Noví kresťania si veľmi posilnili vieru vďaka kresťanským zhromaždeniam a svoje domácnosti ponúkali na ich konanie rovnako ochotne ako bratia a sestry, ktorí boli v pravde už dlho. Na zhromaždeniach bratia a sestry každého srdečne vítali, čo tiež veľmi prispelo k tomu, že sa všetci mali veľmi radi.

 Vždy, keď bolo na krst pripravených niekoľko záujemcov, bratia zorganizovali nenápadné mimoriadne zhromaždenie. Jedno naplánovali v auguste 1973 na pobreží Čierneho mora neďaleko Suchumi. Ale 35 uchádzačov o krst sa nestihlo pokrstiť! Tesne pred koncom prišli policajti, prerušili zhromaždenie a zatkli Vladimira Gladjuka a niekoľko ďalších bratov a sestier.

Hneď po prepustení Vladimir a ďalší bratia kontaktovali všetkých, čo sa mali krstiť, a dva dni po prvom, prekazenom pokuse boli všetci uchádzači pokrstení. Vladimir spomína: „Celkom jasne sme vnímali, že Jehova je s nami. Po krste sme sa spolu pomodlili a poďakovali sme sa Jehovovi.“

Dva dni po tomto krste Vladimira Gladjuka znova zatkli. Neskôr ho spolu s Ittou Sudarenkovou a Natelou Čargeišviliovou odsúdili na niekoľkoročné väzenie. Zvestovateľov to zarmútilo, ale boli rozhodnutí v službe pokračovať, i keď obozretnejšie.

Aby na seba neupozorňovali úrady v mieste bydliska, cestovali do služby do iných miest a dedín. Tak odpor vlastne prispel k šíreniu dobrého posolstva na ďalších miestach.

Za komunistického režimu vydávali zvestovatelia žijúci vo väčších mestách svedectvo v tichých uliciach a parkoch. Často pritom stretávali ľudí, ktorí prišli na návštevu príbuzných alebo na trh z iných miest a dedín. Keď niekoho dobré posolstvo o Kráľovstve zaujalo,  zvestovatelia si vypýtali adresu a dohovorili sa, kedy a kde sa zasa stretnú.

Babuca Jejelavová patrila k tým zvestovateľom, ktorí precestovali krížom-krážom celé západné Gruzínsko. Spomína na to takto: „Príbuzných som mala všelikde, a tak nikomu nebolo podozrivé, že toľko cestujem. Po dvoch rokoch som študovala Bibliu s viac než 20 ľuďmi v Zugdidi a s 5 v Čchorocku. Všetci sa dali pokrstiť.“

Zakrátko bolo jasné, že sú veľmi potrebné publikácie v Gruzínčine. Na opätovných návštevách a biblických štúdiách si zvestovatelia uvedomovali, že Bibliu a biblickú literatúru potrebujú v jazyku, ktorému záujemcovia najlepšie rozumejú. *

Babuca spomína, aké ťažké bolo s niekým študovať Bibliu bez publikácií v gruzínčine: „Bibliu a ďalšie publikácie som mala iba v ruštine, a preto som často musela látku záujemcom prekladať.“ S jediným slovníkom prekladala do gruzínčiny články z našich časopisov. Podarilo sa jej tiež preložiť celé Evanjelium podľa Matúša!

Záujemcovia boli za články preložené do ich materčiny takí vďační, že si publikácie ochotne prepisovali. A keďže Bibliu v gruzínčine bolo ťažké zohnať, z niektorých záujemcov sa stali novodobí „odpisovači“ Božieho Slova.

Publikácie preložené do gruzínčiny kolovali medzi bratmi a záujemcami, aby si ich mohli všetci prečítať. Každý mal na to iba niekoľko dní či týždňov. Tak keď sa medzi bratmi objavili Kresťanské grécke Písma v súčasnej gruzínčine, jedna rodina využila príležitosť odpísať si ich.

