Rwanda

RWANDA je jednou z najmenších afrických krajín. A tiež jednou z najkrajších. Je známa ako Krajina tisícich vrchov a pýši sa množstvom pohorí, lesov, jazier a vodopádov, ako aj zdanlivo nekonečnou rozmanitosťou rastlinného i živočíšneho sveta. Horskej oblasti, ktorá na západe hraničí s Konžskou demokratickou republikou * a na severe s Ugandou, dominuje impozantné pohorie Virunga. Jeho najvyšší vrch Karisimbi s výškou asi 4 500 metrov je spiacou sopkou. Námraza a krúpy ho často ozdobia bielou čiapkou. Nižšie svahy pohoria pokrýva hustý bambusový porast a dažďový les. Ten je domovom ohrozených mačiakov zlatých, ktoré sa s ľahkosťou pohybujú medzi lianami a konármi stromov. A v tejto oblasti s bujnou vegetáciou možno nájsť aj jeden z najväčších skvostov Rwandy — gorilu pralesnú horskú.

 Exotické rastlinstvo a bujná vegetácia sa tiahne až k pobrežiu jazera Kivu a k Národnému parku Nyungwe. V pralesoch tohto národného parku žijú šimpanzy a čierno-biele opice guerézy, ako aj vyše 70 druhov iných cicavcov. Rastie tu asi 270 druhov stromov a je tu takmer 300 druhov vtákov. A nádheru tohto chráneného územia ešte umocňuje krása nepreberného množstva motýľov a orchideí.

Zo srdca pralesa Nyungwe vyteká riečka, ktorá smeruje na východ. Vďaka svojim prítokom sa postupne rozširuje a vteká do Viktóriinho jazera. Z jazera svižne prúdi ďalej, naberá na sile a potom už ako mohutný, silný tok pokračuje vo svojej dlhej ceste cez Etiópiu a Sudán, až napokon dorazí do Egypta, kde ústi do Stredozemného mora. Od miesta, kde ako malá riečka v zalesnených vrchoch uprostred Afriky začína svoju púť, až po ústie dosahuje táto rieka, Níl, dĺžku 6 825 kilometrov, čo ju robí jednou z najdlhších riek na svete.

OBDOBIE HRÔZY

Žiaľ, Rwanda zažila aj desivé násilie. Státisíce mužov, žien a detí v tejto malej krajine boli brutálne  zavraždené v jednej z najstrašnejších genocíd novodobej histórie. Celý svet obleteli šokujúce správy o bezuzdnom násilí, ktoré tu bolo páchané, a mnohí boli zhrození tou neľudskosťou človeka voči človeku. (Kaz. 8:9)

Ako toto hrozné obdobie a nasledujúce roky zvládali Jehovovi verní služobníci? Tak ako tá zdanlivo bezvýznamná riečka, ktorá vyteká z pralesa Nyungwe, prekonáva všetky prekážky a napriek páľave afrického slnka pokračuje vo svojej ceste a stáva sa mohutnou riekou, aj Jehovov ľud v Rwande prestál mnoho ťažkostí a ďalej vytrváva vo svojej službe Jehovovi. Títo Boží služobníci zniesli intenzívne prenasledovanie a obrovské ťažkosti a stali sa zdrojom sily a povzbudenia pre svojich bratov a sestry na celom svete. Keď si prečítate dojímavý príbeh o láske, viere a vernosti, ktorú tu bratia a sestry prejavovali, určite to hlboko zapôsobí na vaše srdce. Veríme, že táto správa z Rwandy vás podnieti ešte viac si ceniť vzťah k Jehovovi i naše kresťanské bratstvo.

PRVÉ ZÁBLESKY SVETLA

Prvú správu o zvestovaní dobrého posolstva v Rwande nachádzame v Ročenke Jehovových svedkov z roku 1971. Píše sa v nej: „V marci tohto roku [1970] sa do Rwandy podarilo dostať dvojici zvláštnych priekopníkov, ktorá začala so zvestovateľskou činnosťou v hlavnom meste Kigali. Našla tu srdečných ľudí, ktorí dobre reagujú na posolstvo o Kráľovstve, a jeden záujemca sa už dokonca zapojil do služby! Títo priekopníci vedú už desať štúdií vo swahilčine, ale keďže tu len málo ľudí hovorí po swahilsky, veľmi sa snažia naučiť po rwandsky, aby mohli vydávať svedectvo väčšiemu počtu ľudí.“

 Zvláštni priekopníci spomenutí v tejto správe boli manželia Oden a Enea Mwaisobovci z Tanzánie. Keďže ešte neovládali miestny jazyk, rwandčinu, začali najprv zvestovať ľuďom hovoriacim po swahilsky, z ktorých mnohí pochádzali z Konga alebo z Tanzánie. Vo februári 1971 podali správu zo služby už štyria zvestovatelia. No vzrast stále spomaľovala jazyková bariéra, ako aj skutočnosť, že v rwandčine neexistovali žiadne naše publikácie.

V roku 1974 prvý raz navštívil Rwandu Stanley Makumba, nebojácny krajský dozorca, ktorý slúžil v Keni. Spomína: „Z ugandsko-rwandskej hranice chodilo do Ruhengeri v Rwande len málo autobusov, a tak sme museli ísť nákladným autom. Ja som celú cestu stál na plošine, ktorá bola taká preplnená, že som vôbec nemohol pohnúť nohami. Moja manželka sedela na prednom sedadle pri vodičovi. Keď sme sa dostali do cieľa našej cesty, ledva ma spoznala, lebo celú tvár i vlasy som mal od prachu. Po tej ceste ma tak bolel chrbát, že som celý nasledujúci týždeň pred zjazdom, ako aj na tom malom krajskom zjazde musel prednášať po sediačky. Pokiaľ ide o navštevovanie bratov, nevedel som im vopred povedať, kedy prídem, lebo som vôbec nevedel, ako sa k nim dopravíme!“

 NÁVRAT RODENÉHO RWANĎANA

Gaspard Rwakabubu, ktorý pochádza z Rwandy, pracoval ako mechanik v medených baniach v Kongu. Rozpráva: „V roku 1974 som sa zúčastnil školy služby Kráľovstva v Kolwezi. Jeden z inštruktorov, Michael Pottage, povedal, že kancelária odbočky v Kinshase hľadá nejakého staršieho z Rwandy, ktorý by bol ochotný vrátiť sa do svojej rodnej krajiny, aby tam pomohol so zvestovateľským dielom. Opýtal sa ma, či by som bol ochotný ísť. Povedal som mu, že sa o tom porozprávam so svojou manželkou Melanie.

Práve v tom čase mi môj šéf v banskej spoločnosti ponúkol možnosť ísť na školenie do Nemecka. V práci sa mi darilo a pravidelne mi zvyšovali plat. Napriek tomu nám s manželkou stačilo niekoľko dní na to, aby sme sa rozhodli. Povedal som bratovi Pottageovi, že sme ochotní vrátiť sa do Rwandy. Môj šéf to nedokázal pochopiť. ‚Prečo nemôžeš byť Jehovovým svedkom tu?‘ pýtal sa. ‚Prečo sa musíš vrátiť do Rwandy?‘  Dokonca aj niektorí bratia sa ma s dobrými úmyslami pokúšali odradiť. Hovorili: ‚Máš štyri deti. Sadni si, prečítaj si Lukáša 14:28–30 a ešte si to premysli.‘ No my sme už boli pevne rozhodnutí.

Môj šéf nám zaplatil všetky cestovné náklady spojené s odletom do Rwandy. Keď sme v máji 1975 prišli do Kigali, prenajali sme si dom, ktorý bol postavený z nepálených tehál a mal hlinenú podlahu. Bol to dosť veľký rozdiel oproti dobre vybavenému domu, ktorý sme mali, kým som pracoval v banskej spoločnosti. No my sme s tým počítali a boli sme odhodlaní vytrvať.“

Keďže zvláštni priekopníci z iných krajín hovorili len po swahilsky, mnohí ľudia si mysleli, že prišli preto, aby vyučovali tento jazyk. Keď však prišla rodina Gasparda Rwakabubua a začala vyučovať pravdy o Kráľovstve z rwandskej Biblie, ľudia pochopili, že je to inak.

Okrem toho brat Rwakabubu preložil do rwandčiny 32-stranovú brožúrku „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“. Bola vydaná v roku 1976 a mnohých veľmi zaujala. Bežne bolo vidieť, ako si ju ľudia čítajú v autobusoch či na ulici. V tejto brožúrke sa často objavovalo meno Jehova, čo viedlo k mnohým rozhovorom.

RWANĎANIA PRIJÍMAJÚ PRAVDU

V tom čase bolo v celej krajine len asi jedenásť zvestovateľov a väčšina z nich nebola občanmi  Rwandy. K prvým Rwanďanom, ktorí spoznali pravdu, patril Justin Rwagatore. Začal študovať so zvláštnymi priekopníkmi z Tanzánie, a keďže títo priekopníci nevedeli po francúzsky ani po rwandsky, študoval vo swahilčine. Tento spoločenský, priateľský človek sa dal pokrstiť v roku 1976. Žil v Save, kde rwandský kráľ už v roku 1900 dovolil katolíckym misionárom založiť prvú misiu. Justin si spomína, že ľudí veľmi zaujímalo, čo v skutočnosti učí Biblia. No duchovenstvo prejavovalo nepriateľský postoj voči Jehovovým svedkom a zakazovalo svojim ovečkám počúvať ich či brať si od nich literatúru.

Ďalším z prvých Rwanďanov, ktorí prijali pravdu, bol húževnatý brat Ferdinand Mugarura. V roku 1969, keď žil vo východnom Kongu, sa dostal ku knihe Pravda, ktorá vedie k večnému životu vo swahilčine. Neskôr, keď zistil, kde najbližšie nájde svedkov, spolu s dvoma známymi tam každý piatok chodil 80 kilometrov pešo na zhromaždenia a na biblické štúdium a potom sa v pondelok vracal domov. Ferdinand sa dal pokrstiť v roku 1975 a v ten istý deň sa krstil aj jeden z tých, s ktorými on sám študoval Bibliu. V roku 1977 bol ako zvláštny priekopník poslaný  do Rwandy. Pamätá sa, ako bratia spomínali na krajský zjazd, ktorý sa predchádzajúci rok konal v obývačke domu Rwakabubuovcov a na ktorom sa zúčastnilo 34 ľudí a traja boli pokrstení.

MISIONÁROM NIE JE POVOLENÝ VSTUP DO KRAJINY

Vedúci zbor, vnímavý na potreby celosvetového poľa, sa už skôr snažil do Rwandy vyslať misionárov. V roku 1969 tam boli pridelení štyria absolventi 47. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower.

Nicholas Fone spomína: „Koncom januára brat Knorr rozdával v triede listiny s miestom pridelenia. Počuli sme, ako Paulovi a Marilyn Evansovcom oznámil, že boli pridelení do Rwandy. Potom mne a mojej manželke povedal: ‚A vy pôjdete s nimi!‘ Boli sme takí nadšení, že sme hneď po skončení bežali do knižnice školy Gileád, vybrali si veľký atlas a rýchlo v ňom hľadali Rwandu. Neskôr sme však dostali list, v ktorom sa písalo, že bratom sa nepodarilo získať pre nás povolenie na vstup do Rwandy. Boli sme sklamaní, no prijali sme zmenu miesta  pridelenia a spolu s Paulom a Marilyn sme išli do Konga.“

V roku 1976 boli do Rwandy pridelené iné dve dvojice misionárov. Títo štyria misionári, ktorí boli absolventmi 60. triedy školy Gileád, dostali povolenie na vstup do krajiny, nasťahovali sa do prenajatého domu a začali odvážne zvestovať a učiť sa po rwandsky. No keď sa im po troch mesiacoch skončila platnosť víz, imigračný úrad im ich odmietol predĺžiť. Títo misionári boli potom pridelení do mesta Bukavu vo východnom Kongu.

„BOLI VEĽMI USILOVNÍ“

Zvláštni priekopníci z Tanzánie a Konga začali v polovici 70. rokov 20. storočia z rôznych dôvodov z Rwandy odchádzať. Priekopníckej služby sa však medzičasom ujali už aj rwandskí bratia a začali zvestovateľskú činnosť rozširovať do všetkých kútov krajiny. Potom v roku 1978 bola do rwandčiny preložená kniha Pravda a dva traktáty. Okrem toho začala raz mesačne vychádzať Strážna veža. Tieto publikácie prispeli k ďalšiemu pokroku v diele zvestovania o Kráľovstve. Misionár Manfred Tonak o rwandských priekopníkoch v tomto ranom období povedal: „Boli veľmi usilovní a službe venovali veľa času. A noví nasledovali ich príklad.“

 Gaspard Niyongira spomína, ako sa v tých dňoch šírilo dobré posolstvo: „V čase, keď som sa dal v roku 1978 pokrstiť, duchovenstvo začínalo pociťovať strach, keď videlo, koľko ľudí prijíma pravdu. Na naše zjazdy prichádzali stovky ľudí. Keď sme vychádzali do služby, bolo to, akoby sa vyrojili kobylky. Dosť často sa z centra Kigali vydalo aj 20 zvestovateľov a zvestujúc prešli pešo až do Kanombe, čo je viac než deväť kilometrov. Potom sa zastavili na obed a pokračovali ďalších asi sedem kilometrov do Masaky, odkiaľ sa večer vrátili autobusom do Kigali. Podobne to robili skupiny zvestovateľov aj v iných častiach krajiny. Nie div, že toto intenzívne zvestovanie vyvolávalo v ľuďoch dojem, že Jehovových svedkov sú tisíce! Preto boli proti nám vznesené obvinenia s cieľom ovplyvniť úrady, aby nám neudelili zákonnú registráciu.“

Rwandskí bratia horeli nadšením pre pravdu a túžili zažiť radosť z medzinárodného spoločenstva bratov a sestier. A tak v decembri 1978 sa asi 37 delegátov z Rwandy, vrátane detí, vydalo na vyše 1 200-kilometrovú cestu cez Ugandu do Nairobi v Keni, aby sa mohli zúčastniť na medzinárodnom zjazde „Víťazná viera“. Cesta bola náročná. Doprava bola nespoľahlivá a dopravné prostriedky sa často kazili. Navyše v Ugande bola nestabilná politická situácia. Keď delegáti konečne dorazili na ugandsko-kenskú hranicu, ugandskí colníci ich obvinili, že sú špióni, zatkli ich a odviedli na vojenské veliteľstvo v Kampale. Vypočúval ich sám Idi Amin, vtedajší prezident Ugandy. Ich odpovede ho uspokojili, a tak nariadil, aby ich prepustili. Hoci títo delegáti prišli o prvý deň zjazdu, mali nesmiernu radosť, keď videli, z akej jednoty a pokoja sa tešia tisíce bratov z mnohých národov.

 SNAHA O ZÍSKANIE ZÁKONNÉHO UZNANIA

Nie každému sa páčili biblické pravdy a vysoké morálne normy, ktoré vyučujú svedkovia. Zvlášť duchovenstvo bolo zdesené, keď videlo, ako veľa ľudí prijíma pravdu. Brat Rwakabubu spomína: „Mnohí, ktorí boli predtým aktívnymi katolíkmi či protestantmi, poslali do svojej bývalej cirkvi list, že z nej vystupujú. Jeden brat povedal, že účinok zvestovateľského diela bol taký, ako keby sa tradičnými cirkvami šíril požiar. Počet tých, ktorí sa zúčastňovali na zhromaždeniach zboru v Kigali, zakrátko prevýšil 200. Na začiatku si nás duchovenstvo veľmi nevšímalo, pretože nás bolo málo. No ako sa náš počet zvyšoval, niektorí začali tvrdiť, že predstavujeme pre krajinu hrozbu. Stojí za pozornosť, že práve v tom čase sa členom ústredného výboru vládnucej politickej strany stal Vincent Nsengiyumva, arcibiskup katolíckej cirkvi v Rwande.

Keďže náš počet prudko rástol, potrebovali sme získať určité právne postavenie, aby bol povolený vstup našim misionárom a aby sme mohli stavať sály Kráľovstva a organizovať veľké zjazdy. Kenská odbočka zariadila, aby sa Ernest Heuse z Belgicka skontaktoval s predstaviteľmi vlády a požiadal o zákonnú registráciu. No jeho úsilie neprinieslo žiadne výsledky. Neskôr, v roku 1982, nám kenská odbočka poradila, aby sme zostavili list so žiadosťou o zákonné uznanie, ktorý bude adresovaný ministrovi spravodlivosti a ministrovi vnútra. Túto žiadosť som podpísal ja a ďalší dvaja zvláštni priekopníci. Nedostali sme však žiadnu odpoveď.“

Odpor sa postupne zintenzívňoval. Antoine Rugwiza, tichý, dôstojne vystupujúci brat, si spomína, ako v jednom vysielaní štátneho rozhlasu prezident vyhlásil,  že nebude tolerovať tých, ktorí znevažujú tradičnú „rwandskú vieru“. Každý hneď pochopil, že je to narážka na Jehovových svedkov. Netrvalo dlho a bratom bolo zakázané zhromažďovať sa. Šírili sa reči, že zakrátko môžeme očakávať zatýkanie. Výbor štátnej bezpečnosti dvakrát predvolal brata Rwakabubua na výsluch.

Potom v novembri 1982 bol z Nairobi do Rwandy poslaný Kiala Mwango s manželkou Elaine, aby dohliadol na priebeh krajských zjazdov v Butare, Gisenyi a Kigali. Predsedajúcim týchto zjazdov bol brat Rwakabubu. Práve sa skončil zjazd v Kigali, keď ho tretíkrát predvolali na výsluch do prezidentského sídla. Ale tentoraz sa nevrátil. Do štyroch dní boli zatknutí aj dvaja zvláštni priekopníci, ktorí s ním podpísali list so žiadosťou o zákonnú registráciu. Všetci traja boli uväznení bez toho, aby prebehol riadny súdny proces a aby mali možnosť obhajoby. A zatýkanie pokračovalo. Sála Kráľovstva bola úradne uzavretá. Všetky prefektúry dostali od ministra spravodlivosti list, v ktorom bolo oznámené, že Jehovovi svedkovia sú zakázaní.

