Lotyšsko

V CENTRE Rigy, hlavného mesta Lotyšska, na Brīvības bulvāris (Ulici slobody) stojí Pomník slobody vysoký 42 metrov. Bol odhalený v roku 1935 a je symbolom politickej slobody. No oveľa lepší druh slobody je obyvateľom Lotyšska ponúkaný už od 20. rokov 20. storočia — a to sloboda, ktorá pramení z poznania biblickej pravdy. V súvislosti s touto duchovnou slobodou sa v jednej správe píše: „Prostí ľudia... muži i ženy prijímajú posolstvo so slzami radosti.“ Nepriatelia sa desaťročia usilovali brániť šíreniu tohto vzácneho posolstva a do istej miery sa im v tom darilo. Ale ako ukáže táto správa, žiadna sila na zemi nemôže zadržať ruku Všemohúceho ani ruku jeho Syna, ktorých nadradená vláda presahuje všetky politické hranice. — Zjav. 11:15.

Od čias Rádu nemeckých rytierov, ktorí v roku 1201 Rigu založili, až po éru komunizmu v Sovietskom zväze zažívalo Lotyšsko nájazdy a dostávalo sa pod nadvládu rôznych mocností vrátane Nemecka, Poľska, Ruska a Švédska. V roku 1918 Lotyšsko prvý raz vyhlásilo nezávislosť. No v roku 1940 sa stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. V roku 1991 znovu získalo nezávislosť ako Lotyšská republika.

Politická nezávislosť však nie je ekvivalentom pravej slobody. Iba Jehova môže ľudstvo oslobodiť v plnom zmysle slova a jeho prísľub slobody je nádhernou črtou dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. (Luk. 4:18; Hebr. 2:15) Ako sa dobré posolstvo dostalo do Lotyšska?  Naše rozprávanie sa začína modlitbou námorníka Ansa Insberga.

Ans napísal: „Raz za hviezdnatej noci, keď som bol na mori, som si pred Pánom vylieval srdce a prosil ho, aby ma viedol k ľuďom, ktorí ho uctievajú duchom a pravdou. (Ján 4:24) Medzi ľuďmi, ktorí chodili do kostola, som v rodnom Lotyšsku videl veľa pokrytectva a s niečím takým som nechcel mať nič spoločné. Potom v roku 1914 som v Clevelande v Ohiu v USA videl ‚Fotodrámu Stvorenie‘, ktorú na základe Biblie vyrobili Medzinárodní Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Moja modlitba bola vypočutá — našiel som pravdu! Dňa 9. januára 1916 som bol pokrstený a začal som zvestovať. Vždy, keď som mal málo prostriedkov, vracal som sa na more.“

 Krátko po prvej svetovej vojne Ans v značnej miere rozšíril v Lotyšsku posolstvo o Kráľovstve. Na vlastné náklady dával do lotyšských novín uverejňovať články ohlasujúce Božie Kráľovstvo. Pán Krastin̗š, učiteľ na dôchodku, spoznal pravdu vďaka týmto článkom a bol zrejme prvým Bádateľom Biblie žijúcim v Lotyšsku, ktorý sa oddal Jehovovi. V roku 1922 Ans začal pracovať vo svetovom ústredí Bádateľov Biblie v Brooklyne v New Yorku. V tomto meste pravidelne chodil do dokov — ktoré opísal ako ‚svoju neodolateľnú kazateľnicu‘ — a delil sa o biblickú pravdu s námorníkmi. Svoj pozemský beh dokončil 30. novembra 1962.

V roku 1925 bola v Kodani v Dánsku zriadená kancelária pre severnú Európu. Dohliadala na dielo v troch pobaltských krajinách — v Estónsku, Lotyšsku a Litve —, ako aj v Dánsku, Fínsku, Nórsku a Švédsku. V júli 1926 bol dohľadom nad dielom v Lotyšsku poverený Rees Taylor z Británie. Zriadil kanceláriu v Rige a zorganizoval malý zjazd. Z 20 prítomných sa 14 zúčastnilo na prvej zvestovateľskej kampani v tejto krajine. Bratia získali od polície povolenie organizovať verejné zhromaždenia, a tak si v mestách Riga, Liepaja a Jelgava vypočulo biblické prednášky spolu 975 ľudí. Prednášky boli v nemčine, čo je druhý jazyk mnohých Lotyšov. Viacerí sa pýtali, či sa budú konať aj ďalšie zhromaždenia.

„SLOBODA PRE NÁRODY“

V septembri 1927 sa v Kodani zhromaždilo asi 650 delegátov z Estónska, Lotyšska a Škandinávie, aby si vypočuli prejav brata Josepha F. Rutherforda zo svetového ústredia na tému „Sloboda pre národy“. Nasledujúci rok bola do lotyštiny preložená brožúra s rovnakým názvom a vedenia v jej rozširovaní sa ujali kolportéri, čiže priekopníci.

K týmto prvým priekopníkom patrilo najmenej desať bratov z Nemecka, ktorí prišli do Lotyšska pomôcť  s dielom. Jedným z nich bol 22-ročný Johannes Berger. Napísal: „Keď priekopníci prišli do mesta, kde boli pridelení, prvé, čo urobili, bolo, že zorganizovali verejnú prednášku. Vďaka tomu prednášky odzneli takmer vo všetkých lotyšských mestách. V meste Sloka sme si prenajali kino a v zime som mal prednášku každý pondelok večer. Ľudia prichádzali zďaleka na malých koníkoch.“ Pri pohľade späť brat dodáva: „Napriek obmedzenému vzdelaniu som mal naozaj veľké služobné výsady.“

V roku 1928 sa do zvestovania zapájalo asi 40 zvestovateľov Kráľovstva a 15 bolo pokrstených. V roku 1929, keď kancelária bola presťahovaná na ulicu Šarlotes v Rige, boli pokrstení ďalší deviati a bolo rozšírených vyše 90 000 kníh a brožúrok.

Už skôr, v roku 1927, bol pokrstený mladý muž Ferdinand Fruck a jeho matka Emilie. O štyri roky si Ferdinand našiel budúceho partnera do priekopníckej služby, keď vydával svedectvo v pekárni v rodnej Liepaji. Pekár hneď zamieril k vedľajším dverám, k holičstvu svojho  brata. „Heinrich! Rýchlo poď sem!“ povedal. „Jeden človek v mojom obchode hovorí neuveriteľné veci.“ Holič Heinrich Cech však nepovažoval za ťažké uveriť biblickej pravde a zakrátko bol pokrstený. Začal spolupracovať s Ferdinandom a na bicykloch prechádzali mnohé mestá a šírili v nich posolstvo o Kráľovstve.

DVÍHA SA VLNA ODPORU

Hoci bratov bolo málo, ich horlivosť privádzala duchovenstvo do zúrivosti. Istý významný duchovný v Rige sa dokonca vyhrážal, že exkomunikuje každého, kto chodí na zhromaždenia Bádateľov Biblie. V Liepaji duchovenstvo vydalo pamflety, v ktorých bratov obviňovalo, že neveria v Ježiša Krista, a hovorilo ľuďom, aby si od nich nebrali literatúru. Duchovenstvo používalo na očierňovanie Bádateľov Biblie aj významné cirkevné noviny.

V roku 1929 sa vláda poddala nátlaku cirkvi a nemeckých kolportérov z Lotyšska vykázala. Do roku 1931 bola zakázaná väčšina biblických študijných pomôcok. Zastavili bratov tieto útoky? „Odpor Diabla nás ešte viac podnecuje zostať vernými,“ napísala lotyšská kancelária. „Je naozaj radosťou zúčastňovať sa tu na diele... a sme rozhodnutí pokračovať v ňom.“

V roku 1931 niekoľko bratov z Británie zareagovalo na výzvu, aby sa priekopníci presťahovali do pobaltských krajín. Niektorí z nich pomáhali doručovať do Lotyšska duchovný pokrm zo susedného Estónska a Litvy. Edwin Ridgewell, ktorý mal vtedy 18 rokov, bol pridelený do Litvy. Teraz, keď má vyše 90 rokov, spomína: „S mojimi dvoma partnermi, Andrewom Jackom a Johnom Sempeym, sme dostali zvláštnu úlohu — doručovať literatúru do Lotyšska. Zvyčajne sme cestovali nočným vlakom do Rigy a literatúru sme skrývali v balíčkoch, ktoré sa presne zmestili do úložného priestoru pod sedadlami, kde bola cez deň posteľná bielizeň. Skôr než sme vystúpili, vložili sme  balíčky s niekoľkými kusmi bielizne do špeciálnych rozťahovateľných kufrov. Zakaždým, keď sa nám s vypätím nervov podarilo doručiť zásielku, oslávili sme to. Percy Dunham, ktorý dohliadal na dielo, nás vzal na večeru do niektorej rižskej reštaurácie.“

Ferdinand Fruck sa často stretával s bratmi na hranici s Litvou. Dali mu literatúru, ktorú potom schoval hore v stodole pod seno. No o jeho činnosti sa dozvedeli úrady a odvtedy zažíval razie — polícia pravidelne prehľadávala jeho dom v snahe nájsť zakázanú literatúru. Počas jednej domovej prehliadky sa dôstojníkovi nechcelo škriabať hore do senníka, a tak tam poslal Ferdinanda! Aby dôstojníka uspokojil, vrátil sa s niekoľkými staršími Strážnymi vežami a dal mu ich. Dôstojník bol spokojný a odišiel.

