1. – 3. Akým spôsobom Ježiš vstupuje do Jeruzalema a prečo sú niektorí zo zástupu prizerajúcich sa asi prekvapení?

 JERUZALEM ovládlo vzrušenie. Prichádza významný človek! Ľudia sa zhromažďujú popri ceste vedúcej do mesta. Túžia tohto muža privítať, lebo niektorí hovoria, že je dedičom kráľa Dávida a právoplatným vládcom Izraela. Niektorí prinášajú palmové vetvy, aby mu nimi mávali na pozdrav; iní rozprestierajú na cestu svoje plášte a vetvy stromov, aby pred ním urovnali cestu. (Matúš 21:7, 8; Ján 12:12, 13) Mnohí sú asi zvedaví, akým spôsobom vstúpi do mesta.

² Niektorí azda očakávajú okázalosť. Nepochybne vedia o významných ľuďoch, ktorých príchod bol spojený s veľkou slávou. Napríklad keď sa Dávidov syn Abšalóm vyhlásil za kráľa, pred jeho vozom bežalo 50 mužov. (2. Samuelova 15:1, 10) Rímsky vládca Iulius Caesar si žiadal ešte väčšiu pompéznosť. Raz šiel na čele víťazného sprievodu smerom k rímskemu Kapitolu obklopený 40 slonmi, ktoré niesli lampáše! Teraz však Jeruzalemčania očakávajú oveľa významnejšieho človeka. Či už si to zástupy plne uvedomujú, alebo nie, je to Mesiáš, najväčší človek, aký kedy žil. No keď tohto budúceho Kráľa zbadajú, niektorí z nich sú asi prekvapení.

³ Nevidia žiadne vozy, žiadnych bežcov, žiadne kone – o slonoch ani nehovoriac. Ježiš prichádza na obyčajnom ťažnom zvierati, na oslovi. a Nemá na sebe zdobené  rúcho, ani jeho zviera nemá slávnostný postroj. Namiesto drahého sedla má zviera na chrbte odevy, ktoré naň rozprestreli Ježišovi blízki nasledovníci. Prečo sa Ježiš rozhodol vstúpiť do Jeruzalema takým skromným spôsobom, keď oveľa menej významní ľudia trvali na oveľa väčšej pompe a okázalosti?

4. Čo Biblia predpovedala o spôsobe, akým mesiášsky Kráľ vstúpi do Jeruzalema?

⁴ Ježiš tak spĺňa proroctvo: „Jasaj... Víťazoslávne volaj, dcéra Jeruzalema. Pozri, prichádza k tebe tvoj kráľ. Je spravodlivý a prináša záchranu. Je pokorný a ide na oslovi.“ (Zachariáš 9:9) Toto proroctvo poukazovalo na to, že Boží Pomazaný, Mesiáš, sa jedného dňa predstaví obyvateľom Jeruzalema ako Kráľ ustanovený Bohom. A spôsob, akým to urobí, vrátane toho, aké zviera si vyberie, odhalí jednu nádhernú vlastnosť jeho srdca – pokoru.

5. Prečo na nás mocne pôsobí, keď premýšľame o Ježišovej pokore, a prečo je dôležité, aby sme sa v tomto ohľade učili napodobňovať Ježiša?

⁵ Ježišova pokora je jednou z jeho najpríťažlivejších vlastností. Keď o nej premýšľame, mocne pôsobí na naše vnútro. Ako sme rozoberali v predchádzajúcej kapitole, len Ježiš je „cesta, pravda a život“. (Ján 14:6) Je jasné, že nikto z miliárd ľudí, ktorí kedy chodili po tejto zemi, nebol ani zďaleka taký významný ako Boží Syn. No Ježiš nikdy neprejavil ani štipku pýchy, povýšenosti či samoľúbosti, čo sú vlastnosti, ktoré má nespočetné množstvo nedokonalých ľudí. Ak chceme nasledovať Krista, musíme bojovať proti sklonu k pýche. (Jakub 4:6) Pamätaj, že Jehova nenávidí povýšenosť. Preto je dôležité, aby sme sa učili napodobňovať Ježišovu pokoru.

