Ježiš je ešte stále v okolí Jeruzalema. Teraz k nemu pristupuje niekoľko Židov. Niektorí si ho chcú vypočuť, iní ho chcú vyskúšať. Jeden z nich, ktorý dobre pozná Zákon, mu položí otázku: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som zdedil večný život?“ (Lukáš 10:25)

Ježiš spozná, že tomuto mužovi nejde len o informáciu. Pravdepodobne si želá, aby Ježiš povedal niečo, čím by urazil Židov. Ježiš vie, že tento človek už vo svojom vnútri zaujal určitý postoj. Jeho múdra odpoveď vedie k tomu, že muž odhalí svoje uvažovanie.

Ježiš sa ho pýta: „Čo je napísané v Zákone? Čo tam čítaš?“ Keďže muž dobre pozná Boží Zákon, cituje z 5. Mojžišovej 6:5 a 3. Mojžišovej 19:18: „‚Budeš milovať Jehovu, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou‘ a ‚svojho blížneho ako seba samého‘.“ (Lukáš 10:26, 27) Je to správna odpoveď?

Ježiš mu hovorí: „Správne si odpovedal. Rob to a získaš život.“ No tým sa rozhovor nekončí. Mužovi nejde len o odpoveď. Chce „dokázať, že je spravodlivý“. Chce, aby mu Ježiš potvrdil, že vidí veci správne a že zaobchádza s druhými tak, ako sa má. Preto sa pýta: „Kto je môj blížny?“ (Lukáš 10:28, 29) Táto na prvý pohľad jednoduchá otázka má hlboký význam. Prečo?

Židia sú presvedčení, že výraz „blížny“ sa vzťahuje len na tých, ktorí dodržiavajú židovské tradície, a mohlo by sa zdať, že 3. Mojžišova 19:18 túto myšlienku podporuje. Žid môže dokonca tvrdiť, že je nezákonné stýkať sa s človekom z iného národa. (Skutky 10:28) A tak sa tento muž, a možno aj niekto z Ježišových učeníkov, považuje za spravodlivého, keď zaobchádza láskavo so Židmi. No k Nežidovi môže byť aj neláskavý, keďže v skutočnosti nie je jeho blížnym.

Ako môže Ježiš napraviť takéto názory a pritom neuraziť ani tohto muža, ani iných Židov? Rozhodne sa im porozprávať jeden príbeh: „Istý človek išiel z Jeruzalema dolu do Jericha a prepadli ho lupiči. Olúpili ho, zbili, nechali ho tam polomŕtveho a odišli.“ Pokračuje: „Náhodou šiel po tej ceste kňaz, ale keď ho uvidel, oblúkom sa mu vyhol. Potom tadiaľ prechádzal Lévita, a keď ho uvidel, aj on sa mu oblúkom vyhol. Ale išiel okolo istý Samaritán, ktorý tadiaľ cestoval, a keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto.“ (Lukáš 10:30–33)

Muž, ktorému Ježiš rozpráva tento príbeh, určite vie, že v Jerichu býva veľa kňazov a chrámových pomocníkov spomedzi Lévitov. Keď sa vracajú z chrámu, čaká ich cesta dlhá asi 23 kilometrov. Môže byť nebezpečná, lebo na nej číhajú lupiči. Keby na nej kňaz alebo Lévita stretol iného Žida, ktorý potrebuje pomoc, nemali by mu ju poskytnúť? V Ježišovom príbehu to neurobili. Pomohol mu Samaritán – človek z národa, ktorým Židia opovrhujú. (Ján 8:48)

Ako tento Samaritán pomohol zranenému Židovi? Ježiš pokračuje: „Pristúpil k nemu, ošetril mu rany olejom a vínom a obviazal mu ich. Potom ho vysadil na svoje zviera, odviezol ho do hostinca a postaral sa oňho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Postaraj sa oňho, a keby ťa to stálo viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím.‘“ (Lukáš 10:34, 35)

Keď Ježiš, majstrovský Učiteľ, dokončí svoj príbeh, položí mužovi skúmavú otázku: „Čo  by si povedal, ktorý z tých troch sa k olúpenému mužovi zachoval ako blížny?“ Mužovi je možno nepríjemné povedať, že Samaritán, a tak odpovedá: „Ten, ktorý bol k nemu milosrdný.“ Nato Ježiš vyvodzuje z príbehu jasné poučenie: „Choď a rob tak aj ty.“ (Lukáš 10:36, 37)

To je naozaj mimoriadne účinná vyučovacia metóda! Keby tomu mužovi Ježiš priamo povedal, že jeho blížnymi sú aj Nežidia, prijal by to? Prijali by to Židia, ktorí ich počúvali? S najväčšou pravdepodobnosťou nie. Ale tým, že Ježiš vyrozprával svojim poslucháčom jednoduchý príbeh s podrobnosťami, ktoré im boli známe, odpoveď na otázku „Kto je môj blížny?“ bola úplne jasná. Blížny je ten, kto druhým prejavuje lásku a milosrdenstvo, tak ako nám to prikazuje Písmo.