Konžská demokratická republika

‚Sme ako zrnká africkej kukurice vo vreci. Nech kdekoľvek vypadneme, nakoniec prichádza dážď a je nás oveľa viac.‘ Tieto slová vyriekol pred vyše 50 rokmi jeden verný svedok Jehovu, ktorý veľa vytrpel z rúk predstaviteľov vtedajšieho Belgického Konga. Na týchto stránkach sa dozviete, ako Jehovovo požehnanie, podobné občerstvujúcemu dažďu, spôsobilo úžasný vzrast hlásateľov Kráľovstva v celej tejto krajine.

Krajina, ktorá je teraz známa ako Konžská demokratická republika alebo Kongo (Kinshasa), leží v srdci Afriky. * Rozkladá sa na oboch stranách rovníka a väčšinu územia pokrývajú bujné lesy. Jej rozsiahle lesy a savany sú domovom veľkého množstva divých zvierat. Krajina oplýva prírodnými zdrojmi, následkom čoho bola dlho predmetom medzinárodného záujmu a sužovaná nepriateľskými vpádmi a občianskymi vojnami.

 V roku 1885 bol zriadený Slobodný konžský štát, na ktorého čele stál belgický kráľ Leopold II. ako panovník a výhradný vlastník. Život obyvateľov tejto krajiny však ani zďaleka nebol slobodný. Kráľovi muži používali nútenú prácu a mimoriadnu brutalitu na bezohľadné získavanie slonoviny a kaučuku. Európski susedia Belgicka boli týmto správaním natoľko pobúrení, že Leopold sa nakoniec podvolil ich tlaku. V roku 1908 Slobodný konžský štát zanikol a z krajiny sa stala kolónia Belgické Kongo, ktorú riadil belgický parlament. V roku 1960 získalo Kongo nezávislosť.

Obyvatelia tejto krajiny sú dosť nábožní. Je tu veľa kostolov, seminárov a teologických škôl. Je bežné, že stretnete ľudí, ktorí dokážu citovať veľa textov z Biblie. No tak ako inde, ani tu nebolo ľahké zaviesť pravé kresťanstvo. No obzvlášť náročné v tejto krajine bolo to, že ľudia si istý čas mýlili Jehovových svedkov s náboženským hnutím známym ako Kitawala.

Problém totožnosti

Výraz „Kitawala“ je odvodený od swahilského slova, ktoré znamená „vládnuť, riadiť alebo spravovať“. Toto hnutie malo teda politický cieľ — dosiahnutie nezávislosti od Belgicka. Podľa niektorých bolo možné tento cieľ najlepšie dosiahnuť pod pláštikom náboženstva. Nanešťastie hnutie Kitawala si zaobstaralo publikácie Jehovových svedkov, študovalo ich a rozširovalo. Tabuľa s nápisom „Watch Tower“ ​(Strážna veža) označovala miesta, kde sa stretávali. Tieto „hnutia Watch Tower“ mali významnú pozíciu v provincii Katanga na juhovýchode Konga dlho predtým, než Jehovovi svedkovia začali  byť známi. Ľudia si desaťročia mysleli, že stúpenci hnutia Kitawala sú Jehovovi svedkovia. Samozrejme, nebolo to tak.

Hnutie Kitawala prekrúcalo biblické učenie, aby podporilo svoje politické názory, poverčivé zvyky a nemravný spôsob života. Jeho stúpenci odmietali platiť dane a odporovali koloniálnym vládcom. Niektoré ich skupiny sa zúčastnili na ozbrojenom povstaní proti vrchnosti. Nie je prekvapujúce, že belgická vláda toto hnutie postavila mimo zákona.

V roku 1956 okresný komisár Belgického Konga napísal novinový článok, ktorý vrhol svetlo na pôvod hnutia Kitawala. V článku sa hovorilo o Tomovi Nyirendovi pochádzajúcom z Ňaska (teraz Malawi), ktorý žil v Severnej Rodézii (teraz Zambia). Nyirendu zjavne vyučoval náboženstvo niekto, kto bol v spojení s Bádateľmi Biblie (teraz známymi ako Jehovovi svedkovia) v Kapskom Meste v Južnej Afrike. V článku sa uvádzalo: „[Nyirendovi] sa v roku 1925 podarilo dostať do Katangy [Kongo]... kde sa vyhlasoval za Mwana Lesu, ‚Syna Božieho‘. Zneužíval zakorenenú hrôzu domorodcov pred počarením. Sľuboval, že tí, ktorí ho budú nasledovať, budú oslobodení nielen z moci čarodejníkov, ale aj od daní a nariadení vrchnosti, či už vládnej, alebo cirkevnej. Ľudia, ktorí neprijali jeho zákon, boli vyhlásení za čarodejníkov, zbití do bezvedomia a potom utopení počas núteného ‚krstu‘. (Z jednej rieky bolo vylovených 55 tiel.) Keď ho zástupca náčelníka osady zažaloval, podarilo sa mu utiecť a vrátil sa do Rodézie. Úrady v Rodézii po ňom pátrali pre vraždy, ktoré spáchal, a preto ho zatkli, odsúdili a obesili.“

 Podľa belgických úradov „návštevy“ takzvaného Mwana Lesu v Katange v rokoch 1923 až 1925 znamenali začiatok hnutia Kitawala v Kongu. Mali uplynúť desaťročia, kým bolo Jehovovým svedkom dovolené vstúpiť do krajiny a usídliť sa tam.

Aby sme lepšie pochopili problém s identitou Jehovových svedkov, je dôležité poznamenať, že v Afrike sú nezávislé cirkvi niečím bežným. Niektorí odhadujú, že sú tam tisíce takýchto organizácií. John S. Mbiti, odborník na africké náboženstvá, napísal: „Hlavným problémom, ktorému čelí kresťanstvo v Afrike, je veľké množstvo náboženských frakcií, denominácií, skupín a siekt. Mnohé z nich sa sem dostali z cudziny. Oveľa viac ich však vzniklo na podnet samotných kresťanov v Afrike — čiastočne preto, že si neželali byť ustavične pod nadvládou zahraničných misionárov, čiastočne z vlastnej túžby po moci a sčasti preto, že chceli, aby kresťanstvo odrážalo africkú kultúru a problémy, a tiež z rôznych iných dôvodov.“

A tak existovalo veľa nezávislých cirkví, z ktorých väčšina prevzala učenie nejakého uznávaného náboženstva alebo sa od neho odštiepila. V tom nebolo hnutie Kitawala žiadnou výnimkou. No pôsobenie Kitawaly poskytlo cirkvám takzvaného kresťanstva jedinečnú príležitosť, aby držali Jehovových svedkov mimo Konga. Hoci cirkevní vodcovia veľmi dobre vedeli, aký je rozdiel medzi hnutím Kitawala a svedkami, zámerne podporovali chybný názor, že Kitawala a Jehovovi svedkovia sú jedno a to isté.

Cirkvi mali dosť silné postavenie na to, aby šírili túto lož. Od začiatku 20. storočia sa náboženstvá  takzvaného kresťanstva, najmä katolícka cirkev, tešili v Belgickom Kongu silnému a vplyvnému postaveniu. Naproti tomu Jehovovi svedkovia neboli v krajine oficiálne zastúpení a duchovenstvo kresťanstva chcelo, aby to tak zostalo aj naďalej. Žiarlivo si držali svojich konvertitov a nechceli, aby im Jehovovi svedkovia do toho zasahovali.

Ľudia si zvykli pripisovať vinu za povstania, vzbury a zrážky kmeňov medzi domorodými obyvateľmi hnutiu Kitawala, často prezývanému hnutie Watch Tower. Názov Watch Tower začal štátnych úradníkov a činiteľov veľmi dráždiť. To spôsobovalo veľké ťažkosti tým, ktorí chceli v tejto krajine slúžiť Jehovovi.

Počas desaťročí, ktoré viedli k nezávislosti krajiny, Jehovovi svedkovia z iných krajín opakovane posielali vládnym úradníkom v Kongu listy, v ktorých vysvetľovali, že spoločnosť Watch Tower Bible and Tract Society nemá nič spoločné s hnutím Watch Tower. Mnoho rokov však vedúci činitelia naďalej spájali činnosť tohto domáceho náboženského hnutia s dielom Jehovovho ľudu. Opakované snahy o vyslanie Jehovových svedkov do tejto krajiny boli zväčša neúspešné.

Keďže Jehovovým svedkom nebolo dovolené vstúpiť do krajiny, o pravých svedkoch v krajine vieme len málo. Avšak v pozoruhodných správach o Kongu z okolitých odbočiek sa nachádzajú stručné záznamy o tom, čo sa v tejto krajine dialo počas tých prvých náročných rokov. Pozrime sa teraz na niekoľko úryvkov z tohto „konžského zápisníka“ o 30 rokoch diela, ku ktorým sme pridali niektoré poznámky.

 Konžský zápisník — úryvky zo správ o krajine z rokov 1930–1960

1930: Z Belgického Konga sme poštou dostali žiadosti o literatúru.

1932: Dúfame, že neskôr bude možné pracovať v Belgickom Kongu a ostatných častiach strednej Afriky, v ktorých ešte nebolo vydávané svedectvo.

Od mája 1932 kancelária odbočky v Južnej Afrike opakovane predkladala žiadosti belgickým úradom, aby povolili služobníkom celým časom vstup do Konga. Tieto žiadosti boli zamietnuté. No vďaka migrácii ľudí medzi Kongom a Severnou Rodéziou sa niekoľkým bratom z Rodézie podarilo zvyčajne na krátke obdobia dostať do krajiny.

1945: Zastávať sa Jehovu a jeho teokratického Kráľovstva v [Belgickom Kongu] si vyžaduje odvahu. Nielenže je úplne zakázané naše dielo a literatúra, ale konžským Afričanom, ktorí sa k nám hlásia, hrozí, že ich prepravia do určitých oblastí, kde môžu byť držaní až niekoľko rokov takmer ako vo väzení. Listy, ktoré posielajú z Konga, sa sem [do Severnej Rodézie] málokedy dostanú, a zdá sa, že pošta posielaná späť nie je doručená; ale... robíme všetko, čo sa dá, aby sme pomohli našim spolupracovníkom v diele Kráľovstva v tejto krajine ovládanej kňazmi.

1948: Na tomto území žijú teraz dvaja zvestovatelia Kráľovstva a posielajú nejaké správy do odbočky v Bruseli. Dúfame, že toto rozľahlé územie sa jedného dňa otvorí, aby sa tam mohlo kázať dobré posolstvo o Kráľovstve.

1949: Na tomto území, kde prevláda katolícke náboženstvo, roky pokračuje zvestovateľské dielo  s tými najväčšími ťažkosťami. V minulosti kňazi trestali ľudí za to, že sú Jehovovi svedkovia, tak, že ich prinútili zjesť hrudu soli bez vody. Teraz sa však ich metódy viac podobajú spôsobom španielskej inkvizície; požadujú od vlády, aby pre nich robila špinavú tyranskú prácu. Roky si africkí zvestovatelia pre svoju svedeckú činnosť odpykávajú vo väzení tresty odňatia slobody bez toho, že by vedeli, kedy ich prepustia, a čo je ešte horšie, posielajú ich do špeciálneho koncentračného tábora v Kasaji vzdialeného asi [500] kilometrov od Elisabethvillu [teraz Lubumbashi]. Tu pracujú na malých poliach a sú s rodinami v izolácii, niektorí aj bez rodín... Čas ich väznenia sa môže pretiahnuť až na desať rokov. Bratia znášajú často roky izolácie bez najmenšej nádeje na slobodu alebo spravodlivosť, ktorú by mohli dosiahnuť iba za hroznú cenu zapredania svojej rýdzosti.

Následkom toho sa činnosť presunula do podzemia; zhromaždenia sa konajú v tajnosti a miesta ich konania sa zo strachu pred zatknutím musia meniť. Veľká časť zvestovania sa vykonáva tak, že zvestovatelia navštevujú osoby s priateľským postojom a tiež ich priateľov. Ale aj napriek tomu sa zvestovatelia, jeden za druhým, dostávajú do problémov. Zatýkajú ich a čo najskôr ich posielajú do tábora v Kasaji.

Približne v tomto čase pricestoval do Belgického Konga Llewelyn Phillips z odbočky v Severnej Rodézii, aby zasiahol v prospech prenasledovaných svedkov. Generálny guvernér a ostatní vládni predstavitelia počúvali, keď im vysvetľoval charakter diela kázania o Kráľovstve a rozdiel medzi tým, čomu veria svedkovia a čomu prívrženci  hnutia Kitawala. V jednom okamihu sa generálny guvernér vážne spýtal: „Keď vám pomôžem, čo sa stane so mnou?“ Veľmi dobre vedel, že katolícka cirkev má v krajine veľký vplyv.

1950: Minulý rok bol zo všetkých najťažší a priniesol bratom v Belgickom Kongu veľa utrpenia. Začiatkom služobného roku nedostali všetky knihy a listy a komunikácia so zbormi sa takmer zastavila. Potom 12. januára generálny guvernér zakázal spoločnosť Watch Tower a všetkým, ktorí by ju akýmkoľvek spôsobom podporovali, boli jej členmi alebo by sa s nimi zhromažďovali, hrozili dva mesiace väzenia a pokuta 2000 frankov. Toto rozhodnutie s nadšením privítala katolícka tlač. Nasledovalo jedno zatknutie za druhým. Zoznam, ktorý polícia pred rokom získala od bývalého služobníka [zboru] v Elisabethville, bol použitý pri pátraní po stovkách bratov a záujemcov, ktorí boli aj s manželkami zatknutí. Po odpykaní trestu boli africkí svedkovia zo Severnej Rodézie deportovaní, ale domáci svedkovia z Konga boli v mnohých prípadoch poslaní do koncentračného tábora v Kasaji [asi 500] kilometrov od Elisabethvillu, kde časť z nich ešte stále je. Niektorí z deportovaných bratov dostali minimálne množstvo jedla a prinútili ich, aby zostávajúcich 30 kilometrov z mesta Sakania k hraniciam so Severnou Rodéziou prešli peši.

V poslednom čase sa zvýšil počet členov tajnej polície a vlastnenie Biblie je dostatočným dôvodom, aby človeka podozrievali, že je Jehovov svedok.

Práve sme dostali správu o tom, že dve európske sestry z oblasti Elisabethvillu boli odsúdené na 45 dní  väzenia za to, že zvestovali a mali pri sebe Strážnu vežu. Potom boli prepustené pod podmienkou, že ak sa nebudú dobre správať (čo, samozrejme, znamenalo, že nebudú pracovať pre Pána), budú si musieť odpykať ďalšie tri roky väzenia. Teraz im každý deň hrozí, že ich deportujú.

1951: V belgických novinách a časopisoch vyšlo množstvo článkov, v ktorých boli Jehovovi svedkovia a spoločnosť Watch Tower obviňovaní, že sú v spojení s fanatickým hnutím rozšíreným v Belgickom Kongu, ktoré je známe pod názvom „Kitawala“. V Belgicku platí zákon, že ak dotknutá osoba reaguje na  článok uverejnený v nejakých novinách alebo časopise, redakcia je povinná jeho reakciu uverejniť. Využili sme toto právo na obranu diela Kráľovstva pred ohováračskými článkami a naše reakcie boli uverejnené.

Od [12.] januára 1949 je dielo spoločnosti Watch Tower v Belgickom Kongu zakázané a praví svedkovia Jehovu pre tieto nepravdivé články trpia. Ministrovi kolónií boli zaslané písomné protesty a predložené dostatočné dôkazy, že Jehovovi svedkovia a spoločnosť Watch Tower nemajú nič spoločné s podvratným hnutím „Kitawala“. Minister však na tieto protesty nereagoval.

Pri pokusoch o úplné zastavenie ‚zvestovania slova‘ sa v Belgickom Kongu využíva prekrúcanie, prenasledovanie, pokuty, bitie, väznenie a deportácia.

1952: Už aj stredná Afrika má „železnú oponu“! Čo sa týka Jehovových svedkov, táto opona visí okolo hraníc Belgického Konga. Zákaz zvestovateľského diela v tejto prevažne rímskokatolíckej krajine stále trvá.

Podľa ojedinelých správ, ktoré z krajiny preniknú, africkí zvestovatelia sú deportovaní, väznení, bití a postihujú ich aj iné útrapy. Zdá sa, že v mnohých častiach krajiny vzrástla nenávisť voči svedkom. Ak miestnych svedkov prichytia pri vydávaní svedectva alebo u nich nájdu literatúru Spoločnosti, pošlú ich do pracovných táborov. Aj vlastnenie Biblie sa považuje za znak toho, že človek je Jehovov svedok.

Domy bratov sú nepretržite sledované a často sa u nich konajú domové prehliadky. Jeden brat podáva takúto správu: „[Polícia Belgického Konga] pre nás  nespí, chodí sem a tam a nehľadá nikoho iného, len Jehovových svedkov. Je to vážnejšie ako predtým.“

Do odbočky prišla ojedinelá správa za august od 30 zvestovateľov s poznámkou z 1. Tesaloničanom 5:25: „Bratia, ďalej sa za nás modlite.“

Ako sme spomenuli už skôr, africkí svedkovia zo Severnej Rodézie prišli do Konga. Keď ich chytili, uväznili ich a neskôr deportovali. Hoci väčšina bola vo väzení krátko, niektorí bratia boli na niekoľko rokov poslaní do pracovných táborov. Jeden brat strávil takmer päť rokov v rôznych väzniciach v Kongu. Jeho väznitelia ho často bili. Povedali mu tiež, že ho nepustia, kým neprestane zvestovať.

Bolo to v roku 1952, keď tento verný brat povedal: ‚Sme ako zrnká africkej kukurice vo vreci. Nech kdekoľvek vypadneme, nakoniec prichádza dážď a je nás oveľa viac.‘ Odbočka Jehovových svedkov v Severnej Rodézii v súvislosti s tým napísala: „‚Zrnká africkej kukurice‘ sú v Kongu rozsievané napriek prenasledovaniu bratov, alebo práve preň. V jednom období dostala odbočka v Lusake správy o niekoľkých stovkách ľudí, ktorí boli v spojení so svedkami v oblasti Kolwezi. Teraz však správy hovoria o tom, že mnohých previezli do iných častí Konga.“ Toto rozptýlenie bratov viedlo k rozšíreniu diela robenia učeníkov.