POKROK NAPRIEK ODPORU

V roku 1931 bol dohľadom nad dielom v Lotyšsku poverený Škót Percy Dunham. Keďže sa stal Bádateľom Biblie už pred rokom 1914, mal neoceniteľné skúsenosti. Koncom roka 1931 kancelária podala správu: „Činnosť vykonávajú v ťažkých podmienkach tí, ktorí sú chudobní, čo sa týka vecí tohto sveta, ale bohatí vo viere voči Bohu... Stále viac ľudí prejavuje záujem o naše posolstvo... Každý týždeň prichádzajú do kancelárie ľudia, pýtajú si knihy a chcú vedieť, kedy budú k dispozícii ďalšie.“ V súvislosti s jedným nanajvýš dôležitým teokratickým míľnikom sa v správe ďalej uvádza: „Nedávno sme na jednom zhromaždení v Rige jednomyseľne prijali rezolúciu, ktorou sme s radosťou prijali nové meno [Jehovovi svedkovia], ktoré dal Pán svojmu ľudu.“

V roku 1932 bola kancelária presťahovaná na rižskú ulicu Cēsu. V tom roku prišla do Lotyšska Margaret (Madge) Brownová, škótska priekopníčka, ktorá slúžila v Írsku a bola pokrstená v roku 1923, a vydala sa za Percyho Dunhama. Odpor voči dielu sa zintenzívňoval.  Madge píše: „Dňa 9. februára 1933 nás jedny rižské noviny obvinili, že sme komunisti. Na druhý deň ráno niekto zazvonil pri dverách, a keď som otvorila, vtrhli dnu policajti s pištoľami v rukách a kričali: ‚Ruky hore!‘ Sedem hodín hľadali zakázané knihy. Napoludnie som im ponúkla šálku čaju. Neodmietli.

Hlavná zásoba literatúry pre bratov bola ukrytá v podkroví. Veliaci dôstojník už predtým pri prehľadávaní manželových vreciek našiel kľúče. ‚Čo sú to za kľúče?‘ opýtal sa. ‚Od podkrovia,‘ odpovedal Percy. No polícia tam nešla. A skôr než odišli, dôstojník dokonca Percymu kľúče vrátil! Aj keď preskúmali niečo z literatúry, povedali, že nenašli dôvod, prečo by ju mali skonfiškovať.

Napriek tomu ju skonfiškovali, spolu s listami, peniazmi, cyklostylom a písacím strojom. Podobné razie urobila polícia aj v ďalších šiestich domácnostiach lotyšských svedkov, ale nenašli žiaden dôkaz o nezákonnej činnosti, a tak nás nezažalovali.“

V tom čase nebolo v celej krajine ani 50 zvestovateľov Kráľovstva. Napriek tomu bratia v snahe získať právny štatút požiadali o registráciu. Predstavte si, akí vzrušení boli, keď bolo 14. marca 1933 Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie oficiálne zaregistrované! Hoci bratia nedostali povolenie dovážať biblickú literatúru, využili svoj právny štatút a dali si niektoré brožúrky vytlačiť v Lotyšsku. Na preklade do lotyštiny pracoval Aleksandrs Grīns, uznávaný spisovateľ a šéfredaktor novín Rīts.

REGISTRÁCIA NEMALA DLHÉ TRVANIE

Puč v máji 1934 viedol k zavedeniu stanného práva. Nepriatelia pravdy využili politickú nestabilitu a obvinili Boží ľud, že patrí ku komunistom. Dňa 30. júna minister vnútra zatvoril kanceláriu Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie a dal skonfiškovať viac ako 40 000 kníh  a brožúrok i malú hotovosť. Likvidáciou spoločnosti boli poverení duchovní. Žiadosti o opätovnú registráciu boli zamietnuté.

V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna a v júni 1940 Lotyšsko obsadila ruská armáda. V auguste sa Lotyšsko stalo pätnástou republikou ZSSR a dostalo názov Lotyšská sovietska socialistická republika. Dňa 27. októbra museli Dunhamovci opustiť Lotyšsko i drahých lotyšských bratov a sestry. Boli pridelení do odbočky v Austrálii, kde Percy dokončil svoj pozemský beh v roku 1951 a Madge v roku 1998.

Zatvorenie kancelárie, deportácia bratov, ktorí sa ujímali vedenia, útrapy vojny a nasledujúce desaťročia tvrdej komunistickej vlády ochromili dielo. Až na začiatku 90. rokov 20. storočia boli kruté obmedzenia netolerantnej vlády konečne odstránené.

JEHOVA UTEŠUJE SVOJICH VERNÝCH

Malá skupina svedkov v Lotyšsku nemala za druhej svetovej vojny žiadny kontakt s ústredím. Napriek tomu „útechou z Písiem“ udržiavali svoju nádej živú. (Rim. 15:4) Po vojne, na konci 40. rokov, sa nemeckej odbočke konečne podarilo doručiť listy niekoľkým bratom v Jelgave, Kuldīge, Rige a Ventspilse.

V Kuldīge, asi 160 kilometrov západne od Rigy, dostal brat Ernests Grundmanis, ktorý bol vtedy už 20 rokov v pravde, niekoľko listov z Nemecka s duchovným pokrmom v pravý čas. V jednom liste sa písalo: „Vo všetkom dôverujte Jehovovi Bohu, nášmu dobrému Otcovi. On Vás podporí a posilní v pravý čas.“ Nasledoval citát z 2. Paralipomenon 16:9: „Jehovove oči chodia sem a tam po celej zemi, aby ukázal svoju silu v prospech tých, ktorých srdce je celé voči nemu.“ Aké aktuálne a povzbudzujúce boli takéto listy!

 Bratia využívali každú príležitosť na neformálne vydávanie svedectva. Napríklad Marta Baldoneová, ktorá pracovala ako masérka v zdravotnom stredisku vo Ventspilse, zvestovala pacientom. K nim patrila aj Alexandra Preklonská (teraz Rezevskisová). Alexandra spomína: „Marta ma naučila, že Božie meno je Jehova, a ja som si toto meno veľmi zamilovala.“

Aj Alexandrin otec Peter, ktorý sa narodil v roku 1880, spoznal biblickú pravdu. Jeho dcéra píše: „Otec sa stal členom komunistickej strany pred revolúciou, ktorá bola v roku 1917, a žil v Sankt Peterburgu [od roku 1914 do roku 1924 sa nazýval Petrohrad a od roku 1924 do roku 1991 Leningrad]. No revolúcia sa neskončila tak, ako otec dúfal, a tak vrátil členský preukaz a musel opustiť mesto. Prišiel do Lotyšska, kde som ho zoznámila s Martou. Keďže otec bol čestný a láskavý človek, rýchlo prijal pravdu. V roku 1951 sa vrátil do Ruska, ibaže tentoraz ako väzeň; bol uväznený za svoju vieru. Zomrel na Sibíri v roku 1953.“

DEPORTÁCIE NA SIBÍR

V Lotyšsku, tak ako aj v ďalších okupovaných sovietskych krajinách, nová vláda začala pracovať na cieli formovať všetky kultúrne a politické inštitúcie podľa sovietskeho modelu. Komunisti tiež kolektivizovali, čiže spájali súkromné polia a statky a zoštátňovali ich. V súvislosti s tým prebehlo niekoľko vĺn deportácií, ktoré vyvrcholili v roku 1949. Tak bolo asi 100 000 Lotyšov deportovaných na sever Ruska a na Sibír. O dva roky sa komunisti zamerali na Jehovových svedkov a z obsadených krajín ich deportovali tisíce vrátane najmenej dvadsiatich z asi tridsiatich zvestovateľov, ktorí ešte zostali v Lotyšsku.

Hoci Valija Langeová z Ventspilsu ešte nebola pokrstená, bola jednou z tých, ktorých KGB (sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti) zatkla počas razií v septembri 1950. Pri jednom nočnom výsluchu v Rige dostala Valija otázku:  „Prečo sa ako občianka Sovietskeho zväzu zapájate do protištátnej činnosti?“ Valija pokojne a úctivo odpovedala: „Ja chcem iba slúžiť Jehovovi Bohu, rozumieť jeho učeniu a deliť sa oň s druhými.“

Valijino meno spolu s menami 19 svedkov figurovalo na dokumente s dátumom 31. októbra 1950. Všetci na zozname boli odsúdení na desať rokov nútených prác na Sibíri a ich majetok bol skonfiškovaný. Niektorí mohli ísť domov, ale potom ich opäť obvinili. Napríklad Paulīne Serovová bola poslaná späť na Sibír na ďalšie štyri roky, keď vládne orgány zistili, že dostala poštou biblickú literatúru.

V pracovných táboroch bratia ďalej zvestovali a robili učeníkov. Jedným takým učeníkom bol Jānis Garšk̗is. Pokrstený bol v roku 1956 a teraz žije vo Ventspilse. Hovorí: „Som vďačný, že Boh pripustil, aby som bol poslaný do pracovného tábora, lebo inak by som nespoznal pravdu.“ To je naozaj pekný postoj!

Tekla Onckuleová, pôvodom Lotyška, bola obvinená z politickej agitácie a poslaná na Sibír. V odľahlom meste Omsk spoznala pravdu od svedkov, ktorí tam boli tiež vo vyhnanstve. „Nikdy nezabudnem na svoj krst,“ hovorí Tekla. „Bola som pokrstená neskoro večer v rieke s ľadovou vodou. Celá som sa triasla od zimy, ale bola som nesmierne šťastná.“ V roku 1954 sa Tekla vydala za Alekseja Tkača, ktorý bol pokrstený v roku 1948 v Moldavsku a neskôr deportovaný na Sibír. V roku 1969 sa tento manželský pár spolu s hŕstkou ďalších svedkov vrátil do Lotyšska. Žiaľ, väčšina ostatných deportovaných Lotyšov v táboroch zahynula.

