Duch

Definícia: Hebrejské slovo ruach a grécke pneuma, ktoré sa často prekladajú ako „duch“, majú viac významov. Všetky sa vzťahujú na to, čo je neviditeľné ľudskému zraku a čo poskytuje dôkaz sily v pohybe. Tieto hebrejské a grécke slová sa používajú na 1. vietor, 2. činnú životnú silu v pozemských tvoroch, 3. hnaciu silu, ktorá pramení z obrazného srdca človeka a spôsobuje, že človek hovorí a koná istým spôsobom, 4. inšpirované výroky pochádzajúce z neviditeľného zdroja, 5. duchovné osoby a 6. Božiu činnú silu alebo svätého ducha. Niekoľko z týchto použití je tu rozobratých vo vzťahu k témam, ktoré sa môžu vyskytnúť vo zvestovateľskej službe.

 Čo je svätý duch?

Porovnanie biblických textov, ktoré hovoria o svätom duchu, ukazuje, že sa o ňom hovorí ako o niečom, čo ‚napĺňa‘ ľudí; čím môžu byť ‚pokrstení‘; a čím môžu byť ‚pomazaní‘. (Luk. 1:41; Mat. 3:11; Sk. 10:38) Ani jeden z týchto výrazov by nebol vhodný, ak by bol svätý duch osoba.

Ježiš hovoril o svätom duchu aj ako o ‚pomocníkovi‘ (po grécky paraklétos) a povedal, že tento pomocník bude „učiť“, „svedčiť“, „hovoriť“ a ‚počuť‘. (Ján 14:16, 17, 26; 15:26; 16:13) V Písmach nie je nezvyčajné, že niečo je personifikované. Napríklad o múdrosti sa hovorí, že má ‚deti‘. (Luk. 7:35) O hriechu a smrti sa hovorí ako o kráľoch. (Rim. 5:14, 21) Aj keď niektoré texty hovoria, že duch ‚hovoril‘, iné časti objasňujú, že sa to dialo prostredníctvom anjelov alebo ľudí. (Sk. 4:24, 25; 28:25; Mat. 10:19, 20; porovnaj Skutky 20:23 s 21:10, 11.) V 1. Jána 5:6–8 sa hovorí, že „svedčí“ nielen duch, ale aj „voda a krv“. Takže žiaden z výrazov nachádzajúcich sa v týchto textoch nedokazuje sám osebe, že svätý duch je osoba.

Správne určenie významu pojmu svätý duch musí vyhovovať všetkým biblickým textom, ktoré o ňom hovoria. Z tohto hľadiska je logický záver, že svätý duch je Božia činná sila. Nie je to osoba, ale mocná sila, ktorú Boh necháva zo seba vychádzať a ktorá spĺňa jeho svätú vôľu. — Žalm 104:30; 2. Petra 1:21; Sk. 4:31.

Pozri aj strany 338, 339 pod nadpisom „Trojica“.

 Čo je dokladom toho, že niekto skutočne má svätého ducha?

Luk. 4:18, 31–35: „[Ježiš čítal zo zvitku proroka Izaiáša:] ‚Jehovov duch je na mne, lebo ma pomazal, aby som oznamoval dobré posolstvo‘... Odišiel do galilejského mesta Kafarnaum. A vyučoval ich v sabate a žasli nad jeho spôsobom vyučovania; lebo jeho reč mala moc. V synagóge bol človek, ktorý bol posadnutý duchom, nečistým démonom, a kričal silným hlasom... Ale Ježiš ho pokáral a povedal: ‚Mlč a vyjdi z neho!‘ Keď teda démon vrhol toho  človeka doprostred nich, vyšiel z neho bez toho, aby mu ublížil.“ ​(Čo bolo dokladom toho, že Ježiš mal Božieho ducha? Správa nehovorí, že sa chvel či kričal, alebo sa vzrušene pohyboval. Skôr ukazuje, že hovoril s autoritou. Stojí však za povšimnutie, že pri tejto príležitosti démonský duch podnietil muža, aby kričal a padal na zem.)

Skutky 1:8 hovoria, že keď Ježišovi nasledovníci dostanú svätého ducha, budú svedčiť o Ježišovi. Ako sa píše v Skutkoch 2:1–11, keď tohto ducha naozaj dostali, na pozorovateľov zapôsobilo, že hoci tí, čo hovorili, boli všetci Galilejčania, rozprávali o vznešených Božích veciach jazykmi známymi mnohým cudzincom, ktorí tam vtedy boli. Ale záznam nehovorí, že by u tých, ktorí dostali tohto ducha, došlo k nejakým búrlivým citovým prejavom.

Všimni si, že keď Alžbeta dostala svätého ducha a potom zvolala „hlasným výkrikom“, nebola na náboženskom zhromaždení, ale vítala príbuznú, ktorá ju navštívila. (Luk. 1:41, 42) Keď skupina učeníkov, ako je zaznamenané v Skutkoch 4:31, dostala svätého ducha, miesto sa zatriaslo, ale účinok tohto ducha na učeníkov nebol taký, že by sa triasli alebo váľali po zemi, ale že „smelo hovorili Božie slovo“. Podobne dnes je to smelosť v hovorení Božieho slova a horlivá účasť na diele zvestovania, čo dokazuje, že niekto má svätého ducha.

