Južná Afrika

PRI prechádzke rušnou mestskou ulicou v Južnej Afrike vášmu oku určite neunikne široká paleta farieb pleti od najtmavšieho odtieňa po najsvetlejší. V dopravnom ruchu začujete útržky rozhovorov v rôznych jazykoch. Nebotyčné administratívne budovy vám poskytnú tieň pred pražiacim slnkom, kým budete prechádzať popri predavačoch ovocia, dekoratívnych drobností a odevov. Ak si prajete, môžete si dať priamo na ulici ostrihať vlasy.

Vo vyše 44-miliónovej rôznorodej populácii je ťažké presne povedať, aký je typický Juhoafričan. Domorodí černosi, ktorí tvoria okolo 75 percent celkovej populácie, sú z kmeňov Zulu, Xhosa, Sotho, Pedi a Tswana, ako aj z niekoľkých menších skupín. K belochom patria najmä ľudia hovoriaci po anglicky a afrikánsky. Patria k nim potomkovia holandských prisťahovalcov, ktorí sem prišli v polovici 17. storočia, a francúzskych hugenotov, ktorí prišli po nich. Angličania sa tu usadili začiatkom 19. storočia.

Je tu aj veľká indická komunita — tvoria ju potomkovia robotníkov, ktorí pracovali na plantážach cukrovej trstiny v Natale (dnes Kwazulu-Natal). Pre rozmanitosť rás a kultúr sa Južná Afrika priliehavo nazýva Dúhová krajina.

V minulosti bolo medzi rasami napätie. Politika apartheidu vyvolala negatívne reakcie zo strany medzinárodného spoločenstva. V nedávnych rokoch vyvolalo priaznivý ohlas ukončenie apartheidu a zostavenie vlády zvolenej demokraticky.

 Dnes sa môžu ľudia všetkých rás voľne pohybovať — môžu ísť na akékoľvek verejné miesto, napríklad do kina či do reštaurácie. Nech je človek akejkoľvek rasy, ak má finančné prostriedky, môže bývať, kdekoľvek sa rozhodne.

No len čo opadlo prvotné nadšenie zo zrušenia apartheidu, vynorili sa otázky, ktoré bolo treba riešiť. Do akej miery nová vláda odčiní neprávosti spôsobené apartheidom? Ako dlho jej to bude trvať? Hoci ubehlo už viac  ako desať rokov, vážne problémy pretrvávajú. K veľkým problémom, ktorým vláda čelí, patrí nárast zločinnosti, 41-percentná nezamestnanosť a podľa odhadov päť miliónov HIV-pozitívnych ľudí. Mnohí ľudia si začali uvedomovať, že žiadna ľudská vláda si nedokáže poradiť s týmito problémami, a začali hľadať riešenie inde.

NÁDHERNÁ SCENÉRIA

Hoci má táto krajina problémy, turistov si podmaní jej prírodná krása. Je tu pre nich mnoho lákadiel,  napríklad krásne slnečné pláže, impozantné horské hrebene a bohatý výber turistických chodníkov. V mestách nájdete prvotriedne obchody a reštaurácie. K príťažlivosti Južnej Afriky prispieva aj mierne podnebie.

Pre turistov sú veľkou atrakciou najrôznejšie druhy divej zveri. Pýchou krajiny je asi 200 druhov cicavcov, 800 druhov vtákov a 20 000 druhov kvitnúcich rastlín. Ľudia vo veľkom navštevujú také prírodné rezervácie, ako je známy Krugerov národný park. Tam môžete vo voľnej prírode vidieť africkú „veľkú päťku“: slony, nosorožce, levy, leopardy a byvoly.

Nezabudnuteľným zážitkom je návšteva niektorého z juhoafrických pôvodných lesov. V nerušenom tichu môžete obdivovať nezvyčajné paprade, lišajníky a kvety, ako aj exotické vtáky a hmyz. Pri pohľade na mohutný nohovec je človek prekvapený, ako mohol tento obor vyrásť z maličkého semienka. Niektoré nohovce môžu dorásť do výšky 50 metrov a žiť tisíc rokov.

Už sto rokov sa však v tejto krajine zasieva a pestuje iný druh semien. Do ľudských sŕdc je zasievané dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Žalmista prirovnal tých, ktorí toto dobré posolstvo prijímajú, k veľkým stromom: „Spravodlivý rozkvitne ako palma; vyrastie ako céder v Libanone.“ ​(Žalm 92:12) Títo spravodliví budú žiť dlhšie než najstaršie nohovce, pretože Jehova im sľubuje večný život. — Ján 3:16.

ÚRODA Z NIEKOĽKÝCH SEMIEN

V 19. storočí bola krajina zmietaná vojnou a politickými konfliktmi. Objavenie diamantov a zlata koncom 19. storočia malo ďalekosiahle následky. Allister Sparks v knihe The Mind of South Africa (Mentalita Južnej Afriky) hovorí: „Pastiersku krajinu to zo dňa na deň zmenilo  na priemyselnú a vidiečanov to ťahalo do mesta a menilo ich život.“

Prvé semená biblickej pravdy do tejto krajiny priniesol v batožine v roku 1902 jeden duchovný z Holandska. V škatuli mal niekoľko publikácií Bádateľov Biblie, ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi. V Klerksdorpe sa tieto publikácie dostali do rúk Fransa Ebersohna a Stoffela Fourieho. Tí si uvedomili, že to, čo čítajú, je pravda, a začali vydávať svedectvo ďalším. Vyše 80 členov z piatich generácií Fourieho rodiny a niekoľko  Ebersohnových príbuzných sa stalo oddanými služobníkmi Jehovu. Jeden Fourieho potomok v súčasnosti slúži v juhoafrickom Bételi.

V roku 1910 prišiel do Južnej Afriky William W. Johnston z Glasgowa v Škótsku s pokynmi zriadiť odbočku Bádateľov Biblie. Brat Johnston mal vtedy približne tridsať rokov a bol to rozumný a spoľahlivý muž. Zariadil, aby odbočka bola v malej miestnosti jednej budovy v Durbane. Stadiaľ sa dohliadalo na dielo na obrovskom území — na území takmer celej Afriky južne od rovníka.

V tých rokoch dobré posolstvo zapúšťalo korene hlavne medzi belochmi. Literatúra Bádateľov Biblie bola dostupná iba v holandčine a angličtine a prešli roky, kým boli niektoré publikácie preložené do miestnych jazykov. Časom dielo  napredovalo medzi belochmi, černochmi, miešancami a Indmi.

Od roku 1911 existujú z tejto krajiny správy o pokroku diela medzi černochmi. Johannes Tshange sa vrátil domov do Ndwedwe neďaleko Durbanu. Bol oboznámený s biblickou pravdou a hovoril o nej ďalším. Pravidelne viedol biblické štúdium s malou skupinou a používal pri tom Štúdie Písiem v angličtine. Z tejto skupiny sa zjavne stal prvý černošský zbor v Južnej Afrike.

Táto skupina neunikla pozornosti miestneho duchovenstva. Členovia Wesleyho metodistickej cirkvi zisťovali, či sa členovia tejto skupiny pridŕžajú učenia cirkvi. Tí im povedali, že vyučujú to, čo je v Biblii. Po mnohých diskusiách boli z cirkvi exkomunikovaní. Brat Johnston sa so skupinou skontaktoval a pravidelne ju navštevoval, aby viedol zhromaždenia a poskytol pomoc. Hoci bolo Bádateľov Biblie málo, v kazateľskom diele sa vykonávalo veľa práce. V správe z roku 1912 bolo uvedené, že bolo rozšírených 61 808 traktátov. Koncom roku 1913 aj 11 novín v Južnej Afrike uverejňovalo v štyroch jazykoch kázne Ch. T. Russella, predstaviteľa Bádateľov Biblie.

POKROK V TEOKRACII VO VOJNOVÝCH ROKOCH

Rok 1914 bol významným rokom tak pre malú skupinu Jehovových služobníkov v Južnej Afrike, ako aj  pre Boží ľud na celom svete. Mnohí očakávali, že v tom roku dostanú svoju nebeskú odmenu. Vo výročnej správe, ktorú poslal brat Johnston do svetového ústredia v Brooklyne v New Yorku, napísal: „V poslednej výročnej správe som vyjadril nádej, že nabudúce budeme podávať správu ústrediu za oponou. Táto nádej sa nesplnila.“ No dodal: „Minulý rok bol najrušnejším rokom v dejinách žatvy v Afrike.“ Väčšina si uvedomila, že sa má vykonať ešte veľa práce, a radovali sa, že pri tom môžu pomôcť. To, ako dielo nabralo na obrátkach, vidno zo správy za rok 1915, podľa ktorej bolo rozšírených 3 141 výtlačkov Štúdií Písiem, asi dva razy toľko, čo predchádzajúci rok.

Jedným z tých, ktorí v tom čase spoznali pravdu, bol schopný právnik Japie Theron. Z jedného článku v durbanských novinách sa dozvedel o literatúre, ktorú desaťročia predtým vydali Bádatelia Biblie. V článku sa písalo, že vývoj udalostí od roku 1914 bol predpovedaný v sérii kníh Štúdie Písiem, ktoré vysvetľovali biblické proroctvá. Japie napísal: „Veľmi som chcel tieto knihy mať a po neúspešnom hľadaní vo všetkých kníhkupectvách som túto sériu napokon dostal, keď som napísal na adresu odbočky v Durbane. Otvorili sa mi oči! Bolo obrovským potešením pochopiť ‚skryté veci‘ z Biblie!“ Po čase bol Japie pokrstený a horlivo hovoril o biblickej pravde ďalším, kým v roku 1921 nepodľahol chorobe.

V apríli 1914 sa v Johannesburgu konal po prvýkrát v Južnej Afrike zjazd Medzinárodných bádateľov Biblie. Z 34 prítomných bolo 16 pokrstených.

V roku 1916 sa do krajiny dostala „Fotodráma Stvorenie“ a ľudia v celej krajine na ňu priaznivo zareagovali. Noviny Cape Argus uviedli: „Úspech, ktorý zožalo premietanie tejto úžasnej série biblických filmov,  ukazuje, že námaha, ktorú Medzinárodné združenie bádateľov Biblie vynaložilo, aby ju prinieslo do tejto krajiny, stála za to, a potvrdzuje predvídavosť tohto kroku.“ Vplyv, ktorý mala „Fotodráma“ na ľudí, nebol spočiatku badateľný. No vďaka tomu, že ju videlo veľa ľudí, bolo za krátky čas vydané dobré svedectvo na obrovskom území. Brat Johnston precestoval s „Fotodrámou“ po krajine asi 8 000 kilometrov.

Smrť brata Russella v ten istý rok dočasne spomalila kazateľské dielo v Južnej Afrike, ako aj inde. Niektorým sa nepáčili zmeny, ktoré sa museli robiť po jeho smrti, a spôsobovali rozdelenie v zboroch, ktoré navštevovali. Napríklad v Durbane sa od zboru oddelila väčšina členov a usporadúvali zhromaždenia oddelene. Označovali sa za „Združených bádateľov Biblie“. V pôvodnom zbore zostalo len 12 členov, zväčša sestier. Tak sa dospievajúci Henry Myrdal, ktorý sa dal len krátko predtým pokrstiť, ocitol v ťažkej situácii. Jeho otec sa pridal k oddelenej skupine, no jeho matka zostala v zbore. Po dôkladnom zvážení a modlitbe sa Henry rozhodol v zbore ostať. Ako to už býva, oddelená skupina nevydržala veľmi dlho.

V roku 1917 bola odbočka presťahovaná z Durbanu do Kapského Mesta. Počet zvestovateľov stále rástol. V tom čase tam bolo podľa odhadov 200 až 300 Bádateľov Biblie európskeho pôvodu, ako aj viacero prekvitajúcich černošských zborov.

V roku 1917 podala juhoafrická odbočka správu: „Napriek tomu, že nemáme žiadnu literatúru v jazykoch domorodých obyvateľov, je pozoruhodné, ako dobre títo domorodí bratia chápu súčasnú pravdu. Môžeme iba  povedať: ‚Je to dielo Pánovo a je podivuhodné v našich očiach.‘“ Bratia z Ňaska (dnes Malawi), medzi nimi James Napier a McCoffie Nguluh, prišli pracovať do Južnej Afriky a pomáhali mnohým černochom stať sa učeníkmi.

NEBOJÁCNI BOJOVNÍCI ZA PRAVDU

V tých raných rokoch malá skupina evanjelistov nebojácne obhajovala pravdu. V Nylstroome na severe provincie Transvaal (dnes Limpopo) si dvaja školáci prečítali brožúrku What Say the Scriptures About Hell? (Čo hovoria Písma o pekle?) Boli nadšení, keď sa dozvedeli pravdu o mŕtvych. Jeden z nich, Paul Smit, * povedal: „V Nylstroome nastal rozruch, akoby ho zasiahol nejaký cyklón, keď sme my, dvaja školáci, dávali otvorene na známosť, že cirkevné náuky sú falošné. Zakrátko všetci ľudia hovorili o tomto novom náboženstve. Duchovenstvo, pravdaže, konalo podľa známeho postupu: skresľovalo fakty o Božom ľude a prenasledovalo ho. Celé mesiace, ba dokonca roky sa každý týždeň v kázňach zameriavali na toto ‚falošné náboženstvo‘.“ No i tak bola v roku 1924 v Nylstroome skupinka 13 činných zvestovateľov.

V roku 1917 Piet de Jager študoval teológiu na univerzite v Stellenboschi. Jeho spolužiak si čítal literatúru, ktorú vydávali Bádatelia Biblie, a hovoril o nej. To znepokojovalo cirkevných hodnostárov, a tak požiadali Pieta, aby sa s týmto študentom porozprával a pozval ho na biblické štúdium, ktoré každý týždeň organizovalo Kresťanské združenie študentov. Výsledok, ku ktorému to viedlo, hodnostári neočakávali. Piet prijal pravdu. Po tom, čo bezvýsledne debatoval s profesormi o duši, pekle a iných otázkach, odišiel z univerzity.

 Neskôr bola dohodnutá verejná debata medzi Pietom a doktorom teológie z holandskej reformovanej cirkvi Dwightom Snymanom, na ktorej bolo prítomných 1 500 študentov. Brat Attie Smit opísal priebeh debaty takto: „Piet vyvrátil učenie tohto vzdelaného doktora v každom bode a z Biblie dokázal, že cirkev verí nebiblickým náukám. Jeden študent vyjadril svoj názor: ‚Keby som nebol presvedčený, že Piet de Jager sa mýli, prisahal by som, že má pravdu, pretože všetko podložil textami z Biblie!‘“

SIATIE SEMIEN V ĎALŠÍCH KOMUNITÁCH

Brat Johnston sa pri návšteve mestečka Franschhoek blízko Stellenboscha skontaktoval s niekoľkými tamojšími ľuďmi spomedzi miešancov. Roky predtým miestny učiteľ Adam van Diemen vystúpil z holandskej reformovanej cirkvi a založil malú náboženskú skupinu. Brat Johnston ho navštívil a pán van Diemen si vzal literatúru pre seba i pre priateľov.

Van Diemen a niektorí jeho priatelia prijali pravdu a horlivo odovzdávali svoje poznanie ďalším. Tak bol položený dobrý základ na šírenie dobrého posolstva o Kráľovstve medzi miešancami. V tom čase spoznal pravdu 17-ročný G. A. Daniels a zvyšok svojho života strávil v službe Jehovovi.

Neskôr sa aj David Taylor, brat spomedzi miešancov, horlivo zapájal do šírenia biblickej pravdy vo svojej komunite. Študovať Bibliu s Bádateľmi Biblie začal vo  veku 17 rokov. V roku 1950 bol vymenovaný za krajského dozorcu a dostal za úlohu navštevovať všetky zbory a izolované skupiny miešancov, ktorých bolo v tom čase už 24. To si vyžadovalo veľa cestovať vlakom a autobusom.

POKROK V TEOKRACII V NÁROČNOM OBDOBÍ

V roku 1918 bol brat Johnston pridelený dohliadať na dielo kázania o Kráľovstve v Austrálii a Henry Ancketill bol požiadaný slúžiť ako dozorca juhoafrickej odbočky. Predtým bol členom zákonodarného zboru v Natale. Teraz bol na dôchodku, a hoci nebol najmladší, dobre si spĺňal svoje úlohy nasledujúcich šesť rokov.

Napriek rušným rokom vojny a organizačným úpravám bol v krajine stále vzrast, pretože mnohí nadšene reagovali na biblickú pravdu. V roku 1921 si Christiaan Venter, majster traťových robotníkov, všimol pod koľajnicou nejaký papier. Bol to traktát, ktorý vydali Bádatelia Biblie. Prečítal si ho a utekal za svojím zaťom Abrahamom Celliersom. Povedal mu: „Abraham, dnes som našiel pravdu!“ Obaja si zaobstarali viac literatúry založenej na Biblii a usilovne ju študovali. Stali sa horlivými  svedkami a mnohým pomohli spoznať pravdu. Vyše sto ich potomkov je Jehovovými svedkami.

ROZMACH DIELA POKRAČUJE

V roku 1924 bol do Kapského Mesta dodaný tlačový stroj. Pomôcť prišli aj dvaja bratia z Británie — Thomas Walder, ktorý sa stal dozorcom odbočky, a George Phillips, * ktorý ho o niekoľko rokov ako dozorca odbočky vystriedal. Brat Phillips slúžil v tomto pridelení takmer 40 rokov a významne prispel k pokroku a upevneniu diela Kráľovstva v Južnej Afrike.

Evanjelizačné dielo dostalo ďalší impulz v roku 1931, keď bolo na základe rezolúcie prijaté meno Jehovovi svedkovia. Vtedy bola vydaná brožúrka Kráľovstvo, nádej sveta, v ktorej bolo uvedené úplné znenie tejto rezolúcie. Brožúrka bola rozširovaná po celej krajine a vyvíjalo sa úsilie, aby ju dostal každý duchovný, politik a popredný podnikateľ v obvode.

NOVÁ ODBOČKA

V roku 1933 bola odbočka presťahovaná do väčších prenajatých priestorov v Kapskom Meste a zostala tam až do roku 1952. Vtedy mala rodina Bétel už 21 členov. Títo prví bételiti boli ubytovaní u bratov a každý deň cestovali do kancelárií a tlačiarne. Ráno pred prácou sa stretli v prezliekarni tlačiarne a rozoberali denný text. Potom jednohlasne vyslovili Pánovu modlitbu.

Niektorí bývali príliš ďaleko, aby stihli ísť domov naobedovať sa. Dostali preto šiling a šesťpencu (15 juhoafrických centov), aby si kúpili niečo na jedenie. Za to si mohli kúpiť tanier zemiakovej kaše a malú klobásu v staničnom bufete alebo bochník chleba a nejaké ovocie.

 V roku 1935 bol do odbočky v Kapskom Meste poslaný na výpomoc skúsený tlačiar Andrew Jack. Bol to štíhly, veselý Škót. Predtým slúžil celým časom v pobaltských štátoch — v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Keď prišiel do Južnej Afriky, zadovážil ďalšie tlačiarenské zariadenie a onedlho už na plné obrátky pracovala tlačiareň, ktorú obsluhoval jeden človek. V roku 1937 bol inštalovaný prvý automatický tlačový stroj Frontex. Za vyše 40 rokov vyrobil milióny pozvánok a formulárov, ako aj časopisov v afrikánčine.

 Andrew slúžil v juhoafrickom Bételi do konca svojho života. Aj keď už bol pokročilého veku, dal rodine Bétel vynikajúci príklad, keď sa naplno zúčastňoval zvestovateľskej služby. Tento verný brat z triedy pomazaných dokončil svoj pozemský beh v roku 1984 vo veku 89 rokov, po 58 rokoch horlivej služby.

VEĽKÝ VZRAST V PRIEBEHU VOJNY

Druhá svetová vojna nemala na Južnú Afriku až taký veľký dosah ako na Európu, hoci v Afrike a Taliansku bojovali mnohí Juhoafričania. Vojne bola zabezpečená veľká publicita, aby ju obyvatelia podporili a aby boli naverbovaní branci. Napriek tomu, že v tom čase vládol silný vlastenecký duch, koncom služobného roka 1940 bol dosiahnutý nový vrchol 881 zvestovateľov, čo bol oproti predchádzajúcemu roku, v ktorom bol dosiahnutý vrchol 555 zvestovateľov, 58,7-percentný vzrast!

V januári 1939 vyšiel po prvý raz časopis Útecha (teraz Prebuďte sa!) v afrikánčine. Bol to zároveň prvý časopis, ktorý vytlačili Jehovovi svedkovia v Južnej Afrike. Časopis bol sádzaný ručne, čo bolo zdĺhavé. Krátko nato bolo rozhodnuté, že bude v afrikánčine vychádzať Strážna veža. Hoci si to bratia vtedy neuvedomovali, bolo to rozhodnutie v pravý čas vzhľadom na to, čo sa malo udiať v Európe. Bol nainštalovaný linotyp a skladací stroj. Prvé číslo vyšlo 1. júna 1940.

Dovtedy bratia dostávali z Holandska Strážnu vežu v holandčine pre ľudí hovoriacich afrikánsky, keďže tieto dva jazyky sú si podobné. Ale v máji 1940, po násilnom vniknutí hitlerovských vojsk do Holandska, bola odbočka v tejto krajine náhle zatvorená. Keďže sa však Strážna veža v afrikánčine tlačila už v Južnej Afrike,  bratia neprišli o žiadne číslo. Mesačne sa rozšírilo až 17 000 časopisov.

POKROK NAPRIEK CENZÚRE

Tlak zo strany vedúcich predstaviteľov takzvaného kresťanstva a obavy vlády z nášho neutrálneho postoja viedli k tomu, že v roku 1940 cenzori zabavili predplatené výtlačky Strážnej veže a Útechy. Bol vydaný oficiálny oznam, ktorým boli tieto publikácie zakázané. Dodávky časopisov a ďalších publikácií zo zámoria boli pri príchode skonfiškované.

