8. kapitola

Vaša úloha rodičov

1–3. a) Aký účinok na rodičov môže mať narodenie dieťaťa? b) Prečo je dôležité, aby otec a matka dobre poznali svoje rodičovské úlohy?

VEĽA udalostí v živote nás ovplyvňuje len vo veľmi obmedzenej miere. Iné majú hlboký a trvalý účinok. Narodenie dieťaťa patrí samozrejme k tomu druhému prípadu. Život manželov totiž nebude už nikdy viac taký istý ako predtým. Nová osoba v rodine, hoci maličká, dáva o sebe vedieť svojím hláskom, a jej prítomnosť sa nemôže prehliadnuť.

² Život rodičov by sa mal stať šťastnejším. Výchova dieťaťa je však zložitý problém, s ktorým sa musia vyrovnať obaja rodičia, aby dosiahli uspokojujúci výsledok. Obaja mali účasť na narodení dieťaťa a od jeho narodenia obaja budú hrať životne dôležitú úlohu v jeho vývoji. Nikdy nepotrebovali toľko úprimnej, spoločnej — a pokornej — spolupráce.

³ Pri uspokojovaní potrieb dieťaťa rodičom veľmi pomôže, ak poznajú svoje úlohy a ich vzájomnú súvislosť. To prinesie radostné výsledky. Potrebná je však rovnováha. Aj keď sa myseľ usiluje o rozumnosť, city nás často vyvedú z miery. Môžeme mať sklon ku krajnostiam. Buď veci zveličujeme, alebo zasa zanedbávame. Je žiadúce, aby sa otec prejavoval ako hlava, ale ak to zveličuje, stáva sa panovačným. Je dobré, ak má  matka účasť na výchove a napomínaní detí, ale keď zasahuje do povinností otca, podkopáva rodinný poriadok. Dobré je dobré, ale i dobrá vec sa môže stať zlou, ak je jej priveľa. — Filipanom 4:5.

MATKINA ROZHODUJÚCA ÚLOHA

4. Čo potrebuje dieťa od svojej matky?

⁴ Novorodenec je úplne závislý od svojej matky svojimi momentálnymi potrebami. Ak matka uspokojuje jeho potreby milujúcim spôsobom, cíti sa dieťa bezpečne. (Žalm 22:9, 10; 22:10, 11, RP) Musí mať dobrú výživu, byť čisté a mať teplo; ale nestačí uspokojiť iba jeho telesné potreby. Uspokojenie citových potrieb je rovnako dôležité. Keď dieťaťu chýba láska, stáva sa neisté. Matka sa veľmi skoro naučí, aká naozaj veľká je táto potreba, keď sa jej dieťa hlási o pozornosť. Ak si však jeho krik trvale nevšíma, dieťa môže ochorieť, a keď sa dlhší čas neberie ohľad na jeho city, jeho citový vývoj sa na celý život oneskorí.

5–7. Ako, podľa posledných výskumov, pôsobí na dieťa matkina láska a pozornosť?

⁵ Pokusy na mnohých miestach potvrdili túto skutočnosť: deti ochorejú alebo dokonca zomrú, ak sa im neprejavuje láska napríklad hovorením, dotykmi, hladením a pestovaním v náručí. (Porovnaj Izaiáša 66:12; 1. Tesaloničanom 2:7.) Hoci to môžu robiť aj iní, matka, v ktorej tele začalo dieťa žiť, je nad každú pochybnosť na to najvhodnejšia. Matka a dieťa na seba navzájom prirodzene pôsobia. Na matkinu túžbu privinúť si dieťa k sebe odpovedá dieťa tým, že inštinktívne hľadá jej prsia.

