Estónsko

VITAJTE v Estónsku! Tento „milovaný drahokam Baltiku“ vás očarí krásou svojich scenérií: lesmi a lúkami, malebnými pobrežnými osadami, viac ako 1 400 jazerami a vyše 1 500 ostrovmi. Takmer polovicu Estónska pokrývajú husté lesy a podrast — zvyšky pralesa, ktorý kedysi pokrýval väčšinu Európy. Estónsko, ktoré je len o málo väčšie ako Švajčiarsko alebo Dánsko, je jednou z najmenších európskych krajín.

Zistíte, že priateľskí, ale rezervovaní obyvatelia tejto utešenej malej krajiny majú veľa obdivuhodných vlastností. Väčšinou sú vzdelaní, majú vysoký stupeň gramotnosti a radi čítajú. Hoci asi 30 percent obyvateľstva hovorí po rusky, úradným jazykom je estónčina. No naučiť sa po estónsky nie je ľahké, lebo je to veľmi zložitý jazyk. Napríklad estónčina má niekoľko slov pre „ostrov“ — podľa vzhľadu, veľkosti a veku ostrova.

BÚRLIVÁ MINULOSŤ

Estónsko bolo pod nadvládou rôznych mocných susedov. Nemeckí rytieri a dánske vojská vnikli do tejto krajiny začiatkom 13. storočia. Potom celé stáročia bojovali o nadvládu nad Estónskom Dánsko, Litva, Nórsko, Poľsko, Rusko a Švédsko.

V roku 1721, po viac ako storočnej švédskej nadvláde, získali prevahu Rusi. Po krátkom období nezávislosti od roku 1918 do roku 1940 vpochodovali do krajiny vojská Sovietskeho zväzu a anektovali  Estónsko. V roku 1941 sa začala okupácia nacistickým Nemeckom, no v roku 1944 muselo Nemecko ustúpiť Sovietskemu zväzu. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu takmer 50 rokov do roku 1991, keď ako prvá sovietska republika vyhlásilo nezávislosť.

Ako tieto udalosti ovplyvňovali Jehovových svedkov v Estónsku? Čo zažívali služobníci pravého Boha počas utláčajúcej nemeckej okupácie a náročnej sovietskej éry? Prečítajte si vzrušujúci príbeh o ich viere, odvahe a vynachádzavosti tvárou v tvár brutálnemu prenasledovaniu.

JAZVY FALOŠNÉHO NÁBOŽENSTVA

Križiaci, ktorí vtrhli do Estónska v 13. storočí, nanútili ľuďom „kresťanstvo“ ostrím meča. Také obrátenie na vieru však bolo len povrchné. Následne obyvatelia dedín oplachovali seba i svoje domy vodou, aby spláchli nanútený krst a vrátili sa k pohanskému náboženstvu. Ľudia sa naďalej venovali prírodnému náboženstvu a pohanským rituálom, až kým sa tieto rituály postupne nespojili s katolíckymi náukami.

Estónci boli v 17. storočí obrátení na luteránsku vieru a neskôr sa štátnym náboženstvom stala ruská pravoslávna cirkev. V roku 1925 došlo k odluke cirkvi od štátu. Podľa prieskumu je náboženstvo dôležitou súčasťou každodenného života iba pre 14 percent Estóncov.

V nedávnom období však mnohí úprimní Estónci uvítali liečivý balzam Božieho Slova, ,zdravé učenie podľa slávneho dobrého posolstva šťastného  Boha‘. (1. Tim. 1:10, 11) Tak počet Jehovových svedkov hlásajúcich Božie Kráľovstvo vzrástol od roku 1991 z menej než 1 000 na vyše 4 000. No ako sa dobré posolstvo do malého Estónska vôbec dostalo?

„MÁŠ ÚSTA“

Keď boli Martin Kose a jeho brat Hugo začiatkom 20. storočia v Spojených štátoch, dostali nejakú literatúru Bádateľov Biblie (ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia). Martin bol nadšený tým, čo sa dozvedel, no robil si starosti o svoju rodnú krajinu, kde ako vedel, neboli žiadni Bádatelia Biblie. V jednej brožúre našiel adresu ústredia v New Yorku a neskôr tam šiel, aby vyjadril svoje starosti J. F. Rutherfordovi, ktorý vtedy dozeral nad dielom Bádateľov Biblie.

„Čo mám robiť?“ opýtal sa Martin.

„Nuž, máš ústa, však?“ odpovedal brat Rutherford. „Tak sa vráť a používaj ich.“

A presne to Martin urobil! Asi v roku 1923 sa vrátil do Estónska a začal zvestovať. Bol prvým Bádateľom Biblie v krajine. Martin učil o biblickej pravde aj svoju rodinu  a jeho syn Adolf sa stal verným Božím služobníkom a oporným pilierom počas ťažkých dní, ktoré prišli. Aj Martinov brat Hugo sa stal Bádateľom Biblie, ale nikdy sa natrvalo nevrátil do svojej domoviny.

„NEBUDEŠ SÁM“

Na zjazde Bádateľov Biblie, ktorý sa konal v roku 1926 v Londýne, brat Rutherford požiadal dobrovoľníkov, aby išli do pobaltských krajín. Prihlásili sa Albert West, Percy Dunham a James Williams. Krátko nato boli poverení organizovaním zvestovania dobrého posolstva v Estónsku, Lotyšsku a Litve. William Dey, ktorý bol vtedy dozorcom severoeurópskej kancelárie so sídlom v Dánsku, cestoval s Albertom Westom do Tallinna, hlavného mesta Estónska. Po tom, ako našli ubytovanie pre Alberta, brat Dey potľapkal Alberta po pleci a povedal: „Tak dovidenia, Albert. Nebudeš sám. Čoskoro príde Strážna veža!“

Na pomoc prišli kolportéri, ako sa vtedy hovorilo priekopníkom, z Anglicka, Nemecka a ďalších krajín. No nemohli zostať dlho, lebo mali problémy s predĺžením víz. Fínski kolportéri sa dokázali rýchlo prispôsobiť, lebo estónčina a fínčina sú príbuzné jazyky. Desiatky zahraničných zvestovateľov celým  časom tu usilovne a štedro rozsievali semená Kráľovstva. Cudzinci, ktorí prichádzali, boli srdečne uvítaní a dostávali často prezývky, napríklad „Soome Miina“ ​(Fínka Miina). Ak bol rečník z Británie, jednoducho ho predstavili ako „Londýnčana“.

PRVÁ ODBOČKA

Vhodných kancelárskych priestorov bolo málo, a keďže cudzinci boli považovaní za bohatých, ľudia pýtali od nich vyššie nájomné. Napriek tomu bola v roku 1926 otvorená odbočka v malom tallinnskom byte na ulici Kreutzwaldi č. 17, kde slúžil Albert West ako služobník odbočky. Prvé brožúrky v estónčine vrátane brožúrky Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú! boli vydané ešte v tom istom roku.

Mladá Estónka Hilda Angová sa dopočula o pravde od priateliek. Keď si prišla do kancelárie odbočky po nejakú literatúru, istý nemecký brat sa  jej opýtal, či by mu mohla pomôcť s prekladom verejnej prednášky. Súhlasila a v roku 1928 bola pozvaná pracovať v kancelárii ako prekladateľka. Neskôr sa vydala za britského brata Alexandra Brydsona, ktorý sa presťahoval do Estónska, aby tam zvestoval celým časom. Hilda sa stala dobrou a usilovnou prekladateľkou a neskôr, keď bolo dielo zakázané a ona s manželom museli opustiť krajinu, tajne ďalej ešte niekoľko desaťročí pokračovala v prekladaní v zahraničí. Brydsonovci nakoniec slúžili dovedna viac ako 100 rokov celým časom!

V roku 1928 vydali Bádatelia Biblie v estónčine prvú knihu, ktorou bola Harfa Božia. Okrem toho vychádzala pred druhou svetovou vojnou v estónčine Strážna veža, bolo vydaných sedem ďalších kníh a niekoľko brožúrok.

 RANÍ EVANJELISTI

Kolportéri prechádzali na bicykloch cez veľké územia a prespávali tam, kde našli ubytovanie — či už vo vidieckych domoch, alebo v senníkoch. Ľudia boli chudobní, ale radi počúvali posolstvo o Kráľovstve. Títo zvestovatelia celým časom vtedy s radosťou venovali 150 až 200 hodín mesačne kazateľskému dielu, pričom jedna kolportérka podala za jeden mesiac správu o 239 hodinách! V službe boli usilovní, odvážni a vytrvalí. Jedna sestra začínala so zvestovateľskou službou takto:

„Vieš jazdiť na bicykli?“ opýtala sa jej horlivá fínska sestra.

„Áno, viem,“ odpovedala nová sestra.

„Tak poďme na Saremu,“ vyhlásila nadšene fínska sestra, pričom hovorila o najväčšom estónskom ostrove vzdialenom asi 200 kilometrov.

Keď prišli do prvej dediny na Sareme, fínska sestra navrhla: „Ty začneš z tohto konca a ja pôjdem z druhého konca. Večer sa stretneme v strede dediny.“ Tá nová sestra nikdy predtým nezvestovala. No keď stála pri prvých dverách, pocítila Jehovovu pomoc a rýchlo získala dosť istoty, aby s radosťou slúžila až do konca tejto zvestovateľskej výpravy.

Hellin Aaltonenová (neskôr Grönlundová) stretla ľudí z ostrova Vormsi a zistila, že hovoria zvláštnym jazykom.

„Nehovoríte po estónsky?“ opýtala sa ostrovanov.

„Nie, hovoríme po švédsky,“ odpovedali.

„A máte švédske knihy, ktoré by ste si mohli prečítať?“ opýtala sa Hellin.

 „Už niekoľko storočí nemáme žiadne švédske knihy,“ odpovedali s nadsádzkou.

Hellin videla, že obyvatelia Vormsi potrebujú švédsku literatúru, a tak sa rozhodla ostrov navštíviť s Fanny Hietalovou, ktorá hovorila po švédsky.

„Zobrali sme z kancelárie všetky švédske knihy, ktoré tam boli, a preplavili sme sa na ostrov,“ spomína Hellin. „Celý ostrov sme prepracovali za tri dni a rozšírili sme skoro všetku literatúru. Po desaťročiach som počula o bratovi vo Švédsku, ktorý spoznal pravdu z kníh, ktoré dostal na ostrove Vormsi!“ Zvestovatelia Kráľovstva opakovane zažívali splnenie slov z Kazateľa 11:6: „Zasievaj ráno svoje semeno a nenechaj svoju ruku odpočívať až do večera, lebo nevieš, kde to bude mať úspech.“

NÁROČNÉ SITUÁCIE, S KTORÝMI ZÁPASILI KOLPORTÉRI

Práca kolportérov nebola ľahká. V zime prešli pešo alebo na lyžiach 20 až 40 kilometrov denne. Zima bola tuhá a vhodného ubytovania bolo málo. So sebou si mohli vziať len základné potraviny a iné nevyhnutné veci, lebo niesli aj škatule s literatúrou. Cesty boli pre silný dážď často nepriechodné. Veľa ráz museli kolportéri prespať pod holým nebom. Na túto náročnú službu vynakladali všetku svoju fyzickú silu a energiu. No ako sa títo oddaní zvestovatelia pozerali na svoju službu?

„Nikdy mi nič naozaj dôležité nechýbalo,“ spomína Vilho Eloranta, horlivý fínsky brat, ktorý veľa mesiacov zvestoval celým časom na izolovaných územiach.  „Väčšinou som každý deň dostal jedlo a nocľah výmenou za literatúru. Peňazí som potreboval minimum. Keď nastal večer, začal som sa pýtať na ubytovanie. Len málo rodín mi odmietlo dať nocľah, najmä keď už bolo pomerne neskoro alebo keď ďalšia farma bola ďaleko.“

„Tak veľmi som túžil odovzdať ľuďom do rúk posolstvo o Kráľovstve,“ pokračuje Vilho, „že skromné životné podmienky mi v žiadnom prípade nemohli ubrať zo spokojnosti a radosti, ktorú som mal zo zvestovateľskej činnosti.“

Títo usilovní bratia a sestry rozšírili obrovské množstvo literatúry, a tým pripravili cestu pre budúci rast. Hŕstka zvestovateľov rozšírila v roku 1929 dovedna 53 704 kníh a brožúrok.

„Estónsko malo asi 30 kolportérov,“ spomína Adolf Kose, „a tí pred druhou svetovou vojnou prepracovali celú krajinu.“

Účinok práce týchto usilovných raných zvestovateľov stále vidieť. Napríklad začiatkom 90. rokov 20. storočia stretli Jehovovi svedkovia staršiu paniu menom Ruth. Ich posolstvo jej znelo povedome. Spomínala, že pred viac ako 60 rokmi počúvala istú nemeckú Bádateľku Biblie, ktorá niekoľkokrát navštívila jej susedku. Napriek tomu, že teraz už Ruth nepočula a bola v pokročilom veku, rozpoznala zvuk pravdy, prijala biblické štúdium a bola pokrstená — takmer 70 rokov po prvom kontakte so svedkami!

ČINNOSŤ ODBOČKY V RANÝCH ROKOCH

Vtedy na začiatku slúžila malá kancelária odbočky aj ako miesto na zjazdy. Prvý zjazd v júni 1928  navštívilo 25 ľudí a štyria boli pokrstení. Nasledujúci rok prišlo 80 bratov z Fínska, aby pomohli so zjazdom a zapojili sa do zvestovateľskej služby.

Albert West, ktorý slúžil v Estónsku ako služobník odbočky, dostal za úlohu pomáhať Williamovi Deyovi ako služobníkovi odbočky v Dánsku a neskôr ho nahradil. No kto nahradí brata Westa ako služobníka odbočky v Estónsku? Wallace Baxter zo Škótska, láskavý brat s príjemným zmyslom pre humor. Predtým ako spoznal pravdu, bojoval v prvej svetovej vojne ako vojak britskej armády vo Francúzsku. To, čo videl a zažil vo vojne, nebolo v súlade s učením Ježiša Krista.

„Bol som zmätený,“ spomínal brat Baxter, „a začal som si uvedomovať, že všetky ľudské vojny sú zlé, bez ohľadu na to, kto je nepriateľom. Vždy som veril, že všetci ľudia sú bratia a že každý, kto hľadá Boha, ho napokon nájde. Keď som uvažoval o týchto veciach, v zákope som si kľakol a s vážnosťou som Bohu sľúbil, že ak budem ušetrený a vrátim sa domov, budem mu celý život slúžiť.“

A to aj robil. Keď spoznal pravdu, horlivo sa v roku 1926 zapojil do služby celým časom. O dva  roky prijal pozvanie slúžiť v Estónsku, kde prejavoval rovnakú horlivosť. V roku 1930, keď brat West odišiel, bol vymenovaný za služobníka odbočky. Odbočka bola v roku 1932 presťahovaná na ulicu Suur Tartu č. 72 v Tallinne a nasledujúci rok bola v Estónsku oficiálne zaregistrovaná Watch Tower Bible and Tract Society.

VIACJAZYČNÉ VYSIELANIE

Už v roku 1927 dostal brat West povolenie vysielať cez jednu komerčnú rozhlasovú stanicu v Tallinne. Prednáška „Požehnania Milénia“, ktorú predniesol, bola prekladaná do estónčiny. Výsledkom tohto vysielania bol nielen veľký záujem, ale aj istá kontroverzia. A tak ďalšie povolenie na vysielanie bolo poskytnuté až v roku 1929. Potom sa začalo s pravidelným vysielaním každú nedeľu. Prejavy boli vysielané  v angličtine, estónčine, fínčine, ruštine, občas vo švédčine a nemčine a najmenej raz aj v dánčine. Aj tieto prejavy vyvolávali veľký záujem a dali sa počúvať až v Nórsku, Dánsku, Švédsku, Fínsku a v Leningrade (teraz Petrohrad) v Rusku. V služobnom roku 1932 sa 200 odvysielaných prednášok preukázalo ako účinný nástroj na oznamovanie Jehovovho mena. Neprekvapuje, že vzbudili aj odpor duchovenstva!

Duchovenstvo si uvedomovalo, aký strach naháňa vládnym predstaviteľom Estónska všetko, čo nejako súvisí s komunizmom, a preto falošne tvrdili, že svedkovia sú prepojení s komunistami. Estónske úrady rýchlo reagovali na čokoľvek, čo by podľa nich mohlo oslabiť krajinu, a tak v roku 1934 tieto prednášky zakázali. No nie každý s týmto zákazom súhlasil. Istý školák napísal po anglicky takýto list:

Vážená spoločnosť Watch Tower a sudca Rutherford:

Je mi ľúto, že naša vláda v Estónsku zakázala Vaše prednášky v našom rádiu. Som žiak, chodím do školy. Moji rodičia nie sú bohatí, zarábajú si ťažkou prácou, aby uživili svoje deti. Ale láska a nádej v Pána je ako slnečný lúč na ich tvárach. V zime som bol ťažko chorý a Vaše prednášky v rádiu boli to jediné, čo ma utešilo. Slzy, ktoré mi stekali z očí, sa zmenili na slzy šťastia... Kde sú teraz tie prednášky?... Začal som sa učiť po anglicky a toto je môj prvý list napísaný v tomto jazyku, celý bez slovníka... So želaním všetkého najlepšieho a s pozdravom pre sudcu Rutherforda.

 Brat Rutherford odpovedal osobným listom a chlapcovi poslal niekoľko nahrávok svojich prednášok.

