Moldavsko

Moldavsko sa rozprestiera na východ od veľkého oblúka Karpát. Je to úrodná krajina rovín, hlbokých údolí, roklín a lesnatých úbočí. Táto mnohotvárna krajina s rozlohou asi 34 000 štvorcových kilometrov je domovom mnohých druhov zvierat, ako sú líšky, vlky, zajace, jazvece, jelene, hranostaje, tchory či diviaky.

Úrodná černozem a mierne podnebie prispievajú k tomu, že v tejto krajine sa urodí hojnosť ovocia, obilia, zeleniny i ďalších poľnohospodárskych plodín. Dvetisícdvesto prírodných prameňov a tritisíc riek a potokov, ktoré tečú na juh do Čierneho mora, zabezpečuje potrebné zavlažovanie i odvádzanie vody. Mohutný Dnester je hlavným tokom Moldavska a takmer na celom území je splavný. Táto rieka buď priamo tvorí, alebo lemuje hranicu s Ukrajinou, ktorá obklopuje Moldavsko zo severu, východu i juhu. Na západe zas tvorí hranicu s Rumunskom rieka Prut, ktorá sa vlieva do Dunaja.

Búrlivá história Moldavska

Krajina rozprestierajúca sa medzi riekami Dnester a Prut — celé stáročia známa ako Besarábia a Moldavsko — leží na jednej z hlavných suchozemských dopravných tepien do Európy. V prvom tisícročí pred n. l. bola táto oblasť časťou Skýtie. Neskôr bola čiastočne pod nadvládou Rímskej ríše. V búrlivej histórii Moldavska zohrali  úlohu aj nájazdy takých národov, ako boli Góti, Huni a Avari. V 13. a 14. storočí bolo Moldavsko vazalskou krajinou Tatárov a v 16. storočí sa stalo súčasťou Osmanskej ríše. Na základe Bukureštského mieru uzavretého v roku 1812 Turci odstúpili Rusku územie Besarábie i polovicu Moldavska a celá odstúpená oblasť bola nazvaná Besarábia.

V roku 1918 sa Besarábia stala časťou väčšieho Rumunska. No v roku 1940 zasa dočasne pripadla Rusku a potom opäť v roku 1944. Pod vládou Sovietskeho zväzu bolo toto územie známe ako Moldavská sovietska socialistická republika (SSR). Nakoniec s pádom komunizmu sa skončila aj závislosť Moldavskej SSR od Moskvy a 27. augusta 1991 sa stala nezávislou Moldavskou republikou. * Hlavným mestom republiky je Kišiňov.

V 60. rokoch 20. storočia zaznamenalo Moldavsko prudký nárast populácie, ktorý sa však od roku 1970 spomalil a ustálil. Súčasné štatistiky hovoria o počte obyvateľov okolo 4,3 milióna. Mnohí Moldavčania sú zamestnaní vo vinárskom priemysle, ktorý je hlavným odvetvím hospodárstva tejto krajiny a na celosvetovej produkcii vína sa podieľa asi 3 percentami. Moldavské vína sú obľúbené najmä v Rusku a vo východnej Európe. (Pozri rámček na 71. strane.) No túto krajinu obohacuje ešte iná, významnejšia vinica, ktorá prináša to najznamenitejšie ovocie — radostnú chválu Jehovovi.

 „Vinica penivého vína!“

Jehova prostredníctvom proroka Izaiáša opísal duchovný Izrael ako ‚vinicu penivého vína‘. Tak ako bolo predpovedané, táto symbolická vinica naplnila „povrch úrodnej zeme výnosom“ v podobe výživného duchovného pokrmu. (Iz. 27:2–6) Vďaka tomu sa k pomazaným kresťanom pripojili milióny „iných oviec“. — Ján 10:16.

Jehovov ľud v Moldavsku sa s radosťou podieľa na spĺňaní tohto úžasného proroctva. Vďaka stálemu prísunu duchovných opatrení od Jehovovej organizácie je dnes v Moldavsku pomer 1 zvestovateľ na 229 obyvateľov. V jednej dedine je Jehovovým svedkom každý štvrtý človek!

Ale ako uvidíme, tento vzrast bol neoddeliteľne spätý aj s ťažkými skúškami. Pod vládou rumunskej monarchie, fašizmu i komunizmu boli Boží služobníci takmer 70 rokov prenasledovaní, väznení a ich dielo bolo zakazované. No tak ako inde, aj v Moldavsku Jehova splnil svoje prorocké slová o duchovnej ‚vinici penivého vína‘. Prostredníctvom Izaiáša povedal: „Ja, Jehova, ju pozorne strážim. Každú chvíľu ju budem zalievať. Aby nikto proti nej neobrátil pozornosť, budem ju pozorne strážiť v noci i vo dne.“ ​(Iz. 27:2, 3) Keď budete uvažovať o histórii Jehovovho ľudu v Moldavsku, kiež uvedené príklady odvahy a viery posilnia vaše rozhodnutie ďalej prinášať drahocenné ovocie na Jehovovu chválu, a to bez ohľadu na to, aké prekážky vám Satan môže dať do cesty.

Russell skúma moldavské pole

Plodonosné konáriky na doslovnom viniči sú na začiatku iba tenkými výhonkami. Inak to nebolo ani so začiatkami duchovného rastu v Moldavsku. Pozrime sa, ako Jehova spôsobil, že z tohto krehkého výhonku vyrástol mohutný  plodonosný vinič, ktorý dnes môžeme v Moldavsku vidieť. (1. Kor. 3:6) Vráťme sa teraz späť do obdobia na konci 19. storočia, keď Bádateľ Biblie Charles Taze Russell navštívil túto krajinu počas svojej cesty po Európe.

V roku 1891 Russell v septembrovom čísle časopisu Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti) napísal, že navštívil istého židovského právnika Jozefa Rabinoviča, ktorý prijal kresťanstvo. „Jednou z najzaujímavejších skúseností, ktoré sme doteraz zažili,“ povedal Russell, „bola naša návšteva brata Jozefa Rabinoviča v jeho dome v Kišiňove v Rusku [teraz Moldavsko]. Dostalo sa nám vrúcneho privítania od neho i od celej jeho rodiny, v ktorej všetci veria v Pána Ježiša... Zistili sme, že je dobre oboznámený s učením ÚSVITU [séria kníh Úsvit Milénia] a sympatizuje s ním.“ V biblických rozhovoroch, ktoré títo muži spolu viedli, sa zhodli na mnohých biblických myšlienkach, čo je zrejmé z toho, že Russell svojho moldavského priateľa označil ako „brata Rabinoviča“.

Rabinovič i celá jeho rodina veľmi horlivo pomáhali Židom — ktorých bolo v Kišiňove vyše 50 000 — prijať Krista a mesiášsku nádej. Pri jeho dome a kancelárii bol „nový a veľmi pekný dom uctievania, v ktorom bolo asi stodvadsaťpäť miest na sedenie,“ napísal Russell. Rabinovič mal aj nový tlačový stroj s ručnou obsluhou. Používal ho na tlačenie traktátov, ktoré boli prispôsobené zmýšľaniu Židov. Asi o šesť rokov neskôr, v roku 1897, Rabinovič napísal Russellovi: „Môj drahý a milovaný brat Russell, blíži sa koniec roka a ja Ti chcem veľmi poďakovať za duchovné potešenie, ktoré mi prinášaš svojím hodnotným časopisom ZION’S WATCH TOWER [Sionská Strážna veža], ktorý pravidelne dostávam. Je pre mňa ako obchodná loď, ktorá zďaleka  priváža duchovný pokrm.“ Hoci tento židovský muž prejavil lásku k biblickej pravde a horlivosť pre ňu, muselo prejsť ešte 30 rokov, kým semeno Kráľovstva zapustilo v Moldavsku pevné korene a začalo prinášať úrodu. — Mat. 13:1–8, 18–23.

Strata ilúzií po prvej svetovej vojne

Dramatické politické zmeny v Európe počas prvej svetovej vojny vytvorili v Moldavsku vhodnú pôdu pre  semeno Kráľovstva. Keď sa Veľká vojna — ako sa jej vtedy hovorilo — skončila, Moldavsko prerušilo kontakty s Ruskom, kde sa k moci dostali komunisti, a spojilo sa s Rumunskom. Mnohí moldavskí vojaci, ktorí zažili hrôzy vojny, prišli domov rozčarovaní. Väčšina z nich bola od detstva vedená k silnej oddanosti voči pravoslávnej cirkvi, ale teraz mnohí začali pochybovať o jej učení.

Jedným takým mužom bol Ion Andronic, ktorý sa v roku 1919 vrátil do svojej rodnej dediny Corjeuţi. Záujem o Bibliu v ňom vyvolali rozhovory s adventistami a baptistami, ktoré mal vo vojnovom zajatí. Z väzenského tábora si priniesol domov Bibliu a o jej posolstve hovoril s členmi svojej rodiny i so susedmi, čím vyvolal záujem aj u nich.

Jedným z týchto susedov bol Ilie Groza. Vojnové roky strávil v Spojených štátoch a domov si priniesol výtlačok „Nového zákona“, ktorý získal na svojich cestách. Keďže Grozovci a Andronicovci boli blízkymi susedmi, tieto rodiny začali spolu diskutovať o Božom Slove. Zaobstarali si aj literatúru, ktorú vydávali Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia.

Ioana, dcéra Ilie Grozu, spomína: „Mala som len asi šesť rokov, keď sa naša rodina prvý raz dostala k literatúre Bádateľov Biblie. Neviem presne, odkiaľ sme tú literatúru mali, ale pamätám si, ako sa moji rodičia a starší súrodenci vzrušene rozprávali o jasnom vysvetlení Písiem, ktoré našli v týchto publikáciách.“

Ion Andronic sa nakoniec nerozhodol oddať svoj život Jehovovi. Zvyšok jeho rodiny  a väčšina Grozovcov sa však rozhodli inak. „Naše zhromaždenia boli spočiatku rodinnou záležitosťou,“ spomína Ioana. „Moji rodičia mali štyri dcéry a Andronicovci mali niekoľko synov a dcér. A tak netrvalo dlho a rozvinul sa romantický vzťah, ktorý viedol k manželstvu Vasile Andronica a mojej sestry Feodoliny.

Zakrátko sa k našej študijnej skupinke pripojil manželský pár, Tudor a Daria Grozovci, ktorí boli našimi vzdialenými príbuznými. Tudor bol veľmi horlivým študentom Biblie. Dokonca išiel do kancelárie odbočky v meste Kluž-Napoca v Rumunsku, aby získal literatúru a dostal odpovede na svoje mnohé biblické otázky. V neskorších rokoch bol veľkou duchovnou oporou pre náš malý zbor.

K biblickým rozhovorom, ktoré sa viedli v našom dome, sa pripojila aj rodina Iacuboicov, ktorá bývala neďaleko nás. Hlava rodiny, Petru Iacuboi, už v minulosti prejavil pohostinnosť istému mužovi, ktorý rozširoval Biblie. Tento návštevník podnietil Petrov záujem o Písma. Petru skúmal baptistické náuky, no zakrátko dospel k záveru, že pravda musí byť niekde inde. Vtedy sa pripojil k našej rozrastajúcej sa skupinke Bádateľov Biblie.

To, čo sme sa ako skupinka učili, nás podnecovalo horlivo sa deliť o dobré posolstvo o Kráľovstve so všetkými priateľmi a príbuznými, z ktorých mnohí bývali v našej dedine a v okolitých dedinách.“

 V Strážnej veži z 15. decembra 1921 sa objavila správa o tom, ako rýchlo sa v Moldavsku šíri posolstvo o Kráľovstve. Písalo sa tam: „Jeden brat z Besarábie [ako bolo vtedy známe Moldavsko], ktorý bol donedávna adventistickým kazateľom, píše: ‚Na tomto mieste, nerátajúc mnoho ďalších okolitých miest, prijalo pravdu asi 200 ľudí.‘“

Začiatkom 20. rokov 20. storočia v dedine Şirăuţi spoznal pravdu Ilarion Bugaian, ktorý bol predtým horlivým členom pravoslávnej cirkvi. Slúžil Jehovovi verne až do smrti. Iný Bádateľ Biblie, Moise Ciobanu, sa vrátil z Nemecka do mesta Bălţi. Pravdu spoznal v čase prvej svetovej vojny, keď bol uväznený v Nemecku. V Bălţi onedlho vznikla skupinka, z ktorej sa neskôr vytvoril prvý zbor v tomto meste.

Pomoc od rumunských svedkov

V 20. rokoch 20. storočia poslala rumunská odbočka do Moldavska spôsobilých bratov, aby pomohli obrábať toto symbolické pole a posilňovať nových, ktorí sa pripojili k Božiemu ľudu. Jedným z týchto horlivých evanjelistov bol Vasile Ciucaş z Transylvánie, ktorý hovoril po rumunsky a po maďarsky. Pri každej návšteve novozaloženého zboru v dedine Corjeuţi býval u rodiny Ilie Grozu. Ioana na tieto návštevy rada spomína. „Mala som vtedy asi osem rokov,“ hovorí, „ale doteraz si pamätám návštevy brata Ciucaşa. Bol to mimoriadne láskavý brat a vždy rozprával také zaujímavé príbehy, že sa nikomu z nás nechcelo ísť do postele! So sestrou sme vždy zápasili o to, kto bude sedieť vedľa neho.“

Títo rumunskí svedkovia spolu s horlivými miestnymi zvestovateľmi ďalej šírili dobré posolstvo v okolitých dedinách. V dedine Tabani, vzdialenej od Corjeuţi asi 11 kilometrov, sa Cazimir Cislinschii rozprával s inými o dobrých  veciach, ktoré sa dozvedel z Biblie. Cazimir sa dopočul o biblickom posolstve v čase, keď slúžil ako vojak v Rumunsku. Jedným z prvých, ktorí zareagovali na Cazimirovo kázanie, bol Dumitru Gorobeţ, ktorý veľmi zanietene študoval Bibliu. Vďaka horlivosti Dumitra a ďalších je dnes v Tabani, ktorá má 3270 obyvateľov, až 475 svedkov.

Začiatkom 20. rokov si posolstvo o Kráľovstve našlo cestu aj do dediny Caracuşeni, ktorá je od Corjeuţi vzdialená asi 4 kilometre. Medzi prvými dedinčanmi, ktorí prijali pravdu, bol Vladimir Lungu, ktorý sa dal pokrstiť v roku 1927. Pre svoju kresťanskú vieru musel zniesť veľa ťažkostí. Zomrel verný Jehovovi v roku 2002. Vladimir mohol za svojho života pozorovať, ako v jeho dedine prijíma pravdu toľko ľudí, že teraz je v Caracuşeni, kde žije okolo 4200 obyvateľov, každý štvrtý človek Jehovovým svedkom!

