Island

Keď sa povie „Island“, človek si možno predstaví ľad, sneh a príbytky iglu. Túto predstavu chladu ešte umocní pohľad na mapu. Iba málo ľudí žije tak ďaleko na severe, ako je Island. Veď severný okraj tohto ostrova sa takmer dotýka severného polárneho kruhu!

V skutočnosti na Islande nie je až tak chladno, ako by sa to mohlo zdať z jeho zemepisnej polohy a z jeho názvu, ktorého význam v slovenčine je „ľadová krajina“. Teplý Golfský prúd, ktorý vzniká kúsok na sever od rovníka, ovplyvňuje klímu na tomto ostrove a spôsobuje, že je miernejšia, než by človek očakával. Nie sú tu žiadne iglu. Je tu veľmi vyspelá spoločnosť; ľudia bývajú v pekných domoch, ktoré sú vykurované geotermálnou energiou.

Island je krajinou ostrých protikladov. Uprostred zimy sa cez deň slnko ukáže nad horizontom iba na niekoľko málo hodín. Hoci dlhé zimné večery často oživuje severná polárna žiara, niekedy sa zdá, akoby sa slnku ani nechcelo vykuknúť. No toto obdobie je neskôr bohato vynahradené niekoľkými mesiacmi nepretržitého slnečného svetla. V najsevernejšej oblasti tejto krajiny zostáva slnko nad horizontom niekoľko týždňov. Vtedy tam slnko možno vidieť aj o polnoci.

Island bol nazvaný krajinou ohňa a ľadu a je to naozaj výstižný opis. Ľadovce pokrývajú približne desatinu ostrova. A prečo krajinou ohňa? Je tu intenzívna vulkanická  a geotermálna činnosť. Na Islande sú desiatky činných sopiek a v posledných storočiach tu k sopečným erupciám dochádza priemerne každých päť až šesť rokov. Je tu tiež množstvo horúcich prameňov.

Táto riedko obývaná krajina sa pýši nádhernou prírodou a množstvom voľne žijúcich zvierat. Čistý vzduch, pôsobivé vodopády, rozoklané vrchy a rozsiahla tundra lákajú mnohých turistov. Začiatkom jari sa sem vracajú sťahovavé vtáky, ktoré trávia leto na pobrežných útesoch a v mokradiach. K týmto vtákom patrí rybár dlhochvostý, ktorý každoročne migruje na Antarktídu, ktorá je na opačnom konci zeme. Na útesoch a na pobreží je množstvo aliek, kajok a morských čajok. Na vidieku sa pasú ovce a po horských úbočiach sa potulujú malé, ale mocné islandské poníky. Začiatkom leta sa sem po tisícoch vracajú lososy, ktoré pri svojom putovaní do neresísk vyskakujú nad hladinu potokov a vodopádov.

Island má 290 570 obyvateľov. Sú to potomkovia Vikingov, ktorí sa tu usadili pred vyše 1100 rokmi. Títo usadlíci pochádzali prevažne z Nórska a hovorili starou nórčinou, z ktorej je odvodená islandčina. Významné literárne dedičstvo i relatívna izolovanosť krajiny prispeli k zachovaniu tohto jazyka. Preto ľudia dodnes môžu čítať staré ságy, z ktorých väčšina bola napísaná v 13. storočí. Islanďania sú hrdí na svoj jazyk a silne odmietajú slová cudzieho pôvodu.

Väčšinu prvých usadlíkov tvorili „pohania“ a až do druhej polovice desiateho storočia ani neboli snahy obrátiť Islanďanov na „kresťanstvo“. Krátko pred koncom desiateho storočia sa však na „kresťanstvo“ obrátili niekoľkí významní islandskí vodcovia a v roku 1000 islandský parlament Althing predložil jednému z popredných pohanských náboženských vodcov úlohu rozhodnúť medzi  týmito dvomi formami náboženstva. Tento vodca na prekvapenie rozhodol, aby tým jediným náboženstvom, ktoré sa bude praktizovať, bolo „kresťanstvo“. Zdá sa, že jeho rozhodnutie bolo prijaté bez vážnejších námietok. No toto rozhodnutie v skutočnosti umožňovalo ľuďom ďalej tajne uctievať pohanských bohov a držať sa pohanských zvykov. Keďže toto nariadenie bolo skôr politickou ako náboženskou otázkou, zrejme zohralo istú úlohu v tom, že Islanďania sa stali ľuďmi s nezávislým spôsobom uvažovania a k náboženským otázkam majú liberálny postoj.

Dnes asi 90 percent obyvateľov patrí k evanjelickej luteránskej cirkvi, ktorá je oficiálnym štátnym náboženstvom. Hoci Bibliu majú takmer v každej domácnosti, iba málo ľudí verí, že je to Božie Slovo.

 Na Island sa dostáva dobré posolstvo

Začiatkom 20. storočia mnohí Islanďania emigrovali do Kanady — väčšinou preto, aby unikli ťažkej situácii, ktorú spôsobovali sopečné erupcie a krutá zima. Preto niektorí počuli dobré posolstvo o Kráľovstve prvý raz práve v Kanade. Jedným z týchto ľudí bol Georg Fjölnir Lindal. Krátko po tom, čo oddal svoj život Jehovovi, sa stal priekopníkom. Brat Lindal ovládal islandčinu, a tak sa v roku 1929, keď mal 40 rokov, rozhodol presťahovať na Island. Do Reykjavíku prišiel 1. júna toho roku a bol prvým zvestovateľom dobrého posolstva na Islande.

Brat Lindal čakal tri mesiace, kým mu loďou prišla prvá zásielka literatúry, ale len čo prišla, začal vydávať svedectvo každému, koho v tejto krajine stretol. Do konca októbra 1929 rozšíril 800 kníh Harfa Božia v islandčine. V tom čase napísal: „Od svojho príchodu som prepracoval niekoľko miest, v ktorých žije dohromady asi 11 000 ľudí. Celkový počet obyvateľov na Islande je okolo 100 000 alebo trochu viac, takže zostáva približne 90 000 ľudí, ku ktorým sa treba ešte dostať. Zaberie to značné množstvo času, kým jeden človek prepracuje celý tunajší obvod, lebo cestovanie je veľmi náročné. Island je hornatá krajina s členitým pobrežím, nie je tu žiadna železničná sieť a je tu iba málo ciest, po ktorých možno ísť autom, a tak väčšinu času cestujem na člne.“

V tých niekoľkých rukou písaných listoch, uložených v starých manilových doskách s nápisom „Island“, nenájdete ani slovko sťažnosti. V tom istom liste z roku 1929 brat Lindal napísal: „Veľmi sa teším, že sa s Vami môžem podeliť o jednu povzbudzujúcu skúsenosť, ktorú som nedávno zažil. Mal som možnosť znovu navštíviť isté miesto, kde som sa s ľuďmi už predtým rozprával. Stretol som sa s niekoľkými,  ktorí si kúpili knihy, keď som tam bol prvýkrát. Jeden muž mi povedal: ‚Prečítal som Harfu Božiu už dvakrát a teraz ju čítam tretí raz. Je to dobrá kniha. Ďakujem, že ste prišli.‘ Ďalší povedal: ‚Tak ste tu znova! Tá kniha je veľmi dobrá. Prečo nevydáte v islandčine všetky knihy sudcu Rutherforda?‘ Povedal som mu, že mnohé z nich sú dostupné v dánčine. Nato povedal: ‚Pošlite mi všetko, čo máte, aj knihy od pastora Russella, aby som mal cez zimu čo študovať.‘ Aj ďalší vyjadrili, že si knihy cenia. Som vďačný Bohu, že mi dovolil priniesť posolstvo o pravde tým, ktorí majú počujúce uši.“

Dostať sa ku každému obyvateľovi tohto ostrova, ktorého  rozloha je väčšia ako polovica Anglicka, bolo pre jedného človeka obrovskou úlohou. Island má od severu na juh asi 300 kilometrov a od východu na západ takmer 500 kilometrov. Pobrežie s fjordmi a zátokami má dĺžku približne 6400 kilometrov. No brat Lindal prepracoval za desať rokov celý Island — zvestoval dobré posolstvo a rozširoval biblickú literatúru. Pozdĺž pobrežia cestoval na člne a pri navštevovaní fariem vo vnútrozemí používal dva poníky — na jednom jazdil on a na druhého naložil literatúru a batožinu. Bratia, ktorí mali výsadu niekoľko rokov spolupracovať s bratom Lindalom, skôr ako odišiel z Islandu, ho opisovali ako oddaného, vážneho, trochu plachého a málovravného človeka. Bol to muž impozantnej postavy — bol takmer priveľký na malé islandské poníky, ktoré používal na svojich cestách.  Bol silný, a keď nemal možnosť zaobstarať si poníka, niesol všetky knihy i ostatnú batožinu sám.

Brat Lindal na začiatku svojej misionárskej služby v roku 1929 vôbec netušil, aké ťažké bude prelomiť ľady u miestnych obyvateľov a koľko trpezlivosti a vytrvalosti si to bude vyžadovať. Takmer 18 rokov bol jediným svedkom na Islande. Napriek všetkej usilovnej práci nenašiel nikoho, kto by zaujal postoj na strane Kráľovstva. V roku 1936 napísal: „Za ten čas, čo som tu, som medzi ľuďmi rozšíril asi 26 až 27 tisíc kníh. Mnohí ich prečítali. Zdá sa, že niektorí sa postavili proti pravde, ale väčšina zostáva voči pravde úplne ľahostajná.“

Niektorí si však cenili posolstvo, ktoré im brat priniesol. Patril k nim napríklad istý starší muž, ktorý prijal knihu Harfa Božia. Keď ho brat Lindal o niekoľko mesiacov išiel znovu navštíviť, stretol jeho dcéru, ktorá mu povedala, že otcovi sa kniha veľmi páčila, a že skôr než zomrel, dôkladne si ju preštudoval. V súlade s jedným pohanským zvykom si dokonca želal, aby mu po smrti dali tú knihu do rakvy, čo aj urobili.

Dlhý čas osamelej služby brata Lindala na Islande sa skončil 25. marca 1947, keď sem po absolvovaní biblickej školy Gileád prišli misionári. Brat Lindal pokračoval v službe na Islande až do roku 1953, keď sa vrátil do Kanady. O 16 rokov sa Páll Heine Pedersen, ktorý vtedy slúžil na Islande ako zvláštny priekopník, rozhodol, že zájde do Winnipegu v Kanade a navštívi brata Lindala, aby od neho získal niekoľko informácií z prvej ruky, lebo misionári, ktorí s bratom Lindalom predtým spolupracovali, už z Islandu odišli. Keď bol na dovolenke v Spojených štátoch, vybral sa autobusom do Winnipegu. No pri príchode sa dozvedel, že brat Lindal práve v to dopoludnie dokončil svoj  pozemský beh. Brat Lindal verne slúžil Jehovovi až do smrti.