Zatiaľ čo bratia pokračovali v diele v juhovýchodnej časti krajiny, pravda sa dostala aj do Leopoldvillu (teraz Kinshasa). Bratia v Brazzaville za krátky čas urobili duchovný pokrok a horlivo sa delili o pravdu s druhými. Niektorí začali využívať kompu, aby sa dostali cez rieku Kongo a mohli kázať v Leopoldville. V roku 1952 boli pokrstení prví svedkovia v Kinshase — Victor Kubakani a jeho manželka. Čoskoro tam bol vytvorený zbor.

 1953: Máme správy, podľa ktorých sa asi 250 bratov nejako podieľa na kazateľskom diele v rôznych častiach krajiny, ale je ich pravdepodobne oveľa viac. Zvestovanie sa obmedzuje iba na [opätovné návštevy] a domáce biblické štúdiá. Bratia pri tom používajú málo literatúry alebo žiadnu, pretože nikdy nevedia, kedy môžu byť ich domy prehľadané. Jedného brata udal jeden z jeho „priateľov“ za to, že vlastní dve brožúrky, a brat bol odsúdený na dva mesiace väzenia v centrálnej väznici v Elisabethville.

1954: V Belgickom Kongu naďalej trvá úplný zákaz Spoločnosti a činnosti Jehovových svedkov... Verní svedkovia zvestujú vo väzení iným väzňom, ktorí si na útržky papiera robia kúskami ceruzky poznámky a neskôr si ich porovnávajú s Bibliou, ktorú majú vo väzení k dispozícii. Niet pochýb, že práve pre túto činnosť v niektorých väzniciach Jehovových svedkov izolovali od ostatných väzňov.

Činnosť Jehovových svedkov aj Kitawaly bola zakázaná. Úrady zadržiavali literatúru zaslanú do krajiny. Literatúra, ktorú sa úradom nepodarilo zadržať, sa občas dostala do rúk Kitawaly. Tá ju využila na podporu svojich záujmov. Jehovovi svedkovia, ako aj členovia Kitawaly boli zatýkaní, bití a posielaní do koncentračných táborov. Ježiš však povedal: „Poznáte ich podľa ovocia.“ ​(Mat. 7:16) Koloniálne úrady si všimli dobré správanie bratov a začali rozoznávať rozdiel medzi bratmi a prívržencami Kitawaly.

1955: Zákaz diela v tejto krajine naďalej trvá a je len malá nádej, že bude v blízkej budúcnosti zrušený, ale to nezmenšuje horlivosť tých, ktorí milujú Jehovu  a slúžia mu. Bratia neochabujú v činnosti, hoci boli v minulom roku často väznení a deportovaní.

Za súčasných okolností nie je možné zvestovať z domu do domu, a preto sa vykonávajú [opätovné návštevy] a vedú sa domáce biblické štúdiá. Ako napísal jeden zbor, zvestovatelia by radi oznamovali dobré posolstvo aj verejne, hoci „nevieme, či nám Jehova ešte pred armagedonskou bitkou dovolí, aby sme v tejto krajine kázali dobré posolstvo z domu do domu“.

1957: Niet pochýb, že v poslednom roku sa dielo dostalo do centra pozornosti vládnych predstaviteľov a tlače viac ako kedykoľvek predtým. Ešte v novembri sa brat [Milton G.] Henschel obrátil priamo na vládu Belgického Konga v Leopoldville a predložil žiadosť o zrušenie zákazu Spoločnosti a Jehovových svedkov. Po tomto počiatočnom pokuse nasledovala ďalšia návšteva v Leopoldville a potom sťažnosti v New Yorku a Bruseli. Neskôr navštívil odbočku v Severnej Rodézii belgický špecialista na africké záležitosti a naskytla sa príležitosť podrobne vysvetliť naše dielo a posolstvo.

Medzitým zákaz naďalej trvá a bratia z Belgického Konga musia pracovať za veľmi náročných okolností. Pamätnú slávnosť navštívilo 216 ľudí, i keď sa stretli v malých skupinách.

1958: Napriek pokračujúcemu zákazu kázania dobrého posolstva a väzneniu bratov zaznievalo posolstvo o Kráľovstve počas minulého roku ešte silnejšie.

 1959: Po prvýkrát sa od miestnych vládnych úradníkov podarilo získať ústne povolenie, aby bratia mohli usporadúvať zborové zhromaždenia, a to aj napriek tomu, že právny zákaz stále platí. Doteraz nebolo možné usporiadať žiadne zborové zhromaždenie a konali sa len stretnutia malých skupín, ktoré študovali Bibliu v domácnostiach. Teraz mali bratia množstvo práce a ako prvé zborové zhromaždenie usporiadali Pamätnú slávnosť, na ktorej bolo v piatich [zboroch] v Leopoldville prítomných celkovo 1019 ľudí. Pozorovatelia žasli nielen nad tým, že sa vôbec tieto zhromaždenia konali, ale aj nad radostným duchom kresťanského spoločenstva, ktorého bratia prejavovali. Niekoľkí ľudia mohli okamžite rozpoznať rozdiel medzi ostatnými náboženstvami a týmito ľuďmi, ktorí sa odlišujú tým, že ‚majú medzi sebou lásku‘.

Hoci misionári ešte nemohli prísť do Konga, dekrét o tolerancii podpísaný 10. júna 1958 dovoľoval, aby sa Jehovovi svedkovia v tejto krajine „zhromažďovali v uzatvorených priestoroch“. Bratia sa veľmi tešili, že sa môžu slobodne stretávať. Zhromaždenia občas navštívili agenti bezpečnosti a chválili bratov za ich dobré správanie a poriadok.

Boli tu aj ďalšie pozitívne zmeny. Do roku 1956 boli všetky školy finančne podporované náboženskými organizáciami. Potom nový liberálny koloniálny minister zriadil štátne školy a povzbudzoval k tolerantnejšiemu postoju voči menšinovým skupinám. Úradníci pomaly prestávali stotožňovať Kitawalu s Jehovovými svedkami, keďže rozpoznali, aký je rozdiel medzi týmito dvoma skupinami.  Bolo to, akoby na roztrúsené sadenice spŕchol osviežujúci dážď. Ľudia vo všetkých častiach krajiny zaujímali postoj na strane Jehovu.

V tom čase jeden náčelník zatkol niekoľkých svedkov a priviedol ich k správcovi oblasti, aby boli postavení pred súd. Správca sa opýtal, čo zlé urobili. Náčelník na to nevedel odpovedať. Správca prísne pokarhal náčelníka, prepustil bratov a prikázal, aby ich dopravili späť domov.

1960: V uplynulom roku sa dielo v Belgickom Kongu úžasne pohlo dopredu. Napriek ťažkostiam v tejto krajine a skutočnosti, že z formálneho hľadiska je dielo naďalej zakázané, bratia mohli mať pravidelne zhromaždenia v sálach Kráľovstva.

V období Pamätnej slávnosti sa v hlavnom meste Leopoldville odohrala jedna pozoruhodná udalosť. Šesť [zborov] v tomto meste sa dohodlo, že sa spolu stretnú na verejnej prednáške, a zažili veľkú radosť, keď bolo na nej 1417 prítomných. Jeden z [dozorcov] v tom čase napísal: „Boli sme veľmi šťastní, pretože to bolo po prvýkrát, čo sme niečo také vyskúšali; Jehovovi anjeli táborili okolo nás.“

Tento záznam založený na správach odbočiek v susedných krajinách poskytol prehľad o 30 rokoch činnosti v Kongu. Pozrime sa teraz, ako sa udalosti vyvíjali ďalej.

Blíži sa národná nezávislosť

Koncom 50. rokov bolo kázanie o Kráľovstve v Kongu, na ktoré dozerala odbočka v Severnej Rodézii, oficiálne tolerované, hoci nebolo právne uznané. Medzitým sa však objavovali nové problémy a neistota. Nacionalizmus silnel a rovnako aj odpor voči koloniálnej vláde.  Počas januára 1959 buriči rabovali a podpaľovali obchody v Leopoldville. Plienili aj kostoly a modly vyhadzovali na ulicu. To viedlo k rokovaniu medzi predstaviteľmi Belgicka a zástupcami miestnych politických strán. Stanovili dátum národnej nezávislosti: 30. jún 1960. Samozrejme, na týchto nepokojoch sa nezúčastnil žiaden Jehovov svedok.

Po celej krajine začali vznikať miestne politické strany. Ich členovia boli často zjednotení skôr kmeňovými putami než politickým presvedčením. Vyvíjali extrémny tlak na bratov, aby si kúpili stranícke legitimácie. Pierre Mafwa, ktorý bol rok predtým pokrstený, povedal: „Bolo to v jednu sobotu v júni 1960. Napoludnie som sa vracal z práce. Keď som prechádzal cez staré letisko v Leopoldville, priblížil sa ku mne nejaký muž s mačetou. ‚Kde máš legitimáciu?‘ spýtal sa. Neodpovedal som. Náhle ma udrel mačetou do tváre a rozťal mi nos. Udieral ma ďalej. Pokúsil som sa utiecť, ale spadol som na zem. Modlil som sa k Jehovovi a prosil som ho, aby na mňa pamätal pri vzkriesení, aby som mohol opäť vidieť svoju manželku a šesť detí. Po tejto krátkej modlitbe som počul výstrely z pušky. Vojaci zneškodnili tohto útočníka tým, že ho postrelili do kolien. Jeden policajt ma zobral do nemocnice, kde som bol ošetrený. V tejto situácii boli pre mňa veľkým povzbudením biblické verše.“

Prichádzajú prví misionári a otvárajú kanceláriu odbočky

Ako sme už videli, opakované snahy o vyslanie zástupcov Jehovových svedkov do Belgického Konga boli neúspešné. Politická situácia sa však zmenila, čím sa otvorila cesta pre príchod Ernesta Heuseho ml.

 Brat Heuse bol vysoký, dobre stavaný Belgičan s čiernymi vlnitými vlasmi. Hoci bol nebojácny, uvedomoval si, že život v Kongu nebude pre neho, jeho manželku Hélène a ich 11-ročnú dcéru Danielle jednoduchý. Ernestove predchádzajúce skúsenosti ho výborne vyzbrojili na to, čo ich čakalo. V roku 1947 začal slúžiť v bruselskom Bételi. O rok sa oženil a s manželkou začali slúžiť v priekopníckej službe. Potom Ernest dostal za úlohu navštevovať právnikov a úradníkov so špeciálne pripravenou brožúrou, ktorá rozoberala rozdiely medzi Kitawalou a Jehovovými svedkami. Napokon slúžil ako krajský dozorca.

Ernest sa niekoľkokrát pokúšal získať doklady, aby sa mohol dostať do Konga. Napísal dokonca osobnú žiadosť belgickému kráľovi. Povolenie však nedostal. Namiesto toho bolo Ernestovo meno zapísané na listinu osôb, ktoré sa považovali za „nežiaduce“ v krajine.

Ernest sa nevzdal. Vycestoval do Afriky a pokúšal sa prejsť do Konga zo susedných krajín. Všetky pokusy zlyhali. Nakoniec získal vízum na cestu do Brazzavillu, hlavného mesta Konžskej republiky. Potom sa trajektom previezol cez rieku do  Leopoldvillu. Jeho príchod vzbudil medzi úradníkmi čulú debatu. Niektorí hovorili, že by nemal dostať vízum, pretože jeho meno sa nachádza na listine nežiaducich osôb. Nakoniec jeden z úradníkov, Cyrille Adoula, ktorý sa neskôr stal predsedom vlády, povedal, že vie o Ernestových snahách o vstup do krajiny. Argumentoval, že ak bývalí kolonialisti boli proti Ernestovi, musí byť priateľom Konga. Ernest dostal povolenie na dočasný pobyt a neskôr na trvalý pobyt. A tak od mája 1961 mali Jehovovi svedkovia v Kongu zástupcu, ktorý dohliadal na dielo robenia učeníkov.

Ernest poslal po Hélène a Danielle a od septembra začala Danielle navštevovať školu v Leopoldville. Prvá kancelária odbočky v hlavnom meste bola zriadená  8. júna 1962. Kancelária a ubytovacie priestory boli v trojpodlažnej budove na Avenue van Eetvelde (teraz Avenue du Marché). Keďže tam nebolo dostatok miesta, literatúra bola uskladnená zvlášť v jednom sklade. Hoci to nebola ideálna situácia, pri vážnom nedostatku bytov to bolo najlepšie riešenie.

Brat Heuse sa okamžite pustil do práce. Z odbočky v Brazzaville si požičal projektor a film. Potom film s názvom Šťastie spoločnosti nového sveta premietol zborom v Leopoldville a niektorým vládnym úradníkom. Bratia, ako aj záujemcovia boli veľmi prekvapení, že existuje medzinárodné bratstvo svedkov, ktorí žijú v pokoji a šťastí. Žasli, keď vo filme videli, ako čierny brat krstí Európanov. Starostovi Leopoldvillu sa film tak veľmi páčil, že povedal: „Toto dielo [Jehovových svedkov] by sa malo podporovať v čo najväčšej miere.“ Na prvých štyroch premietaniach bolo prítomných 1294 ľudí.

Bratia mali veľkú radosť, že po rokoch čakania majú konečne niekoho, kto im môže pomôcť. Predtým osobne nepoznali žiadnych bratov z Európy. Niektorí uvažovali, či vôbec sú v Európe bratia, pretože belgické úrady tvrdili, že v Belgicku nie sú žiadni Jehovovi svedkovia. Bratia sa veľmi tešili, že majú medzi sebou brata Heuseho.

Problém s uplatňovaním pravdy v živote

Bolo potrebné vykonať veľké množstvo práce na pomoc bratom, aby uplatňovali pravdu vo svojom živote. Medzi bratmi napríklad pretrvávalo súperenie medzi kmeňmi a niektorí zboroví dozorcovia sa nerozprávali s inými dozorcami. Ak bol niekto vylúčený zo zboru,  v ktorom dominovali členovia istého kmeňa, taký človek mohol byť prijatý staršími iného zboru, v ktorom bola prevažná časť bratov z jeho vlastného kmeňa. Rozhodnutia, ktoré sa urobili v jednom zbore, neplatili v inom zbore. Kmeňové zvyky ovládali každodenný život a kmeňové názory sa rozšírili do zborov.

Príčinou ďalších problémov boli kmeňové zvyky. Medzi niektorými kmeňmi bol vzťah medzi manželom a manželkou založený na lojálnosti kmeňu. Vo všeobecnosti neexistoval blízky vzťah medzi manželom a manželkou. Na manželstvo sa často pozeralo ako na kmeňové usporiadanie. Ak členovia kmeňa neschvaľovali manželstvo, mohli prinútiť manžela, aby sa zbavil svojej manželky a zobral si inú, ktorú mu vybral kmeň.

Keď manžel zomrel, následky mohli byť katastrofálne. Manželova rodina často z domu všetko zobrala a manželku a deti nechala bez prostriedkov. V niektorých kmeňoch brali manžela na zodpovednosť za smrť manželky a jej rodina mu udelila pokutu.

Boli tu aj iné problémy. Mnohí ľudia v tejto krajine dodnes veria, že nikto nezomiera prirodzenou smrťou. Na pohrebe sa preto vykonávajú obrady, ktoré údajne majú určiť totožnosť človeka zodpovedného za smrť zosnulého. Dotyčnému človeku oholia hlavu a vykonáva sa množstvo iných zvykov. V niektorých kmeňoch má manželku po smrti manžela očistiť mužský člen kmeňa tak, že s ňou má sexuálny styk. Na pohreboch možno často počuť príhovory k mŕtvym, v ktorých sa odzrkadľuje viera, že duša alebo duch prežíva smrť tela. Pri všetkých týchto hlboko zakorenených zvykoch nie je ťažké predstaviť si problémy, pred ktorými stáli tí, čo chceli praktizovať čisté  uctievanie. Iní, ktorí tvrdili, že sú pravými kresťanmi, úplne neopustili tieto zvyky a pokúsili sa ich dokonca zaviesť do kresťanského zboru.

Náprava vecí si vyžadovala odvážnych a čestných dozorcov. Tí, ktorí milovali Jehovu, sa od nich ochotne učili a urobili potrebné zmeny. Nebolo ľahké zboriť silne zakorenené predstavy tých, ktorí boli mylne presvedčení, že už poznajú pravdu. No najväčším problémom bolo to, že ľudia si zamieňali Jehovových svedkov s hnutím Kitawala.

Keď sa po celej krajine rozšírila správa, že bola otvorená kancelária odbočky, mnohé skupiny bratov písomne žiadali, aby mohli byť uznané ako zbory. To isté urobili aj skupiny hnutia Kitawala. Jedna správa uvádza: „Niektorí ľudia prišli až zo vzdialenosti 2300 kilometrov s dlhým zoznamom ľudí, ktorí si želali byť uznaní ako Jehovovi svedkovia. Mená boli niekedy napísané na papieri širokom 70 centimetrov a dlhom 90 centimetrov. Niekedy tam boli mená všetkých obyvateľov dvoch alebo aj troch dedín.“

Predtým ako bolo možné uznať jednotlivcov alebo skupiny ako Jehovových svedkov, bolo potrebné rozlíšiť, kto sú praví kresťania a kto prívrženci Kitawaly. Brat Heuse vyslal zrelých bratov, aby to preskúmali. Tento proces trval roky. Uvažujme teraz o niektorých skúsenostiach týchto verných bratov.

Problém s Kitawalou

V roku 1960 bol za prvého cestujúceho dozorcu v Kongu vymenovaný Pontien Mukanga, drobný brat miernej povahy. Po absolvovaní školenia v Konžskej republike navštevoval zbory v Leopoldville a niekoľko  izolovaných skupín v okolí. No tá najťažšia úloha bola ešte len pred ním: postaviť sa tvárou v tvár Kitawale.

Jedna z prvých ciest brata Mukangu smerovala do mesta Kisangani (vtedy Stanleyville) vzdialeného viac ako 1600 kilometrov od hlavného mesta. Prečo práve tam? Jeden Európan, ktorého brat Heuse stretol v službe, mu ukázal fotografiu, ktorá bola urobená v Stanleyville krátko po získaní nezávislosti. Na fotografii bolo možné vidieť veľkú tabuľu pred železničnou stanicou s obrázkom otvorenej Biblie a nápisom: „Watch Tower Bible and Tract Society — International Bible Students Association — konžské náboženské hnutie Kitawala — Nech žije Patrice E. Lumumba — Nech žije Antoine Gizenga — Nech žije vláda MNC.“ Kitawala v Kisangani zjavne zneužila názvy právnych korporácií Jehovových svedkov.