„VOZ NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA“

John North, horlivý kolportér z Anglicka, ktorý zvestoval v Estónsku, žil so svojou rodinou v maringotke. To vzbudilo v celom južnom Estónsku veľkú pozornosť. Miestne noviny opísali maringotku takto: „Spoločnosť [Watch Tower] stavia v Tartu vozidlo podobné domu. Jej cieľom je cestovať v ňom po krajine a usporadúvať bohoslužby. Kážu ľuďom z ‚voza nebeského Kráľovstva‘ a rozširujú knihy, ktoré vysvetľujú Bibliu. Štáb tohto ‚voza‘ tvorí päť osôb — hlavný misionár, jeho manželka, ich dieťa a dvaja energickí mladí muži. Tí dvaja jazdia rýchlo na bicykloch (ako Jehu) na všetky smery okolo  ‚voza‘ a rozširujú literatúru.“

V čase politických nepokojov v polovici 30. rokov 20. storočia bol uväznený bývalý vojenský pilot Nikolai Tuiman pre spojenie s estónskym fašistickým hnutím. Vo väzenskej knižnici našiel nejaké knihy od J. F. Rutherforda, ktoré mu pomohli uvedomiť si, že je na zlej ceste. Po prepustení cestoval do Tallinna na adresu, ktorú našiel v knihe vydanej Jehovovými svedkami, ktorú mala doma jeho manželka. S pomocou brata Baxtera Nikolai úplne zmenil svoj život, vzdal sa politických aktivít a stal sa mierumilovným a horlivým Jehovovým svedkom. Neskôr, keď bolo dielo zakázané, bol jedným zo stĺpov zboru a pomáhal pri podzemnej výrobe literatúry. Verne vytrval aj počas 15 rokov, ktoré strávil vo vyhnanstve na Sibíri.

Iným človekom, ktorý bol zapojený do politiky, ale sa sklamal, bol lekár Artur Indus. Prvá iskierka pravdy bola zapálená, keď v rámci poskytovania lekárskej starostlivosti navštívil dom Martina Koseho. Brat Kose povzbudil Artura, aby študoval Bibliu, a keďže Artur vedel po nemecky, brat Kose mu  objednal všetku literatúru, ktorá bola v nemčine vydaná. Artur s Martinovou pomocou prijal pravdu, oddal svoj život Jehovovi a bol pokrstený. Bol známym a uznávaným lekárom a stal sa známym aj ako horlivý a uznávaný brat.

TMAVÉ MRAČNÁ NA OBZORE

V polovici 30. rokov 20. storočia boli nepokojné časy. Pod vplyvom tlaku nacistického Nemecka a katolíckej cirkvi bola v januári 1935 skonfiškovaná brožúrka Spravodlivý vládca.

V tom istom roku ministerstvo vnútra zatvorilo Watch Tower Society v Estónsku, skonfiškovalo literatúru a zadržalo majetok spoločnosti. Hoci množstvo literatúry už bolo ukrytej, asi 76 000 kusov bolo skonfiškovaných. Tento nepriaznivý vývoj však nezastavil dielo. Na veľké prekvapenie a radosť bratov bol obsah dvoch skonfiškovaných brožúr uverejnený v dvoch hlavných denníkoch, ktoré mali dovedna náklad 100 000 výtlačkov. Jehovovmu menu sa dostalo napriek strate literatúry širšej publicity, než keby bratia rozšírili zhabané brožúry.

 Zvestovateľské dielo medzitým pokračovalo a kancelárska činnosť bola obnovená. V nasledujúcich rokoch bolo skonfiškovaných pomerne veľa kníh. Hellin Aaltonenová pracovala v čase jedného takého záťahu v odbočke.

„Traja mladí policajti prišli hlavne preto, aby skonfiškovali brožúrku Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú!“ spomína sestra Aaltonenová, „ale žiadne sme nemali. Všetky knihy povyťahovali z regálov a hádzali ich na hromadu na podlahu. Brat Baxter nemohol nič urobiť, lebo ho stále pozorne sledovali. Ja som však začala upratovať po policajtoch a nenápadne som išla k pracovnému stolu brata Baxtera skontrolovať, či tam nie sú nejaké papiere, ktoré by policajti nemali vidieť. Zbadala som list s menami a adresami všetkých zvestovateľov. Hodila som ho do koša v rohu. Keď policajti začali ukladať knihy do škatúľ, veliaci dôstojník arogantne schmatol jednu škatuľu a tak prudko ju odhodil, že si zlomil ruku! Polícia rýchlo odišla, aby ho dopravila do nemocnice, a tak kým sa nevrátili, mali sme čas škatule skontrolovať.“

„Policajti sa vrátili,“ pokračuje brat Baxter, „a ako vypratávanie pokračovalo, všimol som si, ako si jeden vkladá knihu Vyslobodenie do veľkého vrecka na kabáte. Často som uvažoval, koľko ďalších kníh si títo muži zobrali a prečítali.“

Rok 1939 priniesol neistotu a obavy. Niekoľko sovietskych vojenských oddielov bolo vpustených do Estónska. „Rozhlas denne vysielal záplavu komunistickej propagandy,“ napísal brat Baxter. „Objavovalo sa veľa špekulácií, vzrušenia, obáv i vyloženého  strachu. Obloha bola naplnená hučiacimi sovietskymi vojnovými lietadlami s výsadkármi.“ Zastaví táto hrozba svedecké dielo?

Jehovovi verní služobníci rozšírili v roku 1940 napriek všetkému rozruchu 59 776 kníh a brožúrok — naozaj pozoruhodný výkon iba 27 zvestovateľov a 15 priekopníkov! V zostávajúcom období slobody robili, koľko vládali.

POSLEDNÝ SLOBODNÝ ZJAZD

Bratom sa krátko pred začiatkom sovietskej nadvlády podarilo zorganizovať zjazd v Tallinne — posledný slobodný zjazd za ďalších päť desaťročí. Hovorili o takých článkoch zo Strážnej veže, ako „Teokracia“, „Neutralita“, „Osídla“ a „Súd nad náboženstvom“ — čo bol aktuálny duchovný pokrm, ktorý pomohol pripraviť Boží ľud na prichádzajúce skúšky.

 Druhá svetová vojna mala čoskoro zachvátiť aj Estónsko a naši bratia nemali uniknúť pred jej následkami. Dňa 16. júna 1940 vydal Zväz sovietskych socialistických republík ultimátum estónskej vláde a žiadal, aby bola zostavená nová vláda a aby do Estónska mohli vstúpiť ďalšie sovietske vojská. Estónska komunistická strana s menej ako 150 členmi bola legalizovaná a Estónsko bolo anektované a začlenené do Sovietskeho zväzu. Za niekoľko mesiacov bolo tisíce Estóncov poslaných na Sibír a ich domy a farmy boli opustené, spálené alebo ich dostali prichádzajúci Rusi. Tisíce ďalších sa snažili uniknúť v malých rybárskych člnoch, a to najmä do Švédska. Mnohým sa to podarilo, ale iní zahynuli v búrlivom mori.

ODCHÁDZAJÚ POSLEDNÍ CUDZINCI

Po nástupe komunistického režimu bola kancelária odbočky opäť zatvorená. Hoci brat Baxter a Alexander a Hilda Brydsonovci boli odhodlaní zostať na mieste svojho pridelenia, pre cudzincov bolo stále nebezpečnejšie zostať v krajine. Napokon im brat Rutherford povedal, aby krajinu opustili. Brat Baxter a Dunhamovci z Lotyšska boli evakuovaní vlakom cez Sibír a skončili v Austrálii. Brydsonovci odišli asi po roku do Švédska. Brat Baxter slúžil verne vo výbore odbočky v Austrálii, až kým 21. júna 1994 neukončil svoju pozemskú dráhu. *

Čo čakalo malú skupinku miestnych bratov, keď boli už bratia z cudziny preč? Boli v pravde pomerne noví a krutá vojna ich vťahovala priamo do víru  udalostí. Vojna si vyžiadala svoju daň a dielo sa spomalilo. Po poslednej správe z roku 1941 nebolo o našich bratoch asi 20 rokov nič počuť.

KRUTÉ SKÚŠKY VIERY

S postupom druhej svetovej vojny nemecké vojská vytlačili Sovietov a od roku 1941 do roku 1944 okupovali Estónsko. No podmienky pre našich bratov sa nezlepšili. Jaan Pärrat, nepočujúci brat, zvestoval v roku 1942 v meste Tartu, keď ho Nemci zatkli. Bol obvinený z podvratnej činnosti a uväznený. Podľa väzenských dokumentov šéf väznice dostal príkaz tohto väzňa, Jaana Pärrata, „vydať na špeciálne zneškodnenie“. To bol v skutočnosti príkaz na popravu. Skupina mužov videla, ako ho odviedli von z tábora, a počuli streľbu. Nikdy ho nepriviedli späť ani ho už nikto nevidel.

Áno, pre bratov to bolo ťažké obdobie. Najskôr chcela mladých mužov odviesť sovietska armáda a potom nemecká armáda. „Museli sme sa ukrývať, aby nás neodviedli do armády,“ spomína Adolf Kose. „Keby nás chytili, buď by sme poslúchli príkaz nastúpiť k vojsku, alebo by nás zastrelili. Dielo pre Kráľovstvo, prirodzene, trpelo, lebo bolo ťažké čokoľvek podnikať.“

Vojnová vlna sa opäť obrátila. Koncom roku 1944 vytlačila sovietska armáda Nemcov z Estónska a Estónsko bolo opäť podriadené tvrdej sovietskej vláde. Vojna a nasledujúce roky útlaku mali na estónsky ľud zničujúce účinky. Najmenej štvrtina obyvateľstva bola zabitá alebo poslaná do vyhnanstva do vzdialených oblastí Sovietskeho zväzu, alebo sa im  podarilo z krajiny ujsť. V priebehu rokov sa do Estónska presťahovalo státisíce Rusov a zloženie obyvateľstva sa radikálne zmenilo. Ako uvidíme, vláda Sovietov znamenala pre našich bratov kruté skúšky viery.

Z LESNÉHO BRATA SA STÁVA DUCHOVNÝ BRAT

Nacionalistické protisovietske partizánske hnutie z toho obdobia sa stalo známym ako „lesní bratia“, lebo jeho členovia sa ukrývali v hustých lesoch. Medzi nimi boli mnohí, ktorí neboli partizánmi, ale museli sa ukrývať, lebo po nich šiel sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti, čiže KGB. Odhaduje sa, že v istom čase sa v lesoch ukrývalo 15 000 až 20 000 mužov, pričom niektorí unikali pred úradmi celé roky. Posledného našli až v roku 1978! Prijmú niektorí z lesných bratov pravdu a stanú sa duchovnými bratmi?

Erik Heinloo si uvedomoval, že vzhľadom na svoju predchádzajúcu činnosť v estónskej štátnej službe je v nebezpečenstve. Keď sa Estónsko dostalo pod okupáciu Sovietskeho zväzu, Erik so svojou manželkou Magdou sa pokúšali mnoho ráz uniknúť na člne do Švédska. Keď sa naposledy vydali na cestu člnom, motor sa pokazil a museli sa vrátiť. Erik sa ukrýval v lese a sedem rokov sa mu darilo unikať pred úradmi. No napokon ho zatkli. Potom poslali jeho i jeho manželku do oddelených väzenských táborov v Sovietskom zväze.

Magda sa vo väzení zoznámila s dvoma svedkyňami, ktoré sa s ňou podelili o nádej na Kráľovstvo. Magda si hneď uvedomila, že našla pravdu, a tak sa  tešila, že doslova tancovala od radosti! Magdu prepustili v roku 1956 a v roku 1960 bola pokrstená. Sedem rokov po svojom prepustení prijal pravdu aj Erik. Tak sa z lesného brata stal duchovný brat.

PRENASLEDOVANÍ A ZATKNUTÍ

Po vynútenom odchode zahraničných bratov z Estónska bol poverený dozorom nad dielom v severnom Estónsku odvážny a horlivý brat Martin Kose. Dohľad nad južným Estónskom bol zverený Friedrichovi Altperemu, vysokému Estóncovi s dobrými spôsobmi, ktorý bol učiteľom angličtiny na strednej škole. Ešte v 30. rokoch 20. storočia ho požiadali, aby tlmočil prejav jedného zo zahraničných priekopníkov, ktorí prišli do mesta Võru. Po prednáške si uvedomil, že našiel pravdu. Napokon urobil taký pokrok, že mohol byť poverený vedením kazateľského diela v južnom Estónsku.

Tieto úlohy boli pre oboch bratov náročné, lebo nemali žiaden kontakt s organizáciou a ani jeden z nich nebol veľmi skúsený. Napriek ťažkostiam spojeným s prácou v podzemí obaja títo bratia verne slúžili od roku 1940, až kým neboli koncom roku 1948 zatknutí.

 Namiesto Martina Koseho a Friedricha Altpereho bol vytvorený služobný výbor, ktorý tvorili Albert Kruus, Karl Talberg a Artur Indus, a Lembit Toom pracoval ako ich pomocník. Kým zvyšok výboru sa musel ukrývať, iba brat Toom mohol voľne cestovať a navštevovať skupiny. Prečo? Bol mlynárom vo veternom mlyne a v dňoch, keď bolo bezvetrie a mlyn nepracoval, brat mal voľno a mohol robiť, čo chcel.

Zodpovední bratia v Estónsku riskovali život, keď pomáhali spoluveriacim. Fotografie tých, ktorí boli považovaní za vodcov, boli vystavené na železničných staniciach, akoby to boli nejakí hľadaní zločinci. KGB vyčlenila až štyroch agentov bezpečnosti, ktorí sledovali každého z našich miernych bratov podobných ovciam. Hoci bolo obdobie rokov 1948 až 1951 náročné, Jehova požehnal úsilie svojich oddaných služobníkov v kazateľskom diele. Vďaka tomu počet zvestovateľov vzrástol na viac ako 100.

,OBOZRETNÍ AKO HADY, NEVINNÍ AKO HOLUBICE‘

Ježišovi učeníci v Estónsku stále väčšmi zažívali splnenie varovania, ktoré vyriekol ich Pán: „Buďte obozretní ako hady a pritom nevinní ako holubice. Chráňte sa pred ľuďmi, lebo vás budú vydávať miestnym súdom a budú vás bičovať vo svojich synagógach. Áno, budú vás vláčiť kvôli mne pred miestodržiteľov a kráľov na svedectvo im a národom.“ ​(Mat. 10:16–18) No hoci mali niektorí chvályhodnú vieru, plne nepochopili, že Jehova vždy neposkytuje zázračnú ochranu pred Satanovou tyraniou. (Jób 1:9–12; 2:3–6) Niektorí svedkovia neboli vždy „obozretní ako hady“ — ako mali byť — a stali sa ľahkou korisťou krutých prenasledovateľov.

 „Bol tu jeden záujemca, ktorý pôsobil veľmi horlivo a odvážne,“ spomína Adolf Kose. „Dostal zodpovedné postavenie v zbore a bol veľmi obľúbený medzi sestrami. Bratom sa však začal zdať podozrivý a upozorňovali sestry, aby ho nebrali na všetky miesta, kde sa stretávame.“ Žiaľ, niektoré nedbali na toto upozornenie a tento muž mohol odovzdávať veľa informácií priamo KGB.

„V roku 1950 sme dostali niekoľko výtlačkov Strážnej veže z Nemecka,“ rozpráva Lembit Toom, „a chceli sme sa o ne podeliť so všetkými našimi kresťanskými bratmi v Estónsku.“

V odľahlej časti krajiny sa mal konať v jednom senníku zjazd. KGB sa však o tom dozvedela a pripravila sa na zatknutie všetkých bratov a sestier. Pripravili na bratov pascu a na železničnej stanici, kde mali bratia vystupovať, umiestnili dve nákladné autá vojakov. Traja svedkovia čakali pri dohodnutých cestných míľnikoch, aby bratia našli miesto konania zjazdu. Jeden brat začul z lesa podozrivý hluk a šiel sa tam pozrieť. Zrazu stál pred hlavňou zbrane! Vojaci ho vzali späť na miesto, kde boli ďalší dvaja bratia, a všetci traja svedkovia boli zatknutí.

Keď si Lembit Toom a Ella Kikasová (neskôr Toomová) uvedomili, že títo traja bratia sú zatknutí, rýchlo zareagovali. Naskočili na Lembitov motocykel a najrýchlejšie, ako mohli, išli na predchádzajúcu železničnú stanicu, aby varovali bratov, ktorí mali prísť ďalším vlakom. Lembit a Ella sa náhlili na stanicu, vbehli do vlaku a povedali bratom, aby rýchlo vystúpili! Keď potom vlak vošiel do stanice, kde čakali  príslušníci KGB, boli sklamaní, že vo vlaku neboli žiadni svedkovia.

Ďalší bratia zatiaľ rýchlo našli inú farmu, kde mohol byť zjazd. Potom delegátom povedali, aby išli tichou bočnou cestičkou viac ako 10 kilometrov na nové miesto. Vojaci celý čas jazdili po hlavných cestách a hľadali delegátov, ktorí záhadne zmizli. Zjazd prebehol bez rušenia a bolo na ňom 111 osôb. Atmosféra bola veľmi vážna, lebo každý vedel, že aj oni môžu byť kedykoľvek zatknutí. Súčasťou programu boli aj správy o bratoch a sestrách v iných krajinách vrátane povzbudzujúcich skúseností Jehovových svedkov z nacistických koncentračných táborov. Hoci tento únik pred masovým zatýkaním mal krátke trvanie, tento zjazd poskytol bratom veľmi dôležité rady a posilnenie na skúšky, ktoré ich ešte čakali.