Viac robotníkov do žatvy

V roku 1947 sa s príchodom prvých misionárov z Gileádu začala na Islande nová éra vo zvestovaní dobrého posolstva. Obaja misionári pochádzali z Dánska. Jedným z nich bol Leo Larsen. Potom v decembri 1948 prišli ďalší dvaja misionári — Ingvard Jensen z Dánska a Oliver Macdonald z Anglicka. Títo noví robotníci v diele žatvy pokračovali v práci brata Lindala a rozšírili veľa literatúry. Cez zimu obyčajne pracovali v okolí Reykjavíku a v krátkom letnom období sa zameriavali na vidiecke oblasti pozdĺž pobrežia. Ingvard Jensen spomína zvlášť na jednu takú zvestovateľskú výpravu. Napísal: „Raz, bolo to moje prvé  leto na Islande, sme sa spolu s ďalším misionárom vydali zvestovať na vidiek. Obyčajne sme do obvodu cestovali autobusom alebo na člne a brali sme si so sebou bicykle, stany, spacie vaky, literatúru a nejaké zásoby potravín. A tak sme jedného večera vyplávali z Reykjavíku do mesta Stykkishólmur na západnom pobreží, kam sme dorazili nasledujúci deň popoludní. Mali sme v pláne navštíviť všetky domy v meste a potom na bicykloch zájsť do mesta Borgarnes, čo bolo zhruba 100 kilometrov. Odtiaľ denne premávala kompa do Reykjavíku. Zo začiatku všetko išlo dobre. Bola polovica júna a počasie bolo slnečné. Prvý deň sme prepracovali časť mesta a večer sme sa uložili na spánok. No v noci sme si v spacích vakoch akosi nemohli udržať teplo  a nasledujúce ráno sme pochopili prečo — cez noc napadlo asi 10 centimetrov snehu! Našu výpravu sme však nemohli ukončiť skôr, lebo v týždni z toho miesta nepremávala žiadna loď. Museli sme sa teda ďalej držať svojho plánu, pracovať v meste a na bicykloch ísť po horskej ceste do ďalšieho mesta a cestou prepracúvať farmy.“

Do mesta Borgarnes sa dostali po štyroch dňoch; museli ísť na bicykloch v daždi, daždi so snehom a vo vetre, ktorý dosahoval rýchlosť asi 110 kilometrov za hodinu. Našťastie toto nepriaznivé počasie čiastočne zmierňovala výnimočná pohostinnosť ľudí na farmách, ktoré cestou navštívili. Títo ľudia ich pozývali na kávu a ponúkali im aj niečo na zjedenie. Brat Jensen spomína, že jedli osem- až desaťkrát denne! Povedal: „Mal som pocit, že ľudia by sa urazili, keby sme neprijali ich láskavú ponuku, a dávalo nám to možnosť vydať im dôkladné svedectvo o Jehovovom zriadenom Kráľovstve.“

Počas prvých troch rokov misionárskej činnosti na Islande bratia rozšírili vyše 16 000 kusov literatúry. No počet opätovných návštev a štúdií úmerne k tomu nerástol — ľudia tu síce ochotne prijímali literatúru, ale na posolstvo akosi nereagovali. Napríklad brat Larsen a jeho manželka Missie — ktorá sem prišla z Dánska v roku 1950, aby sa s Leom mohli vziať — odišli na východné pobrežie, kde zvestovali v mestách Höfn, Eskifjördhur, Neskaupstadhur a Seydhisfjördhur. Na tejto náročnej výprave rozšírili 300 kníh a asi rovnaké množstvo brožúrok. Do každej knihy vložili záložku, na ktorej bolo vytlačené krátke biblické posolstvo a reykjavícka adresa misionárov. Každého, kto prijal literatúru, povzbudili, aby im napísal, keď sa bude chcieť dozvedieť o pravde viac — ale nikto nenapísal.

 V roku 1952 padlo rozhodnutie, že misionári majú venovať väčšiu pozornosť obvodu na severnom pobreží. A tak v júni toho roku boli Oliver Macdonald a jeho manželka Sally — ktorá sem prišla z Anglicka v roku 1949, aby sa mohli vziať — pridelení ako zvláštni priekopníci do mesta Akureyri. Tam sa stretli s prudkým odporom zo strany skupiny známej pod názvom Plymouthskí bratia, ktorú viedol britský konzul. Mal veľa prívržencov a ďalší ho počúvali, keď vo svojich prednáškach a článkoch útočil na svedkov. Hoci v Reykjavíku priekopníci neboli zvyknutí na taký odpor, v tomto meste mu teraz naozaj odvážne čelili. Pokračovali v práci tak ako predtým a využívali každú príležitosť na obhajobu proti falošným obvineniam. Niekoľko novín uverejnilo ich vyjadrenia.

 Aj títo priekopníci sa okrem toho, že pracovali v meste, vydávali na zvestovateľské výpravy aj do odľahlejších oblastí — rozširovali tam literatúru a ľudia im prejavovali pohostinnosť, no iba málokto prejavil skutočný záujem o posolstvo o Kráľovstve. Brat a sestra Macdonaldovci sa vrátili do Reykjavíku v júli 1953, ale skôr ako z Akureyri odišli, zasiali tam semienka pravdy, ktoré mali neskôr vyrásť.

Kladie sa základ

Po 27 rokoch zasievania a polievania bratia na Islande konečne mohli vidieť ovocie svojej tvrdej práce. Začiatkom roku 1956 siedmi noví záujemcovia zaujali postoj na strane Kráľovstva a oddali svoj život Jehovovi. Až dovtedy väčšina tých, ktorí prejavili záujem o pravdu, nevytrvala. Jednou z výnimiek bola Iris Åbergová, sestra pochádzajúca z Anglicka, ktorá však neskôr z Islandu odišla. Teraz, keď bolo pokrstených sedem nových, bol položený pevný základ diela na Islande. No do roku 1957 museli misionári a priekopníci — ktorí tak usilovne pracovali na tom, aby sa tu pravda ujala — z Islandu odísť, väčšina zo zdravotných dôvodov.

A tak v roku 1957 zostala v malom zbore len jedna zvláštna priekopníčka — Edith Marxová, ktorá sem rok predtým prišla z Dánska. Keďže táto hŕstka zvestovateľov zrazu nemala po boku tých, ktorí im pomohli spoznať pravdu a zosilnieť v nej, potrebovala pomoc ďalších robotníkov v diele žatvy. Onedlho prišli zvláštni priekopníci z Dánska, Švédska a Nemecka. Okrem toho sa na Island prisťahovalo viacero zvestovateľov a priekopníkov, aby sa tiež zapojili do zvestovania o Kráľovstve. Od toho času tu pomaly, ale isto zaznamenávali stále väčší vzrast.

So vzrastom prichádzali vzrušujúce udalosti. Patrili k nim pravidelné návštevy krajských dozorcov a ročne  usporadúvané oblastné zjazdy. Bolo potrebnej viac literatúry v islandskom jazyku. Prvou Strážnou vežou v islandčine bolo číslo z 1. januára 1960. To dodalo zvestovateľskej práci nový impulz. Len si predstavte, akú radosť mali bratia, keď mohli Islanďanom ponúkať tieto publikácie v ich materinskom jazyku! A tento znamenitý duchovný pokrm, ktorý prichádzal každý mesiac, posilňoval i vieru samotných bratov. Keď bolo na krajskom zjazde v Reykjavíku ohlásené, že Strážna veža bude odteraz vychádzať aj v islandčine, za rečníkom sa objavila obrovská kópia tohto časopisu. Prepukol nadšený potlesk, ktorým bratia vyjadrili radosť a vďačnosť za tento nový dar od Jehovu.

Brat Pedersen spomína, že keď v októbri 1959 prišiel na Island, jedinou publikáciou v islandčine, ktorú mohli ponúkať v službe, bola brožúrka „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ a mnohí obyvatelia ju už mali. Zvestovatelia ponúkali Strážnu vežu a Prebuďte sa! v angličtine, dánčine, nemčine alebo švédčine každému, kto rozumel niektorému z týchto jazykov. Hoci mnohí rozumeli niektorému z týchto jazykov, malo to pre nich oveľa väčší význam, keď si mohli čítať Strážnu vežu v materinskom jazyku. Táto publikácia v islandčine mala na zvestovateľské dielo podstatný vplyv. Zvestovatelia a priekopníci, ktorých bolo spolu 41, v tom služobnom roku získali predplatné na Strážnu vežu  od 809 ľudí a rozšírili 26 479 časopisov. Bratia tiež zaznamenali vzrast v počte biblických štúdií.

Ďalším míľnikom bol 1. január 1962, keď bola zriadená kancelária odbočky. Island bol dovtedy pod dohľadom odbočky Spojených štátov a predtým pod dohľadom dánskej odbočky. Potom v roku 1969 Jehovovi svedkovia na Islande získali zákonné uznanie a boli zaregistrovaní na Ministerstve spravodlivosti a cirkevných záležitostí. Teraz majú svedkovia na Islande rovnaké práva ako všetky ostatné náboženské denominácie a môžu oficiálne odbavovať sobáše i pohreby.

Odpor duchovenstva

V priebehu mesiaca, v ktorom bola zriadená odbočka, bratia zažili odpor zo strany duchovenstva. Jedného rána titulky v istých významných novinách oznamovali, že biskup oficiálnej štátnej cirkvi vydal brožúrku, ktorá varuje pred Jehovovými svedkami a radí ľuďom, aby ich nepočúvali. Názov brožúrky bol Vottar Jehóva—advörun (Jehovovi svedkovia — varovanie). Aj ďalšie noviny sledovali vývoj týchto udalostí a uverejňovali informácie o svedkoch. Hlavný večerník, Vísir, uverejnil interview s jedným bratom, ktorý slúžil v odbočke. V článku boli vysvetlené naše názory a onedlho sa takéto články objavili aj v ďalších novinách. Tak bolo vydané obrovské svedectvo a o našom diele sa dozvedelo mnoho ľudí. Niektorí čitatelia písali listy na podporu svedkov a noviny ich uverejňovali. Biskup prešiel do protiútoku a napísal do novín „odpoveď“, ktorú adresoval nám. No v najväčších novinách, Morgunbladid, vyšiel celostranový článok, v ktorom Jehovovi svedkovia dôkladne vysvetlili svoje dielo a učenie.

