nikarague zjavný v prvých troch desaťročiach diela. No táto duchovná stavba mala byť vyskúšaná. Nie však ďalším zemetrasením, ale niečím, čo malo trvať oveľa dlhšie a čo bolo nebezpečné v duchovnom ohľade — nacionalizmom a revolúciou. — 1. Kor. 3:12, 13.

Skúšaní plameňmi politickej revolúcie

Koncom 70. rokov 20. storočia zachvátila Nikaraguu politická revolúcia vedená Sandinovským frontom národného  oslobodenia (v španielčine FSLN). To napokon viedlo k zvrhnutiu 42-ročnej politicko-vojenskej dynastie v krajine. Ruby Blocková, ktorá slúžila v Nikarague ako misionárka 15 rokov, o tom období hovorí: „V tých rokoch silnejúcej politickej propagandy bol každý v napätí. Často dochádzalo k násilným konfrontáciám medzi vojakmi a sandinovcami. Keď sme chceli vykonávať svoju službu, museli sme sa plne spoliehať na Jehovu.“

Stúpenci sandinovcov často vznášali proti nám Jehovovým svedkom napriek našej kresťanskej neutralite v politických záležitostiach obvinenia, že sme agentmi buď somozovského režimu, alebo americkej Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Bolo rozdúchavané aj silné proticudzinecké cítenie. Napríklad raz, keď bola misionárka Elfriede Urbanová v službe, istý muž ju obvinil, že je špiónka. „Ako by som mohla byť špiónka?“ povedala. „Nemám so sebou žiadnu kameru ani magnetofón. A okrem toho, čo alebo koho by som špehovala v tejto oblasti?“

Odpovedal: „Ste tak dobre vyškolená, že vaše oči slúžia ako kamera a vaše uši a mozog ako magnetofón.“

V tých dňoch ľudia na uliciach Managuy pokrikovali obľúbený slogan: „Medzi kresťanstvom a revolúciou nie je žiaden rozpor!“ Takéto zmýšľanie, ktoré sa v 70. rokoch 20. storočia stalo v Latinskej Amerike populárnym, odzrkadľovalo teológiu oslobodenia, názor propagovaný marxistickým hnutím v rámci rímskokatolíckej cirkvi. Podľa diela The Encyclopædia Britannica cieľom teológie oslobodenia bolo pomôcť „chudobným a utláčaným prostredníctvom zapojenia sa [náboženstva] do politických a občianskych záležitostí“.

Ruby Blocková si spomína: „Ľudia nám vtedy často kládli otázku: ‚Čo si myslíte o revolúcii?‘ Vysvetľovali sme,  že jediným riešením problémov ľudstva je Božie Kráľovstvo.“ Zostať verný Jehovovi v takej potenciálne nebezpečnej politickej situácii bolo náročné. Ruby dodáva: „Vždy som sa modlila k Jehovovi o silu, aby som zostala neutrálna, a to nielen v reči, ale aj v mysli a srdci.“

V máji 1979, po mesiacoch násilných povstaní, podnikol FSLN mohutnú ofenzívu s cieľom zvrhnúť vládu. Prezident Somoza Debayle bol prinútený utiecť z krajiny a jeho Národná garda bola rozpustená. V júli toho roku sa ujala výkonnej moci nová vláda národnej obnovy. Podľa odhadov prišlo počas revolúcie o život 50 000 Nikaragujčanov.

Ako sa darilo bratom? V Našej službe Kráľovstva z októbra 1979 bola uverejnená nasledujúca správa: „Bratia si uchovávajú dobrého ducha a znovu usporadúvajú zhromaždenia a konajú dielo kázania a vyučovania. Počas obdobia násilia... traja naši bratia prišli o život. Mnohí zostali bez domova, ale keďže boli zväčša len nájomníkmi, najväčšou stratou bolo pre nich to, že im vydrancovali a zničili majetok. Pokiaľ ide o dopravu, možnosti sú veľmi  obmedzené. Väčšina autobusov je zničených, cesty sa len teraz opravujú a benzínu je veľký nedostatok.“ No Jehovov ľud čakali ešte väčšie skúšky.

Zatknutia a deportácie

Čoskoro sa ukázalo, že nová vláda neuznáva neutrálny postoj Jehovových svedkov. Napríklad colný úrad sťažoval dovoz literatúry. Okrem toho zákon vydaný v roku 1981 vyžadoval, že na získanie právneho uznania sa všetky občianske i náboženské spoločnosti musia znovu zaregistrovať. Kým bratia získali toto uznanie, bol ich predchádzajúci právny štatút zrušený. Žiaľ, na žiadosti o opätovnú registráciu úrady nereagovali.

V septembri 1981 boli Andrew a Miriam Reedovci zatknutí, keď slúžili v krajskom diele v hornatej oblasti strednej Nikaraguy. Desať dní ich držali v rôznych väzniciach v tých najhorších podmienkach. Napokon ich odviedli do ústredia tajnej polície, ktorá ich väčšinu času držala v oddelených celách. V snahe získať od nich mená zodpovedných bratov ich často vypočúvali, mnohokrát celé hodiny. Obom povedali, že ich partner sa už priznal, že je agentom CIA, hoci Reedovci neboli ani len občanmi USA! Nakoniec im oznámili, že to celé bol omyl. Aj keď oficiálne proti nim nikdy neboli vznesené žiadne obvinenia, boli deportovaní do Kostariky. Pred odchodom im však povedali, že je neprijateľné, keď Jehovovi svedkovia odmietajú nosiť zbraň, lebo každý Nikaragujčan musí byť pripravený bojovať za svoju krajinu.

Výbor odbočky prezieravo zintenzívnil školenie miestnych bratov v dohľade nad dielom pre prípad, že by bola kancelária odbočky zavretá. Medzičasom sa konal kurz pre krajských dozorcov a ich zástupcov, niekoľko tried  školy služby Kráľovstva pre starších a viacerých služobných pomocníkov i triedy školy priekopníckej služby. Konať veľké zhromaždenia však bolo ťažšie.

Napríklad hoci sa mestskí úradníci z Masaye zaručili, že bratia dostanú k dispozícii štadión na jeden z dvoch oblastných zjazdov „Vernosť Kráľovstvu“, ktorý sa mal konať v decembri 1981, len 36 hodín pred zjazdom svoj sľub zrušili. Toto rozhodnutie nevyšlo z kancelárie starostu, ale od ústrednej vlády. Bratia však boli vopred informovaní. A tak deň pred zjazdom dohodli s jednou veľkorysou sestrou, že ako náhradné miesto použijú jej slepačiu farmu, ktorá sa nachádzala asi 8 kilometrov od Managuy. Na príprave tohto miesta pracovali dobrovoľníci celú noc. Vyše 6800 bratov bolo ihneď ústne informovaných o novom mieste.

Zatvorenie odbočky

V sobotu 20. marca 1982 o 6.40 ráno Ian Hunter pripravoval pre ostatných misionárov raňajky, keď k domu prišiel  plný autobus imigračných úradníkov a vojakov ozbrojených guľometmi. Vojaci obkľúčili kanceláriu odbočky a misionársky domov. Ian hovorí: „Úradníci nám povedali, aby sme si veci zbalili len do jedného kufra a malej príručnej tašky. Neuviedli dôvod, iba nám povedali, že nás na krátky čas berú do nejakého domu, kým sa niečo nevyšetrí. Reiner Thompson, koordinátor výboru odbočky, sa nenápadne prešmykol do kancelárie a zatelefonoval do ostatných misionárskych domovov, aby bratov upozornil na to, čo sa deje.“

Ruby Blocková si spomína: „V ten deň som si uvedomila pravý význam Pavlových slov: ‚O nič sa úzkostlivo nestarajte, ale nech sa vaše prosebné žiadosti oznamujú Bohu modlitbou a pokornou prosbou... a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie, bude strážiť vaše srdce a vaše myšlienkové sily.‘ (Fil. 4:6, 7) Pod dohľadom ozbrojeného vojaka, ktorý bol v kuchyni, Reiner Thompson vyslovil za nás modlitbu, na ktorú sme všetci zo srdca povedali ‚amen‘. Potom sme pocítili v srdci úplný pokoj, hoci sme nevedeli, ako sa deň skončí. Boli sme presvedčení, že nech sa udeje čokoľvek, Jehova nám dá silu vyrovnať sa s tým. Toto poučenie si budem vždy pamätať a ceniť.“

Brat Hunter rozpráva, čo sa stalo potom: „Museli sme nastúpiť do autobusu a odviezli nás na vidiek, na starú kávovníkovú farmu. Pripomenul som úradníkom, že ako cudzinci máme právo hovoriť s našimi veľvyslanectvami. Odpovedali nám, že vyhlásením výnimočného stavu začiatkom týždňa boli všetky takéto práva zrušené, a že keď budeme mimo krajiny, budeme môcť hovoriť, s kýmkoľvek si prajeme. To bol prvý nepriamy náznak toho, že nás chcú vyhostiť z Nikaraguy.“ V ten deň týchto deviatich misionárov bývajúcich v odbočke dopravili v oddelených skupinách na hranicu s Kostarikou.

 Medzitým misionári v ďalších dvoch domovoch začali po telefonáte brata Thompsona rýchlo konať. S pomocou miestnych bratov premiestnili mnohé zariadenia vrátane ofsetového tlačového stroja a odniesli si mnoho osobných vecí. Keď prišli imigrační úradníci, na prekvapenie našli domy takmer prázdne a misionárov, ako si balia kufre. V ten večer odviezli desiatich misionárov z tých dvoch domovov na letisko. „Povedali, že sme kontrarevolucionári,“ hovorí Phyllis Porterová, „no nikto nás ani našu batožinu nepodrobil bezpečnostnej kontrole. Hoci sme nemali letenky, na sprievodkách na našej batožine sme videli, že budeme deportovaní do Panamy.“ Jediní dvaja misionári, ktorí zostali v krajine — manželia z Británie vykonávajúci krajské dielo —, boli deportovaní o niekoľko mesiacov.

V priebehu niekoľkých dní sa misionári znovu zišli v odbočke v Kostarike. Tam dostali od vedúceho zboru pridelenie pokračovať v službe v blízkych krajinách: v Belize, Ekvádore, Salvádore a Hondurase. Reiner a Jeanne Thompsonovci a Ian Hunter však zostali nejaký čas v Kostarike, aby udržiavali kontakt s bratmi, ktorí teraz dohliadali na dielo v Nikarague.

Ako sa nikaragujským bratom darilo? „Po tom, čo si chvíľu poplakali, keď sa dozvedeli o našej deportácii,“ podal v tom čase správu brat Hunter, „naši drahí bratia postupujú vpred. Tí, ktorí sú členmi novovymenovaného výboru krajiny, sa húževnato ujímajú vedenia a sme presvedčení, že vykonajú znamenitú prácu.“ Félix Pedro Paiz, dlhoročný nikaragujský krajský dozorca, si spomína, ako sa bratia cítili po odchode misionárov: „Bolo nám to veľmi ľúto. Skutočne sa rozdávali a zachovávali vernosť. Bratia boli ich príkladom posilnení a bol položený pevný základ diela v tejto krajine.“

 Obmedzovaní, no nie zakázaní

Vlády niekedy nechápu neutrálny postoj Jehovových svedkov k politike, vojnám a sociálnym konfliktom. To často vedie k protichodným postojom voči Božiemu ľudu. Napríklad za somozovského režimu v 50. a 60. rokoch ich odporcovia obviňovali, že sú komunisti. No potom sandinovci obviňovali bratov, že sú agentmi americkej CIA. Pripojili sa aj médiá, ktoré ich označili za „kontrarevolucionárov“.

Napriek tomu Jehovovi svedkovia neboli zakázaní, hoci obdobie medzi rokmi 1982 a 1990 sa vyznačovalo jednoznačnými obmedzeniami ich slobody uctievania. Napríklad nemohli do krajiny dovážať literatúru. Okrem toho bol zavedený taký systém, aby bolo možné ich činnosť — vlastne činnosť ľudí vo všeobecnosti — pozorne sledovať.

 Špehovaní susedmi

Príručka Kongresovej knižnice uvádza: „Ihneď po revolúcii FSLN vytvoril v Nikarague masové organizácie pre početné skupiny ľudí so spoločnými záujmami.“ K týmto skupinám patrili robotníci, združenie žien, chovatelia dobytka, farmári a roľníci. Podľa príručky „v roku 1980 patrilo do sandinovských organizácií 250 000 Nikaragujčanov“. K najvplyvnejším patrili komunistické Výbory sandinovskej obrany (v španielčine Comités de Defensa Sandinista), čiže CDS. Pozostávali z výborov v jednotlivých obytných častiach a v mestách vykonali sčítanie ľudu v jednom bloku za druhým, vďaka čomu „vedeli o mieste pobytu každého jednotlivca,“ hovorí spomínaný zdroj. Boli účinným nástrojom na zhromažďovanie a šírenie informácií v záujme vlády.

Činnosť Jehovových svedkov bola čoskoro prísne sledovaná, zvlášť pre mohutnú propagandistickú kampaň, ktorá bola proti nim rozpútaná. Jednotlivcov, ktorí boli podozriví z kontrarevolučnej a „ideologickej rozvratnej činnosti“, príslušné CDS pravidelne udávali sandinovským úradom. Týchto ľudí potom často prišli zatknúť agenti Generálneho riaditeľstva Štátnej bezpečnosti, čiže jednotky tajnej polície.

Jednou z činností CDS bolo organizovanie nočnej strážnej služby. Do tejto služby boli povolávaní bežní ľudia, muži i ženy. Ich úlohou bolo dávať pozor na akúkoľvek zločineckú či kontrarevolučnú činnosť v okolí. Svedkovia sa na tejto práci nezúčastňovali ani nedovolili, aby ich domy boli používané na týždenné zhromaždenia CDS. No súhlasili s účasťou na inej dobrovoľnej práci, ako bolo napríklad čistenie ciest. Napriek tomu boli svedkovia považovaní za fanatikov ohrozujúcich štát. Jeden brat hovorí:  „Väčšinu času v priebehu toho desaťročia som mal na priečelí domu napísané slová: ‚Sledujeme vás.‘“

Opatrní, no odvážni

Bratia boli opatrní, keď sa zúčastňovali na kresťanských zhromaždeniach a na službe, aby zbytočne nevzbudzovali pozornosť. Zhromaždenia sa konali v skupinách veľkosti rodiny mimo zraku verejnosti buď v súkromných domoch, alebo v neoznačených sálach Kráľovstva. Bratia na zhromaždeniach obyčajne nespievali piesne Kráľovstva — záviselo to od toho, kde sa zhromaždenie konalo. Časom mená zvestovateľov na rôznych formulároch a správach používaných v zbore nahradili čísla. Okrem toho záujemcovia boli na zhromaždenia pozývaní až najmenej po šiestich mesiacoch štúdia a len ak bol u nich zjavný duchovný pokrok.

