Po druhej svetovej vojne boli Jehovovi svedkovia a ďalší prepustení z nacistických koncentračných táborov. No to ešte neznamenalo, že všetky ťažkosti sú za nimi. Boli síce na slobode, no väčšina Európy bola v troskách. Tak ako mnohí ďalší, aj Jehovovi svedkovia bojovali s nedostatkom jedla, oblečenia, nemali kde bývať a chýbali im aj ďalšie základné veci pre život. Sestra Karin Hartungová hovorí: „Keďže po vojne bolo veľa domov zničených, každý musel ubytovať príbuzných alebo do svojho bytu prijať nájomcov.“ Sestra Gertrud Pötzingerová, ktorá strávila v koncentračných táboroch sedem a pol roka, žila istý čas v kôlni a spala v kresle. a

 Čo urobila Jehovova organizácia, aby sa postarala o bratov a sestry, ktorí žili v oblastiach postihnutých vojnou? A čo sa od týchto bratov a sestier, ktorí zažili náročné povojnové časy, môžeme naučiť my?

 Jehovova organizácia reagovala na potreby Jehovových služobníkov v Európe veľmi pohotovo. Brat Nathan Knorr a Milton Henschel zo svetového ústredia pricestovali do Európy, aby zistili, čo všetko bratia a sestry potrebujú. V priebehu novembra a decembra 1945 navštívili Anglicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Švédsko, Fínsko a Nórsko. Brat Knorr to opísal takto: „Prvýkrát sme na vlastné oči videli, akú skazu spôsobila vojna.“

 Brat Knorr chcel ísť aj do Nemecka, ale nedostal na to povolenie. No Erich Frost, ktorý dohliadal na činnosť pobočky v Nemecku, vycestoval z krajiny, aby sa s ním mohol stretnúť. b „Brat Knorr nám dal dobré rady a prisľúbil nám hmotnú pomoc v podobe potravín a oblečenia,“ spomenul Erich. „Čoskoro do Nemecka prišli obrovské dodávky múky, masti, ovsených vločiek a ďalších potravín. Bratia z iných krajín tiež poslali veľké balíky oblečenia vrátane oblekov, spodnej bielizne a topánok.“ Bratia a sestry boli za tieto zásielky takí vďační, že od dojatia plakali. „Nebola to však jednorazová akcia,“ uvádza sa v správe. „Humanitárne zásielky sa posielali dva a pol roka.“ c

 Životné podmienky bratov a sestier sa postupne zlepšovali. Čo im pomáhalo, aby zostali zameraní na duchovné veci?

 Udržiavali si dobré duchovné návyky. (Efezanom 5:15, 16) Počas vojny bolo pre bratov ťažké dostať sa k publikáciám založeným na Biblii a pravidelne sa zúčastňovať zhromaždení a služby. No po vojne sa všetko začalo vracať do normálu. Jürgen Rundel, ktorý žije v Rakúsku, spomína: „Publikácia Informátor d a naši cestujúci dozorcovia (dnes krajskí starší) nás povzbudzovali, aby sme boli aktívni a pravidelne sa zapájali do duchovných činností.“ Dodáva: „Boli sme zameraní na Jehovu, Ježiša, osobné štúdium Biblie a na zvestovateľskú službu. Nič také ako televízia nás nerozptyľovalo.”

 Sestra Ulrike Krolopová hovorí: „Pamätám si, aká som bola šťastná, keď som si mohla do hĺbky preštudovať nejaký biblický námet. Manžel mi v tom bol skvelým príkladom. Keď sme dostali novú Strážnu vežu, všetko dal nabok a pustil sa do štúdia.“ Karin, ktorú sme už spomínali, sa vyjadrila: „Počas vojny sme videli, ako rýchlo človek môže prísť o majetok. No duchovný pokrm – to bola istota. Hoci ho nebolo veľa, stále sme ho mali toľko, koľko sme potrebovali. Jehova svojim verným služobníkom žehnal.“