Boli v Kisangani praví Jehovovi svedkovia? Brat Mukanga bol vyslaný, aby to zistil. Jediná informácia, ktorú odbočka mala, sa týkala muža menom Samuel Čikaka, ktorý počul o pravde v Bumbe a potom sa v roku 1957 vrátil do Kisangani. Samuel nemal nič spoločné so žiadnou skupinou Kitawaly a dychtivo pomáhal bratovi Mukangovi, ktorý neskôr napísal: „So Samuelom sme išli vyhľadať ľudí, ktorí používajú názov Watch Tower. Navštívili sme ich pastora a ten nám povedal o svojej skupine. Dozvedeli sme sa, že hoci niektorí z nich používajú Bibliu, všetci veria v nesmrteľnosť duše. Vyučovali lásku tým, že si vymieňali manželky.

Krátko po mojom príchode sa polícia pokúsila zatknúť prívržencov Kitawaly v meste. Oni však kládli odpor. Polícia si na pomoc zavolala vojakov. Mnohí z prívržencov Kitawaly boli zabití. Nasledujúci deň prechádzal  cez rieku čln, v ktorom prevážali mŕtvych a zranených. Bol s nimi pastorov tajomník a spoznal, že som to bol ja, kto pred dvoma dňami navštívil ich vodcu. Krivo ma obvinil, že som ich zradil úradom, a povedal, že ja som zodpovedný za smrť tých, čo boli zabití v boji. Svojim priateľom z Kitawaly povedal, aby ma nenechali ujsť. Podarilo sa mi však uniknúť, predtým než ma mohli zabiť.“

Keď noviny v Belgicku podávali správu o tomto prípade, názov článku znel: „Boj medzi Jehovovými svedkami a políciou.“ No konžské úrady, ktoré poznali rozdiel medzi Kitawalou a Jehovovými svedkami, o tom prípade podali presnú správu. Žiadne noviny v Kongu neobviňovali Jehovových svedkov, že sa zúčastnili na tomto incidente.

Čo sa stalo so Samuelom Čikakom? Stále je v pravde a slúži ako starší v zbore Kisangani Tshopo-Est. V súčasnosti je v Kisangani 22 zborov s 1536 zvestovateľmi. Samuelov syn Lotomo slúži ako krajský dozorca, presne ako Pontien Mukanga približne pred 40 rokmi.

Krajský dozorca, ktorý dal veci do poriadku

François Danda bol ďalším krajským dozorcom, ktorý pracoval na zviditeľnení rozdielu medzi svedkami a Kitawalou. Hovorí: „Bolo to náročné obdobie plné zmätku.  Kitawala na svojich miestach stretnutia mala vždy tabuľu s názvom ‚Watch Tower‘. Vo všetkých našich publikáciách v akomkoľvek jazyku nájdete na vydavateľskej strane názov ‚Watch Tower‘. Teraz si predstavte, že niekto čítal naše publikácie a hľadal Boží ľud. Mohol nájsť miesta stretnutia s názvom ‚Sála Kráľovstva Jehovových svedkov‘ v miestnom jazyku a iné s názvom ‚Watch Tower‘. Kam ho to prirodzene ťahalo? Iste si viete predstaviť, aké to bolo mätúce.

Mnohí bratia nemali presné poznanie a mali k dispozícii len zopár publikácií. Zbory často miešali pravdu s učením Kitawaly, najmä čo sa týka posvätnosti manželstva. V jednom meste, ktoré som navštívil, si mysleli, že 1. Petra 2:17, kde sa hovorí ‚milujte celé spoločenstvo bratov‘, znamená, že sestry majú byť k dispozícii všetkým bratom v zbore. Ak sestra otehotnela od iného brata, manžel prijal dieťa za svoje. Tak ako v prvom storočí, ‚neučení a nestáli‘ prekrúcali Písma. — 2. Petra 3:16.

Mal som veľmi priame biblické prednášky o Jehovových normách vrátane tých, ktoré sa týkajú manželstva. Povedal som, že sú isté veci, ktoré musíme dať do poriadku trpezlivo a postupne, ale problém s vymieňaním manželiek k tomu určite nepatrí. Našťastie bratia pochopili a prijali správny biblický názor. Dokonca aj niektorí z prívržencov Kitawaly v meste prijali pravdu.“

Úsilie brata Mukangu a Dandu a mnohých podobných bratov pomohlo ľuďom pochopiť, že je rozdiel medzi Jehovovými svedkami a Kitawalou. Dnes už nikto nespája „Kitawalu“ s názvom „Watch Tower“. Hnutie Kitawala stále existuje. Nie je však také významné a vplyvné ako v minulosti. V mnohých oblastiach je úplne neznáme.

 Lepšia organizácia vedie k vzrastu

Koncom služobného roku 1962 v celej krajine horlivo slúžilo Jehovovi vyše 2000 zvestovateľov. Len málo bratov však spĺňalo biblické požiadavky na dozorcov. Jedným z problémov bola negramotnosť, a to zvlášť medzi staršími zvestovateľmi. Ďalším problémom bolo to, že mnohí sa len pomaly prispôsobovali Božím spravodlivým normám, lebo tradičné zvyky predstavovali pre nich obrovské prekážky. Okrem toho každý, kto bol spojený s Kitawalou, musel roky čakať, kým dostal nejaké výsady služby.

Zdravé biblické učenie a pôsobenie Jehovovho ducha však postupne pomohlo mužom získať spôsobilosť na vykonávanie dozoru v zboroch. Odvážni krajskí dozorcovia a priekopníci urobili po celej krajine veľa pre to, aby posilňovali a školili bratov. V tom čase krajskí dozorcovia a zvláštni priekopníci školení v Zambii dokonca vstúpili do Katangy a na juh Kasaia, oblastí, v ktorých prebiehala občianska vojna.

Po nezávislosti nasledujú roky náboženskej tolerancie

Spomeňte si, že v roku 1958 vláda vydala dekrét o tolerancii, ktorý bratom poskytoval istú mieru náboženskej slobody. Začiatkom 60. rokov bratia naďalej žiadali o oficiálne právne uznanie. Nežiadali vládu o subvencie ani o inú finančnú pomoc, ale rozhodne chceli byť právne uznaní. Také uznanie by im umožnilo kázať dobré posolstvo bez toho, aby im niekto robil problémy. Bolo to naliehavé, lebo na mnohých miestach miestne vrchnosti organizovali útoky na bratov. Zapaľovali im miesta  zhromaždení a bratov bili, zatýkali a väznili. Keď bratia protestovali na ministerstve spravodlivosti, dostávali rovnakú odpoveď: ‚Je nám to ľúto, ale keďže nie ste právne uznaní, nič pre vás nemôžeme urobiť.‘

Problém zhoršoval aj chaotický stav záležitostí vo vnútrozemí. V určitých častiach krajiny nebola uznávaná autorita centrálnej vlády. V niektorých oblastiach stačil list z odbočky na to, aby miestne vrchnosti pustili bratov z väzenia. Ale na miestach zakoreneného odporu sa na ochranu bratov pred prenasledovaním a väznením nedalo veľa urobiť.

V Kinshase bratia čelili len malému odporu. Predtým sa bratia v meste zhromažďovali vo veľkom počte iba pri svadbách a pohreboch. V roku 1964 však odbočka naplánovala v hlavnom meste dva krajské zjazdy. Pre väčšinu bratov to mala byť nová skúsenosť. Na zvláštnych stretnutiach dostali školenie, ako prednášať prejavy a organizovať zjazdové oddelenia.

Bratia, plní nadšenia, otvorene hovorili o zjazde a to sa dostalo do uší guvernérovi vtedajšej provincie Leopoldville. Keďže tento muž nemal rád Jehovových svedkov, pripravil list, ktorý sa mal cyklostylom rozmnožiť a rozposlať miestnym úradom. V liste sa nariaďovalo, aby bol uväznený každý svedok, ktorého pristihnú pri kázaní alebo pri stretávaní sa s cieľom uctievať. No keď bol list poslaný na rozmnoženie, touto prácou bol náhodou poverený jeden brat. Tento brat mal v zásobe veľmi málo rozmnožovacieho papiera a vedel, že sklady v Leopoldville sú prázdne. Keď ho jeho nadriadený požiadal, aby urobil kópie listu, brat mu ukázal prázdne police — žiaden papier!

 Medzitým sa bratia v tejto záležitosti úpenlivo modlili. Čo sa stalo? Vláda nečakane rozhodla o vytvorení niektorých nových provincií a tá, v ktorej bol guvernérom spomenutý odporca, bola zrušená! V priebehu rokov sa vyskytli mnohí, ktorí sa snažili spôsobovať ťažkosti Božiemu ľudu alebo ho chceli zničiť. No snahy tých ľudí boli zmarené. — Iz. 54:17.

Prichádzajú ďalší misionári

V 60. rokoch organizácia využila príležitosť poslať do Konga misionárov. Malý misionársky domov bol zriadený v Kinshase. V marci 1964 prišli z Kanady misionári Julian a Madeleine Kisselovci. Po štyridsiatich rokoch ešte stále verne slúžia ako členovia rodiny Bétel v Kinshase.

Niektorí misionári, ktorí prišli koncom 60. rokov, teraz žijú v iných krajinách. V roku 1965 boli do Konga pridelení Stanley a Bertha Boggusovci po tom, čo slúžili na Haiti. Brat Boggus, cestujúci dozorca, sa pre zdravotné problémy vrátil v roku 1971 do Spojených štátov. Koncom roku 1965 sa ku skupine misionárov pripojili Michael a Barbara Pottageovci. V súčasnosti slúžia v britskom Bételi. William a Ann Smithovci boli pridelení do Konga v roku 1966; pracovali zväčša v Katange. Z dôvodu zákazu boli v roku 1986 pridelení do Kene. Manfred Tonak z Nemecka, ktorý absolvoval 44. triedu Gileádu, slúžil v Kongu ako cestujúci  dozorca. Keď došlo k zákazu, bol pridelený do Kene. Teraz je koordinátorom výboru odbočky v Etiópii. Dayrell a Susanne Sharpovci prišli do Konga po absolvovaní 47. triedy Gileádu v roku 1969. Po tom, čo boli z Konga vyhostení, boli pridelení do Zambie a odvtedy sú v Bételi v Lusake. Ďalší misionári boli pridelení do krajín v západnej Afrike. Medzi nimi boli Reinhardt a Heidi Sperlichovci, ktorí zomreli pri havárii lietadla. Táto tragédia spôsobila veľký smútok všetkým, ktorí ich poznali.

Prvý misionársky domov mimo Kinshasy bol otvorený v roku 1966 v Lubumbashi na juhovýchode krajiny. Neskôr boli zriadené ďalšie v Kolwezi severozápadne od Lubumbashi a v Kanange (v tom čase Luluabourg)  v provincii Kasai. Prítomnosť misionárov bola silným stabilizačným prvkom, ktorý pomáhal bratom žiť podľa pravdy. Napríklad v Kasai naďalej existovalo kmeňové súperenie medzi bratmi. Keďže misionári neboli príslušníkmi žiadneho kmeňa, mohli urovnávať problémy a konať nestranne pri právnych prípadoch.

Od roku 1968 do roku 1986 slúžilo v rôznych častiach krajiny vyše 60 misionárov. Niektorí navštevovali Gileád, biblickú školu Watchtower v Spojených štátoch, a iní pobočku školy Gileád v Nemecku. Aj mnohí priekopníci hovoriaci po francúzsky prišli do Konga ako misionári. Veľa z nich sa naučilo miestne jazyky a všetci usilovne pracovali na tom, aby utešili ľudí dobrým posolstvom o Kráľovstve.

Sály Kráľovstva v 60. rokoch

Vo väčších mestách zvyčajne slúžili ako miesta zhromaždení stavby bez obvodových stien. Vzhľadom na horúčavu a vysokú vlhkosť ovzdušia boli tieto stavby vyhovujúce a väčšina zhromaždení sa konala večer alebo zavčas rána, kým ešte bolo chladno. To bolo v poriadku, pokiaľ nepršalo. Ale počas obdobia dažďov sa zhromaždenia museli často presúvať na ďalší deň.

Prvá sála Kráľovstva bola zasvätená v roku 1962. Bola postavená v štvrti Kimbanseke v Kinshase a patrila jednému z vtedajších šiestich zborov. Odvtedy zbory v tejto krajine prejavili veľkú iniciatívu pri výstavbe sál Kráľovstva. Občas sa však vyskytli právne problémy. Niekedy nejaký brat umožnil, aby zbor použil jeho pozemok na výstavbu sály, ale neboli vyhotovené právne dokumenty. Keď brat zomrel, prišli členovia jeho rodiny a privlastnili si  sálu i všetko, čo bolo v nej. Proti tomu sa dalo sotva niečo robiť. Neskôr, počas obdobia zákazu, mnohé sály skonfiškovali miestne úrady a používali ich na vlastné účely. Tieto problémy bránili vo výstavbe sál Kráľovstva vo veľkom.

Sály Kráľovstva sa však stavali po celej krajine. Aj keď väčšinou to boli jednoduché stavby, všetky odzrkadľovali vieru tých, ktorí ich stavali. Uvažujte o tom, ako jeden misionár opisuje miesta zhromaždení koncom 60. rokov.

„Aby sme sa dostali do sály Kráľovstva v Leopoldville, musíme kráčať uličkou medzi neomietnutými domami z betónu. Ide za nami kŕdeľ detí. Vchádzame na dvor ohradený betónovým múrom. Sála Kráľovstva bez obvodových stien je za domom, v ktorom bývajú naši bratia. Bratia si precvičujú piesne Kráľovstva. Aké vzrušujúce je počuť ich! Spievajú z celého srdca. Sme šťastní, že stromy zatieňujú sálu a poskytujú ochranu pred slnkom. Je tu asi 200 miest na sedenie. Pódium je z betónu a nad ním je strecha z vlnitého plechu. Ak je rečník náhodou vyšší, musí sa trochu skloniť. Je tu informačná tabuľa na listy od odbočky a zborové úlohy. Nechýba ani stôl na literatúru. K okraju pódia bratia umiestnili črepníky s kvetmi. Na osvetlenie sa používajú petrolejové lampy, takže bratia môžu mať zhromaždenia i večer. Keď odchádzame, deti sú ešte vonku a odprevádzajú nás na hlavnú cestu.

Teraz cestujeme hlboko do vnútrozemia Konga. Keď vchádzame do dediny postavenej z chatrčí z trávy, upúta našu pozornosť sála Kráľovstva. Je to stavba na deviatich koloch, s hrubou strechou z lístia. Z jednej strany sály na druhú sú v zemi vykopané malé priekopy. Keď si sadneme na zem a dáme nohy do priekopy, prekvapí nás, že sa necítime nepohodlne. Nad bratom, ktorý vedie  zhromaždenie, visí tabuľa s ručne napísaným nápisom ‚Sála Kráľovstva‘ v miestnom jazyku. V sále je približne 30 ľudí, z čoho možno len polovica sú zvestovatelia. Poznajú niekoľko piesní Kráľovstva. Nedostatok hudobného školenia vynahrádzajú nadšením a spievame spoločne z celého srdca.

Teraz cestujeme na sever krajiny. Zastavujeme landrover a pozeráme sa na dedinu. Vidíme zhluk chatrčí z trávy, medzi ktorými vyniká jedna stavba. Postavená je z hrubých bambusových kolov pevne pospájaných dohromady. Do bambusových stien boli vyrezané okná a dvere. Strecha je z trávy. Pred budovou je udržiavaný trávnik s úzkym chodníkom a na trávniku je tabuľka s nápisom: ‚Jehovovi svedkovia‘. Kráčame chodníkom k sále Kráľovstva, kde nás radostne vítajú naši bratia. Keď vojdeme dnu, vidíme, že lavice tvoria hrubé bambusy, položené na bambusových klátikoch postavených na výšku. Je dobré, že sála Kráľovstva má vodotesnú strechu! Inak by vznikli problémy; keď sa totiž voda dostane  k bambusovým klátikom, zakorenia sa a rýchlo rastú. Vaša lavica by potom nebola 30 centimetrov nad zemou, ale oveľa vyššie. Na informačnej tabuli sú vyvesené programy zhromaždení a listy od odbočky. Bratia si berú literatúru zo stola vyrobeného zo štiepaného bambusu zviazaného trstinou.

Cestujeme na juh do Katangy. K cieľu prichádzame, práve keď zapadá slnko. Tu je počasie oveľa chladnejšie a my sa musíme obliecť teplejšie. Dostávame sa k jednej dedine, a keď sa približujeme k sále Kráľovstva, počujeme spev bratov. Bratia v dedinách zvyčajne nemajú hodinky, a tak čas zhromaždení odhadujú podľa slnka. Tí, čo prídu do sály ako prví, obvykle začnú spievať, až kým nepríde väčšina, a zhromaždenie sa môže začať. Tlačíme sa na lavici zhotovenej z kmeňa stromu rozpíleného po dĺžke a položeného na dvoch podperách. Literatúra je uskladnená v starom kredenci, ale nemôže tam byť dlho pre invázie švábov a termitov, ktoré ničia papier. Po skončení zhromaždenia nás bratia pozývajú prezrieť si sálu. Múry sú z vetvičiek, ktoré sú pospájané trstinou a pokryté hlinou. Vodotesná strecha je z posplietanej trávy.“

Jehova chráni svojich služobníkov

V 60. rokoch boli veľmi rozšírené občianske nepokoje a násilie. Mnohí, vrátane niektorých členov Jehovovho ľudu, prišli o život. Aby sa bratia mohli stretávať, museli mať vieru a odvahu, lebo zhromaždenia sa niekedy mylne považovali za politické stretnutia. V Rovníkovej provincii prišli ozbrojení vojaci do sály Kráľovstva, kde mali bratia zhromaždenie. Vojaci rýchlo zistili, že bratia sú tam s cieľom uctievať Boha, nie politicky sa angažovať. Preto  povedali, že nie sú proti náboženstvu ani proti Bohu, a odišli.

