Albánsko

ALBÁNSKO je malá krajina s bohatou a rozporuplnou históriou. Putovali ňou mnohé kmene a národy, bojovali o ňu svetové veľmoci a zažila aj desaťročia prísnej izolácie. Jehovovi svedkovia v tejto krajine museli prekonať množstvo náročných situácií a ťažkostí, no Jehova Boh sa o nich vždy staral a požehnal ich vzácnou duchovnou prosperitou. Na ďalších stránkach nájdete stručný opis ich vzrušujúcej histórie i dôkazy toho, ako „Jehovova ruka“ podporovala Božích pokorných služobníkov v tejto krajine. (Sk. 11:21)

O nadvládu nad Albánskom stáročia bojovali cudzie mocnosti, ktoré do tejto krajiny priniesli aj náboženské konflikty. Začiatkom 16. storočia bola táto oblasť nábožensky rozdelená — niektorí jej obyvatelia boli moslimovia, iní boli pravoslávni a ešte ďalší boli katolíci.

Koncom 19. storočia sa zdvihla vlna albánskeho nacionalizmu a vznikali početné vlastenecké spoločnosti. Väčšinu albánskeho obyvateľstva tvorili poľnohospodári a mnohí obviňovali zo svojej chudoby roky trvajúcu cudziu nadvládu. Okolo roku 1900 sa autonómia a nezávislosť stali horúcou témou, ktorá viedla k vzniku vojen s Gréckom, Srbskom a Tureckom. Napokon Albánsko vyhlásilo v roku 1912 nezávislosť.

Neskôr vládna politika prakticky odstránila organizované náboženstvo. Komunistická vláda po druhej svetovej vojne zrušila všetky náboženstvá a označovala Albánsko za prvý ateistický štát na svete.

 „S VEĽKOU RADOSŤOU PRIJÍMAJÚ PRAVDU“

Ešte pred rokom 56 n. l. apoštol Pavol napísal, že spolu so svojimi spolupracovníkmi dôkladne zvestovali dobré posolstvo „až po Illýriu“, čo bola rímska provincia, do ktorej patrila aj časť dnešného Albánska. (Rim. 15:19) Je celkom pravdepodobné, že niektorí v tejto oblasti sa stali v tom čase kresťanmi, lebo podľa svetskej histórie sa kresťanstvo v Albánsku zakorenilo už v prvom storočí.

Prvý záznam o pravom uctievaní v tejto oblasti pochádza z roku 1921, keď John Bosdogiannis napísal do brooklynského Bételu z Kréty o svojej návšteve „triedy“ štúdia Biblie v Ioannine, ktorá je teraz súčasťou severného Grécka. Asi v tom istom čase sa veľa Albáncov usadilo v Novom Anglicku v Spojených štátoch. Patril k nim aj Thanas (Nasho) Idrizi a Costa Mitchell. Keď spoznali pravdu, hneď sa dali pokrstiť. Brat Idrizi sa v roku 1922 vrátil do mesta Gjirokastër v Albánsku — a tak sa stal prvým Albáncom, ktorý sa vrátil do svojej krajiny s biblickou pravdou. Jehova požehnal jeho obetavého ducha a ľudia začali na pravdu priaznivo reagovať. Čoskoro sa vrátili z Ameriky aj ďalší veriaci Albánci. Costa Mitchell medzitým ďalej zvestoval  Albáncom v Bostone v americkom štáte Massachusetts.

Sokrat a Thanas Duliovci (Athan Doulis) sa narodili v Albánsku, ale ako chlapcov ich zobrali do Turecka. Sokrat sa vrátil do Albánska v roku 1922. O rok sa vrátil aj 14-ročný Thanas a hľadal svojho brata. Napísal: „Po návrate do domoviny som nenašiel brata hneď, lebo pracoval asi 200 kilometrov ďaleko. Ale našiel som Strážnu vežu, Bibliu a sedem zväzkov Štúdií Písiem, ako aj ďalšie materiály s biblickými témami. Zjavne aj v tejto vzdialenej hornatej oblasti boli aktívni Bádatelia Biblie, ktorí predtým žili v Amerike a vrátili sa s poznaním Biblie a láskou k nej.“ Keď sa bratia napokon stretli, Sokrat — v tom čase už pokrstený Bádateľ Biblie — neváhal a oboznámil s pravdou aj svojho brata Thanasa.

 V roku 1924 bola rumunská kancelária poverená dohľadom nad novým albánskym poľom. Hoci bolo svedecké dielo stále obmedzené, Strážna veža z 1. decembra 1925 uviedla: „Harfa Božia, ako aj brožúrky Žiaduca vláda a Svetová tieseň boli preložené do miestneho jazyka a vytlačené... Rozšírilo sa značné množstvo týchto publikácií a Albánci s veľkou radosťou prijímajú pravdu.“

V tom čase bolo Albánsko rozorvané politickými bojmi. Aká bola situácia medzi Jehovovými služobníkmi? „V roku 1925 boli v Albánsku tri organizované zbory a niekoľko izolovaných Bádateľov Biblie,“ napísal Thanas. Uviedol tiež, že láska medzi nimi bola v ostrom protiklade k bojom, sebectvu a súpereniu medzi ostatnými ľuďmi. Hoci mnohí Albánci z krajiny odchádzali, iní, ktorí spoznali pravdu, sa do nej vracali, aby mohli vyučovať svojich príbuzných o novozriadenom Kristovom Kráľovstve.

V tom istom čase sa v Bostone konali v nedeľné dopoludnia verejné prednášky v albánskom jazyku, na ktorých bývalo prítomných asi 60 ľudí. Na týchto prednáškach sa zúčastňovali vážni bádatelia, ktorí radi hĺbali nad Štúdiami Písiem. Dôkladne študovali aj knihu Harfa Božia, hoci v nej boli prekladateľské chyby. (Napríklad nadpis bol preložený ako Božia gitara.) Táto kniha pomohla mnohým Albáncom spoznať biblickú pravdu a vybudovať si silnú vieru.

„NEOBŤAŽUJTE ICH!“

Strážna veža v roku 1926 priniesla správu, že v Albánsku sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo  13 osôb. „V Albánsku je asi len pätnásť zasvätených bratov,“ napísala Ročenka 1927, „a tí robia pri šírení posolstva o kráľovstve, čo je v ich silách.“ Ročenka ďalej uviedla: „V Amerike je asi tridsať zasvätených albánskych bratov a tí sa snažia pomáhať svojim krajanom získať poznanie Pravdy.“ Spomenutí pätnásti bratia v Albánsku mali radosť, že na Pamätnej slávnosti v roku 1927 mali 27 prítomných, čo bol viac než dvojnásobok počtu prítomných rok predtým.

V druhej polovici 20. rokov 20. storočia boli v Albánsku stále veľké politické nepokoje. Nakrátko získala moc vláda vedená pravoslávnym biskupom Fanom Nolim, no vzápätí ju zvrhol prezident Ahmed Bey Zogu. Albánsko vyhlásil za kráľovstvo, v ktorom má on, kráľ Zog I, posledné slovo.

V roku 1928 pricestovali zo Spojených štátov do Albánska Lazar Nasson, Petro Stavro a ďalší dvaja bratia, aby premietali „Fotodrámu Stvorenie“. V rovnakom čase prišli do Albánska zo Spojených štátov aj dvaja kňazi — jeden katolícky a jeden pravoslávny — na návštevu kráľa Zoga I.

„Dajte si pozor!“ vystríhal katolícky kňaz Zoga. „Z Ameriky prišli nejakí muži, ktorí tu budú robiť problémy.“

Pravoslávny kňaz však nesúhlasil. Poznal týchto bratov, lebo prednedávnom odišli práve z jeho farnosti v Bostone. „Keby boli všetci ľudia v Albánsku ako títo muži,“ povedal Zogovi, „nemuseli by ste zamykať na paláci dvere!“

„V tom prípade ich nechajte tak,“ odpovedal Zog, „a neobťažujte ich!“

 V tom istom roku bol v Bostone vytlačený spevník Jehovu zvelebujúce piesne v albánskom jazyku. Bratia v Albánsku sa časom naučili melódie a slová piesní z tohto spevníka. Dvoma najobľúbenejšími piesňami sa stali „Neboj sa, malé stádo“ a „K práci, k práci vstaňte!“ Tieto piesne posilňovali bratov v ťažkých rokoch, ktoré nasledovali.

Albánci zvyčajne príliš nevyberajú slová a v reči oceňujú úprimnosť. To, čo by iní mohli považovať za prudkú výmenu názorov, je pre Albáncov často normálny, živý rozhovor. Keď sa Albánci pre nejakú vec zapália, nielenže horlivo rozprávajú o svojich názoroch, ale často hovoria i konajú so silným presvedčením. Tieto črty určite ovplyvnili ich reakciu na dobré posolstvo.

ŤAŽKOSTI VEDÚ K POZITÍVNYM VÝSLEDKOM

Pre vzrastajúce politické a hospodárske problémy opúšťalo veľa Albáncov svoju krajinu a niektorí z nich spoznali pravdu v Novom Anglicku a v New Yorku. Všade, kde bolo pohromade viac Albáncov, pravda prekvitala. Bratia túžili po ďalšej literatúre, a preto s radosťou prijali brožúrky Kráľovstvo a Kríza v albánčine.

V tom istom čase úrady v Albánsku skonfiškovali nejakú našu literatúru. No v roku 1934 priniesol Bulletin (teraz Naša služba Kráľovstva) takúto správu z Albánska: „S veľkou radosťou vám oznamujeme, že minister spravodlivosti vydal nariadenie pre všetky provincie, že všetka naša literatúra sa môže odteraz voľne šíriť... Všetky knihy a brožúrky, ktoré rôzni prefekti zhabali, dostali bratia späť... Teraz si sedem bratov prenajalo automobil a navštevujú odľahlé  mestá s knihami, zatiaľ čo ďalší bratia pracujú vo svojom okolí.“ Vďaka tomu bratia v roku 1935 a 1936 rozšírili vyše 6 500 kusov literatúry!

„VYSIELANIE, O KTOROM SA PREDPOKLADÁ, ŽE BUDE NAJROZSIAHLEJŠIE V DEJINÁCH“

„Plánuje sa vysielanie, o ktorom sa predpokladá, že bude najrozsiahlejšie v dejinách,“ oznamovali britské noviny Leeds Mercury začiatkom roka 1936. „Bude to reč, ktorú v Los Angeles prednesie evanjelista sudca Rutherford.“ J. F. Rutherford, ktorý sa v tom čase ujímal vedenia medzi Jehovovými svedkami, mal predniesť prejav, ktorý mal byť prenášaný rádiotelefónom v Spojených štátoch a Veľkej Británii a mal byť odvysielaný aj v niekoľkých európskych krajinách. „Je jedna európska krajina, kde túto reč určite nebudú počuť,“ poznamenal článok v novinách Mercury. „Je to Albánsko, ktoré nemá zavedenú telefónnu sieť.“

Niekoľko týždňov po tomto prejave však Nicholas Christo z albánskeho zboru v Bostone napísal do svetového ústredia: „Chceme vás informovať, že sme práve z Albánska dostali informácie o tom, že prednášku sudcu Rutherforda o ‚Oddeľovaní národov‘ si vypočuli aj v tejto krajine, čím sa ešte rozširuje dlhý zoznam krajín, kde počúvali tento prejav. Bol zachytený na dvoch miestach... zrejme pomocou krátkovlnných prijímačov... Bratia mali nevýslovnú radosť, že mohli počuť hlas sudcu Rutherforda.“

Ako prebiehali zhromaždenia albánskych zvestovateľov, kým nezačala vychádzať Strážna veža v ich jazyku? Väčšinu Albáncov, ktorí prijali pravdu, tvorili muži, ktorí chodili do gréckych škôl  v južnom Albánsku. Nebolo pre nich problémom študovať grécku Strážnu vežu. Ďalší ju študovali v taliančine alebo vo francúzštine. Keďže zhromaždenia boli v albánčine, bratia prekladali literatúru priamo na mieste.

Aj v Bostone prebiehalo štúdium Strážnej veže, ktoré bývalo v pondelok večer, pomocou gréckeho vydania tohto časopisu. No mnohí bratia dobre vyučovali svoje deti a po rokoch sa stali ich synovia a dcéry, netere a synovci, vnúčatá a pravnúčatá služobníkmi celým časom. Albánski bratia sa stali takí známi svojou horlivosťou vo zvestovaní, že ich ľudia začali volať ungjillorë, čo znamená „evanjelisti“.

ĽUDIA VO VYSOKÝCH POSTAVENIACH DOSTÁVAJÚ SVEDECTVO

V roku 1938, rok pred tým, ako bola monarchia kráľa Zoga zvrhnutá, jeho dve sestry pricestovali do Bostonu. Časopis Útecha (teraz Prebuďte sa!) v decembri z toho roku uviedol: „Keď prišli do Bostonu albánske princezné, dvaja albánski zvestovatelia  z bostonského zboru Jehovových svedkov navštívili ich hotel a odovzdali im posolstvo o Božom kráľovstve. Prijali nás veľmi priateľsky.“

Tými dvoma svedkami boli Nicholas Christo a jeho sestra Lina. Stretli sa nielen s princeznami, ale aj s ďalšími piatimi hodnostármi vrátane albánskeho veľvyslanca v Spojených štátoch Faika Konitzu. Pred samotným stretnutím si skupina vypočula obsah albánskej svedeckej karty, ktorá vysvetľovala, v akom rozsahu sa pravda zvestuje medzi Albáncami. „Je nám cťou informovať vás,“ uvádzalo sa v nej okrem iného, „že toto posolstvo sa už veľa rokov zvestuje aj v Albánsku a albánski úradníci i ľud dostali do rúk desaťtisíce kníh, ktorých cieľom je osvietenie a útecha.“

Veľvyslanec Konitza povedal princeznám: „Želajú si, aby ste využili svoj vplyv a aby mohli v Albánsku nerušene kázať. Je to ‚nová‘ viera a svet sa podľa nich čoskoro skončí. Potom bude vládnuť Kristus a dokonca mŕtvi budú vzkriesení.“

Ako to, že pán Konitza vedel toľko z posolstva o Kráľovstve? Útecha vysvetlila, že to bolo preto, „lebo istý svedok sa s ním dobre poznal, ešte kým spoznal pred rokmi pravdu... a niekoľkokrát sa s ním o pravde rozprával.“

DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA PRINÁŠA SKÚŠKY

V 30. rokoch 20. storočia sa Albánsko dostalo pod nadvládu Talianska a kráľ Zog a jeho rodina z krajiny utiekli v roku 1939. Fašistická armáda, ktorá vstúpila do krajiny z Talianska, zakázala našu literatúru a postavila činnosť 50 zvestovateľov mimo zákona. V lete 1940 bolo zhabaných asi 15 000 kusov  literatúry. Dňa 6. augusta zatkli fašisti v Këlcyrë deviatich bratov a umiestnili ich do cely s rozmermi 2 krát 4 metre. Neskôr ich presunuli do väznice v Tirane. Bez súdu boli držaní vo väzbe osem mesiacov a potom boli odsúdení na desať mesiacov až dva a pol roka odňatia slobody.