Ďalší verný brat, Alexandru Mikitkov, prvý raz počul o pravde v roku 1929, keď navštívil rumunské mesto Iasi. Jeho syn Ivan hovorí: „Keď sa otec vrátil do našej dediny Ţaul, hneď začal kázať dobré posolstvo a už zakrátko sa v našom dome konali kresťanské zhromaždenia.“

Ivan ďalej hovorí: „Otec bol v kontakte s kanceláriou odbočky v Rumunsku a zrelí bratia z Rumunska nás z času na čas navštevovali. Počas jednej takej návštevy v roku 1931 zomrela moja mladšia sestra. Keďže našu rodinu mnohí poznali, na pohreb prišlo veľa dedinčanov. Smútočný prejav predniesol náš návštevník z Rumunska, brat Vănica. Vydal tým vynikajúce svedectvo, a tak vyvrátil lži, ktoré šírilo duchovenstvo, totiž že Bádatelia Biblie nemávajú dôstojné pohreby. Okrem toho brat Vănica vo svojom prejave jasne vysvetlil nádej na vzkriesenie, čím zasial znamenité semeno do sŕdc niektorých prítomných. Títo ľudia onedlho zaujali pevný postoj na strane biblickej pravdy.

 Duchovné povzbudenie od brata Vănicu malo hlboký vplyv aj na našu rodinu. Napríklad môj starší brat Dumitru sa rozhodol stať kolportérom (služobníkom celým časom). S túžbou pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí zakrátko odišiel z domu kázať v neprepracovaných oblastiach Moldavska. Rodina ho v tomto rozhodnutí nadšene podporovala. Ale musím sa priznať, že môj starší brat mi veľmi chýbal. No keď prichádzal domov s mnohými povzbudzujúcimi skúsenosťami, mali sme veľkú radosť!“

Silnejúci odpor duchovenstva

Duchovenstvo pravoslávnej cirkvi sa od začiatku stavalo na odpor kázaniu dobrého posolstva. No keď bývalí členovia ich cirkvi, ktorí spoznávali biblickú pravdu, odmietali krstiť svoje deti a prežehnávať sa, duchovných to privádzalo priam do zúrivosti.

Keď mala Ioana Grozová asi desať rokov, miestny pravoslávny kňaz ju nútil, aby urobila kompromis vo svojej viere. Ioana spomína: „Otec nám deťom vysvetlil, že prežehnávať sa je nebiblické. Ale v škole nás kňaz nútil prežehnávať sa. Bála som sa toho muža, ale bála som sa tiež urobiť niečo, čo by sa nepáčilo otcovi. A tak som nechodila do školy, ale skrývala som sa v stodole. O niekoľko dní sa to otec dozvedel. Nevyhrešil ma, ale láskavým spôsobom ma požiadal, aby som mu to vysvetlila. Keď som mu povedala, že mám strach z kňaza, otec ma vzal za ruku a spolu sme išli priamo do kňazovho domu.

 Otec kňazovi rázne povedal: ‚Keby ste moju dcéru živili, obliekali a starali sa o to, aby mala strechu nad hlavou, potom by ste mohli rozhodovať o jej náboženskej výchove. Keďže však tieto veci nerobíte, nebudete sa miešať ani do toho, čo učím moje dieťa.‘ Môžem s radosťou povedať, že až do ukončenia školy mi tento kňaz už nerobil žiadne ťažkosti.“

Duchovní boli obyčajne najvplyvnejšími ľuďmi v komunite. Tak ako náboženskí vodcovia v Ježišových dňoch, aj oni využívali tento vplyv na hanobenie mena Jehovových služobníkov, takže ich farníci bratov buď odmietali, alebo sa s nimi báli rozprávať. Jednou z obľúbených taktík duchovenstva bolo využívanie existujúceho politického nepriateľstva. Napríklad ľudia sa v tom čase pozerali s nedôverou a strachom na boľševickú „hrozbu“, ktorá sa rozmáhala v susednom Sovietskom zväze. Pravoslávni kňazi využili tento strach a tvrdili, že Bádatelia Biblie sa odmietajú prežehnávať z politických dôvodov, pretože sú komunisti.

Ale to nebolo všetko. Kňazi dokonca zneužívali svoj vplyv na to, aby vládnych úradníkov podnecovali proti Božiemu ľudu, presne ako to za dní Ježiša robili farizeji. — Ján 18:28–30; 19:4–6, 12–16.

V rokoch 1918 až 1940 bolo Moldavsko pod nadvládou Rumunska, ktoré bolo vtedy monarchiou. Rumunská vláda vymenovala ministra kultov, ktorý mal rozhodovať o náboženských záležitostiach. Keďže tento muž sa všemožne snažil vychádzať v ústrety pravoslávnej cirkvi, staval sa proti dielu Bádateľov Biblie a usiloval sa o to, aby bola ich činnosť a biblická literatúra zakázaná. Ako už asi tušíte, zámienkou na to bolo obvinenie, že bratia sú spojencami boľševikov.

 Tento negatívny postoj úradov k Jehovovmu ľudu viedol k tomu, že 25. apríla 1925 náčelník polície dostal od generálneho inšpektora Moldavska vládne nariadenie. V ňom sa uvádzalo: „Na základe policajnej bezpečnostnej direktívy č. 17274/925 máme tú česť informovať Vás, že ministerstvo vnútra rozhodlo zakázať a zastaviť propagandu medzinárodných ‚Bádateľov Biblie‘, a boli by sme radi, keby ste v súlade s tým urobili potrebné opatrenia.“

Účinok tohto úradného nariadenia na dielo je zjavný zo správy, ktorú zaslala rumunská kancelária odbočky do svetového ústredia 17. októbra 1927. V tejto správe sa písalo, že zborové zhromaždenia v celej krajine boli prerušené a zakázané a že ‚stovky bratov boli postavené pred vojenské a občianske súdy‘. Ďalej sa v nej uvádzalo: ‚Mohlo sa uskutočniť iba niekoľko zhromaždení počas leta. Zbory sledovali a stále sledujú policajti i tajná polícia, a to zvlášť v dedinách, kde je väčšina zborov. Väčšina zhromaždení sa konala v lesoch, na dobre ukrytých miestach.‘

Správa pokračovala: ‚V marci bola obmedzená aj práca cestujúcich dozorcov. V tom istom mesiaci minister vnútra vydal prísne tajné nariadenie vyhľadať kolportérov a všetkých týchto „propagandistov“ zatknúť. V krátkom čase boli takmer všetci kolportéri uväznení. A hoci ani my, ani títo bratia nie sme zastrašení, keďže odpor znášame v tejto krajine už od začiatku diela, tentoraz je systém postupu proti nám taký prepracovaný, že je ťažké čokoľvek podniknúť.‘

No aj v tom čase, koncom 20. rokov, odvážni jednotlivci i rodiny naďalej opúšťali pravoslávnu cirkev a zaujímali pevný postoj na strane biblickej pravdy. Táto skutočnosť je zrejmá z listu, ktorý v roku 1928 napísal istý dedinský kňaz svojmu nadriadenému. K listu bol pripojený zoznam  43 mien dospelých a detí z kňazovej farnosti v dedine Şirăuţi. V liste sa písalo: „Máme tú česť poslať Vám menný zoznam členov sekty ‚Bádateľov Biblie‘. Napriek svojmu úsiliu nemajú žiadny úspech a nemajú ani modlitebňu. Namiesto toho sa stretávajú v súkromných domoch.“

Tento menný zoznam v skutočnosti vyvracal kňazovo tvrdenie, že Bádatelia Biblie „nemajú žiadny úspech“, keďže väčšina z tých 43 menovaných patrila predtým k pravoslávnej cirkvi. Medzi uvedenými deťmi bola aj Agripina Barbuţăová, ktorá má teraz vyše 80 rokov a stále je činná v službe Jehovovi.

Keďže kázať verejne bolo už ťažké, bratia sa zamerali na neformálne vydávanie svedectva, a to najmä príbuzným. V tých časoch príbuzní obyčajne trávili spolu veľa času. Bratia využili tento zvyk na to, aby sa s druhými delili o dobré posolstvo. Prirodzene, žiaden zákon nemohol zakázať členom rodiny, aby sa spolu rozprávali.

Úsilie o zákonné uznanie kazateľského diela

Po zákaze diela v roku 1925 bratia z rumunskej kancelárie odbočky v Kluži-Napoce poslali ministrovi kultov 50-stranový, strojom písaný list. Okrem stručného vysvetlenia nášho učenia a presvedčenia obsahoval aj oficiálnu  žiadosť o zrušenie zákazu. Následne, v septembri 1927, bola jednému z bratov umožnená osobná audiencia u ministra. Brat bol u ministra trikrát a po poslednom stretnutí odchádzal s nádejou, že zákon sa zmení v prospech slobody uctievania. Žiaľ, vláda žiadosť bratov zamietla. Úrady ďalej prostredníctvom rozhodnutí vytvárali ťažkosti, a tak sa situácia Jehovovho ľudu nielenže nezlepšila, ale dokonca sa zhoršovala. (Žalm 94:20; Dan. 6:5–9) V tejto súvislosti istý úradný dokument z 29. mája 1932 uviedol, že „akákoľvek činnosť“ Medzinárodných bádateľov Biblie „je úplne zakázaná“.

No tento útok proti Božiemu ľudu nenadobudol formu nejakej jednotnej, organizovanej kampane v celom Rumunsku a Moldavsku. Miestne úrady mohli v súvislosti s Bádateľmi Biblie vydávať do istej miery vlastné rozhodnutia. A tak bratia oslovovali týchto predstaviteľov s cieľom obhajovať a zákonne upevňovať dobré posolstvo aspoň v niektorých oblastiach. — Fil. 1:7.

Na niektorých miestach toto úsilie prinieslo ovocie. Tak to bolo napríklad v Bukurešti po tom, čo sa sem presťahovala kancelária odbočky z mesta Kluž-Napoca. V roku 1933 po zdĺhavom úsilí odbočka konečne dosiahla zákonnú registráciu Biblickej a traktátnej spoločnosti Jehovových svedkov v Bukurešti.

Je zaujímavé, že aj niektorí významní sudcovia otvorene vyjadrovali nesúhlas s obmedzeniami, ktoré boli uložené Božiemu ľudu. Napríklad 8. mája 1935 Odvolací súd v Kluži-Napoce vydal odvážne rozhodnutie, že zákaz vzťahujúci sa na Jehovových svedkov je protiústavný. Toto súdne rozhodnutie išlo ešte ďalej, keď uviedlo: „Skonfiškované brožúrky [ktoré vydali Jehovovi svedkovia] podporujú lásku medzi ľuďmi a vieru v Boha a v Krista. Preto je nesprávne  vyhlásiť, že tieto brožúrky majú podvratný charakter; nepredstavujú pre štát žiadnu hrozbu.“

Rozumné argumenty zostávajú nepovšimnuté

No väčšina úradov stále odporovala činnosti Božieho ľudu. Napríklad 28. marca 1934 šéf úradu bezpečnosti v moldavskom meste Soroca napísal svojmu nadriadenému, policajnému inšpektorovi v Kišiňove, a sťažoval sa, že v roku 1927 v istej dedine pri Soroce boli „iba dve rodiny, ktoré boli prívržencami tejto sekty, ale [na túto vieru] obrátili už... 33 ďalších rodín“. Napísal tiež, že svedkovia „zavrhujú cirkev“ a jej „náboženské tradície a zvyky“ a že „namiesto toho, aby žiadali o služby kňazov, uctievajú Boha po svojom“. Na záver listu napísal: „[Svedkovia] stále obracajú na vieru ďalších, čím ohrozujú poriadok a bezpečnosť štátu.“

Dňa 6. mája 1937 bratia zo sorockého okresu poslali policajnému prefektovi žiadosť, aby boli Jehovovi svedkovia vyškrtnutí zo zoznamu ilegálnych siekt. Oficiálna odpoveď je zrejmá z listu, ktorý poslal šéf okresného úradu v Soroce tamojšiemu prefektovi. V tomto liste z 15. júna 1937 sa uvádzalo: „Činnosť [Jehovových svedkov] je zakázaná... ministerstvom kultov a umenia. Preto nemôžeme vyhovieť ich žiadosti o vyškrtnutie zo zoznamu [ilegálnych] siekt, keďže ďalej aktívne podporujú záujmy tejto sekty.“

Tento nepriateľský postoj potvrdil aj oficiálny vládny časopis Monitorul Oficial, ktorý v čísle z 12. júla 1939 uviedol, že Jehovovi svedkovia so všetkými právnymi subjektmi, ktoré azda používajú, sú „úplne zakázaní“. Ako už bolo spomenuté, Moldavsko bolo vtedy pod nadvládou Rumunska, ktoré bolo monarchiou a prevládala v ňom východná pravoslávna cirkev. Žiaľ, náboženská bigotnosť  viedla mnohých vládnych úradníkov k tomu, aby išli ešte ďalej, ako stanovovalo zákonné obmedzenie diela.

Brutálne zaobchádzanie s bratmi

Skúsenosť Dumitra Gorobeţa a Cazimira Cislinscheho ukazuje, že odpor voči kazateľskému dielu bol často rozdúchavaný náboženskou nenávisťou zo strany zarytých pravoslávnych úradníkov. Dumitru a Cazimir prvý raz počuli o biblickej pravde v dedine Tabani. Vďaka svojim vynikajúcim vlastnostiam a horlivosti v službe sa zakrátko stali známymi a bratia si ich veľmi obľúbili. Potom boli v roku 1936 zatknutí a predvedení na policajnú stanicu v meste Chotin (teraz na Ukrajine).

Policajti najprv Dumitra a Cazimira surovo zbili. Potom sa ich snažili prinútiť, aby sa prežehnali. Ale títo dvaja muži zostali aj napriek opakovanému bitiu pevní. Napokon sa policajti vzdali a dokonca obom dovolili odísť domov. To však nebol koniec skúšok, ktoré títo dvaja verní bratia zažili. Tak za vlády fašistov, ako i za komunistov znášali pre dobré posolstvo ešte mnoho ďalších útrap. Dumitru zomrel začiatkom roka 1976 v ruskom meste Tomsk a Cazimir v novembri 1990 v Moldavsku.

