Rumunsko

Biblia predpovedala, že v posledných dňoch dosiahne prenasledovanie kresťanov svoj vrchol. (1. Mojž. 3:15; Zjav. 12:13, 17) Rumunsko je jednou z krajín, v ktorých malo toto proroctvo výrazné splnenie. Ale ako uvidíte v tejto správe, Jehovovi svedkovia v Rumunsku nedovolili, aby to uhasilo plameň pravdy, ktorý jasne žiari v srdci tých, ktorí patria k Božiemu ľudu. (Jer. 20:9) Naopak, títo svedkovia sa odporúčajú „ako Boží služobníci, vytrvalosťou v mnohom, súženiami, prípadmi núdze, ťažkosťami, bitím, väzeniami“. (2. Kor. 6:4, 5) Ich rýdzosť a vernosť istotne povzbudí všetkých, ktorí túžia v týchto ťažkých časoch chodiť s Bohom.

Rok 1914 bol začiatkom najnestabilnejšej éry v ľudských dejinách. V mnohých európskych krajinách sa táto éra ukázala ako obdobie krutých diktátorov, extrémistických politických ideológií a hrozného krviprelievania. Rumunsko sa ocitlo uprostred toho všetkého a ľudia veľmi trpeli. To sa týkalo aj tých, ktorí boli rozhodnutí poslúchať Ježiša Krista a dávať „Božie veci Bohu“ a ktorí odmietali uctievať štát. — Mat. 22:21.

Už pred rokom 1945 duchovenstvo pravoslávnej a katolíckej cirkvi stálo na čele útokov proti Jehovovmu ľudu.  Robilo to zo svojich kazateľníc i tým, že snovalo úklady v spolupráci s politikmi a políciou. Ďalšia vlna prenasledovania prišla zo strany komunistov, ktorí viedli svoju brutálnu a systematickú kampaň takmer štyri desaťročia.

Ako je možné, že dobré posolstvo sa šírilo aj za týchto nepriaznivých okolností? Bolo to len vďaka tomu, že Ježiš splnil svoje slová: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do záveru systému vecí.“ ​(Mat. 28:20) Vráťme sa teraz v čase o sto rokov dozadu, keď semeno Kráľovstva prvý raz padlo na pôdu územia, ktoré sa dnes označuje ako východná Európa.

Rumuni sa vracajú do svojej domoviny

V roku 1891 bádateľ Biblie Charles Taze Russell na svojej kazateľskej ceste navštívil niektoré časti východnej Európy. Výsledky jeho návštevy ho však trochu sklamali. „Nevideli sme, že by [tieto krajiny boli] prístupné pravde alebo pripravené na ňu,“ napísal. V Rumunsku sa však mala situácia zakrátko zmeniť. V skutočnosti sám brat Russell mal zohrať kľúčovú úlohu v rozbehnutí diela v tejto krajine, hoci nepriamo. Pozrime sa, ako to bolo.

Koncom 19. storočia viedli sociálne a ekonomické podmienky v Rumunsku k tomu, že mnohí ľudia hľadali prácu všade, kde ju bolo možné nájsť, aj v Spojených štátoch. Niektorým odchod priniesol viac ako len hmotný zisk — získali tiež presné poznanie biblickej pravdy. To platilo aj u Károlyho Szabóa a Józsefa Kissa, duchovne zmýšľajúcich mužov, ktorí sa zúčastnili na viacerých Russellových biblických prednáškach.

Brat Russell si všimol, že títo dvaja muži majú skutočný záujem o Bibliu, a tak sa im predstavil. Počas rozhovoru im naznačil, že by mohli zvážiť, či by nebolo dobré vrátiť sa do Rumunska, aby sa s posolstvom o Kráľovstve podelili so svojimi príbuznými a priateľmi. Obaja túto myšlienku prijali,  v roku 1911 sa odplavili späť do Rumunska a usadili sa v meste Tîrgu-Mureş v Transylvánii.

Ešte cestou do svojej domoviny sa brat Szabó modlil, aby niekto z jeho rodiny prijal pravdu. Keď sa vrátil domov, konal v súlade s touto modlitbou a vydával svedectvo svojim príbuzným vrátane netere Zsuzsanny Enyediovej, katolíčky, ktorá mu poskytla ubytovanie. Zsuzsannin manžel bol záhradník a ona predávala kvety na trhu.

Zsuzsanna chodila každé ráno pred prácou na omšu a každý večer, keď rodina už išla spať, sa chodila do záhrady modliť. Károly si všímal tieto veci, a tak ju raz večer v záhrade oslovil, jemne jej položil ruku na plece a povedal: „Zsuzsanna, máš úprimné srdce. Nájdeš pravdu.“ Jeho slová sa ukázali ako pravdivé, lebo táto znamenitá žena otvorila srdce posolstvu o Kráľovstve a stala sa v Tîrgu-Mureşi prvým človekom, ktorý oddal svoj život Jehovovi. Zostala verná, až kým vo veku 87 rokov neusnula v smrti.

Brat Szabó vydával svedectvo aj Sándorovi Józsovi, mladému mužovi, ktorý pracoval pre rodinu Enyediovcov. Sándor začal chodiť na všetky zhromaždenia, ktoré usporadúvali títo dvaja bratia, a rýchlo sa učil. Tento 18-ročný mladík už o krátky čas začal zvestovať a prednášať vynikajúce biblické prejavy vo svojej rodnej dedine Sărăţeni  v okrese Mureş. Časom sa jeho ‚odporúčajúcimi listami‘ stalo šesť manželských párov a 24 detí — 13 dievčat a 11 chlapcov. — 2. Kor. 3:1, 2.

Bratia Kiss a Szabó začali zvestovať v Tîrgu-Mureşi a prešli s dobrým posolstvom celú Transylvániu. V obci Dumbrava, zhruba 30 kilometrov od mesta Kluž-Napoca, stretli muža menom Vasile Costea, ktorý bol baptistom. Bol to nízky, rozhodný muž a zanietený študent Biblie. Keďže nemal jasno v otázkach týkajúcich sa Kristovej tisícročnej vlády, pozorne počúval, keď mu József a Károly podávali vysvetlenie z Písiem. Vasile, ktorý hovoril aj po maďarsky, po svojom krste dôkladne svedčil tak Rumunom, ako aj Maďarom žijúcim v jeho okrese. Neskôr začal slúžiť ako kolportér (služobník celým časom) a slúžil takto až do svojej smrti.

Brat Szabó zaniesol dobré posolstvo aj do Satu Mare, mesta ďaleko na severozápade Rumunska. Tam stretol  Paraschivu Kalmárovú, bohabojnú ženu, ktorá nadšene prijala pravdu. Paraschiva učila svojich deväť detí milovať Jehovu. Dnes je v jej rodine už piata generácia svedkov!

Ďalším Rumunom, ktorý spoznal biblickú pravdu v Spojených štátoch a ešte pred prvou svetovou vojnou sa vrátil do Rumunska, bol Alexa Romocea. Alexa išiel do svojej rodnej dediny, do Benesatu na severozápade Transylvánie. Zanedlho sa v tejto oblasti začala stretávať malá skupina Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Do tejto skupiny patrili aj Alexovi synovci Elek a Gavrilă Romoceaovci. Aj Alexovu veľkú rodinu dnes tvorí už päť generácií svedkov.

Elek, ktorý bol kruto prenasledovaný za svoju kresťanskú neutralitu, emigroval do Spojených štátov, kde sa zúčastnil na zvláštnom zjazde Bádateľov Biblie v Cedar Point v Ohiu v roku 1922. Mal dokonca výsadu slúžiť ako tlmočník v sektore rumunsky hovoriacich poslucháčov. Gavrilă zostal v Rumunsku a pripojil sa k bratom Szabóovi a Kissovi v ich zvestovateľskej práci v Transylvánii a spolu navštevovali  novozaložené zbory a skupiny. Neskôr Elek slúžil v prvej odbočke, ktorá bola zriadená v Rumunsku.

Počas prvej svetovej vojny bol zatknutý Rumun menom Emanoil Chinţa a bol poslaný do vojenskej väznice v Taliansku, ďaleko od domova. Tam spoznal niekoľko Bádateľov Biblie, ktorí boli uväznení za to, že odmietli vziať do ruky zbraň. Emanoil nadšene prijal biblické posolstvo. Keď bol v roku 1919 prepustený, vrátil sa domov do Baia Mare v regióne Maramureş a horlivo zvestoval dobré posolstvo, čím prispel k vytvoreniu ďalšej skupiny Bádateľov Biblie.

Vďaka horlivosti a obetavému duchu týchto raných priekopníkov prinášajúcich dobré posolstvo a tých, ktorí ich posolstvo počúvali, počet učeníkov rástol a malé skupiny Bádateľov Biblie sa objavovali po celej krajine ako huby po daždi. Do roku 1919 — iba osem rokov po tom, čo sa do Rumunska vrátili Károly Szabó a József Kiss — bolo už vyše 1700 zvestovateľov Kráľovstva a záujemcov zorganizovaných do 150 biblických študijných tried, ktoré sú teraz označované ako skupiny alebo zbory. Brat Kiss slúžil vo svojej krajine ako priekopník až do svojej smrti vo veku 86 rokov. Brat Szabó sa v roku 1924 vrátil do Spojených štátov, aby tam pomohol s organizovaním diela v maďarskom poli.

Produkcia duchovného pokrmu

Publikácie zohrávali významnú úlohu v šírení posolstva o Kráľovstve a v sýtení duchovne hladných ľudí. Aby bratia pomohli zabezpečiť potrebný duchovný pokrm, zariadili, aby sa literatúra tlačila v miestnych komerčných tlačiarňach. Od roku 1914 súkromná tlačiareň v Tîrgu-Mureşi nazvaná Oglinda, čo znamená „zrkadlo“, tlačila 16-stranový časopis Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti, ktorý vychádzal mesačne, ako aj knihy a traktáty — všetko v maďarčine.

 Literatúra v rumunčine sa začala tlačiť v miestnych tlačiarňach v roku 1916. Medzi tieto publikácie patrila brožúrka Tiene svätostánku „lepších obetí“, osemstranový časopis Výňatky zo „Strážnej veže“, kniha Denná nebeská manna pre domácnosť viery (teraz brožúrka Denne skúmať Písma) a spevník Hymny úsvitu Milénia. Od roku 1918 z jednej tlačiarne v Detroite (Michigan, USA) prichádzalo do Rumunska rumunské vydanie časopisu Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti a mesačne traktát zo série Kazateľnica národov, ktorý odvážne odhaľoval falošné náboženstvo.

Vzhľadom na to, že v Rumunsku sa rýchlo šírilo dobré posolstvo, Jacob B. Sima, bádateľ Biblie, ktorý mal rumunský pôvod, bol poslaný, aby pomohol koordinovať dielo a získať zákonné uznanie. Krátko po príchode do mesta Kluž-Napoca v roku 1920 sa Sima stretol s Károlym Szabóom a potom aj s Józsefom Kissom. Prvoradou vecou bolo nájsť v Kluži-Napoce vhodnú budovu pre odbočku. Bol tu však nedostatok budov, a tak bratia zriadili dočasnú kanceláriu odbočky v byte jedného brata. Tak bola v apríli 1920 zriadená prvá odbočka a spoločnosť Watch Tower Bible and Tract Society bola zaregistrovaná ako právny subjekt. Istý čas mala táto rumunská odbočka dohľad aj nad dielom v Albánsku, Bulharsku, bývalej Juhoslávii a Maďarsku.

V tom čase revolučný duch, ktorého bolo cítiť v balkánskych krajinách, začal prenikať aj do Rumunska. Okrem politickej nestability sa začal ako oheň šíriť antisemitizmus, a to zvlášť na univerzitách, a študenti vo viacerých mestách vyvolávali nepokoje. Vláda reagovala tým, že zakázala verejné zhromaždenia. Hoci kolportéri nemali s nepokojmi nič spoločné, viac ako 20 ich bolo zatknutých, drsne s nimi zaobchádzali a skonfiškovali im literatúru.

 Bratia sa napriek tomu ďalej namáhali vo zvestovateľskej službe a dopyt po literatúre rástol. No komerčná tlač už bola veľmi nákladná, a tak odbočka skúmala iné možnosti. Práve v tom čase bola ponúknutá na predaj tlačiareň na ulici Regina Maria 36 v Kluži-Napoce, ktorú bratia už používali. Rumunská odbočka dostala schválenie od svetového ústredia a kúpila toto ideálne zariadenie, ku ktorému patrili dve budovy — jedna štvor- a druhá dvojpodlažná.

Renovácia sa začala v marci 1924 a dobrovoľní pracovníci prichádzali až z miest Baia Mare, Bistriţa a Rodna. V úsilí finančne podporiť tento projekt viacerí bratia predávali svoje osobné veci a ďalší darovali jedlo a stavebný materiál. Veľa z týchto vecí sami dopravili na miesto v špeciálnych vakoch nazývaných desagi, ktoré si mohli prehodiť cez plece alebo dať na chrbát koňa.

Na vylepšenie tlačiarne kúpila odbočka okrem iných vecí tri riadkové sádzacie stroje, dva tlačové stroje na tlač  z rovinnej formy, jednu rotačku, automatický skladací stroj a stroj na razenie zlatých nápisov. S týmto vybavením sa tlačiareň zakrátko stala najkvalitnejšou v krajine.

Z ôsmich členov rodiny Bétel bol jeden poverený dohľadom nad 40 zamestnancami, ktorí pracovali v tlačiarni na tri zmeny, ale neboli svedkami. A pracovali naozaj usilovne, ako to vidno zo správy o produkcii za rok 1924, čo bol prvý rok činnosti tejto tlačiarne. Bratia v rumunčine a v maďarčine vytlačili spolu 226 075 kníh, 100 000 brožúrok a 175 000 časopisov! K vytlačeným knihám patrila biblická študijná pomôcka Harfa Božia a prvý zo siedmich zväzkov Štúdií Písiem s názvom Božský plán vekov.

Po dvoch rokoch prípravných prác odbočka vytlačila v rumunčine aj knihu Scenár Fotodrámy Stvorenie. Ako naznačuje názov, tento Scenár bol založený na „Fotodráme“ — prednáške, pri ktorej sa premietal film a farebné diapozitívy synchrónne so zvukom. Obecenstvo mohlo vidieť udalosti od stvorenia zeme až po koniec Kristovej tisícročnej vlády. Scenár síce nebol taký pôsobivý ako „Fotodráma“, ale obsahoval 400 tlačených obrázkov, ako aj krátke poučenie týkajúce sa náukových, historických a vedeckých otázok — a to všetko podnietilo mnohých čitateľov k hlbšiemu skúmaniu Biblie.

Stále viac tried štúdia Biblie

„Zvestujte, zvestujte, zvestujte Kráľa a jeho Kráľovstvo!“ nabádal Joseph Rutherford na zjazde v Cedar Point (Ohio) v roku 1922. Toto strhujúce nabádanie nadchlo Boží ľud na celom svete a podnietilo ho k ešte väčšej horlivosti. V Rumunsku sa bratia dostali s dobrým posolstvom na nové územia a vyškolili tam mnoho nových učeníkov.

Ako v tých dňoch noví študovali Bibliu? Pripájali sa k triedam nazývaným triedy berojských biblických štúdií.  Boli im dodané otázky a tlačený materiál, ktorý bol podkladom na tieto hodiny, bol prevzatý z rôznych publikácií, ktoré si mohli objednať poštou. Rozpis štúdia bol uvedený v Strážnej veži. Pokročilejší študenti mali úžitok aj z Lekcií medzinárodných nedeľných škôl, ktoré im pomáhali stať sa učiteľmi Božieho Slova.

Zástupcovia odbočky navštevovali tieto študijné skupiny, pripravovali si pre ne prednášky a poskytovali duchovnú pomoc aj iným spôsobom. Pravidelnú pastiersku a vyučovaciu činnosť však vykonávali pútnici, ako sa vtedy nazývali cestujúci dozorcovia. V roku 1921 ich slúžilo šesť a o dva roky osem. Títo horliví zvestovatelia usporadúvali zhromaždenia v stovkách miest, mestečiek a dedín a hovorili s desaťtisícami duchovne vyhladovaných ľudí.

Dvomi z týchto pútnikov boli Emanoil Chinţa, spomenutý už skôr, a Onisim Filipoiu. Raz v Bukovine, v oblasti na severe, k poslucháčom brata Chinţu patrilo značné množstvo adventistov a baptistov a niektorí z nich priaznivo zareagovali na pravdu. Neskôr boli títo dvaja bratia pridelení do Bukurešti, kde pomohli získať presné poznanie z Božieho Slova mnohým ďalším. Jeden vďačný muž napísal: „Ďakujem Bohu, že sem poslal bratov Emanoila a Onisima, ktorí sa museli veľmi usilovať, aby ma presvedčili a osvietili. Pán vykoná v tomto meste ešte veľké dielo, ale je potrebná trpezlivosť.“

V roku 1920 bratia usporiadali prvé zjazdy — jeden v meste Brebi v okrese Sălaj a druhý v Ocne Dejului v okrese Kluž. Do oboch miest sa dalo dostať vlakom a miestni zvestovatelia a záujemcovia poskytli ubytovanie. Na týchto zjazdoch sa zúčastnilo asi 500 delegátov zo všetkých kútov Rumunska. Svojím vynikajúcim správaním vydali znamenité svedectvo.

 Prudký rast v počte zvestovateľov Kráľovstva sa však nezaobišiel bez odporu. Už od začiatku prvej svetovej vojny sa bratia stretávali s prenasledovaním zo strany náboženských i politických organizácií.

Nepriatelia využívajú vojnovú horúčku

Predstavitelia politickej moci, roznecovaní nacionalizmom a popudzovaní duchovenstvom, nemali žiadne pochopenie pre tých, ktorí neprejavovali vlasteneckého ducha a neboli ochotní ísť zabíjať v záujme krajiny. Preto keď vypukla prvá svetová vojna, mnohí bratia boli zatknutí a odsúdení. Niektorí boli dokonca popravení — medzi nimi bol aj Ioan Rus z dediny Petreştii de Mijloc južne od mesta Kluž-Napoca, ktorý sa len krátko predtým oženil.

Daniel, vnuk Ioanovej sestry, rozpráva: „V roku 1914 bol Ioan Rus povolaný do vojska. Keďže odmietol ísť bojovať, vzali ho do Bukurešti a tam ho odsúdili na smrť. Pred popravou ho prinútili vykopať si hrob a potom sa k nemu postaviť, čelom k popravnej čate. Dôstojník, ktorý bol poverený dozorom nad tým všetkým, potom Ioanovi dovolil povedať niekoľko posledných slov. Ioan sa rozhodol nahlas sa pomodliť. Jeho modlitba na vojakov zapôsobila, a tak sa zdráhali vykonať popravu. Dôstojník nato vzal jedného z vojakov nabok a sľúbil mu, že ak tohto väzňa zastrelí, dostane tri mesiace platenej dovolenky. Muž ponuku prijal a Ioana zastrelil.“

V roku 1916 boli zatknutí aj bratia Kiss a Szabó. Boli odsúdení na päť rokov väzenia. Keďže boli posúdení ako „nebezpeční“, 18 mesiacov ich držali v izolácii vo väznici s mimoriadnymi bezpečnostnými opatreniami v meste Aiud. V akom zmysle boli József a Károly „nebezpeční“? Slovami sudcu, títo muži „hlásali učenie odlišné od oficiálne uznaného“. Jednoducho povedané, boli uväznení nielen  preto, že odmietli zabíjať, ale aj preto, že učili biblickú pravdu, ktorá bola v rozpore s tradičnou teológiou.

Títo dvaja muži písali z väzenia listy zborom a skupinám, aby bratov povzbudili. V jednom liste sa okrem iného písalo: „Chceme vyjadriť svoju radosť z toho, že náš láskavý nebeský Otec, ktorý je hoden toho, aby sme mu vzdávali vďaky, chvály a česť, umožnil, aby zažiarilo svetlo zo Strážnej veže. Veríme, že naši bratia si cenia Strážnu vežu a chránia ju ako plamienok sviečky, ktorý sa mihoce v búrke.“ Obaja bratia boli prepustení v roku 1919 — práve včas, aby mohli nasledujúci rok pomôcť pri zriaďovaní odbočky.

Odpor duchovenstva sa zintenzívňuje

Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 duchovenstvo ďalej odporovalo Božiemu ľudu. Jeden kňaz verejne kritizoval Bádateľov Biblie za to, ako sa pozerajú na nesmrteľnosť duše a na úlohu Márie. „Túžba po lepšom živote na zemi doháňa [Bádateľov Biblie] do šialenstva,“ napísal. „Zastávajú názor, že všetci sme bratia a sestry a že ľudia všetkých národností sú si rovní.“ Potom sa sťažoval, že je ťažké podniknúť proti nim právne kroky, lebo „vyvolávajú dojem, že milujú pravdu, sú zbožní, pokojamilovní a pokorní“.

