Uganda

CELÉ stáročia sa bádatelia pokúšali nájsť prameň rieky Níl, ktorá sa hadí polovicou Afriky a vlieva sa do Stredozemného mora. Nakoniec sa niektorí zamerali na jazero Viktória a okolité pohoria, ktoré sú hlavným zdrojom celoročných prítokov Nílu. Posledné desaťročia však mnoho obyvateľov tejto oblasti so vzrušením objavovalo zdroj inej vzácnej vody — „živej vody“, ktorá im umožňuje získať „večný život“. (Ján 4:10–14) Toto je príbeh ľudí z Ugandy, ktorí „sú smädní po spravodlivosti“. (Mat. 5:6)

„PERLA AFRIKY“

Uganda sa rozprestiera po oboch stranách rovníka uprostred Afriky a je to krásna krajina s miernym podnebím. Z topiacich sa ľadovcov vysoko v pohorí Ruwenzori — nazývanom Mesačné vrchy — prúdia trblietavé kaskády vôd do nespočetných riek a jazier. Úrodná pôda a výdatný dážď robia z Ugandy ideálne miesto na pestovanie kávy, čaju a bavlny. Darí sa tu plantajnom, čiže banánovníkom, ktorých plody sa používajú na prípravu matooke, jedného z hlavných ugandských jedál. Miestni obyvatelia jedia aj kasavu, kukuricu, proso a cirok.

Táto tropická krajina je domovom levov, slonov, hrochov, krokodílov, leopardov, žiráf a antilop. Žijú tu i šimpanzy, pestrá zmes fascinujúcich opíc a ohrozené horské gorily. Pestrofarebné vtáky napĺňajú povetrie krásnymi melódiami. Uganda oplýva toľkou krásou, že dostala prívlastok „perla Afriky“.

 KRÁSNI OBYVATELIA UGANDY

Ugandu obýva asi 30 miliónov ľudí z asi 30 etnických skupín. Mnohí sú nábožensky založení a patria ku kresťanským náboženstvám. Ale tak ako inde, aj tu je formálne uctievanie Boha často spojené s tradičnými náboženskými zvykmi. Uganďania sú zvyčajne priateľskí a pohostinní ľudia a stáva sa, že niektorí z nich si pri zdravení alebo obsluhovaní človeka, ktorý je od nich starší, kľaknú.

Žiaľ, v 70. a 80. rokoch 20. storočia bola táto krásna „perla“ s jej vzácnymi obyvateľmi kruto poznačená politickými nepokojmi, pri ktorých zahynuli tisíce ľudí. Smutnú situáciu Ugandy ešte zhoršili následky epidémie AIDS. Za týchto okolností prinášali Jehovovi svedkovia húževnatým ľuďom v tejto krajine útechu a nádej.

OZAJSTNÍ PRIEKOPNÍCI

Prvá správa o diele kázania o Kráľovstve v Ugande sa datuje do roku 1931, keď dielo v celej oblasti Afriky južne od rovníka riadila kancelária odbočky v Južnej Afrike. Zvestovanie na tomto obrovskom území sa začalo, keď odbočka pridelila dvoch priekopníkov, Roberta Nisbeta a Davida Normana, aby kázali na území dnešnej Kene, Ugandy a Tanzánie.

Bratia Nisbet a Norman boli odhodlaní priniesť dobré posolstvo o Kráľovstve hlboko do vnútrozemia Afriky. Svoju kampaň začali v Dar es Salaame 31. augusta 1931 s 200 škatuľami literatúry. Odtiaľ odišli na ostrov Zanzibar, potom do prístavu Mombasa a ďalej na vysočiny Kene. Cestovali vlakom a zvestovali v mestách pozdĺž trate, ktorá viedla k východnému pobrežiu Viktóriinho jazera.  Parníkom sa previezli na druhý breh jazera a prišli do Kampaly, hlavného mesta Ugandy. Títo dvaja bratia tu rozšírili množstvo literatúry a získali mnoho predplatiteľov Zlatého veku a potom pokračovali v ceste autom ešte hlbšie do vnútrozemia.

O štyri roky, v roku 1935, sa štyria priekopníci z Južnej Afriky vydali na ďalšiu expedíciu do východnej Afriky. Boli to Gray Smith s manželkou Olgou a Robert Nisbet s mladším bratom Georgeom. S dvoma dobre vybavenými dodávkami upravenými na bývanie sa títo odvážni priekopníci uberali hrboľatými cestami a razili si cestu sloňou trávou vysokou až tri metre. „Často spali v divočine,“ uvádza sa v jednej správe, „kde mohli vidieť, počuť a cítiť pulz srdca Afriky s jej hojnosťou života — revúce levy v noci, pokojne sa pasúce zebry a žirafy i hrozivú blízkosť nosorožcov a slonov.“ Nebojácne navštevovali mestá, ktorých obyvatelia nikdy predtým nepočuli posolstvo o Kráľovstve.

Zatiaľ čo Gray a Olga Smithovci strávili nejaký čas v Tanganike (teraz Tanzánia), Robert a George Nisbetovci sa vydali na cestu do Nairobi (Keňa). Neskôr, keď koloniálne úrady nariadili Smithovcom opustiť Tanganiku, odišli do Kampaly (Uganda).  Tentoraz však podmienky neboli také priaznivé a polícia v Kampale ich neustále sledovala. No Smithovci sa nenechali zastrašiť a za dva mesiace rozšírili 2 122 kníh a brožúrok a usporiadali šesť verejných zhromaždení. Nakoniec však guvernér vydal príkaz na ich deportáciu a dvojica musela z Ugandy odísť. Odcestovali do Nairobi, kde sa stretli s bratmi Nisbetovcami a potom sa vrátili do Južnej Afriky.

Jehova toto dielo požehnal, a tak boli tieto zvestovateľské kampane mimoriadne úspešné a vydalo sa pri nich vynikajúce svedectvo. Napriek náboženskému odporu a rastúcemu tlaku zo strany koloniálnych úradov rozšírili títo priekopníci vyše 3 000 kníh a viac ako 7 000 brožúrok. Okrem toho získali mnoho predplatiteľov. Po týchto kampaniach uplynulo mnoho rokov, kým bola v Ugande obnovená zvestovateľská činnosť.

OBNOVENÁ ČINNOSŤ

V apríli 1950 prišla do Kampaly bývať mladá dvojica z Anglicka, brat a sestra Kilminsterovci. Horlivo zvestovali dobré posolstvo a boli šťastní, keď na posolstvo o Kráľovstve zareagovali dve rodiny, jedna grécka a druhá talianska.

V decembri 1952 navštívili Nairobi bratia Knorr a Henschel z ústredia Jehovových svedkov v New Yorku. Brat Kilminster nechcel premeškať príležitosť stretnúť sa s nimi, a tak pricestoval z Kampaly do Nairobi. Bratia Knorr a Henschel povzbudili skupinku v Nairobi a zariadili, aby bol v Kampale založený zbor. Tento nový zbor začal čoskoro prinášať pekné výsledky a v služobnom roku 1954 sa do služby zapojil vrcholný počet desať zvestovateľov.

 V tom istom roku navštívil východnú Afriku Eric Cooke z kancelárie odbočky v Južnej Rodézii (teraz Zimbabwe) a strávil nejaký čas s novým zborom v Kampale. Hoci bratia sa tešili z týždenného zborového štúdia Strážnej veže, neboli ešte veľmi činní v kresťanskej službe. A tak brat Cooke povzbudil brata Kilminstera, aby viedol všetky zborové zhromaždenia vrátane týždenného služobného zhromaždenia. S cieľom podporiť ďalší rast kazateľského diela zdôrazňoval brat Cooke aj službu z domu do domu a láskavo poskytol viacerým zvestovateľom osobné školenie.

Až dovtedy sa kázalo prevažne Európanom žijúcim v Ugande. Ale brat Cooke si všimol, že väčšina domorodých Uganďanov v Kampale hovorí jazykom luganda. Navrhol, aby bratia preložili do tohto jazyka nejakú publikáciu, a mohli tak zapôsobiť na srdce miestnych obyvateľov. V roku 1958 začali zvestovatelia používať novopreloženú brožúrku „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“. To znamenalo veľký posun vpred. Dielo napredovalo a v roku 1961 sa už do služby zapájalo 19 zvestovateľov, čo bol nový vrchol.

 Brat Kilminster pri svojom svetskom zamestnaní stretol Georgea Kadua, energického asi 40-ročného Uganďana, ktorý ovládal angličtinu aj svoj materinský jazyk luganda. George prejavil záujem o biblickú pravdu, keď sa dozvedel, že Boh má meno Jehova, a začal študovať Bibliu. Onedlho chodil už do služby z domu do domu s bratom Kilminsterom a tlmočil ho. V roku 1956, keď sa v Ugande uskutočnil prvý krst vo Viktóriinom jazere pri Entebbe, George symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi.

Žiaľ, netrvalo dlho a dielo Kráľovstva opäť spomalilo. Niektorým bratom zo zahraničia vypršali pracovné zmluvy, a tak sa vrátili domov. Niekoľkí bratia boli vylúčení a iní sa potkli, keď videli nebiblické správanie niektorých členov zboru. Brat Kadu však miloval Jehovu a vedel, že našiel pravdu. Držal sa jej „v priaznivom i v obťažnom období“ a verne slúžil ako starší až do smrti v roku 1998. (2. Tim. 4:2)

SLÚŽILI TAM, KDE TO BOLO VIAC POTREBNÉ

Pole vo východnej Afrike bolo veľké a boli veľmi potrební ďalší zvestovatelia Kráľovstva. No bola tu jedna prekážka. Koloniálna vláda nechcela povoliť príchod misionárov do tejto oblasti. Ako túto situáciu vyriešiť?

V roku 1957 zaznela celosvetová výzva, aby zvestovatelia odišli slúžiť tam, kde je to viac potrebné. Duchovne zrelí bratia boli povzbudení, aby sa presťahovali na miesta, kde sú potrební ďalší zvestovatelia Kráľovstva. Toto pozvanie bolo podobné tomu, ktoré počul apoštol Pavol vo videní, keď ho nejaký muž nabádal: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám.“  (Sk. 16:9, 10) Ako toto novodobé pozvanie ovplyvní pokrok diela kázania o Kráľovstve v Ugande?

Frank a Mary Smithovci reagovali na túto výzvu s podobným duchom ako Izaiáš a okamžite sa začali pripravovať na presťahovanie do východnej Afriky. * (Iz. 6:8) V júli 1959 nasadli na loď z New Yorku do Mombasy cez Kapské Mesto. Ďalej cestovali vlakom do Kampaly, kde Frank získal pracovnú zmluvu ako chemik na ministerstve geologického prieskumu. Smithovci sa usadili asi 35 kilometrov južne od Kampaly v Entebbe, krásnom meste na brehu Viktóriinho jazera, kde sa ešte nikdy predtým nezvestovalo. Pravidelne navštevovali zhromaždenia malého, ale rastúceho zboru v Kampale.

Smithovci onedlho vydali svedectvo o pravde Petrovi Gyabimu, ktorý zastával dôležitú pozíciu v ugandskej štátnej službe, a jeho manželke Esther. Peter už predtým dostal knihu Čo urobilo náboženstvo pre ľudstvo? *, ale nevenoval jej pozornosť,  lebo bol veľmi zaneprázdnený svojím zamestnaním a častými zmenami v pracovnom zaradení. Potom Petra poslali, aby pôsobil ako sprostredkovateľ v jednom vyhrotenom, zložitom územnom spore medzi dvoma kmeňovými frakciami. Modlil sa: „Bože, ak mi pomôžeš, budem ťa hľadať.“ Keď sa situácia pokojne vyriešila, spomenul si na svoju modlitbu a začal knihu čítať. Uvedomil si, že to, čo číta, je pravda a začal hľadať svedkov. Bol veľmi šťastný, keď stretol Franka Smitha, ktorý bol ochotný viesť s ním a s jeho manželkou pravidelné biblické štúdium. Táto nadšená dvojica bola neskôr pokrstená a aj dnes, po viac ako štyroch desaťročiach vernej služby, stále aktívne hlásajú Kráľovstvo.