V 30. rokoch dohliadala na dielo v Moldavsku rumunská odbočka. V tom čase bol služobníkom odbočky Martin Magyarosi, ktorý bol pokrstený v roku 1922. Tento brat, podnecovaný láskyplným záujmom o bratov, ktorí zažívali toľké skúšky, navštevoval spolu so svojím zaťom Pamfilom Albom mnohé zbory na severe Moldavska, aby ich posilnil a povzbudil. Ukázalo sa, že tieto návštevy prišli naozaj v pravý čas! Prečo? Lebo Európa sa zanedlho mala stať hlavným dejiskom druhej svetovej vojny. A nad Moldavskom, považovaným za žiaducu korisť, mali striedavo získavať nadvládu jeho mocnejší susedia.

 Európa zmietaná druhou svetovou vojnou

Dňa 23. augusta 1939 Sovietsky zväz a nemecká nacistická vláda podpísali pakt o neútočení. O týždeň nato, 1. septembra 1939, Nemecko napadlo Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Neskôr, 26. júna 1940, sovietsky minister zahraničných vecí Viačeslav Molotov vyzval rumunskú vládu, aby bezpodmienečne odstúpila Sovietskemu zväzu územie vtedy známe ako Besarábia. Rumunsko tejto požiadavke vyhovelo a 28. júna 1940 sovietske vojská vstúpili na pôdu Moldavska. V auguste 1940 Sovieti vytvorili z tejto krajiny Moldavskú SSR a jej hlavným mestom sa stal Kišiňov.

Sovieti si však udržali nadvládu nad Moldavskom len krátko. Dňa 22. júna 1941 Nemecko porušilo pakt o neútočení z roku 1939 a napadlo Rusko. Rumunsko využilo tento zvrat udalostí, pridalo sa na stranu Nemecka a začalo vyvíjať úsilie, aby od Sovietskeho zväzu získalo Moldavskú SSR späť.

 Tento plán bol úspešný, lebo do 26. júla 1941 rumunské vojsko zatlačilo Rusov späť až k rieke Dnester. A tak po necelom roku nadvlády Sovietskeho zväzu sa Moldavsko opäť dostalo pod nadvládu Rumunska. Medzitým sa však v septembri 1940 dostala v Rumunsku k moci extrémne nacionalistická fašistická vláda na čele s vojenským diktátorom Ionom Antonescom. Jeho režim netoleroval tých, ktorí chceli lojálne podporovať Božie Kráľovstvo a zostali politicky neutrálni.

Skúška ohňom počas fašizmu

Antonescova fašistická vláda v spojenectve s Hitlerom a ostatnými mocnosťami Osi sa už zakrátko pokúsila Jehovovým svedkom vnútiť svoju vôľu. Zamyslime sa nad skúsenosťou Antona Pânteu, ktorý sa narodil v roku 1919. Anton spoznal pravdu ako dospievajúci a bol horlivý v službe z domu do domu. Viackrát ho takmer zbili, ale keďže sa odvážne obhajoval, že ako rumunský občan má právo hovoriť o svojej viere, niekoľkokrát sa mu podarilo bitiu uniknúť. No nakoniec ho polícia zatkla. Fašistickí dôstojníci ho odvliekli na policajnú stanicu, kde ho celú noc bili, a potom ho, na prekvapenie, prepustili. Brat Pântea má teraz 84 rokov a je stále rozhodnutý zostať verný Jehovovi.

Parfin Palamarciuc, ďalší brat, ktorý si zachoval rýdzosť, spoznal biblickú pravdu v 20. rokoch v Moldavsku. Aj on sa stal horlivým hlásateľom dobrého posolstva. Často odchádzal z domu na celé týždne, aby mohol kázať v mestách a dedinách od Černovcy po Ľvov na Ukrajine. Keďže Parfin odmietol vziať do rúk zbraň, fašisti ho v roku 1942 zatkli a vypočúvali ho pred vojenským súdom v Černovcy.

Parfinov syn Nicolae na tieto udalosti spomína: „Súd odsúdil na smrť 100 bratov. Rozsudok sa mal vykonať  okamžite. Dôstojníci zhromaždili všetkých bratov a vybrali prvých desať, ktorí mali byť zastrelení. Ale títo bratia si najprv museli vykopať vlastné hroby, zatiaľ čo ostatní deväťdesiati sa na to pozerali. Pred popravou bratia dostali ešte jednu možnosť vzdať sa viery a vstúpiť do armády. Dvaja urobili kompromis; ostatných osem bolo zastrelených. Potom nechali nastúpiť ďalších desiatich. Ale ešte predtým ako mali byť zastrelení, museli pochovať mŕtvych.

Kým bratia pochovávali spolukresťanov, prišiel jeden vysoký dôstojník. Opýtal sa, koľko svedkov zmenilo názor. Keď sa dozvedel, že len dvaja, povedal, že ak má 80 zomrieť, aby 20 vstúpilo do armády, potom bude výhodnejšie poslať zostávajúcich 92 mužov do pracovných táborov. A tak bol rozsudok smrti zmenený na 25 rokov nútených prác. No o necelé tri roky postupujúce sovietske vojská oslobodili týchto svedkov z rumunských táborov. Môj otec prežil tieto skúšky a aj mnohé ďalšie. Zomrel verný Jehovovi v roku 1984.“

Nesúhlas s pravoslávnou cirkvou je zločin!

Vasile Gherman bol mladý ženatý muž. Keď ho v decembri 1942 zatkli fašisti, jeho manželka mu práve porodila dcérku. Vasile bol obvinený z dvoch „zločinov“ — odmietol nastúpiť vojenskú službu a nedal pokrstiť svoju dcéru v pravoslávnom kostole. Vasile rozpráva, čo sa vtedy stalo: „Vo februári 1943 mal byť môj súdny prípad spolu s prípadmi ďalších 69 verných bratov prejednaný  pred vojenským súdom v Černovcy. Pred vynesením rozsudku nás donútili pozerať sa na popravu šiestich zločincov. Preto sme si boli istí, že aj my budeme odsúdení na smrť.

S bratmi sme sa o tom rozprávali a rozhodli sme sa zostať silní vo viere a urobiť všetko pre to, aby sme si v tejto skúške zachovali pozitívny postoj až do konca. S Jehovovou pomocou sa nám to podarilo. Keď sme všetci sedemdesiati dostali rozsudok smrti, tak ako sme očakávali, naozaj sme cítili, že trpíme pre spravodlivosť. Na veľké sklamanie našich nepriateľov nikto z nás nebol z toho skľúčený. Potom prišlo prekvapenie. Namiesto toho, aby nás zastrelili, súd zmenil náš rozsudok na 25 rokov nútených prác v tábore v rumunskom meste Aiud. Ale ani tento rozsudok sa nenaplnil, lebo už o 18 mesiacov, v auguste 1944, postupujúca sovietska armáda tento tábor oslobodila.“

V roku 1942 fašisti odviedli asi 800 mužov z dediny Şirăuţi v Moldavsku a títo muži mali slúžiť v armáde generála Antonesca. Medzi nimi bolo viacero svedkov, okrem iných aj Nicolae Anischevici. „Na začiatku nám polícia nariadila pripojiť sa k jednému náboženskému obradu. My svedkovia sme to odmietli urobiť. Odmietli sme tiež vziať do rúk zbraň. Preto nás policajti obvinili, že sme komunisti, a zatkli nás. No ešte pred uväznením nám dovolili pred všetkými prítomnými vysvetliť svoj neutrálny postoj.

Nasledujúci deň nás previezli do mesta Briceni, kde bol okresný súd. Tam nás vyzliekli a dôkladne prehľadali. Potom nás vypočúval jeden kňaz, ktorý mal vysokú vojenskú  hodnosť. Bol k nám láskavý, prejavil pochopenie pre naše stanovisko a zariadil, aby nám dali jesť. Okrem toho napísal, že dôvodom, pre ktorý odmietame nosiť zbraň, je naša viera v Ježiša.

Z Briceni nás vzali na policajnú stanicu v meste Lipcani. Tam nás policajti až do noci nemilosrdne bili. Potom nás dali do cely spolu s dvoma ďalšími bratmi, a čo bolo prekvapujúce, aj s jednou ženou, o ktorej neskôr vyšlo najavo, že bola špiónka. Niekoľko dní nás každý deň bili. Ja som bol nakoniec poslaný do Černovcy, kde som mal byť postavený pred vojenský súd. Dostal som právnika, ktorý mi veľmi pomohol. No môj zdravotný stav sa následkom krutého zaobchádzania natoľko zhoršil, že dôstojníci si mysleli, že zomriem. Nakoniec sa rozhodli poslať ma domov bez toho, aby ma odsúdili.“

Odvážne sestry si zachovávajú rýdzosť

Obeťami fašistického prenasledovania sa stali aj sestry. Jednou z nich bola Maria Ghermanová (nie je príbuznou Vasileho Ghermana, ale obaja sú z jedného zboru). V roku 1943 ju zatkli a odviedli na policajnú stanicu v meste Balasineşti. Maria spomína: „Polícia ma zatkla, pretože som odmietla ísť do pravoslávneho kostola. Najprv ma previezli do Lipcani v Moldavsku a potom do Černovcy na Ukrajine, kde ma odsúdili.

Sudca sa ma opýtal, prečo som odmietla ísť do kostola. Povedala som mu, že uctievam iba Jehovu. Za tento ‚zločin‘ som bola spolu s dvadsiatimi ďalšími sestrami odsúdená na  20 rokov väzenia. Niektoré z nás natlačili do jednej malej cely, kde už bolo ďalších 30 žien. Cez deň ma však posielali vykonávať domáce práce do domácností bohatých ľudí. Môžem povedať, že títo ľudia so mnou zaobchádzali lepšie ako väzenskí dozorcovia — aspoň sa mi dali najesť!

Časom sa nám podarilo skontaktovať s bratmi, ktorí boli uväznení v inom krídle tohto väzenského komplexu. To sa ukázalo ako požehnanie, lebo sme mohli pomôcť bratom získať duchovný i telesný pokrm.“

Len čo pominuli skúšky zo strany fašistov, tieto verné sestry, tak ako aj mnohí iní moldavskí svedkovia, museli čeliť ďalšiemu útoku na svoju vieru. Tentoraz prišiel útok zo strany ďalšej nadvlády — komunistického Ruska.

Sovietska taktika — deportácia

V roku 1944, keď sa vojna chýlila ku koncu a situácia sa obrátila v neprospech Nemecka, mocenské prvky v Rumunsku pod vedením kráľa Michala zvrhli Antonescovu diktatúru. Rumunsko potom vymenilo spojenectvo s mocnosťami Osi za spojenectvo s Ruskom. V tom istom roku postupujúca sovietska armáda znova presadila v tejto oblasti moc Ruska a Moldavsko bolo opäť pripojené k Sovietskemu zväzu ako Moldavská SSR.

Zo začiatku moldavská komunistická vláda nechala Jehovových svedkov na pokoji. Ale to netrvalo dlho. Kresťanská neutralita, ku ktorej patrila neúčasť svedkov na voľbách do miestnych orgánov, sa čoskoro opäť stala spornou  otázkou. Sovietsky režim netoleroval politickú neutralitu. A tak počnúc rokom 1949 sa vláda rozhodla riešiť tento problém deportáciou Jehovových svedkov i ďalších „nežiaducich“ osôb.

V súvislosti s tými, ktorí mali byť deportovaní z Moldavskej SSR, bol vydaný oficiálny dokument na základe „uznesenia politbyra Ústredného výboru komunistickej strany“. Deportovaní mali byť „bývalí veľkostatkári, veľkoobchodníci, aktívni podporovatelia nemeckých okupantov, spolupracovníci nemeckej a rumunskej polície, členovia profašistických strán a organizácií, príslušníci Bielej gardy, členovia ilegálnych siekt, ako aj rodinní príslušníci tých, ktorí patria do spomenutých kategórií“. Všetci mali byť „na neurčito“ poslaní na západnú Sibír.

Druhá vlna deportácií sa začala v roku 1951, ale tentoraz sa to týkalo iba Jehovových svedkov. Túto deportáciu,  ktorá dostala názov operácia Sever, osobne nariadil Stalin. Viac ako 720 rodín svedkov — čo predstavovalo asi 2600 osôb — bolo poslaných z Moldavska do mesta Tomsk na západe Sibíri, vzdialeného približne 4500 kilometrov.

Podľa oficiálnych pokynov mal byť týmto ľuďom poskytnutý dostatočný čas na zbalenie si osobných vecí a až potom mali byť odvedení k pripraveným vlakom. Okrem toho vozne mali byť „dobre prispôsobené na prepravu ľudí“. No realita bola celkom iná.

Dialo sa to tak, že do domu rodiny svedkov prišlo uprostred noci niekedy aj osem vojakov a miestnych funkcionárov. Zobudili rodinu a ukázali im príkaz na deportáciu. Rodina dostala iba niekoľko hodín na to, aby si zbalila veci, a potom všetkých odviezli k vlaku.

Ukázalo sa, že vozne, v ktorých mali byť prevážaní, sú nákladné vagóny a do každého natlačili až 40 osôb rôzneho veku. Cesta mala trvať dva týždne. Vo vozňoch neboli žiadne miesta na sedenie ani žiadna tepelná izolácia. V každom z nich bola v jednom rohu diera, ktorá slúžila ako záchod. Skôr než bratov deportovali, miestni úradníci mali spísať majetok každej osoby. Často však spísali len veci malej hodnoty; cenné veci jednoducho „zmizli“.

Napriek všetkej nespravodlivosti a utrpeniu títo bratia nikdy nestratili radosť. Keď sa v železničných uzloch stretávali vlaky prevážajúce svedkov, z iných vozňov bolo počuť piesne Kráľovstva. A tak bratia v každom vlaku vedeli, že nie sú sami, ale že sú deportovaní so stovkami ďalších svedkov. Keď videli a počuli, akého radostného ducha prejavujú v takých náročných podmienkach ich spolukresťania, povzbudilo ich to a posilnilo v odhodlaní zostať verní Jehovovi, nech by sa dialo čokoľvek. — Jak. 1:2.

 Viera hodná napodobňovania

K moldavským svedkom, ktorí boli deportovaní na Sibír, patril aj Ivan Mikitkov. Prvý raz bol spolu s ďalšími svedkami zatknutý v Moldavsku v roku 1951 a poslaný do vyhnanstva v Tomsku. Jeho prácou bolo stínať stromy v sibírskej tajge. Hoci nebol uväznený v pracovnom tábore, mal obmedzenú slobodu pohybu a stále ho sledovala tajná polícia. Napriek tomu on i jeho duchovní bratia ďalej pri každej príležitosti vydávali svedectvo.