V roku 1921 kňazi z Bukoviny napísali na ministerstvo vnútra a ministerstvo spravodlivosti žiadosť, aby bola zakázaná činnosť Bádateľov Biblie. Rozhnevaní duchovní v podstate vo všetkých oblastiach, kde sa šírila pravda, priam zúrili, že Božiemu ľudu sa tak darí. Pravoslávna, katolícka i ďalšie cirkvi organizovali nenávistné kampane, ktorými podnecovali jednotlivcov i celé davy, aby útočili na bratov. V jednom liste ústrediu odbočka napísala: „V tejto krajine duchovenstvo zastáva príliš veľa vládnych úradov  a naša činnosť je im do určitej miery vydaná na milosť a nemilosť. Všetko by bolo v poriadku, keby dodržiavali zákon, ale oni zneužívajú svoju moc.“

Ministerstvo náboženstva reagovalo na hromadiace sa sťažnosti duchovenstva tým, že dovolilo, aby príslušníci „verejnej bezpečnosti“ bránili tak zvestovaniu, ako aj zhromažďovaniu Jehovovho ľudu. A tak sa polícia stala pravou rukou cirkvi a zatýkala bratov na základe falošných obvinení, že narúšajú pokoj. Zákon však nebol jasne definovaný, preto sa rozsudky líšili. Problém predstavovalo aj dobré správanie bratov. „Bádatelia Biblie nemôžu byť odsúdení,“ povedal jeden sudca, „pretože sú to často tí najmierumilovnejší ľudia.“

Napriek tomu prenasledovanie silnelo a napokon v roku 1926 bola Strážna veža zakázaná. To však nezastavilo prísun duchovného pokrmu — bratia jednoducho zmenili názov časopisu! Počnúc číslom z 1. januára 1927 sa rumunské vydanie Strážnej veže začalo volať Žatva, neskôr Svetlo z Biblie a nakoniec Úsvit. Jej maďarský náprotivok bol premenovaný  na Kresťanský pútnik, potom Evanjelium a nakoniec Časopis tých, ktorí veria v Kristovu krv.

Žiaľ, asi v tom čase sa Jacob B. Sima stal neverným. Jeho konanie viedlo k tomu, že v roku 1928 prišla odbočka o všetok majetok! Bratia „boli rozptýlení a ich dôvera bola veľmi otrasená,“ píše sa v správe v Ročenke 1930. Vzhľadom na tento znepokojivý vývoj udalostí sa zodpovednosť za dohľad nad dielom presunula v roku 1929 na nemeckú odbočku a neskôr bola zverená kancelárii pre strednú Európu, ktorá bola v Berne vo Švajčiarsku. Obe odbočky spolupracovali s kanceláriou, ktorú bratia onedlho zriadili v Bukurešti.

‚Prosím, nehádžte moju knihu do ohňa!‘

Napriek týmto skúškam boli verní kresťania znovu zorganizovaní a pokračovali vo vydávaní svedectva, ba dokonca začali pracovať na nových územiach. Dňa 4. augusta 1933 rumunská kancelária napísala: „Ľudia sú hladní po pravde. Naši bratia a sestry nám píšu, že keď vydávajú svedectvo, dedinčania ich húfne sprevádzajú od dverí k dverám, aby mohli ďalej počúvať o pravde.“

Pri jednej príležitosti jedna chudobná žena poprosila o knihu, ktorú bratia ponúkali, a dokonca dala skromný príspevok na dielo Kráľovstva. Keď sa o tom dopočul miestny kňaz, pobral sa za ňou rovno domov. „Dajte mi tú knihu,“ prikázal jej, „nech ju hodím do ohňa!“

„Prosím vás, otče, nehádžte túto knihu do ohňa,“ prosila žena, „priniesla nám útechu a pomôže nám vydržať v tejto biede!“ Žena mu knihu nedala.

Ďalšou ženou, ktorá si hlboko cenila naše publikácie, bola istá vojvodkyňa, ktorej sluhovia boli Jehovovi svedkovia. Jedného dňa svojim zamestnancom povedala: „Už viac nie ste mojimi sluhami, ale mojimi bratmi!“ V inej dedine  jeden brat odpovedal zvedavým deťom, že hlása Božie Kráľovstvo. Deti nato začali povzbudzovať okoloidúcich, aby si od neho vzali literatúru. „Tie knihy hovoria o Bohu,“ hovorili. Brat, ktorý takmer stratil reč, vďaka tejto nadšenej, spontánnej podpore zakrátko rozšíril všetku literatúru, ktorú mal!

Nicu Palius, priekopník s miernym prejavom, prišiel do Rumunska z Grécka, aby pomohol v diele. Najprv slúžil v Bukurešti a potom sa presťahoval do mesta Galac, významného prístavu na Dunaji. Koncom roka 1933 Nicu napísal: „Pracoval som medzi Rumunmi takmer dva a pol mesiaca a Jehova Boh na mňa vylial mnohé požehnania — hoci som ešte nevedel hovoriť po rumunsky. Potom som pracoval medzi Grékmi a Arménmi a s Pánovou pomocou sa mi podarilo navštíviť 20 miest. Gréci sa mimoriadne tešili z posolstva.“

Áno, navzdory nenávistným kampaniam duchovenstva mnohí ľudia čestného srdca chceli počuť dobré posolstvo. K týmto ľuďom patril aj istý starosta mesta, ktorý si s nadšením prečítal niekoľko brožúr a neskôr vyhlásil, že sa už nevie dočkať príchodu nového sveta. V inom meste si istý muž pýtal od bratov viacero výtlačkov publikácií a sľúbil, že sa o ne podelí so všetkými, ktorí budú ochotní prečítať si ich.

 Reorganizácia diela

V roku 1930, dva roky po tom, čo sa Sima prejavil ako neverný, Martin Magyarosi, Rumun, ktorý mal maďarských predkov a pochádzal z mesta Bistriţa v Transylvánii, bol poverený dohľadom nad dielom. Po šesťtýždňovom školení v nemeckej odbočke brat Magyarosi zriadil kanceláriu odbočky v Bukurešti. Krátko nato sa Strážna veža v rumunčine, ktorá sa dočasne tlačila v Rakúsku a Nemecku, začala znovu tlačiť v Rumunsku, tentoraz v jednom bukureštskom vydavateľstve, ktoré sa volalo Zlatá kniha.

Po vynaložení značného úsilia sa bratom v roku 1933 podarilo zaregistrovať nový právny subjekt — Biblickú a traktátnu spoločnosť Jehovových svedkov. Adresa tejto právnickej osoby bola: ulica Crişana 33, Bukurešť. No pre náboženský i politický odpor sa bratia mohli zaregistrovať len ako komerčná spoločnosť.

Napriek tomu toto úsilie pomohlo obnoviť smelosť bratov a prispelo k pokroku zvestovateľského diela. Mnohí zvestovatelia dokonca začali slúžiť ako priekopníci a ďalší zas zvýšili svoju službu, a to zvlášť počas zimy, keď mali obyvatelia vidieka viac času. Bratia tiež počúvali biblické prednášky, ktoré boli zo zahraničia vysielané cez rozhlas. Tieto prednášky boli zvlášť užitočné pre ľudí, ktorí nechodili na zhromaždenia, pretože sa báli svojich susedov alebo kňazov. V Strážnej veži bol vždy uvedený vysielací čas, názov prednášky i frekvencia, na ktorej sa vysielalo.

Ďalšou vecou, ktorá prispela k šíreniu dobrého posolstva, bol prenosný gramofón, ktorý vyrábala Jehovova organizácia. V 30. rokoch 20. storočia si zbory i jednotlivci mohli objednávať tieto gramofóny, ako aj nahraté biblické prednášky. Prednášky slúžili na povzbudenie „nielen bratov, ale aj tých rodín, ktoré vlastnili gramofón a milovali  pravdu,“ písalo sa v jednom ozname v Bulletine (teraz Naša služba Kráľovstva).

Ďalšia skúška zvnútra

V 20. a 30. rokoch 20. storočia prišlo väčšie svetlo porozumenia Božieho Slova a toho, že je potrebné, aby každý kresťan svedčil o pravde. Veľký záblesk svetla prišiel v roku 1931, keď Bádatelia Biblie prijali meno Jehovovi svedkovia. Toto meno založené na Biblii nie je len nálepkou, ale znamená, že každý, kto ho nosí, podporuje a hlása Jehovovo Božstvo. (Iz. 43:10–12) Bádatelia Biblie, ktorí boli proti zvestovateľskej službe, sa na tom potkli a opustili organizáciu. Niektorí sa dokonca stali odpadlíkmi a prijali meno Milénisti. Odolá viera verných tejto skúške? Budú verní kresťania ďalej vykonávať svoje poverenie zvestovať aj napriek odporu tak zo strany duchovenstva, ako aj zo strany odpadlíkov?

 Hoci niektorí podľahli tomuto tlaku, mnohí ďalej verne a horlivo pokračovali v službe pre Jehovu. V jednej správe za rok 1931 sa okrem iného uvádza: „Tu v Rumunsku je asi 2000 bratov a sestier a počas tohto roka sa im za veľmi ťažkých podmienok podarilo rozšíriť 5549 kníh a 39 811 brožúrok.“ Nasledujúci rok sa bratom darilo dokonca ešte lepšie a rozšírili celkovo 55 632 kníh a brožúrok.

Okrem toho prenasledovanie malo niekedy opačný účinok, než si odporcovia priali. Napríklad v jednej oblasti sa všetci svedkovia rozhodli, že ako skupina vyjadria svoje rozhodnutie oddeliť sa od „Veľkého Babylona“ verejne. (Zjav. 18:2, 4) Päť nasledujúcich dní títo odvážni bratia a sestry húfne prichádzali na miestnu radnicu, aby vypísali dokumenty o vystúpení z cirkvi, do ktorej predtým patrili.

Vedúce osobnosti mesta boli šokované a miestny kňaz bol úplne ohromený. Najprv utekal po pomoc na policajnú stanicu, ale bolo to márne. A tak sa ponáhľal späť na radnicu a obvinil notára, že je komunistom, keďže tým ľuďom pomohol vypísať dokumenty. Urazený notár mu nahnevane odpovedal, že keby za ním prišlo aj celé mesto, všetkým by pomohol vypísať si dokument o vystúpení z cirkvi. To kňaza zastavilo a bratia mohli dokončiť vybavovanie svojich dokladov.

„Zamýšľate ma zastreliť?“

Duchovní vo svojich kázňach útočili na Jehovových svedkov. Ďalej tiež vyvíjali nátlak na vládu, aby zakázala ich činnosť. Samozrejme, ministerstvo náboženstva, politický nástroj duchovenstva, naďalej používalo políciu na to, aby bratom strpčovalo život. Pri jednej príležitosti istý náčelník polície spolu s kolegom nezákonne vstúpili do domu, kde sa usporadúvali kresťanské zhromaždenia.

 „Chcem vidieť vaše povolenie konať náboženské obrady,“ povedal náčelník domácemu, bratovi, ktorého budeme volať George.

George, ktorý vedel, že náčelník zrejme nemá žiadne povolenie, odpovedal: „Akým právom ste vstúpili do môjho domu?“

Muž na to nemal odpoveď, a tak ho George požiadal, aby odišiel. Neochotne zamieril k dverám. Cestou von však svojmu kolegovi nariadil, aby sa postavil pred bránu, strážil ju, a aby zatkol Georgeho, keď sa pokúsi opustiť svoj pozemok. Neskôr, keď George prekročil hranicu svojho pozemku, dôstojník ho „v mene zákona“ zatkol.

„V mene akého zákona?“ opýtal sa George.

„Mám povolenie zatknúť vás,“ vyhlásil.

George ako bývalý policajt poznal zákon, a tak ho požiadal, aby mu ho ukázal. Ako George predpokladal, muž žiadne povolenie nemal. Keďže ho nemohol zákonne zatknúť, pomyslel si, že by mohol Georgeho zastrašiť tým, že si nabije zbraň.

„Zamýšľate ma zastreliť?“ opýtal sa George.

„Nie,“ odsekol dôstojník, „nie som hlúpy.“

„Prečo ste si teda nabili zbraň?“ spýtal sa George.

Nato muž pochopil nerozumnosť svojho konania a odišiel. Keďže George si neželal, aby sa incident opakoval, zažaloval náčelníka polície za neoprávnený vstup na súkromný pozemok. Na prekvapenie, policajt bol pokutovaný a odsúdený na 15 dní väzenia.

V inom prípade vydal znamenité svedectvo pred súdom jeden vekovo starší brat. Sudca držal v ruke dve knihy, ktoré vydali Jehovovi svedkovia. Mávajúc nimi bratovi pred očami, obvinil ho, že nimi šíri náboženskú propagandu.

 „Ak ma odsúdite za to, že hlásam pravdu z Božieho Slova,“ odpovedal brat, „budem to považovať nie za trest, ale za česť. Pán Ježiš svojim nasledovníkom povedal, aby sa radovali, keď budú prenasledovaní pre spravodlivosť, pretože rovnako zaobchádzali ľudia v minulosti aj s prorokmi. V skutočnosti aj sám Ježiš bol prenasledovaný a dokonca popravený nie preto, že by konal zlo, ale preto, že hovoril pravdu, ktorú prijal od Boha.“

Tento brat potom pokračoval: „Teda ak ma tento súd odsúdi za to, že som pomocou týchto dvoch kníh hlásal Ježišovo posolstvo o Kráľovstve, odsúdi človeka, ktorý sa nedopustil žiadneho zločinu.“ Sudca žalobu zamietol.

‚Nikde bratstvo nezažíva väčšie ťažkosti‘

Po roku 1929 prudký pokles cien poľnohospodárskych produktov, rozšírená nezamestnanosť a politické nepokoje viedli k tomu, že rýchlo vznikali extrémistické politické skupiny vrátane fašistických. Okrem toho v 30. rokoch 20. storočia sa Rumunsko postupne začalo dostávať pod vplyv nacistického Nemecka. Tento vývoj nebol pre Jehovových svedkov predzvesťou ničoho dobrého. Ročenka 1936 dokonca uviedla: „Na žiadnom mieste na zemi bratstvo nevykonáva dielo s väčšími ťažkosťami ako v Rumunsku.“ Od roku 1933 do roku 1939 tu bolo 530 súdnych procesov proti Jehovovým svedkom. Samozrejme, prokurátori neustále žiadali, aby bolo dielo zakázané a bukureštská kancelária zatvorená.

Nakoniec 19. júna 1935 o ôsmej hodine večer prišla do kancelárie polícia s povolením, ktoré bolo, ako sa neskôr ukázalo, protizákonné. Policajti skonfiškovali bratom dokumenty a vyše 12 000 brožúr a k dverám postavili stráž. Napriek tomu sa jednému bratovi podarilo zadným vchodom  uniknúť a skontaktovať sa s istým sympatizujúcim právnikom, ktorý bol zároveň senátorom. Tento muž zatelefonoval na príslušné úrady, protizákonné zatvorenie kancelárie bolo zrušené a všetky dokumenty boli vrátené. Ale táto úľava trvala len krátko.

Dňa 21. apríla 1937 ministerstvo náboženstva vydalo rozhodnutie, ktoré bolo publikované v oficiálnom vestníku i v novinách. V tomto rozhodnutí sa uvádzalo, že činnosť Jehovových svedkov je v Rumunsku prísne zakázaná a že tí, ktorí budú rozširovať alebo hoci len čítať ich literatúru, budú zatknutí a potrestaní a publikácie im budú skonfiškované.

Bratia sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali. No minister, ktorý podporil toto rozhodnutie, dal pojednávanie trikrát odročiť, keďže vedel, že dôvody na vydanie rozhodnutia neboli dostatočné. Potom ešte pred dátumom, keď malo konečne byť pojednávanie, kráľ Karol II. vyhlásil Rumunsko za diktátorský štát. V júni 1938 bolo proti Jehovovým svedkom vydané nové rozhodnutie. Bratia sa proti nemu opäť odvolali. Napísali tiež kráľovi memorandum, v ktorom uviedli, že publikácie svedkov majú vzdelávaciu úlohu, nie sú podvratnícke ani nepodnecujú k rušeniu verejného poriadku. V memorande bola dokonca zmienka o predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu v súvislosti s touto otázkou. Kráľ posunul toto memorandum ministerstvu náboženstva. Aká bola reakcia ministerstva? Dňa 2. augusta 1938 bukureštskú kanceláriu zatvorilo a zapečatilo.

V týchto ťažkých časoch bolo viacero bratov — dokonca celé rodiny — zatknutých a odsúdených do väzenia, v niektorých prípadoch dokonca iba preto, že spievali piesne Kráľovstva vo svojom vlastnom dome. Rozsudky sa  pohybovali od troch mesiacov až do dvoch rokov väzenia. Ako boli títo bratia odhalení? Mnohých špehovali ľudia, ktorí boli pod vplyvom duchovenstva. Títo špióni predstierali, že sú robotníci, pouliční predavači a podobne.

Zatknutý bol tiež každý, u koho sa našla naša literatúra. Jeden brat, ktorý pracoval v lesoch ako drevorubač, si so sebou nosil Bibliu a Ročenku. Jedného dňa polícia prehľadala všetkým osobné veci a bratovi našla literatúru. Zatkli ho, prinútili ho ísť s nimi, pričom ho nechali ísť pešo 200 kilometrov, a potom ho postavili pred súd, ktorý ho odsúdil na šesť mesiacov väzenia. Väznice boli preplnené, špinavé a zamorené všami. Jediným jedlom bola vodnatá polievka.

Druhá svetová vojna prináša ďalšie skúšky

V skorých ranných hodinách 1. septembra 1939 nemecké vojská vpadli do Poľska, čo bol začiatok ďalšieho celosvetového konfliktu — konfliktu, ktorý mal mať na Rumunsko hlboký a dlhotrvajúci vplyv. V úsilí mať všetko pod kontrolou Sovietsky zväz a Nemecko, ktoré podpísali pakt o neútočení, si postupne rozdelili východnú Európu a Rumunsko ‚rozkrájali‘ na kusy ako nejaký koláč. Severnú Transylvániu si vzalo Maďarsko, Besarábiu a severnú Bukovinu Sovietsky zväz a južnú Dobrudžu zas Bulharsko. Následkom toho Rumunsko stratilo asi tretinu obyvateľstva i územia. V roku 1940 sa k moci dostala fašistická diktatúra.

Nová vláda zrušila predchádzajúce štátne zriadenie a vydala dekrét, ktorým uznala iba deväť náboženstiev, pričom hlavnými boli pravoslávne, katolícke a evanjelické. Jehovovi svedkovia boli naďalej zakázaní. Teror bol niečím bežným a v októbri 1940 obsadili krajinu nemecké oddiely. Za týchto extrémnych okolností sa korešpondencia medzi Rumunskom a kanceláriou pre strednú Európu vo Švajčiarsku takmer úplne prerušila.

 Keďže väčšina Jehovových svedkov na tomto území žila v Transylvánii, Martin Magyarosi sa tam presťahoval z Bukurešti a usadil sa v Tîrgu-Mureşi. Jeho manželka Maria sa tam zo zdravotných dôvodov musela presťahovať už skôr. Pamfil a Elena Albovci, ktorí predtým tiež slúžili v bukureštskej kancelárii, sa presťahovali ďalej na sever, do Baia Mare. Bratia Magyarosi a Albu, ktorí pôsobili v týchto dvoch mestách, zreorganizovali zvestovateľskú činnosť i podzemnú tlač Strážnej veže. Ich spolupracovník Teodor Morăraş zostal v Bukurešti, kde koordinoval činnosť na území, ktoré zostalo z Rumunska, až kým nebol v roku 1941 zatknutý.

Medzitým bratia zostávali plne zamestnaní službou, rozširovali biblickú literatúru pri každej príležitosti, ale veľmi opatrne. Nechávali napríklad brožúrky na verejných  miestach, ako sú reštaurácie či kupé vo vlaku, dúfajúc, že táto literatúra upúta niečiu pozornosť. Naďalej sa tiež držali biblického príkazu zhromažďovať sa s cieľom duchovne sa povzbudzovať, ale pritom, samozrejme, dávali pozor, aby nevzbudili podozrenie. (Hebr. 10:24, 25) Napríklad tí, ktorí žili na vidieku, využili tradičný zvyk stretávať sa pri príležitosti žatvy, keď si roľníci navzájom pomáhajú so zberom úrody a potom sa spolu zabávajú, rozprávajú si vtipy a rôzne príbehy. Bratia jednoducho túto zábavu nahradili kresťanskými zhromaždeniami.

„Tiesnení vo všetkom“

Brat Magyarosi bol zatknutý v septembri 1942, ale pokračoval v organizovaní zvestovateľskej činnosti aj z väzenia. Zatknutí boli tiež Albovci a ďalších asi 1000 bratov a sestier, z ktorých mnohí boli prepustení po tom, čo ich zbili a asi šesť týždňov držali vo väzbe. Pre svoju kresťanskú neutralitu bolo asi sto svedkov vrátane niekoľkých sestier odsúdených do väzenia na 2 až 15 rokov. Päť bratov dostalo trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na doživotné väzenie. Stávalo sa, že pod rúškom tmy ozbrojení príslušníci polície odvliekli aj matky s malými deťmi, pričom zvieratá i domy zostávali bez dohľadu, takže zlodeji mohli plieniť.

