Keď začiatkom roka 1963 brat Milton Henschel navštívil Sierru Leone druhýkrát, venoval sa problému, ktorým sa odbočka zaoberala už dlhšie. Povzbudil bratov, aby sa ešte viac zamerali na boj proti negramotnosti.

V niektorých zboroch prebiehali kurzy čítania a písania v angličtine. No po návšteve brata Henschela začali prebiehať v domorodých jazykoch. Niektoré zbory mali tieto kurzy v dvoch či troch jazykoch. V Sierre Leone boli také obľúbené, že sa do nich prihlásila asi tretina zvestovateľov.

V roku 1966 bratia v Libérii vypracovali ilustrovaný šlabikár v jazyku kisi. Keď ho ukázali predstaviteľom libérijskej vlády, tí boli tak milo prekvapení, že sa rozhodli vytlačiť ho a bezplatne rozširovať. Šlabikár sa dostal do rúk ľudí v Guinei, Libérii a Sierre Leone, ktorí hovoria jazykom kisi, a stovkám z nich pomohol naučiť  sa čítať a písať. Neskôr boli šlabikáre vypracované aj v iných jazykoch, z čoho malo úžitok mnoho ďalších ľudí.

Kurzy čítania a písania ľudí nielenže vzdelávali, ale pomáhali im tiež duchovne napredovať. Ako príklad si uveďme 50-ročnú nepokrstenú zvestovateľku Siu Ngallahovú, ktorá bola negramotná. Záznamy o službe si robila pomocou čiernych a červených šnúrok. Za každú hodinu služby si urobila uzlík na čiernej šnúrke a za každú opätovnú návštevu na červenej šnúrke. Na kurze sa naučila lepšie si robiť záznamy. Dobre duchovne napredovala, dala sa pokrstiť a naučila sa ešte kvalitnejšie zvestovať a vyučovať.

Aj dnes mnohé zbory v Sierre Leone a Guinei organizujú kurzy čítania a písania. V Sierre Leone istý vysokopostavený vládny predstaviteľ bratom z odbočky povedal: „Je veľmi pekné, že tunajších ľudí nielen vyučujete z Biblie, ale učíte ich aj čítať a písať.“

Ľudí z rôznych etnických skupín, ktorí vedeli čítať, pribúdalo. Tak sa ukázalo, že biblickú literatúru je potrebné prekladať aj do miestnych jazykov. Väčšina kmeňov mala vo svojom jazyku len málo svetskej literatúry, ak vôbec nejakú. Vzdelaní ľudia v Sierre Leone čítali po anglicky a v Guinei po francúzsky. Dalo sa niečo urobiť, aby mali miestni ľudia biblickú literatúru v rodnom jazyku?

V roku 1959 dvaja absolventi školy Gileád preložili jeden traktát a brožúrku do jazyka mende. No týchto publikácií sa nerozšírilo veľa. O desať rokov boli do jazyka  kisi preložené brožúrky „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ a Žiť v nádeji na spravodlivý nový svet. Rozšírilo sa ich asi 30 000 a zvestovatelia pomocou nich viedli biblické štúdiá.

V roku 1975 začala odbočka vydávať v jazyku kisi študijné články zo Strážnej veže. To bola radosť! Istý brat napísal: „Jehova pre nás urobil úžasný zázrak! Nikto z nás nechodil do škôl. Boli sme ako kamene, nevedeli sme ľuďom nič povedať. Ale to je už za nami. Teraz, keď máme Strážnu vežu v jazyku kisi, môžeme hovoriť o Jehovových veľkých skutkoch.“ (Luk. 19:40) Do jazyka kisi boli preložené aj ďalšie publikácie.

Väčšina ľudí v Sierre Leone a v Guinei si dodnes číta naše publikácie v angličtine alebo vo francúzštine a aj zhromaždenia prebiehajú najmä v týchto jazykoch. Ale v poslednom čase výrazne vzrástol počet publikácií v miestnych jazykoch. Biblická literatúra je momentálne dostupná v jazykoch guerze, kisi, krio, maninkakan, mende, pular a susu. Vo všetkých týchto jazykoch boli vydané brožúry Počúvajte Boha a budete žiť navždy a Počúvajte Boha. Ľahko sa pomocou nich vedú štúdiá, a tak mnohí, ktorí nevedia dobre čítať, dokážu nádherné biblické posolstvo pochopiť a zamilovať si ho.

Začiatkom 60. rokov hľadali bratia vo Freetowne pozemok, na ktorom by mohli postaviť novú odbočku. V roku 1965 sa im konečne podarilo získať pozemok na ulici Wilkinson Road v jednej z najlepších obytných štvrtí, odkiaľ bol pekný výhľad na oceán.

