Omša

Definícia: Svätá kongregácia obradov rímskokatolíckej cirkvi stanovuje, že omša je: „— Obeta, pri ktorej je ustavične konaná obeť kríža; — Pripomienka smrti a vzkriesenia Pána, ktorý povedal: ‚Robte to na moju pamiatku‘ (Lukáš 22:19); — Svätá hostina, na ktorej skrze prijímanie Pánovho tela a krvi má ľud Boží podiel na úžitkoch paschálnej obete, obnovuje Novú zmluvu, ktorú raz navždy urobil Boh s ľuďmi skrze krv Krista, a vo viere a nádeji naznačuje a predobrazuje eschatologickú hostinu v kráľovstve Otca, hlásajúc Pánovu smrť ‚do Jeho príchodu‘.“ ​(Eucharisticum Mysterium, 25. mája 1967) Tak robí katolícka cirkev to, čo podľa ich názoru robil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri.

Skutočne sa chlieb a víno premieňa na Kristovo telo a na jeho krv?

V „Slávnostnom vyznaní viery“ z 30. júna 1968 pápež Pavol VI. vyhlásil: „Veríme, že tak ako sa chlieb a víno posvätené Pánom pri Poslednej večeri premenili na Jeho telo a Jeho krv, ktoré mali byť obetované za nás na kríži, aj chlieb a víno posvätené kňazom sa premieňa na telo a krv Krista slávne dosadeného na trón v nebi, a My veríme, že tajomná prítomnosť Pána, zjavená v tejto obete, ktorá sa našim zmyslom zdá rovnaká pred posvätením a aj po ňom, je pravdivá, skutočná a hmotná prítomnosť... Túto tajomnú premenu Cirkev veľmi vhodne nazýva transsubstanciácia.“ ​(Official Catholic Teachings—Christ Our Lord [Oficiálne katolícke učenie — Kristus, náš Pán], Wilmington, Severná Karolína 1978, Amanda G. Watlingtonová, s. 411) Zhoduje sa táto viera so Svätými Písmami?

 Čo tým Ježiš myslel, keď povedal: „Toto je moje telo“ a „toto je moja krv“?

Mat. 26:26–29, NV: „Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: ‚Vezmite a jedzte: toto je moje telo.‘ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: ‚Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“

V súvislosti s výrazmi „toto je moje telo“ a „toto je moja krv“ je dobré všimnúť si preklad Mo. Píše sa tu: „To znamená moje telo“, „toto znamená moju krv...“ ​(Kurzíva od nás.) NS znie podobne. Tento preklad je v súlade s tým, čo sa píše v kontexte, v 29. verši, v rôznych katolíckych vydaniach. V NV sa píše: „Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“ ​(Kurzíva od nás.) NT, SEP tiež ukazujú, že Ježiš hovoril o tom, čo bolo v pohári, ako o ‚tomto plode viniča‘, a to až po tom, ako povedal: „Toto je moja krv.“

Pouvažuj o výrazoch „toto je moje telo“ a „toto je moja krv“ vo svetle iných živých formulácií použitých v Písmach. Ježiš tiež povedal: „Ja som svetlo sveta.“ „Ja som brána k ovciam.“ „Ja som pravý vinič.“ ​(Ján 8:12; 10:7; 15:1, NV) Žiadne z týchto vyjadrení nepredpokladá zázračnú premenu.

V 1. Korinťanom 11:25 (NV) písal apoštol Pavol o Poslednej večeri a vyjadril tie isté myšlienky nepatrne odlišnými slovami. Namiesto toho, aby citoval Ježiša, ako o pohári hovorí: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy,“ vyjadril to týmto spôsobom: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.“ Určite to neznamenalo, že ten pohár sa nejako zázračne premenil na novú zmluvu. Nie je logickejšie prísť k záveru, že to, čo bolo v pohári, predstavovalo Ježišovu krv, prostredníctvom ktorej bola schválená nová zmluva?

 Čo myslel Ježiš svojím výrokom v Jánovi 6:53–57?

„Ježiš im povedal: ‚Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.‘“ — Ján 6:53–57, NV.

Mali by sme tomu rozumieť tak, že mali doslova jesť Ježišovo telo a piť jeho krv? Ak áno, Ježiš by hlásal prestúpenie Zákona, ktorý dal Boh Izraelu prostredníctvom Mojžiša. Tento Zákon zakazoval požívanie akejkoľvek krvi. (3. Mojž. 17:10–12) Ježiš niečo také nehlásal, pretože hovoril jasne proti porušovaniu akejkoľvek požiadavky Zákona. (Mat. 5:17–19) Teda to, na čo Ježiš myslel, muselo byť jedenie a pitie v obraznom zmysle, a to prejavovaním viery v hodnotu jeho dokonalej ľudskej obete. — Porovnaj Jána 3:16; 4:14; 6:35, 40.

