Papua-Nová Guinea

V DÁVNYCH časoch sa v priebehu mnohých rokov sťahovali skupiny ľudí z Ázie na juh a hľadali si nový domov. Na východe Malajského súostrovia narazili na členitý tropický ostrov, Novú Guineu, ktorý je druhým najväčším ostrovom na svete. * Prechádzali pozdĺž tropického pobrežia a osídľovali jeho rozľahlé močariská, husté džungle a roztrúsené vonkajšie ostrovy. Niektorí sa vyšplhali na jeho horské hrebene a usadili sa na náhorných plošinách s miernejším podnebím, so širokými údoliami a úrodnou pôdou.

Obyvateľstvo netvorilo jeden národ, ale skladalo sa z vyše tisíc malých a často znepriatelených kmeňov. Zachovávali odlišné zvyky, nosili rôzne odevy a hovorili vyše 800 jazykmi. Väčšina skupín žila v silne chránených enklávach, úplne izolovaných od vonkajšieho sveta. Mnohí verili, že za horizontom sa skrýva ríša démonov a zomretých predkov, ktorí ovplyvňujú ich život na dobré alebo na zlé. Život ľudí sa točil okolo uzmierovania týchto duchov.

Obyvateľstvo bolo aj fyzicky rôznorodé — s výnimkou jednej spoločnej črty. Už v roku 1526 si ju počas svojej návštevy všimol portugalský vládny úradník Jorge de Meneses a ostrov pomenoval Ilhas dos  Papuas, čo znamená „Krajina kučeravých ľudí“. Španielsky moreplavec Ynigo Ortiz de Retes mal dojem, že ostrovania sú podobní obyvateľom Guiney v západnej Afrike, a tak nazval ostrov Nueva Guinea čiže Nová Guinea.

Európske mocnosti v 19. storočí rozdelili ostrov na tri časti. Holanďania, ktorí prišli prví, získali západnú polovicu, ktorá je dnes súčasťou Indonézie. Briti a Nemci si rozdelili východnú polovicu na Britskú Novú Guineu na juhu (neskôr nazvanú Papua) a na Nemeckú Novú Guineu na severe (neskôr nazvanú Nová Guinea). Po prvej svetovej vojne sa obe tieto územia dostali pod kontrolu Austrálie. Napokon sa v roku 1975 Papua a Nová Guinea spojili a vytvorili nezávislý štát Papua-Nová Guinea. *

V súčasnosti sa Papua-Nová Guinea ešte stále len začleňuje do moderného sveta. Niektorí obyvatelia žijú v moderných mestách obklopení najnovšími technickými vymoženosťami. No štyria z piatich ľudí žijú v malých osadách v buši, kde sa život za celé stáročia príliš nezmenil — bohatstvo sa tu meria vlastníctvom ošípaných, platí sa cena za nevestu, všadeprítomný je špiritizmus a prvoradá je vernosť kmeňu.

V posledných desaťročiach však táto krajina kontrastov zažila ešte výraznejšiu premenu — premenu, ktorá zasiahla úprimných ľudí zo všetkých etnických skupín a v mnohých smeroch zlepšila ich život. Je to duchovná premena, ktorá je výsledkom štúdia a uplatňovania právd Božieho Slova, Biblie. (Rim. 12:2)

 PRVÍ NOSITELIA DOBRÉHO POSOLSTVA

Biblická pravda sa dostala na Papuu-Novú Guineu v roku 1932, keď sa tu na ceste do Malajzie zastavil britský priekopník Peck. Peck nebol človek, ktorý by si nechal ujsť nejakú príležitosť, a tak niekoľko týždňov zvestoval miestnym obyvateľom. Kým odišiel na miesto svojho pridelenia, rozšíril tu stovky kusov biblickej literatúry.

O tri roky zakotvila v prístave v Port Moresby motorizovaná plachetnica Lightbearer (Nositeľ svetla) so siedmimi priekopníkmi na palube, lebo potrebovali opraviť poškodený motor. Počas tejto mesačnej zastávky horlivo zvestovali v celom Port Moresby i v okolí. Jeden z nich, Frank Dewar, húževnatý Novozélanďan, zašiel do vnútrozemia s nákladom kníh a rozširoval miestnym obyvateľom literatúru až do vzdialenosti 50 kilometrov od pobrežia.

Niečo z tejto literatúry sa dostalo do rúk šamana z kmeňa Koiari, ktorý sa volal Heni Heni Nioki. Biblické pravdy, ktoré sa Heni vtedy dozvedel, potom v jeho  srdci driemali a čakali, kedy sa Jehovovi svedkovia vrátia a polejú, čo bolo zasiate. (1. Kor. 3:6)

Koncom 30. rokov 20. storočia iný priekopník podnikol rozsiahlu zvestovateľskú cestu, ktorá zahŕňala najdôležitejšie mestá Papuy-Novej Guiney vrátane ostrovov Nová Británia, Nové Írsko a Bougainville. Rozšíril veľa biblickej literatúry. No skôr než mohli iní nadviazať na jeho prácu, túto oblasť zachvátil chaos druhej svetovej vojny.

ZVESTOVANIE VO „VEĽKEJ DEDINE“

O 12 rokov neskôr, 22. septembra 1951, vystúpil v Port Moresby z lietadla do zadúšajúcej horúčavy a vlhkosti jeden vysoký Austrálčan. Bol to Tom Kitto — 47-ročný svedok, ktorý zareagoval na výzvu adresovanú dobrovoľníkom, ktorí by boli ochotní otvoriť dielo Kráľovstva na tichomorských ostrovoch. Po šiestich týždňoch sa k nemu pripojila jeho manželka Rowena. Ich obvodom bola celá Papua-Nová Guinea.

Kittovci čoskoro zistili, že väčšina Európanov v Port Moresby je k posolstvu o Kráľovstve ľahostajná. No potom stretli Geoffa Bucknella, tiež Austrálčana, ktorý sa  v mladosti vzdialil od pravdy. Geoff súhlasil so štúdiom a neskôr sa spolu s manželkou Irene stali vernými svedkami.

Tom a Rowena sa potom presunuli do Hanuabady, čiže, podľa významu tohto slova v miestnom jazyku motu, do „Veľkej dediny“. Táto dedina sa rozprestiera ponad prístav Port Moresby a tvoria ju stovky domov na koloch spojených dlhými drevenými lávkami, ktoré siahajú až na pláže. „Ľudia sa okolo nás zhŕkli, aby si vypočuli dobré posolstvo,“ napísala Rowena. „Stretli sme sa s takým záujmom, že sme každý večer okrem dvoch dní počas dvoch mesiacov prichádzali viesť biblické štúdiá.“ Tom dodáva: „Týchto ľudí naozaj priťahovala nádej na vzkriesenie a život v pozemskom raji. Keď misionári takzvaného kresťanstva a miestny policajt robili na ľudí nátlak, aby prestali študovať, všetci zostali pevní. Pravda sa v ich srdci hlboko zakorenila.“

Medzi tými, ktorí sa pevne postavili za pravdu, boli Raho a Konio Rakataniovci, Oda Sioni, Geua Niokiová a jej manžel Heni Heni, ktorý už pred 16 rokmi dostal literatúru od členov posádky lode Lightbearer. Čoskoro sa už v dome Heniho Heniho schádzala na  pravidelných zhromaždeniach skupina asi 30 záujemcov. „Muži a ženy sedeli na opačných stranách miestnosti,“ spomína Oda Sioni, ktorý bol v tom čase ešte chlapec. „Ženy nosili sukne z trávy a hore nemali nič. Deti nosili vo farebných vakoch s popruhmi, ktoré zavesili na trámy v miestnosti. Keď bábätká nadojčili, uložili ich do vakov a jemne ich hojdali, aby zaspali.“

Tieto zhromaždenia viedol Tom Kitto pomocou tlmočníka. Prirodzene, veci nešli vždy hladko. „Na jednom zhromaždení slúžil ako prekladateľ Badu Heni, brat Heniho Heniho,“ spomína Don Fielder, ktorý sem prišiel v roku 1953. „Spočiatku sa zdalo, že je všetko v poriadku. Badu prekladal Tomove slová a dokonca napodobňoval aj jeho gestá. Až neskôr sa Badu priznal, že z toho, čo Tom hovoril, nerozumel vôbec nič. Jednoducho teda opakoval pravdy, ktoré už poznal, a pritom napodobňoval Tomove gestá, aby prejav pôsobil autenticky.“ Skupina rástla napriek týmto problémom rýchlo a čoskoro bola vytvorená druhá skupina v dome Raha Rakataniho, takisto v dedine Hanuabada.

„PRÍĎ A VYUČUJ MÔJ ĽUD“

Začiatkom roku 1952 Bobogi Naiori, náčelník kmeňa Koiari a popredný šaman, navštívil Heniho Heniho — svojho wantoka čiže súkmeňovca — a zúčastnil sa na zhromaždení v jeho dome. Na Bobogiho silne zapôsobilo to, čo videl a počul, a tak neskôr prišiel za  Tomom Kittom a prosil ho: „Prosím, príď a vyučuj môj ľud o pravde!“

Krátko nato Tom a Rowena cestovali svojím starým pickupom po blatistých cestách do Bobogiho domu v dedinke Haima, ktorá ležala asi 25 kilometrov severne od Port Moresby. Tom zvestoval zhromaždeným dedinčanom a Bobogi prekladal. Vďaka tomu začalo asi 30 ľudí študovať Bibliu.

Neskôr, ešte v ten istý mesiac, postavila skupina v Haime malú sálu na kresťanské zhromaždenia. „Sála mala konštrukciu z trámov z buša, strechu pokrytú trávou a pletené bambusové steny do výšky pása,“ spomína Elsie Horsburghová, ktorá neskôr chodila na zhromaždenia do tejto sály. „Vnútorné vybavenie sály tvorili sedadlá urobené z mladých stromčekov, petrolejová lampa a malá tabuľa.“ Táto skromná stavba bola prvou sálou Kráľovstva na Papue-Novej Guinei.

Bobogi potom chcel, aby aj jeho wantokovia v neďalekých horách počuli dobré posolstvo. Tak sa spolu s Tomom vydali po strmej horskej ceste na náhornú plošinu Sogeri. Zakrátko tam študovali s vyše 90 ľuďmi v troch dedinách.

 Táto činnosť neunikla pozornosti štátnych orgánov. V Ioadabu vtrhol na miesto zhromaždenia jeden štátny úradník a chcel vedieť, kto dovolil Jehovovým svedkom vyučovať miestnych dedinčanov. Polícia vyšetrovala aj niekoľko záujemcov a pýtala sa na charakter  nášho diela. Niektorí dedinskí pastori a majitelia plantáží sa dokonca vyhrážali bratom násilím.

Niektorí záujemcovia pod takým tlakom odpadli. No jadro zostalo pevné. V roku 1954 sa konal prvý krst na Papue-Novej Guinei, pri ktorom bolo 13 záujemcov pokrstených v rieke Laloki v Haime. Jedným z týchto pokrstených bol Bobogi, ktorý vyhlásil: „Aj keby odpadlo celé Koiari, ja sa nevzdám, lebo viem, že toto je pravda.“ V súlade so svojimi slovami zostal Bobogi rýdzi a verne slúžil ako starší v zbore v Haime až do svojej smrti v roku 1974.

NEZABUDNUTEĽNÉ ZHROMAŽDENIA

V júli 1955 pricestoval na návštevu do Port Moresby John Cutforth, kanadský misionár slúžiaci v Austrálii, ako prvý krajský dozorca. John si rýchlo obľúbil trópy, tunajší spôsob života i miestnych pokorných ľudí. Vtedy ani netušil, že na Papue-Novej Guinei bude slúžiť vyše 35 rokov.

John si so sebou priniesol dokumentárny film Spoločnosť nového sveta v činnosti, ktorý zachytával organizačné dielo a zjazdy Jehovových svedkov. Počas svojej trojtýždňovej návštevy premietol tento film 14-krát skupinám divákov od niekoľko  sto ľudí až po takmer 2 000. Na miestnych obyvateľov to veľmi zapôsobilo, veď mnohí z nich nikdy predtým žiaden film nevideli.

Vyvrcholením Johnovej návštevy bol jednodňový krajský zjazd v Haime. „Keď boli uchádzači o krst vyzvaní, aby sa postavili... vstalo sedemdesiat ľudí!“ spomína Tom Kitto. „Naše srdcia doslova prekypovali vďačnosťou, keď sme videli štyridsať bratov a tridsať sestier nastúpených pozdĺž rieky v džungli a pripravených symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi.“

Nasledujúci rok bratia zorganizovali druhý krajský zjazd v Haime. Bobogi, náčelník dediny, dostal za úlohu postaviť potrebné zariadenia a pripraviť jedlo pre očakávaných účastníkov zjazdu. Tri dni pred zjazdom sa John (Ted) Sewell, nový krajský dozorca z Austrálie, stretol s Bobogim, aby prediskutovali prípravy.

„Čo ste už postavili?“ išiel priamo na vec Ted.

„Zatiaľ ešte nič,“ odpovedal Bobogi.

„Ale dnes je štvrtok, Bobogi, a v nedeľu je zjazd!“ zvolal Ted.

„To je v poriadku, brat môj,“ odvetil Bobogi. „Všetko urobíme v sobotu.“

Ted bol zdesený a vrátil sa do Port Moresby v presvedčení, že zjazd bude organizačná katastrofa.

Keď v tú nedeľu prichádzal do Haimy, tŕpol, čo tam uvidí. Čakalo ho veľké prekvapenie! Pod obrovským stromom stálo pevné drevené pódium otočené smerom k veľkej vyčistenej ploche. Kúsok ďalej boli kamenné piecky, kde sa opekali ošípané, klokany, jelene, holuby, ryby, jamy a bataty. Čaj sa varil v nádobách na otvorenom ohni. Zástupy šťastných ľudí sa tešili zo spoločenstva v jedálni postavenej z materiálov, ktoré  ponúka džungľa. A tam, uprostred toho všetkého, stál Bobogi a vyzeral úplne pokojne. Ted bol ohromený!

„Bobogi, kde si sa to všetko naučil?“ čudoval sa Ted.

„Nuž, všetko som to videl v tom filme, čo nám John Cutforth vlani premietal,“ odpovedal Bobogi.

Na tomto zjazde sa zúčastnilo vyše 400 ľudí z ôsmich etnických skupín a 73 bolo pokrstených. Neskôr sa tento zjazd začal nazývať Bobogiho zjazd.

ZVESTOVANIE POMOCOU OBRÁZKOV

V roku 1957 sa John Cutforth natrvalo presťahoval na Papuu-Novú Guineu a začal tam pôsobiť ako cestujúci dozorca. Od svojej prvej návštevy dlho a hlboko premýšľal o tom, ako najlepšie by sa dalo zvestovať miestnym obyvateľom, z ktorých väčšina bola negramotná. Teraz bol pripravený využiť svoje nápady v praxi.

Keď sa John prihováral nejakému zboru alebo izolovanej skupine, najprv napísal svoje meno a meno tlmočníka na tabuľu. Potom ukázal na nebo a prítomných sa opýtal: „Boh aké meno?“ Hore na tabuľu napísal ich odpoveď „Jehova“, ako aj „Žalm 83:18“. Nižšie vľavo napísal „Starý svet“ a nakreslil paličkové postavy dvoch zápasiacich mužov, plačúcu osobu, hrob a „Rimanom 5:12“. Vpravo napísal „Nový svet“ a nakreslil dvoch mužov, ktorí si podávajú ruky,  tvár s úsmevom, prečiarknutý hrob a „Zjavenie 21:4“. Potom predniesol živý prejav, v ktorom obrázky vysvetľoval. Nato vyzval niekoľkých jednotlivcov z prítomných, aby prišli dopredu a zopakovali, čo povedal. Keď to zvládli, vyzval prítomných, aby si obrázky nakreslili na svoj hárok papiera a používali ich vo zvestovateľskej službe.

„Obrázková kázeň číslo jeden“, ako sa to nazývalo, mala úžasný vplyv na zvestovateľské dielo na Papue-Novej Guinei. Čoskoro nasledovali ďalšie obrázkové kázne. „Nespočetné hodiny sme venovali prekresľovaniu týchto obrázkov do školských zošitov. Každý, kto študoval Bibliu, dostal jeden exemplár, ktorý používal pri zvestovaní ďalším,“ hovorí Lena Davisonová, ktorá v tejto krajine slúžila 47 rokov. Deti si zhotovovali vlastné obrázkové knižky a s veľkou hrdosťou ich vyfarbovali.

Podobná vyučovacia metóda sa používala aj na zborových zhromaždeniach. „Na verejných prednáškach a štúdiu Strážnej veže sa vo veľkej miere používali  kresby na tabuľu, čo bolo ozajstnou pomocou pre tých, ktorí nevedeli čítať,“ vysvetľuje kanadská priekopníčka Joyce Willisová, ktorá slúžila na Papue-Novej Guinei vyše 40 rokov. Obrázkové kázne nakreslené na plátne sa používali ako učebné pomôcky aj na zjazdoch. „Tieto veľké kresby boli veľmi obľúbené a vštepovali kľúčové body do mysle prítomných,“ hovorí Mike Fisher, ktorý tam slúžil ako krajský dozorca. „Mnohé maľby napokon skončili zavesené v domoch izolovaných zvestovateľov, ktorí ich s hrdosťou používali na vydávanie svedectva návštevníkom.“

Po niekoľkých desaťročiach, keď už viac ľudí vedelo čítať a písať a keď bola viac rozšírená ilustrovaná literatúra, sa obrázkové kázne prestali používať.

