Konžská republika (Brazzaville)

V otvorenom balíku sa na fialovej knihe ligotal nápis „Pravda vás oslobodí“. Etienne bol v pomykove. Bolo jasné, že balík patrí jemu. V adrese bolo jeho meno, Etienne Nkounkou, hlavný kreslič na ministerstve v Bangui, Francúzska rovníková Afrika. Knihu si však neobjednal a spiatočná adresa, Watch Tower vo Švajčiarsku, mu nič nehovorila. Ešte si neuvedomoval, že biblická pravda vysvetlená v tejto knihe čoskoro zmení jeho život. Táto pravda mala oslobodiť tiež tisíce iných Afričanov od falošného náboženstva, kmeňových predsudkov a negramotnosti. Mnohých mala ochrániť pred tým, aby sa nenechali strhnúť blížiacou sa politickou eufóriou a následným rozčarovaním. Mala poskytnúť istotu a nádej počas traumatických udalostí. Mala podnietiť bohabojných ľudí, aby riskovali svoj život pri pomoci druhým. Opis týchto udalostí sa určite dotkne vášho srdca a povzbudí vás. Skôr než zistíme, čo Etienne urobil, keď v balíku našiel knihu, uvažujme o niekoľkých základných informáciách o africkej krajine, ktorá je jeho domovom.

 Desať rokov predtým ako Krištof Kolumbus v roku 1492 podnikol svoju slávnu cestu do Ameriky, portugalskí moreplavci sa pod vedením Dioga Cãoa dostali k ústiu rieky Kongo v strednej Afrike. Netušili, že voda z tejto rieky, ktorá im špliecha o loď, prešla tisíce kilometrov, kým sa dostala do oceánu.

Portugalčania sa stretli s miestnymi ľuďmi, obyvateľmi prosperujúceho konžského kráľovstva. Niekoľko storočí po tomto stretnutí obchodníci z Portugalska a iných európskych krajín kupovali slonovinu a otrokov od Afričanov, ktorí žili na pobreží. Do vnútrozemia sa Európania odvážili preniknúť až koncom 19. storočia. Jedným z najvýznamnejších mužov, ktorí preskúmali toto územie, bol Pierre Savorgnan de Brazza, dôstojník francúzskych námorných síl. V roku 1880 podpísal Brazza dohodu s miestnym kráľom, čím sa oblasť severne od rieky Kongo dostala pod ochranu Francúzska. Neskôr sa táto oblasť stala Francúzskou rovníkovou Afrikou. Jej hlavným mestom bolo Brazzaville.

Dnes je Brazzaville hlavným a najväčším mestom Konžskej republiky. Mesto sa rozprestiera na brehoch rieky Kongo. Za mestom rieka buráca, keď sa valí cez balvany a skalné previsy. Väčšinu svojej 400-kilometrovej cesty až k moru, kde Cão na svojej objaviteľskej ceste zakotvil svoju loď, je takáto divoká. Z Brazzavillu môžete za riekou vidieť kontúry Kinshasy, hlavného mesta Konžskej demokratickej republiky. Keďže obe krajiny si dali do svojho názvu meno rieky, bežne sa nazývajú Kongo (Brazzaville) a Kongo (Kinshasa).

Kaskády a vodopády za mestom Brazzaville znemožňujú plavbu po rieke do Atlantického oceánu. Z hlavného  mesta však vedie železnica do pobrežného mesta Pointe-Noire. Väčšina obyvateľov Konžskej republiky žije v týchto dvoch mestách a v ich okolí. Hoci severnejšie sa nachádzajú viaceré pobrežné mestá, väčšia časť tejto horúcej a husto zalesnenej krajiny je riedko obývaná.

Pravda začína ľudí oslobodzovať

Vráťme sa teraz k Etiennovmu príbehu. Keď Etienne dostal poštou knihu, písal sa rok 1947. Ešte v ten deň, keď ju dostal, spolu so susedom si z nej prečítali prvé kapitoly a porozprávali sa o nich. Obaja rozpoznali zvuk pravdy a rozhodli sa, že na najbližšiu nedeľu pozvú niektorých priateľov, aby si s nimi čítali z knihy a overovali biblické texty. Tých, čo prišli, potešilo to, čo sa dozvedeli, a rozhodli sa, že sa ďalšiu nedeľu opäť stretnú. Na tomto druhom stretnutí bol aj colník Augustin Bayonne. Rovnako ako Etienne, aj on pochádzal z Brazzavillu a tiež začal horlivo šíriť pravdu, ktorá prináša pravú slobodu.

Nasledujúci týždeň Etienne dostal dva listy. Jeden bol od známeho z Kamerunu, ktorý vedel, že Etienne sa zaujíma o náboženstvo. Písal, že poslal Etiennovo meno do švajčiarskej kancelárie spoločnosti Watch Tower. Druhý list bol zo Švajčiarska. Bolo v ňom uvedené, že Etiennovi zasielajú knihu, a bol povzbudzovaný, aby si ju prečítal a o myšlienky z nej sa podelil s rodinou a s priateľmi. V liste bola i adresa do Francúzska, odkiaľ by mohol získať ďalšie informácie. Teraz už Etienne vedel, prečo tú knihu dostal. Čoskoro začal pravidelne korešpondovať s kanceláriou odbočky Jehovových svedkov vo Francúzsku.

