José je mladý priekopník a žije v Angole na predmestí Luandy. Učí v škole neďaleko sály Kráľovstva a má 86 žiakov. Majú ho veľmi radi, lebo prejavuje kresťanské vlastnosti a vie dobre vyučovať. A keďže zhromaždenie v týždni sa mu začína o štvrtej, vybavil si, že v ten deň môže odchádzať z práce skôr. Zo školy ide potom rovno do sály Kráľovstva.

 Niektorým žiakom vŕtalo v hlave, prečo José pravidelne odchádza zo školy skôr a kam ide. Jedného dňa ho dvaja žiaci zo zvedavosti sledovali a prišli za ním na zhromaždenie. O nejaký čas prišli s nimi do sály ďalší traja. Bolo to práve v deň, keď mal José bod programu na služobnom zhromaždení. Hneď o tom vedela celá trieda. Ďalšie týždne chodilo na zhromaždenia čoraz viac študentov. Z 5 ich bolo zakrátko 21. Zvestovatelia v sále Kráľovstva ponúkli všetkým biblické štúdium a väčšina ho prijala. Keď žiaci doniesli niektoré naše publikácie do školy, vyvolali záujem ďalších spolužiakov a aj tí začali chodiť na zhromaždenia. Koncom školského roka chodilo na zhromaždenia 54 z 86 Josého žiakov. Brat uvádza, že 23 z nich pekne duchovne napreduje a ďalej chodí na zhromaždenia.

Keď zvláštni priekopníci Joseph a Evezi prišli do nového pôsobiska v Nigérii, našli tam viacerých zvestovateľov, ktorí strácali radosť zo služby a hovorili: „Máme malý obvod. Je to tu už veľmi prepracované.“ Po roku Joseph pobočke napísal: „V obvode zvestujeme každý deň a stretávame sa s predsudkami a ľahostajnosťou, ale snažíme sa ich prekonávať. Chodíme do služby s prenosným DVD prehrávačom a deťom, mladým i dospelým prehrávame videá. Tu je výsledok: Každý mesiac vedieme s manželkou  18 biblických štúdií a niekedy ani nestíhame navštevovať všetkých našich záujemcov. A deti nás stále prosia, aby sme im pustili ‚video o Kubkovi‘.“

V apríli 2014 prišiel do pobočky v Konžskej demokratickej republike dojímavý list od skupiny rybárov, ktorí žijú na ostrove Ibinja na jazere Kivu. Rybári často cestujú za obchodom z ostrova do okolitých  miest. Raz, keď boli v meste Bukavu, stretli Jehovových svedkov. Tí im vydali svedectvo a dali im Bibliu a biblickú literatúru.

Rybárom sa páčilo, čo si prečítali, a hovorili o tom aj s ďalšími obyvateľmi ostrova. O pravdu prejavilo záujem veľa ľudí, a tak rybári vyslali jedného z nich ako zástupcu, aby sa vrátil do Bukavu, našiel Jehovových svedkov a pozval ich na Ibinju. Svedkov sa mu však nepodarilo nájsť. Preto pobočke napísal: „Prosím, pošlite nám Jehovových svedkov, lebo chceme poznať Bibliu tak ako oni a chceme zistiť, čo musíme robiť, aby sme mohli žiť večne. Môžu u nás aj bývať. A na mojom pozemku môžu postaviť kostol. Z biblických textov, ktoré sú vo Vašich knižkách, sme zistili, že kňazi a pastori nás učia lži. Sme si istí, že teraz sme našli pravé náboženstvo. Tu na Ibinji je nás veľa takých, čo by sme chceli študovať Bibliu a stať sa Jehovovými svedkami.“

V liste sa uvádzalo, že na ostrove má o štúdium záujem asi 40 ľudí. Na Ibinji je vyše 18 000 obyvateľov, ale žiadny svedok. Pobočka tam okamžite vyslala dvoch zvláštnych priekopníkov, ktorí ovládajú miestny jazyk.

„Pamätnú slávnosť si nikdy viac nenechám ujsť.“ Takto sa vyjadril pastor jednej významnej protestantskej cirkvi v Juhoafrickej republike. Prečo v apríli 2014 prišiel tento duchovný na Pamätnú slávnosť? Všetko sa to začalo, keď boli dvaja bratia — každý inej rasy — v službe a zaklopali mu na dvere. Z toho, čo zažili predtým, predpokladali, že pastor s nimi nebude  chcieť hovoriť. Adaine, jeden z bratov, však opisuje, čo sa stalo: „Pastor otvoril dvere a napodiv nás pozval dnu. Rozprávali sme sa veľmi dlho. Prekvapilo ho, že belocha vidí zvestovať medzi černochmi, a zapôsobilo naňho aj to, že sa s ním rozpráva jeho rodným jazykom. Neskôr začal pravidelne študovať Bibliu.“

Adaine pokračuje: „Tento človek bol misionárom a pastorom viac ako 40 rokov, ale až v osemdesiatke našiel odpovede na všetky svoje otázky. Veľmi sa mu zapáčila kniha Napodobňuj ich vieru. Na štúdiu sa snaží zapamätať si niektoré myšlienky a potom ich používa v kázňach v kostole. Členom svojho cirkevného zboru raz ukázal knihu Čo učí Biblia? a povedal: ‚Keď k vám prídu Jehovovi svedkovia s touto knihou, privítajte ich a vypočujte si ich, lebo táto kniha je plná duchovných klenotov.‘“

Pastor Adainovi povedal, že vysokí predstavitelia jeho cirkvi ho prísne napomenuli a zakázali mu hovoriť v kázňach o Jehovových svedkoch. Nevedel, čo ďalej, ale Adaine si spomenul na príbeh laického kazateľa z Mjanmarska, ktorý vyšiel v Ročenke Jehovových svedkov 2013. Keď si ho spolu prečítali, pastor povedal: „Veď to je o mne! Mám pred sebou veľmi vážne rozhodnutie a už ho nemôžem odkladať!“

Pamätná slávnosť v apríli 2014 bola prvou, na ktorú prišiel, a po nej povedal, že si ju už nikdy nenechá  ujsť. Vyjadril odhodlanie prerušiť všetky styky s falošným náboženstvom.

Baffour a Aaron slúžia ako zvláštni priekopníci v meste Bokabo na západe Ghany, kde sa pestujú kakaovníky. Ich obvodom sú roztrúsené osady s domčekmi, ku ktorým sa dá dostať iba mnohými kľukatými úzkymi chodníkmi cez plantáže. Stačí raz zle zabočiť a človek sa stratí, ani nevie ako! Jedného dňa si Baffour a Aaron vybrali inú trasu ako zvyčajne a prišli k chatrčiam, ku ktorým sa predtým nikdy nedostali. Tam stretli Michaela a Patience, ktorí prejavili záujem o ich posolstvo a s radosťou prijali ponuku biblického štúdia. Michael im neskôr povedal: „Už dva roky nechodíme do kostola, lebo sme tam videli veci, ktoré nie sú v súlade s tým, čo sa píše v Biblii. Odvtedy si s Patience študujeme Bibliu sami a tak hľadáme odpovede na svoje otázky. Modlili sme sa, aby nám Boh pomohol nájsť pravdu.“ Hneď začali chodiť na zhromaždenia napriek tomu, že to mali ďaleko a museli chodiť peši cez kakaovníkové plantáže. Minulý rok boli pokrstení a začali slúžiť ako pravidelní priekopníci. Teraz aj oni chodia po málo vyšliapaných chodníkoch a hľadajú na plantážach ľudí, ktorí sa „modlia, aby im Boh pomohol nájsť pravdu“.