Zjazdy sa konali s menším počtom prítomných a program bol skrátený. Osnovy prednášok a iné materiály boli poslané každému zboru. Miestni starší zorganizovali zjazd a predniesli zjazdový program v rámci zboru s pomocou spôsobilých služobných pomocníkov. Členovia výboru krajiny a cestujúci dozorcovia navštívili toľko takýchto zjazdov, koľko len bolo možné.

Informácia o mieste konania bola oznamovaná ústne a žiaden zjazd nikdy nebolo nutné zrušiť. No niektoré miesta museli byť krátko pred zjazdom zmenené. Napríklad v roku 1987 v jednej vidieckej oblasti bol na zjazd s približne 300 účastníkmi pripravený dvor za domom jedného brata. Náhle sa však objavil vojenský dôstojník so svojimi mužmi. „Čo sa tu deje?“ spýtal sa dôstojník.

„Chystáme posedenie,“ odpovedal brat, ktorý podľa topánok zistil, že ten muž je zo Štátnej bezpečnosti. Potom  dôstojník odišiel. V presvedčení, že úrady niečo tušia, bratia a sestry pracovali celú noc, aby všetko odpratali. O piatej ráno boli stoličky, pódium i celé kuchynské vybavenie nielen odpratané z toho miesta, ale aj umiestnené na inom mieste vzdialenom asi jeden a pol kilometra. Zdraví mladí bratia utekali informovať ostatných o zmene. Neskôr v to ráno prišlo na pôvodné miesto nákladné auto s ozbrojenými vojakmi v nádeji, že prerušia zjazd, povolajú mladých do vojenskej služby a zatknú bratov, ktorí sa ujímajú vedenia. No našli tam len majiteľa domu.

„Kde sú všetci?“ spýtal sa dôstojník.

„Posedenie sme mali včera večer, ale už sa skončilo,“ odvetil brat.

„Nemali ste zjazd?“ spýtal sa dôstojník.

„Pozrite sa sám,“ povedal brat. „Nič tu nie je.“

Nespokojný dôstojník pokračoval: „A čo tie stany, ktoré ste tu mali včera?“

„Posedenie sa už skončilo,“ zopakoval brat. „Všetko si zobrali a išli.“

Nato vojaci odišli. Medzitým sa bratia tešili z duchovne budujúceho programu na inom mieste.

„Hľa,“ povedal Ježiš, „vysielam vás ako ovce medzi vlkov; preto buďte obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice.“ ​(Mat. 10:16) Zvestovatelia si vzali tieto slová k srdcu nielen v súvislosti so zhromaždeniami a zjazdmi, ale aj v súvislosti so zvestovateľskou službou. Preto nechodili do služby vo veľkých skupinách, ale pracovali rozvážne vo dvojiciach v obvodoch, ktoré im boli vopred pridelené. Krajský dozorca Félix Pedro Paiz hovorí: „Museli sme byť veľmi opatrní. Jediné, čo sme mali v službe so sebou, bola Biblia. Každý deň mi bol pridelený iný brat,  ktorý ma sprevádzal v službe. Pri návšteve niektorých zborov som v utorok večer išiel do jednej študijnej skupiny, vo štvrtok do druhej skupiny a v nedeľu do ďalšej. V niektorých častiach krajiny mohli byť tieto bezpečnostné opatrenia trochu miernejšie.“

Konfiškácia a zatknutia

Raz v noci v júli 1982 davy 100 až 500 ľudí, sprevádzané príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, vtrhli do viacerých sál Kráľovstva v rôznych častiach krajiny a „v mene ľudu“ ich obsadili. Dňa 9. augusta medzi siedmou a deviatou hodinou večer bolo zabratých ďalších päť sál Kráľovstva, zjazdová sála, ako aj niekdajšia budova odbočky na ulici El Raizón. Po marcovej deportácii misionárov bývalo v odbočke šesť nikaragujských bratov a jedna zostávajúca dvojica misionárov, aby chránili budovu. Napokon však úradníci sprevádzaní vysmievajúcim sa davom prinútili aj ich odísť a nedovolili im ani vziať si osobné veci.

Vláda dala CDS právomoc nad zhabanými sálami Kráľovstva, ktoré boli teraz označené za „majetok ľudu“. Sály  mali byť údajne upravené tak, aby slúžili verejnosti. Napokon bolo z celkového počtu 50 budov protizákonne zabratých 35, hoci nikdy neboli oficiálne skonfiškované.

Zodpovedných bratov počas tohto nacionalistického zápalu nielen starostlivo sledovali, ale často sa im aj vyhrážali. Napríklad v niektorých oblastiach davy spojené s CDS celé hodiny obťažovali bratov pred ich domami, vykrikovali obvinenia a skandovali politické slogany. Príslušníci Štátnej bezpečnosti prehľadávali domy a niektoré dokonca plienili. Viacerých zborových starších vrátane členov výboru krajiny zatkli a zle s nimi zaobchádzali.

Jedným z prvých starších, ktorí takto trpeli, bol Joel Obregón, vtedajší krajský dozorca. Dňa 23. júla 1982 príslušníci Štátnej bezpečnosti obkľúčili dom, v ktorom boli Joel a jeho manželka Nila hosťami, a Joela zatkli. Nile bolo dovolené vidieť manžela až po piatich týždňoch neustálych snáh, a to len na tri minúty a za prítomnosti ozbrojeného muža. S Joelom zjavne zle zaobchádzali, lebo Nila si všimla, že je chudý a len s ťažkosťami komunikuje. „Joel nechce s nami spolupracovať,“ povedal Nile príslušník.

Po 90 dňoch väzenia bol Joel napokon prepustený — o 20 kilogramov ľahší. Aj starší v iných častiach krajiny boli zatknutí, vypočúvaní a potom prepustení. Ich príklad rýdzosti veľmi posilňoval vieru bratov! — Pozri rámček „Problémy s tajnou políciou“ na stranách 99–102.

Branná povinnosť — skúška pre kresťanských mladých

Uzákonenie všeobecnej brannej povinnosti nazývanej vlastenecká vojenská služba v roku 1983 sa dotklo predovšetkým mladších bratov. Muži vo veku od 17 do 26 rokov boli podľa zákona povinní stráviť dva roky výkonom  vojenskej služby a ďalšie dva roky ako vojaci v zálohe. Keď boli povolaní, boli odvedení na výcvik priamo do vojenského tábora. Neexistovalo žiadne opatrenie pre tých, ktorí to odmietali z dôvodu svedomia — odmietnutie znamenalo, že boli zadržaní, kým neprebehol súdny proces, a potom boli odsúdení na dva roky väzenia. Bratia čelili tejto skúške s odvahou a boli odhodlaní zostať verní Jehovovi.

Napríklad 7. februára 1985 bol Guillermo Ponce, 20-ročný pravidelný priekopník z Managuy, na ceste na domáce biblické štúdiá, keď ho zatkla polícia. Keďže nemal žiaden vojenský preukaz, poslali ho do vojenského výcvikového tábora. Guillermo však nevzal do ruky zbraň, ale začal mladým brancom vydávať svedectvo. Keď to videl jeden z veliteľov, skríkol: „Toto nie je kostol; toto je vojenský tábor. Tu budeš poslúchať nás!“ Guillermo mu odpovedal citátom slov zo Skutkov 5:29: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ Rozhnevaný kubánsky veliteľ vojenského výcviku mu vytrhol Bibliu z ruky a vyhrážal sa mu: „Večer si pohovoríme“ — čo znamenalo, že Guillermo mal podstúpiť formu psychického mučenia, ktoré ho malo zlomiť.

Našťastie veliteľ nesplnil svoju vyhrážku. O tri dni však Guillerma poslali do väzenia, kde bol deväť mesiacov držaný v primitívnych podmienkach. Napriek tomu pokračoval v priekopníckej službe, viedol vo väznici biblické štúdiá a tiež zhromaždenia. Neskôr počas tohto ťažkého obdobia bol Guillermo hodnotnou pomocou pre výbor krajiny.

Niektorí mladí bratia neboli uväznení, ale boli násilím odvedení do hôr, kde sa museli pripojiť k vojenským jednotkám nazývaným Špeciálne vojenské prápory.  Každý prápor tvorilo päť až šesť rôt pozostávajúcich z 80 až 90 mužov vycvičených na boj v horách v džungli, kde prebiehali najťažšie boje proti nepriateľovi (partizánom, ktorí odporovali sandinovcom). Napriek tomu, že bratia odmietli obliecť si vojenskú uniformu a chopiť sa zbrane, boli nútení zostať v bojových zónach a boli trestaní a slovne napádaní.

 Takéto zaobchádzanie zažil aj osemnásťročný Giovanni Gaitán. Giovanniho sa pokúsili prinútiť na vojenskú službu tesne pred oblastným zjazdom v decembri 1984, na ktorom sa chcel dať pokrstiť. Poslali ho do vojenského výcvikového tábora, kde sa vojaci 45 dní snažili prinútiť ho, aby sa naučil používať pušku a bojovať v džungli. Giovanni však v súlade so svojím biblicky školeným svedomím odmietol ‚učiť sa vojne‘. (Iz. 2:4) Neobliekol si vojenskú uniformu ani nevzal do ruky zbraň. Napriek tomu ho 27 mesiacov nútili pochodovať s vojakmi.

Giovanni hovorí: „Zostal som silný vďaka tomu, že som sa ustavične modlil, rozjímal som o tom, čo som sa v minulosti naučil, a kázal som každému vojakovi, ktorý prejavil záujem. Často som si pripomínal žalmistove slová: ‚Zodvihnem oči k vrchom. Odkiaľ príde moja pomoc? Moja pomoc je od Jehovu, Tvorcu neba a zeme. Nemôže dovoliť, aby sa tvoja noha potkýnala. Ten, kto ťa stráži, nemôže byť ospalý.‘“ — Žalm 121:1–3; 1. Tes. 5:17.

Hoci Giovanni bol približne 40-krát prinútený zostať priamo uprostred boja, prežil bez zranenia. Po prepustení bol 27. marca 1987 pokrstený a krátko nato vstúpil do priekopníckej služby. Mnohí verní mladí bratia mali podobné skúsenosti. — Pozri rámček „Prinútený zostať v bojovej zóne“ na stranách 105–106.

Obhajoba neutrálneho postoja

Tak tlač, ktorá bola kontrolovaná vládou, ako aj CDS falošne obviňovali Jehovových svedkov, že využívajú svoju službu z domu do domu na kampaň proti vlasteneckej vojenskej službe. Tvrdili, že svedkovia podkopávajú  bezpečnosť národa tým, že presviedčajú mladých Nikaragujčanov, aby odmietali vojenskú službu. Hoci tieto obvinenia boli neopodstatnené, opakovali ich tak často, že prokurátori i sudcovia boli voči svedkom predpojatí. Situáciu ešte zhoršovalo to, že aj vodcovia popredných evanjelických cirkví, ktorí sa označovali za podporovateľov revolúcie, obviňovali tých, ktorí z náboženských dôvodov zostali neutrálni, že sú „nepriateľmi ľudu“.

Jeden svedok, ktorý bol právnikom, sa ujal odvolacích prípadov 25 mladých bratov odsúdených na dva roky väzenia za odmietnutie vojenskej služby. Keďže odmietanie vojenskej služby z dôvodu svedomia nebolo právne prípustné, cieľom odvolaní bolo zmierniť rozsudky na základe dobrého správania obžalovaných a toho, že neodporovali zatknutiu. Vďaka tomu boli niektoré, no nie všetky rozsudky zmiernené o 6 až 18 mesiacov.

„Je zaujímavé,“ hovorí Julio Bendaña, brat, ktorý sa zúčastnil na pojednávaniach, „že okrem Jehovových svedkov žiadni mladí neodmietali vojenskú službu z náboženských dôvodov. Bol som hrdý, keď som videl, ako naši 17-roční mladí s pevným presvedčením obhajujú svoju neutralitu pred sudcom a vojenským prokurátorom, ako aj pred zrakom odporcov, ktorí sa prizerali.“ — 2. Kor. 10:4.

Tlač prechádza do podzemia

Počas tohto obdobia vedúci zbor ďalej poskytoval pomoc a vedenie bratom v Nikarague prostredníctvom odbočky v Kostarike a nikaragujského výboru krajiny. Dovoz literatúry bol však zakázaný. Teda ako mohol byť poskytovaný „pokrm v pravý čas“? (Mat. 24:45) Jehova opäť otvoril cestu.

 V roku 1985 sa bratom podarilo zaobstarať študijné články Strážnej veže a iný biblický materiál za pomoci komerčnej tlačiarne. No táto cesta bola riskantná, lebo tak naše dielo nebolo chránené pred odporcami. Preto bratia rozhodli, že využijú ofsetový tlačový stroj, ktorý sa pred zatvorením odbočky používal na tlač zjazdových programov a pozvánok na Pamätnú slávnosť. Stroj bol sprevádzkovaný v dome jednej sestry, ktorá bývala mimo Managuy.

Žiaľ, v novembri toho roku sa stroj dostal do rúk vlády. Bratia nedovolili, aby sa pre tento neúspech spomalilo dielo, a rýchlo prerobili starý cyklostylový stroj, ktorému dali prezývku Kohút. Tento stroj sa predtým používal na tlač pozvánok, listov a programov. Keď bolo ťažké zaobstarávať náhradné diely, bratom sa podarilo v rámci krajiny získať iný používaný cyklostyl, ktorý nazvali Kurča. Neskôr im jeden stroj poskytla aj odbočka v Salvádore. Verní menám z dedinského prostredia ho pomenovali Sliepka.

