• POČET KRAJÍN 239

• POČET ZVESTOVATEĽOV 7 782 346

• POČET HODÍN STRÁVENÝCH VO ZVESTOVATEĽSKEJ SLUŽBE 1 748 697 447

• POČET BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ 8 759 988

• POČET KRAJÍN 58

• POČET OBYVATEĽOV 968 989 710

• POČET ZVESTOVATEĽOV 1 312 429

• POČET BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ 2 999 639

Uvažovala o tom, že podstúpi potrat

Saba je majiteľkou obchodu a žije v Addis Abebe, hlavnom meste Etiópie. Jedného dňa jej dve sestry ponúkli časopis Prebuďte sa!, ktorý rozoberal otázku potratu. Saba ich pozvala dnu a s plačom sa im zdôverila, že čaká dieťa, ale uvažuje o tom, že si ho dá vziať. Keď sa o tom začali rozprávať, tak sa rozcitliveli,  že nakoniec plakali všetky tri. V ten deň sa Saba pevne rozhodla, že si dieťa nechá, a manželovi oznámila prečo. Neskôr porodila krásne dievčatko. Začala študovať Bibliu, dala sa pokrstiť a teraz je šťastnou priekopníčkou. Študovať začal aj jej manžel a stal sa naším bratom. V apríli 2012 sa dali pokrstiť ich dve staršie deti.

„Mohli by sme my ísť za ním?“

Istý krajský dozorca v Etiópii zvestoval z domu do domu spolu s ďalším bratom. V jednom dome im otvorila slúžka. Opýtali sa jej, či by mohli hovoriť s majiteľom domu. Keď im odpovedala, že to nie je možné, spýtali sa, či by mu mohli nechať na prečítanie nejakú literatúru. Šla sa na to spýtať, a keď sa vrátila, povedala, že pán chce tú literatúru najskôr vidieť.

A tak jej bratia dali časopis, aby mu ho ukázala. O niekoľko minút sa vrátila s tým, že pán si ho rád prečíta. Nato bratia povedali: „Ak nemôže vyjsť von, mohli by sme my ísť za ním?“ Slúžka opäť zašla dnu, aby sa ho na to opýtala. Tentoraz zostala vnútri dlhšie a bratia si už kládli otázku, či sa vôbec vráti. Nakoniec predsa prišla a pozvala ich dnu. Vnútri na nich čakal Yirgu, starší muž, ktorý bol už desať rokov pripútaný na lôžko a nemohol sa ani len posadiť. Slúžka sa v dome zdržala preto, lebo mu pomáhala obliecť sa a upratovala izbu.

 Bratia mu vydali svedectvo. Yirguovi sa to, čo počul, veľmi páčilo a súhlasil s biblickým štúdiom. Ako napredoval v štúdiu, zlepšovalo sa mu zdravie. Po nejakom čase už bol schopný vstať z postele a pohybovať sa na invalidnom vozíku. Čoskoro začal chodiť na zhromaždenia. Na nedávnom oblastnom zjazde bol pokrstený.

Cirkev kníh jeho otca

Calvin, ktorý žije v Zimbabwe, mal štyri roky, keď mu zomrel otec a jediné, čo mu zanechal, bol balíček s Prekladom nového sveta a s prvým dielom knihy Izaiášovo proroctvo — svetlo pre celé ľudstvo. „Drž sa cirkvi týchto kníh,“ povedal mu otec. „Učí pravdu.“

Keď Calvinovi zomrela aj mama, vzala si ho k sebe jeho stará mama. Deväť rokov s ňou odmietal chodiť do kostola a trval na tom, že jedného dňa nájde „cirkev kníh“, ktoré mu dal jeho otec.

Raz jeho stará mama stretla jednu našu sestru. Keďže nevedela, že je to svedkyňa, zmienila sa pred ňou, že má tvrdohlavého vnuka, ktorý s ňou nechce chodiť do kostola. Miesto toho trávi nedele čítaním knihy, ktorú mu zanechal neho otec. Sestra sa jej opýtala, čo je to za knihu. Stará mama odpovedala, že si myslí, že je to „jedna z tých bláznivých kníh Strážnej veže“.

Sestra povedala, že by sa rada s chlapcom zoznámila. Keď sa stretli, Calvin bol od radosti celý bez seba. Sestra s ním hneď zaviedla biblické štúdium pomocou knihy Čo učí Biblia? a chlapec okamžite začal chodiť na zhromaždenia napriek prudkému  odporu starej mamy. Calvin je odhodlaný držať sa pravdy a túžobne očakáva deň, keď sa znova stretne so svojimi rodičmi pri vzkriesení. V auguste 2012 bol pokrstený.

„Boh, ktorému slúžiš, je mocný“

Caro žije v Ugande. Študovala Bibliu len mesiac, keď jej začal jej manžel Martin, ktorý sa venoval čarodejníctvu, tvrdo odporovať. „Tvoje knihy sú na vine, že naši predkovia už nemôžu prísť do nášho domu,“ tvrdil. Zle s ňou zaobchádzal a vyhrážal sa jej, že ak neprestane študovať Bibliu, zabije ju. Navyše sa prestal starať o rodinu. Caro zostala pokojná a živila rodinu tým, čo dopestovala v záhradke. A ďalej prijímala presné poznanie. Neskôr, keď bolo zjavné, že jej život je naozaj v ohrození, utiekla z domu. Horko-ťažko sa dokázala uživiť, ale keď sa dopočula, že jej deti sú choré, za to málo peňazí, čo zarobila, pre ne kúpila lieky.

Po nejakom čase jej manžel zatelefonoval. „Chcem, aby si sa vrátila domov,“ povedal jej. „Presvedčil som sa, že Boh, ktorému slúžiš, je mocný a že stojí pri tebe. Povedz tým, čo ťa učia z Biblie, nech prídu a učia aj mňa. Naozaj chcem zmeniť svoj život.“ Martin to myslel vážne. Teraz je rodina opäť spolu a sú šťastní. Martin aj Caro boli pokrstení na zjazde v auguste 2012.

Osamelý zvestovateľ v odľahlej dedine

David z Kene začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami v čase, keď býval ďaleko od svojho domova. Krátko nato sa však musel vrátiť do dediny Lokichar, odkiaľ pochádzal. Táto dedina leží v odľahlej  oblasti severozápadnej Kene. Najbližší zbor bol až v meste Lodwar, vzdialenom asi 160 kilometrov. Štyri roky David nemal v podstate žiadny kontakt so svedkami. Napriek tomu zvestoval svojim susedom a príbuzným a hovoril im o veciach, ktoré sa dozvedel za ten krátky čas, čo študoval Bibliu. Niektorí zareagovali priaznivo a zakrátko viedol niekoľko biblických štúdií. V roku 2007 sa skontaktoval s bratmi v Lodware a pokračoval v štúdiu, na ktoré dvakrát do mesiaca dochádzal taximotorkou alebo minibusom.

