Vládni vojaci a jednotky Monitorovacej skupiny Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov (ECOMOG) začali vo februári 1998 mohutnú ofenzívu s cieľom dostať povstaleckú armádu z Freetownu. Žiaľ, počas zúrivého boja jedného brata zasiahla črepina z granátu a zomrel.

Okolo 150 zvestovateľov utieklo do misionárskych domovov v štvrtiach Kissy a Cockerill. Laddie Sandy, jeden z dvoch bételových nočných strážnikov, rozpráva, čo sa udialo: „Raz, keď sme mali s Philipom Turayom nočnú službu, prišli k Bételu dvaja ozbrojení príslušníci RUF a žiadali, aby sme otvorili sklené dvere, ktoré viedli na recepciu. S Philipom sme rýchlo utiekli do bezpečia. Povstalci strieľali do zámku vo dverách, ale napočudovanie nepovolil a im nenapadlo rozbiť sklo dverí. Napokon sklamaní odišli.

O dva dni sa v noci vrátili s 20 kamarátmi. Boli dobre vyzbrojení a rozhodnutí dostať sa dnu. Rýchlo sme zburcovali rodinu Bétel a utekali sme do pripraveného úkrytu v suteréne. Všetci siedmi sme sa schovali v tme za dva veľké sudy a triasli sa od strachu. Povstalci strieľali do zámku, kým sa neroztavil. ‚Nájdite tých Jehovových svedkov a podrežte im hrdlá,‘ zreval jeden z nich. Ticho sme čupeli v úkryte, kým oni sedem hodín prehľadávali Bétel. Obrátili ho hore nohami. Potom, spokojní so svojou prácou, odišli.

 Pozbierali sme si osobné veci a ponáhľali sa hore ulicou do neďalekého misionárskeho domova v Cockerille — bývalého Bételu. Cestou nás okradla iná skupina povstalcov. Do misionárskeho domova sme dobehli vystrašení na smrť, ale šťastní, že žijeme. Po pár dňoch odpočinku sme sa vrátili do Bételu, aby sme upratali ten neporiadok.“

O dva mesiace prebrala kontrolu nad mestom armáda ECOMOG a do krajiny sa začali vracať misionári. Netušili však, že nie na dlho.

O osem mesiacov, v decembri 1998, sa stovky bratov a sestier zhromaždili na Národnom štadióne vo Freetowne, kde sa konal oblastný zjazd „Božia cesta života“. Počas programu zrazu v diaľke zadunelo a nad vrchmi sa objavil vysoký kúdol dymu. Povstalecká armáda sa vrátila!

V nasledujúcich dňoch sa situácia vo Freetowne veľmi zhoršila. Výbor odbočky prenajal malé lietadlo a evakuoval do Konakry 12 misionárov, 8 zahraničných bételitov a 5 stavebných dobrovoľníkov. Tri dni nato, 6. januára 1999, začali povstalci operáciu Žiaden prežijúci, pri ktorej brutálne vraždili ľudí. Spustošili mesto a zmasakrovali okolo 6 000 civilistov. Niektorým ľuďom odsekli končatiny, stovky detí uniesli a tisícky domov premenili na trosky.

Brat Edward Toby, ktorého mali všetci veľmi radi, bol brutálne zavraždený. Viac ako 200 traumatizovaných bratov a sestier našlo útočisko v Bételi a misionárskom domove v Cockerille. Ďalší sa skryli vo svojich domoch. Svedkovia, ktorí utiekli do misionárskeho domova v Kissy na východnom konci Freetownu, naliehavo  potrebovali lieky. Ale ísť tam cez celé mesto bolo mimoriadne nebezpečné. Kto by bol ochotný podstúpiť také riziko? Laddie Sandy a Philip Turay, nebojácni noční strážnici z Bételu, sa hneď ponúkli.

Philip opisuje túto cestu slovami: „V meste bol zmätok. Povstalci zriadili množstvo kontrolných stanovíšť. Zaobchádzali s ľuďmi, ako sa im zachcelo. Veľkú časť dňa bol prísny zákaz vychádzania, a tak sme k misionárskemu domovu v Kissy dorazili až po dvoch dňoch. No ten už bol vyplienený a spálený.

Prehľadali sme okolitú oblasť a našli sme jedného brata, Andrewa Caulkera, ktorý mal na hlave hrozné rany. Povstalci ho spútali a ťali doňho sekerou. Je neuveriteľné, že prežil a dokonca dokázal utiecť. Rýchlo  sme ho vzali do nemocnice, kde sa pomaly zotavil. Neskôr slúžil ako pravidelný priekopník.“

Ďalší svedkovia, ktorí sa dostali do rúk povstalcov, vyviazli živí a bez zranenia vďaka tomu, že ako kresťania boli známi svojím neutrálnym postojom. Istý brat rozpráva svoj príbeh: „Povstalci žiadali, aby sme si okolo hlavy uviazali biele šatky a tancovali na ulici na znak ich podpory. ‚Ak to neurobíte, odsekneme vám ruku či nohu alebo vás zabijeme,‘ povedali. Trasúc sa od strachu, sme sa s manželkou ticho modlili k Jehovovi o pomoc. Vtom nás zbadal jeden mladík zo susedstva, ktorý s nimi kolaboroval, a povedal veliteľovi: ‚To je náš „brat“. On sa do politiky nezapája, preto budeme tancovať namiesto neho.‘ To veliteľovi stačilo. Spokojný odišiel a my sme rýchlo vošli do domu.“

Časom v meste zavládol pokoj, ale atmosféra bola stále desivá. Bratia opatrne začali organizovať zhromaždenia i zvestovateľskú službu. Zvestovatelia nosili pripnuté zjazdové menovky, aby na kontrolných stanovištiach vedeli, že sú Jehovovi svedkovia. Keď na stanovištiach čakávali v dlhých radoch, naučili sa šikovne začínať rozhovor o Biblii.

V meste bolo všetkého nedostatok, a tak odbočka v Británii letecky zaslala 200 krabíc humanitárnej pomoci. Z Konakry do Freetownu prileteli Billie Cowan a Alan Jones, aby pomohli dostať zásielku cez kontrolné stanovištia. Do Bételu s ňou dorazili tesne pred večerným zákazom vychádzania. James Koroma chodieval ako kuriér do Konakry a vracal sa s literatúrou a inými potrebnými vecami. Duchovný pokrm bol potom doručovaný aj do vzdialených miest Bo a Kenema.

Deviateho augusta 1999 začali misionári prichádzať z Konakry späť do Freetownu. Nasledujúci rok britské expedičné  jednotky vyhnali povstalcov z Freetownu. Občas sa ešte niekde bojovalo, ale v januári 2002 sa vojna oficiálne skončila. Za tých 11 rokov bolo 50 000 ľudí zabitých a 20 000 zmrzačených, 300 000 domov bolo zničených a 1,2 milióna ľudí muselo opustiť svoj domov.

Ako na tom bola Jehovova organizácia? Jehova ju zjavne chránil a žehnal. Počas vojny sa dalo pokrstiť asi 700 ľudí. Aj keď stovky svedkov utiekli z vojnovej zóny, počet zvestovateľov v Sierre Leone vzrástol o 50 percent. A v Guinei bol vzrast viac ako 300-percentný! Čo je však ešte dôležitejšie, Boží ľud sa pevne pridŕžal biblických zásad. Aj keď sa ocitol v „peci trápenia“, zostal jednotný, prejavoval nezlomnú lásku a „bez prestania ďalej vyučoval a oznamoval dobré posolstvo“. (Iz. 48:10; Sk. 5:42)