Rafael Pared, ktorý teraz aj so svojou manželkou Franciou slúži v Bételi, sa stal zvestovateľom v roku  1957 ako osemnásťročný. Spomína si, ako ho v službe tajní policajti sledovali a ako hľadali príležitosť zatknúť jeho i bratov, ktorí boli s ním. Rafael hovorí: „Niekedy sme sa museli nepozorovane prešmyknúť bočnými uličkami a priechodmi a preskakovať ploty, aby nás nechytili.“ Čo robili ostatní bratia a sestry, aby ich nezatkli? Andrea Almánzarová vysvetľuje: „V službe sme museli postupovať nenápadne. Nezvestovali sme zaradom v každom dome. Vždy sme vynechali desať domov a až potom sme zvestovali ďalej.“

V roku 1959, po tridsiatich rokoch Trujillovej vlády, sa politická klíma začala meniť. Štrnásteho júna 1959 podnikli Dominikánci žijúci v exile inváziu do krajiny a opäť sa pokúsili Trujilla zvrhnúť. Aj keď bol tento útok zmarený a sprisahanci boli zabití alebo uväznení, stále viac Trujillových nepriateľov cítilo, že jeho vláda nie je nepremožiteľná, a vystupňovali svoj odpor.

Dvadsiateho piateho januára 1960, po mnohých rokoch spolupráce s Trujillovou vládou, vydali katolícki cirkevní hodnostári pastoračný list, v ktorom protestovali proti porušovaniu ľudských práv. Dominikánsky historik Bernardo Vega uvádza: „Invázie z júna 1959 a následné represálie proti tým, čo sa do nich zapojili, a neskôr aj proti domácemu tajnému hnutiu odporu dostali cirkev pod tlak, aby po prvý raz zaujala voči Trujillovi nepriateľský postoj.“

Je zaujímavé, že v máji 1960 vláda zrušila zákaz Jehovových svedkov. Po rokoch zákazu prišla úľava z neočakávaného zdroja — od samotného Trujilla. Stalo sa to po roztržke medzi ním a katolíckou cirkvou.