Napriek tomu bratia ďalej dostávali duchovný pokrm načas. Do odbočky sa vždy nejakým spôsobom dostal anglický výtlačok Strážnej veže, ktorý bol potom vysádzaný a vytlačený. George Phillips napísal: „Počas zákazu sme videli... najúžasnejší dôkaz toho, ako sa Jehova láskyplne stará o svoj ľud a ochraňuje ho. Nikdy nám nechýbalo ani jediné číslo Strážnej veže. Veľakrát sa k nám dostal len jeden výtlačok. Niekedy nám to, čo sme potrebovali, zabezpečil predplatiteľ z niektorej Rodézie [dnes Zambia a Zimbabwe] či z Portugalskej východnej Afriky [dnes Mozambik], či z osamotenej farmy v Južnej Afrike, alebo cestovateľ, ktorého loď sa nakrátko zastavila v Kapskom Meste.“

V auguste 1941 cenzori bez vysvetlenia zhabali všetku odchádzajúcu poštu z odbočky. V ten istý rok vydal minister vnútra príkaz skonfiškovať v krajine všetky publikácie našej organizácie. Jedného dňa prišli o desiatej ráno do odbočky príslušníci oddelenia kriminálneho vyšetrovania s nákladnými autami, aby odviezli všetku našu literatúru. Brat Phillips si prečítal príkaz a všimol si, že nie je úplne v súlade s vyhláškami. Nebol v ňom menovitý zoznam kníh, čo bolo podľa vládneho vestníka Government Gazette požiadavkou.

 Brat Phillips potom úradníkov z oddelenia kriminálneho vyšetrovania požiadal, aby počkali, kým sa neskontaktuje s právnikom. Podal urgentnú žiadosť na najvyšší súd, aby bolo ministrovi vnútra zabránené skonfiškovať literatúru. Jeho žiadosti bolo vyhovené. Na obed už bratia mali v rukách rozhodnutie súdu a polícia odišla s prázdnymi rukami. O päť dní minister stiahol príkaz a zaplatil súdne poplatky.

Právny boj týkajúci sa zákazu našej literatúry trval niekoľko rokov. Bratia schovávali literatúru doma. Keďže mali pre ľudí menej literatúry, používali ju múdro. Tým, ktorí chceli študovať Bibliu, knihy požičiavali. V tom čase mnohí prijali pravdu.

Koncom roku 1943 bol vymenovaný nový minister vnútra. Bola podaná žiadosť o zrušenie zákazu a bolo jej vyhovené. Začiatkom roku 1944 bol zákaz zrušený a veľké množstvo literatúry, ktorú úrady zhabali, bolo vrátené odbočke.

Aký úspech dosiahli odporcovia pravého uctievania v úsilí zastaviť dielo zvestovania o Kráľovstve? Údaje  za služobný rok 1945 ukazujú, že Jehova požehnával horlivú službu svojho verného ľudu a dielo napredovalo ako nikdy predtým. Priemerne 2 991 zvestovateľov rozšírilo 370 264 publikácií a viedlo 4 777 biblických štúdií. To bol pekný vzrast oproti roku 1940, v ktorom bol dosiahnutý vrcholný počet 881 zvestovateľov.

ÚŽITOK Z TEOKRATICKÉHO ŠKOLENIA

Keď v roku 1943 začal prebiehať kurz teokratickej služby (dnes teokratická škola kazateľskej služby), mnohí bratia získali školenie vo verejnom rečníctve. Okrem toho tento kurz viacerým pomohol byť účinnejší v službe. Do roku 1945 bolo mnoho bratov vyškolených v rečníctve a začala sa kampaň, v ktorej boli ľudia pozývaní  na verejné zhromaždenia. Bratia oznamovali prednášky pomocou pozvánok a plagátov.

Piet Wentzel * bol v tom čase mladým priekopníkom. Na tieto roky si spomína: „Bol som pridelený do mesta Vereeniging a mojím priekopníckym partnerom bol Frans Muller. Skôr ako sme v júli 1945 rozprúdili túto kampaň, pripravil som si dve zo štyroch prednášok, ktoré mali byť prednesené. Vždy cez obed som zišiel k rieke a hodinu som prednášal rieke a stromom. Takto som si celý mesiac nacvičoval prednášky, až kým som nenadobudol odvahu postaviť sa pred publikum.“ Na prvej prednáške vo Vereenigingu bolo prítomných 37 záujemcov. Odvtedy bol kladený základ budúceho zboru.

Po mnohých rokoch služby cestujúceho dozorcu boli Piet a jeho manželka Lina pozvaní do Bételu. Piet je teraz členom výboru odbočky a stále je horlivý v službe a zanietene študuje Bibliu. Lina zomrela 12. februára 2004 po 59 rokoch služby celým časom.

JE POSKYTOVANÁ LÁSKYPLNÁ POMOC

Ďalším krokom vpred pod vedením ústredia v Brooklyne bolo vymenovanie služobníkov bratov. Boli to predchodcovia dnešných krajských dozorcov. Vymenovaní boli slobodní muži, ktorí boli zdraví a mali veľa sily, aby sa dokázali držať naplneného rozvrhu.

Spočiatku spolupracovali s väčšími zbormi dva-tri dni; s menšími skupinami len deň. Preto vymenovaní bratia veľa cestovali. Používali zväčša verejnú dopravu a často využívali vlaky a autobusy v nevyhovujúcom čase. Pri návšteve pozorne kontrolovali zborové záznamy. Ich hlavným cieľom však bolo stráviť s bratmi čas v službe a školiť ich vo zvestovaní.

 Jedným služobníkom bratov, ktorý bol vymenovaný v roku 1943, bol Gert Nel, ktorý spoznal pravdu v roku 1934, keď pracoval na severe Transvaalu ako učiteľ. Pomohol veľkému množstvu zvestovateľov a mnohí si dodnes pamätajú na jeho vernú službu. Tento vysoký, štíhly, na pohľad prísny muž bol zanieteným bojovníkom za pravdu. Bol známy svojou pozoruhodnou pamäťou a mal veľmi rád ľudí. Bez prestávky slúžil od siedmej ráno do siedmej i do ôsmej večer. Pri cestovaní využíval vlaky v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, pobudol v zbore niekoľko dní, v závislosti od jeho veľkosti, a potom odchádzal do ďalšieho. Takto to robil týždeň čo týždeň. V roku 1946 bol zavolaný do Bételu, aby prekladal literatúru do afrikánčiny, a verne tam slúžil až do svojej smrti v roku 1991. Bol posledným pomazaným bratom v juhoafrickom Bételi. V rokoch 1982 až 1985 dokončili  svoj pozemský beh ďalší verní pomazaní bratia — George Phillips, Andrew Jack a Gerald Garrard.

ŠTEDRO SA ROZDÁVALI

Jehovovi svedkovia si vážia službu cestujúcich dozorcov a ich manželiek, ktorí sa štedro rozdávajú, keď duchovne posilňujú zbory. Napríklad Luke Dladla bol v roku 1965 vymenovaný za krajského dozorcu a dnes slúži ako pravidelný priekopník. Povedal: „Teraz, v roku 2006, mám 81 rokov a moja manželka 68, ale stále dokážeme chodiť hore-dolu po kopcoch a cez rieky, aby sme šírili dobré posolstvo v našom obvode. V poli sme strávili vyše 50 rokov.“

Andrew Masondo bol vymenovaný za krajského dozorcu v roku 1954. Povedal: „V roku 1965 som bol pridelený do Botswany a bolo to akoby misionárske pridelenie. V krajine bol hlad, pretože tam už tri roky nepršalo. S manželkou Georginou sme zažili, aké to je, ísť spať bez večere a ísť ráno do zvestovateľskej služby bez raňajok. Bežne sme jedávali iba raz za deň, na obed.

Keď som sa vrátil do Južnej Afriky, bol som vymenovaný za oblastného dozorcu a školil ma Ernest Pandachuk. Na rozlúčku mi povedal: ‚Nikdy sa nevypínaj nad bratov, ale buď ako obilný klas, ktorý sa skláňa, keď je zrelý, z čoho vidno, že je plný zŕn.‘“

 PRVÝ KRAJSKÝ ZJAZD

V apríli 1947 sa v Durbane konal prvý krajský zjazd v Južnej Afrike. Milton Bartlett, absolvent piatej triedy školy Gileád a prvý misionár, ktorý prišiel do Južnej Afriky, opisuje, ako vnímal bratov, ktorí prišli na tento zjazd: „Bolo dojímavé vidieť postoj černošských svedkov. Boli takí čistí, tichí a upravení, takí úprimní a dychtiví dozvedieť sa viac o pravde, boli veľmi horliví pre zvestovateľskú službu.“

Ako rástol záujem zo strany černošského obyvateľstva, bola poskytovaná ďalšia pomoc. Prvá Strážna veža v zuluštine bola z 1. januára 1949. Bola vytlačená na malom ručne obsluhovanom rozmnožovacom stroji v odbočke v Kapskom Meste. Nebol to pekný farebný časopis ako dnes, ale obsahoval hodnotný duchovný pokrm. V roku 1950 boli zriadené kurzy čítania a písania v šiestich jazykoch. Tieto kurzy pomohli stovkám zanietených bratov a sestier, aby si dokázali čítať Božie Slovo sami.

S pokrokom evanjelizačného diela boli čoraz viac potrebné vhodné miesta na zhromaždenia. V roku 1948 bol do Strandu neďaleko Kapského Mesta pridelený priekopník, ktorý tam mal zorganizovať výstavbu prvej sály Kráľovstva v Južnej Afrike. Tento projekt financovala jedna miestna sestra. George Phillips povedal: „Keby som tak mohol dať túto novú sálu na kolesá a voziť ju po celej krajine, aby to bratov povzbudilo stavať viac sál Kráľovstva!“ Prešlo ešte niekoľko rokov, kým sa v krajine začali stavať sály Kráľovstva organizovane.

POVZBUDIVÁ REAKCIA MEDZI INDMI

V rokoch 1860 až 1911 prichádzali na plantáže cukrovej trstiny v Natale robotníci z Indie. Mnohí tam zostali aj  po tom, čo sa im skončila pracovná zmluva, a v krajine sa usadil značný počet Indov, ktorých je dnes vyše milióna. Začiatkom 50. rokov sa začal v indických komunitách rozvíjať záujem o biblickú pravdu.

Velloo Naicker sa narodil v roku 1915 ako štvrtý syn v rodine s deviatimi deťmi. Jeho rodičia pracovali na plantáži cukrovej trstiny a boli zanietenými hinduistami. Hodiny Biblie v škole roznietili jeho záujem o Bibliu a neskôr mu niekto túto knihu dal. Čítal si ju každý deň a prečítal ju za štyri roky. Napísal: „Zapôsobil na mňa Matúš 5:6. Keď som si ho čítal, uvedomil som si, že Boh je rád, keď je človek hladný po pravde a po tom, čo je správne.“

Velloo sa napokon skontaktoval s jedným svedkom a začal študovať Bibliu. Dal sa pokrstiť v roku 1954 a bol jedným z prvých Indov v Južnej Afrike, ktorí boli pokrstení. Hinduistická komunita v Actonville v provincii Gauteng, kde vtedy býval, bola silne zameraná proti Jehovovým svedkom a jeden významný človek sa mu dokonca vyhrážal, že ho zabije. Za svoj pevný postoj na strane biblickej pravdy prišiel Velloo o prácu vedúceho čistiarne. Napriek tomu ďalej verne slúžil Jehovovi  až do svojej smrti v roku 1981. Jeho dobrý príklad viedol k tomu, že v súčasnosti slúži Jehovovi vyše 190 jeho príbuzných (vrátane príbuzných jeho manželky) zo štyroch generácií.

Gopal Coopsammy mal 14 rokov, keď po prvý raz počul o pravde od svojho strýka Vellooa. „Velloo sa s nami mladými rozprával o Biblii, i keď to nebolo biblické štúdium,“ spomína si Gopal. „Bol som hinduista a Biblia bola pre mňa neznámou knihou. Ale niečo z toho, čo som čítal, mi dávalo zmysel. Jedného dňa som strýka videl ísť na zborové štúdium knihy. Opýtal som sa ho, či môžem ísť s ním. Súhlasil a odvtedy som navštevoval zhromaždenia. Chcel som si prehĺbiť poznanie Biblie, a tak som šiel do verejnej knižnice a vyhľadal som si niektoré publikácie Jehovových svedkov. Moja rodina mi veľmi odporovala, ale ja som stále pamätal na slová  zo Žalmu 27:10: ‚I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.‘ Dal som sa pokrstiť v roku 1955, keď som mal 15 rokov.“

V zbore, kde Gopal s manželkou Susilou slúži, je predsedajúcim dozorcom. Pomohli asi 150 ľuďom stať sa oddanými služobníkmi Jehovu. Keď dostali otázku, ako sa im to podarilo, Gopal povedal: „V našom obvode bývalo veľa príbuzných a mohol som im zvestovať. Viacerí zareagovali priaznivo. Mal som aj vlastný podnik, a tak som mal trochu voľného času na službu. Štyri roky som slúžil ako priekopník. Veľmi som sa namáhal v službe a usilovne som rozvíjal každý prejavený záujem.“

LÁSKA A TRPEZLIVOSŤ PRINÁŠA OVOCIE

Doreen Kilgourová a Isabella Ellerayová absolvovali Gileád v roku 1956 a 1957. Dvadsaťštyri rokov slúžili v indickej komunite v Chatsworthe na predmestí Durbanu.

Doreen opísala, ako sa pracovalo v tomto obvode: „Museli sme byť trpezliví. Niektorí nikdy nepočuli o Adamovi a Eve. Ľudia boli pohostinní. Hinduisti nepovažujú za správne nechať človeka stáť pri dverách. Hovorievali nám: ‚Skôr ako pôjdete, dajte si čaj.‘ Po chvíli sme boli plní čaju. Považovali sme to vždy za zázrak, keď nejaký Ind zanechal hlboko zakorenené náboženské predstavy a stal sa ctiteľom Jehovu.“

Isabella sa podelila o túto skúsenosť: „V službe som sa rozprávala s mužom, ktorý si vzal časopisy. Pripojila sa k nemu jeho manželka Darishnie, ktorá sa práve vrátila z kostola. V náručí držala dieťa. Mali sme pekný rozhovor a dohodli sme sa, že k nim prídem opäť. No Darishnie nikdy nebola doma. Neskôr som sa od nej dozvedela, že jej pastor povedal, aby odišla, keď prídem.  Usudzoval, že si budem myslieť, že nemá záujem. Šla som do Anglicka navštíviť rodinu. Kým som tam bola, stále som na Darishnie myslela. Keď som sa vrátila do Južnej Afriky, šla som ju navštíviť. Chcela vedieť, kde som bola. Povedala: ‚Bola som si istá, že si myslíte, že nemám záujem. Som taká rada, že vás znovu vidím.‘ Začali sme študovať, hoci sa k nám jej manžel nepripojil. Dychtivo študovala a o nejaký čas bola pokrstená.

Náboženstvo, v ktorom bola predtým, vyžaduje od vydatej ženy, aby na krku nosila talí, zlatú ozdobu na žltej šnúrke. Talí si môže zložiť, iba keď jej manžel zomrie. Keď Darishnie chcela začať zvestovať, pochopila, že by si mala dať talí dole. Opýtala sa ma, čo má urobiť. Poradila som jej, aby sa najprv spýtala manžela, čo si o tom myslí. Opýtala sa ho na to, no on nechcel, aby si talí dala dole. Povedala som jej, aby bola trpezlivá, chvíľu vyčkala, a keď bude mať manžel dobrú náladu, opäť sa ho na to opýtala. Manžel napokon súhlasil, aby si talí dala dole. Viedli sme záujemcov k tomu, aby boli taktní a prejavovali úctu voči hinduistickým náukám, zatiaľ čo sa pevne zastávajú biblickej pravdy. Tak zbytočne nezraňovali priateľov a príbuzných, pre ktorých bolo potom ľahšie prijať zmenu náboženstva týchto študentov Biblie.“

Keď tieto misionárky dostali otázku, čo im pomohlo vytrvať počas mnohých rokov misionárskej služby, Doreen odpovedala: „Naša láska k ľuďom rástla. Pohrúžili sme sa do tejto práce a vychutnávali sme si ju.“ Isabella dodala: „Vytvorili sme si veľa blízkych priateľstiev. Bolo nám ľúto, že musíme opustiť naše pridelenie, no zdravie nám už neslúžilo. S radosťou sme prijali  láskavé pozvanie slúžiť v Bételi.“ Isabella zomrela 22. decembra 2003.

Aj ďalší misionári, ktorí slúžili v Chatsworthe, už nedokázali pre pokročilý vek slúžiť vo svojom pridelení a starať sa o misionársky domov, a tak aj oni boli pridelení do Bételu. Patrili k nim Eric a Myrtle Cookovci, Maureen Steynbergová a dnes už zosnulý Ron Stephens.

VÝZNAMNÝ PROJEKT

Keď v roku 1948 navštívili Južnú Afriku Nathan Knorr a Milton Henschel z ústredia v Brooklyne, rozhodlo sa, že bude kúpený pozemok na domov Bétel a tlačiareň v Elandsfonteine neďaleko Johannesburgu. Výstavba bola dokončená v roku 1952. Po prvý raz mohli členovia rodiny Bétel bývať pod jednou strechou. Boli nainštalované ďalšie tlačiarenské zariadenia vrátane tlačového stroja na tlač z rovinnej formy. Strážna veža vychádzala v ôsmich jazykoch a Prebuďte sa! v troch.

V roku 1959 boli domov Bétel i tlačiareň rozšírené. Prístavba bola väčšia než pôvodná budova. Bol inštalovaný nový tlačový stroj Timson, prvá rotačka v tejto odbočke.

Brat Knorr pozval do Južnej Afriky štyroch mladých bratov z Kanady, aby prišli pomôcť s obsluhou stroja. Boli to Bill McLellan, Dennis Leech, Ken Nordin a John Kikot. Pricestovali v novembri 1959. Bill McLellan s manželkou Marilyn ešte slúžia v juhoafrickom Bételi a John Kikot s manželkou Laurou v súčasnosti slúžia v brooklynskom Bételi v New Yorku. Ken Nordin a Dennis Leech zostali v Južnej Afrike, sú ženatí a vychovali deti. Naďalej vynikajúco podporujú záujmy  Kráľovstva. Obe Kenove deti slúžia v juhoafrickom Bételi.

Rozšírené priestory Bételu a nové zariadenia boli plne využité na uspokojovanie rastúceho záujmu v tejto krajine. V roku 1952 počet zvestovateľov v Južnej Afrike prekročil 10 000. V roku 1959 vzrástol tento počet na 16 776.

ZACHOVÁVANIE KRESŤANSKEJ JEDNOTY V OBDOBÍ APARTHEIDU

Pre lepšie pochopenie ťažkostí, s ktorými sa stretávali bratia pod režimom apartheidu, je užitočné vedieť, ako bola táto politika uplatňovaná. Zákon dovoľoval černochom, belochom (európskeho pôvodu), miešancom a Indom pracovať v mestách v tých istých budovách, napríklad v továrňach, úradoch a reštauráciách. Ale večer sa ľudia jednotlivých rás museli vrátiť do svojej štvrte. Tak boli ľudia podľa rás oddelení, pokiaľ ide o štvrte, v ktorých bývali. Vo všetkých budovách museli byť stravovacie a hygienické zariadenia zvlášť pre belochov a zvlášť pre ľudí iných rás.

Keď bola v Elandsfonteine postavená prvá odbočka, úrady nedovoľovali bratom spomedzi černochov, miešancov a Indov bývať v tých istých budovách ako belošskí bratia. V tom čase väčšina bratov v Bételi patrila k belochom, pretože bolo ťažké získať povolenie pre ľudí ostatných rás, aby mohli pracovať v meste. Napriek tomu pracovalo v Bételi dvanásť bratov a sestier spomedzi černochov a miešancov. Boli to hlavne prekladatelia do miestnych jazykov. Vláda povolila výstavbu piatich izieb za hlavnou ubytovacou budovou, kde títo bratia mohli bývať. Neskôr, keď boli zákony apartheidu uplatňované prísnejšie, bolo toto povolenie stiahnuté a naši bratia museli cestovať do najbližšej štvrte pre Afričanov  vzdialenej asi 20 kilometrov a bývať v mužskej ubytovni. Dve černošské sestry bývali u svedkov v štvrti.

Zákon dokonca nedovoľoval, aby títo bételiti jedli s belošskými bratmi v hlavnej jedálni, a inšpektori z magistrátu sledovali každý priestupok voči zákonu. No belošskí bratia nedokázali zniesť, že by mali jesť oddelene. Preto nahradili priehľadné sklené okná v jedálni nepriehľadnými, a tak mohla celá rodina nerušene stolovať.

 V roku 1966 George Phillips usúdil, že pre zdravotné ťažkosti jeho manželky Stelly bude najlepšie odísť z Bételu. Za dozorcu odbočky bol vymenovaný schopný brat Harry Arnott, ktorý v tomto úrade slúžil dva roky. Od roku 1968 slúžil ako dozorca odbočky a neskôr ako koordinátor výboru odbočky Frans Muller. *

MODRÁ BOMBA PRISPIEVA K VZRASTU

Na oblastnom zjazde v roku 1968 bolo oznámené vydanie knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Táto kniha, ktorej s láskou hovorili aj modrá bomba, bola vo zvestovateľskej službe veľkým prínosom. Z oddelenia expedície sa ročne distribuovalo okolo 90 000 kníh, no v služobnom roku 1970 bolo distribuovaných 447 000 kníh.

V roku 1971 brat Knorr znovu navštívil Južnú Afriku. Bétel bol vtedy opäť primalý. Rodina Bétel mala 68 členov. Boli naplánované prístavby a bratia sa dali ochotne k dispozícii na túto prácu alebo darovali na projekt finančné prostriedky. Výstavba bola ukončená 30. januára 1972. Ďalšia prístavba bola dokončená v roku 1978. Tento rozmach Boží ľud povzbudil a opäť ho uistil o Jehovovej  podpore, pretože v tom čase čelil narastajúcemu tlaku zo strany vládnych úradov.

SKÚŠKA NEUTRALITY

V máji 1961 Južná Afrika ukončila členstvo v Britskom spoločenstve národov a stala sa republikou. Toto obdobie sa vyznačovalo politickými nepokojmi a pribúdajúcimi násilnosťami v krajine. V snahe udržať situáciu pod kontrolou vláda roznecovala v ľuďoch vlastenecké cítenie, čo v nasledujúcich rokoch spôsobovalo Jehovovým svedkom ťažkosti.