Pri inej príležitosti, v Kisangani, boli Bernard Mayunga a niektorí ďalší zvestovatelia zadržaní vzbúrencami, ktorí hľadali náčelníkov miestnej správy a chceli ich popraviť. Keď sa Bernarda opýtali, ku ktorému kmeňu patrí, odpovedal: „Som Jehovov svedok.“ Vodcu vzbúrencov prekvapila jeho odpoveď a požiadal o vysvetlenie. Bernard vydal svedectvo z Písiem, po čom ten vodca vyhlásil: „Keby všetci ľudia boli ako vy, vojny by neboli.“ Bernard bol prepustený, ako aj ďalší svedkovia, ktorí boli zadržaní.

Konečne právne uznaní!

Až do roku 1965 pozostával konžský Bétel z bytu v centre Kinshasy. Tieto priestory boli malé a preplnené. Počet hlásateľov Kráľovstva sa približoval k 4000 a boli potrebné väčšie priestory. Po usilovnom hľadaní bratia získali iba šesťročný dom na Avenue des Elephants 764 v obvode Limete (Kinshasa). Budova mala dve podlažia a štyri spálne. Bratia sa pustili do práce a prerobili halu a jedáleň na prízemí na kancelárie. Garáž využili na expedíciu a cyklostylovanie. V roku 1972 bola budova rozšírená.

V novembri 1965 sa štátnym prevratom ujal moci Joseph-Désiré Mobutu. Odbočka opäť podala žiadosť  o právne uznanie a dňa 9. júna 1966 prezident Mobutu podpísal nariadenie, ktorým bolo toto uznanie udelené. Teraz sa Jehovov ľud mohol tešiť z rovnakých práv a výsad ako všetky ostatné právne uznané náboženstvá v Kongu. Konečne sa uskutočnilo to, na čom bratia pracovali a o čo sa modlili od roku 1932. Mohli voľne verejne kázať, usporadúvať veľké zjazdy a vlastniť nehnuteľnosti. No táto sloboda mala trvať iba šesť rokov.

Zjazdy sú veľkým svedectvom

Akí šťastní boli bratia, keď mohli organizovať krajské zjazdy pod ochranou úradného nariadenia! Prvú sériu 11 zjazdov navštívilo celkovo 11 214 osôb a 465 bolo pokrstených.

Zjazdy vyvolali silnú reakciu zo strany miestnych cirkví. Duchovenstvo sa intenzívne usilovalo zabrániť Jehovovým svedkom, aby dostali právne uznanie v tomto plodnom obvode, ktorý považovalo za svoj rajón. V Gandajike v provincii Kasai sa náboženskí vodcovia sťažovali u starostu. Keďže starosta nepodľahol ich zastrašovaniu, na miesto konania zjazdu poslali mládež, aby  prerušila zhromaždenie svedkov. Na zjazde sa práve premietal film založený na Biblii a prišiel si ho pozrieť veľký zástup ľudí. Čoskoro sa usadili aj výtržníci a pozerali film. To, čo videli, na nich silne zapôsobilo. Pri každej výmene kotúča s filmom zástup v počte niekoľko tisíc osôb kričal: „Nech žijú Jehovovi svedkovia!“

Jehovovi svedkovia mohli konečne organizovať veľké zjazdy, ale potrebovali sa na to dobre pripraviť. Museli sa naučiť nacvičovať biblické dramatizácie a tie si vyžadovali kostýmy. Bratia museli inštalovať a obsluhovať ozvučenie. To všetko dokázali, lebo boli dychtiví dať sa k dispozícii a učiť sa.

Cestovanie na krajské zjazdy

V roku 1964 bolo v Kongu dosť krajov na vytvorenie dvoch oblastí. V roku 1969 bola v Kasai vytvorená tretia oblasť a v roku 1970 už boli štyri. Keďže cesty boli nekvalitné, pre oblastných dozorcov i pre iných bratov bolo často náročné cestovať na zjazdy. Aby sme si to mohli lepšie predstaviť, vydajme sa na krajský zjazd s oblastným dozorcom Williamom Smithom.

 „Následkom silných dažďov sa rozvodnili rieky. Cieľom našej cesty bola Kamina, kde sa mal konať krajský zjazd. Mali sme pred sebou asi 320 kilometrov. Prudké dažde premenili niektoré cesty na more blata a na iných miestach zostali cesty zatopené vodou. Z jedného údolia sa stalo jazero. Osobné a nákladné autá i vládne vozidlá parkovali všade a ľudia čakali, kým voda opadne. Mnohí počítali so zdržaním asi dva týždne.

Vedel som, že bratia sa nevedia dočkať zjazdu. Niektorí museli ísť pešo celé dni, aby sa na zjazd dostali. Opýtal som sa, či existuje nejaký spôsob, ako to údolie obísť. Na moje prekvapenie mi ľudia povedali, že Jehovovi svedkovia vybudovali malú obchádzku, ale keďže pôda bola veľmi mäkká, nikomu nedovolili použiť ju, kým po nej cestou do Kaminy neprejde oblastný dozorca.

Bratia z dvoch dedín pracovali celý deň, celú noc a ešte ďalší deň, aby postavili nový úsek cesty, ktorý slúžil ako obchádzka neprejazdného úseku. Čoskoro som našiel bratov a pripravil som sa na to, že prejdem džípom po ceste, ktorú postavili. Zhromaždil sa dosť veľký zástup ľudí, ktorí chceli vidieť, či sa džíp tadiaľ dostane. Akí sme boli sklamaní, keď sa džíp kolesami zaboril do mäkkej zeme iba niekoľko metrov po vjazde na novú cestu!

Aj keď sa bratia snažili vozidlo potlačiť, ani sa nepohlo. Veľmi sa pri stavbe cesty namáhali a teraz sa na ich tvárach zračilo sklamanie. Nevzdali sa však svojho rozhodnutia umožniť oblastnému dozorcovi dostať sa na zjazd. Tí, čo sa prizerali, sa nazdávali, že nová cesta je skôr nebezpečná ako užitočná, a vrátili sa k svojim vozidlám. Bratia sa rozhodli, že urobia ďalší pokus. Tentoraz z džípu vyložili všetok náklad — literatúru, zvukovú  aparatúru, generátor a ďalšie veci. Bratia kopali a tlačili a džíp sa pomaly začal posúvať dopredu.

O hodinu radostné výkriky a spev piesní Kráľovstva oslávili náš úspešný prechod cez blato. Bratia dokázali to, čo tí, ktorí sedeli vo svojich vozidlách, považovali za nemožné. Zjazd sa vďaka usilovnej práci bratov veľmi vydaril. Jehova bol so svojím ľudom a pomohol mu konať jeho vôľu.“

Nový politický režim zavádza zmeny

Nebolo ľahké dostať sa k ľuďom roztrúseným na území tisícov štvorcových kilometrov rovníkového dažďového pralesa a savany. Zatiaľ čo misionári kázali vo väčších mestách, miestni bratia a sestry, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci, začali prepracúvať vidiecky obvod. No mnohí ľudia na dedinách boli negramotní, čo sťažovalo vybudovať silné zbory. Okrem toho zmeny v národnej politike mali mať vplyv i na život bratov.

Roku 1970 sa zaviedol systém jednej politickej strany. Táto strana bola známa ako Ľudové revolučné hnutie (vo francúzštine Mouvement Populaire de la Révolution)  čiže MPR. Hlásala návrat k tradičným hodnotám, k čomu patrilo premenovanie miest. Zo Stanleyvillu sa stalo Kisangani a z Elisabethvillu sa stalo Lubumbashi. V roku 1971 vláda zmenila názov krajiny a jej hlavnej rieky z Konga na Zair. Mena sa zmenila z frankov na zairy. Vláda tiež vyžadovala, aby si ľudia zmenili aj svoje mená. Mená, ktoré boli považované za kresťanské, museli byť nahradené pôvodnými africkými menami. Kravaty boli zakázané, keďže boli spájané s Európanmi. Všetky tieto nariadenia bratia úctivo rešpektovali. — Mat. 22:21.

Podľa politickej ideológie sa každý, kto sa narodil v Kongu, automaticky stal činným členom MPR. Od ľudí sa požadovalo, aby vlastnili politický preukaz. Inak prišli o zamestnanie, nemohli chodiť do školy ani predávať na trhu. Okrem toho sa od nich očakávalo, že budú nosiť odznak politickej strany, a to zvlášť pri vstupe do úradnej miestnosti. Pre Jehovov ľud to bola ťažká doba. Bratia prišli o zamestnanie a deti boli vylúčené zo školy.

Niektorí vládni úradníci však chápali postoj Jehovových svedkov. Minister vnútra sa spýtal brata, ktorý preňho pracoval, prečo nenosí odznak strany. Brat mu vysvetlil biblické dôvody, ktoré ho k tomu vedú. Minister odpovedal: „My ťa poznáme a nebudeme ti robiť žiadne problémy; ale mládežnícke hnutie ti pripraví horúce chvíle.“

Hovorilo sa, že sám prezident Mobutu, po tom, čo sa mnohí sťažovali na Jehovových svedkov, na jednom stretnutí členom svojej strany povedal: ‚Ak niekedy budem mať nejaké problémy, nebudú pochádzať od Jehovových svedkov. Spomeňte si na to, kto zradil Ježiša. Bol to Judáš, jeden z jeho učeníkov. Ak ma niekto zradí, bude to niekto, kto so mnou jedáva.‘

 Potreba rozšírenia Bételu

V januári 1971 navštívil Kongo Nathan H. Knorr z brooklynského ústredia. Jednou z vecí, o ktorých bola reč počas jeho návštevy, bolo rozšírenie domova Bétel a kancelárskych priestorov. V roku 1970 bolo v krajine takmer 14 000 zvestovateľov v 194 zboroch a vyše 200 izolovaných skupín. Pretože v krajine stále rástol dopyt po literatúre, sklad v Bételi už na to nestačil. Bratia sa veľmi potešili, keď brat Knorr oznámil, že k existujúcej budove sa bude robiť prístavba. Architekt nakreslil plány na novú, modernú dvojpodlažnú budovu, dvakrát takú veľkú ako pôvodná budova. Bola v nej veľká kancelária, veľký sklad a ďalšie izby.

V júni 1971 boli plány schválené a začalo sa stavať. Z Dahome (teraz Benin) bol poslaný Don Ward, aby riadil výstavbu. Mnohí dobrovoľníci z 39 zborov v Kinshase prišli na pomoc a spolu dokončili stavbu. Tento rozmach v poli a v Bételi ešte viac podráždil náboženstvá kresťanstva, ako sa dozvieme ďalej.

Sedemdesiate roky — čas na odvahu a obozretnosť

V decembri 1971 vláda prijala zákon s cieľom regulovať mnohé nové náboženstvá a náboženské skupiny, ktoré vznikali po celej krajine. Podľa tohto nového zákona boli povolené iba tri náboženstvá: rímskokatolícka cirkev, protestantské cirkvi a kimbanguizmus — miestne náboženstvo. V roku 1972 boli uznané ešte tri náboženstvá: islam, grécka pravoslávna cirkev a judaizmus. Mnohé menšie náboženstvá sa označili za protestantské.

 Preto od roku 1971 do roku 1980 nebolo dielo oficiálne uznané, čo v určitých ohľadoch obmedzovalo činnosť Božieho ľudu. Nebol však vydaný príkaz na vyhostenie misionárov a nebol rušený ani chod Bételu. Misionársky domov v Kanange bol zatvorený, ale domovy v Bukavu, Kisangani, Kolwezi a Lubumbashi zostali otvorené. Bratia už nesmeli organizovať veľké oblastné zjazdy. Na mnohých miestach sa však bratia stretávali vo svojich sálach Kráľovstva. Vo väčších sálach organizovali malé krajské zjazdy. Veľa záviselo od postoja miestnych úradov. Na miestach so silným odporom mohli bratia očakávať prenasledovanie a zatýkanie. Stovky bratov boli uväznené. Tam, kde miestne úrady mali k bratom priaznivý postoj, mohli bratia voľne vykonávať svoju náboženskú činnosť.

Napriek obmedzeniam Jehovovi svedkovia ďalej smelo kázali. Traja bratia a jedna sestra šli na trh, aby vydávali svedectvo. Pristúpili k nim dvaja muži a zatkli jedného z bratov, práve keď podával knihu jednému záujemcovi. Zobrali ho do ústredia politickej strany a v jednej miestnosti ho nechali čakať na predsedu strany. Keď ten vošiel do miestnosti, uvidel, ako brat ponúka inému mužovi knihu Vznikol človek evolúciou, alebo bol stvorený?

„Ešte aj tu šírite svoju propagandu?“ spýtal sa predseda.

Brat odpovedal: „Nuž keby sa vás niekto opýtal, či človek vznikol evolúciou, alebo bol stvorený, ako by ste odpovedali?“

Predseda na to nepovedal nič. Obrátil sa k mužom, ktorí brata zatkli, a povedal: „Nechajte ho odísť. Nerobí nič nezákonné.“

 Brat sa vrátil na trh a ďalej vydával svedectvo. Neskôr išiel predseda náhodou okolo a uvidel ho. Ukázal na brata a povedal svojim spoločníkom: „To je odvážny muž, však?“

V roku 1974 sa dozorca odbočky Ernest Heuse na odporúčanie lekárov musel vrátiť do Belgicka. Ernest nejaký čas trpel emfyzémom a časté záchvaty malárie jeho zdravie zhoršovali. Bratia mali rodinu Heuseovcov radi. Táto rodina veľmi prispela k pokroku diela. Heuseovci pokračovali v horlivej službe Jehovovi aj v Belgicku. Ernest zomrel v roku 1986; jeho manželka Hélène zomrela o osem rokov neskôr. V Kinshase bol dozor nad odbočkou zverený Timothymu A. Holmesovi, ktorý slúžil ako misionár od roku 1966.

 Rok 1980 — opäť právne uznaní

Dňa 30. apríla 1980 prezident republiky podpísal nariadenie, ktorým bolo právne uznané Združenie Jehovových svedkov. Záujem o pravdu bol väčší ako kedykoľvek predtým. Pamätnú slávnosť navštívilo 90 226 osôb a viedlo sa približne 35 000 biblických štúdií v domácnostiach záujemcov. Boli zaznamenané nové vrcholy v počte zvestovateľov a priekopníkov. Aby sa dali lepšie uspokojiť potreby poľa, boli nutné väčšie priestory. Bratia sa preto radovali, keď vedúci zbor schválil zakúpenie pozemku, ktorý mal dvaapolkrát väčšiu rozlohu ako plocha, ktorú odbočka vlastnila dovtedy. Ako však uvidíme, objavili sa ťažkosti.

Roky bratia nemohli organizovať veľké oblastné zjazdy. Teraz im v tom už nič nebránilo. V roku 1980 sa po celej krajine konalo päť oblastných zjazdov „Božská láska“. Niektorí delegáti museli na zjazd cestovať veľmi ďaleko. Mnohé rodiny šli pešo vyše 400 kilometrov, aby  mohli byť prítomné! Dvaja zvláštni priekopníci vo veľmi odľahlej oblasti šli dva týždne na bicykloch — vyše 700 kilometrov cez hlboké piesky a dažďový prales. Niektorí delegáti prišli z Konga (Brazzaville), Burundi a Rwandy.

V nasledujúcich rokoch bolo potrebné zorganizovať oblastné zjazdy na ešte väčšom počte miest. Je pravda, že bratia mali náboženskú slobodu, ale ekonomický tlak sa stupňoval. Mnohí len živorili. Ceny sa zvyšovali, ale platy nie. Cestovné na väčšie vzdialenosti bolo pre väčšinu bratov príliš vysoké. Preto v oblastiach s vyššou koncentráciou bratov odbočka láskyplne zorganizovala viac zjazdov, aby bratia nemuseli veľa cestovať.

Cesta v Kongu môže pripomínať prekážkovú dráhu. Bežné sú na cestách spadnuté stromy, poškodené mosty, hlboký piesok a rozbahnené jamy. Zástupcovia odbočky a ich manželky vždy prejavovali ducha obetavosti, keď bolo treba slúžiť na zjazdoch. No ich obete sú malé v porovnaní s obeťami verných miestnych bratov a sestier, ktorí často museli kráčať celé dni a spať pod holým nebom. Naďalej je bežné, že bratia idú na oblastný zjazd pešo 50 až 150 kilometrov.

Nové misionárske domovy

Právne uznanie v roku 1980 otvorilo cestu do krajiny novým misionárom. V roku 1981 bol otvorený nový domov v Gome (provincia Kivu). V priebehu ďalších dvoch rokov boli otvorené ďalšie domovy v Likasi (Katanga), Mbuji-Mayi (Kasai), Kikwite (Bandundu) a v prístavnom meste Matadi (Dolný Zair). Otvorili sa aj tie  domovy, ktoré boli predtým zatvorené. Napokon v roku 1986 bol otvorený domov v Isire (provincia Orientale), čím sa celkový počet misionárskych domovov v krajine zvýšil na 11. Tieto domovy slúžili aj ako sklady literatúry. Misionári predstavovali spojenie odbočky s poľom. Miestni bratia a sestry si cenili povzbudenie a školenie, ktoré od nich dostávali. Služobný rok 1981 sa skončil novým vrcholom 25 753 zvestovateľov. Možnosti na vzrast boli veľké.

Žiaden strach z Kimbilikiti

Kimbilikiti je meno ducha jedného kmeňa. Tohto ducha uctievajú príslušníci kmeňa Rega, ktorý žije na stredovýchode krajiny v husto zalesnenej oblasti. Život týchto ľudí, ktorí sa zväčša živia lovom zveri, rýb a obrábaním pôdy, je ovládaný náboženskými predstavami spojenými s Kimbilikiti. Tento kult je zahalený tajomstvom a jeho kňazi majú veľký vplyv na tých, ktorým duch naháňa hrôzu.

Jehovovi svedkovia v tejto oblasti nemajú strach z Kimbilikiti, lebo vedia, že jediný pravý Boh je Jehova. Zároveň sú jediní, ktorí odmietajú spĺňať požiadavky kňazov Kimbilikiti, napríklad obetovanie kôz a kureniec, ktoré zjedia samotní kňazi.

 V roku 1978 začali členovia kultu otvorene prenasledovať Jehovových svedkov. Spálili niekoľko sál Kráľovstva, vyhnali niektorých bratov z ich domov a zhabali im majetok. Kult používal aj čarodejníctvo a zaklínanie v márnom úsilí uškodiť bratom. Potom v auguste 1983 členovia kultu uskutočnili morbídny plán — brutálne zavraždili osem bratov neďaleko dediny Pangi.

Tento hrozný čin šokoval zbor, zvlášť tých, ktorí stratili milovaného manžela či otca. Odbočka a miestni bratia  rýchlo zariadili duchovnú i materiálnu pomoc postihnutým rodinám.

