ISTÝ muž z New Yorku (USA) rozpráva: „Môj syn Jonathan bol navštíviť kamarátov, len niekoľko kilometrov od domu. Moja manželka Valentina nebola rada, keď tam chodieval. Vždy mala strach z premávky na ceste. Ale Jonathanovou záľubou bola elektronika a jeho kamaráti mali dielňu, v ktorej mohol nadobudnúť praktické skúsenosti. Bol som doma v západnom Manhattane v New Yorku. Moja manželka bola na návšteve u svojej rodiny v Portoriku. ,Jonathan tu bude každú chvíľu,‘ pomyslel som si. Vtom zazvonil zvonec. ,To bude určite on.‘ Ale nebol. Bola to polícia a sanitná služba. ,Poznáte tento vodičský preukaz?‘ spýtal sa príslušník polície. ,Áno, to je preukaz môjho syna Jonathana.‘ ,Máme pre vás zlú správu. Stala sa nehoda a... váš syn... váš syn sa zabil.‘ Moja prvá reakcia bola: ,To nemôže byť pravda!‘ Táto otrasná udalosť otvorila v našich srdciach ranu, ktorá sa ešte ani po rokoch nezacelila.“

 Jeden otec z Barcelony (Španielsko) píše: „Vtedy v šesťdesiatych rokoch sme žili v Španielsku ako šťastná rodina. Bola tu María, moja manželka, a naše tri deti, David, Paquito a Isabel, ktoré mali 13, 11 a 9 rokov.

V jeden marcový deň roku 1963 prišiel Paquito domov zo školy a sťažoval sa na silné bolesti hlavy. Nemali sme ani potuchy o tom, čo by mohlo byť príčinou — ale nie dlho. O tri hodiny bol mŕtvy. Mozgová hemorágia vyhasila jeho život.

Paquito zomrel už pred viac ako 30 rokmi. Avšak hlboká bolesť, ktorú nám spôsobila táto strata, v nás pretrváva dodnes. Nie je možné, aby rodičia, keď stratia dieťa, necítili, že stratili niečo zo seba samých — bez ohľadu na to, koľko času odvtedy uplynulo alebo koľko majú ďalších detí.“

 Tieto dve skúsenosti, v ktorých rodičia prišli o deti, znázorňujú, aká hlboká a trvalá rana vznikne, keď zomrie dieťa. Aké pravdivé sú slová istého doktora, ktorý napísal: „Smrť dieťaťa je obyčajne tragickejšia a traumatickejšia ako smrť staršej osoby, lebo dieťa je tým posledným človekom v rodine, o ktorom sa predpokladá, že zomrie... Smrť každého dieťaťa znamená stratu budúcich snov, vzťahov [syn, nevesta, vnúčatá], zážitkov... ktoré sa ešte neuskutočnili.“ A tento pocit ťažkej straty môže prežívať aj každá žena, ktorá prišla o dieťa spontánnym potratom.

Jedna ovdovená žena hovorí: „Môj manžel Russell slúžil počas druhej svetovej vojny ako zdravotnícky pomocník na pacifickom fronte. Videl a prežil niekoľko strašných bojov. Vrátil sa do Spojených štátov a začal žiť pokojnejším životom. Neskôr slúžil ako služobník Božieho Slova. Keď mal niečo vyše 60 rokov, začali sa uňho objavovať príznaky nejakej srdcovej poruchy. Snažil sa žiť aktívnym životom. Potom, jedného dňa v júli 1988, dostal silný srdcový infarkt a zomrel. Jeho strata bola pre mňa zdrvujúca. Nemala som ani čas rozlúčiť sa s ním. Nebol len mojím manželom. Bol mojím najlepším priateľom. Prežili sme spolu 40 rokov. Teraz sa zdalo, že budem musieť čeliť mimoriadnej osamelosti.“

To sú len niektoré z tisícov tragédií, ktoré každý deň postihujú rodiny na celom svete. Väčšina smútiacich vám dosvedčí, že keď vám smrť vezme dieťa, manžela, manželku, rodiča, priateľa, je to naozaj to, čo kresťanský pisateľ Pavol nazval „posledným nepriateľom“. Prvou prirodzenou reakciou na takú hroznú správu môže byť často popieranie: „To nemôže byť pravda! Tomu neverím.“ Potom často nasledujú ďalšie reakcie, ako ešte uvidíme. (1. Korinťanom 15:25, 26)

Ale ešte skôr, ako budeme uvažovať o pocitoch, ktoré prináša žiaľ, odpovedzme si na niektoré dôležité otázky. Znamená smrť koniec toho človeka? Je nejaká nádej, že našich milovaných opäť uvidíme?

