Rusko

„OD VÝCHODU slnka až po jeho západ bude moje meno veľké medzi národmi.“ ​(Mal. 1:11) Pravdivosť tohto veľkolepého proroctva, ktoré vyslovil Jehova asi pred 2 450 rokmi, môžeme dnes vidieť v Rusku. Vo chvíli, keď nad Jehovovými vernými služobníkmi v Kaliningrade na západe slnko zapadá, na Čukotskom polostrove, ktorý je o 11 časových pásiem ďalej na východ a ktorý od Aljašky oddeľuje len Beringov prieliv, slnko práve vychádza. Teda v Rusku nad dielom zvestovania o Kráľovstve a robenia učeníkov slnko nikdy nezapadá. Neúnavná práca odvážnych bratov a sestier počas éry Sovietskeho zväzu bola bohato požehnaná. Ako uvidíme, vytrvali v krutom prenasledovaní, a tým položili základ pre dielo, ktorého výsledkom je dnes viac ako 150 000 zvestovateľov slúžiacich v Rusku.

Rusko, oficiálne nazývané Ruská federácia, nie je krajinou, v ktorej by žil len jeden národ alebo ľud. Ako už naznačuje názov, táto krajina je domovom viacerých národov a národnostných skupín hovoriacich rôznymi jazykmi. Naše rozprávanie o tejto pestrej mozaike etník, jazykov a náboženstiev sa nezačína v demokratickom Rusku, ako ho poznáme dnes, ale o vyše storočie skôr, v Ruskej ríši, v čase, keď krajine vládol cár.

ODVÁŽNE ZVESTOVANIE DUCHOVENSTVU V MOSKVE

V období náboženskej obrody sa Semion Kozlickij, hlboko veriaci muž a absolvent seminára ruskej pravoslávnej cirkvi, stretol s Charlesom Taze Russellom, ktorý sa ujímal vedenia v diele Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Semionova vnučka  Nina Luppová uviedla: „V roku 1891 starý otec cestoval do Spojených štátov a tam sa stretol s bratom Russellom. Stále si uchovával ich spoločnú fotografiu a vždy o ňom hovorieval ako o svojom bratovi Russellovi.“ Koncom 19. storočia sa brat Russell a jeho spoločníci ujímali vedenia v diele obnovy čistého uctievania, ktoré spočívalo vo vyučovaní pôsobivých biblických právd. Súčasťou tejto práce bolo odhaľovanie falošných náuk takzvaného kresťanstva a triedy duchovenstva. Biblická pravda a horlivosť, ktorú prejavoval brat Russell a jeho spoločníci, podnietili Semiona, aby odvážne hlásal duchovenstvu v Moskve. S akým výsledkom?

„Bez súdu bol okamžite v reťaziach poslaný do vyhnanstva na Sibír za údajnú urážku moskovského arcibiskupa,“ uviedla Nina, „a tak sa Božie slovo dostalo v roku 1891 na Sibír.“ Semion Kozlickij bol nakoniec  premiestnený do tej sibírskej oblasti, ktorá je dnes súčasťou Kazachstanu. Tam až do svojej smrti v roku 1935 naďalej horlivo hlásal Božie slovo.

‚RUSKO NIE JE PRIPRAVENÉ NA PRAVDU‘

V tom istom roku, keď bol Semion Kozlickij poslaný do vyhnanstva, Rusko po prvý raz navštívil brat Russell. V súvislosti s touto návštevou sa často citujú jeho slová: „Nevideli sme, že by bolo Rusko prístupné pravde alebo pripravené na ňu.“ Chcel tým azda povedať, že ľudia nemali záujem o pravdu? Nie. Ľuďom bránil v prijímaní pravdy diktátorský režim.

V Sionskej Strážnej veži z 1. marca 1892 brat Russell opísal situáciu v Rusku týmito slovami: „Vláda v Rusku má každého človeka prísne pod kontrolou a cudzinec, ktorý prejde ich bránami, je pre nich vždy podozrivý. Cudzinec musí predložiť pas v každom hoteli a na železničnej stanici pri príchode do mesta i pri odchode z neho. Majiteľ hotela zoberie váš pas a odovzdá ho policajnému náčelníkovi, ktorý ho drží u seba, až kým neodídete, a tak môže byť ktorýkoľvek cudzinec od vstupu do krajiny až po odchod z nej ľahko sledovaný. Úradníci sú veľmi odmeraní, čím vám dávajú najavo, že vaša prítomnosť je len trpená, a všetky knihy i papiere, ktoré máte, vám podrobne preskúmajú, aby sa uistili, že nič v nich nie je v rozpore s ich názormi.“

Mohlo by sa zdať, že za takých okolností bude zvestovanie dobrého posolstva sotva ďalej napredovať. Predsa sa však nedalo zabrániť tomu, aby semená pravdy v Rusku nezačali klíčiť.

ZAČÍNA SA ‚DEŇ MALÝCH VECÍ‘

Už v roku 1887 Sionská Strážna veža priniesla správu, že jednotlivé čísla tohto časopisu boli poštou odoslané  na rôzne miesta, „dokonca aj do Ruska“. V roku 1904 malá skupina Bádateľov Biblie v Rusku napísala, že dostali nejakú literatúru, i keď nie bez ťažkostí. V liste sa písalo: „Literatúra upútala pozornosť a [vládni cenzori] ju takmer nenechali prejsť.“ Títo Bádatelia Biblie boli takí vďační za literatúru, ktorú dostali, že povedali: „Je to u nás ako zlato — tak ťažko sa získava.“ Bolo zjavné, že pochopili účel tejto literatúry, pretože napísali: „Kiež nás Pán požehná a dá nám príležitosť túto literatúru rozširovať.“

Tak sa v Rusku začalo so zvestovaním dobrého posolstva a pre pravé uctievanie tu bol položený síce neveľký, ale pevný základ. Bol to malý začiatok, no ako napísal prorok Zechariáš: „Kto pohrdol dňom malých vecí?“ — Zech. 4:10.

 V nasledujúcich rokoch horliví bratia z Nemecka posielali do Ruska literatúru. Väčšina z nej bola v nemčine, a tak prijali pravdu mnohí ľudia hovoriaci po nemecky. V roku 1907 členovia nemeckej baptistickej cirkvi v Rusku dostali poštou výtlačky série kníh Úsvit Milénia. Keď sa pätnásti z nich postavili za pravé uctievanie, boli exkomunikovaní. Neskôr sa o pravdách opisovaných v knihách Úsvit Milénia presvedčil aj kazateľ, ktorý im sprvu odporoval.

V roku 1911 prišla pomoc pre zvestovateľské dielo z nezvyčajného zdroja — od mladomanželov na svadobnej ceste. Herkendellovci, mladí manželia z Nemecka, sa po svadbe vybrali na zvestovateľský výlet  po Rusku a pomáhali ľuďom hovoriacim po nemecky. Týchto manželov veľmi potešilo, keď našli niekoľko roztrúsených skupín zvestovateľov Kráľovstva, a duchovne im pomáhali.

Nejaký čas predtým istý čitateľ z Ruska napísal: „Literatúra z Nemecka je pre mňa rovnako cenná, ako bola nebeská manna pre deti Izraela... Je nám veľmi ľúto, že táto literatúra nie je v ruštine! Využívam každú príležitosť, aby som čo najviac z nej preložil do ruštiny.“ Začalo sa teda s prekladaním a postupne sa v tejto práci malo vykonať oveľa viac.

„VEĽA DUŠÍ TÚŽI PO BOHU“

V roku 1911 R. H. Oleszynski, brat z Varšavy, ktorá vtedy spolu s časťou Poľska patrila do Ruskej ríše, zariadil vytlačenie traktátu Kde sú mŕtvi? v ruštine. Bratovi Russellovi napísal: „Prikladám jeden výtlačok... Desaťtisíc výtlačkov stálo sedemdesiattri rubľov... Aj keď je to spojené s mnohými ťažkosťami, veľa duší túži po Bohu.“ Tieto traktáty a ďalšiu literatúru dostali ľudia, ktorí hovorili po rusky, a tí si ju vzali so sebou do Ruska. Na tomto rodiacom sa poli prekladateľskej práce sa tým dosiahol významný míľnik. Čoskoro sa začala tlačiť ďalšia literatúra — traktáty, brožúry a brožúrky. Postupne sa pri prekladaní do ruštiny vyvíjalo čoraz väčšie úsilie.

V roku 1912 brat Russell navštívil Fínsko, ktoré bolo vtedy súčasťou Ruskej ríše. Kaarlo Harteva dostal splnomocnenie zastupovať Watch Tower Bible and Tract Society vo Fínsku. Dvadsiateho piateho septembra 1913 cárov splnomocnenec, konzul Ruskej ríše v New Yorku, potvrdil toto splnomocnenie vládnym kolkom a svojím podpisom.

 DVOJMESAČNÁ ZVESTOVATEĽSKÁ CESTA SA PREDLŽUJE

Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa Joseph F. Rutherford ako zástupca Spoločnosti vydal z Brooklynu na cestu po niekoľkých krajinách. Počas tejto cesty sa v poľskom meste Lodž stretol s Bádateľom Biblie menom Dojczman. Zanedlho po tejto návšteve sa brat Dojczman spolu s rodinou vydal na zvestovateľskú cestu po Rusku, ktorá mala podľa plánu trvať dva mesiace. Vypuknutím vojny sa však ich cesta predĺžila.

Po mnohých útrapách sa usídlili v mestečku pri rieke Volge. Okolo roku 1918 sa chceli vrátiť do Poľska, ale zabránila im v tom epidémia kiahní. Potom vypukla občianska vojna a hranice sa uzavreli. V tých rokoch im zomreli tri deti, jedno na kiahne, druhé na zápal pľúc a tretie z iného dôvodu.

Šíril sa hlad a panika. Vyhladovaní ľudia zomierali na uliciach. Výsledkom bol zmätok, počas ktorého boli mnohí ľudia a najmä cudzinci obviňovaní, že spolupracujú s „nepriateľmi“, a bez súdu boli okamžite popravovaní. Jedného dňa vtrhol do domu Dojczmanovcov istý muž sprevádzaný ozbrojeným vojakom.

„Ten človek je nepriateľ, ber ho!“ zakričal muž.

„Prečo?“ opýtal sa ho vojak. „Čo urobil?“

Muž chcel všetko zmanipulovať tak, aby bratovi Dojczmanovi nemusel zaplatiť za tesársku prácu, ktorú preňho brat urobil. Vojak si vypočul obe strany, a keď rozoznal, že toho muža vedú nečestné pohnútky, vyhodil ho von. Vojak potom bratovi povedal, že si spomína, ako sa raz spolu rozprávali o Biblii. Tento rozhovor zrejme zachránil bratovi Dojczmanovi a jeho rodine život. V roku 1921 komunistická vláda tvrdo potlačila ozbrojený odpor kontrarevolucionárov a občianska vojna sa  skončila. Onedlho boli Dojczmanovci na ceste domov do Poľska.

BÁDATELIA BIBLIE A BOĽŠEVICI

V čase, keď zúrila prvá svetová vojna, bratia v Rusku stratili aj ten malý kontakt, ktorý mali s bratmi z iných krajín. Tak ako to bolo v prípade Kristových bratov na celom svete, ani bratia v Rusku si zrejme plne neuvedomovali význam toho, že Kristus bol dosadený na trón. Netušili, že ich krajina sa stane dejiskom najpozoruhodnejších udalostí 20. storočia a že mnohé z nich budú splnením biblických proroctiev.

Koncom roka 1917 bola 370-ročná vláda cárov ukončená Ruskou revolúciou. Nová vláda Ruska vedená boľševikmi si neuvedomovala prítomnosť Pána Ježiša Krista a mala ambiciózne plány vytvoriť novú formu ľudského panovania, ktoré sa bude odlišovať od všetkých predošlých. A tak bol v priebehu niekoľkých rokov vytvorený Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR), ktorý nakoniec zaberal takmer jednu šestinu pevniny.

Stojí za zmienku, že niekoľko rokov pred Ruskou revolúciou Vladimír Iľjič Lenin, prvý vodca Sovietskeho zväzu, povedal: „Každý musí mať úplnú slobodu nielen vyznávať akúkoľvek vieru, ale aj rozširovať akúkoľvek vieru a meniť vieru. Ani jeden úradník nesmie mať ani len právo pýtať sa niekoho, akého je vierovyznania: to je vec svedomia a nikto sa do toho nesmie miešať.“

Vďaka takýmto zásadám deklarovaným sociálnodemokratickou stranou sa v niektorých častiach krajiny mohli úprimní ľudia deliť o biblické pravdy s inými. Ale vo všeobecnosti bol tento nový štát už od začiatku ateistický a k náboženstvu sa staval nepriateľsky, označujúc  ho za „ópium ľudstva“. Jeden z prvých zákonov, ktorý boľševici po uchopení moci vydali, bolo nariadenie o odluke cirkvi od štátu. Vyučovanie náboženskými organizáciami bolo postavené mimo zákona a cirkevný majetok bol znárodnený.

Ako sa táto nová vláda bude pozerať na roztrúsené skupiny Bádateľov Biblie, ktorí sú oddaní výlučne Božiemu Kráľovstvu? List zo Sibíri, ktorý krátko po revolúcii v roku 1917 napísal jeden Bádateľ Biblie, vykresľuje takýto pochmúrny obraz: „Pravdepodobne viete, aká situácia je tu v Rusku. Sovietska vláda, ktorá je pri moci, je založená na zásadách komunizmu. I keď vidieť snahu o nastolenie väčšej spravodlivosti, všetko, čo nejako súvisí s Bohom, je zavrhované.“

Do roku 1923 sa odpor voči Bádateľom Biblie zintenzívnil. Bratia napísali: „Píšeme Vám, aby sme Vás informovali o tom, čo sa deje v Rusku... Jedlo, oblečenie a iné nevyhnutné veci máme... ale veľmi nám chýba duchovný pokrm. Knihy, ktoré nám boli poslané, vláda skonfiškovala. Preto Vás naliehavo prosíme, aby ste nám v listoch posielali výňatky z akejkoľvek literatúry, ktorú máte v ruskom jazyku... Mnohí hladujú po Slove Pravdy. Prednedávnom sa päť ľudí zasvätilo Bohu krstom vo vode a pripojilo sa k nám aj pätnásť baptistov.“

Strážna veža z 15. decembra 1923 k tomu uviedla: „Spoločnosť sa pokúša dostať do Ruska literatúru a z Pánovej milosti sa o to bude snažiť i ďalej.“ Od roku 1925 bola Strážna veža dostupná v ruštine. Okamžite sa to prejavilo na diele vydávania svedectva. Napríklad jeden člen istého evanjelikálneho hnutia si nedokázal predstaviť, ako by náuka o pekelnom ohni mohla byť v súlade s Božou láskou. Keď svojim spoluveriacim predložil túto otázku, modlili sa, aby ho Boh ochránil pred  takými myšlienkami. Neskôr s manželkou dostali niekoľko čísel Strážnej veže a okamžite spoznali, že je to pravda. Tento muž v liste požiadal o ďalšiu literatúru, pričom uviedol: „Čakáme na mannu spoza oceánu.“ Aj ďalší bratia v Rusku pravidelne potvrdzovali, že dostali takúto „mannu“, a ďakovali bratom zo Spojených štátov za kresťanskú lásku, ktorú prejavovali prípravou takejto literatúry na posilnenie viery.

„POŠLITE MI TROŠKU ZO VŠETKÉHO“

V septembri 1925 sa v Strážnej veži objavil dojímavý list zo Sibíri. Istý učiteľ z roľníckej rodiny v ňom uviedol, že v roku 1909 sa spolu s rodinou presťahovali z juhu Ruska na Sibír. Napísal, že si s veľkým potešením prečítal niekoľko publikácií, a dodal: „Z celého srdca by som si želal preniknúť ešte hlbšie do Božích svätých právd, aby som mohol bojovať proti tme a aby som mal na to viac sily a schopností.“ Svoj list ukončil prosbou o ďalšiu literatúru. Napísal: „Prosím, pošlite mi trošku zo všetkého.“

V tej istej Strážnej veži bola uverejnená hneď aj reakcia na túto žiadosť: „Už nejaký čas sa pokúšame poslať do Ruska literatúru, ale odpor ruskej vlády naše snahy zmaril. Tento a iné listy sa podobajú volaniu z Macedónie: ‚Prejdi... a pomôž nám.‘ (Sk. 16:9) Urobíme to, hneď ako to bude možné a ak to bude Pánova vôľa.“

A aká je situácia dnes? V roku 2006 publikácie, ktoré vydávajú Jehovovi svedkovia v ruštine, dosiahli celkový náklad 691 243 952 výtlačkov, čo je viac než v ktoromkoľvek inom jazyku okrem angličtiny, portugalčiny a španielčiny. Akým mocným nástrojom sa stala Strážna veža a iné publikácie pri zvestovaní dobrého posolstva „na svedectvo“ ľuďom hovoriacim po rusky! (Mat. 24:14) Úsilie svedkov pri hlásaní Kráľovstva Jehova bohato požehnáva.

 ZVESTOVANIE RUSOM V ZAHRANIČÍ

Keď sa dostali k moci boľševici a vytvorili komunistický štát, veľa Rusov emigrovalo do iných krajín. Strážna veža a iné publikácie v ruštine sa tlačili mimo Sovietskeho zväzu. A tak sovietska vláda nemohla brániť prúdeniu duchovného pokrmu do iných krajín. Koncom dvadsiatych rokov minulého storočia sa publikácie v ruštine dostávali k ľuďom na celej zemi a od ľudí hovoriacich po rusky prichádzali listy plné vďačnosti. Odosielateľmi boli ľudia napríklad z Austrálie, Fínska, Francúzska, Lotyšska, Paraguaja, Poľska, Spojených štátov a Uruguaja.

Bratia dokonca začali na niektorých týchto miestach organizovať kresťanské zhromaždenia a vydávanie svedectva  v ruštine. V Spojených štátoch viaceré rozhlasové stanice pravidelne vysielali biblické prednášky v ruskom jazyku. V meste Brownsville v americkom štáte Pensylvánia i na iných miestach boli vytvorené rusky hovoriace zbory a organizovali sa aj zjazdy. Napríklad v máji 1925 sa v Carnegie v Pensylvánii konal v ruštine trojdňový zjazd. Zúčastnilo sa na ňom 250 ľudí a 29 bolo pokrstených.

SITUÁCIA SA MENÍ

Po Leninovej smrti vláda zintenzívnila útok na náboženstvo. V roku 1926 bol založený Zväz bojujúcich ateistov. Ciele tohto zväzu vystihoval už jeho názov. Všadeprítomná ateistická propaganda sa snažila úplne vykoreniť vieru v Boha z myslí a sŕdc ľudí. Duch ateizmu zakrátko prenikol na celé obrovské územie Sovietskeho zväzu. Jeden ruský Bádateľ Biblie vo svojom liste svetovému ústrediu uviedol: „Mladí sú týmto duchom celkom pohltení a nepochybne je to pre nich veľká zábrana v spoznávaní pravdy.“

Zväz bojujúcich ateistov vydával ateistickú literatúru vrátane časopisu Antireligioznik. Tento časopis v roku 1928 vyhlásil: „Voronežská oblasť sa hemží sektami.“ Medzi inými spomenul 48 „Bádateľov Svätých  Písiem“, ktorých „vodcami sú Zinčenko a Mitrofan Bovin“. Je zaujímavé, že Strážna veža zo septembra 1926 uverejnila list Michaila Zinčenka z Ruska. Napísal: „Ľudia sú hladní po duchovnom pokrme... Máme veľmi málo literatúry. Brat Trumpi a iní prekladajú a rozmnožujú ruskú literatúru a vďaka tomu sa duchovne sýtime a vzájomne podporujeme. Všetci ruskí bratia Vám posielajú pozdravy.“

V septembri 1926 brat Trumpi napísal, že úrady by možno dovolili, aby bratia dostali nejakú literatúru v ruštine. Požiadal bratov z Bételu v Brooklyne, aby cez kanceláriu odbočky v nemeckom Magdeburgu poslali do Ruska traktáty, brožúrky, knihy a viazané ročníky Strážnej veže. Brat Rutherford zareagoval na túto prosbu tak, že do Moskvy vyslal brata Georgea Younga. Brat Young tam pricestoval 28. augusta 1928. V jednom liste napísal: „Mal som niekoľko zaujímavých skúseností, ale neviem, ako dlho tu budem môcť zostať.“ I keď sa mu v Moskve podarilo stretnúť s istým vysokým štátnym úradníkom, nakoniec získal iba víza, ktoré mu umožnili zostať v Rusku len do 4. októbra 1928.

V tom čase nebolo jasné, aký je postoj novovytvoreného Sovietskeho zväzu k náboženstvu. V niektorých  vládnych dokumentoch bolo vyjadrené očakávanie, že náboženské skupiny splynú so sovietskym pracujúcim ľudom. V nasledujúcich rokoch sa toto očakávanie stalo súčasťou vládnej politiky. Je dobré pamätať na to, že sovietska vláda nemala za cieľ pripraviť Jehovov ľud o život; pre ňu bolo dôležité získať si jeho myseľ a srdce. Chcela, aby sa jej poddal, a snažila sa ho prinútiť k výhradnej oddanosti štátu. To posledné, po čom túžila, bolo, aby bol oddaný Jehovovi.

Po odchode brata Younga ruskí bratia ďalej horlivo zvestovali o Božom Kráľovstve. Organizovaním zvestovateľského diela bol poverený Danyjil Staruchin. Tento brat navštívil Moskvu, Kursk, Voronež a iné mestá v Rusku i na Ukrajine, aby podporil dielo a povzbudil bratov. Spolu s ďalšími bratmi zvestoval baptistom v ich modlitebniach a vysvetľoval im pravdy o Ježišovi Kristovi a o Božom Kráľovstve. V januári 1929 si bratia prenajali za 200 dolárov ročne cirkevnú budovu v ruskom meste Kursk, v ktorej organizovali verejné zhromaždenia.

V tom istom roku bratia z Bételu v Brooklyne požiadali Ľudový komisariát obchodu ZSSR o povolenie doviezť do Sovietskeho zväzu malú zásielku biblickej literatúry. Zásielka obsahovala knihy Harfa Božia a Vyslobodenie, z každej z nich po 800 výtlačkov, a tiež 2 400 brožúrok. O necelé dva mesiace bola zásielka vrátená späť s pečiatkou „Vrátené — Tlačový úrad dovoz nepovoľuje“. Bratia však nestrácali nádej. Niektorí sa domnievali, že zásielka bola vrátená preto, lebo publikácie boli písané v starej ruskej abecede. Od toho času sa dbalo na to, aby bola všetka ruská literatúra prekladaná čo najpresnejšie a aby vytlačené publikácie boli vždy v súlade s najaktuálnejším vývojom jazyka.

 POTREBNÍ SÚ SCHOPNÍ PREKLADATELIA

Od roku 1929 viacero čísel Strážnej veže obsahovalo oznam, že sa hľadajú schopní prekladatelia s dobrou znalosťou anglického a ruského jazyka. Napríklad v ruskej Strážnej veži z marca 1930 sa nachádzal tento oznam: „Je potrebný spôsobilý oddaný brat ovládajúci angličtinu a spisovnú ruštinu, ktorý by mohol prekladať z angličtiny do ruštiny.“

Jehova videl naliehavosť tejto situácie, a tak sa v rôznych krajinách podarilo nájsť viacerých prekladateľov. Jedným z nich bol Alexandr Forstman, ktorý už v roku 1931 posielal do ústredia cez dánsku kanceláriu odbočky v Kodani články preložené do ruštiny. Brat Forstman  žil v Lotyšsku a bol horlivým prekladateľom. Mal dobré vzdelanie a vedel plynulo po anglicky aj po rusky, a preto dokázal biblickú literatúru prekladať rýchlo. Najskôr venoval prekladaniu len niekoľko hodín týždenne, pretože musel mať svetskú prácu, aby sa mohol postarať o svoju neveriacu manželku a dieťa. V decembri 1932 začal prekladať celým časom. Preložil veľa traktátov, brožúrok a kníh. Zomrel v roku 1942.

Bratom veľmi záležalo na tom, aby boli publikácie preložené čo najkvalitnejšie, lebo dúfali, že dielo Kráľovstva v Rusku bude čoskoro uzákonené. William Dey, dozorca kancelárie pre severnú Európu, vo svojom liste bratovi Rutherfordovi napísal: „Keď sa Rusko otvorí dielu, čo sa zanedlho určite stane, bolo by dobré mať kvalitný preklad publikácií, ktoré budeme ponúkať 180 miliónovej populácii tejto krajiny.“

ROZHLASOVÉ VYSIELANIE

Ďalším spôsobom, ako sa dobré posolstvo šírilo na obrovskom území Ruska, bolo rozhlasové vysielanie. V Strážnej veži z februára 1929 bol uvedený takýto oznam: „Prednášky v ruštine sa budú vysielať v rozhlase.“ Biblické programy boli vysielané z Estónska do Sovietskeho zväzu každú druhú a každú štvrtú nedeľu v mesiaci.

Brat Wallace Baxter, ktorý bol dozorcom estónskej odbočky, neskôr spomínal: „Po dlhom rokovaní bola v roku 1929 podpísaná zmluva na jeden rok. Krátko po začatí vysielania v ruštine sme zistili, že nás počúvajú ľudia z Leningradu. Reakcie sovietskeho režimu a duchovenstva v Estónsku boli podobné — varovali ľudí, aby nepočúvali posolstvo o Kráľovstve.“ V roku 1931 sa v ruštine vysielalo na stredných vlnách v čase,  ktorý vyhovoval poslucháčom, od 17.30 do 18.30. Po tri a pol roku bolo v júni 1934 vysielanie zastavené. O dôvode, prečo bolo vysielanie zakázané, bratia z estónskej kancelárie odbočky napísali: „Duchovenstvo presvedčilo [estónsku] vládu, že naše rozhlasové prednášky nie sú v záujme štátu, pretože majú charakter komunistickej a anarchistickej propagandy.“

NASTÁVA ZMENA

V roku 1935 bratia z Bételu v Brooklyne poslali do Sovietskeho zväzu Antona Koerbera v nádeji, že sa mu tam podarí otvoriť kanceláriu odbočky. Chceli tam totiž presunúť tlačový stroj z Nemecka, kde sa krátko predtým dostal k moci Adolf Hitler. I keď sa tento plán nezrealizoval, bratovi Koerberovi sa v Rusku podarilo stretnúť s viacerými bratmi.

Niekoľko rokov sa v diele zvestovania o Kráľovstve dosahoval v Rusku nepretržitý pokrok. Literatúra sa do ruštiny prekladala pod vedením lotyšskej kancelárie odbočky. Bolo však ťažké dostať vytlačenú literatúru do krajiny. Preto veľa literatúry zostávalo v skladoch.

Až do začiatku druhej svetovej vojny v roku 1939 bolo svedkov iba málo. Preto sa o nich sovietska vláda takmer vôbec nezaujímala. To sa však malo zmeniť. Krátko po tom, ako v roku 1939 nacistické Nemecko obsadilo Poľsko, Sovietsky zväz zabral posledné štyri zo svojich 15 republík — Estónsko, Litvu, Lotyšsko a Moldavsko. Tisíce svedkov sa zrazu ocitlo vnútri Sovietskeho zväzu, v krajine, ktorá čoskoro začala zvádzať ťažký boj o prežitie. Milióny ľudí čakal čas utrpenia a ťažkostí. A Jehovových svedkov čas, v ktorom mali prejaviť svoju oddanosť Bohu pod jarmom krutého útlaku.

 ODHODLANÍ ZOSTAŤ PEVNÍ

V júni 1941 Nemecko podniklo mohutný útok na Sovietsky zväz, ktorý sovietskeho vodcu Josifa Stalina úplne prekvapil. Do konca toho roka sa dostali nemecké vojská na okraj Moskvy a zdalo sa, že pád Sovietskeho zväzu je na dosah.

Stalin sa v zúfalstve snažil zmobilizovať národ k tomu, čo Rusi nazývajú Veľkou vlasteneckou vojnou. Stalin rozpoznal, že potrebuje urobiť ústupky voči cirkvi, aby mohol získať podporu ľudu vo vojnovom ťažení, pretože milióny ľudí bolo stále nábožných. V septembri 1943 v Kremli verejne prijal troch vysokopostavených zástupcov ruskej pravoslávnej cirkvi. Tým sa medzi cirkvou a štátom prelomili ľady a pre verejnosť sa otvorili stovky kostolov.

Tak ako Jehovovi svedkovia v Nemecku, aj bratia v Rusku si počas vojny zachovávali neoblomný postoj v otázke neutrality. Boli pevne odhodlaní poslúchať príkaz svojho Pána a niesť aj následky svojho rozhodnutia. (Mat. 22:37–39) V rokoch 1940 až 1945 bolo za svoju neutralitu viac ako tisíc svedkov z Ukrajiny, Moldavska a pobaltských republík poslaných do pracovných táborov v strede Ruska.

Vasilij Savčuk na to obdobie spomína: „Bol som pokrstený na Ukrajine v roku 1941, keď som mal 14 rokov. Cez vojnu boli takmer všetci činní bratia uväznení vo väzniciach a táboroch v strede Ruska. Ale Jehovovo dielo to nezastavilo. Zodpovedných úloh v zbore a v službe sa ujali verné sestry a my dospievajúci. V našej dedine zostal na slobode jeden brat, ktorý bol invalid. Povedal mi: ‚Vasilij, potrebujeme tvoju pomoc. Musíme vykonať veľmi dôležitú prácu a nemáme dosť mužov.‘ Keď som videl, ako sa tento chorý brat zaujíma o Jehovovo dielo,  nedokázal som zadržať slzy. S radosťou som súhlasil, že urobím všetko, čo len bude treba. V pivniciach sme mali ručne vyrobené tlačové stroje, na ktorých sme rozmnožovali náš cenný duchovný pokrm, a ďalší ho potom šírili ďalej, najmä tým, ktorí boli uväznení.“

Napriek obetavej a láskyplnej práci týchto sestier i mladých ľudí duchovného pokrmu stále nebolo dosť. Určitá pomoc prišla vtedy, keď sa niektorí bratia, ktorí boli pôvodom z Poľska, vrátili z Ruska naspäť do svojej domoviny a tam odbočke podali správu o tejto situácii. Ukrajinskí a ruskí bratia, ktorí zase cestovali z Poľska, si so sebou brali duchovný pokrm, voskové blany, farbu a iné veci, ktoré boli v Rusku potrebné.

‚NECHAJTE ÍSŤ KAŽDÉHO NA SVOJE MIESTO‘

V roku 1946 boli niektorí bratia z Poľska prinútení presťahovať sa na Ukrajinu. Ivan Paškovskyj spomína: „Bratia sa kancelárie odbočky v Lodži pýtali, čo by v tejto situácii mali robiť. V odpovedi im bratia z odbočky citovali z knihy Sudcovia 7:7, kde sa píše: ‚Nechaj ísť každého na svoje miesto.‘ O veľa rokov neskôr som pochopil, ako Jehova vo svojej múdrosti viedol zvestovateľské dielo v týchto náročných obvodoch. Naším ‚miestom‘ bolo akékoľvek miesto, na ktoré nás poslal Jehova. Pochopili sme, že je dôležité podriaďovať sa príkazom vrchností. Začali sme sa teda pripravovať na presťahovanie do ateistickej krajiny.

Najskôr sme sa v dome jedného brata stretli s 18 uchádzačmi o krst, zopakovali sme si s nimi základné biblické pravdy, a tak sme ich pripravili na tento krok oddanosti. Zásobili sme sa literatúrou v ruštine i ukrajinčine a zbalili sme ju tak, aby ju bolo pri prehliadke ťažké nájsť. Na svitaní vojaci poľskej armády obkolesili našu dedinu a prikázali nám, aby sme sa pripravili na cestu. Mohli  sme si vziať zásoby jedla na jeden mesiac a niektoré nevyhnutné veci pre domácnosť. Potom nás odviedli na železničnú stanicu. Tak sa naším ‚miestom‘ stala sovietska Ukrajina.

Len čo sme prišli na miesto určenia, obklopili nás tamojší obyvatelia a ľudia z miestnych úradov. Keďže sme chceli hneď začať s vydávaním svedectva, odvážne sme im povedali, že sme Jehovovi svedkovia. Na druhý deň za nami nečakane prišiel tajomník miestneho roľníckeho výboru. Povedal, že jeho otec emigroval do Ameriky a posiela mu literatúru Jehovových svedkov. Boli sme takí šťastní! Najúžasnejšie na tom bolo, že nám ju ponúkol. Keď spolu s rodinou začal chodiť na zhromaždenia, uvedomili sme si, že Jehova má v tejto krajine veľa ‚žiaducich vecí‘. (Hag. 2:7) Onedlho sa všetci v rodine stali Jehovovými svedkami a dlhé roky verne slúžili Jehovovi.“

TREBA UROBIŤ VEĽA PRÁCE

Počas druhej svetovej vojny a po nej sa dielo v Rusku vykonávalo v tých najťažších podmienkach. V liste poľskej kancelárie odbočky svetovému ústrediu z 10. apríla 1947 sa uvádzalo: „Náboženskí vodcovia strašia ľudí, že ak si od Jehovových svedkov vezmú Strážnu vežu alebo nejaký traktát, čaká ich desať rokov nútených prác a vyhnanstva. Na obyvateľov krajiny doľahol strach a obavy. Ľudia zúfalo túžia po svetle.“

V Ročenke 1947 sa písalo: „Svedkovia nemajú k dispozícii žiadnu literatúru, dokonca ani Strážnu vežu v jej príťažlivej tlačenej podobe... Často sa literatúra s námahou prepisuje ručne a v tejto podobe je poskytovaná ďalším... Naši kuriéri sú niekedy zadržaní, a ak sa u nich nájde Strážna veža, sú uvrhnutí do väzenia.“

Regina Krivokuľská hovorí: „Mala som pocit, akoby bola celá krajina obohnaná ostnatým drôtom, a hoci  sme neboli vo väzení, cítili sme sa ako väzni. Naši manželia, ktorí horlivo slúžili Bohu, strávili väčšinu života vo väzniciach a v táboroch. My ženy sme si veľa vytrpeli — každá z nás zažívala bezsenné noci, prepúšťali nás z práce, sledoval nás Výbor štátnej bezpečnosti (KGB), ktorý na nás vyvíjal psychický nátlak, a museli sme sa vyrovnávať aj s ďalšími skúškami. Vládni a rôzni iní úradníci sa nás všemožnými spôsobmi snažili odviesť od cesty pravdy. (Iz. 30:21) Bolo nám nad slnko jasnejšie, že Satan využíva túto situáciu na to, aby sa pokúsil zastaviť dielo zvestovania o Kráľovstve. Ale Jehova svoj ľud neopustil. Jeho pomoc bola úplne zjavná.

Biblická literatúra, ktorú bolo možné do krajiny prepašovať len s veľkými ťažkosťami, nám dávala ‚moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené‘, a schopnosť správať sa  v tejto situácii múdro. (2. Kor. 4:7) Jehova viedol svoj ľud, a tak i napriek silnému odporu zo strany štátu do jeho organizácie prichádzali ďalší ľudia. Bolo obdivuhodné, že títo noví boli hneď od začiatku pripravení vytrvávať v ťažkostiach spolu s Jehovovým ľudom. Také niečo bolo možné iba vďaka pôsobeniu Jehovovho ducha.“

LISTY HÁDZANÉ CEZ PLOT

V roku 1944 bol Piotr Krivokuľskij, ktorý sa neskôr oženil s Reginou, uväznený pre svoju kresťanskú neutralitu v tábore v Gorkovskej oblasti. To však vôbec nezmenšilo jeho horlivosť vo zvestovaní. Piotr začal písať listy, pričom v každom z nich stručne vysvetlil niektorú biblickú náuku. Každý list potom vložil do obálky, šnúrkou ho priviazal o kameň a prehodil ho cez vysoký plot z ostnatého drôtu. Dúfal, že niekto si tie listy prečíta. A to sa raz naozaj stalo. Našlo ich jedno dievča, Lidija Bulatovová. Piotr ju zbadal a potichu ju privolal. Opýtal sa jej, či by sa nechcela o Biblii dozvedieť viac. Lidiji sa tá myšlienka páčila, a tak si dohodli ďalšie stretnutie. Odvtedy pravidelne prichádzala po ďalšie takéto hodnotné listy.

Z Lidije sa stala horlivá sestra a zvestovateľka dobrého posolstva, ktorá onedlho zaviedla biblické štúdium s Marijou Smirnovovou a Oľgou Sevriuginovou. Aj ony začali slúžiť Jehovovi. Bratia túto malú skupinu duchovne podporovali tým, že im priamo z tábora dodávali duchovný pokrm. Piotr na to vyrobil malý kufrík s dvojitým dnom, do ktorého sa dali skryť časopisy. Zariadil, aby ho do tábora a z tábora nosievali ľudia, ktorí neboli svedkami a ktorí neboli uväznení. Nosili ho domov k jednej z týchto sestier.

Sestry čoskoro začali vo svojom okolí pravidelne zvestovať. Polícia si to všimla, a ako to bolo vtedy bežné,  nasadila na ne svoju spolupracovníčku. Táto žena, ktorá pracovala ako učiteľka, predstierala, že má záujem o pravdu, a získala si dôveru sestier. Keďže v tomto smere nemali žiadne skúsenosti, natešene sa so svojou novou „sestrou“ delili o biblické pravdy a po nejakom čase jej prezradili, ako dostávajú literatúru. Keď pri nasledujúcej dodávke duchovného pokrmu kufrík opúšťal tábor, Piotr bol zadržaný a odsúdený na ďalších 25 rokov väzenia. Rovnaký trest dostali aj sestry.

„MUSIA DOSTAŤ VIAC INFORMÁCIÍ“

V priebehu vojny a v povojnových rokoch sovietska vláda naďalej tvrdo potláčala činnosť Jehovových svedkov. V marci 1947 bratia z Poľska podali správu o vyhlásení istého vysokopostaveného štátneho úradníka jedného západného regiónu Sovietskeho zväzu, ktorý povedal, že skôr ako sa skončí jar, nezostane tam ani jediný Jehovov svedok. V liste tiež uviedli: „Pri písaní tohto listu sa k nám dostala správa, že za jediný deň bolo zatknutých 100 bratov a sestier.“ V ďalšom liste sa o bratoch v táboroch písalo toto: „Je úžasné, ako sa držia svojej rýdzosti. Mnohí už položili svoj život a ďalší čakajú na vyslobodenie od Jehovu, tak ako naň čakali bratia v koncentračných táboroch.“

Svedkovia boli zatýkaní za zvestovanie a za neúčasť na voľbách. Bratia, ktorí sa ujímali vedenia, v roku 1947 napísali: „Zdá sa nám, že najvyšší ruskí vládni predstavitelia nevedia, čo sa deje s našimi bratmi, a v skutočnosti nemajú záujem ich likvidovať. [Ľuďom vo vláde] však chýba vysvetlenie a musia dostať viac informácií.“

POKUSY O REGISTRÁCIU

Krátko nato poľská kancelária odbočky navrhla, aby sa dvaja bratia z Ruska stretli so skúseným právnikom  a pripravili dokumenty potrebné na registráciu Jehovových svedkov v Sovietskom zväze. V jednom liste z Poľska do Ruska sa uvádzalo: „Dobré posolstvo sa musí zvestovať všade, aj v Rusku. (Mar. 13:10)“ List sa končil týmito slovami: „Buďte trpezliví. Jehova vaše slzy premení na radostné volanie. — Žalm 126:2–6.“

V auguste 1949 Mykola Piatocha, Mychajlo Čumak a Ilľa Babijčuk podali žiadosť o registráciu. Vláda súhlasila s tým, že uzná Jehovových svedkov, ale len za určitých podmienok. Jednou z nich bolo, že bratia mali poskytnúť zoznam mien všetkých Jehovových svedkov žijúcich na území celého Sovietskeho zväzu. S tým bratia nemohli súhlasiť. A tak hoci dielo napredovalo a počet zvestovateľov neustále narastal, mnohí bratia boli naďalej zatýkaní a posielaní do väzníc a táborov.