Prikázal Ježiš svojim učeníkom, aby si nielen pripomínali jeho smrť, ale aj vykonávali obrad, ktorým by v skutočnosti obnovovali jeho obeť?

Podľa The Documents of Vatican II: „Pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, náš Spasiteľ ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi. Urobil to, aby bola obeta kríža ustavične konaná...“ — New York 1966, vydal W. M. Abbott, SJ, s. 154, kurzíva od nás.

The Catholic Encyclopedia uvádza: „Cirkev si želá, aby bola omša považovaná za ‚pravú a náležitú obetu‘... Hlavným zdrojom našej náuky je však tradícia, ktorá od najranejšej doby uznáva prosebnú hodnotu obety omše.“ — 1913, zv. X, s. 6, 17.

Sám Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ ​(Luk. 22:19; 1. Kor. 11:24, NV) Ježiš nepovedal, že to, čo pri Poslednej večeri urobil, bolo obetovanie seba samého, alebo že jeho učeníci mali jeho obeť obnovovať.

 Hebr. 9:25–28, NV: „Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako [židovský] veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech. A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval.“ ​(Kurzíva od nás.)

Je to všetko jednoducho „nepreniknuteľné tajomstvo“?

Biblia naozaj hovorí o božských tajomstvách alebo o svätých tajomstvách. Ale žiadne z nich nie je v rozpore s jasne vyjadrenými biblickými pravdami. O tých, ktorí kladú svoje tradície pred Písma, Ježiš povedal: „Pokrytci! Dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘“ — Mat. 15:7–9, NV.

Chcel Ježiš, aby sa táto pamätná slávnosť slávila azda každý deň alebo každý týždeň?

Basic Catechism hovorí: „Zvláštne povinnosti katolíckych kresťanov“ zahŕňajú „účasť na omši každú nedeľu alebo povinný sviatok.“ ​(Boston 1980, s. 21) „Veriaci sú v skutočnosti povzbudzovaní mať účasť na omši a prijímaní pravidelne, áno, denne.“ — The Teaching of Christ—A Catholic Catechism for Adults (Učenie Krista — katolícky katechizmus pre dospelých), skrátené vydanie, Huntington, Indiana 1979, s. 281.

Naznačujú všetky biblické zmienky o „lámaní chleba“, že sa vtedy pripomínala Kristova smrť? (Sk. 2:42, 46; 20:7, NV) Ježiš ‚lámal chlieb‘, keď sa rozdeľoval pokrm pri jedle aj pred Poslednou večerou. (Mar. 6:41; 8:6) Chlieb, ktorý v tom čase Židia jedávali, nebol taký, na aký sú mnohí ľudia zvyknutí dnes. Keď ho jedli, často si kúsok odlomili alebo odtrhli.

Ježiš nepovedal konkrétne, ako často sa má sláviť Slávnosť na pamiatku jeho smrti. Zaviedol ju však v deň  židovského Pesachu, ktorý bol medzi jeho učeníkmi nahradený Slávnosťou na pamiatku Kristovej smrti. Pesach bol udalosťou, ktorá sa slávila raz za rok 14. nisana. Podobne sa židovský Sviatok nekvasených chlebov, Sviatok týždňov (Letnice), Sviatok prístreškov alebo zberu úrody a Deň zmierenia slávili raz do roka.

Prináša slúženie omše úľavu dušiam v očistci?

The Teaching of Christ—A Catholic Catechism for Adults uvádza: „Slovo ‚očistec‘ v Biblii nie je a ani náuka o očistci sa tam jasne neučí... V dielach Otcov je mnoho odkazov nielen na jestvovanie očistca, ale aj na skutočnosť, že verným zomrelým môžu pomôcť modlitby živých hlavne prostredníctvom obety omše.“ — s. 347, 348.

O stave mŕtvych Sväté Písma hovoria: „Živí aspoň vedia, že zomrú, kým mŕtvi už o ničom nevedia.“ ​(Kaz. 9:5, NV) „Duša [„duša“, AH, RP; „osoba“, EP), ktorá zhreší, tá zomrie.“ ​(Ezech. 18:4, NV) (Pozri aj strany 303, 304 pod nadpisom „Smrť“.)