O niekoľko rokov sa Etienne i Augustin vrátili do Brazzavillu. Predtým však Etienne napísal jednému známemu v Brazzaville, ktorý sa volal Timothée Miemounoua  a bol dekanom na technickej fakulte. Jeho list sa začínal takto: „Som rád, že Ťa môžem informovať, že cesta, ktorou sme šli, nie je cestou pravdy. Pravdu majú Jehovovi svedkovia.“ Etienne ďalej vysvetlil, čo sa naučil, a pripojil aj knihu „Pravda vás oslobodí“. Timothée zareagoval na biblické posolstvo priaznivo, rovnako ako Etienne a Augustin. Boli to prví traja Konžania, ktorí prijali biblickú pravdu, a každý z nich pomáhal prijať ju mnohým ďalším.

Timothée pozýval študentov, ktorí bývali v internáte technickej fakulty, aby navštevovali biblické rozhovory vo večerných hodinách. Objednal si tiež ďalšie publikácie založené na Biblii. Skupina sa začala stretávať a kázať, ako len najlepšie vedela. Niektorí študenti, ako napríklad Noé Mikouiza a Simon Mampouya, sa neskôr tešili z výsad spojených s dozorom v Jehovovej organizácii.

 V roku 1950 Eric Cooke, misionár žijúci v Južnej Rodézii (teraz Zimbabwe), navštevoval malé skupiny záujemcov v Bangui a Brazzaville, aby ich povzbudil. Problémom však bolo to, že brat Cooke nevedel po francúzsky. Etienne si spomína: „Tento pokorný, súcitný brat sa nám za pomoci malého anglicko-francúzskeho slovníka snažil čo najlepšie vysvetliť dielo kázania o Kráľovstve a teokratickú organizáciu. Niekedy sme skutočne museli hádať, čo sa nám snaží povedať.“

Začiatok obmedzení

Návšteva brata Cooka sa uskutočnila práve včas, lebo 24. júla 1950 vysoký komisár koloniálnej správy uvalil obmedzenia na dovoz a rozširovanie všetkej literatúry vydávanej Jehovovými svedkami. Hoci počas nasledujúceho roku zvestovatelia vo Francúzskej rovníkovej Afrike usporiadali 468 verejných zhromaždení, rozšírili iba šesť kusov literatúry. V Ročenke Jehovových svedkov 1952 bolo týmto bratom vyjadrené porozumenie a súcit. Uvádzalo sa v nej: „Skúste si predstaviť, že ste na obrovskom území, kde je iba 37 zvestovateľov posolstva o Kráľovstve roztrúsených po celej krajine. Možno ste ešte nikdy nevideli žiadnych činných svedkov okrem niekoľkých vo vašom meste. To jediné, čo o pravde a o postupe pri vydávaní svedectva viete, je to, čo ste si prečítali v publikáciách a v niekoľkých listoch, ktoré vám Spoločnosť mohla doručiť. [Tomuto] čelia bratia v Afrike kontrolovanej Francúzmi.“

 Neskôr prišiel z Francúzska Jacques Michel, aby povzbudil skupinu a poskytol bratom ďalšie školenie. Noé Mikouiza, jeden zo študentov technickej fakulty, si spomína na otázku, ktorá ich zaujímala. Pýtali sa: „Je zakázané piť víno?“ Oči všetkých boli upreté na brata Michela, keď otvoril Bibliu a hľadal biblický text. Potom prečítal Žalm 104:15 a vysvetlil, že víno je darom od Boha, no kresťania by ho nemali piť priveľa.

Novopokrstení bratia v Brazzaville horlivo vydávali svedectvo ďalším. Cez víkendy sa pravidelne prepravovali trajektom cez rieku, aby kázali v Kinshase. V roku 1952 boli pokrstení prví Konžania na druhom brehu rieky. V týchto prvých rokoch bratia z Brazzavillu urobili veľa, aby pomohli tým, čo bývali v Kinshase. Neskôr sa úlohy vymenili.

V decembri 1954 bratia zorganizovali zjazd v Brazzaville. Zúčastnilo sa na ňom 650 osôb a 70 ich bolo pokrstených. Pravda oslobodzovala z falošného náboženstva stále viac ľudí. Samozrejme, náboženskí vodcovia kresťanstva  sa z toho netešili a pracovali na tom, aby postavili vládne autority proti Jehovovým svedkom. Policajti si mysleli, že Timothée Miemounoua je vodcom svedkov, a tak ho často predvolávali na policajnú stanicu. Vyhrážali sa mu a bili ho. To ho však neodradilo ani to nezastrašilo ostatných členov Jehovovho ľudu v Brazzaville. Záujem o biblickú pravdu sa naďalej šíril.

Úrady potom podnikali ďalšie opatrenia. Aaron Diamonika, jeden z bývalých študentov technickej fakulty, ktorí prijali pravdu, a Timothée Miemounoua boli vládnymi zamestnancami. V roku 1955 ich vláda premiestnila do vzdialených miest vo vnútrozemí krajiny. Timothée bol poslaný do Djambaly a Aaron do Impfonda. Tento pokus prerušiť kazateľskú činnosť celkom zlyhal. Bratia v Brazzaville i tak pokračovali vo svojej horlivej činnosti, zatiaľ čo Timothée a Aaron rozšírili kázanie do nových obvodov a založili zbory v nových oblastiach. No hoci boli bratia horliví, túžili po pomoci zvonku. Čoskoro malo k tomu dôjsť.