Mnoho rokov sa od Jehovových svedkov neočakávalo, že budú vykonávať vojenskú službu. To sa zmenilo koncom 60. rokov 20. storočia, keď sa krajina stále viac a viac zapájala do vojenských operácií v Namíbii a Angole. Podľa nových zákonov musel vykonávať vojenskú službu každý mladý, zdravý beloch. Bratia, ktorí to odmietli, boli odsúdení na 90 dní väzenia vo vojenských barakoch.

Mike Marx bol v skupine uväznených bratov, ktorí dostali príkaz obliecť si vojenský odev a nasadiť si vojenskú prilbu. Spomína si: „Keďže sme nechceli byť vnímaní ako príslušníci vojska, odmietli sme to urobiť. Veliaci dôstojník, kapitán, nám preto odňal niektoré výhody, dal nás do samoväzby a dostávali sme skromný prídel jedla.“ Pre bratov to znamenalo, že nemohli písať ani dostávať listy, prijímať návštevy ani mať nič na čítanie okrem Biblie. Dva dni dostávali skromný prídel jedla — vodu a pol bochníka chleba na deň — údajne pre nenapraviteľných väzňov. Potom  dostávali sedem dní bežné vojenské porcie a ďalšie dva dni boli opäť o chlebe a o vode. Ani takzvaný normálny prídel zvyčajne nebol v dostatočnej kvalite a v dostatočnom množstve.

Bolo vyvinuté veľké úsilie s cieľom zlomiť rýdzosť bratov. Každý bol zatvorený v malej cele. Isté obdobie sa nemohli sprchovať. Každý brat dostal dve vedrá, jedno malo slúžiť ako toaleta a druhé na umývanie. Časom im bolo povolené znovu sa chodiť sprchovať.

„Jedného dňa,“ spomína si Keith Wiggill, „keď sme sa uprostred zimy osprchovali studenou vodou, nám stráže zobrali matrace a prikrývky. Nedovolili nám obliecť si civilné šaty, a tak sme mali na sebe len trenírky a tielko. Spali sme na mokrom uteráku na studenej betónovej podlahe. Ráno bol hlavný seržant prekvapený, že sme radostní a zdraví. Uznal, že sa o nás v tú mrazivú zimnú noc staral náš Boh.“

Krátko predtým ako bratom vypršal 90-dňový trest, boli opäť predvedení pred súd, pretože si nechceli obliecť uniformu ani absolvovať výcvik s vojenskými väzňami. A tak boli opäť poslaní do väzenia. Úrady jasne dávali najavo, že majú v úmysle opakovane bratov trestať, až kým nebudú mať 65 rokov a nebudú nespôsobilí na vojenskú službu.

V roku 1972 sa pod silným politickým tlakom a tlakom verejnosti zákon zmenil. Bratia boli posielaní do väzenia len raz a tento trest trval tak dlho ako vojenský výcvik. Pôvodne trval 12 až 18 mesiacov. Neskôr bol predĺžený na tri roky a napokon na šesť rokov. Časom boli bratom urobené určité ústupky a bratia mohli mať jedno zhromaždenie do týždňa.

Kým boli bratia uväznení v barakoch, nezabudli na Kristov príkaz robiť učeníkov. (Mat. 28:19, 20)  Rozprávali sa so spoluväzňami, dozorcami a ďalšími, s ktorými prichádzali do kontaktu. Nejaký čas mohli využiť sobotu poobede, aby zvestovali o dobrom posolstve písaním listov.

Raz vojenskí dozorcovia nariadili 350 svedkom, aby jedávali spolu so 170 vojenskými väzňami. Väzenský barak bol jediným obvodom, v ktorom bol pomer dvaja svedkovia na jedného nesvedka, a dozorcovia zakrátko rozhodli, že bratia majú jesť oddelene.

TAKZVANÉ KRESŤANSTVO A NEUTRALITA

Ako zareagovali cirkvi takzvaného kresťanstva na povinnú vojenskú službu? Juhoafrická rada cirkví vydala v júli 1974 rezolúciu o odpieraní vojenskej služby z dôvodu svedomia. No namiesto toho, aby rezolúcia obsahovala náboženské dôvody, mala zreteľne politický podtón. Zastávala sa výhrad z dôvodu svedomia preto, lebo armáda bráni „nespravodlivú a diskriminujúcu spoločnosť“, a tak vedie nespravodlivú vojnu. Afrikánske cirkvi, ako aj ďalšie náboženské skupiny túto rezolúciu nepodporili.

Holandská reformovaná cirkev podporovala vládu vo vojenských zámeroch. Odmietla rezolúciu s tým, že je v rozpore s 13. kapitolou Rimanom. Ďalšou skupinou, ktorá odporovala stanovisku vyjadrenému v rezolúcii, boli kuráti v juhoafrických obranných silách, ku ktorým patrili duchovní z Juhoafrickej rady cirkví. V spoločnom vyhlásení kuráti cirkví, ktorých jazykom bola angličtina, odsúdili rezolúciu a vyhlásili: „Povzbudzujeme každého člena našich cirkví, a zvlášť mladých mužov, aby osobne prispeli k obrane krajiny.“

Navyše, jednotlivé cirkvi z Juhoafrickej rady cirkví nezaujali k neutralite jasné stanovisko. V knihe War and  Conscience in South Africa (Vojna a svedomie v Južnej Afrike) je uvedené: „Väčšina... svojim členom nevysvetlila svoje stanovisko, nieto aby ich podporila v odpieraní vojenskej služby z dôvodu svedomia.“ V tejto knihe je poukázané na to, že prudká reakcia vlády na túto rezolúciu spolu s prísnymi zákonmi viedli k tomu, že cirkvi váhali trvať na svojom presvedčení: „Pokusy podnietiť cirkev ku konštruktívnemu konaniu neboli úspešné.“

Táto kniha na druhej strane priznáva: „Odpierači vojenskej služby z dôvodu svedomia, ktorí boli doteraz uväznení, boli väčšinou Jehovovi svedkovia.“ Ďalej dodáva: „Jehovovi svedkovia sa zamerali na právo jednotlivcov vzoprieť sa všetkým vojnám na základe svedomia.“

Postoj svedkov bol čisto náboženský. Zatiaľ čo svedkovia uznávajú, že „jestvujúce vrchnosti umiestnil do ich relatívnych postavení Boh“, zostávajú politicky neutrálni. (Rim. 13:1) V prvom rade sú verní Jehovovi, ktorý vo svojom Slove, Biblii, odhaľuje, že jeho praví ctitelia sa nebudú zapájať do vojny. — Iz. 2:2–4; Sk. 5:29.

Po tom, čo boli Jehovovi svedkovia niekoľko rokov zatýkaní, bolo jasné, že sa nevzdajú neutrálneho postoja, aby sa vyhli krutému zaobchádzaniu. Navyše väzenské baraky v kasárňach boli preplnené a vzbudzovali negatívny ohlas verejnosti. Bol vyvíjaný nátlak, aby boli bratia posielaní do civilných väzníc.

Niektorí priaznivo naklonení vojenskí hodnostári s tým nesúhlasili. Vážili si mladých bratov pre ich vysoké morálne zásady. Keby boli bratia poslaní do civilných väzníc, mali by zápis v registri trestov. Boli by tiež vystavení vplyvu najhorších živlov spoločnosti a hrozilo by im znásilnenie. Preto boli urobené opatrenia, aby vykonávali verejnoprospešnú činnosť vo vládnych  inštitúciách, ktoré nemali nič spoločné s armádou. Keď sa v 90. rokoch politická situácia v krajine zmenila, povinná vojenská služba bola zrušená.

Ako ovplyvnilo mladých bratov to, že boli uväznení dlhé obdobie v dôležitých rokoch života? Mnohí lojálne slúžili Jehovovi a múdro využili situáciu na štúdium Božieho Slova a na duchovný rast. „Uväznenie vo väzenskom baraku spôsobilo v mojom živote obrat,“ hovorí Cliff Williams. „Jasné dôkazy Jehovovej ochrany a požehnania počas uväznenia ma podnietili robiť viac pre záujmy Kráľovstva. Krátko po prepustení v roku 1973 som začal slúžiť ako pravidelný priekopník a nasledujúci rok som prišiel do Bételu, kde slúžim dodnes.“

Stephen Venter, ktorý mal 17 rokov, keď bol uväznený, povedal: „Bol som nepokrsteným zvestovateľom a mal som obmedzené poznanie pravdy. Duchovná sila, ktorú som čerpal z denného rozboru biblického textu — ktorý prebiehal ráno popri leštení dlážky —, pravidelné zhromaždenia a biblické štúdium, ktoré so mnou viedol skúsenejší brat, mi túto situáciu pomohli zniesť. Hoci som zažil aj zlé obdobia, napodiv mám na ne málo spomienok! Tri roky vo väzení boli pravdepodobne najlepšími rokmi v mojom živote. Táto situácia mi pomohla prejsť z detstva do dospelosti. Spoznal som Jehovu a to ma podnietilo ujať sa služby celým časom.“

Nespravodlivé uväznenie našich bratov poslúžilo dobrému účelu. Gideon Benade, ktorý navštevoval bratov vo väzenských barakoch, napísal: „Keď sa človek obzrie späť, uvedomí si, aké mocné svedectvo bolo vydané.“ Vytrvalosť našich bratov a mnoho novinových správ o ich skúškach a trestoch zanechalo nezmazateľný  záznam o neutrálnom postoji Jehovových svedkov, ktorý zapôsobil tak na armádu, ako aj na celú krajinu.

RÝDZOSŤ ČERNOŠSKÝCH BRATOV

V prvých rokoch po zavedení apartheidu neboli černošskí bratia vystavení takým skúškam neutrality ako belošskí bratia. Napríklad černosi neboli povolávaní do vojenskej služby. No keď černošské politické skupiny začali spochybňovať režim apartheidu, doľahli na černošských svedkov kruté skúšky. Niektorí boli zavraždení, iní boli bití, ďalší utiekli, keď ich domovy a majetok skončili v plameňoch — to všetko preto, že odmietli konať v rozpore so svojím postojom neutrality. Áno, boli odhodlaní poslúchať Ježišov príkaz nebyť „časťou sveta“. — Ján 15:19.

Niektoré politické skupiny požadovali od každého, kto býval v ich oblasti, aby si kúpil stranícky preukaz. Zástupcovia týchto skupín prichádzali za ľuďmi domov a žiadali od nich peniaze na zbrane alebo na pohreb svojich druhov, ktorí zomreli v boji s bezpečnostnými oddielmi belochov. Keďže černošskí bratia taktne odmietli dať tieto peniaze, boli obvinení zo špionáže pre vládu presadzujúcu apartheid. Niektorí bratia a sestry boli počas zvestovateľskej služby napadnutí a obvinení zo šírenia afrikánskej propagandy.

Ako príklad uveďme Elijaha Dlodla, ktorý sa vzdal sľubnej športovej kariéry, aby sa mohol stať oddaným služobníkom Jehovu. Dva týždne pred prvými demokratickými voľbami v Južnej Afrike narastalo napätie medzi súperiacimi černošskými komunitami. Zbor, do ktorého Elijah patril, sa rozhodol zvestovať v zriedka prepracúvanom obvode vzdialenom niekoľko kilometrov. Elijah, ktorý bol pokrstený len dva mesiace,  dostal za úlohu spolupracovať s dvoma chlapcami, ktorí boli nepokrstenými zvestovateľmi. Keď sa rozprávali s jednou paňou pri dverách, objavila sa pri nich skupina mladíkov, ktorí boli členmi jedného politického hnutia. Ich vodca mal sjambok, hrubý kožený bič. „Čo sa tu deje?“ opýtal sa.

„Rozprávame sa o Biblii,“ odpovedala žena.

Nahnevaný muž nedbal na jej slová a povedal Elijahovi a jeho dvom spoločníkom: „Vy traja, pripojte sa k nám. Teraz nie je čas na Bibliu; teraz je čas bojovať za naše práva.“

Elijah mu odvážne odpovedal: „Nemôžeme, pretože pracujeme pre Jehovu.“

Nato muž Elijaha sotil a začal ho šľahať sjambokom. Pri každom údere kričal: „Pridaj sa k nám.“ Po prvom údere Elijah už necítil bolesť. Posilnili ho slová apoštola Pavla, že všetci praví kresťania ‚budú prenasledovaní‘. — 2. Tim. 3:12.

Muž sa napokon unavil a prestal Elijaha biť. Potom sa jeden z útočníkov oboril na tohto muža s tým, že Elijah nie je z ich komunity. Skupina sa rozdelila a začali medzi sebou bojovať, pričom vodcu kruto zbili jeho vlastným sjambokom. Elijah a jeho dvaja spoločníci medzitým utiekli. Táto skúška posilnila Elijahovu vieru a ďalej napredoval ako nebojácny zvestovateľ dobrého posolstva. Dnes je ženatý, má deti a slúži ako zborový starší.

Aj naše černošské sestry prejavili veľkú odvahu, keď čelili tlaku prestať zvestovať. Zamyslime sa nad Florah Malindovou.  Jej pokrstenú dcéru Maki upálil dav mladých ľudí, keď sa snažila brániť svojho brata, ktorý odmietol pripojiť sa k ich politickému hnutiu. Napriek tejto tragickej strate Florah nezatrpkla, ale ďalej šírila Božie Slovo vo svojej komunite. Jedného dňa zástupcovia politického hnutia, ktoré sa podpísalo pod vraždu jej dcéry, od nej žiadali, aby sa pripojila k ich hnutiu, lebo inak ponesie následky. Na pomoc jej prišli susedia a povedali, že nenadŕža žiadnej politickej strane, ale horlivo pomáha ľuďom študovať Bibliu. To vyvolalo medzi aktivistami debatu a napokon sa rozhodli nechať Florah odísť. Celé to náročné obdobie Florah verne slúžila ako pravidelná priekopníčka a je ňou až dodnes.

Jeden pravidelný priekopník opisuje, čo sa mu prihodilo, keď cestoval autobusom do obvodu. Istý mladý politický aktivista ho sotil a opýtal sa, prečo nesie literatúru, ktorú vydali Afrikánci, a predáva ju černochom. Brat opisuje, čo sa stalo potom: „Žiadal odo mňa, aby som literatúru vyhodil z okna autobusu. Keďže som to odmietol, dal mi facku a na líce mi priložil žeravý koniec cigarety. Bol som ticho. Nato schytil moju tašku s literatúrou a vyhodil ju z okna. Potom mi odviazal kravatu so slovami, že je to belošský štýl obliekania. Stále mi nadával a robil si zo mňa žarty a hovoril, že ľudia ako ja by mali byť zaživa upálení. Jehova ma ochránil, pretože som z autobusu mohol vystúpiť bez ďalšej ujmy. Táto skúsenosť ma od kázania neodradila.“

Juhoafrická odbočka dostala od zvestovateľov a zborov veľa listov o rýdzosti  černošských bratov. Jeden taký list poslal starší z jedného zboru v Kwazulu-Natale. Bolo v ňom: „Píšeme Vám tento list, aby ste vedeli o strate nášho drahého brata Mosesa Nyamussua. Pracoval ako zvárač a automechanik. Raz ho istá politická skupina požiadala, aby im zvaril pušky, ktoré si po domácky vyrobili. Odmietol. Neskôr, 16. februára 1992, mala svoju politickú manifestáciu, pri ktorej došlo k boju s členmi opozičnej skupiny. Keď sa večer vracali domov, stretli tohto brata, ako šiel do obchodného centra. Zabili ho kopijami. Dôvod? ‚Odmietol si nám zvariť pušky a teraz naši kamaráti zahynuli v boji.‘ Bratov to veľmi šokovalo, ale do služby neprestaneme chodiť.“

ODPOR V ŠKOLÁCH

Problémy vznikali aj v školách v černošských štvrtiach, pretože deti svedkov sa nepripájali k modlitbám a nespievali nábožné piesne na ranných zhromaždeniach. To nespôsobovalo ťažkosti žiakom v belošských školách. Rodičia mali len napísať list, v ktorom vyjadrili svoj postoj, a ich deti boli od týchto činností oslobodené. V školách pre černochov však odmietnutie zúčastniť sa náboženských ceremónií bolo považované za prejav vzdoru voči vedeniu školy. Učitelia neboli na takýto odpor zvyknutí. Keď rodičia vysvetľovali postoj svedkov, učitelia tvrdili, že výnimky sa udeľovať nebudú.

Vedenie škôl trvalo na tom, aby deti Jehovových svedkov boli prítomné na ranných zhromaždeniach, lebo sa na nich hovorili oznamy týkajúce sa školy. Deti  chodili na tieto zhromaždenia, ale počas piesne a modlitieb ticho stáli a nezúčastňovali sa na nich. Niektorí učitelia prechádzali pomedzi rady žiakov, aby skontrolovali, či majú deti počas modlitieb zatvorené oči a či spievajú nábožné piesne. Bolo potešujúce vedieť, že tieto deti, niektoré ešte veľmi malé, si odvážne zachovávali rýdzosť.

Keď bolo veľa detí vylúčených zo škôl, bratia sa rozhodli predložiť túto záležitosť súdu. Desiateho augusta 1976 najvyšší súd v Johannesburgu vyniesol rozhodnutie v súvislosti s dôležitým prípadom, ktorý sa týkal 15 žiakov z tej istej školy. Písalo sa v ňom: „Odporcovia... uznali právo detí žiadateľov nezúčastňovať sa na modlitbách a speve piesní a... uznali tiež, že prerušenie štúdia a vylúčenie zo školy... nebolo v súlade so zákonom.“ To bolo dôležité právne víťazstvo a napokon bola táto záležitosť vyriešená vo všetkých školách.

ĎALŠIE ŤAŽKOSTI V ŠKOLÁCH

Mnohé deti svedkov, ktoré chodili do škôl pre belochov, stáli pred inou skúškou rýdzosti, ktorá viedla k ich vylúčeniu zo školy. Vláda presadzujúca apartheid chcela zmobilizovať belošskú mládež, aby podporovala jej ideológiu. V roku 1973 zaviedla program Pohotovosť mládeže. Súčasťou tohto programu bolo pochodovanie, sebaobrana a ďalšie vlastenecké činnosti.

Niektorí rodičia spomedzi svedkov sa radili s právnikmi a záležitosť bola predložená ministrovi školstva, no neviedlo to k úspechu. Minister trval na tom, že program Pohotovosť mládeže má čisto vzdelávací charakter. Vláda urobila v súvislosti s touto otázkou Jehovovým svedkom negatívnu publicitu. V niektorých školách boli riaditelia tolerantní a uvoľnili deti z tých častí  programu, ktoré neboli v súlade s Bibliou, ale z iných škôl boli deti vylúčené.

Len málo kresťanských rodičov si mohlo dovoliť poslať deti do súkromných škôl. Niektorí rodičia zabezpečili svojim deťom korešpondenčné kurzy. Svedkovia, ktorí boli učiteľmi, poskytovali domáce vyučovanie. Napriek tomu mnohé deti, ktoré boli vylúčené zo škôl, nemali ukončené stredoškolské vzdelanie. Mali však úžitok z biblického vyučovania doma a v zbore. (Iz. 54:13) Viacero z nich sa ujalo služby celým časom. Títo odvážni mladí ľudia boli radi, že v tejto skúške vytrvali, a vložili úplnú dôveru v Jehovu. (2. Petra 2:9) Napokon sa politická situácia v krajine zmenila a deti už neboli vylučované zo škôl za to, že sa odmietali zapájať do vlasteneckých činností.

APARTHEID A NAŠE ZJAZDY

V súlade so zákonom Južnej Afriky museli bratia organizovať zjazdy osobitne pre každú rasovú skupinu. Prvý raz sa ľudia všetkých rás zišli pri príležitosti celonárodného zjazdu, ktorý sa konal v roku 1952 na štadióne Wembley v Johannesburgu. Vtedy navštívili Južnú Afriku bratia Knorr a Henschel a mali na tomto zjazde prejavy. V súlade s vládnymi nariadeniami museli príslušníci  rôznych rás sedieť oddelene. Belosi sedeli na západnej strane, černosi na východnej, miešanci a Indovia na severnej. Aj stánky s občerstvením museli byť vybudované osobitne pre ľudí jednotlivých rás. Napriek týmto obmedzeniam brat Knorr o tomto zjazde napísal: „Radostné bolo to, že sme na jednom štadióne spoločne uctievali Jehovu vo svätom zhromaždení.“

V januári 1974 sa v Johannesburgu konali tri zjazdy: jeden pre černochov, druhý pre miešancov a Indov a tretí pre belochov. No v posledný deň zjazdu bolo urobené mimoriadne opatrenie: príslušníci všetkých rás sa mali zísť na odpoludňajší program na štadióne Rand v Johannesburgu. Na štadión prišlo spolu 33 408 ľudí. Bola to skutočne radostná udalosť. Tentoraz sa mohli ľudia všetkých rás spolu rozprávať a sedieť vedľa seba. Boli prítomní aj mnohí návštevníci z Európy, čo prispelo k tomu, že táto udalosť sa stala nezabudnuteľnou. Ako sa to podarilo? Organizátori zjazdu si pri rezervácii tohto štadióna neuvedomili, že je určený na medzinárodné podujatia príslušníkov rôznych rás, a preto nebolo potrebné vybavovať na toto odpoludnie žiadne povolenie.

ZJAZD NAPRIEK PREDSUDKOM

Už niekoľko rokov predtým sa robili opatrenia na celonárodný zjazd v Johannesburgu. No jeden predstaviteľ vlády prišiel z Pretórie navštíviť vládne úrady v Johannesburgu, ktoré sa zaoberali záležitosťami Bantuov (černochov), a v ich oficiálnych správach si všimol, že Jehovovi svedkovia si zarezervovali štadión Mofolo Park na zjazd pre bratov spomedzi černochov.

Podal o tom správu ústrediu v Pretórii a ministerstvo pre záležitosti Bantuov hneď zrušilo rezerváciu štadióna s tým, že svedkovia nie sú „uznané náboženstvo“.  Belošskí bratia si v tom istom čase zarezervovali štadión Milner Park Show Grounds v centre Johannesburgu a bratia spomedzi miešancov sa mali zísť na štadióne Union na západnom predmestí.

Dvaja bratia z Bételu šli za ministrom, ktorý mal tieto veci na starosti a kedysi bol duchovným holandskej reformovanej cirkvi. Povedali mu, že svedkovia mali na štadióne Mofolo Park zjazdy mnoho rokov a že bratia spomedzi belochov i miešancov majú svoje zjazdy. Prečo potom odopierať bratom spomedzi černochov právo spoločne sa stretnúť? Minister však trval na svojom.