 ZNOVA DOMA, UNIKANIE PRED KGB

Iba niekoľkí svedkovia unikli zatknutiu. „Vyhla som sa deportácii vďaka tomu, že som sa stále sťahovala. Pracovala som v rôznych kolchozoch a utekala pred KGB. Medzitým som ďalej zvestovala každému, koho som stretla. Ľudia ma počúvali a niektorí prijali pravdu,“ píše Alexandra Rezevskisová. Agenti KGB sa horúčkovito snažili nájsť tých niekoľko rozptýlených svedkov, ktorí ešte zostali v Lotyšsku, a obviňovali ich z protisovietskej činnosti. Vláda dokonca vydala brožúru, v ktorej svedkov falošne obvinila, že sú americkými špiónmi. Bratov prísne  sledovali komunistickí informátori. Preto museli zvestovať veľmi opatrne a zhromaždenia konať tajne a meniť miesta.

Keď sa Alexandra vydala za Kārlisa Rezevskisa, presťahovali sa do chaty Kārlisových rodičov. Táto chata hlboko v lese neďaleko mesta Tukums, ktoré je 68 kilometrov od Rigy, bola v zime ideálnym miestom na zhromaždenia. Dita Grasbergová, vtedy Andrišaková, spomína: „Bola som ešte dieťa, keď naša rodina chodila na zhromaždenia k Rezevskisovcom. Cesta do Tukumsa autobusom a potom  pešo cez les po snehu bola pre mňa veľkým dobrodružstvom. Keď sme nakoniec dorazili k chate, často nás vítala vábivá vôňa chutnej polievky, ktorá sa varila na peci.“

Kārlis obyčajne schovával literatúru v lese. Raz zakopal dve tašky plné kníh a miesto starostlivo označil. No v noci silná búrka značku zničila. Kārlis sa snažil tašky nájsť, no neúspešne. Sú niekde v tom lese pochované dodnes.

V lete mávali bratia zhromaždenia v lese, blízko jazier alebo na pobreží. Tak ako v iných sovietskych krajinách, aj tu využívali svadby a pohreby na biblické prejavy. V 60. a 70. rokoch 20. storočia Lotyšsko pravidelne navštevovali bratia z Estónska. Patrili k nim Viljard Kaarna, Silver Silliksaar a Lembit Toom. Mávali prednášky, nosili sem literatúru a zhromažďovali správy pokrstených zvestovateľov, ktorých tu vtedy bolo asi 25. Miestni bratia sa zvlášť tešili, keď dostali Strážnu vežu v ruštine, ktorú Pauls a Valija Bergmanisovci prekladali do lotyštiny, pričom ju ručne prepisovali do zošitov.

„MALI SME LEN JEDNU STRÁŽNU VEŽU“

V 70. a 80. rokoch si bratia z Estónska zaobstarávali z Ruska Strážnu vežu na mikrofilme a pašovali ju do Lotyšska. Keďže fotografovanie bolo v tom čase obľúbeným hobby, bratia mali doma všetko, čo potrebovali na vyvolanie negatívu a výrobu kópií pre ďalších. Z času na čas sa hlavne z Litvy a Ukrajiny rovnakým spôsobom dostali do krajiny aj iné publikácie.

„Mali sme len jednu Strážnu vežu,“ spomína Vida Sakalauskieneová, ktorá mala vtedy asi desať rokov. „Každá skupina na nejaký čas dostala tento časopis vyrobený z negatívu na fotografickom papieri. Koloval medzi rodinami, aby si ho každý mohol prečítať a urobiť si poznámky. Nikto ho nemohol mať dlhšie ako 24 hodín. Na zhromaždení mal časopis brat, ktorý štúdium Strážnej veže  viedol, a na študijné otázky sme odpovedali spamäti alebo z poznámok.“ Toto duchovné opatrenie pomáhalo Vide, aby v školskom veku zostala pevná v pravde. Pomohlo aj jej bratovi Romualdasovi, aby si zachoval rýdzosť, keď bol vo väzení za svoju kresťanskú neutralitu.

ĽUDIA KAŽDÉHO DRUHU PRIJÍMAJÚ PRAVDU

Vera Petrovová bola 27 rokov aktívnou členkou komunistickej strany. „K mojej práci patrilo okrem iného chodiť do kostola, aby som videla, koľko členov komunistickej strany tam chodí, a aby som o tom podala správu tajomníkovi strany,“ hovorí. „Medzitým jedna z mojich dvoch sestier spoznala pravdu a začala mi vydávať svedectvo. Zaujalo ma to a od jedného ruského pravoslávneho kňaza som si pýtala Bibliu.

‚Prečo potrebujete Bibliu?‘ opýtal sa.

‚Chcem vedieť, či to, čo učíte, je v súlade s ňou,‘ odpovedala som. Nedal mi ju, a tak som si ju zadovážila z iného zdroja a začala som ju čítať. Čoskoro som zistila, že učenie cirkvi nie je založené na Biblii. Ďalej som robila duchovný pokrok a odišla som zo strany. V roku 1985 som bola pokrstená.“

Pred druhou svetovou vojnou sa Teofīlija Kalvīteová, zdravotná sestra, vydala za starostu mesta Daugavpils. Žiaľ, jej manžel bol už začiatkom vojny vyhlásený za nezvestného. Aj sama Teofīlija zažila mnoho ťažkostí a videla veľa utrpenia a mŕtvych. Po vojne sa stala prezidentkou Lotyšského Červeného kríža a za 61 rokov práce v zdravotníctve dostala najmenej 20 štátnych vyznamenaní. Keď mala asi 65 rokov, stretla sa s Paulīne Serovovou, ktorá jej z Biblie vysvetlila, prečo Boh pripúšťa zlo. Teofīlija prijala pravdu a odvtedy sa tešila z ešte väčšej výsady — pomáhať ľuďom uzdraviť sa duchovne. Táto sestra zomrela vo vernosti v roku 1982.

 „Ó, TO JE SLOVNÍK“

V roku 1981 bol Jurij Kaptola, vtedy 18-ročný, uväznený na tri roky za to, že nechcel porušiť kresťanskú neutralitu. Hovorí: „Dva roky z trestu som si odpracoval na Sibíri, kde sme bývali v stanoch a pracovali v lesoch, a to aj keď teplota klesla na mínus 30 stupňov Celzia! * Jehova sa o mňa vždy duchovne staral. Raz mi napríklad mama poslala v balíčku s jedlom aj výtlačok Gréckych Písiem. Keď dozorca kontroloval balíček, zbadal knihu.

‚Čo je to?‘ opýtal sa.

Skôr než som stihol odpovedať, inšpektor, ktorý stál neďaleko, povedal: ‚Ó, to je slovník.‘ A mohol som si knihu nechať.

Prepustili ma v roku 1984. Neusadil som sa doma na Ukrajine, ale v Rige, kde som asi dva roky patril do malej skupiny svedkov. No keďže Lotyšsko bolo stále súčasťou Sovietskeho zväzu, znovu ma povolali do vojska. K čomu to viedlo? Dňa 26. augusta 1986 som bol znova odsúdený na nútené práce, tentoraz na štyri roky, a trest som si mal odpykať v Lotyšsku. Nejaký čas som bol v Rige, potom som bol poslaný do tábora neďaleko mesta Valmiera. Na pojednávaní týkajúcom sa môjho prepustenia začiatkom  roku 1990 sudca povedal: ‚Jurij, rozhodnutie uväzniť vás, ktoré bolo vynesené pred štyrmi rokmi, bolo protizákonné. Nemali vás odsúdiť.‘ Zrazu som bol slobodný!“

V roku 1991 sa Jurij stal členom jediného zboru, ktorý bol v Lotyšsku, a slúžil tam ako jeden z dvoch starších. „Polia sa naozaj beleli na žatvu,“ píše.

Raz Jurij oslovil ženu, ktorá čistila hrob. Spomína: „Keď som sa jej opýtal, prečo je život taký krátky, podišla o niekoľko krokov bližšie a začali sme sa rozprávať. O niekoľko minút sa zo stromu odlomil obrovský konár a s rachotom spadol na zem presne tam, kde predtým pracovala. Keby tam bola zostala, bol by spadol rovno na ňu. Dala mi svoju adresu a zariadil som, aby ju navštívila jedna sestra. V roku 1987 bola táto žena spolu so synom a nevestou pokrstená.“

MILUJÚ ĽUDÍ, NIE POHODLIE

Do Lotyšska sa presťahovali mnohí mladí z rôznych častí ZSSR, aby pomohli s dielom. Ich život nebol ľahký, no boli ochotní prinášať obete. Napríklad Anna Batňová, ktorá teraz slúži ako zvláštna priekopníčka, si našla prácu v odevnom závode a bývala v ubytovni. „Podmienky ani zďaleka neboli ideálne,“ spomína. „Svedectvo sme vydávali neformálne vo vlakoch, na staniciach, v parkoch, na cintorínoch a blízko kostolov.