V marci 1956 prišli z Francúzska prví štyria misionári: Jean a Ida Seignobosovci spolu s Claudom a Simone Dupontovcami. V januári 1957 bola v Brazzaville zriadená odbočka zodpovedná za dielo vydávania svedectva vo Francúzskej rovníkovej Afrike. Brat Seignobos bol  vymenovaný za služobníka odbočky. Krátko nato však došlo k tragédii. Manželia Seignobosovci práve navštevovali zbory na území, ktoré je dnes známe ako Stredoafrická republika, keď Jeanova manželka Ida zomrela pri automobilovej nehode. Jean však naďalej slúžil vo svojom pridelení.

Kázanie vo vnútrozemí

Augustin Bayonne bol už vtedy krajským dozorcom. Augustin navštevoval dediny v hlbokých pralesoch, ako aj táboriská Pygmejov na severe a západe krajiny. Pretože chodil tak často a tak ďaleko, v celej oblasti sa stal známym ako Ten, ktorý kráča. Brata Bayonna občas sprevádzal Jean Seignobos. Jean bol prekvapený, že ľudia hlboko v rovníkovom pralese vedeli, že prichádzajú. Bubny odovzdávali toto posolstvo: „Ten, ktorý kráča, prichádza s bielym mužom.“

Tieto výpravy priniesli veľa dobrého. Predtým ľudia tvrdili, že Jehovovi svedkovia existujú iba v Kongu (Brazzaville). Ale prítomnosť brata Seignobosa a iných misionárov, ako aj premietanie filmu Spoločnosť nového sveta v činnosti dokazovali niečo iné.

Biblická pravda sa naďalej dostávala do dedín hlboko vo vnútrozemí a oslobodzovala ľudí od špiritistických praktík a kmeňových nezhôd. Mnohí bratia v týchto oblastiach boli negramotní. Keďže nemali hodinky, čas odchodu na zhromaždenia určovali podľa slnka. Aby mohli spočítať  čas strávený vo zvestovateľskej službe, používali malé kúsky dreva. Zakaždým, keď vydali niekomu svedectvo, zabalili do vreckovky jedno drievko. Štyri drievka znamenali jednu hodinu. Tak mohli na konci každého mesiaca vyplniť správu zo zvestovateľskej služby. Bratia však v skutočnosti kázali oveľa viac, ako si hlásili, keďže pravda bola hlavným námetom ich rozhovorov s druhými.

Právny vývoj a politické zmeny

Spomeňte si, že v roku 1950 boli uvalené obmedzenia na dovoz literatúry vydávanej Jehovovými svedkami. Ako sme už videli, to nezastavilo dielo robenia učeníkov. Duchovenstvo kresťanstva bolo z toho zdesené a sťažovalo sa na správnom úrade vlády, keď falošne tvrdilo, že Jehovovi svedkovia sú komunisti. Následkom toho boli v roku 1956 jeden štvrtok o piatej ráno desiati bratia uväznení. Správa o uväznení bratov sa rýchlo rozšírila; náboženskí odporcovia sa radovali. V ten istý deň sa konal súd. Súdna sieň bola preplnená bratmi, ktorí sa prišli pozrieť na súdne konanie.

Noé Mikouiza hovorí: „Počas pojednávania sme dokázali, že nie sme komunisti, ale kresťania, Boží služobníci, ktorí konajú to, čo je zapísané v Matúšovi 24:14. Náš právnik, ktorý si prečítal naše publikácie, súdu povedal, že keby bol každý ako Jehovovi svedkovia, nikto by neporušoval zákon. Ešte v ten deň popoludní bol vynesený rozsudok: ‚Nevinní!‘ Všetci sme boli nadšení a ponáhľali sme sa domov preobliecť, keďže v ten večer bolo zhromaždenie. Správa o našom uväznení sa rozšírila po celom meste a my sme chceli, aby všetci vedeli, že sme na slobode. Na zhromaždení sme spievali piesne Kráľovstva čo najhlasnejšie.  Mnohí z tých, čo nás počuli, boli šokovaní. Čakali totiž, že zostaneme vo väzení.“

Dňa 15. augusta 1960 Konžská republika získala nezávislosť. Prepuklo politické násilie. Zatiaľ čo duchovenstvo kresťanstva sa aktívne zapájalo do týchto udalostí, Jehovovi svedkovia pokračovali v kazateľskej činnosti. V roku 1960 navštívilo krajský zjazd v Brazzaville celkovo 3716 osôb. Aj na severe prichádzali do zborov záujemcovia. Napríklad v jednej oblasti, kde žilo 70 zvestovateľov, zborové zhromaždenia navštevovalo takmer tisíc osôb.

V decembri 1961 boli svedkovia zaregistrovaní ako právny subjekt pod názvom Les Témoins de Jéhovah. Právne uznanie prinieslo výhody, ale bratia vedeli, že by bolo nerozumné plne sa na to spoliehať. Brat Seignobos hovorí, čo sa zanedlho stalo: „Jedného dňa si ma predvolal vysoký úradník bezpečnosti, ktorému prekážala naša kresťanská neutralita. Hrozil mi vyhostením z krajiny. Obával som sa, že by mohol uskutočniť svoju hrozbu, keďže mal na to moc. Nasledujúci deň však zomrel na srdcový infarkt.“

Misionársky život v 60. rokoch

Vo februári 1963 prišli z Haiti Fred Lukuc a Max Danyleyko. Po tom, čo sa Fred oženil, slúžil ako krajský dozorca. Sprvu mal pri návšteve zborov problém rozlíšiť, kto všetko patrí do jednej rodiny. Spomína si: „Nevedel som, kto sú manželky starších, ani som nevedel prísť na to, ktoré sú ich deti. Bratia sa držali bežného stredoafrického zvyku, podľa ktorého si manželky ponechávajú svoje priezviská i po svadbe a deti sú pomenované po príbuznom alebo po priateľovi rodiny.

