Neutralita

Definícia: Postoj ľudí, ktorí v spore nepodporujú žiadnu z dvoch alebo viacerých strán a žiadnej z týchto strán nenadŕžajú. Ako ukazujú dejiny staroveku i novoveku, praví kresťania  sa v každom národe a za každých okolností usilujú zachovávať úplnú neutralitu, pokiaľ ide o konflikty medzi jednotlivými časťami sveta. Nemiešajú sa do toho, ak sa druhí zúčastňujú na vlasteneckých obradoch, slúžia v ozbrojených silách, pripájajú sa k politickým stranám, usilujú sa o politický úrad alebo sa zúčastňujú volieb. Ale oni sami uctievajú jedine Jehovu, Boha Biblie; jemu bezvýhradne oddali svoj život a úplne podporujú jeho Kráľovstvo.

Ktoré biblické texty ovplyvňujú postoj kresťanov k autorite svetských vlád?

Rim. 13:1, 5–7: „Každá duša nech je podriadená nadriadeným vrchnostiam [vládnym úradníkom], lebo niet žiadnej vrchnosti okrem od Boha... Preto je naliehavý dôvod, prečo máte byť podriadení, nielen pre hnev, ale aj pre vlastné svedomie... Dávajte každému, čo komu patrí: daň tomu, kto vyžaduje daň; poplatok tomu, kto vyžaduje poplatok; bázeň tomu, kto vyžaduje takú bázeň; česť tomu, kto vyžaduje takú česť.“ ​(Bez Božieho pripustenia by nemohla existovať žiadna vláda. Praví kresťania prejavujú jednotlivým úradníkom úctu pre úrad, ktorý zastávajú, a to nehľadiac na ich správanie. Napríklad bez ohľadu na to, ako vlády používajú prostriedky z daní, Jehovovi ctitelia poctivo platia dane, aby tak uhradili služby, z ktorých môže mať každý úžitok.)

Mar. 12:17: „Ježiš potom povedal: ‚Splácajte cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu.‘“ ​(Takže kresťania vždy uznávali, že musia nielen „splácať“ peniaze vo forme daní svetskej vláde, ale takisto si plniť nadradené povinnosti, ktoré majú voči Bohu.)

Sk. 5:28, 29: „[Hovorca židovského najvyššieho súdu] povedal: ‚Výslovne sme vám [apoštolom] nariadili, aby ste ďalej nevyučovali na základe toho mena [Ježiša Krista], a hľa, naplnili ste Jeruzalem svojím učením a chcete na nás priviesť krv toho človeka.‘ Peter a ostatní apoštoli odpovedali a riekli: ‚Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.‘“ ​(Ak nastane priamy rozpor medzi príkazmi ľudských vládcov a Božími požiadavkami, praví  kresťania napodobňujú príklad apoštolov tým, že dajú prednosť poslušnosti Bohu.)

Ktoré biblické texty vždy ovplyvňovali postoj pravých kresťanov k účasti vo vojnách?

Mat. 26:52: „Tu mu Ježiš povedal: ‚Daj svoj meč späť na miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.‘“ ​(Mohla by byť nejaká šľachetnejšia vec, za ktorú by sa malo bojovať, ako chrániť Božieho Syna? Napriek tomu Ježiš týmito slovami naznačil svojim učeníkom, že nemajú siahať po zbraniach telesného boja.)

Iz. 2:2–4: „V konečnej časti dní sa stane, že vrch domu Jehovovho bude pevne založený nad vrcholkom vrchov... A istotne bude konať súd medzi národmi a napraví záležitosti mnohých ľudí. A budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Národ nepozdvihne meč proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne.“ ​(Jednotlivci zo všetkých národov sa musia sami rozhodnúť, ktorú cestu si zvolia. Tí, ktorí dbajú na Jehovove súdy, dokazujú, že Jehova je ich Boh.)

2. Kor. 10:3, 4: „Hoci chodíme v tele, nebojujeme podľa toho, čo sme v tele. Lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale mocné od Boha na borenie silných opevnení.“ ​(Pavol tu uvádza, že pri obrane zboru pred falošnými náukami nikdy nesiahol po telesných zbraniach, ako je podvod, okázalá reč alebo doslovné zbrane.)

Luk. 6:27, 28: „[Ja, Ježiš Kristus] vám, ktorí počúvate, hovorím: Naďalej milujte svojich nepriateľov, robte dobro tým, čo vás nenávidia, žehnajte tých, čo vás preklínajú, modlite sa za tých, čo vás urážajú.“

Nedovolil vari Jehova starovekému Izraelu viesť vojny?

Jehova dal starovekému Izraelu príkaz, aby vojnovým ťažením zabrali krajinu, ktorú im on sám dal ako ich dedičstvo, a aby popravili ľudí, ktorí svojím zvráteným konaním a otvoreným odporom proti pravému Bohu spôsobili, že Jehova ich prestal považovať za hodných ďalšieho  života. (5. Mojž. 7:1, 2, 5; 9:5; 3. Mojž. 18:24, 25) No napriek tomu bolo preukázané milosrdenstvo Rachab a Gibeončanom, lebo prejavili vieru v Jehovu. (Joz. 2:9–13; 9:24–27) V zmluve Zákona Boh stanovil pravidlá na vedenie vojny, ktorá bude mať jeho schválenie, a v týchto pravidlách určil, kedy je niekto oslobodený od vojenskej služby, ako aj zásady vedenia vojny. Boli to skutočne Jehovove sväté vojny. A to nemožno povedať ani o jednej z vojen, ktoré národy vedú dnes.