Vrahovia sa medzitým cítili bezpečne v tejto izolovanej, zalesnenej oblasti. Vinníci však boli napokon zatknutí. Súdny proces prebiehal na obvodnom súde v Kindu. Obžalovaní tvrdili, že k vražde ich podnietil duch Kimbilikiti. Zástupca obžaloby však ukázal, kto je skutočným vinníkom. Vyhlásil: „Niektorí [príslušníci kmeňa Rega], ktorí sa v minulosti zúčastňovali na rituáloch a poznali tajomstvá, sú teraz spojení s Jehovovými svedkami. Oni odhalili tie tajomstvá, najmä tie, ktoré súvisia s nejestvovaním ducha Kimbilikiti. Preto odhaľovali falošnosť obetí požadovaných spomenutým duchom, ktorý je podľa Jehovových svedkov pustým podvodom zorganizovaným staršinami, ktorí riadia obrady.“

Za vinných boli preto uznaní obžalovaní, nie duch Kimbilikiti. Keď sa odsúdení odvolali, vyšší súd v Bukavu potvrdil rozsudok smrti pre vrahov. Štátni prokurátori varovali, že akékoľvek budúce útoky uctievačov Kimbilikiti na Jehovových svedkov budú mať rovnaké následky. *

Odvtedy ešte došlo k ďalším incidentom, ale členovia kultu si teraz uvedomujú, že nemôžu také veci skryť v lese ani počítať s tým, že ich nejestvujúci Kimbilikiti ochráni. Medzitým Jehovovi svedkovia naďalej verne pomáhajú ďalším oslobodiť sa od tohto kultu. Jehova láskyplne žehná toto úsilie. V zboroch v tejto oblasti teraz slúži viac ako 300 horlivých zvestovateľov. Milujú Jehovu a nemajú strach z Kimbilikiti.

 Dielo je zakázané

V roku 1985 dielo Kráľovstva v Kongu prekvitalo. Na pozemku, ktorý bol zakúpený v roku 1980, sa staval nový Bétel. Pri stavbe pomáhalo asi 60 zahraničných dobrovoľníkov. Na konci služobného roku bolo činných takmer 35 000 zvestovateľov a dosiahol sa nový vrcholný počet priekopníkov. V celej krajine horlivo kázalo 60 misionárov. Cestujúci dozorcovia školili zborových starších a priekopníkov. Vyzeralo to tak, že všetko je pripravené na obrovský vzrast.

No nie všetkým sa páčil duchovný a hmotný blahobyt Božieho ľudu. Duchovenstvo zasahovalo do činnosti bratov prostredníctvom politikov. Dňa 12. marca 1986 prezident Mobutu podpísal dekrét, ktorý zakazoval dielo Jehovových svedkov. Nasledujúci deň bol zákaz vyhlásený prostredníctvom štátneho rozhlasu. Jeden hlásateľ povedal:  „V [Kongu] už nikdy viac nebudeme počuť o Jehovových svedkoch.“ Ale veľmi sa mýlil!

Do odbočky zavolali späť štyroch misionárov, ktorí slúžili ako oblastní dozorcovia, a miesto nich do oblastnej služby pridelili miestnych bratov. Keďže misionári už ďalej nemohli voľne kázať, bolo to pre nich ako domáce väzenie. Miestni bratia boli pri kázaní veľmi obozretní. (Mat. 10:16) Žiaľ, mnoho záujemcov dostalo strach a prestalo študovať. Niektoré sály Kráľovstva boli zatvorené alebo dokonca zničené. Ďalšie skonfiškovala politická strana. Bratia sa museli stretávať v malých skupinách. V noci ich zatýkali vo vlastných domoch a ich majetok rozkrádali.

V Rovníkovej provincii bolo mnoho bratov bitých a uvrhnutých do väzenia. Jeden zvláštny priekopník bol surovo zbitý a tri mesiace držaný vo väzení. Všetko to bol následok oznamu v rozhlase. Dovtedy nebol prijatý žiaden oficiálny zákon, ktorý by vymedzoval rozsah zákazu. Krátko po oznámení zákazu sa proti nemu bratia odvolali, ale nedostali žiadnu odpoveď. Potom v roku 1986 prezident krajiny vo verejnom prejave odsúdil Jehovových svedkov za to, že neprejavujú vlastenecké cítenie a sú neúctiví voči vrchnosti.

Ako rýchlo sa veci zmenili! Ľudí, ktorí boli predtým v úcte, si náhle nikto nevážil. Výstavba novej odbočky  sa zastavila a na stavenisku, na ktorom sa predtým ozýval hluk radostnej činnosti, zavládlo ticho. Všetci dobrovoľníci zo zahraničia museli z krajiny odísť a stavebné náradie sa predalo. Asi 20 miestnych bratov zostalo strážiť pozemok s rozostavanou odbočkou.

Potom ako blesk z jasného neba prišiel list od náčelníka bezpečnosti datovaný 26. júna 1986, v ktorom sa písalo, že všetci misionári musia opustiť krajinu. Tento zákaz sa líšil od zákazu z roku 1972, pretože vtedy misionári mohli zostať. Bolo veľmi smutné vidieť expedičné oddelenie plné osobných vecí, keď sa misionári balili na odchod. V priebehu júla odišlo do iných krajín 23 misionárov. Tí, ktorí boli na dovolenke mimo krajiny, sa už nikdy nevrátili. Teraz sa v Kongu začalo ďalšie obdobie prečisťovania.

 Nové usporiadanie pre podzemnú činnosť

Ak si odporcovia mysleli, že odradia alebo zničia Jehovov ľud, tak sa veľmi mýlili. Nepoznali moc Jehovovho svätého ducha a odhodlanie Božieho ľudu. Malému jadru skúsených misionárov sa podarilo zostať v krajine. Pracovníci odbočky vykonávali dozor nad dielom kázania o Kráľovstve v niekoľkých súkromných domoch. Školu priekopníckej služby bratia viedli v domácnostiach po celej krajine.

V tom čase nechýbal duchovný pokrm. Bratia naďalej tlačili a distribuovali publikácie založené na Biblii. Odbočka poslala do zborov osnovy prejavov na oblastný a krajský zjazd a bratia si z nich pripravili prednášky. Krajský dozorca počas spolupráce so zborom prehrával nahrávku zjazdovej drámy v miestnom jazyku. Tak sa to robilo každý rok od roku 1986, až kým nebol zákaz zrušený. Hoci to so sebou prinášalo veľa práce, bratia z toho mali veľký úžitok.

Starší sa medzitým skontaktovali s vládnymi predstaviteľmi a vysvetlili im našu politickú neutralitu. Snažili sa im objasniť, že neutralita nie je synonymom podvratníctva. Týmto spôsobom sa Jehovovo meno a jeho predsavzatie stalo známym všetkým vrátane najvyšších autorít v krajine. Jehovovi služobníci vynikali ako jedinečný ľud — nekompromisne neutrálny, ale pokojamilovný a nepodvratný.

Úbytok a následný vzrast hlásateľov Kráľovstva

Správa zo služby za rok 1987 vykazovala 6-percentný pokles zvestovateľov. Niektorí mali obavy a nechceli byť stotožňovaní so zakázanou organizáciou. V niektorých oblastiach vypuklo kruté prenasledovanie.

 No niekedy mal odpor opačný účinok. Napríklad jeden miestny náčelník usporiadal zvláštne stretnutie, na ktorom hovoril proti Jehovovým svedkom. Náčelník zdvihol Moju knihu biblických príbehov a povedal ľuďom, že by mali zadržať každého, kto ju rozširuje. Ľudia povedali, že chcú knihu preskúmať, aby ju vedeli rozoznať. Súhlasil. Ľuďom sa kniha veľmi páčila. Niektorí si ju potom vypýtali od zvláštneho priekopníka, ktorý žil v druhej dedine. Tento zvláštny priekopník hovorí: „Zaviedol som desať biblických štúdií. V dedine toho náčelníka som nikdy nezvestoval. Ak by náčelník proti nám nehovoril, títo ľudia by možno nemali príležitosť spoznať pravdu!“

Bratia sa prispôsobili novým okolnostiam. Hoci mali v mnohých ohľadoch obmedzenia, neboli „nehybne zovretí“. (2. Kor. 4:8) Na konci služobného roku 1988 bol zaznamenaný 7-percentný vzrast v počte zvestovateľov. Bolo vedených asi 60 000 biblických štúdií. Bratia zo služobného oddelenia Bételu navštívili väčšie mestá, aby povzbudili bratov a stretli sa s miestnymi staršími a cestujúcimi dozorcami. Odbočka medzitým naďalej dohliadala na dielo v Burundi a susednej Konžskej republike, kde bolo dielo tiež zakázané.

Brat, ktorý pracoval ako riaditeľ školy v Kolwezi, odmietol zložiť politický sľub. Za to ho veľmi zbili a potom preradili do Lubumbashi, pretože jeho odporcovia si mysleli, že ho tam zabijú. Brat pokojne vysvetlil dôvod svojho neutrálneho postoja. Bol oslobodený a vrátil sa späť do Kolwezi. Tí, ktorí ho zbili, sa mu museli ospravedlniť! Znovu dostal miesto učiteľa a bol vymenovaný za inšpektora.

 V októbri 1988 sa miestni náčelníci zmocnili staveniska Bételu v Kinshase a skonfiškovali tony biblickej literatúry. Vojaci pravidelne kradli kartóny kníh a Biblií, ktoré potom predávali na miestnych trhoch. Ľudia si knihy kupovali a pre bratov tým vytvárali vhodnú príležitosť, aby s nimi zaviedli biblické štúdium. *

V roku 1989 bolo napriek zákazu činných 40 707 zvestovateľov. Náboženskí nepriatelia Jehovových svedkov zúrili. Vtedajší minister spravodlivosti, všeobecne známy svojím priateľským postojom ku katolíckej cirkvi, poslal všetkým štátnym prokurátorom v Kongu list, v ktorom vyjadril zdesenie nad pokračujúcou činnosťou Jehovovho ľudu. Povzbudzoval k prenasledovaniu Jehovových svedkov a k zatvoreniu sál Kráľovstva. Neskôr v prejave, ktorý mal k náboženským vodcom, opísal Jehovových svedkov ako „ozajstných démonov“. To vyprovokovalo istú mieru prenasledovania v Bandundu, domovskej provincii ministra.

Deti posielané do väzenia

Počas tohto obdobia boli niektoré deti Jehovových svedkov zatýkané v škole, pretože odmietli zúčastňovať sa na politických slávnostiach. V jednom prípade boli zatknutí a uväznení dvaja chlapci aj s otcom. Väzenské stráže dostali príkaz, aby im nedávali jedlo. Jeden strážca bol z toho zmätený a spýtal sa: „V tejto väznici máme vrahov a zlodejov a im jedlo dávame. Prečo by ho nemal dostať  tento muž so svojimi synmi?“ Keď strážca nedostal žiadnu rozumnú odpoveď, sám im dával jedlo. Chlapci strávili vo väzení 11 dní a ich otec, zvláštny priekopník, 7 dní. Táto skúška vôbec neoslabila ich vieru.

V meste Kikwit bol zatknutý jeden muž po tom, čo jeho manželka, Jehovova svedkyňa, a jeho dve dcéry boli uväznené. Keď úradníci zistili, že muž nemá rovnaké presvedčenie ako jeho manželka, nariadili mu, aby z väznice odišiel. Odmietol a povedal, že neopustí svoju manželku ani deti. Keď ho nakoniec aj s rodinou prepustili, začal študovať Bibliu a dal sa pokrstiť. Teraz slúži ako zborový starší.

Nepokoj v krajine

V septembri 1991 vypuklo v Kinshase vojenské povstanie, za ktorým nasledovalo veľké rabovanie. To malo za následok nedostatok potravín a pohonných hmôt, ako aj masovú nezamestnanosť a nárast inflácie. Odbočky Jehovových svedkov v Južnej Afrike a vo Francúzsku poslali bratom humanitárnu pomoc.

Okrem toho, že miestna odbočka musela zápasiť s vlastnými problémami, starala sa aj o utečencov zo susednej Angoly a Sudánu. Zekaria Belemo, ktorý bol vtedy cestujúcim dozorcom, navštívil na severovýchode krajiny skupinu bratov, ktorí utiekli zo Sudánu. Bratom sa prihovoril svojou obmedzenou angličtinou a potom jeho slová preložili do arabčiny. Zekaria uvažoval nad tým, či bratia pochopili väčšinu myšlienok z prednášky. Asi o päť rokov k nemu pristúpili dvaja mladíci, ktorí boli na návšteve Bételu, a spýtali sa ho: „Pamätáš si nás? Boli sme medzi tými, ktorí počúvali tvoju prednášku v utečeneckom tábore. Zobrali sme si k srdcu všetky tvoje povzbudenia  a začali sme študovať Bibliu.“ Neskôr títo dvaja mladíci oddali svoj život Jehovovi.

Etnické spory boli ďalším pretrvávajúcim problémom v krajine. Mnohí sa presťahovali z provincie Kasai na juh do provincie Katanga. V rokoch 1992 a 1993 ich obyvatelia tejto provincie odtiaľ vyhnali. Veľa ľudí pochádzajúcich z Kasai muselo opustiť zamestnanie, majetok a domy. Zachránili si život útekom do táborov alebo na iné miesta, kde mohli byť spolu kvôli väčšej bezpečnosti. Vyše 100 000 ľudí sa vrátilo do svojich domovov v Kasai. Medzi nimi bolo asi 4000 Jehovových svedkov. Hoci bratia, ktorí nablízku žili, mali málo prostriedkov a bol nedostatok jedla, urobili všetko, čo mohli, aby im pomohli. Jeden zbor, ktorý sa nachádza na hlavnom cestnom ťahu severne od Katangy, poveril bratov, aby zistili, či sa na prichádzajúcich nákladných autách nenachádzajú nejakí svedkovia. Ak nejakých našli, poskytli im potrebnú starostlivosť.

 Odbočka v Južnej Afrike poslala niekoľko kamiónov jedla a liekov, aby boli rozdelené vysťahovaným bratom čakajúcim v táboroch. Táto pomoc zachránila životy. Vedúci zbor dal tiež bratom v Kinshase pokyn, aby nakúpili potraviny, lieky, motyky a lopaty, aby sa mohli rodiny v Kasai znovu usadiť a obrábať svoje polia.

Ďalšie náznaky zmeny

Prejav, ktorý predniesol prezident 24. apríla 1990, a následná tlačová konferencia boli signálom výraznej zmeny v oficiálnom postoji voči Jehovovým svedkom. Na tejto tlačovej konferencii, kde boli prítomní domáci i zahraniční novinári, prezident všetkých uistil, že vláda podporuje všetky základné slobody vrátane slobody tlače a náboženstva. To bratom umožnilo, aby otvorenejšie zvestovali a stretávali sa. Tí, ktorí boli vo väzení, boli prepustení na slobodu.

Spomínaš si na rozhlasového hlásateľa, ktorý v roku 1986 sebaisto oznámil, že o Jehovových svedkoch v Kongu už nikto nikdy nebude počuť? Jeho predpoveď sa nesplnila. Keď v roku 1986 začal platiť zákaz, v krajine bolo 34 207 zvestovateľov. Koncom služobného roka 1990 ich bolo 50 677 a Pamätnú slávnosť navštívilo 156 590 ľudí. Zrniek africkej kukurice bolo vo vreci stále viac napriek odporu, ohováraniu, prenasledovaniu a hnevu náboženských a politických vodcov. Keď bol v roku 1997 zvrhnutý režim prezidenta Mobutua, bol to hlásateľ, kto musel utiecť z krajiny, nie Jehovovi svedkovia.

Opäť sloboda

Prezidentský dekrét z roku 1986 zakázal akúkoľvek činnosť Jehovových svedkov a zrušil ich právnu korporáciu v krajine. No 8. januára 1993 vyniesol Najvyšší súd  Zairskej republiky (Konga) rozsudok v prípade Jehovovi svedkovia verzus Zairská republika. Súd rozhodol, že prezidentský dekrét bol neoprávnený, a preto ho anuloval. Istotne si viete predstaviť, akú veľkú radosť mali bratia!

Rozhodnutie Najvyššieho súdu vyvolalo značný rozruch, pretože súd ho založil na novej dočasnej ústave, ktorá bola pre prezidenta a jeho podporovateľov neprijateľná. Iní sa na toto rozhodnutie pozerali ako na právny precedens. Svedkovia boli len nezúčastnenými pozorovateľmi, ale aké obrovské svedectvo to bolo na slávu Jehovovho mena! O tomto historickom prípade sa písalo v mnohých novinách. Potom ministerstvo spravodlivosti informovalo guvernérov rôznych provincií, že Jehovovi svedkovia sú opäť oprávnení vykonávať svoju náboženskú činnosť. Bolo to veľké víťazstvo pre Jehovov ľud a pravé uctievanie!

 Problémy s rozvozom literatúry

Kongo je rozľahlá krajina. Až na malý pás pobrežia v Dolnom Zaire je to vnútrozemská krajina. Väčšina veľkých nákladov sa dopravuje do prístavu Matadi. Odtiaľ do hlavného mesta vzdialeného asi 300 kilometrov vedie jednokoľajová železničná trať a iba jedna asfaltová cesta.

Odbočky v Európe poslali do konžskej odbočky niekoľko nákladných áut s náhonom na všetky štyri kolesá. Tieto autá sa vynikajúco využili pri rozvoze literatúry a na stavebné účely. Od roku 1999 bol v Matadi v prevádzke sklad Bételu. To bolo veľmi výhodné, pretože literatúra sa mohla vykladať priamo z lode a uložiť do skladu, kým ju kamión z odbočky nezobral do Kinshasy.

V 80. rokoch bolo stále možné cestovať z Kinshasy do Lubumbashi priamo cez krajinu a zastaviť sa v skladoch misionárskych domovov v Kanange a Mbuji-Mayi. Hoci prúdovému lietadlu trvala cesta z Kinshasy do Lubumbashi asi dve hodiny, naložený kamión na to potreboval dva týždne! Rokmi sa však cesty zhoršovali, až sa napokon  stali nezjazdnými. I keď sú v krajine tisíce kilometrov splavných riek, lode, ktoré sa plavia z Kinshasy hlbšie do vnútrozemia, nie sú spoľahlivé. Okrem týchto ťažkostí v niektorých oblastiach stále pretrvávajú politické nepokoje, čo tiež obmedzuje vzdialenosť, do akej sa môžu dostať vozidlá z Bételu v Kinshase. Najlepší spôsob na prepravu literatúry z odbočky do odľahlých kútov krajiny je letecká doprava.

