Tahiti

Pri pohľade z lietadla vyzerajú ostrovy Tahiti, Mooréa, Bora-Bora a ďalšie, ktoré patria do Francúzskej Polynézie, ako drahokamy zasadené do šírych kobaltovomodrých vôd Tichého oceánu. Ich trblietavé lagúny zdobené koralovými útesmi s množstvom farebných rýb lemujú zlatožlté a čierne pláže. V jemnom vánku sa kolíšu palmy ovešané kokosovými orechmi. Vďaka rozoklaným vrchom vo vnútrozemí, zahaleným do zelene, ktorých vrcholky sa strácajú v oblakoch, je pohľad ktorýmkoľvek smerom hodný záberu na pohľadnicu.

Maliari a spisovatelia vedeli, prečo dávajú týmto ostrovom prívlastok „raj na zemi“. Ostrovy určite rovnako zapôsobili aj na dávnych moreplavcov, ktorí ich objavili a osídlili možno pred tisíc či viac rokmi. Títo pozoruhodní prví osadníci, ktorí zrejme prišli z juhovýchodnej Ázie, boli predkami ľudí, ktorých dnes voláme Polynézania. Z ostrovov, na ktorých sa usadili ako na prvých, sa počas stáročí vydávali na ďalšie plavby po šíravách oceánu. Tak osídlili a ovládli mnohé ostrovy a atoly Tichomoria.

Slovo Polynézia znamená „Mnoho ostrovov“ a dnes ním označujeme myslený trojuholník, ktorého jedným vrcholom je Havaj na severe, druhým Veľkonočný ostrov na juhovýchode a tretím Nový Zéland ďaleko na juhozápade. V tejto správe sa sústredíme na jednu časť Polynézie — na  Francúzsku Polynéziu —, ktorej najvýznamnejším ostrovom je ostrov Tahiti. * Francúzsku Polynéziu tvorí päť súostroví: Tubuai (Južné ostrovy), Gambierove ostrovy, Markézy, Ostrovy Spoločnosti a Tuamotu. Túto oblasť Pacifiku objavili európski moreplavci náhodne až v 16. storočí.

Príchod Európanov

V roku 1595 objavil Španiel Álvaro de Mendaña de Neira niektoré ostrovy súostrovia Markézy. Potom, v roku 1606, Pedro Fernandes de Queirós, ktorý predtým slúžil pod velením Mendañu de Neira, objavil časť súostrovia Tuamotu. V roku 1722 holandský moreplavec Jacob Roggeveen objavil ostrovy Bora-Bora, Makatéa a Maupiti. V roku 1767 vystúpil na najväčší ostrov Francúzskej Polynézie, Tahiti, kapitán britskej vojnovej lode Dolphin Samuel Wallis. Rok nato sa tam vylodil aj francúzsky moreplavec kapitán Louis-Antoine de Bougainville.

Krása ostrova a zmyselnosť jeho obyvateľov na Bougainvilla tak zapôsobili, že ho pomenoval „Nouvelle Cythère, podľa peloponézskeho ostrova Cyprus, pri ktorom sa údajne z mora vynorila Afrodita [bohyňa lásky a krásy],“ píše sa v knihe Cook & Omai—​The Cult of the South Seas (Cook a Omai — kult južných morí). Britský moreplavec James Cook navštívil Tahiti štyri razy v rokoch 1769 až 1777. Práve on dal súostroviu, do ktorého patrí aj Tahiti, názov Ostrovy Spoločnosti.

Po moreplavcoch prišli misionári. Najúspešnejší boli misionári Londýnskej misijnej spoločnosti, ktorú podporovala protestantská cirkev. Dvaja z nich, Henry Nott a John  Davies, sa podujali na nesmierne náročnú úlohu — vytvoriť písomnú podobu tahitského jazyka a potom doň preložiť Bibliu. Ich snaha bola úspešná a preklad, ktorý vytvorili, dodnes používa vo Francúzskej Polynézii veľa ľudí, zvlášť na ostrovoch, kde má najväčší vplyv protestantská cirkev. Istú mieru úspechu dosiahli aj adventisti, katolíci a mormóni. Napríklad katolícka cirkev má silné postavenie na Markézach, na Gambierových ostrovoch a vo východnej časti súostrovia Tuamotu.

Ako sa týchto päť súostroví stalo francúzskym teritóriom? Počnúc rokom 1880 Francúzsko postupne anektovalo ostrovy v tejto oblasti a vytvorilo novú francúzsku kolóniu. Hlavným mestom kolónie sa stalo Papeete na Tahiti a obyvatelia ostrovov dostali francúzske občianstvo. V roku 1946 dostali ostrovy štatút zámorského územia a od roku 1957 sú známe ako Francúzska Polynézia.

Na ostrovy sa dostáva dobré posolstvo

Prvým svedkom, ktorý navštívil Tahiti, bol Sydney Shepherd. Prišiel v roku 1931 a dva roky sa plavil z jedného ostrova na druhý a vydával ľuďom svedectvo. Po ňom prišiel Novozélanďan Frank Dewar. Hoci ani jeden z nich nemohol zostať dlhšie, rozšírili množstvo literatúry. Ešte aj po dvadsiatich rokoch krajský dozorca Leonard Helberg z Austrálie uviedol: „Viezli sme sa po Papeete so služobníkom zboru. Brat zastavil mužovi, ktorého poznal z vrchov — postaršiemu Američanovi. Keď sa muž dozvedel, že som svedok, povedal: ‚Á, spomínam si na jedného vášho kolegu. Pred rokmi tadeto prechádzal a nechal mi hromadu kníh od sudcu Rutherforda.‘ To bol jeden z mnohých dôkazov o práci priekopníkov, ktorí tu slúžili pred nami. Priekopníkom, o ktorom muž hovoril, bol buď Sydney Shepherd, alebo Frank Dewar.“

 Medzi prvými hlásateľmi Kráľovstva, ktorí vo Francúzskej Polynézii vydali dôkladnejšie svedectvo, boli Jean-Marie a Jeanne Félixovci, manželia, ktorí spoznali pravdu v Alžírsku, vtedajšej francúzskej kolónii. Pokrstení boli v roku 1953. V roku 1955 zaznela výzva slúžiť tam, kde je potrebných viac hlásateľov Kráľovstva. K týmto oblastiam patrila aj Francúzska Polynézia. Félixovci prijali výzvu a v roku 1956 sa i s malým synom Jeanom-Marcom presťahovali na Tahiti. Lenže vyštudovaný inžinier Jean-Marie si tam nenašiel zamestnanie. A tak sa rodina presťahovala 230 kilometrov severovýchodne na ostrov Makatéa v súostroví Tuamotu, kde sa Jean-Marie zamestnal vo firme, ktorá ťažila fosfáty.

Félixovci začali okamžite vydávať svedectvo susedom a spolupracovníkom Jeana-Marieho. Jeanne píše: „Ostrovania prejavovali k Biblii veľkú úctu, pozorne počúvali posolstvo o Kráľovstve a usilovne študovali Bibliu. To nás povzbudzovalo. Ale miestni duchovní nám dávali jasne najavo, že tam nemáme čo robiť. Svoje ovečky dokonca vystríhali, že sú medzi nimi ‚falošní proroci‘, a hovorili im, aby sa s nami nerozprávali a dokonca aby ani neprechádzali popri našom dome!“

Časom však väčšina ľudí zmenila názor na túto kresťanskú dvojicu. Mnohí si dokonca začali Jeana-Marieho a Jeanne hlboko vážiť, lebo sa  na Polynézanov nepozerali zvrchu ako mnohí iní Európania žijúci na Makatéi.

No Félixovci aj naďalej potrebovali odvahu na kázanie, lebo riaditeľ firmy mohol ktoréhokoľvek zamestnanca kedykoľvek prepustiť. O činnosť rodiny sa okrem toho pri občasných návštevách zaujímali dvaja miestni žandári. Postupne však pochopili, že Jean-Marie a Jeanne nie sú nebezpeční. Dokonca sa k nim začali správať priateľsky.

Prvým záujemcom, ktorý urobil pekný duchovný pokrok, bol spolupracovník brata Félixa, Polynézan Maui Piirai. Keď pravda zapôsobila na jeho srdce, urobil v živote veľké zmeny. Napríklad prestal fajčiť a opíjať sa a oženil sa s družkou, s ktorou žil 15 rokov. Pokrstiť sa dal v októbri 1958 a stal sa prvým Polynézanom, ktorý v tejto časti sveta oddal život Jehovovi. Pochopiteľne, aj on hovoril s inými o dobrom posolstve, čo rozhnevalo miestnych duchovných. Jeden pastor chcel dokonca intrigami dosiahnuť, aby  Mauia prepustili zo zamestnania. To sa mu však nepodarilo, lebo Maui bol usilovný pracovník a mal vynikajúcu povesť.

Druhým človekom, ktorý na Makatéi prijal Božie Slovo, bola učiteľka Germaine Amaruová, ktorej pomohol spoznať pravdu jej žiak. Tým žiakom bol syn manželov Félixovcov, Jean-Marc. Biblické poznanie sedemročného Jeana-Marca na učiteľku tak zapôsobilo, že sa rozhodla zatelefonovať jeho rodičom. Félixovci s ňou začali študovať Bibliu. Tým sa to však neskončilo. Germaine pomohla spoznať Jehovu ďalšej učiteľke, Monique Sageovej, a jej manželovi Rogerovi.

Félixovci a Maui Piirai začali študovať aj s Manuariom Tefaatauom, mladým diakonom protestantskej cirkvi na Makatéi, a jeho priateľom Araiom Teriiom. Mladí muži spočiatku ďalej chodili do kostola a s ostatnými farníkmi hovorili o biblických pravdách týkajúcich sa napríklad Trojice, ohnivého pekla či nesmrteľnosti duše. Samozrejme, to medzi protestantmi vyvolalo veľký rozruch. Ale mnohí úprimní ľudia sa podobne ako starovekí Berojčania zahĺbili do Biblie, aby si overili to, čo počuli. — Sk. 17:10–12.

Iste netreba zvlášť zdôrazňovať, že pastor tým nebol nadšený. Vyhrážal sa dokonca, že vylúči z cirkvi každého, kto bude ďalej počúvať svedkov. Niektorí sa hrozby zľakli, ale iní robili duchovné pokroky a vystúpili z cirkvi. Medzi tými, ktorí sa nezľakli, boli Manuari, Arai, ako aj Moea, manželka Mauia Piiraia, a Taina Rataro, o ktorom ešte budeme hovoriť.

Rastúca skupina zvestovateľov a záujemcov sa spočiatku stretávala u Félixovcov, kde Jean-Marie prednášal vo  francúzštine a Maui to prekladal do tahitčiny. Keď v roku 1959 Félixovci odišli z Makatéy, skupina sa presťahovala k Mauiovi, ktorý bol už v tom čase pokrstený. Aký pocit mali Jean-Marie a Jeanne zo služby na týchto ostrovoch? Ovdovená Jeanne, ktorá dnes žije v Taliansku, aj za svojho zosnulého manžela hovorí: „Vôbec nič sme neľutovali. Musím povedať, že služba na Makatéi bola najpríjemnejšou spomienkou nášho spoločného života.“

Dobré posolstvo sa dostáva na Tahiti

V roku 1955, krátko pred odchodom Félixovcov na Makatéu, poverila austrálska odbočka Leonarda Helberga, aby začal v južnom Tichomorí slúžiť ako prvý krajský dozorca. Na starosť dostal územie s rozlohou miliónov štvorcových kilometrov, od Novej Kaledónie po Francúzsku Polynéziu. Ale na celej tejto obrovskej ploche žilo menej ako 90 zvestovateľov a žiaden z nich nebýval na Tahiti. Leonard mal tri hlavné ciele: každých šesť mesiacov navštíviť všetky zbory a skupiny, skontaktovať sa so všetkými izolovanými zvestovateľmi a záujemcami a začať zvestovať na nových územiach, ak to bude možné, pomocou filmu Spoločnosť nového sveta v činnosti.

V decembri 1956 vstúpil Leonard Helberg prvýkrát na pôdu Tahiti a zostal tam dva mesiace. V škole sa síce učil po francúzsky, ale veľa už z toho zabudol. Preto začal vydávať svedectvo v obchodnej štvrti a hľadal ľudí hovoriacich po anglicky. V službe sa stretol s jedným z najbohatších ľudí na Tahiti. Muž počúval posolstvo s veľkým záujmom a pozval Leonarda, aby prišiel opäť. Na druhú sobotu po spoločnom obede pozval Leonarda k sebe domov, kam sa zaviezli jeho autom s osobným šoférom. Leonard píše: „Popoludní som zažil veľké prekvapenie. Muž zobral mušľu  a zatrúbil na nej. Ako som o chvíľu pochopil, bol to pre všetkých popredných mužov dediny signál, na ktorý sa zhromažďovali v zasadacej miestnosti pri mužovom dome.