V tom čase museli väzni dostávať potraviny od svojej rodiny. No v tomto prípade boli otcovia, ktorí sa starali o rodiny, vo väzení. Ako sa mohli postarať sami o seba?

„Každých 15 dní sme dostávali 800 gramov suchého chleba, 3 kilogramy uhlia a kúsok mydla,“ spomínal Nasho Dori. „Ja a Jani Komino sme mali peniaze, ktoré stačili na kilogram fazule. Pomocou uhlia sme fazuľu uvarili. Iným väzňom sme ju predávali po lyžičkách. Čoskoro sme pracovali s piatimi veľkými hrncami fazule. Nakoniec sme mali dosť peňazí, aby sme si mohli kúpiť nejaké mäso.“

V zime na prelome rokov 1940 a 1941 vtrhli grécke vojská na juh Albánska a nútili tamojších mužov, aby sa k nim pripojili. Keď to istý brat v jednej dedine odmietol s vysvetlením, že je neutrálny, vojaci ho vliekli za vlasy a bili ho, až kým neomdlel.

„Stále nechceš poslúchať?“ oboril sa na brata veliaci dôstojník, keď brat prišiel k sebe.

„Stále chcem byť neutrálny!“ odpovedal brat.

Otrávení vojaci nechali brata tak.

O niekoľko dní prišiel k bratovi dôstojník, ktorý ho mučil, a pochválil ho za odvahu. „Pred niekoľkými dňami som zabil 12 Talianov a dostal som medailu,“ povedal. „Ale trápi ma svedomie a hanbím sa ju nosiť. Mám ju vo vrecku, lebo viem, že je to znak zločinu.“

 NOVÍ VLÁDCOVIA — ROVNAKÉ SKÚŠKY

Uprostred bojov a zmätku vojny komunistická strana Albánska získavala postupne podporu, hoci sa fašisti snažili zachovať si nadvládu. V roku 1943 vojaci, ktorí bojovali proti komunistom, zajali istého brata, hodili ho do nákladného automobilu, odviezli ho na front a podali mu pušku. Brat ju odmietol.

„Si komunista!“ kričal veliteľ. „Keby si bol kresťan, bojoval by si tak, ako bojujú aj kňazi!“

Veliteľ nariadil vojakom, aby brata zabili. Keď sa popravná čata už chystala na výstrel, objavil sa iný dôstojník a opýtal sa, čo sa deje. Keď sa dozvedel o neutrálnom postoji brata, vydal príkaz, aby sa nestrieľalo, a brata oslobodil.

V septembri 1943 fašisti ustúpili a prišli nemecké vojská, ktoré v Tirane pozabíjali len za jednu noc 84 ľudí. Stovky ľudí poslali do koncentračných táborov. V tom čase bratia písali na strojoch posolstvo nádeje a povzbudenie z Biblie. Keď oslovený dočítal takto napísané posolstvo, bratia ho poprosili, aby im ho vrátil, a mohli ho ponúknuť ďalšiemu. Bratia pokračovali v kázaní a používali aj niekoľko brožúrok, ktoré si ukryli. Pri zvestovaní používali len časti Biblie. Preklad celej Biblie nemali k dispozícii až do polovice 90. rokov 20. storočia.

Do roku 1945 bolo uväznených 15 bratov. Dvoch z nich poslali do koncentračných táborov, kde bol jeden umučený na smrť. Je iróniou, že kým bratia v Albánsku boli prenasledovaní, lebo sa nepripojili k mocnostiam Osi, niektorí albánski bratia v Spojených  štátoch boli uväznení, lebo nebojovali proti mocnostiam Osi.

V Albánsku rozorvanom vojnou bola skonfiškovaná literatúra uložená na colnici. Budova sa pri bojoch zrútila a množstvo našej literatúry bolo vymrštené na ulicu. Zvedaví okoloidúci dvíhali knihy a brožúrky zo zeme a čítali si ich! Bratia neváhali a zvyšnú literatúru pozbierali.

Nemecké sily ustúpili v roku 1944 z Albánska a komunistická armáda vytvorila dočasnú vládu. Bratia okamžite požiadali o povolenie na tlač brožúrok, ale ich žiadosť bola zamietnutá. „Strážna veža útočí na duchovenstvo,“ povedali bratom, „a Albánsko ešte stále uznáva duchovenstvo.“

VOJNA SA SKONČILA, ALE PRENASLEDOVANIE POKRAČUJE

Nová komunistická vrchnosť uvalila na ľudí vysoké dane a brala im majetky, továrne, firmy, obchody a kiná. Ľudia nemohli kupovať, predávať ani prenajímať pôdu a všetok výnos museli odovzdávať štátu. Dňa 11. januára 1946 sa Albánsko vyhlásilo za Albánsku ľudovú republiku. Komunistická strana vyhrala voľby a vytvorila vládu na čele s Enverom Hoxhom (Hodžom).

Bolo zriadených viac škôl a deti sa učili čítať, no vláda nechcela, aby niekto čítal literatúru, ktorá nepropagovala komunizmus. Naše publikácie boli zhabané a vláda skonfiškovala aj tie malé zásoby papiera a niekoľko písacích strojov, ktoré bratia mali.

Zakaždým, keď sa bratia pokúsili požiadať o povolenie na vydanie literatúry, rázne ich odmietli a vyhrážali sa im. No bratia boli pevní. „Jehova nás  poveril zodpovednosťou, aby sme oznámili albánskemu ľudu jeho božské predsavzatie,“ povedali vrchnostiam, „a vy nás zakazujete. Teraz je zodpovednosť na vašich hlavách.“

Nevyslovená odpoveď vlády bola: ‚Tu v Albánsku sme pánmi my! Nedovolíme teokraciu a nedáme sa obťažovať vami ani vaším Bohom, Jehovom, ktorého neuznávame!‘ Bratia sa nedali zastrašiť a pokračovali vo vydávaní svedectva o dobrom posolstve kdekoľvek a kedykoľvek mohli.

V roku 1946 sa účasť vo voľbách stala povinnou a každý, kto sa opovážil nezúčastniť sa, bol považovaný za nepriateľa štátu. Boli vydané zákony, ktoré zakazovali zhromaždenia, a trestné bolo aj zvestovanie. Ako bratia reagovali?

Bratia v Tirane, ktorých bolo asi 15, zorganizovali v roku 1947 zvestovateľskú kampaň. Boli okamžite zatknutí. Biblie im roztrhali a bratov mučili. Keď ich prepustili, dostali zákaz kamkoľvek cestovať bez dovolenia polície. Noviny sa vysmievali z Ježiša aj z Jehovu.

Albánski bratia v Bostone sa o tom dozvedeli a 22. marca 1947 napísali úctivý dvojstranový list  Enverovi Hoxhovi o Jehovových svedkoch v Albánsku. Vysvetlili, že Jehovovi svedkovia nie sú hrozbou pre vládu a poukázali na to, že náboženskí odporcovia podnecujú falošné obvinenia, lebo naše publikácie priamo odhaľujú ich nekresťanské praktiky. List sa končil slovami: „Keď albánska delegácia vyslaná do Organizácie Spojených národov pod vedením pána Kapa navštívila Boston, navštívili sme jeho hotel. Pán Kapo nás láskavo a srdečne prijal a bez predsudkov si vypočul naše posolstvo.“ Hysni Kapo bol celé roky jedným z vrcholných predstaviteľov v Albánsku. Napriek tejto žiadosti sa problémy v Albánsku len zväčšovali.

V roku 1947 sa Albánsko stalo spojencom Sovietskeho zväzu a Juhoslávie a malo konflikty s Gréckom. Ďalší rok Albánsko prerušilo zväzky s Juhosláviou a primklo sa ešte bližšie k Sovietskemu zväzu. Každý, kto nepodporoval vládnu ideológiu, bol vylúčený zo spoločnosti. Neutrálny postoj bratov vyvolal rastúci odpor a nepriateľstvo.

Napríklad v roku 1948 sa šesť bratov a sestier zišlo v jednej dedinke na Pamätnú slávnosť. Na miesto zhromaždenia vtrhla polícia a celé hodiny bila zvestovateľov. Potom ich prepustili. O niekoľko týždňov polícia zatkla brata, ktorý mal na Pamätnej slávnosti prejav a nechali ho stáť 12 hodín. O polnoci sa policajný náčelník rozkričal: „Prečo ste porušili zákon?“

„Nemôžete postaviť zákon štátu nad Pánov zákon!“ odpovedal brat.

Rozčúlený náčelník dal bratovi facku. Potom, keď videl, že brat otočil hlavu na druhú stranu, opýtal sa: „Čo to robíš?“

 „Už som vám povedal, že sme kresťania,“ odpovedal brat. „Ježiš nás učil, že keď nás niekto udrie po jednom líci, máme mu nastaviť aj druhé.“

„Pretože to nariadil váš Pán,“ zavrčal rozzúrený náčelník, „neposlúchnem ho a už ťa neudriem. Odíď odtiaľto!“

„BUDEM ĎALEJ ZVESTOVAŤ“

Sotir Ceqi, ktorý býval v Tirane, bol oddaným členom pravoslávnej cirkvi. Ako dieťa mal tuberkulózu kostí a trpel strašnými bolesťami nôh. Keď mal 17 rokov, bol taký skľúčený, že sa rozhodol spáchať samovraždu skokom pod vlak. Skôr ako to mohol urobiť, navštívil ho jeho príbuzný Leonidha Pope. Leonidha nevedel, čo má Sotir v pláne, no rozprával mu, že Ježiš uzdravoval chorých a že zem sa stane rajom. Dal Sotirovi aj Grécke Písma a ten ich začal hneď čítať.

„Bolo to, akoby do mňa začala prúdiť voda,“ povedal Sotir. „Našiel som pravdu!“

Bez ďalšieho kontaktu s Leonidhom Sotir o niekoľko dní uvažoval: ‚Biblia hovorí, že Ježiš zvestoval. Všetci apoštoli a učeníci zvestovali. Je jasné, že aj ja musím zvestovať.‘

Tak začal Sotir zvestovať. S Gréckymi Písmami v jednej ruke a s palicou v druhej odvážne chodil z domu do domu.

V tých rokoch bolo Sigurimi, čiže riaditeľstvo štátnej bezpečnosti, zodpovedné za ochranu národnej bezpečnosti. Pri ich ostražitosti voči akejkoľvek zdanlivej hrozbe komunizmu nemohli prehliadnuť Sotirovo odvážne zvestovanie. Zatkli ho, dlhé hodiny ho držali, bili a zakázali mu zvestovať.

 Sotir sa po prepustení skontaktoval s Leonidhom, ktorý ho odviedol k Spirovi Karajanimu, lekárovi, ktorý spoznal pravdu pred niekoľkými rokmi. Okrem lekárskej starostlivosti pomohol Spiro Sotirovi získať aj lepšie porozumenie pravdy.

„Ak ťa znova zatknú,“ radil Spiro Sotirovi, „kým niečo podpíšeš, spočítaj všetky slová a všetky riadky. Za napísaným textom urob čiaru. Nenechávaj žiadne miesto. Všetko si pozorne prečítaj. Presvedč sa, že podpisuješ to, čo si naozaj povedal.“

Už o dva dni nato polícia prichytila Sotira opäť zvestovať. Na policajnej stanici mu policajti nariadili podpísať vyhlásenie. Keď ho išiel podpisovať, spomenul si na Spirovu radu. Hoci polícia naliehala, aby vyhlásenie rýchlo podpísal, Sotir si pozorne prečítal každé slovo.

„Ľutujem,“ povedal, „ale toto nemôžem podpísať. Tieto slová som nepovedal. Keby som tento dokument podpísal, bola by to lož a ja nemôžem klamať.“

Nato si policajti urobili z povrazu bič a ním Sotira niekoľko hodín bili. Keďže stále nechcel spolupracovať, prinútili ho držať dva drôty a opakovane mu dávali mučivé elektrické šoky.

 „Keď sa bolesť stávala neznesiteľnou,“ spomínal neskôr Sotir, „so slzami v očiach som sa modlil. Náhle sa otvorili dvere. Stál tam hlavný náčelník. Pozrel sa a rýchlo sa odvrátil. ‚Prestaňte!‘ prikázal. ‚Toto nesmiete robiť!‘“ Všetci dobre vedeli, že mučenie bolo protizákonné. Polícia prestala s mučením, no neprestala vyvíjať na Sotira nátlak, aby dokument podpísal. No on stále odmietal.

„Vyhral si!“ nakoniec povedali. Neochotne napísali vyhlásenie, ktoré Sotir urobil a v ktorom vydal pekné svedectvo. Podali mu nový dokument. Napriek hodinám bitia a elektrickým šokom si pozorne prečítal každé slovo. Keď sa veta končila v polovici riadka, urobil za ňou vodorovnú čiaru.

„Kde na svete si sa to naučil?“ opýtali sa ho udivení policajti.

„Jehova ma naučil, aby som nepodpísal nič, čo som nepovedal,“ odvetil Sotir.

„Dobre teda, kto ti dal toto?“ opýtal sa policajt, podávajúc Sotirovi kúsok chleba a syra. Bolo už deväť hodín večer a Sotir bol vyhladovaný, lebo celý deň nič nejedol. „Bol to Jehova? Nie. Boli sme to my.“

„Jehova má veľa spôsobov, ako sa o nás stará,“ odpovedal Sotir. „Obmäkčil vaše srdcia.“

„Dovolíme ti odísť,“ povedali sklamaní policajti, „ale ak budeš znova kázať, vieš, čo sa stane.“

„Tak ma ani nepúšťajte, lebo ja budem zvestovať ďalej.“

„Radšej nikomu nehovor, čo sa tu stalo!“ prikázal dôstojník.

„Ak sa ma opýtajú,“ odpovedal Sotir, „nemôžem klamať.“

 „No už choď!“ vyštekol policajt.

Sotir bol iba jedným z mnohých, ktorí boli takto mučení. Až po tejto príhode, ktorá bola silnou skúškou viery, bol Sotir pokrstený.

Pošta bola dlhé roky cenzurovaná a z Albánska sa dostali von len útržkovité správy. Keď sa cestovanie a návšteva zhromaždení stávali čoraz riskantnejšími, bratia v krajine začali strácať medzi sebou spojenie. Bez ústrednej organizácie bolo ťažké získať jasný obraz o tom, čo sa dialo. Napriek tomu počet tých, ktorí prijímali pravdu, ďalej rástol. V roku 1940 bolo v Albánsku 50 bratov a sestier a v roku 1949 ich bolo 71.