Vo vlakoch, ktoré boli vždy plné, sme zvestovali vo dvojiciach, od vozňa k vozňu. Jeden vydával svedectvo a druhý dával pozor. Ľudia, ktorí boli blízko nás, sa často zapájali do rozhovorov. Preto sa niekedy stávalo, že nás ľudia zo všetkých strán zasypávali otázkami. Keď vlak zastavil, presunuli sme sa do druhého vozňa, ak to bolo potrebné. Bolo naozaj radostné vidieť, ako Jehova žehná našu službu.“

Angelina Cvetkovová prvýkrát počula o pravde po tom, čo sa modlila v kostole. Rozpráva: „V roku 1984 ku  mne pristúpila Aldona Dron̗uková, Jehovova svedkyňa, a opýtala sa ma, či som už čítala Bibliu. ‚Niektoré pasáže,‘ odpovedala som. ‚Ale nerozumiem jej a mám veľa otázok.‘ Vymenili sme si adresy a začali sme Božie Slovo rozoberať pravidelne. O niekoľko mesiacov ma Aldona pozvala na jednu svadbu do Litvy a ja som pozvanie prijala. Bolo tam asi 300 ľudí. Na hostine sme počúvali jeden biblický prejav za druhým, z čoho som bola trochu zmätená.

Až tam som pochopila, že študujem s Jehovovými svedkami a že tá svadba je zároveň zjazdom! Napriek tomuto zisteniu na moje srdce mocne zapôsobila láska a jednota týchto pokorných ľudí. V roku 1985 som bola pokrstená a v roku 1994 som začala slúžiť ako priekopníčka. Teraz je päť z mojich šiestich detí pokrstených a najmladší syn je nepokrsteným zvestovateľom.“

MOŽNOSŤ ZÚČASTNIŤ SA NA VÄČŠÍCH ZHROMAŽDENIACH

V polovici 80. rokov sa obmedzenia v mnohých komunistických krajinách zmiernili a Jehovovi svedkovia mali väčšiu slobodu zhromažďovať sa. V roku 1989 sa asi 50 delegátov z Lotyšska zúčastnilo na oblastnom zjazde „Zbožná oddanosť“ v Poľsku. „To, že som mohla byť  so všetkými tými bratmi a sestrami, znamenalo prelom v mojom duchovnom vývoji,“ hovorí Marija Andrišaková, ktorá v súčasnosti slúži ako zvláštna priekopníčka.

V roku 1990 sa viac ako 50 delegátov z Lotyšska zúčastnilo zjazdu „Čistý jazyk“, aj tentoraz v Poľsku. K delegátom patrila Anna Mančinská, ktorá vynaložila všetko úsilie, aby mohla byť na zjazde. Spomína: „Cestou na železničnú stanicu som zistila, že som si zabudla niektoré  doklady potrebné na prechod cez hranice. Vzala som si teda taxík, zobrala som doklady a vrátila sa na stanicu. No zistila som, že vlak už odišiel! Ponáhľala som sa na nasledujúcu stanicu, no znovu som ho zmeškala. Nakoniec som šla taxíkom až do Litvy a až 250 kilometrov od Rigy som vlak konečne stihla. Cesta taxíkom bola drahá, ale stálo to za to!“ Anna teraz slúži ako členka rodiny Bétel v Lotyšsku.

 V roku 1991 mohli bratia konečne verejne organizovať zjazdy aj na území bývalých sovietskych republík. V Tallinne v Estónsku sa konal zjazd „Ľud milujúci slobodu“. Téma bola naozaj aktuálna. Z Lotyšska naň išlo niekoľko autobusov plných delegátov.

Ruta Barakausková z Vain̗ode presvedčila svojho manžela Ādolfsa, ktorý nebol svedkom, aby šiel do Tallinna s ňou. „Nemal som v úmysle ísť na zjazd,“ hovorí Ādolfs. „Plánoval som nakúpiť si náhradné diely do auta. Ale keď som sa zúčastnil na programe prvého poldňa, tak na mňa zapôsobili prejavy, ako aj priateľský duch Jehovových svedkov, ich čistá reč a láska, ktorú si navzájom prejavovali, že som zostal na celom zjazde. Po návrate domov som začal študovať Bibliu a tvrdo som pracoval na sebaovládaní. V roku 1992 som sa pripojil v uctievaní k svojej manželke ako pokrstený Jehovov svedok.“

Na začiatku 90. rokov nebolo v Lotyšsku možné prenajať si vhodné priestory na oblastné zjazdy, a tak na ne  bratia chodili hlavne do Estónska a do Litvy. Prvý oblastný zjazd sa v Lotyšsku konal v roku 1998 v jednej veľkej športovej hale v Rige a bol to zjazd „Božia cesta života“. Poslucháči sedeli v troch sektoroch: lotyšskom, ruskom a v sektore lotyšskej posunkovej reči. Po záverečnej modlitbe všetci tlieskali a mnohým sa oči zaliali slzami radosti, keď ďakovali Jehovovi za tento míľnik v teokratickom vývoji.

OBDOBIE PRUDKÉHO VZRASTU

Po skončení komunistickej éry dielo v Lotyšsku napredovalo míľovými krokmi. Pred rokom 1995 však v lotyštine nebola k dispozícii Naša služba Kráľovstva, a tak v príhovoroch v službe bolo občas vidieť nedostatok skúseností. No svedkovia tento nedostatok vyrovnávali horlivosťou. Dace Šk̗ipsnová opisuje, ako sa prvý raz stretla s pravdou: „V roku 1991 som si v jednom stánku pri ceste kúpila knihu o pekle a živote po smrti. Prešla som iba niekoľko krokov, keď som za sebou začula: ‚Kúpili ste si jed!‘

Zostala som stáť ako prikovaná. Boli to dvaja Jehovovi svedkovia — manželský pár —, predstavili sa mi a začali sme sa rozprávať o Biblii. Hovorili sme prakticky o všetkom: o hádese, gehenne, Vianociach, kríži a nakoniec aj o posledných dňoch! Musím priznať, že v niektorých veciach som mala trochu zmätok, ale páčilo sa mi, čo som počula. Vymenili sme si telefónne čísla a v nasledujúcich týždňoch mi tento manželský pár Jehovových svedkov odpovedal na mnohé biblické otázky.“

„SOM RÁD, ŽE SOM SA NESTIAHOL!“

Jānis Folkmanis bol jedným z najlepších vzpieračov ZSSR a v poslednej súťaži, ktorej sa zúčastnil v roku 1993, sa stal majstrom Lotyšska. Jānis rozpráva: „V roku 1992  ma spolupracovník Jānis Cielavs pozval na svoje biblické štúdium. Tá skúsenosť zmenila môj život. Tri mesiace po tom, čo som sa stal majstrom Lotyšska, som sa stal zvestovateľom Kráľovstva. V auguste 1993 som bol pokrstený. Keď som vydával svedectvo v telocvični, tréner dával najavo nevôľu. Ale som rád, že som sa nestiahol. Moji priatelia Eduards Eihenbaums a Edgars Brancis vysvetlia prečo.“

Eduards: „Jānis Folkmanis mi ponúkol bezplatné biblické štúdium. ‚Ak je naozaj zadarmo, môžeme začať hneď,‘ povedal som. A naozaj sme začali! To, čo som sa dozvedal, dávalo zmysel, zvlášť učenie o vzkriesení —  znelo oveľa logickejšie ako náuka o nesmrteľnosti duše. Aj moja manželka začala študovať a obaja sme sa dali pokrstiť v roku 1995.“

Edgars: „Jānis v telocvični horlivo vydával svedectvo. Štyrikrát mi ponúkol, že bude so mnou študovať Bibliu, ale zakaždým som odmietol. Bral som si však od neho časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! a vzal som si aj knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Medzitým mi stále v mysli vírila otázka: ‚Prečo sa taký slávny športovec zaujíma o Bibliu?‘ Nakoniec moja zvedavosť zvíťazila a začal som študovať. K čomu to viedlo? V roku 1995 som bol pokrstený a teraz slúžim ako zvláštny priekopník.“

 Niektorí sa museli zbaviť zlých návykov, aby sa mohli páčiť Bohu. Napríklad Aivars Jackevičs mal problém s pitím. „Víkend som obyčajne začínal tým, že som si dal na raňajky pivo, po ktorom nasledovala fľaša vodky. Jedného januárového večera roku 1992 som sedel doma s rukou zafixovanou v šatke previazanej okolo krku. Bol som zdrvený a uvažoval som o samovražde, lebo deň predtým ma opitého prepadli. Vtom niekto zaklopal na dvere. Bol to sused, ktorý mi už niekoľkokrát hovoril o Biblii. Začali sme sa rozprávať, ponúkol mi biblické štúdium a ja som jeho ponuku prijal.

V tie dni, keď sme študovali, som nepil. To mi pomohlo robiť pokrok. Keď som sa dozvedel, v akom stave sú v skutočnosti mŕtvi a že nebudem horieť v pekle — čoho som sa vždy bál —, začal som študovať trikrát týždenne. Ani nie o štyri mesiace som sa stal nepokrsteným zvestovateľom. Biblia však upozorňuje: ‚Ten, kto si myslí, že stojí, nech si dá pozor, aby nepadol.‘ Pochabo som sa rozhodol stráviť jeden večer v zlej spoločnosti, opil som sa a zase ma prepadli samovražedné myšlienky. No Jehova je milosrdný a trpezlivý a niekoľko milujúcich bratov mi prišlo na pomoc. Bolo to pre mňa mocné poučenie! V roku 1992 som bol pokrstený a dnes som členom lotyšskej rodiny Bétel.“ — 1. Kor. 10:12; Žalm 130:3, 4.