 Prišlo zo desať ľudí. Boli tam starosta, náčelník polície a niekoľko diakonov protestantskej cirkvi. Hostiteľ ma predstavil ako zástupcu Jehovových svedkov, ‚novej cirkvi na ostrove‘, a povedal: ‚Pán Helberg vám teraz odpovie na akúkoľvek biblickú otázku.‘ Podarilo sa mi zodpovedať všetky otázky, ktoré som dostal.“ To sa opakovalo každú sobotu dva mesiace. Hoci tento bohatý človek neprijal pravdu, zariadil, aby brat premietol film Spoločnosť nového sveta v činnosti v miestnej nemocnici pre ľudí postihnutých malomocenstvom. Na premietaní sa zúčastnilo vyše 120 ľudí.

Prijal niekto posolstvo o Kráľovstve? Brat Helberg spomína: „Keď som na Vianoce 1956 zvestoval z domu do domu v Arue, zaklopal som u Micheliovcov a oni s radosťou prijali posolstvo.“ Micheliovci poznali Strážnu vežu a Prebuďte sa! vďaka príbuznému v Spojených štátoch, ktorý im objednal predplatné týchto časopisov. Neskôr sa Irene, dcéra Micheliovcov, a jej manžel dali pokrstiť. Brat Helberg zaviedol štúdium aj s pánom Garnierom, od ktorého časom prijali pravdu ostatní členovia jeho rodiny. Keď v roku 1959 vznikol v Papeete zbor, Micheliovci a Garnierovci patrili k jeho prvým členom.

V roku 1957 odišiel brat Helberg do Gileádu a odbočka v Austrálii požiadala krajského dozorcu Paula Evansa s manželkou Frances, aby navštívili Tahiti. Za ten krátky čas, ktorý strávili na ostrove, rozšírili vyše 70 Biblií a kníh a získali mnoho predplatných na Strážnu vežu a Prebuďte sa! Brat Evans napísal: „Na Tahiti majú už viacerí ľudia dostatočné biblické poznanie a o pravdu majú taký záujem, že sa nevedia dočkať, kedy budú môcť začať kázať pod vedením organizácie.“ Dostali títo noví podporu a vedenie, ktoré potrebovali?

 Domorodá sestra sa vracia na Tahiti

Mladá Tahiťanka Agnès odišla z rodného ostrova do Spojených štátov v roku 1936, aby sa vydala za Američana Earla Schencka. Neskôr sa stretli s Jehovovými svedkami, prijali pravdu a v roku 1954 sa dali pokrstiť v San Diegu v štáte Kalifornia. V roku 1957 sedeli spolu s priateľmi Clydom a Ann Neillovcami na oblastnom zjazde v Los Angeles, keď Nathan Knorr zo svetového ústredia oznámil, na ktorých miestach je potrebných viac zvestovateľov. Jedným z nich bolo Tahiti.

„Agnès vyskočila zo sedadla a rozplakala sa,“ hovorí brat Neill. „Otočil som sa k Schenckovcom a povedal som, že urobím, čo budem môcť, aby som im pomohol dostať sa i s ich 11-ročným synom na Tahiti. Vtom sa rozplakal aj Earl. V južnej časti Tichomoria pôsobil 17 rokov ako maliar, sochár a spisovateľ, a hoci bol telesne postihnutý, chcel sa tam čo najskôr vrátiť. A navyše Agnès mala ešte stále francúzske občianstvo.“

 Brat Neill pokračuje: „Po mnohých modlitbách sme sa s Ann rozhodli, že na Tahiti pôjdeme aj my s našimi troma synmi, 12-, 8- a 3-ročným. Pridali sa k nám ešte priatelia David a Lynne Caranovci so synom Davidom. A tak sme v roku 1958 po medzinárodnom zjazde v New Yorku vyplávali smerom na Tahiti.

Odbočka v Spojených štátoch nám dala mená niekoľkých ľudí, ktorí prejavovali záujem o pravdu, a my sme ich hneď po príchode začali navštevovať. Agnès, ktorá tam prišla už skôr, sa medzitým v službe veľmi usilovala. Keďže ani Ann, ani ja sme nevedeli po francúzsky ani po tahitsky, išli sme s Agnès kázať vždy, keď sa dalo. Keď sme slúžili bez nej, brávali sme si anglický a francúzsky výtlačok knihy ‚Boh nech je pravdivý‘, ktorú sme vtedy používali na štúdiá.“

Vytrvalé zalievanie semien, ktoré zasiali brat Helberg a manželia Evansovci, prinieslo úrodu. V priebehu niekoľkých krátkych týždňov začalo študovať Božie Slovo 17 ľudí. Clyde spomína: „Študoval aj jeden veľmi zaujímavý človek, bývalý protestantský duchovný. Volal sa Teratua Vaitape. Prišiel o prácu, lebo sa priveľa vypytoval na náuky cirkvi. Býval s rodinou v malom jednoizbovom domčeku bez vody a elektriny. Povedal mi, že za niekoľko týždňov štúdia s nami sa naučil z Biblie viac ako za štyri roky v seminári a za sedem rokov práce duchovného.“

Clyde pokračuje: „Po niekoľkých týždňoch na ostrove začalo vysielať ‚kokosové rádio‘ — stali sme sa pre ostrovanov častou témou na rozhovor. To bolo dobré, lebo Tahiťania sú priateľskí a majú radi Bibliu.“

Zhromaždenia malej skupiny zvestovateľov sa najskôr konali u Schenckovcov. Spočiatku tam chodili iba dvaja záujemcovia. „No zakrátko ich už pravidelne chodilo  približne 15,“ spomína brat Neill. „Jedna pani, s ktorou sme študovali, pomohla Leonardovi Helbergovi, keď sa mu rovno pred jej domom dva alebo tri roky predtým pokazil bicykel. Leonard jej nechal literatúru, a preto bola nadšená, keď sa dozvedela, že sme toho istého náboženstva ako on. Bývala ďaleko, a tak keď sme k nej prišli, obyčajne nás ponúkla obedom — najčastejšie chutnými čerstvými rybami opečenými na kovovom sude.“

V decembri 1958 Neillovci a Caranovci odišli, ale ešte predtým Clyde predniesol druhý prejav pred krstom vo Francúzskej Polynézii. Ten prvý bol na Makatéi v októbri, keď sa krstil Maui Piirai. Pri druhom prejave bolo prítomných šesťdesiat ľudí a z toho osem bolo pokrstených. Medzi pokrstenými bol aj syn Neillovcov, Steven, a Tahiťan  Auguste Temanaha, ktorý neskôr pomáhal zakladať zbor na ostrove Huahiné.

Čas upevňovania

V roku 1959 odbočka na Fidži požiadala Johna Hublera a jeho manželku Ellen, ktorí prišli z Austrálie, aby sa presťahovali na Tahiti a pomohli začínajúcemu zboru v Papeete. Tých sedem mesiacov, ktoré sa im podarilo stráviť na Tahiti, slúžil John ako služobník zboru. Keďže sa narodil vo Švajčiarsku, vedel plynule po francúzsky. Aj Ellen ovládala francúzštinu, lebo s manželom slúžili viac rokov v Novej Kaledónii. Hublerovci poskytli novým zvestovateľom veľmi potrebné školenie v službe z domu do domu, lebo väčšina z nich kázala iba neformálne.

V roku 1960 začali John s Ellen slúžiť v krajskej službe. Dostali na starosť Francúzsku Polynéziu, čo im umožňovalo ďalej pomáhať tamojším zvestovateľom. „V roku 1961 som dostal pozvanie do školy Gileád,“ hovorí John. „Po graduácii som bol vymenovaný za krajského dozorcu pre všetky ostrovy Pacifiku, na ktorých sa hovorí po francúzsky.“

Prvá sála Kráľovstva

„Na druhej návšteve Tahiti som mal výsadu zaviesť štúdium s bývalou učiteľkou Marcelle Anahoovou. Akurát  sme úporne hľadali pozemok na sálu Kráľovstva. Pred nami však boli dve prekážky. Po prvé zdalo sa, že nik nemá pozemok na predaj, a po druhé zbor mal veľmi málo peňazí. No stále sme hľadali s dôverou, že veci bude riadiť Jehova.

Na jednom štúdiu som sa o tejto situácii zmienil Marcelle. ‚Ukážem vám niečo,‘ povedala. Vzala ma von, ukázala na pozemok a opýtala sa: ‚Vidíte ten pozemok? Je môj. Chcela som tam postaviť byty, ale teraz, keď spoznávam pravdu, už nechcem. Polovicu z neho darujem na sálu Kráľovstva.‘ Keď som to počul, okamžite som sa potichu vrúcne poďakoval Jehovovi.“

Zbor v Papeete začal stavať svoju prvú sálu Kráľovstva, hneď ako sa podarilo vybaviť právne náležitosti. Stavbu dokončili v roku 1962. Bola to jednoduchá budova, aké sa stavajú na týchto ostrovoch. Nemala bočné steny a strecha bola z pandanových listov. No čo sa nestalo! Sliepky od susedov neodolali pokušeniu urobiť si zo sedadiel hniezdisko  a z trámov bidlá. A tak keď bratia prichádzali na zhromaždenie, nachádzali na podlahe a nábytku vajcia a iné menej príjemné stopy po operených nájomníkoch. Napriek tomu sála plnila účel, kým bratia nepostavili väčšiu a trvalejšiu.

Vyriešenie neistého právneho stavu

V tých časoch bratia presne nevedeli, aké je právne postavenie Jehovových svedkov vo Francúzskej Polynézii. Vo Francúzsku bola Strážna veža od roku 1952 zakázaná, ale samotná činnosť nie. Platilo to aj v tomto francúzskom teritóriu? Počet zvestovateľov stále rástol a Jehovovi svedkovia sa dostávali do povedomia verejnosti. Raz, koncom roku 1959, prišli na zhromaždenie žandári, lebo chceli vedieť, čo sa tam deje.

Bratia preto dostali radu založiť zákonné združenie. Registrácia na úradoch by odstránila neistotu a ukončila podozrievanie. Bratia boli nesmierne nadšení, keď 2. apríla 1960 dostali potvrdenie o registrácii Združenia Jehovových svedkov.

No Strážna veža bola vo Francúzsku stále zakázaná. Bratia si mysleli, že zákaz platí aj vo Francúzskej Polynézii, a preto články zo Strážnej veže dostávali zo Švajčiarska  v časopise La Sentinelle (Hliadka). Pri jednej príležitosti prezradil žandár vtedajšiemu prezidentovi združenia Michelovi Gelasovi, že vedia o tom, že La Sentinelle je náhradou Strážnej veže. Napriek tomu polícia nezastavila doručovanie časopisu. Dôvod sa bratia dozvedeli, až keď bol v roku 1975 zrušený zákaz Strážnej veže vo Francúzsku.

Po zrušení tohto zákazu bratia na Tahiti požiadali o povolenie dostávať Strážnu vežu. Vtedy vyšlo najavo, že zákaz nevyšiel v Úradnom vestníku Francúzskej Polynézie, a preto vo Francúzskej Polynézii neplatil. To mnohých prekvapilo.

Na druhej strane miestne úrady boli prísne pri vydávaní a predlžovaní víz. Preto bratia a sestry, ktorí neboli francúzskymi občanmi, napríklad spomínaní Clyde a Ann Neillovci, mohli zostať obyčajne len niekoľko mesiacov. To sa vzťahovalo aj na Hublerovcov. Ale keďže John bol členom združenia — francúzske zákony umožňovali, aby bol vo vedení aj jeden cudzí štátny príslušník —, mal menšie ťažkosti s vybavovaním víz.

To mu pomáhalo aj v krajskej službe. Raz si ho do kancelárie zavolal policajný komisár, lebo ho zaujímalo, prečo John navštevuje ostrov tak často. John povedal, že sa ako člen združenia musí zúčastňovať na schôdzach vedenia. Komisár bol s vysvetlením spokojný. To však nebola Johnova posledná návšteva u komisára.

 Začiatkom roku 1963 mnohí Polynézania a najmenej jeden vplyvný pastor silne protestovali proti skúškam jadrových zbraní v Tichomorí. Istý odpadlík využil túto príležitosť a na polícii obvinil brata Hublera, že je jedným z agitátorov protestov, čo, samozrejme, nebola pravda. No komisár si Johna zavolal znova. John nekritizoval človeka, ktorý ho obvinil, ale láskavo vysvetlil náš neutrálny postoj založený na Biblii a našu úctu k vládam. (Rim. 13:1) Okrem toho dal komisárovi niekoľko publikácií. Napokon komisár dospel k správnemu záveru, že niekto sa iba snažil robiť svedkom ťažkosti.

Časom sa však Hublerovcom už nepodarilo vybaviť si víza. Preto sa vrátili do Austrálie, kde pokračovali v krajskej službe až do roku 1993, keď s ňou museli zo zdravotných dôvodov skončiť.

Na ostrovoch videli Hublerovci veľa ľudí, ktorých túžba páčiť sa Jehovovi podnietila urobiť v živote pozoruhodné zmeny. Jednou z nich bola 74-ročná žena so 14 nemanželskými deťmi. „Volali sme ju mama Roro,“ hovorí John. „Keď mama Roro spoznala pravdu, vydala sa za muža, s ktorým žila, a dala si riadne zapísať všetky deti, hoci mali rôznych otcov. Pri zápise potreboval miestny starosta ďalšie dva formuláre, aby sa mu tam všetky deti zmestili. Mama Roro trvala na tom, aby sa všetko robilo tak, ako sa to páči Jehovovi.“ Po krste začala táto verná sestra slúžiť ako priekopníčka a bola mimoriadne zručná v rozširovaní časopisov. Dokonca chodila spolu s inými zvestovateľmi kázať na vzdialené ostrovy.