 „TEN TVOJ JEHOVA ŤA ODTIAĽTO NEDOSTANE!“

Piotr Krivokuľskij pri spomienkach na to, čo sa udialo v lete 1945, hovorí: „Po odsúdení boli bratia poslaní do rôznych táborov. V tábore, v ktorom som bol ja, veľa väzňov prejavilo úprimný záujem o pravdu. Jeden z nich, ktorý bol kňazom, rýchlo pochopil, že to, čo sa dozvedá, je pravda, a postavil sa na Jehovovu stranu.

Podmienky v tábore však boli ťažké. Raz som bol zatvorený do malej cely, v ktorej bolo miesto ledva tak na státie. Hovorilo sa jej ploštičiareň, pretože sa hemžila plošticami. Bolo ich toľko, že by vám boli schopné vycicať všetku krv z tela. K mojej cele prišiel inšpektor a povedal mi: ‚Ten tvoj Jehova ťa odtiaľto nedostane!‘ Môj denný prídel jedla predstavoval 300 gramov chleba a hrnček vody. Bolo tam málo vzduchu, a tak som sa skláňal k nízkym dverám a cez uzučkú štrbinu som sa zúfalo snažil zachytiť trochu čerstvého vzduchu. Cítil som, ako zo mňa ploštice vysávajú krv. Počas tých desiatich dní v ploštičiarni som opakovane prosil Jehovu, aby mi dal silu vytrvať. (Jer. 15:15) Keď sa nakoniec dvere otvorili, odpadol som a prebral som sa až v inej cele.

Súd, ktorý bol v pracovnom tábore, ma za ‚agitáciu a propagandu proti sovietskej vláde‘ odsúdil na desať rokov v prísne stráženom trestaneckom tábore. V tomto tábore nebolo možné odosielať ani prijímať poštu. Väčšina väzňov bola odsúdená za násilné zločiny, napríklad za vraždu. Ľudia zo správy tábora mi povedali, že ak sa nevzdám svojej viery, títo väzni mi urobia čokoľvek, čo im povedia. Vážil som len 36 kíl a sotva som vládal chodiť. Ale dokonca i na tomto mieste som našiel úprimných ľudí, ktorých srdce bolo naklonené pravde.

 Keď som sa raz modlil, ležiac v kroví, oslovil ma jeden starší muž. Spýtal sa ma: ‚Čo také si urobil, že si skončil v tomto pekle?‘ Keď som mu povedal, že som Jehovov svedok, sadol si, objal ma a pobozkal. Potom povedal: ‚Synku, tak dlho túžim spoznať Bibliu! Budeš ma, prosím, učiť?‘ Moja radosť nemala hraníc. Okamžite som vytiahol zopár ošúchaných útržkov z evanjelií, ktoré som mal zašité vo svojich otrhaných šatách. Oči sa mu zaliali slzami. V ten večer sme sa dlho rozprávali. Povedal mi, že pracuje v táborovej jedálni a že mi bude nosiť jedlo. Spriatelili sme sa. On rástol duchovne a ja som zosilnel fyzicky. Bol som presvedčený, že to tak zariadil Jehova. Po niekoľkých mesiacoch bol prepustený a ja som bol premiestnený do iného tábora v Gorkovskej oblasti.

Tam boli podmienky oveľa lepšie. Tešil som sa však hlavne z toho, že som zaviedol štúdium so štyrmi väzňami. V roku 1952 u nás dozorcovia našli literatúru. Počas vyšetrovania ma dali do hermeticky uzavretého boxu. Keď som sa začal dusiť, otvorili ho, nechali ma zopár ráz sa nadýchnuť a potom ho znova zavreli. Chceli, aby som sa vzdal svojej viery. Všetci sme boli uznaní za vinných. Keď nám čítali rozsudok, žiaden zo záujemcov nespanikáril. Veľmi som sa z toho tešil! Všetci štyria boli odsúdení na 25 rokov v pracovných táboroch. Ja som dostal tvrdší trest, ale nakoniec sa zmenil na ďalších 25 rokov v prísne stráženom tábore a 10 rokov vyhnanstva. Keď sme odchádzali z miestnosti, zastavili sme sa, aby sme poďakovali Jehovovi za to, že nás podporoval. Strážcovia boli užasnutí a čudovali sa, prečo sme takí šťastní. Rozdelili nás a každého poslali do iného tábora. Ja som bol poslaný do jedného prísne stráženého tábora, ktorý sa nachádzal vo Vorkute.“

 ZACHRÁNENÍ VĎAKA KRESŤANSKEJ NEUTRALITE

Život v tábore bol tvrdý. Veľa väzňov, ktorí neboli svedkami, spáchalo samovraždu. Ivan Krylov spomína: „Po prepustení z prísne stráženého tábora som navštívil niekoľko uhoľných baní, v ktorých bratia a sestry vykonávali nútené práce. Skontaktovali sme sa a každý, kto mohol, ručne prepisoval naše časopisy a kópie potom postúpil ďalším. Svedkovia zvestovali v každom tábore a nachádzali mnohých, ktorí prejavovali záujem o pravdu. Niektorí z týchto záujemcov boli po prepustení pokrstení v rieke Vorkute.

Znovu a znovu sme sa stretávali so skúškami našej viery v Jehovu a v jeho Kráľovstvo. V roku 1948 v jednom tábore vo Vorkute niektorí väzni zorganizovali vzburu. Vzbúrenci ostatným väzňom povedali, že vzbura bude mať najväčší úspech, ak sa zorganizujú do skupín, napríklad podľa národnosti či náboženstva. V tom čase bolo v tábore 15 svedkov. Povedali sme, že my Jehovovi svedkovia sme kresťania a že sa na niečom takom nemôžeme zúčastňovať. Vysvetlili sme im, že raní kresťania sa nezúčastňovali povstaní proti Rimanom. Samozrejme, to mnohých prekvapilo, no my sme zostali pevní.“

Vzbura sa skončila tragicky. Ozbrojení vojaci odpor tvrdo potlačili a vzbúrencov odviedli do barakov. Potom baraky poliali benzínom a podpálili. Skoro všetci vnútri zahynuli. Bratom však vojaci neublížili.

 „V decembri 1948 som v jednom tábore stretol ôsmich bratov, ktorí boli odsúdení na 25 rokov väzenia,“ spomína ďalej Ivan. „Bola treskúca zima a práca v bani bola ťažká. No i napriek tomu som v očiach týchto bratov videl pevnú nádej a dôveru v Jehovu. Ich pozitívny postoj posilňoval dokonca aj väzňov, ktorí neboli Jehovovými svedkami.“

DO VYHNANSTVA NA SIBÍR

Napriek tvrdému odporu zo strany štátnych úradov svedkovia naďalej horlivo zvestovali dobré posolstvo o Jehovovom Kráľovstve. To popudzovalo vládu v Moskve. A predovšetkým to dráždilo KGB. V správe z 19. februára 1951, ktorú KGB adresovala Stalinovi, sa písalo: „Na potlačenie  akejkoľvek protisovietskej ilegálnej činnosti jehovistov MGB [Ministerstvo štátnej bezpečnosti, neskôr KGB] ZSSR považuje za nevyhnutné poslať všetkých jehovistov, o ktorých vieme, spolu s rodinami do vyhnanstva v Irkutskej a Tomskej oblasti.“ KGB vedela, ktorí ľudia sú svedkovia, a požiadala Stalina o povolenie poslať do vyhnanstva na Sibír 8 576 ľudí zo šiestich republík Sovietskeho zväzu. Stalin toto povolenie vydal.

Magdalina Belošická o udalostiach tohto obdobia hovorí: „V nedeľu 8. apríla 1951 nás o druhej v noci zobudilo hlasné búchanie na dvere. Mama vyskočila z postele a bežala k dverám. Dovnútra vošiel náčelník bezpečnosti a oznámil nám: ‚Idete do vyhnanstva na Sibír, lebo veríte v Boha. Máte dve hodiny na to, aby ste sa zbalili. Môžete si so sebou vziať čokoľvek, čo máte v izbe. Ale zrno, múku ani nič z obilia nie je dovolené brať. Nesmiete si vziať ani nábytok, čokoľvek drevené a ani šijací stroj. Nesmiete si brať nič z toho, čo máte na dvore. Vezmite si posteľnú bielizeň, šaty, tašky a poďte.‘

Už predtým sme v našej literatúre čítali, že na východe Ruska treba vykonať veľa práce. Teraz sme si uvedomili, že prišiel čas pustiť sa do nej.

Nikto z nás nebedákal ani neplakal. Náčelník bol prekvapený a povedal: ‚Z očí vám nevypadla ani jediná  slza.‘ Povedali sme mu, že sme to čakali už od roku 1948. Poprosili sme ho, aby sme si z našich zvierat mohli vziať na cestu aspoň jednu sliepku, ale nedovolil nám to. Príslušníci bezpečnosti si potom zvieratá rozdelili medzi sebou. Priamo pred našimi očami si pobrali naše sliepky — jeden si vzal päť, druhý šesť, ďalší zas tri alebo štyri. Keď v kuríne zostali už len dve, náčelník prikázal, aby ich zabili a dali ich nám.

Moja osemmesačná dcérka ležala v drevenej kolíske. Poprosili sme, či by sme si nemohli tú kolísku vziať so sebou, ale náčelník prikázal, aby ju rozobrali. Potom nám dal len tú časť, v ktorej leží bábätko.

Naši susedia sa zakrátko dozvedeli, že nás odvádzajú do vyhnanstva. Ktosi priniesol vrecko so suchármi, a keď nás odvážali, hodil ho do voza. Vojak, ktorý nás strážil, si to všimol a vrecko vyhodil von. Boli sme šiesti — ja, mama, moji dvaja bratia, môj manžel a naša osemmesačná dcérka. Za dedinou nás nahnali do auta a odviezli na miestny úrad, kde vyplnili naše sprievodné doklady. Potom nás nákladným autom zaviezli na železničnú stanicu.

Bola nádherná slnečná nedeľa. Stanica sa zaplnila ľuďmi — tými, ktorí šli do vyhnanstva, ale aj tými, ktorí to pozorovali. Naše nákladné auto zastalo priamo pri vozni, v ktorom už boli naši bratia. Keď sa vlak naplnil, vojaci postupne vyvolávali každého podľa priezviska, aby sa uistili, že sú tam všetci. V našom vozni bolo 52 ľudí. Predtým než sa vlak vydal na cestu, tí, ktorí sa s nami prišli rozlúčiť, začali nariekať a vzlykať. Bol to pozoruhodný pohľad, pretože niektorých z nich sme ani nepoznali. Vedeli však, že sme Jehovovi svedkovia a že nás odvádzajú do vyhnanstva na Sibír. Parný rušeň prenikavo zahvízdal. Nato začali bratia po ukrajinsky  spievať: ‚Kiež Kristova láska sprevádza vás. Oslavujúc Ježiša Krista, vojdeme do jeho Kráľovstva a stretneme sa zas.‘ Väčšina z nás bola naplnená nádejou a vierou, že nás Jehova neopustí. Zaspievali sme niekoľko veršov. Bolo to také dojímavé, že sa rozplakali aj niektorí vojaci. Nakoniec sa vlak vydal na cestu.“

„PRESNÝ OPAK TOHO, ČO ČAKALI“

Dr. N. S. Gordijenko, profesor na Gercenovej univerzite v Petrohrade, vo svojej knihe uviedol, čo sa prenasledovateľom podarilo dosiahnuť. Napísal: „Dosiahli presný opak toho, čo čakali; chceli oslabiť organizáciu Jehovových svedkov v Sovietskom zväze, no v skutočnosti ju posilnili. Jehovovi svedkovia vo svojom novom domove, kde predtým o ich náboženskom presvedčení nikto nepočul, ‚nainfikovali‘ miestnych obyvateľov svojou vierou a tým, ako oddane sa jej pridŕžali.“

Väčšina svedkov sa novým podmienkam rýchlo prispôsobila. Vytvorili malé zbory, ktorým boli pridelené územia na zvestovateľskú službu. Nikolaj Kalibaba hovorí: „Istý čas sme na Sibíri zvestovali z domu do domu alebo, presnejšie povedané, z jedného domu do tretieho či štvrtého domu poniže ulice. Ale bolo to riskantné. Ako to celé fungovalo? Po prvej návšteve sme sa asi o mesiac pokúsili vykonať opätovnú návštevu. Rozhovory sme začínali tým, že sme sa ľudí spýtali: ‚Nepredáte nejaké sliepky, kozy alebo kravy?‘ Potom sme postupne rozhovor obrátili na Kráľovstvo. KGB to onedlho zistila a krátko nato bol v novinách uverejnený článok, ktorý miestnych obyvateľov vystríhal pred rozhovormi s Jehovovými svedkami. V článku sa uvádzalo, že svedkovia chodia z domu do domu a žiadajú ľudí o kozy, kravy a sliepky — no my sme v skutočnosti hľadali ovce!“

 Gavriil Livyj uvádza: „Bratia sa snažili chodiť do služby, i keď ich KGB neustále sledovala. Ľudia v Sovietskom zväze už pri podozrení, že k nim niekto prišiel rozprávať sa o náboženskej téme, okamžite zalarmovali políciu. Napriek tomu sme naďalej zvestovali, hoci sa spočiatku zdalo, že to neprináša žiadne výsledky. Po čase však začala pravda niektorých miestnych ľudí meniť. Jedným z nich bol istý Rus, ktorý bol silným alkoholikom. Keď spoznal pravdu, uviedol svoj život do súladu s biblickými zásadami a stal sa činným svedkom. Po nejakom čase si ho zavolal dôstojník KGB a snažiac sa využiť predsudky medzi Rusmi a Ukrajincami, spýtal sa ho: ‚S kým sa to stretávaš? Tí svedkovia sú všetci Ukrajinci.‘

Brat odvetil: ‚Keď som sa opíjal a váľal v jarku, nevšímali ste si ma. Teraz, keď je zo mňa normálny človek a slušný občan, zrazu sa vám to nepáči. Zo Sibíri odchádza veľa Ukrajincov, no zanechajú tu Sibírčanov, ktorých Boh učí, ako žiť.‘“

Po niekoľkých rokoch jeden štátny úradník z Irkutska napísal do Moskvy: „Niektorí miestni pracovníci hovoria, že všetkých [Jehovových svedkov] by bolo treba poslať na jedno miesto niekde na sever a tak ich odrezať od styku s ostatným obyvateľstvom a prevychovať ich.“ Ani na Sibíri, ani v Moskve nevedeli, čo majú urobiť, aby Jehovových svedkov umlčali.

„VŠETKÝCH BY SME VÁS POSTRIEĽALI“

Začiatkom roku 1957 vláda organizovala proti Jehovovým svedkom ďalšie akcie. Bratia boli na každom kroku sledovaní a ich domovy boli prehľadávané. Viktor Gutšmidt na to obdobie spomína: „Raz, keď som sa vrátil zo služby domov, našiel som všetko hore nohami.  KGB hľadala literatúru. Zatkli ma a dva mesiace ma vyšetrovali. Julija, moja mladšia dcéra, mala 11 mesiacov a staršia dva roky.

Počas vypočúvania sa ma vyšetrovateľ spýtal: ‚Nie si ty náhodou Nemec?‘ V tom čase bolo pre mnohých slovo Nemec synonymom pre fašistu. Ľudia Nemcov nenávideli.

‚Ani zďaleka nie som nacionalista,‘ povedal som, ‚ale ak hovoríte o Nemcoch, ktorých nacisti väznili v koncentračných táboroch, tak na týchto Nemcov som hrdý! Volali sa Bibelforscher a teraz sa volajú Jehovovi svedkovia. Som hrdý na to, že žiaden svedok ani jediný raz nevystrelil z guľometu ani nevypálil z kanóna. Na týchto Nemcov som naozaj hrdý!‘

Vyšetrovateľ mlčal, a tak som pokračoval: ‚Som presvedčený, že ani jediný Jehovov svedok sa nezapojil do žiadneho povstania či vzbury. Dokonca aj keď je činnosť Jehovových svedkov zakázaná, vytrvávajú v uctievaní Boha. Zároveň však uznávajú a poslúchajú ustanovené vrchnosti, pokiaľ ich zákony neporušujú vyšší zákon nášho Stvoriteľa.‘

Vyšetrovateľ ma zrazu prerušil a povedal: ‚Nijakú skupinu sme nikdy neskúmali tak dôkladne ako svedkov a ich činnosť. Ak by sme na vás čokoľvek  našli, ak by ste preliali čo len kvapku krvi, všetkých by sme vás postrieľali.‘

Nato som si pomyslel: ‚Bratia na celom svete mali odvahu slúžiť Jehovovi a to zachránilo životy nás v Sovietskom zväze. Keď teda budeme slúžiť Jehovovi v tejto krajine, možno tým nejako pomôžeme bratom niekde inde.‘ Táto myšlienka mi dodávala silu pevne sa držať Jehovových ciest.“

SVEDKOVIA SÚ DRŽANÍ VO VIAC AKO 50 TÁBOROCH

Neutrálny postoj a horlivá služba Jehovových svedkov v Sovietskom zväze vládu stále znepokojovala. (Mar. 13:10; Ján 17:16) Za svoj postoj boli bratia často nespravodlivo odsúdení na dlhé roky väzenia.

Od júna 1956 do februára 1957 sa 462 936 delegátov na 199 zjazdoch po celom svete jednomyseľne pripojilo k petícii, ktorej kópie boli poslané Rade ministrov Sovietskeho zväzu v Moskve. Okrem iného sa v nej uvádzalo: „Svedkovia Jehovu sú držaní vo viac ako 50 táboroch, počnúc tábormi v európskej časti Ruska cez tábory na Sibíri až po tie na severe v blízkosti Severného ľadového oceánu a dokonca aj na arktickom ostrove Nová zem... V Amerike i v iných západných krajinách označujú Jehovových svedkov za komunistov a v krajinách s komunistickou vládou za imperialistov... Komunistické vlády ich obviňujú a súdia ako ‚imperialistických špiónov‘ a posielajú ich do väzenia až na 20 rokov. Ale svedkovia sa nikdy nezapájajú do žiadnej podvratnej činnosti.“ Žiaľ, táto petícia nezlepšila situáciu Jehovových svedkov v Sovietskom zväze.

Zvlášť ťažká pre rodiny Jehovových svedkov v Rusku bola výchova detí. Vladimir Sosnin z Moskvy, ktorý v tom období vychovával troch synov, hovorí:  „V Sovietskom zväze bola školská dochádzka povinná. Učitelia a žiaci vyvíjali na naše deti nátlak, aby vstúpili do organizácií, ktoré im mali vštepovať komunistickú ideológiu. Chceli sme, aby naše deti získali potrebné vzdelanie, a pomáhali sme im s učením. Pre nás rodičov však nebolo ľahké rozvíjať v ich srdci lásku k Jehovovi, pretože školy boli presiaknuté myšlienkami budovania socializmu a komunizmu. Museli sme teda prejavovať výnimočnú trpezlivosť a vytrvalosť.“

RODIČIA OBVINENÍ Z ODTRHNUTIA UCHA SVOJEJ DCÉRY

Semion a Daria Kostylevovci vychovávali na Sibíri tri deti. Semion opisuje ich skúsenosť: „V tom čase boli Jehovovi svedkovia považovaní za fanatikov. V roku 1961 naša druhá dcéra Alla začala chodiť do prvej triedy. Keď sa jedného dňa hrala s deťmi, jedno z nich jej nešťastnou náhodou poranilo ucho. Nasledujúci deň sa jej učiteľka spýtala, čo sa stalo. Alla bola ticho, lebo nechcela na nikoho žalovať. Učiteľka vedela, že sme svedkovia, a prišla k záveru, že sme ju bili, aby sme ju prinútili žiť v súlade s biblickými zásadami. Škola o tom informovala štátnu prokuratúru. Do záležitosti sa zapojil aj podnik, v ktorom som pracoval. Vyšetrovanie trvalo asi rok a nakoniec sme v októbri 1962 dostali predvolanie na súdne pojednávanie.

Dva týždne pred termínom pojednávania bol na dome kultúry vyvesený transparent s nápisom ‚Súd s nebezpečnou sektou jehovistov už čoskoro‘. Mňa a manželku obvinili, že naše deti vychovávame podľa Biblie. Obvinili nás aj z týrania. Súdny tribunál vyhlásil, že sme nútili dcéru modliť sa a že sme jej odtrhli ucho okrajom vedra! Jediným svedkom bola Alla, tá však  v tom čase už bola umiestnená v detskom domove v Kirensku, v meste vzdialenom asi 700 kilometrov severne od Irkutska, kde sme žili my.

Sieň bola zaplnená komsomolcami (členmi komunistickej mládežníckej organizácie). Keď súd prerušil pojednávanie, aby sa šiel poradiť, v dave to začalo vrieť. Zovšadiaľ sa na nás tlačili a preklínali nás. Ktosi žiadal, aby sme si vyzliekli ‚sovietske‘ šaty. Všetci vykrikovali, že by nás bolo treba zabiť, a niekto to dokonca chcel hneď aj uskutočniť. Dav bol čoraz rozzúrenejší, no sudcovia stále neprichádzali. Prerušenie trvalo asi hodinu. Keď sa na nás začal dav valiť, jedna sestra so svojím neveriacim manželom sa postavili medzi nás a ľudí a prosili ich, aby nám neubližovali. Snažili sa im vysvetliť, že všetky obvinenia sú falošné, a doslova nás vytrhli z ich rúk.

Nakoniec do súdnej siene vstúpil sudca s prísediacimi z ľudu a prečítali nám rozsudok: odňatie rodičovských práv. Bol som zatknutý a na dva roky poslaný do nápravného pracovného tábora. Našej najstaršej dcére povedali, že sme členmi nebezpečnej sekty a že by sme mali na jej duševný vývin škodlivý vplyv, a tiež bola umiestnená do detského domova.

Náš syn mohol zostať s Dariou, lebo mal len tri roky. Keď som bol prepustený, vrátil som sa domov. Tak ako predtým, svedectvo sme mohli vydávať len neformálne.“

 „BOLI SME NA SVOJE DETI HRDÍ“

„Alla odišla z detského domova ako 13-ročná a vrátila sa k nám. Predstavte si našu radosť, keď sa oddala Jehovovi a v roku 1969 sa dala pokrstiť! Asi v tom čase sa v dome kultúry v našom meste konala séria prednášok o náboženstve. Rozhodli sme sa ísť si vypočuť, čo budú hovoriť tentoraz. Tak ako vždy, najviac sa hovorilo o Jehovových svedkoch. Jeden z prednášajúcich ukázal prítomným Strážnu vežu a povedal: ‚Je to škodlivý a nebezpečný časopis, ktorý podrýva jednotu nášho štátu.‘ Potom uviedol príklad: ‚Členovia tejto sekty nútia svoje deti, aby si tieto časopisy čítali a modlili sa. V istej rodine si ho jedno dievčatko nechcelo čítať, a tak jej otec odtrhol ucho.‘ Alla bola prekvapená, lebo tam sedela a počúvala prednášku oboma zdravými ušami. Neprehovorila však, pretože sa bála, že znovu príde o rodičov.

Keď mal náš syn Boris 13 rokov, oddal sa Jehovovi a bol pokrstený. Raz zvestoval na ulici spolu s niekoľkými svedkami v jeho veku, hoci v tom čase bola naša činnosť zakázaná. Náhle sa pri nich objavilo auto a vzalo ich na stanicu milície. Napriek vypočúvaniu a prehliadke milicionári nič nezistili. Našli u nich iba niekoľko biblických textov zapísaných na papieri. Nakoniec im dovolili ísť domov. Keď Boris prišiel domov, s hrdosťou nám povedal, ako bol spolu s ďalšími bratmi prenasledovaný pre Jehovovo meno. Boli sme na svoje deti  hrdí, pretože sme videli, že Jehova ich v čase skúšky podporil. Po tejto udalosti si ma s Dariou niekoľkokrát predvolala KGB. Jeden dôstojník KGB nám povedal: ‚Tieto deti by bolo treba poslať do detskej trestnej kolónie. Škoda, že ešte nemajú štrnásť.‘ Za zvestovateľskú činnosť nášho syna sme dostali pokutu.

Dnes žijem spolu so synom a vnúčatami, ktoré tiež chodia v pravde. Moja najstaršia dcéra žije v Uzbekistane, a i keď zatiaľ neslúži Jehovovi, váži si nás aj Bibliu a často nás navštevuje. Daria verne slúžila Jehovovi až do svojej smrti v roku 2001. Kým mi to sily dovoľujú, chodím so zborom zvestovať na vzdialené územia a hľadať tam ľudí, ktorí sú ‚správne naklonení k večnému životu‘. (Sk. 13:48) Verím, že Jehova už veľmi skoro vyplní túžby každého z nás, ako je to napísané v Izaiášovi 65:23.“

RODIČIA NÁM DALI VYNIKAJÚCI PRÍKLAD

Vladislav Apaňuk slúži v ruskom Bételi. Rodičia jemu a jeho súrodencom už od detstva vštepovali lásku k Jehovovi. Hovorí: „Naši rodičia boli poslaní z Ukrajiny do vyhnanstva na Sibír v roku 1951. Učili nás rozhodovať sa tak, aby sme sa vždy snažili rozradostniť Jehovu. Veľmi som si vážil, že rodičia pred nami dokázali otvorene a bez zábran hovoriť o vlastných nedostatkoch. Keď urobili nejakú chybu, nezakrývali to. Bolo zjavné, že Jehovu veľmi milujú. Na rodičoch bolo často vidieť, že sú šťastní, a najviac vtedy, keď s nami hovorili o duchovných veciach. Videli sme, že veľmi radi rozjímajú a rozprávajú o Jehovovi. To podnecovalo rozjímať o Jehovovi i o pravde aj nás. Predstavovali sme si, ako budú ľudia žiť v novom svete, v ktorom bude všetko krásne a nebude tam chorôb ani vojen.

 Keď som bol tretiak, všetci z triedy sme sa mali stať pioniermi, členmi sovietskej organizácie pre deti. Väčšina detí v Sovietskom zväze považovala za česť byť pionierom. Moji spolužiaci sa toho nevedeli dočkať. Od každého sa očakávalo, že napíše slávnostný sľub, že je pripravený vstúpiť do radov sovietskych pionierov, budúcich budovateľov komunizmu. Ja som to odmietol. Učiteľka ma preto potrestala tým, že som musel ostať po škole. ‚Nevyjdeš z triedy, kým nenapíšeš sľub,‘ povedala. O niekoľko hodín zaklopali na okno spolužiaci a volali ma von ísť sa hrať. Zostal som v triede, pevne odhodlaný nič nenapísať. Podvečer prišla do triedy iná učiteľka, a keď videla, že som ešte tam, pustila ma konečne domov. Bolo to moje prvé víťazstvo. Bol som hrdý na to, že som mohol urobiť niečo, čím som rozradostnil Jehovovo srdce. (Prísl. 27:11) Po príchode domov som rodičom rozpovedal, čo sa stalo. Tešili sa z toho a ocko mi povedal: ‚Veľmi dobre, synu!‘“

BIBLIA JE VYHLÁSENÁ ZA PROTISOVIETSKU

Niekedy boli bratia súdení už len za to, že vlastnili Bibliu. Nadežda Višňaková hovorí: „S manželom sme ešte neboli Jehovovými svedkami, ale pravda už hlboko zapôsobila na naše srdce. Polícia raz prišla za mnou do práce a odviedla ma preč v pracovnom odeve bez toho, že by mi dovolili čo i len prezliecť sa. Aj môjho manžela  Piotra zatkli v práci. Tesne predtým polícia prehľadala náš dom a našla Bibliu i brožúrku Po Armagedone — Boží nový svet. Piotr nečakal, že zatknú aj mňa, lebo som bola v siedmom mesiaci tehotenstva.

Obvinili nás z protivládnej činnosti. Povedali sme im, že veríme Biblii a že tá je pre nás oveľa vyššou autoritou než sovietska vláda.

‚Biblia je Božie Slovo, a preto chceme žiť podľa zásad, ktoré obsahuje,‘ povedala som.

Keď prišiel čas súdneho pojednávania, do plánovaného termínu pôrodu mi chýbali už len dva týždne. Počas pojednávania sudca povolil niekoľko prestávok, aby som sa mohla vonku v sprievode ozbrojeného vojaka poprechádzať. Počas jednej z takýchto prestávok sa ma  tento vojak spýtal, čo som urobila. Mala som teda vynikajúcu príležitosť vydať mu svedectvo.

Sudca vyhlásil, že Biblia a literatúra, ktoré nám boli skonfiškované, sú ‚protisovietske‘. Potešilo ma, že z antisovietizmu neobvinili len mňa a manžela, ale aj našu literatúru a dokonca Bibliu! Sudca sa nás opýtal, kde sme sa dostali do kontaktu s Jehovovými svedkami. Keď sme mu povedali, že to bolo v pracovnom tábore vo Vorkute, nahnevane vykríkol: ‚Tak toto sa deje v našich táboroch?!‘ Boli sme uznaní za vinných z protištátnej činnosti a odsúdení na desať rokov v nápravných pracovných táboroch.

Piotra poslali do tábora v Mordviansku v strede Ruska. Mňa dali do samoväzby. V marci 1958 som porodila chlapca. V tých ťažkých časoch bol mojím najlepším priateľom a pomocníkom Jehova. Nášho syna si k sebe vzala moja matka a starala sa oňho. Ja som bola premiestnená do pracovného tábora v Kemerovskej oblasti na Sibíri.

Po ôsmich rokoch som bola predčasne prepustená. Spomínam si, že istá dozorkyňa raz v barakoch pred všetkými vyhlásila, že som nikdy ani len nespomenula nič ‚protisovietske‘ a že naša literatúra je výlučne náboženská. Po prepustení som bola v roku 1966 pokrstená.“

Vo väzniciach a táboroch bola Biblia a biblická literatúra mimoriadne vzácna. V roku 1958 bratia v tábore v Mordviansku pravidelne usporadúvali zhromaždenia. Kým jedna skupina študovala Strážnu vežu, ďalší bratia mali za úlohu stáť na stráži v určitých vzdialenostiach tak, aby boli od seba na dosluch. Tým sa snažili predísť tomu, aby ich prekvapili dozorcovia. Keď sa objavil dozorca, brat, ktorý ho uvidel, zavolal na ďalšieho brata:  „Prichádza!“ a ten zase na ďalšieho a tak to pokračovalo, až kým to nezačula skupina, ktorá mala zhromaždenie. Nato sa všetci rozpŕchli a časopis ukryli. Ale dozorcovia sa často objavili znenazdajky.

Raz, keď dozorcovia bratov prekvapili, Boris Kryľcov sa rozhodol, že odvedie ich pozornosť a zachráni tým časopis. Schmatol akúsi knihu a vybehol z baraku. Dozorcovia ho naháňali dosť dlho, no keď ho konečne dobehli, zistili, že to, čo drží v ruke, je kniha od Lenina. I keď ho za trest dali na sedem dní do samoväzby, bol šťastný, že sa mu podarilo časopis zachrániť.

V MOSKVE SÚ ZASIATE SEMENÁ PRAVDY

V Moskve začala so zvestovaním dobrého posolstva o Kráľovstve len malá skupina. Boris Kryľcov bol jedným z prvých zvestovateľov, ktorí horlivo hlásali posolstvo v hlavnom meste krajiny. Spomína: „Pracoval som ako stavbyvedúci. Spolu s bratmi a sestrami sme sa snažili neformálne zvestovať. KGB sa to však dozvedela, a tak v apríli 1957 prehľadala môj byt a našla biblickú literatúru. Hneď nato som bol zatknutý. Počas vypočúvania mi vyšetrovateľ povedal, že Jehovovi svedkovia sú najnebezpečnejší ľudia v celej krajine. Povedal: ‚Ak by sme vás nechali tak, vstúpilo by k vám veľa sovietskych občanov. Preto vás považujeme za vážnu hrozbu pre štát.‘

 ‚Biblia nás učí byť poslušnými občanmi, ktorí rešpektujú zákony,‘ povedal som. ‚Hovorí tiež, že musíme hľadať najprv Kráľovstvo a Božiu spravodlivosť. Praví kresťania sa v žiadnej krajine nikdy nepokúsili uchopiť moc.‘

‚Odkiaľ máte literatúru, ktorú sme u vás pri prehliadke našli?‘ spýtal sa vyšetrovateľ.

‚Čo je na nej zlé?‘ spýtal som sa. ‚Rozoberá biblické proroctvá a vôbec sa nezaoberá politikou.‘

‚V poriadku, ale je vydávaná v zahraničí,‘ odvetil.

Skončil som v prísne stráženej väznici v meste Vladimír. Dôkladne ma prezreli, ale i tak sa mi na moje veľké prekvapenie podarilo prepašovať štyri Strážne veže ručne prepísané na tenkom papieri. Bolo zjavné, že mi pomohol Jehova. V cele som všetky časopisy znovu odpísal. Vedel som, že okrem mňa sú tam aj ďalší svedkovia a že už sedem rokov nedostali žiaden duchovný pokrm. Cez sestru, ktorá mala na starosti umývanie schodišťa, som tieto časopisy odovzdal ostatným.

Ukázalo sa, že medzi väzňami, ktorí prichádzali do kontaktu s bratmi, bol donášač, ktorý väzenským dozorcom povedal, že niekto vo väzení šíri biblickú literatúru. Okamžite každého prehľadali a nájdenú literatúru zobrali. O chvíľu prišli aj za mnou a literatúru mi našli v matraci. Za trest som dostal 85 dní v samoväzbe. Napriek tomu sa o nás Jehova naďalej staral tak ako predtým.“

IDEOLOGICKÉ PREDNÁŠKY POMÁHAJÚ NIEKTORÝM SPOZNAŤ PRAVDU

Jedným z prostriedkov ideologického boja proti Jehovovým svedkom v Sovietskom zväze bolo organizovanie komunistických prednášok. Viktor Gutšmidt  hovorí: „Náš tábor pravidelne navštevovali rečníci, ktorí propagovali ateizmus. Bratia pri tej príležitosti vždy kládli otázky. Rečníci niekedy nedokázali odpovedať ani na tie najjednoduchšie. Hala bola zvyčajne plná a každý pozorne počúval. Ľudia tam prichádzali dobrovoľne, lebo boli zvedaví, čo budú po prednáške hovoriť Jehovovi svedkovia.

Raz navštívil tábor rečník, ktorý bol kedysi kňazom ruskej pravoslávnej cirkvi. Každý o ňom vedel, že sa počas väznenia v tábore vzdal svojej viery a stal sa ateistom.

Po prednáške sa ho jeden z bratov spýtal: ‚Boli ste ateistom predtým, než ste boli uväznený, alebo ste sa ním stali až potom?‘

‚Zamyslite sa,‘ povedal prednášajúci. ‚Človek letel do vesmíru, ale Boha tam nevidel.‘

‚Keď ste boli kňazom, naozaj ste si to predstavovali tak, že Boh pozoruje ľudí z výšky niečo vyše 200 kilometrov od zemského povrchu?‘ opýtal sa brat. Prednášajúci neodpovedal. Tieto výmeny názorov podnecovali mnohých väzňov k premýšľaniu a niektorí vďaka nim začali s nami študovať Bibliu.

Po jednej z týchto prednášok poprosila istá sestra o dovolenie niečo povedať. ‚Nech sa páči, vy budete asi jedna z tých Jehovových svedkov,‘ povedal prednášajúci.

‚Ako by ste označili človeka, ktorý stojí na poli, vykrikuje: „Zabijem ťa!“, a pritom široko-ďaleko nikto nie je?‘ spýtala sa sestra.

 ‚No, asi ťažko by sa dal označiť za rozumného,‘ odpovedal prednášajúci.

‚Teda ak Boh neexistuje, prečo proti nemu bojovať? Ak nejestvuje, potom niet s kým bojovať.‘ Obecenstvo prepuklo v smiech.“

„KAZATEĽ SA K VÁM ZASE VRÁTI“

Samozrejme, sovietske ideologické prednášky sa nekonali len v táboroch. Organizovali sa najmä pre verejnosť vo veľkých mestách. Skúsení rečníci navštevovali rôzne mestá a zameriavali sa najmä na tie, kde bolo veľa svedkov, ako boli Vorkuta, Inta, Uchta a Syktyvkar.  Brat Gutšmidt hovorí: „Raz v roku 1957 prišiel prednášajúci do baníckeho domu kultúry v Inte. Zhromaždilo sa tam 300 ľudí. Rečník vysvetlil, čomu veria Jehovovi svedkovia a ako zvestujú. Predviedol 15 opätovných návštev a na základe toho presne opísal náš spôsob zvestovania. Potom povedal: ‚Ak nedáte najavo nesúhlas, kazateľ sa k vám zase vráti. Ak sa ani po druhej návšteve neohradíte, príde na tretiu návštevu.‘

Počas dvoch hodín krok za krokom úplne verne predviedol šesť návštev, ako postupujeme pri rozvíjaní záujmu, a zo svojich poznámok prečítal všetky biblické texty použité pri argumentácii. Keďže som si v tom čase odpykával trest v tábore, o tejto prednáške som sa dozvedel z listu mojej manželky Poliny, ktorá mi napísala, že bratia, ktorí tam boli, nechceli veriť vlastným ušiam. Po prednáške bol v novinách uverejnený článok, ktorý sa o svedkoch vyjadroval negatívne, ale obsahoval úplné posolstvo o Kráľovstve. Okrem toho celú prednášku odvysielal rozhlas. Vďaka tomu sa tisícky obyvateľov mesta dozvedeli, ako a o čom Jehovovi svedkovia zvestujú.

