SOM od pása nadol ochrnutá a s mamou a niekoľkými ďalšími chudobnými rodinami som bývala v jednej ohradenej časti Freetownu. Za prvých 18 rokov života som sa odvážila opustiť brány našej štvrte iba raz, lebo som sa hanbila a bála som sa, ako sa na mňa budú pozerať cudzí ľudia.

Keď som mala 18, do našej štvrte prišla Jehovova svedkyňa Pauline Landisová. Bola misionárkou a ponúkla sa, že ma bude učiť z Biblie. Zdôverila som sa jej, že neviem čítať ani písať. Povedala mi, že ma to naučí. Tak som pristala.

Z toho, čo som sa z Biblie učila, som mala veľkú radosť. Raz som sa Pauline opýtala, či by som nemohla ísť na zhromaždenie, ktoré bývalo v jednom dome neďaleko nás. Povedala som jej: „Zoberiem si klátiky, čo používam na chodenie, a pôjdem.“

Keď ma Pauline prišla vyzdvihnúť, matka a susedia sa na mňa pozerali s obavami. Ale ja som vzala klátiky a položila  som si ich pred seba na zem. Potom som sa o ne zaprela a prehupla dopredu. Ako som tak prechádzala cez dvor, susedia na Pauline pokrikovali: „Čo ju nútite?! Veď už sa snažila chodiť a nešlo jej to.“

„Jay, naozaj chceš ísť?“ opýtala sa ma jemne Pauline.

„Chcem!“ odpovedala som. „Nikto ma nenúti.“

Susedia ma mlčky sledovali, kým som neprišla k bráne. Keď som ňou prešla, začali od radosti vykrikovať a tlieskať.

Zhromaždenie bolo nádherné! Neskôr som sa rozhodla ísť do sály Kráľovstva. Znamenalo to „ísť“ na koniec ulice, vziať si taxík a potom s pomocou bratov zdolať strmý kopec. Často som do sály prišla do nitky premočená a zablatená, takže som sa musela prezliecť. O nejaký čas mi istá sestra zo Švajčiarska poslala invalidný vozík. Bolo to od nej veľmi láskavé, lebo tak som mohla cestovať dôstojne.

Rada som si čítala skúsenosti iných telesne postihnutých svedkov a tie ma povzbudili slúžiť Jehovovi viac. V roku 1988 som sa stala pravidelnou priekopníčkou. Modlila som sa, aby mi Jehova pomohol dosiahnuť môj cieľ: pomôcť niekomu z rodiny a niekomu z obvodu stať sa jeho služobníkom. Jehova moje modlitby vypočul. Pomohla som spoznať pravdu dvom synovcom a jednej žene, ktorú som stretla v službe na ulici.

Teraz už nemám v rukách silu a vozík mi musí niekto tlačiť. Okrem toho mám stále bolesti. No zistila som, že jednou z vecí, čo mi pomáhajú prekonávať bolesť, je služba. Radosť, ktorú mám z toho, že učím ľudí o Jehovovi, mi zmierňuje bolesť. V službe nachádzam aj útechu, lebo mi znova a znova pripomína, že Jehova ma „postavil na nohy“. Teraz žijem zmysluplným životom.