Požehnanie v podobe Biblie v tahitčine

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia nebolo vzácnosťou stretnúť človeka, ktorý hovoril iba tahitčinou. Ale  vďaka prekladateľom Nottovi a Daviesovi bola Biblia v tomto jazyku už od roku 1835. * Jednou z hlavných predností tohto prekladu je to, že sa v celom texte vrátane Kresťanských gréckych Písiem používa Božie meno, ktoré má v tahitčine tvar Iehova.

Biblia v tahitčine je na ostrovoch Francúzskej Polynézie veľmi rozšírená a už mnohým ľuďom pomohla prísť k presnému poznaniu pravdy. Jedným z takých ľudí je Taina Rataro. Narodil sa v roku 1927 a patril k prvým záujemcom na Makatéi. V tahitčine, svojej materčine, však spočiatku nevedel ani čítať, ani písať. Ale pousiloval sa a urobil veľký pokrok. Dokonca sa prihlásil do teokratickej školy kazateľskej služby a neskôr bol vymenovaný za služobného pomocníka.

Elisabeth Avaeová, ktorá má teraz 78 rokov, sa narodila na odľahlom ostrove Rimatara, jednom z ostrovov Tubuai, asi 600 kilometrov od Tahiti. V 60. rokoch nerozumela ani slovo po francúzsky, ale vedela čítať a písať po tahitsky. Keď sa vydala, presťahovala sa s manželom do Papeete. Tam od svojej najstaršej dcéry Marguerite, ktorá navštevovala kresťanské zhromaždenia, spoznala biblickú pravdu. Aj Elisabeth začala spolu so svojimi deviatimi ďalšími deťmi chodiť na zhromaždenia, a to napriek veľkému odporu manžela, ktorý jej vždy, keď bola na zhromaždení, povyhadzoval z domu všetky šaty.

V tých rokoch sa zhromaždenia konali vo francúzštine a občas sa niektoré časti programu prekladali do tahitčiny. Elisabeth čerpala duchovnú výživu z programu tak, že si texty, o ktorých sa hovorilo, čítala v tahitskej Biblii. Sestra,  ktorá s ňou študovala, používala brožúrku „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“, pričom ju ústne prekladala z francúzštiny do tahitčiny. Elisabeth čítala biblické texty zo svojej Biblie. Urobila veľký pokrok a v roku 1965 sa dala pokrstiť. Potom zas ona študovala s ľuďmi, ktorí vedeli iba po tahitsky. Okrem toho učila svoje deti a šesť z nich oddalo život Jehovovi. Vyučovala tiež niektoré vnúčatá, z ktorých viacero sama vychovávala.

Jedna jej vnučka, Diana Tautuová, slúži už 12 rokov v odbočke na Tahiti ako prekladateľka. Diana hovorí: „Som starej mame vďačná za to, že mi pomohla naučiť sa dobre po tahitsky. Teraz mám výsadu svojou troškou prispieť k tomu, aby ďalší ľudia dostávali životodarný duchovný pokrm vo svojom jazyku.“

 Číňania spoznávajú Jehovu

V 60. rokoch 20. storočia bolo asi 10 percent obyvateľov Tahiti čínskej národnosti. Prvou Číňankou, ktorá prijala biblickú pravdu, bola dospievajúca Clarisse Lyganová. Pochádzala z chudobnej rodiny. Každú stredu, keď nemala vyučovanie, pracovala vo svetskom zamestnaní, aby rodine finančne pomohla. Zamestnávala ju rodina svedkov, od ktorej spoznala pravdu. Pokrstiť sa dala, napriek silnému odporu rodičov, ako 18-ročná v roku 1962.

Medzi prvými Číňanmi, ktorí na Tahiti začali slúžiť Jehovovi, boli aj Alexandre a Arlette Ly Kwaiovci a Ky Sing Lygan. Jedného dňa stretol Alexandre, ktorý pracoval ako taxikár, manželov Jima a Charmian Walkerovcov, svedkov, ktorí prišli v roku 1961 z Nového Zélandu pomôcť s kázaním. Alexandre vyjadril želanie naučiť sa po anglicky. Charmian hovorí: „V tom čase som bola priekopníčkou. A tak mu Jim povedal, že by som ho mohla učiť. Súhlasil. Na jeho štúdiu sme 30 minút preberali angličtinu a 30 minút sme študovali Bibliu pomocou knihy Od strateného raja k raju znovuzískanému.“

Medzičasom sa stretol s pravdou aj Alexandrov brat Ky Sing. Obaja len krátko predtým prijali katolícku vieru a práve navštevovali kurz, v ktorom študovali katolícke náuky. Preto nemohli nevidieť rozdiel medzi tým, čo učí Biblia, a tým, čo učí cirkev. Na konci kurzu sa kňaz opýtal študentov, ktorých bolo asi 100, či majú nejaké otázky. Alexandre zdvihol ruku a požiadal o biblické dôkazy nesmrteľnosti duše. „Viem, prečo sa na to pýtate,“ odsekol kňaz. „Mávate rozhovory s Jehovovými svedkami, však?“ Potom Alexandra pred celou triedou vysmial.

Alexandra a Ky Singa táto príhoda utvrdila v tom, že katolícka cirkev sa nezastáva pravdy. Časom obaja  i s manželkami oddali život Jehovovi a neskôr boli vymenovaní za zborových starších. Alexandre dokonca nejaký čas slúžil vo výbore odbočky na Tahiti. Potom sa s manželkou presťahovali na Raïatéu, ktorá patrí k Ostrovom Spoločnosti, aby tam podporili dielo kázania o Kráľovstve. Po čase sa presťahovali na ostrov Bora-Bora, kde Alexandre slúžil verne až do smrti.

Zmena životného kurzu na mori

Antonio Lanza pracoval v talianskom meste Miláno ako technik v továrni na výrobu televízorov. V roku 1966 hľadala firma dobrovoľníka, ktorý by na Tahiti viedol oddelenie služieb zákazníkom. Bola to práca na tri roky a Antonio ju prijal. Rozhodol sa však, že svoju manželku Annu a dvoch malých synov nechá v Taliansku. Anna celé týždne plakala a snažila sa ho presvedčiť, aby si to rozmyslel, no bezvýsledne.

Cesta z Marseilles vo Francúzsku do Papeete trvala 30 dní. Antonio bol priateľský človek, ktorý sa rád rozprával. Ale po vyplávaní zistil, že na palube skoro všetci hovoria po francúzsky, a on po francúzsky nevedel. Na druhý deň sa však stretol s dvoma katolíckymi mníškami, Taliankami. Lenže tie mali svoje denné obrady, a tak nemali veľa času na rozhovory. Od nich sa Antonio dozvedel, že na palube je istá Francúzka, ktorá vie po taliansky. Tou Francúzkou bola svedkyňa Lilian Selamová. Lilian cestovala s deťmi na Tahiti za manželom, ktorý tam dostal prácu.

Antonio vyhľadal Lilian a rozhovor s ňou sa mu páčil. Dala mu biblickú publikáciu v taliančine. Potom mali ešte mnoho duchovných rozhovorov. Pri jednom z nich hovorili o tom, že kvôli práci na Tahiti odišiel na tri roky od manželky a detí. Lilian ho upozornila, že sa tak vystavuje  morálnemu nebezpečenstvu. Okrem toho mu pomocou Efezanom 5:28, 29, Marka 10:7–9 a podobných biblických pasáží ukázala, že Boh považuje manželstvo za posvätné.

Antonio sa nad tým zamyslel a oľutoval svoje rozhodnutie. Ešte v Paname napísal manželke, že len čo bude mať peniaze, zaplatí letenky, aby mohla i s oboma deťmi prísť na Tahiti. Potom jej napísal znovu. Tentoraz ju požiadal, aby od kňaza zohnala Bibliu a priniesla ju so sebou. Čo si o tom myslel kňaz? Povedal Anne, že jej muž sa určite zbláznil, keď chce čítať takú ťažkú knihu.

Šesť mesiacov po Antoniovom príchode na Tahiti prišla za ním jeho rodina. Anna bola veľmi pobožná, a tak na druhý deň po príchode poprosila Antonia, aby vzal rodinu do kostola poďakovať Bohu za to, že sú opäť spolu. „Dobre,“ povedal Antonio, „pôjdeme do kostola.“ Ale nevzal ich do katolíckeho kostola, ale do sály Kráľovstva! Samozrejme, to Annu veľmi zaskočilo. No program sa jej páčil a dokonca prijala ponuku biblického štúdia. A kto s ňou študoval? Nik iný než Lilian Selamová, sestra, ktorá na lodi vydala svedectvo Antoniovi.

Z troch rokov, ktoré sa chystal Antonio stráviť na Tahiti sám, bolo nakoniec 35 rokov, ktoré tam prežil s celou rodinou. A navyše Antonio, Anna a teraz už štyria ich  synovia sú zjednotení v pravom uctievaní. Antonio okrem toho slúži ako zborový starší.

Rodiny slúžia tam, kde treba viac zvestovateľov

V priebehu rokov sa mnoho bratov a sestier presťahovalo na odľahlé ostrovy, aby pomohli tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Urobili to aj Maraovci, Haamaruraiovci a Teriiovci, ako aj Ato Lacour, ktorého rodina nebola v pravde. Maraovci — Vaieretiai, Marie-Medeleine a ich päť detí — sa presťahovali z Tahiti na Raïatéu. Manželia, ktorí pred ich príchodom slúžili na ostrove ako zvláštni priekopníci, boli pridelení inam a zostali tam iba dve sestry a niekoľko nepokrstených zvestovateľov.

Vaieretiai bol drevorezbárom a neskôr vyrábal predmety z koralov. To mu umožňovalo sťahovať sa bez toho, aby musel meniť zamestnanie. Na ostrove Raïatéa bol v skupinke päť rokov jediným starším. Časom prišiel ďalší schopný brat. Maraovci sa potom presťahovali na ostrov Tahaa a tam zostali štyri roky.

Z finančného hľadiska nemali Maraovci ľahký život ani na jednom ostrove. „Sošky som musel chodiť predávať na Tahiti,“ hovorí Vaieretiai. „Niekedy som nemal ani na letenku. Vtedy som vedúceho malých aerolínií poprosil, aby  mi dal lístok na dlh, a sľúbil som mu, že pri spiatočnej ceste mu všetko zaplatím. Je pravda, že občas sme mali hlboko do vrecka, ale nikdy nám nechýbalo nič, čo by sme nutne potrebovali.“ Príklad obetavosti Vaieretiaia a Marie-Medeleine mal dobrý vplyv na ich dcéru Jeanne, ktorá je už 26 rokov v službe celým časom a je členkou rodiny Bétel na Tahiti.

V roku 1969 sa Ato Lacour presťahoval s rodinou na ostrov Rurutu v súostroví Tubuai, lebo si tam presunul pracovisko. Pokrstiť sa dal iba tri roky predtým, z rodiny bol v pravde sám a na týchto ostrovoch bol jediným zvestovateľom. Deň po príchode sa vybral vydávať svedectvo. Do denníka si napísal: „Začal som kázať — sám. Je to ťažké. Veľký Babylon tu má hlboké korene.“

No už krátko nato začali prijímať dobré posolstvo prví záujemcovia a vznikla skupina. Spočiatku sa stretávali v obývačke u Lacourovcov. Ato hovorí: „Keďže sme boli na ostrove novým náboženstvom, dostali sme označenie ‚Lacourova cirkev‘. No Jehova ďalej ‚dával vzrast‘ a v roku 1976 sa z našej skupiny stal zbor.“ ​(1. Kor. 3:6) Do smrti brata Lacoura v roku 2000 sa k nemu v čistom uctievaní pripojilo viacero členov jeho rodiny vrátane manželky Pereny.

Rudolphe a Narcisse Haamaruraiovci sa presťahovali na ostrov Bora-Bora. Rudolphe odišiel z miesta vedúceho elektrárne na Tahiti a na Bora-Bore oberal kokosové orechy a pripravoval kopru. Dva roky si nenašiel inú prácu. Ale ako veľmi Jehova požehnal brata i jeho manželku, keď časom na ostrove vznikol zbor! Viac ako 25 rokov sa zbor schádzal u Haamaruraiovcov. Potom, v roku 2000, sa zbor  presťahoval do vlastnej, úplne novej sály Kráľovstva v tesnej blízkosti malebnej lagúny.

Taaroa a Catherine Teriiovci, ktorí sa ešte starali o 7 z 15 detí, sa presťahovali na maličký ostrov Maupiti, ktorý tiež patrí k Ostrovom Spoločnosti. Bolo to v roku 1977 a vtedy boli jedinými zvestovateľmi na ostrove. Bývali na motu, ostrovčeku s bujnou vegetáciou, na okraji lagúny. Jedli zväčša ryby a strúhané kokosové orechy. Okrem toho zbierali a predávali jedlé mäkkýše. Keď chceli ísť vydávať svedectvo, museli sa prebrodiť cez lagúnu na hlavný ostrov, pričom si museli dávať pozor, aby nestúpili na nejakú rybu s jedovatými ostňami.