Ako Davidovo poznanie rástlo, rástol aj jeho zápal pre službu. Hoci ešte nebol pokrstený, postavil neďaleko svojho domu provizórnu sálu s hlinenými stenami a slamenou strechou, kde organizoval zhromaždenia pre záujemcov. No nie všetci v dedine boli nadšení jeho zvestovateľskou činnosťou a dva roky ho slovne i fyzicky napádali. Raz ho niekoľko dedinčanov obvinilo z toho, že v dedine zavádza „uctievanie Diabla“, a zbili ho do bezvedomia. No keď David požiadal o pomoc miestne úrady, prenasledovanie ustalo a on mohol ďalej zvestovať. „Pravda je mojím životom,“ povedal David. „Nijaký odpor ma nemôže zastaviť.“

David sa dal pokrstiť v roku 2009 a teraz slúži ako služobný pomocník a pravidelný priekopník. On a jeho pätnásťročný syn sú jedinými zvestovateľmi v okolí, ale v apríli 2012 sa na Pamätnej slávnosti, ktorá sa konala v spomínanej sále neďaleko Davidovho domu, zúčastnilo asi 60 ľudí z dediny.

 „Dokážte z Písma, že nemá pravdu!“

Janet, pravidelná priekopníčka z Ghany, si počas dlhej cesty autobusom čítala knihu Čo učí Biblia? Do autobusu nastúpil kazateľ, predniesol kázeň a potom vyzval všetkých cestujúcich, aby prispeli na jeho duchovnú činnosť. Janet mu povedala: „Hovoríte, že Ježiš je Boh. Kto potom prehovoril k Ježišovi pri jeho krste?“

Kazateľ jej odpovedal: „To je tajomstvo.“

Janet otvorila knihu Čo učí Biblia? na 4. kapitole, vybrala zopár biblických textov a požiadala niekoľkých cestujúcich, aby ich prečítali. Potom vysvetlila rozdiel medzi Ježišom a Všemohúcim Bohom, Jehovom.

„Si čarodejnica,“ obvinil ju kazateľ.

Vtedy sa ľudia v autobuse postavili na jej obranu a kazateľa vyzvali: „Dokážte z Písma, že nemá pravdu, a neobviňujte ju, že je čarodejnica!“ Nazlostený kazateľ na najbližšej zastávke vystúpil. Mladá žena, ktorá sedela vedľa Janet, jej povedala: „Myslela som si, že Jehova je názov cirkevnej budovy, ktorú používajú Jehovovi svedkovia. Nevedela som, že je to Božie meno, až kým ste sa nerozprávali s tým kazateľom.“

Nasledoval rozhovor, po ktorom si Janet zapísala telefónne číslo tejto ženy a sľúbila, že jej zavolá. Keď žena prišla domov, vyrozprávala svoj zážitok starej mame. Aj tú prekvapilo, že Božie meno je Jehova. Janet neskôr zariadila, aby s týmito ženami pokračovali v rozhovoroch ďalší svedkovia. Obe teraz chodia na zhromaždenia.

• POČET KRAJÍN 57

• POČET OBYVATEĽOV 946 087 916

• POČET ZVESTOVATEĽOV 3 861 145

• POČET BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ 4 196 922

Našla pravdu tam, kde to najmenej čakala

V jednej väznici v Bolívii bola na základe falošného obvinenia uväznená Jehovova svedkyňa, ktorá sa volá Leidy. Raz väzenskí dozorcovia privliekli na väzenský dvor 20-ročnú Andreu, ktorá im nadávala a vyhrážala sa. Keďže bola agresívna a dosť silná, mnohí sa jej báli. Leidy však nie. Bolo jej Andrey ľúto. Leidy  mala vo zvyku každé ráno si nahlas prečítať nejakú pieseň z nášho spevníka. Andrea ju začula a opýtala sa jej: „Ty si Jehovova svedkyňa?“

Keď Leidy povedala, že áno, Andrea sa jej zverila: „Aj moja mama je Jehovova svedkyňa a kedysi som s ňou chodievala na zhromaždenia. Dokonca so mnou študovala Bibliu.“ Nato sa Andrea rozplakala. V nasledujúcich dňoch s ňou Leidy viedla hlboké rozhovory o Biblii. A keď mala ísť Andrea na výsluch, Leidy sa s ňou modlila k Jehovovi o pomoc a vedenie. Po prepustení sa Andrea ďalej učila o Jehovovi a za krátky čas sa stala nepokrstenou zvestovateľkou. Teraz sa pripravuje na krst.

Leidy svoje nespravodlivé uväznenie dobre využila a zaviedla 21 biblických štúdií. A hoci už bola prepustená, trikrát do týždňa chodí do tejto väznice za tými, ktorí prejavili záujem.

Pomohla im webová stránka www.pr418.com

Keď na jar roku 2011 prišli v jednu nedeľu do sály Kráľovstva v Kanade pekne oblečení manželia s dvoma malými deťmi, bratia a sestry si mysleli, že sú to Jehovovi svedkovia z iného mesta. Dominik, ktorý je v zbore služobným pomocníkom, však toho muža hneď spoznal. Bol to Marc-André, s ktorým pred 17 rokmi študoval Bibliu. Marc-André si so svojou manželkou Josée posledné dva roky sťahovali časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! z webovej stránky www.pr418.com a pri ich čítaní si  uvedomili, že by mali aj s deťmi chodiť do sály Kráľovstva. Bratia s nimi hneď začali študovať Bibliu a celá rodina odvtedy chodí na všetky zhromaždenia. Už po dvoch mesiacoch štúdia sa rozhodli, že budú mať každý týždeň jeden večer vyhradený na rodinné uctievanie. Ďalej robia pekné pokroky a v máji 2012 mala Josée svoju prvú úlohu na teokratickej škole.

„Dal mi svoj obed aj svoj klobúk“

Na oblastnom zjazde v Čile v roku 2010 si desaťročný Marcelo všimol, že starší muž, ktorý vedľa neho sedí, nemá žiadnu literatúru.

„Ten pán nemá Bibliu,“ pošepol mame.