 Menej zložitou, ale nie menej úspešnou tlačovou metódou bolo používanie cyklostylových dosiek, ktoré bratia nazývali las tablitas, čiže doštičky. Tieto zariadenia, ktoré vyrobil Pedro Rodríguez, stolár pokrstený v roku 1954, pozostávali z dvoch obdĺžnikových rámov spojených pántom. Na hornom ráme bola pripevnená sieťovaná tkanina a na spodnom ráme, čiže podložke, sklenená alebo drevená tabuľa. Konštrukcia bola jednoduchá, tak ako aj tlačový postup. Do horného rámu sa k sieťovanej tkanine priložila popísaná papierová blana a do spodného rámu sa vložil hárok čistého papiera. Na sieťovinu sa valčekom naniesla farba a po každom stlačení sa vložil nový hárok papiera.

Hoci to bolo zdĺhavé, touto tlačovou metódou sa vyrobilo viacero publikácií vrátane spevníka Chváľte Jehovu spevom so všetkými 225 piesňami Kráľovstva. „Keď už boli bratia zbehlí v používaní doštičiek,“ spomína si Edmundo Sánchez, ktorý pracoval na tlači, „vyrobili 20 strán za minútu. Len výtlačkov spevníka sme celkovo vyrobili približne 5000.“

Edmundova manželka Elda patrila k prvým sestrám, ktoré pomáhali pripravovať papierové blany do cyklostylových strojov. Elda, ktorá bola zároveň matkou, používala na túto prácu vlastný mechanický písací stroj. Začínala v skorých ranných hodinách a často pracovala do neskorého večera, aby napísala na blany do cyklostylových strojov študijné články Strážnej veže. Spomína si:  „Edmundo mi dal výtlačok časopisu, ktorý dostal z Kostariky. Nikdy som nevedela, koľko skupín pracuje na tlači ani kde sa pracuje; vedela som len, aká časť práce bola pridelená mne. Bola som si vedomá toho, že ak nás odhalia, náš dom, nábytok — všetko — skonfiškujú, nás zatknú a možno skončíme ako ‚nezvestní‘. No naša láska k Jehovovi a bázeň pred ním vytlačili akýkoľvek strach z človeka, ktorý sme mohli pociťovať.“

Tlačiarne

Guillermo Ponce si spomína na to, ako vyzerali tlačiarne. Pracoval ako korektor a zároveň ako sprostredkovateľ medzi bratmi, ktorí pripravovali blany, a tými, ktorí zabezpečovali tlač a distribúciu. Brat Ponce vysvetľuje: „Tlačiarne boli zriadené v domoch určitých rodín svedkov. Každá tlačiareň bola malou miestnosťou vybudovanou v rámci izby, preto v nej bolo málo pracovného priestoru. Na zamaskovanie zvuku cyklostylu bol hneď pri tlačiarni hlasnejšie zapnutý magnetofón alebo rádio.“

Bratia, často mokrí od potu, pracovali na rozmnožovaní Strážnej veže a iných publikácií v týchto maličkých miestnostiach deväť až desať hodín denne. Keď začali byť susedia zvedaví alebo keď niekto informoval úrady, celá prevádzka musela byť často ihneď presťahovaná do iného domu.

Na prácu sa pozeralo ako na službu v Bételi a vykonávali ju mladí, slobodní bratia. Felipe Toruño mal 19 rokov a bol novopokrsteným bratom, keď ho pozvali, aby slúžil v jednej z tlačiarní. „Môj prvý dojem bol,“ hovorí Felipe, „že vstupujem do maličkej, takmer nepriedušne uzavretej miestnosti, v ktorej bol silný zápach korekčnej tekutiny na blany. Horúčava sa zdala neznesiteľná a svetlo poskytovala len malá žiarivka.“

 Tlač bola náročná aj z iných dôvodov. Napríklad keď bolo potrebné stroj opraviť — čo sa stávalo často —, bratia ho nemohli jednoducho odniesť do opravovne. Pýtali by sa ich: ‚Kto je vlastníkom tohto cyklostylu? Čo sa na ňom tlačí? Máte na tú prácu povolenie ústrednej vlády?‘ A tak bratia museli stroj opravovať sami a niekedy dokonca aj vyrábať naň súčiastky. Iný problém predstavovali časté výpadky v dodávke elektrického prúdu. „Keďže tlačiarske tímy nikdy nechceli meškať s výrobou,“ spomína si brat Ponce, „niekedy som ich našiel, ako pracujú pri svetle petrolejovej lampy so začadenými nosmi. Ocenenie, ochota a obetavý duch týchto znamenitých mladých mužov ma podnecovali ísť ďalej.“

Niektoré cenné spomienky

Felipe Toruño sa rád pozerá späť na štyri roky práce v podzemnej tlačiarni. „Vždy som myslel na to, že bratia dychtivo čakajú na tento životne dôležitý duchovný pokrm,“ hovorí Felipe. „A tak napriek mnohým obmedzeniam, ktoré nám boli uložené, sme slúžili s radosťou.“ Omar Widdy, ktorý sa podieľal na tejto práci od júna 1988 až do jej skončenia v máji 1990, si spomína: „Jednou z vecí, ktoré ma najviac dojímali, bola atmosféra bratskej náklonnosti. Noví boli ochotní a dychtiví učiť sa a boli trpezlivo školení na rôzne práce. Pracovné podmienky neboli ideálne, ale hoci boli dobrovoľníci mladí, boli to duchovne zameraní muži, ktorí naozaj chápali význam obetí potrebných pri tomto druhu služby.“

Aj Giovanni Gaitán slúžil v tlačiarňach. Spomína si: „Vytrvať nám pomáhalo ocenenie pre Jehovu a jeho organizáciu. Nik z nás nedostával v tom čase peňažnú náhradu výdavkov, ale to nás netrápilo; mali sme to, čo sme potrebovali.  Osobne som bol už mnohokrát v situácii, keď som sa musel úplne spoliehať na Jehovu. Preto som nebol znepokojený pre svoje hmotné potreby. Bratia ako Guillermo Ponce, Nelson Alvarado a Felipe Toruño boli pre mňa napriek ich mladosti vynikajúcim príkladom. Aj starší bratia, ktorí sa ujímali vedenia, ma posilňovali. Áno, keď sa pozerám späť, musím povedať, že celá táto skúsenosť naozaj obohatila môj život.“

Všetci, ktorí boli zapojení do podzemnej činnosti, si v mnohých ohľadoch všímali Jehovovu podporu, dokonca aj pri samotnej tlačiarskej práci. Brat Gaitán hovorí: „Jedna blana bežne vystačí na 300 až 500 výtlačkov. My sme dokázali pomocou nej vyrobiť 6000 výtlačkov!“ Prečo bolo potrebné predlžovať životnosť blán a iných pomôcok na tlač? Okrem toho, že ich bolo v krajine len obmedzené množstvo, boli k dispozícii len v predajniach kontrolovaných štátom, kde by nákup nezvyčajného množstva vzbudil pozornosť a nákupca by riskoval zatknutie. Áno, Jehova požehnával úsilie bratov, lebo s výnimkou pôvodného ofsetového stroja úrady nenašli ani nezatvorili žiadnu z tlačiarní.

Bratia, ktorí mali svetské zamestnanie, aby sa mohli postarať o svoju rodinu, pomáhali okrem toho aj pri tejto práci, hoci tým často brali na seba veľké riziko. Napríklad mnohí na vlastnom aute rozvážali vytlačený materiál po celej krajine. Niekedy cestovali celý deň a prechádzali mnohými vojenskými kontrolnými stanovišťami. Vedeli, že keby ich chytili, mohli by prísť o auto, byť zatknutí a dokonca uväznení. No boli nebojácni. Prirodzene, títo bratia potrebovali úplnú podporu zo strany manželky. Ako teraz uvidíme, niektoré z týchto manželiek hrali počas tohto ťažkého obdobia veľmi dôležitú úlohu.

 Odvážne duchovné ženy

Mnohé kresťanské ženy prejavovali výnimočnú odvahu a lojálnosť počas rokov, keď bolo dielo v Nikarague obmedzené. V spolupráci so svojimi manželmi dali k dispozícii svoj dom pre podzemnú tlačiareň, a to často na celé mesiace. Pripravovali tiež pracovníkom jedlo z vlastných prostriedkov. „Medzi nami mladými bratmi a týmito sestrami sa vytvorilo blízke kresťanské puto,“ spomína Nelson Alvarado, ktorý pomáhal koordinovať tlač. „Stali sa našimi matkami. A my ako synovia sme spôsobovali, že mali množstvo práce. Niekedy sme pracovali do štvrtej ráno, aby sme vytlačili požadovaný počet v stanovenom termíne, zvlášť keď bola naplánovaná práca navyše, ako napríklad výroba brožúrky Denne skúmať Písma. Dvaja sme niekedy pracovali na zmeny takmer 24 hodín. No sestry mali pre nás vždy pripravené jedlo, dokonca aj v skorých ranných hodinách.“

Rodiny, v ktorých dome bola tlačiareň, sa starali aj o bezpečnosť. Obyčajne sa o to starali manželky, ktoré boli doma, lebo väčšina manželov bola cez deň vo svetskom zamestnaní. Jedna sestra si spomína: „Na zamaskovanie zvuku strojov sme mali čo najhlasnejšie pustené rádio. Keď niekto prišiel k bráne, upozornili sme bratov v tlačiarni pomocou vypínača, ktorým sa zažala zvláštna žiarovka.“

Návštevníkmi boli často svedkovia alebo príbuzní. Napriek tomu sa sestry snažili čo najrýchlejšie a najtaktnejšie s nimi rozlúčiť. Ako si iste viete predstaviť, nebolo to vždy ľahké, lebo tieto sestry boli zvyčajne veľmi pohostinné. Zamyslite sa nad Juanou Montielovou, ktorá mala na dvore strom s plodmi kešu. Keďže k nej často prichádzali svedkovia vziať si z plodov tohto stromu, Juanin dvor sa stal  miestom neformálnych stretnutí. „Keď sme mali výsadu, že v našom dome sa tlačila literatúra,“ spomína si Juana, „spolu s manželom sme museli zoťať ten strom. Nemohli sme vysvetľovať bratom, prečo zrazu nie sme takí spoločenskí, ale vedeli sme, že tlačiareň musí byť chránená.“

Consuelo Betetová, ktorá už zomrela, bola pokrstená v roku 1956. Aj jej dom sa používal na tlač literatúry. No bratia pri nakladaní literatúry nemohli zaparkovať pred jej domom bez toho, aby tým nevzbudili podozrenie. Preto zastavili na bezpečnejšom mieste — pri dome jedného brata asi jeden blok domov odtiaľ. Keď bratia so sestrou Betetovou pred jej smrťou viedli rozhovor, spomínala na tie dni. S rozžiarenými očami povedala: „Časopisy sme zrolovali a natlačili do vriec pre jednotlivé zbory. Každé vrece vážilo asi 15 kilogramov. Spolu s nevestou sme odniesli vrecia na hlave k domu toho brata, pričom sme museli prejsť cez priekopu za mojím domom. Susedia nás nikdy nepodozrievali, lebo tie vrecia vyzerali úplne rovnako ako vrecia, ktoré väčšina žien nosila na hlave.“

 Bratia si veľmi cenili tieto verné a odvážne sestry! „Bolo naozaj veľkou výsadou pracovať s nimi,“ hovorí Guillermo Ponce za mnohých bratov, ktorí s ním v tom čase slúžili. Pochopiteľne, tieto znamenité kresťanské ženy spolu s manželmi dávali svojim deťom výborný príklad. Preto pouvažujme teraz o niektorých náročných situáciách, do ktorých sa dostávali ich deti v tých rušných rokoch.

Verné, dôveryhodné deti

Nielen rodičia, ktorí boli zapojení do prevádzky tajnej tlačiarne a rozvozu literatúry, ale aj ich deti prejavovali pozoruhodnú lojálnosť. Claudia Bendañová, ktorej dve deti boli v tom čase ešte doma, si spomína: „V zadnej izbe nášho domu bol päť mesiacov umiestnený tlačový stroj. Len čo prišli deti domov zo školy, chceli pomáhať bratom. Ale čo mohli robiť? Bratia ich neodohnali, ale dovolili im zošívať rozmnožené hárky Strážnej veže. Deti boli veľmi rady, keď mohli byť s týmito mladými mužmi, ktorí ich povzbudzovali, aby sa učili naspamäť biblické texty a piesne Kráľovstva!“

„V záujme utajenia,“ hovorí sestra Bendañová, „sme spolu s manželom vysvetlili našim deťom, že žijeme v ťažkých  časoch, že toto dielo je pre Jehovu a že je veľmi dôležité, aby sme zostali lojálni. Nesmeli o tom nikomu hovoriť — ani príbuzným, ani našim kresťanským bratom a sestrám. Sme vďační, že deti boli verné a poslušné.“

Dom Aury Lily Martínezovej bol jedným z prvých, ktoré boli použité ako stredisko tlače. Jej vnúčatá pomáhali so skladaním a zošívaním strán a s balením publikácií. Aj ony mali, keď vyrastali, veľmi blízky vzťah k bratom pracujúcim v ich dome. A nikdy sa nerozprávali o tejto práci s inými. Eunice si spomína: „Chodievali sme do školy a takmer každý deň sme sa hrali s Bendañovcami a Eugarriosovcami, no vôbec sme nevedeli, že literatúra sa tlačí aj v ich dome. Dozvedeli sme sa to až po rokoch. ‚Skutočne? Aj vo vašom dome?‘ prekvapene sme sa pýtali. Vyrastali sme ako najlepší priatelia, no ani jeden z nás nič nepovedal tomu druhému. Zjavne to bol Jehovov spôsob, ako chrániť dielo.“

Tieto skúsenosti v mladom veku mali na týchto mladých pozitívny vplyv aj neskôr. Emerson Martínez, ktorý je teraz služobným pomocníkom a slúži vo zvláštnej službe celým časom, hovorí: „Bratia v tých tlačiarňach mi boli vzorom. Mali len 18 alebo 19 rokov, ale učili ma ceniť si duchovnú zodpovednosť, bez ohľadu na to, aká je malá. Naučil som sa tiež, aké dôležité je vykonávať kvalitnú prácu. Ak by som pri skladaní vynechal čo len jednu stranu, niekomu by tie informácie chýbali. To ma naučilo, aké je dôležité robiť pre Jehovu a pre našich bratov všetko, čo môžem.“