 ⁶ Výskum dokazuje, že mozog dieťaťa je veľmi aktívny a že duševný vývoj sa podporuje, keď sa jeho zmyslom pre hmat, sluch, zrak a čuch dávajú podnety. Pri dojčení dieťa vníma teplo a vôňu matkinej pokožky. Keď ho matka kŕmi, takmer nepretržite sa pozerá na jej tvár. Nepočuje len jej hlas, keď hovorí alebo spieva, ale aj tlkot jej srdca, zvuk, ktorý počulo, keď bolo ešte v matkinom tele. V jednej nórskej publikácii píše detská psychologička Anne-Marit Duve toto:

„Pretože činnosť zreníc jasne poukazuje na stupeň mozgovej aktivity, máme dôvod sa nazdávať, že vysoký stupeň kožných podnetov, časté dotyky — predovšetkým styk spojený s dojčením — môže podnietiť duševnú činnosť, ktorá zasa môže viesť k väčším intelektuálnym schopnostiam v dospelosti.“

⁷ Keď teda dieťa často cíti matkin dotyk v okamihoch, keď ho matka zdvíha, pestuje alebo kúpe a utiera, prijíma podnety, ktoré hrajú dôležitú úlohu v jeho vývoji a v tom, aké bude v neskoršom živote. Vstávať v noci a tráviť čas tíšením plačúceho dieťaťa nebýva najradostnejšou zábavou, ale vedomie neskoršieho prospechu môže značne vyvážiť stratu spánku.

BYŤ MILOVANÉ ZNAMENÁ UČIŤ SA MILOVAŤ

8–10. a) Čo sa učí dieťa z matkinej lásky? b) Prečo je to dôležité?

⁸ Pre citový vývoj dieťaťa je životne dôležité, aby bolo milované. Učí sa milovať tak, že je milované mnohými prejavmi lásky. V 1. Jána 4:19 sa hovorí o láske k Bohu toto: „My však milujeme, lebo on prvý miloval nás.“ Spočiatku  je to väčšinou matka, ktorá učí dieťa milovať. Skláňa sa nad dieťaťom v jeho postieľke, kladie ruku na jeho hrudníček a jemne ho kolíše, a pritom sa dotýka svojou tvárou jeho tváričky a hovorí: „Ty môj maličký...“ Dieťa samozrejme slová nechápe (a tie často nie sú ani vôbec logické), ale spokojne sa vrtí a mrnčí, lebo poznáva, že tá hravá ruka a tón hlasu mu v skutočnosti hovoria: „Milujem ťa“. Je upokojené a cíti sa v bezpečí.

⁹ Dojčatá a malé deti si oceňujú lásku, ktorá sa im prejavuje, a napodobňujú ju tak, že kladú rúčky okolo matkinho krku a nadšene ju bozkávajú. Radujú sa zo srdečnej citovej odozvy, akej sa im za to dostáva od ich matky. Začínajú sa učiť, že obšťastňuje nielen prijímanie lásky, ale aj jej dávanie, že keď ju sejú, tiež ju budú žať. (Skutky 20:35; Lukáš 6:38) Skutočnosti ukazujú, že dieťa, ktoré spočiatku neprejavuje príchylnosť k matke, má neskôr veľké ťažkosti pri poskytovaní hlbokej náklonnosti iným a pri nadväzovaní styku s nimi.

¹⁰ Pretože sa deti začínajú učiť ihneď po narodení, je prvých niekoľko rokov života najdôležitejších. V tomto období je rozhodujúca láska matky. Ak sa jej darí prejavovať a učiť láske — nie maznaniu — môže spôsobiť trvalé dobro; ak sa jej to nedarí, môže spôsobiť trvalú škodu. Byť dobrou matkou je jedno z najnáročnejších a najvďačnejších povolaní, aké môže žena mať. Aj keď je veľmi namáhavé a náročné — aké výhodné zamestnanie, ktoré ponúka svet, sa môže priblížiť jeho významu a prinášať trvalé uspokojenie?

 ŽIVOTNE DÔLEŽITÁ ÚLOHA OTCA

11. a) Ako môže otec upevniť v mysli dieťaťa svoju úlohu? b) Prečo je to také dôležité?

¹¹ Je prirodzené, že v živote novorodenca hrá poprednú úlohu matka. Ale aj otec by mal byť od narodenia dieťaťa časťou jeho sveta. Aj keď je dieťa ešte dojčaťom, otec sa môže a mal by sa zapojiť a občas naň dozrieť, hrať sa s ním a upokojiť ho, keď plače. Tak sa otec pevne vtlačí do mysle dieťaťa. Otcova úloha by mala postupom času zaujať popredné miesto. Ak s tým pridlho váha, môže to byť začiatok problému, ktorý sa výrazne prejaví, keď je dieťa v puberte a výchova sa stáva ťažšou. Najmä dospievajúci syn potrebuje otcovu pomoc. Ak sa však predtým nevytvoril dobrý vzťah, nemôže sa priepasť vzniknutá počas rokov premostiť za niekoľko týždňov.