Biblický pisateľ Pavol predložil nádej na oslobodenie od tohto „posledného nepriateľa“, od smrti. Napísal: „[Smrť] má byť zničená.“ (1. Korinťanom 15:26) Prečo si tým Pavol mohol byť taký istý? Pretože bol vyučený tým, kto už bol vzkriesený z mŕtvych, Ježišom Kristom. (Skutky 9:3–19) Aj preto mohol Pavol napísať: „Pretože je smrť prostredníctvom človeka [Adama], vzkriesenie mŕtvych je tiež prostredníctvom človeka [Ježiša Krista]. Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení.“ (1. Korinťanom 15:21, 22)

Ježiš bol hlboko zarmútený, keď stretol istú vdovu z Nain a videl jej mŕtveho syna. Biblický záznam hovorí: „Keď sa [Ježiš] priblížil k mestskej bráne [mesta Nain], práve vynášali mŕtveho, jednosplodeného syna svojej matky. Okrem toho bola vdova. A bol s ňou značný zástup z mesta. A keď ju Pán zazrel, bol pohnutý ľútosťou k nej a povedal jej: ,Prestaň plakať.‘ Nato pristúpil a dotkol sa már a nosiči sa zastavili a povedal: ,Mládenec, hovorím ti: Vstaň!‘  A mŕtvy sa posadil a začal hovoriť, a on ho dal matke. Všetkých sa zmocnila bázeň a oslavovali Boha a hovorili: ,Spomedzi nás vyšiel veľký prorok‘ a ,Boh obrátil svoju pozornosť na svoj ľud.‘“ Všimnite si, ako bol Ježiš pohnutý ľútosťou, takže vzkriesil syna vdovy! Predstavte si, čo to naznačuje do budúcnosti! (Lukáš 7:12–16)

Ježiš tam pred očami svedkov vykonal nezabudnuteľné vzkriesenie. Bolo to potvrdenie budúceho vzkriesenia — ktoré predpovedal už nejaký čas pred touto udalosťou — prinavrátenia k životu na zemi pod „novými nebesami“. Pri tej príležitosti Ježiš povedal: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú.“ (Zjavenie 21:1, 3, 4; Ján 5:28, 29; 2. Petra 3:13)

Iným očitým svedkom vzkriesenia bol Peter spolu s niekoľkými ďalšími spomedzi dvanástich, ktorí sprevádzali Ježiša na jeho cestách. Pri Galilejskom mori počuli na vlastné uši rozprávať vzkrieseného Ježiša. Správa hovorí: „Ježiš im povedal: ,Poďte, naraňajkujte sa.‘ Ani jeden z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: ,Kto si?‘, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš prišiel, vzal chlieb a dal im, a takisto aj rybu. To už bolo po tretí raz, čo sa Ježiš zjavil učeníkom po svojom vzkriesení z mŕtvych.“ (Ján 21:12–14)

Preto mohol Peter s úplným presvedčením napísať: „Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, lebo podľa svojho veľkého milosrdenstva nám dal nové zrodenie k živej nádeji vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych.“ (1. Petra 1:3)

Apoštol Pavol s dôverou vyjadril svoju nádej, keď povedal: „Verím všetkému, čo je dané v Zákone a napísané v Prorokoch. A mám nádej v Bohu, nádej, ktorú aj títo sami prechovávajú, že nastane vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých.“(Skutky 24:14, 15)

Preto môžu mať milióny ľudí pevnú nádej, že svojich milovaných uvidia opäť živých tu na zemi, ale za celkom iných podmienok. Aké to budú podmienky? Ďalšie podrobnosti o biblicky podloženej nádeji pre našich milovaných, ktorých sme smrťou stratili, budú rozoberané v záverečnej časti tejto brožúry pod názvom „Istá nádej pre mŕtvych“.

Ale najprv pouvažujme o otázkach, ktoré ste si možno položili, ak žialite nad stratou niekoho milovaného: Je normálne, aby som takto žialil? Ako môžem žiť so svojím žiaľom? Čo môžu urobiť druhí, aby mi pomohli vyrovnať sa so stratou? Ako ja môžem pomôcť iným, ktorí smútia? A predovšetkým, čo hovorí Biblia o istej nádeji pre mŕtvych? Uvidím ešte niekedy svojich milovaných? A kde?