Keď bol vydaný zákaz našej činnosti, pre bratov sa začalo veľmi náročné obdobie. „Sály Kráľovstva boli zatvorené a naša činnosť zakázaná,“ hovorí misionárka Alma Parsonová. „Naši milovaní bratia a sestry zažívali veľa skúšok a utrpenia.“ Bratia prichádzali o prácu a boli zatváraní do väzenia. No na toto obdobie  má sestra aj dobré spomienky: „Veľmi mnoho ráz sme mohli jasne pozorovať Jehovovu ochrannú ruku a to, ako nás viedol.“ Keďže bratia dôverovali, že Jehova ich bude naďalej viesť, pokračovali v činnosti v ilegalite.

O období, keď mali bratia kresťanské zhromaždenia zakázané, Lennart Johnson povedal: „Začali sme sa nenápadne schádzať v malých skupinách v domácnostiach. Študovali sme články zo Strážnej veže, ktorá sa rozmnožovala na cyklostyle. Všetci verní bratia si veľmi cenili, že Jehova nás duchovne posilňuje aj v týchto malých študijných skupinách.“

Ako čas plynul, vláda zintenzívňovala sledovanie a prenasledovanie svedkov. No bratov a sestry to nezastrašilo. V liste z 15. septembra 1950 adresovanom prezidentovi republiky napísal minister Hungría toto: „Lee Roy Brandt a ďalší vedúci predstavitelia skupiny Jehovových svedkov boli opakovane predvolávaní na ministerstvo a dostali príkaz, aby prestali s propagandou spoločnosti, ktorá bola v tejto republike zákonom zrušená. Tento príkaz zjavne nerešpektujú. Každý deň dostávame správy z rôznych častí krajiny, že naďalej tajne šíria svoju propagandu, čím sa vzpierajú vládnemu nariadeniu.“ V závere tohto listu odporúčal, aby boli „hlavní predstavitelia“ Jehovových svedkov, ktorí pochádzajú zo zahraničia, deportovaní.

Koncom roku 1950 navštívili krajinu bratia Knorr a Henschel. Po tejto návšteve boli niektorí misionári  poslaní inam. Išli do Argentíny, Guatemaly a Portorika. Iní si našli svetskú prácu, aby mohli zostať v krajine. Napríklad brat Brandt pracoval pre jednu elektrárenskú spoločnosť. Ďalší vyučovali angličtinu. Ročenka z roku 1951 o týchto misionároch podáva takúto správu: „Pre verných nasledovníkov Pána, ktorí sa o pravde dozvedeli od misionárov, je už samotná ich prítomnosť v krajine a to, že neodišli, veľkým zdrojom sily. Všetkých teší, keď vidia, ako misionári prejavujú odvahu tým, že pokračujú v službe.“

K misionárom, ktorí vyučovali angličtinu, patrila aj Dorothy Lawrencová. Okrem angličtiny vyučovala niektorých aj Bibliu. Viacerým ľuďom pomohla spoznať pravdu.

Jehovovi verní ctitelia robili aj iné veci, aby mohli pokračovať vo zvestovateľskej službe napriek neustálemu sledovaniu. Niekedy rozobrali knihu a niekoľko poskladaných stránok z nej nosili vo vrecku košele alebo v taške s potravinami, aby pri zvestovaní nevzbudili pozornosť. Lístky na správy zo zvestovateľskej služby urobili tak, aby vyzerali ako zoznam na nákup. Namiesto kníh, brožúrok, časopisov, opätovných návštev  a hodín uvádzali na správe zo služby položky ako papája, fazuľa, vajíčka, kapusta a špenát. Cyklostylované kópie Strážnej veže označovali ako kasava alebo maniok, čo je v tejto oblasti bežne pestovaná plodina.

Dňa 16. júna 1954 uzatvoril Rafael Trujillo konkordát s Vatikánom. Táto dohoda zaručovala rímskokatolíckemu duchovenstvu v Dominikánskej republike zvláštne privilégiá. V čase, keď bola podpísaná, boli Jehovovi svedkovia zakázaní už asi štyri roky. Napriek tomu bolo v roku 1955 v Dominikánskej republike 478 zvestovateľov. Ako bolo možné dosiahnuť taký vzrast za takých náročných okolností? „Tajomstvom našej sily je predovšetkým pôsobenie Jehovovho ducha,“ písalo sa v Ročenke z roku 1956. „Bratia sú zjednotení, pevní vo viere a idú odvážne vpred.“

V júli 1955 poslali bratia zo svetového ústredia Trujillovi oficiálny notársky overený list. V ňom podrobne vysvetľovali neutrálny postoj Jehovových svedkov a požadovali, aby Trujillo „zrušil zákaz Jehovových  svedkov a spoločnosti Watch Tower Bible and Tract Society“. Aká bola reakcia?