Ježiš počas svojej služby pri viacerých príležitostiach zdôraznil, aká dôležitá je pokora. (Lukáš 14:8–11) Snaží sa nájsť mužov a ženy, ktorí túžia pokorne slúžiť Bohu. Niektorí z nich možno ešte stále vedú hriešny život.

Farizeji a znalci Zákona si všimli, že títo ľudia, ktorými oni sami pohŕdajú, sa cítia priťahovaní k Ježišovi a jeho posolstvu. Pohoršujú sa: „Tento človek prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ (Lukáš 15:2) Farizeji a znalci Zákona sa povyšujú nad obyčajných ľudí a správajú sa k nim, akoby boli prach pod ich nohami. Svoje pohŕdanie dávajú najavo aj tým, ako ich označujú – „ľud krajiny [zeme]“ (po hebrejsky am haarec).

Ježiš s nimi, naopak, zaobchádza dôstojne, láskavo a súcitne. Preto ho mnohí z nich vrátane známych hriešnikov dychtivo počúvajú. Ako Ježiš reaguje, keď čelí kritike za to, že takýmto ľuďom pomáha?

Odpoveď nájdeme v jeho pôsobivom podobenstve pripomínajúcom to, ktoré vyrozprával nejaký čas predtým v Kafarnaume. (Matúš 18:12–14) Farizeji v ňom vystupujú ako ovce, ktoré sú v bezpečí v Božom stáde, a obyčajní ľudia ako ovce, ktoré sa zatúlali a stratili.

Ježiš hovorí: „Ak má niekto z vás 100 oviec a jedna z nich sa mu stratí, nenechá tých 99 na pustatine a nejde hľadať tú stratenú, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vyloží si ju na plecia a raduje sa. Len čo príde domov, zavolá svojich priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu.‘“ (Lukáš 15:4–6)

Ježiš z toho vyvodzuje poučenie: „Hovorím vám, že tak aj v nebi bude väčšia radosť z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, ako z 99 spravodlivých, ktorí nemusia robiť pokánie.“ (Lukáš 15:7)

Farizejov tieto slová o pokání iste zasiahli. Považujú sa za spravodlivých ľudí, ktorí nemusia robiť pokánie. Keď niektorí z nich pred časom kritizovali Ježiša za to, že jedáva s vyberačmi daní a hriešnikmi, povedal im: „Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Marek 2:15–17) Samospravodliví farizeji si neuvedomujú, že potrebujú robiť  pokánie, a tak v nebi z nich nikto nemá radosť, na rozdiel od hriešnikov, ktorí úprimne ľutujú svoje hriechy.

Myšlienku, že návrat strateného hriešnika je v nebi dôvodom na veľkú radosť, Ježiš zdôrazňuje aj v ďalšom podobenstve, tentoraz z prostredia domácnosti: „Ak má nejaká žena desať drachiem a jednu z nich stratí, nezapáli lampu, nepozametá dom a nebude dôkladne hľadať, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zavolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, ktorú som stratila.‘“ (Lukáš 15:8, 9)

Z tohto podobenstva Ježiš vyvodzuje podobný záver ako z podobenstva o stratenej ovci: „Hovorím vám, že rovnako sa tešia Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“ (Lukáš 15:10)

Nie je to úžasné? Božím anjelom veľmi záleží na tom, aby sa stratený hriešnik vrátil! Je to o to pozoruhodnejšie, že kajúcni hriešnici, ktorí zaujmú miesto v Božom nebeskom Kráľovstve, budú mať vyššie postavenie než samotní anjeli. (1. Korinťanom 6:2, 3) No anjeli im nezávidia. Ako by sme potom mali na návrat kajúcneho hriešnika reagovať my?