 Brožúrka so spomínaným varovaním bola rozšírená po celej krajine. Jehovovým svedkom to prinieslo veľkú publicitu a účinok, ktorý to malo na naše dielo, tu bolo cítiť ešte mnoho rokov. Vzhľadom na všetku tú publicitu jedny noviny uviedli: „Biskup sa stáva reklamným manažérom Jehovových svedkov.“ Jehovov ľud sa stal dobre známym aj v odľahlých oblastiach krajiny, v ktorých ešte žiaden svedok nezvestoval. Hoci niektorí ľudia sa držali biskupovej rady, bežnou reakciou väčšiny bola zvedavosť. No na severe, v meste Akureyri, ľudia zaujali nepriateľský postoj. Heinrichovi a Katherine Karcherovcom, ktorí tam slúžili ako priekopníci, sa stávalo, že deti po nich hádzali kamene. O niekoľko rokov niektorí ďalší náboženskí odporcovia v Akureyri znova rozširovali biskupovu brožúrku, ktorú si dali miestne vytlačiť. Prívrženci letnicového hnutia urobili to isté v Reykjavíku, lebo si mysleli, že to naše zvestovanie zastaví alebo bude pôsobiť ako prekážka.

Ťažkosti pri organizovaní zjazdov

Zjazdy boli pre Boží ľud na Islande vždy radostnými a významnými udalosťami. Bratia sa nezdráhali organizovať zjazdy, ani keď ich bolo ešte málo. Prvý zjazd sa konal v júli 1951, keď dvaja bratia — Percy Chapman z Kanady a Klaus Jensen z Brooklynu — v rámci svojej cesty na zjazdy v Európe prišli aj na Island. Hoci tu vtedy bola iba hŕstka zvestovateľov, na zjazde bol vrcholný počet 55 účastníkov. Nasledujúci zjazd sa konal po siedmich rokoch, v júni 1958, počas návštevy zónového dozorcu Filipa Hoffmanna, a verejnú prednášku si vypočulo 38 ľudí. Odvtedy sa zjazdy usporadúvali každý rok.

Fridrik Gíslason bol jedným z bratov, ktorí mali v 50. rokoch 20. storočia pridelených niekoľko bodov  v zjazdových programoch. Brat hovorí: „Spomínam si na to, ako som mal na prvých zjazdoch na starosti oddelenie stravovania. Väčšinu práce som robil sám a nebolo nič nezvyčajné, keď som mal okrem toho každý deň tri alebo štyri body programu. Kým som pracoval v kuchyni, mal som na sebe zásteru. Keď bol čas prednášky, vybehol som z kuchyne a v behu som si obliekal sako. Niekoľkokrát ma však bratia museli upozorniť, aby som si vyzliekol zásteru. Teraz máme okolo 400 až 500 účastníkov zjazdov a mnoho výborných starších, ktorí vedú jednotlivé časti programu.“

Biblické drámy sú vzrušujúcim a poučným prvkom oblastných zjazdov. No na Islande sa vzhľadom na nedostatok zvestovateľov museli drámy púšťať len zo zvukového záznamu. Dánska odbočka pomohla oživiť drámy tak, že poskytla bratom farebné diapozitívy, ktoré sa mohli  zosynchronizovať s nahrávkou zvukového záznamu. No aj takéto drámy boli veľmi náročné na prípravu. Najprv museli byť preložené do islandčiny. Potom sa musela urobiť zvuková nahrávka v islandčine. Okrem toho sa museli pridať zvukové efekty z anglickej pásky. Niektorí bratia museli nahovoriť aj niekoľko postáv a meniť hlas podľa toho, ktorú postavu práve predstavovali. Časom sa niektoré drámy začali hrať v dobových kostýmoch.

Prvá taká dráma bola o kráľovnej Ester a mala byť predvedená na zjazde v roku 1970. Bratia so zápalom pracovali na tomto projekte a drámu predviedli s veľkým nadšením. Bolo to pre zvestovateľov niečo úplne nové, obliecť sa do odevov, aké sa nosili v biblických časoch, a mať prilepené brady. Až do poslednej chvíle bola informácia, že sa bude hrať dráma v kostýmoch, uchovávaná ako prísne dôverná. Bolo to milé prekvapenie. Na malých zjazdoch, kde takmer každý každého pozná a všetci sedia veľmi blízko pódia, sa niektorí snažia uhádnuť, kto hrá ktorú postavu. Po jednej takej dráme jedna sestra povedala: „Predstavte si, že som v tej dráme spoznala iba jedného brata — toho, ktorý hral kráľa Nabuchodonozora!“ Keď povedala meno toho brata, bola veľmi prekvapená, keď zistila, že aj v tom sa zmýlila! Bratia si veľmi cenia usilovnú prácu, vďaka ktorej môže na tunajších malých zjazdoch prebehnúť celý program. Všetci majú veľký úžitok zo znamenitého poučenia, ktoré môžu získať z drám vo svojom vlastnom jazyku.

Medzinárodné zjazdy prinášajú radosť

V priebehu rokov sa bratia z Islandu tešili aj z toho, že mohli navštíviť zjazdy v iných krajinách. Päť delegátov z Islandu malo výsadu zúčastniť sa v roku 1958 na medzinárodnom zjazde Božská vôľa v New Yorku. V roku 1961 sa  mnohí zúčastnili v Európe zjazdov Zjednotení ctitelia a v roku 1963 zjazdov „Večné dobré posolstvo“. Ďalší sa tešili zo spoločnosti bratov z mnohých krajín na medzinárodných zjazdoch „Božské víťazstvo“ v roku 1973. Viac ako sto zvestovateľov z Islandu navštívilo medzinárodný zjazd „Mier na zemi“, ktorý sa konal 5. až 10. augusta 1969 v Kodani v Dánsku. Bola to najväčšia skupina bratov z Islandu, aká sa kedy zúčastnila na medzinárodnom zjazde v zahraničí. V to leto vycestovalo na zjazd za hranice 80 percent zvestovateľov z Islandu.

Keďže tento zjazd v roku 1969 plánovalo navštíviť tak veľa islandských bratov, dánska odbočka zariadila, aby sedeli spolu. Ráno ešte pred začiatkom zjazdového programu sa bratia z Islandu zhromaždili vo svojom sektore, aby mohli mať úžitok zo zhrnutia programu vo svojom jazyku.

K tým, ktorí sa zúčastnili tohto zjazdu, patril aj jeden mladý muž — Bjarni Jónsson. Bol synom právnika, ktorý bol majiteľom budovy v Reykjavíku, ktorú mali bratia prenajatú na misionársky domov a kanceláriu odbočky. Bjarni nevedel veľa o pravde a dôvodom, prečo cestoval s bratmi do Kodane, nebolo to, žeby chcel navštíviť zjazd. Ako k tomu teda došlo?

Kjell Geelnard, ktorý slúžil ako služobník odbočky, musel s Bjarniho otcom dohodnúť určité veci. Zmienil sa mu pritom o medzinárodnom zjazde v Kodani a o skupine bratov, ktorí plánovali zúčastniť sa na ňom. Keď o tom právnik počul, opýtal sa, či by jeho najstarší syn nemohol cestovať spolu s touto skupinou bratov. Povedal bratovi Geelnardovi, že by svojho syna, ktorý práve ukončil strednú školu, rád poslal na nejaký výlet do zahraničia — mohlo by to teda byť aj do Kodane. Kjell to považoval za dobrý  nápad a povedal mu, že ak by Bjarni chcel navštíviť aj zjazd a pozrieť sa, ako prebieha, bolo by možné vybaviť mu v Kodani aj ubytovanie. To právnika potešilo, a tak sa svojho syna opýtal, či by sa chcel pripojiť k skupine Jehovových svedkov, ktorí idú navštíviť zjazd. Jeho syn ochotne súhlasil.

Skontaktovali sa teda s ubytovacím oddelením, aby v Kodani zabezpečili ubytovanie pre Bjarniho. Bratia našli voľné miesto u jednej rodiny svedkov. Istý americký delegát, ktorý mal byť v izbe spolu s islandským bratom menom Jakob, zrušil svoju rezerváciu, a tak jeho miesto dostal Bjarni. No ani Jakob z nejakých dôvodov neprišiel. Jediným človekom, ktorý sa sem prišiel ubytovať, bol Bjarni. Keďže ubytovacie oddelenie tejto rodine neoznámilo, že namiesto amerického brata príde Bjarni, predpokladali, že ich hosťom je Jakob.

Tak ako je zvykom, keď sa stretnú bratia z rôznych miest, rozprávali si skúsenosti. Dánski bratia boli prekvapení, že „Jakob“ nemal veľmi čo povedať. Bjarni bol zas trochu zmätený, keď ho jeho hostitelia oslovovali menom  Jakob. No keďže Jakob je biblické meno, myslel si, že Jehovovi svedkovia majú možno vo zvyku oslovovať sa pri rozhovore biblickými menami. Toto nedorozumenie sa vyriešilo, keď jeden z bratov z rodiny, v ktorej bol Bjarni ubytovaný, stretol istého dánskeho brata, ktorý priekopníčil na Islande. Opýtal sa ho, či je „Jakob“ nový v pravde, keď vie tak málo o diele na Islande. Tento dánsky brat mu vysvetlil, že „Jakob“ je v skutočnosti Bjarni, študent z Islandu, ktorý do Kodane pricestoval s bratmi. Bjarniho hostitelia mu prejavovali srdečnú pohostinnosť a ponúkli mu, že u nich môže zostať aj ďalší týždeň, kým si prezrie nejaké pamiatky v Dánsku. Táto láskavosť zapôsobila na Bjarniho srdce.

Bjarni sa potom zúčastnil na zjazde, a hoci nemal základné poznanie pravdy, ktoré človek potrebuje, aby mohol mať plný úžitok z programu, to, čo videl a počul, naňho veľmi zapôsobilo. Len čo sa vrátil na Island, on i jeho rodina začali študovať Bibliu. Bjarni robil v pravde pokroky  a v roku 1971 bol pokrstený. Od roku 1979 slúži ako člen výboru islandskej odbočky.

Svanberg Jakobsson mnoho rokov pracoval ako prekladateľ v odbočke na Islande a teraz je dozorcom prekladateľského oddelenia. Ako mladý zvestovateľ sa v roku 1973 zúčastnil na medzinárodnom zjazde „Božské víťazstvo“, ktorý sa konal v Londýne. Rozpráva: „Spomínam si, aké vzrušujúce bolo pozorovať bratov a sestry, ako ich tisíce prúdia na štadión, kde sa konal zjazd. Bol som nadšený pohľadom na tých mnohých bratov a sestry z Afriky v tradičnom pestrofarebnom odeve. Možnosť byť s desaťtisícami bratov, počúvať s nimi zjazdový program, spievať s nimi, modliť sa s nimi, jesť s nimi — jednoducho byť medzi nimi — bolo nezabudnuteľným zážitkom.“

Sólborg Sveinsdóttirová, ktorá bola pokrstená v roku 1958, sa v roku 1961 aj so svojimi štyrmi deťmi vydala loďou na šesťdňový výlet do Dánska, aby tam navštívili zjazd v Kodani. Sólborg patrila k malej, izolovanej študijnej skupine v Keflavíku. Ako na ňu zapôsobila návšteva veľkého medzinárodného zjazdu? Hovorí: „Bolo úžasné počuť vyše 30 000 bratov, ako v piatich jazykoch zjednotene spievajú piesne Kráľovstva. Zanechalo to vo mne silný dojem. Všetko bolo tak dobre zorganizované!“

Cestovať na medzinárodné zjazdy bolo finančne nákladné, ale bratia cítili, že to všetko naozaj stálo za to. Bolo veľkým požehnaním, že sa mohli zúčastniť na takej úžasnej duchovnej hostine, ktorú pripravil Jehova, a mohli byť spolu s tisícami ďalších, ktorí majú rovnakú vieru ako oni.

