Réunion

PRVÍ ľudia, ktorí navštívili ostrov Réunion — najpravdepodobnejšie arabskí obchodníci —, náhodou objavili tropický raj. Réunion, podobný zelenému drahokamu v tmavomodrom Indickom oceáne, je obdarený toľkými prírodnými krásami a rozmanitosťou, akú inde nájdete, len keď prejdete celý kontinent. Pláže pokryté sopečným pieskom, nespočetné množstvo vodopádov, dažďové lesy, obrovský počet divo rastúcich kvetov, hlboké rokliny, skalnaté sopečné vrchy, krátery s priemerom až niekoľko kilometrov pokryté vegetáciou a činné sopky — to sú len niektoré poklady tohto ostrova.

Hoci tento ostrov je naozaj očarujúci, mnohí jeho obyvatelia si teraz cenia aj niečo ešte krajšie než to, čo možno vidieť okom. Zamilovali si drahocenné pravdy z Božieho Slova. Prvým hlásateľom Kráľovstva, ktorý vstúpil na pôdu Réunionu, bol misionár Robert Nisbet, ktorý bol pridelený slúžiť na neďalekom Mauríciu. Kým bol v septembri 1955 niekoľko dní na Réunione, podarilo sa mu vzbudiť záujem o pravdu u značného počtu ľudí, rozšíril mnoho literatúry a viacerí si predplatili Prebuďte sa! S ľuďmi, ktorí prejavili záujem, udržiaval písomný kontakt.

V rokoch 1955 až 1960 Robert Nisbet a zónový dozorca Harry Arnott vykonali na tomto ostrove niekoľko krátkych návštev. V roku 1959 francúzska odbočka požiadala Adama Lisiaka z Francúzska, niekdajšieho baníka poľského pôvodu na dôchodku, ktorý slúžil ako priekopník na Madagaskare, aby navštívil Réunion. Adam strávil na tomto ostrove celý december toho roku. Napísal: „Deväťdesiat percent obyvateľstva tvoria horliví katolíci, ale mnohí by sa radi dozvedeli viac o Božom Slove a o novom svete.  Kňazi sa snažia zastaviť šírenie pravdy. Ktosi povedal jednému predplatiteľovi Prebuďte sa!, že miestny kňaz si chce od neho požičať knihu ‚Boh nech je pravdivý‘. ‚Ak príde osobne, môže si ju požičať,‘ povedal tento predplatiteľ. Kňaz nikdy neprišiel.“

POMOC Z FRANCÚZSKA

Francúzska odbočka, ktorá bola v tom čase poverená dohľadom nad dielom, vyzvala spôsobilých zvestovateľov, aby sa presťahovali na Réunion. Na túto výzvu zareagovala rodina Pégoudovcov — André a Jeannine so svojím šesťročným synom Christianom — spolu s príbuznou Noémie Durayovou. Na ostrov prišli v januári 1961. Noémie, známa pod menom Mimi, tu slúžila ako zvláštna priekopníčka dva roky a potom sa vrátila do Francúzska.

 Hneď po príchode našli mnoho ľudí, ktorí prejavili záujem o pravdu, a dokonca viedli zhromaždenia vo svojej hotelovej izbe v hlavnom meste Saint-Denis. Len čo sa táto rodina presťahovala do rodinného domu, začala organizovať zhromaždenia tam. Asi o rok si novovzniknutá skupina v Saint-Denis prenajala malú sálu, v ktorej bolo zhruba 30 miest na sedenie. Bola to drevená stavba so strechou z vlnitého plechu, mala dva okenné otvory s okenicami a jeden vchod. Po získaní povolenia na stavebné úpravy bratia vybúrali vnútorné steny, postavili malé pódium a urobili drevené lavice bez opierok.

V jedno nedeľné bezoblačné dopoludnie sa táto plechová strecha rozpálila ako radiátor a všetci prítomní — zvlášť tí, ktorí stáli na pódiu a mali hlavu iba niekoľko centimetrov od strechy — boli zakrátko úplne mokrí od potu. Navyše, sála bola často naplnená do posledného miesta, a tak mnohí stáli vonku a počúvali cez okenné otvory a dvere, čo ešte zhoršovalo už aj tak slabé vetranie.

‚JE TOHO NA NÁS VEĽA!‘

Napriek nepohodliu bratia robili všetko pre to, aby sa na zhromaždeniach všetci cítili vítaní. Do konca prvého roka na ne pravidelne chodilo asi 50 ľudí. Počet zvestovateľov sa zvýšil na sedem a vedených bolo 47 biblických štúdií! Niektorí študovali dvakrát týždenne. „Je toho na nás trochu veľa, ale sme šťastní, veľmi šťastní,“ napísali bratia.

K novým záujemcom patrila aj Myriam Andrienová, ktorá začala študovať Bibliu na Madagaskare v roku 1961. Pamätá si, že spomínaná sála bola núdzovo používaná aj ako zjazdová sála. Bratia jednoducho prirobili prístrešok z palmových vetiev, ktorý poskytoval tieň. Na týchto prvých väčších zhromaždeniach bývalo až 110 prítomných.

Medzi pokrstenými na zjazde na Mauríciu v októbri 1961 boli David Souris, Marianne Lan-Ngooová a Lucien Véchot, ktorí vo veľkej miere prispeli k pokroku diela.  V priebehu druhého roka sa počet zvestovateľov zvýšil na 32 a priekopníci viedli aj po 30 biblických štúdií! Účasť na nedeľných zhromaždeniach sa zvýšila na 100 prítomných a títo ľudia boli z rôznych etnických skupín.

Na Réunione mnohí z obyvateľov indického pôvodu praktizujú akúsi zmes dvoch náboženstiev — katolicizmu a hinduizmu. Pre niektorých bolo ťažké vzdať sa starých zvykov. Ale trpezlivosť a láskavosť bratov, ako aj ich pevnosť v tom, čo je správne, často viedla k dobrým výsledkom. Napríklad istá žena, s ktorou študovala jedna priekopníčka, počas dvoch rokov štúdia pokračovala v praktizovaní falošného náboženstva, predpovedaní budúcnosti a tiež v tom, že žila ako konkubína. Priekopníčka sa rozhodla, že toto štúdium odovzdá inej sestre, aby sa ukázalo, či by jej nejako nemohla pomôcť ona. „Po niekoľkých mesiacoch,“ píše táto sestra, „žena začala biblickú pravdu lepšie chápať a prestala so svojimi špiritistickými praktikami, čomu som sa veľmi potešila. Ale ešte stále nelegalizovala svoje manželstvo, lebo ako povedala, muž sa s ňou odmietol zosobášiť. Keďže sa rozhodla s ním zostať, nemala som inú možnosť, iba štúdium ukončiť.