Keďže Mofolo Park je v západnej časti Johannesburgu, títo dvaja bratia sa rozhodli, že sa pokúsia zariadiť zjazd vo východnej časti Johannesburgu, kde tiež boli veľké černošské štvrte. Išli za úradníkom, ktorý to mal na starosti, ale nepovedali mu o stretnutí s ministrom v Pretórii. Bol veľmi ústretový, keď žiadali o miesto na zjazd. Zariadil, aby mohli použiť štadión Wattville. Tento štadión mal na rozdiel od štadióna Mofolo Park tribúny.

Všetci bratia rýchlo dostali informáciu o zmene miesta. Zjazd prebehol úspešne a bolo na ňom prítomných 15 000 ľudí. Úradníci z Pretórie doň nezasiahli. Ešte niekoľko rokov mávali bratia bez problémov zjazdy na štadióne Wattville.

JE ZALOŽENÉ ZÁKONNÉ ZDRUŽENIE

Dňa 24. januára 1981 bolo pod dohľadom vedúceho zboru vytvorené 50-členné zákonné združenie Jehovovi svedkovia v Južnej Afrike. To prispelo k podpore duchovných záujmov v niekoľkých ohľadoch.

Celé roky sa bratia z odbočky neúspešne snažili získať povolenie, aby mali Jehovovi svedkovia vlastných  sobášnych úradníkov. Frans Muller spomína: „Zakaždým nám vládni úradníci nevyhoveli, pretože podľa nich naše náboženstvo nemalo ani štatút, ani stabilitu na to, aby sme mohli mať vlastných sobášnych úradníkov.“

Okrem toho bez zákonného združenia nebolo možné získať povolenie na výstavbu sál Kráľovstva v černošských štvrtiach. Žiadosti bratov boli vždy zamietnuté, pretože úradníci hovorievali: „Nie ste uznané náboženstvo.“

Krátko po vytvorení združenia však bratia dostali povolenie mať sobášnych úradníkov. Dostali aj povolenie stavať sály Kráľovstva v černošských štvrtiach. Dnes je v Južnej Afrike vyše sto starších, ktorí slúžia ako sobášni úradníci. Môžu konať sobášny obrad v sále Kráľovstva, a tak dvojice nemusia ísť najprv na súd a mať tam civilný sobáš.

PREVRATNÉ ZMENY V TLAČIARENSKEJ ČINNOSTI

Metódy tlače sa prudko menili a kníhtlačové stroje zastarávali. Okrem toho náhradné diely boli drahé a bolo ich ťažké zohnať. A tak bolo rozhodnuté, že sa prejde na systém fotosadzby riadený počítačom a na ofsetovú tlač. Boli zakúpené špeciálne počítače na zachytávanie dát a fotosadzbu a v roku 1979 bola inštalovaná ofsetová rotačka TKS, ktorú darovala japonská odbočka.

Keďže Jehovovi svedkovia vydávajú literatúru v mnohých jazykoch, považovali za výhodné vyvinúť vlastný systém fotosadzby. V roku 1979 začali bratia v Brooklyne v New Yorku vyvíjať systém MEPS (mnohojazyčný elektronický systém fotosadzby). V Južnej Afrike bol inštalovaný v roku 1984. Vďaka používaniu  počítačov pri prekladaní a fotosadzbe mohla simultánne vychádzať literatúra v mnohých jazykoch.

PLÁNOVANIE SO ZRETEĽOM NA ĎALŠÍ VZRAST

Začiatkom 80. rokov bol už bételový komplex v Elandsfonteine príliš malý na to, aby uspokojil rastúce potreby v poli. Preto bol v meste Krugersdorp, do ktorého sa dá autom dostať z Johannesburgu za pol hodiny, kúpený atraktívny 87-hektárový pozemok. Má kopcovitý terén, okolo ktorého tečie riečka. Mnohí bratia odišli zo zamestnania, aby mohli pracovať na výstavbe, a ďalší im pomáhali počas dovolenky. Niekoľko dobrovoľníkov prišlo z iných krajín, napríklad z Nového Zélandu a zo Spojených štátov, a výstavba bola dokončená o šesť rokov.

Stále bolo náročné získať povolenie, aby svedkovia spomedzi černochov, hlavne prekladatelia, mohli bývať na tomto pozemku. Povolenie dostalo len 20 ľudí, pre ktorých museli byť vybudované oddelené ubytovacie priestory. Časom však vláda poľavila v presadzovaní apartheidu a bratia zo všetkých rasových skupín mohli bývať v ktorejkoľvek izbe v Bételi.

Rodine Bétel sa veľmi páčil nový domov i priestranné, dobre navrhnuté miestnosti. Táto trojposchodová budova z červených tehál je vsadená do krásnej záhrady. Keď sa začalo s výstavbou v Krugersdorpe, v Južnej Afrike bolo činných 28 000 svedkov. Kým bola odbočka 21. marca 1987 zasvätená, ich počet dosiahol 40 000. Napriek tomu niektorí uvažovali, či bolo naozaj nutné postaviť takú veľkú budovu. Jedno poschodie administratívnej časti sa nepoužívalo a jedno krídlo v ubytovacej časti nebolo obývané. Bratia sa snažili plánovať so zreteľom na budúcnosť a boli presvedčení, že urobili opatrenie pre budúci vzrast.

 SPĹŇANIE DÔLEŽITEJ POTREBY

S rastúcim počtom zborov boli naliehavo potrebné ďalšie sály Kráľovstva. Bratia v prevažne černošských oblastiach mávali zhromaždenia za sťažených podmienok. Schádzali sa v garážach, prístavbách a školských triedach, kde sedeli v malých laviciach pre deti. Museli sa tiež zmieriť s tým, že ďalšie triedy v škole používali iné náboženské skupiny, ktoré boli veľmi hlučné, keď spievali a bubnovali.

Koncom 80. rokov začali regionálne stavebné výbory skúšať nové stavebné metódy, aby urýchlili stavanie sál Kráľovstva. V roku 1992 sa 11 svedkov z Kanady, ktorí mali skúsenosti s metódou rýchlovýstavby, dobrovoľne podujalo pomôcť s výstavbou jednej dvojsály — dvojposchodovej budovy — v Hillbrowe v Johannesburgu. Títo muži odovzdávali svoje odborné poznatky miestnym bratom a pomáhali im vylepšiť stavebné metódy.

Ako prvá bola metódou rýchlovýstavby postavená sála Kráľovstva v Diepkloofe v Sowete. Bolo to v roku 1992. Bratia sa už od roku 1962 snažili v tejto oblasti získať pozemok na sálu Kráľovstva. Zechariah Sedibe, ktorý pomáhal nadobudnúť tento pozemok, bol 11. júla 1992 prítomný na zasvätení tejto sály Kráľovstva. So širokým úsmevom povedal: „Mysleli sme si, že nikdy nebudeme mať sálu Kráľovstva. Boli sme vtedy mladí. Teraz som na dôchodku, ale máme vlastnú sálu, prvú, ktorá bola v Sowete postavená za niekoľko dní.“

V súčasnosti je v krajinách, ktoré sú pod dohľadom juhoafrickej odbočky, 600 sál Kráľovstva. Sú centrom pravého uctievania Jehovu. No ešte približne 300 zborov, ktoré majú viac ako 30 zvestovateľov, potrebuje vlastnú sálu Kráľovstva.

 Dvadsaťpäť regionálnych stavebných výborov, ktoré pracujú pod dohľadom odbočky, poskytuje praktickú pomoc zborom, ktoré si chcú postaviť sálu. Zbory môžu získať bezúročné pôžičky, aby mali financie na výstavbu. Peter Butt, ktorý už vyše 18 rokov pomáha pri výstavbe sál Kráľovstva, predsedá regionálnemu stavebnému výboru v Gautengu. Poukázal na to, že hoci mnohí bratia slúžiaci v týchto výboroch sú zamestnaní a majú rodiny, radi obetujú veľké množstvo času kvôli svojim bratom.

Ďalší člen regionálneho stavebného výboru, Jakob Rautenbach, povedal, že členovia výboru zvyčajne pracujú na stavenisku počas celého obdobia výstavby. Navyše sú pri celom plánovaní pred začiatkom výstavby. Nadšene opísal, ako radostne dobrovoľní pracovníci spolupracujú. Na stavenisko, ktoré je niekedy od ich bydliska ďaleko, cestujú na vlastné náklady.

Jakob povedal, že mnohí ochotne venujú čas a prostriedky na výstavbu sál Kráľovstva, a uviedol tento príklad: „Dve telesné sestry, ktoré vlastnia dopravnú spoločnosť, už od roku 1993 zabezpečujú, aby bol náš 13-metrový kontajner so stavebným náradím a strojmi prevážaný na staveniská v krajine — a dokonca aj do susedných krajín. To je značný dobrovoľný dar! Mnohé spoločnosti, s ktorými prichádzame do kontaktu, prispievajú alebo nám dávajú zľavy, keď vidia našu prácu.“

Po starostlivom plánovaní a zorganizovaní pracovných skupín bratia často postavia sálu za tri dni. To si získava v očiach mnohých pozorovateľov úctu. Raz, na konci prvého dňa výstavby, prišli za bratmi na stavenisko dvaja muži, ktorí si v neďalekej krčme viac vypili. Povedali, že zvyčajne chodili domov cez nezastavaný pozemok, no teraz tam stojí sála. Opýtali sa, kadiaľ majú ísť, pretože si boli istí, že zablúdili.

 DUCH OBETAVOSTI

Politické zmeny začiatkom 90. rokov nepriniesli pokoj ani stabilitu. Naopak, viac než kedykoľvek predtým sa objavovali násilnosti. Situácia bola zložitá a ľudia hovorievali, že dôvodom pre pribúdajúce násilnosti je hlavne politické súperenie a nespokojnosť s ekonomickou situáciou.

Výstavba sál Kráľovstva napriek tomu pokračovala. Dobrovoľníci rôznych rás vstupovali do černošských štvrtí v sprievode miestnych bratov. Niektorých dobrovoľníkov napadol rozzúrený dav. V roku 1993 počas výstavby jednej sály v Sowete rozzúrený dav hádzal kamene do troch belošských bratov, ktorí viezli na stavenisko stavebný materiál. Rozbili im všetky okná na dopravnom prostriedku. Bratia utrpeli zranenia, no podarilo sa im pokračovať v ceste a dostať sa na stavenisko. Miestni bratia ich potom rýchlo odviezli do nemocnice po bezpečnejšej ceste.

Práca na výstavbe sa neoneskorila. Boli urobené bezpečnostné opatrenia a ďalší víkend pracovali na stavenisku stovky bratov všetkých rás. Miestni priekopníci zvestovali na uliciach blízko sály. Keď spozorovali nejaké nebezpečenstvo, varovali bratov na stavenisku. O niekoľko dní sa zranení bratia zotavili natoľko, že mohli pomáhať pri výstavbe sály.

Zbory si vážia horlivosť bratov, ktorí dobrovoľne pomáhajú pri výstavbe sál Kráľovstva, i obete, ktoré prinášajú. Počas 15 rokov Fanie a Elaine Smitovci často veľa cestovali na vlastné náklady a pomohli 46 zborom postaviť sálu Kráľovstva.

Jeden zbor v Kwazulu-Natale napísal regionálnemu stavebnému výboru: „Obetovali ste spánok, možnosť tešiť sa z príjemných chvíľ s rodinou, oddych a mnoho  iných vecí, aby ste mohli prísť sem a postaviť nám sálu. Vieme, že ste obetovali aj veľa peňazí, aby bol tento projekt úspešný. Kiež na Vás Jehova pamätá ‚v dobrom‘. — Nehemiáš 13:31.“

Keď má zbor vlastnú sálu Kráľovstva, pozitívne to vplýva na ľudí v susedstve. Za všetky uvádzame vyjadrenie jedného zboru: „Po postavení sály Kráľovstva vzrástla návštevnosť natoľko, že pri verejnej prednáške a štúdiu Strážnej veže sa zbor musí rozdeliť na dve skupiny. Onedlho budeme musieť vytvoriť ďalší zbor.“

Pre malé zbory na vidieku je niekedy ťažké získať finančné prostriedky na sálu. Napriek tomu mnohé zbory našli spôsob, ako ich získať. V jednom zbore bratia predávali ošípané. Keď potrebovali ďalšie peniaze, predali vola a koňa. Potom predali 15 oviec, ďalšieho vola a koňa. Jedna sestra sa ponúkla, že kúpi všetku farbu, ďalšia kúpila koberec a iná zaplatila za záclony. Napokon bol predaný ďalší vôl a päť oviec, aby mohli byť kúpené stoličky.

Zbor v Gautengu po dostavaní sály Kráľovstva napísal: „Minimálne dva týždne po dokončení výstavby sme sa vždy po zvestovateľskej službe chodili pokochať pohľadom na novú sálu. Nemohli sme ísť zo služby domov bez toho, že by sme sa na ňu nepozreli.“

VŠÍMAJÚ SI TO AJ ĎALŠÍ

Ľudia v okolí si často všímajú, aké úsilie Jehovovi svedkovia vyvíjajú, aby mali vhodné miesto uctievania. Zbor v Umlazi v Kwazulu-Natale dostal list, v ktorom sa okrem iného písalo: „Združenie za zachovanie krásy Durbanu si váži Vaše úsilie udržať čisté okolie a povzbudzuje Vás, aby ste v tom pokračovali. Vďaka Vašej usilovnosti vyzerá toto miesto nádherne. Naše združenie je  zamerané na udržiavanie čistého prostredia a boj proti odpadu. Myslíme si, že čisté okolie prispieva k dobrému zdraviu ľudí. Z tohto dôvodu chválime našich občanov za udržiavanie čistoty. Ďakujeme Vám, že ste v tom dobrým príkladom, a povzbudzujeme Vás, aby ste udržiavali čistotu oblasti Umlazi, nech robíte čokoľvek.“

Jeden zbor napísal: „Keď sa jeden známy zlodej vlámal do našej novej sály Kráľovstva, ľudia žijúci blízko sály ho napadli. Povedali, že ničí ‚ich kostol‘, keďže je to jediná náboženská budova v širokom okolí. Zbili ho a potom ho vydali polícii.“

AKO MAŤ V AFRIKE VIAC SÁL KRÁĽOVSTVA

V roku 1999 Jehovova organizácia vytvorila opatrenie na výstavbu sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými prostriedkami. V juhoafrickej odbočke bola zriadená regionálna kancelária pre výstavbu sál Kráľovstva, aby organizovala toto dielo v niekoľkých afrických krajinách. Do každej odbočky bol vyslaný zástupca z tejto kancelárie, aby pomáhal bratom zriadiť oddelenie výstavby sál Kráľovstva. Toto oddelenie zodpovedá za kúpu pozemkov a organizovanie skupín na výstavbu sál Kráľovstva. Boli vyslaní aj medzinárodní služobníci, aby poskytli miestnym bratom pomoc i školenie.

Juhoafrická regionálna kancelária zriadila v Afrike 25 oddelení výstavby sál Kráľovstva, ktoré majú na starosti výstavbu v 37 krajinách. Od novembra 1999 bolo v krajinách, ktoré využívajú toto opatrenie, postavených 7 207 sál Kráľovstva. V polovici roku 2006 bolo v týchto krajinách potrebných ešte 3 305 sál.

DÔSLEDKY ZMIEN V POLITIKE

Stále rastúca nespokojnosť s rasovou politikou vlády roznietila nepokoje a násilnosti a to sa priamo dotklo  niektorých Jehovových svedkov. V černošských štvrtiach zúrili boje a zomrelo mnoho ľudí. Bratia však boli väčšinou obozretní a v tomto náročnom období ďalej verne slúžili Jehovovi. Raz v noci bola do domu jedného brata hodená zápalná fľaša, zatiaľ čo on i jeho rodina spali. Podarilo sa im ujsť a brat neskôr odbočke napísal: „S rodinou sme teraz dokonca silnejší vo viere. Prišli sme o všetky hmotné veci, ale primkli sme sa k Jehovovi a jeho ľudu. Bratia nám v hmotnom ohľade pomáhajú. Tešíme sa na koniec tohto systému a ďakujeme Jehovovi za náš duchovný raj.“

Dňa 10. mája 1994 bol uvedený do úradu prvý černošský prezident Nelson Mandela. Bol tiež prvým prezidentom, ktorý bol v tejto krajine zvolený demokraticky. V týchto voľbách mali černosi po prvý raz príležitosť voliť. Zavládol duch nacionalizmu a eufórie. Pre niektorých našich bratov to znamenalo ťažkosti rôzneho druhu.

Žiaľ, niektorí z Jehovovho ľudu porušili svoju kresťanskú neutralitu, no väčšina zostala neutrálna. Mnohí z tých, ktorí sa dopustili kompromisu, si svoju chybu uvedomili, prejavili úprimné pokánie a zareagovali na biblické rady.

RAST V SRDCIACH

Rast počtu sál Kráľovstva je dôkazom Jehovovho požehnania, no skutočne zázračný rast prebieha v srdciach ľudí. (2. Kor. 3:3) Pravda priťahuje ľudí z rôzneho prostredia. Zamyslime sa nad niektorými príkladmi.

Ralson Mulaudzi bol v roku 1986 za vraždu odsúdený na smrť a uväznený. V jednej našej brožúre našiel adresu odbočky a písomne požiadal o pomoc pri učení sa  o Biblii. Les Lee, zvláštny priekopník, dostal povolenie navštíviť ho a zaviedol s ním biblické štúdium. Ralson onedlho začal hovoriť o tom, čo sa dozvedal, ďalším väzňom, ako aj strážnikom. V apríli 1990 bol vo väzení pokrstený. Ralsona pravidelne navštevujú členovia miestneho zboru a každý deň môže vyjsť na jednu hodinu z cely. Tento čas využíva na zvestovanie ostatným väzňom. Pomohol trom ľuďom dospieť ku krstu a momentálne vedie dve biblické štúdiá. Jeho trest smrti bol zmiernený na doživotné uväznenie s možnosťou podmienečného prepustenia.

Ďalší, ktorí sú priťahovaní k Jehovovi, pochádzajú z úplne iného prostredia. Záujemkyňa Queenie Rossouwová bola na zborovom štúdiu knihy a požiadala dozorcu štúdia knihy, aby navštívil jej 18-ročného syna, ktorý sa učil katechizmus. Brat mal s mladíkom pekný rozhovor a mladý muž začal chodiť na zhromaždenia s matkou. Potom matka požiadala brata, aby šiel za jej manželom Janniem, ktorý bol starším v holandskej reformovanej cirkvi a predsedom rady tejto cirkvi. Chcel sa totiž na niečo opýtať. Brat sa s jej manželom porozprával a on začal študovať Bibliu.

Ten týždeň sa mal konať oblastný zjazd a brat naň Quennie pozval. Na bratovo prekvapenie prišiel aj Jannie a bol prítomný všetky štyri dni. Program zjazdu a láska medzi svedkami naňho hlboko zapôsobili. Ich 18-ročný syn, ako aj najstarší syn, ktorý bol diakonom v ich cirkvi, začali chodiť na biblické štúdium.

Všetci z cirkvi vystúpili a hneď začali chodiť na zhromaždenia. Boli aj na schôdzke pred zvestovateľskou službou. Brat Janniemu povedal, že nemôže ísť do zvestovateľskej služby so svedkami, pretože ešte nespĺňa  požiadavky na nepokrsteného zvestovateľa. Janniemu po tvári stekali slzy, keď hovoril, že celý život hľadal pravdu a už nemôže zostať ticho.

Rossouwovci mali 22-ročného syna, ktorý bol študentom tretieho ročníka teológie. Jannie mu napísal a požiadal ho, aby prišiel domov, pretože mu už nebude platiť štúdium. Na tretí deň po synovom návrate Jannie a jeho traja synovia celý deň pracovali so zborom v bételovom komplexe v Krugersdorpe. Na tohto študenta teológie zapôsobilo, čo v Bételi videl, a tak chcel rovnako ako jeho bratia študovať Bibliu. Po nejakom  čase povedal, že sa o Biblii naučil za jeden mesiac viac ako za dva a pol roka na univerzite.

Celá rodina sa napokon dala pokrstiť. Otec je teraz starším a niektorí z jeho synov sú staršími alebo služobnými pomocníkmi. Jedna dcéra je pravidelnou priekopníčkou.

 „PREDĹŽ STANOVÉ ŠNÚRY“

Napriek tomu, že sa pri rozširovaní Bételu počítalo s ďalším rastom, už 12 rokov po zasvätení komplexu v Krugersdorpe bolo nutné rozšíriť jeho priestory. (Iz. 54:2) Medzitým totiž počet zvestovateľov v Južnej Afrike a v krajinách pod dohľadom juhoafrickej odbočky vzrástol o 62 percent. Bol postavený sklad a tri nové obytné budovy. Bola zväčšená aj práčovňa a administratívna budova a pribudla aj druhá jedáleň. Dňa 23. októbra 1999 boli všetky tieto nové priestory zasvätené Jehovovi. Prejav zasvätenia predniesol Daniel Sydlik z vedúceho zboru.

Nedávno pribudla k tlačiarni prístavba s plochou 8 000 štvorcových metrov. Je v nej nový rotačný stroj MAN Roland Lithoman. Odbočka dostala aj stroj na automatické orezávanie, počítanie a ukladanie časopisov. Nemecká odbočka venovala linku na viazanie kníh, vďaka ktorej sa v Južnej Afrike môžu vyrábať knihy a Biblie v mäkkej väzbe pre celú subsaharskú Afriku.

VHODNÉ MIESTA NA ZJAZDY

Rozsiahla stavebná činnosť bola zameraná na zjazdové sály. Prvá zjazdová sála bola postavená v Eikenhofe  južne od Johannesburgu a bola zasvätená v roku 1982. Ďalšia bola postavená v Bellville v Kapskom Meste a prejav zasvätenia predniesol v roku 1996 Milton Henschel. V roku 2001 bola v Midrande medzi Pretóriou a Johannesburgom postavená ďalšia sála.

Susedia, ktorí boli spočiatku proti výstavbe zjazdovej sály v Midrande, zmenili svoj postoj, keď bratov spoznali a videli, ako pracujú. Jeden sused vyše roka prinášal každé dva týždne škatule ovocia a zeleniny. Aj niektoré firmy sa rozhodli prispieť. Jedna venovala kompost do záhrady. Ďalšia darovala bratom na projekt šek vystavený na 10 000 randov (asi 1 200 eur). Pravdaže, aj bratia štedro prispievali na výstavbu zjazdovej sály.