Nakoniec v októbri 1983 boli traja bratia, ktorí podpísali žiadosť o zákonnú registráciu, postavení pred súd. Boli obvinení z podvádzania a klamania ľudí, čo boli absolútne nepodložené obvinenia. Nebol predvedený žiaden svedok ani predložený žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o ich vine. Napriek tomu boli odsúdení na dva roky väzenia. A neskôr, keď boli v rámci amnestie prepustení zločinci usvedčení z vraždy, títo verní bratia prepustení neboli. V Gisenyi boli takmer dva roky väznení ďalší piati bratia bez toho, aby boli odsúdení alebo aby na to existoval platný súdny príkaz.

 ŽIVOT VO VÄZENÍ

Život vo väzení bol hrozný. Väzni dostávali jedlo iba raz denne. Väzenská strava pozostávala z kasavy a fazule. Mäso bolo len asi raz za mesiac. V posteliach boli ploštice, ale keďže cely boli preplnené, mnohí väzni aj tak spávali na zemi. Vody na umývanie bolo veľmi málo. Bratia boli v celách spolu s násilnými zločincami a aj väzenskí dozorcovia boli často suroví. Ale jeden z nich, Jean Fataki, bol k bratom láskavý. Prijal ponuku biblického štúdia, dal sa pokrstiť a dodnes verne slúži ako priekopník.

Brat Rwakabubu si spomína: „Keď sme boli vo väzení, arcibiskup tam celebroval omšu. Prítomným povedal, aby sa mali na pozore pred Jehovovými svedkami. Po omši sa nás niektorí z nich pýtali, prečo to arcibiskup povedal. Mali totiž možnosť vidieť, že Jehovovi svedkovia nie sú nebezpeční.“

Medzitým Roger Poels z Belgicka získal pracovnú zmluvu v Rwande a prišiel spolu s manželkou Noellou do Kigali. Spomínaní traja bratia boli stále väznení, preto Roger požiadal o audienciu u ministra spravodlivosti. Vysvetlil mu naše presvedčenie a zdvorilo sa opýtal, čo má vláda proti Jehovovým svedkom. Minister však ukončil rozhovor slovami: „To stačí, pán Poels! Najbližším lietadlom sa vrátite do Bruselu. Ste vyhostený z krajiny!“

Keďže všetci traja bratia zostali pevní a nedali sa zastrašiť, museli si odpykať celý dvojročný trest. Druhý rok však boli premiestnení do inej väznice, kde boli podmienky oveľa lepšie. Prepustení boli v novembri 1984.

 PRENASLEDOVANIE SA ZINTENZÍVŇUJE

Odpor neustával. V jednom rozhlasovom vysielaní odznelo, že Jehovovi svedkovia nie sú dobrí ľudia a že sú to extrémisti. Od marca 1986 bolo zatýkanie bratov na dennom poriadku už v celej krajine. Zatknutý bol aj Augustin Murayi, ktorý bol pre svoju kresťanskú neutralitu odvolaný z funkcie generálneho riaditeľa sekcie ministerstva primárneho a sekundárneho vzdelávania. Očierňovali ho v novinových článkoch a ešte viac v rozhlase.

V rôznych kútoch krajiny boli zatknutí ďalší bratia a sestry, dokonca aj tehotné sestry s malými deťmi. Koncom roka 1986 boli všetci prevezení do centrálnej väznice v Kigali, kde mali čakať na súdny proces. Keďže bratia nespievali vlastenecké piesne, nenosili odznak, ktorým by vyjadrili podporu prezidentovi, a nekúpili si preukaz politickej strany, ľudia si z toho mylne vyvodili záver, že Jehovovi svedkovia sú proti vláde a chcú ju zvrhnúť.

Phocas Hakizumwami s úsmevom spomína: „Bratia zo zboru v Nyabisindu patrili k prvým, ktorých zatkli. Keďže aj my sme očakávali, že budeme skôr či neskôr zatknutí, uvedomili sme si, že náš obvod sa čoskoro zmení — už nebudeme môcť zvestovať vonku, ale len vo väznici. A tak sme sa rozhodli urobiť v našom ‚vonkajšom‘ obvode rozsiahlu zvestovateľskú kampaň. Chodili sme na trhoviská a rozšírili sme mnoho časopisov a kníh. Modlili sme sa k Jehovovi, aby nám  pomohol prepracovať tento náš obvod, skôr než budeme uväznení. A Jehova nám pomohol, lebo 1. októbra 1985 sa nám podarilo obvod dokončiť. O sedem dní sme boli uväznení.“

Nasledujúci rok príslušníci štátnej bezpečnosti zatkli Palatina Nsanzurwima a jeho manželku Fatumu. Keď ich po osemhodinovom výsluchu a dôkladnej domovej prehliadke odvádzali aj s ich troma deťmi do väzenia, z istej vzdialenosti ich sledoval Palatinov mladší brat a ujal sa dvoch z ich detí, päťročného synčeka a štvorročnej dcérky. Palatin a Fatuma boli uväznení aj so svojím 14-mesačným bábätkom. Fatuma bola neskôr premiestnená do inej väznice a prepustená bola až po deviatich mesiacoch.

V tom istom období boli štyri deti Jeana Tshiteyu vylúčené zo školy. Krátko nato, keď raz brat prišiel domov, zistil, že v dome bola razia, jeho manželku zatkli a deti zostali doma samy. Zanedlho bol zatknutý aj brat Tshiteya a uväznili ho vo väznici v Butare, kde už  bola jeho manželka a ďalší bratia. Potom boli všetci svedkovia, ktorí boli väznení v Butare, preložení do centrálnej väznice v Kigali. O deti brata Tshiteyu sa po celý ten čas starali bratia zo zboru v Kigali.

Brat Tshiteya spomína: „Keď boli bratia a sestry privážaní z väzníc z iných častí krajiny do centrálnej väznice v Kigali, radostne sa navzájom zdravili: ‚Komera!‘, čo v rwandčine znamená ‚Odvahu!‘ Keď jeden z väzenských dozorcov počul tento pozdrav, ironicky poznamenal: ‚Ste šialení! Ako môže byť človek odvážny, keď je vo väzení?‘“

Úprimných ľudí táto vlna zatýkania nezastrašila a často sa stávalo, že prenasledovanie prinieslo pozitívne výsledky. Odette Mukandekeziová, energická, priateľská sestra, ktorá bola tiež zatknutá, rozpráva: „Počas prenasledovania boli bratia zatýkaní a bití. Jedného dňa sme prechádzali okolo malého dievčatka menom Josephine, ktoré páslo dobytok. Josephine mala Bibliu a čítala v nej, že prví kresťania boli osočovaní, prenasledovaní, bičovaní a väznení. Keďže vedela, že svedkovia sú prenasledovaní, dospela k záveru, že oni musia byť pravým náboženstvom, a tak požiadala o biblické štúdium. Teraz je pokrstenou sestrou.“

Počas zákazu Gaspard Niyongira pracoval ako vodič nákladného auta a často jazdil  do Nairobi v Keni. Vo svojom aute mal zabudovanú špeciálnu schránku, v ktorej pašoval publikácie do Rwandy. Do tejto schránky sa vošlo šesť škatúľ literatúry. A Henry Ssenyonga z juhozápadnej časti Ugandy pravidelne prevážal časopisy cez hranicu na svojej motorke.

Zborové zhromaždenia sa museli konať v malých skupinách. Ak mala polícia podozrenie, že Jehovovi svedkovia majú niekde zhromaždenie, urobila tam raziu. Brat Niyongira spomína: „Mal som prístavbu, v ktorej sme sa mohli tajne stretávať na zhromaždeniach. Literatúru sme obyčajne zahrabali do zeme v igelitových vreckách a navŕšili sme na to uhlie.“

V čase, keď sa dvíhala vlna zatýkania, sa novopokrstenému bratovi Jeanovi-Mariemu Mutezintaremu podarilo dostať do Nairobi na zvláštny medzinárodný zjazd „Ľud zachovávajúci rýdzosť“, ktorý sa konal v decembri 1985. Na spiatočnej ceste do Rwandy si spolu s bratom Isaiem Sibomanom vypýtali od bratov v juhozápadnej časti Ugandy časopisy. Na hranici im colníci časopisy našli, zatkli ich, nasadili im putá, odviedli ich na vypočúvanie a počas chladnej noci ich nechali vo väzenskej cele. Onedlho sa títo bratia ocitli v centrálnej väznici v Kigali. Tam sa stretli s asi  140 uväznenými bratmi a sestrami, ktorí sa veľmi potešili, keď mohli z prvej ruky počuť správy o zjazde v Nairobi. Muselo to byť pre nich veľmi povzbudzujúce a bezpochyby to posilnilo ich vieru.

Bratia vo väzení organizovali zhromaždenia a dokonca aj zvestovateľskú službu. Okrem toho, že zvestovali, učili niektorých väzňov aj čítať a písať. So záujemcami viedli biblické štúdiá a mnohým novým zvestovateľom pomohli, aby sa stali spôsobilými na krst. Niektorí z nich študovali Bibliu už v čase, keď boli zatknutí, a iní spoznali pravdu vo väzení.

„NÁVŠTEVA“ KRAJSKÉHO DOZORCU VO VÄZNICI

Jeden brat opisuje situáciu vo väznici v Kigali v roku 1986: „Bolo tu veľa bratov. Zorganizovali sme stretnutie, aby sme pouvažovali, ako by sme mohli pomôcť bratom vonku. Rozhodli sme sa, že im napíšeme list, aby sme ich povzbudili. Napísali sme im, že keď dokončíme náš obvod tu vo väznici, vrátime sa domov. Zvestovali sme od postele k posteli a viedli sme biblické štúdiá. Neskôr, keď sme počuli, že zbory vonku navštevuje krajský dozorca, aj my sme chceli takú návštevu, a tak sme sa v tej veci modlili k Jehovovi. Krátko nato bol brat Rwakabubu, ktorý bol krajským dozorcom, druhýkrát uväznený. Vnímali sme to tak, že to bolo preto, aby nás mohol navštíviť.“

Počas prenasledovania sa len jeden brat dopustil kompromisu. Keď si pripol politický odznak, väzni, ktorí neboli svedkami, ho začali biť, kopať a nadávať mu do zbabelcov. Aj jeho manželka, ktorá študovala Bibliu, sa ho pýtala, prečo nezostal verný. Neskôr napísal sudcom list, že urobil chybu a že je stále Jehovovým svedkom. Dokonca napísal list kancelárii  odbočky v Keni, v ktorom sa ospravedlnil za to, čo urobil. Teraz opäť verne slúži Jehovovi.

ZVESTOVANIE MIMO VÄZNICE POKRAČUJE

Tí, ktorí neboli zatknutí, ďalej zvestovali s neutíchajúcou horlivosťou, pričom venovali službe priemerne 20 hodín mesačne. Alfred Semali, jeden z tých, ktorí boli na slobode, spomína: „Hoci som nikdy nebol uväznený, očakával som, že sa to môže kedykoľvek stať, a bol som na to pripravený. Sála Kráľovstva bola zatvorená, a tak sme sa stretávali v malých skupinách a pokračovali sme vo zvestovaní. Obyčajne som si vložil časopisy do obálky farby kaki a šiel som do mesta, akoby som hľadal prácu, a potom som hľadal príležitosť ponúknuť časopisy a porozprávať sa o Biblii.

V roku 1986 boli mnohí bratia a záujemcovia uväznení, a to aj takí, ktorí len začali študovať Bibliu. Bolo úžasné, aký pevný postoj prejavovali títo bratia a dokonca aj noví. Svedkovia z mnohých krajín písali prezidentovi Rwandy listy, v ktorých vyjadrovali nesúhlas s nespravodlivým zaobchádzaním s bratmi. Podľa správ v rozhlase prezident dostával každý deň stovky listov. Prinieslo to pozitívne výsledky. Nasledujúci rok boli naši bratia a sestry, ako aj záujemcovia na základe prezidentovho nariadenia prepustení. Veľmi sme sa z toho tešili.“ Len čo boli bratia na slobode, starší zorganizovali v Kigali krst. Dalo sa pokrstiť 36 nových bratov a sestier a 34 z nich sa hneď prihlásilo do pomocnej priekopníckej služby!

V roku 1986, keď bolo prenasledovanie najintenzívnejšie, správu podávalo priemerne 435 zvestovateľov, z ktorých asi 140 bolo uväznených. Práve títo  svedkovia tvorili jadro Jehovovej organizácie v Rwande, lebo ich viera mala ‚vyskúšanú akosť‘. (Jak. 1:3)

Keď sa búrlivé 80. roky 20. storočia konečne skončili, zbory v Rwande vstúpili do obdobia relatívneho pokoja a vzrastu. Ale čo ich čakalo v budúcnosti? Pravdu prijali mnohí ďalší. Prejavia sa aj títo noví ako učeníci, ktorí sú z rovnako pevných, ohňovzdorných materiálov? (1. Kor. 3:10–15) Obstojí aj ich viera v prichádzajúcich skúškach? To všetko mal ukázať čas.

VOJNA A POLITICKÉ NEPOKOJE

Do roku 1990 bolo v Rwande takmer 1 000 činných zvestovateľov. No politická situácia bola čoraz nestabilnejšia a v októbri toho roku vtrhli zo susednej Ugandy do severnej časti Rwandy jednotky Rwandského vlasteneckého frontu (RPF).

Ferdinand Mugarura, odvážny brat, ktorý bol za svoju vieru dvakrát uväznený, žil v Ruhengeri, keď sa táto invázia začala. Spomína: „Šírila sa nenávisť a kmeňová neznášanlivosť. No Jehovovi svedkovia si zachovávali neutrálny postoj a nedali sa zatiahnuť do sporov medzi politickými frakciami ani sa nedali ovplyvniť etnickými predsudkami. Keďže bratia odmietli robiť kompromisy vo svojom neutrálnom postoji, niektorí prišli o prácu a niektorí museli utiecť zo svojich domovov.“

Jedna sestra, vdova s tromi deťmi, ktorá pracovala ako učiteľka, odmietla dať príspevok na podporu armády. Riaditeľ ju udal vojenským úradom, a tak táto sestra, ktorá bola vo väzení už v 80. rokoch, bola teraz uväznená druhýkrát. Keď jednotky, ktoré vpadli do krajiny, prišli do mesta, kde bola väznená, dvere väznice boli vylomené a väzni utiekli. No sestra zostala  vo väznici. Keď sa tieto jednotky stiahli, sestra bola znovu zatknutá a premiestnená do centrálnej väznice v Kigali. Tam sa modlila, aby sa dozvedela dátum Pamätnej slávnosti, keďže o ňu nechcela prísť. Na jej veľké prekvapenie ju neskôr prepustili práve v deň Pamätnej slávnosti! Pre svoj neutrálny postoj síce prišla o dom i o prácu učiteľky, no stala sa horlivou priekopníčkou.

Vďaka medzinárodnému zásahu sa invázia jednotiek z Ugandy dočasne zastavila. Od roku 1991 boli podnikané kroky na zriadenie pluralitného politického systému v krajine. Bolo založených viacero väčších a niekoľko menších politických strán, čím vzniklo ovzdušie regionalizmu a kmeňovej neznášanlivosti. Niektoré strany mali umiernenejšie ciele, ale iné boli militantné a extrémistické. Po prvý raz sa na neutrálny postoj Jehovových svedkov začalo pozerať pozitívne. Keďže v politických či kmeňových sporoch sa svedkovia nestavali na žiadnu stranu, vláda i ľudia vo všeobecnosti ich prestali považovať za nepriateľov.

V septembri 1991 medzinárodná delegácia bratov spolu s dvoma bratmi z Rwandy, Gaspardom Rwakabubuom a Tharcissom Seminegom, navštívila popredných ministrov vlády v Kigali. Títo bratia hovorili s novým ministrom spravodlivosti, ktorý si ich vypočul, a bolo zjavné, že je svedkom priaznivo naklonený. Bratia mu poďakovali za pozitívne kroky, ktoré už boli podniknuté, a vyjadrili dôveru, že v tom bude ďalej pokračovať a poskytne nám úplnú náboženskú slobodu.

V januári 1992, ešte skôr než sme získali zákonné uznanie, bratia usporiadali v Kigali oblastný zjazd.  Godfrey a Jennie Bintovci spomínajú: „Slúžili sme vtedy v Ugande a boli sme prekvapení, keď sme dostali z kancelárie odbočky v Keni list, v ktorom nás žiadali, aby sme šli na tri týždne do Rwandy pomôcť s organizovaním zjazdu a nahrávaním drámy. Bratia v Rwande boli nesmierne pohostinní a každý deň sme jedli u inej rodiny. Bol prenajatý súkromný futbalový štadión. Keď sme prišli, prípravy už boli v plnom prúde. Bratia mali nahrávanie drámy už rozplánované a aj napriek obmedzenému technickému vybaveniu táto práca prebehla hladko. Hoci mnohým bratom zo severnej časti krajiny sa nepodarilo vybaviť si povolenie cestovať a hranice s Burundi a Ugandou boli uzavreté, v nedeľu bolo na zjazde 2 079 prítomných a 75 bolo pokrstených.“

KONEČNE ZÁKONNÉ UZNANIE!

O niekoľko mesiacov, 13. apríla 1992, bolo dielo Jehovových svedkov v Rwande konečne po prvý raz v histórii zákonne zaregistrované. Po rokoch zákazu, nespravodlivého zaobchádzania a väznenia sa dlhý boj o právo zvestovať dobré posolstvo skončil. Bratia sa tešili na novú éru teokratického vzrastu a rozmachu diela.

Vedúci zbor nestrácal čas a vyslal do Rwandy misionárov. Prvými misionármi, ktorí získali pobytové víza, boli Henk van Bussel, ktorý predtým slúžil v Stredoafrickej republike a Čade, a Godfrey  a Jennie Bintovci, ktorí predtým slúžili v Zaire (teraz Konžská demokratická republika) a Ugande. Bol tiež vymenovaný výbor krajiny, ktorý mal dozerať na zvestovateľské dielo.