VYŠETROVANÍ A ODSÚDENÍ

V priebehu niekoľkých ďalších mesiacov boli postupne pozatýkaní všetci zodpovední bratia, ako aj vyše 70 zvestovateľov a ďalších ľudí, ktorí boli nejako spojení s Jehovovými svedkami. Jehovovi mierumilovní služobníci boli teraz vystavení zdanlivo nekonečným výsluchom, zatiaľ čo tí, ktorí boli ešte na slobode, vedeli, že oni môžu byť ďalší v poradí.

Vypočúvanie prebiehalo zvyčajne v noci a trvalo aj celé mesiace, a tak tí, ktorí boli zadržaní, sa nemohli dlhý čas riadne vyspať. Čím dlhšie boli nevyspatí, tým viac ich vyčerpával duševný stres. Bratia boli odsúdení bez súdneho procesu — jednoducho im povedali, na koľko rokov ich odsúdili — zvyčajne na 5 až 12 rokov do väzenia alebo do pracovných  táborov. Väčšina bola odsúdená na desať rokov. Akého zločinu sa dopustili? Podľa úradných záznamov išlo o „protištátnu propagandu a podvratnú činnosť“. Krátko nato sa zákon zmenil a svedkovia dostávali 25-ročné tresty vo väzení. Keď bol odsúdený 63-ročný August Pressraud, údajne ironicky zvolal: „Ďakujem ctenému súdu za taký dlhý trest. Myslel som si, že budem žiť ešte nejakých desať rokov. Ale vy ste mi dali štvrťstoročie!“

Svedkovia boli posielaní do neslávne známych väzníc alebo pracovných táborov v rôznych častiach Sovietskeho zväzu, najmä na Sibír a na ruský Ďaleký východ alebo ďaleko na sever, kde boli veľmi drsné podmienky. Zdalo sa, že niet nádeje na návrat, a mnohí väzni boli presvedčení, že lepšie by bolo zomrieť.

Ani falošní bratia, ktorí spolupracovali s úradmi, neunikli útlaku a prenasledovaniu. Príkladom toho je to, čo sa stalo dvom bratom, ktorí sa stali špiónmi KGB. Hneď po tom, ako dokončili svoju úlohu, sami sa stali predmetom prenasledovania zo strany KGB. Oboch poslali do väzenských táborov. Zdá sa, že KGB si vôbec nevážila týchto zbabelých informátorov. *

Z ESTÓNSKA NA SIBÍR

Teraz, keď KGB pozatýkala tých, ktorých považovala za najvýznamnejších svedkov, bola rozhodnutá zlikvidovať všetkých zostávajúcich Jehovových svedkov. Útok sa uskutočnil 1. apríla 1951 v skorých ranných hodinách. V mimoriadne presne koordinovanom  záťahu zaútočili vo všetkých častiach krajiny naraz (ako aj v Lotyšsku, Litve a na západnej Ukrajine).

Prakticky všetci Jehovovi svedkovia, mnohí ich blízki príbuzní a dokonca aj záujemcovia boli narýchlo pozbieraní zo svojich domovov, zhromaždení na niekoľkých železničných staniciach a naložení do nákladných vagónov. Mohli si so sebou zobrať trochu jedla a nejaké osobné veci, ale zvyšok ich majetku bol skonfiškovaný. V ten deň — bez súdu aj bez akéhokoľvek vysvetlenia — bolo takmer 300 osôb z Estónska vyvezených na Sibír, najmä do oblasti Tomska vzdialenej asi 5 000 kilometrov.

ODVÁŽNI MLADÍ

Corinna Enniková, 17-ročné dievča, a jej 13-ročná sestra Ene boli na návšteve príbuzných. Predstavte si ich šok, keď sa vrátili domov a zistili, že ich dom je uzavretý, a matku nemohli nikde nájsť! No keď sa dozvedeli, že ich matku zatkli, trochu sa im uľavilo. Prečo?

„Aspoň bola nažive!“ rozpráva Corinna. „Keď sme zistili, že ostatní boli pravdepodobne zatknutí tiež, pomysleli sme si, že mama je aspoň spolu s Jehovovým ľudom. Naozaj sme cítili silnú podporu a pokoj od Jehovu. Neplakala som a ani Ene, ktorá má citlivú a krehkú povahu. V pondelok sme sa obe vrátili do školy a nikomu sme nepovedali, že mamu zatkli.“

Corinna a Ene zostali pokojné, aj keď prišla polícia po ne. „V našom vagóne boli všetci pokojní,“ pokračuje Corinna. „Jedna sestra nás utešovala a povedala, že Jehova nikdy nepripustí také súženie, ktoré by bolo nad naše sily, a že musíme veriť jeho  sľubu, že nám pomôže.“ Dievčatá zostali oddelené od svojej matky vyše šesť rokov.

Jasným príkladom nezmyselnej nenávisti prenasledovateľov je dokument, na základe ktorého bolo poslané do vyhnanstva šesťmesačné bábätko. Zločin, pre ktorý bolo toto dieťa poslané do vyhnanstva, bol opísaný slovami „nepriateľ štátu“.

Deportácia bola veľmi traumatizujúca a vyhnanci boli ponižovaní a potupovaní každým možným spôsobom. Každé ráno a večer boli všetci vypustení z vlaku a mohli ísť na záchod, hoci tam žiadne záchody neboli. „Bolo to pod akúkoľvek úroveň slušnosti a ľudskosti,“ rozpráva jedna sestra. „Bolo nemožné oddeliť mužov a ženy. Iní ľudia okolo nás prechádzali a všetci strážnici stáli okolo a pozerali sa na nás.“

ŽIVOT A SMRŤ NA SIBÍRI

Po vyčerpávajúcej dvojtýždňovej ceste vlakom vystúpili vyhnanci so svojimi skromnými batožinami z nákladných vagónov do studeného snehu. Z neďalekého kolchozu prichádzali predáci vyberať si najlepších pracovníkov na svoje farmy, tak ako keď si zemepáni kupovali otrokov na trhu.

Mnohí z tých, ktorí žili na Sibíri, boli sami vyhnancami a s príchodzími súcitili. Tak sa vysídlení bratia s pomocou spoluveriacich a priateľských miestnych obyvateľov čoskoro usadili. Niektorým sa podarilo viesť pomerne normálny život. Niekoľkí dokonca pocítili neočakávané pozitívne zdravotné účinky, ako napríklad dve estónske sestry, ktoré mali tuberkulózu, ale po vysťahovaní do suchšieho sibírskeho podnebia sa zotavili.

 No nie každý mal také šťastie. Najmenej jedno dieťa zomrelo vo vlaku a jeden starší svedok zomrel následkom ťažkých podmienok alebo psychickej traumy. Niektorí bratia vážne ochoreli pre nedostatok vhodných liekov alebo následkom vysiľujúcej práce. Ďalší trpeli následkom drsných životných podmienok, nedostatočnej výživy, chorôb, nehôd a extrémneho chladu. Navyše mnohí prežívali psychickú bolesť, keď boli veľa rokov odtrhnutí od rodiny a nikdy nedostali listy, ktoré im ich príbuzní napísali.

„Keďže našu rodinu tvorili len deti a veľmi mladé ženy,“ vysvetľuje Tiina Kruuseová, „vzali nás na pomerne chudobný kolchoz. Miestni obyvatelia nemali dosť jedla ani pre seba, nehovoriac už o nás. Noví príchodzí žuli borovicovú kôru a jedlé korienky a často mali žihľavovú polievku.“

Sibírske zimy sú dlhé a veľmi chladné — na také drsné podmienky neboli estónski vyhnanci zvyknutí. Aj také úplne bežné činnosti, ako je pestovanie zemiakov, boli málokedy úspešné. Pre mnohých bol  prvý rok vo vyhnanstve utrpením spojeným s pretrvávajúcimi kŕčmi z hladu.

„Bolo mínus 50 stupňov Celzia,“ spomína Hiisi Lemberová. „Pre silnú zimu sme mali slepačiu klietku pod posteľou, aby nám sliepka nezamrzla. Niektorí mali v dome aj teliatko, keď sa náhodou narodilo v zime.“

DO NOVÉHO OBVODU — NA ŠTÁTNE TROVY!

Pred rokmi William Dey hovorieval, že ak Sovietsky zväz niekedy zaberie pobaltské krajiny, bratia budú mať obrovský nový zvestovateľský obvod. Aké boli tieto slová pravdivé! Sovietska vláda naozaj pomohla Jehovovým svedkom rozšíriť zvestovateľské dielo na Sibír a na ďalšie vzdialené miesta tým, že ich poslala do vyhnanstva. Hoci Jehova dovolil, aby boli jeho svedkovia skúšaní, mnohí ľudia, ktorí nikdy ani len nepočuli Božie meno, tak mali príležitosť spoznať pravdu.

Napríklad Lembit Trell bol zatknutý za protištátnu činnosť. O pravde sa dopočul v roku 1948 nezvyčajným spôsobom — vo väzenskej cele v meste Tartu. Ruský vojenský dôstojník, ktorý tu bol tiež väznený, mu rozprával o svedkoch, s ktorými sa stretol v inej väzenskej cele. Dôstojník v krátkosti porozprával Lembitovi o ich učení. Vysvetlil, že Božia vláda je jediným riešením a že Boh čoskoro začne vládnuť nad zemou. To vzbudilo Lembitov záujem.

Lembita neskôr poslali do väzenského tábora vo Vorkute na ďalekom severe Sibíri pri Severnom ľadovom oceáne. Tam započul, ako sa skupina svedkov rozpráva o Biblii. Keď podišiel bližšie, uvedomil si, že  hovoria o tom, o čom mu rozprával ten dôstojník, a tak sa k rozhovoru pripojil.

„Prečo si vo väzení?“ opýtali sa bratia Lembita.

„Bojoval som za spravodlivosť,“ odpovedal.

„Uspel si?“ opýtal sa jeden svedok.

Odpoveď bola jasná, ale Lembit riekol: „Nie, neuspel.“

„Vidíš! Bojoval si na nesprávnej strane,“ povedal brat Lembitovi. „Nemal by si radšej bojovať na tej správnej strane?“ Potom mu začali vysvetľovať, čo hovorí Biblia o duchovnom boji. Čím viac Lembit počúval, tým viac si uvedomoval, že našiel pravdu, a tým viac videl, že by sa mal v duchovnom boji pridať na Jehovovu stranu.

Lembit sa po prepustení vrátil do Estónska a začal bojovať svoj duchovný boj. Teraz slúži ako pravidelný priekopník. Jeho manželka Maimu spoznala pravdu podobným spôsobom; aj jej záujem roznietila vo väzení osoba, ktorá nebola svedkom.

Zvestovanie bolo náročné pre bratov, ktorí nevedeli dobre po rusky. Ale aj s obmedzeným slovníkom bolo pre nich vždy ľahké začať rozhovor rozprávaním o tom, prečo sú vo vyhnanstve na Sibíri. Tento prístup pomohol bratom stať sa obratnými v neformálnom vydávaní svedectva. Okrem toho mali veľa príležitostí zvestovať estónskym vyhnancom v rodnom jazyku. Jedna pamätníčka odhaduje, že v táboroch spoznalo pravdu 15 až 20 Estóncov, ako aj veľa Rusov a Litovčanov.

 AKO ZÍSKAŤ DUCHOVNÝ POKRM

Na pašovanie Biblií a duchovného pokrmu do väzníc a svedkom žijúcim vo vyhnanstve v izolovaných oblastiach sa používalo veľa rôznych metód. „Stránky literatúry sme dostávali v pohároch s bravčovou alebo inou masťou,“ vysvetľuje jeden brat. „Masť má v zime bielu farbu, a preto sa v nej papier nedal ľahko rozpoznať. Hoci dôstojníci strkali do pohárov nôž, sotva niekedy našli nejaký tenký papier, ktorý bol pritlačený k stenám pohára.“ Dôstojníci málokedy našli vzácny duchovný pokrm ukrytý v pohároch s doslovným pokrmom.

Malé kúsky literatúry sa dali zašiť aj do tašky alebo do oblečenia, ukryť do škatuľky na mydlo alebo zatlačiť do otvoru vydlabaného v mydle. „Do mydla v škatuľke som dokázala vložiť štyri Strážne veže,“ hovorí Ella Toomová.

Aj keď boli listy cenzurované, svedkovia sa naučili kamuflovať biblické pravdy a teokratický jazyk každodennými slovami. Napríklad jedna sestra napísala: „Otec sa o nás dobre stará a máme aj lano, ktoré dosiahne do studne.“ Naznačila, že „Otec“, Jehova, sa o nich duchovne staral; že boli v spojení so „studňou“, Jehovovou organizáciou; a že mali prístup k životodarným vodám pravdy, k biblickej literatúre.

Hoci väčšina literatúry sa odpisovala ručne, na jej rozmnožovanie sa používali aj jednoduché tlačiarenské metódy. Keď svedkovia ručne odpisovali literatúru, boli radi, ak ich za trest za zvestovanie dali na izolačku. Prečo? „Bolo dobré, keď ma dali na izolačku,“ hovorí jedna sestra. „Tam som mohla lepšie prekladať Strážnu vežu, lebo ma tak často nikto  nerušil.“ To je jeden zo spôsobov, ako sa taktika prenasledovateľov ukázala ako neúspešná a často prispela k podpore záujmov Kráľovstva! (Iz. 54:17)

DÔLEŽITOSŤ ZHROMAŽDENÍ

Príležitosti stretnúť sa s inými svedkami na zhromaždení boli vzácne a veľmi cenené. Corinna Enniková opisuje, ako spolu s jednou sestrou pozbierali odvahu odísť na niekoľko dní bez povolenia z práce, aby mohli byť na zhromaždení. „Z miesta, kde sme pracovali, sme odišli večer,“ rozpráva Corinna, „a šli sme 25 kilometrov pešo na železničnú stanicu. Vlak mal odchod o druhej v noci. Cestovali sme šesť hodín vlakom, potom sme vystúpili a išli pešo 10 kilometrov na miesto zhromaždenia. Našli sme správny dom a rozhodovali sme sa, kto povie heslo, keď tu vyšiel von jeden brat, spoznal, že sme sestry, a veselo povedal: ,Ste tu správne. Poďte dnu!‘ Študovali sme Strážnu vežu a spievali sme piesne Kráľovstva. Bol to pre nás veľmi budujúci zážitok, ktorý posilnil našu vieru.“ Keď sa po troch dňoch vrátili do práce, uľavilo sa im, lebo predseda kolchozu si ani nevšimol, že tam neboli. Návšteva tajných zhromaždení veľmi posilňovala vieru a odvahu Jehovových verných služobníkov.

Inokedy mala skupina bratov zhromaždenie vo väzení, keď náhle prišli stráže hľadať literatúru. Jeden brat, ktorý mal niekoľko strán literatúry v rukách, vzal rýchlo metlu a začal zametať. Stráže hľadali, nič nenašli a odišli. Literatúra bola celý čas bezpečne omotaná okolo rúčky metly v pevnom zovretí brata, ktorý usilovne zametal podlahu!

 SILA PRAVEJ KRESŤANSKEJ LÁSKY

„Päť rokov som pracoval pod zemou v uholných baniach,“ spomína Adolf Kose. „Boli sme severne od polárneho kruhu, kde nie je v zime cez deň žiadne svetlo. Kým sme vyšli na povrch na konci zmeny, bolo tma. Takže sme nevideli denné svetlo celé mesiace. Nedostávali sme ani dosť jedla. To ovplyvnilo moju pamäť a môj zmysel pre čas. Následkom ťažkej práce, nedostatku jedla a úplnej vyčerpanosti sme mali silu len na niekoľkominútovú bežnú konverzáciu. No keď sme sa rozprávali o pravdách Kráľovstva, nikdy sme sa necítili unavení. Mohli sme sa rozprávať celé hodiny.“

V čase všetkých týchto ťažkostí sa Jehovov ľud naučil prejavovať si navzájom obetavú lásku. „Všetko, čo sme mali,“ rozpráva brat Kose, „alebo čo niekto z nás dostal, sme rozdelili medzi bratov rovnakou mierou. Každý z nás trpel nedostatkom, a tak sme sa naučili deliť o všetko, čo sme mali.“ ​(1. Jána 4:21)

Aj stráže vedeli, že svedkovia si vždy navzájom pomáhajú. Keď Aino Ehtmaovú preložili z jedného tábora do druhého, nemala lyžicu ani misku — základné potreby pre život v tábore.

„To je v poriadku,“ povedal veliteľ tábora, „vaše sestry vám dajú, čo potrebujete.“ A tak to aj bolo. Prejavy kresťanskej lásky, ako bol tento, prinášali znova a znova česť Jehovovmu menu.

Skúšky vernosti však nikdy neprestali. Napríklad hoci bola sestra Ehtmaová vo väzenskom tábore už nejaký čas, dozorcovia sa jej stále pýtali: „Ešte stále odmietate s nami spolupracovať?“ Samozrejme, spolupráca, ktorú jej navrhovali, by znamenala  poskytovať dôverné informácie o Jehovových svedkoch.

„Držíte ma vo väzenskom tábore a môj otec a matka kvôli vám zomreli,“ odpovedala vždy sestra Ehtmaová. „Ako by som mohla s vami spolupracovať?“

Aj vo „väzenských putách“ prejavovali vysídlení svedkovia lásku podobnú Kristovej, keď pri každej príležitosti hovorili o dobrom posolstve o Kráľovstve. No komu budú zvestovať? Sovietska politika presídľovania elitných nekomunistických občanov ,otvorila dvere pre slovo‘ a umožnila zvestovať týmto ľuďom. Mnohí bratia a sestry mali radosť z plodných rozhovorov s týmito vzdelanými vyhnancami, ktorí by inak nemuseli tak ľahko počuť alebo reagovať na posolstvo o Kráľovstve. (Kol. 4:2–4)

„Neskôr sme sa dostali do rôznych táborov,“ rozpráva brat Kose. „V každej cele sa intenzívne vydávalo svedectvo. Vtedy som mal možnosť vydať väčšie svedectvo ako kedykoľvek predtým alebo potom.“

Počas všetkých tých rokov vo vyhnanstve boli Jehovovi svedkovia vystavení neustálym útokom. Prišli o majetok aj o slobodu a boli každým možným spôsobom ponižovaní. Ale ich prenasledovatelia nad nimi nikdy nezvíťazili morálne ani duchovne.