Aj Māris Krūmin̗š, ktorý tiež slúži v Bételi, musel v živote urobiť veľké zmeny, aby mohol slúžiť Jehovovi. „Po skončení vojenskej služby som stratil všetky ilúzie o živote,“ vysvetľuje Māris. „Neskôr som bol vylúčený z univerzity, lebo som nechodil na prednášky. Nemal som v živote žiadny cieľ, zaplietol som sa do zločinnosti a raz v noci som sa v opitosti pobil a bol som zatknutý. V cele som uvažoval o zákonoch, ktoré som porušil. Dospel som k záveru, že mnohé z nich sa v skutočnosti odvíjajú od Božích zákonov. Prvý raz v živote som sa modlil k Bohu o odpustenie  a sľúbil som mu, že ho budem hľadať.

Po prepustení som začal navštevovať rôzne kostoly, ale zakaždým som zažil sklamanie. A tak som si začal čítať Bibliu a iné náboženské knihy. V roku 1990 som sa cestou vlakom stretol s bývalým spolužiakom a dozvedel som sa, že sa stal Jehovovým svedkom. Počas tej krátkej cesty, keď som počúval svojho starého priateľa, ktorý mi vysvetľoval, aké je Božie predsavzatie s ľudstvom a prečo je vo svete toľko utrpenia, Jehova otvoril moje srdce. Začal som študovať a v roku 1991 som sa stal zvestovateľom. V roku 1992 som bol pokrstený. O rok som sa stal členom lotyšskej rodiny Bétel a v roku 1995 som sa oženil so Simonou, priekopníčkou z Fínska.“

Edgars Endzelis študoval právo. „Na začiatku 90. rokov už bolo vo vzduchu cítiť blížiacu sa politickú zmenu,“ hovorí. „Študoval som právo v Rige a mnohí študenti viedli rozhovory o zmysle života. Čítal som knihy  o filozofii a východných náboženstvách. Cvičil som tiež bojové umenie aikido. Potom sme sa s manželkou Elitou dostali do kontaktu s Jehovovými svedkami.

Hneď na prvom zhromaždení, ktorého sme sa zúčastnili, sa nám dostalo vrúcneho privítania tak od lotyšsky hovoriacich bratov, ako aj od rusky hovoriacich bratov. Táto pravá láska na nás hlboko zapôsobila. Asi v tom čase som zažil šok, keď mi môj inštruktor povedal, že majstrom v aikide sa môžu stať iba tí, ktorí praktizujú zen buddhizmus. To pre mňa znamenalo, že s aikidom končím! Krátko nato som si ostrihal dlhé vlasy a v marci 1993 sme  boli obaja s Elitou pokrstení. Odvtedy mám výsadu využívať svoje poznatky zo štúdia práva na pomoc pri ‚obhajobe a zákonnom upevňovaní dobrého posolstva‘ v Lotyšsku.“ — Fil. 1:7.

SKÚŠKA KRESŤANSKEJ VIERY

V roku 1993 štyri študentky konzervatória v Jelgave zažili skúšku viery, keď ich spevácky zbor mal spievať na oslavách Dňa nezávislosti. Hoci tieto dievčatá boli v pravde nové, boli odhodlané konať tak, aby sa páčili Bohu. Preto napísali zbormajstrovi list, v ktorom ho zdvorilo požiadali, aby ich vzhľadom na ich kresťanské  svedomie z tohto podujatia uvoľnil. Ako reagoval? Poslal rodičom dievčat písomné ultimátum: buď budú dievčatá spievať, alebo budú vylúčené zo školy. Podobne ako traja Hebreji dievčatá poslúchli Jehovu. — Dan. 3:14, 15, 17; Sk. 5:29.

Jednou z nich bola Dace Punculeová. Spomína: „Modlitba k Bohu a podpora bratov nám pomohla, aby sme zostali verné. Boli sme zo školy vylúčené, ale nikdy som neľutovala, že som sa pevne postavila za pravdu. A Jehova sa o mňa veľmi dobre postaral. Už o niekoľko mesiacov som si našla prácu v právnickej kancelárii a skúsenosti, ktoré som vďaka tomu získala, mi boli neskôr užitočné v Bételi, kde slúžim od roku 2001.“

 Rýdzosť niektorých bola vyskúšaná v súvislosti s otázkou krvi. Dňa 6. septembra 1996 utrpela 17-ročná Jelena Godlevská, ktorú zrazilo auto, viacnásobnú zlomeninu panvovej kosti. Duchovne zrelá Jelena sa v srdci rozhodla neprijať krv. (Sk. 15:29) V tom čase však väčšina lekárov v Lotyšsku nevedela takmer nič o bezkrvných metódach liečby, a tak ju jej ošetrujúci lekári odmietli operovať. Asi o týždeň jej dvaja lekári neskoro v noci násilím podali transfúziu krvi a ona zomrela.

Marina, Jelenina matka, v tom čase nebola svedkyňou. Hovorí: „Bolo úžasné vidieť, akú silnú vieru mala moja dcéra v Jehovu a v jeho sľuby. Neurobila kompromis.“ Teraz je Marina pokrstená a spolu s rodinou sa tešia na to, ako objímu Jelenu, keď bude vzkriesená. — Sk. 24:15.

DUCHOVNE ZRELÍ MUŽI USPOKOJUJÚ DÔLEŽITÚ POTREBU

Prudký vzrast v počte zvestovateľov viedol k tomu, že bolo potrebných viac duchovne zrelých mužov, ktorí by sa ujímali vedenia. V roku 1992 bola trom bratom, ktorí vyrastali v Spojených štátoch, ale hovorili aj po lotyšsky, ponúknutá možnosť, aby slúžili ako misionári v Lotyšsku. Prišli spolu piati svedkovia — Valdis a Linda Purin̗šovci, Alfreds a Doris Elksnisovci a Ivars Elksnis, Alfredsov brat. Všetci prišli do Rigy v júli 1992. Ich štvorizbový byt sa stal misionárskym domovom, skladom literatúry i strediskom prekladateľskej činnosti.

Keď sa učíte nový jazyk, pomocou je zmysel pre humor. Doris rozpráva: „Keď som raz viedla štúdium s dvoma mladými ženami, snažila som sa vysvetliť, ako Satan hovoril s Evou prostredníctvom hada. No namiesto slova had som použila iné lotyšské slovo, ktoré znie podobne. Čo z toho vzniklo? Povedala som, že Diabol hovoril prostredníctvom prasaťa!“

 V roku 1994 prišli z Austrálie Peter a Jean Lutersovci. Peter, ktorý bol pokrstený v roku 1954, sa narodil v Lotyšsku, ale vyrastal v Austrálii. Žiaľ, Jean, ktorá si svojou láskou a láskavosťou rýchlo získala srdcia všetkých, v roku 1999 zomrela. Peter sa rozhodol zostať v Lotyšsku a teraz slúži vo výbore odbočky. „Keď sme prišli, videli sme, že lotyšskí bratia sú horliví zvestovatelia,“ hovorí Peter. „No zbory ešte nemali presne rozdelené a pridelené obvody a ani určité časti Rigy neboli prepracované. Okrem toho iba v niekoľkých zboroch mali pravidelne verejné prednášky. Obe tieto záležitosti sa rýchlo dali do poriadku.“

VZPRUHA V PODOBE ABSOLVENTOV GILEÁDU

Prví misionári vyškolení v škole Gileád prišli začiatkom roka 1993. Manželské dvojice zo Švédska Anders a Agneta Berglundovci a Torgny a Lena Fridlundovci boli pridelení do Jelgavy, kde bolo vyše 60 000 obyvateľov a 28 zvestovateľov. Anders, ktorý je teraz členom výboru odbočky, hovorí: „Po príchode sme išli do zvestovateľskej služby s bratmi a tí nás naozaj naplno zamestnávali! V niektoré dni sme s nimi skoro až behali z jedného štúdia na druhé aj sedem alebo osem hodín, a to bez prestávky na jedlo! Ich horlivosť bola nákazlivá. Mnohí z tých záujemcov sú teraz v službe celým časom.“

Torgny Fridlund spomína: „Po trojmesačnom kurze lotyštiny sme sa cítili pripravení viesť rozhovor sami. Vybrali sme si obvod, v ktorom sa nepracovalo od druhej svetovej vojny, ale nestretli sme sa s veľkým záujmom. Bol náš prístup nesprávny? Porozprávali sme sa o tom a vyskúšali iný prístup — pri každých dverách prečítať nejaký biblický text. Nato sme zaviedli niekoľko štúdií.“

Ďalší absolventi Gileádu začali prichádzať v apríli 1995. Patrili medzi nich Basse a Heidi Bergmanovci z Fínska, ktorí teraz slúžia v krajskej službe pre rusky hovoriace  zbory. „Prosil som miestnych bratov, aby ma opravili, keď v službe poviem niečo nesprávne,“ hovorí Basse. „A bratia to s potešením prijali; spontánne ma opravovali nielen v službe, ale aj počas zhromaždení! Teraz ma hreje pri srdci, keď bratov počujem hovoriť: ‚Basse sa stal jedným z nás.‘“

Carsten a Jannie Ejstrupovci z Dánska slúžili v Lotyšsku spolu, až kým Jannie, ktorá nemala ešte ani 40 rokov, nepodľahla rakovine. „Najlepší spôsob, akým môžem prinášať česť Jehovovi, je verne pokračovať v službe vo svojom misionárskom pridelení,“ hovorí Carsten. Akým vynikajúcim príkladom sú takíto bratia!