Ivan hovorí: „Aj v týchto náročných podmienkach sme sa zorganizovali do zborov. Dokonca sme si začali vyrábať literatúru. Časom niektorí z tých, ktorým sme zvestovali, prijali pravdu a dali sa pokrstiť. No úrady sa nakoniec o našej činnosti dozvedeli a niektorých z nás poslali do pracovných táborov.

Spolu s ďalšími svedkami, Pavlom Dandarom, Minom Goraşom a Vasilem Şarbanom, som bol odsúdený na 12 rokov nútených prác pod prísnym dohľadom. Predstavitelia štátnej moci dúfali, že tieto tvrdé tresty ostatných zastrašia a umlčia, ale to sa nestalo. Bez ohľadu na to, kam boli naši bratia poslaní, všade ďalej kázali. Prepustený som bol v roku 1966 po odpykaní celého trestu. Vrátil som sa do Tomska a zostal som tam tri roky.

V roku 1969 som sa presťahoval do Donbasu, kde som spoznal Mariu, vernú a horlivú sestru, s ktorou som sa neskôr oženil. V roku 1983 ma znovu zatkli. Tentoraz som  dostal dvojitý trest — päť rokov väzenia a ďalších päť rokov vyhnanstva. Pochopiteľne, vyrovnať sa s týmto rozsudkom bolo pre mňa oveľa ťažšie ako s tým predošlým, lebo teraz to znamenalo odlúčenie od mojej manželky a dieťaťa — a utrpenie aj pre nich. No našťastie som si nemusel odpykať celý trest. Bol som prepustený v roku 1987, keď sa generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu stal Michail Gorbačov. Dovolili mi vrátiť sa na Ukrajinu a neskôr aj do Moldavska.

Keď som sa vrátil do Bălţi, druhého najväčšieho mesta v Moldavsku, bolo tam 370 zvestovateľov v troch zboroch. Dnes je v tomto meste vyše 1700 zvestovateľov v 16 zboroch!“

„Chceš skončiť ako Vasile?“

V snahe zlomiť rýdzosť bratov správcovia tábora a agenti KGB (sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti) vymysleli niekoľko sadistických metód. Constantin Ivanovici Şobe rozpráva, čo sa stalo jeho starému otcovi, Constantinovi Şobemu: „V roku 1952 si starý otec odpykával trest v jednom pracovnom tábore v Čitskej oblasti na východ od Bajkalského jazera. Správcovia tábora sa jemu i ostatným svedkom vyhrážali, že ak sa nevzdajú svojej viery, tak ich zastrelia.

Keďže bratia odmietli urobiť kompromis, velitelia ich zhromaždili pri lese za táborom. Už sa stmievalo, keď brata Vasileho, najlepšieho priateľa môjho starého otca, odviedli trochu ďalej do lesa s tým, že ho idú zastreliť.  Bratia s obavami čakali, čo sa bude diať. Zakrátko večerné ticho preťali dva výstrely.

Dozorcovia sa vrátili a odviedli do lesa ďalšieho svedka, môjho starého otca. Po krátkej chôdzi sa zastavili na akejsi čistinke. Bolo tam vykopaných niekoľko hrobov a jeden z nich bol už zahrabaný. Veliaci dôstojník sa obrátil na starého otca, ukázal na hrob a povedal: ‚Chceš skončiť ako Vasile, alebo sa chceš slobodne vrátiť k svojej rodine? Máš dve minúty na rozmyslenie.‘ Starý otec tie dve minúty nepotreboval. Hneď odpovedal: ‚Vasileho, ktorého ste zastrelili,  som poznal veľa rokov. Teraz sa teším na to, že sa s ním opäť stretnem pri vzkriesení v novom svete. Mám úplnú dôveru, že budem aj s Vasilem v novom svete. Ale budete tam vy?‘

Takú odpoveď dôstojník nečakal. Prikázal starému otcovi i ostatným svedkom vrátiť sa do tábora. Ako sa ukázalo, starý otec nemusel čakať na vzkriesenie, aby sa znovu stretol s Vasilem. Bola to iba krutá lesť, ktorej cieľom bolo zlomiť bratov.“

Neúspech komunistickej propagandy

Komunisti v úsilí vyvolať nenávisť a nedôveru voči Jehovovým svedkom vydávali knihy, brožúry a vyrábali filmy, v ktorých očierňovali Boží ľud. Jedna taká brožúra mala názov Dvojité dno — čo bol výraz vzťahujúci sa na tajné miesto na literatúru, ktoré si bratia robili na dne kufrov a tašiek. Nicolai Voloşanovschi spomína, ako sa jeden veliteľ tábora pokúsil použiť túto brožúru, aby ho ponížil pred ostatnými väzňami.

Nicolai hovorí: „Veliteľ tábora zhromaždil všetkých väzňov do jedného baraku. Potom začal citovať pasáže z Dvojitého dna vrátane tých, ktoré obsahovali hanlivé výroky priamo o mne. Keď skončil, spýtal som sa, či mu môžem položiť niekoľko otázok. Veliteľ si zjavne myslel, že to bude ďalšia možnosť, ako ma zosmiešniť, a tak súhlasil.

Opýtal som sa ho, či si pamätá, ako ma prvý raz vypočúval, keď som prišiel do tábora. Pamätal si to. Potom som sa ho spýtal, či si pamätá, ako sa ma pri vypĺňaní vstupných formulárov pýtal na krajinu, z ktorej pochádzam, na moje občianstvo a tak ďalej. Znovu odpovedal, že si to pamätá. Dokonca pred všetkými zopakoval moje odpovede.  Potom som sa ho opýtal, čo do tých formulárov v skutočnosti napísal. Priznal, že nie to, čo som povedal. Nato som sa otočil k väzňom a povedal som: ‚A rovnakým spôsobom bola napísaná aj táto brožúra.‘ Zaznel potlesk a veliteľ s hnevom odišiel.“

Snaha rozdeliť a ovládnuť

V zúfalom úsilí narušiť jednotu Jehovových svedkov začali predstavitelia sovietskej moci skúšať v šesťdesiatych rokoch 20. storočia nové metódy. Kniha The Sword and the Shield (Meč a štít), vydaná v roku 1999, hovorí o niektorých, kedysi tajných spisoch KGB uložených vo vládnych archívoch. V knihe sa píše: „Na konferencii v marci 1959 dospeli poprední predstavitelia KGB, ktorí viedli ‚boj proti [Jehovovým svedkom]‘, k záveru, že správnou stratégiou je ‚pokračovať v represívnych opatreniach a zároveň sa snažiť spôsobiť rozkol‘. KGB bola rozhodnutá rozdeliť, demoralizovať a očierniť týchto sektárov, ako aj zatknúť ich najvplyvnejších vodcov na základe vykonštruovaných obvinení.“

K snahe spôsobiť rozkol patrila aj organizovaná kampaň s cieľom zasiať medzi bratov v celom Sovietskom zväze semená pochybností. Preto KGB začala šíriť zákerné  tvrdenia, že niekoľko bratov, ktorí sa vtedy ujímali vedenia, spolupracuje so Štátnou bezpečnosťou. KGB svoje lži maskovala tak dômyselne, že mnohí svedkovia si začali klásť otázku, komu môžu dôverovať.

Ďalšou metódou KGB bolo to, že vyškolila špeciálnych agentov, ktorí predstierali, že sú „aktívnymi“ Jehovovými svedkami, a potom sa snažili získať zodpovedné postavenie v organizácii. Samozrejme, títo špióni mali o všetkom informovať KGB. Príslušníci KGB tiež tajne oslovovali pravých svedkov a pokúšali sa ich podplatiť veľkými sumami peňazí, aby s nimi spolupracovali.

Žiaľ, tieto zákerné metódy boli do určitej miery úspešné, lebo narušili jednotu bratov, a to aj v Moldavsku. Následkom toho vznikla atmosféra podozrievania. Niektorí bratia sa oddelili od organizácie a vytvorili odštiepeneckú skupinu, ktorá sa stala známou ako opozícia.

Pred týmito udalosťami bratia v Sovietskom zväze považovali organizáciu, duchovný pokrm od nej i vymenovaných zodpovedných bratov za Jehovov komunikačný prostriedok. Teraz sa však v súvislosti s týmto prostriedkom začal šíriť zmätok a neistota. Ako sa bratom nakoniec podarilo tento zmätok odstrániť? Na prekvapenie im v tom pomohla sovietska vláda. Áno, tí, ktorí strojili úklady,  sami pomohli vyriešiť práve tie problémy, ktoré spôsobili. Ako?

Odporcovia nevzali do úvahy Božieho ducha

Začiatkom 60. rokov sovietske vrchnosti uväznili mnohých svedkov z celého Sovietskeho zväzu, ktorých považovali za vodcov, v jednom tábore asi 150 kilometrov od mesta Saransk v Mordviansku na západe Ruska. Obrovské vzdialenosti, ktoré predtým delili bratov, boli prekážkou komunikácie a živnou pôdou pre nedorozumenia. Ale teraz boli tí, ktorí patrili k takzvanej opozícii, i tí, ktorí k nej nepatrili, spolu. Preto sa mohli porozprávať zoči-voči a zistiť, čo sú fakty a čo výmysly. Prečo dali vrchnosti všetkých týchto bratov spolu? Zjavne si mysleli, že medzi bratmi vzniknú konflikty, čo povedie k ešte väčšiemu rozkolu. Hoci bol tento plán dobre premyslený, zlyhal, lebo jeho tvorcovia nevzali do úvahy zjednocujúcu moc Jehovovho ducha. — 1. Kor. 14:33.

Medzi bratmi uväznenými v Mordviansku bol aj Gheorghe Gorobeţ. Spomína: „Krátko po tom, čo ma zatkli a poslali do väzenia, uväznili s nami aj jedného brata, ktorý bol spojený s opozíciou. Keď videl, že zodpovední bratia sú ešte stále vo väzení, bol prekvapený, lebo jemu bolo povedané, že my sme voľní ako vtáci a žijeme v luxuse za peniaze KGB!“

Brat Gorobeţ pokračuje: „Počas prvého roku, čo som bol vo väzení, tu bolo z náboženských dôvodov  uväznených vyše 700 osôb. Väčšinou to boli Jehovovi svedkovia. Všetci sme pracovali spolu v jednej továrni, a tak sme mali čas hovoriť s tými, ktorí sa pridali k odštiepeneckej skupine. Vďaka tomu sa v rokoch 1960 a 1961 veľa vecí vyjasnilo. Nakoniec v roku 1962 bratia z výboru krajiny, ktorí sa starali o dielo v Sovietskom zväze, napísali priamo tu v pracovnom tábore list. Tento list bol poslaný všetkým zborom v Sovietskom zväze, a tak sa začali odstraňovať mnohé škody, ktoré spôsobila lživá kampaň KGB.“

Rozpoznanie pravého komunikačného prostriedku

Brat Gorobeţ bol z pracovného tábora prepustený v júni 1964 a hneď sa vrátil do Moldavska. Keď prišiel do Tabani, zistil, že mnohí miestni svedkovia ešte stále nemajú jasno v tom, koho Jehova používa na sýtenie a vedenie svojho ľudu. Preto niektorí bratia čítali iba Bibliu.

Na vyjasnenie týchto záležitostí bol vymenovaný výbor zložený z troch duchovne zrelých bratov. Jednou z prvých vecí, ktorú títo bratia urobili, bola návšteva zborov na severe Moldavska, kde žila väčšina svedkov. Skutočnosť, že títo, ako aj mnohí ďalší kresťanskí dozorcovia vytrvali vo vernosti napriek intenzívnemu prenasledovaniu, mnohých presvedčila o tom, že Jehova stále používa tú istú organizáciu, vďaka ktorej spoznali pravdu.

Koncom 60. rokov bolo predstaviteľom KGB zjavné, že kazateľské dielo aj napriek prenasledovaniu a rôznym taktikám ďalej napreduje. Kniha The Sword and the Shield opisuje reakciu KGB takto: „Ústredie [KGB] bolo znepokojené správami, že dokonca ani v pracovných táboroch sa ‚Jehovovi vodcovia a iné zodpovedné osoby nevzdali svojho  nepriateľského presvedčenia a aj v tábore ďalej vykonávali Jehovovu činnosť‘. Predstavitelia KGB, ktorí boli zapojení do boja proti Jehovovým svedkom, sa v novembri 1967 stretli na konferencii v Kišiňove, aby sa dohodli na nových postupoch, ako ‚zabrániť týmto sektárom v nepriateľskej činnosti‘ a ‚ideologickej diverzii‘.“

Útoky zo strany bývalých bratov

Žiaľ, niektorí jednotlivci sa stali obeťou týchto „nových postupov“, čím nahrali agentom KGB. Niektorí podľahli chamtivosti alebo strachu z človeka. Ďalšími boli bývalí bratia, ktorí v sebe živili nenávisť voči svedkom. Vrchnosti začali týchto ľudí využívať v úsilí zlomiť rýdzosť verných. Svedkovia, ktorí vytrvali vo väzení a v pracovných táboroch, hovorili, že znášanie útokov od bývalých bratov, z ktorých boli teraz viacerí odpadlíkmi, bolo jednou z najťažších skúšok, s akou sa kedy stretli.

 Mnohí odpadlíci vyšli spomedzi takzvanej opozície. Na začiatku k tejto skupine patrili niektorí, čo boli jednoducho zmätení dezinformáciami KGB. Ale viacerí z tých, ktorí zostávali v opozícii aj koncom 60. rokov, prejavovali ducha triedy zlého otroka. Nedbajúc na Ježišovo varovanie, začali „svojich spoluotrokov biť“. — Mat. 24:48, 49.

No snaha rozdeliť a ovládnuť Boží ľud bola napriek tomuto dlhodobému tlaku zo strany KGB i jej prisluhovačov neúspešná. Začiatkom 60. rokov, keď verní bratia začali pracovať na znovuzjednotení organizácie v Moldavsku, väčšina bratov v tejto krajine bola spojená s opozíciou. No do roku 1972 už prevažná väčšina z nich opäť lojálne spolupracovala s Jehovovou organizáciou.

Ocenenie zo strany prenasledovateľa

Verní svedkovia, ktorí počas komunizmu zostali v Moldavsku, vykonávali kazateľské dielo najlepšie, ako vedeli. Neformálne vydávali svedectvo príbuzným, priateľom, spolužiakom a spolupracovníkom. Boli však opatrní, lebo mnohí moldavskí straníci boli fanaticky oddaní komunistickej ideológii. No nie všetci komunisti pohŕdali Jehovovými svedkami.