Jedného dňa, keď som ju stretla na ulici, ma požiadala, aby sme obnovili štúdium. Súhlasila som pod podmienkou, že svoj úprimný záujem dokáže tým, že uplatní to, čo sa už naučila. Poradila som jej, aby sa v danej veci modlila k Jehovovi, a ona to urobila. Potom pozbierala odvahu a otvorene sa so svojím partnerom porozprávala. Na jej veľkú radosť súhlasil s uzavretím manželstva. A to nebolo všetko — začal dokonca so svojou manželkou navštevovať zhromaždenia!“

V služobnom roku 1963 bolo zaznamenaných 11 vrcholov v počte zvestovateľov Kráľovstva; posledný vrcholný počet bol 93. Na Réunione boli teraz dva zbory a jedna skupina. Pri prvom krste bolo v decembri 1962 na pláži  pri St.-Gilles-les Bains pokrstených 20 ľudí. Pri druhom, v júni 1963, bolo pokrstených 38. V roku 1961 na Réunione pripadlo na jedného zvestovateľa 41 667 obyvateľov. O tri roky sa tento pomer značne znížil — na jedného pripadlo 2 286 obyvateľov. Áno, na tomto duchovne úrodnom ostrove Jehova ‚dával slovu vzrast‘. — 1. Kor. 3:6.

ŠÍRENIE POSOLSTVA O KRÁĽOVSTVE VO VZDIALENEJŠÍCH OBLASTIACH

Do roku 1965 — čo bolo iba štyri roky po príchode prvej rodiny svedkov — sa zbor v Saint-Denis rozrástol na vyše 110 zvestovateľov a títo zvestovatelia prepracúvali miestny obvod každé tri týždne! No iné oblasti zostali takmer nedotknuté. Ako to bratia vyriešili? Prenajali si autobusy a zvestovali v ďalších pobrežných mestečkách vrátane Saint-Leu, Saint-Philippe a Saint-Pierre.

Dostať sa do niektorých obvodov trvalo veľa hodín, a tak bratia vyrážali na cestu skoro ráno. Cesty boli často úzke, strmé a kľukaté. Napríklad dostať sa zo Saint-Denis do Le Portu, čo dnes trvá autom asi 15 minút, vtedy predstavovalo úmornú dvojhodinovú cestu. „Vyžadovalo si to vieru, aby sa človek podujal na tú cestu,“ spomína jeden brat. Ani nová cesta nie je bez rizík, lebo hrozí  nebezpečenstvo padajúcich skál. Na určitých miestach sa vrchy týčia po stranách cesty takmer kolmo a prudký dážď niekedy uvoľní skaly. Niektoré vážia niekoľko ton. V priebehu rokov tak prišlo o život viac ľudí.

„Keď som mal asi osem rokov,“ hovorí Christian Pégoud, „naša skupina bežne rozšírila v odľahlých obvodoch 400 až 600 časopisov Prebuďte sa! Časopis Strážna veža bol zakázaný. Keďže niektorí neveriaci manželia našich sestier, ktorí nám boli priateľsky naklonení, mali radi výlety, chodili so svojimi manželkami, hoci nevydávali svedectvo. Po zvestovateľskej službe sme mali piknik, z ktorého sme mali obrovskú radosť hlavne my deti. Môžem vás uistiť, že tieto mimoriadne aktivity mali veľký vplyv na môj život.“

ORGANIZAČNÉ ÚPRAVY VEDÚ K ĎALŠIEMU ROZMACHU DIELA

V máji 1963 prišiel Milton G. Henschel. Bol prvým zástupcom svetového ústredia, ktorý navštívil Réunion. Predniesol mimoriadnu prednášku pred 155 poslucháčmi. Jeho návšteva viedla k tomu, že sem boli pridelení štyria  zvláštni priekopníci, aby pomohli so starostlivosťou o zbory a s dielom v oblastiach, kde sa dobré posolstvo ešte nedostalo. David Souris bol pridelený do mesta Le Port, Lucien Véchot do Saint-André a Marianne Lan-Ngooová a Noémie Durayová (teraz Tisserandová) do Saint-Pierre.

Dňa 1. mája 1964 bola zodpovednosť za dohľad nad dielom presunutá z Francúzska na Maurícius. Okrem toho bol na Réunione zriadený sklad literatúry. Zvestovatelia boli vyzývaní, aby viac pracovali v nepridelených obvodoch, a bratia boli povzbudzovaní, aby sa usilovali o služobné výsady v zbore, aby tak bolo dobre postarané o nových, ktorí prijímajú pravdu. A bolo to naozaj aktuálne nabádanie, lebo v priebehu služobného roku 1964 bolo pokrstených 57 ľudí — z toho 21 na jednom zjazde!

V predošlom roku skupina v Saint-André požiadala, aby sa mohli stať zborom. V žiadosti sa písalo: „Koncom júna 1963 tu bude 12 pokrstených zvestovateľov a v priebehu ďalších dvoch mesiacov budeme mať zrejme ďalších päť alebo šesť nových zvestovateľov. Bratia vedú 30 biblických štúdií.“ Žiadosť bola schválená a starostlivosti o zbor sa ujali dvaja bratia — Jean Nasseau ako služobník zboru alebo predsedajúci dozorca a Lucien Véchot ako jeho pomocník. Obaja boli v pravde necelé dva roky.

Tridsaťosemročný Jean, veľký postavou i srdcom, bol majstrom v jednej škole s technickým zameraním a bol tiež vynikajúcim stavbárom. Bol pokrstený v roku 1962 a svojimi zručnosťami a schopnosťami prispel k pokroku diela Kráľovstva. Na vlastné náklady a na vlastnom pozemku v meste Saint-André postavil druhú sálu Kráľovstva na Réunione. V tejto sále, pevnej drevenej stavbe s peknou povrchovou úpravou, mohlo pohodlne sedieť viac ako 50 ľudí. V obvode, o ktorý sa pôvodne starala skupina v Saint-André, odvtedy vzniklo osem zborov. Jean zomrel vo vernosti v roku 1997.

 Treťou skupinou, ktorá sa sformovala začiatkom 60. rokov, bola skupina v prístavnom meste Le Port a patrili do nej aj záujemcovia z mesta Saint-Paul, ktoré je asi 8 kilometrov južne. V mestečku Le Port boli jednoduché drevené príbytky obkolesené mliečnikmi, kaktusovitými rastlinami bez ostňov. David Souris si prenajal dom a v ňom viedol zhromaždenia. V decembri 1963 táto skupina požiadala o to, aby sa stala zborom. Bolo v nej 16 zvestovateľov Kráľovstva, 8 z nich pokrstených, a zvestovateľskej službe venovali priemerne 22,5 hodiny mesačne. Len samotný David so svojím pomocníkom viedol 38 biblických štúdií! Keď ich ešte v tom istom mesiaci navštívil krajský dozorca, jeho prednášku si vypočulo 53 ľudí.

Do Le Portu boli ako zvláštni priekopníci pridelení slúžiť aj manželia Christian a Josette Bonnecazovci. Christian bol pokrstený vo Francúzskej Guyane a na Réunion prišiel začiatkom 60. rokov 20. storočia. Vtedy bol ešte slobodný a bol v rodine jediný, kto prijal pravdu. Brat Souris sa láskavo presťahoval do iného domu, aby Christianovi a Josette uvoľnil miesto v dome, v ktorom sa konali zhromaždenia. Časom sa však zbor natoľko rozrástol, že aj táto manželská dvojica sa musela odsťahovať.

 Medzitým v tejto prevažne katolíckej oblasti začalo duchovenstvo popudzovať ľudí proti svedkom. Cez deň deti a mládež často hádzali kamene do zvestovateľov a večer hádzali kamene na strechy ich domov.