Brat Bint rozpráva, aké to bolo, keď spolu s Henkom van Busselom prišli do Rwandy: „Zakrátko sme našli vhodný dom pre misionársky domov. Nachádzal sa veľmi blízko sály Kráľovstva. Okamžite sme sa pohrúžili do učenia rwandčiny a presne tak ako prví zvláštni priekopníci v roku 1970 sme zistili, že je to dosť ťažký jazyk. V jednej z učebníc sme sa dočítali: ‚Keď sú spolu písmená CW, vyslovujú sa TCHKW!‘ Pamätáme si tiež, ako nám sestra, ktorá nás učila, povedala: ‚V slovnom spojení „isi nshya“ [nová zem] nikdy nevyslovíte správne „shy“, ak sa neusmejete!‘“

V druhej polovici roku 1992 dosiahol počet zvestovateľov 1 665, čo bol nový vrchol. V januári 1993 sa konal v Kigali ďalší oblastný zjazd. Tentoraz sa účasť vyšplhala na 4 498 prítomných a pokrstiť sa dalo 182 nových. Ako zástupca kenskej odbočky prišiel Kiala Mwango. V tom čase by nikomu ani nenapadlo, že na pozemku cez cestu priamo naproti štadiónu, na ktorom sa konal zjazd, bude v roku 2006 postavená kancelária odbočky.

Napriek ďalšej invázii zo severu bratia nepoľavili vo zvestovateľskom diele. V roku 1993 sa invázne vojsko dostalo do oblasti len niekoľko kilometrov od Kigali. Boli tak blízko, že v meste bolo spoza vrchov počuť delostreleckú paľbu. Hranice s Ugandou zostali uzavreté. Asi milión ľudí zo severu krajiny utieklo, medzi nimi aj 381 bratov a sestier, ktorých sa ujali bratia z Kigali a okolia. Potom bolo v Arushi  v Tanzánii dohodnuté dočasné prímerie, bola vytvorená demilitarizovaná nárazníková zóna a vláda súhlasila s deľbou moci s predstaviteľmi invázneho vojska, ako aj s viacerými väčšími i menšími politickými stranami.

VEĽMI ZVLÁŠTNY ZJAZDOVÝ DEŇ!

V roku 1993 bol naplánovaný zvláštny zjazdový deň, ktorý sa mal konať na regionálnom štadióne v Kigali. No vedenie štadióna urobilo dve rezervácie na ten istý deň. Bratia si vypočuli dopoludňajší program, no skôr než sa mohol začať odpoludňajší program, na štadión začali prichádzať futbaloví fanúšikovia, ktorých polícia nebola schopná zastaviť. O 15. hodine sa mal totiž začať futbalový zápas. Správca štadióna povedal, že zápas sa určite neskončí skôr ako o 18. hodine. A tak bratia odišli a o šiestej večer sa vrátili, aby si vypočuli zvyšnú časť programu.

 Bolo to spojené s určitými obavami, pretože platil zákaz vychádzania. Po 18. hodine nesmeli byť na cestách žiadne vozidlá a po 21. hodine ľudia nesmeli byť vonku. No asi o 19. hodine bolo prostredníctvom rozhlasu oznámené, že zákaz vychádzania sa posúva na 23. hodinu. Bol tu však ďalší problém. Dodávka elektrického prúdu bola nespoľahlivá, a tak hrozilo, že nebude fungovať osvetlenie. Keďže neboli dodržané zmluvné podmienky na prenájom štadióna, primátor Kigali zabezpečil prúd na osvetlenie. Dokonca zariadil, aby bola bratom po skončení programu zdarma poskytnutá doprava. A tak si bratia v ten deň mohli vypočuť celý zjazdový program. Predstavte si ich prekvapenie, keď ich po skončení programu čakalo pred štadiónom množstvo autobusov!

Koncom septembra 1993 navštívil Rwandu Günter Reschke. Spomína: „Kenská odbočka ma vyslala do Kigali, aby som tam spolu s bratom Rwakabubuom slúžil ako inštruktor v škole služby Kráľovstva. V celej Rwande bolo vtedy len 63 starších, hoci počet zvestovateľov sa zvýšil na 1 881. V krajine už vládlo značné napätie a počuli sme, že na severe sa bojuje. Pravdaže, nikto nemal ani potuchy, aké hrozné časy prídu. Táto škola však rozhodne poskytla pokrm v pravý čas. Bratia boli vďaka nej posilnení vo viere a dobre vyškolení na úlohu pastierov, čo bolo nanajvýš potrebné, keď sa nad obzorom začali sťahovať temné mračná vojny.“

PLÁNY ZRIADIŤ KANCELÁRIU

Koncom marca 1994 prišli z Nairobi Leonard a Nancy Ellisovci, aby sa zúčastnili na zvláštnych zjazdových dňoch a pomohli v prekladateľskej kancelárii. Odbočka v Nairobi odporučila zlúčenie  misionárskeho domova s prekladateľskou kanceláriou. V pondelok 4. apríla boli na štúdiu Strážnej veže prítomní misionári, rozšírený prekladateľský tím, výbor krajiny a tiež brat a sestra Ellisovci. Bolo to vzrušujúce — všetci očakávali ďalšie rozšírenie.

Keď brat a sestra Ellisovci splnili svoju úlohu, odišli. Ako sa ukázalo, let, ktorým sa vrátili, bol na mnoho mesiacov posledný, ktorým sa cestujúci mohli dostať z Kigali. Nasledujúce popoludnie brat Rwakabubu zavolal do misionárskeho domova a povedal, že ruské veľvyslanectvo sa vzdalo nároku na pozemok, na ktorom, ako sme dúfali, by mohla byť postavená rwandská kancelária. Teraz mohol byť pozemok pridelený Jehovovým svedkom a na druhý deň ráno, vo štvrtok 7. apríla, sme mali v tejto veci dohodnuté stretnutie. No toto stretnutie sa už nemohlo uskutočniť.

 ZAČÍNA SA GENOCÍDA!

V stredu večer 6. apríla bolo neďaleko Kigali zostrelené lietadlo, v ktorom bol prezident Rwandy a prezident Burundi. Lietadlo zachvátili plamene a všetci, ktorí boli v ňom, zahynuli. V ten večer sa o tom dozvedel len málokto; oficiálna rozhlasová stanica o tom nepriniesla žiadnu správu.

Traja misionári — manželia Bintovci a brat Henk — nikdy nezabudnú na udalosti nasledujúcich dní. Brat Bint hovorí: „Siedmeho apríla sme sa skoro ráno zobudili na streľbu a výbuchy ručných granátov. To nebolo nič nezvyčajné, lebo v posledných mesiacoch bola politická situácia v krajine mimoriadne nestabilná. Ale kým sme si pripravovali raňajky, zavolal nám brat Emmanuel Ngirente z prekladateľskej kancelárie. Povedal nám, že v miestnom rozhlase odznela správa o páde lietadla, pri ktorom obaja prezidenti, ktorí boli  na palube, zahynuli. Ministerstvo obrany vystríhalo všetkých v Kigali, aby nevychádzali z domu.

Asi o deviatej ráno sme počuli, ako do susedného domu vtrhli rabovači. Ukradli tej rodine auto a matku zabili.

Zakrátko vojaci a rabovači prišli k nášmu domu, búchali na našu kovovú bránu a zvonili. Zostali sme ticho a nešli sme otvoriť. Z nejakého dôvodu sa nepokúsili vylomiť bránu, ale presunuli sa k ďalším domom. Naokolo bolo stále počuť streľbu zo samopalov a výbuchy granátov, takže útek neprichádzal do úvahy. Streľba bola ohlušujúca. Strieľalo sa zjavne veľmi blízko, a preto sme sa presunuli do chodby medzi izbami uprostred domu, aby sme boli chránení pred zablúdenými guľkami. Uvedomovali sme si, že situácia sa len tak ľahko neupokojí, a tak sme sa rozhodli obmedziť spotrebu jedla a pripravovať len jedno jedlo denne, o ktoré sa podelíme. Nasledujúci deň, práve keď sme dojedli obed a počúvali sme v rozhlase medzinárodné vysielanie správ, Henk skríkol: ‚Preliezajú náš plot!‘

Nemali sme veľa času na rozmýšľanie. Zamkli sme sa v kúpeľni a modlili sa spolu k Jehovovi, aby nám pomohol vytrvať, nech sa stane čokoľvek. Ešte sme sa ani nestihli domodliť a už sme počuli, že milícia a rabovači sa dobýjajú cez dvere i cez okná do domu. O pár minút už boli v dome, hulákali a prevracali nábytok. Rabovačov mohlo byť tak zo štyridsať — muži, ženy i deti — a s nimi boli ešte aj príslušníci milície. Keď sa hádali o veci, ktoré našli, počuli sme streľbu.

Mali sme pocit, že to trvá celú večnosť, no v skutočnosti prešlo len asi 40 minút. Potom sa rabovači  pokúsili dostať do kúpeľne. Keď zistili, že dvere sú zamknuté, snažili sa ich vylomiť. Uvedomili sme si, že musíme otvoriť a ukázať sa im. Tí muži sa správali ako šialení a zjavne boli pod vplyvom drog. Ohrozovali nás mačetami a nožmi. Jennie hlasno volala o pomoc k Jehovovi. Jeden muž sa zahnal mačetou a plochou stranou zasiahol Henka v dolnej časti krku. Nato Henk spadol do vane. Podarilo sa mi nájsť nejaké peniaze. Keď som im ich dal, začali sa o ne biť.

Zrazu sme si uvedomili, že jeden mladý muž sa na nás uprene pozerá. Hoci my sme ho nepoznali, on nás poznal, zrejme zo zvestovateľskej služby. Schytil nás, vtlačil nás späť do kúpeľne a prikázal nám zavrieť dvere. Povedal, že nám pomôže.

Rabovanie pokračovalo ďalších zhruba 30 minút a potom konečne zostalo ticho. Nakoniec sa mladý muž vrátil a povedal, že už môžeme vyjsť. Trval na tom, že musíme okamžite odísť. Nezdržiavali sme sa tým, že by sme si niečo vzali so sebou. Keď nás tento muž vyviedol z domu, zmocnila sa nás hrôza pri pohľade na mŕtve telá niektorých našich susedov, ktorí boli zavraždení. Dvaja členovia prezidentskej gardy nás eskortovali do neďalekého domu jedného vojenského dôstojníka. Tento dôstojník nás potom eskortoval do hotela Mille Collines, kde našlo útočisko mnoho ľudí. Napokon 11. apríla, po mnohých hodinách plných obáv a po stresujúcej vojenskej operácii, keď nás z mesta okľukou transportovali zozadu na letisko, sme boli evakuovaní do Kene. Na recepciu v Bételi v Nairobi sme prišli strapatí a neupravení. Henk, ktorý bol od nás počas evakuácie oddelený, prišiel niekoľko hodín po nás. Od rodiny Bétel sa nám dostalo láskyplnej podpory a starostlivosti.“

 ZACHRÁNENÍ VĎAKA MODLITBE MALÉHO DIEVČATKA

Na druhý deň po páde lietadla, pri ktorom zahynuli prezidenti Rwandy a Burundi, prišlo do domu brata Rwakabubua šesť vojakov vládnej armády. Oči mali podliate krvou, bolo z nich cítiť alkohol a z ich spôsobov bolo jasné, že sú pod vplyvom drog. Žiadali zbrane. Brat Rwakabubu im povedal, že on i jeho rodina sú Jehovovi svedkovia, a tak žiadne zbrane nemajú.

Vojaci vedeli, že Jehovovi svedkovia pre svoj neutrálny postoj nepodporovali vládu a nedávali príspevky na armádu. Odpoveď brata Rwakabubua ich preto rozzúrila. Gaspard a Melanie Rwakabubuovci síce nie sú Tutsiovia, no hutuská milícia známa pod názvom Interahamwe nezabíjala len Tutsiov, ale aj umiernených Hutuov, a to zvlášť ak bolo podozrenie, že sympatizujú s Tutsiami alebo s inváznym vojskom.

Vojaci zbili Gasparda a Melanie palicami a odviedli ich aj s ich piatimi deťmi do spálne. Potom stiahli z postele plachty a začali nimi Rwakabubuovcov prikrývať. Niektorí mali v rukách granáty, a tak ich zámer bol jasný. Gaspard sa opýtal: „Mohli by sme sa, prosím, ešte pomodliť?“

Jeden vojak ich prosbu opovržlivo zamietol. Ale po krátkej diskusii vojaci neochotne súhlasili. „No dobre,“ povedali, „máte na to dve minúty.“

Všetci sa modlili potichu, len Deborah, ktorá mala šesť rokov, sa modlila nahlas: „Jehova, chcú nás zabiť. Ale ako potom pôjdeme na opätovnú návštevu k ľuďom, ktorým som s ockom zvestovala a ktorým som nechala päť časopisov? Oni čakajú, že ešte prídeme, a potrebujú spoznať pravdu. Sľubujem ti, že ak prežijeme, stanem sa zvestovateľkou, dám sa pokrstiť a budem priekopníčkou! Jehova, zachráň nás!“

 Keď to vojaci počuli, boli ohromení. Nakoniec jeden z nich povedal: „Modlitba tohto dievčatka vás zachránila, nezabijeme vás. Keď sem prídu ďalší, povedzte im, že sme tu už boli my.“ *

SITUÁCIA SA ZHORŠUJE

Vojna naberala na intenzite. Invázne vojsko (Rwandský vlastenecký front) ďalej postupovalo smerom k hlavnému mestu Kigali. Milíciu Interahamwe to privádzalo do zúfalstva, a tak začala zabíjať ešte vo väčšom rozsahu.

Po celom meste i na výjazdových cestách boli zátarasy. Strážili ich vojaci a ozbrojení príslušníci milície  Interahamwe spolu s miestnymi obyvateľmi. Každý telesne zdatný muž bol nútený pomáhať príslušníkom Interahamwe dňom a nocou hliadkovať pri týchto zátarasách, ktorých účelom bolo identifikovať a pozabíjať Tutsiov.

Zabíjanie pokračovalo v celej krajine a státisíce Rwanďanov utiekli zo svojich domov. Mnohí z nich vrátane Jehovových svedkov hľadali útočište v susednom Kongu a Tanzánii.

HROZNÁ TVÁR VOJNY A SMRTI

Na nasledujúcich stránkach sa dočítate o tom, čo zažívali naši bratia a sestry, ktorých svet sa v jednom okamihu obrátil naruby. Ako vieme, Jehovovi svedkovia v Rwande podstúpili ohnivé skúšky už v 80. rokoch 20. storočia, skúšky, ktoré zušľachtili ich vieru a posilnili ich odvahu. Vďaka svojej viere dokázali zostať oddelení od sveta — odmietli zapojiť sa do volieb, pripojiť sa k miestnej civilnej obrane či zapliesť sa do politických záležitostí. (Ján 15:19) A vďaka svojej odvahe dokázali znášať následky tohto postoja, či už to bolo pohŕdanie, väznenie, prenasledovanie, alebo dokonca smrť. Tieto vyskúšané vlastnosti spolu s láskou k Bohu a k blížnym im pomohli nielen odmietnuť zapojiť sa do genocídy, ale dokonca riskovať život, len aby chránili jeden druhého.

Je mnoho skúseností, ktoré sme do tejto správy nezahrnuli. Väčšina bratov by na všetky tie hrôzy najradšej zabudla, keďže netúžia po pomste. Veríme, že príbeh viery rwandských bratov nás všetkých podnieti v ešte plnšej miere prejavovať lásku, ktorá je poznávacím znakom pravých učeníkov Ježiša Krista. (Ján 13:34, 35)

 PRÍBEH JEANA A CHANTAL

Jean de Dieu (John) Mugabo, veselý, starostlivý brat, začal s Jehovovými svedkami študovať v roku 1982. Pokrstiť sa dal v roku 1984, ale už predtým bol trikrát uväznený, pretože zaujal rovnaký postoj ako Jehovovi svedkovia. Aj jeho manželka Chantal, s ktorou sa oženil v roku 1987, bola pokrstená v roku 1984. V čase, keď sa začala genocída, mali tri dcérky. Najmladšia, ktorá mala iba pol roka, bola s nimi a dve staršie boli u starých rodičov mimo mesta.

V prvý deň genocídy, 7. apríla 1994, vojaci a Interahamwe začali prepadávať domy Tutsiov. Johna zatkli a bili ho palicami, no podarilo sa mu utiecť. Spolu s ďalším bratom ušiel do neďalekej sály Kráľovstva. Medzitým sa Chantal, ktorá nevedela, čo sa stalo s jej manželom, horúčkovito snažila dostať s bábätkom z mesta, aby čo najskôr mohla byť so svojimi staršími dcérkami.

John rozpráva, čo zažíval on: „Budova, v ktorej bola sála Kráľovstva, bola predtým pekárňou, a preto tam bol veľký komín. Týždeň sme sa spolu s bratom, s ktorým som tam utiekol, ukrývali priamo v sále a jedna hutuská sestra nám vždy, keď to bolo bezpečné, nosila jedlo. Neskôr sme sa museli schovať v priestore medzi stropom a plechovou strechou, kde bolo cez deň tak horúco, až sme mali pocit, že  sa upečieme. Zúfalo sme hľadali nejaký lepší úkryt. Podarilo sa nám vybrať niekoľko tehál z komína, v ktorom sme sa potom skrčení skrývali vyše mesiaca.

Neďaleko bola cestná zátarasa a príslušníci Interahamwe často prichádzali do sály Kráľovstva, aby sa v nej porozprávali alebo ukryli pred dažďom. Počuli sme, ako sa dolu rozprávajú. Sestra nám ďalej nosila jedlo vždy, keď to bolo možné. Boli chvíle, keď som si myslel, že už to dlhšie nevydržím, no stále sme sa modlili, aby sme to dokázali vydržať. Nakoniec nám 16. mája sestra prišla povedať, že už  môžeme vyjsť z úkrytu, lebo kontrolu nad tou časťou mesta, kde sme boli, prevzal Rwandský vlastenecký front.“

Čo medzitým prežívala Johnova manželka Chantal? Vypočujme si jej rozprávanie: „Ôsmeho apríla sa mi s naším bábätkom podarilo dostať z domu. S dvoma sestrami, Immaculée, ktorá mala v dokladoch, že patrí k Hutuom, a Suzanne, ktorá patrí k Tutsiom, sme mali v úmysle utiecť do Bugesery, kde boli u mojich rodičov moje dve staršie dcérky. Od Kigali je to asi 50 kilometrov. Počuli sme však, že na všetkých cestách vedúcich z mesta sú zátarasy, a tak sme sa rozhodli ísť do neďalekej dediny v okrajovej časti Kigali, kde mala Immaculée príbuzného. Volal sa Gahizi a bol tiež Jehovovým svedkom. Gahizi, ktorý bol Hutu, nás srdečne privítal a napriek hrozbám susedov urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby nám pomohol. Keď sa vládni vojaci a Interahamwe dozvedeli, že Gahizi chráni Tutsiov, zastrelili ho.