Aj ďalší bratia zo zahraničia reagovali na výzvu slúžiť tam, kde je to viac potrebné. Niektorí získali pracovné zmluvy, ktoré im umožnili pôsobiť na miestach vzdialených od malej skupiny zvestovateľov zboru v Kampale. Jedna dvojica sa usadila v Mbarare, mestečku ukrytom v pahorkatine juhozápadnej Ugandy, asi 300 kilometrov od Kampaly. Vo svojom dome organizovali štúdium Strážnej veže a štúdium knihy. Z času na čas však cestovali až do Kampaly alebo Entebbe, aby sa tam potešili z vrúcneho kresťanského spoločenstva. Zostávali v kontakte aj s kanceláriou odbočky v Luanshyi v Severnej Rodézii (dnešná Zambia), ktorá v tom čase dohliadala na dielo kázania o Kráľovstve vo východnej Afrike. Harry Arnott, ktorý bol vtedy dozorcom odbočky, slúžil aj ako zónový dozorca a navštívil Kampalu, aby povzbudil hŕstku zvestovateľov v Ugande. Bratia si veľmi cenili jeho láskyplný záujem.

 Ďalšou dvojicou, ktorá mala silnú túžbu slúžiť tam, kde sú viac potrební zvestovatelia Kráľovstva, boli Tom a Ann Cookovci z Anglicka. Tom si hľadal zamestnanie vo viacerých krajinách a nakoniec získal miesto vzdelávacieho referenta na ministerstve školstva v Ugande. Toto zamestnanie priviedlo jeho, Ann a ich štvorročnú dcérku Sarah najprv do malého mesta Iganga, asi 130 kilometrov východne od Kampaly. Po narodení Rachel, ich druhej dcéry, sa Tom s rodinou presťahoval do Jinje, mesta, ktoré leží na mieste považovanom za prameň Nílu. Neskôr sa presťahovali do Kampaly.

OBETE A POŽEHNANIA

Všetky tieto rodiny vynikajúcim spôsobom prispeli k dielu kázania o Kráľovstve v Ugande. Je pravda, že zanechali spôsob života a pohodlie, na ktoré boli zvyknutí. No na druhej strane zažili radosť z toho, ako pokorní ľudia menia svoj život a reagujú na dobré posolstvo o Kráľovstve. Zakúsili aj silné puto kresťanskej lásky, ktoré vzniklo medzi ich rodinami  a rodinami miestnych bratov, keď na spoločných zhromaždeniach uctievali Jehovu a pestovali spoločenstvo.

„Veľmi na nás zapôsobila srdečnosť a zdvorilosť, s akou sa k nám ľudia v službe správali, a tiež nepredstieraná dôstojnosť miestnych obyvateľov,“ spomína Tom Cooke. „Mať malý podiel na tom, ako zbor rastie, bolo pre nás mimoriadnou výsadou.“

Keď Tom dostal otázku, ako hodnotí svoje presťahovanie do tejto oblasti, odpovedal: „Naša mladá rodina nemohla nájsť lepšie prostredie na službu Jehovovi. Mali sme tu vynikajúci príklad bratov a sestier z mnohých krajín, spoločenstvo milujúcich a oddaných miestnych bratov, bohaté výsady služby, boli sme oslobodení od vplyvu televízie a mohli sme si užívať krásy afrického vidieka. To sú len niektoré požehnania, ktoré sme zažili.“

Tí, ktorí slúžili tam, kde to bolo viac potrebné, si veľmi cenili kresťanské spoločenstvo, čo sa prejavilo aj tým, že boli ochotní cestovať na krajské zjazdy až do Kene. To znamenalo cestovať autobusom alebo vlakom jedným smerom až 750 kilometrov!

Oblastné zjazdy si vyžadovali ešte viac úsilia. Napríklad v roku 1961 navštívili delegáti z Ugandy a Kene oblastný zjazd v Kitwe, meste v Severnej Rodézii (Zambii). „To znamenalo štvordňovú cestu, na ktorej sme museli prejsť asi 1 600 kilometrov po tých najhorších — väčšinou nedláždených — cestách v Tanganike (Tanzánia),“ spomína jeden z delegátov, „a potom ďalšie štyri dni cesty horúcou a prašnou africkou savanou na ceste späť do Ugandy. Bolo to veľké dobrodružstvo, a radostné spoločenstvo s toľkými bratmi a sestrami bolo pre nás veľkým požehnaním.“  Hoci cesta bola náročná a vyžadovala si obrovskú námahu, priniesla všetkým veľké duchovné osvieženie!

MISIONÁRI KONAJÚ VEĽMI DÔLEŽITÚ PRÁCU

V roku 1962 získala Uganda nezávislosť od Británie. Nasledujúci rok navštívil brat Henschel Nairobi a hovoril s bratmi o možnosti poslať do Ugandy misionárov. Kto tam bude pridelený?

Tom a Bethel McLainovci z 37. triedy Gileádu len krátko predtým prišli slúžiť do Nairobi. Aké bolo ich prekvapenie, keď boli vzápätí pridelení do Kampaly! Ochotne však túto zmenu prijali a stali sa prvými misionármi z Gileádu, ktorí slúžili v Ugande. „Spočiatku nám Keňa chýbala,“ priznáva Tom, „ale už zakrátko sme sa z Ugandy veľmi tešili — boli tu priateľskí ľudia a nadšene reagovali na vydávanie svedectva.“

Tom a Bethel sa v Keni učili svahilčinu, ale teraz sa museli naučiť nový jazyk — luganda. Pomáhalo im v tom neochvejné odhodlanie, spoľahnutie sa na Jehovu a jedna kniha pre samoukov. Prvý mesiac v Ugande venovali štúdiu nového jazyka 250 hodín a druhý mesiac  150 hodín. Okrem toho strávili 100 hodín vo zvestovateľskej službe. Napokon sa tento nový jazyk naučili a dosahovali v službe vynikajúce výsledky.

V januári 1964 sa k Tomovi a Bethel pripojili Gilbert a Joan Waltersovci z 38. triedy Gileádu. Ďalšie dve dvojice z 38. triedy, Stephen a Barbara Hardyovci a Ron a Jenny Bicknellovci, boli pridelené do neďalekej krajiny Burundi, ale pre problémy s vízami boli aj tieto dvojice pridelené do Ugandy. Onedlho už Kampala potrebovala ďalší misionársky domov.

Zbor v Kampale bol nezabudnuteľný. Patril doň brat Kadu s rodinou, John a Eunice Bwaliovci, zvláštni priekopníci zo Severnej Rodézie, a ich deti a Margaret Nyendeová s deťmi. Zhromaždenia sa konali prakticky na voľnom priestranstve. „Hoci nás bola iba hŕstka, okoloidúci nás mohli vidieť a počuť,“ spomína Gilbert Walters. „Bwaliovci viachlasne spievali piesne  Kráľovstva bez hudobného sprievodu — a to všetko na očiach verejnosti. To nám dávalo odvahu pokračovať.“

O nejaký čas boli Gilbert a Joan Waltersovci poverení, aby zriadili misionársky domov v Jinji, kde sa dovtedy ešte nezvestovalo organizovaným spôsobom. Neskôr sa otvorili ďalšie dva misionárske domovy — jeden v Mbale pri hranici s Keňou a druhý v Mbarare. Misionári v týchto domovoch spolupracovali s viacerými zvláštnymi priekopníkmi z iných krajín. Pole sa tu očividne ,belelo k žatve‘. (Ján 4:35) Ale ako urýchliť zber úrody?

LEPŠIA ORGANIZÁCIA

Služobníci celým časom v Ugande sa snažili prepracovávať tento obrovský obvod tak systematicky, ako sa len dalo. V týždni zvestovali v zastavaných oblastiach, kde boli ulice pomenované a parcely očíslované. No ako sa dali organizovane prepracúvať obvody, kde ulice nemali žiadne názvy a domy žiadne čísla?

„Tento obvod sme rozdelili na vrchy,“ hovorí Tom McLain. „Dvaja sme išli jednou stranou vrchu, kým ďalší dvaja išli druhou stranou. Chodili sme po cestičkách hore-dole po vrchu, kým sme sa všetci štyria nestretli.“

 Bratia z iných krajín začali mať onedlho úžitok z rastúceho počtu ugandských svedkov, ktorí poznali tento obvod a rozumeli miestnej kultúre. Oni zase získavali cenné skúsenosti od bratov a sestier zo zahraničia. Napríklad v Jinji ugandskí bratia už sprevádzali misionárov vo zvestovateľskej službe. V nedeľu vždy začínali službou z domu do domu, ktorá trvala od ôsmej do desiatej hodiny. Potom hodinu vykonávali opätovné návštevy a potom viedli biblické štúdium, ktoré trvalo do poludnia. Takto mali všetci v zbore úžitok z výmeny skúseností a povzbudenia.

Jinja, vtedy druhé najväčšie mesto v krajine, malo vodnú elektráreň, čo bol v tom čase luxus, a preto bolo atraktívnym miestom na priemyselný rozvoj. Misionári s veľkým úspechom vydávali svedectvo na rušných zastávkach taxíkov a autobusov. Cestujúci z odľahlých miest radi prijímali biblickú literatúru, ktorú si mohli cestou prečítať. Semeno o Kráľovstve sa tak šírilo na všetky strany do vidieckych oblastí.

Bratia používali aj rozhlasové vysielanie, aby sa s dobrým posolstvom dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí. V štátnom rozhlase získali pravidelný vysielací čas a každý týždeň vysielali reláciu s názvom „O čom ľudia premýšľajú“. Bratia tu rozoberali rôzne podnetné námety, ako napríklad: „Ako riešiť krízu v rodine“ alebo „Ako sa chrániť pred zločinnosťou a násilím“ a robili to vo forme dialógu medzi „pánom Robbinsom“ a „pánom Lee“. Jeden z bratov spomína: „Bolo dosť nezvyčajné počuť v africkom rozhlase rozhovor  medzi človekom s americkým prízvukom a škótskym prízvukom. Často sme vo zvestovateľskej službe počuli ohlasy na tento program, ktoré ukazovali, že slúžil dobrému účelu.“

POMOC PRE NOVŠÍCH ZVESTOVATEĽOV

Skupina v Jinji mávala zhromaždenia v kultúrnom stredisku najväčšej obytnej štvrte mesta, Walukuba. „Mnohí bratia boli noví,“ spomína Tom Cooke, „a nemali veľa publikácií, z ktorých by si mohli pripravovať úlohy na zhromaždenia.“ Čo sa s tým dalo robiť?

„Misionári vytvorili knižnicu v dome brata, ktorý žil v strede obytnej štvrte mesta,“ spomína Tom. „Každý pondelok večer chodili bratia, ktorí mali úlohy, do tohto domu, aby využili knižnicu a dostali pomoc  pri príprave svojich prejavov.“ Teraz je v okolí Jinje niekoľko zborov, ktoré sú svedkami toho, ako je duchovný rybolov na tomto hlavnom prameni Nílu stále úspešný.