V roku 1980 boli Taaroa s Catherine pridelení na Bora-Boru ako zvláštni priekopníci. Takto slúžili päť rokov. Ďalších 15 rokov pokračovali ako pravidelní priekopníci. Ako teraz uvidíme, medzi prvými záujemcami, s ktorými študovali, boli aj manželia, ktorí pre dobré posolstvo znášali veľký odpor.

Duchovné dojčatá v skúške

Prvými záujemcami, s ktorými Teriiovci na Bora-Bore študovali a ktorí prijali pravdu, boli Edmond (Apo) a Vahinerii Raiovci. Bývali v dome Edmondovej matky. Asi po šiestich mesiacoch štúdia nahovoril pastor Edmondovu matku, aby ich vyhodila z domu. Edmond, Vahinerii a ich dvojročný syn museli žiť v chatrči v buši. Pastor navyše presvedčil Edmondovho zamestnávateľa, aby ho prepustil,  a zašiel až tak ďaleko, že povedal aj ostatným, ktorí by Edmonda mohli zamestnať, aby ho neprijali! Osem mesiacov žila rodinka hlavne z rybolovu.

Potom sa s Edmondovým bývalým zamestnávateľom skontaktovala žena, ktorá si chcela dať postaviť dom. Vážila si Edmondovu zručnosť a chcela, aby na dome pracoval on. Keď sa dozvedela, že Edmond dostal výpoveď, lebo sa stretáva s Jehovovými svedkami, povedala dodávateľovi, že mu zákazku dá iba pod podmienkou, že bude preňho pracovať Edmond. Tak sa Edmond mohol vrátiť do zamestnania. Medzitým aj matka zmiernila svoj prístup a zavolala Edmonda a Vahinerii k sebe domov. Edmond dnes slúži v zbore na ostrove Bora-Bora ako starší.

 Dobré posolstvo zapúšťa korene na Huahiné

Do prvej skupiny bádateľov Biblie, ktorí boli na Tahiti pokrstení v roku 1958, patril aj Auguste Temanaha. Po krste sa presťahoval do Spojených štátov a koncom šesťdesiatych rokov sa s manželkou Stellou a troma deťmi vrátil na Tahiti. Tam úspešne podnikal. V roku 1971 na podnet krajského dozorcu a povzbudení príkladom rodiny Marovcov, predali Temanahovci svoju živnosť a presťahovali sa na ostrov Huahiné vzdialený len asi 160 kilometrov od Tahiti.

V tom čase žila na ostrove iba jedna sestra a niekoľko záujemcov. Sestra a záujemcovia mali s organizáciou jediný kontakt pri občasných návštevách priekopníkov a krajského dozorcu. Preto boli príchodom Temanahovcov nadšení. Auguste začal okamžite organizovať zhromaždenia. Konali sa v ich kuchyni a chodilo na ne asi 20 ľudí.

Spočiatku si Auguste nemohol nájsť prácu. No spolu s rodinou ďalej usilovne zvestovali s dôverou, že Jehova sa o nich postará. A skutočne sa postaral. Napríklad keď chodili Temanahovci vydávať svedectvo, Auguste nechával auto zaparkované v obvode, v ktorom kázali. Pri návrate často našli auto plné potravín. Nevedeli, kto im ich tam dal. Domnievali sa, že to boli láskaví ľudia z obvodu, ktorí poznali ich situáciu. Takto to išlo viac týždňov, kým sa ich finančná situácia nezlepšila.

 Horlivosť a vytrvalosť Temanahovcov a iných zvestovateľov, ako aj láskavá povaha ostrovanov prispela k tomu, že dnes je na Huahiné prekvitajúci zbor. Na ostrove je pomer 1 zvestovateľ na 53 obyvateľov. A v posledných rokoch navštevuje Pamätnú slávnosť každý dvanásty obyvateľ ostrova.

Podobnú obetavosť prejavilo aj mnoho ďalších rodín svedkov. Napríklad od roku 1988 slúžili dva roky na Markézach Jean-Paul a Christiane Lassallovci. Jean-Paul bol predtým členom predstavenstva Úradu sociálneho zabezpečenia na Tahiti, ale v tomto prestížnom zamestnaní dal výpoveď, aby sa mohol viac venovať službe. V roku 1994 sa Lassallovci opäť presťahovali, tentoraz na ostrov Rangiroa v súostroví Tuamotu, kde zostali tri roky. V súčasnosti Jean-Paul verne slúži vo Francúzsku.

Colson Deane pracoval ako námestník riaditeľa väznice na Tahiti. Keď odišiel do dôchodku, presťahoval sa spolu s manželkou Linou na ostrov Tubuai v rovnomennom súostroví. Obaja sú priekopníkmi a sú veľkým prínosom  pre malý zbor na ostrove, ktorý leží v oblasti, kde je stále potrebných viac starších.

Na výpomoc sa sťahujú rodiny z Francúzska

So službou vo Francúzskej Polynézii prišlo pomôcť niekoľko rodín až z Francúzska. Zamyslime sa nad Sicariovcami — Francisom, Jeannette a ich dvoma dcérami vo veku šesť a deväť rokov. „Čakali sme na príležitosť rozšíriť službu,“ spomína Francis. „Potom sme v Ročenke Jehovových svedkov 1971 čítali výzvu slúžiť v južnom Tichomorí.“ I keď sa ich niektorí priatelia a príbuzní snažili odhovoriť, podujali sa na túto náročnú úlohu a v apríli 1972 pricestovali do Papeete.

 Keďže Francis Sicari bol starším, jeho prítomnosť umožnila vytvoriť na Tahiti ďalší zbor, a to v meste Punaauia. Spolu s Jeanom-Pierrom Francinom, ktorý vtedy slúžil ako predsedajúci dozorca druhého zboru, mal výsadu slúžiť v prvom výbore odbočky na Tahiti, keď v roku 1976 začali tieto výbory pôsobiť. Slúžil v ňom 12 rokov.

Potvrdili sa obavy, ktoré mali priatelia a príbuzní Sicariovcov? „V protiklade k tomu, čo hovorili iní, presťahovanie malo na naše dcéry dobrý vplyv,“ hovorí Francis. „Do dnešného dňa sme my štyria strávili v službe celým časom spolu 105 rokov a zažili sme mnoho požehnaní, presne tak ako to sľúbil Jehova. — Mal. 3:10.“

V roku 1981 odbočka vo Francúzsku uverejnila v Našej službe Kráľovstva oznam, že na ostrove Mooréa, na ktorý sa možno dostať za 30 minút trajektom z Papeete, je potrebných viac starších. Výzvu prijali dvaja bratia s manželkami. Jedným bol Alain Raffaelli s manželkou Eileen. Títo manželia pomáhali založiť zbor na Mooréi, kde slúžili osem rokov. Navyše v rokoch 1987 až 1994 slúžil Alain vo výbore odbočky.

V roku 1997 vyzvala odbočka vo Francúzsku bratov na dôchodku, aby prišli na dva alebo viac rokov pomôcť na odľahlé ostrovy, na ktorých bolo naliehavo treba viac starších. Koordinátor výboru odbočky na Tahiti Gérard Balza hovorí: „Očakávali sme, že sa možno prihlásia dva či tri páry. Veľmi nás prekvapilo, keď sa ich prihlásilo 11! Dva páry sa tu dokonca rozhodli zostať. Vďaka duchovnej zrelosti a skúsenostiam sú títo bratia a sestry našim zvestovateľom veľmi nápomocní. A hoci nie sú misionármi, okúsili misionársky život a nároky spojené so životom na odľahlom ostrove.“

 Zriadenie odbočky

Pokrok diela v Pacifiku so sebou priniesol aj organizačné úpravy. Do roku 1958 dozerala na dielo vo Francúzskej Polynézii odbočka v Austrálii a od toho roku prebrala dozor odbočka na Fidži, ktorá je oveľa bližšie. K ďalšej zmene prišlo v roku 1975, keď Tahiti navštívili Nathan Knorr a Frederick W. Franz zo svetového ústredia. Pred vyše 700 prítomnými predniesli povzbudzujúce prejavy a v jednej sále Kráľovstva brat Knorr premietol diapozitívy asi 500 ľuďom.

Po skončení programu sa brat Knorr stretol so staršími a navrhol otvorenie odbočky na Tahiti. Bratov táto myšlienka potešila. Za dozorcu odbočky bol vymenovaný krajský dozorca Alain Jamet, ktorý vedel po anglicky. Tahiti sa stalo odbočkou 1. apríla 1975 a časom sa ukázalo, že to bol krok správnym smerom. Je pravda, že keď bola odbočka na Fidži, bolo to bližšie, ako keď bola v Austrálii, ale stále tu bola jazyková bariéra. No teraz mohli bratia z Francúzskej Polynézie priamo a rýchlo komunikovať s vlastnou odbočkou.

Na celom území pod správou odbočky nebolo v tom čase ani 300 zvestovateľov, a tak bola odbočka malá. Vlastne to bola iba jedna miestnosť pri sále Kráľovstva v Papeete. Na jednej strane bol písací stôl a na druhej zásoba literatúry. Alain spočiatku nepracoval v úrade dozorcu odbočky celým časom, čo mu umožňovalo spolu s manželkou Mary-Ann pokračovať v krajskej službe a tiež kázať na odľahlých ostrovoch, kde neboli žiadni zvestovatelia.

Kázanie na súostroví Tuamotu a na Gambierových ostrovoch

Po zriadení odbočky na Tahiti sa začal klásť väčší dôraz na kázanie dobrého posolstva na vzdialených ostrovoch.  Niekedy sa bratia sami zorganizovali do skupín a vycestovali na tieto ostrovy. Axel Chang, ktorý istý čas slúžil vo výbore odbočky, spomína, ako si 20 bratov a sestier prenajalo lietadlo a leteli na Rangirou, najväčší atol súostrovia Tuamotu. Hovorí: „Keď sme všetkým na atole vydali svedectvo, začali sme prípravy na usporiadanie verejnej prednášky. Miestny starosta nám dal k dispozícii jeden prístrešok. Spočiatku sa zdalo, že okrem nás nepríde na prednášku nik iný! Pomysleli sme si: ‚Ľudia sa možno boja svojich duchovných.‘ Ale keď sa prednáška začala, ľudia postupne prichádzali a miesta sa pozapĺňali.“

Brat Chang ďalej hovorí: „Cez prednášku sme zbadali katolíckeho kňaza, ako zo všetkých síl šliape do pedálov bicykla smerom k nám. No keď prišiel bližšie, spomalil a pozornejšie si pozrel, kto z jeho stáda je na prednáške. Urobil to niekoľkokrát a to nás dobre pobavilo.“

Alain Raffaelli zorganizoval v roku 1988 kazateľskú cestu na Gambierove ostrovy. Toto súostrovie s prevažne katolíckym obyvateľstvom je od Tahiti vzdialené vyše 1600 kilometrov a je najmenším a najodľahlejším súostrovím Francúzskej Polynézie. Prvý- a dovtedy poslednýkrát navštívil tieto ostrovy Jehovov svedok v roku 1979. Tým svedkom bol Alain Jamet, ktorý tu strávil tri dni.

Bratia išli najskôr za starostom, aby mu objasnili účel návštevy a aby ho požiadali o miesto, na ktorom by mohli usporiadať verejné zhromaždenie. Ponúkol im sobášnu  sieň, ale ospravedlnil sa, že nebude môcť bratov sprevádzať, keď budú ľudí pozývať na prednášku, lebo práve robí predvolebnú kampaň. Bratia ho, samozrejme, bez všetkého ospravedlnili. Na prednáške sa zúčastnilo 30 ľudí, medzi inými aj starosta a miestny žandár.

Vo verejnej prednáške hovoril Alain o stave mŕtvych a povedal, že biblické peklo je obyčajný hrob a že tam išiel aj sám Kristus. Vtom niekto z hľadiska vykríkol: „To nie je pravda! Ježiš tam nemohol ísť!“ Alain potom zacitoval Apoštolské vyznanie viery, kde sa hovorí, že Kristus „zostúpil do pekiel“. Odpoveď poslucháčov prekvapila, lebo v tej chvíli si uvedomili, že túto vetu celé roky odriekavajú bez toho, aby sa nad ňou zamysleli. Jedna rodina, ktorá sa zúčastnila na tomto zhromaždení, je teraz v pravde.