SPÄŤ DO ESTÓNSKA

Keď Josif Stalin v roku 1953 zomrel, mnohí jeho oddaní podporovatelia prežívali silný žiaľ. V tom čase bola Ella Toomová v jednej väzenskej cele spolu s ďalšími šiestimi sestrami. Stráže prišli s plačom a prikázali sestrám, aby sa postavili a salutovali na počesť Stalina. Odvážne to odmietli.

 Po Stalinovej smrti sa politická atmosféra začala meniť. V rokoch 1956 a 1957 poslali Jehovovi svedkovia sovietskej vláde z celého sveta stovky žiadostí v prospech svojich bratov vo vyhnanstve. Svedkovia vo vyhnanstve boli po jednom amnestovaní. Tí, ktorí boli vo väzení, boli prepustení, a tí, ktorí boli vo vyhnanstve, sa mohli vrátiť domov. Niektorí svedkovia boli prepustení krátko po Stalinovej smrti, ale iní museli niekoľko rokov čakať. Napríklad rodina Tuimanovcov išla do vyhnanstva v roku 1951, ale vrátiť sa mohli až v roku 1965. A hoci sa naši bratia mohli vrátiť do Estónska, museli si ešte nájsť miesto, kde budú bývať, lebo všetok ich majetok bol skonfiškovaný, keď boli poslaní do vyhnanstva.

POHĽAD SPÄŤ

Aký vplyv malo ponižovanie, krutosť, ťažká práca a hrozné väzenské podmienky na svedkov? Veľká väčšina zostala duchovne silná a verná aj zoči-voči smrti. Najmenej 27 estónskych svedkov zomrelo vo väzení alebo vo vyhnanstve, vrátane Artura Indusa, ktorý pred deportáciou slúžil v Estónsku v služobnom výbore. Friedrich Altpere zomrel krátko po prepustení, evidentne následkom ťažkej práce. Jehovovi služobníci boli na Sibíri vystavení ťažkým skúškam viery, ale veľa sa aj naučili a ich rýdzosť zostala neotrasená. Áno, z tohto utrpenia vyšli so silnejšou vierou a väčšou vytrvalosťou. (Jak. 1:2–4)

„Všetci zodpovední bratia boli vo väzenských táboroch,“ rozpráva Viljard Kaarna, „a my sme s nimi zostali v kontakte. Vďaka tomu sme na Sibíri mali vždy literatúru a dobre sa nám duchovne darilo.  V Estónsku bolo oveľa ťažšie dostávať pravidelné zásoby duchovného pokrmu. Myslíme si, že keby sme zostali v Estónsku, nedarilo by sa nám duchovne tak dobre.“

Mnohí, ktorí neboli svedkami, sa vo vyhnanstve stali následkom prežitého utrpenia zatrpknutými. Naproti tomu Jehovovi svedkovia sa pozerali na vyhnanstvo ako na duchovne posilňujúcu skúsenosť.

„Naučili sme sa poslušnosti z toho, čo sme vytrpeli,“ hovorí Corinna Enniková. „Vložili sme dôveru v Jehovu a nikdy sme to neoľutovali. Videli sme, ako málo nám stačilo na prežitie. Ja a moja sestra Ene sme mali len malý kufor a škatuľu pod posteľou. Keď sa nám teraz niekedy zdá, že potrebujeme niečo viac, spomenieme si na tie časy. Najlepšie roky našej mladosti — 17 až 23 rokov — sme strávili na Sibíri. Často premýšľam, či by sme boli rovnako duchovne silné, keby sme neboli vo vyhnanstve. Myslím si, že Sibír bola v tom čase pre nás tým najlepším miestom.“

„Na tých päť rokov na Sibíri som čoskoro zabudla,“ rozpráva iná sestra. „Bolo to, akoby som iba niekoľko hodín sledovala nejaký film.“

 Aino Ehtmaová spomína: „Nikdy nezabudnem na roztancovanú polárnu žiaru, mrazivé dni, keď farebné oblaky zmrznutej pary vystupovali z mora alebo riek, polárne dni, keď slnko dva týždne nezapadlo za obzor, a na polárne noci, keď sme dva týždne nevideli vychádzať slnko. Spomínam si na zelené jahody, ktoré dozrievali počas krátkeho leta, a na arktické divé vtáky, ktoré sa kŕmili na tenkých vetvičkách neduživých stromov. Napriek všetkým ťažkostiam som mala pocit, akoby som bola na Sibíri na výlete. Uvedomila som si, že aj tam môžem byť s Jehovom šťastná.“

NOVÉ ČASY, STARÉ TAKTIKY

Keď sa bratia vrátili zo Sibíri do Estónska, prenasledovanie sa neskončilo. Tajná polícia používala na získavanie informácií o organizácii a na jej ohováranie priame i nepriame taktiky.

Jüriho Schönberga, ktorého zatkli za odmietnutie vojenskej služby, zobrali z pracovného tábora na intenzívne vyšetrovanie. Špeciálny agent KGB cestoval z Kyjeva na Ukrajine do Estónska, aby presvedčil Jüriho pracovať pre KGB. Dôstojník sa snažil ukázať mu, že literatúra Jehovových svedkov je protištátna a plná chýb. Dal Jürimu na prečítanie niekoľko Strážnych veží, ale hoci časopisy vyzerali autenticky, Jüri si ich odmietol vziať. Obával sa, že to môžu byť falošné Strážne veže, aké KGB niekedy vyrábala, aby spôsobila medzi svedkami zmätok. Agent vyvíjal na Jüriho nátlak celý týždeň od rána do večera, aby spolupracoval s KGB, ale náš brat zostal pevný a odmietol urobiť kompromis.

 OBNOVENIE KONTAKTU S „MATKOU“

Hoci železná opona bola pevne uzavretá, nemohla úplne zabrániť prenikaniu svetla biblickej pravdy. Bratia museli celé roky vydržať s literatúrou z predchádzajúcich rokov. No počas vyhnanstva na Sibíri sa mohli estónski svedkovia stretávať s bratmi z iných častí Sovietskeho zväzu. Po návrate do Estónska odvážne udržiavali tieto kontakty s bratmi v Sovietskom zväze, a tak mohli z času na čas dostávať čerstvý duchovný pokrm. Napríklad od roku 1956 boli v kontakte s Ivanom Dziabkom a inými bratmi z Ukrajiny, ktorí im poskytovali literatúru. Avšak tieto kontakty boli vzácne a množstvo literatúry bolo obmedzené. Bolo treba niečo viac a Jehova čoskoro požehnal odvážne úsilie našich bratov.

Pod vedením vedúceho zboru urobila fínska odbočka plány na systematickejšiu pomoc bratom v Estónsku. Vilho Eloranta, ktorý pôsobil v Estónsku ako priekopník v 30. rokoch 20. storočia, bol poverený nadviazaním kontaktu s bratmi v Estónsku. Počas prvej cesty do Estónska začiatkom 60. rokov sa mu podarilo skontaktovať s Fanny Hietalovou. Následne veľa fínskych bratov, ktorí vystupovali ako turisti, pracovali ako kuriéri a pomáhali udržiavať trvalú komunikáciu. Konečne boli bratia v Estónsku v kontakte s „matkou“, ako volali Jehovovu organizáciu. Mohli posielať správy zo zvestovateľskej služby a korešpondenciu a mohli dostávať literatúru na mikrofilmoch. No keďže všetko muselo byť maximálne utajené a diskrétne, kontakt bol obmedzený na dve až tri stretnutia ročne.

 Bratranec Adolfa Koseho Hugo Kose ml., ktorý žije v Spojených štátoch, cestoval ako kuriér do Estónska 15 ráz. Pri jednej ceste ho pohraničníci dôkladne prehľadali, ale nič nenašli. Situácia sa však stala napätou, keď sa ho strážnici priamo opýtali, akého je náboženstva. Hugo si všimol, že strážnici nerozprávajú plynule po anglicky, a tak na nich začal chrliť rýchlo po anglicky. Strážnici nechceli prezradiť svoju slabú znalosť angličtiny tým, že by požiadali brata, aby hovoril pomalšie. Keď potom zazvonil telefón, povedali mu, aby sa ponáhľal, lebo loď bola už pripravená vyplávať. Hugo, samozrejme, veľmi rýchlo tento príkaz poslúchol!

Tí, ktorí slúžili ako kuriéri, vedeli, aké dôležité je ich poslanie, a brali ho veľmi vážne. Boli vždy opatrní a uvedomovali si, že by bolo nebezpečné príliš si dôverovať. Správy zo zvestovateľskej služby boli šifrované pre prípad, že by sa ocitli v nesprávnych rukách. Kuriéri si uvedomovali, že svojou nedbalosťou by mohli ohroziť vlastný život i život iných. Niekedy videli, ako ich sledujú agenti KGB. Keď Viljard Kaarna čakal na balíček od dvoch bratov, všimol si, že ich nejaký agent fotografuje a potom sleduje. Nepochybne zbieral proti Jehovovým svedkom dôkazy. No za celé tie roky bratia nikdy neprišli ani o jednu zásielku literatúry, korešpondenciu či správy.

ZLEPŠENIE ORGANIZÁCIE

Zvestovateľské dielo v Sovietskom zväze bolo nejaký čas pod dohľadom výboru krajiny pôsobiaceho na Ukrajine. Okrem toho niekoľkí bratia slúžili na tomto veľkom území ako oblastní dozorcovia. No vzhľadom na rast organizácie v Estónsku bolo potrebné,  aby niekto priamo tam dozeral na činnosť. V roku 1967 dostal za úlohu pomôcť pri organizovaní diela Adolf Kose, ktorý mal pokojnú povahu a bol zocelený rôznymi skúškami. Neskôr sa jeho úloha rozšírila aj na spracúvanie korešpondencie pre Lotyšsko, Litvu, Karelsko, Leningrad (teraz Petrohrad) a Murmansk a správ z týchto území. Brat Kose pomáhal organizovať aj výrobu literatúry v rôznych oblastiach.

Ako dokázal brat Kose plniť všetky tieto povinnosti a zároveň pracovať spolu s manželkou Koidulou na plný úväzok na farme ošípaných neďaleko mesta Tapa? Brat Kose vynašiel určitý mechanizmus, ktorý mu jeho svetskú prácu značne uľahčoval. Tým získal viac času na konanie teokratických povinností.

Neskôr ďalší bratia, napríklad Viljard Kaarna, Lembit Toom a Silver Silliksaar, pomáhali navštevovať zbory v Estónsku a okolitých republikách Sovietskeho zväzu. Keďže ruské pole v Estónsku rástlo, podobne slúžil aj Alexandr Jevdokimov. Časom bola výroba literatúry rozdelená a rusky hovoriaci bratia v Estónsku si svoju literatúru vyrábali sami. Keď im prišli publikácie na mikrofilmoch, už boli v ruštine a mohli sa priamo rozmnožovať na fotografický papier. Neskôr, keď zbory rástli, bola táto prácna fotografická metóda nahradená, lebo neumožňovala držať krok s potrebou a vyžadovala, aby sa do nej zapojilo veľké množstvo bratov na rôznych miestach. Napriek obmedzeným prostriedkom bratia počas zákazu vyrobili stovky výtlačkov viac než 20 kníh. V rokoch 1966 až 1989 bolo ručnými metódami vyrobených vyše päť miliónov strán estónskej a ruskej literatúry.

 OPATRNOSŤ JE NEVYHNUTNÁ

Raz policajti prehľadávali dom istého brata pod zámienkou, že hľadajú ukradnutý motocykel. No išli priamo ku knižnici, čo je veľmi nepravdepodobné miesto na úkryt motocykla! V skutočnosti očividne hľadali zakázanú literatúru. Akí boli sklamaní, keď žiadnu nenašli!

Ako bratia kamuflovali literatúru a dokázali ju schovávať? Keď vyrábali literatúru, často ju zviazali do obalov svetských kníh alebo časopisov. Keď bola v nejakom dome nečakaná prehliadka, také „staré“ publikácie zostali zvyčajne nepovšimnuté.

 Svedkovia využívali mimoriadne príležitosti, napríklad svadby, ako zásterku na zhromaždenia alebo zjazdy. Napríklad svadba Heimara a Elvi Tuimanovcov trvala dva dni. Niekedy trvali také zhromaždenia aj tri alebo štyri dni. Estónski starší povzbudzovali dvojice, aby neusporadúvali priveľké svadby. Menšie skupiny neboli také nápadné, pútali menej pozornosti a bola menšia pravdepodobnosť, že vzniknú ťažkosti.

PRICHÁDZAJÚ RUSKÍ BRATIA

V roku 1970 sa začali do Estónska sťahovať dlhoroční svedkovia z Ukrajiny, Bieloruska a iných častí Sovietskeho zväzu. Pre mnohých týchto bratov bol život v Estónsku oveľa ľahší ako v ich rodnej krajine, kde si vytrpeli brutálne prenasledovanie.

S pomocou takých bratov, ako bol Nikolaj Dubovinskij, dlhoročný starší z Ukrajiny, bol v roku 1972 založený v Tartu prvý ruský zbor asi s 50 zvestovateľmi. Ruské pole bolo úrodné a do roku 2010 bolo v Estónsku 27 ruských zborov a 4 ruské skupiny — čo je viac než polovica zvestovateľov v krajine.

RÔZNE SPÔSOBY NEFORMÁLNEHO VYDÁVANIA SVEDECTVA

Rusky hovoriaci bratia boli odvážni a horliví zvestovatelia a neváhali nadväzovať s ľuďmi neformálne rozhovory. Napríklad prihovárali sa turistom, ktorí navštevovali v Tallinne kostoly, a vydávali im svedectvo. Turisti si často mysleli, že človek, ktorý rozpráva o Biblii, je turistický sprievodca, a tak venovali bratom sústredenú pozornosť.

 Niektoré sestry zvestovali vo vlaku. Kúpili si spiatočný lístok medzi Tartu a Tallinnom. Počas osemhodinovej cesty mali dosť času na nadviazanie rozhovoru a na to, aby sa porozprávali o dobrom posolstve s cestujúcimi.

„Modlila som sa o biblické štúdium,“ spomína Marija Pasečniková, ktorá sa prisťahovala do Estónska z Kazachstanu. Premýšľala, ako na to, a rozhodla sa, že bude zvestovať ľuďom, ktorí s ňou celé hodiny čakali v dlhých radoch pred miestnymi obchodmi s potravinami.

„Keď som raz čakala v rade,“ pokračuje Marija, „nadviazala som rozhovor s jednou paňou a postupne som smerovala rozhovor na Bibliu. Tú ženu to veľmi nezaujímalo, ale zaviedla ma k svojim známym, predstavila ma a potom ma nechala, aby som pokračovala v rozhovore s nimi. Viedlo to k tomu, že sa mi podarilo zaviesť štyri biblické štúdiá. Jedna zo žien sa stala pokrstenou svedkyňou a stále verne slúži Jehovovi.“

Ako všade, aj v Estónsku boli mnohí Jehovovi svedkovia príkladnými zamestnancami. Napríklad funkcionárka komunistickej strany v elektrárni povedala, že spoločnosť už nepotrebuje Leonharda Nilska, lebo je nábožensky založený. No vedúci elektrického laboratória sa ozval a povedal: „Vari potrebujeme viac komunistov, ktorí pijú a neplnia si svoje úlohy, ako nábožensky založeného človeka, ktorý je známy svojou spoľahlivosťou?“ Leonhardovi ďalší spolupracovníci ho tiež obhajovali pre jeho dobrú povesť a tým bola vec uzavretá. Stranícka funkcionárka sa zjavne snažila zapáčiť vyšším straníckym  funkcionárom, a keď sa komunistická vláda v Estónsku skončila, funkcionárka sama prišla o prácu.

VYDÁVANIE SVEDECTVA V ČASE ZÁKAZU

„Keď som chodil do školy,“ spomína si Lembit Reile, ktorý teraz slúži v estónskom výbore odbočky, „obozretne som sa rozprával s mnohými spolužiakmi. Pozýval som k sebe domov jedného chlapca a opatrne som mu zvestoval. Po skončení školy som ho asi 20 rokov nevidel. Nedávno som mal verejnú prednášku v zbore v mojom domovskom meste a hádajte, kto sedel v publiku? Môj spolužiak! Študoval s Jehovovými svedkami a krátko po mojej návšteve bol pokrstený! Bola to pre mňa ozajstná radosť.“

Keďže naše dielo bolo zakázané, bratia museli byť pri vydávaní svedectva obozretní. Jeden starší vysvetľuje, ako to robili: „Museli sme sa poobzerať, akí ľudia sú okolo nás a s kým je bezpečné začať rozhovor. Museli sme byť veľmi opatrní, keď sme sa rozprávali s neznámymi ľuďmi. Po chvíli sme často dokázali rozpoznať, že niekto je agentom KGB. Podozrenie vyvolávalo aj to, keď bol niekto veľmi zhovorčivý alebo hlučný. Naopak, zvyčajne bolo bezpečné rozprávať sa s rezervovanými ľuďmi. Často sme nadväzovali rozhovory s ľuďmi, ktorí nepodporovali komunistický režim — takzvanými disidentmi —, lebo mali väčšinou otvorenejšiu myseľ.“

POVZBUDZUJÚCA NÁVŠTEVA V PARKU

Vedúci zbor zariadil, aby sa jeden z jeho členov, Lloyd Barry, spolu s Vivom Mouritzom z fínskej  odbočky stretli s Adolfom Kosem, ktorý organizoval dielo v Estónsku. Stretli sa v parku v Leningrade.