V prvý večer návštevy v sále Kráľovstva sme zistili, že bratia sú v našej prítomnosti nesmelí a plachí. Keď sa začalo  zhromaždenie, pozorovali sme niečo neobyčajné. Bratia a starší chlapci sedeli na jednej strane sály, menšie deti a sestry sedeli na druhej strane. Tá časť, kde sedeli bratia, bola na začiatku zhromaždenia dosť plná, ale v tej druhej časti sedelo len niekoľko sestier. Postupne prichádzali ďalšie sestry s malými deťmi, pričom na hlavách ladne niesli Biblie a knihy.

Vyšiel som na pódium, aby som privítal zbor a predstavil seba i manželku. Po srdečnom privítaní som urobil prestávku, uprel som oči tam, kde sedeli bratia, a povedal som: ‚Prosím vás, bratia, v priebehu desiatich minút si nájdite svoju manželku a deti. Odteraz nech rodiny sedávajú spolu, ako to robí všetok Jehovov ľud na celej zemi.‘ Bratia s radosťou uposlúchli tento pokyn.“

Náročná bola aj verejná doprava. Leah, manželka brata Lukuca, si spomína: „Zbalili sme si malé ležadlá, sieť proti komárom, vedro na vodu, prenosné filtre na vodu, šatstvo, knihy, časopisy a filmy založené na Biblii. Aby sme mohli premietať filmy, znamenalo to nosiť so sebou elektrické  káble, žiarovky, kotúče s filmami a texty, malý generátor a kanister s benzínom. To všetko sme so sebou brávali, keď sme cestovali miestnymi nákladnými autami. Aby sme dostali miesto v kabíne, museli sme byť pri aute o druhej hodine v noci. Inak sme museli sedieť na korbe, v páľave, so zvieratami, medzi batožinou a mnohými ďalšími pasažiermi.

Keď sme raz po dlhých hodinách chôdze v horúčave prišli domov, zistili sme, že do hlinenej chatrče, kde sme bývali, sa nasťahovali bojové mravce. Vyšli na vedro na vodu, zo svojich tiel spravili most, aby sa dostali k malej plechovke margarínu, a úplne ju vyčistili. V ten večer sme mali na večeru suchý chlieb a podelili sme sa o jednu plechovku sardiniek. Aj keď sme sa cítili unavení a trochu sme sa ľutovali, išli sme spať, zatiaľ čo bratia vonku pri ohni jemne spievali piesne Kráľovstva. Aký nežný a krásny spôsob usínania!“

 Verní misionári a miestni starší

Od roku 1956 až do roku 1977 slúžilo v Kongu (Brazzaville) vyše 20 misionárov. Hoci nemali vždy ľahký život, každý z nich veľmi prispel k dielu kázania o Kráľovstve. Napríklad všetci tí, ktorí slúžili ako služobníci odbočky, boli zároveň aj misionármi. Keď sa brat Seignobos v roku 1962 vrátil do Francúzska, dozorom nad kazateľským dielom bol poverený Larry Holmes. Po tom, čo Larry s manželkou Audrey v roku 1965 ukončili misionársku službu, služobníkom odbočky sa stal brat Lukuc.

Aj mnohí miestni bratia boli znamenitým príkladom v ujímaní sa vedenia. Keď bolo v roku 1976 zavedené opatrenie výborov odbočiek, vedúci zbor vymenoval troch bratov: Jacka Johanssona a Palleho Bjerra, ktorí boli misionármi, a Marcellina Ngola, miestneho brata.

Augustin Bayonne — Ten, ktorý kráča — navštevoval 37. triedu Gileádu v roku 1962. Po absolvovaní školy šiel do Stredoafrickej republiky, kde takmer pred 15 rokmi čítal knihu „Pravda vás oslobodí“. Časom sa Augustin oženil, mal deti a vrátil sa do Brazzavillu, kde umožnil, aby sa jeho dom používal na kresťanské zhromaždenia. Neskôr daroval časť svojho pozemku na výstavbu sály Kráľovstva, ktorá tam bola neskôr naozaj postavená.

 Augustin Bayonne a Timothée Miemounoua medzitým zomreli. Timothée pred svojou smrťou zapísal niektoré zo svojich skúseností. Správu ukončil citátom z Hebrejom 10:39: „My však nie sme takí, čo sa odťahujú na zničenie, ale takí, ktorí majú vieru na zachovanie duše nažive.“ Etienne Nkounkou, jeden z prvých troch, ktorí prijali pravdu v Kongu, má teraz už takmer 90 rokov. Títo bratia dokázali, že sú znamenitým príkladom vernej služby!

Čas skúšok

V auguste 1970 Konžská republika prijala komunistickú formu vlády. Spomeňte si, že vrchnosti v predchádzajúcich rokoch spôsobovali bratom ťažkosti a obviňovali ich z toho, že sú komunisti. Teraz, keď boli pri moci komunisti, novým vrchnostiam sa nepáčilo, že bratia nie sú komunisti!

