7. kapitola

Čo sa môžeme naučiť z toho, že Boh pripúšťa zlo?

1. a) Čo by to bolo pre nás znamenalo, keby bol Jehova ihneď usmrtil vzbúrencov v Edene? b) Aké láskyplné opatrenie nám namiesto toho Jehova sprístupnil?

BEZ ohľadu na to, aké ťažkosti nás môžu stretnúť na ceste životom, nebolo naše narodenie nijakou neprávosťou zo strany Boha. Prvých ľudí obdaril dokonalosťou a ako domov im dal raj. Keby ich bol usmrtil ihneď po ich vzbure, nebolo by tu ľudského rodu, ako ho poznáme, s jeho chorobami, chudobou a zločinnosťou. Jehova však milosrdne dovolil Adamovi a Eve, aby priviedli na svet rodinu skôr, ako zomrú, i keď ich deti zdedili nedokonalosť. Prostredníctvom Krista urobil opatrenie, aby tí z Adamových potomkov, ktorí prejavujú vieru, mohli získať to, čo Adam stratil — večný život v podmienkach, ktoré im umožnia radovať sa zo života. — 5. Moj. 32:4, 5; Ján 10:10.

2. Stalo sa to všetko iba kvôli našej záchrane?

² Úžitok, aký z toho máme my osobne, je nezmerateľný. Z biblickej správy sa však dozvedáme, že išlo o dačo oveľa významnejšie, nielen o našu vlastnú záchranu.

Pre svoje veľké meno

3. Čo bolo v stávke v súvislosti so splnením Jehovovho predsavzatia so Zemou a s ľudstvom?

³ Pri uskutočňovaní Božieho predsavzatia so  zemou a s ľudstvom išlo o Jehovovo meno, o jeho povesť ako Zvrchovaného Vládcu a Boha pravdy. Vzhľadom na toto Jehovovo postavenie si pokoj a šťastie celého vesmíru vyžadujú, aby sa jeho menu dávala plná úcta, ktorú si zaslúži, a aby ho všetci poslúchali.

4. Čo všetko obsahovalo toto predsavzatie?

⁴ Keď Boh stvoril Adama a Evu, dal im určitú úlohu. Objasnil im, že jeho predsavzatím nie je iba to, aby si podmanili zem, čím by sa rozšírili hranice raja, ale aby ju aj zaľudnili svojimi potomkami. (1. Moj. 1:28) Zlyhá azda toto predsavzatie pre ich hriech a povedie to k pohane Božieho mena?

5. a) Kedy mal každý, kto by jedol zo stromu poznania dobrého a zlého zomrieť, podľa 1. Mojžišovej 2:17? b) Ako to Jehova splnil, pričom bral ohľad na svoje predsavzatie zaľudniť zem?

⁵ Jehova varoval Adama, že ak bude neposlušný a bude jesť zo stromu poznania dobrého a zlého, celkom istotne zomrie „v deň“, keď to urobí. (1. Moj. 2:17) Božie slovo sa ukázalo pravdivé, lebo práve v ten deň, keď Adam zhrešil, volal Jehova previnilcov k účtovaniu a vyniesol nad nimi rozsudok smrti. Trestu sa nedalo uniknúť. Z Božieho sudcovského hľadiska zomreli Adam i Eva v ten deň. (Porovnaj Lukáša 20:37, 38.) Ale aby uskutočnil svoje predsavzatie zaľudnenia zeme, dovolil im Jehova založiť rodinu, kým zomrú doslovne. Z Božieho stanoviska, podľa ktorého je tisíc rokov ako jeden deň, sa Adamov život skončil v jednom „dni“, lebo zomrel ako 930-ročný. (1. Moj. 5:3–5; porovnaj Žalm 90:4; 2. Petra 3:8.) Tak bola podporená Jehovova pravdovravnosť o čase vykonania trestu; a jeho predsavzatie zaľudniť zem  Adamovým potomstvom nebolo zmarené. Znamenalo to však, že na istý čas bolo dovolené, aby tu žili hriešni ľudia.

6, 7. a) Čo naznačuje 2. Mojžišova 9:15, 16 o tom, prečo Jehova na istý čas dovolil, aby zlo jestvovalo? b) Ako sa vo faraónovom prípade prejavila Jehovova moc a ako sa stalo jeho meno známym? c) Ako sa to všetko skončí na konci terajšieho zlého systému?

⁶ To, čo Jehova povedal vládcovi Egypta za Mojžišových dní, ukazuje tiež, prečo Boh dovolil, aby istý čas trvalo zlo. Keď faraón zakázal odchod izraelských synov z Egypta, nezničil ho Jehova ihneď. Uviedol na krajinu desať rán, ktoré ukázali Jehovovu moc ohromujúcimi a rozmanitými spôsobmi. Keď Jehova varoval faraóna pred siedmou ranou, povedal mu, že mohol jeho i jeho ľud ľahko vyhladiť zo zeme. „Ale preto,“ povedal Jehova, „som ťa zachoval, aby som ti ukázal svoju moc a aby sa moje meno oznámilo po celej zemi.“ — 2. Moj. 9:15, 16.