CESTUJÚCI DOZORCOVIA PODPORUJÚ DUCHOVNÝ RAST

V septembri 1963 začala na zvestovateľské dielo v Ugande dohliadať novozriadená odbočka v Keni a William a Muriel Nisbetovci dostali za úlohu navštevovať Ugandu ako súčasť svojho kraja s centrom v okolí Nairobi. Pozoruhodné bolo, že William nasledoval šľapaje svojich starších bratov priekopníkov, Roberta a Georgea, ktorí zvestovali v Ugande asi pred 30 rokmi. Zvestovatelia mali teraz úžitok z tvrdej práce „druhej zmeny“ Nisbetovcov.

Záujem rástol, vznikali ďalšie skupiny a zvestovatelia žili roztrúsení na veľkom území. A tak pravidelné návštevy cestujúcich dozorcov zohrávali veľmi dôležitú úlohu v školení a povzbudzovaní izolovaných bratov a sestier, ktorí dostávali uistenie o tom, že „Jehovove oči sú obrátené na spravodlivých“. (1. Petra 3:12)

V roku 1965 Stephen a Barbara Hardyovci navštevovali zbory v kraji, ktorý siahal od Ugandy až po Seychely, skupinu ostrovov vzdialenú až 2 600 kilometrov v Indickom oceáne. Raz podnikli „prieskumnú expedíciu“ po Ugande, aby zistili, kde by priekopníci mohli dosahovať najlepšie výsledky. S dodávkovým automobilom značky Volkswagen, ktorý im požičala odbočka v Keni na prepravu a ubytovanie, precestovali za šesť týždňov väčšinu Ugandy a navštívili mestá Masaka, Mbarara, Kabale, Masindi, Hoima, Fort Portal, Arua, Gulu, Lira a Soroti.

 „Táto cesta bola vzrušujúca“, spomína brat Hardy, „a služba bola potešením. Všetci vrátane miestnych úradníkov boli nápomocní a priateľskí. Veľakrát sa stalo, že keď sme navštívili nejaký dom, aby sme sa porozprávali s domácimi, návšteva sa zmenila na ‚verejnú prednášku‘, lebo susedia a okoloidúci sa pristavovali, aby si vypočuli naše posolstvo. Aj keď sme sa zastavili na odľahlom mieste, onedlho k nám začali prúdiť usmievaví ľudia, lebo nás považovali za svoju návštevu. Zásoby literatúry sa nám rýchlo minuli. Rozšírili sme asi 500 kníh a získali mnoho objednávok predplatného na Strážnu vežu a Prebuďte sa!“

Priateľskosť, zvedavosť a záujem o duchovné témy, ktorý mali ľudia v Ugande, naznačoval, že je tam veľký potenciál na duchovný rast. Čo bolo najdôležitejšie, Hardyovci s nadšením pozorovali, ako  Jehova žehná zvestovateľskému dielu na tomto úrodnom poli.

JEHOVA DÁVA VZRAST

Dňa 12. augusta 1965 bol dosiahnutý míľnik v dejinách Jehovovho ľudu v Ugande, keď bolo zaregistrované Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie, a naše dielo robenia učeníkov tak bolo právne uznané. Uganďania úprimného srdca — napríklad George Mayende, Peter a Esther Gyabiovci a Ida Ssaliová — tvorili malé, ale pevné jadro verných svedkov v 60. rokoch 20. storočia. V roku 1969 podávalo z Ugandy správu 75 zvestovateľov, ktorí boli rozptýlení medzi ôsmimi miliónmi obyvateľov, čo bol pomer viac ako stotisíc ľudí na jedného svedka. Do roku 1970 vzrástol počet hlásateľov Kráľovstva na 97 a v roku 1971 ich bolo už 128. V roku 1972 bolo v Ugande činných 162 svedkov Jehovu.

Hoci tento vzrast bol povzbudivý, bratia vedeli, že ich sila nespočíva vo zvyšujúcich sa číslach, ale v ,Bohu, ktorý dáva vzrast‘. (1. Kor. 3:7) Netušili však, že sedemdesiate roky prinesú do ich života dramatické zmeny a kruté skúšky viery. Vojenský puč generála Idiho Amina v roku 1971 nastolil diktatúru, ktorá miliónom ľudí prevrátila život naruby a viedla k smrti mnohých tisícov obyvateľov. Medzi vládnymi zložkami a odštiepeneckými skupinami, ktoré nesúhlasili s novým politickým zriadením, dochádzalo stále častejšie k potýčkam. Občas boli hranice so susednými štátmi uzavreté a boli vydávané zákazy vychádzania. Ľudia začali miznúť. Ďalších sledovali. Ako naši pokojamilovní bratia a sestry v Ugande reagovali na tento prevrat, zastrašovanie a násilie?

 „BOŽIA VLÁDA“ ALEBO VLÁDA ĽUDÍ?

Práve v tom čase bol v roku 1972 v Kampale naplánovaný oblastný zjazd „Božia vláda“, čo bol prvý taký zjazd konaný v Ugande. Delegáti mali prísť z Kene, Tanzánie a vzdialenej Etiópie. Ako zvládnu pretrvávajúce napätie, stupňujúce sa politické a kmeňové konflikty a ťažkosti na hraničných priechodoch? Nebolo by lepšie zjazd zrušiť? Bratia urobili tento zjazd predmetom vrúcnych modlitieb a prosili Jehovu o vedenie pri organizácii zjazdu a o ochranu delegátov, ktorí mali pricestovať.

Neskôr situácia vyzerala ešte hrozivejšie, keď delegáti prichádzali na hranice a videli veľké skupiny ľudí, ktorí utekali z krajiny. Väčšina z nich odchádzala následkom vládneho nariadenia, ktoré vyhosťovalo všetkých Ázijcov bez ugandského občianstva —  hlavne Indov a Pakistancov. Mnohí, najmä učitelia zo zahraničia, odchádzali zo strachu, že budú vydané podobné nariadenia, ktorých terčom budú ďalšie etnické skupiny. Napriek tomu zjazdoví delegáti prichádzali. Čo ich čakalo v meste rozorvanom politickými nepokojmi?

V Kampale na ich prekvapenie vládol pokoj. Bratia a záujemcovia radostne čakali na mieste konania zjazdu svojich hostí. Boli tiež prekvapení, keď videli, že úrady povolili bratom zavesiť na najrušnejšej ulici v Kampale obrovský transparent, ktorý oznamoval dátum a miesto konania zjazdu. Práve v tomto čase nebývalého nepokoja tam bol tučnými písmenami napísaný názov verejnej prednášky: „Božia vláda — jediná nádej pre celé ľudstvo“!

Program prebehol úspešne, bez prerušení, s vrcholnou účasťou 937 delegátov — čo bol významný míľnik v dejinách čistého uctievania v Ugande. Aj potom, hoci bol návrat zahraničných delegátov spojený s komplikáciami na hraniciach, ich horlivosť zostala nedotknutá a všetci sa bezpečne  dostali domov. Uprostred narastajúcej politickej neistoty dal Jehovov ľud odvážne najavo oddanosť svojmu Zvrchovanému Vládcovi. A v tomto neľahkom období Boh ,posmeľoval svoj ľud silou‘. (Žalm 138:3)

Medzi Uganďanmi, ktorí navštívili tento zjazd, boli George a Gertrude Ocholovci. „Bol to môj prvý zjazd,“ spomína Gertrude, „a zároveň zjazd, na ktorom som bola pokrstená!“ George však ešte nebol svedkom. Bol aktívnym futbalovým fanúšikom a o zjazdový štadión mal viac záujem ako o dejisko športových zápasov. No dobré správanie jeho manželky a jeho vlastné štúdium Biblie ho nakoniec podnietili k tomu, že symbolizoval svoju oddanosť krstom vo vode v Keni v roku 1975.

Gertrude spomína, že patrila k prvým ľuďom zo severnej Ugandy, ktorí spoznali pravdu. „V roku 1972, keď som bola pokrstená,“ hovorí, „som si myslela, že žijem vo veľmi odľahlej oblasti. Teraz je tu sála Kráľovstva, misionársky domov i prekladateľská kancelária. Som z toho ešte viac nadšená, ako keď som bola pokrstená!“

ŤAŽKÉ OBDOBIE

Dňa 8. júna 1973 bez akejkoľvek výstrahy zaznelo v rozhlase a televízii oznámenie, že 12 náboženských skupín vrátane Jehovových svedkov bolo zakázaných. Nová vláda vytvárala medzi ľuďmi atmosféru strachu a podozrenia, lebo falošne vykresľovala cudzincov ako špiónov. Pre misionárov bolo stále ťažšie chodiť do služby. Jehovovi svedkovia v Ugande vstúpili do mimoriadne ,obťažného obdobia‘. (2. Tim. 4:2) Čo sa s nimi stane?

 Dve misionárske dvojice už v tom roku krajinu opustili, lebo ich žiadosť o predĺženie povolenia na pobyt bola zamietnutá. Do polovice júla bolo vyhostených aj zvyšných 12 misionárov. Bratia zo zahraničia, ktorí prišli slúžiť tam, kde to bolo viac potrebné, mohli zostať trochu dlhšie, lebo mali svetské zamestnanie. No ich sloboda netrvala dlho. Nasledujúci rok boli všetci nútení odísť z krajiny.

,STÁLI A NEPOHNUTEĽNÍ‘

Ugandskí zvestovatelia, ktorí zostali v krajine, boli pochopiteľne smutní z odchodu svojich drahých bratov a sestier zo zahraničia. Ale s Jehovovou silou dokázali, že sú ,stáli a nepohnuteľní‘. (1. Kor. 15:58) Typickým príkladom ich verného postoja bola okamžitá reakcia jedného staršieho brata, Ernesta Wamalu, keď sa dozvedel, že Jehovovi svedkovia boli zakázaní. Opýtal sa: „Ako môžu zakázať to, čo je v mojom srdci?“

Ako si budú ugandskí starší, napríklad George Kadu a Peter Gyabi, počínať teraz, keď boli starší zo zahraničia preč? Ich hlboká duchovnosť a pochopenie miestnej kultúry sa ukázali ako požehnanie. „Človek, ktorý spoznal pravdu a začal slúžiť Jehovovi v Ugande,“ hovorí brat Gyabi, „potreboval veľkú sebadisciplínu, aby opustil zvyky, ktoré sú v rozpore s Jehovovými normami. Sebadisciplína bola mimoriadne dôležitá aj pre zodpovedných bratov, ktorí sa museli spoliehať výlučne na písomné inštrukcie od Jehovovej organizácie.“ Dôkladné osobné štúdium pomohlo miestnym starším, aby sa nedali zviesť  chybnou ľudskou múdrosťou. Vďaka tomu sa toto obdobie skúšok nestalo krokom dozadu, ale ukázalo sa ako čas duchovného pokroku Jehovovho ľudu.

Na druhej strane obyvateľstvo všeobecne pociťovalo stále väčšiu neistotu. Mnohí ľudia boli vyčerpaní a niektorí žili vo veľkom strachu z vojakov. Korupcia prekvitala, čo viedlo k ekonomickému kolapsu. Táto nádherná krajina utrpela bolestivé rany. Budú Jehovovi verní svedkovia v Ugande ďalej nachádzať dôvod na radosť aj v tomto ťažkom období?

RADOSTNÉ STRETNUTIA

Vláda robila, čo mohla, aby potlačila všetky politické zhromaždenia, ktoré by mohli predstavovať hrozbu pre jej režim. Hoci Jehovovi svedkovia zachovávali prísnu neutralitu, rešpektovali aj biblický pokyn neopúšťať spoločné zhromaždenia, ktoré boli pre nich zdrojom povzbudenia. (Hebr. 10:24, 25) Ďalej sa stretávať napriek sliedeniu podozrievavých úradov si vyžadovalo veľkú odvahu a vynachádzavosť. Ako sa mohli Boží služobníci vyhnúť tomu, že by pritiahli pozornosť na svoje nevinné zhromaždenia?