Nejaký čas však nová vláda nezasahovala do diela Jehovových svedkov. Zjazdy a zhromaždenia sa konali voľne a novým misionárom bol dovolený vstup do krajiny. Postupne však bratia začali cítiť účinky komunistického režimu. Najprv niektorí úradníci obvinili misionárov, že sú špióni. Potom, 3. januára 1977, bolo dielo Jehovových svedkov oficiálne zakázané. Misionári boli jeden po druhom vypovedaní, kým v krajine nezostali iba Jack a Linda Johanssonovci. Jack o tom čase hovorí: „Tých niekoľko mesiacov,  čo sme boli v odbočke sami, bolo v celej našej misionárskej službe pravdepodobne časom najväčších skúšok viery a zároveň najviac posilnilo našu vieru. Boli sme v podozrení, že sme špiónmi americkej Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Nepriatelia vlády vrátane náboženských vodcov boli väznení a zabíjaní. A tak sme vedeli, že nám hrozí veľké nebezpečenstvo. Videli sme však, že Jehovova ochranná ruka je s nami, a to posilňovalo našu vieru.“

Noé Mikouiza sa obrátil na predsedu vlády so žiadosťou, aby Jack a Linda dostali povolenie zostať v krajine. Žiadosť bola zamietnutá; museli odísť. Majetok odbočky a sály Kráľovstva boli skonfiškované a kancelária odbočky bola zatvorená. Na krátky čas prebrala dozor nad kazateľským dielom francúzska odbočka, ale neskôr bola táto zodpovednosť presunutá na kanceláriu odbočky v Kinshase.

Aj keď bratia boli v určitých ohľadoch vystavení obmedzeniam, nezažívali silné prenasledovanie, ktoré museli  znášať svedkovia v iných krajinách. Niektorí bratia však dostali strach, a to bolo nákazlivé. Hoci bratia naďalej pravidelne usporadúvali zhromaždenia, služba z domu do domu prakticky prestala. Preto kancelária odbočky v Kinshase poslala starších na druhú stranu rieky, aby povzbudzovali a posilňovali bratov.

Jedným z týchto starších bol André Kitula. V júni 1981 začal ako krajský dozorca navštevovať 12 zborov v Brazzaville. Pri návšteve prvého zboru v meste si všimol, že bratia chodia v utorok na teokratickú školu a služobné zhromaždenie, no v stredu dopoludnia žiaden zvestovateľ neprišiel na stretnutie pred službou. Keď André začal kázať sám, jeden majiteľ bytu zvolal: „Jehovovi svedkovia nás predtým chodili utešovať, ale teraz ich niet!“

Ako André v to dopoludnie ďalej kázal, stretol brata, ktorý mu povedal: „Všetci sme si odvykli od kázania z domu do domu.“ Tento brat potom povedal ďalším zvestovateľom o Andrého činnosti. Odpoludnia prišlo na schôdzku pred službou niekoľko sestier. Čoskoro služba z domu do domu pokračovala v celom Brazzaville. Počas tých troch rokov, keď tu André s manželkou Clémentine slúžili, nebol uväznený ani jeden brat. Bratia mimo hlavného mesta počuli o tom, čo sa deje. Usúdili, že ak bratia v Brazzaville nemajú obavy chodiť z domu do domu, ani oni nemajú dôvod na strach.

David Nawej, ktorý vtedy pracoval v odbočke v Kinshase, vysvetľuje, prečo boli bratia v odbočke mimoriadne šťastní, že vyslali bratov na druhý breh rieky. Hovorí: „Boli to bratia z Brazzavillu, ktorí kládli základy pravdy v Kinshase. Neskôr, keď tamojší komunistický systém spôsobil, že bratia spomalili v činnosti, tunajší svedkovia im  prišli na pomoc. Potvrdila sa múdrosť Kazateľa 4:9, 10: ‚Dvaja sú lepší ako jeden, pretože majú dobrú odmenu za svoju tvrdú prácu. Lebo keby snáď jeden z nich spadol, druhý môže zdvihnúť svojho spoločníka.‘ V našom prípade bratia hovoria: ‚Dve Kongá sú lepšie ako jedno.‘“

Dielo napreduje aj počas politických zmien

Rok 1991 priniesol otrasy a zmeny na politickej scéne. Konžská republika prešla od systému jednej politickej strany k systému viacerých strán. Aj keď v uliciach vládla eufória, bratia pamätali na varovné slová zo Žalmu 146:3: „Nevkladajte dôveru v urodzených ani v syna pozemského človeka, ktorému nepatrí záchrana.“ Pravdivosť tohto výroku sa mala zakrátko potvrdiť.

No politické zmeny priniesli Jehovovmu ľudu úžitok. Dňa 12. novembra 1991 minister vnútra vydal výnos rušiaci zákaz činnosti Jehovových svedkov. Bratom boli vrátené sály Kráľovstva, ktoré boli skonfiškované. Bývalá budova odbočky im však nebola vrátená a až doteraz je v nej umiestnená prezidentská garda. V auguste 1992 sa v Brazzaville a Pointe-Noire konali prvé oblastné zjazdy po 15 rokoch. V tom roku počet biblických štúdií vzrástol na 5675, čo bolo takmer štyrikrát viac ako počet zvestovateľov!

Medzitým obnovené právne uznanie otvorilo cestu pre príchod misionárov. Boli vymenovaní zvláštni priekopníci a boli poslaní na sever, kde väčšina účastníkov zhromaždení bola negramotná. Zbory v mestách vyučovali mnohých  čítať a písať a dosahovali v tom dobré výsledky. Teraz bol čas na zintenzívnenie úsilia o podporu gramotnosti v celej krajine.

Voľby v roku 1993 spôsobili ďalšiu zmenu vo vláde. Rozšírená nespokojnosť opozičnej strany viedla k vyhláseniu výnimočného stavu na niekoľko týždňov. Ozbrojené zrážky, nepokoje, zákazy vychádzania, cestné zátarasy a drancovanie sa stali súčasťou každodenného života. Ľudia boli šokovaní a sklamaní. Ekonomické ťažkosti pretrvávali. Eufória roku 1991 sa vytratila.