6. Čo je pokora a ako Jehova vedel, že Mesiáš bude pokorný?

⁶ Pokora je poníženosť mysle, neprítomnosť povýšenectva či pýchy. Je to vlastnosť, ktorá pramení v srdci a prejavuje sa v reči, v správaní a v zaobchádzaní s druhými. Ako Jehova vedel, že Mesiáš bude pokorný? Vedel, že jeho Syn napodobňuje jeho vlastný dokonalý príklad pokory. (Ján 10:15) Videl tiež, ako Syn prejavuje túto vlastnosť. Pri akých príležitostiach?

7. – 9. a) Ako Michael prejavil pokoru v spore so Satanom? b) Ako môžu kresťania napodobňovať Michaela v prejavovaní pokory?

⁷ List Júdu odhaľuje jeden zaujímavý príklad: „Archanjel Michael sa neopovážil odsúdiť Diabla urážlivými slovami, keď s ním mal spor a dohadoval sa s ním o Mojžišovo telo, ale povedal: ‚Nech ťa pokarhá Jehova.‘“ (Júda 9) Meno Michael sa vzťahuje na Ježiša v jeho úlohe archanjela, čiže veliteľa Jehovovej nebeskej armády anjelov, predtým ako žil na zemi a tiež potom. b (1. Tesaloničanom 4:16) Všimni si však, ako sa Michael v tomto spore so Satanom zachoval.

⁸ Z Júdovej správy sa nedozvedáme, čo chcel Satan urobiť s Mojžišovým telom, ale môžeme si byť istí, že Diabol mal v úmysle urobiť niečo zlé. Možno chcel ľudí podnietiť, aby zneužili pozostatky tohto verného muža na falošné uctievanie. Michael síce odporoval Satanovmu ničomnému plánu, ale preukázal tiež pozoruhodné sebaovládanie. Satan si istotne zaslúžil pokarhanie, no Michael, ktorému v čase, keď sa prel so Satanom, ešte nebol zverený „všetok súd“, vedel, že takýto súd by mal vyniesť jedine Jehova. (Ján 5:22) Ako archanjel mal Michael značnú autoritu. Napriek tomu sa pokorne podriaďoval Jehovovi a neusiloval sa prisvojiť  si väčšiu autoritu. Okrem pokory prejavil i skromnosť, teda uvedomoval si svoje obmedzenia.

⁹ Jehova podnietil Júdu zaznamenať túto udalosť z istého dôvodu. Niektorí kresťania za jeho dní, žiaľ, neboli pokorní. Hovorili „pohŕdavo o všetkom, čomu nerozumejú“. (Júda 10) Ako ľahko sa my nedokonalí ľudia necháme ovládnuť pýchou! Ako reagujeme, keď nerozumieme niečomu, čo sa deje v kresťanskom zbore – možno nejakému rozhodnutiu, ktoré urobila rada starších? Neprejavili by sme tým nedostatok pokory, keby sme začali viesť negatívne, kritické reči napriek tomu, že nemôžeme poznať všetky okolnosti takýchto rozhodnutí? Radšej napodobňujme Michaela, čiže Ježiša – zdržiavajme sa posudzovania záležitostí, nad ktorými nám Boh nedal autoritu.

10., 11. a) Čo je pozoruhodné na ochote Božieho Syna prijať poverenie prísť na zem? b) Ako môžeme napodobňovať Ježišovu pokoru?

