Len málo vecí nás dokáže zraniť viac, než keď je niekto z našich príbuzných alebo blízkych priateľov vylúčený zo zboru, lebo sa dopustil hriechu a nerobil pokánie. To, ako reagujeme na biblické usmernenie týkajúce sa takejto situácie, môže odhaliť, aká hlboká je naša láska k Bohu a nakoľko lojálne podporujeme jeho spôsob riešenia. * Pouvažujme o niekoľkých otázkach, ktoré v tejto súvislosti vznikajú.

Ako by sme sa mali správať k vylúčenému? Biblia hovorí: „[Prestaňte sa] stýkať s kýmkoľvek, kto sa nazýva brat, keď je smilník alebo chamtivec alebo modlár alebo nadávač alebo opilec alebo vydierač, s takým ani nejedzte.“ (1. Korinťanom 5:11) O takom človeku, ktorý „nezostáva v Kristovom učení“, čítame: „Nikdy ho neprijímajte do svojho domu, ani ho nezdravte. Lebo kto ho zdraví, zúčastňuje sa na jeho zlých skutkoch.“ (2. Jána 9–11) S vylúčenými nepestujeme duchovné spoločenstvo ani s nimi neudržiavame spoločenské styky. Strážna veža č. 4 z roku 1982 na 15. strane uviedla: „Aj ten najkratší pozdrav... môže byť pre niekoho prvým krokom, z ktorého sa vyvinie rozhovor a neskôr možno i priateľstvo. Chceli by sme urobiť takýto prvý krok v súvislosti s vylúčenou osobou?“

Je naozaj nutné dôsledne sa vyhýbať akémukoľvek kontaktu? Áno, a to z viacerých dôvodov. Po prvé, dávame tým najavo lojálnosť Bohu a jeho Slovu. Jehovu poslúchame nielen vtedy, keď nám to vyhovuje, ale aj vtedy, keď je to skutočne náročné. Láska k Bohu nás podnecuje poslúchať všetky jeho prikázania, lebo uznávame, že je spravodlivý, že nás miluje a že jeho zákony sú len na naše dobro. (Izaiáš 48:17; 1. Jána 5:3) Po druhé, keď sa nekajúcnemu previnilcovi vyhýbame, chránime sami seba i ostatných v zbore pred duchovným a morálnym znečistením a obhajujeme  dobré meno zboru. (1. Korinťanom 5:6, 7) Po tretie, naše pevné odhodlanie držať sa biblických zásad môže byť na úžitok aj vylúčenému. Keď podporujeme rozhodnutie právneho výboru, môže to zapôsobiť na srdce previnilca, ktorý doteraz nereagoval na snahy starších pomôcť mu. Keď príde o vzácne spoločenstvo so svojimi milovanými, môže mu to pomôcť ‚spamätať sa‘, uvedomiť si závažnosť svojho skutku a urobiť kroky k tomu, aby sa vrátil k Jehovovi. — Lukáš 15:17.

Čo ak je vylúčený niekto z našej rodiny? V takom prípade blízke puto medzi rodinnými príslušníkmi môže byť naozaj skúškou lojálnosti. Ako by sme sa mali správať k vylúčenému príbuznému? Nemôžeme tu opísať každú situáciu, ktorá môže nastať. Zamerajme sa však aspoň na dve základné.

V niektorých prípadoch môže vylúčený ďalej bývať so svojou najbližšou rodinou v tej istej domácnosti. Keďže jeho vylúčením sa nepretrhli ich vzájomné rodinné putá, bežný kontakt a každodenné činnosti v rodine budú zrejme aj naďalej pokračovať. No previnilec sa svojím konaním rozhodol pretrhnúť duchovné puto, ktoré ho spájalo s jeho veriacou rodinou. A tak lojálni členovia jeho rodiny s ním už nemôžu pestovať duchovné spoločenstvo. Napríklad aj keby bol vylúčený prítomný, keď sa rodina stretne, aby študovala Bibliu, nebude sa do štúdia zapájať. No ak je vylúčené neplnoleté dieťa, jeho rodičia majú naďalej zodpovednosť poučovať ho a usmerňovať. Preto milujúci rodičia môžu so svojím dieťaťom viesť biblické štúdium, aj keď je vylúčené. * — Príslovia 6:20–22; 29:17.

V iných prípadoch vylúčený možno nebýva so svojou najbližšou rodinou v tej istej domácnosti. Hoci môže byť potrebné príležitostne sa s ním stretnúť kvôli vyriešeniu určitých nevyhnutných rodinných záležitostí, každý takýto kontakt by mal byť obmedzený na minimum. Lojálni  členovia rodiny nehľadajú výhovorky, aby mohli udržiavať kontakt so svojím vylúčeným príbuzným, ktorý nebýva s nimi. Lojálnosť Jehovovi a jeho organizácii ich podnecuje, aby podporovali biblické opatrenie vylúčenia. Ich lojálnosť je v najlepšom záujme previnilca a môže mu pomôcť, aby mal úžitok z káznenia, ktorého sa mu dostalo. * — Hebrejom 12:11.