„Ponúkni mu, že môže pozerať do tvojej,“ poradila mu. A tak sa Marcelo prisunul k tomu pánovi a navrhol mu, že si môže biblické texty pozerať v jeho Biblii. Keď sa začala prestávka, Marcelo sa obrátil k mame a povedal: „Nemá nič na jedenie!“ Mama mu navrhla, nech ho ponúkne zo svojho. Tak mu Marcelo ponúkol sendvič a pohár teplého čaju. Kým ten pán, ktorý sa volal Victor, jedol, Marcelo mu vo svojej Biblii ukázal všetky texty, na ktoré si dokázal spomenúť.

Popoludní pálilo slnko a Marcelo si opäť všimol, že Victorovi niečo chýba. „Nemá klobúk,“ pošepkal mame.

Mama ho povzbudila: „Tak mu daj svoj.“ Marcelo to ihneď urobil. Po skončení programu sa Marcelo a Victor rozlúčili.

Ďalší rok sa na oblastnom zjazde Marcelo rozhliadal, či neuvidí aj Victora. A našiel ho! Tentoraz mal  Victor dokonca aj kravatu! Keď zbadal Marcela, vyhlásil: „Dnes som tu vďaka tomuto mladému mužovi. Minulý rok som dostal pozvánku na zjazd a išiel som sa naň pozrieť. Tento chlapec mi ponúkol, že môžem pozerať do jeho Biblie, a dokonca mi dal svoj obed aj svoj klobúk. A teraz študujem Bibliu!“ Časom sa Victor stal nepokrsteným zvestovateľom.

Pochvala od novinárky

Istá známa novinárka vo Venezuele vo svojom novinovom stĺpčeku opísala, čo zažila, keď telefonovala na zákaznícku linku štátnej telefónnej spoločnosti a žiadala o odbornú pomoc. Odmeraná a nie veľmi zdvorilá odpoveď operátora, ktorý sa jej ozval, jej veľmi nepomohla. Tak tam zavolala ešte raz. Ohlásil sa jej mladý muž, ktorý sa predstavil ako „Misael“. Na jej žiadosť reagoval slušne a poskytol jej pomoc, ktorú potrebovala. Novinárka napísala: „Tento mladý muž bol po celý čas mimoriadne láskavý, úctivý a ochotný pomôcť. Vďaka jeho radám som dokázala vyriešiť svoj problém a naučila som sa, ako postupovať, keď narazím na podobnú situáciu v budúcnosti.“

Keď ho pochválila, vysvetlil jej, že ako Jehovov svedok sa snaží správať k druhým tak, ako učil Ježiš. Novinárka si vyžiadala jeho nadriadeného, a keď sa s ním spojila, pochválila Misaela za vynikajúci prístup. Vo svojom článku sa zmienila o tom, že Misael je Jehovov svedok, a označila ho za príkladného Venezuelčana. Článok zakončila slovami: „Ľudí ako on potrebujeme všade, kde je nutný kontakt s verejnosťou.“

 „Nebuďte tvrdohlaví“

Gabriela, pätnásťročná nepočujúca, ktorá žije v Ekvádore, sa veľmi tešila, že mohla byť v októbri 2011 na oblastnom zjazde v posunkovom jazyku pokrstená. Bola tým taká nadšená, že keď sa v pondelok vrátila do školy, poprosila učiteľku, či by mohla spolužiakom v krátkosti niečo oznámiť. Učiteľka súhlasila, a tak sa Gabriela postavila pred celú triedu a v posunkovom jazyku s nadšením povedala: „Rada by som vám oznámila, že minulý týždeň v piatok, sobotu a nedeľu som bola na jednom zjazde, kde som bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa. Chcem vám tiež povedať, že je blízko koniec tohto systému. Zostáva už len málo času! Mali by ste čo najskôr urobiť potrebné zmeny. Nebuďte tvrdohlaví.  Bojte sa Boha!“ Jej slová na spolužiakov silno zapôsobili.

Cez obedňajšiu prestávku prišla za Gabrielou Katty, nečinná nepočujúca svedkyňa, a pýtala sa jej na ten zjazd. Gabriela jej úprimne, ale priamo povedala: „Zjazd bol vynikajúci! Ale teraz som už pokrstená svedkyňa a chcem zostať verná Jehovovi. Preto chcem, aby si vedela, že sa s tebou už nemôžem kamarátiť, lebo nežiješ čistým životom. Keby som sa s tebou ďalej kamarátila, mohlo by to narušiť moje priateľstvo s Bohom. Musíš sa zmeniť. Mala by si sa modliť k Jehovovi a zájsť za staršími. Verím, že sa dokážeš zmeniť!“ Po Gabrielinom priamom, no láskavom napomenutí sa Katty rozhodla porozprávať so staršími, dostala duchovnú pomoc a opäť sa zapája do zvestovateľskej služby.

Požičala si od učiteľky notebook

Istej 16-ročnej sestre v Spojených štátoch raz celá trieda kládla otázky súvisiace s jej náboženstvom, ale ona nemala so sebou žiadnu literatúru, dokonca ani Bibliu. Keďže im chcela odpovedať pomocou biblických textov, požičala si od učiteľky notebook a otvorila webovú stránku www.pr418.com. Nielenže odpovedala na všetky otázky spolužiakov, ale im aj ukázala, ako používať túto stránku. Vysvetlila im, že keď majú nejakú biblickú otázku a nemajú možnosť spýtať sa niekoho z Jehovových svedkov, môžu si otvoriť túto stránku a sami si nájsť odpoveď. Ku koncu týždňa si všimla, že spolužiaci jej už nekladú toľko otázok. Keď sa ich pýtala, čo sa stalo, niektorí povedali, že si odpovede hľadajú cez svoje mobily na našej webovej stránke. Dokonca to robí aj učiteľka!

• POČET KRAJÍN 48

• POČET OBYVATEĽOV 4 222 869 785

• POČET ZVESTOVATEĽOV 674 608

• POČET BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ 662 736

Hroziaci konflikt medzi dedinami odvrátený

Skupina Jehovových svedkov v Indonézii išla na pohreb. V jednej dedinke, ktorou prechádzali, si istý priekopník všimol skupinu mladých ľudí postávajúcich pri ceste. Prihovoril sa im a nechal im brožúru Počúvajte Boha a budete žiť navždy. Po nejakom čase sa tadiaľ vracala domov jedna  sestra. Oslovil ju neznámy muž, ktorý držal v ruke túto brožúru, a ďakoval jej za to, že ju dala jeho deťom. „Toto zachránilo mojim deťom život!“ povedal jej. Sestra nevedela, že tu niekto zanechal brožúru, a tak sa spýtala, čo tým myslí. Muž jej vysvetlil, že skupina mladých z ich dediny plánovala napadnúť inú dedinu. Podľa miestneho zvyku sa chystali pomstiť útok na jedného zo svojich kamarátov. Keď si však chlapci prečítali brožúru, dozvedeli sa, že ľudia, ktorí bojujú s druhými, nezdedia budúci raj. A tak sa upokojili, upustili od svojho plánu a rozišli sa domov. Vďaka biblickému posolstvu v brožúre sa podarilo odvrátiť hroziaci konflikt.