V roku 1962 mal prednášku o Jehovových svedkoch istý rečník z Moskvy. Po rozbore novodobej histórie svedkov povedal: ‚Každý mesiac prúdia do Brooklynu milióny dolárov v podobe dobrovoľných darov na podporu činnosti svedkov v rôznych krajinách. No žiaden z ich vodcov nevlastní ani len šatník. Všetci, upratovačka i prezident, sa v jedálni stravujú spolu a nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Všetci sa oslovujú brat a sestra, tak ako sa my oslovujeme súdruh a súdružka.‘

Na chvíľu zavládlo v sále úplné ticho. Potom dodal: ‚My však neprijmeme ich ideológiu, nech sa zdá akokoľvek príťažlivá, lebo toto všetko chceme dosiahnuť bez Boha, vlastnými rukami a vlastným rozumom.‘

 Veľmi nás to povzbudilo, lebo to bolo prvý raz, čo sme od zástupcov vrchnosti počuli o Jehovových svedkoch niečo pravdivé. Takéto prednášky dávali mnohým ľuďom možnosť počuť pravdu o nás od ľudí v zodpovednom postavení. Ľudia však potrebovali vidieť na vlastné oči, ako môže biblické učenie zlepšiť ich život.“

SLEDOVANIE NIE JE VŽDY ÚSPEŠNÉ

Veľa rokov bolo bežnou praktikou KGB odpočúvať telefóny, zadržiavať listy a používať rôzne metódy sledovania. Niekedy potajme inštalovala v domovoch bratov, ktorí sa v zboroch ujímali vedenia, odpočúvacie zariadenia. Grigorij Sivuľskij, ktorý počas zákazu slúžil 25 rokov ako oblastný dozorca, spomína, ako v roku 1958 jedno také zariadenie objavil na povale: „Žili sme na okraji sibírskeho mesta Tulun v dvojposchodovej bytovke na druhom poschodí. Keď som raz prišiel domov, počul som, že niekto na povale čosi vŕta. Napadlo mi, že je to zrejme KGB a že na povale inštalujú plošticu, aby nás mohli odpočúvať, čo bolo u nich v tom čase bežné. Na povale sme mali uloženú väčšinu literatúry.

Keď bola večer doma celá rodina, povedal som im o svojom podozrení a dohodli sme sa, že istý čas sa doma nebudeme zhovárať o zborových záležitostiach. Zapli sme rádio, zvýšili hlasitosť a nechali sme ho tak celý týždeň. Na konci týždňa sme s jedným bratom vyliezli na povalu a našli sme kábel, ktorý bol pripojený k odpočúvaciemu zariadeniu. Viedol v škáre medzi doskami a potom von z povaly priamo do mesta do kancelárií KGB. Bolo nám jasné, že všetko nahrávajú, ale jediné, čo v tej chvíli mali, boli rozhlasové programy.“

 KGB PRENIKÁ DO ORGANIZÁCIE

KGB videla, že otvoreným prenasledovaním horlivosť Jehovových svedkov neuhasí. Preto začala prefíkane a podvodne zasievať semená nedôvery voči bratom, ktorí dohliadali na dielo, a voči organizácii ako celku. Jednou zo stratégií KGB bolo nasadiť do zborov skúsených agentov.

Niektorým agentom sa podarilo získať vymenovanie za dozorcov. Títo falošní bratia robili všetko možné, aby spomalili zvestovateľskú činnosť. Vytvárali atmosféru strachu a neistoty, v ktorej sa mohla rozvíjať podozrievavosť voči bratom ujímajúcim sa vedenia. Navyše zadržiavali biblickú literatúru, aby sa nedostala k bratom, a odovzdávali ju KGB. Jedna správa uvádza, že len dvaja agenti, ktorí v organizácii pôsobili v rokoch 1957 až 1959, odovzdali KGB vyše 500 Strážnych veží a ďalšiu literatúru.

V polovici 50. rokov niektorí bratia začali strácať dôveru vo výbor krajiny. O istých členoch výboru krajiny sa šírili chýry, že pracujú pre KGB a zrádzajú verných bratov vrátane tých, ktorí sa podieľajú na rozmnožovaní literatúry. Ivan Paškovskyj spomína: „V apríli 1959 bol vytvorený nový výbor krajiny, ktorého členom som bol aj ja. Boli sme odhodlaní brániť  pravdu bez ohľadu na Diablovo úsilie zničiť jednotu medzi bratmi. Začalo sa najťažšie obdobie v histórii Jehovových svedkov v ZSSR.“

Nedôvera rástla, a tak niektorí bratia prestali posielať výboru krajiny zborové správy. Zvestovatelia v zboroch boli v službe naďalej aktívni a svoje správy pravidelne odovzdávali. Väčšina z nich však netušila, že výbor krajiny ich už nedostáva. Do roku 1958 rôzne skupiny bratov odrezali od styku s výborom niekoľko tisíc zvestovateľov. V Irkutsku, Tomsku a neskôr i v iných mestách ďalej rástli skupiny bratov, ktorí sa oddelili od organizácie. V marci 1958 si títo oddelení bratia vytvorili vlastný „výbor krajiny“ a dúfali, že ho začnú uznávať všetky zbory.

Vedúci zbor sa všemožne usiloval pomôcť bratom v Sovietskom zväze opäť získať jednotu v uctievaní Jehovu. Alfred Rütimann, žijúci vo Švajčiarsku, bol vedúcim kancelárie odbočky pre severnú Európu, ktorá vtedy dozerala na dielo v Sovietskom zväze. V roku 1959 v liste ruským bratom vysvetlil, že Jehova požehná len tých, ktorí sa usilujú o jednotu a zvestujú dobré posolstvo o Kráľovstve. Niektorí z oddelených bratov to prijali a začali si znovu rozvíjať dôveru vo výbor krajiny. Trvalo však roky, kým sa dôvera bratov úplne obnovila. Počas toho obdobia im výbor prostredníctvom kuriérov poskytoval biblickú literatúru. Hoci tí, ktorí boli oddelení, túto literatúru študovali, naďalej zadržiavali správy zo zvestovateľskej služby.

KGB stále zasievala semená nedôvery medzi bratmi. Niektorých zámerne nechávala na slobode, zatiaľ čo iných zatvárala. Väčšina bratov teda mala pocit, že svedkovia, ktorí sú na slobode, spolupracujú s KGB. Mnohí začali byť voči zodpovedným bratom nadmerne podozrievaví a kritickí.

 ZMEDIALIZOVANÝ SÚD

V správe, ktorú poslal istý vládny úradník z Irkutska do Moskvy, sa uvádzalo: „[Jehovovi svedkovia v Irkutskej oblasti] rozvinuli veľa tajných aktivít. V druhej polovici roka 1959 objavila KGB päť podzemných tlačiarní.“ Tieto tlačiarne sa nachádzali v sibírskych mestách Zima a Tulun, ako aj v dedinách Kitoj, Okťabrskij a Zalari. Po ich odhalení sa začalo zatýkanie tých, ktorí sa podieľali na tlačení.

Od štyroch bratov, ktorí boli zatknutí ako prví, vyšetrovatelia ľstivo vynútili písomnú svedeckú výpoveď o tlačiarenskej činnosti. KGB potom ich výpovede prekrútila a uverejnila v miestnych novinách. Týchto štyroch  bratov prepustili a zatkli osem iných. Súd s nimi sa mal konať v apríli 1960 v Tulune. KGB tomuto procesu zabezpečila širokú publicitu, snažiac sa dodať mu príchuť senzácie. Prepustených bratov plánovala použiť ako svedkov obžaloby. V mnohých zboroch mali bratia pocit, že títo štyria sa zapredali KGB.

KGB plánovala využiť tento zmanipulovaný súdny proces aj na to, aby zničila vieru všetkých prítomných Jehovových svedkov a aby proti nim obrátila miestnych obyvateľov. S týmto zámerom, ešte skôr ako sa konal súd, usporadúvala prehliadky jednej pivnice, v ktorej bratia niekoľko rokov tlačili literatúru. Čoskoro sa celým mestom niesli chýry o činnosti akejsi podzemnej „sekty“. V deň súdu sa súdna sieň naplnila asi 300 ľuďmi, medzi ktorými boli aj novinári a televízni reportéri, pričom niektorí z nich prišli až z Moskvy. Prítomných bolo aj veľa Jehovových svedkov.

SÚD SA DOSTÁVA DO ÚPLNÉHO ZMÄTKU

Plány KGB sa však znenazdajky začali rúcať. Bratia, ktorí predtým poskytli svedecké výpovede, si uvedomili svoju chybu. Deň pred termínom súdneho pojednávania sa všetci pevne rozhodli urobiť všetko, čo je v ich silách, aby vzdali chválu Jehovovi. Počas pojednávania vyhlásili, že boli podvedení a že ich svedectvo bolo prekrútené. Potom povedali: „Sme pripravení sadnúť si na lavicu obžalovaných spolu s našimi bratmi.“ Súd sa dostal do úplného zmätku.

Okrem toho pri krížovom výsluchu sa bratom podarilo odpovedať na otázky tak, že pri tom neprezradili ďalších. Napríklad keď sa sudca opýtal Grigorija Timčuka, kto vybudoval tlačiareň v jeho dome, odpovedal: „Ja som ju vybudoval.“ Keď sa spýtal, kto tlačil literatúru, odvetil: „Ja som ju tlačil.“ Keď sa pýtal, kto ju rozširoval,  povedal: „Ja som ju rozširoval.“ Keď sa opýtal, kto mu kupoval a dodával papier, znovu odpovedal: „Aj to som robil ja.“ Potom sa ho prokurátor spýtal: „Kto vy vlastne ste? Ste sám sebe vedúcim, zásobovačom a zároveň ste aj robotníkom?“

„TENTO LIST POTEŠIL NAŠE SRDCIA!“

Keď sa ukázalo, že obžaloba nemá žiadnych svedkov, prokurátor obvinil bratov z medzinárodnej konšpirácie. Ako dôkaz predložil list od Nathana H. Knorra z Bételu v Brooklyne. Michail Savickij, jeden z bratov, ktorí sa zúčastnili na tomto súdnom procese, hovorí: „Prokurátor začal nahlas čítať list od brata Knorra adresovaný bratom v Sovietskom zväze, ktorý zadržala KGB. Pre všetkých Jehovových svedkov v súdnej sieni to bol nádherný dar od Jehovu. Tento list potešil naše srdcia! Vypočuli sme si múdre biblické rady a povzbudenie, aby sme s láskou slúžili našim spoluveriacim a zostali verní v skúškach. Okrem toho sme boli nabádaní, aby sme dôverovali Bohu vo všetkom a žiadali ho o múdrosť i vedenie a aby sme tiež úzko spolupracovali s vymenovanými bratmi. Prokurátor prečítal ten list od začiatku až do úplného konca. Načúvali sme so zatajeným dychom. Cítili sme sa ako na zjazde!“ Aj keď súd vymeral bratom rôzne tresty, prítomní svedkovia zostali pevní vo svojom odhodlaní slúžiť Jehovovi.

OPÄŤ RADOSTNE ZJEDNOTENÍ V UCTIEVANÍ

KGB sa domnievala, že sa jej podarilo úspešne ochromiť činnosť Jehovových svedkov v Sovietskom zväze, a tak sa chystala zasadiť posledný úder. V roku 1960 bolo vyše 450 bratov nečakane spolu uväznených v mordvianskom tábore číslo 1. K uväzneným patrili bratia, ktorí sa ujímali vedenia v oboch skupinách — v skupine tých, ktorí sa oddelili od organizácie, aj tých, ktorí sa  neoddelili. KGB predpokladala, že to povedie k úplnému rozdeleniu organizácie. Táborové noviny uverejnili potupujúci článok, v ktorom sa opisovalo, kto s kým bude podľa ich predpokladu bojovať. Bratia však využili to, že boli spolu, a našli cestu k zjednoteniu.

Iov Andronik spomína: „Bratia, ktorí sa ujímali vedenia, nabádali každého svedka vrátane tých, ktorí sa oddelili, aby sa usilovali o jednotu. Osobitnú pozornosť venovali článku z 1. septembra 1961 v ruskom vydaní Strážnej veže s názvom ‚Prísľub jednoty všetkých ľudí dobrej vôle‘. V článku boli uvedené zásady a príklady toho, ako Jehova viedol svoj ľud v staroveku. Rozoberal tiež, aké je dôležité, aby sa každý v kresťanskom zbore usiloval o pokoj a jednotu. Po pozornom preštudovaní tohto článku si mnohí uvedomili hodnotu teokratickej jednoty a zareagovali na tieto pripomienky.“

 DUCHOVNÝ POKRM, KTORÝ LIEČI

Tento článok v Strážnej veži pomohol aj svedkom mimo väzníc znovu sa zjednotiť. Vymenovaní bratia, ktorí sa ujímali vedenia, si ho na modlitbách spoločne čítali. V článku sa uvádzalo, že v auguste 1941 predniesol brat Rutherford, ktorý bol v tom čase už chorý, svoj posledný prejav na zjazde. Povzbudzujúc bratov, aby sa pevne držali Jehovovej organizácie a nenasledovali žiadneho ľudského vodcu, povedal: ‚Zakaždým, keď niečo vzniká a začína rásť, hovorí sa o človeku vodcovi, ktorý má veľa nasledovníkov. Ak vy, ktorí ste tu, sa domnievate, že som len jedným z Pánových služobníkov a že pracujeme bok po boku v jednote, že slúžime Bohu a slúžime Kristovi, povedzte áno.‘ Zhromaždení jednohlasne a rozhodne zvolali: „Áno!“

Michail Savickij spomína: „V tom čase svedkovia v Sovietskom zväze potrebovali práve takúto jednotu. Boli sme veľmi vďační Jehovovi, že nám s láskou a trpezlivo poskytoval duchovnú podporu. Jeden brat, ktorý sa predtým od organizácie oddelil, ma hneď ako sa dopočul o tomto článku, požiadal o jeden výtlačok časopisu so slovami: ‚Daj mi ho, aby sme si ho mohli prečítať s bratmi v Bratsku a na iných miestach.‘ Povedal som mu, že máme iba tento jeden výtlačok. Uistil ma však, že mi ho o týždeň vráti. A naozaj ho  vrátil a s ním aj zvestovateľskú správu mnohých zborov za dlhé obdobie. Do zjednotenej rodiny Jehovových ctiteľov sa vrátili stovky bratov a sestier.“

Ivan Paškovskyj, ktorý bol vyše tridsať rokov členom výboru krajiny, spomína: „Cez jedného brata, ktorý prišiel z cudziny, sme požiadali brata Knorra, aby vyzval všetkých bratov v našej krajine na zjednotenie a podriadenosť teokratickému poriadku. Brat Knorr súhlasil a v roku 1962 sme dostali 25 kópií jeho listu v dvoch jazykoch, v angličtine a ruštine. Tento list mnohým otvoril oči a pomohol im uvedomiť si, že by sa mali pridŕžať organizácie.“

OVCE POČUJÚ HLAS SVOJHO PASTIERA

Výbor krajiny usilovne pracoval na zjednotení bratov. Za daných okolností to nebola jednoduchá úloha. V lete 1962 bola s organizáciou zjednotená už jedna celá oblasť. V snahe pomôcť oddeleným bratom vrátiť sa k organizácii bol vytvorený zvláštny výbor, ktorý pozostával zo skúsených bratov. Jehova požehnal úsilie tohto výboru a dal im „múdrosť zhora“. (Jak. 3:17) Alexej Gaburiak, ktorý v rokoch 1986 až 1995 slúžil ako krajský dozorca, spomína: „V roku 1965 sme sa v Usolie-Sibirskoje stretli s výborom krajiny. Výbor nás požiadal, aby sme vyhľadali všetkých bratov a sestry, ktorí stratili kontakt s organizáciou pre vyhnanstvo, väznenie či rozdelenia, a spojili ich so zborom. Dostali sme niekoľko adries, s ktorými sme mali začať. Mne bola pridelená Tomská a Kemerovská oblasť a tiež mestá Novokuzneck a Novosibirsk. V iných častiach krajiny pôsobili ďalší bratia. Našou úlohou bolo zorganizovať zbory a skupiny, ako aj vymenovať a vyškoliť bratov, ktorí by sa ujímali vedenia v zboroch. Okrem toho sme mali navrhovať trasy na doručovanie literatúry a organizovať  zborové zhromaždenia v náročných podmienkach zákazu. V priebehu krátkeho času sme navštívili 84 bratov a sestier, ktorí stratili kontakt s organizáciou. Boli sme veľmi šťastní, že Jehovove ‚ovce‘ opäť počujú hlas Znamenitého Pastiera a slúžia Jehovovi spolu s jeho ľudom.“ — Ján 10:16.

Mnohí, ktorí boli oddelení, sa čoskoro zjednotili s výborom krajiny a začali posielať správy zo zvestovateľskej služby. Do roku 1971 bolo s Jehovovou organizáciou znovu spojených viac ako 4 500 zvestovateľov. V polovici 80. rokov zvestovateľské dielo i napriek pretrvávajúcemu zákazu postupovalo a do zborov prichádzali noví.

VZÁCNE KÚSKY FILMU

Na rozmnožovanie duchovného pokrmu bolo vždy potrebné obrovské úsilie obozretných a odvážnych bratov žijúcich v Sovietskom zväze. Ale ako sa k nim duchovný pokrm vôbec dostal?

Najčastejšie to bolo prostredníctvom mikrofilmu. Bratia, ktorí pracovali v susedných krajinách, fotografovali naše časopisy, knihy a brožúry, pričom sa zameriavali najmä na publikácie v ruštine a ukrajinčine, ale aj v niekoľkých ďalších jazykoch. Pomocou fotoaparátu, do ktorého sa vkladala cievka s 30 metrami mikrofilmu, starostlivo fotografovali jednotlivé strany. Každá publikácia sa fotografovala veľa ráz, takže bolo k dispozícii viacero kópií, ktoré sa potom mohli doručiť na rôzne miesta. Za tie roky sa na rozmnožovanie duchovného pokrmu spotrebovali kilometre mikrofilmu. Bratia každý mikrofilm nastrihali na 20-centimetrové kúsky, takže sa s ním potom jednoduchšie manipulovalo a kuriéri ho mohli ľahšie prepašovať do Sovietskeho zväzu.

 PODZEMNÉ TLAČIARNE NA SIBÍRI

Rozmnožovanie biblickej literatúry bolo náročné, ale Jehova túto prácu žehnal. Len v rokoch 1949 a 1950 bratia rozmnožili a doručili do zborov 47 165 výtlačkov rôznych publikácií. Navyše výbor krajiny podal správu, že napriek prudkému odporu sa v tom istom období v krajine konalo 31 488 zhromaždení.

Dopyt po literatúre neustále rástol a s ním rástla potreba ďalších tlačiarní. Stach Savickij hovorí: „V roku 1955 bola v našom dome zriadená podzemná tlačiareň. Keďže môj otec nebol Jehovov svedok, musel s tým najskôr súhlasiť. Dovolil nám to, a tak sme sa pustili do práce. Najskôr sme pod verandou vyhĺbili miestnosť s rozmermi dva krát štyri metre, čo nám trvalo asi dva mesiace. Za ten čas sme vyniesli zhruba 30 kubických metrov zeminy. Museli sme ju potajme odnášať a skrývať tak, aby si to nikto nevšimol. Keď sme sa dostali do hĺbky jeden a pol metra, narazili sme na permafrost, čiže večne zamrznutú pôdu. A tak kým sme my boli v práci, mama ju rozmrazovala ohníkom, na ktorý prikladala suché drevo, a snažila sa pritom nevzbudiť pozornosť susedov. Neskôr sme podlahu a strop vyhĺbeného priestoru obložili doskami. Hneď ako bola miestnosť pripravená, nasťahovali sa tam jedni manželia. V tejto podzemnej izbe pracovali aj žili. Mama pre nich varila, prala a starala sa o nich. Táto tlačiareň bola v prevádzke do roku 1959.

V roku 1957 sa ma brat dozerajúci na rozmnožovanie literatúry spýtal: ‚Mohol by si pracovať v tlačiarni? Potrebujeme tlačiť aspoň 200 časopisov mesačne.‘ Zo začiatku som vyrábal 200, neskôr 500 časopisov. Dopyt po literatúre však stále rástol. Práca sa musela vykonávať v noci, pretože my vyhnanci sme cez deň pracovali pod prísnym dohľadom v zamestnaniach, v ktorých sa museli  plniť normy. A navyše, mali sme len jeden voľný deň v týždni.

Keď sa mi skončil pracovný čas a prišiel som domov, pokračoval som prácou v tlačiarni. Takmer vôbec som nespával, pretože keď sa raz začalo tlačiť, muselo sa to úplne dokončiť. Nebolo možné prácu prerušiť a pokračovať inokedy, lebo by zaschla farba. Niekedy som vytlačil 500 strán a potom som ich kontroloval a ihlou som robil jemné úpravy, aby bol text jasne čitateľný. Keďže sa tam takmer vôbec nedalo vetrať, bolo ťažké vytlačené strany vysušiť.

Hotové časopisy som v noci doručoval do mesta Tulun, ktoré bolo od domu vzdialené 20 kilometrov. Nevedel som presne, kam potom putovali, ale vedel som, že túto literatúru používajú svedkovia v Krasnojarsku, Bratsku, Usolie-Sibirskoje a v iných mestách.

V roku 1959 ma bratia, ktorým bol zverený dozor, požiadali, aby som pomohol s vybudovaním novej tlačiarne v Tulune pri železničnej stanici. Opäť som robil to, s čím som už mal skúsenosti z výstavby prvej tlačiarne, teda vykopával som zeminu a inštaloval elektrické osvetlenie. Jehova nám dával múdrosť. Po dokončení sa tam nasťahovala jedna rodina a asi rok tam pracovala. KGB tlačiareň nakoniec objavila. Miestne noviny uviedli správu, že ‚elektroinštalácia bola urobená tak, že dokonca aj skúsení elektrikári mali problém nájsť ju‘.

Okrem rodiny vedelo o mojej práci v tlačiarni len veľmi málo bratov. Keďže ma po večeroch nebolo vídať, bratia a sestry v zbore sa obávali o moju duchovnosť. Chodili ma domov navštevovať a chceli ma povzbudiť, ale vždy som bol preč. Tak to proste bolo — v tom období neustáleho sledovania mohla tlačiareň fungovať len v úplnom utajení.“

 ROZMNOŽOVANIE LITERATÚRY V MOSKVE

Úrady dobre vedeli, že svedkovia nevyhnutne potrebujú Biblie a biblickú literatúru. Opakované žiadosti vedúceho zboru o povolenie vytlačiť alebo doviezť biblickú literatúru vláda buď zamietla, alebo ignorovala. Keďže bol taký nedostatok literatúry, bratia stále hľadali spôsoby, ako ju v rôznych častiach krajiny vrátane Moskvy rozmnožovať a tak zásobovať zbory a skupiny duchovným pokrmom.

Stepan Levickij bol v roku 1957 odsúdený na desať rokov väzenia za jediný výtlačok Strážnej veže, ktorý uňho našli pod obrusom na kuchynskom stole. Stepan uvádza: „Po tri a pol roku Najvyšší súd môj rozsudok zrušil. Pred prepustením mi bratia odporučili, aby som sa presťahoval na nejaké miesto blízko Moskvy, aby som tam mohol zvestovať a zapájať sa aj do iných duchovných činností. Našiel som si ubytovanie na mieste vzdialenom asi dve hodiny cesty od Moskvy a začal som zvestovať v rôznych častiach hlavného mesta. Jehova toto úsilie požehnal a po niekoľkých rokoch bola v Moskve vytvorená skupina. V roku 1970 som sa stal krajským dozorcom v kraji, ktorý zahŕňal mestá Moskva, Leningrad (teraz Petrohrad), Gorkij (teraz Nižný Novgorod), Oriol a Tula. Jednou z mojich úloh bolo dohliadať na zabezpečovanie literatúry pre zbory.

Bol som si istý, že je Jehovovou vôľou, aby v Moskve a iných častiach Ruska bol dostatok literatúry. Svoju túžbu urobiť v tomto ohľade viac som vyjadril Jehovovi v modlitbe. Onedlho som sa zoznámil s profesionálnym tlačiarom, ktorý mal styky vo viacerých moskovských tlačiarňach. Medzi rečou som sa ho opýtal, či by nebolo možné v jednej z nich vytlačiť niekoľko kusov istej knihy.

 ‚Akej knihy?‘ spýtal sa.

‚Od strateného raja k raju znovuzískanému,‘ odpovedal som s obavami.

Spýtal sa na to svojho dobrého kamaráta, ktorý pracoval v jednej tlačiarni. Bol síce komunista a vedúci straníckej organizácie, ale súhlasil, že za peniaze niekoľko kusov kníh vytlačí. Bolo to naozaj veľké požehnanie, že bratom sa mohla dostať do rúk táto biblická študijná pomôcka!

Tlačiť literatúru takýmto spôsobom so sebou nieslo obrovské riziko tak pre mňa, ako aj pre tlačiara. Vždy, keď sa vytlačila jedna sada, zvyčajne to bolo v noci, rýchlo sa musela z tlačiarne odniesť tak, aby si to nikto  nevšimol. Jehova tento spôsob rozmnožovania literatúry požehnal, takže sa tam vytlačilo veľa biblickej literatúry vrátane kníh ‚Pravda vás oslobodí‘, Pravda, ktorá vedie k večnému životu a dokonca aj spevník! Bol to skutočne pokrm v pravý čas. (Mat. 24:45) V tejto tlačiarni sa nám darilo tlačiť deväť rokov.

Jedného dňa však nečakane prišla vedúca tlačiarne práve vo chvíli, keď sa tlačila jedna z našich publikácií. Tlačiar stroj rýchlo prestavil a začal tlačiť nejaký časopis o zdraví. Keďže sa však ponáhľal, omylom doň vložil šesť strán z našej publikácie. Vedúca si jeden čerstvo vytlačený časopis vzala k sebe do kancelárie. Pri čítaní ju veľmi prekvapilo, keď v ňom objavila materiál, ktorý tam vonkoncom nepatril. Zavolala tlačiara a spýtala sa ho, ako sa tam tie stránky dostali. Potom sa prípadu ujala KGB. Tlačiar pod hrozbou tvrdého trestu povedal všetko, čo vedel. KGB ma hneď nato vypátrala, lebo v Moskve som bol jediný Jehovov svedok, ktorého poznala. Odsúdili ma na päť a pol roka väzenia.“ Tlačiar dostal tri roky.

„NECH PRÍDE ARMAGEDON!“

Veľa bratov a sestier strávilo vo väzenských celách dlhé obdobie. Grigorij Gatilov strávil vo väzení 15 rokov. O svojich zážitkoch hovorí: „Moja posledná väznica mala romantický názov — Biela labuť. Nachádzala sa v malebnej kaukazskej oblasti na vrchole jedného z piatich kopcov, medzi ktorými sa rozprestieralo turistické mesto Piatigorsk. V tejto väznici som mal počas celého roka možnosť hovoriť o pravde s rôznymi ľuďmi. Vynikajúcim zvestovateľským ‚obvodom‘ bola moja cela, takže som ani nemusel nikam chodiť. Väzenskí dozorcovia privádzali do cely nových ľudí a po pár dňoch ich zasa odviedli, no ja som tam vždy zostal. Len občas ma preložili inde. Každému som sa snažil vydať dôkladné  svedectvo o Jehovovom Kráľovstve. Mnohí ľudia sa ma pýtali na Armagedon. Niektorých väzňov prekvapovalo, že nejaký človek sa nechá väzniť za svoju vieru taký dlhý čas. ‚Prečo svoju vieru nezaprieš a nejdeš domov?‘ pýtali sa ma spoluväzni a niekedy dokonca aj dozorcovia. Kedykoľvek niekto z nich prejavil úprimný záujem o pravdu, tešil som sa z toho. Raz som si všimol, že ktosi na múr cely načmáral ‚Nech príde Armagedon!‘ I keď život vo väzení sám osebe neprinášal veľa radosti, bol som šťastný, že som mohol svedčiť o pravde.“

„SÚ TU NEJAKÍ JONADÁBOVIA?“

Aj veľa kresťanských sestier, ktoré boli horlivé v službe Jehovovi, bolo uväznených v táboroch. (Žalm 68:11) Zinaida Kozyrevová si spomína, ako si sestry navzájom prejavovali lásku a ako ju prejavovali aj väzňom, ktorí neboli svedkami. Hovorí: „V roku 1959, necelý rok po mojom krste, Vera Michajlovová, Ľudmila Jevstafievová a ja sme boli odvedené do tábora v Kemerove na Sibíri. V tábore bolo 550 väzňov. Keď sme prichádzali, pri vchode stálo niekoľko žien.

‚Sú tu nejakí jonadábovia?‘ pýtali sa.

Uvedomili sme si, že sú to naše milované sestry. Hneď nám dali najesť a začali sa nás na všeličo vypytovať. Prekypovali vrúcnosťou a láskou, ktorú som vo  vlastnej rodine nikdy nezažila. Keďže vedeli, že sme v tábore nové, boli nám oporou. (Mat. 28:20) Už za krátky čas sme zistili, že program duchovného sýtenia je tu veľmi dobre organizovaný.

Stali sme sa ozajstnou rodinou. Zvlášť v lete pri hrabaní sena sme to cítili veľmi intenzívne. Správa tábora nemala obavy, že by sme utiekli alebo porušili táborové pravidlá. Preto na 20 až 25 sestier dozeral jediný vojak, i keď v skutočnosti my sme dozerali na neho! Kedykoľvek sa niekto blížil, zobudili sme ho, aby nebol potrestaný za to, že v práci spal. Kým spal, my sme si cez prestávky rozoberali duchovné námety. Pre obe strany to teda bolo veľmi výhodné.

Koncom roka 1959 som bola spolu s niekoľkými sestrami premiestnená do prísne stráženého tábora. Dali nás do chladnej cely, ktorá nemala zasklené okno. V noci sme spali na pričniach a cez deň pracovali. Zo správy tábora nám dali za úlohu triediť zeleninu a sledovali, ako sa zachováme. Čoskoro sa presvedčili, že nekradneme ako iní väzni, a tak nám zasklili okno a priniesli trochu sena, ktorým sme si vystlali lôžko. Strávili sme tam rok a potom všetky sestry premiestnili do tábora s miernym režimom v Irkutsku.

V tomto tábore bolo asi 120 sestier. Strávili sme tam rok a tri mesiace. Prvá zima bola tuhá a veľa snežilo. Vykonávali sme tvrdú fyzickú prácu na píle. Dozorcovia nás často prehľadávali a hľadali literatúru. Zdalo sa, že je to pre nich jediný spôsob, ako si krátiť čas. Stali sa z nás odborníčky na skrývanie literatúry, niekedy až príliš dobré. Raz sme si s Verou skryli do pracovného kabáta kúsky papiera s denným textom tak dobre, že sme ich nedokázali nájsť. Našiel ich však dozorca, a tak sme boli potrestané piatimi dňami samotky. Vonku bolo 40 stupňov  pod nulou a steny nevykurovanej cely pokrývala námraza.

V cele boli betónové výstupky, ktoré boli také malé, že sa na nich dalo iba sedieť. Keď nám bolo už veľmi zima, zapreli sme si nohy do steny, opreli sme sa o seba chrbtami a v tejto polohe sme zaspali. No zo spánku sme sa strhávali a vždy sme rýchlo vyskočili, pretože sme sa báli, aby sme nezamrzli. Dostávali sme pohár horúcej vody a 300 gramov tmavého chleba na deň. Napriek tomu všetkému sme boli šťastné, pretože Jehova nám dával ‚moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené‘. (2. Kor. 4:7) Keď sme sa vrátili do barakov, sestry nám prejavili mimoriadnu láskavosť. Už vopred nám pripravili teplé jedlo a zohriali vodu, aby sme sa mohli umyť.“

„DOKÁŽE DOBRE VYCHÁDZAŤ S DRUHÝMI“

Zinaida pokračuje: „V tábore bolo náročné zvestovať, lebo tam bolo len málo väzňov a všetci o nás vedeli, že sme svedkovia. V tejto situácii sme sa riadili zásadou z 1. Petra 3:1. Nazývali sme to zvestovanie bez slov. V našich barakoch sme udržiavali poriadok a čistotu, správali sme sa k sebe priateľsky a podporovali sme sa navzájom. (Ján 13:34, 35) Okrem toho sme si udržiavali dobré vzťahy s ľuďmi, ktorí neboli svedkami. Snažili sme sa správať tak, ako nás to učí Božie Slovo, a boli sme všímavé k potrebám iných. Niekedy sme využili príležitosť, aby sme poskytli pomoc spoluväzňom, ktorí neboli svedkami. Napríklad jedna sestra ochotne pomáhala spoluväzňom, ktorí si potrebovali niečo vypočítať. Veľa ľudí si uvedomilo, že Jehovovi svedkovia sa odlišujú od ľudí iných náboženstiev.

V roku 1962 nás premiestnili z tábora v Irkutsku do tábora v Mordviansku. Aj tu sme sa snažili svedčiť príjemným vzhľadom a dodržiavaním dobrej osobnej  hygieny. Postele sme mali vždy čisté a ustlaté. V barakoch, kde sme boli my sestry, žilo asi 50 väzenkýň, pričom väčšinu osadenstva sme tvorili my. Baraky upratovali iba sestry, pretože iným väzenkyniam sa takáto práca nepáčila. Podlaha tam bola vždy umytá a vydrhnutá pieskom. Správa tábora nám na túto prácu dávala všetko potrebné. Mníšky a intelektuálky, ktoré boli v barakoch s nami, upratovať odmietli, a preto podmienky, v akých sme žili, záviseli najmä od nášho úsilia. Vždy, keď bola niektorá sestra prepustená, v jej osobnostnom posudku sa uvádzalo, že je ‚prispôsobivá a dokáže dobre vychádzať s druhými‘.“

VYSOKÉ KVETY POSKYTUJÚ SPOĽAHLIVÝ ÚKRYT

„Raz niekoľko sestier napísalo domov a požiadali o semienka veľkých kvetov,“ hovorí Zinaida. „Správe tábora sme povedali, že si chceme zasadiť nejaké pekné kvetiny, a preto by sme ich chceli požiadať, či by sa do tábora nedala doviezť nejaká černozem. Na naše prekvapenie nadšene súhlasili. Popri barakoch sme vysadili kvetinové záhony a vytvorili sme dlhé chodníky lemované kvetmi. Čoskoro v tábore rástli veľké skupiny vysokých ruží, klinčekov a iných krásnych, no čo bolo ešte dôležitejšie, vysokých kvetov. V záhone, ktorý sa nachádzal uprostred, kvitli nádherné georgíny a veľa vysokých margarét rôznych farieb. Prechádzali sme sa tam, medzi kvetmi sme študovali Bibliu a v bujných kríkoch šípových ruží sme ukrývali literatúru.

Prechádzky sme využívali na konanie zhromaždení. Zorganizovali sme sa do skupín po päť. Každá z nás sa vopred naučila naspamäť jeden odsek z niektorej biblickej publikácie. Po úvodnej modlitbe každá svoj odsek spamäti povedala a potom sme si ich spolu rozobrali. Na záver sme sa pomodlili a ďalej sme pokračovali  v prechádzke. Strážne veže, ktoré sme používali, vyzerali ako knižky miniatúrneho formátu [jeden taký časopis je zobrazený na strane 161]. Každý deň sme si niečo preštudovali, prinajmenšom denný text, a zopakovali sme si odseky, ktoré sme mali pridelené na niektoré z troch týždenných zhromaždení. No to nebolo všetko. Snažili sme sa naučiť naspamäť celé kapitoly z Biblie a vzájomne sme si ich hovorievali, aby sme sa posilnili. Vďaka tomu sme necítili až také veľké obavy, keď nám počas prehliadky zhabali literatúru.

Hoci sa správa tábora pokúšala od iných väzňov zistiť, ako je naša činnosť v tábore organizovaná, medzi väzňami boli aj mnohí,  ktorí nám boli priaznivo naklonení. Patrila k nim aj Oľga Ivinská, spisovateľka a družka slávneho básnika a spisovateľa Borisa Pasternaka, ktorý dostal Nobelovu cenu za literatúru. Bola spolu s nami v barakoch a tešila sa z toho, keď videla, ako dobre sú svedkovia organizovaní. Jehova nám dával múdrosť, takže sme stále mali duchovný pokrm.“ — Jak. 3:17.

„TAK UŽ DOSŤ!“

„Literatúru sme získavali rôznymi spôsobmi,“ rozpráva ďalej Zinaida. „Často bolo úplne zrejmé, že nad tým bdel priamo Jehova, presne ako sľúbil: ‚Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.‘ (Hebr. 13:5) Niekedy akoby zakryl strážcom oči. Raz v zime pri návrate našej pracovnej brigády sme si, tak ako vždy pred vstupom do tábora, museli vyzliecť všetky šaty a prehľadávali nás. Šla som ako posledná a pod dvoma vrstvami nohavíc som niesla novú literatúru.

Pretože bola zima, bola som naobliekaná ako cibuľa. Dozorkyňa najskôr prezrela môj zimník a potom prešívanú vestu, ktorú som mala pod ním. Povedala som si, že budem prehliadku čo najviac naťahovať, dúfajúc, že ju to omrzí. Nenáhlivo som si vyzliekla najskôr jeden sveter a potom ďalší. Kým ich pozorne prezerala, pomaly som si poodmotávala niekoľko šálov, vyzliekla vestu, po nej jednu košeľu a potom druhú. Zostali na mne už len dvoje nohavíc a kapce. Pomaličky som si vyzúvala jeden kapec, potom druhý a tým istým slimačím tempom som si začala vyzliekať vrchné nohavice. Popritom som uvažovala: ‚Čo budem teraz robiť? Ak mi povie, aby som si vyzliekla aj spodné nohavice, budem musieť vziať nohy na plecia a hodiť literatúru sestrám.‘ Práve som si vyzliekla vrchné nohavice, keď sa dozorkyňa  rozčúlene rozkričala: ‚Tak už dosť! Vypadni odtiaľto!‘ Rýchle som sa obliekla a vbehla do tábora.

Možno vás zaujíma, ako sa k nám literatúra dostávala. Bratia ju nechávali na vopred dohodnutom mieste a my sme sa striedali pri jej vyzdvihovaní a prinášaní do tábora. Keď už bola literatúra v tábore, skryli sme ju na bezpečné miesto, ktoré sme z času na čas menili. Neustále sme ju tiež ručne prepisovali a kópie sme si ukrývali. Písali sme pod prikrývkami, do ktorých sme robili malé diery, aby sa pod ne dostalo svetlo z lámp, ktoré prenikalo zvonku cez okno. Stále sme sa niečím zamestnávali, aby sme nepremárnili ani chvíľočku. Dokonca i keď sme šli do jedálne, každá z nás mala so sebou kúsok papiera s biblickým textom.“

 „DOČKALI STE SA!“

V roku 1965 sovietska vláda nečakane vydala mimoriadny príkaz prepustiť všetkých svedkov, ktorí boli poslaní do vyhnanstva na Sibír v rokoch 1949 až 1951. Väčšine bratov a sestier však nedovolila vrátiť sa na miesto, kde bývali predtým. Tí, ktorí nechceli ostať na Sibíri, sa rozhodli presťahovať do oblastí, kde bola väčšia potreba zvestovateľov.

Magdalina Belošická hovorí: „Žili sme vo vyhnanstve na Sibíri skoro 15 rokov. Teploty v zime niekedy klesali až na – 60 stupňov Celzia a v lete boli všade mračná ovadov a komárov, ktoré útočili dokonca aj na oči. To všetko sme s Jehovovou pomocou prežili. Aké úžasné však bolo, že napriek tomu všetkému sme na tomto studenom území Sibíri mohli zasievať semená pravdy! Pätnásť rokov sme každý mesiac museli v kancelárii náčelníka miestnej bezpečnosti podpisovať vyhlásenie, že sa nepokúsime z vyhnanstva utiecť. Náčelník k nám občas prišiel a prespal u nás. Pri týchto príležitostiach bol k nám mimoriadne priateľský a kládol nám veľa otázok o Biblii a o tom, čo musí človek robiť, aby žil v súlade s jej učením. Pýtal sa nás, čo  nás podnietilo vybrať si tento spôsob života, i keď sme vedeli, že za to budeme prenasledovaní. Raz sme sa ho spýtali, či máme nejakú nádej, že budeme prepustení. Ukázal nám svoju dlaň a opýtal sa: ‚Aká je šanca, že tu budú rásť vlasy?‘

‚Žiadna,‘ odpovedala som.