SVEDECTVO SA ŠÍRI

Koncom 50. rokov 20. storočia prúdili na Papuu-Novú Guineu horliví Austrálčania, aby tam zvestovali dobré posolstvo. A mnohí, ktorí spoznali pravdu v Port Moresby, sa vrátili do svojich dedín s posolstvom o Kráľovstve. Tak sa dobré posolstvo rýchle šírilo celou krajinou.

V roku 1957 sa David Walker, 26-ročný brat z Austrálie žijúci v Port Moresby, dopočul, že ľudia v susednej dedine Manu Manu a v oblasti Gabadi majú záujem o pravdu. David odišiel zo zamestnania, začal slúžiť ako zvláštny priekopník a rok zvestoval  v tomto regióne, pričom slúžil celý čas sám. Neskôr na jeho úsilie nadviazali ďalší a teraz je v Manu Manu zbor a sála Kráľovstva.

Medzitým zvestoval Don Fielder na trhu Koki v Port Moresby, kde stretol niekoľkých rybárov, ktorí sa zaujímali o pravdu. Títo muži boli z pobrežnej dediny Hula ležiacej asi 100 kilometrov na východ. S cieľom ďalej pomáhať týmto mužom a ich rodinám vydal sa Don spolu s Athol (Dap) Robsonovou a niekoľkými záujemcami z Huly na plavbu do dediny na Donovom 8-metrovom dvojtrupovom kanoe. Zostali v Hule tri dni a vytvorili tam malú študijnú skupinu.

Krátko nato sa Don presťahoval do Huly ako zvláštny priekopník spolu s manželkou Shirley a ich dvojročnou dcérkou Debbie. „Postavili sme si malý príbytok a začali sme zvestovať v piatich dedinách v tejto oblasti,“ rozpráva Don. „To znamenalo prejsť každý deň asi 12-kilometrový okruh. Bolo to telesne namáhavé, ale duchovne osviežujúce, lebo sme zaviedli veľa  biblických štúdií a čoskoro s nami spolupracovalo osem nových zvestovateľov.“

Zvestovanie Dona a Shirley vyvolalo hnev miestneho pastora zjednotenej cirkvi, ktorý robil na majiteľa pozemku, kde mali svoj domček, nátlak, aby ich vykázal. „Keď sa o tom dozvedeli ľudia z jednej blízkej dediny, veľmi sa nahnevali, lebo nechceli, aby sme odišli,“ hovorí Don. „Asi dvadsiati nám pomohli premiestniť náš dom — základy a všetko ostatné — na iný pozemok, ktorý patril ich dedine.“

Rozzúrený kňaz sa odmietol vzdať. Intervenoval na úradoch v Port Moresby, aby zakázali Fielderovcom postaviť si domček kdekoľvek v celej tej oblasti. „Neodišli sme zo svojho pôsobiska,“ rozpráva Don, „ale poprosili sme Alfa Greena, skúseného stolára, aby použiteľné drevo z domčeka zobral a postavil nám malú izbu na našom dvojtrupovom kanoe. Potom sme kanoe ukotvili v mangrovoch pri ústí neďalekej rieky. Tam sme medzi rojmi moskytov a striehnucimi krokodílmi žili a slúžili ako priekopníci ďalšieho dva a pol roka.“ Keď sa Fielderovcom narodila druhá dcérka Vicki, vrátili sa do Port Moresby. Neskôr boli v krajskej službe a Don slúžil aj vo výbore odbočky.

DOBRÉ POSOLSTVO POČÚVAJÚ ĎALŠÍ

Asi v tom čase Lance a Daphne Gossonovci začali v Port Moresby študovať s niekoľkými mladými mužmi, ktorí pochádzali z pobrežnej dediny Kerema ležiacej asi 225 kilometrov západne od Port Moresby. Keď títo muži odišli domov na dovolenku, Lance a Jim Chambliss sa rozhodli na dva týždne ich navštíviť a priniesť dobré posolstvo do Keremy.

„Celá dedina sa zišla vypočuť si nás,“ píše Lance. „Počas nášho prejavu dobehol rozhnevaný pastor  miestnej Londýnskej misionárskej spoločnosti a napadol nášho tlmočníka — niekoľko ráz ho udrel, až kým nezasiahli dedinčania. Tvrdil, že miestni ľudia nás tam nechcú, a prikázal nám odísť z ‚jeho‘ územia. Odpovedali sme, že tí, ktorí nás chcú počúvať, môžu s nami odísť na druhý koniec dediny a ostatní môžu zostať s ním. Celá dedina išla s nami.

Na druhý deň ráno sme šli za okresným komisárom nahlásiť, čo sa stalo. Cestou sme stretli ženu, ktorá bola veľmi chorá. Ponúkli sme sa, že ju odvedieme do miestnej nemocnice, ale ona sa zdráhala. Až po mnohom presviedčaní napokon súhlasila, že pôjde. Keď sme odišli od lekára, navštívili sme okresného komisára, ktorí zjavne nebol našou návštevou nadšený. S hnevom nás obvinil, že ľudí učíme, aby neprijímali lekársku pomoc! No práve vtedy vošiel dnu ten lekár a započul jeho obvinenie. Komisárovi povedal, že sme práve presvedčili chorú ženu, aby išla do nemocnice a dala sa liečiť. Komisár, čo mu je na česť, sa okamžite ospravedlnil. Povedal nám, že bol práve uňho miestny katolícky kňaz a prekrútil naše presvedčenie. Potom určil dvoch ozbrojených policajtov, aby nás chránili pred ďalšími problémami. Bola to naozaj zaujímavá skúsenosť, keď na biblických štúdiách s nami sedeli policajti s pištoľami!“

Krátko nato boli ako zvláštni priekopníci do Keremy pridelení dvaja mladí Austrálčania Jim Smith a Lionel Dingle. Okamžite sa začali učiť miestny jazyk tairuma. „Každé slovo sme povedali v jazyku motu a naši záujemcovia vyslovili zodpovedajúce slovo v jazyku tairuma a to sme si zapísali,“ vysvetľuje Jim. „Tak sme si vytvorili malý slovníček a naučili sme sa naspamäť jednoduché biblické posolstvo. Miestni obyvatelia žasli, keď nás počuli rozprávať ich jazykom, lebo to  nedokázali žiadni iní Európania v okrese. Po troch mesiacoch sme viedli týždenné zhromaždenia v jazyku tairuma na oboch stranách zálivu Kerema Bay.“

Neskôr Jima a Lionela vystriedal ďalší mladý Austrálčan Glenn Finlay a 18 mesiacov zvestoval sám v Kereme. „Bola to pre mňa skúška,“ hovorí Glenn, „a niekedy som si kládol otázku, či má moja práca zmysel. No potom jedna pokorujúca skúsenosť zmenila môj pohľad.

Jedným z mojich záujemcov bol starší dedinský pekár, ktorý sa volal Hevoko. Bol úplne negramotný a po niekoľkých mesiacoch dokázal pochopiť len niekoľko základných právd. Premýšľal som, či má vôbec cenu s ním študovať. Keď som sa neskôr v jedno dopoludnie blížil k jeho domu, počul som nejaký hlas. Zastavil som sa a počúval som. Bol to Hevoko, ktorý sa nahlas modlil k Jehovovi a vrúcne mu ďakoval, že sa dozvedel pravdu o jeho mene a Kráľovstve. Jeho úprimná modlitba mi pripomenula, že Jehova sa pozerá na srdce a nie na intelekt. Dobre pozná tých, ktorí ho milujú. (Ján 6:44)

 TVÁROU V TVÁR CARGO KULTOM

V roku 1960 sa ďalší dvaja austrálski zvláštni priekopníci, Stephen Blundy a Allen Hosking, presťahovali do dediny Savaiviri, ktorá sa nachádza asi 50 kilometrov východne od Keremy. Stephen a Allen žili najskôr tri mesiace v stane a potom sa presťahovali do malého bušového domčeka na kokosovej plantáži obklopenej obrovským močiarom.

Savaiviri bolo známou baštou cargo kultu. Ako tento kult vznikol? Počas druhej svetovej vojny miestni obyvatelia žasli nad bohatstvom alebo cargom, ktoré sprevádzalo zahraničných vojakov. Potom sa vojna skončila, vojaci sa zbalili a odišli. Niektorí dedinčania uvažovali, že keďže cargo prišlo spoza horizontu — kde sa nachádza svet duchov —, veci im museli poslať ich mŕtvi predkovia, ale vojaci ich zadržali. V snahe upozorniť duchov na svoje potreby sa ľudia venovali predstieraným vojenským cvičeniam a postavili mohutné prístavné plochy, aby sa pripravili na slávny deň, keď dorazí nové cargo v obrovskom množstve.

Netrvalo dlho a Stephen s Allenom študovali asi s 250 členmi cargo kultu vrátane vodcu kultu a niektorých z jeho  „dvanástich apoštolov“. „Veľa týchto ľudí spoznalo pravdu,“ spomína Stephen. „Dôstojník miestnej polície nám neskôr povedal, že naše kázanie malo rozhodujúci vplyv na rozpad cargo kultu v Savaiviri.“

VÝROBA BIBLICKEJ LITERATÚRY

Títo raní priekopníci rýchlo pochopili, aké dôležité je prekladať biblickú literatúru do miestnych jazykov. Ale ako by mohli poskytovať literatúru 820 jazykovým skupinám?

V roku 1954 urobil Tom Kitto prvý krok, keď zariadil, aby miestni bratia preložili jednu kapitolu knihy „Boh nech je pravdivý“ * do miestneho jazyka motu, ktorým sa hovorí v Port Moresby. Z tejto kapitoly s názvom „Nová zem“ sa v podobe cyklostylovaných letákov rozšírilo vyše dvesto výtlačkov, ktoré potešili mnoho ľudí hovoriacich jazykom motu.

Keď sa otvárali nové územia, priekopníci usilovne pracovali na prekladaní literatúry do ďalších miestnych jazykov. Jim Smith spomína: „Zapisoval som si nové slová a výrazy, a tak som krvopotne zostavoval slovník a gramatické zásady pre jazyk tairuma, ktoré som používal pri preklade študijných článkov Strážnej veže. Často som pracoval dlho do noci a na stroji som preložené články prepisoval na hárky papiera, ktoré som potom rozdával ľuďom prítomným na zhromaždení. Neskôr som do jazyka tairuma preložil traktát a brožúru. Tieto prvé publikácie pomohli mnohým Keremčanom spoznať pravdu.“

Ďalšie publikácie boli vydané v jazyku hula a toaripi. Keďže bolo zjavne nemožné tlačiť publikácie v každom jazyku, bratia neskôr sústredili úsilie na dva  obchodné jazyky — hiri motu a tok pisin. Jazykom hiri motu, ktorý je zjednodušenou formou motu, hovorilo veľa ľudí pozdĺž papuánskeho pobrežia. „Venovali sme veľa úsilia zlepšeniu písomnej formy tohto jazyka,“ rozpráva Don Fielder. „Napokon sa Strážna veža a naše ďalšie publikácie v hiri motu vo veľkej miere podieľali na vývoji tohto jazyka do jeho terajšej komplexnej podoby.“ Tok pisin — zmes angličtiny, nemčiny, kuanua a ďalších jazykov — sa vo veľkej miere používa v horských oblastiach, na pobreží a na ostrovoch na severe Papuy-Novej Guiney. Ako sa zvestovateľské dielo začalo v tomto pestrom obvode?

DOBRÉ POSOLSTVO SA ŠÍRI NA SEVER

V júni 1956 sa priekopníci Ken a Rosina Framovci, ktorí boli vtedy novomanželmi, ako prví svedkovia presťahovali na Nové Írsko, čo je ostrov v Bismarckovom súostroví na severovýchode Papuy-Novej Guiney. Ken, ktorý bol účtovníkom, pracoval vo veľkej obchodnej spoločnosti v Kaviengu, najvýznamnejšom meste na ostrove. Ken hovorí: „Pred odchodom zo Sydney sme dostali radu, aby sme ľuďom umožnili zvyknúť si na nás, kým im začneme otvorene zvestovať. Rosina bola dobrá krajčírka a čoskoro mala veľa zákazníkov. Vydávali sme im neformálne svedectvo  a zakrátko sa vytvorila skupinka záujemcov, ktorá sa v našom dome raz za týždeň diskrétne schádzala.

Po osemnástich mesiacoch nás navštívil krajský dozorca John Cutforth a opýtal sa, či môže premietnuť film Šťastie spoločnosti nového sveta. Porozprával som sa s majiteľom miestneho kina a on súhlasil, že bezplatne premietne film o našej slobodnej ,misii‘. Jeho zamestnanci museli rozšíriť informáciu o premietaní. Keď sme prišli ku kinu, vchod bol plný ľudí a potrebovali sme pomoc polície, aby sme sa dostali dnu. Film si pozrelo vyše 230 ľudí, nerátajúc tých, ktorí sa dívali cez otvorené okná. Po tomto podujatí sme zvestovali už otvorenejšie.“

V júli 1957 bol v prístavnom meste Rabaule, ktoré leží medzi dvoma činnými sopkami na ostrove Nová Británia, založený zbor. Tamojší zbor sa schádzal v záhrade domu, ktorý si prenajali zvláštni priekopníci. „Každý večer prichádzalo do domu študovať Bibliu vyše sto ľudí,“ hovorí priekopník Norm Sharein. „Rozdelili sme ich do skupín asi po 20 a vyučovali sme ich pod stromami pri svetle lámp.“

Keď tento zbor hostil prvý krajský zjazd, na miestnej pláži bolo pokrstených sedem osôb. Piati z nich sa čoskoro zapojili do priekopníckej služby. Ale kde by mohli najlepšie slúžiť? Austrálska odbočka odpovedala — v Madangu.

V meste Madang ležiacom na severovýchodnom pobreží hlavného ostrova boli „polia“ zrelé na žatvu. (Ján 4:35) Malá skupina tunajších zvestovateľov nedokázala uspokojovať potreby všetkých záujemcov. Keď prišiel kanadský priekopník Matthew Pope s rodinou  a kúpil si dom s niekoľkými chatkami vo dvore, bolo možné poslať sem ďalších priekopníkov.

Z Rabaulu prišlo osem priekopníkov a rozptýlili sa po okrese Madang. Jeden z nich, Tamul Marung, si zaobstaral bicykel a presunul sa pobrežným člnom do svojej domovskej dediny Basken asi 48 kilometrov severne od Madangu. Najskôr zvestoval v Baskene a potom išiel na bicykli späť do Madangu, pričom cestou vydával svedectvo. Neskôr sa vrátil do Baskenu, založil tam zbor a slúžil tam ďalších 25 rokov ako priekopník. V priebehu toho času sa oženil a vychoval deti. Jeho dcéra a neter neskôr slúžili v Bételi.

Medzitým John a Lena Davisonovci stretli v Madangu Kalipa Kanaiho, ktorý bol učiteľom v dedinke Talidig medzi Baskenom a Madangom. Netrvalo dlho a John s Lenou pravidelne cestovali do Talidigu, kde študovali s Kalipom a jeho príbuznými. To rozhnevalo školského inšpektora, ktorý bol katolík. Nariadil polícii, aby vykázala Kalipa a jeho príbuzných z ich domov. Táto skupina sa nedala zastrašiť; presťahovala sa do susednej dediny Bagildig a rozrástla sa do prekvitajúceho zboru. Neskôr postavili veľkú sálu Kráľovstva, ktorá sa používala aj na zjazdy. Teraz je v okrese Madang sedem zborov a dve skupiny.

 Zatiaľ čo sa Madang otváral dobrému posolstvu, Jim Baird a John a Magdalen Endorovci mali úspech vo veľkom pobrežnom meste Lae asi 210 kilometrov na juhovýchod. „Takmer každý večer sme v našom dome študovali s veľkými skupinami ľudí. Za šesť mesiacov sa k nám desať záujemcov pripojilo v službe,“ spomína John. Neskôr toho istého roku sa vyše 1 200 osôb zúčastnilo premietania filmu Spoločnosť nového sveta v činnosti v kine v meste Lae. Mnohí z prítomných boli sezónni pracovníci, ktorí odniesli dobré posolstvo späť do svojich horských dedín.

Aj smerom do vnútrozemia od Lae húževnatí zvestovatelia vykonávali dobrú prácu. Jack Arifeae, statný muž s okrúhlou tvárou a so skutočným zápalom pre službu Jehovovi, založil vo svojom dome vo Wau prekvitajúci zbor.  Asi 30 členov kmeňa Kukukuku — ktorý bol kedysi obávaný pre kanibalizmus — študovalo Bibliu tiež a dobre duchovne napredovalo.

V tom istom čase vyvolalo horlivé zvestovanie Wallyho a Joy Busbridgeovcov v neďalekom meste Bulolo hnev tzv. novej kmeňovej misie, ktorá považovala tamojšiu oblasť za svoju výlučnú doménu. V dôsledku tlaku, ktorý misia vyvolávala, dostal Wally ultimátum od svojho zamestnávateľa: „Vzdaj sa svojho náboženstva alebo si nájdi inú prácu.“ Wally a Joy sa presťahovali do Lae a ďalej zvestovali. Neskôr začali slúžiť celým časom a Wally roky pôsobil ako cestujúci dozorca.