Táto sála je veľmi pekná a dobre naprojektovaná. Guy Pierce, člen vedúceho zboru, ktorý predniesol prejav zasvätenia, poukázal na to, čo robí túto sálu skutočne krásnou — to, že sa využíva na chválu nášho Vznešeného Boha, Jehovu. — 1. Kráľ. 8:27.

ĽUDSKÉ ZÁKONY ICH NEROZDELIA

Mnoho rokov bolo v černošských oblastiach ťažké nájsť vhodné priestory na zjazd. V provincii Limpopo bývali bratia v rezervácii, do ktorej nesmel vstúpiť beloch. Oblastný dozorca Corrie Seegers nemohol získať povolenie na vstup do tejto oblasti a nemohol nájsť miesto na zjazd.

Oslovil muža, ktorý mal farmu hneď vedľa rezervácie, ale tento muž nesúhlasil, aby sa na jeho pozemku konal zjazd. Dovolil však bratovi Seegersovi odstaviť si tam obytný príves. A tak mali bratia napokon zjazd na voľnom priestranstve v buši, ktoré patrilo do rezervácie a bolo hneď vedľa farmárovho pozemku, oddelené iba ostnatým drôtom. Brat Seegers zaparkoval príves na farmárovom pozemku a stadiaľ predniesol prejavy.  Bratia boli oddelení od „pódia“ plotom, ale neprišli o zjazdový program a brat Seegers mohol predniesť prejavy bez porušenia zákona.

ZMENA JE NA ÚŽITOK POĽU

Vedúci zbor dal pokyn, aby sa od roku 2000 na všetky zbory v Južnej Afrike vzťahovalo opatrenie bezplatného rozširovania literatúry ľuďom, ktorí prejavujú úprimný záujem. Zvestovatelia mali podnecovať ľudí prispieť malým darom na naše celosvetové kazateľské dielo.

Toto opatrenie dobrovoľných darov sa ukázalo ako užitočné nielen pre ľudí v službe, ale aj pre bratov. Kedysi si mnohí nemohli dovoliť zaplatiť za Strážnu vežu a za publikácie, ktoré sa používali pri zborovom štúdiu knihy. V niektorých zboroch, kde bolo 100 zvestovateľov, malo Strážnu vežu len 10 z nich. Dnes môže mať svoj výtlačok každý.

V posledných rokoch pribudlo oddeleniu expedície v Bételi veľa práce. V máji 2002 boli do ďalších afrických krajín vyvezené zásielky s celkovou hmotnosťou 432 ton. Väčšinou to bola biblická literatúra.

V juhoafrickej odbočke sa v súčasnosti skladuje literatúra pre odbočky v Malawi, Mozambiku, Zambii a Zimbabwe. Ide o všetky publikácie dostupné v jazykoch, ktorými sa v týchto krajinách hovorí. Objednaná literatúra pre každý zbor sa nakladá do kamiónov tak, že keď sa dostane do príslušnej odbočky, môže byť preložená priamo do jej vozidiel a prevezená do skladov.

Odkedy bolo zavedené opatrenie dobrovoľných darov, dopyt po literatúre sa veľmi zvýšil. Počet časopisov, ktoré sa v Južnej Afrike každý mesiac vytlačia, sa zvýšil z jedného milióna na 4,4 milióna. Za rok sa objedná až 3 800 ton literatúry na rozdiel od roku 1999, keď sa objednalo 200 ton.

 Do iných afrických krajín sa posiela aj stavebný materiál. Okrem toho je z Južnej Afriky poskytovaná materiálna pomoc pre bratov v núdzi. Opakovane bola poskytnutá pomoc bratom z Malawi, ktorí pre kruté prenasledovanie utiekli z domovov a usadili sa v táboroch. Zásielky boli poslané do Angoly, ktorú v roku 1990 postihlo veľké sucho. Navyše následkom občianskej vojny sa mnohí bratia v tejto krajine ocitli v biede, a tak boli pre nich poslané kamióny s potravinami a šatstvom. Keď bratov v Mozambiku postihli v roku 2000 veľké povodne, bola im poskytnutá pomoc. Bratom v Zimbabwe, ktorých postihlo veľké sucho v roku 2002 a začiatkom roku 2003, bolo zaslaných vyše 800 ton kukurice.

POKROK V PREKLADANÍ

V juhoafrickej odbočke je veľké prekladateľské oddelenie. Pred niekoľkými rokmi bolo rozšírené, pretože bolo potrebné do viacerých jazykov preložiť Bibliu. V súčasnosti pracuje 102 prekladateľov na tom, aby literatúra vychádzala v 13 jazykoch.

Preklad nového sveta Svätých písiem je dnes dostupný v siedmich miestnych jazykoch. O Biblii v tswančine jeden brat povedal: „Dobre sa číta a je potešením pre oči a uši. Rád by som poďakoval Jehovovi a jeho organizácii vedenej duchom za to, ako sme duchovne sýtení.“

Prekladatelia využívajú pri práci modernú techniku. Vedúci zbor poveril bratov vo svetovom ústredí v Brooklyne, aby vyvinuli softvér pre prekladateľov. Časom bola požiadaná o pomoc aj juhoafrická odbočka. Spoločným úsilím vznikol Prekladateľský systém  Watchtower, ktorý využívajú prekladatelia na celom svete.

Bratia sa nesnažili vyvinúť počítačové programy, ktoré by robili samotný preklad. O to sa snažia niektoré svetské spoločnosti, no ich úspech je malý. Bratia sa skôr zamerali na poskytnutie pomôcok pre prekladateľov. Napríklad im boli v elektronickej forme poskytnuté Biblie. Prekladatelia si môžu tiež vytvoriť vlastné elektronické prekladové slovníky. Sú užitočné preto, lebo v niektorých miestnych jazykoch nie sú dobré slovníky.

ZVESTOVANIE NEPOČUJÚCIM

Zvestovatelia posolstva o Kráľovstve sa snažia dostať ku každému. Komunikovať s nepočujúcimi je náročné, ale výsledky ukazujú, že toto úsilie stojí za to. V 60. rokoch začala June Carikasová študovať Bibliu s jednou nepočujúcou. Táto pani i jej nepočujúci manžel robili pokrok a boli pokrstení.

Odvtedy prijali pravdu ďalší nepočujúci a v mestách po celej krajine vznikajú skupiny posunkovej reči. Bratia si zvykli, že na zjazdoch je aj sektor pre nepočujúcich. Je dojemné vidieť, ako prítomní spievajú piesne v posunkovej reči a „tlieskajú“ s ostatnými prítomnými tak, že kývajú rukami nad hlavou.

Prvá skupina nepočujúcich vznikla v zbore Brixton v Johannesburgu pod dozorom Juninho manžela Georgea, ktorý je starším. Ochotní bratia v zbore vrátane niektorých bételitov absolvovali kurz posunkovej reči. Na území, o ktoré sa stará juhoafrická odbočka, je dnes jeden zbor posunkovej reči a päť skupín.

OVOCIE KRÁĽOVSTVA V ĎALŠÍCH KRAJINÁCH

Juhoafrická odbočka dohliada na evanjelizačnú činnosť v piatich ďalších krajinách. Nasleduje stručný prehľad  o pokroku diela Kráľovstva v týchto krajinách.

Namíbia

Táto krajina siaha od Atlantického oceánu až po západnú hranicu Botswany. Po prvej svetovej vojne sa stala mandátnym územím Spoločnosti národov pod správou Južnej Afriky. Po mnohých nepokojoch a veľkom krviprelievaní získala napokon v roku 1990 nezávislosť. Hoci väčšina tejto krajiny je pokrytá púšťou a je riedko osídlená, sú v nej aj miesta, ktoré svojou krásou vyrážajú dych a je tam veľa divých zvierat a nezvyčajných rastlín. Púšť Namib láka množstvo návštevníkov a niektorých prekvapuje pozoruhodnou rozmanitosťou živočíšnych druhov, ktoré dokážu prežiť v ťažkých podmienkach. K pôsobivému rázu krajiny patrí rozmanitosť obyvateľstva, ktoré hovorí deviatimi jazykmi.

Úsilie šíriť v Namíbii posolstvo o Kráľovstve má svoje začiatky v roku 1928. V tom roku juhoafrická odbočka zaslala ľuďom, ku ktorým sa nedalo dostať osobne, veľké množstvo biblickej literatúry. Asi v tom čase spoznal pravdu muž, ktorý sa stal prvým oddaným  kresťanom v Namíbii. Tento muž, Bernhard Baade, sa dostal k pravde nezvyčajným spôsobom — kúpil vajcia, ktoré boli jednotlivo zabalené v listoch našej publikácie. Dychtivo si tieto strany prečítal, hoci nevedel, skadiaľ sú. Napokon rozbalil vajce zabalené do posledného listu publikácie, na ktorom bola uvedená adresa odbočky v Nemecku. Na túto adresu napísal a požiadal  o ďalšiu literatúru. Cestujúci dozorca, ktorý po Bernhardovej smrti navštívil zbor, do ktorého chodil, poznamenal, že neprešiel mesiac, v ktorom by Bernhard nebol v službe.

V roku 1929 bola do Windhoeku, hlavného mesta Namíbie, pridelená Lenie Theronová. Táto priekopníčka zvestovala vo všetkých väčších namíbijských mestách, pričom cestovala vlakom alebo poštovým dostavníkom. Za štyri mesiace rozšírila 6 388 kníh a brožúrok v afrikánčine, angličtine a nemčine. Hoci v Namíbii priekopníci pravidelne zvestovali, žiaden z nich tam nezostal, aby mohol rozvíjať záujem. To sa zmenilo v roku 1950, keď prišlo do krajiny niekoľko misionárov. Patrili k nim Gus Eriksson, Fred Hayhurst a George Koett, ktorí verne slúžili až do smrti.

V roku 1953 bolo v krajine už osem misionárov vrátane Dicka Waldrona a jeho manželky Coralie. * Museli čeliť silnému odporu duchovenstva kresťanstva, ako aj miestnych úradov. Hoci chceli oznamovať biblické posolstvo domorodým obyvateľom, potrebovali od vlády získať povolenie na vstup do černošských oblastí. Dick sa o to snažil, no neúspešne.

Keď sa im v roku 1955 narodila dcéra, museli skončiť s misionárskou službou. No Dick ešte nejaký čas slúžil ako priekopník. V roku 1960 napokon dostal povolenie vstúpiť do černošskej štvrte Katutura. Spomína si: „Záujem bol ohromujúci.“ O krátky čas niekoľko obyvateľov štvrte navštevovalo zhromaždenia. Dnes, po vyše 50 rokoch, Dick a Coralie stále verne slúžia v Namíbii. Významne prispeli k podpore záujmov Kráľovstva v tejto krajine.

 Odovzdať biblické pravdy rôznym rasovým skupinám v Namíbii bolo náročné. V miestnych jazykoch, ako je napríklad herero, kwangali a ndonga, nebola žiadna biblická literatúra. Niektoré traktáty a brožúry spočiatku prekladali pod dohľadom miestnych svedkov vzdelaní miestni ľudia, ktorí študovali Bibliu. Esther Bornmanová, ktorá bola vtedy zvláštnou priekopníčkou, sa učila jazyk kwaňama a časom ním dokázala rozprávať. Vedela hovoriť ešte jedným miestnym jazykom. So sestrou Ainou Nekwayovou, ktorá hovorila jazykom ndonga, prekladali Strážnu vežu, v ktorej sú niektoré články v jazyku kwaňama a niektoré v jazyku ndonga. Týmito jazykmi sa hovorí v Ovambolande a väčšina ľudí im rozumie.

V roku 1990 bola zriadená dobre vybavená prekladateľská  kancelária vo Windhoeku. Prišli ďalší prekladatelia a okrem spomínaných jazykov sa literatúra prekladá do jazykov herero, kwangali, khoekhoegowab (nama/damara) a mbukušu. Na túto kanceláriu dozerajú André Bornman a Stephen Jansen.

Namíbia je významným vývozcom diamantov. Zmienila sa o tom aj Strážna veža z 15. júla 1999 v článku „Živé drahokamy v Namíbii!“ Ľudí úprimného srdca prirovnala k „živým drahokamom“ a uviedla, že hoci sa už vykonalo veľa evanjelizačnej práce, do mnohých oblastí sa takmer vôbec nepodarilo dostať. V článku bolo pozvanie: „Mohol by si slúžiť tam, kde je veľká potreba hlásateľov Kráľovstva? Potom prejdi do Namíbie a pomôž nám vyhľadávať a brúsiť ďalšie duchovné drahokamy.“

Viedlo to k povzbudzujúcej reakcii. Stotridsať bratov  z rôznych krajín, napríklad z Austrálie, Nemecka, Japonska a z krajín Južnej Ameriky, sa pýtalo na toto pozvanie. Výsledkom bolo, že do Namíbie prišlo 83 svedkov a 18 z nich tam zostalo. Šestnásti boli pravidelnými priekopníkmi a časom boli niektorí vymenovaní za zvláštnych priekopníkov. Duch, ktorého títo dobrovoľní pracovníci prejavili, sa preniesol aj na iných. Aj dnes odbočka dostáva listy týkajúce sa pozvania, ktoré bolo uverejnené v Strážnej veži. Misionári William a Ellen Heindelovci slúžia na severe Namíbie od roku 1989. Museli sa naučiť jazyk ndonga, ktorým hovoria miestni Ovambovia. Vytrvalosť a usilovnosť v tomto nezvyčajnom obvode im prináša bohatú odmenu. William hovorí: „Videli sme, ako z chlapcov, medzi ktorými boli i naši bývalí záujemcovia, vyrástli duchovní muži. Niektorí slúžia v zbore ako starší a služobní pomocníci. Sme hrdí, keď ich vidíme mať prejavy na zjazdoch.“

V posledných rokoch bolo do Namíbie pridelených niekoľko absolventov školy služobného vzdelávania a vykonali veľa práce pri rozvíjaní záujmu a v službe zborom. V roku 2006 bolo v Namíbii 1 264 zvestovateľov, čo bol trojpercentný vzrast oproti predchádzajúcemu roku.

Lesotho

Túto malú krajinu s 2,4 milióna obyvateľmi zo všetkých strán obklopuje Južná Afrika. Leží uprostred Dračích vrchov, ktoré poskytujú zdatným horolezcom nádherný výhľad.

Napriek zväčša pokojnej atmosfére zažila aj táto krajina politické nepokoje. Príkladom sú zrážky medzi vojskom a políciou v hlavnom meste Maseru, ktorými v roku 1998 vyvrcholili spory spojené s voľbami. Veijo Kuismin s manželkou Sirpou tam vtedy slúžili ako misionári. Veijo si spomína: „Našťastie len málo bratov bolo  počas bojov zranených. Zorganizovali sme pomoc pre tých, ktorí nemali základné potraviny a palivo. To upevnilo putá jednoty v zbore a v celej krajine vzrástol počet prítomných na zhromaždeniach.“

Ekonomika Lesotha prevažne závisí od poľnohospodárstva. Keďže hospodárska situácia je zlá, mnoho mužov chodí pracovať do juhoafrických baní. Napriek tomu, že krajina je chudobná, v tomto hornatom kráľovstve sa dajú nájsť duchovné poklady a mnohí ľudia priaznivo reagujú na biblickú pravdu. V roku 2006 tam bolo 3 101 hlásateľov Kráľovstva, čo bol dvojpercentný vzrast oproti predošlému roku. V Maseru v súčasnosti slúžia tri manželské dvojice misionárov — Hüttingerovci, Nygrenovci a Parisovci.

Abel Modiba slúžil v tejto krajine v rokoch 1974 až 1978 ako krajský dozorca. Teraz je s manželkou Rebeccou v juhoafrickom Bételi. Pokojne a uvoľnene, ako je to preňho typické, rozpráva o niektorých dojmoch z Lesotha: „Na vidieku väčšinou neboli cesty. Do izolovaných skupín zvestovateľov som chodieval pešo, niekedy až sedem hodín. Často sa stávalo, že bratia priviedli kone, jedného pre mňa a jedného na moju batožinu. Občas sme niesli dokonca diaprojektor a 12-voltovú batériu. Keď bola rozvodnená rieka, niekoľko dní sme čakali, kým voda opadne. V niektorých dedinách náčelník zvolal na verejnú prednášku všetkých dedinčanov.

Niektorí museli ísť pešo celé hodiny, kým prišli na zhromaždenie, a preto bolo bežné, že počas návštevy krajského dozorcu zostali u bratov bývajúcich blízko sály Kráľovstva. Návšteva cestujúceho dozorcu sa tým stala výnimočnou udalosťou. Večer sa stretávali, rozprávali si skúsenosti a spievali piesne Kráľovstva. Ďalší deň šli do zvestovateľskej služby.“

 Misionári Per-Ola a Birgitta Nygrenovci slúžia v Maseru od roku 1993. Birgitta rozpráva skúsenosť, z ktorej vidno, ako môžu druhým pomôcť naše časopisy: „V roku 1997 som zaviedla štúdium s Mapalesou. Začala chodiť na zhromaždenia. No nie vždy bola doma, keď sme mali študovať, a často sa pred nami zatajovala. Prestala som s ňou študovať, ale nechala som si ju na trase s časopismi. O niekoľko rokov sa objavila na zhromaždení. Povedala, že si prečítala v Strážnej veži článok o ovládaní hnevu. Považovala to za odpoveď od Jehovu, pretože sa s príbuznými stále hádala. Bolo s ňou obnovené štúdium a odvtedy zhromaždenie nevynechala. Začala sa tiež aktívne zapájať do zvestovateľskej služby.“

Bratia v Lesothe celé roky používali ako sály Kráľovstva provizórne miesta. V posledných rokoch však juhoafrická odbočka pomohla zborom v Lesothe financovať výstavbu sál Kráľovstva.

Najvyššie položenou sálou Kráľovstva v Afrike je sála v meste Mokhotlong. Leží v nadmorskej výške približne 3 000 metrov. Pri výstavbe tejto sály prišli pomôcť dobrovoľní pracovníci až z Austrálie a z Kalifornie v Spojených štátoch. Bratia z juhoafrickej provincie Kwazulu-Natal poskytli finančnú pomoc a aj dopravné prostriedky na prepravu stavebného náradia, strojov a materiálu na stavenisko. Dobrovoľníci žili vo veľmi jednoduchých podmienkach. Museli si sami zabezpečiť veci na spanie a na varenie. Sála bola postavená za desať dní. Jeden starší miestny brat, ktorý sa narodil v roku 1910, bol na stavenisku každý deň, aby videl, ako práca postupuje. Na sálu čakal od 20. rokov 20. storočia, keď sa stal Jehovovým služobníkom, a mal radosť, že práca na „jeho“ sále Kráľovstva postupuje.

 V roku 2002 nastal v Lesothe hlad. Svedkom v postihnutých oblastiach bola kamiónmi dovážaná kukuričná múka a iné potraviny. V jednom ďakovnom liste sa písalo: „Keď prišli ku mne domov bratia a priniesli mi kukuričnú múku, bol som ohromený. Ako vedeli, čo potrebujem? Ďakoval som Jehovovi za pomoc, o ktorej sa mi ani len nesnívalo. Posilnilo to moju vieru v Jehovu Boha a v jeho organizáciu a som odhodlaný slúžiť mu celou dušou.“

Botswana

Táto krajina zaberá veľkú časť púšte Kalahari a má vyše 1,7 milióna obyvateľov. Podnebie je prevažne horúce a suché. Návštevníkov vábia mnohé parky a rezervácie. Delta rieky Okavango je obľúbená pre pokoj a množstvo zvierat. Po ramenách delty sa dá prepravovať tradičným dopravným prostriedkom mokoro, kanoe vydlabaným z tamojších stromov. Botswana má prosperujúcu ekonomiku, a to hlavne vďaka ťažbe diamantov. V roku 1967 boli v púšti Kalahari objavené diamanty a Botswana sa stala jedným z popredných vývozcov diamantov na svete.

Zdá sa, že posolstvo o Božom Kráľovstve sa do Botswany dostalo po prvý raz v roku 1929, keď tam niekoľko mesiacov zvestoval istý brat. V roku 1956 bol za krajského dozorcu v Botswane vymenovaný Joshua Thongoana. * Spomínal, že v tom čase bola literatúra Jehovových svedkov zakázaná.

Služba horlivých misionárov prináša v tomto plodnom obvode bohatú úrodu. Blake a Gwen Frisbeeovci a Tim a Virginia Crouchovci sa usilovne učia tswančinu. Severne od nich horlivo poskytujú duchovnú pomoc tamojším obyvateľom Veijo a Sirpa Kuisminovci.

 Na juhu krajiny prejavujú zanieteného misionárskeho ducha Hugh a Carol Cormicanovci. Hugh rozpráva: „V našom zbore je 12-ročný brat Eddie. Keď bol ešte veľmi malý, chcel sa naučiť čítať, aby sa mohol zapísať do teokratickej školy kazateľskej služby a zapájať sa vo zvestovateľskej službe. Hneď ako bol schválený za nepokrsteného zvestovateľa, začal chodiť veľa do služby a zaviedol s jedným spolužiakom biblické štúdium. Od svojho krstu často slúži ako pomocný priekopník.“

 Mnohé botswanské zbory sú v prekvitajúcom hlavnom meste Gaborone neďaleko juhovýchodnej hranice krajiny alebo v jeho blízkosti. V tejto oblasti je vysoká hustota obyvateľstva. Ostatní obyvatelia žijú v dedinách na západe a v púšti Kalahari, kde ešte niekoľko rodín Sanov žije kočovným spôsobom života, živí sa poľnohospodárstvom a tým, čo si ulovia lukom. Počas mimoriadnych kazateľských kampaní zvestovatelia vyvíjajú na odľahlých miestach nesmierne úsilie, keď cestujú tisíce kilometrov na vidiek, aby priniesli biblické pravdy kočovníkom chovajúcim dobytok. Tamojší ľudia majú veľa práce s pestovaním plodín, stavaním príbytkov z dostupných materiálov a hľadaním dreva. Na iné činnosti majú málo času. No keď za nimi príde neznámy človek s osviežujúcim biblickým posolstvom, hneď si nájdu čas na rozhovor, ktorý vedú vonku na jemnom púšťovom piesku.