‚Presne taká je aj šanca, že budete prepustení,‘ pokračoval. Potom sa zamyslel a dodal: ‚Teda v prípade, že pre vás váš Boh niečo neurobí alebo nevykoná nejaký zázrak.‘

Jedného letného dňa v roku 1965 som išla na železničnú stanicu poslať list. Náčelník ma z diaľky uvidel a zakričal: ‚Magdalina, kam to idete bez povolenia?‘

‚Nikam nejdem,‘ odpovedala som, ‚chcem iba poslať list.‘ Nato prišiel ku mne a povedal: ‚Dnes budete prepustení. Dočkali ste sa!‘ Potom na mňa veľavýznamne pozrel, akoby chcel povedať: ‚Boh vás oslobodil!‘ Nemohla som tomu uveriť!

Mohli sme ísť kamkoľvek v Sovietskom zväze, len nie do nášho predchádzajúceho domova. Bolo to, akoby sme počuli Jehovov hlas, ktorý hovoril: ‚Rozptýľte sa a zvestujte. Teraz je čas, neváhajte, rozptýľte sa.‘ Ak by nám dovolili vrátiť sa domov, mnohí z nás by sa rozhodli usadiť v domovských mestách, z ktorých sme prišli. Ale keďže nám to nedovolili, každý sa presťahoval na nové miesto. Naša rodina sa rozhodla usadiť na Kaukaze.“

Tisícky svedkov sa rozptýlili po celom Sovietskom zväze. V tom istom roku sa na jednom štátnom zasadnutí istý úradník rozhorčene pýtal: „Kto mi vysvetlí, ako sa táto jehovistická sekta ocitla v našom novom meste, ktoré práve vybudovali mladí nadšenci? Nové, čisté mesto a zrazu sa tu objaví táto jehovistická sekta!“ Úrady si so  svedkami nevedeli rady. Nikto nemohol zabrániť splneniu Božieho sľubu, že zem bude naplnená „poznaním o Jehovovi“. — Iz. 11:9.

„MÁTE ‚SVÄTENÚ VODU‘“

Za svoju zvestovateľskú činnosť boli svedkovia posielaní do trestných táborov. Nikolaj Kalibaba, ktorý v týchto táboroch strávil veľa rokov, spomína: „Štyroch nás poslali do trestného tábora v dedine Vichorevka v Irkutskej oblasti, kde bolo väznených asi 70 bratov. Nebola tam pitná voda; jediný vodovod bol prepojený s kanalizáciou, a preto piť z neho bolo nebezpečné. Ani jedlo nebolo vhodné na konzumáciu, ale Jehova nám pomohol. V tomto tábore sa nechcelo pracovať nikomu, iba svedkom. Boli sme dobrí pracovníci. Správa tábora si to čoskoro všimla a posielala nás pracovať do iných táborových zón. Odtiaľ sme si vo vedrách mohli nosiť pitnú vodu. Prichádzalo za nami veľa väzňov a hovorili nám: ‚Počuli sme, že máte „svätenú vodu“. Dajte nám z nej aspoň pol pohára.‘ Samozrejme, podelili sme sa s nimi.

Niektorí väzni mali dobré srdce, hoci nejeden z nich bol predtým zlodejom alebo sa dopúšťal iných zločinov. Spoznali pravdu a stali sa Jehovovými svedkami. U iných sa zdalo, že sa im biblická pravda nepáči, a aktívne nám odporovali. Keď však raz do tábora prišiel akýsi rečník s prednáškou zameranou proti svedkom, títo ľudia nás začali obhajovať a povedali, že o svedkoch rozpráva samé lži.“

„BUDEME ZA VAMI CHODIŤ V SKUPINÁCH“

Bratia stále prosili Jehovu o múdrosť a uvažovali nad tým, ako využiť svoje okolnosti na podporu záujmov Kráľovstva. Nikolaj ďalej hovorí: „Dopočuli sme sa, že nás čoskoro premiestnia do iného tábora, ktorý sa  nachádzal v Mordviansku, neďaleko Moskvy. Pred presunom sa stalo niečo zaujímavé. Na naše veľké prekvapenie za nami prišli niektorí dôstojníci a dozorcovia, ktorí už roky strážili Jehovových svedkov, a povedali: ‚Chceli by sme vás poprosiť, aby ste nám zaspievali vaše piesne a povedali nám viac o vašej viere. Budeme za vami chodiť v skupinách po 10 až 20, možno aj viacerí.‘

Keďže mali obavy z toho, čo by sa nám aj im mohlo stať, rozhodli sa zariadiť, aby miesto, kde sa stretneme, strážila hliadka. Povedali sme im, že v tom máme viac skúseností, a preto si postavíme aj svoju vlastnú hliadku. Ich strážnici pracovali rovnako ako naši: rozmiestnili sa v určitých vzdialenostiach medzi strážnicou a miestom, kde sme sa zhromažďovali. Dokážete si to predstaviť? Svedkovia spievajú pred skupinou dôstojníkov a dozorcov  a potom niektorý brat prednáša krátky prejav na biblickú tému. Bolo to ako v sále Kráľovstva Jehovových svedkov! Takýmto spôsobom s týmito záujemcami prebehlo niekoľko zhromaždení. Videli sme, ako sa Jehova staral nielen o nás, ale aj o týchto úprimných ľudí.

V mordvianskom tábore, do ktorého sme sa mali sťahovať, bolo mnoho svedkov. Pri presune sa nám tam podarilo preniesť veľa časopisov. Bratia mi dali kufor s dvojitým dnom, do ktorého sme skryli literatúru. Všetko sme pripravili tak, aby počas prehliadky zbytočne nepritiahol pozornosť dozorcov. V mordvianskom tábore nás veľmi pozorne prehľadávali. Jeden dozorca vzal môj kufor a zvolal: ‚Ten je ale ťažký! Tam musí byť poklad!‘ Z ničoho nič ho spolu s ďalšími vecami odložil nabok a začal prehľadávať veci iných. Na konci prehliadky mi iný dozorca povedal: ‚Zober si veci a choď!‘ Kufor mi neprehľadali, a tak som do barakov priniesol zásobu čerstvého duchovného pokrmu, ktorý bratia tak veľmi potrebovali.

Okrem toho som do tábora neraz priniesol vo svojich bagančiach ručne prepísané traktáty. Keďže mám veľké nohy, do topánok sa mi toho vždy dosť zmestilo. Literatúru som schoval pod vložku a baganče som potom potrel hrubou vrstvou vazelíny. Boli teda riadne mazľavé a hrozne páchli, a preto sa im dozorcovia zďaleka vyhýbali.“

„DOZORCOVIA SLEDOVALI NÁS A JA SOM SLEDOVAL ICH“

Nikolaj pokračuje: „V mordvianskom tábore ma bratia poverili dohľadom nad rozmnožovaním biblickej literatúry. Jednou z mojich úloh bolo sledovať dozorcov, aby bratia, ktorí prepisovali literatúru, mali dosť času všetko poukrývať. Dozorcovia sledovali nás a ja som  sledoval ich. Niektorí nás chceli prichytiť pri čine, a tak do barakov často znenazdajky vtrhli. Takí sa sledovali najťažšie. Iní vstupovali do barakov len raz za deň. Boli tolerantnejší a nerobili nám problémy.

V tom období sme prepisovali z originálov, ktoré sme uchovávali na bezpečných miestach. Niektoré sme schovávali v pieckach, dokonca aj v tej, ktorá bola v kancelárii správcu tábora. Bratia, ktorí mu upratovali, v piecke vytvorili oddelenú komôrku a do nej sme dávali naše vzácne originály mnohých Strážnych veží. Nech nás dozorcovia prehľadávali akokoľvek dôkladne, originály boli vždy v bezpečí v správcovej kancelárii.“

Bratia sa stali v ukrývaní literatúry veľmi zručnými. Obľúbenou skrýšou boli okenné parapety. Dokonca sa naučili skrývať literatúru do tuby od zubnej pasty. Len dvaja alebo traja bratia vedeli, kde sú ukryté originály. Keď to bolo potrebné, jeden z nich originál zo skrýše priniesol a po odpísaní ho dal naspäť na miesto. Vďaka tomu boli originály vždy na bezpečnom mieste. Väčšina bratov považovala za výsadu podieľať sa na rozmnožovaní literatúry, i keď to znamenalo riskovať 15 dní v samoväzbe. Viktor Gutšmidt hovorí: „Z desiatich rokov v táboroch som na samotke strávil celkovo tri roky.“

STRÁŽNE VEŽE V „PAVUČINOVOM“ PÍSME

Bratia si všimli, že správa tábora vyvinula osobitnú metódu vyhľadávania a konfiškácie biblickej literatúry svedkov. Niektorí dôstojníci v tom boli mimoriadne príčinliví. Ivan Klimko uvádza: „V mordvianskom tábore číslo 19 raz vojaci so psami odviedli bratov z táborovej zóny a dôkladne ich prehľadali. Každý svedok si musel vyzliecť šaty vrátane onúc, ktorými sme mali ovinuté nohy. Bratia si však odspodu na chodidlo prilepili niekoľko ručne odpísaných stránok a tie unikli  odhaleniu. Podarilo sa im zachrániť aj niekoľko minibrožúrok, ktoré si predtým vyrobili. Boli také malé, že sa dali ukryť medzi prsty, takže keď stráže všetkým prikázali, aby zdvihli ruky, nič podozrivé si nevšimli.“

Duchovný pokrm si bratia chránili aj inými spôsobmi. Alexej Nepočatov hovorí: „Niektorí bratia vedeli písať veľmi drobným písmom. Používali pero s tenučkým hrotom, takže týmto ‚pavučinovým‘ písmom do každého riadka štvorčekovaného zošita vtesnali tri až štyri riadky textu. Vďaka tomu sa do jednej zápalkovej škatuľky zmestilo päť až šesť Strážnych veží. Ten, kto takto písal, musel mať vynikajúci zrak a musel byť schopný zvládnuť väčšiu záťaž. Bratia začali prepisovať až potom, keď sa všetky svetlá vypli a každý šiel spať. Túto prácu robili pod prikrývkou. Jediné svetlo, ktoré mali k dispozícii, vrhala sliepňajúca žiarovka pri vchode do baraku. Pár mesiacov takejto práce človeku zničilo zrak. Ak si strážca, ktorý nám bol priaznivo naklonený, všimol, že niekto čosi prepisuje, občas poznamenal: ‚Stále len píšete a píšete. Kedy pôjdete spať?‘“

Brat Klimko spomína: „Pri jednej príležitosti sme prišli o veľké množstvo literatúry a dokonca o Bibliu. Všetko to bolo ukryté v protéze nohy jedného brata. Strážca  brata prinútil, aby si dal protézu dole, a potom ju roztrieskal. Rozhádzané stránky odfotografovali a fotografie uverejnili v táborových novinách. Nakoniec však aj to bolo na niečo dobré, pretože to mnohým ľuďom znovu ukázalo, že Jehovovi svedkovia sa zapájajú výlučne do náboženských aktivít. Po tomto objave správca tábora bratom škodoradostne povedal: ‚Toto je pre vás Armagedon!‘ Nasledujúci deň mu však ktosi nahlásil, že Jehovovi svedkovia sa zhromaždili, spievajú piesne a čítajú si tak ako zvyčajne.“

ROZHOVOR S GENERÁLNYM PROKURÁTOROM

Koncom roka 1961 prišiel na inšpekciu do tábora v Mordviansku generálny prokurátor Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Počas inšpekcie vošiel do baraku, kde žili svedkovia. Dovolil bratom, aby mu položili niekoľko otázok. Viktor Gutšmidt spomína: „Spýtal som sa ho: ‚Myslíte si, že náboženstvo Jehovových svedkov predstavuje pre sovietsku spoločnosť nebezpečenstvo?‘

‚Nie, nemyslím si to,‘ odpovedal stručne. Neskôr počas rozhovoru sa však preriekol a povedal nám zaujímavú informáciu: ‚Len v roku 1959 bolo pre Irkutskú oblasť vyhradených päť miliónov rubľov na zastavenie činnosti svedkov.‘

Tým ukázal, že vláda dobre chápe, kto sme. Veď na to, aby sa preskúmalo, čo sú vlastne svedkovia zač, sa z rozpočtu trestného systému použilo päť miliónov rubľov! To bola obrovská suma peňazí. V tom čase sa dalo za päťtisíc rubľov kúpiť pekné auto alebo dobre vybavený dom. Keďže vláda v Moskve minula na Jehovových svedkov toľko peňazí, musela jasne chápať, že nie sme nebezpeční.

 Generálny prokurátor sa tiež vyjadril: ‚Ak by sme povedali sovietskym ľuďom, aby si so svedkami urobili, čo len chcú, nezostalo by po vás ani stopy.‘ Tým poukazoval na to, že spoločnosť sa na svedkov pozerá nepriaznivo. Bolo zjavné, že milióny ľudí ovplyvnila ateistická a ideologická propaganda.

Zareagovali sme na to slovami: ‚Uvidíte, že je to inak, keď budú svedkovia od Moskvy až po Vladivostok organizovať zjazdy.‘

‚Možno takého pol milióna sa k vám pripojí, ale zvyšok zostane na našej strane,‘ povedal.

Touto poznámkou sa náš rozhovor skončil. Generálny prokurátor nebol ďaleko od pravdy. Dnes sa na  zhromaždeniach Jehovových svedkov, ktoré sa konajú na území bývalého Sovietskeho zväzu, zúčastňuje vyše 700 000 ľudí. Na týchto zhromaždeniach nepočúvajú propagandistické myšlienky, ale čisté slová biblickej pravdy.“

„PRE SVEDKOV STE TU UROBILI REKREAČNÉ STREDISKO“

Viktor pokračuje: „Správa tábora ukázala generálnemu prokurátorovi kvety a stromy, ktoré vysadili svedkovia, ako aj balíčky, ktoré dostali a mali ich odložené vo svojich barakoch bez toho, že by im ich niekto ukradol. Na všetko pozeral s neskrývaným údivom. Neskôr sme sa však dozvedeli, že tento muž správe tábora prikázal, aby zničili všetky kvety a stromy zoťali. Veliteľovi tábora povedal: ‚Pre svedkov ste tu urobili rekreačné stredisko, a nie pracovný tábor.‘ Nariadil tiež, že svedkovia nesmú dostávať balíčky, a zatvoril bufet, v ktorom si mohli kúpiť nejaké jedlo navyše.

Na veľkú radosť bratov však veliteľ nesplnil všetky prokurátorove nariadenia. Napríklad sestry mohli i naďalej pestovať kvety. Na jeseň ich narezali a urobili z nich veľké kytice, ktoré venovali zamestnancom tábora a ich deťom. Bol to hrejivý pocit vidieť, ako sa deti stretávajú na vrátnici s rodičmi, berú si kvety a so šťastnými tváričkami utekajú do školy. Deti milovali svedkov.“

Viktor ďalej spomína: „Jedného dňa začiatkom roka 1964 nám jeden dozorca, ktorého brat pracoval pre KGB, povedal, že vláda organizuje veľkú akciu proti Jehovovým svedkom. Neskôr v tom roku bol však Nikita Chruščov nečakane odvolaný z funkcie hlavy štátu a prenasledovanie potom nenabralo takú intenzitu.“

 V PRÍSNE STRÁŽENOM TÁBORE ZNEJÚ PIESNE KRÁĽOVSTVA

V 60. rokoch mohli väzni v jednom prísne stráženom tábore v Mordviansku dostávať balíčky iba raz za rok, a aj to len ako ‚mimoriadnu odmenu‘. Neustále sa robili prehliadky. Ak niekoho chytili, že mal pri sebe papierik s biblickým textom, šiel na desať dní do samoväzby. Navyše v tomto tábore väzni dostávali menšie dávky jedla ako v iných druhoch táborov. Aj práca bola v prísne strážených táboroch ťažšia; svedkovia museli vykopávať pne obrovských stromov. Alexej Nepočatov hovorí: „Často sme bývali na pokraji úplného fyzického vyčerpania. Ale stále sme si udržiavali duchovnú bdelosť a nevzdávali sme sa. Jedným spôsobom, akým si bratia posilňovali radostného ducha, bol spev piesní Kráľovstva. Vytvorili viachlasný mužský zbor, ktorý bol neopísateľne krásny, aj keď v ňom neboli ženské hlasy. Tieto piesne sa páčili nielen svedkom, ale aj dôstojníkom, ktorí žiadali bratov, aby počas práce spievali. Raz, keď sme stínali stromy, prišiel za nami dozorca eskorty a povedal: ‚Zaspievajte zopár piesní. Je to na žiadosť samotného divízneho dôstojníka!‘

Tento dôstojník počul bratov spievať piesne Kráľovstva už veľa ráz predtým. Jeho žiadosť prišla v pravý čas, lebo sme sa cítili úplne vyčerpaní. Radostne sme začali svojimi hlasmi chváliť Jehovu. Keď sme v tábore spievali, manželky dôstojníkov zvyčajne vyšli z okolitých domov, postavili sa na verandu a dlho počúvali. Mimoriadne sa im páčili slová piesne číslo šesť zo starého spevníka s názvom ‚Nech vzdá zem slávu‘. V tejto piesni bolo veľa krásnych vyjadrení a mala nádhernú melódiu.“

 PRÍCHOD DO „INÉHO SVETA“

I v tých najnečakanejších situáciách mohli ľudia vidieť, že svedkovia sú iní, ako sa o nich väčšinou hovorí. Viktor Gutšmidt spomína: „Na konci jedného pracovného týždňa, keď sme sedeli v záhrade, prišlo do nášho tábora nákladné auto so zásielkou drahých elektrických zariadení. Auto šoféroval jeden väzeň z nášho tábora, ktorý nebol naším duchovným bratom. Vedúci zásobovania, ktorý ho sprevádzal, bol však z iného tábora. Keďže hlavný skladník mal dovolenku a sklad bol zatvorený, svedkovia boli požiadaní, aby tovar prevzali a vyložili.

Vyložili sme ho a naukladali vedľa skladu neďaleko barakov, v ktorých bývali bratia. Vedúci zásobovania bol veľmi nervózny z tohto neoficiálneho prevzatia a z toho, že na príjemke nemá podpis hlavného skladníka. Ale vodič ho upokojoval: ‚Ničoho sa nebojte. Tu sa toho nikto nedotkne. Prišli ste do „iného sveta“. Zabudnite na to, čo sa deje vonku. Tu si hocikde môžete položiť svoje hodinky a zajtra ich na tom istom mieste nájdete.‘ Keďže zariadenia mali hodnotu pol milióna rubľov, vedúci zásobovania trval na tom, že nemôže odísť bez podpísaného potvrdenia o prevzatí.

Čoskoro prišli muži zo správy tábora a žiadali, aby to nákladné auto odišlo. Jeden z nich povedal vedúcemu zásobovania, aby tam nechal faktúru a prišiel si po ňu na druhý deň. Hoci mu to vôbec nebolo po vôli, nakoniec odišiel. Hneď ráno však stál pri bráne a dožadoval sa vstupu do tábora s tým, že si musí dať podpísať faktúru, ale strážca mu ju odovzdal už podpísanú.

Neskôr nám ten strážca rozpovedal, ako to celé prebehlo. Vedúci zásobovania vraj jednoducho nedokázal odísť. Pol hodiny tam stál a najskôr nechápavo hľadel  raz na bránu, raz na dokumenty, potom sa obrátil a chcel odísť, ale hneď sa obrátil späť a zasa nechápavo pozeral. Niečo také sa mu stalo zrejme prvýkrát v živote — tovar bol prevzatý, faktúra podpísaná v jeho neprítomnosti a všetko bolo v poriadku. Najzaujímavejšie na tom však bolo, že sa to celé udialo v prísne stráženom pracovnom tábore, v ktorom si odpykávali trest väzni označení za ‚mimoriadne nebezpečných zločincov‘. Teda bez ohľadu na to, ako propaganda vykresľovala Jehovových svedkov, takéto príhody umožňovali mnohým zistiť, akí sú svedkovia naozaj.“

„TERAZ UŽ ZASA HLÁSAJÚ“

V roku 1960, niekoľko dní po tom, čo bola veľká skupina bratov uväznená v mordvianskom tábore číslo 1, bolo viac ako sto svedkov vybratých na presun do tábora číslo 10, osobitného tábora blízko dediny Udarnyj. Bol to „experimentálny“ tábor určený na prevýchovu svedkov. Väzni tam nosili pásikavé odevy podobné tým v nacistických koncentračných táboroch. Okrem iných prác svedkovia museli v lese klčovať pne mohutných stromov. Mali stanovenú dennú normu 11 až 12 pňov na osobu, ale niekedy celá pracovná brigáda bratov nedokázala za celý deň spoločnými silami vyklčovať ani jediný peň obrovského duba. Bratia často spievali piesne Kráľovstva, aby sa vzájomne povzbudili. Keď ich počul spievať správca tábora, niekedy zakričal: „Svedkovia, dnes nedostanete večeru! Veď vy prestanete spievať! Ja vás naučím pracovať!“ Jeden brat, ktorý bol v tomto tábore, spomína: „Ale Jehova nás podporoval. Napriek náročným okolnostiam sme boli duchovne bdelí. Stále sme sa povzbudzovali myšlienkou, že v spornej otázke univerzálnej zvrchovanosti stojíme na Jehovovej strane.“ — Prísl. 27:11.

 Okrem niekoľkých väzenských „vychovávateľov“ mala každá cela aj vlastného vychovávateľa, vojenského dôstojníka, ktorý mal prinajmenšom kapitánsku hodnosť. Cieľom týchto dôstojníkov bolo prinútiť svedkov vzdať sa svojej viery. Ak by sa niekto poddal, bol by prepustený na slobodu. Dôstojníci mesiac čo mesiac písali o každom svedkovi posudok podpísaný niekoľkými táborovými zamestnancami. No vždy doň museli napísať: „Nereaguje na prevýchovné opatrenia; pevne zotrváva vo svojom presvedčení.“ Ivan Klimko hovorí: „V tomto väzení som strávil šesť rokov z môjho desaťročného trestu a spolu s bratmi som bol klasifikovaný ako ‚mimoriadne nebezpečný recidivista‘. Dôstojníci nám povedali, že vláda pre svedkov zámerne vytvorila zvlášť ťažké podmienky, aby zistila, ako sa zachováme.“

Iov Andronic, ktorý v tomto tábore strávil päť rokov, sa raz táborového veliteľa spýtal: „Ako dlho budeme v tomto tábore?“ Veliteľ ukázal na neďaleký les a odpovedal: „Kým vás tam všetkých nevynesú.“ Iov rozpráva: „Boli sme izolovaní od ostatných, aby sme nemohli zvestovať. Stále nás pozorne sledovali. Ak čo len jeden brat potreboval ísť do inej časti tábora, vždy ho sprevádzal dozorca. O niekoľko rokov, keď nás premiestnili do tábora s miernym režimom, niektorí väzni, ktorí neboli svedkami, správe tábora povedali: ‚Jehovovi svedkovia zvíťazili. Držali ste ich v izolácii, ale teraz už zasa hlásajú.‘“

DÔSTOJNÍK SPOZNÁVA SVOJU BIBLIU

Do tábora číslo 10 bolo mimoriadne ťažké dostať literatúru, nehovoriac už o Biblii. Bratom sa zdalo, že priniesť do tábora Božie Slovo je takmer nemožné. Jeden brat, ktorý v tomto tábore strávil niekoľko rokov,  hovorí: „Pre Jehovu nie je nič nemožné. Boh vypočul naše modlitby. Prosili sme o jednu Bibliu pre sto svedkov v tomto tábore a nakoniec sme mali dve.“ ​(Mat. 19:26) Ako sa to podarilo?

Do väznice prišiel pracovať ako vychovávateľ istý plukovník. Ale ako bude človek bez akéhokoľvek poznania Biblie „vychovávať“ svedkov? Nejako sa mu podarilo zohnať polorozpadnutú Bibliu a pred odchodom na dovolenku požiadal istého uväzneného staršieho baptistu, aby ju znovu zviazal, a dozorcov upozornil, aby mu ju neskonfiškovali. Baptista sa svedkom pochválil, že dostal Bibliu, a súhlasil, že im ju požičia, aby si ju prezreli. Keď bratia mali v rukách tento vzácny poklad, okamžite ju rozobrali a stránky rozdelili medzi bratov, aby ich odpísali. Nasledujúcich pár dní sa všetky cely svedkov zmenili na čosi ako odpisovacie dielne. Z každej stránky boli urobené dva odpisy. Jeden brat spomína: „Keď sme dali dokopy všetky stránky, mali sme tri Biblie. Plukovník dostal svoju nanovo zviazanú Bibliu a nám ostali ďalšie dve. Jednu sme používali na čítanie a druhú sme vložili do ‚trezoru‘ — niekoľkých rúr, v ktorých boli uložené vysokonapäťové káble. V rúrach sme urobili skrýše, a keďže sa k nim dozorcovia báli čo i priblížiť, nikdy ich neprehľadávali. Vysoké napätie bolo spoľahlivým strážcom našej knižnice.“

Počas jednej prehliadky však plukovník našiel stránku z tejto ručne odpísanej Biblie. Keď pochopil, čo sa stalo, roztrpčený zvolal: „Toto je časť Biblie, ktorú som ja sám priniesol do tábora!“

SLÁVENIE PAMÄTNEJ SLÁVNOSTI

Bratia v táboroch sa každý rok snažili sláviť Pamätnú slávnosť. Počas rokov, ktoré bratia strávili v jednom  mordvianskom tábore, sa ani jednému z nich nikdy nestalo, že by sa na nej nezúčastnil. Správa tábora sa konaniu slávnosti, samozrejme, snažila zabrániť. Poznala dátum Pamätnej slávnosti, a tak zvyčajne v ten deň zmobilizovala všetky strážne jednotky, aby boli v stave najvyššej pohotovosti. K večeru však väčšinu strážcov také dôkladné sledovanie unavilo, pretože nikto nepoznal miesto ani presný čas konania slávnosti.

Bratia sa vždy usilovali získať víno a nekvasený chlieb. Raz v deň konania slávnosti strážna jednotka, ktorá mala za úlohu sledovať bratov, symboly objavila a skonfiškovala. V priebehu dňa tieto stráže vystriedala iná strážna jednotka a jednému bratovi, ktorý upratoval kanceláriu veliteľa jednotky, sa nepozorovane podarilo symboly vziať a odovzdať ich bratom. V ten večer sa Pamätná slávnosť konala v čase tretej hliadky a bratia na nej mali aj symboly. Tie boli zvlášť potrebné, pretože jeden z bratov zo symbolov prijímal.

SLÁVENIE PAMÄTNEJ SLÁVNOSTI V ŽENSKOM TÁBORE

V iných táboroch vznikali podobné problémy. Valentina Garnovská spomína, že v ženskom tábore v Kemerove bolo nezvyčajne ťažké sláviť Pamätnú slávnosť. Hovorí: „V tomto tábore bolo asi 180 sestier. Mali sme zakázané stretávať sa. Za desať rokov sa nám podarilo sláviť Pamätnú slávnosť len dvakrát. Raz sme sa ju rozhodli usporiadať v jednej z kancelárií, za ktorých upratovanie som bola zodpovedná. Sestry sa tam začali potajomky schádzať v priebehu niekoľkých hodín pred začiatkom slávnosti. Podarilo sa tam prísť asi 80 sestrám. Na stôl sme položili nekvasený chlieb a suché červené víno.

 Rozhodli sme sa začať bez piesne, a tak na úvod jedna sestra vyslovila modlitbu. Atmosféra na slávnosti bola dôstojná a radostná. Potom sme však nečakane začuli nejaký hluk a výkriky a uvedomili sme si, že dozorcovia nás hľadajú. Hoci okno bolo vysoko nad zemou, zrazu sme si všimli, že sa cezeň pozerá samotný táborový veliteľ. Súčasne sa ozvalo búchanie na dvere a ktosi prikazoval, nech otvoríme. Dozorcovia vtrhli dovnútra, schmatli sestru, ktorá mala prednášku, a viedli ju do samoväzby. Na jej miesto sa však odvážne postavila ďalšia sestra a chcela pokračovať v prednáške, ale aj ju schytili a odviedli. Hneď nato sa v prejave pokúsila pokračovať tretia sestra, a tak nás všetky nahnali do inej miestnosti a pohrozili nám samoväzbou. Tam sme Pamätnú slávnosť dokončili spevom piesne a záverečnou modlitbou.

Keď sme sa vrátili do barakov, spoluväzenkyne nás privítali slovami: ‚Keď ste tak všetky zmizli, pomysleli sme si, že už je tu Armagedon a že Boh vás vychvátil do neba a nás tu nechal, aby sme boli zničené.‘ Hoci sme s týmito ženami boli väznené už niekoľko rokov, žiadna z nich neprijímala pravdu, ale po tejto udalosti niektoré začali počúvať.“

„ZHŔKLI SME SA DOKOPY“

V jednom tábore vo Vorkute bolo veľa svedkov z Ukrajiny, Moldavska, pobaltských a iných republík Sovietskeho zväzu. Ivan Klimko spomína: „Bola zima roku 1948. I keď sme nemali biblickú literatúru, na kúsky papiera sme si napísali všetko, na čo sme si vedeli z našich časopisov spomenúť, a skryli sme ich pred dozorcami. Vedeli však, že máme také papieriky. Čakali nás dlhé, únavné prehliadky. Počas chladných zimných dní nás vyhnali von a prikázali nám, aby sme sa postavili do  radov po päť. Často nás znova a znova prepočítavali. Zrejme čakali, že sa radšej vzdáme tých papierikov, než by sme mali stáť v zime a mraze. Zatiaľ čo nás opakovane prepočítavali, zhŕkli sme sa dokopy a zhovárali sme sa o nejakej biblickej téme. Myseľ sme si vždy zamestnávali duchovnými vecami. Jehova nám pomohol zachovať si rýdzosť. Po nejakom čase sa bratom dokonca podarilo dostať do tábora Bibliu. Rozdelili sme ju na niekoľko častí, aby ju pri prehliadke nezhabali celú.

Medzi strážcami boli aj takí, ktorí si uvedomovali, že svedkovia do tábora nepatria. Títo láskaví ľudia nám pomáhali, ako mohli. Niektorí proste ‚prižmúrili oči‘, keď voľakto z nás dostal balíček. Zvyčajne v ňom bola skrytá jedna či dve stránky zo Strážnej veže. Tieto len niekoľkogramové hárky papiera boli pre nás cennejšie ako kilogramy jedla. Svedkovia boli v každom tábore ochudobňovaní o mnohé hmotné veci, ale po duchovnej stránke sme boli veľmi bohatí.“ — Iz. 65:13, 14.

‚CUKRÍK ROZDELÍ NA 50 ČASTÍ!‘

Každý týždeň bratia viedli biblické štúdiá s tými, ktorí prejavili záujem o pravdu. Niektorí väzni, dokonca aj tí, ktorí sa nezaujímali o pravdu, sa naučili, že po 19.00 sa v barakoch konajú štúdiá, a v tom čase sa snažili byť zvlášť potichu. Iov Andronic spomína: „Bolo zjavné, že Jehova sa o nás stará a požehnáva dielo robenia učeníkov. Kresťanskú bratskú lásku sme sa snažili prejavovať aj uplatňovaním biblických zásad. Napríklad keď nám zvonka prichádzalo v balíčkoch jedlo, delili sme sa oň, čo bolo v táboroch zriedkavé.

V jednom tábore mal na starosti rozdeľovanie jedla medzi bratov Mykola Piatocha. Jeden dôstojník KGB raz povedal: ‚Dajte Mykolovi cukrík a on ho rozdelí na  50 častí!‘ To bolo medzi bratmi bežné. Podelili sme sa o všetko, čo prišlo do tábora, či už o telesný, alebo o duchovný pokrm. Pomáhalo nám to a bolo to vynikajúce svedectvo pre úprimných ľudí, ktorých to mohlo pritiahnuť k pravde.“ — Mat. 28:19, 20; Ján 13:34, 35.

PRÉMIE ZA DOBRÉ SPRÁVANIE

Táboroví zamestnanci, ktorí pracovali priamo so svedkami, dostávali v jednom tábore prémie niekedy až vo výške 30 percent platu. Prečo? Viktor Gutšmidt vysvetľuje: „Prezradila mi to jedna bývalá táborová pokladníčka. Vravela, že v táboroch, kde bolo veľa svedkov, zamestnancom povedali, aby sa vždy ovládali, nenadávali a boli taktní a zdvorilí. Za takéto dobré správanie im bol sľúbený vyšší plat. Robilo sa to účelovo, v snahe ukázať druhým, že svedkovia nie sú jediní, ktorí žijú príkladným životom, a v ničom sa od druhých neodlišujú. Teda zamestnancom za dobré správanie platili. V tábore pracovalo veľa ľudí — zdravotnícky personál, robotníci, účtovníci, dozorcovia — celkovo asi sto osôb. Nikto si nechcel nechať ujsť príležitosť prilepšiť si k platu.

Keď jedného dňa istý brat pracoval mimo tábora, v diaľke začul vedúceho brigády hlasno kliať. Ďalší deň ho brat stretol v tábore a povedal: ‚Včera vás niekto v strážnici musel veľmi nahnevať. Nadávali ste z plného hrdla!‘ Muž odpovedal: ‚Nie, to len počas dňa začalo vo mne všetko vrieť, a tak som šiel von z tábora vyventilovať sa.‘ Je zjavné, že správať sa tak ako svedkovia bolo pre druhých bremenom.“

OD ZASKLIEVANIA K ZVESTOVANIU

Bratia využívali na zvestovanie rôzne príležitosti a z času na čas bolo ich úsilie bohato odmenené. Nikolaj Gucuľak spomína: „Často sme si zaobstarávali jedlo  v táborovom bufete. Zakaždým, keď som tam mal ísť po jedlo ja, snažil som sa s niekým prehodiť pár slov na nejakú biblickú tému. Žena, ktorá vydávala jedlo, vždy pozorne počúvala a raz ma poprosila, aby som jej niečo prečítal. O tri dni ma jeden dôstojník zavolal na bránu. Povedal mi, aby som ešte s jedným bratom išiel zaskliť okno na dome táborového veliteľa.

V sprievode troch vojakov sme spolu s bratom šli do mesta. Keď sme prišli k domu, dvere nám otvorila veliteľova manželka. Bola to tá žena z táborového bufetu! Jeden vojak zostal vnútri a dvaja vonku na ulici pri okne. Žena nám ponúkla čaj a poprosila nás, aby sme jej o Biblii povedali viac. V ten deň sme jej nielenže zasklili okno, ale aj vydali dôkladné svedectvo. Na konci rozhovoru nám povedala: ‚Nebojte sa ma. Moji rodičia boli bohabojní ľudia tak ako vy.‘ Našu literatúru čítala potajme, aby sa to nedozvedel jej manžel, ktorý svedkov nenávidel.“

 ‚VRÁŤTE SA DO ZAMESTNANIA‘

Niektorí ľudia v zodpovednom postavení sa na svedkov pozerali priaznivo a zastali sa ich. V 70. rokoch v Bratsku v Irkutskej oblasti závodná organizácia komunistickej strany miestneho drevárskeho podniku sa rozhodla prepustiť všetkých zamestnancov, ktorí boli svedkami. Bratom povedali: „Keďže nemáte radi sovietsku vládu, nepostará sa o vás. Máte radi Jehovu, tak nech sa o vás postará on.“ Prepustení bratia sa rozhodli, že to najlepšie, čo môžu urobiť, je verejne zvestovať, a tak začali chodiť z domu do domu. V jednej domácnosti im otvorila nejaká žena. Bratia sa predstavili a stručne vysvetlili dôvod svojej návštevy, keď sa zrazu z kuchyne ozval mužský hlas: „S kým sa to rozprávaš? Nech idú ďalej.“ Keď bratia vošli dovnútra, muž sa ich opýtal: „Prečo nie ste v práci? Veď je pracovný deň.“ Bratia mu teda vysvetlili, ako prišli o prácu.

Vyšlo najavo, že ten muž je štátny prokurátor, ktorý sa prišiel domov naobedovať. Rozhorčený šiel k telefónu a v podniku zisťoval, či je to naozaj pravda, že prepustili všetkých svedkov. Keď mu to potvrdili, spýtal sa: „Na základe čoho? Uvedomujete si, že ste tým porušili zákon? Na to nemáte právo! Prikazujem vám, aby ste všetkých svedkov prijali späť a aby ste im vyplatili odškodné za tie tri mesiace, počas ktorých nemohli pre vaše rozhodnutie pracovať.“ Prokurátor položil slúchadlo a obrátiac sa k bratom, povedal: „Zajtra sa vráťte do zamestnania.“

‚JA SKRÝVAM LITERATÚRU OD ROKU 1947‘

V 70. rokoch už bratia nadobudli skúsenosti vo výrobe, distribúcii i skrývaní literatúry. Niekedy však vznikli situácie, v ktorých bolo treba reagovať pohotovo.  Grigorij Sivuľskij spomína: „Raz v roku 1976 náš dom prehľadávala KGB. Večer predtým som ľahkovážne položil správy zo služby a adresy bratov pod bielizník. Agenti KGB vyzerali počas prehliadky veľmi sebaisto, akoby presne vedeli, čo a kde majú hľadať. Jeden z agentov mi povedal: ‚Prines kombinačky a skrutkovač, ideme rozobrať gauč.‘ Pomodlil som sa a sebavedome som odpovedal:

‚Keby ste nás touto prehliadkou zaskočili, ako ste zaskočili iných svedkov, niečo by ste tu našli. Ale dnes ste prišli neskoro. Už nič nenájdete.‘

‚A čo by sme našli?‘ opýtal sa agent.

‚Strážne veže a Prebuďte sa! Ale dnes nič nenájdete.‘

Podal som im náradie a povedal: ‚Po prehliadke budete musieť ten gauč znovu poskladať, takže bude vyzerať tak ako teraz.‘

Chvíľu nerozhodne stáli. Vycítiac ich neistotu, obrátil som sa k jednému z nich, bol to ešte len mladík, a povedal som mu: ‚Odhadujem, že literatúru Jehovových svedkov nehľadáš dlhšie ako tri roky. Ale ja ju skrývam od roku 1947. Neplytvaj časom, literatúra je na bezpečnom mieste.‘

Na moje prekvapenie odišli. Správy a adresy bratov boli pritom tak ľahko dostupné, že stačilo len natiahnuť ruku a vziať ich.“

PERESTROJKA — ČAS ZMIEN

V roku 1985 bola v Sovietskom zväze ohlásená perestrojka. Očakávané výsledky však nepriniesla okamžite. Na niektorých miestach boli svedkovia naďalej zatýkaní a posielaní do väzenia tak ako predtým. Napriek tomu v roku 1988 nemecká odbočka svetovému ústrediu napísala: „Začiatkom služobného roka štátne úrady  naznačili, že sú ochotné poskytnúť [bratom v ZSSR] väčšiu slobodu, pokiaľ ide o zhromaždenia a možno aj literatúru, ak sa na miestnych úradoch zaregistrujú. Na väčšine miest mohli bratia sláviť Pamätnú slávnosť bez akéhokoľvek prerušovania. Cítia, že postoj úradov k nim sa zásadne zmenil.“

Vymenovaní bratia zanedlho poskytli nemeckej odbočke adresy bratov, ktorí boli ochotní prijímať balíky s duchovným pokrmom. Príjemcovia ich dali k dispozícii miestnym starším, ktorí zase zabezpečovali, aby z tohto pokrmu mali úžitok všetci. Vo februári 1990 mala nemecká odbočka k dispozícii 1 600 takýchto osobných adries, na ktoré sa raz mesačne posielali súkromné zásielky duchovného pokrmu.