Pri dodávaní literatúry bratom spolupracujú aj iné odbočky. Odbočka v Kamerune preváža publikácie cez Stredoafrickú republiku na sever Konžskej demokratickej republiky. Odbočky v Rwande a Keni zase zásobujú východné časti krajiny. Zbory v niektorých južných oblastiach dostávajú literatúru z Južnej Afriky a Zambie.

Škola služobného vzdelávania — požehnanie pre pole

V roku 1995 bola otvorená prvá trieda školy služobného vzdelávania v Kinshase. Do apríla 2003 dostalo školenie vyše 400 bratov v 16 triedach. Piati študenti sa stali oblastnými dozorcami a viac ako 60 ich slúži v krajskej službe. Ďalších 50 bratov bolo vymenovaných za zvláštnych priekopníkov. Títo bratia sa dokázali ako skutočný prínos pri roznecovaní horlivosti v kazateľskom diele.

Pre niektorých nebolo ľahké navštíviť školu. Keď Georges Mutombo dostal list s pozvaním do školy, žil v oblasti kontrolovanej silami, ktoré odporovali vláde. Musel prejsť na bicykli 400 kilometrov do mesta Kamina, aby stihol lietadlo do Kinshasy, kde sa mala konať škola. Počas svojej cesty musel ísť tri dni v daždi a prejsť cez 16 vojenských kontrolných stanovíšť. Musel tiež prejsť  cez územie s veľmi vysokou kriminalitou. Raz ho na bicykloch naháňala skupina banditov. Naháňačka sa skončila, keď vodca prenasledovateľov dostal na bicykli defekt. Banditi zjavne podľa Georgesovho výzoru zistili, že je Jehovov svedok. Kričali za ním, že ho už viac nebudú naháňať, pretože videli, že jeho Boh, Jehova, je s ním.

Nové priestory na uspokojenie vzrastu teokracie

Od roku 1965 sa kancelária odbočky nachádzala na 764 Avenue des Elephants v Limete v Kinshase. V roku 1991  bol v priemyselnej časti mesta kúpený pozemok. Tri veľké budovy, ktoré boli na tomto pozemku, predtým využívala jedna textilná továreň a neskôr tam boli opravárenské dielne. Bratia budovy zrenovovali, aby sa v nich mohla sústrediť činnosť odbočky. Hoci pre politickú neistotu a nestabilitu sa projekt oneskoril, v roku 1993 sa s príchodom medzinárodných služobníkov začali práce na priestoroch novej odbočky. V apríli 1996 sa pracovníci odbočky presťahovali z Avenue des Elephants do nových priestorov. Po presťahovaní jeden bételový starší poznamenal: „To, že vidíme celú rodinu spolu, nám pripomína situáciu spred desiatich rokov, predtým ako bolo dielo zakázané. Sme veľmi vďační Jehovovi Bohu a jeho viditeľnej organizácii za tieto nádherné budovy.“ V októbri 1996 dosiahol počet zvestovateľov nový vrchol 100 000. Bratia boli nadšení z vyhliadky na ďalší vzrast.

Na pomoc prichádzajú misionári

V 90. rokoch bolo opäť možné, aby do krajiny prišli misionári a pripojili sa k siedmim misionárom, ktorým sa počas rokov zákazu podarilo zostať. V júli 1995 boli Sébastien Johnson a jeho manželka Gisela pridelení zo Senegalu do Konga. Neskôr nasledovali ďalší misionári. Niektorí prišli zo Spojených štátov po graduácii v Gileáde, zatiaľ čo iní prišli z Belgicka, Británie a Francúzska. V marci 1998 prišli z Francúzskej Guyany Christian a Juliette  Belottiovci. V januári 1999 sem boli pridelení Peter Wilhjelm a jeho manželka Anna-Lise, ktorí predtým slúžili v Senegale. Neskôr prišli do Konga ďalší misionári z Kamerunu, Mali a Senegalu.

V decembri 1999 bol v jednej obytnej štvrti v Kinshase otvorený nový misionársky domov. Býva tam dvanásť misionárov. V Lubumbashi je misionársky domov v prevádzke bez prerušenia od roku 1965. Druhý domov tam bol otvorený v roku 2003. V súčasnosti tam slúžia štyri manželské páry. V máji 2002 bol v Gome, na východe krajiny, zriadený nový misionársky domov, kde boli pridelené dva manželské páry. Misionári sú pre toto rozľahlé a úrodné pole stále požehnaním.

Kresťanská neutralita počas vojny

Väčšina týchto misionárov prišla v období násilných zmien v krajine. V októbri 1996 vypukla vo východnej časti krajiny vojna a rýchlo sa rozšírila do ďalších oblastí. Cieľom tejto vojny bolo zvrhnutie prezidenta Mobutua. Dňa 17. mája 1997 vnikli jednotky Laurenta-Désirého Kabilu do Kinshasy a ten sa stal prezidentom.

Zatiaľ čo televízni diváci na celom svete sledovali desivé zábery zbedačených utečencov sužovaných hladom a chorobami, Jehovov ľud ďalej oznamoval biblické posolstvo nádeje a útechy. Žiaľ, vo vojne zahynuli nespočetné tisíce ľudí, medzi ktorými bolo aj 50 Jehovových svedkov. Po vojne mnoho ľudí zomrelo na choleru a iné choroby.

Väčšina ľudí následkom vojny nemá preukaz totožnosti. To predstavuje problém pre bratov, ktorí cestujú na zvestovateľské kampane. Na cestách je veľa vojenských kontrolných stanovíšť. Zvestovatelia jedného zboru  nemali preukaz totožnosti, a tak jeden starší navrhol, aby namiesto neho predložili kartičku Pokyn pre lekárov a zbavenie zodpovednosti. Na jednom stanovišti im vojaci povedali: „To nie je to, čo od vás chceme. My chceme preukaz totožnosti občana vydaný štátom!“

Bratia odpovedali: „Toto je preukaz, ktorý nás identifikuje ako Jehovových svedkov.“ Vojaci im dovolili prejsť cez stanovište.

V Kisangani zahraniční žoldnieri, ktorí bojovali za vládne sily, uväznili štyroch mladých bratov. Bratia boli falošne obvinení, že poskytovali informácie nepriateľovi. Každé ráno žoldnieri vybrali desať väzňov, odvliekli ich do buša a zabili. Jedno ráno vybrali dvoch bratov a osem iných väzňov. Viezli ich do buša na nákladnom aute. Auto zastavilo, pretože na ceste bola mŕtvola. Žoldnieri bratom prikázali, aby ju pochovali, zatiaľ čo auto pokračovalo v ceste. Keď bratia skončili prácu, čakali, kým sa auto vráti. Hoci mali príležitosť na útek, neurobili to, pretože by tým ohrozili život svojich dvoch spoločníkov, ktorí  zostali vo väzení. Auto sa vrátilo bez ôsmich väzňov, ktorých žoldnieri zastrelili. Vo väzení boli všetci ohromení, že bratia sa vrátili živí. Krátko potom boli dvere väznice zničené výbuchom, keď opozičné jednotky obsadili mesto. Žoldnieri utiekli a bratia boli slobodní.

V ťažkých časoch pomáhajú európske odbočky

Od roku 1996 bola veľká časť Konga postihnutá vojnou a bolo vysťahované obrovské množstvo ľudí. Niekoľko tisíc bratov utieklo z krajiny do utečeneckých táborov v Tanzánii a Zambii. Čím viac sa krajina dostávala pod kontrolu povstaleckých jednotiek, tým ťažšie bolo pre odbočku udržať kontakt s bratmi na okupovaných územiach a starať sa o nich. V hlavných mestách boli zriadené  výbory, ktoré mali rozdeľovať materiálnu pomoc. Rodina Bétel prejavila ochotného a obetavého ducha, keď pracovala dlho do noci, aby pomohla s rozvozom humanitárnej pomoci. Jehovovi svedkovia z Belgicka, Francúzska a Švajčiarska poslali letecky do Konga tony potravín,  šatstva a liekov spolu s 18 500 pármi topánok a 1000 prikrývkami. Táto humanitárna pomoc naďalej pokračuje. Zmierňuje sa tým veľa utrpenia a okrem Jehovových svedkov majú z toho úžitok aj iní ľudia.

V októbri 1998 vyšiel v kinshaských novinách článok, v ktorom sa písalo: „Kresťanské zbory Jehovových svedkov z rôznych európskych krajín spoločným úsilím vyzbierali vyše 400 ton humanitárnej pomoci určenej pre Konžskú demokratickú republiku a Konžskú republiku. Vďaka spolupráci dobrovoľníkov z Anglicka, Francúzska  a Švajčiarska bolo z belgického Ostendu do ústredia Jehovových svedkov v Kinshase doteraz letecky zaslaných 37 ton ryže, sušeného mlieka, fazule a vitamínových sušienok. Ďalšie lietadlo... priletí... s 38 tonami potravín.

Je pozoruhodné, že Jehovovi svedkovia poskytli pomoc utečencom vo východnej Afrike už počas genocídy v Rwande... Hovorca Jehovových svedkov vyhlásil, že tieto dobrovoľné dary, ktoré tvorilo vyše 200 ton potravín a liekov, pomohli v boji s epidémiou cholery. V tom čase Jehovovi svedkovia z Francúzska a Belgicka zostavili niekoľko tímov, ktoré pomáhali utečencom v táboroch. Spomenul tiež príspevky, ktoré Jehovovi svedkovia poslali núdznym vo východnej Európe a v Bosne.“

 Vojna nezastavila duchovný pokrok

V septembri 1998 povstalci zaútočili na kinshaské predmestie Ndjili. V tom zmätku skupina bratov našla útočisko v dome, kde bol ubytovaný cestujúci dozorca. Cestujúci dozorca vyslovil modlitbu za skupinu a potom  prečítal Izaiáša 28:16. Píše sa tam: „Nikto, kto prejavuje vieru, nepodľahne panike.“ Všetkých povzbudil, aby zostali pokojní a spoliehali sa na Jehovovo vedenie.

Niektorí navrhovali, aby sa z Ndjili dostali cez most, zatiaľ čo druhí navrhovali, aby prešli pozdĺž železničnej trate. Nakoniec sa bratia rozhodli, že zostanú tam, kde sú. O tri dni opäť získali nad oblasťou kontrolu vládne jednotky. Bratia sa dozvedeli, že nech by boli išli ktoroukoľvek z ciest, o ktorých uvažovali, ocitli by sa v paľbe.

Jeden brat zo zboru Museka Kipuzi v Katange predával ryby nejakým vojakom. Po rozhovore ho jeden vojak obvinil, že je špiónom opozičnej strany. Spútali ho, surovo zbili a potom ho zobrali na oblastné vojenské veliteľstvo. Keď tam dorazili, bola už noc. Vojaci chceli, aby im brat zatancoval. Brat odpovedal: „Je tma, nič by ste z toho nemali.“

„Môžeš miesto toho spievať,“ povedali. Brat z celého srdca zaspieval pieseň „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu“. Slová piesne vojakov dojali a požiadali ho, aby ju zaspieval ešte raz. Keď ju zaspieval druhýkrát, jeden z vojakov ho požiadal, aby zaspieval inú pieseň. Teraz zaspieval vo svojom rodnom jazyku kiluba pieseň „Ďakujeme ti, Jehova“. Keď skončil, vojaci mu rozviazali putá. Nasledujúce ráno ho zobrali späť do mesta a položili bratovým susedom niekoľko otázok, aby sa ubezpečili, že nie  je špión. Pred odchodom mu vojaci povedali: „Mal si zomrieť, ale teraz nezomrieš. Tvoje náboženstvo ti zachránilo život! Veľmi na nás zapôsobili slová tých dvoch piesní, čo si nám spieval. Neprestaň slúžiť svojmu Bohu!“

Výstavba sál Kráľovstva prináša chválu Jehovovi

V posledných rokoch vyvinul vedúci zbor Jehovových svedkov mimoriadne úsilie na pomoc pri výstavbe sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými prostriedkami. Bratia v Kongu to uvítali, pretože naliehavo potrebovali sály Kráľovstva. Napríklad v Kinshase bolo 298 zborov, ale ani nie 20 vyhovujúcich sál. V celej krajine bolo potrebné postaviť stovky sál. V apríli 1999 sa v Kinshase začal program výstavby sál Kráľovstva. Neskôr sa rozšíril aj do iných provincií v krajine. Začiatkom roku 2003 bolo v Konžskej demokratickej republike aj v Konžskej republike dokončených 175 sál Kráľovstva.

Na jedného muža, ktorý bol v kontakte s pravdou od 50. rokov, veľmi zapôsobilo, keď sledoval výstavbu sály Kráľovstva oproti svojej usadlosti. Povedal: „Nikdy som nebral svedkov vážne. Teraz vidím ovocie ich práce. Postavili sálu Kráľovstva vedľa domu môjho brata a teraz je jedna aj oproti mojej usadlosti. Vyzerá to tak, že nech som kdekoľvek, všade za mnou prídu svedkovia!“ Tento muž prijal pozvanie na Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti a na zasvätenie tejto novej sály Kráľovstva. Teraz pravidelne navštevuje zhromaždenia.

Tri zbory v Matete usporadúvali svoje zhromaždenia v schátranej budove, ktorú kúpili v roku 1994. Bratia nemali peniaze na to, aby ju opravili, a tak zostala v takom stave šesť rokov. Na druhej strane ulice bol veľký kostol.  Keď bol postavený, kazateľ povedal, že Jehovovi svedkovia odtiaľ čoskoro odídu. Susedia sa bratom posmievali, pretože nemali vyhovujúce miesto na stretávanie. Dokonca aj keď zbor začal robiť kvádre v rámci prípravy na stavbu novej sály, niektorí susedia sa im ďalej posmievali. Akí boli prekvapení, keď videli výsledok! Teraz hovoria, že Jehovovi svedkovia majú najkrajšiu budovu v oblasti. Na jednu susedku, ktorá sa nikdy nechcela rozprávať so svedkami, zapôsobilo to, čo sa bratom podarilo dosiahnuť. Prišla na stavenisko a sľúbila, že keď k nej nabudúce prídu svedkovia, vypočuje si ich.

Na jednej stavbe prišla jedna žena k sestre, ktorá varila jedlo pre pracovníkov. Opýtala sa: „Staviate kostol?“

„Staviame sálu Kráľovstva,“ odpovedala sestra.

Žena povedala: „Táto budova bude úplne ako vy. Ste vždy čistí a upravení. Váš kostol sa vám bude podobať!“

 Zmena vo vedení odbočky

V záujme starostlivosti o potreby poľa bolo nevyhnutné zreorganizovať miestny výbor odbočky. V máji 1996 urobil vedúci zbor úpravu. Dňa 20. mája 1996 bol Sébastien Johnson vymenovaný za koordinátora výboru odbočky. Spolu s Petrom Ludwigom, ktorý sa stal členom výboru dva mesiace predtým, tvorili zredukovaný výbor odbočky, ktorý mal dohliadať na dielo. V nasledujúcich rokoch do výboru pribudli ďalší: David Nawej, Christian Belotti, Benjamin Bandiwila, Peter Wilhjelm, Robert Elongo, Delphin Kavusa a Uno Nilsson. Zo zdravotných dôvodov sa Peter Ludwig s manželkou Petrou museli vrátiť do Nemecka, kde teraz slúžia v odbočke.

Bratia z výboru odbočky tvrdo pracujú na tom, aby poskytovali teokratické vedenie pre celé pole v krajine. Okrem toho boli do Konga pridelení bratia zo Severnej Ameriky, Európy a Japonska, aby tam slúžili ako medzinárodní pracovníci, bételiti v zahraničnej službe a misionári.  V priebehu služobného roku 2003 sa kinshaská rodina Bétel rozrástla na vyše 250 členov. Priemerný vek rodiny je 34 rokov.

Zostáva vykonať ešte veľa práce

Jeden staroveký prorok napísal: „Požehnaný je telesne schopný muž vkladajúci dôveru v Jehovu a ktorého spoľahnutím sa stal Jehova.“ ​(Jer. 17:7) Napriek pokračujúcim bojom v niektorých oblastiach krajiny bratia naďalej oznamujú dobré posolstvo o Kráľovstve druhým. Hoci občianska vojna bráni úsiliu odbočky poskytovať duchovnú pomoc v celej krajine, bolo povzbudzujúce vidieť doteraz najvyšší počet zvestovateľov 122 857.

V tejto správe sme vyrozprávali skúsenosti verných služobníkov v Kongu. Nie je možné spomenúť mená všetkých bratov a sestier, ktorí prispeli k obhajobe a zákonnému upevňovaniu dobrého posolstva v Kongu — je ich naozaj mnoho. No všetci si môžu byť istí, že Jehova si to cení. Apoštol Pavol spolukresťanom napísal: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu tým, že ste slúžili svätým a naďalej slúžite.“ — Hebr. 6:10.

Treba tu vykonať ešte veľmi veľa práce. Musia sa prepracovať nové obvody a postaviť ďalšie sály Kráľovstva. Je potrebné rozšíriť priestory odbočky. Napriek tomu, keď sa pozeráme na viac než 50 rokov teokratickej činnosti v tejto krajine, súhlasíme s tým, čo povedal brat v roku 1952: ‚Sme ako zrnká africkej kukurice vo vreci. Nech kdekoľvek vypadneme, nakoniec prichádza dážď a je nás oveľa viac.‘ Dychtivo čakáme, do akej miery náš nebeský Otec, Jehova Boh, dá vzrast semenám Kráľovstva v tejto krajine. — 1. Kor. 3:6.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 229]

„V [Kongu] už nikdy viac nebudeme počuť o Jehovových svedkoch“

[Zvýraznený text na strane 249]

„Mal si zomrieť, ale teraz nezomrieš. Tvoje náboženstvo ti zachránilo život!“

 [Rámček na strane 168]

Stručný prehľad o Konžskej demokratickej republike

Krajina: Konžská demokratická republika sa rozkladá po oboch stranách rovníka a je viac než šesťkrát väčšia ako susedná Konžská republika. Väčšina severnej časti krajiny je pokrytá tropickými dažďovými lesmi, ktoré sú také husté, že slnečné svetlo len málokedy prenikne k pôde. Vo východnej časti sú vrchy a činné sopky. Na západe Konga sa rozprestiera 37-kilometrové pobrežie Atlantického oceánu.