Cestujúci dozorcovia často využívajú týždne medzi návštevami zborov na priekopnícku službu na miestach, kde nie sú žiadni zvestovatelia. Tak to bolo aj v prípade Mauriho a Mélanie Mercierovcov, manželov z Tahiti. Ako prví kázali dobré posolstvo na viacerých atoloch súostrovia Tuamotu, konkrétne na atoloch Ahe, Anaa, Hao, Manihi, Takapoto a Takaroa. Vždy, keď to bolo možné, predniesol Mauri aj verejnú prednášku alebo premietol diapozitívy. „Ostrovania boli väčšinou priateľskí,“ spomína, „až na ľudí na atole Anaa, bašte katolicizmu. Počas premietania diapozitívov začali niektorí vykrikovať  a ďalší nás chceli biť. Uľavilo sa nám, keď sa nám ich napokon podarilo upokojiť.“

Na ostrovy prichádzajú misionári

Od roku 1978 bolo z Francúzska na vzdialenejšie ostrovy poslaných viacero misionárov. V auguste 1978 prišli  Michel a Babette Mullerovci a boli pridelení na ostrov Nuku Hiva, ktorý je najväčším a najľudnatejším ostrovom Markéz. Bratia toto súostrovie s väčšinou katolíckym obyvateľstvom predtým občas navštívili, ale nikomu sa nepodarilo zostať dlhšie. Na ostrove nebolo ciest, a tak sa Michel a Babette museli presúvať buď pešo, alebo na koni. Často prespávali u miestnych ľudí. Raz dokonca spali na vrstve vysychajúcich kávových bôbov!

Mullerovci zostali na Markézach 18 mesiacov a potom začali krajskú službu. Mnohí ľudia boli za ich návštevu vďační a zobrali si literatúru. Za jeden rok rozšírili Michel a Babette tisíc výtlačkov knihy Moja kniha biblických príbehov! Vďaka úsiliu takých vynikajúcich misionárov a tiež priekopníkov a zvestovateľov všeobecne dielo na Markézach, ako aj v ostatných častiach pod správou odbočky veľmi dobre napredovalo. Zo záznamov vidieť, že v počte zvestovateľov sa podarilo dosiahnuť 69 za sebou idúcich vrcholov!

Pochopiteľne, všetci títo noví potrebovali školenie. No nebolo vždy dosť skúsených bratov, ktorí by im mohli pomáhať individuálne. Mullerovci vyriešili tento problém tak, že naraz spolupracovali každý s dvoma novými zvestovateľmi. Jeden išiel s Michelom alebo s Babette do domu, zatiaľ čo druhý čakal na ceste. Potom sa vymenili. Mullerovci teraz slúžia ako misionári v Benine v Afrike.

‚Vydávanie svedectva bolo skúškou nášho poznania Písma‘

Vo februári 1982 prišli do Francúzskej Polynézie misionári Christian a Juliette Belottiovci. Najskôr slúžili v krajskej službe a potom boli päť rokov priekopníkmi na  ostrove Raïatéa. Na niektoré miesta tohto ostrova sa dalo dostať iba na kanoe s plavákom, no vydávanie svedectva na tomto ostrove nebolo iba skúškou obratnosti v pádlovaní, „ale aj previerkou poznania Biblie,“ hovorí Christian. „Veľmi často sme dostávali také otázky ako: ‚Podľa čoho pomazaní vedia, že pôjdu do neba?‘ alebo ‚Čo predstavujú zvieratá z Apokalypsy?‘“

Ako vo väčšine malých spoločenstiev, aj na tomto ostrove sa všetci poznali. „A tak keď niektorý zvestovateľ prestal byť činný,“ hovorí Christian, „nebolo zriedkavosťou, že niektorý majiteľ domu povedal: ‚Už som dlhšie nevidel toho a toho. Čo, ochladol?‘ alebo ‚Tomu a tomu treba pomôcť. Myslím, že má duchovné problémy!‘“ Keď Belottiovci odchádzali z Raïatéy, takmer v každom fare (po tahitsky „dom“) bol niekto, kto niekedy študoval s Jehovovými svedkami.

Zo základne na ostrove Raïatéa vychádzali Belottiovci aj na Maupiti. Raz si dali knihy poslať loďou priamo tam. Ale zásielka sa omeškala. Christian a Juliette sa nedali odradiť a ľuďom ukazovali vlastné výtlačky kníh, ktoré chceli ponúkať. Skoro 30 rodín požiadalo o knihy s dôverou, že prídu. Keď knihy napokon prišli, láskavo ich rozniesol istý záujemca.

Ďalším miestom, kam boli Belottiovci pridelení, bol ostrov Rangiroa v súostroví Tuamotu. Okrem nich tam neboli žiadni svedkovia. Neskôr boli pridelení do Francúzskej Guyany a potom do Konžskej demokratickej republiky, kde brat Belotti slúži vo výbore odbočky.

„Jehova ťa vyškolí“

V apríli 1985 prišli z Francúzska Frédéric a Urminda Lucasovci a boli pridelení na ostrov Tahaa, kde boli iba  traja ďalší zvestovatelia. Prvé dva týždne boli pre mladú dvojicu náročné. Zhromaždenia usporadúvali u seba v obývačke a boli jedinými účastníkmi. Spievali piesne Kráľovstva a plakali; ale nepoddali sa skľúčenosti.

Na ostrove nebol rozvod elektriny ani telefón. Ale Frédéric a Urminda mali príručnú vysielačku, ktorú používali na komunikáciu s misionármi na neďalekom ostrove Raïatéa — teda, keď sa im podarilo nadviazať spojenie! Okrem toho vlastnili malú chladničku, ktorú napájali zo susedovho generátora. „[Generátor] obyčajne išiel od 18.00 do 22.00,“ hovorí Frédéric. „Ale raz sme po príchode domov zistili, že všetky paradajky sú zmrznuté na kosť. Náš sused sa rozhodol pozerať v televízii nejaký zápas a zapol generátor oveľa skôr ako zvyčajne.“

Lucasovci sa okrem toho museli naučiť po tahitsky. Každý, kto sa učil nejaký jazyk, vie, že začiatočníci občas zažívajú trápne okamihy. Napríklad Frédéric si spomína, ako chodil z domu do domu a bol presvedčený, že hovorí „svätý duch“ — varua mo’a. Ale ťažké slovo mo’a nevedel vysloviť správne, a tak hovoril „kurací duch“.

Keď prišli Lucasovci na ostrov Tahaa, Frédéric mal 23 rokov a bol služobným pomocníkom. Koordinátorovi výboru odbočky Alainovi Jametovi sa vtedy zdôveril, že sa cíti nedostatočný prijať úlohy, ktoré dostal. „Nemaj obavy,“ povedal Alain, „Jehova ťa vyškolí!“ A naozaj to tak bolo. O päť rokov, keď Lucasovci odchádzali na ďalšie miesto pridelenia v Burkine Faso, bol z malej skupiny na ostrove Tahaa zbor so 14 zvestovateľmi a vlastnou sálou Kráľovstva. A Frédéric slúžil ako starší.

Títo manželia sú veľmi šťastní, že sa na začiatku nepoddali skľúčenosti. „Boli to najlepšie roky našej mladosti,“  povedali nedávno. „Naučili sme sa byť trpezliví a úplne sa spoliehať na Jehovu, nie na svoje schopnosti. Keď sme boli na dne, povzbudzovala nás modlitba. Urobili sme Jehovu svojím útočišťom a on nás nikdy nesklamal. A skutočne nás vyškolil.“

Slobodní misionári prijímajú náročné pridelenie

Z Francúzska prišli pomôcť do Francúzskej Polynézie aj slobodní misionári. Medzi prvými boli Georges Bourgeonnier a Marc Montet. Obaja slúžili v odbočke a ako cestujúci dozorcovia. V Marcovom kraji bolo súostrovie Tubuai, Gambierove ostrovy, Markézy a Tuamotu. Na viacerých atoloch kázal sám; niekedy spolupracoval s miestnymi zvláštnymi priekopníkmi. Keď to bolo možné, predniesol verejnú prednášku. Na niektorých ostrovoch si ju prišli vypočuť skoro všetci obyvatelia. Po uzavretí manželstva slúžil ešte nejaký čas ako cestujúci dozorca. Teraz je s manželkou Jessicou na Bora-Bore, kde slúži v zbore ako starší a priekopník.

Vo februári 1986 prišli z Francúzska Philippe Couzinet a Patrick Lemassif. Poslali ich na Markézy. Na rozdiel od iných ostrovov Francúzskej Polynézie Markézy nie sú chránené koralovými útesmi. Vysoké brehy týchto ostrovov takmer kolmo zostupujú do kobaltovomodrých vôd Tichého oceánu, kde do nich búšia mocné vlny. Medzi skalnatými hrebeňmi sa rozkladajú úzke údolia s úrodnou pôdou, potokmi a vodopádmi, ktoré sú ideálnym domovom mnohých kôz, koní a divého dobytka.

V priebehu rokov Markézy sporadicky navštevovali priekopníci a zvestovatelia. Napríklad Mullerovci strávili v rokoch 1978 a 1979 na ostrove Nuku Hiva 18 mesiacov.  Ale obyvateľom celého súostrovia ešte nikto systematicky nevydal dôkladné svedectvo. To sa zmenilo príchodom Philippa a Patricka. Samozrejme, pokrok sa nedosahoval ľahko, lebo tam bol hlboko zakorenený katolicizmus a mnohí ľudia sa báli kňazov. Práve kňazi mohli za niektoré vyhrážky adresované týmto dvom bratom. Na ostrovoch navyše v tom čase prekvitalo katolícke charizmatické hnutie, ktoré podporovalo fanatizmus a roznecovalo nechutné incidenty medzi ľuďmi.

Patrick s Philippom zvestovali najskôr spolu, a keď lepšie spoznali obvod, začali slúžiť oddelene. Jeden vždy zostal v misionárskom domove na ostrove Hiva Oa, kde viedol zhromaždenia, kým druhý sa na niekoľko týždňov odplavil na iné ostrovy. Potom sa vymenili. Napokon zistili, že praktickejšie a efektívnejšie bude úplne sa rozdeliť — Patrick vydával svedectvo na ostrovoch na severe a Philippe na juhu.

Odbočka zabezpečila týmto dvom misionárom pomoc, keď k nim pridelila dvoch zvláštnych priekopníkov z Tahiti. Jedným bol Pascal Pater, ktorý teraz slúži ako zborový starší, a druhým Michel Bustamante, teraz krajský dozorca. Títo nadšení mladí muži boli šťastní, že môžu ponúknuť Jehovovi svoju mladícku silu. (Prísl. 20:29) A silu naozaj potrebovali, lebo kázať na Markézach nebolo nič pre slabých ani pre bojazlivých. Neboli tam cesty, iba skalnaté a často blatisté chodníky, ktoré sa vinuli hlbokými, úzkymi údoliami k osamelým domom a usadlostiam. Jediným praktickým prostriedkom, ktorým bolo možné dostať sa na niektoré miesta, bol ľahký terénny motocykel.

Philippe si spomína, ako sa raz viezol na motocykli po úzkom chodníku, keď sa mu oproti vyrútila črieda divého dobytka, ktorú vyľakalo iné vozidlo. Philippe nemal kam  uhnúť — na jednej strane priepasť, na druhej strmá skala. A tak urobil jediné, čo mohol — zastavil motocykel a čo najtesnejšie sa pritlačil ku skalnatému zrázu. Zvieratá prebehli popri ňom, čo ho síce vyľakalo, ale vyviazol bez zranenia.

„Pre mňa bolo toto pridelenie dobrodružstvom,“ hovorí Michel Bustamante. „No mali sme aj krušné chvíle, zvlášť keď sme boli sami na nejakom ostrove. Raz som celý deň vydával svedectvo ďaleko od svojho bungalova v jednom hlbokom, temnom údolí. Pokúšal som sa nájsť nocľah v blízkej dedine, no nevyšlo to, a tak som musel ísť domov. Ale bola tma a vysokánske zrázy na mňa v nočnej  tme pôsobili veľmi tiesnivo. Keď som si uvedomil, že na ostrove je rozšírený špiritizmus a že okolo určite číhajú démoni, stiesnilo ma to ešte viac. Začal som sa teda modliť a spievať piesne Kráľovstva, v ktorých sa často vyskytuje Jehovovo meno. Keď som konečne vošiel do bungalova, zavrel som dvere, otvoril Bibliu a začal som čítať. Pomaly som sa upokojil.“

Bratov veľmi nadchlo, keď po troch rokoch veľkého úsilia prijal pravdu prvý záujemca z Markéz. Bol to mladík menom Jean-Louis Peterano. Tohto mladého muža dokonca navštívil kňaz, ktorý chcel „zavrátiť ovečku“. V snahe „zachrániť“ ho povedal, že meno Jehova si vymysleli Jehovovi svedkovia. Nato Jean-Louis citoval z francúzskeho katolíckeho Cramponovho prekladu Biblie (1905) Žalm 83:18, kde je Božie meno. Kňaz nevedel, čo na to povedať, a tak odišiel a už sa neukázal. To bolo pravdepodobne po prvý raz, čo nejaký Markézan úspešne použil katolícku Bibliu v teologickej debate s kňazom. Neskôr dokonca aj biskupova osobná sekretárka vystúpila z cirkvi a stala sa svedkyňou.

Na ostrove Hiva Oa sa misionári stretli s manželmi z Európy Jeanom a Nadine Oberlinovcami. Podobne ako slávny francúzsky maliar Paul Gauguin utiekli na Markézy pred civilizáciou. Žili na takmer neprístupnom mieste jednoduchým životom bez akýchkoľvek moderných vymožeností. Po troch rokoch štúdia a mnohých zmenách v živote sa dali pokrstiť.