Predovšetkým reorganizovali väčšinu zhromaždení na menšie skupiny v súkromných domoch. Keď sa stretli vo väčšej skupine, robili tak pod zámienkou, že ide o piknik. Napríklad raz za mesiac sa celý zbor stretol na prednáške a štúdiu Strážnej veže. Bratia zorganizovali piknik vo verejnom parku alebo u niekoho v záhrade. Táto taktika dobre fungovala u spoločenských Uganďanov, ktorí nepovažovali za nič zvláštne, keď sa stretla skupina priateľov alebo príbuzných, aby sa tešili zo vzájomného spoločenstva. Bratia si so sebou diskrétne nosili Biblie a študijné  knihy, ale zároveň si priniesli všetko potrebné na poriadny piknik a varenie pod holým nebom! Také zhromaždenia im pripomínali to, ako sa starovekí Izraeliti museli tešiť zo svojich náboženských sviatkov. (5. Mojž. 16:15)

V čase zákazu sa rovnakým spôsobom konali aj skrátené krajské zjazdy. Napriek snahe vlády obmedziť činnosť svedkov bratia nikdy neopúšťali spoločné zhromaždenia ani sa nevzdali zvestovania dobrého posolstva. Niektorým bratom sa dokonca podarilo navštíviť zjazdy v Nairobi a po návrate sa s ostatnými delili o svoje povzbudivé skúsenosti.

 „OBOZRETNÍ AKO HADY, A PRITOM NEVINNÍ AKO HOLUBICE“

Zodpovední bratia sa správne domnievali, že ak budú „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“, zákaz sa nebude tak prísne presadzovať a teokratická činnosť bude môcť napredovať. (Mat. 10:16) A tak zvláštni priekopníci s patričnou obozretnosťou pokračovali vo svojej službe a zvestovatelia ďalej opatrne zvestovali z domu do domu.

Samozrejme, niektorí neradi videli Jehovových svedkov pri svojich dverách. Jedného dňa v polovici 70. rokov bol Peter Gyabi v službe s dospievajúcim Fredom Nyendeom. Fred bol ešte malé dieťa, keď jeho matka v roku 1962 spoznala pravdu. Odvtedy vyrástol a teraz mala byť jeho zrelosť vyskúšaná.

Muž v jednom dome — ktorý bol zjavne policajtom v civile — zistil, že sú Jehovovými svedkami, a veľmi sa rozhneval. Zatkol ich a donútil ich nastúpiť do svojho auta. Bratia mali pochopiteľne strach, lebo tisíce ľudí, ktorí boli takto zatknutí, jednoducho zmizli. Ľudí bežne mučili, a to pod akoukoľvek zámienkou alebo aj bezdôvodne. Cestou na policajnú stanicu mali Peter a Fred čas  modliť sa k Jehovovi o silu zostať pokojní a verní. Muž ich predviedol pred svojho veliteľa, obvinil ich a bombardoval otázkami. No Peter a Fred na vlastnej koži pocítili pravdivosť slov z Prísloví 25:15: „Trpezlivosť zapôsobí na veliteľa a mierny jazyk, ten môže zlomiť kosť.“ Našťastie, v to popoludnie neboli zlomené žiadne doslovné kosti. Peter policajtovi pokojne vysvetlil náš postoj poslušnosti voči zákonu a našu vernosť biblickému učeniu. Jeho slová spolu s úctivým správaním a odpoveďami bratov zlomili veliteľove predsudky. K čomu to viedlo?

Veliteľ nielenže Petra a mladého Freda prepustil, ale mužovi, ktorý ich zatkol, prikázal, aby ich odviezol späť do obvodu! Ich pokorený „sprievodca“ neochotne poslúchol a bratia ďakovali Jehovovi za to, že im zaobstaral únik.

Ďalšie stretnutia s políciou boli menej stresujúce. Napríklad Emmanuel Kyamiza s manželkou tajne usporadúvali zhromaždenia vo svojom dome v Entebbe pre svoju rodinu a malú skupinu záujemcov. Aby ich nebolo možné vystopovať, Emmanuel menil miesta, na ktorých viedol biblické štúdiá. Po nejakom čase dospel k záveru, že jeho metódy unikania pred políciou sú účinné.  Jedného dňa, keď Emmanuel ukončil biblické štúdium v Entebbskej botanickej záhrade, videl, ako sa k nemu približuje policajt. Rýchlo sa snažil skryť svoj študijný materiál. „Prečo schovávate tie knihy?“ opýtal sa policajt. „Vieme, čo robíte. Vieme, že ste Jehovovi svedkovia. Vieme aj to, kde sa stretávate. Keby sme chceli, už dávno by sme vás zatkli. Ale môžete pokračovať v tom, čo robíte.“ A Emmanuel v tom aj verne pokračoval!

Neskôr, keď Emmanuel odišiel do dôchodku a presťahoval sa do dediny, odkiaľ pochádzala jeho rodina, vytrpel si veľa odporu a výsmechu. Tak ako Ježiš, aj on bol ‚v neúcte vo svojej domovine‘. (Mar. 6:4) No Emmanuelovi, napriek tomu, že už mal vyše 70 rokov, sa ,stále dobre darilo, aj keď zošedivel‘, a pravidelne jazdil na bicykli 30 kilometrov na zhromaždenie a späť. (Žalm 92:14) Dnes má takmer 90 rokov a stále verne slúži ako služobný pomocník, hoci už nejazdí na bicykli toľko, ako by chcel.

VYTRVALÍ PRIEKOPNÍCI

Napriek pretrvávajúcej neistote si niektorí zvestovatelia vždy našli spôsob, ako sa zapojiť do priekopníckej služby. Jedným z horlivých priekopníkov v tom čase bol James Luwerekera, zamestnanec štátnej správy, ktorý bol pokrstený v roku 1974. Krátko po krste sa začal venovať farmárčeniu, aby mohol zvestovať dobré posolstvo ľuďom v okolí svojej rodnej dediny. Jeho manželka nejaký čas študovala tiež, ale postupom času Jamesovi stále viac odporovala.

Napríklad jedno ráno ešte za tmy sa James s niekoľkými bratmi vydal na cestu na oblastný zjazd  do Nairobi. Neskôr, keď s autom zastavili na policajnom stanovisku, si bratia všimli na Jamesovom oblečení niečo zvláštne — bolo nevhodne skombinované a zle mu sedelo. Najprv James žartoval, že je to tým, že sa obliekal ešte potme a navyše sa ponáhľal. Ale keď ho priatelia nútili, aby povedal pravý dôvod, priznal, že manželka mu skryla oblečenie, aby mu zabránila odísť na zjazd. Preto bol nútený vziať si hocičo, čo našiel. Jamesovi priatelia mu láskavo dali niečo zo svojho oblečenia, a tak na zjazd prišiel vhodne oblečený.

Odpor, ktorý James zažíval v rodine i v okolí, bol niekedy iba nepríjemný. Inokedy bol vážnejší. Ale trval celé roky. James to všetko znášal s miernosťou a zostal verný až do smrti v roku 2005. Jeho vieru ešte stále obdivujú bratia, ktorí ho poznali, a nepochybne na ňu pamätá aj jeho Boh, Jehova.

,BRAT, KTORÝ SA NARODIL PRE ČAS TIESNE‘

„Pravý druh miluje stále a je bratom, ktorý sa narodil pre čas tiesne.“ ​(Prísl. 17:17) Bratia v Keni sa prejavili ako praví druhovia v čase tiesne a nebezpečenstva, ktoré v 70. rokoch znášali ugandskí svedkovia. Cestujúci dozorcovia a bratia z odbočky potrebovali odvahu, aby prekročili hranicu do Ugandy a poskytli svojim drahým bratom a sestrám podporu a povzbudenie.

V roku 1978 vypukol politický chaos, keď frakcia ugandskej armády vnikla na územie Tanzánie. Tanzánijské vojsko následne v apríli 1979 zvrhlo ugandskú vládu a obávaný diktátor Idi Amin bol nútený utiecť. Aminov náhly odchod priniesol Ugande mnoho zmien. „S Aminom odišiel aj zákaz,“ hovorí jeden  brat. Noviny Uganda Times napísali: „Misionári sa môžu vrátiť.“ Jehovov ľud sa opäť tešil z náboženskej slobody!

„AJ KEBY MA CHCELI ZABIŤ, PÔJDEM TAM“

Zmätok, ktorý nasledoval po zmene vlády, priniesol Ugande nielen slobodu, ale aj rabovanie. Ovzdušie anarchie viedlo ku krádežiam a nevýslovnému násiliu. Bratia z odbočky v Keni napriek tomu ihneď vyslali do Ugandy Güntera Reschkeho a Stanleyho Makumbu, aby tam zorganizovali krajské zjazdy.

„Dva týždne pred touto povojnovou návštevou,“ spomína Günter, „sme viedli priekopnícku školu v Meru neďaleko vrchu Keňa. Pamätám si, ako som čítal v novinách o hromadnom zabíjaní v Kampale, najmä v noci. Keď som si prečítal jednu správu nahlas, povedal som: ,A toto je miesto, ktoré máme navštíviť budúci týždeň!‘ Ale potom som si pomyslel: ,Chcem byť ako Jonáš a utiecť z miesta môjho pridelenia?‘ Prestal som váhať a povedal som si: ,Aj keby ma chceli zabiť, pôjdem tam. Neutečiem ako Jonáš.‘“

Bratia išli podľa plánu a Stanley navštevoval zbory vo vnútrozemí krajiny, kým Günter slúžil vo väčších mestách. „Po vojne bolo treba veľa vecí reorganizovať,“ uviedli v správe títo bratia. „V tom čase bolo v Ugande aktívnych asi len 113 zvestovateľov. Všetci boli šťastní, že sa opäť môžu slobodne stretávať a verejne zorganizovať zjazd. Mali sme radosť, keď sa na ňom zúčastnilo 241 ľudí.“ Hoci semená pravdy boli škaredo pošliapané, bolo zjavné, že ešte stále môžu vyklíčiť a priniesť úrodu.

 NEBEZPEČNÉ ČASY

Počas návštevy v Mbale, meste neďaleko ugandskej východnej hranice, zaparkovali Günter a Stanley svoje auto na noc pred domom hostiteľa. V noci počuli, ako zlodeji odmontúvajú z vozidla nejaké časti. Günter sa chystal na nich zakričať, ale potom si spomenul, že len pred pár dňami lupiči zastrelili človeka, ktorý sa snažil zabrániť im v krádeži. Po chvíli premýšľania Günter dospel k záveru, že hodnotu auta nemožno porovnať s hodnotou života, a rozhodol sa nezasahovať. Keď sa rozbrieždilo, zistili, že zmizli dve kolesá a predné sklo. Bratia oznámili krádež polícii a tá im poradila: „Odvezte to auto preč, lebo zlodeji sa vrátia späť a ukradnú vám z neho ďalšie časti!“

Hneď ako to bolo možné, bratia sa vydali na cestu do Kampaly. Ale 250-kilometrová cesta vo vlhkom a veternom počasí bola bez predného skla veľmi nepohodlná. Günter sa chránil prikrývkou a Stanley mal len klobúk. Jedno ukradnuté koleso nahradili rezervným a druhé požičaným kolesom, z ktorého unikal vzduch. Akoby to nestačilo, požičané koleso mali vrátiť do dvoch dní! Bratia sa vydali na cestu a dúfali, že pneumatiky to vydržia.