Do Popondetty, malého mesta juhovýchodne od Lae, sa dobré posolstvo dostalo cez Jeroma a Laviniu Hototovcov, ktorí sa vrátili do domovskej provincie z Port Moresby. Jerome bol veľmi iniciatívny a presvedčivo používal Písmo, kým Lavinia bola láskavá žena prejavujúca skutočný osobný záujem o iných. Ako sa dalo očakávať, keď začali zvestovať, čoskoro prišiel k ich domu anglikánsky biskup a veľká skupina jeho nasledovníkov a žiadali ich, aby prestali. No Jerome a Lavinia sa nedali zastrašiť. Pokračovali vo zvestovaní a založili malý, ale horlivý zbor.

Do roku 1963 preniklo dobré posolstvo aj do mesta Wewak na vzdialenom severnom pobreží Papuy-Novej Guiney. Dvaja nemeckí stavbári Karl Teynor a Otto Eberhardt pracovali cez deň na výstavbe nemocnice vo Wewaku a po večeroch a víkendoch študovali s vyše 100 záujemcami. Ich zvestovanie rozzúrilo miestneho katolíckeho kňaza, ktorý zhromaždil dav a hodil motocykle, ktoré patrili Karlovi a Ottovi, do  mora. Jeden z kňazových komplicov, popredný dedinský vodca, mal syna, ktorý sa neskôr stal svedkom. Keď tento muž videl, ako sa život jeho syna zlepšil, zapôsobilo to naňho a jeho postoj sa zmiernil. Tento muž potom umožnil svedkom zvestovať v dedinách, ktoré mal pod kontrolou.

ZRIADENIE KANCELÁRIE ODBOČKY

Kým duchovenstvo zápasilo s „problémom“ v podobe svedkov, bratia podnikali kroky na ,zákonné upevnenie dobrého posolstva‘ na najvyššej úrovni. (Fil. 1:7) A tak vláda dňa 25. mája 1960 oficiálne zaregistrovala právnu korporáciu Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie, ktorú Jehovovi svedkovia používajú v mnohých krajinách. To bratom otvorilo cestu k získaniu pozemkov od štátu na výstavbu sál Kráľovstva a iných budov potrebných na podporu diela Kráľovstva.

Neskôr v tom istom roku bola na Papue-Novej Guinei zriadená odbočka spoločnosti Watch Tower. John Cutforth bol vymenovaný za služobníka odbočky. No keďže priestorov na prenájom bol nedostatok, kde nájsť miesto na kanceláriu?

Odpoveď prišla s príchodom ďalšej dvojice — Jima a Florence Dobbinsovcov. Jim slúžil cez druhú svetovú vojnu v americkom námorníctve na Papue-Novej Guinei. Neskôr on aj Florence prijali pravdu a dali si za cieľ rozšíriť svoju službu. „V roku 1958 nás doma v Ohiu navštívil istý brat z Port Moresby a ukázal nám diapozitívy z Papuy-Novej Guiney,“ rozpráva Jim. „Neskôr sme našli jeden diapozitív, ktorý u nás náhodou nechal. Na tom diapozitíve bola jedna z najkrajších scenérií, akú sme kedy videli. ,Pošleme mu ho,‘ povedala manželka. Ale ja som odpovedal: ,Nie, odnesieme mu ho.‘“

 Po roku sa Jim a Florence so svojimi dcérami Sherry a Deborah presťahovali do malého betónového domčeka v predmestskej časti Port Moresby s názvom Six Mile. Krátko nato sa Jim začal s Johnom Cutforthom rozprávať o mieste pre kanceláriu odbočky.

„V Port Moresby som hľadal všade, ale žiadne priestory, kde by mohla byť kancelária odbočky, som nenašiel,“ sťažoval si John.

„No a čo tak náš dom?“ odpovedal Jim. „Môžete mať tri predné izby a ja s rodinou môžeme bývať vzadu.“

Veci sa dali do pohybu a 1. septembra 1960 bol dom Dobbinsovcov oficiálne zaregistrovaný ako prvá kancelária odbočky na Papue-Novej Guinei.

,ZAKÁŽTE SVEDKOV‘

Všetok tento pokrok sa nepáčil našim odporcom. Od roku 1960 sa cirkvi kresťanstva, liga vyslúžilcov Returned Services League (RSL) a miestne médiá snažili spoločne organizovanou kampaňou hanobiť a zakázať Jehovových svedkov.

Situácia vyvrcholila po tom, ako bol rozširovaný leták vysvetľujúci náš postoj k transfúzii krvi vybraným lekárom, duchovným a vládnym úradníkom. Ako sa dalo očakávať, prvé zareagovalo duchovenstvo takzvaného kresťanstva. Tridsiateho augusta 1960 uviedol South Pacific Post článok pod titulkom „Cirkvi sú rozhnevané pre otázku krvi“. V článku cirkevní vodcovia odsúdili svedkov ako „Antikristov a nepriateľov cirkvi“.

Ďalšie články lživo tvrdili, že Jehovovi svedkovia majú podvratný vplyv a že ich učenie podporuje záškoláctvo, neplatenie daní, cargo kulty a dokonca zlú hygienu. Ďalšie články svedkov falošne obviňovali z toho,  že využívajú blížiace sa zatmenie slnka na vybičovanie strachu a na „ovládanie mysle jednoduchých domorodcov“. Jeden editoriál dokonca svedkom vyčítal, že „žijú, jedia a pracujú s dedinčanmi“. South Pacific Post ich zas kritizoval za učenie, že „všetci ľudia sú si rovní“, a vyhlásil, že svedkovia sú „väčšou hrozbou ako komunizmus“.

Napokon 25. marca 1962 liga RSL vyzvala koloniálne úrady, aby svedkov zakázali. Austrálska vláda však túto žiadosť verejne zamietla. „Tento oznam mal dobrý vplyv na ľudí v celej krajine,“ rozpráva Don Fielder. „Ľudia s otvorenou mysľou mohli vidieť, že tvrdenia našich odporcov boli jednoducho nepravdivé.“

SMER VRCHOVINA

V ten istý mesiac sa Tom a Rowena Kittovci vydali z Port Moresby na niekoľkotýždňovú vyčerpávajúcu cestu. Odchádzali s dobrým posolstvom na nedotknuté územie — na drsnú novoguinejskú vrchovinu.

 Tridsať rokov predtým vstúpili na územie vrchoviny austrálski hľadači zlata a objavili tam civilizáciu, ktorá mala asi milión ľudí a bola úplne odrezaná od okolitého sveta. Vydesení domorodci si mysleli, že belosi sú duchovia ich predkov, ktorí sa vrátili z ríše mŕtvych.

Vzápätí po zlatokopoch prišli misionári takzvaného kresťanstva. „Keď misionári počuli, že prichádzame, dedinčanom zakázali počúvať nás,“ spomína Rowena. „Ale ich varovanie bolo skôr dobrou reklamou. Ľudia z vrchoviny, ktorí sú veľmi zvedaví, sa nemohli dočkať, kedy prídeme.“

Tom a Rowena si otvorili malý obchod vo Wabagu, 80 kilometrov severozápadne od mesta Mount Hagen. „Duchovní zakazovali svojim ovečkám kupovať od nás, predávať nám či rozprávať sa s nami. Dokonca vyvíjali nátlak, aby nám zrušili nájom pozemku,“ rozpráva Tom. „Časom však dedinčania videli, že sme iní ako ostatní Európania, ktorých poznali. Predovšetkým sme boli k nim láskaví. Naše láskavé správanie ich často privádzalo až k slzám a povedali, že chcú, aby sme zostali!“

 TRPEZLIVÉ VYUČOVANIE PRINÁŠA VÝSLEDKY

Od roku 1963 prichádzali ďalší a ďalší svedkovia zo zahraničia na vrchovinu a pomáhali rozširovať zvestovateľské dielo. Títo bratia a sestry sa pomaly posúvali z východu na západ a napokon prešli celú túto oblasť, pričom na mnohých miestach založili skupiny a zbory.

V meste Goroka v provincii Eastern Highlands sa malý zbor stretával najskôr v súkromnom dome. Neskôr si postavili skromné miesto na zhromaždenia z materiálov z buša. Potom, v roku 1967, vybudovali peknú sálu Kráľovstva so 40 sedadlami. „Žartoval som, že možno sa nám podarí do Armagedonu tie miesta zaplniť,“ spomína George Coxsen, ktorý desať rokov slúžil na vrchovine. „Ako veľmi som sa mýlil! Už o 12 mesiacov chodilo na zhromaždenia toľko ľudí, že sme museli vytvoriť druhý zbor!“

Smerom na východ neďaleko mesta Kainantu študoval Norm Sharein Bibliu s vyše 50 dedinčanmi, ktorí každý deň prichádzali do jeho chatrče. Neskôr sa dva a pol roka starali o túto skupinu priekopníci Berndt a Erna Anderssonovci. „Títo ľudia sa málokedy umývali, nosili minimum oblečenia, boli úplne negramotní a boli hlboko zapletení do démonizmu,“ spomína Erna. „No s trpezlivosťou a láskyplnou pomocou dokázali niektorí z nich čoskoro spamäti povedať a vysvetliť 150 biblických veršov.“

Berndt a Erna si vytvorili k svojej skupine silné puto. „Keď mali odísť slúžiť preč do Kaviengu, ženy ma obstúpili a plakali a nariekali!“ hovorí Erna. „Slzy sa im rinuli po lícach a jedna za druhou ma hladili po rukách a po tvári. Opakovane som odchádzala do našej chatrče poplakať si, zatiaľ čo sa ich Berndt snažil  upokojiť, ale nedali sa utíšiť. Keď sme napokon vyštartovali, veľký zástup bežal dolu kopcom za naším autom a ženy celou cestou nariekali. Stále je pre mňa ťažké opísať tie srdcervúce emócie, ktoré som v ten deň prežívala. Ako túžime vidieť týchto drahých ľudí v novom svete!“ Na prácu Berndta a Erny nadviazali ďalší priekopníci a v Kainantu bol vytvorený pekný zbor.

ROZSIEVANIE SEMENA KRÁĽOVSTVA PRINÁŠA ÚRODU

Začiatkom 70. rokov 20. storočia sa sformovala malá skupina svedkov v Mount Hagene asi 130 kilometrov západne od mesta Goroka. Toto mesto bol známe svojím veľkým každotýždenným trhom, ktorý priťahoval tisíce vidiečanov zo širokého okolia. „Na tomto trhu sme rozšírili stovky kusov literatúry,“ hovorí nebojácna priekopníčka Dorothy Wrightová. Keď sa ľudia vrátili do svojich dedín, posolstvo o Kráľovstve išlo s nimi a prenikalo do vzdialených oblastí, do ktorých sa v tom čase zvestovatelia nemohli dostať.

Neskôr boli Dorothin syn Jim Wright a jeho partner v priekopníckej službe Kerry Kay-Smith pridelení do mesta Banz ležiaceho v malebnom údolí Wahgi Valley, kde sa pestuje čaj a káva, východne  od Mount Hagenu. Narazili tu na zarytý odpor zo strany cirkevných misií, ktorých predstavitelia podnecovali deti, aby do priekopníkov hádzali kamene a vyháňali ich z ich dedín. Keď sa Kerry presťahoval na iné pôsobisko, Jim zostal slúžiť v Banze ako priekopník sám. Spomína si: „Často som v noci bdel, ležiac v mojej malej chatrči pokrytej trávou a modliac sa: ,Jehova, prečo som tu?‘ Až po mnohých rokoch som dostal na túto otázku odpoveď.

V roku 2007 som cestoval z Austrálie do Banzu na oblastný zjazd,“ pokračuje Jim. „Neďaleko miesta, kde stávala moja stará chatrč pokrytá trávou, stála pekná nová sála Kráľovstva, ktorá sa dala dočasne rozšíriť na zjazdovú sálu s 1 000 sedadlami. Keď som vošiel do areálu, pribehol za mnou nejaký brat, vrhol sa mi do náručia a rozplakal sa mi na pleci. Keď sa napokon upokojil, ukázalo sa, že je to brat Paul Tai. Vysvetlil mi, že som pred 36 rokmi študoval s jeho otcom. Paul si neskôr čítal otcove študijné knihy a prijal pravdu. Povedal mi, že slúži ako starší.

Počas zjazdu so mnou viedli na pódiu interview a hovoril som o prenasledovaní, ktoré sme v tom ranom období v Banze zažili,“ rozpráva Jim. „V publiku nezostalo asi ani jedno oko suché. Po programe prišli za mnou niekoľkí bratia, objímali ma a so slzami  v očiach sa mi ospravedlňovali. Ako malí chlapci ma vyhnali zo svojej dediny, pričom hádzali po mne kamene a vykrikovali urážky. Ba čo viac, jeden z nich, Mange Samgar — teraz zborový starší —, bol ich luteránskym pastorom, ktorý ich podnecoval! Tento zjazd bol naozaj miestom úžasných stretnutí!“

SEMENÁ VZCHÁDZAJÚ NA VZDIALENÝCH ÚZEMIACH

Kým mnohí ľudia na Papue-Novej Guinei spoznali pravdu vďaka priamemu kontaktu so svedkami, k iným ju priniesli semená pravdy, ktoré prenikli na vzdialené územia. (Kaz. 11:6) Napríklad asi v roku 1970 začali do odbočky pravidelne prichádzať správy zo zvestovateľskej služby od neznámej osoby z neexistujúceho zboru v neidentifikovanej dedine na vzdialenej rieke Sepik. Odbočka požiadala krajského dozorcu Mika Fishera, aby vec prešetril.

„Do dediny som cestoval desať hodín motorovým kanoe úzkymi kanálmi cez džungľu plnú moskytov,“  rozpráva Mike. „Napokon som na sklonku dňa prišiel na miesto a stretol nášho záhadného korešpondenta — bol to muž, ktorý bol pred rokmi vylúčený v inej oblasti. Vrátil sa do svojej dediny, kajal sa z hriechov a začal zvestovať iným. Vyše 30 dospelých v dedine sa označovalo za Jehovových svedkov, pričom niektorí boli spôsobilí na krst. Kajúcny muž bol čoskoro znovuprijatý a odbočka skupinu oficiálne zaregistrovala.“

V roku 1992 sa iný oblastný dozorca, Daryl Bryon, dozvedel o vzdialenej dedine vo vnútrozemí, kde sa ľudia údajne zaujímali o pravdu. „Na to, aby som sa dostal do tejto dediny, som išiel 80 kilometrov autom do vnútrozemia, asi hodinu a pol som pokračoval pešo cez hustú džungľu a ďalšiu hodinu som proti prúdu pádloval na kanoe,“ vysvetľuje Daryl. „Aké bolo moje prekvapenie, keď som na brehu rieky obklopenej vysokými horami zbadal úplne novú budovu s nápisom ,Sála Kráľovstva Jehovových svedkov‘!

V sále sa každú nedeľu stretávalo asi 25 záujemcov a študovali knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Keďže sa považovali za svedkov, spýtal som sa ich, či žujú betelové orechy. ,Och, nie,‘ odpovedali. ,Prestali sme už asi pred rokom, keď sme spoznali pravdu!‘ Ani netreba hovoriť, aký som bol rád, keď odbočka pridala túto skupinu do môjho kraja.“

ROZMACH MISIONÁRSKEJ ČINNOSTI

V 80. a 90. rokoch 20. storočia bola činnosť vo zvestovateľskom poli na Papue-Novej Guinei posilnená príchodom mnohých misionárov vyškolených v škole Gileád, absolventov školy služobného vzdelávania a zvláštnych priekopníkov z Anglicka, Austrálie, Filipín, Fínska, Japonska, Kanady, Nemecka,  Nového Zélandu, Spojených štátov, Švédska a ďalších krajín. To sa často ukázalo ako dvojnásobné požehnanie, lebo niektorí z týchto evanjelistov neskôr vstúpili do manželstva a pripojili sa k nim rovnako horliví partneri.

Väčšina nových navštevovala po príchode do krajiny dva alebo tri mesiace jazykové kurzy a učili sa tok pisin alebo hiri motu. Študenti sa každé ráno učili jazyk a každé odpoludnie uplatňovali to, čo sa naučili, v službe. Vďaka tomuto školeniu mnohí dokázali dobre viesť biblické štúdiá a prednášať prejavy už po niekoľkých mesiacoch.

Osvojovanie si nového jazyka im tiež pomáhalo, aby boli trpezliví a empatickí, keď učili ľudí, ktorí nevedeli písať a čítať. Tak pomohli veľkému počtu záujemcov získať základy gramotnosti potrebné na čítanie Božieho  Slova. (Iz. 50:4) Výsledkom bolo, že počet zvestovateľov vzrástol z 2 000 v roku 1989 na asi 3 000 v roku 1998, čo znamenalo 50-percentný vzrast len za deväť rokov!

Hoci mnohí z týchto evanjelistov museli neskôr z Papuy-Novej Guiney zo zdravotných alebo iných dôvodov odísť, zanechali za sebou trvalé dedičstvo. Na týchto drahých bratov a sestry sa tu stále s láskou spomína pre ich vernosť a skutky lásky. (Hebr. 6:10)

STAVEBNÁ ČINNOSŤ PRISPIEVA K POKROKU

S rastom počtu hlásateľov Kráľovstva narastala aj potreba sál Kráľovstva, zjazdových sál a väčších priestorov pre odbočku. Ako bola táto potreba uspokojená?