Jedna záujemkyňa, Raphaëlla Hoarauová, ktorá študovala Bibliu ešte len krátko, poznala niektorých z týchto mladých. Po jednom takomto vyčíňaní šla za týmito výrastkami až domov. „Ak ešte raz budete hádzať kamene do môjho brata,“ povedala, „vybavím si to s vami.“

„Prepáčte, pani Hoarauová,“ povedali nato. „Nevedeli sme, že je to váš brat.“

Raphaëlla i jej tri dcéry prijali pravdu a jedna z nich, Yolaine, sa vydala za Luciena Véchota.

Hoci duchovenstvo sa snažilo šíriť predsudky, horlivosť bratov a Božie požehnanie viedlo k tomu, že v Le Porte vznikol horlivý zbor. Sála zakrátko praskala vo švíkoch, a tak často počúvalo viac ľudí vonku než vnútri. Stoličky boli poukladané všade, kde sa dalo, dokonca aj na pódiu a deti, ktoré sedeli na kraji pódia, boli tvárou k ostatným poslucháčom. Nakoniec bratia postavili peknú sálu Kráľovstva a dnes sa táto oblasť pýši šiestimi zbormi.

 PRIEKOPNÍCI RAZIA CESTU

Jednou z prvých priekopníčok na Réunione bola Annick Lapierrová. „Annick študovala s mojou mamou i so mnou,“ spomína Myriam Thomasová. „Povzbudzovala ma, aby som bola usilovná v službe, a ja som jej povedala, že sa chcem stať priekopníčkou. Pokrstená som bola po šiestich mesiacoch. V tom čase bol naším obvodom celý ostrov a obyčajne sme chodili pešo, lebo autobusy tu neboli a iba málokto mal auto. No brat Nasseau auto mal a vozil nás do služby vždy, keď to bolo možné. Bolo radosťou zvestovať a všetci sme mali silnú motiváciu.“

Henri-Lucien Grondin, ktorý je hlavou rodiny, spomína: „Vždy sme deti povzbudzovali k priekopníckej službe. Krajskí dozorcovia nám pomáhali uvedomovať si, že je dôležité robiť pre Jehovu všetko, čo môžeme. Henri-Fred, náš najstarší syn, má teraz 40 rokov a služba celým časom sa stala jeho životnou dráhou.“

„V našom zbore bola veľká skupina horlivých mladých ľudí,“ spomína Henri-Fred. „Niektorí už boli pokrstení, ale iní, medzi nimi i ja, ešte nie. Napriek tomu sme počas školských prázdnin všetci trávili v službe 60 hodín. Nikdy sme nestratili zo zreteľa svoje duchovné ciele a dnes som s manželkou Evelyne v krajskej službe.“

ODPOR DÉMONOV

Na Réunione je špiritizmus bežný. „V dedine La Montagne som stretla muža, ktorý povedal, že na mňa privolá kliatbu tým, že do bábiky napichá špendlíky,“ spomína Jeannine Corinová (predtým Pégoudová). „Nechápala som, o čom hovorí, a tak som poprosila záujemkyňu, s ktorou som študovala Bibliu, aby mi to vysvetlila. ‚Ten muž je medicinman,‘ povedala mi, ‚a chystá sa nahovoriť duchov, aby ti ublížili.‘ Uistila som ju, že Jehova chráni tých, ktorí mu plne dôverujú. Ani netreba hovoriť, že sa mi nič nestalo.“

 Jeden brat spomína, že keď bol dieťaťom, jeho rodina usporadúvala seansy. V roku 1969 spoznal Jehovových svedkov a začal študovať Bibliu. No démoni sa ho snažili odradiť. Zakaždým, keď prišiel na zhromaždenie, spôsobili, aby prestal počuť. No on nielenže ďalej chodil na zhromaždenia, ale dával si tiež nahrávať prejavy, aby ich mohol počúvať doma. Onedlho ho démoni prestali obťažovať a krátko nato sa začal zúčastňovať na zvestovateľskej službe. — Jak. 4:7.

V roku 1996 začala študovať Bibliu so svedkami Roséda Carová, ktorá patrila k letničnému hnutiu. Už predtým stratila zrak, pretože poslúchla radu svojich priateľov, ktorí patrili k tej istej cirkvi, a prestala brať lieky proti cukrovke. Jej manžela Cleda, ktorý bol zapojený do činnosti komunistickej strany, sa všetci báli, pretože mal násilnícku povahu. Okrem toho praktizoval čarodejníctvo, zúčastňoval sa na hinduistických obradoch a neskôr sa pripojil k letničnému hnutiu.

Keď Roséda začala študovať, Cledo bol proti tomu, dokonca sa vyhrážal zborovým starším. Ale Roséda sa  nezľakla. O niekoľko mesiacov Cleda vzali do nemocnice, kde upadol do kómy. Keď sa nakoniec prebral, dve svedkyne mu priniesli polievku. Myslel si, že je pre jeho manželku.

 „Nie, pán Caro, tá polievka je pre vás!“ povedali sestry.

„To na mňa hlboko zapôsobilo,“ spomína si Cledo. „Nenavštívil ma nikto z členov letničného hnutia a tu prídu dve Jehovove svedkyne — práve ľudia, ktorým som tak prudko odporoval — a prinesú mi jedlo. ‚Jehova, Boh mojej manželky, skutočne jestvuje,‘ pomyslel som si. Potom som sa v duchu pomodlil, aby sme raz s Rosédou mali rovnakú vieru.“

Cledova pokorná modlitba nebola výsledkom nejakého náhleho popudu. Už predtým ako ochorel, trochu zmiernil svoj nepriateľský postoj a dovolil manželke študovať vo vedľajšom dome. Jedného dňa povedal Roséde a sestre, ktorá s ňou študovala: „Tam sa vám neštuduje dobre. Poďte do nášho domu.“ Ženy to teda urobili. Ale nevedeli, že Cledo počúva z vedľajšej izby a že to, čo počuje, sa mu páči. Hoci bol negramotný, keď sa uzdravil, začal študovať. Študoval až dvakrát týždenne a v roku 1998 bol pokrstený. Napriek zdravotným ťažkostiam, ktoré často prichádzajú s vekom, Cledo a Roséda ďalej verne slúžia Bohu.

ZVESTOVANIE VO VNÚTROZEMÍ

Malé percento obyvateľstva Réunionu žije ďaleko od pobrežných oblastí, v hlbokých dolinách obkolesených strmými horami, ktoré sa týčia do výšky 1 200 metrov i viac. Ďalší obyvatelia žijú vo veľkých nadmorských výškach v obrovských zelenajúcich sa kalderách vyhasnutej sopky. Niektorí z týchto obyvateľov iba zriedka, ak vôbec, vidia oceán. Napríklad do kaldery Cirque de Mafate sa dá dostať iba pešo alebo helikoptérou.

Louis Nelaupe, potomok afrických otrokov, vyrastal v Cirque de Mafate. Ako mladík pomáhal nosiť katolíckeho kňaza na nosidlách. Neskôr sa presťahoval do mesta Saint-Denis, kde spoznal pravdu. Prirodzene, chcel sa  o svoju novonájdenú vieru podeliť s príbuznými. A tak jedného dňa v roku 1968 sa s manželkou Anne a dvoma duchovnými sestrami vo veku 15 a 67 rokov pešo vydali do vnútrozemia. Plecniak, kufor i aktovku mali plné literatúry.