Politický zmätok sprevádzali aj etnické problémy. Konflikty medzi kmeňmi prinútili niektorých bratov presťahovať sa do bezpečnejších oblastí. Preto museli byť niektoré zbory zrušené. Medzitým bratia opakovane dokazovali, že pravda ich oslobodila od etnickej nenávisti. Počas nepokojov si bratia pomáhali a chránili sa navzájom, a to bez ohľadu na ich kmeňovú príslušnosť. Mnoho ľudí si začínalo uvedomovať, že iba Jehova im môže dať pravé bezpečie.

Odbočka v Kinshase poskytovala bratom vedenie a povzbudenie. Koncom roku 1996 boli podmienky v krajine opäť pokojné a počet zvestovateľov dosiahol vrchol 3935. Päť misionárov slúžilo v misionárskom domove v Brazzaville. Po príchode ďalších dvoch dvojíc bol v apríli 1997 otvorený nový misionársky domov v Pointe-Noire.

Na severnom brehu rieky, v Konžskej republike, bol život pokojný a dielo kázania o Kráľovstve dobre postupovalo. Medzitým však prebiehali boje v susednej Konžskej demokratickej republike. Ako sa vojna blížila ku Kinshase, tamojší misionári sa museli vysťahovať. A tak koncom mája misionári z Kinshasy horlivo slúžili so svojimi spoločníkmi  v Brazzaville a Pointe-Noire. Nikoho ani len nenapadlo, aké traumatické udalosti sa odohrajú iba o niekoľko dní.

Začína sa občianska vojna

Náhle 5. júna 1997 vypukla vojna aj v Brazzaville. Konflikt prebiehal medzi silami lojálnymi vtedajšiemu prezidentovi a tými, ktorí podporovali bývalého prezidenta. Ťažké delostrelectvo bombardovalo a ničilo mesto i predmestie. Zomreli tisíce ľudí. Mŕtvoly ležali všade. Mesto bolo v zmätku. Bolo ťažké rozlíšiť, kadiaľ vedú bojové línie. Stabilita, z ktorej sa Brazzaville tešil, bola rozbitá. Kompa do Kinshasy prestala premávať. Mnoho ľudí utieklo do lesa, iní veslovali na svojich vydlabaných kanoe na malé riečne ostrovy. Ďalší sa pokúšali dostať cez rieku Kongo do Kinshasy. Aj keď sa pri Kinshase bojovalo, boje boli v porovnaní s násilím v Brazzaville mierne.

Vojna priniesla problémy bratom, rovnako ako všetkým ostatným. Veľký rozdiel bol však v tom, že v mysli a srdci Božích služobníkov účinkovala pravda. Mali plnú dôveru v slová Žalmu 46:1, 2, ktoré znejú: „Boh je pre nás útočišťom a silou, pomocou, ktorá sa pohotovo nájde v tiesňach. Preto sa nebudeme báť, i keď zem podstúpi zmenu a i keby sa vrchy potácali do srdca šíreho mora.“

Mnohým bratom sa podarilo dostať do Kinshasy, kde výbor odbočky zariadil, aby dostali potravu, prístrešie a lekárske ošetrenie. Rodiny v Kinshase boli šťastné, že mohli prejaviť lásku a pohostinnosť svojim spoluveriacim z Brazzavillu.

Niektorí bratia zostali v Brazzaville, aby pomohli tým, ktorí nemohli utiecť. Medzi nimi bol Jean Théodore Otheni s manželkou Jeanne, pravidelnou priekopníčkou.  V auguste dopadol na ich dom delostrelecký granát, pričom bola Jeanne vážne zranená. Jean ju rýchlo odviezol do Kinshasy, ale už ju nebolo možné zachrániť. Jean spomína: „Jeanne mala hlbokú lásku k službe, a to až do konca. Dala mi svoj zápisník s adresami a povedala: ‚Musíš navštíviť všetkých mojich záujemcov, pretože mi na nich veľmi záleží.‘ Objal som ju, a keď som sa opäť pozrel na jej tvár, videl som, že je mŕtva.“ Jean, rovnako ako mnohí ďalší, pokračoval v horlivej službe Jehovovi s plnou dôverou v sľub vzkriesenia.

Keďže pravidelný prevoz kompou medzi dvoma hlavnými mestami bol prerušený, majitelia malých motorových člnov ponúkli svoje služby ľuďom, ktorí chceli utiecť z Brazzavillu. Odvážni bratia z Brazzavillu, ako bol Louis-Noël Motoula, Jean-Marie Lubaki a Symphorien Bakeba, sa ochotne dali k dispozícii, že budú hľadať chýbajúcich bratov a pomáhať tým, ktorí zostali v Brazzaville. Znamenalo to zdolávať v malom člne silný prúd mohutnej rieky Kongo pri prehľadávaní ostrovčekov a brehov rieky. Znamenalo to vstupovať do zóny konfliktu v Brazzaville, kde  pokračovali ukrutnosti. Znamenalo to riskovať život za svojich bratov.