„Brat Kose sa spočiatku zdráhal hovoriť,“ spomína brat Mouritz na utajené stretnutie, „a opatrne zostával schovaný za novinami. No ako rozhovor pokračoval, noviny išli nabok a Adolf sa začal otvárať.“

„Odmietol pozvanie na obed,“ spomínal brat Barry. „Povedal, že lepšie bude vybaviť len nevyhnutné veci a tým skončiť.“

Keď brat Kose vyjadril starosti, ktoré mu robilo ťažké bremeno prenasledovania a obmedzení svedkov v Sovietskom zväze, bratia Mouritz a Barry s ním hovorili o mnohých povzbudzujúcich myšlienkach. „Aj v iných krajinách zažívame skúšky,“ povedali. „Tieto skúšky sa môžu zdať ľahšie, ale sú nebezpečnejšie! Máme veľa pokušení, ktoré vy nemáte, a na Západe strácame viac ľudí ako vy tu.“

Táto návšteva bola pre brata Koseho nanajvýš časová a duchovne posilňujúca. Až neskôr sa dozvedel, že sa rozprával s členom vedúceho zboru, a s radosťou odovzdával povzbudenie od Jehovovej organizácie všetkým, ktorí zachovávali rýdzosť pod tyranským útlakom.

„V srdci sme s našimi bratmi v Sovietskom zväze,“ napísal potom brat Barry. „Bolo mi potešením zoznámiť sa s bratom Kosem, a jeho podanie ruky a mocné objatie pri rozlúčke boli vhodným záverom tohto veľmi príjemného stretnutia.“

ODVÁŽNY POSTOJ MLADÝCH V ŠKOLE

Mladí Jehovovi služobníci boli pod mimoriadnym tlakom, aby podporovali politické organizácie.  Snažili sa ich zapojiť aj do iných činností, ktoré boli proti ich biblickému svedomiu.

„Jedného dňa, keď som bola ešte malá školáčka,“ spomína si Ester Tammová, „nám povedali, aby sme sa všetci v triede postavili, išli dopredu a podpísali list s blahoželaním diktátorovi Josifovi Stalinovi k narodeninám.“

Ester sa postavila, ale odmietla ísť dopredu. Namiesto toho zdvorilo povedala, že ten list nepodpíše. Učiteľka sa nahnevala, ale na prekvapenie niektorí ďalší žiaci podporili Ester a odvážne povedali, že ani oni list nepodpíšu. Učiteľka to nakoniec nechala tak.

Ďalšou spornou otázkou bolo nosenie červenej šatky na podporu komunizmu. Tým, ktorí to odmietali, sa vyhrážali zhoršením známok alebo inou formou trestu. Naši mladí bratia a sestry odmietali urobiť kompromis a prejavovali rovnakú vernosť, akú prejavili v starovekom Babylone Daniel a jeho traja hebrejskí priatelia. (Dan. 1:8)

CELKOM NOVÁ ÉRA

Skutočnosť, že len 7 percent ľudí bolo v komunistickej strane, naznačuje, že estónsky ľud vo všeobecnosti nepodporoval sovietsky systém. Estónski predstavitelia neboli vždy horliví plniť nariadenia Moskvy a niektorí z nich dokonca svedkom pomáhali. Napríklad v roku 1985 prišiel miestny predstaviteľ za Lembitom Toomom a povedal mu: „Viem, že ste medzi svedkami akýmsi vedúcim. Keď sa schádzate na zhromaždenia, nerobte to na štátne sviatky.“

 „Dobre, odovzdám túto informáciu ďalej,“ povedal Lembit. Predstaviteľov KGB zjavne urážalo, že svedkovia využívali štátne sviatky na svoje zhromaždenia. Bratia sa zrejme schádzali príliš otvorene, a tak vzhľadom na túto priateľskú radu urobili určité úpravy.

Celkom nová éra sa začala v roku 1986, keď Sovietsky zväz zaviedol politiku perestrojky, čiže prestavby. Vedúci zbor povzbudzoval bratov, aby využili novú otvorenosť a slobodu na usporiadanie zjazdov vo Východnej Európe. Pre našich bratov v Sovietskom zväze bolo ťažké uveriť, že sloboda by mohla prísť pred Armagedonom. Všetko, čo vytrpeli, mali stále príliš čerstvo v pamäti a domové prehliadky boli stálou hrozbou.

POZÝVANÍ PREDNÁŠAŤ PRE VEREJNOSŤ

S rastúcou slobodou prejavovalo stále viac ľudí záujem o náboženstvo a o Bibliu. Verejnosť bola zvedavá na postoj Jehovových svedkov a rôzne inštitúcie pozývali bratov, aby predniesli verejný prejav o našej viere.

Jedna taká situácia prišla dosť prekvapujúco. Lembit Reile súhlasil, že prednesie prednášku pre istú skupinu ľudí. Keď prišiel ten deň, Ainar Ojarand, ktorý to dohodol, počúval pri holení rádio, keď zaznel takýto oznam: „Dnes bude v stredisku Sakala prednáška na námet ,Čo učí Biblia?‘“ Stredisko Sakala bolo hlavné konferenčné stredisko v Tallinne, kde sa spravidla konali schôdze komunistickej strany! Ainarovi skoro vypadol holiaci strojček z ruky! No nemal ako dať Lembitovi vedieť, že to  bude oveľa väčšie zhromaždenie, než si mysleli — až kým sa nestretli na autobusovej zastávke.

„Sála bola plná ľudí,“ spomína Lembit. „Nikdy predtým som nehovoril k takému veľkému publiku. Nikdy som nehovoril cez mikrofón ani z pódia. Po krátkej modlitbe som si spomenul na Pavla na Areopágu a uvažoval som o úvode. Keďže väčšina prítomných boli vegetariáni, prejav som začal rozprávaním o tom, že Boh dal prvým ľuďom za pokrm len ovocie a zeleninu. Až po potope im dovolil jesť mäso.“

Zdá sa, že tento úvod dobre zapôsobil na poslucháčov a po prednáške sa mnohí postavili do radu, aby nechali svoje meno a adresu a mohli dostať literatúru, keď bude k dispozícii. Bratia počas rokov prednášali prejavy pred veľkým publikom v knižniciach, školách a kultúrnych strediskách. Mnoho ľudí so vzťahom k spravodlivosti vďaka takým prejavom spoznalo a prijalo pravdu.

DUCHOVNE STÁLE BDELÍ

Jehovovi služobníci v Sovietskom zväze začali v roku 1989 pociťovať väčšiu náboženskú slobodu, vďaka čomu mohli niektorí bratia cestovať na zjazd do Poľska. Aké mali pocity, keď sa po rokoch tyranského útlaku mohli slobodne stretnúť na takom veľkom zhromaždení?

„Boli sme takí šťastní!“ spomína si Ella Toomová. „Veľa sme plakali! Tento zjazd bol pre nás ozajstným duchovným rajom.“

„Do Poľska sme prišli skôr, a tak nás bratia zobrali na zhromaždenie do sály Kráľovstva,“ rozpráva  iná sestra. „Keď som videla bratov a sestry ísť do sály, rozplakala som sa. Prvý raz v živote som bola v sále Kráľovstva.“

Toho roku Theodore Jaracz a Milton Henschel z vedúceho zboru spolu s Willim Pohlom z nemeckej odbočky cestovali po rôznych častiach Sovietskeho zväzu. Chceli sa stretnúť s bratmi, povzbudiť ich a oboznámiť sa so situáciou. Svetová scéna sa rýchlo menila a bratia nemohli strácať čas — politiku perestrojky, ktorú Sovietsky zväz zaviedol, bolo treba využiť. Bol to čas na duchovnú reorganizáciu, pričom pozornosť sa najskôr venovala prekladaniu.

Od roku 1983 sa prekladaniu do estónčiny v určitom rozsahu venoval v kanadskej odbočke Toomas (Tom) Edur, energický bývalý hráč hokejovej ligy. Vtedy boli tieto publikácie určené najmä Estóncom žijúcim v zahraničí. No keď sa v roku 1990 začalo otvárať dielo v Estónsku, Toomas a jeho manželka Elizabeth boli pridelení do fínskej odbočky, aby pomáhali s prekladaním literatúry do estónčiny. Krátko nato boli preložení do Estónska.

Predtým pracovali jednotliví prekladatelia na rôznych miestach. Teraz bolo zjavné, že pre prekladateľský tím bude užitočné pracovať spolu na  jednom mieste. Následne začalo niekoľko prekladateľov pracovať v dome Lembita Tooma v Tartu. No keďže v Sovietskom zväze bolo prakticky nemožné zohnať počítače, prekladatelia nemali vybavenie na efektívnu prácu. Situácia sa však zlepšila, keď jeden miestny brat navštívil odbočku v Spojených štátoch a priviezol odtiaľ dva počítače — čo bol dobrý začiatok pre efektívne prekladateľské oddelenie. Len niekoľko prekladateľov malo skúsenosti s počítačmi a s mnohojazyčným elektronickým systémom fotosadzby (MEPS), ktorý vyvinula organizácia, a tak to bolo pre nich náročné. S nadšením sa však učili a čoskoro im to šlo výborne.

ĎALŠÍ RADOSTNÝ ZJAZD V ZAHRANIČÍ

Keď kontrola Sovietskeho zväzu nad Východnou Európou klesala, ľudia sa mohli tešiť stále väčšej miere slobody. A tak asi 200 estónskych bratov a sestier dostalo víza a mohli v júni 1990 cestovať na oblastný zjazd „Čistý jazyk“ do Fínska do Helsínk.

Keď estónski delegáti vystupovali z lodí, ktorými pricestovali do Fínska, fínski bratia v prístave spustili burácajúci potlesk, ktorý trval asi pol hodiny! Okolostojaci boli zvedaví, čo sa deje, a chceli vedieť, kto sú tie celebrity. Aký obrat! Naši skromní bratia, ktorých sovietske úrady celé desaťročia ponižovali, boli vítaní ako olympijskí víťazi!

Akí nadšení boli estónski bratia, keď si mohli časť programu vypočuť v estónčine a keď dostali niekoľko nových publikácií vo svojom jazyku! „Keď sme prvý raz držali v ruke estónsku brožúru,“ hovorí jeden pamätník, „bolo to ako mať v ruke drahocenný poklad.“

 Estónski delegáti boli ešte viac nadšení, keď si vypočuli vzrušujúci oznam v záverečnom prejave. Rečník povedal, že vedúci zbor schválil, aby od januára 1991 vychádzala v estónčine dvakrát mesačne štvorfarebná Strážna veža simultánne s anglickým vydaním! Dojaté publikum povstalo a začal sa dlhotrvajúci aplauz. Potom, keď potlesk doznel, niekto z publika sa opýtal: „Bude iba jeden časopis pre každú študijnú skupinu ako predtým? Alebo dostane časopis každý?“ Odpoveď, že každý dostane osobný výtlačok, znela takmer neuveriteľne a vyvolala ďalšiu vlnu potlesku prameniaceho z vďačnosti.

Fínska odbočka sa pustila do tlačenia estónskej literatúry a spätne vytlačila aj časopisy z roku 1990. Okrem duchovnej pomoci estónski svedkovia dostali a následne distribuovali veľa zásielok humanitárnej pomoci od svojich bratov z rôznych krajín — pomoci, ktorá bola vzhľadom na stav hospodárstva naozaj potrebná.

PRVÝ SLOBODNÝ ZJAZD

Jehovova organizácia rýchlo reagovala a využila rastúcu náboženskú slobodu na zorganizovanie veľkých oblastných zjazdov po celom Sovietskom zväze. Akí boli estónski bratia nadšení, keď 13. až 14. júla 1991 mohli v Tallinne hostiť prvý zo série zjazdov „Ľud milujúci slobodu“!

Tento zjazd bol zvlášť radostnou udalosťou pre niektorých starších delegátov. Prečo? Lebo naposledy boli na slobodnom zjazde v Estónsku v roku 1940. Boli veľmi nadšení, keď sa mohli teraz po vyše  50 rokoch opäť znova slobodne stretnúť pri takejto príležitosti!

Rusky hovoriaci bratia zo severozápadu Sovietskeho zväzu, z pobaltských krajín a z Kaliningradu sa stretli v tallinnskej Linnahalle (mestskej koncertnej sieni). V neďalekej Jäähalle (hokejovej hale) bolo takmer tisíc prítomných na estónskom programe. Dovedna bolo na oboch miestach 4 808 poslucháčov a 447 nových sa dalo pokrstiť. Bol to naozaj čas veľkého jasania!

Takéto zjazdy veľmi pomáhali novým spoznať pravdu. Napríklad Amalie, stará mama Leonharda Nilska, navštevovala adventistickú cirkev, no mala pochybnosti o jej učení. Leonhard ju povzbudzoval, aby sa presvedčila o pravde z Biblie. No obrat u Amalie nastal, keď navštívila v roku 1991 oblastný zjazd v Tallinne. Po prvom dni Amalie oznámila, že už sa nikdy do svojej cirkvi nevráti. To, čo hovoril Leonhard, jej nestačilo — musela vidieť Jehovov ľud na vlastné oči. Súhlasila s biblickým štúdiom a neskôr bola pokrstená.

SEN SA STÁVA SKUTOČNOSŤOU

Keď tmavé mraky prenasledovania a útlaku už Jehovových služobníkov neohrozovali, pre niektorých bolo ťažké uveriť, že naozaj nastala sloboda uctievania. Napríklad jeden dlhoročný starší sníval o dni, keď bude kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji v estónčine. V roku 1991 bola práve táto kniha ako prvá vytlačená v estónčine v novej ére väčšej slobody.

„Keď som teraz túto knihu držal v ruke,“ povedal spomínaný starší, „nemohol som uveriť, že je to  pravda. Keď som ju predstavoval v zbore, bolo ťažké zadržať slzy. Všetci na chvíľu zostali ticho, lebo nemohli uveriť vlastným ušiam. Potom prišli radostné výkriky! Bratia sa tešili a zároveň plakali. Vždy, keď si na to spomeniem, tlačia sa mi slzy do očí.“

Bratia sa často cítili ako ,snívajúci‘. (Žalm 126:1–6) Po desaťročiach ťažkostí mohli mnohí osobne zažiť šťastný výsledok sľúbený v Božom Slove: „V patričnom čase budeme žať, ak neochabneme.“ ​(Gal. 6:9)

RADOSTNÝ TEOKRATICKÝ MÍĽNIK

Tridsiaty prvý október 1991 je dátum, ktorý si naši bratia a sestry v Estónsku budú dlho pamätať. Bol to deň, keď bol oficiálne zaregistrovaný prvý zbor Jehovových svedkov v Estónsku.

Prišiel čas na veľkú duchovnú obnovu. Bol veľký záujem o dobré posolstvo a ľudia otvorene vyjadrovali záujem o Bibliu a o náboženstvo. Bolo potrebné viesť biblické štúdiá a organizovať zborové zhromaždenia, krajské a oblastné zjazdy. Prekladatelia potrebovali vhodné priestory, kde by mohli prekladať stále viac publikácií.

Medzitým začali prichádzať misionári vyškolení v Gileáde a bolo potrebné nájsť pre nich vhodné misionárske domovy. Potrebovali pomoc pri problémoch s vízami a so získaním povolenia na pobyt. S vládnymi predstaviteľmi bolo treba vyriešiť otázku neutrality. Na výstavbu sál Kráľovstva boli potrebné stavebné povolenia.

„Tie roky preleteli tak rýchlo, akoby to bolo len niekoľko krátkych mesiacov,“ spomína Reino Kesk,  ktorý vtedy slúžil ako krajský dozorca, „lebo bolo potrebné vykonať množstvo organizačnej a inej práce. Bolo to aj mimoriadne emotívne obdobie. Ľudia milovali pravdu a rýchlo ju prijímali. V každom zbore boli mnohí, ktorí sa chceli dať pokrstiť. Niektorí záujemcovia, ktorí prišli na zjazd, nevedeli veľa o Jehovových svedkoch, no páčili sa im prejavy a hneď sa chceli dať pokrstiť. Bolo treba vykonať veľa práce a týmto ľuďom pomáhať.“

V čase sovietskej nadvlády nad Estónskom mala dohľad nad dielom nemecká odbočka. Jeden tajný komunikačný kanál medzi Nemeckom a Estónskom viedol cez fínsku odbočku. Keď boli teraz hranice otvorené a mohlo sa voľne komunikovať, dohľadom nad dielom v Estónsku bola v roku 1992 poverená fínska odbočka.

VEĽMI HORLIVÍ A VEĽMI NADŠENÍ!

Keďže toľkí robili rýchly pokrok, bolo ťažké sledovať nových, ktorí sa chceli stať nepokrstenými zvestovateľmi. Napríklad Tom Edur navštívil dopoludnia v deň Pamätnej slávnosti malú skupinku nových a bol užasnutý, koľkí prišli na schôdzku pred službou.

„Poznáš tu všetkých?“ opýtal sa Tom miestneho brata.

„Nuž, niektorí nie sú zvestovatelia,“ odpovedal brat.