Návšteva duchovného „čašníka“

Mnohí bratia sa prisťahovali na Island, aby mohli slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Znamenalo to aj  naučiť sa zložitý islandský jazyk, čo bol pre všetkých dlhý a náročný boj. Niekedy však môžu jazykové nedorozumenia viesť k požehnaniam. Napríklad Heinrich Karcher sa jedného dňa, keď zvestoval z domu do domu, predstavoval ako služobník. V jednom dome otvorila mladá žena, a len čo počula, ako sa predstavil, pozvala ho dovnútra. Nepochopila, kto to je, lebo v islandčine existuje jeden výraz aj pre slovo „služobník“, aj pre slovo „čašník“. Žena si myslela, že brat je kolegom jej manžela, ktorý pracoval ako čašník v miestnom hoteli. Vedela, že manžel už čoskoro príde domov, a tak si pomyslela, že by bolo vhodné pozvať manželovho kolegu na návštevu. Samozrejme, keď sa nedorozumenie vysvetlilo, dobre sa na tom zasmiali.

Teda keď prišiel manžel, náš duchovný „čašník“ naservíroval mladej manželskej dvojici výborné duchovné jedlo — a veľmi im chutilo. Dokonca Heinricha poprosili, aby prišiel znovu a priviedol aj svoju manželku. Zakrátko bolo zavedené pravidelné biblické štúdium a títo záujemcovia začali vydávať svedectvo ďalším. Mladý čašník sa aj v práci v hoteli rozprával s každým, kto bol ochotný počúvať. Časom boli obaja manželia pokrstení. Sú veľmi šťastní, že ich tento duchovný „čašník“ navštívil a že sa nezdráhal vydávať svedectvo v jazyku, ktorý nie je jeho materinský.

Za tie roky, keď sa bratia zo zahraničia učili islandčinu, sa v súvislosti s nedorozumeniami odohralo veľa zábavných príhod. Napríklad Sally Macdonaldová si krátko po príchode na Island pripravovala úvod do služby: „Navštevujem ľudí tu v okolí a delím sa s nimi o niekoľko zaujímavých myšlienok z Biblie.“ No poplietla si slovo navštevovať (heimsækja) so slovom prenasledovať (ofsækja) a s úsmevom hovorila: „Prenasledujem ľudí tu v okolí.“

 Z domu do domu s luteránskym kňazom

Holger a Tove Frederiksenovci z Dánska mnoho rokov verne slúžili na Islande ako zvláštni priekopníci a brat určitý čas slúžil aj ako cestujúci dozorca. Hoci pre Tove bolo ťažké naučiť sa islandský jazyk, vďaka svojej horlivosti a nadšeniu mnohým pomohla k pravde.

Keď boli v krajskej službe, Holger bol raz s istým mladým zvestovateľom v službe z domu do domu v jednej malej dedine. Na prekvapenie sa k nim pridal miestny luteránsky kňaz. Ako sa to stalo?

Krátko predtým bratia navštívili jeho dom. Pôsobil navonok priateľsky a pozval ich do svojej pracovne. No len čo zbadal knihy, ktoré ponúkali, povedal: „V týchto knihách je falošné učenie!“ Potom zrazu vstal, zdvihol ruky a v Božom mene na nich zvolával zlo. „Zakazujem vám kázať v mojej farnosti!“ kričal. Holger povedal farárovi, že nemá právo brániť zvestovaniu a že vo svojej zvestovateľskej práci budú pokračovať. Nato farár povedal: „Ak idete ďalej kázať ľuďom v mojej farnosti, idem s vami.“ Holger mu povedal, že bude rád.

Po tom, čo navštívili dva susedné domy, stretli Tove s ďalšou sestrou. Boli prekvapené, keď videli, kto sa k bratom pripojil v kázaní z domu do domu. Kňaz potom pozval všetkých do svojho domu na kávu. Nasledoval priateľský rozhovor, no Holger mal pocit, že kňaz im tak nečakane prejavil pohostinnosť iba preto, aby nemohli hovoriť s ďalšími v tomto obvode. Nasledujúci deň sa tam teda vrátili a prepracovali celú dedinu. Rozšírili veľa literatúry a našli aj mnoho ľudí, ktorí mali počujúce uši.

 Prekážka v podobe lavíny

Keď chcú svedkovia zvestovať ľuďom na vidieku, často musia prechádzať cez horské priesmyky, kde sú cesty za tmavých zimných mesiacov zľadovatené a pokryté snehovými závejmi. V decembri 1974 Kjell Geelnard ako cestujúci dozorca navštívil spolu so svojou manželkou Iiris mesto Akureyri na severnom pobreží. Počas týždňa spolupráce s tamojším zborom podnikli cestu dlhú vyše 80 kilometrov do mesta Húsavík. Išli s nimi aj Holger a Tove Frederiksenovci. Všetci štyria niekoľko dní pracovali v Húsavíku a okolí a svoju návštevu ukončili tým, že v škole predniesli verejnú prednášku spojenú s premietaním diapozitívov. Keď sa začalo zhromaždenie, strhla sa v tej oblasti búrka, ktorá so sebou priniesla mrazivý vietor, sneh a dážď so snehom. Po zhromaždení, keď si prítomní začali baliť veci, celé mesto zrazu zostalo bez svetla — búrka spôsobila výpadok elektrického prúdu. Bratia opúšťali školu potme, ale všetci boli radi, že diapozitívy sa stihli premietnuť ešte predtým, ako sa to stalo.

Geelnardovci a Frederiksenovci sa potrebovali dostať späť do Akureyri. Opýtali sa policajtov a niekoľkých vodičov kamiónov a autobusov, v akom stave sú cesty, a dostali odpoveď, že ešte pred chvíľou nebolo veľmi ťažké prejsť. Rozhodli sa teda odísť čo najskôr, no zbaliť sa pri sviečkach zabralo istý čas. A keď prišli na benzínovú pumpu, museli im benzín napumpovať ručne. Keď boli konečne pripravení na odchod, bolo okolo deväť hodín večer.

Kjell opisuje túto cestu takto: „Spočiatku to bolo celkom dobré, ale snežilo stále hustejšie. Na niektorých miestach bolo také ťažké rozoznať, kde je cesta, že Holger  musel vystúpiť z auta a viesť nás s baterkou v ruke. Potom sme niekoľkokrát uviazli v snehových závejoch. Z niekoľkých sa nám podarilo dostať tak, že sme tlačili auto a odhadzovali sneh lopatami, ale nakoniec nás zastavila veľká snehová hradba. Neskôr sme zistili, že to spadla lavína v horách nad nami. Za normálnych okolností cesta z Húsavíku do Akureyri trvá dve hodiny, no vtedy sme boli na ceste už šesť hodín, a to sme boli iba v polovici.

Boli tri hodiny ráno. Boli sme premočení, unavení a premrznutí. Iste si viete predstaviť, ako sme sa potešili, keď sme videli, že na neďalekej farme sa svieti. To nám dodalo odvahu ísť tam a zaklopať. Holger, zdvorilý a ohľaduplný človek, zaklopal na vchodové dvere. No keďže sa nikto neozval, otvoril ich, vyšiel na poschodie a jemne  zaklopal na dvere spálne. Farmár i jeho žena boli síce prekvapení, ale nenahnevali sa, že sme ich tak nečakane vyrušili zo spánku. Vysvetlili nám, že keď vypadol elektrický prúd, šli si ľahnúť a zabudli povypínať svetlá.

Potom sme mali možnosť na vlastnej koži pocítiť, čo znamená vrúcna islandská pohostinnosť. Farmár s manželkou preniesli svoje spiace deti do inej miestnosti, takže my štyria sme mali k dispozícii dve izby, a o chvíľku už bola na kuchynskom stole horúca káva a chutný chlieb. Nasledujúce ráno na nás farmár po raňajkách naliehal, aby sme zostali aj na obed. Po obede v kruhu tejto rodiny sme mohli pokračovať v našej ceste do Akureyri, lebo dovtedy už dva veľké snehové pluhy vyčistili cestu. Vďaka pohostinnosti farmára a jeho manželky sme mali príležitosť hovoriť s nimi o biblickej pravde.“

Zvestovanie na rybárskej lodi

Pred niekoľkými rokmi sa Kjell Geelnard stretol v službe s istým mladým mužom. Volal sa Fridrik. Bol najstarším synom v rodine. Fridrik bol duchovne zameraný a z biblických rozhovorov sa naozaj tešil. Mal veľa otázok a veľmi túžil spoznať Bibliu. No nebolo ľahké vykonať u neho opätovnú návštevu, lebo bol strojníkom na rybárskej lodi. Väčšinu času trávil na mori a doma bol len niekoľko dní medzi jednotlivými plavbami. Kjell sa teda informoval o pláne ciest Fridrikovej lode a opýtal sa tiež jeho matky, kedy by mal Fridrik prísť domov. Vďaka tomu sa mu podarilo znova ho zastihnúť — niekedy doma a niekedy v prístave. Tak bratia pomáhali Fridrikovi robiť duchovné pokroky.

Ku koncu roka 1982 pozvali Fridrika na zjazd do Reykjavíku. Medzitým už jeho viera v Jehovu začala rásť,  a tak sa modlil, aby mal možnosť zúčastniť sa zjazdu. Nakoniec tú možnosť dostal, keď sa jeden muž z jeho posádky, ktorý predtým dostal voľno a nemal ísť vtedy s nimi na more, náhle rozhodol, že si voľno nevezme. Tak si voľno mohol vziať Fridrik a ísť na zjazd. Zjazdový program naňho hlboko zapôsobil a rozhodol sa, že chce slúžiť Jehovovi.