Simeon Voloşanovschi spomína: „Polícia prehľadala náš dom a skonfiškovala nám veľa literatúry, ktorú si veliteľ spísal. Neskôr sa vrátil a požiadal ma, aby som skontroloval, či je v súpise všetko. Ako som kontroloval jednotlivé položky, všimol som si, že niečo chýba. Bola to Strážna veža, v ktorej sa písalo o rodine a o tom, ako mať šťastnejší rodinný život. Opýtal som sa ho na ten časopis. ‚Ten som si vzal domov a prečítali sme si ho spolu s rodinou,‘ odpovedal trochu rozpačito. ‚A páčilo sa vám to?‘ spýtal som sa. ‚A ako! Veľmi sa nám to páčilo!‘ povedal.“

 Odpor ustáva, vzrast pokračuje

V 70. rokoch komunisti postupne prestali Jehovových svedkov zatýkať a posielať do vyhnanstva. Ale stále sa vyskytovali prípady, keď boli bratia zatknutí a súdení za vydávanie svedectva alebo za účasť na kresťanských zhromaždeniach. No tresty už boli miernejšie.

V roku 1972 bolo tak ako všade na svete, aj v Moldavsku zavedené opatrenie starších. Gheorghe Gorobeţ spomína: „Bratia prijali toto nové opatrenie s veľkým nadšením — videli v ňom ďalší dôkaz pôsobenia Jehovovho ducha. Okrem toho väčší počet vymenovaných mužov pomáhal zborom v Moldavsku rásť tak duchovne, ako aj v počte.“

Samozrejme, dovtedy už bratia nadobudli značné skúsenosti v organizovaní kazateľského diela i v tajnej výrobe biblickej literatúry. Na začiatku komunistického útlaku sa literatúra v Moldavsku vyrábala na dvoch miestach a po desaťročia intenzívneho prenasledovania sa na nej pracovalo iba v noci. Bratia, ktorí na týchto miestach pracovali, teda museli žiť dva životy — jeden vo dne, keď sa venovali bežným činnostiam ako všetci ostatní, a druhý v noci, keď až do skorých ranných hodín pracovali na výrobe literatúry pre zbory.

No táto situácia sa zmenila, keď odpor a sledovanie poľavilo. Bratia mohli teraz tlačiarne v podzemí využívať plnšie a zapojiť do tejto práce ďalších dobrovoľníkov. Vďaka tomu sa výroba literatúry zvýšila.

Bratia tiež zlepšili techniku tlače. Napríklad začali používať špeciálne blany, na ktoré sa text mohol napísať na písacom stroji. Okrem toho upravili tlačové stroje tak, aby tlačili naraz na obe strany papiera. Tieto zlepšenia viedli k tomu, že sa vyrábalo ešte viac literatúry. Čas  ručného odpisovania biblických študijných pomôcok bol nenávratne preč.

Prirodzene, viac literatúry znamenalo, že bratia mohli hlbšie študovať Bibliu. To spolu s oveľa lepšou komunikáciou pomohlo vymazať aj posledné stopy skorších nedorozumení. No tieto zlepšenia boli iba začiatkom dobrých vecí, ktoré mal Jehovov ľud v Moldavsku ešte zažiť.

Pravé uctievanie prekvitá

Aj keď bol sovietsky komunizmus na svojom vrchole politickým a militaristickým obrom, nepodarilo sa mu zničiť pravé uctievanie. Sovieti svojím programom deportácií v skutočnosti nechtiac pomohli rozšíriť dobré posolstvo až do ‚najvzdialenejších častí zeme‘. (Sk. 1:8) Jehova prostredníctvom Izaiáša sľúbil: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech... Toto je dedičné vlastníctvo Jehovových sluhov a ich spravodlivosť je odo mňa.“ ​(Iz. 54:17) Tieto slová sa naozaj dokázali ako pravdivé!

Zmena vlády v roku 1985 veľmi uľahčila život Jehovovým svedkom v Sovietskom zväze. Už ich nesledovala tajná polícia ani nedostávali pokuty za účasť na náboženských zhromaždeniach. Hoci bratia v Moldavsku ďalej mávali svoje pravidelné zhromaždenia v malých skupinkách po desať alebo aj menej osôb, začali tiež využívať mimoriadne príležitosti, ako boli svadby alebo pohreby, na usporadúvanie malých krajských zjazdov.

V lete roku 1989 dostalo kazateľské dielo ďalší impulz vďaka trom medzinárodným zjazdom, ktoré sa konali v poľských mestách Chorzów, Poznaň a Varšava. Zúčastnili sa na nich stovky moldavských delegátov. Pre týchto verných bratov, ktorí boli zvyknutí na tajné zhromaždenia  v malých skupinách, bolo úžasným zážitkom, keď teraz mohli byť uprostred medzinárodného zástupu radostných svedkov a spolu s nimi uctievať Jehovu!

Ďalším duchovným požehnaním pre bratov v Moldavsku bolo, keď v roku 1991 mohli prvý raz v histórii diela v tejto krajine slobodne usporiadať krajské zjazdy. Rok 1992 priniesol ďalší významný medzník — medzinárodný zjazd v Sankt Peterburgu v Rusku. Na tomto zjazde sa zúčastnilo ešte viac moldavských delegátov ako na troch poľských zjazdoch v roku 1989. Jehova otvoril nebeské stavidlá a začal na svojich verných, vďačných služobníkov vylievať jedno požehnanie za druhým.

Školenie cestujúcich dozorcov

Viac slobody znamenalo aj to, že výbor krajiny, ktorý dozeral na dielo v Sovietskom zväze, mal užší  kontakt s cestujúcimi dozorcami. V decembri 1989 sa títo duchovne zrelí bratia, ktorých bolo vtedy 60, zišli na školení v Ľvove. Vzhľadom na to, že všetci títo bratia prežili väzenie, utrpenie v pracovných táboroch a ďalšie formy prenasledovania, bolo toto stretnutie pre nich veľmi radostné a posilňujúce! Mnohých z nich už spájali blízke priateľstvá z predošlého ťažkého obdobia.

Z Moldavska boli na tomto školení štyria cestujúci dozorcovia. Po návrate z Ľvova odovzdávali zborom užitočné rady, ktoré dostali, a to zvlášť v súvislosti s kazateľským dielom. Bratov napríklad povzbudzovali k tomu, aby aj napriek novozískanej slobode boli pri kázaní Božieho Slova naďalej obozretní. (Mat. 10:16) Prečo tá opatrnosť? Pretože, prísne vzaté, dielo bolo ešte stále pod zákazom.

Naliehavá potreba sál Kráľovstva

Od samého začiatku kazateľského diela v Moldavsku si bratia uvedomovali, že je potrebné mať vlastné sály na zhromaždenia. Veď už v roku 1922 si Bádatelia Biblie v dedine Corjeuţi na vlastné náklady postavili sálu. Táto sála, ktorú nazývali dom zhromaždení, im slúžila mnoho rokov.

Keď koncom 80. rokov začal odpor výrazne slabnúť, v mnohých mestách a dedinách boli zbory s niekoľkými stovkami zvestovateľov. Stretávali sa v malých skupinách v súkromných domoch. Prišiel teraz čas stavať sály Kráľovstva? Bratia to chceli zistiť, a tak v tejto veci oslovili obecné úrady vo viacerých dedinách.

Niektorí úradníci ochotne vychádzali bratom v ústrety. Tak to bolo napríklad na severe Moldavska v dedine Feteşti s 3150 obyvateľmi. V januári 1990 sa miestni bratia stretli  so starostom, ktorý im povedal, že v jeho dedine môžu svoju činnosť vykonávať slobodne, bez úradných obmedzení. Bratia, ešte stále opatrní, tomu nemohli uveriť. Poprosili ho o povolenie na prestavbu domu jedného brata, aby mohol zbor používať tento dom ako malú sálu Kráľovstva, hoci v zbore bolo 185 zvestovateľov!

Starosta projekt povolil a bratia sa pustili do práce. No zakrátko narazili na veľký problém. Keď chceli odstrániť jednu stenu, zistili, že dom by sa pravdepodobne zrútil. Práca sa tak nečakane zastavila. Čo teraz? Bratia sa rozhodli znovu osloviť starostu, aby mu povedali o tomto probléme. Predstavte si tú radosť, keď dovolil bratom postaviť celkom novú sálu Kráľovstva! A tak sa zbor s nadšením pustil do výstavby, ktorá bola dokončená už za 27 dní.

Aby sa všetci zmestili do novej sály Kráľovstva, zbor vo Feteşti sa rozdelil na dva. Mnoho nových zvestovateľov však ešte nebolo pokrstených. A tak vznikla myšlienka spojiť program zasvätenia s krstom. Preto po prejave ku krstu všetci zišli k blízkej rieke, v ktorej 80 ľudí symbolizovalo svoju oddanosť Jehovovi.

Samozrejme, aj mnoho ďalších zborov veľmi potrebovalo sálu Kráľovstva. Keď v literatúre videli fotografie rôznych sál, niektoré zbory sa rozhodli, že si niečo podobné postavia aj oni. Bratia teda dali dohromady finančné prostriedky a s elánom sa pustili do práce. A neboli to ojedinelé prípady. V rokoch 1990 až 1995 bratia takto postavili vyše 30 sál Kráľovstva — všetky za pomoci miestnych dobrovoľníkov a na vlastné náklady.

Vybrané sály Kráľovstva sa používali aj na krajské zjazdy. No na tieto zjazdy prichádzalo toľko ľudí, že  mnohí museli počúvať program vonku. Preto bratia začali uvažovať o výstavbe zjazdovej sály. A ani tentoraz neotáľali. V roku 1992 už za tri mesiace postavili v Corjeuţi prvú zjazdovú sálu v Moldavsku — s kapacitou 800 miest na sedenie. Nasledujúci rok znovu svojpomocne a z vlastných prostriedkov postavili bratia zjazdovú sálu aj vo Feteşti, s kapacitou 1500 miest.

Ukázalo sa, že to bol naozaj vhodný čas na stavebnú činnosť, lebo v polovici 90. rokov politické zmeny a ekonomický úpadok viedli k prudkej devalvácii moldavskej meny. Následkom toho peniaze, ktoré začiatkom 90. rokov vystačili na výstavbu celej sály Kráľovstva, by o niekoľko rokov neboli stačili ani na kúpu stoličiek.

Výstavba sál Kráľovstva na juhu

Oproti zborom na severe mali zbory na juhu Moldavska menej sál Kráľovstva. Prudký rozmach diela v 90. rokoch viedol k tomu, že mnohé novovzniknuté zbory na juhu mali problém nájsť vhodné miesta na zhromaždenia. Využívali sa štátne školy, ale prenajať si ich bolo stále ťažšie.

 Jehova poskytol bratom pomoc prostredníctvom svojej organizácie. Vedúci zbor v pravý čas zaviedol opatrenie Fondu na sály Kráľovstva, vďaka ktorému boli teraz prostriedky na výstavbu sál dostupné aj takým krajinám ako Moldavsko, kde majú zbory obmedzené finančné prostriedky.

Bratia toto opatrenie využili veľmi efektívne. Príkladom toho je hlavné mesto Kišiňov. V roku 1999 tu nebola ani jedna sála Kráľovstva. Ale v júli 2002 tu už bolo desať sál Kráľovstva, v ktorých sa schádzalo 30 z 37 zborov v tomto meste, a ďalšie tri sály boli vo výstavbe.

Konečne zákonné uznanie!

Dňa 27. augusta 1991 sa Moldavsko stalo nezávislou republikou. Keďže zákaz činnosti Jehovových svedkov vydala sovietska vláda, tento zákaz teraz už neplatil. No Jehovovi svedkovia, ktorých vtedy bolo asi 4000, ešte neboli právne zaregistrovaní ako náboženská organizácia.

Keď bratia z moldavskej kancelárie dostali od vedúceho zboru užitočné rady, pohotovo oslovili príslušné vládne orgány, aby získali pre Jehovových svedkov zákonné uznanie. Predstavitelia novej vlády boli tejto žiadosti priaznivo naklonení. Určitý čas síce trvalo, kým sa vybavili potrebné formality, ale nakoniec 27. júla 1994 dostala kancelária úradný dokument o registrácii.

Pre Jehovových svedkov v Moldavsku to bol naozaj pamätný deň! Po šiestich desaťročiach zákazu, prenasledovania a väznenia mohli teraz verejne kázať dobré posolstvo a slobodne uctievať Jehovu. Okrem toho mohli začať usporadúvať oblastné zjazdy. Iba mesiac po získaní zákonného uznania, v auguste 1994, sa Jehovovi svedkovia zhromaždili na najväčšom štadióne v Kišiňove na prvom  oblastnom zjazde v Moldavsku. Bola to veľmi vzrušujúca udalosť!

Rozširovanie Bételu

Do roku 1995 vzrástol počet zvestovateľov Kráľovstva na vyše 10 000. O určité stránky diela v Moldavsku sa starala malá kancelária v Kišiňove, ale celkový dohľad nad dielom mala ruská odbočka, vzdialená asi 2000 kilometrov. Rumunská odbočka však bola vzdialená iba 500 kilometrov a väčšina Moldavcov hovorila po rumunsky. Rumunčina sa dokonca stala úradným jazykom tejto krajiny. A tak po zvážení všetkých týchto faktov vedúci zbor odporučil, aby bol dohľad nad dielom v Moldavsku zverený rumunskej odbočke.

Neustály vzrast spôsoboval, že na kanceláriu v Kišiňove, ktorá bola v jednom malom byte, boli kladené stále väčšie nároky. Bolo zrejmé, že prišiel čas vytvoriť rodinu Bétel. Medzi jej prvých členov patrili Ion a Iulia Rusovci. Brat Rusu predtým slúžil v rokoch 1991 až 1994 ako zástupca cestujúceho dozorcu. Ďalším členom rodiny sa stal Gheorghe Gorobeţ, ktorý dovtedy slúžil ako oblastný dozorca. Býval však mimo Bételu a denne doň dochádzal. Günter a Rosaria Matzurovci, absolventi 67. triedy školy Gileád, ktorí niekoľko rokov slúžili v Rumunsku, prišli do moldavského Bételu 1. mája 1996.

So vzrastom počtu zvestovateľov rástla aj potreba ďalších pracovníkov Bételu. No priestory boli obmedzené. A tak v roku 1998 moldavskí bételiti bývali už na piatich rôznych miestach po celom meste. Preto sa začalo hľadať vhodné miesto na postavenie jedného bételového komplexu. Predstavitelia mesta Kišiňov ponúkli bratom pozemok s rozlohou 3000 štvorcových metrov priamo v centre  mesta, čo bratia vďačne prijali. S ohľadom na predpokladaný ďalší vzrast bratia kúpili aj susedný pozemok.