Transvestita robí zmeny vo svojom živote

Rek vyrastal v tradičnej rodine v Kambodži, ale už od útleho veku mal on i jeho dvojča pocit, že sú dievčatá. Hrávali sa s bábikami a radi sa obliekali do dievčenských šiat. Ich matku ich správanie miatlo a zahanbovalo. Nevedela, čo má s nimi robiť. Do školy odchádzali oblečení ako chlapci, ale hneď ako tam prišli, prezliekli sa za dievčatá. Keď mali 16 rokov, prihlásili sa do súťaže krásy pre transvestitov, kde si ich všimli ľudia zo zábavného priemyslu. Začali vystupovať v rôznych zábavných televíznych programoch. Zakrátko si Rek osvojil homosexuálny životný štýl a začal sa stýkať s inými transvestitami.

Rekova matka začala chodiť do kostola a prehovorila Reka, aby išiel s ňou. Aj keď súhlasil s tým, že  si oblečie mužské šaty, odmietol si dať ostrihať dlhé vlasy. Pastor sa často posmešne vyjadroval o Rekovi a jeho spôsobe života. Napriek tomu Rek uvažoval, že začne študovať Bibliu. Prvý týždeň vstal skoro ráno a šiel niekoľko kilometrov na bicykli do kostola. Pastor sa však na vyučovanie z Biblie necítil a z prvej hodiny sa vyhovoril. Keď sa ďalší týždeň ani len neukázal, Rek bol znechutený.

No keď sa Rek vrátil domov, jeho brat mu povedal, že u nich bola nejaká žena a ponúkla im bezplatné domáce štúdium Biblie. Nechala im tiež knihu Čo učí Biblia? Obaja bratia začali s tou sestrou a jej manželom študovať. Po pol roku Rekov brat dospel k záveru, že ešte nie je pripravený zmeniť svoj spôsob života, a prestal študovať Bibliu. Na Reka však hlboko zapôsobili slová z 1. Korinťanom 6:9, 10 a bolo mu jasné, čo má urobiť. Vďaka usilovnému štúdiu, čítaniu Biblie, modlitbám a zhromaždeniam sa mu podarilo urobiť v živote potrebné zmeny. Aj Rekova matka študuje a robí pekné pokroky. Keď bol Rek pokrstený, so slzami v očiach povedala: „Som veľmi šťastná, že môj syn bol pokrstený ako muž.“ Rek teraz slúži ako pravidelný priekopník.

Špiritistka mení svoj život

Or-ja sa venovala špiritizmu, liečiteľstvu, predpovedaniu budúcnosti a poradenstvu. Manželia, ktorí slúžia v Haife v Izraeli ako zvláštni priekopníci, ju oslovili v službe z domu do domu. Privítala ich so slovami: „Ak je to o Bohu, tak poďte ďalej!“ Jej dom bol plný predmetov spojených so špiritizmom a mysticizmom. Tvrdila, že dostáva od  Boha posolstvá, niektoré prostredníctvom „ducha“ zosnulého rabína.

Ponuka domáceho štúdia Biblie pomocou knihy Čo učí Biblia? ju zaujala. Dva dni predtým, ako ju títo manželia navštívili, sa modlila k Bohu o to, aby za ňou poslal niekoho, kto by ju učil z Biblie a nevnášal do výkladu rabínske vysvetlenia. Neštudovala ešte ani mesiac a spýtala sa: „Je viac takých ľudí, ktorí veria tomu, čo vy?“ Keď prišla na zhromaždenie, zapôsobila na ňu vrúcnosť a láska, ktorú jej bratia a sestry prejavili. Odvtedy chodila na zhromaždenia pravidelne.

Po dvoch mesiacoch štúdia sa Or-ja dozvedela, že sa bude konať zjazd, a spýtala sa: „Nekrstia sa ľudia práve na zjazdoch? Potom máte dva mesiace na to, aby ste ma pripravili na krst!“ Prvý krok, ktorý urobila, bolo to, že sa zbavila všetkých svojich špiritistických predmetov, hoci na ne vynaložila nemalé prostriedky. Potom prestala pracovať ako špiritistka a začala druhým zvestovať. Všetkým svojim pacientom a klientom ponúkla knihu Čo učí Biblia? a naše časopisy. Keď ochorela, odolala pokušeniu využiť liečiteľské metódy, ktoré predtým používala. Keďže sa vzdala bývalej profesie, zostala štyri mesiace bez príjmu. Napriek tomu si na prácu stanovila určité podmienky — musí to byť práca na šesť hodín a na štyri dni v týždni —, aby mala čas na duchovné činnosti. Nakoniec vhodné zamestnanie našla. Potom predala svoj veľký dom a presťahovala sa do malého prenajatého bytu.

 Po čase bola Or-ja spôsobilá na krst. Hoci si týždeň pred zjazdom zlomila nohu, neodradilo ju to. A tak sa krstila s nohou v sadre. Dnes je Or-ja činnou zvestovateľkou. Svojim bývalým klientom vydáva svedectvo a vedie s nimi biblické štúdiá.

Člen kultu nachádza pravdu

V odľahlej horskej oblasti Filipín začali študovať Bibliu dvaja nepočujúci bratia — dvojčatá. Obaja patrili k istému kultu, ktorého členovia verili, že ak nosia určité amulety alebo šatky, žiadna zbraň im neublíži. Dostali výcvik v používaní nožov, filipínskych mačiet (takzvaných bolos) a strelných zbraní a zúčastnili sa mnohých bojov proti vzbúreneckým skupinám, ktoré žijú v horách. Kult im dovolil študovať Bibliu pod podmienkou, že Jehovovi svedkovia ich nebudú nútiť, aby opustili kult.