PRICHÁDZAJÚ ABSOLVENTI ŠKOLY SLUŽOBNÉHO VZDELÁVANIA

Začiatkom roka 1994 bolo do Lotyšska pridelených viac ako 20 absolventov školy služobného vzdelávania z Británie, Nemecka a Poľska. Ako prví prišli Michael Udsen a Jess Kjaer Nielsen z Dánska. Boli pridelení do priemyselného mesta Daugavpils, ktoré je druhým najväčším mestom v Lotyšsku.

Jess hovorí: „Do Daugavpilsu, ktorý leží asi 240 kilometrov juhovýchodne od Rigy, sme odchádzali v jedno chladné januárové popoludnie. Keď sme nastupovali do auta — do starej dodávky plnej literatúry —, v Rige snežilo. Brat, ktorý šoféroval, vôbec nevedel po anglicky a my sme zas nevedeli po lotyšsky ani po rusky. Zhruba každých 50 kilometrov zastavil a urobil niečo s motorom. Jedno je isté: určite neopravil kúrenie, lebo vnútri bolo rovnako chladno ako vonku! Hoci nám hrkotali všetky kosti, túto cestu sme prežili a do Daugavpilsu sme dorazili tesne pred polnocou. V tom čase bolo v celom meste 16 zvestovateľov. Do konca nasledujúceho roka sa tento počet takmer zdvojnásobil.“

 PREKLADANIE DO LOTYŠTINY

Pred rokom 1992 bola literatúra dostupná prevažne v ruštine, ktorou hovorila väčšina Lotyšov. Mnohí však uprednostňovali svoj materinský jazyk. V jednej správe sa uvádza: „Je zaujímavé, že medzi stovkami nových zvestovateľov boli niektorí schopní prekladatelia, a videli sme, ako týchto ochotných mladých bratov a sestry v práci podporuje Boží duch.“

Vďaka usilovnej práci prekladateľov bola Strážna veža v lotyštine dostupná od januára 1995 mesačne a od januára 1996 dvakrát mesačne. Teraz sú v lotyštine k dispozícii aj iné publikácie vrátane viacerých kníh, brožúr a časopisu Prebuďte sa!

Začiatkom roku 1993 sa prekladateľský tím presťahoval zo stiesnených priestorov v misionárskom domove do bytu na Brīvības bulvāris. Potom v auguste 1994 sa tím presťahoval do renovovaných kancelárií na ulici Miera 40. Ako sa bratom podarilo získať nové priestory?

ŠTEDRÝ DAR

George Hakmanis s manželkou Sigrid odišli z Lotyšska ako utečenci počas druhej svetovej vojny. V Londýne spoznali pravdu a v roku 1951 boli pokrstení. Nasledujúci rok sa presťahovali do Spojených štátov a v roku 1992 sa vrátili do Lotyšska, kde zostali päť rokov.

Keď sa Lotyšsko v roku 1991 oddelilo od Sovietskeho zväzu, ľudia mohli požiadať o vrátenie majetku, ktorý im predtým zhabal štát. Sigrid a jej sestra, ktorá je tiež svedkyňou, si uchovávali rodinné dokumenty vyše 50 rokov, a tak sa im podarilo získať späť nehnuteľnosť na ulici Miera 40. Túto budovu láskavo darovali Jehovovej organizácii. Bratia ju potom prerobili na štvorposchodové stredisko prekladateľskej činnosti s priestormi na ubytovanie pre 20 ľudí.

 Dňa 20. augusta 1994 sa na zasvätení týchto priestorov zúčastnil brat Milton G. Henschel z vedúceho zboru. Poradil bratom, aby kúpili aj susedný pozemok na ulici Miera 42, ku ktorému patrila päťposchodová budova. Majiteľ, ktorý žil v Spojených štátoch, bol ochotný ho predať. Aj táto budova bola úplne zrenovovaná a rodina Bétel sa rozrástla na 35 členov. Odvtedy sa uskutočnilo ďalšie rozšírenie  priestorov, vďaka čomu sú tu kancelárie a izby pre 55 bételitov.

ZÁKONNÁ REGISTRÁCIA

Získať zákonnú registráciu je v Lotyšsku stále náročné. V roku 1996 zodpovední úradníci využili negatívne ladené články v novinách v súvislosti s Jelenou Godlevskou ako podklad na zamietnutie registrácie. Jeden člen parlamentu dokonca naznačil, že naše dielo by mohlo byť aj zakázané! Napriek tomu sa bratia ďalej stretávali s predstaviteľmi úradov a vysvetľovali im charakter nášho diela. Dňa 12. októbra 1998 riaditeľ Lotyšského úradu pre ľudské práva nakoniec oznámil, že na skúšobnú lehotu jeden rok boli zákonne zaregistrované dva zbory — Riga-Stred a Riga-Torn̗akalns. O mesiac bol podobne zaregistrovaný aj zbor v Jelgave.

Lotyšské zákony vyžadujú, aby sa nové zbory dávali zaregistrovať každý rok. Na to, aby bratia získali trvalú registráciu, je nutné, aby sa počas desiatich rokov dávalo zaregistrovať najmenej desať zborov. Vláda však nebráni zhromažďovaniu ani zborom, ktoré na registráciu ešte len čakajú.

HĽADANIE MIEST NA ZHROMAŽDENIA

Prudký rast počtu zvestovateľov v 90. rokoch si vyžadoval väčšie priestory na konanie zhromaždení. V roku 1997 bola v Daugavpilse vo verejnej dražbe ponúknutá vhodná nehnuteľnosť a bratia boli jediní, kto o ňu prejavil záujem. Renovovať sa začalo v decembri 1998 a o osem mesiacov sa vyše 140 zvestovateľov v tomto meste tešilo, že sa môžu zhromažďovať vo vlastnej sále Kráľovstva!

Prvá sála Kráľovstva, ktorá bola od základov postavená ako nová, bola dokončená v Jūrmale v roku 1997. Na jedného záujemcu z tej oblasti tak zapôsobila kvalita práce, že poprosil svedkov, či by nepostavili dom aj jemu!  Pravdaže, bratia to odmietli s vysvetlením duchovného charakteru nášho diela. Medzitým bratia v rižskej oblasti Torn̗akalns získali za výhodnú cenu kino, ktoré predtým vyhorelo. Do augusta 1998 bola táto vyhorená budova premenená na krásnu dvojsálu Kráľovstva!

FÍNSKO PODÁVA POMOCNÚ RUKU

K pokroku diela v Lotyšsku značne prispeli bratia z Fínska, ktorí boli od roku 1992 do roku 2004 poverení dohľadom nad dielom v tejto krajine. Okrem toho sa vo Fínsku tlačia všetky časopisy pre Lotyšsko a z tejto krajiny sem celé roky prichádzali spôsobilí bratia, ktorí poskytovali vedenie. K nim patril brat Juha Huttunen s manželkou Tainou, ktorí prišli do Lotyšska v roku 1995. Juha teraz slúži vo výbore odbočky. Veľkou pomocou boli aj Ruben a Ulla Lindhovci, ktorí dohromady strávili v službe celým časom vyše 80 rokov. Brat Lindh slúžil v lotyšskom výbore krajiny štyri roky; potom sa vrátil do Fínska.

Okrem toho vyše 150 bratov z Fínska pomáhalo pri rôznych stavbách. Vďaka všetkej tej namáhavej práci motivovanej láskou a tiež vďaka tomu, že Jehova bohato žehnal službu zvestovateľov, priekopníkov a misionárov v Lotyšsku, bola v tejto krajine 1. septembra 2004 zriadená odbočka.

MIMORIADNE ZVESTOVATEĽSKÉ KAMPANE

Väčšina zvestovateľov v Lotyšsku žije vo väčších mestách alebo v ich okolí. Začiatkom roka 2001 zbory dostali list s výzvou, aby zvestovatelia využili časť svojej dovolenky na mimoriadnu zvestovateľskú kampaň v odľahlých oblastiach. Prihlásilo sa 93 zvestovateľov. Boli rozdelení do deviatich skupín a pridelení do viacerých vidieckych mestečiek a dedín.

Aj Vjačeslavs Zaicevs, člen rodiny Bétel, si vzal dovolenku, aby sa mohol zúčastniť na tejto kampani. „Bola to vynikajúca  príležitosť lepšie spoznať ďalších bratov a sestry,“ hovorí. „Po službe sme si zajedli, porozprávali si skúsenosti a naplánovali nasledujúci deň. Potom sme hrali futbal a osviežili sme sa v jazere. Bolo to ako okúsiť život v raji.“

Títo bratia strávili v službe vyše 4 200 hodín — priemerne viac ako 41 na jedného zvestovateľa —, rozšírili vyše 9 800 kusov literatúry, vykonali 1 625 opätovných návštev a zaviedli 227 biblických štúdií. Odvtedy sa podobné kampane organizujú každý rok.

MNOHÍ NACHÁDZAJÚ CESTU K PRAVEJ SLOBODE

Naše rozprávanie sa začínalo modlitbou Ansa Insberga, Lotyša, ktorý si vylieval pred Bohom srdce, keď sa za hviezdnatej noci plavil po mori. Ans túžil nájsť ľudí, ktorí uctievajú Boha „duchom a pravdou“. (Ján 4:24) Jehova túto úprimnú modlitbu vypočul. Odvtedy vyše 2 400 ďalších úprimných ľudí v Lotyšsku spoznalo duchovnú pravdu a takmer rovnaké množstvo ďalších študuje Bibliu. Áno, ešte stále je tu veľa práce! — Mat. 9:37, 38.

