Nórsko

NA PALUBE lode stál mladý muž a s očakávaním hľadel do diaľky k nórskemu pobrežiu. Bol to Knud Pederson Hammer. Tento bývalý pastor baptistickej cirkvi v Severnej Dakote v Spojených štátoch sa rok predtým stal jedným z Bádateľov Biblie, ktorí sú dnes známi ako Jehovovi svedkovia. Písal sa rok 1892 a Knud sa vracal do svojej rodnej krajiny, aby tam zvestoval priateľom a príbuzným.

Väčšina z dvoch miliónov ľudí, ktorí vtedy žili v Nórsku, patrila k Luteránskej štátnej cirkvi. Knud veľmi túžil pomôcť úprimným Nórom spoznať pravého Boha, Jehovu, a pomôcť im pochopiť, že je to milujúci Boh, ktorý nemučí hriešnikov v ohnivom pekle. Chcel im tiež povedať o prichádzajúcej Kristovej tisícročnej vláde, počas ktorej sa zem stane rajom.

Ako sa loď blížila k pobrežiu, Knud uprene hľadel na kontúry tejto malebnej krajiny — dlhého úzkeho  pásu zeme s vysokými zasneženými vrchmi, hlbokými fjordmi a doďaleka sa tiahnucimi lesmi. Uvedomil si, že bude dosť náročné dostať sa do riedko obývaných oblastí, v ktorých je len málo ciest a mostov. Hoci veľa Nórov žilo v rozrastajúcich sa mestách, mnohí ďalší žili vo vidieckych oblastiach, rybárskych dedinkách či na stovkách ostrovov roztrúsených popri pobreží. Správa o tom, aké výsledky prinieslo Knudovo zvestovanie, ako aj o šírení pravého uctievania v Nórsku napriek nemalým ťažkostiam je veľmi povzbudzujúca a môže posilniť vieru Božieho ľudu na celej zemi.

SEMENO KRÁĽOVSTVA PRINÁŠA OVOCIE

Hoci niektorí v oblasti Knudovho domovského mesta Skien prejavili záujem o posolstvo, Knud s nimi nemohol dlho zostať, lebo sa musel vrátiť k rodine do Spojených štátov. No v roku 1899 znova prišiel do Nórska, tentoraz na žiadosť Charlesa T. Russella, ktorý vtedy dozeral na dielo Bádateľov Biblie. Brat Russell chcel, aby Knud v Nórsku založil zbor. Knud si so sebou priniesol niekoľko výtlačkov prvých dvoch zväzkov série kníh Úsvit Milénia (neskôr nazývanej Štúdie Písiem), ktoré boli preložené do dánsko-nórčiny. (V tom čase sa písaná nórčina podobala dánčine a publikácie v tomto jazyku sa dali používať  aj v Dánsku, aj v Nórsku.) Knud vydal svedectvo veľkému počtu ľudí a rozšíril niekoľko kníh, no zakrátko sa musel znova vrátiť do Spojených štátov.

Nasledujúci rok sa Ingebret Andersen, ktorý býval neďaleko Skienu, dostal ku knihe Plán vekov. Pravdepodobne to bol jeden z výtlačkov, ktoré do Nórska priniesol Knud. Ingebret sa už dlho zaujímal o Kristov „druhý príchod“ a to, čo čítal, jeho i jeho manželku Berthe veľmi zaujalo. Ingebret onedlho začal zvestovať druhým. Dokonca chodil na náboženské zhromaždenia a hovoril na nich ľuďom o Kristovej tisícročnej vláde! Neskôr navštevoval tých, ktorí prejavili záujem, a čoskoro bol v Skiene už aktívny zbor s najmenej desiatimi Bádateľmi Biblie.

 Keď sa Knud od príbuzného dozvedel o tomto malom zbore v Skiene, vrátil sa v roku 1904 do Nórska, aby vyhľadal Ingebreta. Nepoznal ho, a tak na ulici zastavil jedného muža a opýtal sa: „Neviete, či tu niekde žije Ingebret Andersen?“ „Áno, žije,“ odpovedal muž, „to som ja.“ Knud bol taký nadšený, že hneď tam na ceste otvoril kufor a začal mu ukazovať knihy, ktoré priniesol. Pravdaže, aj Ingebret sa z tohto stretnutia tešil a mal nesmiernu radosť, keď videl to množstvo literatúry.

Knud oduševnene rozprával svojim nórskym spoluveriacim o organizácii a zvestovateľskom diele. Kým sa vrátil k rodine, ktorá v tom čase žila v Kanade, zbor v Skiene od neho načerpal veľa povzbudenia.

PRAVDA SA DOSTÁVA DO ĎALŠÍCH ČASTÍ NÓRSKA

V roku 1903 zvestovateľská činnosť v Nórsku dostala nový impulz príchodom troch horlivých kolportérov (zvestovateľov celým časom) — Fritiofa Lindkvista, Viktora Feldta a E. R. Gundersena. Fritiof sa usadil v hlavnom meste Kristiania (teraz Oslo) a v roku 1904 sa jeho dom stal kanceláriou spoločnosti Watch Tower, kde sa vybavovali objednávky literatúry a predplatné na Sionskú Strážnu vežu.

Koncom roka 1903 brat Gundersen zvestoval v meste Trondheim, v strednej časti Nórska. Tam vydal svedectvo Lotte Holmovej, ktorá prijala biblickú literatúru. Lotte sa neskôr vrátila domov, do oblasti Narviku za polárnym kruhom, a stala sa prvou  zvestovateľkou v severnom Nórsku. Potom prišiel do Narviku aj Viktor Feldt a pomohol dvom manželským dvojiciam, aby sa stali Bádateľmi Biblie. Tí sa skontaktovali s Lotte a zakrátko sa táto malá skupina už pravidelne stretávala na štúdium Biblie. Pravdu prijala aj Lottina sestra Hallgerd a neskôr obe slúžili ako horlivé priekopníčky v rôznych častiach Nórska.

V rokoch 1904 a 1905 sa bratia Feldt a Gundersen stretli so zvlášť dobrou reakciou v meste Bergen. V Sionskej Strážnej veži z 1. marca 1905 sa písalo: „Jedného významného kazateľa Slobodnej misie [v Bergene] si jasné svetlo [pravdy] natoľko získalo, že teraz objasňuje pravé evanjelium svojim vždy početným a pozorným poslucháčom.“

Tým kazateľom bol Theodor Simonsen, ktorý bol neskôr z cirkvi Slobodná misia vylúčený za to, že  vyučoval úžasné pravdy, ktoré sa dozvedel z našich publikácií. Človek, ktorého sa cirkev týmto vylúčením vzdala, bol pre Bádateľov Biblie obrovským prínosom. V Jehovovom ľude si Theodora veľmi cenili — ako brata i ako rečníka. Neskôr sa Theodor usadil v Kristianii, kde bol rozrastajúci sa zbor Bádateľov Biblie.

NIEKTORÍ Z PRVÝCH PRIEKOPNÍKOV

Okolo roku 1905 boli zbory Bádateľov Biblie v štyroch mestách: v Skiene, Kristianii, Bergene a Narviku. Niekoľko horlivých zvestovateľov čoskoro začalo priekopníčiť a šíriť dobré posolstvo v mnohých ďalších častiach krajiny. Príbehy niektorých z nich sú veľmi zaujímavé.

Prvou priekopníčkou v Nórsku bola Helga Hessová. Bola to sirota a žila v Bergene, kde sa ako 17-ročná stala učiteľkou v nedeľnej škole. Keď si raz v Slobodnej misii vypočula kázeň Theodora Simonsena o tom, čo sa dozvedel z jednej knihy Bádateľov Biblie, zaujalo ju to a začala túto literatúru čítať aj ona. Vzdala sa svojho miesta učiteľky v nedeľnej škole a v roku 1905 vo veku 19 rokov odišla z Bergenu, aby šírila dobré posolstvo v Hamare a v Gjøviku.

Andreas Øiseth práve rúbal drevo na rodinnej farme neďaleko mesta Kongsvinger, keď ho oslovil jeden priekopník a nechal mu knihu Božský plán vekov. Bolo to v roku 1908. Andreas, ktorý mal vtedy niečo vyše 20 rokov, bol nadšený tým, čo sa v knihe dočítal, a objednal si ďalšiu literatúru. Po niekoľkých mesiacoch prenechal farmu jednému zo svojich mladších bratov a začal slúžiť ako priekopník. V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov zvestoval takmer vo všetkých častiach krajiny. V lete cestoval na bicykli a v zime používal sane. Najprv šiel na sever. Keď sa  dostal až do mesta Tromsø, zamieril na juh a zvestoval v oblastiach pozdĺž pobrežia až po Kristianiu.

Medzi prvých priekopníkov patrila aj Anna Andersenová z Rygge neďaleko Mossu. Predtým bola roky dôstojníčkou Armády spásy a zo všetkých síl sa snažila pomáhať núdznym. Keď sa jej asi v roku 1907 dostalo do rúk niekoľko našich publikácií, uvedomila si, že našla pravdu. V Kristiansunde sa stretla s Huldou Andersenovou (neskôr Øisethovou), ktorá bola tiež dôstojníčkou Armády spásy. Aj Hulda prejavila záujem o Bibliu a o krátky čas sa tieto dve ženy vydali na dlhú cestu na sever pobrežným parníkom, ktorý ich zaviezol až do mesta Kirkenes neďaleko hraníc s Ruskom. Počas cesty v každom prístave vystúpili a rozširovali literatúru. Okolo roku 1912 sa Anna prihlásila do priekopníckej služby. Desaťročia cestovala po celej krajine loďou a na bicykli a rozširovala  biblickú literatúru takmer v každom nórskom meste. Značný čas strávila na juhu v meste Kristiansand, kde bola cennou podporou pre tamojší rastúci zbor.

Karl Gunberg bol predtým, než sa stal Bádateľom Biblie, námorným dôstojníkom. Približne v roku 1911, keď mal asi 35 rokov, začal priekopníčiť a živil sa tým, že pracoval ako inštruktor plavby. Hoci na prvý pohľad pôsobil dosť prísne, bol známy ako príjemný človek so zmyslom pre humor. Až do vysokého veku Karl zvestoval takmer po celom Nórsku, a ako uvidíme ďalej, jeho skúsenosti námorného dôstojníka a učiteľa plavby boli neskôr veľmi užitočné pri šírení dobrého posolstva.

POSILŇOVANIE BRATSTVA

Bratia boli nadšení, keď sa v októbri 1905 konal v Kristianii prvý zjazd. Zúčastnilo sa na ňom 15 ľudí a traja boli pokrstení. V roku 1906 sa konal zjazd v Bergene a od roku 1909 sa zjazdy organizovali každý rok. Chodili na ne rečníci z Dánska, Fínska a Švédska. Niektorí z týchto bratov tiež navštevovali zbory ako pútnici, predchodcovia dnešných cestujúcich dozorcov.

K najvýznamnejším udalostiam tých rokov patrili návštevy brata Russella. V roku 1909 navštívil Bergen a Kristianiu. Ako si len bratia a sestry cenili, že sa s ním môžu stretnúť a vypočuť si jeho prednášky! Jeho druhej návšteve, v roku 1911, sa dostalo veľkej publicity. Bratia a sestry, ktorých sa vtedy zhromaždilo 61, sa tešili, že verejnú prednášku brata Russella si prišlo vypočuť okolo 1 200 ľudí.

O tri roky neskôr brat Russell poveril Henryho Bjørnestada, aby ako prvý nórsky cestujúci dozorca pravidelne navštevoval bratov v Nórsku a Švédsku.

 ZINTENZÍVNENIE ČINNOSTI PRED ROKOM 1914

Od roku 1910 bola veľmi dobrou pomôckou vo zvestovateľskej službe séria traktátov nazvaná Kazateľnica národov. Pomohla ešte väčšiemu počtu Bádateľov Biblie aktívne sa zapojiť do zvestovania. Bratia a sestry túžili odhaľovať náboženské omyly a vysvetľovať biblické pravdy, a tak bezplatne rozšírili tisíce traktátov. Mnohé tieto traktáty boli rozšírené ako príloha novín.

Bádatelia Biblie dychtivo očakávali, čo sa udeje v roku 1914. Kniha Čas je blízko (druhý zväzok série kníh Úsvit Milénia) vysvetľovala, že v roku 1914 sa skončia časy pohanov, že koniec týchto časov sa bude vyznačovať ťažkosťami a anarchiou a nato začne vládnuť Božie Kráľovstvo. Bádatelia Biblie tiež očakávali, že Kristovi spoludedičia potom dostanú svoju nebeskú odmenu.

Tieto veci boli častou témou rozhovorov. Napríklad raz večer v júli 1914 Karl Kristiansen hral v orchestri mesta Skien. Počas prestávky ľuďom, ktorí boli naokolo, povedal: „V priebehu niekoľkých týždňov sa udeje niečo mimoriadne. Najprv bude vojna, potom revolúcia, potom anarchia a potom príde Božie Kráľovstvo.“ Keď krátko nato vypukla prvá svetová vojna, za Karlom prichádzali ľudia a chceli vedieť viac.

O niečo južnejšie, v prístavnom meste Arendal, bola v roku 1914 iba jediná Bádateľka Biblie. Tá jedného dňa stretla na  ulici Miu Apeslandovú a povedala jej, že podľa Biblie by na jeseň 1914 mala byť vojna. „Ak sa to stane, uverím,“ povedala Mia. Zakrátko Mia videla, že to, čo jej naša sestra povedala, sa naozaj stalo. Dodržala svoje slovo a pripojila sa k pravému uctievaniu. Sestra, ktorá Mii vydala svedectvo, Mia a niekoľko ďalších neskôr tvorili jadro arendalského zboru.

POKROK A POTOM PROBLÉMY

Ako sa ukázalo, nie všetky očakávania, ktoré mali Bádatelia Biblie v súvislosti s rokom 1914, sa splnili. Napriek tomu bratia horlivo pokračovali vo svojej činnosti. Od decembra 1914 a v priebehu značnej časti roka 1915 bolo vďaka premietaniu „Fotodrámy Stvorenie“, pôsobivej kombinácii filmu a diapozitívov, vydané úžasné svedectvo veľkému počtu ľudí v Kristianii, Bergene, Trondheime, Skiene, Arendale a Kristiansande.

No krátko nato sa začali objavovať problémy. Fritiof Lindkvist, ktorý asi desať rokov dozeral na dielo v Nórsku, sa začal odchyľovať od pravdy a vydal sa vlastnou cestou. V roku 1916 organizáciu opustil. Preto niekoľko nasledujúcich rokov dozerali na dielo v Nórsku zodpovední bratia vo Švédsku a Dánsku. V roku 1921 bol dohľadom nad dielom v Nórsku poverený Enok Öman, ktorý túto úlohu vykonával až do roku 1945.

Určitý nepokoj vyvolalo aj to, keď v roku 1916 zomrel brat Ch. T. Russell a dohľad nad činnosťou Bádateľov Biblie prevzal brat J. F. Rutherford. Pre nesplnené očakávania v súvislosti s rokom 1914, ako aj pre organizačné zmeny mnohí organizáciu opustili. Zvlášť vážny dosah to malo na zbor v Bergene, kde v roku 1918 zostal len jeden brat a sedem sestier.  Aj zbor v Trondheime opustila pomerne početná skupina a od viery odpadli aj niektorí v Kristianii. Ale tí, ktorí naďalej lojálne podporovali organizáciu, zakrátko zažili bohaté Jehovovo požehnanie.