Tom viedol schôdzku pred zvestovateľskou službou a nakoniec oznámil: „Po skončení by som sa mohol porozprávať osobitne s tými, ktorí ešte nie sú zvestovatelia.“

 Prišlo asi desať záujemcov a povedali, že by boli radi, keby mohli ísť do služby. Po tom, ako s nimi Tom prebral základné požiadavky na nepokrstených zvestovateľov, tri mladé ženy povedali, že ešte nevystúpili z náboženstva. Tom vysvetlil, že ak sa chcú stotožniť s Jehovovými svedkami, musia ukončiť svoje členstvo v predchádzajúcej cirkvi. A tak to urobili! Hneď išli do svojej bývalej cirkvi, zrušili tam svoje členstvo a pripojili sa k ostatným vo zvestovateľskej službe.

Jeden muž prítomný na tejto schôdzke pred službou bol ešte stále fajčiarom. Na to, aby sa očistil od tohto zvyku, potreboval ešte nejaký čas, a tak šiel domov s nádejou, že sa stane zvestovateľom neskôr.

Teraz, keď sa mohli bratia venovať zvestovateľskej činnosti bez vládnych obmedzení, boli odhodlaní využívať každú príležitosť na vydávanie svedectva čo najväčšiemu počtu ľudí. Niektorí boli takí nadšení, že potrebovali pomoc, aby si zachovali zdravú duchovnú rovnováhu. Napríklad keď Tom Edur rozoberal s istým mladým uchádzačom otázky pred krstom, opýtal sa ho, či mu starší dali niekedy nejakú radu.

„Áno,“ odpovedal mladý muž, „starší mi poradili, aby som bol vyrovnanejší v tom, ako využívam čas.“

„A v čom bol problém?“ opýtal sa Tom.

„Nuž, v službe som mesačne trávil asi 150 hodín,“ vysvetľoval mladý muž, „a tak som zanedbával iné biblické povinnosti. Starší mi navrhli, aby som službe venoval napríklad 100 hodín, a tak mal čas na osobné štúdium i na prípravu na zhromaždenia.“

 RADOSTNÝ ZJAZD V RUSKU

Ďalším významným míľnikom teokratických dejín bol medzinárodný zjazd, ktorý sa konal v ruskom Petrohrade v júni 1992. Pre mnohých z 1 000 delegátov z Estónska to bol čas šťastných stretnutí s bývalými spoluväzňami a inými svedkami, s ktorými sa stretli počas vyhnanstva na Sibíri.

„Čas zjazdu bol pre nás ideálny,“ hovorí jeden delegát. „Objednali sme si špeciálny vlak za pomerne nízku cenu v ruských rubľoch. Potom, len týždeň pred zjazdom, Estónsko zmenilo svoju menu z rubľov na estónske koruny. Keby sme boli v týždni výmeny peňazí preč, neboli by sme v Estónsku, aby sme si vymenili peniaze. No aj keď sme tam boli, aby sme si peniaze vymenili, mohli sme si vymeniť  len obmedzenú sumu. Čo sme mali robiť s rubľami, ktoré sme si nemohli vymeniť? Keďže ruble sa stále používali v Rusku, bratia si vzali ruble na zjazd a dali ich do schránok na príspevky. Okrem toho, keby sa zjazd konal o týždeň neskôr, keď bol už v platnosti nový pohraničný režim, museli by sme si na prechod cez hranice vybavovať drahé víza. Zjazd sa teda z pohľadu bratov konal v pravý čas!“

Jednou z mnohých, na ktorých srdce zapôsobil tento historický zjazd, bola záujemkyňa, ktorá mala cestovať z Estónska spolu so svedkami. „Nejako som nesprávne pochopila čas odjazdu,“ rozpráva. „Keď som prišla na stanicu, vlak bol už preč. Ale ja som zaň zaplatila. Čo som teraz mala robiť? Modlila som sa k Jehovovi a prosila ho vrúcne o pomoc. Povedala som mu, že urobím čokoľvek, aby som sa tam dostala.

Prednosta stanice mi povedal, že si musím kúpiť lístok na iný vlak, ale nemala som naň dosť peňazí! Vtom som zbadala prichádzať na stanicu skupinu ľudí. Všetci boli veľmi šťastní a pekne oblečení! Boli to svedkovia z ostrova Sarema. Ich vlak ešte neprišiel a ja som mohla cestovať s nimi na môj lístok. Aká úľava!

Svedkovia spievali cestou piesne Kráľovstva a to na mňa zapôsobilo veľmi silným dojmom. Cítila som sa, akoby som bola prijatá do ich duchovnej rodiny. Zostala som s nimi na celom zjazde a videla som, akí sú úprimní a láskyplní. Tým sa vytratili všetky moje pochybnosti. Bolo mi jasné, že som našla Božiu pozemskú organizáciu.“ Táto žena teraz  slúži ako pravidelná priekopníčka aj so svojím manželom.

PRICHÁDZAJÚ OCHOTNÍ PRACOVNÍCI

Zvestovateľské dielo a organizácia rýchlo napredovali a boli potrební viacerí bratia s teokratickými skúsenosťami. Kto mohol uspokojiť túto rastúcu potrebu? Mnohí odpovedali podobne ako Izaiáš: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Iz. 6:8)

Prví štyria misionári vyškolení v Gileáde, Vesa a Leena-Maria Edvikovci a Esa a Jaael Nissinenovci, prišli v roku 1992. Medzi tých, čo boli pridelení do Estónska, patrili aj Reino a Lesli Keskovci, ktorí predtým slúžili 17 rokov v krajskej službe v Kanade. Potom na jar roku 1993 bolo do estónskeho a ruského poľa pridelených 20 zvláštnych priekopníkov z Fínska a prišli aj ďalší štyria misionári.

Z niekoľkých ďalších tried Gileádu prichádzali do Estónska ďalší misionári a priniesli so sebou veľa radosti a nadšenia. Boli sem pridelení aj niekoľkí misionári, ktorí neboli vyškolení v škole Gileád. Títo energickí misionári a nadšení zvláštni priekopníci ďalej posilňovali pevný základ, ktorý položili v priebehu mnohých desaťročí verní estónski bratia a sestry.

Okrem toho sem prišlo slúžiť asi dvesto zahraničných bratov a sestier. Ich duchovná zrelosť bola pomocou pri posilňovaní a stabilizácii zborov. Vznikali mnohé nové zbory a v niektorých zboroch boli títo bratia z iných krajín jedinými staršími, až kým neurobili miestni bratia taký pokrok, aby mohli prevziať väčšiu zodpovednosť.

 Jedným z tých, ktorí prišli pomôcť, je Lembit Välja. Narodil sa v Estónsku, prežil druhú svetovú vojnu a presťahoval sa do Austrálie, kde sa stal svedkom. Keď mal ísť do dôchodku, rozhodol sa v roku 1990 presťahovať späť do Estónska, aby pomáhal uhasiť duchovný smäd mnohých záujemcov. Spomína si, že v jednom období študoval s 18 skupinami roztrúsenými cez polovicu Estónska, ktoré mali spolu asi 80 ľudí. Za týmito skupinami cestoval autobusom, pričom často prespával na autobusových staniciach v spacom vaku. Viac ako 50 ľudí, s ktorými študoval, bolo pokrstených, a teraz vo veku 84 rokov vedie ešte stále štyri biblické štúdiá. Jeho usilovná práca a obetavosť priniesli vynikajúce ovocie — dnes sú vo väčšine miest, ktoré navštevoval, prekvitajúce zbory a sály Kráľovstva.

Požehnaní však boli aj tí ochotní bratia, ktorí sem prišli pomáhať. Mnohí hovoria o tom, aké bolo pre nich obohacujúce spoznať miestnych ľudí a ich spôsob života. „Rozšíri to váš obzor,“ rozpráva Reino Kesk, „a pomôže vám to trochu viac sa priblížiť tomu, ako sa na svet pozerá Jehova.“

 NÁVŠTEVY PRVÝCH KRAJSKÝCH DOZORCOV

V tom čase rýchleho rastu veľmi prispievali k budovaniu zborov povzbudzujúce návštevy cestujúcich dozorcov. Krajskí dozorcovia sa plne venovali svojej službe, často aj 15 hodín denne — pracovali vo zvestovateľskej službe, navštevovali a viedli zhromaždenia a odpovedali na mnohé otázky, ktoré im kládli bratia.

Do prvého kraja patrilo Estónsko, Lotyšsko, Litva a Kaliningrad. Na tomto území bolo 46 zborov a 12 skupín v štyroch jazykoch! Krajský dozorca mal aj ďalšie časovo náročné povinnosti, napríklad vybavovanie registrácie v Lotyšsku a v Litve. Teraz sú len v samotnom Estónsku štyri kraje.

„Zvestovatelia si veľmi vážili návštevy krajských dozorcov,“ spomína Lauri Nordling, miestny brat, ktorý slúžil ako krajský dozorca v roku 1995. „Keď sme mali schôdzku pred zvestovateľskou službou, často bola miestnosť plná ľudí. Raz sa v jednoizbovom byte tiesnilo asi 70 bratov a sestier. Keby ste tam hodili jablko, asi by ani nedopadlo na zem.“

PROBLÉMY S NOVÝM JAZYKOM

Pre väčšinu ľudí je náročné naučiť sa nejaký nový jazyk a estónčina je naozaj ťažká. Napríklad nový misionár Markku Kettula hovoril istému mužovi o Ježišovi Kristovi. Chcel povedať, že Ježiš je Rahuvürst, čiže Knieža pokoja, no namiesto toho niekoľkokrát zdôraznil, že Ježiš je rahuvorst — klobása pokoja. Až keď Markku otvoril Bibliu v Izaiášovi 9:6, zmätený muž pochopil, že pravým zdrojom pokoja nie je niečo, čo môžeme zjesť!

 Istá priekopníčka sa po presťahovaní do Estónska učila po rusky. V službe nedopatrením zaklopala na dvere miestneho staršieho, ktorého nespoznala. So slovníkom v ruke začala rozprávať. Brat sa jej pokúšal vysvetliť, že je zborovým starším. Rýchlo si vyhľadala slovo „starší“ a našla slovo „starý“.

„No, nie ste až taký starý!“ povedala sestra. „A okrem toho v raji môžete byť opäť mladý.“ Až keď jej v byte ukázal teokratické publikácie, pochopila, že nie je taký starý, ale že je zborový starší.

ATEISTICKÝ SUDCA SPOZNÁVA PRAVDU

Počas sovietskej éry bol Viktor Seň odsúdený na dva roky do väzenia, lebo odmietol vykonávať vojenskú službu. Po roku vo väzení požiadal o dobrovoľné vyhnanstvo na Sibír ako slobodný osadník, čím by získal viac slobody. Pri procese, na ktorom sa posudzovalo jeho podmienečné prepustenie, sa sudcovia vyjadrovali o ňom s veľkým opovrhnutím a jeden dokonca povedal, že ľudí ako on by mali vešať alebo strieľať.

Po niekoľkých rokoch jeden brat na zjazde predstavil Viktora skupine záujemcov a opýtal sa ho: „Spoznávaš niekoho?“

 „Nie,“ odpovedal Viktor.

„Naozaj?“ opýtal sa brat. Potom ukázal na jedného muža v skupine, ktorý bol zjavne veľmi zahanbený, a spýtal sa: „A čo tento muž?“

Viktor ho stále nespoznával. Aký bol prekvapený, keď sa dozvedel, že to bol Jurij, jeden z prísediacich sudcov na jeho procese o podmienečnom prepustení. Teraz študoval Bibliu a bol na zjazde spolu s Viktorom. Čo zmenilo Jurijov pohľad na Jehovových svedkov?

„Vyrastal som v rodine agresívnych ateistov,“ vysvetľuje Jurij. „Keď som chodil do školy, často som mával prejavy o nebezpečenstve náboženstva. Potom, po rokoch, som sedel na niekoľkých biblických štúdiách mojich priateľov s Jehovovými  svedkami. Uvedomil som si, že hoci som dobre poznal náboženské lži, v skutočnosti som nevedel nič o Biblii. Preto som sa chcel dozvedieť o Biblii viac.“

Po tom, ako bol Jurij pokrstený, Viktorovi povedal: „Keď sme boli naposledy spolu na súde, sedeli sme na rôznych laviciach. No keby sme sa niekedy znova ocitli na podobnom súde, sedeli by sme na tej istej lavici! Už nikdy by som ťa neodsúdil.“ Jurij aj Viktor teraz slúžia ako starší v Tallinne.

PAMÄTIHODNÁ PAMÄTNÁ SLÁVNOSŤ

Istý brat, ktorý sa práve prisťahoval do Estónska, oslovil Pavla a Margaritu a lámanou estónčinou im povedal: „Ak chcete žiť večne, musíte prísť dnes večer na Pamätnú slávnosť.“ Dvojica bola zvedavá a rozhodli sa prísť.

Na Pamätnej slávnosti Pavla a Margaritu srdečne privítali. No počas programu značne znervózneli, keď si všimli, ako jeden muž chodí sem a tam v uličke medzi radmi, pozerá sa po ľuďoch a robí si poznámky. Nevedeli, že len počíta prítomných. Pavel a Margarita začali pochybovať, či urobili dobre, keď prišli, no obávali sa odísť, lebo sa  im zdalo, že dvaja vysokí muži strážia dvere. Neuvedomovali si, že tí bratia sú len usporiadatelia, a tak usúdili, že bude lepšie, keď sa nepokúsia odísť.

Na konci prejavu však Pavla a Margaritu zaujalo, že rečník ponúkol bezplatné domáce biblické štúdium komukoľvek, kto má záujem. Ich obavy sa postupne rozplynuli, keď za nimi potom prichádzali bratia a srdečne sa s nimi zdravili. Napokon požiadali o biblické štúdium. Pretože sa plánovali o dva týždne presťahovať, opýtali sa, či by s nimi mohli bratia študovať každý deň. Keď sa potom presťahovali na nové miesto, rýchlo zatelefonovali miestnym bratom, predstavili sa a pokračovali v biblickom štúdiu.

,OČITÍ SVEDKOVIA VAŠICH DOBRÝCH SKUTKOV‘

Jehovovi svedkovia v Estónsku si prejavujú vzájomnú lásku takisto ako ich bratia a sestry na celom svete. (Ján 13:35) Iní si všímajú takéto prejavy a sú priťahovaní k pravému uctievaniu. (1. Petra 2:12)

Toivo dostal knihu Ľudstvo hľadá Boha od sestry, ktorá ho strihala v holičstve. Keď knihu dočítal, chcel ísť na zhromaždenie do sály Kráľovstva, ale váhal, lebo ho vystríhali pred Jehovovými svedkami. Preto sa rozhodol sledovať svedkov pri sále Kráľovstva z bezpečia svojho auta. Chcel vedieť, akí ľudia pôjdu do sály a ako budú vyzerať, keď budú zo sály po zhromaždení vychádzať.

Veľmi naňho zapôsobilo, keď videl, ako sa sestry srdečne objímajú; na prvý pohľad rozpoznal, že títo  ľudia sa jeden o druhého naozaj zaujímajú. S nadšením začal chodiť na zhromaždenia a študovať Bibliu. Rýchlo napredoval a čoskoro horlivo zvestoval iným. Teraz je pokrsteným svedkom.

„JEHOVA VYPOČUL MOJU MODLITBU!“

V roku 1997 dostala Maria z dedinky Tootsi Posolstvo o Kráľovstve č. 35. Traktát si prečítala, napísala do kancelárie odbočky a požiadala o biblické štúdium. Krátko nato začali s Mariou študovať Bibliu misionári Markku a Sirpa Kettulovci, ktorí bývali v Pärnu. Onedlho sa začala rozprávať o pravde s inými a čoskoro sa k štúdiu pripojila jej nevesta Ingrid a Ingridina susedka Malle. Keď sa chcela Maria zapojiť do zvestovateľskej služby, starší jej odporučili, aby najskôr začala pravidelne navštevovať zhromaždenia. No najbližší zbor bol v Pärnu, 40 kilometrov ďaleko, a ona nemala dosť peňazí na cestu. No na povzbudenie misionárov sa Maria modlila o Jehovovu pomoc.

„Jehova moju modlitbu vypočul!“ povedala šťastná Maria, keď k nej prišli misionári nasledujúci raz.

„Ako tvoju modlitbu vypočul?“ pýtali sa Markku a Sirpa.

„Dám dokopy niekoľko ľudí v mojom dome,“ hovorila nadšene, „a vy môžete zariadiť zhromaždenia a založiť zbor tu. Potom budem môcť chodiť na zhromaždenia a zapojiť sa aj do zvestovateľskej služby.“

Misionári nechceli dusiť jej horlivosť, ale taktne vysvetlili, že založiť nový zbor nie je také jednoduché. Povzbudili ju, aby sa pokúsila chodiť na zhromaždenia do Pärnu, najprv aspoň v nedeľu.

 Maria sa znova modlila o možnosť navštevovať zhromaždenia. Okrem toho sa rozhodla ušetriť peniaze tak, že zrušila predplatné na noviny. Čoskoro mala dosť peňazí, aby mohla chodiť na zhromaždenia štyri razy za mesiac, a bola rada, že mohla začať chodiť do služby. No Maria mala zažiť ešte väčšie požehnania.

Vzhľadom na rastúci záujem v Tootsi starší zariadili, aby tam bola skupina štúdia knihy, kam chodila Maria, Ingrid, Malle a ďalší záujemcovia. O niekoľko mesiacov boli Maria i Malle pokrstené; Ingrid bola pokrstená nasledujúce leto. Zanedlho bol pokrstený manžel Malle a jej sestra bola pokrstená nasledujúcu zimu. Prekvitajúca malá skupina v Tootsi je vďačná, že Posolstvo o Kráľovstve č. 35 do ich dedinky prinieslo pravdu a že zažívajú Jehovovo požehnanie ako odpoveď na ich mnohé modlitby.