Vo väzenských táboroch bratov vítal „uvítací“ výbor väzenských dozorcov. Každému bratovi zviazali nohy a jeden dozorca ho pritlačil na zem, kým ďalší ho bil po holých nohách gumeným obuškom, ktorý bol vnútri spevnený drôtom. Lámali sa im kosti, odpadávali im nechty a koža im sčernela a niekedy sa zlúpala ako kôra zo stromu. Kňazi, ktorí hliadkovali v táboroch a boli svedkami tohto krutého zaobchádzania, sa bratom obyčajne vysmievali: „Kde je ten váš Jehova, aby vás vyslobodil z našich rúk?“

 Bratia boli „tiesnení vo všetkom“, ale „nie zanechaní napospas“. (2. Kor. 4:8, 9) V skutočnosti dokonca utešovali nádejou o Kráľovstve iných spoluväzňov a niektorí z nich ju celým srdcom prijali. Zamyslime sa nad príkladom Teodora Mirona z dediny Topliţa na severovýchode Transylvánie. Pred druhou svetovou vojnou Teodor dospel k záveru, že Boh zakazuje vziať ľuďom život, a tak odmietol vstúpiť do armády. Preto bol v máji 1943 odsúdený na päť rokov väzenia. Krátko nato sa vo väzení stretol s Martinom Magyarosim, Pamfilom Albom a ďalšími svedkami a prijal ponuku biblického štúdia. Teodor robil rýchle duchovné pokroky a o niekoľko týždňov oddal svoj život Jehovovi. Ale ako mohol byť pokrstený?

Príležitosť sa naskytla, keď Teodora a asi 50 ďalších rumunských svedkov vzali na dlhú cestu do nacistického väzenského tábora v Bore v Srbsku. Na ceste sa zastavili pri meste Jászberény v Maďarsku, kde sa k nim pripojilo asi sto maďarsky hovoriacich bratov. Počas tejto zastávky dozorcovia poslali niekoľko bratov k rieke, aby naplnili sud vodou. Keďže bratia si už získali dôveru dozorcov, išli k rieke bez dozoru. Teodor sa k nim pripojil a bol v tej rieke pokrstený. Z mesta Jászberény boli väzni prevezení vlakom a riečnou loďou do mesta Bor.

V tom čase bolo v tábore v Bore 6000 Židov, 14 adventistov a 152 svedkov. „Boli tam hrozné podmienky,“ spomína brat Miron, „ale Jehova sa o nás staral. Jeden dozorca, ktorý s nami sympatizoval a bol často posielaný do Maďarska, nosil do tábora publikácie. Niekoľko svedkov, ktorých poznal a dôveroval im, sa staralo o jeho rodinu, kým bol preč, a tak sa im stal ako brat. Tento muž, poručík, nás vopred upozorňoval, keď sa niečo chystalo. V tábore bolo 15 starších, ako sa teraz nazývajú, a organizovali tri  zhromaždenia týždenne. Priemerne bolo na nich okolo 80 prítomných, ako im to dovoľovali pracovné zmeny. Slávili sme aj Pamätnú slávnosť.“

V niektorých táboroch bolo dovolené, aby svedkovia zvonku priniesli uväzneným bratom jedlo a ďalšie veci. Od roku 1941 do roku 1945 bolo asi 40 svedkov z Besarábie, Moldavska a Transylvánie poslaných do koncentračného tábora v Şibote v Transylvánii. Každý deň chodili pracovať na pílu. Keďže bratia dostávali v tábore len málo jedla, svedkovia, ktorí bývali neďaleko, im každý týždeň nosili jedlo a oblečenie. Bratia rozdeľovali tieto veci podľa potreby.

Tieto znamenité skutky boli vynikajúcim svedectvom tak pre spoluväzňov, ako aj pre dozorcov. Dozorcovia si tiež všímali, že Jehovovi svedkovia sú zodpovední a dôveryhodní. Preto im nechávali voľnosť, akú väzni obyčajne nemávali. Jeden z dozorcov zo Şibotu dokonca prijal pravdu.

 Po vojne prichádzajú požehnania

Keď sa v máji 1945 v Európe skončila vojna, Jehovovi svedkovia boli z väzníc a pracovných táborov húfne prepúšťaní. Martin Magyarosi, ktorý mal vtedy 62 rokov, sa vrátil do Bukurešti, ale zistil, že stará kancelária odbočky bola úplne vyrabovaná. Nezostal tam ani len písací stroj! „Pánovo dielo znovu začínalo od nuly,“ uvádzalo sa v jednej správe. Okrem toho, že bratia sa usilovali znovu zorganizovať dielo, snažili sa tiež získať zákonnú registráciu a toto úsilie čoskoro prinieslo ovocie. Dňa 11. júla 1945 bola Spoločnosť Jehovových svedkov v Rumunsku zaregistrovaná.

Tento krok uľahčil organizovanie verejných zhromaždení a zjazdov, ako aj výrobu literatúry, čo prispelo k oživeniu diela a pomohlo do veľkej miery odstrániť zmätok a nejednotu. V prvom roku po vojne bratia vyrobili takmer 870 000 brožúrok a vyše 85 500 časopisov Strážna veža — a to všetko napriek tomu, že v krajine bol nedostatok papiera! A pokrstených bolo 1630 ľudí.

Bratia začali verejne zvestovať dokonca už pred získaním zákonného uznania. Organizovali tiež zhromaždenia a zvláštne verejné prednášky. O svedkoch v regióne Maramureş jeden očitý svedok týchto udalostí rozpráva: „Kým boli vojská ešte na ústupe, bratia sa už stretávali. Mohli ste ich vidieť, ako prichádzajú zo všetkých dedín v regióne, úplne bez strachu. Bolo to vzrušujúce obdobie. Niektorí šli pešo až 80 kilometrov, aby mohli byť prítomní na zhromaždení, a cestou spievali a vydávali svedectvo. Každú nedeľu predsedajúci oznámil, kde sa bude zhromaždenie konať nasledujúcu nedeľu.

Verejné prednášky boli oznamované a prednášané v mestách a dedinách, kde nebol žiadny svedok alebo kde  ich bolo len niekoľko. Aby sa bratia dostali na tieto miesta, obyčajne vychádzali z domu krátko po polnoci a išli pešo až 100 kilometrov, a to často bosí, pretože topánky boli veľmi drahé. Samozrejme, vzali si topánky so sebou, ale niesli ich na pleci. Len ak sa podmienky veľmi zhoršili — napríklad ak bolo veľmi chladno —, obuli si ich. Deň pred zhromaždením bratia ponúkali verejnosti literatúru, oznamovali názov prednášky a pozývali na ňu ľudí. Po prednáške sa bratia vydali na cestu domov.

V mestách Baia Mare, Kluž-Napoca, Tîrgu-Mureş a Ocna Mureş bratia usporiadali desiatky zjazdov, na ktorých sa zúčastnili stovky svedkov a záujemcov. Vrcholným bodom zhromaždenia v Baia Mare v júni 1945 bol krst, ktorý sa konal desať kilometrov od mesta. Po prejave, ktorý odznel v záhrade jedného brata, bolo 118 uchádzačov o krst ponorených v rieke Lăpuşul, ktorá tiekla popri tejto záhrade. Bol to nezabudnuteľný krst v prekrásnom prostredí.

 V Tîrgu-Mureşi bratia prenajali divadlo s kapacitou 3000 sedadiel. Deň pred zjazdom začali prichádzať delegáti vlakom, na vozoch ťahaných koňmi, na bicykli i pešo. Niektorí začali okamžite zvestovať a pozývať ľudí na verejnú prednášku o Noachovej arche. Mnohí bratia sa od radosti rozplakali, keď videli plagáty s pekne sformulovaným textom, ktoré po celom meste ohlasovali prednášku. Nikdy si ani nepomysleli, že raz budú môcť slobodne zvestovať dobré posolstvo!

Namáhavá práca bratov bola bohato odmenená — na zjazd prišlo toľko ľudí, že dva reproduktory museli byť umiestnené mimo divadla, aby počuli aj tí, ktorí sa nezmestili dovnútra. Vďaka tomu mohli mnohí susedia počúvať program zo svojich okien. Mestskí úradníci a ďalší významní ľudia boli pozvaní, aby sa mohli osobne stretnúť s Jehovovými svedkami. Na prekvapenie zaplnili všetky sedadlá, ktoré boli pre nich vyhradené. A pripojili sa aj k spevu.

Prvý celonárodný zjazd

Počas víkendu 28. a 29. septembra 1946 Jehovovi svedkovia zorganizovali svoj prvý celonárodný zjazd v Rumunsku. Konal sa v Bukurešti v Arenele Romane. Rumunské železnice nielenže svedkom schválili objednávku mimoriadneho vlaku, ale dokonca o polovicu znížili cenu cestovného! Tento vlak prepravil do hlavného mesta vyše tisíc delegátov z najvzdialenejších častí krajiny. Mnohí mali plagáty, čo po ceste vzbudzovalo značnú pozornosť. Táto cesta však neprebehla úplne hladko.

Duchovenstvo sa dopočulo o zjazde a pokúsilo sa vlak zastaviť. V piatok pred zjazdom sa miestni svedkovia o deviatej ráno začali zhromažďovať na stanici, aby mohli privítať svojich bratov, ktorí mali do hodiny prísť. Trpezlivo čakali až do šiestej večer, keď vlak konečne vošiel do stanice.  Radosť medzi bratmi, keď sa návštevníci objímali so svojimi hostiteľmi, ani nemožno opísať. Boli tam aj ozbrojení príslušníci polície, aby udržiavali poriadok, ale nemali čo robiť.

Väčšina Bukurešti bola vo vojne zničená vrátane asi 12 000 domov, takže možnosti ubytovania boli obmedzené. Bratia však boli vynachádzaví. Aby získali ďalšie „postele“, kúpili obrovské množstvo slamy a rozložili ju na trávnik jedného brata, ktorý býval v Berceni, čo bolo predmestie Bukurešti. Keďže počasie bolo na koniec septembra nezvyčajné teplé, zjazdoví delegáti sa mohli s celými rodinami pohodlne uložiť na matrac zo slamy pod hviezdnatým nebom. Dnes na tomto mieste stojí pekná nová sála Kráľovstva.

Všetkých 3400 účastníkov zjazdu v sobotu dopoludnia so zatajeným dychom počúvalo, že Strážna veža bude znova vychádzať v rumunčine i v maďarčine dvakrát mesačne. Tisíc výtlačkov prvého vydania bolo bratom k dispozícii dokonca hneď v to dopoludnie. Istý čas boli v časopise štyri študijné články, aby sa každý mohol dostať k informáciám, o ktoré prišiel cez vojnu.

Nedeľné dopoludnie bolo vyhradené na vydávanie svedectva. Všade bolo vidieť skupiny zvestovateľov, ktorí ohlasovali verejnú prednášku. Na plagátoch, ktoré nosili, boli zobrazené kladivo, meč a nákova. Nápis znel: „‚Meče prekuť na radlice‘ — tieto slová inšpiroval Boh. Zapísali ich dvaja proroci. Ale kto bude podľa nich konať?“ Zvestovatelia rozdávali pozvánky a ponúkali časopisy, ktoré nosili v bielych plátených taškách na plece a na ktorých boli nápisy „Jehovovi svedkovia“ alebo „Hlásatelia Božieho Kráľovstva“, alebo „Hlásatelia teokracie“.

V to popoludnie Martin Magyarosi začal verejnú prednášku slovami: „Dnes sa v Paríži koná mierová konferencia  významných mocností. Tu, na našom zjazde, je prítomných 15 000 ľudí. Keby ste prehľadali každého Jehovovho svedka, ktorý je tu prítomný, nenašli by ste žiadny meč, žiadnu pištoľ. Prečo? Pretože sme už prekuli svoje meče na radlice!“ Vzhľadom na stopy vojny, ktoré boli všade viditeľné, bol tento prejav naozaj pôsobivý a aktuálny.

V nedeľu bol medzi prítomnými aj generálny prokurátor, istý sekretár z ministerstva vnútra, viacero policajných dôstojníkov a skupina pravoslávnych kňazov. Tak bratia, ako aj úradníci očakávali, že kňazi vyvolajú nepokoje, lebo tým sa aj vyhrážali. No len jeden z nich sa pokúsil narušiť zjazdový program. Keď bratia zbadali, ako sa počas verejnej prednášky ráznym krokom vybral k rečníckemu pódiu, zastavili ho, pevne ho chytili za ramená a odviedli späť k sedadlám. „Nie je dôvod, aby k tomuto zhromaždeniu prehovoril pravoslávny kňaz,“ pošepkali mu do ucha, „ale budeme radi, keď si sadnete a budete počúvať.“ Muž sa viac nepokúsil rušiť. Neskôr generálny prokurátor povedal, že prejavy sa mu veľmi páčili a že naňho zapôsobil poriadok, ktorý videl medzi Jehovovými svedkami.

Jeden brat neskôr o tomto zjazde napísal: „Úklady nepriateľov úplne zlyhali a bratia sa vrátili domov naplnení radosťou.“ Opäť prejavili ducha pokoja a jednoty, čo bolo  veľmi povzbudzujúce, keďže mnohí prišli na zjazd so zmiešanými pocitmi vzhľadom na rozdelenia, ku ktorým došlo cez vojnu.

Situácia sa však nevyvíjala priaznivo pre duchovenstvo, lebo v mnohých oblastiach krajiny už nemohlo počítať s tým, že predstavitelia svetskej moci vyhovejú ich požiadavkám namiereným proti Jehovovým svedkom. No to im nezabránilo ďalej z kazateľníc očierňovať bratov. Niektorí kňazi išli ešte ďalej a nahovárali skupiny výtržníkov, aby bili zvestovateľov Kráľovstva — mužov i ženy —, keď ich uvidia zvestovať. Raz manželka pravoslávneho kňaza zaútočila palicou na istú priekopníčku a bila ju, až kým sa jej palica nezlomila! „Máme tu veľa súdnych prípadov s takýmito duchovnými,“ uvádzalo sa v jednej správe z toho obdobia.

Ďalšie kroky na obnovu jednoty

V roku 1947 strávil v Rumunsku dva mesiace Alfred Rütimann, brat zo švajčiarskej odbočky. Plánovalo sa usporiadať oblastný zjazd, na ktorom mal byť okrem tohto brata prítomný aj Hayden C. Covington zo svetového ústredia. Úrady však nedovolili, aby bratia usporiadali zjazd, a nedali bratovi Covingtonovi vízum. Brat Alfred Rütimann však získal vízum na dva mesiace, vďaka čomu mohol v Rumunsku stráviť august a september.

Jeho prvá zastávka bola Bukurešť, kde ho na letisku privítala skupina bratov a sestier so širokým úsmevom na tvári a s nádhernou kyticou, čo je tu tradičný spôsob privítania. Vzali ho do bukureštskej kancelárie na Alionskej 38, do domu jedného záujemcu. Kancelária tam bola presťahovaná v januári 1947. No vzhľadom na silnejúcu komunistickú hrozbu bratia ponechali ako svoju oficiálnu adresu Besarábska 38. Túto kanceláriu získali už v júli 1945. Bol v nej jeden starý stôl a gauč, pokazený písací stroj a skrinka plná  zažltnutých brožúrok a časopisov — všetko, čo mohlo byť skonfiškované bez toho, aby sa to považovalo za stratu. Z času na čas tu pracovala nejaká sestra.

Brat Rütimann sa stretol s Pamfilom Albom, prezidentom zákonnej korporácie, a s Martinom Magyarosim, ktorý bol poverený dohľadom nad dielom v krajine. Obaja bratia slúžili aj ako oblastní dozorcovia. Komunikácia bola niekoľko rokov predtým obmedzená a rumunskí bratia boli nadšení, keď počuli o nedávnom vývoji v Jehovovej organizácii, napríklad o tom, že v zboroch bola zavedená teokratická škola kazateľskej služby a že bola zriadená škola Gileád na vyškolenie misionárov. Prirodzene, všetci veľmi túžili po tom, aby teokratická škola začala prebiehať aj v Rumunsku. Bratia okamžite zariadili, aby sa 90 lekcií z učebnice pre túto školu, z knihy Teokratická pomôcka pre  zvestovateľov Kráľovstva, začalo po častiach tlačiť v rumunčine i v maďarčine.

Hlavným cieľom brata Rütimanna však bolo navštíviť toľko zborov a skupín, koľko len bude možné, aby v nich mohol predniesť kľúčové prejavy, ktoré by si bratia boli vypočuli na zjazde. Preto sa spolu s bratom Magyarosim, ktorý slúžil ako tlmočník, vydali na dvojetapovú cestu po oblastiach, kde bola pravda dobre zakorenená, a začali v Transylvánii.

Transylvánia a okolie

Tak ako na väčšine miest, aj v Transylvánii vynaložili zvestovatelia veľké úsilie, aby sa mohli zúčastniť na týchto zvláštnych zhromaždeniach. A vzhľadom na naplnený plán týchto dvoch návštevníkov bratia boli ochotní zostať hore až do neskorých hodín. Napríklad v dedine Vama Buzăului program trval od desiatej večer do druhej hodiny po polnoci — a zo strany 75 prítomných nepadlo ani slovko sťažnosti.

„Ľudia tu majú iný pohľad na čas ako my,“ napísal neskôr Alfred Rütimann. „Nenamietajú, ak majú kvôli návštevníkom vstať o druhej alebo o tretej ráno, a neuvažujú v takých pojmoch, ako sú minúty, a aj v hodinách uvažujú iba málokedy! Hoci chodia pešo — a niekedy prejdú veľké vzdialenosti bosí —, zdá sa, že majú viac času ako my, a sú menej vystresovaní. Najprv som si myslel, že naplánovať zhromaždenie na tak neskoro večer je šialený nápad, ale brat Magyarosi ma uistil, že to tak nie je.“

Ďalšou zastávkou bolo mesto Tîrgu-Mureş, ktoré malo v tom čase 31 000 obyvateľov. Aj toto mesto bolo vo vojne značne zničené a sotva v ňom zostal nejaký most. Napriek tomu 700 bratov z 25 zborov cestovalo takmer 50 kilometrov na miesto zhromaždenia — čo bola čistinka v lese blízko mesta.

 Bratia cestovali tiež do Klužu-Napocy, kde sa zhromaždilo 300 bratov zo 48 zborov. Počas pobytu v meste brat Magyarosi ukázal bratovi Rütimannovi tlačiareň, o ktorú bratia prišli v roku 1928 vinou Jacoba Simu. Čo sa s ním stalo? „Minulý rok zomrel,“ napísal do svojej správy brat Rütimann. „Prepadol alkoholu.“

Medzi ďalšími zastávkami boli Satu Mare a Sighet Marmaţiei ležiace blízko hraníc s Ukrajinou. V tomto regióne bolo vyše 40 zborov, v ktorých bratia hovorili po rumunsky, maďarsky a ukrajinsky. Miestni roľníci a dedinčania boli takmer úplne sebestační. Sami si dopestovali všetky plodiny vrátane ľanu a konope a chovali aj zvieratá, najmä ovce. Sami si tiež vyrábali oblečenie a prikrývky a spracúvali kožu. Topánky im šil dedinský obuvník. Veľa bratov a sestier prišlo na tieto zvláštne zhromaždenia v tradičných vyšívaných odevoch, ktoré si zhotovili sami z ľanového a konopného plátna.

V druhej etape svojej cesty šli bratia Rütimann a Magyarosi do Moldavska v severovýchodnej časti Rumunska. Prvá zastávka bola v obci Frătăuţii, kde boli miestni bratia výnimočne pohostinní napriek tomu, že boli chudobní. Pri tlmenom svetle olejových lámp hostili svojich návštevníkov čerstvým mliekom, chlebom, kukuričnou kašou a varenými vajíčkami namočenými v masle. Všetci jedli z malých misiek. „Bolo to veľmi chutné jedlo,“ napísal brat Rütimann. V tú noc spali návštevníci v kuchyni na posteliach umiestnených blízko pece, aby im bolo teplo. Ich hostitelia spali vedľa na vreciach naplnených slamou.

Svedkovia v tomto regióne boli horliví v službe a tešili sa z bohatých Jehovových požehnaní, ako vidno zo správ. Na jar 1945 bolo v tejto oblasti 33 zvestovateľov. Teraz, v roku 1947, ich tu bolo 350 — desaťnásobný vzrast v priebehu dvoch rokov!