Keď vojaci zavraždili Gahiziho, odviedli nás k rieke, kde chceli zabiť aj nás. Boli sme vydesené a mysleli sme si, že je s nami koniec. Zrazu sa medzi vojakmi strhla búrlivá debata. Jeden z nich povedal: ‚Nezabíjajme ženy, prinesie nám to nešťastie! Teraz treba zabíjať iba mužov.‘ Jeden z bratov, ktorí išli za nami, nás potom napriek námietkam susedov odviedol do svojho domu. Bol to André Twahirwa, ktorý bol pokrstený iba týždeň predtým. Nasledujúci deň šiel s nami späť do Kigali, lebo dúfal, že tam pre nás nájde nejaké bezpečné miesto. Pomohol nám dostať sa cez viacero mimoriadne nebezpečných zátarás. Moje dieťa niesla v náručí Immaculée, aby v prípade, že by nás zastavili, mohlo prežiť. Ja a Suzanne sme roztrhali svoje  doklady, aby sa nedalo zistiť, ku ktorému kmeňu patríme.

Pri jednej zátarase príslušník Interahamwe udrel Immaculée a oboril sa na ňu: ‚Prečo ideš s týmito Tutsijkami?‘ Prejsť dovolili iba Immaculée a Andrému, ktorí potom išli do domu brata Rwakabubua. Mňa so Suzanne ďalej nepustili. Neskôr sa André vrátil spolu s ďalšími dvoma bratmi, Simonom a Mathiasom, a hoci to bolo veľmi riskantné, pomohli nám dostať sa cez poslednú zátarasu. Mňa vzali do domu brata Rwakabubua a Suzanne odišla k jednému svojmu príbuznému.

Pre mňa však bolo príliš nebezpečné zostať v dome brata Rwakabubua, a tak mi bratia, hoci s veľkými ťažkosťami, pomohli dostať sa do sály Kráľovstva, kde sa skrývali aj iní bratia a sestry. Bolo tam už desať tutsijských svedkov a ďalších, ktorí utiekli zo svojho  domu. Immaculée mi bola vernou priateľkou a nechcela ma opustiť. Povedala mi: ‚Ak by ťa zabili a ja by som prežila, zachránim tvoje dieťatko.‘“ *

Medzičasom sa bratovi Védastovi Bimenyimanovi, ktorý býval neďaleko sály a mal tutsijskú manželku, podarilo dostať rodinu do bezpečia, a tak sa vrátil, aby pomohol nájsť bezpečné miesto aj ostatným, ktorí boli v sále Kráľovstva. Všetci prežili.

Keď sa genocída skončila, John a Chantal sa dozvedeli, že ich rodičia, ako aj ich dvojročná a päťročná dcérka, boli zavraždení. Nakoniec zistili, že o život prišlo asi sto ich príbuzných. Ako dokázali zniesť túto zdrvujúcu stratu? „Spočiatku sme mali pocit, že to nezvládneme,“ priznáva Chantal. „Úplne nás to ochromilo. Nikomu z nás predtým ani nenapadlo, že by sme mohli zažiť až takúto stratu — smrť najbližších. Jediné, čo sme mohli urobiť, bolo nechať veci v Jehovových rukách, s nádejou, že sa so svojimi deťmi znovu uvidíme pri vzkriesení.“

SKRÝVANÍ 75 DNÍ

Tharcisse Seminega bol pokrstený v roku 1983 v Kongu. V čase genocídy žil opäť v Rwande, v meste Butare, asi 120 kilometrov od Kigali. „Po páde prezidentského lietadla pri Kigali sme počuli, že  bolo vydané nariadenie zabiť všetkých Tutsiov,“ hovorí. „Dvaja bratia sa snažili naplánovať náš útek cez Burundi, ale na všetkých cestách i chodníkoch hliadkovala milícia Interahamwe.

Boli sme väzňami vo vlastnom dome a nevedeli sme, kam ísť. Pred naším domom hliadkovali štyria vojaci a jeden z nich asi 180 metrov od nášho domu umiestnil guľomet. V úpenlivej modlitbe som volal k Jehovovi: ‚Jehova, nemôžeme urobiť na svoju záchranu vôbec nič. Jedine ty nás môžeš zachrániť!‘ K večeru dobehol do nášho domu jeden brat, v strachu,  že sme už mŕtvi. Vojaci mu dovolili na niekoľko minút vojsť dnu. Uľavilo sa mu, keď videl, že žijeme. Dve z našich detí sa mu nejako podarilo odviesť k nemu domov. Potom informoval ďalších dvoch bratov, Justina Rwagatoreho a Josepha Nduwayezua, že naša rodina sa skrýva a potrebuje pomoc. Bratia prišli hneď v tú noc, a hoci to nebolo jednoduché a veľa tým riskovali, odviedli nás do Justinovho domu.

U Justina sme zostali veľmi krátko, lebo už na druhý deň ľudia vedeli, že sa tam skrývame. Ešte v ten deň prišiel jeden muž a varoval nás, že Interahamwe sa chystá zaútočiť a zabiť nás. Bol to Vincent, bývalý Justinov záujemca, ktorý sa nepostavil na stranu pravdy. Navrhol nám, aby sme sa najprv schovali v kroví neďaleko Justinovho domu. Neskôr, pod rúškom tmy, nás odviedol k sebe a ukryl nás v okrúhlej stavbe, do ktorej zatváral kozy. Mala hlinené steny aj podlahu, slamenú strechu a neboli tam žiadne okná.

V tomto úkryte sme strávili dlhé dni a noci. Neďaleko bola križovatka a iba niekoľko metrov od nej bol najrušnejší trh v našej oblasti. Počuli sme, ako sa okoloidúci rozprávajú o tom, čo v ten deň robili. Znamenalo to vypočuť si aj šokujúce opisy toho, ako vraždili alebo čo chystajú najbližšie. To v nás vyvolávalo ešte väčší strach. Stále sme sa modlili o prežitie.

Vincent robil, čo mohol, aby sa o nás postaral. Boli sme v tej skrýši mesiac. Potom, koncom mája, sa toto miesto stalo príliš nebezpečným, lebo do tejto oblasti prišla milícia Interahamwe, ktorá utiekla z Kigali. Bratia sa rozhodli odviesť nás k bratovi, ktorý mal pod svojím domom niečo ako pivnicu. Ukrýval tam už troch svedkov. A tak sme sa vydali v noci pešo na  nebezpečnú cestu, ktorá trvala štyri a pol hodiny. V tú noc veľmi pršalo, čo sme považovali za požehnanie, lebo hustý dážď nás skrýval pred zabijakmi.

Do tejto novej skrýše sa vchádzalo dierou hlbokou asi 1,5 metra, ktorá bola prikrytá drevenou doskou. Museli sme zísť po rebríku a potom sa skrčiť a preplaziť cez tunel, ktorým sme sa dostali do štvorcovej komory s rozmermi asi dva krát dva metre. Bolo v nej cítiť pleseň a jediným svetlom bol tenulinký lúč svetla, ktorý sa k nám predieral cez úzku škáru. Keďže s mojou manželkou Chantal máme päť detí, po našom príchode nás tam bolo spolu desať. V tejto klaustrofóbnej diere sme zostali šesť týždňov. Neodvážili sme sa svietiť si sviečkou, lebo by nás to mohlo prezradiť. No vo všetkom tom trápení a ťažkostiach sme cítili Jehovovu podporu. Bratia nám prinášali jedlo, lieky i slová povzbudenia, hoci tým riskovali život. Len niekedy cez deň sme si na chvíľu zažali jednu sviečku, aby sme si mohli prečítať niečo z Biblie alebo zo Strážnej veže, alebo denný text.

Každý príbeh má svoj koniec,“ hovorí Tharcisse. „Ten náš sa skončil 5. júla 1994. Vincent nám oznámil, že Butare obsadila povstalecká armáda. Keď sme vyšli z našej skrýše, niektorí neverili, že sme Rwanďania, lebo pokožka nám následkom nedostatku slnečného svetla vybledla. Okrem toho sme istý čas nedokázali hovoriť nahlas, mohli sme len šepkať. Trvalo celé týždne, kým sme sa zotavili.

To všetko, čo sme zažili, hlboko zapôsobilo na moju manželku. Začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, hoci predtým to desať rokov odmietala. Keď sa jej ľudia pýtali, prečo zmenila názor, odpovedala: ‚Zapôsobila na mňa láska, ktorú nám bratia prejavovali,  a to, aké obete boli ochotní prinášať, len aby nás zachránili. Osobne som tiež pocítila, že Jehovova ruka je mocná — zachránil nás pred mačetami zabijakov.‘ Chantal oddala svoj život Jehovovi a na prvom zjazde po vojne sa dala pokrstiť.

Cítime sa nesmierne zaviazaní všetkým tým bratom a sestrám, vďaka ktorým sme prežili, pretože pre nás veľa urobili a vrúcne sa za nás modlili. Cítili sme ich hlbokú a úprimnú lásku, ktorá prekonáva všetky etnické bariéry.“

TEN, KTO POMÁHAL, DOSTÁVA POMOC

Justin Rwagatore, jeden z bratov, ktorí pomohli zachrániť Seminegovcov, neskôr sám potreboval pomoc. Už v roku 1986 bol uväznený za to, že odmietol podporiť politiku vtedajšej vlády. A niekoľko rokov po tom, čo pomáhal chrániť rodinu brata Seminegu, bol spolu s niekoľkými ďalšími bratmi znova zatknutý pre svoj neutrálny postoj. Delegácia bratov, ku ktorej patril aj brat Seminega, navštívila miestne úrady, aby im vysvetlila postoj Jehovových svedkov k zapájaniu sa do politiky. Brat Seminega im povedal o tom, ako Justin pomohol zachrániť jeho rodinu. Vďaka tomu boli všetci bratia prepustení z väzenia.

To, ako sa naši bratia zachovali počas genocídy, podnietilo ďalších prijať pravdu. Napríklad Suzanne Lizindeová, asi 65-ročná katolíčka, videla, akú úlohu zohrala katolícka cirkev v genocíde. Na druhej strane videla konanie Jehovových svedkov a lásku, ktorú medzi sebou majú. To ju podnietilo k rýchlemu duchovnému pokroku a v januári 1998 bola pokrstená. Nikdy nevynechala žiadne zborové zhromaždenie, hoci musela prejsť asi päť kilometrov pešo cez vrchy, aby sa  naň dostala. Suzanne pomohla spoznať pravdu aj svojej rodine. Jeden z jej synov dnes slúži ako starší a jeden jej vnuk je služobným pomocníkom.

STÁTISÍCE NA ÚTEKU

Po tom, čo bol Henk van Bussel — misionár, ktorý bol v roku 1992 pridelený do Rwandy — v apríli 1994 evakuovaný do Kene, opakovane cestoval do Gomy na východe Konga, aby tam pomáhal pri organizovaní núdzovej pomoci pre utečencov z Rwandy. Na konžskej strane hraničných priechodov bratia stáli s biblickou literatúrou v rukách a spievali alebo pískali piesne Kráľovstva, aby ich bratia z Rwandy ľahko spoznali.

Ako vojna medzi vládnymi jednotkami a Rwandským vlasteneckým frontom pokračovala, šírila sa panika a státisíce ľudí utekali do Konga a Tanzánie. Bratia, ktorí utiekli do Gomy, sa sústreďovali v tamojšej sále Kráľovstva. Neskôr bol hneď za mestom zriadený utečenecký tábor pre viac než 2 000 ľudí — výlučne Jehovových svedkov, ich deti a záujemcov. Podobné tábory zriadili bratia aj na iných miestach vo východnej časti Konga.

Väčšinu utečencov tvorili Hutuovia, ktorí sa báli odvety. Ale keď utekali naši bratia, šli spolu Hutuovia i Tutsiovia. Keďže zabíjanie Tutsiov pokračovalo, prevádzať ich cez hranicu do Gomy bolo veľmi nebezpečné. V istom období museli bratia za prevedenie tutsijských bratov platiť až sto amerických dolárov za osobu.

Bratia, ktorí sa dostali do Konga, chceli zostať spolu. Nechceli mať nič spoločné s milíciou Interahamwe, ktorá bola stále aktívna v táboroch zriadených OSN.  Okrem toho väčšina utečencov, ktorí neboli svedkami, sympatizovala so zvrhnutou vládou. Jehovovi svedkovia sa im nepáčili a zvlášť ťažké srdce na nich mali príslušníci Interahamwe, pretože nikto zo svedkov sa k nim nepripojil. Bratia chceli zostať od ostatných oddelení aj preto, aby mohli chrániť svojich tutsijských bratov.

Keďže tí, ktorí utiekli z Rwandy, nemali so sebou takmer nič, potrebovali pomoc. Tá prišla od Jehovových svedkov z Belgicka, Francúzska, Kene, Konga a Švajčiarska vo forme peňazí, liekov, potravín a oblečenia. Okrem toho prišli aj lekári a zdravotné sestry. V jednej z prvých leteckých zásielok núdzovej pomoci bolo mnoho malých stanov, ktoré poslala francúzska odbočka. Neskôr belgická odbočka dodala väčšie stany, v ktorých mohli bývať celé rodiny. Boli zaslané aj skladacie postele a nafukovacie matrace. Kenská odbočka poslala viac než dve tony oblečenia a vyše dvetisíc prikrývok.

EPIDÉMIA CHOLERY

Viac než 1 000 svedkov a záujemcov, ktorí utiekli z Rwandy do Gomy, bolo nejaký čas v sále Kráľovstva a na priľahlom pozemku. Žiaľ, keďže v tomto meste bolo veľké množstvo utečencov, vypukla cholera. Konžská odbočka rýchlo poslala potrebné lieky, aby sa zabránilo šíreniu epidémie, a z Nairobi priletel brat van Bussel s ďalšími 60 škatuľami liekov. Sála Kráľovstva dočasne slúžila ako nemocnica. Vynakladalo sa úsilie, aby nakazení boli izolovaní. Loic Domalain a ďalší brat, obaja lekári, spolu s bratom Aimablom Habimanom, zdravotníkom z Rwandy, robili všetko, čo bolo v ich silách. Počas všetkých tých ťažkostí bol veľkou pomocou aj brat Hamel z Francúzska. Veľmi  pomohli aj mnohí ďalší bratia a sestry, ktorí mali skúsenosti so starostlivosťou o chorých a ktorí ochotne prišli ako dobrovoľníci.

Napriek veľkému úsiliu zabrániť šíreniu cholery sa nakazilo viac než 150 bratov a záujemcov. Skôr než sa šírenie tejto smrtiacej nákazy podarilo dostať pod kontrolu, asi 40 z nich zomrelo. Neskôr bol prenajatý veľký pozemok, na ktorom bol zriadený utečenecký tábor pre Jehovových svedkov. Bolo postavených niekoľko stoviek malých stanov. Okrem toho jeden veľký stan, ktorý bratia dostali z Kene, slúžil ako nemocnica. Keď tento tábor navštívili zdravotnícki pracovníci z Ameriky, veľmi na nich zapôsobila čistota a poriadok, ktorý v ňom videli.

Začiatkom augusta 1994 sa výbor núdzovej pomoci v Gome staral o 2 274 utečencov — svedkov, ich detí a záujemcov. Mnohí ďalší bratia, ktorí utiekli, boli v konžských mestách Bukavu a Uvira. Iní zas utiekli do Burundi a ďalších 230 bolo v jednom z utečeneckých táborov v Tanzánii.

Aj bratia z prekladateľskej kancelárie boli nútení utiecť z Kigali do Gomy. Prenajali si tam dom, aby mohli ďalej prekladať. Priniesli si so sebou jeden počítač a generátor, ktorý sa im podarilo cez vojnu zachrániť, a tak mohli v práci pokračovať bez väčších problémov.

Telefonické spojenie ani poštové služby v Gome prakticky neexistovali. No vďaka svedkom, ktorí pracovali na letisku, mohli bratia posielať preložený materiál a ďalšiu poštu leteckou linkou, ktorá každý týždeň premávala medzi Gomou a Nairobi. Rovnakým spôsobom posielali poštu aj bratia z kenskej odbočky do Gomy.

 Hoci podmienky a okolnosti boli náročné, Emmanuel Ngirente a dvaja ďalší prekladatelia ďalej prekladali, ako najlepšie mohli. Počas vojny nemohli preložiť niektoré články Strážnej veže, a tak boli tieto články preložené neskôr a vyšli vo forme špeciálnych brožúr, ktoré potom bratia študovali na zborovom štúdiu knihy.

ŽIVOT V UTEČENECKÝCH TÁBOROCH

Do Gomy utiekla aj Francine, ktorej v genocíde zavraždili manžela Ananieho. Keď utečencov z Kigali pribúdalo, bola presunutá do jedného z táborov, ktoré zriadili svedkovia. Francine opisuje, aký bol život v tábore: „Na každý deň boli určení bratia a sestry, ktorí mali za úlohu navariť. Pripravovali sme jednoduché raňajky — kašu z prosa alebo kukurice — a potom obed. Keď sme boli s prácou hotoví, mali sme voľno a mohli sme zvestovať. Vydávali sme svedectvo hlavne v našom tábore rodinným príslušníkom, ktorí neboli svedkami, ale aj ľuďom mimo nášho tábora. No po určitom čase začala byť situácia nebezpečná, lebo príslušníci Interahamwe, ktorí boli v iných táboroch, zúrili, keď zistili, že svedkovia sú v táboroch oddelených od ostatných utečencov.“

V novembri 1994 už bolo zrejmé, že je bezpečné, aby sa bratia vrátili do Rwandy. Vzhľadom na nebezpečnú situáciu v konžských táboroch nesvedkov to v skutočnosti bolo najlepšie riešenie. Ale vrátiť sa nebolo ľahké. Milícia Interahamwe dúfala, že sa jej podarí znova zmobilizovať a zaútočiť na Rwandu, a každého, kto sa teraz chcel do Rwandy vrátiť, považovala za dezertéra.