12, 13. a) Akú úlohu má otec rodiny? b) Ako môže otec, ak správne spĺňa svoju zodpovednosť, ovplyvniť názor detí na autoritu?

¹² Vplyv otcových mužských vlastností môže podstatne prispieť k vývoju všestrannej a vyrovnanej osobnosti chlapca i dievčaťa. Božie slovo ukazuje, že otec má byť hlavou rodiny. Zodpovedá za jej hmotné zabezpečenie. (1. Korinťanom 11:3; 1. Timotejovi 5:8) Avšak „človek žije nielen chlebom, ale... človek žije z každého výroku Jehovových úst“. Otec má voči svojim deťom povinnosť, aby ‚ich vychovával v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní‘. (5. Mojžišova 8:3; Efezanom 6:4) Predovšetkým jeho zodpovednosť voči stvoriteľovi by ho mala pohnúť k tomu, aby sa snažil spĺňať to, čím ho Boh poveril. Podnecuje ho však k tomu aj jeho prirodzená náklonnosť k deťom.

 ¹³ Spoločne s vrelosťou, nežnosťou a súcitom, ktorý prejavuje matka, môže otec prispieť upevňujúcim vplyvom, prísnym a múdrym vedením. Spôsob, akým zvládne Bohom dané poverenie, môže veľmi ovplyvniť neskorší postoj jeho detí k ľudskej i božskej autorite, či ju budú rešpektovať a či budú bez reptania a spurnosti pracovať pod vedením iných.

14. Aký účinok môže mať otcov dobrý príklad na jeho syna či dcéru?

¹⁴ Ak má otec syna, môže jeho príklad a rozumné počínanie veľmi prispieť k tomu, či chlapec vyrastie v slabého a nerozhodného človeka, alebo v odhodlaného a pevného muža, ktorý má odvahu prejaviť vlastné presvedčenie a je ochotný niesť zodpovednosť. Môže to mať vplyv na to, akým manželom alebo otcom sa prípadne syn stane — či prísnym, nerozumným a tvrdým, alebo takým, ktorý je vyrovnaný, rozvážny a láskavý. Ak je v rodine dcéra, môže otcov vplyv a vzťah k nej pôsobiť na jej názor na mužov, čím môže buď prispieť k úspechu jej budúceho manželstva, alebo ho pokaziť. Otcov vplyv pôsobí na deti od ich raného veku.

15, 16. a) Akú zodpovednosť za vyučovanie má podľa Biblie otec? b) Ako môže splniť túto svoju zodpovednosť?

¹⁵ Pokyny, ktoré dal Boh svojmu ľudu v 5. Mojžišovej 6:6, 7, poukazujú na rozsiahlu zodpovednosť otca za vyučovanie: „Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú na tvojom srdci; a budeš ich vštepovať svojmu synovi a hovoriť o nich, keď budeš sedieť v svojom dome i keď pôjdeš po ceste i keď budeš líhať i keď budeš vstávať.“

¹⁶ Nielen samotné slová, ktoré nachádzame v Božom slove, ale aj posolstvo, ktoré oznamujú,  musí sa denne vštepovať do mysle dieťaťa. Príležitosti na to sú stále. Kvety v záhrade, hmyz vo vzduchu, vtáci alebo veveričky na stromoch, mušle na morskom brehu a jedľové šišky v lese, trblietajúce sa hviezdy na nočnej oblohe — všetka tá nádhera hovorí o stvoriteľovi, a otec by mal tlmočiť svojim deťom, čo rozpráva. Žalmista hovorí: „Nebesia oznamujú Božiu slávu a priestor rozpráva o diele jeho rúk. Deň za dňom pôsobí, že prekypuje reč, a noc za nocou ukazuje poznanie.“ ​(Žalm 19:1, 2; 19:2, 3, RP) Ak je otec pozorný a hovorí o každodenných životných záležitostiach, znázorňuje a zdôrazňuje na nich správne zásady a poukazuje na múdrosť a užitočnosť Božej rady, môže vytvoriť v mysli a srdci dieťaťa potrebný základ do budúcnosti: presvedčenie, že Boh nielenže existuje, ale že „sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. — Hebrejom 11:6.