Samozrejme, bratia nabádali dvojčatá, aby urobili vlastné rozhodnutie na základe toho, čo sa dozvedali z Biblie. Jeden z bratov mal pocit, že vo svojom živote nemôže urobiť zmeny potrebné na to, aby ho Boh prijal za svojho služobníka. Ten druhý však pokračoval v štúdiu. Aby ho náš brat, ktorý s ním študoval, povzbudil, otvoril Bibliu a v posunkovom jazyku mu povedal: „Tvoje meno, Samuel, je v Biblii. Muž, ktorý sa volal tak ako ty, slúžil pravému Bohu, Jehovovi, až do staroby. Aj ty môžeš verne poslúchať Jehovu.“ Na Samuela to veľmi zapôsobilo. Uvažoval: „Ak je moje meno v Biblii, potom sa aj ja musím postaviť na Jehovovu stranu.“ Oznámil kultu, že s nimi v horách končí, a spálil všetky svoje amulety a špiritistické predmety. Robil rýchle pokroky a teraz je pokrsteným Jehovovým služobníkom  a horlivo pomáha ďalším nepočujúcim spoznať biblickú pravdu.

Dieťa zažíva prenasledovanie

Rádžív žije v odľahlej dedine v severnej Indii. Keď mal deväť rokov a chodil do štvrtej triedy, jeho učiteľ, ktorý bol Jehovovým svedkom, učil deti o morálnych zásadách pomocou knihy Uč sa od Veľkého Učiteľa. Rádžív doslova hltal to, čo ich učiteľ učil, a hneď to začal aj uplatňovať. Povedal učiteľovi, že prestal klamať a biť sa so spolužiakmi a že sa delí  o svoj obed s tými, ktorí nemajú nič na jedenie.

Keď sa dozvedel viac o sľube, že na zemi bude raj, začal o tom hovoriť ľuďom v dedine a tým, ktorých stretával cestou vlakom do školy. Jeho rodičov to hnevalo a zahanbovalo. Povedali mu, aby prestal hovoriť o Jehovovi a Ježišovi. Keď neprestal, začali ho biť a vždy, keď prišiel zo školy, mama mu zobrala oblečenie, aby nemohol ísť von a rozprávať o svojej novonájdenej nádeji. Rodičia mu nedovolili spať v posteli a dávali mu menej jedla. Keď ani to nepomohlo, zavolali hinduistického kňaza, aby mu jeho presvedčenie vyhovoril.

Kňaz zostal v ich dome niekoľko dní a snažil sa prinútiť Rádžíva, aby sa poklonil soche. Keď mu Rádžív povedal, že tá socha je len kus kameňa a že to nie je živý boh, kňaz mu odpovedal, že by sa mal na ňu pozerať očami viery. Až potom v nej „uvidí“ boha. Rádžív zobral kus papiera a napísal naň „100 rupií“. Podal ho kňazovi a povedal mu, aby zaň kúpil nejakú čokoládu a nech mu výdavok prinesie späť. Kňaz povedal, že nie je hlupák, že je to predsa iba kus papiera a nemá žiadnu hodnotu. „Ale ak sa na ten papier pozriete očami viery,“ odpovedal Rádžív, „uvidíte v ňom skutočnú hodnotu.“ Kňaz mu v hneve stlačil hlavu dole, aby sa sklonil pred sochou. „Prinútili ste ma, aby som sklonil hlavu pred touto sochou, ale moje srdce k tomu nemôžete prinútiť,“ povedal Rádžív. A tak kňaz od nich nakoniec odišiel  so slovami, že chlapec je nenapraviteľný, a že ak by zostal dlhšie, sám by stratil vieru. Rodičia potom Rádžíva dali do inej školy. No on aj tak každému, kto bol ochotný počúvať, stále hovoril o Jehovovi a o sľube, že príde raj. Teraz má desať rokov a stále sa spolieha na Jehovu, že mu pomôže zachovať si silnú vieru.

Zohnala Bibliu, ktorú hľadala

Larisa práve zvestovala predavačke v jednom kníhkupectve v Arménsku, keď do obchodu vošla nejaká žena a pýtala si „Bibliu nového sveta“. Predavačka povedala, že takú Bibliu nemajú, ale že jej môže ponúknuť iný arménsky preklad Biblie. „Je mu ľahké rozumieť?“ opýtala sa zákazníčka. Predavačka jej prečítala niekoľko veršov a povedala: „Zdá sa zrozumiteľný.“ Ženu to veľmi nepresvedčilo a trvala na tom, že musí zohnať „Bibliu nového sveta“. Vtom si Larisa uvedomila, že má v taške svoju arménsku Bibliu. Ukázala ju tej žene a povedala jej, aby prečítala názov. Žena prečítala: „Preklad nového sveta.“ Bola to presne tá Biblia, ktorú hľadala!

Žena vysvetlila, že jej dcéra s manželom, ktorí žijú v Grécku, začali nedávno študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Keďže sa ešte nenaučili po grécky, poprosili ju, aby im pri ďalšej návšteve priniesla arménsky Preklad nového sveta. Naša sestra Larisa jej teda dala svoju Bibliu a povedala: „Nech sa páči. Dajte im túto Bibliu a povedzte im, že je to dar od Jehovu.“ A keď jej Larisa ponúkla, že jej ešte aj pomôže spoznať Bibliu, žena bola nadšená. Vymenili si telefónne čísla, aby mohli hneď, ako sa vráti z Grécka, začať s biblickým štúdiom.

• POČET KRAJÍN 47

• POČET OBYVATEĽOV 738 679 198

• POČET ZVESTOVATEĽOV 1 595 888

• POČET BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ 841 260

Vrátila peňaženku

V Bosne študuje pravidelná priekopníčka Nina s rómskou rodinou. Keď raz desaťročné dievčatko z tejto rodiny išlo po ulici, našlo peňaženku s peniazmi, kreditnými kartami a rôznymi dokladmi. Predtým než začala spoznávať pravdu, by ju považovala za pekný darček a nechala by si ju, ale teraz sa poradila s mamou a rozhodla sa odovzdať ju na  polícii. Toto rozhodnutie bolo o to pozoruhodnejšie, že rodina bola chudobná a nemala dosť peňazí ani na chlieb. Policajt, ktorý peňaženku prevzal, bol veľmi prekvapený. Asi o dve hodiny im z polície zatelefonovali a požiadali ich, aby znova prišli na policajnú stanicu. Keď tam prišli, už ich čakal majiteľ peňaženky, ktorý sa im poďakoval a ponúkol im odmenu. Dal im peniaze v hodnote takmer 25 eur, čo je dvojdňová mzda.