TEOKRATICKÝ RAST UPROSTRED POLITICKÉHO NAPÄTIA

V 50. rokoch 20. storočia sa dostali všetky stránky života ešte pod silnejšiu kontrolu. Politické napätie medzi Albánskom a Gréckom silnelo. Diplomatické vzťahy s Anglickom a Spojenými štátmi neexistovali. Dokonca aj spojenectvo so Sovietskym zväzom bolo napäté. Albánsko sa sťahovalo do ulity izolácie a uzatváralo sa pred vonkajším svetom. Všetky druhy komunikácie boli pozorne sledované.

Napriek tomu mali dvaja bratia určitý úspech pri posielaní listov a pohľadníc bratom vo Švajčiarsku.  Švajčiarski bratia odpovedali po francúzsky alebo po taliansky, pričom používali kódovaný jazyk. Vďaka týmto pohľadniciam sa albánski bratia dozvedeli o norimberskom zjazde v roku 1955. Správy o slobode, z ktorej sa tešili nemeckí bratia po páde hitlerovského režimu, povzbudzovali albánskych bratov, aby zostali pevní vo viere.

V roku 1957 podalo Albánsko správu o 75 zvestovateľoch. Hoci presné čísla neboli k dispozícii, na Pamätnej slávnosti sa zúčastnil „pekný počet“ prítomných, písala Ročenka 1958, a „albánski bratia stále zvestujú“.

Ročenka 1959 uviedla: „Títo verní Jehovovi svedkovia ďalej robia, čo môžu. Otvorene hovoria o pravde iným a dokonca sa pokúsili vydať nejakú literatúru. Sú vďační za pokrm v pravý čas, ktorý sa k nim z času na čas dostane, no komunistickí vládcovia zjavne uzavreli všetky spôsoby komunikácie s vonkajším svetom.“ Správa sa končila slovami: „Hoci vládcovia tejto krajiny môžu oddeliť bratov v Albánsku od zvyšku spoločnosti nového sveta, nemôžu zabrániť, aby na nich pôsobil Boží svätý duch.“

ŤAŽKOSTI POKRAČUJÚ

V tom čase sa od všetkých požadovalo, aby nosili vojenský preukaz. Kto odmietol, prišiel o prácu alebo bol uväznený. Preto Nasho Dori a Jani Komino strávili zas niekoľko mesiacov vo väzení. Hoci niekoľkí sa báli, že stratia prácu, a urobili kompromis, pevné jadro verných bratov si v roku 1959 pripomenulo Pamätnú slávnosť a mnohí bratia a sestry stále nebojácne zvestovali.

 V roku 1959 bolo zrušené ministerstvo spravodlivosti a právnici už nesmeli vykonávať prax. Komunistická strana sama vytvárala i presadzovala všetky zákony. Kto sa nezúčastnil volieb, bol považovaný za nepriateľa. Všade sa šíril strach a podozrievanie.

Albánski bratia posielali správy o tom, v akej náročnej situácii sa nachádzajú, ale vyjadrovali odhodlanie zostať verní. Svetové ústredie v Brooklyne sa medzitým pokúšalo skontaktovať s bratmi v Albánsku. Bratia požiadali Johna Marksa, ktorý sa narodil na juhu Albánska, ale žil v Spojených štátoch, aby sa pokúsil získať víza do Albánska.

Po roku a pol John dostal vstupné víza do Albánska, ale jeho manželka Helen nie. Vo februári 1961 John pricestoval do Durrës a cestoval do Tirany. Tam sa stretol so svojou sestrou Melpou, ktorá prejavila záujem o pravdu. Pomohla Johnovi skontaktovať sa s bratmi hneď na druhý deň.

John sa s bratmi dlho rozprával a dal im nejakú literatúru, ktorú mal ukrytú v tajnej priehradke svojho kufra. Bratia boli nadšení. Návštevu bratov zo zahraničia nemali už vyše 24 rokov.

 John spočítal, že v piatich mestách bolo 60 bratov a niekoľko ďalších bolo roztrúsených v menších dedinách. V Tirane sa bratia snažili tajne stretávať raz týždenne v nedeľu, aby študovali publikácie, ktoré mali ukryté od roku 1938.

Keďže albánski bratia mali obmedzený kontakt s organizáciou taký dlhý čas, museli byť poučení o aktuálnych organizačných záležitostiach a pravdách. Napríklad zhromaždenia viedli bratia aj sestry a sestry prednášali aj modlitby. John neskôr napísal: „Bratia mali pochybnosti a obávali sa, ako sestry prijmú zmenené usporiadanie, a tak ma požiadali, aby som sa o tom so sestrami súkromne porozprával. Po rozhovore so sestrami som bol rád, že nové usporiadanie prijali.“

Títo verní služobníci napriek chudobe horlivo podporovali dielo Kráľovstva. Napríklad John sa zmienil o dvoch starších bratoch z Gjirokastëra, ktorí niečo ušetrili „zo svojich veľmi skromných finančných prostriedkov a zhromaždili určité množstvo ako dar pre Spoločnosť.“ Každý ušetril vyše 100 dolárov v zlatých minciach.

Bratia v Tirane s ocenením prijali brožúrku V pokoji a jednote kázať a učiť, ktorá obsahovala pokyny pre fungovanie zborov, a to dokonca aj v podmienkach zákazu. V marci viedol John Pamätnú slávnosť v Tirane v dome Leonidhu Popa, na ktorej bolo 37 prítomných. Hneď po prejave sa John odplavil späť do Grécka.

Po tom, ako bratia v ústredí zvážili Johnovu správu o jeho návšteve v Albánsku, ustanovili Leonidhu Popa, Sotira Papu a Luçiho Xheku, aby dohliadali na zbor v Tirane aj na dielo v Albánsku. Spiro Vruho  bol vymenovaný za krajského dozorcu. Mal navštevovať zbory a každý večer sa mal stretávať s bratmi, prednášať prejavy a rozoberať publikácie. Organizácia sa všemožne snažila pomôcť bratom v Albánsku duchovne silnieť a držať krok.

Netreba hovoriť, že pri prísnej cenzúre pošty organizácia nemohla tieto pokyny odovzdať oficiálnym listom. Namiesto toho John postupne odovzdával tieto informácie bratom v Albánsku pomocou kódu, ktorý odkazoval na strany v publikáciách. Čoskoro prišli správy, z ktorých bolo zrejmé, že bratia všetko presne pochopili. Spomínaní traja bratia v Tirane pôsobili ako výbor krajiny a Spiro pravidelne navštevoval zbory.

Albánski bratia museli vynájsť spôsob, ako posielať správy zo zvestovateľskej služby do svetového ústredia. Jedným spôsobom boli pohľadnice posielané určitým bratom v zahraničí. Správy napísali perom s ostrým hrotom pomocou kódu pod známku. Napríklad napísali číslo strany v brožúrke V pokoji a jednote kázať a učiť, kde sa hovorilo o téme „zvestovateľov“. Vedľa toho napísali počet zvestovateľov, ktorí v danom mesiaci podali správu. Bratia v zahraničí využívali podobné metódy na komunikáciu so svedkami v Albánsku veľa rokov.

NAJPRV DOBRÝ ZAČIATOK, POTOM ÚDER

Hoci výbor krajiny sa veľmi snažil podporovať čisté uctievanie, čoskoro prišli ťažkosti. V roku 1963 napísala Melpo Marksová svojmu bratovi Johnovi, že dvaja z troch bratov, ktorí tvorili výbor krajiny, Leonidha Pope a Luçi Xheka, sú „preč od rodín“ a že zhromaždenia sa nekonajú. Neskôr prišla správa,  že Spiro Vruho je v nemocnici a že Leonidha Pope a Luçi Xheka sú chorí, s odkazom na Skutky 8:1, 3, kde sa píše, že Saul z Tarzu posielal kresťanov do väzenia. Čo sa dialo?

Leonidha Pope, Luçi Xheka a Sotir Ceqi pracovali v továrni, kde komunistická strana usporadúvala prednášky na podporu komunistických ideálov pre všetkých robotníkov. Jedného dňa pri prednáške o evolúcii sa Leonidha a Luçi postavili a povedali: „Nie! Človek nie je z opice!“ Na druhý deň oboch vzali od rodín a poslali ich pracovať ako vyhnancov do vzdialených miest, čo bol trest, ktorý Albánci nazývali internim (internačný tábor). Luçiho poslali do pohoria v oblasti Gramsh. Pretože Leonidhu považovali za „hlavného“, poslali ho do drsných, chladných hôr do Burrelu. Kým sa vrátil domov do Tirany, uplynulo sedem rokov.

V auguste 1964 sa už zhromaždenia v podstate nekonali. To málo informácií, ktoré sa dostali von, ukazovalo, že bratia boli pod prísnym dozorom Sigurimi. Jedna správa pod známkou znela: „Modlite sa za nás k Pánovi. Habanie literatúry z domu do domu. Nedovolia nám študovať. Tri osoby v internim.“ Spočiatku si bratia mysleli, že brat Pope a Xheka boli prepustení, lebo boli jediní, kto vedel o písaní pod  známkami. No neskôr sa ukázalo, že tú správu napísala Luçiho manželka Frosina.

Bratov, ktorí sa ujímali vedenia, poslali preč. Pozorné oči Sigurimi nedovolili ostatným medzi sebou komunikovať. No bratia v internim vydávali pozoruhodné svedectvo každému, s kým sa stretli. Ľudia v Gramshi hovorili: „Sú tu ungjillorë [evanjelisti]. Nejdú na vojnu, ale budujú mosty a opravujú generátory.“ Títo verní bratia si vybudovali žiarivú povesť, ktorá sa zachovala celé desaťročia.

ZRODIL SA ATEISTICKÝ ŠTÁT

Na politickom fronte Albánsko pretrhlo zväzky so Sovietskym zväzom a bližšie sa primklo k Číne. Komunistická ideológia bola taká silná, že niektorí Albánci nosili podobné oblečenie ako vodca čínskej komunistickej strany Mao Ce-tung. V roku 1966 Enver Hoxha zrušil vojenské hodnosti a v ovzduší nedôvery neboli tolerované žiadne opozičné názory.

Štátom kontrolované noviny uverejňovali články proti náboženstvu a náboženstvo označovali za „nebezpečný živel“. Potom v meste Durrës skupina študentov pomocou buldozéra zničila kostol. V rýchlom slede boli v jednom meste za druhým ničené náboženské budovy. Vláda ďalej rozdúchavala protináboženské nálady a v roku 1967 sa Albánsko stalo prvou úplne ateistickou krajinou. Zatiaľ čo iné komunistické štáty udržiavali náboženstvo pod kontrolou, Albánsko ho vôbec netolerovalo.

Niektorí moslimskí, pravoslávni a katolícki duchovní boli uväznení pre svoju politickú činnosť. Mnohí kňazi pochodili lepšie, lebo kapitulovali a vzdali sa náboženstva. Niekoľko historických  náboženských budov sa zmenilo na múzeá. Neboli povolené žiadne náboženské symboly — kríže, ikony, mešity ani minarety. Slovo „Boh“ sa používalo len hanlivo. Týmto vývojom sa situácia našich bratov ešte zhoršila.

V 60. rokoch 20. storočia niektorí bratia zaspali spánkom smrti. Zostávajúci roztrúsení zvestovatelia stále smelo obhajovali pravdu ako mohli. Ale aj tí ľudia, ktorí mali určitý záujem, sa báli počúvať.

LÁSKA K PRAVDE NIKDY NEVYHASLA

V roku 1968 napísal Gole Flloko Johnovi a Helen Marksovcom o svojom zhoršujúcom sa zdraví. Zvestovanie bolo nezákonné a zhromaždenia zakázané. Ale Gole, ktorý mal vtedy už vyše osemdesiat rokov, písal o tom, ako sa pravidelne rozpráva s priateľmi a s ľuďmi, ktorých stretne na trhu, v parku či v kaviarni. Krátko potom Gole vo vernosti zomrel. Tak ako to bolo v prípade mnohých iných Albáncov, nič nemohlo uhasiť jeho nezničiteľnú lásku k Jehovovi a k pravde.

S pribúdajúcim vekom už nebol Spiro Vruho schopný vykonávať krajskú službu ako predtým. Neskôr, začiatkom roku 1969, ho našli mŕtveho na dne studne. Sigurimi uviedla, že spáchal samovraždu. Ale bola to pravda?

Hoci Spiro údajne zanechal list na rozlúčku, v ktorom bolo napísané, že je skľúčený, rukopis listu nebol jeho. Okrem toho sa potvrdilo, že Spiro bol pred smrťou v dobrej psychickej pohode. Navyše na krku mal čierne fľaky, ktoré svedčili o nejakom útoku. V studni sa nenašiel žiaden povraz, na ktorom by sa mohol obesiť, a ani nemal vodu v pľúcach.

 Po rokoch vyšlo najavo, že Spirovi povedali, že ak nepôjde voliť, bude aj s rodinou uväznený a nebudú dostávať žiadne zásoby jedla. Bratia z Tirany zistili, že Spira deň pred voľbami zabili a potom ho hodili do studne. To nebol posledný prípad, keď boli proti Jehovovým svedkom použité falošné správy o samovražde.

DESAŤROČIE NÚTENEJ IZOLÁCIE

Jehovovi svedkovia na celom svete sa tešili, keď bol v roku 1971 rozšírený vedúci zbor v Brooklyne v New Yorku. Keď bolo ohlásené, že budú vymenúvaní starší a služobní pomocníci, bratia mali veľké očakávania. Avšak museli uplynúť celé roky, kým sa o týchto organizačných zmenách dozvedeli bratia v Albánsku. Stalo sa to až vďaka návšteve turistov zo Spojených štátov, ktorí sa nakrátko stretli so sestrou Llopi Bllaniovou v Tirane. Dozvedeli sa, že sa tu nekonajú žiadne zhromaždenia a že v meste sú len traja aktívni svedkovia, hoci v skutočnosti ich bolo oveľa viac.

Kosta Dabe žil od roku 1966 v Grécku a snažil sa získať víza, ktoré by mu umožnili vrátiť sa do rodného Albánska. Vo veku 76 rokov túžil vyučovať pravdu svoje deti. Keďže sa Kostovi nepodarilo víza dostať, na albánskych hraniciach odovzdal svoj americký pas  a vstúpil do krajiny s vedomím, že sa z nej možno už nikdy nedostane.

V roku 1975 navštívili Albánsko istí manželia zo Spojených štátov, pôvodom Albánci, ako turisti. Napísali, že kontroly boli „prísnejšie než kedykoľvek predtým“ a že Jehovových svedkov pozorne sledovali. Cudzincov sprevádzali oficiálni turistickí sprievodcovia, z ktorých mnohí patrili k Sigurimi. Keď cudzinci odišli, Sigurimi sa zamerala na tých, s ktorými sa stretli. Aj s turistami sa zaobchádzalo nedôverčivo a neboli vítaní. Ľudia sa cudzincov báli.