 Aby bratia dodali svojej výprave skutočne vidiecky ráz, vzali si voz, ktorý ťahali dva kone, a na ňom išli ďalších 120 kilometrov do Bălcăuţi a Ivăncăuţi. „Malé, ale skvelé rumunské kone sú schopné ísť po akejkoľvek ceste, i keby bola vo veľmi zlom stave, a kedykoľvek, tak vo dne, ako aj v noci,“ napísal jeden brat. Zbor v Bălcăuţi vznikol v roku 1945 a tvorili ho zvestovatelia, ktorí predtým patrili k evanjelickej cirkvi. Služobníkom zboru bol brat, ktorý bol predtým ich laickým kazateľom. V Ivăncăuţi sa zhromaždenie konalo v dome jedného brata, pretože pršalo. Ale to bola nepodstatná vec pre 170 prítomných, z ktorých niektorí prešli bosí vyše 30 kilometrov, aby sa tam dostali.

Títo dvaja bratia celkovo hovorili na 19 miestach k 4504 zvestovateľom a záujemcom z 259 zborov. Cestou späť do Švajčiarska brat Alfred Rütimann predniesol prejav aj v meste Orăştie a Arad. Viacero bratov tam prišlo pešo zo vzdialenosti 60 až 80 kilometrov. Jeden 60-ročný roľník si toto zhromaždenie natoľko cenil, že bol ochotný ísť pešo bosý až 100 kilometrov!

Tieto zvláštne zhromaždenia, ktoré boli významným míľnikom v histórii diela v Rumunsku, boli veľmi časové, a to nielen preto, že bratia potrebovali povzbudenie, ale aj preto, že symbolické polia boli už zrelé na žatvu. Rumuni boli znechutení utláčajúcimi vládcami, ubití následkami vojny a mnohí boli sklamaní náboženstvom. Okrem toho prudká devalvácia lei v auguste 1947 spôsobila, že mnoho ľudí zostalo zo dňa na deň bez peňazí. Preto mnohí, ktorí sa predtým posolstvu o Kráľovstve stavali na odpor, boli teraz ochotní počúvať.

Tieto zvláštne zhromaždenia boli časové aj z iného dôvodu — mala prísť ďalšia, ešte prudšia búrka prenasledovania. A táto búrka, živená ateistickou ideológiou a krutými,  netolerantnými vodcami, mala trvať takmer štyri desaťročia!

Rumunsko zahaľuje železná opona

V novembri 1946, rok pred návštevou Alfreda Rütimanna, sa v Rumunsku dostali k moci komunisti. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov ich strana odstránila akékoľvek prejavy opozície a urýchlila proces ‚sovietizácie‘, čiže prispôsobovanie tak kultúrnych, ako aj politických inštitúcií v Rumunsku sovietskemu modelu.

Bratia naplno využili toto ticho pred búrkou — vytlačili státisíce časopisov, brožúrok a ďalších publikácií a umiestnili ich do 20 skladov po celej krajine. Zároveň mnohí zvýšili svoju činnosť v službe a niektorí začali s priekopníckou službou, napríklad Mihai Nistor a Vasile Sabadâş.

Mihai Nistor bol pridelený do severozápadnej a strednej časti Transylvánie, kde pokračoval v priekopníckej službe aj po tom, čo komunisti dielo zakázali, a pod týmto zákazom bol dlho prenasledovaný. Ako sa mu podarilo vyhnúť zatknutiu? Rozpráva: „Urobil som si tašku, ktorá vyzerala presne tak ako taška, ktorú používali predavači okien. Oblečený v pracovnom a nesúc okenné tabule a nástroje, prechádzal som centrom dedín a miest, kam som bol pridelený zvestovať. Vždy, keď som videl policajta alebo niekoho, kto vyzeral podozrivo, hlasno som robil reklamu svojim oknám. Ďalší bratia využívali iné metódy, aby unikli odporcom. Bola to vzrušujúca, no aj riskantná činnosť — nielen pre nás priekopníkov, ale aj pre  rodiny, ktoré nám poskytovali nocľah. Napriek tomu nám prinášalo veľkú radosť, keď sme videli, ako ľudia, ktorí študujú Bibliu, robia pokroky a ako rastie zástup zvestovateľov.“

Aj Vasile Sabadâş pokračoval v priekopníckej službe napriek tomu, že sa musel často sťahovať. Vykonal veľa práce zvlášť pri vyhľadávaní bratov, ktorí boli rozptýlení pôsobením tajnej služby Securitate, hlavnej zložky obrovskej bezpečnostnej siete nového komunistického režimu. Týmto bratom poskytoval aj pomoc. „Aby som sa vyhol zatknutiu,“ povedal Vasile, „musel som byť opatrný a vynachádzavý. Napríklad keď som cestoval do inej časti krajiny, vždy som sa snažil na to nájsť nejaký opodstatnený dôvod, napríklad lekárske odporúčanie na liečebný pobyt v kúpeľoch.

Keďže som nevzbudzoval podozrenie, podarilo sa mi vybudovať linky komunikácie medzi bratmi, vďaka ktorým mohli bratia pravidelne dostávať duchovný pokrm. Mojím mottom boli slová z Izaiáša 6:8: ‚Tu som! Pošli ma‘ a z Matúša 6:33: ‚Stále hľadajte najprv kráľovstvo.‘ Tieto verše mi dodávali radosť a silu vytrvať.“ Vasile potreboval tieto vlastnosti, lebo napriek opatrnosti bol aj on nakoniec zatknutý podobne ako mnohí ďalší.

Násilné útoky proti Božej organizácii

Do roku 1948 sa korešpondencia s ústredím stala veľmi náročnou úlohou, a tak bratia často písali kódované správy na pohľadnice. V máji 1949 Martin Magyarosi poslal ďalej istú správu od Petreho Rancu, svojho spolupracovníka  z bukureštskej kancelárie. Napísal: „Všetci v rodine sa majú dobre. Bol tu veľmi silný vietor a krutá zima, a tak sme nemohli pracovať na poli.“ Neskôr iný brat napísal, že „rodina nemôže prijať žiadne sladkosti“ a že „mnohí sú chorí“. Myslel tým, že do Rumunska nie je možné poslať duchovný pokrm a že mnohí bratia sú vo väzení.

Po vydaní rozhodnutia ministerstva spravodlivosti z 8. augusta 1949 bola bukureštská kancelária i obytné priestory zatvorené a všetko vybavenie vrátane osobného majetku bolo skonfiškované. V rokoch, ktoré nasledovali, boli stovky bratov zatknutých a odsúdených do väzenia. Pod vládou fašistov boli Jehovovi svedkovia obviňovaní, že sú komunisti, ale keď sa dostali k moci komunisti, bratia boli označovaní za „imperialistov“ a „amerických propagandistov“.

Špióni a informátori striehli všade. Opatrenia, ktoré zaviedli komunisti, ako sa uvádza v Ročenke 1953, „teraz natoľko sprísneli, že každý, kto v Rumunsku dostane poštu zo Západu, sa dostane na čiernu listinu a je prísne sledovaný“. Správa pokračuje: „Je takmer nemožné predstaviť si teror, ktorý tam existuje. Nemožno dôverovať dokonca ani členom vlastnej rodiny, ktorí žijú v jednej domácnosti. Sloboda sa úplne vytratila.“

Pamfil a Elena Albovci, Petre Ranca, Martin Magyarosi a mnohí ďalší boli začiatkom roku 1950 zatknutí a falošne obvinení, že sú špiónmi zo Západu. Niektorí boli mučení, aby prezradili dôverné informácie a priznali sa k „špionáži“. No ich jediným priznaním bolo, že uctievajú Jehovu a svojou službou podporujú záujmy jeho Kráľovstva. Po týchto ťažkých skúškach poslali niektorých bratov do väzenia a niektorých do pracovných táborov. Ako táto vlna prenasledovania ovplyvnila dielo? V tom istom roku — 1950 — bol  v Rumunsku zaznamenaný 8-percentný vzrast v počte zvestovateľov. To bolo silné svedectvo o moci Božieho ducha!

Brat Magyarosi, ktorý mal už takmer 70 rokov, bol poslaný do väzenia v Gherle v Transylvánii, kde koncom roka 1951 zomrel. „Pre pravdu často zažíval veľké utrpenie, zvlášť od zatknutia v januári 1950,“ uvádza sa v jednej správe. „Teraz sa jeho utrpenie skončilo.“ Áno, takmer 20 rokov Martin znášal neľútostné útoky zo strany duchovenstva, fašistov a komunistov. Jeho príklad rýdzosti pripomína slová apoštola Pavla: „Bojoval som znamenitý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ ​(2. Tim. 4:7) Aj jeho manželka Maria, hoci nebola uväznená, dala znamenitý príklad vytrvalosti v ťažkostiach. Jeden brat ju opísal ako „inteligentnú sestru, plne oddanú Pánovmu dielu“. Po Martinovom zatknutí sa o Mariu starali príbuzní, okrem iných aj jej adoptívna dcéra Mărioara, ktorá sama strávila istý čas vo väzení a bola prepustená na jeseň roku 1955.

„Jehovovi svedkovia sú vynikajúci ľudia“

V roku 1955 vláda vyhlásila amnestiu a väčšina bratov bola prepustená. Ale ich sloboda netrvala dlho. Od roku 1957 do roku 1964 boli Jehovovi svedkovia znovu prenasledovaní a zatýkaní a niektorí boli odsúdení na doživotné väzenie. Uväznení bratia však neprepadli zúfalstvu, naopak, navzájom sa povzbudzovali, aby zostali pevní. Stali sa dobre známymi svojimi zásadami a rýdzosťou. „Jehovovi svedkovia sú vynikajúci ľudia a nepoddali sa tlaku a nezapreli svoje náboženstvo,“ vyjadril sa jeden politický väzeň. Dodal, že tam, kde bol uväznený on, boli svedkovia „najobľúbenejšími väzňami“.

Ďalšia amnestia bola vyhlásená v roku 1964. Ale aj táto sloboda bola krátkodobá, lebo v rokoch 1968 až 1974 došlo  k ďalšiemu hromadnému zatýkaniu. Jeden brat napísal: „Pretože sme šírili evanjelium, boli sme mučení a zažívali sme posmech. Prosíme vás, aby ste na našich uväznených bratov pamätali v modlitbách. Vieme, že to všetko je skúška, ktorú musíme zniesť. Budeme ďalej odvážne zvestovať dobré posolstvo, tak ako je to predpovedané v Matúšovi 24:14. Ale ešte raz vás z celého srdca prosíme, nezabúdajte na nás!“ Ako uvidíme, Jehova vypočul tieto úpenlivé modlitby, ktoré so slzami predkladali jeho verní služobníci, a utešoval ich rôznymi spôsobmi.

Satan zasieva nedôveru

Diabol útočí na Božích služobníkov nielen zvonku, ale aj zvnútra. Napríklad niektorým bratom, ktorí boli prepustení v roku 1955 a ktorí boli pred svojím uväznením v postavení dozorcov, nebol vrátený ich predošlý úrad. Zareagovali na to namrzenosťou a začali narúšať jednotu. Aké smutné, že zatiaľ čo vo väzení prejavili pevný postoj, po svojom prepustení podľahli pýche! Jeden brat, ktorý sa predtým ujímal vedenia, v snahe vyhnúť sa trestu išiel dokonca tak ďaleko, že spolupracoval s tajnou službou, čím vo veľkej miere uškodil verným bratom i zvestovateľskému dielu. — Mat. 24:10.

Boží ľud sa tiež musel vyrovnať s rozdielnymi pohľadmi na veci svedomia. Napríklad po zatknutí bolo bratom často umožnené, aby si vybrali, či pôjdu do väzenia, alebo pracovať do soľných baní. Niektorí sa na tých, ktorí si zvolili prácu v baniach, pozerali, akoby sa dopustili kompromisu v biblických zásadách. Ďalší sa zas zastávali názoru, že sestry by sa nemali líčiť a že je nevhodné chodiť do kina či do divadla a dokonca vlastniť rádio.

No na druhej strane bolo pozitívne, že bratia vo všeobecnosti nikdy nestratili zo zreteľa to, čo bolo naozaj dôležité —  že je potrebné zostať verný Bohu. To bolo vidieť zo správy za služobný rok 1958, ktorá ukázala, že na zvestovateľskej službe sa zúčastnilo 5288 zvestovateľov — čo bolo o vyše 1000 viac ako v predchádzajúcom roku! Pamätnú slávnosť navštívilo 8549 ľudí a pokrstených bolo 395.

Ďalšia skúška prišla v roku 1962 po tom, čo bolo v Strážnej veži vysvetlené, že výraz „nadriadené vrchnosti“ z Rimanom 13:1 sa vzťahuje na ľudské vlády, nie na Jehovu Boha a Ježiša Krista, ako sa myslelo predtým. Keďže bratia v Rumunsku zažili veľa zlého zaobchádzania z rúk krutých vládcov, pre mnohých bolo ťažké prijať toto nové porozumenie. Mnohí si úprimne mysleli, že to bol ľstivý výmysel komunistov s cieľom priviesť ich k tomu, aby sa úplne podriadili štátu, čo by bolo v rozpore so zásadou z Matúša 22:21.

Jeden brat hovoril s istým svedkom, ktorý bol predtým v Berlíne, v Ríme, ako aj v iných mestách. „Tento cestovateľ,“ spomína brat, „potvrdil, že nové porozumenie nie je nijakým komunistickým úskokom, ale duchovným pokrmom od triedy otroka. No stále som váhal. A tak som sa opýtal nášho oblastného dozorcu, čo by sme teraz mali robiť.

Odpovedal: ‚Jednoducho pokračovať v diele — to je to, čo by sme mali robiť!‘

Bola to vynikajúca rada a som rád, že môžem povedať, že ‚pokračujem‘ až dodnes.“

Napriek vážnym prekážkam v komunikácii sa svetové ústredie i odbočka, ktorá dohliadala na dielo v Rumunsku, zo všetkých síl snažili zaistiť, aby bratia držali krok so zjavovanou pravdou, a pomáhať im, aby pracovali spolu ako zjednotená duchovná rodina. Preto písali listy a pripravovali vhodné články do Služby Kráľovstva.

 Ako sa tento duchovný pokrm dostával k Jehovovmu ľudu? Každý člen výboru krajiny mal tajné spojenie s cestujúcimi dozorcami a zborovými staršími. Toto spojenie bolo udržiavané prostredníctvom spoľahlivých kuriérov, ktorí nosili aj listy a správy do odbočky vo Švajčiarsku a prinášali tiež listy z nej. Vďaka tomu mohli bratia dostať aspoň nejaký duchovný pokrm a teokratické vedenie.

Verní bratia a sestry tiež usilovne pracovali na tom, aby podporili ducha jednoty vo svojich zboroch a skupinách. Jedným z takýchto bratov bol Iosif Jucan, ktorý často hovorieval: „Nemôžeme dúfať, že budeme v Armagedone zachránení, ak nebudeme ďalej pravidelne prijímať duchovný pokrm a ak nezostaneme v úzkom spojení s ‚Matkou‘.“ Mal tým na mysli, že je nevyhnutné zostať v spojení s pozemskou časťou Jehovovej organizácie. Takíto bratia boli cenným prínosom pre Boží ľud a baštou pred tými, ktorí sa pokúšali rozbiť jednotu.

Taktika nepriateľa

Komunisti v úsilí oslabiť vieru Jehovových služobníkov či vynútiť si poslušnosť používali špiónov a zradcov a nezdráhali sa uchýliť k mučeniu, lživej propagande či k hrozbám smrti. K špiónom a informátorom patrili susedia, kolegovia z práce, odpadlíci, členovia rodín i príslušníci tajnej služby Securitate. Títo príslušníci vnikli dokonca aj do zborov, a to tak, že predstierali záujem o pravdu a učili sa teokratické pojmy. Títo „falošní bratia“  narobili veľa škody a dali zatknúť mnohých bratov. Jeden z príslušníkov, Savu Gabor, mal dokonca zodpovedné postavenie. Bol odhalený v roku 1969. — Gal. 2:4.

Agenti vlády špehovali jednotlivcov i rodiny aj pomocou odpočúvacích zariadení. Timotei Lazăr hovorí: „Kým som bol pre svoj kresťanský neutrálny postoj vo väzení, tajná služba Securitate pravidelne predvolávala mojich rodičov a mladšieho brata do svojho ústredia, kde ich zakaždým dlho vypočúvala, niekedy až šesť hodín. Pri jednej takej príležitosti umiestnili u nás doma ploštice. V ten večer si môj brat, elektrikár, všimol, že elektromer sa točí nezvyčajne rýchlo. Prezrel okolie elektromeru a objavil dve odpočúvacie zariadenia, ktoré odfotografoval a odstránil. Nasledujúci deň si agenti Securitate prišli vypýtať svoje hračky, ako ich nazvali.“

Lživá propaganda často prichádzala v podobe článkov, ktoré boli predtým publikované v iných komunistických krajinách. Napríklad článok „Sekta jehovistov a jej spiatočnícky charakter“ bol prevzatý z istých ruských novín. V tomto článku boli Jehovovi svedkovia obvinení z toho, že majú „charakter typickej politickej organizácie“, ktorej cieľom je „vykonávať podvratnícku činnosť v socialistických krajinách“. Článok povzbudzoval čitateľov, aby udali každého, kto podporuje učenie svedkov. Premýšľajúci ľudia však v tejto politickej propagande videli nepriame priznanie zlyhania zo strany odporcov, pretože z nej bolo zjavné, že Jehovovi svedkovia sú stále veľmi aktívni a ani zďaleka sa ich nepodarilo umlčať.

Keď agenti Securitate chytili nejakého brata alebo sestru, ich krutosť, v ktorej boli odborníkmi, nepoznala hranice. V snahe prinútiť svoje obete vypovedať používali dokonca aj chemické látky, ktoré ovplyvňujú myseľ a nervový  systém. Samoilă Bărăian, ktorý bol jednou z obetí takéhoto zaobchádzania, spomína: „Keď ma začali vypočúvať, prinútili ma vziať drogy, ktoré mi škodili viac než bitie. Zakrátko som zistil, že so mnou niečo nie je v poriadku. Nebol som schopný ísť rovno a nedokázal som vyjsť po schodoch. Potom sa u mňa vyvinula chronická nespavosť. Nedokázal som sa sústrediť ani súvisle rozprávať.

Môj fyzický stav sa stále zhoršoval. Asi po mesiaci som prestal cítiť chuť. Tráviaci systém mi nepracoval a mal som pocit, že sa mi vykĺbili všetky kĺby. Mal som neznesiteľné bolesti. Nohy sa mi potili tak veľmi, že sa mi v priebehu dvoch mesiacov rozpadli topánky, takže som ich musel vyhodiť. ‚Prečo stále klameš?‘ kričal obyčajne muž, ktorý ma vypočúval. ‚Nevidíš, čo sa z teba stalo?‘ Mal som chuť vybuchnúť a musel som sa naozaj veľmi ovládať.“ Brat Bărăian sa z tohto mučenia postupne úplne zotavil.

Tajná služba Securitate používala aj psychické týranie, ako spomína Alexa Boiciuc: „Najťažšia noc pre mňa bola, keď ma zobudili a vzali do haly, v ktorej som počul, ako bijú jedného brata. Neskôr som počul plakať jednu sestru a potom som počul hlas mojej matky. Radšej by som zniesol, keby bili mňa, ako toto.“

Bratom povedali, že môžu byť prepustení, ak prezradia mená ďalších svedkov, ako aj čas a miesta zhromaždení. Ženy boli podnecované, aby opustili svojich uväznených manželov, aby ich deti mohli mať lepšiu budúcnosť.

Keďže mnohým bratom majetok skonfiškoval štát, boli nútení pracovať v roľníckych družstvách. Práca sama osebe nebola zlá, ale muži sa tam museli zúčastňovať na politických schôdzach a tie sa konali často. Tí, ktorí na ne nechodili, zažívali posmech a znižovali im plat, takže nedostávali takmer nič. Prirodzene, táto situácia spôsobovala  ťažkosti Jehovovým svedkom, ktorí sa nezúčastňovali na žiadnych politických schôdzach ani sa nezapájali do politických aktivít.

Pri domových prehliadkach agenti vlády konfiškovali svedkom osobný majetok, najmä veci, ktoré sa dali predať. A uprostred zimy im často rozbíjali pece, ktoré boli jediným zdrojom tepla v dome. Prečo tá krutosť? Pretože ako hovorili, pece sú dobrým miestom na ukrytie literatúry. Napriek tomu sa bratia nedali umlčať. Dokonca aj tí, ktorí znášali kruté zaobchádzanie a biedne podmienky v pracovných táboroch a väzniciach, ako sa teraz dočítame, ďalej vydávali svedectvo o Jehovovi a navzájom sa utešovali.

Jehova je chválený v táboroch a väzniciach

Okrem väzníc boli v Rumunsku aj tri veľké pracovné tábory. Jeden bol v delte Dunaja, ďalší na veľkom ostrove Braily a tretí na kanáli, ktorý spája Dunaj s Čiernym morom. Už od začiatku komunistickej éry sa svedkovia často ocitli vo väzení so svojimi predošlými prenasledovateľmi, ktorí boli uväznení pre spojenie s bývalým režimom. Jeden brat, krajský dozorca, sa takto ocitol v spoločnosti 20 kňazov!  Viedlo to k mnohým zaujímavým rozhovorom s týmito nedobrovoľnými poslucháčmi.