Hrubú stavbu postavila jedna miestna firma. Ostatnú prácu urobili medzinárodní dobrovoľníci spolu s miestnymi bratmi a sestrami. Výstavba sa začala v septembri 1998 a už o 14 mesiacov sa natešení členovia rodiny Bétel sťahovali do svojho nového domova, šťastní, že môžu byť konečne všetci spolu.

Program zasvätenia nového komplexu Bételu sa uskutočnil 16. septembra 2000. Zúčastnili sa na ňom hostia z 11 krajín. Nasledujúci deň na miestnom športovom štadióne predniesol brat Gerrit Lösch z vedúceho zboru prejav pred vyše 10 000 poslucháčmi. Všetci prítomní cítili vrúcne puto lásky, ktoré zjednocuje Jehovov ľud na celom svete.

V súčasnosti má moldavská rodina Bétel 26 členov. Niektorí, ako napríklad David a Miriam Grozescovci, prišli až zo zámoria, aby tu slúžili ako bételiti v zahraničnej službe. Iní, ako napríklad Enno Schlenzig, absolvovali školu služobného vzdelávania vo svojej krajine a potom prijali zahraničné pridelenie v Moldavsku. Teda hoci je moldavská rodina Bétel čo do počtu malá, národnostne je veľmi rozmanitá.

Školenie žencov

Počas desaťročí zákazu a prenasledovania sa Jehovov ľud v Moldavsku delil o dobré posolstvo s inými len neformálne a, samozrejme, veľmi obozretne. Ale teraz prišiel čas verejne slúžiť z domu do domu a vydávať svedectvo na ulici. Bratia sa poslušne zapojili do týchto foriem služby a zvlášť služba na ulici si u nich získala veľkú obľubu. No ako sa zvyšoval počet zvestovateľov, bola potrebná  vyrovnanosť. A tak boli zbory povzbudené, aby sa zamerali na službu z domu do domu, čo aj verne robili.

Teraz si zvestovatelia viac než kedykoľvek predtým začali uvedomovať, ako veľmi ich blížni potrebujú pravý duchovný pokrm. Aby bola táto potreba uspokojená, Jehovova organizácia zásobila zbory časopismi Strážna veža a Prebuďte sa!, ako aj ďalšími biblickými študijnými pomôckami v rumunčine i v ruštine. Zvestovatelia sa zas veľmi usilovali zlepšovať kvalitu svojej služby tým, že uplatňovali návrhy z Našej služby Kráľovstva. Dobre využívali aj pravidelné školenie poskytované v teokratickej škole kazateľskej služby.

Ďalšou pomocou, zvlášť v organizačnej činnosti, boli zrelí, skúsení bratia z iných krajín. Títo schopní a ochotní medzinárodní pomocníci pomáhali zborom a prispievali k ich stabilite, podobne ako opory podopierajú plodonosný vinič.

Obdobie rýchleho rastu

Rýchly rast v počte učeníkov v Moldavsku je zjavný v hlavnom meste Kišiňov, ktoré má okolo 662 000 obyvateľov. V januári 1991, ešte pred právnou registráciou Jehovových svedkov, tu bolo asi 350 zvestovateľov v dvoch zboroch. Ale do januára 2003 tento počet vzrástol na 37 zborov s vyše 3870 zvestovateľmi! V jednom zbore sa iba za deväť mesiacov stalo zvestovateľmi 101 nových záujemcov! Pri takom rýchlom raste neprekvapuje, že zbory v tomto meste sa delia približne každé dva roky.

V auguste 1993 bolo v Moldavsku 6551 zvestovateľov. No do marca 2002 sa tento počet zvýšil na 18 425 — čo je za deväť rokov 280-percentný vzrast! Za ten istý  čas sa počet pravidelných priekopníkov zvýšil z 28 na 1232.

Zo zástupcu starostu priekopník

Medzi tými, ktorí spoznali Jehovu, je veľa bývalých komunistov a niektorí z nich dokonca kedysi zastávali politické funkcie. Jedným z nich je Valeriu Mârza, ktorý bol predtým zástupcom starostu 39-tisícového mesta Soroca. Pri slávnostných príležitostiach stával Valeriu na tribúne medzi vysokými hodnostármi, ktorých zdravili pochodujúce zástupy. Preto bol v meste dobre známy.

No Valeriu začal študovať Bibliu a nakoniec sa dal pokrstiť. Ako reagovali ľudia, keď im potom vydával svedectvo? „Prakticky každý ma pozýval dovnútra,“ hovorí brat Mârza. „Mal som vynikajúce príležitosti na vydanie svedectva a naše mesto sa pre mňa i pre moju manželku stalo veľmi plodným obvodom!“ Brat Mârza bol po krátkom čase vymenovaný za zvláštneho priekopníka. Spolu s manželkou slúžili rok aj v Bételi. Teraz sa tešia z výsady krajskej služby.

 Pomoc priekopníkov

Pomer počtu zvestovateľov k počtu obyvateľov Moldavska patrí v súčasnosti medzi najlepšie v Európe. Napriek tomu v niektorých dedinách a menších mestách doteraz nie je ani jeden svedok. Pre náročnú ekonomickú situáciu väčšina zvestovateľov a priekopníkov nemôže slúžiť tam, kde je väčšia potreba. Preto rumunská odbočka vyslala do Moldavska takmer 50 zvláštnych priekopníkov, ktorí pomáhajú šíriť dobré posolstvo v týchto obvodoch. Viac ako 20 z týchto bratov absolvovalo školu služobného vzdelávania, ktorá sa konala v Rumunsku, Rusku a na Ukrajine.

Títo húževnatí zvestovatelia dosahujú vynikajúce výsledky. Napríklad zvláštni priekopníci Serghei a Oxana Zighelovci boli v roku 1995 pridelení do mestečka Căuşeni, kde bola vtedy iba jedna skupina s 15 zvestovateľmi. Zighelovci pomohli týmto miestnym bratom zaviesť mnoho nových biblických štúdií. Ich radostný priekopnícky duch prispel k tomu, že sa k nim v službe celým časom pripojilo veľa ďalších. Teraz je v Căuşeni 155 zvestovateľov v dvoch zboroch — čo je za sedem rokov až desaťnásobný vzrast! Medzitým sa Zighelovci ujali krajskej služby, a tak pomáhajú ešte väčšiemu počtu zborov.

Sloboda, no nie bez ťažkostí

Každá forma ľudskej vlády má svoje problémy. Počas vlády rumunskej monarchie, fašistickej diktatúry i komunistického režimu musel Jehovov ľud v Moldavsku znášať náboženský odpor, zákaz, prenasledovanie i deportácie. V dnešnej dobe Jehovovi svedkovia musia rovnako ako ich blížni zápasiť s ekonomickými ťažkosťami, čo núti rodiny, aby boli obaja rodičia zamestnaní. Iní zas majú problém nájsť si vôbec nejakú prácu.

 So šíriacim sa materializmom a úpadkom morálnych hodnôt vzrastá tiež zločinnosť a korupcia. Môže Jehovov ľud tomu všetkému, čo ohrozuje jeho duchovnosť, odolať? Áno, môže! Boží ľud sa zo skúseností naučil, že Jehova nikdy neopustí svojich verných, ktorí sa v skúškach a pokušeniach k nemu obracajú o pomoc. — 2. Tim. 3:1–5; Jak. 1:2–4.

Dnešná situácia nám pripomína to, čo sa v 14. kapitole Zjavenia píše o dvoch symbolických zberoch úrody. V jednom prípade ide o zber „viniča zeme“ — zlého ovocia, ktoré v týchto posledných dňoch bujnie, tak ako to bolo predpovedané. (Zjav. 14:17–20; Žalm 92:7) Už čoskoro bude tento ‚vinič‘ aj so svojím skazeným ovocím vykorenený a hodený „do veľkého vínneho lisu Božieho hnevu“. Ako veľmi Jehovovi služobníci túžia po tom čase!

No zatiaľ sa pomazaní kresťania a ich spoločníci tešia z duchovného blahobytu. Áno, Jehovova „vinica penivého vína“ bude ďalej prinášať hojnosť výživného duchovného pokrmu a priťahovať ľudí podobných ovciam k týmto štedrým zásobám. Prečo si tým Boží ľud môže byť istý? Lebo túto vzácnu vinicu stráži sám Jehova. (Iz. 27:2–4) A to sa dokázalo aj v Moldavsku! Satanove úklady — či už prenasledovanie, deportácie, lživá propaganda, alebo falošní bratia — síce spôsobili Božiemu ľudu ťažkosti, ale nikdy nie duchovnú porážku. — Iz. 54:17.

Áno, „šťastný je muž, ktorý stále vytrváva v skúške, lebo keď bude schválený, prijme korunu života, ktorú sľúbil Jehova tým, ktorí ho milujú“. (Jak. 1:12) Kiež aj vás správa o histórii Jehovových svedkov v Moldavsku podnieti pamätať na tieto povzbudivé slová, a tak ‚milovať Jehovu‘, ‚vytrvávať v skúške‘ a ‚stále prinášať mnoho ovocia‘. — Ján 15:8.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 71]

‚Vínna pivnica‘ Ruska a východnej Európy

Moldavské dlhé letá a úrodná pôda tvoria ideálne podmienky na produkciu vína — čo je činnosť, ktorou sa tu ľudia zaoberajú už tisícročia. Vinárstvo sa v tejto oblasti začalo rozmáhať najmä od konca tretieho storočia pred n. l., keď tamojší obyvatelia nadviazali spojenie s Grékmi a potom v druhom storočí n. l. s Rimanmi.

Dnes je produkcia vína hlavnou zložkou moldavského poľnohospodárstva a v takmer 130 závodoch sa tu ročne vyrobí až 140 miliónov litrov vína. Približne 90 percent vína sa vyváža, a to hlavne do Ruska a na Ukrajinu; do Ruska okolo 80 percent a na Ukrajinu asi 7 percent.

 [Rámček na strane 72]

Stručný prehľad o Moldavsku

Krajina: Stredné a severné Moldavsko je lesnatou oblasťou, v ktorej sa nachádzajú vysočiny s bujnou vegetáciou a stepi, čiže trávnaté roviny. Na juhu sú zväčša obrábané roviny.

Ľudia: Moldavské etnikum tvorí asi dve tretiny populácie. Okrem nich tu žijú hlavne Rusi, ďalej Ukrajinci, Gagauzi, Bulhari a Židia. Väčšina Moldavcov patrí k pravoslávnej cirkvi.

Jazyk: Úradným jazykom je rumunčina. Mnoho ľudí hovorí aj po rusky, zvlášť v mestách, čo viedlo k tomu, že je bežné používať oba tieto jazyky.

Ekonomika: Poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel sú hlavnými odvetviami ekonomiky. Oblasť priemyselnej výroby sa ešte len rozvíja.

Poľnohospodárstvo: Pestuje sa tu hrozno, pšenica, kukurica, cukrová repa a slnečnica. Chová sa hlavne hovädzí dobytok, na mäso a na mlieko. Okrem toho sa tu chovajú aj ošípané.

Podnebie: Priemerná teplota sa pohybuje od mínus 4 stupňov Celzia v januári až do plus 21 stupňov Celzia v júli. Celkovo je tu teplé podnebie s relatívne miernymi zimami. Priemerné ročné zrážky sú okolo 500 milimetrov.

 [Rámček na stranách 83 – 85]

Vynikajúce príklady kresťanskej neutrality

George Vacarciuc: Bol vychovávaný ako Jehovov svedok. V decembri 1942 ho fašisti povolali do armády. Odmietol však vziať zbraň, a tak bol 16 dní zatvorený v úplne tmavej cele a dostával veľmi málo jedla. Keď ho znova predvolali, sľúbili mu zrušenie trestu — ktorý mu dovtedy ani neoznámili —, ak urobí to, čo od neho žiadajú. Opäť to odmietol.

George bol za to odsúdený na 25 rokov väzenia. No jeho trest bol skrátený, keď 25. septembra 1944 prišli sovietske vojská. Ani nie o dva mesiace ho však chceli odviesť do armády Sovieti. Keďže odmietol konať proti svojmu biblicky školenému svedomiu, bol odsúdený na desať rokov nútených prác v rôznych táboroch. Dvanásť mesiacov jeho rodina nemala o ňom žiadne správy. Po piatich rokoch, 5. decembra 1949, bol brat Vacarciuc prepustený. Vrátil sa domov do Corjeuţi a zostal verný až do svojej smrti 12. marca 1980.

Parfin Goreacioc: Narodil sa v roku 1900 a biblickú pravdu spoznával v dedine Hlina v rokoch 1925 až 1927. Spolu so svojimi bratmi Nicolaeom a Ionom sa o pravde dozvedel od Damiana a Alexandra Roşovcov, ktorí boli prvými Bádateľmi Biblie v dedine.

 V roku 1933 bol Parfin spolu s ďalšími svedkami zatknutý. Odviezli ho do mesta Chotin, kde ho vypočúvali a potom pokutovali za kázanie. V roku 1939 bol Parfin v susednej dedine Ghilavăţ na podnet miestneho kňaza predvedený na policajnú stanicu. Tu ho policajti priviazali tvárou dole k drevenej lavici a opakovane ho bili po chodidlách.

Keď sa k moci dostali fašisti, Parfin bol znovu zatknutý a uväznený. Ešte v tom istom roku ho Sovieti síce oslobodili, ale potom ho sami uväznili za odmietnutie vojenskej služby. Niekoľko mesiacov ho držali vo väzení v Kišiňove a potom ho prepustili.

V roku 1947 Sovieti Parfina opäť zatkli a tentoraz ho za kázanie o Božom Kráľovstve odsúdili na osem rokov vyhnanstva. V roku 1951 boli deportované na Sibír aj jeho deti. No nie tam, kde bol ich otec. V skutočnosti ho už nikdy viac nevideli. Parfin vo vyhnanstve vážne ochorel a v roku 1953 zomrel vo vernosti.

Vasile Pădureţ: Narodil sa v roku 1920 v Corjeuţi a pravdu spoznal v roku 1941 v čase fašizmu. Preto aj on trpel tak za vlády fašistov, ako i Sovietov. Sovietom odvážne povedal: „Nestrieľal som boľševikov a nebudem zabíjať ani fašistov.“

Za tento biblický postoj bol Vasile odsúdený na desať rokov nútených prác v sovietskych pracovných táboroch. No trest mu bol znížený na päť rokov, a tak sa 5. augusta 1949 vrátil domov. Keď sa začala operácia Sever, Vasile bol zatknutý tretí raz. Prvého apríla 1951 ho spolu s rodinou naložili do nákladného vlaku a odviezli na Sibír. Po piatich rokoch im dovolili vrátiť sa do Corjeuţi v Moldavsku. Vasile zomrel verný Jehovovi 6. júla 2002, keď sa pripravovala táto správa.