Keď v roku 1986 prišli Philippe Couzinet a Patrick Lemassif na Markézy, bol tam iba jeden zvestovateľ. O osem rokov, keď bol Philippe — ktorý ako druhý odchádzal zo súostrovia — pridelený do Kamerunu, bolo tam 36 zvestovateľov — 1 na 210 obyvateľov. A boli tam tri zbory,  po jednom na každom z troch väčších ostrovov — Hiva Oa, Nuku Hiva a Ua Pou.

Prichádzajú poslední misionári

Poslednými misionármi, ktorí doteraz prišli z Francúzska, boli Serge a Marie-Louise Gollinovci. Prišli v novembri 1990. Aj oni boli pridelení na Markézy, kde veľmi posilnili zbory. Naučili sa po markézsky, a čo je úžasné, navštívili všetky rodiny na šiestich obývaných ostrovoch!

Zo základne na ostrove Hiva Oa, kde je Serge jediným starším, vychádzajú Gollinovci pravidelne na viacero ďalších ostrovov vrátane dvoch, na ktorých nie sú žiadni zvestovatelia. Pri prvej návšteve na ostrove Fatu Hiva prekvapila Sergea ústretovosť dvoch miestnych diakonov, katolíckeho a protestantského. Na konci bohoslužieb obaja pozvali ľudí na polhodinovú prednášku, ktorú mal mať Serge v miestnej škole. Protestantský diakon okrem toho prekladal Sergeovu prednášku do markézštiny, lebo v tom čase Serge ešte nehovoril týmto jazykom plynule.

 Serge písal biblické texty na tabuľu, aby si ich mohli poslucháči ľahšie vyhľadať v Biblii. Vyslovil tiež modlitby, na ktoré všetci povedali jasné „amen“. Na druhý deň si v každej rodine na ostrove vzali od Gollinovcov literatúru. Odvtedy ich na tomto ostrove s ani nie 600 obyvateľmi vždy vrúcne privítajú, keď prídu na návštevu.

Biblická pravda preniká do väzníc

Rovnako ako v mnohých iných krajinách, aj vo Francúzskej Polynézii nemálo ľudí spoznalo biblickú pravdu vo väzení. Napríklad Alexandre Tetiarahi, ktorý bol delikventom už ako chlapec a vo väzení strávil sedem rokov. Najmenej šesťkrát utiekol a dostal prezývku Motýľ, podľa hlavnej postavy známeho románu o väzňovi na úteku.

Vo svojom úkryte na Raïatéi našiel Alexandre Bibliu a knihu „Veci, v ktorých Boh nemôže luhať“. Bibliu prečítal od začiatku do konca a knihu prečítal dokonca niekoľkokrát. Nadobudol presvedčenie, že našiel pravdu, a začalo ho trápiť svedomie. Ako zareagoval?

Hoci sa neskontaktoval s Jehovovými svedkami, ktorí vydali spomenutú knihu, prihlásil sa na polícii, odkiaľ ho potom poslali späť do väzenia na Tahiti. Tam pracoval ako správca Colson Deane. Krátko po príchode Alexandre začul Colsona vydávať svedectvo jednému kolegovi a okamžite spoznal, o aké učenie ide. Preto za ním prišiel a medzi štyrmi očami ho poprosil, aby mu povedal viac.

Brat Deane vybavil u riaditeľa väznice povolenie študovať s Alexandrom v jeho cele. Krátko nato chceli študovať aj ďalší väzni. Riaditeľ dovolil Colsonovi študovať cez poludňajšiu prestávku aj s týmito väzňami. Neskôr bratia  dospeli k záveru, že by bolo lepšie, keby štúdium viedli dvaja iní starší. Niekoľko rokov malo každý týždeň 30 až 50 väzňov úžitok z biblických prednášok, po ktorých nasledovalo individuálne štúdium s jednotlivcami, ktorí oň mali záujem.

Alexandre medzitým robil rýchle pokroky, čo neuniklo pozornosti úradníkov väznice. Preto boli ochotní dať tomuto odborníkovi na úteky mimoriadnu priepustku, aby sa mohol pod dohľadom brata Deana prvý raz zúčastniť na oblastnom zjazde. Tam sa dal pokrstiť. Neskôr bol prepustený a ďalej slúži Jehovovi.

Medzinárodné zjazdy na Tahiti

V roku 1969 zažilo Tahiti svoj prvý medzinárodný zjazd. Na ostrovoch bolo v tom čase iba 124 zvestovateľov. A tak si viete predstaviť, akí boli bratia nadšení, že môžu privítať 210 delegátov zo 16 krajín. Medzi hosťami bol aj Frederick W. Franz, ktorý ako prvý člen vedúceho zboru navštívil  Tahiti. Na zjazde bol vrcholný počet prítomných 610 a program na bratov silne zapôsobil. Prispel k tomu, že v ďalšom roku sa podarilo dosiahnuť 15-percentný vzrast počtu zvestovateľov. Potom, v roku 1978, sa na Tahiti konal jeden z medzinárodných zjazdov „Víťazná viera“. Tentoraz bolo prítomných 985 poslucháčov!

Prekladanie do tahitčiny

S pribúdajúcim počtom zvestovateľov pribúdalo aj práce v odbočke, zvlášť na prekladaní biblickej literatúry do tahitčiny, hlavného jazyka Polynézie. Už pred zriadením odbočky niekoľko starších zvestovateľov, ktorí vedeli dobre po tahitsky, prekladalo externe niektoré publikácie, zvyčajne z francúzštiny. Napríklad od roku 1963 prekladali Službu Kráľovstva. V roku 1971 dokončili knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu.

Otvorenie odbočky na Tahiti v roku 1975 bolo pre prekladateľskú prácu novým impulzom. Mnoho novších  prekladateľov vedelo po anglicky, lebo sa to učili v škole. Preto mohli teraz prekladať priamo z originálneho anglického textu, a nie z francúzskeho prekladu. Od roku 1976 prekladali v tejto odbočke Strážnu vežu do tahitčiny ako dvojtýždenník a istý čas prekladali aj Prebuďte sa! Okrem toho preložili knihy „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné“, Rozhovory z Písma a celý spevník. Skutočne, žiadna iná skupina nevydala v tahitčine toľko literatúry ako Jehovovi svedkovia!

V posledných 30 rokoch však tahitčina a ďalšie polynézske jazyky pomaly ustupujú francúzštine. Jedným z dôvodov je to, že francúzština, svetový jazyk, ktorý má veľkú slovnú zásobu, sa používa v médiách i v celom školskom systéme až po vysoké školy.

No mnoho Polynézanov stále považuje tahitčinu za časť svojej kultúrnej identity, a tak v nej bratia často vydávajú  svedectvo. A z 26 zborov pod dohľadom odbočky je 5 tahitských, čo predstavuje približne 20 percent zvestovateľov. Preto je stále značný dopyt po literatúre v tahitčine.

Rozbieha sa intenzívna výstavba

Malá miestnosť pri sále Kráľovstva v Papeete slúžila ako kancelária odbočky od roku 1975 do roku 1983, keď bola v meste Paea, asi 25 kilometrov od Papeete, postavená nová odbočka. Celý komplex nového Bételu postavili miestni bratia. Mal štyri izby pre členov rodiny Bétel, tri kancelárie, sklad literatúry a sálu Kráľovstva. Nové budovy zasvätil 15. apríla 1983 pred 700 poslucháčmi Lloyd Barry z vedúceho zboru.

No aj táto odbočka bola zakrátko malá. A tak vedúci zbor schválil výstavbu väčšieho komplexu, v ktorom by bola aj zjazdová sála, v Toahotu, polovidieckej oblasti blízko šije spájajúcej dve časti ostrova Tahiti. Túto stavbu  zrealizoval tím bratov z Austrálie, Francúzska, Kanady, Nového Zélandu a Spojených štátov. Samozrejme, veľmi pomohli aj miestni zvestovatelia. Tento nový komplex zasvätil 11. decembra 1993 člen vedúceho zboru Milton G. Henschel.

Približne v tom čase sa začala aj intenzívna výstavba sál Kráľovstva. Pod dohľadom miestneho regionálneho stavebného výboru bratia za menej než desať rokov postavili 16 nových sál. Výsledkom je, že väčšina zborov má teraz vlastnú sálu Kráľovstva.

Úpravy v odbočke a ďalšie školenie

Do roku 1995 bol takmer 20 rokov koordinátorom výboru odbočky Alain Jamet, ale potom už túto úlohu nemohol zastávať pre rodinné záväzky. Zostal však vo výbore odbočky, a hoci nie celým časom, predsa slúžil ako oblastný dozorca. A tak v septembri 1995 vedúci zbor pridelil na Tahiti Gérarda a Dominique Balzovcov z francúzskeho Bételu. Gérard bol vymenovaný za koordinátora výboru odbočky.

Tretím členom výboru odbočky je Luc Granger. Luc s manželkou Rébeccou sa presťahovali na Tahiti v roku 1991, lebo chceli slúžiť tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Po krátkom čase vo zvláštnej priekopníckej službe slúžili štyri roky v krajskej a oblastnej službe. V roku 1995 boli pridelení do odbočky.

V máji 1997 odbočka na Tahiti zorganizovala prvú triedu školy služobného vzdelávania. Viacero z 20 absolventov tejto školy dostalo potom ďalšie výsady zvláštnej služby. Napríklad Félix Temarii je teraz jedným z dvoch krajských dozorcov na ostrovoch. Gérard Balza hovorí: „Modlíme sa o to, aby sa viac bratov usilovalo spĺňať  požiadavky a dalo sa k dispozícii, aby sme mohli usporiadať aj druhú triedu. Na mnohých ostrovoch sú stále potrební ďalší zvestovatelia a na niektorých dokonca nie sú žiadni. Na ďalších ostrovoch sú potrební schopní bratia, ktorí by vykonávali úlohy v zbore. A obyvatelia 58 ostrovov, čo je asi 7 percent populácie, počujú dobré posolstvo len zriedka. V niektorých prípadoch by túto potrebu uspokojili duchovne zrelé manželské páry na dôchodku, ktoré majú francúzske občianstvo. Keby nám takí zvestovatelia chceli pomôcť — hoci aj na dva roky —, naša odbočka by privítala, keby nám napísali.“

Ťažkosti spojené s rýchlymi zmenami v spoločnosti

Z ostrovov Polynézie sa dnes najviac ekonomicky rozvíja Tahiti. Prebieha tu rýchla výstavba a sekularizácia. Preto sa sem sťahujú ľudia z iných ostrovov. S prosperitou však prichádza aj materializmus, konzumný spôsob života a honba za pôžitkami.

Žiaľ, aj viacero Jehovových svedkov sa stalo obeťou týchto nenápadných tlakov. Najmä pre mladých je náročné dávať na prvé miesto duchovné veci a zostať mravne čistými. No Jehovovo požehnanie je aj ďalej zjavné, lebo na tomto území pripadá teraz na 1 zvestovateľa dobrého posolstva 141 obyvateľov.

 To je dôkaz, že mnoho ľudí vo Francúzskej Polynézii si začalo vážiť oveľa krajší raj — duchovný raj, ktorý obýva iba ľud, ktorý nosí Božie meno. (Ján 6:44; Sk. 15:14) Navyše tento raj je iba predzvesťou doslovného raja, ktorý sa čoskoro rozšíri po celej zemi a v ktorom už nebude bolesti, žiaľu ani smrti, čiže vecí, ktoré postihovali všetky generácie ľudí bez ohľadu na to, kde žili. — Jób 14:1; Zjav. 21:3, 4.

Prví Polynézania boli vynikajúcimi odvážnymi námorníkmi a verili, že za horizontom je zem — možno ešte lepšia ako tá ich. Neboli sklamaní. Podobne Jehovovi verní služobníci dnes — vrátane tých, o ktorých sa písalo v tejto správe — sa stále usilujú o úžasnú cenu, ktorú im predložil Jehova. Ani oni nebudú sklamaní. Áno, Jehovovo vedenie je spoľahlivejšie než vedenie akejkoľvek hviezdy na oblohe a Jehova vovedie všetkých, ktorí mu dôverujú, do pozemského raja, ktorý je tesne pred nami. — Žalm 73:23, 24; Luk. 23:43.

[Poznámky pod čiarou]

 [Rámček na strane 72]

Stručný prehľad o Francúzskej Polynézii

Krajina: Stotridsať ostrovov, ktoré tvoria Francúzsku Polynéziu, má spolu rozlohu 4000 štvorcových kilometrov a je roztrúsených na ploche 5 miliónov štvorcových kilometrov oceánu. Ostrovy sú zoskupené do piatich súostroví: Tubuai (Južné ostrovy), Gambierove ostrovy, Markézy, Ostrovy Spoločnosti a Tuamotu. Domovom 85 percent populácie sú Ostrovy Spoločnosti.

Ľudia: Väčšinou Polynézania alebo miešanci. Zvyšok Číňania, Európania a Američania.

Jazyk: Hlavnými jazykmi sú francúzština a tahitčina, pričom úradným a obchodným jazykom je francúzština.

Ekonomika: Väčšina ľudí pracuje v administratíve a službách vrátane turistického ruchu. Ostatní sú zamestnaní v poľnohospodárstve, remeselnej výrobe alebo pestujú perly. Osemdesiat percent vývozu tvorí vývoz perál.