Elda María, dcéra Edmunda a Eldy Sánchezovcov, pomáhala s doručovaním blán, na ktoré jej matka napísala na stroji text Strážnej veže a iných publikácií. Odvážala ich na bicykli do domu brata Ponceho o päť ulíc ďalej.  Predtým ako sestra Sánchezová dala dcére blany, starostlivo ich zabalila a vložila do malého košíka. „Už odmalička,“ hovorí Elda María, „ma rodičia učili poslušnosti. A tak keď prišlo obdobie obmedzení, bola som zvyknutá starostlivo poslúchať pokyny.“

Rozumela, akému nebezpečenstvu boli vystavení bratia — vrátane jej otca —, ktorí dohliadali na tlač? Elda María hovorí: „Otec mi pred odchodom z domu často hovoril, že keby ho zatkli, nemám sa báť ani byť smutná. Napriek tomu sa pamätám, ako sme sa s matkou mnohokrát modlili o jeho bezpečnosť, keď neprišiel načas domov. Často sme videli ľudí zo Štátnej bezpečnosti, ako parkujú pred naším domom a sledujú nás. Keď matka musela ísť otvoriť dvere, zozbierala som všetky jej materiály a skryla som ich. Som veľmi vďačná za príklad a školenie, ktoré mi rodičia dali v prejavovaní vernosti Jehovovi a našim bratom.“

Po položení pevného základu v mladosti sú teraz mnohí, ktorí boli vtedy vo veku dospievania, v službe celým časom a mnohí slúžia v zodpovedných postaveniach v zboroch. Ich pokrok je dôkazom toho, že Jehova bohato požehnával svoj ľud a nikto z jeho ľudu nezostal v tom ťažkom období bez duchovného pokrmu. V skutočnosti dobré posolstvo o Božom Kráľovstve sa ďalej šírilo a nachádzalo „znamenitú pôdu“ aj medzi tisícami tých, ktorí boli počas sandinovskej éry uväznení. (Mar. 4:8, 20) Ako to bolo možné?

Semeno Kráľovstva zasievané vo väzniciach

Po sandinovskej revolúcii tisíce členov porazenej Národnej gardy, ako aj politických disidentov držali vo väzbe, kým ich nepostavili pred zvláštne tribunály, ktoré zasadali  od konca roku 1979 do roku 1981. Väčšina bývalých národných gardistov bola odsúdená až na 30 rokov v Cárcel Modelo, veľkej väznici pri Tipitape, asi 11 kilometrov severovýchodne od Managuy. Ako uvidíme, mnohí úprimní ľudia boli v ťažkých podmienkach tejto preplnenej väznice duchovne oslobodení.

Koncom roku 1979 jeden starší v Manague dostal list od spolusvedka, ktorý pred spoznaním pravdy slúžil za somozovskej vlády ako vojak a teraz bol za to uväznený, hoci ešte nie v Cárcel Modelo. Tento brat v liste žiadal o literatúru, ktorú by mohol dať spoluväzňom. Dvom starším, ktorí bratovi túto literatúru doručili, nedovolili stretnúť sa s ním. To ho však neodradilo, ale ďalej vydával svedectvo spoluväzňom a s niektorými dokonca viedol biblické štúdium.

Jeden z týchto študujúcich, Anastasio Ramón Mendoza, robil rýchle duchovné pokroky. „To, čo som sa učil, sa mi tak páčilo,“ spomína, „že som sa k bratovi pripojil v kázaní iným väzňom. Niektorí nás odmietali; iní počúvali. Čoskoro nás počas prestávky vonku na dvore spoločne študovalo asi 12.“ Asi o rok bol jeden z tejto pôvodnej skupiny pokrstený.

Začiatkom roku 1981 bola táto malá skupina študujúca Bibliu preložená spolu s inými väzňami do Cárcel Modelo, kde sa ďalej delili o dobré posolstvo s ďalšími. V tom čase medzi väzňami potajomky kolovali biblické publikácie a niektoré z nich našli ďalšiu „znamenitú pôdu“.

Zamyslite sa nad príkladom Josého de la Cruz Lópeza a členov jeho rodiny, z ktorých nikto nepatril k svedkom. Šesť mesiacov po Josého uväznení dostala jeho manželka od svedkov, ktorých stretla na ulici, výtlačok  publikácie Moja kniha biblických príbehov. Jej jediným cieľom bolo dať túto knihu svojmu manželovi. „Keď som začal čítať knihu Biblické príbehy,“ hovorí José, „myslel som si, že je to nejaká evanjelická publikácia. O Jehovových svedkoch som nič nevedel. Kniha na mňa tak zapôsobila, že som si ju prečítal niekoľkokrát a začal som ju požičiavať 16 spoluväzňom, s ktorými som bol v cele. Všetci sa z nej tešili. Bolo to ako osviežujúca voda. Aj väzni v iných celách ma žiadali, aby som im požičal tú knihu, takže kolovala po celej väznici, až bola opotrebovaná a ošúchaná ako staré hracie karty.“

Viacerí Josého spoluväzni boli členmi nejakej evanjelickej cirkvi; niektorí boli dokonca pastori. José si s nimi začal čítať Bibliu. Bol však sklamaný, keď sa ich opýtal na význam 1. Mojžišovej 3:15 a povedali mu len toľko, že je to tajomstvo. V jeden deň istý väzeň, ktorý študoval Bibliu, Josému povedal: „Odpoveď je v tej knihe, ktorú máš, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Mohol by som ju s tebou študovať, ak by si chcel.“ José prijal túto ponuku a pomocou knihy Biblické príbehy sa dozvedel význam 1. Mojžišovej 3:15. Potom sa začal stretávať s väzňami, ktorí sa hlásili k svedkom.

Jednou z vecí, ktorá Josého na tejto jedinečnej skupine v Cárcel Modelo priťahovala, bolo ich dobré správanie. „Videl som, ako sa tí, o ktorých som vedel, že žili veľmi skazeným spôsobom života, teraz dobre správajú, pretože študujú Bibliu s Jehovovými svedkami,“ hovorí José. Josého manželka medzitým ďalej dostávala literatúru od svedkov a nosila ju svojmu manželovi, ktorý duchovne napredoval. Jeho študijná skupina mu dokonca pridelila časť väznice, kde mohol kázať z cely do cely. Tak mohol tým,  ktorí prejavovali záujem, požičiavať tých niekoľko publikácií, ktoré mal, a pozývať ich na zhromaždenia, ktoré sa konali vo väznici počas prestávky.

Uspokojovanie duchovných potrieb väzňov

O duchovné potreby rastúceho počtu väzňov v Cárcel Modelo, ktorí si čítali literatúru a robili duchovné pokroky, sa staral zbor Managua-východ. Tento zbor zaviedol systém, v rámci ktorého určití bratia a sestry tajne prinášali väzňom literatúru. Návštevy boli povolené každých 30 až 60 dní, ale väzňa mohol navštíviť len ten, o návštevu koho väzeň vopred požiadal. A tak nie všetkých záujemcov mohli miestni svedkovia osobne navštíviť. No to nepredstavovalo veľký problém, lebo väzni sa zakrátko stretli a podelili sa o veci.

Starší zboru Managua-východ pomáhali organizovať a viesť činnosť rozširujúcej sa skupiny v Cárcel Modelo. Pravidelný kontakt udržiavali zvlášť s väzňami, ktorí sa ujímali vedenia v duchovnej oblasti. Vysvetľovali im, ako viesť týždenné zhromaždenia, ako systematicky vykonávať kazateľské dielo a ako podávať správy o každej takejto činnosti. Títo väzni potom odovzdávali tieto informácie ďalším. Teokratický poriadok bol určite nevyhnutný, lebo v tom čase už bola vo väznici veľká skupina ľudí študujúcich Bibliu.

Väznica Cárcel Modelo pôvodne pozostávala zo štyroch oddelení, pričom v každom bolo až 2000 väzňov. „Každá väznica bola samostatná,“ vysvetľuje Julio Núñez, jeden zo starších, ktorí navštevovali väznicu, „a tak sa týždenné zhromaždenia konali v každej väznici oddelene na mieste, kde väzni trávili voľný čas. Zúčastňovalo sa na nich celkovo približne 80 ľudí.“

 Pokrstený v sude

Noví robili pokroky a viacerí z nich vyjadrili túžbu dať sa pokrstiť. Starší navštevujúci väznicu schválili uchádzačov o krst a pomohli väzňom ujímajúcim sa vedenia v duchovnej oblasti, aby zorganizovali krst v ten istý deň, v ktorý sa mimo väznice konal zjazd. Prejav ku krstu bol obyčajne prednesený večer deň predtým v jednej z ciel a nasledujúce ráno, keď išli väzni do umyvární, boli uchádzači pokrstení.

José de la Cruz López bol pokrstený vo väznici v novembri 1982. „Bol som pokrstený v sude na odpadky,“ rozpráva. „Dobre sme ho vydrhli čistiacim prostriedkom. Potom sme ho vystlali plachtou a naplnili vodou. No práve keď sme sa zhromaždili na krst, prišli ozbrojení dozorcovia. ‚Kto vám dal oprávnenie na tento krst?‘ opýtali sa. Brat, ktorý sa ujímal vedenia, vysvetlil, že nepotrebujeme oprávnenie na konanie toho, čo hovorí Boh. Dozorcovia súhlasili, ale chceli sledovať priebeh krstu. A tak kým sa prizerali,  dostal som dve otázky kladené uchádzačom o krst a potom som bol v sude ponorený pod vodu.“ Časom bolo takýmto spôsobom pokrstených najmenej 34 väzňov.

Niektorí väzni robili rýchle pokroky. Jedným z nich bol Omar Antonio Espinoza, ktorý si z 30-ročného trestu odpykal v Cárcel Modelo 10 rokov. Väzňov pravidelne presúvali z jednej cely do druhej a Omar bol počas druhého roku v cele s jedným svedkom. Omar si všimol, že tohto muža pravidelne navštevujú iní väzni, ktorých učí z Biblie. Zaujalo ho to, čo videl a počul, a aj on požiadal o biblické štúdium.

Omar začal študovať pomocou knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu a preberal jednu kapitolu denne. Po 11 dňoch chcel byť zvestovateľom. Keď doštudoval 22. kapitolu knihy, požiadal o krst. No bratia chceli, aby o tom ešte trochu popremýšľal. Odporučili mu tiež, aby preštudoval druhú publikáciu, knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ktorú práve vo väznici dostali. Po niečo vyše mesiaci Omar doštudoval aj túto knihu. Navyše prestal fajčiť a urobil aj iné zmeny. Bolo jasné, že biblická pravda ovplyvnila jeho život. Tieto zmeny presvedčili bratov, že jeho túžba je úprimná, a tak bol Omar 2. januára 1983 pokrstený v sude.

Posunková reč väzňov

Aby si mohli zvestovatelia vo väzení odovzdávať informácie prijaté od starších, ktorí navštevovali väznicu, či zhromažďovať informácie, ako napríklad správy zo služby, museli medzi oddeleniami väznice nejako komunikovať. Brat Mendoza, ktorý bol pokrstený vo väznici v roku 1982, hovorí, ako to robili.

„Niektorí z nás sa naučili určitú formu posunkovej reči, ktorú si vymysleli väzni. Keď prišiel čas Pamätnej slávnosti,  odhadli sme, kedy už slnko zapadlo, a potom sme dali jeden druhému signál, aby sme sa všetci mohli pripojiť k modlitbe v rovnaký čas. Robili sme to tak každý rok. Posunky nám pomáhali aj pri štúdiu Strážnej veže. Keď bratia v jednom oddelení nemali študijný článok na ten týždeň, v posunkoch sme im text celého článku diktovali. Na druhom konci niekto sledoval posunky a nahlas ich čítal priateľovi, ktorý potom článok zapisoval.“ Ale ako sa duchovný pokrm dostával do väznice?

Väzni sýtení duchovným pokrmom

Starší, ich rodiny a iní zvestovatelia zo zboru Managua-východ pravidelne prichádzali do Cárcel Modelo, aby navštívili väzňov. Takmer desať rokov prinášali svojim bratom doslovný i duchovný pokrm vrátane Strážnej veže a Našej služby Kráľovstva. Duchovný pokrm, samozrejme, museli skrývať.

Jeden starší skrýval časopisy v dutine svojich veľkých drevených bariel. „Aj mladí pomáhali, lebo ich prehľadávali len zriedkakedy,“ rozpráva Julio Núñez. Týmto návštevníkom sa dokonca podarilo dostať do väznice symboly na Pamätnú slávnosť.

Každé oddelenie väznice malo svoj konkrétny deň určený pre návštevy a schválení návštevníci obyčajne strávili s väzňom celý deň na veľkom dvore. Tak sa mohla hŕstka väzňov, ktorí boli svedkami, stretnúť so svojimi bratmi a sestrami z Managuy a dostať od nich duchovný pokrm. Keď sa potom títo väzni vrátili do svojho oddelenia, mohli sa podeliť o to, čo dostali.