NOVÝ IMPULZ

V roku 1918 brat Rutherford predniesol pútavú prednášku „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“. Od roku 1920 do roku 1925 táto strhujúca prednáška odznela na rôznych miestach po celom svete. Vo viacerých nórskych mestách ju predniesol A. H. Macmillan, ktorý prišiel zo svetového ústredia v New Yorku. V Kristianii sa v posluchárni univerzity zaplnili všetky miesta, a to ešte mnohí čakali vonku. No brat Öman si stúpol na debničku pri vchode a hlasno oznámil: „Ak sa o hodinu a pol vrátite, Macmillan prednesie túto prednášku ešte raz!“ Potom sa poslucháreň opäť naplnila a brat Macmillan predniesol prednášku znova. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov ju predniesli nórski bratia aj v ostatných častiach Nórska. Tisíce ľudí si s nadšením vypočuli presvedčivé biblické dôkazy o tom, že mnohí prežijú Armagedon a získajú večný život na rajskej zemi. A veľa ľudí si toto posolstvo malo možnosť prečítať v brožúrke Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú!

V rokoch 1922 až 1928 Bádatelia Biblie rozšírili státisíce traktátov obsahujúcich rezolúcie, ktoré boli prijaté na zjazdoch, napríklad Výzva vodcom sveta, Výstraha všetkým kresťanom či Obvinenie duchovných. Mnohí Bádatelia Biblie začali so zvestovateľskou službou práve rozširovaním týchto traktátov.

Napriek tomu bol vzrast pomerne pomalý. Hoci priekopníci a horliví zvestovatelia zvestovali vytrvalo, iní potrebovali pomoc, aby sa do zvestovateľskej  služby viac zapojili. Okrem toho publikácie boli stále prevažne v dánčine, dánsko-nórčine alebo švédčine, nie v nórčine. Čo mohlo dať dielu ďalší impulz, aby sa ešte viac rozbehlo?

V apríli 1925 bol v Bulletine (teraz Naša služba Kráľovstva) uverejnený vzrušujúci oznam: „Posielame vám prvé vydanie časopisu Zlatý vek v nórčine. Odteraz je možné objednať si ho formou predplatného.“ Bolo to vydanie Zlatého veku (teraz Prebuďte sa!) z marca 1925. Nórsky Zlatý vek mal už onedlho široký okruh čitateľov, a to nielen v Nórsku, ale aj v Dánsku. Do roku 1936, keď bol názov nórskeho Zlatého veku zmenený na Ny Verden (Nový svet), mal tento časopis v nórčine už 6 190 predplatiteľov.

LEPŠIA ORGANIZÁCIA A NOVÉ PRIESTORY

V máji 1925 sa viac než 500 Bádateľov Biblie z rôznych častí Škandinávie zhromaždilo na zjazde vo švédskom meste Örebro. Na tomto zjazde brat Rutherford oznámil, že v Dánsku, v Kodani, bude zriadená kancelária pre severnú Európu. Dohľadom nad dielom bol poverený William Dey, ktorý mal prísť z Londýna a dohliadať na činnosť Božieho ľudu v Dánsku, Nórsku, Švédsku, Fínsku a v pobaltských krajinách. Viaceré krajiny mali naďalej mať miestneho dozorcu. V Nórsku mal vo vykonávaní tejto úlohy pokračovať Enok Öman.

William Dey, pôvodom zo Škótska, bol energický brat, ktorý urobil veľa pre pokrok zvestovateľského  diela. Bol to schopný organizátor a pre bratov bol povzbudením tak preto, že mal príjemnú povahu, ako aj preto, že dával dobrý príklad v službe. V priebehu septembra a októbra 1925 cestoval po celom Nórsku a organizoval činnosť zborov v súlade s pokynmi z ústredia, pričom hovoril anglicky a používal tlmočníka. Brat Dey slúžil ako dozorca kancelárie pre severnú Európu až do druhej svetovej vojny.

Bratia nejaký čas hľadali vhodnejšie priestory pre nórsku kanceláriu. V roku 1925 jeden brat, ktorý zdedil nejaké peniaze, kúpil trojposchodovú budovu v Osle a predal ju organizácii asi za polovičnú cenu. Prišlo to naozaj v pravý čas! Táto budova veľmi dobre slúžila potrebám diela až do roku 1983.

ORGANIZÁCIA AKTÍVNYCH SVEDKOV

Významným míľnikom v histórii Božích služobníkov na celom svete bol rok 1931. V tom roku Boží ľud prijal nové meno — Jehovovi svedkovia. Brat Öman napísal: „Keď sme prijímali naše nové meno, všetci sme sa postavili a s obrovským oduševnením zakričali: ‚Ja!‘ [Áno!]“ Bratia a sestry boli nadšení, že majú biblické meno, a boli odhodlaní žiť podľa tohto mena.

Usilovné zvestovanie v Nórsku očividne malo Jehovovo požehnanie. Priemerný počet zvestovateľov sa zvýšil z 15 v roku 1918 na 328 v roku 1938. Jehovov ľud nebol len skupinou bádateľov Biblie, boli to aktívni svedkovia!

Jedným príkladom bol Even Gundersrud, ktorý sa dal pokrstiť v roku 1917 a bol spojený so zborom v Skiene. Jeho manželka sa mu zozačiatku snažila brániť chodiť na zhromaždenia tak, že mu schovávala topánky. To ho však nezastavilo — jednoducho  išiel na zhromaždenie bosý! Inokedy, keď ho zamkla v spálni, dostal sa von oknom. Ničím sa jej nedarilo zabrániť mu v navštevovaní zhromaždení. Napriek všetkému sa k nej Even stále správal láskavo. Časom jej začalo byť trápne, že jej manžel chodí do mesta bosý. Chcela zistiť, prečo tie zhromaždenia pre Evena tak veľa znamenajú, a tak na ne začala chodiť s ním. A neskôr sa aj ona stala Jehovovou svedkyňou.

V tom čase bolo pre zbory typické nadšenie, aké vládlo v zbore v Skiene. Bratia z tohto zboru vo veľkom zvestovali v okolitých mestách a mestečkách i vo vidieckych oblastiach. Cez víkendy často cestovali do týchto obvodov na otvorených nákladných autách alebo na lodiach a zvestovali a organizovali zhromaždenia. Čoskoro tam vznikli nové skupiny a zbory. Podobne aj v iných zboroch to priam žilo teokratickou činnosťou.

POKROK V BERGENE

V oblasti Bergenu bol jedným z aktívnych zvestovateľov Torkel Ringereide. V roku 1918 našiel jednu brožúru, ktorú vydali Bádatelia Biblie. Vyhľadal preto brata Dahla, ktorý bol v tom čase jediným bratom v bergenskom zbore. Brat Dahl organizoval zhromaždenia vo svojom dome. Zvyšok zboru tvorilo sedem sestier. Medzi nimi bola aj  Helga Hessová, ktorú sme už spomínali a ktorá sa medzitým vrátila do Bergenu. Torkel sa pripojil k tomuto malému zboru a v roku 1919 sa s Helgou vzali.

Torkel bol nebojácny muž s mocným hlasom. Celé roky bol jediným verejným rečníkom v zbore. Bežne mával prednášky každú nedeľu a otvorene v nich odhaľoval pokrytectvo duchovných a ich falošné náboženské náuky. Prednášky boli často ohlasované v novinách a na zhromaždeniach bolo prítomných oveľa viac záujemcov, než bolo Bádateľov Biblie v celej tej oblasti.

Torkel poslucháčov povzbudzoval, aby sa o pravdu delili s ďalšími. V roku 1932 počul toto jeho povzbudenie aj Nils Raae. Nils poznal pravdu už asi rok, ale zdráhal sa zvestovať. Zbor sa práve pripravoval na rozsiahlu kampaň s brožúrkou Kráľovstvo, nádej sveta a Torkel mal prednášku o tom, aké je potrebné zúčastňovať sa na službe. „Bola to vynikajúca  prednáška! Mal som chuť hneď sa rozbehnúť do služby!“ povedal Nils. V závere prednášky Torkel citoval Jehovove slová zapísané v Izaiášovi 6:8: „Koho pošlem a kto nám pôjde?“ Potom povedal: „Kiež všetci odpovieme tak ako Izaiáš: ‚Tu som! Pošli ma‘!“ Presne to Nils a jeho manželka potrebovali počuť! Bez ďalšieho váhania začali chodiť do služby.

V dome Torkela a Helgy boli bratia a sestry častými návštevníkmi. Stále sa tam viedli duchovné rozhovory, a tak noví a mladí zvestovatelia odtiaľ vždy odchádzali veľmi povzbudení. Zvestovatelia z Bergenu často chodili zvestovať do okolitých oblastí loďou alebo nákladným autom a potom sa stretli, aby si porozprávali skúsenosti a potešili sa z príjemnej spoločnosti spolukresťanov.

HORLIVÍ ZVESTOVATELIA V OSLE

V 20. a 30. rokoch 20. storočia dielo prekvitalo aj v okolí Osla. K zvestovateľom v tejto oblasti patril Olaf Skau, ktorý bol pokrstený v roku 1923. V roku 1927 bol vymenovaný za vedúceho služby v zbore a desaťročia bol starostlivým a dynamickým dozorcom. Organizoval zvestovateľskú službu v Osle a cez víkendy tiež organizoval zvestovateľské výpravy autobusom či nákladným autom do okolia hlavného mesta. Neskoro do noci často ešte kreslil mapy a plánoval tieto výpravy.

 Bratia a sestry zo zboru v Osle zvestovali v mestách i na vidieku smerom na juh až po Halden a Fredrikstad, na sever po Hamar, na východ po Kongsvinger a na západ až po Drammen a Hønefoss. Zvyčajne prichádzali do obvodu okolo deviatej a zvestovali z domu do domu celý deň. Často v rámci takýchto návštev organizovali aj verejné zhromaždenia. Ich činnosť pomohla položiť základ pre nové skupiny a zbory a tí niekoľkí zvestovatelia, ktorí žili v týchto oblastiach, si ju veľmi cenili. V roku 1935 počas jednej deväťdňovej kampane 76 zvestovateľov z Osla rozšírilo 13 313 brožúrok, teda v priemere viac než 175 na jedného zvestovateľa!

Olafova manželka Esther trpela artritídou a bola na invalidnom vozíku. No ich dom bol obľúbeným miestom stretnutí bratov a sestier. Olaf obyčajne niečo navaril. Často robil lahodné kuracie krídelká, ktorými bol známy široko-ďaleko. Ich dom bol však známy hlavne ako miesto duchovne povzbudzujúcich stretnutí, zaujímavých biblických rozhovorov a biblických kvízov, na ktoré mnohí starší svedkovia dodnes radi spomínajú. Ragnhild Simonsenová povedala: „Vždy, keď sme od Skauovcov odchádzali, naše srdce plesalo.“

 „SPRÁVNE NAKLONENÍ K VEČNÉMU ŽIVOTU“

Kedysi boli ľudia viac nábožensky založení a tiež viac poznali Bibliu. Mnohí boli ochotní rozprávať sa na biblickú tému a rovnako ako v prvom storočí tí, „ktorí boli správne naklonení k večnému životu, uverili“. (Sk. 13:48)

Spomeňme ako príklad Durdei Hamreovú. V roku 1924 prijala jednu brožúrku, ktorú začala čítať ešte v ten istý večer a nezaspala, kým ju celú neprečítala. Neskôr povedala: „Do postele som šla ako členka letnicového hnutia a vstávala som už ako jedna z Jehovových svedkov!“

V polovici 20. rokov 20. storočia sa jeden z ôsmich bratov Fjelltvedtovcov zúčastnil na verejnej prednáške o ohnivom pekle a dostal tiež brožúrku na túto tému. To, čo si prečítal, ho presvedčilo, že náuka o ohnivom pekle je falošná. Krátko nato, keď sa na rodinnej farme zhromaždila celá rodina, nadšene sa podelil o to, čo sa dozvedel, so svojimi siedmimi bratmi a tromi sestrami. Rozprávali sa o tejto brožúrke dlho do noci a zakrátko sa všetci súrodenci, ako aj mnohí z ich manželských partnerov stali Bádateľmi Biblie. Neskôr sa stali horlivými zvestovateľmi i mnohé z ich detí a vnúčat a niektoré zaniesli slovo pravdy do ďalších oblastí.

To, že ľudia mali záujem o duchovné veci, bolo zjavné aj z počtu prítomných na zjazdoch v Bergene a Osle v roku 1936. Na tieto zjazdy prišiel ako rečník brat M. A. Howlett zo svetového ústredia v New Yorku. V Bergene si verejnú prednášku vypočulo 810 ľudí, okrem iných aj niekoľko kazateľov a jeden biskup,  a pritom medzi prítomnými bolo len 125 svedkov! A v meste Oslo, kde sa zhromaždilo 140 svedkov, bolo na verejnej prednáške 1 014 prítomných!

„ZAČÍNAJÚ PRICHÁDZAŤ!“

Aké vzrušujúce bolo, keď v roku 1935 bola objasnená totožnosť „veľkého zástupu“, o ktorom sa píše v Zjavení 7:9–17! Jehovovi svedkovia sa tešili, keď sa dozvedeli, že tí, ktorí majú nádej žiť navždy na rajskej zemi, sa môžu pripojiť k pomazanému ostatku ako oddaní Jehovovi služobníci. Od toho roku sa vo zvestovateľskom diele pozornosť sústreďovala na zhromažďovanie veľkého zástupu, ktorý prežije „veľké súženie“ — na najväčšie zhromažďovanie pravých Božích ctiteľov v histórii ľudstva.

V roku 1935 niekoľko priekopníkov s nebeskou nádejou zvestovalo vo vidieckej oblasti neďaleko Lillehammeru. Desaťročný John Johansen dychtivo počúval, keď priekopníci hovorili jeho rodine o Božom predsavzatí premeniť zem na raj. Keď mal 13, pociťoval už takú silnú túžbu deliť sa o svoju nádhernú nádej s inými, že si od otca požičal tašku a vybral sa zvestovať do okolia — celkom sám! Aj dnes, po viac než 70 rokoch, stále horlivo zvestuje, teraz spolu s manželkou Edith, a je nesmierne šťastný, že počas tých rokov mohol prispievať k úžasnému prílivu nových.

Jedného dňa v roku 1937 sa Olaf Rød rozprával vo svojom dome s istým bratom o veľkom zástupe. Boli vtedy jedinými dvoma svedkami v Haugesunde a kládli si otázku, ako sa toto obrovské dielo zhromažďovania uskutoční. Zrazu ktosi zaklopal a Olaf šiel otvoriť. Vo dverách stál Alfred Trengereid. Našiel nejakú Strážnu vežu a to, čo si v nej prečítal, sa mu páčilo. Preto nemeškal, nasadol do svojho člna a vesloval  do Haugesundu, aby získal ďalšiu literatúru od jediného človeka, o ktorom vedel, že je svedkom — od Olafa. Olaf bol ohromený. ‚Už začínajú prichádzať!‘ pomyslel si. A naozaj prichádzali, hoci nie všetci tým istým spôsobom a v tom istom čase. Alfred sa stal bratom a po ňom v tejto oblasti zareagovali na dobré posolstvo o Kráľovstve ešte mnohí ďalší.