Bratia informovali rwandskú vládu, že Jehovovi svedkovia, ktorí si počas vojny zachovali neutrálny  postoj a nepodieľali sa na vyhladzovaní Tutsiov, sa chcú vrátiť späť do svojej krajiny. Vláda im navrhla, aby sa obrátili na Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), ktorý mal k dispozícii dopravné prostriedky na prevoz utečencov späť do vlasti. No keďže bratia vedeli, že milícia im bude chcieť v návrate zabrániť, museli použiť určitú taktiku.

Bratia ohlásili, že v Gome sa bude konať zvláštny zjazdový deň, a dokonca pripravili aj zjazdové transparenty. Potom tajne informovali svedkov o návrate do Rwandy. Bratia dostali inštrukcie, aby všetky svoje veci nechali v tábore a vzali si len Bibliu a spevník, ako keby išli na zjazd, aby nevzbudili podozrenie.

Francine si spomína, že kráčali niekoľko hodín pešo, kým konečne prišli k nákladným autám, ktoré ich mali zaviezť k hranici. Na rwandskej strane UNHCR zariadil ich transport do Kigali a odtiaľ do oblastí, kde bývali. V decembri 1994 bola už väčšina bratov s rodinami a so záujemcami späť v Rwande. Belgické noviny Le Soir z 3. decembra 1994 priniesli správu: „Tisícpäťsto rwandských utečencov sa rozhodlo odísť zo Zairu [Kongo], pretože cítili, že tam nemajú dostatočne zaručenú bezpečnosť. Sú to Jehovovi svedkovia, ktorí mali zriadený vlastný utečenecký tábor neďaleko tábora v Katale. Jehovovi svedkovia boli mimoriadne prenasledovaní predchádzajúcou vládou za to, že odmietajú nosiť zbraň a zúčastňovať sa na politických akciách.“

Po návrate do Rwandy sa Francine zúčastnila na oblastnom zjazde v Nairobi. Keďže sa už do určitej miery vyrovnala so smrťou svojho manžela a v spoločenstve bratov a sestier načerpala silu a povzbudenie, vrátila sa do prekladateľskej kancelárie, ktorá  teraz znovu fungovala v Kigali. Neskôr sa vydala za Emmanuela Ngirenteho a spolu ďalej pracujú v kancelárii odbočky.

Čo pomáhalo Francine počas vojny vyrovnávať sa so skľučujúcimi pocitmi? Povedala: „Mysleli sme vtedy len na jedno — musíme vytrvať až do konca. Rozhodli sme sa nezaoberať tými hroznými vecami, ktoré sa diali naokolo. Spomínam si, že útechu som nachádzala v slovách z Habakuka 3:17–19, kde sa hovorí o tom, ako mať radosť aj napriek ťažkej situácii. Bratia a sestry ma veľmi povzbudzovali. Od viacerých som dostala listy. Pomáhalo mi to udržať si pozitívny, duchovný postoj. Pripomínala som si, že Satan používa mnoho ľstivých metód. Ak by sme sa príliš zaoberali jedným problémom, Satan by mohol využiť niečo iné, aby nás chytil. Ak by sme neboli ostražití, mohol by nás tým či oným spôsobom duchovne oslabiť.“

NÁVRAT DO RWANDY

Pre bratov, ktorí sa vrátili, bol veľkou pomocou brat van Bussel. Tento brat rozpráva: „Rozbehli sme program na pomoc bratom, aby sa po vojne znovu postavili na vlastné nohy. Do tohto programu boli zahrnutí aj tí, ktorí zostali v Rwande a takmer o všetko prišli. Vymenovaní bratia navštívili každý zbor, aby zistili, čo kto potrebuje, a na základe toho dostali rodiny i jednotlivci balíček núdzovej pomoci. Bratia chápali, že po troch mesiacoch sa už budú musieť o seba postarať sami.“

Samozrejme, pozornosť bola venovaná aj duchovným potrebám bratov. Prekladateľský tím sa vrátil do pôvodnej budovy v Kigali. Brat van Bussel spomína, že v stenách domu, v ktorom bola naša kancelária, bolo plno dier po guľkách, ale väčšina kníh,  ktoré zostali v sklade, bola stále tam. Bratia nachádzali v škatuliach s literatúrou guľky ešte celé mesiace. Jeden z prekladateľov dokonca našiel v záhrade ručný granát! Nasledujúci rok, v októbri 1995, sa prekladateľský tím presťahoval do oveľa väčšej a vyhovujúcejšej budovy na opačnom konci mesta. Táto prenajatá budova slúžila ako kancelária a ubytovacia budova až do roku 2006, keď bola postavená nová kancelária odbočky.

„BOLO TO, AKOBY NASTALO VZKRIESENIE!“

Keďže do decembra 1994 sa už väčšina bratov vrátila z Konga do Rwandy, mohli sa zúčastniť na oblastnom zjazde, ktorý mal vhodnú tému „Zbožná bázeň“. Tento zjazd sa mal konať na pozemku jednej sály Kráľovstva v Kigali. Prišli naň aj bratia z Francúzska, Kene a Ugandy. V piatok dopoludnia sa pozemok zaplnil bratmi. Jedna sestra spomína: „Bolo dojímavé vidieť bratov a sestry, ako sa so slzami v očiach objímajú. Mnohí sa nevideli, odkedy sa začala vojna. Stretli sa tu aj s priateľmi, o ktorých si mysleli, že sú už mŕtvi.“ Ďalšia sestra povedala: „Bolo to, akoby nastalo vzkriesenie!“

Medzi delegátmi z Kene bol aj brat Günter Reschke. Hovorí: „Bolo nesmierne radostné znovu sa po všetkých tých útrapách stretnúť a vidieť bratov, ktorí prežili. No bol tu jeden problém. Úrady mali obavy z takého veľkého zhromaždenia. Skoro popoludní prišli ozbrojení vojaci a povedali, že v záujme bezpečnosti bol zjazd zrušený. Museli sme hneď opustiť miesto konania zjazdu. Aspoň osobne sme sa snažili povzbudiť priateľov, no nakoniec sme sa museli vrátiť do Nairobi, sklamaní, že bratia nemohli mať úžitok z celého zjazdového programu. Napriek sklamaniu sme však  mali dobrý pocit, že sme urobili, čo sme mohli, aby sme bratov povzbudili vytrvávať vo viere. Odišli sme presvedčení, že presne tak sú odhodlaní konať.“

Keď sa do krajiny vrátil relatívny pokoj, mnohí ľudia, ktorí mali rwandský pôvod a žili v cudzine, sa rozhodli do Rwandy vrátiť. Prišli aj niektorí z tých, ktorí sa narodili mimo územia Rwandy po tom, čo ich rodičia odišli v čase etnických a politických nepokojov ešte koncom 50. a v priebehu 60. rokov 20. storočia. Medzi navrátilcami boli aj takí, ktorí v iných krajinách spoznali pravdu. Napríklad James Munyaburanga a jeho rodina prijali pravdu v Stredoafrickej republike. Keďže nová rwandská vláda ochotne ponúkala vracajúcim sa emigrantom pracovné miesta v štátnej správe, aj bratovi Munyaburangovi bola ponúknutá práca. No po návrate do Rwandy sa stretával s odporom a posmechom zo strany príbuzných i spolupracovníkov, pretože sa držal kresťanských zásad. Nakoniec požiadal o predčasný dôchodok a stal sa pravidelným priekopníkom. Teraz tu slúži ako právny zástupca našej organizácie.

Ngirabakunzi Mashariki spoznal pravdu na východe Konga. Povedal: „Keďže som Tutsi, mnoho rokov som znášal diskrimináciu. Keď som sa dostal do kontaktu s Jehovovými svedkami, bolo to, akoby som sa ocitol na inej planéte! Pripadalo mi to ako zázrak, že sa môžem stretávať so serióznymi ľuďmi, ktorí žijú v súlade s tým, čo učia. Počas genocídy v roku 1994 ich láska ešte viac vystúpila do popredia. Bratia ukrývali moju rodinu a chránili nás. V roku 1998 som bol pozvaný do Bételu, kde teraz slúžim so svojou manželkou Emerance. Už sa veľmi teším na nový svet, kde budú všetky predsudky a diskriminácia navždy  vecou minulosti a zem bude naplnená ľuďmi, ktorí vzývajú Jehovovo meno a prebývajú spolu v jednote.“

DIELO SA ZNOVA ROZBIEHA

Tesne pred vojnou, v marci 1994, bolo v Rwande 2 500 zvestovateľov. V máji 1995 bol dosiahnutý nový vrchol 2 807 zvestovateľov, a to napriek tomu, že v genocíde bolo veľa bratov zabitých. Úprimní ľudia priam prúdili do Jehovovej organizácie. Napríklad jedna zvláštna priekopníčka viedla viac než 22 biblických štúdií a ďalších ľudí mala na zozname čakateľov. Jeden krajský dozorca poznamenal: „Vojna pomohla ľuďom uvedomiť si, že úsilie o hmotné veci nemá zmysel.“

V januári 1996 bratia usporiadali oblastný zjazd „Radostný ľud chváliaci Boha“. A bol to naozaj radostný zjazd! Keďže predošlý rok bol zjazd zrušený, bol to  vlastne prvý zjazd po vojne. Jeden pozorovateľ sa vyjadril: „Všetci sa objímali a plakali od dojatia. Zvlášť pôsobivé bolo vidieť, ako sa objímajú hutuskí bratia a sestry s tutsijskými.“ Na zjazde bola vrcholná účasť 4 424 prítomných a bolo pokrstených 285 nových bratov a sestier. Brat Reschke si spomína: „Bolo dojemné, keď uchádzači o krst odpovedali na dve otázky ku krstu hlasným ‚Yego!‘ (Áno!) Na ploche vytvorili dlhý rad a čakali na krst napriek tomu, že ich zmáčala silná búrka. Zjavne si z toho nerobili ťažkú hlavu. Hovorili si: ‚Veď tak či tak budeme mokrí!‘“

Henk van Bussel sa vrátil do Rwandy a Günter Reschke, ktorý pôvodne prišiel, aby pomohol znovu rozbehnúť dielo, sem bol teraz pridelený natrvalo. Krátko nato sa vrátili aj Godfrey a Jennie Bintovci.

STRATENÝ SYN SA NAŠIEL!

Niektoré rodiny, ktoré boli cez vojnu rozdelené, sa v rokoch po vojne znovu stretli. Napríklad keď sa v roku 1994 boje medzi dvoma bojujúcimi stranami v Kigali zintenzívňovali a ľudia hromadne utekali, vznikla panika a Oreste Murinda bol oddelený od svojej manželky. So svojím dvaapolročným synčekom utiekol do mesta Gitarama. Keď potom išiel zaobstarať nejaké jedlo, opäť sa začalo bojovať a on sa už nemohol dostať späť k svojmu synovi.

Po vojne sa Oreste a jeho manželka znovu stretli, no svojho syna nenašli. Mysleli si, že bol zabitý. No o viac než dva roky prišiel z vidieka do Kigali za prácou jeden muž, ktorý nebol svedkom. Stretol nejakých bratov a zmienil sa pred nimi, že jeho susedia v Gisenyi prišli vo vojne o deti, ale teraz sa starajú o sirotu. Povedal, že ten chlapec si pamätá meno svojho otca a hovorí, že jeho rodičia boli Jehovovi svedkovia. Bratia poznali  brata, ktorého meno muž spomenul, a skontaktovali muža s chlapcovými rodičmi. Keď mu títo manželia ukázali fotografie svojho syna, potvrdilo sa, že je to naozaj ich syn. Oreste hneď išiel poňho, a tak po dva a pol roku boli rodičia znovu so svojím synčekom! Tento chlapec je teraz už pokrsteným svedkom.

Je pozoruhodné, že bratia sa postarali o všetky deti svedkov, ktoré zostali bez rodičov. Ani jedno z nich nemuselo ísť do sirotinca. Niekedy sa bratia ujali aj osirelých detí svojich susedov či príbuzných. Napríklad jedna manželská dvojica, ktorá mala desať vlastných detí, si k sebe vzala ešte desať sirôt.

SITUÁCIA NA SEVERE OPÄŤ NEISTÁ

Koncom roka 1996 bolo vzhľadom na občiansku vojnu v Kongu stále ťažšie zaistiť bezpečnosť v utečeneckých táboroch, v ktorých bolo ešte stále vyše milióna Rwanďanov. V novembri boli utečenci nútení buď sa vrátiť do Rwandy, alebo utiecť ďalej, do konžských pralesov. Väčšina sa rozhodla vrátiť do Rwandy, medzi nimi aj bratia, ktorí to neurobili v decembri 1994. Ulicami Kigali prúdili zástupy ľudí, mladých i starých, v odevoch pokrytých africkým prachom a s batohmi na hlave. Bol to nezabudnuteľný pohľad.  Všetci tí utečenci sa museli vrátiť do svojho rodiska, aby sa dali znovu zaregistrovať. Istý čas platili veľmi prísne bezpečnostné opatrenia.

Nanešťastie spolu s utečencami sa vrátili aj takí, ktorí k pokoju rozhodne neprispievali, napríklad príslušníci Interahamwe, ktorí sa na severozápade krajiny snažili pokračovať vo svojich aktivitách. Preto tam bola vyslaná armáda, aby znovu zaistila bezpečnosť. V tejto oblasti žilo mnoho našich bratov a zachovávať neutralitu bolo nesmierne náročné. V rokoch 1997 a 1998 prišlo o život viac než 100 zvestovateľov, vo väčšine prípadov práve preto, že verne zachovávali kresťanskú neutralitu. V určitých obdobiach bolo príliš nebezpečné, aby túto oblasť pravidelne navštevoval krajský dozorca.

ODVÁŽNA DVOJICA

Théobald Munyampundu bol jedným z mála krajských dozorcov, ktorému sa podarilo navštíviť zbory v tejto nebezpečnej oblasti. Nebolo to prvý raz, čo s manželkou Berancille neváhali vystaviť svoj život nebezpečenstvu. Théobald bol pokrstený v roku 1984 a o dva roky bol spolu s mnohými ďalšími bratmi a sestrami uvrhnutý do väzenia, kde bol surovo bitý. Spolu s manželkou riskovali život aj vtedy, keď skrývali ľudí počas genocídy. Napríklad zachránili život jednému dospievajúcemu chlapcovi, ktorého matka bola zavraždená. Potom sa im podarilo dostať do Tanzánie. Tam Théobald navštívil dva utečenecké tábory, v Benacu a v Karagwe, aby bratov povzbudil, hoci presúvať sa medzi týmito tábormi bolo vzhľadom na bandy lupičov mimoriadne riskantné.

Po návrate do Rwandy Théobald s manželkou znova riskovali svoj život, keď navštevovali svedkov  v nebezpečnej severozápadnej oblasti krajiny. Théobald hovorí: „Niektoré zbory, ktoré sme navštevovali, boli dosť ďaleko. Nebolo bezpečné tam nocovať. Spomínam si, ako sme pri návšteve jedného zboru museli v období dažďov denne kráčať štyri hodiny v silnom lejaku, aby sme navštívili bratov, a potom večer štyri hodiny naspäť, aby sme sa vrátili na miesto, kde sme bývali.“

Théobald rozpráva o bratovi, ktorého spoznal, keď navštívil jednu izolovanú skupinu v tej oblasti: „Jean-Pierre je nevidiaci. No keď v teokratickej škole nasledovalo čítanie Biblie, bol som ohromený, keď sa postavil pred zbor a spamäti odrecitoval pridelenú časť bez jedinej chybičky, dokonca so správnou interpunkciou! Predtým požiadal brata, ktorý vie dobre čítať, aby mu tú pasáž čítal dovtedy, kým si ju celú nezapamätá. Jeho húževnatosť ma nesmierne povzbudila.“

Keď Théobald premýšľa o svojom bohatom, uspokojujúcom živote, v ktorom neraz zažíval aj nebezpečné situácie, hovorí: „Vo všetkých tých ťažkých časoch sme vkladali dôveru v Jehovu a často sme uvažovali o slovách z Hebrejom 13:6: ‚Jehova je môj pomocník; nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť človek?‘“ Théobald s podporou svojej manželky roky verne slúžil ako krajský a oblastný dozorca a teraz napriek zdravotným ťažkostiam ďalej spolu slúžia ako zvláštni priekopníci.

 VÝSTAVBA ZJAZDOVEJ SÁLY

Ako počet svedkov rástol, bolo stále ťažšie nájsť v Kigali vhodné miesto na konanie zjazdov. Napríklad v decembri 1996 sa oblastný zjazd „Poslovia božského pokoja“ konal na jednom štadióne, vedľa ktorého bol odtokový kanál na odvádzanie splaškov z neďalekej väznice. Bratia sa sťažovali na zápach a rodičia mali obavy o zdravie svojich detí. Vzhľadom na tieto krajne nevyhovujúce podmienky výbor krajiny jednohlasne rozhodol, že to bol posledný oblastný zjazd, ktorý sa na tom štadióne konal. Ale kde inde sa mohli konať zjazdy?

Ministerstvo pôdy pridelilo jednému kigalskému zboru pozemok na stavbu sály Kráľovstva. Tento pozemok bol oveľa väčší, než bolo potrebné na jednu sálu, a keby bratia predložili plány len na tú jednu  sálu, hrozilo, že ministerstvo z tohto pozemku nejakú časť odoberie a pridelí ju niekomu inému. A tak bratia s dôverou v Jehovu predložili plány na stavbu sály Kráľovstva, v ktorých bol tiež vyznačený priestor na konanie zjazdov, s možnosťou, že neskôr tam bude postavená aj druhá sála Kráľovstva. Miestne úrady plány schválili.

Bratia pozemok urovnali a oplotili. Stovky dobrovoľníkov prišli, aby ho vyčistili od porastu a vykopali hlboké jamy na latríny. Teraz mali k dispozícii pekný pozemok v miernom svahu — ideálne miesto na konanie zjazdov.