⁷ Keď Jehova oslobodil Izrael, začalo byť jeho meno skutočne známe široko-ďaleko. Ani dodnes, po takmer 3 500 rokoch sa nezabudlo, čo urobil. Nielenže bolo oznámené osobné meno Jehova, ale aj pravda o tom, kto toto meno nosí. To upevnilo povesť Jehovu ako Boha, ktorý dodržiava zmluvy a koná na úžitok svojich služobníkov. Dokázalo to, že vďaka jeho všemohúcnosti nič nemôže prekaziť jeho predsavzatie. Pravdaže, ešte pôsobivejšie bude blížiace sa zničenie celého zlého systému, viditeľného i neviditeľného. Na tento prejav všemohúcej sily a na slávu, akú to prinesie Jehovovmu menu, sa v histórii vesmíru nikdy nezabudne. Dobro, ktoré to prinesie, sa nikdy neskončí! — Ezech. 38:23; Zjav. 19:1, 2.

 ‚Ó, hĺbka Božej múdrosti!‘

8. Aké ďalšie činitele by sme mali podľa Pavlových slov vziať do úvahy?

⁸ V svojom liste Rimanom vyslovil apoštol Pavol otázku: „Je azda u Boha neprávosť?“ Potom odpovedá tak, že kladie dôraz na Božie milosrdenstvo a spomína na to, čo povedal Jehova faraónovi. Pripomína tiež skutočnosť, že my ľudia sme ako hlina v rukách hrnčiara. Sťažuje sa azda hlina na účel, na aký je použitá? Pavol pripája: „Teda ak Boh, hoci chcel prejaviť svoj hnev a oznámiť svoju moc, znášal s veľkou zhovievavosťou nádoby hnevu súce na zničenie, aby oznámil bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré vopred pripravil na slávu, totiž na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z národov, čo na tom?“ — Rim. 9:14–24.

9. a) Kto sú „nádoby hnevu súce na zničenie“? b) Prečo prejavoval Jehova veľkú zhovievavosť tvárou v tvár ich nepriateľstvu a k čomu to nakoniec povedie u tých, ktorí ho milujú?

⁹ Od chvíle, ako Boh vyslovil proroctvo zaznamenané v 1. Mojžišovej 3:15, Satan a jeho semeno sú ‚nádobami hnevu súcimi na zničenie‘. Po celý ten čas prejavoval Jehova zhovievavosť. Zlí sa vysmievali jeho cestám; prenasledovali jeho služobníkov a zabili dokonca jeho Syna. Jehova však prejavil veľkú zdržanlivosť, a to na trvalý úžitok svojich služobníkov. Celé stvorenie malo príležitosť vidieť katastrofálne výsledky vzbury proti Bohu. Ježišova smrť súčasne zaobstarala prostriedok na oslobodenie poslušného ľudstva a na ‚zničenie Diablových diel‘. — 1. Jána 3:8; Hebr. 2:14, 15.

10. Prečo Jehova ďalej znášal zlých počas uplynulých 1 900 rokov?

¹⁰ Počas viac ako 1 900 rokov od Ježišovho vzkriesenia Jehova ďalej znášal „nádoby hnevu“  a odkladal ich zničenie. Prečo? Pretože pripravoval druhotnú časť semena ženy, tých, ktorí majú byť spojení s Ježišom Kristom v jeho nebeskom kráľovstve. (Gal. 3:29) Tí — je ich spolu 144 000 — sú „nádobami milosrdenstva“, o ktorých hovorí apoštol Pavol. Najprv boli pozvaní jednotlivci zo Židov, aby vytvorili túto triedu. Potom sa pripájali obrezaní Samaritáni a nakoniec ľudia z nežidovských národov. Jehova uskutočňoval svoje predsavzatie s veľkou zhovievavosťou; nikoho nenútil, aby mu slúžil, ale veľkolepo žehnal tých, čo s ocenením reagovali na jeho láskyplné opatrenia. Teraz je príprava tejto nebeskej triedy takmer hotová.

11. Aká ďalšia skupina má dnes úžitok z Jehovovej zhovievavosti?

¹¹ Ale čo tí, ktorí budú tu, na zemi? V Bohom určenom čase ich budú miliardy vzkriesené, aby sa stali pozemskými poddanými Kráľovstva. Jehovova zhovievavosť umožnila najmä od roku 1935 n. l. zhromažďovanie aj „veľkého zástupu“ zo všetkých národov, aby dosiahol záchranu. — Zjav. 7:9, 10; Ján 10:16.