Najprv kráčali popri rieke a potom hore úzkym, kľukatým horským chodníkom. Na niektorých miestach bola z jednej strany strmá skalná stena a z druhej zráz. Títo horliví zvestovatelia zvestovali v každom obydlí, na ktoré natrafili. „V ten večer,“ hovorí Louis, „sa o nás Jehova postaral prostredníctvom jediného obchodníka v tej oblasti. Obchodník nám poskytol dvojizbovú chatku, v ktorej boli postele i kuchynka. Ráno sme sa opäť vydali na cestu a po hrebeni pohoria vysokého 1 400 metrov sme sa dostali do kaldery, pripomínajúcej obrovský prírodný amfiteáter.

Nakoniec sme prišli k domu jedného starého priateľa, ktorý nám prejavil pohostinnosť. Nechali sme si uňho niečo z batožiny a nasledujúci deň sme pokračovali v ceste. Posilňovali sme sa divo rastúcimi guajavami a zvestovali sme pokorným ľuďom, ktorí nikdy predtým nepočuli posolstvo o Kráľovstve. Okolo šiestej večer sme prišli k domu jednej príbuznej. Bola šťastná, že nás vidí, a na večeru pripravila chutnú kuracinu, čo nám pripomenulo, ako Abrahám so Sárou pohostili Božích anjelov. (1. Mojž. 18:1–8) Samozrejme, kým varila, vydávali sme jej svedectvo. Napokon sme sa asi o jedenástej večer najedli.

Ďalší deň, vo štvrtok, sme pokračovali v ceste, jedli sme guajavy a navštevovali všetky domy, ktoré sa nám podarilo nájsť. Jeden láskavý muž nám ponúkol kávu, a tak sme si mohli trochu oddýchnuť — presnejšie povedané, oddýchnuť si mohli naše nohy, nie však ústa. Tomuto mužovi sa rozhovor o Biblii tak páčil, že sa k nám pripojil a navštevoval s nami všetky domy v okruhu asi kilometra od svojho domu, pričom nám cestou hral na harmonike.

 Nakoniec sme sa vydali na spiatočnú cestu, na miesto, kde sme si nechali batožinu, a prenocovali sme tam. Keď sme sa v piatok neskoro večer vrátili domov, každý z nás — vrátane našej drahej 67-ročnej sestry — mal za sebou asi 150-kilometrovú cestu, navštívili sme 60 domov a rozšírili vyše 100 kusov literatúry. Boli sme síce fyzicky unavení, ale duchovne sme boli osviežení. Cesta do Cirque de Mafate pre mňa znamenala aj návrat do môjho rodiska.“

Z DVOCH ZVESTOVATEĽOV PÄŤ ZBOROV

V roku 1974 sa Christian Pégoud so svojou matkou presťahovali do mesta La Rivière, ktoré je na juhu a v tom čase v ňom nebol žiaden zbor. „Zhromaždenia sme mávali v garáži a zakrátko ich začalo navštevovať 30 ľudí,“ hovorí Christian, ktorý mal vtedy 20 rokov. „Začal som študovať s jednou ženou a jej dcérou Céline, ktorá bola zasnúbená s Ulyssem Grondinom. Ulysse, ktorý bol militantným komunistom, nechcel, aby jeho snúbenica s nami študovala. Ale Céline ho presvedčila, aby si nás vypočul, a moja matka išla navštíviť jeho i jeho rodičov. Na našu veľkú radosť si matku vypočuli a páčilo sa im to. Celá rodina začala študovať a v roku 1975 boli Ulysse a Céline pokrstení a zosobášení. Ulysse bol neskôr vymenovaný za staršieho.“

Christian pokračuje: „Do nášho obvodu patrili okrem La Rivière aj Cilaos, Les Avirons, Les Makes a L’Étang-Salé vo vnútrozemí. V Les Makes veľa ľudí prejavilo záujem o pravdu. Nad touto dedinou je vyvýšenina Le Cap, časť okraja vyhasnutej sopky. Odtiaľ možno za bezoblačného rána vidieť v hĺbke viac ako 300 metrov obrovskú kotlinu s hustým zeleným porastom, ktorá sa podobá amfiteátru.“

Neďaleko úpätia Le Cap bývala na svojom malom pozemku rodina Poudrouxovcov. Prvorodený syn, Jean-Claude, spomína: „Spolu s mojimi štyrmi bratmi a piatimi sestrami sme pomáhali otcovi pestovať zeleninu, ktorú sme potom predávali na trhu. Otec pestoval tiež muškáty  a získaval z nich extrakt, z ktorého sa vyrába esencia do parfumov. Chodili sme zhruba päť kilometrov pešo do školy v dedine, pričom sme často nosili aj zeleninu z našej záhrady. Cestou domov sme niekedy niesli až 10 kilogramov potravín — všetko na hlavách.

Otec bol veľmi pracovitý a vážili sme si ho za to. No tak ako mnohí iní, aj on veľmi pil, a keď si vypil, býval násilnícky. So súrodencami sme boli často svedkami hrozných scén a báli sme sa, čo bude s našou rodinou.“

Jean-Claude pokračuje: „V roku 1974 som stretol jedného priekopníka. Bol som učiteľom v La Rivière. Vzhľadom na pokrytectvo, ktoré som videl v cirkvách, som bol viac-menej ateistom. No keď mi tento brat všetky otázky zodpovedal na základe Biblie, zapôsobilo to na mňa. S mojou manželkou Nicole sme začali študovať. Navštevovali sme moju rodinu, aby sme sa s nimi podelili o biblickú pravdu. Často sme sa so súrodencami rozprávali do neskorých nočných hodín. Niekedy nás počúvali aj rodičia.

Zanedlho moji bratia Jean-Marie a Jean-Michel a sestra Roseline začali pravidelne chodiť k nám, aby mohli byť prítomní na našom štúdiu. Všetci sme robili duchovné pokroky, stali sme sa zvestovateľmi a v roku 1976 sme boli spolu aj pokrstení. Žiaľ, otec ma obvinil, že mám na súrodencov zlý vplyv, a prestal sa so mnou rozprávať. Bol až taký agresívny, že som sa mu musel na verejnosti vyhýbať!

Matka začala študovať, hoci bola negramotná. A som šťastný, že môžem povedať, že aj otcov nepriateľský postoj sa postupne zmiernil. V roku 2002 začal dokonca študovať Bibliu. Dnes je pokrstených 26 členov našej rodiny. Medzi nich patrí deväť mojich súrodencov a ja, naši manželskí partneri a mama, ktorá je napriek pokročilému veku stále horlivá. Jean-Michel a Jean-Yves istý čas slúžili ako krajskí dozorcovia, ale zo zdravotných dôvodov museli túto službu ukončiť. Obaja slúžia ako zboroví starší a Jean-Yves  okrem toho slúži spolu s manželkou Rosédou v priekopníckej službe. Ja i môj najstarší syn slúžime ako starší.“

Keď Christian Pégoud a jeho matka v roku 1974 prišli, v La Rivière a okolitých mestečkách nebol žiadny zbor. Teraz ich je päť. Jeden z nich je v meste Cilaos, ktoré leží vysoko v Cirque de Cilaos a preslávilo sa svojimi horskými prameňmi a termálnymi kúpeľmi. Ako vznikol cilaoský zbor? V rokoch 1975 a 1976 zvestovatelia z La Rivière každý štvrtok išli 37 kilometrov po úzkych, kľukatých cestách — ktoré sú neslávne známe tým, že tam často padajú skaly — do Cilaos a zvestovali tam až do piatej večer. Ich úsilie prinieslo ovocie, lebo teraz je v tomto meste asi 30 zvestovateľov a majú vlastnú sálu Kráľovstva.