Založením kresťanského zboru vznikla nová situácia. Kresťania nie sú pod mojžišovským Zákonom. Kristovi nasledovníci mali robiť učeníkov z ľudí všetkých národov; časom mali byť vo všetkých národoch ctitelia pravého Boha. Z akých dôvodov však tieto národy vedú vojny? Robia to preto, aby vykonali vôľu Stvoriteľa celej zeme, alebo tým podporujú nejaké nacionalistické záujmy? Ak by praví kresťania v jednom národe bojovali proti inému národu, bojovali by aj proti svojim spoluveriacim, proti ľuďom, ktorí prosia o pomoc toho istého Boha ako oni. Preto je vhodné, že Ježiš dal svojim učeníkom príkaz, aby odložili meč. (Mat. 26:52) Tých, ktorí prejavujú otvorený odpor proti Bohu a jeho vôli, popraví on sám ako oslávený v nebesiach. — 2. Tes. 1:6–8; Zjav. 19:11–21.

Čo hovoria dejiny o postoji raných kresťanov k službe v ozbrojených silách?

„Starostlivý prieskum všetkých dostupných prameňov ukazuje, že až do dní Marka Aurélia [rímskeho cisára v rokoch 161–180 n. l.] sa žiaden kresťan nestal vojakom a žiaden vojak, ktorý sa stal kresťanom, nezostal vo vojenskej službe.“ — The Rise of Christianity (Vzostup kresťanstva), Londýn 1947, E. W. Barnes, s. 333.

„My, ktorých život bol plný vojen, vzájomného zabíjania a každého druhu skazenosti, sme všetci na celej zemi zmenili svoje vojnové zbrane — svoje meče na pluhy a svoje oštepy na roľnícke náradie — a pestujeme zbožnosť, spravodlivosť, lásku k ľuďom, vieru a nádej, ktoré máme od samotného Otca prostredníctvom Toho, ktorý bol ukrižovaný.“ — Justín Mučeník v diele „Dialóg so  Židom Tryfónom“ ​(2. storočie n. l.), The Ante-Nicene Fathers (Prednicejskí otcovia), Grand Rapids, Michigan; pretlač edinburského vydania z roku 1885, vydali A. Roberts a J. Donaldson, zv. I, s. 254.

„Dôsledne odmietali aktívne sa podieľať na civilnej správe alebo na vojenskej obrane ríše... Nebolo možné, aby kresťania prijali postavenie vojakov, sudcov či kniežat bez toho, že by sa zriekli väčšmi posvätnej povinnosti.“ — History of Christianity (Dejiny kresťanstva), New York 1891, Edward Gibbon, s. 162, 163.

Ktoré biblické texty vždy ovplyvňovali postoj pravých kresťanov, pokiaľ ide o ich zapájanie sa do politických otázok a do politickej činnosti?

Ján 17:16: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja [Ježiš] nie som časťou sveta.“

Ján 6:15: „Ježiš vediac, že [Židia] chcú prísť a zmocniť sa ho, aby ho urobili kráľom, utiahol sa opäť sám na vrch.“ Neskôr povedal rímskemu miestodržiteľovi: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta. Keby bolo moje kráľovstvo časťou tohto sveta, moji služobníci by boli bojovali, aby som nebol vydaný Židom. Moje kráľovstvo však nie je odtiaľto.“ — Ján 18:36.

Jak. 4:4: „Cudzoložnice, či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo s Bohom? Teda ktokoľvek chce byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ ​(Prečo je to taká vážna vec? Lebo, ako uvádza 1. Jána 5:19, „celý svet leží v moci toho zlého“. V Jánovi 14:30 Ježiš označil Satana za „vládcu sveta“. Teda pod čiu nadvládu sa človek v skutočnosti dostáva, ak podporuje niektorú stranu sveta?)

Čo hovoria historici o postoji tých, čo sú známi ako raní kresťania, k zapájaniu sa do politickej činnosti?

„Vládcovia pohanského sveta neprejavovali raným kresťanom mnoho pochopenia a neboli im priaznivo naklonení... Kresťania odmietali účasť na určitých povinnostiach rímskych občanov... Neprijali by politický úrad.“ — On the Road to Civilization, A World History  (Na ceste k civilizácii, dejiny sveta), Philadelphia 1937, A. Heckel a J. Sigman, s. 237, 238.

„Kresťania stáli ako kňazský a duchovný rod bokom od štátu a boli od neho odlíšení, pričom sa zdalo, že kresťanstvo môže zasahovať do občianskeho života iba jediným spôsobom, ktorý je, priznajme si, najčistejší, totiž snahou v stále väčšej miere praktickým spôsobom šíriť medzi občanmi štátu sväté zmýšľanie.“ — The History of the Christian Religion and Church, During the Three First Centuries (Dejiny kresťanského náboženstva a cirkvi počas prvých troch storočí), New York 1848, Augustus Neander, z nemčiny do angličtiny preložil H. J. Rose, s. 168.