V roku 1989 sa niekoľkým tisícom svedkov zo Sovietskeho zväzu podarilo zúčastniť na medzinárodnom zjazde v Poľsku. Jevdokija, sestra z mesta Naberežnyje Čelny, spomína: „Úpenlivo sme sa modlili k Jehovovi, aby sa nám podarilo zúčastniť na našom prvom ozajstnom zjazde. Keď riaditeľ obchodu, v ktorom som pracovala, počul, že chcem vycestovať z krajiny, zvolal: ‚Čo?! Nepozeráte televíziu? Hranice sú zatvorené a nikoho cez ne nepúšťajú!‘

S úplnou istotou som odpovedala: ‚Hranice sa otvoria.‘ A tak sa aj naozaj stalo. Na hraničnom priechode v Breste púšťali iba svedkov. Dokonca nás ani neprehľadávali a ku každému z nás sa správali zdvorilo. Spolu s nami sa cez hranice pokúšal prekĺznuť aj akýsi muž, predstierajúc, že je zjazdový delegát. Colníci ho však rýchlo odhalili a zatkli. Ako zistili, že k nám nepatrí? Všetci zjazdoví delegáti mali na tvárach široké úsmevy a niesli si len malé tašky.“

 SRDEČNÉ PRIJATIE V MOSKVE

Uplynulo už 40 rokov od času, keď Jehovovi svedkovia v roku 1949 požiadali o registráciu svojej činnosti. V tom období bratom svedomie nedovoľovalo pristúpiť na požiadavky Stalinovej vlády. Ale 26. februára 1990 predseda Výboru pre náboženské záležitosti v Moskve prijal delegáciu Jehovových svedkov. Na stretnutí boli prítomní aj dvaja podpredsedovia a traja ďalší pracovníci tohto výboru. Delegáciu Jehovových svedkov tvorilo 15 ľudí: 11 bratov z Ruska a iných republík Sovietskeho zväzu, Milton Henschel a Theodore Jaracz z Brooklynu, ako aj Willi Pohl a Nikita Karlstroem z nemeckej odbočky.

Stretnutie otvoril predseda týmito slovami: „Sme veľmi radi, že sa môžeme stretnúť s Jehovovými svedkami. Už som o vás počul veľa, ale toto je prvý raz, čo sa s vami stretávam. Sme prístupní rozhovoru v duchu glasnosti (otvorenosti).“ Bratia mu povedali o svojom prianí zaregistrovať činnosť Jehovových svedkov v Sovietskom zväze. Predseda na to povedal: „Je príjemné počuť niečo také a čas je príhodný. Čoskoro je tu jar, obdobie siatia. Môžeme teda očakávať dobré výsledky a dobré plody.“

Keď predseda požiadal bratov, aby sa predstavili, bolo zjavné, že svedkov možno nájsť v každom kúte krajiny, od Kaliningradu až po Ďaleký východ. Jeden krajský dozorca povedal: „Ja zastupujem štyri zbory z Irkutskej oblasti. Ale mám na starosti aj Ďaleký východ, Chabarovský a Krasnojarský kraj i Novosibirskú a Omskú oblasť.“ Predseda zvolal: „To máte ohromné územie; zahŕňa veľa národov!“

Jeden podpredseda povedal: „Musíme sa lepšie oboznámiť s vaším učením, lebo niektorým veciam nerozumieme. Napríklad v jednej z vašich kníh sa píše, že Boh  očistí zem a odstráni všetky súčasné vlády. Nerozumieme tomu.“ Brat Pohl odpovedal: „Jehovovi svedkovia sa nezapájajú do žiadneho druhu násilia. Keď nejaká kniha píše to, o čom hovoríte, poukazuje na konkrétne biblické proroctvá. Jehovovi svedkovia zvestujú o Božom Kráľovstve a o večnom živote v pozemskom raji.“

„Na tom nie je nič zlé,“ odvetil podpredseda.

Na konci rozhovoru predseda povedal: „Sme veľmi radi, že sme sa s vami mohli stretnúť. Mali by ste byť zaregistrovaní hneď, ako to bude možné.“

V marci 1991 boli Jehovovi svedkovia v Rusku oficiálne zaregistrovaní. V tom čase malo Rusko vyše 150 miliónov obyvateľov a správu podávalo 15 987  hlásateľov Kráľovstva. Teraz bratia a sestry v Rusku potrebovali ďalšie vedenie od Jehovu. — Mat. 24:45; 28:19, 20.

„TOĽKÁ RADOSŤ, TOĽKÁ SLOBODA!“

Keďže Fínsko je blízko Ruska, vedúci zbor požiadal fínsku odbočku, aby s bratmi v Rusku spolupracovala pri organizovaní medzinárodného zjazdu, ktorý sa mal konať 26. až 28. júna 1992 v Petrohrade. Čo cítili bratia, ktorí po viac ako piatich desaťročiach života pod zákazom mohli mať slobodne zjazd? Jeden brat spomína: „Na štadióne nás boli tisíce. Slzy nám tiekli bez prestania. Toľká radosť, toľká sloboda! Nikdy sme ani nesnívali, že v tomto systéme vecí by sme mohli zažiť takú slobodu. Ale Jehova to umožnil. S niekoľkými bratmi sme spomínali, ako sme raz piati ležali izolovaní v jednej cele v tábore a štyria sme sa postupne striedali a snažili sa zohriať piateho. Tábor bol obohnaný vysokým plotom, štadión vysokým múrom, ale na rozdiel od tábora tu na štadióne sme chceli ostať čo najdlhšie. Ten pocit sa nedá opísať.

Počas celého zjazdu sme mali oči zaliate slzami. Keď sme videli tento zázrak, plakali sme od radosti. Hoci sme mali vyše 70 rokov, chodili sme po štadióne a vznášali sa, akoby sme mali krídla. Na túto slobodu sme čakali 50 rokov. Najskôr Jehova dovolil, aby sme boli poslaní do vyhnanstva na Sibír, potom do väzníc a táborov, ale teraz sme boli tu, na štadióne! Jehova je mocnejší než ktokoľvek iný. Stáli sme, pozerali na seba a vzlykali. Nemohli sme uveriť, že je to pravda. Obstali nás niekoľkí mladí bratia a pýtali sa: ‚Stalo sa vám niečo? Niekto vám ublížil?‘ Pre slzy sme im však nedokázali odpovedať. No potom im jeden z nás prerývaným  hlasom povedal: ‚Plačeme od radosti!‘ Vysvetlili sme im, ako sme slúžili Jehovovi počas zákazu a teraz jednoducho nemôžeme uveriť tomu, že Jehova všetko tak rýchlo zmenil.“

Po tomto pamätnom zjazde vedúci zbor požiadal fínsku odbočku, aby do Ruska vyslala 15 zvláštnych priekopníkov. Prvého júla 1992 Hannu a Eija Tanninenovci, horliví manželia z Fínska, prišli na miesto svojho pridelenia v Petrohrade. Zozačiatku ich najťažšou úlohou bolo naučiť sa jazyk. Po prvej lekcii sa vydali do ulíc a ponúkali ľuďom biblické štúdiá. Brat Hannu spomína: „Začiatkom 90. rokov chcel skoro každý v meste študovať Bibliu. V službe na ulici nám ľudia ochotne dávali svoje adresy. Všetci chceli literatúru. Keď ste na ulici niekomu ponúkli časopis alebo traktát, prišlo k vám desať ďalších, ktorí si to všimli, a pýtali si literatúru. Ľudia si ju nielenže vzali, ale často si ju aj hneď na ulici alebo v metre začali čítať.“

Od októbra 1992 začalo do Ruska prichádzať aj veľa zvláštnych priekopníkov z Poľska. V prvej skupine bolo niekoľko slobodných sestier. Onedlho prišla z Poľska aj druhá skupina, ktorá bola pridelená do Petrohradu. O rok neskôr bola jedna skupina poľských priekopníkov poslaná do Moskvy. V ďalších rokoch bolo do Ruska pridelených viac ako 170 dobrovoľníkov z Poľska, zväčša absolventov školy služobného vzdelávania.

VEĽKÉ DVERE VEDÚCE K ČINNOSTI

Po tomto medzinárodnom zjazde v Petrohrade vedúci zbor schválil kúpu vyhovujúceho sedemhektárového pozemku s niekoľkými starými budovami v dedine Solnečnoje, nachádzajúcej sa neďaleko Petrohradu. Nadišiel čas postaviť v Rusku Bétel. Vedúci zbor požiadal  o pomoc pri výstavbe fínsku odbočku. V septembri 1992 prišla do Solnečného prvá skupina dobrovoľníkov z Fínska. Aulis Bergdahl, jeden brat z tejto skupiny, ktorý sa neskôr stal členom výboru odbočky, spomína: „Spolu s manželkou Evou Lisou sme s radosťou prijali pozvanie pomáhať pri výstavbe Bételu v Rusku. Jasne sme videli, že túto prácu vedie Jehova. Projekt podporovali bratia z celého sveta.“

Alf Cederlöf, dozorca stavebného projektu z Fínska, a jeho manželka Marja-Leena, boli pre všetkých pracovníkov na stavbe zdrojom podpory a posilnenia.  Dobrovoľníkov povzbudzovali aj členovia fínskeho výboru odbočky. Počas výstavby boli v Solnečnom na návšteve aj bratia z brooklynského ústredia. Aulis spomína: „Po medzinárodnom zjazde v Moskve v roku 1993 nás navštívil brat Milton Henschel. Jeho prejavy k dobrovoľníkom na stavbe aj jeho osobné rozhovory s nimi boli pre všetkých veľmi povzbudzujúce.“

Na výstavbe Bételu pracovalo asi 700 dobrovoľníkov zo Škandinávie a ďalších európskych krajín, z Ameriky, Austrálie, Ruska a iných republík bývalého Sovietskeho zväzu. Hoci pochádzali z rozmanitých kultúr a z rôznych pomerov a boli zvyknutí na rozdielne pracovné postupy, ich spolupráca bola úspešná. Práca sa dovŕšila, ako hovorí Zechariáš 4:6, „‚nie vojenskou silou, ani mocou, ale mojím duchom,‘ povedal Jehova vojsk“. Tento „dom“ naozaj staval Jehova. (Žalm 127:1) Ruskí bratia sa  ochotne dávali k dispozícii na túto prácu pre záujmy Kráľovstva. Väčšina z nich bola mladá a nová v pravde, ale mnohí už začali slúžiť ako priekopníci. Dychtivo sa učili, ako rýchlo a čo najkvalitnejšie stavať a ako robiť veci v súlade s teokratickými organizačnými postupmi.

ORGANIZOVANIE DIELA

Koncom roka 1993 prišli do Bételu v Solnečnom slúžiť členovia ruského výboru krajiny. Medzi pozvanými boli Ivan Paškovskyj, Dmitrij Livyj, Vasilij Kalin, Alexej Veržbickij, Anatolij Pribytkov a Dmitrij Fedunišin. Asi o rok sa k nim pridal Michail Savickij. Vedúci zbor  pridelil Horsta Henschela z nemeckej odbočky, aby s týmito bratmi spolupracoval pri organizovaní diela.

Jednou z prvých vecí, ktorá sa musela zorganizovať, bola práca cestujúcich dozorcov. Na začiatku bolo v Rusku vytvorených päť krajov, dva v Petrohrade a tri v Moskve a okolí. Prvými piatimi krajskými dozorcami, ktorí slúžili celým časom, boli Artur Bauer, Paweł Bugajski a Roy Öster v Moskve a Krzysztof Popławski a Hannu Tanninen v Petrohrade. Neskôr bol za krajského dozorcu vymenovaný aj Roman Skiba. Matthew Kelly zo Spojených štátov, ktorý v roku 1992 absolvoval školu služobného vzdelávania, dostal pridelenie vypomáhať v prípade potreby ako oblastný dozorca.

Hannu Tanninen spomína, ako začiatkom 90. rokov prebiehali jeho prvé návštevy ako krajského dozorcu.  Hovorí: „Do zboru v meste Petrozavodsk v Karelsku som poslal list o plánovanej návšteve. V liste som opísal, ako by mali počas návštevy prebiehať všetky stretnutia a zhromaždenia. Keď sme s manželkou pricestovali do mesta, na železničnej stanici sme sa stretli s jedným starším. Zobral nás k sebe domov, ukázal mi list a povedal: ‚Dostali sme od teba tento list, ale keďže sme tomu nerozumeli, rozhodli sme sa nerobiť nič a počkať, až kým neprídeš a všetko nám nevysvetlíš.‘

Pri prvej krajskej návšteve v Murmansku bolo v zbore 385 zvestovateľov, ktorí podávali správu o vyše 1 000 biblických štúdiách. No počet ľudí študujúcich Bibliu bol oveľa vyšší, pretože mnohé štúdiá sa viedli so skupinami záujemcov. Napríklad jedna priekopníčka mala 13 biblických štúdií, ale dovedna študovala s viac ako 50 ľuďmi!

Naším druhým pridelením bola Volgogradská a Rostovská oblasť. Vo vyše miliónovom Volgograde boli iba štyri zbory. Bratia sa horlivo učili, ako usporadúvať zhromaždenia, viesť biblické štúdiá a zvestovať z domu do domu. Pri každej návšteve sme museli vytvárať nové zbory. Pri príprave správy krajského dozorcu sme zratúvali počet pokrstených od poslednej návštevy. V každom zbore bolo medzi návštevami pokrstených 50, 60 alebo 80 ľudí a v jednom zbore ich bolo dokonca vyše 100! A tak v tomto meste len za tri roky vzniklo 16 nových zborov.“

V januári 1996 bol v Rusku vymenovaný výbor odbočky. Zároveň boli vymenovaní prví oblastní dozorcovia, ktorí mali slúžiť celým časom. Patrili k nim Roman Skiba (Sibír a Ďaleký východ), Roy Öster (Bielorusko, Moskva a územie od Petrohradu až po Ural), Hannu Tanninen (územie od Kaukazu po rieku Volgu)  a Artur Bauer (Kazachstan a stredná Ázia). V tých dňoch všetci oblastní dozorcovia slúžili okrem svojej oblasti aj v malom kraji ako krajskí dozorcovia.

PREKONÁVANIE OBROVSKÝCH VZDIALENOSTÍ

Roman Skiba bol jedným z prvých poľských zvláštnych priekopníkov, ktorí prišli do Ruska začiatkom roku 1993. Spomína: „V októbri 1993 som bol vymenovaný za krajského dozorcu. Prvý kraj, v ktorom som mal slúžiť, zahŕňal zbory v južnom Petrohrade, Pskovskej oblasti a v celom Bielorusku. Bolo to rozsiahle územie, no i tak to ešte nebol najväčší kraj v Rusku. Rýchlo som si však musel zvyknúť na to, že pri cestovaní budem prekonávať obrovské vzdialenosti. V novembri  1995 som bol pridelený slúžiť v kraji na Urale a okrem toho som začal slúžiť ako zástupca oblastného dozorcu. Pridelená oblasť zahŕňala Ural, celú Sibír a Ďaleký východ. Jeden brat vyrátal, že toto územie malo rozlohu ako 38 krajín veľkosti Poľska! Rozprestieralo sa v ôsmich časových pásmach! Asi o dva roky neskôr ma odbočka poprosila, aby som navštevoval aj skupinu v Ulanbátare, hlavnom meste Mongolska.“

Brat Skiba pokračuje: „Raz sme sa s manželkou Ludmiłou potrebovali dostať z Noriľska za polárnym kruhom do Jekaterinburgu, a tak sme museli letieť najskôr z Noriľska do Novosibirska a odtiaľ potom do Jekaterinburgu. Táto cesta bola v jednom nezabudnuteľná — zdalo sa nám, že sa nikdy neskončí. Odlet z Noriľska sa oneskoril o 12 hodín, a preto sme museli stráviť jeden deň na letisku. Našťastie sme sa naučili využívať čas pri cestovaní na osobné štúdium.

Niekedy sa nám ani pri najlepšej snahe nepodarilo prísť na návštevu zboru včas. Raz sme cestovali do zboru v horskej dedine Usť-Kan v Altajsku a šli sme autom po nevyasfaltovanej horskej ceste. Nanešťastie auto sa nám cestou pokazilo, a tak som nielenže nestihol skontrolovať zborové záznamy, ale meškali sme aj na zhromaždenie, ktoré malo začať už pred dvoma hodinami. Boli sme sklamaní a mysleli sme si, že všetci už odišli. Predstavte si naše prekvapenie, keď sme prišli do prenajatej sály a čakalo tam na nás 175 ľudí, hoci zbor mal ani nie 40 zvestovateľov! Zdá sa, že kým sme meškali, mnohým ľuďom z hôr sa za ten čas podarilo dostať na zhromaždenie.“ *

 NEZABUDNUTEĽNÉ ZJAZDY

V niektorých veľkých mestách sa mali prvýkrát konať oblastné zjazdy, no bratia tam nemali skúsenosti s ich prípravou. V Jekaterinburgu v roku 1996 bratia vybrali jeden štadión, ktorý pripadal na toto podujatie do úvahy. Roman Skiba spomína: „Lavičky zarastali trávou a na ploche boli dvojmetrové brezy. Do zjazdu zostávali len tri týždne a v meste a blízkom okolí boli len tri zbory. Našťastie riaditeľ štadióna s nami ochotne spolupracoval, i keď si nevedel predstaviť, ako by bolo možné mať na tomto štadióne zjazd. Bratia sa však pustili do práce a štadión v stanovený čas priam žiaril. Riaditeľ nemohol uveriť vlastným očiam!“ Neskôr tento riaditeľ z vďačnosti umožnil, aby sa v jednej budove štadióna konala škola priekopníckej služby. Jeden brat spomína: „Po tomto zjazde sa štadión opäť začal používať na konanie športových podujatí, ktoré boli pre mesto zdrojom príjmu.“

Niekedy bola nevyhnutná pružnosť a vytrvalosť, aby sa zjazdy mohli konať. V roku 1999 sa mal vo Vladikavkaze konať krajský zjazd s očakávanou účasťou 5 000 ľudí, ale náhle nebolo možné použiť štadión, na ktorom sa mal konať. Bratia teda začali okamžite plánovať náhradný zjazdový program. Najskôr v jednom prenajatom kine vo Vladikavkaze počas piatich dní prebehol každý deň krajský zjazd s programom skráteným na jeden deň. Potom sa v meste Naľčik cez víkend konal program celého dvojdňového krajského zjazdu na dvoch miestach, ktoré boli od seba vzdialené asi dva kilometre. Zjazd v jednej hale sa začínal o dve hodiny neskôr ako v druhej, aby sa rečníci stihli presunúť z jedného miesta na druhé. Niektorí cestujúci dozorcovia mali pred koncom programu pocit, že im už zlyhá hlas. Jeden brat  neskôr odhadol, že v tom týždni predniesol 35 prejavov! Spočiatku šlo všetko hladko. Ale v sobotu dopoludnia do jednej haly vošli uniformovaní muži so psom a vyhlásili, že z technických príčin musia všetci okamžite opustiť budovu. Bratia a sestry zostali pokojní ako zvyčajne, vyšli von a tam obedovali a zhovárali sa. Vyšlo najavo, že akýsi náboženský fanatik zatelefonoval úradom, že v hale je bomba. Halu prehľadali, a keďže sa nič nenašlo, bratia mohli pokračovať. Po malých úpravách v programe zjazd úspešne prebehol a každý z neho mohol mať úžitok.

KAMENE, ŠTÍTY A MEČE

Semená pravdy boli v priebehu krátkeho času zasiate po celej krajine. Eija Tanninenová spomína: „V roku 1998 sme sa pripravovali na 15-hodinovú cestu vlakom z jedného oblastného zjazdu na druhý. Bratia tam potrebovali presunúť veľké množstvo rekvizít na zjazdovú dramatizáciu, a tak nás požiadali, či by sme rekvizity so sebou nezobrali. Mali sme obavy, lebo sme vedeli, že vlakoví sprievodcovia nie sú práve láskaví k ľuďom, ktorí majú veľa batožiny. Ale s pomocou bratov sme do nášho štvormiestneho kupé odhodlane vzali kamene, štíty, meče a tašky plné kostýmov. Okrem nás dvoch a všetkých tých vecí tam boli aj ďalší dvaja pasažieri.

Keď prišla sprievodkyňa skontrolovať lístky, spýtala sa nás, prečo máme toľko batožiny. Povedali sme, že nesieme rekvizity na dramatizáciu, ktorá bude na oblastnom zjazde Jehovových svedkov. Bola k nám veľmi láskavá a povedala, že pred nejakým časom bola na prednáške, ktorú mal môj manžel, keď sme navštívili zbor v jej domovskom meste. Cítili sme Jehovovu pomocnú ruku.“

 POZOROVATELIA NA BIBLICKÝCH ŠTÚDIÁCH

Sestry sa mohli veľa učiť jedna od druhej. Eija spomína: „Niekedy sa zamýšľam nad tým, koľko trpezlivosti a pokory museli sestry prejaviť, keď sme začali slúžiť v Rusku, pretože som neovládala dobre ich jazyk. Hlboko na mňa pôsobilo, keď som videla, ako dychtivo túžia učiť sa viesť biblické štúdiá. Mnohé sestry boli nové v pravde a iné slúžili Jehovovi pod zákazom, keď sa k nim nie vždy mohli dostať pokyny od Jehovovej organizácie.

V rokoch 1995 a 1996 sme slúžili v meste Volžskij. Keď ma nejaká sestra pozvala na biblické štúdium, často sa ma ďalšie sestry pýtali, či by nemohli ísť s nami. Najskôr som sa divila prečo, ale potom mi vysvetlili, že by chceli vidieť, ako sa má viesť biblické štúdium, a učiť sa z toho. Povedala som im, že ak to nebude prekážať záujemcovi a ak sa nebude v ich prítomnosti ostýchať, môžu ísť. Zvyčajne šlo s nami šesť až desať sestier v presvedčení, že záujemcovi to prekážať nebude, čo bola aj pravda. Po niekoľkých mesiacoch som videla veľa záujemcov, ako oni sami začali viesť biblické štúdiá s ďalšími záujemcami. V tom čase boli v meste Volžskij dva zbory. O desať rokov ich počet vzrástol na jedenásť.“

JEJ MODLITBA BOLA VYPOČUTÁ

Bolo zjavné, že z teokratických pokynov mali veľký úžitok nielen bratia a sestry, ktorí boli noví v pravde, ale aj tí, ktorí slúžili dlhé roky pod zákazom. Hannu Tanninen spomína: „Pri rôznych príležitostiach sme cítili vedenie anjelov a stali sme sa svedkami udalostí, ktoré na nás hlboko zapôsobili. V roku 1994 sme prišli do nového zboru v meste Novgorod, teraz nazývanom aj Velikij  Novgorod, a bratia nás priviedli do bytu, v ktorom sme počas toho týždňa mali bývať. V byte sme už mali návštevu, staršiu sestru Mariju, ktorá kvôli nám cestovala asi 50 kilometrov. Bola v pravde už 50 rokov a chcela sa stretnúť s prvým krajským dozorcom slúžiacim po zákaze. Poprosili sme ju, aby nám porozprávala, ako spoznala pravdu. A tak nám vyrozprávala svoj príbeh. Keď mala sedemnásť, bola odvedená do koncentračného tábora v Nemecku a tam sa stretla so svedkami. Prijala pravdu a ešte v tábore ju pokrstila jedna pomazaná sestra. Nakoniec bola Marija prepustená a vrátila sa do Ruska, aby tam hlásala dobré posolstvo o Kráľovstve. Po nejakom čase bola za svoju zvestovateľskú činnosť zatknutá a uväznená. Veľa rokov strávila v sovietskych pracovných táboroch.

Na konci jej rozprávania nás dojalo, keď sme túto pokornú sestru počuli hovoriť, že niekoľko posledných týždňov sa modlila k Jehovovi, aby jej ukázal, či nie je na jej uctievaní niečo nesprávne. Neskôr v ten večer som jej spomenul, že dávnejšie bol v Strážnej veži v rubrike ‚Otázky čitateľov‘ uverejnený článok, ktorý sa zaoberal istou záležitosťou. Písalo sa v ňom, že ak má byť krst platný, je dôležité, aby ho vykonal kresťanský brat. Marija bola veľmi vďačná. Cítila, že dostala odpoveď na svoje modlitby. A tak sa tešila, že mohla byť prijateľným spôsobom pokrstená vo vani. Od času, keď sa v roku 1944 oddala Jehovovi, uplynulo 50 rokov.“

DUCHOVNÝ POKRM SA DOSTÁVA DO 11 ČASOVÝCH PÁSIEM

Začiatkom roku 1991 sa z Nemecka a Fínska začala literatúra posielať do Ruska poštou v menších balíkoch. V júli 1993 prišiel z Nemecka do Bételu v Solnečnom  prvý kamión s 20 tonami literatúry. Z ruskej odbočky začali kamióny doručovať literatúru do Moskvy, Bieloruska a Kazachstanu. Nebolo to vôbec jednoduché. Napríklad doručiť literatúru do Kazachstanu znamená prejsť 5 000 kilometrov len jedným smerom. Na hraniciach sa kamióny často dlho zdržali a cez zimu sa stávalo, že uviazli v závejoch.

V súčasnosti prichádza do Bételu v Solnečnom asi 200 ton literatúry mesačne. Bratia, ktorí v Bételi slúžia ako vodiči, využívajú každú príležitosť, aby zvestovali pohraničnej stráži a colníkom. Niektorí z týchto ľudí si radi čítajú biblickú literatúru. Keď istý policajt počas jednej kontroly zistil, že kamión patrí náboženskej organizácii, začal rázne odsudzovať náboženstvo ako také. Spomenul, ako mu raz škaredo vynadal jeden  kňaz, ktorého zastavil pre vážne porušenie dopravných predpisov. Bratia mu vysvetlili, ako zaobchádza s ľuďmi Boh a aké predsavzatie má s ľudstvom a so zemou. Policajt zmenil tón a stal sa priateľskejším. Začal dokonca klásť otázky, a tak bratia vytiahli Bibliu a rozprúdil sa príjemný rozhovor. Na policajta to tak zapôsobilo, že vyhlásil: „Vyhľadám svedkov, aby som sa o týchto veciach mohol ešte porozprávať.“

V rokoch 1995 až 2001 sa japonská odbočka starala o doručovanie literatúry do zborov vo Vladivostoku na Ďalekom východe a odtiaľ sa po mori zasielala do zborov na Kamčatke. Bratia z Vladivostoku sa postupne zoznámili s kapitánmi niektorých lodí, ktoré smerovali na Kamčatku. Jeden kapitán sa ponúkol, že literatúru odvezie vo svojej kajute bezplatne, a dokonca pomáhal s jej nakladaním na loď. „Hoci nie som veriaci,“ vysvetľoval bratom, „chcem urobiť dobrý skutok. Mám vás rád a páči sa mi, ako ste organizovaní. Keď prídem na miesto určenia, nemusím na vyloženie literatúry dlho čakať. Vaši ľudia sú ako vtáky; zlietnu sa na škatule a rýchlo ich odnášajú preč.“

VZRAST SI VYŽADUJE ĎALŠIE ZLEPŠENIA

Veľa rokov bola Strážna veža v ruštine 16-stranový mesačník o niečo väčšieho formátu ako v súčasnosti. Do ruštiny sa prekladali všetky študijné články, takže bratia v Sovietskom zväze ich mali k dispozícii, ale vychádzali dlho po ich uverejnení v angličtine. Študijné články sa oneskorovali asi o šesť mesiacov až dva roky a ostatné články boli dostupné ešte neskôr. Od roku 1981 začala Strážna veža vychádzať ako 24-stranový mesačník a od roku 1985 ako dvojtýždenník.  Prvý farebný 32-stranový časopis, ktorý vyšiel simultánne s anglickým vydaním, bola Strážna veža z 1. júna 1990.

Taňa, jedna prekladateľka, hovorí: „Keď sa obzrieme späť, uvedomujeme si, že veľa z toho, čo sme v tom čase preložili a dali do tlače, nespĺňalo požiadavky prirodzeného a ľahko zrozumiteľného prekladu. Ale bolo to to najlepšie, čo sme za daných okolností mohli urobiť. A bol to pokrm pre duchovne hladných ľudí, ktorí ho potrebovali.“

Po zrušení zákazu diela v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sa naša literatúra mohla rozširovať vo veľkom. Ruskí prekladatelia pracujúci v Nemecku túžobne očakávali pomoc. K zlepšeniu kvality prekladu prispeli dve nové opatrenia. Prvé, ktoré prekladateľom prinieslo  veľa radosti, bolo, že mohli v nemeckej odbočke privítať niekoľko bratov a sestier z Ruska a Ukrajiny, ktorí sa sem prišli školiť za prekladateľov. Dvadsiateho siedmeho septembra 1991 prišli prví piati a neskôr sa k nim pripojili ďalší. Začali sa teda zmeny v spôsobe práce ruského prekladateľského tímu. Pochopiteľne, neobišlo sa to bez ťažkostí. Z ich ‚dreva a kameňov‘ sa nestalo hneď „zlato“, ale prechádzali všetkými štádiami spomenutými v Izaiášovi 60:17.

Druhým opatrením, z ktorého mali ruskí prekladatelia úžitok, bola pomoc vtedy ešte len krátko fungujúceho oddelenia prekladateľských služieb. Práve v čase, keď prišli do Seltersu v Nemecku prví bratia a sestry z Ruska, konalo sa v nemeckej odbočke školenie prekladateľov.

Za ideálnych okolností by sa malo prekladať v krajine, kde žijú ľudia, pre ktorých sa prekladá. Bolo teda vzrušujúce, keď sa ruský prekladateľský tím v januári 1994 presťahoval z nemeckej odbočky do Bételu v Solnečnom, ktorý bol vtedy vo výstavbe.

Samozrejme, pre odchádzajúcich prekladateľov nebolo ľahké rozlúčiť sa s tými, ktorí desaťročia v tichosti pracovali na preklade literatúry pre svojich bratov za železnou oponou, ale ktorým okolnosti teraz neumožňovali odísť spolu s ostatnými prekladateľmi. Sedemnásti bratia a sestry a dvaja ďalší bratia, ktorí išli slúžiť ako zvláštni priekopníci, odišli zo Seltersu v nedeľu 23. januára 1994, vyprevádzaní s mnohými slzami a objatiami.

‚PRE PACIENTA SOM BOHOM JA‘

Lekári a zdravotnícky personál v Rusku zakladali celé desaťročia svoj prístup k náboženskému  presvedčeniu pacientov na svojom ateistickom vzdelaní a rozšírenom používaní krvi v sovietskom zdravotníctve. Teda kedykoľvek Jehovovi svedkovia, ktorí potrebovali zdravotnú starostlivosť, žiadali o bezkrvnú liečbu, lekári boli zmätení, ba niekedy reagovali až hrubo.

Lekári dokonca často vravievali: „Tu som pre pacienta Bohom ja!“ Ak pacient nesúhlasil s tým, čo lekár hovoril, mohol byť okamžite z nemocnice prepustený. Okrem toho biblický názor svedkov na transfúziu krvi často zneužívali odporcovia pri svojich snahách zakázať v Rusku našu činnosť.

V roku 1995 bolo v ruskej odbočke zriadené oddelenie nemocničných informačných služieb, ktoré lekárom a iným odborným zdravotníckym pracovníkom poskytuje presné informácie o postoji Jehovových svedkov. Konalo sa niekoľko školení, na ktorých sa starší z viac ako 60 výborov pre styk s nemocnicami učili, ako poskytnúť lekárom potrebné informácie a tiež ako hľadať lekárov, ktorí sú ochotní liečiť svedkov bez použitia krvi.

V roku 1998 ruskí lekári a ich zahraniční kolegovia zorganizovali v Moskve medzinárodnú konferenciu s názvom „Alternatívy transfúzie v chirurgii“, prvú svojho druhu v Rusku. Zúčastnilo sa na nej viac ako 500 lekárov z mnohých častí Ruska. V rokoch 1998 až 2002 získali ruskí lekári už dosť skúseností na to, aby zorganizovali desiatky podobných konferencií vo viacerých veľkých ruských mestách. Tieto konferencie priniesli vynikajúce výsledky.

Dr. A. I. Vorobiev, bývalý minister zdravotníctva a hlavný hematológ Ruskej federácie, v oficiálnom liste právnikom, ktorí obhajovali práva pacientov spomedzi  svedkov, uviedol, že vďaka tomu, že ruskí lekári prehodnotili svoj postoj k transfúzii krvi, „sa v našej krajine znížila úmrtnosť rodičiek o 34 percent“. Dr. Vorobiev potom dodal: „Predtým naše zdravotníctvo vykazovalo osemkrát vyššiu úmrtnosť rodičiek ako v Európe, pretože u nás pôrodné asistentky podávali matkám transfúziu krvi, aj keď to nebolo treba.“

V roku 2001 Ministerstvo zdravotníctva Ruskej federácie rozposlalo zdravotníckym inštitúciám v celej krajine súbor pokynov. Uvádzalo sa v nich, že lekár by mal rešpektovať pacientovo odmietnutie transfúzie krvi na základe náboženského presvedčenia. V roku 2002 ruské ministerstvo zdravotníctva vydalo Pokyny o používaní krvných zložiek. V týchto Pokynoch sa uvádzalo, že pacient môže dostať transfúziu krvi len po písomnom súhlase. Zmieňovali sa tiež o tom, že keď pacient z náboženských dôvodov odmieta krvné zložky, treba to rešpektovať a použiť alternatívne spôsoby liečby.

Mnohí lekári po spolupráci so zástupcami oddelenia nemocničných informačných služieb zmenili svoj postoj k používaniu krvi. Jeden chirurg bratom z tohto oddelenia povedal: „Od pacientov [z radov svedkov] a od vás som počul, že váš postoj odmietania krvi nie je len rozmarom, ale že je to biblické nariadenie. Rozhodol som sa overiť si to. Prečítal som si všetky biblické texty uvedené v materiáloch, ktoré ste mi poskytli. Po ich preskúmaní som prišiel k záveru, že váš postoj je naozaj založený na Biblii. Ale prečo sa k tejto téme nevyjadrujú naši kňazi? Teraz, keď vyvstane takáto otázka, ostatným lekárom hovorím, že svedkovia sú ľudia, ktorí sa riadia Bibliou.“ Dnes je v Rusku viac ako 2 000 lekárov, ktorí sú ochotní liečiť svedkov bez použitia krvi.

S RADOSŤOU SLÚŽIA VO SVOJOM PRIDELENÍ

Arno a Sonja Tünglerovci, ktorí dostali školenie v pobočke školy Gileád v Nemecku, slúžia od októbra 1993 v rôznych ruských mestách. Ako napredovalo Jehovovo dielo na miestach, na ktorých slúžili? Vypočujte si ich skúsenosti.

Arno: „Pricestovali sme do Moskvy, kam sme boli pridelení. Už po niekoľkých týždňoch v Rusku sme mali prvé úlohy v teokratickej škole a po šiestich týždňoch som na krajskom zjazde predniesol svoj prvý prejav. Boli sme pridelení do zboru, v ktorom slúžilo asi 140 pokrstených zvestovateľov. Obvod tohto zboru bol asi taký veľký, ako je v Nemecku kraj! Náš prvý obvod sa nachádzal neďaleko nášho priekopníckeho domova.  Bolo veľmi vzrušujúce byť úplne prvými svedkami, ktorí v tomto obvode zvestujú od dverí k dverám!“

Sonja: „Hoci sme sotva vedeli po rusky, niekedy sme zvestovali na ulici sami, rozprávali sme sa s ľuďmi a ponúkali im traktáty a inú literatúru. Miestni bratia a sestry nás veľmi podporovali a nemali sme problém dohodnúť sa s nimi do služby. Boli veľmi láskaví a trpezliví a nechali nás hovoriť našou lámanou ruštinou. Aj ľudia, ktorých sme oslovovali, k nám boli veľmi trpezliví. Po rozpade Sovietskeho zväzu mali ľudia veľký záujem o náboženstvo.“

Arno: „Pri učení sa ruštiny nám veľmi pomáhalo, že sme sa zapájali do zvestovateľskej služby od dverí k dverám a že sme viedli biblické štúdiá. V januári 1994 sme boli v Rusku štvrtý mesiac a už sme viedli 22 biblických štúdií. Mali sme teda veľa príležitostí počuť bežnú ruštinu a používať ju.

V tom čase sa na zjazdoch krstilo pozoruhodne veľa ľudí; mohlo to byť desať alebo aj viac percent všetkých prítomných. V niektorých zboroch nebolo dosť spôsobilých bratov, ktorí by slúžili ako starší alebo služobní pomocníci. Jeden starší dokonca slúžil ako predsedajúci dozorca piatich zborov! Poprosil ma, aby som v jednom z nich mal na Pamätnej slávnosti prednášku. Na slávnosti bolo 804 prítomných. Hneď po zhromaždení museli zo sály odísť, pretože sa tam mala konať ďalšia Pamätná slávnosť. Rečník, ktorý mal mať prednášku v tom druhom zbore, mal však po ceste autonehodu a nemohol prísť načas, a preto som musel predniesť prejav znova. Tentoraz bolo prítomných 796 ľudí! Takže len v dvoch zboroch bolo na Pamätnej slávnosti celkovo prítomných 1 600 ľudí, z čoho vidno, aký ohromný záujem o pravdu mali ľudia v tom čase.“

 JEHOVA ‚URÝCHĽUJE‘ ŽATVU

Jehova vo svojom Slove sľúbil, že ‚urýchli‘ zhromažďovanie ‚žiaducich vecí‘. (Iz. 60:22; Hag. 2:7) V roku 1980 bolo v Petrohrade 65 zvestovateľov, ktorí sa napriek tomu, že ich KGB ostro sledovala, snažili viesť s obyvateľmi mesta rozhovory na biblické témy. V roku 1990 na uliciach v rôznych častiach mesta neformálne vydávalo svedectvo viac ako 170 zvestovateľov. V marci 1991 bola v Rusku činnosť svedkov zaregistrovaná a zanedlho bolo v tomto meste päť zborov. Medzinárodný zjazd, ktorý sa v Petrohrade konal v roku 1992, a ďalšie teokratické udalosti viedli k prudkému vzrastu. V roku 2006 bolo v Petrohrade vyše 70 zborov, ktoré sa horlivo zúčastňovali na vydávaní svedectva.

V roku 1995 bol v Astracháne neďaleko hraníc s Kazachstanom iba jeden zbor. V zbore neboli žiadni starší  ani služobní pomocníci. Bratia však napriek tomu usporiadali krajský zjazd aj zvláštny zjazdový deň. Prejavy predniesli bratia, ktorí pricestovali z Kabardsko-Balkarska vzdialeného 700 kilometrov. Prednášatelia nevedeli vopred, koľko ľudí sa na týchto zjazdoch chce dať pokrstiť. Roman Skiba spomína: „Spolu s ešte jedným bratom sme prišli dva týždne pred zjazdom, aby sme so zborom spolupracovali vo zvestovateľskej službe a aby sme prebrali otázky pred krstom s tými, ktorí túžili dať sa pokrstiť. Nakoniec sme sa však do služby vôbec nedostali. Všetok čas sme strávili rozhovormi s 20 uchádzačmi o krst!“

V roku 1999 bratia v Jekaterinburgu pozvali niekoľkých trhovníkov na Pamätnú slávnosť. Trhovníci sa spýtali, či by mohli pozvať aj svojich priateľov.  Predstavte si prekvapenie bratov, keď sa v sále objavilo asi 100 ľudí! Hoci prenajatá sála bola veľká, niektorí museli stáť.