Jehovovi svedkovia v Lotyšsku sú ochotní pomáhať všetkým, ktorí túžia po pravej slobode, nie tak, že by poukazovali na slobodu, ktorú symbolizuje Pomník slobody na Brīvības bulvāris, ale tak, že ich pozornosť upriamujú na Božie Kráľovstvo. Ľudia, ktorí túžia po tomto Kráľovstve a ktorí uctievajú Jehovu „duchom a pravdou“, budú už čoskoro oslobodení od každej bolesti a utrpenia. Áno, zažijú dokonalú slobodu — „slávnu slobodu Božích detí“! — Rim. 8:21.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 190]

„Nikdy nezabudnem na svoj krst. Bola som pokrstená neskoro večer v rieke s ľadovou vodou. Celá som sa triasla od zimy, ale bola som nesmierne šťastná.“

[Zvýraznený text na strane 203]

‚Začula som za sebou: „Kúpili ste si jed!“‘

 [Rámček/mapy na stranách 184, 185]

Lotyšsko — STRUČNÝ PREHĽAD

Krajina

Lotyšsko má z východu na západ asi 450 kilometrov a zo severu na juh asi 210 kilometrov. Približne 45 percent krajiny pokrývajú lesy. Žijú tu bobry, jelene, losy, rysy, vydry, tulene, diviaky a vlky. Táto krajina je tiež domovom mnohých vtáčích druhov, ku ktorým patrí bocian čierny, volavka, slávik a ďateľ.

Ľudia

Viac ako tretina z 2,3 milióna obyvateľov žije v hlavnom meste Rige. Hlavnými náboženstvami sú evanjelické, rímskokatolícke a pravoslávne. Väčšina Lotyšov sa však nehlási k žiadnemu náboženstvu.

Jazyk

Hlavnými jazykmi sú lotyština, ktorou hovorí asi 60 percent ľudí, a ruština, ktorou hovorí asi 30 percent. Mnohí hovoria viac než jedným jazykom.

Ekonomika

Takmer 60 percent obyvateľstva pracuje v službách a zvyšok v továrňach a v poľnohospodárstve.

Strava

K poľnohospodárskym plodinám, ktoré sa tu pestujú, patrí jačmeň, zemiaky, cukrová repa a iné druhy zeleniny a obilnín. Chová sa tu hovädzí dobytok, kozy, ošípané a ovce. Obľúbená je aj hydina.

Podnebie

Je tu vysoká vlhkosť vzduchu a obloha je obyčajne zamračená. Letá sú relatívne chladné, ale v zime nebývajú extrémne mrazy.

 [Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ESTÓNSKO

RUSKO

LOTYŠSKO

Valmiera

RIGA

Jūrmala

Sloka

Tukums

Ventspils

Kuldīga

Liepaja

Vain̗ode

Jelgava

Daugavpils

LITVA

BALTSKÉ MORE

Rižský záliv

[Obrázok]

Riga

 [Rámček/mapa na strane 186]

Štyri regióny Lotyšska

Lotyšsko možno rozdeliť na štyri geografické a kultúrne regióny, z ktorých každý má svoj osobitý ráz a krásu. Najväčší z nich je Vidzemsko, ktorý leží pri Rižskom zálive, a nájdeme v ňom mestá Sigulda a Cēsis, ktoré majú bohatú históriu, ako aj Rigu, hlavné mesto Lotyšska. Na východ odtiaľ sú nížiny a modré jazerá Latgalska a je tu aj druhé najväčšie mesto krajiny, Daugavpils. Zemgalsko, ktoré býva označované za obilnicu Lotyšska, leží na juh od rieky Daugava (Západná Dvina), ktorá tečie z Bieloruska cez Lotyšsko do Rižského zálivu. Táto oblasť sa pýši dvoma veľkolepými barokovými palácmi. Navrhoval ich taliansky architekt Rastrelli, ktorý navrhol aj Zimný palác v Sankt Peterburgu v Rusku. Štvrtým regiónom je Kurzemsko (Kurónsko) s farmami, lesmi a plážami a patrí doň pobrežie Baltského mora, mestá Ventspils a Liepaja a mnohé rybárske osady.

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

1 VIDZEMSKO

2 LATGALSKO

3 ZEMGALSKO

4 KURZEMSKO (KURÓNSKO)

 [Rámček/obrázky na stranách 192, 193]

Vydanie svedectva duchovnému zmenilo jeho i môj život

ANNA BATŇOVÁ

NARODENÁ 1958

POKRSTENÁ 1977

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Bola vychovávaná v kresťanskej rodine na Ukrajine. Pomohla ku krstu už 30 ľuďom a teraz slúži ako zvláštna priekopníčka.

KEĎ som počula, že v Lotyšsku je potrebných viac zvestovateľov, v roku 1986 som sa tam presťahovala. Nemohli sme zvestovať verejne, a tak som si Bibliu schovávala v taške s nákupom a oslovovala som ľudí v parkoch a na iných verejných priestranstvách. Pozornosť ľudí sme upriamovali na nádej na Kráľovstvo a Bibliu sme používali iba vtedy, ak človek zareagoval priaznivo. Keďže ľudia mali strach pred príbuznými alebo susedmi, iba zriedka nás pozývali domov, a tak sme so záujemcami študovali obyčajne tam, kde sme ich stretli.

Literatúry bolo veľmi málo. Náš zbor mal niekoľko rokov v ruštine iba jediný výtlačok biblickej študijnej pomôcky Pravda, ktorá vedie k večnému životu. V poli sme dobre využívali myšlienky z tejto knihy, no nikdy sme ju nerozširovali.

Keď sme raz s jednou sestrou vydávali svedectvo neďaleko kostola, stretli sme Piotra Batňu, ktorý bol duchovným. Chceli sme začať rozhovor, a tak sme sa ho opýtali, kde by sme si mohli kúpiť Bibliu. „Aj mňa zaujíma Biblia,“ odpovedal. Nasledoval veľmi príjemný rozhovor. Na druhý deň sme sa s Piotrom stretli v neďalekom parku, ukázali sme mu obsah knihy Pravda a opýtali sa ho, ktorú z tém by si chcel rozobrať. Vybral si „Všeobecne rozšírené zvyky, ktoré sa nepáčia Bohu“. Bol z toho plodný rozhovor, ktorý viedol k pravidelnému biblickému štúdiu. Viedol ho jeden brat.

Piotr, vyzbrojený presným poznaním z Biblie, začal kolegom spomedzi duchovných klásť otázky a zistil, že nevedia vysvetliť ani základné biblické náuky. Krátko nato vystúpil z cirkvi a oddal svoj život Jehovovi.

V roku 1991 sme sa s Piotrom vzali a začali sme priekopníčiť spolu. Žiaľ, už o niekoľko rokov zahynul pri nehode. Ako som sa s tým dokázala vyrovnať? Veľmi mi pomohlo, že som sa úplne pohrúžila do služby a pomáhala druhým spoznávať ‚Boha každej útechy‘. (2. Kor. 1:3, 4) V roku 1997 som bola poctená výsadou byť vymenovaná za zvláštnu priekopníčku.

[Obrázok]

Piotr

[Rámček/obrázky na stranách 200, 201]

Túžila som po spravodlivej vláde

INDRA REITUPEOVÁ

NARODENÁ 1966

POKRSTENÁ 1989

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Bývalá komunistka, v roku 1990 začala slúžiť ako priekopníčka a viac ako 30 ľuďom pomohla dospieť ku krstu.

KEĎ som vyrastala, neverila som ani v Boha, ani v Bibliu. No vždy som sa usilovala zastávať spravodlivosti a nikdy som nevedela pochopiť, prečo sa ľuďom stále nedarí vytvoriť dobrú a spravodlivú vládu.

Keď som prvý raz stretla Jehovových svedkov, žasla som nad tým, čo mi ukázali v Biblii. Ich slová dávali zmysel! To, čo som sa dozvedela o Božom Kráľovstve a o tom, ako sa Ježiš zastával spravodlivosti, zapôsobilo na moje srdce. V roku 1989 som bola pokrstená v jazere a o šesť mesiacov som začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka. V tom čase sme s manželom mali jedno dieťa. Neskôr sa nám narodili dvojčatá. Môj manžel Ivan je tiež Jehovovým svedkom a vďaka jeho láskyplnej podpore som mohla pokračovať v službe celým časom.

Kým boli deti malé, často som vydávala svedectvo neformálne na uliciach a v parkoch. Dvojčatá boli v skutočnosti pomocou, lebo vzbudzovali zvedavosť a ľudia boli pri nich uvoľnenejší a ochotnejší rozprávať sa so mnou.

Keď som raz vydávala svedectvo v jednom parku v Rige, stretla som sa s pani Annou. Sedela na lavičke a čakala na začiatok nejakého koncertu, na ktorý už mala kúpený lístok. No tak veľmi sa chcela dozvedieť viac o biblickej nádeji pre ľudstvo, že na ten koncert nakoniec nešla. Čítali sme si spolu biblické verše a dohodli sme sa, že sa v tom parku stretneme znovu. O šesť mesiacov sa Anna (vpravo) stala našou sestrou a teraz slúži v odbočke v prekladateľskom oddelení. Moje srdce prekypuje radosťou, keď premýšľam o tom, ako Jehova žehná moju službu.