Ľudia: Kongo má 55 miliónov obyvateľov. V tomto počte je zastúpených vyše 200 afrických etnických skupín. Päťdesiat percent obyvateľov sa hlási ku katolíckej cirkvi; 20 percent k protestantom; 10 percent ku kimbanguizmu a 10 percent k islamu.

Jazyk: V krajine sa hovorí mnohými jazykmi. Hoci oficiálnym jazykom je francúzština, hlavnými africkými jazykmi sú lingalčina, kingwana, swahilčina, kongo a čiluba.

Živobytie: Kongo má množstvo prírodných zdrojov — ložiská ropy, diamantov, zlata, striebra, uránu. Nedávne boje však výrazne znížili vývoz týchto surovín a zvýšili zahraničný dlh. Rodiny vo vidieckych oblastiach pestujú väčšinu plodín — vrátane kasavy, kukurice a ryže — pre vlastnú spotrebu.

Živočíšna ríša: Žije tu množstvo divých zvierat. V zalesnených oblastiach sa hojne vyskytujú paviány, gorily a iné opice. Na otvorených priestranstvách možno vidieť antilopy, leopardy, levy, nosorožce a zebry. Rieky sú domovom krokodílov a hrochov.

 [Rámček/obrázok na stranách 173, 174]

Hľadal pravdu a našiel ju

Henry Kanama bol členom evanjelickej cirkvi v meste Luena, ale zistil, že toto náboženstvo neučí pravdu. Často chodil modliť sa a rozjímať do hôr. Tam stretol skupinu ľudí, ktorí tvrdili, že komunikujú s neviditeľnými duchmi. Členovia tejto skupiny Henrymu povedali, že podľa nich je Boh niekde veľmi ďaleko, ale nevedia kde.

Henry začal hľadať pravého Boha. Časom sa stretol s mužom, ktorý mu dal časopis Prebuďte sa! vo francúzštine. Netrvalo dlho a Henry rozpoznal, že je to biblická pravda. To bolo to, čo hľadal! Napísal Jehovovým svedkom na adresu, ktorú našiel v časopise, a onedlho sa tešil z biblického štúdia prostredníctvom listov. Nakoniec Henry so svojou manželkou Elisabeth a niekoľkými známymi napísali list, v ktorom sa pýtali, ako by sa mohli dať pokrstiť. Z ďalšieho listu, ktorý dostali, sa dozvedeli, že sa majú obrátiť na niektorú z odbočiek v susedných krajinách. Väčšina týchto odbočiek bola veľmi ďaleko.

Malá skupina, v ktorej bol Henry s manželkou Elisabeth a Hyppolite Banza s manželkou Julienne, sa rozhodla ísť do Severnej Rodézie. Všetci si uvedomovali, že sa budú musieť naučiť jazyk cibemba, aby mohli prehĺbiť svoje poznanie pravdy. Spočítali si náklady a presťahovali sa. Po šiestich mesiacoch, v roku 1956, boli pokrstení.

Ešte v tom roku sa vrátili do Konga, kde sa horlivo delili o dobré posolstvo s druhými. V roku 1961 bol Henry s niekoľkými spoločníkmi zatknutý a poslaný do väzenia. Boli obvinení z toho, že sú stúpencami Kitawaly, ktorí zabili miestneho náčelníka, ktorý úkladne plánoval vraždu iného náčelníka. Samozrejme, nemali proti nim žiadne dôkazy, a tak ich neskôr prepustili.

Henry a Elisabeth sa potom ujali priekopníckej služby. Nakoniec slúžili ako zvláštni priekopníci a neskôr v krajskej službe. Hoci Henry zomrel v roku 1991, Elisabeth naďalej slúži ako pravidelná priekopníčka. Jeden z ich synov, Ilunga, slúži ako krajský dozorca.

 [Rámček/obrázky na strane 178]

Albert Luyinu — verný svedok

Albert prišiel prvýkrát do kontaktu s pravdou v roku 1951 cez svojho spolupracovníka Simona Mampouyu z Konžskej republiky. Albert bol prvým Konžanom, ktorý sa stal zubným lekárom, a jeho prestížne spoločenské postavenie mu sťažovalo zaujať postoj na strane pravdy. On a jeho manželka boli pokrstení po Pamätnej slávnosti v roku 1954. Krst sa uskutočnil v noci, pretože v tom čase bolo dielo zakázané.

Albert slúžil v rokoch 1958 až 1996 ako právny zástupca Spoločnosti Jehovových svedkov, miestnej zaregistrovanej korporácie svedkov. Spomína si, ako raz tlmočil svadobný prejav, ktorý mal brat Heuse pred 1800 prítomnými. V prednáške sa najprv vysvetľovali povinnosti kresťanskej manželky. Albert si spomína, že sa cítil vo svojich očiach veľmi veľký a dôležitý, keď sa pozeral na svoju manželku a ostatné sestry medzi poslucháčmi. Ale keď počul o povinnostiach kresťanských manželov, cítil sa malý a bezvýznamný. Na konci prednášky si pripadal ako trpaslík!

[Obrázok]

Albert Luyinu s manželkou Emilie

 [Rámček na stranách 191 – 193]

Rozhovor s Pontienom Mukangom

Narodený: 1929

Pokrstený: 1955

Stručná charakteristika: Slúžil ako prvý krajský dozorca pre celé Kongo.

V roku 1955 som prišiel do nemocnice, pretože ma bolel zub. Zubár Albert Luyinu ma ošetril a potom mi ukázal Zjavenie 21:3, 4, kde sa hovorí o čase, keď už viac nebude bolesti. Nechal som mu svoju adresu a Albert ma v ten večer navštívil. Robil som rýchly duchovný pokrok a ešte toho roku som bol pokrstený.

V roku 1960 som bol vymenovaný za krajského dozorcu pre celé Kongo. Práca v krajskej službe nebola ľahká. Celé dni, dokonca týždne som cestoval po hrozných cestách a v pražiacom slnku na korbe nákladných áut, ktoré boli preťažené tovarom. V noci ma sužovali komáre. Nákladné auto sa často pokazilo a musel som čakať, kým ho opravia. Chodil som sám po neoznačených cestách a občas som zablúdil.

Raz som navštívil jedno mesto na severe krajiny. Bol som s Leonom Anzapom. Išli sme na bicykloch do iného mesta vzdialeného vyše 120 kilometrov.  Zablúdili sme a jednu noc sme museli prespať v kuríne. Štípali nás vši zo sliepok, a preto majiteľ kurína založil uprostred podlahy malý oheň, hoci tam neboli žiadne okná.

V tú noc došlo k zrážke medzi majiteľovým synom a ďalšími dedinčanmi. Čoskoro sa do konfliktu zaplietol aj majiteľ kurína. Uvedomovali sme si, že ak prehrá, dostaneme sa do problémov. Celú noc sme nespali pre vši, dym a hluk.

Pred úsvitom sme tajne odišli na bicykloch, ale po niekoľkých kilometroch sme opäť zablúdili. Išli sme celý deň po jednej opustenej ceste. Na konci dňa sme boli vyhladnutí a vyčerpaní a Leon spadol z bicykla. Narazil pritom tvárou o skalu a rozťal si vrchnú peru. Silno krvácal, ale pokračovali sme v ceste, kým sme sa nedostali do dediny. Keď dedinčania zbadali Leona, chceli vedieť, kto ho zranil. Vysvetľovali sme im, že spadol z bicykla. Nechceli tomu veriť a obvinili ma, že som ho zranil ja. Ani túto noc sme nespali; Leon mal bolesti a dedinčania hovorili, že za trest spôsobia aj mne nejaké zranenie. Nasledujúce ráno sme pokračovali v ceste, až sme nakoniec prišli do jednej dediny, kde mali nejaké lieky. Leonovi vyčistili peru dezinfekčným prostriedkom a ranu uzatvorili šiestimi svorkami. Potom sme prešli ďalších 80 kilometrov do mesta Gemena, kde som nakoniec Leona nechal, aby ho v malej nemocnici ošetrili. Ja som pokračoval v ceste sám. Potom sa ku mne pripojila manželka a spolu sme pracovali pozdĺž rieky dolu do Kinshasy.

Pontienova manželka Marie sa často zúčastňovala na týchto cestách. Zomrela v roku 1963. V roku 1966 sa Pontien znovu oženil a pokračoval v krajskej službe až do roku 1969. Stále slúži celým časom ako pravidelný priekopník.

 [Rámček na stranách 195, 196]

Rozhovor s Françoisom Dandom

Narodený: 1935

Pokrstený: 1959

Stručná charakteristika: Od roku 1963 do roku 1986 slúžil ako cestujúci dozorca. V rokoch 1986 až 1996 slúžil v konžskom Bételi. Teraz slúži ako starší a zvláštny priekopník.

V roku 1974 som bol na návšteve zboru v meste Kenge v provincii Bandundu, keď bojovníci vládnucej strany zatkli siedmich z nás. Hlavným obvinením vzneseným proti nám bolo, že sa nezapájame do politických slávností na počesť hlavy štátu. Dali nás do cely, ktorá merala dva krát dva metre a nemala žiadne okná. Nikto si nemohol sadnúť ani ľahnúť; mohli sme sa iba o seba oprieť. V cele sme boli 45 dní a iba dvakrát za deň sme mohli ísť von. Keď sa moja manželka Henriette dopočula, čo sa stalo, cestovala 290 kilometrov z Kinshasy, aby ma navštívila. Návštevu jej však povolili iba raz do týždňa.

Jedného dňa prišiel navštíviť väznicu štátny prokurátor. Na jeho počesť usporiadali politickú slávnosť. Každý okrem nás spieval politické piesne a prevolával stranícke heslá. Prokurátor zúril a nariadil mi, aby som ostatným šiestim bratom  prikázal spievať. Odpovedal som, že nad nimi nemám autoritu a to, či budú spievať, alebo nie, je ich vlastné rozhodnutie. Za to ma zbili.

Neskôr nás naložili na zadnú časť terénneho auta. Dvaja vojaci išli s nami ako stráž a prokurátor si sadol do kabíny k vodičovi. Viezli nás do mesta Bandundu, hlavného mesta provincie s rovnakým názvom. Auto išlo veľmi rýchlo. Povedal som bratom, aby sa dobre držali, a potom som vyslovil modlitbu. Práve keď som sa domodlil, auto vošlo veľkou rýchlosťou do zákruty a prevrátilo sa. Bolo ohromujúce, že nikto neprišiel o život ani nebol zranený. Cítili sme, že Jehova nás ochránil. Keď sme auto postavili na kolesá, prokurátor prikázal dvom vojakom, aby nás peši zobrali späť do väznice. Auto pokračovalo v ceste do Bandundu.

Keď sme sa vrátili do väznice, vojaci porozprávali vedeniu väznice, čo sa stalo, a prosili, aby nás prepustili na slobodu. Na riaditeľa väznice udalosť veľmi zapôsobila a práve tak ako my, aj on bol presvedčený, že nás ochránil Boh. Nasledujúcich niekoľko dní sme strávili v bežnej cele a mohli sme vychádzať na dvor s ostatnými väzňami. Potom sme boli prepustení.

Po 24 rokoch krajskej služby boli François a Henriette pozvaní slúžiť v Bételi. Po desiatich rokoch v Bételi začali slúžiť ako zvláštni priekopníci. Henriette zomrela 16. augusta v roku 1998.

 [Rámček/obrázok na stranách 200 – 202]

Rozhovor s Michaelom Pottageom

Narodený: 1939

Pokrstený: 1956

Stručná charakteristika: Michael a jeho manželka Barbara slúžili v Kongu 29 rokov. Teraz sú v anglickom Bételi. Michael slúži ako starší v lingalskom zbore v Londýne.

Naším prvým problémom bolo naučiť sa komunikovať v miestnych jazykoch. Najprv sme sa museli naučiť plynulo hovoriť oficiálnym jazykom krajiny — po francúzsky. To bol však iba začiatok. V Katange sme sa naučili swahilčinu; tam sme tiež museli zvládnuť jazyk čiluba; a keď sme boli pridelení do Kinshasy, naučili sme sa lingalčinu.

To všetko sa ukázalo ako veľmi užitočné. Po prvé, bratia si nás rýchlejšie obľúbili, keď videli, ako zápasíme s jazykom, len aby sme s nimi mohli komunikovať. Našu snahu hovoriť ich jazykmi považovali za dôkaz opravdivej lásky a záujmu. Po druhé, naša služba sa stala zmysluplnejšou. Keď hocikto z domácich počul, že hovoríme ich jazykom, prvou reakciou bol často úžas, po ktorom nasledovala radosť a potom úcta spolu s túžbou vypočuť si, čo chceme povedať.

Naša znalosť miestnych jazykov nás zachránila pred potenciálne nebezpečnými situáciami počas  našich ciest v oblastnej službe. V časoch krízy bolo bežné, že vojsko a politické strany stavali na cestách zátarasy, ktoré boli výhodným miestom na vymáhanie peňazí. Ľahkou a výnosnou korisťou boli najmä cudzinci. Keď nás vojaci zastavili pri zátarase, pozdravili sme ich v miestnom jazyku. Oni vždy od prekvapenia cúvli. Potom sa obyčajne spýtali, kto sme. Keď sme im boli schopní povedať viac ako len naučený pozdrav a presne sme im v ich jazyku vysvetlili, čo je našou prácou, zvyčajne reagovali veľmi priaznivo a požiadali, aby sme im dali nejaké naše publikácie. Nakoniec nám zaželali bezpečnú cestu a Božie požehnanie.

Často nás veľmi dojala obetavá láska našich afrických bratov. Kongo bolo mnoho rokov štátom s jednou politickou stranou, ktorý sa aktívne a niekedy násilne staval proti ľuďom, ktorí boli neutrálni tak ako Jehovovi svedkovia. V takomto ovzduší sme cestovali džípom v oblastnej službe a slúžili sme bratom na zjazdoch.

Spomínam si na jeden zjazd. Počas večerného programu záverečného dňa prišiel za pódium miestny predseda politickej strany. Bol opitý a vulgárny a trval na tom, aby sme mu dovolili vyjsť na pódium. Chcel vyhlásiť, že všetci si musia kúpiť stranícku legitimáciu. Keď sme mu to nedovolili, rozzúril sa a začal nás urážať. Kričal na nás, že Jehovovi svedkovia sú proti vláde a patria do väzenia. Niektorým bratom sa podarilo prinútiť ho, aby odišiel. Keď odchádzal, kričal, že nás ide udať správcovi a že sa potom vráti a podpáli nám džíp a náš dom z trávy. Vedeli sme, že to nie sú žiadne plané hrozby.

Bratia boli úžasní. Namiesto toho, aby zo strachu utiekli, zhromaždili sa okolo nás a povzbudzovali nás, aby sme dôverovali Jehovovi a nechali záležitosti v jeho rukách. Potom sa celú noc striedali pri strážení nášho domu z trávy a džípu. Bola to naša najdojímavejšia skúsenosť. Nielenže boli pripravení položiť za nás svoj život, aby nás ochránili, ale boli ochotní riskovať, že po našom odchode budú trpieť surové zaobchádzanie, pretože odmietli podporiť politickú stranu. Nikdy nezabudneme na tento prejav obetavej kresťanskej lásky spolu s mnohými inými povzbudzujúcimi prejavmi lásky, ktoré sme zažili počas rokov v tejto krajine.

 [Rámček na stranách 211 – 213]

Rozhovor s Terenceom Lathamom

Narodený: 1945

Pokrstený: 1964

Stručná charakteristika: Slúžil 12 rokov ako misionár. Naučil sa francúzštinu, lingalčinu a swahilčinu. Teraz slúži v Španielsku spolu s manželkou a dvoma deťmi.

V roku 1969 sme s Raymondom Knowlesom prileteli do Kisangani. Vtedy malo toto mesto 230 000 obyvateľov a bolo hlavným mestom severovýchodnej provincie Konga.

Od hŕstky bratov a mnohých záujemcov v tej oblasti sa nám dostalo srdečného prijatia. Zahrnuli nás darmi — papájami, ananásmi, banánmi a iným tropickým ovocím, ktoré sme nikdy predtým nevideli. Niektorí nám priniesli živé sliepky a korytnačky. Samuel Čikaka nás láskavo ubytoval vo svojom dome. Čoskoro sme si však prenajali bungalov. Potom sa k nám pripojili Nicholas a Mary Foneovci a Paul a Marilyn Evansovci. Boli sme veľmi šťastní. Spoločne sme zrenovovali a natreli prvý misionársky domov v Kisangani. Bol zarastený divými popínavými rastlinami a vysokou trávou a pri čistení sme z podkrovnej miestnosti „vysťahovali“ dva skunky. Neskôr prišli Peter a Ann  Barnesovci spolu s Ann Harknessovou, s ktorou som sa oženil.

Počas prvých štyroch rokov kázania v Kisangani sme sa naučili po lingalsky a swahilsky a zblížili sme sa s pohostinnými a priateľskými miestnymi ľuďmi. Mali sme toľko štúdií, že sme boli v službe od skorého rána do neskorého večera, aby sme sa o všetky postarali. Počas rokov, ktoré sme boli v Kisangani, sme videli, ako sa skupinka menej než 10 zvestovateľov rozrástla na osem zborov.

Raz, keď sme išli popri rieke Ituri, všimli sme si dedinu Pygmejov. Túžili sme vydať svedectvo jej obyvateľom. Podľa niektorých učencov sa Pygmejovia pozerajú na les ako na svoju matku alebo otca, pretože z neho získavajú potravu, oblečenie a obydlie. Preto považujú les za svätý a veria, že s ním môžu komunikovať pomocou rituálu zvaného molimo. Počas tohto rituálu tancujú okolo ohňa a spievajú. Pri tanci sa hrá na trúbe molimo, čo je dlhá drevená trubica, do ktorej sa fúka, pričom vzniká melódia a zvieracie zvuky.