V nasledujúcich mesiacoch na ňom bratia zorganizovali dva zjazdy a jedno zvláštne zhromaždenie, ale silný vietor a dážď prinútil prítomných schovať sa pod dáždniky alebo sa schúliť pod nejaký kus nepremokavej látky. Preto bol vedúcemu zboru zaslaný návrh, aby tu bola postavená jednoduchá zjazdová sála bez stien.

V marci 1998 vedúci zbor schválil stavbu zjazdovej sály. Bratia sa hneď pustili do prípravných prác.  Počas výstavby pracovali spolu celé rodiny — kopali jamy na základy pre piliere. Všetci jednotne pracovali bok po boku. Dňa 6. marca 1999 brat Jean-Jules Guilloud zo švajčiarskej odbočky predniesol prejav zasvätenia tejto peknej novej stavby.

V roku 1999 v celej krajine opäť zavládol pokoj. Vo februári toho roku boli do Rwandy pridelení noví misionári, Ralph a Jennifer Jonesovci, ktorí mali pracovať v kancelárii krajiny, a tak sa počet členov rodiny Bétel zvýšil na 21.

Dvaja rwandskí bratia v minulosti absolvovali školu služobného vzdelávania (teraz nazývanú biblická škola pre slobodných bratov) v konžskom meste Kinshasa, vzdialenom asi 1 600 kilometrov. No teraz bola v Kongu vojna a pre rwandských bratov bolo stále nebezpečnejšie cestovať do Kinshasy. Preto vedúci zbor schválil, aby sa škola služobného vzdelávania konala v Kigali. Graduácia prvej triedy, v ktorej  bolo 28 študentov z Burundi, Konga a Rwandy, sa konala v decembri 2000.

V máji 2000 sa Rwanda stala odbočkou a krátko nato bratia našli dvojhektárový pozemok vhodný na výstavbu budov kancelárie odbočky, ktorá sa mala starať o uspokojovanie potrieb súvisiacich s rozrastajúcim sa dielom. V apríli 2001 bol tento pozemok zakúpený. Mnohí bratia z Kigali určite tak skoro nezabudnú, aká tvrdá práca bola potrebná na to, aby tento pozemok, o ktorý sa roky nikto nestaral, vyčistili od porastu.

VÝBUCH SOPKY NA VÝCHODE KONGA

Dňa 17. januára 2002 sa začala prebúdzať sopka Nyiragongo asi 16 kilometrov od Gomy na východe Konga. Väčšina obyvateľov tej oblasti bola nútená utiecť zo svojich domovov. Mnohí z 1 600 zvestovateľov utiekli aj s deťmi a záujemcami za hranice, do neďalekého rwandského mesta Gisenyi, kde ich bratia nasmerovali do blízkych sál Kráľovstva.

Nasledujúci deň bratia z rwandskej odbočky poslali trojtonové nákladné auto so zásielkou núdzovej pomoci, v ktorej bolo jedlo, prikrývky a lieky. Tieto veci boli rýchlo dopravené do šiestich sál Kráľovstva v oblasti blízko hraníc s Kongom.

No rwandská vláda z bezpečnostných dôvodov nechcela dovoliť, aby bolo tak veľa konžských občanov ubytovaných v sálach Kráľovstva, a trvala na tom, aby boli premiestnení do utečeneckých táborov. Niekoľkí bratia z výboru rwandskej odbočky sa v Gome stretli s dvoma členmi výboru konžskej odbočky a staršími z gomských zborov, aby sa poradili, čo urobiť. Konžskí bratia trvali na tom, že nechcú, aby bratia a sestry  išli do utečeneckých táborov v Rwande. „V roku 1994 sme sa postarali o viac než 2 000 rwandských bratov, ich rodiny a záujemcov,“ povedali, „preto neposielajme našich bratov do utečeneckých táborov. Nech sa radšej vrátia do Gomy a postaráme sa o nich my, tak ako sme sa predtým postarali o rwandských bratov.“

Od týchto konžských bratov bolo veľmi láskavé, že prejavili pohostinnosť a nenechali svojich bratov ísť do táborov, ktorých prevádzku mali na starosti svetské organizácie, ale vzali ich späť do Konga a ubytovali ich u bratov. A tak sa konžskí svedkovia s rodinami vrátili do Gomy. Potom z Belgicka, Francúzska a Švajčiarska prišli ďalšie zásielky núdzovej pomoci, okrem iného nepremokavé plachty, ktoré sa teraz veľmi hodili. Bratia zostali v Gome, až kým im neboli postavené nové domy.

TEOKRATICKÉ MÍĽNIKY

Významným teokratickým míľnikom bola stavba novej odbočky. Plány vypracovala regionálna projektová kancelária v Južnej Afrike a istá miestna dodávateľská firma mala stavbu zrealizovať. Pri výstavbe pomáhali aj medzinárodní dobrovoľníci a s úpravou okolia a ďalšími dokončovacími prácami pomohli mnohí miestni svedkovia. Napriek určitým problémom a oneskoreniu sa nakoniec v marci 2006 mohla rodina Bétel nasťahovať do krásneho nového komplexu odbočky. Neskôr v tom roku, 2. decembra 2006, sa konal zvláštny program zasvätenia odbočky, na ktorý prišiel brat Guy Pierce, člen vedúceho zboru, spolu s manželkou. Na tomto programe sa zúčastnilo 553 bratov a sestier vrátane 112 delegátov z 15 krajín.

Pri stavbe odbočky spolupracovali aj Jim a Rachel Holmesovci z Kanady. Ovládali americký posunkový  jazyk a ponúkli sa, že v pondelok večer po rodinnom štúdiu Strážnej veže ho budú učiť členov rodiny Bétel, ktorí o to budú mať záujem. Prihlásili sa šiesti bételiti. Urobili taký pokrok, že už o veľmi krátky čas bola vytvorená skupina používajúca posunkovú reč.

Potom v júni 2007 prišiel do Rwandy Kevin Rupp, absolvent školy služobného vzdelávania vo Švajčiarsku, aby ako misionár pomohol v diele zvestovania medzi nepočujúcimi. Krátko nato prišli do Rwandy ďalší misionári, manželia z Kanady, ktorí tiež ovládali posunkovú reč. V júli 2008 bol vytvorený zbor používajúci posunkovú reč a onedlho vznikli ďalšie skupiny.

V roku 2007 bolo na oblastnom zjazde oznámené, že bol dokončený Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v rwandčine. Bratia boli  nadšení. Je pravda, že v rwandčine už existoval úplný preklad Biblie, ktorý vydali Spojené biblické spoločnosti v roku 1956. No hoci aj ten preklad je určite výsledkom úprimného úsilia preložiť Bibliu do miestneho jazyka a dokonca sa v ňom v Hebrejských Písmach sedemkrát objavuje Božie meno YEHOVA (Jehova), Preklad nového sveta je dostupnejší a môžu ho vlastniť aj tí, ktorí majú málo prostriedkov. Tento nový preklad je presný a dobre sa číta, a to vďaka dôkladnej a usilovnej práci miestnych prekladateľov, ktorí spolupracovali s oddelením prekladateľských služieb v New Yorku. Je nesmierne povzbudzujúce vidieť, ako väčšina detí v sále Kráľovstva drží v rukách svoj vlastný výtlačok Biblie a horlivo sa hlási, keď brat počas zhromaždenia požiada, aby niekto prečítal biblický text.

ĎALŠIE ŤAŽKOSTI PRE NÁŠ NEUTRÁLNY POSTOJ

Hoci bratia sa od roku 1992, keď získali zákonné uznanie, tešia z náboženskej slobody, stále sa stretávajú s ťažkosťami pre svoju kresťanskú neutralitu. V priebehu uplynulých pätnástich rokov boli stovky bratov zatknutých preto, že sa odmietli zapojiť do nočného hliadkovania pod dohľadom armády. No po viacerých stretnutiach delegácií bratov s ministrami vlády bolo svedkom dovolené, aby namiesto týchto hliadok vykonávali nejakú alternatívnu činnosť.

 V posledných rokoch prišlo o prácu 215 učiteľov, pretože sa odmietli zúčastniť politicky zameraného seminára. Potom bolo zo školy vylúčených 118 detí za to, že odmietli spievať štátnu hymnu. Zástupcovia odbočky navštívili príslušné úrady, aby vysvetlili náš neutrálny postoj. Zmienili sa o histórii našej činnosti v Rwande a poukázali na to, že práve neutralita, pre ktorú boli svedkovia v roku 1986 väznení, bola v roku 1994 jedným z podstatných dôvodov, prečo sa nezapojili do genocídy. (Ján 17:16) Po mnohých mesiacoch bolo väčšine detí dovolené vrátiť sa do školy.

Jehovovi svedkovia poslúchajú zákony prijaté vládou a sú politicky neutrálni bez ohľadu na to, aká vláda je práve pri moci. Napríklad François-Xavier Hakizimana bol už v roku 1986 pre svoj neutrálny postoj na 18 mesiacov uväznený. A hoci po skončení genocídy sa vláda zmenila, François-Xavier bol v rokoch 1997 a 1998 znova väznený z rovnakého dôvodu. Takéto príklady ukazujú, že neutrálny postoj Jehovových svedkov sa nemení a že nie je prejavom odporu voči nejakej konkrétnej vláde. Neutrálny postoj kresťanov je založený výhradne na zásadách z Písiem.

Odhliadnuc od týchto pretrvávajúcich ťažkostí možno povedať, že bratia sa tešia zo slobody uctievania. Môžu organizovať zhromaždenia a zjazdy a dokonca môžu zvestovať a organizovať zhromaždenia v mnohých väzniciach, kde značné množstvo väzňov už prijalo pravdu. Okrem toho v služobnom roku 2009  bolo v Rwande šesť súdnych prípadov rozhodnutých v prospech Jehovovho ľudu.

SĽUBNÁ BUDÚCNOSŤ

Správa o Rwande by nebola úplná, keby sme v nej nespomenuli program výstavby sál Kráľovstva, ktorý v tejto krajine prináša vynikajúce výsledky. Odkedy bolo v roku 1999 zavedené nové opatrenie na výstavbu sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými prostriedkami, ochotní dobrovoľníci postavili v Rwande asi 290 skromných, no pekných sál Kráľovstva.

Bratia, ktorým horlivo pomáhali miestni zvestovatelia, postavili väčšinu týchto sál len za tri mesiace. Keď sa po celej krajine takto rýchlo objavujú nové sály Kráľovstva, vzbudzuje to zvedavosť pozorovateľov, čím vznikajú príležitosti na vydanie svedectva. Okrem zjazdovej sály v Kigali bratia postavili desať menších a jednoduchších zjazdových sál bez stien, vďaka čomu zvestovatelia už nemusia chodiť na zjazd pešo cez hornatý terén tak ďaleko. Boli tiež postavené štyri sály Kráľovstva, ktorých priestor sa môže rozšíriť, takže sa tam môžu konať aj zjazdy.

V prvých mesiacoch každého kalendárneho roka sa všetky zbory horlivo zapájajú do zvestovania v nepridelených alebo zriedka prepracúvaných obvodoch. Aby sa zvestovatelia do týchto obvodov dostali, musia na vlastné náklady precestovať niekedy značné vzdialenosti. Do tých najvzdialenejších oblastí sú na tri mesiace posielaní dočasní zvláštni priekopníci. Vďaka tomu boli založené nové skupiny, ktoré sú sľubným základom budúcich zborov. Napríklad v jednej kampani, ktorá trvala od januára do marca 2010, boli zavedené stovky biblických štúdií a vzniklo deväť nových skupín. V tom istom  období 30 dočasných zvláštnych priekopníkov založilo 15 nových skupín!

ĎALŠÍ MÍĽNIK V TEOKRATICKEJ HISTÓRII RWANDY

Na oblastnom zjazde „Zostaňte bdelí!“, ktorý sa konal v roku 2009, bratov v Rwande nesmierne potešilo, keď sa dozvedeli, že bude vydaný nový spevník, a keď si mohli vypočuť ukážky z niekoľkých nových piesní naspievaných v rwandčine. Nielenže sa tento nový spevník podarilo načas preložiť, ale spevníky boli tiež včas dodané do zborov, aby z nich mohli bratia v Rwande od januára 2010 spievať na zhromaždeniach, tak ako iní bratia v zboroch po celom svete.

Po tom, čo bol v roku 2007 v rwandčine vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem, si každý kládol otázku, kedy bude do rwandčiny preložená celá Biblia. Keď sa blížil čas konania oblastných zjazdov 2010, bolo oznámené, že v auguste, v čase konania zjazdu v Kigali, navštívi Rwandu brat Guy Pierce, člen vedúceho zboru. Zjazd sa mal konať na športovom štadióne, ktorý sa nachádza priamo oproti odbočke. Atmosféra bola priam nabitá očakávaním. Slovami je ťažké opísať, akú radosť mali bratia, keď počuli z úst brata Piercea oznam o vydaní úplného Prekladu nového sveta Svätých písiem v rwandčine. Každý zo 7 149 prítomných v piatok dopoludnia dostal vlastný výtlačok tejto novej Biblie. V nedeľu počet prítomných dosiahol 11 355, lebo prišli aj bratia z iných oblastí Rwandy. Počas zjazdu pochodovali v blízkosti štadióna vojaci. Keď sa dopočuli o vydaní novej Biblie, chceli ju aj oni, a tak im bolo rozdaných 180 Biblií. Novú Bibliu vďačne prijali aj primátor Kigali, šéf polície a zástupcovia ministerstva športu.

 Keď sa v roku 1970 v Rwande začalo zvestovať dobré posolstvo, boli tu len traja zvestovatelia. Teraz je tu okolo 20 000 zvestovateľov, ktorí mesačne vedú približne 50 000 biblických štúdií. Na Pamätnej slávnosti v apríli 2011 bolo 87 010 prítomných. To všetko jasne svedčí o horlivosti bratov v Rwande. Títo bratia — z ktorých asi štvrtina slúži v nejakej forme služby celým časom a ostatní trávia v službe priemerne 20 hodín mesačne — usilovne pracujú na úrodnom rwandskom poli po boku „Pána žatvy“, odhodlaní v žiadnom prípade nepoľaviť. Je zjavné, že Jehova dielo stále žehná, a tak s očakávaním hľadíme do budúcnosti a kladieme si otázku, koľkí z tejto Krajiny tisícich vrchov sa ešte pripoja k zástupu, ktorý prúdi na Jehovov vrch pravého uctievania. (Mat. 9:38; Mich. 4:1, 2)

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 178]

Prítomným povedal, aby sa mali na pozore pred Jehovovými svedkami

[Zvýraznený text na strane 181]

Navzájom sa zdravili: „Komera!“, čo v rwandčine znamená „Odvahu!“

[Zvýraznený text na strane 218]

„Jehova, nemôžeme urobiť na svoju záchranu vôbec nič. Jedine ty nás môžeš zachrániť!“

 [Rámček/obrázok na strane 166]

Stručný prehľad o Rwande

Krajina

Od severnej hranice po južnú má Rwanda len necelých 180 kilometrov a naprieč zhruba 230 kilometrov. Podľa odhadov má vyše 11 miliónov obyvateľov, a tak je najhustejšie obývanou krajinou Afriky. Hlavné mesto je Kigali.

Ľudia

Žijú tu Hutuovia, Tutsiovia a Twaovia a nájdete tu aj Ázijčanov a Európanov. Viac ako polovica obyvateľov patrí k rímskokatolíckej cirkvi a viac ako štvrtinu tvoria protestanti vrátane mnohých adventistov. Zvyšok sa hlási k islamu či k iným miestnym vieram.

Jazyk

Oficiálnymi jazykmi sú rwandčina, angličtina a francúzština. V obchodnom styku so susednými krajinami sa používa swahilčina.

Ekonomika

Väčšina Rwanďanov sa živí poľnohospodárstvom. Keďže pôda na väčšine územia nie je veľmi úrodná, mnohí ledva dopestujú dosť pre svoju rodinu. Pestuje sa tu čajovník a rimbaba — používaná na výrobu insekticídov —, ako aj káva, ktorá je hlavným vývozným artiklom.

Strava

Základ stravy tvoria zemiaky, banány a fazuľa.

Podnebie

Hoci Rwanda je blízko rovníka, vo všeobecnosti je tu miernejšie podnebie, než by sme pri rovníku čakali. V hornatom vnútrozemí je priemerná teplota 21 °C a ročne spadne asi 1 140 milimetrov zrážok.

 [Rámček/obrázok na strane 185]

„Jehova nás bude prenasledovať!“

EMMANUEL NGIRENTE

NARODENÝ 1955

POKRSTENÝ 1982

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Člen výboru rwandskej odbočky a dozorca prekladateľského oddelenia.

▪ V ROKU 1989 som slúžil ako priekopník vo východnej časti Rwandy. Koncom toho roka som bol pozvaný slúžiť v prekladateľskej kancelárii. Keďže som nemal žiadne skúsenosti s prekladaním, bol to pre mňa šok. Vôbec som sa necítil na tú prácu spôsobilý. Napriek tomu som sa nasťahoval do prenajatého domu, zohnal som si slovníky a začal som pracovať na troch publikáciách. Niekedy som pracoval celú noc, a aby som zostal bdelý, pil som kávu.

Keď v októbri 1990 do krajiny vtrhli protivládne jednotky, niektorí ľudia podozrievali Jehovových svedkov z toho, že s nimi spolupracujú. Príslušníci štátnej bezpečnosti to začali preverovať. Keďže som pracoval doma, zdalo sa im, že som nezamestnaný, a tak chceli zistiť, čo vlastne robím. Jedného dňa urobili u mňa nečakanú prehliadku. Celú noc som písal a o piatej ráno som si šiel ľahnúť. Zrazu ma zavolali, aby som išiel pomôcť pri verejnoprospešných prácach.