Cestu im komplikoval ešte fakt, že museli prejsť horskou cestou, ktorá bola neslávne známa prepadmi  lupičov. Hostiteľ Stanleymu a Günterovi radil: „Choďte rýchlo a nedovoľte, aby vás niekto predbehol.“ Nebojácni bratia napokon bezpečne prišli do Kampaly — a v rekordnom čase. Mali práve dostatok času na to, aby našli niekoho, kto vezme požičané koleso späť do Mbale.

NOVÉ PROBLÉMY A PRÍLEŽITOSTI

V roku 1980 navštívil brat Reschke svetové ústredie v Brooklyne a predniesol rodine Bétel správu o vývoji v Ugande. Následne členovia vedúceho zboru vyjadrili nádej, že by do Ugandy mohli byť opäť vyslaní misionári. Každý súhlasil s tým, že dozrel čas na ďalšiu misionársku činnosť. Opäť sa mohli konať väčšie zhromaždenia a do roku 1981 počet zvestovateľov v krajine vzrástol na 175. Dokonca v júli toho istého roku zaznamenala Uganda nový vrcholný počet 206 zvestovateľov.

Žiaľ, boje v predchádzajúcich desiatich rokoch viedli k tomu, že vyradené zbrane a munícia sa dostali do rúk mnohých bezcharakterných ľudí. Náhodné prestrelky a krádeže boli alarmujúco bežným javom. Zvestovatelia dobrého posolstva sa obozretne snažili rozširovať našu utešujúcu biblickú literatúru v celom obvode a v júli rozšírili v priemere 12,5 časopisu na zvestovateľa. No v službe museli byť opatrní a obmedziť ju tak ako aj iné činnosti na denné svetlo, lebo večerná tma so sebou prinášala vyššie riziko útoku. Napriek týmto nebezpečenstvám bolo zrejmé, že je tu potenciál na rast.

MISIONÁRI SÚ OPÄŤ VÍTANÍ

V septembri 1982 prišli z Kene do Kampaly absolventi Gileádu Jeffrey Welch a Ari Palviainen. Už od  začiatku sa Jeff a Ari, ako boli známi títo bratia, tešili z pekných výsledkov. „Ľudia v tom čase duchovne hladovali,“ spomína Jeff, „a tak sa časopisy s pútavými témami rozširovali prakticky samy.“

V decembri sa k Jeffovi a Arimu pripojili Heinz a Marianne Wertholzovci z pobočky školy Gileád v nemeckom Wiesbadene. Na Wertholzovcov od začiatku hlboko zapôsobilo to, ako ugandskí bratia dokázali prosperovať v zničených a nebezpečných komunitách Ugandy.

„Mnohé služby, napríklad dodávky vody a komunikačné spojenie, zlyhávali,“ spomína Heinz. „Politická situácia bola stále napätá. Neraz sa šírili chýry o prevrate a na cestách bolo mnoho vojenských zátarás. Bežne dochádzalo k prestrelkám a lúpežným prepadom, a to najmä v noci. Keď sa zotmelo, na uliciach nebolo živej duše. Každý sedel doma a dúfal — a často sa aj modlil —, že tú noc prežije bez neželaných hostí.“

Heinz a Marianne boli pozvaní, aby zostali v dome Sama Waiswu a jeho rodiny, kým si nenájdu dom, ktorý by slúžil ako misionársky domov. Hoci Sam bol učiteľ, ekonomické podmienky v krajine kruto poznačili jeho príjem. O to pozoruhodnejšia bola pohostinnosť jeho rodiny.

„Bolo ťažké nájsť dom v bezpečnej oblasti,“ hovorí Heinz, „a tak sme v Samovom dome museli zostať päť mesiacov. Za ten čas sme sa navzájom dobre spoznali. Niekedy mala jeho veľká rodina iba jedno jedlo denne, ale vždy boli šťastní. Ich deti boli poslušné a úctivé. Keďže v meste nefungovali dobre dodávky vody, deti museli na hlavách nosiť domov vodu  v 20-litrových plastových kanistroch. Keď sme sa vrátili zo služby, vždy nás čakala čerstvá voda. Samozrejme, naučili sme sa hospodárne ju využívať. Napríklad, kúpali sme sa len v niekoľkých litroch vody a použitú vodu sme uchovávali v nádobe na splachovanie toalety.“

V apríli 1983, asi desať rokov po tom, čo boli predošlí misionári nútení odísť z Ugandy, našli títo štyria noví misionári domov v primerane bezpečnej oblasti. Všeobecná neistota a nedostatok jedla predstavovali veľké ťažkosti, ale láska miestnych bratov všetky tieto nepríjemnosti viac než dostatočne vynahradila.

„Vždy sme mali radosť z prinášania dobrého posolstva ľuďom,“ hovorí Marianne. „Boli to nábožní ľudia, väčšina z nich mala Bibliu a boli otvorení rozhovorom. Boli prístupní a mali príjemné správanie.  A napriek ekonomickým a iným ťažkostiam mali na tvári vždy radostný úsmev.“

STARŠÍ ĽUDIA CHCÚ ROBIŤ VIAC

Na dobré posolstvo zareagovalo aj mnoho starších ľudí, ktorí sú v ugandskej kultúre vo veľkej úcte, a svoje zostávajúce roky využili na službu Jehovovi. Napríklad Paulo Mukasa, bývalý učiteľ, mal 89 rokov, keď sa dozvedel o pravde. Prežil dve svetové vojny, koloniálnu vládu, násilný diktátorský režim i ďalšie politické prevraty. Teraz bol Paulo dychtivý dozvedieť sa o Božom Kráľovstve. Bol nadšený, keď počul, že mesiášsky Kráľ, Ježiš Kristus, ,oslobodí chudobného a strápeného z útlaku a násilia‘. (Žalm 72:12, 14)

Keď Paulo o dva roky splnil podmienky na krst, bratia premýšľali: ,Naozaj môžeme človeka v takom veku úplne ponoriť pod vodu?‘ Ale ich starosti boli zbytočné. Kým jeden bojazlivý mladý uchádzač o krst váhal vstúpiť do vody, 91-ročný Paulo bol pokrstený a vynoril sa z vody celý vysmiaty. Hoci mal v službe isté obmedzenia, horlivo oznamoval dobré posolstvo o Kráľovstve každému, kto ho navštívil, a to až do smrti o niekoľko rokov neskôr.

Lovinca Nakayimová bola ďalším človekom, ktorý sa musel vyrovnať nielen s pokročilým vekom, ale aj s podlomeným zdravím. Choré nohy mala také opuchnuté, že nedokázala chodiť bez pomoci. No keď bol zbor povzbudený, aby sa zapojil do pomocnej priekopníckej služby na jeden mesiac v období Pamätnej slávnosti, Lovinca to chcela vyskúšať. Členovia zboru jej pomáhali v priekopníckej službe tým, že k nej domov pozývali záujemcov na biblické štúdium. Misionári ju naučili tiež písať listy ľuďom  v dedinách, čo mohla robiť v čase, ktorý jej vyhovoval. V sobotu ju jeden starší brával do rušnej oblasti Kampaly, kde sa mohla pohodlne posadiť na nízky múrik a celý deň vydávať svedectvo okoloidúcim. Šťastná a spokojná Lovinca na konci mesiaca povedala: „Teraz vidím, že to dokážem — a mám z toho radosť!“ V pomocnej priekopníckej službe bola nielen v ten jeden mesiac, ale s láskavou podporou zboru dokonca jedenásť mesiacov po sebe!

„AKO SA POVIE...?“

V 80. rokoch 20. storočia usilovní zvestovatelia v Ugande srdečne vítali stále ďalších horlivých misionárov. Niektorí z nich boli noví absolventi Gileádu a ďalší prišli, keď boli nútení opustiť svoje misionárske pridelenie v Zaire (teraz Konžská demokratická republika). Vyšší počet misionárov v Kampale a Jinji umožnil dôkladnejšie prepracúvať tieto husto obývané oblasti a misionári boli nadšení, keď zistili, že ugandské pole je zrelé na žatvu. V skutočnosti náročné nebolo záujem nájsť, ale rozvíjať ho.

Mats Holmkvist, plný elánu po mesiacoch školenia v Gileáde, sa chcel čo najrýchlejšie naučiť miestny jazyk, aby mohol rozvíjať záujem ľudí o pravdu. Fred Nyende, ktorý v tom čase slúžil ako zvláštny priekopník v Entebbe, využil svoje prekladateľské a tlmočnícke schopnosti na to, aby učil nových misionárov hovoriť zrozumiteľne jazykom luganda plným jazykolamov. Aj Mats rýchlo zistil, že naučiť sa tento nový jazyk nebude také jednoduché.

 „Ako sa v jazyku luganda povie ,Božie Kráľovstvo‘?“ opýtal sa Mats na jednej z prvých jazykových lekcií.

„Obwakabaka bwa Katonda,“ znela Fredova rytmická odpoveď.

,To znie nevysloviteľne,‘ pomyslel si Mats, ľutujúc, že túto otázku vôbec položil.

Napriek tomu urobil Mats veľký pokrok a napokon jazyk luganda dobre ovládal.

ŽATVA NAPREDUJE

Napriek ťažkostiam, ktoré Uganďania zažívali takmer celé 80. roky, reagovali na biblickú pravdu veľmi vnímavo. Počet zvestovateľov sa prudko zvýšil o viac ako 130 percent — z 328 v roku 1986 na 766 v roku 1990. Po celej krajine rýchlo vznikali nové skupiny. V Kampale sa počet zborov zdvojnásobil. Počet zvestovateľov zboru v Jinji sa viac ako strojnásobil, kým skupina v Igange sa rýchlo rozrástla na plnohodnotný zbor.

„Rast bol taký rýchly,“ spomína jeden starší z Jinje, „že sme si kládli otázku, odkiaľ všetci tí noví zvestovatelia prichádzajú. Nejaký čas sme takmer každú nedeľu mávali vyhradený čas na stretnutie s tými, ktorí sa chceli stať nepokrstenými zvestovateľmi.“

ZBER ÚRODY NA VÄČŠOM ÚZEMÍ

Jedným z faktorov, ktoré prispievali k pozoruhodnému vzrastu, bol výnimočný priekopnícky duch bratov. Tak ako zvestovatelia v prvom storočí, Pavol, Sílas a Timotej, aj služobníci celým časom v Ugande ,dávali seba za príklad‘ hodný napodobňovania. (2. Tes. 3:9) Keďže potreba zvestovateľov stále rástla  a v zboroch boli také znamenité príklady, mnohí horliví zvestovatelia boli motivovaní rozšíriť svoju službu. Mladí i starí, slobodní i ženatí či vydaté, muži i ženy, a dokonca niektorí bratia s rodinami, o ktoré sa museli starať, rozšírili rady usilovných priekopníkov. V priemere viac ako 25 percent všetkých zvestovateľov sa koncom 80. rokov zúčastňovalo na nejakej forme priekopníckej služby. Niektorí odvtedy vytrvávajú v službe celým časom až dodnes.

Títo priekopníci horlivo podporovali každoročné zvestovateľské kampane, ktoré s láskou nazývali „macedónske kampane“. (Sk. 16:9, 10) Tieto kampane prebiehajú už celé roky. Zbory zvestujú v nepridelenom alebo zriedka prepracúvanom obvode niekedy aj tri mesiace. Okrem toho niektorí pravidelní priekopníci sú prideľovaní ako dočasní zvláštni priekopníci do obvodov, kde je potrebných viac zvestovateľov. Výsledky sú veľmi povzbudivé. Mnohí úprimní ľudia vyjadrili ocenenie pre takéto kampane, ktoré im umožnili spoznať pravdu, a vzniklo mnoho nových skupín a zborov.