Napríklad jeden brat mal vo väzení dlhý rozhovor s istým profesorom teológie, ktorý predtým preveroval uchádzačov o kňazské povolanie. Brat zakrátko zistil, že tento profesor nevie o Biblii takmer nič. Medzi väzňami, ktorí počúvali ich rozhovor, bol aj jeden armádny generál zvrhnutého režimu.

„Ako je možné,“ opýtal sa tento generál profesora, „že jednoduchí remeselníci poznajú Bibliu lepšie ako vy?“

Profesor odpovedal: „V teologickom seminári sa učíme o cirkevných tradíciách a o veciach, ktoré s nimi súvisia, nie o Biblii.“

To na generála neurobilo dojem. „Spoliehali sme sa na vaše poznanie,“ povedal, „ale teraz vidím, že ste nás strašne zavádzali.“

Časom viacerí väzni nadobudli presné poznanie pravdy a oddali svoj život Jehovovi, medzi nimi aj jeden muž, ktorý si odpykával 75-ročný trest za lúpež. U tohto človeka nastali také pozoruhodné zmeny v osobnosti, že upútal pozornosť vedenia väznice. Pridelili mu preto inú prácu — takú, akú by za normálnych okolností nedali človeku uväznenému za lúpež. Začal chodiť do mesta bez eskorty a nakupovať veci pre väznicu!

Život vo väzení bol však ťažký a jedla bolo veľmi málo. Väzni dokonca prosili, aby im zemiaky nešúpali, aby tak mali trochu viac jedla. Jedli tiež červenú repu, trávu, lístie a rôzne rastliny, len aby sa zasýtili. Časom všetci trpeli dyzentériou a niektorí následkom podvýživy zomreli.

Bratia v delte Dunaja v lete nahadzovali zem lopatami a dopravovali ju na stavbu hrádze. V zime sekali trstinu rastúcu pri vode, zatiaľ čo stáli na ľade. Spali na jednom  starom železnom trajekte, kde trpeli zimou, kde bola špina, vši a kde mali neľútostných dozorcov, ktorí nepohli ani obrvou, dokonca ani keď niekto z väzňov zomrel. No bratia bez ohľadu na podmienky, v ktorých žili, povzbudzovali jeden druhého a pomáhali si, aby zostali duchovne silní. Zamyslime sa nad skúsenosťou Dionisieho Vârcia.

Tesne pred jeho prepustením sa ho jeden dôstojník opýtal: „Zmenilo väzenie vašu vieru, Vârciu?“

„Prepáčte,“ odpovedal Dionisie, „ale vymenili by ste nejaký veľmi kvalitný oblek za menej kvalitný?“

„Nie,“ povedal dôstojník.

„Počas môjho väznenia mi nikto neponúkol nič lepšie, ako je moja viera. Prečo by som ju teda mal meniť?“

Nato dôstojník potriasol Dionisiemu ruku a povedal: „Ste voľný, Vârciu. Držte si svoju vieru.“

Bratia a sestry, ktorí vytrvali podobne ako Dionisie, neboli nadľuďmi. Ich odvaha a duchovná sila pramenila z viery v Jehovu, ktorú si udržiavali živú pozoruhodným spôsobom. — Prísl. 3:5, 6; Fil. 4:13.

Štúdium na základe toho, čo si kto pamätal

„Čas, ktorý som strávil vo väzení, bol pre mňa časom teokratického školenia,“ spomína András Molnos. Prečo to povedal? Lebo pochopil, akú hodnotu to má, keď sa môže každý týždeň zhromažďovať so svojimi bratmi, aby študovali Božie Slovo. „Informácie, ktoré sme rozoberali, sme často nemali na papieri, ale v mysli,“ hovorí András. „Bratia si spomínali na články zo Strážnej veže, ktoré študovali ešte pred uväznením. Niekoľko bratov si dokonca dokázalo spomenúť na celý časopis — vrátane otázok v študijných článkoch!“ V niektorých prípadoch sa táto výnimočná pamäť  dala pripísať tomu, že niektorí väzni pred uväznením ručne odpisovali tento duchovný pokrm. — Pozri rámček „Metódy rozmnožovania literatúry“ na stranách 132 a 133.

Keď zodpovední bratia plánovali kresťanské zhromaždenia, oznámili, aký námet sa bude rozoberať, a každý väzeň sa snažil spomenúť si na všetko, čo o tom námete vedel, od biblických textov až po myšlienky z biblických študijných pomôcok. Neskôr sa všetci stretli, aby tento námet rozobrali. Na zhromaždení vybrali predsedajúceho, ktorý po úvodnej modlitbe viedol rozhovor tým, že kládol otázky. Keď každý podal komentár, predložil svoje myšlienky tento brat a potom upriamil pozornosť na ďalší bod.

V niektorých väzniciach bolo zakázané zhromažďovať sa v skupinkách a rozprávať sa. Bratia však boli veľmi vynachádzaví. Jeden brat spomína: „Obyčajne sme v kúpeľni vybrali okno z rámu a natreli sme sklo zmesou vlhkého mydla a vápna, ktoré sme zoškrabali zo steny. Keď to vyschlo, bola z toho tabuľka na písanie a mohli sme na ňu napísať myšlienku na ten deň. Jeden brat potichu diktoval slová a druhý ich písal na tabuľku.

Boli sme rozdelení do viacerých väzenských ciel, z ktorých sa stali študijné skupiny. Každá napísaná myšlienka kolovala medzi bratmi v cele. Keďže tabuľku mali iba v jednej cele, bratia v ostatných celách dostávali informácie pomocou Morseovej abecedy. Ako? Tak ticho, ako to len bolo možné, jeden z nás vyťukával článok na stenu alebo na rúrky vykurovacieho systému. Bratia v ostatných celách si priložili hrnčeky na stenu alebo na rúrku a dali si ucho na hrnček, ktorý slúžil ako načúvacie zariadenie. Prirodzene, tí, ktorí nepoznali morzeovku, sa ju museli naučiť.“

V niektorých väzniciach sa bratia mohli dostať k čerstvému duchovnému pokrmu zvonku s pomocou rovnako  vynachádzavých a dôvtipných sestier. Napríklad keď sestry piekli chlieb, skryli literatúru do cesta. Bratia tento pokrm nazývali chlieb z neba. Sestrám sa dokonca podarilo dostať do väzníc časti Biblie tak, že poskladali strany na veľmi malé kocky, vložili ich do malých plastických guličiek, ktoré potom obalili v zmesi rozpustenej čokolády a kakaového prášku.

Nepríjemné na tom celom bolo to, že bratia si museli čítať na toalete, lebo to bolo jediné miesto, kde mohli byť niekoľko minút sami, bez dohľadu dozorcov. Keď si brat, ktorý bol na rade, prečítal danú stranu, schoval ju za nádržku na vodu. O tejto skrýši vedeli aj väzni, ktorí neboli svedkami, a tak si aj oni mohli v tichosti chvíľu čítať.

 Ženy a deti si zachovávajú rýdzosť

Sestry Viorica a Aurica Filipové zažívali tak ako mnohí iní svedkovia prenasledovanie zo strany členov svojej rodiny. Tieto dievčatá mali ešte sedem bratov a jednu sestru. Viorica spomína: „Keďže Aurica túžila slúžiť Jehovovi, v roku 1973 musela ukončiť štúdium na univerzite v Kluži-Napoce a krátko nato bola pokrstená. Svojou úprimnosťou a horlivosťou vyvolala u mňa záujem o Božie Slovo, takže som doň občas nazrela. Keď som sa dozvedela, že Boh sľubuje večný život v pozemskom raji, pomyslela som si: ‚Môže byť ešte niečo lepšie?‘ Robila som pokroky v štúdiu a brala som si k srdcu biblické zásady týkajúce sa kresťanskej neutrality, a preto som odmietla stať sa členkou komunistickej strany.“

Viorica pokračuje: „V roku 1975 som oddala svoj život Jehovovi. Odsťahovala som sa z domu a bývala som u príbuzných v meste Sighet Marmaţiei, kde som pracovala ako učiteľka. Keďže som sa rozhodla, že sa nebudem zapájať do politiky, vedenie školy ma informovalo, že na konci školského roka budem prepustená. Moja rodina v snahe zabrániť tomu začala robiť nátlak na mňa i na moju sestru.“

Dokonca aj školopovinné deti boli zastrašované, niektoré príslušníkmi tajnej služby Securitate. Okrem toho, že znášali fyzické i slovné útoky, mnohé boli vylúčené zo školy a museli prejsť do inej. Iným úplne odmietli poskytnúť ďalšie vzdelanie. Príslušníci Securitate sa dokonca pokúšali nahovoriť deti, aby sa stali špiónmi!

Daniela Măluţanová, ktorá teraz slúži ako priekopníčka, spomína: „Často som bola pred spolužiakmi ponižovaná preto, že som odmietla pripojiť sa k Zväzu komunistickej mládeže, čo bol nástroj na vštepovanie politického presvedčenia mladým. Keď som začala chodiť do deviateho ročníka, príslušníci Securitate mi spôsobovali veľa ťažkostí, rovnako  ako to robili aj učitelia a iní zamestnanci školy, ktorí boli informátormi. Od roku 1980 do roku 1982 som bola s výnimkou niekoľkých týždňov každú druhú stredu vypočúvaná v riaditeľni. Mimochodom, riaditeľovi nebolo dovolené počas tohto vypočúvania zostať v miestnosti. Vyšetrovateľ, ktorý ma vypočúval, istý plukovník v službách Securitate, bol medzi bratmi v okrese Bistriţa-Năsăud známy tým, že nás nenávidí a zanietene prenasleduje. Prišiel za mnou dokonca s listami, ktoré kompromitovali zodpovedných bratov. Jeho cieľom bolo podkopať moju dôveru k bratom, aby som sa vzdala svojej viery, a chcel ma naviesť — mňa, školopovinné dieťa —, aby som s nimi spolupracovala. Zlyhal na celej čiare.

No nie všetky moje skúsenosti boli zlé. Napríklad môj učiteľ dejepisu, ktorý bol členom komunistickej strany, chcel vedieť, prečo som tak často vypočúvaná. Raz zrušil dejepis a dve hodiny mi pred celou triedou kládol otázky týkajúce sa mojej viery. Moje odpovede naňho zapôsobili a nepovažoval za správne, že sa so mnou zaobchádza tak neláskavo. Po tomto rozhovore si začal vážiť naše názory a dokonca prijal literatúru.

No vedenie školy sa ku mne naďalej stavalo nepriateľsky. Po ukončení desiateho ročníka ma prinútili odísť zo školy. Aj napriek tomu som si hneď našla zamestnanie a nikdy som neoľutovala, že som zostala verná Jehovovi. Naopak, ďakujem mu, že ma vychovávali kresťanskí rodičia, ktorí sa držali svojej rýdzosti napriek zlému zaobchádzaniu, ktoré za komunistického režimu znášali. Doteraz mám pred očami ich dobrý príklad.“

Mladí muži v skúške

Securitate bola vo svojej kampani proti Jehovovým svedkom zameraná zvlášť proti mladým bratom pre ich  kresťanskú neutralitu. Títo bratia boli zatýkaní, väznení, prepúšťaní a potom znova zatýkaní a posielaní späť do väzenia. Cieľom bolo oslabiť ich ducha. Jeden z týchto bratov, József Szabó, bol hneď po svojom krste odsúdený na štyri roky väzenia.

Po dvoch rokoch bol József v roku 1976 prepustený a krátko nato spoznal svoju budúcu manželku. „Zasnúbili sme sa a stanovili sme si dátum sobáša,“ hovorí József. „Potom som dostal ďalšie predvolanie od vojenského tribunálu v Kluži. Mal som sa im hlásiť práve v deň, keď sme mali naplánovaný sobáš! Napriek tomu sme s mojou snúbenicou nezmenili plány, vzali sme sa a potom som sa postavil pred tribunál. Hoci čas, čo som bol ženatý, som mohol počítať na minúty, tribunál ma odsúdil na ďalšie tri roky väzenia, ktoré som si aj odsedel. Nedokážem ani opísať, ako toto odlúčenie bolelo.“

Ďalší mladý svedok, Timotei Lazăr, spomína: „V roku 1977 sme boli spolu s mojím mladším bratom prepustení z väzenia. Náš starší brat, ktorý bol prepustený rok pred nami, prišiel domov, aby s nami oslávil túto udalosť. No vošiel priamo do pasce — príslušníci Securitate ho už čakali. Už predtým sme boli od seba násilne odlúčení na dva roky, sedem mesiacov a 15 dní a teraz nášho brata od nás znova odtrhli a poslali do väzenia za to, že si zachovával kresťanskú neutralitu. Stáli sme tam s mladším bratom zdrvení žiaľom.“

Slávenie Pamätnej slávnosti

Vždy, keď bola Pamätná slávnosť, odporcovia zintenzívnili svoje úsilie chytiť Jehovových svedkov. Robili razie v domoch, dávali pokuty a zatýkali. Bratia sa preto na Slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti obozretne stretávali iba v malých skupinkách — niekedy len v rámci rodiny.

 Teodor Pamfilie rozpráva: „Raz, v deň Pamätnej slávnosti, miestny šéf polície až do neskorých hodín pil s priateľmi. Keď od nich odchádzal s úmyslom urobiť razie v domoch bratov, požiadal akéhosi neznámeho človeka, ktorý mal auto, aby ho odviezol. Auto však nemohlo naštartovať. Nakoniec motor predsa naskočil, a tak prišli k nášmu domu, kde sme v malej skupine slávili Pamätnú slávnosť. No keďže sme úplne zatemnili všetky okná, videli len tmu, a preto si mysleli, že nikto nie je doma. A tak išli k inému domu. Ale tam sa Pamätná slávnosť už skončila a všetci odišli domov.

Medzitým sme aj my ukončili náš program a bratia rýchlo odišli. Zostali sme v dome len ja a môj telesný brat, keď vtrhli do domu dvaja policajti, postavili sa doprostred izby a vyštekli: ‚Čo sa tu deje?‘

‚Nič,‘ povedal som. ‚Rozprávali sme sa s bratom.‘

‚Vieme o tom, že tu bolo zhromaždenie,‘ povedal jeden z nich. ‚Kde sú ostatní?‘ Pozrel sa na môjho brata a dodal: ‚A čo tu robíte vy?‘

‚Prišiel som ho pozrieť,‘ odpovedal, pričom ukázal na mňa. Znechutení dôstojníci sa pobrali preč. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že polícii sa napriek horúčkovitému úsiliu nepodarilo zatknúť ani jediného svedka!“

Žiadosť svetového ústredia adresovaná rumunským úradníkom

Drsné zaobchádzanie, s ktorým sa stretávali Jehovovi svedkovia, podnietilo bratov vo svetovom ústredí, aby v marci 1970 napísali štvorstranový list rumunskému veľvyslancovi v Spojených štátoch a v júni 1971 šesťstranový list rumunskému prezidentovi Nicolae Ceauşescovi. V liste veľvyslancovi bratia napísali: „Kresťanská láska k našim bratom v Rumunsku a náš záujem o nich nás podnietili, aby sme Vám napísali.“ Po tom, čo sa menovite zmienili  o siedmich svedkoch, ktorí boli uväznení pre svoju vieru, v liste pokračovali: „Dostali sme správy, že s niektorými z uvedených ľudí sa vo väzení zaobchádza veľmi kruto... Jehovovi svedkovia nie sú zločinci. Nikde na svete sa nezapájajú do žiadnej formy politickej alebo podvratníckej činnosti, ich činnosť sa týka iba ich uctievania.“ List sa končil žiadosťou, aby vláda „zmiernila utrpenie Jehovových svedkov“.

V liste prezidentovi Ceauşescovi sa písalo, že „Jehovovi svedkovia v Rumunsku nemajú náboženskú slobodu, ktorú zaručuje rumunská ústava“, ale riskujú zatknutie a kruté zaobchádzanie, keď sa delia o svoje presvedčenie s inými a keď sa zhromažďujú, aby študovali Bibliu. Tento list tiež upriamil pozornosť na amnestiu, ktorá bola vyhlásená krátko predtým a vďaka ktorej boli mnohí bratia prepustení. „Dúfali sme, že nová éra sa začne aj pre... Jehovových svedkov. Ale toto očakávanie sa, žiaľ, nesplnilo. Správy, ktoré dostávame z celého Rumunska, dnes poukazujú na ten istý veľmi smutný príbeh: Jehovovi svedkovia sú stále terčom prenasledovania zo strany štátu. Ich domovy sú prehľadávané, tlačený materiál konfiškovaný, muži i ženy sú zatýkaní a podrobovaní výsluchu, niektorí sú odsúdení na mnoho rokov väzenia a s niektorými sa brutálne zaobchádza. A to všetko preto, že čítajú a zvestujú Slovo Jehovu Boha. Takéto veci neprispievajú k dobrej povesti štátu a to, čo sa deje s Jehovovými svedkami v Rumunsku, nás veľmi znepokojuje.“

K listu boli priložené dve knihy: Pravda, ktorá vedie k večnému životu v rumunčine a Večný život v slobode Božích synov v nemčine.

Situácia sa pre Jehovových svedkov začala trochu vylepšovať po roku 1975, keď sa Rumunsko stalo signatárom Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.  Táto konferencia zaručovala dodržiavanie ľudských práv a poskytovanie základných slobôd vrátane náboženskej slobody. Potom boli zatýkaní a uväznení už iba tí, ktorí odmietli nastúpiť vojenskú službu.

Neskôr, v roku 1986, nová ústava stanovila, že nikto, a to sa týkalo aj štátnych úradníkov, nemôže vstúpiť do súkromného príbytku bez súhlasu majiteľa. Výnimka bola možná len za určitých okolností, ktoré boli uvedené v zákone. Teraz sa mohli bratia cítiť bezpečnejšie, keď v súkromných domoch usporadúvali kresťanské zhromaždenia vrátane Pamätnej slávnosti.

Tlačiarenská činnosť v podzemí

Počas zákazu sa duchovný pokrm do Rumunska tajne dostával v podobe tlačeného materiálu, blán alebo v inej forme a reprodukoval sa miestne. Niekedy už bol preložený do rumunčiny a maďarčiny, ale obyčajne musel byť prekladaný z angličtiny, francúzštiny, nemčiny alebo taliančiny až v Rumunsku. Ako kuriéri slúžili napríklad zahraniční turisti, ktorí prišli navštíviť krajinu, alebo študenti, ktorí sem prišli študovať, ale aj Rumuni, ktorí sa vracali z ciest.

Securitate vynakladala veľké úsilie, aby kuriérov chytila, a snažila sa tiež zistiť, kde sa v Rumunsku vyrába literatúra. Bratia prezieravo pracovali vo viacerých súkromných príbytkoch so zvukovou izoláciou v rôznych mestách a mestečkách. V týchto príbytkoch si urobili tajné priestory alebo miestnosti, kde umiestnili zariadenia na rozmnožovanie literatúry. Niektoré z týchto tajných priestorov boli schované za kozubom, ktorý je bežne primurovaný k stene. Bratia však upravili kozuby tak, aby sa dali odtiahnuť, čím bol umožnený prístup k skrytému vchodu.

Sándor Parajdi pracoval v jednej tajnej tlačiarni v Tîrgu-Mureşi, kde sa tlačili denné texty, Služba Kráľovstva,  Strážna veža a Prebuďte sa! „Pracovali sme cez víkendy až 40 hodín, pričom každý z nás spal len hodinu a striedali sme sa,“ spomína Sándor. „Odev aj pokožka nám nasiakli pachom chemikálií. Raz, keď som prišiel domov, môj trojročný syn povedal: ‚Oci, voniaš ako denný text!‘“

Traian Chira, manžel a otec, pracoval na rozmnožovaní literatúry a rozvážal ju v okrese Kluž. Traian dostal jeden starý rozmnožovací stroj na ručnú obsluhu, ktorý mal prezývku Mlyn a mal byť už dávno „na dôchodku“. Fungoval síce, ale svojimi výsledkami by veru nezískal žiadnu cenu! A tak  Traian poprosil jedného brata, ktorý bol mechanikom, aby na ňom urobil generálnu opravu. Brat teda stroj prehliadol, ale vážny výraz jeho tváre prezradil všetko — starý Mlyn sa už nedal opraviť. Potom sa mu však tvár rozjasnila a povedal: „Môžem vám urobiť nový stroj!“ Ako sa nakoniec ukázalo, urobil oveľa viac. V suteréne domu jednej sestry urobil dielňu a poskladal si vlastný sústruh. A urobil nie jeden rozmnožovací stroj, ale viac než desať! Tieto nové Mlyny boli rozoslané do rôznych častí krajiny a robili dobrú prácu.