DUCHOVNÝ VZRAST NA JUHU

Južnú časť Réunionu miestni obyvatelia právom nazývajú „divoký juh“. Obrovské biele vlny sa priam divoko penia a trieštia na tomto takmer pustom pobreží, ktorého dominantou je réunionská činná sopka Piton de la Fournaise (Vrch pece). V tejto oblasti je najväčším mestom Saint-Pierre. Koncom 60. rokov 20. storočia sem boli pridelené slúžiť zvláštne priekopníčky Denise Mellotová a Lilliane Pieprzyková. Vzhľadom na rastúci záujem sa neskôr k týmto dvom sestrám pripojil aj zvláštny priekopník Michel Rivière s manželkou Renée.

Jedným z prvých, ktorí začali študovať Bibliu v tejto oblasti, bol Cléo Lapierre, stavbár, ktorý prijal pravdu v roku 1968. „Prvé zhromaždenie, na ktorom som sa zúčastnil, sa konalo pod veľkým stromom,“ hovorí Cléo. „Táto ‚sála Kráľovstva‘ — tri krát tri metre tieňa — bola potom zlikvidovaná, aby uvoľnila priestor pre väčšiu budovu, na výstavbe ktorej som sa mohol zúčastniť aj ja.“

 V tom istom roku bol Cléo, vojak v zálohe, povolaný do vojenskej služby. „Na základe poznania Biblie, ktoré som už mal, hoci nebolo veľké, som napísal vojenskej správe list, v ktorom som vysvetlil svoj postoj neutrality. Nedostal som odpoveď, a tak som šiel na vojenskú základňu do Saint-Denis na druhej strane ostrova, aby som zistil, ako sa veci majú. Jeden dôstojník mi povedal, aby som šiel domov, ale aby som sa pripravil na to, že pôjdem do väzenia. Preto som sa často modlil a usilovne som študoval. Onedlho som bol predvolaný na základňu. Keď som prišiel, poprosil som brata, ktorý cestoval so mnou, aby ma počkal  hodinu. ‚Ak sa dovtedy nevrátim,‘ povedal som mu, ‚zrejme sa už nevrátim. V takom prípade predaj, prosím, moje auto a peniaze daj mojej manželke.‘

Keď som vošiel dnu, všimol som si, že dôstojníci diskutujú o tom, čo so mnou urobiť. Asi po 45 minútach ku mne pristúpil jeden seržant.

‚Practe sa mi z očí!‘ povedal. ‚Choďte domov.‘

 Neprešiel som ani 50 metrov a zavolal ma späť. Už iným tónom povedal: ‚Obdivujem vás. Počul som o svedkoch vo Francúzsku, ale vy ste prvý, ktorého som stretol.‘

V tom čase som bol jediným bratom v Saint-Pierre, a tak som viedol všetky zborové zhromaždenia. Ale z času na čas som dostal pomoc a v roku 1979 prišli misionári Antoine a Gilberte Brancovci.“

VÝSTAVBA SÁL KRÁĽOVSTVA

Zo začiatku sa zbory a skupiny stretávali v upravených domoch a v domácnostiach. Vzhľadom na časté cyklóny  však boli potrebné pevnejšie stavby. No murované budovy sú drahé a ich výstavba trvá oveľa dlhšie. Jehovova ruka sa však neskrátila a časom sa na Réunione začali objavovať takéto sály Kráľovstva. — Iz. 59:1.

Napríklad v meste Saint-Louis jeden mladý brat chodil na murársky kurz, keď zbor dostal plány na novú sálu Kráľovstva. Tento brat vydal svedectvo svojmu inštruktorovi, povedal mu o sále a vysvetlil, že ju budú stavať dobrovoľníci. Ako na to inštruktor zareagoval? Priviedol celú triedu na stavenisko, aby si niektoré veci prakticky vyskúšali. Táto trieda pomáhala kopať základy a inštruktor neskôr daroval oceľ na vybudovanie týchto základov.

Bratia naplánovali, že v deň pracovného pokoja vybetónujú plochu s rozlohou asi 190 štvorcových metrov, a už skoro ráno prišlo vyše sto horlivých dobrovoľníkov. No z nejakého dôvodu bola v meste odstavená voda. Jeden brat sa poznal s náčelníkom hasičského zboru, zašiel za ním a vysvetlil tomuto láskavému človeku, v akej nepríjemnej situácii sa ocitli. Ten pohotovo poslal na stavenisko hasičské auto, ktoré priviezlo dostatok vody na prácu.

Keď bola sála Kráľovstva dokončená, jeden nový záujemca, na ktorého zapôsobil duch spolupráce medzi bratmi a ich práca, vybral šekovú knižku a daroval takú sumu peňazí, že takmer úplne uhradil náklady na novú zvukovú aparatúru. Brat Carey Barber z vedúceho zboru,  ktorý bol v decembri 1988 na návšteve Maurícia, prišiel na Réunion, aby predniesol prejav zasvätenia. Prvá sála Kráľovstva postavená metódou rýchlovýstavby bola dokončená v roku 1996 v St.-Gilles-les Bains. Teraz je na tomto ostrove 17 sál Kráľovstva, ktoré slúžia 34 zborom.

KDE USPORADÚVAŤ KRAJSKÉ ZJAZDY?

Dielo na Réunione sa tak dobre rozbehlo, že bolo ťažké nájsť dostatočne veľké miesta na usporiadanie zjazdov. V roku 1964 tu bratia naplánovali prvý krajský zjazd. No  ani po dlhých mesiacoch hľadania sa im nepodarilo nájsť nič iné, len istú reštauráciu na poschodí v meste Saint-Denis. Budova bola stará, postavená z dreva a prenájom bol drahý. Majitelia povedali, že podlaha znesie záťaž aj viac ako 200 ľudí, čo bol predpokladaný počet prítomných.

Keďže bratia nemali inú možnosť, prenajali si túto reštauráciu. Jeden priaznivo naklonený muž im poskytol zvukovú aparatúru. Keď prišiel očakávaný deň a miestnosť sa začala zapĺňať, podlaha hrozivo vŕzgala, ale vydržala. V nedeľu bolo prítomných 230 ľudí a 21 bolo pokrstených.

Krátko nato brat Louis Nelaupe, ktorý vyrastal v Cirque de Mafate, ochotne ponúkol svoj pozemok v Saint-Denis na výstavbu dočasnej zjazdovej sály. Jednoduchá stavba bez bočných stien mala drevenú konštrukciu, plechovú strechu a steny spletené z palmových listov.