Pred rokom 1975 vláda pravidelne vyčleňovala nové pozemky na náboženské účely. Cirkvi, ktoré mali záujem, mohli podať žiadosť a odôvodniť ju pred pozemkovou komisiou, ktorú vymenovala vláda. Úspešný žiadateľ dostal pozemok bezplatne, ale musel na ňom v primeranom čase niečo vybudovať.

Napriek zarytému odporu duchovenstva kresťanstva získalo Medzinárodné združenie bádateľov Biblie v roku 1963 do prenájmu prvotriedny pozemok v Port Moresby. Ležal na svahu a bol z neho úžasný výhľad na trh Koki a na azúrové Koralové more. Na tomto pozemku bola neskôr postavená dvojpodlažná kancelária odbočky a sála Kráľovstva. Ďalšie pozemky získané v Port Moresby boli použité na výstavbu sál Kráľovstva v mestských častiach Sabama, Hohola, Gerehu a Gordon.

Pozemok v Gordone, ktorý mal výhodnú polohu blízko centra mesta, bol pôvodne určený na výstavbu  anglikánskej katedrály. „Na verejnom zasadnutí však predseda pozemkovej komisie povedal anglikánskemu duchovnému, že komisii sa nepáči, ako táto cirkev hromadí pozemky a často ich zneužíva na komerčné účely,“ hovorí Ron Fynn, ktorý slúžil na Papue-Novej Guinei 25 rokov. „Predseda dodal, že anglikáni nedostanú ďalší pozemok, kým rada neuvidí, že využívajú pozemky, ktoré už majú, na určený účel.

Predseda sa po týchto slovách obrátil na mňa a opýtal sa ma na naše požiadavky. Povedal som mu, že našou prvou voľbou je ,katedrálový‘ pozemok v Gordone. Anglikánsky duchovný vyskočil a chcel namietať, ale predseda mu rázne povedal, aby si sadol. Dokončil som svoju reč. Na úžas všetkých prítomných výbor pridelil tento pozemok nášmu zboru.“

Na tomto pozemku bola postavená sála Kráľovstva a štvorpodlažná budova odbočky. Nový areál odbočky bol zasvätený 12. decembra 1987. Predchádzajúca nehnuteľnosť v Koki bola predaná. Medzi rokmi 2005 a 2010 bola v areáli odbočky vybudovaná ešte štvorpodlažná obytná budova, sála Kráľovstva a prekladateľská kancelária. Tieto budovy boli zasvätené 29. mája 2010.

Dnes je po celej krajine 89 sál Kráľovstva a iných miest na zhromažďovanie. V mnohých vidieckych oblastiach sa miesta na zhromaždenia stále stavajú z miestnych materiálov dostupných v buši. No sály vo väčších mestách sú postavené z moderných stavebných materiálov. Mnohé z týchto novších sál boli postavené v rámci programu pre krajiny s obmedzenými zdrojmi, ktorý na Papue-Novej Guinei prebieha od roku 1999.

 VYTRVÁVAME NAPRIEK ŤAŽKOSTIAM

Rôzne náboženské skupiny pôsobiace na Papue-Novej Guinei mali džentlmenskú dohodu o mieste pôsobenia jednotlivých misií. Každá cirkev mala vlastné teritórium a predpokladala, že ostatné skupiny doň nebudú zasahovať. Prirodzene, Jehovovi svedkovia hovoria o dobrom posolstve všetkým, ktorí si ho chcú vypočuť, bez ohľadu na to, kde žijú. Tento postoj a pozitívna reakcia mnohých, ktorí sa dozvedeli o pravde, rozhnevali duchovenstvo.

„Po tom, ako som sa presťahoval na malý ostrov Kurmalak, ktorý je súčasťou Západnej novej Británie, ma medzi prvými navštívil anglikánsky kňaz,“ spomína Norm Sharein. „,V mojej farnosti nemáte právo kázať,‘ povedal mi. ,Títo ľudia už sú kresťania!‘

Neskôr som zbadal jedného záujemcu, s ktorým som študoval, ako horúčkovito vesluje na kanoe k brehu za silného dažďa v rozbúrenom mori. V skutočnosti riskoval život, keď bol v takom počasí na mori. Vytiahol kanoe na pláž a lapajúc po dychu mi povedal, že prichádza plný čln katolíkov pod vedením katechétu, aby ma zbili. Nemal som kde utiecť, a tak som sa modlil k Jehovovi o múdrosť a silu.

Keď čln dorazil, vystúpilo z neho asi 15 mužov s tvárami pomaľovanými načerveno — čo bol jasný znak ich hnevu. Nečakal som, kým prídu oni ku mne — vydal som sa im v ústrety. Predtým som sa ich obával, ale teraz bol strach preč. Keď som prichádzal, urážali ma a dúfali, že sa nechám vyprovokovať, ale ja som zostal pokojný.

Na scéne bol aj iný záujemca, s ktorým som študoval — starší muž, ktorý v podstate ostrov vlastnil.  S najlepším úmyslom povedal mužom: ,Jehovovi svedkovia nebojujú. No tak, udrite ho! Uvidíte!‘

,Na čej strane vlastne je?‘ pýtal som sa v duchu a želal som si, aby stíchol.

Po niekoľkominútovom rozhovore s tými mužmi som navrhol, aby odišli, a ako gesto dobrej vôle som vystrel ruku na pozdrav ich vodcovi. Prekvapený sa obzrel na ostatných a oni sa pozerali na neho. Potom mi podal ruku. Tým sa uvoľnilo napätie a všetci sme si podali ruky. Potom na moju veľkú úľavu odišli! Nevdojak som si spomenul na Pavlove slová Timotejovi: ,Pánov otrok nemá bojovať, ale má byť ku všetkým jemný... ktorý sa ovláda za zlých okolností.‘“ ​(2. Tim. 2:24)

Berndt Andersson si spomína, že v jednej horskej dedine sa luteránsky pastor sprevádzaný davom asi 70 mužov z inej dediny pokúšal vyhnať svedkov a zničiť sálu Kráľovstva. Berndt vyviedol dav z miery, keď im vyšiel pred dedinu v ústrety. Podišiel k pastorovi a opýtal sa ho, prečo luteránska misia hovorí, že Božie meno je Anutu, čo bolo miestne meno, ktoré začali používať aj niektorí misionári takzvaného kresťanstva. Pastor povedal, že je to v Biblii, a tak sa Berndt opýtal kde. Pastor otvoril svoju Bibliu, a keď bolo jasné, že taký verš nenájde, Berndt ho požiadal, aby prečítal Žalm 83:18. Po tom, ako pastor s pomocou Berndta našiel knihu Žalmy, začal nahlas čítať. Keď prišiel na meno Jehova, zavrel Bibliu a kričal: „To je lož!“ Až po chvíli mu došlo, že práve odsúdil vlastnú Bibliu. Mnohí z jeho nasledovníkov zmenili po tejto príhode postoj k svedkom.

 Náboženskí odporcovia niekedy spálili sály Kráľovstva postavené z materiálov z buša, ako sa to stalo v dedine Agi v provincii Milne Bay. V tomto prípade však jeden z podpaľačov, ktorý bol v tom čase opitý, svoje skutky úprimne oľutoval. Neskôr oslovil bratov, prijal ponuku biblického štúdia a stal sa priekopníkom. Ba čo viac, dostal možnosť bývať v priekopníckom domove pri tamojšej znovu vybudovanej sále. Teraz sa teda staral o miesto, kde sa kedysi dopustil zločinu!

Dnes už náboženské prenasledovanie takmer vymizlo. „Vstúpili sme do pokojného obdobia,“ hovorí Craig Speegle. „No objavil sa ďalší problém — násilie, často páchané chuligánmi a zlodejmi nazývanými raskolovia. Keď bratia zvestujú na nebezpečných územiach, pracujú v skupinách a dávajú pozor, aby  nestratili jeden druhého z dohľadu.“

„Je užitočné, keď vás poznajú ako svedkov,“ hovoria misionári Adrian a Andrea Reillyovci. „Či už nakupujete, alebo zvestujete, je múdre nosiť literatúru,“ rozpráva Adrian. „Iste, nie je to záruka bezpečnosti, ale môže to byť užitočné, lebo vás to identifikuje ako Jehovovho služobníka. Raz sa mi pokazilo auto v jednej nebezpečnej štvrti mesta Lae. Bol som sám a o chvíľu už bol pri mne gang mladíkov hrozivého vzhľadu. Dvaja z nich ma však vďaka biblickému rozhovoru, ktorý sme nejaký čas predtým viedli, spoznali. Tí sa ma zastali. A tak namiesto toho, aby ma okradli alebo mi ublížili, na moje prekvapenie a úľavu celá skupina tlačila moje pokazené auto asi pol kilometra späť do misionárskeho domova.“

Inokedy bola jedna sestra práve na trhu, keď jej raskolovia vyzbrojení nožmi zašepkali do ucha: „Daj nám tašku.“ Okamžite im ju podala a oni ušli. O niekoľko minút sa vrátili, ospravedlnili sa a tašku s celým obsahom jej vrátili. Prečo? Keď tašku otvorili, uvideli Bibliu a knihu Rozhovory a cítili sa previnilo za to, čo urobili.

RÔZNE METÓDY ZVESTOVANIA

„Zvestovali sme všade, kde sme našli ľudí,“ spomína Elsie Thewová, ktorá slúžila na Papue-Novej Guinei so svojím manželom Billom od roku 1958 do roku 1966. „S ľuďmi sme sa zhovárali v dedinách, v domoch, v záhradách, na trhoviskách a na chodníkoch v buši. Rozprávali sme sa s rybármi na plážach a brehoch riek. Sprvoti sme nosievali mapu sveta, aby sme  ľuďom na odľahlých územiach mohli ukázať, odkiaľ sme. To bolo dôležité, lebo niekedy sme prišli lietadlom a dedinčania, ktorí nevedeli nič o vonkajšom svete, si mysleli, že sme spadli z neba! Tak sme im ukázali, že sme proste prišli z inej časti toho istého sveta, v ktorom žijú aj oni.“

Jediný spôsob, ako sa dostať do mnohých dedín roztrúsených popri dlhom pobreží Papuy-Novej Guiney a okolo riek, je použiť čln alebo kanoe. Steve Blundy spomína: „Brat Daera Guba z Hanuabady v Port Moresby bol starší muž s bohatými skúsenosťami s plavidlami. Pod domom mal dva vydlabané kmene, a tak sme mu s mojím priekopníckym partnerom pomohli získať drevo na zhotovenie puapua, čo je miestna forma katamaránu. Plavidlo bolo vybavené plachtou. Daera slúžil ako kapitán a dvaja alebo traja ďalší bratia z Hanuabady tvorili posádku. Spolu sme urobili nemálo ciest do dedín v okolí Port Moresby.“

 Koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia slúžil Berndt Andersson na Novom Írsku, nádhernom ostrove asi 650 kilometrov severovýchodne od hlavného ostrova. Berndt píše: „Prichádzali za nami ľudia z okolitých malých ostrovov a žiadali nás, aby sme ich navštívili. Na to sme však potrebovali čln, čo sa pri našej skromnej mesačnej refundácii zdalo ako neuskutočniteľný sen. V kôlni sme mali niekoľko dosiek, ale to zďaleka nestačilo na postavenie člna. Vec sme teda v modlitbe vložili do Jehovových rúk. Potom nám sčista-jasna istý brat z Lae poslal 200 austrálskych dolárov, aby sme mohli navštevovať vonkajšie ostrovy. Tak sme si mohli postaviť čln, ktorý sme nazvali Pioneer. Chýbal mu však motor. Opäť nám tento drahý brat poskytol potrebné finančné prostriedky, tentoraz na kúpu malého závesného motora. Teraz sme mohli reagovať na pozvanie a navštíviť tieto malebné ostrovy!“

 Asi v roku 1990 plánoval krajský dozorca Jim Davies spolu s tromi inými bratmi ísť vydávať svedectvo do utečeneckého tábora na hornom toku rieky Fly neďaleko hraníc s Indonéziou. Bratia si dohodli ubytovanie u záujemkyne, ktorej manžel bol druhým mužom vo vedení tábora. „Plavba na motorovom vydlabanom kanoe proti prúdu rieky Fly nám trvala takmer dve hodiny,“ hovorí Jim. „Asi o deviatej ráno sme už boli na čistinke v džungli, kde sme uvideli prašnú cestu vedúcu do vzdialeného tábora. Čakali sme tam na nejaký povoz.

Napokon sa o piatej popoludní objavilo auto. Naložili sme si batožinu, nastúpili sme a šli. Neprešli sme ani sto metrov, a pokazilo sa nám riadenie! Vodič sa nedal vyviesť z rovnováhy — našiel kus drôtu, ľahol si pod auto a oddelené časti drôtom spojil. ,Týmto vozidlom sa ďaleko nedostaneme,‘ pomyslel som si. Ale mýlil som sa. Ten drôt vydržal celú cestu — päť hodín —, ktorú sme prešli so zapnutým pohonom všetkých štyroch kolies pre zlý stav cesty. Veľa ráz sme uviazli v blate a museli sme vozidlo vytlačiť. Do cieľa sme prišli o desiatej večer, unavení a zablatení.

Tri dni sme zvestovali v tábore, ktorý sa rozprestieral na veľkom území džungle, a rozšírili sme všetku literatúru, ktorú sme mali. Stretli sme aj jedného vylúčeného muža, ktorý vyjadril túžbu vrátiť sa k Jehovovi. Neskôr sme boli nadšení, keď sme sa dozvedeli, že sa naozaj vrátil. Dnes je v pravde aj jeho manželka a niektoré z jeho detí. To isté platí aj o záujemkyni a jej manželovi, ktorí nám láskavo poskytli ubytovanie.“

 KRAJSKÁ SLUŽBA NA RIEKE SEPIK

Rieka Sepik sa vinie ako 1 100-kilometrový hnedý had od hôr až k moru. Na niektorých miestach je taká široká, že sotva dovidieť z jedného brehu na druhý. Rieka je rušnou dopravnou tepnou, ktorú bratia vrátane cestujúcich dozorcov a ich manželiek pravidelne využívajú. Pripojme sa k jednému krajskému dozorcovi a jeho manželke na ich návštevách zborov pozdĺž tejto mohutnej vodnej cesty.

Warren Reynolds píše: „Skoro ráno opúšťame spolu s manželkou Leann mesto Wewak s hliníkovým 3,5-metrovým člnom, priviazaným popruhmi na strešnom držiaku nášho auta. Asi po trojhodinovej jazde, väčšinou so zapnutým náhonom všetkých štyroch kolies, zaparkujeme svoje vozidlo na niekoľko dní pri rieke, kým budeme cestovať proti prúdu rieky a navštívime asi 30 zvestovateľov v štyroch dedinách na prítokoch rieky Sepik.

Na našom člne s plochým dnom, ktorý je naložený zásobami, naštartujeme 19-kilowatový závesný motor a vydáme sa proti prúdu na cestu. Po hodine odbočíme do rieky Yuat, ktorá sa vlieva do Sepika, a pokračujeme ďalšie dve hodiny, kým sa nedostaneme do dediny Biwat. Tam nás srdečne vítajú bratia a záujemcovia, vynášajú náš čln na breh a uložia ho v dome jedného z nich. Po spoločnom jedle z plantajnov a kokosového mlieka sa všetci vydávame na dvojhodinovú túru cez močaristú džungľu, pričom zvestovatelia idú vpredu a pomáhajú nám niesť naše veci. Napokon prichádzame do dedinky Dimiri, kde si uhasíme smäd kokosovým mliekom a rozložíme si posteľ a moskytiéru v príbytku postavenom na koloch. Po večeri z varených jamov ideme konečne spať.

 V tejto oblasti žije v troch dedinách 14 zvestovateľov. Niekoľko nasledujúcich dní v každej dedinke zvestujeme a nachádzame veľa ľudí, ktorí prejavujú záujem. Máme radosť aj z toho, keď vidíme, ako dvaja záujemcovia legalizujú svoje manželstvo a sú schválení, aby slúžili ako zvestovatelia Kráľovstva. Ďalší zvestovatelia pripravujú jednoduché svadobné jedlo, ktoré pozostáva z jamov, sága, jedlých listov a dvoch kurčiat.

Sme nadšení, keď na nedeľnej verejnej prednáške vidíme 93 dedinčanov! Po zhromaždení sa s plnými plecniakmi vydávame v poludňajšom slnku na cestu späť do Biwatu, kde si plecniaky nechávame u jedného záujemcu a začíname zvestovať. Niektorí ľudia si  berú literatúru a niekoľkí prijímajú ponuku biblického štúdia. Večer jeme v dome záujemcu a pritom sa nakláňame k ohňu, ktorého dym nás chráni pred moskytmi.

Na druhý deň zavčas ráno sa vraciame k člnu, spúšťame ho na rieku a za rannej hmly sa nadšení pohľadom na pestré vtáky a ryby hemžiace sa vo vode vydávame ďalej. Ticho nás míňajú rodiny na bambusových pltiach naložených tovarom idúce opačným smerom na miestny trh.