17, 18. a) Ako by mal otec napomínať svoje deti? b) Čo je oveľa účinnejšie, ako vytvárať veľa pravidiel?

¹⁷ Aj napomínanie patrí k úlohám otca. „Veď ktorého syna otec nekázni?“ pýta sa list Hebrejom 12:7. Je však jeho povinnosťou, aby pritom nezachádzal do extrémov natoľko, že by svoje dieťa popudzoval alebo dokonca týral. Božie slovo hovorí otcom: „Nedráždite svoje deti, aby neboli skľúčené.“ ​(Kolosanom 3:21) Obmedzenia sú nutné, ale ak zahrnieme dieťa mnohými pravidlami, stanú sa pre neho ťažké a zbavia ho odvahy.

¹⁸ Farizeji v starých dobách milovali pravidlá; nahromadili ich veľké množstvo a vytvorili zástup pokrytcov. Ľudia sa mýlia, ak sa  nazdávajú, že problémy sa dajú vyriešiť pridaním ďalších pravidiel. Zo životných skúseností poznávame, že riešením je dosiahnuť srdce. Zaobchoď preto s pravidlami opatrne; namiesto nich sa snaž dieťaťu vštepiť zásady a sleduj ten istý cieľ ako Boh, ktorý hovorí: „Vložím svoje zákony do ich mysle a napíšem ich do ich srdca.“ — Hebrejom 8:10.

OTEC A MATKA AKO PARTNERI

19. Čo by sa malo urobiť, aby sa v domácnosti zaistila dobrá výmena myšlienok?

¹⁹ Otec obyčajne zarába na živobytie a keď príde domov z práce, býva unavený a má možno ešte ďalšie povinnosti. Mal by si však urobiť čas pre manželku a deti. Musí si s rodinou vymieňať myšlienky, vyhradiť si čas pre rodinné rozhovory a plány pre zábavu i výlety. To buduje jednotu a súdržnosť rodiny. Predtým ako prišli deti, strávil azda mnoho času so svojou manželkou mimo domu. Ale ak budú v tom obaja pokračovať a neusadia sa, a dokonca budú dlho do noci mimo domu, nebudú žiť v súlade so svojou rodičovskou zodpovednosťou. Voči ich deťom to bude veľmi nepoctivé. Skôr či neskôr zaplatia rodičia za túto neporiadnosť a nedostatok zodpovednosti. Deťom, rovnako ako dospelým, sa darí lepšie, ak majú určitý poriadok a pravidelnosť; prispieva to k duševnému, telesnému i citovému zdraviu. Každodenný rodinný život bude aj tak naplnený mnohými zvratmi a rodičia nemusia k tomu zbytočne prispievať. — Porovnaj Matúša 6:34; Kolosanom 4:5.

20. Ak treba deti napomínať, čo môžu urobiť rodičia, aby boli v svojich zákrokoch jednotní?

 ²⁰ Otec a matka by mali spolupracovať, keď sa zaoberajú s deťmi, keď ich poučujú, kladú im isté obmedzenia, napomínajú ich a prejavujú im lásku. ‚Dom rozdelený sám proti sebe nemôže obstáť.‘ (Marek 3:25) Rodičia robia dobre, keď sa spolu často rozprávajú o ďalších krokoch pri výchove detí. Potom sa vyhnú tomu, aby sa deti stali svedkami ich nejednoty pri výchove. Inak by ich to mohlo zvádzať, aby sa snažili rodičov ‚rozdeliť a opanovať‘. Naozaj sa môže stať, že jeden z rodičov si počína unáhlene alebo koná v hneve a prísne potresce, lebo v skutočnosti nevzal do úvahy všetky okolnosti. V takom prípade by si o tom mali rodičia osobitne pohovoriť a ten, ktorý zaobchádzal s dieťaťom nerozumne, by mal potom vec osobne napraviť. Alebo ak nie je taký osobitný rozhovor možný, ten z rodičov, ktorý cíti, že podporiť druhého by znamenalo podporiť bezprávie, môže povedať niečo ako: ‚Chápem, prečo si nahnevaný, hnevala by som sa tiež. Ale azda je tu niečo, o čom si nevedel, totiž...‘ Potom objasni to, čo sa asi prehliadlo. To môže mať upokojujúci vplyv a neprejaví sa pritom rozdelenie alebo nesúhlas v prítomnosti trestaného dieťaťa. Ako hovorí inšpirované príslovie: „Opovážlivosťou človek vyvoláva iba zápas, ale u tých, ktorí sa spolu radia, je múdrosť.“ — Príslovia 13:10; všimni si aj Kazateľa 7:8.