V novembri 1976 prišiel od Kostu Dabeho list so správou, že Pamätnú slávnosť vo Vlorë navštívilo päť osôb. Vedel, že v Përmete a vo Fiere dvaja svedkovia slávili Pamätnú slávnosť po jednom. V Tirane boli na jednom mieste prítomní dvaja a na druhom štyria. Teda z toho, čo vedel, aspoň 13 osôb sa v roku 1976 zúčastnilo na Pamätnej slávnosti.

Po mnohých rokoch si Kulla Gjidhariová spomínala, ako slávila Pamätnú slávnosť: „Ráno som urobila chlieb a vybrala víno. V ten večer som zatiahla závesy a vytiahla som si Bibliu, ktorú som mala ukrytú za záchodom. Prečítala som si z 26. kapitoly Matúša o tom, ako Ježiš zaviedol Pamätnú slávnosť. Pomodlila som  sa, zdvihla som chlieb a položila som ho späť. Prečítala som si ďalšiu pasáž z Matúša, znova som sa pomodlila, zdvihla som víno a položila som ho späť. Potom som zaspievala pieseň. Fyzicky som bola sama, no vedela som, že som spojená s mojimi bratmi na celom svete!“

Kulla mala malú rodinu. Pred rokmi, keď bola ešte malá, si ju osvojil Spiro Karajani. Žila s ním a jeho dcérou Penellopi v Tirane. Spiro zomrel asi v roku 1950.

RASTÚCA IZOLÁCIA ALBÁNSKA

Nová éra izolácie sa začala v roku 1978, keď Albánsko pretrhlo zväzky s Čínou. Cieľom nového usporiadania bolo dosiahnutie úplnej sebestačnosti, pričom všetky aspekty života vrátane divadla, baletu, literatúry a výtvarného umenia podliehali prísnym pravidlám. Klasická hudba, ktorá bola považovaná za rozvratnú, bola zakázaná. Písacie stroje mohli mať len schválení spisovatelia. Sigurimi vypočúvala každého, kto bol prichytený pri sledovaní zahraničných televíznych programov.

V tomto ovzduší prísnych represálií prichádzali do Albánska bratia z Rakúska, Nemecka, Švédska, Švajčiarska a Spojených štátov ako turisti v úsilí skontaktovať sa s miestnymi bratmi. Tých niekoľko svedkov, s ktorými sa skontaktovali, si ich úsilie veľmi vážilo. No bratia boli vo všeobecnosti jeden od druhého izolovaní, a tak sa o návštevách dozvedeli len niekoľkí.

V roku 1985 Albánci oplakávali smrť dlhoročného diktátora Envera Hoxhu. Čoskoro mali nastať zmeny vo vláde i v spoločnosti. V nasledujúcom roku zomrel John Marks, a jeho manželka Helen, ktorá  mala v tom čase vyše 60 rokov, sa rozhodla navštíviť Albánsko. „Ak sa vám tam niečo stane,“ upozorňovali ju úradníci, keď si preberala víza, „nečakajte pomoc zvonku.“

Dvojtýždňová cesta Helen znamenala míľnik pre hŕstku zvestovateľov v Albánsku. Helen sa napokon stretla s Melpo, Johnovou sestrou, ktorá o pravde počula od svojho brata pred 25 rokmi. Hoci Melpo ešte stále nebola pokrstená, veľa rokov bola pre organizáciu kľúčovým kontaktom.

Helen sa stretla aj s Leonidhom Popem a Vasilom Gjokom, ktorý bol pokrstený v roku 1960. Dozvedela sa o siedmich svedkoch, ktorí stále žili v rôznych častiach krajiny. Bratom v Albánsku poskytla aktuálne informácie o organizácii aj o napredovaní diela v iných komunistických krajinách. Helen opatrne zvestovala ľuďom, ktorých stretla. Zároveň si všimla, že v Albánsku narastajú ekonomické problémy.

„Keď chcel niekto dostať skromný prídel mlieka,“ povedala, „bolo normálne, že musel čakať v rade od tretej hodiny ráno. Mnohé obchody boli prázdne.“

V roku 1987 vyvíjali odbočky v Rakúsku a Grécku spoločné úsilie v snahe pomôcť ďalším navštíviť Albánsko. V roku 1988 prišiel ako turista z Rakúska Peter Malobabic s manželkou. Melpo od nich dostala blúzku a urobilo jej to veľkú radosť. No oveľa nadšenejšia bola, keď našla v blúzke ukrytú knihu „Veci, v ktorých Boh nemôže luhať“.

Neskôr toho istého roku sa s Melpo skontaktoval iný pár s ďalšou literatúrou, no museli byť mimoriadne ostražití, lebo Sigurimi ich sledovala ako  jastrab. Ich kontakt trval len niekoľko minút, keď takzvaní oficiálni sprievodcovia neboli pri nich. Návštevníci sa dozvedeli, že Leonidha je chorý a že mnohí ďalší bratia v Albánsku zostarli a nemôžu sa voľne pohybovať.

PODMIENKY SA ZAČÍNAJÚ MENIŤ

Politická scéna sa v roku 1989 menila. Bol zrušený trest smrti za pokus o útek z Albánska. V lete toho roku opäť prišla Helen. Celé hodiny venovala odovzdávaniu informácií a pokynov, ktorými bola poverená. Vasil Gjoka robil podľa možností u bratov krátke návštevy.

Pracovníci Sigurimi sa dopočuli o návšteve Helen a prišli za ňou. Namiesto toho, aby jej robili problémy, povedali, že chcú z Ameriky nejaký dar. Ako rýchlo sa ľudia zmenili!

Dňa 9. novembra 1989 padol berlínsky múr a čoskoro prišli ďalšie zmeny aj do Albánska. V marci 1990 vypukla protikomunistická vzbura v Kavajë. Tisíce ľudí sa nahrnuli do zahraničných veľvyslanectiev v Tirane v snahe dostať sa von z Albánska. Študenti sa dožadovali reforiem a začali protestné hladovky.

Vo februári 1991 veľký dav zvrhol 10-metrovú sochu Envera Hoxhu, ktorá sa roky týčila nad Skanderbegovým námestím v Tirane. Z pohľadu ľudí bol diktátor preč. V marci asi 30 000 Albáncov unieslo lode z Durrësu a Vlorë a preplavili sa ako utečenci do Talianska. V ten istý mesiac sa po mnohých rokoch uskutočnili prvé voľby s účasťou viacerých strán. Hoci komunistická strana zvíťazila, bolo jasné, že vláda stráca v krajine kontrolu.

 Helen Marksová navštívila Albánsko naposledy v auguste 1991, no v tom čase sa podmienky už zmenili. Len pred mesiacom vláda zriadila úrad tajomníka pre náboženské záležitosti, čím po 24 rokoch opäť legalizovala náboženskú činnosť. Bratia nestrácali čas a pustili sa s ešte väčším zápalom do zvestovateľskej činnosti a organizovania zborových zhromaždení.

Vasil Gjoka odcestoval do Grécka, kde strávil nejaký čas v odbočke, aby sa naučil organizovať zvestovateľské dielo. Keďže Vasil nevedel dobre po grécky, bratia, ktorí vedeli trochu po albánsky, ho poučovali, ako najlepšie vedeli. Po návrate do Tirany Vasil svedomito uplatňoval, čo sa dozvedel, a snažil sa lepšie organizovať dve týždenné zhromaždenia. Jedným z týchto zhromaždení bolo štúdium Strážnej veže, ktorá začala vychádzať v albánčine.

„Predtým sa zhromaždenia začínali piesňou a modlitbou,“ spomína si jeden brat, „pričom sme spievali piesne, ktoré nás naučili starší bratia. Potom nasledovalo štúdium, po ktorom prišla opäť pieseň — alebo dve, alebo tri, alebo aj viac! Napokon sme zhromaždenie zakončili modlitbou.“

V októbri 1991 a vo februári 1992 Thomas Zafiras a Silas Thomaidis priniesli do Albánska literatúru z Grécka. Stretli sa s bratmi v Tirane a s nepokrstenými zvestovateľmi v Berate a zostavili zoznam mnohých záujemcov, ktorí potrebovali pomoc. Po desaťročiach duchovnej izolácie boli obyvatelia duchovne vyhladovaní. Napríklad záujemcovia v Berate organizovali zhromaždenia, hoci v celom meste neboli žiadni pokrstení bratia. Čo sa dalo urobiť na uspokojenie  tohto duchovného hladu?

NEČAKANÉ PRIDELENIE

Michael a Linda DiGregoriovci slúžili ako misionári v Dominikánskej republike. Michaelovi starí rodičia boli Albánci, ktorí boli pokrstení v Bostone v 20. rokoch 20. storočia, a Michael vedel do určitej miery po albánsky. A tak keď sa DiGregoriovci rozhodli v roku 1992 navštíviť príbuzných v Albánsku, opýtali sa vedúceho zboru, či by bolo vhodné, aby sa počas svojej trojdňovej návštevy krajiny stretli aj s bratmi. Na ich prekvapenie ich vedúci zbor požiadal, aby zostali v Albánsku tri mesiace a pomohli organizovať zvestovateľskú činnosť.

V odbočke v Ríme poskytli bratia z Grécka a Talianska DiGregoriovcom informácie o situácii v Albánsku a ukázali im fotografie niektorých albánskych bratov vrátane Vasila Gjoku. Keď DiGregoriovci prileteli v apríli 1992 do Tirany, Albánci zo zahraničia boli opäť v krajine vítaní. No stále tam boli občianske nepokoje a ľudia sa báli budúcnosti.

Keď Michael a Linda vychádzali z letiska, v ústrety sa im ponáhľali Michaelovi príbuzní. V tom momente si Michael všimol Vasila Gjoku, ktorý vedel tiež o príchode DiGregoriovcov.

 „Ty choď s rodinou,“ povedal Michael Linde, „a ja hneď prídem.“

Príbuzní objali Lindu, zobrali jej batožinu a ponáhľali sa k autám. Michael zatiaľ bežal za Vasilom.

„V nedeľu sa vrátim do Tirany,“ rýchlo povedal Michael Vasilovi, „a potom ťa vyhľadám.“

Koço, Michaelov príbuzný, ktorý nevedel, že Michael a Linda sú Jehovovi svedkovia, bežal za ním a povedal mu: „Čo to robíš? S cudzími ľuďmi sa nerozprávame!“

Cestou do mesta Korçë si DiGregoriovci uvedomili, ako veľmi je táto krajina odlišná od krajín v oblasti Karibiku. „Všetko bolo staré, hnedé alebo sivé a pokryté prachom,“ spomína si Michael. „Všade bol ostnatý drôt. Ľudia pôsobili skľúčene. Sotva bolo vidieť nejaký automobil. Okná boli porozbíjané. Ľudia ručne obrábali svoje polia. Od čias mojich starých rodičov sa toho veľa nezmenilo. Cítil som sa, akoby sme sa vrátili do minulosti!“

„VÁS SEM PRIVIEDOL SÁM BOH“

Koço mal niečo, čo ukrýval celé roky, a chcel to ukázať Michaelovi. Keď zomrela Michaelova stará mama, rodina z Bostonu napísala príbuzným do Albánska dlhý list. Na prvých stranách písali hlavne o rodinných záležitostiach, ale ku koncu listu vysvetlili nádej na vzkriesenie.

„Polícia list kontrolovala,“ povedal Koço Michaelovi, „a prečítala niekoľko prvých strán. Potom ich to začalo nudiť a povedali: ‚Zoberte si to! Je to len o rodine!‘ Keď som si prečítal poslednú časť, bol som taký šťastný, že som sa dozvedel niečo o Bohu!“

 Michael potom Koçovi prezradil, že aj s Lindou sú Jehovovými svedkami, a vydal mu dôkladné svedectvo.

Albánci podobne ako ľudia v biblických časoch cítia zodpovednosť starať sa o hostí a chrániť ich. A tak Koço trval na tom, že bude Michaela a Lindu sprevádzať do Tirany.

„V Tirane sme nemohli nájsť Vasilov dom,“ spomína si Michael, „lebo ulice neboli označené. Koço navrhol, aby sme sa opýtali na pošte.“

„Keď sa Koço vrátil z pošty,“ pokračuje Linda, „vyzeral ako omráčený a išli sme priamo k Vasilovmu bytu.“

Neskôr Koço vysvetlil, čo sa stalo: „Keď som vošiel na poštu a opýtal sa na Vasila, povedali: ‚To je svätý muž! Viete, čo všetko prežil? V Tirane niet šľachetnejšieho človeka!‛ Keď som to počul, vedel som, že vás sem priviedol sám Boh! Nemôžem vám stáť v ceste!“

ORGANIZÁCIA DIELA V TIRANE

Vasil sa tešil zo stretnutia s DiGregoriovcami a celé hodiny sa rozprávali. Až neskoro večer Vasil povedal, že Jani Komino, ktorý bol uväznený spolu s Nashom Dorim, v ten deň dopoludnia zomrel. Prečo zostal Vasil doma a nešiel na pohreb tohto drahého brata a blízkeho priateľa? „Lebo mal prísť niekto, koho poslal vedúci zbor,“ povedal.

Michael a Linda potrebovali zostať v Tirane, ale vtedajšia vláda nedovoľovala, aby v meste žili cudzinci. Čo mohli robiť?

„Vec sme nechali v Jehovových rukách,“ povedal Michael, „a napokon sme si našli malý byt, do ktorého sme sa nasťahovali.“

 „Majitelia mali kľúče“, spomína Linda, „a kedykoľvek do bytu prišli. Okrem toho sme do nášho bytu prechádzali cez iný byt. No aspoňže náš byt bol nepriechodný, čo bolo dobré, lebo sme nechceli byť priveľmi na očiach.“

DiGregoriovci celé hodiny počúvali rozprávanie starších bratov v Tirane o skúškach, ktoré prežili. No jedným z problémov bolo to, že niektorí starší bratia sa navzájom podozrievali.

„Ako jednotlivci boli verní,“ spomína Michael, „ale nemali istotu, či boli verní aj iní. No hoci si niektorí držali medzi sebou odstup, nedržali si ho od nás. Keď sme si o veci pokojne pohovorili, súhlasili, že najdôležitejšie je oznamovať Jehovovo meno. Boli zjednotení v láske k Jehovovi a s nadšením sa pozerali do budúcnosti.“

Bolo evidentné, že tu chýba fungujúci zbor. Napríklad keď Kulla Gjidhariová a Stavri Ceqi prvý raz videli brožúrku Denne skúmať Písma, prelistovali si ju, ale nemali potuchy, čo to je.

„Aha, Manna!“ náhle zvolal Stavri. Mal na mysli knihu Denná nebeská manna pre domácnosť viery, ktorá sa používala, keď Stavri spoznal pravdu.

Kulla sa spýtala: „A ako sa má prezident brat Knorr? Je jeho priateľ Fred Franz v poriadku?“ Bolo jasné, že uplynulo už veľa rokov, odkedy boli bez spojenia s celosvetovou organizáciou!