Nezabúdalo sa ani na piesne Kráľovstva. „V našom oddelení,“ hovorí brat López, „mal kontakt s bratmi, ktorí navštevovali väznicu, len jeden z nás. A tak mal tento väzeň  vždy za úlohu naučiť sa melódie niekoľkých piesní a potom ich naučiť aj nás ostatných. Keďže sme mali len jeden spevník, pred zhromaždením sme všetci nacvičovali piesne.“ Brat Mendoza bol jedným z mála väzňov, ktorého mohli svedkovia navštevovať. „Navštevoval ma Carlos Ayala so svojou rodinou,“ hovorí brat Mendoza. „Jeho dve dcéry ma naučili minimálne deväť piesní Kráľovstva, ktoré som potom učil svojich spoločníkov.“ Brat López bol jedným z tých, ktorí sa naučili piesne od spoluväzňa. Spomína si: „Neskôr, keď som začal navštevovať zhromaždenia mimo väznice, mal som veľkú radosť, ale musím pripustiť, že som bol aj trochu prekvapený, keď som zistil, že sme spievali naozaj tie isté melódie.“

Ako dokázali väzni zostať duchovne silní

Aké okolnosti museli bratia a záujemcovia vo väznici znášať a ako dokázali zostať duchovne silní? Brat Mendoza si spomína: „Jedlo sme vo väzení dostávali na prídel. Všetkých väzňov pri viacerých príležitostiach bili a dozorcovia niekedy okolo nás strieľali, zatiaľ čo sme ležali na podlahe tvárou k zemi. Robili to preto, aby nás psychicky vyčerpali. Keď prišlo medzi niektorými inými väzňami a dozorcami ku konfliktu, všetkých nás potrestali tým, že nás poslali nahých na dvor, aby sme sa ‚piekli‘ na slnku. My svedkovia sme tieto príležitosti využívali na vzájomné budovanie a utešovanie. Spomínali sme si na biblické texty a delili sme sa o to, čo sme sa naučili pri svojom osobnom štúdiu. To nám pomáhalo, aby sme zostali zjednotení a silní.“

Mnohí svedkovia a záujemcovia využili to množstvo voľného času, ktoré mali, a štyri- či päťkrát si prečítali celú Bibliu. Nebolo nič nezvyčajné, keď starostlivo aj viackrát preštudovali všetky biblické publikácie, ktoré sa im dostali do rúk. Brat Mendoza si s mimoriadnym ocenením  spomína na Ročenky. „Skúsenosti z rôznych krajín, mapy — všetko sme preštudovali,“ hovorí. „Každý rok sme porovnávali vzrast, počet zborov, počet novopokrstených a účasť na Pamätnej slávnosti v každej krajine. Veľmi sme sa z toho tešili.“

Za takýchto okolností noví zvestovatelia rýchlo nadobúdali dobré poznanie Božieho Slova a spoznávali teokratickú organizáciu. Stali sa tiež horlivými kazateľmi a učiteľmi. Napríklad vo februári 1986 viedlo 43 zvestovateľov v Cárcel Modelo 80 biblických štúdií. Na týždenných zhromaždeniach sa zúčastňovalo priemerne 83 ľudí.

Všetci títo duchovne oslobodení väzni mali zakrátko zažiť ešte inú slobodu, lebo vláda rozhodla o udelení milosti všetkým politickým väzňom. A tak 17. marca 1989 boli poslední 30 zvestovatelia z Cárcel Modelo prepustení. Zbor Managua-východ rýchlo zariadil, aby sa s prepustenými zvestovateľmi skontaktovali starší v oblastiach, do ktorých odišli. Títo starší privítali svojich nových bratov, z ktorých mnohí sa neskôr sami stali staršími, služobnými pomocníkmi a priekopníkmi.

Obmedzenia nezastavili kazateľské dielo

Počet zvestovateľov v Nikarague napriek ťažkostiam a hrozbám v čase obmedzení stále rýchlo rástol. V niektorých oblastiach dokonca vznikli zbory, ktoré boli zložené takmer výlučne z nových. Príkladom je zbor v La Reforme. Zvláštni priekopníci Antonio Alemán a jeho manželka Adela denne cestovali do vidieckych komunít medzi Masayou a Granadou, aby tam vydávali svedectvo. K tamojším obciam patrila aj La Reforma. Začiatkom roku 1979 tu Alemánovci študovali s Rosalíom Lópezom, mladým mužom, ktorému práve zomrela manželka. Rosalío zakrátko začal hovoriť o veciach, ktoré sa učil, príbuzným svojej manželky, s ktorými býval.  Najprv o tom hovoril svokre a potom postupne švagrom a švagrinám. Zanedlho bolo možné vidieť skupinu 22 rodinných príslušníkov, ako kráčajú na zhromaždenie do mesta Masaya vzdialeného šesť kilometrov.

V jeden deň príbuzní Rosalíovi povedali: „Na zhromaždení sme sa dozvedeli, že Jehovovi svedkovia kážu od dverí k dverám, ale my to nerobíme.“

„Dobre,“ povedal Rosalío, „túto sobotu pôjdeme kázať.“ A aj išli! Rosalío hovoril a všetkých 22 príbuzných stálo s ním pri tých istých dverách! Keď prišiel Antonio na ďalšie štúdium, Rosalío mu s úsmevom na tvári oznámil: „Tento týždeň sme boli všetci kázať!“ Hoci sa Antonio tešil z horlivosti svojich študentov, povzbudil mladé dvojice, aby si najprv usporiadali určité osobné záležitosti.

V decembri 1979 boli Rosalío a jeden z bratov jeho zosnulej manželky, Húber López, prvými z tejto skupiny, ktorí boli pokrstení. Ostatní ich v rýchlom slede nasledovali. Už po troch rokoch bol v La Reforme vytvorený zbor. Spočiatku v ňom bolo 30 zvestovateľov — všetci z jednej rodiny! Húber, jeho brat Ramón a Rosalío boli časom vymenovaní za starších. V roku 1986 slúžilo 54 členov tohto zboru v priekopníckej službe. — Pozri rámček na stranách 99–102.

Vďaka horlivému kázaniu členov zboru v La Reforme bolo v okolitých dedinách napokon vytvorených šesť ďalších zborov. Pamätajte však, že bratia boli stále pod prísnym dohľadom vrchností, ktoré neboli nadšené ich horlivosťou. „Vojenské úrady nám stále spôsobovali ťažkosti,“ spomína Húber López, „ale to nás nikdy nezastavilo v kázaní.“ Kazateľské dielo sa v tomto ťažkom období v skutočnosti zintenzívnilo. Ako to bolo možné? Keď mnohí bratia prišli o prácu, vstúpili do pravidelnej alebo pomocnej priekopníckej služby.

 Jehova požehnával ich úsilie. V roku 1982 bolo v Nikarague 4477 zvestovateľov dobrého posolstva. V roku 1990 — po ôsmich rokoch obmedzení a prenasledovania — tento počet vzrástol na 7894. To predstavovalo 76-percentný vzrast!

Koniec obmedzení

Vo februári 1990 sa v Nikarague po voľbách sledovaných zo zahraničia zmenila vláda. Krátko nato boli zrušené obmedzenia dané Jehovovým svedkom, skončila sa branná povinnosť a výbory obrany boli rozpustené. Hoci bratia boli opatrní, už sa nebáli susedov, ktorí by ich špehovali. V septembri toho roku sa stal v Nikarague novým koordinátorom výboru krajiny Ian Hunter, ktorý predtým slúžil vo výbore odbočky v Guatemale.

Predchádzajúcich osem rokov výbor krajiny dohliadal na dielo v Nikarague bez toho, že by mal svoju kanceláriu a kancelárske vybavenie. Brat Hunter bol naozaj rád, že si so sebou priniesol písací stroj, ktorý predtým používal v guatemalskej odbočke! Miestny brat Julio Bendaña láskavo ponúkol bratom, ktorí mali množstvo práce, veľkú časť vlastného kancelárskeho vybavenia.

Bratia získali dom na predmestí Managuy, ktorý potom slúžil ako kancelária odbočky. Viacerí bratia však nepoznali bežný chod Bételu, lebo boli zvyknutí pracovať tajne na rôznych miestach v akomkoľvek čase. Ale na školenie zareagovali správne a urobili potrebné úpravy. Väčšina z týchto mladých mužov verne pokračuje v službe Jehovovi, niektorí v rôznych formách služby celým časom.

Do odbočky boli poslaní aj bratia z iných krajín, aby pomohli s prácou. Koncom roku 1990 boli z Hondurasu  späť do Nikaraguy pridelení misionári Kenneth a Sharan Brianovci. V januári 1991 prišli z Kostariky Juan a Rebecca Reyesovci, absolventi prvej triedy pobočky školy Gileád v Mexiku. Po nich nasledoval Arnaldo Chávez, takisto absolvent prvej triedy v Mexiku, a jeho manželka María. O dva roky nato prišli Lothar a Carmen Mihankovci z Panamy, kde Lothar slúžil vo výbore odbočky. Väčšina bratov a sestier bola pridelená do novej odbočky, kde pomáhali opäť zaviesť správne organizačné postupy. Dnes má nikaragujská rodina Bétel 37 členov rôznych národností.

Vo februári 1991 bol výbor krajiny nahradený novovymenovaným výborom odbočky a 1. mája 1991 bola nikaragujská odbočka oficiálne opäť otvorená. Teraz bol položený základ pre budúci rast a tento vzrast bol skutočne úžasný! Od roku 1990 do roku 1995 bolo pokrstených 4026 nových — čo bol 51-percentný vzrast. Vzhľadom na tento vzrast boli naliehavo potrebné vhodné miesta na zhromažďovanie. No možno si spomínate, že v roku 1982 sa 35 budov zmocnili davy.

 Žiadosť o vrátenie budov

Keď boli sály Kráľovstva kedysi nezákonne zabraté, bratia nezostali pasívni, akoby boj už bol prehratý, ale rýchlo podali odvolanie na úrad vlády, v ktorom na svoju obhajobu citovali nikaragujskú Ústavu. Ale napriek tomu, že bratia spĺňali všetky zákonné požiadavky, úradníci zostávali voči ich žiadostiam úplne hluchí. V roku 1985 bratia dokonca napísali vtedajšiemu prezidentovi Nikaraguy žiadosť o zákonné uznanie a vrátenie všetkých budov. Okrem toho poslali ministrovi vnútra viaceré žiadosti o rozhovor. Tieto snahy však nepriniesli žiadne ovocie.

Keď v apríli 1990 nastúpila nová vláda, bratia rýchlo predložili ďalšiu žiadosť, tentoraz novému ministrovi vnútra, aby boli Jehovovi svedkovia zákonne zaregistrovaní. Keď už o štyri mesiace bolo ich žiadosti vyhovené, nesmierne sa tešili a ďakovali Jehovovi! Watch Tower Bible and Tract  Society dostala od nikaragujskej vlády štatút medzinárodnej misie, mohla voľne vykonávať svoju činnosť a bola oslobodená od dane ako iné neziskové organizácie. Získať späť sály Kráľovstva však nebolo ľahké, lebo niektoré z nich boli „dané“ podporovateľom bývalého režimu.

Bratia poslali novovytvorenému Štátnemu výboru pre preverovanie skonfiškovaného majetku žiadosť o reštitúciu všetkých budov. Ukázalo sa, že je to zložitý a frustrujúci proces — sčasti aj preto, že množstvo podobných žiadostí prišlo aj od iných organizácií či jednotlivcov. Po roku intenzívnych snáh bola v januári 1991 jedna budova vrátená. Bratia navštívili tiež ľudí, ktorí bývali v sálach Kráľovstva, aby s nimi uzavreli nejakú dohodu. No väčšina z nich považovala získanie budovy za zákonný „výdobytok“ revolúcie.

Budova odbočky bola vrátená neskôr v tom roku, ale rodine, ktorá tam bývala, bolo potrebné kúpiť náhradný byt. V priebehu nasledujúcich rokov bratia postupne získali späť 30 budov z 35 a za tie, ktoré nemohli dostať späť, dostali odškodnenie vo forme štátneho dlhopisu.

Vyrovnávanie sa s prírodnými katastrofami

Okrem zemetrasení spomínaných už skôr v tejto správe si v Nikarague vyžiadali svoju daň aj výbuchy sopiek a hurikány. Cerro Negro, najaktívnejšia sopka v tejto krajine, od roku 1914 vybuchla 12 ráz, pričom veľké územia s úrodou pokryla popolom. Elfriede Urbanová, misionárka, ktorá počas výbuchov v roku 1968 a 1971 slúžila v Leóne, opisuje, aké to bolo: „Na mesto dva týždne padal čierny piesok a popol. Ľudia ho museli zhadzovať zo striech, aby ich úplne nezasypalo. Mali dôvod znepokojovať sa, pretože staré mesto León bolo pred stáročiami takýmto spôsobom pochované. Vietor roznášal jemný piesok všade. Mali sme ho v topánkach,  v oblečení, v posteli, v jedle a dokonca aj medzi stránkami kníh! Napriek tomu všetkému bratia ďalej navštevovali zhromaždenia a zúčastňovali sa na zvestovateľskej službe.“

V októbri 1998 hurikán Mitch, ktorý nazvali niektorí odborníci „najničivejším hurikánom na západnej pologuli za posledné dve storočia“, spôsobil v celej Strednej Amerike záplavy. „V Nikarague si Mitch vyžiadal život 3000 až 4000 ľudí a spôsobil rozsiahle škody na majetku,“ uvádza sa v diele Encarta Encyclopedia. „Silné dažde vytvorili v kráteri sopky Casitas jazero a spôsobili zosuv pôdy, ktorá prikryla plochu 80 štvorcových kilometrov a zmietla viaceré dediny.“ Podľa posledných údajov zomrelo vyše 2000 ľudí.

Tak ako v iných postihnutých krajinách, aj v Nikarague Jehovovi svedkovia zorganizovali rozsiahlu pomoc. V niektorých mestách dobrovoľníci spomedzi svedkov vytvorili tímy bicyklistov, ktorí jazdili do oblastí nedostupných autami, aby zistili, ako sa bratia majú, a aby im doručili potraviny a iné zásoby. Často boli prvými humanitárnymi pracovníkmi, ktorí tam prišli, z čoho sa bratia, ktorým zničilo domy, veľmi tešili. Svedkovia z Kostariky a Panamy rýchlo zaslali 72 ton potravín a oblečenia. Keď bolo postarané o bezprostredné potreby bratov, títo humanitárni pracovníci ďalších niekoľko mesiacov opravovali sály Kráľovstva a budovali pre bratov nové domy.

„Iná“ Nikaragua

V roku 1987 vláda vytvorila z východnej časti Nikaraguy dve autonómne oblasti. Predtým boli známe ako Zelaya a teraz sa začali nazývať Severná atlantická autonómna oblasť (v španielčine RAAN) a Južná atlantická autonómna oblasť (v španielčine RAAS). Hoci tieto oblasti tvoria 45 percent územia Nikaraguy, sú domovom len približne 10 percent obyvateľstva.

 RAAN a RAAS sú posiate zlatými a striebornými baňami a rozprestierajú sa od východných svahov nehostinného centrálneho horského pásma až po lagúny a mokrade Moskytieho pobrežia. Stred tvorí rozmanitá krajina s tropickým dažďovým pralesom, savanami s borovicami a palmami a početnými riekami a potokmi, ktoré sa kľukatia až do Karibského mora. V priebehu rokov tu vznikli dediny, mestečká i mestá obývané mesticmi, ako aj Miskitmi a inými domorodými ľuďmi.