 [Rámček/obrázok na stranách 89, 90]

‚Nevymenil by som život v službe Stvoriteľovi za nič‘

Ion Sava Ursoi

Narodený: 1920

Pokrstený: 1943

Stručná charakteristika: V čase komunizmu slúžil ako krajský dozorca.

Narodil som sa v Caracuşeni v Moldavsku a pravdu som spoznal pred vypuknutím druhej svetovej vojny. V roku 1942 mi zomrela manželka. Keď sa konal jej pohreb, dav ľudí ma vyhnal z cintorína. Prečo to urobili? Pretože som zmenil náboženstvo. Neskôr v tom istom roku sa ma fašistická vláda pokúsila odviesť do vojska. Keďže som chcel zostať politicky neutrálny, odmietol som slúžiť v armáde. Bol som odsúdený na smrť, ale neskôr mi bol trest zmiernený na 25 rokov väzenia. Posielali ma z tábora do tábora. Keď som bol uväznený v meste Craiova v Rumunsku, prišla sovietska armáda a oslobodila nás.

Ledva som okúsil slobodu a už ma komunisti opäť uväznili. Poslali ma do Kalininu (teraz Tver) v Rusku. O dva roky, v roku 1946, mi dovolili vrátiť sa do mojej rodnej dediny, kde som potom pomáhal organizovať zvestovateľskú činnosť. V roku 1951 ma Sovieti znova zatkli. Tentoraz ma spolu s mnohými ďalšími svedkami deportovali na Sibír. Domov som sa vrátil až v roku 1969.

Keď sa obzriem späť, spomínam si na mnohé situácie, v ktorých mi Jehova dal silu zachovať si rýdzosť. Nevymenil by som život v službe Stvoriteľovi za nič na svete. Teraz sa musím vyrovnávať s obmedzeniami, ktoré prináša vysoký vek a podlomené zdravie. Ale istota nádeje na život v novom svete, keď moje telo opäť získa mladistvú silu, ma posilňuje v mojom odhodlaní ‚nevzdávať sa v konaní toho, čo je znamenité‘. — Gal. 6:9.

 [Rámček/obrázok na stranách 100 – 103]

Je toľko vecí, o ktorých chcem spievať!

Alexandra Cordonová

Narodená: 1929

Pokrstená: 1957

Stručná charakteristika: Za sovietskej vlády musela zniesť mnoho utrpenia; v súčasnosti slúži ako zborová zvestovateľka.

Láska k spevu mi pomohla nájsť pravdu a neskôr, keď bola moja viera skúšaná, zostať duchovne silnou. Moje rozprávanie sa začína v 40. rokoch 20. storočia, keď som sa ako dospievajúce dievča stretla v Corjeuţi so skupinou mladých ľudí, ktorí vo voľnom čase radi spievali piesne Kráľovstva a rozprávali sa o Biblii. Duchovné pravdy, ktoré som sa naučila počas týchto rozhovorov i z piesní, na mňa hlboko zapôsobili.

Zakrátko som sa stala zvestovateľkou dobrého posolstva. To viedlo k tomu, že v roku 1953 ma spolu s ďalšími desiatimi svedkami zatkli. Kým som čakala na súd, bola som väznená v Kišiňove. Aby som si udržala duchovnú silu, spievala som si piesne Kráľovstva, čo očividne dráždilo jedného z dozorcov. „Ste vo väznici,“ povedal. „Toto nie je miesto na spev!“

Odpovedala som: „Celý život som spievala. Prečo by som mala teraz prestať? Môžete zatvoriť mňa, ale nie moje ústa. Moje srdce je slobodné a plné lásky k Jehovovi. Je toľko vecí, o ktorých chcem spievať!“

 Bola som odsúdená na 25 rokov, ktoré som mala stráviť v pracovnom tábore v meste Inta blízko severného polárneho kruhu. Spolu s ostatnými svedkami sme počas krátkeho obdobia letných mesiacov pracovali v neďalekých lesoch. Aj tu nám piesne Kráľovstva, z ktorých sme mnohé vedeli spamäti, pomáhali zostať duchovne silnými a cítiť sa v srdci slobodnými. Navyše naši dozorcovia, na rozdiel od toho v Kišiňove, nás k spevu povzbudzovali.

V tábore v Inte som bola tri roky, tri mesiace a tri dni. Potom ma na amnestiu prepustili. Keďže mi nedovolili vrátiť sa domov do Moldavska, odišla som do mesta Tomsk v Rusku. Tam som sa opäť stretla so svojím manželom, ktorý tiež strávil istý čas vo väzení. Boli sme od seba odlúčení štyri roky.

Keďže som bola zatknutá, nemala som ešte možnosť symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Obrátila som sa teda v tejto veci na bratov v Tomsku. Keďže aj ďalší chceli byť pokrstení, bratia pohotovo zariadili potrebné veci, aby sa krst mohol uskutočniť. No pre zákaz sa rozhodli uskutočniť ho za tmy v jazere v neďalekom lese.

V určenom čase sme vyšli z mesta. Do lesa sme šli po dvoch, aby sme nevzbudili podozrenie. Každá dvojica mala nasledovať tú predchádzajúcu, kým by sme sa všetci bezpečne nedostali až k jazeru. Teda taký bol plán. Nanešťastie dve staršie sestry, ktoré šli predo mnou a mojou partnerkou, zablúdili. Šli sme za nimi a tí, ktorí išli za nami, zas verne nasledovali nás. Bolo nás asi desať, čo sme blúdili tmou — mokrí od lesného porastu a celí sme sa chveli od zimy. Keďže bolo známe, že v tejto oblasti sú medvede a vlky, triasli sme sa aj od strachu pri predstave, že by sme sa s nimi mohli stretnúť. Boli sme takí napätí, že sme sa ľakali každého nezvyčajného zvuku.

Vedela som, že je dôležité nestrácať hlavu a neprepadnúť panike, a tak som navrhla, aby sme zostali stáť a potichu pískali melódie Kráľovstva v nádeji, že nás ostatní začujú. Okrem toho sme sa vrúcne modlili. Iste si viete predstaviť našu radosť, keď sme zrazu v tme počuli, ako sa k nám nesie tá istá melódia! Bratia nás naozaj počuli! Rozsvietili baterky, aby sme sa k nim mohli dostať. Krátko nato nás ponorili do ľadovej vody, no boli sme takí šťastní, že sme si ani neuvedomovali, aká je studená!

Teraz mám 74 rokov a som späť v Corjeuţi, kde som prvý raz počula o pravde. Napriek môjmu pokročilému veku je stále veľa vecí, o ktorých chcem spievať, a to najmä na chválu nášho nebeského Otca.

 [Rámček/obrázky na stranách 104 – 106]

Snažil som sa napodobňovať príklad mojich rodičov

Vasile Ursu

Narodený: 1927

Pokrstený: 1941

Stručná charakteristika: Slúžil ako služobník zboru a pracoval v podzemí na výrobe literatúry.

Moji rodičia, Simeon a Maria Ursovci, boli pokrstení v roku 1929. Bol som najstarším z piatich detí. Počas fašistického režimu boli otec a matka pre svoj neutrálny postoj zatknutí a odsúdení na 25 rokov nútených prác. O nás deti i o naše hospodárstvo sa starali naši duchovní bratia a sestry zo zboru v blízkom mestečku Corjeuţi. Preto sme nikdy nehladovali. Aj naša stará mama, ktorá nebola v pravde a bola už v pokročilom veku, pomáhala pri starostlivosti o nás. Mal som vtedy 14 rokov.

Dobrý príklad mojich rodičov ma podnietil, aby som sa v duchovnom ohľade čo najlepšie postaral o svojich súrodencov. Preto som ich každý deň skoro ráno budil a spolu sme si rozobrali určitú pasáž z našej biblickej literatúry. Súrodenci neboli vždy nadšení týmto vstávaním, ale nedal som im na výber. Uvedomoval som si, aké dôležité je mať dobré študijné návyky. Aký výsledok to prinieslo? Keď boli naši rodičia predčasne prepustení a v roku 1944 sa vrátili domov, veľmi sa tešili, keď videli,  že sme duchovne zdraví. Bolo to naozaj radostné stretnutie! Naša radosť však netrvala dlho.

Nasledujúci rok Sovieti zatkli otca a uväznili ho v sibírskom meste Noriľsk za severným polárnym kruhom. O tri roky som sa oženil s Emiliou, horlivou a duchovne zmýšľajúcou sestrou. Vyrastali sme spolu, a tak som ju dobre poznal. Žiaľ, iba rok po našej svadbe mňa a moju matku zatkli. Boli sme poslaní do Kišiňova, kde nás odsúdili na 25 rokov nútených prác. Emilia sa s láskou starala o mojich súrodencov, ktorí boli teraz okradnutí o rodičov aj o svojho staršieho brata.

Nakoniec ma poslali do uhoľných baní vo Vorkute, neslávne známom pracovnom tábore za severným polárnym kruhom. O dva roky, v roku 1951, boli Emilia, moji traja bratia i sestra poslaní do vyhnanstva do mesta Tomsk na západnej Sibíri. V roku 1955 Emilia požiadala, aby ju preložili ku mne do Vorkuty. Tu porodila prvé z našich troch detí, dcérku, ktorej sme dali meno Tamara.

V septembri 1957 bola vyhlásená amnestia a my sme boli prepustení. Ale už o mesiac ma zatkli znovu. Tentoraz ma odsúdili na sedem rokov do pracovného tábora v Mordviansku blízko mesta Saransk v Rusku. Bolo tam už uväznených mnoho bratov a stále prichádzali ďalší. Veľmi sme si cenili, že sme vďaka našim manželkám mali pravidelný prísun literatúry, ktorú sa im podarilo prepašovať, keď nás navštevovali. V decembri 1957 sa Emilia presťahovala do Kurganu na západe Sibíri, aby sa postarala o našu dcérku Tamaru, ktorá zostala u jej rodičov. Preto sme boli od seba sedem rokov  odlúčení. No bol to jediný spôsob, ako uchrániť Tamaru, aby nebola poslaná do nejakého štátneho výchovného zariadenia.

V roku 1964 som bol prepustený, ale nedovolili mi vrátiť sa domov do Moldavska. Hoci môj pohyb bol oficiálne stále obmedzený, mohol som ísť do Kurganu, aby som bol opäť s manželkou a dcérkou. V tamojšom zbore som slúžil ako vedúci štúdia knihy. V roku 1969 sme sa presťahovali do Krasnodaru na Kaukaze. Slúžili sme tam osem rokov a potom sme sa presťahovali do mesta Čirčik v Uzbekistane. Tam som pracoval v podzemnej tlačiarni. Nakoniec nám v roku 1984 povolili návrat do Moldavska. Usadili sme sa v meste Tighina, kde bolo 160 000 obyvateľov a iba 18 zvestovateľov. Rokmi sa táto malá skupina rozrástla na deväť zborov, v ktorých slúži takmer 1000 zvestovateľov a priekopníkov.

Mal by som ľutovať tie mnohé roky, ktoré som pre nášho Pána strávil v pracovných táboroch a vo väzniciach? To v žiadnom prípade! Aj keď som mal iba 14 rokov a bol som pokrstený len krátko, bolo mi jasné, o čo ide: buď miluješ Boha, alebo svet! Keďže som sa rozhodol slúžiť Jehovovi, bolo pre mňa nemysliteľné urobiť kompromis. — Jak. 4:4.

[Obrázky]

Vľavo: Vasile Ursu

Vyššie vľavo: Vasile a Emilia Ursovci s dcérkou Tamarou

 [Rámček/obrázky na stranách 108 – 110]

Chlapček s kvetinou sa dotkol môjho srdca

Valentina Cojocarová

Narodená: 1952

Pokrstená: 1997

Stručná charakteristika: Za sovietskeho režimu učila deti a viedla ich k ateizmu.

V roku 1978 som učila v materskej škole v meste Feteşti v Moldavsku. Bola som ateistka. Na jednej schôdzi sme ako učitelia dostali pokyn zamerať sa na deti Jehovových svedkov s cieľom viesť ich k ateizmu. To je dobrá myšlienka, pomyslela som si. A tak som hľadala spôsoby, ako zapôsobiť na srdce týchto detí. Prišla som na niečo, čo som považovala za výborný nápad.

Požiadala som deti v triede, aby urobili dva kvetinové záhony. Do jedného mali zasadiť kvety a potom ich polievať a plieť. Ale druhého záhona sa nemali ani dotknúť. Povedala som im, že ten patrí Bohu a on sa oň postará sám. Deti v triede prijali tento nápad s nadšením. Samozrejme, zatiaľ čo deti sadili, polievali a odburiňovali svoj záhon, „Božia záhradka“ zarastala burinou.

Potom som jedného slnečného dňa zhromaždila triedu pred tieto dva záhony. Pochválila som deti za  ich snahu a potom som im položila otázky, ktoré som si starostlivo pripravila. „Všimli ste si, že Boh neurobil so svojím záhonom vôbec nič?“ opýtala som sa. „Nie je teda jasné, že tento záhon nepatrí nikomu?“

Deti súhlasili, že to naozaj vyzerá tak. Potom som z toho vyvodila záver: „Vidíte, deti, tento kvetinový záhon takto vyzerá preto, že Boh existuje iba v predstavách ľudí. Teda ak Boh v skutočnosti neexistuje, ako by sa mohol postarať o kvety alebo o čokoľvek iné?“

Kým som hovorila, pozorovala som reakciu detí. Všimla som si, že jeden chlapček, ktorého rodičia boli svedkovia, je stále viac rozrušený. Nakoniec sa už nedokázal ovládnuť. Odbehol k neďalekému poľu, odtrhol púpavu a ukázal mi ju so slovami: „Ak Boh neexistuje, kto potom spôsobil, že vyrástol tento kvet? Nikto z nás sa oň nestaral.“ Jeho logika ma ohromila. Hlboko vnútri som si uvedomila, že to dieťa povedalo pádny argument.

Následkom komunistickej výchovy mi trvalo celé roky, kým som sa odhodlala k ďalšiemu kroku — k skúmaniu Biblie. No v roku 1995 som sa skontaktovala s miestnymi svedkami a požiadala som o štúdium. Predstavte si moju radosť, keď som zistila, že jeden z mojich bývalých žiakov teraz bude jedným z mojich učiteľov!