¹⁰ Boží Syn prejavil pokoru aj tým, že prijal poverenie prísť na zem. Predstav si, čoho všetkého sa musel vzdať. Bol archanjelom. Bol tiež Slovom – Jehovovým osobným Hovorcom. (Ján 1:1–3) Žil v nebi, v Jehovovom „vznešenom príbytku“, v jeho „svätom a slávnom obydlí“. (Izaiáš 63:15) Napriek tomu „vzdal sa sám seba, prijal podobu otroka a stal sa človekom“. (Filipanom 2:7) Zamysli sa nad tým, čo všetko zahŕňala úloha, ktorú mal vykonať tu na zemi! Jeho život bol prenesený do lona židovskej panny, kde sa z neho za deväť mesiacov vyvinulo ľudské dieťa. Narodil sa ako bezmocné nemluvňa v rodine chudobného tesára. Z batoľaťa vyrástol malý chlapec a neskôr dospievajúci mladík. Hoci bol dokonalý, počas celej svojej mladosti poslúchal nedokonalých ľudských rodičov. (Lukáš 2:40, 51, 52) Prejavoval naozaj mimoriadnu pokoru!

¹¹ Môžeme napodobňovať pokoru, akú prejavoval Ježiš, a ochotne prijímať úlohy v službe, ktoré sa niekedy zdajú  ponižujúce? Napríklad naše poverenie zvestovať dobrú správu o Božom Kráľovstve sa môže zdať ponižujúce, keď ľudia reagujú ľahostajne, vysmievajú sa nám alebo sa správajú nepriateľsky. (Matúš 28:19, 20) Ak však v tejto práci vytrvávame, môžeme pomôcť pri záchrane životov. V každom prípade sa naučíme veľa o pokore a budeme kráčať v stopách nášho Pána, Ježiša Krista.

12. – 14. a) Ako Ježiš prejavoval pokoru, keď ho ľudia chválili? b) Ako Ježiš prejavoval pokoru pri zaobchádzaní s druhými? c) Čo dokazuje, že Ježišova pokora nebola len vonkajšou formou či bontónom?

¹² Ježišova pozemská služba sa vyznačovala pokorou od začiatku až do konca. Prejavoval ju tak, že všetku chválu a slávu pripisoval svojmu Otcovi. Ľudia niekedy chválili Ježiša za múdrosť, ktorá sa zračila v jeho slovách, za moc, ktorá sa prejavila v jeho zázrakoch, a dokonca za jeho dobrotu. Ježiš znovu a znovu odmietal prijímať takúto slávu a pripisoval ju Jehovovi. (Marek 10:17, 18; Ján 7:15, 16)

¹³ Ježiš prejavoval pokoru aj v tom, ako zaobchádzal s ľuďmi. Dal jasne najavo, že neprišiel na zem nato, aby mu iní slúžili, ale aby on slúžil iným. (Matúš 20:28) Jeho pokora sa prejavovala v jeho miernom, rozumnom zaobchádzaní s ľuďmi. Keď ho jeho nasledovníci sklamali, nezasypal ich výčitkami; stále sa usiloval zapôsobiť na ich srdce. (Matúš 26:39–41) Keď chcel nájsť trochu pokoja a súkromia, aby si odpočinul, a zástupy ho vyrušili, neposlal ich preč; stále sa rozdával a učil ich „mnohé veci“. (Marek 6:30–34) Keď ho jedna neizraelská žena úpenlivo prosila, aby uzdravil jej dcéru, spočiatku jej dával najavo, že to nemieni urobiť. Ale neodmietol ju nahnevane; napokon jej prosbu pre jej výnimočnú vieru splnil, ako o tom budeme hovoriť v 14. kapitole. (Matúš 15:22–28)

 ¹⁴ Ježiš nespočetnými spôsobmi dokázal pravdivosť toho, čo o sebe povedal: „Som mierny a pokorný.“ (Matúš 11:29) Jeho pokora nebola povrchná, nebola to len vonkajšia forma alebo bontón. Vychádzala z jeho srdca, z jeho vnútra. A tak nie div, že Ježiš považoval za nesmierne dôležité učiť svojich nasledovníkov pokore!