Stephen Robbins, jeden zo šiestich dočasných zvláštnych priekopníkov, povedal: „Ľudia sa tu stále sťahujú. Prechádzajú cez hranice tak ako my cez ulice. Záujemcu, ktorý sa volá Marks, sme stretli na trajekte, keď sme sa chceli dostať na druhý breh rieky Okavango. Veľmi nás potešilo, že si vzal voľno z práce, aby mohol cestovať a hovoriť o biblických pravdách priateľom a príbuzným. Všetok svoj voľný čas využíva na zvestovanie.“

Je povzbudzujúce, ako ľudia v Botswane reagujú na dobré posolstvo. V roku 2006 sa do kazateľského diela zapájalo 1 497 zvestovateľov, čo je šesťpercentný vzrast oproti predošlému roku.

Svazijsko

V tomto malom kráľovstve žije 1,1 milióna obyvateľov. Zaoberajú sa zväčša poľnohospodárstvom, hoci mnohí muži chodia za prácou do Južnej Afriky. Svazijsko je malebná krajina, v ktorej je niekoľko  rezervácií. Svazijčania sú priateľskí a dodnes sa držia mnohých tradícií.

Predchádzajúci kráľ Sobhuza II. bol priaznivo naklonený Jehovovým svedkom a mal veľa našej literatúry. Každý rok pozýval do svojho kráľovského sídla nielen duchovných, ale aj niekoho z Jehovových svedkov, aby sa s nimi porozprával o Biblii. V roku 1956 hovoril  pozvaný svedok o náuke o nesmrteľnosti duše, ako aj o používaní titulov medzi duchovnými. Nato sa kráľ opýtal duchovných, či má svedok pravdu. Duchovní nedokázali vyvrátiť bratove slová.

Naši bratia museli zaujať pevné stanovisko k smútočným zvykom, ktoré majú korene v uctievaní predkov. V niektorých oblastiach Svazijska kmeňoví náčelníci vyhnali Jehovových svedkov z domovov zato, že odmietli dodržiavať tieto tradičné smútočné zvyky. Ich duchovní bratia z iných oblastí sa o nich vždy postarali. Najvyšší súd Svazijska vyniesol v tejto záležitosti rozhodnutie v prospech Jehovových svedkov a vyhlásil, že im má byť povolené vrátiť sa domov a na svoje pozemky.

James a Dawne Hockettovci slúžia ako misionári v Mbabane, hlavnom meste Svazijska. James absolvoval Gileád v roku 1971 a Dawne v roku 1970. Aby James ukázal, ako sa misionári musia prispôsobiť odlišným zvykom, použil tento príklad: „Pracovali sme v nepridelenom obvode a náčelník chcel, aby som predniesol verejnú prednášku. Zvolal ľudí. Sedeli sme na jednom stavenisku, kde boli cementové kvádre. Zem bola vlhká, a tak som si sadol na cementový kváder a Dawne si sadla vedľa mňa. Jedna svazijská sestra prišla za Dawne a poprosila ju, aby si sadla vedľa nej. Dawne jej povedala, že sa jej sedí dobre, no sestra trvala na svojom. Potom sme sa dozvedeli, že to hovorila preto, lebo niektorí muži sedeli na zemi a ženy nesmeli sedieť vyššie než oni. Na vidieku je taký zvyk.“

James a Dawne navštívili jednu školu, aby sa porozprávali s učiteľkou, ktorá prejavila záujem. Tá však poslala žiaka, Patricka, aby im oznámil, že neprišli vhod. Rozhodli sa s ním porozprávať, a tak sa ho opýtali, či vie,  prečo prišli. Na záver rozhovoru mu dali knihu Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede a zaviedli s ním biblické štúdium. Patrick bol sirota a býval v miestnosti, ktorá patrila k strýkovmu domu. Musel sa o seba starať sám, chystať si jedlo a pracovať na čiastočný úväzok, aby zaplatil školné. Urobil pekný pokrok, bol pokrstený a teraz slúži ako starší v zbore.

Od samého začiatku zvestovateľského diela v Svazijsku v 30. rokoch 20. storočia sa zvestovatelia stretávajú s priaznivou reakciou. V roku 2006 v tomto obvode aktívne šírilo dobré posolstvo o Božom Kráľovstve 2 292 zvestovateľov a bolo vedených 2 911 biblických štúdií.

Svätá Helena

Tento malý ostrov, ktorý je dlhý 17 kilometrov a široký 10 kilometrov, leží pri juhozápadnom pobreží Afriky. Má prevažne mierne a príjemné podnebie. Žije tam asi 4 000 obyvateľov európskeho, ázijského a afrického pôvodu. Hovorí sa tu po anglicky s charakteristickým prízvukom. Nie je tu žiadne letisko, premáva tu iba lodná linka z Južnej Afriky a z Anglicka. Televízne vysielanie začalo byť dostupné až v polovici 90. rokov, a to prostredníctvom satelitov.

Dobré posolstvo o Božom Kráľovstve sa na Svätú Helenu dostalo začiatkom 30. rokov, keď sem nakrátko prišli dvaja priekopníci. Od nich dostal literatúru Tom Scipio, policajt, ktorý bol zároveň diakonom v baptistickej cirkvi. O tom, čo sa dozvedal, začal hovoriť ďalším a z kazateľnice vysvetľoval, že neexistuje Trojica, peklo ani nesmrteľná duša. On i ďalší, ktorí sa postavili na stranu biblickej pravdy, boli požiadaní vystúpiť z cirkvi. Onedlho sa Tom i malá skupina zapájali do zvestovateľskej služby a ich pomôckou boli tri gramofóny. Aby prepracovali ostrov, chodili pešo i na somárovi. Tom dal svojim šiestim deťom dobrý duchovný základ.

 V roku 1951 bol z Južnej Afriky vyslaný Jacobus van Staden, aby povzbudil skupinu verných svedkov na ostrove a pomohol im. Naučil ich byť účinnejšími v službe a zorganizoval pravidelné zborové zhromaždenia. George Scipio, * jeden z Tomových synov, si spomína na to, čo museli napríklad prekonať, aby sa každý dostal na zhromaždenia: „Pre všetkých záujemcov boli len dve autá. Terén je nerovný a kopcovitý a v tom čase bolo málo dobrých ciest... Niektorí vyšli z domu zavčas rána a šli pešo. Troch som na určitý úsek cesty vzal do svojho malého auta. Potom vystúpili a ďalej išli pešo. Otočil som sa a na určitú vzdialenosť som zviezol ďalších troch, ktorých som potom vysadil, a vrátil som sa späť. Napokon sa takto dostali na zhromaždenie všetci.“ Hoci sa George neskôr oženil a mal štyri deti, 14 rokov slúžil ako priekopník. Traja jeho synovia sú staršími.

V 90. rokoch niekoľkokrát navštívil Svätú Helenu krajský dozorca Jannie Muller s manželkou Anelise. Hovorí: „Keď idete so zvestovateľom do služby, nepochybne vám povie, kto býva vo vedľajšom dome a ako zareaguje. Keď sme boli na ostrove a rozširovali Posolstvo o Kráľovstve s názvom ‚Budú mať niekedy všetci ľudia medzi sebou lásku?‘, podarilo sa nám prepracovať celý ostrov za jeden deň, od pol deviatej ráno do tretej poobede.“

Jannie si zvlášť spomína na čas príchodu a odchodu. Hovorí: „Keď prišiel náš čln, väčšina bratov sa zhromaždila v prístave, aby nás privítali. O dni, keď sme odchádzali, hovorili ako o uplakanom, a takým naozaj bol, keď všetci stáli v prístave a kývali nám na rozlúčku.“

 V roku 2006 sa do šírenia biblickej pravdy na ostrove zapojilo 125 zvestovateľov. Na Pamätnej slávnosti bolo 239 prítomných. Na ostrove je pomer 1 zvestovateľ na 30 obyvateľov. Je to najlepší pomer na svete.

VYHLIADKY DO BUDÚCNOSTI

Napriek rasovým konfliktom v Južnej Afrike sa Jehovovi svedkovia všetkých rás tešia z jedinečného ‚puta jednoty‘. (Kol. 3:14) Tento rys si všímajú aj ďalší. V roku 1993 prišlo na medzinárodné zjazdy mnoho delegátov zo zámoria. Na letisko v Durbane prišlo asi 2 000 svedkov vítať delegátov zo Spojených štátov a z Japonska. Keď zbadali delegátov, začali spievať piesne Kráľovstva. Bratia sa vrúcne vítali a objímali. Všimol si to aj istý významný politik. Niektorým bratom povedal: „Keby bol medzi nami rovnaký duch jednoty, už dávno by sme boli vyriešili naše problémy.“

Medzinárodné zjazdy „Vzdávajte Bohu chválu“, ktoré sa konali v roku 2003, duchovne posilnili všetkých prítomných. V Južnej Afrike sa okrem viacerých menších oblastných zjazdov konali aj medzinárodné zjazdy vo väčších mestách. Na medzinárodných zjazdoch mali prejavy dvaja členovia vedúceho zboru, Samuel Herd a David Splane. Prítomní boli delegáti z 18 krajín. Niektorí boli oblečení v tradičnom odeve, čo dodalo zjazdom medzinárodný ráz. Na zjazdoch bolo spolu 166 873 prítomných a 2 472 bolo pokrstených.

Janine, ktorá bola prítomná na medzinárodnom zjazde v Kapskom Meste, vyjadrila vďačnosť za novú publikáciu Uč sa od Veľkého Učiteľa: „Slovami nedokážem opísať, aká vďačná som za tento dar. Táto kniha je  zostavená tak, aby zapôsobila na srdiečka našich detí. Jehova vie, čo jeho ľud potrebuje, a Ježiš, Hlava zboru, vidí, ako zápasíme v tomto bezbožnom svete. Z celého srdca ďakujem Jehovovi a jeho pozemským služobníkom.“

Keď uvažujeme o činnosti Jehovových svedkov v Južnej Afrike v minulom storočí, teší nás ich vytrvalosť a nezlomná viera. V roku 2006 tam bolo 78 877 zvestovateľov, ktorí viedli 84 903 biblických štúdií. Na Pamätnej slávnosti v roku 2006 bolo 189 108 prítomných. Zdá sa, že aj v tejto časti celosvetového poľa stále platia Ježišove slová: „Hľa, hovorím vám: Pozdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sa belejú k žatve.“ ​(Ján 4:35) Ešte sa má vykonať veľa práce. Hojnosť dôkazov, že Jehova toto dielo vedie, nás rovnako ako bratov v každom kúte sveta podnecuje zvolať: „Víťazoslávne kričte k Jehovovi, všetci ľudia zeme. Slúžte Jehovovi s plesaním.“ — Žalm 100:1, 2.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 174]

Na Svätej Helene je pomer 1 zvestovateľ na 30 obyvateľov. Je to najlepší pomer na svete

[Rámček na stranách 68, 69]

Čo bol apartheid?

Slovo „apartheid“ doslova znamená „oddelenie“ a prvýkrát ho použila Národná strana počas politických volieb v roku 1948. V tom roku vyhrala voľby a oficiálnou vládnou politikou, ktorú podporovala holandská reformovaná cirkev, sa stalo striktné oddelenie jednotlivých rasových skupín v Južnej Afrike. Cieľom tejto politiky bolo zaistiť nadradenosť bielej rasy, čo viedlo k vytvoreniu zákonov, ktoré riadili kľúčové oblasti života — bývanie, zamestnanie, vzdelávanie, využívanie verejných zariadení a politiku.

Hlavné rasové skupiny boli zatriedené takto: belosi, Bantuovia (africkí černosi), miešanci a Ázijčania (Indovia). Zástancovia apartheidu vyhlasovali, že ľudia majú mať v rámci svojej rasy vlastné vymedzené územia, nazývané bantustany, kde môžu žiť a rozvíjať sa v súlade so svojou kultúrou a zvykmi. Teória, ktorá sa niektorým mohla zdať realizovateľná, v praxi nefungovala. Zbraňami, slzotvorným plynom a vrčiacimi psami boli mnohí černosi so svojím skromným majetkom vyhnaní z domovov a presídlení do iných oblastí. Väčšina verejných zariadení, ako sú banky a pošty, mala vytvorené oddelenia zvlášť pre belochov a zvlášť pre nebelošské obyvateľstvo. Reštaurácie a kiná boli vyhradené iba pre belochov.

Černosi však boli lacnou pracovnou silou, od ktorej boli belosi závislí, či už v obchodných záležitostiach, alebo v domácnosti. Následkom toho boli černošské rodiny rozdelené. Napríklad muži mohli ísť do miest a zamestnať sa v baniach alebo v továrňach a boli ubytovaní v mužských ubytovniach, zatiaľ čo ich manželky museli zostať doma. To narúšalo rodinný život a viedlo k rozšíreniu nemorálnosti. Černošskí sluhovia, ktorí pracovali v domoch belochov, bývali zvyčajne na pozemku svojho zamestnávateľa. Ich rodiny nemohli bývať v štvrtiach, kde bývali belosi, a tak rodičia dlhý čas nevideli svoje rodiny. Černosi museli so sebou stále nosiť identifikačné preukazy.

Apartheid nepriaznivo vplýval na mnohé oblasti života vrátane vzdelania, manželstva, zamestnania a vlastníctva nehnuteľností. Jehovovi svedkovia boli známi svojou jednotou napriek rasovým rozdielom a zákony krajiny poslúchali, pokým im to nebránilo preukazovať Bohu svätú službu. (Rim. 13:1, 2) Hľadali príležitosti, aby sa mohli tešiť zo spoločenstva so spoluctiteľmi rôznych rás.

V polovici 70. rokov 20. storočia vláda urobila niekoľko reforiem, aby bola rasová politika menej obmedzujúca. Druhého februára 1990 vtedajší prezident F. W. de Klerk oznámil prijatie opatrení na zrušenie apartheidu. Patrilo k nim oficiálne uznanie černošských politických organizácií a prepustenie Nelsona Mandelu z väzenia. Apartheid sa oficiálne skončil, keď bola v roku 1994 demokraticky zvolená vláda, v ktorej mali väčšinové zastúpenie černosi.

 [Rámček/mapy na stranách 72, 73]

Južná Afrika — stručný prehľad

Krajina

Pozdĺž pobrežia Južnej Afriky sa tiahne úzka nížina, ktorú lemujú vrchy prechádzajúce do rozľahlej náhornej plošiny vo vnútrozemí. Táto náhorná plošina tvorí väčšinu územia krajiny. Najväčšiu výšku dosahuje na východe pri Indickom oceáne, kde sa horský masív Dračích vrchov týči do výšky takmer 3 400 metrov. Južná Afrika zaberá asi štyrikrát väčšiu plochu ako Britské ostrovy.

Ľudia

V krajine žije 44 miliónov obyvateľov, ktorí pochádzajú z rôzneho prostredia. V roku 2003 zverejnila vláda výsledky sčítania ľudu, pri ktorom boli občania rozdelení do týchto štyroch skupín: africkí černosi (79 percent), belosi (9,6 percenta), miešanci (8,9 percenta), Indovia a iní Ázijčania (2,5 percenta).

Jazyk

V krajine je 11 úradných jazykov, hoci mnohí obyvatelia hovoria po anglicky. Jednotlivé jazyky sa dajú zoradiť podľa počtu obyvateľov, ktorí nimi hovoria, takto: zuluština, xhoština, afrikánčina, sepedi, angličtina, tswana, sesotho, tsonga, siswati, vendčina a ndebele.

Ekonomika

Krajina má obrovské nerastné bohatstvo a ťaží sa v nej najviac zlata a platiny na svete. Milióny Juhoafričanov pracujú v baniach, na farmách alebo v továrňach na výrobu potravín, áut, strojov, textilu a iných výrobkov.

Podnebie

Južný cíp krajiny vrátane Kapského Mesta má subtropickú stredomorskú klímu s vlhkými zimami a suchými letami. Plošina vo vnútrozemí má iné podnebie: v lete tu prinášajú búrky osviežujúce ochladenie, zatiaľ čo v zime sú dni pomerne teplé a obloha bezoblačná.

 [Mapy]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

NAMÍBIA

PÚŠŤ NAMIB

Katutura

WINDHOEK

BOTSWANA

PÚŠŤ KALAHARI

GABORONE

SVAZIJSKO

MBABANE

LESOTHO

MASERU

Teyateyaneng

JUŽNÁ AFRIKA

Krugerov národný park

Nylstroom

Bushbuckridge

PRETÓRIA

Johannesburg

Klerksdorp

Dundee

Ndwedwe

Pietermaritzburg

Durban

DRAČIE VRCHY

Strand

Kapské Mesto

PRETÓRIA

Midrand

Krugersdorp

Kagiso

Johannesburg

Elandsfontein

Soweto

Eikenhof

Heidelberg

[Obrázky]

Kapské Mesto

Mys dobrej nádeje

 [Rámček/obrázky na stranách 80, 81]

Môj prvý pokus vydávať svedectvo

ABEDNEGO RADEBE

NARODENÝ 1911

POKRSTENÝ 1939

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Slúžil v prvom černošskom zbore v Pietermaritzburgu v provincii Kwazulu-Natal a zomrel vo vernosti v roku 1995.

NARODIL som sa neďaleko Pietermaritzburgu a tam som aj vyrastal. Môj otec bol kazateľom metodistickej cirkvi. V polovici 30. rokov 20. storočia sa mi dostala do rúk literatúra, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Hoci som súhlasil s tým, čo som si prečítal, nemal som možnosť stretávať sa so svedkami.

Ktosi z ubytovne, v ktorej som býval, mi dal brožúrku Nebo a očistec. Dovtedy som nič také nečítal. Pomohlo mi to pochopiť, čo Biblia hovorí o vzkriesení a pozemskej nádeji. Napísal som odbočke v Kapskom Meste a objednal som si niekoľko kníh.

Zdráhal som sa osloviť svedkov, ktorých som v meste videl. V našej kultúre bolo pravidlo: „Neoslovuj bieleho muža ako prvý. Čakaj, kým ťa osloví on.“

Raz večer som sa vracal z práce domov a videl som, že pri mojej ubytovni majú Jehovovi svedkovia zaparkované auto s ampliónmi. Keď som prišiel k bráne, pristúpil ku mne jeden urastený starší muž v letnom obleku. Predstavil sa ako Daniel Jansen. Povedal som si, že je  načase využiť príležitosť, aby som spoznal svedkov, a tak som ho poprosil, či by mi nemohol prehrať nejakú prednášku brata Rutherforda. Zhŕklo sa veľa ľudí. Keď sa prednáška skončila, dal mi do ruky mikrofón a povedal mi: „Povedzte týmto ľuďom v zuluštine, o čom bola prednáška, aby aj oni mohli mať z nej úžitok.“

Povedal som mu: „Ja si nedokážem spomenúť na všetko, čo rečník hovoril.“

On mi odpovedal: „Povedzte to, na čo si spomeniete.“

Ruka, v ktorej som držal mikrofón, sa mi triasla a ledva som zo seba dostal niekoľko slov. To bol môj prvý pokus vydávať svedectvo o Jehovovi. Daniel Jansen ma potom pozval, aby som ho sprevádzal v kazateľskom diele. Najprv si overil, či je moje pochopenie základných náuk v úplnom súlade s biblickým učením. Bol spokojný. Štyri roky som bol spojený s belošskou skupinou, teda zborom, a bol som tam jediným černochom. Naša skupina bola malá a stretávali sme sa u jedného brata.

V tom čase každý zvestovateľ dostal svedeckú kartu na predloženie biblického posolstva domácemu. Nosili sme aj gramofón, niekoľko nahrávok štvorminútových prednášok a tašku s literatúrou.

Aby sa ušetril čas, zvestovateľ si vopred gramofón natočil kľukou a pripravil si novú gramofónovú ihlu. Keď domáci otvoril dvere, zvestovateľ ho pozdravil a dal mu kartu, ktorá uvádzala nahrávku prednášky. Po viac než polovici nahrávky otvoril tašku, aby mohol po jej skončení domácemu ponúknuť príslušnú knihu.

 [Rámček/obrázky na stranách 88, 89]

Príklad vernosti

 GEORGE PHILLIPS

NARODENÝ 1898

POKRSTENÝ 1912

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V roku 1914 sa stal pravidelným priekopníkom. Takmer 40 rokov slúžil ako dozorca juhoafrickej odbočky a vo vernosti zomrel v roku 1982.

GEORGE PHILLIPS sa narodil a vyrastal v Glasgowe v Škótsku. V roku 1914 začal vo veku 16 rokov slúžiť ako priekopník. V roku 1917 bol uväznený za to, že nechcel porušiť kresťanskú neutralitu. V roku 1924 mu brat Rutherford osobne navrhol slúžiť v Južnej Afrike. Povedal mu: „George, možno tam budeš rok alebo trochu dlhšie.“

George opisuje svoje prvé dojmy z Južnej Afriky: „V porovnaní s Britániou boli podmienky úplne iné a všetko týkajúce sa diela bolo omnoho menej rozvinuté. V tom čase len šiesti slúžili celým časom a asi štyridsiati zvestovali v malom rozsahu. Náš obvod zahŕňal celé územie od Mysu dobrej nádeje po Keňu. Ako sa podarí tento obvod prejsť a účinne v ňom vydať svedectvo za jeden rok? Načo si s tým robiť starosti? Dôležité bolo pustiť sa do práce, použiť dostupné nástroje a nechať to na Jehovu.

Južná Afrika je krajina, kde žijú ľudia mnohých rás a jazykov. Spoznávať týchto ľudí bolo veľmi radostné. Organizovať dielo na takom rozsiahlom území a položiť potrebné základy, na ktorých by sa dalo stavať, nebolo vôbec ľahké.

Za tie roky Jehova vždy s láskou uspokojoval všetky moje potreby, chránil ma, viedol a požehnával. Naučil som sa, že ‚zbožnosť so spokojnosťou je veľkým ziskom‘, a že ak chce človek zostať na ‚tajnom mieste Najvyššieho‘, musí sa pridržiavať jeho organizácie a usilovne konať dielo tak, ako si to praje.“ — 1. Tim. 6:6, King James Version; Žalm 91:1.

 [Rámček/obrázok na stranách 92 – 94]

Duchovne som pomáhal svojej rodine

JOSEPHAT BUSANE

NARODENÝ 1908

POKRSTENÝ 1942

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Otec rodiny, ktorý spoznal pravdu, keď pracoval v Johannesburgu, ďaleko od domova v Zululande v provincii Kwazulu-Natal.