Komunistický systém mi síce umožnil získať dobré svetské vzdelanie, no neodovzdal mi to najdôležitejšie vzdelanie. Dnes vďaka Jehovovi a jednému odvážnemu chlapčekovi používam svoje duchovné i svetské poznanie tak, aby som pomáhala aj iným pochopiť, že Boh skutočne existuje a že sa o svoje ľudské stvorenie hlboko zaujíma.

 [Rámček na stranách 113 – 115]

Narodená vo vyhnanstve

Lidia Sevastianová

Narodená: 1954

Pokrstená: 1995

Stručná charakteristika: Bola vychovávaná kresťanskou matkou a neveriacim otcom, ale potom na mnoho rokov stratila kontakt s Jehovovými svedkami.

Moja matka a stará matka sa stali Jehovovými svedkami na začiatku 40. rokov 20. storočia. Hoci otec bol veľmi dobrý človek, v tom čase neprijal biblickú pravdu. V roku 1951 mali rodičia už dve deti a mama práve čakala dvojčatá. V apríli toho roku sa úrady pokúsili rozdeliť našu rodinu. Kým bol otec v práci, vzali matku — ktorá bola vtedy už vo vysokom stupni tehotenstva — i mojich starších súrodencov a naložili ich do vlaku, ktorý smeroval na Sibír. No ešte predtým sa matke podarilo poslať správu otcovi a ten sa rýchlo ponáhľal domov. Aj keď nebol svedkom, nastúpil do vlaku a odišiel do vyhnanstva spolu so svojou rodinou.

Počas cesty na Sibír matke umožnili krátku zastávku v meste Asino, kde porodila dvojčatá. Ostatní z rodiny museli ísť ďalej do Tomského okresu, kde otec zabezpečil ubytovanie. Pridelili mu prácu spolu s bratmi. O niekoľko týždňov sa k rodine pripojila matka aj s dvojčatami. Žiaľ, následkom neľudských podmienok, v ktorých musela naša rodina žiť, obe deti zomreli.

 Vo vyhnanstve sa však narodili ešte ďalšie štyri deti — medzi nimi aj ja a brat, ktorý je mojím dvojčaťom. Otec sa o nás všetkých oddane staral. Nakoniec nám v roku 1957 dovolili vrátiť sa do našej domovskej dediny. Matka sa ďalej usilovala vštepovať nám do sŕdc biblické zásady, hoci tajná polícia jej bola stále v pätách.

Otec sa zase sústredil hlavne na to, aby jeho deti dostali dobré svetské vzdelanie. A tak som vo veku 16 rokov odišla študovať na univerzitu do Kišiňova. Neskôr som sa vydala a presťahovala do Kazachstanu, kde som bola zrazu izolovaná nielen od mojich rodičov, ale aj od Jehovovej organizácie. Keď som sa v roku 1982 vrátila do Kišiňova, okamžite som začala hľadať zbor Jehovovho ľudu, no márne. Osem rokov som mala pocit, že som v tomto meste jediným človekom, ktorý chce uctievať Jehovu.

Potom som jedného dňa na autobusovej zastávke začula dve ženy, ako sa rozprávajú o Jehovovi. Podišla som bližšie, aby som ich lepšie počula. Mysleli si, že som agentka KGB, a tak zmenili tému a vzápätí sa rozhodli odísť. Šla som za nimi, čo ich zjavne znepokojilo. Preto som ich dobehla a uistila som ich o svojom úprimnom záujme. Môj sen spojiť sa s Jehovovou organizáciou sa konečne naplnil! Žiaľ, môj manžel mi odporoval.

V tom čase sme už mali dve deti. Po operácii chrbtice, ktorú som podstúpila v roku 1992, som musela v nemocnici ležať na posteli šesť mesiacov. V tomto skľučujúcom období môjho života sa však stalo niečo úžasné: Môj syn Pavel zaujal postoj na Jehovovej strane a v roku 1993 sa na medzinárodnom zjazde v Kyjeve dal pokrstiť. Časom som sa zotavila natoľko, že som bola schopná opäť chodiť. Tak som v roku 1995 aj ja symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Dnes sú mnohí členovia mojej rodiny Jehovovými svedkami, za čo som vďačná Jehovovi i mojej matke, ktorej príklad stálosti som vždy mala pred očami. Pokiaľ ide o môjho otca, ktorý sa o nás tak oddane staral, som veľmi šťastná, že skôr ako zomrel, aj on sa stal Jehovovým služobníkom.

 [Rámček/obrázok na stranách 117, 118]

Naše obete nie sú ničím v porovnaní s Jehovovými

Mihai Ursoi

Narodený: 1927

Pokrstený: 1945

Stručná charakteristika: Prenasledovaný za vlády fašistov i komunistov.

Zvestovateľom dobrého posolstva som sa stal v roku 1941. V roku 1942, keď som mal 15 rokov, som mal absolvovať vojenský výcvik v miestnej škole. V triede viseli obrazy rumunského kráľa Michala, generála Antonesca a Panny Márie. Keď naša skupina vošla do triedy, žiadali od nás, aby sme sa pred týmito obrazmi poklonili a prežehnali. Traja z nás to odmietli urobiť.

Miestni policajti nás za to surovo zbili. Noc sme strávili v škole a ráno nás poslali do Corjeuţi, kde nás opäť zbili. Odtiaľ nás vzali ešte na niekoľko ďalších miest a potom nás poslali pešo asi 100 kilometrov až na miesto, kde sme mali byť postavení pred vojenský súd. Z tej cesty mi krvácali nohy. Nakoniec ma poslali domov bez toho, aby ma odsúdili, pravdepodobne preto, že som bol ešte mladý.

Keď som mal 18 rokov, dostal som od sovietskej vlády povolávací rozkaz. Znovu som odmietol urobiť kompromis vo svojom neutrálnom postoji, a tak ma aj  s mojím priateľom Gheorghem Nimencom surovo zbili. Gheorghe následkom zranení o šesť týždňov zomrel. Opäť ma poslali domov, asi pre môj vek. V roku 1947 ma Sovieti znovu zatkli. Tentoraz sa mi vyhrážali, že ak odmietnem nastúpiť vojenskú službu, zastrelia ma. No nakoniec ma dali na dva mesiace na samotku a potom ma poslali na nútené práce pri výstavbe Volžsko-donského prieplavu. Bola to veľmi nebezpečná práca a mnohí tam prišli o život. Pri jednej nehode, pri ktorej zahynulo veľa robotníkov, som unikol iba o vlások. Nato ma poslali domov do Moldavska.

Tam som sa oženil. V roku 1951 sme boli spolu s manželkou Verou, ktorá vtedy čakala dieťa, poslaní do vyhnanstva. Najprv sme cestovali vlakom a potom loďou do sibírskej tajgy, čo bola obrovská oblasť subarktických lesov, kde som musel rúbať stromy. S Verou sme bývali v jednom baraku spolu s ďalšími 16 rodinami. Našťastie v roku 1959 nám dovolili vrátiť sa späť do Moldavska.

Je mnoho vecí, ktoré ma v tých ťažkých rokoch posilňovali a dodnes ma posilňujú. Okrem iného to bol príklad viery môjho brata Iona. (Pozri 89. stranu.) Ion bol odsúdený na smrť, a hoci nemohol vedieť, že jeho rozsudok bude nakoniec zmenený, odmietol urobiť kompromis. Posilňuje ma aj uvažovanie o tom, ako sa Jehova vždy staral o mňa a neskôr i o moju manželku počas všetkých tých skúšok, ktoré sme znášali pre jeho meno. No naše obete nie sú ničím v porovnaní s tým, čo urobil pre nás Jehova, keď poslal svojho Syna, aby dal svoj život ako výkupné za nás. Rozjímanie o tomto jedinečnom opatrení mi pomáha stále si udržiavať radosť.

 [Rámček na stranách 121 – 123]

Pociťovala som Jehovovu nežnú starostlivosť

Mihailina Gheorghiţová

Narodená: 1930

Pokrstená: 1947

Stručná charakteristika: V rokoch zákazu slúžila ako kuriérka a prekladateľka.

Pravdu som spoznala v roku 1945 a s radosťou som zvestovala dobré posolstvo susedom v mojej dedine Glodeni, ako aj v neďalekej dedine Petrunea. Keďže som v škole vydávala svedectvo, odmietli mi vydať maturitné vysvedčenie. Napriek tomu som mala radosť z toho, že som svoje vzdelanie mohla využiť pri prekladaní biblických publikácií z rumunčiny a ukrajinčiny do ruštiny.

Krátko po krste ma prichytili pri prekladaní a bola som odsúdená na 25 rokov nútených prác vo Vorkute, meste za severným polárnym kruhom, kde už bolo veľa našich sestier. Napriek náročným podmienkam sme stále kázali a darilo sa nám získavať aj literatúru. Nejakú sme si dokonca vyrobili priamo v tábore.

Jedného dňa som stretla istú mladú ženu, ktorú zatkli preto, lebo sa mylne domnievali, že aj ona patrí k Jehovovým svedkom. Odporučila som jej, aby preskúmala Božie Slovo a sama videla, že Jehova má moc oslobodiť svoj ľud, keď to bude jeho vôľa. Súhlasila  s biblickým štúdiom a nakoniec sa stala našou sestrou. Krátko nato bola z tábora predčasne prepustená.

Neskôr som bola prevezená do mesta Karaganda v Kazachstane a napokon som bola 5. júla 1956 prepustená. Odišla som do Tomska, kde som spoznala svojho budúceho manžela Alexandra Gheorghiţu, ktorý za svoju vieru strávil vo väzení šesť rokov. Obaja sme ďalej kázali v rozľahlom obvode na Sibíri, hoci sme si uvedomovali, že nás neustále sleduje tajná polícia. Potom sme sa presťahovali do Irkutska, ktorý leží blízko Bajkalského jazera smerom na západ. Tam sme tajne pokračovali vo výrobe literatúry. Neskôr sme slúžili v Biškeku v Kirgizsku. Aj keď bol Alexandru pri kázaní opatrný, chytili ho a odsúdili na desať rokov väzenia.

Prokurátor povedal, že môžem manžela navštíviť, kým bude vo vyšetrovacej väzbe čakať na súd. Keďže to bežne nebolo dovolené, opýtala som sa ho, prečo nám preukázal túto láskavosť. „Ste mladý manželský pár,“ povedal, „a máte dieťa. Možno ešte zvážite svoje rozhodnutie.“ Povedala som mu, že Alexandru i ja sme sa už dávno rozhodli slúžiť Jehovovi a že sme rozhodnutí zostať verní. Prokurátor povedal: „Ale aj vaša Biblia hovorí, že živý pes je na tom lepšie než mŕtvy lev.“ ​(Kaz. 9:4) „To je pravda,“ odpovedala som, „ale taký živý pes, akého ste opísali, nezdedí Boží nový svet.“

Alexandru strávil vo väzení plných desať rokov a okrem toho ešte ďalší rok v domácom väzení. Po jeho prepustení sme sa presťahovali do Kazachstanu a potom do Uzbekistanu, aby sme tam pomohli v diele. Nakoniec sme sa v roku 1983 vrátili do Moldavska, šťastní, že sme mali jedinečnú výsadu na toľkých miestach pomáhať úprimným ľuďom učiť sa o Jehovovi.

Keď uvažujem o minulosti, priznávam, že môj život nebol vždy ľahký. Ale to isté možno povedať aj o mojich susedoch, ktorí nie sú svedkami. Aj oni sa museli vyrovnávať s mnohými problémami. No rozdiel je v tom, že my sme trpeli pre dobré posolstvo. Preto sme vždy cítili Jehovovu nežnú ochranu a starostlivosť. Okrem toho môžeme za našimi skúškami vidieť slávnu a večnú budúcnosť.

 [Časová os/graf na stranách 80, 81]

MOLDAVSKO — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1891: Ch. T. Russell navštevuje Kišiňov v Besarábii (dnes Moldavsko).

1895

1921: Výročná správa ukazuje, že biblickú pravdu prijalo viac ako 200 ľudí.

1922: V Corjeuţi je postavený prvý „dom zhromaždení“.

1925: Dielo Bádateľov Biblie je zakázané.

1930

1940: Rumunsko postupuje Besarábiu Sovietskemu zväzu a je premenovaná na Moldavskú SSR.

1941: Rumunsko opäť získava Moldavsko. Fašizmus a vojnová hystéria vedie k prenasledovaniu svedkov.

1944: ZSSR znovu obsadzuje Moldavsko. Prenasledovanie pokračuje.

 1949: Sovieti začínajú posielať Jehovových svedkov i ďalších do vyhnanstva.

1951: Stalin začína operáciu Sever.

1960–1969: KGB sa pokúša vyvolať rozkol a rozdelenie medzi Božím ľudom.

1965

1989: Svedkovia sa tešia z väčšej náboženskej slobody. Moldavskí delegáti navštevujú zjazdy v Poľsku.

1991: Moldavská SSR je premenovaná na Moldavskú republiku. Konajú sa prvé krajské zjazdy. Uskutočňuje sa prvá návšteva zónového dozorcu zo svetového ústredia.

1994: Jehovovi svedkovia získavajú zákonnú registráciu. V Kišiňove sa koná prvý oblastný zjazd.

2000

2000: V Kišiňove je zasvätený nový domov Bétel.

2003: V Moldavsku je aktívnych 18 473 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

20 000

10 000

1895 1930 1965 2000

 [Mapy na strane 73]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

UKRAJINA

MOLDAVSKO

Briceni

Tabani

Lipcani

Şirăuţi

Corjeuţi

Ţaul

Feteşti

Soroca

Bălţi

Petrunea

KIŠIŇOV

Căuşeni

Dnester

Prut

RUMUNSKO

Iasi

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 74]

Ilie Groza, jeden z prvých svedkov v Moldavsku

[Obrázok na strane 75]

Tudor Groza

[Obrázok na strane 78]

Ioana Grozová

[Obrázky na strane 92]

Parfin Palamarciuc a jeho syn Nicolae

[Obrázok na strane 93]

Vasile Gherman

[Obrázok na strane 94]

Nicolae Anischevici

[Obrázok na strane 95]

Maria Ghermanová

[Obrázky na strane 96]

Vagóny, ktoré sa používali na deportáciu svedkov na Sibír

[Obrázok na strane 98]

Ivan Mikitkov

[Obrázok na strane 99]

Constantin Şobe

[Obrázky na strane 107]

Nicolai Voloşanovschi a brožúra „Dvojité dno“

[Obrázok na strane 111]

Gheorghe Gorobeţ

[Obrázok na strane 126]

Zjazdová sála vo Feteşti

[Obrázok na strane 131]

Moldavský výbor krajiny zľava doprava: David Grozescu, Anatolie Cravciuc a Tiberiu Kovacs