Prvým zjazdom, ktorý sa tu konal, bol trojdňový oblastný zjazd. „Prvý deň ráno,“ spomína delegátka Myriam Andrienová, „sme šli do služby a vrátili sme sa na teplý obed — pravé kreolské jedlo z ryže, fazule a kuraciny okorenené čili papričkami. Pre tých, ktorí neboli zvyknutí na chuť ostrých papričiek, kuchári pripravili rougail marmaille, čiže jemne okorenenú hustú omáčku z ovocia a cukru.“

Ako sa zvyšoval počet účastníkov, zjazdová sála bola rozširovaná a slúžila tiež ako sála Kráľovstva. Časom rodiny, ktoré mali od brata prenajaté domy na tomto pozemku, odišli a Louis daroval celý pozemok zboru. Toto miesto sa teraz pýši krásnou sálou Kráľovstva z tehál, o ktorú sa delia dva zbory v Saint-Denis.

V roku 1997 bola dokončená zjazdová sála v meste La Possession na pozemku zakúpenom päť rokov predtým. Budova nemá bočné steny a v úrovni pódia je vybudovaný bazén na krst. Sála pojme 1 600 ľudí a je využívaná 12-krát ročne na zvláštne zjazdové dni i na krajské a oblastné zjazdy. Vedľa je misionársky domov, v ktorom môže  byť ubytovaných deväť ľudí. Je v ňom aj sklad literatúry a kancelária, ktorá sa stará o dielo na Réunione.

KDE USPORADÚVAŤ OBLASTNÉ ZJAZDY?

Skôr než bratia mali vlastnú zjazdovú sálu, prenajímali si na oblastné zjazdy olympijský štadión v meste Saint-Paul. No často sa stávalo, že na poslednú chvíľu museli ísť niekam inam, lebo správa štadióna uprednostnila športové alebo kultúrne podujatie. Neskôr správa požiadala bratov, aby použili pozemok vedľa štadióna, ktorý bol využívaný na veľtrhy a výstavy. No neboli tam žiadne sedadlá ani prístrešky, a tak si delegáti museli priniesť vlastné stoličky a slnečníky. Preto rečníci z pódia nevideli množstvo pozorných tvárí, ale záplavu pestrofarebných slnečníkov.

„Pri jednej príležitosti správa štadióna sľúbila prenájom naraz dvom subjektom,“ píše réunionská kancelária. „Tým druhým bola istá hudobná skupina z Martiniku, ktorá hrala zouk — čo je zmes afrických rytmov, reggae a kalypsa. Úradníci uprednostnili túto hudobnú skupinu a nám ponúkli rekreačnú oblasť nazývanú Jaskyňa prvých Francúzov, miesto, kde sa vylodili prví francúzski kolonisti. Okolie bolo krásne — v pozadí sa týčili vysoké vrchy a bolo tu veľa stromov, ktoré vytvárali tieň —, ale neboli tu žiadne sedadlá ani pódium a len málo sociálnych zariadení.

No tentoraz sme boli radi, že sme tam, lebo v sobotu večer sa prihnala búrka a blesky vyradili z činnosti celý elektrický systém na štadióne, čo znamenalo koniec  zoukového koncertu. Nás, asi o päť kilometrov ďalej, búrka nepostihla. Miestni obyvatelia dokonca hovorili, že to bol ‚Boží trest‘.“

ORGANIZAČNÉ ZLEPŠENIA

Dňa 22. júna 1967 bola Association Les Témoins de Jéhovah (Spoločnosť Jehovovi svedkovia) zaregistrovaná ako právny subjekt. Vo februári 1969 bol na Réunion pridelený prvý krajský dozorca, Henri Zamit, ktorý sa narodil v Alžírsku a vyrastal vo Francúzsku. Do jeho kraja patrilo šesť zborov na Réunione, štyri na Mauríciu a viacero izolovaných skupín. Dnes sú len na Réunione dva kraje.

V roku 1975 bol vo Francúzsku po 22 rokoch zrušený zákaz Strážnej veže a bratia začali tento časopis v réunionskom obvode pohotovo ponúkať. Predtým používali publikáciu Bulletin intérieur. Bola tlačená vo Francúzsku a obsahovala tie isté informácie ako Strážna veža, ale nerozširovala sa medzi verejnosťou. V januári 1980 začala francúzska odbočka tlačiť francúzske vydanie Našej služby Kráľovstva, ktoré bolo prispôsobené potrebám Réunionu a ďalších ostrovov v tej oblasti. Na úžitok ľudí, ktorí hovoria réunionskou kreolčinou, boli určité publikácie — vrátane traktátov, brožúr a kníh Poznanie, ktoré vedie k večnému životu a Uctievaj jediného pravého Boha — preložené do tohto jazyka. Tieto vynikajúce duchovné pomôcky prispeli k pokroku šírenia dobrého posolstva v tejto odľahlej časti sveta.

Áno, v obrovskom Indickom oceáne je Réunion iba malý fliačik. Ale ako mocne na ňom zaznieva chvála Bohu! To pripomína slová proroka Izaiáša: „Nech dokonca na ostrovoch rozprávajú [Jehovovu] chválu“! (Iz. 42:10, 12) Kiež sú Jehovovi svedkovia na Réunione vo vzdávaní tejto chvály naďalej rovnako stáli a verní ako veľké modré vlny, ktoré neúnavne obmývajú jeho pobrežie pokryté sopečným pieskom.

 [Rámček/obrázky na stranách 228. 229]

Réunion — STRUČNÝ PREHĽAD

Krajina

Tento ostrov s dĺžkou asi 65 kilometrov a šírkou asi 50 kilometrov je najväčší v súostroví Maskarény — ktoré tvoria Maurícius, Réunion a Rodrigues. Neďaleko centrálnej časti ostrova sú tri obývané kotlovité priehlbiny so strmými stenami, čiže kaldery, ktoré vznikli následkom prepadnutia sa obrovskej starej sopky.

Ľudia

Zo 787 600 obyvateľov väčšinu tvoria miešanci Afričanov, Číňanov, Francúzov, Indov a obyvateľov juhovýchodnej Ázie. Asi 90 percent obyvateľov sa hlási ku katolíckej cirkvi.

Jazyk

Úradným jazykom je francúzština, ale bežne sa tu hovorí réunionskou kreolčinou.

Ekonomika

Základom je hlavne produkcia cukrovej trstiny a jej produktov, ako je melasa a rum. Významnú úlohu zohráva aj turistický ruch.

Strava

Hlavnými zložkami stravy sú ryža, mäso, ryby, fazuľa a šošovica. Okrem cukrovej trstiny sa tu urodí kapusta, šalát, paradajky, liči, papája, ananás, vanilka a kokosové orechy.

Podnebie

Réunion je situovaný mierne na sever od obratníka Kozorožca, a tak má vlhké, tropické podnebie s rozdielnym množstvom zrážok na jednotlivých častiach ostrova a rozdielnou teplotou vzduchu. Ostrov často postihujú cyklóny.