21. Mala by sa výchova ponechávať iba na jedného z rodičov? Prečo, alebo prečo nie?

²¹ Z Hebrejských písiem vyplýva, že na napomínaní majú mať účasť obaja rodičia: „Počúvaj,  syn môj, kázeň svojho otca a neopúšťaj zákon svojej matky.“ Niečo podobné čítame v Kresťanských gréckych písmach: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v spojení s Pánom, lebo je to spravodlivé.“ Niekedy sa otec pozerá na výchovu detí ako na záležitosť svojej manželky. Manželka môže mať zas opačný názor a nerobí viac, ako iba hrozí neposlušnému dieťaťu slovami: ‚Len počkaj, keď príde domov otec!‘ Ale ak sa má zachovať rodinné šťastie a deti majú milovať a vážiť si svojich rodičov, musia mať obaja rodičia účasť na svojej povinnosti. — Príslovia 2:8; Efezanom 6:1.

22. Čomu by sa mali rodičia vyhnúť, ak dieťa o niečo prosí, a prečo?

²² Deti musia vidieť, že rodičia v tomto ohľade spolupracujú a že každý z nich je ochotný niesť svoju zodpovednosť. Ak dieťa, ktoré o niečo prosí, vždy počuje, ako mu otec hovorí: ‚Choď sa opýtať mamičky,‘ alebo matka neustále prenecháva rozhodnutie otcovi, potom ten z rodičov, ktorý musí prosbu zamietnuť, zisťuje, že je odsúdený na úlohu zločinca. Za určitých okolností môže však otec povedať: ‚Áno, môžeš ísť na chvíľku von, ale spýtaj sa najprv mamičky, kedy bude hotová večera,‘ alebo matka môže mať niekedy pocit, že prosba dieťaťa je problematická a že by sa k nej mal vyjadriť otec. Obaja si však musia dávať pozor, aby nikdy nedali dieťaťu podnet alebo mu nedovolili postaviť rodičov proti sebe, aby tak dosiahlo svoj cieľ. Rozumná manželka sa vyvaruje toho, aby pri uplatňovaní svojho dielu autority súťažila so svojím manželom a snažila sa na jeho úkor získať väčšiu náklonnosť dieťaťa svojou zhovievavosťou.

23. Je rozhodovanie v rodine obmedzené iba na otca?

 ²³ Keď sa v rodine o niečom rozhoduje, má azda každý člen rodiny svoj okruh, v ktorom si jeho rozhodnutie zaslúži zvláštnu pozornosť. Otec má zodpovednosť za rozhodovanie v otázkach úplného blaha rodiny. Často sa však rozhoduje až po rozhovore s ostatnými, keď vzal do úvahy ich želania a záľuby. Matka azda rozhoduje vo veciach kuchyne a v mnohých ďalších záležitostiach domácnosti. (Príslovia 31:11, 27) Postupne ako deti dorastajú, malo by sa im dovoliť, aby samy robili rozhodnutia v tom, kde sa budú hrať, ako sa oblečú, a v niektorých ďalších osobných veciach. Rodičia by však mali dozerať na to, aby sa deti držali rozumných zásad, neohrozovali svoju bezpečnosť a aby nezasahovali do práv iných. Tak sa deti pomaly učia rozhodovať samostatne.

RODIČIA, JE ĽAHKÉ CTIŤ SI VÁS?