Symphorien, ktorý mal veľa skúseností s plavbou cez rieku, podnikol počas občianskej vojny veľa plavieb. Niekedy sa plavil do Brazzavillu, aby pomohol tým, čo tam zostali. Raz sa napríklad plavil s desiatimi vrecami ryže pre niektorých bratov v Brazzaville, ktorí žili v relatívnom bezpečí. Pravda, bolo náročné dostať sa cez rieku, ale oveľa náročnejšie bolo dostať ryžu na miesto určenia bez toho, aby sa dostala do rúk rabovačov. Medzi cestujúcimi bol i distingvovaný muž, ktorý sa Symphoriena spýtal, kam ide s tou ryžou. Symphorien vysvetlil, čo robí, a využil túto príležitosť na to, aby sa s mužom podelil o svoju nádej založenú na Biblii. Keď s člnom pristáli, muž sa legitimoval ako vysokopostavený úradník. Zavolal dvoch vojakov a dal im strážiť ryžu, kým Symphorien nezohnal auto, ktorým ju zaviezli bratom.

Symphorien sa zvyčajne plavil cez rieku, aby pomohol bratom utiecť z Brazzavillu. Na jednu plavbu nikdy nezabudne. Spomína: „Prúd rieky Kongo je veľmi silný, ale väčšina ľudí vie, ako v ňom bezpečne riadiť čln a nedať sa ním uniesť k zradným kaskádam. Vyplávali sme z Brazzavillu so siedmimi bratmi a piatimi ďalšími cestujúcimi na palube. Priamo uprostred rieky nám došlo palivo. Podarilo sa nám dostať s člnom k malému ostrovu, kde sme čln uviazali. Pocítili sme veľkú úľavu, keď k nám dorazil čln a kapitán sľúbil, že v Kinshase nám kúpi nejaké palivo a vráti sa. Tých jeden a pol hodiny, kým sa nevrátil s palivom, bolo pre nás večnosťou plnou úzkosti.“

Čoskoro sa odbočka v Kinshase starala približne o 1000 bratov a sestier a tiež o ich rodiny a záujemcov. V októbri  1997 bol vojnový stav ukončený a utečenci sa začali vracať do Brazzavillu.

Všetci misionári slúžiaci pred vojnou v Brazzaville a Pointe-Noire boli pre vojnu evakuovaní. Niektorí šli do krajín svojho pôvodu — Británie a Nemecka —, iní šli do Beninu a na Pobrežie Slonoviny. Keď sa obnovil relatívny pokoj, niektorí sa vrátili na miesto svojho pridelenia v Kongu (Brazzaville). Okrem toho v decembri 1998 mali prísť tri manželské páry a jeden slobodný brat. Do Brazzavillu boli preložení Eddy May s manželkou Pamelou, skúsení misionári, ktorí slúžili v odbočke v Kinshase, a bol otvorený nový misionársky domov.

Opäť občianska vojna

Nasledujúci rok vypukla v Brazzaville ďalšia občianska vojna. Opäť zomreli tisíce ľudí vrátane niekoľkých svedkov. Väčšina misionárov, ktorí prednedávnom prišli, bola evakuovaná do misionárskych domovov v neďalekom Kamerune. Hoci sa šírili chýry, že vojna zasiahne aj Pointe-Noire na pobreží, trom misionárom sa tam podarilo zostať. Napokon v máji 1999 sa občianska vojna skončila.

Keďže tak veľa svedkov muselo utiecť, počet zborov v krajine sa znížil zo 108 na 89. V Brazzaville je teraz 1903 zvestovateľov v 23 zboroch. V Pointe-Noire je 1949 zvestovateľov v 24 zboroch. Počas oboch občianskych vojen Jehovovi svedkovia všade poskytovali hmotnú pomoc svojim duchovným bratom a sestrám. Ako obyčajne, z tejto pomoci mali úžitok aj tí, ktorí neboli Jehovovými svedkami.

Napriek vojne, hladu, chorobám a mnohým iným ťažkostiam si svedkovia v Konžskej republike udržali mesačný priemer vo zvestovateľskej službe 16,2 hodiny. V apríli 1999, keď sa končila druhá občianska vojna, 21 percent  zvestovateľov sa zapojilo do nejakej formy služby celým časom.

Radosť z pravdy

Vojna spustošila krajinu. V Brazzaville prebieha obnova, ale ešte stále je veľa práce. Medzi najdôležitejšími projektmi sú sály Kráľovstva, kde sa ľudia učia biblickú pravdu. Vo februári 2002 boli zasvätené štyri sály Kráľovstva, dve v Pointe-Noire a dve v Brazzaville.

Na jednom z týchto programov zasvätenia jeden starší brat opisoval, čo sa udialo pred 15 rokmi počas zákazu. Na 1. januára bratia plánovali jednodňový zjazd na jednom prázdnom pozemku. Verili, že zjazd sa bude môcť konať bez prerušenia, keďže ľudia budú oslavovať Nový rok. Po skončení dopoludňajšieho programu však prišla polícia a zjazd zrušila. Brat povedal: „Odchádzali sme z miesta konania zjazdu so slzami v očiach. Dnes sme tu opäť, na tom istom mieste, so slzami v očiach. Ale tentoraz prelievame slzy radosti, lebo sme sa zišli, aby sme zasvätili túto novopostavenú sálu Kráľovstva.“ Áno, táto krásna nová sála bola postavená na tom istom pozemku!

Už je to viac ako 50 rokov, čo kniha „Pravda vás oslobodí“ pomohla Etiennovi Nkounkouovi, Augustinovi Bayonnovi a Timothée Miemounouovi spoznať pravdu. Počas tých rokov sa tisíce ľudí v Kongu (Brazzaville) riadili ich príkladom viery a mnohí ďalší to robia naďalej, čím získali radostnú vyhliadku do budúcnosti. Vedie sa viac ako 15 000 biblických štúdií, čo je triapolkrát viac ako počet zvestovateľov! V roku 2003 účasť na Pamätnej slávnosti dosiahla 21 987 osôb. Koncom služobného roka 2003 sa 4536 zvestovateľov vrátane 15 misionárov snažilo horlivo pomáhať ďalším spoznať pravdu, ktorá ich oslobodí. — Ján 8:31, 32.