Väčšine Miskitov, Sumov, Ramov a kreolov žijúcich v tejto oblasti sa hlavné mesto Managua javí ako iný svet. Ešte stále neexistuje vydláždená cesta spájajúca východ so západom. Hoci sa v atlantickej oblasti hovorí aj po španielsky, mnohí ľudia tu hovoria jazykom miskito, kreolčinou alebo iným domorodým jazykom. A na rozdiel od prevažne katolíckej tichomorskej oblasti, tu sa väčšina ľudí hlási k protestantizmu — obyčajne k moravským bratom. A tak takmer z každého hľadiska — geografického, jazykového, historického, kultúrneho i náboženského — sú východ a západ v ostrom kontraste. Teda ako ľudia v tejto „inej“ Nikarague zareagovali na dobré posolstvo?

Posolstvo o Kráľovstve sa šíri ďalej

Misionári spomedzi svedkov boli na prieskumných návštevách vo východnej časti už v roku 1946 a rozšírili tam literatúru. V 50. rokoch 20. storočia krajský dozorca Sydney Porter s manželkou Phyllis navštívili pobrežné mestečká Bluefields a Puerto Cabezas, Kukuričné ostrovy a banícke mestá Rosita, Bonanza a Siuna. Sydney rozpráva: „Pri jednej návšteve baníckych miest každý z nás rozšíril vyše 1000 časopisov a 100 kníh. Všetci radi čítali.“ Čoskoro v mnohých z týchto miest vznikli izolované skupiny a od 70. rokov 20. storočia sa z týchto skupín postupne stávali zbory.

 No ostatné oblasti RAAN a RAAS boli celé roky takmer nedotknuté. Vzdialenosť, nedostatok ciest a prudké tropické dažde vyše osem mesiacov v roku boli pre kazateľské dielo veľkou prekážkou. Ale ako to dokázali mnohí horliví a nebojácni priekopníci, táto prekážka nebola neprekonateľná. Do veľkej miery vďaka ich odhodlaniu a usilovnej práci je teraz v RAAN a RAAS sedem zborov a deväť skupín s celkovým počtom približne 400 zvestovateľov Kráľovstva.

Na znázornenie ťažkostí, s ktorými sa stretávali svedkovia v týchto regiónoch, pouvažujme o príklade jedného 22-ročného brata. Trikrát v týždni cestuje cez hory približne osem hodín na zhromaždenia do baníckeho mesta Rosita, kde je najbližší zbor. Slúži ako služobný pomocník a pravidelný priekopník. Keďže je jediným pokrsteným svedkom vo svojej rodine, zvyčajne zvestuje sám v hornatej oblasti, kde sú domy od seba vzdialené obyčajne na dve hodiny chôdze. Keď už je pokročilá hodina a on je v nejakom dome, prespí tam a nasledujúci deň pokračuje vo vydávaní svedectva v tej oblasti, keďže by bolo preňho nepraktické cestovať na noc domov. Nedávno mu zomrel otec, a tak musel tento mladý brat ako najstarší syn prevziať zodpovednosť za starostlivosť o rodinu. Napriek tomu dokáže naďalej pokračovať v priekopníckej službe. Dokonca jeden z jeho bratov je teraz už nepokrsteným zvestovateľom a sprevádza ho v službe.

Od roku 1994 odbočka organizuje v tejto rozsiahlej oblasti každý rok kazateľské kampane. Dočasní zvláštni priekopníci vybratí spomedzi horlivých pravidelných priekopníkov štyri mesiace v období sucha prepracúvajú odľahlé mestá a dediny v RAAN a RAAS. Títo usilovní priekopníci zápasia s takými ťažkosťami, ako sú extrémne horúčavy, náročný terén, hady, divé zvieratá, kontaminovaná voda a riziko infekčných chorôb. Ich cieľom je vydať dôkladné  svedectvo, viesť biblické štúdiá so záujemcami a konať kresťanské zhromaždenia vrátane Pamätnej slávnosti. Výsledky, ktoré dosahujú, pomáhajú kancelárii odbočky zistiť, kam by mali byť pridelení zvláštni priekopníci. V mestách Waspam a San Carlos na rieke Coco úplne na severovýchode krajiny v priebehu rokov vznikli vďaka tomuto programu zbory a skupiny.

Hoci do RAAN a RAAS sa prisťahovali vo veľkom počte mestici hovoriaci po španielsky, najväčšou skupinou v týchto regiónoch sú naďalej domorodí Miskiti. V jazyku miskito je k dispozícii niekoľko biblických publikácií a viacerí priekopníci sa naučili tento jazyk. Vďaka tomu posolstvo o Kráľovstve priaznivo pôsobí na mnohých tunajších pohostinných ľudí, ktorí milujú Bibliu.

Napríklad blízko rieky Likus v RAAN leží miskitská dedina Kwiwitingni so 46 domami, z ktorých 6 bolo počas priekopníckej kampane v roku 2001 neobývaných. Dočasní zvláštni priekopníci v tom roku viedli v tejto dedine 40 biblických štúdií — na každý dom jedno štúdium! Už po mesiaci traja študujúci vyjadrili túžbu dať sa pokrstiť,  pričom jeden z nich bol pomocníkom pastora miestnej cirkvi moravských bratov. Dve dvojice sa chceli stať nepokrstenými zvestovateľmi, ale neboli zákonne zosobášené. Preto im priekopníci láskavo vysvetlili biblické zásady týkajúce sa manželstva a krstu. Predstavte si, akú radosť mali priekopníci, keď tesne pred ich odchodom k nim tieto dve dvojice pristúpili, ukazujúc im svoje sobášne listy!

Po tejto plodnej kampani pravidelne dochádzali do Kwiwitingni zvestovatelia z mesta Waspam vzdialeného 19 kilometrov, aby pomáhali novým záujemcom robiť ďalej duchovné pokroky a aby ich školili v službe.

Dočasní zvláštni priekopníci, ktorí kázali vo viacerých miskitských dedinách pozdĺž rieky Coco, sa stretli s veľkou skupinou Američanov, ktorí tu boli ako sociálni pracovníci. Priekopníci im dali viacero anglických časopisov. V dedine Francia Sirpi neďaleko rieky Wawa členovia baptistickej cirkvi stavali malú školu. Vedúci stavebnej skupiny jednému z priekopníkov povedal: „Obdivujem dielo Jehovových svedkov. Vyučujete tu Bibliu. Prial by som si, keby to aj moje náboženstvo podporovalo.“

Potreba skúsených bratov

V čase obmedzení asi 60 percent svedkov v Nikarague navštevovalo zhromaždenia, ktoré neboli väčšie ako malá rodinná skupina. A mali len málo publikácií, ktoré mohli používať v službe. Zjazdy sa konali v rámci zboru a program býval zhustený. Viacerí zrelí bratia, ktorí boli zároveň hlavou rodiny, nahrádzali cestujúcich dozorcov, ale nemohli sa tejto práci venovať celým časom. Navyše mnohé rodiny, ktorých členovia boli dlhé roky svedkami, v týchto búrlivých rokoch emigrovali. Preto keď bolo dielo opäť zákonne zaregistrované, boli naliehavo potrební skúsení starší a priekopníci.

 Samotní starší túžili byť vyškolení v organizačných postupoch a zvestovatelia potrebovali vedenie napríklad aj v tom, ako v službe ponúkať literatúru. Aby vedúci zbor uspokojil tieto potreby, pridelil do Nikaraguy absolventov školy služobného vzdelávania zo Salvádora, Mexika a Portorika. Jeden z týchto bratov, Pedro Henríquez, absolvent prvej triedy školy služobného vzdelávania v Salvádore, začal v roku 1993 slúžiť v Nikarague ako krajský dozorca. Aj jedenásť skúsených krajských dozorcov z Mexika ‚prešlo‘ do tejto novodobej Macedónie, aby v nej pomohli. — Sk. 16:9.

Za posledných deväť rokov prišlo do Nikaraguy aj 58 absolventov Gileádu, ktorí boli pridelení do šiestich misionárskych domovov na rôznych miestach krajiny. Ich zrelosť prispela k zdravej duchovnej atmosfére v zboroch a títo absolventi pomohli mnohým mladým považovať službu celým časom za hodnotný cieľ.

Tí, ktorí prišli do Nikaraguy v 60. a 70. rokoch 20. storočia, aby slúžili tam, kde je to potrebnejšie, nazvali túto krajinu rajom kazateľov. To platí až dodnes. Brat zo služobného oddelenia odbočky poznamenáva: „Nikaragua je  stále krajinou, kde si zvestovatelia a priekopníci sami určujú, koľko biblických štúdií budú viesť, lebo je tu veľmi veľký záujem.“ Je pochopiteľné, že mnohí, ktorí túžia pomáhať tam, kde je to potrebnejšie, a ktorí si spočítali náklady, sa pýtali na možnosť slúžiť v Nikarague. Do apríla 2002 sa sem presťahovalo 289 priekopníkov z 19 krajín, aby tu pomáhali. Miestni svedkovia sú veľmi vďační za všetkých týchto robotníkov v žatve! — Mat. 9:37, 38.

Vzrušujúce celonárodné stretnutie

Posledný celonárodný zjazd pred obmedzením diela sa konal v roku 1978. A tak si predstavte, akí boli bratia nadšení, keď dostali pozvanie na oblastný zjazd, ktorý sa mal konať v Manague v decembri 1999! Členovia rodín boli povzbudení, aby si začali šetriť peniaze na cestu a na iné výdavky, aby sa tak každý mohol zúčastniť na zjazde. Niektorí svedkovia boli pri získavaní týchto prostriedkov dosť vynachádzaví. Napríklad keďže v Nikarague je obľúbené bravčové mäso, mnohí nehádzali peniaze do „prasiatka“, ale radšej kúpili živé prasatá, chovali ich a neskôr ich predali. Vďaka múdremu plánovaniu a odhodlaniu mohlo na oblastný zjazd „Božie prorocké slovo“, ktorý sa konal od 24. decembra na národnom bejzbalovom štadióne v Manague, prísť 28 356 svedkov a záujemcov z celej krajiny od jedného pobrežia k druhému.

Delegáti boli nadšení, keď videli, ako sa v sobotu na tomto zjazde krstí 784 nových — najväčší krst v histórii diela v Nikarague! Boli prítomní aj misionári, ktorí tu predtým slúžili, a teraz rozprávali prítomným povzbudzujúce skúsenosti. A nielen to. Zjazd mal mocný zjednocujúci účinok, pretože všetkých, bez ohľadu na ich jazyk či kmeňovú príslušnosť, podnietil, aby boli ešte viac odhodlaní robiť pokroky v používaní „čistého jazyka“ duchovnej pravdy, „aby [Jehovovi] slúžili plece pri pleci“. — Sof. 3:9.

 Obhajoba práva na bezkrvnú liečbu

V Nikarague sú tri výbory pre styk s nemocnicami, ktoré pracujú pod dohľadom Nemocničných informačných služieb v odbočke. Okrem toho, že tieto výbory pomáhajú svedkom, keď vznikne problém týkajúci sa transfúzie krvi, informujú odborníkov v oblasti zdravotníctva a študentov medicíny o mnohých alternatívach transfúzie krvi, ktoré Jehovovi svedkovia prijímajú.

S týmto cieľom členovia výborov pre styk s nemocnicami usporadúvajú prednášky a audiovizuálne prezentácie pre lekárov a študentov medicíny. Niektorí z nich sa o tom vyjadrujú veľmi pozitívne. Rastúci počet chirurgov a anesteziológov vyjadruje ochotu spolupracovať  s Jehovovými svedkami a rešpektovať ich biblický postoj k transfúzii krvi.

Rozhodnutí ísť vpred

Teokratická história Nikaraguy poskytuje hojné svedectvo o tom, že ani prírodné katastrofy, ani nešťastia zapríčinené ľuďmi nemôžu zabrániť šíreniu dobrého posolstva. Áno, Jehova naozaj spôsobil, že z „maličkého“ sa stalo „tisíc“. (Iz. 60:22) Prvá správa zo služby v tejto krajine podaná v roku 1943 bola správou o činnosti len troch zvestovateľov; po 40 rokoch bol dosiahnutý vrcholný počet 4477 zvestovateľov. V roku 1990, keď bolo misionárom dovolené vrátiť sa do krajiny, sa tento počet vyšplhal na 7894 zvestovateľov! Jehova ďalej požehnával dielo a v 90. rokoch sa počet hlásateľov Kráľovstva takmer zdvojnásobil.

Prirodzene, vzhľadom na tento rýchly vzrast boli naliehavo potrebné viaceré sály Kráľovstva. Preto kancelária odbočky zaviedla rozsiahly stavebný program, ktorý zahŕňal  výstavbu 120 nových sál Kráľovstva, ako aj novej odbočky v Ticuantepe, 11 kilometrov na juh od Managuy. Výstavba odbočky by mala byť dokončená v apríli 2003.

V posledných rokoch sa Nikaragua v ekonomickom ohľade vzmáha, čo vidno najmä v Manague, meste, kde rýchlo rastie počet pracovných príležitostí a možností vzdelávania i zábavy. Zdá sa, že výstavba je trvalou črtou tohto mesta, ktoré sa teraz pýši modernými reštauráciami, čerpacími stanicami a nákupnými strediskami plnými spotrebného tovaru, ako aj mnohými ďalšími znakmi západnej spoločnosti.

Takéto prostredie s mnohými lákadlami predstavuje pre kresťanov nové nebezpečenstvo. Jeden dlhoročný starší poznamenal: „K tejto zmene dochádza veľmi rýchlo. Je to niečo podobné, ako keď pred dieťa, ktoré nikdy nejedlo nič iné než ryžu a fazuľu, položíte misku plnú cukríkov a poviete, aby bolo opatrné. Áno, vieme, ako slúžiť Jehovovi počas ťažkostí, ale teraz je nepriateľ menej nápadný. Túto situáciu je ťažšie zvládnuť.“

Napriek tomu vernosť, horlivosť a odvaha, ktorú Jehovov ľud prejavoval v rokoch obmedzení, ďalej prináša znamenité ovocie. Mnohí, ktorí vyrastali v tom čase, teraz slúžia ako starší, priekopníci a dobrovoľníci v Bételi. V Nikarague je teraz 17 krajov, ktoré tvorí celkovo 295 zborov vrátane 31 izolovaných skupín. Správa z augusta 2002 poukázala na nový vrcholný počet 16 676 zvestovateľov a na Pamätnej slávnosti v tom roku bolo prítomných 66 751 ľudí!