24. Akú zodpovednosť majú rodičia v tom, že deti si majú ctiť svojho otca a svoju matku?

²⁴ Deťom sa hovorí: „Cti svojho otca a svoju matku.“ ​(Efezanom 6:2; 2. Mojžišova 20:12) Ak to robia, ctia súčasne Božie prikázanie. Uľahčujete im to? Manželka, tebe sa hovorí, aby si ctila a rešpektovala svojho manžela. Ale či to nie je pre teba veľmi ťažké, ak sa takmer vôbec nesnaží žiť podľa toho, čo vyžaduje od neho Božie slovo? Manžel, ty sa máš s láskou starať o svoju manželku a ctiť si ju ako svoju milovanú pomocníčku. Nie je to však ťažké, ak ti nepomáha? Uľahčite preto svojim deťom, aby poslúchali Boží príkaz, podľa ktorého si vás, ako rodičov, majú ctiť.  Zaslúžte si ich úctu tak, že im poskytnete pokojný domov, určujete rozumné meradlá, vlastným správaním dávate dobrý príklad, že ich zdravo vediete a vyučujete a napomínate ich milujúcim spôsobom, keď je to potrebné.

25. Aké problémy môžu vzniknúť, ak rodičia nie sú jednotní vo výchove svojich detí?

²⁵ Kráľ Šalamún pozoroval, že „lepšie je dvom ako jednému, pretože majú dobrú odmenu za svoju tvrdú prácu“. (Kazateľ 4:9) Keď kráčajú spolu dvaja ľudia a jeden z nich spadne, je tu ten druhý, aby mu pomohol. Tak aj v rodine môžu manželia podporovať a povzbudzovať jeden druhého v svojich zverených úlohách. V mnohých oblastiach rodičovstva sa úlohy prekrývajú, a to je dobré pre jednotu rodiny. Bežná výchovná práca s deťmi by mala rodičov zbližovať a spájať. Niekedy však vzniknú rozdielne názory na to, ako má byť dieťa vychovávané a napomínané. Niekedy manželka zahŕňa dieťa takou pozornosťou, že sa manžel cíti zanedbávaný, a to ho popudzuje. Môže to ovplyvniť jeho postoj k dieťaťu. Môže sa k nemu správať chladno, alebo naopak, zahŕňať ho náklonnosťou, a tak sa menej venovať svojej manželke. Manžel aj manželka platia vysokú cenu za to, ak stratia rozvahu.

26. Čo by sa malo urobiť, aby staršie dieťa nezačalo žiarliť, keď matka musí venovať väčšinu svojho času novorodenému dieťaťu?

²⁶ Ďalší problém môže vzniknúť tam, kde sa narodí dieťa, keď je tu už jedno staršie. Matka musí stráviť veľa času s novorodencom, a tak by mal otec venovať zvýšenú pozornosť staršiemu dieťaťu, aby sa necítilo zanedbávané a nežiarlilo.

27. Ako možno deťom duchovne pomáhať, ak je jeden z rodičov neveriaci?

 ²⁷ Dvaja sú rozhodne lepší ako jeden, ale jeden je lepší ako nijaký. Môže sa stať, že okolnosti nútia matku, aby vychovávala deti bez pomoci otca. Inokedy sa musí vyrovnať s takým istým problémom otec. Často sú domácnosti nábožensky rozdelené v tom, že jeden z rodičov je služobníkom Boha Jehovu a úplne sa spolieha na Božiu radu, ale druhý nie. Kde je oddaným kresťanom manžel, môže ako hlava rodiny lepšie určovať, podľa akých zásad sa majú deti vychovávať a napomínať. Musí však tiež prejavovať veľkú trpezlivosť, sebaovládanie a vytrvalosť. Mal by byť pevný, ak ide o vážnu spornú otázku, avšak rozumný a láskavý, i keď je provokovaný, a prispôsobivý, keď to okolnosti dovolia. Ak je veriacou manželka, a teda je podriadená svojmu manželovi, spôsob, akým bude postupovať, bude závisieť prevažne od jeho postoja. Javí iba nezáujem o Bibliu, alebo sa stavia proti tomu, ako manželka vykonáva svoju vieru a že sa ju snaží vštepiť aj deťom? Ak jej odporuje, musí sa manželka spoliehať na spôsob, ktorý vyzdvihol apoštol: príkladným plnením svojich povinností a ohľaduplným postojom môže azda ‚získať svojho manžela bez slova‘. Využije tak každú príležitosť, ktorá sa jej naskytne, aby vychovávala svoje deti podľa biblických zásad. — 1. Petra 3:1–4.