Ktoré biblické texty vždy ovplyvňovali postoj pravých kresťanov k obradom spojeným so zástavou a štátnou hymnou?

1. Kor. 10:14: „Utekajte pred modlárstvom.“ ​(Tiež 2. Mojžišova 20:4, 5)

1. Jána 5:21: „Dieťatká, chráňte sa pred modlami.“

Luk. 4:8: „Ježiš mu odpovedal a riekol: ‚Je napísané: „Jehovu, svojho Boha, budeš uctievať a jemu samému budeš preukazovať svätú službu.“‘“

Pozri aj Daniela 3:1–28.

Majú národné symboly a obrady skutočne náboženský význam?

„[Historik] Carlton Hayes už dávno poukázal na to, že obrad zdravenia zástavy a skladania prísah vernosti na amerických školách je náboženský rituál... A to, že tieto denné rituály majú náboženský charakter, nakoniec potvrdil vo viacerých prípadoch Najvyšší súd.“ — The American Character, New York 1956, D. W. Brogan, s. 163, 164.

„Prvé zástavy mali skoro výlučne náboženský charakter... Národná zástava Anglicka — červený kríž Sv. Juraja — bola po stáročia náboženskou zástavou; vlastne sa zdá, že zrejme vždy bola snaha posvätiť národnú zástavu pomocou náboženstva, a tak pôvod mnohých zástav  možno nájsť v nejakej posvätnej zástave.“ — Encyclopædia Britannica, 1946, zv. 9, s. 343.

„Dňa 19. novembra bola pri ceremoniále, ktorému predsedal viceprezident [Vojenského najvyššieho] súdu, vzdaná česť brazílskej zástave... Po vztýčení zástavy vyslovil minister a armádny generál Tristao de Alencar Araripe k tomuto pamätnému obradu nasledujúce myšlienky: ‚... zástavy sa stali božstvom vlasteneckého náboženstva a to nás zaväzuje k uctievaniu... Zástava je ctená a uctievaná... Zástava je uctievaná, rovnako ako je uctievaná vlasť.‘“ — Diario da Justiça, Brasília, 16. februára 1956, s. 1906.

Čo hovoria historici o postoji tých, čo sú známi ako raní kresťania, k vlasteneckým obradom?

„Kresťania odmietali... obetovať géniovi cisára — čo zhruba zodpovedá dnešnému odmietnutiu zdraviť zástavu alebo zložiť prísahu vernosti... Len veľmi málo kresťanov sa zrieklo svojej viery, hoci na tento účel zvyčajne býval v aréne oltár s horiacim ohňom. Stačilo, aby väzeň vhodil štipku kadidla do plameňa, a dostal Potvrdenie o obeti a bol slobodný. Bolo mu tiež dôkladne vysvetlené, že neuctieva cisára; iba uznáva božské postavenie cisára ako hlavy Rímskeho štátu. Napriek tomu túto šancu na únik nevyužil takmer žiadny kresťan.“ — Those About to Die (Tí, ktorí išli na smrť), New York 1958, D. P. Mannix, s. 135, 137.

„Akt uctievania cisára spočíval v hodení niekoľkých zrniek kadidla alebo v strieknutí niekoľkých kvapiek vína na oltár, ktorý stál pred obrazom cisára. Možno preto, že žijeme v čase, keď tieto veci patria dávnej minulosti, nevidíme v tom nič iné... ako zdvihnutie ruky pri zdravení zástavy alebo niektorého z významných vládcov štátu, prejav zdvorilosti, úcty a vlastenectva. Je možné, že väčšina ľudí v prvom storočí sa na to pozerala práve takto, ale kresťania nie. Tí sa na celú záležitosť pozerali ako na náboženské uctievanie, na uznanie cisárovho božstva a ako na niečo nelojálne voči Bohu a Kristovi, a preto to odmietali urobiť.“ — The Beginnings of the Christian  Religion (Počiatky kresťanského náboženstva), New Haven, Connecticut 1958, M. F. Eller, s. 208, 209.

Znamená neutralita kresťanov, že sa nezaujímajú o blaho svojich blížnych?

To určite nie. Dobre poznajú prikázanie, ktoré Ježiš citoval, a svedomito sa ho snažia uplatňovať: „Budeš milovať svojho blížneho ako sám seba.“ ​(Mat. 22:39) Držia sa aj rady, ktorú zaznamenal apoštol Pavol: „Robme dobro všetkým, najmä však tým, čo sú nám príbuzní vo viere.“ ​(Gal. 6:10) Sú presvedčení, že najväčšie dobro, ktoré môžu pre svojich blížnych urobiť, je deliť sa s nimi o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, ktoré natrvalo vyrieši problémy, s ktorými sa ľudstvo stretáva, a ktoré otvára pre tých, čo ho prijmú, nádhernú vyhliadku na večný život.