Veľmi na nás zapôsobila fascinujúca osada tohto kočovného ľudu, ktorý na jednom mieste zvyčajne zostáva len asi mesiac. Ich tábor pozostával z homoľovitých obydlí na spanie vyrobených z malých stromčekov a listov. Tieto obydlia mali len jeden otvor a mohli byť postavené za dve hodiny alebo aj menej. Všetky boli dostatočne veľké na to, aby v nich mohlo v schúlenej polohe prespať niekoľko ľudí. Niektoré deti k nám prišli a dotýkali sa našej pokožky a vlasov; nikdy predtým nevideli belochov. Pygmejovia nám povedali, že sa už stretli so svedkami, ktorí k nim prišli z dedín blízko ich táborov. Bolo úžasnou príležitosťou stretnúť týchto priateľských ľudí z lesov a zvestovať im.

 [Rámček/obrázok na stranách 215, 216]

Rozhovor s Davidom Nawejom

Narodený: 1955

Pokrstený: 1974

Stručná charakteristika: Brat Nawej slúži v Bételi. Z miestnych bratov je v Bételi najdlhšie. Je tiež členom výboru odbočky.

Bol som prekvapený, keď som v roku 1976 dostal list s pozvaním do Bételu. V liste boli podčiarknuté slová „bezodkladne“ a „ihneď“. Žil som v Kolwezi vzdialenom asi 2450 kilometrov od Kinshasy. Nebolo ľahké odísť z domu, ale chcel som reagovať ako Izaiáš: „Tu som! Pošli ma.“ — Iz. 6:8.

Keď som prišiel do Bételu, bratia mi ukázali písací stroj a spýtali sa ma, či viem na ňom písať. Odpovedal som, že som bol krajčírom a viem, ako sa narába so šijacím strojom, ale písať na stroji neviem. No pustil som sa do práce a naučil som sa to. V tom čase som pracoval v prekladateľskom a služobnom oddelení.

Neskôr som bol pridelený na oddelenie korešpondencie. Jednou z mojich úloh bolo spracovávať kupóny, ktoré ľudia vystrihli z publikácií a poslali do odbočky. Zvyčajne žiadali o ďalšie publikácie. Často som uvažoval nad tým, ako ľudia reagujú na literatúru, ktorú dostanú. V jednom prípade som mal možnosť dozvedieť sa to. Dvaja mladíci začali študovať Bibliu a robili  rýchly pokrok. Neskôr sa stali priekopníkmi a potom zvláštnymi priekopníkmi. Keď dostali pozvanie do Bételu, jeden z nich sa stal mojím spolubývajúcim.

Niekedy ľudia písali do Bételu a žiadali o peniaze. Pre takéto prípady bol pripravený taktný list s vysvetlením, že toto dielo konajú neplatení dobrovoľníci. List zároveň povzbudzoval dotyčného človeka k biblickému štúdiu. Pred nejakým časom mi jeden brat povedal, že prišiel k pravde práve na základe takého listu, a ukázal mi ho. Pred rokmi napísal do Bételu a úpenlivo prosil o peniaze. Reagoval priaznivo na povzbudenie v liste a teraz je v pravde.

Neskôr som sa začal starať o právne záležitosti. Raz som pomáhal miestnym bratom, ktorí boli obvinení z toho, že nenosia odznak politickej strany. Pozbieral som odvahu a úradníkom som povedal: „Čo dokazuje ten odznak? Len prednedávnom sa skončila občianska vojna a všetci, proti ktorým ste bojovali, teraz nosia tento odznak. Ten odznak neznamená nič; nie je zárukou toho, že jeho nositeľ nekoná proti vláde. Dôležité je to, akým človekom je vnútri. Jehovovi svedkovia sú občanmi, ktorí by nikdy nezačali občiansku vojnu. Ich poslušnosť voči zákonom je oveľa hodnotnejšia ako nejaký odznak.“ Bratia boli prepustení. Jehova nám v takýchto situáciách vždy pomohol.

Slúžim v Bételi už viac ako 27 rokov. Hoci mám zdravotné obmedzenia a nie som svetsky veľmi vzdelaný, stále sa namáham, aby ma Jehova mohol používať. Prácu v Bételi ešte stále treba konať bezodkladne a ihneď!

 [Rámček/obrázok na stranách 219, 220]

Rozhovor s Godfreym Bintom

Narodený: 1945

Pokrstený: 1956

Stručná charakteristika: Absolvent 47. triedy školy Gileád. Sedemnásť rokov slúžil v Kongu. V súčasnosti slúži ako člen výboru odbočky v Rwande. Ovláda angličtinu, francúzštinu, lingalčinu a jazyk čiluba.

V roku 1973 som bol v službe v Kanange s jedným miestnym bratom. Do domácnosti, kde sme viedli biblické štúdium, prišla polícia a zatkla nás. Dva týždne sme strávili vo väzení. Počas tohto obdobia nám môj misionársky partner Mike Gates nosil jedlo, pretože vo väzení nám žiadne nedávali. Nakoniec nás prepustili. O tri mesiace, v deň, keď sme s Mikom plánovali letieť do Anglicka na medzinárodný zjazd, sme sa dozvedeli, že v neďalekom zbore boli uväznení všetci bratia. Chceli sme ich navštíviť a doniesť im nejaké jedlo. Žiadali sme o to, aby sme mohli vidieť bratov, ale policajný sudca nás na naše prekvapenie dal uväzniť. Kým sme čakali na autobus, ktorý nás mal zobrať do väznice, počuli sme, ako vzlieta naše lietadlo. Viete si iste predstaviť, ako nám pri tom zvuku stislo srdce!

Keď sme prišli do väznice, všimol som si, že mnohí väzni tam od môjho predchádzajúceho uväznenia ešte stále sú. Keďže Mike, ktorý mi predtým nosil jedlo, bol teraz tiež uväznený, spýtali sa nás: „Kto vám tentoraz bude nosiť jedlo?“

Odpovedali sme, že jedlo nám donesú naši bratia, ale väzni neveriacky krútili hlavou. Vedeli, že v oblasti nie sú okrem nás žiadni svedkovia z Európy. Akí len boli prekvapení, keď nasledujúci deň prišli naši konžskí bratia a doniesli toľko jedla, že sme sa oň mohli podeliť aj s ostatnými väzňami! Bolo to úžasné svedectvo o našom medzinárodnom bratstve a láske, ktorá nás zjednocuje. Tí drahí bratia, ktorí nám doniesli jedlo, riskovali, že ich za to uväznia. Po piatich dňoch nás prepustili. Potom sme odleteli do Anglicka a na zjazd sme prišli práve včas.

 [Rámček/obrázok na stranách 224 – 226]

Rozhovor s Nzey Katasi Pandiovou

Narodená: 1945

Pokrstená: 1971

Stručná charakteristika: Ako slobodná odvážne slúžila v náročných obvodoch a neskôr, v rokoch 1988 až 1996, sprevádzala svojho manžela v krajskej službe. V súčasnosti slúži vo zvláštnej službe celým časom v Kinshase.

V roku 1970, práve keď som si čítala Bibliu, niekto zaklopal na dvere môjho domu v Kinshase. Bol to nejaký muž s malým synom. Chlapček začal hovoriť o Biblii a požiadal ma, aby som si vo vlastnej Biblii vyhľadala Matúša 24:14. Vždy som sa považovala za dosť nábožnú, ale tento text som nedokázala nájsť. Pomohol mi a potom sme pokračovali v zaujímavom rozhovore.

Brat videl, že mám záujem, a pozval ma na zhromaždenie na nasledujúcu nedeľu. Zhromaždenie sa konalo za bratovým domom, keďže dielo svedkov bolo vtedy zakázané. Prednáška sa mi páčila a zostala som aj na štúdium Strážnej veže. Ešte v ten večer ku mne prišli bratia a zaviedli so mnou biblické štúdium.

Časom som sa dala pokrstiť a začala som so službou celým časom. V Našej službe Kráľovstva som  čítala, že v iných častiach krajiny je veľká potreba zvestovateľov. Požiadala som, či by som mohla ísť do mesta Kenge v provincii Bandundu. Bratia súhlasili, ale upozornili ma, že niektorí v tej oblasti boli uväznení. Pomyslela som si: ‚Nemôžu predsa zatknúť každého.‘ A tak som sa rozhodla, že pôjdem.

Do mesta som prišla večer a potešilo ma, že krajský dozorca, François Danda, bol práve na spolupráci s miestnym zborom. Nasledujúce ráno som išla na schôdzku pred službou a s prekvapením som zistila, že François spolu s niekoľkými ďalšími bratmi boli uväznení. Veliteľ bezpečnosti chcel so mnou hovoriť. Povedal: „Vieme, že ste Jehovova svedkyňa. Ak chcete, môžete ostať v Kenge, ale ak vás uvidíme, ako sa tu s taškou prechádzate, zatkneme vás.“

Ľudia v meste boli nahnevaní na veliteľa bezpečnosti a jeho agentov. Vedeli, že Jehovovi svedkovia nikomu neubližujú. Hovorili, že agenti bezpečnosti by mali bojovať s kriminalitou vonku — v okolí bolo dosť zločincov — a nemali by strácať čas s Jehovovými svedkami. Bratia boli nakoniec prepustení.

V roku 1975 som bola vymenovaná za zvláštnu priekopníčku a navštevovala som mestá a dediny. Všade som zostala asi dva alebo tri týždne. Zakrátko vzniklo šesť skupiniek záujemcov. Napísala som do odbočky, aby poslali nejakých bratov, ktorí by vykonávali pastiersku činnosť a starali sa o skupinky.

Stretla som Jeana-Baptista Pandiho, ktorý bol tiež zvláštnym priekopníkom. V minulosti som sa s misionármi rozprávala o manželstve a službe celým časom. Povedali mi, že ak chcem pokračovať v službe celým časom čo najdlhšie, bude jednoduchšie, ak nebudem mať deti. Jean-Baptiste mal rovnaký názor, a tak sme sa zobrali. Ľudia majú predstavu, že deti im v starobe poskytnú istotu. Časy sa však zmenili a poznám mnoho prípadov, keď boli rodičia veľmi sklamaní zo svojich detí. Jean-Baptiste a ja sme také sklamanie nezažili.

Za tie roky sme videli, ako mnoho ľudí spoznalo pravdu. Najviac sa teším zo svojej vlastnej rodiny. Okrem otca a matky som pomohla prijať pravdu aj mojim štyrom bratom a jednej sestre.

Žalm 68:11 hovorí: „Žien rozprávajúcich dobré posolstvo je veľké vojsko.“ To znamená, že my sestry máme veľkú zodpovednosť a musíme robiť, čo je v našich silách. Som veľmi vďačná Jehovovi, že mi dovolil mať účasť na tomto diele.

[Rámček na strane 240]

Prekladanie duchovného pokrmu

Hoci úradným jazykom v Konžskej demokratickej republike je francúzština, v Kinshase a pozdĺž rieky Kongo sa hovorí jazykom lingala. I keď lingalčina nemá veľmi rozsiahlu slovnú zásobu, niektoré výrazy sú významovo veľmi bohaté. Napríklad sloveso „kajať sa“ je kobongola motema, čo doslovne znamená „obrátiť srdce“. Ďalší výraz, ktorý súvisí so srdcom a pocitmi, je kokitisa motema, čo doslovne znamená „položiť srdce“ alebo inými slovami „upokojiť“.

Časopis Strážna veža sa prekladá do jazyka lingala už mnoho desaťročí. V súčasnosti sa literatúra prekladá do týchto konžských jazykov: čiluba, kiluba, kinande, kipende, kisonge, kituba, lingalčina, lingombe, lomongo, maši, monokutuba, ngbaka, otetela, swahilčina (konžská) a uruund.

[Rámček na strane 247]

Horlivý napriek telesnému postihnutiu

Dvadsaťročný Richard je ochrnutý a už 15 rokov je pripútaný na lôžko. Pohybovať môže iba hlavou. Napriek tomu sa v januári 1997 stal nepokrsteným zvestovateľom. Richard vždy zvestuje ľuďom, ktorí ho prídu navštíviť. Keď rozpráva, jeho hlas znie veľmi presvedčivo. Priemerne zvestuje 10 hodín mesačne. Dňa 12. apríla 1998 bol pokrstený neďaleko svojho domu v riečke, kam ho doniesli na nosidlách. V súčasnosti mu okolnosti umožňujú pravidelne navštevovať zhromaždenia. Vyučuje pravdu aj svojho príbuzného, ktorý navštevuje kresťanské zhromaždenia a robí pekný pokrok. Hoci je tento brat telesne postihnutý, vďaka Božiemu duchu je silný.

[Rámček na strane 248]

„Nie sú časťou sveta“

Jedného dňa bola 12-ročná Ester prekvapená, keď učiteľ povedal, že každý žiak sa musí pred triedou postaviť a zaspievať štátnu hymnu. Keď prišiel rad na Ester, slušne učiteľovi povedala, že to nemôže urobiť. Ester hovorí, čo sa potom stalo:

„Učiteľ bol nahnevaný. Potom som sa spýtala, či by som mohla zaspievať niečo iné. Súhlasil. Zaspievala som pieseň ‚Nie sú časťou sveta‘. Učiteľ potom povedal, aby všetci zatlieskali.

Po hodine si ma učiteľ zavolal nabok a povedal, že pieseň sa mu skutočne páčila, najmä jej slová. Dodal: ‚Vidím, že vy, Jehovovi svedkovia, ste skutočne oddelení od sveta. Dokazuje to aj tvoje správanie v škole.‘

Na jednu spolužiačku to tiež veľmi zapôsobilo. Začala sa ma vypytovať na rôzne veci a ja som jej odpovedala. Koncom roka sme sa museli rozlúčiť, keďže sa mala sťahovať, ale povzbudila som ju, aby vyhľadala Jehovových svedkov vo svojom novom bydlisku. Vyhľadala ich a teraz je našou sestrou.“

[Rámček na strane 251]

Poctivosť prináša Bohu česť

Istý brat pracoval v jednej továrni. Raz zavinila zmena, v ktorej pracoval aj brat, poruchu jedného zariadenia. Riaditeľ sa rozhodol všetkých týchto pracovníkov prepustiť. Dal im výplatu a poslal ich domov. Keď brat prišiel domov, uvedomil si, že dostal 500 frankov navyše (niečo vyše 1 dolára), a tak sa vrátil do práce, aby odovzdal peniaze, ktoré mu nepatrili. Využil príležitosť na vydanie svedectva riaditeľovi. Na riaditeľa bratova poctivosť tak zapôsobila, že ho požiadal, aby zostal a naďalej pre neho pracoval.

 [Časová os/graf na stranách 176, 177]

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1932: Vyvíja sa úsilie, aby boli Jehovovi svedkovia vyslaní do Konga.

1940

1949: Dekrét potvrdzuje neoficiálny zákaz Jehovových svedkov.

1960

1960: Krajina získava nezávislosť a začína sa obdobie náboženskej tolerancie.

1962: V meste Leopoldville (teraz Kinshasa) je zriadená kancelária odbočky. Prichádzajú prví misionári.

1966: Jehovovi svedkovia sú právne uznaní.

 1971: Právne uznanie je zrušené.

1980

1980: Jehovovi svedkovia sú opäť právne uznaní.

1986: Jehovovi svedkovia sú zakázaní.

1990: Náboženská sloboda je neoficiálne uznaná.

1993: Najvyšší súd ruší zákaz z roku 1986. Začína sa výstavba novej odbočky.

2000

2003: V Konžskej demokratickej republike je aktívnych 122 857 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

120 000

80 000

40 000

1940 1960 1980 2000

 [Mapy na strane 169]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

SUDÁN

STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA

KONŽSKÁ REPUBLIKA

BRAZZAVILLE

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

Isiro

Bumba

Kongo

Kisangani

Goma

Bukavu

Bandundu

KINSHASA

KASAI

Kenge

Kikwit

Matadi

Kananga

Mbuji-Mayi

KATANGA

Kamina

Luena

Kolwezi

Likasi

Lubumbashi

ANGOLA

ZAMBIA

 [Celostránkový obrázok na strane 162]

[Obrázok na strane 185]

Hélène, Ernest a Danielle Heuseovci v Kinshase v 60. rokoch

[Obrázky na strane 186]

Zábery z filmu „Šťastie spoločnosti nového sveta“, na ktorých vidno krst na medzinárodných zjazdoch, zapôsobili na mnohých konžských divákov

[Obrázok na strane 199]

Madeleine a Julian Kisselovci

[Obrázok na strane 205]

Po celej krajine boli vystavané jednoduché miesta zhromaždení

[Obrázok na strane 207]

Odbočka v Kinshase, 1965

[Obrázok na strane 208]

Zjazd v Kolwezi v roku 1967

[Obrázok na strane 209]

Zlé cesty sťažovali cestovanie

[Obrázok na strane 221]

Oblastný zjazd „Božská láska“ v Kinshase v roku 1980 bol prvým veľkým zjazdom po ôsmich rokoch

[Obrázok na strane 223]

Mnohí musia ísť na zjazd pešo celé dni, nesúc si potraviny a svoj majetok

[Obrázok na strane 228]

V decembri 1985, len tri mesiace predtým, ako bol vyhlásený prísny zákaz, sa v Kinshase konal zjazd „Ľud zachovávajúci rýdzosť“

[Obrázok na strane 230]

Počas zákazu naši bratia znášali väznenie a brutálne bitie

[Obrázok na strane 235]

Cestujúci dozorca Zekaria Belemo navštevuje v utečeneckom tábore skupinu bratov zo Sudánu

[Obrázky na strane 237]

Na prepravu literatúry po zlých cestách sa používajú silné vozidlá

[Obrázok na strane 238]

Prvá trieda školy služobného vzdelávania v Kongu v roku 1995

[Obrázok na strane 241]

Gisela a Sébastien Johnsonovci

[Obrázok na strane 243]

V tomto dome v Kinshase býva dvanásť misionárov

[Obrázky na stranách 244, 245]

V roku 1998 prišla z Európy humanitárna pomoc a bola rozdelená medzi bratov, ktorí boli v núdzi

[Obrázky na strane 246]

Cestujúci dozorcovia, ako napríklad Ilunga Kanama (vľavo dole) a Mazela Mitelezi (vložená fotografia vpravo), čelia mnohým ťažkostiam v oblastiach zmietaných vojnou

 [Obrázky na stranách 252, 253]

 (1) Priestory Bételu v Kinshase

(2–4) Nedávno postavené sály Kráľovstva

(5) Brat pomáha pri výstavbe sály Kráľovstva

[Obrázok na strane 254]

Výbor odbočky, zľava doprava: Peter Wilhjelm, Benjamin Bandiwila, Christian Belotti, David Nawej, Delphin Kavusa, Robert Elongo, Sébastien Johnson a Uno Nilsson