Zaujal ho titulok

Nihad tiež žije v Bosne. Raz, keď sa po skončení služby vracal k svojmu autu, všimol si, že tam naňho čaká neznámy muž. Nihad ho pozdravil a muž mu povedal: „Prepáčte, ale vo vašom aute som zbadal časopis s názvom ‚Ako byť dobrým otcom‘. Veľmi rád by som si ho prečítal. Čakám tu na vás už asi hodinu. Nemohli by ste mi ho, prosím vás, dať?“ Nihad mu časopis s radosťou dal a túto príležitosť využil na to, aby mu vydal svedectvo.

Útecha pre posádku tankera

Istí manželia zvestovali na jednom tankeri, ktorý kotvil v Rotterdame v Holandsku. Všimli si, že celá posádka má akúsi pochmúrnu náladu. Prvý strojný dôstojník im so slzami v očiach povedal, že počas plavby zažili rad nešťastných udalostí — niekoľkokrát sa ocitli v situácii, keď sa len tesne vyhli zrážke a utrpeli značné škody. Preto ich požiadal: „Nemohli  by ste sa za nás pomodliť?“ Manželia sa ponúkli, že zariadia, aby si posádka mohla vypočuť biblickú prednášku, ktorá by ich povzbudila. Na druhý deň o siedmej večer prišli títo zvestovatelia spolu s ďalšími dvomi manželskými dvojicami na kapitánsky mostík. Tam ich privítalo 15 zo 16 členov posádky. Po úvodnej modlitbe brat predniesol prednášku na tému „Spôsobuje katastrofy Boh?“ Zvestovatelia priniesli pre členov posádky niekoľko Biblií a pomáhali im vyhľadávať biblické texty, ktoré uvádzal rečník. Po záverečnej modlitbe sa nikto z námorníkov neponáhľal preč a rozprávali sa s bratmi. Námorníci boli veľmi vďační a to, čo počas plavby zažili, už na nich tak nedoliehalo. Jeden z nich povedal: „Bola to odpoveď na naše modlitby.“ Vzali si 20 kníh, ako aj Biblie a ďalšie publikácie. Kapitán potom odovzdal zvestovateľom obálku s 200 dolármi. Bol to dar za literatúru.

Modlila sa, aby mohla niekomu pomôcť

Irene, ktorá žije vo Švédsku, napísala: „Mám 80 rokov a bolesti mi už nedovoľujú chodiť do služby. Modlila som sa k Jehovovi, aby som mohla pomôcť spoznávať pravdu niekomu, koho som kedysi navštevovala a kto by bol teraz ochotný rozprávať sa.

Jedného dňa u nás zazvonil telefón. Zdvihol môj manžel a na druhom konci sa ozval ženský hlas: ‚Prepáčte, ak ruším, ale volám vám, lebo som si spomenula len na vás. Pred 15 alebo 20 rokmi som študovala Bibliu, no môj manžel, ktorý vtedy ešte žil, bol proti tomu, a preto som prestala. Mohla by ma vaša manželka navštíviť a porozprávať sa so mnou o Božom Slove?‘

 Spomenula som si, že tú ženu som navštívila s inou sestrou, ktorá s ňou študovala. Prekvapilo ma, že si spomenula práve na mňa. S radosťou som si dohovorila stretnutie. Odvtedy študujeme každý týždeň. Bola na Pamätnej slávnosti i na mimoriadnej prednáške a chodí aj na zhromaždenia. Každý deň ďakujem Jehovovi za to, že vypočul moju modlitbu.“

Čokoládu nemohol dať do schránky

Osemročný Sergio, ktorý žije v Taliansku, chcel presvedčiť starších, že už môže byť nepokrsteným zvestovateľom. Raz ho otec zobral so sebou, keď išiel na zákazku opraviť zámok na dverách manželom, ktorí mali vyše 70 rokov. Sergio si vzal so sebou dva časopisy. „Kým ocko pracoval,“ hovorí, „ja som ujovi ponúkol časopisy. Bol z toho taký prekvapený, že zavolal tetu a ukázal jej ich. Aby som ich mohol zasa navštíviť, teta mi nadiktovala ich meno, adresu a telefónne číslo a ešte som od nej dostal veľkú čokoládu.“ O niekoľko dní išiel Sergio s istým starším za manželmi na opätovnú návštevu. Zazvonil, a keď pani otvorila, povedal jej, že by im chcel dať knihu Čo učí Biblia? Pani ju rada prijala a dala mu ďalšiu čokoládu. „Nemohol som dať čokoládu do schránky, tak som ju zjedol,“ povedal Sergio a dodal: „Starší konečne pochopili, ako veľmi sa chcem stať nepokrsteným zvestovateľom.“

Kňaz chcel vedieť viac

Simeon bol kňazom v bulharskom meste Gurkovo, kde nie sú svedkovia. Študoval si Bibliu a uvedomil si, že medzi tým, čo učí Biblia, a tým, čo učí  cirkev, je rozdiel. Jedného dňa cestoval vlakom a dostal niekoľko našich časopisov. Bol celý nadšený, keď sa dozvedel, že pravý Boh sa volá Jehova a že Trojica neexistuje. Chcel vedieť viac, a tak napísal do odbočky i všetkým cirkvám, ktoré poznal. Odpovedali mu len z jednej cirkvi, a to v tom zmysle, že sa „takými nezmyslami“ nemá zaoberať. Naproti tomu odbočka zariadila, aby ho navštívili dvaja Jehovovi svedkovia z Kazanlaku, ktorý je vzdialený asi 35 kilometrov. Zaviedli s ním a s jeho rodinou biblické štúdium. Simeonovi sa veľmi páčilo to, čo sa učil,  a na štúdium pozýval aj svojich susedov a priateľov. Zakrátko sa na biblickom štúdiu schádzalo každý týždeň 25 ľudí. Istá 75-ročná suseda po prvom takomto biblickom rozhovore so slzami v očiach povedala: „Za jednu hodinu som sa naučila viac ako za 30 rokov v kostole.“ Teraz bratia z Kazanlaku organizujú v Gurkove každý mesiac zhromaždenia, na ktorých sa zúčastňuje 60 ľudí, a na Pamätnej slávnosti bolo 79 prítomných.