VYUŽÍVANIE LODÍ PRI ZHROMAŽĎOVANÍ VEĽKÉHO ZÁSTUPU

Keď sa v Nórsku iba začínalo zvestovať, predstava, že sa treba dostať k izolovaným obyvateľom na nespočetných ostrovoch a v odľahlých pobrežných oblastiach, bola dosť odstrašujúca. No v roku 1928 kancelária odbočky kúpila motorovú loď, ktorá bola dosť veľká na to, aby na nej mohli bývať dvaja-traja priekopníci,  a dostatočne pevná, aby sa na nej dalo plaviť popri členitom nórskom pobreží. Ale kto bude kapitánom? Na túto úlohu sa dobrovoľne podujal skúsený priekopník Karl Gunberg. Skúsenosti, ktoré získal ako námorný dôstojník a učiteľ plavby, sa ukázali ako veľmi užitočné. Táto prvá loď, nazvaná Elihu, vyplávala na more z Osla smerom na juh a zastavovala v prístavoch pozdĺž pobrežia. No v zime v roku 1929, keď sa jedného večera strhla silná búrka, Elihu neďaleko Stavangeru stroskotal. Všetci boli radi, že bratia, ktorí boli na palube, sa bezpečne dostali na breh.

V roku 1931 bratia zaobstarali ďalšiu loď a pomenovali ju Ester. Aj s touto loďou vyplával Karl, ktorému pomáhali ďalší dvaja bratia. Nasledujúcich sedem rokov posádka Ester zvestovala v západnom  a severnom Nórsku. V roku 1932 Karl dospel k záveru, že je už „príliš starý na ďalšie dobrodružné cesty“. A tak zanechal život na mori, loď zveril do rúk Johannesa Kårstada a začal priekopníčiť vo východnej časti Nórska. V roku 1938 bola Ester nahradená loďou nazvanou Ruth, ktorú bratia používali až do roku 1940, keď druhá svetová vojna znemožnila zvestovateľskú činnosť na mori. Priekopníci, ktorí v službe využívali tieto lode, prepracovali obrovské územie a rozšírili množstvo literatúry. V roku 1939 dvaja bratia, ktorí tvorili posádku Ruth, Andreas Hope a Magnus Randal, podali správu, že len za jeden rok rozšírili viac ako 16 000 kníh, brožúrok a časopisov a 1 072-krát prehrali gramofónové platne s biblickými prejavmi, ktoré si vypočulo dohromady 2 531 ľudí.

Bratia, ktorí tvorili posádku týchto lodí, sa tešili nielen z obohacujúcich duchovných skúseností, ale aj z prekrásnych prírodných scenérií a úkazov vzbudzujúcich bázeň. Andreas Hope napísal: „Každým dňom sme sa presúvali stále viac a viac na sever, vplávali sme do mnohých fjordov a prechádzali sme okolo impozantných mysov. Naskytali sa nám nádherné pohľady  na prekrásnu, majestátnu a nedotknutú prírodu.“ V zime za severným polárnym kruhom títo bratia žasli nad „úchvatnou polárnou žiarou“. A v lete boli ohromení „jasom slnka, ktoré žiarilo aj uprostred noci“.

HORLIVÁ PRIEKOPNÍČKA

V 30. rokoch 20. storočia prudko vzrástol počet priekopníkov. Hoci sa museli zaobísť bez mnohých vymožeností a vystačiť si so skromným vybavením, zvestovali dobré posolstvo a rozširovali biblickú literatúru na obrovskom území. Vďaka ich planúcej horlivosti bol položený pevný základ budúceho vzrastu.

Napríklad Solveig Løvåsová (neskôr Stormyrová), ktorá žila v Osle, hľadala pravdu a chodila na rôzne náboženské zhromaždenia. Jedného dňa navštívila aj zhromaždenie Jehovových svedkov a uvedomila  si, že našla biblickú pravdu. V roku 1933 sa dala pokrstiť a o dva roky už cestovala na sever Nórska, aby tam slúžila ako priekopníčka. Hoci následkom detskej obrny trochu krívala, v priebehu šiestich rokov zvestovala vo väčšine miest, rybárskych dedín i malých osád od mesta Bodø smerom na sever až po Kirkenes. Tisíce ľudí od nej prijali biblickú literatúru a za jediný rok získala predplatné na naše časopisy od viac než 1 100 ľudí!

Veľký záujem o posolstvo, ktoré Solveig zvestovala, prejavil napríklad tesár Dag Jensen z dediny Hennes na súostroví Vesterålen. Celé roky získaval našu literatúru od iných ľudí, ktorí prejavili záujem o posolstvo, až kým neprišla Solveig. Tá mu vybavila predplatné na naše časopisy a potom odišla zvestovať do ďalších oblastí. Dag začal sám od seba zvestovať, pričom požičiaval svoju literatúru ďalším, ktorí mali o pravdu záujem.

Na ostrove Andøya Solveig oslovila v jednej chatrči skupinu statných rybárov. Smelo im vydala svedectvo, na gramofóne im prehrala niekoľko prejavov a ponúkla im možnosť predplatiť si naše časopisy. Jeden mladý rybár, Frits Madsen, prejavil záujem a časopisy si predplatil. Keď Solveig prešla celú tú oblasť, presunula sa ďalej. Tak to vtedy chodilo — priekopníci zvestovali, nachádzali ľudí, ktorých posolstvo zaujalo, rozširovali  literatúru a získavali predplatiteľov časopisov a potom sa presúvali na nové miesta. Čo sa dalo urobiť na pomoc tým, ktorí prejavili záujem?

PASENIE BOŽÍCH OVEČIEK

V januári 1939 boli uvedené do praxe nové pokyny týkajúce sa cestujúcich dozorcov. Nórsko bolo rozdelené na štyri zóny, čiže kraje. Krajskí dozorcovia (vtedy nazývaní zónoví služobníci) mali na každom mieste zotrvať dlhšie, než bolo zvykom predtým. Kládol sa oveľa väčší dôraz na pomoc zborom, na zakladanie nových zborov a tiež na pomoc záujemcom v tom, aby začali zvestovať. Andreas Kvinge bol vymenovaný, aby slúžil ako krajský dozorca v kraji číslo 4, ktorý siahal od mesta Florø až po Kirkenes, čo predstavovalo 2 600 kilometrov. Na celom tomto obrovskom území boli len tri zbory: Trondheim, Namsos a Narvik. No boli tu aj izolovaní zvestovatelia a skupiny a celý zoznam predplatiteľov našich časopisov, ktorých bolo treba navštíviť.

Andreas a jeho manželka Sigrid sa teda vydali na sever, pričom cestovali hlavne na bicykli. Andreasovým cieľom bolo pomôcť zvestovateľom a záujemcom urobiť v pravde pokrok. Priekopníci ako Solveig Løvåsová mu dávali dodatočné informácie o záujemcoch, ktorí potrebovali duchovnú pomoc. Solveig mu napríklad povedala o Dagovi Jensenovi  v dedine Hennes a o Fritsovi Madsenovi na ostrove Andøya.

Andreas sa s Dagom stretol v roku 1940. Aké bolo ich prvé stretnutie? „Dag sa práve holil a celú tvár mal namydlenú,“ spomína Andreas. „Nikdy nezabudnem na tie rozžiarené oči uprostred peny. Na holenie celkom zabudol.“ Andreas pomohol Dagovi urobiť duchovný pokrok. Dag bol pravdou veľmi nadšený. Zakrátko pomohol spoznať pravdu svojej manželke Anne i mnohým svojim priateľom a príbuzným.

Andreas vyhľadal aj rybára Fritsa Madsena v dedine Bleik na ostrove Andøya. S Andreasovou pomocou sa Frits a jeho manželka stali jadrom zboru, ktorý tam bol neskôr vytvorený. Andreas s manželkou aj na mnohých ďalších miestach navštívili ľudí, ktorým predtým zvestovala Solveig či iní usilovní priekopníci. Andreas i ostatní krajskí dozorcovia organizovali zhromaždenia a zakladali zbory. Tak ako to bolo v kresťanských zboroch v prvom storočí, aj v Nórsku platilo, že niektorí sadili a iní polievali, ale „Boh dával vzrast“ — a to vo veľkej miere! (1. Kor. 3:6)

NÓRSKOM OTRIASA DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA

V apríli 1940 bolo Nórsko vtiahnuté do druhej svetovej vojny, keď ho napadli nemecké vojská. Už po 62 dňoch boja sa celé Nórsko ocitlo v rukách nacistického Nemecka. Viaceré mestá boli zbombardované. Niekoľko dní po začiatku tejto invázie gestapo zatklo dozorcu odbočky, Enoka Ömana, a na týždeň ho uväznilo. Po krátkom vypočúvaní bol prepustený, ale o niekoľko týždňov ho gestapo znovu vzalo na výsluch.

Bratia sa najprv báli, že ich nacisti pošlú do koncentračných táborov, tak ako to robili v Nemecku.  Ale nič také sa nestalo. A tak bratia horlivo a s odhodlaním pokračovali vo zvestovaní. Vo vojnových podmienkach ľudia reagovali na dobré posolstvo dokonca lepšie než predtým a bolo zavedených mnoho domácich biblických štúdií (vtedy nazývaných vzorové štúdiá). Bratia stále dostávali z Dánska Strážnu vežu v dánčine, zatiaľ čo časopis Útecha (Ny Verden) ďalej vychádzal v nórčine. Naďalej sa konali zhromaždenia a zjazdy a napodiv počet zvestovateľov rástol.

KONFIŠKOVANIE, ZATÝKANIE A ZÁKAZ

Problémy však na seba nenechali dlho čakať. O nejaký čas nemeckí policajti znova prišli do kancelárie odbočky, žiadali literatúru a vypočúvali brata Ömana. Koncom roka 1940 skonfiškovali knihu Nepriatelia, pretože sa im nepáčili vyjadrenia o fašizme a nacizme, ktoré v nej boli. Začiatkom roka 1941 zatkli niekoľkých priekopníkov a podrobili ich výsluchu. Nemeckí i nórski nacisti z času na čas chodili na zhromaždenia ako špióni, aby získali informácie o zboroch. Potom nacisti skonfiškovali v kancelárii odbočky všetky zásoby dvoch brožúrok, Fašizmus alebo sloboda a Vláda a pokoj.

V júli 1941 gestapo náhle začalo v celom Nórsku vyvíjať organizované úsilie s cieľom zastaviť našu zvestovateľskú činnosť. Do Bételu prišlo päť nemeckých policajných dôstojníkov, skonfiškovali zvyšnú literatúru a vzali rodinu Bétel na výsluch na policajné veliteľstvo. Brat Öman sa musel každý deň hlásiť na štátnej polícii, čo robil 12 týždňov.

Potom gestapo podniklo dobre organizovanú akciu, v rámci ktorej urobilo razie v príbytkoch zodpovedných bratov a skonfiškovalo všetku literatúru, ktorú vydala spoločnosť Watch Tower. Bratom povedali,  že ak neprestanú zvestovať, pošlú ich do koncentračných táborov. Viacero bratov a sestier gestapo zatklo a niektorí boli niekoľko dní držaní vo väzbe.

V meste Moss polícia vtrhla do domu Sigurda Roosa a skonfiškovala mu literatúru. Sigurd, jeho manželka a ešte jeden brat boli zatknutí. Polícia žiadala, aby prestali zvestovať a používať meno Jehova. Títo zvestovatelia vysvetlili, že nikdy neprestanú zvestovať o Jehovovi a jeho Kráľovstve. Nakoniec policajti uznali: „Nemôžeme vám vziať vašu vieru.“ Po niekoľkých hodinách boli títo zvestovatelia, ktorí prejavili taký pevný postoj, prepustení.

Nacisti urobili raziu aj v dome Olafa Skaua v Osle. Celý dom prehľadali a skonfiškovali Biblie, literatúru a gramofóny a zapečatili Olafovu knižnicu. Nenašli však zvestovateľské karty, ktoré boli ukryté v rúre na pečenie. Neskôr sa vrátili s nákladným autom, aby knihy odviezli. Velil im obávaný nacista SS-Untersturmführer Klaus Grossmann. Keď sa ho Olaf opýtal, čo s tou biblickou literatúrou urobia, povedal mu, že ju rozomelú na kašu.

„A to sa nebojíte Jehovu?“ opýtal sa brat Skau.

„To Jehova by si mal dať pozor!“ arogantne odpovedal nacista. Keď o štyri roky nacisti kapitulovali, Grossmann spáchal samovraždu.

V meste Bodø v júli 1941 gestapo zatklo Andreasa Kvingeho. Pri vypočúvaní sa ho pýtali, kde ešte sú v severnom Nórsku svedkovia. „Neviem, kde sú teraz,“ odpovedal Andreas podľa pravdy. Predstavte si, ako sa asi cítil, keď mu dôstojníci počas výsluchu vysypali na zem celý obsah tašky — plno papierov, na ktorých boli zoznamy zborov aj s adresami a mená služobníkov  zborov a záujemcov. No na jeho veľkú úľavu si nikto nedal tú námahu, aby zistil, čo je na tých papieroch. Gestapo sa viac zameralo na to, aby prinútilo Andreasa podpísať vyhlásenie, ktorým by uznal, že je zakázané zvestovať a slúžiť ako Jehovov svedok.

„Vieme, že naša činnosť je teraz zakázaná,“ reagoval Andreas, „a tak môžem podpísať, že som si toho vedomý. Ale aj keď je zakázané organizovať zhromaždenia a rozširovať časopisy a knihy, naďalej budeme používať Bibliu a hovoriť s ľuďmi o Božom Kráľovstve.“ Keď bolo jasné, že Andreas neurobí kompromis, gestapo ho prepustilo.

Nakoniec nacisti skonfiškovali aj dom, ktorý bratia používali ako kanceláriu odbočky. Ömanovcom bolo dovolené v dome zostať, ale ostatní členovia rodiny Bétel museli odísť.

ZHROMAŽDENIA POČAS ZÁKAZU

Keď nacisti začali vyvíjať úsilie vyhladiť Jehovových svedkov, bratia svoju teokratickú činnosť jednoducho presunuli do podzemia. Niekoľkí bratia občas cestovali, aby navštívili a povzbudili bratov a sestry. Po južnom Nórsku cestoval Søren Lauridsen, ktorý predtým istý čas slúžil v Bételi. A na severe Nórska ďalej navštevoval svedkov vo svojom kraji Andreas Kvinge, ktorý často prijal nejakú príležitostnú prácu, aby čo najmenej vzbudzoval podozrenie. V roku 1943 Magnus Randal, ktorý kedysi slúžil ako priekopník na lodi Ruth, dostal adresy od brata Ömana a vydal sa na bicykli na sever, na 1 200-kilometrovú cestu do mesta Bodø, aby tam povzbudil bratov a sestry.

Hoci zhromaždenia boli zakázané, bratia a sestry sa po skupinkách ďalej stretávali a povzbudzovali. Bežne sa v súkromných domoch stretávali malé  skupiny, ale niekedy sa bratia tajne zhromaždili aj vo väčšom počte. Napríklad boli nesmierne šťastní, keď v roku 1942 prišlo na Pamätnú slávnosť, ktorá sa v Osle konala na dvoch miestach, dohromady 280 ľudí, pričom 90 bratov prijímalo symboly.

Na osamelých farmách alebo v lesoch sa podarilo tajne zorganizovať dokonca aj zjazdy. Najväčšie z týchto zhromaždení bolo v roku 1943 v lese neďaleko dediny Ski. Zhromaždilo sa tam asi 180 bratov a sestier z okolia Oslofjordenu. Počas jednej prestávky, keď sa delegáti posilňovali jedlom, sa náhle objavili traja nemeckí vojaci na koňoch. Čo teraz bratia a sestry urobia?

Jeden brat, ktorý vedel po nemecky, oslovil vojakov a zistil, že si chceli zaplávať, ale zablúdili. Ani netreba hovoriť, že bratia im veľmi ochotne ukázali, kadiaľ majú ísť.

„Čo myslíš, čo to bolo za stretnutie?“ spýtal sa jeden z vojakov svojich spolujazdcov, keď odchádzali.