TO BOLA PAMÄTNÁ SLÁVNOSŤ!

Izba v dome Vasila Gjoku, ktorá mala 3 krát 4 metre a v ktorej mávali bratia zhromaždenia, bola na Pamätnú slávnosť primalá. Preto sa 105 prítomných  zhromaždilo v miestnosti, ktorú používalo vydavateľstvo novín komunistickej strany. To bola prvá Pamätná slávnosť v Tirane, ktorá sa nekonala v súkromnom dome. Hoci v roku 1992 bolo v Albánsku len 30 zvestovateľov, tešili sa z toho, že na Pamätnej slávnosti sa ich zišlo 325.

Skupina záujemcov v Tirane sa stále zväčšovala a na zhromaždenia do Vasilovho bytu chodilo až 40 ľudí. Niektorí noví sa chceli stať nepokrstenými zvestovateľmi a iní sa chceli dať pokrstiť. Bratia strávili veľa hodín rozhovormi so záujemcami o krst. Keďže kniha Organizovaní, aby sme dovŕšili svoju službu nebola v albánčine vydaná, každú otázku bolo potrebné pre záujemcu o krst preložiť na mieste. S niektorými novšími sa viedlo intenzívne štúdium, aby sa zaistilo, že pravdu naozaj chápu. Hoci s nikým z nich sa predtým riadne biblické štúdium neviedlo, bolo úžasné vidieť, ako dobre poznali Bibliu.

KONEČNE PRÁVNE UZNANIE!

Bratia strávili niekoľko ďalších týždňov veľa hodín s právnikmi a úradníkmi v snahe dosiahnuť úradnú registráciu diela zvestovania Kráľovstva. Skupina bratov a záujemcov z Tirany už dala formálnu žiadosť, no medzitým sa ujala moci nová vláda, a tak bola potrebná vytrvalosť.

„Všetko sa dialo za pochodu,“ spomína jeden brat. „Keď sme išli po meste, náhodou sme stretli ministra pre ľudské práva, ministra vnútra, ministra spravodlivosti, šéfa polície, členov ústavného súdu a ďalších vplyvných mužov. Boli láskaví a tešilo ich, že situácia sa uvoľňuje. Väčšina z nich už vedela o ungjillorë.  Nebolo pochýb, že Jehovovi svedkovia v Albánsku boli živí a aktívni.“

Celé týždne úradníci hovorili, že vláda úradne zaregistruje Jehovových svedkov, ale nič sa nedialo. No prelom nastal, keď Angelo Felio, brat albánskeho pôvodu zo Spojených štátov, navštívil príbuzných v Tirane. Počas svojho pobytu v Albánsku šiel Angelo s bratmi za právnou poradkyňou ministra, ktorý bol oprávnený udeliť registráciu. Potešilo ju, keď sa dozvedela, že Angelova rodina pochádza z rovnakého regiónu Albánska ako ona.

„Z ktorej dediny pochádza vaša rodina?“ opýtala sa Angela.

Na prekvapenie to bola jej dedina.

„Aké máte priezvisko?“ opýtala sa.

Ukázalo sa, že Angelo bol jej príbuzný, ale ich rodiny stratili pred mnohými rokmi kontakt.

„Zapôsobila na mňa vaša zakladajúca listina a chcela som vám pomôcť,“ povedala. „No teraz musím pomôcť, lebo sme rodina!“

O niekoľko dní odovzdala právna poradkyňa bratom Nariadenie č. 100, ktorým boli Jehovovi svedkovia v Albánsku oficiálne uznaní. Uctievanie pravého Boha, Jehovu, ktoré bolo zakázané od roku 1939, bolo konečne právne uznané a slobodné! „Pocity, ktoré v ten deň naplnili naše srdcia, sa nedajú opísať slovami,“ povedali manželia DiGregoriovci.

 Niekoľko týždňov nato vyslala grécka odbočka, ktorá dozerala na dielo v Albánsku, na návštevu do Tirany Roberta Kerna. Robert ohlásil miestnym bratom registráciu diela a vytvorenie zboru v Tirane. Informoval ich, že obvod ich zboru tvorí „celé Albánsko“. Bolo naliehavo potrebné podporiť organizované zvestovanie od dverí k dverám. V Tirane bol prenajatý dom s tromi spálňami, ktorý mal slúžiť ako misionársky domov a kancelária. K domu patrila ešte jedna veľká miestnosť, ktorá sa dala využiť ako prvá sála Kráľovstva.

NAŠLA SA IZOLOVANÁ OVEČKA

„Sú nejakí svedkovia vo Vlorë?“ pýtali sa bratia, keď sa rozprávali o pokroku zvestovateľského diela v Albánsku. Niektorí vedeli len o nejakej starej žene, ktorá bola údajne už senilná. Potom prišla do kancelárie žena, ktorá tvrdila, že ona i jej rodina sú ungjillorë a že pravdu sa dozvedeli vo Vlorë od istej ženy menom Areti. Tak sa bratia z Tirany vydali do Vlorë hľadať Areti.

 Areti Pinová, nízka staršia dáma, pozvala návštevníkov dnu, ale pôsobila tak trochu rezervovane. Keď jej povedali, že sú jej duchovnými bratmi, nevyvolalo to žiadnu reakciu.

„Môžem vám položiť zopár otázok?“ spýtala sa zrazu Areti po niekoľkých minútach. Potom ich začala bombardovať otázkami: „Veríte v Trojicu? Aké je Božie meno? Veríte v pekelný oheň? Čo sa stane, keď zomrieme? Čo sa stane so zemou? Koľko ľudí pôjde do neba?“

Bratia odpovedali na všetky otázky.

„Zvestujete?“ opýtala sa potom Areti.

„Áno,“ odpovedal jeden brat, „zvestujeme“.

Areti na to: „Ale ako zvestujete?“

„Zvestujeme z domu do domu,“ odpovedal brat.

Areti prepukla v plač, vyskočila na nohy a brata objala.

„Teraz viem, že ste moji bratia!“ zvolala. „Iba Jehovov ľud zvestuje z domu do domu!“

Protestantské skupiny vo Vlorë sa dopočuli, že Areti je nábožná žena, a pozývali ju, aby sa k nim pripojila. „Ale ja som nechcela mať nič spoločné s Veľkým Babylonom!“ vysvetľovala bratom. „Preto som  sa potrebovala uistiť, že ste moja ozajstná duchovná rodina!“

Areti bola pokrstená ešte v roku 1928, keď mala 18 rokov. Peši putovala sem a tam po horách a zvestovala s Bibliou v ruke. Hoci Areti stratila kontakt s bratmi na dlhé roky, verne sama ďalej zvestovala.

„Jehova je úžasný,“ povedala Areti cez slzy. „Nikdy na mňa nezabudol!“

Ľudia považovali Areti za pomätenú, lebo sa za albánskej železnej totalitnej vlády držala viery v Boha. No Areti nebola v žiadnom prípade senilná. Mala myseľ jasnú ako kedykoľvek predtým!

TAK VEĽA PRÁCE!

Teraz, keď bolo naše dielo zákonne registrované, bolo treba urobiť veľa práce na šírení záujmov Kráľovstva v Albánsku. Bratia potrebovali držať krok s organizáciou a duchovne sa posilňovať. Boli potrebné publikácie v albánčine tak pre bratov, ako aj do služby. A naliehavo boli potrební ďalší zvestovatelia. Kto môže pomôcť?

V roku 1992 prišli zvláštni priekopníci z Talianska a Grécka a navštevovali kurz albánčiny. V tom istom čase začal malý tím prekladať našu literatúru. Hoci niekedy trvali výpadky elektriny aj 21 dní v kuse, bratia si udržiavali zmysel pre humor a robili, čo mohli.

Bolo aj veľa manuálnej práce. Keď bolo zima, v misionárskom domove bolo treba kúriť. Ale v Albánsku sa nedalo kúpiť drevo. Ako si bratia udržia teplo? Pomohli bratia z Grécka, ktorí im poslali veľké kusy dreva a elektrickú pílu. No stále tu bol problém, lebo dvierka do pece boli malé a nebola elektrina, ktorá by  poháňala pílu. Našťastie jeden brat mal priateľa na opačnom konci Tirany, ktorý mal sekeru. Keďže nejazdili žiadne autobusy, prinesenie sekery do misionárskeho domova trvalo dve hodiny, a sekeru bolo treba vrátiť pred zotmením. „Kým sme mali sekeru, všetci sme sa striedali v kálaní dreva,“ spomína jeden misionár, „ale podarilo sa nám udržať si teplo!“

Uprostred všetkého toho kálania dreva a jazykových kurzov sa albánsky prekladateľský tím tešil z prvej z mnohých návštev Nicka a Amy Ahladisovcov z prekladateľských služieb, ktoré sú teraz v Pattersone v New Yorku. Ich láskavý a vyrovnaný prístup bol úžasnou pomocou pre nových prekladateľov, ktorí sa rýchlo učili a robili dobrú prácu. Talianska odbočka literatúru tlačila a expedovala do Albánska.

Všetka tá namáhavá práca určite stála za to, keď vezmeme do úvahy úžasné reakcie, ktoré zažívali zvestovatelia v službe. Aj noví zvestovatelia planuli horlivosťou. Napríklad Lola sa ešte len stala zvestovateľkou a už trávila každý mesiac v službe 150, 200 alebo aj viac hodín! Keď Lola dostala radu, aby v službe zmiernila, odpovedala: „Doteraz som žila prázdnym životom! Čomu inému by som mala venovať svoj čas?“

DIELO NAPREDUJE

Marec 1993 bol pre Albánsko historickým mesiacom. V mestách Berat, Durrës, Gjirokastër, Shkodër, Tirana a Vlorë začali slúžiť zvláštni priekopníci; Strážna veža z 1. marca bola prvým číslom, ktoré pripravil albánsky prekladateľský tím; bratia mali prvý raz teokratickú školu kazateľskej služby a tým aj všetkých päť zhromaždení; bola vydaná prvá albánska  Naša služba Kráľovstva a v Divadle baletu a opery na Skanderbegovom námestí v Tirane sa uskutočnil prvý zvláštny zjazdový deň.

Na tomto historickom zvláštnom zjazdovom dni sa zúčastnili delegáti z Grécka a z Talianska. Úvodnú modlitbu vyslovil Nasho Dori. Ďakoval Jehovovi za všetky požehnania, z ktorých sa tešili. Počet prítomných dosiahol 585 a 41 osôb bolo pokrstených! Medzi nimi boli deti a vnúčatá bratov, ktorí kedysi v Albánsku verne slúžili Jehovovi.

V roku 1993 boli bratia nadšení aj z toho, že sa konal prvý oblastný zjazd v Albánsku. Bolo tam viac ako 600 prítomných a zúčastnili sa na ňom delegáti z Rakúska, Francúzska, Grécka, Talianska a Švajčiarska. Akí nadšení boli albánski bratia, keď sa po takej dlhej izolácii mohli slobodne stretnúť s takým množstvom bratov z toľkých krajín!

Za účelom lepšej organizácie vedúci zbor vymenoval výbor krajiny, ktorý tvorili Nasho Dori, Vito Mastrorosa a Michael DiGregorio a ktorý slúžil pod dohľadom talianskej odbočky. Jednou z ich prvých priorít bolo nájsť nehnuteľnosť, kde by mohla byť kancelária a rastúci prekladateľský tím.

V ďalšej skupine zvláštnych priekopníkov, ktorí sa začali učiť po albánsky, bol aj Stefano Anatrelli z Talianska. Po piatich týždňoch jazykového kurzu ho zavolali do kancelárie a povedali mu: „Chceli by sme, aby si navštevoval zvláštnych priekopníkov a skupiny ako krajský dozorca.“

„Ale ja neviem dobre po albánsky!“ zareagoval najprv Stefano. Napriek tomu sa pozeral na túto úlohu ako na úžasnú výsadu. Po tom, ako mu bratia  pomohli s prípravou niekoľkých prejavov, vydal sa do vzdialených kútov Albánska. Uplynulo asi 30 rokov odvtedy, čo Spiro Vruho navštevoval bratov ako cestujúci dozorca v čase zákazu. V roku 1995 bol Stefano vymenovaný za člena výboru krajiny.

V roku 1994 prišla do Albánska tretia skupina priekopníkov z Talianska. Horlivý duch všetkých týchto priekopníkov veľmi povzbudzoval nových albánskych zvestovateľov. Na konci služobného roku 1994 sa kazateľskému dielu venovalo 354 zvestovateľov.

No mnohí zvestovatelia zažívali emocionálne problémy. Prechod od extrémne utláčajúceho systému k úplne slobodnej spoločnosti nebol ľahký. Na to, aby za totality prežili, museli byť opatrní a nikdy otvorene nevyjadrovali svoje pocity pred inými — najmä nie pred cudzincami. No bratia a sestry zo zahraničia to chápali a trpezlivo sa snažili získať si dôveru novších zvestovateľov.

V tom istom roku starší bratia a sestry, ako aj noví zvestovatelia, mali radosť z toho, že mohli v Albánsku privítať Theodora Jaracza, prvého člena vedúceho zboru, ktorý navštívil túto krajinu. Vyše 600 osôb sa zhromaždilo, aby si vypočulo prednášku, ktorú predniesol v Tirane.

Medzitým bratia kúpili v Tirane nehnuteľnosť, ktorá mala slúžiť ako kancelária. Za necelých šesť mesiacov skupina usilovných zahraničných bratov zrekonštruovala starú vilu na moderné kancelárie a postavili ubytovacie priestory pre 24 osôb. Zasvätenie sa konalo 12. mája 1996 a pri tej príležitosti navštívil Albánsko Milton Henschel z vedúceho zboru.

 ZVESTOVALI SAMI

Mladý muž v Korçë, ktorý sa volal Arben, si čítal literatúru, ktorú mu poslala jeho sestra, a rozpoznal zvuk pravdy. Napísal do kancelárie v Albánsku a istý čas sa učil pravdu formou korešpondencie s bratmi. Potom ho navštívili dvaja bratia, aby mu poskytli ďalšiu duchovnú pomoc. Počas rozhovoru sa ukázalo, že Arben je spôsobilý stať sa zvestovateľom. Títo bratia potom vzali Arbena do centra Korçë, aby sledoval, ako budú zvestovať okoloidúcim.

Arben rozpráva: „Potom mi dali do ruky časopisy a povedali: ‚Teraz si na rade ty.‘ Povedali mi, aby som zvestoval sám, a ja som poslúchol.“

Prešlo ešte niekoľko mesiacov, kým mu prišli na pomoc zvláštni priekopníci. Medzitým však ľudia reagovali na jeho zvestovanie. Zanedlho po príchode zvláštnych priekopníkov tu vznikla skupina.