Bola naprojektovaná pekná budova, v ktorej mala byť sála Kráľovstva, misionársky domov i kancelárie. Počas  výstavby sa neraz stalo, že na ulici sa skoro zastavila hustá premávka, lebo šoféri i chodci si chceli lepšie pozrieť, čo sa na stavenisku deje. Odbočka bola zasvätená 19. augusta 1967. Prišlo takmer 300 ľudí. Boli medzi nimi aj predstavitelia mesta a niektorí dlhoroční svedkovia, ktorých ešte v roku 1923 pokrstil „biblický Brown“.

Ako ľudia v okolí vnímali, že si Jehovovi svedkovia postavili odbočku? Mnohí začali ich činnosť hodnotiť pozitívnejšie. A kritikom z náboženských kruhov, ktorí tvrdili, že Jehovovi svedkovia v Sierre Leone nemajú budúcnosť, to zobralo vietor z plachiet. Nová budova bola jasným dôkazom, že Jehovovi svedkovia tu majú svoje trvalé miesto.

Od polovice 70. rokov začali do Sierry Leone a Guiney pravidelne prichádzať ďalší a ďalší misionári vyškolení v Gileáde, ktorí veľmi prispeli k vzrastu diela. Niektorí už v Afrike slúžili, a tak sa rýchlo prispôsobili tunajším podmienkam. Iní boli na tomto kontinente prvý raz. Ako si zvykli na tento „hrob bieleho muža“? Nech nám to povedia sami.

„Tunajší ľudia boli jednoduchí a hladní po biblickej pravde. Keď som videla, ako pravda mení ich život k lepšiemu, hrialo ma to pri srdci.“ (Hannelore Altmeyerová)

„Tropické podnebie a choroby — to bolo dosť ťažké. Ale mala som obrovskú radosť, že môžem pomáhať úprimným ľuďom začať slúžiť Jehovovi. Určite to stálo za to!“ (Cheryl Fergusonová)

„Naučila som sa trpezlivosti. Raz som sa jednej sestry opýtala, kedy jej prídu hostia. Odpovedala: ‚Možno dnes. Alebo zajtra. Alebo až pozajtra.‘ Asi som vyzerala zdesená, lebo dodala: ‚Ale určite prídu!‘“ (Christine Jonesová)

„V misionárskom domove vo Freetowne žilo 14 misionárov z rôznych krajín a kultúr. Mali sme dve toalety, jednu sprchu, jednu práčku a jednu kuchyňu. Jedla bolo málo a nebolo ktovieako kvalitné. Hocikedy vypadla elektrina, a to aj na niekoľko dní. Väčšina z nás dostala maláriu a iné tropické choroby. Niekto možno povie, že to tak nemohlo dlho fungovať. No my sme sa naučili dobre spolu vychádzať, odpúšťať si a zasmiať sa,  aj keď nám bolo do plaču. Zvestovanie bolo jedna báseň a všetci sme sa veľmi zblížili.“ (Robert a Pauline Landisovci)

„V Sierre Leone sme strávili jedno z najkrajších období života. Nič neľutujeme a nemáme sa na čo sťažovať. Škoda len, že už tam nemôžeme slúžiť.“ (Benjamin a Monica Martinovci)

„Raz nám jedna záujemkyňa, u ktorej sme nocovali, ponúkla nejaké čudné jedlo. ‚Je to vretenica,‘ povedala. ‚Zuby som jej vytiahla. Dáte si?‘ Taktne sme odmietli, ale ona nás núkala ďalej. Hoci nám v takýchto situáciách nebolo všetko jedno, boli sme tunajším ľuďom vďační za ich pohostinnosť a veľmi sme si ich obľúbili.“ (Frederick a Barbara Morriseyovci)

„Za 43 rokov misionárskej služby som bývala pod jednou strechou s viac ako 100 misionármi. Aké príjemné bolo spoznať toľkých ľudí! Hoci každý z nás bol iný, všetci sme mali ten istý cieľ. Som taká šťastná, že môžem spolupracovať s Bohom a vidieť, ako ľudia prijímajú biblickú pravdu!“ (Lynette Petersová)

„Som taká šťastná, že môžem spolupracovať s Bohom a vidieť, ako ľudia prijímajú biblickú pravdu!“

V Sierre Leone slúžilo od roku 1947 celkovo 154 misionárov a v Guinei 88. So zvestovaním prišli pomôcť aj mnohí ďalší bratia a sestry. Dnes slúži v Sierre Leone 44 misionárov a v Guinei 31. Ich neúnavná, nesebecká a horlivá práca má veľký vplyv na život mnohých ľudí. Alfred Gunn, ktorý už dlhé roky slúži vo výbore odbočky, o misionároch hovorí: „Prirástli nám k srdcu.“