Keď sa Fridrik vrátil domov, povedal svojej snúbenici o svojom rozhodnutí a o tom, aký vplyv to bude mať na jeho život. Povedal jej, že chce, aby sa stala jeho manželkou, ale že ak nechce byť vydatá za Jehovovho svedka, môže zasnúbenie zrušiť. Nasledujúce ráno niekto zaklopal na dvere misionárskeho domova. Vonku stál Fridrik so svojou snúbenicou. Fridrik stručne, ale rozhodne povedal: „Helga chce študovať Bibliu!“ Misionári teda zariadili, aby bolo s Helgou zavedené štúdium. Neskôr v ten deň požiadal o biblické štúdium aj Fridrikov mladší brat. A ešte v ten istý týždeň priviedol Fridrik na zhromaždenie aj svoju najmladšiu sestru a povedal: „Unnur chce študovať Bibliu!“

Fridrik chcel svoju oddanosť Jehovovi symbolizovať krstom vo vode. No najprv si potreboval prehĺbiť poznanie a absolvovať otázky pred krstom. Problém bol v tom, že väčšinu času musel tráviť na mori. Mohol Kjell viesť štúdium s Fridrikom niekde inde, keďže to nebolo možné u neho doma? Áno. Fridrik najal Kjella, aby s ním pracoval v strojovni na palube rybárskej lode. Kjell, vyzbrojený Bibliou a študijnými pomôckami, teda začiatkom roka 1983 nastúpil na rybársku loď Svalbakur.

„Práca a služba na palube lode Svalbakur bola nezabudnuteľným zážitkom,“ spomína Kjell. „Pracovný deň sa  začínal o 6.30 a končil sa o 18.30. Napoludnie sme mali obed a jedna prestávka bola doobeda a jedna poobede. Po práci som využíval čas na štúdium s Fridrikom a mal som veľa príležitostí vydávať svedectvo aj ďalším členom posádky. Večery sme trávili štúdiom a rozhovormi o duchovných veciach. Niekedy sme sa dostali do postele až po polnoci. V čase obeda sme sa snažili zostávať v jedálni len krátko, aby sme si vo Fridrikovej kajute mohli spolu prebrať denný text.“

 Samozrejme, keď sa muži na palube dozvedeli, že členom ich posádky je teraz aj jeden misionár, upútalo to ich pozornosť. V prvých dňoch sa v ich správaní ku Kjellovi zračila opatrnosť, lebo nevedeli, čo od neho môžu čakať. No niektorí členovia posádky nadšene počúvali, keď Kjell rozprával. Jeden z nich prejavil vážnejší záujem, a keď sa dozvedel, že počas obednej prestávky rozoberajú denný text, chcel sa k nim pripojiť. Raz, keď sa rozhovor v jedálni trochu pretiahol, znetrpezlivel a Kjellovi a Fridrikovi pred všetkými povedal: „Nemali by sme už ísť a prečítať si denný text?“

Jedného večera Kjell a Fridrik pozvali členov posádky do Fridrikovej kajuty, aby sa pripojili k rozhovoru o myšlienkach z Prebuďte sa!, ktoré sa zaoberalo témou alkoholizmu. Prišlo sedem ľudí. Správa o tomto stretnutí, na ktoré ešte dlho spomínali, sa rozšírila aj medzi posádkami ďalších rybárskych lodí.

„Takmer po dvoch týždňoch služby a práce na palube Svalbakuru sme znova dorazili do prístavu,“ rozpráva Kjell. „Dovtedy som stihol s Fridrikom prebrať otázky ku krstu a okrem toho sme spolu preskúmali množstvo ďalších biblických námetov. Zvestoval som tiež ďalším členom posádky a rozšíril som časopisy i inú literatúru.“ Fridrik bol pokrstený na jar 1983. Na stranu pravdy sa postavila aj Fridrikova snúbenica Helga, jeho matka a jeho sestra.

Štúdiá cez telefón

Zvestovať dobré posolstvo ľuďom, ktorí žijú v odľahlých oblastiach tohto veľkého ostrova, bolo vždy náročné. Účinnou pomocou v snahe zastihnúť týchto ľudí a udržiavať kontakt s tými, ktorí prejavia záujem, je telefón.

 Zo zvestovania cez telefón už malo úžitok mnoho ľudí. Pred niekoľkými rokmi istá žena menom Oddný Helgadóttirová navštívila svojho syna a nevestu, ktorí študovali s Jehovovými svedkami. Keď jej rozprávali, čo všetko sa dozvedeli, aj ona prejavila túžbu študovať Bibliu. No Oddný žila v odľahlej oblasti na severozápadnom pobreží Islandu a najbližší zbor bol odtiaľ vzdialený viac ako 300 kilometrov. A tak keď jej sestra Gudrún Ólafsdóttirová ponúkla štúdium cez telefón, Oddný to s radosťou prijala. Po úvodnej modlitbe Oddný pohotovo odpovedala na študijné otázky uvedené v knihe. Pri svojej dôkladnej príprave si Oddný vypisovala všetky biblické texty, takže ich mohla prečítať hneď po uvedenom odkaze. Vďaka tomu nestrácala čas hľadaním textov v priebehu štúdia. Raz Oddný navštívila oblasť, kde bývala Gudrún, a štúdium prebehlo u nej doma. Obe sa však cítili trochu nesvoje, keďže to bolo prvý raz, čo malo štúdium prebiehať tvárou v tvár. Preto Gudrún žartom navrhla, že pôjde do vedľajšej izby, kde je ďalší telefón!

Keď Oddný začala chápať pravdu, začala vydávať svedectvo svojmu manželovi Jónovi. Prejavil záujem, ale nebola si istá, či je vhodné, aby s ním viedla štúdium ona. Dozvedela sa, že štúdium môže viesť, ale že by bolo vhodné, aby počas neho mala na hlave pokrývku. Oddný vydávala svedectvo aj susedom. Potom vyjadrila túžbu dať sa pokrstiť. Gudrún zariadila, aby s ňou jeden starší prebral cez telefón otázky z knihy Organizovaní, aby sme dovŕšili svoju službu, aby zistil, či je na to spôsobilá. Bolo zjavné, že spôsobilá je, až na jednu prekážku — dovtedy ešte nebola oficiálne vypísaná z cirkvi.

 Asi o týždeň Oddný zatelefonovala Gudrún, že sa dala vypísať z cirkvi. To isté urobil aj jej manžel. Nebolo to pre neho ľahké rozhodnutie, lebo predtým predsedal tamojšej farskej rade. Oddný bola potom na krajskom zjazde pokrstená. Ten zjazd bol pre ňu úžasným zážitkom, lebo predtým sa iba raz stretla s malou skupinou svedkov. V rámci programu zjazdu dostala v interview otázku, či pre ňu nebolo ťažké, keď bola taká izolovaná od zboru. Odpovedala, že sa nikdy necítila osamelo, lebo vedela, že Jehova je s ňou aj na severozápadnom pobreží Islandu. Potom povedala, že jej je veľmi ľúto, že jej manžel nemohol prísť na zjazd. Sľúbil jej však, že príde, keď bude pripravený dať sa pokrstiť. A svoj sľub dodržal! Zakrátko sa presťahovali do obývanejšej oblasti, aby mohli pravidelne navštevovať zhromaždenia.

 Potreba misionárskych domovov a sál Kráľovstva

Keď v roku 1968 navštívil Island brat Nathan H. Knorr zo svetového ústredia Jehovových svedkov, chcel nájsť vhodnejšiu budovu na kanceláriu odbočky i na ubytovanie pre misionárov. Dovtedy boli na tento účel prenajímané rôzne domy. Teraz bratia začali hľadať pozemok, kde by mohli postaviť budovu, v ktorej by mohla byť sála Kráľovstva, misionársky domov i kancelária odbočky. Medzitým prenajali vhodnú budovu na ulici Hrefnugata 5 v Reykjavíku a 1. októbra 1968 sa do nej nasťahovali šiesti misionári. Táto budova slúžila nasledujúcich päť rokov ako ústredie diela na Islande. Neskôr bratia získali pozemok s výhodnou polohou na ulici Sogavegur 71 v Reykjavíku. Na jar 1972 sa začala výstavba novej odbočky. Ukázalo sa, že to bude náročná úloha, pretože tých niekoľko bratov, ktorí tam vtedy boli, nemalo veľa skúseností v stavebníctve. Medzi bratmi nebol nijaký stavbár ani murár, a tak bolo nutné najať stavbárov, ktorí neboli svedkami. Títo ľudia veľmi ochotne spolupracovali a umožnili bratom, aby pracovali na projekte spolu s nimi. Bratia prenajali časť jedného starého domu vedľa miesta výstavby, aby sa stavbári mali kde najesť. Sestry sa striedali pri príprave jedla a nosili ho robotníkom na stavbu.

Výstavba v tej oblasti bola veľkým svedectvom. Stavbári i mestskí úradníci mali príležitosť spoznať Jehovových svedkov. Ľudia sa zastavovali pri mieste výstavby a pozorovali, ako práca postupuje. Keď sa mali omietať vnútorné steny, prišiel na pomoc jeden brat z Dánska, ktorý bol vyučeným murárom. Veľa práce vykonali aj sestry. Keď sa na miesto výstavby prišli pozrieť niekoľkí inšpektori z mesta,  všimli si, že pri miešačke pracujú sestry. Jeden z inšpektorov povedal: „Myslím, že ženy z našej cirkvi by sa z toho mohli poučiť. Určite by bolo efektívnejšie prispievať k stavbe kostolov vlastnou prácou než organizovaním zbierok a vymáhaním peňazí od ľudí.“ Budova bola zasvätená v máji 1975, keď prišiel na Island brat Milton G.  Henschel a predniesol prejav zasvätenia. Mnoho rokov slúžila ako hlavný misionársky domov v tejto krajine a tiež ako sála Kráľovstva pre zbory v Reykjavíku. Teraz slúži ako odbočka.

V roku 1987 bola postavená nová sála Kráľovstva a misionársky domov v Akureyri. Jednota Jehovovho ľudu a medzinárodné bratstvo, ktoré existuje medzi Jehovovými služobníkmi, sa prejavili, keď pri výstavbe tohto objektu prišlo bratom na Islande na pomoc vyše 60 bratov a sestier z Fínska a Švédska.

„Najlepšie drevo“

V priebehu rokov navštívili Island viacerí zástupcovia vedúceho zboru Jehovových svedkov a ich návštevy boli pre bratov vždy zdrojom veľkého povzbudenia. Významnou udalosťou roku 1968 bola návšteva brata Knorra, ktorú sme už spomínali. Brat Knorr predniesol burcujúci prejav, porozprával bratom skúsenosti a hovoril s nimi o pokroku diela zvestovania o Kráľovstve na Islande.

Brat Henschel prvýkrát navštívil Island v máji 1970. Privítalo ho niekoľko ospanlivých misionárov. Dôvodom nebolo len to, že brat prišiel vo veľmi skorých ranných hodinách, ale aj to, že deň predtým sa začala prebúdzať známa sopka Hekla a misionári ju celú noc pozorovali!