RODINNÉ PROSTREDIE

28, 29. Aký druh rodinného prostredia je žiadúci a prečo?

²⁸ Je úlohou oboch rodičov vytvárať doma láskyplnú atmosféru. Ak to deti vycítia, nehromadí sa v nich neistota alebo chyby, lebo sa  neboja hovoriť o nich s rodičmi. Vedia, že sa im môžu zveriť a že ich pochopia. Rodičia vyriešia všetko s láskyplným pochopením. (Porovnaj 1. Jána 4:17–19; Hebrejom 4:15, 16.) Domov nebude iba prístreším, ale aj prístavom. Náklonnosť rodičov spôsobí, že sa bude deťom dobre dariť v duševnom ohľade.

²⁹ Ak namočíš špongiu do octu, neočakávaj, že nasiakne vodou. Môže pohltiť iba to, čo ju obklopuje. Špongia nasiakne vodou len vtedy, ak je do nej ponorená. Tak isto sa správajú deti. Vycítia váš postoj a pozorujú, čo sa deje okolo nich, a všetko vstrebávajú ako špongia. Deti vytušia vašu náladu. Neujde im ani vaša nervozita, ani uvoľnená atmosféra. Dokonca už dojčatá vnímajú prejavy rodinného ovzdušia. Ak sa toto ovzdušie vyznačuje vierou, láskou, duchovným zmýšľaním a dôverou v Boha Jehovu, je neoceniteľné.

30. Aké otázky by si mali rodičia položiť, aby zistili, či poskytujú svojim deťom znamenité vedenie?

³⁰ Spýtaj sa sám seba: Akým meradlám má zodpovedať moje dieťa? Zodpovedáme im my obaja? Čoho sa zastáva tvoja rodina? Aký príklad dávaš svojmu dieťaťu? Sťažuješ sa, hľadáš chyby na iných a kritizuješ ich, a zotrvávaš v negatívnom zmýšľaní? Chceš mať také deti? Alebo máš pre svoju rodinu vysoké meradlá, žiješ podľa nich a to isté očakávaš od svojich detí? Chápu to, že každý, kto patrí do rodiny, musí vyhovieť istým požiadavkám a musí mať prijateľné správanie, a zasa naopak, že isté konanie a postoj nie sú žiadúce? Deti musia mať istotu, že niekam patria. Vyjadrite súhlas a pochváľte ich, ak vyhovujú rodinným meradlám. Ľudia majú obyčajne  sklon žiť tak, ako sa od nich očakáva. Ak očakávaš od svojho dieťaťa iba zlé správanie, dá ti zrejme vždy za pravdu. Očakávaj od neho len dobré, a povzbudíš ho, aby tak aj žilo.

31. Čo by malo vždy podopierať vedenie rodičov?

³¹ Ľudí viac posudzujú podľa ich konania ako podľa ich slov. Ani deti nevenujú toľko pozornosti slovám ako skutkom, a často pohotovo odhalia akékoľvek pokrytectvo. Priveľa slov ich môže zmiasť. Uisti sa, že tvoje slová sú vždy podopreté tvojimi skutkami. — 1. Jána 3:18.

32. Čej rady by si sa mal vždy držať?

³² Či si už otec alebo matka, tvoja úloha je náročná. Môžeš však dosiahnuť dobré výsledky, ak sa držíš rady darcu života. Úlohu, ktorá ti bola zverená, plň svedomite, ako preňho. (Kolosanom 3:17) Vyhni sa krajnostiam, buď vyrovnaný a ‚nech sa tvoja rozumnosť stane známou všetkým ľuďom,‘ teda aj tvojim deťom. — Filipanom 4:5.

[Otázky]

 [Obrázok na strane 100]

Matkin pohľad a dotyk a tón jej hlasu hovorí dieťaťu: „Milujem ťa”.

 [Obrázok na strane 104]

Plánuješ si rôzne činnosti so svojimi deťmi?