Inšpektor Colón jednému ministrovi vo vláde 13. júla 1957 napísal: „Staré ľudové porekadlo hovorí: ‚Hada musíš udrieť do hlavy.‘ V našej snahe odstrániť sektu Jehovových svedkov z krajiny by nám veľmi pomohlo, keby sme našli spôsob, ako poslať preč ich misionárov. Tým by sme tomu spolku odsekli hlavu. A bez hlavy sa nebudú šíriť ani ich myšlienky a nebudú ovplyvňovať ľudí.“

Onedlho minister bezpečnosti Arturo Espaillat nariadil, aby krajinu opustili aj poslední desiati misionári. Roy Brandt preto 21. júla 1957 poslal Trujillovi písomnú žiadosť o prijatie, aby mu mohol vysvetliť našu situáciu. V jednej časti svojho listu napísal: „Nenávistná kampaň, ktorú istí ľudia v tejto krajine vedú proti menu Boha Jehovu, je rovnaká, ako kampaň, ktorú viedli nesprávne informovaní ľudia proti Ježišovým apoštolom.“ V ďalšej časti listu Trujilla vyzval, aby si prečítal 2. až 6. kapitolu z knihy Skutky, a dodal: „Zdravá a priama rada, ktorú v tom čase dal sudca Gamaliel, je rovnako dobrá aj dnes.“ Potom brat Brandt  veľkými písmenami napísal myšlienku založenú na Skutkoch 5:38, 39: „NECHAJTE TÝCHTO ĽUDÍ NA POKOJI, LEBO AK JE DIELO, KTORÉ KONAJÚ, OD BOHA, MÔŽETE JEDNÉHO DŇA ZISTIŤ, ŽE BOJUJETE PROTI BOHU.“ Na túto naliehavú žiadosť prezident nereagoval. Misionári boli 3. augusta 1957 odvezení na letisko a deportovaní.

Čo sa stane s miestnymi bratmi a sestrami, keď tu teraz misionári už nie sú? Naozaj bude ich spoločenstvo bez hlavy, ako to predpovedal inšpektor Colón? Určite nie, lebo „hlavou tela, zboru,“ je Ježiš. (Kol. 1:18) To bol dôvod, prečo Jehovov ľud v Dominikánskej republike nebol ponechaný bez hlavy. Jehova a jeho organizácia sa oň naďalej starali.

 Po vypovedaní misionárov bol dozorom nad prácou v pobočke poverený Donald Nowills, ktorý mal vtedy iba 20 rokov a pokrstený bol iba štyri roky. Aj keď už niekoľko mesiacov predtým slúžil ako krajský dozorca, práca v pobočke bola preňho niečím úplne novým. Mal malú skromnú kanceláriu vo svojom dome z dreva a pozinkovaného plechu. Tento dom mal hlinenú dlážku a stál v Gualey, veľmi nebezpečnej štvrti mesta Ciudad Trujillo. S pomocou Félixa Marteho tam brat Nowills vyrábal kópie Strážnej veže pre celú krajinu.

Bratovi Nowillsovi pomáhala aj Mary Glassová, ktorej manžel Enrique bol v tom čase uväznený. Sestra hovorí: „Obyčajne som z práce odchádzala o piatej popoludní a potom som išla k bratovi Nowillsovi odpisovať Strážnu vežu. Brat Nowills robil na cyklostyle z odpisu kópie. Jedna sestra zo Santiaga s krycím menom ‚anjel‘ poukladala cyklostylované kópie časopisov  do prázdnej asi 20-litrovej plechovej nádoby od jedlého oleja. Prekryla ich látkou a na ňu dala vrstvu manioku, zemiakov alebo tara, ktorú zakryla jutovým vrecom. So zásielkou odcestovala verejnou dopravou na sever krajiny a v každom zbore zanechala vždy jednu kópiu Strážnej veže. V zboroch si jednotlivé rodiny Strážnu vežu postupne požičiavali, aby ju mohli spoločne študovať.“

„Museli sme byť veľmi obozretní,“ dodáva Mary, „pretože ulice sa hemžili vládnymi agentmi, ktorí sa snažili zistiť, kde sa Strážna veža tlačí. Ale nikdy to nezistili. Jehova nás vždy chránil.“