„Len sa toho drž“

Pätnásťročná sestra Vaľa z Ukrajiny si všimla, že jej učiteľka prišla do školy oblečená v čiernom a plače. Len čo sa dozvedela, že učiteľke zomrela matka, rozhodla sa ju utešiť biblickými textami o vzkriesení. Doniesla si do školy Bibliu a brožúry Čo sa s nami stane, keď zomrieme? a Keď vám zomrie niekto milovaný a zaumienila si, že po vyučovaní za učiteľkou zájde. Vaľa povedala: „Keď som stála pred dverami jej kabinetu, bola som veľmi nervózna, tak som sa pomodlila, aby mi Jehova pomohol.“

Keď vošla dnu, učiteľka sa jej opýtala: „Čo si želáš?“

„Prišla som vám vyjadriť úprimnú sústrasť. Viem, aké to musí byť pre vás teraz ťažké. Pred niekoľkými rokmi mi zomrel starý otec.“

Učiteľku jej záujem dojal. So slzami v očiach jej povedala, že ani príbuzní, ani kolegovia jej neprejavili takú sústrasť. Vaľa jej potom prečítala a vysvetlila verše zo Zjavenia 21:3, 4. Nato učiteľka prijala obidve brožúry so slovami: „Si úplne iná ako ostatní žiaci.“

 Vaľa jej povedala: „Čítam Bibliu a snažím sa žiť podľa nej. Poslúcham tiež svojich rodičov.“

Neskôr učiteľke na jej prianie priniesla Bibliu a knihu Čo učí Biblia? Učiteľka sa opäť pochvalne vyjadrila: „Tvoje náboženstvo je pravé. A máš veľmi dobrých rodičov, ktorí ťa učia, čo je správne. Len sa toho drž.“

Volala na nesprávne číslo

V roku 2011 sa v Malakase v Grécku konal oblastný zjazd. V prvý deň zjazdu chcela Natalie zavolať z mobilu otcovi a hovoriť s ním o doprave na zjazd. Vytočila však nesprávne číslo a nikto nezdvihol. Človek, ktorému omylom zavolala, si o chvíľu všimol zmeškaný hovor a zavolal späť, aby zistil, kto mu volal. No medzitým sa už začal zjazdový program, a hoci Natalie chcela mobil vypnúť, stlačila nechtiac tlačidlo „prijať“. Tak si muž mohol, bez toho, aby o tom vedela, vypočuť časť prejavu predsedajúceho zjazdu, ktorá ho veľmi zaujala.

Neskôr jej poslal esemesku: „Kto ste? Ste kňaz?“ Po skončení dopoludňajšieho programu si Natalie všimla esemesku a odpovedala: „Nie som kňaz. Som Jehovova svedkyňa a som na našom zjazde.“

Muž jej zavolal znovu v sobotu a opýtal sa, či zjazd ešte pokračuje. Nataliin otec mu vydal svedectvo a on nato povedal: „V priebehu pár minút mi ten prejav, čo som počul v telefóne, zodpovedal mnoho otázok, ktoré mi vŕtali v hlave.“ Muža a jeho rodinu totiž obťažovali zlí duchovia, no oni nemali ani najmenšiu predstavu o tom, kto títo duchovia sú a prečo ich obťažujú. Povedal: „Doteraz som sa s Jehovovými svedkami vôbec nechcel rozprávať, ale keby to  bolo možné, rád by som sa porozprával s človekom, čo mal tú prednášku.“

Pochopiteľne, bolo to možné. Muž prišiel v nedeľu na zjazd a bol veľmi prekvapený, keď videl slušne oblečené rodiny a šťastné tváre prítomných. Nikde neboli porozhadzované odpadky, nikto nehovoril vulgárne, nikto nefajčil. „Nemal som ani potuchy, že na tejto planéte existujú takíto ľudia!“ povedal. „Mám pocit, že som sa ocitol v úplne inom svete.“ Nataliin otec ho vzal za predsedajúcim zjazdu do jeho kancelárie, aby sa s ním mohol porozprávať. Zjazd a odpovede, ktoré dostal, naňho veľmi zapôsobili. Prijal knihu Čo učí Biblia?, Bibliu a niekoľko časopisov. Bratia si s ním dohodli opätovnú návštevu.

• POČET KRAJÍN 29

• POČET OBYVATEĽOV 38 495 300

• POČET ZVESTOVATEĽOV 94 924

• POČET BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ 59 431

„Najkrajšia pieseň, akú som kedy počul“

Na ostrove Savaii v súostroví Samoa sa deň v škole bežne začína tým, že sa všetci zhromaždia k spevu náboženskej piesne. Ale päťročná Celina a šesťročný Levaai úctivo riaditeľovi vysvetlili, že sa k tomuto spevu nemôžu pripojiť, lebo patria k Jehovovým svedkom. Za to mohli byť prísne potrestaní. Ale riaditeľ si povedal,  že sa pokúsi prinútiť ich spievať. A tak im povedal: „Ak nemôžete zaspievať našu pieseň, zaspievajte nejakú vašu.“ Myslel si, že sa budú hanbiť. Celina a Levaai zaspievali pieseň číslo 111 „On zavolá“, ktorú sa nedávno naučili na večernom rodinnom uctievaní. Keď dospievali, riaditeľ mal v očiach slzy. „To je tá najkrajšia pieseň, akú som kedy počul,“ povedal. „Zaspievajte ju ešte raz, prosím.“ Deti ju teda zaspievali. Riaditeľ im nato povedal: „Odteraz už od vás nebudem chcieť, aby ste spievali naše piesne, ale vaše.“

Celý život sa modlil k Ježišovi

Istý muž na Fidži, ktorý bol duchovným v miestnej cirkvi, sa rozhodol byť prítomný na jednom biblickom štúdiu. Tam počul, že Ježiš nie je Boh. Tak ho to rozrušilo, že nemohol spať. „Radšej tam už nechoď a nepočúvaj tých ľudí!“ radila mu jeho manželka. No on na to nemohol prestať myslieť, a preto sa nasledujúci týždeň k štúdiu pripojil znova. Niekoľko dní po tomto druhom štúdiu, hoci on sám ešte ani nezačal študovať, zašiel za predstavenými svojej cirkvi a oznámil im, že už nebude slúžiť ako duchovný. Členovia jeho cirkvi i jeho príbuzní boli šokovaní a hnevali sa naňho. V jeho prípade to totiž znamenalo nielen opustiť cirkev, ale aj vzdať sa dobre platenej práce. Ale nie všetky zmeny dokázal urobiť tak  rýchlo. Hoci z Biblie ľahko pochopil pravdu o Ježišovi, bolo preňho ťažké modliť sa k Jehovovi. Celý život sa totiž modlil k Ježišovi, a tak nebolo ľahké zmeniť to. No po mnohých mesiacoch to dokázal. Teraz sa delí o dobré posolstvo s inými a pomáha im spoznať Jehovu a začať ho milovať.