Gal. 5:22, 23: „Ovocie ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, viera, miernosť, sebaovládanie.“ ​(Toto ovocie, a nie výbuchy náboženského nadšenia, by mal hľadať ten, kto sa snaží nájsť ľudí, ktorí skutočne majú Božieho ducha.)

Dokazuje niečia schopnosť hovoriť veľmi emocionálne jazykom, ktorý ten človek nikdy neštudoval, že má Božieho ducha?

Pozri nadpis „Hovorenie jazykmi“.

Koná sa zázračné uzdravovanie v dnešnej dobe prostredníctvom Božieho ducha?

Pozri nadpis „Uzdravovanie“.

 Kto je pokrstený svätým duchom?

Pozri stranu 155 pod nadpisom „Krst“, tiež nadpis „Znovuzrodenie“.

Existuje duchovná časť človeka, ktorá prežíva smrť tela?

Ezech. 18:4: „Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ ​(RP, AH a NV prekladajú hebrejské slovo nefeš v tomto verši ako „duša“, hovoria teda, že to, čo zomiera, je duša. Niektoré preklady, ktoré na iných miestach prekladajú nefeš ako „duša“, používajú v tomto verši výraz „človek“ alebo „ten“. Teda nefeš, duša, je osoba, nie nejaká jej nehmotná časť, ktorá prežíva smrť tela.) (Ďalšie podrobnosti pozri pod nadpisom „Duša“.)

Žalm 146:4: „Jeho duch vychádza, on sa vracia do svojej zeme; v ten deň sa pomíňajú jeho myšlienky.“ ​(Hebrejské slovo tu preložené ako „duch“ je odvodené od ruach. Niektorí prekladatelia ho prekladajú slovom „dych“. Keď tento ruach alebo činná životná sila opustí telo, myšlienky človeka sa pomíňajú; nepokračujú v inej ríši.)

Kaz. 3:19–21: „Lebo sa stáva to isté ľudským synom a to isté sa stáva zvieratám, a všetkým sa stáva to isté. Ako umiera jeden, tak umiera druhý; všetci majú len jedného ducha, takže niet nadradenosti človeka nad zvieraťom, pretože všetko je márnosť. Všetci idú na jedno miesto. Všetci pochádzajú z prachu a všetci sa vracajú do prachu. Kto pozná ducha ľudských synov, či vystupuje hore, a ducha zvieraťa, či zostupuje dolu k zemi?“ ​(Pretože ľudia zdedili po Adamovi hriech a smrť, všetci zomierajú a vracajú sa do prachu takisto ako zvieratá. No má každý človek ducha, ktorý ďalej žije ako inteligentná osobnosť po tom, ako prestane pôsobiť v tele? Nie; 19. verš odpovedá, že ľudia i zvieratá, „všetci majú len jedného ducha“. Len na základe ľudského pozorovania nemôže nikto spoľahlivo odpovedať na otázku o duchu nastolenú vo verši 21. Ale Božie Slovo odpovedá, že ľudia nemajú vrodené nič, čo by ich pri smrti nadraďovalo nad zvieratá. Avšak vďaka Božiemu milosrdnému opatreniu prostredníctvom  Krista je pre ľudí, ktorí prejavujú vieru, otvorená vyhliadka na večný život; nie však pre zvieratá. Mnohým z ľudstva bude taká vyhliadka umožnená prostredníctvom vzkriesenia, keď ich opäť oživí činná životná sila od Boha.)

Luk. 23:46: „Ježiš zvolal silným hlasom a povedal: ‚Otče, do tvojich rúk zverujem svojho ducha [po grécky pneuma].‘ Keď to dopovedal, skonal.“ ​(Všimni si, že Ježiš skonal. Keď z neho vyšiel jeho duch, nebol na ceste do neba. Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych až na tretí deň. A ako ukazujú Skutky 1:3, 9, do neba vystúpil až o ďalších 40 dní. Aký je potom význam toho, čo Ježiš povedal v čase smrti? Hovoril, že vie, že po jeho smrti budú jeho budúce životné vyhliadky závisieť len od Boha. Ďalšie poznámky o ‚duchu, ktorý sa vracia k Bohu‘, pozri na strane 80 pod nadpisom „Duša“.)

Ak niekto povie:

‚Máte svätého ducha?‘

Mohol by si odpovedať: ‚Áno, a to je dôvod, prečo som dnes prišiel k vašim dverám. (Sk. 2:17, 18)‘

Alebo by si mohol povedať: ‚Práve preto sa môžem zúčastňovať na kresťanskej službe. Ale zistil som, že nie každý myslí na to isté, pokiaľ ide o dôkazy, či niekto skutočne má Božieho ducha. Aké dôkazy očakávate vy?‘ Potom môžeš dodať: (Rozhovor o niektorých myšlienkach na  stranách 70, 71.)