Jehovovou „vôľou je to, aby boli ľudia každého druhu zachránení“. (1. Tim. 2:4) Podľa jedného odhadu je v Sierre Leone 3 000 až 5 000 nepočujúcich a ďalšie stovky sú v Guinei. Ako dosiahnuť, aby aj oni „počuli“ dobré posolstvo?

Michelle Washingtonová, misionárka, ktorá bola po absolvovaní školy Gileád v roku 1998 poslaná spolu s manželom do Sierry Leone, rozpráva: „S Kevinom nás pridelili do zboru, kde chodili na zhromaždenia štyria nepočujúci. Keďže ovládam americký posunkový jazyk, chcela som im pomôcť. Odbočka ma požiadala, aby som nepočujúcim tlmočila na zhromaždeniach a zjazdoch. Informáciu o tom poslala aj do okolitých zborov. Pre zvestovateľov, ktorí chceli pomáhať nepočujúcim, zorganizovala kurzy posunkového jazyka. Začali  sme vyhľadávať nepočujúcich v našej oblasti a študovať s nimi Bibliu. Mnohí ľudia nás chválili za našu snahu pomáhať týmto ľuďom. No nie každému sa to páčilo. Pastor, ktorý slúžil v komunite nepočujúcich, vyhlásil, že sme ‚falošní proroci‘. Nepočujúcich aj ich rodiny pred nami varoval a hovoril im, aby sa nám vyhýbali. Niektorým dokonca povedal, že ak sa budú s nami stretávať, prídu o peňažnú podporu. Nepočujúci sa zakrátko rozdelili na dva tábory. Jedni boli na strane pastora a nerozprávali sa s nami, druhí na pastora nedbali a stretávali sa s nami. Niektorí z tej druhej skupiny sa časom postavili za pravdu a dali sa pokrstiť.“

Tak to bolo aj s Femim, ktorý je od narodenia nepočujúci. Dorozumieval sa len pomocou jednoduchých gest. Bol nedôverčivý k druhým, zvlášť k počujúcim, a cítil sa nešťastný a nemilovaný. Potom začal s bratmi zo skupiny posunkového jazyka študovať Bibliu. Zanedlho chodil pravidelne na zhromaždenia a začal sa učiť posunkový jazyk. Femi urobil duchovný pokrok, dal sa pokrstiť a teraz rád učí biblickú pravdu ďalších nepočujúcich.

V júli 2010 sa z freetownskej skupiny amerického posunkového jazyka stal zbor. Skupiny posunkového jazyka sú aj v mestách Bo a Konakry.

Z Biblie sa dozvedáme, že väčšina kresťanov v prvom storočí bola chudobná. Učeník Jakub napísal: „Či si nevyvolil Boh tých, ktorí sú chudobní pre svet, aby boli bohatí vo viere?“ (Jak. 2:5) Viera v Jehovu obohacuje aj bratov a sestry v Sierre Leone a Guinei, lebo im poskytuje útechu a nádej.

 Mnohé chudobné rodiny svedkov v odľahlých oblastiach viera podnecuje celé mesiace šetriť peniaze, aby mohli ísť na oblastný zjazd. Niektorí získavajú peniaze na cestu tak, že pestujú plodiny. Často sa 20 až 30 bratov a sestier natlačí do dodávky alebo pikapu a v horúčave cestuje po prašných a hrboľatých cestách 20 i viac hodín. Iní idú dlhé kilometre pešo. Jeden brat spomína: „Keď sme išli na zjazd, prvých 80 kilometrov sme kráčali pešo a niesli ťažké trsy banánov. Cestou sme banány predali, takže nám z nákladu ubudlo a mali sme peniaze na to, aby sme zvyšok cesty šli nákladným autom.“