Strava: Ostrovy sú do veľkej miery závislé od dovozu potravín. Miestne sa pestujú banány, maniok, kokosové orechy, hlávkový šalát, papája, ananásy, taro, paradajky a červené melóny. Ako zdroj mäsa slúžia ryby, ustrice, morské raky, hovädzí dobytok, kozy a ošípané.

Podnebie: Tropické — teplé a vlhké —, ale na jednotlivých súostroviach sa trochu líši. Obdobie dažďov (leto) trvá od novembra do apríla. V strednej časti Tahiti môže ročne spadnúť vyše 9000 milimetrov zrážok.

 [Rámček/obrázky na strane 74]

Vysoké ostrovy, nízke ostrovy a motu

Všetky ostrovy Francúzskej Polynézie sú sopečného pôvodu a sú dvojaké — vysoké a nízke. Vysoké ostrovy sú členité a hornaté a vrcholy niektorých z nich sa týčia tisíce metrov nad hladinou mora. Typickým príkladom vysokého ostrova je Tahiti.

Všetky vysoké ostrovy s výnimkou Markéz chráni okruh koralových útesov. Na útesoch okolo ostrova Bora-Bora i okolo mnohých ďalších nájdete ostrovčeky pokryté vegetáciou, ktoré sa volajú motu. Sú obľúbeným letoviskom.

Nízke ostrovy sú vlastne koralové atoly a vyčnievajú iba asi meter nad hladinu mora. Spravidla majú tvar prstenca, uprostred ktorého je lagúna s krištáľovo čistou vodou. Patria medzi ne ostrovy súostrovia Tuamotu. Niektoré lagúny sú obrovské. Napríklad lagúna ostrova Rangiroa má dĺžku 70 kilometrov a v najširšom mieste dosahuje 20 kilometrov.

[Rámček/obrázok na strane 77]

Z diakona hlásateľ Kráľovstva

Manuari Tefaatau

Narodený: 1913

Pokrstený: 1959

Stručná charakteristika: Ešte ako diakon protestantskej cirkvi spoznal pravdu od prvých bádateľov Biblie na ostrove Makatéa.

Svedectvo mi vydali Maui Piirai a Germaine Amaruová, prví záujemcovia, s ktorými Jean-Marie a Jeanne Félixovci začali študovať po tom, čo v roku 1956 prišli na Makatéu. Krátko nato som začal hovoriť o biblických pravdách ďalším farníkom, čo vyvolalo v cirkvi veľký rozruch. Pastor mi dokonca zakázal ďalej sa rozprávať s Jehovovými svedkami.

Bez váhania som vystúpil z cirkvi a začal navštevovať zhromaždenia u Félixovcov. Študovať a chodiť na zhromaždenia začalo aj niekoľko ďalších farníkov. Považujem za výsadu, že som mohol byť medzi prvými záujemcami, ktorí začali študovať Bibliu vo Francúzskej Polynézii.

 [Rámček/obrázok na stranách 83, 84]

Jehova vyvážil môj nedostatok

Leonard Helberg

Narodený: 1930

Pokrstený: 1951

Stručná charakteristika: Ako slobodný začínajúci krajský dozorca bol prvým krajským dozorcom na Tahiti. Teraz s manželkou Ritou žijú v Austrálii.

Keď ma v roku 1955 odbočka v Austrálii poverila zaviesť krajskú službu v južnom Tichomorí, boli na tomto obrovskom území len dva zbory, jeden na Fidži a druhý na Samoe, a šesť izolovaných skupín. Na Tahiti nebol ani jeden zvestovateľ.

Prvú návštevu Tahiti som si naplánoval na december 1956. Prišiel som tam po šesťdňovej plavbe loďou Southern Cross z Fidži. Ubytoval som sa v penzióne s výhľadom na malebný papeetský prístav. Keď som sa na druhý deň ráno obliekal do služby, cez okno som len niekoľko sto metrov odo mňa zbadal odchádzať loď, ktorou som prišiel. Zostal som sám v novej krajine, 3000 kilometrov od najbližších bratov, medzi ľuďmi, ktorí hovorili cudzím jazykom — francúzštinou. Jediné, čo som mal, bola adresa predplatiteľa Prebuďte sa!

Zrazu na mňa doľahla taká osamelosť, že som sa neovládol a usedavo som sa rozplakal. Keďže som sa nemohol upokojiť, povedal som si: ‚Dobre, tento deň sa nepočíta. Ide sa späť do postele. Začnem zajtra.‘ Večer som sa dlho vrúcne modlil a ráno som sa zobudil s dobrou náladou. Popoludní som našiel toho predplatiteľa Prebuďte sa! Bola to istá Alžírčanka. Podobne ako Lýdia zo Skutkov ma spolu s 34-ročným synom privítali s otvorenou náručou a naliehali na mňa, aby som u nich zostal. (Sk. 16:15) A bolo po osamelosti! Ďakoval som Jehovovi, lebo — a tom som si istý — vypočul moje dlhé a plačlivé prosby.

Keď si tak teraz na to spomínam, uvedomujem si, akým láskavým Otcom je Jehova! Áno, keď sa mu dáme k dispozícii, on viac než vyváži akýkoľvek náš nedostatok.

 [Rámček/obrázky na stranách 87, 88]

Prví priekopníci

Alexis Tinorua sa zúčastňoval na stretnutiach, ktoré organizoval Leonard Helberg koncom 50. rokov 20. storočia. Alexis povedal: „Vypočul som si biblický rozhovor brata Helberga s viacerými protestantskými diakonmi. Hneď som pochopil, že Jehovovi svedkovia učia pravdu, a začal som s nimi študovať. Pokrstiť som sa dal v roku 1960. Potom som deväť rokov zažíval radosti priekopníckej služby. V roku 1965 som mal výsadu byť prvým zvestovateľom na ostrove Huahiné, jednom z Ostrovov Spoločnosti. Som Jehovovi nesmierne zaviazaný za výsadu, že som mohol 80 ľuďom pomôcť k presnému poznaniu biblickej pravdy.“ Alexis slúžil Jehovovi až do smrti v máji 2002.

Hélène Mapuová začala na Tahiti slúžiť ako priekopníčka v roku 1963 krátko po tom, ako spoznala pravdu. Jej manžel, hoci nebol svedkom, ju v tom veľmi podporoval. Pracovne sa plavil medzi ostrovmi Tahiti a Raïatéa. Preto nenamietal, aby Hélène prijala pozvanie stať sa zvláštnou priekopníčkou na ostrove Raïatéa. Bola tam prvou hlásateľkou dobrého posolstva. Potom sa presťahovala späť na Tahiti, tentoraz na polostrov (menšiu časť ostrova nazývanú aj Tairapu alebo Tahiti Iti). S ďalšou sestrou, Mereani Tefaaroovou, tu boli jedinými svedkami. Hélène hovorí: „Veľa ľudí na polostrove malo záujem o pravdu, a už o krátky čas sme viedli mnoho biblických štúdií.“

Jehova požehnal úsilie týchto verných sestier, čo bolo zrejmé z toho, že neskôr v ich obvode, v meste Vairao, vznikol zbor.

 [Rámček/obrázok na strane 101]

„Musíš si vybrať: ja alebo Jehova“

Yvette Gillotová

Narodená: 1932

Pokrstená: 1968

Stručná charakteristika: Je najdlhšie slúžiacou pravidelnou priekopníčkou vo Francúzskej Polynézii.

Keď som manželovi povedala, že sa chcem stať Jehovovou svedkyňou, dal mi ultimátum: „Musíš si vybrať: ja alebo Jehova.“ Snažila som sa mu to vyhovoriť, ale neúspešne. Nechal ma samu s tromi deťmi, ale po rokoch sa vrátil.

Medzitým som sa sama starala o rodinu a zároveň som slúžila ako priekopníčka. Svetskú prácu som mala zavčas rána a po práci som viedla schôdzku pred službou. Koncom 60. rokov bolo na ostrovoch len asi sto zvestovateľov, a tak bratia neboli vždy k dispozícii.

Ďakujem Jehovovi, že mi dal výsadu pomôcť asi 50 ľuďom oddať mu svoj život. Medzi týmito ľuďmi bol aj Richard Wong Foo, ktorý je od roku 1991 členom rodiny Bétel na Tahiti. S radosťou môžem povedať, že moji dvaja synovia slúžia ako zboroví starší.

 [Rámček/obrázok na strane 105]

Pohreb poslednej princeznej

Michel Gelas, starší z Papeete, mal nezvyčajnú skúsenosť, ktorá sa týkala posledného člena tahitskej kráľovskej rodiny, princeznej Takau Pomareovej, ktorá zomrela v roku 1976 vo veku 89 rokov. Princezná bola priamym potomkom pomareovskej dynastie, ktorá istý čas vládla na Tahiti a viacerých susedných ostrovoch. Jej adoptívna dcéra, Jehovova svedkyňa, požiadala Michela, aby predniesol smútočný prejav, hoci princezná nebola svedkyňou.

Michel prosbe vyhovel, lebo v tom videl vynikajúcu príležitosť povedať o nádeji na vzkriesenie veľkému počtu ľudí vrátane politických a náboženských predstaviteľov a zástupcov médií. Deň po pohrebe uverejnili miestne noviny fotografiu, na ktorej bol prednášajúci brat Gelas a pred ním ležala rakva. Medzi prítomnými boli guvernér, prezident a ďalší úradníci a tiež arcibiskup katolíckej cirkvi v slávnostnej bielej sutane.

 [Rámček/obrázok na stranách 109, 110]

Jeden duchovný nám požičal skúter, druhý pálil naše knihy

Jacques Inaudi

Narodený: 1944

Pokrstený: 1965

Stručná charakteristika: Spolu s manželkou Paulette slúžil vo Francúzsku ako zvláštny priekopník a v Tichomorí ako cestujúci dozorca.

V roku 1969 sme sa s Paulette rozlúčili s rodinou a priateľmi vo Francúzsku a nastúpili sme na loď na Tahiti, naše nové miesto pridelenia. Počas plavby sme si užili aj trochu vzrušenia. Uprostred Pacifiku vypukol na lodi požiar a štyri dni ju len tak unášali vlny! Po príchode na Tahiti som bol vymenovaný za krajského dozorcu.

Do nášho kraja patrila Nová Kaledónia, Vanuatu a Francúzska Polynézia. V tom čase bol vo Francúzskej Polynézii jeden zbor a dve izolované skupiny. V roku 1971 nám zostala v kraji už len Francúzska Polynézia, čo nám umožnilo navštíviť viacero izolovaných ostrovov. Na niektorých z nich dovtedy nikto nekázal posolstvo o Kráľovstve. S Paulette sme strávili deväť mesiacov na Huahiné a chvíľu sme boli aj na malom ostrove Maupiti. Na Huahiné sme mali výsadu zaviesť 44 biblických štúdií.

Jedávali sme ryby, ktoré som nachytal — zväčša vystreľovacou harpúnou. Žili sme skromne, ale nikdy sme nehladovali. Vždy sme mali hmotné veci, ktoré sme potrebovali. Keď sme vydávali svedectvo na ostrove Tubuai, príjemne nás prekvapilo, že nám istý pastor požičal skúter. Možno nás ľutoval, že nemáme žiaden dopravný prostriedok.

V roku 1974 sme navštívili štyri ostrovy v súostroví Markézy: Hiva Oa, Nuku Hiva, Ua Huka a Ua Pou. Odbočka nás požiadala, aby sme navštívili Kalinu Tom Sing Vien, sestru, ktorá sa v roku 1973 presťahovala ako ošetrovateľka na ostrov Ua Pou a bola tam zo svedkov sama. Na ostrove zostala 13 mesiacov a bola prvým zvestovateľom Kráľovstva, ktorý podal správu z Markéz.

Na rozdiel od láskavého pastora na ostrove Tubuai, kňaz na Ua Pou odporoval našej činnosti. Dokonca nás v obvode tajne sledoval a od farníkov žiadal literatúru, ktorú sme im nechali. Potom ju všetku spálil rovno pred domom, v ktorom bývala Kalina. To nešokovalo iba nás, ale aj mnohých katolíkov!

Dielo na Markézach napriek takému odporu napredovalo a považujeme za výsadu, že sme k tomu mohli trochu prispieť. Paulettin zdravotný stav nás prinútil skončiť so službou celým časom. Stále sme však rozhodnutí dávať Jehovovi to najlepšie.

 [Rámček na strane 113]

Prvá návšteva na ostrove

Predstavte si, že ste prvý raz prišli na nejaký odľahlý ostrov alebo atol a chcete tam týždeň alebo dva vydávať ľuďom svedectvo. No ste na ostrove jediným svedkom a nie je na ňom hotel ani ubytovňa a ani verejná doprava. Čo by ste urobili? Kam by ste išli? Do takej situácie sa viackrát dostali Marc Montet a Jacques Inuadi, ktorí slúžili ako priekopníci a krajskí dozorcovia.