„Pravdepodobne nejaká chorálová skupina,“ odpovedal mu jeden z nich. Bratia a sestry sa, samozrejme,  vôbec nesnažili opravovať tento názor. S obrovskou úľavou si vydýchli, keď jazdci zmizli v lese.

VYNACHÁDZAVOSŤ BRATOV V PODZEMÍ

Mnohí zvestovatelia si schovávali publikácie do skrýš, ktoré boli naozaj originálne. Výraz „podzemie“ nadobudol nový význam, keď bratia literatúru doslova zakopali pod zem, a keď bolo treba, tak ju zas vykopali. Brat Skau, ktorý bol elektrikárom, ukryl jednu škatuľu kníh za transformátor na svojom pracovisku. Brat Øiseth zas literatúru schoval do úľa a brat Kvinge mal skrýšu v debne na zemiaky.

Lotte Holmová sa obávala, že by mohol byť odhalený sklad literatúry v Harstade, a tak sa tam vybrala a vzala odtiaľ všetky škatule s literatúrou. Na spiatočnej ceste škatule starostlivo naukladala na palubu lode a sadla si na ne. Keď loď vyplávala, Lotte s hrôzou zistila, že na palube je plno nemeckých vojakov. Začala si robiť starosti, ako literatúru vyloží tak, aby sa vyhla odhaleniu. No ako sa ukázalo, jej obavy boli zbytočné. Keď loď zakotvila v prístave, vojakom prišlo ľúto staršej dámy, ktorá mala so sebou toľko ťažkých vecí, a tak jej škatule pomohli vyložiť a dokonca jej ich odniesli až domov! Títo zdvorilí vojaci nemali ani potuchy, ako veľmi svojou láskavosťou pomohli svedkom.

Napriek zákazu sa do Nórska ďalej dostávali najnovšie čísla Strážnej veže, ktoré bratia pašovali zo Švédska a Dánska. Študijné články prekladali do nórčiny a kópie písané na stroji doručovali do všetkých kútov krajiny. Existovala zložitá sieť kuriérov, ktorí cestovali vlakom, na bicykli alebo loďou, aby pravým Božím ctiteľom v celej krajine zabezpečili prísun časového duchovného pokrmu.

 NEPRESTALI ZVESTOVAŤ

Počas vojny vznikla situácia, ktorá sa pre bratov a sestry v Nórsku stala skúškou. Keď bolo v júli 1941 naše dielo zakázané, bratia dostali radu, aby boli opatrní a neprovokovali nacistickú vládu. Preto mnohí zvestovali len neformálne priateľom a príbuzným, prípadne navštevovali ľudí, s ktorými hovorili už predtým. Ale niektorí bratia mali pocit, že takýto prístup je príliš pasívny a že nemôžu nič pokaziť, keď budú ďalej zvestovať aj z domu do domu, ak budú pritom používať len Bibliu. Napriek rozdielnym názorom na to, akým spôsobom by sa malo zvestovať, obe skupiny mali silnú túžbu ďalej verne slúžiť Jehovovi aj zoči-voči odporu.

Ako mohli bratia riešiť túto situáciu? Vojna znemožňovala komunikáciu so svetovým ústredím v New Yorku, a tak sa nezdalo, že by sa táto záležitosť dala v krátkom čase vyriešiť. Dovolia bratia, aby tieto názorové rozdiely oslabili ich vieru? Alebo budú pokračovať vo zvestovaní najlepšie, ako vedia, a čakať s riešením tejto záležitosti na Jehovu a jeho organizáciu?

Je zjavné, že Jehova žehnal ich vernú službu, lebo organizácia sa počas vojny tešila z rovnakého vzrastu ako v priebehu piatich rokov pred vojnou. Navzdory vojne, zákazu i rozdielnym spôsobom zvestovania sa vrcholný počet zvestovateľov zvýšil zo 462 v roku 1940 na 689 v roku 1945 — čo bol pre bratov naozaj dôvod na radosť!

ZJEDNOTENÍ V SLUŽBE JEHOVOVI

Keď sa v roku 1945 vojna skončila, William Dey prišiel do Nórska a v priebehu júla a augusta pomáhal bratom zreorganizovať činnosť. Zorganizoval  v Osle, Skiene a Bergene zhromaždenia a nabádal bratov, aby sa zjednotili v úsilí slúžiť Jehovovi. Vyzdvihol pritom skutočnosť, že mohli vidieť Jehovovo požehnanie a vzrast a že s dôverou v Jehovovo vedenie dokázali napredovať.

V septembri 1945 sa brat Nathan H. Knorr zo svetového ústredia skontaktoval s bratom Marvinom F. Andersonom, 28-ročným bratom dánskeho pôvodu, ktorý slúžil v Spojených štátoch ako krajský dozorca a predtým istý čas slúžil v Bételi v New Yorku. Brat Knorr sa brata Andersona spýtal, či by bol ochotný ísť do Nórska postarať sa o určité záležitosti, s tým, že by tam zostal „zopár rokov“. Brat Anderson ochotne súhlasil, hoci nemohol vyraziť hneď, ale až o niekoľko mesiacov.

Medzitým, v decembri 1945, brat Knorr s bratom Henschelom navštívili Nórsko. Ich láskyplné vedenie pomohlo bratom upevniť putá lásky a posilniť jednotu. Brat Knorr zároveň oznámil, že brat Dey bude slúžiť ako dozorca odbočky namiesto brata Ömana. Asi o mesiac nato prišiel do Nórska brat Anderson a vo februári bol vymenovaný za dozorcu odbočky on. Po skončení druhej svetovej vojny sa Jehovovi služobníci v celom Nórsku s obnovenou horlivosťou pustili do služby, s dôverou, že Jehova ich požehná.

 JEHOVOVA ORGANIZÁCIA NAPREDUJE

Keď Marvin Anderson prišiel do Nórska, práca v odbočke už bola v plnom prúde. V septembri 1945 zvestovatelia dostali jednu brožúrku v nórčine a štyri vo švédčine. Nasledujúci mesiac, 1. októbra 1945, bola v nórčine konečne vydaná prvá Strážna veža, ako aj ďalšie publikácie.

Mať literatúru v nórčine bolo nesmierne cenné, ako ukazuje jeden kuriózny príklad. Jedna brožúrka vo švédčine mala názov Hopp, čo po švédsky znamená „nádej“. No v nórčine slovo „hopp“ znamená to isté, čo slovenské „hop“. A tak zvestovatelia museli vysvetľovať, že ide o posolstvo o nádeji, a nie o posolstvo, ktoré by čitateľov povzbudzovalo skákať!

V čase, keď sa brat Anderson v roku 1946 stal dozorcom odbočky, kancelária odbočky bola taká preplnená, že musel bývať v izbe s ďalšími piatimi bratmi. Bolo nutné, aby sa obyvatelia domu, ktorí neboli svedkami a bývali v tejto budove od nacistickej éry, odsťahovali a uvoľnili miesto rozrastajúcej sa rodine Bétel.

Brat Anderson sa energicky ujal svojich nových úloh. Kancelária odbočky bola zrenovovaná a bolo zadovážené aj nové vybavenie vrátane tlačového stroja na nožný pohon. V roku 1946 bolo v zboroch zavedené vynikajúce opatrenie — teokratická škola kazateľskej služby. Konečne mohlo byť viac bratov školených, aby sa  naučili pripravovať si prejavy a prednášať ich. Čoskoro sa mnohí z nich stali schopnými verejnými rečníkmi.

Prvé zjazdy po vojne sa konali v septembri a októbri 1946 v Osle, Bergene a Trondheime. Na týchto troch miestach si verejnú prednášku „Knieža pokoja“ vypočulo dohromady 3 011 ľudí a 52 bolo pokrstených. To bolo úžasné, keď vezmeme do úvahy, že v celom Nórsku bolo v tom čase len 766 zvestovateľov.

V decembri 1946 bola po viac než piatich rokoch obnovená činnosť krajských dozorcov. Za krajských dozorcov (vtedy nazývaných služobníci bratov) bolo vymenovaných viacero mladých bratov, z ktorých niekoľkí predtým slúžili v Bételi. Jedným z ich hlavných cieľov bolo školiť zvestovateľov v službe z domu do domu. V každom zbore sa snažili spolupracovať s toľkými zvestovateľmi, s koľkými to len bolo možné. Gunnar Marcussen, jeden z tých mladých krajských dozorcov, rozpráva, že v niektorých zboroch spolupracoval počas týždňovej návštevy s 50 až 70 zvestovateľmi!  Zvestovatelia sa postupne zlepšovali v predkladaní posolstva o Kráľovstve a nakoniec prestali používať svedecké karty a gramofóny, ktoré sa používali od 30. rokov. Väčšia pozornosť začala byť venovaná aj vykonávaniu opätovných návštev a vedeniu biblických štúdií.

POVZBUDZOVANIE K PRIEKOPNÍCKEJ SLUŽBE

Po vojne boli zvestovatelia povzbudzovaní, aby sa prihlásili do priekopníckej služby a pomohli rastúcemu počtu tých, ktorí prejavovali záujem o posolstvo o Kráľovstve. A tak viacerí zvestovatelia, ktorí prestali s priekopníckou službou v roku 1941, keď bolo naše dielo zakázané, teraz znovu začali slúžiť celým časom. Hoci ekonomická situácia bola náročná, do konca roka 1946 slúžilo v priekopníckej službe už 47 bratov a sestier.

K týmto priekopníkom patrila aj Svanhild Neraalová. V roku 1946 odišla na sever do kraja Finnmark, kde už predtým, v roku 1941, priekopníčila so Solveig Løvåsovou a zažila bombardovanie miest Kirkenes a Vardø. Svanhild nemohla zabudnúť na ľudí, ktorí tam prejavili záujem o posolstvo, a tak sa rozhodla znovu ísť do Kirkenesu, ktorý bol teraz spustošený vojnou. Miestni ľudia si mysleli, že Svanhild prišla o rozum, keď sa tam vrátila, hoci nemala ani kde bývať.

 No Svanhild sa spoľahla na Jehovu. Prvú zimu spávala na podlahe v kuchynke malého domu, v ktorom okrem nej žili ďalší piati ľudia. Povojnové podmienky boli extrémne náročné a Svanhild prestála veľa ťažkostí. Neraz čakala v snehu či v mrznúcom daždi na loď, ktorá často neprišla podľa cestovného poriadku — ak vôbec prišla.

Pri zvestovaní Saamom zažila Svanhild veľa zaujímavých skúseností. Keď sa do ich izolovaných komunít nemohla dostať autobusom, išla tam na riečnom člne alebo na bicykli. Pohostinní Saamovia ju často pozývali do svojich stanov zo sobích koží a pozorne počúvali, keď im pomocou tlmočníkov vydávala svedectvo. V čase jedla ju pozývali, aby si s nimi pochutnala na sobom mäse. Niektorí z tých, ktorí počuli dobré posolstvo od Svanhild, neskôr prijali pravdu.

Kjell Husby, ktorý v tom čase slúžil v Bételi, povedal, že v odbočke vždy vedeli, kde sa Svanhild nachádza, a to podľa adries predplatiteľov, ktoré im posielala. Za tri roky, čo bola vo Finnmarku, získala 2 000 predplatiteľov na Strážnu vežu a rozšírila 2 500 kníh!

„RYBÁRI ĽUDÍ“

Po vojne sa do služby horlivo zapojili aj zboroví zvestovatelia a prinášalo to povzbudzujúce výsledky. Dag Jensen, ktorý už bol spomínaný, už počas vojny zvestoval svojim priateľom a príbuzným v dedinke Hennes na súostroví Vesterålen. Mnohí prejavili záujem a na základe našej literatúry študovali Bibliu. Keď sa vojna v roku 1945 skončila, Dag bol pokrstený. Nasledujúci rok bol v dedinke Hennes založený zbor a v Dagovom dome bolo pokrstených 16 ľudí! O päť rokov mal tento zbor už okolo 50 zvestovateľov  a v roku 1971 Dag podal správu, že viac než 20 zvestovateľov začalo s priekopníckou službou.

Dagova láska k Jehovovi a jeho horlivosť v službe bola nákazlivá. Åshild Rønningová, ktorá vyrastala v tomto zbore, spomína: „Keď Dag vstúpil do domu, jednoducho ste nemohli nevidieť, aký je šťastný a nadšený. Bolo to, ako keby celý dom zaliali lúče slnka.“ Dag vždy veľmi povzbudzoval deti, napríklad ich chválil, keď mali úlohy v teokratickej škole kazateľskej služby. „Pomáhal nám vnímať, že to, čo robíme, je dôležité,“ hovorí Åshild. Vďaka takémuto povzbudzovaniu aj samotná Åshild začala v roku 1962 slúžiť ako priekopníčka, a tak aj ona zažívala radosť z toho, že sa môže o ‚slávne dobré posolstvo šťastného Boha‘, Jehovu, deliť s ďalšími. (1. Tim. 1:11)

Prečo sa toľkí z tejto oblasti stali horlivými svedkami? Hoci väčšina ľudí v tejto malej komunite nechodila do kostola, verili v Boha a dôverovali tomu, čo sa píše v Biblii. Okrem toho mnohí svedkovia tu boli známi tým, že dobre vedú svoje rodiny a majú podporu svojich verných manželiek. Takou príkladnou hlavou rodiny bol aj Arnulf Jensen, Dagov synovec, ktorý sa dal pokrstiť v roku 1947. V pracovné dni zarábal na živobytie ako rybár, pričom na svojom rybárskom člne odchádzal na more obyčajne aj na niekoľko dní. Ale v piatok večer sa vždy vrátil domov, a to aj keď sa darilo a ostatní rybári zostali na mori, aby zarobili viac peňazí. Arnulf  dôsledne dbal na to, aby cez víkendy bol doma a mohol ísť na zhromaždenia a tiež do služby spolu so svojou manželkou a ôsmimi deťmi — a všetky jeho deti zaujali pevný postoj na strane pravdy. V soboty a nedele si bratia spĺňali svoju úlohu ako „rybári ľudí“ a často využívali Arnulfov čln, aby mohli takto „rybárčiť“ aj v odľahlých komunitách. (Mar. 1:16–18)

„KONÁME DÔLEŽITÉ DIELO“

Pre bratov v Nórsku boli veľkým prínosom misionári vyškolení v Gileáde, biblickej škole Watchtower v New Yorku. Prvými dvoma študentmi z Nórska boli Hans Peter Hemstad a Gunnar Marcussen, ktorí absolvovali Gileád v roku 1948. Boli pridelení do Nórska, aby tu slúžili v krajskej službe a v Bételi, najprv ako slobodní a neskôr aj so svojimi manželkami. V rokoch 1948 až 2010 absolvovalo školu Gileád asi 45 zvestovateľov z Nórska. Viac než polovica z nich bola pridelená do Nórska, aby tu slúžili ako zvestovatelia celým časom alebo cestujúci dozorcovia, alebo ako členovia rodiny Bétel.

Medzi prvými misionármi vyškolenými v Gileáde, ktorí prišli do Nórska, boli aj Andreas Hansen z Dánska a Kalevi Korttila z Fínska. V roku 1951 boli poslaní do východnej časti Finnmarku, kde pri prepracúvaní obvodu prekonávali obrovské vzdialenosti loďou, na bicykli i na lyžiach. Často stavali na duchovnom základe, ktorý niekoľko rokov predtým položila Svanhild Neraalová. Vďaka tomu sa v tejto oblasti za jediný rok zvýšil počet zvestovateľov z 3 na 15!