Raul Karčava mal iba 13 rokov, keď ho otec požiadal, aby prepísal Grécke Písma. Raul rozpráva: „Otec mi kúpil celý balík písaniek a všelijaké perá a ceruzky, lebo dúfal, že ma tým nabudí. Nebolo mi všetko jedno, ale dal som sa na to. Prepisoval som celý deň, prestávky som si robil, len aby som sa trochu natiahol.“

 Raulovi príbuzní boli veľmi šťastní, keď sa dozvedeli, že bratia im túto vyhľadávanú knihu nechajú ešte na niekoľko ďalších týždňov, aby Raul mohol svoju namáhavú prácu dokončiť. Už za dva mesiace sa mu podarilo prepísať všetkých 27 kníh Kresťanských gréckych Písiem!

Ale ani napriek takej veľkej snahe usilovných odpisovačov sa nedarilo uspokojiť duchovný hlad rastúceho počtu záujemcov. Preto sa odvážni bratia a sestry podujali na riskantnú úlohu: rozmnožovať doma biblickú literatúru na distribúciu záujemcom.

Zvestovateľská činnosť na západe Gruzínska sa pekne rozbiehala, ale čo na východe? Napríklad ako to  bolo v hlavnom meste Tbilisi? Pomáhal tam niekto úprimným ľuďom, ktorí ako Vaso Kveniašvili hľadali pravdu?

V 70. rokoch sa sovietska štátna moc usilovala zastrašiť Jehovových svedkov tak, že ich vyhnala z domu a preháňala z jedného miesta na druhé. Presne tak to bolo s Olexijom a Lidijou Kurdasovcami, manželmi z Ukrajiny, ktorí sa prisťahovali do Tbilisi. Za vieru strávili v sovietskych väzenských táboroch mnoho rokov.

Kurdasovci sa o pravde rozprávali so Zaurom a Eteri Kesajevovcami, ktorí boli veľmi pobožní. Ich dcéra Larisa mala vtedy 15 rokov a na prvé stretnutie s Olexijom a Lidijou spomína takto: „Snažili sme sa im dokázať, že jediným pravým náboženstvom je pravoslávna cirkev. Po niekoľkých rozhovoroch nám už došli argumenty, ale oni nám z Písma stále mali čo povedať.“

Larisa pokračuje: „Keď sme chodili do kostola, veľmi často som si čítala Desať prikázaní, ktoré boli napísané na stene medzi ikonami. Ale keď nám jedného večera Olexij prečítal 2. Mojžišovu 20:4, 5, celkom ma to vyviedlo z miery. V noci som nemohla zaspať, lebo som stále rozmýšľala: Žeby sme naozaj tým, že uctievame ikony, porušovali Božie prikázanie?“

Larisa tomu chcela prísť na kĺb, a preto hneď ráno utekala do miestneho kostola a znova si prečítala Božie prikázanie: „Neurobíš si modlu... Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať.“ Až v tej chvíli si uvedomila,  čo tie slová znamenajú. Larisa i jej rodičia sa neskôr dali pokrstiť a patrili k prvým Jehovovým svedkom v Tbilisi.

Takmer 20 rokov po prvom kontakte s pravdou sa Vaso Kveniašvili stretol s niekým, kto v Tbilisi chodil na zhromaždenia Jehovových svedkov. Opätovnému stretnutiu s Jehovovými svedkami sa veľmi potešil, veď čakal tak dlho!

Lenže miestni Jehovovi svedkovia sa neponáhľali pozvať ho na zhromaždenie, lebo ešte stále si ho pamätali ako neslávne známeho kriminálnika. Niektorí sa dokonca obávali, že ho Sovieti nasadili ako špicľa. A tak sa prvého zhromaždenia dočkal až po štyroch rokoch.

 Keď sa ukázalo, že Vaso má dobré pohnútky, mohol sa stať členom miestneho zboru a dať sa pokrstiť. Konečne našiel spravodlivosť, po ktorej od mladosti túžil, a mohol sa priblížiť k „spravodlivému Bohu“! (Iz. 45:21) S nekompromisným postojom slúžil Jehovovi až do svojej smrti v roku 2014.

V roku 1990 sa už dobré posolstvo stabilne zvestovalo tak v západnej, ako aj vo východnej časti Gruzínska. Asi 900 zvestovateľov viedlo 942 biblických štúdií. To bol však len začiatok dramatického vzrastu, ktorý nasledoval.