V 80. rokoch 20. storočia sa niekoľkí bratia učili obsluhovať ofsetové stroje, ktoré boli lepšie. Prvým, kto bol takto vyškolený, bol Nicolae Bentaru, ktorý potom zas učil ďalších. Ako to už často bývalo, výroba literatúry bola  rodinnou záležitosťou aj v domácnosti brata Bentara a každý člen rodiny vykonával určité úlohy. Samozrejme, udržať túto činnosť v tajnosti bolo náročné, a to zvlášť v čase, keď Securitate špehovala ľudí a robila razie. Preto bolo nevyhnutné pracovať rýchlo, a tak bratia obyčajne pracovali dlhé hodiny celý víkend, aby stihli literatúru vytlačiť i rozoslať. Prečo cez víkend? Pretože v pracovné dni chodili do práce.

Bratia museli byť opatrní aj pri nakupovaní papiera. Aj keď si zákazník pýtal iba jedno balenie — zhruba 500 listov —, musel vysvetliť, prečo ho chce. No v týchto tlačiarňach sa spotrebovalo až 40 000 listov papiera mesačne! Teda bratia museli byť v styku s predavačmi prezieraví. A keďže aj na cestách boli bežné kontroly, bratia museli byť ostražití aj pri doprave materiálu.

Náročná úloha prekladania

Hŕstka bratov a sestier žijúcich v rôznych častiach Rumunska prekladala literatúru do miestnych jazykov vrátane ukrajinčiny, jazyka jednej etnickej menšiny na severe. Medzi prekladateľmi boli učitelia jazyka, ktorí spoznali pravdu, ale aj takí, ktorí sa naučili cudzí jazyk sami alebo vďaka nejakému jazykovému kurzu.

V tých raných rokoch pracovali prekladatelia tak, že do zošitov písali svoje preklady ručne a potom ich priniesli do mesta Bistriţa na severe, kde sa robila korektúra. Raz alebo dvakrát do roka sa prekladatelia a korektori stretli, aby vyriešili pracovné otázky. Keď niekoho z týchto bratov a sestier chytili, nebolo nezvyčajné, že ich prehľadali, podrobili výsluchu, zbili a zatkli. Tí, ktorí boli zatknutí, boli niekoľko hodín alebo aj niekoľko dní držaní vo väzbe, potom prepustení a znovu zatknutí — čo bol proces, ktorý sa mnohokrát opakoval a ktorého cieľom bolo zastrašiť. Iných  odsúdili na domáce väzenie alebo sa museli každý deň hlásiť na polícii. A nemálo ich bolo uväznených vrátane Dumitra a Doiny Cepănarovcov a Petreho Rancu.

Dumitru Cepănaru vyučoval rumunčinu a históriu a jeho manželka Doina bola lekárka. Tajná služba Securitate ich nakoniec chytila, zatkla a každého z nich poslala do inej väznice, a to na sedem a pol roka. Doina päť rokov z toho strávila v izolačnej cele. Mená tejto manželskej dvojice sa objavili v spomínanom liste od svetového ústredia, ktorý bol adresovaný rumunskému veľvyslancovi v Spojených štátoch. Počas uväznenia napísala Doina 500 listov manželovi, ako aj iným uväzneným sestrám, aby ich povzbudila.

Rok po zatknutí Dumitra a Doiny bola zatknutá aj Dumitrova matka Sabina Cepănarová a strávila vo väzení bez  dvoch mesiacov šesť rokov. Jediným členom rodiny, ktorý zostal na slobode, hoci bol ostro sledovaný tajnou službou, bol Sabinin manžel, tiež Jehovov svedok. Všetkých troch členov svojej rodiny pravidelne navštevoval, hoci sa tým vystavoval veľkému nebezpečenstvu.

V roku 1938 bol Petre Ranca vymenovaný za tajomníka kancelárie odbočky Jehovových svedkov v Rumunsku. Toto pridelenie — nehovoriac už o jeho prekladateľskej práci — ho vynieslo na popredné miesta v zoznamoch osôb hľadaných tajnou službou. Chytili ho v roku 1948, opakovane ho zatýkali a v roku 1950 ho postavili pred súd spolu s Martinom Magyarosim a Pamfilom Albom. Petre bol obvinený z toho, že je agentom akejsi anglo-americkej výzvednej služby, a 17 rokov trpel v niektorých z najhorších väzníc v krajine — konkrétne išlo o väznice Aiud, Gherla a Jilava — a tri roky bol v domácom väzení v okrese Galaţi. Napriek tomu tento verný brat zo všetkých síl slúžil Jehovovi až do konca svojho pozemského behu 11. augusta 1991.

Usilovná práca týchto ľudí, ktorí si zachovali rýdzosť, motivovaná láskou, nám pripomína slová: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste  prejavovali jeho menu tým, že ste slúžili svätým a naďalej slúžite.“ — Hebr. 6:10.

Zjazdy pod holým nebom

V priebehu 80. rokov 20. storočia sa bratia začali stretávať vo väčších skupinách — dokonca v tisícoch —, keď sa naskytla príležitosť, ako napríklad svadba alebo pohreb. Keď bola svadba, obyčajne postavili na vidieku na nejakom  vhodnom mieste veľký stan a zvnútra ho ozdobili peknými tkanými kobercami, na ktorých boli biblické výjavy a biblické texty. Rozložili stoly a stoličky pre veľa „hostí“ a za pódiom visel plagát so zväčšeným logom Strážnej veže a ročný text. Miestni zvestovatelia obyčajne podľa svojich možností zaobstarali jedlo. Tak sa všetci tešili z dvojnásobnej hostiny — doslovnej i duchovnej.

Program sa začal svadobným alebo pohrebným prejavom a pokračoval prejavmi na rôzne biblické námety. Keďže rečníkom niekedy určité veci zabránili prísť načas, iní spôsobilí bratia boli vždy pripravení zastúpiť ich, obyčajne len s Bibliou v ruke, pretože kópie pripravených osnov neexistovali.

V lete obyvatelia miest obyčajne húfne odchádzali za rekreáciou na vidiek. Podobne to robili aj Jehovovi svedkovia. No oni využívali tieto príležitosti aj na to, aby v horách  a hájikoch usporadúvali malé zjazdy. Dokonca hrávali aj biblické drámy v dobových kostýmoch.

Ďalším obľúbeným miestom dovoleniek bolo Čierne more, ktoré bolo ideálne na konanie krstov. Ako bratia ponorili nových bez toho, aby to pútalo pozornosť? Jedným zo spôsobov bolo, že hrali „hru“. Uchádzači o krst a niekoľko pokrstených zvestovateľov sa postavilo vo vode do kruhu a hádzali si loptu. Rečník stál uprostred a prednášal prejav, po ktorom boli uchádzači o krst ponorení — samozrejme, tak, aby to nepútalo pozornosť.

Sála pre včelárov

V roku 1980 bratia v meste Negreşti-Oaş na severozápade Rumunska prišli na dômyselný spôsob, ako získať zákonné povolenie na stavbu sály Kráľovstva. V tom období štát podporoval včelárstvo. A tak skupina bratov, ktorí vlastnili úle, prišla s nápadom založiť spolok včelárov, vďaka ktorému by mali legitímny dôvod postaviť budovu na stretávanie sa.

Keď sa bratia poradili so staršími v rámci kraja, podarilo sa im získať registráciu Rumunského spolku včelárov. Išli na mestský úrad, aby predložili žiadosť o stavebné povolenie. Úrady ochotne schválili stavebný projekt drevenej budovy s dĺžkou 34 metrov a šírkou 14 metrov. Nadšení včelári spolu s mnohými pomocníkmi dokončili stavbu do troch mesiacov. Dostali dokonca zvláštne poďakovanie od úradníkov mesta!

Keďže na slávnostnom otvorení sa rátalo s hojnou účasťou a program mal trvať niekoľko hodín, bratia požiadali o povolenie, aby mohli túto sálu použiť na dožinky. Pri tejto príležitosti sa tu zhromaždilo vyše 3000 svedkov z celej krajiny. Mestskí úradníci boli ohromení, že prišlo tak veľa ľudí, aby pomohli pri žatve a potom to „oslávili“.

 Pravdaže, z tejto oslavy bol duchovne obohacujúci zjazd. A vzhľadom na oficiálny účel tejto budovy boli včely často spomínané v programe, ale v duchovnom zmysle. Rečníci napríklad poukázali na usilovnosť tohto hmyzu, na jeho navigačné a organizačné schopnosti, obetavosť a odvahu, keď ide o ochranu roja, ako aj na mnoho ďalších vlastností.

Sála včelárov, ako bola nazývaná, slúžila bratom po tomto slávnostnom otvorení v priebehu ďalších rokov zákazu a aj tri roky po zrušení zákazu.

Zónoví dozorcovia pomáhajú podporiť jednotu

Komunisti celé desaťročia robili všetko, čo bolo v ich moci, aby medzi Boží ľud zasiali semienka pochybností, narušili  jednotu a aby bránili komunikácii. Ako už bolo spomenuté, do určitej miery sa im to podarilo. Niektoré rozkoly v skutočnosti pretrvávali až do 80. rokov 20. storočia. Tento problém pomohli vyriešiť návštevy zónových dozorcov, ako aj zmena politickej klímy.

Od polovice 70. rokov niekoľkokrát navštívil Rumunsko brat Gerrit Lösch, ktorý bol vtedy členom výboru rakúskej odbočky a teraz je členom vedúceho zboru. V roku 1988 sem dvakrát prišli predstavitelia vedúceho zboru Theodore Jaracz a Milton Henschel a vzali so sebou brata Löscha a tlmočníka Jona Brencu, ktorý bol vtedy členom rodiny Bétel v Spojených štátoch. Po týchto povzbudzujúcich návštevách sa tisíce bratov, ktorí sa predtým oddeľovali od hlavnej časti Jehovovho ľudu, s dôverou pripojili k stádu.

Medzitým začali ďalšie politické zmeny vyvolávať v komunistickej Európe chvenie, čo otriaslo samotnými základmi komunizmu a vyvrcholilo tým, že do konca 80. rokov tento režim vo väčšine krajín padol. V Rumunsku sa situácia vyhrotila v roku 1989, keď sa ľudia vzbúrili proti komunistickému režimu. Vodca strany Nicolae Ceauşescu a jeho manželka boli 25. decembra popravení. Nasledujúci rok bola vymenovaná nová vláda.

Konečne sloboda!

Ako vždy, aj v čase zmeny politickej scény v Rumunsku si Jehovovi svedkovia zachovali prísnu neutralitu. Teraz však zmeny priniesli 17 000 svedkom, ktorí boli v tom čase v Rumunsku, slobodu, o ktorej väčšina z nich predtým iba snívala. Bratia z výboru odbočky tejto krajiny napísali: „Sme radi, že po dlhých 42 rokoch Vám môžeme poslať radostnú správu o našej činnosti v Rumunsku. Sme vďační nášmu milujúcemu Otcovi, Jehovovi Bohu, ktorý vypočul vrúcne modlitby miliónov bratov a ukončil nemilosrdné prenasledovanie.“

 Dňa 9. apríla 1990 bratia získali zákonné uznanie ako Náboženská organizácia Jehovových svedkov a okamžite po celej krajine zorganizovali krajské zjazdy. Na týchto zhromaždeniach sa zišlo vyše 44 000 ľudí — čo bolo viac ako dvojnásobok zvestovateľov, ktorých počet dovtedy vzrástol na približne 19 000. Správa zo zvestovateľskej služby ukázala, že od septembra 1989 do septembra 1990 bol zaznamenaný 15-percentný vzrast v počte Jehovových svedkov!

V tom čase výbor odbočky viedol dielo pod dohľadom rakúskej odbočky. Ale v roku 1995, po 66 rokoch, bola v Rumunsku znovu zriadená kancelária odbočky.

Podporovaní v čase ekonomických ťažkostí

V 80. rokoch 20. storočia sa ekonomika v Rumunsku dostala do krízy a bol nedostatok spotrebného tovaru. Potom, keď padla komunistická vláda, zrútila sa s ňou aj ekonomika a ľudia boli v zúfalej situácii. Jehovovi svedkovia z Rakúska, Maďarska a vtedajšieho Československa a Juhoslávie na to zareagovali tak, že svojim bratom do Rumunska poslali vyše 70 ton potravín a šatstva, a títo bratia sa mohli dokonca o niečo podeliť aj so svojimi susedmi, ktorí neboli svedkami. „Zakaždým, keď bola poslaná pomoc,“ uvádza sa v jednej správe, „bratia využili túto príležitosť na vydanie dôkladného svedectva.“

Okrem hmotných vecí bratia dostali aj hojnosť duchovného pokrmu. Keď videli túto hojnosť, mnohí mali slzy v očiach, lebo boli zvyknutí na to, že bežne mali len jednu Strážnu vežu pre celú skupinu. Navyše Strážna veža začala od čísla z 1. januára 1991 vychádzať v rumunčine simultánne s anglickým vydaním, a to dokonca farebne! Tieto zmeny viedli k značnému rastu v počte rozširovanej literatúry v celej krajine.

 Od diskusných skupín k pravidelným zhromaždeniam

V čase prenasledovania bratia nemohli viesť určité zhromaždenia, napríklad teokratickú školu kazateľskej služby, normálnym spôsobom. Namiesto toho sa stretávali v malých skupinách, čítali si dané informácie a diskutovali o nich. Pokiaľ išlo o tlačený materiál, obyčajne mali iba niekoľko kópií alebo len jednu.

„Príručka pre školu teokratickej služby bola v rumunčine vydaná v roku 1992,“ hovorí Jon Brenca, ktorý je teraz  členom výboru rumunskej odbočky. „Predtým mala malá skupina bratov miestne vytlačenú verziu tejto knihy. V roku 1991 sme začali školiť starších v tom, ako viesť teokratickú školu kazateľskej služby a ako dávať rady. Často sa však stávalo, že starší váhali dať radu, ktorá sa v tých dňoch ešte dávala z pódia. ‚Bratov sa to dotkne, ak im dáme radu pred inými,‘ hovorili niektorí.“

Boli tu aj nedorozumenia. Napríklad keď v roku 1993 prišiel na návštevu jedného zboru istý absolvent školy služobného vzdelávania, prišiel za ním jeden starší s programom teokratickej školy, v ktorom bola zmienka o tom, že väčšie zbory môžu mať aj druhú triedu školy. Starší si myslel, že toto opatrenie bolo zavedené pre pokročilejších študentov, a preto sa opýtal: „Kedy budeme môcť začať mávať prejavy v tejto škole? Máme spôsobilých bratov, ktorí by mohli dosiahnuť vyššiu úroveň.“ Návštevník vec láskavo objasnil.

„Krajské zjazdy veľmi pomohli pri vzdelávaní bratov,“ vysvetľuje brat Brenca, „lebo je do ich programu zaradená ukážka teokratickej školy, ktorú vedie oblastný dozorca. Napriek  tomu trvalo niekoľko rokov, kým sa všetci plne prispôsobili tomuto usporiadaniu.“

Škola priekopníckej služby začala v Rumunsku prebiehať v roku 1993 a pomohla tisícom priekopníkov urobiť duchovný pokrok a zefektívniť službu. Byť priekopníkom je v Rumunsku veľmi náročné, lebo je takmer nemožné získať prácu na čiastočný úväzok. Napriek tomu v roku 2004 sa vyše 3500 bratov a sestier zapojilo do nejakej formy priekopníckej služby.

Pomoc pre cestujúcich dozorcov

Bratia Roberto Franceschetti a Andrea Fabbi boli z talianskej odbočky pridelení do Rumunska v roku 1990. Ich cieľom bolo pomôcť zreorganizovať činnosť. „Mal som vtedy 57 rokov,“ hovorí brat Franceschetti. „Vzhľadom na ekonomické podmienky, ktoré boli v tom čase v Rumunsku, toto nové pridelenie nebolo pre mňa ani pre moju manželku Imeldu ľahké.

Keď sme 7. decembra 1990 o siedmej večer prišli do Bukurešti, bolo mínus 12 stupňov Celzia a mesto bolo zasnežené. V centre mesta sme stretli niekoľko bratov a opýtali sme sa ich, či nevedia, kde by sme mohli nájsť nocľah. ‚To vám hneď teraz nevieme povedať,‘ odpovedali. Začula nás však istá slečna, ktorej matka i stará matka patrili k svedkom, a okamžite nás pozvala k nim domov. Zostali sme tam niekoľko týždňov, kým sme si nenašli vhodný byt v meste. Miestni bratia nás tiež emocionálne podporovali a povzbudzovali, čo nám v našom pridelení pomohlo prispôsobiť sa.“

Roberto, ktorý absolvoval 43. triedu Gileádu v roku 1967, spolu s manželkou strávili v Rumunsku takmer deväť rokov a svoje skúsenosti, ktoré počas desaťročí získali v službe Jehovovi, využívali tak, aby z nich mali úžitok aj bratia. Roberto hovorí: „V januári 1991 výbor krajiny zorganizoval  stretnutie so všetkými cestujúcimi dozorcami — čo bolo 42 bratov. Väčšina z nich slúžila v malých krajoch — v každom bolo šesť alebo sedem zborov. Predtým slúžili v každom zbore dva po sebe idúce víkendy a obyčajne navštevovali zbory bez manželiek. Krajskí dozorcovia museli vtedy pracovať na plný úväzok, aby sa mohli postarať o svoju rodinu a aby sa vyhli podozreniu vrchností. Ale teraz mohli bratia začať slúžiť rovnakým spôsobom ako krajskí dozorcovia v iných krajinách, teda od utorka do nedele.

Keď som vysvetlil toto usporiadanie, povedal som všetkým 42 bratom: ‚Ak ste ochotní ďalej slúžiť ako cestujúci dozorcovia, prosím, zdvihnite ruku.‘ Nezdvihla sa ani jedna ruka! Tak sme v priebehu niekoľkých minút prišli o všetkých cestujúcich dozorcov v krajine! No niektorí to ešte na modlitbách zvážili a zmenili názor. Ďalšia pomoc prišla v podobe absolventov školy služobného vzdelávania z Francúzska, Nemecka, Rakúska, Spojených štátov a Talianska.“

Jon Brenca, pôvodom Rumun, bol do Rumunska preložený z brooklynského Bételu, v ktorom slúžil desať rokov. V Rumunsku Jon najprv slúžil ako krajský a oblastný dozorca. Spomína: „V júni 1991 som ako oblastný dozorca začal spolupracovať s krajskými dozorcami, ktorí boli ochotní slúžiť celým časom podľa nového usporiadania. Zakrátko som zistil, že neboli jediní, kto musel urobiť veľké zmeny v zmýšľaní — pre celé zbory bolo ťažké ‚stráviť‘ túto  zmenu. ‚Nebude možné, aby sa zvestovatelia zapojili do zvestovateľskej služby každý deň,‘ hovorili niektorí starší. Napriek tomu všetci spolupracovali a prispôsobili sa tejto zmene.“

V školení bratov pomohla tiež škola služby Kráľovstva a škola služobného vzdelávania. Počas školy služby Kráľovstva, ktorá prebiehala v Baia Mare, istý starší so slzami v očiach pristúpil k jednému z inštruktorov. „Slúžim ako starší už mnoho rokov,“ povedal, „ale až teraz naozaj chápem, ako by sa mali vykonávať pastierske návštevy. Som vedúcemu zboru vďačný za tieto úžasné informácie.“

Bratia tiež počuli o škole služobného vzdelávania, ale predstava, že by táto škola mala prebiehať aj v ich krajine, sa im zdala ako sen. Môžete si teda predstaviť, akí boli nadšení, keď sa tento sen stal skutočnosťou a v roku 1999 bola otvorená prvá trieda. Odvtedy prebehlo už ďalších osem tried, v ktorých boli aj niekoľkí rumunsky hovoriaci bratia zo susedného Moldavska a Ukrajiny.

„Našla som pravdu!“

Hoci k mnohým ľuďom sa teraz pravidelne dostáva svedectvo, asi sedem miliónov ľudí — čo je tretina populácie — žije v nepridelenom obvode. A vo viacerých okresoch ľudia ešte nikdy nepočuli dobré posolstvo, takže žatva je stále veľká! (Mat. 9:37) Pravidelní a zvláštni priekopníci a zboroví starší na to zareagovali tak, že sa presťahovali do nepridelených oblastí. Vďaka tomu vznikli nové skupiny a zbory. Okrem toho odbočka vyzvala zbory, aby sa zapojili do zvláštnych kampaní zameraných na službu v nepridelených obvodoch. Tak ako v iných krajinách, tieto kampane boli aj tu veľmi úspešné.