Keď sa dostávame k nášmu vozidlu, tankujeme palivo do člna a dopĺňame si pitnú vodu a ďalšie zásoby. Potom sa znova vydávame na putovanie riekou — tentoraz ideme navštíviť 14 zvestovateľov v Kambote. O dve hodiny sme na mieste, do nitky premočení  od tropickej búrky. Z Kambotu pokračujeme proti prúdu — teraz je náš čln plný zvestovateľov — do jednej veľkej dediny, ktorá sa rozprestiera po oboch stranách rieky. Týmto vďačným dedinčanom zvestujeme do neskorého odpoludnia. Cestou späť vydávame svedectvo ľuďom, ktorí stoja na plávajúcich bambusových mólach. Videli nás ráno plaviť sa proti prúdu, a tak očakávajú náš návrat. Keďže ľudia na týchto odľahlých miestach nemajú peniaze, dedinčania prejavujú ocenenie pre našu návštevu a pre traktáty, ktoré sme im nechali, tak, že nám dávajú nejaké jedlo — kokosové orechy, tekvice, údené ryby či banány. Keď slnko zapadá, sme už späť v Kambote a z darovaných surovín si varíme večeru.

V Kambote boli miesta zhromaždení postavené na koloch, tak ako všetky ostatné domy v okolí. V období dažďov, keď je celá táto oblasť zaplavená, ľudia sa na kanoe dostanú až po schody stavby, kde sa koná zhromaždenie. Na záver našej návštevy sa koná verejná prednáška, na ktorej je 72 prítomných vrátane tých, ktorí museli prejsť pešo päť hodín, aby sa sem dostali.

Po tom, ako sa dostávame späť k nášmu vozidlu a pripevníme čln na strechu, vydávame sa na trojhodinovú cestu domov. Cestou premýšľame o našich milých bratoch a sestrách, ktorí žijú pri rieke Sepik. Uvažujeme aj o tom, ako ich Jehova miluje a ako sa jeho organizácia stará o to, aby boli dobre duchovne sýtení. Považujeme za veľkú výsadu patriť do takej úžasnej rodiny.“

ZÁPAS SO ZLÝMI DUCHMI

Hoci veľká časť obyvateľov Papuy-Novej Guiney sa hlási ku kresťanstvu, mnohí sú aj v zajatí tradičných  náboženských predstáv vrátane uctievania predkov a strachu zo zlých duchov. Podľa jednej príručky došlo v posledných rokoch k „mohutnému návratu čiernej mágie a čarodejníctva“. Preto ľudia často pripisujú chorobu a úmrtie šamanom alebo duchom predkov.

V takom ovzduší je biblická pravda naozaj oslobodzujúca. Dokonca aj niektorí šamani uznali moc Božieho Slova, zanechali svoje praktiky a prijali pravé uctievanie. Pozrime sa na dva také príklady:

Soare Maiga býval v dedine asi 50 kilometrov od Port Moresby a bol veľmi obávaný pre svoje špiritistické schopnosti. Bol však zvedavý na učenie Jehovových svedkov a začal navštevovať skupinové štúdium Biblie. Onedlho prijal pravdu a zanechal predchádzajúci spôsob života. No keď sa snažil zbaviť svojich špiritistických predmetov, akýmsi mysterióznym spôsobom sa k nemu stále vracali! Soare bol napriek tomu rozhodnutý ‚vzoprieť sa Diablovi‘, a tak jedného dňa vložil všetky tieto veci do vreca, zaťažil ho kameňom a hodil do mora pri Port Moresby. (Jak. 4:7) Tentoraz sa mu jeho veci už nevrátili. Potom sa tento  odvážny muž stal horlivým svedkom pravého Boha, Jehovu.

Kora Leke používal čarodejníctvo a bylinkové prípravky na liečenie chorôb. Ale keď začal študovať Bibliu, snažil sa oslobodiť od ducha, ktorý mu pomáhal pri jeho čarodejníctve. Podobne ako Soare, aj Kora bol rozhodnutý ukončiť spojenie s démonmi a s Jehovovou pomocou sa mu to podarilo. Neskôr slúžil ako pravidelný priekopník a potom ako zvláštny priekopník. Aj keď tento verný brat zostarol a nohy mu prestávali slúžiť, ďalej hovoril o dobrom posolstve svojim blížnym.

Ako sa Kora dopravoval na miesto, kde rád zvestoval? Bratia ho tam vozili na fúriku, čo bol najpraktickejší spôsob, ktorý bol poruke. Neskôr jeden vynaliezavý brat z odbočky vyrobil preňho invalidný vozík z oceľového rámu normálnej stoličky, bicyklových kolies a plátna, ktoré použil na sedaciu časť. Nový dopravný prostriedok dal Korovi väčšiu nezávislosť a on ju plne využíval! Takíto starší bratia sú naozaj podnetným príkladom a určite veľmi rozradostňujú Jehovovo srdce. (Prísl. 27:11)

UČÍME ĽUDÍ ČÍTAŤ A PÍSAŤ

„Všetko, čo bolo napísané predtým, bolo napísané na naše poučenie,“ píše sa v liste Rimanom 15:4. Boh si zjavne želá, aby bol jeho ľud gramotný. Ako sme už spomenuli, Jehovovi svedkovia na Papue-Novej Guinei vynaložili veľké úsilie pri vyučovaní čítania a písania.

 Iste, naučiť sa čítať a písať môže byť náročné, najmä pre starších ľudí, ale ak je študent usilovný, zvyčajne sa dostaví úspech. Božie Slovo môže naozaj silne pôsobiť aj na tých najponíženejších a najnevzdelanejších ľudí.

Všimnime si napríklad mladého muža z oblasti, kde pramení rieka Sepik, ktorý sa volá Save Nanpen. Keď sa Save presťahoval do Lae, kde videl rôzne vymoženosti moderného sveta, prežil kultúrny šok. Okrem toho sa stretol s Jehovovými svedkami, ktorí mu povedali o nádeji na Kráľovstvo. To zapôsobilo na jeho srdce a začal chodiť na kresťanské zhromaždenia. Zakrátko bol spôsobilý stať sa nepokrsteným zvestovateľom. No zdráhal sa urobiť ďalší krok — dať sa pokrstiť. Prečo? Sľúbil Jehovovi, že sa nedá pokrstiť, kým si sám nedokáže čítať Bibliu. Preto usilovne študoval a dosiahol svoje duchovné ciele.

Negramotnosť je v krajine stále bežná, ale v mnohých oblastiach boli zriadené civilné školy a deti svedkov tieto školy navštevujú. Naši mladí sú často v čítaní a písaní dobrým príkladom — v nemalej miere aj vďaka dobrej výchove doma a školeniu, ktoré dostávajú na zborových zhromaždeniach, napríklad v teokratickej škole kazateľskej služby.

BIBLICKÁ PRAVDA PREMIEŇA ŽIVOT

Apoštol Pavol napísal: „Zbrane nášho boja nie sú telesné, ale mocné od Boha na borenie silných opevnení.“ ​(2. Kor. 10:4) Niekedy môže mať už jediný biblický verš silný účinok, ako to bolo v prípade ženy menom Elfreda. Keď Elfrede ukázali Božie meno v jej Biblii v jazyku wedau, hľadala toto meno v encyklopédii, ktorá potvrdila to, čo sa o Božom mene píše  v Biblii. ,Jehovovi svedkovia majú pravdu,‘ pomyslela si. Jej manžel Armitage však nechcel mať so svedkami nič spoločné. Bol to opilec, ktorý žul betelové orechy, fajčil a mal hnevlivú povahu.

Keď Armitage odišiel do dôchodku, spolu s Elfredou sa presťahovali z Lae do Alotau v provincii Milne Bay, kde neboli žiadni svedkovia. Medzitým si Elfreda objednala Strážnu vežu a Prebuďte sa! a študovala pomocou listov s priekopníčkou Kaylene Nilsenovou. „Elfreda mi pravidelne každý týždeň posielala písomné odpovede,“ hovorí Kaylene.

Neskôr boli do Milne Bay pridelení absolventi školy Gileád Geordie a Joanne Rylovci. Tí navštívili Elfredu, aby ju povzbudili a spolupracovali s ňou v službe. „Armitage ma požiadal, aby som s ním študoval Bibliu,“ spomína Geordie. „Vzhľadom na jeho povesť som uvažoval, aké má pohnútky. No asi po mesiaci štúdia som už vedel, že to berie úprimne. Neskôr bol pokrstený a napokon sa stal služobným pomocníkom.“ Teraz sú v pravde tri generácie z jeho rodiny a jeho vnuk Kegawale Biyama, ktorý už bol citovaný, slúži vo výbore odbočky v Port Moresby.

Keď slúžili priekopníci Don a Shirley Fielderovci v Hule, zaviedli biblické štúdium s Alogim a Renagi Palovcami. „Alogi bol zlodej a bitkár,“ píše Don. „Mal tropickú chorobu, ktorá spôsobila, že na jeho pokožku bol nepríjemný pohľad, a časť úst mu chýbala následkom tropického vredu. Alogi aj jeho manželka žuvali betelové orechy, takže medzery medzi očernetými zubami mali často krvavo červené. Alogi bol posledný človek, o ktorom by ste si mysleli, že by ho mohla priťahovať pravda. Avšak on i jeho manželka sa začali  o pravdu zaujímať a navštevovať naše zhromaždenia, na ktorých sedeli ticho vzadu.“

Don pokračuje: „Za šesť mesiacov sme videli úžasnú premenu, ktorou Alogi prešiel. Prestal kradnúť, biť sa a hádať a on i Renagi začali dbať na telesnú čistotu a podávať komentáre na zhromaždeniach. Začali aj hovoriť s inými o dobrom posolstve. Napokon sa oni a niekoľkí ďalší stali prvými zvestovateľmi v oblasti Hula.“

Abel Warak býval na ostrove Nové Írsko a mal lepru. Následkom tejto choroby nemal cit v rukách ani v nohách. Keď sa Abel prvý raz dopočul o pravde, sotva chodil a stratil už záujem o život. Pravda však úplne zmenila jeho postoj a vliala mu novú radosť a chuť do života. Časom sa stal dokonca priekopníkom. Abel si predtým stravu spestroval lovom rýb, ale keď mu nohy znecitliveli, nedokázal chodiť po útese. Preto mu bratia kúpili gumové čižmy až po kolená. Naučil sa jazdiť aj na bicykli, vďaka čomu mohol ísť s dobrým posolstvom ďalej. Niekedy šliapal na bicykli za záujemcami aj 100 kilometrov a pri jednej príležitosti prešiel 145 kilometrov jedným smerom, aby pozval istého záujemcu na Pamätnú slávnosť.

Niekedy pomohlo ,poznanie o Jehovovi‘ urobiť veľké zmeny aj ľuďom, ktorí mali črty podobné zvieracím. (Iz. 11:6, 9) Napríklad v roku 1986 prišlo na oblastný zjazd v Lae asi 60 ľudí z dvoch  dedín v blízkosti Banza a usadili sa do predných radov. Títo obyvatelia horských oblastí mali medzi sebou dlhoročné nepriateľstvo a často spolu bojovali. No keď sa dopočuli od zvláštnych priekopníkov o dobrom posolstve, rozhodli sa žiť spolu v mieri. Také skúsenosti nám pripomínajú slová zo Zechariáša 4:6: „,Nie vojenskou silou, ani mocou, ale mojím duchom,‘ povedal Jehova vojsk.“ Ten istý duch podnietil mnohých úprimných ľudí, aby sa prispôsobili biblickým mravným normám.

ÚCTA K BOŽIEMU DARU MANŽELSTVA

Miestne zvyky a cirkvi kresťanstva v mnohých krajinách prehliadajú biblický pohľad na manželstvo. (Mat. 19:5; Rim. 13:1) Situácia nie je iná ani na Papue-Novej Guinei. Preto mnohé dvojice, ktoré žili spolu bez sobáša alebo v polygamných zväzkoch a chceli sa páčiť Jehovovi, museli urobiť vo svojom živote zásadné zmeny. Všimnime si príklad Francisa a jeho manželky Christine.

Keď Francis odišiel z armády, odlúčil sa od svojej manželky. Christine s ich dvoma deťmi odišla do svojej rodnej dediny na ostrove Goodenough v provincii Milne Bay a on sa vrátil do Mount Hagenu. Tam Francis začal napokon žiť s inou ženou a jej deťmi. Navštevovali tam cirkev Božie zbory. Časom sa Francisova partnerka stretla s Jehovovými svedkami a začala študovať Bibliu. Neskôr prejavil záujem aj Francis a čoskoro obaja chodili na kresťanské zhromaždenia.

Francis sa chcel stať zvestovateľom Kráľovstva, čo znamenalo, že si musel vyriešiť svoju rodinnú situáciu. O celej veci premýšľal na modlitbe a porozprával  sa s partnerkou. Potom sa ona i s deťmi odsťahovali do iného domu a Francis šiel vyhľadať Christine, od ktorej bol už šesť rokov odlúčený. Pochopiteľne, Christine a jej príbuzní boli prekvapení, keď videli Francisa. Ten pomocou Biblie všetkým vysvetlil, že chce robiť to, čo je správne v Jehovových očiach. Potom svoju manželku požiadal, aby sa aj s deťmi vrátila do Mount Hagenu a aby opäť spolu žili ako rodina. Všetci žasli nad touto zmenou. Christine prijala pozvanie svojho manžela a on poskytol manželkiným príbuzným finančnú náhradu za všetko, čo pre jeho rodinu počas uplynulých šiestich rokov urobili.

Keď sa Christine vrátila do Mount Hagenu, aj ona začala študovať Bibliu, čo znamenalo, že sa musela naučiť aj čítať. Časom prestala žuvať betelové orechy a fajčiť tabak. Obaja manželia sú teraz oddanými Jehovovými služobníkmi.

DETI, KTORÉ CTIA SVOJHO STVORITEĽA

Mnohé deti na Papue-Novej Guinei, ktoré sa odvážne riadia biblicky školeným svedomím, vydávajú vynikajúce svedectvo. Napríklad začiatkom roku 1966 povedala učiteľka jednej základnej školy siedmim deťom miestnych svedkov, že počas ceremónií, ktoré mali byť ďalší týždeň, majú zdraviť zástavu. Keď nadišiel ten čas, všetkých sedem detí odmietlo v prítomnosti asi 300 zhromaždených žiakov zástavu pozdraviť. Preto boli zo školy vylúčené, hoci ich rodičia písomne požiadali, aby boli ich deti z ceremónií vynechané. Jeden starší z miestneho zboru postúpil túto vec vládnym predstaviteľom na Papue-Novej Guinei i v Austrálii.

 Dňa 23. marca telefonoval austrálsky administrátor Papuy-Novej Guiney školským úradom a nariadil, aby boli tieto deti ihneď prijaté späť do školy. Pravé uctievanie dosiahlo malé právne víťazstvo. V súčasnosti vláda Papuy-Novej Guiney rešpektuje právo detí nezdraviť zástavu z dôvodu svedomia.

,Deti a dojčatá‘ môžu chváliť Jehovu aj inými spôsobmi. (Mat. 21:16) Všimnime si prípad Naomi z horskej oblasti, ktorej rodičia Joe a Helen neboli v pravde. Keď mala Naomi tri roky, bývala asi rok v Lae u Heleninej sestry, ktorá je horlivou svedkyňou. Teta brávala Naomi pravidelne do služby, pričom ju často nosievala v taške cez plece. Tak sa Naomi zoznámila s nádejou na Kráľovstvo. Ešte viac jej pomohlo to, že jej teta dobre využívala obrázky v Mojej knihe biblických príbehov.

Keď sa Naomi vrátila k rodičom, vzala si jednu z publikácií Jehovových svedkov, postavila sa pred dom a potom hlasno zaklopala na dvere. „Poď dnu,“ zavolali rodičia. Dievčatko vošlo dnu a povedalo: „Dobrý deň. Som Jehovova svedkyňa a prišla som sa s vami porozprávať o Biblii.“ Zatiaľ čo Joe a Helen prekvapene pozerali, Naomi pokračovala: „V Biblii sa píše, že čoskoro bude na zemi raj a bude nám vládnuť jeden kráľ, Ježiš. Všetko, čo okolo seba vidíme, stvoril Jehova.“

Joe a Helen boli šokovaní. „Čo si pomyslia susedia?“ zvolal Joe na manželku. „Zajtra ju radšej zamkni vnútri.“

Na druhý deň, keď rodičia sedeli pred domom, Naomi hlasno zaklopala na stenu svojej izby. „Vyjdi von,“ povedal Joe. Naomi vyšla von a spustila iný  úvod: „Dobrý deň. Som Jehovova svedkyňa a prišla som vám zvestovať. Dobrí ľudia budú žiť navždy na zemi. Ale ľudia, ktorí sa hnevajú a robia zlé veci, nebudú v raji.“ Rodičia boli úplne zmätení a Helen sa rozplakala, zatiaľ čo Joe sa rýchlo pobral do postele.

V tú noc zvedavosť Joa podnietila vziať si do rúk starý preklad kráľa Jakuba, kde náhodou narazil na meno Jehova. Nasledujúce ráno nešiel Joe do práce — namiesto toho napísal list svedkom a potom cestoval 40 kilometrov do Mount Hagenu, kde list nechal v sále Kráľovstva.

Bratia šli do domu Joa a Helen a zariadili im pravidelné biblické štúdium. Helen naučili aj čítať.  Napokon boli Joe aj Helen pokrstení a Helen mohla pomáhať iným záujemcom učiť sa čítať a písať — to všetko vďaka tomu, že srdce malého dievčatka prekypovalo chválou Jehovu!