 Koncom roka priekopníci z Vlorë telefonovali do kancelárie a povedali, že Areti Pinová je chorá a chce sa stretnúť s niekým zo zodpovedných bratov. Keď brat prišiel, Areti poslala všetkých von z izby, aby sa s ním mohla súkromne porozprávať.

„Už mi nezostáva veľa času,“ povedala ťažko oddychujúc. „Premýšľala som a potrebujem sa ťa niečo opýtať. Nemôžem pochopiť všetky podrobnosti, ale potrebujem vedieť jednu vec: Spĺňa sa už kniha Zjavenie?“

„Áno, Areti, väčšia časť sa už splnila alebo sa práve spĺňa,“ odpovedal brat. Potom hovoril o niektorých veciach, ktorých splnenie ešte očakávame. Areti venovala sústredenú pozornosť každému jeho slovu.

„Teraz môžem pokojne zomrieť,“ povedala. „Potrebovala som vedieť, ako sme blízko.“

Areti bola celé roky nadšenou zvestovateľkou — či už zvestovala sama v horách, alebo z postele, keď bola chorá. Krátko po tomto rozhovore Areti dokončila vo vernosti svoju pozemskú dráhu.

ZACHOVAL SI SILNÚ VIERU AŽ DO KONCA

Nasho Dori mal už vyše 80 rokov a ubúdalo mu síl. No jedna skupina bratov osobitne potrebovala jeho povzbudenie — mladí bratia, ktorých povolávali do vojenskej služby. Pravoslávne duchovenstvo v Berate, ktoré Jehovovým svedkom závidelo prudký vzrast, tlačilo na úrady, aby týchto mladých mužov stíhali.

Šiestim tamojším mladým bratom, ktorí odmietli vojenskú službu, hrozilo niekoľko mesiacov  väzenia. Nasho si uvedomil, že naozaj potrebujú povzbudenie, preto sa posadil na posteli, a na videozáznam nahovoril pre nich posolstvo.

„Nebojte sa,“ povzbudzoval Nasho týchto mladých bratov. „Zažili sme to aj v minulosti. Jehova bude s vami. Ak pôjdete do väzenia, nemajte strach. Obráti sa to na chválu Jehovovho mena.“

Keď sa Nashovo zdravie ďalej zhoršovalo, zavolal si k posteli bratov a povedal: „Musel som sa modliť o odpustenie. Minulý týždeň som mal také bolesti, že som sa modlil, aby som zomrel. Potom som si pomyslel: ‚Jehova, ty si pôvodcom života. Všetko, za čím stojíš, je život. Žiadal som o niečo, čo je proti tvojej vôli. Prosím, odpusť mi!‘“

Keď sa Nasho dozvedel, že počet zvestovateľov v Albánsku dosiahol 942, povedal: „Konečne máme v Albánsku veľký zástup!“ Niekoľko dní nato dokončil svoju pozemskú púť.

TRAZIRA — ČAS ANARCHIE

Do roku 1997 sa veľmi rozmohlo vykorisťovanie, úplatkárstvo a korupcia. Mnohí Albánci predali všetko, čo mali, a investovali všetky svoje peniaze do podnikov na princípe pyramídových hier, ktoré sľubovali  rýchle zbohatnutie. Keď ľudia prišli o investované peniaze, začali sa pouličné demonštrácie.

Práve v tom čase, zatiaľ čo prebiehal program zvláštneho zjazdového dňa, sestra, ktorá pracovala pre istého vysoko postaveného úradníka, povedala bratom, že predseda vlády sa chystá odstúpiť. Dozvedela sa, že sa schyľuje k vypuknutiu bezprecedentného násilia. Program zvláštneho zjazdového dňa bol skrátený, aby sa bratia mohli rýchlo dostať domov. Dve hodiny po skončení programu bola krajina vo výnimočnom stave a bol zavedený zákaz vychádzania.

Nikto nevedel, čo sa vlastne deje. Šírili sa rôzne chýry. Došlo k intervencii zo zahraničia, alebo išlo o vnútorný politický nepokoj? Podniky na princípe pyramídových hier sa zrútili a väčšina ľudí prišla o všetky svoje investície. Vo Vlorë prepukli násilné nepokoje. Ľudia vtrhli do národných muničných skladov a zobrali z nich všetky zbrane a muníciu. Keď prichádzali správy o tom, čo sa deje, v jednom meste za druhým sa ľudia uchyľovali k násiliu. Krajina sa zmietala v nepokojoch a polícia stratila kontrolu. Albánsko sa dostalo do stavu ozbrojeného odporu a anarchie.

Väčšina zo 125 zahraničných služobníkov celým časom v Albánsku sa presunula z dôvodu bezpečnosti do Tirany. Mnohí Albánci obviňovali z toho, čo sa stalo, cudzincov, a preto bolo prezieravé, aby cudzí priekopníci opustili krajinu. Keďže letisko bolo uzavreté, niektorí priekopníci z Talianska odišli do Durrës, kde bol prístav v rukách tamojších ozbrojených mužov. Po napätom 12-hodinovom čakaní  priekopníci nastúpili na palubu jednej lode a odplavili sa do Talianska.

Výbor krajiny udržiaval denne telefonický kontakt s bratmi v rôznych častiach krajiny. Ráno bývalo na uliciach strašidelné ticho. No popoludní ľudia začali strieľať a pokračovali aj cez noc až do svitania. Niektorí mali aj protilietadlové strely. Tento boj sa stal známym ako trazira čiže nepokoje.

„NA CHVÁLU JEHOVOVHO MENA“

Arben Merko, jeden zo šiestich bratov z Beratu, ktorý bol vo väzení pre neutralitu, hovorí: „V mojej cele bola v stene malá dierka. Muž z vedľajšej cely sa ma opýtal, kto som.“ Arben mu celé týždne vydával svedectvo. Jedného dňa jeho hlas už nepočul.

Po tom, ako bol Arben prepustený z väzenia, prišiel k jeho dverám mladý muž. Arben nepoznal mužovu tvár, ale jeho hlas mu bol známy — bol to muž, ktorý bol vo väzení vo vedľajšej cele.

„Priniesol som ti toto,“ povedal muž Arbenovi a podával mu zosilňovač.

„V čase traziry,“ povedal Arbenovi, „som ukradol tento zosilňovač z vašej sály Kráľovstva. No to, čo si mi hovoril vo väzení, sa dotklo môjho srdca. Chcem mať pred Bohom čisté svedomie, preto som ti to priniesol.“

Arben si nevdojak spomenul na posledné posolstvo Nasha Doriho, určené skupine mladých verných bratov: „Obráti sa to na chválu Jehovovho mena.“

STAROSTLIVOSŤ O JEHOVOVE OVCE

Odchodom zahraničných starších zostala väčšina zborov a veľkých skupín v starostlivosti 19-  a 20-ročných služobných pomocníkov. Jedného dňa sa traja z týchto mladých bratov s veľkým rizikom vydali na cestu z Vlorë do Tirany. Bratia z výboru krajiny si robili starosti pre nedostatok potravín a opýtali sa, či bratia potrebujú osobitne nejaké hmotné veci.

„Akurát sa nám minuli lístky na správy zo zvestovateľskej služby,“ odpovedali mladí muži. Podobne ako starší verní muži, ktorí tu boli pred nimi, aj oni sa viac zaujímali o duchovné než o telesné potreby. Potom rozprávali, ako mnohí ľudia pre všetok ten strach a neistotu kladne reagujú na dobré posolstvo.

Krátko po Pamätnej slávnosti dostala kancelária telefonát. „Sme skupina sestier v Kukëse,“ povedala jedna zo sestier, „a odkedy priekopníci odišli, samy si usporadúvame zhromaždenia.“

Bratia následkom nepokojov stratili spojenie so zvestovateľmi v Kukëse. Napriek tomu skupina siedmich nepokrstených zvestovateľov usporiadala Pamätnú slávnosť na dvoch miestach. Hoci si robili starosti s tým, že možno neviedli Slávnosť dokonale, boli radi, že mohli podať správu o 19 prítomných na týchto dvoch miestach. Bolo úžasné, že napriek zákazu vychádzania a ťažkostiam bolo v roku 1997 na Pamätnej slávnosti v celom Albánsku prítomných 3 154 osôb. A napriek anarchii bratia ďalej zvestovali a utešovali ľudí, hoci zároveň zostávali ostražití.

Keď sa členovia výboru krajiny dozvedeli, že bratia v Gjirokastëre potrebujú potraviny a literatúru, diskutovali o tom, či bude bezpečné poslať tam so  zásobami nákladný automobil. Ich rozhovor však prerušila sestra, ktorá povedala, že za bratmi prišla istá žena zo spravodajstva, ktorá môže mať nejaké užitočné informácie.

Bez toho, aby táto žena vedela, o čom sa bratia vo výbore práve rozprávali, povedala: „Nech robíte čokoľvek, v žiadnom prípade nechoďte zajtra na juh. Dostali sme správy, že v Tepelenë sa plánuje niečo nebezpečné.“ Keďže automobil do Gjirokastëru by musel ísť cez Tepelenë, bratia rozhodli, že plánovanú cestu zrušia.

Na druhý deň, krátko po 11. hodine, osobitné spravodajstvo oznámilo, že v Tepelenë došlo k mimoriadne násilným a krvavým bojom a že most v meste bol vyhodený do vzduchu. Akí vďační boli bratia Jehovovi, že im bolo zabránené v ten deň tam ísť!

Rodina Bétel počula celé týždne v noci streľbu a často mávali ranné uctievanie za zvukov streľby z guľometu a výbuchov bômb. Ľudia strieľali zo zbraní do vzduchu náhodne a vždy hrozilo, že sa nejaká guľka zatúla. Z bezpečnostných dôvodov zostala rodina Bétel vnútri a prekladatelia sedeli na podlahe ďalej od okien, no pokračovali v práci.

V apríli 1997 prišlo do krajiny asi 7 000 vojakov pod velením Organizácie Spojených národov, ktorí mali obnoviť poriadok v krajine. Do augusta vojaci OSN Albánsko opustili a bratia mohli usporiadať oblastný zjazd. Zvestovatelia sa tešili, lebo celé mesiace sa mohli stretávať iba v malých skupinkách.

Ozbrojení lupiči zastavili niektoré autobusy, ktoré bratov viezli na zjazd. No keď zistili, že autobusy  vezú Jehovových svedkov, povedali: „Vy ste iní. Nemôžeme vám ublížiť.“

Aký účinok mala trazira na zvestovateľské dielo v Albánsku? Rast sa nezastavil, naopak, nebezpečenstvo a úzkosť zjavne priviedli mnohých ľudí k tomu, aby si viac uvedomovali svoje duchovné potreby. Výsledkom bolo, že len za 15 mesiacov sa do zvestovateľskej služby zapojilo 500 nových zvestovateľov, čím presiahol celkový počet zvestovateľov 1 500.

KOSOVO V CENTRE POZORNOSTI

Keď sa trazira skončila, zbrane akoby zmizli a zbory ďalej rástli. No problémy prepukli v susednom Kosove. Tamojšiu vojnu pocítilo aj Albánsko, lebo vlny utečencov prechádzali hranicami. Albánski zvestovatelia nestrácali čas a delili sa s utečencami o posolstvo nádeje a o utešujúcu literatúru. Dobre sa postarali aj o 22-člennú skupinu Jehovových svedkov a ich malých detí.

V auguste, keď sa vojna skončila, sa kosovskí bratia vrátili domov, ale nie sami. Sprevádzali ich albánski a talianski bratia vrátane desiatich zvláštnych priekopníkov, ktorí im chceli poskytovať potrebnú duchovnú pomoc. Do konca služobného roku 1999 bolo 1 805 zvestovateľov v Albánsku a 40 v Kosove.

RAST DUCHOVNEJ STABILITY

„Som rád, že tak veľa prekladáme,“ povedal Nasho Dori krátko pred smrťou, „ale to, čo naozaj potrebujeme, je Preklad nového sveta — kvalitná Biblia, na ktorej budeme budovať svoju vieru!“ Len tri roky po smrti Nasha, v roku 1999, vedúci zbor schválil  začiatok práce na Preklade nového sveta Kresťanských gréckych Písiem do albánčiny.

Na oblastnom zjazde v roku 2000 čakalo albánskych bratov nádherné prekvapenie — bol vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v albánčine! Usilovný prekladateľský tím vložil do tohto projektu svoje srdce aj dušu a dokončil ho za necelý rok. Jedna pravidelná priekopníčka, ktorá bola v minulosti členkou komunistického parlamentu, napísala: „Aká nádhera! Až po štúdiu tohto prekladu som pochopila, aká je Biblia krásna — že obsahuje prózu, poéziu i nádherné príbehy. Keď som si čítala, ako Ježiš robil zázraky a ako mu nadávali a vysmievali sa mu, cítila som hlboké emócie, ktoré som nikdy predtým nepocítila. Dokázala som si veľmi jasne predstaviť každú pôsobivú scénu!“

V tom čase bolo v Albánsku 2 200 zvestovateľov a rodina Bétel sa rozrástla na 40 členov. Bratia prenajali byty, no bolo treba viac miesta. A tak vedúci  zbor schválil kúpu 3-hektárového pozemku na okraji Tirany v Mëzeze. Na zabezpečenie dohľadu nad rastúcim poľom v Albánsku a v Kosove začal v roku 2000 výbor krajiny pôsobiť ako výbor odbočky.

V septembri 2003, keď sa začala výstavba nového komplexu odbočky, Albánsko podalo správu o 3 122 zvestovateľoch. V tom čase sa už nejaký čas pracovalo na preklade Hebrejských Písiem do albánčiny. Rýchly pokrok nezaznamenávalo len zvestovateľské dielo, ale aj zvestovatelia robili chvályhodné duchovné pokroky. Viacerí z 20 mladých mužov, ktorí v auguste 2004 tvorili prvú albánsku triedu školy služobného vzdelávania, boli spomedzi tých tínedžerov, ktorí sa pred niekoľkými rokmi starali o zbory v čase traziry. Akí boli teraz šťastní, že mohli dostať ďalšie teokratické školenie!

‚DIABOL SA HNEVAL‘

„Jehova učí ľudí, aby páchali samovraždy!“ písali novinové titulky vo februári 2005. Televízne a novinové správy šírili falošné reči, že isté dospievajúce dievča, ktoré spáchalo samovraždu, bolo Jehovovou svedkyňou. To dievča však ani neštudovalo, ani nenavštevovalo zhromaždenia. Napriek tomu odporcovia využili tento incident na rozpútanie frontálneho útoku.

Učitelia sa posmievali deťom svedkov. Niektorí bratia prišli o prácu. Ľudia sa dožadovali zákazu našej činnosti. Aj keď sa bratia snažili s médiami komunikovať, správy v médiách sa ešte zhoršovali.