[Zvýraznený text na strane 143]

Bubny odovzdávali toto posolstvo: „Ten, ktorý kráča, prichádza s bielym mužom“

[Zvýraznený text na strane 144]

Keďže bratia nemali hodinky, čas odchodu na zhromaždenia určovali podľa slnka

[Zvýraznený text na strane 151]

„Išli sme spať, zatiaľ čo bratia vonku pri ohni jemne spievali piesne Kráľovstva. Aký nežný a krásny spôsob usínania!“

 [Rámček na strane 140]

Stručný prehľad o Konžskej republike

Krajina: Konžská republika sa nachádza medzi Gabonom, Kamerunom, Stredoafrickou republikou a Konžskou demokratickou republikou. Konžská republika je väčšia ako Fínsko alebo Taliansko. Pobrežná rovina sa tiahne asi 60 kilometrov do vnútrozemia a potom prechádza do náhorných plošín, ktoré sa dvíhajú do výšky viac ako 800 metrov. Zvyšnej časti krajiny dominujú husté lesy a mohutné rieky.

Ľudia: Vyše trojmiliónové obyvateľstvo sa skladá z mnohých kmeňov. V husto zalesnených oblastiach žijú Pygmejovia.

Jazyk: Hoci úradným jazykom je francúzština, v severných častiach krajiny sa väčšinou hovorí po lingalsky. Na juhu sa hovorí jazykom monokutuba.

Živobytie: Svoje základné potreby obyvatelia uspokojujú obrábaním pôdy, ako aj lovom morských a sladkovodných rýb. Lesy sa hemžia divou zverou, ktorá je ľahkou korisťou pre zručných lovcov.

Strava: K väčšine pokrmov sa uprednostňuje kasava alebo ryža. Tieto prílohy sa podávajú k rybe alebo kurčaťu spolu so štipľavou omáčkou. K mnohým druhom ovocia patrí mango, ananás, papája, pomaranče a avokádo.

Podnebie: V Kongu je tropické, po celý rok horúce a vlhké podnebie. Sú tu dve výrazne odlišné ročné obdobia: obdobie dažďov, ktoré trvá od marca do júna, a obdobie sucha, ktoré trvá od júna do októbra.

 [Časová os/graf na stranách 148, 149]

KONŽSKÁ REPUBLIKA — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1940

1947: Kniha „Pravda vás oslobodí“ vzbudzuje prvý záujem.

1950: Misionár Eric Cooke navštevuje Brazzaville. Úrady ukladajú obmedzenia na literatúru, ktorú vydávajú Jehovovi svedkovia.

1956: V marci prichádzajú z Francúzska prví misionári.

1957: V januári sa otvára kancelária odbočky.

1960

1961: Deviateho decembra je zaregistrované zákonné združenie, hoci obmedzenia týkajúce sa literatúry trvajú do nasledujúceho roku.

 1977: Jehovovi svedkovia sú zakázaní. Majetok odbočky je skonfiškovaný a misionári sú vyhostení z krajiny.

1980

1981: André Kitula pomáha obnoviť kazateľské dielo v Brazzaville.

1991: Minister vnútra ruší zákaz. Neskôr sa organizujú prvé oblastné zjazdy po 15 rokoch.

1993: Sociálne a politické nepokoje vedú k vyhláseniu výnimočného stavu.

1997: Piateho júna sa začína občianska vojna. Misionári sú evakuovaní. Odbočka v Kinshase zabezpečuje jedlo, prístrešie a zdravotnú starostlivosť pre 1000 utečencov.

1999: Začína sa ďalšia občianska vojna. Misionári sú znovu evakuovaní.

2000

2002: Vo februári sú zasvätené prvé štyri nové sály Kráľovstva.

2003: V Konžskej republike je činných 4536 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

5000

2500

1940 1960 1980 2000

 [Mapy na strane 141]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA

KAMERUN

ROVNÍKOVÁ GUINEA

GABON

KONŽSKÁ REPUBLIKA

Impfondo

Djambala

BRAZZAVILLE

Pointe-Noire

Kongo

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

KINSHASA

ANGOLA

 [Celostránkový obrázok na strane 134]

[Obrázky na strane 138]

Prvá skupinka štúdia Biblie v roku 1949, zľava doprava: Jean-Seth Mountsamboté, Timothée Miemounoua s manželkou Odile a Noé Mikouiza

[Obrázok na strane 139]

Etienne Nkounkou

[Obrázok na strane 142]

Jean Seignobos podnikal cesty do vnútrozemia Konga, aby navštívil zbory, pričom sa cez rieky dostával kompou

[Obrázok na strane 147]

Fred a Leah Lukucovci (v strede) so zborom, s ktorým sa stretávali v dome Augustina Bayonna

[Obrázok na strane 150]

Krst v Atlantickom oceáne pri Pointe-Noire

[Obrázok na strane 152]

Augustin Bayonne — Ten, ktorý kráča — navštevoval 37. triedu Gileádu v roku 1962

[Obrázok na strane 153]

Táto budova slúžila ako kancelária odbočky od roku 1967 do roku 1977

[Obrázok na strane 155]

Noé Mikouiza

[Obrázky na strane 158]

Louis-Noël Motoula, Jean-Marie Lubaki a Symphorien Bakeba