V priebehu jednej kampane misionári Peter Abramow a Michael Reiss zvestovali v mestečku Kabale a stretli Margaret Tofayovú, ktorá predtým študovala Bibliu. Bola presvedčená, že to, čo sa učí, je pravda, a neformálne už hovorila o svojej viere. Misionári jej chceli pomôcť, ako sa dalo, a tak jej dali svoj jediný výtlačok knihy Rozhovory z Písma. Keď bratia navštívili Margaret poslednýkrát pred svojím odchodom, prekvapila ich tým, že im pripravila mimoriadne jedlo. Veľmi na nich zapôsobila jej láskavosť a štedrosť, ale mali zmiešané pocity, keď si uvedomili, že im uvarila svoju jedinú sliepku. Vedeli, že vajíčka od tejto  sliepky spestrovali skromný jedálny lístok jej rodiny. „Nerobte si starosti,“ povedala. „Počas vašej návštevy ste mi dali viac, ako vám dávam ja s týmto jedlom.“ Nakoniec bola pokrstená a slúžila ako horlivá zvestovateľka až do smrti.

Rýchly vzrast možno pripísať aj tomu, ako bratia využívali naše vynikajúce publikácie. „Hoci sa snažíme zlepšovať ako učitelia,“ hovorí Mats, ktorého sme už spomínali, „je to Biblia a publikácie, ktoré pôsobia na ľudí a podnecujú ich robiť zmeny v živote. Dokonca aj na srdce tých, ktorí nevedia dobre čítať, ale sú smädní po pravde, môžu zapôsobiť naše praktické brožúry.“

PREKONÁVANIE PREKÁŽOK

Vzrušujúci vzrast koncom 80. rokov 20. storočia sa však nezaobišiel bez prekážok. Po prevrate v júli 1985 vládu opäť prevzala armáda. Tak ako predtým, aj teraz sa zhoršila bezpečnosť a zintenzívnili sa ozbrojené prestrelky medzi frakciami. Vojenské oddiely na úteku rabovali a náhodne strieľali ľudí. Nejaký čas zúrili boje aj v oblasti, kde žili misionári v Jinji. Jedného dňa vnikli do domova vojaci, ale keď zistili, kto tam býva, nič nezničili a vzali len málo vecí. Potom, v januári 1986, sa dostal k moci iný režim a snažil sa prinavrátiť krajine istú mieru stability.

Nová vláda čoskoro musela čeliť novému zákernému nepriateľovi — chorobe AIDS. Keď v 80. rokoch udrela pandémia tejto choroby, Uganda bola jednou z najviac postihnutých krajín. Predpokladá sa, že na ňu zomrelo milión ľudí, čo je zrejme viac ako bolo zabitých za 15 rokov politických nepokojov a občianskej vojny. Ako táto choroba ovplyvnila naše bratstvo?

 „Niektorí noví bratia a sestry prišli do pravdy s veľkým zápalom a energiou,“ hovorí Washington Ssentongo, pravidelný priekopník. „No potom ich skosil AIDS. Nakazili sa vírusom HIV ešte pred spoznaním pravdy.“ Ďalších nakazili neveriaci manželskí partneri.

„Niekedy sa zdalo, že neprejde ani mesiac, aby sme nepočuli o pohrebe niekoho, koho sme poznali a milovali,“ hovorí Washington. „Každý prichádzal o členov rodiny. O chorobe AIDS sa šírilo aj veľa povier. Mnohí ľudia ju spájali s čarodejníctvom a prekliatím. Tento skreslený pohľad na vec vyvolával v ľuďoch strach, nepodložené predsudky a oslaboval schopnosť triezvo uvažovať.“ Napriek tomu naši bratia a sestry lojálne utešovali jeden druhého nádejou na vzkriesenie a uisťovali sa o svojej pravej kresťanskej láske.

Koncom 80. rokov začalo v Ugande svitať na lepšie časy. Bezpečnosť bola obnovená a krajina sa ekonomicky zviechala. Zlepšovala sa infraštruktúra a boli obnovené alebo zavedené sociálne programy.

No keďže ľudia viac zdôrazňovali politické ideály, neutralita Jehovových svedkov bola občas zle chápaná. V jednom prípade úrady svojvoľne zastavili výstavbu sály Kráľovstva. Zjazdy občas neboli povolené a niektorí misionári museli po vypršaní povolenia na pobyt odísť. Koncom roku 1991 zostali v krajine len dvaja misionári. Čo sa dalo urobiť na zlepšenie tejto situácie?

Napokon sa s úradníkmi stretla skupina bratov a vysvetlila im, čo znamená naša neutralita. Keď úrady pochopili náš postoj, misionári dostali povolenie vrátiť sa do Ugandy. Dielo bez prekážok napredovalo  a v roku 1993 Uganda podala správu o 1 000 zvestovateľoch. Už o ďalších päť rokov bol dosiahnutý počet 2 000 zvestovateľov Kráľovstva. V súčasnosti koná v tejto krajine znamenitú prácu asi 40 misionárov.

PREKLADY URÝCHĽUJÚ ŽATVU

V celej krajine sa používa angličtina. No jazyk luganda je najviac používaný miestny jazyk, pričom jednotlivé etnické skupiny hovoria viac ako 30 jazykmi. A tak kľúčovým faktorom, ktorý prispel k rýchlejšiemu rastu v nedávnych rokoch, bol pokrok v prekladateľskej práci.

„Hoci moja mama bola vernou svedkyňou,“ hovorí Fred Nyende, „zhromaždenia boli pre ňu oveľa hodnotnejšie, keď som jej preložil študijné články z angličtiny do jazyka luganda. Vtedy som si ešte neuvedomoval, že získavam tým prax pre oveľa väčšiu prekladateľskú činnosť.“ Čo mal Fred na mysli?

Krátko po tom, ako Fred začal v roku 1984 s priekopníckou službou, bol požiadaný, aby vyučoval v kurze jazyka luganda organizovanom pre misionárov. Nasledujúci rok bol pozvaný, aby sa stal členom lugandského prekladateľského tímu. Spočiatku on i ďalší prekladatelia robili svoju prácu vo voľnom čase doma. Neskôr tento tím robil preklady spolu celým časom v malej miestnosti pripojenej k misionárskemu domovu. Je zaujímavé, že počas zákazu v polovici 70. rokov boli niektoré vydania Strážnej veže prekladané do jazyka luganda a rozmnožované cyklostylom. Avšak po krátkom čase bol tento projekt prerušený. Až v roku 1987 bola Strážna veža opäť publikovaná v jazyku luganda. Odvtedy  sa prekladateľský tím rozšíril a prekladatelia tvrdo pracujú, aby preložili mnoho ďalších publikácií pre stále väčší počet lugandských zborov. V súčasnosti takmer polovica všetkých zborov v krajine používa jazyk luganda.

Po čase sa naše publikácie začali prekladať aj do iných jazykov. Dnes existujú stále prekladateľské tímy, ktoré celým časom prekladajú do jazykov acholi, lhukonzo a runyankore. Okrem toho sú niektoré publikácie prekladané do jazykov ateso, lugbara, madi a rutoro.

Tímy prekladajúce do jazykov acholi a runyankore pracujú v prekladateľských kanceláriách v mestách Gulu a Mbarara, kde sa hovorí prevažne týmito jazykmi. To pomáha prekladateľom, aby si udržali dobrú úroveň materinského jazyka a aby tvorili preklady, ktoré sú dobre zrozumiteľné. Zároveň sa miestne zbory tešia zo spolupráce s prekladateľmi.

Prekladateľská práca si nepochybne vyžaduje veľa úsilia a značné prostriedky. Usilovní ugandskí prekladatelia sa spolu s ďalšími prekladateľskými tímami na celom svete tešia zo školenia, ktorého cieľom je lepšie porozumenie jazyka a zlepšenie prekladateľskej práce. Výsledky dokazujú, že všetko to úsilie a výdavky neboli zbytočné — v Ugande má úžitok z čítania biblickej pravdy vo vlastnom jazyku viac ľudí z rôznych „kmeňov a ľudí a jazykov“ než kedykoľvek predtým. (Zjav. 7:9, 10) Viedlo to k tomu, že v roku 2003 bolo v Ugande viac než 3 000 zvestovateľov Kráľovstva a už o tri roky neskôr, v roku 2006, ich bolo 4 005.

 POTREBNÉ SÚ ĎALŠIE MIESTA UCTIEVANIA

V skorších rokoch sa bratia stretávali na zhromaždeniach v súkromných domoch, kultúrnych strediskách a školských učebniach. Prvé budovy, ktoré sa využívali výlučne na kresťanské zhromaždenia, boli stavby z nepálených tehál so slamenou strechou vo vidieckych oblastiach Namaingo a Rusese. Iniciatíva a úsilie bratov v týchto dvoch oblastiach boli zjavne požehnané a vznikli tu pevne zakorenené zbory.

V mestách však aj skromná budova predstavuje veľkú investíciu a ekonomická situácia v Ugande spôsobila, že vyhliadky na sály Kráľovstva sa zdali nereálne. Až v marci 1988 bola zasvätená prvá trvalá sála Kráľovstva v Jinji. Jej výstavba si vyžadovala obrovské úsilie — vyťať stromy v neďalekom lese, dopraviť na nákladných autách kmene po rozbahnených cestách a postaviť sálu! Neskôr aj bratia v Mbale, Kampale a Torore postavili svojpomocne z vlastnej iniciatívy sály Kráľovstva.

Výstavba sál Kráľovstva začala napredovať rýchlejšie v roku 1999, keď bola s podporou Regionálnej stavebnej kancelárie v juhoafrickej odbočke zriadená stavebná skupina. Odbočka vybrala skupinu deviatich ľudí, ku ktorým patrili dvaja medzinárodní služobníci a ich manželky. Táto horlivá skupina sa rýchlo vyškolila na svoju prácu, a tak mohla školiť aj miestnych bratov. Stavebný program sa rozbehol a bolo postavených 67 sál, každá v priemere za mesiac a pol — čo je obdivuhodné tempo, keď vezmeme do úvahy, že bratia majú k dispozícii málo elektrických nástrojov, často je nedostatok vody a dodávky stavebného materiálu sú nepravidelné.

 Väčšina zborov v Ugande má teraz zhromaždenia vo vlastnej sále Kráľovstva a pociťujú úžitok z toho, že majú v blízkosti sálu. Záujemcovia sú ochotnejší prísť na vhodné miesto uctievania ako do školskej učebne, a tak počet prítomných na zhromaždeniach prudko stúpa a zbory sa tešia z rýchleho vzrastu.

NÁROKY RÝCHLEHO VZRASTU

Obrovský vzrast v zboroch však postupne presiahol obmedzené možnosti na miesta zjazdov. Bude možné nájsť vhodné miesta, ktoré by si od bratov nevyžadovali precestovať veľké vzdialenosti, najmä z vidieckych oblastí? Výborné riešenie prišlo v podobe schválenia výstavby sál Kráľovstva, ktorých priestor sa môže zväčšovať. Sú to sály bežnej veľkosti s veľkou otvorenou prístavbou, ktorá má iba strechu a podlahu. Keď sa zadná stena sály Kráľovstva otvorí na zjazd, zastrešená časť môže pojať oveľa väčšie publikum. Takéto sály už boli postavené v Kajansi, Rusese a Lire a štvrtá sa stavia v Sete.