Viera tiež pomáha mnohým svedkom odolať lákadlu odísť do bohatšej krajiny. „Dôverujeme, že Jehova sa postará, aby sme mali, čo potrebujeme,“ hovorí  Emmanuel Patton, absolvent biblickej školy pre slobodných bratov. „Uvedomujeme si, že tu, v krajine, kde je málo zvestovateľov Kráľovstva, je naša služba zvlášť potrebná.“ (Mat. 6:33) Emmanuel je teraz ženatý a slúži v zbore ako starší. S manželkou Eunice sa neúnavne nasadzujú v službe Jehovovi. Bratia, ktorí majú rodinu, odolávajú lákadlu presťahovať sa do inej krajiny ešte z ďalšieho dôvodu. Chcú, aby ich rodina zostala zjednotená a duchovne silná. Timothy Nyuma, ktorý teraz slúži ako zvláštny priekopník a zástupca krajského dozorcu, hovorí: „Odmietol som prácu, pre ktorú by som bol často odlúčený od rodiny. Okrem toho s manželkou  Florence radšej učíme svoje deti sami, než by sme ich poslali niekam ďaleko a dovolili, aby ich vychovával niekto iný.“

Ďalší bratia a sestry prejavujú vieru tým, že sa aj napriek rôznym ťažkostiam stále zapájajú do kresťanských činností. Kevin Washington, o ktorom sme sa už zmienili, hovorí: „Mnohí zvestovatelia pravidelne zvestujú a plnia si zborové úlohy aj napriek problémom, pre ktoré by iní zostali namrzení sedieť doma. Niektorí sú napríklad chronicky chorí a nemajú možnosť ísť k lekárovi a kúpiť si lieky tak ako ľudia v iných krajinách. Iní vynakladajú veľké úsilie, aby sa naučili čítať a písať. Keď som niekedy kritický a nepáči sa mi, ako si brat spĺňa nejakú úlohu v zbore, poviem si: ‚Ak by som ja pracoval na plný úväzok, mal vážne zdravotné ťažkosti, nemal okuliare, ktoré by mi kompenzovali slabý zrak, nemal úplnú teokratickú knižnicu ani elektrinu, robil by som to aspoň tak dobre ako on?‘“

Týmito i mnohými inými spôsobmi bratia a sestry v Sierre Leone a Guinei prinášajú česť Jehovovi. Tak ako kresťania v prvom storočí, aj oni sa odporúčajú ako Boží služobníci „vytrvalosťou v mnohom, súženiami, prípadmi núdze... ako chudobní, ale mnohých obohacujúci, ako tí, ktorí nemajú nič, a predsa vlastnia všetko“. (2. Kor. 6:4, 10)

Pred vyše 90 rokmi Alfred Joseph a Leonard Blackman podali správu, že polia v Sierre Leone „sa belejú k žatve“. (Ján 4:35) Asi po 35 rokoch Manuel Diogo z Guiney napísal: „Je tu obrovský záujem.“ Dnes Jehovovi služobníci v oboch týchto krajinách takisto veria,  že ešte mnoho ľudí zareaguje na dobré posolstvo priaznivo.

V roku 2012 prišlo v Guinei na Pamätnú slávnosť 3 479 ľudí — viac ako štyriapolnásobok počtu zvestovateľov v tejto krajine. V Sierre Leone, kde je 2 030 zvestovateľov, sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 7 854 ľudí — takmer štvornásobok počtu zvestovateľov. Bola na nej aj 93-ročná zvláštna priekopníčka Winifred Remmieová, ktorá v službe celým časom strávila 60 rokov. Do Sierry Leone prišla s manželom Lichfieldom ešte v roku 1963. Rozpráva: „Kto by si bol pomyslel, že  v Sierre Leone bude toľko duchovne silných bratov a sestier! Hoci som už stará, stále chcem prispievať k tomuto radostnému vzrastu.“ *

Rovnakú túžbu majú aj ostatní Jehovovi svedkovia v Sierre Leone a Guinei. Ako majestátne, dobre zavlažované stromy sú odhodlaní stále prinášať ovocie na Jehovovu chválu. (Žalm 1:3) So silou od Jehovu chcú vytrvalo zvestovať ľuďom o nádeji na pravú slobodu, „slávnu slobodu Božích detí“. (Rim. 8:21)