Bolo jasné, že Jehovovi služobníci potrebujú vedenie a podporu, aby sa mohli vyrovnať s týmto novým útokom. Preto odbočka zorganizovala mimoriadnu  prednášku, v ktorej bolo zdôraznené, že je dôležité ďalej zvestovať pravdu, a tým bojovať proti jedovatým lžiam. Bratia boli povzbudení, aby sa s ľuďmi rozprávali a aby nepodľahli strachu z človeka. Úprimným ľuďom mohli poukázať na to, že počet Jehovových svedkov za posledných niekoľko rokov veľmi vzrástol, a to by sa určite nestalo, keby svedkovia páchali samovraždy. Tento druh útoku nebol ničím novým. Bratom boli pripomenuté falošné správy o samovražde Spira Vruha v 60. rokoch 20. storočia. Boli uistení, že súčasné správy neprinesú protivníkom úspech, a tak to aj bolo.

Len o niekoľko mesiacov, v auguste 2005, sa David Splane z vedúceho zboru zúčastnil spolu so 4 675 delegátmi z Albánska a Kosova na ich oblastnom zjazde. Prítomní nedokázali zakryť dojatie, keď brat Splane oznámil vydanie úplného Prekladu nového sveta Svätých písiem v albánčine!

„Nie div, že Satan sa snažil robiť nám prekážky!“ povedal jeden dlhodobý brat. „Hneval sa, lebo Jehovov ľud zažíva toľko dobrých vecí.“

Napriek negatívnym správam v médiách Boží ľud v Albánsku ďalej silnel. Mnohí neveriaci manželia a príbuzní, ktorí rozpoznali, že ide o nepravdivé správy, začali študovať Bibliu a stali sa zvestovateľmi. Zoči-voči Satanovým zlomyseľným útokom sa ďalej konala Jehovova vôľa. Rodina Bétel sa presťahovala do nových priestorov a prebiehala druhá trieda školy služobného vzdelávania.

ZASVÄTENIE ODBOČKY

V júni 2006 boli medzi 350 delegátmi z 32 krajín na zasvätení nového komplexu odbočky aj Theodore  Jaracz a Gerrit Lösch z vedúceho zboru. Na zasvätení bol prítomný aj Sotir Ceqi, ktorého mučili v 40. rokoch 20. storočia elektrickými šokmi. Teraz má už skoro osemdesiat rokov a stále s radosťou slúži Bohu.

„O tomto dni som iba snívala,“ povedala Frosina Xheková, ktorá stále verne slúži napriek desaťročiam veľkých ťažkostí. Polikseni Kominová, vdova po Janim, bola prítomná tiež a rozprávala o svojich dcérach a vnučke, ktoré v tom čase slúžili ako pravidelné priekopníčky. Medzi prítomnými bol aj Vasil Gjoka, teraz už zhrbený po rokoch utrpenia. Oči sa mu zaliali slzami, keď hovoril o návšteve Leonidhu Popeho a o svojom tajnom krste v roku 1960.

Bývalá budova odbočky v Tirane sa zmenila na komplex sál Kráľovstva a misionársky domov pre 14 misionárov. Zo šiestich tried školy služobného vzdelávania vyšla pekná skupina verných a obetavých zvláštnych priekopníkov, ktorí sú pre albánske  pole obrovským prínosom. Vyše 950 miestnych pravidelných a zvláštnych priekopníkov odzrkadľuje podobného horlivého evanjelizačného ducha.

POHĽAD DO BUDÚCNOSTI

Naši bratia a sestry v Albánsku si veľmi vážia Bibliu a literatúru, ktorá bola preložená do ich materinského jazyka. Jehovovo dielo v tejto časti celosvetového poľa ďalej napreduje. Okrem horlivých a schopných mužov, ktorí sa školia, aby sa mohli ujímať teokratickej zodpovednosti, „žien, ktoré rozprávajú dobré posolstvo, je veľké vojsko.“ ​(Žalm 68:11)

Jehovovi svedkovia v Albánsku sú živým svedectvom pravdivosti inšpirovaných slov: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech, a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe na súde, odsúdiš. Toto je dedičné vlastníctvo Jehovových sluhov.“ ​(Iz. 54:17) Vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti a sile ich nezlomila totalitná vláda, mučenie, izolácia, zlomyseľná publicita v médiách ani osobné problémy.

Jehovov ľud v Albánsku hľadí do budúcnosti s absolútnou dôverou v Božiu vernú lásku a požehnanie. Bez ohľadu na ťažkosti sa tešia z výsady, že môžu rozradostňovať srdce svojho nebeského Otca, a z nádeje, ktorá im je predložená. (Prísl. 27:11; Hebr. 12:1, 2) Ak v teokratickej histórii Albánska znela ako ozvena jedna vec, potom to bolo toto: Jehova nikdy nezabudne na obete, veľké či malé, ktoré prinášajú jeho verní služobníci, mladí či starí. (Hebr. 6:10; 13:16)

[Zvýraznený text na strane 130]

Názov bol najskôr preložený ako Božia gitara

[Zvýraznený text na strane 140]

„Keby si bol kresťan, bojoval by si tak, ako bojujú aj kňazi!“

[Zvýraznený text na strane 189]

„Akurát sa nám minuli lístky na správy zo zvestovateľskej služby“

 [Rámček/obrázok na strane 132]

Prehľad o Albánsku

Krajina

Albánsko leží na juhovýchode Európy severne od Grécka a východne od „päty“ Apeninského polostrova. Má rozlohu 28 750 štvorcových kilometrov a jeho 362-kilometrové pobrežie obmývajú vody Jadranského a Iónskeho mora. Biele pieskové pláže a tyrkysové vody s vysokými horami v pozadí sú ozdobou albánskej riviéry, ktorá sa rozprestiera od Vlorë po Sarandë. Na severe a vo vnútrozemí krajiny sú drsné horské masívy, zatiaľ čo juhozápad tvoria úrodné nížiny využívané na poľnohospodárske účely.

Ľudia

Počet obyvateľov sa odhaduje na 3 600 000 a tvoria ho hlavne etnickí Albánci. Okrem nich tu žije malé percento Rómov, Grékov a Srbov.

Podnebie

Priemerná teplota v južných rovinatých pobrežných oblastiach sa v lete pohybuje okolo 26 stupňov Celzia. No v horách na severe v regióne Dibër klesajú zimné teploty až na mínus 25 stupňov Celzia.

Strava

Špecialita vyrobená z lístkového cesta plneného špenátom, syrom, paradajkami a cibuľou alebo inou zeleninovou či mäsovou plnkou sa nazýva byrek. Kurčacie alebo jahňacie mäso pečené v jogurtovo-kôprovej omáčke je tava e kosit. Albánci jedia radi lyžicou, lebo často mávajú polievky a prívarky. Keď sa pri mimoriadnych príležitostiach podáva jahňacina, často sa stáva, že ctenému hosťovi prinesú hlavu. Z mnohých albánskych dezertov spomenieme baklavu (na obrázku vpravo) a kadaif, čo sú vlastne pečené koláče poliate sirupom alebo medom a posypané orechmi. Základnou potravinou Albáncov je chlieb. Ak chcete vyjadriť, že ste najedený, stačí povedať „Hëngra bukë“, čo znamená „jedol som chlieb“.

 [Rámček/obrázky na strane 134]

Prvé zjazdy

Albánci v Novom Anglicku v USA sa okrem verejných zhromaždení v nedeľu, ktoré bývali v albánčine, bežne schádzali s anglickými alebo gréckymi zbormi. V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa Albánci zúčastňovali na zjazdoch v gréckom jazyku. No mali radosť z toho, že na menovkách mali nápis: „Trojdňový zjazd albánskych Bádateľov Biblie“.

[Obrázky]

Označenie (vpravo), ktoré nosili albánski bratia (dolu) na zjazde v Bostone koncom 20. rokov 20. storočia

 [Rámček/obrázky na stranách 151, 152]

„Jehova nás nikdy neopustil“

FROSINA XHEKOVÁ

NARODENÁ 1926

POKRSTENÁ 1946

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pravdu spoznala ako dospievajúca. Hoci rodičia jej odporovali a úrady ju izolovali, vždy sa cítila blízko Jehovu a jeho organizácie. Zomrela vo vernosti v roku 2007.

▪ FROSINA spoznala pravdu od svojich bratov v 40. rokoch. Jej rodičia, ktorí neboli svedkami, ju vyhodili z domu, lebo odmietla uzavrieť dohodnuté manželstvo. Brat Gole Flloko ju prijal do rodiny a zaobchádzal s ňou ako s vlastnou dcérou.

„Raz som bola zatknutá, lebo som odmietla voliť,“ hovorí Frosina. „Bola som sama v miestnosti a vtom ma obkľúčilo asi 30 dôstojníkov. Jeden kričal: ‚Viete vy vôbec, čo vám môžeme urobiť?‘ Cítila som, že Jehova je so mnou, a riekla som: ‚Nemôžete urobiť nič, čo vám Zvrchovaný Pán Jehova nedovolí!‘ Mysleli si, že som šialená, a povedali: ‚Odíďte!‘ Vidíte, mala som pravdu. Jehova bol so mnou!“

V roku 1957 sa Frosina vydala za Luçiho Xheku a časom sa im narodili tri deti. Začiatkom 60. rokov sa Luçi stal členom novovytvoreného výboru krajiny, ktorý mal dozerať nad dielom  v Albánsku. Čoskoro bol odsúdený na päť rokov do internim (internačného tábora) v meste Gramsh, ďaleko od Frosiny a detí. Tam Luçi ďalej zvestoval a hovoril o organizácii. Ľudia v Gramshi sa naňho dodnes pamätajú.

Keďže Luçi bol v internim, komunistická strana dala Frosinu na čiernu listinu, a to jej znemožnilo oficiálne si kupovať potraviny. Frosina hovorí: „To ma neodradilo. Tých niekoľko bratov sa s nami delilo o to, čo mali. Prežili sme, lebo Jehova nás nikdy neopustil!“

Po Luçiho smrti bolo stretnutí s bratmi menej. No Frosina stále zvestovala. Spomína: „John Marks nás navštívil v 60. rokoch. Keď som napokon v roku 1986 stretla jeho manželku Helen, bolo to, akoby sme sa poznali celé roky! Spolu s Luçim sme posielali tajné správy Marksovcom a oni ich odovzdávali bratom v Brooklyne.“

Keď bol zákaz diela v roku 1992 zrušený, Frosina bola jednou z deviatich pokrstených svedkov, ktorí ešte zostali v Albánsku. Pravidelne chodila na zhromaždenie a ešte aj v deň svojej smrti v roku 2007 bola v službe. Krátko pred tým, ako Frosina zomrela, povedala: „Milujem Jehovu celým svojím srdcom! Nikdy som neuvažovala o kompromise. Vedela som, že mám po celom svete veľkú rodinu, ale teraz som dojatá, keď vidím, aká veľká je naša teokratická rodina v Albánsku. Jehova bol vždy s nami a stále nás s láskou drží vo svojich rukách!“

[Obrázok]

Frosina Xheková v roku 2007

 [Rámček/obrázky na stranách 159, 160]

Od niekoľkých kusov literatúry k hojnosti

VASIL GJOKA

NARODENÝ 1930

POKRSTENÝ 1960

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pevne stál na strane pravdy počas totalitnej vlády. Dnes slúži ako starší v Tirane.

▪ SPOMÍNAM SI, že už v 30. rokoch 20. storočia som v mojej dedine Barmash videl grécku Strážnu vežu. Otec ukázal na ten časopis a povedal: „Tí ľudia majú pravdu!“ Význam jeho slov som pochopil až po mnohých rokoch. Rád som čítal Bibliu, hoci vlastniť ju bolo nebezpečné. Na pohrebe jedného príbuzného som stretol istého brata z Tirany. Opýtal som sa ho na znamenie „posledných dní“ z 24. kapitoly Matúša. Vysvetlil mi to a ja som hneď každému hovoril, čo som sa dozvedel.

V roku 1959 som sa zúčastnil na zhromaždení s bratmi v súkromnom dome Leonidhu Popeho. Predtým som si čítal knihu Zjavenie a teraz som sa opýtal, kto je divé zviera a Veľký Babylon. Keď mi to bratia vysvetlili, vedel som, že som našiel pravdu! O rok som bol pokrstený.

Horlivo som zvestoval iným, a preto ma vyhodili z práce. Tak som si zaobstaral rozheganú drevenú káru a rozvážal som na nej tovar po Tirane. Aj keď som mal len obmedzený kontakt s bratmi, ďalej som zvestoval.

Začiatkom 60. rokov, ešte skôr ako Leonidhu Popeho poslali do internim, podarilo sa mu získať niekoľko gréckych publikácií, ktoré boli prepašované do Albánska.  On ich nahlas prekladal a ja som jeho preklad zapisoval do notesa. Potom som pod jeho vedením urobil ďalšie kópie a rozposlal ich niekoľkým bratom v Berate, Fiere a Vlorë.

Situácia sa od 90. rokov 20. storočia veľmi zmenila. Som nadšený, keď vidím to množstvo literatúry, ktoré nám Jehova dáva. Od roku 1992 doteraz sme v albánčine rozšírili vyše 17 miliónov časopisov! Nové publikácie sa prekladajú do albánčiny a v našom jazyku máme aj celý Preklad nového sveta! Keď si spomeniem na tie roky, počas ktorých sme nemali takmer žiadnu literatúru, nemôžem zadržať slzy radosti. Veľmi dlho sme mali veľmi málo, a preto si tak vážime terajšiu hojnosť!

 [Rámček/obrázky na stranách 163, 164]

Skutočnú prácu som našiel doma

ARDIAN TUTRA

NARODENÝ 1969

POKRSTENÝ 1992

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pravdu spoznal v Taliansku a potom sa vrátil do Albánska. Je členom albánskeho výboru odbočky.

▪ KEĎ som v roku 1991 odišiel z Albánska spolu s ďalšími tisíckami utečencov, mal som 21 rokov. Uniesli sme loď, ktorá sa plavila do Talianska. Albánsko bolo v biednom stave, a tak som bol rád, že sa mi podarilo odísť. Myslel som si, že sa mi splnil sen.

Po dvoch dňoch v Brindisi v Taliansku som sa vytratil z utečeneckého tábora, aby som sa poobzeral po práci. Nejaký muž mi podal malú fotokópiu biblického posolstva v albánčine a pozval ma na zhromaždenie v ten deň odpoludnia. Rýchlo som si pomyslel: ‚Prečo nie? Možno mi niekto ponúkne prácu!‘

Nečakal som také priateľské prijatie, akého sa mi dostalo. Po zhromaždení v sále Kráľovstva ku mne všetci prichádzali a boli srdeční a milí. Jedna rodina ma pozvala na večeru. Akú láskavosť a úctu prejavili títo ľudia mne — neupravenému ilegálnemu albánskemu utečencovi!

Na ďalšom zhromaždení mi Vito Mastrorosa ponúkol biblické štúdium. Ponuku som prijal a čoskoro som rozpoznal, že to je pravda. V auguste 1992 som bol v Taliansku pokrstený.