V jednej odľahlej dedine dostala istá 83-ročná pani Strážnu vežu od svojej dcéry, ktorá časopis našla v odpadkovom  koši v Bukurešti. Táto staršia pani si časopis nielenže prečítala, ale vyhľadala si aj každý uvedený biblický text vo svojej Biblii — ktorá zhodou okolností obsahovala Božie meno. Pri najbližšej príležitosti svojej dcére povedala: „Moja drahá, našla som pravdu!“

Táto pani hovorila aj s dedinským kňazom a opýtala sa ho, prečo ľuďom nepovedal, aké je Božie meno. Kňaz jej neodpovedal, ale poprosil ju, aby mu požičala Bibliu i ten časopis, aby to preskúmal. Žena ho s úctou poslúchla a to bolo posledný raz, čo svoju Bibliu i Strážnu vežu videla. Neskôr, keď prišli do jej dediny zvestovať Jehovovi svedkovia, pozvala ich dnu, začala študovať Božie Slovo pomocou knihy Poznanie a robila pekné pokroky. Dnes je spolu so svojimi dcérami v pravde.

Konečne sloboda zhromažďovania!

Jehovovi svedkovia v Rumunsku zažívali nesmiernu radosť, keď sa v roku 1990 zhromaždili na oblastných zjazdoch „Čistý jazyk“. Pre mnohých z nich to bolo po prvý raz v živote, čo sa zúčastnili na oblastnom zjazde. Hostiteľskými mestami boli Brašov a Kluž-Napoca. Dva týždne pred zjazdom vyše 2000 delegátov navštívilo zjazd v Budapešti, ktorý prebiehal v rumunčine. Aj keď oblastné zjazdy v Rumunsku boli iba jednodňové, bratia boli nadšení, že mohli počuť dvoch predstaviteľov vedúceho zboru, Miltona Henschela a Theodora Jaracza. Prítomných bolo vyše 36 000 a 1445 bolo pokrstených — čo bolo asi 8 percent počtu zvestovateľov!

V roku 1996 patrila Bukurešť medzi mestá, v ktorých sa mal podľa plánu konať jeden z medzinárodných zjazdov „Poslovia božského pokoja“. Duchovenstvo pravoslávnej cirkvi sa však zo všetkých síl snažilo tomu zabrániť. Duchovenstvo a jeho prisluhovači lepili plagáty s nenávistnými  sloganmi po celom meste — na budovy patriace cirkvi, ako aj na iné budovy, do podchodov a na múry. „Pravovernosť alebo smrť,“ znel jeden z týchto nápisov. Ďalší bol: „Budeme žiadať úrady, aby zrušili tento zjazd. POĎME BRÁNIŤ VIERU NAŠICH OTCOV. Boh nám pomáhaj!“

Vzhľadom na tieto okolnosti si to predstavitelia mestského úradu rozmysleli a nedovolili, aby sa v Bukurešti konal zjazd. Bratom sa však na termín 19. až 21. júla podarilo zaistiť prenájom určitých priestorov v Brašove i v Kluži-Napoce  a podarilo sa tiež zorganizovať oveľa menšie oblastné zjazdy v Bukurešti a v Baia Mare pre tých, ktorí nemohli cestovať na zjazd inde.

Na novinárov zapôsobilo, že bratia si dokázali zachovať pokoj a zreorganizovať veci v takom krátkom čase. Preto aj napriek námietkam duchovenstva ohlasy v médiách boli deň pred zjazdom pozitívne. No dokonca aj zo skorších negatívnych správ vyplynulo niečo dobré, lebo vďaka nim sa Jehovovo meno dostalo do povedomia ľudí. „Za tri týždne,“ povedal jeden brat z Bukurešti, „sa nám dostalo toľko publicity ako za roky vydávania svedectva po celej krajine. To, o čom si rumunská pravoslávna cirkev myslela, že zabrzdí šírenie dobrého posolstva, v skutočnosti poslúžilo na  jeho podporu.“ Na zjazdoch bolo celkovo 40 206 prítomných a 1679 bolo pokrstených.

Na zjazdoch „Činitelia Božieho slova“, ktoré sa konali v roku 2000, boli bratia nadšení, keď dostali Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v rumunčine. Jeden vďačný mladý brat sa vyjadril: „Keď som čítal Jehovovo meno vo svojom vlastnom výtlačku tohto prekladu, ešte viac ma to k Jehovovi priblížilo. Som Jehovovi a jeho organizácii z hĺbky srdca vďačný.“

Od sály včelárov až po zjazdovú sálu

Okrem sály včelárov, ktorá už bola spomenutá, neboli v Rumunsku počas komunizmu postavené žiadne sály  Kráľovstva. A tak keď bol zákaz diela zrušený, bolo potrebných veľmi veľa sál Kráľovstva. Najmä vďaka Fondu na sály Kráľovstva boli bratia v priebehu posledných rokov schopní dokončiť priemerne jednu sálu Kráľovstva každých desať dní! Sú to jednoduché, účelné budovy, postavené na základe štandardných projektov a z materiálov, ktoré sú ľahko dostupné. Tak ako v iných krajinách, aj tu hladká organizácia a ochotný duch, ktorého prejavovali dobrovoľníci počas stavby, zvlášť pri sálach stavaných metódou rýchlovýstavby, boli vynikajúcim svedectvom pre susedov, obchodníkov i pre predstaviteľov mesta.

V okrese Mureş bratia oslovili úrady so žiadosťou o povolenie pripojiť sálu Kráľovstva, ktorá sa ešte len stavala, na elektrickú sieť. „Prečo sa tak ponáhľate?“ opýtal sa jeden z úradníkov. „Vybavenie povolenia potrvá najmenej mesiac a dovtedy toho aj tak veľa neurobíte.“ A tak bratia predložili záležitosť priamo vedúcemu.

Aj on sa opýtal: „Prečo taký zhon? Veď ste len nedávno položili základy, či nie?“

„Áno,“ odpovedali bratia, „ale to bolo minulý týždeň. Teraz už pracujeme na streche!“ Vedúci pochopil a dal im povolenie hneď nasledujúci deň.

Prvá zjazdová sála v Rumunsku, postavená v Negreşti-Oaş, má kapacitu 2000 miest na sedenie v hlavnej sále a 6000 miest pod holým nebom v amfiteátri. Brat Lösch sa veľmi tešil, že bol pozvaný, aby predniesol prejav zasvätenia, a predniesol ho v rumunčine. Pri tejto výstavbe pomáhalo vyše 90 zborov z piatich krajov. Ešte pred zasvätením sa v tejto sále zhromaždilo 8572 ľudí na oblastnom zjazde, ktorý sa tu konal v júli 2003. Pochopiteľne, zjazdová sála bola horúcou témou v miestnej pravoslávnej komunite. Ale nie všetky vyjadrenia boli negatívne. V skutočnosti  dokonca aj niekoľko kňazov chválilo bratov za to, akého ochotného ducha prejavovali.

Proti Božím služobníkom nebude mať žiadna zbraň úspech

Keď sa Károly Szabó a József Kiss v roku 1911 vrátili do svojej domoviny, ešte si nevedeli predstaviť, ako veľmi Jehova požehná dielo, ktoré práve začínali. Zamyslime sa: Za posledných desať rokov bolo v Rumunsku pokrstených približne 18 500 ľudí, čím stúpol počet zvestovateľov na 38 423. A v roku 2005 bolo na Pamätnej slávnosti prítomných 79 370 ľudí! Aby boli uspokojené potreby tohto rastúceho počtu zvestovateľov, v roku 1998 bol v Rumunsku zasvätený nový domov Bétel a v roku 2000 bol rozšírený. Na tomto pozemku bol postavený aj komplex troch sál Kráľovstva.

Základy tohto pozoruhodného vzrastu však boli položené v období takého krutého prenasledovania, že mnoho  podrobností tu ani nemožno opísať. Preto všetka zásluha za tento vzrast patrí Jehovovi, v tieni ktorého našli jeho verní svedkovia útočište. (Žalm 91:1, 2) V súvislosti so svojimi vernými služobníkmi Jehova sľúbil: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech, a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe na súde, odsúdiš. Toto je dedičné vlastníctvo Jehovových sluhov.“ — Iz. 54:17.

Aby si Jehovovi svedkovia v Rumunsku udržali toto drahocenné „dedičné vlastníctvo“, sú rozhodnutí s úctou pamätať na slzy všetkých, ktorí tak veľmi trpeli za spravodlivosť, a to tým, že budú napodobňovať ich cennú vieru. — Iz. 43:10; Hebr. 13:7.

 [Rámček na strane 72]

Stručný prehľad o Rumunsku

Krajina: Rumunsko je krajina s rozlohou 238 000 štvorcových kilometrov, oválneho tvaru a od východu na západ je široká asi 720 kilometrov. V smere hodinových ručičiek sú jej susediacimi krajinami od severu: Ukrajina, Moldavsko, Bulharsko, Srbsko a Čierna Hora a Maďarsko.

Ľudia: K 22 miliónom obyvateľov Rumunska patrí široká škála cudzojazyčných i domorodých skupín — Rumuni, Maďari, Nemci, Židia, Ukrajinci, Rómovia a ďalší. Najmenej 70 percent obyvateľstva Rumunska sa hlási k rumunskej pravoslávnej cirkvi.

Jazyk: Úradným jazykom je rumunčina. Vyvinula sa z latinčiny, jazyka starovekých Rimanov.

Ekonomika: Asi 40 percent pracovnej sily tvoria ľudia pracujúci v poľnohospodárstve, lesnom hospodárstve a zaoberajúci sa rybolovom, 25 percent v priemyselnej výrobe, baniach a stavebníctve a 30 percent v službách.

Strava: K plodinám, ktoré sa tu pestujú, patrí kukurica, zemiaky, cukrová repa, pšenica a hrozno. Chovajú sa hlavne ovce, ale aj hovädzí dobytok, ošípané a hydina.

Podnebie: Teplota vzduchu a zrážky sú v každej oblasti iné. Celkovo je podnebie mierne so štyrmi ročnými obdobiami.

 [Rámček na strane 74]

Rôznorodé regióny Rumunska

Rumunsko je prevažne vidiecka krajina a delí sa na niekoľko historických a rôznorodých regiónov. Patria k nim regióny: Maramureş, Moldavsko, Transylvánia a Dobrudža. Severný región Maramureş je jediná oblasť, do ktorej sa nikdy nedostali Rimania. Ľudia tu žijú v odľahlých horských dedinách a zachovali si kultúru svojich dáckych predkov. Smerom na východ je región Moldavsko, ktorý je povestný vínom, minerálnymi prameňmi a kláštormi z 15. storočia. Na území regiónu Valašsko, ktorý leží na juhu, sa nachádza hlavné mesto Bukurešť, ktoré je zároveň najväčším mestom Rumunska.

V strednej časti Rumunska sa rozprestiera Transylvánia — náhorná plošina zovretá horským pásmom Karpát. V Transylvánii možno nájsť množstvo stredovekých zámkov, miest a ruín. Tento kraj je rodiskom legendárneho Drakulu, ktorý je nesprávne vykresľovaný ako upír. Podnetom na vznik legendy o Drakulovi boli dvaja vládcovia, ktorí žili v 15. storočí — kniežatá menom Vlad Dracul alebo Vlad Diabol a Vlad Tepeš, ktorý bol pre spôsob, akým dával popraviť svojich nepriateľov, známy aj ako Vlad Nabodávač. Prirodzene, pri návštevách tohto regiónu sú do prehliadky zaradené aj miesta pôsobenia týchto vládcov.

Región Dobrudža, ktorý lemuje Čierne more v dĺžke asi 250 kilometrov, sa pýši nádhernou deltou Dunaja. Dunaj, druhá najdlhšia rieka Európy, tvorí južnú hranicu Rumunska a odvádza vodu z veľkej časti jeho územia. Dunajská delta so svojím bohatým ekosystémom a rozlohou 4300 štvorcových kilometrov je najväčšou rezerváciou mokradí v Európe a je domovom viac ako 300 druhov vtákov, 150 druhov rýb a 1200 druhov rastlín, od vŕby až po lekno.

 [Rámček na strane 87]

Od kultu Zamolxisa k rumunskej pravoslávnej cirkvi

V storočiach pred naším letopočtom obývali oblasť, ktorá je teraz známa ako Rumunsko, Geti a Dáci, príbuzné kmene. Ich boh Zamolxis bol zjavne božstvom neba a mŕtvych. Dnes sa takmer všetci Rumuni hlásia ku kresťanstvu. Ako došlo k tejto zmene?

V čase rímskej nadvlády nad Balkánskym polostrovom predstavoval tento getsko-dácky kmeňový zväz značnú hrozbu. Decebal, kráľ tohto zväzu, dvakrát porazil rímske vojská. Začiatkom druhého storočia n. l. však Rím získal prevahu a urobil z tejto oblasti svoju provinciu. Dácia, ako sa táto provincia nazývala, dobre prosperovala a priťahovala húfy rímskych kolonistov. Tí uzatvárali zmiešané manželstvá s Dákmi, naučili ich po latinsky a ich potomkovia sa stali predkami súčasných Rumunov.

Osadníci, ako aj obchodníci a predavači priniesli do tejto oblasti formálne kresťanstvo. V roku 332 n. l. vplyv kresťanstva zosilnel, keď cisár Konštantín uzavrel mierovú zmluvu s Gótmi, čo bola konfederácia nemeckých kmeňov, ktoré žili severne od Dunaja.

Po veľkom rozkole, ku ktorému došlo v cirkvi v roku 1054, keď sa východná cirkev odštiepila od rímskokatolíckej cirkvi, sa tento región dostal pod vplyv východnej pravoslávnej cirkvi, ktorá bola predchodkyňou rumunskej pravoslávnej cirkvi. Koncom 20. storočia mala rumunská pravoslávna cirkev už vyše 16 miliónov členov, a tak sa stala najväčšou nezávislou pravoslávnou cirkvou na Balkáne.

 [Rámček/obrázok na stranách 98 – 100]

Spievali sme, zatiaľ čo okolo nás padali bomby

Teodor Miron

Narodený: 1909

Pokrstený: 1943

Stručná charakteristika: Biblickú pravdu spoznal vo väzení. Štrnásť rokov strávil v nacistických koncentračných táboroch, komunistických pracovných táboroch a väzniciach.

Dňa 1. septembra 1944, po ústupe nemeckých vojenských jednotiek, som bol jedným zo 152 bratov, ktorí boli spolu s ďalšími väzňami vzatí z koncentračného tábora v Bore v Srbsku do Nemecka. Boli dni, keď sme nemali čo jesť. Keď sme sa dostali k nejakému jedlu — napríklad k repe, ktorá ležala pri ceste blízko polí —, všetko sme si delili rovným dielom. Keď bol niekto príliš slabý a nedokázal kráčať, silnejší ho viezli na fúriku.

Konečne sme sa dostali na železničnú stanicu. Asi štyri hodiny sme oddychovali a potom sme vyložili náklad z dvoch nekrytých nákladných vozňov, aby sme si urobili miesto. Bolo tam miesto iba na státie a nemali sme žiadne teplé oblečenie — každý mal len jednu prikrývku, ktorú si prehodil cez hlavu, keď začalo pršať. Takto sme cestovali celú noc. O desiatej hodine nasledujúceho dňa, keď sme dorazili do jednej dediny, dve lietadlá začali bombardovať lokomotívu a vlak sa zastavil. Nikto z nás neprišiel o život, hoci  naše vagóny boli hneď za lokomotívou. Napriek tejto nepríjemnej udalosti bola k vlaku pripojená iná lokomotíva a pokračovali sme v ceste.

Asi o 100 kilometrov ďalej sme počas dvojhodinovej prestávky na stanici videli niekoľko mužov a žien, ktorí niesli koše zemiakov. ‚Predavači zemiakov,‘ mysleli sme si. Ale mýlili sme sa. Boli to naši duchovní bratia a sestry, ktorí sa o nás dozvedeli a vedeli, že budeme hladní. Každému z nás dali tri veľké varené zemiaky, kus chleba a trochu soli. Táto ‚manna z neba‘ nás posilnila na ďalších 48 hodín, až kým sme neprišli do mesta Szombathely v Maďarsku, čo bolo začiatkom decembra.

Prezimovali sme v meste Szombathely a prežívali sme najmä vďaka kukurici, ktorá bola pod snehom. V priebehu marca a apríla 1945 bolo toto krásne mesto zbombardované a ulice boli plné zmrzačených tiel. Mnohí ľudia boli uväznení pod troskami a niekedy sme počuli ich volanie o pomoc. Vďaka rýľom a ďalšiemu náradiu, ktoré sme mali k dispozícii, sa nám podarilo niekoľkých vyhrabať.

Bomby zasiahli budovy, ktoré stáli blízko tej našej, ale nepoškodili ju. Kedykoľvek zazneli sirény oznamujúce nálet, každý sa v strachu bežal skryť. Aj my sme spočiatku utekali, ale čoskoro sme zistili, že to nemá zmysel, lebo tam neboli žiadne poriadne úkryty. A tak sme zostali tam, kde sme boli, a usilovali sme sa ostať pokojní. Onedlho s nami zostávali aj väzenskí dozorcovia. Hovorili, že náš Boh možno ochráni aj ich! Dňa 1. apríla, čo bola naša posledná noc v Szombathely, sme zažili také silné bombardovanie ako nikdy predtým. Napriek tomu sme zostali v budove, chválili sme Jehovu piesňou a ďakovali sme mu za pokoj, ktorý sme cítili v srdci. — Fil. 4:6, 7.

Nasledujúci deň sme dostali príkaz odísť do Nemecka. Mali sme dva vozy s koňmi, a tak sme sa viezli alebo sme kráčali asi 100 kilometrov, kým sme neprišli do lesa vzdialeného 13 kilometrov od ruského frontu. Prenocovali sme na pozemku jedného bohatého statkára a nasledujúci deň nás dozorcovia pustili na slobodu. Boli sme vďační Jehovovi, že nás telesne i duchovne podporoval, a so slzami v očiach sme sa rozlúčili a vydali na cestu domov — niektorí pešo, iní vlakom.

[Rámček na strane 107]

Prejav kresťanskej lásky

V roku 1946 východnú časť Rumunska postihol hlad. Hoci Jehovovi svedkovia z tých častí Rumunska, ktoré neboli natoľko postihnuté následkami druhej svetovej vojny, boli chudobní, darovali svojim bratom v núdzi jedlo, oblečenie i peniaze. Napríklad svedkovia, ktorí pracovali v soľnej bani v meste Sighet Marmaţiei neďaleko hraníc s Ukrajinou, nakúpili soľ z baní, predali ju v okolitých mestách a mestečkách a zo zisku nakúpili kukuricu. Pomohli aj Jehovovi svedkovia zo Spojených štátov, Švajčiarska, Švédska, ako aj z ďalších krajín — darovali približne päť ton potravín.

 [Rámček/obrázok na stranách 124, 125]

Spomenuli sme si na 1600 biblických veršov

Dionisie Vârciu

Narodený: 1926

Pokrstený: 1948

Stručná charakteristika: Od roku 1959 strávil viac ako päť rokov v rôznych väzniciach a pracovných táboroch. Zomrel v roku 2002.

Kým sme boli väznení, dovolili nám komunikovať s našimi rodinami a bolo dovolené, aby nám každý mesiac poslali päťkilový balík. Balík dostali iba tí, ktorí dokončili pridelenú prácu. Vždy sme sa delili o jedlo rovným dielom, čo obyčajne znamenalo, že sme ho rozdelili na 30 častí. Raz sme to urobili s dvomi jablkami. Pravdaže, každá porcia bola maličká, ale pomohlo to zmierniť hlad.

Hoci sme nemali Bibliu ani žiadnu biblickú študijnú pomôcku, udržali sme si duchovnú silu, a to tým, že sme sa snažili spomenúť si na veci, ktoré sme si naštudovali pred uväznením, a potom sme sa o tieto myšlienky delili s ostatnými. Robili sme to tak, že každé ráno jeden brat povedal nejaký biblický verš. Tento verš sme si potom počas povinnej rannej prechádzky, ktorá trvala 15 až 20 minút, potichu opakovali a rozjímali sme o ňom. Keď sme sa vrátili do cely — bolo nás 20 v miestnosti s rozmermi 2 krát 4 metre —, asi pol hodiny sme sa o tom verši rozprávali. Spolu sme si dokázali spomenúť na 1600 biblických veršov. Napoludnie sme uvažovali o rôznych námetoch, k čomu patrilo obyčajne 20 až 30 biblických textov, ktoré s daným námetom súviseli. Každý sa snažil zapamätať si tie myšlienky.

Jeden brat si najprv myslel, že je príliš starý na to, aby si zapamätal veľa biblických textov. No podcenil sa. Keď nás počul asi 20-krát nahlas si opakovať tieto pasáže, aj on si dokázal zapamätať značné množstvo textov a citovať ich, z čoho mal obrovskú radosť.

Je pravda, že sme boli hladní a fyzicky slabí, ale Jehova nás udržiaval duchovne sýtych a silných. Aj po tom, čo sme boli prepustení, museli sme si udržiavať duchovnosť, lebo Securitate nás naďalej prenasledovala, dúfajúc, že zlomí našu rýdzosť.