BIBLICKÉ ŠTÚDIÁ S 50-ČLENNÝMI SKUPINAMI

V Ivanovskej oblasti neďaleko Moskvy sa zvestovateľská činnosť začala, keď sa sem koncom roka 1991 presťahovali Pavel a Anastasija Dimovci. Čakala ich náročná úloha — zvestovať v obvode, v ktorom bolo vyše milióna obyvateľov. Ale ako začať? Rozhodli sa pre jednoduchú a účinnú zvestovateľskú metódu: stánok s literatúrou. Stánok si zriadili na hlavnom námestí Ivanova a rozložili si tam brožúry, časopisy a knihy. Okoloidúci sa pri ňom zastavovali a mnohí prejavili úprimný záujem. Všetkých takých záujemcov pozývali na stretnutia, na ktorých sa študovala Biblia. Tieto stretnutia by sa asi sotva dali nazvať domácim biblickým štúdiom, pretože sa konali v prenajatých sálach a na každom z nich bolo zhruba 50 prítomných. Štúdiá prebiehali podobne ako zhromaždenia a mali dve časti. Najskôr sa rozoberala kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a potom sa študoval článok zo Strážnej veže. Štúdiá sa usporadúvali tri razy do týždňa a každé trvalo tri hodiny. V rôznych častiach mesta sa konali tri takéto študijné stretnutia. Preto Pavel vo svojej správe zakaždým uvádzal, že vedie tri biblické štúdiá. Keď dostal otázku, prečo ich je tak málo, keď v tom čase väčšina zvestovateľov viedla 10 až 20 štúdií, vyšlo najavo, že na každom štúdiu sa zúčastňuje asi 50 záujemcov! Bolo zjavné, že Jehova toto opatrenie požehnáva, pretože mnohí z tých, ktorí sa na týchto štúdiách zúčastňovali, vyjadrili túžbu deliť sa o dobré posolstvo s inými. Po jednom štúdiu Pavel vyhlásil, že všetci, ktorí by sa chceli stať zvestovateľmi, môžu ostať v sále. Nikto neodišiel; všetci sa stali  zvestovateľmi. Počet stánkov s literatúrou v meste rástol a čoskoro bolo na námestiach a v mestských parkoch množstvo stánkov plných literatúry.

Teraz nastal čas prejsť na inú formu služby — službu od dverí k dverám. Ale ako s tým začať, keď predtým takmer žiaden zvestovateľ takýmto spôsobom neslúžil? Tí, ktorí si priali naučiť sa zvestovať z domu do domu, sa pripojili k Dimovcom v službe. Učeniachtivých zvestovateľov bolo neraz veľa. S Pavlom stálo pri dverách niekedy až desať zvestovateľov! Napodiv domácich takéto skupinky neodrádzali, naopak, boli radi, že sa s nimi môžu porozprávať. Niektorí dokonca pozvali celú „delegáciu“ ďalej.

Noví zvestovatelia dychtivo túžili zvestovať aj mimo Ivanova, a tak sa začali organizovať zvestovateľské výlety do iných miest Ivanovskej oblasti. Päťdesiatčlenné skupiny zvestovateľov nastúpili do vlaku a už po ceste na miesto určenia začali zvestovať. Keď prišli do cieľa, rozdelili sa do dvojíc. Prepracovávali bytovky a pozývali ľudí na zhromaždenie, ktoré sa konalo v ten istý deň večer. Na zhromaždení bratia premietli videofilmy, ktoré vyrobili Jehovovi svedkovia, a predniesli aj prejav. Na konci zhromaždenia ponúkli všetkým prítomným biblické štúdium a tí, ktorí si priali študovať, dali bratom svoje adresy. Vďaka takémuto úsiliu vzniklo v niektorých mestách Ivanovskej oblasti až päť zborov.

V roku 1994 bolo len v samotnom Ivanove 125 zvestovateľov a na Pamätnej slávnosti sa zúčastnilo 1 008 ľudí. V tom istom roku bolo na oblastnom zjazde pokrstených 62 zvestovateľov z Ivanova. Za jediný deň bol akoby vytvorený nový zbor! Teraz sa na zvestovateľskom diele v Ivanovskej oblasti usilovne zúčastňuje 1 800 hlásateľov Kráľovstva.

 ZHROMAŽĎOVANIE NAPRIEK ODPORU

V niektorých mestách nebolo jednoduché získať povolenie použiť štadióny na zjazdy. Napríklad v Novosibirsku odporcovia podnecovaní duchovenstvom zorganizovali demonštráciu priamo pred vstupom na štadión a snažili sa zabrániť ľuďom vojsť. Na jeden transparent títo odporcovia napísali „Chráňte sa Jehovových svedkov“. Demonštranti si však nevšimli, že posledné dve písmená prvého slova majú rozmazané, takže nápis v skutočnosti znel „Chráňte Jehovových svedkov“.

V roku 1998 sa bratia pri organizovaní krajského zjazdu v Omsku stretli s ťažkosťami. Na nátlak odporcov miestne úrady prinútili riaditeľa haly, aby v poslednej minúte zrušil zmluvu o prenájme uzatvorenú so svedkami. Na zjazd prišlo niekoľko stoviek ľudí a zhromaždili sa pri hale. Vystrašený riaditeľ, obávajúc sa o seba aj o halu, začal prosiť bratov, nech sa s ostatnými porozprávajú, aby nedošlo k žiadnym násilnostiam. Bratia ho upokojili a povedali mu, že nikto nikomu neublíži. Delegáti si na pamiatku pokojne urobili niekoľko fotografií a rozišli sa. Riaditeľ sa presvedčil, že Jehovovi svedkovia sú mierumilovní ľudia. O dva týždne sa zjazd konal v inej hale. Odporcovia sa o zjazde dozvedeli príliš neskoro na to, aby ho mohli prekaziť — síce prišli, ale až na konci programu.

ZJAZD „POD HVIEZDAMI“

Od 22. do 24. augusta 2003 sa mal v Stavropole na Kaukaze konať jeden z niekoľkých oblastných zjazdov v posunkovej reči. Do mesta prišli delegáti zo 70 ruských miest. Pre prudký odpor mestského zastupiteľstva však hrozilo, že zjazd bude zrušený. Deň pred termínom zjazdu riaditeľ haly zrušil nájomnú zmluvu. V piatok 22. augusta sa však bratom podarilo dohodnúť  s vedením jedného cirkusu, že na konanie zjazdu použijú ich priestory.

Program sa začal o 15.00, ale krátko po prestávke bola nečakane vypnutá elektrina. Delegáti zostali trpezlivo sedieť na svojich miestach. O hodinu sa dodávka elektriny obnovila a program pokračoval až do záverečnej modlitby o 21.30.

Druhý deň zjazdu sa začal výpadkom elektriny o 9.30. O chvíľu bola odstavená aj voda. Ako bude môcť zjazd ďalej pokračovať, keď bratia nemali vodu ani svetlo? O 10.50 zjazdový výbor rozhodol, že sa otvoria všetky vchody do cirkusu, nakoľko vonku bol jasný slnečný deň. Vynachádzaví bratia vyniesli na ulicu veľké zrkadlá a pomocou nich odrážali svetlo dnu tak, aby osvetľovalo halu a rečníka. Hoci publikum teraz už videlo na rečníka, čoskoro bolo zjavné, že on pre ostré svetlo nevidí dobre na svoje poznámky. A tak bratia pomocou ďalších zrkadiel presmerovali svetlo na veľkú zrkadlovú guľu, ktorá visela z kupoly cirkusu. Cirkus rozjasnilo množstvo trblietavých svetielok a rečník i publikum sa teraz mohli plne sústrediť na program. Zjazd „pod hviezdami“ — tak delegáti opísali tento výnimočný zjazd pre množstvo svetielok, mihajúcich sa po tmavých stenách cirkusu.

Čoskoro do cirkusu vošiel starosta a niekoľko funkcionárov. Čudovali sa, že zjazd pokračuje. No najviac na nich zapôsobilo správanie zjazdových delegátov. Nikto z nich neprotestoval ani sa nesťažoval, ale všetci sa plne sústredili na to, čo sa dialo na pódiu. Na náčelníka polície, ktorý sa predtým voči svedkom správal nepriateľsky, to tak zapôsobilo, že povedal: „Srdcom a dušou som s vami, ale žijeme vo svete, ktorý vás nemá v láske.“

 Funkcionári odišli a dodávka energie do cirkusu sa čoskoro obnovila. I keď prvé dva dni sa zjazd skončil neskoro, prítomní zostali na svojich miestach až do záverečnej modlitby. Napriek odporu sa počet delegátov každý deň zvyšoval. V piatok bolo na zjazde 494 prítomných, v sobotu 535 a v nedeľu 611! V záverečnej modlitbe brat vyjadril Jehovovi mimoriadnu vďaku za to, že umožnil, aby sa tento nádherný zjazd konal. Radostní delegáti odchádzali zo zjazdu ešte pevnejšie rozhodnutí slúžiť svojmu nebeskému Otcovi a chváliť jeho meno.

NEPOČUJÚCI CHVÁLIA JEHOVU

Medzi tisíckami delegátov zo Sovietskeho zväzu, ktorí v roku 1990 navštívili zvláštny zjazd v Poľsku, bolo aj niekoľko nepočujúcich. Duchovné povzbudenie, ktoré títo prví „rozsievači“ dostali na zjazde, im pomohlo ešte horlivejšie zvestovať. Už v roku 1992 bolo zjavné, že aj táto časť poľa je pripravená na zber a že ‚žatva bude veľká‘. (Mat. 9:37) V roku 1997 bol vytvorený prvý zbor dorozumievajúci sa posunkovou rečou a po celej krajine sa nachádzali nespočetné skupiny používajúce tento jazyk. V roku 2002 bol vytvorený prvý kraj hovoriaci posunkovou rečou — najrozľahlejší kraj na svete. V roku 2006 bol pomer jedného nepočujúceho zvestovateľa na počet nepočujúcich obyvateľov 1 k 300, zatiaľ čo medzi počujúcou populáciou bol pomer 1 k 1 000.

Tým vznikla potreba kvalitného prekladu našich publikácií do posunkovej reči. V roku 1997 sa v ruskej odbočke začalo prekladať do tohto jazyka. Jevdokija, nepočujúca sestra, ktorá slúži v takomto prekladateľskom tíme, hovorí: „Je pre mňa mimoriadnou výsadou, že môžem slúžiť v Bételi ako prekladateľka našich publikácií do posunkovej reči. Ľudia vo svete nepočujúcim  nedôverujú a pozerajú sa na nich ako na menejcenných. Ale v Božej organizácii je všetko inak. V prvom rade vidím, že samotný Jehova nám nepočujúcim dôveruje, že dokážeme vyjadriť pravdu v našom jazyku. A potom, byť medzi Jehovovým ľudom nám dáva pocit istoty a sme úprimne radi, že môžeme byť súčasťou takej veľkej rodiny.“

DOBRÉ POSOLSTVO V KAŽDOM JAZYKU

Hoci v Sovietskom zväze bola hlavným jazykom obchodu a vzdelávania ruština, hovorilo sa tam aj ďalšími asi 150 jazykmi. Po tom, čo sa v roku 1991 Sovietsky zväz rozpadol na 15 krajín, začal sa o pravdu zaujímať väčší počet ľudí hovoriacich týmito jazykmi, a to najmä v novovytvorených krajinách. V súlade so Zjavením 14:6 sa na tomto obrovskom území sústredilo úsilie na to, aby sa dobré posolstvo dostalo k ľuďom z ‚každého národa, kmeňa, jazyka a ľudu‘. Preto bolo nevyhnutné začať vydávať Strážnu vežu v 14 ďalších jazykoch, ktorými sa hovorí na území pod správou ruskej odbočky, aby sa poskytol duchovný pokrm desiatkam tisícov nových učeníkov. Ruská odbočka podporuje šírenie dobrého posolstva tým, že dohliada na preklad do viac ako 40 jazykov a tak umožňuje, aby biblická pravda pôsobila na srdce ľudí rýchlejšie a hlbšie než kedykoľvek predtým.

Väčšinou týchto jazykov sa hovorí v Ruskej federácii. Človek tu môže počuť napríklad osetčinu, ktorou sa hovorí na uliciach Beslanu a Vladikavkazu; buriatčinu, jazyk príbuzný mongolčine, používanú na území okolo Bajkalského jazera; jakutčinu, altajsko-turecký jazyk, ktorým hovoria lovci sobov a iní obyvatelia Ďalekého východu; a asi 30 iných jazykov, ktorými sa hovorí na Kaukaze. Po ruštine je najrozšírenejším jazykom  tatárčina, ktorou hovorí asi päť miliónov ľudí, a to najmä na území známom ako Tatársko.

Ľudia hovoriaci tatárčinou len málokedy prijmú literatúru v ruštine, ale radi si čítajú literatúru v tatárčine. Počas kampane s traktátom Posolstvo o Kráľovstve č. 35 dostala istá žena jeden výtlačok tohto traktátu a písomne požiadala o brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? v tatárčine. Jedna sestra jej spolu s listom brožúru poslala a žena zareagovala osemstranovým listom plným nadšenia. Čoskoro začala pomocou publikácií v tatárčine študovať Bibliu. Jeden muž, ktorý dostal brožúru Skutočne sa Boh o nás stará? v tatárčine, povedal, že táto brožúra mu pomohla pozerať sa na situáciu vo svete inak. Bez literatúry v tatárčine by niečo také nebolo možné dosiahnuť.

Jedna žena hovoriaca po marijsky dostala traktát  Posolstvo o Kráľovstve č. 35. Keď si ho prečítala, túžila dozvedieť sa viac, ale na vidieku, kde žila, neboli nijakí svedkovia. Raz išla do mesta a tam oslovila jedného svedka, od ktorého dostala nejakú literatúru v ruštine vrátane knihy Poznanie. Tieto publikácie si sama preštudovala a začala vo svojom okolí zvestovať. Onedlho už študovala so skupinou záujemcov. Potom sa dozvedela, že v Iževsku sa má konať zvláštny zjazdový deň, a tak naň šla, pretože sa chcela dať pokrstiť. Na zjazde jej však povedali, že uchádzači o krst musia najskôr dôkladne študovať Bibliu. Bratia preto zariadili, aby dostala duchovnú pomoc. A toto všetko sa začalo prečítaním traktátu Posolstvo o Kráľovstve v jej vlastnom jazyku.

Vo Vladikavkaze bol iba jeden osetsky hovoriaci zbor a do osetčiny nebol na krajských a oblastných zjazdoch prekladaný žiaden prejav. Ale v roku 2002 sa prejavy prvýkrát prekladali. Bratia hovoriaci po osetsky boli nadšení! Dokonca aj tí, ktorí vedeli dobre po rusky, povedali, že keď počuli biblické posolstvo vo svojom rodnom jazyku, zapôsobilo to na ich srdce. Prispelo to k duchovnému rastu zboru a mnohých Osetov to pritiahlo k pravde. V roku 2006 bol v Osetsku vytvorený kraj a po prvý raz sa konali krajské zjazdy v osetčine.

Keď cestujúci dozorcovia navštívili istú skupinu v odľahlej altajskej dedine Aktaš, v jednom byte sa zhromaždilo asi 30 ľudí, hoci skupinu tvorilo len niekoľko zvestovateľov. Verejnú prednášku si vypočuli všetci, ale počas služobného prejavu oblastného dozorcu asi polovica prítomných odišla. Po zhromaždení sa oblastný dozorca miestnych bratov pýtal, prečo toľkí odišli. Jedna staršia altajská žena mu lámanou ruštinou odpovedala: „Robíte dôležitú prácu, ale takmer nič som nerozumela!“ Pri ďalšej návšteve krajského dozorcu sa prejavy  tlmočili a tentoraz počas programu nikto neodišiel, ale všetci z neho mali úžitok až do konca.

V meste Voronež je veľa zahraničných študentov. V roku 2000 istý čínsky hovoriaci služobný pomocník zorganizoval neoficiálne kurzy čínskeho jazyka. Veľa svedkov zareagovalo na potrebu v čínskom poli, začali sa učiť tento jazyk a zvestovať čínskym študentom. Čínština je nesmierne náročný jazyk, ale bratia sa nevzdali. Vo februári 2004 bola v meste vytvorená prvá čínska skupina zborového štúdia knihy. V apríli toho istého roku bol pokrstený prvý čínsky záujemca a o dva mesiace ďalší. Teraz toto štúdium knihy pravidelne navštevuje viacero záujemcov a v čínštine sa vedie asi 15 biblických štúdií. Pri šírení dobrého posolstva do všetkých častí tejto obrovskej krajiny ruská odbočka uspokojuje rastúci dopyt po literatúre v stále väčšom počte jazykov.

PRIEKOPNÍCI DOSTÁVAJÚ ŠKOLENIE

V Rusku sa už niekoľko rokov organizuje škola priekopníckej služby. V každej triede je 20 až 30 priekopníkov, väčšinou z čo najbližšieho okolia, aby nemuseli cestovať príliš ďaleko. Ale keď sa táto škola začínala v Rusku konať, bolo to inak. Roman Skiba spomína: „Nezabudnuteľná je pre mňa škola priekopníckej služby, ktorá sa konala v roku 1996 v Jekaterinburgu. Zúčastnilo sa na nej viac ako 40 bratov a sestier. Mnohí z nich museli cestovať stovky a niektorí takmer tisíc kilometrov, aby sa jej zúčastnili.“

Svetlana slúži ako pravidelná priekopníčka medzi nepočujúcimi od roku 1997. V januári 2000 sa zúčastnila školy priekopníckej služby v posunkovej reči. Po škole Svetlana opisovala, ako jej škola pomohla zlepšiť kvalitu služby a lepšie pochopiť, čo znamená byť kresťanom v rodine a v zbore. Hovorí: „Moja láska k druhým  sa prehĺbila. Uvedomila som si tiež hodnotu spolupráce s bratmi a sestrami a teraz ochotnejšie prijímam rady. Výrazne sa zvýšila aj kvalita môjho vyučovania na biblických štúdiách, pretože teraz používam znázornenia.“

Aľona slúži ako priekopníčka v meste Chabarovsk na Ďalekom východe, kde pomáha nepočujúcim spoznať pravdu. Aby to mohla robiť ešte účinnejšie, chcela navštíviť školu priekopníckej služby v posunkovej reči. Aké ťažkosti musela prekonať? Aľona hovorí: „Najbližšia škola priekopníckej služby v posunkovej reči sa konala v Moskve, ktorá je od Chabarovska vzdialená 9 000 kilometrov. Aby som sa mohla na tejto škole zúčastniť, musela som cestovať vlakom osem dní tam a osem späť.“ Ale ani v najmenšom to neľutovala!

Okrem týchto škôl zameraných na pomoc nepočujúcim sa v Rusku v rokoch 1996 až 2006 konali stovky ďalších škôl priekopníckej služby. Školenie priekopníkov priamo prispieva k vzrastu, či už vo zvestovateľskom diele, alebo v počte zborov. Marcin, ktorý v súčasnosti slúži ako krajský dozorca, spomína: „V roku 1995 som bol pridelený do moskovského zboru Kuncevo ako zvláštny priekopník. Keď som prišiel na verejnú prednášku a štúdium Strážnej veže, v sále to vyzeralo, ako keby sa konal zjazd! Bolo tam prítomných asi 400 ľudí. V tom čase mal zbor asi 300 zvestovateľov. Ani nie o desať rokov bolo z tohto pôvodného zboru vytvorených desať zborov!

V rokoch 1996 a 1997, keď som slúžil ako krajský dozorca, som bol v mojom kraji svedkom úchvatného vzrastu. Navštívil som jeden zbor v meste Volžskij vo Volgogradskej oblasti. Keď som tam po šiestich mesiacoch prišiel opäť, bolo tam o 75 nových zvestovateľov viac. V podstate vznikol úplne nový zbor! Ducha  horlivosti, ktorého prejavovali títo noví zvestovatelia, je ťažké opísať. Na schôdzky pred zvestovateľskou službou, ktoré sa konali v jednom byte, pravidelne chodilo veľa zvestovateľov, niekedy ich bolo až 80. Mnohí museli stáť na schodišti, pretože v byte už pre nich nebolo miesto.“

MLADÍ CHVÁLIA JEHOVU

Mnohí mladí sa zaujímajú o posolstvo o Kráľovstve napriek odporu svojich rodičov. Jedna 22-ročná sestra hovorí: „V roku 1995, keď som mala deväť rokov, Jehovovi svedkovia zvestovali mojim rodičom, ale rodičia pravdu neprijali. Ja som však chcela vedieť o Bohu viac. Potešilo ma, že jedna kamarátka z triedy začala študovať Bibliu, a ja som sa k jej štúdiu pripojila. Keď sa o tom dozvedeli moji rodičia, zakázali mi stretávať sa so svedkami. Niekedy, keď išli preč, ma doma zamkli, aby som nemohla ísť na štúdium. Takto to pokračovalo, až kým som nebola plnoletá. Kvôli škole som odišla z domu a presťahovala sa do iného mesta a tam som vyhľadala svedkov. Bola som taká šťastná, že som mohla obnoviť biblické štúdium! Zamilovala som si Jehovu celým svojím srdcom a na oblastnom zjazde v roku 2005 som sa dala pokrstiť. Hneď po krste som začala s pomocnou priekopníckou službou. Moji rodičia sú teraz priaznivo naklonení tomu, čo pre mňa bolo už od detstva také drahocenné.“

Iná sestra spomína: „V roku 1997, keď som mala 15 rokov, mi svedkovia ponúkli časopis Prebuďte sa! Názov časopisu aj jeho obsah sa mi veľmi páčili a chcela som ho dostávať pravidelne. Keď otec zistil, že si tento časopis čítavam, zakázal svedkom k nám chodiť. O nejaký čas začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami moja sesternica a od roku 2002 som s ňou začala  chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva aj ja. Tam som počula, že Jehovovi svedkovia slúžia ako misionári, a vypestovala som si vrúcnu túžbu pomáhať druhým ľuďom spoznať Boha. Ale sesternica mi vysvetlila, že najskôr musím prestať fajčiť, uviesť svoj život do súladu s Božou vôľou a stať sa jedným z Božích služobníkov. Vzala som si tieto slová k srdcu a o šesť mesiacov som sa dala pokrstiť. Hneď nato som začala s pomocnou priekopníckou službou. Som šťastná, že som našla skutočný zmysel života.“

HĽADANIE ‚ŽIADUCICH VECÍ‘ V JAKUTSKU

Jeden kraj, ktorý vytvorila ruská odbočka, zahŕňa Amurskú oblasť a celé územie Jakutskej republiky.  V služobnom roku 2005 sa v Jakutsku, hlavnom meste tejto republiky, po prvý raz konal krajský zjazd a zvláštny zjazdový deň. Zvlášť radostné bolo pozerať sa, ako na tieto zjazdy prichádzajú pôvodní obyvatelia.

Aby sa bratom uľahčilo navštevovanie zjazdov, kraj bol rozdelený na päť častí, pričom každá časť má svoj vlastný zjazd. Cestujúci dozorcovia musia pri presúvaní z jedného zjazdu na druhý cestovať 24 hodín vlakom, potom 15 hodín autom a nakoniec 3 hodiny lietadlom.

Zima je na tomto území veľmi tuhá. Teploty tu klesajú na mínus 50 stupňov Celzia alebo i nižšie. Napriek tomu miestni zvestovatelia hlásajú nielen v bytovkách, ale aj z domu do domu.

Začiatkom roka 2005 boli v dvoch jakutských dedinách vytvorené dve skupiny zvestovateľov. Jedna skupina je v dedine Chajyr, ktorá sa nachádza za polárnym kruhom 80 kilometrov od pobrežia Mora Laptevovcov smerom do vnútrozemia. V dedine žije 500 obyvateľov a sú tam štyri svedkyne. V roku 2004 sa tu na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 76 ľudí. Keď má krajský dozorca navštíviť skupinu v tejto dedine, musí najskôr cestovať asi 900 kilometrov lietadlom a potom vyše 450 kilometrov autom po zasnežených cestách.

Druhá skupina bola vytvorená v odľahlej dedine Usť-Nera asi 100 kilometrov od dediny Ojmiakon. Teploty v tejto časti krajiny klesajú v zime niekedy až na mínus 60 stupňov Celzia. Minulý rok sa zvestovatelia z tejto dediny vydali na návštevu krajského zjazdu dvoma autami. Len jedným smerom pritom museli prejsť asi 2 000 kilometrov, zväčša cez neobývané územia, kde teploty klesali až na mínus 50 stupňov Celzia.

Jeden krajský dozorca poslal odbočke zaujímavú skúsenosť, ktorá sa odohrala vo výške 4 000 metrov.  Uvádza: „Počas kampane s brožúrou Zostaňte bdelí! sa v našom kraji konala séria krajských zjazdov. Spolu s oblastným dozorcom sme leteli na ďalší zjazd. Nanešťastie sa nám ponúkaná brožúra minula, a tak sme letuške ponúkli brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Povedala, že už nejakú biblickú literatúru dostala, a na naše prekvapenie nám ukázala brožúru Zostaňte bdelí! Veľmi nás potešilo, že bratia boli takí usilovní! Počas nášho rozhovoru šiel okolo druhý pilot. Debata ho zaujala a zapojil sa do nej. Rozprávali sme sa skoro počas celého letu. Páčilo sa mu to a na záver si vzal aj niekoľko časopisov, aby sa o ne podelil s posádkou v kabíne.“

DOBRÉ POSOLSTVO NA SACHALINE

Na Sachalin, ostrov nachádzajúci sa povyše najsevernejšieho japonského ostrova Hokkaido, sa svedkovia prvýkrát dostali koncom 70. rokov. Bratia z Vladivostoku, ktorí na tomto území dozerali na dielo zvestovania, povzbudili Sergeja Sagina, aby rozšíril svoju službu, presťahoval sa na ostrov a zvestoval tam miestnemu obyvateľstvu. Sergej si našiel prácu v prístave a snažil sa tam viesť rozhovory na biblické námety s ďalšími robotníkmi. Čoskoro viedol niekoľko biblických štúdií. Hoci neskôr bol prinútený z ostrova odísť, semená, ktoré zasial, nakoniec vyklíčili a priniesli úrodu.

Zjazdy, ktoré sa konali v rokoch 1989 a 1990 v Poľsku, podnietili mnohých ruských svedkov, aby sa presťahovali na miesta, kde je väčšia potreba. V roku 1990 sa Sergej a Galina Averinovci presťahovali z Chabarovska na Ďalekom východe do Korsakova na Sachaline. O niekoľko mesiacov sa do Južno-Sachalinska, kde bola iba jedna svedkyňa, presťahovali niekoľkí zvestovatelia a dvaja priekopníci.

 Jeden z tých dvoch priekopníkov, Pavel Sivuľskij, syn už spomínaného Pavla Sivuľského, teraz slúži v Bételi. Pavel rozpráva: „Keď sme s bratom prišli do Južno-Sachalinska, museli sme bývať v hoteli, lebo sme v tej chvíli nemohli nájsť žiadne iné miesto na bývanie. Začali sme so službou od dverí k dverám hneď pri hoteli a počas rozhovorov sme sa pýtali ľudí, či niekto nemá nejaký byt na prenájom. V službe sa nás ľudia pýtali, kde by s nami mohli v rozhovoroch pokračovať, no museli sme im povedať, že momentálne žijeme v hoteli, ale že hneď ako sa presťahujeme, pozveme ich k nám. Vrúcne sme sa modlili k Jehovovi, aby nám pomohol nájsť prácu a miesto na bývanie. Jehova naše modlitby vypočul. Onedlho sme mali prácu i byt. Bývanie nám ponúkla jedna pani, ktorú sme oslovili v službe. Nechcela od nás žiadne nájomné a dokonca nám varila, čo nám umožnilo stráviť viac času v službe. Jehova dal najavo, že je s nami. Čoskoro sme mali veľa biblických štúdií a viedli sme skupiny štúdia knihy. O dva mesiace sme prenajali jeden dom, v ktorom sme konali zhromaždenia.“

Ako zbor rástol, veľa nových zvestovateľov sa zapojilo do priekopníckej služby. Prejavovali priekopníckeho ducha a presťahovali sa do iných častí ostrova, aby šírili pravdu medzi obyvateľstvom aj tam. Jehova bohato požehnal horlivú službu tohto rýchlo rastúceho zboru a za tri roky, v roku 1993, tu bolo už osem zborov!

Veľa zvestovateľov sa pre ekonomické ťažkosti a tiež preto, aby rozšírili svoju službu po čase z ostrova odsťahovalo. Iní sa rozhodli rozšíriť svoju službu na Sachaline. Tak ako predtým, ich úsilie bolo sprevádzané vzrastom. Teraz v centre Južno-Sachalinska stojí pekná sála Kráľovstva a na ostrove je deväť zborov a štyri skupiny, ktoré dohromady tvoria jeden kraj.

 NAPRIEK MNOHÝM PROTIVNÍKOM SÚ DVERE OTVORENÉ

V prvom storočí apoštol Pavol povedal: „Boli [mi] otvorené veľké dvere vedúce k činnosti, ale je tu mnoho protivníkov.“ ​(1. Kor. 16:9) Ani o dvetisíc rokov sa počet odporcov nezmenšil. V rokoch 1995 až 1998 moskovská prokuratúra iniciovala štyri trestné konania proti Jehovovým svedkom. Jehovovi svedkovia boli obvinení z podnecovania ľudí k náboženskej neznášanlivosti, z rozbíjania rodín, zapájania sa do protištátnych aktivít a zasahovania do práv iných občanov. Keď sa tieto obvinenia nepodarilo dokázať, v roku 1998 sa proti svedkom začal občiansky súdny proces, založený na tých istých nepodložených obvineniach.

Asi o rok neskôr ministerstvo spravodlivosti opäť zaregistrovalo Administratívne centrum Jehovových svedkov v Rusku, čím uznalo, že Jehovovi svedkovia nerobia nič, čím by podnecovali ľudí k náboženskej neznášanlivosti, prispievali k rozbíjaniu rodín alebo zasahovali do ľudských práv, a nerobí to ani ich literatúra. Napriek tomu prokuratúra znovu vzniesla tie isté obvinenia!

Niektorí univerzitní profesori religionistiky si uvedomujú, že Jehovovi svedkovia zakladajú svoje učenie výlučne na Biblii. Dr. N. S. Gordijenko, profesor religionistiky na Ruskej štátnej pedagogickej univerzite A. I. Gercena v Petrohrade, hovorí: „Keď odborníci obviňujú Jehovových svedkov za ich učenie, neuvedomujú si, že vlastne obviňujú Bibliu.“

Napriek tomu Moskovský mestský súd vydal rozhodnutie zbaviť Jehovových svedkov v Moskve právneho postavenia. To však našim bratom nebráni plniť biblický príkaz deliť sa o dobré posolstvo s inými. Jehovovi svedkovia sú presvedčení, že ľudia v Moskve musia  urobiť svoje vlastné rozhodnutie v súvislosti s náboženským presvedčením. Obrať ich o toto právo by bolo zásahom do slobody každého obyvateľa Moskvy. Svedkovia v Moskve budú preto aj naďalej plniť Ježišov príkaz zvestovať a robiť učeníkov. (Mat. 28:19, 20) Európsky súd pre ľudské práva v súčasnosti skúma rozhodnutie Moskovského mestského súdu.

V septembri 1998, keď sa konali prvé súdne pojednávania s cieľom zrušiť moskovské spoločenstvo Jehovových svedkov, bolo v Moskve 43 zborov. O osem rokov ich bolo 93! Jehova svojmu ľudu sľúbil: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech.“ ​(Iz. 54:17) V roku 2007 Jehovovi svedkovia zorganizovali oblastný zjazd na moskovskom štadióne Lužniki, na ktorom sa kedysi konali olympijské hry. Na tomto zjazde sa zúčastnilo 29 040 ľudí a 655 bolo pokrstených.

BOŽIE MENO JE V RUSKU VEĽKÉ

Podľa slov zaznamenaných v Malachiášovi 1:11 Jehova povedal: „Od východu slnka až po jeho západ bude moje meno veľké medzi národmi.“ S každým východom slnka svitá vždy i nová nádej, že aj dnes sa v tejto šírošírej krajine nájde človek, ktorý sa prejaví ako ovca. Len za posledný služobný rok bolo v Rusku pokrstených viac ako 7 000 ľudí. Je to nepopierateľný dôkaz toho, že „Cár cárov“, ako je v ruskej Biblii označený Ježiš Kristus, podporuje svojich služobníkov pri vykonávaní tejto práce. — Mat. 24:14; Zjav. 19:16.

„Jehovov deň príde ako zlodej,“ uviedol apoštol Peter. (2. Petra 3:10) Preto je Jehovov ľud v Rusku rozhodnutý využiť zostávajúci čas na hľadanie priaznivo naklonených jednotlivcov z každého národa, kmeňa, jazyka a ľudu.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 110]

„Ak by sme na vás čokoľvek našli, ak by ste preliali čo len kvapku krvi, všetkých by sme vás postrieľali“

[Zvýraznený text na strane 128]

„Ak by sme vás nechali tak, vstúpilo by k vám veľa sovietskych občanov. Preto vás považujeme za vážnu hrozbu pre štát“

[Zvýraznený text na strane 219]

„Vaši ľudia sú ako vtáky; zlietnu sa na škatule a rýchlo ich odnášajú preč.“

 [Rámček/obrázok na strane 69]

Aká je Sibír?

Čo vám príde na myseľ ako prvé, keď počujete o Sibíri? Predstavíte si nehostinnú, neskrotnú divočinu, v ktorej vládnu extrémne tuhé zimy? Vybaví sa vám v mysli pustá krajina, miesto vyhnanstva pre ľudí, ktorí sa dostali do konfliktu so sovietskou vládou? To všetko je pravda, ale nie úplne celá.

Sibír pokrýva obrovské územie, väčšie ako Kanada, ktorá je druhou najväčšou krajinou sveta. Dnes má Sibír rozlohu 13 miliónov štvorcových kilometrov a rozprestiera sa od pohoria Ural na východe až po Tichý oceán na západe, na juhu hraničí s Mongolskom a Čínou a severnú hranicu tvorí Severný ľadový oceán. Toto územie oplýva prírodným bohatstvom, napríklad drevom, ropou a zemným plynom. Nájdete tam pohoria, stepi, močiare, jazerá a veľké rieky.

Asi 150 rokov bola Sibír miestom vyhnanstva, nútených prác a väznenia. V 30. a 40. rokoch dvadsiateho storočia tam Stalin poslal do táborov pracovať milióny ľudí. V rokoch 1949 a 1951 bolo do vyhnanstva na Sibír poslaných asi 9 000 Jehovových svedkov z Moldavska, pobaltských republík a Ukrajiny.

 [Rámček/obrázky na stranách 72, 73]

Stručný prehľad

Krajina

Rusko je najväčšia krajina na svete. Od východu na západ meria 7 700 kilometrov, od severu na juh 3 000 kilometrov a celková rozloha je 17 075 400 štvorcových kilometrov. Zasahuje neuveriteľných 11 časových pásiem a obopína takmer polovicu severnej pologule. V Rusku sa nachádza najdlhšia rieka Európy i najhlbšie jazero sveta.

Ľudia

Osemdesiat percent obyvateľstva tvoria Rusi. Žije tu však aj vyše 70 národnostných skupín. Niektoré z nich tvorí len niekoľko tisíc ľudí, iné aj viac ako milión.

Jazyk

Úradný jazyk, ktorým hovoria skoro všetci obyvatelia, je ruština. Okrem toho sa v Rusku používa viac ako 100 jazykov, pričom niektoré z nich sú materinčinou takmer milióna ľudí.

Ekonomika

Rusko je jedným z hlavných producentov ropy a zemného plynu. K ďalším významným priemyselným odvetviam patrí ťažba a spracovanie dreva, ťažba uhlia a nerastných surovín a výroba spotrebných a iných produktov.

Strava

Ruská kuchyňa je bohatá na tuky a sacharidy, ktoré počas dlhých a chladných zím poskytujú nevyhnutnú energiu. Mnohé výživné jedlá sa pripravujú z mäsa, rýb, kapusty a tvarohu a ako príloha sa používa tmavý ražný chlieb, zemiaky či pohánka. K typickým jedlám patria peľmene (taštičky plnené mäsom), ktoré sa dávajú do polievky alebo sa zalievajú kyslou smotanou, a tiež pirôžky plnené kapustou, mäsom, syrom alebo zemiakmi. Obľúbenými polievkami sú kapustové polievky boršč a šči.

Podnebie

Letá sú horúce, zimy temné a tuhé. Jar i jeseň sú krátke, a tak podnebie ovplyvňujú najmä letá a zimy.

 (mapy Ruska sú na stranách 116 a 167)

[Obrázky]

Kremeľ

Vrch Elbrus, Kabardsko-Balkarsko

Medveď hnedý, Kamčatský polostrov

 [Rámček na stranách 92, 93]

Boj o srdcia a mysle

Sovietska vláda nemala v úmysle vyhladiť svedkov. Skôr sa ich snažila obrátiť na sovietsku ideológiu, a to buď presviedčaním, alebo silou. Preto do toho zapojila KGB, organizáciu pre štátnu bezpečnosť. Uvádzame niektoré metódy, ktoré KGB používala.

Prehliadky: Vykonávali sa v domoch svedkov, dokonca aj v noci. Pre časté prehliadky boli niektoré rodiny prinútené zmeniť miesto bydliska.

Sledovanie: Patrilo k tomu odpočúvanie telefonických hovorov, zadržiavanie pošty a umiestňovanie odpočúvacích zariadení v domácnostiach svedkov.

Prerušovanie zhromaždení a pokuty: Miestne orgány po celej krajine sledovali miesta, kde bratia konali zhromaždenia. Pri razii dostali všetci prítomní pokutu. Tá neraz predstavovala polovicu priemerného mesačného platu alebo aj viac.

Podplácanie a zastrašovanie: Niektorým svedkom KGB sľubovala na výmenu za spoluprácu byt v centre Moskvy, auto alebo oboje. V mnohých prípadoch sa bratom vyhrážali, že ak odmietnu spolupracovať, budú odsúdení na dlhoročné tresty v pracovných táboroch.

 Propaganda: Filmy, televízne programy a noviny vykresľovali svedkov ako ľudí, ktorí sú pre spoločnosť nebezpeční. Vo väzniciach a pracovných táboroch sa organizovali prednášky, v ktorých boli svedkovia obviňovaní z toho, že Bibliu používajú ako zámienku na politickú agitáciu. Propaganda viedla k diskriminácii — učitelia dávali deťom svedkov horšie známky a zamestnávatelia odmietali bratom poskytovať prémie a iné veci, na ktoré mali právo.

