Thomson, mladý muž z Ugandy, sa sklamal v náboženstve. Bol znechutený z toho, že duchovní stále pýtajú od veriacich peniaze, a tak prestal chodiť na bohoslužby. Naďalej si však denne čítal Bibliu. Zvlášť ho zaujímala kniha Zjavenie. Snažil sa jej porozumieť a vysvetlenia, ku ktorým dospel, si zapisoval do malého zápisníka. Keď ho istý  brat stretol na jeho pracovisku, na malej stavbe, práve si čítal Bibliu. Nasledoval živý rozhovor a Thomson prijal od brata knihu Čo učí Biblia? Za jednu noc ju prečítal od začiatku do konca. Na druhý deň napísal bratovi takúto esemesku: „Ďakujem Pánovi za informácie, ktoré ste mi poskytli. Som pripravený opustiť Veľký Babylon.“ Thomson si od brata vypýtal všetky publikácie, ktoré boli v knihe Čo učí Biblia? spomenuté v poznámkach pod čiarou a v dodatkoch. Začal s bratom horlivo študovať Bibliu, robil rýchly pokrok a v roku 2012 bol na oblastnom zjazde s názvom „Chráň svoje srdce!“ pokrstený. V marci 2013 začal Thomson slúžiť ako pravidelný priekopník a teraz pomáha aj ďalším ľuďom pochopiť, že je potrebné opustiť Veľký Babylon.

Jimmy vyrastal v Port Louis, hlavnom meste Maurícia. Keď mal 16 rokov, začal piť a zakrátko sa už opíjal každý deň. Pod vplyvom alkoholu často strácal sebaovládanie a niekoľkokrát bol uväznený. Niekedy vypil za deň až tri fľaše rumu a vyfajčil 60 cigariet. Keď nemal peniaze, pil prostriedok na umývanie okien, ktorý obsahoval alkohol. Dokonca pil maminu kolínsku vodu. Keď mu raz ktosi povedal, že vyzerá ako živá mŕtvola, šiel na protialkoholické liečenie. V liečebni strávil rok a pol, ale veľmi mu to nepomohlo.

Po nejakom čase Jimmy stretol Jehovových svedkov a začal s nimi študovať Bibliu. Niekedy si počas štúdia odbehol niečo vypiť. Postupne s ním študovalo osem bratov. Nakoniec si Jimmy uvedomil, že musí zmeniť spôsob života. Povedal: „Mal som pocit, že do môjho srdca preniká duchovný meč, o ktorom sa hovorí  v Hebrejom 4:12. Jedného dňa som pri čítaní Biblie narazil na text z Prísloví 24:16, kde sa píše: ‚Spravodlivý môže padnúť i sedemkrát, a určite vstane.‘ Táto myšlienka spôsobila v mojom živote obrat.“ Dovtedy s Jimmym študovalo už sedem bratov a on zakaždým „padol“, ale teraz sa pevne rozhodol, že sa zmení a s pomocou ôsmeho brata „vstane“. Prosil Jehovu o silu, začal pravidelne chodiť na zhromaždenia a skoncoval so svojimi zlozvykmi. V roku 2003 bol pokrstený a v roku 2012 začal s pravidelnou priekopníckou službou. Teraz slúži ako služobný pomocník v jednom zbore na ostrove Rodrigues.

Sedemdesiatročná Mary z Kene bola celý život členkou presbyteriánskej cirkvi. Horlivo organizovala zbierky, a tak pomohla postaviť jeden z miestnych kostolov. Keď sa jeden z jej synov stal Jehovovým svedkom, vôbec nebola rada. Jej syn ju opakovane pozýval na naše zhromaždenia, ale ona odmietala. Hovorila, že chce počuť biblické posolstvo vo svojom jazyku, v jazyku kikuju, a nie v swahilčine. Nakoniec, keď sa mal konať oblastný zjazd v jazyku kikuju, prijala pozvanie a prišla. Sedela v sektore pre vekovo starších. Veľmi na ňu zapôsobilo, ako láskavo sa k nej všetci správali. Povedala, že takú lásku vo svojej cirkvi nikdy nezažila. So záujmom počúvala všetky prejavy a tým, čo počula, bola nadšená. Keď dostala ponuku študovať  Bibliu pomocou brožúry Počúvajte Boha, okamžite súhlasila.

Po niekoľkých mesiacoch štúdia sa Mary rozhodla, že sa chce stať Jehovovou svedkyňou, a tak vystúpila zo svojej cirkvi. Duchovní jej cirkvi zúrili. Zavolali pastora z hlavného mesta Nairobi, aby jej dohovoril. Pastor sa snažil Mary presvedčiť, aby zostala v cirkvi, ale ona neustúpila. „Keď odídete z cirkvi, nebudete mať žiadnych priateľov,“ povedal jej. „Mnohí vaši priatelia a susedia sú presbyteriáni.“

Mary mu na to povedala: „Mojimi priateľmi budú Jehova a anjeli. A Jehovovi svedkovia.“

Keď pastor videl, že s ňou nepohne, odišiel. Mary robí v štúdiu Biblie naďalej pekné pokroky a chodí na všetky zhromaždenia, hoci od miesta, kde sa konajú, býva veľmi ďaleko. Nedávno, keď sa nemohla dostať na zhromaždenie verejnou dopravou, išla pešo dve hodiny v daždi, len aby sa ho mohla zúčastniť. Napriek odporu susedov je rozhodnutá dosiahnuť svoj cieľ — dať sa pokrstiť.