15., 16. Na aký kontrast Ježiš poukázal, keď porovnal postoj svetských vládcov s postojom, aký si mali pestovať jeho nasledovníci?

¹⁵ Ježišovi apoštoli si pestovali pokoru len veľmi pomaly. Ježiš ich to musel znovu a znovu učiť. Napríklad pri jednej príležitosti Jakub a Ján prostredníctvom svojej matky žiadali Ježiša, aby im sľúbil významné postavenie v Božom Kráľovstve. Ježiš skromne odpovedal: „O tom, kto bude sedieť po mojej pravici a po mojej ľavici, nerozhodujem ja. Tie miesta dostanú tí, ktorých si vybral môj Otec.“ Ostatní desiati apoštoli sa na Jakuba a Jána nahnevali. (Matúš 20:20–24) Ako Ježiš riešil túto situáciu?

¹⁶ Láskavo ich všetkých napomenul slovami: „Viete, že vládcovia národov nad ľuďmi panujú a významní muži im dávajú pocítiť svoju moc. Medzi vami to tak nesmie byť. Kto chce byť medzi vami veľký, musí byť vaším služobníkom, a kto chce byť medzi vami prvý, musí byť vaším otrokom.“ (Matúš 20:25–27) Apoštoli pravdepodobne vedeli, akí pyšní, ambiciózni a sebeckí môžu byť „vládcovia národov“. Ježiš ukázal, že jeho nasledovníci musia byť iní ako títo tyrani bažiaci po moci. Jeho nasledovníci mali byť pokorní. Pochopili to Ježišovi apoštoli?

17. – 19. a) Akým nezabudnuteľným spôsobom dal Ježiš večer pred svojou smrťou svojim apoštolom poučenie o pokore? b) Aké najmocnejšie poučenie o pokore dal Ježiš ako človek?

¹⁷ Nebolo to pre nich jednoduché. Nebolo to prvý ani posledný raz, čo ich Ježiš takto napomenul. Predtým, keď sa  dohadovali, kto z nich je najväčší, postavil do ich stredu malé dieťa a povedal im, aby sa viac snažili byť ako deti, ktoré väčšinou nie sú pyšné ani ambiciózne a nejde im o postavenie tak ako mnohým dospelým. (Matúš 18:1–4) No večer pred svojou smrťou videl, že jeho apoštoli ešte stále bojujú s pýchou. Vtedy im dal nezabudnuteľné poučenie. Opásal sa uterákom a preukázal im tú najpokornejšiu službu, ktorú vtedy bežne preukazovali sluhovia hosťom v dome. Ježiš umyl nohy každému apoštolovi – vrátane Judáša, ktorý ho išiel zradiť! (Ján 13:1–11)

¹⁸ Ježiš im dal jasne najavo, čo tým myslel. Povedal: „Dal [som vám] príklad.“ (Ján 13:15) Zapôsobilo to konečne na ich srdce? Predstav si, že neskôr v tú noc došlo medzi nimi opäť k hádke, kto z nich je najvýznamnejší! (Lukáš 22:24–27) Ježiš však s nimi nestrácal trpezlivosť a ďalej ich pokorne vyučoval. Potom im dal to najmocnejšie poučenie zo všetkých: „Pokoril sa a stal sa poslušným až do tej miery, že podstúpil smrť, a to smrť na mučeníckom kole.“ (Filipanom 2:8) Ježiš bol nespravodlivo odsúdený ako zločinec a rúhač a ochotne sa podvolil pokorujúcej smrti. Boží Syn tak dokázal, že je naozaj jedinečný, lebo spomedzi všetkých Jehovových tvorov prejavil pokoru v dokonalej podobe a v tej najvyššej miere.