Marc hovorí: „Hneď ako som vystúpil z lietadla alebo z lode, začal som vydávať svedectvo a pritom som sa vypytoval na ubytovanie. Pre slobodného muža nebolo vždy ľahké nájsť miesto na bývanie, ale obyčajne mi niekto poskytol nocľah a jedlo. Nájsť ubytovanie pri ďalších návštevách už bolo ľahšie, lebo ma ľudia poznali. Ešte ľahšie to bolo, keď som sa oženil. Pri manželskom páre sa ľudia cítili voľnejšie.“

Jacques hovorí, ako to robil on: „Často som navštívil starostu a spýtal som sa ho, či nepozná niekoho, u koho by som mohol bývať, kým budem na ostrove. Obyčajne mi dobre poradil. Na mnohých ostrovoch si ľudia vážia človeka, ktorého považujú za Božieho muža, a snažia sa mu pomôcť, ako vedia. A tak som zvyčajne mal ubytovanie bezplatne.“

 [Rámček/obrázok na stranách 117, 118]

Naším najväčším potešením je služba

Alain Jamet

Narodený: 1946

Pokrstený: 1969

Stručná charakteristika: Spolu s manželkou Mary-Ann slúžil v rôznych odvetviach služby celým časom vo Francúzsku a Francúzskej Polynézii.

Keď som mal 13 rokov, naša rodina sa presťahovala z Francúzska na Tahiti. Po strednej škole som sa vrátil do Francúzska študovať medicínu. Tam som stretol Mary-Ann, študentku biológie z Tahiti, a oženil som sa s ňou. V roku 1968 nás navštívili Jehovovi svedkovia a my sme prijali pravdu.

O novej nádeji sme, pochopiteľne, hovorili aj rodičom, ale oni ju neprijali. Okrem toho sme každý svojej cirkvi na Tahiti napísali žiadosť o vyčiarknutie nášho mena z cirkevnej matriky. Na farnosti v Papeete, kam predtým patrila Mary-Ann, urobili ešte niečo navyše a verejne ju exkomunikovali. Na exkomunikáciu pastor dokonca pozval aj jej rodičov.

Pokrstiť sme sa dali v roku 1969 a potom sme vstúpili do priekopníckej služby. Keď sme bývali v Marseilles, dostal som povolávací rozkaz a za neutrálny postoj som strávil dva mesiace vo väzení. Po návrate z väzenia sme boli s Mary-Ann vymenovaní za zvláštnych priekopníkov v Marseilles a Bordeaux. Potom sme sa v roku 1973 na žiadosť našich zostarnutých rodičov vrátili na Tahiti. Rok sme pracovali na plný úväzok ako učitelia na základnej škole.

Potom sa nás dozorca odbočky na Fidži opýtal, či máme za cieľ vrátiť sa do služby celým časom, lebo vo Francúzskej Polynézii a na Novej Kaledónii bol potrebný krajský dozorca. Situácia našich rodičov sa zlepšila, a tak sme pozvanie prijali a v auguste 1974 sme začali krajskú službu. V roku 1975 pri návšteve N. H. Knorra som dostal pozvanie slúžiť ako prvý dozorca odbočky na Tahiti.

V roku 1986 sa nám narodil syn Rauma a manželka skončila so službou celým časom. Sme radi, že Rauma je dnes naším duchovným bratom. Pri spomienke na tie mnohé výsady služby pociťujeme veľkú vďačnosť. Ale naším najväčším potešením je stále zvestovateľská služba.

 [Rámček/obrázok na stranách 123 – 125]

Jehova sa stará o svoje ovce

Michel Bustamante

Narodený: 1966

Pokrstený: 1987

Stručná charakteristika: S manželkou Sandrou slúži jednému z dvoch krajov vo Francúzskej Polynézii.

Náš kraj sa rozkladá na všetkých piatich súostroviach Francúzskej Polynézie a má takú rozlohu ako Európa. Na niektorých vzdialenejších ostrovoch je len jeden alebo dvaja zvestovatelia. Ale navštevujeme ich napriek tomu, že sú na takom izolovanom mieste. Napríklad Rosita žije na ostrove Takapoto v súostroví Tuamotu. Táto verná sestra sa každý týždeň pripravuje na všetky zhromaždenia a jej manžel, ktorý nie je v pravde, sa k nej často pripája. Každú nedeľu, aj vtedy, keď väčšina ľudí ide plávať alebo chytať ryby v lagúne, Rosita sa oblečie do šiat, ktoré má vyhradené na zhromaždenia, a študuje látku zo Strážnej veže na daný týždeň. Rovnako svedomitá je aj v podávaní správy zo zvestovateľskej služby. Jej telefonická správa je v odbočke často úplne prvá! A je to o to chvályhodnejšie, že najbližší telefón je od ostrovčeka, na ktorom býva, vzdialený asi 45 minút plavby člnom.

Pristátie lietadla je tu vždy udalosťou. A tak keď prichádzame k sestre na návštevu, skoro všetci,  ktorí bývajú pri letisku, prídu pozrieť, kto vystúpi z lietadla. Jedna pani sa raz Rosity opýtala: „Koho čakáte?“ Sestra odpovedala: „Duchovného brata a sestru. Prichádzajú len kvôli mne, aby ma povzbudili.“ S Rositou sme tri dni. Spolupracujeme v službe a duchovne ju povzbudzujeme. Často sa nedostaneme do postele pred polnocou; tak túži po duchovnom spoločenstve.

Na inom ostrove videl istý adventista, že sme prišli za jeho susedom, svedkom. Neskôr sa nášmu bratovi zdôveril: „Žijem tu už sedem rokov, ale z mojej cirkvi ma ešte nik neprišiel povzbudiť.“ Tento muž je na ostrove neoficiálnym pastorom malej skupiny adventistov.

Daniel a Doris sú jedinými zvestovateľmi na ostrove Raevavae v súostroví Tubuai. Keď sme ich konečne našli — žijú na veľmi odľahlom mieste —, opýtali sme sa ich, či by sme večer mohli u nich zorganizovať zhromaždenie. Tá vyhliadka ich nadchla a všetci sme vyšli pozývať ľudí. Keď sme prišli na zhromaždenie, na ceste pred domom čakalo sedem robotníkov z plantáží, ktorí práve skončili prácu. Niektorí mali na pleci vrece s tarom.

„Nerobte si starosti s tým, ako vyzeráte,“ povedali sme im. „Poďte dnu.“ Vošli, ale sadli si na podlahu, hoci sme im pripravili miesta na sedenie. Zhromaždenie  sa im páčilo a po jeho skončení nám položili veľa otázok. Samozrejme, to odpoludnie najviac povzbudilo nášho brata a sestru, čím sa splnil účel našej návštevy.

Navštíviť osamotených zvestovateľov je niekedy náročné, keď na ostrove, na ktorom bývajú, nie je letisko. Raz, keď sme išli na ostrov, na ktorom žijú dvaja zvestovatelia, museli sme po pristátí lietadla ísť ešte dve hodiny člnom cez oceán. Mimochodom, štvormetrový rýchly motorový čln nebol krytý. Samozrejme, pre istotu sme sa majiteľa člna spýtali, či je jeho čln schopný takej plavby a či zobral náhradný motor. Zostať uprostred Tichého oceánu bez pohonu je veľmi nepríjemná skúsenosť, a to vôbec nepreháňam!

Do cieľa sme prišli celí premočení od vody, ktorá striekala do člna, a chrbát nás bolel od neprestajných nárazov vĺn do trupu lode. Spiatočná cesta nebola o nič lepšia. Sandra hovorí: „Keď sme sa popoludní vrátili na hlavný ostrov, sadla som na bicykel, že idem ešte trochu do služby. Ale z tej plavby som bola taká slabá a otrasená, že som nedokázala riadiť bicykel po koralovej ceste a hneď som z neho spadla!“

Vzhľadom na to všetko je ľahké pochopiť, prečo pri každej návšteve bratov a sestier, ktorí sú izolovaní od zboru, premýšľame o tom, ako veľmi ich Jehova a jeho organizácia milujú. Rozhodne patríme k jedinečnej duchovnej rodine. — Ján 13:35.

[Zvýraznený text]

„Prichádzajú len kvôli mne, aby ma povzbudili“

 [Časová os/graf na stranách 80, 81]

FRANCÚZSKA POLYNÉZIA — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1835: Je dokončený preklad Biblie do tahitčiny.

1930–1939: Tahiti a možno aj ďalšie ostrovy navštevujú Sydney Shepherd a Frank Dewar.

1940

1956: Na Makatéi a Tahiti sa začína kázať intenzívnejšie.

1958: Vo Francúzskej Polynézii sú pokrstení prví dvaja ľudia.

1959: V Papeete vzniká prvý zbor.

1960

1960: Registrácia Združenia Jehovových svedkov.

1962: V Papeete postavili prvú sálu Kráľovstva.

 1969: Na Tahiti organizujú prvý medzinárodný zjazd.

1975: Zriadenie odbočky na Tahiti.

1976: Do tahitčiny sa začína prekladať Strážna veža.

1980

1983: Zasvätenie prvého Bételu.

1989: Je dosiahnutý vrchol 1000 zvestovateľov.

1993: Zasvätenie nového Bételu a priľahlej zjazdovej sály.

1997: Prvýkrát usporadúvajú školu služobného vzdelávania.

2000

2004: Vo Francúzskej Polynézii je činných 1746 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

2000

1000

1940 1960 1980 2000

 [Mapy na strane 72]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

FRANCÚZSKA POLYNÉZIA

FRANCÚZSKA POLYNÉZIA

MARKÉZY

Nuku Hiva

Ua Pou

Ua Huka

Hiva Oa

Fatu Hiva

TUAMOTU

Manihi

Ahe

Rangiroa

Takaroa

Takapoto

Makatéa

Anaa

Hao

OSTROVY SPOLOČNOSTI

Maupiti

Tahaa

Raïatéa

Bora-Bora

Huahiné

Mooréa

Tahiti

TUBUAI (JUŽNÉ OSTROVY)

Rurutu

Rimatara

Tubuai

Raevavae

GAMBIEROVE OSTROVY

MOORÉA

TAHITI

PAPEETE

Punaauia

Paea

Toahotu

Vairao

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 70]

Jeanne a Jean-Marie Félixovci boli medzi prvými, ktorí vo Francúzskej Polynézii vydali dôkladné svedectvo

[Obrázky na strane 71]

Maui Piirai bol prvým Polynézanom v tejto oblasti, ktorý oddal život Jehovovi. Pokrstil ho Jean-Marie Félix v roku 1958

[Obrázky na strane 79]

Clyde a Ann Neillovci (dole) sa pridali k Agnès Schenckovej (vpravo), aby na Tahiti pomohli pri kázaní

[Obrázok na strane 85]

John a Ellen Hublerovci začali krajskú službu v roku 1960

[Obrázok na strane 86]

V roku 1962 si zbor v Papeete postavil prvú sálu Kráľovstva. Bola to jednoduchá stavba bez bočných stien so strechou z lístia

[Obrázok na strane 89]

„La Sentinelle“ z 15. apríla 1965 s článkami zo „Strážnej veže“

[Obrázok na strane 92]

Taina Rataro chcel robiť duchovné pokroky, a preto sa naučil čítať a písať v tahitčine

[Obrázok na strane 92]

Elisabeth Avaeová (sedí) s vnučkou Dianou Tautuovou

[Obrázok na strane 95]

Anna a Antonio Lanzovci

[Obrázok na strane 96]

Vaieretiai a Marie-Medeleine Maraovci

[Obrázok na strane 97]

Ato Lacour

[Obrázok na strane 98]

Rudolphe Haamarurai

[Obrázok na strane 99]

Vahinerii a Edmond Raiovci (vľavo) s Taaroom a Catherine Teriiovcami (vpravo)

[Obrázok na strane 100]

Auguste a Stella Temanahovci

[Obrázky na strane 102]

Christiane a Jean-Paul Lassallovci (vľavo) a Lina a Colson Deanovci (vpravo)

[Obrázok na strane 103]

Roger Sage (vľavo) tlmočí do tahitčiny prejav Francisa Sicariho na oblastnom zjazde v 70. rokoch

[Obrázok na strane 107]

Eileen a Alain Raffaelliovci

[Obrázok na strane 108]

Mauri a Mélanie Mercierovci

[Obrázok na strane 120]

Marie-Louise a Serge Gollinovci slúžia ako misionári na Markézach

[Obrázok na strane 122]

Alexandre Tetiarahi s manželkou Elmou a dvoma najmladšími dcérami, Ravou (vľavo) a Rivou

[Obrázok na strane 126]

Tahitský prekladateľský tím

[Obrázok na strane 127]

V roku 1969 sa na Tahiti konal prvý medzinárodný zjazd, „Mier na zemi“

[Obrázok na strane 128]

Sála Kráľovstva na ostrove Bora-Bora. Najnovšia vo Francúzskej Polynézii

[Obrázok na strane 130]

Christine a Félix Temariiovci

[Obrázok na strane 131]

Výbor odbočky (zľava doprava): Alain Jamet, Gérard Balza a Luc Granger

 [Obrázky na stranách 132, 133]

 1. Odbočka na Tahiti

2. Gérard Balza oznamuje vydanie knihy „Priblíž sa k Jehovovi“ v tahitčine, júl 2002

3. Rodina Bétel na Tahiti