Kým som bol preč, prehľadali môj dom. Keď som sa vrátil, od susedov som sa dozvedel, že policajt s miestnym úradníkom asi hodinu čítali môj ručne písaný preklad, v ktorom sa opakovane objavovalo meno Jehova, a nakoniec povedali: „Poďme odtiaľto, lebo Jehova nás bude prenasledovať!“

 [Rámček/obrázok na strane 194]

Za 100 dní milión obetí

„Genocída v Rwande v roku 1994 je jedným z najtypickejších prípadov genocídy v novodobej histórii. V tomto malom stredoafrickom štáte od začiatku apríla do polovice júla 1994 členovia väčšinovej etnickej skupiny Hutuov systematicky vyvražďovali členov menšinovej skupiny Tutsiov. Extrémistický hutuský vládny režim, ktorý sa obával straty svojej moci v dôsledku demokratizačného hnutia a občianskej vojny, plánoval vyhladenie všetkých tých, ktorých vnímal ako hrozbu pre svoju moc — Tutsiov, ako aj umiernených Hutuov. Genocída sa skončila, až keď povstalecká armáda, ktorá pozostávala zväčša z Tutsiov, obsadila krajinu, a tak prinútila vládu zodpovednú za genocídu stiahnuť sa do exilu. Len za 100 dní prišlo v genocíde a vo vojne o život až milión ľudí, čím sa vyvražďovanie v Rwande stalo jedným z najintenzívnejších v histórii.“ ​(Encyclopedia of Genocide and Crimes Against Humanity)

V tejto genocíde bolo zavraždených asi 400 Jehovových svedkov — nielen Tutsiov, ale aj Hutuov, ktorí chránili svojich tutsijských bratov a sestry. Žiaden svedok nezomrel rukou spolukresťana.

[Obrázok]

Utečenci z Rwandy

 [Rámček/obrázok na strane 197]

„Chrámy smrti“

„Pôvodcovia genocídy zneužili to, že ľudia oddávna vnímali určité miesta ako miesto útočiska, a pod falošným prísľubom ochrany nalákali desaťtisíce Tutsiov do cirkevných budov. Potom hutuská milícia a vojaci systematicky vraždili úbohých ľudí, ktorí sa tam snažili ukryť. Do zástupov zhromaždených v kostoloch a školách strieľali a hádzali granáty a tých, ktorí prežili, jedného po druhom dorážali mačetami a nožmi... Účasť cirkvi na genocíde však zďaleka nezahŕňala len pasívne tolerovanie použitia cirkevných budov ako chrámov smrti. V niektorých komunitách duchovní, katechéti a ďalší cirkevní pracovníci zneužili svoje poznatky o miestnom obyvateľstve a poskytovali informácie o tom, kto patrí k Tutsiom, čím im podpísali rozsudok smrti. V iných prípadoch sa priamo zapojili do zabíjania.“ ​(Christianity and Genocide in Rwanda)

„Najväčšia vina [katolíckej] cirkvi spočíva v tom, že od podpory tutsijskej elity prešla k roznecovaniu revolúcie pod vedením Hutuov, čím dopomohla k tomu, aby sa v štáte s prevažne hutuským obyvateľstvom dostal k moci Habyarimana. Čo sa týka samotnej genocídy, kritici aj v tomto prípade poukazujú na priamu zodpovednosť cirkvi za rozdúchavanie nenávisti, krytie páchateľov a za neposkytnutie ochrany ľuďom, ktorí hľadali útočište za múrmi jej budov. Niektorí si myslia, že cirkev ako duchovný vodca väčšiny obyvateľstva Rwandy nesie morálnu zodpovednosť za to, že neurobila všetko pre to, aby zastavila zabíjanie.“ ​(Encyclopedia of Genocide and Crimes Against Humanity)

 [Rámček/obrázok na strane 201]

„Ako môžeme zabiť niekoho, za koho každý prosí?“

JEAN-MARIE MUTEZINTARE

NARODENÝ 1959

POKRSTENÝ 1985

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Tento verný brat so srdečným úsmevom, ktorý je povolaním stavbár, bol v roku 1986 krátko po krste na osem mesiacov uväznený. V roku 1993 sa oženil so Jeanne a teraz slúži ako predsedajúci výboru zjazdovej sály v Kigali.

▪ SIEDMEHO apríla nás s manželkou Jeanne a našou mesačnou dcérkou Jemimou vytrhla zo spánku streľba. Spočiatku sme sa domnievali, že ide len o nejakú politickú nezhodu, ale čoskoro sme zistili, že príslušníci milície Interahamwe začali systematicky vyvražďovať Tutsiov. Keďže aj my sme Tutsiovia, neodvážili sme sa vyjsť von. Vrúcne sme sa modlili k Jehovovi, aby nám nejako ukázal, čo máme robiť. Medzičasom sa traja odvážni hutuskí bratia, Athanase, Charles a Emmanuel, podujali priniesť nám jedlo, hoci tým riskovali vlastný život.

S manželkou sme boli asi mesiac nútení skrývať sa v domoch rôznych bratov. V čase, keď hon na Tutsiov vrcholil, milícia prišla s nožmi, kopijami a mačetami aj na miesto, kde som sa skrýval. Videl som ich prichádzať, a tak som bežal, čo mi sily stačili, schovať sa do kríkov. Ale našli ma. Obstúpila ma skupina ozbrojených mužov. Prosiac o milosť, som im hovoril, že som Jehovov svedok, ale oni povedali:  „Si vzbúrenec!“ Kopali do mňa, až som spadol na zem, a bili ma palicami a pažbami zbraní. Postupne sa okolo zhŕkli ľudia. Bol medzi nimi aj muž, ktorému som vydal svedectvo. Odvážne sa ma zastal: „Majte s ním zľutovanie!“ Potom sa tam objavil Charles, jeden zo spomínaných hutuských bratov. Keď ma Charlesova manželka a deti videli ležať na zemi v krvi, začali plakať a prosiť za mňa. Zabijakov to natoľko vyviedlo z miery, že ma nechali odísť so slovami: „Ako môžeme zabiť niekoho, za koho každý prosí?“ Charles ma vzal späť do svojho domu a ošetril mi rany. Príslušníci milície sa vyhrážali, že ak utečiem, zabijú miesto mňa Charlesa.

Aj Jeanne, ktorá s naším dieťaťom v tom čase nebola so mnou, bola pri jednom hroznom útoku zbitá a len o vlások unikla smrti. Neskôr jej ľudia povedali, že som bol zabitý. Dokonca jej hovorili, aby našla nejaké plachty a šla zabaliť moje telo.

Keď sme sa v dome Athanasa so Jeanne opäť stretli, nesmierne sa nám uľavilo a nedokázali sme zadržať slzy. Očakávali sme však, že na druhý deň aj tak zomrieme. Nasledoval ďalší hrôzostrašný deň, keď sme sa museli skrývať na jednom mieste za druhým. Bolo to ako nočná mora. Pamätám sa, že som úpenlivo prosil Jehovu: „Včera si nám pomohol, prosím, pomôž nám opäť! Chceme vychovať naše dievčatko a ďalej ti slúžiť.“ K večeru sa traja hutuskí bratia podujali na nesmierne riskantnú úlohu previesť skupinu takmer 30 Tutsiov, v ktorej sme boli aj my, cez nebezpečné zátarasy do bezpečia. Šiesti z tej skupiny nakoniec prijali pravdu.

Neskôr sme sa dozvedeli, že Charles a ďalší bratia, ktorí boli s ním, naďalej pomáhali Tutsiom. Ale keď členovia milície Interahamwe zistili, že títo bratia pomohli desiatkam Tutsiov utiecť, rozzúrilo ich to. Charlesa spolu s ďalším hutuským bratom, Leonardom, nakoniec chytili. Charlesova manželka začula, ako milícia hovorí: „Pomohli ste Tutsiom  utiecť, a preto musíte zomrieť.“ Potom ich oboch zavraždili. Pripomína mi to Ježišove slová: „Nikto nemá väčšiu lásku, ako keď sa vzdá svojej duše za svojich priateľov.“ ​(Ján 15:13)

Pred vojnou, keď sme sa so Jeanne ešte len plánovali vziať, povedali sme si, že aspoň jeden z nás by mal začať s priekopníckou službou. Ale keďže vo vojne bolo zabitých veľa našich príbuzných, ujali sme sa šiestich sirôt, hoci sme vtedy už mali dve vlastné deti. No napriek tomu sa Jeanne podarilo stať priekopníčkou a v tejto službe vytrváva už 12 rokov. Všetkých šesť sirôt, ktorých rodičia neboli Jehovovi svedkovia, je teraz pokrstených. Traja chlapci slúžia ako služobní pomocníci a jedno z dievčat je s manželom v Bételi. Teraz máme štyri vlastné deti a dve najstaršie dcéry sú už pokrstené.

[Obrázok]

Brat a sestra Mutezintareovci s dvomi vlastnými deťmi a piatimi sirotami

 [Rámček/obrázok na stranách 204, 205]

„Len vďaka pravde sme si udržali vyrovnanosť“

Valerie Musabyimanová a Angeline Musabweová sú telesné sestry. Vyrastali v zbožnej katolíckej rodine a ich otec predsedal jednej farskej rade. Valerie študovala štyri roky, aby sa mohla stať mníškou. Ale keďže ju sklamalo konanie jedného kňaza, v roku 1974 zo školy odišla. Neskôr  začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, dala sa pokrstiť a v roku 1979 začala s priekopníckou službou. Aj jej sestra Angeline študovala Bibliu a dala sa pokrstiť. Spoločne slúžia ako zvláštne priekopníčky a už mnohým pomohli spoznať pravdu.

Angeline a Valerie bývali v čase genocídy v Kigali a vo svojom dome ukrývali deväť ľudí, vrátane dvoch tehotných žien, z ktorých jedna prišla v genocíde o manžela. Po nejakom čase prišli na túto ženu pôrodné bolesti. Keďže opustiť dom bolo príliš nebezpečné, priviesť dieťa na svet jej pomohli naše sestry. Keď sa o tom dozvedeli susedia, priniesli im jedlo a vodu.

Príslušníci Interahamwe však zistili, že Angeline a Valerie ukrývajú Tutsiov, a tak prišli k domu, kde bývali, a vyhrážali sa: „Prišli sme pozabíjať tutsijských Jehovových svedkov.“ No keďže dom, ktorý mali sestry prenajatý, patril armádnemu dôstojníkovi, zabijaci sa báli doň vstúpiť. * Všetci v dome prežili.

Keď vojna naberala na intenzite a prestrelky boli na dennom poriadku, Angeline a Valerie boli nútené z tej oblasti utiecť. Spolu s ostatnými svedkami ušli do Gomy, kde sa o nich s láskou starali tamojší bratia. Tam sa naďalej zapájali do služby a viedli mnoho biblických štúdií.

Ako sa po genocíde vyrovnali so svojimi pocitmi? Valerie smutne hovorí: „Stratila som mnohé so svojich duchovných detí, okrem iných napríklad Eugèna Ntabanu a jeho rodinu. Len vďaka pravde sme si udržali vyrovnanosť. Vieme, že Jehova bude súdiť tých, ktorí páchajú zlo.“

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček/obrázok na strane 206]

Boli ochotní za nás aj zomrieť

ALFRED SEMALI

NARODENÝ 1964

POKRSTENÝ 1981

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Milujúci otec a manžel, ktorý teraz slúži ako člen výboru pre styk s nemocnicami v Kigali. V čase genocídy býval so svojou manželkou Georgette na predmestí Kigali.

▪ KEĎ sa začala genocída, Athanase, hutuský brat, ktorý býval neďaleko, nám odkázal, aby sme rozhodne prišli k nemu, lebo zabíjajú všetkých Tutsiov. Bál sa, že zabijú aj nás. Ešte pred vojnou vykopal podzemnú komoru, ktorá bola v hĺbke 3,5 metra a do ktorej sa zostupovalo po rebríku. Ponúkol nám, že nás v nej schová. Zostúpil som tam ako prvý. Athanase zabezpečil, aby nám dolu spustili jedlo a matrace. Naokolo stále pokračovalo zabíjanie.

Hoci susedia upodozrievali Athanasa, že nás ukrýva, a vyhrážali sa mu, že mu podpália dom, Athanase a jeho rodina nás naďalej skrývali. Zjavne boli ochotní za nás aj zomrieť.

O niekoľko dní sa tá oblasť premenila na neľútostné bojisko, preto sa k nám pripojil aj Athanase s rodinou. Tak nás v podzemnej komore bolo už 16. Bola tam tma ako v hrobe, ale neodvážili sme sa niečím si svietiť. Na každý deň sme mali na osobu len jednu lyžicu neuvarenej ryže namočenej v sladkej vode. No po desiatich dňoch sa minulo aj to. Na trinásty deň sme už boli neskutočne hladní. Uvažovali sme, čo robiť. Z vrchnej priečky rebríka bolo sotva vidieť, čo sa  vonku deje, no zbadali sme, že niečo sa zmenilo. Vojaci, ktorých sme videli, mali iné uniformy. Keďže Athanasova rodina nás ochránila, povedal som si, že teraz je rad na mne. Rozhodol som sa vyjsť von spolu s Athanasovým dospievajúcim synom a pohľadať nejaké jedlo. Najskôr sme sa však všetci spolu pomodlili.

Asi po pol hodine sme sa vrátili so správou, že kontrolu nad oblasťou prevzal Rwandský vlastenecký front. Niekoľkí vojaci šli s nami. Ukázal som im, kde sme boli všetci schovaní, ale nemohli tomu uveriť, až kým bratia a sestry nezačali postupne vychádzať von. Georgette hovorí, že na ten okamih nikdy nezabudne. „Vyšli sme odtiaľ celí špinaví,“ spomína. „Boli sme pod zemou takmer tri týždne a nemohli sme sa umyť ani si oprať oblečenie.“

Vojaci žasli, že sa v jednej diere spolu skrývali ľudia z oboch etnických skupín. „Sme Jehovovi svedkovia“, vysvetlili sme im, „a my medzi sebou nemáme rasové predsudky.“ Udivení vojaci nato povedali: „Dajte tým ľuďom, čo vyliezli z tej diery, nejaké jedlo a cukor!“ Vzali nás do domu, kde bolo dočasne ubytovaných asi 100 ľudí. Potom jedna sestra trvala na tom, aby sme všetci šestnásti išli k nej a zostali s jej rodinou.

Sme vďační, že sme prežili. Ale môj brat a moja sestra s rodinami, ktorí boli tiež Jehovovi svedkovia, boli zavraždení, tak ako mnoho ďalších, ktorých sme poznali. Je to pre nás bolestná strata, ale vieme, že „čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých“. Georgette opisuje naše pocity takto: „Stratili sme mnohých bratov a sestry. Mnohí ďalší zažili dni plné hrôzy počas úteku alebo keď sa museli schovávať. Naše úpenlivé modlitby však posilnili náš vzťah k Jehovovi a na vlastné oči sme mohli vidieť, že jeho ruka je mocná. Prostredníctvom svojej organizácie nám v pravý čas poskytol pomoc a útechu, za čo sme veľmi vďační. Jehova nás hojne požehnal.“ ​(Kaz. 9:11)

 [Rámček/obrázok na stranách 208, 209]

Jehova nám pomohol prekonať to desivé obdobie

ALBERT BAHATI

NARODENÝ 1958

POKRSTENÝ 1980

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Tichý hutuský brat, ktorý slúži ako starší a je otcom troch detí. Jeho manželka a staršia dcéra slúžia ako pravidelné priekopníčky a syn ako služobný pomocník. Albert začal navštevovať zhromaždenia v roku 1977, keď v celej krajine bolo len asi 70 zvestovateľov. V roku 1988 bol uväznený a bitý. Keď odmietol nosiť odznak politickej strany, sused, ktorý bol kedysi vojakom, mu ho zabodol do tela a s úškľabkom povedal: „A teraz ten odznak aj tak máš!“

▪ PO SMRTI prezidentov prišlo do môjho domu hľadať útočisko niekoľko bratov, príbuzných a susedov. Strachoval som sa však o dve tutsijské sestry, Goretti a Suzanne, ktoré s nami neboli. Hoci to bolo nesmierne nebezpečné, vydal som sa ich hľadať. Medzi utekajúcimi ľuďmi som zbadal Goretti s jej deťmi a vzal som ich k nám, keďže som vedel, že utekajú smerom k zátarase, kde by ich istotne zabili.

O niekoľko dní sa k nám pripojila aj Suzanne spolu s ďalšími piatimi ľuďmi, a tak nás bolo v dome už viac ako 20. Všetci sme boli vo veľkom nebezpečenstve.

Príslušníci Interahamwe prišli k nášmu domu najmenej trikrát. Raz videli cez okno moju manželku Vestine a zavolali na ňu, aby vyšla von. Keďže Vestine je z kmeňa Tutsi, postavil som sa medzi ňu a zabijakov a povedal som: „Ak ju  chcete zabiť, musíte najskôr zabiť mňa!“ Po krátkej porade jej povedali, aby šla späť do domu. Jeden z nich zahlásil: „Nechcem zabiť ženu, chcem zabiť muža!“ Potom sa zamerali na manželkinho brata. Keď tohto mladého muža vyvádzali von, vrhol som sa medzi nich a chrániac ho vlastným telom, som prosil: „Pre lásku Božiu, nechajte ho!“

„Čo ja mám s Bohom?“ odsekol jeden z nich a vrazil do mňa lakťom. Napriek tomu sa zmiloval a povedal: „Dobre teda, ber si ho!“ A tak bol môj švagor ušetrený.

Asi mesiac nato prišli ku mne dvaja bratia, ktorí potrebovali jedlo. Keďže som ešte mal v zásobe fazuľu, nejakú som im dal. Ale keď som ich odprevádzal, aby som im ukázal bezpečnú cestu, začul som výstrel a stratil som vedomie. Do oka ma zasiahla črepina zo zablúdenej strely. Sused mi pomohol dostať sa do nemocnice, ale na poranené oko som oslepol. Čo však bolo ešte horšie, nemohol som sa vrátiť domov. Boje sa stupňovali a bolo už príliš nebezpečné, aby ktokoľvek zostal v mojom dome. Preto všetci z môjho domu utiekli k iným bratom. Tí ich s nasadením života chránili až do júna 1994. S manželkou a deťmi som sa stretol až v októbri. Ďakujem Jehovovi za to, že mne a mojej rodine pomohol prekonať to desivé obdobie.