Brat Henschel venoval misionárom a zvláštnym priekopníkom osobitnú pozornosť. Všetkých ich pozval na mimoriadne stretnutie a rozprával im skúsenosti z obdobia veľkej hospodárskej krízy, keď sám slúžil ako priekopník. Rozprával, ako priekopníci vymieňali literatúru za kurčatá, vajcia, maslo, zeleninu, okuliare a v jednom prípade  dokonca aj za šteniatko! Tak dielo aj v ťažkom období pokračovalo a priekopníci mali všetko, čo potrebovali pre život.

Návštevníci Islandu veľmi rýchlo zistia, že kuchyňa je tu celkom iná, než na akú sú zvyknutí. Medzi islandské špeciality patrí svid, čo je uvarená ovčia hlava preseknutá na polovicu. Len si predstavte, že keď sa pozriete do svojho taniera, je na ňom pol hlavy ovce, so zubami a jedným okom! Pre mnohých cudzincov je ťažké už aj pozrieť sa svidu „priamo do očí“ — presnejšie povedané, do jedného oka! Samozrejme, vždy je tu hojnosť čerstvých rýb. Jedna islandská špecialita je hardfiskur, ryba, ktorá sa nakrája na filé a vysuší. Jedáva sa nevarená, väčšinou s trochou masla. Ryba je tvrdá a musí sa vyklepať, aby zmäkla. Misionári boli mimoriadne zvedaví, ako brat Henschel zareaguje, keď mu predložia túto rybu. Keď ju ochutnal, opýtali sa ho, ako mu chutí. Na chvíľu sa zamyslel a potom diplomaticky odpovedal: „Myslím, že je to najlepšie drevo, aké som kedy jedol.“

Nezabudnuteľnými a povzbudzujúcimi udalosťami boli aj mnohé ďalšie návštevy zástupcov vedúceho zboru. Tieto návštevy zanechali v islandských bratoch silný dojem, že aj keď ich je málo a žijú v izolovanej oblasti, sú súčasťou medzinárodného bratstva, zjednoteného putom kresťanskej lásky.

Spolupráca s lekármi a masmédiami

V roku 1992 začal na Islande pôsobiť výbor pre styk s nemocnicami, ktorý tvorili štyria bratia. Dvaja z nich sa v rámci školenia zúčastnili na seminári pre výbory pre styk s nemocnicami v Anglicku a ďalší dvaja sa zúčastnili  seminára v Dánsku. Keď bol na Islande zriadený tento nový výbor pre styk s nemocnicami, bratia zorganizovali stretnutie s lekárskym personálom jednej veľkej univerzitnej nemocnice. Na tomto stretnutí bolo prítomných 130 ľudí — lekári, zdravotné sestry, právnici i administratívni pracovníci nemocnice. Keďže to bolo prvé stretnutie s odbornými zdravotníckymi pracovníkmi, ktoré výbor pre styk s nemocnicami zorganizoval, je pochopiteľné, že bratia boli v napätí. No stretnutie bolo úspešné a bratia potom zorganizovali stretnutia aj s menšími skupinami lekárov a s ďalšími odbornými pracovníkmi v rôznych nemocniciach. Bratia si vytvorili dobré vzťahy s niekoľkými poprednými chirurgmi a anestéziológmi. Tieto stretnutia veľmi pomohli pri predchádzaní a riešení problémov v súvislosti s liečbou bez použitia krvi.

V roku 1997 vstúpil do platnosti nový zákon o právach pacienta. Tento zákon stanovuje, že pacientovi nemožno nasadiť žiadnu liečbu, s ktorou by nesúhlasil, a že pokiaľ je vôľa pacienta známa, musí byť rešpektovaná aj vtedy, keď je pacient v bezvedomí. Podľa tohto zákona musí byť liečba vždy konzultovaná aj s deťmi od 12 rokov. Gudmundur H. Gudmundsson, predsedajúci výboru pre styk s nemocnicami, uviedol: „Lekári sú väčšinou veľmi ochotní spolupracovať a problémy sa vyskytujú len zriedka. Aj vážne operácie sa robia bez krvi.“

Keď vyšlo Prebuďte sa! z 8. januára 2000 o bezkrvnej liečbe a chirurgii, bratia z odbočky povzbudili zvestovateľov, aby vynaložili zvláštne úsilie rozšíriť toto číslo v čo najväčšom rozsahu. Odbočka poskytla návrhy, ako ponúkať časopis a ako odpovedať na otázky súvisiace s krvou. Spočiatku sa niektorí zdráhali ponúkať časopis s touto  témou, no zakrátko zistili, že ľudí tento námet zaujíma. Bolo rozšírených viac ako 12 000 časopisov, čo znamená 1 časopis na každých 22 obyvateľov krajiny. Jeden brat povedal: „Mal som toľko dobrých rozhovorov, že som mal problém prepracovať celý obvod.“ A istá sestra povedala: „Tento časopis si odo mňa nevzali iba dvaja ľudia!“

Toto číslo Prebuďte sa! dostala aj pani, ktorá je konferencierkou jedného týždenného programu v štátnom rozhlase. Vo svojom programe vyrozprávala, ako dostala tento časopis, a potom zhrnula históriu používania transfúzie krvi, ako sa o tom písalo v Prebuďte sa! Na záver povedala, že každý, kto by si prial dozvedieť sa o bezkrvnej liečbe viac, si môže nejakú publikáciu o tomto námete vypýtať od svedkov.

Špeciálna kampaň s týmto číslom Prebuďte sa! mnohým pomohla pochopiť, že náš postoj ku krvi je rozumný. Okrem toho pochopili, že Jehovovi svedkovia nechcú zomrieť, ale hľadajú najlepšiu možnú liečbu. Vďaka tomu viacerí ľudia, ktorí mali v minulosti skreslené informácie o našom postoji ku krvi, teraz lepšie reagujú na posolstvo o Kráľovstve.

Dve sály za štyri dni

Pre bratov na Islande bola jednou z výnimočných udalostí služobného roku 1995 výstavba dvoch sál Kráľovstva v priebehu mesiaca jún. Jedna sála bola postavená v Keflavíku a druhá v Selfosse. Boli to prvé sály Kráľovstva na Islande postavené metódou rýchlovýstavby. Obe boli postavené iba za štyri dni. Tento projekt bolo možné uskutočniť vďaka láskavej pomoci bratov z Nórska. Nórska odbočka poslala väčšinu stavebného materiálu a s výstavbou prišlo  pomôcť viac ako 120 bratov a sestier z Nórska. V blízkosti miesta výstavby bolo najčastejšie počuť slová: „Je to jednoducho úžasné!“ Bratia na Islande síce už predtým čítali a počuli o rýchlovýstavbe sál Kráľovstva, ale teraz to mohli vidieť na vlastné oči. A bolo to naozaj úžasné, keď si uvedomíme, že počet sál Kráľovstva na Islande sa iba za niekoľko dní zdvojnásobil!

Okrem toho, že bratia na Islande mali teraz dve nové sály Kráľovstva, boli tiež povzbudení vďaka tomu, že mohli byť s bratmi a sestrami, ktorí prišli z Nórska na vlastné náklady, aby tu strávili dovolenku prácou na sálach. Bol to naozaj krásny prejav spolupatričnosti nášho medzinárodného bratstva! Ani islandskí bratia nezostali stáť bokom. Do práce sa zapojilo viac ako 150 miestnych zvestovateľov, čiže približne polovica celkového počtu zvestovateľov v tejto krajine.

Výstavba sál Kráľovstva bola vynikajúcim svedectvom pre verejnosť. Dve štátne televízne stanice zahrnuli výstavbu do svojich spravodajských programov, v ktorých ukázali zábery z oboch miest. O výstavbe priniesli správu aj viaceré noviny a rozhlasové stanice. Jednému kazateľovi miestnej cirkvi v Selfosse sa nepáčilo, že sa svedkom venuje toľko pozornosti. Do miestnych novín napísal článok, v ktorom ľudí varoval pred tým, čo považoval za nebezpečné falošné učenie Jehovových svedkov. Zmienil sa o tom, že pred svedkami by sa mali mať na pozore zvlášť ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom postihnutí alebo príliš citovo založení. Tieto varovania zopakoval aj v interview, ktoré s ním bolo vedené v istom rozhlasovom vysielaní. No jeho slová nemali na poslucháčov taký účinok, aký si želal. Väčšina ľudí bola stavbou sál Kráľovstva nadšená  a mnohí, ktorých bratia stretli v službe, povedali, že ich kazateľova reakcia prekvapila.

Asi týždeň po tom, čo bolo uverejnené kazateľovo varovanie, sa v novinách objavil jeden kreslený vtip. V popredí kresby bolo vidieť kostol a v pozadí sálu Kráľovstva. Medzi nimi tiekla rieka. Niekoľko usmiatych, pekne oblečených bratov s taškami v rukách kráčalo po moste zo sály Kráľovstva smerom ku kostolu. Pred kostolom nejaká žena v panike vyskakovala z invalidného vozíka. Muž s nohou v sadre a ďalší muž, zjavne slepý, bežali, kričiac: „Utekajtééé, idú svedkovia!“ Na schodoch kostola stál prekvapený kazateľ. Táto kresba sa mnohým veľmi páčila. Redakcia novín ju vybrala za najlepší kreslený vtip roka, zväčšila ho a vystavila na múr svojho úradu. Tam zostal niekoľko rokov.

 Výstava slúži na svedectvo

V priebehu služobného roku 2001 sa uskutočnila výstava zameraná na neutrálny postoj, ktorý Jehovovi svedkovia zaujali pred druhou svetovou vojnou a počas nej a pre ktorý si za nacizmu veľa vytrpeli. Výstava sa konala na troch miestach a navštívilo ju spolu 3896 ľudí. Počas posledného víkendu výstavnú halu v Reykjavíku zaplnilo viac ako 700 návštevníkov. V priebehu celej výstavy bol na všetkých troch miestach premietaný v islandčine videofilm Jehovovi svedkovia pevní zoči-voči nacistickému útoku. Mnohí návštevníci využili možnosť posadiť sa a pozreli si celý videofilm.

Na návštevníkov, ktorí predtým nepoznali túto stránku našej histórie, pevný postoj svedkov v koncentračných táboroch zapôsobil. Jedna profesorka, ktorá navštívila výstavu niekoľkokrát, povedala, že táto výstava v nej zanechala hlboký dojem a zmenila jej postoj k Jehovovým svedkom. Zvlášť na ňu zapôsobila silná viera svedkov v koncentračných táboroch. Na rozdiel od iných väzňov mohli získať slobodu, keby sa boli vzdali svojho presvedčenia.