ÚSILIE NAVŠTEVOVAŤ KRESŤANSKÉ ZHROMAŽDENIA

V niektorých častiach sveta bratia používajú upchaté, exhalátmi zamorené cesty alebo preplnenú mestskú dopravu, aby sa dostali na kresťanské zhromaždenia a zjazdy. Ale na Papue-Novej Guinei je problémom často nedostatok ciest a chýbajúca verejná doprava. Preto musia mnohé rodiny prejsť aspoň časť cesty pešo alebo na kanoe, alebo využívajú oba spôsoby. Napríklad zvestovatelia a ich deti chodia pravidelne pešo vyše 160 kilometrov po šmykľavom, členitom horskom teréne na každoročný oblastný zjazd do Port Moresby. Ich vyčerpávajúca celotýždňová cesta vedie po svetoznámom chodníku Kokoda Trail, kde sa odohrávali mnohé kruté boje druhej svetovej vojny. Nesú si so sebou jedlo, nádoby na varenie, oblečenie a ďalšie veci potrebné na zjazd.

Bratia z izolovaného atolu Nukumanu zvyčajne navštevujú každoročné oblastné zjazdy v Rabaule, 800 kilometrov na západ. „Keď chcú mať istotu, že sa tam dostanú načas,“ hovorí Jim Davies, „niekedy vychádzajú pre nespoľahlivú lodnú prepravu z domu až šesť týždňov vopred. Aj spiatočná cesta býva neistá. Raz sa stalo, že jediná loď, ktorá sa plavila do Nukumanu, musela zmeniť kurz a išla na opravu do Austrálie, a potom mali majitelia finančné problémy. Bratia sa tak dostali domov až po vyše šiestich mesiacoch! Iste, bol to extrémny prípad,  ale niekoľkotýždňové meškania nie sú nezvyčajné a zvestovatelia musia zostať u spolukresťanov alebo u príbuzných.“

VYNIKAJÚCI PRÍKLAD MISIONÁROV

Služba v cudzej krajine, kde je životná úroveň nižšia ako doma, si môže od misionárov vyžadovať veľa prispôsobivosti. No mnohí dokázali, že prispôsobiť sa je možné, a to si mnohí miestni obyvatelia oceňujú. Jedna žena na Papue-Novej Guinei o dvoch misionárkach, ktoré s ňou študovali, povedala: „Pokožku majú bielu, ale ich srdcia sú ako naše srdcia.“

Niektorí misionári slúžia ako cestujúci dozorcovia. Pri návšteve zborov musia niekedy cestovať akýmikoľvek dopravnými prostriedkami, ktoré sú k dispozícii. To platilo i o Edgarovi Mangomovi. Do krajov, v ktorých slúžil, patrila aj rieka Fly a jazero Murray. „Keď som slúžil dvom zborom na jazere, cestoval som na kanoe — niekedy s motorom, inokedy bez motora. Keď bol čln bez motora, dostať sa z jedného zboru do druhého trvalo aj osem hodín. Zvyčajne ma sprevádzali traja alebo štyria bratia, ktorí si uvedomovali, že keď vystúpim, musia veslovať ešte celú cestu naspäť. Veľmi som si ich vážil!“

Dobrý príklad misionárov a ich pokora a láska k ľuďom boli vynikajúcim svedectvom. „Dedinčania žasli nad tým, že som zostal so záujemcami v ich dome a spolu s nimi som aj jedol,“ napísal jeden krajský dozorca. „Niektorí miestni ľudia mi hovorili: ,Váš spôsob uctievania Boha je ten pravý. Naši pastori sa s nami nestýkajú tak ako vy.‘“

 Bolo pre sestry zo zahraničia náročné prispôsobiť sa životu na Papue-Novej Guinei? „Niekoľko prvých mesiacov to bolo pre mňa veľmi náročné,“ spomína Ruth Bolandová, ktorá sprevádzala manžela Davida v službe cestujúceho dozorcu. „Veľa ráz som mala pocit, že to už vzdám. Ale som rada, že som to neurobila, lebo som sa naučila vážiť si a milovať tamojších bratov a sestry. Spolu s manželom sme stále menej mysleli na seba a stále viac na iných. A radosť, ktorú sme začali prežívať, bola neprekonateľná. Z hmotnej stránky sme nemali nič, ale duchovne sme boli bohatí. V mnohom, čo sme zažili, sme videli Jehovovu ruku — nielen v súvislosti s pokrokom dobrého posolstva, ale aj v našom osobnom živote. Keď nemáte žiadne hmotné veci, vtedy sa naozaj spoliehate na Jehovu a vnímate jeho požehnanie.“

OBČIANSKA VOJNA NA OSTROVE BOUGAINVILLE

V roku 1989 rozpútalo dlhotrvajúce separatistické hnutie na ostrove Bougainville skutočnú občiansku vojnu. Počas tohto 12-ročného konfliktu muselo asi 60 000 ľudí opustiť svoj domov a 15 000 prišlo o život. Medzi presídlencami boli aj mnohí zvestovatelia, z ktorých väčšina sa usadila v iných častiach Papuy-Novej Guiney.

Krátko predtým, ako priekopník menom Dan Ernest opustil ostrov, zajali ho vojaci Bougainvillskej revolučnej armády (BRA) a odviedli ho do veľkého skladu. Dan spomína: „Vnútri bol generál BRA v uniforme pokrytej medailami a s mečom po boku.

,Ste Dan Ernest?‘ opýtal sa.

,Áno,‘ odpovedal som.

 ,Počul som, že ste špiónom Ministerstva obrany Papuy-Novej Guiney,‘ vyhlásil generál.

Začal som mu vysvetľovať, že Jehovovi svedkovia sa nezapájajú do sporov žiadnej krajiny, ale prerušil ma a povedal: ,Vieme! Všimli sme si to. Iné náboženstvá podporujú kohokoľvek, kto získava prevahu. Len vaše náboženstvo zostalo úplne neutrálne.‘ Potom dodal: ,Naši ľudia prežili cez vojnu veľa ťažkých situácií a potrebujú počuť vaše posolstvo útechy. Boli by sme radi, keby ste zostali v Bougainville a ďalej kázali. No ak musíte odísť, postarám sa, aby vaše veci odišli bezpečne s vami.‘ O dva týždne, keď sme s manželkou odchádzali na nové priekopnícke pôsobisko na ostrov Manus, generál dodržal svoje slovo.“

Odbočka vynaložila veľké úsilie na to, aby zostala v kontakte so zvestovateľmi v oblasti postihnutej vojnou a napriek námornej blokáde bola schopná posielať im nejaké jedlo, lieky a literatúru. Cestujúci dozorca, ktorý ostrov navštívil, napísal: „Následky vojny sú všade, ale bratia a sestry sú stále zamestnaní zvestovaním a zhromaždeniami. Vedú aj veľa biblických štúdií.“

Bojujúce strany napokon v roku 2001 dospeli k mierovej dohode, ktorou boli ostrov Bougainville a priľahlé ostrovy vyhlásené za autonómnu oblasť. V súčasnosti nežijú na ostrove Bougainville žiadni svedkovia, ale na susednom ostrove Buka je pekný zbor s 39 zvestovateľmi.

SOPKA PUSTOŠÍ RABAUL

Mesto Rabaul má veľký prístav, ktorý v podstate tvorí kráter dávnej sopky. V septembri 1994 došlo k výbuchu aktívnych sopúchov na protiľahlých  svahoch prístavu. Výbuch spustošil Rabaul a zmenil život ľudí v provincii. Sála Kráľovstva a priľahlý misionársky domov boli zničené, ale žiadni bratia neprišli pri tom o život. Avšak jeden brat mal srdcové ťažkosti a zomrel pri úteku pred erupciou. Všetci bratia odišli na vopred určené miesta, pričom sa riadili evakuačným plánom, ktorý bol niekoľko rokov vyvesený na informačnej tabuli v sále Kráľovstva.

Kancelária odbočky podnikla okamžite kroky na pomoc postihnutým a zorganizovala dodávky pomoci. Z neďalekého zboru bolo odoslané darované šatstvo, moskytiéry, lieky, benzín, nafta, ako aj ryža a taro a ďalšie veci. Pomoc bola poskytovaná tak efektívne, že sa o nej opakovane pochvalne vyjadrovali miestni úradníci i ďalší.

Zbor Rabaul nakoniec prestal existovať. Dva dni po výbuchoch sa asi 70 zvestovateľov spolu s deťmi zhromaždilo v opustenej učňovskej škole. Keď prišli starší, zvestovatelia sa opýtali: „Kedy sa začína štúdium  knihy?“ Áno, napriek ťažkostiam bratia nikdy nezanedbávali zhromaždenia ani dielo vydávania svedectva. (Hebr. 10:24, 25) Väčšina bratov prešla do okolitých skupín, z ktorých jedna sa vďaka tomu stala zborom.

Provinčná vláda sľúbila všetkým náboženským skupinám, ktoré prišli o majetok, že dostanú pozemky v meste Kokopo asi 24 kilometrov od Rabaulu. No hoci ostatné náboženstvá dostali pozemky, svedkovia nedostali nič. Neskôr, asi sedem rokov po výbuchu, začal istý brat z Afriky pracovať pre stavebný úrad mesta. Keď sa dozvedel o nespravodlivom zaobchádzaní s bratmi, pohotovo našiel vhodnú stavebnú parcelu v Kokope a pomohol bratom vypracovať žiadosť, ktorá bola schválená. Stavebný tím dobrovoľníkov tam pomohol postaviť sálu Kráľovstva a misionársky domov. Počiatočná nespravodlivosť sa napokon obrátila na požehnanie. Ako? Pozemky, ktoré predtým dostali cirkvi, sú na strmom kopci. Ale pozemok, ktorý dostali bratia, má ideálnu polohu v centre mesta.

 PREKLADANIE NAPREDUJE

„V krajine s vyše 800 jazykmi je nevyhnutné mať spoločný jazyk alebo spoločné jazyky, aby mohli ľudia spolu komunikovať,“ hovorí Timo Rajalehto, ktorý je členom výboru odbočky a dozorcom prekladateľského oddelenia. „Jednoduché obchodné jazyky, ako je tok pisin a hiri motu, sú na tento účel ideálne. Dajú sa pomerne ľahko naučiť ako druhý jazyk a dobre slúžia ako dorozumievací prostriedok pre každodenné záležitosti. No nie sú ideálne na vyjadrovanie zložitejších myšlienok. A tak sa naši prekladatelia pri niektorých zapotia.

Napríklad sme zistili, že žiadne slovo v jazyku tok pisin nezodpovedá slovu ,zásada‘. Preto naši prekladatelia spojili dve slová a vytvorili slovo stiatok (usmerňujúca reč), ktoré opisuje, ako zásady pôsobia, keď ľudí ,usmernia‘ správnym smerom. Tento výraz sa uchytil aj v médiách a dnes ho používa veľa ľudí hovoriacich jazykom tok pisin.“

Strážna veža začala vychádzať v jazyku motu v roku 1958 a v tok pisin v roku 1960. Študijné články sa tlačili v Sydney v Austrálii na voľných listoch papiera, ktoré sa zopli zošívačkou a poslali do Port Moresby. V roku 1970 sa Strážna veža rozšírila na 24 strán a jej náklad stúpol na vyše 3 500 kusov. Prebuďte sa! s 24 stranami začalo vychádzať v jazyku tok pisin v januári 1972. Dnes sa v odbočke pripravuje v jazyku tok pisin Strážna veža vychádzajúca dvakrát za mesiac a štvrťročné vydanie Prebuďte sa!, ako aj mesačné študijné vydanie Strážnej veže a štvrťročné vydanie pre verejnosť v jazyku hiri motu.

„Nedávno sme preložili niektoré traktáty do niekoľkých nových jazykov, ako je enga, džiwaka, kuanua,  melpa a orokaiva,“ hovorí Timo Rajalehto. „Prečo sme to robili, keď ľudia, ktorí tieto jazyky používajú, ovládajú aj tok pisin alebo angličtinu, alebo oba tieto jazyky? Chceli sme vidieť, ako budú ľudia reagovať na posolstvo o Kráľovstve v rodnom jazyku. Vzbudí to záujem o pravdu a vytvorí to pozitívne pocity voči svedkom?

Odpoveďou je hlasné áno! Ľudia sa o tom vyjadrovali veľmi pozitívne. Zaviedli sme nové biblické štúdiá a aj niektorí bývalí odporcovia zmenili postoj voči svedkom. Keď ľudia dostanú nejakú publikáciu vo svojom materskom jazyku, má to na nich silný účinok.“

 Dnes je v prekladateľskom oddelení 31 dobrovoľníkov, ktorí patria do tímov prekladajúcich do jazyka hiri motu a tok pisin. V decembri 2009 boli všetci nadšení, keď sa prekladateľské oddelenie presťahovalo do nových priestorov.

MNOHÍ MAJÚ ÚŽITOK ZO ŠKOLY PRIEKOPNÍCKEJ SLUŽBY

Pre mnohých Jehovových služobníkov je škola priekopníckej služby veľmi významnou udalosťou. Škola priekopníkom pomáha duchovne rásť, ale najmä ich vyzbrojuje, aby boli lepšími priekopníkmi. Všimnime si, čo niektorí povedali po absolvovaní tejto školy.

Lucy Koimbová: „Škola mi pomohla uvedomiť si, že jedna z najlepších vecí, ktoré môžem v živote robiť, je slúžiť celým časom.“

Michael Karap: „Pred školou som mal veľa opätovných návštev, ale nemal som žiadne biblické štúdiá. Teraz mám veľa štúdií!“

Ben Kuna: „Škola ma naučila myslieť viac Jehovovým spôsobom.“

Siphon Popová: „Študovala som usilovnejšie než kedykoľvek za celý môj život! A naučila som sa, že pri štúdiu sa nesmiem ponáhľať.“

Julie Kineová: „Škola ma naučila, aby som sa vyrovnane pozerala na hmotné veci. V skutočnosti nepotrebujeme až toľko, koľko nám iní hovoria.“

Dan Burks, člen výboru odbočky, poznamenal: „Keď sa priekopníci stanú produktívnejšími, sú aj šťastnejší a horlivejší. Veríme, že zo školy priekopníckej služby budú mať úžitok ešte stovky priekopníkov  v tejto krajine. Samozrejme, tento úžitok sa prenesie aj na zvestovateľov a záujemcov v našich obvodoch.“

VYRASTÁME SPOLU V LÁSKE

Ježiš Kristus povedal: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:35) Na Papue-Novej Guinei premostila kresťanská láska všetky druhy priepastí: jazykové rozdiely, rasovú rozmanitosť, kmeňovú kultúru i ekonomickú nerovnosť. Keď úprimní ľudia vidia takú lásku, sú nútení povedať: „Boh je s vami.“

Také pocity mal aj Mange Samgar, majiteľ autobusov a bývalý luteránsky pastor z Banza, o ktorom sme už hovorili. Čo ho viedlo k tomuto záveru? Keď sa miestni svedkovia chceli dostať na oblastný zjazd v Lae, objednali si jeden z Mangeho autobusov. „Bol zvedavý na svedkov, a tak šiel ako šofér,“ povedali Steve a Kathryn Dawalovci, ktorí boli na mieste konania zjazdu, keď prišiel ich autobus. „Na Mangeho úžasne zapôsobila organizácia a rasová a kmeňová jednota Jehovovho ľudu. Keď sa vracal domov s autobusom plným svedkov, bol presvedčený, že našiel pravdu. Neskôr sa on i jeho syn stali kresťanskými staršími.“

Sestra Hoela Forovová, mladá ovdovená pravidelná priekopníčka, ktorá sa starala o svoju ovdovenú matku, zúfalo potrebovala nový dom. Dva razy dala dohromady nejaké peniaze, dala ich jednému príbuznému, aby nakúpil drevo, a nikdy ich už nevidela. Miestni svedkovia, ktorí vedeli o jej ťažkej situácii, zrekonštruovali jej dom len za tri dni. Hoela bola taká dojatá láskou bratov, že celé tri dni preplakala. Tento projekt bol aj veľkým svedectvom. Miestny cirkevný diakon zvolal: „Ako môžu ľudia, ktorí nevyberajú  peniaze a len chodia s taškami na knihy, postaviť dom za tri dni?!“

Apoštol Ján napísal: „Dieťatká, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ ​(1. Jána 3:18) Vďaka tejto láske vyjadrenej mnohými spôsobmi postupuje dielo na Papue-Novej Guinei vpred. Tamojších 3 672 zvestovateľov vedie takmer 4 908 biblických štúdií a na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti v roku 2010 bolo 25 875 prítomných — naozaj mocný dôkaz Jehovovho trvalého požehnania! (1. Kor. 3:6)

Asi pred 70 rokmi sa do tejto úžasnej a záhadnej krajiny vydala hŕstka odvážnych bratov a sestier, aby priniesli so sebou posolstvo, ktoré ľudí oslobodzuje. (Ján 8:32) V nadchádzajúcich desaťročiach sa k nim pripojili mnohí ďalší svedkovia — cudzinci i miestni. Boli pred nimi zdanlivo neprekonateľné prekážky: hustá džungľa, maláriou zamorené močariská a zlé alebo žiadne cesty, ako aj chudoba, kmeňové násilie, rozšírený špiritizmus a niekedy aj násilný odpor zo strany duchovenstva kresťanstva a jeho podporovateľov. Bratia museli zápasiť aj s negramotnosťou a s úlohou kázať tisícom kmeňov hovoriacich vyše 800 jazykmi! Ich nesebecký príspevok k dielu kázania o Kráľovstve si veľmi vážia tí, ktorí prišli po nich a budovali na základoch, ktoré položili.