V roku 1953 absolvoval školu Gileád Kjell Martinsen z dediny Hennes na Vesterålene. Bol pridelený do Nórska, a hoci mal iba 22 rokov, začal vo Vestfolde a Telemarku slúžiť ako cestujúci dozorca. Aj keď sa necítil  spôsobilý slúžiť v takom mladom veku ako cestujúci dozorca, teraz veľmi rád spomína na to, ako vrúcne ho skúsenejší bratia vítali a ako lojálne s ním spolupracovali. Kjell slúžil ako cestujúci dozorca až do roku 2001, keď sa s manželkou Jorunn usadil v meste Svolvær na Lofotách, aby tam slúžil ako priekopník.

V roku 1950 prišla z Dánska Karen Christensenová, aby slúžila ako priekopníčka v Egersunde a Kongsvingeri, kde v tom čase nebol žiaden zbor. Pri prepracúvaní obvodu sa presúvala na bicykli. Po absolvovaní školy Gileád v roku 1954 bola poslaná do Kongsbergu. V roku 1956 sa vydala za Marvina Andersona a odvtedy slúži v Bételi. Karen sa zo služby celým časom teší už viac než 60 rokov. „My nie sme dôležití,“ hovorí, „ale konáme dôležité dielo.“

 MÍĽNIKY V PRÁVNEJ OBLASTI

V rokoch 1948 až 1951 sa bratia v Nórsku tešili z mimoriadneho vzrastu. V roku 1951 priemerný počet zvestovateľov dosiahol vrchol 2 066, čo bol 29-percentný vzrast. No v tom istom období Jehovovi služobníci v tejto krajine zažívali určité ťažkosti v právnej oblasti.

Právny prípad, ktorý pritiahol najviac pozornosti, sa týkal vydávania svedectva na ulici spojeného s ponúkaním Strážnej veže. V novembri 1949 bolo niekoľko zvestovateľov, ktorí vydávali svedectvo v uliciach Osla, odvedených na policajnú stanicu. Prepustení boli až po niekoľkých hodinách. No svedkovia nebojácne vydávali svedectvo na ulici aj nasledujúci víkend. Potom, 6. decembra 1949, boli zatknutí všetci zvestovatelia, ktorí v Osle zvestovali na ulici. Povedali im, že nemôžu na ulici ponúkať časopisy bez povolenia polície. Policajti tvrdili, že činnosť zvestovateľov by mohla spôsobiť, že sa ľudia zhŕknu na jednom mieste, čo by mohlo viesť k rušeniu verejného poriadku a brániť plynulosti premávky. Siedmi zvestovatelia boli vypočúvaní a postavení pred súd a vyžadovalo sa od nich zaplatiť pokutu alebo ísť na tri dni do väznenia.

Keďže nešlo len o vybavenie si povolenia od polície, ale o právo slobodne prejavovať náboženské presvedčenie, bratia tento prípad postúpili Najvyššiemu súdu Nórska. V novinách Dagbladet tlačový zástupca Jehovových svedkov John Roos poukázal na to, že naše vydávanie svedectva na ulici nikdy nespôsobilo žiadne rušenie verejného poriadku. „Ak je náboženské kázanie na ulici vykonávané bez narúšania pokoja, bez obmedzovania plynulosti premávky a bez toho, aby sa  tvorili davy, je nutné žiadať naň povolenie od polície? Alebo sloboda náboženského vyznania zaručuje každému občanovi právo na také kázanie?“ argumentoval Roos. Kým svedkovia čakali na rozhodnutie najvyššieho súdu, ďalej vydávali svedectvo na uliciach aj napriek pokračujúcemu zatýkaniu a zvyšujúcim sa pokutám. Niektorí zvestovatelia boli zatknutí až desaťkrát!

Napokon 17. júna 1950 najvyšší súd zrušil rozhodnutie mestského súdu a zvestovatelia boli zbavení viny. Tento rozsudok, ako aj ďalšie priaznivé rozsudky potvrdili, že Jehovovi svedkovia majú v Nórsku právo ponúkať biblickú literatúru, a to tak na uliciach, ako aj z domu do domu, bez toho, aby si museli pýtať povolenie od polície.

NEZABUDNUTEĽNÉ ZJAZDY

V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa konalo mnoho pamätných zjazdov, ktoré posilnili organizáciu a ešte viac utužili putá medzi bratmi. V roku 1951 sa konal celonárodný zjazd v Lillehammeri, na ktorom boli rečníkmi aj Nathan H. Knorr a Milton G. Henschel zo svetového ústredia. Na tomto zjazde sa zhromaždili bratia a sestry zo všetkých kútov krajiny. Aké vzrušujúce pre nich bolo, keď videli krst 89 nových bratov a sestier! Veľmi sa tiež tešili, že počet prítomných na verejnej prednáške dosiahol 2 391. V nasledujúcich rokoch boli delegáti z Nórska nadšení, že sa mohli zúčastniť na medzinárodných zjazdoch v Londýne a New Yorku. Potom, v roku 1955, sa asi 2 000 nórskych svedkov zúčastnilo na medzinárodnom zjazde v Štokholme vo Švédsku.

Zvlášť významnou udalosťou bol medzinárodný zjazd „Slovo pravdy“, ktorý sa konal v roku 1965  v Osle na štadióne Ullevål. No vznikol jeden problém. Večer pred začiatkom zjazdu hral na tomto štadióne nórsky národný futbalový tím zápas s iným národným tímom. A tak zástup svedkov čakal pred bránami, kým futbaloví fanúšikovia neodídu, aby sa mohol pustiť do prípravy štadióna. Na štadióne to potom vyzeralo ako v mravenisku. Bratia usilovne pracovali celú noc — čistili, odstraňovali odpadky a stavali stánky, v ktorých sa malo podávať jedlo. Postavili aj pódiá, prístrešok pre orchester a dekoračne to doplnili tromi drevenými domčekmi a skladom, všetky s mačinovou strechou. „Zázrak z večera do rána,“ písalo sa v novinách Dagbladet. „Štadión Ullevål sa premenil na idylickú krajinku... Neuveriteľné, čo dokázali Jehovovi svedkovia.“

Pohostinní nórski bratia a sestry hostili viac než 7 000 zahraničných delegátov, z ktorých väčšina prišla z Dánska. Na poli za mestom bolo postavené stanové mestečko. To by bolo ideálne, keby bolo vydržalo dobré počasie. No 6 000 delegátov, ktorí tam stanovali, určite tak rýchlo nezabudlo na dážď, ktorý v prvých dňoch zjazdu premenil pôdu na bahnisté mo čarisko. Všetci boli šťastní, keď sa počasie posledné dva dni umúdrilo. No aj v nepríjemnom počasí srdcia domácich i zahraničných delegátov zohrievala vrúcna atmosféra v radostnom kresťanskom bratstve a všetci boli občerstvení časovým duchovným programom. Boli šťastní, že na tomto zjazde sa dalo pokrstiť 199 nových bratov a sestier a že na verejnej prednáške brata Knorra bola vrcholná účasť 12 332 prítomných.

„VYDÁVANIE SVEDECTVA JE NAŠÍM ŽIVOTOM“

Mnohí bratia a sestry sa tešili z dobrých výsledkov nielen keď vydávali svedectvo z domu do domu a na ulici, ale aj keď zvestovali neformálne. V roku 1936 Konrad Flatøy, ktorý pracoval ako kurič na istej lodi, ponúkol jednu brožúrku lodnému dôstojníkovi. Tento dôstojník, Paul Bruun, si brožúrku vzal a ešte v ten večer ju prečítal.

„Hneď som si uvedomil, že je to pravda,“ povedal Paul. „Tá brožúrka mi ukázala rozdiel medzi pravým a falošným náboženstvom.“ Keď sa Paul dozvedel viac, začal vydávať svedectvo ďalším a počas vojny viedol biblické štúdium s jedným námorníkom. Ako námorníkovo poznanie Biblie rástlo, uvedomil si, že je nesprávne, aby ďalej obsluhoval guľomety na palube lode. Keď sa nadriadení dozvedeli, aký postoj zaujal tento námorník, nariadili Paulovi, aby s ním prestal študovať Bibliu. Paul ich odmietol poslúchnuť, a tak ho i s týmto záujemcom vysadili v Londýne. Asi o mesiac sa  loď po zásahu torpédom potopila. Tento námorník sa napokon stal pokrsteným bratom a Paul bol pozvaný do misionárskej školy Gileád. Po graduácii v roku 1954 bol ako misionár poslaný na Filipíny. Neskôr sa vrátil do Nórska a slúžil ako krajský dozorca s podporou svojej manželky Grethe.

V roku 1948 Holger Abrahamsen prevážal robotníkov v prístave Narvik k obrovskému plávajúcemu bagru. Jeho mottom bolo: „Vydávanie svedectva je naším životom; bez neho sme mŕtvi.“ A tak si nikdy nenechal ujsť príležitosť vydať svedectvo svojim pasažierom. Jeden z nich, Olvar Djupvik, prejavil o dobré posolstvo záujem a povedal o nádeji na raj aj svojej snúbenici Anne Lise. Obaja sa dali pokrstiť a neskôr zo svojich štyroch synov vychovali služobníkov Jehovu. Jeden z nich, Hermann, istý čas slúžil s manželkou Lailou v misionárskej službe v Bolívii. Neskôr sa vrátili do Nórska, kde bol Herman vymenovaný za cestujúceho dozorcu.

STAROSTLIVOSŤ O JEHOVOVE OVCE

V priebehu 60. a 70. rokov 20. storočia došlo v kancelárii odbočky i v zboroch k dôležitým organizačným zmenám. Po Marvinovi Andersonovi sa dozorcom odbočky stal Roar Hagen. Potom v roku 1969 bol dohľad nad odbočkou zverený Thorovi Samuelsenovi. A v roku 1976 dozor prevzal novovymenovaný výbor, ktorého prvými členmi boli Thor Samuelsen, Kåre Fjelltveit a Niels Petersen.

V októbri 1972 boli v zboroch vymenované rady starších, ktorí mali slúžiť ako duchovní pastieri. Zrelí muži v zboroch dostali pomoc, aby sa stali spôsobilými pásť tých mnohých nových, ktorí prijímali biblickú pravdu. Jehova odvtedy bohato žehná svoj ľud, ktorý verne slúži pod jeho láskyplným dohľadom.

 SAAMOVIA REAGUJÚ NA DOBRÉ POSOLSTVO

Mnohí priekopníci a ďalší zvestovatelia niekoľko desaťročí zvestovali dobré posolstvo Saamom, a to aj tým, ktorí žili v odľahlých oblastiach náhornej plošiny Finnmarksvidda a boli pastiermi sobov. Hoci väčšina Saamov hovorí nórsky, zvestovatelia museli z času na čas používať tlmočníkov. Jedným z prvých svedkov, ktorý vo väčšom rozsahu zvestoval Saamom v ich jazyku, bol Aksel Falsnes, ktorý mal čiastočne saamsky pôvod a hovoril jazykom Saamov, nórčinou i fínčinou. O pravde sa dozvedel od svojej sestry, ktorá žila na juhu Nórska. Keď prijala pravdu, poslala mu jednu z našich publikácií, ktorú si s veľkým záujmom prečítal. V časti kraja Troms, kde Aksel žil, neboli žiadni svedkovia, ale v roku 1968 ho navštívilo niekoľko priekopníkov a krajský dozorca a pomohli mu urobiť duchovný pokrok.

Z Aksela sa stal horlivý zvestovateľ. Často si už skoro ráno naložil bicykel do člna, prevesloval cez fjord a potom sa na bicykli presúval z jednej osady do druhej. Vďaka svojej znalosti jazyka Saamov mohol vydať znamenité svedectvo Saamom v odľahlých oblastiach Finnmarku.

Aksel bol húževnatý človek, a aby sa dostal k izolovaným obydliam, prešiel na lyžiach obrovské vzdialenosti. Napríklad raz uprostred zimy sa vydal na lyžiach z dediny Karasjok cez náhornú plošinu do dediny Kautokeino a potom do Alty. Mohol si so sebou  vziať len niekoľko osobných vecí a nejakú literatúru — len toľko, čo sa zmestilo do plecniaka. Po niekoľkých týždňoch dorazil do domu svojich priateľov v Alte. Celú tú vzdialenosť asi 400 kilometrov prešiel na lyžiach!

Začiatkom 70. rokov 20. storočia viacerí Saamovia prijali pravdu. V Hammerfeste začala študovať s Jehovovými svedkami jedna saamska žena a tiež jej manžel. Zakrátko prejavili záujem o pravdu aj niekoľkí jej príbuzní v Alte. S týmito úprimnými ľuďmi študovali Bibliu Arne a Marie Ann Mildeovci, zvláštni priekopníci slúžiaci v Alte. Na štúdiu bolo často aj 10 až 12 ľudí! Nakoniec sa asi z polovice z nich stali svedkovia.

„Je náročné zvestovať v saamskom obvode,“ hovorí Hartvig Mienna, saamsky priekopník, ktorý slúži v Alte a za ľuďmi v izolovaných oblastiach jazdí na snežnom skútri. „Treba prekonávať veľké vzdialenosti a mnohí z tamojších ľudí sú v zajatí tradícií. Sú však pohostinní a s viacerými sa nám podarilo zaviesť biblické štúdium.“

 ROKY VEĽKÉHO OČAKÁVANIA

Od polovice 60. rokov do polovice 70. rokov počet zvestovateľov neustále rástol. No ukázalo sa, že očakávania v súvislosti s rokom 1975 sa pre niektorých bratov stali skúškou viery. Keď v roku 1975 neprišlo veľké súženie, niekoľkí organizáciu opustili a od roku 1976 do roku 1980 bol zaznamenaný mierny pokles v počte zvestovateľov. Ďalší, ktorí pociťovali sklamanie, na istý čas poľavili vo svojej kresťanskej činnosti. Ale ako sa na službu Jehovovi, v ktorej bolo zjavne potrebné pokračovať, pozerala väčšina zvestovateľov?

„Je pravda, že sa s rokom 1975 spájali veľké očakávania,“ priznal Hans Jakob Lilletvedt, „ale moja viera od toho nezávisela.“

„Neoddali sme sa Jehovovi s určitým dátumom v mysli, a tak sme jednoducho pokračovali v službe bez akýchkoľvek zmien,“ vyjadrili sa dlhoroční verní svedkovia John a Edith Johansenovci.

„Som rozhodnutá slúžiť Jehovovi večne,“ povedala Lea Sørensenová. „To, či koniec príde v roku 1975, alebo neskôr, nie je podstatné.“

NOVÁ KANCELÁRIA ODBOČKY

Ku koncu 70. rokov v odbočke pribúdalo práce, a tak bolo potrebných viac bételitov, a teda aj ďalšie priestory na ubytovanie i nové pracoviská. Preto v roku 1979 vedúci zbor schválil plány na stavbu novej kancelárie odbočky mimo hlavného mesta. Ku koncu roka 1980 bratia našli dobre situované miesto v Ytre Enebakku, asi 30 kilometrov od centra Osla.

Aby boli náklady čo najnižšie, na výstavbu boli pozvaní dobrovoľní pracovníci. Zadovážiť všetky potrebné nástroje a zariadenia, postarať sa o ubytovanie  a stravu pre takmer 100 ľudí a skoordinovať celý projekt, to rozhodne nebola jednoduchá úloha.

Pomoc ‚ochotne ponúklo‘ celkovo vyše 2 000 bratov a sestier z Nórska i zo zahraničia. (Žalm 110:3) Mnohí pomohli tým, že darovali zemiaky, zeleninu, ovocie, chlieb, vajcia, ryby, odevy či náradie a ďalšie vybavenie. Niektorí rúbali v lese stromy, zatiaľ čo iní priamo na stavenisku rezali na malej píle z kmeňov dosky. Nespočetné množstvo ďalších pomohlo peňažnými darmi či pôžičkami.