Preto sa modlíme, aby mnoho ďalších ľudí v tejto rozmanitej krajine spoznalo Jehovu, skôr ako sa skončí jeho „rok dobrej vôle“. (Iz. 61:2) Kiež náš nebeský Otec ďalej rozširuje hranice nášho duchovného raja, kým nebude celá zem „naplnená poznaním o Jehovovi tak, ako vody pokrývajú samotné more“. — Iz. 11:9.

 [Rámček na strane 72]

Stručný prehľad o Nikarague

Krajina: Nikaragua je najväčšia krajina Strednej Ameriky. Pohorie v strede ju rozdeľuje na dve časti. Západná časť je krajinou sladkovodných jazier. V menej úrodnej východnej časti je zväčša dažďový prales a roviny. V Nikarague je približne 40 sopiek; niektoré sú činné.

Ľudia: Väčšina sú mestici hovoriaci po španielsky — miešanci Európanov a Indiánov. Na západnom pobreží žije malý počet Indiánov z kmeňa Monimbó a Subtiaba, zatiaľ čo vo východnej časti žijú Indiáni z kmeňa Miskito, Sumo a Rama, ako aj kreoli a Afrokaribovia. Hlavným náboženstvom je rímsky katolicizmus.

Jazyk: Úradným jazykom je španielčina. Ľudia hovoria aj domorodými jazykmi.

Živobytie: Hlavnou oporou nikaragujskej ekonomiky je poľnohospodárstvo.

Strava: Hlavnými plodinami pre domáci trh sú ryža, kukurica, fazuľa, cirok, plantajny, kasava a rôzne druhy ovocia. K exportnému tovaru patrí káva, cukor, banány, potraviny z morských živočíchov a hovädzie mäso.

Podnebie: Nikaragua je tropická krajina. Ročné zrážky sa tu pohybujú od 1900 po 3800 milimetrov v závislosti od oblasti. Pri pobreží je priemerná teplota približne 26 stupňov Celzia, no v horských oblastiach je trochu chladnejšie.

 [Rámček/obrázok na stranách 99 – 102]

Problémy s tajnou políciou

Húber a Telma Lópezovci

Stručná charakteristika: Rodičia troch dospelých detí. Húber slúži ako starší v miestnom zbore.

Za revolučnej vlády Štátna bezpečnosť často zatýkala služobných pomocníkov a starších a od jedného dňa až do niekoľkých týždňov ich zadržiavala a vypočúvala. Jehovovi svedkovia boli pre svoju biblickú neutralitu obviňovaní, že podnecujú ľudí do vzbury proti vláde, no nikdy nebola proti nim vznesená žiadna oficiálna žaloba. Vyšetrovatelia chceli mená našich „inštruktorov“ a „vodcov“.

Jedným z mnohých bratov, ktorí mali takúto skúsenosť, bol Húber López, ktorý je dnes starším v zbore a otcom troch dospelých detí. V decembri 1985 brata Lópeza zatkli v jeho dome v La Reforme, vidieckej komunite približne 40 kilometrov juhovýchodne od Managuy. Jeho manželka Telma hovorí, akú úzkosť prežívala v ten deň:

„O štvrtej popoludní zastavili pred naším domom dva džípy, jeden s príslušníkmi Štátnej  bezpečnosti a druhý s vojakmi, ktorí obkľúčili dom. Keď som príslušníkom povedala, že manžel nie je doma, prikázali mne i deťom vyjsť von, aby mohli prehľadať dom. Náš najstarší syn Elmer, ktorý mal desať rokov, však zostal vnútri. Sledoval, ako začali vyberať z knižnice knihy, svetské i teokratické. Môj manžel medzi tými knihami schoval nejaké zborové záznamy. Keď títo nevítaní hostia vynášali knihy do džípov, Elmer zakričal: ‚Pane, chcete mi vziať aj moje školské knihy?‘ Vojak nevrlo odpovedal: ‚Dobre, vezmi si ich späť.‘ Tak sa nášmu synovi podarilo so školskými knihami zachrániť aj zborové záznamy.

Kým sme v ten deň večerali, vojaci sa vrátili. Namierili na nás pušky a odviedli manžela, zatiaľ čo deti sa na to pozerali a plakali. Vojaci nám nepovedali, prečo ho odvádzajú ani kam ho berú.“

O tom, čo nasledovalo, brat López hovorí: „Vzali ma do masayskej väznice a dali ma do cely so všemožnými zločincami. Ihneď som sa predstavil ako Jehovov svedok a niekoľko hodín som týmto mužom vydával svedectvo. O polnoci ma niekto s namierenou puškou vyvolal z cely a musel som nastúpiť do džípu, ktorý čakal vonku v tme. Prikázali mi mať hlavu stále sklonenú, ale ako som nastupoval, všimol som si v džípe ďalších štyroch so sklonenou hlavou. Boli to služobní pomocníci a starší z Masaye a okolia, ktorí boli zatknutí v ten istý večer.

 V tú noc sa nám dvakrát vyhrážali, že nás zabijú, prvý raz na kávovníkovom poli a potom v jednej mestskej štvrti, kde nás postavili do radu čelom k múru. Pri oboch príležitostiach zrejme čakali, že niečo povieme, ale nik z nás neprehovoril. Napokon nás vzali do väznice v Jinotepe a tri dni nás držali v oddelených celách.

Nedovolili nám spať dlhšie ako niekoľko hodín. V celách bola stále tma, takže sme nevedeli, či je deň, alebo noc. Opakovane nás predvolávali do miestnosti na vypočúvanie a pýtali sa nás na naše kazateľské dielo, zhromaždenia a mená našich ‚vodcov‘. Jeden z tých, ktorí ma vypočúvali, sa mi dokonca vyhrážal, že zatknú mojich rodičov a vymámia tie informácie od nich. Dokonca som z cely počul hlasy mojich rodičov, manželky a iných členov rodiny. No bola to nahrávka, ktorou ma chceli zmiasť, aby som uveril, že priviedli členov mojej rodiny na výsluch.

Na štvrtý deň, vo štvrtok, mi povedali, že ma prepustia. Ale najprv som mal podpísať vyhlásenie, ktorým by som sa zaviazal, že nebudem ďalej kázať o svojom náboženstve. Povedali mi tiež, že ostatní uväznení svedkovia to už podpísali — čo, samozrejme, nebola pravda. ‚Ak odmietneš podpísať,‘ povedali mi, ‚privedieme ťa späť a zhniješ tu.‘

‚Potom ma, prosím, neprepúšťajte; jednoducho si ma tu nechajte,‘ odpovedal som.

‚Prečo to hovoríš?‘

‚Lebo som Jehovovým svedkom a to znamená, že budem ľuďom kázať.‘

Na moje prekvapenie všetkých päť nás v ten deň prepustili. Áno, Jehova vypočul naše modlitby a posilnil nás, aby sme zostali pokojní a nezradili našich bratov. Po tejto udalosti sme však boli pod neustálym dozorom.“

 [Rámček/obrázok na stranách 105, 106]

Prinútený zostať v bojovej zóne

Giovanni Gaitán

Pokrstený: 1987

Stručná charakteristika: Zatknutý niekoľko týždňov pred krstom a prinútený 28 mesiacov sprevádzať BLI. Slúžil ako priekopník vyše osem rokov.

Niektorí mladí bratia boli prinútení sprevádzať Špeciálne vojenské prápory (v španielčine BLI), ktoré bojovali v horách v hustej džungli.

Jedným z týchto mladých mužov bol Giovanni Gaitán. Giovanni ešte ako nepokrstený zvestovateľ strávil s BLI 28 mesiacov. Bol zatknutý len niekoľko týždňov predtým, ako mal byť pokrstený. Giovanni rozpráva: „Moje skúšky sa začali už po prvom boji. Dôstojník mi nariadil, aby som vypral krvavú uniformu zvlečenú z mŕtveho vojaka. Odmietol som, pretože som si hovoril, že by to mohlo byť prvé ohnivko v reťazi udalostí vedúcich k tomu, že by som sa dopustil kompromisu vo svojej kresťanskej neutralite. Dôstojník zúril a silno ma udrel po tvári. Vzal pištoľ, priložil mi ju k hlave a stisol spúšť, ale pištoľ nevystrelila. A tak ma ňou udrel do tváre a vyhrážal sa mi, že ak ho ešte raz neposlúchnem, zabije ma.

Najbližších 18 mesiacov mi tento človek veľmi sťažoval život. Viackrát sa stalo, že mi na celý deň zviazal ruky, takže som nemohol jesť. V takomto stave a s puškou a granátmi pripnutými na chrbte ma často nútil kráčať džungľou pred skupinou — ako prvý terč pre nepriateľa! Bil ma a vyhrážal sa, že ma zabije, a to zvlášť počas boja, keď iní naokolo zomierali a ja som odmietal pozbierať ich pušky. No neprechovával som voči nemu nenávisť ani som neprejavoval strach, lebo Jehova mi dal odvahu.

Jedno marcové ráno v roku 1985 niektorých bratov i mňa priviedli z hôr dole do oblasti blízko Mulukukú, približne 300 kilometrov severovýchodne od Managuy, kde bolo našim rodinám dovolené navštíviť nás. Kým som jedol a rozprával sa s členmi rodiny, všimol som si, že ten veliteľ sedí sám. Zaniesol som mu tanier jedla. Keď dojedol, zavolal ma. Bol som pripravený na najhoršie, a tak som bol prekvapený, keď sa mi ospravedlnil za to, ako so mnou zaobchádzal. Dokonca sa ma pýtal na moju vieru. To bolo posledný raz, čo som ho videl — krátko nato pri nehode s vojenským nákladným autom zomrel.“

 [Rámček/obrázky na stranách 116 – 118]

Spomienky dvoch členov výboru krajiny

Keď bolo dielo v Nikarague obmedzené, vykonávalo sa pod vedením odbočky v Kostarike. V Nikarague bol vymenovaný výbor krajiny, aby sa staral o miestne záležitosti súvisiace s dohľadom. Dvaja bratia, ktorí slúžili v tomto výbore, Alfonso Joya a Agustín Sequeira, si spomínajú na tento čas skúšok.

Alfonso Joya: „Slúžil som ako starší v Manague, keď som bol v roku 1985 pozvaný slúžiť vo výbore krajiny. Pokiaľ ide o moju svetskú prácu, riadil som najväčšiu pobočku známej banky. Moje znalosti v oblasti bankovníctva mi umožňovali pomôcť čo najlepšie využívať finančné aktíva Jehovovej organizácie, aj keď nikaragujská mena prudko devalvovala a ochromila ekonomiku. Bežný pár topánok, ktorý stál okolo 250 córdob, sa zakrátko predával za dva milióny córdob!

V tomto ekonomicky ťažkom období bol v krajine aj nedostatok pohonných hmôt, takže bolo pre bratov ťažké doručovať literatúru do odľahlých zborov. Jehova nám prišiel na pomoc tým, že mi umožnil pomôcť bratom získať potrebné pohonné hmoty.

Moja rodina nevedela, že som členom výboru krajiny. Mal som v tom čase 35 rokov, a tak som prichádzal  do úvahy ako vojak v zálohe. Štyri razy ma vojaci chceli odviesť, dokonca raz prišli priamo do môjho domu. Pamätám si to dobre, lebo manželka a naše tri malé deti boli po mojom boku, keď som hľadel do hlavne pušky. Je pozoruhodné, že som nikdy neprišiel o svoje miesto v banke.“

Agustín Sequeira: „Keď boli misionári v roku 1982 deportovaní, slúžil som ako zvláštny priekopník v mestečku Boaco. Neskôr som mal výsadu byť vymenovaný za člena výboru krajiny. Bratia v mojom zbore o tomto vymenovaní nevedeli. Vstával som o štvrtej ráno, venoval som sa svojej kancelárskej práci a potom som sa zúčastňoval na zvestovateľskej službe so zborom.

Všetci členovia výboru krajiny používali pri spĺňaní si svojej zodpovednosti krycie mená a dohodli sme sa, že nebudeme jeden s druhým hovoriť o podrobnostiach svojej práce. To slúžilo ako ochrana pre prípad zatknutia. Nemali sme kanceláriu, ale pracovali sme v rôznych domácnostiach. Keďže kufrík mohol vzbudzovať zvedavosť, niekedy som si kancelárske papiere vložil do tašky a navrch som dal cibuľu tak, že jej zelená vňať trčala von. Niekoľkokrát som unikol len o vlások, ale nikdy som nebol zatknutý.

Viackrát nás navštívili členovia výboru odbočky v Kostarike, aby nás povzbudili a poskytli nám vedenie. Nezabudnuteľným a najpovzbudzujúcejším zážitkom bolo pre mňa zasvätenie odbočky v Kostarike v januári 1987, lebo pri tejto príležitosti sme sa spolu s ďalším členom výboru krajiny tešili zo stretnutia s dvoma členmi vedúceho zboru.“

Krátko pred vytlačením tejto správy brat Sequeira zomrel. Mal 86 rokov a v službe celým časom strávil 22 rokov. Bol členom výboru odbočky v Nikarague.

 [Rámček/obrázky na stranách 122, 123]

Vo väznici sme našli pravú slobodu

V rokoch 1979 až 1989 bola väznica Cárcel Modelo plná vojenských a politických väzňov, ktorí boli predtým spojení s bývalou vládou. Posolstvo o Kráľovstve však preniklo aj cez tieto múry, naplnilo srdcia a mysle úprimných jednotlivcov a začalo v nich vytvárať osobnosť podobnú Kristovej. (Kol. 3:5–10) Uvádzame niekoľko vyjadrení bývalých väzňov.