Jehovovi služobníci sa na Papue-Novej Guinei stretávajú s mnohými z týchto problémov doteraz. Ale u Boha je všetko možné. (Mar. 10:27) A tak s plnou dôverou v neho sú bratia a sestry v tejto pestrej krajine presvedčení, že Jehova umožní ešte mnohým úprimným ľuďom ,zmeniť jazyk na čistý, aby všetci vzývali Jehovovo meno, aby mu slúžili plece pri pleci‘. (Sof. 3:9)

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 88]

„Bobogi, kde si sa to všetko naučil?“

[Zvýraznený text na strane 100]

,Súhlasil, že bezplatne premietne náš film‘

[Zvýraznený text na strane 104]

„Vzdaj sa svojho náboženstva alebo si nájdi inú prácu“

[Zvýraznený text na strane 124]

Keď uvideli, čo má v taške, cítili sa previnilo za to, čo urobili

[Zvýraznený text na strane 149]

„Pokožku majú bielu, ale ich srdcia sú ako naše srdcia“

 [Rámček/obrázok na strane 80]

Stručný prehľad o Papue-Novej Guinei

Krajina

Papua-Nová Guinea leží na východnej polovici ostrova Nová Guinea. Patrí k nej aj 151 menších ostrovov a je o niečo väčšia ako Švédsko. Vo vnútrozemí sa nachádzajú členité pohoria, zatiaľ čo pobrežie lemujú husté dažďové lesy a močariská.

Ľudia

Z celkového počtu 6,7 milióna obyvateľov tvoria 99 percent Papuánci a Melanézania. Zvyšok sú Polynézania, Číňania a Európania. Väčšina obyvateľstva sa hlási ku kresťanstvu.

Jazyk

Papua-Nová Guinea je z lingvistického hľadiska najpestrejšou krajinou na zemi — hovorí sa tu 820 jazykmi, čo je 12 percent z celkového počtu jazykov na svete. Väčšina obyvateľov ovláda popri vlastnom domorodom jazyku aj tok pisin, hiri motu alebo angličtinu.

Ekonomika

Asi 85 percent obyvateľstva žije tradičným spôsobom života — v malých osadách sa starajú o zeleninové záhradky. Na poliach vo vyšších polohách sa pestuje káva a čaj na predaj. Ďalšími odvetviami hospodárstva je ťažba nerastov, plynu a ropy, ako aj lesné hospodárstvo.

Strava

Medzi základné potraviny patria bataty, taro, maniok, ságo a banány, ktoré sa konzumujú surové alebo uvarené. Obľúbená je aj zelenina, tropické ovocie a konzervované mäso a ryby. Pri zvláštnych príležitostiach sa podáva bravčové mäso.

Podnebie

Sú tu dve obdobia — buď prší, alebo prší menej. Keďže Papua-Nová Guinea leží pri rovníku, pri pobreží má tropické podnebie, ale vo vyšších polohách je chladnejšie.

 [Rámček/obrázky na stranách 83, 84]

‚Prekonal som svoju hanblivosť‘

ODA SIONI

NARODENÝ 1939

POKRSTENÝ 1956

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Prvý miestny priekopník v Papue-Novej Guinei. Dnes slúži ako zvláštny priekopník v zbore Hohola Motu v Port Moresby.

▪ KEĎ moja staršia sestra videla Toma a Rowenu Kittovcov, ako kážu v domoch pozdĺž drevených lávok v dedine Hanuabada, požiadala ma, aby som išiel na ich zhromaždenie a zistil niečo o tom „novom náboženstve“. Vtedy bývali zhromaždenia v dome miestneho bádateľa Biblie menom Heni Heni Nioki.

Mal som 13 rokov a bol som veľmi hanblivý. Išiel som do domu Heniho Heniho, kde bolo zídených asi 40 dedinčanov, a ticho som sedel vzadu s hlavou v dlaniach. To, čo som počul, sa mi páčilo, a preto som prichádzal znova a znova. Zanedlho ma Heni Heni požiadal, aby som tlmočil prejav Toma Kitta z angličtiny do jazyka motu, ktorým rozprávala väčšina prítomných.

O niekoľko rokov som začal pracovať v miestnej nemocnici a mojím cieľom bolo stať sa lekárom. Vtedy ma John Cutforth vzal nabok a láskavo mi povedal: „Ak sa staneš doslovným lekárom, môžeš pomáhať ľuďom telesne, ale ak sa staneš duchovným lekárom, môžeš im pomáhať získať večný život.“ V tom týždni som začal s priekopníckou službou.

Najskôr som bol pridelený do Wau. Krátko predtým som to mesto navštívil a našiel som niekoľko ľudí, ktorí sa  zaujímali o pravdu. Muž menom Jack Arifeae ma pozval predniesť kázeň v miestnom luteránskom kostole. Zvolil som si tému Boží zákon o krvi. Všetkých 600 prítomných členov zboru pozorne počúvalo, lebo mnohí verili, že keď budú jesť niečiu krv, duch takého človeka ovládne ich telo. Kňaza to rozzúrilo a zhromaždeniu povedal, aby nemali so mnou nič spoločné. No mnohým sa páčilo to, čo počuli, a robili duchovné pokroky.

Približne po roku som bol pridelený do Manu Manu, asi 50 kilometrov severozápadne od Port Moresby. Tam som sa zoznámil s miestnym náčelníkom Tomom Surauom, ktorý ma pozval kázať do svojej dediny. Po tom, ako som s dedinčanmi tri dni študoval, rozsekali drevenú modlu Panny Márie a hodili ju do rieky.

Ľudia žijúci nižšie po prúde rieky časti sochy pozbierali a odniesli ich katolíckym kňazom vo svojej dedine. Kričali: „Zabili Máriu!“ Dvaja kňazi ma prišli konfrontovať. Jeden kráčal priamo ku mne a udrel ma do tváre tak, že mi prsteňom zasiahol líce. Keď ma miestni dedinčania bežali brániť, kňazi utiekli.

Cestoval som do Port Moresby dať si ranu zašiť a podať na políciu sťažnosť. Kňazi neskôr dostali pokutu a boli zbavení úradu. Medzitým som sa vrátil do tej dediny a založil som izolovanú skupinu. S Jehovovou pomocou som prekonal svoju hanblivosť.

[Obrázok]

Prvé zhromaždenie sa konalo v dome Heniho Heniho

[Rámček na strane 86]

Systém wantok

Výraz wantok v jazyku tok pisin znamená „jedna reč“ a vzťahuje sa na silné kultúrne puto spájajúce ľudí jednej etnickej skupiny, ktorí rozprávajú tým istým jazykom. S týmto putom súvisia určité povinnosti a výsady. Napríklad sa očakáva, že ľudia sa postarajú o materiálne potreby svojich zostarnutých wantokov (ľudí hovoriacich ich jazykom) alebo tých, ktorí prišli o prácu či nie sú schopní pracovať. To je v krajine s obmedzeným sociálnym systémom veľká pomoc.

Tento systém má však aj svoju druhú stránku. Keď sa napríklad niekto postaví na stranu biblickej pravdy, ostatní členovia rodiny ho môžu zavrhnúť. V takých situáciách sa musia noví v prípade straty zamestnania alebo upadnutia do hmotnej núdze z iných dôvodov spoliehať na Jehovovu pomoc. (Žalm 27:10; Mat. 6:33) „Systém wantok môže predstavovať pre bratov aj silný tlak, aby sa neprimerane stýkali s príbuznými, ktorí nie sú svedkami, vrátane vylúčených,“ hovorí člen výboru odbočky Kegawale Biyama. „Aj počas politických volieb sú svedkovia, ktorí sú príbuzní kandidátov, často pod tlakom, aby porušili kresťanskú neutralitu.“ Samozrejme, neurobia to.

 [Rámček/obrázok na strane 91]

Získal si srdcia mnohých

John Cutforth si počas svojej misionárskej služby na Papue-Novej Guinei získal srdcia mnohých. Všimnite si, čo o ňom povedali niektorí misionári a iní, s ktorými spolupracoval. (Prísl. 27:2)

Erna Anderssonová: „John nám hovoril: ,Skutočný misionár sa stane každému všetkým. Keď vám ľudia ponúknu na sedenie peň, sadnite si naň; je to to najlepšie, čo vám mohli dať. Keď vám ponúknu nahrubo otesanú posteľ, spite na nej; bola urobená s láskavosťou. Keď vám ponúknu nezvyčajné jedlo, zjedzte ho; bolo pripravené s láskou.‘ John bol vynikajúcim príkladom obetavého misionára.“

Awak Duvun: „V čase koloniálnej vlády John nielen lámal predsudky medzi čiernymi a bielymi, on ich ničil! ,Čierny, biely — žiaden rozdiel!‘ často hovoril. Miloval všetkých.“

Peter Linke: „V jedno odpoludnie, po tom, ako bol John skoro celý deň na cestách, prišiel zaprášený a vyčerpaný do nášho domu v Goroke. Po večeri však povedal: ,Dnes som ešte pre nikoho nič neurobil,‘ a s námahou vyšiel von, kde sa už stmievalo, a vybral sa navštíviť a povzbudiť miestnu rodinu. Vždy sa zaujímal o iných. Všetci sme ho milovali.“

Jim Dobbins: „John nás učil jednoducho žiť i jednoducho vyučovať a používať znázornenia, ktoré ľudia dokážu pochopiť, tak ako to robil Ježiš. Tak sme mohli komunikovať aj s ľuďmi, ktorí nevedeli čítať alebo písať.“

 [Rámček/obrázok na strane 101]

,Nikdy sa nevzdáme‘

KALIP KANAI

NARODENÝ 1922

POKRSTENÝ 1962

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Jeden z prvých, ktorí prijali pravdu v oblasti Madang. Rozpráva jeho syn Ulpep Kalip.

▪ MÔJ otec bol pokorný a hlboko premýšľajúci človek. Keď mal riešiť nejaký problém, najskôr pozorne počúval a vec analyzoval a až potom vyjadril nejaký názor.

Keď som mal 15 rokov, bol som hospitalizovaný v Madangu, lebo mi žralok odhryzol nohu tesne pod kolenom. Otec sa počas jednej návštevy stretol s Johnom Davisonom. John povedal: „V novom svete môže dať Jehova vášmu synovi novú nohu.“ To vzbudilo u otca záujem, začal vážne študovať Bibliu a rýchlo si vybudoval silnú vieru.

Keďže môj otec a jeho príbuzní opustili katolícku cirkev, niekto podnietil políciu násilne nás vysťahovať z našich domov. Našich 12 domov, ktoré boli uprostred krásnych kvitnúcich záhrad, nemalo ešte ani rok. Polícia hádzala horiace fakle na naše slamené strechy, ktoré ihneď vzbĺkli. Ponáhľali sme sa zachraňovať veci, ale žeravé uhlíky a dym nás prinútili ujsť. Plakali sme, keď sme videli, ako sa naše domy menia na popol.

S ťažkým srdcom sme odišli do susednej dediny Bagildig, kde nám dedinský náčelník láskavo dovolil nasťahovať sa do malej jednoizbovej chatrče. Tam môj otec prehovoril k našej rodine: ,Ježiš bol prenasledovaný. Preto môžeme očakávať, že ľudia budú prenasledovať aj nás, ale nikdy sa nevzdáme svojej viery!‘

 [Rámček/obrázok na stranách 107, 108]

Bol vďačný, že išiel do „nesprávnej“ školy

MICHAEL SAUNGA

NARODENÝ 1936

POKRSTENÝ 1962

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V septembri 1964 sa stal zvláštnym priekopníkom a ako zvláštny priekopník slúžil dlhšie než ktokoľvek iný na Papue-Novej Guinei.

▪ V ROKU 1959 som sa presťahoval do Rabaulu, aby som pokračoval vo vzdelávaní. Keď som počul, že aj svedkovia majú školu, zašiel som k „učiteľovi“, Lanceovi Gossonovi, v domnienke, že sa vyučím nejakému remeslu. Lance ma pozval, aby som sa pripojil k biblickému štúdiu, ktoré sa konalo každú stredu. Napriek nedorozumeniu som pozvanie prijal. Hlboko na mňa zapôsobilo to, čo som sa dozvedel, najmä že Božie meno je Jehova a že budú „nové nebesia a nová zem“. (2. Petra 3:13) Pokrstený som bol 7. júla 1962 dopoludnia, a bol som naozaj vďačný, že som išiel do tej „nesprávnej“ školy.

Toho istého dňa som sa zúčastnil stretnutia so záujemcami o priekopnícku službu. John Cutforth, oblastný dozorca, ktorý túto schôdzku viedol, zdôraznil, že polia sa belejú k žatve a že je potrebných viac robotníkov. (Mat. 9:37) Hneď ako to bolo možné, začal som slúžiť ako prázdninový priekopník, čo bolo vtedajšie označenie pomocných priekopníkov. V máji 1964 som sa stal pravidelným a v septembri zvláštnym priekopníkom.

Spomínam si na jednu situáciu, keď som zvestoval neďaleko Rabaulu. Muž z kmeňa Tolai sa ma spýtal, či si  môže vziať do rúk moju Bibliu a prečítať si jeden text. Keď som mu Bibliu podal, roztrhal ju na kusy a hodil na zem. Nerozčúlil som sa, ale vec som nahlásil policajnému veliteľovi, ktorý okamžite vyslal policajta, aby výtržníka zatkol. Náčelník tomu mužovi povedal: „Si zlý človek. Porušil si Boží zákon aj zákon tejto krajiny. Pre tohto muža musíš zajtra kúpiť novú Bibliu, lebo ak to neurobíš, pošleme ťa do väzenia.“ Potom mi veliteľ povedal, aby som prišiel na policajnú stanicu na druhý deň o 10. hodine dopoludnia vyzdvihnúť si peniaze na Bibliu. Keď som tam prišiel, peniaze ma tam už čakali. Odvtedy veľa ľudí z kmeňa Tolai prijalo pravdu.

Inokedy som so skupinou svedkov rozširoval Posolstvo o Kráľovstve západne od Wewaku. Ostatní išli predo mnou. Miestny dedinský vodca sa dozvedel, čo bratia robia, a zbieral traktáty, ktoré rozšírili. Musel vedieť, že prichádzam, lebo na mňa čakal v strede cesty, s rukami vbok a s traktátmi v jednej ruke. Spýtal som sa, či je nejaký problém. Podal mi traktáty a povedal: „Ja som tu vodca a nechcem, aby ste tu toto rozširovali.“

Traktáty som si vzal. Medzitým sa okolo nás zhromaždili dedinčania. Pozrel som sa na nich a opýtal som sa: „Ak chcete pracovať v záhrade alebo chytať ryby, potrebujete na to úradné povolenie?“

„Nie!“ povedala jedna žena.

Potom som sa dedinčanov opýtal: „Chcete si toto prečítať?“

„Áno,“ riekli. Tak som im výtlačky Posolstva o Kráľovstve znova bez akéhokoľvek odporu rozdal. No neskôr som sa musel obhajovať pred zhromaždením asi 20 dedinských vodcov. Našťastie všetci okrem dvoch hlasovali za naše zvestovateľské dielo.

 [Rámček/obrázok na strane 112]

,Zjedli ti srdce?‘

AIOKOWAN

NARODENÁ 1940

POKRSTENÁ 1975

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Jedna z prvých členov kmeňa Enga, ktorí prijali pravdu.

▪ KEĎ Tom a Rowena Kittovci prišli do Wabagu v provincii Enga, miestni misionári takzvaného kresťanstva o nich šírili falošné historky. Napríklad tvrdili, že Tom a Rowena vykopávajú mŕtvoly a jedia ich. Tieto historky vo mne vyvolávali veľký strach.

Jedného dňa sa Tom opýtal môjho otca, či nepozná nejakú mladú ženu, ktorá by jeho manželke pomohla s domácimi prácami. Otec ukázal na mňa. Bála som sa, ale otec ma donútil prijať tú prácu.

Neskôr sa ma Tom a Rowena spýtali: „Čo myslíš, čo sa stane s ľuďmi, keď zomrú?“

„Dobrí ľudia idú do neba,“ odpovedala som.

„Čítala si to v Biblii?“ opýtali sa.

„Nechodila som do školy, neviem čítať,“ odpovedala som.

Začali ma učiť čítať a pomaly som začínala chápať biblickú pravdu. Keď som prestala chodiť do katolíckeho kostola, jeden z cirkevných vodcov sa ma opýtal: „Prečo už nechodíš do kostola? Zjedli ti tí belosi srdce?“

„Áno,“ odpovedala som. „Moje obrazné srdce patrí teraz im, lebo viem, že ma učia pravdu.“

 [Rámček/obrázok na strane 117]

„Daj mi kurča, a je tvoja“

AWAIWA SARE

NARODENÝ 1950

POKRSTENÝ 1993

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spoznal pravdu v izolovanej oblasti. Teraz slúži ako služobný pomocník v zbore Mundip.