Niektorí pracovníci, ktorí boli odborníkmi, mohli pomáhať len obmedzený čas, a tak väčšinu práce museli urobiť nekvalifikovaní dobrovoľníci. John Johnson, ktorý mal na starosti elektroinštaláciu, sa vyjadril, že on sám i ostatní dozorcovia sa cítili nedostatoční na prácu, ktorú mali vykonať. „Dobrovoľníci sa naučili, ako čo urobiť, a vykonali pozoruhodnú  prácu,“ hovorí John. „Bolo úžasné pozorovať, ako sa problémy postupne riešili a ako sa nakoniec všetko podarilo. Bolo zjavné, že túto výstavbu riadil Jehova Boh.“

Vďaka usilovnosti dobrovoľníkov, štedrosti bratov a sestier a Jehovovmu požehnaniu práca na stavbe dobre napredovala. S výstavbou sa začalo začiatkom roku 1981 a 19. mája 1984, počas návštevy brata Miltona Henschela z vedúceho zboru, bola nová kancelária odbočky zasvätená. Samotný stavebný projekt bol zdrojom veľkej radosti a nórskych bratov veľmi zblížil. V nasledujúcich rokoch sa mnohí z dobrovoľníkov, ktorí pracovali na výstavbe, prihlásili do pomocnej alebo pravidelnej priekopníckej služby.

SNAHA URÝCHLIŤ VÝSTAVBU SÁL KRÁĽOVSTVA

Prvá sála pre Jehovových ctiteľov bola v Nórsku postavená už v roku 1928. Postavili ju štyria bratia  Fjelltvedtovci na predmestí Bergenu. Do začiatku 80. rokov 20. storočia si viacero zborov postavilo alebo kúpilo vlastnú sálu Kráľovstva. Ale mnohé zbory stále mávali zhromaždenia v nevyhovujúcich prenajatých priestoroch. Keď sa stavala odbočka, niektorí bratia začali uvažovať, ako by mohli urýchliť výstavbu sál Kráľovstva. Vedeli, že tímy bratov v Spojených štátoch a Kanade stavajú sály Kráľovstva metódou rýchlovýstavby, a premýšľali: ‚Ak to bratia s Jehovovou pomocou dokážu tam, prečo by sme nemohli aj my tu?‘

Niekoľkí bratia začali pracovať na projektoch a doladili všetky detaily. Po uskutočnení pilotného projektu v roku 1983 v meste Askim boli v roku 1984 postavené metódou rýchlovýstavby tri sály Kráľovstva — v Rørviku, Steinkjeri a Alte. Ako bratia postupovali? V predstihu si pripravili základy a potom premyslene zorganizovali prácu dobrovoľníkov — skúsených i neskúsených — tak, aby jednotlivé fázy výstavby mohli byť dokončené už za niekoľko dní.

V priebehu nasledujúcich desiatich rokov bolo v Nórsku metódou rýchlovýstavby postavených asi 80 sál Kráľovstva. Neskôr bratia z Nórska vycestovali na Island, aby pomohli postaviť tri sály Kráľovstva aj tam. A hoci väčšina zborov v Nórsku teraz má vlastnú sálu Kráľovstva, stále je čo robiť. Staré sály treba renovovať, niektoré je potrebné zväčšiť a potrebné sú aj nové sály.

„UTUŽILO TO NAŠE BRATSKÉ VZŤAHY“

Vďaka výstavbe sál Kráľovstva majú zbory praktické a pekné miesta na uctievanie a v miestnych komunitách bolo vydané dobré svedectvo. Napríklad v roku 1987 sa traja bratia stretli s mestskými úradníkmi vo Fredrikstade, aby zariadili potrebné veci v súvislosti  s výstavbou sály Kráľovstva. Títo úradníci sa smiali, keď bratia povedali, že chcú sálu postaviť za tri dni. Ale už v prvý deň, v piatok, úradníci videli, že svedkovia sálu naozaj dokončia podľa svojho plánu. V sobotu jeden z úradníkov priviedol na stavenisko svoju dychovú kapelu a dal zahrať pre dobrovoľníkov. Týmto spôsobom sa chcel ospravedlniť za svoj predošlý skepticizmus. Jedna žena, ktorá pozorovala výstavbu sály Kráľovstva v Arendale v roku 1990, sa vyjadrila: „Je neuveriteľné, ako rýchlo dokážete vy svedkovia stavať, ale ešte úžasnejšie je pozorovať všetkých tých usmiatych a radostných ľudí.“

Dnes sa o výstavbu sál Kráľovstva v Nórsku starajú dva regionálne stavebné výbory. Ochotní bratia a sestry sa dali k dispozícii aj na väčšie a náročnejšie stavebné projekty. Napríklad v rokoch 1991 a 1992 bratia museli rozšíriť priestory kancelárie odbočky. V roku 1994 postavili krásnu zjazdovú sálu v Osle.  A v Bergene jeden stavebný tím postavil v roku 2003 obrovskú sálu Kráľovstva, ktorú možno používať nielen na zborové zhromaždenia, ale aj na zjazdy.

Pri realizácii týchto projektov sa bratia naučili jednotne spolupracovať na spoločnom cieli, takže táto práca mala dobrý vplyv aj na samotných Jehovových služobníkov. „Zborom to pomohlo ešte viac sa zomknúť,“ hovorí jeden brat, ktorý je do výstavby sál zapojený od roku 1983. „Utužilo to naše bratské vzťahy — vznikli silné priateľské putá a naučili sme sa lepšie spolupracovať.“

ZVÝŠENÁ ČINNOSŤ V BÉTELI

Po dokončení prác na novej kancelárii odbočky bolo možné zvýšiť počet členov rodiny Bétel a začať robiť viac na podporu zvestovateľského diela v Nórsku. Začalo sa napríklad prekladať do nórčiny viac literatúry. Významným míľnikom bolo vydanie celého Prekladu nového sveta Svätých písiem v roku 1996. (Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem bol vydaný už v roku 1991.) Teraz je v nórčine dostupná prakticky všetka literatúra Jehovových svedkov vrátane encyklopédie Hlbšie pochopenie Písma.

V nových priestoroch odbočky je aj nahrávacie štúdio, ktoré už bolo veľmi potrebné. Od začiatku 60. rokov 20. storočia sa zjazdové drámy nahrávali v sálach Kráľovstva alebo v podkroví a v suteréne predošlej budovy odbočky, kde rozhodne neboli ideálne podmienky a nahrávanie bolo často nutné prerušovať pre dopravný hluk. Nahrávacie štúdio v novej odbočke veľmi urýchlilo nahrávanie drám, videonahrávok i spevu piesní Kráľovstva. Robia sa tu aj nahrávky Strážnej veže a Prebuďte sa! v nórčine a na CD nosičoch bola vydaná aj celá Biblia a niekoľko ďalších kníh. Tieto  nahrávky si možno tiež stiahnuť z webovej stránky www.pr418.com.

SLUŽBA NA MIESTACH, KDE BOLO POTREBNÝCH VIAC ZVESTOVATEĽOV

Zatiaľ čo niektorí zvestovali v okolí svojho bydliska, mnohí zvestovatelia a priekopníci cestovali do nepridelených obvodov, a to až ďaleko na sever — do dediny Longyearbyen na Špicbergoch. Niektorí sa do rôznych odľahlých oblastí dokonca presťahovali, aby tam zvestovali dobré posolstvo, a pokiaľ to bolo možné, pomohli založiť zbory.

Keď Finn a Tordis Jenssenovci uzavreli v roku 1950 manželstvo, vedeli, že v Hammerfeste, jednom z najsevernejšie položených miest na svete, je potrebných viac zvestovateľov. Finn a Tordis síce nemali veľa peňazí, ale mali silu a odhodlanie a mali tiež bicykle. A tak sa na bicykloch vybrali z mesta Bodø do Hammerfestu, čo bola cesta dlhá asi 900 kilometrov! Keď prešli zhruba polovicu tejto vzdialenosti, priatelia im finančne pomohli, aby mohli ísť zvyšok cesty loďou. V Hammerfeste Finn a Tordis neúnavne zvestovali a pozývali ľudí na verejné prednášky, ktoré Finn mával každý víkend. Jehova ich úsilie požehnal a zakrátko v tomto meste založili malý zbor.

Na oblastnom zjazde v Trondheime v roku 1957 jeden z rečníkov povzbudzoval prítomných, aby zvážili, či sa nemôžu presťahovať niekam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Viggo a Karen Markussenovci, ktorí žili v Stavangeri, pozorne počúvali a Viggo jemne drgol lakťom do Karen. Karen hneď pochopila, čo to znamená. ‚Naše dni v Stavengeri sú zrátané,‘ pomyslela si. Ale čo na presťahovanie povedia ich tri dcéry vo veku 11 až 14 rokov, ktoré už boli zvestovateľkami?

 Keď sa Markussenovci po zjazde rozprávali o tomto prejave, celá rodina sa zhodla na tom, že sa môžu dať k dispozícii. Napísali do odbočky a tá ich požiadala, aby sa presťahovali do mesta Brumunddal, kde nebol zbor. A tak v roku 1958 Viggo a Karen predali svoj moderný dom, Viggo predal svoj obchod s nábytkom a celá rodina sa presťahovala do jednoduchej drevenice neďaleko Brumunddalu. Jehova požehnal ich obetavého ducha a v nasledujúcich rokoch mnohí z tých, s ktorými študovali, prijali pravdu. Kým dievčatá odišli z domu a Viggo a Karen boli poverení slúžiť v krajskej službe, v Brumunddale už bol malý horlivý zbor asi so 40 zvestovateľmi.

Aj mladí slobodní bratia podporovali záujmy Kráľovstva tým, že sa sťahovali na miesta, kde ešte nebol žiaden zbor. V roku 1992 sa skupina priekopníkov zväčša vo veku okolo 19 rokov presťahovala do mestečka Måløy na brehu Nordfjordu s cieľom rozvíjať záujem, ktorý tam ľudia prejavili. Priekopníci usilovne zvestovali a v dome, ktorý si prenajali, hneď začali organizovať zhromaždenia. Jedna žena, ktorá prejavila záujem o posolstvo a s ktorou študovali, bola veľmi pohostinná a pre týchto mladých bratov sa stala akoby matkou. Neskôr sa sem prisťahoval aj jeden starší s manželkou a bol tu založený zbor. Títo mladí bratia sa zo služby na tomto mieste veľmi tešili — viedli mnoho biblických štúdií, pomáhali v zbore s množstvom teokratických úloh a pre tento nový zbor pulzujúci životom boli veľkým posilnením. „Bolo to duchovné dobrodružstvo a jedinečná príležitosť na duchovný rast,“ vyjadril sa jeden z nich. Vďaka usilovnej práci týchto i iných bratov je teraz v zbore Nordfjord asi 30 zvestovateľov, ktorí vedú 50 až 60 biblických štúdií.

 VYDÁVANIE SVEDECTVA V INÝCH JAZYKOCH

Už viac ako 20 rokov v Nórsku stále pribúda počet prisťahovalcov. Preto zbory vynakladajú intenzívne úsilie vydávať im svedectvo v ich rodnom jazyku alebo v nejakom inom jazyku, ktorému rozumejú. Prvý inojazyčný zbor bol v Nórsku založený v roku 1986 a bol nazvaný Oslo – latinský, pretože doň patrili ľudia pochádzajúci hlavne z Latinskej Ameriky, ktorí hovoria po španielsky a portugalsky. Približne v tom istom čase niekoľko zvestovateľov začalo v oblasti Osla organizovane vydávať svedectvo ľuďom hovoriacim po anglicky. Títo zvestovatelia našli mnohých, ktorí prejavili záujem o pravdu. Reagovali hlavne prisťahovalci z Afriky a Ázie. Niektorých bratia našli pri vydávaní svedectva na ulici a ďalších, keď navštevovali azylové centrá pre utečencov. Dobre tiež využívali telefónne zoznamy, v ktorých vyhľadávali cudzokrajné mená, u nositeľov ktorých predpokladali, že by mohli hovoriť po anglicky. Bolo zavedených mnoho biblických štúdií a v roku 1990 bol v Osle vytvorený anglický zbor.

Odvtedy mnohí nórski zvestovatelia vynakladajú úsilie, aby sa naučili nejaký cudzí jazyk. Spolu so zvestovateľmi, ktorí pochádzajú zo zahraničia, pomáhajú zakladať skupiny a zbory pre ľudí, ktorí hovoria po anglicky, arabsky, čínsky, pandžábsky, perzsky, poľsky, rusky, srbo-chorvátsky, španielsky, tagalsky, tamilsky či jazykom tigriňa.

Pekný vzrast bol zaznamenaný aj medzi nepočujúcimi. V Nórsku je niekoľko tisíc nepočujúcich, ktorí používajú nórsky posunkový jazyk, a naša organizácia sa im veľmi usiluje pomôcť. V 70. rokoch 20. storočia bratia začali do posunkovej reči tlmočiť niektoré  zhromaždenia a zjazdy. Odvtedy sa posunkový jazyk naučili viacerí zvestovatelia. V niekoľkých zboroch vznikli skupiny posunkovej reči a v roku 2008 bol v Osle založený prvý zbor, ktorý používa posunkovú reč. V celom Nórsku je asi 25 nepočujúcich zvestovateľov, ktorí dobre využívajú publikácie preložené do nórskeho posunkového jazyka, ktoré sú dostupné na DVD.

VÝBORY PRE STYK S NEMOCNICAMI

Keďže Jehovovi svedkovia neprijímajú transfúziu krvi, niekedy bolo pre nich ťažké dostať takú liečbu, ktorú potrebovali a ktorú zároveň boli ochotní prijať. S cieľom pomáhať svedkom v takejto situácii a poskytovať lekárom informácie o alternatívnych spôsoboch liečby organizácia zriadila v roku 1990 v Nórsku výbory pre styk s nemocnicami. Od roku 1990 do roku 2010 bratia z výboru pre styk s nemocnicami, ktorý slúži v oblasti Osla, zorganizovali asi 70 stretnutí s lekárskym personálom nemocníc a poskytli pomoc vo viac ako 500 prípadoch. Vďaka neúnavnému úsiliu našli mnohých lekárov, ktorí sú ochotní s nami spolupracovať. Informácie, ktoré bratia poskytli, podnietili aj ďalších lekárov, aby začali používať alternatívy krvných transfúzií. Pacienti a ich rodiny si veľmi cenia aj pomoc, ktorú poskytujú členovia skupín pre návštevu chorých.