Jehovovo požehnanie duchovného rastu v Ugande si vyžiadalo aj zmeny v organizácii. Pred rokom 1994 bol v celej krajine iba jeden kraj. Neskôr vznikli ďalšie kraje, keďže rástol počet zborov a skupín a pribúdali tiež rôzne jazyky. Dnes je v Ugande 111 zborov a asi 50 skupín, ktoré sú rozdelené do ôsmich krajov, pričom tri z nich používajú jazyk luganda.

Apollo Mukasa, jeden z ugandských krajských dozorcov, bol pokrstený v roku 1972. V roku 1980 vstúpil do služby celým časom a vzdal sa možnosti získať vyššie vzdelanie. Ľutuje svoje rozhodnutie?

„Rozhodne neľutujem,“ hovorí Apollo. „Mal som veľa krásnych skúseností ako zvláštny priekopník  i ako krajský dozorca pri návštevách zborov a kedysi aj skupín. Mimoriadne som sa tešil z pokročilého duchovného a organizačného školenia v škole služobného vzdelávania.“

Od roku 1994, keď sa v kenskej odbočke konali prvé triedy školy služobného vzdelávania, tu okrem Apolla získalo hodnotné školenie vyše 50 bratov z Ugandy. Mnohí z týchto ochotných bratov poskytujú veľmi dôležitú pomoc ako zvláštni priekopníci v menších zboroch a skupinách, kým iní slúžia svojim bratom a sestrám ako cestujúci dozorcovia.

V roku 1995 bol v Ugande zriadený výbor krajiny, ktorý mal slúžiť pod vedením odbočky v Keni. Jeden z kampalských misionárskych domovov sa stal domovom pre novovzniknutú rodinu ôsmich dobrovoľníkov celým časom, ku ktorým patril aj lugandský prekladateľský tím. V septembri 2003 sa Uganda stala odbočkou.

„UŽ SME V RAJI“

Výbor krajiny sa najprv snažil postarať o priestory pre rozširujúce sa prekladateľské tímy a ďalších pracovníkov kúpou dvoch nehnuteľností v susedstve kancelárie v Kampale. Nakoniec boli potrebné väčšie priestory, aby bolo možné organizovať ďalšie rozširovanie. V roku 2001 vedúci zbor schválil kúpu 4-hektárového pozemku na stavbu novej odbočky, ktorý sa nachádza na okraji Kampaly neďaleko od brehu Viktóriinho jazera.

Spoločnosť, ktorá mala najlepšie vybavenie na výstavbu odbočky, spočiatku nereagovala na našu žiadosť, lebo mali priveľa práce, než aby mohli prijať  ďalší projekt. No zrazu zmenili názor a na prekvapenie predložili najvýhodnejšiu ponuku na stavbu novej odbočky. Zjavne nečakane prišli o veľkú zákazku, čo ich podnietilo, aby súhlasili s tým, že čo najrýchlejšie postavia odbočku.

V januári 2006 sa rodina Bétel s radosťou presťahovala do peknej, novej dvojpodlažnej obytnej budovy s 32 izbami. Ku komplexu patrí aj kancelárska budova, priestranná jedáleň, kuchyňa a práčovňa. Na pozemku je vybudovaná ekologická čistička  odpadových vôd, sklad pre oddelenie expedície a literatúry a budovy s dielňami, vodná nádrž a elektrický generátor. „Už sme v raji,“ povedal nadšene jeden brat. „Chýba nám len večný život!“ Prejav zasvätenia predniesol v sobotu 20. januára 2007 Anthony Morris, člen vedúceho zboru.

PRAVÉ POZNANIE SA ROZHOJŇUJE

V posledných desaťročiach, v búrlivých i pokojných časoch, sa Jehovov ľud v Ugande naučil, čo znamená ,zvestovať slovo v priaznivom i v obťažnom období‘. (2. Tim. 4:2) V roku 2008 sa 4 766 zvestovateľov tešilo z toho, že môže viesť 11 564 biblických štúdií, a z toho, že Pamätnú slávnosť navštívilo 16 644 ľudí. Tieto čísla, ako aj pomer 1 zvestovateľ na 6 276 obyvateľov, naznačujú, že polia sa tu stále „belejú k žatve“. (Ján 4:35)

Naši bratia a sestry v Ugande sa z trpkej skúsenosti zároveň naučili, ako náhle sa môžu okolnosti zmeniť a ako rýchlo môžu prísť skúšky našej viery. Skúsenosť ich však naučila dôverovať v Jehovu a spoliehať sa na vedenie jeho Slova a podporu nášho celosvetového bratstva.

Anjel povedal vernému zostarnutému prorokovi Danielovi, že ‚v čase konca sa pravé poznanie rozhojní‘. (Dan. 12:4) Vďaka Jehovovmu požehnaniu sa pravé poznanie v Ugande naozaj rozhojnilo. V tejto oblasti, kde pramení majestátny Níl, budú hojné vody pravdy ďalej vyvierať, aby uspokojili túžbu tých, ktorí sú smädní po duchovnej pravde. Keďže Jehova ďalej žehná dielu na celej zemi, dychtivo očakávame čas, keď všetci budeme zjednotení v mohutnom chóre na chválu Jehovu, a to po celú večnosť!

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 84]

,Bolo dosť nezvyčajné počuť v africkom rozhlase rozhovor medzi Američanom a Škótom‘

[Zvýraznený text na strane 92]

„Ako môžu zakázať to, čo je v mojom srdci?“

[Zvýraznený text na strane 111]

„Ako sa v jazyku luganda povie ,Božie Kráľovstvo‘?“ „Obwakabaka bwa Katonda“

 [Rámček/obrázok na strane 72]

Stručný prehľad o Ugande

Krajina

S hustými tropickými dažďovými lesmi, rozľahlými savanami, nespočetnými riekami a jazerami a s majestátnym, snehom pokrytým pohorím Ruwenzori je Uganda krajinou úžasných kontrastov. Má rozlohu 241 551 štvorcových kilometrov a patrí k nej takmer polovica Viktóriinho jazera, najväčšieho jazera v Afrike.

Ľudia

Viac ako 85 percent obyvateľstva, ktoré tvorí približne 30 etnických skupín, žije na vidieku.

Jazyk

Luganda je najbežnejším jazykom z vyše 32 jazykov používaných v Ugande. Oficiálnymi jazykmi sú angličtina a svahilčina.

Ekonomika

Uganda ako poľnohospodárska krajina produkuje kávu, čaj, bavlnu a ďalšie poľnohospodárske produkty. Väčšina Uganďanov sú roľníci, ktorí žijú z toho, čo si sami dopestujú, ale niektorí sa živia aj rybolovom alebo turizmom.

Strava

Na väčšine juhu krajiny je populárne dusené jedlo z plantajnov, ktoré sa nazýva matooke (na obrázku). Ľudia tu jedávajú aj kukuričnú kašu, sladké zemiaky a chlieb vyrobený z prosa alebo maniokovej múky spolu s rôznymi druhmi zeleniny.

Podnebie

Uganda sa nachádza na náhornej plošine, ktorá klesá z nadmorskej výšky asi 1 500 metrov na juhu na úroveň asi 900 metrov na severe. Je to tropická krajina s miernym podnebím. Väčšina oblastí v krajine má výrazné obdobia sucha a dažďa.

 [Rámček/obrázok na strane 77]

Pravá kresťanská láska pôsobí na srdce

PETER GYABI

NARODENÝ 1932

POKRSTENÝ 1965

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Starší, ktorý počas zákazu pomáhal prekladať publikácie. S manželkou Esther majú štyri dospelé deti.

▪ KEĎ do Ugandy prišli prví misionári Jehovových svedkov, v krajine boli veľmi rozšírené rasové predsudky a väčšina belochov si od afrických černochov udržiavala odstup. Pravá kresťanská láska misionárov však zapôsobila na naše srdce a veľmi sme si ich obľúbili.

V 70. rokoch sa naša rodina tešila zo spoločenstva i spolupráce s misionármi, ktorí žili asi 65 kilometrov od nás, v Mbarare. Jedného dňa, keď sme boli na ceste za nimi, nás zastavili vojaci. „Radšej tam nechoďte, ak nechcete zomrieť,“ povedal nám jeden vojak. Zdalo sa, že bude rozumnejšie vrátiť sa domov. No ako dni plynuli, mali sme o misionárov stále väčšie obavy. Chceli sme sa čo najskôr dostať do misionárskeho domova, aby sme zistili, ako sa majú. Na cestách boli prísne kontroly, ale ja som využil svoju pozíciu v nemocnici, ako i označenie na aute na to, aby som sa dostal cez cestné zátarasy. Vydýchli sme si od úľavy, keď sme zistili, že misionári sú v bezpečí! Doplnili sme im zásoby potravín a strávili sme s nimi niekoľko dní. Potom sme ich navštevovali každý týždeň, až kým sa bezpečne nemohli presunúť do Kampaly. Čím ťažšie boli okolnosti, tým viac sme pociťovali láskyplné puto nášho drahocenného bratstva.

 [Rámček/obrázok na strane 82]

„Cítila som, že nedokážem nič povedať“

MARGARET NYENDEOVÁ

NARODENÁ 1926

POKRSTENÁ 1962

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Prvá ugandská sestra, ktorá prijala pravdu. Slúžila ako pravidelná priekopníčka vyše 20 rokov. Stále je aktívnou zvestovateľkou.

▪ MÔJMU manželovi sa páčilo biblické štúdium, ktoré s ním viedol brat Kilminster, a dospel k záveru, že aj ja by som mala študovať, lebo mám hlbokú lásku k Biblii. A tak so mnou začala študovať manželka Johna Bwaliho, Eunice.

To, čo som sa učila, sa mi veľmi páčilo, ale bála som sa zvestovať druhým. Mala som plachú povahu a cítila som, že nedokážem nič povedať. Ale Eunice mala so mnou trpezlivosť a spočiatku mi pomáhala, aby som prečítala aspoň jeden biblický text. Potom ma medzi jednotlivými rozhovormi učila pripraviť si nejaký komentár k tomu textu. S Jehovovou pomocou som svoj strach prekonala.

Krátko pred krstom som zažila šok, keď môj manžel zavrhol pravdu a opustil mňa aj sedem našich detí. No bratia a sestry boli úžasní. Pomáhali nám v praktickom i duchovnom ohľade. Jedna dvojica zo zahraničia, ktorá chodila do Kampaly na zhromaždenia, sa u nás po ceste vždy zastavila a vzala mňa aj deti do svojho auta. Som veľmi vďačná za to, že štyri z mojich detí aj s rodinami sa rozhodli slúžiť Jehovovi.

Nakoniec sa mi podarilo stať sa pravidelnou priekopníčkou. Keď artritída obmedzila môj pohyb, vyložila som si pred dom stolík s literatúrou a rozprávala som sa s okoloidúcimi. Tak som mohla ďalej pokračovať v službe celým časom.

 [Rámček/obrázky na stranách 98, 99]

Boh požehnal našu duchovnú žatvu

SAMUEL MUKWAYA

NARODENÝ 1932

POKRSTENÝ 1974

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Samuel mnoho rokov reprezentoval organizáciu v právnych záležitostiach a slúžil aj ako starší a priekopník.

▪ NIKDY nezabudnem, čo sa stalo počas mojej návštevy v kenskej kancelárii odbočky v Nairobi.

„Čo znamenajú tieto farebné pripináčiky?“ opýtal som sa, keď som si prezeral mapu Ugandy.

„To sú miesta, kde je veľký záujem o pravdu,“ odpovedal Robert Hart, člen kenského výboru odbočky.

„Kedy pošlete priekopníkov sem?“ opýtal som sa a ukázal som na farebný pripináčik na Igange, mojom rodnom meste.