 Znovu začali zvestovať. (Matúš 28:19, 20) Počas vojny Jehovovi svedkovia nemohli slobodne zvestovať a vyučovať. Brat menom Friedhelm spomína, že po vojne „všetci hneď išli do služby“. Ulrike hovorí: „Manželovej rodine prvýkrát povedal o dobrej správe svedok, ktorý mal na sebe ešte stále väzenskú uniformu z koncentračného tábora! Očividne išiel rovno do služby.” Jürgen hovorí: „Po vojne takmer každý prekypoval horlivosťou. Mnoho mladých bratov a sestier začalo so službou celým časom.“

 „Životné podmienky v zbombardovaných mestách boli hrozné,“ hovorí Ulrike. Veľa ľudí žilo v ruinách domov. Ako ich Jehovovi svedkovia v službe hľadali? Ulrike, ktorej rodina prijala pravdu po vojne, spomína: „Pozerali sme, či niekde neuvidíme svetlo lampy alebo dym zo sporáka.“

 Navzájom sa povzbudzovali. (1. Tesaloničanom 5:11) Počas vojny mnohí Jehovovi svedkovia zažili kruté zaobchádzanie. No po vojne sa nevracali k tomu, čím si prešli, ale snažili sa jeden druhého povzbudzovať. Veľmi sa tešili z toho, že ich viera obstála v mnohých skúškach. (Jakub 1:2, 3) Johannes, ktorý teraz žije v Spojených štátoch, hovorí: „Náš krajský starší, ktorý bol tiež v koncentračných táboroch, nám rozprával veľa povzbudzujúcich zážitkov, z ktorých bolo jasné, že Jehova bol s bratmi a sestrami. Veľmi to posilňovalo našu vieru.“

 Po vojne si bratia a sestry posilňovali svoj vzťah s Jehovom tak, že spomínali na to, „ako im pomáhal v koncentračných táboroch a odpovedal na ich modlitby,“ hovorí Johannes. Okrem toho, ako už bolo uvedené, prepustení bratia a sestry si udržiavali dobré duchovné návyky – pravidelne si čítali Bibliu, chodili na zhromaždenia a zvestovali. Elisabeth, ktorá sa v roku 1946 zúčastnila zjazdu v Norimbergu, spomína, že títo bratia a sestry „boli ešte chudí a slabí... no keď nám rozprávali o svojich zážitkoch, boli ‚zanietení duchom‘“. (Rimanom 12:11)

 Držali spolu ako duchovná rodina. (Rimanom 1:11, 12) Počas vojny sa pre kruté prenasledovanie Jehovovi svedkovia nemohli slobodne stretávať. Karin hovorí: „Svedkovia sa navzájom navštevovali len výnimočne, lebo nechceli ohroziť spolukresťanov.“ No keď sa vojna skončila, úplne sa to zmenilo. „Bratia a sestry robili všetko spoločne,“ rozpráva Friedhelm. „Zhromaždenia a služba boli pre nich vždy na prvom mieste.“

 Dietrich, zborový starší z Nemecka, spomína, že krátko po vojne „malo auto len zopár svedkov“. „A tak sme na zhromaždenia chodili pešo. Chodievali sme v skupinkách. To, že sme spolu takto pravidelne trávili čas, veľmi posilnilo naše vzťahy. Boli sme ako rodina.”

 Aj dnes mnohí Jehovovi služobníci bojujú s rôznymi ťažkosťami, či už sú to prírodné katastrofy, choroby, vojny, prenasledovanie, alebo ekonomické problémy. (2. Timotejovi 3:1) No nemusíme si robiť prílišné starosti. Prečo? Príklad našich verných bratov a sestier z Nemecka, ktorí prežili nacistický režim, je dôkazom, že Jehova bude stáť pri nás aj počas týchto náročných posledných dní. Chceme mať rovnaký postoj ako apoštol Pavol, ktorý napísal: „Môžeme s plnou dôverou povedať: ‚Jehova je môj pomocník, nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť človek?‘“ (Hebrejom 13:6)