Štrnásťročná Ashton žije v Kamerune. Keď začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, jej teta a strýko, u ktorých býva, sa jej tvrdo postavili na odpor. Trvali na tom, že musí s nimi chodiť na bohoslužby letničnej cirkvi. Počas jednej bohoslužby pastorka kládla ruky na hlavy prítomných a udeľovala im dar „ducha“. Všetci padali na zem, no Ashton nespadla. Pastorka sa modlila a modlila, ale Ashton zostala stáť. A tak jej pastorka podrazila nohy! Keď Ashton prišla domov, povedala tete a strýkovi o tom, čo sa stalo, ale neverili jej. Ona sa však v tej chvíli pevne rozhodla, že už nikdy nepôjde na bohoslužbu. Odvtedy Ashton napriek odporu a útokom rodiny a susedov vytrvalo chodí na zhromaždenia do sály Kráľovstva.

Hoci Anilpa mala len rok a päť mesiacov, horlivo sa zapájala do kampane s pozvánkami na minuloročný oblastný zjazd v Angole. Jej úlohou bolo zaklopať na dvere, počkať, kým jej mama stručne vysvetlí, prečo prišli, a potom podať domácemu pozvánku. Anilpa tým bola taká nadšená, že niekedy nepočkala, kým jej mama dokončí rozhovor, a už zaklopala na ďalšie dvere. Na ľudí v obvode to veľmi zapôsobilo. V posledný deň zjazdu prišla za malou Anilpou jedna žena a povedala: „Hľadala som ťa a som veľmi rada,  že som ťa našla, lebo to ty si ma pozvala na tento zjazd.“

V auguste 2012 stretli zvestovatelia zo zboru Antaviranambo na Madagaskare skupinu ľudí, ktorí im povedali, že sa chcú stať Jehovovými svedkami. Cítili sa utláčaní svojimi duchovnými, ktorí učili jedno a robili druhé. Povedali, že ich cirkvi ich neučia o Biblii a nevydávajú žiadne publikácie, v ktorých by bolo vysvetlené ich učenie. Požadujú od nich vysoké cirkevné poplatky a medzi členmi cirkvi nie sú bratské vzťahy ani skutočná kresťanská láska. Povedali, že vedia, že medzi Jehovovými svedkami je to inak.

Neskôr táto skupina poslala list do odbočky. Písalo sa v ňom: „Rozhodli sme sa Vám napísať, lebo chceme, aby ste vedeli, že túžime slúžiť Jehovovi. No žijeme ďaleko. Niektorí z nás bývajú 9 až 15 hodín pešo od miesta, kde sa konajú zhromaždenia. Preto Vás  úpenlivo prosíme, pošlite nám niekoho, kto nám pomôže študovať Bibliu. Chceme slúžiť Jehovovi celým srdcom, ale nemôžeme, ak nám nepomôžete, aby sme si k nemu posilnili lásku. Je nás 215 najmenej z troch dedín. Patríme k rôznym náboženstvám, ale teraz všetci z celého srdca túžime slúžiť Jehovovi a poslúchať ho. Veríme, že nám pomôžete.“

A tak sa bratia vydali navštíviť túto skupinu ľudí. Do prvej dediny išli pešo deväť hodín. Zorganizovali tu zhromaždenie, na ktoré prišlo 65 záujemcov. Správa o návšteve našich bratov sa rýchlo rozšírila a aj ľudia z ostatných dedín chceli, aby ich navštívili a vyučovali ich z Biblie. A tak bratia kráčali ďalšie štyri hodiny a aj v druhej dedine usporiadali zhromaždenie. Tentoraz naň prišlo 80 ľudí. Stretli tu obyvateľov tretej dediny, vzdialenej ďalšie dve hodiny cesty, ktorí ich prosili, aby prišli aj k nim. Bratia ochotne súhlasili a aj u nich zorganizovali zhromaždenie. Zúčastnilo sa ho 50 ľudí.

Pri dvoch príležitostiach prišlo viac ako 30 týchto dedinčanov na krajský zjazd do Mahanora, hoci museli ísť pešo a cesta im trvala deň a pol tam a deň a pol späť. Dvadsaťpäť z nich prišlo aj vtedy, keď zbor navštívil krajský dozorca. Boli medzi nimi manželské dvojice, celé rodiny i starší ľudia. Všetci sa ubytovali v jednom dome a dlho do noci sa rozprávali a kládli otázky. Povedali, že ešte mnohí ďalší dedinčania sa chcú pripojiť k Jehovovým svedkom v uctievaní Jehovu, lebo sú znechutení tým, že ich duchovní využívajú.