Infiltrácia: Agenti KGB predstierali záujem o dobré posolstvo, začali študovať a boli pokrstení. Niektorým sa dokonca podarilo získať rôzne zodpovednosti. Snažili sa medzi svedkami vytvoriť atmosféru nedôvery a vniesť medzi nich rozdelenie, čím chceli zastaviť zvestovateľské dielo.

Vyhnanstvo: Svedkovia boli posielaní do odľahlých častí krajiny. Aby tam mohli prežiť, museli 12 hodín denne ťažko fyzicky pracovať. V zimnom období čelili treskúcej zime, v lete komárom a ovadom.

Konfiškácia majetku a rozdeľovanie rodín: Dom, majetok a všetky osobné veci boli zhabané. Niektorým svedkom boli odobraté ich deti.

Výsmech a bitie: Veľa svedkov vrátane žien bolo predmetom útokov a výsmechu. Niektorí boli surovo bití.

Väznenie: Cieľom bolo prinútiť svedkov zriecť sa svojej viery alebo ich izolovať od bratov.

Pracovné tábory: V týchto táboroch sa svedkovia dostávali na pokraj svojich fyzických síl. Často museli vykopávať pne obrovských stromov. Bratia tiež pracovali v uhoľných baniach, stavali cesty a budovali železničné trate. Ľudia v týchto táboroch boli oddelení od svojich rodín a žili v barakoch.

 [Rámček/obrázok na stranách 96, 97]

Dvakrát som bol odsúdený na smrť

PIOTR KRIVOKUĽSKIJ

NARODENÝ 1922

POKRSTENÝ 1956

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Predtým než spoznal pravdu, študoval v cirkevnom seminári. Dvadsaťdva rokov strávil vo väzniciach a pracovných táboroch. Zomrel v roku 1998.

V ROKU 1940 začali svedkovia z Poľska zvestovať v tej časti Ukrajiny, kde som žil. Navštívil ma Kornej, jeden z pomazaných bratov. Rozprávali sme sa celú noc a bol som presvedčený, že to, čo mi hovorí o Bohu, je pravda.

V roku 1942 nemecká armáda postupovala vpred a sovietske vojská odtiahli z našej oblasti. Bolo to obdobie anarchie. Ukrajinskí nacionalisti na mňa vyvíjali nátlak, aby som sa k nim pripojil v boji proti Nemcom a Sovietom. Keď som odmietol, začali ma biť, až kým som nestratil vedomie. Potom ma hodili na ulicu. Ešte v tú noc ma odtiaľ zobrali a odviedli na popravisko. Znovu sa ma opýtali, či budem slúžiť ukrajinskému ľudu. Odhodlane a nahlas som im odpovedal: „Budem slúžiť len Bohu Jehovovi!“ Za to ma odsúdili na smrť. Keď jeden z vojakov vydal rozkaz na streľbu, ďalší schmatol mieriacemu vojakovi zbraň a vykríkol: „Nestrieľaj! Ešte sa nám môže zísť!“ Ďalší muž ma v zúrivosti začal biť. Zaprisahal sa, že do týždňa príde a osobne ma zastrelí, ale nakoniec bol o pár dní zabitý on sám.

V marci 1944 sa sovietske vojsko vrátilo na naše územie. Tentoraz potrebovala posily táto armáda,  a preto vojaci so sebou odviedli všetkých mužov vrátane mňa. Zhromaždili nás na jedno miesto a tam som sa stretol s Kornejom, od ktorého som prvýkrát počul o pravde. Nás svedkov tam bolo vyše 70. Stáli sme ďalej od ostatných a vzájomne sme sa povzbudzovali. Prišiel k nám jeden dôstojník a spýtal sa nás, prečo sme sa od všetkých oddelili. Kornej mu vysvetlil, že sme kresťania, a preto neberieme do rúk zbrane. Okamžite ho odviedli a povedali nám, že ho zastrelia. Nikdy viac sme ho už nevideli. Začali nás zastrašovať a hovoriť, že zastrelia aj nás, a jedného po druhom sa nás pýtali, či sa pridáme k ich armáde. Keď prišiel rad na mňa a odmietol som, jeden dôstojník s troma vojakmi ma vzali do lesa. Veliteľ prečítal rozsudok vojenského tribunálu: „Za odmietnutie uniformy a zbrane popravná čata vykoná trest smrti zastrelením.“ Vrúcne som sa modlil k Jehovovi, no potom som začal cítiť obavy, či vôbec prijme moju službu, keďže som ešte nemal príležitosť dať sa pokrstiť. Odrazu som začul príkaz: „Páľ!“ Vojaci však vystrelili do vzduchu. Dôstojník ma potom začal biť. Bol som odsúdený na desať rokov väzenia a nakoniec som sa dostal do jedného z pracovných táborov v Gorkovskej oblasti v strede Ruska.

V roku 1956 som bol prepustený a o nejaký čas som sa oženil s vernou svedkyňou Reginou. Boli sme spolu šesť mesiacov, potom ma však nečakane zatkli a odsúdili na desať rokov väzenia.

Keď som bol konečne prepustený, jeden úradník mi povedal: „V sovietskej zemi pre vás niet miesta.“ Mýlil sa. Je úžasné vedieť, že zem patrí Jehovovi a že práve on rozhoduje, kto na nej bude žiť navždy. — Žalm 37:18.

 [Rámček/obrázok na stranách 104, 105]

„Dievčatá, sú medzi vami nejaké Jehovove svedkyne?“

JEVGENIJA RYBAKOVÁ

NARODENÁ 1928

POKRSTENÁ 1946

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Narodila sa na Ukrajine, neskôr bola odvlečená do Nemecka, kde spoznala pravdu. Naďalej verne slúži Jehovovi v Rusku.

JEDNU nedeľu som cez okno začula krásny spev. To spievali Jehovovi svedkovia. Čoskoro som začala navštevovať ich zhromaždenia. Nedokázala som pochopiť, prečo Nemci prenasledujú svojich krajanov za ich vieru. Moji priatelia z Ukrajiny, ktorí boli podobne ako ja odvedení do Nemecka, ma začali nenávidieť za to, že sa stretávam s Nemcami. Jedna takáto bývalá priateľka sa raz na mňa rozkričala a udrela ma do tváre. Ostatní sa začali smiať.

Po prepustení v roku 1945 som sa vrátila na Ukrajinu. Môj starý otec mi povedal: „Tvoja mama sa zbláznila. Zahodila všetky svoje ikony a teraz má nejakého iného Boha.“ Keď sme ostali s mamou samy, vytiahla Bibliu a prečítala z nej, že Boh nenávidí modlárstvo. Potom mi povedala, že chodí na zhromaždenia Jehovových svedkov. Hodila som sa jej okolo krku a so slzami v očiach som jej povedala: „Mamička moja milovaná, aj ja som Jehovov svedok!“ Od radosti sme sa rozplakali.

 Mama bola v službe veľmi horlivá. Keďže väčšina bratov bola uväznená v táboroch, bola vymenovaná za služobníčku skupiny. Jej horlivosť sa preniesla aj na mňa.

V roku 1950 som bola za svoju náboženskú činnosť zatknutá a súd ma odsúdil na desať rokov väzenia v tábore. S ďalšími štyrmi sestrami sme boli odvedené do mesta Usolie-Sibirskoje na Sibíri. Od apríla 1951 sme pracovali na výstavbe železnice. Na pleciach sme nosili ťažké železničné podvaly — jeden podval sme niesli dve. Holými rukami sme tiež prenášali a kládli desaťmetrové kovové koľajnice, z ktorých každá vážila 320 kilogramov. Bolo to veľmi únavné. Keď sme raz úplne vyčerpané šli z práce domov, zastavil pri nás vlak plný väzňov. Jeden muž sa cez okno opýtal: „Dievčatá, sú medzi vami nejaké Jehovove svedkyne?“ Únava z nás okamžite spadla. „Tu sme, päť sestier!“ zakričali sme. Väzni vo vlaku boli naši milovaní bratia a sestry z Ukrajiny, ktorých práve odvádzali do vyhnanstva. Kým vlak stál, vzrušene nám vyrozprávali, čo sa stalo a čo viedlo k tomu, že idú do vyhnanstva. Deti nám potom zarecitovali niekoľko básní, ktoré napísali bratia. Nikto, dokonca ani vojaci, nás neprerušil, a tak sme sa mohli tešiť zo spoločenstva a navzájom sa povzbudiť.

Z mesta Usolie-Sibirskoje nás premiestnili do veľkého tábora neďaleko Angarska. Bolo tam 22 sestier. Tieto sestry si zorganizovali všetko vrátane vytvorenia zvestovateľských obvodov. Vďaka tomu sme zostali duchovne silné.

 [Rámček/obrázok na stranách 108, 109]

Niekoľko ráz som bol v samoväzbe

NIKOLAJ KALIBABA

NARODENÝ 1935

POKRSTENÝ 1957

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V roku 1949 bol poslaný do vyhnanstva v Kurganskej oblasti na Sibíri.

ZDALO sa nám, že každý Jehovov svedok v Sovietskom zväze je sledovaný. Život nebol ľahký, ale Jehova nám dával múdrosť. V apríli 1959 som bol za svoju náboženskú činnosť zatknutý. Keďže som nechcel prezradiť žiadneho brata, rozhodol som sa všetko poprieť. Vyšetrovateľ mi ukázal fotografie bratov a chcel počuť ich mená. Povedal som, že nedokážem identifikovať ani jedného. Potom mi ukázal fotografiu môjho telesného brata a spýtal sa: „Je to tvoj brat?“ Odpovedal som: „Neviem, či je to on, alebo nie. Neviem to s určitosťou povedať.“ Nato mi ukázal fotografiu, na ktorej som bol ja, a opýtal sa: „Si to ty?“ Odvetil som: „Ten človek vyzerá ako ja, ale či som to ja, alebo nie, to nedokážem s istotou povedať.“

Na dva mesiace ma dali do cely. Každé ráno, keď som vstal, ďakoval som Jehovovi za jeho milujúcu láskavosť. Potom som si pripomenul niektorý biblický text a rozobral som si ho. Zaspieval som aj pieseň Kráľovstva, ale potichu, pretože spev bol v cele zakázaný. Nato som uvažoval o nejakom biblickom námete.

 V tábore, do ktorého ma premiestnili, bolo veľa svedkov. Pravidlá tam boli veľmi prísne, nemohli sme sa ani rozprávať. Bratia boli často posielaní do samoväzby. Niekoľko ráz som tam bol aj ja. Väzni tam dostávali len 200 gramov chleba na deň. Okenné tabule boli rozbité, takže tam bolo veľa komárov. Spal som na drevenej doske obalenej železným plechom. Ako vankúš mi slúžili moje baganče.

Každý brat si zvyčajne vymyslel nejaký úkryt na literatúru. Ja som si ju skrýval v metle, ktorou som zametal podlahu. Dozorcov pri prehliadke ani nenapadlo pozrieť sa do metly, hoci pozorne skúmali každú jednu vec. Literatúru sme ukrývali aj v stenách. Takéto skúsenosti mi pomohli naučiť sa dôverovať Jehovovej organizácii. Jehova vidí a vie všetko a pomáha každému svojmu vernému služobníkovi. Vždy mi pomohol.

Už predtým ako šla naša rodina v roku 1949 do vyhnanstva, otec hovorieval, že Jehova môže zariadiť veci tak, aby aj ľudia na odľahlej Sibíri mohli počuť o pravde. Uvažovali sme: ‚Ako by sa to mohlo stať?‘ Nakoniec to bola samotná vláda, ktorá umožnila tisícom úprimných ľudí na Sibíri spoznať pravdu.

Keď sa krajinou prehnala vlna zmien, bratia v roku 1989 nadšene využili príležitosť cestovať do Poľska na medzinárodný zjazd. Na tie dni sa nedá zabudnúť. Po záverečnej modlitbe sme zostali stáť a dlho sme tlieskali. Bol to úžasný pocit! Za tie roky sme si zvykli na rôzne ťažkosti a problémy, ale zriedka sme mali v očiach slzy. Keď sme sa však lúčili s našimi milovanými bratmi v Poľsku, slzy sa nám z očí priam rinuli a nikto ich nedokázal — a vlastne ani nechcel — zastaviť.

 [Rámček/obrázok na stranách 112, 113]

Všetko robíme pre dobré posolstvo

PIOTR PARCEJ

NARODENÝ 1926

POKRSTENÝ 1946

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Piotr sa s Jehovovými svedkami stretol v roku 1943. Bol uväznený v dvoch nacistických koncentračných táboroch a v pracovnom tábore v Rusku. Neskôr slúžil počas zákazu ako krajský dozorca.

KEĎ som sa v nacistickom Nemecku oboznámil so základnými biblickými náukami, okamžite som sa o ne začal deliť s mojimi známymi a mnohí z nich sa tiež pripojili k čistému uctievaniu. V roku 1943 ma istý kňaz zradil gestapu, ktoré ma zatklo a obvinilo z buričskej činnosti medzi mládežou. Onedlho som sa ocitol vo vyhladzovacom tábore Majdanek v Poľsku. Zvlášť drahocenné pre nás, uväznených bratov a sestry, bolo, keď sme mohli byť spolu. V tábore naše odhodlanie zvestovať ešte zosilnelo. Mnohí prejavili záujem o pravdu, a preto sme hľadali spôsoby, ako im vydať svedectvo o Jehovovom Kráľovstve. Raz som dostal 25 úderov bičom s dvoma koženými remeňmi. Postavil som sa a po nemecky som nahlas povedal: „Danke schön!“ ​(„Ďakujem!“) Jeden Nemec zvolal: „Pozrime sa, aký neoblomný je tento mladík! Bijeme ho a on nám ďakuje!“ Chrbát som mal od biča samú modrinu.

Práca bola ťažká a bývali sme z nej úplne vyčerpaní. Mŕtvych pálili v krematóriu, ktoré bolo v prevádzke vo  dne v noci. Myslel som si, že tam čoskoro skončím aj ja. Vyzeralo to tak, že tábor nikdy neopustím živý. Zachránilo ma to, že som mal úraz. Všetci, ktorí boli relatívne zdraví, museli pracovať, ostatných posielali do iných táborov. Preto som bol o dva týždne premiestnený do koncentračného tábora v Ravensbrücku.

Keď sa vojna chýlila ku koncu, šírili sa fámy, že Nemci nás všetkých čoskoro postrieľajú. Potom sme zistili, že stráže utiekli. Keď si väzni uvedomili, že sú slobodní, všetci sa rozpŕchli. Ja som sa dostal do Rakúska, kde ma požiadali, aby som narukoval do armády. Okamžite som to odmietol s tým, že v koncentračnom tábore som bol práve pre svoje náboženské presvedčenie. Dovolili mi vrátiť sa domov na Ukrajinu, ktorá bola v tom čase súčasťou Sovietskeho zväzu. V roku 1949 som sa oženil s Jekaterinou, ktorá sa stala mojou vernou životnou spoločníčkou. V roku 1958 som bol zatknutý a poslaný do pracovného tábora v Mordviansku.

Po prepustení som sa zapojil do výroby biblickej literatúry. Raz, v roku 1986, sme pracovali celú noc a vytlačili sme 1 200 strán. Naukladali sme ich na podlahu, na postele, kde sa len dalo. Znenazdajky sa objavil agent KGB, ktorý sa chcel, ako sám vravel, „len porozprávať“. Jekaterina sa ho spýtala, kde by sa chcel porozprávať, a nenapadlo jej pri tom, že by mohol chcieť ísť do domu. Našťastie sa však chcel s nami rozprávať v letnej kuchynke. Ak by vošiel do domu, zatknutie by nás neminulo.

Celé tie roky až dosiaľ sa snažíme žiť v súlade s našou oddanosťou a robiť všetko pre dobré posolstvo. Našich 6 detí, 23 vnúčat a 2 pravnúčatá verne slúžia Jehovovi a my sme mu vďační, že naše deti ďalej chodia v pravde.

 [Rámček na strane 122]

Samoväzba

V sovietskom väzensko-súdnom systéme bola samoväzba bežnou formou trestu napríklad za to, keď niekto odmietol dobrovoľne odovzdať náboženskú literatúru. Väzeň dostal zodraté bavlnené šaty a bol zavretý do cely.

Predstavte si typickú celu. Malá — s rozlohou asi tri štvorcové metre —, tmavá, vlhká, špinavá a neznesiteľne studená, zvlášť v zime. Meter hrubé betónové steny boli na povrchu drapľavé. Hlboko v stene bolo vsadené malé okno. Niektoré sklenené tabuľky boli na ňom rozbité. Elektrická lampa poskytovala iba trochu svetla; bola umiestnená vo výklenku v stene a zakrytá dierkovaným železným krytom. Jediné miesto, kde sa dalo sedieť, bol okrem betónovej podlahy výstupok na stene podobný lavici. Nemohli ste na ňom sedieť príliš dlho. Nohy i chrbát sa čoskoro unavili a začali bolieť a okrem toho drsná stena vám odierala chrbát.

Na noc strážcovia vsunuli do cely lôžko z dosák, na ktorom ste mali spať. Lôžko bolo spevnené kovovými pásmi. Mohli ste síce na ňom ležať, ale chlad vám nedovolil zaspať. Nebola tam žiadna prikrývka. Väzni v samoväzbe zvyčajne dostávali raz denne 300 gramov chleba a každý tretí deň slabú polievku.

Záchod, to bola len obyčajná diera v podlahe napojená na kanalizáciu, z ktorej vychádzal silný odpudzujúci zápach. V niektorých celách boli ventilátory, ktoré puch z kanalizácie vháňali dovnútra. Dozorcovia tento ventilátor občas zapínali, aby tým väzňa zlomili a ešte viac ho potrestali.

 [Rámček/obrázok na stranách 124, 125]

Mordviansky tábor č. 1

V tomto tábore, ktorý mal kapacitu 600 väzňov, bolo v rokoch 1959 až 1966 nejaký čas uväznených viac ako 450 bratov. Tento tábor, jeden z devätnástich táborov nútených prác v Mordviansku, bol ohradený trojmetrovým elektrickým plotom z ostnatého drôtu. Navyše okrem tohto plota bol tábor obohnaný ostnatým drôtom ešte trinásťkrát. Pôda okolo tábora bola vždy čerstvo zoraná, aby prípadný utečenec zanechal za sebou stopy.

Vláda úplne izolovala svedkov od vonkajšieho sveta a snažila sa ich fyzicky i duševne ovládnuť. Napriek tomu sa však bratom darilo organizovať v tábore teokratické činnosti.

Z tábora bol vytvorený kraj, ktorý mal vlastného krajského dozorcu. Kraj tvorili štyri zbory rozdelené na 28 skupín zborového štúdia knihy. Aby sa bratia udržali duchovne silní, rozhodli sa usporadúvať sedem zhromaždení týždenne. Najskôr mali iba jednu Bibliu, a tak si vytvorili plán jej čítania podľa zborov. Hneď ako sa naskytla príležitosť, bratia z nej začali robiť kópie. Jednotlivé knihy Biblie ručne prepísali do samostatných zošitov a originál starostlivo skryli na bezpečné miesto. Tak sa bratia mohli držať stanoveného plánu čítania Biblie. Zorganizovali si tiež štúdium Strážnej veže. Sestry, ktoré chodili na návštevu za svojimi manželmi, prinášali miniatúrne kópie časopisov ukryté v ústach, podpätkoch topánok alebo si tenké listy papiera zapletali  do vlasov. Za prepisovanie literatúry skončili mnohí bratia v samoväzbe na jeden až pätnásť dní.

Cely určené na samoväzbu boli ďaleko od miesta, kde boli ostatní väzni. Strážcovia dávali pozor, aby si svedkovia v samoväzbe nič nečítali. No ďalší bratia si i tak našli spôsob, ako im doručiť duchovný pokrm. Niektorý brat sa vždy vyšplhal na strechu budovy, z ktorej bolo vidieť na dvor, kam vyvádzali na prechádzky väzňov držaných v samoväzbe. Vopred si pripravil papieriky s biblickými textami, ktoré zhúžval do guličky s priemerom asi jeden centimeter. Vložil ju do dlhej rúrky a vyfúkol dolu na dvor k svedkovi, ktorý sa tam prechádzal. Ten sa zohol a nepozorovane si duchovný pokrm zodvihol, predstierajúc, že si zaväzuje šnúrky na topánkach.

Na raňajky a na večeru dostávali väzni ovsenú kašu s trochou oleja z bavlníkového semena. Obed pozostával z riedkeho boršču alebo inej slabej polievky a z jednoduchého druhého jedla. Chlieb, ktorý väzni jedli, vyzeral ako plsť používaná pri výrobe obuvi. Ivan Mikitkov spomína: „Strávil som v tomto tábore sedem rokov a skoro stále sme trpeli intenzívnymi bolesťami brucha.“

Bratia zostali pevní vo viere. Izolácia nedokázala narušiť duchovnú vyrovnanosť Božích verných služobníkov, ktorí naďalej prejavovali vieru a lásku k Bohu i k blížnemu. — Mat. 22:37–39.

 [Rámček/obrázok na stranách 131, 132]

Opýtala sa ma: „Prečo plačeš?“

POLINA GUTŠMIDTOVÁ

NARODENÁ 1922

POKRSTENÁ 1962

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V čase, keď bola vo väzení, si všimla, že Jehovovi svedkovia sú veľmi láskaví ľudia. Stala sa manželkou Viktora Gutšmidta.

VERNE som podporovala komunistické ideály a verila som im. V máji 1944 ma však komunisti zatkli a poslali do pracovného tábora vo Vorkute. Tri roky mi nikto nepovedal, za čo som zatknutá. Najskôr som bola presvedčená, že to musel byť nejaký omyl, a čakala som, že ma prepustia. Ale namiesto toho som bola odsúdená na desať rokov väzenia v tábore za údajné protisovietske výroky.

Keďže som mala určité skúsenosti v oblasti medicíny, v prvých rokoch uväznenia som pracovala v táborovej nemocnici. V roku 1949 som bola premiestnená do tábora pre politických väzňov v Inte. Táborový režim tu bol oveľa tvrdší. Medzi väzňami vládla atmosféra nenávisti, hrubosti, nemravnosti, apatie a zúfalstva. Už i tak zlú situáciu ešte zhoršovali fámy, že všetci väzni v tábore budú onedlho postrieľaní alebo odsúdení na doživotie. Pod takým tlakom sa niekoľko väzňov psychicky  zrútilo. Väzni si navzájom nedôverovali a nenávideli sa, pretože v tábore bolo veľa udavačov. Ľudia sa uzatvárali do seba a snažili sa prispôsobiť situácii, ako sa len dalo. Sebectvo a chamtivosť sa prejavovali všade.

Istá skupina asi 40 väzenkýň sa od ostatných zreteľne odlišovala. Vždy sa držali spolu a boli nezvyčajne pekné, čistotné, milé a priateľské. Väčšinou to boli mladé ženy, niektoré z nich boli dokonca ešte len dievčatá. Dozvedela som sa, že sú veriace a patria k Jehovovým svedkom. Väzni sa k nim správali rôzne. Niektorí boli nevľúdni a nepriateľskí. Iní obdivovali ich správanie, najmä to, ako si navzájom prejavujú lásku. Napríklad keď jedna svedkyňa ochorela, ostatné sa striedali, aby bdeli pri jej lôžku. V tábore to bolo zvlášť nezvyčajné.

Žasla som nad tým, že hoci túto skupinu tvorili ženy rôznych národností, boli voči sebe priateľské. V tom čase som úplne stratila chuť žiť. Raz, keď som sa cítila mimoriadne skľúčená, som si sadla a rozplakala sa. Jedna mladá svedkyňa prišla ku mne a spýtala sa ma: „Polina, prečo plačeš?“

„Ja už viac nechcem žiť,“ odpovedala som.

Toto dievča, Lidija Nikulinová, ma začalo utešovať. Povedalo mi, aký je zmysel života, ako Boh vyrieši všetky problémy ľudstva a veľa ďalších vecí. V júli 1954 som bola prepustená. Dovtedy som sa od Jehovových svedkov veľa naučila. A som veľmi rada, že som sa stala jednou z nich.

 [Rámček/obrázok na stranách 140, 141]

Z vojenského inžiniera zvestovateľ dobrého posolstva

VLADIMIR NIKOLAJEVSKIJ

NARODENÝ 1907

POKRSTENÝ 1955

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V období, keď bol väznený, bol medzi rôznymi tábormi a väznicami presunutý 256-krát. Zomrel v roku 1999.

V ROKU 1932 som absolvoval Moskovský inštitút inžinierstva spojov. Do roku 1941 som pracoval ako inžinier a hlavný konštruktér v jednom moskovskom inštitúte. Osobne som sa podieľal na projektovaní špeciálnych zariadení pre vojenské lode. Počas vojny ma uväznili a nakoniec ma poslali do tábora v dedine Kengir v strednom Kazachstane.

Tam ma zaujalo správanie Jehovových svedkov. Líšili sa od iných väzňov. V troch blokoch tábora ich bolo asi 80 z celkového počtu 15 000 väzňov. Rozdiel medzi svedkami a ostatnými väzňami sa jasne ukázal počas povstania v Kengire v roku 1954. Svedkovia sa k tejto vzbure nielenže nepripojili, ale odmietli tiež podieľať sa na jej príprave. Správali sa nezvyčajne pokojne a svoj postoj sa snažili vysvetliť ostatným väzňom. Ich správanie na mňa tak zapôsobilo, že som sa ich opýtal na to, čomu veria. O nejaký čas som oddal svoj život Jehovovi. Viera svedkov bola v tábore vyskúšaná, najmä keď ozbrojení vojaci s tankami vzburu potlačili.

 Raz mi oznámili, že z Moskvy prišli dvaja generáli, aby sa stretli výslovne so mnou. Jeden z nich mi povedal: „Vladimir, toto nie je nič pre teba. Si vojenský inžinier a konštruktér. Tvoja krajina ťa potrebuje. Chceme, aby si sa vrátil k svojej predošlej práci. Veď ako by si ty mohol byť vôbec šťastný medzi takými nevzdelancami?“

„Nemám sa čím pýšiť,“ odpovedal som. „Akýkoľvek talent, ktorý človek má, je od Boha. Tí, ktorí poslúchajú Boha, sa budú tešiť z tisícročnej vlády Kristovho Kráľovstva. Pod touto vládou ľudstvo dosiahne dokonalosť a ľudia budú vzdelaní v pravom zmysle slova.“

Bol som veľmi šťastný, že som mal príležitosť rozprávať sa s týmito generálmi o pravde. Niekoľko ráz na mňa naliehali, aby som sa vrátil k svojej predošlej práci. Požiadal som ich však, aby sa už neobťažovali, ale aby ma nechali v tábore s mojimi duchovnými bratmi, ktorých som tak veľmi miloval.

V roku 1955 bol môj rozsudok zrušený. Začal som pracovať v jednej projekčnej kancelárii, ktorá nebola spojená s armádou. Vďaka úsiliu hojne zasievať semená pravdy som začal študovať Bibliu s rodinou jedného inžiniera. Čoskoro sa všetci jej členovia stali Jehovovými svedkami a horlivými zvestovateľmi. KGB ma však sledovala a pri prehliadke v mojom byte našla biblickú literatúru. Súd ma odsúdil na 25 rokov väzenia a bol som poslaný do pracovného tábora v meste Krasnojarsk na Sibíri. Veľakrát ma presúvali medzi rôznymi väznicami a tábormi. Raz som si spočítal, že počas života som bol premiestnený 256-krát.

 [Rámček/obrázok na stranách 147, 148]

Chodili sme s veľkými kuframi

NADEŽDA JAROŠOVÁ

NARODENÁ 1926

POKRSTENÁ 1957

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pravdu spoznala v koncentračnom tábore v Ravensbrücku. Po návrate do Sovietskeho zväzu slúžila veľa rokov ako kuriérka. Teraz žije na Kaukaze.

KEĎ som sa v roku 1943 dostala do koncentračného tábora, úplne som stratila chuť žiť. Cítila som sa tak, až kým som sa nestretla so svedkami. Bola som veľmi šťastná, keď som sa domov na Ukrajinu vrátila s pevnou nádejou na večný život na rajskej zemi! Začala som si písať so svedkyňami a to ma duchovne posilňovalo. KGB však zadržiavala moje listy a onedlho som bola odsúdená na 15 rokov väzenia v tábore.

V novembri 1947 ma poslali do tábora na Kolyme, kde som nemala žiaden kontakt so svedkami. Jehova mi však pomáhal zvestovať. Jevdokija, jedna väzenkyňa, prejavila záujem o Bibliu. Stali sme sa priateľkami a vzájomne sme sa duchovne i citovo podporovali. Mala som len chabé poznanie Biblie, ale to, čo som vedela, mi stačilo, aby som zostala verná Jehovovi.

Začiatkom roku 1957, rok po tom, čo som bola prepustená, som sa presťahovala do Sujetichy v Irkutskej oblasti. Bratia ma vrúcne privítali. Boli veľmi  pohostinní a pomohli mi nájsť si prácu i byt. Ale najviac ma potešilo to, že ma požiadali, aby som sa zapojila do podporných teokratických činností. Keďže som ešte nebola pokrstená, pokrstili ma vo vani. Teraz som bola pripravená prijať výsady v Jehovovej organizácii. K mojim úlohám patrilo doručovanie biblickej literatúry a korešpondencie.

Literatúru bolo treba doručovať po celej Sibíri, strednom Rusku a západnej Ukrajine. Všetko sa muselo vopred starostlivo naplánovať. Na doručovanie literatúry na západnú Ukrajinu sme používali veľké kufre. Raz sa mi v Moskve na stanici Jaroslavskij na jednom kufri pokazil zámok a všetka literatúra sa z neho vysypala. Zachovala som pokoj, začala som ju nenáhlivo zbierať a popritom som sa modlila. Nejako som ju naukladala späť a rýchlo som sa zo stanice vytratila. Našťastie si ma nikto nevšímal.

Pri inej príležitosti som niesla dva kufre plné literatúry z Ukrajiny cez Moskvu až na Sibír. Jeden kufor som zasunula pod spodné lôžko v mojom kupé. O chvíľu do kupé vstúpili dvaja muži, agenti KGB. Začali sa rozprávať a medziiným hovorili aj o svedkoch a o tom, že „šíria literatúru a zapájajú sa do protisovietskej agitácie“. Snažila som sa zostať pokojná, aby som nevzbudila podozrenie — o to viac, že v podstate sedeli na literatúre!

Či už som doručovala literatúru, alebo som si plnila inú úlohu, uvedomovala som si, že môžem byť kedykoľvek zatknutá. Mnohé situácie, ktoré som zažila, ma naučili dôverovať Jehovovi vo všetkom.

 [Rámček/obrázok na stranách 158, 159]

„Tí vaši ľudia sú úplne iní“

ZINAIDA KOZYREVOVÁ

NARODENÁ 1919

POKRSTENÁ 1958

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Veľa rokov strávila v rôznych táboroch. Zomrela v roku 2002.

UŽ OD detstva som túžila slúžiť Bohu. V roku 1942 ma moja priateľka, ktorej ležalo na srdci moje blaho a bála sa, aby som „neskončila v pekle“, zaviedla do pravoslávneho kostola, aby som sa dala pokrstiť. Ale keď kňaz počul, že som Osetka, odmietol to urobiť. Po tom, čo mu moja priateľka dala peniaze, však zmenil názor a obrad vykonal. Pri hľadaní pravdy som sa stretávala s adventistami, členmi letničného hnutia a baptistami, za čo som bola odsúdená na nútené práce. V pracovnom tábore som sa stretla so svedkami a rýchle som rozpoznala, že to, čo hovoria, je pravda. Keď som bola v roku 1952 prepustená, vrátila som sa domov a začala som zvestovať dobré posolstvo.

Jedno skoré ráno v decembri 1958 som začula hlasné búchanie na dvere. Do domu vtrhli vojaci a začali ho prehľadávať, zatiaľ čo dvaja z nich ma strážili v kúte. Otec sa zobudil a prepadol ho strach o svoju rodinu a najmä o svojich synov. Rodičia mali päť synov, ja som bola ich jediná dcéra. Keď otec videl, ako vojaci všetko v izbách a na povale prehadzujú, dovtípil sa, že to má zrejme niečo do činenia s mojou vierou.  Schmatol pušku a vykríkol: „Americká špiónka!“ Chcel ma zastreliť, ale vojaci mu pušku vytrhli z rúk. Nemohla som uveriť, že môj vlastný otec by bol schopný ma zastreliť. Keď sa prehliadka skončila, vojaci ma na zakrytej korbe nákladného auta odviezli preč, ale bola som rada, že som nažive. Za svoju náboženskú činnosť som bola odsúdená na desať rokov väzenia.

V decembri 1965 som bola predčasne prepustená. Rodičia boli radi, že ma vidia, ale otec nechcel, aby som zostala doma. Na počudovanie však pracovníci KGB otca prinútili, aby ma prihlásil na trvalý pobyt uňho doma, a dokonca mi pomohli nájsť prácu. Spočiatku bol otec ku mne rovnako nepriateľský ako predtým, ale jeho postoj sa postupne začal meniť. Keď ma bratia a sestry navštevovali, mal možnosť bližšie ich spoznať. Moji telesní bratia nechceli pracovať, opíjali sa a správali sa násilnícky. Raz mi otec povedal: „Vidím, že tí vaši ľudia sú úplne iní, než som si myslel. Chcem ti dať k dispozícii jednu izbu, aby ste tam mohli mať tie vaše zhromaždenia.“ Nemohla som tomu uveriť! Otec pre mňa vyhradil jednu veľkú izbu a povedal: „Neboj sa. Kým budete vnútri, budem vás strážiť a nikto sa dovnútra nedostane!“ Presne tak to aj bolo, pretože každý poznal otcovu neoblomnú povahu.

A tak sme naše kresťanské zhromaždenia organizovali u mňa doma pod ochranou Jehovu a môjho otca. Chodilo na ne niekedy až 30 ľudí; v tom čase to boli vlastne všetci svedkovia v Osetsku. Bolo veľmi príjemné vidieť z okna, ako moji rodičia sedia pred domom a strážia nás. Dnes v Severnom Osetsku zvestuje dobré posolstvo o Jehovovom Kráľovstve asi 2 600 horlivých zvestovateľov. — Iz. 60:22.

 [Rámček/obrázok na stranách 162, 163]

Okrem mňa nezostal v tábore nijaký svedok

KONSTANTIN SKRIPČUK

NARODENÝ 1922

POKRSTENÝ 1956

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pravdu spoznal v roku 1953 v pracovnom tábore. V roku 1956 tam bol pokrstený a ako svedok bol potom väznený 25 rokov bez prerušenia. Zomrel v roku 2003.

ZAČIATKOM roka 1953 som vo väzenskej cele stretol muža menom Vasilij, ktorý patril k Jehovovým svedkom. Povedal, že je tam pre svoju vieru v Boha. Nedokázal som pochopiť, ako by sa niekto mohol dostať do väzenia pre svoje presvedčenie. Tak ma to rozrušilo, že som nemohol spať. Nasledujúci deň mi to vysvetlil. Postupne som sa presvedčil, že Biblia je kniha od Boha.

V roku 1956 som bol pokrstený. Koncom toho roka urobili dozorcovia raziu a našli u nás veľké množstvo literatúry. Vyšetrovanie trvalo skoro rok a v roku 1958 ma súd odsúdil na 23 rokov za náboženskú činnosť. V tom čase som už mal za sebou päť a pol roka v táboroch. Celé obdobie, 28 rokov a 6 mesiacov, som bol väznený bez toho, že by som čo i len raz okúsil, ako chutí sloboda.

V apríli 1962 ma súd vyhlásil za „mimoriadne nebezpečného zločinca“ a bol som premiestnený do jedného  prísne stráženého tábora, v ktorom som strávil 11 rokov. Tento typ táborov sa od iných odlišoval v mnohých ohľadoch. Napríklad denný prídel jedla na osobu mal hodnotu 11 kopejok, čo bolo menej, ako v tom čase stál peceň chleba. Pri výške 192 centimetrov som vážil iba 59 kilogramov. Pokožka sa mi zošúverila a po kusoch sa odlupovala.

Keďže som bol šikovný stavbár, často ma posielali opravovať domy rôznych úradníkov. Nikto sa ma nebál a domáci sa ani nenamáhali, aby predo mnou skryli svoje cennosti. Keď sa manželka jedného úradníka dozvedela, že budem u nich doma pracovať ja, v ten deň ani neodviedla svojho šesťročného syna do škôlky. Bol to zaujímavý obraz — „mimoriadne nebezpečný zločinec“ celý deň osamote so šesťročným dieťaťom. Bolo jasné, že nikto neveril tomu, že som zločinec, a už vôbec nie „mimoriadne nebezpečný“.

Postupne všetkých bratov z tohto tábora poprepúšťali. V roku 1974 nezostal v tábore okrem mňa nijaký svedok. Ja som tam zostal ešte sedem rokov až do augusta 1981. Jehova ma naďalej duchovne podporoval. Ako? Celých tých sedem rokov som dostával Strážnu vežu v listoch. Pravidelne mi ich posielal jeden brat a vždy v nich boli úhľadne prepísané články z nového čísla. Zakaždým, keď mi táborový cenzor odovzdával list, bol už otvorený. Obaja sme presne vedeli, čo sa v liste píše. Dodnes mi nie je jasné, čo ho podnecovalo podstupovať také riziko, ale som rád, že tam pracoval celých sedem rokov. V prvom rade som však vďačný Jehovovi. Počas všetkých tých rokov som sa naučil dôverovať mu a čerpal som od neho silu. — 1. Petra 5:7.

 [Rámček/obrázok na stranách 168, 169]

Po vojne som sa vrátil do Ruska

ALEXEJ NEPOČATOV

NARODENÝ 1921

POKRSTENÝ 1956

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pravdu spoznal v koncentračnom tábore v Buchenwalde v roku 1943. Devätnásť rokov bol väznený v Rusku. Vyše 30 rokov slúžil ako pravidelný priekopník, väčšinu z toho v čase zákazu.

AKO dvadsaťročný bol Alexej odvedený do koncentračného tábora v Osvienčime. Neskôr bol premiestnený do tábora v Buchenwalde, kde spoznal pravdu. Krátko pred prepustením mu dvaja pomazaní svedkovia povedali: „Alexej, bolo by dobré, keby si sa po vojne vrátil späť do Ruska. Je to obrovská krajina a sú v nej mimoriadne potrební ženci. Situácia je tam náročná, preto musíš byť pripravený na všetky možné skúšky. Budeme sa modliť za teba aj za tých, ktorí budú počúvať.“

Po príchode britských vojakov bol Alexej v roku 1945 oslobodený. Vrátil sa do Ruska a zakrátko bol odsúdený na desať rokov väzenia, pretože odmietol voliť. Alexej uvádza: „Spočiatku som bol vo väznici jediný svedok. Modlil som sa k Jehovovi, aby ma viedol pri hľadaní oviec, a čoskoro nás bolo trinásť! Počas celého obdobia sme nemali žiadnu biblickú literatúru. Biblické texty sme si odpisovali z románov, ktoré sme si požičali z väzenskej knižnice.“

 Keď bol Alexej po desiatich rokoch prepustený, presťahoval sa do oblasti, o ktorej vedel, že tam veľa ľudí verí v Ježiša. Hovorí: „Ľudia boli duchovne hladní. Prichádzali za mnou vo dne v noci a vodili so sebou aj deti. Všetko, čo počuli, si overovali v Biblii.“

V niekoľkých nasledujúcich rokoch Alexej priviedol ku krstu viac ako 70 ľudí. Bola medzi nimi aj Marija, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Alexej spomína: „KGB mi bola v pätách. Bol som zatknutý a odsúdený na 25 rokov väzenia. Potom zatkli Mariju. Ešte pred súdnym pojednávaním strávila sedem mesiacov v samoväzbe. Vyšetrovateľ povedal, že ak zaprie Jehovu, okamžite ju prepustí. Marija odmietla. Súd ju odsúdil na sedem rokov väzenia v pracovných táboroch. Našu dcérenku si k sebe vzala jedna naša duchovná sestra a starala sa o ňu.“

Alexej a Marija boli predčasne prepustení. Presťahovali sa do Tverskej oblasti. Úrady i miestni ľudia im tam tvrdo odporovali a jeden sused im dokonca podpálil dom. V nasledujúcich rokoch boli nútení presťahovať sa ešte veľa ráz. No všade, kam prišli, robili ďalších učeníkov.