Malá komunita reaguje na pravdu

Na ostrove Makatea v južnom Pacifiku žije iba 62 ľudí a duchovne sa o nich stará zbor na Tahiti. Zvestovatelia z tohto zboru vedú biblické štúdiá cez telefón s deviatimi obyvateľmi tohto ostrova. V domácnosti jedného záujemcu sa stretáva niekedy až 15 ľudí, aby počúvali zhromaždenia, ktoré sa konajú na Tahiti. K tým, ktorí teraz študujú Bibliu, patrí aj jedna mladá žena, ktorá bola vo svojej bývalej cirkvi významnou členkou. Mala byť dokonca vysvätená za diakonku. Nedávno zašla za predstavenými cirkvi a povedala im, prečo už nechodí na bohoslužby. Z Biblie im ukázala, prečo ženy nesmú vyučovať v zbore. Vysvetlila im úlohu Ježiša Krista a význam Pánovej večere, ako aj to, že sa nemá sláviť každú nedeľu, ale len raz v roku. A vysvetlila im tiež, že s Kristom bude v nebi len 144 000 osôb a iba oni môžu prijímať zo symbolov na Pamätnej slávnosti. Jej príklad podnietil aj ďalšiu ženu, aby z cirkvi odišla a začala pravidelne študovať s Jehovovými svedkami.

Rodina prijíma pozvanie

Dvaja starší na Šalamúnových ostrovoch, ktorí pozývali na Pamätnú slávnosť nečinných zvestovateľov, navštívili aj Joshuu, ktorý nebol na zhromaždení od roku 1998. Joshua na Pamätnú slávnosť prišiel spolu s 20 príbuznými, hoci museli ísť pešo  dve hodiny. Vrúcne privítanie, ktorého sa im dostalo, vohnalo Joshuovi do očí slzy. Mnohí z jeho rodiny prišli aj na mimoriadnu prednášku a po nej šli za staršími a povedali im, že by radi študovali Bibliu. S pätnástimi z nich bolo zavedené biblické štúdium.

Poznal odpoveď

Obvod pod dohľadom odbočky na Guame tvorí vyše tisíc ostrovov a atolov. Hoci obývaných je viac než sto, iba z 13 z nich sa dá dostať na zhromaždenie do niektorého z ôsmich miestnych zborov. Keďže je veľa ostrovov, na ktorých Jehovovi svedkovia ešte nikdy neboli, bratia neprestávajú hľadať spôsoby, ako sa na ne dostať. V apríli 2012 sa skupina zvestovateľov vydala na plachetnici na Poluwat, jeden z najizolovanejších ostrovov. Tento ostrov je  prakticky nedotknutý civilizáciou. Ostrovania nosia bedrové zásterky, kanoe vydlabávajú z kmeňov stromov a žijú z toho, čo sa im urodí.

Jeden zvestovateľ z tejto skupiny sa istého miestneho mladíka opýtal: „Čo sa s nami stane, keď zomrieme?“

„Poznám odpoveď na túto otázku!“ zvolal ostrovan. Vyskočil na rovné nohy a siahol po knihe Môžeš žiť navždy v pozemskom raji v jazyku truk, ktorú mal na poličke. Otvoril ju na strane, kde je obsah, ukázal na ôsmu kapitolu s názvom „Čo sa stane pri smrti?“ a s nadšením začal vysvetľovať, čo sa z knihy dozvedel.

Ale ako sa k tejto knihe dostal? V roku 2009 zvestovatelia na hlavnom ostrove Chuuk zvestovali v dokoch a ponúkali knihu Žiť navždy ľuďom, ktorí cestovali na izolovanejšie ostrovy. Ktosi z tých, ktorí išli na Poluwat, ochotne vzal škatuľu kníh s tým, že ich porozdáva svojim susedom — a jedným z nich bol tento mladý muž.

Skôr než bratia z Poluwatu odišli, tohto mladíka ešte niekoľkokrát navštívili, aby ho povzbudili a ukázali mu, ako môže systematicky študovať. Naučili ho vyhľadávať texty v Biblii a nájsť kľúčové myšlienky, ktoré si môže na okraj svojej knihy poznačiť.

Aj na odľahlých ostrovoch, kde ľudia nemajú televízory, rádiá, internet ani dennú tlač, naša literatúra im pomáha spoznať pravdu — a to v ich materinskom jazyku!

Tri náboje, tri dôvody

Keď na ostrove Bougainville, ktorý je súčasťou Papuy-Novej Guiney, občianska vojna v roku 1991  naberala na intenzite, nepokrstená zvestovateľka Anna mala niečo po dvadsiatke. Spolu s ďalšími piatimi dospelými a siedmimi deťmi zo zboru Arawa bola nútená utiecť do buša. Mali so sebou len minimálne množstvo vecí. Dva roky bývali v opustených domoch a jedli iba to, čo sa im podarilo nájsť. Na svojich zhromaždeniach používali len dve knihy, ktoré mali so sebou, Anninu Bibliu a knihu Zjednotení v uctievaní jediného pravého Boha. Spoločne sa modlili, spievali piesne Kráľovstva a zvestovali ľuďom, ktorých stretli.

Keď ich našli povstalci, chceli, aby sa dvaja bratia, ktorí boli v tejto skupine, pripojili k nim. No bratia im vysvetlili svoj neutrálny postoj a oni to rešpektovali. Aj Anna zažila nepríjemnú skúsenosť. Jeden vojak jej ukázal tri náboje a povedal: „Buď sa za mňa vydáš, alebo zomrieš.“ Anna mu nato uviedla tri dôvody — na každý náboj jeden —, prečo sa zaňho vydať nemôže. Ako hlavný dôvod uviedla, že Biblia hovorí, aby kresťania vstupovali do manželstva „iba v Pánovi“. (1. Kor. 7:39) Muž sa otočil a odišiel.

Anna teraz slúži ako pravidelná priekopníčka. Keď počula, že v Arawe je naliehavo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, v roku 2012 sa tam vrátila spolu s ďalšou priekopníčkou, aby pomohli založiť skupinu. Niektorí sa jej pýtali, či jej nie je nepríjemné vrátiť sa na miesto, kde počas vojny zažila toľko krviprelievania a ťažkostí. „Teším sa, že sa tam vrátim!“ odpovedala, „Jehovovo dielo nemôže zastaviť nič, ani občianska vojna!“