Dôležitosť práce výborov pre styk s nemocnicami dobre vidno z prípadu mladej priekopníčky Helen. V roku 2007 Helen vážne ochorela a bola prijatá do miestnej nemocnice. Jej krvný obraz sa rapídne zhoršoval a lekársky personál na ňu vyvíjal nátlak, aby prijala transfúziu krvi. Tvrdili, že to jediné jej môže zachrániť život. No s pomocou člena výboru pre styk  s nemocnicami bola Helen prevezená do väčšej nemocnice s lepším vybavením. Keď tam spolu s matkou prišla, už ich čakal jeden brat z výboru pre styk s nemocnicami, ktorý ich upokojil a pomohol im zabezpečiť potrebnú starostlivosť. V tejto nemocnici súhlasili s tým, že Helen nasadia takú liečbu, ktorá stimuluje tvorbu červených krviniek. V priebehu niekoľkých dní sa jej krvný obraz zlepšil a zakrátko už bola mimo nebezpečenstva. Teraz sa Helen opäť teší dobrému zdraviu a nesmierne si cení, že nemocničný personál rešpektoval jej presvedčenie, ktoré je pre ňu také dôležité. Helen a jej matka sa vyjadrili: „To, že sme mohli vidieť, ako funguje Jehovova organizácia, a zažiť, ako nás bratia a sestry podporovali a modlili sa za nás, je niečo, za čo budeme vždy vďačné a na čo nikdy nezabudneme.“

ZLOMYSEĽNÝ MEDIÁLNY ÚTOK

Zvlášť v rokoch 1989 až 1992 sa Jehovovi svedkovia v Nórsku stali terčom ohováračskej kampane a negatívnej publicity v novinách a časopisoch a tiež v rozhlase a televízii. Jednou z hlavných príčin tohto útoku bolo, že sa pridržiavame biblických zásad týkajúcich sa postoja k vylúčeným. (1. Kor. 5:9–13; 2. Jána 10) Pre túto negatívnu publicitu svedkovia znášali nepríjemné situácie v službe, na pracovisku, v škole či v rodine. Hoci Ježišových nasledovníkov neprekvapuje, keď ich hania, nebolo jednoduché znášať to. (Mat. 5:11, 12)

„Bolo to ťažké obdobie,“ hovorí jeden brat, „ale malo to aj svoje pozitíva. Podnietilo ma to znova si naštudovať, aký biblický podklad mám na svoje presvedčenie. Rozjímanie o vynikajúcom duchovnom pokrme, ktorý dostávame od verného a rozvážneho otroka, upevnilo  moju vieru. Myslím, že nás to posilnilo, aby sme boli pripravení čeliť skúškam viery.“

„Bolo povzbudzujúce vidieť odvahu bratov a sestier v tom období,“ spomína jeden krajský dozorca. „Uvedomovali sme si, že najlepšou reakciou na ohováranie bude ešte viac sa zapojiť do zvestovateľskej služby vrátane vydávania svedectva na ulici. A sme šťastní, že mnohí svedkovia takto zareagovali.“

Všimnite si, ako sa na rozdiel od nebiblických názorov predkladaných v médiách pozeral na biblický pokyn týkajúci sa vylúčenia jeden z tých, ktorí boli kedysi vylúčení. „Keď som bol ako 20-ročný vylúčený, začal som sa vážne zamýšľať nad svojím životom,“ hovorí Fred. „Nebolo to príjemné, ale to, že som bol vylúčený, mi pomohlo. Akoby mi Jehova hovoril: ‚Teraz sa musíš spamätať, syn môj! Ak nenapravíš svoje cesty, skončíš zle!‘ Presne takú lekciu som potreboval, aby som zanechal svoje hriešne konanie. Prestal som vyhľadávať len vzrušenie a zábavu a začal som brať pravdu vážne. Navyše aj niektorí z mojich priateľov zmenili svoj postoj k lepšiemu.“ Fred prejavil pokánie, zmenil sa a bol znovu prijatý. Teraz slúži ako starší.

‚PRIPRAVENÍ NA JEHOVOV DEŇ‘

Napriek rozšírenému materializmu a stále väčšej ľahostajnosti ľudí v obvodoch Jehovovi služobníci naďalej dávajú na prvé miesto duchovné činnosti, ktoré posilňujú vieru, ako je každodenné čítanie Biblie a účasť na zborových zhromaždeniach. Rastie počet zvestovateľov, ktorí chcú slúžiť viac, a tak sa prihlásili  do pravidelnej priekopníckej služby. Jeden brat vyjadril pocity mnohých, keď povedal: „Ak nie som pripravený na to, že Jehovov deň príde zajtra, potom na to nebudem pripravený ani v deň, keď príde. Jednoducho musíme ísť stále vpred. Raz ten deň určite príde.“ Takýto postoj nepochybne prispieva k stálemu vzrastu, ktorý vidno od roku 2001.

Jedným z duchovných opatrení, ktoré je vynikajúcim stimulom pre zbory a poskytlo už mnohým bratom užitočné teokratické školenie, je škola služobného vzdelávania (teraz nazývaná biblická škola pre slobodných bratov). „To, že som mal príležitosť osem týždňov tak intenzívne študovať Bibliu, mi pomohlo pochopiť pravdu tak ako nikdy predtým,“ vyjadril sa jeden z absolventov. „Všetko, čo je v Biblii, pre mňa ešte viac ožilo a stalo sa reálnejším.“ V posledných dvadsiatich rokoch viac než 60 absolventov tejto školy pomáha posilňovať zbory a roznecovať v nich horlivosť.

VYCHOVÁVANÍ AKO JEHOVOVI SVEDKOVIA

Mnohí, ktorí sa v priebehu rokov dali pokrstiť ako Jehovovi svedkovia, spoznali biblickú pravdu od svojich rodičov. Niektorí nórski zvestovatelia sú treťou, štvrtou alebo dokonca piatou generáciou svedkov. „Často premýšľam, aké šťastie mám, že som sa narodil do rodiny, ktorá dávala na prvé miesto službu Jehovovi,“ hovorí Ivan Gåsodden, pravnuk Ingebreta Andersena, prvého Bádateľa Biblie v Skiene. „Osobné štúdium, pravidelné čítanie Biblie a dobrí priatelia, ktorí mali rovnaké ciele ako ja, to všetko mi pomohlo postaviť sa na stranu pravdy.“ Aj Ivanovi synovia André a Richard považujú svoje duchovné dedičstvo za jeden z najcennejších pokladov, ktoré vlastnia.

 Priekopníčka Bente Buová, vnučka Magnusa Randala, ktorý slúžil na priekopníckej lodi Ruth, hovorí: „Som veľmi vďačná za to, aký smer bol daný môjmu životu. Ochránilo ma to pred mnohými problémami. Chcem svoj život využívať v prospech druhých.“

Niektorí, ktorí mali v mladosti obdobie, keď duchovne oslabli, sa napokon v dospelosti stali horlivými Jehovovými služobníkmi. Napríklad Thomas a Serine Fauskangerovci z Bergenu boli odmalička vychovávaní v kresťanských rodinách, ale ich duchovný rast bol pomalý. Čo im pomohlo zmeniť pohľad na uctievanie Jehovu?

„V roku 2002 prišiel do nášho zboru jeden mladý brat, ktorý absolvoval školu služobného vzdelávania,“ rozpráva Thomas. „Pomohol mi zapojiť sa do služby a pracovať na duchovných cieľoch.“

 Keď mal Thomas 25 rokov, oženil sa so Serine a v roku 2007 sa presťahovali do Båtsfjordu vo Finnmarku, aby jednej dvojici priekopníkov pomohli duchovne sa starať o ľudí, ktorí prejavovali záujem o pravdu. Zakrátko už priekopníčili aj Thomas a Serine. V roku 2009 strávili tri mesiace v nepridelenom obvode v rybárskej dedine Kjøllefjord, kde spolu s niekoľkými ďalšími zvestovateľmi zaviedli viac než 30 biblických štúdií. Potom sa presťahovali bližšie k tejto dedine, aby pomáhali rozvíjať prejavený záujem. Teraz tam pravidelne dochádzajú autom tri a pol hodiny, aby pomáhali záujemcom. Každý deň majú nabitý duchovnými činnosťami, no Serine hovorí: „Môj spôsob života je teraz jednoduchý a som šťastná. Máme menej vecí, ale aj menej problémov.“

 HĽADÍME VPRED S VIEROU V JEHOVU

Odvtedy, čo Bádateľ Biblie Knud P. Hammer a ďalší začali zvestovať v Nórsku, sa život značne zmenil. Spočiatku Jehovovi služobníci „vytŕčali z radu“ preto, že učili biblickú pravdu v nábožensky založenej spoločnosti ovládanej cirkvami, ktoré vyučovali falošné náuky. Počas desaťročí nespočetné množstvo úprimných ľudí pocítilo radosť z toho, že spoznali Bibliu, a neváhali sa postaviť za pravé uctievanie.

Teraz sa náboženská klíma v Nórsku zmenila. Dnes tu len málokto verí v Boha a tvrdenie, že existuje iba jedno pravé náboženstvo, sa považuje za opovážlivé. Preto si to vyžaduje čas a úsilie, kým niekto získa biblické poznanie a vybuduje si vieru v Boha a Bibliu. Často trvá dlhší čas, kým sa záujemca naučí žiť podľa biblických noriem. Napriek tomu Jehova stále priťahuje úprimných ľudí, či už žijú v izolovaných rybárskych osadách, alebo v moderných poschodových budovách v ľudnatých mestách. (Ján 6:44)

Tak ako Jehovovi svedkovia na celom svete, aj svedkovia v Nórsku si vysoko cenia výsadu ‚nebojácne preukazovať svätú službu‘ Jehovovi, Zvrchovanému Pánovi. (Luk. 1:74) A keď vo svojom obrovskom obvode usilovne hľadajú ľudí so správnym sklonom srdca, majú možnosť kochať sa pohľadmi na scenérie, ktoré vzbudzujú bázeň a sú ukážkou rajskej nádhery a pokoja, z akého sa podľa predsavzatia nášho Stvoriteľa majú v budúcnosti tešiť ľudia na celej zemi. Jehovovi ctitelia v Nórsku spolu so svojimi lojálnymi bratmi a sestrami na celom svete dychtivo očakávajú deň, keď Božie Kráľovstvo presadí Božiu vôľu na celej našej prekrásnej planéte! (Dan. 2:44; Mat. 6:10)

[Zvýraznený text na strane 106]

Nezastavilo ho to — jednoducho išiel na zhromaždenie bosý!

[Zvýraznený text na strane 111]

„Do postele som šla ako členka letnicového hnutia a vstávala som už ako jedna z Jehovových svedkov!“

[Zvýraznený na strane 122]

„Nemôžeme vám vziať vašu vieru“

[Zvýraznený na strane 157]

‚Teraz sa musíš spamätať, syn môj! Ak nenapravíš svoje cesty, skončíš zle!‘

 [Rámček/obrázok na strane 90]

Stručný prehľad o Nórsku

Krajina

Nórsko je známe svojimi nádhernými fjordmi, úchvatnými vrchmi a početnými ostrovmi. Ak nerátame súostrovie Špicbergy (Svalbard) na polceste medzi pevninou a severným pólom, táto krajina má len o čosi väčšiu rozlohu ako Taliansko. Hoci v Nórsku bývajú niekedy aj treskúce zimy, zvlášť na severe v arktickej oblasti, na väčšine územia sú vďaka teplým prúdom v Atlantickom oceáne a teplým vzdušným prúdom miernejšie klimatické podmienky než v iných krajinách ležiacich v podobných zemepisných šírkach.

Ľudia

Väčšina z piatich miliónov obyvateľov je nórskej národnosti a asi desať percent tvoria prisťahovalci. Mnohí Saamovia (predtým známi ako Laponci) sa stále živia rybolovom, lovom zveri, ako aj chovom sobov.

Jazyk

Oficiálnym jazykom je nórčina, ktorá má dve písomné podoby — bokmål (knižný jazyk), ktorý používa väčšina obyvateľov Nórska a má veľa spoločného s dánčinou, a nynorsk (nová nórčina).

Ekonomika

Hlavným zdrojom príjmov je ťažba ropy a zemného plynu a spracovateľský priemysel. Hlavným vývozným tovarom sú ryby. Poľnohospodársky využívané sú iba tri percentá územia.

Strava

Základom stravy sú ryby, mäso, zemiaky, chlieb a mliečne výrobky. Známym tradičným jedlom je fårikål (baranina dusená s kapustou). S prílivom prisťahovalcov v posledných rokoch strava Nórov nadobúda medzinárodnejší charakter.

 [Rámček/obrázok na stranách 95, 96]

Celý sa vkladal do služby Jehovovi

THEODOR SIMONSEN

NARODENÝ 1864

BÁDATEĽOM BIBLIE OD 1905

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Bývalý kazateľ Slobodnej misie, ktorý sa stal cestujúcim dozorcom.

▪ KEĎ sa Theodor z našich publikácií dozvedel, že náuka o ohnivom pekle je v rozpore s Bibliou, začal vo svojich kázňach v Slobodnej misii vyvracať toto falošné učenie. Hoci mnohým jeho poslucháčom sa to páčilo, jedného dňa po svojej kázni dostal papierik, na ktorom bolo napísané: „Toto bola posledná kázeň, ktorú si tu mal!“

Túto poslednú kázeň v Slobodnej misii predniesol Theodor v roku 1905 a ešte v ten istý rok sa stal Bádateľom Biblie. Potom predniesol nespočetné množstvo prejavov pred stovkami Bádateľov Biblie, ktorí si ich veľmi cenili. Theodor sa musel finančne starať o svoju rodinu, a tak počas týždňa pracoval ako maliar. No cez víkendy zvestoval a vyučoval. Keďže dobre poznal Bibliu a hovoril pokojne a logicky, bol veľmi efektívnym učiteľom. Vedel tiež pekne spievať, a tak na úvod i na záver svojho prejavu obyčajne zaspieval pieseň, pričom hral na citare.

V roku 1919, keď mu to jeho rodinná situácia umožnila, začal slúžiť ako cestujúci dozorca. Navštevoval zbory v Nórsku, Dánsku a Švédsku. Takto slúžil až do roku 1935. Bola to namáhavá práca, ku ktorej patrilo nielen povzbudzovať  zbory a izolované skupiny, ale aj organizovať prednášky v mestách, kde nebol žiaden Bádateľ Biblie. Napríklad na jednej 12-mesačnej ceste navštívil 190 miest medzi mestami Kristiansand na juhu a Tromsø na severe. V tých dňoch cestujúci dozorcovia na väčšine miest zostali len deň či dva a hneď sa presúvali ďalej, a to akýmikoľvek dopravnými prostriedkami, aké boli k dispozícii.

Hoci na väčšine miest, ktoré Theodor navštívil, neboli žiadni Bádatelia Biblie, po jeho verejnej prednáške mnohí prejavili záujem o pravdu. Napríklad v roku 1922 navštívil mesto Bodø. V tom čase tam bola na návšteve aj priekopníčka Anna Andersenová. Obaja zvestovali a pozývali ľudí na verejnú prednášku. Dvaja z tých, ktorí na prednášku prišli, Johan a Olea Berntsenovci, prejavili o posolstvo mimoriadny záujem. Pozvali Theodora a Annu k sebe a poprosili ich, aby im zodpovedali ich biblické otázky. Berntsenovci sa napokon stali prvými Bádateľmi Biblie v meste Bodø.

Theodor nahovoril väčšinu prejavov, ktoré boli v 30. rokoch 20. storočia nahraté v nórčine na gramofónových platniach. Slúžil verne až do roku 1955, keď dokončil svoj pozemský beh.

 [Rámček/obrázok na strane 102]

‚Chodil s Bohom‘

ENOK ÖMAN

NARODENÝ 1880

POKRSTENÝ 1911

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V rokoch 1921 až 1945 slúžil ako dozorca odbočky.

▪ NA Enoka, ktorý vyrastal vo Švédsku, už ako na mladého chlapca hlboko zapôsobila biblická správa o tom, ako Enoch „chodil s pravým Bohom“. (1. Mojž. 5:22) Enok chcel konať rovnako ako jeho biblický menovec. No až ako 31-ročný sa dostal k prvému zväzku Štúdií Písiem, z ktorého sa dozvedel viac o tom, čo znamená chodiť s Bohom. Dal sa pokrstiť ako Bádateľ Biblie a začal s priekopníckou službou. Neskôr slúžil v kancelárii odbočky vo Švédsku.