 [Rámček/obrázok na stranách 210 – 212]

„To je tá cesta“

GASPARD NIYONGIRA

NARODENÝ 1954

POKRSTENÝ 1978

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Usmievavý brat s pozitívnym postojom; nebojácny bojovník za pravdu. S manželkou majú teraz tri dcéry. Gaspard je členom výboru rwandskej odbočky.

▪ KEĎ sa 7. apríla skoro ráno začalo strieľať, videl som, že asi 15 domov Tutsiov vrátane dvoch domov našich bratov je v plameňoch. Je teraz na rade náš dom? Keď som si pomyslel, čo sa môže stať s mojou manželkou, ktorá patrí k Tutsiom, a našimi dvoma deťmi, mal som pocit, že od strachu zošaliem.

Nevedel som, čo robiť. Vládol zmätok a panika a šírili sa rôzne reči a falošné správy. Uvažoval som, že pre moju manželku a deti bude lepšie, keď pôjdu k jednému bratovi, ktorý býval neďaleko, a ja sa k nim pripojím neskôr. Keď bolo bezpečné, aby som za nimi išiel, zistil som, že moja manželka bola nútená utiecť do jedného veľkého školského komplexu. V to popoludnie za mnou prišiel sused a povedal mi, že všetci Tutsiovia, ktorí utiekli do školy, budú zmasakrovaní. Okamžite som tam bežal po svoju manželku a deti. Podarilo sa mi tiež zhromaždiť ďalších asi 20 ľudí, vrátane bratov a sestier, a povedal som im, aby sa vrátili domov. Keď sme odchádzali, videli sme, ako milícia vyvádza ľudí z mesta na miesto, kde potom zavraždili viac ako 2 000 Tutsiov.

  Manželka jedného suseda medzitým v škole porodila. Keď milícia Interahamwe hodila do školy granát, tomuto susedovi sa aj s dieťaťom podarilo utiecť. Matka novorodenca však v panike bežala iným smerom. Hoci otec bol Tutsi, vďaka tomu, že mal v náručí dieťatko, sa dostal cez zátarasy a dobehol do nášho domu. Prosil ma, aby som sa pokúsil zohnať pre bábätko nejaké mlieko. Odvážil som sa vyjsť von, no narazil som na zátarasu stráženú milíciou. Keďže som zháňal mlieko pre tutsijské dieťa, mysleli si, že sympatizujem s Tutsiami. „Zabime ho!“ skríkli a jeden vojak ma udrel pažbou zbrane, takže som stratil vedomie a krvácal som z nosa a tváre. Mysleli si, že som mŕtvy, a tak ma odtiahli za neďaleký dom.

Tam ma zbadal jeden sused a spoznal ma. Naliehal na mňa: „Musíš ujsť, lebo sa vrátia a dorazia ťa.“ S jeho pomocou som sa dostal domov.

Hoci to bol pre mňa hrozný zážitok, nakoniec mi to bolo na ochranu. Ľudia o mne vedeli, že som vodič, a tak na druhý deň za mnou prišli piati muži, aby som šiel robiť vodiča vojenskému veliteľovi. Keď však videli, aký som dobitý, nenaliehali na mňa, dokonca sa ani nepokúšali prinútiť ma hliadkovať spolu s Interahamwe.

Nasledovali dni strachu, neistoty a hladu. V tom čase pribehla do môjho domu jedna tutsijská žena so svojimi dvoma malými deťmi. Schovali sme ju v kuchyni do skrine a jej deti sme dali spolu s našimi do druhej izby. Jednotky Rwandského vlasteneckého frontu (RPF), teda invázneho vojska, ďalej postupovali a hovorilo sa, že milícia Interahamwe spustila „dočisťovaciu akciu“ s cieľom zabiť všetkých Hutuov, ktorí majú tutsijské manželky. Preto sme sa všetci znova pripravovali na útek. Jednotky RPF však  medzičasom obsadili našu oblasť, takže Tutsiovia už boli mimo nebezpečenstva. Ale teraz som bol v ohrození života ja.

So skupinou susedov som šiel k zátarase, ktorú teraz strážili vojaci RPF. Keď vojaci videli, že som Hutu a mám obviazanú hlavu, mysleli si, že patrím k milícii. Preto našu skupinu okríkli: „Máte medzi sebou zabijakov a rabovačov a vy žiadate o pomoc?! Skrýval niekto z vás Tutsiov alebo ich chránil?“ Ukázal som im ženu a deti, ktoré som ukrýval. Muži vzali deti nabok a spýtali sa ich: „Kto je tento muž s obviazanou hlavou?“ Deti odpovedali: „On nie je z Interahamwe, je Jehovov svedok a je to dobrý človek.“ Predtým som ja zachránil ich a teraz ony zachránili mňa.

Ich odpoveď vojakov uspokojila, a tak nás vzali do tábora vzdialeného asi 20 kilometrov od Kigali, kde bolo zhromaždených okolo 16 000 prežijúcich. Tam sme sa stretli asi so 60 bratmi a sestrami zo 14 zborov a začali sme organizovať zhromaždenia. Na prvom bolo prítomných 96 ľudí. No bolo to veľmi náročné obdobie, pretože sme dostávali správy o priateľoch, ktorých zavraždili, a o sestrách, ktoré znásilnili. Bol som tam jediný starší a mnohí bratia a sestry potrebovali útechu a pomoc z Písiem. Vypočul som si ich srdcervúce príbehy a uisťoval som ich o tom, že Jehova ich miluje a že chápe, čo prežívajú.

Po dlhých týždňoch hrôzy sme sa 10. júla konečne mohli vrátiť domov. Pamätám si, že počas toho nebezpečného obdobia plného strachu mi často prichádzala na myseľ pieseň s názvom „To je tá cesta“. Jej slová ma nesmierne povzbudzovali a podnecovali, aby som neodbočoval z Božej cesty napravo ani naľavo, lebo jedine keď budem kráčať po nej, môžem postupovať vpred.

[Obrázok ]

Albert Bahati s rodinou a ďalšími, ktorých ukrýval

 [Rámček/obrázok na strane 223]

Začul som svoje meno

HENK VAN BUSSEL

NARODENÝ 1957

POKRSTENÝ 1976

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Nejaký čas slúžil v holandskom Bételi. V roku 1984 absolvoval školu Gileád a bol pridelený do Stredoafrickej republiky, neskôr do Čadu a potom v septembri 1992 do Rwandy. Teraz spolu so svojou manželkou Berthe slúži v kancelárii odbočky v Rwande.

▪ PRVÝ zbor, do ktorého som bol v Rwande pridelený, bol Kigali Sud. Bolo v ňom veľa detí a bratia a sestry boli veľmi srdeční a pohostinní. V roku 1992 ešte nebolo v tejto krajine veľa zborov a celkový počet zvestovateľov len o málo prevyšoval 1 500. Keďže vláda nám stále nedôverovala, z času na čas sa stávalo, že nás pri zvestovaní zastavili policajti a legitimovali nás.

Keď sa začala genocída, bol som nútený opustiť krajinu. No krátko nato som bol požiadaný, aby som pomáhal utečencom na východe Konga. Z Nairobi som cestoval do Gomy, mesta na hranici s Rwandou. Keďže som tam nikdy predtým nebol a jedinou informáciou, ktorú som mal, bolo meno jedného staršieho, rozmýšľal som, ako ho nájdem. Po príchode som sa naňho spýtal taxikára, ktorý ma viezol. Ten sa potom poradil s inými vodičmi a do 30 minút som už stál pred dverami tohto staršieho. Kenská odbočka po mne poslala peniaze pre bratov v Rwande. Odovzdal som ich dvom bratom z výboru rwandskej odbočky, ktorým sa podarilo dostať cez hranice do Gomy.

  Spomínam si, že keď som prišiel z Nairobi do Gomy po druhý raz, vybral som sa pešo k rwandskej hranici. Hoci to bola pomerne krátka vzdialenosť, trvalo mi to dosť dlho, pretože som sa predieral obrovským zástupom utečencov prúdiacim z Rwandy.

Zrazu som začul svoje meno. Niekto na mňa volal: „Ndugu Henk! (Brat Henk!) Ndugu Henk!“ Obzeral som sa, kto to kričí, a zbadal som Alphonsine. Bolo to asi 14-ročné dievča zo zboru, do ktorého som patril, keď som bol v Kigali. Alphonsine bola v tom obrovskom dave bez matky, a tak sme sa snažili držať pri sebe. Zaviedol som ju do sály Kráľovstva, kde sa sústreďovali bratia a sestry, ktorí utiekli z Rwandy. O Alphonsine sa starala najskôr jedna rodina z Konga a potom istá sestra z jej domovského zboru, ktorá bola tiež medzi utečencami. Alphonsine sa neskôr v Kigali podarilo dostať k matke, a tak boli opäť spolu.

[Obrázok ]

Henk s manželkou Berthe

 [Rámček/obrázok na stranách 235, 236]

Jehova koná obdivuhodné, veľké veci!

GÜNTER RESCHKE

NARODENÝ 1937

POKRSTENÝ 1953

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V roku 1958 začal s priekopníckou službou. Absolvoval 43. triedu školy Gileád a od roku 1967 slúžil v Gabone, Stredoafrickej republike a Keni. Ako cestujúci dozorca navštívil aj viacero ďalších krajín. V súčasnosti je členom výboru rwandskej odbočky.

▪ DO Rwandy som prvýkrát prišiel v roku 1980. Bol som sem vyslaný z Kene ako oblastný dozorca. V tom čase bolo v celej krajine len sedem zborov, v ktorých slúžilo 127 zvestovateľov. Mal som tiež výsadu byť jedným z dvoch inštruktorov prvej triedy školy priekopníckej služby v tejto krajine. Mnohí z 22 priekopníkov z tejto triedy doteraz slúžia celým časom. Do Kene som sa vrátil s príjemnými spomienkami na to, ako horlivo sa rwandskí bratia zapájali do služby a ako dávali najavo, že si cenia pravdu.

V roku 1996 som dostal z kenskej odbočky list, v ktorom som bol požiadaný, aby som sa presťahoval do Rwandy. V Keni som slúžil 18 rokov a zamiloval som si to tam. Keď som prišiel do Rwandy, situácia bola ešte stále nestabilná a v noci bolo často počuť streľbu. Čoskoro som si však svoje nové pôsobisko obľúbil, a to hlavne vďaka tomu, že som videl, ako tu Jehova dielo žehná.

Na miestach, na ktorých sa konali zjazdy, podmienky neboli ani zďaleka ideálne. No bratia sa nesťažovali, hoci často sedeli na zemi alebo na kameňoch. Krstilo sa vo veľkej jame vyhĺbenej v zemi, ktorá bola vystlaná stanovinou.  Vo vnútrozemí sa zjazdy ešte stále konajú v takýchto podmienkach, ale na niekoľkých miestach už boli postavené jednoduché sály bez stien. Pribudlo aj niekoľko sál Kráľovstva, ktorých priestor možno v prípade potreby rozšíriť.

Bratia boli vo zvestovaní dobrého posolstva veľmi horliví. Zhromaždenia zborov v Kigali sa cez víkend začínali veľmi skoro ráno. Po zhromaždení sa zvestovatelia zvyčajne vydali do služby, v ktorej pokračovali až do zotmenia.

Vždy som si nachádzal čas na mladých v zbore, ktorí sa v budúcnosti mohli stať zvestovateľmi a ujať sa rôznych zodpovedných úloh. Je príjemné vidieť, že mnohí sa nebojácne postavili na stranu pravdy, čo svedčí o tom, že hoci boli mladí, už mali osobný vzťah s Jehovom.

Príkladom je Luc z južnej časti krajiny. Keď mal ako 11-ročný v škole pred triedou zaspievať štátnu hymnu, úctivo sa spýtal, či by namiesto toho mohol zaspievať jednu z našich piesní Kráľovstva. Učiteľ mu to dovolil, a keď Luc dospieval, všetci mu zatlieskali. To, že poznal nielen melódiu, ale aj slová piesne, ukazuje, akú radosť mal tento chlapec z uctievania svojho Stvoriteľa. Táto, ako aj podobné skúsenosti ma veľmi povzbudzovali. Stretol som sa aj so sestrou, ktorá bola niekoľko rokov predtým uväznená za to, že kázala dobré posolstvo. Vo väzení porodila syna, ktorému dala meno „Shikama Hodari“, čo po swahilsky znamená „zostaň pevný“. Shikama žije podľa svojho mena. Nedávno absolvoval školu služobného vzdelávania (teraz nazývanú biblická škola pre slobodných bratov) a v súčasnosti slúži ako služobný pomocník a zvláštny priekopník.

Počas všetkých tých rokov, keď naši bratia v Rwande znášali extrémne ťažkosti vrátane zákazov, občianskej vojny a genocídy, ma vždy povzbudzovala ich horlivosť v službe a ich vernosť. Slúžiť s nimi je pre mňa veľkou výsadou. Neustále som tiež cítil požehnanie od Jehovu, ako aj jeho podporu a ochranu, čo ma k nemu ešte viac priblížilo. Jehova skutočne koná obdivuhodné, veľké veci! (Žalm 136:4)

 [Časová os/obrázky na stranách 254, 255]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Rwanda

 1970

1970 Prví zvestovatelia podávajú správu o službe.

1975 Z Konga prichádza prvá rodina svedkov rwandského pôvodu.

1976 V rwandčine je vydaná brožúrka „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“.

1978 V rwandčine začína mesačne vychádzať Strážna veža.

1980

1982 Dielo je zakázané; zodpovední bratia sú uväznení.

1986 Tretina zvestovateľov je uväznených.

1990

1990 Na severe krajiny sa začína vojna.

1992 Koná sa prvý celonárodný oblastný zjazd.

Dielo je zákonne uznané.

Prichádzajú misionári.

1994 Genocída Tutsiov.

1996 Misionári, ktorí museli odísť, sa vracajú.

Je vytvorené služobné oddelenie.

1998 Rwandské vydanie Strážnej veže začína vychádzať simultánne s anglickým vydaním.

1999 Zasvätenie zjazdovej sály bez stien v Kigali.

2000

2000 Zriadenie kancelárie odbočky.

Je vytvorené oddelenie výstavby sál Kráľovstva.

2001 Bratia získavajú pozemok pre novú odbočku.

2006 Zasvätenie nových budov odbočky.

2007 Vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v rwandčine.

2010

2010 Vydanie úplného Prekladu nového sveta Svätých písiem v rwandčine.

[Graf/obrázok na strane 234]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

20 000

15 000

10 000

5 000

1985 1990 1995 2000 2005 2010

 [Mapy na strane 167]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

UGANDA

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

sopka Nyiragongo

Goma

Bukavu

BURUNDI

TANZÁNIA

RWANDA

KIGALI

POHORIE VIRUNGA

sopka Karisimbi

Ruhengeri (teraz Musanze)

Gisenyi (teraz Rubavu)

jazero Kivu

Kanombe

Masaka

Gitarama (teraz Muhanga)

Bugesera

Nyabisindu (teraz Nyanza)

Save

Butare (teraz Huye)

rovník

[Obrázok na stranách 164, 165]

Rybárčenie na jazere Kivu

[Obrázok na strane 169]

Oden a Enea Mwaisobovci

[Obrázok na strane 170]

Gaspard Rwakabubu s dcérou Deborah a manželkou Melanie

[Obrázok na strane 171]

Toto dobré posolstvo o kráľovstve v rwandčine

[Obrázok na strane 172]

Justin Rwagatore

[Obrázok na strane 172]

Ferdinand Mugarura

[Obrázok na strane 173]

Traja bratia, ktorí boli pokrstení v roku 1976: Leopold Harerimana, Pierre Twagirayezu a Emmanuel Bazatsinda

[Obrázok na strane 174]

Literatúra v rwandčine

[Obrázok na strane 179]

Phocas Hakizumwami

[Obrázok na strane 180]

Palatin Nsanzurwimo s manželkou (vpravo) a deťmi

[Obrázok na strane 181]

Odette Mukandekeziová

[Obrázok na strane 182]

Henry Ssenyonga na svojej motorke

[Obrázok na strane 188]

Doklad o registrácii z 13. apríla 1992

[Obrázok na strane 190]

Bratia odnášajú pódium, aby sa mohol odohrať futbalový zápas

[Obrázok na strane 192]

Leonard a Nancy Ellisovci (v strede) s Rwakabubuovcami a Sombeovcami

[Obrázok na strane 193]

Trosky zostreleného lietadla neďaleko Kigali

[Obrázok na strane 199]

„Nezachovali sme sa ako bratia“ — nápis na katolíckom kostole v Kibuye (teraz Karongi)

[Obrázok na strane 214]

Zľava doprava: (vzadu) André Twahirwa, Jean de Dieu, Immaculée, Chantal (s dieťaťom), Suzanne; (vpredu) deti Mugabovcov: Jean-Luc a Agapé

[Obrázok na strane 216]

Védaste Bimenyimana vedie biblické štúdium

[Obrázok na strane 217]

Tharcisse Seminega s manželkou Chantal

[Obrázok na strane 218]

Tharcisse a Justin pri skrýši, v ktorej sa Tharcisse s rodinou mesiac ukrýval

 [Obrázok na strane 226]

Hore: utečenecký tábor pre rwandských svedkov; dole: utečenecký tábor pre svedkov a ďalších ľudí

Goma (Kongo)

Benaco (Tanzánia)

 [Obrázok na strane 229]

Sála Kráľovstva slúžila ako nemocnica

[Obrázok na strane 238]

Oreste s rodinou, 1996

[Obrázok na strane 240]

Théobald a Berancille Munyampunduovci

[Obrázok na strane 241]

Tutsijskí a hutuskí bratia a sestry čistia pozemok na konanie zjazdov

[Obrázok na strane 242]

Zjazdová sála bez stien v Kigali, 2006

[Obrázok na strane 243]

Škola služobného vzdelávania v Kigali, 2008

[Obrázok na strane 246]

Sektor posunkovej reči na zvláštnom zjazdovom dni v Gisenyi, 2011

[Obrázok na strane 248]

François-Xavier Hakizimana

 [Obrázok na stranách 252, 253]

 Bratia a sestry, ktorí usilovne pracujú na úrodnom rwandskom poli po boku „Pána žatvy“, odhodlaní v žiadnom prípade nepoľaviť