NARODIL som sa v roku 1908 v Zululande v Južnej Afrike. Hoci moja rodina bola spokojná s jednoduchým roľníckym životom, vo veku 19 rokov som začal pracovať ako predavač v meste Dundee. O nejaký čas som sa dopočul, že mnohí mladí muži dobre zarábajú v Johannesburgu, v juhoafrickom stredisku ťažby zlata. Preto som sa tam presťahoval a veľa rokov som pracoval ako lepič plagátov. Bol som ohromený množstvom lákadiel a príležitostí, no zakrátko som si uvedomil, že mestský spôsob života podkopáva tradičnú morálku môjho ľudu. Hoci mnohí mladí muži zabudli na svoje rodiny, ktoré žili na vidieku, ja som na svoju rodinu nikdy nezabudol a pravidelne som domov posielal peniaze. V roku 1939 som sa oženil s Claudinou, dievčaťom zo Zululandu. Napriek tomu, že som bol ženatý, naďalej som pracoval v Johannesburgu, 400 kilometrov od domova. Väčšina mojich vrstovníkov žila podobne. Hoci bolo bolestné byť dlhý čas odlúčený od členov rodiny, cítil som povinnosť pomôcť im, aby mohli žiť na vyššej úrovni.

Keď som bol v Johannesburgu, s priateľom Eliasom sme sa rozhodli hľadať pravé náboženstvo. Navštívili sme cirkvi v našom okolí, ale so žiadnou z nich sme neboli spokojní. Potom Elias stretol Jehovových svedkov. Spolu sme začali  pravidelne navštevovať prvý černošský zbor Jehovových svedkov v Johannesburgu. Oddal som svoj život Jehovovi a v roku 1942 som bol v Sowete pokrstený. Počas mojich návštev doma v Zululande som sa snažil hovoriť Claudine o mojej viere, no ona bola veľmi aktívna v cirkvi.

Začala však porovnávať našu literatúru so svojou Bibliou a časom pravda Božieho Slova zapôsobila na jej srdce. V roku 1945 bola pokrstená a stala sa horlivou kresťanskou služobníčkou. Delila sa o biblickú pravdu so svojimi susedmi a vštepovala ju do srdca našich detí. Medzitým som v Johannesburgu pomohol niekoľkým ľuďom spoznať biblickú pravdu. V roku 1945 boli v oblasti Johannesburgu štyri černošské zbory. Ja som slúžil ako predsedajúci dozorca zboru Small Market. Po čase bolo na základe Písiem odporučené, aby sa ženatí muži, ktorí pracujú ďaleko od domova, vrátili k svojim rodinám a zodpovedne si plnili svoju úlohu hlavy rodiny. — Ef. 5:28–31; 6:4.

A tak som v roku 1949 odišiel zo zamestnania v Johannesburgu, aby som sa mohol starať o svoju rodinu tak, ako si to Jehova praje. Doma som si našiel prácu ako pomocník kontrolóra dobytka. Pracoval som pri kadi, v ktorej sa dobytok zbavoval parazitov. Z nízkeho zárobku bolo ťažké uživiť rodinu so šiestimi deťmi. A tak aby som uhradil výdavky, predával som aj zeleninu a kukuricu, ktoré sme doma vypestovali. Hoci naša rodina nebola z hmotnej stránky bohatá, vlastnili sme duchovné poklady, pretože sme dbali na Ježišove pokyny z Matúša 6:19, 20.

Získavanie takých duchovných pokladov si vyžaduje tvrdú prácu, práve tak ako dolovanie zlata v baniach pri Johannesburgu. Každý večer som s deťmi rozoberal biblický text a každého som sa pýtal, čo sa naučilo. Cez víkendy som ich brával jedno po druhom do kazateľskej služby. Keď sme chodili od farmy k farme, rozprával som sa s nimi o myšlienkach z Písma a snažil som sa, aby vysoké mravné meradlá Biblie zapôsobili na ich srdce. — 5. Mojž. 6:6, 7.

Celé roky sme boli jedinou rodinou, ktorá mohla prejaviť pohostinnosť cestujúcim dozorcom. Títo bratia a ich manželky mali na naše deti veľmi dobrý vplyv a vzbudili v nich túžbu stať sa zvestovateľmi celým časom. Mali sme šesť detí — päť chlapcov a jedno dievča. Všetky sú teraz dospelé a duchovne silné. Som nesmierne vďačný za vedenie Jehovovej organizácie, ktorá povzbudila takých ľudí ako ja, aby venovali väčšiu pozornosť duchovným potrebám svojej rodiny. Požehnanie, ktoré z toho vyplynulo, je oveľa väčšie než čokoľvek, čo sa dá kúpiť za peniaze. — Prísl. 10:22.

Brat Josephat Busane slúžil Jehovovi verne až do svojej smrti v roku 1998. Jeho žijúce dospelé deti si stále vážia duchovné dedičstvo. Syn Theophilus slúži ako cestujúci dozorca. Ďalšie podrobnosti zo života brata Busaneho boli uverejnené v „Prebuďte sa!“ z 8. októbra 1993 na stranách 19 až 22.

 [Rámček/obrázok na stranách 96, 97]

‚Služba pre Kráľovstvo mi pomohla priblížiť sa k Jehovovi‘

THOMAS SKOSANA

NARODENÝ 1894

POKRSTENÝ 1941

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Naučil sa päť jazykov, aby mohol v duchovnom ohľade pomáhať ľuďom na miestach, kde slúžil ako priekopník.

V ROKU 1938 mi istý učiteľ dal niekoľko brožúrok, ktoré vydali Jehovovi svedkovia. V tom čase som bol kazateľom Wesleyho metodistickej cirkvi v meste Delmas, ktoré bolo asi 60 kilometrov na východ od Johannesburgu. Už dlho som sa veľmi zaujímal o Bibliu. Cirkev učila, že duša je nesmrteľná a že zlí sú mučení v pekle. Ale z týchto brožúrok som sa dozvedel, že podľa Biblie to tak nie je. (Žalm 37:38; Ezech. 18:4) Dozvedel som sa i to, že väčšina Božieho ľudu nepôjde do neba, ale získa večný život na zemi. — Žalm 37:29; Mat. 6:9, 10.

Bol som nesmierne šťastný, keď som spoznal tieto pravdy, a chcel som o nich zvestovať zboru mojej cirkvi. Ale iní kazatelia mali námietky a snažili sa zariadiť, aby som bol vylúčený. A tak som z cirkvi odišiel a začal som sa stretávať s malou skupinou Jehovových svedkov v Delmase. V roku 1941 som bol pokrstený a v roku 1943 som začal slúžiť ako priekopník.

Presťahoval som sa do Rustenburgu, kde boli potrební hlásatelia Kráľovstva. Keďže som nebol odtiaľ, musel som požiadať miestneho náčelníka o ubytovanie a povolenie na pobyt. Povedal mi, že za povolenie budem musieť  zaplatiť 12 libier. Nemohol som si to dovoliť, ale jeden láskavý brat spomedzi belochov za mňa zaplatil a finančne mi pomohol, takže som mohol pokračovať v priekopníckej službe. Jeden muž, s ktorým som študoval, robil pekný pokrok, a keď som z tohto miesta odišiel, bol vymenovaný za služobníka v zbore.

Potom som sa presťahoval na západ do Lichtenburgu. Tentoraz som sa musel hlásiť u belošského úradníka, aby som mohol zostať v černošskej štvrti mesta. Povolenie mi však odmietol udeliť. Poprosil som preto priekopníka spomedzi belochov z neďalekého Mafikengu, aby mi pomohol. Tohto úradníka sme obaja navštívili, ale on povedal: „Nechcem vás tu. Vy učíte, že neexistuje peklo. Ako môžu ľudia konať správne, keď sa neboja pekelného ohňa?“

Preto som sa presťahoval do Mafikengu, kde doposiaľ slúžim ako pravidelný priekopník. Mojou rodnou rečou je zuluština, no krátko po spoznaní pravdy som si povedal, že sa musím učiť angličtinu, aby som si mohol prečítať všetky publikácie Jehovových svedkov. To mi pomohlo duchovne rásť.

S cieľom byť v službe účinný som sa naučil hovoriť jazykmi sesotho, xhosa, tswana a trochu po afrikánsky. Za tie roky som mal výsadu pomôcť mnohým ľuďom oddať sa Jehovovi a štyria z nich dnes slúžia ako starší. Služba celým časom prospela aj môjmu zdraviu.

Ďakujem Jehovovi, že mi dovolil dožiť sa dobrej staroby v službe preňho. Poznanie a úspech v poli som nezískal vďaka vlastnej sile. Pomohol mi Jehova svojím svätým duchom. Pravidelne slúžiť celým časom pre Kráľovstvo mi predovšetkým pomohlo priblížiť sa k Jehovovi a naučilo ma spoliehať sa naňho.

Uvedené interview pochádza z roku 1982. Brat Skosana ako jeden z Božích pomazaných verne slúžil až do svojej smrti. Zomrel v roku 1992.

 [Rámček/obrázky na stranách 100, 101]

Prvý oblastný dozorca v Južnej Afrike

MILTON BARTLETT

NARODENÝ 1923

POKRSTENÝ 1939

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Misionár vyškolený v Gileáde, ktorý bol ako prvý pridelený do Južnej Afriky. Usilovne podporoval záujmy Kráľovstva, najmä medzi černošským obyvateľstvom.

V DECEMBRI 1946 Milton Bartlett docestoval do Kapského Mesta, aby slúžil v Južnej Afrike ako prvý misionár. Mal za úlohu rozbehnúť krajskú a oblastnú službu, čo aj urobil. V tom čase brat Bartlett slúžil ako jediný oblastný dozorca. V nasledujúcich rokoch cestujúci dozorcovia významne podporili záujmy Kráľovstva v Južnej Afrike, najmä medzi černošským obyvateľstvom.

Bratia v Južnej Afrike mali Miltona veľmi radi. Bol to trpezlivý človek, ktorý pozorne počúval, keď s ním bratia hovorili o svojich problémoch. Preto mohol do juhoafrickej odbočky posielať podrobné a presné správy o problémoch, čo bolo na úžitok všetkým bratom a sestrám. Vďaka tomu mohlo byť správanie bratov a ich spôsob uctievania uvedené do väčšieho súladu s biblickými zásadami.

Milton dokázal poskytnúť bratom pomoc, pretože bol zbehlý v Písmach a bol schopným učiteľom. Bol tiež rozhodný a vytrvalý, čo bolo potrebné, aby ako beloch mohol od úradníkov podporujúcich apartheid dostať povolenie vstúpiť do černošských štvrtí. Predpojatí úradníci mu často odmietali dať povolenie a Milton sa musel obracať o pomoc  na vyššie úrady, napríklad na mestské rady. Potom musel čakať, kým rada nezasadla a nezrušila nepriaznivé rozhodnutie. Nejakým spôsobom sa mu podarilo dostať do väčšiny černošských oblastí.

Z času na čas boli tajní policajti vyslaní zistiť, o čom Milton hovorí v prejavoch. Jedným dôvodom tohto sledovania bolo, že duchovní kresťanstva falošne obviňovali Jehovových svedkov, že sú komunistickými agitátormi. Istý černošský policajt bol raz vyslaný robiť si poznámky na jednom zjazde. „Bolo to Božie vedenie,“ napísal Milton asi o 20 rokov, „pretože tento policajt na základe toho, čo za ten víkend počul, prijal pravé uctievanie a stále je duchovne silný.“

Keď Milton prišiel do Južnej Afriky ako 23-ročný slobodný muž, bolo tam 3 867 zvestovateľov. Po 26 rokoch služby v Južnej Afrike počet zvestovateľov dosiahol 24 005. V roku 1973 sa Milton s manželkou Sheilou a ročným synom Jasonom museli vrátiť do Spojených štátov, aby sa postarali o Miltonových zostarnutých rodičov. Fotografia na tejto strane bola urobená v roku 1999, keď boli Milton a Sheila na zasvätení rozšírených priestorov juhoafrickej odbočky. Boli nesmierne nadšení, keď sa po 26 rokoch mohli opäť stretnúť s mnohými dlhoročnými svedkami, ktorí si pamätali ich službu vykonávanú z lásky!

[Obrázok]

Milton a Sheila Bartlettovci v roku 1999

[Rámček/obrázok na strane 107]

Jedinečné prostredie

Kapské Mesto je vsadené do nádherného prostredia, ktoré dotvára pozoruhodná dominanta — Stolový vrch. Niektorí považujú Kapské Mesto za najkrajšie mesto Afriky.

V lete sa z času na čas môže stať, že zarovnanú hornú časť vrchu prikryje veľký oblak vhodne pomenovaný „obrus“. Vytvorí sa vďaka silným vetrom, ktoré stúpajú po svahoch nahor, pričom vlhký vzduch sa kondenzuje do veľkého oblaku a ten sa usadí na Stolovom vrchu.

 [Rámček/obrázky na stranách 114 – 117]

Zachovávanie rýdzosti vo väzení

ROZHOVOR S ROWENOM BROOKESOM

NARODENÝ 1952

POKRSTENÝ 1969

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Od decembra 1970 do marca 1973 bol pre kresťanskú neutralitu uväznený. V roku 1973 začal slúžiť ako pravidelný priekopník a v roku 1974 prišiel do Bételu. Dnes je členom výboru odbočky.

Aké boli podmienky vo väzenských barakoch?

Baraky boli podlhovasté stavby, v ktorých boli dva rady po 34 ciel. Tieto rady oddeľoval chodník, uprostred ktorého bol odvodňovací kanál. Ako samotky slúžili cely s rozmermi 2 krát 1,8 metra. Z ciel sme mohli vychádzať len dva razy za deň: ráno, aby sme sa umyli, oholili a vyčistili si vedrá, ktoré nám slúžili ako toalety, a poobede, aby sme sa osprchovali. Nemohli sme posielať ani dostávať listy. Nemohli sme mať okrem Biblie žiadne knihy ani perá či ceruzky. Nikto nás nemohol navštíviť.

Pred uväznením si dala väčšina bratov zviazať Bibliu s inými knihami, napríklad s Pomôckou na porozumenie Biblie. Stráže na to neprišli, pretože táto Biblia sa podobala na ich veľké staré rodinné Biblie v afrikánčine alebo v holandčine.

Dostali ste sa nejako k biblickej literatúre?

Áno, literatúru sme prepašovali vždy, keď sa dalo. Všetko, čo sme mali, vrátane toaletných potrieb bolo uložené v jednej prázdnej cele v kufroch. Raz do mesiaca nám strážnik  dovolil ísť si do kufra po toaletné potreby. V kufroch sme mali aj literatúru.

Zatiaľ čo sa jeden z nás rozprával so strážnikom, aby tým odviedol jeho pozornosť, iný brat si skryl knihu do trenírok alebo pod tielko. Keď sme boli späť v cele, rozdelili sme si knihu podľa zložiek, aby bolo ľahšie skrývať ju. Jednotlivé časti sme si vymieňali, takže si ich všetci mohli prečítať. Mali sme veľa skrýš. Niektoré cely boli zanedbané a boli samá diera.

Cely nám pravidelne prehľadávali, niekedy uprostred noci. Stráže vždy našli nejakú literatúru, ale nikdy nie všetku. Jeden z vojakov, ktorí nám boli naklonení, nás často upozornil, keď sa chystala prehliadka. Vtedy sme zabalili literatúru do igelitového obalu a vopchali ju do odkvapových rúr. Jedného dňa bola prudká búrka a s hrôzou sme zistili, že jeden z týchto balíčkov vyplával do odvodňovacieho kanála. Niektorí vojenskí väzni s ním začali hrať futbal. Z ničoho nič sa objavil strážnik a nariadil im vrátiť sa do ciel. Vydýchli sme si, keď sa už nikto nevenoval balíčku a mohli sme si ho vziať, keď nám krátko nato dovolili vyjsť z ciel.

Bola vo väzení skúšaná vaša rýdzosť?

Ustavične. Väzenskí dozorcovia na nás stále niečo skúšali. Napríklad k nám boli veľmi láskaví — dávali nám viac jedla, brávali nás von zacvičiť si a dokonca nám dovolili slniť sa. Potom o niekoľko dní nám z ničoho nič nariadili obliecť si kaki vojenskú uniformu. Keď sme odmietli, znovu s nami kruto zaobchádzali.

Potom nám prikázali nosiť plastové vojenské prilby. Odmietli sme. Kapitán bol na nás taký nahnevaný, že odvtedy nám nedovolil ani len sa osprchovať. Každý z nás dostal vedro, aby sme sa umývali v celách.

Nemali sme topánky. Keďže niektorým bratom krvácali nohy, vyrábali sme si topánky sami. Pozbierali sme kusy  starých diek, ktorými sa leštila dlážka. Potom sme našli medený drôt, jeden jeho koniec sme sploštili a druhý zahrotili. Na sploštenom konci sme klinčekom urobili dieru a drôt sme použili ako ihlu. Z našich prikrývok sme vytiahli nite a z kúskov diek sme ušili mokasíny.

Raz sme z ničoho nič dostali príkaz ísť po troch do jednej cely. Hoci sme mali veľmi málo miesta, malo to aj výhody. Zariadili sme, aby duchovne slabší bratia boli so skúsenejšími. Učili sme sa viesť biblické štúdiá a zvestovať. Na kapitánovo zdesenie nás to nesmierne posilnilo.

Keď si kapitán uvedomil, že jeho plán zlyhal, nariadil každému svedkovi byť v cele s dvoma väzňami, ktorí neboli svedkami. Hoci mali prísny zákaz rozprávať sa s nami, začali klásť otázky a my sme mali vhodnú príležitosť na vydanie svedectva. Výsledkom bolo, že jeden z nich a niekedy aj obaja sa odmietli zapájať do niektorých vojenských činností. Onedlho sme boli v celách po jednom.

Podarilo sa vám mať zhromaždenia?

Zhromaždenia sme mávali pravidelne. Nad dverami v každej cele bolo okienko s drôteným pletivom a siedmimi zvislými tyčami. Dva konce prikrývky sme priviazali o dve tyče a urobili sme si malé závesné sedadlo. Stadiaľ sme videli brata v cele oproti, a keď sme kričali, počuli nás aj ostatní v bloku. Denne sme rozoberali denný text, a keď sme mali Strážnu vežu, študovali sme ju. Na konci každého dňa sme sa striedali pri vyslovení verejnej modlitby. Dokonca sme mali vlastný program krajského zjazdu.

Keďže sme si neboli istí, či nejaký starší dostane povolenie prísť a sláviť s nami Pamätnú slávnosť, pripravili sme sa na ňu sami. Vyrobili sme si víno tak, že sme namočili hrozienka do vody, a z prídelu chleba sme urobili placku a vysušili ju. Raz sme mohli dostať malú fľašu vína a trochu nekvaseného chleba od bratov zvonku.

 Zmenili sa časom podmienky?

Áno, časom sa zmenili. Zmenil sa zákon a naša skupina bola prepustená. Odvtedy odpierači vojenskej služby z náboženských dôvodov dostávali len jeden trest predpísanej dĺžky a neboli opakovane uväznení. Po tom, čo bola naša 22-členná skupina prepustená, s ostatnými 88 uväznenými bratmi sa zaobchádzalo ako s bežnými väzňami. Mohli mať raz mesačne jednu návštevu a mohli písať a dostávať listy.

Bolo pre vás ťažké po prepustení prispôsobiť sa?

Áno, trvalo to istý čas, kým sme si zvykli žiť na slobode. Napríklad bolo pre nás psychicky náročné, keď sme sa ocitli v dave ľudí. Naši rodičia i bratia v zbore nám s láskou pomáhali, aby sme sa postupne mohli ujať ďalších zodpovedných úloh v zbore.

Hoci to bolo náročné obdobie, bolo pre nás užitočné. Skúšky viery nás duchovne posilnili a naučili vytrvalosti. Ešte viac sme si začali vážiť Bibliu a uvedomili sme si, aké užitočné je čítať si ju a uvažovať o nej každý deň. A naučili sme sa dôverovať Jehovovi. Keď sme už priniesli toľko obetí, aby sme zostali Jehovovi verní, boli sme odhodlaní vytrvávať, dávať mu to najlepšie, a ak by to bolo možné, zapojiť sa do služby celým časom.

 [Rámček/obrázok na stranách 126 – 128]

V nebezpečných časoch sme dôverovali Jehovovi

ZEBLON NXUMALO

NARODENÝ 1960

POKRSTENÝ 1985

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Skôr ako spoznal pravdu, bol rastafariánom. Krátko po krste sa ujal služby celým časom. V súčasnosti slúži s manželkou Nomusou v krajskej službe.

PO TOM, čo som pomáhal pri výstavbe Bételu v Krugersdorpe, som bol s mojím priekopníckym partnerom pridelený do štvrte KwaNdengezi blízko prístavného mesta Durban, lebo tam bolo potrebných viac zvestovateľov. Niekoľko dní po našom príchode poslala jedna politická skupina svojich päť mladých členov k nám domov na výzvedy. Žiadali nás, aby sme ich podporili pri ochrane štvrte pred súperiacou politickou skupinou. Nepriateľstvo medzi týmito dvoma skupinami hovoriacimi jazykom zulu viedlo v tejto oblasti Južnej Afriky k veľkému krviprelievaniu. Opýtali sme sa ich, čo by podľa nich mohlo vyriešiť tento problém. Povedali, že hlavnou príčinou je vláda belochov. Poukázali sme im na ďalšie africké krajiny zmietané vojnou, ktorých obyvatelia žijú v biede. Potom sme im pripomenuli známe slová, že história sa opakuje. Aj oni uznali, že zločinnosť, násilie a choroby budú pretrvávať, i keby sa v krajine dostali k moci černosi. Nato sme otvorili Bibliu a ukázali im, že jedinou vládou, ktorá dokáže vyriešiť problémy ľudstva, je Božie Kráľovstvo.