12. a) Čo sme sa práve preto dozvedeli o samotnom Jehovovi? b) Ako reaguješ na Jehovov spôsob riešenia týchto vecí?

¹² Je v tom dajaká neprávosť? Vôbec nie! Ak Jehova odkladá zničenie zlých, „nádob hnevu“, aby v súlade so svojím predsavzatím mohol prejaviť súcit iným, ako sa môže niekto oprávnene sťažovať? Naopak, keď pozorujeme, ako sa rozvíja jeho predsavzatie, veľa sa učíme o samotnom Jehovovi. Žasneme nad jednotlivými črtami jeho osobnosti, ktoré vyšli na svetlo — nad jeho spravodlivosťou, milosrdenstvom, zhovievavosťou a veľkou múdrosťou. Jehovovo múdre vyriešenie spornej otázky bude večným svedectvom toho, že jeho spôsob panovania  je ten najlepší. Hovoríme spolu s apoštolom Pavlom: „Ó, hĺbka Božieho bohatstva a múdrosti a poznania! Aké nevyskúmateľné sú jeho súdy a ako je nemožné vystopovať jeho cesty!“ — Rim. 11:33.

Príležitosť prejaviť svoju oddanosť

13. a) Aká príležitosť sa nám otvára, keď prežívame osobné utrpenie? b) Čo nám pomôže, aby sme múdro reagovali?

¹³ Sú situácie, keď dochádza ku skutočnému osobnému utrpeniu, pretože Boh ešte nezničil zlých a neuskutočnil predpovedané obnovenie ľudstva. Ako na to reagujeme? Vidíme v tom príležitosť mať účasť na očistení Jehovovho mena od pohany a dokázať, že Diabol je luhár? Veľmi nás posilní, ak budeme mať na pamäti túto radu: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva.“ ​(Prísl. 27:11) Satan, ktorý sa vysmieva Jehovovi, vyslovil obvinenie, že ľudia budú obviňovať Boha a že ho dokonca prekľajú, ak utrpia hmotnú stratu alebo ak budú telesne postihnutí. (Jób 1:9–11; 2:4, 5) Jehovovo srdce rozradostňujeme, ak napriek ťažkostiam dokazujeme svojou vernou oddanosťou Bohu, že to v našom prípade neplatí. Máme plnú dôveru, že Jehova má k svojim služobníkom nežnú náklonnosť a že nás podobne, ako Jóba, v svojom čase štedro odmení, ak sa dokážeme verní. — Jak. 5:11; Jób 42:10–16.

14. Aké ďalšie požehnania nám vyplynú z toho, ak sa v skúškach spoliehame na Jehovu?

¹⁴ Ak sa v dôvere spoliehame na Jehovu, keď podstupujeme trpké skúšky, môžeme si vypestovať neoceniteľné vlastnosti. Ježiš sa ‚naučil poslušnosti‘ z toho, čo vytrpel, a to spôsobom, aký nikdy  predtým nepoznal. Aj my sa môžeme učiť — pestovať zhovievavosť, vytrvalosť a prehĺbiť si ocenenie pre Jehovove spravodlivé cesty. Budeme prijímať toto cvičenie trpezlivo? — Hebr. 5:8, 9; 12:11; Jak. 1:2–4.

15. Ako to môže prospieť iným, ak trpezlivo vytrvávame v ťažkostiach?

¹⁵ Druhí budú pozorovať, čo robíme. Pre to, čo podstupujeme z lásky k spravodlivosti, začnú azda niektorí z nich časom chápať, kto sú dnes skutočnými Kristovými ‚bratmi‘; a keď sa s jeho ‚bratmi‘ zjednotia v uctievaní, získajú vyhliadku na požehnania večného života. (Mat. 25:34–36, 40, 46) Jehova i jeho Syn chcú, aby dostali túto príležitosť. A čo my? Sme ochotní zmieriť sa s ťažkosťami, aby sme im to umožnili?

16. Ako súvisí náš názor na osobné ťažkosti s otázkou jednoty?

¹⁶ Aké je to znamenité, keď sa i na ťažké životné situácie pozeráme ako na príležitosť prejaviť svoju oddanosť Jehovovi a súčasne mať účasť na konaní jeho vôle! Ak to budeme robiť, dosvedčíme, že naozaj smerujeme k jednote s Bohom a Kristom; o túto jednotu sa Ježiš modlil na úžitok všetkých pravých kresťanov. — Ján 17:20, 21.

Opakovanie

● Ako Jehova zdôraznil veľkú úctu k svojmu menu, zatiaľ čo pripúšťal zlo?

● Ako umožnila okolnosť, že Boh znášal „nádoby hnevu“, aby sme mali z jeho milosrdenstva úžitok i my?

● Čo by sme mali vidieť v situáciách, keď prežívame utrpenie?

[Otázky]