Posledné dve desaťročia boli plné plodnej zvestovateľskej činnosti a mnohej radosti, keď do Jehovovej organizácie prišlo veľa úprimných ľudí. No kde sa budú všetci títo ľudia so správnym sklonom srdca schádzať, aby uctievali pravého Boha a prijímali jeho vyučovanie?

NALIEHAVÁ POTREBA SÁL KRÁĽOVSTVA

Prvé miesto na zhromaždenia bolo postavené v Räpine na juhu Estónska a dobre slúžilo bratom veľa rokov. No bolo jasné, že miestne stavebné úsilie nebude môcť držať krok s rýchlym rastom počtu zvestovateľov. Na pomoc prišlo projektové oddelenie vo fínskej odbočke, ktoré začalo navrhovať sály Kráľovstva  a kancelárske priestory pre pobaltské krajiny. Akú mali všetci radosť, keď v roku 1993 videli výstavbu prvej sály Kráľovstva v Maardu, po ktorej nasledovali v rýchlom slede mnohé ďalšie.

Dnes je v Estónsku 33 sál Kráľovstva pre 53 zborov. Bratia sú šťastní, že majú aj dve zjazdové sály — jednu v Tallinne a druhú v Tartu — obe dokončené v roku 1998.

Dlhoročná svedkyňa Alexandra Olesjuková spomína: „Snívali sme o postavení sály Kráľovstva v Tartu. A tak keď nás požiadali, aby sme išli vyčistiť  pozemok, kde sa mala stavať sála Kráľovstva, bola som tam prvá, hoci som mala už 79 rokov! Čistila som a odpratávala veci. Vždy, keď som išla autobusom okolo staveniska sály Kráľovstva, plakala som od radosti. A plakala som, aj keď bola sála dokončená.“

NOVÁ PREKLADATEĽSKÁ KANCELÁRIA

Rýchly rast zvestovateľov si vyžiadal väčšie priestory, ktoré by slúžili na uspokojovanie potrieb krajiny a najmä prekladateľského tímu. Našiel sa vhodný nedokončený bytový dom v Tallinne na ulici Herzeni (teraz Puhangu) číslo 77. Potreboval však úplnú prestavbu.

Fínska odbočka poskytla architektonické plány, materiály, peniaze a pracovníkov na realizáciu tohto projektu. Bez ich pomoci by to bolo takmer nemožné. Napríklad miestne stavebné materiály boli nekvalitné a v tom čase sa ani nedali zohnať. Okrem toho spočiatku malo len niekoľko estónskych bratov potrebné stavebné zručnosti. No miestni bratia sa postupne školili a získavali skúsenosti. Vo februári 1994 bola prvá časť kancelárskeho komplexu hotová. V tom roku bol vymenovaný výbor krajiny (Toomas Edur, Reino Kesk a Lembit Reile), ktorý mal pod dohľadom fínskej odbočky slúžiť trom pobaltským krajinám. Keďže bolo treba viac miesta, komplex bol v roku 1997 a 1999 rozšírený.

Vodárenská spoločnosť, ktorá bola v tom čase vo vedľajšej budove, prejavila záujem o návrh bételovej záhrady. Bratia im výmenou za zníženie poplatkov za vodu pomohli navrhnúť záhradu, oplotenie a systém  osvetlenia. Ich budova nakoniec vyzerala veľmi podobne ako Bétel. Neskôr budovu za veľmi rozumnú cenu predali bratom. Získané priestory sa dobre využívajú ako nahrávacie štúdio na prípravu zjazdových drám a DVD vrátane DVD v posunkovom jazyku. V prerobenej časti tejto budovy prebieha aj škola služobného vzdelávania.

MEDZINÁRODNÉ ZJAZDY V TALLINNE

Akí nadšení boli estónski bratia a sestry, keď im oznámili, že budú hostiteľmi medzinárodných zjazdov „Poslovia božského pokoja“ v roku 1996. Dva zjazdy v Tallinne boli pre estónsky a rusky hovoriacich delegátov, ako aj pre bratov z Lotyšska a Litvy. Boli pozvaní delegáti aj z 15 ďalších krajín. Tieto dva 3-dňové programy prebiehali v auguste. Pricestovali piati členovia vedúceho zboru — bratia Barber, Henschel, Jaracz, Schroeder a Sydlik —, aby posilnili bratov povzbudzujúcimi prejavmi. Vrcholný počet prítomných na týchto zjazdoch bol 11 311 a 501 novooddaných bratov a sestier bolo pokrstených.

Tieto zjazdy boli vynikajúcim svedectvom a vyvolali značnú publicitu. Medzi inými správami bolo aj desaťminútové interview v televíznom programe. Majiteľ istej rozhlasovej stanice vysielal program, ktorý chválil svedkov ako „dobrých ľudí“.

Vrúcna bratská láska delegátov bola zvlášť viditeľná, keď sa každý zjazd skončil a bol čas rozlúčiť sa. More mávajúcich rúk a vreckoviek a slzy radosti vyjadrovali hlboké city Jehovových pravých ctiteľov. Neutíchajúci potlesk celého publika po záverečnej modlitbe vyjadroval hlbokú vďačnosť nášmu štedrému a milujúcemu nebeskému Otcovi Jehovovi.  Tieto zjazdy zostávajú míľnikmi v histórii Jehovových svedkov v Estónsku.

OPÄŤ ODBOČKOU

V rokoch 1926 až 1940 pôsobila v Tallinne kancelária. Potom od roku 1994 pracovala v Estónsku kancelária krajiny pod dozorom fínskej odbočky. Veľa sa dosiahlo a mnohí si kládli otázku, či bude mať Estónsko znova vlastnú odbočku. Odpoveď prišla 1. marca 1999, keď vedúci zbor vymenoval Toomasa Edura, Reina Keska (teraz slúži v Konžskej demokratickej republike), Lembita Reileho a Tommiho Kauka, aby slúžili ako členovia estónskeho výboru odbočky. Dnes slúži v odbočke asi 50 osôb a starajú sa o potreby 4 300 usilovných a verných Jehovových služobníkov v Estónsku.

DO BUDÚCNOSTI HĽADÍME S DÔVEROU

Čo ešte čaká Jehovov ľud v Estónsku? Jehova nikdy neprestal viesť a posilňovať svojich verných služobníkov. Iste, bratia a sestry, ktorí si zachovávali rýdzosť počas nacistického a sovietskeho prenasledovania v Estónsku, okúsili Jehovovu silu jedinečným a nezabudnuteľným spôsobom. Spolu s bratmi a sestrami na celom svete sa tešia, že Jehovovo veľké meno bolo oznámené a posvätené v najvzdialenejších končinách republík bývalého Sovietskeho zväzu. (Mal. 1:11)

V Estónsku je ešte stále veľa pokorných a úprimných ľudí, ktorí chcú spoznať pravého Boha. Dnešné ovzdušie náboženskej slobody umožňuje Jehovovým svedkom oznamovať dobré posolstvo o Jehovovom Kráľovstve v takej miere ako nikdy predtým.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 172]

„Nikdy mi nič naozaj dôležité nechýbalo“

[Zvýraznený text na strane 204]

„Bolo dobré, keď ma dali na izolačku“

 [Rámček na strane 168]

Stručný prehľad o Estónsku

Krajina

Estónsko je neznečistená, riedko osídlená krajina, ktorú charakterizujú lesy s vysokým a hustým porastom, vyše 1 400 jazier, asi 7 000 potokov a riek a neobývateľné močiare. Desatinu estónskeho územia tvorí vyše 1 500 ostrovov. Väčšina krajiny je rovinatá a leží menej ako 50 metrov nad úrovňou mora. Juhovýchodnú časť krajiny tvorí krásna pahorkatina.

Ľudia

Z etnického hľadiska tvoria 68 percent obyvateľov Estónci a 26 percent Rusi. Zvyšok sú najmä Ukrajinci, Bielorusi a Fíni. Pokiaľ ide o náboženstvo, žijú tu luteráni, pravoslávni a iní takzvaní kresťania, ako aj moslimovia a židia. Veľa ľudí sa nehlási k žiadnemu náboženstvu alebo praktizujú nešpecifikované náboženstvo.

Jazyk

Úradný jazyk, estónčina, patrí do rovnakej jazykovej skupiny ako fínčina a maďarčina. Asi štvrtina obyvateľstva hovorí po rusky.

Strava

Medzi obľúbené potraviny patrí leib (čierny chlieb) a zemiaky, ako aj nakladaná tekvica, cviklový šalát a kyslá kapusta. Ďalšími špecialitami sú sült (huspenina), rosolje (haringy s cviklou), hubová polievka, bravčové mäso, ryby a údeniny. Obľúbeným dezertom je kringel, sladká pletenička posypaná hrozienkami a orechmi, a lievance.

Podnebie

Leto tu býva chladné a zima mierna. Najdlhší letný deň má viac ako 19 hodín denného svetla a najkratší zimný deň má len 6 hodín. Kým na juhozápadnom pobreží môže byť v lete príjemne teplo, zimné teploty môžu klesnúť až na mínus 20 stupňov.

 [Rámček/obrázky na stranách 183, 184]

„Boli sme ako jedna rodina“

ADOLF KOSE

NARODENÝ 1920

POKRSTENÝ 1944

ZOMREL 2004

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V rokoch 1951 až 1956 bol v sibírskom väzenskom tábore. Pomáhal organizovať zvestovateľské dielo v pobaltských krajinách a na severozápade Sovietskeho zväzu.

▪ „V ROKU 1950 ma zatkli,“ rozprával Adolf, „a poslali ma do tábora nútených prác v meste Inta na Sibíri. Rok a pol som nedostal žiadnu správu o mojej manželke a dvoch dcérkach, ktoré boli vyvezené do inej časti Sibíri.

Medzi bratmi bola mimoriadna jednota. Boli sme ako jedna rodina. Delili sme sa o duchovný aj o telesný pokrm.

Po návrate do Estónska sme sa museli vyrovnať s mnohými problémami. Ako sa skontaktujeme s našou ,matkou‘, organizáciou? Ako udržíme jednotu medzi bratmi? Ako budeme pokračovať vo zvestovateľskom diele?

Aby som mohol lepšie komunikovať s kuriérmi, chcel som sa naučiť po fínsky. To však nebolo také jednoduché, lebo učebnice či slovníky sa nedali kúpiť.

V tom čase bolo trestné vlastniť neregistrovaný písací stroj, nehovoriac už o tlačovom zariadení. Keď niekto vyrábal zakázanú literatúru, hrozilo mu sedemročné väzenie. Bolo to ťažké aj preto, lebo všetkého, čo bolo  potrebné na tlač, bol nedostatok. Po mnohých pokusoch s rôznymi dostupnými materiálmi sa mi napokon podarilo vyvinúť tlačiarenskú techniku. Najskôr som vyrobil tlačový stroj (nižšie). Potom som text napísal na voskové plátno, ktoré sme si sami vyrábali. Tak sa do voskového povrchu urobili otvory. Prvé publikácie sme tlačili s farbou vyrobenou zo zmesi sadzí a dechtu. Pri tlačení prechádzala táto po domácky vyrobená tlačiarenská farba cez otvory vo voskovom plátne a zanechávala odtlačok na papieri pod plátnom. Táto práca bola zložitá, časovo náročná a škodlivá zdraviu, lebo výpary z farby a iné chemikálie boli nebezpečné. Správne vetranie miestností bolo nemožné, lebo okná sme mali pevne zadebnené, aby sa práca uchovávala v tajnosti.“

Napriek všetkým ťažkostiam sa Adolf nebojácne riadil pokynmi organizácie, vždy presvedčený, že Jehova poskytne odpovede v pravý čas. Slúžil Jehovovi s rovnakým neochvejným postojom a vierou až do svojej smrti v roku 2004.

 [Rámček/obrázok na strane 186]

List Stalinovi

V júni 1949 zodpovední bratia v Estónsku odvážne poslali listy vládnym predstaviteľom v Moskve. Jeden adresovali Josifovi Stalinovi a druhý Nikolajovi Švernikovi, predsedovi prezídia Najvyššieho sovietu.

Bratia v liste žiadali, aby Jehovových svedkov, ktorí boli zatknutí, okamžite prepustili a aby sa skončilo prenasledovanie svedkov. Listy obsahovali silné varovanie a uvádzali podobnosť so starovekým egyptským faraónom, ktorý odmietal dovoliť Izraelitom slobodne slúžiť Jehovovi. (2. Mojž. 5:1–4) Bratia odvážne vyhlásili: „Organizácii Jehovu Boha... dovoľte bez prekážok kázať dobré posolstvo o Jehovovom Kráľovstve všetkým obyvateľom Sovietskeho zväzu; inak Jehova úplne zničí Sovietsky zväz a komunistickú stranu.“

„Uvedomovali sme si, že to bolo trúfalé posolstvo,“ spomínal Adolf Kose. „Nechceli sme riskovať odoslanie listov z Tallinna, lebo by ich dokázali vystopovať až po nás. Preto sme cestovali do Leningradu (Petrohradu) a listy sme poslali odtiaľ.“

Nevie sa, či Stalin osobne čítal tento list, alebo nie, ale určite sa mu dostalo pozornosti. Bratom pri vypočúvaní ukázali kópiu listu, kde bolo dopísané: „Táto organizácia musí byť zničená!“ Čoskoro boli ďalší bratia zatknutí a prenasledovanie sa zintenzívnilo. List poslaný Švernikovi sa našiel v štátnych archívoch a bola na ňom pečiatka úradu vlády.

 [Rámček/obrázok na strane 189]

KGB a naša organizácia

Tajná polícia vyvíjala koncom 40. rokov 20. storočia veľké úsilie v snahe odhaliť, ako je dielo Jehovových svedkov organizované. Niektorí jednotlivci predstierali, že sa zaujímajú o pravdu, aby mohli získať informácie pre KGB. Priložená tabuľka, ktorá sa našla v štátnych archívoch v Tallinne, ukazuje, že KGB bola celkom dobre informovaná. Uvádza mená bratov v služobnom výbore, bratov, ktorí mali dohľad nad dielom v najväčších mestách Estónska, i tých, ktorí boli zapojení do výroby literatúry.

 [Rámček/obrázok na strane 191]

Odporcovia ju nikdy neumlčali

ELLA TOOMOVÁ

NARODENÁ 1926

POKRSTENÁ 1946

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Odsúdená na úhrnný trest 13 rokov vo väzení, ale po 5 rokoch a 6 mesiacoch bola prepustená.

▪ „NA TRI dni ma dali na samotku a chceli, aby som sa zriekla viery,“ hovorí Ella, „to znamená, aby som už nikomu nehovorila o Božej vláde ani v ňu sama neverila. Dôstojníci na mňa kričali: ,Uvidíte, že na meno Jehova si v Estónsku už nikto nespomenie! Vy idete do tábora a ostatní idú na Sibír!‘ S posmechom dodali: ,Kde je ten váš Jehova?‘ Odmietla som stať sa zradcom. Je lepšie byť v tábore s Bohom ako doma bez Boha. Ani vo väzenskom tábore som sa nikdy nepovažovala za spútanú. Vždy som bola presvedčená, že Jehova dovolil, aby ma tam zobrali preto, aby som mohla kázať v mojom novom obvode.

V jednom tábore som každý deň chodievala na prechádzku s jednou záujemkyňou. Raz sme sa rozhodli, že nepôjdeme. Neskôr som sa dozvedela, že v ten deň ma plánovali niektorí náboženskí fanatici utopiť v rieke pre moju zvestovateľskú činnosť.“ Odporcovia Ellu nikdy neumlčali a ona stále verne slúži Jehovovi ako pravidelná priekopníčka. *

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček/obrázky na stranách 193, 194]

„Jehova, nech sa deje tvoja vôľa“

LEMBIT TOOM

NARODENÝ 1924

POKRSTENÝ 1944

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pôsobil v Estónsku počas nemeckej okupácie a potom v sibírskom pracovnom tábore od roku 1951 do roku 1956.

▪ LEMBIT bol jedným z mnohých mladých Jehovových svedkov, ktorí odmietli pripojiť sa k nemeckej armáde a museli sa ukrývať. Raz v noci policajti vtrhli do domu, kde sa Lembit ukrýval. Dostali udanie, že na farme sa skrýva podozrivý muž. Lembit rýchlo ukryl svoju posteľ a polonahý zaliezol pod podlahu. Priamo nad hlavou sa mu ozýval buchot čižiem policajtov.

Policajt priložil farmárovi k hlave pištoľ a zakričal: „Niekto sa v tomto dome ukrýva. Ako sa dostaneme pod podlahu?“ Farmár zostal ticho.

„Ak ten, kto sa tam ukrýva, nevyjde, hodíme pod podlahu granát!“ kričal policajt.

Potom Lembit zazrel lúč z lampy, keď sa ho snažili nájsť. Všetko, čo Lembit mohol teraz robiť, bolo modliť sa: „Jehova, nech sa deje tvoja vôľa.“

„Psychický stres, ktorý som prežíval,“ spomína Lembit, „bol takmer neznesiteľný a odplazil som sa na iné miesto pod podlahou, takmer pripravený vyjsť.“

Potom si potichu ľahol a po niekoľkých mimoriadne napätých minútach polícia odišla. Lembit počkal tam, kde bol, ešte asi hodinu, kým nemal istotu, že policajti sa  nevrátia. Potom, ešte pred úsvitom, odišiel z toho domu a hľadal si iný úkryt.