O výstave podala priaznivú správu jedna štátna televízna stanica, ako aj miestne televízne a rozhlasové stanice. Keď bola výstava otvorená, navštívil ju jeden evanjelický kňaz s manželkou a dcérou. O nejaký čas jeden brat pozval tohto kňaza na návštevu Bételu a kňaz pozvanie prijal. Niekoľko dní po tejto návšteve oslovila kňaza istá žena a položila mu otázku týkajúcu sa určitého biblického textu. Kňaz ju povzbudil, aby sa skontaktovala s odbočkou Jehovových svedkov, a uistil ju, že oni jej určite dajú odpoveď. Neskôr bolo s týmto kňazom zavedené biblické štúdium.

 Prekladateľská činnosť v priebehu rokov

Keďže na Islande nie je veľa zvestovateľov, často bolo pre nich náročnou úlohou preložiť všetok duchovný pokrm od „verného a rozvážneho otroka“ do islandčiny. (Mat. 24:45) V raných rokoch vykonávali väčšinu prekladateľskej práce islandskí svedkovia, ktorí žili v Kanade. Neskôr sa táto práca začala vykonávať na Islande. Prví misionári prišli v roku 1947 a krátko po príchode sa zoznámili s jedným starším básnikom, ktorý býval v tom istom dome ako oni. Vedel po anglicky a pomáhal misionárom naučiť sa islandský jazyk. Ponúkol im, že im pomôže aj s prekladaním, a tak ho bratia požiadali o preklad knihy „Boh nech je pravdivý“ a brožúrky Radosť pre všetky národy. Nanešťastie tento básnik použil starý básnický štýl a príliš veľa archaických slov a výrazov, a aj keď jeden z nových misionárov spolu s bratom Lindalom preklad skontrolovali a prepísali, táto kniha sa nikdy nestala takou dobrou študijnou pomôckou, ako sa očakávalo. Napriek tomu sa ju už od prvého vydania darilo rozširovať a spolu bolo vytlačených 14 568 týchto kníh. V roku 1949 bolo vytlačených vyše 20 000 výtlačkov spomínanej brožúrky. Neskôr bratia našli iného prekladateľa, ktorý potom preložil knihu Čo urobilo náboženstvo pre ľudstvo?

V priebehu rokov bratia, ktorí tvorili malý tím, preložili viacero brožúrok. Jednou z nich bola brožúrka „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“, ktorá bola vydaná v roku 1959. Pomocou tejto brožúrky bratia zaviedli veľa nových biblických štúdií. Potom bolo schválené vydávanie Strážnej veže v islandčine.

V nasledujúcich rokoch bolo preložených a vytlačených mnoho vynikajúcich kníh: v roku 1962 bola  vytlačená kniha „To znamená večný život“, v roku 1966 kniha Od strateného raja k raju znovuzískanému“, v roku 1970 Pravda, ktorá vedie k večnému životu, v roku 1984 Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a v roku 1996 Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. V roku 1982 začal v islandčine štvrťročne vychádzať aj časopis Prebuďte sa!

Dlhé roky bratia nemali v islandčine spevník. V roku 1960 boli pri príležitosti jedného zjazdu preložené štyri piesne, ktoré boli rozmnožené cyklostylom. Potom na oblastnom zjazde v novembri 1963 bol v islandčine vydaný malý spevník s 30 vybratými piesňami. Bratia sa z neho veľmi tešili.

Dovtedy bol spev na zhromaždeniach zmesou rôznych jazykov. Günther a Rut Haubitzovci prišli na Island ako zvláštni priekopníci z Nemecka v roku 1958. Rut si doteraz pamätá, ako bratia zo zahraničia používali každý svoj vlastný spevník — v angličtine, dánčine, fínčine, nemčine, nórčine alebo švédčine. Islanďania sa k nim pripájali podľa toho, ktorý cudzí jazyk najlepšie ovládali. Rut hovorí: „Bol to naozaj pestrý zbor!“ Postupne sa v priebehu rokov prekladalo viac a viac piesní, ale až v roku 1999 bol vydaný kompletný spevník so všetkými 225 piesňami v islandčine. A akí vďační boli bratia za tento dar na chválu Jehovu!

Na oblastnom zjazde v auguste 1999 zažili účastníci niečo, čo bolo pre Island nové. Kniha Venuj pozornosť Danielovmu proroctvu! bola v islandčine vydaná zároveň s anglickým vydaním. Keď na tomto zjazde rečník oznámil vydanie novej knihy v angličtine, všetci začali tlieskať. No tentoraz brat nepovedal, že kniha bude neskôr vydaná  aj v islandčine, ale pokračoval v prejave tým, že ukázal islandský výtlačok knihy so slovami, že táto kniha bola už preložená aj do islandčiny. Iste si viete predstaviť, akí boli všetci nadšení! Odvtedy už vyšli súčasne s anglickým vydaním aj oba diely knihy Izaiášovo proroctvo — svetlo pre celé ľudstvo.

Rozšírenie Bételu a ďalší vzrast

Budova odbočky bola renovovaná v roku 1998. Okrem toho boli na ulici oproti zakúpené dva byty, aby odbočka získala priestory na ubytovanie bételitov a pre prekladateľské oddelenie. V nedávnych rokoch mali prekladatelia veľký úžitok z návštev bratov zo svetového ústredia v New Yorku. Títo bratia ich naučili používať počítačové  programy, ktoré vyvinuli Jehovovi svedkovia a ktoré boli vytvorené špeciálne na prekladateľskú prácu.

Nedávno v odbočke prebehol pod vedením zástupcov z ústredia kurz na zlepšenie pochopenia angličtiny. Kurz prekladateľom pomohol, aby získali hlbšie pochopenie anglického textu, kým začnú prekladať.

Kancelária odbočky píše: „Keď spätne hodnotíme minulé roky, sme veľmi radi, že niektorí mali odvahu začať prekladať do islandčiny, hoci v primitívnych podmienkach a s obmedzenou znalosťou jazyka. Aj keď kvalita prekladu vtedy nebola taká, aká je dnes, ‚nepohŕdame dňom malých vecí‘. (Zech. 4:10) Tešíme sa z toho, že Jehovovo meno a Kráľovstvo je už na Islande známe a že mnoho ľudí spoznalo pravdu.“

 V islandskej odbočke teraz pracuje osem služobníkov celým časom. Vypomáhajú aj ďalší, ktorí do Bételu dochádzajú. Namiesto sály Kráľovstva v budove odbočky, do ktorej predtým chodili reykjavícke zbory, bola postavená nová sála. Plánuje sa ďalšia renovácia budovy odbočky, aby v nej bolo možné ubytovať viac bételitov.

Kázanie dobrého posolstva na Islande si vyžaduje vytrvalosť, obetavosť a lásku. Právom možno povedať, že tvrdá práca, ktorú tu horliví zvestovatelia Kráľovstva vykonali za posledných 76 rokov, nebola márna. Do žatevných prác sa zapojili mnohí bratia a sestry. Prisťahovalo sa sem tiež množstvo bratov z iných krajín, ktorí tu slúžili niekoľko rokov. Na ich prácu sa bude dlho spomínať. Niektorí tu zostali a Island sa stal ich domovom. A príkladnú vytrvalosť prejavujú aj horliví islandskí zvestovatelia.

Priemerný počet zvestovateľov Kráľovstva je síce malý, ale Jehovovi svedkovia sú známi po celej krajine. V súčasnosti slúži sedem misionárov vo vidieckych oblastiach a v malých zboroch na Islande. V minulom služobnom roku bolo na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti prítomných 543 ľudí a vedie sa takmer 180 domácich biblických štúdií.

Jedného dňa možno bratia na Islande zažijú podobný vzrast, aký opisuje Izaiáš 60:22: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ Jehovovi svedkovia na Islande sú rozhodnutí konať dielo, ktoré im zveril Kráľ, Ježiš Kristus — zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve. Dôverujú, že Boh dá, aby vo vnímavých a vďačných srdciach ešte vyrástli ďalšie semená pravdy! — Mat. 24:14; 1. Kor. 3:6, 7; 2. Tim. 4:5.

[Rámček na strane 205]

Krajina, kde sa prvé mená stávajú druhými

V súlade s miestnou tradíciou Islanďania nemajú priezviská. Ľudia sa navzájom oslovujú prvým menom. Druhé meno dieťaťa je vytvorené z otcovho prvého mena pridaním prípony -son v prípade syna alebo -dóttir v prípade dcéry. Napríklad druhé meno syna muža menom Haraldur by bolo Haraldsson a druhé meno jeho dcéry zas Haraldsdóttir. Meno ženy sa pri vstupe do manželstva nemení. Keďže toľko ľudí má rovnaké mená, telefónne zoznamy neobsahujú len mená, adresy a telefónne čísla, ale aj zamestnanie daného človeka. Vďaka rodokmeňom môžu Islanďania sledovať líniu svojich predkov až vyše tisíc rokov dozadu.

 [Rámček na strane 208]

Stručný prehľad o Islande

Krajina: Táto ostrovná krajina leží tesne pod severným polárnym kruhom a obmýva ju Atlantický oceán a Grónske a Nórske more. Je tu množstvo sopiek, horúcich prameňov a gejzírov, z ktorých vystupuje para. Asi desatinu krajiny pokrývajú ľadovce.

Ľudia: Islanďania sú potomkami Vikingov, ktorí prišli väčšinou z Nórska. Majú povesť usilovných, vynachádzavých a tolerantných ľudí. Väčšina obyvateľov žije blízko pobrežia.

Jazyk: Úradným jazykom je islandčina, ale veľa Islanďanov hovorí dvomi alebo aj viacerými cudzími jazykmi; ovládajú najmä angličtinu, nemčinu a škandinávske jazyky.

Ekonomika: V ekonomike Islandu zohráva kľúčovú úlohu rybolov. Rybárske lode privážajú množstvo rýb — korušky polárne, tresky, slede a iné ryby. Väčšina rýb sa spracúva a vyváža.

Strava: Bežným jedlom sú ryby a jahňacina. Islandskou špecialitou je varená ovčia hlava.

Podnebie: Vďaka vplyvu Golfského prúdu je tu mierna klíma. Zimy bývajú mierne, ale veterné. Letá sú chladné.

[Rámček/obrázok na strane 210]

Dňa 6. septembra 1942: „V tejto krajine stále slúži iba jeden priekopník, a tak nie je veľmi o čom podať správu. Na Islande je približne 120 000 obyvateľov a okolo 6000 fariem. K farmám sa dá dostať jedine pomocou jazdeckých alebo ťažných poníkov. Keď chce človek navštíviť každý príbytok, vyžaduje si to prejsť približne 16 000 kilometrov, a to cez mnoho hôr a horských potokov. Zatiaľ tu iba málo ľudí prejavuje záujem o posolstvo.“

Tieto slová napísal brat Georg F. Lindal po 13 rokoch priekopníckej služby na Islande. Ešte ďalších päť rokov bol jediným zvestovateľom na Islande.