 [Mapy]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Madagaskar

Rodrigues

Maurícius

Réunion

RÉUNION

SAINT-DENIS

La Montagne

La Possession

Le Port

Saint-Paul

St.-Gilles-les Bains

CIRQUE DE MAFATE

CIRQUE DE SALAZIE

Cilaos

CIRQUE DE CILAOS

Saint-Leu

Le Cap

Les Makes

Les Avirons

L’Étang-Salé

La Rivière

Saint-Louis

Saint-Pierre

Saint-Philippe

Piton de la Fournaise

Saint-Benoît

Saint-André

[Obrázky]

Snímka z družice

Prúd lávy

Saint-Denis

[Rámček na stranách 232, 233]

Stručná história Réunionu

Dávni arabskí moreplavci nazvali tento ostrov Dína Morgabin (Západný ostrov). Keď ho na začiatku 16. storočia objavili portugalskí námorníci, bol stále neobývaný. Nazvali ho Santa Apollonia. Francúz Jacques Pronis ho vyhlásil za majetok Francúzska, keď naň v roku 1642 deportoval 12 vzbúrencov z Madagaskaru. V roku 1649 bol premenovaný na Île Bourbon podľa francúzskeho kráľovského rodu. Keď v roku 1793 počas Francúzskej revolúcie Bourbonovci stratili moc, ostrov bol premenovaný na Réunion ako pripomienka zjednotenia parížskej Národnej gardy s revolucionármi z Marseille. Po viacerých zmenách bolo v roku 1848 toto pomenovanie oficiálne prijaté. V roku 1946 sa ostrov stal zámorským departementom Francúzska.

Francúzsko tu založilo kolóniu začiatkom 60. rokov 17. storočia a na novozaložených kávovníkových a trstinových plantážach pracovali otroci privezení z východnej Afriky. Po zrušení otroctva v roku 1848 sem Francúzsko privážalo robotníkov, ktorí boli nútení pracovať na základe zmluvy, pričom išlo hlavne o ľudí z Indie a juhovýchodnej Ázie. Miešanci, ktorí tvoria súčasné obyvateľstvo, pochádzajú hlavne z týchto skupín. Začiatkom 19. storočia pestovanie kávy ustúpilo do úzadia a hlavnou plodinou na vývoz sa stala cukrová trstina.

 [Rámček/obrázky na stranách 236, 237]

Z kulturistu zvláštny priekopník

LUCIEN VÉCHOT

NARODENÝ 1937

POKRSTENÝ 1961

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Kedysi známy kulturista; od roku 1963 do roku 1968 slúžil ako zvláštny priekopník a od roku 1975 slúži ako starší.

V JEDEN deň v roku 1961, pamätám si to ako dnes, som prišiel do domu svojho priateľa Jeana s cieľom „oslobodiť“ ho od Jehovových svedkov. Poprosila ma o to jeho manželka, lebo sa bála, že títo falošní proroci, ako svedkov označila, by sa mohli s jej manželom začať hádať a napadnúť ho.

‚Ak sa ho čo len dotknú,‘ povedal som si, ‚zmlátim ich.‘ Boli však veľmi príjemní a rozumní a neprejavili ani náznak agresivity. Zakrátko som už bol pohrúžený do rozhovoru, v ktorom mi svedkovia z Biblie jasne ukázali, že Ježiš nezomrel na kríži, ale na kole.

Neskôr som sa opýtal, čo mal prorok Daniel na mysli, keď hovoril o tom, že archanjel Michael „stojí“ v prospech Božieho ľudu. (Dan. 12:1) Svedkovia mi pomocou Písma vysvetlili, že Michael je v skutočnosti Ježiš Kristus a že „stojí“, čiže panuje ako Kráľ Božieho Kráľovstva od roku 1914. (Mat. 24:3–7; Zjav. 12:7–10) Žasol som nad týmito odpoveďami, ako aj nad tým, ako dobre svedkovia poznajú Bibliu. Odvtedy som vždy, keď svedkovia prišli do našej oblasti, využil príležitosť, aby som sa s nimi porozprával o Božom Slove. Dokonca som za nimi chodil z domu do domu a zapájal som sa do rozhovorov. Onedlho som sa  začal stretávať s izolovanou skupinou v meste Saint-André.

Hoci som nevedel veľmi dobre čítať, na prvom zhromaždení, na ktorom som sa zúčastnil, som čítal niekoľko odsekov z časopisu Bulletin intérieur, ktorý sme v tom čase používali namiesto Strážnej veže. Neskôr, hneď po krste, som bol požiadaný, aby som viedol štúdium knihy, pretože okrem mňa tam žiaden iný brat nebol. ‚Ale ako mám viesť štúdium knihy?‘ premýšľal som. Jeannine Pégoudová, ktorá si všimla moju neistotu a obavy, mi láskavo navrhla, že môže čítať odseky, zatiaľ čo ja budem klásť vytlačené študijné otázky. Presne tak sme to aj urobili, a štúdium prebiehalo hladko.

Keď v roku 1963 Réunion navštívil brat Milton Henschel, povzbudzoval všetkých, ktorí boli spôsobilí, aby zvážili, či by sa nemohli ujať zvláštnej priekopníckej služby. Chcel som robiť pre Jehovu všetko, čo bolo v mojich silách, a tak som vyplnil prihlášku a bol som schválený. Dostal som pridelenie slúžiť v Saint-André, kde som časom viedol deväť biblických štúdií.

Tamojší novozaložený zbor sa stretával v dome Jeana Nasseaua. Keď si Jean pri autonehode zlomil bedrovú kosť, šesť mesiacov som sa staral o zbor. To znamenalo mať prednášky, viesť teokratickú školu kazateľskej služby i služobné zhromaždenie a pripravovať správy pre odbočku — a tak som získal ďalšie cenné skúsenosti.

V obvode sme museli bojovať s poverčivosťou, ktorá bola výsledkom vplyvu zavádzajúcej zmesi katolicizmu a hinduizmu. Napriek tomu ľudia začali prijímať dobré posolstvo. V jednej rodine prijalo pravdu najmenej 20 členov. Dnes je v okolí Saint-André päť zborov.

[Rámček/obrázky na strane 238]

Moja viera bola skúšaná posmechom

MYRIAM THOMASOVÁ

NARODENÁ 1937

POKRSTENÁ 1965

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Je v priekopníckej službe od roku 1966.

KEĎ sme spolu s mojím bratrancom Louisom Nelaupom začali v roku 1962 zvestovať, takmer pri každých dverách nás pozývali dovnútra. Ľudia nám ponúkali kávu, limonádu a dokonca rum! No onedlho duchovenstvo mnohých ľudí ovplyvnilo, takže zmenili postoj. Niektorí si z nás robili posmech, niekedy tak, že úmyselne komolili Božie meno. V jednom meste po nás ľudia hádzali kamene.

Preto niektorí z nás prestali používať v službe Božie meno. Krajský dozorca si to všimol a opýtal sa nás na to. Keď sme mu vysvetľovali svoje dôvody, trochu sme sa hanbili. On nám však láskavým spôsobom dal radu, ktorou nás povzbudil, aby sme boli odvážnejší. Veľmi sme si to cenili a pozerali sme sa na jeho slová ako na usmernenie od Jehovu. (Hebr. 12:6) Bez Božej trpezlivosti, milosrdenstva a svätého ducha by som už dávno bola prestala slúžiť ako priekopníčka. No vďaka Božej podpore sa mi darí v priekopníckej službe vytrvávať už vyše 40 nádherných rokov.

 [Rámček/obrázok na stranách 246, 247]

Jehova ma podporoval v skúškach

SULLY ESPARON

NARODENÝ 1947

POKRSTENÝ 1964

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Jeden z prvých pokrstených na Réunione; strávil tri roky vo väzení, pretože nechcel vstúpiť do armády.