[Obrázok]

S rodinou

[Rámček/obrázok na stranách 204, 205]

Bolo to, akoby mi čítali myšlienky

ANDREJ GEVĽA

NARODENÝ 1963

POKRSTENÝ 1990

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Slúži ako priekopník, zástupca krajského dozorcu a mestský dozorca; na fotografii spolu s manželkou Jelenou.

RAZ v januári 1990 som cestoval do Rigy. Vo vlaku sa ma dve ženy opýtali, či som už niekedy čítal Bibliu. Bolo to, akoby mi čítali myšlienky, lebo som chcel čítať Bibliu už dávno, ale nedarilo sa mi zadovážiť si ju. Dal som im svoju adresu a telefónne číslo. Jednou z nich bola Indra Reitupeová. (Pozri rámček na stranách 200 – 201.) Keď o niekoľko dní prišli k mojim dverám, už som ich dychtivo očakával. Zapôsobilo na mňa, ako zručne používali Bibliu, aby zodpovedali moje otázky. Krátko nato začal so mnou študovať Piotr Batňa, služobník celým časom, ktorý bol kedysi duchovným. — Pozri rámček na stranách 192 – 193.

O štyri mesiace som sa prvýkrát zúčastnil na zhromaždení. V lete sa konali zhromaždenia raz mesačne v lese od 10.00 do 18.00. Bratia rozoberali vybraté časti z programu teokratickej školy kazateľskej služby a služobného zhromaždenia a obyčajne sa konal aj krst, čo znamenalo, že pred poludňajšou prestávkou sme mali prejav ku krstu.

Poznanie, ktoré som získaval, a bratská láska, ktorú som cítil na zhromaždeniach, ma napĺňali radosťou. Chcel som sa dať pokrstiť čo najskôr. Príležitosť sa naskytla koncom augusta ešte v tom istom roku. Bol som pokrstený v jazere.

Začiatkom 90. rokov 20. storočia som vo svojom ateliéri viedol štúdium Biblie s viacerými ľuďmi. Niektorí z nich sa stali mojimi duchovnými bratmi. V roku 1992 som vďaka Jehovovi zažil obrovskú radosť — moja drahá manželka Jelena sa stala mojou duchovnou sestrou.

[Rámček/obrázky na stranách 208, 209]

Po 50 rokoch opäť doma

ĀRIJA B. LEIVERSOVÁ

NARODENÁ 1926

POKRSTENÁ 1958

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pôvodom je Lotyška. Žila vo viacerých krajinách a potom sa vrátila do Lotyšska, aby slúžila tam, kde je potrebných viac zvestovateľov.

POČAS druhej svetovej vojny otec rozhodol, že naša rodina z Lotyšska odíde. Neskôr som sa vydala a spolu s manželom sme sa presťahovali do Venezuely. Tam som prvý raz stretla Jehovových svedkov, a keď mi jedna misionárka ponúkla domáce biblické štúdium, jej ponuku som prijala. Študovali sme v nemčine. Keď som začala chodiť na zhromaždenia, učila som sa po španielsky, keďže španielčina je vo Venezuele úradným jazykom.

V roku 1958 sa naša rodina presťahovala do Spojených štátov a o dva mesiace som sa dala pokrstiť. Po smrti môjho manžela sme sa s dcérou presťahovali do Španielska, kde som slúžila ako priekopníčka. V tejto krajine bol v tom čase diktátorom generál Franco. Pokorní, bohabojní ľudia tam boli smädní po pravde. Za 16 rokov, ktoré som strávila v Španielsku, som mala výsadu pomôcť ku krstu približne 30 ľuďom.

Po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991 som navštívila Lotyšsko a zistila som, že je tam potrebných viac hlásateľov Kráľovstva. Môj sen vrátiť sa do domoviny a slúžiť tam ako priekopníčka sa stal skutočnosťou v roku 1994 — presne 50 rokov po tom, čo som odtiaľ odišla.

Lotyšské pole sa naozaj belelo na žatvu. Napríklad keď som vydala jednému mužovi svedectvo, požiadal o jednu našu knihu. Povedal, že jeho dcéra sa zaujíma o duchovné veci, a tú knihu chcel dať jej. Vypýtala som si jej adresu, zaviedla s ňou biblické štúdium a do roka bola pokrstená. Ďakujem Jehovovi, že mi dal výsadu i silu priekopníčiť v mojej domovine po tom, čo som bola taký dlhý čas preč.

[Obrázok]

Keď som mala 20 rokov

 [Časová os/graf na stranách 216, 217]

Lotyšsko — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1916 Dáva sa pokrstiť námorník Ans Insberg. Po prvej svetovej vojne dáva do lotyšských novín uverejňovať články ohlasujúce Božie Kráľovstvo.

1920

1926 V Rige je zriadená kancelária.

1928 Je vydaná brožúrka Sloboda pre národy, prvá publikácia v lotyštine. Z Nemecka prichádzajú kolportéri.

1931 Percy Dunham je vymenovaný za vedúceho kancelárie.

1933 Je zaregistrovaná spoločnosť Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie (International Bible Students Association; IBSA)

1934 Vláda zatvára kanceláriu spoločnosti IBSA.

 Nie sú k dispozícii žiadne správy o činnosti v rokoch 1939 – 1992.

1940

1940 Lotyšsko sa stáva súčasťou Sovietskeho zväzu; Dunhamovci musia odísť.

1951 Svedkovia sú deportovaní na Sibír.

1960

1980

1991 Lotyšsko vyhlasuje politickú nezávislosť.

1993 Prichádzajú prví misionári, ktorí boli vyškolení v Gileáde.

1995 V lotyštine začína mesačne vychádzať Strážna veža.

1996 V Rige je vymenovaný výbor krajiny.

1997 Je postavená prvá celkom nová sála Kráľovstva, a to v meste Jūrmala.

1998 Dva zbory v Rige sú zákonne zaregistrované.

2000

2001 Organizuje sa prvá mimoriadna zvestovateľská kampaň.

2004 Dňa 1. septembra je v Lotyšsku zriadená odbočka.

2006 Dokončuje sa rozširovanie priestorov odbočky; v Lotyšsku je činných vyše 2 400 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

2 000

1 000

1920 1940 1960 1980 2000

 [Celostránkový obrázok na strane 176]

[Obrázok na strane 178]

V tejto budove bola prvá kancelária Bádateľov Biblie v Rige, 1926

[Obrázok na strane 178]

Brožúrka „Sloboda pre národy“ v lotyštine priniesla radostné posolstvo, 1928

[Obrázok na strane 178]

Rees Taylor

[Obrázok na strane 180]

Ferdinand Fruck, pokrstený v roku 1927

[Obrázok na strane 180]

Heinrich Cech s manželkou Elsou pred svojím holičstvom v meste Liepaja

 [Obrázky na strane 183]

Edwin Ridgewell (vľavo) a Andrew Jack tajne nosili do Lotyšska literatúru

[Obrázok na strane 183]

Percy a Madge Dunhamovci

[Obrázok na strane 183]

Pracovníci kancelárie a ďalší svedkovia, 30. roky 20. storočia

[Obrázok na strane 191]

Zoznam KGB s menami svedkov, ktorí boli zatknutí v roku 1950. Mnohí z nich boli poslaní na Sibír

[Obrázok na strane 191]

Na Sibíri začiatkom 50. rokov

 [Obrázok na strane 194]

Na väčších stretnutiach, napríklad na tomto pohrebe, si bratia vypočuli duchovné prejavy

[Obrázok na strane 194]

Pauls a Valija Bergmanisovci prekladali „Strážnu vežu“ do lotyštiny, pričom ju ručne prepisovali do školských zošitov

[Obrázok na strane 194]

Z mikrofilmu (na fotografii v skutočnej veľkosti) bratia vyvolávali negatívy a vyrábali kópie „Strážnej veže“

[Obrázky na strane 197]

Paulīne Serovová pomohla spoznať pravdu zdravotnej sestre Teofīliji Kalvīteovej

[Obrázok na strane 199]

Jurij Kaptola, 1981

[Obrázok na strane 199]

Dnes pred väznicou, kde bol väznený

[Obrázky na strane 202]

Zjazd „Božia cesta života“ v roku 1998 bol prvý, ktorý sa konal v Lotyšsku; bol tlmočený aj do posunkovej reči

[Obrázky na strane 207]

Jānis Folkmanis sa tri mesiace po tom, čo sa stal lotyšským majstrom vo vzpieraní, stal zvestovateľom Kráľovstva

[Obrázky na strane 207]

Māris Krūmin̗š sa vo väzení prvý raz modlil k Bohu

[Obrázok na strane 210]

Dace Punculeová bola vylúčená zo školy, pretože odmietla spievať nacionalistické piesne

[Obrázok na strane 210]

Jelena Godlevská zomrela po tom, čo jej násilím podali transfúziu krvi

[Obrázok na strane 210]

Cestujúci dozorcovia a ich manželky povzbudzujú zbory

 [Obrázok na strane 215]

Lotyšská rodina Bétel

[Obrázky na strane 215]

Výbor odbočky, 2006

Peter Luters

Anders Berglund

Hannu Kankaanpää

Juha Huttunen

[Obrázok na strane 215]

Tri budovy odbočky na ulici Miera v Rige

[Obrázky na strane 218]

Jehovov ľud v Lotyšsku môže teraz zvestovať verejne

[Obrázky na strane 218]

Z tohto vyhoreného kina (vľavo) je dnes dvojsála Kráľovstva (vpravo)