 [Rámček/obrázok na stranách 213, 214]

Príbeh vernej služby

Oliver Macdonald absolvoval 11. triedu školy Gileád a patril k prvým misionárom, ktorí boli pridelení na Island. Prišiel sem v decembri 1948 spolu s Ingvardom Jensenom. Z New Yorku cestovali nákladnou loďou. Plavba cez rozbúrený Atlantický oceán trvala 14 dní a obaja väčšinu cesty trpeli morskou chorobou.

V marci 1950 sa brat Macdonald alebo Mac, ako ho s láskou volali, oženil so Sally Wildovou z Anglicka, ktorá predtým pracovala v britskom Bételi. Mac a Sally vykonali v tých raných rokoch veľa dobrej práce a ľudia, s ktorými viedli štúdiá, stále verne slúžia Jehovovi.

V roku 1957 sa Mac a Sally vrátili do Anglicka. Tam Sally zomrela na rakovinu, ktorú jej zistili ešte na Islande. Po Sallinej smrti Mac znovu vstúpil do služby celým časom, slúžil ako pravidelný priekopník a potom 13 rokov ako cestujúci dozorca. V roku 1960 sa oženil s Valerie Hargreavesovou, ktorá slúžila ako zvláštna priekopníčka. Slúžili spolu v Británii v rôznych krajoch, od severného Škótska až po Normanské ostrovy blízko južného pobrežia Anglicka. Keď v krajskej službe slúžili v kraji na severe Škótska, kde patrili i zbory na Shetlandách severne od Škótska, Mac obyčajne hovoril: „Nasledujúca zastávka je Island!“ Ale v skutočnosti si nikdy nemyslel, že by sa tam ešte niekedy dostal.

No v roku 1972 boli Mac a Valerie vymenovaní za misionárov a pridelení na Island. Mac slúžil ako služobník odbočky a neskôr ako koordinátor výboru odbočky. Spolu s Valerie zostali na Islande sedem rokov a potom boli pridelení ako misionári do Írska; najprv do Dublinu a neskôr do Severného Írska. Mac slúžil v Írsku asi 20 rokov a v službe celým časom strávil 60 rokov. V decembri 1999 zomrel na rakovinu. Valerie ďalej slúži ako pravidelná priekopníčka v Belfaste v Severnom Írsku.

[Obrázok]

Valerie a Oliver Macdonaldovci v Reykjavíku v 70. rokoch 20. storočia

[Rámček/obrázok na strane 218]

Reykjavík

Reykjavík, ktorého názov znamená „Dymiaci záliv“, je hlavným mestom Islandu. Meno mu dal jeho prvý trvalý obyvateľ, Ingólfur Arnarson, podľa pary, ktorá vystupuje z jeho horúcich prameňov. Dnes je Reykjavík rušným moderným mestom, v ktorom žije približne 180 000 obyvateľov.

 [Rámček/obrázok na stranách 223, 224]

Island sa stal ich domovom

Páll Heine Pedersen pochádza z Dánska. Na Island bol pridelený ako zvláštny priekopník v roku 1959. V roku 1961 sa zúčastnil na dvoch medzinárodných zjazdoch „Zjednotení ctitelia“, ktoré sa konali v Európe. Tam sa stretol s Violet z Kalifornie, ktorá sa zúčastnila na niekoľkých týchto zjazdoch.

Po zjazdoch sa Páll vrátil na Island a Violet do Kalifornie. Päť mesiacov si písali a v januári 1962 Violet prišla za Pállom na Island, kde sa vzali. Páll tu ešte stále slúžil ako priekopník a bol vtedy jediným svedkom v celej riedko obývanej severozápadnej časti Islandu. Spolu potom bývali v jednom malom meste, v ktorom v zime dva mesiace vôbec nesvieti slnko. Keď sa chceli dostať k ľuďom v tomto obvode, museli ísť strmými a často zľadovatenými horskými cestami. Ich jediným dopravným prostriedkom bol motocykel, ktorý si Páll priviezol z Dánska. Keďže Violet sa narodila a vyrastala v slnečnej Kalifornii, mnoho bratov si myslelo, že na Islande dlho nevydrží. Ale ona vydržala a postupne si túto krajinu i jej obyvateľov zamilovala.

Páll a Violet spolu priekopníčili, až kým sa im v roku 1965 nenarodila dcéra Elísabet. Páll pokračoval v priekopníckej službe do roku 1975 a Violet sa počas tých rokov tiež príležitostne zapájala do priekopníckej služby. V roku 1977 sa vzhľadom na Pállovo zdravie rozhodli presťahovať do Kalifornie. Časom pocítili silnú túžbu slúžiť tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Znova sa ujali priekopníckej služby, a keď ich dcéra ukončila školu a dospela, boli ako misionári pridelení späť na Island. Niekoľko rokov slúžili v misionárskej službe a Páll slúžil aj ako cestujúci dozorca. V roku 1989 bol Páll požiadaný, aby slúžil ako člen výboru odbočky. Potom v roku 1991 bol na Islande oficiálne zriadený domov Bétel a Páll a Violet boli vymenovaní ako jeho prví členovia. Obaja ďalej slúžia v tomto pridelení.

 [Rámček/obrázok na stranách 228, 229]

Známi svojou pohostinnosťou

Fridrik Gíslason a jeho manželka Ada boli medzi tými siedmimi, ktorí boli pokrstení v roku 1956. Fridrik a Ada spoznali pravdu od Olivera a Sally Macdonaldovcov. Najprv študoval Bibliu len Fridrik. Ada bola celú zimu plne zaujatá činnosťou klubu šitia. Keď na jar tento klub svoju činnosť ukončil, Ada sedávala počas štúdia v kuchyni. Jej zvedavosť rástla, a tak sa raz opýtala, či by mohla sedieť na štúdiu ako pozorovateľka. No už zakrátko ju štúdium natoľko zaujalo, že sa doň aktívne zapojila.

Neskôr sa v ich dome pravidelne konalo štúdium anglickej Strážnej veže. Potom začali títo manželia navštevovať zhromaždenia v misionárskom domove. „Spomínam si, ako sme sa stretávali v malej izbe v podkroví, kde bývali misionári,“ hovorí Fridrik. „Bolo tam miesto na 12 stoličiek, ale niekedy, keď prišlo viac ľudí ako obyčajne, otvorili sme dvere do vedľajšej malej izby. Aký je to dnes rozdiel — v sále Kráľovstva v Reykjavíku sa stretávajú tri zbory a je vždy plná!“

Fridrik a Ada si získali povesť pohostinných ľudí. Hoci vychovávali šesť detí, bratia mali u nich vždy dvere otvorené. V tých prvých rokoch existencie zboru sa mnohí bratia, ktorí prišli na Island z iných krajín, tešili z pohostinnosti Fridrika a Ady, ktorí ich ochotne ubytovali, kým si nenašli vlastné bývanie.

 [Rámček/obrázok na strane 232]

Biblia v islandčine

Najstarší biblický preklad do islandčiny sa nachádza v diele Stjórn zo 14. storočia, ktoré obsahuje preklady a parafrázy častí Hebrejských Písiem. Prvý kompletný „Nový zákon“ v islandčine bol vydaný v roku 1540. Preložil ho Oddur Gottskálksson, syn hólarského biskupa. Oddur prijal v Nórsku vieru reformovanej cirkvi a v Nemecku sa dostal do kontaktu s Martinom Lutherom. Podľa historických prameňov po návrate na Island začal v jednej maštali s prekladom Nového zákona. Jeho práca sa spájala so značnými ťažkosťami, pretože nechcel uraziť svojho katolíckeho zamestnávateľa, skálholtského biskupa. Oddur prekladal z textu latinskej Vulgáty a osobne odniesol svoj rukopis do Dánska, aby ho tam dal vytlačiť. V roku 1584 biskup Gudbrandur Thorláksson povolil vytlačiť prvú kompletnú Bibliu v islandčine. Prvý kompletný preklad Biblie z hebrejského a gréckeho originálu bol vydaný v roku 1908 a jeho revidovaná verzia vyšla v roku 1912.

[Obrázok]

„Gudbrandsbiblía“ — prvá kompletná Biblia v islandčine

 [Časová os/graf na stranách 216, 217]

ISLAND — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1929: Do krajiny prichádza Georg F. Lindal, prvý zvestovateľ.

1940

1947: Prichádzajú prví misionári z Gileádu.

1956: Vzniká malý zbor.

1960

1960: Vychádza prvá Strážna veža v islandčine.

1962: V Reykjavíku je zriadená kancelária odbočky.

 1975: Je dokončená a zasvätená nová, rozšírená odbočka.

1980

1992: Je vytvorený výbor pre styk s nemocnicami.

1995: V júni sú v priebehu štyroch dní postavené dve sály Kráľovstva.

2000

2004: Na Islande je činných 284 zvestovateľov.

[Graf]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

300

200

100

1940 1960 1980 2000

 [Mapy na strane 209]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ISLAND

Húsavík

Hólar

Akureyri

Seydhisfjördhur

Neskaupstadhur

Eskifjördhur

Stykkishólmur

Borgarnes

Höfn

REYKJAVÍK

Skálholt

Keflavík

Selfoss

 [Celostránkový obrázok na strane 202]

[Obrázok na strane 207]

Vpravo: Georg F. Lindal, rok 1947

[Obrázok na strane 207]

Dolu: Brat Lindal s islandským poníkom začiatkom 30. rokov 20. storočia

[Obrázok na strane 212]

Niektorí z prvých misionárov na Islande. Zľava doprava: Ingvard Jensen, Oliver Macdonald a Leo Larsen

[Obrázok na strane 220]

V tejto budove sa od roku 1962 do roku 1968 nachádzala kancelária odbočky

[Obrázok na strane 227]

Vyše sto zvestovateľov z Islandu sa v roku 1969 zúčastnilo medzinárodného zjazdu „Mier na zemi“ v Kodani v Dánsku

[Obrázok na strane 235]

Iiris a Kjell Geelnardovci v Akureyri, január 1993

[Obrázok na strane 238]

Vpravo: Rybárska loď „Svalbakur“

[Obrázok na strane 238]

Dole: Fridrik a Kjell

[Obrázok na strane 241]

Vpravo: Oddný Helgadóttirová

[Obrázok na strane 241]

Dole: Gudrún Ólafsdóttirová

[Obrázok na strane 243]

Vpravo: Sála Kráľovstva a misionársky domov v Akureyri

[Obrázok na strane 243]

Dole: Bjarni Jónsson pred odbočkou

[Obrázok na strane 249]

Hore: Výstavba sály Kráľovstva v Selfosse, 1995

[Obrázok na strane 249]

Vpravo: Dokončená budova

[Obrázok na strane 253]

Islandská rodina Bétel

[Obrázok na strane 254]

Výbor odbočky zľava doprava: Bjarni Jónsson, Gudmundur H. Gudmundsson, Páll H. Pedersen a Bergthór N. Bergthórsson