V roku 1917 bol poslaný do Nórska, aby slúžil v tamojšej kancelárii odbočky, a začiatkom roka 1921 bol poverený dohľadom nad dielom v Nórsku. V tom čase bola kancelária spoločnosti Watch Tower v jednej miestnosti a nachádzala sa v dome, v ktorom mala sestra Maria Dreyerová byt a pedikérsky salón. V roku 1922 sa Enok s Mariou vzali a odvtedy celý jej byt začali využívať ako kanceláriu odbočky. Pracovali spolu v Bételi až do Mariinej smrti v roku 1944. V roku 1953 sa Enok znova oženil a opäť začal slúžiť ako priekopník. Stále zameraný na svoje nebeské povolanie verne ‚chodil s Bohom‘ až do svojej smrti v roku 1975.

 [Rámček/obrázok na strane 110]

„Bol ako hrejivý lúč slnka“

WILHELM UHRE

NARODENÝ 1901

POKRSTENÝ 1949

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Napriek tomu, že trpel degeneratívnym ochorením svalov, bol horlivým, nadšeným zvestovateľom.

▪ WILHELM bol postihnutý chorobou svalov, následkom ktorej mal ochrnuté nohy a ťažko sa mu rozprávalo. Napriek tomu, keď v polovici 30. rokov 20. storočia počul dobré posolstvo, hneď začal druhým hovoriť o nádherných pravdách, ktoré sa dozvedal. Do služby chodieval na motorovej trojkolke. Pravidelne navštevoval prístav Sortland na súostroví Vesterålen, kde prehrával na gramofóne biblické prejavy a rozširoval literatúru. Keďže bol telesne postihnutý a žil v izolovanej oblasti, pokrstený bol až v roku 1949. No to mu nebránilo byť horlivým zvestovateľom. Mnohí, ktorí cestovali pozdĺž pobrežia, sa od neho dozvedeli o pravde a niektorí z nich sa stali Jehovovými svedkami.

Wilhelm vytrvával v službe aj vo vyššom veku, keď žil v domove opatrovateľskej služby v meste Tromsø. S pomocou ďalších zvestovateľov vydával svedectvo prostredníctvom listov. Vďaka svojej dobrosrdečnej povahe a príjemným spôsobom bol pre druhých vrátane personálu domova vždy osviežením. Keď zomrel, riaditeľka domova o ňom povedala: „Vkročiť do jeho izby bolo vždy príjemné. Vďaka svojej viere bol ako hrejivý lúč slnka.“

 [Rámček/obrázok na strane 113]

Dodržal sľub

JOHANNES KÅRSTAD

NARODENÝ 1903

POKRSTENÝ 1931

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Osem rokov slúžil na priekopníckych lodiach.

▪ V ROKU 1929 bol Johannes v nemocnici a liečil sa z tuberkulózy. Začal si čítať Bibliu a sľúbil Bohu, že ak sa vylieči, bude mu slúžiť.

Krátko pred prepustením z nemocnice začal s veľkým záujmom čítať niektoré z kníh Bádateľov Biblie. Neskôr si zohnal ďalšie knihy a prečítal ich štyri- či päťkrát. Netrvalo dlho a už sa delil s druhými o pravdy, ktoré sa dozvedel. Len čo sa celkom zotavil, odišiel do Bergenu a navštívil brata Ringereideho, ktorý mu odporučil, aby začal priekopníčiť. Hoci Johannes ešte nezvestoval dlho, neváhal a prihlásil sa do priekopníckej služby.

V rokoch 1931 až 1938 slúžil na priekopníckej lodi Ester a potom asi rok na lodi Ruth, na ktorej sa plavil pozdĺž celého pobrežia a dostal sa na sever až k mestu Tromsø. V roku 1939 sa stal cestujúcim dozorcom pre východnú časť Nórska a nejaký čas dochádzal zároveň v niektoré dni pomáhať aj do Bételu. Po druhej svetovej vojne sa oženil so Sigrid a potom slúžili v priekopníckej službe spolu. Johannes dokončil svoj pozemský beh v roku 1995 vo Fredrikstade.

 [Rámček/obrázok na strane 132]

Zvestuje, aj keď nemôže chodiť do kopca

RANDI HUSBYOVÁ

NARODENÁ 1922

POKRSTENÁ 1946

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Od roku 1946 slúži celým časom.

▪ RODIČIA Randi boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia v roku 1938. Neskôr sa na stranu pravdy postavila aj Randi. V roku 1946 prijala pozvanie slúžiť v Bételi, kde stretla mladého brata Kjella Husbyho. Začali spolu chodiť, vzali sa a začali s priekopníckou službou. Ako manželia sa tešili z duchovne bohatého života v rôznych formách služby celým časom až do Kjellovej smrti v roku 2010.

V posledných rokoch má Randi problémy s nohami, preto je pre ňu ťažké chodiť po schodoch či do kopca. Ale relatívne dobre sa jej chodí po rovine, a tak ju často vidieť, ako vydáva svedectvo na uliciach či v obchodoch v Trondheime. Vždy so sebou nosí literatúru najmenej v ôsmich jazykoch, aby sa mohla podeliť o dobré posolstvo s každým, koho stretne. Okrem toho ju priatelia zo zboru vozia k mnohým ľuďom, ktorým pravidelne nosí najnovšie čísla našich časopisov.

Randi už nemá silu robiť toho toľko ako kedysi. Naďalej však nachádza radosť a uspokojenie v tom, že slúži Jehovovi celou dušou s vedomím, že on ‚nezabudne na jej prácu a na lásku, ktorú prejavuje jeho menu‘. (Hebr. 6:10)

 [Rámček/obrázok na stranách 149, 150]

Pocítil, že Božie Slovo má moc pretvárať človeka

VIKTOR UGLEBAKKEN

NARODENÝ 1953

POKRSTENÝ 1981

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Bývalý zločinec, ktorý sa zbavil obťažovania démonmi a oslobodil sa od drogovej závislosti.

▪ VIKTOR už ako mladý začal fajčiť hašiš a užívať aj ďalšie drogy a dopúšťal sa trestných činov. No vždy ho zaujímala Biblia a v roku 1979, unavený svojím neutešeným životom, začal premýšľať, či by mu Božie Slovo nemohlo pomôcť. Keď však preskúmal rôzne náboženstvá, neuspokojilo ho to, naopak, bol z toho sklamaný.

Nakoniec prepadol depresii a uvažoval o samovražde. No potom dostal list od svojej sesternice z Bergenu, ktorá začala študovať s Jehovovými svedkami. Viktor odišiel do Bergenu a pripojil sa k štúdiu. Na začiatku sa snažil dokázať, že svedkovia sa mýlia. Ale keďže sa vždy zaujímal o životné prostredie, potešilo ho, keď sa dozvedel, že Boh sa postará o to, „aby bola privedená skaza na tých, ktorí kazia zem“, a celú našu planétu premení na raj. (Zjav. 11:18)

Viktor hneď začal chodiť na zhromaždenia spolu so svojou sesternicou. Láskavosť a pohostinnosť, ktorú mohol pozorovať v sále Kráľovstva i v príbytkoch svedkov, naňho veľmi zapôsobila. To, čo počul a videl, ho priviedlo k presvedčeniu, že musí zmeniť svoj spôsob života a prestať brať drogy. Viktor sa vytrvalo a úpenlivo modlil a časom pocítil, že Božie Slovo a svätý duch má moc pretvárať človeka. (Luk. 11:9, 13; Hebr. 4:12)

  Viktorova cesta ku krstu nebola ľahká. Iba vďaka Jehovovej pomoci sa mu podarilo oslobodiť od démonov a napriek dvom recidívam vyhrať boj s drogovou závislosťou. Pomohlo mu, keď ho jeden starší uistil, že tak „ako otec prejavuje milosrdenstvo svojim synom, Jehova [prejavuje] milosrdenstvo tým, ktorí sa ho boja“. (Žalm 103:13) Viktor ďalej duchovne napredoval a v roku 1981 bol pokrstený. Musel si však ešte odpykať trest za jeden trestný čin z minulosti. Krátko po prepustení začal s priekopníckou službou. Má radosť, že odvtedy už mnohým pomohol, aby sa stali Jehovovými služobníkmi. Zvlášť dobré výsledky prinieslo jeho zvestovanie vo väzniciach. Dvaja z väzňov, s ktorými študoval, prijali pravdu.

Viktor sa stal dobrou hlavou rodiny a dôveryhodným starším. Ďalej slúži ako priekopník, teraz spolu s manželkou Tone a synom. „Služba je jednou z vecí, ktoré ma zmenili,“ hovorí Viktor. „Som Jehovovi nesmierne vďačný, že môžem vzácne duchovné poklady odovzdávať ďalším.“

 [Rámček/obrázok na strane 152]

Rozhodol sa pre niečo lepšie, než je futbal

TOM FRISVOLD

NARODENÝ 1962

POKRSTENÝ 1983

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Futbalista, ktorý túžil slúžiť Jehovovi.

▪ KEĎ mal Tom 20 rokov, mal pred sebou sľubnú kariéru futbalového hráča v jednom z najlepších nórskych tímov. V tom čase už bola Tomova matka Jehovovou svedkyňou. Raz ju prišiel navštíviť jeden mladý priekopník a ponúkol Tomovi, že s ním bude študovať Bibliu. Tom súhlasil, hoci povedal, že nemá v úmysle stať sa svedkom.

Keď začal chodiť na zhromaždenia, zapôsobilo naňho, ako vrúcne ho bratia a sestry vítali. Všimol si tiež, že všetci si počas programu vyhľadávajú biblické texty. „Musí to byť tou Bibliou, že sú takí príjemní,“ pomyslel si.

Časom si Tom bol istý, že našiel pravdu, a chcel slúžiť Jehovovi. Ale ako presvedčí svoj futbalový tím, aby sa vzdal jedného zo svojich sľubných hráčov? Keď manažmentu vysvetlil, že chce svoj život využiť na niečo lepšie, než je futbal, na prekvapenie mu umožnili odstúpiť od zmluvy.

Tom sa dal pokrstiť v roku 1983 a od roku 1985 začal slúžiť ako priekopník. V roku 1987 sa spolu s Viktorom Uglebakkenom presťahoval do Hammerfestu, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Neskôr bol Tom vymenovaný za krajského dozorcu a v súčasnosti slúži s manželkou Kristinou v Bételi.

 [Graf/obrázky na stranách 162, 163]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Nórsko

 1890

1892 V Nórsku začína zvestovať Knud Pederson Hammer.

1900

1900 Založenie prvého zboru.

1904 Zriadenie kancelárie v Kristianii (Oslo).

1905 Prvý zjazd v Kristianii.

1909 and 1911 Návštevy Ch. T. Russella v Nórsku.

1910

1914 Vymenovanie prvého cestujúceho dozorcu.

1914-1915 Veľké zástupy ľudí si prichádzajú pozrieť „Fotodrámu Stvorenie“.

1920

1920-1925 Po celej krajine zaznieva prednáška „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“.

1925 V nórčine začína vychádzať Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!).

1928-1940 Používanie lodí na zvestovanie v pobrežných komunitách.

1930

1940

1940-1945 Počas vojny bratia ďalej zvestujú napriek odporu.

1945 V nórčine začína vychádzať Strážna veža.

1948 Prichádzajú prví misionári vyškolení v Gileáde.

1950

1950 Najvyšší súd potvrdzuje právo rozširovať pri zvestovaní literatúru.

1960

1965 Medzinárodný zjazd v Osle.

1970

1980

1984 Zasvätenie novej odbočky.

1990

1990 Zriadenie výborov pre styk s nemocnicami.

1994 Zasvätenie zjazdovej sály v Osle.

1996 Vydanie úplného Prekladu nového sveta v nórčine.

2000

2010

2011 Nový vrchol v počte pravidelných a pomocných priekopníkov, zvestovateľov a prítomných na Pamätnej slávnosti.

[Graf/obrázok na strane 159]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

10 000

8 000

6 000

4 000

2 000

1920 1935 1950 1965 1980 1995 2010

 [Mapy na strane 91]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ŠVÉDSKO

ŠTOKHOLM

Örebro

Botnický záliv

FÍNSKO

HELSINKI

Fínsky záliv

BALTSKÉ MORE

DÁNSKO

KODAŇ

NÓRSKO

OSLO

Kjøllefjord

Båtsfjord

Vardø

Kirkenes

Karasjok

Hammerfest

Alta

Finnmarksvidda

Kautokeino

Tromsø

Harstad

Narvik

Sortland

Hennes

Svolvær

Bodø

Rørvik

Namsos

Steinkjer

Trondheim

Kristiansund

Måløy

Florø

Bergen

Haugesund

Stavanger

Egersund

Kristiansand

Arendal

Skien

Kongsberg

Drammen

Hønefoss

Gjøvik

Lillehammer

Brumunddal

Hamar

Kongsvinger

Ski

Askim

Moss

Halden

Fredrikstad

Oslo- fjorden

SEVERNÉ MORE

NÓRSKE MORE

ostrov Andøya

Bleik

Špicbergy (Svalbard)

Longyearbyen

KRAJE

Finnmark

Troms

Telemark

Vestfold

[Obrázok na strane 88]

Knud Pederson Hammer

[Obrázok na stranách 89, 89]

Reine, severné Nórsko

[Obrázok na strane 92]

Ingebret a Berthe Andersenovci v zbore Skien v roku 1911

[Obrázok na strane 93]

Viktor Feldt

[Obrázok na strane 94]

(1) Hallgerd Holmová, (2) Theodor Simonsen a (3) Lotte Holmová

[Obrázok na strane 98]

Niektorí z prvých priekopníkov: (1) Helga Hessová, (2) Andreas Øiseth, (3) Karl Gunberg, (4) Hulda Andersenová a (5) Anna Andersenová

[Obrázok na strane 100]

Kazateľnica národov

[Obrázok na strane 104]

Nórsky Zlatý vek

[Obrázok na strane 106]

Even Gundersrud

[Obrázok na strane 107]

Zvestovatelia zo zboru Skien často chodili na zvestovateľské výpravy do okolia nákladným autom

[Obrázok na strane 108]

Torkel Ringereide

[Obrázok na strane 109]

Olaf Skau

[Obrázok na strane 114]

Karl Gunberg bol kapitánom lode Elihu

[Obrázok na strane 115]

Johannes Kårstad mal dohľad nad loďou Ester

[Obrázok na strane 116]

Andreas Hope a Magnus Randal slúžili na lodi Ruth

[Obrázok na strane 117]

Polárna žiara na severe Nórska

[Obrázok na strane 118]

Solveig Løvåsová

[Obrázok na strane 119]

Andreas a Sigrid Kvingeovci

[Obrázok na strane 124]

Tajný zjazd v lese neďaleko dediny Ski

[Obrázok na strane 127]

Marvin Anderson s manželkou Karen

[Obrázok na strane 128]

Tlačový stroj na nožný pohon

[Obrázok na strane 129]

Zjazd v Bergene v roku 1946

[Obrázok na strane 130]

Svanhild Neraalová, 1961

[Obrázok na strane 133]

Bratia často využívali v službe Arnulfov čln

[Obrázok na strane 135]

(1) Gunnar Marcussen a (2) Hans Peter Hemstad boli prví z Nórska, ktorí absolvovali školu Gileád

[Obrázok na strane 138]

Stanové mestečko v čase medzinárodného zjazdu „Slovo pravdy“

[Obrázok na strane 139]

Paul Bruun

[Obrázok na strane 142]

Hartvig Mienna a ďalší zvestovatelia používajú snežné skútre, keď zvestujú Saamom

[Obrázok na strane 144]

V roku 1981 sa začala výstavba odbočky

[Obrázok na strane 145]

Budovy odbočky dnes

[Obrázok na strane 147]

Zjazdová sála v Osle

[Obrázok na strane 160]

Vďaka biblickému poučovaniu v rodinách sú dnes v Nórsku celé generácie verných Jehovových služobníkov