„Nikoho tam neposielame,“ povedal. Potom sa s iskrou v oku pozrel priamo na mňa a pokračoval: „Ty tam pôjdeš.“

Bol som prekvapený reakciou brata Harta, lebo som nebol priekopníkom a nežil som v rodnom meste. Táto príhoda sa mi však zapísala hlboko do mysle a po odchode do dôchodku som sa rozhodol presťahovať domov a stať sa pravidelným priekopníkom. Mal som veľkú radosť, keď som videl, ako sa hŕstka zvestovateľov rýchlo rozrástla na silný zbor s vlastnou sálou Kráľovstva!

Keď bol Patrick Baligeya pridelený do Igangy ako zvláštny priekopník, býval u mňa a spolu sme slúžili. Vysadili sme si aj kukuričné pole, z ktorého sme mali obživu. Každý  deň sme si skoro ráno rozobrali denný text a potom sme niekoľko hodín pracovali na našom poli. V priebehu dopoludnia sme išli do obvodu a zostali sme v službe po zvyšok dňa.

Keď naše sadenice kukurice rástli, niektorí susedia naznačovali, že kvôli zvestovaniu zanedbávame svoje kukuričné pole. Dobre sme si uvedomovali, že kukurica potrebuje ochranu pred opicami po celý čas, keď kukuričné klasy dozrievajú. No my sme nechceli prerušovať našu duchovnú žatvu pre to, aby sme naháňali opice.

Krátko nato sme si všimli dva veľké psy, ktoré sa túlali okolo nášho poľa. Nevedeli sme, odkiaľ prišli alebo komu patria, ale neodháňali sme ich. Dávali sme im každý deň nejaké jedlo a vodu. Samozrejme, kým psy strážili naše pole, opice sa ani neukázali. Potom, po štyroch týždňoch, sa psy vytratili rovnako nečakane, ako predtým prišli. No vtedy už bola naša kukurica v bezpečí! Ďakovali sme Jehovovi za bohatú úrodu, z ktorej sme mali obživu my a nie opice. No oveľa dôležitejšie pre nás bolo, že Boh požehnal našu duchovnú žatvu, a za to sme mu boli nesmierne vďační!

 [Rámček/obrázok na stranách 101, 102]

Uväznený, a predsa oslobodený

PATRICK BALIGEYA

NARODENÝ 1955

POKRSTENÝ 1983

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Vstúpil do služby celým časom krátko po krste. Slúži ako cestujúci dozorca spolu s manželkou Symphroniou.

▪ KEĎ v roku 1979 prišla k moci nová vláda, každý, kto bol v minulosti nejako spojený s bývalým režimom, bol „pozvaný“ do ochrannej väzby. Bolo oznámené, že každý, kto sa nepodriadi tomuto opatreniu, bude považovaný za nepriateľa novej vlády a bude sa s ním podľa toho zaobchádzať. Keďže som v minulosti slúžil ako hudobník v ozbrojených silách, musel som ísť do väzby.

Bol som vďačný, že aj počas väzby som si mohol každý deň čítať Bibliu, aby som si udržal aktívnu myseľ. Okrem toho som hľadal pravdu a rád som sa rozprával so spoluväzňami o biblických témach. V tej istej väznici bol aj jeden Jehovov svedok, John Mundua, ktorý tam bol preto, že v minulosti pracoval pre vládu a patril ku kmeňu, ktorý bol považovaný za podporovateľa bývalého režimu.

John mi horlivo hovoril o dobrom posolstve a ja som ihneď zareagoval. Mali sme len 16 časopisov Strážna veža a knihu Dobré posolstvo, ktoré ťa urobí šťastným *, ale okamžite som vedel, že to, čo sa dozvedám, je pravda. Keď som študoval Bibliu tri mesiace, John dospel k záveru, že som spôsobilý stať sa zvestovateľom. Krátko nato bol  zbavený všetkých obvinení a bol prepustený. Môj jediný kontakt s Jehovovou organizáciou bol preč. No ja som ďalej viedol štúdiá so záujemcami vo väznici najlepšie, ako som vedel.

V októbri 1981 som bol prepustený a vrátil som sa do mojej dediny, kde neboli žiadni svedkovia. Moji príbuzní sa snažili donútiť ma, aby som sa pripojil k ich náboženským rituálom. Jehova však videl moju túžbu slúžiť mu a podporoval ma. Vedel som, že by som mal nasledovať Ježišov príklad, a tak som sám začal zvestovať a čoskoro som mal veľa štúdií. Jedného dňa mi jeden majiteľ domu priniesol knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu * a povedal: „To, čo mi hovoríte, mi pripomína to, čo som čítal v tejto knihe.“ Ten muž mal len malý záujem a ja som veľmi túžil prečítať si jeho knihu, ako aj jeho štôs časopisov Strážna veža. A tak v tomto prípade majiteľ domu súhlasil s tým, že literatúru si vezmem ja od neho!

Ale musel som ešte nájsť svojich spoluctiteľov. Brat Mundua mi povedal, že v Jinji sú svedkovia. A tak som sa rozhodol vyhľadať tamojších bratov. Celú noc som strávil na modlitbách a potom som sa skoro ráno bez raňajok vydal na cestu. Hneď prvý muž, ktorého som stretol, niesol priehľadnú igelitovú tašku. Neveril som vlastným očiam, keď som v nej uvidel časopis Prebuďte sa! Našiel som brata!

V roku 1984 som sa s nadšením zúčastnil prvej triedy školy priekopníckej služby v Ugande. A kto bol so mnou v triede? Nikto iný ako môj drahý brat John Mundua. Ešte aj dnes, vo veku 74 rokov, stále verne slúži ako pravidelný priekopník.

[Poznámky pod čiarou]

 [Rámček/obrázok na strane 113]

Konečne našiel pravé náboženstvo

Jedna sestra požiadala misionára Matsa Holmkvista, aby sa stretol s Mutesaasirom Yafesim, ktorý bol pastorom v cirkvi adventistov siedmeho dňa. Teraz sa zaujímal o Jehovových svedkov a pripravil si zoznam 20 úhľadne napísaných otázok. Keď sa stretol s Matsom, predložil mu tento zoznam.

Po dvojhodinovom biblickom rozhovore Mutesaasira povedal: „Myslím, že som konečne našiel pravé náboženstvo! Prosím, navštívte ma v mojej dedine. Sú tam aj ďalší ľudia, ktorí chcú vedieť viac o Jehovových svedkoch.“

O päť dní sa Mats aj s ďalším misionárom vydali na motocykli navštíviť Mutesaasiru v Kalangale — čo bola 110-kilometrová cesta ťažkým a blatistým terénom po cestičkách cez čajové plantáže. Boli prekvapení, keď ich Mutesaasira zaviedol do prístrešku so slamenou strechou, na ktorom bolo napísané: „Sála Kráľovstva.“ Áno, už pripravil miesto, kde bude môcť prebiehať biblické štúdium a zhromaždenia!

Bolo tam desať ďalších ľudí, ktorí prejavili záujem o pravdy, o ktorých im rozprával Mutesaasira. Bratia zaviedli biblické štúdiá a Mats ich napriek veľkej vzdialenosti prichádzal viesť dvakrát do mesiaca. Biblické štúdiá pekne napredovali. V Kalangale sa viac ako 20 ľudí stalo zvestovateľmi a v neďalekom meste Mityana prekvitá zbor. Mutesaasira urobil medzitým rýchly pokrok a bol pokrstený. Teraz má už vyše 70 rokov a slúži ako zborový starší.

 [Časová os/graf na stranách 108, 109]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Uganda

1930

1931 Robert Nisbet a David Norman zvestujú vo východnej Afrike.

1940

1950

1950 Kilminsterovci sa sťahujú do Ugandy.

1952 Vzniká prvý zbor.

1956 Koná sa prvý krst.

1959 Bratia zo zahraničia poskytujú duchovnú pomoc.

1960

1963 Prichádzajú misionári z Gileádu.

 1972 Koná sa prvý oblastný zjazd.

1973 Jehovovi svedkovia sú zakázaní a misionári sú vyhostení.

1979 Zákaz je zrušený.

1980

1982 Misionárom je opäť povolený vstup do krajiny.

1987 Strážna veža sa pravidelne prekladá do jazyka luganda.

1988 Je zasvätená prvá trvalá sála Kráľovstva.

1990

2000

2003 Zriadenie kancelárie odbočky.

2007 Zasvätenie budov odbočky.

2010

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Celkový počet zvestovateľov

Celkový počet priekopníkov

5 000

3 000

1 000

1930 1940 1950 1960 1980 1990 2000 2010

 [Mapy na strane 73]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

SUDÁN

KEŇA

UGANDA

KAMPALA

Arua

Gulu

Lira

Soroti

jazero Kyoga

Masindi

Hoima

Mbale

Tororo

Namaingo

Iganga

Jinja

Seta

Kajansi

Entebbe

Mityana

Kalangalo

Fort Portal

Rusese

Albertovo jazero

pohorie Ruwenzori

rovník

Eduardovo jazero

Masaka

Mbarara

Kabale

KEŇA

VIKTÓRIINO JAZERO

TANZÁNIA

BURUNDI

RWANDA

UGANDA

KAMPALA

KEŇA

NAIROBI

Meru

vrch Keňa

Mombasa

TANZÁNIA

DAR ES SALAAM

Zanzibar

[Mapa/obrázok na strane 87]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

UGANDA

KAMPALA

Arua

Gulu

Lira

Soroti

Masindi

Hoima

Fort Portal

Masaka

Mbarara

Kabale

VIKTÓRIINO JAZERO

[Obrázok]

Brat Hardy s manželkou precestovali väčšinu Ugandy za šesť týždňov

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 69]

David Norman a Robert Nisbet priniesli dobré posolstvo do východnej Afriky

[Obrázok na strane 71]

George a Robert Nisbetovci a Gray a Olga Smithovci so svojimi autami na kompe pripravení preplaviť sa cez rieku

[Obrázok na strane 75]

Mary a Frank Smithovci krátko pred sobášom v roku 1956

[Obrázok na strane 78]

Ann Cooková s deťmi a s bratom a sestrou Makumbovcami

[Obrázok na strane 80]

Tom a Bethel McLainovci boli prvými misionármi z Gileádu v Ugande

[Obrázok na strane 81]

Prvý misionársky domov v Jinji

[Obrázok na strane 83]

Misionári z Gileádu Barbara a Stephen Hardyovci

[Obrázok na strane 85]

Mary Nisbetová (v strede) so synmi Robertom (vľavo), Georgeom (vpravo) a s Williamom a jeho manželkou Muriel (vzadu)

[Obrázok na strane 89]

Tom Cooke prednáša prejav na oblastnom zjazde „Božia vláda“ v Kampale

[Obrázok na strane 90]

George a Gertrude Ocholovci

[Obrázky na strane 94]

Napriek zákazu sa naši bratia ďalej zhromažďovali

[Obrázok na strane 95]

Fred Nyende

[Obrázok na strane 96]

Emmanuel Kyamiza

[Obrázok na strane 104]

Stanley Makumba s manželkou Esinalou v roku 1998

[Obrázok na strane 107]

Heinz a Marianne Wertholzovci navštevovali prvú triedu pobočky školy Gileád v Nemecku

 [Obrázky na strane 118]

Prekladateľské tímy

luganda

acholi

lhukonzo

runyankore

[Obrázky na strane 123]

Dnešné sály Kráľovstva sú úplne iné, ako boli kedysi (vľavo)

 [Obrázky na strane 124]

Ugandská odbočka

Výbor odbočky: Mats Holmkvist, Martin Lowum, Michael Reiss a Fred Nyende; kancelárska budova (dole) a obytná budova (vpravo)