Alexej hovorí: „Počas tých rokov, keď sme boli uväznení, sme si nemohli čítať Božie Slovo. Preto sme si po prepustení dali za cieľ čítať si Bibliu každý deň. Odvtedy sme ju s Marijou prečítali už vyše 40-krát. Práve Božie Slovo nám dáva silu a podnecuje nás k horlivosti v službe.“

Alexej strávil celkovo 4 roky v nacistických koncentračných táboroch a 19 rokov v ruských väzniciach a táboroch. Za 30 rokov, počas ktorých slúžil v priekopníckej službe, spolu s manželkou pomohli desiatkam ľudí spoznať a zamilovať si Jehovu.

 [Rámček/obrázok na stranách 177, 178]

Ten vojak mal pravdu

REGINA KUKUŠKINOVÁ

NARODENÁ 1914

POKRSTENÁ 1947

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Hoci niekoľko rokov nemala žiaden kontakt so zborom, verne pokračovala vo zvestovaní dobrého posolstva.

V ROKU 1947 sa so mnou na trhu rozprávala jedna svedkyňa. V ten večer som ju navštívila u nej doma a niekoľko hodín sme sa rozprávali. Okamžite som sa rozhodla, že aj ja budem horlivo slúžiť Jehovovi tak ako ona. Povedala som jej: „Ty zvestuješ a ja budem tiež.“

V roku 1949 som bola v Ľvove na Ukrajine zatknutá za zvestovanie a bola som odtrhnutá od manžela a dvoch malých dcér. Na neverejnom súdnom pojednávaní, ktoré viedla takzvaná trojka, teda traja ľudia so sudcovskou právomocou, som bola odsúdená na trest smrti zastrelením. Pri čítaní rozsudku jedna sudkyňa dodala: „Keďže máte dve malé deti, rozhodli sme sa rozsudok zmierniť na 25 rokov väzenia.“

Dali ma do väzenskej cely, kde boli samí muži. Tí už o mne vedeli, že som Jehovova svedkyňa. Keď počuli, že som dostala 25 rokov, boli ohromení, že som taká pokojná. Keď ma z väznice odvádzali, istý mladý vojak mi podal balíček s jedlom a láskavo povedal: „Nebojte sa, všetko dobre dopadne.“

 Do roku 1953 som bola uväznená v tábore na severe Ruska. Bolo tam veľa sestier z viacerých republík Sovietskeho zväzu. Mali sme sa veľmi rady, boli sme si ako rodina.

V tábore sme museli dlho a tvrdo pracovať. My sestry sme sa snažili vydávať druhým dobré svedectvo svojím správaním v nádeji, že to niektorých podnieti, aby začali slúžiť Bohu. Z tábora som bola predčasne prepustená, ale musela som čeliť inému druhu izolácie. Viac ako päť rokov som nemala žiaden kontakt so zborom. To bolo oveľa ťažšie ako väzenie. Napriek týmto okolnostiam som stále cítila Jehovovu podporu a jeho nemennú lásku. Veľa som si čítala Božie Slovo a rozjímala som o tom, čo som sa dozvedela, a to ma duchovne posilňovalo.

Jehova mi pomohol skontaktovať sa so svedkami nezvyčajným spôsobom. V novinách Sovetskaja Rossija som čítala hanlivý článok o svedkoch v Osetsku na juhozápade Ruska. V článku sa písalo, že činnosť Jehovových svedkov je namierená proti sovietskej spoločnosti. Boli v ňom uvedené priezviská a presné adresy bratov a sestier. Bola som taká šťastná! Napísala som im, že sa s nimi chcem stretnúť. Pri našom stretnutí ma bratia veľmi povzbudili a povedali mi, že Jehova pripustil, aby bol ten článok uverejnený preto, aby som sa mohla spojiť s jeho ľudom.

Teraz mám už vyše 90 rokov. A môžem povedať, že ten láskavý vojak mal pravdu. Napriek rôznym ťažkostiam všetko, čo som v živote zažila, nakoniec dobre dopadlo.

 [Rámček/obrázok na stranách 188, 189]

„Stanové kolíky“ si robíme čo najpevnejšie

DMITRIJ LIVYJ

NARODENÝ 1921

POKRSTENÝ 1943

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Vyše 20 rokov slúžil v ruskom výbore krajiny a teraz slúži ako starší v jednom zbore na Sibíri.

PÍSAL sa rok 1944 a do konca druhej svetovej vojny chýbalo šesť mesiacov. Za svoju kresťanskú neutralitu som stál v súdnej sieni pred vojenským sudcom. Bol som odsúdený na trest smrti zastrelením, ale rozsudok mi zmiernili na desať rokov väzenia v nápravných pracovných táboroch.

V januári 1945 som bol poslaný na sever Ruska do tábora v meste Pečora v Komijsku. Medzi stovkami väzňov v tábore bolo desať našich bratov. Nanešťastie mi moju jedinú Strážnu vežu skonfiškovali, takže sme zostali bez duchovného pokrmu. Po fyzickej stránke som bol taký zoslabnutý, že som nebol schopný robiť vôbec žiadnu prácu. Raz mi jeden brat pri umývaní v táborovej umyvárni povedal, že som ako kostra. Vyzeral som tak úboho, že ma vzali do liečebného tábora vo Vorkute.

Po krátkom čase sa môj stav začal trochu zlepšovať, a tak som bol poslaný pracovať do pieskovne. Do mesiaca som znovu vyzeral ako kostra. Lekár si  myslel, že si vymieňam jedlo za tabak, ale povedal som mu, že som Jehovov svedok, a teda nefajčím. V tomto tábore som ostal vyše dvoch rokov. Hoci som tam bol jediný svedok, vždy sa tam našli ľudia, ktorí radi počúvali, keď som sa s nimi rozprával o pravde, a niektorí z nich na dobré posolstvo zareagovali.

Raz mi príbuzní poslali ručne prepísanú Strážnu vežu. Ako sa však dostala až ku mne, keď dozorcovia každý balík pozorne prehľadávali? Papier bol preložený dvojmo a vložený do falošného dna plechovky, ktorá bola naplnená masťou. Väzenský dozorca plechovku prepichol, a keďže nenašiel nič podozrivé, dal mi ju. Z tohto zdroja ‚živej vody‘ som istý čas čerpal potrebnú duchovnú silu. — Ján 4:10.

V októbri 1949 som bol predčasne prepustený a v novembri som sa vrátil domov na Ukrajinu. Počuli sme, že niekoľkí bratia šli do Moskvy požiadať o registráciu našej činnosti, ale vláda zrejme nebola ochotná zaregistrovať Jehovových svedkov v Sovietskom zväze.

V noci z 8. na 9. apríla 1951 sme boli spolu s ďalšími rodinami Jehovových svedkov naložení do vagónov a poslaní na Sibír. O dva týždne sme boli hlboko v strede Sibíri, v dedine Centraľnyj Chazan v Irkutskej oblasti.

Na naše srdce zapôsobil text z Izaiáša 54:2: „Predĺž stanové šnúry a stanové kolíky si urob silné.“ Asi sme sa mali podieľať na spĺňaní tohto proroctva. Kto z nás by sa dobrovoľne presťahoval na Sibír? Pozeral som sa na to tak, že naše stanové kolíky musíme urobiť čo najpevnejšie. Preto žijem na Sibíri už vyše 55 rokov.

 [Rámček/obrázok na stranách 191, 192]

Nikdy som nemala vlastný domov

VALENTINA GARNOVSKÁ

NARODENÁ 1924

POKRSTENÁ 1967

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Vo väzniciach a táboroch strávila 21 rokov, z toho 18 rokov bola väznená ešte pred krstom. Do svojej smrti v roku 2001 pomohla 44 ľuďom spoznať pravdu.

SPOLU s matkou sme žili v západnom Bielorusku. S Jehovovými svedkami som sa stretla vo februári 1945, keď k nám domov prišiel jeden brat a ukázal nám niekoľko myšlienok z Biblie. Hoci bol u nás iba tri razy a potom som ho už nikdy nevidela, začala som zvestovať susedom a známym. Úrady ma zatkli a odsúdili na osem rokov v táboroch. Poslali ma do Ulianovskej oblasti.

V tábore som si všímala iné väzenkyne a počúvala som, o čom sa rozprávajú, dúfajúc, že stretnem nejakú Jehovovu svedkyňu. V roku 1948 som začula jednu väzenkyňu rozprávať o Božom Kráľovstve. Volala sa Asia. Bola som veľmi šťastná, že som sa s ňou mohla rozprávať o duchovných veciach. Čoskoro prišli do tábora ďalšie tri sestry. Mali sme len málo literatúry, a preto sme sa snažili stretávať tak často, ako sa len dalo.

V roku 1953 som bola prepustená, ale o tri a pol roka ma za zvestovanie opäť zatkli a odsúdili na desať rokov väzenia. V roku 1957 som bola transportovaná do tábora v Kemerove, v ktorom bolo 180 sestier. Nikdy sme neostali bez biblickej literatúry. V zime sme ju skrývali  v snehu, v lete zasa v tráve a v zemi. Pri prehliadkach som mala cez plecia prehodenú veľkú šatku, ktorej konce som si držala, a v rukách som skrývala odpisy. Keď ma presúvali z tábora do tábora, mala som na hlave čiapku, ktorú som si sama ušila a do ktorej som si vždy vložila niekoľko čísel Strážnej veže.

Nakoniec som bola premiestnená do tábora v Mordviansku. Sestry tam mali Bibliu. Schovávali ju na bezpečnom mieste a nazrieť do nej sa dalo iba v prítomnosti sestry, ktorá mala na starosti jej skrývanie. Predtým som Bibliu videla iba v rukách brata, ktorý ma v roku 1945 oboznámil s pravdou.

Keď som bola v roku 1967 prepustená, presťahovala som sa do Angrenu v Uzbekistane. Tu som mohla symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Od chvíle, keď som spoznala pravdu, to bolo druhý raz v mojom živote, čo som sa stretla s bratmi. Dovtedy som celý čas strávila iba v ženských pracovných táboroch. Všetci bratia a sestry v zbore boli v službe veľmi horliví a rýchlo mi prirástli k srdcu. V januári 1969 bolo osem bratov a päť sestier z nášho zboru zatknutých za zvestovanie a ja som bola medzi nimi. Odsúdili ma na tri roky ako „mimoriadne nebezpečného zločinca“. V tábore ma za zvestovanie veľakrát dali do samoväzby.

Biblické štúdiá so záujemcami som viedla pod prikrývkou. Počas prechádzok sme mali zakázané rozprávať sa. Ak nás prichytili pri rozhovore, šli sme za trest do samoväzby. Používali sme len ručne písanú literatúru, ktorú sme neustále odpisovali.

Nikdy som nemala vlastný domov. Všetok môj majetok sa zmestil do jedného kufra, ale v službe Jehovovi som bola vždy šťastná a spokojná.

 [Rámček/obrázok na stranách 200, 201]

Duchovné posilnenie som dostal od vyšetrovateľa

PAVEL SIVUĽSKIJ

NARODENÝ 1933

POKRSTENÝ 1948

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Opakovane bol vystavený ideologickému presviedčaniu. Dnes slúži ako starší v jednom ruskom zbore.

V ROKU 1958 som bol zatknutý za náboženskú činnosť. Dôstojník, ktorý ma viedol k vlaku, mi povedal: „Posledný raz sa pozri na svoju manželku, lebo ju už nikdy neuvidíš.“

V Irkutsku ma dali do špeciálnej cely, ktorá bola taká malá, že sa v nej dalo iba stáť. Potom, ešte pred súdnym pojednávaním, som strávil šesť mesiacov v samoväzbe. Vyšetrovatelia počas výsluchov, ktoré prebiehali v noci, robili všetko možné, aby podkopali moju vieru v Bibliu a dôveru v Božiu organizáciu. Obvinili ma z účasti na ilegálnych aktivitách Jehovových svedkov. Hoci niekedy používali aj násilie, zvyčajne bol ich hlavnou metódou ideologický nátlak. Úpenlivo som prosil Jehovu, aby mi dal silu zostať pevný. Jehova bol vždy so mnou.

Počas jedného bežného výsluchu ma vyšetrovateľ zobral do svojej študovne a povedal mi: „Teraz ti ukážem, čo robí vaša organizácia. Potom budeš vidieť, či to je Božie dielo, alebo nie!“

 Uprene na mňa hľadel a popritom pokračoval: „Tento rok sa v New Yorku na dvoch štadiónoch konal váš zjazd a zúčastnilo sa na ňom 253 000 ľudí. Ak vezmeš do úvahy rozsah tejto udalosti, musí ti byť jasné, že by to nebolo možné bez podpory CIA. Zjazd trval osem dní. Delegáti naň prišli z rôznych krajín lietadlami, vlakmi, loďami a inými dopravnými prostriedkami. Bolo by to všetko možné bez pomoci americkej vlády? Kto by bol schopný zaplatiť prenájom takých obrovských štadiónov na osem dní?“

Vyšetrovateľ rozložil na stôl fotografie. Na jednej z nich som videl šťastných, objímajúcich sa delegátov v pestrofarebných národných odevoch. Na ďalšej bol odfotografovaný brat Knorr pri prednáške a zasa na iných bolo vidieť krst a brata Knorra, ako dáva pokrsteným knihu „Staň sa tvoja vôľa na zemi“. Túto knihu sme my ešte nedostali, ale neskôr sme sa o nej dozvedeli zo Strážnej veže. Vyšetrovateľ mi pozrel do očí a povedal: „Vieš, o čom táto kniha hovorí? O kráľovi severu a o tom, čo sa s ním stane. Myslíš si, že Jehovovi svedkovia by takýto zjazd dokázali zorganizovať bez cudzej pomoci? Vieme, že na tieto zhromaždenia chodí americká armáda a učí sa od vás, ako organizovať vojenské akcie. Vieme tiež, že na tento zjazd prispel veľkou sumou peňazí jeden milionár. Milionári nerozhadzujú peniaze len tak!“

Vyšetrovateľ nemal ani potuchy, ako som sa v tej chvíli cítil. Bolo to, akoby som sa na tom zjazde práve zúčastnil aj ja, hoci som bol vo väznici. Cítil som, ako mi to vlieva novú silu do žíl. Niečo také som práve veľmi potreboval! A Jehova ma týmto mimoriadnym spôsobom bohato požehnal. Bol som pripravený ďalej vytrvávať.

 [Rámček/orázok na stranách 214, 215]

Kino zaplnili Jehovovi svedkovia

VENERA GRIGORIEVOVÁ

NARODENÁ 1936

POKRSTENÁ 1994

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V 60. rokoch bola herečkou. Hrala v jednom sovietskom propagandistickom filme. Od roku 1995 slúži v Petrohrade ako pravidelná priekopníčka.

NA ZAČIATKU mojej hereckej kariéry v roku 1960 som hrala hlavnú úlohu v dokumentárnom filme Boží svedkovia, ktorý sa premietal v sovietskych kinách. Film opisoval „hrôzostrašnú sektu Jehovových svedkov“, zodpovednú za smrť hlavnej hrdinky Tane, ktorú som hrala ja. Podľa scenára Taňa uteká od „sekty“ bez kabáta do nočnej víchrice. Nakoniec ju zasype sneh a do toho zaznieva hlas rozprávača: „Tak skončila Taňa Veselovová.“ Scenár sa mi páčil a cítila som sa poctená možnosťou zapojiť sa do boja proti Jehovovým svedkom, hoci všetko, čo som o nich vedela, som vedela len zo scenára.

Film sa premietal v kinách a kluboch mnohých miest Sovietskeho zväzu. Navštívila som každú premiéru a po premietnutí filmu som vyšla na pódium. V tom čase ľudia v Sovietskom zväze bezvýhradne verili všetkému, čo sa objavilo na plátne. Preto keď som vyšla na pódium, všetci si s úľavou vydýchli: „Žije!“ Potom som opisovala, ako sa film nakrúcal a ako režisér a odborníci  na špeciálne efekty vyrobili víchricu, ktorá ma akože zmietla do rokliny a zaviala snehom.

V jeden večer sa tento film premietal v meste Višnyj Voločok v Kalininskej (teraz Tverskej) oblasti. Kino praskalo vo švíkoch, ale ten večer prebiehal trochu inak než zvyčajne. Po filme mi akýsi starší muž kládol otázky, ktoré sa týkali výlučne náboženstva. Obhajovala som ateistický pohľad na pôvod života na zemi. Nikto sa o filme nezmienil ani slovkom. Vytratila som sa do zákulisia, šla som za organizátorom tohto podujatia a opýtala som sa ho: „S kým som sa to práve rozprávala?“

„To bol šéf sekty Jehovových svedkov. V kine sú len svedkovia, nikto iný,“ povedal. Takto som sa nevedomky zoznámila s Jehovovými svedkami. Po tejto príhode som si chcela prečítať Bibliu, ale k žiadnej som sa nemohla dostať. Vydala som sa za Poliaka a presťahovala som sa s ním do Poľska. V roku 1977 na naše dvere zaklopali dve Jehovove svedkyne a zakrátko som s nimi už študovala Bibliu. Túto knihu som si zamilovala a ja i manžel sme sa so svedkami spriatelili. V roku 1985 môj otec ochorel, a tak sme sa presťahovali za ním do Leningradu (teraz Petrohrad). Modlila som sa k Jehovovi, aby mi pomohol skontaktovať sa tam s Jehovovými svedkami.

Nakoniec som sa stala Jehovovou svedkyňou. Už vyše 12 rokov slúžim Jehovovi ako pravidelná priekopníčka v jednom petrohradskom zbore a môj manžel Zdzisław tam slúži ako služobný pomocník.

Z vlastnej skúsenosti viem, že filmový priemysel svojou „prefíkanosťou vo vymýšľaní omylov“ môže oklamať veľa ľudí. (Ef. 4:14) V čase, keď som hrala v sovietskom propagandistickom filme, mi ani nenapadlo, že o 30 rokov budem ja sama Jehovovou svedkyňou.

 [Rámček na strane 237]

Preklad nového sveta v ruštine

Jehovovi svedkovia majú už vyše sto rokov úžitok z rôznych ruských prekladov Biblie. Jedným z nich je synodálny preklad. Napriek tomu, že tento preklad používa zastaraný jazyk a Božie meno sa v ňom nachádza len niekoľkokrát, tisícom ruských čitateľov pomohol porozumieť Božiemu predsavzatiu. Osožný im bol aj Makariov preklad, v ktorom sa Božie meno nachádza asi 3 000 ráz. So zvyšujúcim sa počtom svedkov hovoriacich po rusky však rástla aj potreba presného, jasného a moderného prekladu Biblie.

Preto vedúci zbor urobil opatrenia na preloženie Prekladu nového sveta do ruštiny. Na tomto veľkom prekladateľskom projekte pracovala ruská odbočka viac ako jedno desaťročie.

V roku 2001 bol v ruštine vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem. V roku 2007 bol na veľkú radosť ruských čitateľov z celého sveta vydaný úplný Preklad nového sveta Svätých písiem v ruštine. Vydanie tohto úplného prekladu oznámili na zjazdoch členovia vedúceho zboru Theodore Jaracz v Petrohrade a Stephen Lett v Moskve. Publikum zareagovalo burácajúcim potleskom. Nadšenie čitateľov sa prejavilo okamžite. „Taký jasný, zrozumiteľný a živý jazyk!“ napísala jedna sestra. „Teraz je čítanie Svätých Písiem ešte väčším potešením.“ Mnohí svoju vďačnosť Božej organizácii vyjadrili slovami, ako napríklad: „Taký drahocenný dar od Jehovu!“ či „Prosím, prijmite našu najsrdečnejšiu vďaku.“ Je zjavné, že pre ľudí hovoriacich po rusky, ktorí milujú pravdu, je vydanie ruského Prekladu nového sveta dôležitým míľnikom, nech už žijú kdekoľvek.

 [Rámček/obrázok na stranách 244, 245]

Naše problémy sa vyriešili za jediný deň

IVAN A NATALIJA SLAVOVCI

NARODENÍ 1966 a 1969

POKRSTENÍ 1989

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Keď slúžili ako priekopníci, presťahovali sa na miesto, kde bola väčšia potreba. Ivan teraz slúži v ruskom výbore odbočky.

SPOLU s Natalijou sme sa začiatkom 90. rokov presťahovali z Ukrajiny do Ruska. V Belgorodskej oblasti, v ktorej žije takmer jeden a pol milióna obyvateľov, slúžilo menej ako desať zvestovateľov. Nebolo pochýb, že na tomto mieste „žatva [bola] veľká, ale robotníkov [bolo] málo“. — Mat. 9:37.

Krátko predtým sme sa zobrali a museli sme si nájsť prácu, aby sme sa uživili. Ekonomická situácia v krajine sa však zhoršila a veľa ľudí o prácu prišlo.  Aby si ľudia mohli zaobstarať základné potraviny, vláda vydávala potravinové kupóny, ktoré ľudia dostávali v zamestnaní. Keďže sme nemali prácu, nemali sme ani kupóny. Preto sme si jedlo museli kupovať v obchodoch za vysoké ceny. Mali sme tiež ťažkosti nájsť si ubytovanie, a tak sme museli bývať v hoteli. Keď sme si zaplatili izbu na 20 dní, v peňaženkách nám skoro nič neostalo. Každý deň sme sa modlili k Jehovovi, aby nám pomohol nájsť si prácu a nejaké lacné bývanie. Celý ten čas sme usilovne zvestovali a hľadali úprimných ľudí. Nadišiel posledný deň, ktorý sme si v hoteli zaplatili. Za posledné peniaze sme si kúpili žemľu a jedno mlieko. Keď sme v ten večer šli spať, znovu sme sa k Jehovovi vrúcne modlili, aby nám pomohol nájsť si prácu a bývanie, lebo ďalší deň sme mali uvoľniť izbu.

Ráno nás zobudil telefón. Na naše prekvapenie nám správca hotela povedal, že na recepcii na mňa čaká môj bratranec. Bratranec mi priniesol nejaké peniaze so slovami, že dostal slušné prémie a že sa chce o ne so mnou podeliť. Ale to nebolo všetko. O niekoľko minút nám zavolal jeden brat a povedal, že pre nás našiel lacný byt. Navyše, v ten istý deň sme boli prijatí do jednej materskej škôlky za školníkov. A tak sa naše problémy vyriešili za jediný deň. Mali sme nejaké peniaze, bývanie i prácu. Ani najmenej sme nepochybovali o tom, že Jehova vypočul naše modlitby.

V roku 1991 bolo na Pamätnej slávnosti v Belgorode 55 prítomných; o rok neskôr ich bolo 150. Ďalší rok sa slávnosti zúčastnilo 354 ľudí. V roku 2006 bolo v meste šesť zborov a v celej Belgorodskej oblasti slúžilo viac ako 2 200 zvestovateľov.

 [Rámček na strane 250]

Najnovší vývoj právnych záležitostí

V januári 2007 Európsky súd pre ľudské práva (ECHR) potvrdil naše právo na uctievanie bez zasahovania zo strany vlády, keď vydal jednomyseľný rozsudok v náš prospech. Súd uviedol, že v prešetrovanom prípade „skupinové štúdium náboženských textov a ich rozbor, na ktorých sa zúčastňovali členovia náboženskej skupiny Jehovovi svedkovia, boli uznávanou formou prejavu ich náboženského vyznania pri bohoslužbe a vyučovaní“.

I keď v roku 2004 bola činnosť bratov v Moskve oficiálne obmedzená, bratia sa naďalej verejne stretávajú pri uctievaní a v maximálnej možnej miere sa zapájajú do zvestovateľského diela. V roku 2007 sa bratia v Moskve veľmi tešili z toho, že tak ako väčšina bratov v Rusku, aj oni mohli sláviť Pamätnú slávnosť a usporiadať oblastné zjazdy bez toho, že by im v tom niekto bránil.

Hoci právne ťažkosti pretrvávajú, bratia naďalej odvážne podnikajú kroky proti útokom odporcov. Napríklad Európskemu súdu pre ľudské práva predložili novú sťažnosť proti postupu policajného oddelenia mestskej časti Ľublino, ktoré 12. apríla 2006 prerušilo slávenie Pamätnej slávnosti na jednom mieste v Moskve. Polícia vtedy zatkla 14 bratov a ich právnikovi sa vyhrážala nožom. I keď miestny súd vyniesol rozsudok, ktorý bol čiastočne v náš prospech, odvolací súd toto rozhodnutie zmenil v náš neprospech. Okrem toho bola v júli 2007 podaná žaloba na viacerých vládnych úradníkov, ktorí viedli svojvoľné vyšetrovanie našej náboženskej činnosti v Petrohrade a úmyselne ho zdržiavali.

 [Časová os/graf na stranách 228 – 230]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Rusko

1890

1891 Semion Kozlickij je za odvážne zvestovanie poslaný do vyhnanstva vo východnej časti Ruskej ríše.

1904 Z Ruska prichádzajú do nemeckej odbočky listy s vyjadreniami vďačnosti za biblické publikácie.

1910

1913 Ruská vláda potvrdzuje zriadenie kancelárie Bádateľov Biblie vo Fínsku, ktoré vtedy bolo súčasťou Ruskej ríše.

1923 Spoločnosť Watch Tower začína z Ruska dostávať veľa listov so žiadosťou o zaslanie literatúry.

1928 George Young predkladá v Moskve žiadosť o povolenie činnosti Bádateľov Biblie v Rusku. Úrady mu odmietajú predĺžiť víza.

1929 S rozhlasovou stanicou v estónskom Tallinne je uzatvorená zmluva. Vysielajú sa biblické prednášky, ktoré počúvajú ľudia v Leningrade a iných mestách.

1930

1939 – 1940 ZSSR obsadzuje západnú Ukrajinu, Moldavsko a pobaltské republiky. Tak sa v tejto krajine ocitajú tisícky Jehovových svedkov.

1944 Do väzníc a pracovných táborov po celom Rusku sú poslané stovky svedkov.

 1949 Jehovovi svedkovia z Moldavska sú poslaní do vyhnanstva na Sibír a Ďaleký východ.

1950

1951 Viac ako 8 500 svedkov zo západnej Ukrajiny, Bieloruska, Lotyšska, Litvy a Estónska je poslaných do vyhnanstva na Sibír.

1956/1957 Delegáti na 199 oblastných zjazdoch, ktoré sa konajú po celom svete, petíciou žiadajú sovietsku vládu o náboženskú slobodu v ZSSR.

Koniec 50. rokov Vyše 600 svedkov je úplne izolovaných v špeciálnom pracovnom tábore v Mordviansku.

1965 Sovietska vláda vydáva mimoriadny príkaz, ktorým prepúšťa svedkov z vyhnanstva. Svedkovia zo Sibíri odchádzajú a usídľujú sa po celej krajine.

1970

1989 – 1990 Bratia z vedúceho zboru sa prvýkrát stretávajú s bratmi v Rusku. Svedkovia zo ZSSR cestujú do Poľska na zvláštne a medzinárodné zjazdy.

1990

 1991 Dvadsiateho siedmeho marca sú Jehovovi svedkovia v Rusku oficiálne zaregistrovaní.

1992/1993 V Petrohrade a v Moskve sa konajú medzinárodné zjazdy.

1997 Zasvätenie ruskej odbočky v dedine Solnečnoje neďaleko Petrohradu.

1999 V Petrohrade je zasvätená prvá ruská zjazdová sála.

2000

2003 Dokončilo sa rozšírenie priestorov odbočky.

2007 V Rusku je aktívnych viac ako 2 100 zborov a izolovaných skupín na odľahlých územiach.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

Počet zvestovateľov v 15 krajinách bývalého ZSSR.

360 000

300 000

240 000

180 000

120 000

60 000

40 000

20 000

1890 1910 1930 1950 1970 1990 1990 2000

[Nákres/mapa na strane 218]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

S prepravou literatúry do celej krajiny vypomáhajú ďalšie odbočky

NEMECKO FÍNSKO

↓ ↓

Solnečnoje

↓ ↓ ↓ ↓

BIELORUSKO KAZACHSTAN MOSKVA RUSKO

JAPONSKO

↓

Vladivostok

↓

KAMČATKA

 [Mapy na stranách 116, 117]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

 POLÁRNY KRUH

SEVERNÝ ĽADOVÝ OCEÁN

severný pól

Barentsovo more

Karské more

More Laptevovcov

Východosibírske more

Čukotský polostrov

Beringov prieliv

ŠVÉDSKO

NÓRSKO

DÁNSKO

KODAŇ

NEMECKO

POĽSKO

Lodž

VARŠAVA

Baltské more

FÍNSKO

ESTÓNSKO

LOTYŠSKO

LITVA

BIELORUSKO

Brest

UKRAJINA

Ľvov

MOLDAVSKO

Kaspické more

KAZACHSTAN

ASTANA

Kengir

UZBEKISTAN

TAŠKENT

Angren

ČÍNA

MONGOLSKO

ULANBÁTAR

ČÍNA

Japonské more

JAPONSKO

TOKIO

Hokkaido

Ochotské more

Beringovo more

RUSKO

Petrozavodsk

Petrohrad

Solnečnoje

Kaliningrad

Novgorod

Višnyj Voločok

MOSKVA

Tula

Oriol

Kursk

Voronež

Vladimír

Ivanovo

Nižný Novgorod

Syktyvkar

Uchta

Pečora

Inta

Nová zem

Vorkuta

URAL

SIBÍR

Jekaterinburg

Naberežnyje Čelny

Iževsk

Saratov

Volžskij

Udarnyj

Stavropoľ

Piatigorsk

vrch Elbrus

Naľčik

Nartkala

Beslan

Vladikavkaz

KAUKAZ

Astrachán

Volga

Tomsk

Novosibirsk

Kemerovo

Krasnojarsk

Novokuzneck

Usť-Kan

Aktaš

Biriusinsk

Okťabrskij

Bratsk

Vichorevka

Tulun

Centraľnyj Chazan

Zima

Zalari

Usolie-Sibirskoje

Kitoj

Angarsk

Irkutsk

Bajkalské jazero

Kirensk

Chabarovsk

Vladivostok

Korsakov

Južno-Sachalinsk

Sachalin

Jakutsk

Ojmiakon

Usť-Nera

Kamčatka

Čukotské more

Kolyma

Chajyr

Noriľsk

 [Mapa na strane 167]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Kaspické more

Baltské more

Barentsovo more

Karské more

SEVERNÝ ĽADOVÝ OCEÁN

severný pól

More Laptevovcov

Východosibírske more

Čukotské more

Beringov prieliv

Ochotské more

Japonské more

KAZACHSTAN

ČÍNA

MONGOLSKO

MURMANSKÁ OBLASŤ

PSKOVSKÁ OBLASŤ

TVERSKÁ OBLASŤ

MOSKVA

BELGORODSKÁ OBLASŤ

VORONEŽSKÁ OBLASŤ

ROSTOVSKÁ OBLASŤ

KABARDSKO-BALKARSKO

IVANOVSKÁ OBLASŤ

SEVERNÉ OSETSKO

NIŽNONOVGORODSKÁ OBLASŤ

MORDVIANSKO

ULIANOVSKÁ OBLASŤ

VOLGOGRADSKÁ OBLASŤ

TATÁRSKO

PERMSKÁ OBLASŤ

KOMIJSKO

URAL

SIBÍR

SVERDLOVSKÁ OBLASŤ

ČEĽABINSKÁ OBLASŤ

KURGANSKÁ OBLASŤ

ŤUMENSKÁ OBLASŤ

OMSKÁ OBLASŤ

TOMSKÁ OBLASŤ

NOVOSIBIRSKÁ OBLASŤ

ALTAJSKÝ KRAJ

ALTAJSKO

KEMEROVSKÁ OBLASŤ

CHAKASKO

KRASNOJARSKÝ KRAJ

TUVIANSKO

IRKUTSKÁ OBLASŤ

BURIATSKO

ČITSKÁ OBLASŤ

JAKUTSKO

AMURSKÁ OBLASŤ

CHABAROVSKÝ KRAJ

PRÍMORSKÝ KRAJ

SACHALINSKÁ OBLASŤ

KAMČATSKÁ OBLASŤ

 [Obrázok na strane 66]

Východ slnka nad Čukotkou

[Obrázky na strane 68]

Táto tabuľa v kazašskom a ruskom jazyku označuje sibírsku dedinu Buchtarma, kde bol poslaný do vyhnanstva Semion Kozlickij

[Obrázky na strane 71]

Herkendellovci išli na svadobnú cestu do Ruska a pomáhali tam ľuďom hovoriacim po nemecky

[Obrázky na strane 74]

Kaarlo Harteva dostal splnomocnenie, ktoré potvrdil konzul Ruskej ríše v New Yorku vládnym kolkom

[Obrázok na strane 80]

Na tomto zjazde v ruskom jazyku, ktorý sa konal v Carnegie v Pensylvánii v máji 1925, sa zúčastnilo 250 ľudí a 29 bolo pokrstených

[Obrázok na strane 81]

Tento časopis vyhlásil: „Voronežská oblasť sa hemží sektami“

[Obrázok na strane 82]

George Young

[Obrázky na strane 84]

Alexandr Forstman takmer 10 rokov prekladal do ruštiny traktáty, brožúrky a knihy

[Obrázok na strane 90]

Regina a Piotr Krivokuľskí, 1997

[Obrázky na strane 95]

Oľga Sevriuginová sa stala Jehovovou služobníčkou vďaka Piotrovým listom hádzaným cez plot

[Obrázok na strane 100]

Ivan Krylov

[Obrázky na strane 101]

Svedkovia si vo vyhnanstve na Sibíri museli postaviť domy

[Obrázok na strane 102]

Magdalina Belošická bola s rodinou poslaná do vyhnanstva na Sibír

[Obrázok na strane 110]

Viktor Gutšmidt

[Obrázok na strane 115]

Alla v roku 1964

[Obrázok na strane 118]

Semion Kostylev dnes

[Obrázok na strane 120]

Biblické školenie pomohlo Vladislavovi Apaňukovi vytrvať v skúškach viery

[Obrázky na strane 121]

V dome Nadeždy Višňakovej našla polícia túto brožúrku „Po Armagedone — Boží nový svet“

[Obrázok na strane 126]

Boris Kryľcov

[Obrázok na strane 129]

Viktor Gutšmidt so sestrou (v pozadí), dcérami a manželkou Polinou asi mesiac pred jeho zatknutím v roku 1957

[Obrázok na strane 134]

Ivan Paškovskyj

[Obrázok na strane 136]

V roku 1959 uverejnil časopis „Krokodil“ fotografiu tejto literatúry, ktorá bola objavená v stohu sena

[Obrázok na strane 139]

Pod týmto domom bola ukrytá jedna z tlačiarní, ktorú v roku 1959 objavila KGB

[Obrázok na strane 142]

Alexej Gaburiak pomáhal tým, ktorí stratili kontakt s organizáciou, aby sa s ňou znovu spojili

 [Obrázky na strane 150]

Doma vyrobené tlačové zariadenia

Rotačka

Lis

Rezačka

Zošívačka

[Obrázok na strane 151]

Stepan Levickij, ktorý pracoval ako vodič električky, odvážne oslovil tlačiara

[Obrázok na strane 153]

Grigorij Gatilov zvestoval väzňom vo svojej cele

[Obrázky na strane 157]

Vysoké kvety poskytli spoľahlivý úkryt na štúdium Biblie a biblické rozhovory

[Obrázok na strane 161]

„Strážna veža“ vo forme miniatúrnej knižky v skutočnej veľkosti

[Obrázok na strane 164]

„Príkaz Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR“

[Obrázok na strane 170]

Bratia ukrývali svoje „poklady“ v kufroch s dvojitým dnom alebo pod vložkou v topánkach

[Obrázok na strane 173]

Ivan Klimko

[Obrázok na strane 175]

Do zápalkovej škatuľky sa zmestilo päť alebo šesť „Strážnych veží“ písaných „pavučinovým“ písmom

 [Obrázok na stranách 184, 185]

 Počas rokov, ktoré bratia strávili v jednom mordvianskom tábore, sa ani jednému z nich nikdy nestalo, že by sa nezúčastnil na Pamätnej slávnosti

[Obrázok na strane 194]

Nikolaj Gucuľak vydal neformálne svedectvo manželke táborového veliteľa

 [Obrázky na strane 199]

Medzinárodné zjazdy

V roku 1989 sa delegáti z Ruska zúčastnili na troch medzinárodných zjazdoch v Poľsku

Varšava

Chorzów

Poznaň

[Obrázok na strane 202]

Po oficiálnej registrácii, zľava doprava: Theodore Jaracz, Mychajlo Dasevič, Dmitrij Livyj, Milton Henschel, pracovník ministerstva spravodlivosti, Ananyj Groguľ, Alexej Veržbickij a Willi Pohl

[Obrázky na strane 205]

Milton Henschel prednáša prejav na medzinárodnom zjazde „Nositelia svetla“, ktorý sa konal v roku 1992 na Kirovovom štadióne v Petrohrade

[Obrázok na strane 206]

V ruskej dedine Solnečnoje bol zakúpený pozemok

[Obrázok na strane 207]

Aulis a Eva Lisa Bergdahlovci boli medzi prvými dobrovoľníkmi, ktorí prišli do Solnečného

[Obrázok na strane 208]

Hannu a Eija Tanninenovci boli pridelení do Petrohradu

[Obrázok na strane 210]

Roman Skiba s manželkou Ludmiłou prekonávali v oblastnej službe obrovské vzdialenosti

[Obrázok na strane 220]

Bratia vo vladivostockých dokoch nakladajú literatúru

 [Obrázok na strane 224]

Arno a Sonja Tünglerovci sa vo svojom pridelení v Rusku tešia z mnohých výsad

[Obrázok na stranách 226, 227]

Zborové zhromaždenie v lese neďaleko Petrohradu, 1989

[Obrázok na strane 238]

Ruská odbočka dozerá na preklad literatúry do viac ako 40 jazykov

[Obrázok na strane 243]

Prvá škola priekopníckej služby, ktorá sa konala v júni 1996 v Petrohrade

 [Obrázky na strane 246]

Zvestovanie v Rusku

Na poliach Permskej oblasti a Nartkaly

V uliciach Petrohradu

Z domu do domu v Jakutsku

Na saratovských trhoch

 [Obrázky na stranách 252, 253]

 Ruská odbočka

Letecký pohľad na obytné budovy a okolie

 [Obrázok na strane 254]

V roku 2006 bolo na oblastnom zjazde v Moskve 23 537 prítomných

[Obrázok na strane 254]

Štadión Lužniki