▪ NA NÁVŠTEVE u priateľa som si všimol knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Prečítal som si niekoľko kapitol a opýtal som sa ho, či si tú knihu môžem vziať. „Daj mi kurča, a je tvoja,“ odpovedal.

Výmena sa uskutočnila, knihu som si vzal domov a pozorne som si ju prečítal. Netrvalo dlho a už som hovoril iným o nádherných veciach, ktoré som sa dozvedel, a to napriek tomu, že som bol dvakrát predvedený pred cirkevných vodcov, ktorí mi povedali, aby som prestal kázať!

Krátko nato som napísal do odbočky a žiadal som o kontakt na miestnych Jehovových svedkov. Spojili ma s Alfredom de Guzmanom, ktorý ma pozval na oblastný zjazd do Madangu.

Na zjazd som prišiel v oblečení, aké som nosil v buši, a s veľkou čiernou bradou. No každý sa ku mne správal láskavo a s úctou. Počas programu som sa rozplakal, lebo to, čo som počul, zapôsobilo na moje srdce. Na druhý deň som prišiel na zjazd oholený.

Po zjazde prišiel Alfredo do mojej dediny — z Madangu musel ísť dve hodiny autom a päť hodín pešo. Moja rodina a priatelia ho zahrnuli otázkami a on na každú odpovedal z Biblie.

Dnes má zbor v Mundipe 23 zvestovateľov a na zhromaždenia chodí viac ako 60 osôb.

 [Rámček/obrázok na stranách 125, 126]

„Čo povieš na svoju obhajobu?“

MAKUI MAREGOVÁ

NARODENÁ 1954

POKRSTENÁ 1986

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Dlhé roky slúžila ako priekopníčka na ostrove, kde neboli žiadni iní svedkovia.

▪ V ROKU 1980 som si vzala od jedného priekopníka v Madangu traktát a priniesla som si ho domov na ostrov Bagabag vzdialený šesť hodín plavby. Obsah traktátu sa mi páčil, a tak som napísala na odbočku a požiadala som o ďalšie informácie. Krátko nato som dostala list od Badam Duvunovej, priekopníčky z Madangu, v ktorom ma pozývala na oblastný zjazd. Prišla som k nej na dvojtýždňovú návštevu a začala som študovať Bibliu. Navštevovala som aj všetky zhromaždenia v miestnej sále Kráľovstva. Po návrate domov som pokračovala v štúdiu formou listov.

Netrvalo dlho a zaviedla som biblické štúdiá s ďalšími 12 rodinami na ostrove Bagabag. Pravidelne sme sa zhromažďovali v dome môjho strýka a študovali sme spoločne Bibliu, tak ako som to videla v Madangu. To rozhnevalo môjho otca, ktorý bol významným členom luteránskej cirkvi. „Poznám Jahveho, ale nepoznám Jehovu,“ kričal. Otvorila som svoju Bibliu v jazyku tok pisin a ukázala som mu poznámku pod čiarou k 2. Mojžišovej 3:15, kde sa píše o Božom mene. Otec nemal na to čo povedať.

Trikrát ma predvolal pred cirkevných vodcov, aby som  obhajovala svoju vieru. Jedno z týchto stretnutí sa uskutočnilo v najväčšom kostole na ostrove. Zhromaždilo sa v ňom vyše sto ľudí. Atmosféra bola napätá. „Čo povieš na svoju obhajobu?“ spýtal sa predsedajúci. „Chcem len konať podľa Matúša 6:33 a dávať Božie Kráľovstvo na prvé miesto,“ odpovedala som a pevne som pritom držala Bibliu. Otec sa prudko postavil. „Chceš nás poučovať?“ zahrmel rozhnevaný. Jeden z mojich strýkov sa postavil a chcel ma udrieť, ale iný príbuzný vyskočil, aby ma bránil. Zhromaždenie sa zmenilo na chaos. Napokon ma poslali preč.

Moje ťažkosti sa tým však neskončili. Jedna zo žien, ktorá navštevovala naše zhromaždenia, mala choré dieťa, ktoré, žiaľ, zomrelo. Niektorí dedinčania ma obviňovali z jeho úmrtia a hovorili, že zomrelo preto, lebo som jeho matku učila o novom náboženstve. Môj otec vzal železnú tyč a vyhnal ma z nášho domu. Utiekla som do Madangu aj s mojou tetou Lamitou Maregovou, ktorá prijala pravdu tiež. Čoskoro sme boli obe pokrstené.

Môj otec neskôr veľmi vážne ochorel. Vzala som si ho k sebe do Madangu a starala som sa oňho, až kým nezomrel. V tom čase sa jeho postoj voči môjmu náboženstvu zmiernil. Pred smrťou ma nabádal, aby som sa vrátila na ostrov Bagabag a zvestovala jeho obyvateľom. To som v roku 1987 urobila. Moji príbuzní mi láskavo postavili malý domček a 14 rokov som bola jediným svedkom na ostrove. Z toho 12 rokov som slúžila ako pravidelná priekopníčka.

Neskôr som sa vrátila do Madangu, aby som pokračovala v priekopníckej službe s Lamitou. V roku 2009 prišli do Madangu na každoročnú Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti šiesti ľudia z ostrova Bagabag. Nikdy som sa nevydala a teší ma, že som mohla naplno využiť svoj slobodný stav v službe Jehovovi.

 [Rámček/obrázky na stranách 141, 142]

Jehova sa ma ujal

DORAH NINGIOVÁ

NARODENÁ 1977

POKRSTENÁ 1998

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spoznala pravdu ako dievča a jej rodina sa jej vyhýbala. Neskôr sa stala priekopníčkou a teraz slúži v kancelárii odbočky.

▪ KEĎ som mala 17 rokov, našla som knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Čoskoro som si uvedomila, že som našla niečo mimoriadne. Knihu som si spojila s Jehovovými svedkami, lebo keď som mala asi štyri roky, dve svedkyne mi hovorili o Božom sľube raja na zemi.

Krátko nato, ako som našla knihu Žiť navždy, mi moji adoptívni rodičia povedali, že keďže sami majú päť vlastných detí, musím sa vrátiť k svojej rodine, ktorá žila v pobrežnom meste Wewak. Keď som tam prišla, najskôr som bývala u otcovho brata.

Túžila som stretnúť sa so svedkami, a tak som vyhľadala sálu Kráľovstva. No prišla som, práve keď brat oznamoval záverečnú pieseň. Napriek tomu si misionárka zo Spojených štátov, ktorá sa volala Pam, dohodla so mnou biblické štúdium. To, čo som sa učila, sa mi veľmi páčilo, ale už po troch štúdiách som mala konfrontáciu so strýkom.

Keď som sa raz vracala z nedeľňajšieho zhromaždenia, videla som, ako zo strýkovej záhrady stúpa dym. Pálil všetky moje veci vrátane biblických študijných pomôcok.  Keď ma uvidel, zakričal: „Ak sa chceš s tými ľuďmi modliť, nech sa o teba starajú.“ Pretože som tam už nebola vítaná, nemala som inú možnosť ako ísť k svojim biologickým rodičom, ktorí bývali v dedine vzdialenej od Wewaku asi dve hodiny jazdy autom.

Keď som prišla k svojmu otcovi, mojim súrodencom nahlas povedal: „Kto je toto dievča? Nepoznáme ju. Dali sme ju preč, keď mala tri roky.“ Pochopila som, že ani on ma nechce, a tak som odišla a bývala, kde sa dalo.

Asi po dvoch rokoch ma stretli dvaja zvláštni priekopníci v dedine mojich rodičov. Povedala som im: „Odkážte, prosím, Pam, že som nezabudla, čo ma učila, ale nemám možnosť sa s ňou stretnúť.“ No krátko nato sa mi podarilo stretnúť sa s Pam vo Wewaku a obnoviť štúdium. Bývala som postupne v troch rôznych rodinách, ale z každého domu ma vyhodili, lebo som sa schádzala so svedkami. Pam mi láskavo vybavila ubytovanie u jednej rodiny svedkov vo Wewaku. V roku 1998 som bola pokrstená a v septembri 1999 som začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka. V roku 2000 som bola pozvaná do Bételu a mám výsadu pracovať v prekladateľskom tíme pre jazyk tok pisin.

Hoci ma vlastná rodina zavrhla, čo ma hlboko zranilo, moja duchovná rodina mi túto stratu bohato vynahradila. Jedným z mojich obľúbených textov je Žalm 27:10, kde sa píše: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“

[Obrázok]

Literatúra v jazyku tok pisin

 [Rámček/obrázky na stranách 147, 148]

„Jehova je náš najväčší Učiteľ“

JOHN TAVOISA

NARODENÝ 1964

POKRSTENÝ 1979

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Ako dieťa ho kruto prenasledovali učitelia a spolužiaci, takže bol nútený opustiť školu už po dvoch rokoch. Teraz slúži ako krajský dozorca.

▪ NARODIL som sa v dedine Govigovi v provincii Milne Bay. Môj otec začal študovať Bibliu, keď som mal sedem rokov, a učil ma to, čo sa dozvedal.

Asi v tom čase som začal chodiť do štátnej školy. Keď sa moji dvaja učitelia, ktorí boli anglikáni, dozvedeli, že som spojený so svedkami, začali ma prenasledovať. Spolužiaci robili to isté, dokonca na mňa útočili palicami. Preto som bol nútený školu už po dvoch rokoch opustiť.

Približne o rok som stretol jedného z mojich učiteľov na trhu. „Si šikovný chlapec a v škole ti to išlo veľmi dobre,“ povedal. „Ale pre svoje náboženstvo skončíš ako sluha svojich spolužiakov.“ Keď som otcovi povedal, čo mi hovoril učiteľ, jeho odpoveď ma zahriala pri srdci: „Ak ťa nebude učiť svet,“ povedal, „naučí ťa Jehova.“

Otec a jeden zvláštny priekopník mi pomohli získať to najlepšie možné vzdelanie — poznanie, ktoré vedie k večnému životu. (Ján 17:3) Mojím rodným jazykom bola dawawa, ale Bibliu ma učili v jazyku hiri motu, ktorý sa  stal mojím druhým jazykom, a v jazyku tok pisin, ktorý sa stal mojím tretím jazykom. V 15 rokoch som bol pokrstený. O dva roky som začal slúžiť ako priekopník.

V roku 1998 som bol pozvaný do školy služobného vzdelávania. V tom čase som mal len obmedzenú znalosť angličtiny. Preto ma odbočka v rámci prípravy na školu pridelila do anglického zboru v Port Moresby. Angličtina sa tak stala mojím štvrtým jazykom.

Pri graduácii som bol pridelený do zboru Alotau v provincii Milne Bay. O šesť mesiacov som bol veľmi prekvapený — a nadšený —, lebo som bol vymenovaný za krajského dozorcu. Môj prvý kraj tvorili ostrovy Nová Británia, Nové Írsko, Manus a priľahlé ostrovy. V roku 2006 som sa oženil s Judy a spolu sme rok slúžili ako zvláštni priekopníci. Potom sme začali spoločne slúžiť v krajskej službe.

Keď navštevujem zbory, často mladým hovorím: „Jehova je náš najväčší Učiteľ. Dajte sa ním vyučovať, lebo on vás môže vyškoliť tak, aby ste boli v živote naozaj úspešní.“ To je dôležité poučenie, ktoré som získal z vlastnej skúsenosti.

[Obrázok]

S mojou manželkou Judy

 [Časová os/obrázky na stranách 156, 157]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Papua-Nová Guinea

 1930

1935 Priekopníci na palube lode Spoločnosti Lightbearer zvestujú v Port Moresby.

1940

1950

1951 Tom a Rowena Kittovci prichádzajú do Port Moresby.

1956 Priekopníci prichádzajú na Nové Írsko a Novú Britániu.

1957 John Cutforth vypracúva kreslené kázne.

1960

1960 Je zaregistrované združenie International Bible Students Association.

1962 Tom a Rowena Kittovci sa sťahujú na novoguinejskú vrchovinu.

1965 V Koki v Port Moresby je postavená kancelária odbočky.

1969 V Haime na Papue sa koná medzinárodný zjazd „Mier na zemi“.

1970

1975 Papua a Nová Guinea sa spájajú a vytvárajú Papuu-Novú Guineu.

1977 – 1979 Násilnícke davy ničia sály Kráľovstva v provincii Milne Bay.

1980

1987 Je zasvätená nová odbočka.

1989 Na ostrove Bougainville sa začína občianska vojna.

1990

1991 Strážna veža vychádza v tok pisin a hiri motu simultánne s anglickým vydaním.

1994 Začína pôsobiť výbor pre styk s nemocnicami.

1994 Vulkanické erupcie pustošia Rabaul na Novej Británii.

1999 V odbočke je zriadené oddelenie pre výstavbu sál Kráľovstva.

2000

2002 V Gerehu v Port Moresby je postavená zjazdová sála.

2010

2010 Sú zasvätené nové, pristavané priestory odbočky.

2020

[Graf/obrázok na strane 118]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

3 500

2 500

1 500

500

1955 1965 1975 1985 1995 2005

 [Mapy na strane 81]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

PAPUA-NOVÁ GUINEA

PORT MORESBY

Wewak

rieka Sepik

Kambot

Dimiri

Biwat

rieka Yuat

Wabag

Mount Hagen

Banz

údolie Wahgi

NOVOGUINEJSKÁ VRCHOVINA

jazero Murray

rieka Fly

Basken

Talidig

Bagildig

Madang

Goroka

Kainantu

Lae

Bulolo

Wau

Kerema

Savaiviri

Papuánsky záliv

Popondetta

chodník Kokoda

Hula

Agi

Govigovi

Alotau

KORALOVÉ MORE

ostrov Manus

Bismarckovo súostrovie

BISMARCKOVO MORE

ostrov Bagabag

Nová Británia

Rabaul

Kokopo

ostrov Kurmalak

Nové Írsko

Kavieng

ŠALAMÚNOVO MORE

ostrov Goodenough

ostrov Buka

ostrov Bougainville

atol Nukumanu

rovník

Haima

Six Mile

Hanuabada

prístav Port Moresby

Koki Market

náhorná plošina Sogeri

Ioadabu

 [Celostránkový obrázok na strane 74]

[Obrázok na strane 77]

Lightbearer

[Obrázok na strane 78]

Prví miestni zvestovatelia, zľava doprava: Bobogi Naiori, Heni Heni Nioki, Raho Rakatani a Oda Sioni

[Obrázok na strane 79]

Dedina Hanuabada s centrom Port Moresby v pozadí

[Obrázok na strane 82]

Shirley a Don Fielderovci krátko pred príchodom

[Obrázok na strane 85]

Prvá sála Kráľovstva v krajine, Haima, Port Moresby

[Obrázok na strane 87]

John Cutforth

[Obrázok na strane 89]

Reprodukcia obrázkovej kázne

[Obrázky na strane 90]

Vpravo: John Cutforth vyučuje pomocou obrázkov; dole: brat nesúci tabuľu s obrázkami určenú na službu v dedinkách v buši

[Obrázok na strane 92]

Alf Green, David Walker a Jim Smith

[Obrázky na strane 93]

Vľavo: Shirley, Debbie a Don Fielderovci; vpravo: Don a jeho kanoe

[Obrázok na strane 96]

Jim Smith a Glenn Finlay

[Obrázok na strane 97]

Stephen Blundy sa plaví cez záliv Kerema

[Obrázok na strane 99]

Rosina a Ken Framovci

[Obrázok na strane 102]

Matthew a Doris Popovci

[Obrázky na strane 103]

Dom Magdalen a Johna Endorovcov bol prvým miestom na zhromaždenia v Lae

[Obrázok na strane 109]

Vrchovina

[Obrázok na strane 110]

Tom a Rowena Kittovci pred ich malým obchodíkom a domom vo Wabagu

[Obrázok na strane 113]

Erna a Berndt Anderssonovci

[Obrázok na strane 114]

Kerry Kay-Smith a Jim Wright

[Obrázok na strane 115]

Mike Fisher na rieke Sepik

[Obrázky na strane 123]

Sálu Kráľovstva v Agi zničili podpaľači, ale potom bola zrekonštruovaná a rozšírená

[Obrázok na strane 127]

Elsie a Bill Thewovci

[Obrázok na strane 128]

Puapua s vytiahnutými plachtami

[Obrázok na strane 128]

Čln Pioneer, ktorý postavil Berndt Andersson

[Obrázky na strane 131]

Cestovanie po rieke Sepik

 [Obrázky na stranách 132, 133]

Vľavo: krajský dozorca Warren Reynolds a jeho manželka Leann na návšteve v dedine Biwat; hore: verejná prednáška počas jeho návštevy v dedine Dimiri

[Obrázok na strane 135]

Soare Maiga

[Obrázok na strane 135]

Kora Leke

[Obrázok na strane 136]

Save Nanpen

[Obrázok na strane 139]

Geordie a Joanne Rylovci

[Obrázok na strane 145]

Niektoré z týchto detí vylúčili zo školy, lebo nezdravili zástavu

[Obrázky na stranách 152, 153]

Vľavo: Rabaul so sopkou Tavurvur v pozadí; dolu: sála Kráľovstva v Rabaule, ktorá bola v roku 1994 zničená

[Obrázok na strane 155]

Prekladateľský tím, 2010

 [Obrázky na strane 161]

Odbočka na Papue-Novej Guinei

Výbor odbočky: Dan Burks, Timo Rajalehto, Kegawale Biyama, Craig Speegle