Dokumenty potrebné na pobyt som mal konečne v poriadku. Našiel som si prácu a rodine v Albánsku som posielal peniaze. No začal som uvažovať: ‚Teraz, keď je činnosť v Albánsku slobodná, sú tam veľmi potrební zvestovatelia. Mal by  som sa vrátiť a slúžiť tam? Ale ako zareaguje moja rodina? Potrebujú peniaze, ktoré im posielam. Čo povedia ľudia?‘

Potom som dostal telefonát z kancelárie v Tirane. Bratia ma žiadali, či by som bol ochotný prísť a učiť po albánsky skupinu talianskych zvláštnych priekopníkov, ktorí sa mali v novembri presťahovať do Albánska. Ich príklad ma podnietil k vážnemu zamysleniu. Odchádzali na územie, z ktorého som ja odišiel. Neovládali jazyk a boli ochotní ísť. Mojím jazykom bola albánčina a moja kultúra bola albánska. Čo robím ešte v Taliansku?

Rozhodol som sa a nastúpil na jednu loď so zvláštnymi priekopníkmi. Hneď som začal slúžiť v malom Bételi. Dopoludnia som učil albánčinu a odpoludnia som pracoval v prekladateľskom oddelení. Mojej rodine sa to spočiatku nepáčilo. Ale keď pochopili, prečo som sa do Albánska vrátil, začali počúvať dobré posolstvo. Čoskoro boli pokrstení moji rodičia, dve sestry a brat.

Či ľutujem, že som sa vzdal práce a peňazí v Taliansku? Ani na okamih! Skutočnú prácu som našiel v Albánsku. Lebo pokiaľ ide o mňa, práca, na ktorej mi naozaj záleží a ktorá mi prináša trvalú radosť, je služba Jehovovi a do tej vkladám všetko, čo mám!

[Obrázok]

Ardian s manželkou Noadiou

 [Rámček/obrázky na stranách 173, 174]

Koniec tajných zhromaždení

ADRIANA MAHMUTAJOVÁ

NARODENÁ 1971

POKRSTENÁ 1993

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Bola pozvaná na jedno tajné zhromaždenie a potom sa všetko dramaticky zmenilo. V súčasnosti slúži ako zvláštna priekopníčka.

▪ KEĎ v roku 1991 zomrel môj bratranec, začula som ženu menom Barie, ako povzbudzuje moju tetu myšlienkami z Biblie. Hneď som jej začala klásť otázky. Dostala som návrh, aby som sa zoznámila s jej priateľkou Rajmondou na mieste, kde pracovala. Rajmondina rodina sa stretávala v „triede“. Rajmonda mi povedala, že najskôr budem musieť nejaký čas študovať, lebo noví nemohli byť zapojení do triedy hneď od začiatku. To, čo som sa učila, sa mi páčilo, a čoskoro som mohla chodiť na zhromaždenia.

Túto triedu tvorili nepokrstení záujemcovia, ktorí sa pôvodne začali stretávať so Sotirom Papom a Sulom Hasanim. V minulosti sa stávalo, že do tried vnikli Sigurimi a udali bratov polícii. Preto boli všetci opatrní a dávali si pozor na to, koho pozvú na zhromaždenia!

Na mojom prvom zhromaždení som sa dozvedela, že by sme si mali urobiť zoznam svojich priateľov a povedať im, čo sa učíme. Hneď nato som sa porozprávala s Ilmou Taniovou. Čoskoro sa mohla aj ona pripojiť k zhromaždeniam triedy. Naša malá trieda, v ktorej nás bolo 15, rýchlo rástla.

V apríli 1992 prišli do Beratu Michael a Linda DiGregoriovci. Dostali sme odporučenie, aby sme ľudí otvorene pozývali na bratovu prednášku. Prišlo 54 osôb. Nikto z nás nebol pokrstený. Po zhromaždení sme DiGregoriovcov celé hodiny  bombardovali otázkami. Konečne sme sa dozvedeli, ako by mala naša skupina fungovať.

Krátko nato boli Jehovovi svedkovia oficiálne uznaní. Ilma, dvaja bratia a ja sme išli do Tirany, aby sme sa naučili, ako zvestovať od dverí k dverám. Požiadali nás, aby sme ostatným v Berate ukázali, čo sme sa naučili. Robili sme, čo bolo v našich silách. Keď boli v marci 1993 pridelení do Beratu štyria zvláštni priekopníci z Talianska, náš zbor sa naozaj rozbehol. Mávali sme dve zhromaždenia týždenne, ktoré boli otvorené aj verejnosti.

V tom istom mesiaci, teda v marci, sme boli obe s Ilmou pokrstené na prvom zvláštnom zjazdovom dni v Tirane. Bolo tam prítomných 585 ľudí. Stali sme sa pravidelnými priekopníčkami a čoskoro sme dostali ponuku stať sa prvými miestnymi zvláštnymi priekopníkmi. V tom čase už nič nebolo tajné. Boli sme pridelené do Korçë.

Ilma sa neskôr vydala za Arbena Lubonju, ktorý začal sám zvestovať v Korçë len niekoľko mesiacov predtým. Neskôr Ilma sprevádzala Arbena v službe cestujúceho dozorcu a teraz slúžia v Bételi. Som veľmi rada, že som vtedy Ilmu pozvala do tej triedy!

Keď som prednedávnom sedela na oblastnom zjazde, kde bolo vyše 5 500 prítomných, spomenula som si na našu tajnú triedu. Jehova urobil úžasné zmeny! Zhromaždenia a zjazdy sú dnes otvorené širokej verejnosti. Hoci pre zlú hospodársku situáciu stovky bratov opustilo Berat, naša malá trieda sa rozrástla na päť prosperujúcich zborov!

[Obrázok]

Ilma (Tani) a Arben Lubonjovci

 [Rámček/obrázok na strane 183]

„Dobre, poďme!“

ALTIN HOXHA A ADRIAN SHKËMBI

NARODENÍ Obaja v roku 1973

POKRSTENÍ Obaja v roku 1993

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Odišli z univerzity, aby sa venovali priekopníckej službe. Teraz slúžia ako zboroví starší.

▪ ZAČIATKOM roku 1993 študovali na univerzite v Tirane. Ich priateľ im celé hodiny rozprával o tom, čo sa dozvedel od Jehovových svedkov. Všetko bolo podložené Bibliou. Neskôr sa dozvedeli viac, uplatnili, čo sa učili, a toho istého roku boli pokrstení. V to leto odišli zvestovať do mesta Kuçovë, kde neboli žiadni zvestovatelia.

Po návrate do Tirany povedal Adrian Altinovi: „Čo ešte robíme v škole? Poďme do Kuçovë a pustime sa do práce!“

Altin odpovedal: „Dobre, poďme!“ Sedem mesiacov po krste boli späť v Kuçovë.

Jehova bohato požehnal ich úsilie. Dnes je v Kuçovë vyše 90 aktívnych zvestovateľov. Asi 25 svedkov odtiaľ odišlo slúžiť inam ako priekopníci alebo do Bételu. S mnohými z nich študovali Adrian a Altin.

Keď Altin uvažuje o univerzite, usmeje sa a hovorí: „Apoštol Pavol sa rozhodol, že sa nebude venovať svetskej kariére. Ja som v roku 1993 urobil podobné rozhodnutie. Nikdy som neľutoval, že som povedal: ‚Dobre, poďme!‘“

 [Rámček/obrázky na stranách 191, 192]

Bývalý učiteľ ateizmu vyučuje teraz pravdu

ANASTAS RUVINA

NARODENÝ 1942

POKRSTENÝ 1997

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pred tým, ako spoznal od svojich detí pravdu, vyučoval ateizmus podriadených v armáde. Dnes slúži ako starší a zvláštny priekopník.

▪ PO TOM, ako som absolvoval vojenskú akadémiu, stal som sa v roku 1971 politickým brigádnym komisárom. Toto označenie som mal preto, lebo vláda zrušila v roku 1966 vojenské hodnosti. Jednou z mojich povinností bolo vštepovať tým, ktorí spadali pod moje velenie, ideológiu popierajúcu Božiu existenciu. Vysvetľoval som filozofiu, že náboženstvo je ópiom ľudstva.

Mal som manželku a tri deti. V roku 1992 začal môj syn Artan navštevovať náboženské zhromaždenia Jehovových svedkov v Tirane. Potom začal brať so sebou aj svoju sestru Anilu. Považoval som to za plytvanie časom a za niečo veľmi hlúpe. Doma prebiehalo množstvo vášnivých debát.

Jedného dňa som si zo zvedavosti vzal do rúk Strážnu vežu. Bolo to zvláštne, ale čo som čítal, znelo rozumne. No hoci ma Artan a Anila stále povzbudzovali, Bibliu som nezačal študovať. Vysvetľoval som, že nemôžem študovať Bibliu, ak neverím v Boha. V roku 1995 vyšla v albánčine kniha Ako vznikol život? Evolúciou alebo stvorením? Artan a Anila mi ju dali. Nepotreboval som ďalšie presvedčovanie. Boh existuje! Už som nemal žiadnu výhovorku, musel som študovať. Čoskoro sa ku mne pripojila moja manželka Lirie a obaja sme sa presvedčili o pravde.

 Musím otvorene priznať, že môj pokrok nebol rýchly. Mal som 53 rokov. Nebolo pre mňa ľahké zbaviť sa môjho politického a vojenského spôsobu zmýšľania. Som presvedčený, že to bol Stvoriteľ, Jehova, kto mi pomohol robiť pokroky.

Nechcel som sa stať zvestovateľom, lebo som mal obavy z predstavy, že budem zvestovať tým istým ľuďom, ktorých som vyučoval ateizmus. Čo si pomyslia? Jedného dňa na štúdiu mi Vito Mastrorosa prečítal správu o Saulovi z Tarzu. To som potreboval počuť! Saul prenasledoval kresťanov, spoznal pravdu a potom zvestoval. Vedel som, že s Jehovovou pomocou môžem dosiahnuť to isté.

Ešte sa zo seba občas smejem, keď vidím, ako mi Jehova pomáha, aby som nebol taký prísny, aby som bol rozumnejší a aby som sa nesprával ako veliteľ. No pomaly robím pokroky.

Už sa so svojimi deťmi nehádam o pravde. Naopak, som na ne hrdý. Artan slúži ako zvláštny priekopník a starší. Obe moje dcéry, Anila i Eliona, slúžia v Bételi v Tirane.

Spolu s Lirie slúžime ako zvláštni priekopníci. Považujeme za výsadu vyučovať ľudí pravdu o našom Vznešenom Stvoriteľovi a sledovať, ako sa menia. Akú radosť nám prináša, že môžeme ponúkať ľuďom skutočnú nádej založenú na sľuboch jediného živého a pravého Boha, Jehovu!

[Obrázok]

Zľava doprava: Artan, Anila, Lirie, Anastas, Eliona a jej manžel Rinaldo Galli

 [Časová os/graf na stranách 176, 177]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Albánsko

1920 – 1922 Albánci spoznávajú pravdu v Spojených štátoch.

1922 Thanas Idrizi sa vracia do mesta Gjirokastër s pravdou.

1925 V Albánsku pôsobia tri malé skupiny štúdia Biblie.

1928 V mnohých mestách sa premieta „Fotodráma Stvorenie“.

1930

1935 – 1936 Prebieha rozsiahla zvestovateľská kampaň.

1939 Jehovovi svedkovia sú zakázaní.

1940

1940 Deväť bratov je uväznených pre neutralitu.

1946 Komunistická vláda sa ujíma moci.

1950

1960

1960 Na dielo v Albánsku začína dozerať výbor krajiny.

 1962 Členovia výboru sú poslaní do pracovných táborov.

1967 Albánsko sa oficiálne stáva ateistickou krajinou.

1980

1990

1992 Jehovovi svedkovia sú oficiálne uznaní.

1996 Milton Henschel sa zúčastnil zasvätenia prvého Bételu.

1997 Začína sa trazira.

2000

2005 Je vydaný úplný Preklad nového sveta v albánčine.

2006 V Mëzeze (Tirane) je zasvätená odbočka.

2010

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

4 000

3 000

2 000

1 000

1930 1940 1950 1960 1980 1990 2000 2010

 [Mapy na strane 133]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ČIERNA HORA

KOSOVO

MACEDÓNSKO

GRÉCKO

Ioannina

Skadarské jazero

Ochridské jazero

Prespanské jazero

JADRANSKÉ MORE

ALBÁNSKO

TIRANA

Skadar

Kukës

Burrel

Mëzez

Drač

Kavajë

Gramsh

Kuçovë

Fier

Berat

Korçë

Vlorë

Tepelenë

Këlcyrë

Barmash

Përmet

Gjirokastër

Sarandë

 [Celostránkový obrázok na strane 126]

[Obrázok na strane 128]

Po tom, ako Thanas Idrizi spoznal pravdu v Novom Anglicku v USA, priniesol dobré posolstvo do Gjirokastëru v Albánsku

[Obrázok na strane 129]

Sokrat Duli oboznámil s pravdou svojho brata

[Obrázok na strane 137]

Nicholas Christo hovoril o dobrom posolstve s albánskymi hodnostármi

[Obrázok na strane 142]

Dvojstranový list, ktorý albánski svedkovia z Bostonu poslali Enverovi Hoxhovi

[Obrázok na strane 145]

Leonidha Pope

[Obrázok na strane 147]

„Jehova ma naučil, aby som nepodpísal nič, čo som nepovedal.“ ​(Sotir Ceqi)

[Obrázok na strane 149]

Helen a John Marksovci pred tým, ako sa John vrátil do Albánska

[Obrázok na strane 154]

Spiro Vruho slúžil ako cestujúci dozorca

[Obrázok na strane 157]

Llopi Bllani

[Obrázok na strane 158]

Hoci bola Kulla Gjidhariová sama, slávila Pamätnú slávnosť

[Obrázok na strane 167]

Michael a Linda DiGregoriovci

[Obrázok na strane 172]

Nariadenie č. 100, ktorým boli Jehovovi svedkovia oficiálne uznaní

[Obrázok na strane 175]

Zborové zhromaždenie v prvej sále Kráľovstva, 1992, Tirana

[Obrázok na strane 178]

Areti Pinová verne zvestovala napriek izolácii

[Obrázky na strane 184]

Stará vila bola prerobená na moderné kancelárie

[Obrázok na strane 186]

„Ak pôjdete do väzenia, nemajte strach.“ ​(Nasho Dori)

[Obrázky na strane 194]

David Splane oznámil vydanie úplného „Prekladu nového sveta“ v albánčine

[Obrázok na strane 197]

Misionári, ktorí teraz slúžia v Albánsku

 [Obrázky na strane 199]

Albánska odbočka

Výbor odbočky: Artan Duka, Ardian Tutra, Michael DiGregorio, Davide Appignanesi, Stefano Anatrelli