Keď sa k moci dostali Sovieti, Lembit prežíval ďalšie skúšky. „Odsúdili ma na desať rokov do tábora v Noriľsku na Sibíri, asi 8 000 kilometrov od Estónska. Tam sme ťažko pracovali v povrchovej niklovej bani. Životné podmienky v tábore boli zlé a práca bola veľmi vyčerpávajúca. V severnej časti Sovietskeho zväzu za polárnym kruhom bývajú tuhé zimy. Teploty klesajú pod mínus 30 stupňov Celzia a niekedy aj oveľa nižšie. V zime slnko nevychádza nad obzor dva mesiace.“

Po piatich rokoch otrockej práce bol Lembit prepustený a v roku 1957 sa oženil s Ellou Kikasovou. Počas rokov Lembit pomáhal aj pri prekladaní a tlačení literatúry. Je známy ako súcitný, vrúcny starší, vždy pripravený posilniť spoluslužobníkov nejakým biblickým textom. *

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok]

Lembit a Ella Toomovci

 [Rámček/obrázok na strane 199]

„To je tvoja mama“

KARIN REILEOVÁ

NARODENÁ 1950

POKRSTENÁ 1965

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Narodila sa vo väzení. Matke ju zobrali a zverili ju do výchovy starej mame.

▪ „NARODILA som sa, keď bola moja mama Maimu vo väzení za svoju politickú činnosť,“ rozpráva Karin. „Ako bábätko som bola slabá a v studenej väzenskej cele som dostala obojstranný zápal pľúc. Ale prežila som vďaka inej väzenkyni, Laine Pröömovej, ktorá neskôr spoznala pravdu.

V tom čase posielali mnohé deti väzenkýň do sirotincov v rôznych častiach Sovietskeho zväzu, aby zabudli na svojich rodičov. Mňa dali našťastie mojej starej mame. Moju matku poslali do väzenského tábora v Mordvinii, kde sa zoznámila s odvážnou sestrou Ellou Toomovou. Tam mama prijala pravdu a bola pokrstená.

Ďalších päť rokov ma vychovávala stará mama. Raz sa pri našom dome nečakane objavila cudzia žena. ,To je tvoja mama,‘ povedala stará mama. Bolo to pre mňa veľmi mätúce a trvalo mi niekoľko rokov, kým som sa z toho dostala.“ Je radostné, že Karin aj jej stará mama prijali pravdu.

Karin sa neskôr naučila po anglicky a začala pomáhať pri prekladaní našich publikácií. Vydala sa za Lembita Reileho a teraz spolu slúžia v estónskej odbočke.

 [Rámček/obrázky na strane 201]

Božie meno v estónskej Biblii

Grécke Písma boli preložené do juhoestónskeho dialektu už v roku 1686 a do severoestónskeho v roku 1715. Celá Biblia, Piibli Ramat, vydaná v roku 1739, bola dostupná aj bežnému ľudu. Bola pozoruhodná tým, že používala Božie meno Jehova všade, kde sa vyskytovalo v Hebrejských Písmach, a tento zvyk pretrvával celé nasledujúce storočia. Istý estónsky preklad Biblie z roku 1988 používa Božie meno 6 867 ráz v Hebrejských Písmach. Vďaka tomu mnohí Estónci vedia, že Božie meno je Jehova.

Ďalší míľnik bol dosiahnutý 3. júla 2009 na oblastnom zjazde Jehovových svedkov v estónskom meste Tartu, keď člen vedúceho zboru Guy Pierce oznámil vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v estónskom jazyku.

 [Rámček/obrázky na strane 202]

Ručne robené knihy

HELMI LEEKOVÁ

NARODENÁ 1908

POKRSTENÁ 1945

ZOMRELA 1998

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Uväznená a poslaná na Sibír.

▪ HELMI bola zatknutá ako Jehovova svedkyňa a poslaná na Sibír, kde si vyrobila malý obal na svoj zápisník. Vyšila naň utešujúci verš — Rimanom 8:35: „Kto nás oddelí od Kristovej lásky? Súženie alebo tieseň alebo prenasledovanie alebo hlad alebo nahota alebo nebezpečie alebo meč?“

Helmi našla niekoľko kúskov hnedého papiera a použila ich na výrobu knihy. Bolo v nej niekoľko povzbudzujúcich biblických myšlienok. Mnohí bratia odpisovali ručne celé knihy, lebo mali k dispozícii len málo tlačených publikácií.

Helmi po návrate zo Sibíri povedala úradníkom: „Ďakujem vám, že ste ma poslali pozrieť si prekrásne sibírske hory — nikdy by som nemala dosť peňazí, aby som mohla tak ďaleko cestovať!“

 [Rámček/obrázky na stranách 209, 210]

Obetavý duch

FANNY HIETALOVÁ

NARODENÁ 1900

POKRSTENÁ 1925

ZOMRELA 1995

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V roku 1930 sa presťahovala do Estónska, kde slúžila ako priekopníčka a osvojila si osirotené dieťa Jehovovho svedka.

▪ FANNY bola pokrstená vo Fínsku v roku 1925 a o dva roky začala vykonávať službu celým časom. Na zjazde v Helsinkách sa stretla s dozorcom severoeurópskej kancelárie Williamom Deyom. Hoci nehovorili rovnakým jazykom, brat Dey stále opakoval slovo „Estónsko“. Fanny usúdila, že ju povzbudzuje, aby sa presťahovala na miesto, kde je potrebných viac zvestovateľov, a tak sa aj s niekoľkými ďalšími priekopníkmi v roku 1930 presťahovala do Estónska. V nasledujúcich rokoch dobre využívala svoj bicykel pri zvestovaní dobrého posolstva v niekoľkých okresoch Estónska aj na ostrove Sarema.

Fanny sa nikdy nevydala, ale osvojila si osirotené dievča menom Ester, ktorej matka a otec, Jehovov svedok, zomreli skôr, ako mala osem rokov. Fanny sa o Ester s láskou starala a aj Ester prijala pravdu.

Keď nastúpil komunistický režim a začalo sa prenasledovanie, Fanny sa mohla vrátiť do Fínska. No prejavila obetavého ducha a zostala s malou skupinou miestnych zvestovateľov. Následkom tohto rozhodnutia prežila veľa ťažkostí a musela sa vyrovnávať so zlými životnými  podmienkami, ale vďaka fínskemu občianstvu sa vyhla vyhnanstvu na Sibíri.

Fanny slúžila v 50. rokoch 20. storočia ako kuriérka a prenášala mikrofilmy a korešpondenciu z Fínska do Estónska. Bola známa svojou odvahou a obozretnosťou, a hoci zažila niekoľko veľmi napätých situácií, nikdy ju nechytili. Napríklad raz cestovala do Leningradu (Petrohrad), kde mala v jednom parku vyzdvihnúť balíček mikrofilmov od fínskeho kuriéra. Balíček mala potom čo najskôr odovzdať dvom estónskym bratom. Estónski bratia si však všimli, že ich sleduje tajná polícia, a snažili sa vyhnúť kontaktu s Fanny. Ale beda! Fanny a brat z Fínska kráčali priamo oproti estónskym bratom. Keby ich pozdravila alebo sa im snažila odovzdať balíček, tajná polícia by bola odhalila ich spojenie. Na prekvapenie Fanny prešla tesne okolo bratov, akoby ich nepoznala. Neskôr sa ukázalo, že ich proste nevidela, hoci ich oboch veľmi dobre poznala! Vďaka tomu tajná polícia nikdy nezistila, kto sú kuriéri, a balíček bol odovzdaný neskôr. Pomoc, ktorú Fanny poskytovala ako kuriérka, umožňovala stály prísun duchovného pokrmu, a našťastie ani jedna zásielka mikrofilmov nebola odhalená.

Táto milá sestra verne slúžila Jehovovi 70 rokov a až do svojej smrti vo veku 95 rokov zostala žiť v Estónsku.

[Obrázok]

Ako kuriérka v Leningrade, 1966

 [Rámček/obrázok na strane 213]

Predmet ohovárania

„Šťastní ste, keď vás hania a prenasledujú a luhajúc hovoria proti vám všetko zlé kvôli mne,“ povedal Ježiš svojim učeníkom. (Mat. 5:11) Jehovovi svedkovia sú v súlade so slovami svojho Pána často predmetom zlomyseľného ohovárania. Napríklad boli falošne obvinení z toho, že sú politickou organizáciou zapojenou do podvratnej a špionážnej činnosti. Najmä koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia noviny tvrdili, že naše dielo riadi americká vláda a že nás zneužívajú bohatí americkí kapitalisti.

Keď Silver Silliksaar odmietol v roku 1964 vykonávať vojenskú službu, bol obvinený z vlastizrady a odsúdený do väzenia. Krátky film z jeho procesu, popretkávaný pompéznou komunistickou propagandou, premietali v každom kine v Estónsku. Väčšina bratov, ktorí odmietli vykonávať vojenskú službu, bolo uväznených na dva až tri roky. Jüri Schönberg, Taavi Kuusk a Artur Mikit boli uväznení po dvakrát — brat Mikit strávil vo väzení dovedna päť a pol roka.

[Obrázok]

Silver Silliksaar pred súdom za svoju vieru

 [Rámček na strane 226]

Teokratická škola kazateľskej služby v čase zákazu

Bratia v čase zákazu si nemohli byť nikdy istí tým, ako dlho budú mať literatúru či dokonca Bibliu. Preto okrem toho, že mali rôzne skrýše na literatúru, snažili sa naučiť naspamäť čo najviac biblických veršov.

Väčšinu neformálnych stretnutí využívali na rozhovory o biblických veršoch a na ich učenie sa naspamäť. Niektorí vyrábali na tieto zhromaždenia kartičky, ktoré slúžili ako pomôcky pamäti. Na jednej strane kartičky bola napísaná kapitola a verš z Biblie, napríklad Matúš 24:14, alebo otázka, alebo biblické meno. Na druhej strane bol vypísaný biblický text alebo odpoveď na otázku.

Na zhromaždeniach bratia používali akékoľvek duchovné publikácie, ktoré mali. Napríklad súčasťou teokratickej školy kazateľskej služby boli týždenné stretnutia, domáce úlohy, ústne testy a dokonca skúšky. Každé tri mesiace bolo opakovanie a na jar bola záverečná skúška.

„Jednou z týždenných domácich úloh bolo naučiť sa naspamäť päť biblických textov, ktoré sme na ďalšej hodine museli odrecitovať,“ spomína si jeden účastník školy. „Spomínam si na záverečnú skúšku v roku 1988. Na jednej kartičke na skúške stálo: ,Povedz spamäti 100 biblických veršov.‘ Hoci to môže znieť zvláštne, každý dúfal, že si vytiahne práve túto kartičku. Tieto úlohy nám najviac pomáhali pri zvestovaní, lebo Bibliu sme mohli len málokedy otvorene použiť.“ V roku 1990 mali zbory v Estónsku radosť, že konečne môžu mať teokratickú školu kazateľskej služby s rovnakým priebehom ako ostatní bratia na celom svete.

 [Rámček/obrázky na stranách 236, 237]

„Zvestovateľská služba bola úžasná“

Niektorí misionári hovoria o svojich postrehoch zo služby v Estónsku:

Markku a Sirpa Kettulovci: „Územie, na ktoré sme boli pridelení, bolo prakticky nedotknuté. Zvestovateľská služba bola úžasná, lebo ľudia sa veľmi zaujímali o Bibliu. Keď sme prišli do mesta Pärnu, bolo tam asi 30 zvestovateľov. Teraz sú tam tri zbory.“

Vesa a Leena-Maria Edvikovci: „V obchodoch sa nedalo takmer nič kúpiť. A tak mali ľudia namiesto chodenia po obchodoch čas na rozhovory o Biblii. Keď sme pracovali na ulici, ľudia sa často postavili do radu a čakali na literatúru!“

Esa a Jaael Nissinenovci: „Od iných ľudí sa môžete veľa naučiť. Bolo výsadou spoznať mnohých kresťanov, ktorí zostali verní aj v tých najťažších skúškach.“

Anne a Ilkka Leinonenovci: „Každý deň, každý týždeň, v každom obvode sme stretávali ľudí, ktorí nikdy nepočuli  biblické posolstvo. Pracovali sme od skorého rána do neskorého večera a tešili sme sa z rýchleho vzrastu. Ťažko sme mohli uveriť tomu, že na konci 20. storočia budeme mať výsadu vidieť taký vzrast. Nikdy na tie prvé roky nezabudneme.“

Richard a Rachel Irgensovci: „Ľudia boli veľmi pohostinní a zvestovateľská služba bola úžasná. Išli sme zvestovať do dedín okolo jazera Peipus. Nikdy sme si nemuseli brať nič na jedenie, lebo ľudia nás pozývali dnu a ponúkali nám jesť. Zažili sme, že Ježišove pokyny v Matúšovi 10:9, 10 sa môžu uplatniť aj v našej dobe. Pobyt v Estónsku nás naučil, že je potrebné zamerať sa na dôležitejšie veci a nedať sa odviesť podružnými záležitosťami.“

[Obrázky]

Markku a Sirpa Kettulovci

Vesa a Leena-Maria Edvikovci

Anne a Ilkka Leinonenovci

Esa a Jaael Nissinenovci

Richard a Rachel Irgensovci

 [Časová os/obrázky na stranách 244, 245]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Estónsko

 1920

1923 Martin Kose sa vracia do Estónska, aby tam zvestoval.

1926 V Tallinne je zriadená odbočka.

Na pomoc prichádzajú zahraniční kolportéri.

1928 V kancelárii odbočky prebieha prvý zjazd.

1930

1933 Registrácia Watch Tower Bible and Tract Society

1940

1940 Estónski bratia usporadúvajú posledný slobodný zjazd pred piatimi desaťročiami neslobody.

1948 Niekoľko svedkov je poslaných do väzníc a väzenských táborov v Sovietskom zväze.

1949 Svedkovia píšu protestné listy Stalinovi.

1950

1951 Takmer 300 svedkov a veľa ich príbuzných je vyvezených na Sibír.

1953 Stalin zomiera; svedkov začínajú prepúšťať.

1960

1970

1972 Je vytvorený prvý ruský zbor v Estónsku.

1980

1990

1991 V Tartu je zriadená prekladateľská kancelária.

Jehovovi svedkovia dostávajú náboženskú slobodu.

V Tallinne sa koná vôbec prvý oblastný zjazd v Sovietskom zväze.

1992 Prichádzajú prví misionári vyškolení v Gileáde.

1993 Je postavená prvá sála Kráľovstva v Estónsku.

1994 V Tallinne je zriadená prekladateľská kancelária.

1998 V Tallinne a v Tartu sú postavené zjazdové sály.

1999 V Estónsku je opäť zriadená odbočka.

2000

2000 Prebieha prvá škola služobného vzdelávania.

2009 V estónčine je vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem.

2010

[Graf/obrázok na strane 246]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

4 000

2 000

1990 2000 2010

 [Mapy na strane 169]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

FÍNSKO

HELSINKI

Fínsky záliv

RUSKO

Petrohrad

LOTYŠSKO

RIGA

ESTÓNSKO

TALLINN

Narva

Maardu

Tapa

Vormsi

Pärnu

jazero Võrtsjärv

Tartu

Räpina

Võru

Hiiumaa

Sarema

Rižský záliv

jazero Peipus

jazero Pskov

 [Celostránkový obrázok na strane 162]

[Obrázok na strane 165]

Hugo a Martin Koseovci

[Obrázok na strane 166]

Albert West

[Obrázok na strane 167]

Alexander a Hilda Brydsonovci v 30. rokoch

[Obrázok na strane 167]

Prvá kancelária odbočky bola v tomto bytovom dome

[Obrázok na strane 170]

Prvé priekopníčky z Fínska: Jenny Feltová a Irja Mäkelová

[Obrázok na strane 174]

Odbočka bola v roku 1932 presťahovaná na ulicu Suur Tartu č. 72 v Tallinne

[Obrázok na strane 175]

Kaarlo Harteva pri rozhlasovej prednáške

[Obrázky na strane 177]

John North a jeho „voz“

[Obrázok na strane 178]

Nikolai Tuiman

[Obrázok na strane 179]

Polícia skonfiškovala veľké množstvo literatúry

[Obrázok na strane 181]

1940: Posledný slobodný zjazd pred sovietskou nadvládou

[Obrázky na strane 188]

Bratia Kruus, Talberg, Indus a Toom tvorili služobný výbor

[Obrázok na strane 200]

Maimu a Lembit Trellovci, 1957

[Obrázok na strane 212]

Ene a jej sestra Corinna

[Obrázok na strane 218]

Svadba Heimara a Elvi Tuimanovcov — zjazd, ktorý trval dva dni

[Obrázok na strane 227]

Toomas a Elizabeth Edurovci

 [Obrázky na strane 228, 229]

Pamätné zjazdy

Vítanie delegátov oblastného zjazdu „Čistý jazyk“, Helsinki, Fínsko, 1990

 Oblastný zjazd „Ľud milujúci slobodu“, Tallinn, Estónsko, 1991

[Obrázok na strane 238]

Medzinárodný zjazd v Petrohrade, Rusko, 1992

[Obrázok na strane 241]

Lauri a Jelena Nordlingovci

[Obrázok na strane 243]

Reino a Lesli Keskovci

[Obrázok na strane 247]

Jurij a Viktor

[Obrázky na strane 251]

Sála Kráľovstva v Maardu a zjazdová sála v Tartu

 [Obrázky na strane 254]

Estónska odbočka

Výbor odbočky, zľava doprava: Tommi Kauko, Toomas Edur a Lembit Reile