KEĎ som vo veku 15 rokov prijal pravdu, rodičia ma vyhodili z domu. Ale to neoslabilo moje odhodlanie slúžiť Jehovovi. V roku 1964 som začal slúžiť ako pravidelný priekopník a v roku 1965 ako zvláštny priekopník. Mal som tiež výsadu pomáhať starať sa o zbory v Saint-André a v Saint-Benoît. Jean-Claude Furcy a ja sme sa na bicykli pravidelne presúvali medzi týmito dvoma zbormi. V jednom bolo 12 a v druhom 6 zvestovateľov.

V roku 1967 som bol povolaný do vojenskej služby. Vysvetlil som, že ako kresťan nemôžem vziať do ruky zbraň. No keďže to bol na Réunione prvý prípad tohto druhu, úrady môj postoj ani nepochopili, ani neprijali. Jeden dôstojník ma dokonca zbil pred 400 odvedencami a potom ma krívajúceho odviedol do svojej kancelárie. Položil uniformu na písací stôl a povedal mi, aby som si ju obliekol, lebo inak ma znova zbije. Bol to asi 180 centimetrov vysoký, dobre stavaný muž, a ako tak stál nado mnou, pôsobil dosť hrozivo. Napriek tomu som pozbieral odvahu a povedal som: „Ak ma znovu udriete, podám na vás oficiálnu sťažnosť, pretože Francúzsko zaručuje náboženskú slobodu.“ Zúrivo sa ku mne priblížil, ale ovládol sa. Potom ma zaviedol k veliacemu dôstojníkovi, ktorý povedal, že pôjdem na tri roky do Francúzska na nútené práce.

Tie tri roky nútených prác som si naozaj odslúžil, ale na Réunione. A nebola to veľmi ťažká práca. Po odsúdení ma sudca pozval do svojej kancelárie. Usmial sa na mňa, potriasol mi ruku a prejavil mi pochopenie, ale vysvetlil mi, že ako sudca musel postupovať podľa zákona. Aj zástupca riaditeľa väznice mi bol priateľsky naklonený a zariadil, aby som pracoval v súdnej sieni. Dokonca so mnou šiel do návštevnej miestnosti, aby spoznal mojich rodičov a jedného člena zboru.

Na začiatku som bol v cele, kde bolo ďalších 20 až 30 väzňov, ale potom ma dali do cely pre dvoch, čo mi dávalo viac voľnosti. Poprosil som o elektrickú lampu, a hoci ma to prekvapilo, naozaj som ju dostal. Elektrické spotrebiče sú bežne zakázané, lebo väzni by sa mohli pokúsiť zabiť sa elektrickým prúdom. Vďaka tejto lampe som mohol študovať Bibliu a dokončiť si prostredníctvom listov účtovnícky kurz. Keď som bol v roku 1970 prepustený, jeden láskavý sudca mi našiel prácu.

[Rámček na strane 249]

Hrozba cyklónov

Vo februári 1962 sa cez Réunion a Maurícius prehnal cyklón Jenny. Premenil Indický oceán na spenené monštrum, ktoré zaplavovalo pobrežné oblasti, hlavne na Réunione. V meste Saint-Denis boli zničené budovy, zo stromov strhlo všetky listy a cesty boli plné polámaných haluzí. Stĺpy elektrického vedenia boli nebezpečne naklonené a drôty z nich ležali na zemi. Na prekvapenie, neveľká miestna sála Kráľovstva nebola poškodená. Cyklón si vyžiadal 37 životov, zranených bolo 250 ľudí a tisíce zostali bez strechy nad hlavou. V čase, keď vyvádzal tento živel, bratia boli na zjazde na Mauríciu, ktorý cyklón až tak nezasiahol. Hoci sa niekoľko dní nemohli vrátiť domov, boli radi, že vyviazli bez zranenia.

V roku 2002 cyklón Dina spôsobil zosuv pôdy, následkom ktorého bola na tri týždne zablokovaná cesta do Cilaos. Kancelária na Réunione pohotovo zariadila, aby boli vozidlom s pohonom na všetky štyri kolesá zaslané zásoby pre 30 tamojších bratov. Toto vozidlo sa pripojilo ku konvoju pätnástich vozidiel, na čele ktorých šla polícia. Niektoré úseky dláždenej cesty voda strhla do rieky, a tak konvoj musel na niektorých miestach prechádzať po dne rieky a potom zas vyjsť na cestu. Iste si viete predstaviť, akú radosť mali bratia, keď videli, že prichádza vozidlo s pomocou.

 [Časová os/graf na stranách 252, 253]

Réunion — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1955 V septembri navštevuje Réunion Robert Nisbet.

1960

1961 Z Francúzska prichádza rodina svedkov a nachádza mnohých, ktorí prejavujú záujem o pravdu.

1963 M. G. Henschel zo svetového ústredia hovorí k 155 poslucháčom.

1964 Zodpovednosť za dohľad nad dielom sa presúva z Francúzska na Maurícius; na prvom miestnom krajskom zjazde je prítomných 230 ľudí.

1967 Spoločnosť Association Les Témoins de Jéhovah je zaregistrovaná ako právnická osoba.

1970

1975 Vo Francúzsku je zrušený zákaz Strážnej veže.

1980

 1985 Počet zvestovateľov presahuje 1 000.

1990

1992 Počet zvestovateľov presahuje 2 000. Odbočka kupuje pozemok v La Possession pre réunionskú kanceláriu, zjazdovú sálu a misionársky domov.

1996 Je postavená prvá sála Kráľovstva metódou rýchlovýstavby.

1998 V novej zjazdovej sále v La Possession sa koná prvý zjazd.

2000

2006 Na Réunione je činných približne 2 590 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

3 000

2 000

1 000

1960 1970 1980 1990 2000

 [Celostránkový obrázok na strane 223]

[Obrázok na strane 224]

Adam Lisiak zvestoval na Réunione jeden celý mesiac roku 1959

[Obrázok na strane 224]

Noémie Durayová, Jeannine Pégoudová a jej syn Christian na ceste na Réunion, 1961

[Obrázok na strane 227]

Sála Kráľovstva v Le Porte, 1965

[Obrázok na strane 230]

Na zvestovateľské výpravy boli prenajímané otvorené autobusy, 1965

[Obrázok na strane 230]

Josette Bonnecazová

[Obrázok na strane 235]

Jeannine Corinová

[Obrázok na strane 235]

Vydávanie svedectva v meste Saint-Paul, 1965

[Obrázok na strane 243]

Cléo Lapierre

[Obrázky na stranách 244, 245]

Louis a Anne Nelaupovci vydávali svedectvo v odľahlých dedinách a cestou jedli guajavy

Cirque de Mafate

[Obrázok na strane 248]

Dokončená sála Kráľovstva v Saint-Louis, 1988

 [Obrázky na strane 251]

Zjazdy

Prvý krajský zjazd sa na Réunione konal v jednej reštaurácii na poschodí, 1964

Jeden oblastný zjazd sa konal na mieste nazývanom Jaskyňa prvých Francúzov

Dočasné miesto zhromaždení v Saint-Denis, 1965