¹⁹ Možno práve týmto poučením – záverečným poučením o pokore, ktoré dal Ježiš ako človek – sa otázka pokory tak nezmazateľne vryla do sŕdc jeho verných apoštolov. Z Biblie sa dozvedáme, že títo muži pokorne vykonávali svoju službu aj o niekoľko rokov, dokonca desaťročí. A čo my?

20. Ako môžeme zistiť, či sme pokorní v srdci?

²⁰ Pavol každého z nás nabáda: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ (Filipanom 2:5) Tak ako Ježiš, aj my musíme byť pokorní  v srdci. Ako môžeme zistiť, či sme v srdci pokorní? Pavol nám pripomína: „Nič nerobte z povýšenectva a ctižiadosti, ale pokorne sa pozerajte na druhých ako na takých, ktorí vás prevyšujú.“ (Filipanom 2:3) Teda kľúčom je to, ako vnímame druhých v porovnaní s nami samými. Musíme iných považovať za vyšších od seba, dôležitejších, než sme my. Budeš uplatňovať túto radu?

21., 22. a) Prečo by kresťanskí dozorcovia mali byť pokorní? b) Ako môžeme dávať najavo, že sme prepásaní pokorou?

²¹ Apoštol Peter premýšľal o dôležitosti pokory ešte mnoho rokov po Ježišovej smrti. Peter učil kresťanských dozorcov, aby si svoje úlohy plnili pokorne, aby sa nikdy k Jehovovým ovciam nesprávali tak, akoby nad nimi vládli. (1. Petra 5:2, 3) Zverená zodpovednosť človeka neoprávňuje byť pyšný. Naopak, zodpovednosť si vyžaduje ešte väčšiu dávku pravej pokory. (Lukáš 12:48) Samozrejme, je dôležité, aby túto vlastnosť prejavoval každý kresťan, nielen dozorcovia.

²² Peter istotne nikdy nezabudol na ten večer, keď mu Ježiš napriek jeho námietkam umyl nohy. (Ján 13:6–10) Peter kresťanom napísal: „Všetci sa prepášte pokorou k sebe navzájom.“ (1. Petra 5:5, pozn. pod čiarou) Vyjadrenie „prepášte sa“ pripomína činnosť sluhu, ktorý sa opásal zásterou, aby vykonal nejakú prácu, ktorá bola považovaná za podradnú. Toto vyjadrenie nám môže pripomenúť situáciu, keď sa Ježiš opásal uterákom a kľakol si, aby umyl učeníkom nohy. Ktorú úlohu od Boha by sme mohli považovať za podradnú a pod našu úroveň, keď nasledujeme Ježiša? Pokora nášho srdca by mala byť všetkým zjavná – akoby sme ňou boli prepásaní.

23., 24. a) Prečo by sme mali bojovať proti sklonu k povýšenosti? b) Aký nesprávny názor na pokoru pomôže napraviť ďalšia kapitola?

²³ Povýšenosť je ako jed. Jej účinky môžu byť ničivé. Je to  vlastnosť, ktorá môže aj toho najnadanejšieho človeka urobiť nepoužiteľným pre Boha. Na druhej strane pokora môže aj z najbezvýznamnejšieho človeka urobiť človeka, ktorého bude Jehova vo veľkej miere používať. Ak si denne rozvíjame túto vzácnu vlastnosť tým, že sa snažíme pokorne kráčať v stopách Krista, čaká nás úžasná odmena. Peter napísal: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás vyvýšil, keď na to príde čas.“ (1. Petra 5:6) Jehova istotne povýšil Ježiša preto, lebo sa pokoril v tej najväčšej miere. Náš Boh sa bude podobne tešiť, keď aj teba bude môcť odmeniť za tvoju pokoru.

²⁴ Žiaľ, niektorí si myslia, že pokora je znakom slabosti. Ježišov príklad nám pomáha pochopiť, aký nesprávny je tento názor, lebo ten najpokornejší z ľudí bol zároveň tým najodvážnejším. Týmto námetom sa bude zaoberať ďalšia kapitola.