José de la Cruz López: „Keď som bol uväznený, bol som zatrpknutý a nemal som žiadnu nádej, žiadnu budúcnosť. Potom som stretol spoluväzňov, ktorí sa stali Jehovovými svedkami. Zaujalo ma ich vysvetľovanie Biblie aj ich dobré správanie. Konečne boli uspokojené moje duchovné potreby a mal som nádej. Cítil som, že keď som bol ochotný obetovať svoj život za ľudskú vládu, ktorá mi nemohla poskytnúť pravú nádej, o to viac by som mal byť lojálny Tomu, ktorý dal za mňa svojho Syna! Po mojom prepustení spoznala pravdu aj manželka, dcéry a traja ďalší členovia rodiny. Naozaj sa nikdy nebudem môcť odplatiť Jehovovi za to, čo pre mňa urobil.“

Brat López slúži ako starší v Manague.

Omar Antonio Espinoza: „Keď som mal 18 rokov, bol som odsúdený na 30 rokov väzenia. Po 10 rokoch mi bola udelená milosť. Hoci som ľutoval, že som stratil slobodu, práve vo väzení som spoznal  Jehovu, ako aj pravú slobodu. Predtým som viedol zhýralý život, ale teraz som sa obrátil o 180 stupňov. Som vďačný Jehovovi, že môj pohár v duchovnom zmysle preteká. Som rozhodnutý podobne ako Jozua: ‚Ja a moja domácnosť, my budeme slúžiť Jehovovi.‘ — Joz. 24:15.“

Brat Espinoza slúži ako starší v meste Rivas.

Anastasio Ramón Mendoza: „Už po niekoľkých mesiacoch vo väzení som si sám začal čítať Bibliu. Potom som ju začal študovať so spoluväzňom, ktorý bol Jehovovým svedkom. Zakrátko som bol presvedčený, že som našiel pravdu. No krst som odkladal, lebo som prechovával nenávisť voči tým, ktorí ma uväznili — a vedel som, že také zmýšľanie Jehova neschvaľuje.

Intenzívne som sa modlil o odpustenie aj o pomoc zbaviť sa tohto škodlivého postoja. Jehova vypočul moje prosebné žiadosti, lebo ma trpezlivo učil, aby som neprechovával nenávisť k jednotlivcom, ale aby som nenávidel zlé postoje a skutky. V roku 1982 som bol pokrstený. Od svojho prepustenia v roku 1989 som študoval Bibliu s mnohými bývalými vojakmi a s inými, ktorí boli v podobnej situácii ako ja. Niektorí z nich sú teraz mojimi duchovnými bratmi.“

Brat Mendoza slúži ako služobný pomocník v Manague.

 [Rámček/obrázok na stranách 141 – 145]

Pastorove modlitby boli vypočuté

Teodosio Gurdián

Pokrstený: 1986

Stručná charakteristika: Brat Gurdián v súčasnosti slúži ako starší vo wamblánskom zbore.

V roku 1986 uprostred boja medzi sandinovcami a kontrarevolucionármi podnikli dvaja zvestovatelia z malého zboru v San Juan del Río Coco 100-kilometrovú cestu na sever do Wamblánu, mesta v centrálnej vysočine v oblasti takmer holých kopcov blízko hraníc s Hondurasom. Malá skupina svedkov, ktorá žila vo Wambláne, pre boje pred dvoma rokmi odišla. Títo dvaja bratia hľadali muža menom Teodosio Gurdián. Teodosio vysvetľuje prečo.

„Bol som vo Wambláne pastorom evanjelickej cirkvi. Vodcovia našej cirkvi boli členmi Celoštátneho združenia nikaragujských pastorov (v španielčine ANPEN), organizácie pastorov všetkých protestantských náboženstiev v Manague. Krátko nato, ako sa sandinovci dostali k moci, ANPEN podpísala dohodu o účasti pastorov a farníkov na činnosti Výborov sandinovskej obrany a iných organizácií včítane armády. Ale to ma znepokojovalo a kládol som si otázku: ‚Ako môže Boží služobník nosiť zbraň?‘

 Potom som od rodiny svedkov, ktorá v tom čase žila vo Wambláne, dostal knihu Pravý mier a bezpečnosť — odkiaľ ho máme očakávať? Čítal som si ju dlho do noci. Začal som pravidelne čítať aj časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Konečne skutočný duchovný pokrm. Tie informácie som využíval aj vo svojich kázňach. Keď na to upozornili predstaviteľov cirkvi, zavolali si ma do ústrednej kancelárie v Manague.

Predstavitelia cirkvi si mysleli, že som sa nechal zviesť, pretože som ako pastor nemal dostatočné poznanie, a ponúkli mi štipendium na osemmesačné štúdium v Manague. No to, čo som sa dozvedel z publikácií svedkov, bolo dobre podložené Bibliou. Preto som predstaviteľom cirkvi kládol mnoho otázok, ako napríklad: ‚Prečo nekážeme od dverí k dverám, ako to robili raní kresťania? Prečo žiadame desiatky, keď apoštoli nič také nepožadovali?‘ Na svoje otázky som nedostal uspokojivú odpoveď a títo ľudia ma zakrátko začali označovať za svedka.

Po tejto skúsenosti som prerušil spojenie s cirkvou a začal som v Manague hľadať Jehovových svedkov. Ale bol rok 1984 a svedkovia sa stretávali tajne. A tak po dvoch týždňoch bezvýsledného hľadania som sa vrátil do Wamblánu a živil som svoju rodinu pestovaním kukurice a fazule na malom pozemku.

Svedkovia, ktorí žili vo Wambláne, pred odchodom z tejto oblasti rozšírili mnoho literatúry. A tak keď som v nejakej domácnosti, ktorú som navštívil,  uvidel tieto publikácie, opýtal som sa: ‚Čítate tú knihu? Môžem si ju od vás kúpiť?‘ Väčšina mi ju dala, a tak som si časom vytvoril malú teokratickú knižnicu.

Hoci sám som sa otvorene neoznačoval za svedka, aj ľudia vo Wambláne ma tak začali volať. Preto netrvalo dlho a o moju činnosť sa zaujímali príslušníci Štátnej bezpečnosti. Dokonca mi povedali, že môžem kázať v blízkych dedinách, ak sa vrátim a poviem im mená tých, ktorí podporujú kontrarevolucionárov. ‚Ak by som urobil to, čo žiadate,‘ odpovedal som, ‚zaprel by som svojho Boha, a to nemôžem urobiť. Jehova žiada výlučnú oddanosť.‘

Pri inej príležitosti ma vojenský dôstojník žiadal, aby som podpísal dokument, že podporujem sandinovcov. Odmietol som. Nato vytiahol pištoľ a vyhrážal sa mi: ‚Nevieš, že môžeme odstrániť parazitov, ktorí nepodporujú revolúciu?‘ Ale miesto toho, aby ma zastrelil, dal mi čas na rozmyslenie. V tú noc som sa rozlúčil s manželkou. ‚Ak podpíšem ten papier, aj tak zomriem,‘ povedal som jej. ‚Ale ak zomriem bez toho, aby som ho podpísal, Jehova na mňa môže pamätať pri vzkriesení. Staraj sa o deti a dôveruj v Jehovu. Pomôže nám.‘ Nasledujúce ráno som dôstojníkovi povedal: ‚Tu som. Urobte, čo chcete, ale ja to nepodpíšem.‘ Prikývol a povedal: ‚Gratulujem. Vedel som, že tak odpovieš. Viem, kto sú Jehovovi svedkovia.‘ Potom ma nechal odísť.

Po tej udalosti som kázal otvorenejšie, cestoval som do mnohých odľahlých dedín a pozýval som  záujemcov na spoločné zhromaždenia. Medzi prvými, ktorí zareagovali, boli starší manželia; potom zareagovali ďalšie rodiny. Zakrátko sa nás pravidelne stretávalo 30. Používal som staršie Strážne veže a látku z nich som predkladal formou prednášky, pretože sme mali len jeden výtlačok. Dokonca som študoval Bibliu s niekoľkými vojakmi, z ktorých jeden sa neskôr stal svedkom.

V roku 1985 mi vojak prechádzajúci naším mestom povedal o zbore Jehovových svedkov v meste Jinotega asi 110 kilometrov južne od Wamblánu. Požiadal som muža, s ktorým som vo Wambláne študoval Bibliu, aby ma sprevádzal. Na trhovisku v Jinotege sme sa pýtali ľudí, až sme napokon našli dom rodiny svedkov. Dvere otvorila manželka. Keď sme sa predstavili ako Jehovovi svedkovia, opýtala sa nás, či sme boli na Pamätnej slávnosti. ‚Čo je to Pamätná slávnosť?‘ spýtali sme sa. Nato zavolala manžela. Keď sa presvedčili o našej úprimnosti, pozvali nás ďalej. Žiaľ, Pamätná slávnosť sa konala v predchádzajúci večer. Zostali sme však u nich tri dni a zúčastnili sme sa na našom prvom zborovom štúdiu knihy.

Keď sme sa vrátili do Wamblánu, ďalej som sám kázal a viedol zhromaždenia. Potom, deň pred Pamätnou slávnosťou v roku 1986, prišli dvaja bratia spomínaní v úvode. Naša malá skupina bádateľov Biblie o tom rýchlo povedala všetkým záujemcom v okolitých dedinách a na našej prvej Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo 85 ľudí.

V októbri toho roku som bol pokrstený spolu s tými, s ktorými som ako s prvými študoval Bibliu — so spomínanými staršími manželmi, ktorí mali v tom čase už vyše 80 rokov. Dnes je v zbore vo Wambláne 74 zvestovateľov a traja pravidelní priekopníci. Mám výsadu slúžiť ako starší. V roku 2001 sme Pamätnú slávnosť usporiadali nielen vo Wambláne, ale aj v troch okolitých dedinách, s celkovou účasťou 452 osôb.“

 [Časová os/graf na stranách 80, 81]

NIKARAGUA — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1925

1934: Priekopníčka počas návštevy Nikaraguy rozširuje v krajine literatúru.

1937: Začiatok somozovského režimu.

1945: Príchod prvých absolventov Gileádu.

1946: N. H. Knorr a F. W. Franz na návšteve v Manague. Zriadenie odbočky.

1950

1952: Na podnet katolíckeho duchovenstva je vydaný zákaz.

1953: Najvyšší súd ruší zákaz.

 1972: Zemetrasenie pustoší Managuu.

1974: Dokončenie výstavby novej odbočky a misionárskeho domova.

1975

1979: Sandinovci víťazia nad somozovským režimom. V revolúcii prichádza o život až 50 000 ľudí.

1981: Právny štatút Jehovových svedkov je zrušený.

1990: Jehovovi sved- kovia opäť zákonne zaregistrovaní.

1994: Vymenovanie sto dočasných zvláštnych priekopníkov. Nasledujú podobné kampane.

1998: Strednou Amerikou prechá- dza hurikán Mitch, v Nikarague spôsobuje smrť 4000 ľudí.

2000

2002: V Nikarague je činných 16 676 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

20 000

15 000

10 000

5 000

1950 1975 2000

 [Mapy na strane 73]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HONDURAS

NIKARAGUA

Matagalpa

León

MANAGUA

Masaya

Jinotepe

Granada

jazero Nikaragua

ostrov Ometepe

šija Rivas

rieka San Juan

Bluefields

KOSTARIKA

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 70]

Hore: Francis (vľavo) a William Wallaceovci a ich sestra Jane

[Obrázok na strane 70]

Dole (zadný rad, zhora dole): Wilbert Geiselman, Harold Duncan a Francis Wallace; (predný rad, zhora dole): Blanche Caseyová, Eugene Call, Ann Geiselmanová, Jane Wallaceová a Evelyn Duncanová

[Obrázky na strane 71]

Hore: Adelina a Arnoldo Castrovci

Vpravo: Dora a Evaristo Sánchezovci

[Obrázok na strane 76]

Doris Niehoffová

[Obrázok na strane 76]

Sydney a Phyllis Porterovci

[Obrázok na strane 79]

Agustín Sequeira bol prvým matagalpským zvestovateľom

[Obrázok na strane 82]

María Elsa

[Obrázok na strane 82]

Gilberto Solís a jeho manželka María Cecilia

[Obrázky na strane 87]

V roku 1972 bolo mesto Managua zničené následkom zemetrasenia

[Obrázok na strane 90]

Andrew a Miriam Reedovci

[Obrázok na strane 90]

Ruby a Kevin Blockovci

[Obrázok na strane 92]

Na oblastný zjazd „Vernosť Kráľovstvu“ sa použila jedna farma

[Obrázky na strane 95]

Misionári, ktorí boli v roku 1982 z Nikaraguy deportovaní

[Obrázok na strane 109]

Bratia, ktorí počas zákazu tlačili literatúru, a ich cyklostylové stroje Kohút, Sliepka a Kurča

[Obrázok na strane 110]

Elda Sánchezová nebojácne pripravovala blany

[Obrázok na strane 115]

Tieto sestry pripravovali jedlo a dávali pozor, kým bratia tlačili literatúru

[Obrázok na strane 126]

Predný rad: Niektorí z bratov, ktorí spoznali pravdu vo väznici (zľava doprava): J. López, A. Mendoza a O. Espinoza; zadný rad: Carlos Ayala a Julio Núñez, starší, ktorí navštevovali väznicu, aby poskytovali bratom duchovnú pomoc

[Obrázok na strane 133]

Keď boli obmedzenia diela Jehovových svedkov zrušené, tento dom slúžil ako kancelária odbočky

[Obrázky na strane 134]

Niektorí dobrovoľníci po hurikáne Mitch použili bicykle, aby doručili bratom potraviny a iné zásoby. Iní pracovali na znovuvýstavbe sál Kráľovstva a domov

[Obrázok na strane 139]

Banacruz, obec v RAAN, kde sa napriek ťažkostiam hlása dobré posolstvo

[Obrázok na strane 147]

Oblastný zjazd „Božie prorocké slovo“ v roku 1999, prvý celonárodný zjazd od roku 1978, navštívilo 28 356 ľudí

[Obrázok na strane 147]

Delegáti boli svedkami toho, ako sa krstí 784 nových — najväčší krst v histórii Nikaraguy

[Obrázok na strane 148]

Výbor odbočky začiatkom roku 2002 (zľava doprava): Ian Hunter, Agustín Sequeira, Luis Antonio González a Lothar Mihank