Ježiš práve povedal svojim poslucháčom v Perei, že „prví budú poslední a poslední budú prví“. (Matúš 19:30) Teraz svoje slová zdôrazňuje podobenstvom o robotníkoch vo vinici:

„Nebeské Kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Dohodol sa s nimi na jednom denári za deň a poslal ich do vinice. Keď vyšiel znovu okolo deviatej hodiny, uvidel ďalších ľudí, ktorí nemali prácu a postávali na trhovisku. Povedal im: ‚Choďte aj vy do vinice a vyplatím vám spravodlivú mzdu.‘ A tak šli. Znovu vyšiel okolo poludnia a potom okolo tretej hodiny popoludní a zakaždým urobil to isté. Nakoniec vyšiel okolo piatej hodiny popoludní a našiel ďalších, ktorí tam postávali. Opýtal sa ich: ‚Prečo tu stojíte celý deň bez práce?‘ ‚Lebo nás nikto nenajal,‘ odpovedali. Povedal im: ‚Choďte aj vy do vinice.‘“ (Matúš 20:1–7)

Pri zmienke o „nebeskom Kráľovstve“ a „hospodárovi“ si Ježišovi poslucháči zrejme predstavia Boha Jehovu. V Písme Jehova vystupuje ako majiteľ vinice, ktorá znázorňuje izraelský národ. (Žalm 80:8, 9; Izaiáš 5:3, 4) Tí, ktorí sú pod zmluvou Zákona, sú prirovnaní k robotníkom vo vinici. No teraz Ježiš nehovorí o minulosti. Opisuje aktuálnu situáciu.

Náboženskí vodcovia, medzi ktorými sú aj farizeji, čo ho nedávno skúšali v otázke rozvodu, sa údajne namáhajú v službe Bohu. Sú ako robotníci, ktorí pracujú od samého rána, a očakávajú za to plnú mzdu – na deň to bol denár.

Kňazi a ďalší z tejto skupiny si myslia, že obyčajní Židia slúžia Bohu menej ako oni. V Ježišovom podobenstve týchto obyčajných ľudí predstavujú robotníci, ktorí pracujú kratšie, lebo začali až „okolo deviatej hodiny“ a neskôr – na poludnie, o tretej a poslední o piatej hodine.

Muži a ženy, ktorí nasledujú Ježiša, sú považovaní za „prekliatych“. (Ján 7:49) Po väčšinu svojho života pracovali ako rybári alebo sa živili inou fyzickou prácou. Potom, na jeseň roku 29 n. l., „majiteľ vinice“ poslal za týmito poníženými ľuďmi Ježiša, aby ich zavolal pracovať pre Boha. Sú to tí „poslední“, o ktorých sa Ježiš zmieňuje, teda robotníci najatí o piatej hodine.

Ježiš ku koncu podobenstva opisuje, čo sa deje na sklonku dňa: „Večer majiteľ vinice povedal svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu. Postupuj od posledných k prvým.‘ Keď prišli robotníci najatí okolo piatej hodiny popoludní, každý dostal denár. Keď potom prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po jednom denári. Keď ho dostali, začali sa na majiteľa vinice sťažovať a povedali mu: ‚Tí poslední pracovali iba jednu hodinu a napriek tomu si im zaplatil toľko, čo nám. No my sme sa v tej hroznej horúčave namáhali celý deň!‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Nekrivdím ti, priateľ môj. Nesúhlasil si s tým, že dostaneš jeden denár? Vezmi si, čo je tvoje, a choď. Chcem dať tým posledným to isté čo tebe. Či nemám právo urobiť so svojím to, čo chcem? Alebo závidíš, lebo som k nim štedrý?‘ Tak budú poslední prví a prví budú poslední.“ (Matúš 20:8–16)

Záver tohto podobenstva možno vyvolá v mysli učeníkov otázky. Ako sa židovskí náboženskí  vodcovia, ktorí sa považujú za „prvých“, stanú „poslednými“? A ako sa Ježišovi učeníci stanú „prvými“?

Učeníci, ktorých farizeji a ďalší považujú za „posledných“, dostanú ako prví plnú mzdu. Ježišovou smrťou bude pozemský Jeruzalem zavrhnutý a Boh si vyvolí nový národ, „Boží Izrael“. (Galaťanom 6:16; Matúš 23:38) Členov tohto národa mal na mysli Ján Krstiteľ, keď hovoril o nadchádzajúcom krste svätým duchom. Tí „poslední“ budú týmto krstom pokrstení ako prví a budú mať česť svedčiť o Ježišovi „až v najvzdialenejších končinách zeme“. (Skutky 1:5, 8; Matúš 3:11) Ak Ježišovi učeníci aspoň do istej miery pochopili, že Ježiš predpovedá veľkú zmenu, tušia, že zo strany náboženských vodcov, ktorí sa stanú „poslednými“, môžu čakať tvrdý odpor.