 O niekoľko dní sme počuli, ako dav mladých ľudí spieva piesne o slobode, a videli sme mužov so strelnými zbraňami. Podpaľovali domy a zabíjali ľudí. Zmocnil sa nás strach a modlili sme sa k Jehovovi o silu, aby nás vyhrážky a zastrašovanie neochromili a nezlomili našu rýdzosť. V mysli sme si vybavovali aj príklady mučeníkov, ktorí v podobnej situácii nezapreli Ježiša. (Mat. 10:32, 33) Zrazu na naše dvere zabúchala skupina, v ktorej boli mladí aj dospelí. Bez toho, aby pozdravili, žiadali peniaze na intelezi, čo v zuluštine znamená údajne ochranný liek od medicinmana. Poprosili sme ich, aby chvíľku počkali, a opýtali sme sa ich: „Myslíte si, že je správne, keď medicinmani čarami podporujú zabíjanie?“ Opýtali sme sa ich tiež: „Predstavte si, že by vášmu milovanému príbuznému niekto počaroval. Ako by ste sa cítili?“ Všetci sa zhodli na tom, že by to bolo zlé. Nato sme otvorili Bibliu a poprosili ich vodcu, aby z 5. Mojžišovej 18:10–12 prečítal, aký je Boží názor na čarodejníctvo. Keď tieto verše prečítal, opýtali sme sa všetkých, čo si o tom myslia. Nezmohli sa ani na slovo. Využili sme chvíľku ticha, aby sme sa ich opýtali, čo považujú za múdre — či to, aby sme počúvali Jehovu, alebo aby sme počúvali ich. Všetci bez slova odišli.

Zažili sme veľa podobných situácií a spoznali sme, že Jehova je na našej strane. Napríklad raz večer k nám domov prišla iná skupina, ktorá žiadala peniaze na kúpu zbraní na „ochranu“ obyvateľov. Sťažovali sa, že ich ohrozuje opozičná politická skupina, a povedali, že riešením je podniknúť protiútok s lepšími zbraňami. Žiadali nás o peniaze, lebo inak ponesieme následky. Vtedy sme im pripomenuli, že ich organizácia podpísala chartu zaručujúcu ľudské práva a rešpektovanie svedomia druhých. Opýtali sme sa ich, či by mal byť človek ochotný radšej zomrieť, než ísť proti ústave, ktorej veria oni. Povedali, že áno. My sme im povedali, že patríme do Jehovovej organizácie, že našou „ústavou“ je Biblia a že Biblia odsudzuje vraždu. Potom vodca skupiny povedal svojim spoločníkom: „Chápem postoj týchto ľudí. Jasne ukázali, že ak by boli peniaze potrebné na rozvoj našej štvrte — napríklad na postavenie domova dôchodcov — alebo ak by peniaze potreboval ich sused, aby mohol ísť do nemocnice, radi ich poskytnú. Ale nechcú nám dať peniaze, ktorými by podporili zabíjanie.“ Nato všetci vstali zo svojich miest, podali sme si ruky a poďakovali sme im za trpezlivosť.

 [Rámček/obrázky na stranách 131 – 134]

Slobodné sestry, ktoré slúžia 100 rokov ako prekladateľky

Niekoľko bratov a sestier v juhoafrickej rodine Bétel využíva dar slobodného stavu na vzácnu službu pre Kráľovstvo. (Mat. 19:11, 12) Uvádzame príbehy troch sestier, ktoré strávili spolu 100 rokov prekladaním duchovného pokrmu od „verného a rozvážneho otroka“. — Mat. 24:45.

Maria Molepová

Narodila som sa v Molepe, oblasti pod správou náčelníka, v juhoafrickej provincii Limpopo. Moja staršia sestra Aletta mi hovorila o pravde, kým som ešte chodila do školy. Keď som dokončila štúdium, druhá sestra, ktorá nie je Jehovovou svedkyňou, sa podujala, že mi bude platiť trojročné štúdium na vysokej škole, aby som sa stala kvalifikovanou učiteľkou. Jej láskavú ponuku som odmietla, pretože som chcela slúžiť Jehovovi s Alettou a Elizabeth, mojimi dvomi staršími sestrami, ktoré boli priekopníčkami. V roku 1953 som sa dala pokrstiť a z času na čas som dosahovala počet hodín, ktorý je požadovaný od priekopníka. Takto to šlo šesť rokov a potom som si podala prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby a za priekopníčku som bola oficiálne vymenovaná v roku 1959.

V roku 1964 som dostala od juhoafrickej odbočky pozvanie vypomáhať pri preklade duchovného pokrmu do jazyka sepedi. Popritom som ďalej slúžila ako priekopníčka. Potom som sa v roku 1966 stala členkou juhoafrickej rodiny Bétel. Služba v Bételi nebola taká, ako som si predstavovala. Chýbalo mi, že som nemohla každý deň chodiť do zvestovateľskej služby.  Krátko nato som však zmenila svoj pohľad a povedala som si, že budem mať priekopnícke víkendy od soboty poobedia do nedele večera, hoci som nedokázala dosiahnuť počet hodín požadovaný od priekopníka. Z víkendovej zvestovateľskej služby som mala takú radosť, že som nestíhala prísť domov na večeru. Keď nastala v Bételi úprava a staršie sestry mohli mať v sobotu dopoludnia voľno, bola som nesmierne šťastná, že môžem využiť tento čas na zvestovateľskú službu.

Prvých osem rokov v Bételi som bývala s jednou prekladateľkou v budove oddelenej od domova Bétel. Úradníci podporujúci apartheid nám najprv dovolili bývať blízko našich belošských bratov, no v roku 1974 nám to už nechceli povoliť. Prekladatelia spomedzi černochov, teda i ja, museli bývať na území vyhradenom pre černochov. Bývala som u rodiny svedkov v Tembise a každý deň som musela precestovať veľkú vzdialenosť do Bételu a späť. V čase, keď bol v Krugersdorpe postavený nový Bétel, vláda už začala zmierňovať politiku apartheidu a opäť som mohla bývať s ostatnými členmi rodiny Bétel.

Som veľmi vďačná Jehovovi, že mi až do dnešného dňa umožnil pracovať v Bételi ako prekladateľka. Jehova do takej miery požehnal moje rozhodnutie využívať dar slobodného stavu na službu, že aj moja mladšia sestra Annah sa rozhodla zostať slobodná a už 35 rokov slúži ako evanjelistka celým časom.

Tseleng Mochekeleová

Narodila som sa v Lesothe v meste Teyateyaneng. Moja matka bola nábožná a mňa a mojich súrodencov nútila, aby sme s ňou chodili do kostola. Neznášala som to. Potom sa teta stala Jehovovou svedkyňou a začala hovoriť o svojej viere mojej matke. Bola som rada, že matka prestala  chodiť do kostola, ale nevenovala som pravde pozornosť, pretože sa mi páčil svet a zábava, ktorú ponúkal.

V roku 1960 som sa presťahovala do Johannesburgu, aby som si dokončila školu. Keď som odchádzala z domu, matka ma prosila: „Tseleng, prosím ťa, keď budeš v Johannesburgu, vyhľadaj svedkov a snaž sa stať jednou z nich.“ Keď som prišla do Johannesburgu, bola som unesená všetkými príležitosťami zabaviť sa. No keď som si bližšie všímala život ľudí, bola som zhrozená sexuálnou nemravnosťou, ktorá bola taká rozšírená. Vtedy som si spomenula na matkine slová a začala som chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov v Sowete. Spomínam si, ako som sa na prvom zhromaždení modlila: „Jehova, pomôž mi, pretože sa chcem stať tvojou svedkyňou.“ Onedlho som sa začala zapájať do služby a v júli toho roku som sa dala pokrstiť. Keď som si dokončila školu, vrátila som sa k matke do Lesotha. Aj ona už bola pokrstená.

V roku 1968 som dostala z juhoafrickej odbočky pozvanie slúžiť celým časom ako prekladateľka do jazyka sesotho. Mnoho rokov som si spĺňala túto úlohu, zatiaľ čo som bývala u matky. V ťažkých časoch som našim doma navrhla, že prestanem slúžiť celým časom a nájdem si prácu, aby som im pomohla. Ale ani matka, ani najmladšia pokrstená sestra Liopelo o tom nechceli ani počuť. Veľmi si vážili výsadu podporovať ma v tom, aby som slúžila celým časom ako prekladateľka.

V roku 1990 som sa stala členkou juhoafrickej rodiny Bétel v nových priestoroch odbočky v Krugersdorpe, kde mám dodnes výsadu pracovať ako prekladateľka. Neľutujem, že som sa rozhodla zostať slobodná. Naopak, som nesmierne vďačná Jehovovi, že ma požehnal šťastným a zmysluplným životom.

Nurse Nkunová

Narodila som sa na severovýchode Južnej Afriky v meste Bushbuckridge. Moja matka bola Jehovovou  svedkyňou a vychovávala ma v pravde, pričom pracovala na plný úväzok, pretože otcov príjem bol nízky. Matka ma naučila čítať ešte skôr, ako som šla do školy. To mi pomohlo cez týždeň spolupracovať vo zvestovateľskej službe s jednou staršou pravidelnou priekopníčkou. Veľmi slabo videla, a tak bolo pre ňu veľkou pomocou, že som vedela čítať. Aj keď som začala chodiť do školy, ďalej som s ňou poobede chodila do služby. Spoločenstvo so služobníkmi celým časom vo mne roznietilo lásku k službe. Prináša mi radosť, keď vidím, ako ľudia zaujímajú pevný postoj na strane pravdy. Vo veku asi desať rokov som v modlitbe povedala Jehovovi o mojej túžbe stráviť život tým, že budem zvestovať celým časom. V roku 1983 som bola pokrstená a niekoľko rokov som pracovala, aby som v hmotnom ohľade pomohla rodine. Aby sa vo mne nerozvinula láska k peniazom, ktorá by mi bránila dosiahnuť cieľ slúžiť celým časom, požiadala som matku, aby hospodárila s mojím zárobkom. V roku 1987 som podala výpoveď, lebo bola schválená moja prihláška do juhoafrického Bételu, kde som mala slúžiť ako prekladateľka do zuluštiny.

To, že ako slobodná slúžim v Bételi, mi prináša veľkú radosť. Komentáre na rannom uctievaní mi pomáhajú skvalitniť zvestovateľskú službu. Úzka spolupráca so spoluveriacimi z rôzneho prostredia mi pomáha skvalitňovať kresťanskú osobnosť. Je pravda, že nemám vlastné deti, ale mám veľa duchovných detí a vnúčat, ktoré by som možno nemala, keby som sa bola rozhodla vydať a mať vlastnú rodinu.

Tieto tri sestry popri usilovnej prekladateľskej práci v Bételi pomohli 36 ľuďom stať sa oddanými, pokrstenými ctiteľmi Jehovu.

[Rámček/obrázky na stranách 146, 147]

Nádhera hôr

Masív Dračích vrchov, ktorý sa tiahne Južnou Afrikou, je dlhý asi 1 050 kilometrov. No najpôsobivejšou časťou tohto masívu je úsek, ktorý tvorí prírodnú hranicu medzi Kwazulu-Natalom a Lesothom. Často sa označuje za Švajčiarsko Južnej Afriky.

Ťažko prístupné vrcholy — napríklad mohutný Sentinel, hladký a nebezpečný Monk’s Cowl a zradný Devil’s Tooth so strmými stenami — sú lákadlom pre horolezcov, ktorí radi riskujú. Zliezť tieto vrchy môže byť nebezpečné. No viaceré chodníky, ktoré vedú k strmým zrázom, sú bezpečné a pri ich zdolávaní nie je potrebný horolezecký výstroj. Samozrejme, je dôležité dbať na zákony hôr. Teplé oblečenie, stan a zásoba potravín sú životne dôležité. Na príkrom zráze môže byť veľmi chladno a v noci môže duť silný vietor.

Tisíce výletníkov, kempistov a horolezcov sem prichádzajú každý rok z miest plných stresu a znečistenia nadýchať sa čerstvého horského vzduchu, osviežiť sa horskou vodou a pokochať sa v kráse majestátnych hôr.

[Obrázok]

Maľby na skalách, ktoré vytvorili Krováci

 [Rámček/obrázky na stranách 158, 159]

Oslobodený od špiritizmu a polygamie

ISAAC TSHEHLA

NARODENÝ 1916

POKRSTENÝ 1985

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Sklamal sa v takzvanom kresťanstve, a skôr než spoznal pravdu, bol bohatým medicinmanom.

ISAAC a jeho traja kamaráti — Matlabane, Lukas a Phillip — vyrastali v hornatej oblasti Sekhukhune v severovýchodnej časti Južnej Afriky. Títo štyria mladíci sa rozhodli odísť z apoštolskej cirkvi, keďže videli pokrytectvo medzi jej členmi. Spoločne začali hľadať pravé náboženstvo. Časom však stratili na seba kontakt.

Traja z týchto štyroch kamarátov, ako aj ich manželky sa napokon stali Jehovovými svedkami. A čo Isaac? Šiel v šľapajach svojho otca, ktorý bol známym medicinmanom. Isaacovou pohnútkou bolo zarobiť peniaze. Zbohatol. Vlastnil sto kusov dobytka a mal veľké bankové konto. Ako sa tu od bohatých ľudí už tradične očakáva, aj Isaac mal dve manželky. V tom čase sa Matlabane rozhodol Isaaca vyhľadať a ukázať mu, ako jeho traja bývalí kamaráti našli pravé náboženstvo.

Isaac bol rád, že znovu vidí Matlabaneho, a túžil sa dozvedieť, prečo sa jeho starí priatelia stali Jehovovými svedkami. S Isaacom bolo zavedené biblické štúdium pomocou brožúry Večne sa teš zo života na zemi! Na obrázku číslo 17 v brožúre v miestnom jazyku je zobrazený africký medicinman, ktorý hádže na zem kosti, aby dostal odpoveď na klientovu otázku. Isaac bol prekvapený, keď sa z uvedeného textu v 5. Mojžišovej 18:10, 11 dozvedel, že takéto špiritistické praktiky sa Bohu nepáčia. Znepokojil ho obrázok číslo 25, na ktorom je zobrazený polygamný muž s manželkami. Pri obrázku je uvedený text z 1. Korinťanom 7:1–4, z ktorého vyplýva, že pravý kresťan nemôže mať viac než jednu manželku.

Isaac túžil konať v súlade s Písmom. Vo veku 68 rokov poslal preč druhú manželku a legalizoval svoje manželstvo s prvou manželkou Florinou. Prestal tiež pracovať ako medicinman a vyhodil všetky kosti na veštenie. Raz počas biblického štúdia prišli za ním zďaleka dvaja klienti. Prišli mu zaplatiť 550 randov (v tom čase to bola hodnota 140 amerických dolárov), ktoré mu boli dlžní za jeho služby medicinmana. Isaac peniaze odmietol a vydal týmto mužom svedectvo. Povedal im, že už nie je medicinmanom a že študuje Bibliu s cieľom stať sa Jehovovým svedkom. Onedlho tento cieľ dosiahol. V roku 1985 bol s Florinou pokrstený a už niekoľko rokov slúži ako starší v kresťanskom zbore. Teraz má 90 rokov.

 [Časová os/graf na stranách 124, 125]

Južná Afrika — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1900

1902 Do Južnej Afriky sa dostáva biblická literatúra.

1910 William W. Johnston otvára odbočku v Durbane.

1916 V krajine sa premieta „Fotodráma Stvorenie“.

1917 Odbočka sa sťahuje do Kapského Mesta.

1920

1924 Do Kapského Mesta je dovezený tlačový stroj.

1939 Vytlačené prvé číslo Útechy v afrikánčine.

1940

1948 Neďaleko Kapského Mesta je postavená sála Kráľovstva.

1949 Začína vychádzať Strážna veža v zuluštine.

 1952 Dokončenie výstavby Bételu v Elandsfonteine.

1979 Je inštalovaná ofsetová rotačka TKS.

1980

1987 V Krugersdorpe je postavený nový domov Bétel; rozšírený v roku 1999.

1992 V Sowete je metódou rýchlovýstavby postavená prvá sála Kráľovstva.

2000

2004 Rozšírenie tlačiarne. Do prevádzky je uvedený tlačový stroj MAN Roland Lithoman.

2006 Vrcholný počet zvestovateľov je 78 877.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

80 000

40 000

1900 1920 1940 1980 2000

 [Tabuľka/obrázky na stranách 148, 149]

Veľa jazykov

V juhoafrickej tlačiarni sa tlačí „Strážna veža“ v 33 jazykoch

 Rozmanitosť v štýloch odievania

Afrika sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Každá etnická skupina má typické oblečenie, šperky a vzory na textíliách

Zuluština

POZDRAV „Sanibona“

RODNÁ REČ PRE 10 677 000 *

POČET ZVESTOVATEĽOV 29 000 *

Sesotho

POZDRAV „Lumelang“

RODNÁ REČ PRE 3 555 000

POČET ZVESTOVATEĽOV 10 530

Sepedi

POZDRAV „Thobela“

RODNÁ REČ PRE 4 209 000

POČET ZVESTOVATEĽOV 4 410

Tsonga

POZDRAV „Xewani“

RODNÁ REČ PRE 1 992 000

POČET ZVESTOVATEĽOV 2 540

Xhosa

POZDRAV „Molweni“

RODNÁ REČ PRE 7 907 000

POČET ZVESTOVATEĽOV 10 590

Afrikánčina

POZDRAV „Hallo“

RODNÁ REČ PRE 5 983 000

POČET ZVESTOVATEĽOV 7 510

Tswančina

POZDRAV „Dumelang“

RODNÁ REČ PRE 3 677 000

POČET ZVESTOVATEĽOV 4 070

Vendčina

POZDRAV „Ri a vusa“

RODNÁ REČ PRE 1 021 800

POČET ZVESTOVATEĽOV 480

[Poznámky pod čiarou]

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 71]

Nohovec

[Obrázok na strane 74]

Stoffel Fourie

[Obrázok na strane 74]

„Štúdie Písiem“

[Obrázok na strane 74]

Zbor v Durbane s Williamom W. Johnstonom, 1915

[Obrázok na stranách 74, 75]

Johannes Tshange s rodinou

[Obrázok na strane 75]

Prvá odbočka bola v malej miestnosti v tejto budove

[Obrázok na strane 77]

Japie Theron

[Obrázok na strane 79]

Henry Myrdal

[Obrázok na strane 79]

Piet de Jager

[Obrázok na strane 82]

Henry Ancketill, 1915

[Obrázok na strane 82]

Grace a David Taylorovci

[Obrázok na strane 82]

V tejto brožúrke z roku 1931 bola uverejnená rezolúcia o prijatí mena Jehovovi svedkovia

[Obrázky na strane 84]

Rodina Bétel v roku 1931 v Kapskom Meste vrátane Georgea a Stelly Phillipsovcov

[Obrázok na strane 87]

Nahrávanie v xhoštine

[Obrázok na strane 87]

Andrew Jack pri tlačovom stroji Frontex, 1937

[Obrázky na strane 87]

Prvé číslo časopisu „Útecha“ a „Strážna veža“ v afrikánčine

[Obrázok na strane 90]

Delegáti zjazdu v Johannesburgu, 1944

[Obrázok na strane 90]

Oznamovanie prednášky pomocou plagátov, 1945

[Obrázok na strane 90]

Frans Muller a Piet Wentzel s gramofónmi, 1945

[Obrázok na strane 95]

Gert Nel, služobník bratov, 1943

[Obrázok na strane 95]

Zvestovanie na vidieku, 1948

[Obrázok na strane 99]

Andrew Masondo s druhou manželkou Ivy

[Obrázok na strane 99]

Luke a Joyce Dladlovci

[Obrázok na strane 99]

Prvá „Strážna veža“ v zuluštine

[Obrázok na strane 102]

Velloo Naicker svojím príkladom pomohol 190 členom rodiny prijať pravdu

[Obrázky na strane 102]

Gopal Coopsammy vo veku 21 rokov a dnes s manželkou Susilou. Pomohli 150 ľuďom oddať sa Jehovovi

[Obrázok na stranách 104, 105]

Isabella Ellerayová

Doreen Kilgourová

[Obrázok na stranách 108, 109]

pôvodná časť, 1952

Bétel v Elandsfonteine, 1972

 [Obrázky na strane 110]

Vrcholné udalosti zjazdov

(Hore) Vydanie knihy „Deti“, 1942; (v strede) uchádzači o krst, 1959; (dole) xhoský spevácky zbor víta delegátov, 1998

Minulý rok sa dalo pokrstiť 3 428 ľudí!

[Obrázok na strane 120]

Elijah Dlodlo zažil bičovanie

[Obrázok na strane 121]

Pravidelná priekopníčka Florah Malindová. Jej dcéra bola brutálne zavraždená

[Obrázok na strane 122]

Mosesa Nyamussua zavraždil dav

 [Obrázky na stranách 140, 141]

Výstavba sál Kráľovstva metódou rýchlovýstavby

Zbor v Kagise dostal pomoc, aby mohol mať nové miesto uctievania

Predtým

Počas výstavby

 Potom

Bratia zo zboru Rathanda v Heidelbergu sa tešia, že majú novú sálu Kráľovstva

V 37 afrických krajinách bolo postavených 7 207 sál a ešte je potrebných 3 305!

[Obrázok na strane 147]

Rodina Rossouwovcov dnes

[Obrázky na strane 150]

Zjazdová sála v Midrande

[Obrázok na strane 155]

Humanitárna pomoc pre Zimbabwe, 2002

[Obrázok na strane 155]

Pre prekladateľov bol vyvinutý počítačový softvér

 [Obrázky na stranách 156, 157]

 Juhoafrická odbočka, 2006

Ubytovacie a administratívne budovy, nový tlačový stroj a oddelenie expedície

[Obrázky na stranách 156, 157]

Výbor odbočky

Piet Wentzel

Loyiso Piliso

Rowen Brookes

Raymond Mthalane

Frans Muller

Pieter de Heer

Jannie Dieperink

[Obrázky na stranách 161, 162]

Namíbia

William a Ellen Heindelovci

Coralie a Dick Waldronovci, 1951

Prekladateľská kancelária v Namíbii

[Obrázky na strane 167]

Lesotho

(Úplne hore) Abel Modiba v krajskej službe; (hore) obyvatelia jaskynných obydlí prichádzajú k misionárovi; (vľavo) Per-Ola a Birgitta Nygrenovci

 [Obrázky na strane 168]

Botswana

Thongoanovci vydávajú svedectvo predavačovi na ulici

Zvestovanie od chatrče k chatrči

[Obrázky na strane 170]

Svazijsko

James a Dawne Hockettovci

Zvestovanie o pravde na trhovisku v Mbabane

[Obrázky na strane 170]

Svätá Helena

Kampaň s „Posolstvom o Kráľovstve“ prebehla za jeden deň; (dole) prístavné mesto Jamestown

[Obrázok na strane 175]

Medzinárodný zjazd v roku 1993