 [Rámček na stranách 132, 133]

Metódy rozmnožovania literatúry

V 50. rokoch 20. storočia bolo najjednoduchšou a najvýhodnejšou metódou rozmnožovania biblických študijných pomôcok ručné prepisovanie, často s použitím kopírovacieho papiera. Hoci to bolo pomalé a únavné, táto metóda mala jednu zvlášť užitočnú stránku — tí, ktorí materiál odpisovali, si väčšinu z neho pamätali. A tak keď boli títo svedkovia uväznení, mohli druhým odovzdať mnoho povzbudivých duchovných myšlienok. Bratia používali aj písacie stroje, ale tie museli byť nahlásené na polícii a bolo ťažké zadovážiť ich.

Koncom 50. rokov 20. storočia sa na scéne objavil cyklostyl. Bratia vyrábali cyklostylové blany tak, že zmiešali lepidlo, želatínu a vosk a potom zmes rovnomerne nanášali v tenkých vrstvách na hladký obdĺžnikovitý povrch, najlepšie na sklo. Špeciálnym atramentom, ktorý si sami pripravili, napísali text na papier tak, že písmená vystupovali. Keď atrament uschol, pritlačili tento papier rovnomerne na mäkký voskový povrch a cyklostylová blana bola hotová. Tieto blany však mali krátku životnosť, a tak bratia museli stále vyrábať nové. A tak ako ručne odpisované články, aj blany predstavovali ohrozenie bezpečnosti, pretože ich pisateľ mohol byť na základe rukopisu identifikovaný.

Od 70. rokov do posledných rokov zákazu bratia vyrobili a používali viac než desať prenosných ručne obsluhovaných rozmnožovacích strojov. Boli zostrojené podľa istého vzoru z Rakúska a na tlačové formy sa do nich používal papier potiahnutý plastovou vrstvou. Bratia volali tento stroj Mlyn. Koncom 70. rokov sa podarilo zaobstarať niekoľko hárkových ofsetových rozmnožovacích strojov, ale bratia nevedeli do nich vyrobiť tlačové formy, a tak tieto stroje najprv stáli. Ale v roku 1985 prišiel z vtedajšieho Československa jeden brat, ktorý bol chemickým inžinierom, a naučil bratov všetko potrebné. Od toho času sa pozoruhodne zvýšila tak kvantita, ako aj kvalita literatúry.

 [Rámček/obrázok na stranách 136, 137]

Jehova ma školil

Nicolae Bentaru

Narodený: 1957

Pokrstený: 1976

Stručná charakteristika: Počas komunistickej éry spolupracoval pri tlačení literatúry a teraz slúži spolu s manželkou Veronicou v zvláštnej priekopníckej službe.

Bibliu som začal študovať roku 1972 v meste Săcele a pokrstený som bol o štyri roky nato, keď som mal 18 rokov. Dielo bolo vtedy pod zákazom a zhromaždenia prebiehali len v rámci študijných skupín. Napriek tomu sme boli pravidelne zásobovaní duchovným pokrmom, dokonca sme dostávali aj biblické drámy vo forme zvukového záznamu a farebných diapozitívov.

Po krste som ako prvú úlohu dostal obsluhovať diaprojektor. O dva roky mi bola zverená ďalšia výsada — mal som zaobstarávať papier pre našu podzemnú tlačiarenskú činnosť. V roku 1980 som sa naučil obsluhovať tlačiareň a pomáhal som pri výrobe Strážnej veže, Prebuďte sa! a ďalších publikácií. Používali sme cyklostyl a ešte jeden malý tlačový stroj na ručnú obsluhu.

Medzitým som sa zoznámil s Veronicou, vynikajúcou sestrou, ktorá preukázala svoju vernosť Jehovovi, a vzali sme sa. Veronica mi bola v práci veľkou oporou. V roku 1981 ma Otto Kuglitsch z rakúskej odbočky naučil obsluhovať náš prvý hárkový ofsetový rozmnožovací stroj. Druhý tlačový stroj sme umiestnili v meste Kluž-Napoca v roku 1987 a ja som školil bratov, ktorí ho mali obsluhovať.

Po tom, čo bol zákaz v roku 1990 zrušený, s Veronicou a s naším synom Florinom sme ešte osem mesiacov pokračovali v produkcii a distribúcii literatúry. Florin pomáhal zoraďovať vytlačené strany predtým, než boli stlačené, orezané, zopnuté, zabalené a odoslané. V roku 2002 sme boli všetci traja ako priekopníci pridelení slúžiť v mestečku Mizil, ktoré má 15 000 obyvateľov a je zhruba 80 kilometrov na sever od Bukurešti. Ja s Veronicou slúžime ako zvláštni priekopníci a Florin ako pravidelný priekopník.

 [Rámček/obrázok na stranách 139, 140]

Jehova zaslepil nepriateľa

Ana Viusencová

Narodená: 1951

Pokrstená: 1965

Stručná charakteristika: Už v rokoch dospievania pomáhala rodičom rozmnožovať literatúru. Neskôr spolupracovala pri preklade publikácií do ukrajinčiny.

Jedného dňa v roku 1968 som ručne odpisovala Strážnu vežu na papierové blany, aby mohla byť rozmnožená. Keď som odchádzala na zhromaždenie, nedbalo som blany nechala na stole a neskryla som ich. Len čo som sa asi o polnoci vrátila domov, začula som, že pri dome zastavilo auto. Skôr ako som mohla zistiť, kto to je, do domu vtrhlo päť príslušníkov Securitate, ktorí mali povolenie na domovú prehliadku. Bola som vystrašená, ale podarilo sa mi zachovať si vyrovnanosť a pokoj. Zároveň som prosila Jehovu, aby mi odpustil moju nedbalosť, a sľúbila som, že už nikdy nenechám prácu rozloženú na stole.

Veliteľ si sadol za stôl hneď vedľa tých papierov, ktoré som v náhlivosti len prikryla látkou, keď som začula zastavovať auto. Zostal tam, až kým sa celá prehliadka neskončila, čo trvalo niekoľko hodín. Kým písal svoju správu — len niekoľko centimetrov od cyklostylových blán —, viackrát ponaprával látku, ktorá bola cez ne prehodená. V správe uviedol, že príslušníci nenašli žiadnu zakázanú literatúru ani v dome, ani u žiadnej osoby.

Napriek tomu otca vzali do Baia Mare. S matkou sme sa zaňho vrúcne modlili a tiež sme Jehovovi ďakovali za to, že nás v tú noc ochránil. Na našu veľkú úľavu otec o niekoľko dní prišiel domov.

Krátko nato, keď som práve ručne odpisovala nejaké publikácie, som znovu počula, že pri našom dome zastavilo auto. Vypla som svetlo, nakukla cez zastreté okná a zazrela som niekoľko mužov v uniformách, ktorým sa na výložkách leskli odznaky. Vystúpili z auta a vošli do domu naproti. Nasledujúci večer ich prišla vymeniť iná skupina, čo len potvrdilo naše podozrenie, že sú to špióni zo Securitate. Napriek tomu sme pokračovali v odpisovaní, ale materiál sme vynášali cez záhradu za domom, aby sme sa vyhli odhaleniu.“

„Cesta medzi nami a nepriateľom,“ hovorieval otec, „je ako oblakový stĺp, ktorý stál medzi Izraelitmi a Egypťanmi.“ ​(2. Mojž. 14:19, 20) Na vlastnej koži som pocítila, aké pravdivé boli otcove slová!

 [Rámček/obrázok na stranách 143, 144]

Zachránení vďaka odlomenému výfuku

Traian Chira

Narodený: 1946

Pokrstený: 1965

Stručná charakteristika: Jeden z bratov, ktorí boli zodpovední za výrobu a rozvoz literatúry v rokoch zákazu.

V jedno letné nedeľné ráno som do auta naložil osem tašiek s literatúrou. Všetky tašky sa mi nezmestili do kufra, a tak som vybral zadné sedadlo, dal som zvyšné tašky tam, prehodil som cez ne prikrývky a navrch som hodil podušku. Ktokoľvek, kto by nazrel dovnútra, mohol jednoducho usúdiť, že naša rodina sa chystá na pláž. Z opatrnosti som dal deku aj na tašky v kufri.

Pomodlili sme sa k Jehovovi a poprosili ho o požehnanie. Potom sme sa všetci piati — moja manželka, naši dvaja synovia, jedna dcéra a ja — vydali do Tîrgu-Mureşa a do Brašova, aby sme tam odviezli literatúru. Cestou sme si spolu spievali piesne Kráľovstva. Asi po 100 kilometroch sme sa dostali na úsek cesty, ktorá bola plná jám. Keďže celá váha nákladu v aute tlačila na závesný systém, podvozok klesol a výfuk o niečo na ceste narazil a odlomil sa. Odstavil som auto na krajnici a uložil som odlomenú časť výfuku do kufra vedľa rezervnej pneumatiky, na deku. Potom sme s rachotom odišli.

V meste Luduş nás zastavil policajt a chcel overiť, či je naše auto spôsobilé na jazdu. Po skontrolovaní výrobného čísla motora, vyskúšaní klaksóna, stieračov, svetiel a tak ďalej povedal, že chce vidieť rezervnú pneumatiku. Kým som prechádzal k zadnej časti auta, naklonil som sa cez okno a šepol som manželke a deťom: „Modlite sa. Teraz nám už môže pomôcť len Jehova.“

Keď som otvoril kufor, policajt okamžite zbadal odlomený výfuk. „A toto je čo?“ opýtal sa. „Budete musieť zaplatiť pokutu!“ Spokojný, že objavil nejakú chybu, kontrolu ukončil. Zatvoril som kufor a vydýchol som si. Nikdy som nebol šťastnejší, že musím platiť pokutu! To bola na tej ceste jediná chvíľa, keď nám hrozilo, že nás odhalia, a bratia dostali svoju literatúru.

 [Rámček/obrázok na stranách 147 – 149]

Stretnutie s tajnou službou Securitate

Viorica Filipová

Narodená: 1953

Pokrstená: 1975

Stručná charakteristika: So službou celým časom začala už v roku 1986 a teraz je členkou rodiny Bétel.

Keď sme sa spolu s mojou sestrou Auricou stali Jehovovými svedkyňami, naša rodina s nami zaobchádzala drsne. Hoci to bolo veľmi bolestné, vyzbrojilo nás to na stretnutia s príslušníkmi tajnej služby Securitate, ktoré nás ešte len čakali. Jedno také stretnutie som zažila v jeden decembrový večer roku 1988. Bývala som vtedy u Auricy a jej rodiny v meste Oradea neďaleko maďarských hraníc.

Mala som v taške časopis, na ktorom som robila korektúru, a vchádzala som do domu brata, ktorý bol poverený dohľadom nad prekladateľskou činnosťou. Netušila som, že príslušníci tajnej služby tam práve robia prehliadku a vypočúvajú obyvateľov domu i každého návštevníka. Keď som zbadala, čo sa deje, našťastie sa mi podarilo spáliť materiály, ktoré som mala v taške, bez toho, aby som bola odhalená. Potom ma spolu s inými svedkami vzali na ďalší výsluch.

Vypočúvali ma celú noc a nasledujúci deň prehľadali moje trvalé bydlisko, malý dom v neďalekej  dedine Uileacu de Munte. Nebývala som tam, ale bratia v tom dome skladovali materiál potrebný na činnosť v podzemí. Keď príslušníci Securitate objavili tento materiál, zase ma vzali na bezpečnosť a bili ma obuškom, aby som prezradila, kto ten materiál vlastní alebo s ním pracuje. Úpenlivo som prosila Jehovu, aby mi pomohol vydržať tú bitku. Pocítila som pokoj a bolesť netrvala dlhšie ako niekoľko sekúnd po každom údere. Zakrátko mi však tak veľmi opuchli ruky, že som si kládla otázku, či budem ešte niekedy schopná písať. V ten večer ma prepustili — bez peňazí a úplne vyhladovanú a vyčerpanú.

Kráčala som na hlavnú autobusovú stanicu a príslušník Securitate mi bol v pätách. Pri výsluchu som nepovedala, kde bývam, a tak som nemohla ísť priamo do Auricinho domu; bála som sa, že by to mohlo byť pre ňu a jej rodinu nebezpečné. Nevedela som, kam ísť a čo robiť, a tak som sa vrúcne modlila k Jehovovi a povedala som mu, že zúfalo potrebujem jesť a túžim spať vo svojej posteli. ‚Žiadam príliš veľa?‘ uvažovala som.

Prišla som na autobusovú stanicu práve v čase, keď sa chystal odísť nejaký autobus. Bežala som k nemu a nastúpila, hoci som nemala peniaze na cestu. Zhodou okolností to bol autobus do dediny, kde som mala trvalé bydlisko. Autobus stihol aj spomínaný príslušník, opýtal sa ma, kam ten autobus ide a potom vystúpil. Pomyslela som si, že v Uileacu de Munte na mňa zrejme bude čakať ďalší. Uľavilo sa mi, keď mi vodič dovolil zostať v autobuse. ‚Ale načo idem do Uileacu de Munte?‘ premýšľala som. Nechcela som ísť do svojho domu, lebo som tam aj tak nemala nič na jedenie a nemala som tam dokonca ani posteľ.

Kým som si takto vylievala srdce pred Jehovom, na predmestí Oradey vodič zastavil, aby mohol vystúpiť jeho priateľ. Využila som tú možnosť a tiež som vystúpila. Keď som videla odchádzať autobus, zaplavil ma pocit šťastia a opatrne som sa vybrala k bytu jedného brata, ktorého som poznala. Prišla som práve vo chvíli, keď jeho manželka dovarila guláš — jedno z mojich obľúbených jedál. Táto rodina ma pozvala na večeru.

Neskôr večer, keď som usúdila, že je to už bezpečné, som sa vydala na cestu k Auricinmu domu. A spala som vo svojej posteli. Áno, Jehova mi dal obe veci, o ktoré som ho prosila — výborné jedlo i moju posteľ. Akého úžasného Otca máme!

[Rámček na strane 155]

Mladí, ktorí si udržiavajú duchovné zameranie

V čase prenasledovania si mladí kresťania vytvorili chvályhodnú povesť ľudí, ktorí si zachovávajú rýdzosť, a mnohí riskovali pre dobré posolstvo slobodu. Teraz mladí čelia iným skúškam a, žiaľ, niektorí poľavili v bdelosti. No iní si udržiavajú duchovné zameranie. Napríklad skupina študentov jednej strednej školy v meste Câmpia Turzii každé dopoludnie cez prestávku spolu rozoberá denný text. Robia to buď na školskom dvore, alebo na ihrisku a niekedy sa k nim pripoja aj iní študenti.

Jedna mladá sestra poznamenala: „To, že sa môžem porozprávať o dennom texte so svojimi priateľmi, je pre mňa krátkym únikom zo spoločnosti študentov, ktorí neslúžia Jehovovi. Povzbudzuje ma aj to, keď vidím, že nie som jediná Jehovova svedkyňa.“ Riaditeľka školy a niekoľko učiteľov sa vyjadrilo pochvalne na adresu týchto príkladných mladých ľudí.

[Rámček na strane 160]

Zákonné upevňovanie dobrého posolstva

Vo štvrtok 22. mája 2003 Ministerstvo kultúry a náboženstva v Rumunsku vydalo rozhodnutie potvrdzujúce, že Náboženská organizácia Jehovových svedkov, založená 9. apríla 1990, je právnickou osobou uznanou štátom. Preto Jehovovým svedkom patria všetky právne výhody, ktoré sú poskytované uznaným náboženstvám, k čomu patrí napríklad právo zvestovať a stavať sály Kráľovstva. Toto zákonné uznanie je výsledkom mnohých právnych bojov, ktoré prebiehali roky.

 [Časová os/graf na stranách 80, 81]

RUMUNSKO — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1910

1911: Zo Spojených štátov sa vracajú Károly Szabó a József Kiss.

1920: V Kluži-Napoce je zriadená odbočka. Je poverená dohľadom nad dielom v Albánsku, Bulharsku, bývalej Juhoslávii, Maďarsku a Rumunsku.

1924: V Kluži-Napoce sú zakúpené budovy pre odbočku vrátane tlačiarne.

1929: Zodpovednosť za dohľad nad dielom sa presúva na odbočku v Nemecku a neskôr na kanceláriu pre strednú Európu vo Švajčiarsku.

1938: Vláda zatvára a zapečaťuje rumunskú kanceláriu, ktorá je teraz v Bukurešti.

1940

1945: Registrácia Spoločnosti Jehovových svedkov v Rumusku.

1946: Na prvom celonárodnom zjazde v Bukurešti je asi 15 000 prítomných.

1947: V auguste a septembri navštevujú Rumunsko Alfred Rütimann a Martin Magyarosi.

1949: Komunistická vláda zakazuje činnosť Jehovových svedkov a konfiškuje všetok majetok odbočky.

1970

 1973: Zodpovednosť za dohľad nad dielom sa presúva zo švajčiarskej odbočky na odbočku v Rakúsku.

1988: Rumunsko navštevujú zástupcovia vedúceho zboru.

1989: Pád komunizmu.

1990: Jehovovi svedkovia získavajú zákonné uznanie. Konajú sa zjazdy.

1991: Strážna veža začína v rumunčine vychádzať farebne a simultánne s anglickým vydaním.

1995: V Bukurešti je znovu zriadená rumunská odbočka.

1999: V Rumunsku sa prvý raz koná škola služobného vzdelávania.

2000

2000: Vychádza Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v rumunčine.

2004: V meste Negreşti-Oaş je zasvätená prvá zjazdová sála.

2005: V Rumunsku je činných 38 423 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

20 000

40 000

1910 1940 1970 2000

 [Mapy na strane 73]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

POĽSKO

SLOVENSKO

MAĎARSKO

UKRAJINA

MOLDAVSKO

RUMUNSKO

Satu Mare

Oradea

Arad

Negreşti-Oaş

Baia Mare

MARAMUREŞ

Brebi

Bistriţa

Topliţa

Kluž-Napoca

Tîrgu-Mureş

Ocna Mureş

TRANSYLVÁNIA

Karpaty

Frătăuţii

Bălcăuţi

Ivăncăuţi

Prut

MOLDAVSKO

Brašov

Săcele

Mizil

BUKUREŠŤ

VALAŠSKO

Galac

Braila

Dunaj

DOBRUDŽA

SRBSKO A ČIERNA HORA

BULHARSKO

MACEDÓNSKO

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázky na strane 69]

V roku 1911 sa Károly Szabó a József Kiss vrátili do svojej domoviny, aby tam kázali posolstvo o Kráľovstve

[Obrázok na strane 70]

Paraschiva Kalmárová (sedí) spolu s manželom a ôsmimi deťmi

[Obrázok na strane 71]

Gavrilă Romocea

[Obrázok na strane 71]

Elek a Elisabeth Romoceaovci

[Obrázok na strane 77]

Výstavba novej kancelárie odbočky v Kluži-Napoce, 1924

[Obrázok na strane 84]

Ako prenasledovanie silnelo, naša literatúra vychádzala pod rôznymi názvami

[Obrázok na strane 86]

Nicu Palius prišiel až z Grécka, aby pomohol s dielom

[Obrázok na strane 89]

Počúvanie nahrávky biblickej prednášky, 1937

[Obrázok na strane 95]

Martin a Maria Magyarosiovci (vpredu) a Elena a Pamfil Albovci

[Obrázok na strane 102]

Krajský zjazd v Baia Mare v roku 1945

[Obrázok na strane 105]

Plagát oznamujúci celonárodný zjazd, ktorý sa konal v roku 1946

[Obrázok na strane 111]

Mihai Nistor

[Obrázok na strane 112]

Vasile Sabadâş

[Obrázok na strane 117]

Odpočúvacie zariadenie, ktoré používala tajná služba Securitate

[Obrázok na strane 120]

Periprava, pracovný tábor v delte Dunaja

[Obrázok na strane 133]

Mlyn

[Obrázky na strane 134]

Veronica a Nicolae Bentarovci v tajnom bunkri pod svojím domom

[Obrázok na strane 138]

Doina a Dumitru Cepănarovci

[Obrázok na strane 138]

Petre Ranca

[Obrázky na strane 141]

Zjazdy, ktoré sa konali v 80. rokoch 20. storočia

[Obrázok na strane 150]

Prvá škola priekopníckej služby v Rumunsku, 1993

[Obrázok na strane 152]

Roberto a Imelda Franceschettiovci

[Obrázky na stranách 156, 157]

Na medzinárodných zjazdoch „Poslovia božského pokoja“ v roku 1996 sa napriek odporu duchovenstva zúčastnili tisíce ľudí

 [Obrázky na strane 158]

(1) Komplex siedmich sál Kráľovstva, Tîrgu-Mureş

(2) Rumunská odbočka, Bukurešť

(3) Zjazdová sála, Negreşti-Oaş

[Obrázok na strane 161]

Výbor odbočky v smere hodinových ručičiek zhora zľava: Daniele Di Nicola, Jon Brenca, Gabriel Negroiu, Dumitru Oul a Ion Roman